KRONIKY AMBERU 1–5
ROGER ZELAZNY
Zdalosami,žeprešlacelávečnosť,nopomalysatokončilo.
Skúsilsompohnúťprstaminanohách,podarilosa.Ležalsomnanemocničnejposteli, obenohyvsadre,alefungovali.
Trikrátsomtuhozatvorilazasaotvoriloči.
Izbasaprestalakrútiť.
Kdesom,dopekla?
Hlavasamipomalyvyjasňovalaavracalisaspomienky.Vybavilisamivšetkytienoci, sestričkyaihly.Vždykeďsamitrochuvyčistilamyseľ,niektoprišiel avoľačomipichol. Taktobolodoteraz.Vporiadku.Alesituáciasazmenila,znajhoršiehosomvonku.Budú stýmmusieťprestať.
Alebonie?
Zrazuminapadlo,žemožnonie.
Zaplavili ma pochybnosti o bezúhonnosti ľudských pohnútok. Došlo mi, že ma zbytočneoblbovaliliekmi.Nemalinatoskutočnýdôvod,veďsomsacítilcelkomdobre, ale ak im za to niekto platí, len tak neprestanú. Hraj to, tvár sa ospalo, radilo mi moje horšie,ikeďrozumnejšieja.
Nužsomhoposlúchol.
Asi o desať minút nazrela do dverí sestra, a ja som sa, samozrejme, tváril, že spím. Odišla.
Vtedysomužmalakú-takúpredstavu,čosavlastnestalo.
Matne som si spomínal, že som mal akúsi nehodu. Udalosti po nej sa mi stále rozmazávaliaoudalostiachpredňousomnemalanišajn.Vedelsom,ženajprvsomležal vnemocnici,ažpotommapreviezlisem.Prečo?Ktohovie.
Cítil som, ženohy mám v poriadku. Dosť na to, aby som sananich udržal, hoci som nevedel,koľkočasuprešlo,odkedysomsiichdolámal,aleurčitesomichmalzlomené.
Posadil som sa. Bolo to hrozne namáhavé, bolelo ma celé telo. Vonku bola tma, za oknomviselozopárhviezd.Zažmúrilsomnaneaprehodilnohycezokrajpostele.
Krútila sa mi hlava, ale po chvíľke to ustúpilo, vstal som, chytil sa mreže na čele posteleaspravilsomprvýkrok.
Nohymaudržali.Výborne.
Zrejmesamitedapodaríodísť.
Vrátil som sado postele, natiahol saauvažoval. Potil som saatriasol na celom tele. Predočamisamimihalisvetielka.
Vštátedánskomtopáchnehnilobou.
Spomenulsomsi,žesommalautonehodu.Skutočnepríšernú.
Vtom sa otvorili dvere, do izby vniklo svetlo a cez poodchýlené viečka som uvidel sestru s injekciou. Mala široké boky, tmavé vlasy a široké plecia. Zamierila k mojej posteli.
Keďužbolaprimne,posadilsomsa.
„Dobrývečer,“pozdravilsom.
„Ach,dobrývečer,“odvetila.
„Kedymaprepustíte?“chcelsomhneďvedieť.
„Musímsaopýtaťpánadoktora.“
„Opýtajtesa,“pobádalsomju.
„Vyhrňtesirukáv,prosím.“
„Nie,vďaka.“
„Musímvámpichnúťinjekciu.“
„Nemusíte.Nepotrebujeminjekciu.“
„Obávamsa,žeotomrozhodujedoktor.“
„Takhozavolajte,nechsavyjadrí.Dovtedyminičnepichajte.“
„Robímlen,čomiprikázali.“
„TorobilajEichmann,apozrite,akodopadol,“pomalysompokrútilhlavou.
„Akochcete,“vzdalasa.„Aletotomusímnahlásiť.“
„Nechsapáči,arovnomuoznámte,žeránoodchádzam.“
„Toneprichádzadoúvahy.Veďnemôžetechodiťautrpelisteajvnútornézranenia…“
„Tosaešteuvidí,“odvetilsom.„Dobrúnoc.“
Bezslovasazvrtlaaodišla.
Ležal som na posteli a rozmýšľal. Očividne som v nejakom súkromnom zariadení, takžezamňamusíniektoplatiť.Kohopoznám?Vmyslisaminevynáralinijakípríbuzní. Anipriatelia.Ktomitedaostáva?Nepriatelia?
Lámalsomsihlavuďalej.
Zbytočne.
Žiadnisponzorimineprichádzalinaum.
Zrazu som si spomenul, že som zišiel autom z útesu do jazera. Nič viac som si nepamätal.
Som…
Toľkosompremýšľal,žesomsaznovazačalpotiť.
Nevedelsom,ktosom.
Abysomsanejakozabavil,sadolsomsiaodmotalvšetkyobväzy.Zdalosa,že minič nieje,očividnesomurobildobre.Železnoutrubkou,čosomvytiaholzčelapostele,som rozlomilsadrunapravej nohe.Zrazusommalpocit,žemusímodtiaľtočonajrýchlejšie vypadnúť,musímniečospraviť.
Vyskúšalsomnohu.Bolavporiadku.
Rozlámalsomsadrunaľavejnohe,vstalaprešielkuskrini.
Prázdna,žiadneoblečenie.
Začulsomkroky.Vrátilsomsadoposteleazakrylkusysadryajodmotanéobväzy.
Opäťsaotvorilidvere.
Izbuzaplavilosvetloauvidelsommohutnéhochlapavbielomplášti
srukounavypínači.
„Čo som to počul – vraj nechcete poslúchať sestričku,“ ozval sa a už som ďalej nemoholpredstierať,žespím.
„Čonepoviete?“
Chvíľusamračil,potompovedal:„Trebavámpichnúťinjekciu.“
„Stelekár?“opýtalsomsa.
„Nie,alemámvámdaťinjekciu.“
„Ajajuodmietam,“odvetilsom,„natomámplnéprávo.Čovynato?“
„Ževámjupichnemajtak,“prehodilaprešielnaľavústranupostele.
Vruke,ktorúdovtedyschovávalzachrbtom,držalinjekciu.
Uštedril sommuúderpod pászo šesť centimetrov podsponou naopasku. Klesol na kolená.
„ –––!“dostalzosebapochvíli.
„Skússakumneznovapriblížiť,“varovalsomho,„auvidíš,čosastane.“
„Veďmysiporadímespacientmi,akostevy,“lapalpodychu.
Bolomijasné,ženadišielčaskonať.
„Kdemámšaty?“vyštekolsom.
„ –––!“zopakoval.
„Vtomprípadesivezmemtvoje.Vyzlečsa.“
Keďsomtoeštedvakrátzopakoval,došlamitrpezlivosť,prehodilsomceznehodeku atresolhopohlaveželeznoutrubkou.
OdveminútynatosombolbielyakoMobyDickalebovanilkovázmrzlina.Hnus.
Napchal som ho do skrine a vyzrel cez zamrežované okno. Nad radom topoľov sa vznášalkosáčikmesiaca.Striebristátrávasatrblietala.Nocpomalystrácalaprevahunad dňom. Nič mi nepomohlo určiť, kde sa nachádzam. Zistil som len, že som na treťom poschodí, vľavo dolu som videl štvorec svetla – za oknom na prízemí sa svietilo, ktosi tambdel.
Vyšielsomzizbyarozhliadolsapochodbe.Naľavomkoncibolozamrežovanéokno, ale po oboch stranách bolo dvoje dverí. Zrejme viedli k ďalším dverám ako tie moje. Podišielsomkoknu,alevidelsomlenďalšítrávnik,ďalšiestromy,tmavúnoc,ničnové. Otočilsomsaazamierilopačnýmsmerom.
Iba dvere, samé dvere, a spod žiadnych nepresvitalo svetlo, chodbou sa ozývali len krokymojichpriveľkýchpožičanýchtopánok.
Pozrel som na náramkové hodinky. Trištvrte na šesť. Železnú trubku som mal zastrčenú za opaskom pod bielym ošetrovateľským plášťom a pri chôdzi sa mi obšuchovalaostehno.Zhrubakaždýchšesťmetrovbolonastropesvietidloavrhalodo priestorusvojichštyridsaťwattovsvetla.
Prišielsomkuschodiskupopravejstrane,viedlonadol.Vykročilsomnaň.Koberecna schodochtlmilmojekroky.
Na druhom podlaží to vyzeralo rovnako ako na mojom, iba dlhý rad dverí, nuž som zostupovalďalej.
Naprvompodlažísomsavydalnapravo,hľadalsomdvere,zaktorýmisasvietilo.
Našielsomichtakmernakoncichodbyanezdržovalsomsaklopaním.
V miestnosti sedel chlapík v nevkusnom župane za veľkým nalešteným stolom a listoval v akejsi účtovnej knihe. Toto veru nebola nemocničná izba. Vyvalil na mňa oči, už-užotváralústa,ževykríkne,alezrejmehoumlčalmôjodhodlanývýraz.Prudkovstal.
Vošielsomazatvorilzasebou.
„Dobréráno.Máteproblém,“prehodilsom.
Ľudiasújednoduchozvedavétvory,pretožepotrochsekundách,skôrnežsomprešiel kstolu,saopýtal:„Akotomyslíte?“
„Myslím to tak,“ odvetil som, „že máte na krku žalobu za neoprávnené zadržiavanie mojej osoby a ďalšiu za zneužitie právomoci, lebo ste do mňa pchali oblbováky jedna radosť.Užmámabstinenčnépríznaky,možnobudemagresívny…“
Vystrelsa.
„Vypadnite,“povedal.
Všimol som si na jeho stole škatuľku cigariet. Jednu som si vzal. „Sadnite si a buďte ticho.Musímesaporozprávať.“
Sadolsi,alenezmĺkol.
„Porušujetehneďniekoľkonariadení,“oznámilmi.
„Nechsúdrozhodne,ktojevinný,“odvetilsom.„Chcemsvojeoblečenieaosobnéveci. Odchádzam.“
„Niestevstave…“
„Nikto sa vás nepýtal na názor. Navaľte moje veci, alebo si to zodpoviete pred zákonom.“
Natiaholsaktlačidlunastole,aleplesolsommuporuke.
„Alenotak!“nedalsomsa.„Tostemalistlačiť,lenčosomvošiel.Terazjeužneskoro.“
„PánCorey,uvedomtesi…“
Corey?
„Neprišiel som sem z vlastnej vôle, ale mám plné právo odtiaľto odísť, kedy sa mi zachce.Ajokamžite.Takžemapustíte.“
„Očividne nie ste v stave od nás odísť,“ namietal. „To nedovolím. Zavolám niekoho, abyvásodviedolspäťnaizbuauložildopostele.“
„Zabudnite na to,“ varoval som ho, „inak zistíte, v akom som stave. Mám pár otázok. Poprvé–ktomasemposlalaktotozamňacvaká?“
„Dobreteda,nechjepovašom,“vzdycholsiazvesiltenképieskovo-žltéfúziky.
Otvorilzásuvku,strčildonejruku,ahneďsomspozornel.
Vyrazilsommuautomatickýkoltkalibru.32zruky,skôrakohostiholodistiť.Vzápätí som ho schmatol zo stola a odistil som ho sám. „Na niečo som sa pýtal. Očividne si myslíte,žesomnebezpečný.Amožnomátepravdu.“
Chabo sa usmial a zapálil si, čo bola chyba, ak chcel pôsobiť sebaisto. Triasli sa mu totižruky.
„Dobre, Corey, ak vás to poteší,“ podujal sa na odpoveď, „priviezla vás sem vaša sestra.“
Alečo,pomyslelsomsi.
„Akásestra?“opýtalsomsa.
„Evelyn,“odpovedal.
Ničmitonehovorilo.„Zvláštne.SEvelynsmesapredsanevideliužroky,“poznamenal som.„Aaninetuší,žesomvtýchtokončinách.“
Pokrčilplecami.
„Nuž…“
„Kdeje?Ozvemsajej.“
„Nemámporukejejadresu.“
„Takjuzožeňte.“
Vstal,prešielkukartotéke,otvorilju,pohrabalsavnej,vytiaholkartu.
Začítalsomsa.PaniEvelynFlaumelová…Anijejnewyorskáadresaminičnehovorila, aleuložilsomsijudopamäti.Vkartestálo,žemojeprvémenojeCarl.Fajn.Zasaviemo čosiviac.
Zastrčilsomsizbraňzaopasokkukovovejtrubke,predtýmsomju,pravdaže,zaistil.
„Taktobysmemali,“skonštatovalsom.„Terazmipovedzte,kdemámšatyakoľkomi zaplatíte.“
„Oblečeniesavámzničiloprinehodeamusímvásupozorniť,žestemalizlomenéobe nohy, ľavú dokonca na dvoch miestach. Pravdupovediac, vôbec nechápem, ako sa udržítenanohách.Sútolendvatýždne…“
„Vždysomsarýchlouzdravoval,“vysvetlilsom.„Ačotiepeniaze…“
„Aképeniaze?“
„Mimosúdne vyrovnanie vo veci mojej žaloby za zneužitie právomoci. A tej druhej žaloby.“
„Nebuďtesmiešny!“
„Ktojetusmiešny?Postačímiliter,hneďteraznaruku.“
„Otomsvamivôbecnemienimdiskutovať.“
„Radšejtozvážte,lensipredstavte,akobyutrpelapovesťtohtoústavu,kebysomvás eštepredprocesomrozniesolponovinách.SpojímsasAmerickoulekárskouasociáciou, snovinármi,s…“
„Vydieratema,“pochopil,„stýmnechcemmaťničspoločné.“
„Zaplatíte mi hneď alebo neskôr na základesúdnehorozhodnutia,“objasnil som mu.
„Mnejetofuk.Aleterazbyvástovyšlolacnejšie.“
Akminatoskočí,hádalsomsprávneaniejetuvšetkoskostolnýmporiadkom.
Hodnúchvíľunamňazazeral.
Konečnesazmoholnaodpoveď:„Nemámprisebetisícdolárov.“
„Koľkomáte?“
„Totojekrádež,“ozvalsaznovapochvíli.
„Aleba,bežnáhotovostnátransakcia,Charlie.Takkoľko?“
„Vtrezoremámasipäťstovák.“
„Semsnimi.“
Keď preskúmal obsah trezora, oznámil, že je v ňom štyristotridsať dolárov. Nešiel somsapresvedčiť,nechcel somposebezanechaťodtlačky.Vzalsom,čomal, anapchal prachydovrecka.
„Ateraz,akétaxíkyvámsemchodia?“
Povedalmimenospoločnosti,našielsomjuvtelefónnomzozname azároveňsomsadozvedel,žesomvsevernejčastištátu.
Požiadalsomho,abymizavolaltaxík,lebosomnevedel,akosatotamvolá,anechcel som,abysadovtípil,žesiničnepamätám.Veďajhlavusommalpredtýmobviazanú.
Akodohadovalodvoz,počulsommenoústavu:Greenwoodskesanatórium.
Zahasilsomcigaretu,zobralsiďalšiuausadilsomsavhnedomčalúnenomkreslepri policiachsknihami–znôhmipadolasistokilovýkameň.
„Počkámetuapotommaodprevadítekdverám,“rozhodolsom.
Celýčasmlčalakozarezaný. 2
Okolo ôsmej ma taxík vysadil kdesi na rohu v najbližšom meste. Zaplatil som a asi dvadsaťminútsomsaprechádzal.Potomsomsazastavilvbistre,našielsomvoľnýbox adalsidžús,vajíčka,hrianku,slaninuatrišálkykávy.Slaninabolamastnáakošľak.
Raňajkoval som asi hodinu, potom som sa vybral hľadať obchod s konfekciou a počkalsom,kýmhoopoldesiatejotvorili.
Kúpilsomsivoľnénohavice,trišportovékošele,opasok,pár slipovatopánky,čomi boliakurát.Vzalsomsiajvreckovku,peňaženkuahrebeň.
OdtiaľsomsapobralnaautobusovústanicuanastúpilnaspojdoNewYorku.Niktosa manepokúšalzastaviť.Niktomanehľadal.
Sedel som pri okne, sledoval ubiehajúcu krajinu v jesenných farbách, rozvlnenú ostrým vetrom pod jasnou chladnou oblohou, a dával som si dokopy, čo viem o sebe a momentálnychokolnostiach.
V sanatóriu som bol zapísaný ako Carl Corey a priviezla ma moja sestra Evelyn Flaumelová.Dostalsomsatamasipreddvomatýždňamipoautonehode,priktorejsom si dolámal kosti, ale už sa mi zahojili. Nepamätal som si nijakú sestru Evelyn. Personál sanatória mamal oblbovať liekmi, alekeď som precitol avyhrážal saprávnikmi, zľakli sa.Dobre.Ktosisamabohvieprečobojí.Tosommienilnaplnovyužiť.
Snažil som sa spomenúť si na nehodu, lovil som v pamäti, až ma rozbolela hlava. Nebolatonehoda.Zrazusombolotompresvedčený,hocisomnetušilprečo.Aleprídem na to a niekto za to draho zaplatí. Veľmi, veľmi draho. Vútrobách mi vzbĺkol príšerný hnev.Ten,ktomichcelublížiť,využiťma,spravilchybuateraz sijuodskáče. Pochytila matúžbazabiť, zničiť vinníkaa vedel som, že niečo také necítim prvýkrát aže som už podobnérozhodnutiekedysidotiaholdokonca.Neraz.
Hľadelsomvonoknomnaopadávajúcemŕtvelístie.
Keď som prišiel do mesta, najprv som sa dal ostrihať a oholiť v najbližšom zdieračskom pajzli a potom som si na záchodoch prezliekol košeľu a tielko, pretože neznášam,keďmivlasynapadajúzakrk.Pištoľtridsaťdvojkuodbezmennéhochlapíka zGreenwoodskehosanatóriasommalvpravomvreckusaka.KebymaGreenwoodalebo moja sestra chceli dať narýchlo zbaliť, akiste by sa im hodilo, že pri sebe nosím zbraň bez povolenia. Ale aj tak som si ju nechal. Najprv by ma museli nájsť a ja som chcel vedieť prečo. Dal som si rýchly obed, hodinu som savozil autobusmi ametrom, potom somnastúpildotaxíkaavybralsanaadresuvoWestchesterizaEvelyn,ktorábolaaspoň napapierimojousestrouaktorámi,dúfajme,osviežipamäť.
Cestousomsipremysleltaktiku.
Takžekeď som zaklopal aasi popolminúte saotvorilidvererozľahléhosídla, vedel som, čo poviem. Preberal som si to v hlave, kým som kráčal dlhou kľukatou štrkovou cestičkou pomedzi tmavé duby a svetlé javory, pod nohami mi šuchotalo lístie a vietor ma chladil na čerstvo oholenom krku aj pod vyhrnutým golierom saka. Vôňa môjho vlasového tonika sa miešala so stuchnutým pachom brečtanu, čo sa ťahal po všetkých
múrochstaréhotehlovéhodomu.Ničsamitunezdaloznáme.Malsomdojem,žesomtu nikdypredtýmnebol.
Zaklopalsom,odpovedalamiibaozvena.
Vopchalsomsirukydovreciekačakal.
Keď sa otvorili dvere, usmial som sa a kývol na pozdrav počernej pehavej slúžke s portorickýmprízvukom.
„Áno?“opýtalasa.
„Dobrýdeň,prišielsomzapaniEvelynFlaumelovou.“
„Kohomámohlásiť?“
„JejbrataCarla.“
„Ach,nechsapáčiďalej,“pozvalama.
Vošiel som do chodby – na podlahe bola mozaika z maličkých ružovkastých a tyrkysových kachličiek, steny boli obložené mahagónom, priečku naľavo obrastali veľkolistézelenérastlinyvdlhomkvetináči.Horenastropebolakockazosklaaglazúry, zktorejprúdiložltésvetlo.
Dievčinaodišlaajasomsaobzeral,čineuvidímniečopovedomé.
Ničtakésomnenašiel.
Nužsomčakal.
Onedlho sa dievčina vrátila, usmiala sa, kývla a povedala: „Prosím, poďte za mnou.
Prijmevásvknižnici.“
Kráčal som za ňou hore tromi schodmi a po chodbe popri zatvorených dverách
ďalších dvoch miestností. Tretie vľavo boli otvorené a slúžka naznačila, že mám vojsť.
Zastalsomnaprahu.
Ako každá knižnica, aj táto bola plná kníh. Viseli v nej tri maľby, dve zobrazovali idylické krajinky, jedna pokojnú morskú scenériu. Na zemi ležal hrubý zelený koberec.
Primohutnomstolestálveľkýglóbusotočený
Afrikou ku mne, za ním obrovské okno cez celú stenu, osem sklených tabúľ. Ale nie pretosomnešielďalej.
Za stolom sedela žena v modro-zelených šatách s véčkovým výstrihom a širokým golierom, mala dlhé vlasy, ofinu s odtieňom oblakov pri západe slnka či plamienka sviečkyvtmavejmiestnosti;akosisomvedel,žejetoprirodzenáfarba.Očizaokuliarmi, ktoré podľa mňa ani nepotrebovala, mala modré ako jazero Erie o tretej popoludní v
bezoblačný letný deň a ústa zvlnené v ľahkom úsmeve jej ladili s vlasmi. Ale nie preto somnešielďalej.
Odkiaľsisomjupoznal,nonevedelsomodkiaľ.
Súsmevomsomvošiel.
„Ahoj,“pozdravilsom.
„Sadni si, prosím,“ ukázala na mäkké oranžové kreslo s vysokým operadlom a opierkami,akostvorenénarozvaľovanie.
Zvalilsomsadoňaonasimaprezerala.
„Radaťavidímopäťnanohách.“
„Veďajja.Akosamáš?“
„Ďakujem,dobre.Musímpriznať,žesomťatunečakala.“
„Viem,“ zaklamal som, „ale som tu a som ti vďačný za sesterskú láskavosť a starostlivosť.“ Vyslovil som to mierne ironickým tónom, len aby som videl, ako zareaguje.
Vtedyvošieldomiestnostiozrutnýpes –írsky vlkodav–aschúlil sapredstolom.Za nímprišieldruhý,dvakrátobišielglóbusatiežsanatiaholnazemi.
„Nuž, to bolo najmenej, čo som pre teba mohla urobiť,“ odpovedala rovnako uštipačne.„Musíšsidávaťzavolantomväčšípozor.“
„Sľubujem, ženabudúcebudem opatrnejší,“ odvetil som. Netušil som, akú hruhrám, ale keďže ona nevie, že to neviem, bol som rozhodnutý vytiahnuť z nej čo najviac. „Napadlomi,žebysimožnochcelavedieť,akosamidarí,taksomsatiprišielukázať.“
„Chcela,chcem,“povedala.„Užsijedol?“
„Lenľahkýobedpredpárhodinami.“
Zazvonilanaslúžkuarozkázalapriniesťjedlo. „Predpokladalasom,žeodtiaľodídeš, keďzosilnieš,alenečakalasom,žetakskoro,aužvôbec,žeprídešsem.“
„Viem,pretosomtu,“vysvetlilsom.
Ponúklamicigarety,vzalsomsi,pripálilsomjejapotomsebe.
„Vždy si bol nevypočítateľný,“ poznamenala po chvíli. „A hoci sa ti to v minulosti nerazvyplatilo,tentorazbysomstýmnerátala.“
„Atoužprečo?“
„Pretožev hrejepriveľa, aby si blufoval, amyslím, žepresneto robíš, preto si satu zjavil ako duch. Corwin, vždy somobdivovalatvoju odvahu, alemaj rozum. Dobrevieš, akosinatom.“
TakžeCorwin?UložilsomsitokuCoreymu.
„Možnonie,“nadhodilsom.„Dosťdlhosomspal,zabudlasi?“
„Takžesinikohonekontaktoval?“
„Eštesomnemalkedy,prebralsomsalennedávno.“
Naklonilahlavunabokaprižmúrilatieúchvatnéoči.
„Unáhlené,“ vyhlásila, „ale možné. Ty si schopný všetkého. Azda to aj myslíš vážne. Prečo nie. Beriem to tak, že áno. V tom prípade si to asi vyriešil šikovne a bezpečne. Zamyslímsanadtým.“
Potiahol som si z cigarety v nádeji, žepovie viac. Mýlil som sa, nuž som sarozhodol chopiť zdanlivej výhody, čo som získal v hre, ktorej nerozumiem, s hráčmi, ktorých nepoznám,aoniečo,očomnemámanipotuchy.
„To,žesomtu,niečoznamená,“povedalsom.
„Áno,“ odvetila, „to je mi jasné. Ale si prezieravý, takže to môže znamenať všeličo.
Počkámeauvidíme.“
Počkámenačo?Čouvidíme?Akévšeličo?
Priniesli nám bifteky a džbán piva, takže som sa na chvíľu oslobodil od tajomných
narážok a hmlistých poznámok, ktoré mali vyznieť prefíkane a rafinovane. Biftek bol výborný, ružový ašťavnatý, lačno som trhal zubami chlieb stuhou kôrkou ahltal pivo.
Onasapripohľadenamňasmialaaodkrajovalasimaličkékúsky.
„Vždy sa mi páčilo, s akým zápalom sa vrháš do života, Corwin. Aj preto sa mi nepozdávapredstava,žebysisasnímmalrozlúčiť.“
„Animne,“zamumlalsom.
Pri jedlesom si ju premeriaval. Už som ju kedysi videl v šatách sveľkým výstrihom, zelených akomoreasoširokoudlhousukňou.Bolatamhudba,tanec,znelirôznehlasy. Ja som bol v čiernom a striebornom a… Obraz sa stratil. No vedel som, že to bola skutočnáspomienka,avduchusomnadával,žejunevidímcelú.Čosmesilenhovorili –onavzelenom,javčiernomastriebornom–vtedyvnocishudbou,tancomahlasmi?
Dolialsomnámpivozodžbánaarozhodolsaoveriťsi,čosomvidel.
„Spomínamsinajednunoc,“začalsom,„ty si bolavzelenomajavosvojichfarbách. Akébolovtedyvšetkokrásne,atáhudba…“
Zatvárilasaskormútene,úsmevjejzmizolztváre.
„Áno,“povedala.„Bolitonádhernéčasy.Naozajsisasnikýmnespojil?“
„Prisahám,“vyhlásilsom,akobytoniečoznamenalo.
„Všetko sa len zhoršuje,“ hovorila ďalej, „a v Tieni sú hrôzy, aké sme si ani nevedeli predstaviť…“
„A…?“vyzvedalsomďalej.
„Onmástálesvojeproblémy.“
„Aha.“
„Áno,“pokračovala,„abudechcieťvedieť,naktorejstranestojíšty.“
„Terazsedím,arovnopredtebou,“odvetilsom.
„Chcešpovedať…“
„Aspoňzatiaľ,“dodalsom–azdaprirýchlo,lebovyvalilaoči,„kýmneviem,akosaveci naozajmajú.“Netušilsom,očomhovorím.
„Aha.“
Dojedlismemäso,dopilipivo,kostismehodilipsom.
Keďsmepotompilikávu,cítilsomsachvíľuakobrat,alepotlačilsomto.Opýtal som sa:„Čoostatní?“Mohlotoznamenaťhocičoavyznelotoneutrálne.
Na chvíľu som sa zľakol, že sa ma opýta, ako to myslím. Ale iba sa oprela v kresle, zahľadela do stropu a povedala: „Ako vždy, o nikom nič neviem. Ty si to asi vyriešil najrozumnejšie.Pozdávasamito.Aleakosadázabudnúťnaslávu?“
Sklopilsomzrak,netušilsom,akýpohľadsivyžadujetátopoznámka.„Nedá,“potvrdil som.„Natúčloveknezabudnenikdy.“
Podlhomnepríjemnomtichusaopýtala:„Nenávidíšma?“
„Jasné,ženie,“odvetilsom.„Akobysommohol–potomvšetkom?“
Mojaodpoveďjuočividnepotešila,vúsmeveodhalilažiarivobielezuby.
„Tosomrada,ďakujem.Sidžentlmenakovždy.“
Hlavousomnaznačilúklonasamoľúbosomsausmial.
„Prestaň,budemnamyslený.“
„Tosotva,“odbilama,„potomvšetkom.“
Cítilsomsanepríjemne.
Kypel vo mne hnev a napadlo mi, či vie, na kom by som sa mohol vyzúriť. Mal som dojem,žeáno.Muselsompotlačiťnutkaniepriamosajejopýtať.
„Čotedanavrhuješ?“prehodilanakoniec.
Vzhľadomnaokolnostisomodvetil:„Jemijasné,žeminedôveruješ.“
„Akobysmemohli?“
Množnéčíslomazaskočilo,vrylsomsihodopamäti.
„Nuž. Momentálne som ochotný byť pod tvojím dozorom. S radosťou zostanem tu u teba,kdenamňamôžešdohliadnuť.“
„Ačopotom?“
„Potom?Uvidíme.“
„Šikovné,“zhodnotilamôjnávrh,„veľmišikovné.Ajasaocitnem v chúlostivej pozícii.“ (Navrhol som to iba preto, lebo som nemal kam inam ísť a peniaze, čo som získal vydieraním, mi dlho nevydržia.) „Áno, samozrejme, že môžeš zostať. Ale musím ťa varovať,“ dotkla sa akéhosi prívesku na retiazke okolo krku, „že totojeultrazvukovápíšťalkanapsy.DonneraBlitzenmajúešteštyrochbratov,všetcisú vycvičení, aby zatočili snespratníkmi, a všetci reagujú na moju píšťalku. Nech ti ani nenapadnevybraťsaniekam,kdenemáščorobiť.Raz-dvakrátzapískam, aanitysaim neubrániš.Lenabysivedel,tátorasamôžezato,ževÍrskusapovlkochzľahlazem.“
„Toviemajbezteba,“odvrkolsomavzápätísomsiuvedomil,žesomtonaozajvedel.
„Áno,“pokračovala,„Ericovisabudepáčiť,žesimojímhosťom.Možnoťaajnechána pokoji,apresneototiide,n’est-ce-pas?“
„Oui,“prisvedčilsom.
Eric! Už sa niekam dostávame! Poznal som dajakého Erica a znejakého dôvodu to boloveľmidôležité.Tedanebolodôležité,žehopoznám,aležeEricjestálevhreamúti vodu.
Prečo?
Jeden dôvod bol, že som ho nenávidel. Tak veľmi, až som uvažoval, že ho zabijem. Azdasomtoužajskúsil.
Nozároveňsomvedel,žejemedzinaminejaképuto.
Žebyrodinné?
Áno, určite. Ani jednému z nás sa nepáčilo, že sme – bratia… Spomenul som si, spomenul…
Mohutný, mocný Eric s mokrou kučeravou bradou a očami – očami presne ako Evelyn!
Pamäťmazaplavilaďalšímispomienkami,ažmizačalopulzovaťvslucháchašijami priamhorela.
Nedal som však na sebe nič poznať, prinútil som sa znova potiahnuť si z cigarety a odpiť z piva, práve som si totiž uvedomil, že Evelyn je skutočne moja sestra! Ibaže sa
nevoláEvelyn.Nevedelsomsivybaviťakosavolá,alerozhodnenieEvelyn.Musímbyť opatrný.Kýmsinespomeniem,radšejsabudemmenámvyhýbať.
Ačoja?Čosatodejeokolomňa?
Zrazusombolpresvedčený,žeEricmániečospoločnésmojounehodou.Malsomsa pri nej zabiť, aleprežil som.Takžejezatým on? Áno, odpovedalami intuícia. Určiteto bol Eric. A Evelyn s ním spolupracovala, platila Greenwoodskemu sanatóriu, aby ma udržovalivkóme.Lepšiakómaakohrob,aleajtak…
Náhle mi došlo, že návštevou Evelyn som sa vydal Ericovi napospas, budem jeho väzňom,ľahkýmterčomďalšiehoútoku,aktuzostanem.
Ona však naznačila, že kým som jej hosťom, Eric mi dá pokoj. Zamyslel som sa. Ničomu som nemohol veriť. Musím si stále dávať pozor. Azda by bolo lepšie odísť, nechaťspomienky,abysavracalipostupne.
Ibaže ma príšerne tlačil čas. Musel som čo najskôr zistiť, ako to celé bolo, a potom hneď konať. Bol to neodbytný pocit. Ak mám kvôli spomienkam apríležitosti riskovať, taknech.Zostávam.
„Apamätámsa,“povedalaEvelyn,ajasomsiuvedomil,žeužchvíľurozpráva,lensom nepočúval. Zrejmepreto, žeibanahlasuvažovala, nevyžadovalaodpoveď amňa kvárili naliehavémyšlienky.
„A pamätám sa, ako si raz porazil Juliana v jeho obľúbenej hre a on do teba potom hodil pohár vína a preklial ťa. Ale ty si ztoho vyšiel ako víťaz. Julian sa zľakol, či to neprehnal.Tysisalensmialapripilsisním.
Myslím, že ho potom mrzelo, ako vybuchol, veď on je inak veľmi pokojná nátura, a tuším ti v ten deň závidel. Spomínaš si? Odvtedy sa po tebe tak trochu opičí. Aj tak ho nenávidímadúfam,žečoskoroskončí.Cítim,žehej…“
Julian, Julian, Julian. Áno a nie. Vybavuje sa mi akási hra, ako som si ho doberal a nabúral jeho legendárne sebaovládanie. Dačo sa mi marilo, ale nevedel by som s určitosťoupovedať,akosatoodohralo.
„ACaine,akosiholennapálil!Doterazťapretoneznáša,veďvieš…“
Pomalymidochádzalo,ženiesomktovieakoobľúbený.Acelkommatotešilo.
AjmenoCainemiznelopovedome.Veľmi.
Eric,Julian,Caine,Corwin.Tiemenámivírilihlavou,bolotohonamňaakosipriveľa.
„Užjetotakdávno…“vytisolsomnapokonzosebaazdalosami,žejetopravda.
„Corwin,“ povedala, „nalejme si čistého vína. Ja viem, že ti nejde len o to, byť v bezpečí. Si dosť silný, aby si z tejto situácie niečo vyťažil, ak svoje karty využiješ správne.Neviem,čomášvpláne,aleazdaby smesamohlisEricomnejakodohodnúť.“ Takžezrazumy.Očividnenadobudladojem,žebysomvtomniečom,očomnemámani potuchy,moholbyťužitočný.Pravdepodobnemachcelavyužiťvosvojprospech.Usmial som sa. „Preto si sem prišiel?“ pokračovala. „Máš pre Erica nejaký návrh, ktorý azda vyžadujeprostredníka?“
„Možno,“odvetilsom,„alemusímtoeštepremyslieť.Lenterazsomsazotavil,mámo čom uvažovať. Chcelsom získať výhodnú pozíciu, aby som moholrýchlo konať, keď sa rozhodnem,žespojeniesEricomjevmojomnajlepšomzáujme.“
„Dávajsipozor,“napomenulama.„Vieš,žemuzopakujemkaždétvojeslovo.“
„Isteže,“prisvedčilsom,hocivskutočnostisomtovôbecnetušil,arýchlosomhľadal, akoztohovykľučkovať,„pravdaže,akpretebaniejevýhodnejšiespojiťsasomnou.“
Stiahlaobočie,vstredečelasajejprehĺbilimalévrásočky.
„Niesomsiistá,čominavrhuješ.“
„Zatiaľ nič. Som len otvorený aúprimne ti vravím, ženeviem. Nie som presvedčený, že sa chcem dohodnúť s Ericom. Veď predsa…“ Na-schvál som vetu nedopovedal, neboločododať,hocisomcítil,žebysommal.
„Ponúkoltiniektodohodu?“Prudkovstalaachytilapíšťalku.„Bleys,ktoiný!“
„Sadnisi,“zahriakolsomju,„anevyvádzaj.Myslíš,žebysomsativydaltaktopokojne, odovzdanenapospas,lenabymazožralipsy,lebotiprídenaumBleys?“
Uvoľnilasa,azdasajejajtrochuuľavilo,asadlasi.
„Asi nie,“ pripustila nakoniec, „ale dobre viem, že rád hazarduješ a podvádzaš. Ak si semprišielhľadaťspojenca,snažíšsazbytočne.Niesomažtakádôležitá.Toužsizrejme pochopil.Okremtohosomsivždymyslela,žemamášcelkomrád.“
„Malsomajmám,“odvetilsom,„taksinerobstarosti.Alezaujaloma,žesispomenula Bleysa.“
Návnada,chyťsanaňu!Musímsadozvedieťviac!
„Prečo?Kontaktovalťa?“
„Otomradšejpomlčím,“odvetilsomvnádeji,žezískamtrochunáskok,ahlavnesom už mal istotu, že Bleys je mužské meno. „Keby aj áno, dostal by rovnakú odpoveď ako Eric–porozmýšľamnadtým.“
„Bleys,“ zopakovala a ja som si tiež v hlave opakoval – Bleys. Mám ho rád. Zabudol somprečo,avedelsom,žebysomnemal,aleajtak–mámhorád.Vedelsomto.
Chvíľu sme len tak sedeli, a hoci na mňa padala únava, nedal som nič najavo. Musel sombyťsilný.Vedelsom,žemusím.
Usmialsomsaapoznamenal:„Máštuverupeknúknižnicu,“aonanato:„Ďakujem!“
„Bleys,“zopakovalazasepochvíli.„Vážnemápodľatebašancu?“
Pokrčilsomplecami.
„Ktovie?Jaurčitenie.Možnoon.Amožnoanion.“
Vytreštilanamňaočiaotvorilaústa.
„Tynie?Hádamtolennechcešskúsiťsám?“
Zasmialsomsa,lenabysomjejspravilnapriek.
„Nebuďsmiešna.Ja?“
No ako to povedala, cítil som, žezabrnkalana zvláštnu strunu kdesi hlboko vo mne, čosarozoznelazvučnýmAprečonie?
Zľakolsomsa.
Jej sa však očividne uľavilo, že som to poprel, hoci ktohovie, čo som vlastne poprel. Usmialasaaukázalanavstavanýbarpomojejľavejruke.
„Dalabysomsitrochuwhisky,“navrhla.
„Vlastneajja,“priznalsomašielsompodve.
„Vieš,“začalsom,keďsomsaznovausadil,„jepríjemnébyťtaktostebou,ajkeďlen nakrátko.Vynárasamitoľkospomienok.“
Usmialasa,vyzeralaneodolateľne.
„Mášpravdu,“uznalaaodpilasi.„Keďsitu,cítimsaskoroakovAmberi,“povedalaa mnedobreženevypadolpohárzruky.
Amber!Pritommenemichrbticouprešľaholblesk.
Zrazusarozplakala,nužsomvstalaobjaljuokolopliec,chcelsomjuutešiť.
„Neplač,dievčatko.Prosímťa.Lebobudemajjasmutný.“Amber!
V tom slove niečo bolo, niečo mocné, elektrizujúce! „Znova nastanú dobré časy,“ chlácholilsomju.
„Naozajtomuveríš?“opýtalasa.
„Áno!“zvolalsomhlasno.„Áno,verím!“
„Si blázon,“ skonštatovala. „Ale asi preto som ťa vždy mala zo všetkých bratov
najradšej.Skoroajverímvšetkému,čohovoríš,hociviem,žesiblázon.“
Potomsieštetrochupoplakalaaupokojilasa.
„Corwin,“ ozvala sa znova, „ak to dokážeš – ak to zhodou nejakých podivuhodných
náhodakovystrihnutýchzTieňadokážeš–,nezabudnešnasvojusestričkuFlorimel?“
„Nie,“ odvetil som, a zrazu som vedel, že to je jej pravé meno. „Nie, nezabudnem na teba.“
„Ďakujem. Ericovi nahlásim ozaj iba nevyhnutné a Bleysa vôbec nespomeniem, ani svojenajnovšiepodozrenia.“
„Vďaka,Flora.“
„Aleanizamaktinedôverujem,“dodala.„Aninatonezabúdaj.“
„Tojemijasné.“
Potom zavolala slúžku, aby maodprevadila do izby, kde som sa ešte vládal vyzliecť, alevzápätísomodpadoldoposteleaspaljedenásťhodínvkuse.
