RE-BOOK Natália Morová: Ženy aj muži, zvieratá

Táto bibliofília vznikla v rámci projektu RE-BOOK na Katedre vizuálnej komunikácie v prípravnom kurze Typo.

Desiatim slovenským prózam, ktoré sa v roku 2021 umiestnili vo finále ceny Anasoft litera, navrhli študenti nový knižný dizajn.

Ako školská práca nemá toto dielo ISBN. Kniha je vytlačená v exkluzívnom počte 5 ks a je nepredajná v bežnej distribúcii. Je vysádzaná písmom Evil a Evil Alternate a vytlačená na papieri Munken Pure Rough.

Pôvodný rukopis knihy vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve Albatros Media Slovakia, s. r. o.

Kniha bola tlačená vo VachPrint a viazaná v Kníhviazačstve J+D., s. r. o.

Design © Natália Morová Veľká vďaka patrí mojim profesorom Mgr. art. Ľubici Segečovej a Mgr. art. Michalovi Tornyaiovi a taktiež aj mojim skvelým spolužiakom.

noc s korytnačkou

V školskom klube si spravila úlohy. Ticho sedela v lavici a čakala, kým bude môcť odísť domov, a vychovávateľka chcela vedieť, prečo sa nehrá s ostatnými alebo si aspoň nekreslí; kreslí predsa rada. Dorotka neodpovedala. Stuhla v šiji a sklopila pohľad. Nemohla prezradiť, prečo nekreslí.

Na ceste zo školy ju dobehol Tomy a celý zadýchaný jej ukázal jazvy, ktoré si spravil červenou fixkou, na zápästiach a jednu veľkú cez brucho; vyhrnul si tričko a zachytil ho zubami, aby si mohla jazvu lepšie obzrieť. Sálalo z neho teplo.

Býval v susednom vchode a ešte chvíľu kráčali spolu, no pri potravinách sa musela zastaviť.

Tomy sa otočil a videl, ako si k nohám zložila tašku; a od tej chvíle už nepovedala ani slovo. Zniesla posmešky aj pár štuchancov, kým ho neomrzelo dobiedzať. Zblízka jej ústami prdol do tváre a zmizol za rohom.

Zdvihla tašku a vykročila k škôlke.

Odhodlanie, s ktorým ráno odišla z domu a nosila ho celý deň ako studené tajomstvo v dlani, ju každým krokom opúšťalo a keď došla k stromu pri plote, nezostalo z neho skoro nič. Bezradne postávala a ľutovala, že Tomymu neprezradila, čo má v pláne. Mohol jej pomôcť. Mohol namiesto nej preliezť plot, dávala by pozor. Vysvetlila by mu, ako sa dostane na zadný dvor, poza kríky, aby ho nikto nevidel, a kde nájde drevenú ohrádku so Želmírou.

7

Musela si dodať odvahu. Myslela na Filipa. Počkala, kým okolo prejde pani so psom, chytila sa plota, zdvihla ľavú nohu a zaprela ju do kmeňa.

Odomkla a vošla do ticha. Nikto nebol doma. Maminka, Filip ani ocko. Nazrela do každej miestnosti.

V detskej izbe si kľakla na koberec. Otvorila tašku a opatrne, s obavou z nej vybrala korytnačku; našťastie zalezenú v pancieri.

Bola to suchozemská korytnačka. Pani riaditeľka ju prišla ukázať aj do veľkej skupiny, kam Dorotka ešte vlani chodila, a oznámila im, že sa o ňu budú všetci spoločne starať. Zimu prespala v teráriu. Keď sa oteplilo a ožila a mohla zostať vonku aj cez noc, chodili za ňou deti na zadný dvor.

Lozila v ohrádke a pomaly, dôkladne prežúvala šalát a ovocie, ktoré jej nosili z olovrantu. Dorotke sa nepáčila. Mala šupinaté nohy s pazúrmi a vráskavý krk. V tvári jej pripomínala starú ženu.

Filip bol zo Želmíry nadšený. Tvrdil, že ju má zo všetkých detí najradšej, a teraz, keď do škôlky nemohol chodiť, spomínal ju ešte častejšie.

Rozprával o nej zo sna.

Musela mu ju nakresliť. Ocko zavesil obrázok Filipovi nad posteľ. A teraz bola Želmíra tu, u nich v izbe. Ako vzorovaný kameň pri školskej taške, ktorý môže hocikedy vystrčiť nohy a ošklivú hlavu.

8

Dorotka na ňu hľadela a na okamih akoby prestala existovať; chcelo sa jej spať a cez steny k nej doliehala hudba, tiché tóny od susedov.

Obrázok nedostal Filip zadarmo; musel sa s ňou hrať na dievča. Na hlavu mu natiahla pančucháče ako dlhé vlasy, ktoré sa dajú zapliesť. Nepáčilo sa mu to; a o to viac sa to páčilo jej. Nesmela sa s ním škriepiť, mala zakázané trápiť ho, a tak ho aspoň bozkávala, zovretého pevne v náručí, až lapal po dychu.

Kolenačky pritiahla tašku k skrinke, aby sa pobalila na zajtra do školy. Musela si dávať pozor, aby si nepomýlila dni v rozvrhu, nalepenom na vnútornej strane dvierok.

Nemohla nájsť pracovný zošit z angličtiny; v skrinke mala neporiadok a maminka sa vyhrážala, že jej ju vyhádže.

A zrazu bol doma ocko, zavolal na ňu z predsiene. Schmatla korytnačku a zavrela ju do skrinky.

Ocko sa na ňu krátko usmial, ale bol vážny. Zdvihol ju do náručia a povedal, že Filipa odviezla do nemocnice sanitka. A maminka je s ním. „Filip zomrie?“ „Nie.“ Ockov pohľad vyletel od večere. „Prečo by mal zomrieť?“ Hľadel na dcéru a krútil hlavou, aby to slovo nad stolom rozptýlil. „Bude v poriadku, neboj...“

9

Nedojedol ani jeden z nich. Ocko vysypal zvyšky do smetného koša a taniere uložil do drezu. Z chladničky vytiahol fľašu vermútu, z mrazničky vrecko s ľadom. Tmavá červeň, ktorou zalial kocky ľadu v pohári, pripadala Dorotke krásna; páčil sa jej aj cinkavý zvuk ľadu.

Fľašu nechal na linke. „Ja som ho nakreslila...“ Hľadela na zložitý ornament na vinete.

Ocko sa napil a ľad zacinkal. „Pár dní si ho tam možno nechajú, spravia mu nové vyšetrenia...“ Pozrel na Dorotku. „A čo si nakreslila?“ Najradšej by sa v ornamente stratila. „Že zomrel,“ povedala potichu a pozrela na ocka.

Pohár s vermútom zastal vo vzduchu. „Nakreslila som taký obrázok, včera, a maminka sa hnevala...“ Ockova zamračená tvár sa vyjasnila spomienkou. „Ach, áno, ja som ten obrázok videl. Maminka mi ho ukázala.

Prečo si to kreslila?“ „Ja som nechcela...“ „Dobre, zlatko. Ale už také veci nekresli, áno?“ Prikývla a ocko sa otočil, pretože mu zvonil telefón.

Prešiel s ním do obývačky a Dorotka ho nasledovala. Videla, ako počúva, s rukou zaborenou do vlasov, a keď sa otočil a zbadal ju, telefón jej podal. „Ahoj, miláčik...“

10

Akoby sa dlho nevideli; tak jej znel maminkin hlas.

Dozvedela sa, že Filip spí a zajtra ráno ho budú operovať.

Dnes v noci zostane v nemocnici maminka s ním. „Drž nám palčeky, dobre?“ Stisla päsť, z celej sily. Vrátila telefón, stisla druhú päsť a ocko odišiel telefonovať do kuchyne.

Päste stískala v priebehu celého večera, aj pri telke, stále oblečená vo veciach zo školy. Pozorovala ocka, ako si prstom mieša ľad vo vermúte. Vždy keď dopil, vstal a odišiel do kuchyne a keď sa vrátil, videla, že má naliate zase o čosi viac.

Všimla si jeho pery, mal ich vlhké a lesklé. A spoznala, že aj keď hľadí na telku, program nesleduje.

Sama sa rozhodla, že pôjde spať. „Úlohy máš spravené?“ Prezliekla sa do pyžama. Zuby si neumyla, len si pod tečúcou vodou chvíľu namáčala prsty. Ocko ju zakryl paplónom a pobozkal; ovanula ju vôňa vermútu. Bola lákavá ako jeho krásna farba. „Necháš mi otvorené, trošku?“ „Pravdaže. Dobrú noc.“ A zhasol svetlo.

Pred tým, ako zaspala, si zaumienila, že keď vyrastie a bude mať dlhé, bohaté vlasy, bude piť červený vermút a v pohári jej budú cinkať kocky ľadu.

11

Ocko bol v izbe.

Precitla do tmy. Na Filipovej posteli zbadala temný obrys. Chcela niečo povedať, aby zahnala strach, a aj ocko sa vystrel, akoby niečo začul. Spomenula si na korytnačku, celá stuhla a tvár zaborila do vankúša.

Zdalo sa jej, že tak leží veľmi, veľmi dlho, sotva dýchala; vyčerpalo ju to. Keď zase otvorila oči, videla, že si ocko ľahol. „Ja som to chcela,“ vyslovila a počula, ako sa zhlboka nadýchol. „Chcela som ho tak nakresliť.“ Ocko nič nehovoril a podľa toho, ako dýchal, spoznala, že spí.

Zavrela oči, ale dlho nemohla zaspať, videla korytnačku. Lozila s vystrčenou hlavou po zošitoch a učebniciach a pustila sa do stránok ako do šalátu z olovrantu, a nebola to ani tak korytnačka ako striga, uväznená v skrinke, bez nosa. A keď sa znova vynorila, s ozvenou cinknutia v ušiach, dvere boli pootvorené na dlhý pás svetla a Filipova posteľ prázdna. Z bytu k nej doľahol čudný zvuk; znel ako smiech, aj keď vedela, že to smiech nie je. A opäť klesla do prázdnoty a noc sa rozpínala a zmršťovala, najdlhšia noc v Dorotkinom živote, a po zošitoch lozila korytnačka a už tam bude navždy, v jej hlave. Vôňa vermútu. Bratova smrť.

Korytnačka v skrinke.

12

soňa a deti

Mala chuť natiahnuť ruku, dotknúť sa Matejovej peknej tváre; potvrdila si prvotný dojem zo stretnutia po dlhšom čase: áno, pribral a po tom všetkom, čím si prešli, spolu aj každý sám, sa usmieval bez výčitiek, keď jej pozornosť upútal detský plač.

Dievčatko sa zdvihlo zo zeme; mohlo mať štyri roky, a nik mu nešiel na pomoc. Soňa sledovala, ako sa nariekajúc brodí štrkom, ktorým bola vysypaná terasa pivovaru plná hostí, pomedzi stoly až k trojici dospelých, dvom ženám a bradatému mužovi s ďalšími deťmi. Zarazila ju ľahostajnosť, s akou na dievčatko čakajú. Ani potom ho nikto nevzal do náruče, ako by to spravila ona; plavá, žiaľom prepotená hlávka pod bradou. „Tie šaty ti fakt pristanú,“ povedal Matej a Libor mu súhlasne priložil dlaň na šiju. „Aj mne sa moja žena páči.“ Hoci dotykom mužov nerozumela, upokojovali ju; ženy, ako ju naučili roky strávené v zborovni, sa dotýkajú skôr vecí, ktoré majú na sebe či so sebou, chýba im mužská nenútenosť. „Mám ich prvýkrát,“ povedala a Matej vyvrátil hlavu do koruny stromu. „Niečo na mňa kvaplo.“ „To sa ti zdá,“ namietol Libor. „Na dnes nič nehlásili.“ A so šibalským úsmevom mrkol na manželku: „Možno ťa okakal vták.“ Ten úsmev jej vždy spoľahlivo stiahol vnútornosti.

17

Ľahké svetlozelené šaty s jemným kvetinovým vzorom si vybrala zo vzdoru k diktátu tmavej; a napokon si museli na tento deň počkať v skrini viac než rok. Mali krátke rukávy a už keď ich kupovala, svrbeli ju predlaktia. Vyrážky, drobné červené bodky, si všimla na nohách. A rýchlo sa šírili, na ruky, boky aj chrbát. Škrabaním im pomáhala. Lekárka, prekvapivo stará, a ako hneď zistila, aj poriadne otrávená osoba, vyťukávajúca anamnézu dvoma prstami do písacieho stroja, bez dlhšieho skúmania skonštatovala, že ju postihla žihľavka v chronickom štádiu. Medzi ženami v jej veku je to bežné ochorenie. Súvisí s imunitným systémom a u nej sa zrejme prejavilo zo stresu. Keď Soňa povedala, že sa jej pri autonehode zabila dcéra, vzhliadla; až touto informáciou si vyslúžila lekárkinu plnú pozornosť. Zapichla do nej zrak, pričom si mädlila dlane, posiate pečeňovými škvrnami. A vzápätí jej záujem pohasol. Vrátila sa k stroju, ktorým zrejme vzdorovala súčasnosti.

Slovo stres prišlo Soni úbohé, ničotné. Toho, čo prežívala, sa ani nedotklo.

Rozškriabala sa do krvi. Nutkanie nedokázala ovládnuť, nechtami si brázdila kožu aj v spánku. Prestala vychádzať z domu. Koža, pokrytá chrastami, akoby ju svrbela zvnútra.

Keby to bolo možné, strhne si ju z kostí ako šupku. Celé dni strávila na gauči pod dekou. Život sa sústredil do prstov, nepokojných a plných zlosti. Libor jej strihal nechty. Trpezlivo si k nej sadal, ohľaduplný k neznesiteľnosti, tlmene sa jej

18

prihováral, a nezvládol to len raz. Vybuchol a s plačom sa vyhrážal, že jej na ruky prilepí palčiaky. Zabrali až silné kortikoidné krémy. A čas.

Matej im pomáhal, ako vedel. Bol to jeho nápad, aby vzali na chatičku v deň výročia smrti urnu s popolom. Soni to napadlo tiež, ale Matej to vyslovil za ňu. Víkend strávili spomienkami pri víne a vyplavovaním žiaľu. V nedeľu bolo všetkým trom jasné, že sa vrátia aj o rok. Sľúbili si to; a sľúbili to Zuzanke. „Tuším si mal pravdu, chlape,“ povedal Libor a dopil pivo. „Nebol to vták.“ A vzápätí zacítila kvapky aj Soňa. Ešte chvíľu sedeli.

Libor, ktorý strate dcéry vzdoroval úporným optimizmom, trval na tom, že pršať nebude, a ak, pôjde len o krátku prehánku. Bola by škoda prísť o dobré miesto pod stromom.

Zamával na čašníka, objednal ďalšie kolo pšeničného piva a mračná sa pretrhli.

Dovnútra vbehli zmoknutí. Čašník im priniesol objednávku do banketky, ktorú otvorili, aby sa do podniku vmestilo čo najviac hostí z terasy; neveľká miestnosť sa rýchlo naplnila pohybom a vravou.

Libor si postrapatil vlhké vlasy. „Aspoň sme sa trošku osviežili, nie?“ Soni sa šaty lepili na kožu a myklo ju, keď z reproduktora pri jej hlave bez varovania vybuchla hudba.

Chcela navrhnúť, aby si presadli, keď do miestnosti s krikom vtrhli deti ako predvoj trojice dospelých a obsadili

19

posledné voľné miesta pri vedľajšom stole. Dievčatko, ktoré spadlo, sa dožadovalo jahodového džúsiku a pišťalo ako pokazený strojček, kým mu žena silnejšej postavy s neupravenými vlasmi ledabolo stiahnutými štipcom nevysvetlila, zdanlivo pokojne, s dôrazom na každom slove, že to zopakuje ešte raz a nebude džúsik ani hranolčeky a vzala bradatému mužovi z rúk batoľa, ktoré sa na ňu driapalo s nespokojným hučaním. Také veľké batoľa Soňa ešte nevidela.

K skupinke patrili aj dvaja chlapci. Menšiemu, asi vo veku dievčatka, vytiahla tepláčiky druhá zo žien, štíhla, s krátkym účesom. Soňu na nej zaujali potetované predlaktia; takto nejako si predstavovala lesbu. Najstaršiemu dieťaťu, chlapcovi, ktorý už mohol chodiť do školy, podal bradatý muž, evidentne jeho otec, mobil. „Deliť sa s malými, jasné?“ Chlapec sklonil hlavu k displeju a otec ho schmatol za ruku. „Vnímaš ma, Artur?“ „Dobre.“ Muž uvoľnil zovretie a Artur, prenasledovaný malými, náhle zmenil smer a len tak-tak, že sa nezrazil s čašníkom. „Gratulujem, chlape! Počula si?“ Soňa pozrela na Libora. „Dostal to miesto v ústave,“ a drcol päsťou Matejovi do pleca. „No super,“ povedala Soňa. „Kedy nastupuješ?“

20

Zazdalo sa jej, že povedal na budúci mesiac, slová zanikali vo vresku detí, ktoré prebehli okolo. Menší chlapec vrazil Soni do stoličky, stratil rovnováhu, ale nespadol; na stôl, tesne vedľa pohára s pivom plesla bacuľatá dlaň. „To treba osláviť, a poriadne!“ Libor pozrel na Mateja a potom na manželku, s výzvou v obočí, ktoré dvakrát poskočilo. „Bublinky, bublinky...“ Matej prikývol, no Soni neušlo krátke zaváhanie.

Libor zastavil čašníka. „Prineste nám, prosím, fľašu sektu.“ „Šampanské?“ „Keď tomu tak hovoríte...“ a žmurkol na Mateja. „Tri poháre,“ uistil sa čašník. „Nemohli by ste stíšiť hudbu?“ spýtala sa Soňa. „Je tu príšerný hluk.“ „Je mi ľúto,“ povedal čašník a na odchode sa šikovne vyhol deťom. „Artur!“ skríkla silnejšia mamička do zadného rohu miestnosti, kde sa deti naťahovali o mobil. Odkláňala hlavu od batoľaťa, ktoré sa rozhodlo, že ju pripraví o štipec. Mala sýty, vytrénovaný hlas a nerušilo ju, že sa k nej hostia otáčajú. „Dones to sem!“ Artur strategicky prepustil mobil menšiemu chlapcovi. Dievčatko, nespokojné s jeho voľbou, pichlo chlapcovi prstom do ucha.

21

„Nepočujem vlastné slovo,“ povedala Soňa a zachytila pohľad bradatého otecka. „Budeme hovoriť hlasnejšie,“ vyhlásil Libor. „Musím vám niečo povedať.“ „Ďalšia novinka, chlape?“ Matej sa nahol ponad stôl a tentoraz Soňa rozumela každému slovu. Na chatičku s nimi tento rok nepôjde.

Vyzeral zničene. „Celý august som na stáži v Manchestri, ústav spolupracuje s univerzitou,“ vysvetľoval a obracal sa striedavo na Soňu a Libora. „A druhý víkend nám robia program kdesi v Škótsku.“ Libor sa chytil pohára s pivom, a zase ho pustil. „Zisťoval som, či by som sa nemohol odpojiť na otočku na víkend, ale...“ pokrútil Matej hlavou a vzdychol si. „Je mi ľúto.“ Libor po chvíli prikývol. „Netráp sa,“ chápavo sa usmial na Mateja. „Pôjdeš, keď budeš môcť.“ A to bude kedy? blyslo Soni v mysli a predstavila si druhé výročie na chatičke: Libor, ona a Zuzankin popol. „No nič.“ Libor vstal od stola. „Ozvalo sa pivo, pýta sa von...“ Grimasu s roztiahnutými ústami, ktorá mala znamenať: len aby som došiel, na odchode doplnil niekoľkými cupkavými krokmi. „Je mi to veľmi, veľmi ľúto,“ povedal Matej akoby to Soňa potrebovala počuť ešte raz, osobitne. A vtom jej to napadlo, s absolútnou istotou. „Niekoho máš.“

22

Matej stuhol. „Je tak?“ Otvoril ústa a po chvíli slabo prikývol. „Prečo si nám to nepovedal?“ Miesto odpovede si dlaňou zakryl tvár. Soňa hľadela na dlhé, štíhle prsty a čakala, kým vylezie z úkrytu a znovu na ňu pozrie. „Chcel som...“ „Kedy?“ Napil sa piva, aby jej nemusel pozerať do očí. Pozrel k dverám v očakávaní záchrany, a to rozhodlo. „Chcela sa s tebou rozísť.“ Tvár sa mu natiahla ako po facke. „Vedel si to?“ „Prečo mi to hovoríš?“ Pokrčila plecami. „Aby si to mal ľahšie?...“ A dodala: „Libor nechcel, aby som ti to povedala.“ „Mali sme nejaké problémy, ako každý, ale...

Miloval som ju.“ „Tým si nebola istá. Preto pila víno a nechcela zostať na noc. Neposlúchla ma. Šla za tebou.“ „To nie je fér, Soňa.“ „Nemá byť.“ Zblízka zacítila niečiu prítomnosť a keď otočila hlavu, stálo pri nej dievčatko, sklonené k mobilu. „Ako sa voláš?“ spýtala sa.

23

Dievčatko vzhliadlo, akoby sa cudzia pani pred ňou náhle vynorila. „Sofinka,“ zaspieval hlások, a zrazu tu bol Artur a vytrhol jej mobil z ruky. „Vráť jej to!“ skríkla Soňa a všetky tri dospelé tváre pri vedľajšom stole, zabraté do rozhovoru, sa k nej otočili. „A dosť!“ Bradatý otecko vstal, vzal Arturovi mobil a zazrel na Soňu.

K stolu sa vrátil Libor. Mädlil si ruky. „Už sa to nesie...“ a za ním vošiel čašník a na stôl vyložil fľašu so šumivým vínom a tri poháre. „Tie pivá môžete zobrať, nie?“ pozrel Libor na Soňu s Matejom a keď prikývli, čašník sa uistil, že ich aj zaplatia, naložil nedopité pivá na tácku a odišiel. „No čo je? Chop sa toho, chlape!“ Matej otvoril fľašu, opatrne, aby nebuchla a nalial víno do pohárov. Soňa ho celý čas pozorovala. Striehla na jeho pohľad. „Na čo?“ spýtal sa Libor. „Na nové začiatky,“ navrhla a Matej na ňu krátko pozrel. „Výborne! Tak nech vyjdú, tie nové začiatky...“ A štrngli si. „Ozaj,“ povedala Soňa, keď sa napila. „Matej má novú priateľku.“ Liborovi klesol pohár v ruke. „Ale,“ vydýchol a zabudol sa pri tom usmiať.

24

„Áno,“ prikývol Matej. „Volá sa Lucia a je to moja kolegyňa. Budúca...“ „A ako dlho ste už spolu?“ spýtala sa. „Asi tri mesiace.“ „To je už dosť,“ povedala.

Libor sa zhlboka nadýchol, vydýchol a keď Soňa videla ako potľapkal Matejovi dlaň, mala chuť po tej chápajúcej ruke buchnúť päsťou. „Mohol by si nám ju ukázať,“ povedala a snažila sa, aby to znelo ľahko. „No nie?“ pozrela na Libora a opäť presunula pohľad na Mateja. „Nehovor, že ju nemáš nafotenú.“ A keď sa naňho zahľadel aj Libor, Matej vytiahol z vrecka nohavíc mobil. Vyhľadal fotku a podal mobil Liborovi; tvrdo pozrel na Soňu. „Je pekná,“ v Liborovom hlase znel smútok, prikývol a keď podal mobil Soni, zháčila sa. Toto nedomyslela; nechcela vidieť Matejovu peknú novú priateľku. Začula, ako Sofinka piští, že chce cikať. Vzala si mobil. A pozrela na brunetku so psom, zlatým retrieverom, ktorá sa na ňu usmievala.

Vrátila mobil Matejovi, prudšie, než si hra, ktorú rozbehla, vyžadovala.

A v tej chvíli sa pri vedľajšom stole udialo niekoľko vecí naraz. Zas tu bol Artur; vhupol Soni do zorného poľa. Čašník práve vykladal taniere s hranolčekmi a veľké batoľa, metajúce sa v maminom náručí, prevrhlo džús. Artur

25

zavelil: „Za mnou!“ a mamička s tetovaním prepukla do plaču. Pri pohľade na jej potetované ruky, ktorými si zakryla tvár, zacítila Soňa drobunké ihličky. „Vydržte,“ mamička so štipcom pichla prstom čašníkovi pred nos a podala ponad stôl batoľa otcovi. Z tašky vytiahla papierové vreckovky a jednu podala potetovanej mamičke. Otočila sa k Arturovi: „Vezmi Sofinku na záchod.

Na ženský, rozumieš?“ Odhrnula obrus z časti stola, ktorá nebola obliata, a s bradatým oteckom na ňu začali presúvať poháre, akoby predvádzali dokonale nacvičené číslo. Potom stiahla obrus tak, aby ním vytrela džús, čašník vyložil z tácky taniere s hranolčekmi a výmenou dostal guču obrusu rovno do ruky. Potetovaná si vyfúkala nos. Malý chlapec s vážnou tvárou hľadel na mamu, ako ju, nešťastnú, utešuje bradatý. Mamička so štipcom vysušila stôl papierovými vreckovkami. Vzala chlapca za ruku a posadila si ho vedľa seba na stoličku. „Papaj,“ povedala a prisunula k nemu tanier s hranolčekmi. „Kepuč,“ povedal chlapec a mamička so štipcom k nemu prisunula misku s kečupom.

Ihličky sa Soni rozbehli po tele; spolu s nimi zacítila silnú potrebu zorientovať sa, spomaliť chaotický vír, ktorý sa rozkrútil v jej blízkosti.

Chlapec namočil hranolček do kečupu.

26

Nepočula všetko, o čom sa zhovárajú, ale keď sa sústredila, pochopila, že bradatý muž a potetovaná mamička sú súrodenci.

Mamička so štipcom sa naklonila k švagrinej a vzala ju za ruku. „Je to debil.“ Pozrela na chlapca vedľa seba, ale ten sa s kečupom na nose venoval jedlu. „Ak chceš, môžem sa s ním porozprávať,“ navrhol bradatý otecko sestre. „Alebo mu môžem rozbiť papuľu.“ Matka jeho detí po ňom mávla rukou.

Potetovaná mamička smrkla a pokrútila hlavou. „Nechcem ho vidieť.“ A vzala si ďalšiu vreckovku.

Matej ukazoval Liborovi čosi v mobile. „Však on dolezie,“ počula Soňa mamičku so štipcom.

Vír nepoľavoval. Čašník priniesol nový obrus. Do dverí si zastala Sofinka s gaťkami pod kolenami. Jednou rukou sa oprela o zárubňu, druhou dvíhala lem šatočiek. Prvá z trojice ju zbadala potetovaná. „Pozri,“ kývla hlavou k dverám.

Sofinkina mamička sa otočila. „Preboha!“ Pribehla k dcérke, zohla sa a vytiahla jej gaťky. „Takto tu nemôžeš chodiť, zlatko. Kde je Artur?“ Bradatý otecko vstal s batoľaťom v náručí a vyšiel na chodbu. Švagriné sa zasmiali a Sofinka sa pustila do hranolčekov.

Soňa zacítila dotyk; za pravé predlaktie ju uchopil Libor a vážne, varovne sa na ňu zahľadel. „Nerob to, miláčik, dobre?

27

Neškrab sa.“ A zachytila Matejov pohľad. Odvrátila tvár.

Bradatý otecko bol späť. „Dal sa do reči s jedným starým pánom.“ „Ale nech tam nie je dlho,“ povedala mamička so štipcom.

Chlapec si vopchal do nosa hranolček. Sofinka sa rozosmiala. „Šibe ti?“ mamička mu hranolček vytiahla potetovanou rukou. „S dospelými mu to ide lepšie,“ dodala mamička so štipcom. „Ešte chodí v noci po byte?“ zaujímala sa švagriná. „Stále,“ povedal jej brat.

Veľké batoľa mu zaspalo v náručí s rukou opretou o hruď.

Soňa vstala. „Kam ideš?“ spýtal sa Libor.

Neodpovedala. Ihličky cítila všade, ďubkali pod kožou.

Na záchode bola sama. Pre istotu sa zohla ku kabínkam.

Potrebovala sa poškrabať, ale poriadne, všetkými desiatimi. Na nohách, aj pod vlhkými šatami; najradšej by si ich strhla. Keď sa vystrela, aby po lýtkach uľavila šiji, zachytila vlastný pohľad v zrkadle nad umývadlom. Po daždi mala smiešny, spľasnutý účes. Hľadela na starú, opustenú ženu, ktorá sa škrabe na záchode, a zacítila túžbu vrátiť čas; išlo to zvnútra, kde nič nesvrbelo, kde je mäkko a teplo. Chcela byť zase malá, novučičká, a vtom sa otvorili dvere.

Stál v nich Artur.

28

„Čo tu robíš?“ Hlas jej preskočil.

Ako na ňu bez slova hľadel, uvedomila si, že má jedno oko nižšie ako druhé. Predtým ho tak nevidela, v neustálom pohybe či skloneného k mobilu. Teraz sa nehýbal a vyžaroval akúsi neznámu hrozbu. „Choď preč. Toto nie je záchod pre teba.“ Hľadel na ňu neochvejne akoby mal niečo premyslené; akoby ju chcel uväzniť. Musela si dodať odvahy, aby sa pohla k dverám. „Vypadni, počuješ?!“ Musela zvýšiť hlas.

A musela sa zohnúť: chytila ho za úzke plecia tesne pri krku a vydesene ním zatriasla. Chlapec sa rozvrieskal a musel do nej zaryť nechty; doma si na predlaktiach našla odtlačené oblúčiky.

Bradatý otecko vrazil spiace batoľa matke do náručia.

Stolička, z ktorej vyskočil, zahrmotala a vzápätí do banketky prenikol jeho hrubý krik: „Čo to robíte?!“ Libor začul Soňu a vybehol von, za mamičkou s batoľaťom. Videl otecka dvíhať syna zo zeme a vedľa neho – nepochopiteľne – kľačala Soňa; mala otvorené ústa a krútila hlavou. Na chodbu vychádzali ďalší ľudia, z banketky aj hlavnej sály.

Libor pomohol Soni na nohy. Mamička tíšila Artura v manželovom náručí, schoval sa mu pod bradu; spolu tvorili súsošie. „Mlátila ho, sviňa hnusná, stará!“

29

„Prosím vás, prosím...“ Libor držal manželku za ruku a upieral pohľad na otecka, ktorý s naširoko rozkročenými nohami súsošie podpieral; Soňa sa otáčala uprostred hradby tvárí, akoby ich chcela zrátať – alebo pochopiť. „Nechcel ma pustiť,“ hlesla, a mohol to počuť iba Libor. „Ako môžete biť dieťa, preboha!“ Rozhorčená mamička so štipcom vyzerala, že sa rozplače, a batoľa jej potľapkalo po líci.

Z tvárí okolo Sone, zvedavých aj pohoršených, sa postupne strácal výraz, akoby ich čosi vypínalo, až na jednu, neúprosne zreteľnú. Pred Matejovým pohľadom sa musela schovať do náručia, posledného, ktoré jej zostalo.

30

mama na kolotoči

Tak sa volá ten deň. Možno streda, možno piatok, prázdninový deň na konci augusta roku 1986. Mama na kolotoči.

A k tomu hrá Touch Me (I Want Your Body) od Samanthy Fox, asi poznáte, dookola. Z času na čas na ňu zabudnem, na tú pesničku, a zrazu na mňa vyskočí aj trikrát za deň z rádia v aute alebo hocikde inde, v práci, na nákupe, akoby nechcela, aby som zabudla.

Ako by som aj mohla?

Keby dačo, tu je link na official video: https://www.youtube.com/watch?v=W1btg3mpEOc Videoklip, tak sme tomu hovorili. Ak som chcela vidieť nejaké videoklipy, väčšinou s logom stanice Mtv, o ktorej som vtedy nemala ani tušenie, musela som ísť k niekomu, kto mal doma videorekordér, skrátka, video.

Máte Pal alebo Secam?

Na video som chodila k Bejke. Poznali sme sa dávnejšie, ale kamarátiť sme sa začali, až keď nás vzali do gymnázia.

Bejkin otec jazdil na diaľkovom autobuse do Maďarska, odkiaľ si video priviezol, lepšie povedané, prepašoval. Pašoval aj kopu iných úžasných vecí, oblečenie, časopisy, voňavky a sladkosti. A kazety.

Videoklipy sme sledovali sústredene, ako filmy. Boli vzácne. Ľudia si dokonca nahrávali reklamy, to sa dnes

35

ťažko aj predstavuje. HARIBO macht Kinder froh. Kazety sa zháňali na čiernom trhu, často v príšernej kvalite, dabované jediným, monotónnym hlasom. Znelo to zvláštne, akoby majiteľ toho hlasu bol s vami v byte, schovaný za rohom v inej miestnosti. Obraz býval často taký zlý, že sa nedali rozoznať tváre. Ale nám to bolo jedno. Sedeli sme s Bejkou na gauči u nich v obývačke a očarené sledovali správy z iného sveta.

Ešte skôr, ako som prvýkrát počula Touch Me, zoznámila som sa so Samanthou Fox na plagáte v záchode u Bejky.

Ramenami, nahá do pol pása, si stláčala objemné poprsie.

Sedíte na mise s toaleťákom v ruke a hľadíte na Samanthu, ktorá vás tiež uprene pozoruje a napriek odhalenej hrudi sa tvári ako zaskočená školáčka.

Nebolo to nič výnimočné, mať plagáty nahých žien na stenách záchoda, ale čo k tomu ľudí viedlo, už asi nepochopím. Fakt sa to páčilo manželkám? Bejkinej mame?

A od istého času bola Samantha všade. Nielen v zakázaných časopisoch a na plagátoch. Hľadela z vreckových kalendárikov, aké sme si vkladali do peňaženiek, skrývala sa zvnútra dverí šatňových skriniek, visela na voňavých kartičkách do áut. Prsia Samanthy Fox tu boli pre každého. Fotky z „modelingového“ obdobia poznačili jej hudobnú kariéru, keď sa už vyzliekať nechcela. Dostihli ju. Stala sa súčasťou

36

tajných mužských predstáv. Malá žena, veľké prsia. Zvodný pohľad. A je to fakt sranda, vzhľadom na to, čo o nej vyplávalo na povrch po rokoch.

Tá jej pesnička sa v marci 1986 dostala na tretie miesto britskej hitparády. V severských krajinách vyletela na vrchol rebríčkov. Dnes stačí pár klikov a máte informácie, aké chcete, o speváčkinej kariére, jej osobnom živote, o samotnej pesničke. A môžete si ju pustiť, ak sa vám zažiada.

Samanthe zmenila život. Mne ho v tom istom marci zmenil jediný pohľad cestou od Bejky domov. Zradila som otca.

Vzápätí zradil on mňa, čím odistil nálož, ktorá mi rozmetala život. A zostali sme s mamou samy.

Bola som ako hrdinka v akčnom filme, ktorá prežije výbuch, dočasne ohluchne, v hlave jej znie vysoký, neprerušovaný tón a vyjavene hľadí na spúšť okolo seba. Mne to trvalo týždne. Nechápavo som chodila medzi troskami. A ráno som sa prebúdzala do smútku.

Náš byt sa zmenil. Zväčšil sa a stíchol, plný napätia, nevyslovených slov medzi mnou a mamou. Mala som ho viac pre seba, ale radšej som z neho utekala. Niežeby som predtým vysedávala doma, ale teraz som bola vonku každý deň a zostávala do tmy. Ulice nášho mestečka, kaviarne, letné kino. Lavičky vo vchodoch. Našla som si nových priateľov. Nikdy predtým ani potom to nebolo také ľahké.

37

Ahoj. Kam ideš? Idem s tebou. Na konci základnej školy sa skupinky chlapcov a dievčat zmiešajú a všetci sa chcú smiať v očakávaní niečoho nového, úžasného. Áno, teraz, teraz, teraz sa to začne... Zavoňal orgován, po ňom zakvitli agáty a smútok povolil zovretie.

Nad posteľou v detskej mi visel plagát A-ha. A vždy pred spaním som na dobrú noc pobozkala hráča na klávesy Magsa Furuholmena.

Aj mama utekala. Dala sa dohromady s Irenou Husaníčkou a Miňou Gondovou, veselými alkoholičkami, známymi firmami. Irenu poznala z mestského úradu, pracovali na evidencii obyvateľstva a tá ju zoznámila s kamoškou Miňou.

V trojici vyrážali do mesta.

Miňu, okrúhlu, láskavú pani som si pamätala z detstva.

Robila v knižnici a keď mi zapisovala požičané knihy do čitateľského preukazu, šírila okolo seba zvláštnu vôňu. Ako som sa dozvedela, keď k nám začala chodiť, bola to voňavka zmiešaná s tvrdým a veselo ju okolo seba šírila naďalej.

Mala rada pálenku, hocijakú. Aby ju z nej nebolo cítiť v práci, zvykla si cucnúť z kolínskej. Stačí pár kvapiek, anjelik, hovorila a mávala pritom bucľatými dlaňami, nikto nič nezistí! A keď sa jej kolínska minula, spomínala so smiechom, strekla si do úst intim sprej. Bola vdova a žila v jednej

38

domácnosti s bratom, nevľúdnym starým mládencom, ktorý nemal rád návštevy.

Preto sa častejšie, aspoň spočiatku, schádzali u Ireny.

Kým Miňa sa smiala neustále, srdečne a nákazlivo, celým telom v jemných záchvevoch, Irena bola naladená ironicky.

Sedávala ako modlivka s preloženými nohami a rukami v cigaretovom dyme a duto sa pochechtávala. Sama vychovala dvoch, vtedy už veľkých chalanov a keď sa ma raz Miňa spýtala, či už niekoho mám a ja som len potriasla hlavou ako teliatko, Irena sa ponúkla, že ma zoznámi so synmi. A po krátkej úvahe to zase vzala späť. Radšej nie, moja milá, sú to strašní grázli. Ani neviem, dodala, či ešte žijú, nevidela som ich dobré dva týždne. Dávaj si pozor na grázlov. Pila dlhodobo, tvár mala tuhú ako maska z kože a stačilo jej pivo.

Rýchlo sa opila.

Mama si obľúbila víno. A Miňa s Irenou boli u nás na návšteve od istého času skoro každý deň. Víno, pivo, destiláty.

Kým boli dve, spomínala Irena, volali sa Šimon a Matúš. Teraz si hovorili kočky a mne je z toho oslovenia trápne dodnes.

Keď sme boli s mamou samy, ticho v byte oťaželo.

Lepilo sa na mňa ako zmoknuté šaty v nečakanom lejaku. Mama sedávala v kresle v prítmí predsiene a fajčila.

To bolo teraz jej miesto. Staré, cigaretou prepálené kreslo, súčasť prvej gaučovej súpravy, ktorú si s otcom kúpili

39

z mladomanželskej pôžičky. Na okrúhlom stolíku mala pohár s bielym vínom značky Venušino čaro. Prestávala jesť.

Skoro už nevarila. A keď, tak poriadne, do veľkého hrnca na niekoľko dní. Spolu sme jedávali zriedka. „Kam ideš?“ „Neviem. Von.“ Chcela som byť drzá, ale nešlo mi to. Je možné, že som prevracala oči. „Kam von?“ „Na kolotoče.“ Z domu sme utekali jedna pred druhou.

Prišli na konci prázdnin. Pochádzali odkiaľsi z Moravy a do nášho mestečka sa vracali aspoň raz ročne. Rozložili sa na lúke a vzrušené decká sa s novinou rozbehli po sídlisku.

Chlapi natiahli elektriku z najbližšieho paneláka a začali stavať. Bola to skôr trávnatá plocha než lúka, ale tak sme ju volali, odjakživa. Kam ideme? Na lúku.

Veľký retiazkový kolotoč, labute, detská manéž.

Obsmŕdajúci chlapci sa nechali zverbovať na pomocné práce. Koloman, malý sused z prízemia, pirát s čiernou páskou, ktorý prišiel o oko pri hre na stavenisku novej zédeešky, nemohol chýbať. Za odmenu dostal balík guľôčkových žuvačiek a občas sa mohol zadarmo povoziť. Trávil na kolotočoch celé dni, od druhej popoludní do desiatej večer, keď stíchli.

40

Vyzeral, akoby už mal v predstihu vybraté povolanie. Zdravé oko mu hrdo žiarilo.

A strelnica.

Hlučná a vysvietená, sladko navoňaná vábila po zotmení mládež ako krikľavý prelud. Celé hodiny sme sa vydržali opierať o pult potiahnutý kobercom a zvažujúca sa plošina pod nami nariekavo praskala. Priestor zaprataný na hĺbku ohnutej vzduchovky s krátkou dráhou broku nebolo možné obsiahnuť jediným pohľadom. Na bočných stenách viseli plagáty hercov a popových hviezd z časopisu BRAVO, Sly Stallone, Kim Wilde, Modern Talking, Rod Steward.

Mali tu žuvačky, aké sa nedali kúpiť v potravinách, aj Superbazooku s čokoládovou príchuťou, ktorej ste mali plné ústa. Značkové cigarety, angličáky, Rubikove kocky a veselé nafukovacie zvieratká visiace pod stropom. A, samozrejme, kolotočiarsku klasiku, krepové ruže, opice na gumičke s pomaľovanými sadrovými hlavami a fajčiacich ježkov. Niečo sa dalo kúpiť, niečo len vystreliť. Brok musel zlomiť špajdľu.

Alebo zasiahnuť farebný terč. Ak mala strelničiarka dobrú náladu, uznala aj výstrel, ktorý špajdľu iba štrajchol.

Strelnicu obsluhovala Jitka, vyzývavá, večne žviakajúca, o pár rokov staršia kočka s veľkými náušnicami z farebného plastu, ktoré sa jej hompáľali pod vypnutým účesom à la Nena. Volali sme ju Dúležitá a dobrú náladu nám prejavovala zriedka. Vlani dráždila chlapov v tričku bez podprsenky. Tentoraz k nám zavítala na začiatku druhého trimestra,

41

a bolo to na nej vidieť. Hlaveň ohýnala cez bok. Zazerala k labutiam a kolotočom, ktoré mal pod palcom otec dieťaťa, otravný Jindro. Cez deň chodil bez trička a silno čpel. Zatiaľ mal pupok väčší ako Jitka a na rozdiel od nej neprešiel žiadnou zmenou. Stále očumoval mladé dievčatá, rovnako ako dospelé ženy, a upotene s nimi flirtoval. Jízda začíná, holky!

Roztočím vás, až budete ječet! Bavilo nás sledovať, keď po sebe s Dúležitou štekali a prekrikovali hudbu z reprákov, od labutí k strelnici a späť.

Vlani sme na Jitku žiarlili. Teraz sme ju škodoradostne ľutovali. Tak ako západonemecká speváčka Nena, bol od minulej návštevy mimo aj jej úbohý, spľasnutý účes s vlasmi zničenými materskými hormónmi. No jo, posrala sis život, holka.

Hudba z magiča na strelnici sa ozývala zo všetkých reproduktorov na kolotočoch. Pesničky sa odrážali od panelákov a cez otvorené okná prilietali v útržkoch až k nám do bytu.

Dúležitá otáčala svoje dve kazety do zodrania. Tarzan Boy. Take On Me. Power Of Love. Touch Me (I Want Your Body).

Slovám som nerozumela, ale to sa malo zanedlho zmeniť.

Na konci prázdnin sa dni lenivo prevaľujú a ja som sa nevedela dočkať začiatku školského roka. Dotkni sa ma. Dotkni sa ma. Chcem cítiť tvoje telo...

42

Boris, náš sused, mal dva ročníky gymnázia za sebou. Býval na tom istom poschodí, ale v susednom vchode a ako deti sme sa rozprávali cez balkóny. Aj on chodil s kamarátmi na lúku. Keď kolotoče dohrali, presúvali sme sa na lavičky. Občas sa z okna vystrčila nahnevaná hlava, vyrušená zo spánku naším smiechom, a vyháňala nás.

Boris nás s Bejkou zabával historkami o profesoroch, o ich zvykoch, výstrednostiach a slabostiach. Profesor slovenčiny s obľubou vyvoláva k tabuli výstredne oblečené dievčatá, varoval nás. Smiešne roztržitá chemikárka v deravom plášti hádzala po študentoch, ktorí vyrušovali, kriedu.

Nikdy netrafila. Opitý telocvikár sa na lyžiarskom takmer pobil so študentmi. Tie posledné prázdninové dni sme boli spolu často a veľa sme sa nasmiali. Keď hovoril, nenápadne som mu hľadela na pery. Mal ich plné, frajersky sťahoval kútiky v drzých úškrnoch, vlasy sa mu vlnili a všetci tvrdili, že vyzerá ako Furuholmen. Túžila som do tých vĺn vnoriť prsty.

Raz nás na lavičke v susednom vchode vymákla mama.

Bejka šla domov, na kus cesty sme ju odprevadili, a keď sme sa vrátili, ešte sme si sadli a rozprávali sa. Noc sálala teplom z vyhriateho betónu, nebo bolo posiate hviezdami a do svetla lámp vlietali netopiere. Mama sa vracala z mesta.

Stíchla som a videla, ako zakopla. Šomrajúc sa otočila, akoby chcela vynadať bubline v asfalte. Pred vchodom spomalila, zahľadela sa k nám a vyslovila moje meno. „Si tam?“

43

„Možno,“ hlesla som.

Mama to nepočula, Boris áno. Potichu sa zasmial.

Uznanlivo vystrčil spodnú peru.

Sliepňavo, s natiahnutým krkom, podišla mama k lavičke. Zahľadela sa na Borisa a on jej bezostyšne vrátil upretý pohľad. Až potom identifikovala mňa. „Nejdeš domov?“ Domov som šla neskôr. Nevedela som si predstaviť, že s ňou idem vo výťahu. Musela by som jej hľadieť do tváre zblízka, a to ma nelákalo.

Počkala ma v kresle. Chcela som prejsť do izby. „Chodíte spolu?“ spýtala sa a vyfúkla dym. „Ježiš...“ „Vyrástol z neho fešák,“ nebezpečne sa usmiala. . „Prestaň, mami, dobre?“ Znovu si potiahla, až to v cigarete zapraskalo. „Aj mne sa otec páčil, lebo bol fešák. Dávaj si na to pozor.“ A s dymom akoby vydýchla jed.

Nič zvláštne som si nevšimla. Keby sa ma niekto pred marcom roku 1986, keď som sa po prvýkrát vracala z videa od Bejky, spýtal, aký je vzťah mojej mamy a otca, asi by som nepovedala nič iné, nič banálnejšie, než že je normálny. Občas sa pochytili. Asi ako každý, to by som ešte dodala. Hádky vyvolávala mama. Otca som mala rada, pretože bol rozumný.

Mal rád pokoj a dokázal ho prenášať na ostatných. Keď bol

44

doma, byt sa zdal bezpečný. Akoby sa všetko usadilo na svoje miesto. Mama bola emotívna, často nespokojná a náladová, a keď kričala, triasla hlavou, ale vedela byť aj bezstarostná, a vtedy som ju milovala. Rada sa smiala. Rada si púšťala platne, tancovala po byte a lúskala pri tom prstami.

Ale možno som nič nechcela vidieť. Keď končíte základnú školu, rodičov už poznáte naspamäť. Sú s vami každý deň. Mama a otec, od narodenia. A konečne túžite spoznať aj iných ľudí. A asi som prehliadala náznaky. Otec býval v práci dlhšie, čo síce nebolo výnimočné, no mama začala vysedávať v kresle, mĺkvejšia než zvyčajne, a keď som šla na nákup, častejšie mi do zoznamu potravín pribúdalo víno.

Kvôli prímačkám som chodila na doučovanie z matematiky a v lavici som sedela s Bejkou. Jedného dňa ma k nim zavolala na video. Pustili sme si Čeľuste. Keď sa domov vrátila jej mama a nazrela do obývačky, aby nás pozdravila a na obrazovke zbadala vystrašených ľudí pobehujúcich po pláži, zareagovala, mierne povedané, prehnane. Skočila po ovládači, zabalenom v igelite, aby sa nepoškodil, kazetu rázne vytiahla z videa a hodila ju do vrchnej skrinky, akoby jej pálila prsty. Namiesto Čeľustí sme si pozreli Nekonečný príbeh. Po dvoch rokoch od premiéry som konečne videla film, v ktorom znie Never Ending Story od Limahla.

Bejka bývala v dome na opačnom konci mesta, neďaleko futbalového ihriska. V hlave mi stále znela pesnička z filmu, keď som na parkovisku zbadala dvojicu v objatí. Zvečerilo

45

sa a asi by som ju v hustnúcej tme aj prehliadla, ale všimla som si naše auto. A potom sa dvojica od seba odtiahla, stále sa držiac v náručí, a v mužovi som spoznala otca.

Ani neviem, ako som sa dostala domov. Len som sa zvrtla a ušla ako páchateľ z miesta činu a odrazu som stála pred mamou a držala si líce, pretože mi vylepila facku. Dnes to chápem lepšie. Vyslovila som, čo tušila, no nechcela vedieť. Rozplakala sa namiesto mňa. Ja som len stála a vnímala varovné ticho pred explóziou.

A potom sa otvorili dvere. Ahojte! Mama vyvolala konfrontáciu a otec moje slová poprel. Nie je to tak, ako to vyzerá, počula som po prvýkrát naživo. Začal splietať historku o kolegyni, ktorá sa mu zverila s osobným problémom, tuším chorý manžel, a vzal ju do náruče, aby ju utešil. Hľadel striedavo na mamu a na mňa, z úst vypúšťal slová, ale do očí sa mi poriadne nepozrel ani raz.

Myslím si, že rodičov, tých dvoch ľudí ako dieťa nemôžete spoznať. Nie sú to len vaši rodičia, ale aj niečie deti, niečí priatelia alebo niečí milenci. Nie ste pri tom s nimi. Otec sa mi v obývačke, kam sme si sadli, menil pred očami. Už to nebol otec, ktorého som poznala. Z mamy som cítila, ako veľmi mu chce uveriť, a najhoršie bolo, že som si to sama priala. Možno to naozaj nebolo tak, ako to vyzeralo.

Lenže bolo. Rozpadla som sa na dve bytosti. Tá druhá, múdrejšia a zranená, si bola istá. Neviem, aké bytosti mal

46

v sebe otec, ale na druhý deň sa priznal a oznámil nám, že od nás odchádza.

Nechcela som ho vidieť. Keď sa vracal, aby si postupne sťahoval veci, snažila som sa mu vyhýbať. A kým odišiel nadobro, musela som čeliť ešte jednej odpornej fráze. Vošiel do detskej izby, z ktorej som už nestihla uniknúť. Raz, keď budeš dospelá, to pochopíš, povedal a ja som si ho nadlho prestala spájať s otcom, ktorého som milovala.

Súd rodičov rozviedol na prvý šup a otec začal žiť v inom meste, s novou ženou, ktorá bola od mamy mladšia asi toľko ako staršia odo mňa.

Na začiatku prázdnin mi mama povedala, že je napokon rada, že sa to takto náhle skončilo. Som ti vďačná, afektovala, a už ani neviem, či sedela v kresle, alebo sa zberala von s kočkami. Lebo až teraz má konečne pocit, že začala žiť. „A vieš, čo mi povedal?“ Nechcela som vedieť. „Že ma nemiloval celé roky a že so mnou zostával iba kvôli tebe.“ S vypätím síl sa ešte chvíľku usmievala, ale bola to len grimasa, ktorá sa drobí. Oči jej zaplavili slzy, stiahla pery, až z nich mala nešťastnú čiaru, a mne bolo jasné, že mi nikdy neodpustí.

Pohľady z kresla som cítila aj v chrbtici.

47

„Som zvedavá, či ti príde zablahoželať,“ povedala, keď ustála nápor žiaľu.

Otec neprišiel. Zariaďoval nový byt. Poslal mi pohľadnicu, na ktorej bola kytica vo váze. Namiesto blahoželania mi napísal: Bože, daj mi silu, aby som prijal veci, ktoré zmeniť môžem... a tak ďalej. Možno poznáte. Ak nie, nájdite si.

Múdrosť. Nevedel sa mi pozrieť do očí.

Posledné augustové dni sa vlečú, ale po ôsmej sa už stmieva a noc na konci prázdnin vám vynahradí čakanie. Až teraz sú kolotoče naozaj krásne. Blikajú a hrajú, lákajú na poslednú jazdu. Zatiahnete páku a letíte v labuti s korunkou na hlave ku hviezdam. Hore to hegne, aby ste nezabudli, že vyššie už lietať nemôžete, a z retiazkového kolotoča k vám prilietajú zdrapy smiechu a výkriky.

Opierali sme sa o pult. Nad hlavami nám bežal svetelný had. Dúležitá lámala vzduchovku a zazerala. „Když nic nechcete, nezaclánějte!“ Boris našpúlil pery. Siahol do vrecka a na koberec vyložil dvojkorunu. Dúležitá roztočila farebný terč, z celej sily, akoby dúfala, že odletí. Boris vystrelil žuvačku. A daroval mi ju.

Pomarančovú guľôčku so šumienkou vnútri. Schovala som si ju, myslím, že som sa hanbila strčiť si ju do úst pred ním.

Najprv som zachytila Dúležitej pohľad. Prestala žviakať a hľadela s otvorenou pusinou ku kolotoču. Keď som sa

48

otočila, mama práve ťahala Miňu na plošinu a Irena vybiehala po schodoch za nimi. Ich smiech bolo počuť až k strelnici. Nemohla som tomu výjavu uveriť, aj preto, že mama mala na sebe moje tričko. Venovala mi ho Bejka. Bolo jej malé, rada zdôrazňovala, že sa jej zväčšuje objem hrude.

Tričko som von ani nenosila, šetrila som si ho do gymnázia.

Malo pastelové farby, aké sa len tak nevideli, a nápis Break Dance. Bejka s nami našťastie nebola.

Mama nemala ani štyridsať, zatiaľ nestihla schudnúť príliš a v rifliach, ako sme volali džínsy, a v mojom pastelovom tričku vyzerala fantasticky.

Potom som zachytila Borisov pohľad. Hľadel na moju mamu a jej bláznivé kamarátky podobne ako Jindro, ktorý im práve predával lístky, držal sa reťaze, niečo hovoril a kočky sa smiali.

Jindro stlačil bzučiak. Jízda začíná! A ktosi z Borisovej partie vyfrkol k rozbiehajúcemu sa kolotoču poznámku a zaznelo v nej slovo ožranky. Ktosi, kto netušil, že som dcéra jednej z nich.

Mama vzlietla a krúžila, vlasy jej viali. Zakláňala so smiechom hlavu, šťastná, zbavená tiaže, a v jednej otáčke o mňa zavadila pohľadom. Na stuhnutú postavu na strelnici. A tak sa vidím, keď si tú chvíľu premietam. Je to vždy len okamih, kratučký úsek v kruhu, ktorý opisuje sedačka.

Miznem z dohľadu v nárazoch vzduchu a zase sa vraciam.

49

A miznem. Vraciam sa. A dookola. Mama sa mi snažila zamávať. Volala, ale slová jej od úst odlietali do tmy. Šla som preč.

Rázne som kráčala, rozhodnutá, že sa na lúku do konca prázdnin nevrátim. Nešla som domov. Chcela som len kráčať, aby som dostala hnev z tela. Vo vrecku som nahmatala žuvačku. Vložila som si ju do úst a rozhryzla. Šumienka explodovala a za sebou som počula pleskot tenisiek o asfalt.

Dobehol ma Boris.

Neviem, o čom sme sa zhovárali. Prechádzali sme sa po chodníkoch pomedzi paneláky, až kým hudba z kolotočov nestíchla a bolo počuť už len cvrčky.

Boris ma odprevadil k vchodu, ale neodchádzal. Ani ja som nevošla dnu. Akoby som tým odpovedala na otázku, ktorá nezaznela. Podišiel tesne ku mne. Pomaly, s ďalšou otázkou v pohľade, sa sklonil sa a pobozkal ma. A keď ma pobozkal znovu, odvážila som sa mu vojsť rukou do vlasov na temene.

Keď sa potom odtiahol a na tvári mu žiaril široký, nepatrične veselý úsmev, zostala som zmätená. Až kým si z úst nevybral žuvačku, o ktorú ma pripravil bozkom. Spravil krok dozadu, ešte raz sa usmial a žuvačku si zas vložil do úst. A šiel s ňou domov.

Hudbu som počula až do výťahu. Od dverí sa mi naskytol pohľad na kočky, tancujúce v obývačke. Mama púšťala

50

platne. Zaliezla som do izby. Túžila som po jedinom. Ľahnúť si do postele s tým, čo sa stalo pred vchodom, zhasnúť a zavrieť oči.

Otvorili sa dvere a dnu nazrela Miňa. Prepáč, anjelik, zaklipkala očkami. Spýtala sa, či ma nerušia, a navrhla, aby som sa k nim pridala.

Nerušili ma tak, aby som s tým chcela niečo robiť, a nie, nemala som chuť pridať sa, keď sa ozval buchot a trieštivý zvuk skla a ja som vybehla za Miňou do obývačky.

Irena spadla a prevrátila konferenčný stolík. Mama ju práve dvíhala zo zeme. Porezala sa na rozbitých pohároch a krvavé stopy odtlačila na tričko, ktoré mala mama stále na sebe. S krivým úsmevom tvrdila, že je všetko v poriadku.

Kým nie je zasiahnutá tepna, o nič nejde.

Prešla som cez izbu a vypla gramofón. „Mali by ste ísť domov,“ povedala som a vecný tón vo vlastnom hlase ma prekvapil. Mama po mne zazrela, ale kočky uznali, že to tak bude najlepšie. A po chvíli odišli, Irena s palcom v ústach.

Mame som vynadala za tričko. „Už nikdy, počuješ, nikdy si neber moje veci bez dovolenia!“ Tričko si strhla a šmarila mi ho k nohám. V podprsenke si sadla do kresla a zapálila si cigaretu.

Tak, aby mala z kresla dobrý výhľad, som tričko odhodila do smetného koša.

51

Furuholmen po dlhom čase nedostal bozk na dobrú noc. Hľadel spod kučeravej štice, ako sa prezliekam, až kým som nezhasla.

Nechcela som zaspať. Pocit z toho, čo som si priniesla spred vchodu, a ešte to nebola spomienka, som si potrebovala udržať čo najdlhšie. Akoby som sa bála, že spánok ten hebký pocit zmaže. Alebo premení. Jeho súčasťou, takou jasavou, že by som zaspať ani nemohla, bola istota, že teraz, áno, práve teraz sa to začalo. A na pozadí noci ako hudba k letnému filmu hrali cvrčky. Hrali pre mňa.

Ráno som sa zobudila ľahučko, len som otvorila oči a ocitla sa v novom dni. V najpomalšom dni toho leta. Čas akoby sa zmiešal s horúcim augustovým vzduchom. Pustila som si hudbu a tancovala po byte. Asi som dúfala, že ak sa budem hýbať, pohnem aj minútovú ručičku na hodinkách v kuchyni, ktoré som každú chvíľu chodila kontrolovať. Najedla som sa. Umyla si vlasy. Hľadela som do zrkadla. Vybrala som si veci, ktoré si oblečiem, keď pôjdem von. Vkĺzla som do postele. Spánok by mi pomohol poskočiť k večeru, ale to nepripadalo do úvahy. Len som sa schúlila pod paplón so spomienkou na vlasy v dlani.

Oblečenie som zmenila ešte niekoľkokrát. Furuholmen ma pozoroval. Toto tričko? Nie? Radšej toto? Bolo mi ľúto, že som vyhodila pastelové tričko, ale z koša by som

52

ho nevybrala, ani keby bolo posledné v celom byte. A nie kvôli smetiam.

A každú chvíľu som bola na balkóne. Nenápadne, s nádejou, že sa stretneme, ako keď sme boli deti, ale už inak, som nazerala k susedom. Tiež mali balkónové dvere pootvorené kvôli teplu. Ale nikto z nich nevyšiel. Chvíľu som sa cítila sklamaná, no vzápätí vlastne rada, že sa neobjavil.

Nebola som pripravená. Bolo mi jasné, že sa uvidíme večer na kolotočoch. A hovorila som si, že mi bude jedno, ak dorazí aj mama.

Popoludní mi zavolala Bejka (na pevnú linku). Bola sama doma a navrhla, aby sme si dopozerali Čeľuste. Zaváhala som. Večer bol na dosah. Kolotoče už hrali a každú chvíľu sa z práce vráti mama. A tá predstava napokon rozhodla.

Netúžila som ju stretnúť.

Ešte sme sedeli na gauči, rozrušené zo zubatej hrôzy, keď titulky prerušil iný film. Nemecký a menej výpravný. Výrazne namaľovanej panej v župane zazvonil opravár a hneď jej pozrel do výstrihu. Príbeh, ak sa to tak dá nazvať, sprevádzal hlas akéhosi Čecha, znudeného, akoby čítal návod na výmenu sifónu. Stříkej to na mně, ó, ano...

Pamätáte si svoje prvé porno? A čo to s vami spravilo?

Vracala som sa s výjavmi v hlave, ktoré som odháňala.

Márne, a treba povedať, že aj neúprimne.

53

Prešla som prázdnym parkoviskom pri ihrisku.

Keď okolo mňa preletel Koloman na bicykli a náhle zabrzdil, až ho stočilo, chvíľu som nechápala, čo sa mi, celý vzrušený, s jednou nohou na zemi, snaží povedať. Len som hľadela do živého oka.

Mama spadla z kolotoča.

Porno sa skončilo. Rozbehla som sa. Koloman za mnou ešte čosi volal, ale už som sa neotočila. Ja neviem, asi som čakala maják sanitky, mamu ležiacu na udupanej zemi a účastné pohľady rozostupujúceho sa davu.

A keď som dobehla na lúku, kolotoč sa krútil, svetlá blikali a Samantha Fox vzdychala. Rozhliadala som sa a nič nechápala, počula som svoje srdce a sedadlá na reťaziach opisovali kruh. Touch me. Touch me. I want to feel your body.

Your heartbeat next to mine...

Ktosi ma chytil za plece. Otočila som sa, zbadala Borisovu tvár a vrhla sa mu do náruče.

Videl, ako mama spadla. Ako sa skydla z kolotoča. Ale žije a už ju odviedli domov. Šiel so mnou, aby ma odprevadil a všetko mi vyrozprával.

Ako sa prišla povoziť s kočkami a ako sa do seba pustili Dúležitá s Jindrom. „Úplný chaos.“ Dúležitá vybehla zo strelnice a spravila Jindrovi scénu.

Kolotoč s mamou sa už krútil. Potom sa rozbehol Jindro

54

k strelnici. Ziapali po sebe všetkým na očiach, naťahovali sa a chvíľu to vyzeralo, že sa pobijú. Od kolotoča, na ktorý Jindro v návale emócií zabudol, sa ozval krik. A kým sa spamätal a rozbehol späť a zariadenie vypol, zábavný park odkiaľsi z Moravy vytvoril rekord. Musela to byť najdlhšia jazda v jeho histórii. Kolotoč sa ešte krútil, no mama už vystupovala. Odopla reťaz, spustila sa zo sedadla, ale nohami nenašla pevný bod. Chvíľu ju vláčila odstredivá sila, zachytenú jednou rukou za reťaz, a potom sa skydla z plošiny na lúku.

Borisove oči sršali vzrušením z príhody, na ktorú nikdy nezabudne. „Grcala,“ povedal. „Grcala, ešte kým dopadla.“ Opakoval to slovo, akoby sa s ním hral na jazyku. Hľadel mi do očí, a nemohol si pomôcť. Kútiky úst mu trhal potláčaný smiech.

Mama sedela v kresle s vyvrátenou hlavou, vo vyhrnutej nočnej košeli. Zažala som a zbadala rozbité kolená, veľké, krvavočervené jablká. Doudieraná bola aj inde na tele, ale modriny jej v plnej, bolestivej kráse naskočili až na druhý deň.

Kamarátky, ktoré ju priviedli domov, ju zľahka umyli a prezliekli. Lekárničku nenašli. A keď sa uistili, že je v poriadku, odišli. Dnes by mi zavolali. Na maminom mobile by

55

našli moje meno. Viera, dcéra. Hlavu si, našťastie, nezranila. Nemala nič zlomené ani vyvrtnuté. Hovorí sa, že ožrani majú dvoch anjelov strážnych.

Piť začala s Irenou ešte v práci a keď im padla, zastavili sa vo vinárni, kde sa k nim pripojila Miňa.

Bola na mol. Sklopila hlavu a snažila sa na mňa zaostriť.

Vedela som, kde máme lekárničku. Kľakla som si s ňou k maminým kolenám. Brblavé námietky nad hlavou som ignorovala. Nastrihanými kúskami gázy som jej najprv vytrela rany s oškretou kožou po okrajoch. Zanariekala.

Chcela som, aby ju to bolelo. Potom som rany nastriekala Akutulom, antiseptickým sprejom v bielej plechovke so žiarivým nápisom, červeným ako jej kolená. Múdre hlavy medzičasom vyvinuli látky, ktoré neštípu, Akutol z roku 1986 však štípal ako roj včiel. Keď som sa ako malá vrátila domov s oškretým lakťom, čo nebývalo často, stále sme mali tú istú plechovku, tešila som sa, že mi mama ranu obviaže, ale nie na to, čo spraví pred tým. Ruku mi musela pevne zovrieť.

Keď som rozbité kolená striekala, stále ma ovládala zlosť. Mama syčala a kolená jej poskakovali ako piesty.

A potom to vo mne prasklo, zlosť sa viac nedala napínať.

Rany sa mi pred očami rozpili na veľké, trasúce sa machule. Gázou som poutierala krv, stekajúcu po maminých lýtkach ako zriedené červené slzy, a napokon som kolená obviazala. V piatej a šiestej triede som chodila na zdravotnícky krúžok.

56

Mamu som odniesla do spálne. Nemohla chodiť. Uložila som ju do postele. Skôr než som odišla, zahľadeli sme sa na seba a mama roztvorila ústa, ale asi nemala dosť síl, aby tomu, čo chcela povedať, dala hlas. Možno sa utešujem, ale je možné, že chcela povedať ďakujem alebo prepáč, radšej to druhé. Ja som to hovorila, aj keď len v duchu. Ani ja som nenašla silu vysloviť to tak, aby počula. Prepáč, prepáč, prepáč.

Zábavná historka z kolotoča sa rozšírila po celom gymnáziu. Bola som dcéra ožranky. Musela som sa o ňu postarať.

Najslávnejšiu pesničku Samanthy Fox som dlho nemohla ani počuť. Utekala som odvšadiaľ, kde som nemohla stlačiť gombík, aby som ju zastavila.

Po rokoch vysvitlo, že erotický sen tej doby, drobnú prsnatú ženu s vyzývavým pohľadom muži nepriťahujú. Keď si pustíte official video alebo, ako sa hovorilo, videoklip, na pódium z jasajúceho davu v jednej chvíli vyskočí mladý fešák a pustí sa so Samanthou do tanca. Keď budete všímaví, zistíte, že ozajstná chémia medzi nimi nie je, ani náznak.

A Samantha na niektorých záberoch (3:17) vlastne ani príliš žensky nevyzerá. Úzke, mužské boky.

57

Tá pesnička za nič nemôže. Pesničky sú ako trojminútové žuvačky. A kto by sa už hneval na žuvačku? Ak chcete, pustite si ju. Dnes je to jednoduché. Mama na kolotoči. Touch me...

58

omietka

Simone sa chvela ruka, keď sestre odovzdávala moč. Bola nevyspatá. Z roztoku, ktorý vypila pred odchodom z domu, mala ťažký žalúdok a v autobuse si k nej prisadol sused.

Spýtal sa na dieťa a vzápätí na Mateja; včera večer videl jeho nákladiak na odpočívadle. Vtedy ju naplo.

Sestra ju odvážila, bez očného kontaktu, ako vždy.

Pohľadmi sa nezdržiavala. Odkedy Simona dochádzala na kontroly, nepamätala sa, že by sa na ňu usmiala alebo s ňou prehodila pár vľúdnejších slov. Vzala jej krv na glukózový test; a po výsledky si má prísť zajtra. Úsmevy mal v kompetencii lekár, prešedivený muž vo veku Simoninho otca; akoby si so sestrou podelili prístup k pacientom. Pribrala ďalšie kilo, od začiatku tehotenstva tretie, a lekár skonštatoval, že by mohla pribrať viac. Asi to malo znieť povzbudivo, keď vyhlásil, že teraz to určite doženie. Začal sa posledný trimester.

Jazdiac sondou po nagélovanom bruchu jej predpovedal, že bude unavená, väčšmi náladová a emotívna a s najväčšou pravdepodobnosťou jej budú opúchať nohy.

Necítila sa náladová ani emotívna. Skôr bez nálady, mrzutá, ale konštantne; sestre nemohla nič vyčítať. A od zastávky v nej žalúdok pulzoval hnevom ako zovretá päsť. „Ako sa volá?“ spýtal sa lekár a kývol hlavou k monitoru. „Matej.“ Zlosť jej udrela do hlavy. „Po otcovi.“ „Vidíte? Cmúľa si prst.“

63

Hľadela na modrosivú tvár so širokým nosom a v mysli sa jej vynorila budova lesnej správy. Potom to z nej konečne vypadlo.

Povedala, že jej chutí omietka.

Lekár k nej so záujmom v nadvihnutom obočí otočil hlavu. Úsmev, ktorý mu rozkvitol na tvári, vyzeral skutočný a Simone napadlo, že si ju od tejto chvíle bude pamätať: mamička, ktorá žerie omietku.

Porozumel aj tónu, ktorým sa mu zverila: ostych aj obava. Upokojil ju vysvetlením, že konzumácia omietky nemá vplyv na výsledky testu. Zrejme jej len chýba vápnik.

Dostane prípravok na jeho doplnenie.

Znovu sa usmial: „A koľko toho zjete?“ „Nie veľa,“ pozrela k dverám. „Občas, keď dostanem chuť...“ Kúsok omietky chýbal na rohu pri umývadle. „A ako chutí? Omietka...“ V lekárni si vybrala lieky a vápnik v kapsulách. Autobus po druhej by pohodlne stihla, no chcela tmu. Mohla by zájsť do nákupného centra alebo k otcovi. V utorky učil dopoludnia, a ako sa presťahoval, mala to k nemu z polikliniky bližšie. Lenže predstava, že bude sedieť pri stole v kuchynskom kúte, ani nie pol metra od neho, ju lákala menej než inokedy. „Si šťastná?“ zaskočil ju minule.

64

Vyvinula úsilie, aby neodvrátila tvár; aby pred otázkou neschovala pohľad. Veľa možností na otcovej novej adrese nemala.

Krivo sa zasmiala: „Prečo by som nebola?“ Sťahovaním sa zbavil väčšiny vecí. Nechal si len to najnutnejšie. Písomky z geografie opravoval za kuchynským stolom, kde jedol a za ktorým spolu pili kávu. Spal na posteli, na ktorej odmalička spávala Simona. Bola to jej posteľ.

Stále si nemohla zvyknúť, že už nemá detskú izbu; ich starý byt prestal existovať, keď sa otec rozhodol, že jej na bývanie poskytne presnú polovicu toho, čím prispejú Matejovi rodičia. Ani o cent menej. Nič jej nevyčítal; a ani nemusel.

Stačilo, že ho prišla do garsónky navštíviť.

Mamu pripomínala len svadobná fotka v ráme na poličke vedľa televízora. Ktovie, kde skončil gauč, na ktorom ležala podopretá vankúšmi a sledovala obľúbené súťažné kvízy, kým ju nevzali do nemocnice poslednýkrát. Otec rozdal nábytok neznámym ľuďom za odvoz. Bola pri tom, keď venoval šijací stroj neznámemu chlapíkovi na ulici a žartoval s ním. Väčšinou bol vážny. O mame hovoril zriedka. Mala podozrenie, že mu život v samote vyhovuje. Nevyznala sa v ňom. Zato on do nej videl; vždy spoznal, keď klamala.

A klamala často, kedysi. Stačilo, aby sa jej zahľadel do očí.

Spoznal, že je tehotná. „Si v tom?“ A nebola to ani otázka.

65

Keby sa jej spýtal dnes, či je šťastná, asi by to v sebe neudržala a hoci jej materstvo nespôsobovalo výkyvy nálady, rozrevala by sa. Stačilo, keby sa spýtal, ako sa má.

Sedela v nákupnom centre na lavičke. Obišla pár obchodov a oddychovala. Zahľadela sa na svoj odraz, ktorý na výklade prevádzky v rekonštrukcii vytvorila čierna fólia: rozvalená, s rozkročenými nohami a rozopnutým kabátom odhaľujúcim brucho, v ktorom skrýva dieťa. Napadlo jej, že by mu mala dať meno Libor. Matej by zúril, a nič lepšie by si nezaslúžil. Libor, po dedovi. „Libor,“ povedala na skúšku svojmu odrazu.

K dobru mala vyše polhodiny. Vstala a zamierila do stánku s ovocnými šťavami. Len čo si odpila z téglika, zazvonil jej telefón. Svokru mala zapísanú ako Helenu.

Prepadol ju pocit, akoby vedela, že práve vyhodila vyše dve eurá za čosi, čo by jej rada spravila ona sama; obľúbeným ponorným mixérom.

Chcela s ňou niečo prebrať, týkalo sa to akýchsi rožtekov a krstín, a Simona ju sotva vnímala na pol ucha. Príliš veľa vecí, ktoré s ňou v poslednom čase Helena riešila, sa týkalo krstu. „Som u otca,“ povedala; zvyku klamať sa stále celkom nezbavila.

Vtom spustila veselá hudba a z ampliónu sa ozval ženský hlas: „Vážení zákazníci...“ „Čo vám to tam hrá?“

66

„Musím končiť.“ Ovocná šťava chutila po kove.

Pomalý spoj so zachádzkami, samá zákruta, Simone vyhovoval. Rada cestovala autobusom. Odovzdala hmotnosť sedadlu a nechala sa unášať, s pohľadom do ubiehajúcej krajiny.

Ako chutí omietka?

Na lekárovu otázku reagovala pokrčením pliec; tá v ordinácii nie ktovieako.

Preostrila zrak zo súmraku nad poľami a v odraze zahliadla svoju tvár: pootvorené pery a teľací, odovzdaný výraz.

Prvýkrát jedla omietku v hneve, krátko po tom, ako sa nasťahovali do bytovky za futbalovým ihriskom. Matej jej pri večeri oznámil, že začne jazdiť do Česka, časom možno do Nemecka. Domov sa bude vracať na víkendy. Nemohla sa naňho pozerať. Pozbierala taniere a ovládla sa, aby ich nešmarila do drezu. A vošla do komory, aby rozdýchala ľahkosť, s akou ju postavil pred hotovú vec, a bezmocnosť, ktorá ňou lomcovala; jej námietky nemali váhu. Kým bude na materskej, zíde sa každé euro. Odlúpla kus omietky z praskliny v rohu a bezmyšlienkovito si ho strčila do úst.

Udalosti ako mamina smrť či tehotenstvo si nevyžadovali jej súhlas; stali sa. A zrazu bola vydatá a presťahovaná.

Aby sa mohla postaviť vedľa Mateja pred oltár, svokra jej na fare vybavila dišpenz; krst vnuka už dostal predbežný termín v druhej polovici marca. Otázky, na ktoré sa od Simony

67

čakala odpoveď, síce zazneli, aj dostatočne zreteľne, ale na zvažovanie nebol čas; vlastné rozhodnutia sa jej potom vracali skôr ako útržky sna než jasné spomienky.

Matej začal jazdiť za hranice. Najprv do Česka, neskôr do Nemecka. Domov sa vracal v piatok večer, vyčerpaný z ciest. V sobotu šiel von s kamarátmi a spoločný víkend uzavrel obed u svokrovcov. Dal si kávu, sadol do nákladiaka a odfrčal.

Po každej hádke zašla Simona do komory. A zakrátko už nepotrebovala ani štartér hnevu.

Posunula policu do rohu, aby zakryla dieru, a pustila sa do ďalších miestností. Ozobávala omietku, zrniečko po zrniečku, kým nevyhladila povrch; páčil sa jej šepkavý zvuk dlane krúžiacej po stene. Medzičasom otestovala cudzie steny a jedného dňa si kúsok odštipla aj z vonkajšej omietky na bytovke.

Nebola zlá, no oveľa viac jej chutila budova potravín.

Párkrát sa vrátila aj k škole. Z domu svokrovcov – zvnútra či zvonku – by do úst nevzala ani štipku. A už dlhšie mala vyhliadnutú budovu bývalej lesnej správy za dedinou. Čas dozrel. Skúsi ju dnes.

Z okna brzdiaceho autobusu zbadala Helenu. Obec šetrila na nočnom osvetlení, no v temnote parčíka, ktorým prechádzala, ju prezradili drobné, náhlivé kroky, presúvajúce ženu, ktorá nič nezmešká. Z domu neďaleko

68

kostola mala výhľad na zastávku a všetky spoje z mesta poznala naspamäť.

Simona chvatne vystúpila a obišla autobus spredu, v nádeji, že svokre unikne. A keď začula svoje meno vyslovené pevným spevným hlasom prenikajúcim cez rachot motora, zvesila hlavu nad pochabosťou nádeje a na kraji vozovky zastala. Autobus sa pohol a Helena, s obľúbeným košíkom preveseným cez ľavé predlaktie, Simonu dobehla. „Ideš do obchodu?“ Pokrútila hlavou a hneď si to aj rozmyslela: „áno...“ a došlo jej, že teraz do toho obchodu bude musieť ísť a nebude pri tom sama, a vtom ju Helena schmatla za rameno, až ňou myklo; akoby sa práve chystala vbehnúť pod prechádzajúce auto. „Ako sa má Libor?“ „Dobre.“ Helenu jej otec nezaujímal. S lákavým úsmevom uvoľnila zovretie, aby odklopila vrchnák na košíku vystlaného kvietkovanou látkou: „Kuk, piekla som. Rožteky s makom, čo ti u nás tak chutili. Spravím aj na krstiny...“ a Simona vzápätí znovu zacítila hryznutie starostlivých prstov: „Poď!“ Helena vykročila, Simona sa však nehýbala; so zaťatými zubami vrástla do zeme. „Nechutili mi.“ Keď Helenu niečo zaskočilo, tvár jej zmäkla detsky ohúreným výrazom: „Vzala si si aj domov...“

69

„Vyhodila som ich.“ Netušila, čo robí.

Zovretie ruky povolilo. Detský výraz v sekunde zostarol: „A čo by ti chutilo? Stačí povedať...“ „Nič,“ odsekla Simona. „A krstiny nebudú.“ Helena vytreštila oči. Do pohľadu, ktorý sa ju chytal pohltiť, Simona chrstla: „Seriem na krstiny.“ Zvrtla sa a vykročila k parku.

Dedinu mala pochodenú, aj v daždi, keď doma nemohla vydržať; keď sa jej zdalo, že sa v byte zadusí. Čerstvý vzduch a chôdza jej robili dobre.

Nohy ju spoľahlivo viedli. Vedeli, kde si treba dať pozor na rozbitý chodník či za ktorým plotom majú zúrivého psa a bude lepšie, ak prejdú na druhú stranu. Starobylá dedina popretkávaná krivolakými ulicami by sa Simone páčila viac, keby v nej nebývala.

Zastala v uličke pred bledou, brizolitom obhodenou kockou. Svietilo sa na prízemí, v kuchyni a obývačke, rozmihotanej obrazovkou.

Do kuchyne, v bielom tričku bez podprsenky a s rukami vo vlasoch, vošla mladá žena. V ústach mala gumičku, ktorou si vlasy zopla do chvosta. Čosi vybrala zo skrinky v kuchynskej linke a postavila to na stôl. Vyšla tými istými dverami a po chvíli sa objavila vo vedľajšej izbe, s odvrátenou hlavou, akoby niekomu odpovedala do chodby.

70

Simona tu raz bola na návšteve. Kaťa bývala s mamou.

Horné poschodie, do ktorého sa vychádzalo schodmi zo zadnej časti domu, mala len pre seba.

Keď Kaťa zamierila k oknu, Simone v prvom momente napadlo, že ju zbadala. Kaťa otvorila okno – a zmizla; a Simona si spomenula na gauč pod oknom.

Stúpla si na múrik nízkeho plota. Z Kate videla ohyb chvosta. Stačilo plot prekročiť, prejsť záhonom a natiahnuť ruku cez okno. Simone zovrelo päsť a ústa sa jej naplnili slinami, keď v predstave kmasla za vlasy.

Do izby vošla staršia žena v župane. Niečo hovorila dcére.

Rada by videla, ako by sa Kaťa zatvárila, keby zrazu stála oproti nej; keby zazvonila pri dverách. Simona vedela, že by nemusela povedať ani slovo. Stačilo by hľadieť Kati do tváre.

A s tou predstavou tlčúcou za očami šliapala do kopca a von z dediny.

Bolo to ako ísť na tajné stretnutie s niekým, kto čaká dlho, v tme.

Zastala pri stĺpe, na ktorom kedysi visela brána. Budova lesnej správy sa skrývala medzi stromami. Simona krotila ťažký, zrýchlený dych, aby sa mohla započúvať do ticha.

Nemala strach, skôr sa obávala; ťažko by vysvetľovala, čo robí večer pri opustenom objekte s prepadnutou strechou a vytlčenými oknami a v siedmom mesiaci tehotenstva.

71

Obzrela sa za seba, či niekoho predsa len nezbadá, a habkavo, aby sa nepotkla, vykročila po príjazdovej ceste z panelov ku vchodu obitému doskami.

Vyšla na schod a ohmatala múr podopierajúci striešku nad portálom. Našla prasklinu. Zaborila nechty do omietky; kus odpadol a zošuchol sa jej k nohám ako cukrová škrupina.

Olizla si prsty.

A potom ju čakal výstup do strmého svahu cestičkou v tráve lemujúcou lúku. Keď sa konečne zastavila pri poľovníckom posede, srdce akoby jej chcelo preraziť hrudný kôš.

Zachytila sa rebríka a nahlas oddychovala. Druhou rukou si podoprela brucho.

Striaslo ju; les za jej chrbtom vydychoval chlad. Pohľadom kĺzala lúkou dolu do údolia posiateho roztrúsenými svetlami dediny. „Tak poď,“ vyslovila.

Stúpala po rebríku. Šlo sa jej ľahšie, ako si predstavovala; potme tu ešte nebola. Pevne zvierala vlhké priečky.

Matej ju sem prvýkrát vzal ešte pred tehotenstvom. Sedeli na lavičke v posede, fajčili a cez okienko hľadeli na dedinu.

Milovali sa. Potom si zapálili cigarety a smiali sa. Odvtedy tu bola viackrát, a sama. Vyfajčila tu aj poslednú cigaretu.

Zhora všetko vyzeralo malé a prehľadné.

Na vrchole rebríka sa pomaly, veľmi opatrne obrátila.

Vpratala sa zadkom do otvoru v posede, s nohami opretými o priečku, druhú zvrchu; brucho sa jej tak schúlilo do lona.

72

Chvíľu sa jej zdalo, že sa vznáša, vysoko v tme, bez pohybu. Doľahol k nej brechot. Myslela na to, kedy sem zase vylezie, ak vôbec, keď jej zazvonil mobil. Vedela, kto volá, skôr než pozrela na displej. Mohlo jej napadnúť, že sa ozve, len čo sa mu dovolá Helena. Nechcela s ním hovoriť; ešte nie.

Vypla mobil. A siahla do vrecka kabáta, po štipku.

Nič nechutilo ako omietka. Nevedela by to opísať, a už vôbec nie vysvetliť: lekárovi ani nikomu inému. Nikdy predtým niečo také dobré a nepredstaviteľné nejedla. Nechcela vápnik, aj keď ho možno potrebovala. Chcela omietku.

A dieťa sa pohlo, lebo ju chcelo tiež.

Nebude Libor. Hoci by si to jeho otec zaslúžil. Meno už dostal. Spomenula si na sono. Na sivomodrého chlapčeka so širokým nosom – Mateja.

V diaľke pod sebou medzi stromami rozoznávala preborenú strechu. Dobrá omietka, musela uznať, a chutný materiál, pritakala. Usmiala sa. Napadlo jej, že by mohla zožrať celú lesnú správu. A potom zožerie Katin dom aj s mamou; príde domov z práce a nebude mať kde bývať. A pustí sa tiež do školy, kde mali svadobnú hostinu, a keď jej príde na chuť, vrhne sa aj na kostol.

Cítila, ako sa Matej zasmial; ozvena smiechu, jemná, naliehavá vibrácia jej prebehla telom. „Smej sa, môj chlapec,“ povedala nahlas. „Len sa smej...“

73

škvrna

Ada hľadá v peknej tvári stopy po otcovi a Radka jej to neuľahčuje: prehrabáva si vlasy a štrngá náramkami; kontroluje mobil; vrtí sa na stoličke; z kabelky vytiahne škatuľku slimiek a fajčí.

A keď rozpráva a práve hovorí o nehode spred dvoch rokov, pri ktorej si jej mama zranila chrbticu, pristaví sa pohľadom, no len na chvíľku, a zase ním skacká preč. „Vyzeralo to, že zostane na vozíčku,“ zatrasie hlavou pri zlej spomienke. Potiahne si z cigarety a vyfúkne dym: „Ale už je to oveľa, oveľa lepšie...“ poklepe si hánkami na bradu a netrpezlivo sa obzrie ku vchodu do kaviarne.

Na stretnutie nemá veľa času. Pred piatou musí odísť.

Možno ústa, napadne Ade. Lenže aké mal otec ústa?

Zrazu si nevie spomenúť. Otcove ústa pohltila tma.

Z tej tmy sa však spoľahlivo vynára baňatý nos, ktorý po ňom zdedila.

Keď Radku videla naposledy, bola chlapčenské, ostrihané dievča s loptou v náručí. Keby ju teraz stretla niekde na ulici, nespoznala by ju; vysokú, štíhlu, oblečenú v elegantnej blúzke, vkusne nalíčenú: nenápadný mejkap, očné linky, jemný rúž.

Po škole si spravila doktorát z pedagogiky, no zamestnala sa v akejsi nadnárodnej firme; Ada jej názov zabudla vzápätí, ako ho Radka vyslovila. A stále platí maminu liečbu a rehabilitačné pobyty.

77

„Čo už,“ Radka stiahne kútiky úst a prevráti oči, „mamu mám len jednu...“ Ada by sa najradšej nahla ponad stolík a chytila ju za plecia, ustálila. Je z nej nervózna, aj keď je rada, že sa nemusela stretnúť s jej mamou. Číslo na Radku našla v otcovom telefóne. Odovzdal jej ho policajný kapitán. Čakal na ňu pred vchodom domu, kde otec býval. Telo medzičasom odviezli. „No ty kokso,“ povedal do telefónu hlas, ktorý Ada nepoznala. „Čo sa mu stalo?“ Ada nevedela. Podľa predbežnej prehliadky bol mŕtvy aspoň dva týždne. Políciu zavolali susedia. Majú ho pitvať.

Z kaviarne vyjde servírka, drobná staršia pani s kávami na tácke. „Načase,“ prehodí Radka, dosť nahlas, aby to servírka počula. „Nech sa páči, dámy,“ povie s milým úsmevom, „vaše preská...“ a Ade pri pohľade na líčka s popraskanými žilkami na okrúhlej tvári napadne jabĺčko. Vyloží tácku a než sa vráti do kaviarne, ešte sa na ne usmeje s hlavou naklonenou nabok. „Je to tu dosť zašité,“ povie Radka. Do kávy si naleje smotanu a pohľadom odskacká do ulice. „Mne sa tu páči,“ povie Ada. Bola tu raz. Manžel jej sľuboval, že spolu vybehnú do centra, ako kedysi; len tak. Keď mu to opäť musela pripomenúť, odsekol, aby šla sama. Čakal, že zostane doma. Videla

78

mu to na tvári, tesne pred tým, ako za sebou zavrela vchodové dvere; zaskočený pohľad z obývačky.

Chodila hore-dolu starým mestom, mrzutá, neschopná rozhodnúť sa, do ktorého z toho ohromného množstva podnikov vojsť. Už sa chcela vrátiť na zastávku, keď zahla do bočnej uličky a posledný záchvev vzdoru ju postrčil k malej kaviarničke. Dala si preso a deci bieleho vína. Obsluhovalo ju mladé dievča.

Radka siahne po škatuľke. „Nefajčíš?“ Ada potrasie hlavou. „Vlani som prestala.“ Prestali spolu s manželom, ale má podozrenie, že on si občas zapáli. Smrdí od dymu a na kolegov z práce sa zrejme len vyhovára. „Tiež by som s tým mala seknúť,“ povie Radka a škatuľku zase položí. Pozrie na Adu. „Prečo volali tebe?“ Pokrčí plecami. „Mal ma uloženú ako prvú...“ Ada, dcéra.

Až potom Radka, dcéra. „Jasné,“ Radka si ťukne prstami po čele. „Bola si uňho v byte?“ začne Ada. Radka sa na ňu zahľadí, akoby chcela preskúmať, kam otázka smeruje, a potom neurčito povie: „Dávno...“ „Myslím v poslednom čase...“ Radkine prsty znova nájdu škatuľku a Adin pohľad pritiahne veľká, čierno-biela mačka; vyjde z kaviarne,

79

zastane si do dverí a rozhliadne sa, akoby prišla skontrolovať zákazníkov.

Ani ona tam dlho nebola. Občasné stretnutia s otcom sa ustálili na dve návštevy ročne. Chodila mu gratulovať k narodeninám a pred Vianocami mu priniesla darček. Na jeho druhú rodinu sa prestala vypytovať, keď pochopila, že sa o nej nechce zhovárať.

Párkrát vzala so sebou aj synov, kým boli malí, no nepáčilo sa im uňho. V jeho blízkosti sa nevedeli uvoľniť. Sedeli na gauči, sledovali vážneho, mĺkveho deda a šuškali si.

Nemal si ich čím získať.

Dedo sa nesprchuje? spýtali sa jej raz a odvtedy ich už so sebou nebrala. A rýchlo pre nich prestal existovať.

Posledné roky na ňu čakával v bistre za rohom. Tvrdil, že má doma neporiadok, čo bolo zvláštne. Odjakživa mal doma neporiadok. Ale rešpektovala to. A zvykla si aj na Lunu, zafajčený pajzlík so štyrmi špinavými stolíkmi; v zime ho vykurovali elektrické gamatky, sálajúce vlny suchého tepla; prekvapilo ju, keď si priznala, že sa jej tam páči.

Vlani, dva dni pred Vianocami bola s otcom naposledy.

Hovoril málo. Prikladal si ruky na gamatky. Rozprávala mu o vnukoch, hoci sa na nich nepýtal. Sú už veľkí, zopakovala viackrát, Maťko dvanásť, Marko skoro štrnásť, pôjde na strednú, a vykladala o nich s vášňou, ako keby spolu trávili

80

celé dni a mali plno spoločných zážitkov; akoby sa už od nej neodťahovali.

Darček pre otca, súprava vrtákov zabalená do papiera so snehovými vločkami, stál po celý čas na stole a pôsobil opustene, akoby si ho tam niekto zabudol.

Si v poriadku? spýtala sa ho a položila mu ruku na dlaň. Prikývol a druhou dlaňou, drapľavou a horúcou, jej ruku prikryl.

Zavolala mu na Nový rok a potom ešte v marci. Tvrdil, že sa má dobre, a vycítila, že sa mu nechce zhovárať.

Keď sa včera vrátila z obeda, našla si neprijatý hovor: otec. A zaskočil ju cudzí, mlado znejúci hlas. Predstavil sa ako kapitán a povedal, že má pre ňu smutnú správu; tá správa z nej spravila úplnú sirotu.

Kapitán v civile ju zaskočil po druhýkrát, keď sa stretli.

Bol starší, ako čakala. Stál pred vchodom a fajčil. Hľadela do chudej, nevyspatej tváre s hnedými vačkami pod očami, z ktorej ako svieži prúd vychádzal mladý, pevný hlas. Rástol v nej zmätok. Pokojne jej vysvetlil, že telo nie je potrebné identifikovať. V prípade ako tento nie sú pochyby o totožnosti mŕtveho. „Iba ak by ste na tom trvali...“ a výraz tváre, zatiahnutý skúsenosťou, jej radil, aby to nerobila.

Dal jej číslo na spoľahlivú firmu, ktorá jej namontuje nové dvere. „Pokojne sa odvolajte na nás, prídu...“ Účet má poslať na krajské riaditeľstvo. Peniaze jej preplatia. Nebola

81

si istá, ale zanechal v nej pocit, akoby jej pri rozlúčke priložil dlaň na rameno.

Okno otcovej izby bolo otvorené. Keď zdvihla hlavu, v okne vedľajšieho bytu sa pohla záclona.

A keď vystúpila z výťahu, suseda už na ňu striehla; z dverí vykúkala stará hlava, s lalokom ovisnutej kože pod bradou a so zbežnou kondolenciou. „Viete, s vašim otcom boli v poslednom čase problémy,“ začala s ľútosťou v hlase, no tá sa zo slov vzápätí vytratila. Vo vchode sa rozmnožili šváby. Otec nechodil na schôdze, prestal sa zdraviť. „A viete, my sme tu nikdy predtým šváby nemali...“ Lalok sa triasol rozhorčením. Spisovali petície, no všetko bolo márne, nereagoval ani na výzvy bytového podniku. Odpojil si zvonček.

Zúfalý sused pod ním zavolal televízny štáb. „Bolo to v správach, minulý rok v septembri, možno ste to videli...“ Nevidela.

Do dverí s vylomeným zámkom sa musela zaprieť.

Zbadala škatule. Pomohla si nohou; prekročila prah a prepchala sa dnu. Pozrela cez plece k starej hlave s napätým, dychtivým výrazom, v ktorom do poslednej chvíle blikala nádej, že by si mohla pozrieť byt. Ada za sebou dvere zatlačila, a vzápätí to oľutovala.

Prvý dojem hovoril, že sa ocitla v cudzom byte; alebo jej to šepkom skríkol do ucha. Do nosa jej udrel zápach.

82

Škatule, štósy papiera a novín od podlahy až po strop premenili predsieň na úzku roklinu, ktorou sa mohlo prepchať iba jedno telo. Spomenula si na šváby. Srdce sa jej rozbúchalo a zrazu mala pocit, akoby sa zo všetkých strán ozýval šramot; rýchle nožičky na papieri. Prinútila sa prekročiť vysypanú škatuľu a ísť ďalej.

Nazrela do kuchyne. Na nos si pricapila dlaň. Chodníček na šírku chodidla viedol hromadami plných igelitových vriec, od dverí k chladničke. Nadýchla sa až v izbe.

Stenu naľavo od dverí zakrývala ohromná železná polica, zaprataná haraburdami; Adina pamäť si z nej odniesla nezmyselné množstvo ohrievačov, vysávačov, sódovkových fliaš, niekoľko dolámaných sánok a hrniec s hrdzavými klincami. Pri rozloženom gauči so zažltnutým paplónom stál ponk so zverákom. Tu otec žil. A spal. A fajčil: ohorkami z cigariet plnil zaváraninové poháre; boli všade, na polici, na zemi, na parapete. Veľké aj malé poháre, od uhoriek, kečupu aj detskej výživy, plné ohorkov.

Na zemi pod oknom zbadala škvrnu, tmavú a napohľad hustú. Tu ležal, dva týždne. A nohy jej zoslabli, akoby jej ostrie, také tenunké, že ho nezacítila, prerezalo šľachy.

Dosadla na gauč.

Chvíľu mala hlavu prázdnu, ľahučkú, až kým do nej neprenikla myšlienka na otcovu druhú manželku. Bude jej musieť zavolať. Ešte dnes. Už ju nikdy nechcela stretnúť.

Kedysi jej ublížila.

83

Otec sa snažil, aby sa s jeho novou rodinou zblížila, a tak s nimi občas strávila víkend. Nie pravidelne podľa verdiktu súdu. Na tom nikdy netrval. Keď Ada začala chodiť na učňovku, boli pre ňu návštevy už len neurčitá povinnosť: síce zriedkavá, ale nepohodlná.

Spávala v obývačke. Raz v noci, cestou na záchod, ju zastavil rozhovor z kuchyne. Cez dvere, ktoré nedoliehali, začula svoje meno. Z hlasu otcovej manželky cítila zášť.

Porozumela, že na otca nalieha, aby „svojej dcére“ dohovoril, nech sa nemaľuje vyzývavo ako kurvička, aspoň kým je u nich, pretože sa za ňu hanbí. Kurvička.

Vrátila sa do izby. Zaspala unavená plačom. V pamäti jej zostal žiaľ, ktorý jej mohol roztrhať srdce. A plný mechúr.

Bolo nesmierne vyčerpávajúce, takmer až fyzicky, ráno vstať a tváriť sa, že sa nič nestalo. Koláče, ktoré jej otcova manželka zabalila, odhodila do smetného koša na zastávke.

Odvtedy u nich nebola.

A po čase otec odišiel aj od svojej druhej rodiny.

Sedela na gauči a myslela na to, že jej musí zavolať.

A potom sa s ňou aj stretne. Vtom niečo zašvihalo do vzduchu, tesne vedľa nej. Pohla hlavou. Na ponku, vo výške očí sedel šváb a vyzeral, že sa na ňu pozerá.

Vyzeral, že sa na ňu pozerá so záujmom.

Vyskočila. Schmatla z gauča paplón a bez toho, aby vedela, čo robí, ho šmarila na zem pod oknom.

84

Spomenula si na Radku; nezabudla na ňu, len si uvedomila, a bola to oslobodzujúca myšlienka, že už nie je dievčatko. Najprv zavolala na číslo, ktoré jej dal kapitán. Potom sa ozvala nevlastnej sestre. Na číslo v otcovom mobile.

Radka, dcéra. Zo svojho telefónu. „Ahoj, tu Ada, pamätáš si ma ešte?“ V noci nemohla spať. Ležala vedľa odfukujúceho manžela a v myšlienkach sa vrátila do bytu. Sedela na gauči, akoby sa už odtiaľ nemala pohnúť, a hľadela pod okno. Myslela na to, aký je život slabý. A ako slabne viac a viac.

Radka bola u otca raz, asi rok po tom, čo od nich odišiel. „A stačilo mi...“ zdvihne dlane na svoju obranu. Jej mama sa s ním musela naťahovať o výživné. Dala ho aj na súd.

Na jednom z pojednávaní si na ňu vypýtal číslo. Odvtedy od neho Radka dostávala správy s gratuláciami na narodeniny a meniny. A keď spomenie, ako prišiel na promócie a musela sa hanbiť, lebo vyzeral ako bezdomovec, a to bolo naposledy, čo sa s ním stretla, Ade napadne, či ho mala rada, keď bola malá.

Radka dopije kávu. „Kašľal na mňa. Celé roky...“ Ada vytiahne z kabelky kľúč a položí ho na stôl. A opatrne povie: „Ak chceš, môžeme tam ísť spolu...“ A Radka sa na ňu nechápavo zahľadí. Čosi cinkne.

85

Keď mačka, ktorá sa otiera o zárubňu, pôžitkársky, so zavretými očami zdvihne širokú hlavu, Ada vidí, že má okolo krku zavesenú rolničku. Pripadá jej obrovská; a krásna. „Aké tam má okná?“ chce vedieť Radka. „Okná?“ „Dúfam, že si nenamontoval plastové, vieš, také tie hnusné, biele...“ Otvorené okno. „Vieš, že neviem? Prečo?“ „Biele plastové okná nikto nechce. Ľudia si radšej dajú opraviť pôvodné. Kamoška robí v realitke...“ Radka sa zarazí, pokrčí pekný rovný nos po mame a neisto, pátravo sa spýta: „Ideme ten byt predať, či?“ Na predaj Ada nemyslela. Ale prikývne. „Najprv ho musím vypratať,“ povie a rýchlo si pomôže úsmevom: „Vypratať a vyčistiť, poriadne...“ „Okej...“ Oči, napadne Ade. Radka má po otcovi oči. Farbu, nie tvar. Žmúril, skoro mu ich nebolo vidieť. Ale keď sa na ňu zahľadel, mal ich bledomodré, len zdanlivo sivé. Ako Radka. „Ale bude to chcieť kontajner,“ povie a dobre vie, že jeden kontajner stačiť nebude. „Až tak?“ Radka znechutene natiahne pery. Zo škatuľky vytiahne cigaretu. „Oco bol humusák, že?“ Cigaretu si strčí do úst, no ešte skôr, ako si pripáli, hlavu jej do strany preváži nápad; natiahne ruku so škatuľkou ponad stôl: „Nedáš si?

86

Jednu,“ a prižmúri oči, „na oca.“ Mrkne na hodinky. „A potom už pôjdem...“ Sprisahanecká iskra v Radkiných očiach rozhodne. „Tak dobre. Jednu,“ Ada si vezme cigaretu a Radka jej pripáli; prepletú sa im pohľady. Od zárubne sa odlepí mačka. Vyjde na ulicu, posadí sa a začne si lízať biele packy.

Radka sleduje, ako Ada vyfúkne dym, a tvár jej roztiahne úsmev: „No vidíš...“ Ada jej úsmev vráti a pozrie na koniec cigarety. „Strašne veľa fajčil, otec...“ Radka zakloní hlavu: „No ty kokso, mi hovor! Mama sa naňho hnevala, keď fajčil na balkóne a vypraté veci smrdeli...“ „U nás sa fajčilo v byte.“ „Nie...“ Ada mávne rukou: „Úplne normálne, voľakedy. A mama si rada zapálila s ním.“ „A nesmrdeli ti veci?“ Ada začudovane pokrúti hlavou: prečo by mali smrdieť? „Chodil fajčiť do pivnice,“ povie Radka a pri tej spomienke sa zamračí: „Mal tam takú dielňu...“ „Aj u nás mal dielňu!“ Ade sa točí hlava.

Radka vyfúkne dym: „Vysedával tam, ku koncu...“ „A mne sa tam páčilo...“ „... celý deň.“

87

„... a furt niečo opravoval...“ Ach, áno, otec. Šťastný, keď mal zamestnané ruky. Ada bola naňho pyšná, lebo za ním chodili decká z dvora s pokazeným bicyklom alebo polámanými sánkami. Mala rada, ako to v pivnici voňalo, po oleji a fermeži a po laku. A rozhovorí sa, ako jej raz spravil káru a decká jej závideli, a keď rozpráva, ako letela dolu chodníkom, pod zadkom hrkot guľôčkových ložísk, rozosmeje sa; má v pamäti aj vzduch, ktorý jej narážal do tváre. To bola jazda!

Radka pozrie na hodinky.

A keď napadol sneh, pokračuje fajčiaca Ada, chodili sa s otcom sánkovať na kopec k amfiteátru. Ten kopec bol strašne strmý, aspoň vtedy jej taký pripadal. Domov sa vracali premrznutí, s červenými tvárami. A mama jej pustila v kúpeľni vodu, aby si pod ňou rozpustila skrehnuté ruky, najprv studenú. „Chodili ste,“ hľadí na Radku, „sánkovať sa, s otcom?“ Radka potrasie hlavou. „Nepamätám si...“ vydýchne dym a natiahne sa k popolníku. „Určite ste chodili...“ Adinu pozornosť pritiahne ďobanie, ktorým Radka sústredene hasí ohorok; akoby ho chcela nielen zahasiť, ale aj potrestať.

Radka vezme kľúč zo stola. „Zájdem tam s kamoškou,“ povie a kľúč odloží do kabelky. S predajom nebude problém, hovorí, je si tým istá. O jednoizbové byty je stále veľký

88

záujem, navyše v tehlovom dome. A v širšom centre mesta. „Ozaj, v izbe sú parkety? Dobre si pamätám?“ Ada neodpovie. Zahasí cigaretu, až potom pozrie na Radku a povie: „Neber tam kamošku...“ Bledý pohľad stuhne; Radka zrazu vyskočí, až Adu mykne. „Vypadni!“ štekne pod stôl. A keď Ada nazrie pod obrus, vidí mačku s rolničkou a nohu, ktorá ju zhnusene odtláča. „Ježiš, prečo sa o mňa furt otierajú?“ „Poď ku mne,“ Ada natiahne ruku a mačka sa na ňu zahľadí. Skúmavo a ľahostajne. „Aká si krásna...“ „Ale ja ju tam chcem vziať,“ počuje nad sebou Ada a napriami sa.

Narazí na Radkin zachmúrený pohľad. „Môže nám poradiť, je fakt šikovná...“ Radka zaváha a vzápätí dodá, už odhodlane: „Neviem, ako ty, ja som zvedavá, koľko za byt môžeme dostať, približne...“ Zbalí cigarety a zapaľovač do kabelky. „Pokojne si mysli, že som vypočítavá mrcha, je mi to jedno, ale...“ pokrčí plecami, vytiahne z kabelky zrkadielko a odhodlane vyhlási: „Kým žil, nič som z neho nemala.“ „On mal problémy, Radka,“ povie Ada jemne. „A ten byt...“ A chvíľu nevie nájsť slová.

Steny zo škatúľ, papierová roklina. Šramot, ktorý svrbí pod kožou. Kuchyňa zaprataná plastovými vrecami, vydutými do prasknutia. „... mala by si ho najprv vidieť...“ Prvé slová z nej vypadnú váhavo, a vzápätí, akoby našli správny

89

otvor, sa cezeň začnú sypať. Fľaše plné ohorkov. A šváby. Švihajúce tykadlá. Smrad, ktorý zburcoval susedov. A áno, sú tam parkety, ale aj škvrna, prekrytá paplónom. A k bytu patrí aj náhla slabosť, ktorá sa zmocní tela a posadí ho na gauč; otec tú slabosť musel dobre poznať, a už ju pozná aj Ada; je lákavá, lebo v nej nič nie je. Manžel, ani práca, a ani deti. Len chuť nechať všetko tak; zmiznúť.

Radka drží v ruke zrkadielko, ale hľadí na staršiu sestru.

A zrazu jej tvár zachváti zhnusenie; mačka je späť, neoblomná v tom, o aké nohy sa chce otierať.

Nemáš chuť nechať všetko tak?

Radka sa otočí: „Vezmite si tú mačku!“ Akoby sa náhle prebrala z tranzu, Ada si nie je istá, čo všetko vyslovila. „Prepáč,“ hlesne a s chabým úsmevom potrasie hlavou.

Radka hodí zrkadielko do kabelky. „Ja už fakt musím,“ pozrie na servírku vo vchode a príliš hlasno zvolá: „Zaplatím!“ Ada vytiahne peňaženku: „Nechaj to tak, bež...“ „Nie.“ Znie to rezolútne; rovnaký tón má v pohľade. Nohou odtlačí mačku a vstane. K stolu si zastane servírka a na stôl položí účtenku. „Tá mačka je hrozná...“ „Jéj, prepáčte...“ „Ale nie je...“ Ada sa zohne pod stolík. „No poď sem...“

90

Radka zaplatí. „To je v poriadku...“ a čaká, kým sa Ada vynorí spod stolíka; vynorí sa s mačkou v náručí. „Však pozri,“ hovorí Ada, „je taká krásna...“ „Ozvem sa ti.“ „Dobre. Voláme si...“ Ešte jeden krátky úsmev a Radka odchádza. Mačka sa vzoprie. Ada zosilní objatie, aby mladšiu sestru uchránila pred neželanou priazňou, a telo v jej náručí stuhne, zväčší objem a zrazu syčiac zaútočí; v jednej sekunde akoby zviera zošalelo – Ada skríkne – a v ďalšej vbehne do kaviarne.

Servírka vybehne von s rukou na hrudi. „Spravil vám niečo?“ A zhíkne.

Z Ady vyrazí čudný zvuk, vypískne ako hračka. „To nič...“ povie, keď ovládne hlas a trasie hlavou, „...moja vina.“ Siahne do kabelky po vreckovku. „Čo to bolo, Bonifác?!“ servírka hľadí ku kaviarni. „Počuješ?“ Akoby kocúr z bezpečia sledoval, čo sa deje po jeho hanebnom skutku.

Na papierovú vreckovku, ktorú Ada zdvihne z poškriabaného predlaktia, sa odtlačí pár červených škvrniek; obe ženy na ne hľadia.

Servírka si priloží prsty na ústa. „Neviem, čo to doňho vošlo,“ povie plačlivo. „Tak to je kocúr?“ vydýchne Ada.

91

„Ale vykastrovaný. Bonifác. Bony. Ešte nikdy nikoho nepoškriabal. Vnúčence ho môžu naťahovať celý deň, bože...“ „Je to moja vina.“ „Naozaj?“ Ada prikývne; musí pani s jabĺčkovou tvárou upokojiť.

A ona na ňu uprie prosebný pohľad: „Dáte si niečo?“ Deci bieleho.

Servírka vyloží z tácky dva poháre s bielym vínom. „Dám si s vami, ak vám to neprekáža. Aj tak tu okrem vás nikoho nemám.“ A sadne si. „Ukážte...“ „Nič to nie je. Naozaj...“ Servírka a prevádzkarka zároveň, ako sa Ada dozvie.

Kaviareň patrí jej synovi. Má to tu rada, nechce sa jej sedieť doma. Občas sa strieda s najstaršou vnučkou. Ale veľmi im to nejde, prizná. „Trápime sa...“ pokrčí plecami, a stále sa usmieva; úsmev je súčasťou všetkého, čo sa jej na tvári odohráva. „Tak to budem chodiť častejšie,“ povie Ada a hľadí na kocúra, ktorý si vlniac lopatkami zastane do dverí. „Čo, ty zloduch?“ osloví ho pani. „Ideš odprosiť?“ Bony pozerá k stolíku. Chvost za ním sa hadovito hýbe, pôsobí ako iné zviera. A keď zamraučí, znie to ľútostivo. „No poď.“ A kocúr prejde k stolíku. Zdvihne hlavu – cink! – a zrazu sedí paničke na kolenách.

92

„Skúste ho pohladkať,“ povie pani, „ak chcete...“ Ada pokrúti hlavou. „Mňa nemajú radi...“ Bony má zlaté oči. „Ale prosím vás, a prečo by vás nemali radi?“ Pani hladí kocúra pod rolničkou. Zohne sa, pobozká ho na temeno, a odtiaľ pozrie na Adu. „Skúste. No, nebojte sa...“ Ada vie, že to musí spraviť. Z nejakého dôvodu jej to je jasné. Zdvihne ruku. A jabĺčková pani povzbudivo, jemným pohybom s privretými viečkami, prikývne. Kocúr upreným zlatým pohľadom sleduje Adinu dlaň. Zatiahne hlavu, keď sa ho dotkne bruškami prstov srsti medzi ušami. „No vidíte...“ A nechá Adu, aby ho pohladila, akoby tým robil svojej panej láskavosť.

93

koho som videla

Dnes sa brata neviem dočkať.

Len čo začujem auto pred bránou, nechám testy z nemčiny tak a vyjdem z izby, aby som mu povedala, koho som videla cestou z práce.

Počkám, kým sa zloží, a začnem: Pamätáš si Dana, vnuka starého suseda? A kývnem hlavou do okna k domu cez ulicu, kde kedysi babkin sused býval.

Brat sa na mňa zahľadí a mne je jasné, že si chce z chladničky vybrať víno; hneď to aj spraví. Domáce biele v dvojlitrovej fľaši od koly, ktorú načal včera.

On však nebol susedov skutočný vnuk, hovorím.

Brat si naleje a ukáže prstom na pohárik v stojane na riad a ja prikývnem, jeden si dám a pokračujem: Jeho syn, teda syn starého suseda, si vzal Danovu mamu, ale rozišli sa a mama mu to oznámila po telefóne, myslím Danovi, synovi, je to trochu zamotané, asi ako v každej rodine, a telefonovala sem, jeho mama, lebo sused nemal telefón, a kývnem hlavou do predizby, kde mala babka starý aparát so slúchadlom, na stolíku s vyšívanou dečkou.

Brat pije, hľadí na mňa ponad okraj pohára a chce vedieť, kto sa rozišiel. Sadne si k stolu a ja sa posadím oproti nemu.

Danovi rodičia predsa. Jeho mama a nevlastný otec.

Oznámila mu to, keď tu bol na letných prázdninách.

A kým to vysvetľujem, brat dopije a vytiahne telefón, skontroluje ho a položí na stôl vedľa pohára, ktorý znovu

97

naplní. V práci nepije, zatiaľ. No len čo sa vráti, hneď si nalieva. Takto to chodí celý mesiac.

Pamätáš si ho?

Koho?

Dana. Bol asi v mojom veku, tiež gymnazista. Chytal chrobáky, chodil po dedine so sieťkou, vyzeral smiešne.

Brat pokrúti hlavou, nespomína si naňho. Nesnaží sa.

A ja pokračujem: Jedného chrobáka mi dal ovoňať a počúvaj, ozaj voňal, ten chrobák! Smejem sa a krútim hlavou a brat na mňa hľadí a ja si uvedomím, že ho mätiem. Je to moja spomienka.

Pozrie na mobil s popraskaným displejom.

Aby som mu prázdniny spred vyše tridsiatich rokov oživila, pripomeniem mu ženu, ktorú našli v klietke.

A brat reaguje, prikyvuje, jasné! Kto by na niečo také zabudol? Na rodičov, čo zavrú bláznivú dcéru do klietky v chlieve?

Boli sme sa tam s Danom pozrieť, hovorím, ale brat ma už nevníma. Nalieva si ďalší pohár, v ruke telefón a hovorí o Jane Virágovej, žene z klietky, ktorá neskôr v nemocnici zomrela.

Ako jej to mohli tie svine spraviť?! krúti hlavou.

Vlastnej dcére!

Otvoreným oknom sledujem brata, ako telefonuje so ženou.

Chodí hore-dolu po dvore a spočiatku sa ovláda.

98

Chcem ho vidieť, hovorí a zastane pod orechom.

Potrebujem ho vidieť, opraví sa.

Chce vidieť syna. Marek má desať, je z druhého manželstva. Brat na budúci rok oslávi päťdesiatku. Vlasy má nakratučko vystrihané, vždy ich tak nosil, a odtiaľto zhora sa mu leskne plešina. Marekova mama podala žiadosť o rozvod a potom aj trestné oznámenie. Brat jej každý deň vyvoláva, bombarduje ju textovkami a celé to iba zhoršuje.

Orech vraj obsahuje jedovaté látky, takže pod ním nerastie tráva. A môj brat sa v tom otrávenom kruhu prikrčí s telefónom na uchu, voľnou rukou si zakryje oči, akoby plakal, a chvíľu sa spamätáva, kým sa zase nevystrie a nevytlačí zo seba: Ja ťa o to prosím...

Viem, že ho to stojí strašne veľa úsilia.

Je mi ho ľúto, ale môže si za to sám. Už to raz posral. Syn z prvého manželstva sa s ním nebaví, a to mu vyčítam zo všetkého najviac. Maťo vyrastal s mojím Tomáškom, je dávno dospelý a ja by som ho rada videla.

Rada by som sa s ním pozhovárala. Určite má na Tomáška nejaké spomienky.

Lenže ak sa brat nespamätá, príde nielen o druhú rodinu a byt, ale aj o prácu. Minule sa za mnou v škole zastavil jeho spoločník vo firme, bývalý kamarát, s ktorým kedysi dávno pretekali a neskôr si otvorili predajňu s bicyklami. Už im to nejde ako zo začiatku, majú konkurenciu. Chcel, aby som bratovi dohovorila.

99

Každé ráno ho musím budiť, aby vyliezol s postele.

A zase chodí po dvore, hore-dolu, zrýchľuje, zlosť mu dodáva energiu. Tuším, čo bude nasledovať, a nemýlim sa.

Hlasno zrúkne do telefónu: To mi, kurva, nemôžeš urobiť!

Ale môžem, napadne mi za švagrinú, aj keď je to pekná mrcha a brat stráca kontrolu. Nadáva a najmiernejšie slovo je suka, ale stavím sa, že ten jeho výlev už okrem mňa nikto nepočúva. Potom šmarí telefón o zem.

A zdvihne tvár do okna. Ani mi nenapadne uhnúť.

Nebudem sa tváriť, že som si to nevypočula. Pokrútim hlavou, nech mu je jasné, čo si myslím. Som o štyri roky mladšia, ale neuhnem. Brat dostal byt po rodičoch, ja dom po babke. Som tu doma. Čupne si, zaborí hlavu do dlaní. a Aj keď má vypité, udrží v tejto polohe balans. Bývalý športovec. Vstane, pozbiera telefón a ide dnu.

Ešte chvíľu zostávam v okne.

Pod orechom mala babka lavičku. Voľakedy som na nej sedávala, čítala si v tieni a pozorovala ulicu. Tak som sa zoznámila s Danom. Prišiel s dedom od autobusu a starý sused na mňa zavolal a predstavil mi ho, vnuka, ktorý nebol jeho skutočným vnukom.

Možno by som mohla kúpiť lavičku, napadne mi a idem spraviť večeru. Čo sme v ten prázdninový deň robili?

100

Pred krčmou sme pili malinovku, neskôr prišiel Dano k nám a telefonoval s mamou a večer sme šli k domu Virágovcov. Iba posledná časť dňa brata zaujíma.

Sedí v trenkách na rozloženom gauči v obývačke, kde spáva. V ruke drží telefón, ťuká doň, nejakým zázrakom stále funguje. A ja mu rozprávam, ako ma Dano viedol cez les, poznal cestu, a ako sme z kopca ukrytí v tráve hľadeli k domu a videli chliev, kde Virágovci držali dcéru v klietke, a ako potom stará Virágová vyšla na dvor.

Sviňa, opakuje brat a hľadí na displej.

Dopil fľašu a načal druhú. Pelech si už neodostiela. Ráno ho opustí a večer doň zalezie. Sedím v kresle.

Ozaj si naňho nepamätáš? skúšam to znovu.

Nie, krúti brat hlavou. Krúti ňou a krúti, aby mi to bolo konečne jasné.

Spýta sa: Keď ste ju videli, starú Virágovú, a hľadí na mňa pohľadom, ktorý kĺže a musí ho dvíhať, čo ste spravili?

Pokrčím plecami a všimnem si, že mu z treniek vyliezlo ľavé vajce.

Naprav sa, hovorím a brat pochopí a vajce si zastrčí.

Natiahne sa po ozdobný vankúšik a položí si ho do lona.

Vankúšik po babke.

Kedysi sme mali spoločnú izbu, s mojím veľkým bratom. Čo by sme mali spraviť?

101

Pamätám si, ako veľmi som sa bála, tak veľmi, že sa mi zastavilo srdce a pritisla som sa k Danovi a na tvári som cítila jeho dych, ale to bratovi nehovorím.

Mali ste tam nabehnúť a tú starú sviňu zavrieť do chlieva!

Už sa s ním nedá zhovárať. Keby nás videla babka! Ako tu spolu v jej dome žijeme, dvaja zúfalci. Vstanem z kresla a idem do kúpeľne.

Rozprávali ste sa? počujem za chrbtom.

Otočím sa: S Danom?

S Danom, s kým iným? Keď ste sa dnes stretli...

Chvíľu iba hľadím na brata s vankúšikom v lone.

Potrasiem hlavou. Nie. Pri čistení zubov si premietam okamih, keď som ho zbadala. Sedela som v aute na parkovisku pred školou.

Kráčal po chodníku. Mohla som vyjsť a zavolať, pobehnúť a stretnúť sa s ním.

Ahoj, Dano, pamätáš si ma?

Keď vyjdem z kúpeľne, brat na mňa čaká. Nevidela si ho tridsať rokov, hovorí a ja prikývnem: Viac.

A brat pokračuje, opretý lakťom o vyšívaný vankúšik, hotový detektív Oriešok: A ako vieš, že to bol on?

Lebo viem.

Dokončím písomky. Dopadli hrozne. Brat už spí. Zajtra ho budem musieť ťahať z pelechu, aby nezmeškal do práce.

102

Skrátka to viem. A viem, prečo som nevyšla z auta a nezavolala naňho a nespýtala sa, či si ma pamätá, teraz je to jasnejšie. Musí to byť niečo ako pud sebazáchovy. Čo by som mu o sebe, preboha, asi tak povedala, keby sa pýtal?

Odložím písomky, zhasnem a ľahnem si do postele.

Myslím na Dana a na ten horúci letný deň. A premýšľam o tom, ako na niečo úplne zabudneme, akoby to ani nebolo, a na dačo iné, možno aj bezvýznamné, si pamätáme tak dobre, že si to môžeme vybavovať celý život. Asi to niečo znamená, ale čo, to netuším.

A vtom akoby sa mi v hlave rozsvietilo. Veď on sa volá Adam, nie Dano!

Zajtra to musím povedať bratovi, možno si naňho spomenie, na Adama.

103

v dome

Alžbeta (84) Nemohla zaspať. Počúvala praskot z kuchyne.

V tme cítila múry.

Precitla do brieždenia. Zvoľna naberala vedomie. Ležala bez pohybu v tikaní budíka, oči zavreté pred novým dňom, kým sa z dediny neozvali kohúty. Zažala lampičku. Posadila sa, ale až na tretí pokus. Pred pol šiestou. Odhrnula perinu, zložila nohy na zem, vsunula ich do papúč. Počkala, kým veľká ručička doputuje k šestke, a natiahla sa po barlu.

Musela si dávať pozor. Opatrne sa zdvihnúť z postele, preniesť váhu na barlu. Spraviť prvý krok a prejsť, šúchajúc stuhnutými nohami za praskotom elektrickej pece do kuchyne, kde na lavici čakala cestovná taška.

Zamierila ku kredencu. Na polici za sklom mala lieky.

Napustila vodu do kanvice. A do pohára. Zapila hrsť liekov.

Veľká hnedá taška, ktorú si zbalila včera, ju rušila; akoby na ňu z lavice striehla. Pustila rádio.

Raňajkovala bezkofeínovú kávu, tak ako väčšinu života.

Nadrobila si do nej konček vianočky; mala vyrátané, že ju doje práve dnes. Po raňajkách umyla šálku a lyžičku a odložila ich na svoje miesta v kredenci; zahládzala stopy. Dom dávala do poriadku celý týždeň, aj keď sa to dcére nepáčilo.

Umyla sa, nasadila si zuby.

107

A vrátila sa do izby. Ustlala posteľ a vycápanú perinu zakryla prikrývkou. Keď zo skrine vybrala šaty s brošňou na hrudi, izba sa pohla, poskočila a vzala ju do tanca. Pustila ramienko so šatami, oprela sa o skriňu, ale závrat nezastavila. Hodilo ju o zem.

Keď otvorila oči, pred nosom sa jej vlnil behúň; takto zblízka ho ešte nevidela. V hlave jej hučalo. Spustila ťažké viečka. Nevládala sa pohnúť; najradšej by zostala ležať a už sa nepohla. Bolo to lákavé, no nesmela dopustiť, aby ju takto našla dcéra: na zemi, s hlavou na koberci. Pohla prstami.

Hmatkala okolo seba, ale barlu v dosahu nemala. Prinútila sa otvoriť oči. Dovidela na chumáč prachu pod posteľou, ktorý odfúkla výdychom. Rozbolela ju hlava, akoby v nej mala črep. Cez bolesť začula rádio z kuchyne. Pozbierala sily a stenajúc sa nadvihla.

Sedela na zemi v nočnej košeli, nahlas dýchala.

Hľadela na barlu.

Došuchtala sa k nej po zadku, košeľa sa jej vyhrnula k pásu. Pri otvorenej skrini ležali šaty. Natiahla sa po barlu a druhou rukou sa zachytila postele.

Trvalo večnosť, kým sa pozviechala. Kým sa dala do poriadku, obliekla sa a učesala pred zrkadlom.

V šatách s brošňou sťažka dosadla na lavicu vedľa cestovnej tašky. Barlu oprela o chladničku; zviezla sa na zem; nechala ju tak, oddychovala. Vypla rádio. Hľadela z okna.

108

Na kožke zo slaniny, zavesenej na jabloni pred domom, sa hojdali sýkorky.

Sedela a pozorovala vtáčiky, ako prilietajú a zase letia preč a ďobkajú do skrútenej kožky.

Otočila hlavu ku kredencu. Na fotke, zasunutej medzi sklenenými tabuľkami, bola s dcérou. Stáli pred domom, v jeden dávny slnečný letný deň, mali krátke rukávy a usmievali sa; dcéra nemala ani tridsať. Pec zapraskala.

Sedela vo svojom dome, dlaňou hladila obrus a cítila múry; cítila dom ako ďalšiu vrstvu.

Nohou si pritiahla barlu. Opatrne, aby sa črep v hlave nepohol, sa po barlu zohla. Začula auto, bránu nechala na noc otvorenú. Zdvihla sa od stola. Auto zastalo pred domom. Vystúpila z neho dcéra, čerstvá penzistka.

Preboha, mama, čo to máš?

Skôr než sa stihla odvrátiť, zacítila končeky dcériných prstov na kosti pod ľavým okom. Ty si zase spadla! Bolí ťa to? Neklameš? Mali by sme s tým ísť na röntgen, dobre?

Kým dcéra vyprázdňovala chladničku, vypla pec. Šla do kúpeľne a zastavila prívod vody.

Lieky máš zbalené?

Dcéra stála v chodbičke s taškou v ruke. Nechceš si ešte niečo vziať? Nežne sa na ňu usmiala, a rýchlo ju uistila, že ak bude chcieť, môžu sem zájsť, hocikedy.

Cez otvorené vchodové dvere pozorovala dcéru, ako ukladá tašku do kufra auta. Už je stará, napadlo jej.

109

Tak poď, dcéra jej otvorila dvere a prešla na druhú stranu k volantu. Na jar sa vrátiš.

Všetko dobre dopadne, počula za chrbtom, keď si obliekala kabát. Na okamih, s gombíkom v prstoch, ustrnula.

Nemôžem odísť, napadlo jej.

Vyšla von a zamkla. Pozrela na dom, cez korunu jablone.

Zbadala, ako zo slaninovej kožky vzlietla sýkorka a dosadla na konár. Otočila sa, strčila kľúč do zámku a odomkla. Čo je? Počula za sebou dcérin hlas; znel prekvapene, ale aj nervózne. Zabudla si si niečo?

Neodpovedala. Šla do komory po slaninu.

Radovan (26) Prichádza od lesa, kde čakal na súmrak. Drkoce zubami.

Rozbije okno na kúpeľni v zadnej časti domu. Strčí ruku medzi črepy, nahmatá kľučku. Vyzlečie si bundu, aby sa úzkym oknom prepchal.

Nazrie do komory v dome s vychladnutými múrmi. Bundu má zase na sebe. Skúsi vchodové dvere, zamknuté. Prejde kuchyňou a otvorí dvere do izby: manželská posteľ, skriňa, nočné stolíky s lampičkami, zrkadlo. Upratané.

Kuchyňu si pamätá. Zastane pred oknom. Zahľadí sa cez stromy do hustnúcej tmy na dvore.

110

Zapne pec; vytiahne spínač a kontrolka sa rozžiari, nádejne červený bod. Dosadne na lavicu pri stole a podvolí sa únave, spustí viečka. Hlava mu začne klesať, ako z nej unikajú myšlienky, nie. Otvorí oči a pred sebou, medzi sklami kredenca, vidí fotku. Nahne sa, aby si ju v šere mohol obzrieť, odlepí zadok z lavice: mladšiu ženu na fotke nepozná.

Z vrecka bundy vytiahne mobil a simkartu.

Hľadí na mobil v ľavej ruke a simku v pravej. Zvažuje tých pár pohybov, ktorými ich spojí, a s rastúcou úzkosťou potrasie hlavou, ešte nie, a položí predmety na stôl.

V komore nájde instantnú polievku. Vezme odtiaľ fľašu pálenky. Jablkovica, dvetisíc dva, číta a hlas, ktorý znie cudzo v tichom dome, sa mu zráža pred očami. Ochutná pálenku a strasie ho, silná. Zhlboka sa nadýchne a znovu nahne fľašu k ústam. Teplo sa mu rozleje po tele.

Vymočí sa. Potiahne splachovač, ale nádržka je prázdna. Kohútikom pod umývadlom uvoľní prívod vody, chvíľu počká a spláchne.

Polievku nasype do hrnčeka a zaleje vodou z kanvice.

Vypije ju naraz, para z polievky mu zvlhčí tvár.

Siahne dlaňou na pec, studená, kurva.

Vezme z kredenca štamperlík. Vráti ho a siahne po poldecáku s kvietkom.

111

Chodí po kuchyni a pije pálenku. Zájde do izby, otočka a zase späť, uväznený v tmavom, cudzom dome, hore-dolu. Hľadí na mobil, vyčkávajúci, temný predmet na obruse.

Pustí rádio, stíši zvuk. Hrajú pesničky. Skúša si pospevovať, po chvíli zmĺkne; sám seba neoklame. Napĺňa poldecák, prelieva, piči. Napne ho. Do pohára si napustí vodu. Ešte chvíľu kráča po dome, motá ho, ale už skracuje trajektóriu a napokon sa zastaví pri stole a hľadí na mobil; ešte jeden. Naplní poldecák, zhlboka sa nadýchne. Vleje do seba pálenku, žalúdok sa mu odmietavo zmrští. Chvíľu zatláča napínanie.

Hlasno dýcha cez nos, okej. Okej. Vezme mobil. Druhou rukou nahmatá simku a vloží ju do mobilu.

Naskakujú mu správy. Výhražne cinkajú v kuchyni. Číta.

Vytiahne kartu. Hodí ju s mobilom na stôl. Dosadne na lavicu, v predklone si chytí hlavu. Vyskočí a zrúkne, kurva!

Kopne do pece. Schmatne rádio a z celej sily ho šmarí do steny s drezom, pesničku utne. Napije sa z fľaše, skuvíňa.

Rázuje po kuchyni s rukami na hlave, kurva!

Kurva, ježiš, do piči!

Zastane pri kredenci, zloží naň ruky. Dychčí do police.

Naplní ho ďalší nával zlosti a strachu a zrúkne, ale do seba a strhne kredenc k sebe. Ledva uskočí, zarinčí sklo, stratí rovnováhu. Padne horeznačky na zem. Udrie si zadok a hlavu, až mu v nej zaduní. Zostane ležať. Zavrie oči.

112

Chce sa mu spať. Zasmeje sa. Vstaň. Leží a cíti, ako sa do neho púšťa mrazivý chlad z podlahy. Počuješ, kokot?

Posadí sa. Vstane, rukou sa zaprie do steny.

Odtacká sa do izby.

Padne na posteľ, do periny. Ale nezaspí; žalúdok mu spať nedovolí. Izba sa rozkrúti, nie. Nedá sa zastaviť pohľadom, mihá sa v zásekoch okolo postele. Posadí sa, zloží nohy na zem, aby zastavil zlý kolotoč. Tak ho to naučila babka.

Napne ho a vyvráti žalúdok.

Zavŕta sa pod perinu, v bunde a topánkach. Žlč ho škriabe v krku. Drkoce zubami, schúlený do balíka, ktorý zrazu zmizne.

O desiatej sa spustí pec. Zapraská do ticha.

Precitne. Otvorí oči, trhne mu telom. Hneď sa posadí do nového dňa. Rozhliada sa, ešte chvíľu dopletený. Bolesť mu štiepi hlavu a z diaľky počuje kohúty. Čosi zapraská.

Takmer stúpi do vývratkov na koberci.

Hľadí z dverí na spúšť v kuchyni, ježiš... Na zrútený kredenc, sklo, roztrieštené po podlahe, zničené rádio pod drezom. Prejde k peci, kroky škrípu pod topánkami. Položí dlaň na pec, teplá.

113

Odnesie koberec do vane, pustí naň vodu. Vopchá hlavu pod ľadový prúd. Pozrie na seba v zrkadle; dlho ten pohľad neznesie.

Vyzlečie si bundu a zdvihne kredenc. Vytiahne ho zo zeme, masívny a ťažký, až mu navrú žily a do hlavy udrie tep srdca. Odsunie ho na miesto k stene, tak. Riad, hrnce a taniere, šálky a poháre, ktoré zostali celé, vráti do kredenca. Do skrinky, do police. Zachránil sa aj poldecák s kvietkom, dobre. Pozbiera veľké črepy. Zdvihne fotku a položí ju na stôl vedľa mobilu. Z chodby prinesie metlu a lopatku a pozametá kúsky skla a porcelánu, aj zvyšky rádia.

Spraví si kávu z plechovky na dreze. Chutí čudne.

V komore na polici medzi zaváraninami, kompótmi a konzervami objaví škatuľu s keksami. Sú zvlhnuté, chutia potuchnuto, ale keď ich zapíja kávou, nie je to také zlé. Sedí za stolom a pec praská. Mobil schoval do vrecka bundy, prevesenej cez stoličku.

Hľadí na fotku, na usmiate ženy v slnečnom počasí, staršiu pozná. Zimu trávi u dcéry, to bude ona, mladšia žena vedľa nej, ale už sa asi nevráti, spomínala babka, ani ju už nebudú operovať, načo.

Sory za ten kredenc. A rádio. A ogrcaný koberec. Za všetko. Ešte jeden deň, napadne mu, a vtom zachytí pohyb zvonka. Srdce mu prudko skočí.

114

Je to len kus slaniny, visiaci na strome. Poriadny kus.

Rozhojdali ho vtáčiky. Je ich veľa, ale zrátať sa nedajú.

Prilietajú, ďobnú do slaniny a letia preč. A zase sa vracajú.

Sýkorky so žltozeleným bruškom pozná. Zrazu je tu vrabec, drzo odoženie sýkorku; tá vzlietne, ale zostane visieť vo vzduchu; predvedie mu biele pierka na vnútornej strane roztiahnutých krídel a až potom si sadne na konár. Nožičky má tenké ako drôty. Na slanine pristane aj vtáčik, akého nepozná, má modrú hlávku, krúti ňou, kým sa pustí do jedla. Takto zblízka vtáčiky nikdy nevidel. Majú čierne korálikové očká.

Ešte deň. Možno dva, povie nahlas. Zapraská pec.

115

deň letných prázdnin

Nič horšie Adam nezažil.

Pili s Veronikou v chládku pred krčmou kofolu. Sedela na múriku a on čupel vedľa nej, opretý kostrčou o múrik. Nemal čupieť. A nemal sa Veroniky dotýkať, spočiatku len náhodne. Mávala sieťkou na hmyz. „Takto?“ smiala sa. „Takto sa chytajú?“ Dotyky hladkého lýtka, šteklivo lepkavého od potu z júlového predpoludnia, vnímal na predlaktí čoraz omamnejšie a cítil jej teplo a svoje srdce. Mal sa odtiahnuť. Spravil chybu z pohodlnosti, keď si ráno obliekol šortky na holé telo. A keď jej vyletela sieťka z ruky a on sa po nej načiahol, nemal sa postaviť.

Pipetou nakvapkal etylacetát do pilín. Pocit umŕtvujúceho trápna sa mu bez prestania vznášal nad hlavou. Rýchlo zakrútil vrchnák. Zatriasol pohárom. Chrobáky, ktoré ráno ulovil, reagovali okamžite: rozbehli sa ako o život, malachius vzlietol a zo záhrady do izby na poschodí doliehalo rádio. Adam pozoroval úpornú snahu hmyzu ukryť sa v pilinách; nemali šancu, tak ako on, a keď znovu hmatol po možnosti, že si nič nevšimla, pamäť reagovala nemilosrdne: napnuté šortky, Veronikin náhle uťatý smiech a odvrátený pohľad. Nemal sem prísť, k dedovi, ktorý nebol jeho skutočný dedo; nemal súhlasiť, že uňho pár dní prečká, kým si mama s otcom všetko nevyjasnia.

Naposledy zatriasol smrtičkou; život v pilinách sa skončil. Z cestovnej tašky, ktorú mu nabalila mama, vytiahol čisté slipy a šiel do sprchy.

119

„Hľadala ťa Veronika.“ Adamovi sa do hlavy nahrnula krv. „Chcela ťa zavolať na malinovku,“ dodal dedo. Jedli párok s fazuľou z konzervy. Mali ho na obed aj včera, keď Adam pricestoval. „Stretli sme sa,“ zamrmlal do taniera. Počúval klepot lyžice, ktorý po chvíli ustal; dedo chlebom vytrel tanier.

Stolička zanariekala keď sa prudka oprel a odfúkol si.

Adam cítil, že sa naňho pozerá. „Je pekná, však? Veronika...“ A cítil aj jeho úsmev.

Hrubé prsty s čiernymi nechtami, bubnujúce po bruchu a nad nimi okrúhla, rozžiarená tvár s obočím, ktoré od včera, keď si Adama vyzdvihol na autobusovej zastávke, neprestávalo poskakovať. Najprv chcel vedieť, akú mal cestu, a vzápätí sa spýtal, či má v meste dievča.

Adam čakal inú otázku. Zaskočený iba hlúpo potriasol hlavou. Ešte nevedel presvedčivo klamať, zvlášť, ak sa mu niekto pozeral do očí; huňaté obočie neveriacky, ohúrene vyletelo do čela. A keď zahli z hlavnej do bočnej ulice, kde dedo býval, vykročil k domu oproti. „S niekým ťa zoznámim.“ Dvor susedov tienil orech a na lavičke pod ním sedela Veronika. Zdvihla zrak od knihy a dedo na ňu zamával.

A keď podišla k bráne, s prstom medzi stránkami namiesto záložky, musela si knihu prehodiť do ľavej ruky, aby si pod

120

spokojným dohľadom starého muža potriasli pravačkami a vyslovili svoje mená. „A volaj ma dedo,“ vyzval potom Adama v izbe, kde mu pripravil posteľ a potľapkal ho po ramene.

Na mamu a otca, svojho syna, sa nepýtal. Adam premýšľal, koľko toho o situácii, pre ktorú ho sem odpratali, vlastne vie. A priamemu osloveniu starého muža sa vyhýbal.

Po obede sa zavrel v izbe. Na stôl vysypal obsah smrtičky.

Chrobáky, navlhnuté a schúlené do polohy, v akej ich zastihol koniec, musí vypreparovať, kým sú vláčne, inak hrozí, že sa polámu. Proces si vyžadoval precíznosť a opatrné, drobné pohyby: sústredenie, ktoré má silu zastaviť aj krúženie trápnej spomienky. Na dosah si pripravil špendlíky, preparačnú ihlu, pinzetu a ďalšie potrebné predmety a už len pohľad na ne ho naplnil vzrušením z výnimočnosti. Pustil sa do práce.

Zo záhrady k nemu ešte chvíľu doliehalo rádio, a potom ho prestal vnímať.

Keď do izby bez klopania vošiel dedo s miskou čiernych ríbezlí, bol skoro hotový. „No ukáž.“ Dedo sa nahol nad stôl. Prižmúrenými očami si prezeral vypreparované chrobáky na korkovej podložke: väčšie druhy, fixované špendlíkmi so zlatými hlavičkami, a menšie, nalepené na snehobielych štítkoch; už vyschli a opäť získali pôvodné zafarbenie: vyzerali ako živé, len navždy znehybnené.

121

Adam vzal opatrne do prstov špendlík so štítkom. „Vzácny úlovok, krasec. Prvýkrát som ho videl naživo. Ešte musím určiť, aký je to druh...“ Nezdalo sa, že by kovovo lesklý chrobáčik, nie väčší než zrnko ryže, pripadal dedovi akokoľvek vzácny. Zamračený prikývol a Adam si nemohol byť istý, či ho vôbec vidí.

Vzápätí obrátil pozornosť k stonke so žltým kokónom, pripomínajúci zmenšeninu cukrovej vaty, a zvedavo ju vzal do hrubých prstov. „Z toho vylezú malé pavúky,“ povedal Adam a dedo pustil stonku na dosku stola. „Načo ti to je?“ „Chcem vidieť, ako vylezú.“ „Ale nie tu,“ uistil sa dedo. „Nebojte.“ „Ja sa nebojím.“ Adam neznášal čierne ríbezle. „Dnes vraj pustili Virágovú,“ povedal dedo. „Starého si ešte nechali.“ Na svahu pod lesom, s výhľadom na strechu Virágovcov, ulovil Adam krasca. Sedel na bielej poduške trebuľky a kŕmil sa peľom. „Poď mi radšej pomôcť do záhrady.“ Rádio hralo zavesené na jabloni.

122

„Pozbieraj mandelínky.“ Dedo si na chrbát vyložil postrekovač. „Veľké aj malé, koľko sa bude dať.“ Podal Adamovi oranžové vedro. „Napusti si vodu.“ Vykročil k vinici na konci záhrady a ešte sa otočil: „Popuč aj vajíčka naspodku listov.“ Mandelínka znelo Adamovi smiešne a hlúpo.

Zemiaky rástli v šiestich dlhých hriadkach. Listy mali čipkovito deravé, obžraté pásavkami vo všetkých fázach života; nerušene sa kŕmili, netušiac o skaze, ktorú medzi ne prišiel šíriť nemilosrdný obor Adam. Drobné larvy striasal z listov frčkou rovno do vedra. Dospelé chrobáky a veľké pandravy bral do prstov; mäkké telá mu pripomínali vytlačený kúsok detskej ružovej pasty, akou si umýval zuby, keď bol malý. Vo vode rýchlo klesali na dno. Chrobáky vzdorovali, veslovali nohami. Rozpučené vajíčka zafarbili Adamovi prsty na žlto a keď si k nim pričuchol, smrdeli ako chemikália.

Slnko pripekalo a rádio vyhrávalo z jablone. Po hodine bol Adam omráčený z tepla, pred ktorým sa nemohol schovať do tieňa, aj z ohromného množstva pásaviek; každá rastlina bola ako dom so stovkou obyvateľov a obor pochopil, že nemá šancu. Na konci prvej hriadky už striasal do vedra celé rastliny a jednu zlomil. A keď sa vystrel, zistil, že má výhľad na jedno z okien domu cez ulicu. Ak by z neho vyzrela Veronika, zbadala by ho; videla by, ako zbiera mandelínky.

123

Vrátil sa na začiatok druhej hriadky. Sadol si na suchú popraskanú zem a z tesnej blízkosti pozoroval larvy. Každý pohyb čiernou hlavou zhora nadol predstavoval jeden výživný hlt – a viditeľne menší kúsok listu. Niektoré sa vyprázdnili rovno pred ním, pričom neprestávali žrať, významne pritakávajúc. „Nadnes stačilo,“ vyslobodil Adama dedov hlas. „Poďme sa najesť!“ Vzal mu vedro a skôr než sa Adam spýtal, čo sa chystá spraviť, obrátil ho hore dnom a vykydnutý obsah rozšliapal.

Hmyz praskal; možno nie tak hlasno, ako sa Adamovi zdalo.

Všimol si chrobáka, ktorý unikol smrti pod bagančou a zaliezol do trávy.

Jeho pohľad prilákal dedov. Zohol sa a trestanca v pásikavom mundúre chytil. „Mandelínku máš?“ spýtal sa, obočie poskočilo a vložil Adamovi chrobáka do dlane. A vzápätí ho prekvapil ešte raz, keď nadhodil, s vážnym pohľadom a nádejou v hlase: „Hádam to medzi nimi dobre dopadne, čo povieš...“ Vzal ho za plecia a spolu vošli do domu.

Adam hodil pásavku do smrtičky; a má ju dodnes, vyblednutú rokmi.

Na večeru, tak ako včera, mali praženicu s chlebom a nakladanými uhorkami. Aj s kúskami škrupín, ktoré chrapčali pod zubami.

124

„Domáce vajíčka,“ mliaskol dedo. „Také v meste nemáte, krásne žltučké.“ A Adam si predstavil obsratú škrupinu domácich sliepok.

Po večeri šiel dedo polievať záhradu. Na hromade rozšliapaných pásaviek sa hostili muchy; keď sa k miestu masakry Adam priblížil a trblietavo vzlietli, vrzla bránička a z dvora oproti vyrazil na striebornom favorite Veronikin starší brat, zamračený frajer vystrihaný na ježka. Mal na sebe cyklistické tričko s vreckami na chrbte a v ruke fľašu z umelej hmoty. „Máte telefón,“ zavolal na Adama, strekol si z fľaše vodu do úst, šliapol do pedálov a bol preč. „Dedo!“ zavolal do záhrady Adam. „Mama ti volá.“ Suseda, milá pani so zvedavým pohľadom za okuliarmi s hrubým rámom, zaviedla Adama a deda do predizby. Kývla hlavou k telefónu so slúchadlom zveseným na kvetovanej dečke a nechala ich samých. Adam od bráničky tŕpol, či nestretne Veroniku, a skôr než sa mame ohlásil, nazrel do izby.

Mama mu oznámila, že sa s otcom dohodli na rozchode. Hovorila pokojne, no znela unavene, akoby sa hlásila z opačného konca sveta. Adam sa na nič nepýtal, počúval a hľadel na deda, opretého s rukami za chrbtom o stenu;

125

visel na ňom netrpezlivým pohľadom, kým si ho mama nevypýtala. Adam mu podal slúchadlo. „Všetko v poriadku?“ usmiala sa suseda, keď vyšli von.

Hlavu mala naklonenú, hľadela na nich cez okuliare a zároveň ponad rám, akoby tak objavila spôsob, ako sa dozvedieť viac. Dedo potriasol hlavou, čím jej dal najavo, že sa rozprávať nebude; teraz nie.

A len čo zašli za roh, narazil Adam na Veronikin pohľad; vyšla zo záhrady s krhlou v ruke. „Ahoj,“ krátko sa usmiala. „Ahoj.“ Adam očervenel a bol rád, že môže bez ďalšieho slova nasledovať deda cez vŕzgajúcu bránku na ulicu.

Sadli si na lavičku na priedomí. Dedo nahýnajúc sa cez kolená krútil hlavou. „Hádali sa?“ „Ani nie.“ Adam hľadel na široký oblúk chrbta. Zo záhrady hrala hudba. „Blázni. Neboli spolu ani dva roky.“ Dedo si sťažka vzdychol a oprel sa. Pozeral zblízka na Adama. „Zajtra ráno ťa mám odprevadiť na autobus...“ Vedľa starého muža, ktorý neskrýval smútok, sa Adam cítil silný a vyrovnaný. Rozchod tých dvoch v meste vzal na vedomie. Bola to jedna z možností. Na chrbte zacítil ruku; dedo netušil, že ho nemusí utešovať. Tľapkanie po chvíli ustalo, ale veľká ruka naďalej spočívala na jeho chrbte. „Ak budeš chcieť, hocikedy...“

126

Odvrátil sa, no Adamovi neušlo, ako mu skrivilo tvár.

Vstal a náhlivo odkráčal do záhrady. A zanechal Adama samého s rozpačitým pocitom. Rádio po chvíli zmĺklo.

Vrzla bránička a keď sa otočil, na ulicu vyšla Veronika. Šla rovno k nemu. „Nechceš sa prejsť?“

Veronika mu ukázala cigaretu, ukrytú v dlani. Pozrela k babkinmu domu a vykročila. Cigaretu ukradla bratovi. „A keď to zistí?“ Adam si predstavil drsnú, odhodlanú tvár jej brata. „Jednu si nevšimne. Aj tak by mal prestať, ak chce vyhrať majstrovstvá.“ Mala na sebe žlté tielko s malým štvorlístkom. Na konci ulice zastali. „Kam teraz?“ Veronika mykla plecom. „Kde nás nikto neuvidí.“ Prešli cez cestu a chvíľu šli po krajnici, bez toho, aby tušili kam. „Počul si o Virágovcoch?“ „O tých, čo zavreli dcéru do klietky?“ Adam prikývol: „Dedo mi hovoril.“ „Raz som ju videla. Dobehla ku kostolu. Chcela biť deti, vrieskala. Myslela som si, že je opitá. Jej rodičov nepoznám, bývajú niekde pod lesom...“ „Poďme sa tam pozrieť.“

127

Adama zaskočili vlastné slová; zrazu boli vonku. Veronika od vzrušenia roztvorila oči a vydýchla: „Vieš, kde bývajú?“ Za hasičským domom zišli z asfaltky. Kráčali neudržiavanou cestou medzi stromami a bavili sa o Virágovcoch.

O ich dcére Jane, zdravotnej sestre, ktorá sa zbláznila. „Dlho ju nikto nevidel,“ rozprávala Veronika. „Aj rodičia prestali chodiť do dediny. A keď babka stretla starú Virágovú, asi v obchode, a pýtala sa na dcéru, klamala, že je zavretá v ústave.“ Adamovi sa páčilo, ako Veronika rozpráva; ak by sa mal zamilovať, celkom isto aj do hlasu, sýteho príbehom, ktorý mu rozprávala v chládku medzi stenami zelene lemujúcimi chodník. Občas na ňu krátko pozrel, a ona pozrela na neho. „Prečo ju tam nedali?“ chcel vedieť. „Do ústavu.“ „Nemohli by brať jej dôchodok. Aj tak nemali nárok, nebola nesvojprávna. Poštárka im ho dávala proti podpisu a bude mať z toho zle. A prestali s ňou chodiť k lekárovi, tak sa to dozvedeli úrady. Keď ju našli,“ pozrela na Adama a spomalila, „bola zavretá v chlieve. Otec pre ňu spravil klietku a jedlo jej dávali ako prasaťu. Vraj tam bol strašný smrad. Umývali ju hadicou.“ Adam si všimol výraznú jazvu po očkovaní na Veronikinom pleci. Zastala: „Vieš si predstaviť niečo horšie?“ Naliehavosť v jej pohľade ho prinútila pokrútiť hlavou, až potom sa zase pohli. Chvíľu kráčali bez slova. „Naši

128

sa budú rozvádzať,“ vyslovil Adam, a hneď to aj oľutoval; znelo to slabo, nedostatočne, aj s vedomím, že zostanú s mamou zase sami. „Keď ju vyslobodili z klietky,“ pokračovala Veronika, „upadla do kómy, ešte v sanitke. Ktovie, či sa preberie...“ „Tadeto.“ Adam vošiel do húštiny, ktorou viedla do kopca lesná cesta. Pridržal Veronike konár. Stúpali temným tunelom, kam neprenikalo svetlo, a preskakovali blato. Vdychovali vlhký vzduch nasýtený ťažkou vôňou lesných rastlín a po chvíli sa na nich vrhli komáre. Čosi zašramotilo v kroví.

Veronika sa preľaknuto pozrela na Adama. „To je len drozd.“ Zacítil spokojnosť, že to mohol povedať.

Tľapla sa po pleci: „Au!“ Pridali do kroku a vyšli na lúku, zaliatu purpurovým svetlom. Obaja dychčali. Adam vystrel ruku a vykročil tým smerom. Po pár metroch sa pod nimi odkryl výhľad na šindľovú strechu.

Usadili sa do trávy, s lesom za chrbtom; niečo zavoňalo.

Akoby sedeli v amfiteátri. „Tam ju držali, asi...“ ukázala Veronika k prístavbe domu; po stranách dverí na nich hľadeli dve malé okienka.

Keby som sa skotúľal, napadlo Adamovi, capol by som na dvor, rovno pred chliev.

129

Sedeli v materinej dúške. Ponad svah preletel motýľ, očkáň. Poskakoval vzduchom končiaceho sa dňa. Adam zbadal lúčneho koníka, prichyteného na steble; už necvrkal, chystal sa na noc, na chlad, ktorý mu zastaví krv. Veronika si vložila do úst cigaretu. Z vrecka nohavíc vytiahla zapaľovač a zapálila si. Adam videl, ako sa jej pri nádychu rozšírili nozdry. „Dáš si?“ vyfúkla dym.

Odmietavo pokrútil hlavou. Veronika si znovu potiahla. Všimol si, že fajčí s cigaretu zaseknutou medzi zubami, pričom sa jej vyhrnuli pery. „Tak dobre,“ rozhodol sa a vzal si cigaretu. Veronika si poškriabala plece. „Hnusné komáre.“ Adam si potiahol, vyfúkol a cigaretu jej vrátil. Párkrát už fajčil, s kamarátmi, ale ešte nikdy s dievčaťom. Pohľadom pátral v tráve po kovovom lesku. Rád by našiel ďalšieho krasca; Veronike by sa páčil, bol si tým istý. „Ako dlho bola v klietke?“ „Neviem presne,“ povedala Veronika. „Možno aj rok...“ Chmatol do trávy. „Pozri,“ roztvoril dlaň, na ktorej ležal horeznačky fádne hnedý, podlhovastý chrobák. A keď sa k nemu Veronika nahla, čosi v chrobákovi cvaklo, vymrštilo ho do trávy a Veroniku trhlo od ľaku. „To je kováčik.“ Veronika sa usmiala. Podala mu cigaretu a sŕkajúc sa poškriabala. Adam si potiahol a s dymom mu hruď naplnila túžba ukázať Veronike celú lúku a všetky tie úchvatné

130

drobné tvory, ktoré ukrýva, pomenovať. Vyfúkol dym, vrátil jej cigaretu a všimol si dva rozškriabané štípance na jej pleci; s jazvičkou po očkovaní na vrchole tvorili trojuholník.

Zatočila sa mu hlava. „Prečo chytáš chrobáky?“ Hľadela na neho so záujmom. „Fascinujú ma.“ Snažil sa hovoriť bez vášne. „Nie je ti ich ľúto? Keď ich potom zabiješ...“ „Tebe je ľúto, keď zabiješ komára? Alebo muchu?“ „To je iné.“ Nesúhlasil. „Je to len iný druh – iný rad hmyzu,“ opravil sa. „Keď chceš študovať entomológiu, usmrcovanie k tomu patrí,.“ „Do koľkej ideš?“ „Do druhej. Ty?“ „Budem tretiačka. Najťažší ročník, vraj.“ Potiahla si a vyfúkla. „Chcem študovať prekladateľstvo. Nemčinu. Učila som sa ju už na základke. Chcela by som prekladať literatúru, romány a tak...“ Potiahla si posledný krát a ohorok zahodila do trávy. „Rada čítam.“ Hľadela pred seba. A chvíľu tak zostala, zahľadená do diaľky ponad strechu domu a potom sa s tajomstvom v prižmúrených očiach zadívala na Adama, akoby sa najprv chcela uistiť, či ho môže vysloviť. „Začala som aj písať.“ „A čo píšeš?“

131

„Poviedky.“ „Napíšeš aj o tomto?“ Adam kývol hlavou k domu. „O žene v klietke?“ Veronika sa pozrela k domu, akoby to ešte potrebovala zvážiť. „Možno,“ prikývla.

Adam natiahol ruku po ďalší úlovok. „Eurydema oloracia. Bzdocha kapustová, po latinsky.“ Držal tvora pevne, no jemne medzi palcom a ukazovákom. „Fuj,“ Veronika sa odtiahla. „Ľudia si myslia, že smrdí.“ Ovoňal bzdochu a Veronika sa zatvárila zhnusene. „Mne vonia po ovocí.“ Natiahol k nej ruku. „Skús...“ Videl, že mu neverí. „Neboj sa...“ Pomaly natiahla hlavu k bzdoche a opatrne vdýchla. „Naozaj,“ prisvedčila. „Nesmrdí...“ „Čo som hovoril?“ „Teba na tú školu určite vezmú,“ povedala a zase pozrela k domu.

A v tej chvíli bolo Adamovi jasné, že to tak bude. Akoby mala schopnosť či skôr oprávnenie o rok staršieho človeka nazrieť s väčšou istotou do budúcnosti. Pozoroval jej profil s natiahnutou šijou, priťahovaný trblietaním červeného kamienka v lalôčiku ucha. Spustil pohľad nižšie, k plecu s jazvičkou a komárími bodkami a chuť dotknúť sa perami troch bodov na koži mu nahrnula do úst sliny. Naklonil sa.

132

Veronika naňho zazrela, akoby zacítila jeho dych; bol to len okamih, no jej zarazený pohľad nechápal. Nahlas vdýchla a zdola sa ozval rachot.

Na dvore sa objavila žena v čiernom, vyzerala stará.

S čiernou šatkou na hlave.

Obaja sa naraz prikrčili. „Mama,“ šepla Veronika; bol to skôr závan vzduchu než slovo.

Virágová zastala. Akoby ich mohla začuť alebo zacítiť, zdvihla hlavu k lesu. Veronika sa skrčila Adamovi v náručí. Cítil jej strach, ktorý sa miešal s jeho strachom, a tlkot sŕdc. Zdalo sa mu, že im spoločne prebehli po telách zimomriavky.

Virágová sa otočila a zamierila k chlievu. Chvíľku pred ním stála. Natiahla ruku a drcla do dverí. Hľadela dovnútra. „Videla nás?“ Adam potriasol hlavou; potreboval to kvôli sebe.

Virágová si strhla šatku a voľnou rukou si kmasla vlasy.

133

deľba

Terezke Otec natankoval a auto zaparkoval pod strom, ktorý tam stojí dodnes, pri starej pumpe vo Veľkom Krtíši. Posadil si ma na predné sedadlo. Bol vážny a oznámil mi, že odchádza od našej mamy. A vyslovil prosbu, aby som šiel s ním. Jeho slová mi v pamäti neutkveli presne, mal som päť rokov, ale to, čo sa stalo potom, dalo rozhovoru tento význam. Mladší brat mal zostať doma s mamou.

So spomienkou na otcovu tvár si však jasne vybavujem, ako mi ho bolo ľúto. Nechcel som, aby zostal sám.

A pomohol si sľubom; musel sa báť, tak si to dnes vysvetľujem. Vedel, ako veľmi mám rád zvieratá. Zapĺňali veľkú časť môjho vtedajšieho sveta. Dychtivo som si prezeral obrázkové encyklopédie a nemohol sa dočkať, keď začnem chodiť do školy, aby som sa naučil čítať. Sledoval som prírodopisné filmy, ktoré dávali v nedeľu dopoludní. Rád som kreslil, najradšej zvieratá; ešte dlho potom ma fascinovali levy. Doma sme mali akvárium, ale rybičky mi už nestačili.

Túžil som po všetkom, čo sa dá chovať v panelákovom byte.

A zrazu som si mohol vybrať, v našom modrom moskviči.

Vtáčiky, škrečka, dokonca mačku či psa. Chcel som vevericu. Netuším prečo. Možno som videl film, v ktorom niekto chová vevericu. A otec mi ju sľúbil.

Predstavujem si mamu, ako mi balí veci a plače.

137

Prichýlila nás teta Marika, otcova príbuzná. Žila s rodinou v obci pár kilometrov od mesta, kde sa otec narodil.

Mal tu priateľov z detstva. Na cintoríne ležala jeho mama, ktorú sme nikdy nevideli. Dom tety Mariky, variácia šumperáku, stál na začiatku ulice. Mal balkón pozdĺž poschodia, presklený vchod a halu s leštenou žulou. Pripadal mi nádherný. Schodisko, taktiež zo žuly, vo mne vzbudzovalo rešpekt. Hrozilo pošmyknutím a bolestivým pádom, čo dospelí s obľubou zdôrazňovali.

Blížil sa koniec roka: október, možno november. Skoro sa stmievalo, ale ešte nepadal sneh. V záhrade a na zadnom dvore, kde sa prechádzali sliepky a husi, som sa nezdržiaval.

Hydina ma nepriťahovala. Nedala sa hladkať. A jej osudom bol pekáč. Najviac spomienok sa mi vybavuje z kuchyne tety Mariky. Sedával som na pohovke pod oknom, bolo tam príjemne a teplo a dospelí sa zhovárali. Súčasťou tých dní je aj Nenika, ďalšia otcova príbuzná. Zvykla mi škrabkať chrbát. Alebo sa po mne s láskou vrhala a bezmocného ma zasypávala bozkami, čo sa mi páčilo oveľa menej.

Všetci v dome, vrátane otca, vedeli po maďarsky. Okrem mňa. Plynulo prechádzali z jedného jazyka do druhého, takže som nemal potuchy, kedy sa reč zvrtla k našej situácii.

Pozornosť som zbystril pri maminom mene, ktoré sa vplietalo medzi maďarské slová.

Teta Marika pôsobila prísne. Mala čierne vlasy, ostrý nos a neusmievala sa často. Ku mne bola láskavá. Vyvárala,

138

piekla koláče a raz s Nenikinou pomocou upiekla hus. Šklbali ju na dvore za domom. Mokré perie vo vedre.

Srdečnú náladu obstarával ujo Janko. Zdal sa mi obrovský.

Mal červenú tvár so svetlým strniskom a jeho bozky pichali. Čo ste mi priniesli? pýtal sa nás s bratom, vždy keď sme prišli na návštevu. Táto otázka tentoraz nezaznela; nebol som návšteva.

Zitka a Janči, deti tety Mariky a uja Janka, chodili do školy. Staršia Zitka mala dlhé rovné vlasy a brat ju za ne kvákal. Janči bol bitang*1 a občas robil zle aj mne. Rodičia ho často hrešili, aspoň mne to tak pripadalo. Teta Marika raz vyhrešila aj Zitku, nepamätám sa prečo.

Plakala vo svojej izbe. Hľadel som na ňu od dverí a bolo mi jej ľúto. Rád som nazeral do jej izby. Odlišovala sa od tej, čo sme mali doma s bratom. Mala v nej písací stôl, za ktorým si robila domáce úlohy. Bola to izba, v ktorej žila školáčka.

Otec ráno nasadol do auta a odviezol sa do práce (stále mám v ušiach buchnutie dverí a štartovanie moskviča).

Prihlásil ma do miestnej škôlky, ktorá bola oveľa menšia ako škôlka v meste. S novými deťmi som sa zoznámil ľahko.

Nebolo ich veľa, pri jedle sme obsadili pár stolov; a tiež sme si ukazovali rozžuvané jedlo v ústach. Mal som tam dvoch * bitang (z maď.) – darebák, beťár

139

kamarátov z predchádzajúceho života, Števa a Riška, synov otcovho dobrého priateľa. Ujo Kiškováč bol môj vzor.

V dome mal voliéry s vtáčikmi, andulkami, diamantovými hrdličkami a papagájmi. Vo veľkých akváriách choval skaláre, húfy neónových tetier a diskusy. Vždy som sa k nim veľmi tešil, aj kvôli poskakujúcej boxerke Aste. Živo si vybavujem, ako sme sa so Števom zabávali katapultovaním jedla vidličkou po kamarátoch; s lyžicou to išlo tiež, ale horšie. Spomínam si na číru radosť z nákazlivej hry a dodnes mám pri pohľade na príbor chuť zopakovať si ju, položiť na rúčku kúsok jedla, napríklad zemiačik, zamieriť a ťapnúť po zuboch. V pamäti mi neutkvela najmenšia stopa smútku či clivoty, aké zvykne prechod do nového prostredia v deťoch vyvolať. Matne sa mi vynára aj vôňa tej škôlky (v predstave sa musím posadiť za stôl k Števovi), nedokážem ju však opísať; voňala inak ako moja stará škôlka, kam vodila mama už len brata.

Mňa chodila potajomky sledovať.

S otcom pracovali v nemocnici, každý na inom oddelení.

A kdesi tam, obaja v bielych plášťoch, dohadovali si mamine návštevy. K domu ju vozil švagor, vždy po zotmení. Bol som v kuchyni, aj to bola súčasť dohody; správne načasovanie.

Posadili ma za stôl oproti oknu s odostretými závesmi a nechali ma kresliť. Bol som jediný, kto netušil, že mama stojí za oknom, len pár metrov odo mňa. Pre mňa plynul obyčajný večer u tety Mariky, s pastelkami v rukách.

140

Mama na mňa hľadela a plakala; tak mi to opísala neskôr.

Netuším, ako dlho sme s otcom v jeho rodnej obci žili.

Mohli to byť týždne, možno mesiac; reálny čas na mňa iba striehol. Rodičia sa dohodli, že dajú manželstvu šancu; nie prvú ani poslednú, a rozchod opakovali v iných podobách, až kým sa po rokoch poznačených krikom a urážkami, alkoholickým šialenstvom, rozbitými dverami na záchode a krvavými fľakmi, náhlymi nepochopiteľnými odchodmi do noci, maminými halucináciami, detským strachom aj hanbou, s prestávkami naplnenými mierom a láskou, sálajúcimi ako keramická piecka v otcovej pracovni, no klamlivými v nádeji, konečne po vyčerpaní zvyškov vzájomnej úcty nerozviedli; naši rodičia, nerozumní blázni, neschopní rozoznať šťastie a udržať si ho.

Vevericu som nedostal. Jedného dňa však otec priniesol domov džungárskeho škrečka Miťa, ktorý po sérii útekov z terária dostal výnimku a mohol voľne behať po byte; až kým ho mama nechtiac nepribuchla do chladničky.

Keď som si príbeh nášho odchodu neskôr poskladal, s prekvapením som zistil, že si na otca, s výnimkou nášho rozhovoru v aute, ktorým sa všetko začalo, vôbec nepamätám. Nevidím ho v kuchyni tety Mariky, v žulovej hale ani v škôlke, kam po mňa musel chodiť. Hoci je hlavnou postavou, jeho obraz nenávratne zmizol. Súčasťou príbehu sa však stalo mamino rozprávanie a ja v predstave kráčam

141

ulicou po zotmení a vidím jej postavu, črtajúcu sa v rozsvietenom okne na prízemí.

Vybavuje sa mi návrat domov. Sprevádza ho zvláštny pocit. Vchádzam do detskej izby, kde na mňa čaká brat. Ešte chvíľu je to miestnosť, ktorú som opustil; ešte chvíľu patrí viac jemu ako mne. A potom sme sa začali hrať.

K spomienke sa časom pripojila ešte jedna. S príbehom nesúvisí, aj keď ho istým spôsobom uzatvára. Ponúkla sa mi a ja som ju prijal. Stojíme s bratom pri okne a vonku husto sneží. Hráme hru, ktorú sme nazvali Raketa. Keď sa sústredíte na ťažké vločky, ktoré sa v chuchvalcoch rýchlo znášajú k zemi, v istom momente vám hruď naplní pocit, že letíte hore. Letíme do vesmíru, ja a môj brat, kozmonauti.

142

chrasty, lodžie, možnosti

Zlosť som cítil, len čo som otvoril oči do ďalšieho horúceho dňa. Nemal som prácu. Šli sme do debetu a nemohli sa z neho vyhrabať. Často sme sa s Luciou hádali, a nielen pre peniaze; zlosť mi prúdila telom, kov v krvi. A zárodky hádok akoby sa vznášali v nehybnom vzduchu všade okolo nás.

Už neviem, kto s tým začal, s nadávkami. Kokot a piča.

Z koho to vyšlo skôr, cez zuby. Keď som sa rozzúril, rýchlejšie než kedykoľvek predtým som sa ocital pri hranici, spoza ktorej som sa už nemusel vrátiť. A keď po mne vrieskala Lucia, v pohľade mala nenávisť. Keby sa jej v besnejšej chvíli priplietol do ruky nôž, možno by ma aj pichla.

Aj tak nechápem, čo to do mňa vošlo. Nikdy som žene fyzicky neublížil.

V ten deň sme sa pochytili pre nákup. Práve som si otvoril druhú plechovku piva, keď sa Lucia vrátila z práce a spravila cirkus. Vyčítala mi, že ju nepočúvam. Sedel som na gauči a hľadel na ňu, ako kričí. „Ignoruješ ma!“ Nebolo to tak. Nezabudol som, že si naplánovala veľký nákup. Lenže v tom teple som dostal chuť na pivo z chladničky a priznávam, nemal som náladu na výpravu medzi regály hypermarketu. Chcel som navrhnúť, aby sme šli von, niekam na terasu. Nakupovať môžeme zajtra.

Mohli sme len tak sedieť a zhovárať sa. Bolo by to fajn.

Ale už to nemalo zmysel. Ako tak stála uprostred obývačky

147

a s natiahnutým krkom štekala výčitky, nenapadlo mi nič lepšie, ako sa napiť piva a hľadieť jej pri tom do očí. Šli sme na nákup.

Lucia nerada šoféruje. Zle sa orientuje aj na sídlisku a za volantom je celá stuhnutá, v strese. Cestou nepovedala ani slovo. Veľmi dobre vie, ako neznášam veľké nákupy – len ich pretrpím –, a v hypermarkete si ma vychutnala.

Tlačil som vozík, do ktorého pribúdal tovar, ale pomaly, ako v zlom sne. Alebo ešte horšom skeči: prichádza k nám predavačka, aby nás upozornila, že pomalým nakupovaním ohrozujeme prevádzku. Lucia študovala nálepky.

Nepozerala sa na mňa, hoci ja som z nej nespustil zrak.

Spýtal som sa, či to už pomalšie nejde. „Tak choď domov,“ zavrčala. „A nepovieš mi ako?“ „Je mi to jedno.“ Prvú predavačku som videl až pri pokladnici. Zaplatili sme, naložili tašky do auta a zase mlčali. A potom do nás skoro narazila tá ženská. Bola to Luciina chyba; zazmätkovala a do odbočovacieho pruhu sa zaradila na poslednú chvíľu. Ozvalo sa zatrúbenie. A znovu. A ešte raz. Musela sa na klaksón vrhať.

A vzápätí som mal jej tvár vedľa seba. Vrieskala cez spustené okno. Nadávky patrili Lucii, no hľadela na mňa. „Ti jebe, piča skurvená?!“

148

Ukázal som jej fakača. Šliapla na plyn a vyblokovala nás.

Lucia skríkla a ostro zabrzdila kúsok za zastávkou. Pár centimetrov od tmavomodrého landrovera. Ženská vyskočila von a tresla nám päsťou po kapote.

Jej skrivená tvár vypľúvala nadávky. Bola dobre oblečená a upravená. Nemala viac ako tridsať a za iných okolností mohla byť celkom pekná.

Keď som vystúpil, vyštartovala po mne ako šialená.

Odstrčil som ju. V amoku sa po mne vrhla znovu. Udrel som ju do tváre a vtlačil do landrovera. Zaliala ma zlosť, zapĺňala každú bunku v mojom tele; ani som necítil, že mi nechtami škriabe predlaktia.

Zaznel výkrik a zrazu som sedel v našom aute.

A potom sme boli doma.

Lucia ma ošetrila. Chveli sa jej prsty; ja som sa chvel tiež, zvnútra. Vydezinfikovala mi rany, hlbšie sa napĺňali krvou.

Nechcela, aby som jej pomáhal s vybaľovaním nákupu. „Nemám ju zlomenú,“ mávol som obviazanou ľavačkou a ešte chvíľu som postával vo dverách a pozoroval, ako ukladá veci do chladničky.

Keď som neskôr usadený v obývačke zdvihol zrak od laptopu, zachytil som skúmavý pohľad z kuchyne; a hoci sa Lucia hneď odvrátila, nemohol som sa zbaviť pocitu, že myslí na to isté ako ja. Na nohu tej ženskej v topánke

149

s vysokým opätkom, ktorú som z celej sily pribuchol do dverí jej auta.

Zvyšok dňa sa Lucia zdržiavala v kuchyni; podelili sme si byt, každý za svojím laptopom ako štítom.

Po zvlášť hnusných hádkach spím v obývačke, a najradšej by som zostal na gauči aj v tú noc; lenže na to nebol dôvod. A tak sme nehybne ležali vedľa seba na manželskej posteli ako dve marionety a potili sa do obliečok. V tme za otvorenými dverami sa otáčal ventilátor a vŕzgavo rozháňal hustý nočný vzduch. „Chcela by som vidieť chlapa tej ženy.“ Luciine slová vyplávali do ticha nad nami.

Otvoril som oči do stropu. „Ak nejakého má,“ dodala.

Po chvíli som sa prinútil k otázke: „Prečo by si ho chcela vidieť?“ „Úplne jej preplo...“ „Aj som to cítil,“ ozval som sa. Napadlo mi, že má možno nielen chlapa, ale aj deti, ale k tomu som nepovedal nič.

Zase bolo chvíľu ticho. „Strašne som sa bála,“ ozvala sa Lucia.

Myslel som na to, že pod nechtami jej museli ostať kúsky mojej kože. „Ty si sa nebál?“ Zacítil som zboku na tvári dych. Stále som hľadel do stropu. Zdal sa mi nízko. A myslel som na to, či Lucia

150

mohla spoznať, že som nohu, trčiacu z auta videl a chcel ju zabuchnúť do dverí. Z celej sily.

Spravili sa mi chrasty.

Ozval sa mi bývalý kolega s pracovnou ponukou na novom televíznom projekte. Šlo o lacnú vzťahovú sériu s uzavretými epizódami do podvečerného slotu určeného ženám, ktorým po práci padne vhod trocha romantiky.

Volal sa Skutočné príbehy, a skutočné na nich nebolo nič.

Spomienky na incident sa vytrácali.

Chrasty mi pripomenuli detstvo, neopatrného chlapca s oškretými kolenami. Lucia sa mračila, keď som si škrabal predlaktia a olizoval krv. Kúsky, ktoré už neboli spojené s mäkkým tkanivom, sa príjemne, svrbivo odlupovali. Dobre zaschnuté chrasty sú odmena za zranenie.

Po necelých dvoch týždňoch som tú ženskú zbadal.

Stála s neznámym chlapom, možno manželom, na parkovisku. Nohu mala obviazanú. Chvatne, v panike odvracajúc tvár, som nastúpil do auta. Dvojicu som zazrel v spätnom zrkadle; vykročili za mnou. Mohla to byť náhoda. Ale vyrojili sa ďalšie možnosti. Čo ak bývajú nablízku? Možno v paneláku, s ktorého obyvateľmi sa delíme o parkovisko...

Z pamäti sa mi vynáral ženin pohľad a menil nepríjemný pocit na istotu: áno, videla a spoznala ma.

Dvanásťposchodový panelák nám zakrýva výhľad z obývačky, čnie sa pred nami ako sivý útes lodžií. Má osem

151

vchodov a musí v ňom byť vyše stošesťdesiat bytov. Lodžie som zrátal presne: je ich dvestoosemdesiatosem. Väčšina je zasklená, niektoré majú závesy či rolety, z dvadsiatich troch trčia satelity. A narátal som vyše dvadsať klimatizačných jednotiek; mali by sme si jednu zaobstarať, aby nám pomohla prežiť leto. Niekto má na lodžii črepníkové rastliny, niekto police s vecami. Zopár ich je zaprataných haraburdím až po strop. Na jednu takú hromadu ktosi vyložil sánky.

Vyvesená bielizeň je skôr výnimka. Niekto už nemá natiahnuté ani šnúry. Ľudia si dnes sušia veci doma, na rozkladacích sušiakoch ako my. Na lodžie vychádzajú hlavne fajčiari. Napríklad starý pán, ktorý má lodžiu prekrytú sieťou, zrejme proti holubom. Stojí za sieťou, fajčí a nahlas kašle. „Na čo sa to zase pozeráš?“ Lucia sa s podráždením v hlase postavila ku mne. „Na nič.“ Zahľadela sa na panelák, ale som si istý, že videla iba lodžie; žiadne možnosti. O zranenej žene na parkovisku som jej nepovedal.

Hoci som toho jej chlapa videl letmo, utkvel mi v pamäti ako zavalitý, pevný muž s okrúhlou holou hlavou – a bolo mi jasné, že tak isto si mohol zapamätať on mňa. Predstavil som si, čo by sa stalo, keby som tých dvoch stretol znova.

Zblízka, bez možnosti vyhnúť sa im. Čo by spravili.

152

A predstavoval som si, že ma už začal zháňať. Tak ako som myslel ja na neho, mohol myslieť aj on na mňa. Ako na chlapa, ktorý zranil jeho ženu.

Vždy keď som vyšiel z vchodu a ovalil ma horúci vzduch, najprv som sa dôkladne rozhliadol.

Bitku som dostal len raz. Mal som asi pätnásť. Vyhliadol si ma o čosi starší chlapec, poznali sme sa z videnia. Z nejakého dôvodu, ktorý pre mňa zostal záhadou, sa rozhodol, že potrebujem príučku. Odkaz mi poslal po spolužiakovi.

Kým sme na seba natrafili, prešlo pár týždňov. Medzitým sa skončila škola, začali prázdniny a všade, kam som sa pohol, šla so mnou možnosť bitky. Žiť v ustavičnom strehu bolo únavné. A keď k tomu konečne došlo, jedného večera na námestí pred klubom, cítil som takmer úľavu. Ani som sa nebránil. Dostal som do tváre dve rany päsťou, pustila sa mi krv z nosa a na záver som schytal kopanec, ktorý som vykryl rukami.

Môjmu poníženiu sa prizeralo pár ľudí. Pamätám si, ako som sa ešte niekoľko hodín chvel, zvnútra.

Jedného dňa vyjdem z domu. Musel som zabudnúť na ostražitosť: po pár krokoch sa mi do cesty postaví chlap tej ženskej a nie je to náhoda. Črty tváre stvrdnuté prípravouna útok. Najprv sa pýta, čo som jej spravil, jeho žene – akoby sme to nevedeli. Hľadí na mňa prižmúrenými očami, hlavu nakláňa do strany. Začnem čosi habkať; asi niečo o tom, že som nechcel a že to nebola moja vina, v podstate som

153

sa bránil, a zrazu sú chlapove oči naširoko otvorené a ja schytám päsťou.

V tom čase som sa trápil so „skutočným“ príbehom dvojice, ktorá sa rozišla, lebo žena nemohla otehotnieť. Muž túžil po vlastnom synovi. Napriek tomu a po peripetii s inou, veľmi atraktívnou, a zároveň sympatickou ženou, sa k bývalej partnerke vrátil. Uvedomil si, ako vrúcne ju miluje, a ja som nedokázal tú hlúposť dopísať; hnusilo sa mi každé slovo a prešvihol som termín.

Po ďalšej hádke sa ma Lucia prestala vypytovať, prečo do scenára tie slová jednoducho nenasypem, ako som to už spravil toľkokrát predtým. Väčšinu dňa sme mlčali, v napúchajúcom napätí z prítomnosti toho druhého.

Napadol mi aj iný scenár. Muž sa mi postaví do cesty, ale jeho hnev neprejde do útoku. Chce si len veci vyjasniť.

Pôsobí hrozivo možno na prvý, povrchný pohľad, no za nimi sa skrýva slušný chlap, dobráčisko. Ideme na pivo. Bavíme sa o našich ženách. „Veríš mi?“ pýtam sa. „Veríš, že som jej nechcel ublížiť?“ A on prikývne a hovorí: „Občas jej prepne. Je to fajn ženská, ale niekedy sa správa ako prijebaná, chápeš...“ A ja chápem. „Už si ju niekedy udrel?“ chcem vedieť.

S odpoveďou si dá načas, prikývne. „Párkrát som ju prefackal. Keď sa to už nedalo vydržať.“ A potom si pomaly

154

odpije z piva a prizná: „Raz som jej dal päsťou,“ a vidno, že na to nie je hrdý.

Mal by som sa ho spýtať, prečo je stále s ňou.

Zahľadel som sa Lucii do tváre. Bola uvoľnená a pokojná, zaspala po usedavom plači. Tak dávno som si ju takto neobzeral, až som zabudol, ako vyzerá, a napadlo mi, že odpoveď na všetky tie strašné otázky je v tej tvári; a že presne viem, čo by som mal robiť, ale už si nie som istý, či to dokážem.

155

zlatá hodinka

Orgován nestihol odkvitnúť a máj už netrpezlivo rozbaľoval ďalšie darčeky: šípové ruže, agáty a bazu, všetko naraz, a vrany vyviedli z hniezd mladé. Labrador Ferdo sa strácal vo vysokej tráve, čierny ako tma pózoval so zdvihnutým ňufákom vo vlnách zelene – kde sú s tými zasratými kosačkami? – a Mišo, Ferdov pán, bombardoval magistrát fotkami, kým sa medzi panelákmi neozval hukot motorov. Zavoňala pokosená tráva, Ferdo sa mohol voľne, ťarbavo rozbehnúť a jedného dňa sa na výbehoch objavili krásne novučičké kontajnery aj s rebríkmi. Niečo také ohromne červené Šimon ešte nevidel. Míňal kontajnery niekoľkokrát denne, cestou do školy a domov, na ihrisko, do obchodu a hocikde inde a zase domov, hore a dolu sídliskom Lúky, a starý Vagánek, cukrovkár, zakliesnený medzi francúzske barly, hundral, čo je to za sprostosť primontovať na kontajnery rebrík, zvonka a zvnútra, aby tam liezli decká? Šimonova mamina ho nemala rada; nielenže hundral, ale do všetkého strkal nos a na svet hľadel cez dymovú clonu z cigariet a do kontajnera za domom liezla Dory, len si tu na chvíľku pospím, v tejto krásnej posteli, a ráno počul Šimon Vagánka nadávať z okna na vranu, ideš, sviňa prašivá!, rozbíjala si orech na kapote jeho auta. Odkedy mu amputovali kúsok aj z druhej nohy, už nejazdil. Stará fordka zaberala miesto na parkovisku, a to zase hundral Šimonov ocino aj tak sa už nikdy neprevezie.

159

Na dnes stačilo. Sobota oťažela, vyčerpaná z dlhého dňa. Šimon sa vracal domov, vzduchom plávalo páperie z topoľov. Pri smetiakoch vyzobával holub bonboniéru, Šimon po ňom, nenažrancovi, skočil a už bol skoro pod strieškou, keď sa z lodžie vyklonila mamina, kde máš Dory? Okamžite ju priveď! Akoby naňho čosi dopadlo, sklonil pod tou ťarchou hlavu a nezostávalo mu iné, len sa zvrtnúť, ó, nie, sprostá Dora!, a vykročiť vo vlastných stopách za dom.

Od skupinky psičkárov pri kontajneri k nemu pribehla Máša, francúzsky buldoček, a potešila ho, zmiernila ťažký osud. Poobšmietala sa mu pri nohách, zakrochkala na pozdrav a vrátila sa k pánovi s hrabľami. Všetci mali hrable.

Magistrát pokosil, no zabudol pohrabať, kurva, zas to tu zhnije? Mišovi došla trpezlivosť a zorganizoval brigádu.

Psičkári sa zložili na lacné hrable z Hornbachu a plnili kontajner. Mišo fotil mobilom kamarátov pri práci, pošleme im účet, zmrdom, aj tak nám to nepreplatia, ale nech vidia, Ferda na pozadí kontajnera, čierna na červenej, krásne svetlo, kokso!, aj ostatných psov, ridžbeka Kalypso, Mášu aj pitbula Ellu. Šimon vedel, že ridžbek znamená pás na chrbte Kalypso, tiež by raz chcel mať psa. Ellin pán, nácek Milan, si otvoril plechovku piva a Renáta, pani Kalypso, vyhodila rozmachom do kontajnera ďalšiu hromadu pokosenej trávy. Pri stromoch sa hrali deti a na chodníku, opretý o barly a s vystrčeným zadkom, postával starý Vagánek. Kde by ten mohol chýbať?!

160

Nevideli ste Doru?

Zas ti zdrhla?

Mišo sa zasmial a vzal si od Mášinho pána pivo. Dajte si ju na vôdzku, z plechovky vyprskla pena, ha-ha-ha, veľmi vtipné. Šimon sa zase mračil a počul, ako Vagánek hundre o niekom, kto sa udusil. Také sa už stalo, čo sa rehocete?

Dáte si s nami, ujo? Šimon by si rád prezrel Vagánkove chodidlá, opatrne, jedným okom. Zrezávali mu z nich postupne, kúsok po kúsku. Začali prstom na jednej nohe, palcom, a teraz prešli na druhú, o zákrokoch informoval každého, kto mu prišiel do cesty, kto sa mu nestihol vyhnúť. No aby prestal fajčiť, to ani náhodou, blázon, hovoril ocino, ešte pár kúskov, a už sa nebude môcť obuť. A ako Šimon prechádzal okolo, zahľadel sa na vyčaptané tenisky a za chrbtom počul Miša, ako starého zahriakol, ale už s tým dajte pokoj, ujo, kto by tam... Šiel a rozhliadal sa, vyzeral hrivu svojej sestry. Keď bežala alebo skákala, vlasiská poskakovali s ňou. Behala a skákala, mrvila sa, akoby v tele nemala pokoj, a mamina hovorila, že sa zastaví len v spánku. Ale ani to nebola celkom pravda, spal s ňou v jednej izbe a mrvila sa a behala aj vo sne, nezrozumiteľne vykrikovala. A odkedy začala chodiť do školy, utekala stále, utekala z dohľadu, pieskovisko pred panelákom s novou šmykľavkou a ihrisko za ním jej nestačili.

Ocino s maminou ju hrešili, márne. A on ju musel zháňať.

161

Na chodníku zbadal dobrú palicu, zdvihol ju, akurát do ruky. Musíš na sestru dávať pozor, rozumieš? Palicou rapkal po plote opustenej škôlky, zahol za roh. Zbadal mačky.

Vyhrievali sa na schodoch, tučné, vykastrované. Pani v klobúčiku mala kľúče od bránky a nosila im jedlo, kde ste, micky? Tam sú! Hodil po nich palicu, netrafil, ani sa nepohli, len si ho z bezpečia za plotom lenivo premeriavali, chlapca.

Chvíľu bola v dohľade, Dora, a keď sa po nej pozrel znova, zmizla. Raz dostala bitku, ale poriadnu, po zadku, celou silou od ocina. Čosi mu zavoňalo. Až teraz si všimol, že stojí kúsok od bazy, s kvetmi ako taniere. Vlani mamina spravila bazovú limonádu, mohla by aj teraz, povie jej, keď sa vráti s Dorou, zajtra natrhá kvety. Pohol sa ďalej, popri škole a zase za roh, na ihrisku hrali veľkí chlapci futbal. Nikde ju nemohli nájsť, sadli do auta. Aj on dostal trest, za to, že ju neustrážil, týždeň nemohol ísť von. Zbadali ju pred veľkým Tescom. Sedela na múriku a jedla nanuk, dala jej ho nejaká pani, tvrdila s ústami od čokolády. Doma v detskej usedavo plakala, zazerala spod štice a Šimon ju ľutoval, no teraz by jej doprial ďalšiu bitku. Vošiel do roja mušiek, musel sa rozháňať, aby mu nenalietali do úst a očí. Kráčal výbehom k azylovému domu cez hromady pokosenej trávy, tu zrejme nemali nikoho, ako je Mišo s Ferdom, kto by zorganizoval brigádu. Medzi stromami našiel zdochnutú vranu. Najprv sa zo zeme vzniesli muchy, veľké a lesklé, do nosa sa mu votrel závan smradu. Prezrel si ju, možno ju prešla kosačka.

162

Mala rozbitú hruď, otvorený zobák a vnútro zobáka krásne červené. Mladá vrana, už si nezalieta.

Keď došiel k azyláku, spomalil a zostal zaskočený. Bol si istý, že ju tu nájde, za plotom na detskom ihrisku, na šmykľavke alebo trampolíne, skákajúcu, s lietajúcimi vlasmi, našla si tu kamarátku. Aj on odtiaľto poznal jedného chlapca, raz sa rozprávali cez plot, ale Dora nemala problém vojsť cez bráničku a hrať sa s azylovými deťmi. Chlapec, na meno sa ho nepýtal, mu povedal, že ich tatino bil a maminu pichol nožom, museli od neho ujsť a deti z azyláku mali najlepšie ihrisko na Lúkach. Všetko bolo nové, mali tu aj stôl na stolný tenis, rád by si zahral s tým chlapcom, čo mu ocino pichol maminu, a možno by si trochu zaskákal na trampolíne, na chvíľu, aj keď už nie je malý. Ale nikoho nevidel, žiadne deti ani mamičky, zvyknú fajčiť pri lavičkách, nemal sa koho na sestru spýtať. Obišiel plot dookola budovy, vošiel pod stromy. V korune nad ním čosi mocne zatrepalo.

Zdvihol hlavu a na konári uvidel obrovského holuba hrivnáka. Radšej spravil ešte pár krokov, nech ho neoserie, bol by to poriadny striekanec, na celú hlavu, a potom už zastal.

Telo mu oťaželo.

Akoby z neho naraz vytiekla krv a on už nikdy nemal spraviť ani krok. Hľadel k nápisu Sudové víno a olej, no sotva ho vnímal. Pomedzi paneláky prenikalo svetlo končiaceho sa dňa a ten hustý jantárový prúd sa vlnil muškami; pomaly, do trilkov v ňom plávalo páperie. Kdesi vysoko

163

spieval drozd a Šimon, po prvýkrát lapený krásou, omámene vyvrátil hlavu a zbadal ho sedieť na streche v rohu paneláka ako na prove obrovskej lode, malú hlasnú škvrnu.

Kto by tam liezol?

Najprv len ako drobné zrnko, ktoré sa však rýchlo zväčšovalo, až vytlačilo ostatné myšlienky. Vedel dobre kto, červený kontajner, trochu si pospím, Vagánkovo už sa také stalo. Poznanie mu explodovalo v hlave. Zvrtol sa a vystrelil.

Nohy ho unášali, samé.

Paráda!

Mišo dostal do záberu všetkých psov. Máša s Ferdom ležali na bokoch, Máša pchala Ferdovi hlavu do tlamy a Ella s Kalypso, každá z jednej strany ako rozvážny dozor, hľadeli na ich hru. Parádne svetlo! Mišo ukázal záber v telefóne psičkárom, sedeli na lavičke, hrable opreté o plot škôlky, a dopíjali pivá, aj tie by mohli dať preplatiť magistrátu, ukáž, no nikto si kompozíciu nestihol poriadne prezrieť, najprv začuli rev a za ním spoza plota vybehol chlapec, zrazu bol pri kontajneri, vyštveral sa po rebríku ako opica a skočil dnu, čo to robí? Čo robíš, Šimon?

A Šimon hrabal, zúrivo, až tráva vyletovala von, naspäť na lúku, mizol, ponáral sa do zelenej hromady, zadržiaval dych, hej, šibe ti? A zrazu zastal, k lavičke bolo počuť, ako dychčí, vo vlasoch steblá, a keď sa psičkári

164

pozreli tam, kam upieral zrak a, vyjavený, akoby sa stal svedkom zázraku, otvoril ústa, zbadali jeho sestru Dory.

Poskakovala po chodníku, domov, deň sa skončil a vlasiská poskakovali s ňou.

Hej, Šimon!

165

repríza

Na Nový rok zomrel Marián Labuda. Správa, ktorá sa rozletela krajinou, zachytila Romana v trenkách pri internete.

S veľkým hercom sa poznal osobne.

Telky narýchlo menili program. Romanov piaty január poznačili dve ďalšie udalosti. Podvečer v návale zlosti zrušil predaj bytu a pred polnocou mu do mailu prišlo porno.

A myšlienka, ktorá mu krúžila okolo hlavy ako nezreteľná, zato neodbytná muška, sa v sobotu na Troch kráľov sformovala do len o čosi zreteľnejšieho roja pripomínajúceho nápad.

Ako bývalý dramaturg oddelenia zábavy sa Roman podieľal na niekoľkých reláciách, v ktorých Labuda účinkoval.

Zakaždým sa mu nanovo predstavil, pripomenul posledné dielko a herec, ktorý mal v štáboch povesť mrzúta, významne prikývol, akoby si spomenul. V naozaj zlej nálade ho Roman na vlastnej koži zažil iba raz, a hoci to bolo len cez telefón (teda na vlastné ucho), išlo o nepríjemnú až ponižujúcu skúsenosť. Z telefonátu bol vopred nervózny, čosi poplietol a Labuda mu vynadal. „Zavolajte, keď budete pripravený!“ zakričal a zložil; keby hovorili cez pevnú linku, tresol by slúchadlom.

Talkshow s ukážkami z archívu bola ich posledná spolupráca. Aj ňou si v piatok večer chceli uctiť hercovu pamiatku.

169

V priebehu dňa na serveroch pribúdali nekrológy a reakcie hereckých kolegov. Všetci zostali zaskočení a bolo im ľúto. Odišiel jeden z najlepších, človek, ktorý celý život rozdával radosť. Nebol tu zbytočne. Zanechal po sebe dielo trvalej hodnoty. Roman fajčil pri počítači; na lodžii bolo chladno. Keď vyhladol a chcel si zohriať lečo, zistil, že mu splesnel chlieb. Obliekol sa, aby skočil do potravín, a v tom mu zazvonil telefón.

Volal Mandák, kupujúci. Začal s tým, že nemá dobré správy. V banke im síce schválili úver, no nie v plnej výške. „Je mi ľúto, musíme ísť s cenou dolu.“ Roman si predstavil, ako Mandák ľútostivo krčí čelo a vedľa neho striehne zlovestná, kostnatá figúra Mandákovej a dáva pozor, čo ten jej mumák hovorí do telefónu; dlaňou si pri tom podopiera kríže.

Pri obhliadke na nej tehotenstvo nebolo vidieť. Začalo sa črtať až na prvom stretnutí v realitke. Mandáková chodila po byte a krčila nosom; vlastne akoby sa krčila celá.

Dávala najavo, že nechápe, ako dnes ešte niekto môže fajčiť v byte. Museli by sme vymaľovať, hovorila a dvíhala zamračenú tvár do kútov v strope, akoby v nich očakávala ploštice. Bude to chcieť aj nové stierky, vzdychala. Určite vymeniť linku. Aj podlahy. Roman sa začudoval, keď mu Mandák na druhý deň zavolal a prejavil o jeho starý, dymom nasmradnutý byt záujem. „O koľko chcete ísť dolu?“

170

„Minimálne o päťtisíc,“ povedal Mandák, „ale asi až o sedem...“ Roman si už vyhliadol garsónku na opačnom konci sídliska. S majiteľom sa dohodol, že mu v pondelok zavolá a dohodnú si termín obhliadky. S peniazmi, ktoré mu zostanú z predaja trojizbového bytu, už rátal; pomohli by mu preklenúť posledný rok do penzie. Stál vo dverách, počúval ľútostivého Mandáka, predstavoval si jeho ženskú a hľadel na obývačkovú stenu; očami prechádzal z jedného sektora do druhého a Janka, s ktorou nábytok vyberali, naňho hľadela z police pri okne; z fotky v rámiku s čiernou pásku v spodnom rohu. Zrazu, akoby mu zostava políc a skriniek vyjavila nejaké tajomstvo, pochopil, že ju celú do žiadnej garsónky na svete nevprace a ten nepomer v ňom zdvihol vlnu zlosti. „Tak viete čo, pán Mandák?“ V hlave mu burácala silnejúca vlna. „Serte na to. Byt vám nepredám. A už mi nevolajte, nikdy.“ A zložil.

Pred Romana spoza chrbta priplávala čapovaná dvanástka.

Rozrušený telefonátom sa cestou do obchodu zastavil v Alcatraze zaliať zlosť. Kedysi to bola krčma bez obsluhy, s utopencami, zemiačikmi v mastnom celofáne a rozhovormi pri pulte s čapujúcim personálom. Pred pár rokmi prešla premenou a stala sa z nej pizzeria. Jediné, čo tu

171

zostalo zo starých čias, bol Berco, teraz čašník, trpiaci kŕčovými žilami. „Škoda toho Labudu...“ „Už je tam,“ prehodil Roman. „Aj si ho poznal?“ „Robil som s ním pár relácií.“ „Ja ho žeriem vo Vesničke, vieš...“ „To všetci.“ „... vieš, ako toho týpka v montérkach, čo si vykračuje do roboty s idiotom závozníkom zubatým...“ „Pávka.“ Berco sa zahľadel na Romana, akoby mu niečo uniklo. „Tak sa volal ten týpek, čo ho hral Labuda vo Vesničke,“ vysvetlil Roman. „Pávek.“ „Aha.“ Berco prikývol. „Ja ho mám rád ako Neprebudeného,“ povedal Roman a Berco prikývol znovu, z povinnosti, na ceste k baru.

Roman za ním zavolal, že si Vesničku bude môcť pozrieť aj dnes, bez nej to nejde, a potom už zostal sám s dvanástkou. Rozhliadal sa po podniku zariadenom chrómovaným nábytkom, ktorý vypudil štamgastov, a prepadla ho úzkosť; najprv akoby sa v jeho vnútri odlúpla chrastička a vzápätí ho zaplavila neurčitá, mohutná obava z budúcnosti. Už si nebol istý, či telefonát s Mandákom ukončil správne. Teraz bude musieť začať odznova, podať inzerát, a tak ďalej.

172

Mohol to mať za sebou. Mohol mať pokoj. Kým dopil, vyfajčil štyri cigarety.

Do obchodu nešiel. Od Berca si kúpil štyri plechovky piva, balíček hrubých tyčiniek a vrátil sa domov.

Obrazovka, zasunutá v sektore oproti gauču, temné, vyhasnuté oko pokryté vrstvou prachu, ožila po dlhom čase.

Roman zajedal lečo tyčinkami, trúsil a pil pivo. Sledoval muža, ktorý pred pár hodinami umrel, ako plný života vyťahuje jednu zábavnú historku za druhou. Romanovi sa relácia zdala lepšia, než si pamätal. A na konci sa mihol v titulkoch.

Vybavil sa mu deň, ktorý mu Labuda otrávil; a horkú pachuť cítil aj po rokoch. Janka nechápala, čo sa s ním deje.

Namiesto toho, aby jej vysvetlil príčinu svojej nevrlosti, sa s ňou pohádal.

Vypol telku. Počul, ako mu cinkla esemeska. Vstal a cestou do kuchyne spravil prstom do prachu na obrazovke čiaru.

Normálne som si poplakala.

Písala mu Milada. Začal odpisovať, ale vzápätí to vzdal.

Nemal náladu na výmenu ďalších správ, ktorú by tým rozbehol. Zvyšok večera strávil potĺkaním sa po byte a pitím piva z plechovky.

Desať rokov. Toľko uplynulo od premiéry relácie.

Pochodujúc z izby do izby, snažil sa ten kus života uchopiť, znehybniť a dôkladne si ho poprezerať. O tom, ako

173

roky utekajú (čoraz rýchlejšie), počúval čoraz častejšie; niežeby nemal vlastné dôkazy, len tej fráze nevedel vzdorovať inak, než odvracaním tváre. Čo všetko sa za tie roky stalo? Čo zažil? Nech sa na tú masu času pozeral z ktorejkoľvek strany, za zmienku stáli napokon len dve udalosti, ktoré prežíval naplno. A hrozná, vlečúca sa choroba, ktorá ukončila Jankin život, vrhala tieň na všetko.

Stál v kuchyni s prázdnou plechovkou v ruke. Končil sa ďalší deň. Rozhodol sa, že si zuby umyje až ráno, keď mu od Milady cinkla ďalšia správa.

Mrkni do mailu.

V maile si našiel link na pornostránku so sprievodným textom: To sme my. Milada pripojila smajlíka s vyplazeným jazykom.

Približne päťminútové amatérske video zobrazovalo sex dvoch starších ľudí. Žena mala tmavé, neprirodzene zafarbené dlhé vlasy a kyprú, už ochabnutú postavu. Muž bol plešatý, a hoci bol stále štíhly, jeho brucho z istých uhlov vyzeralo, že práve prehltol peceň chleba. Romanovi sa nezdali podobní. Vyzerali len ako ľudia okolo šesťdesiatky.

Finále piatka, dňa, keď zomrel Labuda, sa o čosi predĺžilo. Roman sa pustil po známej, vychodenej trase už bez piva; keby mal sledovať tempo vlastných myšlienok, musel by sa rozbehnúť proti stene.

Zastavil sa a napísal Milade správu: Budúci týždeň v kotolni?

174

Čakal rýchlu odpoveď a znervóznel, keď neprichádzala.

A keď cinkla a prečítal si ju, porozumel váhaniu na druhej strane. Milada si musela dobre premyslieť, aby sa rozhodla: U mňa doma. A Romanovi sa rozbúchalo srdce.

Nebol to prvý úlet za devätnásť rokov manželstva (výraz úlet uprednostňoval pred neverou). Napokon, aj vzťah s Jankou sa začal práve takto; z prvého manželstva mal Roman dcéru. Pomer s Miladou však trval najdlhšie.

Veci nekomplikovala. Hľadala to isté čo on a nechcela na tom nič meniť. „Nájdem zrelého muža na občasné stretnutia, s chuťou na sex? Priestor mám,“ písala v inzeráte. Na fotke poprsia v červenej čipke si Roman všimol tmavú škvrnu.

Rozhodol priestor. Vlastný nemal a v aute sa s nikým schádzať nechcel. Malá kotolňa, v ktorej Milada robila na tretinový úväzok, stála uprostred sídliska v okrajovej časti mesta. Roman v plynovej kotolni nikdy nebol. Netušil, čo môže očakávať, a zostal prekvapený, keď ho zaviedla do úzkej, čistej miestnosti so stolom, skriňou a rozkladacou pohovkou. Bol tu aj záchod a sprcha, všetko potrebné a, samozrejme, monotónne hučiaca strojovňa s kotlami, kde Milada stláčala gombíky; na dlhých, výrazne namaľovaných nechtoch si dávala obzvlášť záležať.

Vždy keď Roman dorazil, na vonkajšie dvere pripevnila hárok s oznamom, načmáraný perom: Prídem

175

o chvíľu. Kotolňu zamkla zvnútra. A za celé tie roky ich nikto nevyrušil. Červenú čipkovanú podprsenku mala aj na prvom stretnutí. Roman zistil, že škvrna z fotky je veľké znamienko usadené medzi prsiami. „Moja brošňa,“ povedala Milada, keď si všimla jeho pohľad. „Živá brošňa,“ dodala so smiechom, „od maminky.“ Spočiatku sa Roman do kotolne vracal každý týždeň.

Výhovorku pre Janku mal vždy poruke: pracovné stretko, ktoré sa natiahlo, obhliadka priestorov či nakrúcanie mimo mesta. Časom dychtivosť vyprchala, ale vždy si to zariadil tak, aby na kovové dvere zaklopal aspoň raz za mesiac.

Návštevy kotolne zapadli do skladačky Romanovho života. Keď si na Miladu spomenul – a toto bolo ozaj zvláštne –, votrelo sa mu do predstavy znamienko, až po ňom tvár.

Imponovalo jej, že pracuje v televízii. Zbožňovala slovenských hercov. Najradšej mala Juraja Kukuru, idol z mladosti. Ako priznala, do svojho manžela sa zahľadela, lebo jej Kukuru pripomínal. Rada počúvala historky z nakrúcania. Keď sa vrátila zo sprchy ovinutá osuškou k Romanovi na gauč, obvykle chcela vedieť, čo pekné zase nakrúcali.

Raz mu priniesla ukázať zošit, ktorý si založila v puberte, s nápisom Tajný zošit na ošúchaných tvrdých doskách. Mala v ňom nalepené fotky slávnych spevákov a hercov tých čias, všelijaké citáty a múdra, hlúposti

176

o láske a veršíky o tom istom, a jeden taký mu zarecitovala spamäti: Aj keby ma na šibenicu viedli a sľubovali celý Rím, hrdo zdvihnem svoju mladú hlavu a zvolám: mužom neverím!

Keď naňho na záver pozrela s úsmevom, ktorý obsahoval akúsi životnú trpkosť, bolo mu tak trápne, že si veršík zapamätal. Okrem stretnutí v kotolni nemali nič spoločné.

Pokiaľ mal Roman po jej návrate zo sprchy viac času než na rozhovor, spýtala sa, či si nepozrú „filmík“ a pustila porno; na inšpiráciu, ako hovorila. A keď potom naňho preniesla zrak z monitora, zvyčajne sa zhlboka, prerývane nadýchla ústami.

S manželom, ťažkým cukrovkárom, vychovávala dvoch synov. Obaja študovali; musela sa obracať. Okrem práce v kotolni sa starala o kaderníctvo, malú prevádzku v niekdajšom Dome služieb s dvoma zamestnankyňami, na ktoré sa často sťažovala. A k tomu mala vždy ešte čosi, čo už išlo úplne mimo Romana: predaj výživových doplnkov či ponožiek. Pochopil, že sa obracia rada.

Naposledy predávala zájazdy. Za malú províziu pomáhala kamoške v cestovke. Jeden obzvlášť výhodný pobyt Romanovi núkala dovtedy, kým neprikývol. Janke ho daroval k výročiu svadby. Cítil sa hlúpo, ale prešlo ho

177

to, keď videl, aká je šťastná, dokonca dojatá. Z dovolenky na Kréte však zišlo. Ochorela a zájazd museli stornovať. Diagnostikovali jej rakovinu krčka maternice a liečba nezabrala.

Priala si umrieť doma, no lekár ju z nemocnice nepustil.

Posledné dni trávil Roman pri jej lôžku. V jednej z posledných chvíľok tichučko naliehala, aby nezostal sám. Musel sa k nej nahnúť a slová ho šteklili na uchu. Do pohľadu, ktorý naňho uprela, pozbierala všetky sily, čo jej zostali.

Roman viackrát počul o krátkom, intenzívnom precitnutí tesne pred koncom. Zomrela v spánku. Jej posledným prejavom bol pohyb ukazováka pravej ruky spočívajúcej na paplóne. Odrazu ním začala pomaly, ale dôrazne stláčať neviditeľný gombík. Celý vystrašený ju oslovil, no reagoval už len prst; a to bolo všetko.

Zažili spolu lepšie aj horšie chvíle – a celé more chvíľ, ktoré boli nijaké a nič po nich nezostalo. Často bol presvedčený, že by mu bolo lepšie samému. A keď bola preč, mrzelo ho, že neprežili lepší život.

Počas Jankinho zápasu do kotolne nechodieval. Milada to chápala. A nestihol sa s ňou stretnúť ani ako vdovec; vlani ochorel jej manžel, rakovina prostaty. Nebojoval tak dlho ako Janka a zomrel koncom roka.

Je to tak preňho lepšie, písala Milada, veľmi sa, chudáčik, trápil.

178

V nedeľu sa dal Roman do poriadku. Oholil sa, umyl si vlasy a pemzou si dôkladne vyšúchal zhrubnuté, bolestivo popraskané päty.

Jasovská osem, štvorposchoďák za supermarketom. Milada navigovala Romana cez telefón. Od zastávky to mal kúsok.

Keď vystúpil z výťahu, privítal ho úsmev v prítmí pootvorených dverí. Vpustila ho dnu.

Mala na sebe župan s volánom. „Kde máš auto?“ Zavrela za ním. „V servise.“ Pokazené auto stálo vyše pol roka na parkovisku.

Opatrne sa pobozkali. Zdvihla k nemu pohľad a prekvapilo ho, keď mu vkĺzla do náruče. Zacítil vôňu čerstvo umytých vlasov. „Vitaj,“ šepla mu do hrude. Takto ju nepoznal; nežnosti neboli súčasťou kotolne. Napadlo mu, či jej nemá kondolovať. Z pomykova ho vyviedol široký, spokojný úsmev. Pomohla mu z bundy a privoňala k nej. „Fuj,“ zaškerila sa, „ty stále hulíš!“ A bundu s odtrhnutým pútkom prehodila cez háčik na vešiaku.

Byt voňal čistotou a jedlom. Roman vošiel za Miladou do obývačky, kde naňho čakal gauč s natiahnutou plachtou.

Jeho pozornosť si však uchmatla sektorová stena a v hlave mu rozvírila zmätok; hľadel na čosi, čo poznal, ale inak. „Dáme si víno,“ počul. „Doma mám rovnakú...“ „Saskiu?“

179

Pozrel na Miladu vo dverách. „Sranda,“ povedala. „Tak sa tá stena volá. Biele?“ „Super...“ Všetky časti nábytku, skrinky, police aj zásuvky boli úplne rovnaké, len poprehadzované. Telka viac naľavo. Bez prachu. A z police nad ňou, z rámika s čiernou páskou, hľadel vodnatými vypúlenými očami na Romana mŕtvy manžel. Kukuru mu nepripomínal ani náhodou. Milada vošla s fľašou vína cez dvere z kuchyne. Všimla si Romanov pohľad. Postavila fľašu na stolík, prešla k telke a fotku manžela sklopila. „Radšej takto...“ Zo skrinky so sklenenými dvierkami vybrala dva poháre.

Naliala do nich víno a jeden podala Romanovi. Na svoj pohár zaťukala dlhými cyklámenovými nechtami. „Na čo?“ „Na nás,“ povedal Roman, a tak to bolo správne. Napili sa s pohľadmi prepletenými ponad okraje pohárov, pristúpili k sebe a pobozkali sa, inak než v predsieni, mäkšie a pomaly. Milada mu vzala z ruky pohár a postavila ho so svojím k fľaši na stolíku. Zhlboka sa nadýchla. Odstúpila, uvoľnila uzol na páse župana, rozhrnula volány a Roman zistil, že znamienko, brošňa od maminky, nie je na svojom mieste. „Dala som ho preč,“ povedala Milada. „Jedna rakovina mi stačila.“

180

V nasledujúcich minútach sa márne snažil vyhnúť pohľadom prázdnemu miestu medzi prsiami.

Slastne vydýchol do matraca.

Milada, sediac na ňom, konala zázraky. „Je ho taká škoda...“ Pod jej parádnymi pazúrmi Romanov chrbát ožíval.

Chvíľu nimi cupitala, vzápätí po ňom ťahala dlhé čiary od šije k bokom. A jej hlas sa pohojdával v Romanovej rozkoši. „Mala som ho strašne rada. Nie keď rozdával rozumy, to mi aj liezol na nervy, ale keď hral, bol perfektný, bože, a v tých montérkach...“ Pávek, pomyslel si.

Na rad prišli dlane a hojivé, krúživé pohyby; znamenie, že procedúra sa končí. „Mala by si si otvoriť masážny salón,“ zamrmlal. „Alebo škrabkací. Nie zlý biznisplán. Aký bol?“ „Labuda?“ Dlane sa zastavili. „V pohode. Zábavný...“ „To ti tak závidím. Nie som ťažká?“ „Si.“ Doľahla naňho a z pľúc mu vytlačila vzduch; jej prsia a brucho ho príjemne chladili. Vlasy mu zakryli tvár.

Uhryzla ho do ucha. „Au! Cigaretu...“

181

„Na balkóne.“ Zliezla z neho a tľapla ho po zadku. Obliekli sa a cez spálňu vyšli na balkón.

Držali sa ďalej od zábradlia. Chápal, že nechce, aby ich zbadali susedia. Na nohách mal papuče po manželovi.

Hnusili sa mu. „Neláka ťa to?“ nadvihol cigaretu. „Občas si zapálim. Na službe v kotolni. Nočná sa strašne vlečie. Vzali nám pohovku, špiny, aby sme nespali. Ale chcem prestať, úplne. Končím aj s kotolňou. Potiahnem to v nej asi do marca...“ A kývla hlavou z balkóna. „Kým sa mi rozbehne kvetinárstvo.“ „Máš kvetinárstvo?“ „Tam,“ vystretý ukazovák s pazúrom ako cyklámenovou šípkou mieril dolu chodníkom popri supermarkete k žltej jednoposchodovej budove. „Také malé, s kamoškou. Kaderníctvo som pustila, keď Ivan ochorel. Mala som dosť, a nie sa ešte naťahovať s tými dvoma kravami...“ Striaslo ju. Zahľadela sa na cigaretu. A z cigarety na Romana. Mávla rukou. „Alebo daj...“ Roman jej podal cigaretu. Hľadel, ako si potiahla z plných pľúc a prižmúrila oči. „Ty nechceš prestať?“ Vyfúkla z úst aj nosa.

Neurčito pokrčil plecami; prestať nemienil. Milada si potiahla ešte raz a cigaretu mu vrátila.

182

„Mohli by sme prestať spolu, čo?“ Výzva v zdvihnutom obočí rátala s prehĺbením vzťahu; v Romanovej verzii spolu fajčili ďalej. „Niečo pre teba mám.“ Roman rezervoval lístky do divadla na predstavenie s Kukurom. Nemal ich vytlačené, zatiaľ boli v elektronickej podobe, pre prípad, že by bolo treba zmeniť termín. A budúci piatok mala Milada voľný. S neskrývanou radosťou nabrala Romanovi jedlo, hovädzí guláš so zemiakmi. V divadle nebola roky. „Božemôj, uvidím živého Kukuru!“ Z miesta, kde sedel, mu výhľad na jej natešenú tvár zakrývala žartovná bosorka na metle, visiaca z lustra nad kuchynským stolom. „Je to výborné...“ Sadla si k stolu oproti nemu. Spokojná hľadela, ako mu chutí. Rozhovorila sa a malými dúškami si odpíjala z vína.

Hovorila najmä o synoch. Ale aj o tom, že sa občas pozabudne a chce osloviť manžela do vedľajšej miestnosti.

Mladšiemu synovi asi prenechá byt. Chce sa ženiť. Jeho priateľku nemusí, zdá sa jej, že synom manipuluje, ale kvôli nemu by to spravila. Keď budú bývať vo svojom, hovorila a tvár sa jej rozžiarila, šanca, že sa stane babkou, bude väčšia. Zoženie si garsónku, možno jednoizbák v okolí. Aj keď,

183

ako pripustila a prešla pohľadom z kuchyne do predsiene, nikam sa jej nechce. „A čo tá tvoja dcéra?“ spýtala sa.

Roman, s plnými ústami, prestal žuť. „Ani si netelefonujete?“ Dcére sa ozval po pohrebe a po dlhom čase počul hlas, na ktorý už zabudol. Chcel len, aby vedela, že Janka zomrela. Dcéra mu kondolovala. Chvíľu bolo ticho, ktoré nedokázal vyplniť, a potom sa s ním rozlúčila. Ale o to sa dnes s Miladou nechcel deliť. „Vieš, koľkokrát som sa rozhádala s tými mojimi nemehlami? Miliónkrát, aspoň...“ Roman dojedal. Milada sledovala, ako si nabral na vidličku posledný zemiak s kúskom mäsa. „Mal by si jej zavolať.“ „Ďakujem.“ „Stačilo?“ Vzala mu tanier a odniesla ho do drezu. „Ak to nespravíš, budeš ľutovať, uvidíš...“ A vrátila sa k stolu. „Ale to je tvoja vec.“ „Áno.“ Snažil sa, aby to znelo jasne. Asi to pochopila, lebo siahla po telefóne na chladničke. „Niečo ti ukážem.“ Roman sledoval pazúr, šikovne pobehujúci po displeji. Potom mu mobil podala. „Vieš, kto to je?“

184

Na displeji videl starenu. Pokrútil hlavou, ale zdala sa mu povedomá. „Však to som ja!“ rozosmiala sa a zaklonila hlavu. „Takto budem vyzerať o dvadsať rokov. Sranda, čo? Super aplikácia. Daj!“ Natiahla sa a vzala mu mobil z ruky. „Pozri na mňa...“ „Nefoť ma...“ „Neodvrávať, a hlavu hore...“ Cvakla spúšť. „Je to len taká sranda...“ A pazúr sa znova rozbehol. „No pozrime sa, aký fešák,“ povedala po chvíli a podala mu mobil.

Na starej hlave nebola najsmutnejšia lysina, presvitajúca cez riedke biele vlásky, ani tvár, zošúverená ako hrozienko, ale ochabnutý, odovzdaný pohľad; a ten bol naozaj jeho.

Položil mobil na stôl. „Uložím si ťa a o dvadsať rokov porovnám.“ Milada doliala do pohárov víno a sadla si k stolu. „Ty sa hneváš?“ „Nie.“ Zahľadela sa naňho s hlavou nabok. „A nechceš si pozrieť nejaký filmík?“ Nadvihla ruku a ako veľká šelma zaťala pazúry do vzduchu.

Nechcel pozerať filmík. Kvôli tomu tu nebol. „Mohla by si u mňa prespať,“ začal, „po divadle...“ „Áno?“ vyslovila ťahavo. „A čo budeme robiť, u teba?“

185

„Čo budeš chcieť.“ „Uhmmm,“ zahryzla si do spodnej pery, „to znie dobre...“ Šelma na druhej strane stola mu šla na nervy. Musel sa jej zbaviť. Nasadil vecný tón. „Ak by sa ti u mňa páčilo, môžeš zostať aj dlhšie...“ A šelma sa stiahla, lebo Milada zbystrila pozornosť. Siahla po pohári a napila sa, pričom z Romana nespúšťala zrak. „Mohli by sme to skúsiť, spolu...“ povedal a napil sa tiež; vyprázdnil pohár, akoby sa chcel odmeniť za výkon; povedal všetko, čo povedať chcel.

Prižmúrila oči: „My dvaja?“ Prikývol: „Prečo nie?“ a prinútil sa k úsmevu. „A prečo?“ Nemal odpoveď. Ale skúsil to: „Dvom nám bude veselšie,“ a hľadel do tváre, ktorá sa začala meniť. V prvom momente to vyzeralo, že si Milada ide kýchnuť; smiech z nej vyletel ako radostná, zvučná melódia a silnel až k hrkotu v hrdle so zákonom hlavy. „Tak to si neviem predstaviť, sory!“ Na hruď s volánmi plesla dlaň s pazúrmi. Milada potriasla hlavou, akoby sa jej čosi zachytilo vo vlasoch. „My dvaja!“ Keď sa upokojila, vzala fľašu, aby Romanovi doliala, ale na pohári pristala dlaň.

186

„Urazil si sa?“ zvážnela, ale nie úplne; v kútikoch jej uviazol úsmev. „Myslel som si...“ začal, aj keď s vedomím, že to nemá robiť, „... že keď sme zostali sami.“ Vystrčila k nemu hlavu ako korytnačka, opretá dlaňami o dosku stola. „Ale ja nie som sama,“ povedala a pravou dlaňou ťapla po stole. „Mám synov...“ ďalšie dôrazné ťap. „Dík, ale mne stačilo...“ Ťap.

Prudko vstal, a akoby si ten pohyb vyžadoval ešte čosi, schmatol bosorku, ktorá mu prekrývala tvár na opačnom konci stola. „Čo robíš?“ A potom: „Pusti to! Počuješ?!“ Myšlienkam, ktoré sa mu rojili v hlave, chýbal priestor; zúrivo narážajúc do klenby pohlcovali zvuky aj okolie. Sotva vnímal, ako vyšiel z bytu, z výťahu aj vchodu.

Obišiel supermarket a rázne zahol chodníkom, zvažujúcim sa k ceste. Zbadal autobus a upriamil k nemu všetku pozornosť, akoby mu ho poslal ktosi s dobrým úmyslom.

Autobus začal brzdiť. Roman sa rozbehol popred žltú budovu. V zrýchlení si uvedomil čosi, čo ho prinútilo pootočiť hlavu; do zorného poľa mu vletela žartovná bosorka na metle, visiaca vo výklade kvetinárstva. Zakopol a zastávka mu pred zrakom vyletela nahor. Tvrdo dopadol na kolená

187

a rozhryzol si jazyk. Svet na okamih stŕpol a vzápätí sa od trojice mladíkov stojacich na zastávke ozval smiech. „Videl si, ako jebol?!“ Zacítil krv a keď zdvihol hlavu, zazrel mladú ženu; jej ústa otvorené od zdesenia a ľútosťou mäknúci pohľad videl tak jasne, akoby sa nad ním skláňala aj po tom, ako ju autobus odviezol preč.

188

súkromná hodina matematiky

„Však on je normálny psychopat!“ Otec ziapal a mama ho tíšila, snažila sa ma brániť, ale tým svojím kunkavým tónom, na facku.

Ako keď som ju prichytil nad umývadlom. Vrátil som sa od kanála a šiel hneď do kúpeľne, aby otec nezbadal, aký som zablatený. „Jéj, už si doma?“ vyskočila. „Čo sa stalo?“ „Nič, bobáčik,“ hlúpo sa zasmiala. „Čo by sa malo stať?“ A z nosa sa jej pustila krv.

Mama ľudí znervózňovala. Tiež som bojoval s nutkaním ublížiť jej alebo ju aspoň šetrne, no rázne odsunúť z cesty. Jej náklonnosť som považoval za prekážku medzi mnou a otcom.

Prestaň – kurva – kunkať!

Bolo to jeho slovo, inde než doma som ho nepočul.

K maminmu hlasu priliehalo tak, že mi ani nenapadlo pátrať, kde ho otec vzal a čo znamená.

Dozvedel som sa to náhodou, asi z nejakého dokumentu v telke. Muselo to byť na jar, možno v apríli, ešte pred hodinou matematiky u profesorky Badinkovej. Bol som ôsmak a celé dni som sa ponevieral vonku. Prekvapilo ma, že kunka, konkrétne kunka žltobruchá, je malá nevzhľadná žaba.

A potom som ich aj počul naživo, kunky, a neznelo to ako bežné žabie kvákanie, bol to skôr spev. Namiesto tréningov a doučovania som chodil ku kanálu pri čističke. Párkrát

193

som zmizol aj z vyučovania, z dvojhodinovky technických prác. Vôbec ma netrápilo, že to praskne. Mal som viac obľúbených miest. Opustenú stavbu s miestnosťou čiernou od ohňa alebo úsek pri trati, kde rýchlik zabil štyroch Afgancov. Hľadal som úlomky kostí alebo aspoň stopy krvi.

Najradšej som však chodil ku kanálu. Čupel som bez pohnutia v kríkoch a sledoval ľudí prechádzajúcich po chodníku. Bol som od nich sotva na dva metre a zdalo sa mi úžasné, že ma nevidia. Bol som neviditeľný a tajomný.

Počúval som, o čom sa zhovárajú. Hľadel im do tvárí. Občas ma zacítili psy, ale cez močarinu, presakujúcu z kanála, sa neodvážili. Otec mal možno pravdu a ja som sa tak trochu zbláznil. Chlapcom sa to stáva, zvlášť v tomto období života. Dnes viem, že to nie je nič výnimočné.

Jednu kunku som vylovil z vody a ďobol do nej palicou.

Spravila niečo nečakané. Horeznačky, s vytočenými kĺbmi, sa energicky prehla – akoby ma chcela odstrašiť tým, že praskne, predvádzajúc žiarivožlté fľaky na bruchu. Netušila, aké má šťastie. Dostal som chuť pichnúť do nej ešte raz a silno zatlačiť, a taká chuť je vzrušujúca, no ovládol som sa – tajomný a ušľachtilý – a zase znehybnel, spomalil dych, to mi šlo na jednotku. Keď sa kunke zdalo, že nebezpečenstvo pominulo, otočila sa na brucho, zase sivozelená a odskákala do bezpečia pod hladinu močariny.

Spev kuniek sa mi zdal krásny. Neviem, či ho otec niekedy počul. Bol v ňom smútok. Rád som kvôli tomu

194

spevu počkal pri kanáli do tmy. Detský psychiater, doktor Malnoczký, muž s maličkým noštekom, sa ma pýtal, či masturbujem. Otcovi potom vysvetlil, že som len mierne zaostal vo vývoji, ale všetko doženiem.

Netušil som, že predtým zašiel otec do školy. Spýtal sa, či mu nechcem niečo povedať, napríklad o mojich známkach. Nechcel som mu povedať nič. Videl som, ako zovrel päsť a zhlboka, prerývane sa nadýchol. Neudrel ma do tváre, len do ramena – až mi cvakli zuby. Bolo to prvý a posledný raz, čo sa ma takto dotkol. Dozvedel sa, že som si katastrofálne zhoršil prospech, žiacku som preventívne do školy prestal nosiť. Z matematiky som prepadal. Preto mi vybavil doučovanie. Profesorka Badinková učila na gymnáziu.

A predtým prednášala na ekonomickej univerzite.

Otec ma odviezol pred osemposchodový nezateplený panelák a čakal v aute, kým vojdem. „Už ti nikdy nebudem môcť veriť,“ povedal mi po údere päsťou do ramena.

Zvonil som v bráne, nikto neotváral a otec na mňa hľadel z auta. Dnu ma vpustil telnatý chlap v šľapkách so smetným košom. „Ku komu ideš?“ „K profesorke Badinkovej.“ Významne prikývol a stlačil gombík. „Rodina?“ „Synovec.“

195

Rád som klamal a hľadel pri tom ľuďom do očí. Smetný kôš smrdel po rybách.

Zase som zvonil. Zdalo sa mi, že to trvá večnosť. Otec by mi neveril, že nebola doma. A keď sa dvere konečne pootvorili, akurát na hlavičku s veľkými slnečnými okuliarmi, v prvom momente som si myslel, že stojím oproti dieťaťu. Predstavil som sa a pripomenul doučovanie. Profesorka bola menšia ako ja. Pozrela na hodinky, ktoré nemala na ruke, a vpustila ma dnu.

Asi som ju zobudil. Bola útla, vo vyťahanom svetri, bez veku. Mala krátke vlasy. Do očí som jej pre tmavé sklá nevidel, v prítmí bytu sa musela pohybovať po pamäti. Usadila ma v obývačke so zatiahnutými závesmi. Zažala lampu v rohu a zapálila si cigaretu. Izba nebola pekná a mne sa to páčilo. Chvíľu si ma mlčky prezerala a potom vyhlásila, že dúfa, že nie som príliš hlúpy.

Prezrela si učebnicu matematiky, ktorú som priniesol so sebou. Listovala v nej čoraz prudšie, s cigaretou medzi prstami, až sa zdalo, že posledné stránky vytrhne, hundrajúc popod nos: „Lineárne nerovnice... kružnicový oblúk... výsek... kombinatorika...“ A všimol som si, že okrem svetra má na sebe len hrubé pančuchy s dierami na kolenách.

Učebnicu odhodila na gauč vedľa mňa. „Dnes na teba nemám veľa času,“ povedala. „Budeme sa chvíľu rozprávať, nezáväzne...“ Vstala a odišla do kuchyne. Počul som, ako otvorila chladničku. Vrátila sa s fľašou Martini rosé.

196

Načiahla sa do police po krištáľový pohár a naplnila ho ružovým vermútom. „Nemáš rád matematiku alebo ju nechápeš?“ Zamyslel som sa: „Kým sa skončí hodina, zdá sa mi, že umriem.“ Napila sa. „Chcelo by to ľad,“ zamrmlala a upriamila na mňa tmavé sklá. „Asi netušíš, aká je matematika krásna.“ Rozhovorila sa. Fajčila jednu od druhej a medzi vetami chlipkala vermút po dúškoch ako múdry vtáčik. Kládla mi otázky. Určite som už počul, že matematika má veľa spoločného s hudbou. Nie s Elánom, pochopiteľne. A školské osnovy jej krásu zabíjajú. Nepamätám si presne, čo všetko mi povedala. Možno spomenula, že matematika je o vzťahoch. A viac o dôležitých otázkach než odpovediach. Žiaden dospelý sa so mnou takto nerozprával. Určite nie v škole.

Matematiku začneš mať rád, hovorila alebo to dnes hovorím ja, ak pochopíš, že je plná záhad, ktoré čakajú len na to, kým ich rozlúskneš. „Je to dobré?“ spýtal som sa a ukázal na fľašu. Výrazne zdobené vinety vermútov priťahovali moju pozornosť. „Je to sladké a horké,“ povedala, dopila a zaklonila hlávku.

Keď odišla na záchod, napil som sa z fľaše. Mala pravdu. Najskôr som na jazyku zacítil omamnú sladkosť, cez ktorú sa vzápätí predrala horká, dospelá chuť. Kým sa ozval

197

splachovač, odpil som si ešte niekoľkokrát a po tele sa mi rozlievali vlny tepla.

Chcela vedieť aj niečo o mne. Povedal som jej o rodičoch. O tom, že otec neznáša mamu a už ani mňa.

Pripadalo mi normálne, že to hovorím, v obývačke plnej dymu. Jednu cigaretu tipla v polovici a druhú si hneď zapálila. „Matematika je vo všetkom,“ vyhlásila.

Hľadel som na kolená. „Vo mne?“ spýtal som sa. „Aj v tebe, ty trkvas,“ povedali diery na pančuchách.

Hodinu zrazu uťala. Zahasila cigaretu a zavelila, aby som šiel domov. „Nabudúce si porozprávame niečo o pravdepodobnosti.“ Otec zacítil dym z cigariet. A potom alkohol z môjho dychu. Plietol sa mi jazyk, skôr zo strachu než z vermútu.

Mamu silno uštipol do líca a držal, kým sa nerozplakala.

A hneď ráno zašiel do gymnázia.

Profesorku Badinkovú prepustili. Mala už jedno napomenutie a v kabinete jej našli fľašu. Otec napadol mamu ešte raz a potom od nás odišiel. Podal žiadosť o rozvod a založil si novú rodinu. Mama bola dlho nešťastná. Chcela poznať odpoveď a hľadala ju v sebe. Chvíľu trvalo, kým si zvykla, že je spokojnejšia ako predtým. Istý čas tomu pocitu nedôverovala, asi preto, že ho dovtedy nezažila.

198

Otec s nami prestal udržiavať kontakty. Jedného dňa cez letné prázdniny som ho zbadal na pumpe kdesi za Kremnicou, už ako vysokoškolák. Mal so sebou malého syna. Z kufra zaparkovaného auta vytiahol mikinu a protestujúceho chlapčeka do nej navliekol. Zdvihol ho do náruče a poriadne mu zo žartu prdol pod bradu. Malý sa dusil od smiechu. Otec si ma všimol, keď ho ukladal do sedačky. Istý čas som si nahováral, že ma nevidel, ale pohľady sa nám určite stretli, to pamäť nevymyslí. Nastúpil do auta a odfrčali. Nezazlievam mu to. Mohol som mu mávnuť, keby som chcel.

S druhou rodinou mu to vyšlo lepšie. Výživné platil načas, až kým som nedoštudoval.

Mama sa nezmenila. Ani moja manželka ju nemá v láske. Ľudí stále znervózňuje, tak ako mňa. Naše deti rozmaznáva a ony ju majú rady takým tým banálnym spôsobom. Je len otázkou času, kedy pred ňou začnú utekať. „Jéj, ty zase kunkáš!“ Baví ma to; myslím, že aj ju. „Ozaj?“ „Už s tým prestaň.“ Na jar sa chodím poprechádzať ku kanálu. Vzal som tam aj rodinu, ale smutný spev neviditeľných žabiek so žltými bruchami na moju ženu ani deti nijako zvlášť nezapôsobil.

199