Záchrana sveta podľa G., Adrián Dvorský by VIK VŠVU Dvadsaťjeden

Záchrana sveta podľa G. Etela Farkašová

Záchrana sveta podľa G., Etela farkašová Grafický dizajna a sadzba: Adrián Školský Pôvodný rukopis knihy: 2002, 2021 Pôvodné vydavteľstvo: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov Písmo: Lava Pro, Suisse Int' Papier knižný blok: Munken Pure Rough 90 g/m² Obrazové materiály: @markrothko, @cumbrane Tlač: vach.print Väzba: Kníhviazačstvo J+D

Táto bibliofília vznikla v rámci projektu RE-BOOK na Katedre vizuálnej komunikácie v prípravnom kurze Typo. Desiatim slovenským prózam, ktoré sa v roku 2021 umiestnili vo finále ceny Anasoft litera, navrhli študenti nový knižný dizajn. Ako školská práca nemá toto dielo ISBN. Kniha je vytlačená v exkluzívnom počte 5 ks a je nepredajná v bežnej distribúcii. V neposlednom rade by som chcel poďakovať Ľubici Segečovej a Mišovi Tornyaiovi za odborné vedenie a dobré rady, pomohlo to!

Jemná nitôčka sa sotva viditeľne zachvieva, vibrácie sú také nepatrné, že G. si ani nie je istá, či sú skutočné, alebo sa jej len maria, vo chvíli prebúdzania sa nikdy nemohla spoľahnúť na ostrosť svojich zmyslov, tie chvíle v nej vzbudzovali nevôľu, pretože ju vyháňali z príjemného, útulného sveta, v ktorom ju nič neznepokojovalo a v ktorom noc čo noc nachádzala to, o čo sa márne usilovala počas dňa. Svet istôt, stálosti, nemenného poriadku, v ktorom nedochádza k poruchám, veci ani ľudia nepodliehajú skaze, rozkladu a zlým náhodám, pretože neexistuje nikto a nič, čo by zraňovalo, deštruovalo, vychyľovalo z rovnovážneho stavu, nič, čo by páchalo neprávosti a násilie. Priestor dokonalej usporiadanosti a vyrovnanosti, do ktorého nemôžu zasiahnuť skazonosné sily, katastrofy, v ktorom netreba nič naprávať, lebo sa v ňom nič také, čo by potrebovalo nápravu, nestane. Okamihy prebúdzania ju nútia vstupovať do odlišného, zložitejšieho, málo útulného, a najmä nespoľahlivého denného sveta, nemôže mať k nemu dôveru, ustavične sa vzpiera jej vôli i predsavzatiam, robí jej takmer vo všetkom napriek, nemôže sa v ňom cítiť dobre a bezpečne, jednostaj zaskakovaná, ohrozovaná, tak sa v ňom cíti, G. si vzdychne, nepríjemné okamihy prebúdzania, ktoré musí zvládať ráno čo ráno, ju nesmierne rozlaďujú. Do izby vstúpil cez odchýlené okno slabý závan vzduchu a nitôčka sa opäť zatrepotala, zvírila ako v zvláštnom tanci, ospalosť z nej prudko opadla a ona si neveriaco pretiera oči, na stene oproti sa krúživo prepletajú už dve nitôčky, teraz G. vie, že zmysly ju neklamú, a bolestivo sa sústreďuje na vírivý pohyb práve 5

vznikajúceho klbôčka, ktoré ju nepriateľsky víta v novom ráne a už zase ju usvedčuje z bezmocnosti. Prestúpi ju silná túžba zastaviť čas, aspoň na zlomok sekundy, zastaviť ho a navrátiť sa do svojho usporiadaného snového sveta, kde nijaká vec nemení polohu ani tvar, kde vládne symetria a usporiadanosť, zlovestné sily nenarúšajú rovnováhu a kde na stenách nevznikajú z ničoho nič odporné pavučinové nite vysmievajúce sa jej každodennému úsiliu o dokonalosť. Vracia sa k nej spomienka na inú nitôčku, ktorá sa takisto z ničoho nič zjavila pred niekoľkými týždňami na inej stene a ktorá sa, len čo sa k nej G. priblížila, premenila na puklinu, zákerne rozčesla časť steny, bez príčiny, nevysvetliteľne, z tej spomienky G. premkne hrozivá úzkosť a nemenej obava, či sa aj za dnešnými nitôčkami neskrýva nová štrbina, jej zárodok, ktorý bude postupne rásť a rozširovať sa, plaziť sa zákerne až k plafónu. Priloží si k tvári vankúš, prikryje sa ním, jej líca, brada, nos, ústa a najmä viečka sa vnoria do mäkkej tkaniny, keby tak mohla oklamať samu seba, uveriť, že túžbou zvíťazí nad časom, že to, čo má pred sebou, nie je nevyhnutné, dá sa to obísť, preskočiť, zopár sekúnd vyčkáva, nehybná v nádeji, potom však sklamane odtiahne vankúš z tváre, ten manéver sa opäť raz neosvedčil, bude musieť vstať, vystúpiť na stoličku a podrobne preskúmať svoj objav. Zbytočne túži po niečom, čo je v priebehu dní pre ňu nesmierne vzdialené, k čomu sa bude môcť znovu priblížiť až večer, keď sa prehryzie všetkými problémami, ktoré sa stihnú vyliahnuť hneď na úsvite, a doštverá

sa, vyčerpaná z toľkých povinností, ku koncu dňa, bude v ňom tak ako po všetky ostatné dni vynakladať obrovskú námahu na znovuustanovenie poriadku, rovnováhy, harmónie, hoci len dočasnej. Od blaženej chvíle návratu ju delí minimálne pätnásť, možno aj šestnásť alebo dokonca sedemnásť hodín, počas ktorých sa bude zo všetkých síl usilovať o nápravu takmer nenapraviteľného, o záchranu takmer nezachrániteľného. Zraňovalo by ju vedomie vlastnej zbytočnosti, ak by nepripustila, aspoň v lepších chvíľach, drobnú nádej, ktorá sa zmestí do slova takmer, zničilo by ju vedomie márnosti všetkého, o čo sa pokúsi, balansovanie medzi nemožnosťou a nádejou prekročiť jej hranice, zraňujúce balansovanie patrí k spôsobu, akým prežíva čas, inak by sa s ním nebola schopná vôbec vyrovnať, s časom svojho života, vie ho napĺňať len jediným p r i j a t e ľ ným spôsobom. Niekedy sa jej vidí, že ho má primálo, nestihne splniť všetko, čo si predsavzala, inokedy zase máva pocit, že by jej ani neprekážalo, ak by sa jej čas, ktorý má k dispozícii, už vyčerpal, ak by mal čoskoro dospieť k záverečnému intervalu a ona by už nemusela zvádzať zápasy, vynakladať úsilie, nádej vzbudzujúce takmer by z obzoru jej myslenia načisto zmizlo, nenapraviteľné a neopraviteľné by ostali navždy nenapraviteľným a neopraviteľným, nemožné definitívne nemožným, podobná pred-

stava je však, ako sa zdá, pre ňu zatiaľ v nedohľadne, ku konečnej fáze bude musieť ešte dosť dlho putovať... G. má oči doširoka roztvorené, pred ňou čnie dôkaz o nevyčerpateľnosti prameňa, z ktorého pochádzajú všetky problémy, starosti a mrzutosti, presne si pamätá, že včera bola stena úplne čistá, s dôslednosťou, ktorá ju niekedy priveľmi unavuje a vyprázdňuje, no zároveň paradoxne napĺňa novými zásobami energie, povysávala všetky kúty, postierala prach z rohov každého kusa nábytku, skontrolovala každý meter, možno aj centimeter, prísne a nemilosrdne. Ak by sa to stalo v niektorej inej miestnosti, azda by sa necítila taká dotknutá, zaskočená, ale v svojej izbe, o ktorej si je celkom istá, včera, predvčerom, každodenne, pokladá to za narafičenú zlomyseľnosť, s akou sa jej tu pripomína, že ničomu nemožno veriť, na nič sa nemožno spoliehať, s tým vlastne ráta, už dlho, na nič a na nikoho, žeby však ani na seba a na svoju dobrú vôľu... Zronene prejde pohľadom po poškvrnenej bielobe na kúsku steny a ľútostivo si povzdychne nad netrvácnosťou konania, do ktorého vkladá toľko túžby, sily. Klbko, je tam, zreteľne viditeľné, a keby vstala a natiahla ruku, aj hmatateľné. Predstava, že o chvíľočku, keď premôže posledné vábenie sna, sa klbka naozaj dotkne, zacíti na dlani jeho sivastú priľnavosť a rafinovanú krehkosť, v nej vyvoláva vlnu len ťažko zvládnuteľného odporu. Má už skúsenosti a veľmi dobre vie, že v moci pavučín je premieňať sa v nečakaných chvíľach na ohrozujúce pukliny alebo na odpudzujúce chobotnice s tisíckami

obrovských, nenásytných, pohlcujúcich chápadiel, v najnečakanejších okamihoch, k akým by mohol patriť aj tento, sprvu úplne nevinne pôsobiaci začiatok dnešného rána.

Keď G. vojde do kuchyne, matka stojí zhrbená nad drezom, a sotva zdvihnúc hlavu, ďalej sústredene drhne čiernu rajničku, v ktorej zvyčajne prihrieva mlieko na rannú kávu, pohľad na jej čoraz zhrbenejší chrbát pôsobí skľučujúco. G. si sadne za stôl, na jej mieste už čaká pripravený tanierik s dvoma krajcami chleba, maslo, med, trojuholníkový syr, veľký kvetovaný hrnček, ktorý používa niekoľko desaťročí, takže kvety na ňom trochu vybledli, vedľa neho lyžička, všetko presne tam, kde má byť, len lyžička akoby bola mierne vychýlená z rovnobežnej polohy vzhľadom na tanierik a hrnček, pootočí ju o malý, sotva desaťstupňový uhol doprava, teraz by to už malo byť v poriadku. K niektorým detailom ostáva matka ľahostajná, hoci ju už toľkokrát prosila, vysvetľovala jej, že detaily môžu niekedy zohrať podstatnú úlohu, ak budeme ľahostajní k malým veciam, nikdy nedáme svet do poriadku. Všimne si, že matka už jedla, na stole ostalo niekoľko omrviniek a dokonca niekoľko kvapiek mlieka, zaplaví ju nevôľa. Azda mi to nerobí zámerne, pomyslí si, aj ona je niekedy proti mne, možno nie celkom zámerne, skôr z ľahostajnosti, ale dôvody nie sú dôležité, oveľa dôle-

žitejší je dôsledok, namrzene vstane, poutiera vechťom kvetovaný obrus z voskového plátna, prejde po ňom niekoľkokrát prstami, aby sa presvedčila, či je naozaj čistý, bez jedinej omrvinky, potom si opäť sadne. Prihorelo, povie polospýtavo, polokonštatujúco nevýrazným hlasom a matka len mlčky prikývne. Už zase, pokračuje rovnako nevýrazne, skoro každé ráno prihára... Vie, že matku tými poznámkami podráždi, napokon, dráždia sa navzájom, matka vzápätí odtrhne pohľad od rajničky s prihoreným dnom, veď áno, stane sa... aj tak už vychladlo, ozve sa opäť po chvíli, stihlo vychladnúť, vzápätí vráti výčitku, bude ho treba nanovo prihriať, mohla by si aj skoršie vstať. Zdržala som sa, povie G. a zauvažuje, či má matke rozpovedať o nepríjemnom objave, o dvoch pavučinách, ktoré sa odrazu zjavili na stene izby, hoci včera aj predvčerom všetko dôkladne povysávala, postierala, či sa má zmieniť o objave, ktorý potvrdzuje jej teóriu, že veci sa nezadržateľne rútia do chaosu, neschopné zachovať stav usporiadanosti a čistoty, veci, ktorým dennodenne vnucuje svoju vôľu, obetujúc im celý voľný čas a, môjtybože, vlastne celý život, ktoré sa dennodenne proti jej úsiliu nemilosrdne búria. Entropia, vykĺzne jej mimovoľne z úst pri predstave, čo ráno objavila na stene, no nemá zmysel hovoriť viac o celej veci, matka jej nepomôže, nemôže, aj ona patrí do sveta, ktorý pustne a zaniká, je čoraz spustnutejšia, spejúca do času svojho čoraz viditeľnejšieho vyčerpania a neskôr i definitívneho konca.

Prudko a celkom nečakane doň dospel vďaka zlej náhode pred mnohými rokmi otec, pomyslí si G. stiesnene a potom o čosi neskôr tam dospel aj strýko, starí rodičia... aj skupina čakajúcich na zastávke, do ktorých vrazil berlínsky terorista, včera ich ukazovali v televízii, niekto z okoloidúcich stihol nakrútiť mobilom detailné zábery, najprv na kapotu teroristovho auta, potom na zmrzačené telá, prišlo jej nevoľno, zarieka sa, že prestane sledovať správy, toľkokrát sa už zariekla, napokon jej to nedá, bezmocne sa prizerá, bezmocnosť ju gniavi, keby mohla zabrániť ničivým zemetraseniam, povodniam, bombám padajúcim na domy a ulice plné nevinných ľudí i lietadlám rútiacim sa do katastrofy, všetkému zlému keby mohla zabrániť... Či sa pozerá na správy alebo nie, stále má obrazy hrôzy pred sebou, má ich v sebe, v svojom najhlbšom vnútri, odkedy sa pamätá, nevie, kto ich jej tam začal ukladať, kto začal v nej vŕšiť toľko nešťastných, preťatých príbehov, niekedy máva dokonca zvláštny pocit, akoby ona sama bola obeťou katastrof, nehôd, lúpežných prepadov, vojnových hrôz, vrážd a znásilnení, netuší ani, kde sa v nej berie ten pocit, vie len, že ju vtedy bolí celé telo a celá duša, bolí ju celá G. aj celý svet. Autoriťák sa jej vypytuje pri každej návšteve, tak ako sa máme, začína výsluch, dúfam, že lepšie, pohľadom je pritom prilepený k obrazovke počítača, zrejme si číta záznamy o poslednej pacientkinej návšteve, G. neurčito zahmká a on pokračuje, iste je to aspoň trochu lepšie, minule sme predsa vyriešili jeden z problémov, a dnes sa nám zase čosi podarí.

Keď G. nereaguje, začne sa vypytovať na nedôležité taľafatky a teraz už uprie vypúlené sivozelené oči priamo na ňu, možno ani nie sú také vypúlené, pomyslí si G., len nepríjemne ostro sústredené na jej tvár, potom na ruky, ktoré sa mierne chvejú, na postavu a opäť na tvár, dajme sa hneď do toho, vyzve ju. Zväčša sa zmôže iba na zopár fráz, nenachádza slová, ktorými by mu vysvetlila podstatu veci, načo aj, ak dosiaľ nič nepochopil, veď ako inak by mohol rozprávať o vyriešenom probléme, a keby sa aj jeden vyriešil, ostáva ich ešte neúrekom, no na to, aby mu ich opísala, azda ani nejestvujú slová... aspoň ona nepozná také, ktorými by mu mohla porozprávať, ako sa zhrýza, ako ju požiera ľútosť, že je proti toľkým veciam bezmocná. A možno aj o tom, ako bolia všetky vymknutia z poriadku, z harmónie, ktorá by predsa mala byť hlavným zákonom vesmíru, všetky vykoľajenia z normálneho behu vecí, vychýlenia zo správneho smeru, z pôvodných dráh, tvarov a polôh... alebo náhle praskliny na stenách, pavučiny, ktoré ničia bielobu, narúšajú rovnováhu, pokoj... všetky zlovestné zmeny, ktorým nebola schopná zabrániť. Autoriťák sa na ňu zvyčajne obráti s otázkami, ktoré ona pozná už naspamäť, možno by mu mala porozprávať, že v také dni, keď na ňu všetko doľahne, ešte zanovitejšie drhne dlážku a vysáva prach, že najmä v také dni by chcela upratať čo najväčšiu časť sveta, upratovať a opravovať v ňom všetko, čo sa narušilo. Pokúsila sa, niekoľko ráz, tváril sa, že neveľmi chápe, o čom G. hovorí, a opäť sa začal venovať počítaču,

tentoraz si čosi zapisoval, ťukal do klávesov hrubými prstami, potom čosi mazal a nanovo ťukal, G. sa zdalo, že večnosť, napokon ju vyzval, aby sa vyjadrovala presnejšie, nie o upratovaní, to ho akosi nezaujalo, ale o hlasoch, ktoré sa jej usadili v hlave a v poslednom čase pričasto dobiedzajú, o nich by sa rád viac dozvedel. Opätovne mu vysvetľovala, že hlasy zväčša tlmočia jej vlastné myšlienky, teda hlasy, ktoré neprichádzajú zvonka, ale zvnútra, sú v nej, niekedy mlčia, len náhle sa pri nejakej príležitosti ozvú, občas sa aj medzi sebou poškriepia, potom niekoľko dní alebo aj týždňov zase mlčia... a tak to ide stále dookola, ozvú sa, mlčia, ozvú sa... Povedala mu, že jej ani tak neprekážajú, teda dobré hlasy, napokon, sú jej, patria k nej, nechápe, prečo autoriťák zdvihne nespokojne obočie, zakaždým keď mu povie, že opäť sa ohlásili, vidí na ňom, že je nespokojný, dokonca ich chce z nej liekmi vyhnať... a ona mu nie je schopná vysvetliť, ako je to v skutočnosti s jednými aj druhými hlasmi, urputne hľadá vhodné slová, ale opäť márne, a možno, pomyslí si, opísať čosi také sa ani nedá niekomu cudziemu, niekomu, kto je mimo nej, mimo jej tela a hlavne mimo jej hlavy. Už si zvykla na jeho pohľad, na nespokojnosť, že z nej nevytiahne viac, tak sa už ani neusiluje, zväčša povie len zopár neutrálnych viet a potom mlčí, čaká, kým autoriťák popredpisuje lieky, čosi jej pritom hovorí, ona sa tvári, že počúva, ale v podstate ostáva naďalej ponorená do seba, je toho toľko, o čom musí premýšľať, a o čom sa nedá nahlas rozprávať, toľko dôležitejšieho ako autoriťákove reči.

Ach tak, entropia, zopakuje matka a zvuk jej hlasu pripomenie G., že nie je v ambulancii, ale doma v ich kuchyni, strhne sa, dala sa priveľmi uniesť predstavami, stáva sa jej to čoraz častejšie. Pár sekúnd trvá, kým sa celou mysľou navráti k dnešnému ránu, opäť bude schopná pozorovať matku, ako sype na dno rajničky novú dávku čistiaceho prášku a energicky ho šúcha drôtenkou, počuje ju, ako dodá, zase tá tvoja entropia. G. chvíľu mlčky hľadí na jej zohnutý chrbát, potom, ani nevie prečo, predsa len potichu prehodí, dnes ráno… u mňa v izbe… Matka ďalej drhne rajničku, čaká, čo bude nasledovať, a keď G. nepokračuje, mdlo sa ozve, čo dnes ráno, čo v izbe… Vycíti, že matka sa pýta nezúčastnene, bez ozajstného záujmu, vyvolá to v nej ešte silnejší pocit znechutenia, sklamania, neodpovedá, a keď sa matka obráti tvárou k nej, iba kývne rukou, matka sa viac nepýta. G. nechápe, ako niekto môže s ľahostajnosťou vyslovovať také skazonosné slovo, ale veď hej, matke na tom nezáleží, nikomu na ničom nezáleží, rozhodne sa, že zatiaľ si svoje trápenie ponechá pre seba, uvidí, ako sa bude deň ďalej vyvíjať, aj tak si musí problémy riešiť sama, všetky ťažkosti, ktoré sa pred ňou vynoria, načúvať hlasom, ktoré sa v nej rozozvučia, rozbzučia ako roje včiel, niekedy jej pomáhajú pri riešení problémov, no niekedy jej situáciu ešte väčšmi sťažujú, podľa toho, o aké hlasy ide.

Matka konečne dodrhne rajničku, opláchne ju, utrie, uloží do kredenca, potom si prisadne ku G., trochu posunie k nej hrnček s mliekom. Našťastie neprihorelo veľmi, na chuti ani necítiť, povie, len neotáľaj toľko a napi sa, kým je teplé, nech netreba tretí raz prihrievať. G. si z hrnčeka mechanicky odpije pár glgov, sústredene upiera pohľad kamsi do rohu kuchyne, akoby skúmala, či aj tu neobjaví na stene skľučujúce prekvapenie, ba ešte viac: ďalší skľučujúci dôkaz.

Akokoľvek by sa usilovala, nerozumie dcére, nerozumie ani slovám, ktoré niekedy G. používa, tuší síce za nimi čosi nedobré, ale celkom presne nevie, čo znamenajú, ako aj teraz, prvý raz počula to slovo ešte v časoch, keď G. študovala na univerzite, občas si čítavala prednášky nahlas, a ona čosi zachytila, pamätá si, že to slovo sa v dcériných prednáškach vyskytovalo častejšie ako ostatné, a možno sa ani toľko nevyskytovalo, no G. si ho ktovieprečo vybrala a opakovala so zvláštnou urputnosťou, takmer až zlosťou. Fascikle s prednáškami sú odvtedy založené na dne zásuviek kedysi mužovho písacieho stola, štúdium bolo pravdepodobne priťažké, tak si vysvetľuje dcérino rozhodnutie prerušiť ho, prerušiť a už sa k nemu nevrátiť... alebo sa G. náhle z nejakých dôvodov prestala zaujímať o matematiku a fyziku, začali

ju priťahovať úplne iné veci, zložité, prizložité na to, aby sa dali vyjadriť rovnicami alebo vzorcami, tak akosi jej vtedy G. povedala, a zdá sa, že priveľmi zložité na to, aby sa dali vyjadriť známymi, zrozumiteľnými slovami, na aké boli predtým zvyknuté, aké sa u nich doma dovtedy používali. Hoci nechápala, čo sa s dcérou robí, vycítila, že niečo sa mení, prichádza niečo, na čo nemala dosah, G. bola vždy samotárka, trochu čudácka, iná ako ostatné deti, s pribúdajúcimi rokmi sa jej čudáctvo prejavovalo čoraz výraznejšie, cez deň bola zaujatá prácami v dome, a keď už bola s nimi hotová, odchádzala do svojej podkrovnej izby, presedela tam hodiny, neraz neprišla ani na večeru, hovorila, že pracuje, pracuje na čomsi veľmi dôležitom, nesmie ju rušiť, nikto ju nesmie rušiť... a potom začala používať akýsi nový, zložitejší, pre ostatných málo zrozumiteľný jazyk, práve taký vraj potrebuje pri svojej práci, veľmi dôležitej a významnej. Matka si musela privykať na myšlienku, že G. sa jej vzďaľuje, stráca sa v čomsi neznámom, záhadnom, a ona sama už nie je schopná kráčať po ceste, na ktorú sa vydala G. a po ktorej tvrdohlavo postupuje do čoraz neznámejších a pre ňu aj temnejších priestorov. Dohovárala dcére, keď vtedy pred rokmi zanechala štúdium, vypytovala sa na príčiny, kárala aj prosila, odvolávala sa na nebohého muža, ako veľmi by ho to mrzelo, ale G. akoby sa už nechcela vrátiť zo záhadnej cesty, možno sa už ani nemohla, nebolo to v jej silách.

Aj dnes budeme pracovať, povie G. po raňajkách, potom ako dôkladne poumýva po sebe tanierik a hrnček s lyžičkou, niekoľkokrát vyutiera obrus na kuchynskom stole, narovnáva ho, mám inšpiráciu, dodáva presvedčivo. Matka neurčito zahmká, mechanickým pohybom si vyzlieka zásteru, ale nie dlho, povie potichu, budem musieť navariť niečo na obed, odvčera nám ostalo len trochu polievky, nevystačí ani pre jednu. G. sa tvári, že matkinu poznámku nepočula, cítim, že dnes sa mi bude dobre premýšľať, povie, uvidíš, bude to niečo, čo ocení aj autoriťák, samé dobré nápady. Zvyčajne diktuje pomaly, s menšími prestávkami, vlastne si ani neuvedomuje, že diktuje, hovorí najmä pre seba, a ako rozpráva, ujasňuje si myšlienky, ktoré už zase začínajú byť neznesiteľne dobiedzavé a premieňajú sa jej v hlave na vzájomne sa hašteriace hlasy, ale možno je to naopak, najprv počuje hlasy a z nich odvíja svoje myšlienky, napokon nie je najdôležitejšie, čo je na začiatku a čo nasleduje, ale čo sa podarí presne, najpresnejšie zaznamenať, o záznamy ide. Sústredene kráča naprieč izbou a opatrne dvíha nohy, aby nezakopla o starý, na viacerých miestach obdratý koberec, mysľou ohmatáva slová, ktorým by mohla dôverovať, aspoň na okamih. Antientropické účinky, hovorí G., dôkladne vyslovujúc každú slabiku, sú oveľa menšie ako námaha potrebná na ich vyvolanie, ako koncentrácia subjektu, všetkých jeho potenciálnych vrstiev...

Preruší chôdzu, zahľadí sa na matku, či stačí zapisovať, či zachytáva všetko presne tak, ako ona diktuje. Podchvíľou sa matky opýta, či niečo nevynechala, niečo dôležité, čo by mohlo narušiť zmysel celej práce, keď ju matka upokojí, že stíha, G. pokračuje, antientropické účinky v sociokultúrnom priestore, nadýchne sa a dodá, ale takisto v biosfére, determinované vnútornými tenziami... Tenzie, ďalšie často opakované slovo, G. za ním siaha v súvislosti s takmer každou témou, ktorú sa rozhodla, ako vravieva, hĺbkovo spracovať, niekedy hovorí o tenziách v materiáli alebo o tenziách v psychických štruktúrach, ale najčastejšie ich včleňuje do svojich diktátov bližšie neurčené, abstraktné a anonymné, zavesí ich na koniec starostlivo poskladaných viet, ktoré už aj tak praskajú vo švíkoch a hrozia, že neunesú toľkú nadmernú záťaž. A niekedy G. zastane aj na pár minút, zbiera sily na výstup, ako tomu hovorieva, po malom oddychu sa ozve hlasnejšie a energickejšie, zrýchli krok po starom koberci, chodí tak rýchlo, že to skôr pripomína beh, od okna k dverám pozdĺž sekretára a gauča, naspäť odo dverí k oknu, kmitajúca postava, vyrážajúca prívaly slov, niekedy pritom vystiera pravú ruku pred seba a kýva ňou ako dirigentskou paličkou, inokedy oboma rukami prudko gestikuluje a slová, ktoré sa raz ocitnú v jej veľkej knihe, sa z jej úst len tak rinú. Matka píše na staručkom počítači, ktorý si priniesla z knižnice, dali jej ho, keď odchádzala do dôchodku, riaditeľka knižnice ho vtedy pri inventarizácii vyradila,

povedala matke, že si ho môže vziať, iste by jej doma chýbal, za toľké roky museli spolu zrásť, dodala s úsmevom, do knižnice zakúpia novšie, modernejšie. Rozložitý, neveľmi úhľadný, ošúchaný počítač sa odvtedy stal súčasťou obývacej izby, celkom dobre sa zniesol so starším, už viditeľne opotrebovaným nábytkom, hlavné bolo, že nápadne nenarúšal obraz priestoru, jeho atmosféru, zakaždým keď skončili písanie, matka naň prehodila vyšívanú dečku podobnú obrusu na stole, na ktorom počítač stál, aj vďaka tomu ho G. ľahšie prijala do rodiny. Niektoré klapky sa časom poodlepovali a G. ich musela starostlivo priliepať, najmä písmená A, C a H ostávali podchvíľou bez označenia, ale matka bola na klaviatúru počítača zvyknutá, písala na ňom už takmer popamäti, naozaj s ním zrástla, zžila sa s vyslúžilcom, bol dosť pomalý, ale jej to vyhovovalo, rozumeli si navzájom. Zišiel by sa im nový počítač, ale na ten nemali peniaze, a potom, G. sa desila predstavy, že by na mahagónovom stole, na ktorý kedysi korunku po korunke našetrili rodičia, práve tak to matka pri rôznych príležitostiach opakovala, korunku po korunke, každý mesiac z výplaty sa jej čosi podarilo odložiť... teda desila sa predstavy, že by odrazu do izby pribudol nejaký nový, oveľa menší a určite aj oveľa rýchlejší, výkonnejší počítač, nejaké anonymné písičko, ktoré by nemalo históriu, a najmä by sa nespájalo s históriou ich rodiny. G. si na neforemnú opachu na stole v jedálni už celkom zvykla, hoci spočiatku protestovala, pokazí

vzhľad izby, namietala, no keď sa ukázalo, že pri diktovaní má počítač výhody oproti písaciemu stroju, na ktorom písaval ešte otec, napokon ho prijala do domu ako jeho súčasť. Možnosť opravovať chyby bola veľmi dôležitá, dovoľovala spresňovať myšlienky, hľadať najsprávnejšie slová, aby bol text čo najjasnejší, najzrozumiteľnejší a najúčinnejší, na účinku, aký bude mať na ľudí, G. veľmi záležalo, predstavovala si, že jej text putuje z ruky do ruky, pravda, to už bude musieť mať podobu knihy, normálne vytlačenej, zviazanej knihy, takej, aké sa predávajú v kníhkupectvách a aké bývajú na regáloch v knižniciach, ibaže táto sa bude od iných aj niečím líšiť, v jej knihe bude napísané, čo a ako ďalej so svetom, na to však ešte musí G. čakať, všetko chce čas, aj jej kniha, G. bude trpezlivo čakať, ak ide o dôležité, najdôležitejšie veci, býva nesmierne trpezlivá. Napriek výhodám, ktoré počítač predstavoval a ktoré si G. čoraz väčšmi uvedomovala, nemala veľa chuti sadnúť si k nemu a sama zapisovať to, čo jej víri v hlave, radšej matke diktovala, hlavným dôvodom bolo, že pri diktovaní mohla chodiť po miestnosti, raz zrýchlene, potom zase pomalšie, ako si myšlienky vyžadovali, rozhadzovala pritom rukami, gestami zdôrazňovala význam vysloveného, ťažko by sa jej premýšľalo v sediacej polohe, hovorila, že rozlet myšlienok si vyžaduje voľný pohyb tela. Matka privítala zmenu, ľahšie sa jej písalo na počítači, riaditeľka knižnice mala pravdu, naozaj už bola s mašinkou zžitá, a najmä prepisovanie viet bolo oveľa pohodlnejšie, a prepisovať bolo treba dosť často, G. si

potrpela na presnej formulácii svojich myšlienok, neváhala vracať sa ku každej niekoľko ráz. Ich spolupráca sa riadi presnou dohodou: G. diktuje a matka zapisuje, pozorne počúva dcéru, sleduje jednotlivé slová, nemá sa opytovať na nič, ani keď niečomu nerozumie, narušila by plynulý prúd myšlienok, tak znie dohovor, zapisovať čo najvernejšie, každá odchýlka by G. pobúrila, má mimoriadne dobrú pamäť, do detailov si pamätá, čo nadiktovala, a keď skončia prácu, pozorne si číta text, kontroluje presnosť záznamu, slovo za slovom. Matka sa usiluje písať čo najrýchlejšie, ale občas sa zasekne, pozrie sa previnilo na dcéru, túto vetu keby si ešte raz, nestihla som… G. sa zamračí, dávaj, prosím ťa, lepší pozor, už som ti vysvetľovala, že pretrhnutie spontaneity sa môže odraziť na intelektuálnom výkone, najmä ak ide o také závažné veci, voľakedy si vládala písať rýchlejšie, a aj s menej chybami. Bola som mladšia, prsty som mala rýchlejšie a pružnejšie... a nie všetkému rozumiem, vyjadruješ sa niekedy tak zložito... nezabúdaj, ja som neštudovala fyziku ako ty, ani matematiku. Nejde ani tak o matematiku a fyziku, ide skôr o to, že ťa nikdy nezaujímala situácia, ktorá sa vytvorila v dnešnom globalizujúcom sa svete, pochybnosti vyvolávajúce vývinové trendy, všetko, čo narúša rovnováhu, urýchľuje kolaps, chápeš, vychýlené vesmírne telesá, ale aj lyžička, ktorá nie je k šálke položená v správnom uhle, rajnička, v ktorej sa ustavične čosi pripaľuje, tomu musíš rozumieť… a práve preto potrebujeme antientropické

enklávy, niečo, čo sa vzpiera rastúcemu chaosu, čo kladie odpor rozpínajúcej sa entropii… všetko, čo môžeme udržiavať, čo je v našich silách… veď vieš, že mi nejde len o seba, nijaký exponovaný individualizmus, mne ide o viac, hovorila som ti, mne ide… Viem, doplní matka s ľahkým povzdychom, o celý svet, o vesmír. No vidíš, pamätáš si… tak sa, prosím ťa, lepšie sústreď. Raz sa G. nesmierne rozrušila, keď zistila, že matka čosi poplietla, porušila slovosled, inokedy zamenila dve podobné slová, napríklad namiesto antientropická matkine prsty vyťukali antiempatická, G. sa tak rozohnila, že celkom stratila vládu nad sebou, behala po izbe a kričala, aké nezodpovedné je to, čo matka vykonala, nezodpovedné a nebezpečné, pretože ide o kľúčovú záležitosť, o podstatu projektu. Ako si mohla, otočila sa k nej červená od rozčúlenia, tvár mala znetvorenú kŕčom, ako si mohla... vieš, čo by si privolala, ak by zanikli všetky antientropické úsilia, veď si to len predstav... Matka mlčala a predstavovala si, nie však účinky svojho konania, ale čo urobí, ak záchvat neprejde, už sa to stalo, potom pomôže len rýchlo privolaná sanitka, upokojujúca injekcia, postupné zmiernenie, uvoľnenie kŕča, návrat do opakovanej každodennosti. Pri diktovaní máva matka nesmiernu trpezlivosť, zapisuje dve, ba veru niekedy aj tri hodiny, píše poctivo a verne všetko, čo vychádza z dcériných úst, veľmi sa usiluje, aby zachytila každé slovo, aj spojky, každý

detail, dokonca občas to vyzerá, akoby aj ona verila v zvláštne poslanie tých textov, a aj vo vlastné poslanie. Priveľa pre G. nemôže urobiť, tak aspoň zapisuje, trpezlivo a obetavo, aby potom texty pri kontrole predkladali na posúdenie autoriťákovi, iný výraz sa nesmie použiť, G. trvá výlučne na tom, občas pripustí bielopláštnika. Raz za štvrťrok nastupujú do vlaku, aby absolvovali cestu do špeciálnej kliniky v neďalekom mestečku, kde G. odovzdá záznamy svojich myšlienok do rúk cudzieho človeka, spočiatku ju to hnevalo, priam poburovalo, neskôr si zvykla, napokon, má novú stratégiu, vďaka nej si autoriťák najdôležitejšie myšlienky, ktoré sa zrodili v jej hlave a ktoré ona zapisuje len do tajných zošitov, nikdy neprečíta.

G. o mužovi v bielom plášti, s ktorým musí stráviť v ambulancii pri niektorých návštevách aj hodinu, ironicky hovorieva, že patrí k ľuďom, ktorí sa môžu tváriť akokoľvek múdro a suverénne, aj tak sú deštruktívni, a ešte k tomu aj sebadeštruktívni, časom sa sebadeštrukcia na nich prejaví, ne-za-drža-teľ-ne, dodáva so zjavnou satisfakciou. Matka sa len matne domýšľa, čo chce dcéra vyjadriť, už sa zmierila, že väčšina toho, čo G. vypovie, ostane

pre ňu nejasná, niekedy sa jej už ani nechce pátrať po význame vypovedaného. Je to vlastne nespravodlivé, hovorieva občas počas diktovania G., veľmi nespravodlivé, predstav si, čo všetko on z toho môže čerpať, sedí si v ambulancii, nemusí sa ani veľmi namáhať, a z ničoho nič príde k toľkým významným myšlienkam, a akým len významným, to by každý mohol potvrdiť. Matka jej súhlasne prikyvuje, veď hej, každý by mohol, a potom dodá, ale keď si to on tak žiada... berie to ako súčasť terapie. Terapie, odfrkne G. zakaždým opovržlivo, skôr by som hovorila o kontrole. Tak dobre, ako súčasť kontroly, chce poznať tvoje myšlienky, lebo inak by nemohol. Sliedi po nich, skočí jej do reči G., najradšej by mi prekutal celú hlavu, vidím to na ňom, prekutal a vykradol, a potom ešte aj manipuloval, ako sa mu zapáči. Trochu preháňaš, povie zmierlivo matka, patrí to k jeho práci, prečo by inak chcel čítať tvoje záznamy, asi to tak musí byť, ak chce dosiahnuť nejaké terapeutické výsledky. G. zvyčajne frfle nespokojne ďalej, no v poslednom čase o čosi menej, len sa potuteľne usmeje, dobre, ak by aj súčasť terapie, dobre, ak chce terapeutické výsledky, napokon z istého hľadiska je jedno, či terapie alebo kontroly, z jej hľadiska to môže byť jedno... nech si ich má, nech si len číta jej záznamy, keď mu na nich tak záleží, ona už prišla na spôsob, ako sa môže brániť, do toho, čo diktuje matke, nevkladá všetky svoje myšlienky, diktuje

iba niektoré, síce rovnako dôležité, ale nie najdôležitejšie, taká naivná nie je, aby mu do najdôležitejších dala nazrieť, predčasne ich nesmie nikto objaviť, mohlo by to prekaziť plány, ktoré G. má, a také niečo nepripustí. Opäť sa pousmeje, ale tak, aby matka nezbadala a nezačala sa vypytovať. A keby sa aj začala, neprezradila by jej dôvody svojho úsmevu, a už vôbec by jej neprezradila plány, aké už dlhší čas snuje, nikomu neprezradí najdôležitejšie veci, na ktoré prišla dlhoročným premýšľaním, necháva si ich zatiaľ pre seba a zveruje ich iba tajným zošitom, do ktorých si sama robí záznamy, sú kratšie, no hutnejšie, zachytávajú podstatu, G. si ich zapisuje perom, vlastnou rukou, rozochvenými prstami. Najhlbšie, najzásadnejšie myšlienky sa z nej len tak sypú, nie vždy, iba v poniektoré dni, a takisto princípy, v ktorých spočíva základ jej diela, niekedy ho nazýva veľdielom, v ňom odhalí svoj projekt, nie obyčajný, ale jedinečný megaprojekt, aký svet potrebuje, potrebuje ho najviac zo všetkého, dodáva v duchu po chvíli.

Keď bola G. malé dievčatko, chodievala často za matkou do knižnice, veľmi rada sa prechádzala medzi regálmi plnými kníh, a najväčšiu radosť jej robilo, ak smela narovnávať chrbty kníh tak, aby tvorili presný rad, ani jedna z neho nevybočovala, nevytŕčala, boli vyrovnané ako najdisciplinovanejší vojačikovia, aj im tak niekedy hovorievala, moji knižkoví vojačikovia, cvičila

s nimi, no poznala pre nich len jediný povel, zákryt, raz, dva, tri, zákryt... Spočiatku sa matka na zvláštnej detskej hre zasmiala, aj kolegyne alebo známi, ktorí prichádzali do knižnice a pozorovali malé dievčatko rozkazujúce knihám-vojačikom, aby stáli v bezchybne vyrovnanom, nehybnom, neporušiteľnom zákryte, sa zasmiali, aké milé, aké veselé dievčatko, čo si len navymýšľa. Postupne smiech z matkinej tváre mizol, ostal len drobný úsmešok, zakrpatený, trpký, mohla by si skladať rôzne skladačky, navrhovala, alebo kresliť, vystrihovať, matka prichádza s jedným nápadom za druhým, zbytočne, G. sa nakrátko dala odpútať, ale potom sa zanovito vracala k tomu, čo jej robilo najväčšiu radosť, skontrolovať, narovnať a ešte raz skontrolovať, či sú rady dokonalé, raz, dva, tri, zákryt, raz, dva, tri, dobre, a teraz musíte takto ostať, velila G. zoradeným knižkám, nech vám ani nenapadne pohnúť sa, teraz je to tak, ako má byť. Pri tejto spomienke stúpali matke do očí slzy, kotúľali sa jej po zhúžvaných predčasne zostarnutých lícach, prečo, pýtala sa sama seba, keď už nebola nádej, že situácia sa zmení a G. by mohla pracovať a žiť ako iní, prečo práve v ich rodine, kládla si otázku, hoci vedela, že je nezodpovedateľná, prečo práve jej dcéra.

Raz, keď bola G. za mamou v knižnici, ktorýsi z čitateľov nešikovne zavadil o jednu z kníh, ktoré ona predtým starostlivo narovnávala, a celý rad hrubých,

tenkých, parádne i celkom skromne viazaných kníh sa zosypal na zem, pri pokuse zachytiť ich strhol nešikovník aj knihy z ďalších regálov. G. pribehla na hluk, a keď videla, čo sa stalo, celá sa roztriasla, zatiaľ čo ďalší návštevníci knižnice pomáhali zbierať hŕbky zo zeme, meravo sa dívala na skazu a potom v plači opakovala, už nebudú uložené presne tak, ako boli. Matka ju upokojovala, že knihy sú predsa očíslované a nie je problém zoradiť ich podľa pôvodného poradia, v knižnici je to dokonca nevyhnutné, G. však naďalej nešťastne opakovala, ale presne, aj s rovnakými medzierkami, to už nebude nikdy, nikdy. 27

Už bola školáčka, do knižnice, chodievala hneď po vyučovaní, tam si robievala aj úlohy a potom sa spolu s mamou v podvečer vracali domov, raz si ktovieprečo zmyslela, že usporiadanie kníh nie je až také dobré, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, oveľa lepšie ako podľa nejakých čísel by bolo klásť ich vedľa seba podľa veľkosti, to je ono, takmer zakričala od radosti, keď na to prišla, hneď sa aj dala do práce. Začať od najväčšej a potom presne na milimetre ukladať menšie a ešte menšie, až po najmenšie, pracovala usilovne a potichu, chcela prekvapiť mamu, len sa divila, že jej tá skvelá myšlienka nenapadla skôr. Na svojom nápade pracovala už niekoľko dní, matka zatiaľ na nič neprišla, až kým jeden z návštevníkov knižnice sa k nej nešiel sťažovať, že nemôže nájsť kni-

hu tam, kde by mala byť, no nielen tá jedna nie je na svojom mieste, všetky sú akési rozhádzané, ako je také niečo vôbec možné, rozčuľoval sa, usporiadanie kníh vôbec nesedí. Matka nechcela veriť, no napokon zašla spolu so sťažovateľom k regálom, vzápätí ostala stáť pred policami ako zarezaná, hneď si všimla, že knihy sú zoradené podľa veľkosti, hneď pochopila. Niekoľko dní sa s G. nedalo rozprávať, veľmi sa jej dotklo, že ju nikto nepochválil, namiesto toho sa jej ušlo pokarhanie. Nikto nepochopil jej zámer usporiadať knihy lepším spôsobom, ako bol zvyčajný knižničný, zbytočne vysvetľovala, najprv len matke a potom aj jej kolegyni, ktorá sa tam priplietla, nepochopili, že lístky s číslami možno predsa nalepiť na knihy raz tak, potom inak, ale veľkosť kníh je raz a navždy daná, nemení sa, tým by sa mali v knižnici riadiť, ona na to prišla, pravda, tiež nie hneď, trvalo jej nejaký čas, nerozumie, prečo nechcú uznať, že má pravdu, objavila predsa na usporiadanie knižnice niečo veľmi dôležité, a oni ju hrešia, G. si pomyslela, že dospelí sú niekedy oveľa nechápavejší, ako by sa dalo čakať, bola z toho zistenia sklamaná, nie prvý raz v svojom osemročnom živote.

Záznamy, ktoré si robí sama, bývajú niekedy celkom krátke, ale významnejšie ako iné, rozsiahlejšie, ktoré zapisuje matka na starom počítači, v istom zmysle aj osobnejšie, G. sa v nich zveruje s najdôvernejšími myš-

lienkami, ktoré získava v rozhovoroch s hlasmi, ale aj s vlastnými poznatkami. Má niekoľko tajných zošitov, starostlivo ich opatruje na dobre ukrytom mieste a každý večer, bez ohľadu na to, či niečo do nich zapisuje alebo nie, pred spaním starostlivo skontroluje, či sú všetky na svojom mieste, na presne stanovenom mieste, v presne stanovenom poradí, láskyplne ich berie do rúk, pohladí pravou dlaňou a potom ich opäť vsúva do skrýše, jeden z rituálov, bez ktorých by nemohla zaspať. Pukliny sú znamenia, ktoré upozorňujú, že svet je chorý, všetci sme chorí, necelistvý svet a neceliství sme aj my v ňom, pukliny môžu predpovedať aj najhoršie zmeny, píše G. drobným, veľmi drobným, hustým a v tej tesnosti takmer až nečitateľným písmom, píše do tajného zošita Z3, ukladá písmenko za písmenkom, pukliny sú nebezpečné, lebo predznamenávajú... Na chvíľu prestane písať, vráti sa pohľadom k začiatku záznamu, upúta ju slovo necelistvý, nad čímsi premýšľa a potom sa s ním začne v duchu pohrávať, utvárajúc z neho najrôznejšie odvodeniny, necelistvujúci, necelistvota, necelistvovatosť, necelistvovať, necelistvujem. Ďalšie z jej kľúčových slov, jedno z tých, ktoré prinášajú najväčšie trápenia, čo ju sužujú, pretože tam, kde je necelistvosť, je aj neusporiadanosť, nesúlad, všade tam hrozí neporiadok, zmätok a chaos, možnosť ustavičných posunov, zmien, nečakaných zásahov, zranení. 29

Opäť sa skloní nad zošit, po chvíli sústredeného premýšľania si zhlboka vzdychne a dopíše poslednú vetu záznamu, ani ja sama necelistvujem. Na nápad prikrývať plachtou gauč v obývacej izbe večer, prv než si sadnú k televízoru, si G. len ťažko zvykala, dlho proti nemu, ako proti každej novote, protestovala, ale matka bola neoblomná, začala s tým krátko po leteckej tragédii, v ktorej prišla o muža. Svetlomodrá plachta mala na jednom okraji vyšité iniciálky matkinho dievčenského mena, výšivka bola jasnočervenej farby, jedno z písmen malo zakrútený chvostík, presne ako na uterákoch, ktoré takisto tvorili súčasť matkinho vena. Celkom si zmenila izbu, frflala G., akoby to bola odrazu iná izba, cudzia, a aj taká... smiešna. Smiešna... len sa pozri, aké sú už poťahy obdrané, poznamenala matka vyčítavo, musíme ich chrániť, ak nám majú vydržať, nechápem, čo je na tom smiešne. Možno ani nie smiešne, opravila sa G., skôr čudné... vôbec sa mi to nepáči, nikdy predtým sme také niečo... Všeličo nebolo, vzdychla si matka, a všeličo zase už nebude, dodala po chvíli, čo si myslíš, z jedného platu. Odmlčala sa a mlčala aj G., nemohla si nevšimnúť, že matka sa stáva čoraz šetrnejšou, hoci u nich sa nikdy nerozhadzovali peniaze, teraz na ne viac myslela a aj o nich častejšie hovorila, dalo sa predpokladať, že im budú v budúcich rokoch chýbať a ony dve budú musieť obracať v ruke každú mincu.

G. zachmúrene zvesila hlavu, nebolo treba pripomínať, že v ich rodine prišlo k zmene, k nečakanej, obrovskej zmene, neútešnej, nezvrátiteľnej. Pevne stisla pery, aby z nich nevyšiel ani hlások, pre ňu, ešte len na prahu mladosti, sa zmenil celý svet a zmenilo sa aj to, ako sa v ňom cítila nielen preto, že už nikdy neuvidí otca, ktorý jej chýbal, tak veľmi jej chýbal, ale aj preto, že v zmenenom svete už nemohla veriť na spoľahlivosť technických výpočtov, na predvídateľnosť udalostí a situácií, nemohla veriť na trvácnosť akýchkoľvek vecí, čohokoľvek, svet sa pre ňu stal narušeným svetom, svetom bez platných zákonov, rolu v ňom zohrávajú zlé náhody, zasahujú do stanoveného časového harmonogramu, do letových dráh na oblohe, narúšajú poriadok. Žila v svete, ktorý ju zradil, v ktorom už nebolo nijakej istoty. Čosi sa v svete naštrbilo a prasklo, vychýlilo sa, porušilo rovnováhu, polámalo sa, čosi jeho zmenou sa naštrbilo aj v samotnej G., čosi sa vytratilo a čosi iné zase prázdne miesto vyplnilo. Bola to iná G., v niektorých chvíľach si zmenu uvedomovala menej, v ďalších viac: aj pre seba odrazu takmer neznáma, naozaj iná, a najmä, ako to sama preciťovala, ako to zapísala do tajného zošita: najmä necelistvá. Na svetlomodrú plachtu časom prestala šomrať, uznala, že matkine dôvody sú racionálne a opodstatnené, poťahy sú naozaj ošúchané a na nový gauč tak skoro nenašetria, napokon, ona pri televízore trávi minimum

času, a ak sa tam už ocitne, uprie pohľad na obrazovku a vyhne sa prikrytému gauču. Plachta pre ňu prestane existovať ako problém, ktorý musí riešiť, tak sa rozhodla, má ich predsa aj bez nej dosť, vynárajú sa každú chvíľu tam, kde ich predtým nečakala, a zapĺňajú jej už aj tak preplnenú hlavu, roja sa ako včely z úľa, zarazila sa, prekvapená, kde sa v nej vzal obraz úľa, v živote nevidela ozajstný úľ, len na obrázku, napriek tomu ešte raz nahlas zopakovala, presne ako včely z úľa, tak sa roja.

K predstave roja sa ešte zopár ráz vrátila, čosi jej na ňom nedalo pokoja, akoby celkom nesedelo, čosi ju na ňom rušilo. Jedného večera, keď sa už chystala spať, náhle vyhŕkla, muchy, to je ono, ide o muchy, poznala ich dôvernejšie ako včely a nepotrebovala na to, aby na ne myslela, ani predstavu úľa, áno, boli to roje múch, bzučia jej v poslednom čase okolo hlavy aj vtedy, ak ich nikde nablízku nevidí, bzučia, dorážajú, nedajú sa odohnať. Možno ani nie okolo hlavy, pripustila vzápätí, ale priamo v hlave, kdesi v jej strede, bzučia a bzučia, dokonca sa jej medzi bzučaním prihovárajú ľudskou rečou, už zase. Tak je to, v hlave nosí akési hlasy, chvíľu akoby boli mimo nej, dobiedzajú, chceli by do nej preniknúť, potom jasne cíti, že niektoré už aj prenikli, sú vnútri, v jej mozgu, nevie, komu patria,

možno iným ľuďom, možno nejakým nadľudským bytostiam, a niekedy sa jej zazdá, že patria jej samej, akoby bola rozštiepená na viac častí a každá z nich mala vlastný hlas, tak sa v nej miešajú, prepletajú, niekedy aj splývajú. Bzučia a bzučia, roje múch, roje myšlienok, hlasov, väčšie a nástojčivejšie. A predovšetkým roje problémov, je ich čoraz viac, G. si s nimi nevie rady, autoriťák by chcel, aby mu o nich rozprávala, pokúšala sa, ale akosi sa jej nedarí.

Má pravidlo, jedno z pravidiel, ktoré dodržiava od ranej mladosti, nevedela by presne stanoviť moment jeho zrodu ani prvotný impulz preň, ale odkedy si ho sformulovala, odkedy ho zaradila do systému svojich pravidiel, pokladá ho za súčasť života, za niečo dôležité, čo ho spoluurčuje, dáva mu tvar, a keď sa to tak vezme, aj zmysel. Mrzí ju, že dosť často musí pravidlo pripomínať matke, ktorá sa zdráha osvojiť si ho, najradšej by ho ignorovala, podľa nej ide o zbytočnú pedantériu a G. si ňou iba komplikuje už aj tak dosť komplikovanú existenciu. Posledné slová matka niekedy nevysloví nahlas, iba si ich pomyslí, ale G. ich aj tak počuje, poznajú sa navzájom veľmi dobre, vedia si čítať myšlienky z výrazu tváre, z pohybov tela, z pohľadu. G. pripúšťa, že možno ani nejde o zámernú ignoranciu, ale o obyčajné starecké zabúdanie, prejavuje

sa u matky v poslednom čase aj v iných prípadoch, veď napríklad ranné prihrievanie mlieka, rajnička, ktorú matka zabúda na plynovom sporáku a ktorú potom musí drhnúť, aby odstránila prihoreniny na dne, a koľko iných príkladov by mohla G. uviesť, takže asi naozaj nejde o zámer. Pravidlo sa týka odchodov z domu a zahŕňa okruh činností, ktoré treba vykonať, prv ako zatvoria za sebou dvere, vykonať a následne aj dôkladne skontrolovať, G. je v takýchto prípadoch nepríjemne tvrdohlavá, preverí, či sa neodchýlili dvere na chladničke, či horáky na plynovom sporáku sú naozaj vypnuté, či nikde nesvieti žiarovka, či nezabudli privrieť okná, či je všetko na svojom mieste, až potom, keď už všetko skontrolovali, možno otočiť kľúčom v zámke, najprv na vchodových dverách, potom v záhradnej bránke, až vtedy možno s pokojom v duši opustiť dom. Zakaždým keď niekam odchádzaš, cituje G. matke pravidlo, všetko musíš dať do takého poriadku, ako keby si sa už nemala vrátiť, nenechať na stole jedinú špinavú lyžičku, na podlahe jediný fliačik, v izbách neutretý prach na nábytku a, samozrejme, na stoličkách ani jeden kúsok porozkladaného šatstva, veci musia byť na svojom mieste, uložené tam, kam patria. Matka občas protestuje, je to strata času, po návrate si oblečie opäť domáce šaty, načo ich má teda na hodinku-dve, kým sa zdržia vonku, odkladať do skrine, a prach môže poutierať aj po návrate, načo sa teraz zdržiavať, radšej nech už idú, aby stihli vybaviť všetko, čo si naplánovali.

G. je nekompromisná, nikdy nevieš, či sa vrátiš, povie vyčítavo, a preto musí byť všetko v absolútnom poriadku, len si predstav, že by sme sa nevrátili a dom by na dlhý čas, možno na veľmi dlhý, kým by ho len nezbúrali, ostal neuprataný, s porozkladanými vecami, neumytým riadom, vieš, aké by to mohlo mať nedozerné účinky... hrôza si len predstaviť... Matka sa na nedozerné účinky radšej neopytuje, tuší, ba presne vie, akú odpoveď by dostala, všetko so všetkým... časti s celkom a podobne, G. by pravdepodobne zase spomenula aj nešťastnú entropiu, ktorou je celkom posadnutá a na dôvažok by možno povedala aj čosi o nejakom motýľom efekte, ešte aj v angličtine by to povedala, nie, radšej sa neopýta. Podobných pravidiel má G. viac, jedno si napríklad stanovila na ukončenie dňa, s každým sa lúči rovnakým rituálom, večer čo večer, prv než si ľahne do postele, všetko v izbe uprace, jednotlivé kusy odevu dá do skrine alebo starostlivo poskladá na stoličku, potom si nemenej starostlivo učeše vlasy, zviaže do uzlíka, pilníčkom upraví nakrátko ostrihané nechty, zarovná ich, aby nevyčnievali nad brušká prstov, nakoniec si krúživými pohybmi nakrémuje tvár, vazelínou natrie ruky a chodidlá, v poslednom čase jej na nich vysychá pokožka, vytvára tvrdé, drapľavé ostrovčeky, ktoré zatrhávajú pančuchy, vyhrýzajú v nich odporné diery, G. ich neznáša, symbolizujú začiatok rozkladu. Nikdy nevieš, či sa ráno zobudíš, hovorieva sama sebe, keď stojí pred neveľkým zrkadlom na staromódnom bielizníku, nikdy nevieš, či nezaspávaš posledný

raz, v niektoré večery si to nepovie nahlas, len si to pomyslí, tých niekoľko činností má zautomatizovaných, neoberajú ju o silu, potrebuje ju na iné, zásadnejšie veci, aj to pravidlo prísne dodržiava, odchýliť sa od neho je neprípustné, takého čohosi sa G. nedopustí, vie, že udalosti súvisia, hoci sa môžu javiť ako vzdialené a nesúvisiace. A vie, že veci a udalosti vytvárajú siete, ktosi ich zosieťoval alebo sú také už od počiatku, od okamihu zrodu, celý svet je jedna veľká sieť, dnes sa o tom často hovorí, síce v iných súvislostiach, aké má na mysli ona, ale na tom nezáleží, podstatné je, že tak či tak, vždy ide o siete, o vzájomné súvislosti a vplyvy, na to prišla aj ona sama, pozorovaním a premýšľaním, naučil ju život.

Ak sa dozvie o nejakej prírodnej katastrofe alebo dopravnej nehode, zmocňuje sa jej zúfalstvo deptajúce nielen hĺbkou, ale aj tým, že nie je schopná poradiť si s ním, s nesmierne hlbočizným pocitom zúfalstva, z ktorého nepozná východisko, vtedy nenachádza pre seba nijakú útechu, navyše je presvedčená nielen o tom, že katastrof a vôbec kadejakých nešťastí a tragédií pribúda vo svete čoraz viac, ale aj o tom, že pravdepodobne by sa im bolo dalo zabrániť, len by bolo treba niečo urobiť, viac pamätať na súvislosti. Matka sa ju usiluje upokojiť argumentmi, že katastrof a nehôd bolo vždy dostatok, len sa o nich nevedelo, dohovára jej, dnešné informačné systémy...

G. jej nenaletí na podobné reči, na nič, čo by mohlo vyvrátiť jej presvedčenie, že so svetom je to čoraz horšie a horšie a je najvyšší čas zastaviť skazu alebo ju aspoň pribrzdiť. Jej trápenie sa výrazne zhoršilo po leteckej havárii, ktorá ju pred rokmi pripravila o otca, vtedy sa začala viac zaujímať o podstatu nehôd. Trápi sa pre samotný princíp, že nehody sa vôbec stávajú, že sa môžu stávať, a nič sa proti tomu nerobí, nič ozajstné, čo by zabralo, zlé náhody a nemenej zlé nehody, G. zistila, že medzi nimi existuje väzba, pravdepodobne kauzálna, nemusí byť priama, ale aj niekoľkokrát sprostredkovaná, hovorí tomu zauzlená, len ťažko rozpoznateľná, často sa rafinovane skrývajúca. G. síce nemá dôkazy, ale tuší aj na základe vlastných pozorovaní, že každá zlá náhoda môže viesť k nehode, čosi ako komplex príčin a účinkov, kontinuálny kauzálny komplex, ten výraz si vymyslela dávno, pradávno, v časoch štúdia, potrebovala ho vtedy ako obranu, zapáčil sa jej, zaradila ho medzi svoje obľúbené výrazy, veľmi dobre rozumie, o čom výraz vypovedá, každému, kto by sa hlbšie zamyslel, by musel byť jasný. Náhody by bolo treba zo sveta odstrániť, dumá ďalej, ale ako, keď ich uznáva aj fyzika, teda moderná, ktorá pre G. priniesla toľko sklamania, to by tak bol objav, povie si neraz, ak by sa konečne vynašlo niečo proti náhodám, najmä zlým... inak ostane všetko bezútešné, načo sú také technické vynálezy a inovácie, ak nemôžu ochrániť pred nečakanými vychýleniami z ustáleného poriadku, pred vymknutiami z pokojné-

ho, nenarúšaného priebehu javov, pred akýmikoľvek možnými poruchami. Žiť v rozkývanom, nerovnováhu, napätie a neistotu plodiacom svete je veľmi ťažké, hovorieva si G., vo svete, v ktorom veci a udalosti podliehajú dlhočizným reťaziam náhod zákerne vstupujúcim do všetkého, čo jestvuje, G. si vzdychne, ľudia radi zabúdajú na kontinuálny kauzálny komplex, ona o ňom vie, ona nezabúda, opäť a opäť vysloví tri slová, aspoň trochu ju upokoja, vyslovuje ich zreteľne a pomaly, jedno za druhým, tak jej poskytnú väčšiu úľavu.

Rovnako ako správy o prírodných alebo akýchkoľvek iných katastrofách ju zasiahnu zábery na obete rôznych lokálnych vojen, ktorých takisto stále pribúda, G. nenávidí vojny, spravodlivé či nespravodlivé, vlastne spravodlivé podľa nej ani nejestvujú, tí, ktorí ich vyvolali, síce môžu tvrdiť opak, no ľudia v nich tak či tak zomierajú nespravodlivo, pretože predčasne, pretože nezaslúžene, nevinne, smrť ich kosí vo vojnách mimo akejkoľvek logiky, mimo akéhokoľvek zdôvodnenia, vojna znamená koniec poriadku, o tom je G. skalopevne presvedčená, a tam, kde sa zničí poriadok, nemôže vzísť nič dobré. Len čo sa na obrazovke zjavia zakrvavené ľudské telá, telá rozmetané výbušninami alebo budovy zničené bombami, premenené na rozvaliny, na kopy tehál, skla, prachu a suti, mestá zrovnané so zemou, stĺpy ohňa, dymu, G zachváti úzkosť, zraňuje ju toľká skaza, bolesť, ktorá je neza-

slúžená, vzápätí si položí otázku, či bolesť môže byť vôbec niekedy zaslúžená, ďalšia otázka, čo nevie zodpovedať. Celou bytosťou nenávidí tých, ktorí spôsobujú bolesti iným, chcú všetko riešiť vojnami, dlhodobo sa na ne pripravujú, premyslene ju plánujú, vyhlasujú, že je pot r e b - né zvyšovať náklady na zbrojenie, viac a viac percent hrubého domáceho produktu na zbrane, vyhlasujú, že len tak možno zabezpečiť mier, lož, kričí G. v duchu, nezmyselná lož, vojnou sa nenastolí poriadok, naopak, len sa ňou ruší, ani sa nenastolí lepšia, spravodlivejšia spoločnosť, táraniny, ktorými politici zasypávajú ohlúpnutých ľudí, nikdy sa nimi nezlepšili vzťahy medzi krajinami ani v rámci jednej krajiny, táraniny, ž e č í m viac zbraní, tým väčšia istota na zachovanie mierového, pokojného života, vojny iba zväčšujú chaos, vedú k rozbíjaniu, rozkladu, k rozvrátenosti, k totálnej skaze. Nechápe, ako jedni ľudia môžu zabíjať druhých, rúcať domy, ulice, celé mestá, premieňať upravené štvrte s parkami na rumoviská plné mŕtvol, všetko poprevracať tak, že neostane kameň na kameni, zanechávať za sebou obrovskú, nenapraviteľnú spúšť, špinu, neporiadok. Keď si G. pomyslí na zámernú deštrukciu, na rozkladačstvo, rozvracačstvo, zneporiadňovanie a na všetko ďalšie, čo súvisí s vojnou, premáha ju nevoľnosť, dvíha sa jej žalúdok, už len to slovo ju rozrušuje, vynašla si ho ona sama, nie je pekné, je ohavné, ale také je aj to, k čomu sa vzťahuje, pri niektorých záberoch na to

zneporiadňovanie jej srdce zakaždým na okamih stuhne, akoby strácalo schopnosť zachovať pravidelný tep, veď zneporiadňovanie možno prirovnať k entropii. Všetkému na vine je podľa G. nerovnováha, to, ak má niekto viac a iný menej, oveľa menej bohatstva, moci, všeličoho, nerovnováha prináša nerovnosť, aj tu platí kauzálny komplex, hovorí si G. v duchu, nerovnováha je cesta k chaosu, k rozvratom, k deštrukcii, ku všetkému zlému, k zneporiadňovaniu, nik jej to presvedčenie nevyvráti, nerovnováha, ktorá prekročí mieru, robí svet neistým, ohrozeným, keby mala možnosti, pomyslí si, bola by to prvá vec, na ktorú by sa sústredila, celkom prvá, keby tak mohla, ihneď by skoncovala s každou nerovnováhou a s každým neporiadkom. Sústredené premýšľanie ju celkom vyčerpalo, povzdychne si, ako má zabezpečiť rovnovážny stav sveta, keď sa jej nedarí udržiavať ho ani v ich dome, akokoľvek sa usiluje, vždy sa napokon zjavia v blízkosti nečakané zlé sily, ktoré ničia jej úsilie, nedávno sa o tom zase presvedčila, až ju strasie pri predstave steny s narušenou bielobou, síce nie veľmi, síce takmer zanedbateľne, ale predsa len narušenou.

Najhoršie je, ak ju také myšlienky privalia večer pred spaním, býva jej z nich ťažko, je to ťažoba, ktorá sťahuje hrdlo, vnútornosti, nedovoľuje poriadne sa nadýchnuť. Vtedy G. rozbolí nielen srdce, ale aj hlava, žalúdok, celé telo, pochopiteľne, že aj duša, nevie, kde presne

duša sídli, jej sa zdá, že duša a telo sú neoddeliteľné a duša obýva celú jej bytosť, od hlavy cez plecia, ruky, driek až po päty, podľa nej patria k sebe a nemá zmysel hovoriť o nich osobitne, oddeľovať ich, G. si myslí, že človek je dušotelom alebo telodušou, aspoň ona to tak cíti. Ak ju teda pochytí zúfalstvo z premýšľania o svete v neskorý večer, nevie si poradiť s vlastnou bezmocnosťou, pokľakne si pri odostlanej posteli, chvíľu kľačí len tak nehybne, potom zopne ruky a mlčky hľadí do povaly, nepozná slová, ktorými by vyjadrila dusivé pocity, a už vôbec nie také, ktorými by sa ich zbavila. Nemá istotu, komu sa ide prihovárať, koho oslovovať, prosiť, napriek tomu ostáva kľačať a ruky spína čoraz tuhšie, tak tuho, až jej zbelejú hánky, potom sa pomaly začne hornou časťou tela knísať, pomaly, meravo, oči stále obrátené k povale, v hrdle sa jej hromadia neartikulované zvuky, no akosi nechcú z neho vystúpiť, zostávajú vo vnútri. G. sústredene načúva, či sa v nej neozvú hlasy, dobré hlasy, ktoré by jej pomohli, niekedy sa v takej situácii prihlásia, no niekedy bývajú nemé, akoby preľaknuté, ani ony nestačia na boj s ťažobou, ktorou G. prikvačili poruchy sveta, tie, čo sa už prejavili, a aj tie, čo ešte len čakajú na svoju chvíľu. Zaleje ju príval ľútosti, ľutuje seba a ľutuje aj ostatných, celé ľudstvo, niekedy sa usiluje vybaviť si pred očami konkrétne osudy, vytvárať z nich variácie, inokedy zase ostáva pri neurčitom, viac-menej abstraktnom ľudskom príbehu, tak sa jej vidí, že v hlavných bodoch

sa všetky príbehy na seba podobajú, cíti k tým, čo ich prežívajú, zvláštnu lásku, vlastne si nie je istá, či je to ozajstná láska alebo niečo, čo si pod láskou predstavuje, možno súcit, povedala by skôr, že spolucítenie, spolubolenie, azda spoluúčasť, to bude asi ono. Napína vnútorný zrak, aby do nich, do všetkých zasiahnutých, zranených a zraniteľných čo najhlbšie dovidela, aby im čo najlepšie porozumela, sietnicu má už celkom presýtenú navrstvenými obrazmi najrôznejších príbehov, priviera oči, sústreďuje sa a opäť sa začína komusi prihovárať, prosiť, za nich, ale aj za seba, za celý svet, je prosbami vrchovato naplnená. Ani potom si nie je istá, komu sa prihovára, koho oslovuje a prosí, Boha alebo nejakú inú Najvyššiu bytosť, spytuje sa sama seba a ďalej sa v kľačiacej polohe mechanicky kníše, lakťami opretá o okraj postele, dopredu, dozadu, dopredu, znovu a znovu... A sama si aj odpovedá, na mene nezáleží, na mene naozaj nie. Jedna, a možno i viaceré bytosti, dostatočne silné na to, aby si poradili so všetkými problémami, ktoré treba súrne riešiť a voči ktorým je ona bezmocná, prosí ich, aby urobili čosi proti všetkým zlyhaniam, nešťastným náhodám, proti nečakaným puklinám, rozkladom, aby odstránili akýkoľvek neporiadok, akúkoľvek nerovnováhu, zabránili vzniku chaosu, aby zachraňovali pred akoukoľvek skazou, deštrukciou, všetkých a všetko aby zachraňovali... Ako tam kľačí a kníše sa, napadne jej možnosť, že Najvyššia bytosť zámerne pripúšťa rozmanité podoby

zla, aby otestovala, vyskúšala človeka, nechala jemu a jeho slobodnej vôli svet napospas, a ona sama sa tomu všetkému len prizerá. Myšlienka o slobodnej vôli G. znepokojuje, ako môže byť vôľa celkom slobodná a nezávislá od bytosti, ktorá ju človeku udelila, je to azda vôľa, ktorá vôbec nezávisí od stvoriteľskej Bytosti, je čosi také vôbec možné, kladie si G. otázku, no odpoveď ako zvyčajne nepozná. Ak je človek naozaj nezávislý a slobodný, uvažuje G., ak bolo zámerom Najvyššej bytosti všetky rozhodovania nechať na slobodného človeka, o čo by ju G. v takom prípade mala prosiť, Bytosť, ktorá sa prizerá, pozoruje, a možno aj experimentuje, Bytosť, ktorá zámerne svet vypustila zo svojich všemocných rúk a teraz iba sleduje, čo si s tým všetkým jej stvorenstvo počne, ako so všetkým naloží. G. celkom vyschlo v ústach od takej predstavy, no rozvíja ju ďalej, ak by sa veci naozaj mali tak, ak by išlo skutočne o zámer, potom... Pokúsi sa prehltnúť, ale jazyk má celkom stuhnutý, v G. narastá vzrušenie, ak by sa veci mali tak, znamenalo by to, že len človek... že len on sám... že on sám sa musí postarať o nápravu, pokúšať sa o záchranu... Na susedných domoch postupne zhasínajú svetlá, tma za oknami hustne a G., vyčerpaná po celom dni, sa v kľačiacej podobe kníše pomalšie a pomalšie, postupne začína ochabovať v pohyboch, aj myšlienky o Bytosti, o jej existencii, o tom, či je božstvom pozorujúcim, experimentujúcim alebo zasahujúcim, sa trhajú.

Možno z pochybností, ktoré sa jej zmocnili, možno z únavy, a najmä z predstavy, že so všetkou ťarchou si človek musí poradiť sám, sa G. rozplače, po lícach jej steká vlaha, stiera si ju z líc dlaňami, slzy z nej zmyjú aspoň malú časť ťarchy, G. si vzdychne, pomedzi vzdychy jej z úst vyjde zopár nezrozumiteľných zvukov. Pomaly sa postaví, porozhliada okolo seba tak, aby jej neušiel ani jediný detail v izbe, potom pozorne ponapráva záhyby na plachte, o ktorú sa pri kľačaní opierala lakťami a nenáhlivými krokmi obíde niekoľkokrát posteľ. Keď sa presvedčí, že sa jej podarilo narovnať všetky krkvy, ľahne si a prikryje sa paplónom, opatrne si ho pritiahne až k brade, vystrie sa, ruky položí pozdĺž tela a s tvárou oproti povale sa poddáva zaslúženému spánku.

Kamkoľvek G. príde, usiluje sa o usporiadanie priestoru, o jeho zrovnovážnenie, o odstránenie rušivých momentov, k akým patria nerovnomerne nariasené záclony, postrapatené strapce na koberčekoch, nedbanlivo uložené topánky, každá obrátená na inú stranu, pokrčená dečka na stolíku. Je toľko vecí, ktoré kazia krásu poriadku, nerešpektujú symetriu, zoradenie podľa veľkosti, zladenie častí s celkom, ešteže odkedy nemusí chodiť do školy ani do práce, lebo nakoniec aj na úradoch uznali, že má pred sebou iné, významnejšie úlohy ako sedieť v nejakom úrade alebo firme, teda odkedy môže tráviť dni doma,

ostáva jej dosť času na naprávanie vychýlení a nerovností, hoci len na tých miestach, ktoré sú jej dostupné. Keby mohla prevziať kontrolu nad všetkým dôležitým, aj nad oblohou, ustrážiť, aby sa na nej nikdy nezopakovali zlé náhody, ktoré postihli ich rodinu, aby sa také čosi nikdy a nikomu nezopakovalo, ani cudzím, veď celkom cudzí, keď tak o tom premýšľa, vlastne nejestvujú, všetci sú rovnako zraniteľní, tak aké odlišnosti, všetkých možno zasiahnuť nešťastím, akoukoľvek katastrofou, bolesťou, čímkoľvek. Aký nezmysel, vyčleňovať cudzích od necudzích, ľudia sa delia len na tých, ktorí sú schopní vnášať do vecí poriadok a harmóniu, a na tých, ktorí poriadok a harmóniu ustavične ohrozujú, narúšajú, to je najhlavnejšie delenie, všetky ostatné sú nepodstatné.

Poriadok je pre G. najvyšším princípom, posvätným prikázaním, základom morálky potrebným pre správny, spravodlivý a múdry život, preto ju takmer do nepríčetnosti dostáva pohľad na cigaretové ohorky alebo cestovné lístky na chodníku, nehovoriac o zdrapoch novín alebo igelitových taškách poletujúcich v parčíkoch, aj v tom ich, cez ktorý prechádza takmer každý deň cestou do potravín, ak ide na nákup sama a má istotu, že ju matka neuvidí, neváha vyzbierať aspoň časť odpadu a ponosiť ho do smetného koša na konci parčíka. Nedávno ich prišla navštíviť matkina kolegyňa a G., hneď, ako dávala kabát na vešiak, si všimla kus odpáranej podšívky prečnievajúcej na viacerých miestach

spopod dolného okraja kabáta, to nemôžeme len tak nechať, povedala, a keď žena na ňu sprvu nechápavo pozerala, chytila do ruky vyčnievajúcu látku, nervózne ju narovnávala, treba dbať o každú vec, ak sa naruší čo len jediná, ak sa naruší jej miera... Znelo to veľmi vážne a naliehavo, návštevníčke pár sekúnd trvalo, kým si uvedomila situáciu, poznala predsa G. už veľa rokov, nemalo by ju prekvapiť jej správanie. V úsilí upokojiť ju prehodila, ach, pravdaže, musím si už nájsť čas a prišiť to, chystám sa už niekoľko dní, a zakaždým zabudnem, vzápätí pri pohľade na zhrozený výraz v tvári G. pochopila, že jej slová boli neuvážené, ale už sa nedali vziať naspäť. G. sa na ňu pozerala s neskrývaným údesom, niekoľko dní, opýtala sa a hlas jej preskakoval od rozčúlenia, tú ženu nemala vo veľkej láske, takmer vždy u nej čosi nebolo v poriadku, čímsi ju pri každej návšteve podráždila, raz to bol párajúci sa šál, inokedy poka- zený zipsový záver na taške, tentoraz podšívka prečnievajúca z kabáta možno o dva, ak nie aj tri centimetre, od tejto matkinej kolegyne mohla očakávať všetko, neprekvapilo by ju, ak by nabudúce mala spustené očká na pančuchách alebo nedbanlivo prišitý gombík, ktorý sa hompáľa na nitke a hrozí, že v nečakanej chvíli odpadne a ostane po ňom prázdne miesto, medzera pripomínajúca jamu pripravenú pohltiť bezbrannú obeť.

Niekoľko dní, zopakovala podráždene, po chvíli však premohla nevôľu, s nevedomými treba mať trpezlivosť, nevýslovnú trpezlivosť, lebo nevedia, čo činia, pomyslela si a pokúsila sa vysvetliť návštevníčke, že prekračovanie miery môže byť nebezpečné, rovnako nebezpečné ako narušenie usporiadanosti alebo celistvosti, zachovanie adekvátnej miery je predpokladom vnútornej integrovanosti. Matka sa usilovala zachrániť situáciu, to nie je problém, také niečo sa dá ihneď opraviť, mrmlala polohlasne a ťahala návštevníčku do izby. Len čo sa usadili, matka odbehla po šijacie potreby, a keď si opäť sadla do kresla oproti kolegyni, narýchlo prichytávala veľkými stehmi vyčnievajúcu látku, vedela, že iné v danej situácii neostáva, a vedela aj, že G. striehne na chodbe, a kým podšívka kabáta nebude prišitá, neupokojí sa, donekonečna bude opakovať vety o narušenej usporiadanosti a celistvosti, o potrebe zachovať adekvátnu mieru a všetko ostatné, čo ona poznala už naspamäť. Keď po dvoch či troch hodinách návštevníčka odišla, G. si pripravila v umývadle roztok ajaxu, zobrala z kôpky handár v komore jednu, uistila sa, že má v rukách správnu, pretože každá handra v dome má presné určenie, a potom sa dala do utierania kľučiek na vchodových dverách, na obývacej izbe, v predsieni, na toalete, nakoniec utrela páku na umývadle, potrebovala sa uistiť, že odstránila aj nepatrné stopy po prítomnosti jednej z tých, čo zneporiadňujú svet.

Keď mala G. osem rokov, rodičia ju zapísali do hudobnej školy, v príbuzenstve sa vyskytlo zopár hudobníkov, patril k nim aj starý otec, najmä matka verila, že G. niečo z rodinného talentu zdedila. Ukázalo sa, že sa nemýlila, G. naozaj mala talent, no v jej vzťahu k hudbe bolo čosi zvláštne, hudobnú pamäť mala výbornú, zapamätala si skladbu hneď po prvom prehratí, ak sa však v nej vyskytovali takty s disonanciami, nehrala ich, ale jednoducho ich vynechávala, nemohli ju k tomu prinútiť ani doma, ani učiteľky v hudobnej škole. Zlé noty nebudem hrať, povedala G. s vážnosťou a ráznosťou, akú by od takého decka nik nebol očakával, zlé noty nikdy. Po piatich rokoch, napriek nespornému nadaniu a matkiným naliehaniam, hudobnú školu zanechala, nemalo zmysel nútiť ju.

Hudbu má však G. stále rada. Občas si aj teraz sadne ku klavíru, no jej prsty si už nespomenú na nijakú skladbičku, možno nechcú. G. preto nepociťuje ľútosť, najradšej hrá aj tak stupnice, najmä molové, alebo akordy, vymýšľa si ich rôzne kombinácie, musia jej znieť čo najlepšie, nijaké zlé, falošné tóny, ktoré si pomýlili svoje miesto. Sedí za klavírom a prstami rozvážne stláča jeden kláves za druhým, postupnosť, ktorá nezradí, na ktorú sa možno v ktorejkoľvek chvíli spoľahnúť.

Trochu zložitejšie je to pri akordoch, na ne sa musí viac sústrediť, zato radosť, keď sa jej podarí poskladať tóny do harmonického celku, nohou pritom stláča pedál a necháva každý akord znieť čo najdlhšie, mäkký, splývavý, láskajúci. Také muzicírovanie jej prináša príjemný pocit pokoja, ba blaženosti, je presvedčená, že medzi harmóniou akordov a pravidelnou rotáciou zemegule, ale aj všetkých ostatných planét a ich obežníc jestvuje súvislosť, že celý vesmír je vystavaný na prísnych princípoch harmónie, ide len o to, aby sa tie princípy dali preniesť aj do ľudského sveta. A niekedy si G. sadne ku klavíru len tak, bez úmyslu zahrať si, prisadne si a s úľubou pozerá na pravidelný rad pevne usporiadaných bielych a čiernych klávesov, na veko nástroja, na ktorom stojí metronóm, G. starostlivo leští vrchnú plochu, ako aj ostatný nábytok, raz do týždňa, je takmer ako zrkadlo. Zistila zaujímavú vec: niekedy je nástroj nemý, no sú dni, keď stačí, aby sa priblížila dlaňou ku klaviatúre, a vzápätí počuje v sebe akordy, niekedy dokonca útržky skladieb, najobľúbenejších. Sú dni, keď ju niečo veľmi rozruší, nečakane objavený problém, s ktorým si nevie poradiť, a zadúša sa od bezmocnosti, vtedy sa jej nežiada nijaká hudba, stupnice ani akordy, vtedy iba pristúpi k nástroju, zoberie do rúk metronóm a nastaví na ňom rýchlosť, aká najviac vyhovuje jej momentálnej nálade, započúva sa do rovnomerného tikania, tik-tak, tik-tak, tik-tak...

Vydrží presedieť pri metronóme v rámci času vyhradeného na oddych aj dlhšie, zabúda pritom na starosti a problémy, ktoré má so svetom, a oddáva sa pravidelnému rytmu, dá sa ním unášať. Tik-tak, tik-tak, tik-tak... Čaro nerušenej opakovateľnosti, stálosti. G. cíti, ako do nej vteká pokoj. Rovnomernosť úderov, rovnomernosť časových intervalov, pravidelnosť, presnosť, zákonitosť a priezračnosť.

Má ešte aj tretí druh záznamov, detailných, nie sú tajné, visia na stene nad jej stolíkom, pripravuje si ich každý večer pred usnutím ako program na nasledujúci deň, hovorí im môj mikroplán, ale niekedy aj osobnejšie, môj asistent, môj nenahraditeľný asistentík. Bez presného programu na ďalší deň by G. asi ani nezaspala; do zreteľne vyznačených štvorčekov si rozpisuje činnosť podľa jednotlivých hodín a zakaždým, len čo danú prácu urobí, podíde k asistentíkovi a príslušnú rubriku odfajkne ostro zastrúhanou červenou ceruzou. Cíti pritom úľavu, prispela k usporiadanosti sveta, a ak sa jej, naopak, z najrôznejších príčin nepodarí predsavzatia splniť, zaznačí pri príslušnej rubrike tou istou ceruzou veľký výkričník, niekedy aj tri husto natesnané vedľa seba, nesplnila úlohu, schybila, zlyhala, zavinila. Slová, ktoré gniavia. V takých prípadoch sa jej zmocňuje nepríjemný, ťaživý pocit.

Ak by jej niekto povedal, že v tom okamihu sa kdesi na svete udialo nejaké nešťastie, vykoľajil sa vlak, spustila sa lavína, z ničoho nič sa zosypal dom, vypukol požiar alebo nedajbože sa zrútilo lietadlo, ach, najmä lietadlo... keby sa niečo také prihodilo, bez zaváhania by uverila záhadným súvislostiam a znenávidela by sa za to, že sa tak previnila: nesplnila, schybila, zlyhala. Väčšina rubrík sa zo dňa na deň opakuje, pretože aj povinnosti, ktoré si G. ukladá, sa väčšinu dní opakujú, v stálosti je však najväčšia istota, ak život vôbec má v sebe nejakú krásu, tak tá spočíva predovšetkým v čo najpresnejšej predpovedateľnosti vecí, čo majú prísť, v prísnej opakovateľnosti, v ustálenosti, vo vernosti rituálom, tak si to aj zapísala: ritualizácia života ako spôsob obrany, ritualizácia času... Zamyslela sa, azda by mala konkretizovať, či každého časového intervalu, alebo len niektorého, potom hodila rukou, lepšie bude času ako takého, času vôbec, povedala si a dopísala: ritualizáciou vytvárať možnosť, ako sa zabezpečiť pred nestálosťou a chaosom.

G. vie, že kvety v izbách sa polievajú tesne po raňajkách, že na nákup sa chodí s matkou o deviatej, že každý deň po príchode domov pracuje na knihe, obed majú stanovený na 12.30, potom medzi trinástou a štrnástou berie do rúk vysávač a prachovku, upratuje izby. Výnimku tvoria len dni, keď sa rozhodne matke dlhšie diktovať, sú dni, keď sa v nej nápady len tak hmýria, niekedy ich nestíha ani sledovať, nieto zaznamenávať.

Dlážky v kuchyni a na oboch chodbách umýva od štrnástej, niekedy polhodinu, niekedy dlhšie, potom je čas na oddych, matka si zvyčajne na chvíľu ľahne a G. sa odoberie do svojej izby, kde si číta alebo len tak premýšľa, po šestnástej sa vyberie do záhrady, pravda, len od jari do jesene, večer pracuje na svojich tajných záznamoch, je fantastické vedieť, čo bude robiť zajtra, napozajtra, o týždeň aj o mesiac presne o takom čase, je to pocit aspoň malého víťazstva nad náhodami a neusporiadanosťami, ktoré nemôžu vyústiť do ničoho iného, len do chaosu a nešťastia. Tak ako hodiny počas dňa aj dni v týždni má G. presne rozdelené, v pondelok napríklad venuje pri upratovaní najviac pozornosti obývačke, ktorú volajú častejšie jedálňou, tak si ju kedysi pomenovali rodičia, keď začínali v dome spoločný život a kus po kuse ju zariaďovali, šetrili, ako vravieva matka, korunku po korunke. G. rada počúva jej spomienky, vytvára si predstavu, že život rodičov bol usporiadanejší, pokojnejší, akiste aj pomalší a rovnomernejší, vyváženejší, chce veriť, že takú predstavu nevyvoláva len matkin spomienkový optimizmus, že nejde o klamlivý dojem, dnes je také čosi ťažšie dosiahnuteľné, ale G. sa usiluje zo všetkých síl. Upratovanie matkinej izby každý utorok, v stredu a sobotu zase svojej, vo štvrtok, po návrate z nákupu, sa zapína práčka, v rukách sa jemná bielizeň dopiera až popoludní a v piatok podvečer je čas žehlenia, v sobotu po raňajkách G. ukladá bielizeň do skriniek, matka by ju tak pedantne neposkladala.

Presný program má obrovské výhody, človek má prehľad o jednotlivých povinnostiach a nemôže ani na jednu zabudnúť alebo jej venovať menej času, ako by si vyžadovala, a potom, pomáha to aj bilancovať, čo sa urobilo a čo ostalo ako dlh na ďalšie dni. Pred pár rokmi, keď G. musela stráviť pod autoriťákovým dozorom takmer štyri týždne, vypracovala pre matku podrobný harmonogram, všetko rozpísala, do najmenšieho detailu, zbytočne jej matka hovorila, že povinnosti si predsa bude konať rovnako s harmonogramom alebo bez neho, G. neustúpila, zaprisahávala matku, že ak poruší čo len jeden bod v rozpise, ona to zacíti aj na diaľku, a stav sa jej ihneď zhorší. Pri každej matkinej návšteve v klinike patrila prvá otázka dodržiavaniu harmonogramu, nezabudla si, že dnes je utorok, vítala matku, len čo sa zjavila vo dverách izby, dnes si sa mala sústrediť pri upratovaní najmä na svoju izbu, povedz, či si utrela prach aj na skriniach, a keď matka iba nemo prikývla, G. zvýšeným hlasom pokračovala, tam ho síce nevidieť, ale viem zo skúsenosti, že práve na takých miestach sa najradšej usádza, mám to empiricky zistené a potvrdené, na také miesta musíš dávať najväčší pozor, moja vlastná empíria... Matka prikyvuje a G. ju chytá ustarostene za ruku, len či určite na všetko dbáš, na všetky body, ako som ti ich rozpísala, opytovala sa nástojčivo, či naozaj dbáš. Z celého pobytu v klinike bola najhoršia práve neistota, či sa na domácom poriadku nič nezmenilo, či všetko beží podľa zaužívaných pravidiel aj počas jej neprítomnosti, trýznila sa predstavami možných zmien,

až kým nezaúčinkovali tabletky na spanie, silnejšie ako tie, ktoré brávala predtým doma, autoriťák na nej rád skúšal nové tabletky a ona musela podstupovať obrovské útrapy.

G. sa pokúsila zorganizovať aj stravovací režim, vniesť doň pravidelnosť ako do všetkého ostatného, ale matka nesúhlasila s jej rozpismi, podľa ktorých mali na každý deň určené menu, G. sa jej usilovala vysvetliť prednosti systému, ktorý navrhla a ktorý už aj vyvesila v kuchyni vedľa kalendára, no matka mala zase svoje argumenty a trvala na nich, niekedy jednoducho v obchode nedostanú práve to, čo by chceli, inokedy zase trochu jedla zvýši z predchádzajúceho dňa, to by bolo predsa neslýchané plytvanie vzhľadom na ich ekonomickú situáciu, variť niečo nové, ak ostali zvyšky. Argumenty o úspornosti zaberajú, G. neznáša plytvanie skoro tak veľmi ako neporiadok a chaos, plytvanie je takisto dôsledok neporiadnosti, nedôslednosti, a najmä nedostatku miery, jej zámerného prekračovania, stačí si len pomyslieť, k čomu také plytvanie vedie. Napokon s matkou uzavreli kompromis, niektoré veci sa dajú vopred dohodnúť a dodržiavať, štvrtok rezervovali špenátu, ktorý možno striedať so zelenou fazuľkou alebo s kelom, prípadne s brokolicou, sobotu bryndzovým haluškám alebo tvarohovým rezancom, ojedinele aj špagetám, na stredu večer si dojednali párok a na piatok vajíčko natvrdo, niektoré dni G. veľkoryso prenecháva náhodným variáciám podľa situá-

cie v domácnosti, podľa obsahu chladničky, vychádza z predpokladu, že náhody, ktoré človek naprogramuje alebo s ktorými aspoň ráta, nie sú až také nebezpečné, až natoľko neohrozujú ako tie, ktoré prikvačia celkom nečakane. Niekedy, keď G. zachváti túžba po nenaštrbenej pravidelnosti a systematickosti aj v stravovaní, nakrátko sa uchýli k myšlienke, že potom, ak tu raz matka už nebude, nik jej nezabráni zosystematizovať všetko, čo sa len dá, ale zvyčajne sa za takú myšlienku zahanbí a vzápätí ju od seba odháňa, matku má rada, napriek občasným nezhodám ju má rada. Nerozumejú si v niektorých veciach, napríklad, či stačí umývať podlahy každý druhý deň, alebo je nevyhnutné každý každojediný deň, napriek podobným sporom matka je jej najbližší človek, nikoho iného vlastne ani nemá, ak, pravda, neráta zopár príbuzných, s ktorými sa stretávajú len raz, dva razy do roka. Myšlienky na to, čo bude po matkinom odchode, zaháňa, napokon, existujú aj iné spôsoby, ako si možno zabezpečiť pravidelnosť a istotu, G. vie o niekoľkých, a ak by bolo treba, vymyslí ďalšie, nápadov má naozaj dosť, nemôže sa sťažovať na nedostatok inšpirácie.

Veci môžu byť zdrojom istôt, niektoré veci: osvedčené, usporiadané, nemenné; súčasti rituálov, takisto osvedčených, pravidelne sa opakujúcich, nemenných. Jedna zo stratégií, ktorými sa G. bráni proti nepredvídateľnosti udalostí, jedna z jej prvých stratégií: obklopiť

sa vecami, ku ktorým má vrúcny vzťah, ich hodnota spočíva najmä v tom, že sprítomňujú tých, čo odišli do večnej neprítomnosti. Alebo privolávajú čas jej vlastnej minulosti, čas detstva, nad ktorým ešte neviseli tiene, a ak aj viseli, neboli také ťaživé. Čínska šálka, ktorá patrila otcovi, pamätá sa, že čaj píjal najradšej z nej, krehkej, s prelínajúcimi sa farbami, otec tvrdil, že tak nechutí čaj z nijakej inej, aj ona si z nej smela niekedy odchlipnúť a potom zanietene prisviedčala, naozaj, z nijakej. Súprava strieborných lyžičiek s iniciálkami starej matky, veľmi jej záležalo na tom, aby boli vždy dokonale lesklé, mala na ne špeciálnu vatu, ružovkastú, G. jej pomáhala s leštením, usilovne treli chumáčom vaty povrch lyžičiek, až kým nepripomínal zrkadlo, nato si stará mama prikladala lyžičku za lyžičkou k očiam, spokojná, že sa v nich vidí, G. sa tá skúška veľmi páčila, opakovala ju po starej mame a smiala sa nad vlastnou predĺženou a zúženou tvárou so striebristým nádychom. A takisto tabatierka starého otca, toho, ktorý krásne hral na klavíri a po ktorom, ako spočiatku dúfala jej matka, mala G. zdediť hudobný talent, starý otec žil s nimi v dome, ktorý ešte on postavil so starou mamou, ju si G. veľmi nepamätala, ale so starým otcom chodievali spolu občas na prechádzky a na jeseň pre ňu urobil šarkana, parádneho, akého nemal na ulici nikto, ba možno ani v celej štvrti, spolu ho potom púšťali na

neďalekej lúke a ostatné deti sa len závistlivo prizerali, aký bol jej šarkan veľký a pestrofarebný, vyletel najvyššie a najdlhšie ostal vo vzduchu. Alebo prvý školský zošit a prvé pero s ozdobnou drevenou rúčkou, G. ním vpisovala písmená do riadkov starostlivo a pozorne, aby sa ani jedno nepotklo a nespadlo na plochu pod čiaru, ak sa jej stala nehoda a jedno či dve písmenká sa skotúľali pod riadok, usedavo plakala a nebolo ju možné upokojiť, koľko je len vecí, pri ktorých sa dá spomínať... Rituál, ktorý si G. vytvorila, má presné pravidlá, veci v presnom, ustálenom poradí musí postupne povyberať zo skrýš v svojej izbe, a takisto presne, podľa ustáleného poriadku ich porozkladať po stole, každá vec má stále miesto, nezameniteľné. Počas toho, ako veci rozkladá, sa im prihovára, milo až nežne, oslovuje ich menom, pretože každá z nich má svoje meno, ktoré buď pochádza ešte od ich pôvodných majiteľov, alebo im ho dodatočne prisúdila G., je to rodinná tradícia: pomenovať, a tým prijať za svoje. Stačilo sa na ne len dívať, za každou boli skryté postavy a tváre tých, ktorým kedysi patrili, pravda, okrem vecičiek, čo si už sama zaobstarala, za nimi videla vlastnú tvár, zväčša tú z minulosti, z dávnejších fotografií. Od rozhovorov s vecami G. prechádza k rozhovorom s tými, po ktorých veci zdedila, ich prítomnosť preciťuje intenzívne, stačí zopár slov, preklenie nimi desaťročia, niekedy slová nahradí mlčaním. Tú stratégiu si G. šetrí na najhoršie dni, nechce, aby sa opotrebovala, niesla by veľmi ťažko, ak by pre-

stala účinkovať, bolo by to, akoby sa odrezala od vlastnej minulosti, od tých, z ktorých vzišla, akoby preťala kontinuitu niečoho dôležitého, kontinuitu väzieb, zamyslí sa a po chvíli si spomenie na svoj obľúbený výraz, áno, prikývne sama sebe, narušila by kontinuálny kauzálny komplex, komplex vlastných väzieb, po ďalšej chvíli si opäť prikývne, práveže kauzálnych, neprestane na ne veriť. Záľuba v usporadúvaní a zbieraní vecí v nej pretrváva od detstva, boli roky, keď jej zberateľstvo úplne učarilo, najprv sa sústredila na drobné bábiky, celkom maličké, umelohmotné, drevené, porcelánové, z látky, ba aj z tvrdého papiera, k narodeninám a k Vianociam si neželala nič iné, len takéto drobčiatka, ako si ich nazvala. Vytvorila si zvláštny spôsob hry s nimi: občas k nim prehodila slovko-dve, ale najčastejšie ich len zoraďovala podľa vopred určeného kritéria, raz to bola farba vlasov, inokedy farba oblečenia, prípadne podľa abecedy, pretože každé z drobčiat malo meno, dala mu ho, len čo pribudlo do zbierky. Keď ich už mala zoradené, chvíľu sa kochala v usporiadanosti, ktorá musela byť dodržiavaná, potom nenápadne jednou rukou posunula niektoré z drobčiatok dopredu alebo dozadu a vzápätí im druhou rukou pohrozila, že neujdú trestu za porušenie poriadku, veď uvidia, čo bude, hovorila nahnevane, ak sa okamžite nevrátia na pôvodné miesto, niekedy povedala, na pôvodnú adresu.

Vydržala pri tej hre aj hodinu, matke, ktorá jej navrhovala iné hry, povedala, že táto je najlepšia, hra na poriadok. Na poriadok, opýtala sa matka, akoby dobre nezachytila dcérine slová, ale v skutočnosti ich počula, po chrbte jej prebehlo nepríjemné chvenie, veľmi dobre ich počula, mala by nejako zasiahnuť, priviesť G. na iné nápady, mala by niečo vymyslieť. O týždeň či dva len tak, akoby mimochodom, matka pri večeri prehodila, ozaj, chcela som sa ťa opýtať, čo by si povedala na mačiatko, kolegyňa mi ponúkla, celkom malé, biele, bielučké, nedávno sa narodilo, priniesla ukázať do knižnice fotky, riaditeľka si jedno vybrala a druhá kolegyňa zoberie pre dcéru, ale biele ostalo zatiaľ voľné, vyzerá ako Snehulienka, veľmi milé, hravé, čo by si... G. prudko potriasla hlavou, na opätovné otázky nadurdene odvetila, mača nie, behalo by kade-tade, robilo by špinu a nedalo by sa pred spaním ani odložiť na miesto, opäť potriasla hlavou, drobčiatka sú lepšie, oveľa. V neskorších rokoch G. zbierala namiesto bábik fľaštičky, drobné, takmer miniatúrne, vyhradila im ďalší kút svojej skrinky, mala ich niekoľko desiatok, z rôzneho materiálu a rôznych farieb a tvarov, neskôr pribudli vázičky, čím menšie, čím farebnejšie, aj s vázičkami sa zhovárala, keď ju raz matka pri tom nečakane zastihla, povedala jej, že s vázičkami sa dá veľmi pekne zhovárať, dobre si navzájom rozumejú.

Až s prichádzajúcou dospelosťou G. upustila od zberateľstva, hoci niekedy si ešte spomenie na svoje zbierky, dokonca sa k nim vracia, berie do rúk vec za vecou, poumýva ich alebo aspoň pooprašuje a potom opatrene, s nehou v očiach poukladá na miesto, ktoré im kedysi vyhradila a ktoré im odvtedy patrilo. Spôsob, ako čeliť entropii, hovorí si, ostrovčeky usporiadanosti, ustálenosti, hoci sú len zanedbateľnými čiastočkami v nekonečnom vesmíre, predsa len vytvárajú aspoň malú protiváhu chaosu, akú-takú protisilu. Malé enklávy poriadku. Nevyhnutnosť ochraňovať ich, zabrániť ich zániku. G. vie, aké sú dôležité, od raného detstva až doteraz koná podľa toho istého princípu, najlepšieho, aký pozná, aký stojí za jej úsilie. Tak si to zapísala už dosť dávno do jedného z tajných zošitov, ak sa nemýli, bol to zošit Z2: hodnota života by sa mala merať podľa miery, akou sa človek usiluje o zachovanie a obnovu antientropických enkláv. Vyhľadala zošit, nemýlila sa, dobre si pamätala, dvojka sedela, po chvíli zamyslenia doplní ešte čosi, čo pokladá za dôležité, našťastie pod pôvodným záznamom ostalo niekoľko voľných riadkov, záznam môže pokojne rozšíriť. Záleží na miere, píše s hlavou sklonenou nízko nad papierom, miera je rozhodujúca, pretože jej prekračovaním... Nasleduje ďalšie zamyslenie, tentoraz dlhšie, G. cíti zodpovednosť za každú formuláciu, musí starostlivo zvážiť, ako ukončí vetu, na také niečo neľutuje

čas, na hľadanie správnych formulácií ho vždy musí byť dostatok. Po niekoľ kých minútach jej schádzajú na um správne slová, je ich presne toľko, koľko sa ešte zmestí do konca zošitovej strany, G. ich napíše a spokojne si vydýchne.

Čoraz častejšie premýšľa o diele, na ktorom húževnato a trpezlivo pracuje, o veľkej a hrubej knihe, zatiaľ o nej nik nevie, ba ani netuší, G. v nej pospája všetky svoje myšlienky, nielen tie, čo nadiktuje matke a potom predkladá pri kontrole autoriťákovi, ale aj zatajované, dosiaľ zatajované, ktoré spisuje po večeroch hore v podkroví, v tej izbe vyrastala, prežila doterajšie roky, v nej aj zostarne a možno aj zomrie, v manzardnej izbe, neveľkej, dôverne známej, nikde inde by nemohla klásť na papier také dôležité myšlienky. V knihe zhrnie svoje pozorovania, skúsenosti, nápady, ako zachrániť svet, ako ho zlepšiť, spíše do nej, na čo doteraz prišla a na čo ešte v ďalších rokoch príde nielen z vlastnej hlavy, ale aj z múdrych kníh, ktoré napísali iní a ktoré ona teraz hltavo číta, pravdaže, nie všetky, iba tie, ktoré si vyberie a ku ktorým sa dostane. Má plány, a vďaka nim je schopná prežívať nepríjemnosti, mrzutosti a trápenia, ktoré jej prináša každodenný život, má plány, niekedy, keď si potrebuje dodať odvahu a silu, rozpráva sa o nich nahlas sama so sebou, hovorieva, mám megaplány, tak o nich hovorieva, keď cíti, že jej odhodlanie ochabuje a musí si ho obnoviť.

Spíše všetky diagnózy sveta, ako ich postupne stanovila, a nie je ich málo, veru nie, lebo svet je chorý, veľmi chorý a je najvyšší čas začať sa tým zaoberať, a spíše aj program, ako by sa dali choroby liečiť a ako by sa im dalo predchádzať, veď je dôležité, aby sa im predchádzalo. Niekoľko bodov už má zaznamenaných, k niektorým si zapísala aj podrobnejšie vysvetlivky, napríklad k obžerstvu, ktoré zachvátilo dnešných ľudí, nie, nemá na mysli len to, ako sa prejedajú, ale aj to, ako sa stále za niečím naháňajú, niečo zháňajú, obstarávajú, kupujú, a nikdy nie je toho dosť, všetkého treba veľa a ešte viac. Obžerstvo peniazmi, vecami, majetkom, obžerstvo blahobytom, kariérou, slávou, a aj zážitkami, nie hocijakými, dajme tomu nákupnými, erotickými, a najmä škandalóznymi, ktorými ľudí kŕmi bulvár, a mohla by povedať aj obžerstvo rastom, hromadením, zväčšovaním, hocičoho, v televízii stále počúva o potrebe zvyšovať rast produkcie, viac vyrábať, vyvážať, spotrebovať, rast ako posvätné slovo, zaklínadlo, v ktorého zázračnú moc veríme, koľko len obžerstiev jestvuje, pravdaže, mohla by použiť aj iné slovo ako obžerstvo, ale ona si ho zvolila, hrubé, no výstižné, človek, ktorý podľahne obžerstvu, nemá nikdy dosť, čím viac a čím v kratšom čase, čím viac a čím rýchlejšie. Všetko zlé súvisí s obžerstvom, tak si hovorí, a ešte s nemierou, nemiera je veľmi nebezpečná, v každej veci a v každom ohľade, kto nemá mieru, neuvedomuje si význam rovnovážnych stavov, človek bez miery ľahko podlieha chaosu a rozkladu, neporiadku a špine, G. o tom vie

svoje, má to všetko do hĺbky premyslené, niečo už spísala, niečo ešte musí dorobiť, ale najdôležitejšie záznamy a vysvetlivky neukáže autoriťákovi v nijakom prípade, nikomu ich zatiaľ neukáže, o tých sa ľudia dozvedia, až keď vydá veľkú knihu, ktorú svedomito spisuje. O ďalších bodoch bude ešte premýšľať, bude hĺbať, málokto má dnes chuť hĺbať, chuť a čas, hoci hĺbanie je dôležité, ona sa o to pokúša, jedného večera si zaznamená do tajných záznamov hĺbať, pokojne, trpezlivo hĺbať. A o pár dní si do zošita dopíše: hĺbanie je správna cesta, jedna z ciest... Vie, že pri písaní sa nesmie unáhliť, rýchlosťou by mohla všetko iba pokaziť, dobré myšlienky musia dlho a pomaly dozrievať, to už pochopila. 65

K obľúbeným zábavkám G. v detstve patrilo hádzanie kamienkov na vodnú hladinu, raz jej otec ukázal, ako sa robia žabky, a jej sa to nesmierne zapáčilo, aké klásne kluhy, volala nadšene, neskôr to už opakovala s trochu zadŕhavým r. Bolo to jej prvé očarenie dokonalým tvarom, dokonalosťou ako cieľom. Zadŕhavé r jej ostalo aj v dospelosti a detské očarenie prerástlo neskôr do fascinácie, kružnica či kruh sa stali pre G. vzorom usporiadanosti, symetrie a harmónie: ideálom, o ktorý sa treba usilovať, lebo inak by život nemal cenu.

Nedávno sa im stala nepríjemná udalosť, v kúpeľni sa zlomil vešiak na uteráky, dohadovali sa s matkou, ako vyriešia situáciu, či sa pokúsia starý vešiak pozliepať, alebo kúpia nový, čo bola horšia a najmä náročnejšia alternatíva. Napokon sa ukázalo, že sa dohadovali zbytočne, nijaké lepidlo neudržalo polámané časti pokope, ani ktoré si G. zvyčajne nosieva potajomky do dopravných prostriedkov, aby prilepila odšklbnuté plagátiky alebo zreparovala poškodené veci, a tak sa museli vybrať do mesta kúpiť nový vešiak, pochodili veľa obchodov, kým našli taký, čo sa aspoň trochu podobal predchádzajúcemu: musel mať rovnaký počet ramienok a približne rovnaká musela byť aj ich dĺžka, G. dokonca trvala na tom, že ho prefarbí na béžovo, aby zmena bola čo najmenšia. Našťastie, mali doma takú farbu, G. si dala na práci veľmi záležať, až potom, keď už vešala na prefarbený nový vešiak uteráky, si vydýchla, pre istotu ešte skontrolovala rozmiestnenie uterákov s nákresom kúpeľne, ktorý bol súčasťou domovej dokumentácie: U1 prvý sprava, vedľa U2, na ďalších ramienkach viseli U3 a U4, legenda v dolnej časti nákresu dávala presné vysvetlenie, ktorý z uterákov slúži na aký účel, U1 bol spoločný, utierali sa doň ruky, dvojka patrila matke a trojka G., boli to vlastne osušky, veľké froté osušky, a napokon U4 visiaci na poslednom ramienku bol len rezervný, podľa G. človek by mal byť vždy pripravený na situáciu, že bude treba siahnuť za rezervou. Trvalo dosť dlho, kým sa matka naučila zachovávať stanovené pravidlo a neutrela si ruky len tak bez príčiny

práve do rezervného uteráka, ktorý bolo treba nechať pre prípad núdze.

Záhrada, miesto, kde sa dá aspoň načas pozabudnúť na problémy, nie celkom, celkom by ani nechcela, a nemôže si to ani dovoliť, ale krátke chvíle relatívneho oddychu jej padnú dobre, cíti, že ich potrebuje. G. veľmi rada pracuje v záhrade, vlastne, je to len malá záhradôčka, nepatrný fliačik zeme pri dome, ktorému sa predtým venovala viac matka, no v posledných rokoch oň prevzala starostlivosť G., matka najprv protestovala, pretože jej predstavy o záhradke boli úplne iné, jej išlo o čo najefektívnejšie využitie kúska pôdy, zatiaľ čo G. sa upriamila na estetiku, na pravidelnosť hriadok, na symetriu kvetinových záhonov, okolo ktorých od jari do jesene denne obchádza s nožnicami, obstriháva každú väčšmi vyčnievajúcu byľku, zarovnáva neposlušne odstávajúce listy, nenechá v zemi ani najmenšiu burinku. Podľa matky by im záhradka mala pomôcť vyžiť z ich skromných príjmov, čo je to za nezmysel, nahradiť mrkvu, kaleráb a cibuľu astrami, ružami a drobnými klinčekmi, s tým naozaj nemohla súhlasiť, napo-kon však našli kompromis, bola aj zelenina, aj estetika, tej síce bolo trochu menej, ako by si bola G. želala, ale uznala matkine výhrady. S radosťou zisťovala, že aj na hriadkach s mrkvou, petržlenom alebo cibuľou môže dohliadať na princípy

usporiadanosti, ba aj súladu, že aj tu môže krajčírskym metrom pozorne premeriavať rastliny, obstrihávať ich, ak nápadne vytŕčajú, zarovnávať. Záhradka G. upokojuje, v práci na hriadkach nachádza zvláštnu radosť, formuje priestor podľa svojej vôle, starostlivo v ňom stráži symetriu a harmóniu, jeden zo záhonov je kruhový, ten stráži G. najprísnejšie, je to namáhavé, ale G. nemôže pripustiť, aby sa narušila pravidelnosť kruhov, znamenajú pre ňu naozaj veľa. Práca má aj tu svoj rytmus, svoje pravidlá, keď je už G. hotová, keď dôkladne prezrie všetky rastliny, oslobodí ich od plevelu, ako niekedy hovorieva burine, od listov, ktoré začínajú žltnúť či vysychať, od kvietkov, ktoré už odkvitli alebo sa priveľmi vyklonili z radu, teda keď už všetko potrebné urobí, sadne si na lavičku pod Dalmou. Hrušku zasadil otec, keď G. bola ešte celkom malá, pamätá si okamih, keď mladý prútik vkladal otec do pôdy, budeme ťa volať Dalma, povedal s hŕstkou zeme v ruke, pretože tvoji predkovia pochádzajú z Dalmácie, tak to povedal, držal sa starého zvyku, čokoľvek do rodiny pribudlo, dostalo meno, keď rodina, tak rodina. Starostlivo sledovali, ako Dalma rastie, mohutnie, tešili sa z nej, Dalmuška, nežná, na jar husto obsypaná bielobou, na jeseň šťavnatými sladkými hruškami, G. k nej neraz zájde a zhovára sa s ňou, povie jej veci, o ktorých nemá komu hovoriť, sú takmer vrstovníčky, môžu si rozumieť. Usádza sa na lavičke a s nohou opretou o vedro, do ktorého naukladala opadnuté lupene z ruží, vädnúce

alebo neposlušné listy a hlávky astier, sa kochá pohľadom na tichú krásu priestoru. Očami pohládza piaď zemičky, ktorú práve uviedla do stavu najväčšej možnej usporiadanosti, má ju rada, vyupratovanú, zrovnovážnenú záhradku, teraz je v nej všetko, ako má byť, teraz a aspoň dozajtra, malý kúsok sveta, jeho vzácnej a obšťastňujúcej vyváženosti. Po chvíli G. vstane, zoberie zo zeme vedro s lupeňmi, listami a burinou, opatrne ho vysype do osobitého kontajnera na bioodpad. S pocitom dobre splnenej povinnosti a zaslúženej spokojnosti sa pozrie na hodinky, a keď zistí, že uplynul čas určený na pobyt v záhradke, vyrovnaná s dnešným dňom vchádza do domových dverí.

Matke sa zase raz ohlásila návšteva, bývalé kolegyne nezabúdajú na meniny a narodeniny, netušia, aké starosti spôsobujú oslávenkyni, ktorá vlastne sviatky ani neuznáva, deň ako deň, hovorieva, a napokon, je to azda moja zásluha, že som sa narodila alebo že mi rodičia dali takéto meno, hovorieva, zakaždým keď sa v kalendári blížia jej dátumy... G. počúva podobné slová od útleho detstva, pamätá si ich nesmierne presne, a ak pokladá niektorú situáciu za vhodnú, rada ich opakuje, deň ako deň, hovorí si, keď utiera v izbe prach z nábytku alebo leští kachličky nad sporákom, deň ako deň, prehodí smerom k matke, keď sa telefonicky zase raz ozve ktosi, kto by chcel prísť zagratulovať a ona s ním dohovára návštevu.

Obložené chlebíky a ovocný posúch, ktorý treba upiecť, nepredstavujú pre matku až také starosti, horšie je to s G., žili si pár dní, no, azda aj týždňov bez väčších problémov, a teraz ten telefonát. Matka je skromná, priveľmi skromná, mávala kedysi v knižnici dobré nápady, zlepšili čo-to v knižničnej práci, ale keď ju chceli navrhnúť na vyznamenanie, protestovala, celkom vážne sa bránila, veď ide o maličkosť, ak som trochu pomohla orientovať sa čitateľom v regáloch, som rada, ale netreba nič preceňovať, nikdy nechcela pútať na seba pozornosť, želala si žiť v tichosti a nenápadne, nehovoriť o sebe ani o svojich starostiach, nikomu nemusieť nič vysvetľovať, len si svedomite vykonávať prácu, prežívať pokojné dni, v knižnici, a najmä v rodine, v ich neveľkom, skromne zariadenom dome, to by si bola najviac zo všetkého priala. Napokon návšteva zazvoní a G. sa náhli, aby predbehla matku, vitajte, volá z predsiene. Vi-taj-te, opakuje G. spomalene, zdôrazňujúc každú slabiku, akoby pomalým privítaním mohla ešte čosi zmeniť alebo aspoň oddialiť. Pozorne sleduje, či si hostia poriadne vyšúchali topánky o handru na rohožke. Tu, prosím, povie po minúte či dvoch, keď sa zmocní ich topánok, odloží ich na rohožku číslo dva a vzápätí ukáže na papuče. ktoré pripravila k prahu dverí. Ak je hostí viac, G. každému priradí jeho pár, tieto by vám mali byť dobré, pre istotu tie slová zopakuje, akoby sa chcela utvrdiť, že ju počuli a že nikto si nebude chcieť obuť papuče, ktoré pripravila pre iného hosťa.

Pozná všetky návštevy, nie je ich tak veľa, mohla by ich spočítal na prstoch jednej ruky, ak by si ešte z druhej požičala ďalšie dva, dobre si pamätá, ktoré papuče komu sadnú veľkosťou, nakúpila ich pred mnohými rokmi, náhodou natrafila na výpredaj, potešila sa, odteraz návštevy nenanosia do domu toľko špiny, a hoci nakupovala v akcii, dala si pri výbere záležať, aby boli aspoň trochu pohodlné, nijaké handrové navliekačky, ale normálne papuče, štyri páry, viac hostí naraz k nim ani nepríde, a ak by aj, pre taký prípad by vytiahla ešte jedny, čo sú odložené na schodoch do pivnice, po otcovi. Hosťovské papuče, ako ich nazvala, má presne roztriedené, vie, ktoré má ponúknuť tete Alici, maminej sesternici, ktoré jej dcére a ktoré kolegyniam, ktoré za mamou chodia v dni jej sviatkov. Pre papuče prichádzalo medzi nimi dvoma spočiatku k sporom, jedného dňa, keď ich G. priniesla domov, matka pokrútila udivene hlavou, prepánakráľa, načo nám ich je toľko, nevynosíme ich ani do konca života. Nie sú pre nás, povedala G., ale pre tvoje návštevy. Matka sa na ňu zarazene pozerala, čo ti to len zišlo na um... nepatrí sa vyzúvať ľudí, len čo otvoria dvere nášho domu, namietla. Je to len vecou konvencie, a to veľmi nerozumnej, len konvencie, odvetila G., ale prach, špina, čo sa z ulice nanosí, to je realita, s ktorou potom treba bojovať. Keď idem ja na návštevu, nikto ma nevyzúva.

To len vypovedá o tom, akí sú ľudia ľahkovážni, nezáleží im, či sa zachová poriadok a čistota, na ničom im nezáleží, G. zvyšuje hlas, je im ľahostajné, ako sa otriasajú všetky pravidlá, istoty... celkom ľahostajné... Pripadá mi to také... hlúpe a trápne, hlesne matka, a aj nekultúrne... Prosím ťa, G. zvýši ešte väčšmi hlas, chceš azda tvrdiť, že Japonci sú nekultúrni... čítala som článok, veď som ti ho hneď aj ukázala, Japonci to pokladajú za niečo samozrejmé, len čo vojdeš do cudzieho domu, hneď ti ponúknu papučky na preobutie, a ak by si chcela ísť u nich na toaletu alebo do kúpeľne, na prahu ťa čakajú ešte ďalšie papučky, hádam sa len pamätáš na ten článok, aj nahlas som ti ho prečítala, vtedy ťa celkom zaujal... Možno si mi ho aj prečítala... no nie sme v Japonsku... Naučiť sa od nich niečo môžeme, sú múdri, veď len uváž, ako pokročili vo vede a technike, hovorí sa o nich, že zdokonalia všetko, čo iní vymysleli, ak sa do niečoho pustia, stonásobne to vylepšia, perfekcionisti... a čo myslíš, prečo tak vynikajú, prečo majú v toľkých oblastiach prvenstvo a darí sa im čoraz väčšmi? Azda nechceš povedať, povie matka pochybovačne, že ich úspechy súvisia... Isteže, skočí jej G. do reči, isteže súvisia s tým, že sa preobúvajú, pokojne to vypovedz, áno, majú zmysel pre poriadok, sú systematickí, dodržiavajú princípy, pravidlá, vo všetkom... každý priestor je u nich do detailu premyslený, a ich zmysel pre usporiadanosť, kaž-

dý detail musí byť v harmónii s celkom, aj najmenší, zdanlivo zanedbateľný detail... veď len japonské záhrady, videli sme ich v televízii, spomínaš si... a ty by si ešte pochybovala... isteže, to všetko súvisí... osobitné papučky na toaletu a do kúpeľne, len tak sa dá bojovať proti neporiadku, chaosu a zmätku, ktorý dnes zachvacuje svet... Japonci to vedia, kedy by sa podarilo také niečo dosiahnuť u nás, kde ľudia hádžu do modrých kontajnerov fľaše od minerálky, obaly od konzerv a do žltých papiere alebo komunálny odpad... no, povedz, kedy by u nás... Matka mávla rukou, kontajnery mi radšej ani nespomínaj... a vôbec, kam si to až zašla, od papúč pre hostí... Nechápeš, z G. len tak sála rozčúlenie, nič nechápeš, práveže od papúč, má to opodstatnenie, všetko súvisí so všetkým, pôsobí na seba, vo všetkom je logos, v kozme aj v človeku, nepodplatný princíp, dobre, ak máš niečo proti Japoncom, tak si zober napríklad starých Grékov, základ európskej vzdelanosti, proti nim nič nemôžeš mať, a predstav si, aj oni už vedeli, G. sa nadýchne a pokračuje, logos, povie, lo-gos, dôrazne preslabikuje, aby si matka konečne uvedomila význam cudzieho slova. Prosím ťa, s čím ešte neprídeš, hlesne matka, zase zachádzaš priďaleko. G. sa však už nedá zastaviť, áno, lo-gos, ak chceš, tak ti to slovo aj napíšem, a priamo písmenami gréckej abecedy, aby bolo autentické, lamda, omikron, gamma, omikron, sigma... rukou do vzduchu vpisuje znaky.

Na malú chvíľu zaváha, či omikron alebo omega, bolo to už dávno, čo navštevovala prednášky z filozofie, prírodovedci si mohli vybrať v rámci základu, vybrala si dejiny filozofie, prednášal im starší profesor, fanatik, pokiaľ ide o antiku, postavil sa k oknu, pohľadom sa vnoril do bratislavských striech pri Dunaji, ale duchom sa preniesol do starovekých Atén, svoje nadšenie prenášal aj na nich, G. si naň rada spomína, Gréci ju svojimi myšlienkami už vtedy zaujali, a zdá sa, že aj dnes by mali k podstatným veciam čo povedať. Teraz však ešte vždy váha, azda predsa len omikron, nebolo by zlé pozrieť si odložené fascikle s prednáškami, pomyslí si, napokon sa rozhodne, tak alebo onak, ak sa aj mýli, nie je to v danej situácii najdôležitejšie, najdôležitejšie je čosi iné, a práve to musí matke objasniť. Rozohnene pokračuje, celá filozofia sa krúti okolo toho pojmu, veď práve logos drží pokope vesmír, a to už azda niečo znamená, ale ty o tom nechceš vedieť, ako ostatní, ľahostajní, nestarajúci sa o to, o čo najviac treba... musí sa začať od najmenších vecí, logos je aj v nich, vo všetkom, aj preto všetko so všetkým... všetko v jednej sieti, na jednom princípe, ako som vravela, lambda, omikron, gamma... bez toho by svet stratil usporiadanosť aj zmysel... rozpadol by sa na nesúvisiace kúsky, na úbohé franforce... Matka si vzdychne, opäť mávne rukou, iné jej neostáva, len sa zmieriť, zase sa s niečím zmieriť, len ťa prosím, nezačni aj pred návštevou, povie, ak si nedáš povedať, dobre teda, papuče prichystaj, ale nezačni s Japoncami, a ani so starými Grékmi, aj tak by nevedeli,

čo je ten tvoj logos, napísaný v slovenskej alebo gréckej abecede. Návštevy si zvykli, v papučiach si odhrýzajú z obložených chlebíkov a ovocného posúcha, čo pripravila oslávenkyňa, netušia, že práve pomáhajú zachovávať princíp svetového poriadku. G. to však vie a s pocitom, že k nemu svojou troškou prispela aj dnes, v situácii značného ohrozenia, si hore v izbičke sadá za stôl, nedosiahla všetko, čo chcela, v pláne mala ešte čosi, hneď ako sa hostia preobujú, poprosila by ich, aby si išli umyť ruky, záchod bol síce neveľký, ale našlo sa v ňom miesto aj na umývadielko, nech sa páči, povedala by hosťom s náznakom úsmevu, po ceste dobre padne opláchnuť si ruky, povedala by to odľahčeným tónom, dobre padne opláchnuť si, hoci pri predstave, koľko špiny, bacilov, vírusov si človek prináša z mestskej hromadnej dopravy, by bola najradšej každému hosťovi vydrhla ona sama ruky kefou a mydlom. Predsavzatia málokedy vyjdú na sto percent, nápad s umývaním rúk matku tak rozčúlil, že G. sa ho už neodvažovala zopakovať, vyšlo aspoň čosi, aspoň niečo sa jej podarilo presadiť, hovorí si večer v svojej izbe, keď sa usádza za stôl, aj preobúvanie znamená krok vpred, musí sa tešiť aj z najmenšieho krôčika, megaprojekt si vyžaduje nesmiernu trpezlivosť, G. to už dávno vie a nikdy, v nijakej situácii na to nesmie zabudnúť. Vyberie zo skrýše tajný zošit Z1, dávnejšie ho nemala pred očami, je už zaplnený, spomenula si však na starší záznam, ktorý by teraz chcela nájsť, po odchode hostí jej zišla na um myšlienka, ktorá so starším zázna-

mom súvisí a ktorá sa jej zdá pre rozpracovaný projekt dôležitá, keď o tom dlhšie uvažuje, poopravuje sa, je veľmi, veľmi dôležitá, čaká ju ťažká úloha, čo najpresnejšie ju rozvinúť, presnejšie zachytiť niečo, čo v projekte nesmie za nijakú cenu chýbať.

Na epizódu s kontajnermi matka nemohla dlho zabudnúť, všeličo už prijala, ale aby počas cesty do obchodu G. začala odrazu narovnávať vytŕčajúce predmety z odpadových nádob, to bolo priveľa. A ona ich nielen narovnávala, ona ich začala triediť a pritom rozčúlene vykrikovať, tak sa len pozri, staré topánky medzi plastmi, a tu akási kovová konštrukcia, len sa pozri, čo sem vhodili, vyzerá to ako vrchná časť mixéra... neuveriteľné, čoho sú ľudia schopní, absurdné. Aj to je absurdné, čo robíš práve teraz ty, matka hnevlivo zasyčala, prestaň, okamžite prestaň, prekračuješ všetky medze. Azda ja som tá, kto ich prekračuje, zvolala G. pobúrene a ďalej vyťahovala z kontajnera veci, ktoré tam nepatrili, veď ja sa ich, naopak, usilujem napraviť, obnoviť medze, pravidlá, a tým tak trochu aj poriadok, prinavrátiť ho, ak tu vôbec niekedy nejaký bol... a ak nie, vzdychla si, tak ho aj vytvoriť. Matka ju takmer násilím odtiahla od smetných nádob, to mi už viac nerob, opäť zasyčala, spamätaj sa, predstav si, že by išiel okolo niekto známy, matke bolo do plaču, predstav si tú hanbu, to je už naozaj priveľa.

Akoby bolo dôležité, či ma niekto uvidí, alebo nie, ide o iné veci, povedala G. rozohnene, odpoveď však už nenasledovala. Mlčky dokráčali k obchodu, mlčky sa odtiaľ vracali. G. večer vytiahla tajný zošit s indexom tri, otvorila ho na poslednej zapísanej strane, zabodla sa očami do záznamu z minulého dňa a dlho, dlho premýšľala, ako by ho mohla rozpracovať tak, aby zahrnul aj dnešné alarmujúce zistenie. Záznam sa týkal udržateľnosti poriadku, prípadne možnosti jeho znovunastolenia, udržateľnosť a znovunastolenie sú hlavné problémy, za každých okolností, zapísala G. napokon krátko po polnoci, ale s formuláciou nebola spokojná, čosi jej chýbalo, bude sa musieť k záznamu ešte niektorý večer vrátiť. Udržateľnosť sa ukázala ako veľký problém, pomyslela si tesne pred tým, ako sa jej zmocnil spánok, jeden z najväčších problémov.

V jednom sa matka s dcérou pri pohľade na otvorené kontajnery zhodne, ak z nich trčia alebo popri nich na zemi sa váľajú odhodené krajce chleba, dokonca niekedy celé polbochníky, ich hnev je spoločný, raz našli vyhodené pečené kura, pravdepodobne, ležalo pridlho zabudnuté v chladničke a podľahlo skaze, tégliky s jogurtmi akéhokoľvek druhu, všetky po záručnej lehote, s vydutými vrchnáčikmi, už-už prasknúť. Čo všetko ľudia povyhadzujú, hundrú dvojhlasne, plytvanie, aké nemá páru, hovorí matka pohoršene,

v tom si naozaj rozumejú, ľudia u nás už dávno nehladovali, bohapusté plytvanie, pridáva sa G., plytvajúci svet je odsúdený na zánik, G. v duchu pripustí, že svet, ktorý plytvá, je možno rovnako zlý, ak nie aj o niečo horší, ako svet, ktorý nevie udržať poriadok, nedodržiava základné pravidlá, otvára dvere chaosu a entropii, aj tu však platí, že všetko so všetkým súvisí, je navzájom prepojené, niekedy sa to začne neusporiadanosťou a končí plytvaním, premýšľa G., inokedy naopak, na začiatku je plytvanie, a potom príde neporiadok a chaos, predovšetkým ale všetko so všetkým... všetko späté, zosieťované... Aj matka, aj dcéra prísne dbajú, aby sa v ich dome nič nevyhadzovalo, zbytočne nekupovalo, neplytvalo, nejde len o to, že na plytvanie nemajú dostatok peňazí, neznášajú mrhanie, čímkoľvek, zásada úspornosti je pre obe rovnako významná, zásada ochrany, skromnosti, sebakontroly, to všetko matka vštepovala G. od detstva, všetko sa v nej pevne ujalo. Akokoľvek sú rozdielne, vo vzťahu k plytvaniu si dokonale rozumejú, do istej miery im to uľahčuje spolužitie, obe oceňujú, že jestvuje niečo, čo ich spája, zvyčajne o tom veľa nehovoria, ale obe to cítia aj bez slov.

Myšlienky o Najvyššej bytosti sa k nej podchvíľou vracajú, chcela by poznať odpovede na toľko otázok, napríklad či aj samotná Bytosť sa musí podriaďovať

základným zákonom, princípom, ktoré ustanovila pre vesmír v okamihu, keď ho stvorila, alebo na ňu sa azda princípy nevzťahujú, a ak by veľmi chcela, mohla by ich porušiť... to by znamenalo, že Najvyššia bytosť je absolútne slobodná, nepodriaďujúca sa nijakým zákonom , ani tým, ktoré sama ustanovila pre zvyšok sveta a ktoré zvyšok sveta musí dodržiavať... G. zaváha, ale ktovie, či takto má vyzerať absolútna sloboda... jej by sa veru taká sloboda, sloboda s výnimkami nepozdávala... Ide o to, rozhutuje G., či sú zákony večné a platné pre všetkých bez rozdielu, alebo nie, ona osobne by si priala, aby také boli, univerzálne, nepodmienené nikým a ničím, to by dávalo istotu o spravodlivosti... ak zákon platí pre jedného, musí platiť pre všetkých, a nie že zákon musia dodržiavať len tí dolu, ľudské alebo božské bytosti, a čím si vyššie, tým menej ho musíš dodržiavať, áno, pritaká si G., len ak pre všetkých rovnako, len tak to dáva zmysel. Potrebovala by poznať odpovede, pretože ak by neplatilo, že vždy a všade, rozmýšľa ďalej, podľa čoho potom by mal človek riadiť svoj život, ako vedieť, o čo sa usilovať a na čom by ona mohla postaviť svoj megaprojekt... Rozruší ju to, cíti, že v nej ožívajú hlasy, veľa hlasov, viac ako zvyčajne, už jej zaplnili hlavu, dohadujú sa, aká odpoveď je správna, G. ich utišuje, no hlasy sa nedajú umlčať. Niekedy im G. celkom ochotne načúva, tentoraz nemá chuť zúčastňovať sa na ich hádke, chvíľu ešte otáľa, potom sa rozhodne pridá k jednej skupine hlasov,

jej rázne rozhodnutie spor trochu utíši a G., už o čosi pokojnejšia, užije večernú dávku liekov.

Dvakrát do týždňa sa G. kolenačky plazí po schodisku vedúcom k dvom horným izbám. V pravej ruke zmetáčik, v ľavej lopatka, neobíde jedinú smietku, so zohnutou hlavou sliedi po každom centimetri drevenej podlahoviny, výstup od najspodnejšieho schodu po najvyšší jej niekedy trvá takmer štvrťhodinu, zavše sa vystrie, vydýchne si a vzápätí má chrbát opäť prelomený na dvoje, pohľad na ňu matku zakaždým rozčúli. Keby si si zobrala mop, netrvalo by ti to tak dlho a ani by si sa tak neunavila. Na mope sa zlomila rúčka, vidíš, ty si si to ani len nevšimla... Nevšimla, prehodí matka, ale prečo... lebo dlážky chceš umývať ty, ja by som to podľa teba neurobila tak dôkladne. No práve, prisvedčí G. a ďalej sa štverá nahor, navyše, s mopom to nikdy nie je ono, akoby som ti už nebola hovorila... mop bol vždy len núdzovým riešením, napríklad keď ma seklo v krížoch a nemohla som sa zohnúť. Vyčítavo sa pozrie na matku a po chvíli pokračuje, s mopom je to akési neosobné, nemáš s dlážkou pravý kontakt, neprecítiš dotyk. Neosobné, zopakuje matka zarazene, to počuje od G. po prvý raz, taký argument zatiaľ nepoužila.

Neosobné, zopakuje ešte raz celkom potichu, a že neprecítiš dotyk, ach, dievča... potom sa už bez slova stiahne do kuchyne a G. ešte chvíľu pokračuje v hundravom monológu.

Niekedy sa G. zobudí uprostred noci, nehybne leží na posteli a načúva tichu v izbe, v dome, na ulici a rada by si namýšľala, že aj v celom svete. G. verí, že do priestoru tíšiny nevstúpia nijaké rušivé zvuky, je bezpečný, pripomína nedozerné pláne, biele, čisté, nepoškvrnené. Bdenie, počas ktorého si vychutnáva radosť z ticha, trvá v niektoré noci dlhšie, vtedy si G. začne predstavovať zemeguľu, aj to jej prináša potešenie, pred očami má rovnomerne obiehajúce teleso, ktoré pozná svoju dráhu, pohybuje sa medzi stovkami, tisíckami iných telies, pozná ju tak spoľahlivo, že z nej nevybočí počas rovnako spoľahlivo sa opakujúcich rotácií, stáročia, tisícročia, milióny rokov, ba ešte dlhšie. G. trochu zazlieva Keplerovi elipsu, uprednostnila by dráhy po kružniciach, ale dlhoveká skúsenosť preverila napokon aj dôveryhodnosť miernej sploštenosti, G. má pred sebou taký intenzívny obraz rotujúcej zemegule, že sa s ňou priam zžíva, akoby aj ona vykonávala nespočetnekrát opakovanú dráhu, akoby bola súčasťou vesmírneho pohybu. Sú noci, keď sa do jej pocitu bezpečia pokúša vtrhnúť strach, G. vie o existencii meteoritov a dnes už aj rôznych umelých satelitov, družíc a iných objektov

rôznych veľkostí, ktoré by hypoteticky mohli prekrížiť dráhu Zeme, vie, že by mohlo dôjsť k zrážkam, k vesmírnym katastrofám, no strach rýchlo zaháňa, posilňujúc sa vo viere, že keď to vydržalo tak dlho doteraz, je veľmi nepravdepodobné, aby nevydržalo práve v túto noc alebo v nasledujúce dni, týždne, mesiace a roky. Ak by veľmi chcela, možno by v odložených fascikloch s prednáškami našla potrebné vzorce a vedela by si vypočítať mieru pravdepodobnosti zrážky, no zatiaľ sa k takej taktike nemusí uchyľovať, zatiaľ sa jej darí upokojiť aj bez zložitých vzorcov. Zhlboka sa nadýchne a znova sa započúva do tíšiny okolo seba, zapozerá sa ešte sústredenejšie do obrazu pravidelne rotujúcej zemegule, obraz rovnomerne sa opakujúceho vesmírneho pohybu nosí roky v sebe, pomáha jej odháňať úzkosť. G. sa vždy teší na chvíľu, keď si bude môcť v záhradke sadnúť na lavičku pod Dalmu, lavičku zhotovil otec, sám ju zhobľoval, ponatieral, náter obnovoval každú jar, farba chráni drevené laty, vysvetľoval dcére, ktorá sa okolo neho motala. Keď bola G. väčšia, pri natieraní mu pomáhala, bol to ich spoločný rituál, farba musela ostať po všetky roky rovnaká, taký istý odtieň, na tom si G. dala veľmi záležať, najmä keď už úloha pripadla jej, zachovať všetko, ako bolo za čias otca, kvôli nemu, aby ho aj v takej forme navracala do prítomnosti, ale aj preto, aby sa v pôvodnom stave zachovala záhrada, jej usporiadanosť, jej tvary, farebnosť.

Niekedy G. na lavičke pod Dalmou počúva hudbu, v niektoré dni z tranzistorového rádia, ktoré si prinesie z izby, ale častejšie len tak, z hlavy, ako ju má zapamätanú, tú počúva ešte radšej. Priviera oči, predstavuje si orchester, ako kedysi v detstve. Chvíľu trvá, kým prejde pohľadom všetky nástrojové skupiny, sú dni, keď sa jej to darí bez problémov, inokedy sa niekto z členov z neznámych príčin vzoprie, kontrabasista alebo ten, čo hrá na lesnom rohu, musí byť trpezlivá, trpezlivosť je aj v takých prípadoch nesmierne dôležitá. A potom, keď už je orchester kompletne nastúpený, keď si už všetci ladia nástroje a na pódium vchádza sám dirigent, G. môže skloniť hlavu a čakať na prvé tóny skladby. Tak pred dávnymi, veľmi dávnymi rokmi počúvali s otcom gramofónové platne, otec mal zvláštnu záľubu, rád si predstavoval, že diriguje pomyselný orchester, rozohnene mával rukou, akoby v nej držal dirigentskú paličku, najviac obľuboval barokovú hudbu, a G. tú lásku od neho prevzala, ktovie, možno by ju mala rada aj tak, bez ich spoločného koncertovania, neraz sa k nim pridávala aj matka, najradšej mala opery, G. si na všetko veľmi jasne spomína, tak tomu hovorievali, naše koncertovanie.

Občas si privoláva predstavu, že ich malá záhradka rastie, rastie do obrovských rozmerov, pokrýva celú

štvrť, celé mesto, vari aj celé Slovensko, a keď má mimoriadne dobrú náladu, pestovaná záhradka dosahuje v jej očiach rozmery celého sveta, G. nesmierne túži môcť tak premeniť svet na upravenú, starostlivo ošetrovanú záhradu, v ktorej sa udržiavajú princípy poriadku, pretože je základom nielen etiky, ale aj estetiky, môcť žiť v takej záhrade... Obáva sa však pridlho zotrvať pri svojej predstave, vie, že by jej ju začali čoskoro kaziť vynárajúce sa problémy, väčšina ľudí by možno nesúhlasila s víziou sveta-záhrady, a potom, kto by v takej megazáhrade udržiaval poriadok, väčšine by išlo o čo najvyšší výnos z pôdy, o zisk, k ostatnému by väčšina ľudí bola ľahostajná, a ona sama by na niečo také nestačila. Za prižmúrenými očami si predstavuje predĺžené záhony ruží, pravidelné, donekonečna sa rozprestierajúce plochy tmavomodrých klinčekov a bielych astier, niekedy vezme na milosť aj mrkvu s petržlenom, chcela by si ten pohľad čo najdlhšie zadržať, no zároveň cíti, ako sa do nej vkráda smútok a bolesť z predtuchy skazy, do spustených viečok jej začínajú narážať drsné byle buriny, G. sa prudko mykne, len-len stihne uhnúť pred agresívnymi bodliakmi pohlcujúcimi jemnú krásu udržiavaných záhonov. Zaplavuje ju obava, že svet-záhradu by nebolo možné dlhodobo udržiavať, čoskoro by zvíťazila ľahostajnosť, ktorá by priviedla neporiadok, skazu a chaos, svet-záhrada by čoskoro začal pripomínať verejné parky, G. až strasie pri pomyslení na ne, zakaždým keď cez ne prechádza, zmocňuje sa jej nutkanie očisťovať ich od

buriny, a zakaždým, ak ide s matkou, sa preto pohádajú, pre nenáležitý záchvat bojovať s burinou, tak matka hovorieva, akože nenáležitý, bráni sa, ale matka nahnevane opakuje, presne tak, nenáležitý, najprv kontajnery, a teraz parky, G. si vzdychne, situácie, ktoré sa u nich toľko ráz zopakovali. Zanedbané a spustošené parčíky s porozhadzovanými papiermi, obalmi od napolitánok, nanukov alebo s umelohmotnými fľaškami v nej prehlbujú smútok, nehovoriac o dolámaných lavičkách, z ich operadiel vyčnievajú dohora laty, pripomínajúce zlomené krídlo lietadla. Všetko, čo sa podobá na havarované lietadlo, v nej vyvoláva vnútornú triašku, niekedy sa kus zašpicatenej dosky podobá na vytasený meč, ktorý hrozí, že už-už sa zabodne do tela okoloidúcich, G. si vystrašene ohmatáva oba boky, v ktorých zacíti náhlu bolesť, nie, zatiaľ ju to obišlo, ale nebezpečenstvo pretrváva a strach v G. náhle zosilnieva.

K myšlienke na starovekých Grékov sa G. častejšie vracia, pochopili základ sveta, vedeli, čo je logos, a vedeli, aký nesmierne dôležitý je poriadok, mali dokonca bohyňu, ktorá sa oň mala starať, o zákony a o poriadok. G. vraští čelo, z toľkého premýšľania ju rozbolí hlava, ale nevšíma si nepríjemné sťahy na temene, vydrží, len aby spomienka nezmizla, nestratila sa, skôr ako si ju bude môcť zreteľne uvedomiť, odrazu záblesk, čosi jej

svitne, najprv len nejasný obraz, vťahuje ju do dávnych rokov a G, sa podvoľuje, už sa rozpamätáva, bohyňa sa volala Eunómia alebo tak podobne, patrila síce len k menej významným bohyniam, ale hlavné je, že jestvovala, ak by G. žila v tých časoch, určite by ju uctievala, oddane a verne by vyznávala jej náboženstvo, mohla by sa pokladať za jej nasledovníčku, aj ona pochopila význam zákonitostí a poriadku, vo vesmíre i v ľudskom svete. Vzdychne si, ako by sa dnes zišla taká bohyňa, ktorá by strážila zákony a poriadok, dobré, múdre zákony, strážila by ich prísne, aby sa nikto neodvažoval porušovať ich, ak by dnes bola taká bohyňa, hneď by bolo na svete lepšie a ona by mala o problém menej, o veľký problém. Neraz si pomyslí, že v niektorých ohľadoch zašla ešte ďalej ako Gréci, sformulovala tézu, že dva poriadky nielen súvisia, ale že poriadok ľudského sveta, vecí v ňom, aj najmenších, naoko nepatrných, môže mať spätný vplyv na kozmický poriadok, a že poruchy v prvom svete sa môžu prejaviť poruchami v druhom, to bol jej hlavný objav, ktorý sa márne pokúšala vysvetľovať, napríklad matke alebo aj autoriťákovi, iným zatiaľ ešte nemala príležitosť. Dva poriadky a medzi nimi pevná súvislosť, dva poriadky, ktoré na seba vzájomne pôsobia, tak znie jej téza. G. si s uspokojením hovorí, že sa jej podarilo rozvinúť myšlienku gréckej antiky, prehĺbiť ju, podarilo sa jej vyjadriť význam poriadku ľudských vecí, ich presnej a prísnej usporiadanosti, ich dôležitosť z celovesmírneho hľadiska.

Narastá v nej vzrušenie, veď práve o to ide, o poriadok ľudských vecí, od najmenších po najväčšie, v ktorejkoľvek časti priestoru, verejného aj domáceho, v ktoromkoľvek čase, jeho ustavičné kontrolovanie, zachovávanie, nie izolovane, ale v kontinuite komplexu kauzálnych väzieb, presne tak. Sadá si za stôl, berie do rúk čistý hárok papiera a naplnená nádejou začína prepisovať úvodný list k projektu, prolegomena alebo tak akosi sa tomu hovorí, napíše o poriadku ako o základe mravnosti, uvedie jej zdôvodnenia, spomenie starogrécku bohyňu, ktorá ho mala na starosti, spomenie aj metafyziku, ďalšie slovo, ktoré sa jej páči, znie pekne, celkom poeticky, vždy sa jej páčilo, je tam fyzika a ešte čosi nad ňou, zdá sa jej, že do toho slova sa zmestia oba svety, vesmírny aj ľudský, a že sa doň zmestia aj oba druhy poriadkov, áno, tak to zapíše, metafyziku nevynechá. Chvíľu váha, či zo zápisu nevanie trochu pátos, ale prehliadne ho, aj jej hlasy sa k nemu niekedy uchyľovali, ak ju chceli o niečom presvedčiť, v takom prípade sa patetický tón celkom hodí, azda ešte viac zosilní účinok spisu, musí byť presvedčivý, musí pôsobiť vedecky a zároveň sugestívne. Keď je G. hotová, vytiahne zo zásuvky obal s nadpisom Stratégie na záchranu sveta / podklady k štruktúre projektu a popísaný hárok vloží do obalu, ak sa bude držať navrhnutej štruktúry, jej kniha by mohla ľudí, čo si ju prečítajú, naozaj osloviť a presvedčiť.

Každoročne pred blížiacou sa letnou sezónou k nim telefonuje zopár matkiných bývalých kolegýň, reč sa točieva, ako možno vyrozumieť z matkiných replík, najmä okolo dovoleniek, cestovných plánov alebo už aj spomienok, matka občas prikyvuje telefonujúcej, áno, to musí byť naozaj krásne... áno, verím, že úžasné... viem si predstaviť... G. neraz celkom nechtiac vypočuje také rozhovory, na tvári sa jej usádza ironický úškrn, ešte šťastie, že ich dvoch sa nič také netýka, ak sa dovolenkou rozumie prestávka v chodení do zamestnania, oni majú dovolenku stále, no ak sa ňou rozumie nečinnosť, oslobodenie od akejkoľvek povinnosti a hlavne zodpovednosti, nemajú dovolenku nikdy, aspoň pokiaľ ide o ňu, nechce si ani pomyslieť, čo by v takom prípade znamenala dovolenka, k akým následkom by mohla viesť. G. nechápe cestovateľský ošiaľ, ktorý dnes zachvátil toľkých ľudí, počúva rozhovory v električke alebo v samoobsluhe, keď čakajú pri pokladni na košík, akoby už v lete o inom ľudia ani nevedeli hovoriť, len kam sa kto kedy zberá alebo odkiaľ sa práve vrátil, nie je jedno, o aké miesto ide, sú vychytené destinácie, o ktorých sa hovorí v televíznych reklamách a píše v lifestylových časopisoch, a také obyčajnejšie, čo vzbudzujú menej pozornosti a pridávajú človeku menšiu dôležitosť, menší význam, kategorizujú ho, pomyslí si G. opovržlivo, áno, tak je to, destinácie, čo kategorizujú... možno by myšlienku mohla rozvinúť a zapísať si ju, ktovie, či by ju autoriťák pochopil, možno by bolo lepšie zaznamenať si ju len do tajných zošitov, čosi v nich už o tej téme má,

len sa k nej treba ešte vrátiť, domyslieť, dopracovať, v knihe musí byť zachytená komplexne, tak, aby tam boli všetky kauzálne väzby, v kontinuite a komplexne. Nedávno videla na jednej televíznej stanici reklamu, ak chceš spoznať sveta divy, pricestuj na Maledivy, hovorila s úsmevom kakaovo opálená blondína, inde zas čiernovlasý mladík s indiánskou čelenkou sľubuje divákom, že ak navštívia Machu Picchu, ich život dostane nový rozmer. G. neveriaco pokrútila hlavou, ona ostrovy s palmami a exotickou krásou alebo tajomné mesto Inkov nevidela, takže podľa reklamy premeškala v živote čosi zázračné a veľmi, veľmi dôležité, ba možno ani nežila, väčší nezmysel už dávno nepočula, súostrovie a takisto mesto v džungli môže byť krásne, čo o to, ale sú aj iné divy, a netreba pre ne precestovať pol zemegule, stačí sa len pozorne zadívať okolo seba a začať sa o všetko zaujímať, a najmä starať, keby sa všetci začali starať, to by boli najväčšie divy sveta a svet by z nich aj niečo mal. Záľuba prevážať sa lietadlom alebo autom na miesta, kam sa ženú s rovnakým nadšením tisíce, desaťtisíce a stotisíce ďalších dovolenkárov, pripadá G. priam zvrátená, aký môže mať zmysel opúšťať svoje byty a domy, svoje stále miesta, a vymeniť ich na niekoľko dní alebo týždňov za vzdialené, ku ktorým cestujúce davy nemajú nijaký vzťah, nič ich k nim neviaže, nijaké putá, veľa o nich ani nevedia, ak sa nepočítajú informácie, ktoré sa narýchlo dozvedeli z bedekrov.

Čo je na tom lákavé, spávať v cudzích izbách, v cudzích posteliach, pri ktorých stoja neznáme stolíky a skrine, nad hlavami mať úplne iné lampy ako doma, jedávať neznáme jedlá, a čo je najhoršie, pomyslí si G. znechutene, stretávať sa na každom kroku s veľkým množstvom neznámych ľudí, vystavovať sa ich pohľadom, tlačiť sa na pláži, deka na deke, ležadlo na ležadle... alebo posúvať sa v hlúčikoch krok po kroku k pyramídam, znášať dotyky prepotených tiel, ich sácanie, G. radšej rýchlo zavrhne predstavu, že by stála kdesi uprostred davu, počúvala nezrozumiteľné výklady turistických sprievodcov pred vchodom slávnych kostolov, v zámkoch, hradoch, múzeách, husto obkľúčená ľuďmi, ktorých predtým nikdy nevidela a s ktorými by si pravdepodobne nemala čo povedať, pretože ich záujmy boli celkom, ale celkom odlišné, ich záujmy, ich problémy a starosti. Veď len koľko paliva sa spáli v chartrových lietadlách, koľko emisií sa dostane do ovzdušia, uvažuje G. ďalej, koľko prachu, z ktorého sa potom na zemi tvorí smog... a špina na plážach, haldy odpadkov, ktoré sa postupne odplavujú do mora, videla niekoľko dokumentárnych filmov v televízii, celé hory odpadkov, celé mestá, a to ešte nehovorí, koľko riskantných situácií vznikne na oblohe, ktorú brázdi toľko strojov, malé odchýlenie z predpísanej dráhy jedného lietadla, čo všetko sa môže stať, nemusí byť ani búrka, len malé zaváhanie pilota, chvíľková nepozornosť, a k akým tragédiám môže prísť, G. priviera oči, uvidí čosi, čo ju nesmierne vyľaká, rýchlo ich opäť otvára, vráti sa k pôvodnej myšlienke,

nie, nijaké Maledivy ani iné exotické či neexotické destinácie... bláznovstvo, naozajstné bláznovstvo, ktorému dnes toľkí podľahli. G. vie, čo hovorí, bola na niekoľkých výletoch ešte v školských rokoch, zažila to na vlastnej koži, pričom bývala a jedávala iba s niekoľkými desiatkami spolužiakov a spolužiačok, ustavičná prítomnosť niekoho iného ju znervózňovala, stiesňovala, a nemenej ju znervózňovalo, v akom zhone všetko prebiehalo, prekážala jej rýchlosť, v akej absolvovali všetky prehliadky, rýchle, čím rýchlejšie striedanie miest, pohľadov, záberov, komentárov, hektika, ktorá ju okradla o pocit pokoja a vnútornej rovnováhy. Najhorší bol zájazd do Paríža, na ktorý sa, ani nevie z akých dôvodov, dala matke nakriatnuť, ponúkli jej ho z knižnice, mala jubileum, a tak jej na zájazd prispeli, inak by si také čosi nemohli dovoliť. G. dlho nechcela o ceste ani počuť, poznala Paríž z fotografií, pohľadníc a filmov, jej to stačilo, no matka ju toľko prosila, prehovárala, aby šla s ňou, že sa napokon podvolila, nechcela matke kaziť radosť, keď už mala jubileum, no obáv z toho, čo ju čaká, sa nezbavila. Filozofia, ktorú si vytvorila, nie je zložitá, G. verí, že človek potrebuje pocit presnej situovanosti, zachovanie súradníc svojho priestoru, ak ich pozná a môže sa spoľahnúť na ich stálosť, získava aspoň akú-takú istotu; v presne zadanom priestore sa vie pohybovať aj konať, ale bez zachovaných koordinát by bol stratený, jeho existencia spochybnená, alebo aspoň znáhodnená.

Zájazd ju len upevnil v presvedčení, že podobné presúvania sú nezmyselné, každý z nás má predsa svoje miesto na Zemi, svoj fliačik, ktorý by nemal len tak z ničoho nič opúšťať, musí si ho chrániť a starať sa oň, udržiavať v ňom poriadok, keby sa každý zodpovedne správal k svojmu miestu, svet by vyzeral inak. G. počas celého zájazdu trápila ešte aj iná myšlienka, ustavične jej vŕtalo v hlave, či náhodou niekto, myslela tým na Najvyššiu bytosť zodpovedajúcu za svet a dohliadajúcu naň, nezačne robiť súpis ľudí, súpis so všetkým, čo k tomu patrí, teda aj s miestom, na ktoré človek patrí a ktoré patrí k nemu, nebola to nová myšlienka, už v Biblii sa uvádza podobný príklad, napokon, sčítanie obyvateľstva sa v modernej spoločnosti robí pravidelne, len či sa za každým takým sčítaním neskrýva nejaké nebezpečenstvo, zlý úmysel, či to nie je trik, ktorý má slúžiť tým, čo sú pri moci, pomyslí si G., a opäť jej napadne biblická epizóda. Isteže, húta ďalej, nebolo by zlé mať prehľad v celosvetovom meradle, spoľahlivý prehľad, viedlo by to k väčšej usporiadanosti sveta, k ustanoveniu prísnejšieho poriadku, v posledný deň zájazdu však G. napadla hrozná myšlienka, čo ak Bytosť vydá príkaz na vyhotovenie komplexného súpisu práve teraz, a ony s matkou nie sú v takom dôležitom okamihu na svojom mieste, predstava bola neznesiteľná, mohlo sa predsa stať, že sa už späť na svoje miesto nikdy nedostanú, pretože súčasťou príkazu bude, aby každý zotrval tam, kde sa nachádza v čase tvorenia súpisu.

Takmer celú noc prebdela, utrápené oči upierala na stenu skromného parížskeho hotelíka a počítala nie dni, ale hodiny a minúty, ktoré ju delili od návratu domov, strastiplné hodiny a minúty, na zájazd sa už nikdy nedá nahovoriť, sľubuje si so všetkou rozhodnosťou.

G. sa nerada ocitá v dave, stalo sa to zopár ráz za život, vždy sa cítila veľmi nepríjemne, chcela by mať istotu, kde sú hranice jej tela, jej osoby, jej identity a kde sa začínajú hranice tiel, osôb a identít druhých, pretože aj tie veci medzi sebou navzájom neuveriteľne súvisia, v tlačenici sa napríklad zmiešavajú nielen pachy, ale aj výlučky potných žliaz mnohých ľudí, pot niekoho iného pokojne vsakuje do jej pórov, preniká jej pod pokožku, stáva sa súčasťou jej organizmu, G. sa zdvihne žalúdok už len pri pomyslení na to. Ešte horšia je predstava, že presne tak sa premiešava vzduch, ktorý natlačení ľudia vydychujú a vdychujú, preteplený, so stopami pachu po najrôznejších jedlách, vari aj po pokazených zuboch, rôznych vriedkoch alebo kadejakých infekciách na ďasnách, v niektorých prípadoch aj kyslastého pachu, ktorý je dôsledkom nezdravej črevnej flóry, dokonca hnilobného pachu... Vzduch prúdiaci z jedných úst do druhých, z druhých do tretích, reťazce vdychov a výdychov, z ktorých ju zaplavuje odpor, ale najmä úzkosť, strach, že sa nakazí, bojí sa akejkoľvek nákazy, preto veľmi dbá o hygienu, ruky si umýva každú chvíľu, predovšetkým však nechce prichádzať o svoju jedinečnosť, o pevné obrysy toho, čo je jej osobou, nechce sa priveľmi telesným spô-

sobom premiešavať a splývať s inými, o ktorých navyše nič nevie, chce byť sebou, chce byť G., takou, aká je, nenarušená vonkajšími zásahmi väčšmi, ako je nevyhnutné, pretože či chce alebo nie, svet vonku, mimo nej, sa ohlasuje mnohými znepokojujúcimi signálmi, ktoré ju narúšajú, netreba ich počet zvyšovať, a už vôbec nie čímsi takým zbytočným a škodlivým ako sú cestovateľské avantúry alebo, aby sa presnejšie vyjadrila, cestovateľský ošiaľ.

Strach z davu neznamená, že G. nemá ľudí svojským spôsobom rada, že sa o nich nebojí a na nich nemyslieva... ale áno, myslieva, a dosť často, najmä na menej šťastných a menej zdatných, na tých, ktorým sa šťastie vyhýba, ba ešte ich aj postretne niečo nedobré, nespravodlivé, možno zažili nejakú tragédiu, topia sa v problémoch a starostiach, zúfalí a bezradní. Práve k takým má najbližšie, najlepšie im rozumie, ľutuje ich tak, ako občas poľutuje seba, naplno, do dna, prežíva s nimi ich bolesti a trápenia, takmer sa s nimi, hoci aj abstraktnými, stotožňuje, najmä za nich sa prihovára Najvyššej bytosti, kvôli nim ju v niektoré večery v podkrovnej izbe oslovuje, za nich prosí. Sama cíti protirečenie, ktoré je v nej, ale neporadí si, jednoducho je to tak, a nie je prvoradé, či je v nej väčšia láska k druhým, spoluúčasť na ich trápeniach alebo väčší strach z ich priveľmi tesnej reálnej blízkosti, z telesných dotykov, z toho, že ohrozujú, zneisťujú jej osobné hranice.

Podstatný je v danej súvislosti zásadný postoj k cestovateľskému ošiaľu, ani nehovoriac, že G. nemá na také veci peniaze, záľuba za každú cenu cestovať, meniť miesta, byť stále niekde inde a, nedajbože, byť na tých zmenených miestach zakaždým aj sám tak trochu niekým iným je podľa nej naozajstná zvrátenosť. Ustavičné sťahovanie ľudí z miesta na miesto, čo len sezónne, robí svet čoraz neprehľadnejším, neusporiadanejším, chaotickejším aj zaprášenejším, špinavším, nebezpečnejším, pretože človek, ktorý stále mení miesta, sa o ne dostatočne nestará, keď sa to tak vezme, ťažko by sa aj mohol starať každú chvíľu o iné miesto, nemá ani k jednému z nich hlbší vzťah, nemôže mať, G. vie, že vzťah sa utvára usadením a prebývaním, vzťah si vyžaduje čas, veľa času, človek, ktorý ustavične mení miesta, nie je v nich usadený, ani v nich neprebýva, jeho záujem o ne je dočasný, nepreberá ani za jedno z nich zodpovednosť, je mu jedno, čo sa s miestom, ktoré opustí, stane, je mu to ľahostajné, taký človek nestráži, neochraňuje svoje premenlivé súradnice a nestráži, neochraňuje ani priestor, ktorý súradnice vymedzujú, prispieva k jeho zneporiadneniu, otvára cestu chaosu a entropii... Za tým všetkým je cestovateľský ošiaľ, túžba vidieť zo sveta čím viac, hoci len narýchlo, hoci povrchne, hoci bez hlbšieho vzťahu, len neprepásť nijaké divy, len uvidieť, zažiť, pochváliť sa, patriť k tým, čo uvideli a zažili najviac, nemyslieť na emisie, na znečistené nebo a zasmogované mestá, téma, ktorá musí byť v jej knihe podstatne viac zastúpená.

Po chvíli sa opraví, ošiaľ nestačí, ošiaľ je málo, namiesto neho bude reč o cestovateľskom obžerstve, zadiví sa, že jej to už skôr nezišlo na um, veď obžerstvu už v projekte venovala niekoľko strán, ale že jej nenapadlo práve toto, pokrúti začudovane hlavou, áno, tak o ňom napíše ako o jednom z nebezpečných druhov obžerstva.

Svet by však chcela G. naďalej spoznávať, spoznávať a ochraňovať, veď nič ju nezaujíma tak veľmi ako jeho stav, čo sa v ňom odohráva inak, ako by sa malo, čo narúša jeho celistvosť, dá sa predsa spoznávať aj bez cestovania, dá sa stretávať a viesť debaty, dnes už jestvujú technické vymoženosti ako online konferencie a prezentácie, všelijaké čety prostredníctvom sociálnych sietí a ktoviečo všetko ešte... G. si vypracovala vlastnú metódu, zaobíde sa aj bez techniky, pamätá si z prednášok, že najjednoduchšie metódy sú zvyčajne vo vedeckom bádaní najúčinnejšie, riadi sa tým, má doma veľa máp, pohľadníc, ktoré kedysi zbierala, usadí sa v svojej izbe a rozloží si ich na stôl. O čo pokojnejšie pôsobí svet zachytený fotoobjektívom alebo kartografovým perom, nehmýriaci a nenáhliaci sa, neunikajúci, svet, ktorý možno mať pred očami bez obáv, že sa jeho jednotlivé súčasti začnú z ničoho nič meniť, že sa začnú uvoľňovať väzby medzi nimi a ony sa budú rozpadávať na menšie a menšie kúsočky. G. vezme do ruky podrobnú mapu Paríža a začne ju obkresľovať, robí to s nesmiernou trpezlivosťou, priam s láskou, niekedy pritom mení mierku, to jej dá riadne

zabrať, ale radosť, že má pred sebou nerozpohybované, ustálené mesto, vyváži piplavú prácu, G. starostlivo prenáša jednotlivé ulice, námestia, parky a budovy na hárky papiera. Eiffelova veža, Víťazný oblúk alebo Elyzejské polia sa bez chaotického pohybu ľudí, bez ich nezmyselného pobiehania stávajú celkom sympatickými, ba až útulnými, G. sa kochá pohľadom na ne, je to čosi celkom iné, ako si pamätá z dávneho zájazdu, neporovnateľne krajšie. G. má aj v tomto prípade pevné zásady: ak zbadá na mapke priveľmi krivolaké uličky alebo prudké zákruty, zarovnáva ich, ak krajinou pretekajú priveľmi prudké, divé rieky, reguluje ich tok, a ak sú zanesené špinou, a čo je horšie, toxickými látkami, očisťuje ich. Ak sa jej zdá, že prekresľovaním nedosiahne žiadaný účinok a na opravu sú potrebné zásadnejšie zásahy, siaha za štetcom ako za poslednou možnosťou vniesť do vecí poriadok, maľuje svet nanovo, svet, z ktorého odstránila všetko narušené, vychýlené z rovnováhy alebo ohrozujúce, ktorý oslobodila od kazov, náhodných zakrivení, od deformujúcich tieňov či priveľmi intenzívnej svetelnosti, dokonca tam, kde bol vzduch v uliciach priveľmi začiernený smogom, G. berie do rúk bielidlo a čistí, zjasňuje, až kým je priezračný a dýchateľný... Trpezlivo a oddane očisťuje svet štetcom, zbavuje akejkoľvek materiálnej i morálnej špiny, všetkých chybných vybočení a odchýlok, zrovnovážňuje ho. Nevynechá nijakú prekážku, prírodnú či umelo vytvorenú, odstraňuje ich, odstraňuje rôzne nástrahy,

ktoré čakajú na nič netušiacich ľudí, preventívne likviduje nebezpečné miesta, zákerné pasce, toľko je toho, čo ju ešte čaká ako veľmi dôležitá, zodpovedná úloha, ide o časť megaprojektu, na ktorý sa podobrala. Keď má za sebou všetky úpravy a z mapky na ňu hľadia vyrovnané, usporiadané, čisté mestá, krajiny i kontinenty, máva pocit, akoby vystierala nad ľudstvom ochrannú ruku. V takých chvíľach si odrazu pripadá silná, nebojácna, schopná poradiť si so všetkými ťažkosťami, svojimi aj iných ľudí, s celým svetom. Niekedy ju náročná práca nesmierne unaví, ale svet po jej záchranných zásahoch je oveľa prijateľnejší ako ten, ktorý spoznávala pri školských exkurziách, parížskom zájazde, z filmov alebo televíznych reportáží, a ten, v ktorom sa pohybuje po celý doterajší život, dennodenne... Moja námaha má zmysel, myslieva si v takých vzácnych chvíľach, moja existencia.

Maľovanie ako úsilie o opravu sveta, napíše si G. do zošita po ďalšej záchrannej akcii, ako korekcia reálneho. O čosi neskôr hlboko sústredená pripíše: maľovanie ako špecifická forma očisty. Vzápätí posledné slovo preškrtne a, dodajúc si odvahu, doplní: špecifická forma očistca, fáza, ktorou svet musí prejsť, ktorá je nevyhnutná. Myšlienka jej napadla v jeden večer, keď jej opäť nevyšlo zopár pokusov opraviť v blízkom okolí čosi, čo

súrne podľa jej odhadu potrebovalo opravu, ostával už len štetec, zobrala ho do ruky opatrne a s bázňou, je to jeden z jej breviárov, do ktorého vkladá nádej. Matka má o jej maľovaní pochybnosti, hovorí, že G. sa vôbec nedrží skutočnej podoby vecí, ale jej predsa vôbec nejde o reprodukciu skutočnosti, reprodukovať to, čo už raz jestvuje a s čím je vrchovato nespokojná, by bol najväčší nezmysel, G. svojím modlitebným štetcom nielen hlbšie rozpoznáva, ale aj vymetá a obmýva špinavé, zanedbané kúty, zmäkčuje tvrdé, nebezpečné hrany, zarovnáva, koriguje, pretvára. Maľovanie má slúžiť oprave, nie rozmnožovaniu vecí neopravených, to je jeho hlavný raison ďêtre, alebo, ešte presnejšie, G. hľadá v duchu formuláciu, ktorá by lepšie vystihla podstatu, napokon jej čosi napadne: maľovanie má slúžiť náprave. Špecifický spôsob nápravy vecí, asymptotické približovanie k stavu ich dokonalosti, dopisuje si pod poslednú poznámku. Trochu ju mrzí asymptotickosť, ale zo štúdia fyziky si pamätá, že s tým sa nedá nič urobiť, problémom sa zaoberali viacerí, no nikdy, pokiaľ vie, ho nevyriešili, aj génius ako Einstein sa mu venoval, ibaže absolútnej rýchlosti svetla aj vo vákuu sa dá priblížiť len asymptoticky, už pred dávnymi rokmi sa G. len s nevôľou zmierovala s faktom, že k čomukoľvek absolútnemu, dokonalému sa možno len približovať, nikdy nie celkom dosiahnuť... Ak si ale odmyslí problémy s asymptotickosťou, musí uznať, že definícia maľovania sa jej vcelku podarila, nanovo si ju prečíta, možno ňou postihla aj čosi viac,

čosi z podstaty ľudskej existencie, jej najvyššieho zmyslu, tým predsa nemôže byť nič iné, len ochraňovať, naprávať, opravovať, čo existuje, vnášať do sveta poriadok a rovnováhu, mnohí ľudia na to ešte neprišli, a niektorí neprídu nikdy, preto sa do centra ich života dostávajú rôzne podradné a bezvýznamné veci, celkom efemérne. G. takých ľudí chvíľami ľutuje pre ich povrchnosť a ľahostajnosť, no najmä preto, že nepochopili podstatu vlastnej existencie, že sa o to neusilujú, ba náročky pred niečím takým unikajú, a chvíľami zase sa na nich hnevá, najradšej by im priamo do očí chrstla výčitky, veľa výčitiek, čo ste to dopustili, čo ste to urobili s týmto svetom, tak by sa ich najradšej opýtala. Nie si je istá, či je v nej viac ľútosti, alebo hnevu. Presné a prísne usporiadanie priestoru, ktorý obýva, pokladá G. ak už nie za posvätnú, tak určite za životne dôležitú záležitosť, v každom neodôvodnenom narušení usporiadania, v zmene štruktúry, ako tomu hovorieva, vidí nerešpektovanie zákona, čosi, čo je trestuhodné, čo v nijakom prípade nemožno len tak tolerovať. S matkou prichádzajú preto zavše do konfliktu, matka býva niekedy neuveriteľne nedôsledná a ľahtikárska, podlieha mienke iných ľudí, čo sa podľa G. nemusí vyplácať, napríklad to, že u susedov opravovali elektrické vedenie, ešte neznamená, že niečo podobné sa musí robiť aj u nich, no matka trvala na svojom, dom je starý, potrebuje aspoň občasné opravy, dve či tri zásuvky už niekoľko rokov nemôžu používať, naťahovať zakaždým k práčke a žehličke predlžovaciu šnúru nie je riešenie,

100

a čo ak vypovedajú službu ďalšie, na generálnu údržbu nemajú peniaze, ale treba aspoň čo-to zalátať. Mne predlžovacie šnúry vôbec neprekážajú, dušovala sa G., zvykla som si už na ne, aj by mi chýbali, boli súčasťou niekoľkoročného rituálu pred praním a žehlením, G. už vie, že ritualizovať možno aj nie veľmi príjemné veci, pri dobrej vôli možno všetko premeniť na rituál, a ten potom pomáha znášať strasti, pomáha prežívať. Tak si to aj zaznamenala do tajného zošita Z3: akékoľvek procesy možno ritualizovať, vo všetkom drieme potenciálny rituál. Zahľadela sa na záznam v zošite, s úľubou si ho čítala opäť a opäť, ako pekne, poeticky sa jej podarilo vyjadriť dôležitý poznatok, myšlienku, ktorá by možno nikomu inému ani nenapadla. Spokojná zatvorila zošit, splnila si úlohu, medzi základné body záchranného programu si môže pripísať ďalší. Teraz však už vonkoncom nemôže pripustiť, aby rituál s predlžovacími šnúrami zanikol, ak k tomu ešte priráta predstavu, že v dvoch izbách by bolo treba sekať do steny, taká predstava je pre ňu celkom neznesiteľná. Uvedomuješ si, čo všetko s tým súvisí, povie matke na druhý deň, museli by sme premiestniť nábytok, zrolovať koberce, a špina, prach, čo by nám tu remeselníci urobili... alebo steny, tie by bolo treba nanovo premaľovať, veď sme nič také ani neplánovali, len zato, že susedia... nie, u nás nič také nie je možné... 101

Matka sa tvári neoblomne a G. úpenlivo premýšľa, aký argument má ešte vytiahnuť, najhoršia bola predstava deravej steny, G. už videla pred sebou odporné temné rozďavené tlamy, hroziace, že pohltia všetko naokolo, obrúbené sieťou hrubých prasklín, ktoré sa budú šíriť ďalej a ďalej, drobná puklina na stene v jej izbe nebola proti tým tlamám ničím, iba vlásočnicou, ľahučkým vtáčím pierkom, čo možno odfúknuť, na ktoré možno takmer aj zabudnúť, no vysekané diery v dvoch izbách a v kúpeľni by boli katastrofou. Veď si len pomysli, pokračovala skrúšene, narušili by sme celú štruktúru priestoru, G. si spomenula na slovo, ktoré sa dnes veľmi často opakovalo a kládol sa naň veľký dôraz, infraštruktúru, doplnila s nádejou, je predsa nesmierne dôležitá, bez infraštruktúry to nejde. Na matku tentoraz ani narušená infraštruktúra nezapôsobila, mala protiargument, elektrikár, ktorého zavolala od susedov, aby v dome urobil predbežnú kontrolu vedenia, vyjadril údiv, že u nich ešte nedošlo k nešťastiu, asi si neuvedomujete, aké nebezpečenstvo vám tu denne hrozí, povedal pri obhliadke v kúpeľni a kuchyni, G. už nemala na výber, mlčky stála pri matke, keď dohovárala s majstrom termín. Večer sa stiahla do svojej izby oveľa skôr, položila na stôl niekoľko hárkov papiera, rozdelila každý hárok zvislou čiarou na dve rovnaké časti, na ľavú začala vypisovať nevýhody, na pravú výhody údržby, na ktorú sa podujali, hneď si však uvedomila, že hodnota jednotlivých argumentov nie je rovnaká, presunutie kresiel, ba dokonca ani nešťastné diery v stenách, akokoľvek ju

102

103

trápili, nevyvážili možný skrat v celom vedení, prípadne zasiahnutie jednej z nich prúdom, a tak ich radšej bodovala, veľmi sa usilovala, aby bola pri hodnotení čo najobjektívnejšia. Súpisy kladných a záporných položiek niekoľkokrát prepísala, zvažujúc čo najspravodlivejšie možné dôsledky pripravovaného zásahu, napokon totálne vyčerpaná z ťažkého rozhodovania už takmer pred polnocou uzavrela výsledky hodnotenia do definitívnej podoby, tentoraz bez škrtov a otáznikov. Pod oba stĺpce pomaly vpísala červeným perom: dočasný neporiadok verzus relatívne trvalá bezpečnosť, mal to byť akýsi záver jej premýšľania, posolstvo, ktoré posielala sama sebe. Formulácia sa jej celkom nepozdávala, čosi v nej chýbalo, ostalo nevyjadrené, čosi podstatné. Už ležala v posteli, no spánok ju obchádzal, nemohla premôcť nervozitu z predstavy, že o dva či tri dni sa v ich dome zjavia majstri, zmenia tu všetko na nepoznanie a ona sa bude môcť len bezmocne prizerať, ako starostlivo udržiavaný poriadok pod rukami cudzích ľudí mizne, a že potom, keď už odídu, bude potrebovať veľa času a energie, kým všetko navráti do pôvodného stavu, a veľa, veľmi veľa trpezlivosti, kým každá vec bude s t á ť presne na svojom mieste, tam, kde stávala po roky, ba desaťročia.

Pripomínala si elektrikárove slová o ohrození a možnom nešťastí, no nepokoja sa jej aj tak nedarilo zbaviť. Po dlhšej chvíli, možno prešla aj polhodina nového dňa, jej predsa len čosi blyslo hlavou, vyskočila z postele, rozbehla sa k stolu, prečítala si ešte raz záznam v zošite a rázne ho vybielila, potom, trochu pokojnejšia, vpísala do vyčisteného riadku: relatívne trvalú bezpečnosť je nevyhnutné vykúpiť obeťou dočasného rozvratu, akoukoľvek veľkou obeťou. Slovo vykúpiť obišla perom niekoľkokrát za sebou, vyniklo medzi ostatnými hrubosťou kontúr, v takomto zdôraznenom a nečakane zvýznamnenom začala nachádzať útechu, akoby náhle opäť nahmatávala pevný bod alebo aspoň niečo, čo sa mu podobá, nevyhnutnosť vykúpenia, dopisovala do nového riadka už takmer zmierená s myšlienkou na prítomnosť majstrov v dome. Očami prechádzala po zázname, zakaždým sa dlhšie pristaviac pri slove, ktoré malo za sebou pohnutú históriu, spôsobovalo jej zvláštnu radosť, že sa mohla pohrať s jeho viacerými tvarmi, potešiť sa s odvodeninami, ktoré mali zásadný význam pre celé ľudské dejiny, neodmysliteľné, povzbudzujúce slovo, pretože zakaždým poskytovalo útechu, oporu, nádej. Veď áno, odvíjala myšlienkovú niť ďalej, spása sa vždy vykupovala, vždy za drahú cenu, za cenu veľkých obetí, aj osobných, najosobnejších, tam sa nikto nesmel pýtať na pozitíva a negatíva, obete sú nemerateľné, toľko už vie, nekvantifikovateľné, nemožno ich len tak bodo-

104

vať a potom zrátavať body, pri obeti ide o viac, tam so súpismi nevystačíš. Nenazdajky sa jej zachvelo na perách ďalšie odvodené slovo, až jej z neho prebehla po chrbte triaška, rozložila ho na jednotlivé litery a tak sa oň pokúsila ešte raz, potichu, iba šeptom v-y-k-u-p-i-t-e-ľ... Našťastie sa zavčasu zarazila a triaška ustala. Nemala odvahu povedať slovo nahlas, bolo priveľmi významné aj priveľmi odvážne. A navyše, ešte nedozrel čas. Cítila, ako plynie, zo dňa deň, preteká raz rýchlejšie, inokedy pomalšie, závisí od toho, čím ho ona, G., napĺňa. Preteká a postupne dozrieva, jej čas, najvnútornejší, a zároveň čas jej megaprojektu.

G. sa už dávnejšie rozhodla, že nebude na konci roka vyhadzovať kalendáre, odkladá si ich na spodok skrine a odtiaľ potom každý šiesty rok vyberá a na stenu zavesí ten, ktorý sa zhoduje v dátumoch a dňoch s práve prebiehajúcim rokom, pomáha si tak utvrdzovať predstavu o cyklickej povahe času, niekedy vďaka priestupným rokom treba čakať dlhšie, ale G. vie čakať. Matku jej nápad najprv prekvapil, no potom ho ocenila, usporia tak trochu peňazí, v terajšej situácii musia naozaj preratúvať každú mincu, G. však pritom myslí predovšetkým na čosi iné, pre ňu ešte dôležitejšie, vo fakte, že čas sa, aspoň podľa týchto kalendárových príznakov, pravidelne opakuje, pramení nádej, že všetko

105

dôležité má takisto pravidelný charakter, je presvedčená, že v opakovateľnosti pramení viera vo vesmírny poriadok, z ktorého sa ani čas nevymyká a v ktorom sú odchýlky, teda aspoň závažnejšie, neprípustné, G. potrebuje vieru v ustálenosť a opakovateľnosť ako v základné zákonitosti bytia, potrebuje veriť v ne, ak sa má cítiť vo svete čo len trochu bezpečne. Dva či tri razy sa stalo, že im ktorási návšteva priniesla na začiatku roka nový kalendár, matka sa najprv potešila, pretože niektoré z nich boli pekné, s farebnými reprodukciami hradov alebo prírodných scenérií, ale G. sa nedala zlákať ani ich farebnosťou, ani zaujímavými zábermi, tak ich niekomu zase my dáme, povedala, počas štúdia fyziky sa o čase podozvedala kadečo, čo by predtým o ňom nebola predpokladala a čo jej potom už dosť naštrbovalo vieru, ktorú tak veľmi potrebovala. Neostávalo jej nič iné, len sa pousilovať, aby na niektoré poznatky čím skôr zabudla, čas, aspoň svoj osobný, uzavrela do štvorčekov v kalendároch, pravidelných, pevne tvarovaných, naplnených opakujúcimi sa povinnosťami, získala tak nad ním aspoň čiastočnú kontrolu, aj to bol určitý spôsob obrany.

Jedného dňa G. zdesene zisťuje, že stánok poštovej novinovej služby premiestnili na druhú stranu cesty, bez akéhokoľvek upozornenia, roky bola zvyknutá, že vždy keď nastupovala na trolejbus alebo električku, stánok mala po pravej ruke, takmer naň dovidela z miesta, kde

106

107

bola do chodníka zaliata tyč s tabuľkou označujúcou zastávku a kde čakávala na svoj spoj. Stačilo urobiť zopár krokov, a keby chcela, mohla by si kúpiť noviny alebo časopis, G. ich síce ktovieako rada nečíta, a teraz, keď tak zdraželi, si ich s matkou ani nemôžu dovoliť, napokon, matka, ktorej sa občas zažiada zalistovať si v nich, zájde raz či dva razy do mesiaca do knižnice, odtiaľ si ich požičiava, niekedy, keď natrafí na niečo zaujímavé, ponúkne ilustrované stránky aj G., ale tá väčšinou len odmietavo kývne rukou, v nej nevzbudzujú záujem ani zmienky o sobáši členov kráľovských rodín, ani senzácie o rozvodoch hollywoodskych, prípadne našich domácich hviezd. Ak si aj od matky z času na čas zoberie niekoľko čísel, hneď si nalistuje predposledné stránky, kde bývajú krížovky, jediné čítanie, ktoré za niečo stojí, G. sa s úľubou pozerá na pravidelné políčka, z ktorých každý zapadá do celku s jasným, vopred zadaným významom, mierne vzrušená berie do rúk ostro zastrúhanú ceruzu a s pocitom náročnej práce vpisuje do štvorčekových políčok jedno slovíčko za druhým, vie, že vďaka sústredenosti a trpezlivosti dosiahne cieľ, písmeno k písmenu, slovo k slovu, jedna časť tajničky k druhej, potom ďalšej, vedomie o možnosti prísť do cieľa ju upokojuje. Teraz však nejde v prvom rade o to, či by si časopisy chcela kúpiť alebo nie, či by si ich chcela pozrieť aspoň cez okienko alebo sa aj na niečo opýtať predavačky v stánku, s ktorou sa roky poznajú. Podstatné je, že všetky možnosti tu boli pripravené pre ňu, vždy keď odchádzala do mesta, v akýkoľvek den-

ný čas, spoľahlivo čakala na pravej strane chodníka, keby nič iné, mohla si stánok iba obzrieť, prejsť pohľadom po jeho žlto-modro-bielych stenách, po okienkach obložených rôznofarebnou tlačou, po nenápadných malých dvierkach zaistených troma zámkami. Namiesto stánku ostal prázdny priestor, priam kričiaci nevyplnenosťou, G. až mykne, keď sa jej oči dotknú znepokojujúco volajúcej prázdnoty, rovnako ju mykne, keď zavadí pohľadom o stánok na novom mieste, odteraz ho bude zakaždým radšej obchádzať, celkom sa mu vyhnúť nemôže, tobôž nie zrakom, tak ho aspoň obíde. Nechápe dôvody presunu, zásah do priestoru ju priam fyzicky omína, nahovára matku, aby napísali sťažnosť, hocikedy by ju mohla nadiktovať, ale matka sa k tomu nemá. Ani vtedy sme nenapísali, keď nám zmenili trolejbusovú trasu, po toľkých rokoch, z ničoho nič zmenili, pridali nejaké okľuky, zmenili časť trasy, práve tú, v ktorej sa nachádza ich dom, ani vtedy sme neprotestovali, povie namrzene, no matka len mlčky pokrčí plecami, starne a je čoraz ľahostajnejšia k toľkým veciam, pomyslí si G. roztrpčene. Dosiaľ ju rozrušuje spomienka, ako jedného dňa ich zastávka z ničoho nič už nebola v poradí od konečnej siedma, ale deviata, pretože k pôvodnej trase pribudlo zopár nových ulíc, sedmičku má G. zafixovanú v pamäti od detstva, od celkom útleho detstva, tak ju učili, vystúpiť musíš na siedmej zastávke, sedmička patrí k základným údajom o svete, v ktorom vyrastala,

108

a odrazu akoby prestala existovať, neplatná, falošná, skresľujúca informácia. G. vyčíta matke, že sa málo zaujíma o veci a ich súvislosti, opäť narastajúca ľahostajnosť, z ktorej má G. strach, naráža na ňu všade, kde sa len pozrie, je jej čím ďalej tým viac.

Niekedy si G. do zošita nezapisuje slová, ale kreslí rôzne útvary, najprv sa chvíľu rozkresľuje, napríklad štvorcami, trojuholníkmi, elipsami alebo inými geometrickými tvarmi, niečo si pritom potichu mrmle, nezrozumiteľne, nespokojne, až nahnevane, takmer všetky ju rozlaďujú, pocit vyrovnanosti, istoty dáva len jeden, k tomu sa zakaždým navracia. Kružnica prináša pokoj, pokoj a rovnováhu, oddávna. G. ju kreslí s úľubou, načúva pritom šepotu pravidelne usporiadaných bodov, ktoré presne poznajú svoje navždy určené nemenné miesto a strážia si svoju stálosť, vediac, že ak by ju porušili, kružnica by prestala existovať a ony by sa stali obyčajnými roztrúsenými bodmi, osamelými v šírom priestore. Výnimočnosť, priam posvätnosť kružnice pochopili už mnohé dávne kultúry, G. v mladosti, keď zašla za matkou do knižnice, si rada listovala v knihách o Aztékoch, Inkoch, Mayoch alebo aj o pradávnych Číňanoch, Indoch a Peržanoch, ktorí vedeli svoje... posvätné tvary zachytené na fotografiách stavieb jej sprostredkovali významný odkaz o potrebe stálosti a rovnováhy, G. ich odkazu rozumela, vedela, že mu môže veriť, spoľahnúť

109

sa naň, dodnes mu verí, odovzdáva jej nádej, že ešte nie je všetko stratené. Kružnica ju fascinuje od detstva, samotná definícia dávala prísľub čohosi zázračného, množina bodov, ktoré majú rovnakú vzdialenosť od stredu, G. si ju niekedy len tak akoby bezdôvodne opakuje, čo môže byť vzrušujúcejšie ako stálosť pomeru obvodu kružnice k jej priemeru, nádherné Ludolfovo číslo pí, čo môže byť krajšie ako nekonečný, a pritom nemenný rad číslic 3,14159265... G. sa zarazí, chcela by pokračovať, no na ďalšie číslice si nevie spomenúť, kedysi vedela vychrliť najmenej dvadsať desatinných miest, zdá sa, že pamäť jej začína ochabovať, pokrúti hlavou, ale že aj pri jej obľúbenom pí, skúsi to ešte raz, no ďalej ako po osem desatinných čísel sa nedostane, opäť pokrúti hlavou, nič sa nedá robiť, útechou je, že čosi ako pí jestvuje. Akokoľvek malá môže byť kružnica, oddáva sa G. úvahám, môže byť aj taká drobná, že ju voľným okom takmer nebadať, a môže byť aj akokoľvek veľká, počet jej bodov sa môže približovať až k nekonečnu, podstata sa nemení: vzdialenosť od stredu ostáva pre všetky body rovnaká, a aj pomer obvodu k priemeru: čosi, čo sa zachováva, G. miluje pí, vidí v ňom dôkaz vesmírnej usporiadanosti, harmónie. Predstavuje si, ako si volí jeden bod za druhým, premeriava jeho vzdialenosť od stredu, mohla by si z tých bodov vybrať, koľko by len chcela, mohla by si ich vybrať po tme alebo so zaviazanými očami, ktorýkoľvek v ktorejkoľvek časti danej kružnice, a vzdialenosť od

110

111

pevného bodu, ktorým je stred, ostáva vždy a nemenne taká istá, úžasné, naozaj fascinujúce, pomyslí si G. Niektoré strany v zošite sú celé pokreslené kružnicami najrôznejších veľkostí, G. vie voľnou rukou kresliť neuveriteľne pravidelné kružnice, akoby ich tvar mala vrastený pod pokožku a on sa stadiaľ prelieval na papier, a možno naopak, akoby pravidelné kružnice, ktoré nakreslila do zošita, jej vsakovali z papiera do ruky, do buniek, cievok a vlásočníc a potom v nej kolovali, dodávali jej organizmu energiu, vyživovali ho, prizerá sa im, vzácnym, najvzácnejším, áno, aj posvätným. Najväčší pôžitok jej robí kreslenie sústredných kružníc, ktoré majú od seba rovnaký odstup, dajme tomu päť milimetrov, G. ich v duchu nazve súkružím, to slovo sa jej zapáčilo, občas si ho len tak pre radosť opakuje, má niekoľko takých slov a zvratov, ktoré jej prinášajú upokojenie. Súkružie vie nakresliť s takou presnosťou, že na prvý pohľad by jednotlivé kružnice boli takmer nerozlíšiteľné od tých, čo sú narysované kružidlom, ruku má pevnú, nezatrasie sa, nezakolíše, nepomýli, niekedy si vystačí s troma kružnicami, no ak má viac času, dopraje si prepych piatich, kochá sa nimi. Odrazu zhíkne od úžasu, pätica kružníc pripomína do seba uzavretú stočenú notovú osnovu, nejestvuje na nej prvý ani posledný bod, pretože oba sa spojili, splynuli, vytvoriac celok bez začiatku a konca. V okamihu, keď si to G. uvedomí, vnútorným sluchom zachytí zvláštnu, takmer by povedala dokonale čistú hudbu.

Hudba vychádza z hĺbky priestoru, G. ho tuší za magickým súkružím. Je to špirálovitý priestor, do ktorého sa súkružie symetricky rozvinulo. G. by takmer povedala: dokonalé tvary a dokonalá hudba.

Na kredenci v kuchyni ležia od rána dve vstupenky do divadla, priniesla ich bývalá matkina kolegyňa z knižnice, býva neďaleko, cestou na nákup sa zastavila, inak by ich nechala matke priamo v divadelnej pokladni. Rada by som si pozrela ten kus, opakuje matka už aspoň tretí raz, ale G. sa tvári, že nepočuje, nemá najmenšiu chuť vychádzať večer z domu, najviac ju poburuje fakt, že lístky priniesli na poslednú chvíľu, ktosi odriekol, tak si spomenuli na teba, ozve sa napokon mrzuto. Čo je na tom urážlivé, oponuje matka, ostali lístky, nuž ich priniesli, mohli aj niekomu inému. Ale veď nejde o to, zamrmle G., o to predsa vôbec nejde. Tak o čo ide, o čo ti zase ide? G. myslí na to, že dôležité je nielen usporiadanie priestoru, ale aj usporiadanie času, veľmi dobre vie, ako oboje spolu tesne súvisí, akiste aj pod vplyvom prednášok, ktoré kedysi absolvovala na univerzite, sa v nej zakorenila zodpovednosť za komplexný časopriestor, niekedy jej kontinuálne komplexná zodpovednosť poriadne sťažuje život.

112

Ide o princíp, povie po chvíli, o narušenie programu, spochybnenie predvídateľnosti, nechápeš? Matka privrie oči, spochybnenie predvídateľnosti, zopakuje pošepky, potom takisto stíšeným hlasom dodá, vraj je to dobré predstavenie, v hlase sa zachveje prosba. G. sa mračí, mala na večer v pláne čosi celkom iné, v myšlienkach sa vracia k téme, ktorú musí ešte dôslednejšie rozpracovať, nebude zakrývať nevôľu, ak tak veľmi chceš, povie, choď, ale mne sa naozaj nežiada. Matke sa ústa vykrivia do sileného úsmevu, ktorý sa môže každú chvíľu zmeniť na plačlivú grimasu, ani sa nepamätám, kedy som bola naposledy v divadle, povie opäť prosebne, a teraz zadarmo... Málokedy chce niečo od dcéry, vlastne takmer nikdy, ponajviac sa jej ona prispôsobuje, jej čudáckym nápadom, aj vtedy, ak im nerozumie... a ustavične pribúda niečo, čomu nerozumie, možno sa už ani neusiluje, nevládze, želá si len, aby spoločné dni prežívali bez väčších nezhôd, na iné sa už ani neodvažuje myslieť. Tak teda dobre, povie G. napokon, uľútostí sa jej matky, vie, že to s ňou niekedy nemá najľahšie, ale povedz im, aby nabudúce... Prv než sa začne obliekať, zoberie ešte do rúk ceruzu a do minikalendárika medzi naplánované činnosti na dnešný deň starostlivo písmenko po písmenku dopíše: návšteva divadla, načisto pritom znervóznie, len tak-tak sa jej zápis zmestil do posledného riadka ohraničujúceho dnešný deň od zajtrajšieho. Predstavenie nebolo najhoršie, hoci bavila sa najmä matka, už dávno ju nevidela takú rozosmiatu, dobrá

113

nálada ju neopustila ani po príchode domov, urobme si malú oslavu, povedala a priniesla z komory menšiu fľašu so zavarenými dulami, ktoré zvyčajne nechávala na slávnostnejšie príležitosti. Sedia oproti sebe za kuchynským stolom, a kým matka vyberá z kredenca mištičky a starostlivo delí zaváraninu na dve rovnako veľké porcie, G. odbehne k svojmu harmonogramu a odfajkne na papieri posledný riadok. Mierne sa jej uľaví, dokonca cíti spokojnosť. Zachovala sa k matke veľkoryso, veď si aj zaslúži, pomyslí si, no úľavu pocíti najmä preto, lebo teraz by už nik nepostrehol, že v programe sa čosi dopisovalo, menilo, nik by jej nemohol vyčítať, že veci sa aj jej pričinením vychýlili z poriadku, časoplán stihla ešte pred odchodom do divadla nebadane doplniť a štruktúru dnešného dňa sa jej podarilo aspoň takým spôsobom zachrániť pred nepredvídaným. S časom má G. aj iné starosti, nielen vo svete tam vonku, paradoxne, nie je o ne núdza ani pod strechou vlastného domu, akoby nestačilo udržiavanie poriadku v ňom, rovnako nevyhnutné je strážiť čas. V dome sa za tri generácie nazbieralo niekoľko hodín, v jedálni visia veľké starorodičovské pondusovky, v matkinej izbe majú už oddávna na príborníku stále miesto modernejšie porcelánové, takisto odbíjajúce hodiny, v kuchyni je zas veľký budík, a to nehovorí o náramkových: o matkiných, o svojich a tých, čo ostali po otcovi.

114

115

Na prvý pohľad by sa ani nezdalo, ale dávajú jej zabrať, nemôže pripustiť, aby každé ukazovali iný čas a vnášali do domu chaos, ak sa chce pridržiavať svojho denného harmonogramu, a inak by si nestihla splniť povinnosti, ktorých má neúrekom, musí dbať na presnosť časových údajov vo všetkých častiach domu, bolo by predsa absurdné, aby v kuchyni vládol iný čas ako hore v bývalej rodičovskej, teraz už len v matkinej spálni alebo v jej izbe. Medzi krajinami najnovšie prebiehajú diskusie o zrušení rozlíšenia času na zimný a letný, aby vo svete aspoň v tom panovala zhoda, bolo by neprípustné, aby ona, práve ona dovolila rozdiely v čase medzi jednotlivými miestnosťami domu, bol by to zárodok nesmierneho chaosu, ničivého nesúladu, ktorý by mohol zachvátiť celý vesmír. Obdĺžnikové hodinky, ktoré G. dostala pod stromček pred štvrťstoročím, možno aj dávnejšie, každé ráno skontroluje pri signáli z rádia a podľa nich potom prehliada ostatné v dome, potrebuje sa uistiť, že neprišlo k nijakým odchýlkam. Sú dni, keď jej kontrola a prípadná náprava trvá dlhšie, ozrutný kuchynský budík dosť často mešká a vreckové starootcovské majú zase sklon predbiehať svetový čas, niekedy ide len o rozdiel sekundy, aj to necelej, inokedy sa hodnota odchýlky vyšplhá aj na dve sekundy, nerovnomernosť G. dráždi najmä tým, že je nepredvídateľná. G. nepodľahne klamu o zanedbateľne malej hodnote, je prezieravá, aj najmenšie vychýlenie je vychýle-

ním, ktoré ju znervózňuje, zemeguľa musí dodržiavať rýchlosť obletu Slnka a musia ju dodržiavať aj ručičky na hodinách, veľkých či malých, staromódnych alebo moderných, hlasito odbíjajúcich každú celú alebo mlčanlivých. G. vie, ku koľkým katastrofám na zemi aj na oblohe by nebolo muselo dôjsť, keby bol niekto dôsledne strážil presnosť času na všetkých hodinách sveta, taká predstava jej vráti trpezlivosť a vedomá si svojej zodpovednosti pokračuje v obchôdzke domových hodín.

Hoci nerada, za určitých okolností G. musí meniť časový harmonogram, musí napríklad rešpektovať osobitosti ročných období, od jari do jesene je program záhradných prác, pochopiteľne, iný ako v zime, keď záhrada nevyžaduje pozornosť. Takú zmenu G. nepokladá za trestuhodné porušenie pravidiel, koná predsa v súlade s pohybom vesmírnych telies, ktorý z hĺbky svojej bytosti prijíma a rešpektuje. Od začiatku apríla do konca októbra si G. každodenne rezervuje dve hodiny na prácu v záhrade, ak je s ňou niekedy hotová skôr, usadí sa na lavičku pod Dalmou a teší sa z pohľadu na harmonizujúcu farebnosť, je to jedna z jej najväčších radostí.

Antientropické pôsobenie, hovorí si G. v duchu tajné heslo, keď nastupuje do električky, pôvodne chcela ísť do Starého Mesta sama, ponúkla sa, že vybaví, čo

116

treba, ale matke sa zrejme žiadalo vypadnúť na chvíľu z domu, aj keď G. nebola nadšená zmenou, napokon sa dohodli, že pôjdu spolu. Cesta do mesta mala dva praktické ciele, bolo treba zájsť do obchodu so zdravotníckymi potrebami a vyzdvihnúť elastické pančuchy, ktoré matke predpísal lekár, G. si zas potrebovala dokúpiť farby na maľovanie, tak to povedala matke, dve zo základných sa jej minuli a na svete, ktorý maľovala, sa to dalo ihneď vycítiť, stmavol, akoby aj schradol, také čosi predsa G. nemohla dopustiť. Len čo nastúpili do električky, povedala matke, nech si ide sadnúť za vodiča, tam zbadala voľné miesto, a keď sa už matka usadila, vzrušená G. si začala obzerať vozeň, vlastne s pozeraním začala hneď po nastúpení, mala už vycvičené oko, hneď odhadla, že bude mať čo robiť, aby všetko stihla počas jednej jazdy. V poslednom čase má toho toľko čo naprávať, vylepujú plagáty, ale vôbec sa nestarajú, či všetky rožky dobre držia, hádam používajú nekvalitné lepidlá alebo pristupujú k práci veľmi lajdácky, väčšina plagátov na oknách električiek a trolejbusov ovísa a ona, hoci sa veľmi usiluje a má aj svoju dobre premyslenú stratégiu, nestačí na všetko. Už dávnejšie si kúpila lepiacu pásku, pred každou cestou si z nej nastrihá drobné pásiky, ukryje si ich vo vrecku kabáta, a keď sa matka nedíva, rýchlo ich navlhčí a prelepuje ovísajúce rožky, niekedy treba plagátik zostrihnúť, taký rozstrapkaný má okraj, ale G. má v taške aj malé nožničky, ak by bolo treba použiť ich, a takisto

117

malú fľaštičku s okenou, pretože okná sú zväčša katastrofálne špinavé, samé šmuhy, fľaky, G. si zásoby okeny zakaždým doma potajomky doplní, myslí na všetko, aj na polotekuté lepidlo v tube, nevystačí iba s páskou. A keby šlo len o plagáty a o okná, ale vo vozňoch mestskej hromadnej dopravy sa nachádza toľko rozrezaných poťahov na sedadlách, plantajúcich franforcov špinavej koženky, potrhaných praciek na držadlách, nehovoriac o zaschnutej špine na podlahe. G. si koná povinnosť podľa najlepšieho vedomia a svedomia, na ostatných cestujúcich jej nezáleží, môžu sa na ňu dívať, koľko chcú, naopak, podchvíľou si ich premeriava vyčítavým pohľadom, zatiaľ len mĺkvym, no keby sa do nej niekto zastarel, keby sa začal vypytovať, čo robí, povedala by mu svoje, o neusporiadanosti a nezodpovednosti, na ktoré raz svet umrie, o neporiadku a chaose, oboje sa šíri závratnou rýchlosťou, a nikto sa ich nepokúša zastaviť, tak sa jej veru zdá, že nikto okrem nej. Stačí sa len pozorne zahľadieť, a človek hneď zistí, koľko je všade okolo nás pokazených, narušených vecí, vychýlených, vybočených z poriadku a rovnováhy, len sa pozorne zahľadieť, ale kto už má dnes čas na také čosi, ešte aj pohľady sa zrýchlili, oko len čo zavadí o predmet, už sa náhli k ďalšiemu a je po pozeraní... Všade len rýchlosť, keby len rýchlosť, ale akcelerácia, ustavičná akcelerácia, G. sa hlavou mihne vzorec pre jej výpočet, vzorce, aj zložitejšie, sa jej kedysi dávno zavŕtali do pamäti a teraz tam ležia, iba zdanlivo zabudnuté, vzorce aj všelijaké rovnice, ktoré odpisovala z tabúľ

118

119

posluchárne a ktoré ju postupne menej a menej lákali, už v nej nevzbudzovali zvedavosť ako na začiatku štúdia, dokonca ju začínali nudiť alebo jej naháňali strach. Z pamäti však neodišli, čupia tam, pripravené kedykoľvek vyskočiť a vrátiť sa, aj nešťastná akcelerácia, ktorá sa všade votrela, rýchlosť lomeno čas, čím väčší čitateľ, čím menší menovateľ, čím viac hocičoho, kusov, metrov, pohybov, úkonov, výpočtov alebo výrobkov a, samozrejme, čím viac zisku, peňazí a za ne čím viac zážitkov, zábavy, všetko za čo najmenšiu časovú jednotku. G. sa zamyslí, kto vlastne chce, aby práve tak... a možno ani nechce, no musí... ale prečo, prečo chvat, súrenie, nezmyselné zrýchľovanie, čo je to za svet, ktorý sa ustavične náhli, beží kamsi, v ktorom sa všetci zúčastňujú dobrovoľne alebo nedobrovoľne naháňačky, bol to azda plán Najvyššej bytosti a my sme prijali jej hru, alebo si to vymyslel sám človek, žije, akoby bežal preteky sám so sebou, sústreďuje sa hlavne na beh, na preteky... G. sa v duchu trpko zasmeje, zatiaľ čo bežíme, zmeškáme toľko dôležitých vecí, oveľa dôležitejších, ako je bežectvo, veď napríklad udržiavanie akého-takého poriadku vo vozňoch mestskej hromadnej dopravy, v parkoch a uliciach, kde všade by ho bolo treba udržiavať, akoby však nikto ešte neprišiel na to, na čo ona prišla už dávno, že totiž svet, v ktorom je toľko neporiadku a nerovnováhy, nemožno zachrániť pred skazou a zánikom. Niekoľkokrát si o tom chcela pohovoriť aj s autoriťákom v bielom plášti, no toho, ako sa zdalo, zaujímalo

čosi iné, zanovito sa spytoval, či užíva pravidelne všetky tabletky, akoby tabletky pomohli niečo spasiť, nemá k nemu dôveru, môže sa tváriť a rozprávať akokoľvek múdro, ona vie, že je jedným z nevidiacich a nechápajúcich, vie, že je odsúdený na sebadeštrukciu. G. sa usiluje, aby bola čím skôr hotová s opravou prvého vozňa, rozmýšľa, pod akou zámienkou by prinútila matku prestúpiť do druhého, nemôže ho len tak opomenúť, súprava vyzerá riadne zanedbaná, ktovie, kedy ju naposledy niekto čistil alebo kontroloval. Problémy s vymýšľaním zámienok sa zakaždým opakujú, ani vlastná matka nerozumie, o čo ide, myslí si, naivná, že G. to všetko robí len tak, z dlhej chvíle, neuvedomuje si všetky súvislosti, dokonca dcére vyčíta jej úsilie navrátiť veciam poriadok, aspoň tam, kde je to možné, napríklad teraz v električke, aspoň teda v jednom vozni, G. vie niečo o súvislostiach, vie, že ich niekedy treba aj dlhšie hľadať, rady sa skrývajú, má predsa už nejaké skúsenosti. Azda by matka aj chcela porozumieť, niekedy by to mohlo tak vyzerať, že už-už jej svitá, aspoň trochu, aspoň sčasti, ale v skutočnosti nechápe podstatu, ani ona.

Sebadeštrukcia autorít presahuje aj do ostatného sveta, G. si niekoľkokrát polohlasne prečíta, čo napísala do tajného zošita, potom si čosi mrmle popod nos, zamračená a znechutená. Má na zlú náladu dôvody, viacero dôvodov.

120

Matka sa nezdržala a epizódu z električky vykrámila autoriťákovi, G. sa jej nelojálnosť veľmi dotkla, čo na tom, že ju pri lepení koženky sedadla prichytil revízor a začal jej nadávať, nerobí predsa nič zlé, nedopúšťa sa nijakých priestupkov, nekoná protizákonne, naopak, bojuje zo všetkých síl a za každých okolností proti jestvujúcemu a rozrastajúcemu sa zlu, tak jej prikazuje svedomie, teda, aby sa presnejšie vyjadrila, tak jej našepkávajú vnútorné hlasy, a ona ich počúva, vie, že sú to dobré, múdre hlasy. Pokúsila sa chlapíkovi, čo sa na ňu pre nič, za nič rozkričal, vysvetliť podstatu svojich záchranných prác a naznačila aj čosi o pokynoch, ktoré dostáva, ale naozaj len naznačila, nechcela to pred ním podrobnejšie rozvádzať, aj tak by nepochopil, čo za hlasy, aké hlasy, napokon, ani si nezaslúžil, aby sa o nich dozvedel, pokúsila sa len tak v náznakoch objasniť svoje pohnútky, a ten blázon sa rozčúlil ešte väčšmi, celkom sa rozzúril. V duchu dosť neochotne pripustila, no áno, s lepidlom mohla zaobchádzať aj opatrnejšie, ale vedomie, že sa musí ponáhľať, aby splnila aspoň časť misie, ju obrala o obozretnosť. G. predsa nemôže za zvadu, ktorá sa potom strhla v električke, jednoducho v ten deň mala prebytok energie aj dobrej vôle, dobrú vôľu mali aj jej hlasy, a tak keď prilepila všetky ovísajúce plagátiky, pustila sa do utierania okien, boli neuveriteľne špinavé, nenápadne, aby matka nevidela, si zobrala z domu handru, naliala na ňu trochu okeny z malej príručnej fľaštičky, dobre doma tušila, že sa jej môže aj dnes zísť...

121

Mala v pláne postupne sa posúvať do prednej časti vozňa a poutierať aj ďalšie sklá, no vtom pred sebou zbadala rozrezaný poťah na sedadle, hrozné, čoho sú ľudia schopní, pomyslela si, také poškodenie nemohla obísť. Našťastie, už mala skúsenosti, na všetko bola pripravená, vytiahla z tašky tubu s lepidlom, za ktoré vysolila peknú kôpku peňazí, bolo drahé, ale osvedčilo sa jej už niekoľkokrát, keď dávala do poriadku sedadlá v jednom trolejbuse a ešte aj predtým v električkách. Zohla sa k sedadlu, starostlivo ponatierala oba konce roztrhnutej koženky, a veru nešetrila lepidlom, vytlačila z tuby poriadnu dávku polotekutej masy a potom najtuhšie, ako vládala, pritláčala oba konce koženky k sebe, aby sa spojili. Sústredená na prácu si nevšimla, že trochu lepiacej masy odfrklo aj na nohavice mužovi, ktorý odrazu stál tesne pri nej a z ktorého sa, nanešťastie, vykľul revízor. Bola to naozajstná smola, pretože práve končila s lepením, spokojná, že zase čosi zachránila, v porovnaní s celým svetom išlo o zanedbateľný fliačik, ale G. vie, že záchrana sa nekoná šibnutím zázračného prútika, treba postupovať pomaly, trpezlivo, od fliačika k fliačiku, na také čosi treba nielen odvahu a vnútornú silu, ale aj trpezlivosť, nesmierne veľkú, priam nevyčerpateľnú. Muž, ktorý sa vydával za revízora, nechápal, že bol práve svedkom záchrannej akcie, nič nechápal, pretože namiesto toho, aby jej prejavil vďaku, že realizuje časť svojho grandiózneho projektu v priestore, ktorý patril inštitúcii, čo aj jemu vyplácala každomesačnú mzdu, že uskutočňuje krôčik po krôčiku časť svojho záchranného

122

123

plánu, a to aj za cenu nemalých finančných nákladov, pravda, nemalých vzhľadom na jej pomery, osopil sa na ňu a nahnevane ukazoval na nohavice pokvapkané bielou masou, stekala mu po kvapkách od kolien k dolnej časti nohavíc, už mal polepenú aj ruku, ktorou sa usiloval odstrániť z látky lepidlo. Zaskočená G. bezmocne stála pred rozhnevaným mužom, pokúsila sa dostať zo seba slovko, chcela sa mu ospravedlniť, bola to smola, nedávala pozor, no najmä mu chcela vysvetliť zmysel svojho počínania, no s mužom nebola rozumná reč a ona tam len stála, vydaná napospas jeho kriku, neschopná brániť sa. Vzápätí sa pri nich ocitla matka, celá stŕpnutá od ľaku, čo zase vyvádzaš, prosím ťa, čo to zase vyvádzaš, kričala na G. Viete, obrátila sa pokorne na muža, ktorý o sebe tvrdil, že je revízor, viete, ona... akoby som vám... aby ste rozumeli, ona... G., ktorej sa veľmi dotkla matkina zrada, sa už len chabo pokúšala čosi povedať, mala predsa dobrý úmysel, pretože vždy a všade treba od maličkostí, aj tie sú dôležité, zohrávajú v kontexte kauzálnych väzieb svoju rolu, a ak zanedbáme čo len jednu... Bola by chcela pokračovať a aspoň naznačiť čosi viac o kontinuálnom komplexe, matka ju však opäť príkro zahriakla a ďalej sa ospravedlňovala nesympatickému chlapovi, ktorý sa ku G. priplietol v nevhodnej chvíli. Medzitým sa na ich skupinku sústredila pozornosť celého vozňa, ľudia si čosi šepkali, niektorí sa nahlas zasmiali, čo iné mohla čakať, pomyslela si G., opäť sa

stretla s totálnym nepochopením, je to už údel, údel každého, kto sa rozhodne konať veľké veci, tak to bolo vždy, za také rozhodnutia sa platí vysokou cenou, to už vie, bolo to tak kedysi v dávnej minulosti, a je to tak dnes, pokývala hlavou, veľmi vysokou cenou, dodala opäť len v duchu a zhrbená nasledovala matku k dverám, blížili sa k ich zastávke.

Ešte horšie ako scéna v električke bolo, že len čo prišli domov, matka zdvihla slúchadlo a dohodla v klinike mimoriadny termín, nedala si svoj zámer vyhovoriť a trvala na predčasnej kontrole u autoriťáka. G. napokon aj proti vlastnej vôli vyrukovala v ambulancii s pravdou, že podobné akcie robí tajne už dlhší čas, zachraňuje zo sveta aspoň malé kúsky, aspoň čo sa podarí, tak prečo sa nad tým vzrušovať, robí to a bude i naďalej robiť, prikazujú jej tak vnútorné dobré hlasy, a ona ich nebude prehlušovať ničím, ani najnovším a najúčinnejšími liekmi, sú to jej hlasy, žijú v nej, vidia svet tak ako ona, spoločne sa naň pozerajú a spoločne o ňom premýšľajú. Bielopláštnik jej položil niekoľko zvyčajných primitívnych otázok, tváril sa, že celkom neverí tomu, čo mu povedala o hlasoch, tak mu všetko zopakovala. Možno zašla až do zbytočných detailov, dala sa vyprovokovať, hoci naozaj nemusela všetko prezrádzať, ale to si pomyslela až neskôr, v tej chvíli sa dostatočne neovládala, navyše, chcela presvedčiť autoriťáka, že pravdu má ona a nemá zmysel, aby jej ju vyvracal.

124

A on jej s rafinovaným úsmevom, aspoň jej pripadal rafinovaný a zlomyseľný, trochu nejasne naznačil, že ak by ju hlasy zase nahovárali na podobné veci a ona by sa im nebránila a znovu by začala v električkách alebo v iných častiach verejného priestoru preliepať plagátiky, u t i e ra ť okná a zliepať koženku na sedadlách, č a k á ju opäť pobyt v klinike, nepovedal t o celkom otvorene, ale pochopila jeho narážky, vie, že od neho nemôže čakať pochopenie. Prikývla mu a hoci ju zaplavila vlna hnevu za jeho nechápavosť, za to, že si neuvedomuje takú dôležitú vec, veď práve o verejné priestory ide, o verejné veci sa treba viac starať, najmä dnes, keď každý myslí len na súkromné záležitosti, na byty, domy, chalupy, záhrady, na svoje zisky, len o ne sa stará, ale to, čo už nie je jeho, iba jeho, hoci to potrebuje aspoň tak k životu ako svoje malicherné vecičky, ho už netrápi, na verejné záležitosti už väčšina kašle, ignoruje všetko, čo je za prahom súkromia. Prikývla, hoci gesto nebolo úprimné, a potom zahundrala dosť nezrozumiteľne, veď áno, vie, kam mieri. Autoriťák nebol spokojný s jej reakciou, tentoraz sformuloval otázku konkrétnejšie a G. sa preľakla, že bude musieť sľúbiť niečo, čo nemôže splniť a dôjde k ďalším nedorozumeniam a nepríjemnostiam. Celá stŕpla, obávala sa, čo by mohlo nasledovať, v nesmiernom úľaku dostala náhle spásonosný nápad, spomenula si na Galileiho, bol to múdry muž, naozaj

125

veľmi múdry, že svoj názor potvrdil onou slávnou vetou až po vynesení rozsudku, a tak sa zachránil, pretože neosvieteným a nemúdrym môžeš len ťažko vysvetľovať čosi, čomu nerozumejú, najmä však nechcú rozumieť. G. mierne sklonila hlavu, v pamäti si vybavila bradatú tvár učenca z Pisy, ktorého podobizeň visela na stene v jednej z prednáškových sál univerzity, a sotva počuteľne zamrmlala, že električkám sa teda bude radšej vyhýbať. A aj príkazom, ozval sa autoriťák, príkazom od hlasov, ak by boli nerozumné. Chvíľu mlčky zízala pred seba, privrela viečka, ešte vždy s hlavou sklonenou nadol, samotnú ju prekvapilo, že učencovu tvár si tak jasne pamätá, tvár, bradu, no najmä výraz očí. Áno, zamrmlala po krátkom zaváhaní ešte tichšie, aj príkazom. Zdalo sa, že mu to stačí, dokonca sa na ňu usmial, povedal, že jej dôveruje, a vzápätí sa dal do písania receptu s novými liekmi. Na prahu dverí G. nezrozumiteľne zahundrala popod noc, a predsa sa točí, ale jej mrmlaniu nikto nevenoval pozornosť. Počas spiatočnej cesty sa takmer nerozprávali, matka ju tentoraz poriadne sklamala, že zorganizovala neplánovanú výpravu za autoriťákom, no čo mohla čakať od nezasvätených, nepoučených. V rozhlase náhodou zachytila fíčer o akomsi vymyslenom štáte, ktorý sa rozprestieral na vymyslenom

126

127

ostrove, názov relácie nepostrehla, ani meno jej autora, práve utierala prach vo veľkej izbe na prízemí a počúvala len tak jedným uchom, matka zabudla vypnúť prijímač, odišla z miestnosti, a rádio hralo ďalej. Utopus, ktorý túto zem dobyl, hovoril hlas z rádia, a po ktorom krajina doteraz nosí meno... Aké nezvyčajné meno, pomyslela si G. a chcela otočiť gombíkom, nerada bola, ak ju niekto alebo niečo rušilo v myšlienkach, a ona ich mala nadostač, aj teraz sa k nim chcela vrátiť, ale vtom ju zarazili ďalšie slová. Na ostrove je päťdesiatštyri miest, rozprával hlas ďalej, všetky sú vystavané rovnako, majú rovnakú podobu, vo všetkých sa dodržiavajú tie isté pravidlá a všetci ich musia rovnako rešpektovať, všade panuje poriadok, na verejnosti i v rodinách... G. takmer podskočila od úžasu, prachovka jej takmer vypadla z ruky, keď počúvala ďalej, všetky mestá sú od seba rovnako vzdialené, všetky sú rovnako navrhnuté, a ak to dovoľuje krajina, vyzerajú všetky rovnako... jedno ako druhé... ten, kto v Utópii pozná jedno mesto, pozná ich všetky, ulice sú stavané premyslene, aby boli dosť široké pre nákladnú dopravu a zároveň chránili pred vetrom, budovy sú úhľadné a sú si také podobné, že ulica vyzerá ako jeden dom... navyše, všade panujú úplne rovnaké zvyky, mravy a zákony, všetci prispievajú k rozkvetu ostrova, k spoločnému blahobytu... G. zmeravela, veď o to ide aj jej, práve o toto, urobiť mestá prehľadnými, vystavanými podľa jasného plánu, rovnaké alebo aspoň podobné domy, ulice aj mestá, aby človek v nich neblúdil, aby sa nestrácal ako v labyrin-

toch a aby tvorili harmonický celok, keď si spomenie na ich ulicu, na iné ulice v meste, na celé mesto, každý si stavia, ako chce, bez ladu a skladu, odrazu sa len uprostred rodinných domov zjaví napodobenina gotického zámočka, ešte aj s vežičkami, gýč, akému niet páru, zbohatlík si zaumienil ukázať moc svojich peňazí, a čo množstvo čiernych stavieb, uvažuje G. ďalej, zaplatí sa pokuta a stavba v chránenej oblasti ďalej stojí, zakaždým keď sa o nich G. dozvie, veľmi sa rozčúli. Ide o jasné pravidlá, úplne súhlasí s autorom, o pravidlá, ktoré všetci dodržiavajú a ktoré všetkým prospievajú, G. súhlasne prikyvuje, presne o to sa aj ona usiluje, preto prekresľuje mapky, preto maľuje svet tak, že koriguje chyby, odstraňuje nerovnosti, kazy a neprávosti, očisťuje... a odrazu zisťuje, že niekto prišiel s takým nápadom už skôr, myslel ešte aj na zvyky a pravidlá, to je dôležité, hovorí si G., pretože potom sa strácajú dôvody na sváry a nepokoje, v takom svete iste nepoznajú konflikty ani vojny, nič rozvratné, deštruktívne. Prestane utierať prach, málokedy sa stáva, aby prerušila naplánovanú prácu a prisadne si k rádiu, ucho priloží tesne k nemu, aby jej nič dôležité neušlo. Dobre, že sa usadila, prichádza niečo, čo jej celkom vyrazí dych, autor spisu, hovorí sa vo fíčeri, vychádza z viery, že ideálny svet možno utvoriť pomocou racionálneho plánu, že človek je schopný napodobniť Boha v stvoriteľskom akte, že je schopný vytvoriť svet oveľa lepší, ako je reálny, aký poznáme, treba len všetko dobre premyslieť, rozumne pripraviť.

128

G. od nervozity naprázdno prehltne, napne všetky zmysly, veľmi by ju mrzelo, ak by prepásla čo len jediné slovko, jedinú hlásku, veď ten, kto to napísal, hovorí aj za ňu, opiera sa o tú istú vieru ako ona, o vieru v zdokonaliteľnosť sveta, jeho jednotlivých častí, a aj sveta ako celku, zdokonaľovať, opravovať, chrániť, zachovať v poriadku, práve o to ide aj jej, takú istú myšlienku rozvíja aj ona v svojej pripravovanej veľkej knihe. Celkom sa zžíva s hlasom z rádia a podchvíľou už ani nevie, čo presne odznelo vo fíčeri a čo sú jej vlastné slová, splietajú sa jej, miestami akoby až splývali, podobnosť myšlienok ju nadchýna, vo vytržení pohybuje perami v takom istom rytme, v akom vychádzajú slová z rádia, s oneskorením o zlomok sekundy opakuje všetko, čo počuje, alebo niekedy dokonca doplní začatú myšlienku, neuveriteľné, ale vychádza to, vychádza... Ak sa svet vytvorí podľa prísnych racionálnych pravidiel, podľa múdreho, dobre premysleného plánu, odznieva z éteru, ak sa v ňom stanovia dobré a múdre zákony... G. opäť nadšene prikyvuje, na ich dodržiavanie sa musí prísne dohliadať... áno, áno, aj ona si to myslí, nielen vytvoriť, ale aj dohliadať, zachraňovať, zodpovedne sa starať. Ohromená G. sa usiluje všetko zachytiť čo najpresnejšie, pri niektorých formuláciách si pomyslí, že možno by použila iné slovo alebo iný zvrat, ale podstata sa zhoduje. Racionálna konštrukcia a dodržiavanie pravidiel, inak to nejde.

129

Vytvoriť a uchovávať, pozorne dohliadať, naprávať, ak treba, všade, v električkách, na uliciach, v obchodoch, v parkoch, v kúpeľni, vo všetkých okamihoch života, tak by bolo treba, autor spisu má pravdu, všade, nikoho a nič nevynechať. Potom je už reč o inom, no G. od vzrušenia ešte vždy sedí s prachovkou v ruke ako prikovaná k prijímaču. Amaurot je hlavné mesto ostrova, jeho meno znie zaujímavo, pomyslí si G., rada by sa dozvedela viac o ostrove, v pamäti sa zatrepoce nejasná, matná spomienka, čosi o tej krajine na zázračnom ostrove predsa už počula kedysi dávno v škole, ale bola to len veľmi matná spomienka, hneď nasledujúci deň si upraví časový rozvrh a vyberie sa do knižnice, pokúsi sa dostať ku knihe, ktorej myšlienky ju pri počúvaní fíčeru tak uchvátili.

Našla ju v katalógu celkom rýchlo, mala šťastie, že si ju mohla razom vziať do rúk, pravda, len v čitárni, prezenčne, ale aj za to bola nesmierne vďačná, a ako len bola vďačná kráľovskému sudcovi, presnejšie, ako sa práve dozvedela, sudcovi Najvyššieho súdu, ktorý opísal ideálny ostrov s ideálnymi mestami. Poľutovala ho, chudáka, že stratil priazeň Henricha VIII. a že vernosť vlastným názorom ho stála život, ale prečo sa po vynesení rozsudku nevynašiel tak ako Galilei alebo napríklad aj ona pri autoriťákovi, preletelo jej hlavou, pravdepodobne sa nedalo, nebola príležitosť, škoda, mohol odkývnuť Henrichovi rozvod aj tú novú cirkev

130

131

a tým sa zachrániť, možno by bol napísal pokračovanie knihy o ostrovnej krajine a ona by mohla z toho ešte viac čerpať pre svoj grandiózny projekt. V danej chvíli však tragickému koncu sudcovi Najvyššieho súdu nevenovala až takú pozornosť, podstatné je, že stihol napísať knihu o štáte, kde všetko funguje presne a podľa prísnych pravidiel, kde vládne rovnosť a spravodlivosť. Spokojne si vydýchne, áno, hovorí jej z duše, každá nerovnováha je nespravodlivá, a aj nezdravá, každé znerovnovážnenie a zneporiadnenie, veď aj ona prišla presne k takému záveru, je presvedčená, že pre svet nemôže byť dobré, ak jedni vlastnia priveľa a druhí nič, ak globálne elita, o ktorej aj nedávno čítala na internete, vlastní toľko ako ostatní ľudia planéty dokopy, takí potom rozhodujú o všetkom, ohlupujú celý svet, ktorý sa krúti podľa ich vôle, nijaká rovnováha, nijaká spravodlivosť. G. hltá písmeno za písmenom, slovo za slovom, všade inde sa síce hovorí o spoločenstve, píše sudca Najvyššieho súdu, no všade inde ľudia myslia len na vlastné dobro, jedine v Utópii, kde nikto nič nevlastní, sú napokon všetci bohatí a všetci sa horlivo zasadzujú o verejné dobro, G. nadšene pritaká, a aj o verejný poriadok, dôkladne sa starajú o záhrady a verejné sady, na tie sa kladie prvoradý dôraz, zmienka o vzorne udržiavaných záhradkách a sadoch vyvolá v G. úprimné dojatie, áno, aj ona je presvedčená o ich význame, jedno s druhým súvisí, vlastne všetko so všetkým... kontinuálne a komplexne... presne tak to cíti...

S niektorými myšlienkami však v knihe nemôže súhlasiť, nepáči sa jej, že múdry sudca ženám nedáva rovnaké postavenie a práva ako mužom, a aj pri otázkach slobody by s ním veru polemizovala... buď všetci a všetky, alebo nikto... napriek niektorým výhradám ju kniha nadchýna, mohla by povedať, že ten, kto ju napísal, je jej spojencom alebo ona jeho spojenkyňou, ibaže on už spojenkyňu nepotrebuje, zatiaľ čo ona áno, potrebovala by niekoho, kto rovnako cíti a myslí, potrebovala by vedieť, že nie je celkom sama, sudca jej dal nádej, musí sa o ňom zmieniť v projekte aj o ideálnom ostrove, musí o nich napísať v svojej veľknihe. Opäť jej napadne smutný záver sudcovho života, niekedy je lepšie ustúpiť, urobiť kompromis, teda naoko ustúpiť, lebo aj ona pred autoriťákom urobila len zdanlivý kompromis, v podstate sa ničoho z plánov nevzdá, naďalej bude pokračovať v záchranných akciách, je to jej misia. G. má rada hudbu zvláštnym spôsobom, aj počúvanie hudby je u nej zvláštne, prebieha inak ako u väčšiny ľudí. Raz kdesi čítala, že niektorí ľudia vnímajú hlásky farebne, čo hláska, to iná farba, ani ju to neprekvapilo, ona zase niekedy, nie vždy, iba niekedy, vidí skladby farebne, dokonca nielen tie, ktoré si prehráva na starom gramofóne alebo počúva z rádia, ale aj zapamätané. Najradšej počúva s privretými očami, vtedy farebné akordy neruší nijaký podnet z vonkajšieho sveta, akoby

132

bola uzavretá v priestore hudby, v priestore, v ktorom sa striedajú, prelínajú alebo splývajú jednotlivé farby. A ešte niečím je jej počúvanie hudby zvláštne, G. nehybne sedí, oddáva sa farebným tónom a po lícach jej tečú slzy, stekajú pomaly, po neveľkých kvapkách, neplače, nevydáva nijaké zvuky, ani celkom tiché, zotrváva v nehybnosti, len z času na čas si utrie hánkami vlhké líca, nemyslí na nič konkrétne, nemá na jazyku nijaké konkrétne slová, a predsa práve v takých okamihoch najjasnejšie prežíva blízkosť k ostatným ľuďom, k všetkému jestvujúcemu, cíti, že je súčasťou celku, mohla by ho nazvať prírodou alebo vesmírom, na názve momentálne nezáleží. Sústredene počúva hudbu, sýti svoju túžbu po harmónii a celistvosti, po lícach jej pritom stekajú drobné slzy.

Kedysi dávno, keď G. prerušila štúdium a nechystala sa ho dokončiť, matka jej robievala výčitky, G. zbytočne vysvetľovala, že sa musí venovať dôležitejšej práci, oveľa zmysluplnejšej, že štúdium by bolo márnenie času, ju čaká významnejšia úloha, ba povedala čosi aj o misii, možno to slovo ani nechcela nahlas vysloviť, ale vykĺzlo jej, matka ostala celkom zmätená. G. v tom čase trávila väčšinu dní tichým, sústredeným pozorovaním vecí, veľmi málo rozprávala, ale stále čosi naprávala, narovnávala, záhyby na závesoch, uteráky na vešiaku v kúpeľni, bielizeň v skriniach, hrn133

ce v kredenci, dokonca zaváraninové poháre na poličkách v komore. Vtedy ešte zmenu v sebe dobre nechápala ani ona sama, len cítila, že nepriamo súvisí s nečakaným rodinným nešťastím, na otcovi veľmi lipla, išlo však ešte o niečo viac, o niečo hlbšie ako o nesmierny smútok zo straty, uvedomovala si, že život môže človeka náhle zaskočiť, zradiť, niečo je v ňom chybne zariadené, niečo dôležité zlyháva, neistý, zrádzajúci a zráňajúci ju neuspokojoval. Čím dlhšie premýšľala, tým jej bolo jasnejšie, že k životu patrí akési vyššie určenie, ešte by ho nevedela presnejšie nazvať, len tušila, čo bude pre ňu neskôr zmyslom života, medzitým pozorovala veci a intuitívne sa usilovala vnášať do priestoru súlad, mechanicky vykonávanými pohybmi hľadala zároveň odpoveď na otázky, ktoré začínala vnímať ako podstatné. Niekedy si ešte aj teraz spomenie na predchádzajúce roky úporného hľadania, už sa len pousmeje, nechce sa jej veriť, že mohla byť taká nevedomá, nedovidela tam, kam dnes už úplne jasne dovidí, dnes by už vedela na matkine otázky jasne odpovedať, pochopila základ ľudskej existencie.

G. chodí vzrušená po izbe, pravú ruku má vystretú pred sebou a máva ňou tak, ako to robieva pri diktovaní, no tentoraz nediktuje matke, ale premýšľa nahlas sama pre seba.

134

135

Náhle zastane a ukazovákom zamieri na miesto, kde sa nedávno zjavila na stene nová puklinka, dom je síce starý, ale nikdy predtým sa na stenách netvorilo toľko puklín, môže to byť signál niečoho nedobrého, výstraha, G. sa zamyslí, ruka s vystrčeným prstom na okamih zavisne vo vzduchu, potom klesne do pôvodnej polohy. Svet je v rozvrate a ona by ho chcela zachraňovať, ustavične však naráža na prekážky, na ľudí, čo jej v tom bránia. G. sa vráti k stolíku a do zošita pomaly sústredene pripisuje: Za všetko je zodpovedný despotizmus autorít. Despotizmus autorít, zopakuje niekoľkokrát pobúrene, potom dopíše nepravých autorít, presne tak, nepravých, povie nahlas. Pred očami sa jej vybaví postava v bielom plášti, akoby znovu počula vyslovovať nejasnú hrozbu, nepovedal to celkom otvorene, ale naznačil, že by sa mohli aj denne vídať, aspoň nejaký čas, kým... Pochopila jeho náznaky, pri spomienke na posledné stretnutie a ešte väčšmi na predchádzajúce pobyty na klinike sa jej zovrie vnútro, ukazovák opäť vyletí prudko do výšky, zabodne sa do imaginárnej postavy, tentoraz ona vysiela výstrahu, vyhráža sa bielej postave symbolizujúcej despotizmus, tá akoby sa mierne stiahla do úzadia, G. sa trochu upokojí, sadá si na svoje zvyčajné miesto. Všetko je vina despotizmu, dopisuje do zošita, potom vetu niekoľkokrát podčiarkne a ešte hodnú chvíľu sedí za stolíkom, zamyslene obhrýzajúc pero.

136

Návštevy ostávajú aj naďalej problémom, ohrozením zaužívaného časového rozvrhu a tým aj životného poriadku v ich dome. Prepáčte, povie G. návšteve, keď si všimne, že váza nestojí presne uprostred stolíka, a okamžite ju presunie na svoje miesto. Na matku vrhne vyčítavý pohľad, pretože šálkami s kávou narušila symetriu, ako ich mohla tak neuvážene rozložiť po stole, akoby celkom zabudla, čo jej G. už toľko ráz vysvetľovala. Ešte raz povie, prepáčte, a veci na stolíku usporiada tak, aby obnovila aspoň zdanie harmonickej usporiadanosti. Napriek všetkým výhradám si G. k návštevám zachováva zdvorilosť, keby ste boli taká láskavá a na chvíľu sa postavili, povie, len na chvíľu, len čo pod vami napravím koberček, trochu ste ho pokrčili. Návštevníčky sa rovnako zdvorilo a azda trochu aj zhovievavo usmievajú, nechajú ju, nech robí, čo pokladá za nevyhnutné, už ju poznajú, už sa matky radšej nevypytujú, či sa niečo v ich situácii nezmenilo k lepšiemu, načo by sa aj vypytovali, vidia na vlastné oči, radšej pretriasajú iné témy, za rok sa vždy čosi nazbiera. Spočiatku mala G. chuť zasväcovať ich do zákonitostí, prezradiť im napríklad, že záleží na každej jednej vecičke, ktorá sa vychýli zo svojich súradníc,

nedajbože zašpiní, poláme, pokazí, nemožno chcieť, aby bol svet v poriadku, stabilný a bezpečný, ak nie sú v poriadku jeho jednotlivé súčasti, pretože všetko so všetkým... pretože siete, v ktorých sme aj my, nielenže sme v nich, my sami sme sieťami súvislostí, väzieb, aj kauzálnych... Časom sa svojich zámerov vysvetľovať matkiným návštevám podstatu fungovania sveta vzdala, ak ju aj chvíľu počúvali, záujem o jej argumenty len predstierali, odhalila ich po prvých pokusoch, vzdychla si, ľudia sú neuveriteľne nechápaví a ešte neuveriteľnejšie ľahostajní, ona si však napriek tomu bude naďalej konať povinnosť, najsvedomitejšie, ako vie, pomyslí si, bude naďalej plniť svoje poslanie... hoci o ňom nikto nevie, o jej významnom poslaní, zatiaľ nikto nevie, zatiaľ, dodá s tichým úsmevom.

Mrzí ju, že taká nechápavá je niekedy aj matka, raz sa na ňu napríklad vážne nahnevala len preto, že priniesla ukázať do izby, kde práve sedela s bývalou kolegyňou, koľko smetí nazametala na chodbe, matka sa najprv tvárila, že nerozumie, o čo ide, nevenovala jej ani pozornosť, akoby si ju nevšimla, stojacu pri dverách, netrpezlivo vytŕčajúcu ruku s plnou lopatkou prachu a drobných smetí. Dotklo sa jej matkino správanie, zámerne, naprotiveň G. sa pustila do podrobného rozoberania nejakého nepodstatného problému, ktorý kolegyňa predtým nadhodila.

137

G. to podráždilo ešte väčšmi, neraz predsa príde matke ukázať, koľko smetí nazametala, a matka, hoci s nechuťou, sa napokon zakaždým pozrie na lopatku a udivene povie čosi o tom, že tak veľa špiny by nečakala pri každodennom upratovaní, čo potom tam, kde umývajú dlážky len každý druhý deň alebo ešte zriedkavejšie. G. očakávala, že to povie aj teraz, že zopakuje niečo podobné, kvôli návšteve predsa neporušia dlhoročné rituály, navyše, v ten deň toho bolo na lopatke viac ako zvyčajne, nemali by ich porušovať. Stála vytrvalo pri dverách s vystrčenou rukou a čakala, až napokon matka rozčúlene vyskočila zo stoličky, podišla k nej a nahnevane ju vytláčala z izby. Čo to vyvádzaš pred návštevou, povedala jej za dverami, tvár sa jej triasla od hnevu, takú rozčúlenú ju už G. dávno nevidela. G. bola nesmierne sklamaná, že matka pokračovala v rozhovore s kolegyňou o akejsi banalite, a o skutočné problémy neprejavila záujem, a pritom koľko len bolo na lopatke špiny, sama si nevie vysvetliť, že sa jej mohlo na ich chodbe toľko nazbierať, u nich, v ich starostlivo, prestarostlivo udržiavanom dome. Jedným z miest, kde sa G. upokojí, je múzeum, niekoľkokrát do roka si naplánuje jeho návštevu, teší sa na ňu niekoľko dní vopred, predstavuje si, ako sa bude prechádzať medzi vystavenými exponátmi, z ktorých každý má celé roky, čo sa len pamätá, svoje presne vyhradené miesto.

138

Nemenne usporiadaný priestor sa G. páči, v takom svete by sa jej ľahšie žilo, mohla by sa pohybovať po jeho jednotlivých častiach so zatvorenými očami a kdekoľvek by zastala, vedela by s určitosťou povedať, v ktorej sále, ba aj pri ktorom predmete sa nachádza. Exponáty má rada aj preto, lebo verne čakajú na jej opakované príchody, milí, spoľahliví spoločníci nedeľných popoludní, ktorí nesklamali. Pre G. je múzeum zdrojom útechy, do najobľúbenejšieho, čo sa nachádza pri dunajskom nábreží, ju prvýkrát zaviedli rodičia, keď ešte ani nechodila do školy, netušili, aký vzácny priestor sa pre ňu otvoril, ani ona to spočiatku netušila, boli roky, keď sem nechodievala, teraz sa jej to zdá neuveriteľné, ako mohla existovať bez spoľahlivého bodu, tichého a pevného, uprostred premenlivého vonkajšieho sveta, hektického, hlučného, ohrozujúceho. Múzeum sa pre G. stalo oázou, miestom, na ktorom striasa zo seba úzkosti, opadávajú z nej tiesnivé myšlienky, ktoré ju zvyčajne prenasledujú, pichajú a dobiedzajú, bzučia ako muchy, dobýjajú sa až k mozgu, G. im nechce načúvať, niekedy je ťažké rozlíšiť dobré hlasy od zlých. V múzeu sa jej zväčša darí zachovať pokojnú hlavu, pri pohľade na tabuľky zakazujúce dotýkať sa vystavených predmetov, akokoľvek chytať, nieto premiestňovať, pociťuje G. zvláštny druh slasti, opakovane si v duchu číta nápis na tabuľke a postupne ju pod vplyvom strohých slov strážiacich poriadok a nenarušiteľnosť stavu vecí zalievajú vlny príjemného tepla, cíti v sebe tajomné, upokojujúce chvenie.

139

Aké by bolo krásne, keby sem mohla prichádzať každý deň, možno by ju prijali ako dozor niektorej sály, dohliadala by na exponáty, také zamestnanie by jej azda aj úradne povolili, mohla by sa o niečo také pokúsiť, a potom sa už ustavične presviedčať o ustálenosti priestoru a vecí v ňom, podieľať sa na ochraňovaní významnej časti sveta, ibaže, zháči sa, ibaže potom by jej neostávalo dosť času na zachraňovanie ďalších jeho častí, na vykonávanie iných povinností, a tých má naozaj nemálo.

Matka jej niekedy vyčíta, že je malicherná, a G. nanovo vysvetľuje, že nejde o malichernosť, ale o zodpovednosť, napríklad to, že má zakreslený pôdorys ich domu, jednotlivých miestností, ich zariadenia, všetko má na výkresoch zachytené, do najmenších detailov, jej uľahčuje prácu, ak by aj na niektoré detaily zabudla, čo teda nie je pravdepodobné, ale ak by sa tak predsa stalo a nevedela by si spomenúť, na ktorom vešiaku visieva matkin zimník, či po pravej, alebo po ľavej strane jej vetrovky, stačilo by sa pozrieť do príslušného katalógu, a nevznikol by nijaký problém, katalógy majú veľký význam, toľkokrát už o tom hovorila, katalógy alebo ak chce, použije slovo súpisy, možno znie menej oficiálne, súpisy sú predsa základným prostriedkom. Vzdychne si, nemá chuť opakovať veci donekonečna, načo aj, s matkou majú také odlišné pohľady na svet, že občas musí medzi nimi dôjsť ku konfliktu, mrzí ju to, ale nemôže popustiť zo svojich princípov, už len to,

140

141

ako rôzne vnímajú svoje nedorozumenia, matka hovorí o malichernostiach, lebo chce zľahčiť podstatu konfliktu, ona je presvedčená, že ide o svetonázor, o chápanie základných zákonitostí sveta, o chápanie ľudskej zodpovednosti voči nemu. Minule sa pochytili práve pre to, hádajú sa prevažne pre také veci. G. našla v komore na poličke naopak postavenú hladkú múku, nápisom obrátenú k stene, hoci všetky ostatné balenia na poličke boli zoradené nápisom k dverám, jedna stála akoby zámerne proti ostatným, akoby sa im chcela vysmiať, nahlodať vieru v zákonitosti. Začala kontrolovať aj ostatné poličky, zase si nedávala pozor a zle uložila múku, vyčítala matke, vieš, ako dezorientujúco to pôsobí, našťastie som zbadala, že je postavená naopak. Matka sa bránila, nevšimla si, napokon, ide o hlúposť, banalitu, aké naopak, prečo naopak, akoby nebolo jedno, či je nápis na obale tu alebo tam. G. taký ignorantský postoj rozhneval ešte väčšmi, keby si si aspoň priznala, že si sa pomýlila, ale ty dokonca tvrdíš, že ide o hlúposť, banalitu, nedoceňuješ význam malých vecí, hoci som ti to už toľkokrát vysvetľovala, aj malé narušenie usporiadanosti môže spôsobiť veľké poruchy, pokračovala hnevlivo, si čoraz ľahostajnejšia a ľahostajnosť je vážna choroba, diagnóza, ktorá môže urýchliť záhubu. Rozčúlená G. prechádza pohľadom od jednej veci k druhej, prstami sa dotýka vreciek s múkou, cukrom, soľou, strúhankou, narovnáva ich, ani jedno nesmie vy-

tŕčať z radu, polička predstavuje malý svet, hovorí G., a nemali by sme dopustiť... Len sa sem pozri, zvolá zrazu pobúrene, tak sa pozri, zopakuje a vezme do ruky priehľadnú umelohmotnú nádobu s krupicou, neuveriteľné, aká nerovná je hladina krupice, aj desaťmilimetrový rozdiel, ako si ju mohla takto odložiť, veď je to také jednoduché, trochu potrasieš nádobou, a hladina sa vyrovná, sama od seba, fyzikálny zákon, zrnká krupice sú ako molekuly, teda v niektorom ohľade ich môžeme tak vnímať, a medzi molekulami, ako vieme, pôsobí kohézia, naozaj jednoduché... aspoň mi sľúb, že nabudúce dáš pri odkladaní vecí na poličku väčší pozor. Matka tentoraz už nič nehovorí, ani sa neobhajuje, mlčky stojí na prahu komory, niekedy je toho na ňu priveľa, priveľa priťažkého. Keď G. skontrolovala všetky poličky, napokon sa upokojila, teraz je všetko tak, ako má byť, povie zmierlivo, potom dodá, teda takmer, ako by malo byť... V ten večer si G. zapíše do zošita: Do ustanoveného poriadku je neprístupné zasahovať, pretože jeho obnova vyžaduje veľa času a energie. Teší ju, že sa jej podarilo stručne sformulovať myšlienku obsahujúcu esenciu ďalšej životnej múdrosti, cesta k nej jej trvala niekoľko rokov, nebola to ľahká cesta, ktorú prekonala, teraz jej radosť kalilo len to, že zatiaľ nebola schopná esenciálnu povahu vzácneho poznatku vysvetliť presvedčivo ostatným, byť čo najpresvedčivejšia, taká je úloha, ktorá ju čaká.

142

Niekedy má G. vskutku dobré dni na nápady, prichádzajú jeden za druhým, vie, že sú dôležité, potrebné pre jej projekt, na jeho zdokonalenie, napríklad myšlienky o raste, včera v televízii bola reč zase najmä o ňom, hospodársky rast sem, hospodársky rast tam, ale čo ďalej a čo s tým... G. si kladie otázku, no naozaj, prečo vždy a vždy len rast, hoci aj udržateľný, nebolo by múdrejšie hovoriť o neraste, ach nie, nemá na mysli kremeň, žulu, diamant alebo čosi podobné, nič, čo pochádza zvnútra Zeme, ísť by malo o ne-rast ako opak rastu, udržať všetko, ako je, ona si vie celkom dobre predstaviť svet, ktorý by nerástol, v ktorom by už stále nepribúdalo priveľa vecí, a ak by pribúdalo, tak len lepších, menej skazonosných, je presvedčená, že mnoho vecí, na ktoré sa dnes ľudia sústreďujú, je zbytočných a škodlivých. Rada si predstavuje svet, ktorý by sa spratal do svojej kože, lebo niekedy má G. dojem, že dnešný svet už nevie, čo so sebou, vlastná koža mu je pritesná, namiesto toho, aby sa staral o poriadok, aby sa vzoprel šíriacemu sa chaosu, namiesto toho, ten chaos sám podporuje, ak už rast, tak by to mal byť rast usporiadanosti, harmonickosti sveta, rovnováhy v ňom, v každej jeho časti, rast scelenia, o také niečo však nikto nedbá... G. si prejde prstami po vlasoch, najradšej by nimi zašla hlbšie, dotkla sa vrstvy pod vlasmi a pod pokožkou, ale dotknúť sa vnútra vlastnej hlavy je ťažké, o to ťažšie, že tam toho býva niekedy priveľa, priveľa ruchu, priveľa pohybu a priveľa hlasov, nasťahujú sa a nejaký čas zostanú, pomiešané, o chvíľu sa začnú hašteriť, jedny

143

obhajujú udržateľný ne-rast, druhé sa mu vysmievajú, tie prvé sa dokonca odvolávajú na nejaké štúdie. G. zneistie, ak sa odvolávajú na štúdie, znamená to, že myšlienka o udržateľnom ne-raste nie je nová, že to nie je jej nápad, vzápätí sa však upokojí, aj Utopus ju predbehol, a napokon, boli tu už starí Gréci s bohyňou zákona a poriadku, vlastne je to dobrá správa, povie si, veľmi dobrá, kdesi vo svete má potenciálnych spojencov, niektorí z nich už síce nežijú, ale iste sú aj takí, ktorých by ešte mohla nájsť, treba sa sústrediť na ich hľadanie.

Bacha má najradšej zo všetkých skladateľov, v jeho hudbe je prítomná matematika, všetko presné a prísne. Boli takí, čo pochopili podstatu, darilo sa im ju vložiť do skladieb, punkt kontra punkt, učila sa to kedysi v hudobnej škole, nota proti note, aj hlas proti hlasu, áno, pomyslí si, punkt kontra punkt, ale tak, aby všetko navzájom ladilo, spelo k harmonickému celku, najvyššie umenie kontrapunktu, taká hudba sama osebe je matematikou, nie suchopárnou matematikou, je v nej veľa citu, veľa účasti, akoby zjavenie spolucítenia, možno ju preto tak očarila. Keby sa dal svet, ktorý poskytuje pocit súzvuku, celistvosti, zmyslu, keby sa dal preniesť z notovej osnovy do reality, pomyslí si G. clivo, keby sa dal stvoriť podľa partitúry, rovnovážny, odolný proti vychýleniam, usporiadaný, bezpečný svet, iste by sa páčil aj sudcovi

144

145

Najvyššieho súdu, hudba mu nebola cudzia, mala v jeho ideálnej krajine miesto, G. sa to rátalo. Aj v jej knihe bude mať hudba miesto, v jej pripravovanej veľknihe o poriadku sveta.

Vybrali sa na nákup, minula sa im zásoba cibule, čo si sami dopestovali, ani nie preto, že by boli zle odhadli množstvo, ktoré budú potrebovať, mali predsa skúsenosť, ale časť úrody im zničili háďatká, všimli si ich, až keď bolo neskoro, navzájom si vyčítali nepozornosť, chceš ustrážiť svet, frkla matka mierne ironicky, a neustrážila si hriadku s cibuľou. G. sa zachmúrila, matkina výčitka bola oprávnená, no prečo hneď zabŕdla do iných záležitostí, o ktoré sa G. usilovala starať zo všetkých síl, to nemusela. Aj matku zamrzel ironický tón, akým sa obrátila na dcéru, zmierlivo dodala, no veď hej, aj ja som mohla. Napokon sa zhodli, že výčitky už boli zbytočné, stávalo sa to po niektoré roky. Zašli do supermarketu, bol síce od ich domu vzdialenejší ako malý súkromný obchodík, ale aj o niečo lacnejší, a u nich sa počítal každý cent. G. prv ako nabrala niekoľko hlávok cibule do vrecka, každú z nich si priložila k tvári a ovoňala, vzápätí odmietavo pokrútila hlavou. Chémia, povedala namrzene a cibuľu podávala matke, skús. Veru, cítiť chemikáliu.

Vraj cítiť, až ma ovalilo, napustili obrovské cibuľové a cesnakové hlavy chémiou, aby vydržali ďalekú cestu, len si prečítaj, Čína, z Číny nám dovážajú jedno aj druhé... Nuž hej, pritakala matka, dovážajú. Poď, pozri sa, zvolala G., ktorá podišla o pár metrov ďalej, zemiaky sú iba z Poľska, zaujímavé, pokrútila hlavou, na druhej strane Tatier ich vypestujú toľko, že môžu vyvážať, a u nás... aj cviklu, kapustu... aha, tu zase zemiaky z Francúzska... Matka trpezlivo postávala obďaleč, tušila, že dcéra je bojovo naladená a chce vyvolať pozornosť. Nemýlila sa, G. o chvíľu pokračovala regálom so strukovinami, ani mi neuveríš, vieš, odkiaľ je fazuľa, vieš, odkiaľ ju priviezli? Pýta sa tak hlasito, že púta pozornosť kupujúcich, ale jej na tom nezáleží, je priveľmi rozčúlená. Matka sa k nej približuje rýchlymi krokmi, nekrič tak, napomína ju pološepky, prečo kričíš. Z Etiópie, počuješ, dovážame fazuľu z Etiópie, hovorí G. rovnako nahlas, nevšíma si matkino napomenutie, ak teda to nie je bláznovstvo... Jednoducho ju nekúpime, tíši ju matka, pozrieme sa inde, azda v inom obchode budú mať možno aj našu. G. sa nedá utíšiť, prečo by mali mať, ak sme prestali pestovať, veď u nás sa už tuším okrem repky olejnej a slnečnice, z ktorých sa vyrába najmä biopalivo, takmer nič nepestuje, zabetónovali úrodnú pôdu, pre automobilky ju zabetónovali, a aj pre všeličo iné... och, odfrkne si opovržlivo, zabetónovaná krajina a o pôdu sa takmer

146

nikto nestará, nikomu na nej nezáleží, predávajú ju zahraničným... bláznovstvo, aké nemá páru... nehovorili sme si niekedy zemiaková veľmoc? Máš pravdu, matka opäť pritakáva, len aby sa G. upokojila, je to naozaj tak, nechcela by, aby došlo k škandálu, poď už, ťahá dcéru k východu. Prv než sa k nemu priblížili, G. ešte stihla vynadať predavačke, ktorá tam zoraďovala neporiadne odložené nákupné vozíky, oborila sa na ženu, prečo predávajú dovozové chemické gebuziny, a predavačka sa prekvapene ohradila, ona s tým nič nemá, predáva, čo objedná šéfstvo, jej môže byť jedno, čo sa predáva, hlavné, že má prácu. A v tom je chyba, opäť sa rozkričala G., veľká chyba, že je vám to jedno, že sa nevzbúrite. Proti komu, proti čomu sa mám vzbúriť, nechcem predsa skončiť na ulici, protestovala predavačka. Akože proti čomu, G. bola od hnevu celá bez seba, predsa proti tomu bláznovstvu, cibuľa a cesnak z Číny, fazuľa z Etiópie, prečo, z akého dôvodu... a všetkým je všetko jedno... Celou cestou domov a aj potom do samého večera je G. silne rozrušená, koľko paliva sa spotrebuje, koľko vznikne emisií, špiny, a to všetko len tak, svet sa celkom zbláznil, ona už do supermarketu tak skoro nevkročí, zarieka sa... Hlavou jej preblesne myšlienka na anglického sudcu, ktorý nebol hocijaký sudca, ale sudca Najvyššieho súdu a ešte k tomu aj lord, spomenie si na jeho knihu, aj v nej sa píše, aké je dôležité, aby sa panovník v pr-

147

vom rade staral o pôdu, o to, čo sa na nej urodí a aby bolo dosť pre všetkých, autor knihu písal v 16. storočí, G. krúti nechápavo hlavou, koľko času odvtedy ubehlo a ľudia sa nepoučili, taká je pravda, a potom sa lietadlá, vlaky alebo kamióny napratané cibuľou, cesnakom, zemiakmi, fazuľou, hroznom a všeličím iným premávajú po svete, krájajú nebo krížom-krážom, preťažujú cesty a narobia v ovzduší hotovú katastrofu, tam hore, a aj tu dolu, na zemi, a pritom by stačilo málo, len sa poriadne starať o polia, o pôdu, tak ako Utopus, márna sláva, hoci sa sudca z Najvyššieho súdu dal popraviť, predsa len bol múdry... Večer, ešte vždy rozladená, si do tajného zošita zaznamenáva: Premiestňovanie, akékoľvek, spojené s deštruktívnymi silami... Zarazí sa, nedopíše vetu, prejde po izbe z jedného rohu do druhého, zopakuje to niekoľko ráz, potom sa vráti k stolíku, nahne sa nad zošit, vybieli nedokončenú vetu a po chvíli pod ňu skľúčene dopíše: Procesy!! chaotizácie a sebadeštrukcie sveta spojené s premiestňovaním sú neodpustiteľné.

Neľutuje, že pred rokmi zanechala štúdium, stratila doň chuť z viacerých dôvodov, mnohému, čo im vysvetľovali na prednáškach, nerozumela, nemohla úplne dôverovať systému čoraz zložitejších rovníc, grafov a tabuliek. A ani z toho mála, čo v škole pochopila, nemala radosť, naopak, čím dlhšie navštevovala prednášky, tým

148

149

viac ju ich obsah rozlaďoval, klasická fyzika ponúkala aspoň oporné body, z Newtonových zákonov vanula pohoda rovnováhy, stability, krása poriadku sa zaručovala presne zadanými koordinátami, vzťahmi medzi veličinami, presnou merateľnosťou a rovnako presnou predpovedateľnosťou toho, čo sa môže udiať v budúcnosti, čo sa vôbec môže udiať. Rozčarovanie zo štúdia prichádzalo postupne. Načisto ju však zdrvilo, keď na prednáškach kvantovej fyziky musela zhrozene načúvať slovám o nemožnosti stanoviť zároveň polohu a rýchlosť elementárnych častíc, nesmierne ju skľúčilo, že si treba vybrať: buď poloha, alebo rýchlosť, buď hmota, alebo vlnenie, oboje naraz nejde, svet častíc je neurčitý, nestabilný, sklamala sa vo fyzike, veď ako by sa mohla spoliehať na vedu, ktorá na jeden zo svojich vrcholných princípov povýši princíp neurčitosti, z neurčitosti sa chorie, z absencie istôt, oporných bodov zaručujúcich ustálenosť a predvídateľnosť, G. to vie z vlastnej skúsenosti. Ako keby to bolo dnes, tak jasne si pamätá deň, keď sa o zdrvujúcej záležitosti dozvedela prvý raz, vidí pred sebou profesora, ako sa postavil za katedru a v úvode prednášky povedal čosi v tom zmysle, že determinizmus je mŕtvy a nemá zmysel za ním žalostiť, treba sa zmieriť s tým, že priebeh niektorých udalostí možno odhadovať len s istou mierou pravdepodobnosti. Nemenej skľučujúce bolo, keď jej na inej prednáške oznámili, že svet niektorých matematických viet nie je logicky verifikovateľný, veď ona si práve preto vybrala tie dve vedy, že im verila, ich exaktnosti a prísnosti,

nebola by si mohla vybrať napríklad históriu, ktorá sa učí raz tak, a potom zase inak, závisí od postoja, od uhla pohľadu, už na strednej škole nadobudla podozrenie voči niektorým faktom, nie, taká kolísavosť, nejasnosť v interpretácii ju odrádzala, podobne ako štúdium jazykov, naučíš sa gramatické pravidlá, horko-ťažko sa ich nadrieš, a potom zistíš, že jestvuje veľa výnimiek, tu nepravidelné slovesá, tam odchýlky od vzorov skloňovania, s čímsi tak nepresným, meniteľným by nestrácala čas. Predstava spochybneného sveta v nej vyvolávala úzkosť, stala sa ďalším zdrojom paniky, ktorá sa jej čoraz častejšie zmocňovala, keby mohla, vrátila by čas späť, až k Newtonovi, tam by sa mal podľa nej zastaviť, potom by nikdy nedošlo k znepokojujúcim objavom narúšajúcim obraz stabilného sveta, nijaký Heisenberg, nijaký Planck, nehovoriac o Einsteinovi a jeho teórii relativity, prednášky jej prinášali utrpenie, cítila, že s tým všetkým musí skoncovať. Medzitým prišlo u nich v rodine k tragédii a G. pochopila, že na vine nie je len postnewtonovská fyzika, vo svete jestvuje priveľa náhod, zlých, neprajných, je v ňom veľa vychýlení, v nevypočítateľnom svete, ktorý naháňa strach, obrovský, gniaviaci. A sypalo sa to na ňu, jedno za druhým, v ovzduší cítila blížiacu sa pohromu, musí pred ňou uniknúť, zároveň tušila, že už aj tak bolo neskoro, už sa dozvedela o divergujúcich stavoch, celkom nepredvídateľných, ktoré môžu spôsobiť malé, nebadateľné rozdiely vo východiskových konšteláciách, zapísala si to na prednáške

150

veľkými písmenami, nápis križoval celú stranu v jej poznámkovom bloku. Už nezvládala ďalšie informácie, ako sa mala vyrovnať napríklad s tvrdením, že mávnutie motýlích krídel kdesi v Karibiku môže byť príčinou búrky nad Severným morom, profesorov hlas v nej znel ako hrozba, s tým už mala skúsenosti, na to oni už doplatili, búrka, strata koordinát, vychýlenie z dráhy, lietadlo, ktoré sa bez koordinát zrazí s iným, rúti sa k zemi, nezadržateľne. G. cítila, ako ju z toho všetkého rozbolela hlava, šumelo v nej a hučalo, akoby sa dávna búrka presťahovala do nej, akoby sa v nej usídlili zvláštne zvuky, množstvo hlasov, dorážajúcich do mozgu, tentoraz to neboli jej hlasy, ktoré už dôverne poznala od dávnejších čias, ale akési cudzie, násilne jej vnikajúce do hlavy, nepriateľské, mätúce, prekrikovali sa, takže nezachytila všetko, čo oznamovali, stačilo však, že zachytila nové hrozivé slová, vedela, že už im neunikne, boli to presne tie alebo veľmi podobné slová, aké sa rozťahovali na liste papiera v poznámkovom bloku, divergencie, divergujúce, divergentné. Keď večer prišla domov, unavená a utrápená z množstva ubíjajúcich poznatkov, matka mala na stoličkách a kreslách porozkladanú bielizeň, žehlila a pritom pozerala televízne noviny. G. zarazene zastala na prahu izby, chvíľu sa uprene pozerala na rozložené kusy šatstva, potom zas na matku, ktorá ešte vždy pokračovala v žehlení, G. nervózne schytila jednu kôpku, po nej druhú a začala ich náhlivo vkladať do skrine.

151

Počkaj, musí to trochu vychladnúť, ozvala sa matka, ešte stále sledujúca obrazovku. Vychladnúť, vyprskla G. podráždene, vôbec nemyslíš na to, čo môžeš spôsobiť, narušila si koordináty, celkom si ich narušila... Aké koordináty... čo som narušila, opýtala sa matka zarazene a stíšila zvuk. Všetko, takmer všetko, pokračovala G. s hnevom, stačilo by mávnutie motýlích krídel napríklad v Karibiku... a ty tu robíš oveľa horšie veci... a vraj vychladnúť... Prosím ťa, čo zase máš s motýľmi, a ešte k tomu z takej vzdialenej krajiny... čo majú spoločné s našou bielizňou? Už som ti to predsa vysvetľovala, ale ty sa nepamätáš, lebo si to nechceš pamätať, správaš sa, akoby sa u nás ešte nič nestalo, akoby nás ešte nič nepostihlo, povedala G. takmer na pokraji paniky, ty si už ani na to nepamätáš, správaš sa nezodpovedne, a zatiaľ divergencie sú na dosah ruky. Divergencie... na dosah ruky... zopakovala matka ako spomalená ozvena, nerozumiem ti. Nikdy si mi nerozumela, hlas G. znel odrazu skleslo a unavene. Pri večeri medzi nimi nepadlo ani slovo, matka uvarila vajíčka natvrdo, posekala k nim trochu pažítky, čo pestovali v kvetináči na kuchynskom parapete, natrela okrušky chleba rastlinným maslom, pre každú dva. G. sa jedla takmer nedotkla, a len čo poodkladali zo stola, odišla do svojej izby, sadla si za stôl, tuho o čomsi premýšľala, tak tuho, až sa jej znovu rozšumeli v hla-

152

153

ve hlasy, ktoré prinášali so sebou zlé správy, samé zlé, deprimujúce správy. O čosi neskôr vytiahla zo skrýše tajný zošit a po chvíli začala písať. Vedela, čo to bude, iné to ani nemohlo byť, divergujúce stavy, zapísala si v ten večer do zošita, ku ktorému sa potom ešte niekoľko ďalších dní vracala, pozorne a s najväčšou koncentráciou pokračovala v rozvíjaní myšlienok, čo ju tak trápili: divergencie ako následky infinitezimálnych diferencií, neočakávané a nepredvídateľné... V depresívnej nálade ani nepostrehla, že túto vetu si zapísala už predtým, možno to bola veta, ktorú si pamätala z minulých prednášok a utkvela jej v pamäti, možno pôvodne ani neznela celkom tak, možno si ju zle zapamätala alebo prispôsobila, aby jej čo najviac vyhovovala. A možno tá veta nepochádzala z prednášok, ale jej ju do hlavy vniesli tie druhé, nedobré hlasy, ktoré sa miešajú a prekrikujú s jej dobrými hlasmi, sú dni, keď nad nimi víťazia, a potom zase dni, keď sa jej ich podarí pomocou dobrých hlasov vyhnať z hlavy, niekedy sa začnú v nej hašteriť už ráno, hneď ako sa prebudí, a pokračujú až do večera, nedajú jej ani zaspať, počuje ich po celú noc. Teraz ale naozaj nebolo podstatné, či ide o vetu zapamätanú z prednášok, alebo jej ju priniesli hlasy, a ani to, či jej ona sama rozumie, alebo nie, podstatné bolo presvedčenie, že ju musí uchovať, bude to jedna z kľúčových viet jej veľkej knihy, vloží ju tam, uzamkne, aby jej nepriateľské divergencie neubzikli a aby s nimi mohla účinnejšie bojovať.

Otras, ktorý jej spôsobil profesor vyhlásením o mŕtvom determinizme, hoci sa vzťahovalo, ako vzápätí dodal, na svet mikroskopických častíc, bol taký silný, že sa z neho nemohla spamätať niekoľko dní, možno aj týždňov, až potom bola schopná reagovať, brániť sa, vytvorila si vlastnú formulku. Zaťala sa, nie, ona na to nenaletí, to by sa musela vzdať aj viery v príčiny a účinky, čo nemôže pripustiť, začala hľadať slová, ktoré by jej vieru podporili, napokon ich pospájala do celku, bol ním komplex kauzálnych väzieb, časom ho ešte trochu rozvinula, bolo treba zdôrazniť, že nejde iba o akýsi momentálny komplex, ktorý, ak sa mu chce, chvíľu bude jestvovať, a potom zase nie, G. musela tuho rozmýšľať, kým jej svitlo a mohla si zapísať plné znenie formulky: kontinuálny komplex kauzálnych väzieb Stal sa z nej, z formulky o komplexe väzieb, jeden z najobľúbenejších zvratov, aké G. po dlhé roky používa, keď sa ocitne v úzkych, čosi ako zaklínadlo, ako ulita, ako pancier, ktorý chráni.

G. pozoruje vo vozidlách mestskej hromadnej dopravy nielen neporiadok, špinu, natrhnuté sedadlá, ale niekedy sa zahľadí aj na tváre cestujúcich, na ich telá, na spôsob, akým držia tašku, v akom uhle im v lone spočívajú ruky. Niektoré tváre sú symetrické, pokojné, z tých ľudí vanie čistota, poriadok, vyrovnanosť, z iných zase lajdáckosť, povrchnosť, G. si niekedy predstavuje, čo je

154

za ich tvárami, niekedy sú to príbehy, priamejšie alebo zložitejšie a kľukatejšie, aj to môže vyčítať z tvárí. Najčastejšie si však predstavuje, ako vyzerajú ich domácnosti, či v nich vládne taký poriadok, že kedykoľvek môžeš vstúpiť, vždy je upratané, záclony narovno, záhyb za záhybom pravidelne rozložený, v izbách na nábytku nijaké porozkladané veci, a najmä nijaký starý zanedbaný prach, u tých druhých by našla v kuchyni neumytý riad a možno aj neumytú podlahu, v kúpeľni zatuchnuté uteráky, G. si je takmer istá, že sa nemýli, vie odhadnúť ľudí už podľa zovňajšku, a keď začnú rozprávať... Najväčšiu pozornosť G. predsa len venuje samotným vozňom, sú pre ňu zaujímavejšie, lebo tam môže zasiahnuť, zanechať stopu svojich rúk, čo aj dočasnú, predsa len stopu.

Vtedy pred rokmi to nebolo ľahké rozhodnutie, a nebolo ani jednoduché, G. odrazu pocítila, že niečo v svojom živote musí zmeniť, pochopila veľa súvislostí, nahliadla do priveľmi podstatných vecí na to, aby ju ešte mohli zaujímať ďalšie prednášky a semináre, pravdepodobne by jej opäť priniesli len sklamania. To, čo potrebovala, už sa dozvedela, ostatné si môže naštudovať aj sama, ak by bolo treba. Navyše, začala mať problémy so skúškami, azda by mohla požiadať o opravný termín, mohla postupovať ako ostatní, veď aj na dekanáte jej to úradníčky navrhovali, ale ju nelákalo predlžovať stav neistoty a nepokoja, ktorý

155

ju ovládol, potrebovala zdolať iné, dôležitejšie skúšky, overiť si schopnosti na niečom inom, ako sú učebné texty so zložitými výpočtami. Niekoľko nocí pred tým, ako zašla na študijné oddelenie, nespala, a ak nakrátko zadriemala, snívalo sa jej o rozhodnutí, ktoré mala pred sebou, niekoľkokrát sa jej opakoval ten istý sen, v sne počula hlasy, šumeli a bzučali, jedny boli za a druhé proti, nie, na ne sa tentoraz nemohla spoľahnúť, rozhodnutie musí urobiť sama. Napokon si jedného rána dala slovo, že už nebude otáľať a čím skôr gordický uzol, kto- r ý ktoviekto uviazal a ona ho v sebe vláči, musí rozťať, inak ju zadusí. Starostlivo si pripravila vety, ktoré bude musieť vypovedať, niekoľkokrát ich prepísala, kým bola s nimi ako-tak spokojná, pre istotu sa ich naučila naspamäť. V ten deň vstala ako inokedy, aj sa naraňajkovala ako inokedy, matke povedala, že ide do školy, bola to pravda, ibaže namiesto na prednášku zašla na dekanát, tam oznámila svoje rozhodnutie. Úradníčky sa tvárili akosi divne, prekvapila ich, také zdôvodnenie prerušenia či ukončenia štúdia sa vymykalo z bežného štandardu, aj ona sama to vedela, ale chcela byť čestná, konala tak priamo, ako len mohla, priamo a čestne im vysvetlila dôvody, pre ktoré sa rozhodla zanechať štúdium.

156

157

Pohľadom sa zamerala najmä na jednu z úradníčok, pozrela sa jej do očí, teraz je dôležitejšie premýšľať o svete, o tom, ako by ho bolo možné dať do poriadku, povedala. Dať do poriadku, myslíte, školstvo... no to by sa naozaj zišlo... ibaže my tu... G. mlčala, ženu to trochu zmiatlo, a tak pokračovala, alebo ste mysleli niečo iné, spýtala sa. Iné, ozvala sa a stále upierala na ženu zrak, ide mi najmä o niečo, zasekla sa, potom pokračovala pevným hlasom, o niečo podstatnejšie, teda v komplexnosti... v globále ... V globále, zopakovala žena prekvapene. Teraz je najdôležitejšie, pokračovala G. a mierne sa predklonila, áno, najdôležitejšie je nanovo usporiadať svet, vniesť doň pravidlá, princípy, ale nie taký ako je Heisenbergov... Nerozumiem celkom, ozvala sa tá, na ktorú sa G. pozerala, Heisberga či ako ste to povedali, akosi... Ak vám ide o opravné termíny, poznamenala vecne jej kolegyňa, ktorá medzitým našla fascikel, kde boli uložené hárky o študijných výsledkoch divnej poslucháčky, ak teda ide o to, nie je ešte nič stratené. Ach, pravdaže, dodala prvá, máte predsa ešte nárok, je to v súlade s pravidlami, máte nárok na dekanský... nepochopila som spočiatku, o čo presne vám ide... Málokto to chápe, vzdychla si G. a opätovne začala vysvetľovať, že neprišla, aby požiadala o dekanský alebo akýkoľvek iný termín, oveľa dôležitejšie ako na opravné

termíny je teraz myslieť na stratégie, ako niečo urobiť so svetom, treba hľadať efektívne stratégie. Stratégie, zopakovala jedna z úradníčok s neistým poloúsmevom, teraz už bola celkom zmätená, nevyzeralo to, že by študentka žartovala, ibaže potom... hovoríte efektívne stratégie, prehodila, očakávajúc hlbšie vysvetlenie. G. sa na ňu vážne pozrela, isteže, nie hocijaké, povedala dôrazne, ale čo najúčinnejšie, lebo onedlho už môže byť prineskoro. Po tej vete si úradníčky medzi sebou vymenili najprv rozpačité, potom aj znepokojené pohľady, už ju nenahovárali na opravné termíny, už jej nehovorili vôbec nič, a mlčky počúvali, kým G. skončí svoj naučený prejav. Potom sa aj ona odmlčala, vytiahla z kabelky index a položila ho na pult pred úradníčku, s ktorou si vymieňali pohľady, ani jedna zo žien už nereagovala. G. tam ešte chvíľu bez slova stála, náhle sa prudko zvrtla a vyšla z miestnosti. Vydýchla si až na chodníku, zaliala ju obrovská vlna úľavy, mala nepríjemnú záležitosť za sebou, najvýznamnejšie rozhodnutie svojho doterajšieho života, konečne bude mať čas na veci, ktoré sú oveľa, oveľa podstatnejšie. Konečne našla zmysel vlastného života, jeho jasný cieľ. Naivné úradníčky na dekanáte nepochopili význam jej slov, tvárili sa zmätene, G. sa zhovievavo pousmeje, dokonca jej spomínali banality ako opravné termíny.

158

Nie je prekvapená, málokto sa zamýšľa nad skutočnými problémami, ľudia prežívajú svoje dni ľahkovážne, naháňajú sa za nepodstatnými vecami, napríklad za titulmi, za peniazmi alebo ktovie za čím... G. sa dostala do švungu, vrátila sa k myšlienkam, ktoré rozvíjala pri najrôznejších príležitostiach a v najrozličnejších kontextoch, pretože kontexty sú dôležité, dôležitý je najmä kontinuálny kauzálny kontext, no ľudia sa zväčša sústreďujú na iné veci namiesto toho, aby sa usilovali o ustanovenie nového, lepšieho poriadku, práve o ten by malo všetkým najviac ísť, premýšľa G. a pomaly sa približuje k domu, kde ju čaká nič netušiaca matka. Ešte nevie, čo presne jej povie, možno rozhovor o vážnom rozhodnutí, ktoré práve urobila, odsunie na neskôr, na jeden deň by to bolo priveľa nepochopenia.

G, nemá rada rýchlosť, dokonca ju priam neznáša, každú prácu vykonáva dôsledne, no pomaly, svojím tempom, nesmierne ju znervózňuje, ak jej to matka vyčíta, ak jej dovráva, že nemôže predsa utierať prach v jednej izbe takmer štvrťhodinu, kam by tak prišli, a G. jej odpovie, že by prišli k dokonalejšiemu poriadku, a ešte dodá, že, bohužiaľ, nie k celkom dokonalému, matka zvyčajne pokrúti hlavou a G. dodá, bohužiaľ, všetko len asymptoticky, všetko na svete. Neznáša od detstva rýchly pohyb, raz, ešte len začínala chodiť do školy, sa matka dohodla s kolegyňou 159

z knižnice a spolu s približne rovnako starou dcérou ako G. sa vybrali na kolotoče. G. netúžila nasadnúť ani na vlnovkovú dráhu, ani do autíčka, nič z toho ju nelákalo, aspoň si vyskúšaj, nahovárali ju, až napokon skúsila, oboma rukami sa tuho chytila volantu autíčka, v ktorom sedela, stískala ho tak pevne, až jej zbeleli hánky, oči pre istotu privrela, a ak sa jej na chvíľu mimovoľne pootvorili, okamžite ich opäť zatvorila, obraz ľudí a vecí, ktorý sa jej naskytol, bol odpudivo strašidelný, pripomínal deformované kontúry, aké možno zazrieť v silne vypuklých alebo dutých zrkadlách, neprirodzene predlžené alebo priveľmi zaguľatené tváre, postavy, predmety, G. naháňali svojou pokrivenosťou strach, nie, na viac jázd ju nepresvedčili, za nič na svete, potom už stála pri matke, ešte vždy mala závrat, hlava sa jej akoby zotrvačnosťou naďalej krútila, takmer padla, ešteže sa mohla oprieť o matku, nikdy viac si nesadne do tých príšerných autíčok, zariekla sa, nikdy viac na vlnovkovú dráhu, na nič podobné. Ani neskôr nezmenila postoj ku všetkému rýchlemu, rýchli ľudia jej pripadali povrchní, ľahtikárski a aj ľahostajní k tomu, čo ona pokladala za veľmi dôležité, zväčša sa aj utvrdila v svojich dojmoch. Nie, rýchlosti a rýchlym ľuďom nedôverovala, večne sa náhlia, ničomu nevenujú dôkladnú pozornosť, nepristavia sa, nezvažujú, ani nehovoriac o hĺbaní, utekajú, z jedného miesta na druhé, len aby toho čím viac stihli, bežci, upachtení bežci, nevidia podstatné veci, povie si v duchu G., prepadli obžerstvu rýchlosťou, áno, to je ono, načisto mu pepadli.

160

161

G. pokýva spokojne hlavou, je rada, že jej napadol výstižný výraz, obžerstvo a nemiera v rýchlosti, napriek matkiným výčitkám zotrvá pri nenáhlivom tempe, v každom druhu práce, do akej sa pustí, rovnako v premýšľaní, vie, že aj svoju veľknihu musí premyslieť dôkladne, pomaly, hoci na to bude potrebovať veľa, preveľa času.

Strach o svet má aj druhú stránku: strach zo sveta; G. si ho nerada priznáva, pretože ju oberá o sily, ktoré potrebuje na splnenie svojich úloh, niekedy mu však začne tak podliehať, že ihneď musí začať myslieť na nejaký spôsob ochrany proti obrovskému strachu. Vie, že ak by mu podľahla, nikdy by neurobila to, čo sa od nej očakáva, nesplnila by misiu, a tak si napríklad predstavuje, že má na sebe ulitu, takú, akú majú slimáky. Ulita G. ochráni, ak sa bude cítiť ohrozená, stačí sa stiahnuť, schúliť do nej, a nik jej nebude môcť ublížiť, ani jej, ani myšlienkam, ktoré nosí v hlave, plánom, na ktoré vynaložila už toľko času, nikto im neublíži, ani do nich nedovidí, ani sám autoriťák, zatiaľ je dôležité, aby nedovidel, ani on, ani nikto iný, až potom, keď sama bude chcieť, aby dovideli, pochopili, až potom, keď vydá veľdielo. Ulita je pevná, odolá akémukoľvek náporu, ešte pevnejšia ako slimačia, líši sa od nej tým, že je neviditeľná, nevie o nej nikto okrem G., a ona, aby sa ubezpečila, že ju má, niekedy si ju po večeroch kreslieva, ulitu

zloženú z pravidelných kruhovitých útvarov navrstvených na sebe. Úkryt, útulok, G. ešte urputnejšie kreslí ulity rôznych veľkostí, raz sú celkom malé, potom oveľa väčšie, ulita je to, čo momentálne najviac potrebuje. Ak by sa dotkla svojich ramien, nôh, hlavy, najmä hlavy, nahmatala by ju pod vlasmi, tenkú vrstvu, neviditeľnú, no aj tak ochrannú.

G. zažila na ulici udalosť, ktorá ju obrala o ďalšiu z jej zriedených istôt. Prechádzala cez križovatku v centre mesta, tam sa to stalo, na jednej z najrozľahlejších a najrušnejších, pre ňu preto najnepríjemnejších križovatiek. G. nemá rada šíre, otvorené priestory, čím sú križovatky rozvetvenejšie, tým je jej strach väčší, jediné, čo zmierňuje jej obavy, sú semafory, ak nefungujú, prejsť na druhú stranu ulice je pre G. nepredstaviteľne ťažká úloha, na ktorú sa podujíma so zovretými päsťami, nimi sa posmeľuje na neriadených priechodoch, podobne ako v zubárskom kresle, a ak sa len trochu dá, radšej sa takým križovatkám vyhne, hoci aj za cenu väčšej obchádzky. Tentoraz zažila šokujúcu udalosť na križovatke s fungujúcimi semaformi, stála na chodníku sama a čakala, kým sa zjaví zelená figúrka, radšej prechádzala cez ulicu so skupinkou ľudí, tak sa cítila bezpečnejšie, predovšetkým nemalo by prísť k omylu, niekedy jej totiž trochu splývali farby, nie všetky, najmä zelená s modrou

162

alebo čiernou, nikdy však nemožno predvídať, či nedôjde aj k splynutiu iných farieb, a tak G. radšej vyčká, kým sa na chodníku pred zebrou nazbiera aspoň zopár ľudí. Aj teraz vyčkávala, svetelné signály sa niekoľkokrát vystriedali, no ona stála na chodníku ešte vždy sama, napokon sa odhodlala a vykročila na cestu, len čo urobila prvé kroky, zľava sa vyrútilo ťažké čierne auto s nepriehľadnými sklami na oknách a hnalo sa priamo na ňu, v predtuche už zacítila náraz obrovskej masy, od úľaku prestala dýchať. Stála na bielych pruhoch ako zmrazená, neveriaco pozerajúc raz na semafor so zelenou figúrkou, raz na rútiacu sa čierňavu, ktorá sa k nej približovala veľkou rýchlosťou, a potom ju, znehybnenú, prudkým oblúkom obišla, len-len že ju nezachytila. Čo robíte, chcela zvolať, no hlas ju neposlúchal, zasekol sa jej uprostred hrdla a slová ostali bezzvučné, zato šofér pootvoril okienko a nahnevaný jej zakričal niekoľko nadávok, ako keby nie on, ale ona porušila predpisy. Čo robíte, dohovárala mu zhrozene v duchu, už dávno zmizol z dohľadu, no ešte vždy stála ako prikovaná k okraju zebry, na červenú sa nesmie, hovorila, je to proti všetkým predpisom, prísne zakázané, za-ká-za-né... Konečne sa okolo nej nazbierala hŕstka ľudí a na najbližší zelený signál prešla na druhú stranu spolu s nimi, dlho sa však nemohla uspokojiť, v hlave jej zneli vulgárne nadávky šoféra, tvár mu zakrývali obrovské 163

slnečné okuliare, stihla si ich všimnúť aj napriek rýchlosti, akou sa okolo nej prehnal. Typ ľudí, ktorý jej naháňal strach, stretávala podobných na ulici čoraz častejšie, v čiernych nohaviciach a čiernych tričkách, s býčími šijami, divo potetovaných, s hrubou retiazkou na krku, šírila sa z nich drsnosť, neskrývaná surová, bezohľadná sila. Ak práve sedeli v autách, tak spravidla v čiernych neforemných terénnych vozidlách pripomínajúcich rakvy, ak šli po chodníku, takmer celý ho zabrali pre seba, suverénni, hluční, okoloidúci sa im radšej vyhýbali. G. si z mladosti také typy nepamätala, vyrojili sa neskôr, nikdy sa s nikým z nich nezhovárala, nepoznala ich bližšie, no bola presvedčená, že patria k tým, čo nikoho a nič nerešpektujú, narúšajú poriadok a zväčšujú chaos, mysliac si, že im je všetko dovolené, pre nich neplatia nijaké predpisy a zákazy, nijaké limity, silou si môžu všetko vymôcť, všetko poprevracať naruby, beztrestne. Práve takým sa darí unikať za prečiny, nielen na ulici, prepečie sa im každý podvod, dokonca aj na súde, vraj procesné chyby, a šup, zlodej je na slobode, keby len zlodej, ale aj vrah, dokonca niekoľkonásobný, aj minule v televízii hovorili o jednom prípade, G. vtedy radšej vstáva z gauča potiahnutého svetlomodrou plachtou a vyjde hore do svojej izbičky. Niekoľkokrát sa stalo, že podobný silácky typ stretla u mäsiara, dalo sa síce predpokladať, že nešlo o vraha, možno ani o zlodeja, no jej aj tak naháňal strach okatou

164

165

nafúkanosťou a najmä hrubosťou, takí keby mohli, ešte viac by to tu rozvrátili, poničili, a veď to aj robia. Kým matka uvažovala, ktorý kus bravčoviny alebo hovädziny by bol pre ne najvýhodnejší, G. potajomky so stiahnutým žalúdkom sledovala šiju a profil chlapíka pred sebou, presne si vedela predstaviť aj výraz jeho tváre, hoci mu do nej nevidela, a ani nechcela vidieť. Pohvizdoval si nejakú neznámu melódiu, neberúc ohľad na ostatných v rade, a poklepkával si pritom nohou do taktu, potom tónom, aký očakávala, si rozkazoval z najdrahšieho mäsa, nie pol kila ako ony, ale hotové balvany, a keď si už doobjednával niekoľko drahých druhov mäsa a celý veniec klobás, povedal, a teraz ešte pre moje psiská, trebárs tam z tej kuracej pečienky a nejaké pľúcka k tomu, potom vytiahol z vrecka nohavíc stoeurovú bankovku a hodil ju na pult, zvyšok si nechajte, povedal s hlučným smiechom, aby ho bolo dobre počuť na celý obchod, nemám rád drobné, čo sú pod stovku, tými si človek dnes môže viete, čo. G. si uvedomovala, že hrubosiláka sa aspoň v tom okamihu nemusí báť, a predsa ho pozorovala celá vystrašená, videla, ako si kusiská mäsa hádže do veľkej igelitovej tašky, ako sa mu pritom roztrhne papier, do ktorého je mäso zabalené, a ako on už zamastený, veľký zdrap spolu s bločkom nedbanlivo lakťom zmieta z pultu na zem a ešte ho aj odkopne spod nôh smerom do predajne. G. počkala, kým chlap vyšiel bez pozdravu z dverí, potom sa zohla, zdrap papiera a bloček s premáha-

ným odporom zodvihla a zaniesla do koša na odpadky v opačnej časti obchodu. Časť kupujúcich jej prikývnutím dali najavo súhlas s tým, čo urobila, časť vyjadrila pohoršenie nad neporiadnikom. G. si nevšímala ani jedných, ani druhých, vytiahla z vrecka papierový obrúsok, ktorý nosieva pre rôzne prípady pri sebe, poutierala si zašpinené prsty, striasala zo seba zhnusenie zmiešané s úzkosťou. Toto sú tí, z ktorých pochádza neporiadok, chaos a rozklad, povie, keď už opustia obchod možno viac sama sebe ako matke, cestou domov to niekoľko ráz zopakuje. Matka kráča vedľa nej, ponorená do vlastných myšlienok, možno v duchu prepočítava výdavok, možno si predstavuje, čo z kúpeného mäsa nasledujúci deň pripraví na obed, G. pochopí, že reakcie sa nedočká, a ďalej premýšľa o stiesňujúcom zážitku už len mlčky. Večer si zapíše do tajného zošita: hrubá sila ako zdroj hrubej deštrukcie, na okamih sa jej zdá, že zahliadne mužovu postavu v rohu izby, strasie sa od tej predstavy, a aby sa upokojila, začne si čítať staršie záznamy v zošite Z3, pomaly ho zaplní, bude si musieť založiť nový, už štvrtý tajný zošit, bude sa volať Z4, už ho má zakúpený, vždy si radšej urobí čo len malé zásoby niečoho, čo môže onedlho potrebovať, nemá rada, ak ju situácia zaskočí.

166

Bude to kniha o poriadku, rozhutuje G., zatiaľ čo umýva podlahy na prízemí, o poriadku sveta, možno do podnázvu dá radšej: o svetovom poriadku, bude si tie slová vyslovovať nahlas, potom sa rozhodne, ktorý výraz znie lepšie, možno aj svetoporiadok, názov si musí dôkladne zvážiť. O poriadku vo veciach, kompletne v celom časopriestore, o poriadku v kozme aj v spoločnosti, v ľuďoch, v ich myslení, v slovách a, samozrejme, v hodnotách, človek predsa musí vedieť, čo je dobré a čo zlé, čo správne a čo nesprávne, čo je pravda a čo lož, G. si to opakuje každý deň, je to jej modlitba, jej mantra. Svet, v ktorom sa všetko mieša, v ktorom nejestvujú stanovené hodnoty ani limity, potiaľ môžeš, ale odtiaľ už nie, svet, v ktorom neplatia pravidlá, jedni môžu a druhí nie, taký svet jej naháňa strach, je to svet-džungľa alebo džungľosvet, v takom by G. nechcela žiť, nemohla by, preto sa bráni, vymýšľa stratégie a neprestane, kým bude len trochu vládať, vie, že svet treba ochraňovať pred skazonosnými silami, o ktoré nie je núdza, treba sa oň starať, dennodenne. K spresneniu názvu svojej veľknihy sa ešte bude musieť vrátiť, pomyslí si, keď skončí s podlahami na prízemí a pomaly postupuje po úzkom schodisku do hornej časti domu, na názve záleží, aj ona si neraz vyberá knihy podľa názvu, názov musí okamžite zaujať, jej hlasy, tie dobré, ju nahovárajú, aby v názve použila slovo záchrana, presnejšie záchrana sveta, možno ich poslúchne, a to o poriadku ostane v podnázve.

167

Podlaha sa už ligoce ako zrkadlo a ona sa utvrdzuje v rozhodnutí zbytočne veci neurýchľovať, neukončiť knihu, skôr ako ju celú dôkladne nepremyslí, s megaprojektom sa nesmie unáhliť, nie za každú cenu, je v ňom ešte toľko nedoriešených problémov.

Ochranné stratégie treba ustavične nanovo vymýšľať, nikdy ich nie je dosť. Patrí k nim aj večerné počúvanie starého tranzistora, ktorý jej kedysi dávno daroval k narodeninám otec, príjem na ňom už nie je kvalitný, ťažko možno vyladiť stanicu tak, aby sa do nej neprimiešavali zvuky iných staníc, ale G. to neprekáža, naopak, prelínanie a splývanie obrovského počtu staníc, signálov, melódií a hlasov prináša čosi vzrušujúce, o hlasy jej ide najviac. Ak je večer čímsi rozrušená, ale najmä ak nemá istotu, či si v ten deň počínala správne, či v niečom dôležitom nezlyhala a či metódy zachraňovania, ktoré použila, sú aspoň trochu účinné, schopné zabrániť rastúcemu chaosu, v takých večeroch ju upokojuje šum vychádzajúci zo starého tranzistorového rádia. Pomaly, pomaličky otáča gombíkom, presúva jazýček po stupnici a zachytáva zmes hlasov prichádzajúcich z rôznych kútov sveta, presne ich nemožno rozlíšiť, každý má trochu iný rytmus, iné tempo, inú intonáciu, nesúlad, ktorý by ju inokedy vyvádzal z miery, jej pri neskorovečernom zachytávaní zvukov prináša príjemné vzrušenie, zvuky vytvárajú celok, hlas proti hlasu,

168

169

a predsa napokon akýsi súlad, pomyslí si, takmer ako pri kontrapunkte v hudbe. Čo je však ešte dôležitejšie, G. tuší, že medzi poprepletanými hlasmi je jeden, ktorý je určený jej, čaká na ňu, chcel by sa pridať k jej vnútorným hlasom, dobrým, dôverne známym, len musí vystihnúť pravú chvíľu, vyčkať, kým G. zapne prístroj a s trpezlivou odovzdanosťou k nemu priloží ucho. G. verí svojej predtuche, zohne sa k stolu, až sa lícom takmer dotýka ošúchanej bakelitovej skrinky, hlas, ktorý sa v éteri šíri kvôli nej, musí hľadať štrbinky medzi inými zvukmi, aby prenikol do jej izby, k jej uchu, aby ho rozpoznala, s triedením a lúštením hlasov už má skúsenosti. Celá je v strehu, konečne akoby ho zachytávala, hoci nemá istotu, komu patrí, ani na okamih nezapochybuje o jeho výnimočnosti, je presvedčená, že hlas, ani nie prihlboký, ani nie privysoký, pochádza zo záhadného nadľudského zdroja, chvíľami sa jej zdá, že patrí mužskej bytosti, inokedy by ho skôr označila za hlas patriaci žene, G. by nemala nič proti tomu, ak by Najvyššia bytosť mala ženskú tvár, a nielen tvár, ale aj ženský pohľad na svet, schopnosť chápať aj bez dlhých slov, preciťovať do hĺbky a komplexne. G. verí, že hlas jej čoskoro prinesie posolstvo, na ktoré roky čaká, čakali už toľkí pred ňou, posolstvo vesmírneho významu, najdôležitejšie, aké môže človek vôbec dostať, G. musí veriť, že posolstvo naozaj onedlho príde, času na záchranu alebo aspoň na opravy nie je nazvyš.

Neuveriteľné, ako málo sa ľudia zaujímajú o podstatné veci, stačí počúvať, o čom sa najčastejšie rozprávajú, niežeby sa niečo také G. mimoriadne usilovala, ale keď čaká na zastávke alebo v obchode, nemôže si zapchať uši, doliehajú k nej slová a vety okolostojacich, samé povrchnosti, malichernosti, mimochodom, veľmi neporiadne, zle poskladané alebo neukončené, nezodpovedne rozsekané vety, vety s rozmetanými, z pôvodného kontextu akoby povytŕhanými a do celkom nových, neočakávaných celkov povkladanými slovami, ešte aj slová sú rozstrapatené. G. posudzuje ľudí aj podľa toho, aké vety tvoria, či usporiadané, s pravidelným slovosledom, celistvé, alebo útržkovité, neusporiadané a neukončené, iba akési zdrapy myšlienok bez prísnej racionálnej súvislosti, všimla si, že väčšina ľudí hovorí v zdrapoch, preskakuje od jednej veci k druhej, bez logických prechodov, bez poctivo premyslených cestičiek od myšlienky k myšlienke, stačí napríklad len chvíľu počúvať politikov, slová sa len tak sypú z ich úst, ale kde je jasný zmysel, kde je posolstvo. Oddávna je presvedčená, že ľudia, ktorým vychádzajú z úst zdrapy, nesúvislé a nesprávne zoradené franforce, takí ľudia nemôžu prispievať ani k ustanoveniu poriadku vo svete, vo vzťahu k slovám sa odkrýva aj vzťah k veciam, ku všetkému, poriadok v myšlienkach, spôsob, ako ich vyslovujeme, je naozaj dôležitý, o tom G. ani najmenej nepochybuje. Ľudia by mali menej rozprávať, aj o tom je presvedčená, trúsiť menej chaotických slov nezohľadňujúcich nijaký cieľ, nijakú myšlienkovú nadväznosť, kontinuitu,

170

G. má už-už na jazyku obľúbený zvrat o kontinuálnom komplexe kauzálnych väzieb, no zháči sa, neistá, či by ju to neodviedlo priďaleko, stáva sa to aj jej, a tak sa pokúsi vrátiť k začiatku. Áno, bolo by treba menej rozprávať, pokračuje vo východiskovej úvahe, a ak už človek chce niečo vypovedať, mal by si v hlave najprv dobre usporiadať myšlienky, a nemal by napríklad nechávať vety otvorené, svedčí to o lajdáctve, o nezodpovednosti k svetu, pripadá jej to, ako keby niekto, kto odchádza z miestnosti, nezatvoril za sebou dvere, nech druhí tápu v neistote, odišiel definitívne alebo sa len tak presúša, von, dnu, von, dnu, veta má byť uzatvorená, s jasným záverom, ale nikoho taká vec netrápi, tak ako, zdá sa, nikoho netrápia pribúdajúca poruchovosť sveta. Keď si G. nechtiac vypočuje rozhovory okolo seba, je z nich skľúčená, o najdôležitejšom sa mlčí, niečo síce odznie v diskusiách s ochranármi, kriticky sa vyjadrujú o zásahoch do prírody, jedných horších ako druhých, o topiacich sa ľadovcoch a vyrúbaných pralesoch, o vysychajúcich jazerách, o strácajúcej sa diverzite živočíšnych a rastlinných druhov, o zhoršujúcej sa celkovej klimatickej situácii, ale o zväčšujúcej sa entropii v akejkoľvek oblasti života, o rastúcej neusporiadanosti, o zväčšujúcom sa chaose a o hroziacom rozklade hodnôt vo svete, o tom veru takmer nepočuť, hoci aj tu platí, že všetko so všetkým.... najmä tu to platí, pretože zosieťovanie, pretože všetci sme v jednej sieti. Možno sa ľudia iba pretvarujú, nasadzujú si masku, pretože nechcú o takých veciach hovoriť nahlas, ale čo

171

ak ich naozaj netrápia, čo ak o nich, o najdôležitejších, vôbec ani nepremýšľajú, nevedomí a nevidomí, niekedy sa G. vážne obáva, že väčšina si nijaké nebezpečenstvo neuvedomuje.

Počas utierania prachu sa G. niekedy zdrží dlhšie pri veľkom toaletnom zrkadle v matkinej spálni, niekoľkokrát obíde prachovkou drevený rám, potom sa inou handrou pustí do čistenia zrkadlovej plochy, na rodičovskom nábytku si dáva veľmi záležať, vie, s akou hrdosťou o ňom hovorieva matka, kupovali sme ho na splátky, ale dožičili sme si ozaj kvalitný nábytok, tak hovorieva, veľmi kvalitný na naše pomery, G. starostlivo leští skrine, manželské postele, príborník, toaletný stolík so zrkadlom, tam sa zdrží dlhšie aj z iných dôvodov, niežeby sa rada na seba pozerala, priemerná tvár, priemerné vlasy, priemerná postava, vie o svojich nedostatkoch, no nič nerobí pre ich zmenšenie, nevytrháva si prihusté obočie, nebojuje proti pehám ani proti vráskam špeciálnymi krémami, neprefarbuje si začínajúce šediny, čas musí využívať na dôležitejšie veci, ako je zovňajšok. Ak sa predsa na seba zahľadí, sústredí pozornosť na tvár, stojí pred zrkadlom a uprene sa díva do tváre, pozoruje najmä oči, napokon nevníma nič iné, len oči. Fascinovane sa približuje ku sklu, takmer sa ho už dotýka, takmer splýva s ním, rada by sa primkla ešte tesnejšie, aby prenikla za zadnú stenu zrkadla, aby sa mohla naozaj dotknúť tej druhej, akokoľvek by sa usilovala, bližšie sa už nedá.

172

173

Ty mi rozumieš, šepká prilepená k páru rozplývajúcich sa očí pred sebou, ostala z nich už len nejasná modrosivá plocha s obrovskou zrenicou uprostred, ty vieš, o čo mi ide, vieš, čo je pre mňa najdôležitejšie. Vzápätí urobí krok dozadu, no pohľad neodtrháva od ešte vždy neostrého obrazu zahmlenej tváre oproti, keby sa tak mohla premeniť na tvár reálnej dvojníčky, keby mohla dúfať, že kdesi na svete žije ktosi nielen s rovnakými očami, ktoré by videli všetko ako ona, ale aj s rovnakými pocitmi, s rovnakými úzkosťami a rovnakými túžbami. Predstava dvojníčky ju sprevádza od detstva, už vtedy túžila mať pri sebe niekoho veľmi podobného, ak už nie celkom rovnakého, no predovšetkým blízkeho, s kým by si dobre rozumela. Boli roky, keď na predstavu zdvojenej bytosti pozabudla, ale v poslednom čase sa jej opäť prinavracia do pamäti, o čo by jej bolo ľahšie, keby boli dve, ani pre dve by nebola úloha, na ktorú sa podujala, ľahká, no predsa len vo dvojici by si s ňou mohli lepšie poradiť. Ty, povie odrazu nahlas a napriami ukazovák proti zrkadlovému obrazu, ty si jediná, koho mám, jediná na celom svete, čo niečo chápeš, je-di-ná, zopakuje skľúčene. Prstom zľahka poklope na sklený ovál, ktorý pretína tmavá škvrna, zahaľuje krk a časť pleca tej druhej, G. s ňou statočne bojuje, používa rôzne čistiace prostriedky, no škvrna sa rokmi postupne aj tak zväčšuje, s tým už nič nenarobíš, upokojuje ju matka, keď vidí, ako sa G. trápi, veď nábytok má viac ako polstoročie, ale G. na kaz

skla nemôže nemyslieť, aj vo chvíľach veľkého rozrušenia, aké prežíva pri rozhovore so zrkadlovou dvojníčkou, ju pohľad na rozpínajúcu sa škvrnu stiesňuje, sme tu len my, opakuje a prstom pritom prechádza po obrysoch náprotivnej, rovnako skľúčenej tváre, okrem nás nikto. Prst vzápätí znehybnie, akoby zapochyboval o zmysle dotyku so sklom, G. sklopí oči, neukončí pohyb. Po chvíli odstúpi od zrkadla, len ja a ja, dopovie pološeptom, taká je pravda.

Kedysi mala priateľky, nikdy nie veľa, možno tri, možno iba dve, v niektorom období iba jednu, ale azda išlo skôr o kamarátky, nie o priateľky, ešte presnejšie o spolužiačky alebo rovesníčky, s ktorými zavše zašla do kina, s ktorými si niekedy, keď sa jej zdali matematické príklady priveľmi ťažké, robievali spolu domáce úlohy a neskôr sa stalo, že sa s nimi, ak nemala kompletné prednášky, spoločne pripravovali na skúšky. Ak by sa jej bol vtedy niekto opýtal, či tie vzťahy pokladá za skutočné priateľstvo a či jej na ňom záleží, pravdepodobne by sa zamyslela a napokon by pokrčila plecami, nevedela presne, čo si predstaviť pod skutočným priateľstvom. Z kníh, ktoré na prahu mladosti čítala – čítala ich veľmi veľa a veľmi rýchlo, keď už vyčerpala domáce zásoby, chodievala za matkou do knižnice, odtiaľ si ich prinášala – sa dozvedela, že priateľky sa vzájomne zdô-

174

verujú s najtajnejšími záležitosťami, pričom takmer vždy išlo o záležitosti ľúbostné. Na také rozhovory jej chýbal základný predpoklad, ľúbostné záležitosti ju akosi obchádzali, hádam ich obchádzala ona, ani o tom veľa nerozmýšľala. Raz, jediný raz, mala blízko k zaľúbenosti alebo, presnejšie, ktosi mal blízko k zaľúbenosti do nej, kolega z fakulty, sedávali, spočiatku náhodou, potom azda aj zámerne, na prednáškach vedľa seba, nerozumela vždy všetkému a on jej ochotne vysvetľoval, čo zložité vzorce a rovnice, ktorými prednášajúci zapĺňal tabule, znamenajú, čo si má pod nimi predstaviť a ako im má porozumieť. Z vďačnosti ho jedného dňa ponúkla napolitánkami, ktoré mala v taške, s ovocnou náplňou, také mala najradšej, a keď ich mali v akcii, vždy ich kúpila aj do rezervy. Bolo to vlastne tak, že v jeden deň, keď jej kolega siahodlho vysvetľoval látku, ktorú nechápala, pocítila odrazu nesmierny hlad, taký nástojčivý, až jej začalo v žalúdku škŕkať, spomenula si na napolitánky v taške, pripadalo jej hlúpe, aby si z nich len ona odlamovala, položila teda vrecúško, v ktorom ich mala uložené, na lavicu, povedala, aby si aj on zobral, poslúchol. Asi mu tiež zachutili, lebo odjedol pol vrecúška, a nabudúce, keď si k nej na prednáške opäť prisadol, vytiahol z tašky cukríky, takisto ovocné, a po prednáške jej povedal, že má na večer lístky do kina, mal ísť s kamarátom, ale ten nemôže, tak či by ona...

175

Dosť ju prekvapil, nerátala s ničím podobným, ale po krátkom zaváhaní súhlasila, svojím spôsobom bola na kolegu odkázaná, na prednáškach bolo čoraz viac látky, ktorej nerozumela. Išla, no hneď pri prvom stretnutí dostala varovný signál, a nebolo od nej múdre, že ho prepočula, ľahkovážne ignorovala, pretože, ako sa ukázalo, išlo o vážny signál, vážny a výpovedný. Chlapec pred vstupom do sály nevedel nájsť lístky, ktoré deň predtým kúpil, najprv celkom pokojne, neskôr už nervózne, takmer panicky šmátral po vreckách, a G. zdúpnela od hrôzy, čo všetko z nich povyťahoval, nechcela veriť vlastným očiam, keď sa v jeho rukách zjavil najprv rozmrvený kus chleba, potom stočená bužírka, drobná ceruzka so zalomeným hrotom, špáradlo, mince, a zhúžvaná vreckovka. G. užasnuto sledovala obsah chlapcových vreciek a cítila, že ju zaplavuje vlna odporu, napríklad už len vreckovka, odmala si dala záležať, aby jej vreckovky boli hladučké, bez krkvy, ak aj niektorú pri smrkaní počas dňa pokrčila, na noc si ju, už vysušenú, poskladala starostlivo pod vankúš a do rána bola vreckovka opäť hladká, akoby nanovo vyžehlená. Teraz zdesene sledovala chlapcov ďalší a ďalší úlovok, keď sa napokon v jeho dlani zjavilo zopár polorozbalených ovocných cukríkov, akými ju núkal, predstavila si lepkavé vrecko, určite aj jeho ruka je lepkavá, G. pri pomyslení, že chlapec sa jej bude chcieť ňou v prítmí kinosály dotknúť, pocítila nevoľnosť.

176

Naozaj nechápe, prečo prijala jeho pozvanie, mohla si ušetriť skľučujúcu skúsenosť, ešte počas filmu sa rozhodla, že s chlapcom sa už nestretne, ani za cenu, že jej nebude mať kto vysvetliť princípy hydrauliky, ktorá mala byť súčasťou najbližšej skúšky. Priateľkám by sa teda nemala s čím zdôveriť, a keby aj mala, pravdepodobne by to nerobila, tak ako nikdy nikomu nehovorila o svojich spočiatku zriedkavých a takmer nebadaných, neskôr čoraz väčších strachoch, nie, nešlo o strach pred skúškou alebo pred zubárskym kreslom, s tým si ešte ako-tak poradila, stačilo len prečkať potrebný čas, s takým strachom sa dalo prežívať, hoci aj to si vyžadovalo riadnu dávku odvahy. Oveľa horšie bolo, keď ju začali obchádzať iné strachy, keď do nej začali vstupovať bzučiace hlasy, útočili na ňu, prekrikovali sa s druhými, ktoré už mala aj predtým v hlave, ich nápor G. nesmierne vyčerpával, nevládala sa brániť, nechápala, ako si k nej našli cestu a vôbec prečo si vybrali práve ju. Po chrbte jej prebehnú zimomriavky, zakaždým, keď si pomyslí na prvé stretnutie s autoriťákom, mohli by ste mi opísať, čím sa vám tie hlasy vyhrážajú... G. zavrtela hlavou, čo mohla, už povedala, hoci aj proti svojej vôli, matke nikdy neodpustí, že ju ťahala k chlapíkovi v bielom plášti, možno tak trochu v kútiku duše aj uznáva jej argumenty, ale odpustiť jej úplne nemôže, najprv prosíkanie, potom naliehanie a nakoniec úskoky, aby ju tam priviedla a aby na ňu bielopláštnik, ktorého G. o čosi neskôr nazvala autoriťákom, naliehal, skúste presnejšie, inak vám nebudem schopný pomôcť.

177

Ale ja nechcem vašu pomoc, od nikoho nechcem, zažiadalo sa jej zakričať, len matka si myslí, že potrebujem, aby mi niekto pomohol, ja nie, mne je celkom dobre... a aj keď mi nie je dobre, to ešte neznamená, že chcem niečiu pomoc, že chcem niekomu cudziemu rozprávať, čo sa odohráva v mojej hlave, ešte k tomu podrobnejšie a presnejšie. G. cítila, ako jej od zadržiavaných slov stúpa do líc červeň, slová, ktoré prehĺtala, sa jej hromadili v hrdle, napúchali a tlačili ju, už nemohla prehĺtať, tlak silnel, premiestňoval sa nadol, do priedušiek, do pľúc, nedalo sa jej nadýchnuť, premohla sa zo všetkých síl, teraz jej už bolo naozaj zle, fyzicky zle, ale nechcela, aby bielopláštnik na nej niečo zbadal, a nechcela dať ani matke tromf do ruky, namáhavo pozbierala sily. Čo som mohla, už som povedala, zopakovala potichu, no dôrazne, to boli posledné slová, ktoré z nej vtedy pri prvej návšteve autoriťákovej ambulancie dostali.

Už roky sa G. takmer s nikým nestýka, s bývalými spolužiačkami ju nespája nič, ostali verné fyzike a očakávaniam, ktoré na ne kládlo bližšie i vzdialenejšie okolie, povydávali sa, majú deti alebo si urobili doktoráty a pobudli na zahraničných stážach, občas sa s niektorými z nich stretne, ale nemajú si čo povedať, G. nezaujímajú ich problémy s kariérou ani s rodinou, a oni by zas nechápali jej útrapy z rastúceho ohrozenia, z nebezpečne rastúceho chaosu sveta.

178

Vie, že je so svojimi trampotami sama, nik, koho pozná, nejaví o ne záujem, pravdaže, ak vynechá matku a autoriťáka, matka aspoň občas prejaví aký-taký záujem, robí to z lásky, niekedy dokonca predstiera, že chápe, o čo dcére ide, ale G. vycíti, že je to len pretvárka, aj keď dobre myslená, navyše z materinskej lásky, a autoriťáka k tomu zase zaväzuje profesionálna etika a, samozrejme, aj profesionálna zvedavosť, kladie jej najrozličnejšie otázky, inak by jej predsa nevedel naordinovať medikamenty, ani spísať dlhočizné správy, plné cudzích slov a najmä nezmyslov, G. si ich niekedy cestou domov z kliniky číta, ale nikdy ich nedočíta do konca, nestoja za to, naozaj samé nezmysly.

Okrem Ludolfovho čísla má G. rada ešte jedno, číslo spájané so zlatým rezom alebo s Fibonacciho postupnosťou, náhoda, ale aj zvukovo sa na seba obe čísla podobajú, pí a fí, v súlade ich označením nachádza G. zvláštnu radosť. O Fibonacciho postupnosti sa dozvedela na strednej škole, mali vynikajúceho profesora matematiky, v triede ich bolo zopár, čo sa jej chceli venovať aj po maturite, profesor si ich volával po vyučovaní do kabinetu, predviedol im nejaké veci naznačujúce zložitosť, a zároveň jednoduchú krásu matematického sveta, hovoril im o Leonardovi da Vinci, o súvislostiach medzi matematikou a výtvarným umením, ale aj medzi matematikou a vesmírom.

179

G. bola číslom fí očarená, doma si po večeroch rysovala úsečky, delila ich na dve časti a potom zase a zase, premeriavala, rátala, vychádzalo to takmer na milimeter presne, pomer celej úsečky k jej väčšej časti a pomer väčšej časti k menšej, skúšala to opakovane, fascinoval ju výsledok, zakaždým takmer rovnaké číslo, donekonečna.... Hoci G. o svete vtedy veľa neuvažovala, ešte nebol pre ňu zdrojom problémov a obáv tak ako o pár rokov neskôr, zapáčil sa jej jeho obraz, ktorý dávala tušiť Fibonacciho postupnosť, zdal sa skĺbený do celku, zjednotený, akoby ho podľa vopred daného vzorca vytvoril nejaký matematik, bol to svet, z ktorého na G. sálal pokoj. Dostávala sa takmer do extázy, keď v záhrade pri dome spočítavala lupienky na kvetoch, listy a konáre na stromoch, keď skúmala ulitu slimáka, čo sa zatúlal medzi zeleninové hriadky, prezerala množstvo iných prírodných tvarov, všetko dosvedčovalo platnosť čísla fí, pre G. sa aj ono stalo symbolom poskytujúcim dôkaz o harmónii vesmíru, k takému vesmíru získala G. dôveru, podvedome po ňom túžila už v mladosti, možno práve pí a fí boli dôvodom, pre ktorý sa rozhodla študovať matematiku, sen o usporiadanom, harmonickom svete v nej prežíval odjakživa. Ešte aj teraz, keď sa jej zmocňujú pochybnosti, zoberie si do ruky papier, ceruzu, pravítko a začne rysovať úsečky, deliť ich, premeriavať dĺžky jednotlivých častí, potom písať vzorce, ktoré si pamätá, výsledky súhlasia, oba, aj pí aj fí stále platia, nemenia sa, útecha v rozdrobenom, roztrasenom svete.

180

181

Priateľstvá už možno nikdy neuzavrie, ale veľmi by potrebovala niekoho, komu by mohla naozaj dôverovať, pred kým by sa mohla celá rozpovedať, nie tak, ako to chce od nej autoriťák, ale o naozajstných problémoch, pre ktoré sa trápi, rozpovedať sa o svojej bezradnosti voči krehkosti a zraniteľnosti sveta, ale aj o túžbe zachraňovať ho, o rôznych technikách záchrany, ktoré vymyslela a ktoré bude, nech by sa stretali s akýmkoľvek odporom alebo výsmechom, naďalej vymýšľať, zdokonaľovať, ešte húževnatejšie, ešte zanietenejšie, ak to nebude robiť ona, neurobí to nik, áno, potrebovala by niekoho, kto by jej poradil, pomohol s rozpracovaním megaporojektu, takého človeka, či by už išlo o priateľstvo alebo nie, by veľmi potrebovala. K nikomu nemá dôveru, k politikom najmenej, klamú, niekedy akoby ani sami neverili vo vlastné sľuby, zmena, zmena, plné ústa zmeny, ale o akej zmene hovoria, o zmene výpočtov daní, odvodov, rodinných prídavkov, bankových ziskov, príplatkov za nočnú alebo víkendovú prácu a ktovie čoho ešte, ale na najdôležitejšiu zabúdajú, zmeniť by bolo treba myslenie, nie iba nejaký paragrafík alebo novelu zákona, to nie je najdôležitejšie, ale aby sa človek naučil inak myslieť, aby si konečne ujasnil, čo sú skutočné priority, napríklad aby všade zavládol poriadok, aj v myslení, práveže najmä v ňom, v hodnotách, potom by sa dali vyhodiť von oknom taľafatky, nepotrebné haraburdy, o ktorých niekto natáral, že sú potrebné, ba nevyhnutné a v ktoré ľudia uverili.

G. sama sebe zanietene prikyvuje, áno, chýba základ, zameranie na podstatné veci, stanovenie pravidiel, toto sa musí, toto sa nesmie a toto sa môže, rovnako pre všetkých, nijaké výnimky, nijaké nerovnosti, nijaké dojednávania a kupčenia, nijaké korupcie, predovšetkým však upratať, každý kútik sveta, celý svet, odpratať špinu, ktorej sa na zemeguli nahromadilo najmä za posledné storočie neúrekom, upratať a potom uprataný svet starostlivo udržiavať pri živote, G. si opäť prikývne, áno, ak by to ľudia pochopili, nastala by naozajstná zmena.

Kedysi sa v jednom románe dočítala, že svet možno zachrániť krásou. Vtedy, mohla mať tak okolo sedemnásť, osemnásť, ju veta o kráse zaujala, premýšľala o nej, takisto o záchrane sveta, pravda, vtedy to ešte bola pre ňu len okrajová, skôr náhodná myšlienka, ku ktorej prišla vďaka knihe, nie najdôležitejšia ako potom neskôr. Celkom jej ani neporozumela, nevedela si predstaviť, ako možno krásou zachraňovať a čo to vlastne je, záchrana sveta. A dnes, keď by už o celej záležitosti vedela povedať čosi viac, dnes tej zvláštnej vete neverí, možno aj preto, lebo krásou sa teraz hocikto oháňa, napchá ju všade, do každej štrbinky, kasá sa ňou, chce ju čo najlepšie predať. Krása dnes trčí z každej reklamy, z každého titulného listu časopisov, trebárs na autá, bytové zariadenie, a najmä v súvislosti so ženami, musia byť krásne,

182

za akúkoľvek cenu, doparoma aj s krásou, zamrmle G., zovšadiaľ vytŕča, všade ju ponúkajú, a čo z toho, svet jej má plné ústa, ale nenapráva sa.

Ak by sa predsa ešte niekomu dalo dôverovať, potom azda najmä ženám, možno nie všetkým, nie v každej situácii, pomyslí si G., keď zase raz premýšľa o náprave vecí, ženám, ktoré čosi skutočne robia s neporiadkom sveta, alebo sa aspoň poctivo usilujú, vynášajú smeti, perú, odkladajú porozhadzované veci, umývajú dlážky, vysávajú koberce a utierajú prach, plátajú diery, zašívajú, sceľujú, opravujú, usporadúvajú. Vzpierajú sa proti chaosu, dennodenne nanovo, ani si riadne neoddýchnu, skončia s jedným upratovaním, a už môžu začínať s ďalším, lebo poriadok je nesmierne krehký a nevydrží dlho nápory, ktorým je vystavovaný, treba ho ustavične chrániť, zápasiť oň, živiť ho vlastnými silami, vlastnou energiou a vlastným dychom, ak človek čo len trochu chce čeliť šíriacemu sa rozkladu, všadeprítomnej entropii, treba chrániť aj vlastným dychom a vlastným telom. Ak aj nie sú ženy vždy úspešné, sú obozretnejšie, vnímavejšie k rozkladným tendenciám, ktoré číhajú za každým rohom, nenápadne driemu v každej, aj tej najnepatrnejšej vecičke, rafinovane vyčkávajú na svoju chvíľu, aby zaskočili, prepadli, nivočili, ženy sú aj trpezlivejšie, a záchrana sveta si vyžaduje obrovskú trpezlivosť, to už vie G. aj z vlastnej skúsenosti... 183

V poslednom čase si G. predstavuje Najvyššiu bytosť so ženskou tvárou, tak to zapísala aj do veľkej knihy, na ktorej jej veľmi záleží.

Dobre sa jej premýšľa pod Dalmou, zakaždým keď k nej pristúpi, najprv ju pohladí po kôre, tak si po desaťročia zaužívala??, opýta sa, ako sa má, či jej niečo nechýba, a potom začína rozprávať o problémoch, ktoré ju najväčšmi trápia, niekedy sa rozhovorí o tom, ako pokračuje v práci na megaprojekte, aké nové myšlienky rozvíja, alebo sa jej posťažuje, zverí sa s ťažkosťami, ktoré musí prekonávať. Dalma mlčí, len mierne zaševelí konármi, možno na znak súhlasu a pochopenia, možno dáva najavo únavu, už si svoje odžila, G. si všimne, že v hornej časti stromu opäť pribudol jeden vysychajúci, vzdychne si, ibaže privysoko, nedočiahne tam, mala by niekoho zavolať, kto by ho spílil, ale koho, nie je schopná zohnať spolupracovníkov na svoj projekt, a nevie nájsť ani niekoho, kto by sa podujal spíliť suché konáre. Povzdychne si, Dalma starne, chradne, tak ako matka, ako onedlho začne chradnúť aj sama, akokoľvek sa usiluje, nie je v jej silách postarať sa o všetko tak, ako by si predstavovala.

Niekedy G. premkne z pocitu osamelosti taká úzkosť, až sa jej zdá, že ju zviera silná obruč, obruč sa sťahuje, G. má strach, že ju už-už pretne, rozsekne na dve

184

185

časti, ktoré sa od seba oddelia, a už nikdy sa nenájdu, nikdy sa nebudú môcť spojiť. Pristúpi k telefónnemu aparátu, roky rokúce má svoje miesto v jedálni v pravom rohu stolíka, tri centimetre od oboch krajných hrán, nemoderný prístroj, oveľa väčší, neforemnejší, ako sú dnešné, nikdy by sa ho nevzdala, nevymenila za iný. Matka by aj bola súhlasila, keď im montéri z telekomunikácií chceli namontovať nový, ale ona rázne zaprotestovala, je to ich telefón, na ktorý sa pamätá ešte z detstva, prešlo ním toľko matkiných a trochu aj jej rozhovorov, nezvykla by si na iný, pripadal by jej ako drzý dotieravec, votrelec, ktorý sa z ničoho nič chce odteraz zúčastňovať na ich živote, vypočuť si vety od pár príbuzných a známych, ktorí im občas zavolajú, vety určené matke a v zriedkavejších prípadoch aj jej. Nedopustila by takú nehoráznosť, starý telefón ju už poznal, vedel, že niekedy k nemu prichádza, sadne si na stoličku vedľa stolíka alebo len tak chodí po izbe a uprene naň hľadí, urputne premýšľajúc, ako vybŕdnuť z osamelosti, márne sa pritom usiluje spomenúť si na číslo, ktoré by mohla vykrútiť, pamäť je v takom prípade úplne nanič, snorí teda vo fantázii, jedno jediné číslo, ktoré by pomohlo prekonať bolesť z osamelosti, no aj fantázia, inokedy taká živá, zlyháva. G. sa nahne nad aparát, opatrne zdvihne ruku a prsty sa priblížia k ciferníku, takmer sa ho dotýkajú... sama, obrovsky sama, nájsť počúvajúcich a vidiacich... zapísala si do tajného zošita Z2, počúvajúcich, vidiacich

a chápajúcich, pretože ide najmä o to, aby ľudia počúvali, videli, chápali. Prsty sa jej chvejú od túžby dotknúť sa kruhovej plochy, nájsť v chladivom dotyku kúsok istoty, v niekoľkých cifrách, ktoré by mohla vykrútiť, niekedy G. neodolá a priloží si k uchu slúchadlo, načúva signálu, opakovanému tónu, vedieť tak číslo, na ktoré by mohla zavolať, konečne môcť hovoriť s niekým o podstatnom, o najpodstatnejšom, poznať aspoň jedno také číslo. Občas sa v nej prebudí nádej, že jedného dňa odrazu zachytí zvonenie starého aparátu a na druhom konci sa neozve nijaká príbuzná ani matkina bývalá kolegyňa, ale hlas, ktorý si bude žiadať ju, chcel by hovoriť s ňou, jedine s ňou, s G., pretože len ona je kompetentná vo veci projektu, prihovoril by sa jej ako dobre známej, ako niekto, kto ju pozná, hoci sa nikdy nestretli, vedel by o jej myšlienkach, o problémoch, pre ktoré sa trápi, a čo je najdôležitejšie, chcel by sa na riešení problémov podieľať. G. úpenlivým pohľadom prevrtáva skrinku aparátu, preniká do jej vnútra, za závitmi a cievkami tuší prítomnosť niekoho, na koho dlho, predlho čakala, už-už zachytáva rozochvievanie membrán, izbou sa rozozvučí telefónne zvonenie, len vydržať, trpezlivosť a tvrdošijnosť, nikdy jej nechýbali, čakanie sa raz musí skončiť, nie je predsa možné, že spomedzi toľkých miliónov, vzápätí sa poopraví, z toľkých miliárd by sa nenašiel nikto, kto by jej mohol zavolať, kto prežíva rovnaké úzkosti ako ona, sužuje sa pre rovnaké problémy.

186

Raz sa jej tá predstava vo sne splnila a útrpné vyčkávanie pri aparáte nebolo zbytočné, napokon sa našiel hlas, ktorý hovoril presne to, čo G. chcela počuť, vyjadroval rovnaké myšlienky, aké jej vírili hlavou, dokonca používal rovnaké slová, aké používala ona sama, v tom sne zažila obrovský príliv šťastia, nebola už osamotená, bol tu okrem nej ešte niekto. Ibaže po prebudení sa pocity šťastia vytratili, postupne ako sa preberala k vedomiu, rozpoznávala v doznievajúcich zvukoch vlastný hlas, jeho ozvenu, ktorá sa niekedy znásobovala, utvárala celý chór a taká mnohonásobne prítomná jej blúdila hlavou celý nadchádzajúci deň, vnútorné hlasy, povedal by autoriťák, keby mu porozprávala o sne so zvoniacim telefónom a Bytosťou, ktorá sa jej prihovorila, ale autoriťák by tvrdošijne opakoval jedno a to isté, takže zase hlasy, a chcel by počuť viac podrobností. Keby jej teraz niekto položil otázku o potrebe priateľstva, zvolala by, možno by ani nezvolala, len tíško by povedala, veľmi potrebujem nájsť počúvajúcich, tak si to už dávnejšie zapísala, nájsť počúvajúcich, vidiacich a chápajúcich, presne tak to stojí v tajnom zošite Z2.

Nebezpečenstvá číhajú na každom rohu, svet sa priam pred jej očami stáva hrubší, chaotickejší a nestabilnejší, a najskľučujúcejšie je poznanie, že ani dom, v ktorom žije od narodenia, neposkytuje dostatočnú ochranu.

187

Ako nedávno, keď upratovala horné izby, poctivo ako každý deň, stala sa taká vec... v spálni sa zdržala o čosi dlhšie, matka už pod schodmi nervózne pokašliavala, mali ísť spolu čosi vybavovať na úrad, ale G. ešte nebola hotová, nemôže predsa odísť z domu, kým nedá všetko do poriadku, dlhoročný zvyk, jedno zo základných pravidiel, naozaj nemôže porušiť. Neuveriteľné, koľko prachu dnes bolo na nábytku, povedala ospravedlňujúco, keď konečne vyšla z izby a všimla si výraz matkinej tváre, ale nechávaš celý deň otvorené okná, aj tie, čo vedú na ulicu, a prach si môže sadať, koľko len chce. Ty s tvojím prachom, vybuchla matka podráždene, môžeme sa aj oneskoriť, zmeškať úradné hodiny, tebe je jedno, stále budeš len o tom istom, zaujíma ťa okrem prachu ešte aj niečo iné na svete? G. prekvapene zastala, matkin výpad bol pre ňu celkom nečakaný, zvyčajne bývala pokojnejšia, trpezlivejšia. Ako sa vôbec môžeš takto pýtať, odpovedala zarazene, netušiac ešte, že bude nasledovať ďalší úder, samozrejme, zopakovala po chvíli, veď vieš predsa, zaujíma ma celý svet. Krátko zaváhala, či má byť v svojej odpovedi konkrétnejšia, ale nápad hneď zavrhla, pár slovami sa nedá vysvetliť podstata jej záujmu ani podstata takej zložitej záležitosti, ako je starosť o svet, napokon, koľko ráz sa to už matke pokúšala vysvetliť, zbytočne, ani teraz by nebolo inak.

188

189

Svet, bolo to polozvolanie, polootázka, plná irónie, matke očividne dotiekla posledná kvapka trpezlivosti, ak ťa aj zaujíma, pokračovala, neskrývajúc hnev, tak iba ako miesto, kde sadá prach a kde ho možno z neho utierať, celý život sa sústreďuješ len na neporiadok, špinu, prach, akoby si nevedela, že aj my sami sme len prachom. Prosím, nechápavo zajachtala G., matkine slová ju nesmierne zaskočili, vôbec ti nerozumiem. Čo už je na tom nezrozumiteľné, čo už len... z matkinho hlasu sa odrazu stratila podráždenosť a bolo v ňom cítiť únavu, únavu a rezignáciu, myslela som len to známe biblické... prach si a na prach sa obrátiš... akoby si to nepoznala, prečo ťa tak prekvapuje. G. neveriaco hľadela na matku, potom pred seba, opäť na matku, taký zlomyseľný útok by nebola čakala, namierený presne na základ jej filozofie, na jeden zo základov, matka vlastne chcela naznačiť nezmyselnosť dcérinho presvedčenia, boja, celoživotného úsilia, do ktorého ona vkladá všetky sily... nezmyselnosť a absurditu, matka sa teda celý čas pretvarovala, zapisovala síce na písacom stroji a neskôr na počítači jej myšlienky, no iba predstierala, že chápe ich dôležitosť, dôležitosť všetkého, čo G. robí, v skutočnosti si myslela svoje, nebrala dcérinu prácu vážne, pochybovala o jej význame, také poznanie by bolo priveľmi kruté. G. meravým pohľadom skĺzne z matky na seba, na svoju ruku, ktorú drží akoby v obrane polovystretú v priestore medzi nimi, z ruky sa jej pohľad kĺže ďalej nadol, k pásu, nohám, náhle oťaženým, akoby priko-

vaným k zemi, potom sa znovu vráti k matke, zabodne sa do jej očí, G. by chcela zistiť, ako to matka myslela, opýtať sa, či biblický výrok musela pripomenúť práve teraz, či ho vôbec musela vysloviť. Ale no tak, ozve sa matka, tón má už ako zvyčajne mierny, no tak, zopakuje, veď som nemyslela nič zlé. G., vyvedená z miery, pomaly pokrúti hlavou, čokoľvek sa ešte vypovie, bude to len dodatok, niečo nadbytočné, zavádzajúce, podstatné sa už vyslovilo, preťalo vzduch, zasvišťalo, ešte vždy jej sviští v ušiach, bolestivo naráža na bubienky, preniká za ne, zasahuje celé telo, celú telodušu. To si nemala, G. si zahryzne do pery, urputne hľadajúc slovo, ktoré by bolo protiváhou, ktorým by mohla zničiť vyslovené, zrušiť ho, vrátiť do nemoty, do zvukového nebytia alebo aspoň zmenšiť jeho silu, postaviť hrádzu proti jeho deštruktívnemu pôsobeniu, nenachádza ho však, ako zvyčajne, ani tentoraz nenachádza pravé slovo, to si naozaj nemala povedať, zopakuje napokon ešte raz potichu, akoby už viac pre seba. Kráčajú vedľa seba mlčky, obe zabraté do svojich myšlienok. Keď už prichádzajú k zastávke, matka sa akoby mimochodom dotkne prstami dcérinej dlane, zľahka, mäkko, kratučký okamih, pokus o spojenie, náznak priľnutia pokožky na pokožku, predovšetkým signál, v ktorom je nádej na odpoveď. G. signál postrehne, nie je ho možné nepostrehnúť, no opäť pokrúti hlavou, nemôže odpovedať inak, odtiahne ruku, odstúpi o krok od matky, také čosi by od

190

191

nej naozaj nebola čakala, smútok sa v nej usádza hlbšie a hlbšie, tichý, ani preň by nevedela nájsť vhodné slovo.

Raz v noci náhodou zachytí z tranzistora koncert renesančnej hudby, zaujme ju najmä moteto, motetá má rada, toto je akési iné, nie dvoj-, nie troj- alebo štvorhlasé, moteto, čo vysielali uprostred noci, bolo pre tridsaťdva hlasov, tak ho zahlásili. G. najprv pochybovačne pokrúti hlavou, o takom niečom e š t e ani nepočula, o to väčšmi sa ponorí do plynúcich tónov, z ktorých každý akoby išiel s vo jou cestičkou, odlišnou od ostatných, no potom sa všetky stretnú, spriatelené, navzájom ladiace, s p l ý - vajúce, pomyslí si, hlas proti hlasu, a napokon predsa len harmónia. Dlho nemôže zaspať, myslí na skladateľa, na moteto s viac ako troma desiatkami hlasov, zliatím mnohorakostí pôsobí ako ozajstný zázrak. Neprekvapuje ju, keď sa dozvie, že Johannesa Ockeghema uznával a v čomsi naňho v kompozícii neskôr nadviazal geniálny lipský organista. Obaja pochopili základné zákonitosti vesmíru, sú v ich hudbe zreteľne prítomné, G. to vycíti.

Pri jednej z návštev u autoriťáka museli pred ambulanciou veľmi dlho čakať, od rána vyhladli, matka odbehla kúpiť rožky a pár plátkov šunkovej salámy, nestáva sa, aby zabudla z domu zobrať niečo pod zub,

aj dnes pripravila chlebíčky so syrom, pre niečo sa v poslednej chvíli pochytili s G., zabudla na balíček, ostal na kuchynskom stole. Kým bola preč, prisadol si ku G. bradatý chlap, ktorý dovtedy chodil nervózne po čakárni hore-dolu, pôsobil rušivo, ale nik sa neozval. G. nemala najmenšiu chuť dať sa s ním do reči, bola zle naladená, mrzela ju ranná hádka pre hlúposti, ako zvyčajne, s nikým sa jej nežiadalo rozprávať, aj to chcela dať bradáčovi najavo, ale po jeho prvých slovách spozornela, tváril sa, že ju pozná a že pozná aj jej problémy, a G. sústredene premýšľala, či sa tu už niekedy predtým stretli, aj tak však nechápala, odkiaľ by mohol vedieť, čo ju najviac zaujíma a trápi. Svet treba dať do poriadku, povedal chlapík, hneď ako si sadol vedľa nej, a G. celá stŕpla od napätia, čo bude nasledovať, takú vetu jej ešte nikto nikdy predtým nepovedal, vetu, ktorá vyjadrovala podstatu a prapríčinu jej mnohoročného úsilia, dal sa ňou vyjadriť zmysel jej existencie. Musel si všimnúť údiv na tvári G., ako spozornela, ako zo seba ledva vyjachtala, hovoríte... že treba... Premeral si ju šacujúcim pohľadom a sebaisto s dôrazom na každé slovo zopakoval, jasné, že ho treba dať do poriadku. A... vy, ledva to zo seba dostala, vy... Ja už na tom pracujem, odpovedal chlap s takou samozrejmosťou, ako keby oznamoval, že na zajtrajší deň meteorológovia predpovedajú zrážky.

192

193

Pra-cu-je-te, neveriaco zopakovala G. a už ani nezakrývala hlboký úžas. Jasné, ale nie sám, som členom tímu, oznámil jej dôverne, zmiešaného, dodal a neurčito ukázal prstom smerom nahor, pracujeme na tom niekoľko rokov, už sme pripravili niekoľko dobrých projektov. Pro-jek-tov, zopakovala G. ako v tranze. Šak teda, aby som necigánil, pripravovali ich... oni, zase prstom namieril k plafónu, oni s nami jakože len konzultovali, viete, sú na také veci lepšie vybavení. Kto, spýtala sa sotva počuteľne G., zaplavená náhle najprotichodnejšími pocitmi. Že sa pýtate, jasné, že... oni, chlapík sa naklonil ku G. a ešte väčšmi stíšil hlas, aby jeho slová nepočuli nepovolaní. Mimozemšťania, vydýchol jej do ucha, aby ste chápali, mám s nimi spojenie. Spojenie, G. hlesla tlmene a on dôverne pokračoval, už dávno... ani by ste neverili, jakí sú geniálni, aj pri nadväzovaní spojenia, aj pri ostatnom, fakt geniálni, o šeckom tu u nás majú podrobné informácie, a preto môžu predvídať veci, ktoré sa stanú, a aj mi o tom niekedy niečo prezradia, aby som mohol tých, ktorých sa to týka, varovať, šak to aj robím. G. ani nedýchala od vzrušenia, hoci nemala rada telesné dotyky, pomkla sa o centimeter k chlapíkovi, ktorý pokračoval, najhlavnejšie šak je, hovoril s prižmúrenými očami, najhlavnejšie je, že majú aj geniálne projekty, famózne, vy mi neuveríte, ale oni namojdušu

vedia, čo by sa dalo s týmto tu ešte urobiť, jak by sa to tu dalo opraviť. Pohltená úžasom nereagovala, a chlapík pokračoval, len jedna vec im zatiaľ robí problémy, naklonil sa k nej ešte väčšmi, bol už celkom blízko a G. zacítila kyslastý pach jeho potu, no premohla odpor a neodtiahla sa, s napätím čakala ďalšie slová. Jak by som vám to povedal, aby ste vedeli, je to tajné, bradáčova tvár sa už takmer dotýkala jej, nedarí sa im nájsť toľkých, koľkých by potrebovali, nie je mnoho tých, ktorí by boli schopní a chceli by aj spolupracovať, je nás málo, šak asi chápete, čo tým myslím. G. prikývla, áno, chápe, veľmi dobre chápe, povedala si v duchu, ľudia sú väčšinou ľahostajní k dôležitým veciam, má s tým skúsenosti, ani ona nevie nájsť nikoho, kto by rozmýšľal podobne ako ona, kto by chcel spolupracovať, málokomu naozaj záleží na usporiadaní sveta, na odstránení nerovnováh, nepozná nikoho v okolí, kto by sa skutočne a do hĺbky zaujímal o tie veci, napríklad o entropiu, a čo sa ona s ňou dennodenne nabojuje, ani vlastnú matku sa jej nedarí presvedčiť o význame dôkladných záznamov o kabátoch, uterákoch, vešiakoch, o dodržiavaní dôležitých pravidiel týkajúcich sa utierania prachu a podobne. Prikývla ešte raz, o niečo dôraznejšie, aby chlapík nemal najmenšie pochybnosti o jej súhlase, ale nahlas nepovedala ani slovko, nechcela by sa celkom prezradiť, uvidí, ako sa bude rozhovor ďalej vyvíjať. Všimol si jej gesto a povzbudene zopakoval, šak akurát v tom je problém, že je nás málo, ale jak to už

194

býva, vyvolených nikdy nebýva dosť, tak na nás, čo nás oslovili, potom pripadne omnoho viac roboty, pridelia nám ju, a potom nás aj kontrolujú, úlohy sú tajné, strašne tajné, naozaj len pre vyvolených, šak rozumiete. Iste, opäť prikývla, cítila, ako jej v hlave začína bzučať, ako sa v nej zvírili myšlienky, a aj hlasy, najradšej by ich, skôr ako zosilnejú, umlčala, môžu jej len prekážať, teraz ich naozaj nepotrebuje, musí ich utlmiť, odohnať. A tie projekty, vydýchla pološepky, premáhajúc silné vzrušenie, projekty ju zaujímali najviac, na čom sú založené, opýtala sa a pozrela sa chlapíkovi priamo do očí, na akom princípe? Keď si k nej prisadol a povedal, že svet treba dať do poriadku, po prvom údive v duchu zaplesala od radosti, hlavou jej preblesla myšlienka, že konečne je tu ešte ktosi, koho trápi to, čo aj ju, kto prežíva podobné problémy, zhrýza sa pre ne, možno sa s ním bude môcť radiť o svojom megaprojekte, a možno príležitostne aj spolupracovať. Nóóó, na jakom princípe, bradáč si odkašľal, akoby zaváhal, či má pokračovať, z úst mu pritom vyfrkla slina a G. sa rýchlo odtiahla, nemala z neho najlepší dojem, ohúril ju svojimi slovami, to nemôže poprieť, ale celkový dojem... mihlo sa jej mysľou, že stratégie, ktoré vymysleli iní, budú možno odlišné od jej, a čo potom... ona je skalopevne presvedčená o správnosti svojich projektov a takisto stratégií, nevzdá sa ich v nijakom prípade. Viete, je ich strašne veľa, kývol rukou, každá civilizácia má iné projekty, lebo jakože má na veci svoj pohľad

195

a ja som už zistil, že šecko je vecou pohľadu alebo, keď chcete, vecou uhla, z ktorého sa na to dívate... To je pravda, poznamenala G., skrývajúc nedočkavosť, na uhle pohľadu záleží... ale predsa len, o projektoch keby ste... Pozrite, ja som v kontakte so šeckými, pre istotu, dodal, s obrami aj s najmenšími, teda chcem povedať s megamašinami aj s tými mikroskopickými, sú úplne malulinkí, zohol malíček na pravej ruke a ukázal na jeho posledný článok, takíto, a ešte aj menší. S megamašinami, zopakovala G. neveriaco, nerozumiem vám celkom dobre. Jasné, jak by ste aj mohli, na prvý raz, povedal chlap, to chce čas, totiž, jak by som vám to vysvetlil, musíte zabudnúť, čo vás naučili v škole... teda, chápete, šecko sú stroje, aj my sme jako stroje, strašne komplikované automatické systémy, a tie systémy, teda jako my, sú navzájom prepojené kozmickými elektromagnetickými obvodmi a každý elektromagnetický obvod... Vy ste tiež študovali fyziku, opýtala sa G. zarazene, nevediac, či ju má to zistenie potešiť, alebo sklamať, jej osobne fyzika pri riešení najdôležitejších otázok, na ktoré hľadala odpovede, nepomohla. Ale čoby, teraz sa prekvapil bradáč, prečo akurát fyziku, jak vás to napadlo, hlučne sa zasmial, šak ja som vyučený maliar, teda maliar-natierač, a náhodou, to mi teda môžte veriť, dosť slušný, najradšej robím, no teda, robil som, lebo teraz už jaksi mi dali papiere, že môžem len na nízkych... ale ešte predtým som robil fasády na vysokánskych domoch, čím vyšší, tým lepší, to bola pa-

196

197

ráda, mohol som sa pozerať pri práci na nebíčko, ruka so štetcom si robila svoje a ja som sa zatiaľ zhováral s nimi, načo by mi bola fyzika, čo potrebujem vedieť, dozviem sa od nich, o to sa už postarajú, šak aj to, čo som vám teraz hovoril, mi povedali, keď som natieral jeden vysočizný dvadsaťpäťposchodový dom, to sa nedá slovami ani opísať, jaké je to, keď vidíte šecko z takej výšky, svet je odrazu pod vami a vy jakoby ste naraz boli bližšie k nebu, tam sa najlepšie s nimi rozpráva, a oni mi aj všeličo povedali, šak to šecko viem od nich, mne už toho narozprávali, z hlasu mu zaznela hrdosť, bárskomu by nemohli, ale mne... šak aj teraz máme dobrú spoluprácu, oni ma už poznajú a prídu za mnou aj k menším barákom, ja si natieram a oni rozprávajú, niekedy mi prikážu aj zapisovať, to sa už pri robote nedá, tak potom zapisujem doma, teda večer, pamätal by som si šecko aj tak, povedal hrdo, lebo ja mám absolútnu pamäť, tak sa tomu tuším hovorí, keď si pamätáte šecko, šecúčko, čo počujete alebo vidíte... absolútnu pamäť nemá bárskdo, ani medzi vyvolenými, no šak keď chcú zapisovať, prečo nie, môžem aj zapisovať. Do zošitov, zašepkala G., dočista zaskočená toľkou podobnosťou, srdce sa jej prudko rozbúchalo, no navonok nechcela dať ani teraz nič najavo, pomyslela si, že múdrejšie bude, ak sa chlapík nedozvie, že aj ona... zatiaľ nech sa nedozvie. Čoby do zošitov, tam iba na začiatku, potom som došiel na to, že lepšie je zapisovať rovno na veľké papiere, jakože hárky, potom keď už šecko spíšem, dám ich zviazať do kníh, viete, koľko ja už mám takých kníh,

akurát že ich ešte musím rozmnožiť, aby si ich prečítalo čo najviac ľudí a aby ľudia konečne vedeli, čo a jako sa musí urobiť. Bez ohľadu na kyslý pach, čo z neho vanul, sa k nemu, celá rozpálená, opäť naklonila, v tých knihách, zašepkala, v nich je napísané, čo treba robiť, opýtala sa roztraseným hlasom, sú tam popísané metódy, mysleli ste... celkom konkrétne projekty a konkrétne metódy? Chlap na ňu pozrel s pocitom zreteľnej prevahy, šak inak by to nebolo o ničom, jasné, že konkrétne, a šecko presne do detailu, načo by mi diktovali len tak, do vetra. G. nevedela, ako by mala sformulovať otázku, aby sa dozvedela viac, aby zistila, o čo jej najviac išlo, bezradne si žmolila prsty, ale nenapadlo jej ani jedno vhodné slovo. Ešte niečo vám prezradím, ozval sa opäť chlapík, ktorého tešilo, že záujem, ktorý vzbudil u G., je čoraz väčší, tie projekty, sú v šeckých jazykoch sveta, teda v najhlavnejších, viete, oni so mnou rozprávajú všelijakmi rečami, začnú v jednej a potom prejdú do druhej, mne to ale nevadí, rozumiem im, šak oni vedia, prečo si ma vybrali, predo mnou nemajú tajnosti, povedali mi, že keď nás konštruovali, dopustili sa závažnej chyby, teda jeden z konštruktérov, najhlavnejší, čo je celkom navrchu, sa pomýlil, a keď to zbadal, už bolo neskoro, stáva sa, jak by som vám to vysvetlil... Chlapík hovoril čoraz rýchlejšie, čoraz vzrušenejšie, dostával sa do varu, niektoré slová už ani poriadne nevyslovoval, len ich hltal, G. ho nestačila sledovať, navyše, nezaujímal ju ani tak spôsob konštrukcie ani chyby

198

199

počas nej, ju zaujímali predovšetkým projekty, ktoré sa zamerali na nápravu, ešte raz sa na ne opýtala, so strachom aj s nádejou, keby ste mohli trochu pomalšie... Sprisahanecky sa zasmial, dobre, môžem aj pomalšie, viete, jak som hovoril, šecko je vec prepojených obvodov, stačí jeden zlý kontakt, prerušený obvod... Ako rozprával, vyťahoval z vrecka kus zhúžvaného papiera a začal po ňom náhlivo čmárať zvláštne útvary pripomínajúce posplietané špirály, ktoré do seba vstupovali, pretínali sa, prekrývali, vidíte, na čom sme založení, aj fungujeme na tom istom princípe, no a keď sa tam hore niektorý z konštruktérov pomýli a zle zapojí obvody, hneď sa to tu ukáže, môže prísť napríklad k nejakej katastrofe alebo čo ja viem k čomu, oni to tam musia potom opravovať, šak teraz ide práve o to, nájsť chybu v zapojení, môže to trvať dlho, lebo šecko je strašne komplikované, preto tomu aj málokto rozumie, a preto si musia dobre vyberať... počujte, náhle zmenil tón, keď sa tak na vás dívam, vy by ste tuším, aj mohli, namojdušu, keď sa tak na vás dívam, s vami by sa možno aj dalo... G. pocítila závrat, chcela sa ešte na niečo spýtať, opäť v súvislosti s projektmi, no bradáčove posledné slová ju zmiatli a trochu aj naľakali, napriek tomu sa chcela ešte ďalej pýtať, možno by sa dozvedela niečo dôležité, len nevedela v zmätenosti sformulovať správnu otázku. Nanešťastie skôr ako sa jej ju podarilo premyslieť, vrátila sa matka z nemocničného bufetu, ihneď odhadla situáciu, rázne prikročila ku G. a podala jej rožok so salámou zabalený v igelite.

Musela som dlho čakať, povedala, bolo tam toľko ľudí, chlapa si už vôbec nevšímala, nepozdával sa jej, a vôbec, nechcela, aby sa G. dávala do reči s inými pacientmi, mala dosť starostí s jej čudáctvom, nepotrebovala, aby dcéra nachytala v čakárni ďalšie. Chlapík v jej prítomnosti ihneď zmĺkol, ani nedokončil začatú vetu, stiahol sa na kraj lavice, kde sedel predtým, a pokreslený papier starostlivo poskladal do vrecka, na G. sa už ani nepozrel.

Komplikované konštrukcie so závažnou chybou, megastroje či vlastne megamašiny, chybné zapojenia elektromagnetických obvodov, G. sa pred spaním usilovala zopakovať v duchu všetko, čo hovoril zvláštny chlapík, usilovala sa rozpamätať na podrobnosti. Nie, jej sa to nepozdávalo, priveľa špekulácií, chladné, nebezpečne chladné, mimovoľne si priložila dlane k čelu a na okamih sa jej zazdalo, že sa dotkla tvrdého studeného kovu, tak sugestívne prežívala popoludňajší rozhovor. Celý večer sa v duchu dohadovala s bradáčom, akoby sa v nej zahniezdil, rafinovane sa premieňal na jeden z jej vnútorných hlasov, chcel sa skryť za hlas, aby ho nespoznala a aby ju mohol pomýliť, zneistiť a potom už ľahko zlákať pre svoju koncepciu... nie, to nepripustí, musí sa ho zbaviť, rozhodla sa vyhnať ho zo seba, prekričať inými hlasmi, ktoré jej môžu pomôcť, poradiť, ako sa nedať zmiasť chlapíkovými rečami.

200

201

Predovšetkým sa jej nepozdávala predstava, že svet je len sústavou mechanizmov, že ho stvorili konštruktéri, navyše chybne, všade len viac alebo menej chybné konštrukcie, nič viac, ona má o svete úplne iné predstavy, chce zachraňovať svet ľudí, ktorých existenciu neurčujú len prepojenia akýchsi kozmických elektromagnetických obvodov, ona sa trápi kvôli krehkým, zraniteľným bytostiam, čo sú vystavené najrôznejším nebezpečenstvám, pascám, ktorým sa nevedia vyhnúť, a tak aj sami prispievajú k čoraz väčšej skaze, k neporiadku, k entropii, hnevá sa na nich, všeličo im vyčíta, ale aby ich zamenila za chybné konštrukcie so zle zapojenými obvodmi, to sa teda v nijakom prípade nechystá... a potom, elektromagnetické obvody jej neboli nikdy sympatické, keď mávali praktické cvičenia z fyziky, nikdy sa jej nedarilo splniť zadanú úlohu, zakaždým niečo nesprávne zapojila, nie, nič, čo súviselo s technikou, ju ani nepriťahovalo, a teraz aby prijala koncepciu projektu založeného na fyzikálnych zákonoch, nemala k nim dôveru od čias štúdia, brali jej jednu istotu za druhou, svet, aký predstavovali, ju neláka... Plač mala na krajíčku, taká bezútešná sa jej javila epizóda: stretla čudáka, bláznivého bradáča, čo si namýšľa, že môže pre svet niečo vykonať, niečo zachrániť, ale má to zle premyslené, všetko, o čom jej rozprával, je predsa veľký omyl, podfuk, G. v duchu poľutovala chlapíka, že naletel nejakým pochybným mimozemšťanom a ich ešte pochybnejším projektom, no vzápätí sa jej uľútostilo aj samej seba, už by si bola robila nádeje, že našla spojenca, že s niekým sa bude môcť radiť o svo-

jich problémoch a plánoch, no zase sa raz presvedčila, že je sama, samučká a že sa nemôže pri zachraňovaní sveta na nikoho spoliehať, všetko je jedine v jej rukách, v jej hlave, o to usilovnejšie musí o celej veci premýšľať, zdokonaľovať svoje vlastné stratégie.

V posledných týždňoch máva G. obavy, že sa schyľuje ku katastrofe, jej predtuchy sú nejasné, no aj tak je znepokojená. Keď napoludnie vyberá z poštovej schránky list s úradnou pečiatkou, prejde ňou záblesk neznesiteľne ostrého svetla, pripomínajúci dávny záblesk zo študentských čias, keď si prvýkrát uvedomila hrôzy plynúce z existencie princípu neurčitosti, to bol vtedy pre ňu naozaj silný otras, dlho sa z neho nemohla spamätať, buď poloha, alebo rýchlosť, buď hmota, alebo častica, nedá sa oboje, niečo musí ostať nezistené, nepoznané, princíp, ktorý ju obral o istoty, b a viac, o možnosti istoty. Najprv si prečíta obsah listu sama, je to iba stručné oznámenie, až priveľmi stručné n a to, aké dôsledky môže mať, potom roztraseným hlasom prečíta niekoľko viet nahlas v nádeji, že pobúria aj matku, že si konečne aj ona uvedomí, čo im hro- zí, a zmobilizuje sa, že konečne ony dve nájdu spoločnú reč, dychtivo pozoruje tvár oproti, no tá sa počas čítania listu nemení,

202

starecká, zvráskavená tvár, s čoraz vpadnutejšími očami, s čoraz ovisnutejšími kútikmi úst. Nechápe, ako sa matka môže len tak ľahko zmieriť so skutočnosťou, ktorú im oznamujú v liste z miestneho úradu, priskoro rezignovala, pomyslí si nahnevane a prečíta list ešte raz, nahlas a s dôrazom na každé slovo. Dvíha sa v nej obrovská vlna hnevu, zmena názvu ulice, človeka, ktorého predtým oslavovali, teraz opľúvajú, čo iné ostáva, ako premenovať ulice, námestia, ba dokonca aj obce, a to ešte nie je všetko, v liste píšu aj o prečíslovaní domov, ale to je predsa nesmierne dôležitý zásah, soptí G., priestor ním získava celkom nové usporiadanie, celkom novú štruktúru, dobre, nech si teda stánok s novinami stojí na hociktorej strane cesty a nech si trolejbus robí odbočky, aké len chce, zranili ju aj tými zmenami, ale dosiaľ jej nesiahli na istotu domova. Dosiaľ vedela, kde má vo svete svoje pevné miesto, svoje zadané súradnice, pamätá si predsa, aké dôležité je zadať súradnice, bez toho sa nedá riešiť nijaká úloha, bez súradníc sa nemožno zorientovať, nemožno mať vlastnú identitu, nejestvuje azda nič dôležitejšie ako vzťažné body, pomyslí si utrápene, body zaručujúce pevnú usporiadanosť. Arogancia úradov je neakceptovateľná, povie matke, keď už niekoľkokrát prečítala strašný oznam, neakceptovateľná, pretože je nelimitovaná, sedia v kuchyni, matka čosi zašíva a ona, neschopná sústrediť sa na svoj určený program, meravo zviera v rukách papier s úrad203

nou hlavičkou, nemá nijaké hranice, dodá vzdorovito, vôbec nijaké. Nikdy ich nemala, povie matka polohlasne, neprerušiac pohyby ihlou, a ona ju v tej chvíli takmer znenávidí, jej rezignáciu, jej ľahostajnosť, akoby ju už nič nemohlo rozrušiť, zaváha, či má roztrhnúť papier, ale odolá impulzu a opäť sa doň ponorí nahnevaným zrakom. Po chvíli ju zachváti podozrenie, či sa matka s nimi nespriahla, so zákernými úradníkmi, inak by predsa musela dať najavo väčšie prekvapenie, ak už nie hnev na neopísateľnú drzosť, s akou im jednoducho oznamujú životne dôležité zmeny, podozrenie je ešte horšie ako predchádzajúci pocit zloby. Absolútne neakceptovateľná, opakuje zanovito, a preto nebudeme súhlasiť, nedáme súhlas, obráti sa k matke a zvýšeným hlasom pokračuje, nemôžu nás k tomu prinútiť, nijaké sily nás neprinútia, to by už potom nebola naša adresa ani náš dom, veď ak niekde existuje presný popis sveta, takou zmenou by vznikli zmätky, ktoré už nebude možné nikdy odstrániť, a popis by stratil svoju funkčnosť, bol by úplne nezmyselný, všetko by bolo nezmyselné. G. stále verí, že niekde jestvuje podrobný, maximálne verný, spoľahlivý katalóg, zachytávajúci všetko, nielen makrogeografiu, ale každé mesto, ulicu, dom, každého človiečika, ba dokonca základné udalosti jeho života, možno má takýto opis sveta v rukách Najvyššia bytosť, ktorej existenciu G. pripúšťa, hoci by to mala byť len Bytosť prizerajúca sa, útechou by bolo aspoň, že by

204

chránila najväčší katalóg sveta a strážila dodržiavanie stavu, ktorý katalóg zobrazuje; ak by sa naň poctivo dbalo, mohlo by sa zabrániť nešťastným vybočeniam a katastrofickým náhodám.

V myšlienkach sa rada vracia k idei vesmírneho katalógu, páči sa jej predstava, že existuje, prirovnáva ho k akémusi megagooglu, ktorý zachytáva celý, celučký svet, prehľadne a systematicky, nikto a nič v ňom nechýba, páči sa jej jeho predstava, no zároveň si uvedomuje, že len s ním nemožno vystačiť, nemenej dôležité sú katalógy menších priestorov ako vesmír. Pochopila ich potrebu, a preto veľmi podrobne vyhotovuje rôzne súpisy, má ich v ďalšom zo svojich tajných zošitov, presné súpisy vecí, napríklad podrobne spísaný obsah skriniek, počty uterákov, spodnej bielizne, vreckoviek, všetko má presne spočítané, rozčlenené, dokonca si zaznamenáva aj to, kde má ktorá vec svoje stanovené miesto, matkinmu starému kožuchu priradila prvý vešiak sprava, potom nasleduje béžový jarník, saká a šaty visia v ľavej časti obrovskej skrine, G. na všetky vešiaky nalepila ceduľky s poradovým číslom a označením kusa odevu, ktorý naň patrí, takto nemôže nikdy prísť k omylu, keby sa aj matka niekedy pozabudla, G. to napraví. Problémy vznikajú pri nákupe nových, najmä väčších predmetov, niektoré jej dajú poriadne zabrať, našťastie, ich finančné možnosti sú veľmi skromné a na nákupy niečoho väčšieho sa zmôžu len zriedkakedy.

205

G. cíti z toľkej namáhavej práce občas únavu, nerada si ju priznáva, no cíti ju, hoci si všetko výborne pamätá, nie je maličkosť prekontrolovať každý kus šatstva, obsah kredenca, zásuviek, G. má vyvinutý zmysel pre povinnosť aj pre spravodlivosť. Nebolo by predsa korektné vyžadovať od Najvyššej bytosti, aj v prípade, že nie je sama, ale je ich viac, aby nespustila oči z vesmírneho megakatalógu, a pritom ignorovať stav častí sveta, v ktorých sa pohybujeme, Bytosť nech zodpovedá za vesmírny katalóg a G. sa nevzdáva zodpovednosti za katalogizáciu svojho, oveľa, oveľa menšieho priestoru, nevie si predstaviť účinnejšiu súhru, má obmedzené možnosti, ale koľko je v jej silách, toľko chce urobiť pre zabezpečenie vesmírnej rovnováhy a harmónie.

Viac ako chvíľková únava skľučuje G. predstava budúcnosti, predstava, že o niekoľko rokov nebude stačiť na plnenie povinností, ktoré si uložila, že na ne nebude mať dosť síl, už teraz sa niekedy pristihne pri tom, že deň je pre ňu prikrátky alebo že býva navečer unavená a niektoré z povinností odbaví trochu povrchnejšie, ako by si želala. Keby sa mohla spoľahnúť, že sa nájde niekto, koho trápia tie isté problémy a kto by ju vystriedal v jej činnosti, veľmi by sa jej uľavilo, keby stretla niekoho, kto by ju pochopil a kto by od nej prevzal štafetu, dohliadal by na všetko aspoň tak ako ona.

206

207

Spomienka na čudáka, ktorý ju oslovil v autoriťákovej čakárni, ju len utvrdzuje v pochybnostiach, je jej do smiechu a do plaču zároveň, svet ako sústava mega- a mikrostrojov, zložité konštrukcie, v ktorých sa môžu vyskytnúť chybné kontakty, nesprávne prepojenia elektromagnetických obvodov, súcití s ním, s človekom, ktorý sa tiež sužuje pre neusporiadanosť a následnú kazovosť sveta, súcití s ním nielen preto, že vie, aké bolestivé je také sužovanie, ale aj preto, že prepadol pochybným vieram, projektom vypracovaným mimozemšťanmi a založeným na kozmických vlnách, škoda, že nemala príležitosť vysvetliť mu svoju teóriu, možno by ho bola presvedčila, možno by konečne získala spojenca, už vie, že všetko je otázka spojenectva, spojenectvo je kľúčom k úspechu. G. donedávna nepremýšľala o vlastnej starobe, bola zaujatá toľkými inými problémami, no v posledných týždňoch sa k nej tá myšlienka vracia čoraz neodbytnejšie, vidí, ako ubúdajú sily matke, a hneď si predstaví, že tomu sa nevyhne ani ona, azda o dvadsať, o tridsať rokov, azda o čosi skôr alebo neskôr, podstatné je, že s tým musí rátať, so zmenšujúcou sa schopnosťou konať si povinnosti aspoň v svojom neveľkom výseku sveta, tak ako musí rátať aj s tým, že raz si ich už nebude môcť konať vôbec, pretože raz tu nebude, pri takých myšlienkach ju opanuje obrovská úzkosť. Nejde o jej individuálnu smrť, s tým sa musí vyrovnať ako každý iný, jej smrťou však stratí svet niekoho, kto pomáha udržiavať a ochraňovať jeho poriadok

a harmóniu, kto bojuje proti rozmáhajúcej sa entropii a chaosu. Pocit osamelosti v zápase o záchranu sveta ju privádza do zúfalstva, večer pred spaním, keď býva ťažoba najdusivejšia, chodí po izbe a obhrýza si nechty, ako sa bude zodpovedať za nesplnenie úloh, opytuje sa polohlasne, a ako vôbec zodpovie, prečo ich nesplnila, vedomie, že zlyhala, je ubíjajúce. Nechápe, prečo ju poverili poslaním, ktoré je nad jej schopnosti, prečo jej nezverili len také, na ktoré by stačila, zatína zuby, zatína ich čo najsilnejšie, aby sa bolesť z hrude preniesla do končekov prstov, aby ju prehlušila, po hánkach jej stečie zopár kvapiek krvi, G. chvíľu na ne meravo hľadí, v hlave sa jej rozbzučia roje hlasov, roje múch a roje myšlienok.

Keď sa trochu upokojí, vyberie zo skrýše tajný zošit Z3, listuje v ňom, až kým nepríde k strane so zápisom: nulovú entropiu nie je možné dosiahnuť Chytí do ruky pero a so zúfalstvom, ktoré sa v nej nazbieralo, obťahuje, nevedno už koľký raz, písmeno za písmenom, slovo za slovom. Zvýraznená a už takmer prederavená veta sa jej pod prstami vlní, akoby uhýbala pred očami G., no napokon sa ľstivo vždy vráti na svoje miesto a vyškiera sa odtiaľ, strohá, neoblomná, nezmeniteľná. Vetu si G. pamätá z prednášok, zapamätala si ju v skrátenej a akiste zjednodušenej podobe, no i tak stačila na vyvolanie pocitov bezmocnosti, nulová entropia

208

by bola možná pri absolútnej nule, aj to si uchovala v pamäti, lenže takú teplotu takisto nemožno dosiahnuť, G. si vzdychne, nič absolútne, nič dokonalé sa nedarí uchopiť, preniesť do reality, len asymptoticky, vždy len asymptoticky. V tom väzí podstata jej najväčšej životnej porážky, nulová entropia ako chiméra, nesplniteľný sen, túžba, ktorej možno obetovať čokoľvek, sa neuskutoční, niet divu, že G. zanevrela na fyziku, bolo toho na ňu priveľa, aj pre zlomyseľnú tretiu vetu termodynamickú stratila záujem o ďalšie štúdium, princíp neurčitosti a nešťastná tretia veta boli dostatočnými dôvodmi na to, aby zanevrela na kombináciu odborov, ktorú si vybrala kedysi na prahu mladosti, očarená zlatým rezom, takzvanou božskou proporciou a zázračnou postupnosťou číslic, štúdium jej však prinieslo rozčarovanie za rozčarovaním, úder za úderom. G. sa nevzdáva, pero v jej ruke sa húževnato, s nanovo vydolovanou trpezlivosťou posúva od jedného písmena k druhému, cíti, ako jej meravejú prsty, ktoré ho držia tuho, kŕčovito, vyzobávajúc do papiera ďalšie drobné dierky, keby sa jej tak podarilo vyhĺbiť ozajstnú dieru, hlbokánsku čiernu jamu, aby v nej pochovala hrôzostrašnú termodynamickú vetu, definitívne, keby sa podarilo zasypať ju ťažkou, nepriestupnou hlinou. Predstavuje si, ako celou váhou tela zaľahne na zasypanú jamu, na ktorej dne sa bezmocne šklbe nepriateľka, ktorá chce nad ňou zvíťaziť, dokázať smiešnosť a márnosť jej každodenného úsilia. 209

G. má jasné predstavy o tom, čo je morálne a čo nie, vôbec nepochybuje, že všetko, čo odporuje rozmáhajúcej sa entropii, chaosu a deštrukcii, čo nastoľuje usporiadanosť a prehľadnosť, patrí do sféry morálneho a amorálne je zas všetko, čo entropiu, chaos a deštrukciu podporuje. Z hĺbky duše je presvedčená, že kritériom morálky je zachovanie poriadku, ustálenosti a vyváženosti, niečo, pomocou čoho možno zachrániť svet, vyriešiť jeho základné problémy, bol by to v mnohom podobný svet, o aký sa usiloval v dávnej ostrovnej krajine Utopus. Ulica je prázdna, len zriedka po nej prejde postava, G. ju chvíľu sleduje, predstavuje si, odkiaľ a kam ten človek ide, o čom premýšľa, keby ho oslovila, ktovie, či by našli pre seba vzájomné pochopenie, pochopenie pre spoločné ciele, G. si vyčíta neschopnosť oslovovať ľudí, nadväzovať s nimi kontakty, niekedy sa za tú vlastnosť takmer znenávidí, je uzavretá, priveľmi uzavretá na to, aby nachádzala spojencov, dvojníčka, navyše zrkadlová, nestačí, nevyhnutní sú spojenci, lebo všetko je vecou spojenectva. To slovo jej teraz častejšie víri hlavou, stratégia spojenectva, vypovie do ticha izby a prejde od okna k stolu, vytiahne najnovší tajný zošit, nalistuje poslednú popísanú stranu a pomaly ukladá na papier konečne sformulovanú myšlienku, stratégia spojenectva ako pozitívna alternatíva k všedeštrukcii, prečíta si zápis niekoľkokrát za sebou a trochu si vydýchne, najviac sa poteší slovu všedeštrukcia, keby tak bolo možné ohrozujúce sily zviazať, spútať správnym pojmom, opäť by bola o krôčik ďalej.

210

211

G. si spomenie, že pred pár dňami náhodou videla v časopise, čo matka priniesla z knižnice, rozhovor s oceneným vedcom, v prvej chvíli ho nespoznala, až potom si uvedomila, že kedysi sa s ním vídala na prednáškach z fyziky, vysvitlo, že je z neho veľká kapacita. G. už dávno nezaujímali rozhovory o pokrokoch vedy, teda aspoň nie tie, ktoré sa viedli v médiách, pretože sa v nich zabúdalo na to najpodstatnejšie, článok si však prečítala takmer do konca, niektoré odseky preskočila, zabrali by jej veľa času vyhradeného na utieranie prachu, vyprašovanie obrusu a dečiek, nemala rada sklzy v harmonograme. Viac ako sláva, ktorú si chlapík vyslúžil, ju zaujala jeho odpoveď, v ktorej spomínal medzinárodné projekty, to, ako sa mu podarilo zapojiť do tímu a spolupracovať na veľkom výskumom programe, pretože, ako zdôrazňoval, dnes už veľké veci vo vede nemôžu robiť osamelí jedinci, sú vopred odsúdení na neúspech, to môžu len tímy, komunity, tak povedal, veda je dnes záležitosťou spolupracujúcich komunít roztrúsených po celom svete. G. až pichlo pri srdci, vetu o osamelých jedincoch odsúdených na neúspech si prečítala niekoľko ráz za sebou, veď sama zistila, že bez tímu to nejde, zreteľne to potvrdil jej bývalý spolužiak, z ktorého sa stal významný biofyzik, je jasné, čo je nevyhnutné, povedala si v duchu, nájsť tím, bývalý spolužiak hovoril o vedeckých komunitách, znie to presvedčivo, áno, to bude teraz jej

úloha, vzrušene obišla niekoľkokrát stôl, potom sa zase vrátila k oknu. Musí nájsť vedecké komunity roztrúsené po svete, predovšetkým však skoncipovať listy, v ktorých vyzve na spoluprácu, no najprv je potrebné pripraviť zvláštny podprojekt, akúsi súčasť jej megaprojektu, a ten sa zameria na podporu stratégií spojenectva, musí ho pripraviť veľmi dôkladne a zodpovedne, aby oslovil, bude na to potrebovať veľa času, ale taký projekt je nevyhnutný. G. si dáva predsavzatie, že bude vstávať ráno o čosi skôr, aby popri novej úlohe nezanedbala ani jednu z iných povinností, verí, že s dobrou vôľou sa všetko dá zdolať, ešte raz pohľadom preletí rozhovor s bývalým kolegom zo štúdia, nepomyslela naňho, odkedy opustila školu, no teraz ju pri predstave jeho odpovedí na redaktorkine otázky zaplaví pocit vďaky, upozornil ju na čosi veľmi dôležité, čo nesmie zanedbať, subjektom poznania sú dnes vedecké komunity, tak sa vyjadril, jeho vetu si G. musí zapamätať, páči sa jej, možno ju použije aj v svojej veľknihe, záleží nielen na obsahu, ale aj na forme, a ona si bude na oboje dávať veľký pozor. Obetuje ďalšiu noc, v porovnaní s veľkým cieľom jedna noc predsa nič neznamená, obetovala už oveľa viac, G. vyťahuje zo zásuvky hárok papiera, do pravého rohu hore napíše Stratégie na podporu spojenectva, dlho zvažuje, ako začať, pravdepodobne by mala najprv zosumarizovať, čo vykonala doteraz, opísať svoje individuálne, viac alebo menej osvedčené stratégie, až potom prejsť k návrhu nových, ale predovšetkým musí predostrieť hlavnú víziu tak, aby pôsobila presvedčivo.

212

Dlho uvažuje, aké nové stratégie by mohla navrhnúť, no akosi jej nič neprichádza na um, rozhodne sa začať konceptom listu, v ktorom predbežne naznačí, o čo ide, bude to akýsi úvod, ktorý by mal vzbudiť zvedavosť, navnadiť potenciálne spolupracujúce tímy, teda komunity, dodá, zdá sa jej, že to znie ešte lepšie, veta o subjekte vedeckého poznania, áno, určite ju použije aj v svojej knihe. Zoberie zo zásuvky ďalší hárok papiera, zamyslí sa nad najvhodnejším oslovením, oslovenie je v liste veľmi dôležité, to si uvedomuje, preto mu venuje toľko pozornosti, oslovením vyvolá v adresátovi záujem alebo nechuť pokračovať v čítaní. Nevýhodou je, že zatiaľ nepozná adresy, na ktoré by mohla list poslať, od konkrétnych ľudí závisí aj oslovenie, vymýšľať ho len tak, abstraktne, je oveľa ťažšie, ide napríklad o to, či si môže dovoliť osobnejší či dokonca dôvernejší tón, alebo predbežne ostať v oficiálnejšej rovine, uvažuje o rôznych alternatívach, nevie sa rozhodnúť, rozhodovanie je o to ťažšie, že si pridobre uvedomuje jeho závažnosť. G. rozbolí hlava, šíri sa v nej bzukot, to nie je dobré znamenie, bzukot, roje, veľa rojov, G. znervóznie, keby si vedela predstaviť aspoň jedného konkrétneho človeka, s ktorým by mohla spolupracovať, na začiatok aspoň jedného jediného, ale nik, koho pozná, nevyhovuje požiadavkám spojenectva, niekoľkokrát sa jej pred očami vynorí tvár čudáka z autoriťákovej ambulancie, ktorý sa jej nečakane prihovoril, namrzene odoženie jeho obraz a hľadá v spomienkach ďalej.

213

214

215

Za oknom začína svitať, a ona stále sedí nad nepopísanými hárkami papiera, bezradná, skľúčená, chýba jej prvotný impulz, nápad, od ktorého by sa mohlo odvíjať všetko ostatné, v bezradnosti a v strachu, že by si musela ráno priznať porážku, začína zapĺňať nepopísané hárky, kreslí naň svoje obľúbené kružnice, každú z nich označí, priraďujúc im adekvátne indexy: stratégia1, stratégia2, stratégia3, stratégia4... Úmorné premýšľanie ju celkom vyčerpá, chvíľami upadá do krátkeho spánku, opäť sa preberie, rozpomenie sa na úlohu, na ktorú sa podobrala, skrúšene si povzdychne, a potom sa zase dáva do kreslenia a označovania, ešte zanietenejšie, ešte húževnatejšie, kružnice už zaplnili niekoľko hárkov, G. verí, že nápad príde.

G. sa už neraz snívalo o megakatalógu, pohľad na detailné opisy sveta upokojuje, práve po takom niečom túži jej duša, obrovské listy s podrobnými záznamami, v ktorých sa nezabudlo na nič, na nijaký potok, kostol alebo tunel, na nijakú dolinu alebo ulicu ani na nijakého človeka, opisy sú absolútne spoľahlivé, pomocou nich sa možno bezproblémovo zorientovať v celom svete aj v akejkoľvek jeho súčasti. V snoch s megakatalógmi G. nadobúda schopnosť uvidieť a uvedomiť si všetky opisy súčasne, vznáša sa nad mestami, lesmi a riekami, všetko, všetučko má v zornom uhle, starostlivo stráži diaľnice, železničné koľajnice aj letové dráhy, nedovolí, aby prišlo k vybočeniu z nich, k akémukoľvek zlyhaniu, má predsa k dis-

216

217

pozícii precízne zápisy, ich pomocou by si už poradila, keby niečo hrozilo. Najvyššia bytosť je aj najmúdrejšia a najobozretnejšia, lebo neopomenula popri iných starostiach vyhotoviť megakatalóg, bez neho by jej vševedúcnosť stratila základ, to už pochopila aj G. v svojej ľudskej malosti, vie, že bez opisov a inventárov sa nič nedá, napokon, aj vďaka nim sa môže takto vznášať a pritom dovidieť nielen do každého domu, ale aj do ľudí, čo v nich bývajú, v akomsi zázračnom záblesku pochopenia sa jej darí nazrieť do ich životov, zdá sa jej, akoby v tých chvíľach už nebola iba sebou, jedinečnou osobou, ktorá sa nazýva G., silnie v nej pocit, akoby splynula s ostatnými, v takých prípadoch ju strata vlastných hraníc ani splynutie nedesí, naopak, cíti zvláštnu rozkoš, aká sa jej zmocňuje len občas, vo vzácnych chvíľach vypätej empatie: akoby sa jej bytosť preliala do iných, alebo naopak, akoby z iných bytostí presiaklo to najdôležitejšie do nej, presiaklo, premiešalo sa, splynulo, vytvorilo jednoliaty celok, možno tak to bolo kedysi dávno, na samom začiatku, hneď po stvorení sveta a možno tak bude aj na jeho konci. Kým však k tomu dôjde, G. musí strážiť svet, aký je, chaotický, necelistvý, nesúladiaci. G. nechápe, že ostatných ľudí nestiesňujú myšlienky, s ktorými je ona priam zrastená, že žijú, akoby sa so svetom nič nedialo, a stačilo by len poriadne otvoriť oči, celou bytosťou sa otvoriť svetu, potom by nebolo možné, aby človek nepochopil súvislosti, aspoň najhlavnejšie.

Raz to skúsila s autoriťákom, myslela si, že on by to mal pochopiť medzi prvými, chce ľudí liečiť, aj ju, tak aspoň hovorí matka, no G. pociťuje k nemu nedôveru, veď ako môže liečiť, keď nechce vedieť nič o stave sveta, videla na ňom, že ho vôbec nezaujíma, čo mu naznačila o súvislostiach a o zosieťovaní, pozeral na ňu dosť nezúčastnene, a potom zase začal s novými dávkovaniami tabletiek alebo s úplne novými, účinnejšími medikamentmi. Všimla si, že na plášti mal fľaky, možno od ovocia alebo od kávy, raz dokonca mal odtrhnutý gombík, ako možno očakávať, že taký by bol schopný niečo naprávať, dávať do poriadku. G. si roztrpčene predstaví neútulnú, chladnú ambulanciu s oknami plnými šmúh, určite sa ich aspoň rok nedotkla handra, minule na parapete zbadala zoschnutú muchu, až ju striaslo, takého druhí nebolia, a nebolí ho ani svet, v ktorom žije, jeho zraniteľnosť a krehká, krehučká rovnováha, balansovanie na pokraji katastrof vyvolaných neustráženými a nezvládnutými entropickými tendenciami, zákerne striehnucimi v každom rohu, predstaví si aj uzemčistú postavu autoriťáka-bielopláštnika, jeho tvár s neposlušným, rozstrapateným obočím a s neporiadne pristrihnutými fúzmi, nie, od takého nemôže čakať pochopenie. A ona musí ďalej uvažovať, ako by aj ostatným vysvetlila, že čiastočky sveta, všetky jeho súčasti, energie, udalosti, sú navzájom poprepájané, všetky do jednej, zo sveta si nemožno odmyslieť ani najmenšiu, nech by vyzerala akokoľvek nepatrne, nijakú si nemožno odmys-

218

lieť, nijakú nemožno opomenúť ani zanedbať, to je ďalšia z téz, na ktorých spočíva jej megaprojekt.

G. čoraz častejšie listuje v starých záznamoch z prednášok, prehrýza sa zožltnutými stránkami so zahnutými rožkami, vypisuje si mená, odkazy na knihy, ktoré im kedysi na fakulte odporúčali čítať, niektoré si vtedy zohnala, no priveľmi sa nenamáhala, teraz to musí doháňať, vyhľadávať múdre knihy, o ktoré by sa mohla oprieť, hľadá s čoraz väčším zanietením, svet sa zmieta v chorobách, otriasa sa v základoch, niet veľa času, musí sa pousilovať. Problém originality ju prestal trápiť, nezáleží jej už na tom, či prišla s myšlienkou prvá alebo nie, musí uznať, múdri tu boli aj pred ňou, múdri a rozvážni, treba len ich odkaz rozvíjať ďalej, hovorí si, možno mala dávnejšie začať chodievať do knižnice, do jednej, do druhej, do všetkých knižníc v meste a čítať, hľadať, hľadať... Jedného dňa drží v ruke knižku, ktorá ju upútala už od prvých strán, nachádza v nej myšlienky, ktoré sú jej veľmi blízke, príroda tvorí celok, systém, ktorého rozličné časti na seba navzájom pôsobia, číta G. a s každou ďalšou vetou v nej narastá vzrušenie, hltá jednotlivé slová, nie všetky celkom chápe, zachytáva sa o tie zrozumiteľné, áno, takto nejako by to aj ona napísala: človek sám je časťou tohto celku a jeho život v biologickom význame slova závisí od istých rovnovážnych stavov v jeho fyzickom okolí...

219

Dôležitá je prepojenosť, a aj dôraz na rovnovážnosť, presne to si aj ona myslí, pozorne číta vetu za vetou, pomaly a sústredene, číta o gréckej mytológii, s uznaním pokyvuje hlavou, Gréci, čo všetko už vedeli, na čo všetko prišli, napríklad na to, že bohovia nielenže strážia kozmický poriadok, ale aj dozerajú, či ho dodržiavajú ľudia, G. si hneď si spomenie na bohyňu poriadku, o ten veru v antike dbali, jeho narušenie, tak ako ani narušenie rovnováhy sa nepripúšťalo, a keď už k nemu prišlo, muselo byť potrestané, aj o tom sa v knihe píše, o nemesis natura či nemesis naturalis a takisto o nemesis divina. G. súhlasne prikyvuje, vety si rozkladá na jednotlivé slová a rytmicky pritom kýva hlavou, občas knižku zatvorí, s uspokojením si v duchu opakuje, čo si z textu zapamätala, už dávno vie, že svet drží pokope poriadok, matku o tom presviedča roky, veď taký logos, hovorila jej o ňom už niekoľkokrát, aj vtedy, keď kúpila hosťovské papuče a matke sa nápad nepáčil, tvárila sa nechápavo, ale napokon sa dohodli a hostia sa u nich odvtedy preobúvajú. Opatrne obracia stranu a opäť prikývne hlavou, presne taký model vesmíru uznáva aj ona, všetko so všetkým, to je základ, esencia, kdesi na druhom konci sveta zamáva motýľ krídlami... tak to vtedy pred rokmi povedal profesor na prednáške, a ju jeho slová nesmierne rozrušili, motýlí efekt, Butterflyeffect, keď o tom počula prvý raz, bola zaskočená do najvyššej miery, ale neskôr sama dospela k podobnému záveru, len ona by myšlienku nevedela vyjadriť tak poeticky, živou, farebnou metaforou.

220

221

Odvtedy ako sa s ňou zoznámila, prešlo veľa rokov, no poetický obraz v nej doteraz ostal, zakaždým keď v záhrade pozoruje motýle, jedno, aké sú, veľké či menšie, hýriace farbami alebo iba také belavé, spomenie si na to, motýle netušia, aké predstavy v nej vyvolávajú, keď sa na ne tak dlho a uprene zahľadí, a ona sa vydrží naozaj veľmi dlho a veľmi uprene dívať... Taká je pohltená do čítania, že ani nevníma čas, dokonca riskuje, že naruší presný denný harmonogram a zdrží sa v knižnici dlhšie, ako pôvodne predpokladala, ak sa tak stane, opäť si predĺži deň do noci, čítanie však prerušiť nemôže, sústreďuje sa, vraští čelo, prižmuruje oči, robí si výpisky, podrobné a presné, v ústach má od silného vzrušenia sucho, jazyk sa jej prilepil k podnebiu, nemôže ani prehĺtať, číta ďalej, prevracia strany, raz pomalšie, tam, kde sa môže zachytiť o niečo, čomu hneď porozumie, inokedy zas listuje v knihe rýchlejšie, to zase vtedy, keď celé strany zapĺňajú priveľmi zložité myšlienky, ktoré preskakuje, hnevá sa na seba, že je taká nechápavá, predsa len mala ešte chvíľu na fakulte vydržať. Ale dôrazu na rovnovážny stav dobre rozumie, aj ona mu prikladá veľkú váhu, len tak sa dá ustanoviť usporiadaný svet, len tak je to možné, a rozumie aj antickej predstave o harmónii, celostnosti a, pravdaže, aj o miere, veľmi dobre rozumie túžbe po nich, vzdychne si, starí Gréci vedeli, a dnešní ľudia nechcú vedieť, taká je pravda. Ak niekto naruší poriadok vecí, nevyhnutne nasleduje nemesis, G. si pomyslí, že tak je to správne, nemesis naturae alebo nemesis naturalis, správne a spravodlivé,

poriadok treba strážiť, v každej časti sveta, poriadok všetkých vecí, nikto a nič sa nemôže z tohto poriadku vyviazať, utiecť pred ním, ukryť sa, aj ona ho bude strážiť, aj keď s vypätím všetkých síl, ona ho chce ustrážiť, za každú cenu, aj najvyššiu. Službukonajúca zapaľuje v knižnici svetlá, vonku sa pomaly stmieva, G. si to sotva všimne, taká je ponorená do textu, ach, aj toto je dôležité, opäť si vzdychne a pokúsi sa odlepiť jazyk od podnebia, zabudla si doma fľaštičku s vodou, ktorú zvyčajne nosieva so sebou, teraz má v ústach hotovú púšť, jazyk sa zdráha zaujať v ústach inú polohu, G. sa pokúsi vytvoriť si nasilu aspoň drobnú slinu, aspoň celkom drobnučkú, niekedy sa jej to podarí... Ostatní sa z miestnosti postupne povytrácali, už v nej ostala len ona so službukonajúcou knihovníčkou, tá ju upozorní, že sa končia výpožičné hodiny, ale ak knihu ešte potrebuje, nech si ju odloží, a ukáže miesto, kam má knihu položiť, a zajtra ráno, ak by chcela. G. prudko prikývne, samozrejme, chcela by, chce, a ako veľmi... vlastne musí, potrebuje ešte čosi dočítať, ona sama totiž... aj ona napísala čosi podobné, presnejšie povedané, ešte len píše, zamrmle polohlasne, veľkú, hrubú knihu, ale knihovníčka ju už nepočúva, odkladá v druhom kúte miestnosti časopisy späť do regálov. Knihu, od ktorej veľa závisí, dodáva G. už len v duchu, veľmi veľa. Knihovníčka nezaznamená ani prvú časť jej odpovede, G. to trochu zamrzí, ale keby aj zaznamenala, pravdepodobne by nič nepochopila, ľudia sú vo všeobec-

222

nosti nechápaví, ani im nenapadne vážnejšie sa zamýšľať nad takými otázkami, ako je napríklad rovnovážny stav sveta. Takže zajtra, povie G. pre istotu vo dverách a kývne hlavou k miestu, kde si na knihovníčkin pokyn odložila rozčítaný zväzok, dúfa, že zajtra nik nepríde do knižnice s rovnakým predsavzatím ako ona, nik si nebude chcieť prečítať knihu, ktorá ju zaujala.

Matka si akosi častejšie líha na popoludňajší odpočinok a niektoré dni ostáva v posteli až do olovrantu, predtým to nerobievala, asi srdce, povie ospravedlňujúcim tónom, rozbúcha sa ako divé, a nie a nie sa utíšiť. G. je znepokojená, mala by si zájsť k lekárovi, dohovára jej a matka prikyvuje hlavou, napokon sa k nemu vyberie a po príchode domov polohlasne oznámi názov diagnózy, dobre som tušila, niečo so srdcom. G. sa nervózne postaví za jej stoličku, stojí tam mlčky, vyčkávajúco, tak teda arytmia, povie po chvíli, to slovo v nej vzbudzuje nepríjemné pocity, vysloví ho akoby nasilu, a prečo akože, opýta sa, nevysvetlili ti? V mojom veku je to vraj už bežné, matka opäť nasadí sčasti ospravedlňujúci, sčasti zľahčujúci tón. Bežné... vybočenie z normálneho rytmu by nemalo byť bežné... nie náhle, z ničoho nič, G. neskrýva nepokoj. Celkom náhle to nebolo, vravela som ti už predtým... myslela som, že to prejde aj samo... dali mi lieky, celú kopu nových liekov, vraj by mali pomôcť. Kopu, zopakuje G. zarazene.

223

Tuším štvoro, pretože aj tlak... a trochu vraj aj cukor... Po obede sa G. ponúkne, že umyje riad, najprv ale odprevadí matku do izby, pozorne sleduje každý jej pohyb, a keď si už matka chce ľahnúť, povie, tie lieky, kam si ich dala? Až večer, tak mi ich naordinovali, večer ich mám začať užívať. Treba ich usporiadať, G. odvráti hlavu, cíti, že v nej narastá nepokoj, zase bude proti čomusi bezmocná, márne vzdorujúca. Kým matka spí, G. berie do rúk škatuľky s novými liekmi, pozorne číta ich názvy a potom ich, starostlivo dodržiavajúc abecedné poradie, ukladá na poličku, medzi fľaštičky a škatuľky, ktoré na nej majú niekoľko rokov svoje miesto, najväčšie zmeny nastanú v druhej časti poličky, tam ich pribudlo najviac. G. pošepky číta ich názvy, sústreďuje sa, aby sa nepomýlila, zo dva razy sa musí vrátiť, aby opravila poradie, v akom ich ukladá, bude to náročnejšie, pri takom množstve liekov, pribudne jej práca, matka si určite nezapamätá presné miesto každej škatuľky, možno by mala vymyslieť nový systém zoradenia, dokonalejší, poličku rozdeliť priehradkami na niekoľko častí, dajme tomu od A po H, potom od CH po P a nasledovať budú ostatné, to by možno bolo celkom dobré riešenie. Keď je s novým zoradením liekov hotová, prinesie si jeden zo zošitov, nie tajných, nalistuje si v ňom minikatalóg 7,

224

v ňom je zoznam matkiných liekov, G. sa dá do jeho prepisovania, musí dbať, aby každý z jej katalógov bol čo najpresnejší, nič, nijakú z povinností nesmie zanedbať, ani najmenšiu.

V myšlienkach sa G. často vracia k natieračovi, závidí mu, že tak ľahko sa mu darí rozprávať s Najvyššími, teda, on ich tak nenazýval, a možno ani nie sú Najvyššími, možno len inými, hovoril o nich ako o mimozemšťahoch, vlastne na mene nezáleží, aj tak mu závidí tie rozhovory, ona sa usiluje, trápi, oslovuje bytosti, ale reakcia neprichádza, nijaký rozhovor sa neuskutočňuje. Žeby to bolo naozaj rebríkom, napadne jej jedného dňa, vysokým rebríkom, na ktorom natierač trávi toľko času, možno aj výškový rozdiel zopár metrov hrá rolu v kontakte s tými tam hore. Mala by to skúsiť, v pivnici majú rebrík, používajú ho, ak sa napríklad na schodoch vypáli žiarovka a treba namontovať novú alebo keď umýva okná, to robieva tak päť-šesť ráz do roka generálne, nepočíta čiastočné umývania, keď urobí jedno-dve okná, len ich tak zľahka pretrie, niekedy okenou, inokedy cleanom, ale najčastejšie vlastnými prípravkami, má na ne vlastné recepty, vypracovala si ich za roky, presne vie, koľko vody, koľko octu, prípadne šampónu, áno, zistila, že niektoré druhy šampónu robia s oknami priam divy, G. takisto vie, z akej tkaniny má byť handra a ako silno ju žmýkať, aby nebola prisuchá, ale aby z nej nestekali kvapky kva-

225

paliny, robí všetko, ako treba, okná sú čisté a ligotavé, bez jedinej šmuhy. Matka síce frfle na márnenie času, stačí pred Veľkou nocou, v lete a do tretice pred Vianocami, tak si to zaužívala od mladosti, tak to robievala aj jej mama, G. sa už neháda, vypočuje si matkine slová, ale robí si ďalej po svojom, vie, že by ju aj tak nepochopila, ibaže práve v tom to väzí, vo fliačiku, zdanlivo nenápadnom, ona vie svoje, kde je jeden fliačik, môžu sa vyskytnúť čoskoro aj dva a potom ďalšie, a to je už začiatok skazy, nie, ona nepodľahne zľahčujúcej argumentácii... Veď áno, rebrík, to by bolo najmenej, vyniesť ho z pivnice a postaviť sa naň, keď sa chce rozprávať s Bytosťami, no tým by asi nevyriešila problém, nie si je istá, či ich rebrík je dostatočne vysoký, prvotné nadšenie z nápadu opadá a G. ďalej uvažuje, že ani dom nemá dostatočnú výšku, natierač v čakárni spomínal výškové budovy, určite aspoň takých dvadsať poschodí, možno povedal aj dvadsaťpäť, tak sa jej marí, čo už ich úbohý, chatrný domček, chcelo by to zvýšiť strechu, ale ako čosi také dosiahnuť... a chlapík o tom hovoril s takou samozrejmosťou, že mu musela závidieť, natiera si steny a pritom sa rozpráva s tými hore... G. zosmutnela, premýšľa, ako by sa mohla dostať na niektorú z najvyšších budov mesta, no keby sa aj nejakou náhodou dostala, pomyslí si, pravdepodobne by mala z výšky závraty a jej experiment by nemusel dobre dopadnúť, skľúčene pokrúti hlavou, je realistka, nápadu sa musí vzdať, neostáva jej nič iné, len naďalej viesť rozhovory o projektoch v podkrovnej izbe...

226

227

Niekedy sa G. zmocnia pochybnosti, či v podmienkach, aké má, dotiahne svoj megaprojekt do konca, náhle jej napadne výraz existenciálne znáhodnenie, nevie si spomenúť, kto jej ten výraz vniesol do hlavy, ale znie jej povedome a cíti v ňom čosi podstatné, zapíše si ho aj do zošita, možno si ho sama vymyslela, možno jej našepkávali hlasy a možno ho kdesi vyčítala alebo začula, prisvojila si ho, ak aj jeho pôvodca ním myslel niečo iné, ona mu rozumie po svojom, vie, že vyjadruje sčasti aj jej skúsenosť, skúsenosť obrovského, nedozerného strachu, že odrazu stratí zdôvodnenie, ona aj jej existencia, že bude okradnutá o dôvody vlastného bytia. Čím dlhšie si výraz opakuje, tým hlbšie je presvedčená, že hovorí o nej, je na ňu priam šitý, vystihuje to, čo prežíva, najmä odkedy nosí v hlave obsah príšerného úradného listu, ktorým ju ktosi chce existenciálne znáhodniť, desí ju to spojenie slov, no nevie sa ho zbaviť, usádza sa jej v myšlienkach, skúša s ním bojovať, ale nepozná spoľahlivé zbrane, slová sa do nej zabodávajú, a ona je čoraz bezmocnejšia. Raz, keď s matkou popíjajú bylinkový čaj, ktorý jej poradili v špeciálnej lekárni, vysloví tie desivé slová, no iba polohlasne, aby nevyľakala mamu ani seba. Úzkostlivo pozoruje tvár oproti sebe, či na nej nezbadá zmenu, či aj ju tak nezneistia, veď aj jej sa to všetko týka, veď po premenovaní ulice a prečíslovaní by obe prišli o koordináty, nezapadali by do katalógu, stratili by orientáciu, nechápe, že matka necíti blížiace sa ohrozenie, opäť sa vráti pohľadom k jej tvári, sústredene ju skúma, no ani tentoraz sa nemení.

G. si dodá odvahy, nadýchne sa a zopakuje s premáhaním dve desivé slová, teraz už o čosi hlasnejšie, matka na okamih odtrhne ústa od hrnčeka, zadrží tekutinu pod jazykom, vyčkávajúc, či bude ešte niečo nasledovať, keď sa nedočká od dcéry pokračovania, nahlas preglgne a znovu sa nakloní k hrnčeku. Bylinkový čaj by sa mal piť, ešte kým je teplý, povie so sklopenými očami, poradili jej to v lekárni, taký je najúčinnejší, dodá po chvíli. Najúčinnejší, zopakuje G. poloprítomne, akoby sa lámala pod ťarchou myšlienok, ktoré očividne znepokojujú len ju, tak ako aj úradný oznam, matka natoľko nelipne na svojich súradniciach, je inak uspôsobená, hoci boli kedysi spoločným telom, spolu dýchali, spolu prijímali živiny a takisto vonkajšie vzruchy, ich uspôsobenie je celkom odlišné, pomyslí si a prepadá novej vlne zúfalstva. Cíti, ako stráca pôdu pod nohami, a zatiaľ matka sa stará, či vypijú čaj teplý, alebo nie, akoby aj gravitácia pôsobila na ňu inak ako na matku, bez súradníc by napríklad mohlo u nej dôjsť k beztiažovému stavu, z ničoho nič sa odpúta od zeme, ale nebude to taký príjemný let, aký sa jej prihodí vo sne, nebude vôbec nijaký let, iba chaotické vírenie, už ho predvída, takmer sa vidí, ako sa odpútava od dlaždíc na chodbe alebo azda od obruby chodníka, ako ju cudzia sila vynáša nahor a ako sa jej vo výške zmocňuje vír, bude sa v ňom metať ako kúdol prachu, nič viac, potom sa rozpadne na tisíc drobných kúskov, zvírené čiastočky bez vnútorného spojiva, rozštiepené, unášané z miesta na miesto, ni-

228

kam nepatriace, ničím neprepojené, nevytvárajúce už nijaký celok, nijakú G. Predstava vírivého rozpadu na nesúvisiace korpuskuly je nesmierne živá, vyvoláva v G. bolestivé chvenie, ktoré sa šíri do ramien, do hrudníka, čoraz rýchlejšie, G. sa napoly prosebne, napoly nahnevane pozrie na matku, od koho ešte môže čakať pomoc, ak nie od tej, ktorá ju priviedla na svet, z ktorej buniek vzišla, chce sa jej zakričať, najsilnejšie, ako vie, aj tvoje bytie bude znáhodnené, zneistené, existenciálne znáhodnené, bude bez súradníc a bez zdôvodnenia. Matka akoby pochopila, čo sa v dcére deje, pokrúti hlavou a vystrie pravú ruku, natiahne ju až k hrnčeku, ktorý stojí pred G., posunie ho k nej, pi, povie dôrazne, akoby chcela svojím hlasom prehlušiť ten imaginárny krik vychádzajúci z dcériných zavretých úst, no tak sa už konečne napi, uvidíš, že ti urobí dobre, lekárnička hovorila, že zmes, čo mi predala, je naozaj veľmi účinná. Rozochvené prsty sa podrobia matkinmu hlasu a uchopia hrnček, G. si odpije prvý glg, potom druhý, tretí a vírenie v nej postupne ustáva, rozmetané čiastočky sa navracajú k sebe, zapadajú jedna do druhej, hľadajúc tvár pôvodného celku, pripútavajú sa k hrnčeku, k stolu, k stoličke, na ktorej sedí, k matkinmu hlasu. Lekárnička, zdá sa, mala pravdu, G. pije ešte vždy teplý bylinkový čaj, pije pomaly, ale bez prestávky, až kým neuvidí dno.

229

Veď to, že entropia, G. si pri vyslovení slova nahnevane odfrkne, najväčšia nepriateľka, najhoršia záškodníčka, akú si môže predstaviť, rafinovaná a škodoradostná, všadeprítomná, po celom svete, aj u nich v kuchyni, kde sa podchvíľou zjaví na dreze neumytá šálka, lyžička či iný kus riadu, hoci G. si dáva záležať, aby sa nikdy, po nijakom jedle, v nijakom dennom alebo večernom čase alebo na obruse nečakane nezjavil fľak či špina, nehovorí už o podlahe, na tú ako keby niekto zámerne ustavične rozsýpal omrvinky, raz je to chlieb, inokedy koláč, márne prosí matku, aby nejedla bez tanierika, všetky jej podobné prosby sú márne, matka to aj sľúbi, ale potom sa pozabudne a G. si musí nanovo kľaknúť a meter po metri, ba čo, centimeter a možno aj milimeter po milimetri zbierať, čo sa natrúsilo. V posledných dňoch ju najviac znepokojuje dianie na ich ulici, vraj porucha na plynovom potrubí, už zase, veď to pred pár rokmi opravovali, aj tentoraz rozkopali takmer celý chodník, keby rozkopali a potom dali do pôvodného stavu, kdeže, po robotníkoch, ktorí konečne odídu, ostávajú kôpky zeminy, porozhadzovaná zvädnutá burina, čo vytrhali z chodníka pri výkope, miestami rozbité dlaždice... G. frfle, pribudla jej ďalšia práca, po večeroch, kým trvá oprava potrubia, zametá chodník, nedá jej, aby nepozametala aj pred susedovým domom, z jednej aj z druhej strany, zbiera úlomky dlaždíc, burinu, k tomu niekoľko ráz denne musí utierať parapety a prach vo všetkých izbách, ba aj podlahy, prach sa šíri z chodníka, preniká cez okná do domu, sadá na všetko, čo mu

230

231

príde do cesty, a ešte ho aj tak veľa ostáva vo vzduchu, G. cíti, ako ho vdychuje, nielen vonkajší, ale aj vnútorný priestor je zaprášený, minule si všimla, že prachom sú pokryté aj kvety v záhrade, všetky rastliny, steblá trávy, stromy, mala by ich poutierať, len kde vziať čas. A k tomu všetkému hluk, ulicu režú zvuky vŕtačiek, akýchsi obrovských elektrických kladív a ktovie akých ešte nástrojov, G. vyhľadala v nočnom stolíku penové štuplíky do uší, roky tam ležali, kúpila ich pred dávnymi rokmi, keď sa bránila zvukom lietadiel, čo prelietali nad ich štvrťou, nemohla počúvať tie zvuky, vyhýbala sa im, všetkému, čo pripomínali lietadlá, sa vyhýbala... V G. rastie nepokoj, nestíha už všetko a neporiadku akoby pribúdalo čoraz viac, nielen na ich ulici, nielen v ich meste, celá krajina podlieha zneporiadňovaniu, stačí pozerať televízne noviny, tu korupcia, tam plagiátorstvo, pozemkový, bankový alebo iný podvod, jeden škandál za druhým, a to isté v iných krajinách, na iných kontinentoch, všade sa darí najmä nespratníkom, bezohľadným rozkrádačom a rozkladačom, G. nazlostene odfrkne, darí sa aj entropii, tá vyvádza ako divá, všade, kde sa zjaví, nahlodá poriadok, harmóniu, súlad... pevne sa zahryzla do sveta, nie div, že je neusporiadaný, chaotický, nesúladiaci, o akom poriadku, o akej harmónii by sa tak asi dalo v dnešnom svete hovoriť... a možno nielen v dnešnom, možno tak bolo vždy, no je to slabá útecha.

Už niekoľko dní sa G. nemôže na nič poriadne sústrediť, dokonca ani na utieranie parapetov a prachu na nábytku, prachu, ktorý sa stále šíri z ulice. Opäť jej do života vstúpilo čosi, s čím vôbec nerátala, čosi ešte oveľa závažnejšie ako výkopové práce prebiehajúce na ich ulici, nemá rada nepredvídateľné veci, a túto naozaj nemohla predvídať, vkročila nielen do jej života, ale do života mnohých, možno aj všetkých, postupovala čoraz rýchlejšie, čoraz prudšie. Večer čo večer si sadajú k televíznemu prijímaču, znepokojene sledujú správy, o priebehu epidémie, o tom, ako sa šíri a vyberá si obete, u nás, v susednej a, samozrejme, aj vo vzdialenejšej krajine, jednej, druhej, tretej... G. predtým to slovo nepoznala, nevedela, čo znamená, ba ani ho nepočula, prinajmenšom sa naň nepamätá, pravdepodobne ho nikto nepoznal, nepočul, takmer nikto, no najmä nikto nebol na takú epidémiu pripravený. G. obchádza lekárne, ani paralen, ktorý lekári odporúčajú, ani rúška, ktoré sú povinné, nezoženie. Napokon matka vyberie zo skrine starú nočnú košeľu, bavlnenú, aj je jej škoda, povie, to ešte vyrábali naozaj trvácne veci, vydržala mi skoro dvadsaťpäť rokov, predstav si, štvrťstoročie, kupovala som ju v deväťdesiatom piatom v Priore, trochu vybledla, vzor už takmer nevidieť, aj látka zredla, inak je stále dobrá, vydržala by mi možno ešte ďalších dvadsaťpäť, potom si uvedomí, čo povedala, a dodá, vydržala by mi asi až do konca... aj mi je jej ľúto, ale nič iné, čo by sa hodilo, som nenašla.

232

Povzdychne si a rozstrihá košeľu na menšie časti, potom si urobí na papieri nákres a podľa neho ušije pre každú z nich tri rúška, ak bude treba, urobím aj ďalšie, len gumičky nemáme, tie musíme dokúpiť. G. mlčky sleduje matku pri práci, vie, že zrak má už slabší, dáva pozor, či spod šijacieho stroja nepadajú na zem drobné ústrižky látky alebo zvyšky nití. Hádam ani nebude viac treba, dodá po chvíli matka, hádam to nebude trvať tak dlho, aby nám nestačili každej tri kusy.

233

Po večeroch matka naďalej, prv ako začnú televízne noviny, rozprestiera na gauč v obývacej izbe svetlomodrú plachtu, aby chránila poťahy, rozprestiera ju pomaly a rozvážne, práve tak to robievala po celé roky, no teraz je atmosféra v izbe, ktorej niekedy hovoria aj veľká izba alebo jedáleň, predsa len iná, pochmúrnejšia, stiesnenejšia. G. v novej situácii už vonkoncom neprotestuje proti plachte, dokonca jej ani nevenuje pozornosť, takmer ju nevníma, je to situácia, s akou sa ešte nestretla, na akú nikdy ani nepomyslela, ohrozenia, to áno, najrozmanitejšie druhy ohrozenia, o tých často premýšľala, vlastne o nich zo všetkého na svete rozmýšľala najčastejšie, o tom, ako im predchádzať, ako sa chrániť, aké obranné stratégie pripravovať, čo všetko zahrnúť do megaprojektu, aby splnil jej očakávania, a najmä aby pomohol ochrániť svet.

Musí sa vyrovnávať s novou situáciou, so všetkým, čo s ňou súvisí, ťažká, veľmi ťažká úloha, G. vie, že takmer nezvládnuteľná, desí sa, čo ju, čo ich s matkou čaká, predovšetkým je pred ňou veľká, obrovská neistota, rovnako obrovský strach z niečoho nepoznaného, nijaké presné informácie, čo bude ďalej, nepredpovedateľnosť vývoja, len dohady, hypotézy, nikto nevie, čo prinesie nasledujúci deň, G. cíti, ako začína podliehať čoraz väčšej úzkosti, princíp neurčitosti, pred ktorým chcela uniknúť, na ktorý chcela zabudnúť, veď aj preto kedysi dávno opustila fyziku, ten princíp ju dobehol, prenikol jej do života. Bude sa brániť, ako len najlepšie vie, vypracuje obnovenú, dočasne platnú verziu denného programu, umývanie rúk sa v ňom dostane na prvé miesto, opakované približne raz za polhodinu, niekedy musí byť jeho frekvencia ešte väčšia, dezinfekcia kľučiek v dome, vodovodných kohútikov každý večer pred spaním, dezinfekcia šatstva a obuvi po návrate z obchodu, na nič nesmie zabudnúť. G. si predstavuje podobu vírusu COVID-19, v televízii ho občas ukazujú, videla dokonca zábery z malej galérie, ktorá vystavuje obrazy motivované COVIDOM, autori viacerých obrazov sa v rozhovore s kurátorkou výstavy zhodli, že vírus pôsobí vcelku esteticky, bola to pre nich nová inšpirácia. G. sa ani neopýtala matky, a okamžite vypla televízor, nechcela pripustiť, aby vírus, hoci len cez obrazovku, hoci len vo virtuálnej podobe, prekročil dvere ich domu.

234

Jej utrpenie rastie zo dňa na deň, G. úpenlivo hľadá oporné body, aspoň jeden malý, maličký bod, o ktorý by sa mohla oprieť, postupne ho nachádza v sledovaní dostupných údajov, naozaj neveľký, ale aspoň nejaký bodík, večer čo večer si G. pozorne všíma štatistiky mapujúce vývoj epidémie na Slovensku, v jeho jednotlivých oblastiach, v susedných krajinách, v celej Európe, na iných kontinentoch, všetky údaje si starostlivo zapisuje, založila si na ne nový zošit Z5, nie celkom tajný, v prípade, že by matka chcela doň nazrieť, dovolila by jej, napokon všetky informácie pochádzajú z dostupných zdrojov, nemalo by zmysel utajovať ich. G. zostavuje grafy, tabuľky, o počte nakazených, testovaných, hospitalizovaných, o počte pacientov na jednotke intenzívnej starostlivosti, pripojených na pľúcnu ventiláciu, o počte úmrtí, pochopiteľne, aj o počte vyliečených, ráta percentá, to jej vždy dobre išlo, percentá, trojčlenky, operácie so zlomkami, aj zložité, a ešte algebru mávala celkom rada, len pri integráloch sa akosi jej matematické bunky zasekli, nechceli spolupracovať, ale to teraz nie je aktuálne ani dôležité. Správy sleduje s nastraženými ušami, surfuje po internete, zhŕňa štatistiky a na ich základe si robí vlastné výpočty usporiadané nielen podľa dátumu, veku, pohlavia, ale, samozrejme, aj podľa regiónov, jeden región za druhým.

235

Upokojuje to síce len trochu, ale predsa, prehľadnosť situácie, hoci sa týkala uplynulých dní, nie budúcich, čo ešte len prídu, aspoň čiastočne zmenšuje utrpenie, zúfalstvo zo straty aj tých málo istôt, čo G. ešte mala. Vlastne, keď sa nad tým hlbšie zamyslí, musí si položiť otázku, či ich vôbec niekedy mala, až ju strasie pri tej myšlienke, stratila niečo, čo ani nemala, o čo sa len usilovala, po čom len túžila, vysloví skľučujúce konštatovanie nahlas niekoľkokrát za sebou, po čom si len tú-ži-la, zopakuje a posledné slovo prehltne, vzpriečilo sa jej v hrdle, nemala silu vypustiť ho do vonkajšieho priestoru.

Prv než si ľahnú spať, urobia s matkou krátku poradu, dohodnú si plán na nasledujúci deň, G. pripraví rozpis povinností, časovo ich zoradí, plány majú skromné, týkajú sa rozhodnutia, čo uvariť, čo nakúpiť, nachystajú si lístočky s názvami jednotlivých potravín, aby na nič nezabudli, aby nemuseli, ako sa niekedy stáva, zájsť do obchodu aj druhý raz za deň, a nevystavovali sa vo väčšej miere nákaze. Čas na nákupy si nemôžu vybrať, pre dôchodcov ho konzílium odborníkov epidemiológov nariadením vymedzilo na dve dopoludňajšie hodiny, medzi deviatou a jedenástou, G. sa rýchlo rozhoduje, na nákupy budú chodiť spolu, ona ako matkin sprievod, inak by musela nákupy absolvovať popoludní alebo večer, to by bolo

236

v úplnom rozpore s ich zvyčajným denným programom a mala by o jeden problém navyše. Usiluje sa zariadiť veci tak, aby z domu odchádzali o deviatej, ako roky predtým, ba aj desaťročia, zväčša sa jej to podarí a ona si s úľavou vydýchne, že unikla aspoň jednej zmene, potom stoja disciplinovane pred obchodom v dvojmetrovom odstupe od ostatných nakupujúcich, disciplinovane si pri vstupe do predajne striekajú na ruky dezinfekčný prostriedok. G. sa pri každom strieknutí triumfálne pozrie na matku, niekedy aj stručne prehodí, vidíš, a ty si mi vtedy nedovolila, aby som návštevám... a teraz, vidíš... Matka jej prudko skočí do reči, azda nestačil cirkus s papučami, hádam ani v Japonsku nedezinfikujú hosťom po príchode do domu ruky, to by bolo už naozaj priveľa. Spomienka na spory spred rokov matku viditeľne rozladila, na tvári sa jej usadil výraz namrzenosti, ktorá sa postupe mení na rezignáciu, keby spočítala všetky podobné prípady... G. si všimne zmenu na matkinej tvári, ani ju spomienka neobveselila, mala predsa pravdu, takmer vždy má pravdu, bacily a vírusy len tak striehnu, kedy budú môcť zaútočiť, aj najnovší, o ktorom dosiaľ nevedeli, striehne, aby zákerne prepadol neopatrných, múdry človek by mal byť schopný brániť sa im, hľadať spôsoby, ako predísť ich útoku, teraz sa to ukázalo, celý svet si to teraz mohol uvedomiť... Matka však vidí len svoje argumenty, tie jej prehliada, neuznáva ich, nikto, koho G. pozná, jej nedá za

237

pravdu, kdeže by jej dal za pravdu taký autoriťák... alebo niekto iný, jednoducho, nikto nechce vidieť, čo ona už dávno vedela, pred rokmi, odjakživa vedela, že bez prísnych pravidiel a poriadku, teda takmer odjakživa. G. si zamyslene povzdychne a neurčito prehodí, ktovie, o umývaní rúk po príchode na návštevu sa v článku, ktorý som ti vtedy prečítala, nepísalo, ale to ešte nie je dôkaz, že Japonci aj ruky... po chvíli zopakuje, a veru ktovie... Cestou domov sa už nezhovárajú, s rúškami na tvári to nie je veľmi príjemné.

G. ani v najnezvyčajnejšej situácii nezabúda na okruh povinností, nevynechá napriek novým ani jednu, obmedzí len očistu vozňov mestskej hromadnej dopravy, škrie ju to, pretože teraz by v nich boli celkom dobré podmienky na prácu, ľudia, pokiaľ nemusia, necestujú, zväčša ostávajú doma, tí, čo už ochoreli a sú v karanténe, ale aj tí, čo sa ochorenia boja. Napriek vhodným podmienkam musí G. čistiace aktivity obmedziť, pretože aj na ňu sa vzťahuje odporúčanie neopúšťať domov, ak to nie je nevyhnutné, a potom, aj ona sa bojí, že sa nakazí alebo že by mohla nakaziť matku, je čoraz slabšia, chorobe by mohla ľahko podľahnúť. Zato v dome sa koná očista, aká nemá páru, G. prísne dodržiava denný rozpis, dezinfekčným prostriedkom utiera okrem kľučiek nábytok, podlahy, telefón, každý predmet, ktorý chytí do ruky, dom je už celkom sterilný,

238

rúška vyvára každý večer, aj v prípade, že za celý deň nevykročili za bránku záhrady, potom ich ešte prežehlí horúcou žehličkou, najradšej by dezinfikovala aj záhradu, vírus môže číhať všade a G. je odhodlaná bojovať s ním zo všetkých síl.

239

Príležitosť cestovať mestskou hromadnou dopravou sa predsa len vyskytla, matke sa minul jeden z liekov, recept sa dal získať telefonicky, nemusela chodiť do ambulancie, no liek si bolo treba ísť vyzdvihnúť, v najbližšej lekárni ho nemali, G. sa ponúkla, že zabehne do centra, tam je viac lekární, určite ho v niektorej budú mať. Potajomky si strčila do tašky handru, lepidlo a okenu, ak sa bude dať, využije situáciu, že je sama, bez matkinho dozoru, a aspoň trochu utrie okná vozidla, skontroluje sedadlá, vie si predstaviť, čo všetko nájde na nich alebo pod nimi. Prv však, ako by sa pokúsila uskutočniť plán, v poloprázdnom trolejbuse sa strhla hádka, takmer došlo k bitke. Len čo nastúpila, všimla si muža s hustým prešediveným strniskom, pôsobil zanedbane čo však bolo pre G. dôležitejšie, nemal na tvári rúško, vo vozidle sedelo ešte zo desať cestujúcich, zdalo sa, že to nikomu z nich neprekážalo, alebo sa tak len tvárili. G. si sadla na druhú stranu uličky a podchvíľou sa znepokojene pozrela smerom k zarastenému chlapíkovi, z predstavy, že nosí v sebe vírus a vydychuje do uzatvoreného priestoru vzduch, ktorý vzápätí vniká aj jej do

úst a odtiaľ do pľúc, jej prišlo nevoľno, už videla, ako sa vírus o pár dní prejaví aj u nej a vzápätí u matky, to by bola najhoršia alternatíva. Nie je konfliktný typ, priam neznáša hádky, pravda, prichádza k nim u nich doma, ale dohadovania o tom, či je podlaha dostatočne čistá a či treba ešte raz utierať prach v izbách, neboli ozajstné konflikty, tam išlo o výmenu názorov, obe s matkou majú svoj pohľad na život a na to, čo je v ňom dôležité, nikdy by si ale navzájom zámerne neublížili, G. by si ani nemohla spomenúť, kedy sa vôbec dostala s niekým do vážneho sporu. Teraz však cítila, ako v nej rastie nepokoj, na upratovanie vozňa nemala pomyslenie, úzkostlivo sledovala vlastný dych a s každým ďalším nádychom sa v nej stupňoval pocit nevoľnosti, napokon to nevydržala, vstala a podišla k zarastenému mužovi, prosím vás, ozvala sa priduseným hlasom, keby ste si rúško... je to nariadenie, lebo bez neho... Chlapík sa na ňu prekvapene pozrel a zrúkol, čo vás je, baba jedna, do toho, či mám rúško, alebo nie, nasledovalo niekoľko šťavnatých výrazov. G. zmeravela od strachu a polohlasne zopakovala, to rúško keby ste si... potom si dodala odvahu a pevnejším hlasom povedala, ohrozujete nás, obzrela sa za seba a hlavou naznačila polkruh, nás všetkých... Chlap vstal a rozohnal sa rukou smerom ku G., teraz uvidíš, čo je ohrozovať, zasmial sa hrubo, a G. len-len že uhla pred jeho pravicou, vtom už ale k nim

240

priskočil postarší muž, ktorý sedel najbližšie, pani má pravdu, nemáte čo bez rúška... a ešte aj dvíhať na ženu ruku... Nasledovala vulgárna nadávka, druhá, tretia, takmer sa strhla bitka, ostatní cestujúci sa ešte vždy tvárili, že nič nepočujú, nevidia, nikto sa neozval, nepridal sa ani na jednu, ani na druhú stranu. Nepríjemný chlap našťastie vystúpil a na ďalšej zastávke vystúpila aj G., roztrasená, s plačom na krajíčku, matke sa po návrate domov nezmienila o trolejbusovej epizóde, no sama sa dlho nemohla upokojiť, ani nevedela, čo v nej vyvoláva väčšiu úzkosť, bezohľadný a arogantný chlap nerešpektujúci nariadenia, nepríjemne hrubý a násilný, alebo mlčanie väčšiny cestujúcich, nevšímavej, ľahostajnej a mlčiacej. G. si roztrpčene vzdychla, tak to bývalo aj v iných prípadoch, o ľudskej ľahostajnosti by mohla rozprávať, ale že aj v takej mimoriadnej situácii... opäť si vzdychla, aj o tom by mala napísať vo svojej knihe, o ľahostajnosti a mlčaní ako o ďalšej vážnej diagnóze.

G. si večer pred spaním listuje v poznámkach, ktoré si nedávno urobila v knižnici, niežeby sa príroda naozaj chcela človeku pomstiť, pomstiť v tom zmysle, ako to robia ľudia, uvažuje G., na pomstu stačia samotné ich činy, čoraz väčšie zásahy do prírody, škodia nielen prírode, ale obracajú sa aj proti tomu, kto ich vykonáva. Práve tak si G. vysvetľuje myšlienky autora múdrej knihy, ktorú naposledy čítala, a opäť súhlasne pokyvuje

241

hlavou, verí, že ju správne pochopila, nerešpektovanie základných princípov, narúšanie poriadku, vyváženosti a miery, narúšanie rovnovážneho stavu, hovorí si, všetko sa človeku vypomstí, nemesis naturae, tak to v knihe bolo, narúšanie vesmírneho poriadku, poriadku v akomkoľvek priestore. Ľudia si myslia, že môžu všetko, uvažuje G. ďalej, veď len tie hrozné skládky alebo tony odpadu v moriach, a ešte k tomu emisie, pretože cibuľa a cesnak z Číny, a zemiaky, fazuľa a všelijaké exotické plody, čo nikdy neochutnala a čo ani nevie pomenovať, z Afriky, z Južnej Ameriky, z rôznych krajín na celkom inom konci sveta, pretože u nás zväčša len repka, hlavne na naftu, rozčuľuje sa v duchu G., potom niet divu, že ľadovce sa roztápajú takým tempom, a vzduch sa niekde už ani nedá dýchať, smog, špina a najmä neporiadok, všade, v hospodárstve, v zákonoch aj v hodnotách... Ani sa netreba čudovať, špekuluje nahnevaná G., mohlo sa čakať, že sa jedného dňa zjaví nejaký doteraz neznámy vírus, covid alebo aj niečo iné... a už je tu, už si robí svoje, ona to aj tušila, previnenie nemôže ostať nepotrestané, nemesis naturalis...

Situácia začína byť vážna, nielen v ich meste alebo krajine, tam sa to zatiaľ ešte ako-tak drží, horšie je to v celosvetovom meradle, G. ustavične premýšľa o novej situácii, na ktorú nebol nikto pripravený, zaskočila všetkých.

242

243

Raz pri raňajkách sa rozhovorí o nevyhnutnosti komplexne posúdiť nové okolnosti, ona už má čosi premyslené, ale riešenie ešte nemôže prezradiť, hľadá ho, azda čoskoro, jej hlas znie ostro až výhražne, ešte potrebuje nejaký čas, musí všetko dôkladne analyzovať a potom porovnávať, posúdiť, v kontinuálnom komplexe, zamyslí sa na okamih, a potom dodá, samozrejme, že v komplexe kauzálnych väzieb. Matka prehltne kus chleba, ktorý si práve odhryzla, a nestihla ho ešte poriadne požuť, rozkašle sa. G. akoby si to nevšimla, pokračuje ešte ostrejšie a povie niečo aj o nevyhnutnosti urobiť v danej situácii isté reformy v ich domácnosti. Aké reformy, hlesne matka, epidémia ju trochu vystrašila, myslí na to, že sa môže nakaziť a chorobe podľahnúť, v televízii stále zdôrazňujú, že najmä jej veková skupina patrí ku kritickým, najviac ohrozovaným... čo bude s G., ak ona odíde, tá možnosť ju v posledných rokoch máta čoraz častejšie, odháňa ju od seba, dúfajúc, že ešte neprišiel jej čas, že ešte chvíľu... a teraz navyše nejaké reformy, s obavami sa pozrie na dcéru, vie si predstaviť, že ju korona poriadne vykoľajila, čo za reformy, opýta sa ešte raz. Zdá sa, že G. tentoraz neprepadla panike, ako sa matka obávala, hovorí vecne, stroho, predovšetkým v zásobovaní, musíme nanovo skontrolovať stav potravín v komore, povie, vyhotoviť nové súpisy, ktoré budú primerané okolnostiam, a podľa nich aj doplniť zásoby. Ach tak, vydýchne si matka uľahčene, čakala niečo horšie, oveľa horšie, dobre, dajme sa do kontroly.

Už som ju čiastočne urobila večer, prehodí G., nemusíme sa tým zdržiavať, teraz ide o to, upraviť plán zásob pre prípad núdze, možno sa nadlhšie zavrú hranice a my nebudeme sebestační. Zaváha, či sa nemá pristaviť pri téme, ktorú nedávno rozoberali v obchode, keď v regáloch nenašli doma vypestovanú cibuľu a všeličo iné, ale rozmyslí si pôvodný nápad, nemá zmysel rozptyľovať sa, teraz je dôležitejšie, aby sa vrátili k aktuálnym záležitostiam. Navrhujem zvýšiť kilogram ryže na dva, dve balenia rezancov na tri, ešte lepšie bude na štyri, dodá, stále rovnako rázne, polovica tenkých na zavarenie do polievky, polovica hrubých, potom slnečnicový olej zvýšiť takisto na dva litre, jedno sušené mlieko a štyri konzervy sardiniek, dve trvanlivé mlieka... povedz, či súhlasíš, či to môžem tak zapísať, obráti sa na matku. Tá prikývne a G. pokračuje vo vyratúvaní potravín, nesmie zabudnúť na múku a ešte na soľ, je nesmierne dôležitá, soľ nad zlato, povie pre seba, potom, keď už si na nič nemôže spomenúť, podá papier so súpisom matke. Mrzia ma tie zmeny, ozve sa po chvíli G., hlas jej už neznie ostro ani prísne, skôr skľúčene, sú dosť veľké, ale neboj sa, novým baleniam nájdem hneď miesto, všetko usporiadam tak, že zmeny nebude ani vidieť a nový súpis vložím do rodinnej dokumentácie aj s odôvodnením zmien, takže to bude v poriadku. Matka drží papier so súpisom ešte vždy pred sebou, mlčky naň upiera pohľad, prikyvuje dcére na každé slovo, ktoré vypovie.

244

245

Asi o polhodinu sú pripravené na cestu do samoobsluhy, majú všetko presne zachytené, odteraz sa budú zásoby potravín dopĺňať podľa zreformovaného súpisu, netreba sa báť, že by sa nedodržiaval, na to už G. dozrie.

G. občas prejsť sa aspoň po ich ulici, je stíchnutá, auto prejde len kde-tu, aj chodcov je málo, stíšený, spomalený svet, takmer nijaký hluk, takmer nijaký prach, neporiadok po robotníkoch G. odpratala, chodník vyzametala, o čo lepšie sa človek cíti v nezahustenej ulici. Pevným bodom večerného programu pre ňu ostáva naďalej pravidelné sledovanie informácií o situácii doma aj vo svete, ktorý je takisto aspoň trochu stíšený, spomalený. V novej úlohe nachádza G. istú útechu, svedomito zapisuje nielen údaje o priebehu pandémie, ale aj o stave sveta počas nej, náročná úloha, pohlcuje jej aj tú trochu voľného času, ktorý ešte mala, ak vôbec mala niekedy čas, ktorý by mohla nazvať voľným... Robí si záznamy o každom novom údaji, správy z médií kombinuje s informáciami, ktoré získa z internetu, záznamy dopĺňa, spresňuje z viacerých zdrojov, konšpiračné teórie, ktoré sa množia ako huby po daždi, zväčša preskakuje, chce fakty, fakty, fakty... Raz večer, tretí mesiac od vypuknutia choroby, G. nájde článok, ktorý ju nesmierne zaujme, je prebratý z časopisu Science, G. vie, že ide o významný časopis, nie o hocijaký plátok, sústredene číta, ako vedci zistili, hovorí sa v článku, počas pandémie nastal pokles seiz-

mického hluku, merania zaznamenali výrazné zmeny, seizmický hluk je v porovnaní s predchádzajúcim obdobím o 50 percent nižší... G. takmer nedýcha od vzrušenia, aké zaujímavé pomenovanie, pomyslí si, pod hlukom si doteraz predstavovala čosi iné, hlavou sa jej mihne spomienka na robotníkov vŕtajúcich do chodníka pred ich domom... a teraz vraj, seizmický... jeho pokles, číta ďalej, možno pripísať na vrub zníženej ľudskej mobility, ktorá spolu s inými druhmi ľudských aktivít spôsobuje vibrácie... Takže vibrácie, šepká G. ako uhranutá, šíria sa do zeme ako vysokofrekvenčné vlny, a ak príde k útlmu aktivít, nastane zníženie vibrácií a potom aj stíšenie planéty, takže nielen ich ulica, nielen ich mesto, iné mestá, aj celá zemeguľa sa stíšila, prestáva sa chvieť, krásny výraz, hovorí si G. s dojatím, taký krásny už dávno nepočula, opakuje si ho a cíti, ako sa jej po lícach rozkotúľali slzy, spomalená, stíšená planéta, naozaj nádherný výraz... Článok si prečíta niekoľko ráz, predstavuje si seizmické stanice rozostavené po zemeguli, takmer dve stovky seizmických staníc, presnejšie 185 staníc robilo tieto merania a všetkých 185 potvrdilo to isté, čím menej aktivít, tým väčšie stíšenie, čím menej aktivít, opakuje si G. Prejde chvíľa, kým sa jej zahmlený zrak vyjasní, a ona môže pokračovať v čítaní článku, prehrýza sa slovami, niektorým rozumie, a iným nie, o to svedomitejšie všetko opisuje do svojich záznamov, dáva pozor, aby

246

nevynechala nič, čo pokladá za dôležité, a potom na základe číselných údajov zhotovuje vlastné tabuľky a grafy. Nesmierne ju vzrušuje zisťovať, koľko percent poklesu seizmického hluku možno pripísať cestnej, verejnej a koľko leteckej doprave, koľko turizmu a koľko priemyslu, G. je priam vo vytržení, spočítava, násobí, delí, zakresľuje, premeriava, porovnáva, ukázalo sa, že dôležitú rolu hrá aj demografia, čím väčšia hustota obyvateľstva, tým je závislosť očividnejšia... a potom prídu výpočty o emisiách, aj tie klesli, nebo sa vraj, tak sa dočítala, vyčistilo aj nad čínskymi mestami, ľudia môžu dýchať predtým nedýchateľný vzduch, prechádzať sa po uliciach... a ešte toľko dobrých správ... G. vyrába ďalšie grafy a tabuľky, tak je to správne, hovorí si, aspoň raz za čas spomaliť a stíšiť sa, aspoň čiastočne, aspoň v niektorých častiach zemegule, v tých seizmicky najhlučnejších, bez ohľadu na to, či bude pandémia, alebo nie, hľadať možnosti, ako sa stíšiť a spomaliť, ako stlmiť bežectvo, inak sa to tu čoskoro rozpadne, inak bude, ani sa nenazdáme, koniec... Uprostred práce jej opäť napadne myšlienka o neraste ako o alternatíve, to by malo byť cieľom jej megaprojektu, pomyslí si, ako udržateľne nerásť, koniec rastu bohatstva, rýchlosti, expanzie, chamtivosti, naučiť sa žiť bez neho, bez túžby po viac a viac, po viac všetkého, všade a rýchlejšie, možno by sa tak aj dalo, rozhutuje G., nerozrastať sa ustavične, nerozrastať sa do šírky, do objemu, do množstva, ale radšej ísť... radšej... zarazí sa, zaváha, minútu-dve trvá, kým dokončí myšlienku, 247

radšej ísť napríklad... do hĺbky, vydýchne si, napokon našla správne slová. G. nevie odtrhnúť pohľad od grafov a tabuliek, kochá sa v nich, začne ich vyfarbovať, vo farebne rozlíšených ešte lepšie vyniknú súvislosti, teraz ide o to, aby začlenila grafy a tabuľky do svojho projektu, mohla by ich dokonca zaradiť do časti, kde rozpíše navrhované stratégie, teda, medzi návrhy stratégií, ktoré treba ešte lepšie premyslieť a potom aj konkrétne rozpracovať. V ten večer o trochu ľahšie zaspáva.

O súvislostiach, ktoré si prečítala v článku na internete, hneď ráno porozpráva matke, aj ona sa potešila, ale G. očakávala od nej väčšie nadšenie, matka sa však akiste aj pod vplyvom choroby sťahovala čoraz väčšmi do seba, vzďaľovala sa vonkajšiemu svetu, starosť o jeho osud prenechávala iným, tak aj vravievala, keď medzi nimi dvoma na to prišla reč a G. jej vyčítala ľahostajnosť, tvrdila, že by bolo treba protestovať, matka sa zakaždým ohradila, a čo s tým my zmôžeme, odo mňa nečakaj nijaké protesty, život ma už dosť unavil, na také veci naozaj nemám síl, tak vravievala, a potom... načo by som si ho ešte väčšmi komplikovala... G. však potrebovala s niekým hovoriť o tom, čo zistila, veľmi to potrebovala. Poponáhľala sa s prácami v dome, a len čo bola hotová, vybrala sa do záhrady, zašla k Dalme, pri nej sa usadila, tá ju bude trpezlivo počúvať, nebude jej proti-

248

249

rečiť ani tvrdiť, že ona je už mimo takých vecí, s ňou sa o všetkom najlepšie pozhovára. G. sa s Dalmou pozdraví, pohladí jej drapľavý kmeň, prstami nahmatáva vyvýšeniny a priehlbinky na kôre, potom začína podrobne referovať o seizmických staniciach a ich meraniach, pamätá si väčšinu zistených hodnôt, chrlí ich zo seba, pri cestnej doprave 9 percent, pri doprave verejnými prostriedkami 7, ale predstav si, hovorí so zadosťučinením, pri turizme až 18, to sa dalo čakať, vždy som hovorila, že presúvanie z miesta na miesto, všelijaké zbytočné konferencie, rokovania, ktoré by sa mohli uskutočniť bez lietania z jedného konca sveta na druhý, vieš, hovorí sa tomu online, vysvetľuje Dalme, ale ľudia sa radi presúvajú, len tak pre nič, za nič, možno sú naozaj zvedaví na pyramídy, vodopády, sopky a čo ja viem čo ešte, a možno sa chcú najmä pochváliť, kde všade boli, čo všetko videli na vlastné oči, ktovie, pre čo všetko ľudia ochotne menia dočasne svoje súradnice... predstav si, pokračuje G. obrátená k Dalme, aj ťažba dreva poklesla, to ťa určite teší, ide o ušetrené životy tvojich príbuzných... všeličo ešte zistili, napríklad, že morská voda je čistejšia, len neviem, o koľko percent, to ešte musím vypátrať, iste to bude niekde uvedené... a k pobrežiam, do morských zátok sa vracajú delfíny, videla som v televízii zábery... všetko za pár mesiacov, ani by človek nečakal až také zmeny, ale stali sa... Len sa pozri na nebo, povie po chvíli, keď vyloví z pamäti ešte pár ďalších cifier z vedeckého článku, len sa pozri, aké je jasné, čisté, nepočmárané bielymi čia-

rami, čo ostávajú po lietadlách, tiché, naozajstné nebo, nebo, aké má byť, čo myslíš, vydrží to takto, aj keď pandémia pominie, hovorí G. zápalisto, myslíš, že niekto si bude všetko pamätať, bude dávať lepší pozor... Pritom ako hovorí, stále pohládza vráskavú, miestami odlúpnutú kôru stromu, pred pár rokmi ho zachránila, neskoro si všimla, že hrušku začína obrastať brečtan, spočiatku to vyzeralo nevinne, možno aj celkom pekne, no postupne ako začali niektoré konáre vädnúť, uvedomila si, že za ich vysychaním je jasnozelený, veselo sa okolo kmeňa obkrúcajúci príživník, rozmáhal sa, bujnel z kradnutých živín, niekoľko dní ho vytrhávala z kôry, ktorú nahlodával, celkom si vtedy doráňala prsty, inak by pomôcť nešlo, len holými prstami milimeter po milimetri, ale nepopustila, Dalmu musela ochrániť, chýbala by v záhrade, nielen pre narušenie symetrie priestoru, hruška patrila k rodine, veľmi by mi chýbala, povie si G. v duchu, neželala by si zmenšenie už aj tak malej rodiny. Vieš, povie zasnene, mne by sa páčilo, ak by planéta ostala aj potom, keď sa toto s covidom skončí, ak by ostala aspoň občas, aspoň trochu stíšená a spomalená... ktovie, či by sa dalo niečo také...

Večer sedí G. dlho nad novým zošitom Z5, je to trochu väčší zošit ako ostatné, sú v ňom už prepísané všetky údaje o poklese seizmického hluku a takisto o poklese emisií, zakreslila doň grafy a tabuľky, aj tie, ktoré ona sama vyrobila.

250

Kde-tu na nich ešte treba zvýrazniť farbu, podčiarknuť niektoré slová, tie, čo prevzala z článku, ale aj tie, čo sama vymyslela, vlastné komentáre, úvahy, nápady, ako na základe nových faktov zdokonaliť megaprojekt. Z5 sa postupne zapĺňal, bolo veľa toho, čo musela zachytiť, aby na nič nezabudla, nič neopomenula, usilovala sa zo všetkých síl.

251

Potom jedného dňa pravidelné rituálny vykonáva G. o niečo pomalšie, akoby aj slávnostnejšie, rozlieva sa v nej predtucha, že v noci sa k nej dostane odpoveď, ako naložiť so získanými údajmi, a vôbec, ako ďalej, aké stratégie by boli najúčinnejšie, čo by bolo treba urobiť, možno medzi hlasmi, ktoré ju navštevujú, bude aj hlas, ktorý patrí Najvyššej bytosti a ktorý sa už zopár ráz v húšti iných hlasov zjavil, ale potom zakaždým zmizol, stratil sa, od neho, práve od neho by mohla dostať odpovede. Opatrne, krok po kroku vstupuje po únavnom dni do sveta, ktorý ju ešte nikdy nesklamal, nestalo sa v ňom, aby niektorá z vecí nečakane zlyhala, aby z ničoho nič prišlo k zemetraseniu, havárii, vojne, k akémukoľvek násiliu a bezpráviu... alebo aby uvidela na stene oproti sebe pavučinu či trebárs hrozivú puklinu, o to hrozivejšiu, že nepozná jej pôvod a môže sa o ňom len domýšľať. Krása upokojujúcich istôt, pravidelných tvarov, zavŕšených a celistvých kružníc, ktorých body sú pevne ukotvené v svojich stredoch a z ktorých na ňu nečíha

nijaké nebezpečenstvo, nijaká nástraha a skaza, svet, po akom oddávna túži. G. sa usmieva, prechádza sa po kvitnúcej krajine, kde je všetko usporiadané, zrovnovážnené, pokojné, ktorási z veľkokvetých kružníc vyrastajúcich v pestrofarebnom záhone sa jej práve chystá zvestovať veľmi dôležitú správu, veľkokvetá kružnica bude zvestovateľka, tak to Bytosť zariadila, očividne aj Bytosti, podobne ako G., najviac dôverujú kružnici. G. pozorne načúva farebnému harmonickému šepotu, už tuší, čoho sa týka správa, dokonca vo sne je si jej podobou takmer istá, predstavuje si grafy a tabuľky o klesajúcich hodnotách seizmického hluku aj emisií, jej úsmev je čoraz uvoľnenejší. Starostlivo sleduje všetko okolo seba a rovnako pozorne si ukladá do pamäti každé slovo, ktoré zachytí z úst ševeliacej kružnice, je pritom maximálne sústredená, nesmie jej ujsť ani najmenší detail, v najbližších okamihoch sa dozvie nielen o nových antientropických stratégiách, ale aj o ďalších stratégiách potrebných na prekonanie deštruktívneho pôsobenia všetkých nenásytníkov, neporiadnikov, nezákonníkov, podvodníkov a rozvratníkov, čo šíria okolo seba strach a privodia skazu. Všetko, každé slovo, ktoré teraz odznieva, si musí dobre zapamätať, aby si ho mohla zajtra, hneď ako sa prebudí, zapísať do tajného zošita, a potom postupne, deň za dňom, sa bude pokúšať nové stratégie aj reálne presadzovať.

252

253

Cíti nekonečne veľkú úľavu, dočkala sa, napriek pochybnostiam, prekážkam, trápeniam konečne vie, ako postupovať pri záchrane sveta, konečne sa k nej dostalo najvýznamnejšie posolstvo, po ktorom po všetky roky veľmi túžila, po ktorom túžili aj iní, ale zvestovali ho len jej, pretože je vyvolená, nijaké obete, ktoré priniesla, neboli zbytočné, nijaké útrapy, nijaká únava a vyčerpanosť, ktorým by bola chvíľami takmer podľahla. Konečne sa naplní zmysel jej života, opakuje si, útulne zvinutá v klbku šťastného spánku, odkryje sa zmysel všetkého, čo podstúpila, pretrpela. Usmieva sa zoširoka, odovzdane a s úprimnou vierou ako dieťa, ktorému práve prisľúbili splniť najväčšie želanie, lebo bolo dobré a urobilo všetko, čo sa od neho očakávalo, ba urobilo ešte aj čosi navyše, len aby dosiahlo prísľub. Usmieva sa do sna, ona, vykupiteľka, do hlbín svojho zasnívaného bytia, G., spasiteľka.

254

255

Chorobne senzitívne, až z „normálu“ vychýlené bytosti môžu niekedy zachytávať poruchy či kazy sveta oveľa intenzívnejšie ako ostatní ľudia a ich reakcie môžu byť extrémne. Strach a starosť o svet v nich potom prevláda nad inými emóciami, to je aj prípad protagonistky G., ktorú obavy o budúcnosť sveta vedú k úsiliu urobiť niečo pre jeho záchranu. O stratégiách, aké táto rozporuplná postava pripravuje v rámci svojského megaprojektu, hovorí próza Záchrana sveta podľa G. vychádzajúca po takmer dvoch desaťročiach od prvého vydania v prepracovanej a rozšírenej podobe. Etela Farkašová, ktorá získala za pred-

chádzajúce dva

romány Scenár a Hodiny lieta-

nia

prestížne ocenenia (laureátka súťaže Anasoft litera, Krištáľové krídlo, Cena Ladislava Ťažkého, prémia Literárneho fondu a i.), sa staronovou prózou opäť kriticvyjadruje k aktuálnym problémom našej civilizácie.

256