Roger Zelazny: Kroniky Amberu 6-10

ROGER ZELAZNY

Vyčkávať, kým vás niekto neznámy zabije, je poriadna otrava. Ale bolo tridsiateho apríla a malo sa to stať tak ako vždy, samozrejme. Chvíľu mi trvalo, kým som si to uvedomil,aleterazsomužaspoňvedel,kedytopríde.Vminulostisommalprimáločasu nato,abysomstýmniečorobil.Zatoterazsombolsprácouhotový.Zostalsomlenkvôli tomuto.Faktsamividelo,žebysomtúvecmoholvyriešiť,skôrnežodídem.

Vstalsomzpostele,vošieldokúpeľne,osprchovalsa,umylsizubyatakďalej.Znovu som si nechal narásť bradu, takže som sa nemusel oholiť. Nekmásali mnou žiadne zvláštneobavy ako tridsiateho aprílapred tromi rokmi, keď som sazobudil sbolesťou hlavyazloupredtuchou,pootváralsomoknádokoránašieldokuchyne,kdesomzistil, ževšetkyhorákynasporákusúotvorené,alenezapálené.Nie.Nebolotoakotridsiateho aprílapreddvomarokmivinombyte,keďsomsazobudilpredsvitanímnaslabýzápach dymuazistil,žeumňahorí.Ajtaksomsaterazradšejdržalďalejodsvetielpreprípad, že by boli žiarovky naplnené nejakou horľavinou, a vypol som všetky vypínače. Nič neobvyklésanestalo.

Zvyčajne nastavím večer časovač na kávovare na ráno. Dnessom však nechcel kávu, ktorábysauvarilabezmôjhodozoru.Nasypalsomdokanvicečerstvúkávu,akýmsom čakal, až prekvapká, skontroloval som si batožinu. Všetko, čo som v tomto byte považoval za cenné, som mal zbalené v dvoch stredne veľkých škatuliach: oblečenie, knihy, maľby, nejaké náradie, zopár suvenírov a podobne. Škatule som zalepil. Do batoha putovalo náhradné oblečenie, tenká bunda, dobrá kniha a zväzok cestovných šekov.Priodchodenechámkľúčeusprávcu,abymoholpustiť dnuďalšíchnájomníkov.

Škatuledámdoskladu.

Dnesránosinepôjdemzabehať.

Akosomtakpopíjalkávu,prechádzalsomsaodoknakoknuaprikaždomzastal,aby somsiprezrelulicupodsebouabudovyoproti(minulýroksamaodtiaľniektopokúšal zastreliť), spomenul som si, ako k tomu došlo prvý raz. Bolo to pred siedmimi rokmi.

Normálne som si v jedno jasné jarné popoludnie vykračoval po ulici, keď sa zrazu prihnal kamión, prudko zmenil smer, prešiel po chodníku a takmer ma rozmazal po teh-lovommúrezamnou.Podarilosamivčasodskočiťzcestyaodkotúľaťsa.Vodičsa už nikdy neprebral. Vtedy to vyzeralo ako jedna z tých zvláštnych náhod, aké občas vtrhnúdoživotakaždéhoznás.

Ďalší rok, presne v rovnaký deň, som saneskoro večer vracal z bytu svojej vtedajšej priateľky, keď ma napadli traja muži – jeden s nožom a zvyšní dvaja s olovenými trubkami–aanisaneobťažovalinajprvmazdvorilopožiadaťopeňaženku.

Ich pozostatky som nechal ležať pri dverách neďalekého obchodu splatňami, ahoci som o tom po ceste domov premýšľal, až na ďalší deň mi svitlo, že to bolo výročie tej nehody s kamiónom. Aj vtedy som si pomyslel, že je to zvláštna náhoda. Bomba, ktorú som o rok neskôr dostal poštou a ktorá zničila polovicu susedného bytu, ma však prinútilazamyslieť sa, či mojaprítomnosť v tomto období náhodou nemánejaký vplyv naštatistickúpodstatureality.Udalostinasledujúcichrokovmavtomibautvrdili. Niekto sa očividne zabával tým, že sa ma snažil raz za rok zavraždiť. Keď sa mu to nepodarilo, nasledovala prestávka, kým príde ďalší rok a ďalší pokus. Vyzeralo to takmerakohra.

Aletentoroksomchcelhraťajja.Zaujalomahlavneto,ženechtobolon,onačiono, nikdynebolpritom,keďdošlokpokusuomojuvraždu,uprednostňovalskôrlesťalebo najatých agentov. Túto osobu budem ďalej nazývať Z (čo vmojej súkromnej terminológii niekedy znamená „zabijak“ ainokedy „zloduch“), pretože X je už sprofanovanéanerádsazapodievampísmenamisproblematickýmipredkami.

Vypláchol som šálku od kávy aj kanvicu, postavil ich na policu, vzal som si ruksak a odišiel.PánMulliganbuďneboluseba,alebospal,nužsommuhodilkľúčedoschránky avyšielnaulicu,abysomsidalraňajkyvneďalekombistre.

Dopravabolariedkaavozidlásasprávali slušne. Šiel som pomaly, na­čúval avšetko sledoval. Príjemné ráno sľubovalo pekný deň. Dúfal som, že dám veci rýchlo do poriadku,abysommalvoľnoamoholsihoužiť.

Do bistra som prišiel bez úhony. Sadol som si k oknu. Práve keď sa zjavil čašník, uvidel som na ulici známu tvár – bol to môj bývalý spolužiak a neskôr kolega v práci Lucas Raynard; vysoký asi meter osemdesiat, hrdzavé vlasy, príťažlivý napriek, alebo možno práve vďaka umelecky zlomenému nosu, s hlasom a spôsobmi obchodného zástupcu,ktorýmbolajvskutočnosti.

Zaklopalsomnaokno,všimolsima,zakývalmi,zvrtolsaavošieldnu.

„Merle,malsompravdu,“povedal,keďpristúpilkstolu,potľapkalmapopleci,sadol siavzalmizrukyjedálnylístok.„Domasomťanenašiel,takminapadlo,žebudeštu.“

Začallistovaťvjedálnomlístku.

„Prečo?“spýtalsomsa.

„Akstesieštenevybrali,dámvámminútku,“povedalčašník.

„Nie, netreba,“ odvetil Luke a objednal si kopu jedla. Ja som pridal svoju, a Luke pokračoval:„Pretožetysiotrokzvyku.“

„Akéhozvyku?“začudovalsomsa.„Veďsemužskoronechodím.“

„Viem, ale kedysi si sem chodieval, keď si bol pod tlakom. Napríklad tesne pred skúškami…alebokeďťaniečotrápilo.“

„Hm,“ poznamenal som apomyslel si: Asi na tom niečo bude, hoci mi to nikdy predtýmnenapadlo.Hralsomsaspopolníkom,naktorombolobrázokhlavyjednorožca, menšia verzia jednorožca zfarebného skla na priehradke pri dverách. „Neviem prečo,“ povedalsomnakoniec.„Mimochodom,prečosimyslíš,žematerazniečotrápi?“

„Spomenulsomsinatvojuparanoju,čomášvždytridsiatehoaprílaprepárnehôd.“

„Boloichviacnežpár.Ovšetkýchsomtieštenehovoril.“

„Takžetomustáleveríš?“

„Áno.“

Mykolplecom.Vrátilsačašníkanalialnámkávu.

„Dobreteda,“prikývolnakoniec.„Dnessatiužniečostalo?“

„Zatiaľnie.“

„Toniejebohviečo.Dúfam,žeťatoneznechucuje.“

Odpilsomsizkávy.

„Žiadnyproblém,“ubezpečilsomho.

„Dobre.“Vzdycholsianatiaholsa.„Počuj,lenvčerasomsavrátil domesta…“

„Aakábolacesta?“

„Mámnovýrekordvpredaji.“

„Super.“

„No…Ažkeďsomsavrátil,zistilsom,žesidalvýpoveď.“

„Hej.Odišielsomasipredmesiacom.“

„Miller sa stebou snažil spojiť. Ale máš vypnutý telefón, tak sa ti nemohol dovolať.

Párkrátsautebazastavil,alenebolsidoma.“

„Másmolu.“

„Chce,abysisavrátil.“

„Užsomtamskončil.“

„Tak počkaj avypočuj si jeho návrh, dobre? Bradyho vykopnú hore schodmi aty budeš novým šéfom oddelenia konštrukcií, plat ti zvýšia odvadsať percent. To ti mám odkázať.“

Zasmialsomsa.

„Vlastne…neznietozle.Aleakosompovedal,užsomhotový.“

„Aha.“ Zablyslo sa mu vočiach ašibalsky sa na mňa usmial. „Zrejme už máš niečo dohodnuté inde, aj on si to myslel. Povedal mi, že ak sa nemýli, mám ti odkázať, že sa budesnažiťpretromfnúťvšetko,čotiponúkajú.“

Pokrútilsomhlavou.

„Zrejme si ma nepochopil, fakt končím. Bodka. Nechcem sa vrátiť ani nebudem pracovať pre nikoho iného. Stýmto odborom už nechcem mať nič spoločné. Počítačov mámplnézuby.“

„Lenžetysivážnedobrý.Takžebudešučiť?“

„Aleba.“

„Dočerta,niečorobiťmusíš.Prišielsikpeniazom?“

„Nie.Asibudemtrochucestovať.Strávilsompriveľačasunajednommieste.“

Zdvihol šálku skávou avypil ju do dna. Potom sa oprel dozadu, zopol si ruky na bruchuaprivreloči.Chvíľuničnehovoril.

Potom povedal: „Takže si skončil. Myslel si tým len túto prácu aživot tu, alebo aj niečoiné?“

„Nechápem.“

„Kedysi na univerzite si mal vo zvyku zmiznúť. Bol si nejaký čas preč, apotom si sa odrazu,zničohonič,zjavil.Anivtedysimiotomnepovedalničurčité.Akokebysiviedol dvojakýživotalebočo.Otoide?“

„Neviem,čotýmmyslíš.“

Usmialsa.

„Určite vieš,“ namietol. Keď som neodpovedal, dodal: „No dobre, tak veľa šťastia stým…nechjeto,čochce.“

Lukenevedellentaksedieť,stálemuselniečorobiť,ajterazsahralskľúčenkounad druhoušálkoukávy,kľúčespríveskomsmodrýmikamienkamiposkakovaliaštrkotali.

Konečnenámpriniesliraňajky,chvíľusmejedlimlčky.

Potomsaspýtal:„Eštestálemáštenčln?“

„Nie,minulýroknajeseňsomho predal,“odvetilsom.„Malsomtoľkopráce,žesom vôbecnemalčasnaplachtenie.Nerádsomhonechávallentakstáťvprístave.“

Prikývol.

„Škoda, ešte na škole sme si sním užili kopu srandy. Aj po škole. Rád by som sa na ňompreviezollentak,akozastarýchčias.“

„Veďhej.“

„Počuj,nevidelsivposlednomčaseJuliu?“

„Nie, odkedy sme sarozišli. Tuším teraz chodísnejakým chlapíkom, čo savoláRick. Aty?“

„Áno,zastavilsomsaunejvčeravečer.“

„Načo?“

Pokrčilplecami.

„Patriladopartie,alepotomsanámtonejakorozpadlo.“

„Akosamá?“

„Stálevyzerádobre.Pýtalasanateba.Adalamitoto,abysomtitoodovzdal.“

Vytiahol spod bundy zalepenú obálku apodalmi ju. Juliiným rukopisom bolo na nej napísanémojemeno.Otvorilsomjuačítal:

Merle,mýlilasomsa.Viem,ktosi,ahrozíTinebezpečenstvo.Musímesastretnúť. Mámniečo,čobudešpotrebovať.Jetoveľmidôležité.ProsímŤa,zavolajmialebopríď, lenčobudešmôcť.

Majsa, Julia

„Vďaka,“povedalsom,otvorilplecniakavložildoňlist.

Bolotozáhadné,aleajznepokojujúce.Veľmiznepokojujúce.Neskôrsabudemmusieť rozhodnúť, čo stým. Ešte vždy som ju mal rád väčšmi, ako som si pripúšťal, ale nebol somsiistý,čisasňouchcemznovustretnúť.Alečomyslelatým,ževie,ktosom?Znovu somjuvytesnilzmysle.

Chvíľusomsledovaldopravuzaoknom,popíjalkávuaspomínal,akosomsazoznámil sLukom.Bolotovprvomročníku,všermiarskomklube.Bolneuveriteľnedobrý.

„Eštešermuješ?“spýtalsomsaho.

„Sem-tam.Aty?“

„Občas.“

„Nikdysmenezistili,ktorýznásjelepší.“

„Teraztoužnestihneme,“vyhlásilsom.

Zasmialsaapárkrátnaukážkuzašermovalnožom.„Asinie.Kedyodchádzaš?“

„Pravdepodobne zajtra. Ešte potrebujem vybaviť pár vecí, akeď budem hotový, odídem.“

„Kammášnamierené?“

„Všelikam.Eštesomsanerozhodol.“

„Siblázon.“

„Hm. Kedysi sa to volalo Wanderjahr. Vškole som ho nestihol, tak ho chcem uskutočniťteraz.“

„Znietocelkomvábne.Azdabysomtomalniekedyskúsiťajja.“

„Možno.Hocipodľamňasisitensvojpostupnevybralužnaškole.“

„Akotomyslíš?“

„Nielenjasommalvozvykuobčaszmiznúť.“

„Aha, tamto.“ Mávol rukou. „To bol obchod, nie zábava. Musel som vybaviť pár kšeftov,abysomzaplatilúčty.Pôjdešnavštíviťrodičov?“

Zvláštnaotázka.Anijedenznásnikdynehovorilosvojichrodičoch,aak,taklenveľmi všeobecne.

„Asi nie,“ odvetil som. „Ako sa darí vašim?“ Všimol si môj pohľad, neuhol ajeho chronickýúsmevsatrochurozšíril.

„Ťažkopovedať,“odpovedal.„Popravde,niesmeveľmivkontakte.“

Ajjasomsausmial.

„Topoznám.“

Dojedlisme,dopiliposlednúkávu.

„TakžesMilleromsaneporozprávaš?“nadhodil.

„Nie.“

Znovu pokrčil plecami. Priniesli nám účet, zobral ho: „Toto je na mňa. Veď tu mám prácu.“

„Vďaka.Možnosapotebazastavímnavečeru.Kdeterazbývaš?“

„Moment.“ Siahol do vrecka košele, vytiahol škatuľku zápaliek ahodil mi ju. „Tuto. NewLineMotel.“

„Takžeokološiestej?“

„Dobre.“

Zaplatilanaulicismesarozišli.

„Majsa,“povedal.

„Ajty.“

Zbohom,LukeRaynard.Zvláštnychlap.Poznámesaužtakmerosemrokov.Užilisme si kopec zábavy. Súťažili sme vmnohých športoch. Skoro dennodenne sme chodievali spolu behať. Boli sme vrovnakom bežeckom tíme. Dokonca sme občas randili srovnakými babami. Znovu som oňom premýšľal – bol silný, bystrý aveľmi uzavretý, akoja.Spájalonásputo,ktorémusomnikdycelkomnerozumel.

Vrátil som sa na parkovisko pred svojím bytom,skontroloval som motor apriestor podautom.Ažpotomsomdoňhodilruksakanaštartoval.

Šiel som pomaly, obzeral som si všetko, čo bolo pre mňa pred ôsmimi rokmi nové ačerstvé asčím som sa teraz lúčil. Za posledný týždeň som sa už rozlúčil so všetkými ľuďmi,naktorýchmizáležalo.OkremJulie.

Malsomstochutíodložiťto,aleužnebolokedy.Terazalebonikdy,amojazvedavosť bola vybičovaná na najvyššiu mieru. Zastavil som na parkovisku nákupného centra anašiel telefón. Keď som jej zavolal, nedvíhala. Asi znovu pracuje na plný úväzok na dennejzmenealebosasprchuje,alebovyšlavonnanákup.Rozhodolsomsazájsťdojej bytuapresvedčiťsa.Nebolototakďaleko.Ktovie,čopremňamá,aleaspoňjetodobrá zámienka,abysomjueštenaposledyvidel.

Pár minútsom krúžil pookolí, kým som našiel miesto nazaparkovanie. Zamkol som auto,zašielzarohadoprava.Miernesaotepľovalo.Kdesištekalipsy.

Zamieril som kobrovskému viktoriánskemu domu, ktorý prerobili na bytovku. Spredu som nedovidel na jej okná. Bývalana najvyššom poschodí vbyte orientovanom nadruhústranu.Snažilsomsapotlačiťspomienky,keďsomprechádzalpochodníku,ale márne.Vracalisamispoločnézážitkyahŕbastarýchpocitov.

Zastal som… Bola hlúposť sem ísť. Načo – kvôli niečomu, čo mi vôbec nechýbalo. Apredsa…

Dokelu. Chcel som ju ešte raz vidieť. Teraz sa už nebudem vracať. Vystúpil som po schodochaprešielcezverandu.Dverebolipootvorené,nužsomvošiel.

Vstupná hala sa nezmenila. Nezmenila sa ani unavená fialka so zaprášenými listami vkvetináči. Zaprášený bol aj bielizník pred zrkadlom vpozlátenom ráme, čo kedysi

trochu skreslene odrážalo naše objatia. Keď som popredeň prechádzal, tvár mi skrivil úškľabok.

Vystúpilsomposchodochsozelenýmkobercom.Kdesivzaduzavylpes.

Aninaprvomposchodísaničnezmenilo.Prešielsomkrátkouchodboupopristarom stoleanevýraznýchleptochnastene.Potomsomsaotočilavyšielpodruhomschodisku. Keďsombolvstrede,začulsomzhoraškriabanieazvukfľašealebovázykotúľajúcejsa podrevenejpodlahe.Potomznovunastaloticho,hvízdalibavietorvodkvapoch.Vakejsi predtuchesom pridal do kroku. Zastal som pod schodmi. Zdalo sami, ževšetko je, ako má byť, ale keď som sa nadýchol, do nosa mi udrel zvláštny pach. Nevedel som ho zaradiť–pot,pleseň,azdavlhkáhlina,aledozaistaniečoorganické.

Pristúpil som k dverám bytu achvíľu vyčkával. Zápach tam bol silnejší, ale nepočul somnič.

Zľahka som zaklopal na tmavé drevo. Na okamih sa mi zamarilo, že vo vnútri sa niektopohybuje,alenaozajlennazlomoksekundy.Zaklopalsomešteraz.

„Julia?“zavolalsom.„Tosomja,Merle.“

Nič.

Zaklopalsomhlasnejšie.

Niečosbuchnutímdopadlo.Vyskúšalsomkľučku.Zamknuté.

Krútil som ašklbal kľučkou, až kým som ju nevytrhol aj skrytom a celým mechanizmom zámky. Ustúpil som doľava kpántom a ľavou rukou som jemne zatlačil nahornýpaneldverí.

Pohli sa okúsok smerom do miestnosti, znehybnel som a čakal. Znútra sa nič neozvalo,cezodchýlenédveresomuvidellen kúsoksteny apodlahy,akvarelovýobraz, červenú pohovku, zelený koberček. Znovu som ich potlačil. Scéna za nimi sa nemenila, ibazápachzosilnel.

Odstúpilsomkúsokdopravaazatlačilešteviac.

Stálenič…

Keď som zbadal Juliu, rýchlo som odtiahol ruku. Ležala na zemi. Na druhom konci izby.Všadekrv…

Krv bola na zemi, na koberčeku, zakrvavené veci sa povaľovali vkúte naľavo.

Poprevracanýnábytok,rozkmásanézáclony…

Premoholsomnutkanievtrhnúťdoizby.Pomalysomurobiljedenkrok,potomdruhý, všetkyzmyslysommalvstrehu.

Prekročilsomprah.Nikohoinéhoaniničinésomvmiestnostinevidel.Frakirasami zovrelanazápästí.Malsomvtedyniečopovedať,alemysľousombolinde.

Podišielsomknejakľakolsi.Prišlomizle.Ododverítonebolovidieť,alechýbalajej polovica tváre apravá ruka. Nedýchala anenahmatal som jej pulz. Na sebe mala roztrhanýazakrvavenýžupanbroskyňovejfarby,nakrkujejviselmodrýprívesok.

Krv vystrekla až za koberček, na drevenej podlahe bola rozmazaná adali sa v nej rozoznať šľapaje. Nie však ľudské, ale obrovské, pretiahnuté odtlačky láb stromi prstamiapazúrmi.

Zrazu somsi uvedomil,žeprievan, čomidovtedy cez otvorené dvereťahalna kríže, náhle ustal, azápach súčasne zosilnel. Na zápästí mi znovu zapulzovalo. Nepočul som nič.Vládlotamúplnéticho,alejasomvedel,žejetotu.

Vkľaku som sa pootočil auvidel som obrovskú papuľu plnú hrozivých tesákov aokolo nich zakrvavené pysky. Lemovali ňufák, ktorý patril psovitej šelme s hmotnosťou niekoľko desiatok kíl, shrubým, akoby plesnivým žltým kožuchom. Jej uši pripomínalizhluklišajníkov.Malaširoké,divokéžlto-oranžovéoči.

Nemal som ani najmenšie pochybnosti ojej zámeroch, preto som do nej šmaril kľučku, ktorú som až doteraz podvedome zvieral vruke. Odrazila sa jej od očného oblúkanadľavýmokombezviditeľnéhoúčinku.Šelmanamňabezzavrčaniaskočila.

NemalsomkedyanislovkomrozkázaťFrakire…

Ľudia na bitúnku vedia, že zviera má na čele miesto, ktoré sa určí tak, že sa mu nakreslí pomyselná čiara od pravého ucha kľavému oku aod ľavého ucha kpravému oku. Smrteľná rana musí mieriť štyri či päť centimetrov nad bod, kde sa tieto čiary pretínajú.Tomanaučilstrýko.Nepracovalnabitúnku,alevedel,akozabíjaťzvery.

Takže keď skočila, zvrtol som sa,odskočil nabok a zasadil som jej mocný úder do smrteľného miesta. Pohybovalasavšak rýchlejšie, než som predpokladal, akeď som ju zasiahol päsťou, už ma skoro míňala. Silné krčné svaly jej pomohli absorbovať silu úderu.

Až vtedy vydala prvý zvuk, akési zaštekanie. Potriasla hlavou, neskutočne rýchlo sa otočila aznovu vyrazila proti mne. Teraz sa jej zhrdla vy-dralo hlboké, burácavé vrčanie.Odrazilasadovýšky,ajasomvedel,žeterazsaužnestihnemuhnúť.

Alestrýkomanaučilajto,akoschmatnúťzvierazakrkapodčeľusťami.Akjeveľké, zovretiemusíbyťsilnéamusítetrafiťpresne.Vtejchvílisomvšaknemalnavýber.Keby somsahopokúsilkopnúťanetrafilbysom,asibysomprišielonohu.

Rukymivystrelilidopreduanahor,akeďsadotklizvieraťa,napolsomsvaly.Bolsom siistý,žejeťažšieakoja,amuselsomčeliťajsilejehoskoku.

Už som skoro videl, ako prichádzam oprsty alebo oruku, ale dostal som sa pod čeľusť, uchopil som astisol. Ruky som mal stále natiahnuté azaprel som sa do toho celýmtelom.Jehoprudkývýpadmnouotriasol,alepodarilosaminepustiťho.

Akosompočúvaljehovrčanieasledovalslintajúcupapuľuasitridsaťcentimetrovod svojejtváre,došlomi,žesomsinepremyslel,čourobímďalej.Kebytobolpes,moholby sommutresnúťhlavuoniečotvrdé.Krčnétepnymáprílišhlboko,sotvabysomichlen takvytrhol.Zvierabolomocné ašialenesametalo,prstymizačalipomalyslabnúť.Ako somhovšakdržalzačeľustečonajďalejodsebaatlačilichdohora,všimolsomsi,žena zadných je vyššie než ja. Mohol by som sa ho kopnúť do mäkkého podbruška, lenže pritombysomstratilrovnováhu,povolilzovretieavystavilslabinyjehotesákom.

Alezversamivyšmykolspodľavejrukyajasomnemalnavýber–muselsomnaňho použiť pravú ruku alebo oňu prísť. Takže som ho odhodil celou silou aznovu ustúpil. Obzeralsomsapozbrani,akejkoľvek,aleničvhodnéporukenebolo.

Znovu sana mňa vrhol, mieril mi na hrdlo. Vyskočil rýchlo aveľmi vysoko, nemohol somhokopnúťdohlavy,animuodskočiťzcesty.

Predné laby už mal na úrovni môjho brucha aja som dúfal, že aj vtomto má môj strýkopravdu:keďsomtielabyschmatol,vykrútilsommuichdozadu,akosomvládal, avzápätídopredu,kľakolsomsi nakoleno,abysomunikoljehočeľustiam, sklonilsom bradu, aby som si chránil hrdlo, ahlavu vtiahol medzi plecia. Vykrúcal som mu laby, kosti mu praskali achrupčali, a okamžitesklonil hlavu, aby ma rafol po zápästiach. Ale vtedy som už vstával aodhodil ho. Vyskočil som na nohy. Zviera sa prevalilo dozadu, otočilo, alehneď saspamätalo. Keď mu laby dopadli na podlahu, zaskučalo či zavrčalo, azrútilosadopredu.

Práve som sa chystal uštedriť muďalší úder do lebky, keď sa znovu postavilo na nohy; rýchlejšie, než som čakal. Takmer okamžite nadvihlo pravú prednú labu abalansovalo na troch nohách. Nepretržite vrčalo sočami zabodnutými do mojich, na spodnúčeľusťmustekalisliny.Ustúpilsomkúsokdoľava,akeďžesomsibolistý,žesa na mňa znovu vrhne, zaujal som pozíciu, ktorú ma síce nikdy nikto neučil, ale občas aj mneniečonapadne.

Tentoraz sana mňa vrhlo trochu pomalšie. Možno sommumal ísťpolebkeadostal bysomho.Neviem,prečosomtoneskúsil.Znovusomhozdrapilzakrk,atentorazsom

už vedel, čo robím. Už sa mi nesnažilo vykrútiť ako pred chvíľou. Ani som nespomalil jeho skok, len som sa otočil, čupol si aťahom ho nasmeroval koknu. Vo vzduchu sa otočiloanarazilochrbtomdookna.Zarinčalosklo,zvierastrhlookennýrámazávesyaj styčouavyletelovon.

Počulsom,akodopadlonazemotriposchodianižšie.Keďsomvstalavyzrelzokna, videlsom,ženímeštepárkrátšklbloazostaloležaťnavybetónovanomdvore,kdesom sisJulioučastodávalpolnočnépivo.

Vrátil som sa kJulii achytil ju za ruku. Začalo mi dochádzať, aký som naštvaný. Za týmto musí niekto byť. Žeby znovu Z? Žeby môj každoročný darček na tridsiateho apríla?Zrejmeáno,amalsomstochutíporátaťsasoZpresnetak,akosomsaporátalso zverom, ktorý jej toto spravil. Určite mal na to nejaký dôvod. Amusí tu byť aj nejaká stopa.

Vstal som, šiel do spálne, vzal prikrývku azakryl ňou Juliu. Automaticky som z vytrhnutejkľučkyzotrelodtlačkyprstovapustilsomsaprehľadávaťbyt.

Našiel som ich na rímse nad kozubom medzi hodinami astohom paperbackov stematikouokultnýchvied.Lenčosomsaichdotkolazacítilichchlad,vedelsom,žeje toeštevážnejšie,akosomsimyslel.Totomuselibyťtieveci,ktorésommalpodľaJulie potrebovať–lenženebolicelkommoje,hocisomichzjednejstranyspoznával,keďsom si vnich listoval, z druhej strany ma miatli. Boli to karty, Tromfy, lenže sa nepodobali žiadnym,akésomdovtedyvidel.

Balíčeknebolkompletný.Obsahovalibapárkariet,navyšezvláštnych.Keďsomzačul sirénu,rýchlosomsiichvopchaldovrecka.Nasolitérteraznebolčas.

Zbehol som po schodoch azadnými dverami vybehol zdomu. Nikoho som nestretol. Dunčoležalstáletam,kamdopadol,avšetky psyvokolíotomdiskutovali.Preskakoval somplotyašliapalpoupravenýchkvetinovýchzáhonoch,utekalkrížomcezzáhradkyna ulicu,kdesommalzaparkovanéauto.

Opárminútsomužbolnamíleďalekoasnažilsomsavymazaťzpamätizakrvavené odtlačkyláb.

Uháňalsomprečzozálivu,ažkýmsomnedorazildotichejzalesnenejoblasti.Zastavil som,vystúpilzautaapokračovalďalejpeši.

Pohodnej chvíli somprišiel kmalému opustenému parčíku. Sadol som si na lavičku, vytiahol Tromfy aprezeral si ich. Niektoré sa mi zdali trochu povedomé, ostatné zostávalizáhadou.Keďsomsanajednu kartudívaldlhšíčas,zazdalosami,žepočujem pieseň sirén. Odložil som si ich. Ten štýl som nespoznával. Toto bolo úplne nepochopiteľné.

Spomenul som si pritom na príhodu osvetoznámom toxikológovi, ktorý raz neúmyselne požil jed, na aký neexistoval protijed. Prvé mu napadlo, či užil smrteľnú dávku.Vyhľadal sitovučebnici, ktorúkedysinapísal. Podľajehovlastnejknihytobolo tak.Pozrelsadoinej,ktorúnapísalrovnakovýznačnývedec.Podľatejknihyvšakpoužil len asi polovicu dávky potrebnej na usmrtenie osoby sjeho hmotnosťou. Tak si sadol asnádejoučakal,žesamýlil.

Cítilsomsapodobne,lebonatietovecisomodborník.Myslelsomsi,žepoznámprácu každého,ktobymoholvytvoriťniečotakéto.Vzalsomsijednukartu,zvláštne,nevedno prečo ma fascinovala. Bol na nej namaľovaný malý trávnatý mys vybiehajúci do pokojného jazierka. Na pravej strane obrázku bolo niečo jasné, lesklé, čo sa nedalo rozoznať.Sťažkasomsivzdychol.Obrázoksaokamžitezahmlilodmôjhodychu.Dotkol somsahonechtom.Zazvonilakosklenýzvonaožil.Tieneplávaliapulzovali,naobrázku sa zvečerilo. Prešiel som po ňom rukou, aznovu sa všetko zastavilo, opäť tam bolo len jazero,tráva,deň.

Vskutkuzvláštne.Vporovnanístoutorealitoutamčasplynulrýchlejšie.Zaujímavé.

Siahol som po starej fajke, pri ktorej niekedy relaxujem, naplnil som ju, zapálil, poťahoval znej adumal. Karty boli plne funkčné, nebola to žiadna šikovná imitácia, ahocisomnevedel,načoslúžia,momentálnetoaninebolamojahlavnástarosť.

Bolo tridsiateho apríla aja som znovu čelil smrti. Osobe, ktorá sa zahrávala smojím životom, ešte len budem musieť čeliť. Z ma znovu ohrozil prostredníctvom svojho zástupcu.Anitozviera,ktorésomzabil,nebolobyčajnýpes.Atiekarty…akoknimJulia prišla aprečo chcela, aby som ich mal ja? Karty aj pes ukazovali na nejakú moc mimo možností obyčajného človeka. Celý čas som si myslel, že som predmetom nežiaducej pozornosti dajakého šialenca, sktorým by som sa poľahky porátal. Ale udalosti dnešnéhopredpoludniapostavilitentoprípaddocelkominéhosvetla.Znamenaloto,že niekdemámpekelnemocnéhonepriateľa.

Zachvel som sa. Chcel som sa znovu porozprávať sLukom, aby si spomenul na rozhovorsJuliouzminuléhovečera,možnopovedalaniečo,čobymapriviedlonastopu.

Okremtohobysomsarádvrátildojejbytuaešterazhodôkladnejšieprehľadal.Alečosi také neprichádzalo do úvahy. Keď som odchádzal, pred domom zastavili poliši. Nejaký

čassatamnebudedaťvrátiť.

Rick. Ešte je tu Rick Kinsky, ten chalan, sktorým začala chodiť, keď sme sa rozišli. Poznal som ho len zvidenia: chudý chlapík sbradou, taký ten inteligent so silnými okuliarmiatak.Viedolkníhkupectvo,ktorésomrazčidvakrátnavštívil.Aleinaksomho nepoznal. Možno mi bude vedieť niečo povedať otých kartách aotom, ako sa Julia dostaladosituácie,čojustálaživot.

Ešte chvíľu som otom premýšľal apotom somodložil karty. Nemienil som sasnimi dlhšiehrať.Zatiaľnie.Najprvmusímzohnaťčonajviacinformácií.

Vybralsomsakautu.Pocestesomsiuvedomil,žetridsiatyaprílsaešteneskončil.Čo akZnepovažovaldnešnýpredpoludňajšístretzaútoknamierenýpriamonamňa?Vtom prípademal ešte kopu času na ďalší pokus. Okrem toho som malpocit,žekeby som sa mudostalnastopu,nezdržiavalbysadátumamiaišielbymipokrkuvždy,keďbysamu naskytla príležitosť. Rozhodol som sa naďalej nepoľaviť vostražitosti, akým sa táto záležitosť nevyrieši, žiť v bojovej pohotovosti.Teraz sado tohopustím splnou vervou. Abysomprežil,budemmusieťčonajskôrzničiťsvojhonepriateľa.

Nemám sa sniekým poradiť? napadlo mi. Aak áno, ským? Osvojom pôvode som tohoeštetoľkonevedel…

Nie. Rozhodol som sa, žezatiaľ nie. Skúsim sa stým vysporiadať sám. Nielenže som chcel, potreboval som aj prax. Tam, odkiaľ pochádzam, treba mať schopnosť vysporiadaťsasnepríjemnýmizáležitosťami.

Viezolsomsa,hľadaltelefónnubúdkuasnažilsanemyslieťnato,akosomvidelJuliu posledný raz. Zo západu privialo niekoľko mrakov. Na zápästí mi tikali hodinky pri neviditeľnejFrakire.Vrádiudávalisprávyzozahraničia,ničpekné.

Zastavil som sa v obchode azavolal odtiaľ do motela, kde mal byť ubytovaný Luke. Nebol vizbe, tak som si vkúte dal sendvič amliečny koktail, askúsil som to ešte raz. Stáletamnebol.

Dobre. Zastihnem ho neskôr. Vyrazil som do mesta. Ak si dobre pamätám, kníhkupectvo,kdepracujeRick,savoláBrowserie.

Prešiel som okolo autom. Mali otvorené. Zaparkoval som pár ulíc odtiaľ avrátil sa pešo.Celoucestousombolvstrehu,alenevšimolsomsižiadnynáznak,žebymaniekto sledoval.

Ovieval ma studený vánok, veštil dážď. Cez výklad som uvidel Ricka. Sedel za vysokýmpultomačítalknihu.Vobchodesomnikohoinéhonevidel.

Keď som vstúpil, nad hlavou mi zazvonil zvonček. Rick zdvihol zrak. Narovnal sa, akeďsompristúpilknemu,vyvaliloči.

„Ahoj,“pozdravilsomapochvílisomdodal:„Rick,neviem,čisinamňaspomínaš.“

„SiMerleCorey,“šepol.

„Správne.“ Oprel som sa opult aon saodtiahol. „Chcel som sa spýtať, či by si mi nepomoholmalouinformáciou.“

„Akou?“

„IdeoJuliu,“odpovedalsom.

„Pozrisa,anisomsaknejnepriblížil,kýmstespoluchodili.“

„Čože? Nie, nie, nechápeš. Toto ma nezaujíma. Potrebujem novšiu informáciu. Tento týždeňsasomnoupokúšalaspojiťa…“

„Nepočulsomonejužniekoľkomesiacov,“pokrútilhlavou.

„Vážne?“

„Hej,prestalismesastretávať.Rozdielnezáujmy.“

„Keďstesa…prestalistretávať,bolavporiadku?“

„Asiáno.“

Uprenesomsamudívaldoočí.Šklbloním.Nepáčilosamitojeho„asiáno“.Videlsom naňom,žesamatrochubojí,nužsomsarozhodolzatlačiť.

„Čomyslíštými‚rozdielnymizáujmami‘?“

„No,Juliasatakzvláštnezmenila,“odpovedal.

„Nerozumiem.Vysvetlimito.“

Oblizolsiperyaodvrátilzrak.„Nechcemžiadneproblémy,“vyhlásil.

„Anija.Čosastalo?“

„Bálasa.“

„Bálasa?Ačoho?“

„No…teba.“

„Mňa?Tojesmiešne.Nikdysomjunijakonevystrašil.Čotihovorila?“

„Nikdy to nerozvádzala, alevidel som to na nej vždy, keď saspomenulo tvojemeno.

Potomsazačalazaujímaťovšetkytiečudnéveci.“

„Teraz som mimo,“ povedal som. „Úplne. Zvláštne sa zmenila? Mala čudné záujmy?

Aké?Čosadialo?Fakttomunerozumiem,achcelbysom.“

Vstal zo stoličky, prešiel do zadného kútaobchodu anaznačilmipohľadom, žemám

ísťzaním.Taksomšiel.

Keď sme sa dostali koddeleniu plnému kníh oprírodnom liečiteľstve aorganickom poľnohospodárstve, bojových umeniach, liečbe bylinkami adomácich pôrodoch, spomalil,alepokračovalďalejažkoddeleniusvážnymiokultnýmivedami.

Zastal apovedal: „Odtiaľto si požičala pár kníh, priniesla ich naspäť apotom si požičalaďalšie.“

Pokrčilsomplecami.

„Tojevšetko?Toniejeveľmizvláštne.“

„Aleonatomufaktpodľahla.“

„Tosastávamnohýmľuďom.“

„Počkaj, dopoviem,“ pokračoval. „Začala teozofiou, chodievala aj na stretnutia miestnej skupiny. Dosť rýchlo ju to prešlo, lenže medzitým už stretla ľudí, čo mali iné konexie.Čoskorosazačalastretaťsosufistami,gurdžijevcami,ešteajsošamanom.“

„Zaujímavé,“poznamenalsom.„Žiadnajoga?“

„Žiadna joga. Aj ja som sa na to pýtal a odpovedala mi, že chce získať moc, nie samadhí. V každom prípade začala mať čoraz pochybnejšie známosti. Atmosféra okolo nejbolastáleezoterickejšia,taksomjejdalzbohom.“

„Ktovieprečo?“uvažovalsomnahlas.

„Aha,pozrisanatoto.“

Hodil mi voľajakú čiernu knihu a cúvol. Chytilsom ju. Bol to výtlačok Biblie. Otvoril somhonaprvejstránkenatiráži.

„Jenatomtovydaníniečovýnimočné?“spýtalsomsa.

Vzdycholsi.

„Nie.Prepáč.“

Vzaljuavrátilnapolicu.

„Moment,“povedal.

Vrátil sa k pultu a z police pod ním vybral kus kartónu. Bolo na ňom napísané O

CHVÍĽU SA VRÁTIM: ZNOVU OTVORÍME O, pod tým boli hodinky s pohyblivými ručičkami. Nastavil ich o polhodinu neskôr a vyvesil kartón do dverí. Potom zasunul západkuakývolmi,abysomšielzanímdozadnejmiestnosti.

Maltamkanceláriuspísacímstolom,niekoľkýmistoličkamiaškatuľamiplnýmikníh.

Sadol si za stôl a ukázal na najbližšiu stoličku. Sadol som si tiež. Zapol odkazovač na

telefóne, odsunul stoh formulárov a korešpondenciu, otvoril zásuvku a vybral odtiaľ

fľašuchianti.

„Dášsipohárik?“ponúkolma.

„Jasné,vďaka.“

Vstal aprešiel do malej umývarky. Vzal z poličky dvapoháreaopláchol ich. Postavil ichnastôl,nalialajedenmiposunul.NaobochbolnápishotelSheraton.

„OspravedlňujemsazatúBibliu,čosomtihodil,“zdviholsikústampoháranapilsa.

„Akobysičakal,žesarozplyniemvoblakudymu.“

Prikývol.

„Sompresvedčený,žedôvod,prečochcemoc,mániečospoločnéstebou.Zaujímašsa onejakúformuokultizmu?“

„Nie.“

„Niekedyotebehovorila,akobysibolnadprirodzenábytosť.“

Zasmial som sa. Po chvíli aj on. Potom povedal: „Fakt neviem. Na svete je mnoho zvláštnychvecí.Nemôžubyťvšetkyozajstné,ale…“

Pokrčilsomplecami.

„Ktovie. Takže podľa teba hľadala nejaký systém, aby získala moc a mohla sa predo mnoubrániť?“

„Malsomtakýdojem.“

Napilsomsavína.

„Tonedávazmysel,“namietolsom.

Už keď som to vyriekol, vedel som, že má asi pravdu. Ak som ju vo­-hnal do cesty niečomu,čojunakonieczničilo,bolsomčiastočnezodpovednýzajejsmrť.Odrazusom spolusťarchouzodpovednostipocítilajbolesť.

„Dopovedzto,“vyzvalsomho.

„Tojevpodstatevšetko,“odvetil.„Užsommalplnézubytýchľudí,čochcelivjednom kusedrístaťokozmickýchkravinách,arozišielsomsasňou.“

„Tojevšetko?Našlatensprávnysystémalebosprávnehoguru?Čosastalo?“

Odpilsiveľkýmdúškomauprenesanamňazahľadel.

„Malsomjunaozajrád,“povedal.

„Totiverím.“

„Potomsapresunulaktarotu,kabale,Zlatémuúsvitu,Crowleymu,Fortune.“

„Prinichužzostala?“

„Neviemtonaisto.Alezrejmeáno.Dozvedelsomsatolennedávno.“

„Takžemagickérituály?“

„Pravdepodobne.“

„Ktoichvykonáva?“

„Kopaľudí.“

„Nakohonatrafilaona?Počulsioniekom?“

„Myslím,ženaVictoraMelmana.“

S očakávaním pozrel na mňa, pokrútil som hlavou. „Je mi ľúto, to meno mi nič nehovorí.“

„Jetozvláštnyčlovek,“pokračovalzamyslene,znovasanapilaoprelsadozadu.Ruky si zopol za hlavou, lakte mu trčali dopredu. Pohľad mal upretý kamsi za mňa, do umývarky. „Hovorí sa oňom, teda niektorí veľmi dôveryhodní ľudia tvrdia, že naozaj niečo dosiahol, vraj sa vie, že na niečo prišiel, dosiahol osvietenie, je zasvätený, má nejakú moc aúdajne jeaj dobrý učiteľ. Máiba problémy segom, to asi patrí k veci. No máajsvojutienistústránku.Počulsomdokonca,žetoniejejehopravémeno,vrajužmá niečonarovášiajevňomviaczMansonanežzMagusa.Neviem.Povolanímjemaliar,a dosťdobrý.Jehopráceidúnaodbyt.“

„Užsisasnímstretol?“

Odmlčalsaapotompriznal:„Áno.“

„Akýsimalznehodojem?“

„Neviem.No…mámistépredsudky.Naozajtoneviemposúdiť.“

Krútilsompoháromvrukách.„Akoto?“

„No,kedysisomchceluňhoštudovať.Odmietolma.“

„Takžeajtebatobralo.Myslelsom,že…“

„Ničmanebralo,“vyštekol.„Lenvravím,žesomskúšalvšetkomožné.Každýznásmá takéobdobia. Chcel som saposunúť ďalej, dopredu; rozšíriť si obzory. Kto by nechcel? Alenevyšlomito.“Vystrelsaaznovusiodpilzvína.„Občassomsimyslel,žesomblízko, že je pri mne nejaká moc, nejaká vízia, ktorej som sa mohol už-už dotknúť alebo ju uvidieť.Nopotomzmizla.Všetkosútonezmysly.Lensiniečonahováraš.Niekedysomsi dokoncamyslel,žemámmoc.Noprešlopárdníauvedomilsomsi,žesomznovuklamal sámseba.“

„Atobolopredtým,akosispoznalJuliu?“

Prikývol. „Áno. Možno práve to nás chvíľu spájalo. Dosiaľ sa rád bavím otýchto kravinách, ale už im neverím. Ona ich začala brať príliš vážne, ale ja som sa už ktomu nechcelvracať.“

„Chápem.“

Vydúcholpoháraznovusinalial.

„Všetko sú to nezmysly,“ vyhlásil. „Človek si môže navrávať neviemkoľko klamstiev, pripisovať veciam význam, ktorý nemajú. Myslím, že som túžil po mágii, ale na svete žiadnaskutočnámágianeexistuje.“

„PrečosidomňahodiltúBibliu?“

Odfrkolsi.

„MoholtobyťpokojneKoránalebovédy.Bolobycelkomfajnvidieť,akosarozplynieš vohni.Aleničztoho.“

Usmialsomsa.

„KdenájdemMelmana?“

„Mám to tu niekde.“ Sklopil zrak aotvoril zásuvku. „Tu je to.“ Vytiahol zošitok azalistovalvňom.Naregistračnýlístokminapísaladresuapodalmiho.Znovusiodpil zvína.

„Tojejehoateliér,tamajbýva.“

Prikývolsomaodložilpohár.„Ďakujemtizavšetko,čosimipovedal.“

Zdviholfľašu.„Dášsiešte?“

„Nie,vďaka.“

Pokrčilplecamiavyzunkolpohárdodna.

Vstalsom.

„Vieš,jetofaktsmutné.“

„Čo?“

„Ženeexistujemágia,ženikdyneexistovalaapravdepodobneaninebude.“

„Tojesmola.“

„Smágioubybolsvetomnohozaujímavejší.“

„Verutak.“

Zvrtolsomsanaodchod.

„Urobmiláskavosť,“poprosil.

„Akú?“

„Keďbudešvychádzať,nastavhodinkynatretiuazabuchnizasebou.“

„Jasné.“ Nechal som ho tam aurobil, očo ma požiadal. Obloha stmavla, vietor bol studenšíakopredtým.ZnovusomsapokúsiltelefonickyspojiťsLukom,alestálenič.

Bolismešťastní.Malismezasebounádhernýdeň.Počasienemohlobyťlepšie,všetko vyšlo skvelo. Večer sme vyrazili na zábavnú párty, potom sme si dali neskorú večeru vpríjemnom, útulnom podniku, na ktorý sme náhodou natrafili. Sedeli sme nad vínom amrzelonás,žedeňsakončí.Potomsmesarozhodlipredĺžiťsikrásnyvečer,ataksme saodviezli na opustenú pláž, kdesmelen tak posedávali, brodili savo vode, hľadeli na mesiac adali sa ovievať vánkom. Vtedy som urobil niečo, čo som si sľúbil, že nikdy neurobím.AlenemyslelsiazdaajFaust,žezapeknúchvíľusaoplatíobetovaťdušu?

„Poď, prejdeme sa,“ navrhol som. Plechovku od piva som hodil presne do odpadkovéhokošaavzalsomjuzaruku.

„Kam?“spýtalasa,keďsomjejpomoholvstať.

„Do rozprávkovej krajiny, do bájami opradenej ríše dávnej minulosti. Do raja. Tak poď.“

So smiechom sa dala viesť po pláži až na miesto, kde prechádzala do úžiny medzi vysokými útesmi. Žltý mesiac žiaril, more spievalo moju obľúbenú pieseň. Ruka vruke sme sa prechádzali popri skalách, vostrej zákrute sa nám úzky pásik pláže stratil zdohľadu. Zrakom som hľadal vysokúúzku jaskyňu, ktorá sa tam čoskoro mala objaviť…

„Aha,jaskyňa,“hlásilsomochvíľu.„Poďmednu.“

„Budetamtma.“

„To je fajn,“ povedal som avošli sme dnu. Mesiac nám posvietil asi na šesť krokov. Potomsomsivšakvšimolodbočkudoľava.

„Tadiaľto!“zavelilsom.

„Jetamtma!“

„Jasné.Lensamaeštechvíľkudrž.Všetkobudefajn.“

Prešli smezo pätnásť, dvadsať krokov anapravo smezazreli slabučkésvetlo. Viedol somjukodbočke,ačímďalejsmešli,týmbolchodníklepšieosvetlený.

„Zablúdime,“hlesla.

„Janezablúdim,“ubezpečilsomju.

Svetloboločorazjasnejšie.Chodníksaešterazskrútol,prešlismeposlednýmúsekom cesty,ažsmesaocitlinaúpätívrchu.Ďalejsačrtalnízkylesavysokonadstromamistálo poludňajšieslnko.

Zastalaavyvalilaoči.„Tujedeň!“vyhŕkla.

„Tempusfugit,“usúdilsom.„Poďme.“

Chvíľu sme sa prechádzali lesom, počúvali spev vtákov ašelest vánku, apotom sme obaja, tmavovlasá Julia aja, kráčali chvíľku kaňonom zfarebných skál atráv popri potôčiku,čosavlievaldorieky.

Vykročili sme popri rieke, náhle sme sa ocitli pri zráze, odkiaľ sa mohutná riava vrhala nadol do hĺbky, trieštila sa na opar avytvárala dúhu. Stáli sme tam, dívali sa na obrovské údolie pod sebou aobdivovali mesto plné špicatých veží akupol, trblietajúce sakryštálomazlatomvrannomopare.

„Kdesme?“spýtalasa.

„Lenzarohom,“odvetilsom.„Poďme.“

Viedol som ju doľava, potom nadol chodníkom, naspäť k prednej stene útesu, popri ktorejsmesakonečnedostalizavodopád.Tieňadiamantovékoráliky…rev,čosablížil silouticha…

Napokon smevošli do tunela. Najprv vňom bolo vlhko, alečím smeboli vyššie, tým bolsuchší.Prišlismeaždosiene,čosaponašejľavejstraneotvárala.Videlismeodtiaľ nocahviezdy,miliónyhviezd…Boltonádhernýpohľad.Blčalitunovésúhvezdia,žiarili tak silno, že smevrhali tieň na stenu zanami. Julia sa vyklonila cez nízkezábradlie, jej pokožkapripomínalavzácnyleštenýmramor,azadívalasadolu.

„Súajtamdole,naobochstranách!Niejetamničiné,lenhviezdy!Ajnaboku…!“

„Áno.Súkrásne,však?“

Zostali sme tam dlho a dívali sa, až kým som ju nepresvedčil, aby ma nasledovala ďalejdotunela.Znovunásvyviedolvon,atamsmevideliruinyantickéhoamfiteátrapod popoludňajšouoblohou.Polámanélavičkyazničenéstĺpyobrastalbrečtan.Kde-tuležali nazemipováľanésochy,akobyichzhodilozemetrasenie.Veľmimalebné.Vedelsom,že sajejtobudepáčiť,anemýlilsomsa.Posedelismesinarôznychmiestachazhováralisa. Bolatamskveláakustika.

Potom sme odišli ruka vruke, prechádzali sme nespočetnými cestami pod oblohami mnohých farieb, až kým sme napokon neuvideli pokojné jazero, na druhom brehu

zapadalo slnko. Napravo sme mali trblietavú skalnú masu. Prešli smenamalý výbežok vystlanýmachomapapradím.

Objal som ju adlho sme tak stáli. Vietor vkorunách stromov znel ako lutna sprevádzaná hlasmi neviditeľných vtákov. Ale neskôr som jej rozopol blúzku. „Rovno tu?“spýtalasa.

„Mnesatupáči.Tebenie?“

„Jetukrásne.Dobre.Počkajchvíľku.“

Ľahli sme si amilovali sa, až kým nás neprikryli tiene. Po chvíli zaspala, ako som si želal.

Začaroval som ju, aby sa nezobudila, lebo som si začal túto cestu vyčítať. Nebol to veľmimúdrynápad.Potomsomnásobochobliekolaodniesolsomjuvnáručíspäť.Šiel somskratkou.

Napláži,odkiaľsmevyšli,somjuzložilanatiaholsavedľanej.Zakrátkosomzaspalaj ja.

Keď sme sa prebrali, slnko už bolo vysoko. Zobudili nás hlasy kúpajúcich sa ľudí. Posadilasaazahľadelasanamňa.

„Tovčeravnocisaminesnívalo.Alenemohlatobyťaniskutočnosť,však?“spýtalasa.

„Asiáno,“odvetilsom.

Zvraštilaobočie.

„Sčímztohosisúhlasil?“spýtalasa.

„Sraňajkami,“odpovedalsom.„Poďmezohnaťniečopodzub.Idesa.“

„Počkajchvíľku,“položilamirukunarameno.„Stalosaniečonezvyčajné.Čotobolo?“

„Načokaziťčarorozprávaním?Poďmesanajesť.“

V nasledujúcich dňoch sa ma veľa vypytovala, ale ja som otom zanovito odmietal hovoriť. Bolo to hlúpe. Celá tá záležitosť bola hlúpa. Nikdy som ju nemal zobrať na tú prechádzku.Prispelotokzáverečnejhádke,ktoránásnavždyrozdelila.

Ažteraz, keď som otom premýšľal za volantom, svitlo mi, že je vtom viac než len mojahlúposť.Uvedomilsomsi,žesomjuvtedymilovalastálejumilujem.Kebysomju nebol vzal na tú prechádzku alebo keby som sa neskôr priznal, že som čarodejník, nevybrala by sa cestou, ktorou sa vybrala, anehľadala by tú moc sama – zrejme preto, abysaochránila.Eštebyžila.

Zahryzolsom si dopery avykríkol som. Autopredo mnoupribrzdilo, rýchlo somho obehol apritom som si rozbil reflektor. Ak som ja zabil to, čo som miloval, bol som si istý,ženaopaktoplatiťnebude.