Naša moruša ešte nemá plody, ale mám tu biele, mamin druhý muž Dušan priniesol. Vyzerajú ako nejaké larvy, ale sú dobré.
Záhrada medzitým strašne nebezpečne skrásnela, všade mi kvitnú ruže, až sa hanbím, ako tu je. Za ne, že sa tak rozcapujú a voňajú, že som ich sem toľko posadila, mužov brat večer k nám prišiel po knižku a vravel, že to ešte nevidel. Ako keby to tu vybuchlo, že uch, buch, vyzauškuje ťa to, hneď ako zalezieš za zelenú, že stáť, červená, ruže, ruže majú u nás žúr, narúžované pichajú a pchajú voňavé raťafáky aj kam netreba, že berte, kým je čo... toto malo byť haiku, len sa mi vyšmyklo z rúk, Bože, všetci ťa pozdravujú a velebia tam, kde si, a ja, že si tam asi dobre uložený, lebo takéto veci robíš. Aj ja som lepšia kdesi v diaľke ako naživo, len sa tu zavše cítim hrozne sama, no o tom sa pri stoloch nehovorí, lebo ja ani nechcem, aby ma niekto utešoval, iba by ma možno vyrušil, lebo ja sa zo všetkého, čo sa mi stane, vyplávam v bazéne, chodím každý druhý deň, nik tam nie je, iba ja, tak si to vždy zariadim, a ponáram sa a ponáram, hodinu sa tam topím a nevolám o pomoc... A ja chodím veľa do polí, mne je už aj za humnami ako v lese, mám rada prach, kamene a všelijaké cestice, čo nikam nevedú a strácajú sa v zeline... Mám po Vincentovi nad
245
Včera pricestoval muž, priniesol veľa pekných knižiek a černošských platní, boli sme u svokrovcov, tato Jožo spal, tak som ho šla aspoň pozrieť, ako vyzerá, a zobudila som ho, on, že či je už v nebi, keď som tam ja, vyliezol spod deky, a keď sa medzi nami objavil v kuchyni, bol pekný ako nikdy, vyspatý a bolo cítiť, že ide ako hodinky, niečo tam tikalo, tikalo a išlo. Jedli sme čerešne z našej záhrady a pili čaj, bolo nám spolu dobre aj trochu ticho...