RE-BOOK Lenka Šebíková: Tremolo ostinato by VIK VŠVU Dvadsaťjeden

Veronika Šikulová

OSTI NATO TRE MOLO OSTI NATO TRE

Veronika Šikulová

TRE MOLO OSTI NATO

Postavy v tejto knihe sú literárnymi postavami. Pravda nesmie kaziť dobrú pointu. autorka

Zahrajte mi hrozne smutne halgató...

Dlhé a smutné, iba s huslama. Betin syn Jaro sa oženil do Ameriky. Kúpil si tam dom so záhradou, a zatiaľ čo všetci kupovali semienka od Juhoameričanov, on nakúpil na Slovensku a posadil. Mal obrovské kapusty a melóny a cibuliská a vyžraté húsenice a chrobáky, ktoré už do tej jeho záhrady ani nechodili žrať, ale chodili sa s vypleštenými očami kukať, čo to ten Jaro stvára. Zavolal aj strýca Šaňa, lebo on vydržiaval na krídlovke tóny a mal najväčšiu výdrž z bratov. Kopal a každá hriadka bola iná tónina. Kopal a v duchu si prehrával skladby, čo komponoval, naštudoval si ich, ale aj skladby iných autorov, hral a cvičil, myslel si, že hrá ako malý Boh, ale potom ho vzali na koncert a on v tej Amerike, on tam videl naozajstných muzikantov, a vravel si, toto treba doviezť na Dubovú.

Keď v tej Amerike cestovali malým súkromným farebným autobusom, vyhrávali, jeden z nich, taký so žltými zubami a úplne priesvitnými ušami, šťal za jazdy z otvorených dverí a autobus sa potom pokazil. Naliali do chladiča víno a dorazili na Dubovú.

Bol Silvester. Jaro mal predtým na Slovensku galériu a reštauráciu, a tam robil také akcie, že aj ježe a hady, čo spali v záhrade, sa chodili kukať a žaby vyskakovali z rybníkov a bačorín ako pandrláci. Tá kapela, hovoril každému Šaňo, musí zahrať na dubovskej kostolnej veži, aby to všetci čuli, muzika bude lietať nad strechami ako na Chagallových obrazoch, všetko tam bude, naša Lena, Kabela, Beta, Ilka, Anča, Olina, Grétka, Jožo, Lojzo, Vilo, Šaňo, Vinco, Karol aj s hobojom, strýco Mititin, Frča aj s Mandu, Jožo Drinka, strýco Severín, Genadigeško aj s Irenadnaškem, všetky mená aj prezývky, všetci, jak tu boli, ležali aj bežali, ale aj tí, čo tu nestihli byť, aj stromy, čo tu rástli, a všecky budú kvitnúť a hneď aj budú z nich padať jablká, marhule, hrušky aj čerešne... Prišli tí černosi, jeden z nich bol Borgesov syn, gitarista. Mal priapizmus, stále mu stála frčina a mal také ťažké ruky, že keď si ich položil na stôl a nedal pozor, porozbíjal všetky poháre, len tak nadskakovali a rozbíjali sa, a on si z dlaní vyberal črepiny a utierkami na riad si ich obväzoval. Chodil si ten mladý Borges po Dubovej ako cár a trtkal všetko doradu, len to, čo vyliezlo na strom, nie, ale potom aj to, lebo všetky ženy ho chceli, a ak ho nestretli, banovali, zliezali z tých stromov a chodili sa spovedať farárom, že ho chcú. Na každom strome na Dubovej sedeli dáke ženy, hompáľali nohami a vyzerali Borgesa. Na lipe pred kostolom to vyzeralo ako veľký roj, viali im sukne aj šály aj klopy kabátov.

Borgesov syn, černoch, vlastne mulat s krásnou lesklou kožou ako pstruh dúhový, Oncorhynchus mykiss, duhák, bol inak škaredý ako noc nad ránom, keď prší a o chvíľu bude treba vstať. Vŕzgal sneh a muzikanti mali veľké chodidlá, najväčšie na svete, do ich stôp sa hocikedy učučkali psy a drichmali v nich ako pod duchnami.

No a potom prišiel koniec roka a silvestrovský večer. „Mám taký kopec novoročných predsavzatí, že ma, ak si nedám pozor, pricapia, a budem celý rok musieť zostať ležať v posteli!“ „A ja ani jedno, len kopec, čo jeden – aj dva, snehu na gánku. A tak sa mi to ľúbi!“ Podpálila som v lavóre všetok hajzelpapier a ukazovala im, ako tu na Slovensku skáčeme cez ohniská a vatry. Ako Jánošík som skákala, dvacka cigariet v hube, v ušiach aj nose, tiež mám veľkú hubu aj hudbu, červená podprda, skákala som a chvíľu aj lietala, lebo keď hrali, nevedela som zosadnúť na zem, nad pahrebou som vždy zostala pozerať dolu a urobila mlynské koleso vo vzduchu.

„To aké majú huby, šak zhltnú nátrubky,“ smiali sa Dubovania. Vyzerali všetci ako chudé žaby.

O polnoci sme šli všetci na vežu a Jaro, kedysi bubeník, s nami, a ako kráčal, bubnoval nohami na drevených schodoch: dunela zem, všetci z našej rodiny vedeli, že bubnuje on, mŕtvi si dávali z očí dolu mince, a tí čo mali v hroboch jedlo pre prievozníka, ho zjedli, iní chňapli ružence a modlili sa, z veže sa ozvala elektrická gitara a náš Šaňo vedel, že tento chlapec, ktorý hrá, veľa cvičil, najviac na svete, asi si niekedy myslel, že bude hrať na nejakom veľkom koncerte, a ten teraz hrá pre spiacu Dubovú, spiacu, lebo sa s hraním oneskorili, boli už asi dve hodiny nad ránom, dovtedy pili a potom nevedeli nájsť kostol, hoci bol v strede dediny a pred ním lipa s bzučiacim rojom žien.

Ozvala sa muzika, nie nejaká černošská, možno niečo ako blús, ale smutné a dlhé, ako halgató, všetko ako spomalený záber vo filme, komíny si uprdli a prestali fúkať dym, lipa zabudla, že je zima a rozkvitla, noc sa stala dňom, slnko vyšlo, na oblohe boli všetci, čo umreli, zjavili sa spomienky aj na to, čo nik nezažil, čo všetci len zažiť chceli, šťastie kráčalo frajersky po ulici ako parvenu, vrátilo sa domov, hoci na Dubovej nikdy domov nemalo, fajky aj cigy zhasli, tí, čo bdeli a pili a smiali sa, sa rozplakali, tí, čo plakali, prestali, tí, čo súložili, mali orgazmus a oplodnili ženy, niektorí sa modlili, Boh sa pozrel na Dubovú a čudoval sa, aj toto som stvoril? Som Boh! A ten hral a hral, topil sa sneh a bola jar, vinice si spomenuli na hrozno a víno, víno plakalo v sudoch a sudy boli opité a schody prašťali a pazúre rástli. Keď Jaro zišiel dolu, všetkým povedal, že chcel, aby toto všetci počuli, lebo nie sú dva svety, ani tri svety, svetov je omnoho viac, ale napokon je len jeden, a na tom je smutno, ale aj nemusí. Nemusí...

Bežala som za nimi, alebo vlastne pred nimi ako pes, Bože, dobre si to vymyslel. Celý môj život ma ovplyvňoval tento Jaro, vždy som chcela byť ako on. Odišiel do Ameriky, najslobodnejší z nás, a vždy, keď prišiel, cerila sa tá jeho sloboda na nás ako z nejakého trička, a naňho ten náš smútok. Ako sme ho len ľúbili, ten jeho amerikanizmus, muziku, bubny, tú jeho obrovskú kapustu, keď nám o nej hovoril. Pozerala som sa na nášho Jara s takou strašnou láskou, keď sa nehovorí, keď sa je ticho, to je moja hlavná úloha – niekoho ľúbiť, najhlavnejšia, zabudnutý part. Ušla som na latrínu, lebo iba tam som mohla byť sama, a tam viseli užovky a stáli im dupkom šupiny, vyzerali ako pankáčky, čierne veľké hady, viseli tam ako mokrá bielizeň na šnúre.

Všetky domy mali za klobúkom mydleničky

16 Chodilo sa iba do roboty, domov alebo do obchodu. Cestou tam aj nazad sa ľudia zhovárali. Ten dom stál v zástavbe iných domov, pripomínal trochu klobúk, jeho strecha pripomínala klobúk, a komín mydleničku, akú nosievali horári. Všetky domy mali za klobúkom mydleničky... Kostol, domy, ploty, záhrady, polia, vinohrady, cintorín... Všetci ustavične niekde bežia, pobehujú, Šikuli, Koníci, Drinkovci, Pyšná princezná, Štea, Marusia... všetci. Chlapci bežia zo školy, tato ide domov, mama sa zarozprávala cez plot, inde na dvore zarezali sliepku, tá zabudla, že nemá hlavu, rozbehla sa po dvore, potom si spomenula a o chvíľu, možno až zajtra, skočí do polievky...

Stávala som na prahu, okrídlená dverami a pozerala som sa... Všetko bolo jednoduché, všetko bolo vidieť, keď prekážal plot, stačilo vyliezť na strom a videli ste krajinu, a keď ste nevideli ani odtiaľ, dalo sa vyliezť na strechu a pozerať zo strechy. Odtiaľ bolo vidieť celý svet. Na strechu vyliezali všetci. Niekedy bola na streche celá dedina. A doma boli iba mačky a mravčali.

Dedo si vyhrával na streche, jeho otec požičal motyčku, zabudol komu a zomrel, zapísal si to aj do kalendára, však dedinský hlásnik, modlil sa pri mŕtvom, a keď chcel odísť, naslinil si ukazovák, že zahasí sviečku, mŕtvy sa posadil a hovorí neprssskaj!, potom si ľahol a bol mŕtvy zas. Vyhrával na streche, sám si urobil oktávklapku, všetky tie hviezdy mohol po jednej podočahovať, ale on len hral a hral... A na Vianoce vyšla naša babka na dvor, vyšustla hrniec vriacej vody a zvolala: „U nás nie sú Vianoce, u nás je peklo!“ Ako keby vyšustla do bielej čiernu farbu, kolomaž. Predo dvermi čierna mapa, na ktorú snežilo. Snehové vločky bývali veľké ako sliepky. Sneh fáčoval krajinu a niektoré vločky gagotali ako padali, a iné padali potichu. V každom dvore v lete drichmal pes. Samá blcha.

Na povale voňali jablká a hrušky v sene, a tá vôňa stúpala pánu Bohu do nosa. Aj dedo, vyliezol na húru a vyhrával v sene na klarinete. Zavše hral Otčenáš... Nad domami svietili krásne hviezdy. Ako nejaké drahokamy alebo kvety.

A naša babka vyzerala, ako keby ušla z obrazu. Trochu vám jej vždy bolo ľúto. Podobne vyzerali všetky ženy. Pol života doma pri deťoch, štvrť v kostole a zvyšok vo vinohradoch! Všetci robili toľko, že sa to nedalo vydržať, a všetkých dvanásť detí radšej z domu utieklo, ale potom im bolo vo svete smutno a stále sa museli vracať, vítať, a odchádzať a lúčiť sa, no a ustavične chceli všetci všetko a všetkým povedať o tom svete, alebo o tom, ako to bolo, keď boli malí.

Vadili sa, kto začne, kto bude pokračovať, skákali si do reči, začínali, raz tak a raz inakšie, od začiatku aj od konca, ladili si huby ako nejaké hudobné nástroje, vedeli chytiť tercku, druhý hlas, tretí, desiaty, zavše len brumendo, inokedy fistula, a niekedy začali rozprávať od konca ako v arabských rozprávkach, alebo inverzne, nakládli do viet všelijaké prekážky, ktoré potom museli obchádzať, odbočiť a potom sa vracali na začiatok, ale kde bol ten pravý zaiatok? Kto toto vlastne všetko rozpráva?

Naozaj je svet taký malý, že sa v ňom nik nestratí?

Babka bola pre všetkých, pre všetkých nás, nielen nás, krásna a aj vznešená, teda, pokiaľ jej to život na dedine dovoľoval. Bežíme hore ulicou a vrháme sa na drevenú bránu, vo dvore nás je vždy ako hadov, podobne sa vrhám na kovovú bránku dubovského cintorína, som ľahšia ako sviečka, aj ako oheň, tieň dymu vo vzduchu, lietam nad cintorínom, je vás tam ako hadov a ja musím začínať!

Ako vyzerala? To je jedno, ako ja, alebo Lena, alebo Ilka, alebo teta Beta, Grétka, Anička, Olina... Vládla celému svetu, domu, čo bola niekedy jedna izba. Z nasporených drobných stavala na stôl malé domčeky. To až potom, najprv bola bez peňazí. Stávala pred bránou, alebo sedela za stolom a čakala deti... Večer dedko na klarinete, nevedela, aká je vonku obloha, alebo kam sa na noc skryje svet. Nikdy neboli ticho, len si sadla k otvorenej peci, šatka cez plecia, vlasy mala zapletené a ovinuté okolo hlavy ako nejaký koláč. Rada rozprávala. Keď zomrel dedo Alexin, jej muž, presedela pri ňom do rána a porozprávala mu všetko, čo za života povedať nestihla. Lena ju vtedy počula. Rukou klopkala na dosku stola, na voskované plátno:

„Všetci už spia. Čo sú to za deti? S kým sa budem teraz rozprávať?“ „Neprsskaj!“ „Deti, poďme si zaspievať. Poďte mi pomôcť,“ hovorievala deťom, keď boli malé. „Vinco, si tam? Bola u teba naša Beta?“ Beta nebola nikdy len sestra. Považovala sa aj za mamu. Keď sa niektorá chcela vydať, niečo kúpiť, bola to Beta, kto s babkou rozhodoval, či si vybrala dobrého muža . Kde ste teraz všetci? Ja som tu. Lietam nad vašimi hrobmi. Po cintorínoch odpočívajú Betine sestry a bratia. Aj Beta spí. Spia tam ich srdcia, nachodené nohy, unavené ruky, spia tam všetky ich pesničky, zvady.

Poznáte to, stále to isté srdce. To kvôli nemu všetci zomierajú. Stále rovnaké srdce, po advente Vianoce, fašiangy, pôst, Vzkriesenie, oberačky, aj dlhé týždne s jasnými nocami pred odletom sťahovavých vtákov, aj odlet sťahovavých vtákov, jablone a hrušky striasajú ovocie, v noci mrznú hviezdy, sviečky na hroboch a znovu advent, Vianoce, svietia hviezdy, fašiangy, pôst... večer... keď sa blíži Nový rok, čo už bol. Behali sme u tety Bety z izby do izby, všade vôňa niečoho dobrého, jedla, vína, pesničiek, srandy. Všetci voňali. Na vešiaku na chodbe mali zavesené kabáty. To boli svetre, svetríčky, svetíčky, ktoré nosili cez týždeň. Vešiak s kabátmi, čiapkami, svetrami, topánky pod vešiakom, pri bielej stene košinový vešiak, obor. Ten vešiak, to sme boli my!

Keď dával prascom, hovoril: „Počúvaj, ukáž, počkaj.“ Prasa vždy vzdychlo. A v zime zomrelo. Mäsiar ho predtým ťahal a utešoval, že sa nemá čoho báť. Aj Frančiš znovu stojí v bráne, počuje, ako vietor v lete rozkýve klasy žita, spoza plota sa pozerá do dvora na červený sneh. A mäsiar chodí v károvanej čierno-bielej košeli ako klaun, už má vyhrnuté rukávy, krv tečie potokom, my decká si máčame v lavóre s krvou dlane, hrabeme, čľapkáme, aby sa nezrazila. Pes aj sliepky čakajú, či niečo nekvapne do dvorčeka. Kvokanie, šuchot slepačích krídel a vzdychy. Potom je všade vrava, drandžírujeme.

V pivnici býval Frančiš, čo prvý robil ľadový zber.

„Mne keby šecky tí svine išli na pohreb,“ vraví mäsiar. Aj išli, hneď za truhlou kráčali a vraveli si, to bola zabíjačka. A inokedy sviňa ušla a všetci ju naháňali. „Mňa napríklad napichol na nôž a rovno zdvihol na nebesia,“ vravel ten svinský kapelník. Susedia susedom sa prišli pozrieť, ako sa vyvrhávali vnútornosti, oddeľovali jednotlivé kusy mäsa, koža. Ružové zakrvavené kusy mäsa sa kĺzali. Parilo sa. Odmetala som sneh z chodníka do komory. Celý deň od kotla s oškvarkami do komory chodník odmetala!

Raz sa chytila sukňa, ako sa prikladalo do kotla. Bežala raz jedna horiaca sukňa, chcela skočiť do kotla s kapustou, tá vrela, nakoniec mäsiar odhodil nožisko a posadil sukňu do koryta. Domy boli plné umeleckých zvukov a vôní. To voňali naše svetre, tašky, knižky, hudobné nástroje, ktoré sa v nich povaľovali. Na vešiaku viseli ako naše kože, zavše sa na ňom sušili ako bielizeň. V noci sa po izbách vznášal oblak radosti a šťastia, prerazil strechu a stúpal do neba ako dym z nejakej božskej fajky. Každú nedeľu sa všetci povadili, cez týždeň si odpustili. Kabáty na vešiaku boli plachty a topánky boli veľké ako lode... Vysielali do neba také modré modlitby. Každú nedeľu mäso. Usmažiť, uvariť, vypražiť, upiecť. Plecia, krky, boky, pečienky, pľúca...

„Ila, uhni, nevidím, kto ide po ulici!“ Vilo prechádzal po Dubovej s dvoma mäsiarskymi nožmi za pásom, hasičskú prilbu na hlave. Išiel vtedy zabiť Lenu. „Kam si sa vybral?“ „Pozdrav ca kravská rit!“ A Lena mala za uchom aj v zuboch ružu. „Že ten myš, je nejspíš, láskou posedlý,“ spievala a smiala sa. „Frča s maturitu,“ povedal Vilo, keď ju zbadal.

V rukách už dávno nedržali modlitebné knižky. Len Božské srdce Ježišovo klopalo na okná. Nebo bolo modrejšie ako inokedy a inde. Domy odpočívali. Každý chodec utekal do nejakého obrazu či poviedky. Pokazené zuby, bubliny z nosa ako balóny, sople jak uheráky, ako opraty, v noške dve husi čo sipeli, jedna do pravého a druhá do ľavého ucha, v mechu prasiatko, už je zjedené, a teraz mu v nebi strúhajú nebeskú bumburu. „V novom roku do útoku, chlapci,“ smial sa Vilo. „Bol Ježiš, a mal dvanásť učeníkov. A či mu boli všetci verní?“ spýtal sa kňaz. „Nie, Judáš ho zradil!“ odpovedal Vincent, lebo si myslel, že keď sa pýtajú, má odpovedať, nevedel, že na niektoré otázky.. Panna počala, Panna chodzila, Panna krásne Jezuliatko na svet zrodila... V kolíske jedny Vianoce Vilo a potom Šaňo.

„Jak je tá láska krásná!“

Modliť sa, spievať, melodicky opakovať niektoré nápevy. Akoby sa mi v srdci vrtel mlynček na kávu, trcifrci, aj sa vrcí, ako keby mi pred očami vytekal med z hamrštílskeho medometu. A ako ten náš tato plakával! A ako plakávala kvôli nemu mama! Jeho aj naša. A ako sme kvôli nemu plakávali my! A ako kvôli mne nik neplakal! Aj Vincentov koktavý brat Jožo hocikedy plakal, keď sa mu smiali. Naložil nás na starú rozhrkanú káru. Cesta, cesta, štetovaná cesta, kamenie, prach, cesta do vinohradov, čo hrká, popoháňame Joža ako koňa: hijó! Jožo tlačil káru. Pozor na koleso! Všetky kolesá lámu prsty.

Hocikto nemal prsty. Jednému na cirkulári, inému na píle, tretiemu sekera alebo takáto svinská kára. A tu ti hocikde leží ufiknutý prst, hrozí nonono! Nevšimol si ani kamene, ani to modré okolo. Moje tety mali všetky krásne oči aj deti. Všetky sa rady obliekali. V nedeľu vyzerali ako snežienky. Chodievali do mesta na trh. Muži v sudoch, cukor v homolečkách, múka na koláče. Boží svet. Trh vonia. A potom babka leží na márach. Žlté ruky má zviazané ružencom, nechty má čierne aj biele. Zuby sa jej asi matne lesknú. Má čierne šaty a pod nimi jej telo vyzerá natiahnuté a veľmi vyčerpané. Hruď sa jej prepadáva a brucho tiež. Do hrobu sa vždy najprv prepadáva, prepadáva sa. A napokon sa úplne zošúverí do pôdy, do hliny. V tej sa ustavične mrvila.

Sukne. Keď boli nové, ako keby po nich voda padala. Pod sukňou spodnička. Vo vlasoch hrebienky. Keď dovarila polievku vo veľkom hrnci, vyzerala akoby aj ona sama vzišla z toho varenia, s parou vystúpila z hrnca. Venuša dubovská.

Tety lietali po Modre ako anjeli. Nad košmi ríbezlí, egrešov a húb, ktoré doniesli z dubovskej Lintavy. Lietať vedeli aj strýcovia, aj tato, aj mama. Hocikedy vyleteli na komín, posadili sa a hompáľali nohami. Alexin hral na klarinete Otčenáš a babka, naša babka Ludvika hovorila, že keby sme si večer kríže povešali na ploty, ráno by si každý po svoj utekal. A hovorila aj, že keby si naši chlapci svoje inštrumenty zavesili večer cez ploty, vidzeli by ste ráno! Ježišu, neprsskaj!

Keď dedko zomrel, rozplakali sa jej všetky pátričky z klokočiny v ruženci.

Rodinné šťastie ... oui, entendu mais pas ecouté

26 Vy ste svetlo sveta, Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali...“ Pred časom ma vyhodili z ružencového spoločenstva, vyhodili ma z ruže ako včelu medosnosnú – Apis mellifera – z čeľade včelovité, Apidae, lebo som strácala modlitby ako kľúče a vzápätí mi vzali všetky kľúče od knižnice, lebo aj tie som strácala ako modlitby, no a napokon som prestala v kostole čítať z Písma. A pritom, všade okolo mňa rastú modlitby. Vysemenili sa mi tu ako svätému Benediktovi.

V rozprávke povie Vero... nie, Maruška tatovi, že ho má rada ako soľ, dáva prednosť obyčajnej všednej soli, ktorej je všade habadej, pred diamantmi, bohatstvom, ale vzápätí je „pre svoju lásku“ otcom vypšikaná z kráľovstva ako Adam a Eva z raja. Nastanú dni bez soli, všetko, čo má nohy, berie ich na plecia a odchádza z kráľovstva. „Ako sa ti darí, kráľu?“ „Dobre.“ „Dobre lebo nebárs, prídu ďalšie a ďalšie dni, prídu trápenia…“

Cez týždeň sedávam v knižnici. Rada sedím vždy za tým istým stolom, väčšinou mi to vyjde, no niekedy treba požičiavať knižky pri inom, a vtedy nie. Inak som tu hlavne kvôli besedám. Teta spisovateľka sa pýta svojich kolegov. Už dávno sa nepýta, čo by sa v skutočnosti pýtať chcela. Pýta sa, čo chce svet. A zavše škaredo v duchu kľaje. Prežrala sa kaše, máva záchvaty. Vlastnú doma varí, cudzie koštuje, zavše jej ich lejú v robote rovno na pupok ako v inej rozprávke. Vstávam o štvrtej, čítam si, nepíšem, šmírujem na sociálnej sieti, tu všetci všetko komentujú, vyjadrujú sa, samá chmuľovina to tam je, ľudová demokracia prispôsobená ľudu, všade, a potom čítam všetky noviny. Akoby som cestovala vlakom. Dala preč koberce, umyla okná na terasu a všetky kúty v izbách.

(Rozprávka, v ktorej márnivý tatko opustí trebárs dcéry a ide hľadať ešte niekoho iného, kto ho bude ľúbiť viac, najviac na svete, nie je. Je, ale nie je to rozprávka, a okrem toho, o to tu nejde!)

Na jar kvitnú snežienky a tavolíny, potom sa rozvoňajú fialky a potom, potom, vážení, nastúpia na zelenkavú scénu v mojej záhrade ruže z Edenu aj Heidelbergu, za nimi ruže maliarov, cisterciánov a staré anglické odrody – najskôr budú mať puky naliate, až to bude pobolievať tetu záhradníčku, zakvitne aj biela ťahavá a znovu bude taká taká obrovská, akú ešte nik nevidel, každý rok býva, velikánska, a iná biela bude zelenkavá, a aj tie červené budú mať aspoň štyri odtiene. Pocit vyhorenia sa začína nenávisťou. To zavše, keď ide do práce besedovať, cíti!

Rozprávka sa môže začať, hoci to, čo sa v nej odohráva, podobne ako vo väčšine rozprávok, v skutočnosti rozprávkou nie je, alebo práve preto ňou je, pravdaže ak vymenujeme aj tie ďalšie rozprávky. Z kráľovstva zmizne soľ ako láska z manželstva, že nix, nie je, a keď sa na konci zjaví Maruška so svojou bezodnou soľničkou, už aj kráľ vie, že dostáva najvzácnejší dar! Všetci ľudia všetko vedia, napadlo mi pri kombinovaní úryvku zo staručkého Matúšovho evanjelia a českej rozprávky. Raz sme s otcom v lese našli sivú veľkú hrudu soli, aké po hore roznášajú horári pre zvieratá. Odvtedy som takú hrudu videla viackrát, ale ten prvý raz mi učarila. Bola krásna, veľká, šedá, špinavá, a predstava, ako k nej prichádzajú srnky, Capreolus capreolus, oblizujú ju, ochutnávajú a osolia si život, ma dojímala. Srnky možno hrudy soli nehľadajú, ba možno im ani nechutia, ale na rozdiel od Maruškinho otca vedia, že soľ je dobrá a dôležitá.

Povinnosti ma valcujú, všeličo sa mi nechce, toto tam a hento tuto, štvrtky, piatky, soboty, zarastajú mi chodníky tými povinnosťami, topím sa v ich hnusnom zelenom rašelinisku ako opustený rozprávkový kráľ. Odrazu príde nedeľa a ako hovorievala babka – Božské srdce Ježišovo klope na naše okná, takmer pod kostolnou vežou bývam, – a ležím v perinách ako kravský ocas a nejdem do kostola – počujem kostolné zvony, ale nie vždy sa mi chce. „Milý priateľu, nestretli sme sa my dvaja už niekde?“

Vážená, počuli sme, že máte slovník, akoby ste frištukovali zo šerbľa! Hej, tak napísal pánu otcu Vincentovi istý jeho konškolák zo Societas verbi divini, a učenlivá dcéra rovno ten jeho šerbeľ vzala a nosí ho ako ešus vo svojom vercajchu dennej potreby, nosí ho do práce ako kabelku. Dnes, keď už iba počúvam kázeň, oui, entendu mais pas ecouté, sú, ale iba niektoré, stretnutia s Písmom škrtnutím sirkou, nájdením hrudy soli v lese srnkou alebo jeleňom, Cervus elaphus, stretnutím s pánom otcom a jeho manželkou, mamičkou našou. A pri modlitbe osamote, v izbe či v záhrade zavše, ale iba zavše, pekná piplačka, to ustavičné modlenie, akoby sa rozsvietili svetielka, no dobre, trebárs aj dákeho mesta na návrší, viem, že nie som na svete sama, publikum mé si ty, a lampu náročky nespomeniem, lebo pod lampou býva tma!

Ešte pred časom som bola v kostolnej ruži, na omšiach som čítavala z Písma. Z ruže ma vyhodili a s čítaním je tiež šlus.

Nie, nebýva, iba sa nám zavše zdá, že je to tak. Svetlo je pre všetkých v dome, podobne ako hruda soli pre všetky zvieratá v lese, a jediná bezodná soľnička nie je z rozprávky, je naozajstná, ja si každý deň, keď sa modlím, do nej vložím prsty ako do kropenice. Hneď by mi mohlo byť ľahšie na svete!

A inokedy sa neviem dočkať, kým si zas nebudem hovieť v posteli pod vežou s kostolným zvonom, áno, přítelkyně Šimako, ako kravský ocas, ktorý ráno čo ráno zobúdza kŕdeľ holubov, Columba livia, a tlčie ako Božské srdce Ježišovo zopnuté tŕňovou korunou ako sponou na obločné sklá, a snívať o láske... Do riti!

Kockované obrusy

Každý deň nové a nové ružové puky. Také sú dni, akoby som pred sebou kotúľala vajíčko. Zhováram sa na dvore so svokrou, hovorí, kúpala som bábiky, oprala som im šatečky, alebo, takéto bolo vtedy ticho, a takto vtedy pršalo, alebo padali snehové vločky ako vajíčka, a vietor fúkal, až plechové vaničky vzduchom lietali, stáli so susedou na dvore a čudovali sa. Pred mesiacom jej susedka zomrela. Za oknom spia jej tri mačičky a svokra im ráno čo ráno púšťa rádio. Rádio vyhráva a mačky v kuchyni tancujú. Keď svokra odíde, hrajú sa. Ja som mama, ty tato a ty budeš bábätko, dobre? Potom sa rozzvonia modranské zvony a zvonia anjelpána, pohýbe sa tráva, príde jar, potom zamedujú klinčeky svätodušky aj modré iskričky, kosatce, pivonky, rozvonia sa tej jari mäta medzi prstami.

Na dvore decká, Lucia má nové žlté nohavice a sused ma chce učiť tancovať, keď čuje maďarský čardáš z rozhlasu. Lucia ma varuje, vraj by som si pri ňom nohy zlámala, a potom z kuchyne vyjde susedova žena s nádherným menom Angela, ukáže mi svoje háčkovanie. Má pekné bavlnky. Všetci sme na dvore, dobehne aj pes, smejeme sa a opäť zvonia zvony. Pes sa smeje, až mu zabehne. O chvíľu sú kvetmi obsypané chodníky. A bude kvitnúť aj lipa v cintorínskej aleji, Božie telo priletí, bude leto, prikúri, vravia Fauna s Flórou, aj o tom, ako si treba na to všetko, čo ešte máme okolo, dávať pozor. Ako si treba dávať pozor aj na to, čo nemáme.

Čúrat mi na kamaši se nevyplácí, hovorí ľuďom deň čo deň Boh, no nik ho nepočúva, lebo sa nám zdá, že tu nie je, ale na stole je podvečer, a kompót z našich jahôd, a keby niečo, aj keby dve niečá, vtáky každý rok zjedia naše nezrelé čerešne a jablonka bola minulý rok obsypaná, pavúky v konároch rok čo rok sušia motýlie krídla, mušky, uviažem motúz a vystriem nedeľné obrusy, vyšívané, kockované, aké sú naše zvony hlasné a vtáky šťastné aj v zeline. Boh je, toť, aké máme čerešne! P. S. Susedy sa po modransky vyprávajú, malá v altánku „varí“ z vody a lízaniek cukríkovú čavajdu. Stríkat sa budú vešky a trnavská malina zacíní susedovej čerešenke, keby jej nebolo, mohla byt tá čerešenka krásna jako tá naša malina, čo jej cíní!

Syn, že v sobotu príde a začne kopať a sestrin syn, že má posadené bioekokokooko semienka rajčín a paprík, bude to treba o chvíľu pikírovať, a muž ukladá na podstienok paličky, každú chvíľu budem niečo chcieť uviazať a podoprieť, jar je tu, o chvíľu jej rozkvitne sukňa a zababre sa od blata. Len aby nám tu pršalo. Len aby leto neskyslo. Len aby...

„To sa neujme len tak hocikomu!“ Akože by som neverila, keď ide o šťastie, beriem aj v kvetináči, spod brány, z okna, spopod mosta, to, ktoré roznášajú lastovičky a juričky... Kdesi v diaľke sa večer rozgagocú husi, no vidno iba na oblohe hviezdy. Rozprší sa až nad ránom. Boženečenenky, aké prše do záhrad. Vykúkajú z nich trskotavé drozdy, sýkorky celkom inak cipkajú, po múre sa prechádza bažant a naťahuje krčisko... Zelenkavo si nažívam ako brčkavé rodinné šťastie susedy Čepcovej, čo umrela, u svokry pri odkvape v kvetináči, radšej si to neškrabem, čúrat na kamaši se nevyplácí.

Svokra vraví, ako sa susedke Čepcovej práve predtým, ako zomrela, chytilo rodinné šťastie v kvetináči, také ho má ako papučku! Ako puchavinku!

Záhrada Panny Márie, ruže šáronskej, ľalie z údolia Morbiditka??? Že kolenačky do roboty chcela chodiť…

34 Aj toto je obraz. Črievičky Panny Márie, klíčky, keď išla navštíviť svätú Alžbetu, ruža je ruža je ruža je ruža, kráľovná kvetov, kráľovná neba, čistá je biela, červená trpela, žltá je zlatá, slávna a naša, a biela čistá, zvestoval Panne Márii, Ctihodný Béda trhá biele okvetné lístky, čistá a biela, žlté piestiky, žiarivé svetlo duše, fialka cudnosť a pokora, nech sa mi stane podľa tvojho slova, na kríkoch levandule si suší bielizeň, aby jej voňala, borievka ju skryla na úteku do Egypta, nechtíky, zlato vysypané zlodejom, miláčik veronika, veronka, ty rozkvitneš všade, kde si potrebuješ oddýchnuť, náprstky, zvončeky stratila zo svojho šitíčka, žerušnica košieľka, margarétky znamenie, bledavka nebeská hviezda chocholíkatá, snežienky obeta, konvalinky slzy na krížovej ceste, klinčeky mamine slzy krvavé,

Za oknami býva noc. Mŕtvy dedo sedí na streche a hrá na klarinete Otčenáš. Neprsskaj!

klinčeky vankúšiky, Boh vie, na čo myslievam pri tých špinavých okenných tabuliach pokrytých kvapkami dažďa, šmuhami od prstov.

Bežci

Šli raz piati bratia sadiť fazuľu. Po ceste stretli strýca Valenta, čo robil v Kazachstane. Vravel im, že včul si spomenul, ako tam jeden od nich vyzbieral po padesátke, že pôjdú kuknúť na Sibír, na výlet, on že to vybaví, a aj dal pristaviť vlak, ale pokazila sa po dvoch kilometroch lokomotíva, a museli vystupovať. Odvtedy, keď idem vlakom, a môžem ísť aj k doktorovi alebo do roboty, vždy sa radujem, ako keby som šiel na výlet! „Vstávaj, Jožo, ty loj!“ povedala mama a poslala Vila, Šaňa a Vinca, Karola a Joža na junčovinu fazuľu sadiť. Jeden mal frajerku, druhému sa nechcelo, tretí len obsmŕdal, a Jožo, ako vždy, nemudroval. Začal sadiť fazuľu. Poľom prebehol cez strniská aprílový zajac.

Keby sme takého zajaca chytili, pomysleli si chlapci, upiekli by sme si ho na ohni a zjedli. Za ním prebehol ďalší a ďalší... Asi niekde niečo tí zajaci majú, pomyslel si Vinco a vyzliekol sa do bežeckého úboru, do naha. Jožo medzitým sadil fazuľu... Zrazu vybehol znovu zajac. Zastrihal ušami, pozreli sa s Vincom jeden na druhého. Vtedy sa Vinco rozbehol. Zajac bežal a Vinco het za ním holý po roli, už ho takmer mal, ale keď ho takmer takmer mal, zastal. „Vinco, a čo si zastal, šak si ho skoro mal,“ kričal Vilo. „Zľakol som sa, že ho chytím.“

Chlapci sa smiali, Vinco sa obliekol, svoju fazuľu kydli pod veľký balvanisko, aby ju mama nenašla, a utiekli. Len Jožo sadil fazuľu a mudroval. „Tuto totok takto a hento tutok tak... žejakožeonežealežejakožečo.“ „Nemudruj toľko, Jožo!“ Už sa tĺkli vinohradnícke šteky! Bolo po Veľkej noci. Cez Veľkú noc sa človek nesmel dotknúť zeme. A teraz všetci v nej ňúrajú a kutrú. Pri jarku chlapci nabrali batoh púpav, o chvíľu bude snežiť broskyňový kvet. Zajačia púpava a zajačkova ďatelinka. Okolo Veľkej noci kvitnú samé fialové kvietky! A zajace behajú po roliach a strniskách, ako keby niekde niečo mali.

Jožo medzitým sadil fazuľu.

A potom sa oteplí a príde leto. Chlapci študenti sa smejú, keď sa stretnú u mamy. Clivo im je vo svete v krokoch, clivo aj doma za stolom, preto sa smejú, pijú, zavše aj spievajú a vyhrávajú. Karolovi bľačí hoboj ako veľkonočný baránok, Šaňova krídlovka trepoce krídlami, vyletí von oknom a hudba lieta nad strechami, vadia sa, ktorý zle začal, pokazil, privysoko alebo prinízko, to ty si pokazil, ale toto je hudba, čo zobudí modrého vtáčika. A mama s tatom chodia, znášajú a zvŕtajú sa v jednom kole. „Kto mi zobral kliny, veď som ich tu mal?“ Mama zabehne do záhrady, vybehne za humná aj na junčovinu, pozrieť sa, ako schádza fazuľa. No vzišlo iba kde-tu, tu aj tam, tamajtam, tam, tam, tam-tam, ale len to, čo Jožo posadil, to mama nevie a čuduje sa, mizerná fazuľa!

Keď odchádza, zázrak! Na kraji pri ceste vidí vo vzduchu kameň. Vo vzduchu! Zem pod ním sa nadula ako čierna červíkmi prederavená plachta, fazuľa, ktorú tam chlapci vysypali, vzišla a teraz rastie, nadvihla balvan, tisne sa do neba aj s kameňom. Zelené organové píšťaly rastú do neba a na kameni zelená princezná jašterička. So zlatou korunkou a hadím jazykom, oblizuje sa od radosti, do neba idem, do neba! Tak neprsskaj! Na jeseň cez oberačky vo vinohradoch prdia babky do sukní z tekvicových jadierok a fazule... Čikajú nožnice, požičané aj naše, no aj s holú ruku sa to hrozno dobre kmáše, a prd sem a prd tam, vŕzgajú vedrá, cupkajú, lupkajú bobule hrozna. Na poslednú slaninku do komory si chodí kuna a Janko Vŕzgaj so synom piluje v Lintave dubáky pílkou... Znovu melódia, čo zavolá vtáčika.

Pavúci sa spúšťajú k zemi podľa Božej predlohy... Svet bzučí. A Vincent poletuje po izbe. Tá izba je celý dom. Má priehľadný strop. Oblaky a modré hviezdy cez strechu presvitajú ako vône zo záhrad, od junčoviny z chlieva aj z ciest. Chce sa mu spať. Všelijakí strýcovia a tety stoja pred bránami na laviciach. Sestry majú oči krásne ako kravy. Aj sa tak pomaly hojdajú v bokoch.

Tanec so žiletkou v zaťatých zuboch, aj po rumunsky, ako Béla Bartók kázal, nedeľné popoludnie, všelijaké dedinské mendemondy a fajnovôstky, Jožo sa smeje, mama, keď budem veľký, budem mať všetky zuby zlaté, bude fúkať vetrisko penáze jak listy... A ja, keď budem veľká, budem písať vyškrípeným perom s tintou čiernou ako štyri búrky v búrke... Ako to hovorili ten strýco Valent, že jaký krásny den sa urobil, že móžu banovat tí, čo ráno umreli? Chlapi v šenku sa smejú, že taký had zežere slona aj opicu, a potom, keď nažraný zíva a otvára papulu, tak tá opica v nej sedí jak na fotke a vyščeruje sa v tej hube, ale medzitým merajú hada, ktorého chytili, lakťami, zvedavo zletí aj modrý vtáčik, aj holub, čo chce byť sliepka, lebo sa naučil jesť z kastróla slíže, aj opitý kôň Izidor, čo na jeseň zjedol treštorinu, a potom ho dulo napitého jak číka, aj Valentovi psi futbalisti, tá pokazená lokomotíva, čo mala ísť na Sibír, ich tu všetkých vysype ako na stanici. „Dobrý deň, ako sa máte?“ „Choďte do riti!“

Mama si potichu čosi šušká pod nos. Pomaly kráča po prašnej ceste do kostola. Na veži sedí Alexin, vo vačku kliny a vyhráva na klarinete Otčenáš.

Za Dubovou je jedna roľa a pri nej rastie fazuľa do neba ako strom a nesie kameň ako paténu a na nej sedí jašterička. Vyhrávajú jej piati bratia, Karol na hoboji ako veľkonočný baránok, Vilo na lesnom rohu a Šaňo na krídlovke, a Vinco beží holý po poli, vietor mu hvízda v ušiach, chce chytiť aprílového zajaca, naši veselí chlapci, len taký piskot, krkot, džavot, čvir, čviririk, hrkútanie, dudlanie, vrnkanie, mrnkanie, akoby sa všetko vtáctvo rozvyprávalo, kukučka kuká, ale prečo?, hrdličky, vrabce, drozdy, bažanty... Ludé, na dubovskej junčovine vyrástol šuter, a včul sa ten balvan bere do neba...

Šálka – vsuvka

Vraj bola vojna. Vraj keď prišli do Liptovskej Lužnej Nemci, vošli do mlyna. Vraj sa všetci v mlyne zľakli. Vraj ich ponúkli pálenkou a čakali, čo sa bude diať. Vraj dôstojník chcel byť priateľský, pozdvihol na prípitok a spýtal sa (rukami nohami), že „ako sa tomu hovorí“. Vraj oni všetci v strachu, že šálka. Vraj potom gestom naznačil, aby si naliali aj oni. Vraj zdvihol ruku ešte vyššie a na znak prípitku zakričal ŠALKE! Vraj vtedy im to došlo, no zmätení, v rozpakoch a vystrašení zakričali ŠÁLKA!

Malý modrý vtáčik

Dni miznú ako odfúknuté lístie. Posledných pár rokov dokazuje aj márnosť a omyl, teda, iba ak som si myslela, že spôsob prehovoru je len tón, slovo, samý omyl a rmut, ťažoba. Postup by mal byť abstraktnejší, odplávať a pripojiť sa trebárs k mrakom na oblohe, ja nemusím byť len ja, môžete to byť aj vy, alebo ona, a potom... je chvíľa, ktorá rozkopáva text... Ale no nech sa páči! Dôvtipnosť je dušou mužných činov, aj keď nosíte sukne! Nedokážem sa vymotať z rodiny. Ani sa z nej nechcem vymotávať, len mením optické prístroje a šošovky, zavše ako istý mne milý Maďar – a asi to máme z tých paprikášov a segedínov. Rodina, zrodená, nie je totožná s tou skutočnou a existuje v inom priestore, nie v tom, kde sa pohybujú naše telá, ale to som si len kdesi v hĺbke duše vzdychla.

Keď v hore nasnežilo, konáre, úplne čierne konáre stromov oťaželi a praskali, ako keby ktosi lámal lesu kosti. Pukajú dni a dych mrzne v nose. Vtedy v lese sneh a mráz zadarmo opravia všetky cesty. Čiasi skrehnutá ruka namaľovala kvety na okná.

Keď Lena dostala novú sukňu, všetky staré sa jej zrazu zdali škaredé. Od rána vonku sneží, padajú vločky ako ovečky. Stála pred zrkadlom, odrazu videla svoje dospievajúce sestry, po ktorých dedila všetky šaty, uvravené, rozmarné, ako keby to nebola ona. A vonku to padá. Mama sa smeje, nie, že sa pôjdeš poobede sánkovať a neprezlečieš sa! Jasné, že sa neprezlečie! Pôjde sa sánkovať a všetkým ukáže svoju novú sukňu! Aby ju ukázala, preto sa pôjde sánkovať! Náš príbeh využíva zmätok, ktorý odjakživa v rodine panoval, motanie sa medzi súrodencami, rodičmi, ich prácou, úsilím, modlitbami, vyslovenými aj nevyslovenými, záujmami, každého osve a všetkých spolu... Popoludní Magdaléna ušla bratom a sestrám poza humná, cez latkový plot, sneh iskrí v očiach, je čistý, kto do nej vojde, hlava mu zojde, hlava jej nezojde, beží sa sánkovať, ale roztrhne si sukňu. Kurva!

Raz bola taká zima, že srnky, jelene, muflóny a všetky zvieratká chodievali k ľudským obydliam, k ich dverám a oknám, a nazerali do tých okien, dýchali na sklá ako koledníci. Lesy aj lúky iba vietor previeval a vtáčiky krúžili nad komínmi ako glorioly, alebo mrzli v povetrí a padali namiesto snehu na zem.

Najkrajšia zo súrodencov, o pár rokov sa bude na humne na čerešni hojdať s kyticou králikov a nevädzí, pozri sa, čerešňa, ja som tu, okolo motýle, bude sa smiať, zo stromu cupkajú čerešne, ľúbi, neľúbi... „Chlapci, nejedzte ich, sú ošťaté!“ „Táto nie je,“ povie Lena a vloží si ju do úst. Ani Anička, ani Ilka, ani Oľga, iba Magdaléna. Raz bude sestrička. Všetkým. Všetkým na celom tomto skurvenom smutnom svete. Diera-nediera, latkovým plotom sa prediera, každý kopec vníma ako vrch, nemôžme nespomenúť jej mladších súrodencov, kradmo prenasledujúcich útek z domu poza humná. Roztrhla si sukňu na latkovom plote, len taká malá červená cverna tam zostala...

Na kopci sú všetci. A jej roztrhnutá sukňa. Prečo písať o Lene, ktorá ide na sánkovačku bez saní, a šejhajrijá roztrhne si svoju prvú, prvú svoju, novú sukňu ešte na humne, ale nedbá, beží poza humná do lesa na Fugelku, potom sa sánkuje na starej doske, beží spotená do kopca, aby chvíľu letela dolu, aby sa prekotila a váľala v snehu s chlapcami a dievčatami, aby cítili svoj dych, teplý dych, ako mávajú teliatka v maštali, aj pod stromami je to ako Betleheme, všetci sa klaňajú, každý niečomu inému, je tu asi päťdesiat detí, všetci otrhaní, zle oblečení, niektorí sa spúšťajú na doskách, iní na sánkach, všetci sa smejú, je tu život, z vety sa stane nová skutočnosť a z predošlej skutočnosti veta. Had otvára papuľu a z nej sa mu smeje opica. Bol raz jeden had. Ale, bola raz aj jedna opica.

***

Spúšťala sa vo svojej červenej sukni dolu kopcom, kormidlovala, akoby sa chcela dotknúť hviezd, ja viem, čo mi chcete povedať, dobre viem, čo mi chcete povedať, hej, všetci sme boli deti, niekto nás objímal, a všetky dvere boli dokorán, na šnúre plienky a kravička na prahu, najskôr teliatko, vraj Keška, naťahovalo krk, a všetko mokré sa v zime premenilo na ľahký sneh a líhalo si na zem aj na strechy, bolo teplo z dychu detí na kopci, hoci do dediny sa drala zima, radosť tam hriala a všetko voňalo, stačilo ruku načiahnuť, vždy bola poruke dáka hviezda. A nebo bolo láskavé, zdalo sa, že by mohli začať spievať sláviky, ale tie spievajú len na jar a v noci. Hľadám si pekné slovo pre Lenu, ako jej bolo ľúto povylamovaných vetviev, ktoré ramovala po ceste, padali na zem zo stromov minuloročné hniezda, v jednom vraj ešte bolo modré vajíčko, a z neho vyliahol sa akémusi šušňovi v dlani modrý mokrý vtáčik, ale uletel, lebo mu bolo zima.

Srdce jej bije. Možno sa niekto do niekoho zamiluje, možno sa zamiluje do všetkých, alebo do snehu, naskutku sa zamiluje! Alebo nemusí sa, aj sa nemusí. Bezhraničná omračujúca radosť, láska k vetru, snehu, zime, úlohy si nenapísala, lebo utekala von, letí dolu kopcom, je bližšie k nebesiam, strach z rodičov je oproti takejto radosti úplne nepatrný. V každom prípade, z našej Magdalény nespúšťali chlapci ani dievčatá v to popoludnie zrak. Kútikom oka ju sledovali, inak to nešlo. Ešte to inak nešlo.

Sneh je už vyjazdený, miestami čierna zem, večery na dedine, topia sa sviečky a vosk steká na okraj, sneh v šparinách okien sa topí tiež, vo vnútri kúria dychom a drevom, topí sa ako na maštaľke betlehemskej, na detských premoknutých topánkach, toto je romance pro křídlovku, mosadzný zvuk má naozaj modré krídla, a potom znovu sneží a nad komínmi lieta jej modrý vtáčik. Nad Rizikom vyjde prvá hviezda a vyzerá to tu každý večer ako Božie zjavenie... Malinké je detstvo. Z troch citrónov vyskakujú panny. Dáš mi jesť a piť, ale keď nemáš, po jednom si zomrú. Jedna za druhou, a tretia varí milého v kotle s mliekom, keď z neho horkosť vypila, aby jej opeknel...

Tak je to aj s písaním. Zavesia sa slová na ústa, a odrazu sa človek pohybuje v jazyku ako po dákej krajine, príbeh ako červená clivá cverna zašprajcnutý v plote. To je naša Lena, siňora Lenora, sestra v sukni, ktorú si roztrhla, ona je teraz modrý vták, čo lieta nad komínmi pre radosť, je hviezda, čo vyšla nad Riziko ako panenka, ona je kopec, pukajúce kosti, čo láme stromom mráz, mačacie labky, čo opečiatkovali humná, mokrý sneh, je to hniezdo aj Betlehem. Zatvára oči, len jedna červená sukňa a obyčajná fošňa ju unáša ako sane, ako koč, nekonečným kopcom letela, má v každej ruke diamant, dýcha si do dlaní a potom prstom do mokrého snehu píše: radujem sa zo života! Neustále sa stráca, čo napísala, vždy po tom niekto prejde sánkami, takže znova: kým dýcha, má diamanty v oboch skrehnutých mokrých dlaniach, a je aj toto: radujem sa!

*** Vždy sa niekde roztrhaná iverovala. A keď narástla, tak opeknela, že aj sama seba niekedy pomýlila v zrkadle. Privádzala do rozpakov mužov aj ženy. Doma vždy všetko vonia. Jedlo, víno a drevo, teda nie drevo, ale to, čo v ňom horí, možno letokruhy, strom, minulý čas, niečo pokojné, aj napísané, horúce.

Teraz sa práve rozvoňali Maruške Lene v hore fialky. Stačila jedna sukňa a všetci sa topia pod prstami, aj ty. Aj hviezda nad Rizikom ako Božie zjavenie. Hviezda je písmo, hviezda je svetlo, hviezda je prst, čo píše písmeno. Hviezdou si a na hviezdu sa obrátiš. Odtiaľto pochádza nápad na ohviezdičkovanie poznámok pod čiarou. Hore, dolu, Nebo, Peklo, hviezda, poznámka. No nezveličujme, môj milý Péter Esterházy, toto je moja knižka! Je večer a mesiac svieti ako lampa, keď schádzajú dolu do dediny... Mama, nevedela som, že môj koč, hintov, šintov, že mi sestry budú závidieť... Bojím sa ísť domov, na novej sukni, prvej, ktorú som nezdedila, na sukni mi svieti diera ako mesiac na nebi.

Chlad kľučky dverí na končekoch prstov. A vŕzgajúce pánty, natreté lepkavou voňavovou lazúrou. Čoho sa dotkne, roztápa sa.

Ušila mi ju najstaršia sestra Alžbeta, ktorú všetci volali len Beta, Betka, my teta Beta, a to bolo aspoň také krásne a úctivé ako pani krajčírka. Ešte žije, tu ešte žije, v tomto texte, je krajčírka, čo rozumie svojmu remeslu, vyzná sa, šije spoľahlivo a za dobrú cenu, a nie priemerne, dobre, hoci sestra Olina sa s látkou možno vždy trochu viac pohrá, ale Betka, hoci býva na Dubovej, nelíši sa od svojich kolegýň v bratislavských mestských salónoch. Za muža má svetlovlasého Juraja, majstra krajčíra, odborníka na pánske obleky, ktorému učarovala nielen svojimi hnedými očami. Svet ušitý z ľudí. V lete motyčkové kúpele, hotel repa. Juraj chodí po dome tak vážne, že sa ho boja niečo opýtať. Toľko somárov okolo, niekto to musí chytiť do rúk a držať opraty! Dcére Elenke ušil kabát, najprv ho šil a tri dni žehlil. Celé dni žehlil a žehlil. Elenkin sviatočný vlnený kabát. A toť na Vianoce šiel do banky do Modry rozmeniť papierové peniaze za kovové päťkorunáčky. Všetky museli byť nové, museli sa ligotať ako Vianoce, čo sa na Dubovej nikdy neligotali. Ak sa neligotali, sám ich leštil v kuchyni. Päťkorunáčky aj Vianoce. Betkiných jedenásť súrodencov príde koledovať, k tomu susedia, veď sa nazbiera. Raz sa vraj v tých minciach, čo mu siahali vyše členkov, mlčky prechádzal po kuchyni, strácal sa a znovu objavoval v ligote ako prízrak, s rukami za chrbtom zopnutými sa prizeral, ako jeho Beta varí. Takto sa vraj aj modlieval. V lete motyčkové kúpele, hotel repa. Nerozumel mu v rodine nik. Prechádzal sa po dome namiesto práce v záhrade alebo okolo domu a peňazí pribúdalo, nikomu neodovzdával svoje krajčírske skúsenosti, ktoré nazýval falošne nadobudnutými múdrosťami, ani nezasahoval do výchovy svojich detí, všetky výchovné metódy považoval za brutálne, krúžil po kuchyni, brodiac sa mincami, po dvore, medzi drahými autami, hŕbami dreva na zimu, pre seba aj pre tých, čo ho budú potrebovať, po večeroch sa modlil s rukami za chrbtom a prosil Pána, aby nespúšťal oči z tejto biednej

a chudobnej rodiny, do ktorej sa priženil, kde je tak hojne iba akejsi neopísateľnej a nevypovedateľnej clivoty, náruživosti a nadania, že sa to všetci snažia vysloviť, no akoby im Boh nedal do úst tie správne slová, hoci sa im všetkým tlačia z húb ako huby, alebo ako uzgy, suky. Suky! Bože môj, kráľu nebeský, hlava mi oťažela, zavše tak ťažko píšem, asi preto, že sa nazdávam, že Vaše veličenstvo moje knižky nečíta. No nič, vieme, že Magdaléna v roztrhnutej sukni stojí zarámovaná verajami dverí. Koľko mužov bude ochotných dať za ňu všetko, a aj dali, zložiť jej k nohám trebárs celý svet, a aj zložili, aj život položiť, a aj položili.

Vonku noc prezlieka stromy do pyžama, keď Lena, Kabela, ako ju doma volajú súrodenci, striasla v kuchyni z kabáta zimu a dostala bitku. Celá sa však jagá plačúcky pri peci, svieti, lebo má mokré vlasy, a svietia jej v nich kvapky ako špendlíčky s perleťovými hlavičkami, aké videla u sestričky Bety, celá je zrazu v ružovej či belasej, z maminej dedinskej kuchyne je komnata, má šaty z tylu, belostného mušelínu, v hodvábnom organtíne stojí a narieka, lebo ju bila mama, hoci tu stojí v roztrhnutej červenej sukni z tej najlacnejšej látky. Brat Šaňo sedí za stolom a opravuje úplne rozbitý budík. Tato, v tých hodinách je malý mlyn! A tato, tato si sadne k peci a na klarinete zahrá Otčenáš. Myš vylezie z diery a počúva. Nehulákajte všetci! kričí mama.

Mama ju čepcuje a kričí.

Potom sa Lena rozplače druhý raz v izbe. Kabela plače nad roztrhanou sukňou, je jej ľúto mamy, čo kúpila látku, červenej sukne, čo bola taká krásna, červenej nitky na latkovom plote, sanice, seba, tata, bratov aj sestier, no najviac Šanka, mlynára, spomenie si, ako skákali ráno po dvore od zimy a ako zosadol na zem vrabec, hop, hop, hop, že takto sa to robí, vážené panstvo, a znovu sa rozplače, no potom sa otvoria dvere a na stene nad peterkami sa zjaví obor. Vo dverách stojí Šanko a podáva jej hrnček. Lenora, neplač, pozri, čo som ti priniesol, zmrzlinu! V hrnku sú trnky a sneh. A trochu cukru, ktorý v kuchyni uchmatol.

Po rokoch si Lena spomenie na trnky, náš Šanko už vyhráva na krídlovke v nebi, a rozplače sa zas. Všetci sú už tam. Medzitým aj ona. Lenže tu ešte jedia trnky a okolo lampy lieta malý modrý vták... A to je všetko, zbohom, adié... P. S. Virágom je kvet, celkom iný svet, v ktorom vtáci prídu z neba, nielen vtedy, keď chcú chleba, na každého niekto čaká, to zoženie z neba vtáka, kde sú hroby, nielen jamy, pre tých, čo sú strašne sami, kde sú slová celkom iné, smútok, keď sa láska minie, smutná mladosť, smutné rána, kvetinka je stále sama, virágom virágom je tanec nad plačom, nad hrobom pod nebom, kde ruža pre muža kvitne si na svete, kislány dievčatko, len ak to neviete, elado na vydaj, aj by sa vydalo, nevolaj jastraba, srdce by plakalo... Na hroby zabudni, jastraba nečakaj, vtáky ti uletia, len ružu zalievaj.

V malém hrnci friško vre

V jednej známej a slávnej maďarskej reštaurácii istý Sanyi nakŕmil sumca svojím bratom a potom tým bratským pokrmom choval hostí tejto vychýrenej reštaurácie. Ten sumec bol veľký ako veľryba a v tej reštaurácii to bolo to najlepšie, vlastne jediné, čo ste si tam mohli objednať. Chod niesol názov: Bratská láska!

Ďalšia vsuvka

52 Slonie slzy, opitý izidor, dámske šťastie, pusinky, kremnický chodníček, mrežovník, metrový koláč, laskonky, slonie slzy, krtkova torta, medvedie labky, sandokanove oči, princezky, oblížprsty, mačacie jazýčky, božie milosti, deň a nocky, osie hniezda, ulity, lenivá žena, ježe, taštičky, šatôčky, snehuľky, špice, ľadové rezy, veterníky, ľadové gaštany, gaštanové jazýčky, biskupské chlebíčky, scískanice, slimáčiky, mazurka, tvarohový sen, zebra rezy, cisársky trhanec, záhadné koláče, cigánske koláče, vatikánsky chlieb šťastia, biblické koláče, šalamúnove rezy, trojkráľové koláče, anjelské slzy, zázrak z jedného vajíčka, černoškine prsia, domino, čo dom dal, čertove pirule, čertove rožky, čierne ruže, čierny les, kardinál, mraky, mravenisko, barónkin koláč a vietor, španielsky vietor...

Pre istotu zavolajte kňaza

Bola raz jedna kačička a mala malú nožičku, mám vám o nej rozprávať?

Šaňo hral nadránom v kuchyni na trúbke a babka kričala choď už spať. Ležím v posteli v prednej izbe. Na stene vidím obrys. Duch. Idem za babkou. Nikdy som ju nevidela spať. Má otvorenú pusu a chrápe. A prsia má ako podušky. Duch. „Choď spať,“ ozve sa zo sna. Idem nazad do postele, kde spí sestra. Večer sa k sebe približovali steny. Svetlo lampy kreslilo na stenu tiene. Potom počujem myš a umrlca Engredyho. Ten býva v noci v zrkadle. Kdesi v špárach jeho rámu bývali duše mŕtvych, aj všelijaké dievčenské grimasy. Po uliciach stále chodia kožkári, čo kričia kožky a perie, mamy vystrkujú na ulice zlých faganov, a kdesi za mestom z tých zlých detí kožkár derie kože.

Je mi zima, mám horúčku. Niekto v kuchyni povie dindaj a na ulici pod oknami sa zjaví postava mŕtveho kožkára, zaklope na sklo a potom privrie okno. „Počúvajte, nenechávajte otvorené to okno v takom mraze!“ A inokedy príde rovno do kuchyne dedo zo sveta, je celý biely a ligoce sa, babka ho posadí za stôl a uvarí mu kávu. Všetky zuby má zlaté a hovorí, že v lese psy dotrhali srnku, bežala a črevá vliekla za sebou. Chlieb mi od strachu padá z ruky.

Ideme na návštevu. Všade sú dosky, strechy, trámy, ohrady, a za nimi všelijaký iný svet. Rad domov, kôlní, šopiek, domčekov, okienok, vrát, dverí, bránok, sliepok, kačiek, husí, kostol, kvetov, stromov, hrobov. Keď som vystrčila hlavu zo dverí, vzduch voňal a všade poletovali a čvirikali nejakí vtáci, všetky tety sa smiali a plakali a strýcovia hrali na dychových nástrojoch, ktoré sa leskli, tatko mal medzi malíčkom a prstenníkom cigaretku a v prestávkach, keď nehral, bafkal, a iný strýco nemal prsty, ale aj tak hral, a ďalší iný zuby, večer si dievčatá vo dvore sušili priesvitné punčocháče, všetky majú špinavé nohy, a strýcovia nosia velikánske topánky, ponáhľame sa na pohreby a bežíme na svadby, plačeme nad osudom každej nevesty, pomaly ju veďte, hej hore dedinami, na svadbe muzikanti, polky a valčíky, koláče, s vami sa, otec môj, s vami rozlučujem, po nevestách všetci hádžu očami, až je každá nevesta samé oko, smrkáme, črepy z pohára rozbitého pre šťastie pripomínajú diamanty, dedkovia, babky, dievčatá a chlapci, susedia aj muzikanti, všetci dupeme, spievame, tancujeme, bozkávame a objímame sa, chodíme dookola, jeme a gratulujeme. Na rukách ma drží suseda, čo má fúzy, a keď ma bozkáva, pichá. Obločné sklá praskajú. Hocikde vo vinohradoch modrá skalica.

Raz sme boli so susedou Čepcovou v lese, hovorí svokra. A tam bola taká jemná tráva, ale taká jemná, že sme si na ňu obe museli ľahnúť, a ona sa vôbec nezlomila, hneď sa postavila na nohy a znovu bola taká krásna a jemná ako predtým. Vietor ju tuším každému ustieľal ako podušku. Toto je Koceľ a toto Vasila. No, máte návštevu, hovorí mačičkám. Ja im takto nasypem, tuto majú izbičku, sú to moji kamaráti. Koceľ zažne svetlo, stisne vypínač, potom otvorí dvere, vyjde na chodbu a za ním vyľakané Mura, Minda, Vasila. Kdebolo, tam bolelo, žili raz jeden starček, starenka a mačičky a lastovičky a jedna žaba. A žila aj jedna žena, čo stále priadla a modlila sa, okolo bežali ľudia a všeličo robili a ona stále plietla ponožky a pulóvre a modlila sa, vplietala svoj život ako ornament do cudzích životov a pulóvrov.

Filemon a Baucis a mačičky

Modra – Pezinok spiatočný

56 Babky na zastávke: „Asi nečo pójde, ked je tu tolko ludzí.“ „Veru, ked je tolko ludzí, asi pójde autobus.“ „Idete do Modry?“ „Nejdem, nevidíte, že mám vpredu napísané Malacky?“ „Vidzím, ja reku len náhodu či nejdete do Modry!“

Logda

Na Dubovej sa lopte hovorilo logda. Od slova logať. Lebo do si raz glgne na Dubovej vína, nikdy naňho nezabudne, dycky si spomína. A dubovský štadión je lúka, svet, príbeh, v ktorom každý odstavec smeruje do bránky, kde ciest, aj tých, čo po nich bežia, je mnoho. Pri štadióne však stojí dom so záhradou, tak blízko, že sa doň dá odbehnúť z bránky na cigu alebo na hajzel.

Náš tatko raz kukali fotbal cez plot a tu cap mu logda do čela a spadli horeznačky do trávy. A inokedy si Feri odbehol z bránky rovno k nám na latrínu, ledva to scihel, po ceste si dával dolu galoty, robil som tedy v záhrade, hodil som vidly do zeliny, reku idem tam, nech chudáčisko nedostane gól, a jak sem bežal, tak sme sa hlavama zrazili. A ozaj, ked bol Karol v bránke, zapálil si cigaretu a ukazoval salamalejkum, akože nuda, lenže v tom na neho lecí logda a ten sa na nu vyrúci jako malajský tiger, a fuk ho s jedem procivnýkovi, skoro dal tedy gól.

Ten si po mene pamatal šecky góly aj skorogóly jak nanho leceli, aj sa mu o nich snívalo, vác jako o roboce. Logda je svet, glóbus, ihrisko, pre mna je každé pole ihrisko a šecko gulaté sa mi podobá na logdu. Ked je za plotom, je možnosť, podobne ako myšlienka. A radosť z hry je ako keď sa s niekým povyprávaš a dohodneš, a pritom, dobrý gól je len niekedy, a inokedy len mykám sa mykám od zeme nykam, ale keď sa zadarí, to je ako Vianoce, ale keď sme boli malí a žila naša mama.

Ako divý tur náhlim sa napísať tento príbeh, poďte na moju hruď, o mužovi, pre ktorého rozprávanie znamenalo život, „ktorý rozpráva a rozpráva, nos mu kvitne od vína a pozná všetkých veľkých hráčov sveta“. Ako Bidenko obral, oprešoval, zavolal Vilovi do Bratislavy, nech si na ten burčák príde čakať, že už to šuští. A ako len Vilo vedel podľa sluchu, kedy bude burčák. Vedel to presne na minútu, sekundovku na hodinkách nemal. Vedel, že vrava, ale aj iné zvuky, ktoré vydávame, patria k našim bezmyšlienkovitým návykom, bolo mu dobre, naučil sa ľudí, zvieratá, hudbu aj sudy v pivnici počúvať celkom špeciálnym spôsobom. Nerozprával, bol tichý ako myš, počúval, uvádzal ho do vytrženia pre ostatných slabý, takmer nečujný hlas budúceho vína. Každá maličkosť, každá náhoda, každá prekážka, zapraskanie dlážky, zaškrípanie

Čibrbóle

zubov, hlas na ulici, aj porucha v žiarovke sa hodila na zvýšenie účinku zvukov, ktoré počul zo suda, ani ten nevedel, že Vilovi vlastne spieva, že už keď začal spievať, spieval na rozlúčku, že spieva a niekto ho počúva. Ach, vietor, aké teplé prieduchy! Podeliť sa o toto všetko s niekým by znamenalo o to prísť. Bola nedeľa, nepovie nikomu, čo zažíva, a bude sa nedeliť. „Co kdyby ste se mi posadila do klína?“ „Ja jsem počestná žena!“ „Několik počestných žen mi už sedelo v klíně a žádná z nich si nestěžovala!“ ozýval sa z domu televízor.

Vo filmoch je to zvláštne, on aj ona sú vlastne jeden, on – Vilo! Jemu sedeli všetky tie počestné ženy v lone a nesťažovali sa, on bol tá počestná žena, čo by si aj sadla, ale... Aj mušt, ktorý dudlal v sude, bol on. Počúval v pivnici útržky z filmu, ktorý kedysi videl v kine. Veď hej, staré smútky novým kúskom nenaučíš. Potom hlas z ulice, a Vilo sa znovu usmieva. „Jako?“ kričí Bido na niekoho z dvora. „Tu sa dá vydržat, tu nerozkazuje.“ „Nemá kemu.“ „Má, ale čo mi tu rozkáže? Že mám zbírat odpadky? Ale jak otvorím dvere, už buzeruje.“ Aj jemu ustavične niekto rozkazuje. Svet mu rozkazuje. Krčiť sa, slúžiť ľuďom a poslúchať. A teraz flauta a akože vo filme padá sneh, ale mohol by padať a hrať trebárs heligón... v inom príbehu, v jeho.

„Tato, mne sa sníval sen, v ktorom bol ujko, ktorý bol spomalený, a tetka, ktorá bola zrýchlená. Hrala som sa, že sa vrátil kráľ.“ „A nevrátil sa?“ Někdo ve mne ustavičně řve. Toho, čo v „něm řve“, Vilo pozná, aj toho, čo sa v ňom nudí, dokonca aj v spánku, ale nie je to nuda z nečinnosti, ale preto, že je všetko zbytočné.

Teraz! Burčák! Je to tu! A znovu tanec so žiletkou v zaťatých zuboch, po maďarsky, po rumunsky aj po slovensky ako ten Bartók kázal, znovu nedeľné popoludnie, fajnovôstky, znovu mama, keď budem veľký, budem mať všetky zuby zlaté, fúka vetrisko penáze jak listy, už to píšem vyškrípeným perom s tintou čérnou jako štyri búrky aj burky... V sude už nie je nevinný mušt, no nie je v ňom ani mladé víno, réňo rína, bernardína, čakal kým zo suda vybehne ten chlapček, „světluška“, malučký chlapček s kučeravými vláskami a s otvorenou náručou, bude svietiť ako svätojánska muška, Bidenko jak Ježiš nevíno nevinné nalial do suda a on, Vilo, čakal, kým sa to všetko naštartuje, vybúri, počúval sud, kukal na teplomer, kvasinky jak z dzivých vajec, teplučké to je, žlťulinké, sladké ako cecok, len chvílelenku to tu všetko bude, aj totu, totu, mojej milej nôtu, furt sa to mení, na jazyku aj v súdku, ale zrazu,

„Je na světe malý brouček, jmenuje se světluška, v temné noci namáhá se jen pro nás. Rozsvítí se světluška, jako malá lampička, aby žádný, já i ty, nebáli se temnoty...“

akoby sa tie svine nasrali, je koniec, alebo dobre, začiatok, a kvasinky, čo tu šuchotali, odchádzajú do večných lovíšť. Volá bratovi Vincovi. „Vinco, včul, presne včul je burčák, o hodzinu, čo o hodzinu, o chvílu, už bude šecko inak, utekaj!“ A Vinco nechá u sestry Bety nedopitý pohár vína aj natrhnutý rozhovor ako gaťu na zadku, po ceste kúpi kartón cigariet a beží cez dedinu k Bidovi. Vilo sa hnevá, lebo včul je včul, hned, užaj, ne o pät minút! O päť minút je potom. Nehnevá sa však dlho, lebo burčák, nasraté víno nevíno, teplé od jedu je včul, v nedeľu večer. Nalievajú si aj s Bidom, ten potvrdzuje, že práve včul.

„Aby ste sa nedosrali, chlapci!“ ozve sa z domu. „Keby si si dala, dosereš sa ty, taký je!“ „Dvadsiateho júla začalo zamakať, ešte nie je koniec leta, a už je!“ „Maďarský dzivák s našu čabanu! Kurva, zajtra nejdem do roboty!“ „Ani ja. Bido, ty ic, povíš nám, čo sa robí vo svece, my ho budeme strážit odtálto. Dones lehátka sem, tu budeme aj spat. A hadičku, Vincovi aj mne!“ „Kokoti dvaja!“ „Neboj sa, Vinco, nebudeme spať!“

„Bido, šak to neni tak, že človek bojuje len s niekým, vždy bojuje s celým svetom, s Bohom... Ja už som nasratý aj na ten iršaj! Nasral som sa, už keď mi Vilo volal, že sem musím ísť, aj že prídem neskoro, nasralo ma aj, že nepôjdem zajtra do roboty, a koľko jej mám... Lumpovačka je tažká robota!“ „Toto nebude robota, Vinco, toto bude olympiáda! V jednom kútiku úst hadička, v druhom cigareta.“ „Počuješ tú noc, Vinco? Zrazu ten súdek jakoby zdivel a zmenil tóninu... jakoby to už viac nešlo.“ „V noci sú iné zvuky ako cez deň.“ „Muškátové.“

„Nepil.“ „Ja už som pil. Tu na Dubovej! Vilo, keď zomrel náš organista, večer boli akési bohoslužby, farár prišiel k oltáru a asi zabudol, že za organom nik nie je, zaspieval nahlas: Dominus vobis cum! Nemal mu kto odpovedať. Mal som vtedy štrnásť rokov, stál som vo dverách sakristie, a keď už dlho bolo ticho, neisto som zatiahol: Et cum Spiritu tuo. Všetci si vydýchli. A od tej chvíle ma považovali za organistu.“ „Vinco, iba dovtedy tu všetci mŕtvi s nami budú, kým o nich budeme hovoriť. Musíme žiť, pracovať, jedovať sa s rodinou, mestá sú plné ľahostajných ľudí a darebákov. Do piči! Všetko treba ľuďom povedať. Daj si!“ „Et cum Spiritu tuo!“

„Vilo, do rici, pil si už takýto burčák?“

„Vilo, neslop, zapáľ si, počúvaj ma, keď píšeš alebo komponuješ, ale môžeš robiť hocičo, musíš rytmus niečím narušiť! Rytmus, ale aj riťmus, nie je len opakovanie, ale aj zmena, metrum, vrastanie do poriadku, aby nás potom mohlo niečo prekvapiť, zavše aj dva či tri prekrývajúce sa rytmy, rytmicky sa strieda ľudské a prírodné...“ „Vinco, mne sa chce plakať, keď to počujem. Koľko tých poriadkov je! Hodiny, dni, týždne, jar, leto, jeseň, zima. Ale ľudský život potrebuje iné metrum, rok je chvíľa alebo nekonečno, nič... detstvo je dlhé a každý ho stratí, poriadok, ktorý neskôr pozorujeme na vlastných deťoch so slabou, hoci účasťou, niektorí, ba všetci, zväčša dodrbeme.“ „Samý rmut!“

Život je statický, akokoľvek sa človek myká. Okrem tradične „stabilizujúcej funkcie“, usmievam sa, plánu prostredia – dom a jeho najbližšie okolie – človek má tendenciu ho zveľaďovať, zvláčať rárohy, meniť ich za nové, ťahať nábytok sem a tam a jednému prikladať väčšiu dôležitosť ako inému, rulovať koberce, rozprestierať, česať na nich strapce – na takejto podobe života sa podieľajú trsy a mačiny – motívy dynamické, až hybné, hlad, smäd, ojoj, o smäde tu v Modre, ale aj hen na Dubovej, by sa dalo hovoriť aj povedať všeličo, o otcovom, tatuškovom tiež, o smäde jeho súrodencov, aj o autorkinom čosi viem, potreba spánku, šatstva, kultúrneho vyžitia a s nimi spojené nevyhnutné úkony. Ich energia sa však opotrebúva a neutralizuje pravidelným opakovaním. Všetko to mrvenie a chvenie zapĺňa plochy aj plôšky tatuškových poviedok ako ornamenty tie koberce. Odrazu rozprávač povie slovo Raz. Opakujúce sa deje a činnosti sa dejú a opakujú dovtedy iba na pozadí. Odrazu príde Raz, neopakuje sa a je len Raz, a to Raz je dôležité... lebo je len Raz. Vtedy sa rám obrazu presúva do

centra diania, to, čo sa opakuje, získava akúsi novú dôležitosť práve tým jediným razom, prestáva existovať, získava prvoradú dôležitosť. „Ja keď pijem, začínam mať pocit, že aj ja som vinohradník, okamžite sa začnem zaujímať o sudy aj osudy iných vinohradníkov, aby som sa čomusi priučil. Nemal mi kto poradiť, iba vlastná huba a slina, ale temer všetko, čo sa mi dostane do rúk, zdá sa mi raz hluché a prázdne, inokedy smiešne. Víno ťa nadchne pre hocijakú hlúposť. S burčákom je to trochu inak – ochkáš, jajkáš, obdivuješ vinohradníka, a pritom vinič zarodí samozrejme, ako keď slepica znesie vajce, akoby si o sliepke a o vajci, ani o strapci hrozna nikdy predtým nepočul.“

„Zavázal sem si bóty, kabát, vestu, galóty...“ „Bolí ma pod rebrami, pod solarom, začiatok týždňa, vymením pondelok, utorok aj stredu za onakvejší deň.“ Ráno sa rozhovor zúžil. Vinca škriabalo v hrdle, Bidova žena vyšla, ponúkala mu liek. „Vinco, toto je vitamín, len med a citróny, je to od bolesti hrdla, hneď sa ti uľaví.“ Vinco zbadal cenu a hneď sa nasral. „Med a citróny! Veď si daj med a citróny, načo kupuješ tieto chujoviny? Chceš mi dojebať chuť na ten burčák, aby vám viac zostalo.“ Napokon jej dohováral, aby nekupovala tie veľké citróny s hrubou šupkou, šťavy v nich niet, iba dobre vyzerajú.

„Kukaj, už je ráno, Bido ide do roboty! Čo nemôžeš spať?“

„Bidenko, potom nezabudnite na kocúriky!“ „Bol som vzadu šťať, do záhrady priletel bažant, vysoko sa vzniesol, naľakal sa vravy. Keby tato alebo mama... ale nič. Vyčasenkovalo sa, farbí sa to. Aj tanín...“ „Daj si kávu, Vinco.“ „Kávu som mal u Bety.“ „Šak to bolo včera.“ „Nebudem piť kávu.“ „Potom si daj čaj.“ „Čo som chorý, aby som pil čaj?“ „Zapáľme si.“

Keď prišiel Bido z roboty, Vinco s Vilom vyspevovali. Potom mu hovorili, ako v diaľke počuli búrku, dobrácky dudrala, chodila okolo, no na Dubovej nič. Vyzerali ju s cigaretami v ústach z pivnice a v duchu sa obaja modlili. „Šak vás ten Pánboh poklepe po pleci, smradi!“ „Modliť sa a fajčiť, to nejde dohromady, ale fajčiť a modliť sa, to je už iná reč!“ „Hohó, ale boli sme skontrolovať búrku z konča vašej záhrady!“ „Boli ste sa vyšťať.“ Keď prestalo pršať, dedina sa rozvoňala! „Bido, šak ja len tu som naozaj, inde nie!“ povedal Vilo.

„To akú má ten cicinbrus vedľa slnečnicu pri dome? Už začínajú kvitnúť vratiče aj čakanky.“ Potom sa rozprší a Vinco aj s Vilom skáču na dvore ako žabiaci. Po ceste aj po dvore čurká voda. Aj na šnúre na bielizeň visia kvapky! A v popolníku sršne okrem špakov. „Ja mám doma na polici prázdne sršnie hniezdo, veľké ako lampu!“ „Chlapci, pite, ja mám robotu.“

Po daždi vyniesli na dvor pianíno. Prišla suseda, priniesla slnečnicu. Merali ju cólštokom, tancovali, jáj, cica, cica, bozk mi daj, čapáky, čapáky, čo ste také kyselé, susedy tancovali, šokoládé, burčák, burčák, čo si taký búrlivý, Bido umýval bedničky, nehrmoc, Bidenko, preto kričíme, slova si neni čuť. Ktosi priniesol klarinet s nalomeným plátkom, potom trúbku aj hornu, vadili sa, kto má krajší tón, a nad záhradami lietali hornové sóličká! „Vysvetlím ti alikvotné tóny. Poď ku klavíru, vysvetlím ti.“ „Mne nevysvetľuj, keď zahráš, viem. Bidovi vysvetli.“ „Pracujem s nechuťou ďalej. Potrebujem novú správu do záhrady a tečie mi do domu.“ „Smradi ožratí,“ povedala ich sestra Beta nahlas u seba v kuchyni, keď začula hudbu, „ešte slopú, ešte ten hnusný burčák nevypili!“

„Cicinbrus!“

*** Cítim, že by som svoj text presne teraz mohla a vedela ukončiť, ale čo s tými chudákmi, nemôžem ich tam len tak bez vysvetlenia nechať. Ráno ťuklo v noci a noc maľovala ránu cestu. „Nemám rád, keď si nalievam čaj z čajníka a jebne mi do hrnčeka vrchnák z čajníka.“

Na štvrtý deň už ochutnali Bidov burčák všetci. Neumytí a zarastení bratia sedeli v trenírkach na dvore, fajčili a pili, už sa ani nezhovárali, zachrípli od spevu a všetko si povedali. To, čo si nepovedali, nebolo treba hovoriť. Oboch boleli žalúdky a z burčiaka bol rampáš. Volala Beta, ale ani jeden nechcel ísť k telefónu, vedeli, že ich zháňajú ženy, že sa na nich pýtali z práce, nebolo treba hovoriť nič. Veď aj Beta všetko vedela, dokonca aj to, že nepôjdu k telefónu. V noci im však došli cigarety. Hrabali v popolníkoch a vyfajčili všetky vajgle, potom sa rozbehli do záhrady, pamätali si jeden aj druhý, že tam boli, fajčili a hľadali veľké ohorky v rajčinách a pri plote. „Kurva, všetci spia.“ Beta dopozerala film, pomodlila sa ruženec, potom Otčenáš aj Zdravas, Verím v Boha, za mŕtvych, za živých, tlačili ju v posteli všelijaké povinnosti, zvady v rodine a bolel ju chrbát. Zatvorila okno, lebo fúkalo, neskôr sa zobudila na to, že jej je teplo, tak oblok otvorila. O chvíľu bude naozaj jeseň, obloha je jasná, pomyslela si. Ľahla si, no zrazu akoby ju ktosi volal. „Bé-tá, Bé-tá!“ a znovu „Bé-tá, Bé-tá!“

„Určite nemajú čo fajčiť, hovadá!“ pomyslela si Beta, keď sen uletel a zmizol kdesi na Fugelke, vzala z baru dve škatuľky cigariet, prehodila si na nočnú košeľu baloniak a potichu vyšla z domu.

Čo to je? Kto je to? Prebrala sa, opäť prišla k oknu a vykukla. Nikde nikoho, len nad strechami potichučky lietal chvíľu Vilov a chvíľu Vincov muškátový dych plný leta, iršaja, zlatej muziky, dozrievajúcich paradajok, kvitla v ňom obrovská slnečnica, pršalo a kvapky viseli na šnúrach aj na pavučinách, leteli nad strechami spomalený ujo aj zrýchlená teta, divány, na ktorých sedeli fanfánom tulipánom v lonách počestné ženy a nesťažovali sa, vo vlasoch mali namiesto pierok živé sliepky liliputánky a sršnie hniezda svietili ako lampy, alikvotné tóny, žiletky v zuboch, jaj, cica, cica, všelijakí dubovskí rozstrapatení strýcovia, staré matróny, chutné mladé devy i driečni mladíci rad-radom vylietali z mosadzného ozvučníka lesného rohu, pokiaľ išlo o rang, spoločnosť nebola rovnorodá, jeden, asi maďarské knieža Esterházy, letel na štyroch ohnivých pejkoch, iný na dvoch nemožných mršinách, boli tu veľkí páni, ale aj dedinskí notári, dcéry učiteľov, akési baronesy, ale pokiaľ išlo o farby, všetci boli rovnakí, červení a bieli, akoby treskúca zima sfarbila každý nos i tvár na červeno, kým všetky fúzy, vlasy a brady zbielila srieňom, tesne nad ňou sa však niektoré vlasy pustili, sčerneli, niektoré tváre zbeleli alebo sa zmenili do ružova, iné zas ožltli, hoci na druhej strane, ostali i také vlasy a brady, ktoré si aj po tomto udržali bielu farbu. Niekto v nej zrazu „řval“, odrazu akoby dostala toľko bozkov, priam div, že sa jej líca alebo ruky neprederaveli. Vilo a Vinco si požičiavali lesný roh a chvíľu jeden, chvíľu druhý na ňu volali.

„Bé-tá, Bé-tá,“ ozývalo sa dedinou, ale potichu, akoby mali sordinu, potichu... Kde-tu sa otvorilo okno, ktosi vykukol, ale keď zbadal náhliacu sa Betu, vedel, že svet je v koľajach, že Vinco s Vilom vyvádzajú na dvore u Bidenka, a že takto pískajú na sestru a volajú ju ako dvaja potkaniari, zavrel oblok a ľahol si spať. Nadránom uvarila obom kávu aj čaj, umyla poháriky a spolu s Bidom zavolali sanitku. Dve! Najskôr pre Vila a potom pre Vinca. Keď ich niesli na nosidlách, podávali im Beta s Bidom lesný roh aj trúbku. Tu máte, barani, aby ste si mohli z nemocnice telefonovať! Tieto písacie záležitosti sú zaujímavejšie ako tie srdcové.

Zamračilo sa, háveď ako smrť vylieza spod kameňov. „Haló, Vinco, okolo nás bol od detstva ustavične krik a hurhaj, nik nám nechce veriť, že naozaj k životu potrebujeme poslucháčov, divákov aj svet, ja viem, že podobní sme všetci dvanásti, ale máme sa ľutovať? Nemusíme si nič vysvetľovať, o svojom smútku všetci vieme, to len ľudia, čo nás nepoznajú, si myslia, že naše smútky aj radosti sú iba akýmisi chvíľkovými, prechodnými stavmi ducha. ASA MISI MASA! Rozumieš mi? Sliepky už spia... musia si zapamätať, čo sa im snívalo.“ „A my, čo sa nám nesnívalo!“ „O čom sa nám ani nesnívalo, Vinco!“ „To bola olympiáda, čo? To boli čibrbóle!“

Zvierat bolo odjakživa dosť. Nelovené, nezabíjané, množili sa tak, že im sotva stačila pôda. Po čiernych lesoch putoval medveď, hľadajúc duté kmene s medovými plástmi včiel, čo od ich rojov zvučali stromy. Diviak ryl v kyprej lesnej pôde a hustým spletitým porastom sa predierali líšky a mačky divé. V haluzí číhal mrštný rys, zapichujúc svoj bystrozrak do lesného šera, ktorým sa niesol zďaleka rev obrovského zubra, putujúceho k brodu alebo prameňu. Jeleň voľne pobehoval, a za ním stádo laní, na rúbaniskách sa pásli srny, ale aj veľké svorky vlkov sa potulovali a plížili šírou krajinou a lesom za korisťou. Vysoko v slnečnom povetrí nad chrbátmi lesov plával kráľ všetkého vtáctva orol skalný a jeho príbuzní. V skalách hniezdili draví vtáci, sokol rároh, jastrab a krahulec, menšie dravce, sovy a výry. Potoky, rieky a jazerá sa hemžili rybami, a vydra, obývajúca šero starých jelší a vŕb obrastených divokým chmelom, mala vždy dobrý lov, bobre nerušene stavali svoje stavby.

Psohlavci

V hlase vetra a šume stromov hrčali potoky, hučaly rieky, a v ich bielom piesku sa ligotali na slnku zrná rýdzeho zlata. Hlbiny zeme ešte boli zamknuté, zatiaľ ich nik nevyzval, aby vydali poklady rúd a vzácnych kovov. Potom prišli psohlavci. Ako správcovia tejto zeme sme očividne pohoreli, ale zato je to zaujímavé.

Ľudia však nemohli vopred vedieť, či ich náhodou ulovená veľká ryba nezhltne. Hoci poznali príslovie, že veľké ryby žerú malé, ibaže všetci si to chceme vyskúšať. Bolo by príliš jednoduché pred každou veľkou rybou utekať, lebo potom by ich život bol neustály útek – nevravím, nemali od toho ďaleko – a neostávalo by im veľa času na iné dôležité činnosti života (láska, literatúra, Boh, vlasť, rodina, alebo v mladšom veku futbal, prípadne obrana vlasti, obrana vlasti počas neustáleho úteku)... jasne, harmonia caelestis, jej hľadanie, hľadanie harmónie nielen v hudbe, ale medzi rozličnosťami živých svetov, neživých vecí i živých viet. Medzi prekrútenou minulosťou a príbehom, medzi holou pravdou a jej prerozprávaním, medzi knihou a románom. Medzi otcom a otcom. Medzi dcérenečkou a otcom... ASA MISI MASA.

Tento text sa rodí z mojej prirodzenej sympatie k melodickým tendenciám ako takým, k vokálnemu štýlu a konvenčnému jazyku, ktorý obdivujem. Sympatia ma vedie cestou tradície, ktorá je považovaná za celkom stratenú, pozornosť je nateraz obrátená k prehovorom mojich strýcov a tiet, neživých tiel, ktoré z historického hľadiska nepredstavujú žiadnu tradíciu, ale zodpovedajú nejakej nevšeobecnej potrebe, to tá vo mne volá po tradícii, avšak na Slovensku má tradícia vo všeobecne uznávanom prevedení pornografické črty! Patológia. Kopcom je všetko, čo nie je jama. Plagiátom, čo nie je tradícia. Tá chudera však nie je žiadne svedectvo o minulosti, ani nemusí chodiť v ručníku, naopak, pristane jej latex aj goratex. Aj cigoška.

Perplex

Pestúnkine bozky

Na dedine stoja domy oproti sebe. Počujete, keď má niekto vypité, keď kedysi niekde ktosi erdžal ako kôň, a počujete aj koňa, keď sa rozosmeje. Stále sa niekto s niekym naťahuje. Niektoré ženy mali pred domom pri bráne lavičku. Podobne stálo pri peci vedro s vodou, keby náhodou horelo. Babka nadávala a medzitým prikladala, jej hlas sa ako z trúby niesol nad strechami. Keď vyhrešila muža, buchla bránou a vyšla na ulicu. Potom si sadla na lavičku pri dverách. Všetci už boli informovaní. Hocikedy hocikto hocičo ukradol. Niečo zo zásuvky, ladlíka. Raz z hrnca slíže. Kradli sa sliepky aj holuby. Niektorí machri ich dokázali chytiť v lete, hneď ako otvorili holubník. Nahádzali si ich za košele a potom im z nej vrkali. Alebo sa košeľa rozopla a z nej vyleteli holuby.

Letela raz pozapínaná košeľa plná holubov nad mestom ako perina. A inokedy letela perina a z nej vykúkal svinský chvostík. Nad strechami lietali zlodeji na holubích krídlach ako zvuk. Panna Mária si vystierala prádlo u Mititina na streche, lebo on býval za nebeskou bránou. Kradli sa bicykle. Aj na zabíjačkách sa kradlo. Potom ste sa museli dohodnúť. Jedni si raz nevedeli lup rozdeliť, pobili sa na ulici a potom po sebe hádzali oškvarky.

Na každý sviatok vývar. Na Všech svätých sviečky. Potom sa presunieme do kostola. Tato hrá na organe. Tie krásne biele kostolné sviece. Modlíme sa a prosíme. Za všetkých, čo spočinuli v zemi. Za mamy, tatov, dedov a babičky, bratov, sestry, sviečky, stovky sviečok ako rozžiarené kvety. A mama hľadá v modlitebnej knižke pesničku, niekedy sa jej z nej rozsypú sväté obrázky. Všetci kľačia na kolenách. Ak existuješ, ukáž sa mi! Nech sem príde mačka. Nech zašteká pes. Náhle sviece dohoria, cesta z kostola je modlitba, babka sa smeje, domy plačú, obločné sklá sa lesknú ako slzy. A ráno odznovu, krik, smrad, mačka mraučí, kohúti kikiríkajú a kokrhajú, prasce krochkajú, niekde ešte zaerdží kôň, sliepky na bidielkach otvárajú oči. Letí košeľa.

Všetci spievali. Tými istými hlasmi, ktorými sa vadili. Babka spievala, zvyšovala hlas, kedy sa jej zachcelo. Neskôr v dome spievali všetci. Vysoko si začal. Nisoko si začal. Ostatní sa usmievali a potom plakali. Alexin klopal topánkou o podlahu. A Lena odmalička tancovala.

Hocikedy hocikto dlaň pravej ruky pritisol na ľavé podpazušie a potom do rytmu hýbal ľavým ramenom a pritláčal ho k pravej ruke. Spod jeho košele vychádzali dosť podozrivé zvuky. Bozky Stravinského pestúnky. Pestúnkine bozky.

Klasifikácia prdov podľa tónu, aký vydávajú, zahŕňala ich dĺžku, intenzitu zvuku aj zápachu. A tak sa aj Vít, Rachman a Júlia, čínsky Fu a Bublouš stali súčasťou detstva. Osviežili a obrodili naše dospievanie!

Hotovo, smrdím od dymu, celá som doškriabaná, všetko ma bolí, takto to mám najradšej... Zajtra pokračujeme. A budeme mať bryndzové halušky. Duduškajú dušičky husi, mačka šmajchlovačka ide po múre, mravce hľadajú dom, v brečtane sa besní vrabec a Dunčo ho chce chytiť. Tak sa nám to leto niekedy uprostred prázdnin skončilo, caplo do lekváru a začalo pršať. Škorce, drozdy, vrabce robia v Modre nálety na záhrady, sledujem to spoza okien, počúvam susedu, žufaňou na polievku trieska po kovovej vani, prechádza po záhrade, ručník na hlave, menštruačné vložky na ušiach, rapká veľkonočným rapkáčom a dohovára vtákom. Toľkorobotykurnikšopaparazólužaj het! Ja nič, ja muzikant. Úžasnečka úžasná, schovajko, vajko, vejulenko, Veronečka dobrá milá pekná, neprdkaj sa tu a choď niečo robinečenkat, hintuškaj, palintuškaj, srnčátko, smuténka, čitenkaj si, var, okopávaj, strihaj, uprac okolo seba, hlavne odpaluškaj niečo poriadne robiť. Perzeidy popadali, zbieraj ich ako rajčiny.

Smrť, že to o nej hovoria

Plnú hlavu mám chlórovej vody. Tento rok som sa ešte nekúpala, chcem, čo chcem!, musím ísť plávať a ponárať sa, lebo zahyniem. Paradajky zrejú, Moskva slzám neverí a všade okrem doma je tuším dobre. O dobre sa dobre píše. Mrvím sa v kufri s otcovými fotografiami. Čierny kufor vulkánfíbrový, v ktorom mala fotografie mama, béžový starý kožený po tete Tušike.

Deti, my, všetci nejakí pekní, mladší, šťastnejší, a hlavne ešte živí. Mama a otec, babička, teta Oľga, čo chodila so Štúrom, hudobný skladateľ Iľja, Janko, Janenko, môj záhradník, kamarát, brat v zbrani, naša fenka Moly, čo rada poslúchala, mandľa, tu aká zakvitnutá, a aké mala hlboké korene, nie a nie ich vykopať, syn, ide prvý raz do školy, fotografia vznikla na priedomí, tu na futbalovom zápase, volajú ho Turbo, ale chcel, aby mu hovorili Puma, tak som mu vravela len ja, aj to, iba keď som sa hnevala, na prázdninách, a tuto sme s mužom, takíto sme boli, toto sme si naozaj o svete mysleli? Starý otcov písací stroj, čo cinkal na konci riadka, novší consul a elektrický, čo na nový riadok prešiel automaticky a písal, akoby niekto strieľal z poplašáku, narodila sa nám dcéra, otec s lúčničiarmi, mama s kolegami z práce v parochni na podnikovej zábave, elegantná a krásna mama, tu ešte mladá žena, na nohách lodičky a okolo sneh, čižmy sú na majer, mama v ambulancii, mama s cigou, tvrdé sparty, Kutná Hora, mama na rodinnej oslave, v pozadí teta Beta, a už je tam, teta Oľga išla ešte skôr ako Beta, hoci tá bola staršia, obe sa vyučili za krajčírky, mama so mnou, s našou malou, so sestrou, a Vincent, aký veselý, akýsi výrez krajiny, vtedy v rukách komunistov, svadobná, auto, pudlík Tedynko, spomienka na prvý školský rok, spomienka na maturitu, synova maturitná, dcérine prvé narodeniny, kde mám tento sveter, ako som ho rada nosila, nie, toto nie je socha, to si len naša mama urobila svietnik

Řeky lásky proud kolem nás jde dál, nanananananananana, uvarila som černicový džem a znovu do kufra, čierny, kyslý a voňavý ako to, čo cítim pri fotografiách. Umyla som kuchyňu, je mokrá, nestúpať, aby neboli lapance, je mokrá ako moja tvár, neprihovárať sa, lebo sa rozplačem ešte viac, a... řeky lásky proud kolem nás jde dál, nanananananana... Na lekvár sa, Veve, neprilep, ale cicka, predsa dobre víš, nanana spomienky sa vždy prilepíš, to si píš... ojeeeáááá, kamaráti někam letí a on tady musí klečet... a on tady musí klečet...

z viniča, poznám ho z fotografií a z jej rozprávania, tento obrus vyšívala babka Rohárová, sú na ňom malé červené papričky, asi maďarské feferónky, spolu s kvietkami, a možno to je komlóšska výšivka, Katkine torty – ježko, vlak, torta, akú mal Čudojudo, veľkonočná s vajíčkami, narodeninové s kvetinami, mamine fuksie na starom dvore, mamin muž Dušan aj s deťmi a babičkou, babička vešia bielizeň, pestuje pravnúčatá, ja zamilovaná šestnásťročná, ja odmilovaná sedemnásťročná, opäť zamilovaná dvadsaťročná, a opäť výrez krajiny, čo bola v rukách komunistov, ale napriek tomu krásna, naša, sestra s dubákom, sestra so snežienkami, sestrina Dora v kroji pri ruži, Vincko s Jurkom na dvore s Bobčom...

Tajná výstava o otcovi je už teraz príbeh

80 Vincent, jednoduchý chlapčisko z Dubovej, bol krehký a jemný, asi aj preto ho ako jediného zo svojich dvanástich detí dala matka do kláštora do Nitry, kde nik mu nepísal, zabudli ste naňho?, vrátil sa, smutná a strastiplná cesta, kláštory zrušili, pretĺkal sa, robil organistu, konzervatórium, staré známe veci, lúčničiar Vinco, organista Vinco, dá sa to vyčítať z internetu, z toho obdobia nie je veľa fotografií. A Magdaléna: „Vážený, chcela som do huspeniny paprčky kúpiť, svinské paprčky. Ja sa obejdem, ale vy tu, vážený, budete možno do smrci tie svinské paprčky pucovať.“ A smrť, že to o mne hovoria.

Je modré upršané ráno, mokne mi bielizeň v záhrade, len sa na ňu pozerám. Niekde núkajú rosu z kvetov. Ja mám vždy v prši chuť ísť von a strčiť si ten svoj ksicht do niektorého kríka. Potom nápad zaženiem. Kúpali sme sa u babky v sude s dažďovou vodou. Vrieskala som pod ringlótou, keď ma do nej strkali! Kúpim si sud. Teraz by som ho potrebovala. Toto je môj príbeh. O starnutí bez rodičov, o tom, ako o ňom, o tom starnutí, nemám komu porozprávať. Ale nie je to choroba? Je to staroba? Staroba choroba? A nie je to príbeh o výrezoch z krajiny a o mne v nej? Smutný údel tejto krajiny. Najprv komunisti a teraz besnota ako na Klondajku! Na svadobnej fotografii mojich rodičov je mamin krstný otec Laci. V pozadí vidno aj malého Laciho, jeho syna. Hrával sa s nami, hoci už bol veľký. Brával nás kradnúť kukuricu, celé dni robil v záhrade, večer sedával v kačabare a v noci šiel niečo niekam. Ukradnúť. Keď bol smutný, zbil psa, lebo nemal ženu. Niekedy šuchol aj mame. Potom býval smutný ešte viac a zabil všetky zajace. Často plakával a nakoniec sa obesil. Babička hovorila, že náš Laci je chorý. Asi bol. Na svadobnej fotografii sa tatko usmieva. Mal dvadsaťšesť rokov. A mama mala klobúčik, lebo ju sestra Katka na studni v Čeklísi zle ostrihala. Vyzerala ako po týfuse. Svadobná kytica, konvalinky. Naši sa brali v máji.

Dnes nevarím, fotografický pôst, pre deti špagety s pestom, pre psa svinské srdce, pre mňa dlhý bič a malý dvor. Ale inak, že fajn. Malým dvorom sú tie dva kufre plné obrázkov. Ten príbeh je v kufroch ako v orechu šaty, len ho vylúsknuť.

Babička je na svadobných fotografiách smutná. Ako rada mala pesničku Až bílé konvalinky vzkvetou! Spievala si ju hocikedy pri žehlení. Zvláštne, že pri žehliacej doske ju nik neodfotil, a ja si pamätám z detstva najmä ako žehlila. Žehlila a žehlila a spievala si, kropila, skladala, vystierala, odkladala do skríň tatove košele. Len sa pozrite, koľko má náš Vinco košieľ, a aké ich má krásne vyžehlené! Aj táto fotografia je zo svadby rodičov. Babi so sestrami stoja na dvore v Čeklísi. Julčateta, Ilon, Bežka. Vtedy v mojom veku. Každá na pleciach neviditeľný, ťažký kríž. Aké sú chudery veselé! Idu predsa na svadbu. V pozadí jemná rozostrená smrť. Tie svadobné na výstavu nedáme. To je iný príbeh. Bez bodky na konci, máme predsa deti, a moja Barborka deda Vinca ani nevidela.

Po svadbe učil v hudobnej škole. Partia dobrých muzikantov a zaujímavých ľudí. Pán učiteľ Pelikán, Marta Taubingerová, Štefan Cpin, Bože, ako sa len volali tie kolegyne. Maruška Janoviaková, Veronka Macková! Fotografie zo školských stretnutí, nikoho nepoznám, len otca. Na jednej z nich si mama odkladá na vešiak kožuch z líščích nožičiek. V zborovni boli kachle peterky. Tato písal poviedky. Mama si urobila svietnik z viniča. V dome pani učiteľky Marty Taubingerovej dnes bývam ja. Mala dve koncertné krídla a pekávala štrúdľu s rozmarínom. Zbierala štvorlístky a lepila ich do pamätníkov. Mama dostala od nej starožitný písací stôl. So sestrou ho teperili na kopec Hamrštíl, do domu, do izby, pre tatka, čo pri karbidke a petrolejke písal poviedky. A potom nechcel za ním sedávať. Neskôr som si ho šla vypýtať, veľmi som chcela mamin stôl po pani profesorke Taubingerovej, čo mala na

Mrvím sa v tých dvoch kufroch ako dáka lapikurkárka. Nesejú, nežnú, nestarajú sa. Zábery z filmu, ku ktorému otec písal scenár. Sedím nad kuframi a nariekam, výstava je naším príbehom. Dôležité sú prieniky. A to za tým, čo sa hovorí, to, čo sa nepovie. Tato, vidím ťa na fotografiách a ešte stále sa mi zdá, že by som si ťa nejako mala získať, zatiaľ čo mama nám aj na nich každým kúskom svojho tela v každom okamihu patrí.

tvári vrásky, ako keď popraská porcelán. Ako to sem všetko dostať? Bratislavskému príbehu nášho Vincenta chýba náš začiatok, my im v ňom chýbame... Pridávať útržky z týchto príbehov, alebo sa pokúsiť poskladať celkom iný príbeh spisovateľa, ktorý písal v období totality, písal však dobre, do literatúry vstúpil v šesťdesiatych rokoch, silná generácia, kamaráti vynikajúci spisovatelia, takmer ako naša rodina, premašírovali Modrou, chodievali k nám, títo aj iní, spisovatelia, muzikanti, herci, maliari, veľký dom na kopci, neskôr chodievali do obývačky na druhom poschodí na Dukelskej ulici. Otec pracoval vo vydavateľstve. Poskladať fotografie, stretnutia s kamarátmi, a ozaj, nezabudnúť na film, robil predsa aj vo filme, a bol redaktorom v časopise, odrazu prestal nosiť svetre, takmer na všetkých fotografiách je v obleku. Na Dukelskej v Modre sme zostali bývať s mamou. Sedávali sme v obývačke s krídlom a zhovárali sa. Mama chodievala na pol siedmy autobus do práce, my do školy, známky, vysvečká, podnikové oslavy, vzťahy na pracovisku, víkendy v Čeklísi, prázdniny v Čeklísi, po Vavrincovi nás už kúpať nepustili, ani do suda pod ringlótou.

Verklík hrá ďalej

84 Ale bol raz aj jeden Frančiš, čo nosil týmto chlapcom na Vianoce malé studené jabĺčka. Keď prišiel dolu z Fugelky, mal vyštípané červené líčka, líčka ako jabĺčka, a ako ho bozkávali, mal ich také úplne jemnulinké, samá žilka, ako z pergamenu. Frančiš bol Valentovič, ale možno bol aj Pálfy, jeho mama bola v budmerickom kaštieli u Pálfyovcov dojka. Bol Krujbel? Bol Hejgeš? V kováčskej dielni, v klobúku. Bol Ježiškom, čo spával na slamenom strožku, a potom zišiel dolu urobiť deťom Vianoce. Nosieval čiernu baranicu. Vrátil sa z Francúzska a posledný na Dubovej oberával a Dubovania si ťukali na čelo!

Pred rokmi, dávno, na Dubovej bol raz jeden Frančiš, František, François, možno aj Pálfy, a robil ľadový zber! Naučil deti robiť zo snehu a trniek zmrzlinu. Svet, ktorý navždy zmizol, nie je, o chvíľu zmizne aj ten môj, ktorý si ho ešte pamätá... Ale aké je oblažujúce spomenúť si na Frančiša, nechať znovu rozkvitnúť meandre a tône za humnami, dnes zastavané domami, zavetriť starodávne vlhké a svieže temné zelené vône, mokrú zem, nechať zastrihať pri ceste ušiskami zajaca, vyzerať Frančiša zdola, či nejde z dubovskej Fugelky v snehovej fujavici, vo vrecku jabĺčka, sedieť v kuchyni a trochu sa sporiť so svetom, ktorý si zamieňa slobodu s nihilizmom, ničím sa k ničomu neviaže, ale no pozrite sa, takíto sme tu teraz všetci smutní.

„Zastreliť jeleňa,“ povedal Frančesko di Fugelka Pálfy, dobre, aj Valentovič, „to nie je nič, ale strelil si už myš?“ Nechaj ma tu ešte chvíľu, Veronka, ešte chvílelenku, hoci takú malú, ako je špendlíková hlavička, no pre mňa celá zemeguľa, svet, nech sa ešte raz môžem prejsť dolu zasneženou Fugelkou, neprsskaj, cestou aj cesticou, cestičkou, ktorá ma hocikedy hľadala, zdržovala aj súrila, zhodila aj zodvihla, zväzovala aj rozväzovala, bola mi krídlom aj kotvou, nechaj ma pomaly schádzať dolu zasneženou Dubovou až na cintorín, kým si znovu lažkám k mame a zložím hlavu, nechaj ma premŕvať sa skrehnutými prstami vo vreckách zimníka, rátať jablká, či ich bude dosť, vždy mi vrecká voňali po semienkach a bylinkách, vždy som ich iba tak kade-tade postrácal, aj na podrážkach som nažky, zrnká a oriešky roznášal, a povysádzal som tak celé ovocné sady aj záhrady, ešte aj z kôstok, čo som vypľul, mi

„Och,“ povedal na to Boh!

vyrástlo, a tak som musel štepiť, vrúbľovať na koziu nôžku, do rázštepu aj pod kôru, a očkovať, koľkokrát som sa i porezal, rastiem tu, z korún niektorých stromov sa na vás všetkých pozerám, vykúkam z nebeskej brány ako Magdaléna a Karol či Šanko z maminej, bĺkam očami po krajine ako malý modrý vták, v hrdle mám clivú píšťalku, tremolo ostinato, nástojčivé chvenie, ktoré vo výdychu tvorí môj nápev, Veronka. *** Ale čo je toto za podobnosť?

Krajina, ktorú očami hladká Frančiš, rozviňme jej nákres ako vojenskú mapu. Akoby sme mali záľubu v deštruktívnej sile, úplne sme tuším zaľúbení všetci až po uši. Taká je správna deštrukcia, plynie si, plynie a nevie, že by sa mala začať obávať, a preto sa nebojí. Niekto by sa báť mal, nik sa však nebojí, a tak sa tu bojím ja. Ani hrdina sa tu autora nebojí. Dobrý spisovateľ sa zvyčajne bojí, lebo sa nazdáva, že by mal súznieť so všetkými, nemali by byť čosi ako jeho poddaní? Taký je obyčajne sokáš. Navonok sa trochu za city hanbí. So smiechom ich ukáže iba zavše, ako nejakú atrakciu. Deti tu rástli ako plevel, ale plevelom je celé západné Slovensko, déjednotka, dvojka aj trojka, aj celá Európa... Hnusná, zaplevelená. Čím je spoločenstvo v knižke užšie, tým dôvernejšie ho poznáme. Všetko je tu škaredé a nepríjemné, ale krajina je mocná a dostane sa z toho prúseru. V knižke nie, ale na prúsery sú naše krajiny zvyknuté. I keď je slabá, aj tak je mocná. Detinskými balamutami tu ohlupujú ľudí, Pánboh akoby nad tým všetkým mávol rukou, nejestvuje minulosť, nejestvuje história, nejestvuje krajina, nejestvuje tradícia, prítomnosť je hnus a brutálne práve teraz.

Smutný najlepší priateľ, takáto kniha. Čo to akože je, pýta sa čitateľ plný rmutu. No čo by to akože malo byť? Predsa život sám! Odpovie mu smutný Stvoriteľ, v ktorého takmer nik neverí, ale všetci sa ním oháňajú, alebo autor sám.

Veronkina nekonečná hra s čitateľom, o chvíľu sme doma, bolia vás nohy? Hijó, ideme navštíviť príbuzných na Dubovú! Už vidíme stopy po živote. Možno nájsť aj vlastné. Jemné mrvenie písmen ako mravcov, dátumy, výkričníky, čiarky, čiarky, bodky, akoby sa chvíľami ani nechcelo písať, čo mu diktuje neľútostné odhodlanie. Jazyka sa teta nebojí, je s ním v dôvernom vzťahu, tuším až rodina, príde si to na ňu, kedy chce, teší sa, alebo sa aj neteší, v oboch prípadoch koná vo vlastnom záujme. Aha, noví príbuzní, díva sa tento svet na votrelcov a návštevu s darmi vypšiká pred dvere, že na vás, miláčikovia, tu nie je nik zvedavý, žiadne kvóty, šibenice máme pre nás a naše dietky. Takto by sa mohlo začať v pravom slova zmysle plienenie sveta, vášho aj nášho, inak, ľudia sú celkom fasa, chytajú sa na všelijaké nihilistické fóriky. Som apolitická autorka. A politici sa očividne kníh neboja! Taký je sokáš, žijeme v Európe, ani von, ani dnu, aj von je dnu a dnu je von. Knihe velí autor! Prečo by z času na čas nevelil aj nejakému čitateľovi. Čitateľov pozná, pracuje predsa v knižnici. Podľa istého názoru sa nepatrí vravieť žargónom ani argotom ako takými, jedine že by si to vyslovene vyžiadala situácia. Nájdu sa aj také a onaké. Situácie. Pani osobne to spochybňuje.

Aj koňa občas treba prehnať.

Koľko dlhých a bezútešných dní musíme stráviť s našimi hrdinami – dvanásť súrodencov... Lepší opis nedám. Žiadne vedľajšie úmysly, iba drobnosti a láska, žiadna majestátnosť civilizovaného človeka. Dno. Jazyk som si privlastnila. Som kráľovná, ale z času na čas sa stávam jedným zo súrodencov, Vilom, Šaňom, Jožom, nosím Františkov roľnícky kabát a nad hlavou kŕdle vtáčikov. Také sa mi stáva často vo všetkých knihách. Hovorím aj horím otvorene, nemám čo stratiť, teda, naša generácia stratila dosť, vlastne takmer všetko, a nájde iba ten, kto nehľadá.

V dlhodobej perspektíve sme všetci odsúdení na prehru, Boh sa nehrá, ale ani nemazná, v krátkodobej sme prišli o dosť, ostali láska, zvedavosť a akýsi strach. Mať guráž znamená žiť. Žijem a podávam o svete správu, ťahám tých svojich chudákov za nos, detaily zhromažďujem, všetko, čo vidím, navláčim celé zberné suroviny, stiahnem aj Frančiša za nohu z Fugelky, a ako tu tak stojím nad tou hŕbou navláčených svetov, ktoré spočívajú v jednej dosť zvláštnej mase, spolu, neoddeliteľne, pripravené často o zmysel, funkčnosť, nadobúdajúce novú jedinečnosť, napríklad staré dubovské obydlia vytrhnuté zo svojho priestoru, štruktúry vyvrhnuté na papier ako nejaké hnusné zvratky, táto kopa by mohla pôsobiť dosť nechutne, ohavné zvratky sveta, kus sveta vytrhnutý zo štruktúry.

Svet je hore nohami, nezostáva iné, ako strieľať si z neho aj zo seba. Teraz, teraz, práve teraz, politika sa stáva literatúrou momentu. Jej nositeľmi sú chudáci. Všetci sme tu chudáci. Čo bolo kedysi hore, je teraz dolu. Všetko hore nohami, nehovorím? A ľudu je to egal! Všetci dúfajú v dajaký zázrak. Dejiny píšu víťazi. V našom prípade ľud. Istá je len smrť! Srať na to! Dokázala som zachytiť podstatu? Sadli vety? Naživo podstata nesedí. Verklík hrá ďalej, teraz ste obecenstvo vy, útechou je, že aj vaše miesto, vaša vlasť je hocikedy ničota, ale odrazu stojí pred vami autorka, ktorá sa narodila v rovnakých časoch ako vy alebo vy, rovesníčka, a ktorá nie je nikde, nedospela nikam, nie je, alebo je, ale nevie načo. Nato, aby sa vedelo! Už neviem, čo som chcela povedať! Kde bolo, tam bolelo, bol raz jeden Frančiš, navštívil zem a zvlažoval ju, hojne ju zúrodňoval. Riečisko Božie bolo plné vody... „Ale aj Boh sa staral o zem: zalieval jej brázdy, zarovnával jej hrudy, dažďom ju kypril a požehnával jej porast. Korunoval rok svojou dobrotou, v šľapajach jeho vyvieral tuk.“

Veronka vstúpi so svojím hrdinom do krčmy, okamžite zapadne, asimiluje, je jasné, že je domáca, naša, nie cudzia. Používa dokonalé mimikry. Scvrkne sa, rozpadne, znova sa pozliepa, nalieva sa vínom, ktoré tu tiež nie je, čo akože bývalo a je, tyká si s čudákmi, troskami, milo sa usmieva a hlasno grgá na pozdrav. Toto by mohol byť zemský ráj to na pohled, na prvý pohľad... Slovák, alebo aj ty, alebo aj ja, plný dobrých úmyslov, po svojom, pravdaže, pijavica prisatá na telo, ale koho a čoho, nikoho, lebo veď čo ak tam nik nie je, Slovák, kresťan, západoslovenský prízvuk, zúfalé návyky, celej k ničemu, budižkničemu...

Štiepačky, káľačky, rezačky, cepíny, obracačky dreva, kladky, ocieľky, kresačky...

90 Čas, prevelebný služobník aj pán, napokon každú prácu a všetky trápenia zavŕši sám. Dedo bol drevorubač, tatko písal knižky, zamestnala som sa v knižnici. Čo však podnikať v knižnici, keď sa borí váš svet, keď vám spopod nôh mizne pevná pôda, voda sa sype a leje piesok, zem sa otvára, rieky vysychajú alebo sa vylievajú z korýt... Ó, maňo! Maňuš!

Cyklicky meniť amplitúdu hraného tónu, začleniť glissando, pozor, šmýka sa...

Opakovanie melodického alebo rytmického motívu alebo frázy. Opakujúca sa figúra môže byť v skladbe rozvíjaná zmenou harmónie alebo tóniny. Špeciálnym druhom ostinata je riff. Opakujúca sa postupnosť akordov, často hraná nejakou hudobnou sekciou, alebo aj samostatným sólovým nástrojom, ktorá je základ alebo sprievod celej skladby. Veľmi jednoduchá, trebárs chytľavá rytmická figúra, ale aj zložité, na viacerých riffoch založené variácie, ktoré sú samy riffom. Zapamätateľná hudobná fráza. Niektorí spisovatelia stotožňujú riff s hudobným nápadom celej skladby.

Tremolo? Ostinato?

92 Zdalo sa mi, že to bude ľahšie, v podstate som sa mu chcela vyhnúť, konfliktu s ním, predpokladala som totiž, že bude konflikt. Vinco bral vážne len rozprávanie, vážil si len to, život nie, vlastne áno, rozprávanie bolo jeho životom. Literatúra nie je lopta, s tou nemožno žartovať, hoci svojho času jeden Puskás povedal, keď som bol malý chlapec a videl som loptu niekde za plotom, na dvore, v tráve, šteklilo ma v bruchu, podlamovali sa mi kolená, omračujúci pocit, hneď som sa musel ísť vyšťať... Toto môže byť naša spoločná veta, nakoľko sa nazdávam, že sa mi podarí čosi napísať, z prúdu môjho života, tatuško, Vinco, vyber si, čo uznáš za vhodné, len mi to akosi nejde...

Možno preto, že som sa preorientovala do celkom inej oblasti. Buď preorientovala, buď oblasti, buď celkom inej, buď preorientovala, buď oblasti, ale o koho tu vlastne ide?

Niemand wird lessen, was ich hier schreibe, niemand wird kommen, mir zu helfen, wäre als Aufgabe gesetzt mir zu helfen, so blieben alle Turen aller Häuser geschlossen, alle Fenster geschlossen, alle lägen in den Betten, die Decken über den Kopf geschlagen, eine nächtliche Herberge die ganze Erde. Das hat guten Sinn, den niemand weiss von mir, und wusste er von mir, so wusste er meinen Aufenthalt, so wusste er mich dort nicht festzuhalten und wuste er nicht wie mir zu helfen. Der Gedanke, mir helfen zu wollen, ist eine Krankheit und muss im Bett geheilt werden. (Eine kleine Nachtmusik!) Keď nesvieti slnko a je pod mrakom, bývam šťastná, nech som kdekoľvek. Ako po sobote, omnoho mnohejšia. Toto Božské občerstvuvání nemá konca-kraja. Keď nesvieti slnko, väčšina ľudí má chuť podriemkavať útulne zababušená v perinách. Do mňa však vchádza akási nasratá radosť, až zúrivosť, akýsi radostný modrý kŕč, konečne sa nedeľa skončí a zajtra možno bude hnusný čas! Rozprší sa, kŕč je čoraz kŕčovitejší, stupňovanie vanie, nemá konca, ale nedá sa považovať ani za nekonečné, dokonca ani za veľmi, veľmi dlhé nie, dlhé nie!, tie nepravdepodobnosti spravdepodobnili pocit, že narastajúce napätie sa skončí výbuchom, vybuchne mi od radosti telo, nevládzem to zniesť, v niektorých

Jeho láska ku mne, veľká kedysi ako fras, alebo moja k nemu, ešte väčšia, spí. Nateraz veľmi tvrdo spí, no je citlivá na zápach akejkoľvek človečiny. Ak ju pocíti, mykne sa jej smerom, no oči neotvorí. Tatuško, Vinuško, stará láska nehrdzavie, naopak, bujnie ako nejaká rastlina. Stará láska hrdzavie, hrdza je jej agorou, srdcom, kvetom.

hudobných skladbách aj literárnych dielach predsa existujú takéto okamihy, kde je stupňovanie neznesiteľné, nevanie, rúti sa ako rýchlovlak, reštauračný vozeň bol z technických príčin odpojený, za diskomfort sa naša spoločnosť ospravedlňuje, napokon sa to však nejako vždy vyvrbí, vŕba krivá vždy sa díva do vody, katarzia nemusí byť len úľavou, podobne ako tajomstvo neprestane byť tajomstvom, ak je prezradené. Škaredé počasie vo mne uvoľňuje metafyzické nálady ako u niektorých ľudí súmrak.

Môj otec bol iný. Stávalo sa, že sa ma o pol tretej popoludní spýtal, koľko je hodín, a ja, že pol tretej, tatuško, pozri sa na vežu, a on, ešte len pol tretej? Čo ja budem robiť? Tu by sme pol tretej mohli zameniť a napísať pol štvrtej, pol piatej alebo pol šiestej, o pol siedmej sa už na čas zväčša nepýtal. Spýtal sa potom o pol tretej ráno cez telefón, ba zavše aj osobne, či ešte spím, a ak som na jeho veľké prekvapenie odvetila, že hej, ospravedlnil sa, že tak spi, ozvem sa neskôr, čo urobil opäť o šiestej. Komu nezomrel otec, tomu ani na chvíľu nespočinie ani nezastane zrak na predchádzajúcich vetách, nezarazí ho sloveso bol, hej, aj bôľ bol!, hej, čosi ako soľ života. Otec zomrel pred pätnástimi rokmi, ešte stále to nevládzem uniesť, padá mi to raz na jednu, raz na druhú stranu a šmitec. Utrum. Slnko ma stiesňuje, dážď utešuje.

A inokedy som vybehla na kopec, bolo leto, tiekol zo mňa pot. Tatko namontoval hadicu a vraví, vyzleč sa, aj donaha, nebudem sa pozerať, otočím sa, ošpliecham ťa vodou. Otočil sa a hadicou rozstrekoval vodu, širinu-marinu, lebo nevidel, a ja som holá behala hore-dolu a naháňala točku. Na niektorých miestach sa svetlo lámalo a opalizovalo. Bol raz jeden Vincent. Topografia nie je dôležitá, akokoľvek presná, hoci aj vojensky, zostala by v mojom prípade skicou, nevýnimočný priestor, popri ceste hložie, šípy, mačiny trávy, vinice obťažkané strapcami hrozna, visia z riadkov ako naliate vemená, ani náš hrdina nevynikal nijakou zvláštnosťou, iba ak tým, že stále rozprával, že rozprával rád a dobre, že keď nerozprával, písal, že ostatné v jeho prípade akoby nestálo za zmienku, hoci o tom ostatnom bola reč. V dome nad Modrou býva rozprávač, muzikant. Okoloidúcim a návštevníkom rozpráva príbehy, kýva vinohradníkom pracujúcim v okolitých viniciach aj pocestným, čo rozvíria prach na chodníku a nezastavia sa. V dnešnom ponímaní sveta by zdržoval od roboty. Všetkých by len zdržoval.

Raz som ho navštívila v dome na kopci, kde pracoval, bolo po daždi, bežal mi dolu vŕškom naproti, bežal oproti mne a lišťali sa mu oči, ako by sa mal rozplakať, Veronéza, keby si videla, ako krásne tu pred chvíľou pršalo! Iba asi päť či šesť minút, svietilo slnko, pršalo, zotmelo sa a znovu vyšlo slnko, a všetko sa až jagalo, blyšťalo, utieral si z líc ten dážď. Radosť z dažďa, zo slnka, čo vyšlo, z toho, ako sa ligotali na listoch orgovánu pod oknami dažďové kvapky, z toho, že kdesi v diaľke v Šenkviciach šiel vlak, že bili zvony inak ako kedysi dávno na Dubovej, modranské zvony.

Začať veľkolepým sverepým rozprávačom Vincentom, to je fajn, odrazu človek cíti lahodné zimomriavky, nahlas ma zdravia všetky jeho veci aj vlastný laptop, veď sme sa všetkých nadobro nezbavili, nestratil sa náš tatuško, keď sú tu všetky jeho knižky, a vôbec, kde by som si večer zložila svoje znavené telo, ak nie na jeho smrteľnú posteľ, ktorá mi poskytne útočisko pred celou rodinou, proti komu vlastne?, celému svetu: môj tato, tatuško, ktorý mal neraz možnosť pozdraviť svet, ak možnosť, možno aj povinnosť porozprávať o ňom, zastaviť čas, nadĺžiť sebe aj čitateľom chvíľu, hľadať Boha vo všedných veciach, hoci ten tu je s nami po všetky dni sveta, len sme si zvykli, a tak je nám to jedno, a možno dobre, aj tak má tvár samý flajster, iskra v živých hnedých očiach ho vždy prezradila, hudba aj literatúra je krásna a vážna vec, a hoci nejazdíte na koni, ba žiadneho nevlastníte, ani ste nikdy nemali, dovolí vám vysadnúť na tátoša hovoriaceho ľudským jazykom, slncového koňa, popchnúť ho ostrohami, tak choď, koníček môj, aby sa ani tebe, ani mne nič nestalo, a odcválať do clivého opisu krajiny vášho detstva, ktoré tiež ktosi dodrbal. Rád z napísaného čítal. Keď nemohol mame, čítal nám, deťom, nahlas, dodržiaval rytmus, niekde ho úmyselne narušil, aby z toho nebola odrhovačka, pomlčky, čiarky, interpunkčné znamienka čítal s rovnakou vážnosťou ako písmená, smial sa aj plakal, akoby čítal cudzí text, to preto, aby svoj text, ktorý bol už napísaný, opravil, či aspoň urobil isté korektúry. Keď prišiel nový hosť, začal čítať odznova. Podobne to bolo s rozprávaním. Akoby sa snažil spomenúť si na čosi dôležité. Zavše za deň porozprával ten istý príbeh viac ráz, ale zakaždým inak, to najposvätnejšie, reč, bolo vždy zachované, príbeh sa menil podľa poslucháča, množstva vypitého vína, dennej či nočnej hodiny... Tato bol muzikant a rozprávač. Za svoje rozprávanie získal titul zaslúžilý

umelec. Zaslúžilý kokot, hovorila mama, keď sa s ním vadila. Hral na lesnom rohu, na klavíri, organe, husliach, všetkých dychových nástrojoch, napísal cirkevné piesne a poľovnícke signály, písal prózu, ale vydal aj niekoľko zbierok poézie, pokojne mohol vydať aj vlastné modlitebné knižky či náboženské texty, bol chovancom nitrianskeho kláštora societas verbi divini... verbi divini. Slovné spojenie verbi divini je možné použiť s určitými obmedzeniami. Cudzie nápevy v próze nemal rád. Náš tatuško. Vinuško. Neprsskaj!

Keď prišiel domov muž, odrazu som v hádke s ním natrafila v mysli na miesto, ktoré tam predtým nebolo, na ktoré som sa rada vracala. Budeme chvíľu spolu a o celý tento humbuk sa podelíme. Odpor k okoliu, ktoré ma obklopovalo, rozšafný otec, ktorý nechcel byť sám a potreboval poslucháča, všetko to nevypovedané medzi nami, nechuť počúvať už počuté, nechuť na nové dosiaľ nepočuté, akási výčitka, ktorú som nikdy nepovedala, aj ja mám, kurva, život a všeličo by som chcela zmeniť, aj mne býva smutno, aj sa mi nedarí, neschopnosť opýtať sa na dôležité, ale čo je to dôležité, aj otec prichádzal povedať to dôležité, napokon zavše nepovedal nič. Tancoval, spieval, hral na klavíri, zavše sa rozplakal, alebo ma urazil. Možno som nemala otcove návštevy rada kvôli clivote. V jeho divokom vyvádzaní bol akýsi druh smútku, ktorý som dôverne poznala. Milovaný tato. Zajtra by mal narodeniny. Naložil by kapustu, kupoval zemiaky a cibuľu na zimu. Telefonovali by sme si, stretávali sa.

Chodil na návštevu každé ráno, klopal na dvere podobne ako svojho času maliar pán Ilečko, prichádzal čoraz včaššie, pod pazuchou fľaška vína, chcel sa zhovárať. Z tatových jabúček bolí hlava...

Zdalo sa mi, že ma len karhá. Chcela som sa mu zavďačiť, pekne sa naňho pozrieť, usmiať sa, čosi veselé a pekné povedať, uľahčiť mame. Nie, na lásku ani na prísnosť nemal čas. Oženil sa, narodili sa mu deti, akáže prísnosť! Zavše sa mi jeho ústami prihovárala a karhala, ako slina z rozprávkového kúta, macocha!

A inokedy som študovala kuchársku knihu, aby som mu niečo výnimočne dobré navarila a ponúkla. Ale každá kuchárska kniha sa mi vždy zapáčila už svojím teoretickým úvodom tak, že som zabudla, prečo som ju začala čítať. Po jej prečítaní som bývala nasýtená a unavená, akoby som to všetko naozaj navarila a zjedla. Unavená z denných robôt otvárala som v noci oblok, hľadela do tmy k nášmu domu na kopci, ktorý som cez susednú bytovku ani nevidela, naťahovala som aspoň tým smerom krčisko ako morka, aby mi vošlo dnu trochu sviežeho nočného vzduchu, taký istý je aj tam hore na kopci, po chvíli som chcela oblok zatvoriť, no všimla som si zhrbeného pocestného pod oknami. Chvíľu som naňho začudovane hľadela, potom som sa vyklonila z okna. No na ulici nikoho. Že by to bol on? Nemôže spávať ako ja. Nebola som si istá, či je to on. Zatvorila som okno, ešte stále rozmýšľajúc, kto mohol neskoro v noci tak rezko, zhrbený sa kníšuc v chôdzi ako môj tatko kráčať po ulici... Keď som si líhala do postele, nevdojak mi preletelo mysľou: Čo ak to bol tatuško? Možno naozaj on. Lebo mal taký zvyk, ak sa mu niekedy nechcelo spať – navštíviť známych alebo neznámych, ktorí svietili ako maják pre pocestných, potešiť ich dákou maličkosťou alebo inak prekvapiť. A prečo by chcel prekvapovať mňa? Ráno čo ráno príde, ešte aby ma aj v noci prekvapoval. Najviac možno vlastnou smrťou.

„Človek môže zomrieť až vtedy, keď naučí nebáť sa smrti vlastné deti.“ „Ty tu potom ešte dlho budeš, tatuško, lebo ja sa veľmi bojím, že zomriem.“ „Puča!“

Prikryla som telefón poduškou, vyložila slúchadlo, reku, daj mi pokoj, straš ma, veď je noc, tu som, s tebou, pod poduškou slúchadlo, keby si vedel... Jeho veličenstvo kráľ si však ráno zomreli, slúchadlo pri infantkinom uchu zostalo hluché. Nad otvorenými ústami mu ešte večer tancovali vínne mušky. Každý o nej vedel, že je tatuškárka. Plný svet ľudí, robotné dievča, a nie iba cez deň, ale aj neskoro v noci, keď iní pozhasínajú svetlá, u nej sa rozsvietia obloky, lebo jej prišla na um pekná veta, ktorú by si mohla zapísať, alebo cudzia pekná veta, ktorú bolo treba v knižke nájsť a prečítať si, najskôr však vyhľadať knižku.

Pozri sa, Verona, ja už idem! To idem som nepočula. Stokrát mi v noci zavolal, znovu bengálske ohne, ohňostroj, bola u nás jedna žena, a jeden strýco, a vieš čo, neprinesieš mi fľašu vína? Nie, ľahni si a spi, ráno si zavoláme. A znovu, počúvaj, Verona, je mi tu smutno. Aj mne. Tak príď. Neprídem. A znovu, či neprinesiem fľašku a nedáme si do nosa, a napokon, ak neprídeš, do konca života ťa budem strašiť, mladá pani!

100

Ba niekedy len tak. Náročky. Čo ak niekto blúdi po noci, čaká na posledný autobus, má vo vrecku škatuľku cigariet a nemá sirku. Nie, nebežala na zástavku, iba postávala v obloku, mysliac na všetkých pocestných, na vlastný rozsvietený oblok a seba zarámovanú obločným rámom ako akúsi madonu v civile pre tulákov, nebojte sa, koho pre takú maličkosť ako zápalky budiť? No predsa ju! Tato, ak je ti smutno, aj mne je, ja ťa tu odvtedy po nociach čakávam. Kto ti otvorí, ak nie ja! Koľkokrát človeku stačí tak málo! Niekedy naozaj iba otázka a na ňu primeraná, nie zlovoľná odpoveď. Na jej otázky otec nikdy neodpovedal. Nepočul ich, lebo rozprával. Ani na jej odpovede, pravdaže, nebol zvedavý, vedela to, žiadne neformulovala, v duchu však mala pripravený celý register otázok, odpovedí aj farebných podmazov, zavše v noci pod perinou organ. Et cum Spiritu tuo.

Dnes už málokto vie, kto bol jej tato, aký to bol chlapík aj chlapák, odkiaľ prišiel, odkiaľ pochádzal, kedy sa kde po prvý raz zjavil a čo mal so sebou, či bol ženatý, bol, dvakrát, alebo slobodný, bol, celý život, kde bol zamestnaný, vo filme, v hudobke, všelikde, ba či vôbec niekedy niečo vážnejšie a užitočné robil, písal a rozprával, pravda, ak neberieme za vážne a užitočné aj to, že tu medzi ľuďmi chodil a zabával ich a vyhrával im, niekedy ich rečami a muzicírovaním iba zdržiaval, dnes by ich bol iba zdržiaval, doba sa zmenila, len taký fukot, tato, tu i tam však predsa, no naozaj iba zriedka, zriedkakedy niekomu aj ináč pomohol. Vľúdne oko aj ucho je dobrý flajster na boľačky, veru hej! Autorka týchto riadkov si odskočila, toto píše jej foter alebo jeho brat Vilo, alebo, alebo, počkajte... Péter Esterházy, Maďarisko smrdutý a nadutý. Mäkčene a dĺžne na písmenách ako na vežiach kaštieľov, och, moje panstvá, ktoré sa unudene obzerajú v čitateľových očiach ako v nejakých clivých jazerách,

101

Akú jej svet, teda kto to, kladie otázku?

lebo ich pán nemá voľnej chvíle, aby sa k nim vrátil. Lány slov, čo by ani husi za noc nepreleteli, nieto ešte snívajúci človek, ktorý preludným škrekom oných nočných vtákov len načúva! Koľko ráz len úsmevom alebo veselým slovom. Tato bol veselý človek! Vy máte veselého tatka, dievčence! Vieme, tatuško, odkiaľ voláš? Kde si? ***

102

Stala sa z neho legenda! Keby som mohla, len by som ho bila. A bila. Na veselú, menšiu pomoc alebo ochotu sa neraz ľahko zabudne a tatuško zvyčajne ani vďačnosť neočakával, ak chcel, vedel sa i sám pripomenúť alebo aj odmeniť. Pripomienky a odmeny, to nám ide všetkým. Vedel o sebe i o iných plno všelijakých historiek a veselých zážitkov. Niektoré si povymýšľal, možno podobne, ako si ľudia radi vymýšľali o ňom. Zavše však hovoril vážne veci, aj o ňom si ich ľudia rozprávali, niekedy aj vtedy, keď si to ľudia alebo jeho dcéry vymysleli: Povedal to tatuško! A niekedy, aj keď šlo o odlišnú vec, zase sa len naňho vyhovárali: Povedal to tatuško! Bila a bila! Mladší ho poznajú z rozprávania, starší však – a nie iba ak šlo o žart alebo veselú chvíľku – zavše i vážne naňho spomínali, no aj tak najradšej o ňom, podobne ako dcéra, trúsili veselé historky. Čo by sa však stalo, keby sa vrátil? Bila.

Viacerí v rodine by určite vraveli, že to nie je on, vraj to nie je pravý tatuško. Iní by sa preli, že je, a keďže by sa do toho miešali aj mladší, ktorí tatuška nikdy nevideli, hneď by bola hádka, len-len že by sa všetci o jej tatuška nepobili. Neprsskaj, Vincurko!

Bola som rada, ak sa mi cez deň podarilo všetko vybaviť. Zajtra – pomyslím si hocikedy – budem iba ležať, v duchu rozmýšľať nad nenapísaným textom alebo čítať nejakého maďarského spisovateľa a nič si nebudem všímať. Keď človek píše, nemôže vyskakovať. Príbeh alebo myšlienky na taký text ju vždy začnú všelikde tlačiť, najskôr sa tvári sama pred sebou, že si z toho nič nerobí. Leží skrčená v posteli na pravom boku a usiluje sa myslieť na príjemné jesenné dni, ktoré by mohla stráviť aj pozeraním z okna. Mám krásny výhľad za modranské humná, takže ráno čo ráno vidím, ako z vinohradov vylietajú škorce ako z remízy, ako s jačaním prebehne po múre vyľakaný bažant, ktorý sa onedlho zjaví na inom konci plota, vidím susedove kačky sediace na komíne udiarne ako pri nejakom zvislom tuneli, pod oknami plynie život viacerých živočíšnych druhov. Dni sú teplé, suché, nadránom s vetrom, ale inokedy s miernym mrazom, ktorý vyzdobil plechy striech a parkujúce autá na niekoľko hodín strieborným metalízovým povlakom.

103

Tato sa však naozaj vracia. Na hlave má čiernu baretku, býva zamyslený, ba zdá sa bledý, až chorľavý. V skutočnosti som ho ani raz nevidela, mohla som si ho s niekým pomýliť, možno sa mi len žiadalo znovu vidieť, stretnúť sa s ním, alebo aspoň znovu o ňom hovoriť.

Keď zomrel tato, chodila som po svete ako po nejakej liečebni. Neskôr som začala užívať lieky. Rivotril, magrilan, seroxat, depakin, triticco, dulsevia, hypnogen, stilnox, alventa, každý by mohol byť kapitolou v mojom živote. Zo dňa na deň som bola silnejšia a silnejšia. Prestala som vstávať o pol tretej ráno, keď som posledný raz položila otcovi telefón a zadusila ho poduškou, a premýšľať, komu odniesť tú fľašku vína, ktorú som zostala dlžná. Časom lieky zmiernili úzkostné a malátne stavy. Mohla som si zase čítať a sústredene hovoriť s priateľmi, ktorí mali celkom iné životné pocity ako ja a nazdávali sa, že som rozmaznaná a nie som až taká chorá. Ak niekto trpí tým, že ho opustila žena, myslí si, že je väčšmi postihnutý ako ten, čo má rád svojho otca. Zamračilo sa, háveď ako smrť vylieza spod kameňov.

104

Potom však začnú s oneskorením vychádzať otcove knižky. Niektoré akoby písal stredoslovenským nárečím, iné ma prekvapia témou, spôsobom prehovoru, banálnosťou, je možné, že som ho nepoznala? Aj toto povedal? Uvedomím si, že som si ho privlastnila natoľko, že keď počujem o ňom vravieť, mám dojem, že všetci vravia trochu aj o mne. Knižky, ktoré začali vychádzať po jeho smrti, tiež čosi vravia. Akoby to tam ktosi miešal ako v kastróle, má dať, dal, ľúbi a neľúbi, a koho najviac, my sme najkrajší, najlepší a najmúdrejší, zoraďovatelia ani otcovi čitatelia nevedia, že pretekám v celkom inej disciplíne, že mi je to lautregaljednošumafukžetojebemdrbemseriem, v skutočnosti ma zaujíma len jedno, či mi Boh a tato odpustia ten vypnutý telefón, vlastné deti a písanice, ale iba preto, aby som sa o tatovi, Bohu a sebe či svete čosi dozvedela. Výberom, úpravou a zoradením jednotlivých textov mi, mne chce čosi povedať.

Z tej tvojej fľašky nalievam pocestným, občas si aj sama glgnem, vieš čo, stále spávam na telefóne, aby som lepšie počula, keď zazvoní... Neprsskaj, spi!

105

Tatkove texty sa však začnú vplietať ako akási žltá zlostná cvernička do mojich slov, rušia môj vlastný clivý ornament, stávajú sa paralelným či nosným ornamentom, hlavnou melódiou, hluché slúchadlo sa začne ozývať, ale hlas, ktorý počujem, otcov nie je.

Bratská láska – uzg

106

Boli raz dvaja bratia, Imre a Sanyi. Imre bol rybárom a Sanyi mal reštauráciu. Raz Imre zbadal v mútnych vodách plávať sumca veľkého ako veľrybu. „Počkaj, ty kurva, ja ťa dostanem,“ pomyslel si. Sumca nechytil, ale ten sumčisko chytil jeho a zožral ako malinu. Keď Sanyi zočil rybu, ktorú mu ponúkali rybári aj s príbehom, pochopil, kde skončil jeho brat aj ako, a že nemá význam dlhšie ho hľadať. Vybral si z húštiny príbehov ten, ktorý bude rozvíjať, odkúpil rybu, naporcoval a zakonzervoval. Odvtedy sa na jedálnom lístku v reštaurácii u Sanyiho objavil nový chod zo sumčieho mäsa s názvom Bratská láska! Na každej konzerve je malý modrý vtáčik!

107

Popis rozvírenej vody za loďou

Bezdrôtovú telegrafiu mal rád a vymýšľal aj náš Murgaš, a vymýšľal ju i pre Ameriku, chcel i Amerike slúžiť, no len preto, lebo mu bolo smutno za vlastnými... Za vlastnými z Uhorska i rodného Slovenska. „Súdil ho za to možno i medzinárodný súd, keď sa súdil s Talianom Maronim, súdil ho súd a dal mu za pravdu.Takto sa ľudská práca stráca v práci ľudskej a láske, no takto sa niekedy len stráca, len v chudobnej láske Božej...“ Tomáš Akvinský hovoril, že tí, čo majú jednu nohu kratšiu, by nemali vzdychať. O toľko im zase pán Boh pridal na druhej nohe.

Dá sa to čítať, Vincente? Ak obnažovanie neberieme ako výpočet slov a faktov, ale ako čosi, čo musí byť vyslovené, aby zostalo v hre niečo iné. A ak to všetko dnes cítime ako to, čo je za nami, a pred nami by malo byť všetko nedotknuté, toto je povedzme opis rozvírenej vody za loďou, no ide nám o tú nedotknutú vodu pred loďou, že, Micuško?

108

Vincente, Murgaš akoby vymyslel nejaký hudobný nástroj. Vyrobenie takého nástroja, trebárs z dreva, je ako prológ hudby, ktorá neskôr odznie, z chaotickej reči stromu sa vyberie najkrajší zvuk, ktorý rozvedený do šírky aj hĺbky chvením kovových strún poslúži na vybudovanie tela hudby. Taká je veru muzika. Stačí vytrhnúť z prírody zvuky, ktoré z nej odstávajú a trčia, sú len neživou hudbou. Príde však živá bytosť, skrotí si niektorý tón a naplní ho zmyslom. Treba nám proteín, ktorý katalyzuje chemickú reakciu a ktorým dokážeme stráviť takúto smutnú potravu?

... a napokon je človek rád, keď sa sviatky skončia, chladnička sa vyprázdni, riad pristane na pôvodnom mieste a stromček vypadne na terasu. Každý rok na Tri krále ho ozdobím vtákom, lojom, jabĺčkami a medovníkmi, podeň nasypeme semienka. Každý deň je na terase plenárka, ktorú niekedy vyruší obrovská mačka, a tú zase vyruší náš Dunčo, a toho zase my a tak to ide dookola. Mačky sem chodia tri. Všetky tri sa boja. Prvá strakatá dostane mlieko, vypije ho a potom ujde, volám ju Vypila. Druhá vyzerá ako jej sestra, len mlieko nikdy nevypije a zmizne, len čo sa pohne záclona, volá sa Zmizla. A napokon včera tá chlpatá mačisko, ktorá mlieko nevypila, ani nezmizla, ale pustila sa s vtákmi do semienok... Tá sa volá Nezmizla. V noci som v záhrade stretla aj celkom malé mača, čierne, chvíľu vyzeralo, že sa zaradovalo, že v záhrade nie je samo, ale napokon sa stratilo v tme. Vtáky sa mačiek boja, ale zatiaľ ani jedného ani jedna nechytila. Boja sa

109

Kmín v dome

aj mňa, a keď si bafkám na terase sediac v kríkoch a na stromoch okolo, čibčaním ma súria, že hladné sme, urýchli to a zmizni. Asi aj ony mňa volajú Zmizla, lebo ich vždy poslúchnem. Jediný, kto neposlúcha, je Dunčo. Zazrie mačku a šteká na mňa v kuchyni, že otvor dvere, milá Otvorila, nech im tam všetkým ukážem, kto je tu pán. Potom vybehne, mačky majú vždy náskok, a keď nikoho nechytí, robí kolečká po záhrade. Takto rýchlo viem behať, keby niečo! Chodia sem najmä žoldnierky sýkorky a stehlíky, zavše priletia v kŕdliku zelienky, červienky, hrdličky vždy pekne vo dvojici, a pán glezg je naozajstný pán, chodieva sám, aj ďateľ je samotár. Minulú zimu si chodila zajesť aj veverička a spoza humien bažanty.

110

Teraz som k semienkam, loju a jabĺčkam pridala biskupský chlebíček. Ten je v kurze! Zálusk naň majú mačky, vtáčky aj náš Dunčo. Reku, dojedzte tie vianočné koláče, nech si môžeme napiecť fašiangových šišiek. Kedysi sme sa na ne tešili, dnes nie sú vzácne. Fašiang voňal rumom a citrónovou kôrou. Na Dubovej sa vždy zabíjalo prasa. A Ludvika, že klobásky sú kmín v dome, lebo sa vždy porozdávali a bolo po zabíjačke. V Bernolákove údili mäso na vyprešovaných šupkách z hrozna, ktorým sa vraví treštorina. Predtým ho máčali vo víne. Na zabíjačke som bola naposledy v Kocúriciach pri Piešťanoch. Svine boli tri, nás päť. Našla som v litrovej zelenej fľaši slivovicu, vždy, keď som vošla do komory, glgla som si. Ostatní sa vadili. V kuchyni všetci od jedu ochoreli. Napokon som slivovicu Vypila. Fľašu som opláchla a uložila medzi prázdne fľašky. Nech nás Pán Boh živí, zakád budú slivy, a ked budú čerešne, nech nás choda čert vezne!

111

Ešte ten Sanyi

Keď pánu bratovi Sanyimu, ktorý mal reštauráciu, oznámili, že jeho brata Imreho zožral sumec, ktorého častoval privlastňovacím zámenom môj, teda jeho sumec, zdúpnel a zakryl si oči dlaňami. Neskôr sumca naservíruje klientom reštaurácie a brata dá bez tela, avšak s pompou pochovať na cintoríne. Na čiernom žulovom pomníku vždy horia sviečky a niekedy si vietor listuje v pornografických časopisoch, ktoré mu tam pán brat prináša, aby mu na druhom svete nebolo dlho.

Dubovské svrčky

112

Takéto ráno, búrka, dubovská voda s krupicou, potom slnko, tehotné čierne mračná, polojasno... deň ako život. Olina prišla za gazdinú k Vincovi. So všetkými susedkami sa zoznámila, s niektorými mávala neskôr aj telefonáty a dlhé chodbové dišputy na tému neporiadok v dome. Vo Vincentovom, pochopiteľne. Keď Olina u Vincenta varila, varešku mala vždy poruke, deti sa k nej vinuli, boli prítulné ako mačiatka, voňala jej spod pokrievok Dubová, pod prahom cvrlikali podvečer dubovské cvrčky, porantané bratislavské leto, telo aj klepeto, myslela si, možno aj na červené svetlo a trávu v Lintave, úplne jemnú, takú jemnú, líca si ňou hladkávala, líhala si do tej trávy k svrčkom, čo pred svojimi komôrkami vyhrávali svrčkuliciam, zvonili zvony, zigútkali stromy a panie svrčkové dubovské duduškali pod kameňmi. Čítavala Vincentovým deťom rozprávky temným zamatovým hlbokým hlasom,

ako keby hrala na klavíri, pravou rozprávka Kde bolo, tam bolo, bola jedna hora, a tá bola zakliata, ľavou, bola to naša hora s jemnou trávou, naša Lintava, tráva ako na podušky, cvrlikali svrčky, lietali malé svetielkujúce mušky, fialkové kvety voňavej ďatelinky. Inokedy šla na debatu k susede a pustila deťom platňu. „Ach, mesiačikovia, mesiačikovia, pomôžte mi, zlá macocha ma poslala do lesa, ak sa nevrátim s fialkami...“ „Ja ťa seriem,“ vrátila sa Olina od susedy a rozprávku deťom dočítala.

„Dáš dve deci, Olina?“ „Dám!“ „Papuľka, teš sa, budeš piť...“ „A náš Jurko, a moja Olinka,“ rozvravela sa o deťoch. Na Palackého v Bratislave v kuchyni bola Dubová aj s rizikom, zastavila sa tam Lena, Anička aj Olinine kamarátky, mala navarené, napečené, vystretú bielizeň, hlbokým hlasom vybavovala telefonáty a čítala rozprávky. Keď si deti dali na dvere lístok KLOPAŤ, preškrtla písmeno L a dopísala KOPAŤ – na bordel sa neklope! Raz popoludní ich obe dala pokrstiť v katolíckom kostole. „Veď oni sú luteráni, Olina! Obaja sú pokrstení! To sa nesmie!“

113

Neviditeľná kytička fialiek za pásom.

„Smie. Cez vojnu môže krstiť hocikto. Alebo v inom nešťastí. Idem k Lene.“ „Jejda, to máte nový koberec?“ „Nie, to sú slížiky, Olina, nemala som ich kde sušiť, tak ich mám na zemi! Beháš mi po slížikoch.“ „Ale ako sa dobre po nich chodí!“ Potom sa s domácou paňou rozvadila. Písali si s Vincentom listy a nechávali ich na verejných miestach, aby všetci vedeli a videli. Za Vincenta listy písala jeho pani, Olina sa vadila sama. Temným zamatovým hlasom s molovým nádychom, ale hladkým, vyhladeným lintavskou trávou.

114

„Pán riaditeľ, tieto staré galoty som priniesla svojmu bratovi Vincentovi, nech mu ich láskavo jeho lenivá žena, čo sa hrá na paničku, až som jej slúžku musela chodiť robiť, zašije. Pozor, tá kabela nie je čistá, dajte to radšej niekde na zem a odovzdajte mu ich, prosím vás.“ A Vincent: „Jesenné listy čítam aj hnilé, milá Olina, aj ten tvoj s pravopisnými chybami som si prečítal.“ „Dobrý deň, pani doktorka, som brat vašej susedky Oľgy, tu som priniesol nejaký sáčok so šatami, ktoré si u mňa zabudla. Sú to nohavice, zdá sa mi, akoby do nich jej manželovi Ferovi ubehlo, radšej to nechajte na chodbe!“ „Pán riaditeľ, tu som priniesla dáke cestoviny a suchý chlieb pre Vincenta, zostalo nám v chladničke, nezjedli sme, oni navarené nemajú, šak kto by tam, pravda, varil, doniesla som mu jesť.“

„Pani doktorka, môžem tu prosím nechať pre vašu chudobnú susedu Olinu tento starý kabát, našiel som ho v kontajneri, ešte ho užije...“ „Pán riaditeľ, napísala som svojmu bratovi list, môžem ho tu nechať? A prosím, nech si ho prečíta sám, určite mu budú od dojatia tiecť slzy a visieť soplisko ako uherák, nechám mu tu aj Ferovu vreckovku, on nikdy nenosí, lebo mu ich nemá kto ožehliť!“ „Pani susedka, nehnevajte sa, priniesol som Ferovi túto sopľavú vreckovku, viem, akí sú sporovliví a aký by bol Oľgin Fero nesvoj, keby ju nemal. Nemohli by ste mojej sestre naznačiť, že by mala častejšie prať?“

Alebo inak, pili sme raz s Jarom a jedli zmrznuté jaterničky, lebo sa nám nechcelo čakať, kým rozmrznú a piecť ich, chceli sme si aj zaspievať, o panenke Márii, bielej ľalii, ale nevedeli sme trafiť melódiu. Vysoko, nisoko, od konca aj od začiatku, stále to nebolo ono. „Toto je Olinina pesnička,“ povedala som. „Zavoláme jej a opýtame sa.“ „Sú tri hodiny, noc, Olina spí!“ „Nespí!“ Zavolali sme Oline a ona o tretej v noci, na vyzvanie, ako keby náš telefonát čakala, zaspievala nádherne a čisto: „Ó Panna Mária, tys biela ľalia, ave Mária, ave Mária! Obidvaja to spievate zle, už neslopte!“ A ešte čosi, doma, na Dulovom námestí, mala taký vyšívaný vankúšik. Bola na ňom žabka s korunkou na hlave, zatvorená vo vyšívanej klietke.

115

Vinco, ty loj...

Milá moja žabka, možno stačí zavrieť všetky svoje dvere, prižmúriť oči, uši, ústa, nadýchnuť sa a chytiť nos, ponoriť sa ako pod vodu. Varovávala vtedy malého chlapčeka, Tomáško sa volal. Sedával v kuchyni nad krajcom chleba, mrvil sa na stoličke a pozeral na žabku v klietke. A večer: „Mama, ja už sa k tetuške nepôjdem varovať.“ „Prečo, Tomáško?“ „Je mi ľúto tej žabky zatvorenej v klietke.“ „Ale choď!“ Na druhý deň sedel Tomáško pri obede, premŕval halušky na tanieri sprava doľava.

116

„Tomáško,“ povedala Olina, „všetci sme už od narodenia v klietke; len tá mreža, ktorú nechceme vidieť, sa nám zdá byť priechodná a vzdušná. To, čo nám patrí tu, je iba dočasné, to vieme, i keď si to nepripúšťame a zubami-nechtami si to ničíme a zničíme. Tak nám treba.“ Olina, každý máme svoje, vlečieme si, niekto to zhodí z pliec sám, iný pod tým bachne, ušila celé kasne fajnových šiat, len súrodenci si všimli jej hravosť a radosť zo života, z nových a nových šiat, to, koľko o šatách uvažovala. Niektoré viem naspamäť, hráškovozelenkavé a temné zelené žoržetové, ktoré šila Alici. Viem, o čom hovorili, aj ona vedela, o čom chceli hovoriť jej zákazníčky. Aký anjel? Načo? Kde sú všetci tí naši anjeli? Kde bol ten Olinin, keď jej zomrel syn?

Odvtedy nespala, zjedla kopec liekov, mala horúčku a čakávala na ráno. Čakávala po tme, pozerala, ako pribúda bieloby do tmy, ako deň sivie, magické hlbiny života ju však zlanárili do svojich útrob a ona sa ako Vincent v nich utopila, nečítajúc, nevidiac, nepočujúc, na čokoľvek si na staré kolená vo svojej klietke spomenula, všetko malo cenu zlata.

Svet jej bol zrazu veľký, veľký, Micuško, každý sa niekam náhli, aj doma, do práce a z nej, na kávu, ožrať sa, sadnúť doma k mužovi, k žene, ona sa vliekla na staré kolená bez kože tým velikánskym svetom, všetko ju bolí, akoby jej chýbala nejaká ochranná vrstva. Najradšej sa umývala. Voda je fajn. Mala pocit, že všetko nejako na čas odišlo. Tie chrasty sa znovu objavia, zababreš sa od života, ale ten chvíľkový pocit vo vode zato vždy stojí. Volávala iba Lene. A teraz čo? Na sirotu veľká a na odchody mladá, okrem toho, dcéra je tu. Nevedela si nejako svoj život zdôvodniť. Ale ani umrieť sa jej nechce. Počuť kukučky nad Dubovou, prespať v maminom dome a pozerať, ako padajú do záhrady hviezdy, jedna za druhou, zavše už ani nevedela, čo si priať, tak si priala ďalšiu. Ako sa spieva v tej starodávnej pesničke, že zájdu ti pro hvězdu až do nebe. Motor mám dobrý, len krídla mám zlomené.

117

Stráca silu aj glanc, žerie poctivo antidepresíva, nahovára si, že si zvykla, naopak, odvykla si od života a od záujmu o jeho prejavy. Raz sa jej snívalo o Vincovi. Sedel oproti nej a zhovárali sa. Jediné, čo o sne vedela povedať, podobne ako začínala Němcová svoju Babičku: „Dávno co jsem se naposled dívala do té milé tváře...“ Mala pocit, že z neho sála akési teplo, čo zohrieva. Zobudila sa a mala chuť niekomu povedať o tom teple, nebolo komu.

Bola raz jedna Olina, chcela som o nej napísať text plný ako vrece sedemnásťslabičných viet. Už ma ten ošiaľ prechádza. Byť v sebe a so sebou je oveľa ťažšie, ale aj čarovnejšie, tvorivejšie, hrdinskejšie. Mám to odskúšané a – funguje to!

118

Keď chlapec Tomáško narástol, navštívil Olinu v jej byte na Dulovom námestí v Bratislave s frajerkou. Toľkokrát jej rozprával, ako sa spolu hrávali, o tom, aké strašidelné rozprávky si preňho vymýšľala, o dubovských svrčkoch, tráve na podušky, o koláčoch a maľovaných vareškách, šijacom stroji plnom pokladov, o ihelníčkoch, zásuvkách, náprstkoch, farebných špendlíkových hlavičkách, metroch, doskách na žehlenie rukávov, límcov a sukní, o farebných belasých kriedach, ktorými sa kreslí iba na látky, dedkovi a babke, truhličkách, sponkách a gombíkoch. Sedeli všetci traja v kuchyni. Vtedy si všimol podušku s vyšívanou žabou princeznou s korunkou na hlave v klietke. Naozaj, nič sa v kuchyni nezmenilo, iba na tej klietke boli dvierka otvorené.

Narodí sa zo slov, pri práci na poli, v záhrade v zeline, vo vinohrade, aj v kukurici, v šume kukuričného šúpolia, žltých klasov klaňajúcich sa zemi, vo vetre obchádza polia, približuje sa k domom, k ľudským obydliam a dvorom, čupne si pod schody v paneláku, býva za spoločnými dverami do pivnice, je neviditeľné, no počuť ho celkom zreteľne niekde medzi slovami, v kuloároch hrdla, hlasiviek, za jazykom, na konci vety spolu s prízvukom ako zizinike zizinike, jemné zaodŕhanie... Zasadí strom, medzi rečou ušliape okolo kmienka zem a poleje ju, potom už pozoruje, ako rastie, rastie trebárs ako myšlienka na mladosť, v duchu omladne o tridsať rokov, má teraz dvadsať, je mladá slečna a volá sa Veronka. Potom pribehne syn alebo dcéra, preberie sa a zrazu je nahnevaná na všetkých,

119

Zizinike je maličké strašidielko

s ktorými sa a nielen v práci stretáva. Hovoria stále to isté ako ona, ale to nie je najhoršie... Keď sa hovorí stále to isté, vyzeráme stále takí istí, bez ohľadu na skutočné zmeny. Jej strom medzitým rastie, mení sa, hocikedy si spomenie na chvíľu, keď ho zasadila, zizinike zizinike... Strom sa jednej noci vytrhne zo zeme začne chodiť. Príde k oknu domu a nazerá dnu, do izby, v ktorej spí ona a myslí si, je to môj strom. Ráno sa jej strom zdá iný. Chvíle pred odchodom do práce na autobus má rada. Ráno ponúka akosi viac možností ako celý deň.

120

Myšlienky, ktoré obaja, ona aj strom, nazhromaždili za predchádzajúci deň a večer, aj nočné nápady a, pravda, aj rozličné zážitky, to teraz zizinike zizinike zreteľne vystupovalo ako minulosť, lebo nasledujúca šichta, hej, hoci aj v knižnici, dokonale zotrie celých tých voľných zavše aj šestnásť hodín. Je stará, o chvíľu zomrie, vlastne už zomrela, keby tu boli všetci tí, čo už zomreli, spomenula si na všetkých príbuzných a usmiala sa, ako keby spoločne a slobodne, hoci väčšia časť ich spoločne zdieľaného života sa odohrávala pred osemdesiatym deviatym, slobodne teda vraví, rozvíjali niť nejakej peknej idey, každý niečím prispel. Bola malé dievčatko, ako keby stála bokom, myslela si vtedy, že sa dožije najmenej dvesto rokov, podobne ako jej príbuzní. Záhradou sa každú noc potulovali stromy. Tie jej šli zavše navštíviť susedné záhrady, alebo sami privítali hostí. Keď zafúkal vietor, rozvoňali sa brezy, ale aj akási hniloba, ktorá neprekáža nosu, lebo si na ňu za dvadsať či tridsať rokov zvykol. Tu si povedala: Hej, prestala som fajčiť a piť, zdravo žijem, a čo? Som tu sama, som zbytočná rovnako ako predtým. Len je všetko ešte

„Z tohto stromu už my jesť nebudeme,“ povie jej Jano Fiala, ktorý príde ovocné stromy začiatkom jari ostrihať. „Nevadí,“ odpovie mlčky Janovi a ovíja okolo kmienka synovu podkolienku. „V očiach iných stromov, ktoré nenosia ponožky, vyzerám teraz ako kokot...“ povie strom mlčky. „Nevyzeráš,“ odpovie ona, ale nahlas. „Už nebehaj, sústreď sa.“ Na jeseň strom opadáva. Niektoré listy stratí skôr, iné držia, iba sa zakývu vo vetre, zašumia. Strom začal rozprávať. Dožije. Už teraz je akousi čudnou existenciou v ponožkách, unikajúcou konfliktom života, spoliehajúcou sa na nejaké hádam psychotické čary a cvičenia, ktoré by ju vyradili z citlivosti na tento živý svet.

121

neznesiteľnejšie, zizinike zizinike, a možno, keď to prestane byť neznesiteľné, zomriem. A čo sa stane? Prídem za všetkými do neba? Privítajú ma tam? Ak sa o vás neobtrie v mladosti nejaký poriadny muž, o ktorého sa dá oprieť, takého má, stal sa jej osudom napriek zvadám a nedorozumeniam, napriek tomu, že vyzerá celkom inak, ako by si ho predstavovala, keby si ho predstavovala, ste stratené, dámy, rovnako ako vaše životy. Jej strom na jar zakvitne. Prinesie starý vinohradnícky agátový štek a pritlčie ho, aby strom rástol rovno, priviaže štek aj kmeň ponožkou. Jednou pod korunu a druhú priviaže úplne naspodku. Strom sa novému odevu zaraduje. Poďakuje sa.

Delevar a Izabela

122

Hej, mám záhradu. Starám sa o ňu celkom po svojom, polovicu nechávam na pána Boha, zvyšok je na mne. On nepleje, nekope, ale polieva a používa iné páky. Keď poliať zabudne, lejem vodu ja. Babi Jolanka mala tiež záhradu. Ráno čo ráno vstala, šla do záhrady, porobila, čo stihla, a šla do roboty. Najskôr na vlak, a vlakom do roboty. Keď prišla z práce, prezliekla sa a hajde do záhona s motykou a vŕtala sa v zemi do večera. Medzitým večere, deti, prázdniny, obedy, záhradka ako dva lusky. Ráno záhrada, večer záhrada. Medzitým hory roboty. Aj jej pomáhal Boh. Chodili sme predávať na trh ríbezle, marhule, uhorky, pri záhradnej cestičke rástol hrášok a fazuľa. Na začiatku záhrady po pravej strane bola hruška, o kúsok ďalej pri sude s dažďovou vodou ringlota a konča záhrady obrovská krásna marhuľa. Po pravej strane rástli jablone. A broskyňa pri studni mávala broskyne, ktoré nám všetci závideli a hruška magdalénka pred domom

Poznala som tú záhradu odmalička, možno som sa v nej naučila chodiť a dlho som bola menšia ako niektoré kvety. Voňala mi pažítka a takmer všetko sa v tej našej záhrade dalo zjesť, len niektoré kvety, trebárs turecké klinčeky, mi nechutili. Vedela som, ako sa v nej menia vône podľa toho, čo kde rástlo. Delevar a Izabela, najvoňavejšie hrozná, aké som jedla, kosatce, marhule, ríbezle, červené voňajú trochu inak ako čierne, povedzme že ríbedobre, slivy inak ako ringloty, aj jednotlivé jabĺčka voňajú inak, veď aj inak vyzerajú. A všetky majú pekné mená – Reneta aj Jonatánka... Opísala som tú záhradu tisíckrát, miliónkrát sa mi o nej snívalo, spomínam si na ňu ako na rajskú záhradu, z ktorej ma vyhnala dospelosť a povedzme isté okolnosti. Všetci sme boli živí, niektorí mladí, iní starí, postele plné rozprávok, pivnica plná vína, špajza plná zavarenín, záhrada plná kvetov, ovocia a zeleniny, hrušky magdalénky padali na chodník, okolo chodili vlaky, hrnce, taniere a poháre cinkali, stôl sa kýval, bránka vŕzgala, z pradedovho štokerlíka odpadávala jedna noha, na oknách svietili poháre s kvasenými uhorkami ako lampy, na studni prvé jahody a maliny, v dome kopec slov a pesničiek, za komínom kocúr a nad komínom slnko, no a nad tým všetkým dobrotivý Boh!

123

striasala hrušky pre všetkých pocestných, ktorí šli okolo, lebo vtedy sa okoloidúci po ovocie zohýnali. Ale mali sme aj tamarišku, aj ruže, aj floxy a iné kvety. V lete sa na slnku sušila cibuľa, cesnak aj mak, našli sme si v záhrade prvú kukuricu, polievky sme varili len z našej zeleniny. Milovaná voňavá záhrada, v ktorej sa vôňa kôpru miešala so sladkastou vôňou floxov. Množina, v ktorej sa sčitovali hrušky s jablkami...

Ešte donedávna som si myslela, že bohviečo by som dala za to, keby som sa do tej záhrady mohla aspoň raz dostať a ešte raz pozrieť. Pán domu postavil okolo múr. Len okná domu pozerajú stále rovnako na ulicu. Pravdaže, optika je nová, rámy vymenili. Hruška magdalénka uletela aj s včelami do neba. Len vlaky a škarpa sa nezmenili. Všetko už inak vonia.

124

Po rokoch je však brána otvorená a do dvora vidno. V krku mám hrču, chcela by som nazrieť do kuchyne aj do izieb, vidieť záhradu, či som si jej krásu trochu nevymyslela, pýtam sa, či môžem vojsť, že sme tu kedysi bývali a boli šťastní. A tak nás aj s chorou Lenou vpustia dnu a vedú do kuchyne, z ktorej je hala, všetko je moderné, z dvoch izieb tri, aj sprchovací kút, ale pozrime sa... Majiteľ zabúda, kto som, odrazu sa mi chce pochváliť, klope na stenu, ukazuje dlážky, kachličky, kabrince, vedie ma do komory, z ktorej schádzame do pivnice, a tam bar s barovými stoličkami a svetlami ako na diskotéke, v záhrade bazén, trávnik a ďalšia budova, tam je syn, chce mi ukázať, ako býva ten, viem, že chce, aby som ho pochválila, ako pekne si to svojpomocne prerobili, ako sa narobili a aké to majú honosné, čisté a krásne. Pokúšam sa hovoriť, a tak sa pýtam aspoň na stromy. Uleteli všetky. Vlastne aj s domom. „Pravdaže, ste robotný človek,“ vraví Lena, aj ona si predsa musí pamätať.

125

Maršal Malinovskij

Modra bola oslobodená prvého apríla 1945. Vence sa kládli pri dome Alexandra Jaromíra Kraica, v ktorom mal štáb generál Malinovskij. Beta mu zašívala nohavice. Prišli po ňu na Dubovú vojenským autom. Nik im nerozumel, hľadali istú Betu, krajčírku. Musela nastúpiť do vojenského auta a odviezli ju dolu do Modry. Všetci sa o ňu báli, mysleli si, už je tam, naša Alžbeta. Priviezli ju do domu Alexandra Jaromíra Kraica, prvého kronikára mesta Modra, a tam bolo veselo. Pilo sa, tvrdé aj víno, hodovalo, veselé spotené kurviščá až hen z Bratislavy, a maršal Malinovskij v roztrhaných galotách. Beta mu ich pekne zašila a odviezli ju domov.

Zizinike zizinike

126

Na nádvorí hudobnej školy bývala školníčka Irenka. Zbiehali sa tam všetky mačky zo širokého okolia a učitelia hudobnej školy na čele s pánom riaditeľom do nich cez hodiny strieľali z praku. Keď Irenka umrela, nemohli ju vyniesť z hudobnej školy, taká bola ťažká. Museli tým nosičom pomáhať Vincent aj s pánom riaditeľom. Jeden kráčal z ľavej strany a druhý z pravej, každý si prehodil cez plecia jeden jej prsník a dôstojne kráčali dolu schodmi a neskôr aj lipovou alejou na modranský cintorín s tými prsníkmi prehodenými cez plece, a prišli jej na pohreb všetky modranské mačky a kocúry, kráčali lipovou alejou, mačky a kocúry, domáce, exotické, perzské dlhosrsté, britské, siamské, ruské modré, európske, americké krátkosrsté, bengálske, turecké, mainské mývalie, kartúzske, nórske lesné, abesínske, birmy aj ragdolly, aj obyčajné vydrbance modranské, za nimi kráčali smutné blchy a srpice.

Keď Lena zomrela, zdedila som po nej šaty. Privliekla som ich domov v dvoch čiernych igelitových vreciach. Niektoré mi sadli ako uliate, zaskočilo ma, ako som začala svoje mŕtve tety – Lenu, Betu, Ilku alebo aj Olinu – pripomínať. Vždy som si v nich uvedomila, ako starnem, a nasrala som sa. Veci som nahádzala nazad do mecha a mech fukla pod schody. Muž začal chodiť do roboty peši. Peši do Šenkvíc na vlakovú stanicu a odtiaľ vlakom do Bratislavy. Často som mu závidela, ako sa na svoje ranné či popoludňajšie vychádzky teší. Ja cvičím jogu, plávam, fučím, obchádzam zrkadlá, a keď nemusím, nepozerám do nich. Pod schodami dva čierne mechy Leniných zvrškov ako rakvy. Neteším sa na nič. Svet, do ktorého som patrila, sa minul, nie je.

127

Klimaktérium

V jeden deň muž príde z roboty a na sebe má Lenino tričko. Potom si kúpi v kultúrnom dome vo výpredaji nepodarkov z Partizánskeho dvojo topánok – jedny doktorské a druhé ortopedické, oboje vyzerajú ako pre koňa alebo ako protézy pre ľudí bez nôh, napodobeniny nôh či topánok. Muž poskakuje v kuchyni a raduje sa ako žrebec. Ja si kúpim šaty drahé ako fras, na druhý deň sa im neteším. Hocikedy po ceste do práce sa zamyslí a zablúdi. Raz sa takmer utopí v akýchsi močarinách, hádže pred sebou trsy suchej trávy, ktoré šklbe. Potom sa prevezie. Raz do Cífera, inokedy do Trnavy. Nevadí mu, že sa previezol. Sadne si do staničnej reštaurácie a objedná si pivo. Číta si, usmieva sa.

128

Nikdy neviem, kedy pôjde autobus z Pezinka do Modry. Vybehnem z práce a potom stojím s rodákmi na zastávke. Hromžím len na slnko. Doma mi muž ukazuje fotografie. Mušky, chrobáčiky, lienky, pavučiny, trsy trávy, suché hnedé drny, popukaná zem, bariny, mravec na steble, lúka, ale veď toto všetko som ja, toto je môj svet! Uvedomím si, ako mi takéto zážitky nechýbajú, a v zrkadle zazriem ostrú vrásku smerujúcu od kútikov úst ku brade. V noci ma budia zvuky na povale. Možno Zmizla ide na prietrtky. Alebo plch vlieza do starého zimníka a ide rajzovať. Meriam si tlak. Na displeji aj na jazyku smrť. Ráno muž odchádza. Keď si všimnem, že má na sebe Lenine nohavice, rozčúlim sa. Muž sa smeje. Po prechode by to nešlo, babko? Išlo, dzedko, išlo!

Vletím do kuchyne. Aj syn polohlasne vysloví nejakú nevinnú poznámku so smutným prídychom, ako vraví milá Renáta Deák, prekladateľka. Trhnem dverami chladničky, v nej dve škatuľové mlieka, jedno zaraz drbnem o zem, druhé mliagam ako cecok, aby som z neho to mlieko vytlačila, frcne mi do oka, do riti!, hodím ho na zem a skáčem po oboch, zbadám vo dverách chladničky vajcia a po jednom ich hádžem na zem, šmarím jedno, druhé, tretie, vajíčka, puf, puk, puf, muž pozerá, ako sa zvŕtam a prešľapujem v praženici, kuchyňa zaplavená mliekom a vajcami, otvorím kredenc, zospodu päsťou tlčiem do police s riadom, napokon polica povolí a aj s riadom jebne na zem. Tak. Tričko mu trčí z nohavíc. Všetko na ňom je smiešne a veselé, gesto, grimasa, cit, čapla som do prechodu ako do nejakej odpornej sivej rôsolovitej čvachtanice. Do praženice zo záprdkov, prechádzam do mínusu, na cintorín sa sťahujem. O svet, v ktorom je či bola šťastná, už tento svet nemá záujem, o dve chvíle umrie, ale čo je horšie, tento svet ju prestáva zaujímať, nelícujú spolu tieto dva svety, hoci v skutočnosti ide o jeden. Pozbieram črepy, všetko umyjem, osprchujem, nakrémujem a namaľujem sa. Čím som staršia, tým menej ma zaujímajú cudzí ľudia. Hádam iba to má spoločné mladosť so starobou. Mladých však nezaujíma nič.

129

Každú noc zomieram. Raz si predstavujem, ako sa zobudím v rakve pod zemou, inokedy oheň v kremačnej peci. Padajú mi vlasy. Na joge pri relaxačnom dýchaní si predstavujem, ako sa prepadávam, prepadávam...

A inak, veľmi niet o čo stáť. Takmer všetko je aj tak hnusné. Človek vymyslí všelijaké zjednodušené riešenia, aby si nekomplikoval život, a zaprasí nimi všetko okolo seba. Potom sedí medzi chamrachúrami a uvažuje o somarinách. D. H. Thoreau píše o Číňanovi, ktorý tisíc rokov vylepšoval palicu. Ani umrieť nemohol, lebo nebola dokonalá. Čo odo mňa Boh chce?

130

Kedysi som mala pocit, že Boh stojí aj kráča vedľa mňa. Čakával ma pred školou, pridal sa ku mne veselý po prednáške na chodbe, alebo mi našepkával. Preperiem šaty od mlieka a vajíčok, vystriem ich na terasu. Keby som neprestala fajčiť, zapálila by som si. Do šiat fúkne vietor. Visia tam ako nejaká zvlečená koža. A hoci ja, naďalej živá, kráčam v ústrety smrti, šaty sa mykajú na šnúre, mimochodom, známy námet – obesila som sa!

131

Generálúv melšpajz

Majster tesár sa utne, ba aj kôň potkne, hoci má štyri nohy, tak aj náš Imre... A teraz mu chudáčiskovi vietor listuje v pornografických časopisoch na hrobe. Lasička vo vinici, Ge-ne-rá-lúv-melšpajz... Mámá, čo je to generálúv melšpajz? „Zapálime sviečky a v reštaurácii u Sanyiho si niečo dobré dáme.“

Premeny našich ilúzií

132

Lietam nad strechami ako dáky modrý vták ponad dyňové pole, práve kvitne, žlté dyňové kvety podobné ľaliám sa hýbu pod nápormi južného vetra. Otvorí sa predo mnou pekný výhľad, vidím dedinu, za dedinou cesta, frndžia po nej autá. Tam je náš dom, pomyslím si... Ale, kde je sever? Pozerám, a tu v Lintave krokuje dedo Alexin svoj tál. Nájde označený strom, strom padne, lesom zašumí. Je tu krásne a smutno. Také sú všetky prechádzky. Zosadnem, stále som vták, ale palicou búcham po hrubých bukoch, ktoré zunia ako zvony. Načo to všetko rozprávam, maľujem ako svätý obrázok? Moje ruky pracujú rýchle, ale na plátne pribúda roboty pomaly – aspoň taký dojem vzniká, keď sa pozorujem.

Predstavujem si, že čitateľ si predstaví, kde mám v tejto chvíli granáty, ostré granáty, výstroj by mal byť súčasťou napätia textu. Aké je to napísané všetko inakšie, normálne. Počas písania sa mi zdá, že sa niečomu venujem málo a niečomu príliš veľa. Pristihla som sa, že teraz často niektoré drobnosti hovorím, ale nie tak, ako sa stali, používam svoju, zredigovanú napísanú formu. Ale čo sa vlastne stalo a kde? Cítim kontinuitu medzi tým, čo sa povie, napíše, chcem sem vniesť iný hlas... Emil Majnhold spolusediacej v autobuse: „Budete vystupovať?“ „Ešte nie.“ „Tak musíte ťahať ako kôň, aby som ja mohol vystúpiť ako dáma!“ Som šťastná, keď môžem ľudí rozveseliť, zohriať. Izbička s Lojzovým klarinetom. Na klarinete hrá aj moja sestra. Spolu sme s Vincentom. On na horne, ja na trúbke a ona na klarinete. Aj nás tak volal. Klarinet a trubela. Aj Alexin bol klarinetista. Celý život hrával. Dobrý večer, Vincente, zdravím ťa vo svojom molovom brlôžku... Molový akože v mol tónine, a nie zamolenom.

133

Nepráš, stará... ešte raz, od rána varím. Postavila som variť slepačiu polievku. Nešla som do kostola. Bola som večer a nejako mi je zimomrivo. Zamrzli chodníky, kĺže sa. V krčme vedľa nás ešte vyhrávajú... jeboni! Zrazu zahrá vietor na šparine v okne. Klarinet, pomyslím si.

„Každý človek umret mosí, len Šikula zostane,“ spieval nám namiesto uspávanky Vincent a Jarovi, Jurovi a Elenke teta Beta, Bašovi, Jurovi, Bystríkovi a Cyrilovi Lojzo, Olinke, Lydke a Zuzke Ila, Martinovi, Broni a Lule Karol, Olinke a Jurkovi Olina, Steline Vilo, Andrejke, Henuši a Nataši Anička, Šaňovi, Jurovi, Jožovi, Mišovi, Marekovi a Jakubovi Šaňo, Judite, Lesanke, Bronke a Vovovi Magdaléna a Gregorovi, Ľudmilke a Šimonovi Grétka. Len Jožo nemal komu spievať, a ako pekne by to bol vedel! *** Klarinetisti zvyčajne vedia aj na saxík. Saxofón vymyslel holanďan Saks! Videli sme ho s mamou v múzeu v Oxforde. Ten jeho. Saksov.

134

Vincent mal päť bratov... Lojza – klarinet, Karola – hoboj, Vila – lesný roh, Šaňa – trúbka a Joža – kosák, lebo padol z povaly a chodil do lesa robiť, najčastejšie vyžínať. Koktal, a keď spieval, nekoktal a spieval. Po dvore vláčil kýble so žrádlom pre svine, kŕmil sliepky a hovoril im pipipipipi... Koktal! Babka ho hocikedy kopla do zadku. Neoženil sa. Keď babka umrela, plakával za ňou. Teraz leží s tatom a mamou v hrobe. Cez chodník leží Vincent, skraja cintorína Beta a Lojzo, dolu Šaňo... Bolia ma nohy. Zovriem päste, bolia aj ruky. Postavím sa, láme ma v krížoch. Ešte nie je koniec, modrý vták musí preletieť ponad úliky dávnych včiel, čo zunia ako zvon, a prázdno v nich je jemnulinké ako krídla molí, alebo to, čo chcem namaľovať... Každý človek umret mosí, len Šikula zostane!

Celým mojím životom ma sprevádza jedna rodina. Nenápadne sa v ňom vyskytla a ovplyvňuje či ovplyvňovala mnohé veci, ktoré robím, alebo ktoré som robil. Traja bratia K, L a V to všetko začali. V bol spisovateľ a do značnej miery podnietil moju lásku ku knihám. K som vnímal ako človeka, ktorý sa za svojho života stal legendou. Regionálnou, ale legendou. Vďaka hudbe. Bol to najlepší kapelník v banskobystrickom, ale i priľahlých okresoch. Síce dychovkár, ale aj tak ma fascinovalo to, že niekto dokáže hudbou takto žiť. A tretí z nich L sa ma dokonca snažil naučiť hrať na klarinet. Robil to veľmi zaujímavým spôsobom. Nadával mi pritom s takou razanciou, že slabšie povahy by skákali z okna ľudovej školy umenia. Mne sa to páčilo. Tie nadávky boli také originálne, že som často naschvál zahral falošne, len aby som počul: „Ty lalo sprostý, hráš, ako keď sere a maluje...“ L mal syna C. S ním som chodil od jaslí po osmičku. Boli sme dobrí kamoši a raz sme u nich v obývačke

135

K-L

136

brnkali na klavíri. Zrazu sa ozval čudný zvuk. Kladivká neudierali do klavírových strún, ale do niečoho zvláštneho... rozhodli sme sa to preskúmať. S námahou sme nadvihli ťažké krídlo a našli sme tam starú mapu, v ktorej bola zabalená fľaša. Schoval si ju tam L pred svojou ženou. Boli sme vo veku, keď nám boli fľaše alkoholu cudzie, ale mapa nás zaujala. Rozbalili sme ju, C vrazil ukazovák na jedno miesto a prečítal Baile Átha Cliath. Na ten jeho kostnatý prst som si po rokoch spomenul, keď som sa rozhodoval, kam sa na pár týždňov poberiem do sveta. Nakoniec som tam zostal pekných pár rokov. C mal brata Ď. S tým som v časoch, keď nás už fľaše alkoholu zaujímali viac ako mapy, prežil také bohémske výjazdy, že by sa za ne nemusel červenať ani Bukowski and company. K, L a V už zomreli. C a Ď sa vytratili z môjho života, tak ako je to úplne bežné. Vietor nás odvial rôznymi smermi.

Lena prišla k Jarovmu bratovi Jurovi o piatej ráno a podáva mu oné. „Čo je to?“ „Šak sukne, ty chuj!“ „A čo ja s nimi jako?“ „Šak neviem, ja ich už nosiť nebudem, lebo umrem.“ „A ja ich mám nosiť?“ Zobral Juro sukne, položil ich do kolísky a hinči hinči kolibičinči, ale jak kuká, tak kuká, z tých sukien už nič nebude, ani nevyrastie. Tak zareagoval ako zareagoval. Aj mu bolo ľúto, že neni Škót a že si tú károvanú nemôže nechať. Najskôr mu napadlo, že ich vezme niekomu do Bratislavy, ale potom sa mu zazdalo, že rovnakého Škóta ako v Bratislave nájde aj v Modre. Odniesol ich teda Verone.

137

Škótske káro – Juro – portrét s pozadím

A ešte, že sa spuscí aj hore kopcom, povedal ten Juro. U nás doma sa všetci hore aj dolu kopcom spúšťajú, aj hole aj doru, pozná ich stopy, občas na ne natrafí a dávno vie, že písmo vynašli čitatelia ľudských, zvieracích a vtáčích stôp, prvé aj posledné sú niečie, naše stopy. A inokedy, že reverenda je na to, aby si ňou utrel chodník tým, čo pôjdu za tebou. A že keď vylezieš na kostolnú vežu a hodíš z nej duchnu, pierka, čo vysypeš, už nepozbieraš. Tak je to s tým, čo sa hovorí...

138

*** Vieš, mladému orechu musíš vyzliecť tú priesvitnú bielu košuľku. Najlepší je mu v spodnom prádelku, v tej bielej... Takto sa robia klobásky: štyri a pol kila pliecka, štyri a pol stehna, štyri a pol bôčika, kilo hovädzieho alebo diviny, 20 deka soli, 20 deka sladkej papriky, jeden balíček štipľavej, jeden korenia, balíček rasce, cesnak – -dva až sedem strúčikov. Také mala stehná, len škoda, že neboli údené...

139

Sanyi, Imre a sumec

Harcsapaprikás, hallottam hírét, de nem vagyok paprikásos, feltéve, ha most mindenki a tejfölözött pörköltre gondol. Pörköltbe keverve nem látok mást a tejfölben, mint a lényeget, az éleket, a karaktert és harmóniákat elfedő dunyhát. A harcsapaprikás (de akár a borjúpaprikás is) túrós csuszával csakis tévedés lehetett, zavaró szóismétlés a tányéron. Harcsapörkölt túróscsuszával, és rögtön megtalálja a friss tejföl a csípős paprikát, a pörc a halat, a tészta a bő, füstölt szalonnától illatos szaftot. Kész feng shui, ahogy leírom, ég tőle a pofám.

• 1/2 kg nyúzott harcsafilé, 2×2 centiméteres kockákra vágva • egy közepes fej vöröshagyma apróra vágva • 10 dkg füstölt szalonna fél centis kockákra vágva • egy evőkanál kiváló minőségű édes paprika • egy teáskanál kiváló minőségű csípős paprika • só, bors, egy kis csokor friss kakukkfű (opcionális)

140

A halpörkölteknél nem pörgök a hús hagymamentes körbepirításán, mire megpirítanám, megfő. A kiolvasztott szalonnán üvegesre párolom a hagymát, átforgatom rajta a halat, paprikázom, borsozom, sózom, mellé rakom a zöldfűszert és alacsony lángon, fedő alatt 15 perc alatt puhára párolom. Nem kevergetem, mert összetörik. Túrós csuszával, vagy simán kenyérrel. Olvasni afrikai harcsáról, sőt, paprikás és pörkölt receptek büszkén tolják ezt az alapanyagot. Az afrikai harcsát a hosszútávú halgazdálkodásról, és minőségi gasztronómiáról kevésbé ismert előző rendszerben hozták be a nyolcvanas években. Mivel afrikai, ezért nem őshonos, elbaszott egy magyar narancs, úgy ahogy van. Amit tud, az a gyors növekedés, boldogan megzabál mindent, és jól bírja a tömeges tartást, a halak ipari sertése. Húsa gyenge minőségű, íze semmi, pláne az európai harcsához mérve. Készítettek már pörköltet harcsából?

141

Tón

Bola hora, v hore skala, pod skalou jedlička... Tak je napísané... A bol raz jeden drevorubač a volal sa Alexin. S Ludvikou mali dvanásť detí, šesť chlapcov a šesť dievčat. Postupne všetci z domu poodchádzali. Prvý odišiel Lojzo, vyhrával potom na klarinete ďaleko až v Podbrezovej. Raz prišiel za Vincentom do Hamrštílu a dlho do noci sa zhovárali. „Hudba je veľmi krásna vec,“ povedal mu pred spaním. Z domu odišli aj tato Vinco a Vilo pod pazuchou s hornami...

Najdlhšie doma zostal Šaňo. Len tak, v košeli, trochu rozkročený v prednej izbe cvičil na trúbke, vydržiaval tóny. Vincent vždy vravel, že Šaňo je nielen usilovný, on cvičí na trúbke rád. A aký pekný má tón. Neskôr ich vietor zavial aj s Vilom do opavského divadla a Šaňa ešte neskôr aj do Modry na pedagogickú školu. Najjemnejší a najveselší zo všetkých profesorov. Všetci vedeli hrať na hudobných nástrojoch, vedeli však aj žiť, ba trochu sa aj so životom pohrávať! V širšom aj ďalekom okolí si na nich všetkých ľudia musia pamätať. Hrávali na koncertoch v divadle, ale aj v dychovkách, na pohreboch, po svadbách, ľuďom pre radosť, a popritom boli vynikajúci rozprávači.

142

Aj Vinco hocikedy vydržiaval tóny. V Hamrštíle, hore nad Modrou, okolo voňali vinohrady. Inokedy si v Bratislave zahral na klavíri z katolíckeho kancionálu. Len si to s tým učením asi rozmyslel. Potom po Dubovej chodil už len Šaňo. Všade sa zastavil na kus reči. Naposledy si chcel požičať Vincov katolícky kancionál. Vždy sa rozvravel o svojich šiestich synoch, o Milke, o dokončenej knižke, ktorá čaká na vydavateľa, o Vincovej Elenke, čo začala hrať v dychovke, aký má pekný tón, o hudbe a hudbe a nátrubkoch, a znovu o poviedkach. Vieš, musíš cvičiť. Každý tón je v hudbe dôležitý. No nielen v hudbe, rozumieš mi? Niekedy napríklad môže byť taká skladba, že v nej máš zahrať len jeden jediný tón. Na tom jednom tóne môže byť tá skladbička postavená! Sú také skladby, hovoril Šaňo, ja som hrával veľa, aj v divadle, aj po dychovkách! Možno, že na to si na svete, aby si ten svoj tón pekne zahral. A keď ho zahráš falošne, pokazíš nielen skladbu, ale akoby si si celý život zbabral!

Šaňo, včera sme sa s mamou vozili po Dubovej. Všade vonia lipa a ruže, kvitnú klinčeky svätodušky. Je tu pekne. Pozdravili sme aj tvojho suseda svätého Urbana. Ja by som len chcela povedať, že ten náš jemný, veselý a robotný Šaňo, tato šiestich synov, bol vážny a zbožný človek, že ten tón nezbabral. Dubovskú ílovitú zem Dubovania volajú slín, a možno je s nami trochu cez babku Slintákovú rodina! Nohy a zem sú predsa rodina, vravieval istý básnik Andrej!

143

Napokon mi tuším Šaňo povedal čosi, čo mi Vincent povedať nestihol. Verona, ja som stará vojna, ale keď počujem Tebe žijem, Ježiš môj, tebe Kriste umieram, smrti sa nebojím, naopak, chce sa mi zomrieť, Verona, teším sa... Lebo tak to je.

Ešte o tej láske

144

Čo je modrý vták? A ako veľmi sa dá ľúbiť? Na cudzích ľudí používať iné metre ako na vlastných, lebo bližšia je košeľa ako kabát? A ako veľmi nás má rád Boh? Sme si všetci pred ním rovní? Alebo rovnejší sú rovnejší? Je to, čo cíti človek trebárs k psíkovi, tá istá láska, ako cíti k deťom, k mame alebo milému? A k Bohu? Môže sa niekto zamilovať trebárs do lúky? Do stromu, ktorý obracia vietor? Do jablka? Do obrazu? Do básne? Do toho, ako uvažuje spisovateľ, ktorý ani nežije? Sto frajerov, jeden muž. Druhý raz sa nám inak podlamujú kolená ako prvý? A čo potom ten muž? Hovorila som raz malému synovi, aby sa slušne správal na návšteve, aby nevykrikoval, a on ma utešil: – Ale mama, veď mňa má každý rád! Pocit taký dôležitý pre detstvo, krpatý človek „drzačí“, a na otázku, ako povieš, keď ti niekto niečo dobré dá, odpovie, že stačí! Detstvo je a láska k nemu patrí ako to dobré, ktorého ľuďom nestačí!

A potom narastieme a zrazu sa nám máli. Aj dobrého, aj lásky, ešte aj na Boha šomreme, že aký svet to pre nás pripravil! A že keby naozaj bol, tak by predsa urobil toto alebo hento. Ešte dobre, že my nie sme on! Alebo dobre, trochu sme všetci On.

Vyzliekli si šaty, aby sa im ľahšie hádzali kamene do svätého Štefana. Báli sa, že im ich zatiaľ niekto ukradne, preto ich nechali strážiť Šavlovi z Tarzu a dávali Štefanovi hlava-nehlava! Nič sa nestalo, povedal svätý Štefan, ale my vieme, „stalo sa“! Neskoršia zmena Šavla na Pavla, mučeníka, mohla byť odpustením, ale aj trestom, v oboch prípadoch s odvolávkou na jeho život. Nie je les bez šelestov, píše sa v inej básni. Pavol sa zmenil, ľudia sa predsa menia a môžu zmeniť, vždy je čas, hoci sa hovorí, že z vlka sa jahňa nikdy nestalo. Jahňa nie, ale verný a dobrý pes hej! V tomto šelestiacom lese, vo svete, ktorý dnes má šelest na srdci aj na jazyku, je stretnutie s textom o umučení svätého Štefana nádejou na zmenu, ktorá nemusí prísť hneď, dokonca ani mať podobu, akú si myslíme, že by mala či mohla mať, niečo treba nechať aj na pána Boha, načúvať šelestom, vlkom, vtákom, aj psom, nič v zlom, človek je niekedy riadny zver!

145

A iný príbeh, znovu o Bohu...

Po trnavskej rovine sa pohybuje vlak

146

Prvý Petrov list − 1 Pt 1, 17 – 21. Vykúpení ste drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. Milovaní, keď ako Otca vzývate toho, ktorý súdi bez nadŕžania osobám, každého podľa jeho skutkov, žite v bázni v čase svojho pobytu na zemi. Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám, čo skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu, aby sa vaša viera a nádej upínali na Boha. „Zdá sa mi, že ste všetci šťastní, akiste aj múdri! Nie však aj dosť slušní. Akiste niet času v radostnom malomeštiactve, ktoré blčí zo sprostých kotŕb a hučí aj v škole!“ napísal raz Vincent dcére.

Po rokoch sa dcére však zdá, že list jej, ako mnohé listy predtým a aj potom, napísala jeho druhá manželka, nenašla v nich žiadnu lásku. Písala ich, kým Vincent striehol z kopca na modranské striešky a trpezlivo ako strážny čakal, kým dcéra pribehne a mame odtrhne povedzme kosatec, bol rád, že sa svet kvôli hlupákom naučil aj kýchať a kvetiny kosatce volať, aj irisy, líšiť ich, lebo ani ľalie – nie sú všetky ľalie – keby boli, preboha! ***

Ošetrila som stromčeky, všetky odreninky ponatierala ako boľačky štepárskym voskom. Okolo každého stromčeka som ako on urobila záhradku z palíc, nerád ich omotával papiermi alebo slamou, lebo pod papiermi a slamou sa vraj držia všelijaké húsenice a vošky. Záhrada vyzerá po každej práci lepšie a lepšie, myslím, že dnes by takéto prostredie každý pochválil. Pravdaže, Vincent mal iný akčný rádius, svoju záhradu mal na kopci, inak veci vidíš z kopca, ako keď sa krčíš pod ním a zavadzia ti vo výhľade. Veru, výhodou je, ak váš dom stojí na kopci. Bývať niekde na rovine a byť ohradený záhradou a lesom, pravdaže, to ešte nemusí byť nijakým potešením. Výhľad z kopca sa nedá zaplatiť. Vidno vŕšky, cesty, chodníky, vinice, mesto a za mestom rovinu, šúr, dediny, majery, všetko, ešte aj železnicu. Možno sa práve po nej pohybuje vlak.

147

Blk možno nájsť všade, Vincente, najmä takto na jar!

„Nemusel by som tým smerom ani pozerať,“ vravieval, „o vlaku by som aj tak vedel, lebo na chalupe sa začali chvieť okná. Vy by ste ten zvuk nezachytili, ale ja hej. Mesto je k železnici bližšie a jeho obyvatelia si v tejto chvíli na vlak ani nespomenú. Všade navôkol je ticho, po trnavskej rovine sa pohybuje vlak.“ „Aby sa nezbláznil hasič, čiže požiarnik a ustriehol pastierku, ako zle chráni stádo,“ píše nasrdený Vincent alebo jeho manželka, „spomedzi bláznov, vždy bol niekto prorokom, i Mojžiš musel vrhať za ohňovým krokom a krom Božiu mannu i vodu. Najmä mannu i vodu!“ ***

148

Ale čas beží, znovu je jar a znovu prišla kukučka a kuká a kuká a kuká, žaba na priedomí jej kontruje. V noci naťahuje krk slávik, ráno drdlú drozdy, hurtujú hrdlice, bažanty vrieskajú, jódluje to tu. Usmievam sa. Keby som bola čerstvo zamilovaná, ešte inak by som tomu rozumela. Navrávačky. Ako nám tá láska rozväzuje jazyky a stáva sa rozprávkovým sústom, po ktorom v rozprávke všetci rozumejú reči vtákov aj stromov. Nielen jazyky, a nielen v rozprávke! Je zmyslom života, mení ho zo starej herky na tátoša, všedné dni krášli, strniská mení na zlaté hory a všetok čas tu, je z lásky dar. Macocha, ktorá ma nemala rada, bola na tom horšie ako ja, keď som mala rada tatka aj ju. „Keď má človek rád, je to akoby sa v ňom usídlil nejaký cudzinec, ktorý veselo rozdáva, čo nie je jeho. Ako sa má nahrádzať to, čo sa takto vydáva? Darované sa rozdať nedá, preto sa ani žiadne nadanie nedá rozdať, rozdávať možno len to, čo nám patrí od cudzích. Tak súvisí láska s prácou.“

Keď niekto vraví, aký je čas drahý, ako ním nesmie mrhať a plytvať, vždy sa čudujem. Nik nám ho predsa nepredal, naopak, je ho dosť, ba keby sme polovicu z toho, čo robíme, nerobili, nik si to nevšimne ako Modrania šenkvický vlak. Bez lásky je všetok čas tu mrhaním času a urážaním večnosti, ktorú Peter pekne a presne nazýva vopred vyhliadnutým Baránkom! A láska nežije z lásky, ale z nášho rastu. Iný mačací život našich všedných zážitkov. Prečo bojuje s rozumom a rozum s ňou? Lebo sú odkázané na ten istý zdroj...

149

Sme zvyknutí, že do očí nám vstupuje svet, ale keď ľúbime, nám z nich čosi vystupuje. Ja viem, vidíme aj tak, ale je to skôr lúčenie ako vítanie. Vnímanie je založené na upustení od presnosti, myslenie je pohyb približného?

Kríže

150 Rozhodla som sa, že začnem nový život. Zhnusila som sa sama sebe. Jediné, čo cítim, je zlosť. Na svet, na seba, ba zdá sa mi, že všetky nešťastia tohto sveta sa ma až bolestne dotýkajú a padajú mi na hlavu. Prestanem piť, jesť, budem športovať, odídem z práce, ktorá ma napĺňa čoraz menej a menej, budem hovoriť ľuďom okolo seba pravdu, nie iba takú polovičatú, zabalenú do všelijakých lží ako do perinky. Muž šramoce v kuchyni, ide si po víno k Janovi do Vinosadov. Pôjdem s ním, hneď svoje rozhodnutie abstinovať navždy vyskúšam a pôjdem s ním. Vo Vinosadoch je vždy pekne. Poznám záhradu, pivnicu, dom s čiernou kuchyňou, všetko u Fialovcov mi pripomína otca.

„Čo to je?“ opýtal sa raz Vincent. „To sú tí, čo umreli. Pili na sekeru. Čárka, liter!“ „Keď zaplatia, preškrtneš?“ „Čoby, nepreškrtnem, tí neplatia, placiči sú zetretí, títo umreli, tak sem to preškrtel a nehal.“ „Henten jak sa nadájal, a už je tam.“ „Nepreškrtnutí ešče žijú, to sú len tí čárky.“ „Toto je kto?“ „Sused odnaproci, moj procivník, zrazilo ho auto.“ „Jano, šak to sú tvoje dobré skutky! A ja, procivník, som kde?“ „Ty si tu neni, šak placíš.“ „Tak dnes nezaplacím, nech som tam s kamarátmi na stene,“ povedal Vincent a umrel. Križiak! Helou, tato, zjavuješ sa mi tu ako zjavenie na stene, ako dajaký františkánsky oblak, čo napĺňa šťastím tých, ktorí stoja o lásku oslíkov, kvetov, sĺnk. Ten tvoj kríž visí nad pivnicou, ktorá sa akože nemení, podobne ako svet, ale v skutočnosti sa mení, pomaly, staré babky si to nevšimnú, pomrú, ruky zviazané onučkami z pátričiek, ale keby sa už o rok vrátili jedna po druhej ako fazuľky, nespoznali by ho. Ani ty by si ho už nespoznal. „Jano, ja nepijem, ale keby som chcela, ako nechcem, sadla by som si teraz na ten sud s rozkročenými nohami, v jednom kúte pusy cigoška až do Pezinka, v druhom hadička rovno zo suda, vedela by som sa tu tým kyselkavým vínom nadájať.“ Muž s Janom stoja vo dverách, poháriky v ruke a mľaskajú.

151

V starej hlinenej pivnici, udupanej ako býva kropenica v kostole, uhňácanej nohami pocestných, zhnietenej v zemi ako džbán plný vína, sú na stene značky a iniciály a pri každej obrázok. Pri niektorých preškrtnuté čiarky pripomínajúce latkový plot a pri iných iba kríž.

„Jano, tuším zase slopete,“ kričí spoza plota sused, ktorého nevidno. Bežím na koniec záhrady, všetko, každú rastlinu poznám, očami pohladkám, vrátim sa do pivnice. Tato, ty si pil a pil, až si sa preslopal na druhý svet, korkových štopľov celé ružence, radostné, bolestné, slávnostné, niečo si chcel povedať, a často si sa len túlal ako pes a pil ako takmer všetci v tejto treštorinovej jame, karpine na mape sveta. Ale čo je to, čo chceme všetci povedať a takmer nik nepovie?

152

Spomeniem si na čosi veselé, na poviedku málo, na odstavec veľa, a koľko je roboty, kým to zo živej reči prenesiem na papier. Ako Mataj z babičkinej rozprávky, ktorý polieval kôstku stromu tak, že nosil vodu v ústach, to vláčim z odstavca do odstavca. Po dvore pochodujú zelené fľašky, okolo nich ako detičky korkové štople a vinetky im vejú ako štóly, pohrebný sprievod tých, čo majú čiarky na stene, zvonia zelenkavo, Vitis vinifera, modlime sa, trebárs taký ryňák alebo vlašák, vínko aj nevínko, listy ako rízky, vlašský aj rýnsky, čepeľky zvlnené, hladučké zvrchu, zospodu jemné chĺpky, päť lalôčikov, a inokedy tri, kyselkavá stopka, malé strapčeky velice husté, dlhá stopka a uško! Ušenko! Bobulečky také akurátne, asi dvanáťmilimetrové mramorky, mnamorky zelenkavé, s malými neviditeľnými bodkami. Diogenes spí v hrobe ako v sude, Anton tes, ty starý pes, a ja malá veverička, utečiem ti do lesíčka a ty za mnou bež. Už za mnou nebehaj, tato, ani ja za tebou nebudem!

„Jano, všetci majú svedomie. Všetci, neboj sa, že niekto pred ním ujde. Poslúchať svedomie, o to ide! Bez svedomia by svet netrval ani pol hodiny. Múdrosť nie je vo víne, treba poznať dejiny, ako sa ľudia mýlili, ako zmúdreli. Keby aspoň do kostola chodili. Väčšina ľudí nemá nijakú vieru, sú nič, nula!“

Na pivnicu zrazu klopú fľašky, réňo rína, bernardína, tie fľašky zvonia, otvárajte dvere, ryňák aj vlašák, aj s tým sem hrával ramorky, zájdu aj po chodníku hore vinohradom, že idú obzrieť úrodu, Diogenes, jeden fúz v nose, druhý v bote, a jednu z fliaš v ruke namiesto lampáša, že nemôže nájsť živého človeka na tomto smutnom svete, fľašky došli na návštevu, butilky, otvorte im, zvonia jak ovečky, a odnaproci sa im kotúľajú vinosadské hrčaté jabĺčka, jablone, jablone, kde mám svoju matku, čapáky, čapáky, čo ste také kyselé, zdravia ich slivy a z kvetináčov aj citrusy, že kommen zitrusen plantagen sehen, potom že neni času, vždy ho je habadej, s pohárikom v ruke rastie, toľko je ho, že nevieme, čo s tým časom, ako sneh ho musíme odhŕňať, ešte že tu neni dáka žena, pomyslí si Jano, hneď by zapaľovala sírne knôty, čo nosí pre porádek každá po vačkoch, to by boli bengálske ohne!, sused bez nohy ráno čo ráno budí kohúta, čo zadrichmal, potom sa k svojej starej pod duchnu vráti, a iný, čo spoza druhého plota kuracím pohľadom všetko sleduje ako sliepka, zlodejov nečuje, ale keď Jano vo vedre umýva pohárik, ozve sa, to si ty, Janko, kopeš? Nejako pocichy, tuším v papučách, a Edita šla na gacky do hory a donese aj kuračku, zajac sa spáril s mačkou a narástol mu chvost, iný behá po streche, užovky sa skladajú pod kamene ako cólštoky, bažant zvreskne, natiahne krk a o chvíľu sa varí v hrnci, Edita stretne v lese jeleňa aj s igelitovým vrecom na paroží, beží, akoby bol v stane a straší

153

„Šak chodzá nasratí do roboty. A potom sa jedujú vo vinohradoch.“

154

lane, potom pukne bublinu zo žuvačky, len tak, v chotári, keď ide okolo vinohradov, čo sa volajú Žebráky, a muška, že kurva, ale som sa zľakla, ľahne si pod očnú buľvu a tam zavadzia, príde Stančo a spieva, jebali sa dva medvede nerovnakej srsci, kerá žena piču nemá, nech ju drží v hrsci, ked vydýchnem, pol Modry bude z teho najebanej, šecky dzeci, a Emilo, šachista, berte soletky, dzeci, naučím vás šecky fajčit, alebo vám napodobním hýla, no keď sa mi to nepodarí, budem vám mraukat ako mačka o tem, jako naša mama ze Solcárov kŕmené husi nosila predávat pánom, doma len krv a hlava zostali, niekedy sme pekávali črefká, a raz doniesla z trhu červený melón, rozkrojili sme ho a ja som nikdy dovtedy nič také pekné nevidzel, červené, ako šperk, Imre aj Sanyi, aj sumec, šeci tré najebaní, aj generál, čo sa po ňom volá ten melšpajz, trtkacia poloha s nohami za hlavou, on alebo ona, to je jedno, hlavne, aby v tom bola láska modrá, belasá ako spomienka alebo ako modrý vták, a Eva ide opatrovat do Rače tetku. „Narobíš sa tam, Eva?“ „Ale né, čo si! Šak ona sa chce len rozprávať! Občas si vypýta víno!“ „Každý sa chce len rozprávať.“ „Šak ano, povedat si to svoje, len nepočúva nikto ani za svet celý!“ Pohrebný sprievod za tých chudákov, čo majú kríže na stene, bolo ako nebude, šecko tu ide do prdele, Jano to vie, ale teší sa, že je ešte tu a že sa mu v rici žiadna choroba nemyká. A v rozhlase: „Mám roční vinnou révu ve skleníku, kde pěstuji i další zeleninu. Loni se mi však ve skleníku uhnízdily různé potvůrky – molice a svilušky, možná i třásněnky. Kamarád mi poradil na desinfekci sirné knoty. Nemám s tím žádné zkušenosti a nevím, zda bych tím nezničila vinnou révu. Poraďte.“

Jano, my sme tvoje svilušky, pusť nás domov! Idú zátky a štuple, predsedá im starý čap, generál, generál, zas generál huhle, my budeme pochodovat ešte aj v truhle, alebo každý človek umret mosí, len Šikula zostane, spievali Lojzo, Vilo, Šaňo, Karol, Vinco aj Jožo, a už sú tam. Aj tamtam... Keď bola malá, robili so sestrou neplechu a tatko nemohol dopísať vetu, všelijako ich krotil, tíšil a prosil, napokon zapálil sirný knôt a zatvoril ich v dome. Keď ich vypustil, obe sa smiali a kašľali. My sme tvoje svilušky, tatuško.

Inokedy chcel ukázať, že sa ani hada nebojí, chcel ho chytiť a kričal, že ho, ak sa naserie, roztrhne napoly ako žabu, had sa vplazil do ríny a Vincent do nej strčil ruku a našmátraval hada, vytiahol ju a had zahryznutý na pleci! Behal ako s troma rukami po záhrade. Šiel na injekciu proti tetanu. Bola tam doktorka, úplne čierna a mala fúzy. „Pili ste?“ „Nie, nepil!“ „Tu musíte povedať pravdu. Ani trochu ste nepili?“ „Trochu som pil.“ „Čo ste pili?“ „Fľašu vodky som vypil.“ Pri prvom hlte, čo som si dala, sa pocit ničoty rozplynul. To kyselkavé zostúpilo do útrob, zohrialo varixy, hrtan, hltan, pľúca, okamžite sa dostavila chuť na cigaretu. Môže nejakého Maďara, alebo dobre, tak Francúza, zaujímať svet za drevenou bránou pri spadnutom dome, v hlinenej pivnici? Ako si tam ľudia stoja vo dverách a všeličo hovoria, ako v ketrecoch trtkajú

155

„Odstúpte mi zo slnka, svet mi zavadzia, doneste mi soli,“ povedal im tatko Diogenes.

156

zajace a po nociach na sene z Hamrštílu sa milujú mačky, na voňavej ďatelinke a lucernách, čo voňajú tak, až svietia, o svätojánskych muškách, ich lampičkách a modrých vajkách v hniezdach, môže toto všetko zaujímať napríklad dievča vezúce sa v grenobelskej električke? V Avignone, v Rimini v kaviarni? To, že bol raz jeden aj Jano, alebo Mišo, Mišo Barčík, ktorého rozfukuje izraelská púšť, a ako sa tešil, že zarobí na dôchodok a vráti sa sem k nám, kde je zem z váz, pod nohami maľovaná dlážka, pod domami víno, že budeme stáť na dvore u Jana a mudrovať o domine, ryňáku a vlašáku, zotierať čiarky zo steny, merať užovky, ovoniavať gacky z lesa, kde budú vernisáže výstav starých vinohradníckych kĺčov a samorastov, kde na humne chytíš bažanta na polievku a pečieš kysnuté trnkové koláče, kde teta Marína deväťdesiatročná fúka na harmonike, kde sme všetci zakreslení na džbánkoch ako na mape, z hliny sme, z kruhu von aj dnu, lebo je len jedno, dnu... Ako docieliť, aby sa výpoveď trlinská, vinosadská alebo kučišdorfská stala výpoveďou americkou, napísať, že idúc raz po NY, uprdla sa veľká černoška, čo tam spala na vetračke pred obchodným domom? Alebo že som vo výklade videla tigrí kožuch kedysi dávno, a ten sa leskol, akoby bol tepaný z nejakého kovu, a na paténach v židovských newyorských zlatníctvach boli prstene, že som sa rozrevala, v Amerike však bola aj jedna Ludvika, nejedna Ludvička v Amerike bola, a potom, jeden Alexin, drevorubač, a tí mali dvanásť detí, a bol Jano, ktorému zomrel tato veľmi dávno, odfáral do zeme skôr ako Vincent, lebo robil v bani a bol veľmi unavený, a každý niečo povedal, zo slov tu postavili babylonskú vežu, šikmú, keď sa napiješ vína, ako tá v Pise, zabudli si tu slová a vety, ktoré zbieram po uliciach ako pierka... Ako pierka.

Ujo Palko, ktorému jeho Lydka hovorila macík, zakopával v lese fľašky s vínom. Celý chotár mal podmínovaný. „Cicka,“ hovoril ujo Palko svojej žene, „sadaj na motorku, ideme zakopať muller, veltlín aj leánku. Štampoch už mám podchytený, dnes ideme do Lintavy.“ A na jeseň potom šli s Vilom a Vincom na huby. A nič. „Sprava rastú dubáky a zľava hromadzinky,“ hovoril Vinco. „A všade okolo nich cicholežáky,“ smial sa ujo Palko. Chodili po Lintave hore-dolu, vyplašili z hniezd vtáky, vyrušili bažanty, vystrašili srnky, motýle, mušky, a nikde nič.

157

Cicholežáky

„Sucho je!“ „Neni, ale už tu bol náš Šaňo!“ „Nebol, on nerozkopne mravenisko ani neodkopne dziváka.“ „Náš Šaňo berie holubičky.“ „Chlapci, modlite sa, nech nájdeme aspoň fľašku.“ „Tak tu bol nejaký chuj, Palo, ulej.“ „Musíte si ju nájsť.“ „Kde je?“ „Len tu sú najmenej tri!“ „Kde si ich zakopal, ty cicina?“

158

„Hľadajte.“ Vinco s Vilom špičkami topánok drgali do kameňov, popod pne stromov, nikde nič. „Pomodlite sa!“ „Čo si kokot, ja sa modliť nebudem!“ „Tak povedz, že Boh neexistuje, a ja ti ukážem, kde je fľaška. Možno keby si sa pomodlil, nájdeš aj dubák.“ „Palo!“ „Obidvaja sa ho bojíte, čo? Ja sa nebojím ničoho.“ „V Jáchymove som sa prestal báť.“ „My sme v Jáchymove neboli.“

„Vy by ste sa, chlapci, v Jáchymove dosrali.“ „Palo, ty sceš spojit nebo se zemu, kde si to zakopal?“ „A možno, keď povieš, že nie je, aj dubák vykukne.“ „To ja nepovím ani za svet.“ „Tak, Vilo, nebudeš pit.“ „Vinco, ty by si to povedal?“ „Vinco sa neráta. Ten povedal iné veci! Frištukuje ze šerbla!“ „Kurva, chlapci, dohodnite sa!“

„Šade okolo! Povedz!“ „Nepoviem, ani bohovi!“ „Tak nedám!“ „Palo, ty chuj, nemôžeš všetko režírovať a mysleť si, že my sme tvoji komparzisti!“ „Možete si, chlapci, zahrat aj v hlavnej úlohe!“ „Daj to sem!“ „Popros.“ „Nepoprosím, ideme domov.“ „Ja nejdem.“ „Tak popros.“

159

„Palo, je tu volade?“

„Boh je kokot, pičák, jebák, pojebák, daj to sem.“ „Tu pri nohe máš dubák a tam pod hentým kameňom je fľaška vína, a tu marhulka!“

160

„A Palo je kokóót!“ „Kurva, Palo, tá marhula je jako keby celá marhulová maďarská záhrada spadla do tej fľašky! Ešte som takú dobrú marhulovicu nepil.“ „To preto, že ste sa tak dobre modlili!“

161

Svilušky

Mali sme včelíny. Zuneli nám úle. Záhrada aj vinohrady medovali. Niekedy na jar peľ pršal zo stromov a menil svetlo na žlté. Pod čerešňou voňali fialky. Veľká noc bola takmer vždy lilavá. Okolo studne kvitli gacky, čo vyzerajú ako bombarďáčiky dákych starých víl. A hluchavky, tie ako ich konvičky. A svätý Peter hodil z neba kľúče. Kosatce sa nadúvali ako moriaky. A biele ľalie voňali, až pocestných rozbolela hlava. A zvonili zvončeky a orlíčky a lepili sa smolničky, cinkali konvalinky, pupáčiky a komindle, divoké olivy boli plné sladkých bielych kvetov, orgovány, agáty bílé, žaluji vám, ruže vrásčité, scylly aj charybdy... Mali sme včelíny nad studňou s modrou pumpou. Voňal tam svet. Pod doskami za včelínmi spávali užovky. Klbko hadov.

162

Keď sme v kuchyni vytáčali med, celý svet bol sladký a voňal, všetko sa lepilo, voňalo, na tanieroch kusy plástov aj s medom, nad záhradou mušky, včely, osy, čmeliaky, sršne, všelijaké drobné svilušky, brnkalo to žltými nohami do okien a o kvety, o steblá tráv, rozvaľovali sme sa so sestrou v tej záhrade ako dvaja šťastní chrobáci na kameňoch, pod nimi nám zunkali svrčky, nad hlavou nebo a na nebi vtáci. Včelíny mal kedysi hocikto. Kvety v záhradách každý. Mali sme všetko, čo včelár potrebuje – kus kvitnúcej zelenkavej záhrady, ktorú sme v zime požičali zajacom, srnám a vtákom. Svet svetielkoval.

163

Jabloň v zime

Bývali v rodine lepší rečníci, ako som ja, ale sa minuli. V súčasnosti je z nás najlepším a najväčším rečníkom Ludenko, hoci sa do rodiny priženil. Ako nás všetkých pozná! Do jeho rozprávania sú premenlivým jazykom citlivo zapracované rozmanité miestopisné rodinné príbehy, legendy a anekdoty, pamätné farby, chute, vône, zvuky, spomienky, gestá a zlomky písomností, také myšlienky, nálady a túžby, ktoré ho vždy, pri každej príležitosti, povyšujú.

Pamätám si takmer na všetky jeho návštevy – v tom čase nosieval na hlave slamený širák – , na stretnutia s ním na Dubovej u babky či tety Bety, aj na jeho svadbu s našou Grétkou, tatovou najmladšou sestrou, učiteľkou francúzštiny, v dubovskom kostole, a napokon aj na Záhorí, v jeho Jablonici, odkiaľ sa nikdy neodsťahoval, na jeho otca aj mamu, ktorá piekla štipľavé zázvorníky. Pamätám si na starečka aj na starenku, na mačičky na dvore, na niektoré rozhovory u nich v kuchyni, na jeho obraz Jabloň v zime! Raz Grétka v kuchyni plakala. Odrazu na dvore bolo počuť kroky. „Ic sa schovať, ide Vinco, nech ťa nevidí.“ Grétka vliezla do skrine.

164

„Vitaj, Vinco.“ „Gréta nie je doma?“ „Je, plače v skrini.“ Tatko Vinco otvoril skriňu, strčil ma do nej a zatvoril dvere. Ako sme sa v tej tme jedna na druhú, ja malá a ona veľká, pozerali! Akoby zrazu neboli dôležité súvislosti, ale len stretnutia s Ľudkovou robotou – vďaka príbuzenskému vzťahu boli jednými z prvých stretnutí s výtvarným umením. Väzby vo vzťahu ku konkrétnemu dielu nie sú automaticky prednosťou, len danosťou (Do akých máp a kedy by sme ich mali zakresliť?), pojmy ako „vlastný“ a „cudzí“ nadobúdajú naozaj len prechodný a relatívny význam, lebo sa pri nich, pred nimi aj „za nimi“ ocitám v dôverne známom prostredí ako u babky v skrini.

Iná zelená sú Včelíny. Tlmená zelená, spôsob, akým sa dotkne oka, príval akejsi ľútosti, stavajú sa na špičky tmavé stromy, chvenie, aké šťastie, že všetko nevieme, nahmatané prítmie, trochu roztancované, ako ďaleko je od stromu k stromu, slnko, alebo včely, z toho obrazu je všade rovnako ďaleko aj blízko, tam, kde je, som doma. Včelíny, portréty Grétky, hornisti, Babka, Baško a Grétka pri nedeľnom obede, skúšky dychoviek, cesty vlakom, zberači zemiakov, chodby, metly, ale aj topole pri Váhu či iné stromy niekde inde, napríklad aj jabloň v zime za oknom, stromy či iné výrezy z chotára na Ľudkových obrazoch sú menšie ako v skutočnosti, zarámované a priklincované na stenu... odvolávam sa na svoje stretnutia s jeho obrazmi, ktoré napriek tomu, že často nie sú, a ani nemusia byť verným obrazom skutočnosti, vďaka špeciálnej farebnej jemnosti, presnosti, sú ohraničené, a pritom obraz často ani nemá rám, pôsobia uzavreto, aj vtedy, ak dokončené nie sú...

165

U nás na stene odjakživa visel jeho autoportrét a včelíny... Ten autoportrét som neskôr, keď sa od nás odsťahoval otec, preniesla do svojej izby. Zo steny na mňa pozeral Serjoža Jesenin a Ľudko pripomínajúci Vincenta van Gogha! Ten obrázok som si obľúbila a nosila so sebou všade, kam sme sa sťahovali. Pre jeho jemný mäkký hnedozelenkavý tón, pre to, ako vedel byť medzi dverami a nevstúpiť, alebo ak treba, tak hoci aj vstúpiť, ale nejsť ďalej, ďalej ako treba, povedzme, ukročiť a uhnúť veciam v izbe.

Ak sa má ľudský život vyrozprávať, potom sa má, môže a musí vyrozprávať aj namaľovať všetko, nielen to, čo vidíme, ale aj čo si o tom myslíme, vieme, nevieme... Ak hovoríme pri modlitbe o ikone, vravíme aj o tom, čo si kľačiac pred ňou predstavujeme. Aj namaľovaná jabloň či včelín sa zrazu stáva, môže stať ikonou, a to, čo si predstavuje autor, je jedno, čo divák druhé, to, čo tam je v skutočnosti, tretie, a čo je nad tým, vie len Pánboh... Pri Orešanoch, cestou do Jablonice, zdravili sme sa vždy so svätým Hurbanom, čo tam stojí vo viniciach. Vincent vždy vyspevoval, zavše natiahol dozadu k deťom dlaň. Capkáres, Verona, capkáres, Agáta! Pozrite sa, ako je tu pekne! Aj Beethoven mal tento kraj rád!

166

Ľudko a Grétka sú súčasťou nášho príbehu, môjho vzťahu k Vincentovi. Nie neznáma krajina môjho detstva, otcove chodníčky, ktoré sa stali turistickým terénom, ale iné, neverejné, kadiaľ sa pohybuje bez kompasu, alebo dobre, kde má výsadu vlastniť ten kompas len rodina. Ľudko má tatovu buzolu, kde sever nemusí byť severom, dokonca možno chýba strelka, ale zakreslenie, pokiaľ ide o topografiu, je vždy na slovo a do písmena presné. Potom sa však stane čosi strašné, zomrie si Ľudkov a Grétkin, náš Šimonko, mladý, odíde si sám od seba, lebo neunesie... Stál vo dverách malý a pýtal sa: „Chcete vidieť moje zajačky a husi?“ Zajačky a husi boli pekné. Všetko je u vás pekné, Šimonko.

Viera v čokoľvek, hoci aj v evanjelium, je Božím darom. Aj výzva Kajajte sa a verte evanjeliu je velice zrozumiteľným nabádaním k miernosti a poslušnosti. Ak človek neverí v Boha, musí si vraj nalepiť bradu a robiť si ho sám. A ani netreba ísť do obchodu a zháňať fúzy. Stačí sa poriadne pozrieť do zrkadla a na chvíľu zostať osamote, alebo sa zavrieť do skrine. Niekto uteká na púšť, inému stačí kúpeľňa. Pôst je pekný, hoci je škaredý! Smrť nie je pôst, je púšť. Smrť je vždy škaredá.

167

Streda bola škaredá, hoci bola pekná. Začal sa pôst. Pôst je odriekanie. V škole dcére vraveli, že si má odriecť niečo, čo má rada, trebárs maškrty, kofolu, mobil. Odrieknuť si, čo mám rád, jasné, to nič nie je! Po niekoľkých dňoch aj tak takmer všetky svoje predsavzatia poruším. Chvíľku ma to mrzí, ale veď dnes sa už takmer nik nepostí, postiť sa predsa môžem hocikedy!

Zlatohlávok

168

Susedia mali sliepočky. Liliputánky. Mali ich zatvorené v ohrádke. Sliepočky kotkodákali, kohút kikiríkal, občas ohrádku otvorili, vtedy sa prechádzali po dvore. Malé sliepočky liliputánky s farebnými kosierkami, biele, kropenaté, hnedé, kohútik nejakého exotického vtáka. Na jar sa učil kikiríkať, potom prekričal kohútov z okolitých dvorov. Vstával neskoro. Najskôr sa spoza humien ozval bažant, až potom sa rozkikiríkal susedov malý kohútik. Okolo sliepok poletoval jeden plavý holub. Hovorím si, aha ho, holub sa sem zatúlal, videl zrnká, tak prišiel maškrtiť. A predstavila som si, ako to povie ostatným holubom na kostolnej veži, a oni potom zosadnú do nášho dvora ku sliepkam, a bude ich plno, budú vŕkať a dudlať, ako to holuby vedia. Sedával však na plôtiku, a keď sa otvorili dvere na slepačom dvorčeku a sliepky vypochodovali do veľkého dvora, zosadol a prechádzal sa po dvore s nimi. Keď som šla okolo,

sliepočky sa zľakli, začali kotkodákať a bedákať a bežať predo mnou, akoby som bola lasica alebo kuna. Bežali v húfe, potom vzlietli a hajde do dvorčeka, iné iba podliezali plôtik. Holub bežal medzi nimi, vystrašený rovnako ako oni, našuchorené perie, a pchal sa popod plot ako o život. Hovorím si, že to asi nie je holub, možno je to nejaká zvláštna sliepka, keď nelieta, hľadám doma Vincentov atlas hrabavej hydiny aj holubov. Keď nájdem, žiadna sliepka môjho holuba nepripomína, naopak, uisťujem sa, že je to holub. Holub, ktorý žije so sliepkami. Musím sa opýtať susedov.

Keď sa sliepky bijú, utekajú, a vzlietnu, až keď už nemajú inú možnosť, aj to sa ledva odlepia od zeme. Radšej podliezajú plot. Aj holub. Akoby ich nechcel zahanbiť, že vie iné kúsky ako slepačí kŕdeľ, akoby to robil z vďačnosti, že môže medzi nimi byť, nezahanbí ich, hoci by mohol letieť vysoko, vysoko, až hen na kostolnú vežu, no on naopak, hrabe na konci dvora so sliepkami, sedáva ako kohút na plote, a zľakol sa ma a bežal ako tá najvystrašenejšia sliepka, pchal sa popod plot. Holuby nechodia spávať so sliepkami. Susedov si sadol na plot, sliepky „zaľahli“ v kuríne, a on sám, sediac na plote, akoby im hovoril na dobrú noc rozprávku. Bol medzi nimi doma a sliepky si asi mysleli, že aj on je plachá sliepočka liliputánka. Žil so sliepkami, krásny plavý holub s vejárovitým chvostom.

169

Najskôr boli dvaja. Holub a holubička. Bývali so sliepočkami vo dvorčeku od malička. Holubička uhynula, holub zostal sám. Začal hrabať ako sliepka, prechádzať sa po dvore a na slovo poslúchať kohúta.

Vincent mal knižku o poštovom holubovi Zlatohlávok. Páčila sa mi jeho vtáčia, zvieracia pokora, aj vďačnosť tohto nášho holuba, a možno iba pohodlnosť či prirodzené správanie.

170

Na vežu je z dvora vzdušnou čiarou iba na skok. Zopár mávnutí krídlom a ste tam. Holub sa tam nevybral, myslel si, že je sliepka. V literatúre bolo odkojených niekoľko ľudských mláďat na zvieracom mlieku. Všetci sa napokon vrátili medzi ľudí. Tento holub bol už starý. Domov našiel v malom kuríne, ohradenom drôteným plôtikom, medzi sliepkami liliputánkami, ktoré nevedeli, čo všetko by dokázal, keby chcel... Večer, keď sedel na plote a uspával sliepočky, bolo mi ho ľúto. Odrazu bol sám, lebo holuby nechodia spať so sliepkami. Možno iba kým zaspí, je holubom. Keby to bol človek, hovoríme o pokore, však?

171

Ole O’Cangaceiro

Nemusíme ísť na Dubovú, aby sme vedeli, o čom Vincent píše, nemusíte sa stať ani muzikológom, aby ste nás všetkých pri polievke počuli, aby ste tušili, že pesničky a zvuky sú staré ako ľudstvo samo, staršie ako notová osnova, ktorú „vymyslel“ istý Quido z Arezza, že zvláštna pravda nedrichme len na dne pohára, ale skrýva sa v akejkoľvek ľudovej pesničke, uspávanke, trávnici, v starých námorníckych odrhovačkách, že ústami Vincenta, Oliny, Ily či Joža spieva duša všetkých súrodencov, Dubovanov, možno aj Slovákov, a že duša ľudu je v nebezpečenstve, lebo jej hrozí nie globálne otepľovanie, ale čosi omnoho závažnejšie, z čarovného lesa ľudovej lyriky je každý deň vyťatý jeden strom a Ila aj Olina, Beta aj Šaňo si ľahli do hrobov nielen so spomienkami, ale vzali so sebou aj poklady ľudí, čo tu žili pred nimi.

Zo dna pohára stúpa hviezda. Najstarší spev je strašný výkrik, výkrik, čo pretína zemeguľu na dve polovice, výkrik mŕtvych, žalospev nad tým, čo pominulo a nie je, a ako každá pesnička pripomína niečo ako lásku pod iným nebom, na inej planéte, v iných končinách, slzy sa stávajú hlasom, riekou. Šaňo zabudne na seba, zaujme bojový, no lyrický postoj! Pri hľadaní pesničkových pokladov nepomáha kompas ani cvik. Naozajstná ľudová pesnička nemá pravidlá, iba plavidlá, ničí štýl, opiera sa o bezútešnú ľudskú bolesť či radosť, hocijaká stará babka, tetka Štefina, Frča aj Manda ju zaspieva lepšie ako dievča, omladne pri tom, pohráva sa so svojím hlasom obrasteným machom, prepletaným na Dubovej vínnou révou, zvlhčuje si ho vínom zo starodávnych odrôd viniča, trebárs babskou leánkou, a necháva ho miznúť v trnkových húštinách, možno až kdesi v štampochoch za Modrou.

172

Ani nadanie, ani technika, ani virtuozita! Pri pesničke ide o čosi iné. Okrem spevu je dôležité telo toho, čo spieva, taká pesnička sa rodí a zomiera iba v jednej jedinej chvíli. Ornát aj vozové oje, britva a pichľavé fúziská vinohradníkov, trochu zaprášený mesiac, mucha na stene, vlhké sudy, maľované truhlice a strniská, rozkvitnutá lipa pred kostolom, malý aj veľký voz nad ním, svätí oblečení v čipkách, vápno, šatky vyšívané bielym harasom, cinóbrom maľované, pohľad na krajinu plnú kučeravých vinohradov a ich kameníc... A potom ticho a mŕtvi zmiznú podobne ako na jar z kostolných lavíc staré babky, podobne ako vinohrady okolo Dubovej, ako staré odrody viniča, ako kamenice rúny v Modre. Zo dna pohára stúpa hviezda ako modrý vták, obchádza kolom dookola duše, pokiaľ nemá istotu, že rozhojdá vetvičky stromu, ktorý je v každom z nás a ktoré nenachádzajú a nikdy nenájdu útechu...

Viečka studené majú starosť o sneh, pod ktorým kvitnú kvety, ale necítim žiadne napätie ani tlak, len smútok, drága fiam. Bol raz jeden, namiesto hlavy mal kyticu, ale bol mladý, a tak sa zamiloval. Pochádzal z bohatej maďarskej rodiny, iný jazyk ako maďarčinu neovládal. Ako jeho milá som mu napísala esemesku, že môžem s ním len spávať, lebo po maďarsky neviem. Bohatá maďarská rodina, brat bol však alkoholik, a všetky rozmary všetkým platil. Mal dieťa, malé dievčatko, ale na rukách nosil chlapčeka, vyhadzoval ho do vzduchu ako loptu, chcel ukázať, že chlapček je ľahký ako pierko. Nákup na večeru. Kytica je hlava. Les brečtan.

173

Vrané dcérske sny ako kone uháňajú nocami počas dlhých jasných nocí, keď úplne potichu pršia na zem hviezdy ako mäkký žltý dážď...

174

Sestra sa im premenila najskôr na veveričku, neskôr na motýľa s vtáčími orlími krídlami. S krídlami ako veľký dravý vták. Lapila som ju do náručia a niesla do domu, v ktorom bývali, ako vzácnu trofej. V tom dome všetko zhorelo. Jeho obyvatelia boli na nádvorí. Unavení a špinaví, hasičom namiesto vody rozdávali biele hrozno. Vtedy som vošla, na rukách sestru veveričku, motýľa, vtáka. Aj v dome, v jeho komnatách bolo všetko zhorené, no krásne a tajomné, ako v sne býva. Brat bol opitý. Položila som dievča na stôl, podložila pod ňu ružový uterák, a kým zamilovaný mládenec s kyticou namiesto hlavy pod baldachýnom spal, objímala sa s jeho bratom. Nie, nie, už som stará a neviem po maďarsky. Mladý muž, kvet, spal, no jeho brat ho vzal na ruky, otvoril okno a vyletel s ním v náručí ako vták. Vtedy som sa doňho veľmi zamilovala. Hľadala som ho všade, aj na kongrese historikov. Sestra veverička, motýľ, vták sedela vo vitríne, ale maďarská šľachta na kongres neprišla. Prešli však všetci popod okná ako sprievod. Na čele on, s kyticou namiesto hlavy, taký mladý, krásne bolo, ako ho všetci v rodine ľúbili. V sprievode kráčal otec. S odstupom času som sa dozvedela, že sa môj milý s kyticou namiesto hlavy kamsi stratil. Všetci ho hľadali. Aj ja. V hustom pustom lese plnom hlasov, v brečtane, čo objímal dom ako vtáčika. Mala krásne belasé šaty, zamotávala sa do nich, v zrkadle už vyzerala ako kukla, preto jej sestra veverička požičala iné, na záchode sa do nich prezliekala. Na stoličke tam sedela plyšová opička a smiala sa, z plného hrdla sa smiala... tento sen... je tvoj dar, povedala a vyšla malým otvorom vo dverách ako macska! Teta Katka chcela kúpiť dom. Na vŕšku. V inom, ktorý kúpila predtým, sme upratovali. Miesto na vŕšku bolo krásne, ľudia ho zveľaďovali a vykopávali kvety na zimu zo zeme. Kvety boli skrehnuté, ale veľmi pekné, všetky postriebril srieň. Preriekla som sa pred ľuďmi, ktorí pracovali na

Zrazu bol vojenský poplach. Nálet. Leteli lietadlá. Veľa lietadiel. Zatemnili oblohu. Jedno z nich pristálo na pobreží a vystúpili z neho veľké biele zubaté psy. Brechali a naháňali ľudí. Zožrali aj tú paniu. Aspoň sa patália s pozemkom vyriešila, pomyslela som si. Videla som to z okna kaplnky. Kohút skákal na sliepky. Odrazu pribehol pes a ani jedna sliepka na dvore nemala hlavu. Behali bez hláv a kotkodákali. Bála som sa. Plávala som vo vode a vody bolo čoraz viac a viac a ja som zaberala, lebo všade okolo mňa plávali a vrčali psy. Napokon som sedela vo vagóne, ktorý nemal okná. Cez šparinu vo dverách som pozerala na ulicu. Okolo behali ľudia a statočne bojovali so psami. Toľko zabitých psov bolo všade! Aj ľudí, čo nemali kúsky tiel. Z každého visel nejaký obväz alebo krvavá handra. Vlak sa pohol. Zrazu som bola malá a veselo so sestrou sme spievali Už sme prišli z výletu, nezmokli sme, už sme tu.

175

záhonoch, že teta Katka toto miesto kúpi pre svojich synov, hovorila som, čo kde bude, tu stodola, tu altánok. Dom sa mal opierať o kaplnku. Zároveň, ako som krokovala pozemok a vravela o tom, čo na ňom postavia, bolo mi ľúto veľkých stromov, starých líp, ktoré mali domu uhnúť, ktoré chceli zoťať. Jedna pani, ktorá pracovala na záhone tiež, sa na mňa nahnevala, že pozemok je ich a že nie je na predaj. Čo si to dovoľujete, takto hovoriť o stromoch, ktoré ešte rastú? Zahanbila som sa, lebo tá pani nevedela, že aj ja viem, že stromy počujú a rozumejú ľudskej reči, a že teraz si budú všetci – stromy aj tá pani – myslieť, že tak rozmýšľam ja. Nemohla som sa tej panej začať zrazu zaliečať. Čupla som si a pomáhala jej s kvetmi. Dala mi dva druhy. Turecký klinček a malé biele narcisky, ktoré mali prezimovať vo vnútri, a potom šup s nimi do záhona. To ona tak povedala. A ešte modré zvončeky. Veľmi som sa im potešila. Prišla Katka a aj ona krokovala dom. Naschvál pred tou paňou.

Všetky steny domov medzitým ktosi pomaľoval. Veľmi škaredo. Hľadali sme si so sestrou vo vagóne nejaké lepšie miesta, preliezali sme cez operadlá sedadiel. Stretli sme iný, lepší vlak. Sedel v ňom náš tato. Pristúpili sme k nemu oknom. Povedala som otcovi, že ja sa veru už psov nebojím. Teraz mám veľmi dobré miesto. Otec mi bez slova podal list. Chcela som si ho prečítať, ale veľmi nečitateľne písal. Ten tato.

176

Išli sme autom. Pokazeným, starým, špinavým a hnusným. V aute bola aj mama. Prišli sme na okrajovú časť mesta, kde parkovali kamióny. Cestou sme vzali stopára, srbského prekladateľa. Bol to cigán. Hovoril, som pyšný ako cigán, som cigán! Auto zastalo, nechcelo ísť ďalej. Cigán hovoril po srbsky, my po slovensky, ale rozumeli sme si. To on nás tuším donavigoval s tým pokazeným autom na vrakovisko kamiónov. Čakali sme v aute, kým prekladateľ hľadal medzi vrakmi svoje auto. Po kríkoch aj pod stromami všade súložili ženy a všetky boli tučné. Srb s niekým hovoril. „Nechcem tu byť, poďme preč!“ povedala som. „Tieto veci patria k životu,“ povedala mama. Roztláčali sme auto, Srb sa k nám pridal a auto chytilo. Zaparkovali sme pred stávkovou kanceláriou Niké doma v Modre. Predávali tam rýchle občerstvenie. Pečené špekáčiky, buchtičky so šodó. Pri stolíku na ulici stál otec Vincent, na papierovej tácke mal buchtičky so šodó. „Dlho som to nejedol,“ povedal. Ja som si dala špekáčiky so šodó, ale prekvapilo ma, že sa to k sebe nehodí.

Stretli sme aj Šaňovu ženu Milku. Vravela, že pod bránou múzea je nový podnik. Čistého žena tam má drevené stoly.

V Hamrštíle, tentokrát s mamou. Tu budeme bývať. Rozbité okná, prievan, v oknách pavučiny ako záclony, neporiadok, zo spálne vidieť na povalu aj do komína. Ľahneme si do perín a hovoríme si, čo všetko a ako urobíme, keď tam budeme bývať. Z povaly zlezú dvaja chlapi, cigáni, asi prišli kradnúť, viem, že nás môžu aj zabiť. Hľadám cigarety, mobil šuchnem do pece. Mama tiež pozerá okolo seba, hľadá očami predmet, ktorý použije na sebaobranu. Vo vzduchu je napätie, ktoré sa dá krájať. Vtedy príde srbský prekladateľ. Cigáni sú jeho kamaráti, pošle ich preč. Keď spolu hovoria, kričia po srbsky, smejú sa. Napokon sa s cigánmi dohodnem, že sa s nimi pôjdem kúpať na cigánske kúpalisko. Vraj prídu po mňa autom. A mama, že v dome urobia brigádu. Zrazu je mi ľúto, že tu otec už nie je, nejde na kúpalisko a neuvidí poriadok. Dobrý deň, pozdravila som nahlas psa Šakala a zobudila som sa. ***

177

Všetky stoly sa knísali, niektoré mali nohy podložené tehlami. Sadli sme si. Mala som snehobiely kabát a nepáčilo sa mi tam a ani som sa tam v tom bielom kabáte nehodila. Nehodím sa do mesta k rodákom? pýtala som sa otca. Milka veľa rozprávala, akoby nás udobrených s otcom chceli udobriť. Prisadla si k nám aj kolegyňa z knižnice Silvia a hovorila, že jej chýba muž.

Chlapi v kabátoch vlečúci sa po snehu. Svinské paprče v hrnci, mäso, mäso, mäso na hákoch na povale... Presne to moje pomalé vnímanie, film pred očami, život žijú okolo mňa, ja nie, som vynechaná z hry, iba pozorujem ten život ako zo strieľne. Ten pocit je ešte výnimočnejší, videnie zostrené. Ale nie je mi po prebudení do plaču. Naopak, sto malých kamienkov mám na srdci, spolu tvoria balvan. Čo to? Nemalo by sa toto snívať niekomu inému? Prečo vojna? Tato? Ale aký tato! Zdravý a veselý. V tej najveselšej a najlepšej nálade. Mama sa smiala! Obaja sa smiali. To ja som niečo náročky, aby som ich rozveselila, urobila zle.

178

Nakoniec sme sa sem nejako dotralalákali, a je tu presne tak, ako vždy, moje mesto, ľudia na uliciach, hory okolo... Hovorím si, kľaknem si niekde a pobozkám zem. Prešli sme hranice a zablúdili, odrazu sme chodili po cestách-necestách a zapadalo slnko, žito pred žatvou a klasy skláňali hlavy, francúzske úzke kamenné domčeky s kvetinami a modrými okenicami, obrobené záhradky a ľudia na priedomí, odrazu poľom kráčala líška, nádherná, krásna, pyšná, zodvihol sa kŕdeľ prepelíc a potom Alpy cez všelijaké trávičky, chcelo sa mi kričať od radosti, že som tu, že tu som trošilinku doma, no všetko som si pre seba nechávala. Zajac bol hladný. Priniesla som mu mrkvu a šalát, tu z francúzskych záhrad. Odrazu som zistila, že to je iba pol zajaca. Obe polovice zajaca žili zvlášť. Jedla iba tá, čo mala hlavu. Odkaz na Jozefove výklady snov vo väzení? Sedem neúrodných a úrodných rokov faraónovi... Mne sa to v tej hlúpej hlave tak po svojom...

NY, byt, ale nie ten, v ktorom som kedysi bývala v Pittsburghu. Iný byt, majiteľ rovnaký. Tristodesina. Prejdeš okolo automatu na kávu špinavou chodbou a si tam. Samé postele a popísané steny. Na polici je knižka s Puškinovými veršami a jedným Jeseninovým, v knižke sa však píše, že aj ten napísal Puškin. Chyba! Budeme tu bývať? Tina hovorí, že je všetko v pohode, a tasí cigošky.

Hanbím sa za zlú izbu, za žmolky na svetri, ako zvyčajne, zo všetkého som rozhodená a chcem utľapkať situáciu, v ktorej všetci sme. Za nič nemôžem. Zrazu mi dôjde, že som v tom byte bývala pred desiatimi rokmi! Vtedy som však v NY nebola, iba vo Washingtone, ale vo sne som roky rátala a používala prsty. Idem prstom po popísanej stene, viem, že niektoré veci som napísala na ňu kedysi ja. Hľadám zamaskované Ľúbim Ťa, tak ako sme ho s Gabou, čo má horáreň a moju kozi, kedysi maľovali po stenách a na lavicu na gympli. Špeciálna značka, ktorá môže potvrdiť, že som tam bývala. Znamená ľúbim ho, nie Ťa. Našla som! Štyri roky som tú značku mala na lavici pred sebou, odrazu ju vidím v sne na stene. Bývala som v tom byte.

179

Chalani sa tešia. Moja spolužiačka Jana tiež, ale vidím, že nie je spokojná. Odchádza na večeru s mojím bratancom, oblieka si môj sveter, frfle, že má žmolky.

Jana v mojom svetri hrá na klavíri. Je to moje pianíno. Spievam, ale začnem vysoko. Spievam Puškina, slová čítam z toho zošítka. Spievam hlasno. Okolo mňa behá Barborka, som nervózna, že behá, vyrušuje ma. Tina chce ujsť a nechať mi deti. Súhlasím. V izbe je bankomat, ktorý mení prachy. Deťom však zamieňam peniaze s indickou upratovačkou, ktorá hovorí po slovensky. Berie ich do čínskej reštaurácie za rohom. Prichádza tatko. Muž mi hovorí, že NY pozná ako vlastné topánky, nestratí sa. Ja mu však vo dverách vysvetľujem, že som sa bála, aby sa mi nestratil. Podľa mapy dešifrujeme polohu domu v NY. Vedľa nás je kino, na balkóne práčovne.

180

Tatko mi ukazuje potrubie v kúpeľni, keď premietajú film, môžem počuť, o čom je. V izbe zase cítiť jedlá. Som unavená a pozerám z balkóna. Podo mnou NY. S tatkom si pozeráme práčky. Asi dvadsať veľkých práčok. Starých, veľkých, funkčných. Tatko je mrzutý a ja mám strach, že niečo robím zle. „Aké majú tí Američania všetky mašiny veľké!“ hovorím. „Keď si takto operú, nemusia sa srať s prkotinami,“ zahriakne ma tatko, stojí v okne. Vedľa mňa je Barborka a ukazuje tatovi hračky. Vyberá z police knižku. Pýtam sa, prečo tú, veď je to srák? Nahnevá sa. Naťahujeme sa a ja nájdem jeho okuliare, a napadne mi, že ich ukradnem. Neukradnem, lebo som predposratá. Opäť je reč o reštaurácii, do ktorej mohli ísť chlapci. Utešuje ma, že sa nestratia.

Tato medzitým zaspal. Mám jeho okuliare a som z toho v rozpakoch. Prichádza Vaľka. Hovorím, je tu tato! „Viem, viem aj kde býva,“ povie Vaľka... *** Mala som takého malého panáka, bábiku. Rozobrala som ho. Bol to tato. Odrazu som mu odtrhla nohy aj ruky, odkrútila hlavu. Dala som ho babičke. „Na, zlož ho, bojím sa, ja ho poznám.“

Hovorím si, je amen, naserie sa ako čert... NY, bar, bočná ulička, podlaha z dosák, posypaná pilinami, barový pult, dvaja ľudia sedia na barových stoličkách a popíjajú, za pultom barman v bielej zástere, niekto vchádza – som to ja – otvorenými dverami sneží do baru, iba chvíľu, kým nezavriem za sebou dvere, žmúrim, krátkozrakosť ma núti chvíľu ostať stáť a ohmatať situáciu, tí dvaja pijani sú mi akísi povedomí, niekde som ich už videl, ten, čo sedí bližšie, otočí hlavu a je to Edgar Allan Poe, mútnymi očami pozerá kdesi za mňa, otočí sa aj ten druhý – je to Dylan Thomas, má ešte mútnejší pohľad ako Poe: „Kde v riti si bol? Čakáme na teba od včera!“ Neviem, čo na to povedať, barman krúti hlavou nad mojou nezodpovednosťou, naleje a podá mi pohár, je to akási zelenkavá tekutina, z ktorej stúpa zelenkavá para, privoniavam, opatrne si odpijem, chuť plesne, vôňa pivničnej vlhčiny, Thomas a Poe sa začnú smiať: „Chutí...?“ Od zlosti vylievam nápoj na dlážku, v okamihu sa piliny,

181

Potom panáka Jolanka opravovala. Jolanka, veď je už pätnásť rokov tam! Nešlo to. Bála som sa tatka, ale otvory na ruky aj nohy sa nejako zmenšili.

ktorými je posypaná dlážka, menia na mračno zelených švábov unikajúcich do škár medzi doskami, vonku zatrúbi auto, barman sa pozrie vyľakane smerom k dverám, ale nikto nevchádza, Thomas a Poe si ma už nevšímajú, o niečom sa hádajú, chcem odísť, ale barman zakričí: „Ešte si nezaplatil!“ Idem k baru, hľadám vo vreckách drobné, vyťahujem všeličo, len nie peniaze, barman sa uškŕňa, Thomas a Poe si ma nevšímajú, nakoniec nájdem nejaké drobné, hodím ich zlostne na pult, barman ich pozbiera a pozorne si ich obzerá, sú to iba plechové krúžky, žiadne peniaze, ukáže ich Thomasovi, a ten sa smeje, až mu tečú slzy, obzerá si ich aj Poe a tiež sa začne smiať a peniaze vyhodí do vzduchu, nespadnú na zem, ostanú visieť nad jeho hlavou, otočím sa, bežím k dverám, keď otváram, počujem ako barman za mnou kričí: „V New Yorku takéto neplatia, to musíš ísť do Baltimoru!“

182

Stretla som muža, ktorého by som vedela milovať, ale odcválal ako kôň, stratil sa v lese zo snov, trochu sa na teba podobal, fiam, fiacskam, ale iba trochu, a hovoril úplne neznámym jazykom, hovoril slová, ktoré boli všetky krásne a nepresné, lebo predbiehali myšlienky, to, čo si myslíme, bolo až za nimi, jazyk však nebol dôležitý, vedela som, že tento muž má niečo do seba aj zo mňa, aj z teba, Vincente, aj z môjho muža aj syna, bol to muž, akého stretneš iba raz za život, vo sne, napil sa vody, utrel si lakťom mokré ústa a odcválal ako vraný čierny kôň, že nezabudni na mňa, keď sa zobudíš, uvil som si v tvojej duši hniezdo ako modrý vták. Bola som muž. Aj som tak mužsky uvažovala, ale potom som šla niekde, kde sa jedlo, a bola som v rozpakoch, lebo ma tam nik v tom mužovi nespoznal. Cítila som sa stratená a sama. Bolo tam veľa mladých ľudí a ja som mala pocit, že som smiešny, starý alebo starnúci muž.

*** Sedím v knižnici. Som tu tuším prvý raz sama s naším knižničným kocúrom. Kocúr spí, ja nie. Mám pustené rádio a deti si požičiavajú knižky. Vtom mi volá syn, že mama na mňa nadáva, potom volá mama a nadáva, aj tato volá a nadáva. Riťákovce, Pičany a podobné pracovné miesta sú plné, a tak sedím v knižnici a som akože in, moje kolegyne si myslia, že aká pani spisovateľka, a ja hrám tú spisovateľku, ale v krku mám suk... Kuk, ťuk, puk, ani muk, že som tĺk...

Mám hovno na bote aj v nej, ale tvárim sa, že presne takto som si to predstavovala. Som vtáčik a bývam v strome, v jeho bútľavine. Viem, že to tak nebolo vždy, niekedy som bola dievča a potom žena, spomínam si na otca. Môj svet sa minul, teraz som vtáčik, všeličo by som vedela, chcela aj mala povedať, ale som vtáčik v strome, možno jediné zviera na svete, a neviem hovoriť. Nikoho na tomto svete nepoznám, ľudia, ktorých som mala rada, už zomreli, toto sú akísi iní, moderní ľudia, ktorí o všetkom rozmýšľajú inak ako ja, ako moji vrstovníci, ktorí už nežijú. Na tomto svete neexistuje krása ani láska, je to pragmatický svet, kde všetko funguje ako hodinky, vidím ciferníky aj pumpy, pumpičky, všetko je presné, nič nie je škaredé ani pekné. Zľaknem sa, že nikdy nezomriem, že si ma tu Boh takto nechal na pamiatku.

183

Všetky dni sú prijebané aj táto robota, a aj ten kocúr je asi šibnutý, hryzie návštevy ako pes. Toto je kočací zmrd.

Kominári

184

Niektoré domy sú ako ementál. Samé dvere a okná. Ľudia sa cez ne pozerajú na ulicu a na iných ľudí. Keď padá sneh, hovoria aha, padá sneh, alebo keď prší, hovoria si, prší, a tešia sa, že nejdú po ulici. Večer, keď zažnú svetlo, iní ľudia, náhliaci sa domov, pozerajú do okien, a hovoria, ako im je tam dobre! Ako majú pekne! Aj my si raz postavíme dom, ktorý bude mať veľa okien a dverí, aj u nás bude pekne. A postavia si a je. Celý život ľudia z dverí len vychádzajú a potom sa náhlia, aby ich mohli znovu otvoriť a vojsť dnu. Dverami. Jedny dvere, druhé dvere, von a dnu. Medzitým po vonku. Uhnúť muške a neuhnúť muške. Doma nechce byť nikto sám. Náš dom nemá dvere ani okná, lebo nás je veľa a tatko ich všetky zamuroval. Všade sú postele. Vyzerá to u nás ako v prístave. Každá posteľ je ako loď, všetci v nich máme, čo potrebujeme. V posteliach jeme aj sa učíme, aj sa zhovárame... Keď ideme von, vyliezame cez komín a potom

sme všetci špinaví. Preto nás volajú Kominári. Inokedy, keď ideme trebárs na návštevu, väčšinou nemáme kam, lebo sme takí špinaví, že nás nik nevolá, alebo do kostola, tatko nás po jednom vykopne cez malé vikierové okienko. Mešuge štunde tomu hovoríme, a tatko s mamou si nás aspoň spočítajú. Postavíme sa do radu, otrčíme zadky a tatko kope jedenástku. Je nás jedenásť. Vonku sa počkáme, smejeme sa jeden druhému, akí sme čistí, keď ideme do kostola alebo na návštevu, na ktorú nás nik nepozýva. Tatko zostane doma, ľahne si k peci a zhovára sa so svrčkom. Najskôr poje všetky zákusky a potom aj šupky z hrušiek.

„Je nedeľa, preto sa s nikým nedelím. Zjedol som aj všetky šupky z hrušiek, taký som bol hladný.“ A svrček mu to dosvedčí. Tatko nemá inú robotu. Celý deň sa zhovára so svrčkom alebo kúri, to keď sme doma, každý na svojej lodi. Von chodíme, až keď v peci vychladne. Mama chodí po vonku stále a vždy niečo prinesie. Šupky z hrušiek aj zákusky. Ani mama nemá robotu, ale ľuďom je nás ľúto, a tak nám stále niečo nosia a dávajú. Všade okolo domu máme vrecia so šatami, televízory, vázy na kvety, mixéry... Mama vylezie vikierovým oknom, a triedi odpad. Potom naloží veci na káru a ide do zberne. Kým je tam, prídu ľudia a hovoria, nemajú nič, a zložia ďalšie veci. Mlynčeky na mäso, obrusy, záclony, kvetináče, skúšačky na elektrinu, vetrovky, spoločenské šaty, motýliky, kravaty, tenisky, potápačské plutvy. Mama sa vracia, nesie zákusky a hrušky, zavše aj mandarínkové lízanky a okolo nášho domu znovu veci.

185

„Ty si pojedol všetky zákusky, čo som mala schované pre deti?“ zalamuje mama rukami. „Čo im teraz dám? Veď je nedeľa.“

„Ja si tuším nikdy neoddýchnem!“ vzdychne si, a aj keď zaspáva, zatvorí oči a triedi veci. Pomáhajú jej túlavé psy. A mačky. A potkany. A kuny. A ježkovia. Tatko jej nepomáha. My len niekedy. Zavše povie Počkajte, počkajte, raz vylezie tatko, a ten tu spraví poriadok!

186

Okolo ostatných domov je čisto. Aj v škole vraveli, že človek má mať okolo seba tak, ako má v hlave. Preto ľudia robia dobré skutky a veci, ktoré nepotrebujú, nosia k nám. Aby si mohli kúpiť nové, modernejšie a krajšie. Niekedy zabudnú a kúpia si presne také isté. Zložia veci pred naším domom a idú domov šťastní, že urobili dobrý skutok. My sedíme vo svojich posteliach, jeme šupky z hrušiek a smejeme sa, ako je nám dobre, že nič nemáme a nikam nemusíme ísť. Odrazu vonku zašuchoce igelit alebo niečo buchne a tatko sa povie zvesela: „A máme! – Zajtra pôjde mama znovu do zberne, možno prinesie zákusky. Len aby nesnežilo!“

Bol raz jeden muž a ten vyliezol na strom a uvil si v ňom hniezdo. Okolo lozili užovky stromové a frnkali vlhy, lietali mušky, na kôru klopali ďatle a všetci sa čudovali, prečo večer ten pán zo stromu nezlezie a nejde domov, ako to robia normálni ľudia. Aj ľudia chodili okolo a vraveli si: Aké zaujímavé, veď ten muž si postavil hniezdo, normálne v ňom býva, a tuším má recht! Prišli aj z televízie a pýtajú sa: „Prečo bývate v hniezde?“ „Lebo je mi tu dobre. A chcem byť sám!“ Dobre lebo nebárs. Časom ten človek všeličo potreboval, a preto začal hniezdo prestavovať a urobil si na strome pohodlné bývanie. Keď prestal na strom teperiť veci, ktoré potreboval, sadol si a pozrel sa pod seba, a tam sa ti štverá ďalší človek, že aj on si ide urobiť na strome hniezdo. Ani jemu však hniezdo nestačilo

187

Dolu z hrušky

a časom k nemu pribudli všelijaké najskôr vylepšenia, a neskôr celé miestnosti. A ďalší, že nemá rád slová miestnosť a izba a stavia si ti rovno komnaty. A iní vravia, postupnosť musí byť, najskôr zavedú elektrinu, potiahnu plynovod, je to vraj lacnejšie, internet, televízne káble, a odrazu majú aj 500 televíznych kanálov. Z neba potichu padajú hviezdy. Večer sú všetci stavitelia unavení a pozerajú televíziu: Egyptská bohyňa vojny Sachmet sa musí opiť, aby sa z nej neskôr stala bohyňa lásky a radosti Hathor. Tak boh Re, ktorý mal tri oči a okolo zlatých vlasov nosil ako čelenku kobru, zachránil ľudstvo pred skazou a dal mu nové potešenie a radosť, ale aj novú bolesť a trápenie, lebo láska prináša oboje... Ak je vietor, vraj stačí na to jediný strom.

188

Na našom strome pribúdajú ďalší a ďalší ľudia. Ženy spočiatku chodia len obsmŕdať, zavše sa niektorá odváži, strávi na strome noc a potom zlezie dolu. „Majú to tam veľmi pekné,“ hovorí ostatným. Časom je na strome rušno, počuť smiech, vravu. Muži aj ženy, vo vetre veje bielizeň, v korune sa smejú deti. Strom skláňa konáre k zemi, cez deň prichádzajú srnky a objedajú lístočky, v noci ženy ukladajú jeleňom do košín z parožia deti ako do kolísky, a tie potom tichučko kráčajú lesom a čičíkajú umrnčané bábätká. Na strome dozrievajú prvé hrušky, vyzerajú ako lampáše. Niektoré v noci svietia ako lampy. Keď ľudia spia, zavše počuť tichý pukot, akoby sa lámali kosti. Časom všetci bývajú na stromoch. Na zemi je smetisko! Raz sú zdravé šupky, inokedy hrušky. Zákusky a lízanky sú úplne nezdravé. Cukor je biely jed.

Boh rozhrnie oblaky ako závesy a krúti hlavou. Všetci bývajú na strome. Strom, hruška, nekvitne, nemá lístie, len občas v noci počuť... Odrazu rrrups a všetci sú na zemi. Fuj, ale som sa zľakla. Pohroma! Mnoho ľudí prišlo o svoje obydlia!

189

Pod stromami sa prechádzajú zmätené zvieratká a čudujú sa, prečo všetci lezú na stromy? Neskôr sa nasťahujú do ľudských obydlí. Z okien vykúkajú mačky, vo dvoroch drichmú spotení psi, štekajú zo sna. V uliciach počuť híkanie, štekot, kvílenie, mraukanie, kotkodákanie, kikiríkanie, skuvíňanie, v obchode na pulte leží zvinutá užovka. Len občas v noci, keď zvieratká spia, počuť pukot, akoby sa lámali ľudské kosti.

Takí istí

190

Za čias, z ktorých si všetci zapamätali len robotu, strádania a trápenie, prisťahovali sa na druhé poschodie noví susedia. Hneď od začiatku bolo na schodoch počuť ich veselú vravu a smiech. Štrngali kľúčmi na schodoch, žartovali, všetkých zdravili a prihovárali sa neznámym susedom zo šiesteho, piateho, štvrtého poschodia. Každé ráno sa tatko vypravil na čele svojich dvoch detí do práce, veselý, voňajúci mydlom, hlasno došľapujúci na päty, akoby šiel odrážať útoky nejakých nepriateľských kohort. Jeho žena šla o niečo neskôr, potichu privrela dvere a štíhlučká ako lasica sa spustila po zábradlí. Naši odchádzali aj sa vracali domov, akoby ich každý deň nečakane zozadu napadlo nejaké nepriateľské vojsko. Aj keď odchádzali, aj keď sa vracali, vyzerali, akoby hľadali spásu v úteku. Ledva odpovedali na pozdrav známym, s neznámymi sa nerozprávali vôbec.

„S nikým nič nemám,“ chválievala sa raz mama, inokedy tato. Z vedľajšieho bytu bolo počuť hudbu. Keď pršalo, stála rodina na balkóne, vykladala všelijaké krhličky a hrnce, chytala dažďovú vodu. Vraj pre kvety, vraj na pitie, vraj aby ich deti rýchlejšie rástli. Na jar chodievali na brezovú vodu. Na vlasy a na pleť. V zime na sneh. Keď vypili čaj, rozsýpali ho po dlážke, aby sa rozvoňala. Na radiátoroch sušili jablčné, hruškové a pomarančové šupky. V nedeľu kráčali všetci do kostola. Vždy boli veselí. Čo sú stále takí veselí? Čomu sa smejú? čudovali sme sa.

Podvečer chodili celá rodina k rieke s akýmsi radarom, ktorý hľadal kovy. „Čo hľadáte,“ spýtal som sa raz tety, keď zosadla zo zábradlia, tvár jej úplne žiarila. „Zlato!“ „Už ste nejaké našli?“ „Našli! Poklepeme palicou po kameňoch, niektoré, tie pravé, sa premenia na zlato. Doma máme všetko zo zlata.“ „Aj my,“ zaklamal som. Povedal som to mame. „Všetko majú zo zlata. Tým sa smeje, tým je hej. Ja si nemôžem dovoliť taký luxus ani bláznovstvo, aby som sa spúšťala dolu zábradlím alebo umývala kvôli vôni podlahu čajom.“ Niekedy bolo u nich ticho.

191

„Asi našli želiezko,“ povedala mama.

Čo robia? Na uši sme si priložili poháre a počúvali susedov cez stenu. Keď bolo počuť klopot, robia rezne. Keď hudbu, drzosť. Keď smiech, sú opití... Zázračná moc rozžiarených susedov akoby sa preniesla aj na nás. Napokon nám dodala aj odvahu.

192

Raz, keď sme si mysleli, že nik nie je doma a že naši susedia si za mestom púšťajú šarkana, tatko vzal vŕtačku a urobil otvor do kartónu bytového jadra, jadra nášho problému. Stáli sme pred tým otvorom a pozerali ako na televízor. Oproti nám stála taká istá rodina ako my, ibaže inakšia. Naše ľavé ruky, boli ich pravé, naše pravé, ľavé, my sme boli tu a oni tam, pre nich však oni boli tu a my tam. My sme hľadali zlato u nich, oni u nás.

193

Mailovačka

K nám do Stredozemska vnútilo sa Stredomorie bez mora. Dá sa chodiť, sedieť aj ležať hore i dole bez všetkého. Myšlienky oťažievajú pod duchnou popoludňajšej malátnosti. Chmúrny skepticizmus krčí sa po kútoch politických kabinetov a cerí zuby. Zostrené vnímanie si koketne zahalilo tvár úmornou výčitkou. Ortuť stúpa. V kotloch to vrie. Namiesto bosoráckymi alkoholmi čierneho svedomia častujeme sa opojnými likérmi zvrchovanej slasti. Leháro, ľahučká idyla. Nič nám tu už nechýba uprostred stredu.

Prekrady

194

... aspoň šupku z póru... Hovorí sa, že mama svätého Petra bola lakomá, hrabivá a nenásytná. Nikdy nedala žiadnemu pocestnému almužnu, ani inak nebola dobrá k svojmu blížnemu. Raz čistila pór a prišla k nej jedna žobráčka. „Zmilujte sa nado mnou, dobrá žena.“ „Všetci viete len vypytovať! Tu máš, na, vezmi si toto!“ a dala jej vrchný list, šupku z póru. Keď ju Pán povolal na druhý svet, poslal ju do pekla. Tu svätý Peter sediac pri nebeskej bráne začul hlas: „Peter! Ach, beda! Pozri sa, ako sa škvarím v pekle! Syn môj, choď za Pánom, prehovor s ním, pomôž mi dostať sa odtiaľto!“

Svätý Peter išiel za Pánom. „Pane,“ povedal mu, „moja matka je v pekle. Prosím, zmiluj sa nad ňou a vezmi ju odtiaľ.“ Pán mu odpovedal: „Ale! Tvoja mama neurobila ani čo by sa vošlo za necht dobrého po celý svoj život! Jediné, čo jej možno pripočítať k dobru, je ten lístok z póru. Ale skúsime to urobiť takto – podaj jej ten lístok póru a vytiahni ju zaň z pekla do raja.“

„Chyťte sa!“ Mama svätého Petra sa listu chytila a začala stúpať z pekla nahor k nebesiam. Keď však všetky tie úbohé duše, čo tam boli s ňou, videli, chytili sa jej za šaty. Anjel tak musel vyťahovať nielen ju, ale aj všetkých ostatných. Pretože ona myslela iba na seba, kričala: „Nie! Vy nie! Pustite sa! Iba ja! Iba ja! Vy nemáte syna svätca ako ja!“ a rozdávala kopance na všetky strany, striasala zo šiat tých, čo sa držali. Ako sa tak natriasala, lístok póru sa roztrhol a mama svätého Petra sa prepadla na dno pekla. Mám rada ten pór aj mamu, čo sa aj v pekle myká a zabudne, kam má namierené.

195

Do pekla teda zletel anjel a podal jej vrchný list z póru.

Videli ste bežať vyľakanú srnu?

196 Ako sa v nás ten drbnutý život utvára. Odmalička. V ňom necháva stopu starý otec drevorubač v košeli s vyhrnutými rukávmi, s tetovaním na predlaktí, kotva alebo kompas, kompas!, sklonený nad drevenými fošňami a pohládzajúci očami hotové dielo, ale aj všetci ostatní okolo neho, kamenári, vinohradníci, muzikanti, pekári, stolári, otec Vincent, spisovateľ, všetci vážne a pozorne zabraní do svojej práce, akoby nič iné na svete neexistovalo. Keď niekde niečo zabolelo, buchlo sa do stola, aj dverami sa buchlo, že takmer vyleteli z pántov, zavše z nich vyletelo sklo, buchlo sa, a potom sa šlo robiť, makať sa šlo, réňo rína bernardína, a ešte horlivejšie! Život je ako literatúra, to nie sú iba udalosti, to je práca, naše dielo, odmalička až sem.

Takmer nikdy nič sa nestane, väčšinou sa nedeje vôbec nič, zavše si ľudia niečo povedia, stretnú sa po čase znovu a znovu o tom istom, ale inak, o robote, deťoch, práci, a prídu iní a povedia to presnejšie alebo krajšie, veselšie, až nám sople ako rukavice z nosa vyfrknú, alebo slzy sa zaligocú v kútikoch očí ako hviezdy na oblohe, alebo hviezdy sa zaligocú ako slzy a sú čisté a hladké ako kovadlina, líca sú ako kovadlina, basanďalát, drbnutý život, obyčajný život, a zrazu vám do toho života spadne báseň, teda poézia, môže byť aj nerýmovka, niečo, čo tam predtým vôbec akoby nepatrilo, nebolo.

Napríklad jedna kriminálnická pesnička, ktorá je vlastne odeskou hymnou: adesa zažigaet agaňky a zaftra my uchodím v more rána, davaj, pagavarim na beregach tvajich, krasavica maja, adesa máma... ďalej sa spieva o tom, že keď vám v Odese podrežú krk, môže za to ten a ten, keď vám v Odese ukradnú peňaženku, môže za to ten a ten, keď vás v Odese niekto udá, môže za to ten a ten, a pekná je aj sloha o „krásavici Odese“: v Odese má každá mačacia hlava (cesty a chodníky boli vtedy vydláždené ,mačacími hlavami‘ – čadičovými kockami) svoju históriu... vzbudzuje pochybnosti, tam aj tam, aj tamtam, napravo aj naľavo vrhá svoje tiene a bola tu vždy a odjakživa, v živote všetkých tých narobených ľudí, listujúc japonské radené básne alebo Spevy starej Číny v Mathésiovom preklade, aj v tom preklade, všetkých vždy oklamala, neoklamala nikdy nikoho, zmarila všetky skúšky správnosti, no a podľa niektorých tu odjakživa bola nadarmo.

197

Spočiatku to človek vyhadzuje, bráni sa tomu, ale stále to tam, Micuško, stále to tam je. A potom niekedy to tam nie je, ale chcete to tam stále, znovu a znovu a znovu, ešte aspoň jeden raz zažiť a vlastniť a mať pre seba. Je mu to jedno aké!

Jej hľadanie však nikdy nebolo márne. Cieľom cesty bola cesta k nemu. Odysea to zavše bola. Ale Odesa hej. Ach, Adesa, žemčužena u morja, ach, Adesa, ty znala mnoga gorja... Alebo Ej, ej v glazach tuman, kružítsja galavá, ja jédva stáju na nagách, no ja veď nepjaná... Alebo, Ľeclusier – vzdúvadlár – spieva sa v nej, ako dozrievajú jablká a padá sneh a príde jar a leto a on stále s tými námorníkmi na tých vzdúvadlách. Le plat pays, belgická rovina, kde sa Brel narodil... V Odese bola Agáta, sestra, zamilovala sa tam do matróza. Ako sa ochladzujú rána? Hnijú a padajú jablká. V Hamrštíle je ich ako nahúkaných. Aj orechov.

198

Jej cesta do cieľa sa nikdy nedala porovnávať s tým, ako rýchlo alebo pomaly život plynie. Najkrajšie na svete sú predsa čakanie a hľadanie, v spomienkach ľudí vždy opeknievajú a stávajú sa čoraz krajšie a krajšie, spätne na ceste objavujeme všelijaké krásy, zmysel našej ceste nedáva cieľ, obyčajne sa zašmodrchá kdesi na začiatku putovania, a počas nej sa aj niekoľkokrát zmení, alebo sa premení na čistý nezmysel. Pane, snívalo sa mi s vami, zhovárali sme sa o zvieratách, vraveli ste, že Vincentov starý občiansky by som mala nosiť na krku ako škapuliar. Dejiny života, lásky, hudby aj literatúry, Micuško, Šaňo, Vincente, Viliame aj Karole sú dejinami poézie, väčšinou sa prepletá medzi riadkami nášho života ako hriadkami v nejakej záhrade, aj medzi betónovými stĺpikmi vo vinohradoch opitá chuderisko, v riadkoch života aj kníh, ktoré čítame.

Život je utkaný z práce a zo slov, a ak sa začínajúcemu spisovateľovi zdá, že by mal či mal začať zaznamenávať, čo cíti, začne písať básne. Otvoriť si dušu a vypúšťať z nej prebytočné plyny vo viazanom či voľnom verši. Napadol prvý sneh... Vedela som už včera, podľa ticha, že napadne! Do noci som si čítala Skácelove prózy, lebo som chcela vidieť prvé vločky, no zaspala som. Ten Skácel bol moje Vianoce. Krátke prózy o všeličom.

Dnes sa asi zbláznim od radosti. Samé ohníčky a ohnivká. Bola som dobrá, napadol mi sneh! Zmizla sa túla. Dnes sa budem snažiť opäť ju prilákať do dvora. Včera som na ňu aj volala. Idem ešte pod perinu, Skácel ma volá. Len som chcela napísať, že krupicuje sneh u nás v Modre... A vietor si to rezol cez vinice, vyľakal isto bažanty aj prepelice, potichu sadol ktosi na snežnice, napadol sneh, no málo prevelice. Niekto si zamiluje poéziu a odrazu si uvedomuje obrovskú priepasť, ktorá je medzi ním a ostatnými, ktorí básne nepíšu či nečítajú, hoci v ich živote môžu byť stodoly poézie. Má rád jednoduchosť jazyka duše, akým sa dá aj rozprávať, viazaný verš, ktorý tak rytmicky znie, voľný verš, ktorý vyzerá tak jednoducho, skratkovitosť, ktorá neprináleží próze.

199

Snívali sa mi haiku... Večer som nejaké chcela pod perinou vymyslieť, aj sa mi sypali z nočnej košele ako ten sneh, čo nechcel padať, ale všetky som ich zabudla.

Tu spomeňme Betu. Dievča, srdce, vysvedčenie... Celý život prežila na Dubovej. Tu ju pokrstili, tu sa naučila chodiť, tu si rozbila kolená, otĺkla mamin hrnček, tu mala svadbu, tu pokrstili s mužom svoje deti. Napokon sme sa na Dubovej s ňou rozlúčili. Ako rada sa mrvila v záhrade. Ako sú tie naše životy vrastené do viniča, do hnusnej ílovitej hliny, ktorej sa vraví slín, sú vtlačené ich neviditeľné stopy cez chotár – do záhrad, vinohradov, na role... Napokon nás všetkých tá ílovitá zem, v ktorej sa darí viniču a z ktorej rastú modranské vázy, pochová. Pochová ako popestuje. Beta pekávala koláče, na fašiangy aj šišky a fánky, smiala sa každú nedeľu, keď k nej prišli bratia a sestry.

200

Ako vysvetliť Bohu, čo sme tu robili? Toto si tu o nás budú raz naše deti rozprávať. Beta bola krajčírka a sestra, mala rada bratov a sestry, vinohrady a záhradu, akoby ju život vôbec nebolel. Mne sa však najviac páčilo, ako šila. Raz som jej požičala staručkú babičkinu dečku, na ktorej boli vyšité košíčky s kvetmi. Nie je možné, aby to také pekné a veľké vyšila. Zo dvakrát mi ju ukázala, ako na nej pokročila robota. Jej košíčky boli väčšie, aj obrus mala väčší, novší a krajší. Páčilo sa mi, ako sa tešila. Rovnako sa tešila, keď hovorila, čo pletie, čo piekla, alebo už vtedy, keď sa piecť chystala. Beta každú jar začala vyšívať záhradu, rolu, záhumienku aj vinohrad, a na jeseň jej tá zem zasvietila ako obrus! A čo keď vyšila tu na zemi ornament?

Naozajstná práca sa akosi do literatúry nezmestí. Vypreparované zvieratá. Komu by dnes voňala živá zmoknutá srnka? Svetlý zajtrajšok už rožky vytŕčal. A: „I jeseň plody rodí rôzne a na výšinách skalných v úslní hrozno zreje; vnád vonných získajúc jemnosť.“ Prihovárali sa noviny pracujúcim hneď zrána takto po vergíliovsky: zajtrajší deň sviatočný ľahučko a pokojne prikrádal sa.

Nesvornosť a hašterenia pavučiny prehojné prenechajme služobníkom temna klamu a hlúpej pýchy. Držme sa statočne pod záštitou podjesennou. Aj dobrá báseň. Dobrá báseň ako pekná veta. Ako vajce. Hovorieval Marcel Proust. Ale Micuško, listujúc rovno literárne časopisy, a všetky tie básničky by mohli byť trebárs v kindervajci alebo v cornfleksoch. Dnes sa píšu nefajčiarske básne, nosí sa japonský odev. V básni to môže pukať aj praskať, aj praskať vo švíkoch, ak aj pero zabudneš, víno prines, už teraz mám púštny absťák! Neviem prečo, ale tá Fialova domina v zelenej plastovej butylke mi pripomenula vôňu Paríža podjesenného: blahodarné posedávanie na terasách, ťažký dym čiernych tabakov, snivú slasť Verlainovho slastného sonetu, sýtu červeň vín... možno aj posmrdkávať ako tá zmoknutá srnka, ktorá sa ofŕkala celá od blata, nevidno jej ani zrkadielka, hoci potom uschla, no vonia ako blato

201

Našpicuj si jazyk, pretri viečka. Písanie nech je vrúcne odhodlané.

a mokrá tráva a vyľakaná, ale slobodná skáče cez holengajúce pukajúce a chrastiace konáre do... nie do výkladu, šak by ho rozbila, do lesa! Ach, Fiala Jano aj s týma krížikami vyšitými na stene, musím si prísť načapovať do demižónov, aby bolo pri čom ľahučko a nehatene, rozjarene zadumávať sa, bez temných tónov melanchólie... Vtáctvo si už čechrí pierka po včerajšom popŕšaní, divné divé vône s divnou príchuťou ako predtucha jesene dráždia čuchovod: „... s pádom listov v myseľ vkĺza zármutok...“

202

Všade mi je zima. Vonku to primŕza a snehu je málo. A pritom, aká je tá zima pekná. Potichu si nasneží, zakryje a je bielo. Preto tej bielej býva málo. A ešte je ozdobená tými Vianocami. Samé zlé sny. Jeden horší ako druhý. A do toho Skácel a Oldřich Mikulášek. Moraváci. Večer tu bola sestra, urevaná šla z Vincentovho filmu. Dobre, že som nebola! Neviem sa naňho pozerať. Ledva ho niekedy čítam. Večer čo večer ležíme v posteli a čakávame na lietadlo, ktoré letí ponad dvor. Jedno okolo desiatej a druhé po ňom tak polhodinu. Už som tým nabláznila aj syna. Včera mi hovorí, mama, rýchlo, zmeškáš lietadlo! A dcéra pod duchnou, mama, ja sa tak teším! „Čomu?“ „Že pôjde lietadlo!“

203

Šurienka a Atalienka

V štáte, aj dánskom, smrdí vajcovka. Smrdia tu tie zle vypchaté srnky, rozpadajúce sa vo výkladoch. Haiku opatrím ako dobrá sliepka svoje vajká. O pol hodinu makám do kostola strážiť Ježiška. Budem sa modliť. Beriem pátričky... Raz som prišla do Hamrštílu, zaklopala som na dvere izby, hoci dom bol otvorený. My sme Vincentovi klopali. Spal. Chcela som rýchlo privrieť dvere, reku sa zatiaľ, kým spí, pomotám po záhrade. On sa však prebral, no iba spolovice, posadil sa hovorí: Mama? A ja som sa zahanbila, že nie som jeho mama, a hovorím, nie, Verona... Vravel, že vo dverách som vyzerala ako Ludvika. „Servus,“ zdravieval.

Chodil po chotári a zbieral všelijaké šeplety. Keď sme šli spolu, hore kopcom som ho ťahala. V lete sme sa chodievali kúpať do všelijakých barín. Ľahol si na vodu a rozprával, ja som sedávala na brehu. Ach, Vincent, všetko, aj seba, aj svoje kráže som kedysi dokázala hodiť za hlavu.

204

„Neboj sa, Atalienka,“ hovorí v rozprávke Šurienka, „keď bude zle, vyhodím hrebeň, a bude hora, keď bude horšie, vyhodím zrkadlo, a bude rieka, a keď najhoršie, premením nás na kačičky.“ K istému druhu metamorfóz treba mať istý zmysel pre dobrodružstvo a poéziu. Lebo možno práve ona, nateraz neviditeľná a takmer zabudnutá a zanedbaná, dáva nášmu nezrozumiteľnému žitiu to, čomu sa dosť pateticky vraví zmysel. Ale to ste velice múdro povedali, pani spisovateľka! Ešte by ste sa k niečomu mohli vyjadriť.

Kde je Imrich? Prečo nie je doma? Čo sa prihodilo? Hneď ako sa Vilma zobudila, zistila, že Imro doma nenocoval. Včera večer jej vravel, že ide navštíviť Kirinoviča a že sa zavčasu vráti. Chcela ísť s ním, no zdalo sa jej, že by mu to nebolo vhod. Kde je Imriško? Prečo nie je doma? Vari sa niečo stalo? Bože, čo sa mohlo stať? Včera večer odišiel Imriško z domu. Vilme vravel, že ide pozrieť Kirinoviča a že sa zavčasu vráti. Chcela ísť s ním, no zdalo sa jej, že mu to nie je vhod, preto šla navštíviť a potešiť Agnešku. Vrátila sa domov asi o hodinku. Potom čakala a čakala, no nedočkala sa, hoci si šla ľahnúť až okolo polnoci. Ľahla si a potom už nepočula nič. Ale ráno, hneď ako oči otvorila, pozrela na Imriškovu posteľ a veľmi sa

205

Nezanedbateľné úryvky z Vincenta

znepokojila a naľakala. Imriškova posteľ je rozostlaná, perina zložená, prehodená tak, ako ju Vilma včera večer prehodila. Imriško sa postele nedotkol. Je to možné? Čo si o tom myslieť? Čo sa stalo? Bože, čo sa stalo? Kde je Imriško? Čo sa mu prihodilo? Kde je Imrich? Kde len môže byť? Hneď ako sa Vilma zobudila, zistila, že doma nenocoval. Keď odchádzal včera večer z domu, vravel, že ide navštíviť Kirinoviča. Chcela ísť s ním, ale potom si to rozmyslela. Zdalo sa jej, že by mu to nebolo vhod. Vždy sa mu vešia na krk a teraz nie, práve teraz nie. Prečo to neurobila. Hneď ako sa Vilma zobudila, zistila, že Imro doma nenocoval. Čo sa prihodilo? Prečo nie je doma? Kde je?

206

Bonjour, grand monde, povedzme, že zvony naoko jednotvárne vyzváňali, jednotlivé zvonenia však mali rôzne chvostíky, jemné ako keby zaodŕhanie na začiatku zvonenia, na konci chvenie či škripot kdesi v srdci zvona. Ako to tam všetko dostať, spisovateľov povoz sa pomaly kodrcal po rozmočenej blatistej ceste a cestujúci, povedzme jeho čitateľ, v zamyslení hľadel na polia pokryté jesenným snehom. Na papieri bol koniec októbra, rozpačitá doba, keď príroda ešte váha medzi letom a zimou, keď v mestách ešte nezačali plesy, ale vianočné a predvianočné večierky už hej – doba plachučkej poézie a klíčiacej oziminy na poliach. Skúmať Vincentov text nie je žiadna slasť, na Vincentových staniciach stále rovnakí výpravcovia, dozorcovia, rovnaké vlakové súpravy, plné zaľudnené čakárne...

Naše myšlienky. A my. Akéže postoje, keď každý najradšej sedí na svojom zadku.

V předměstích tajemství by měl stratég zůstávat. Lépe než do snů vtírat se, je spánek probádat. Prečítala a šla som na to bádanie. Snívalo sa mi o Vincentovi. Smutno. Strácal sa, ja som ho nejako prenasledovala a nedohonila, niečo som mu chcela povedať. Silvester neznášam. Keď u mňa bývala Jarka, dievčatko z domova, tancovali sme. Učila ma tancovať. Bola takmer nevidiaca, dobre tancovala. Raz ma učila tancovať lambadu. Hocikedy sme zavolali do rádia a dali si niečo zahrať. Asi niečo francúzske. Mala zošitok plný pesničiek. Z domova. Na všetkom mala vyšitý monogram, kvôli práčovni, JB. O piatej ráno sme spolu kopali v záhrade! Učili sme sa so synom. Brala to ako hru na mamu. Šla som s ňou na ľadovú revue, poplietla som dátum. Na druhý deň mi volala cez prestávku z revue! Kúpila mi svietiace ukazovátko.

207

Vo chvíli, keď sa blíži autobus, preskočí iskra, my nadvihneme zadky a vykonáme všetko preto, aby nezostala váha nášho mäsa a váha našich kostí na nohách, lebo je to nepríjemné. Veď dobre, človek s lepším žalúdkom by sa možno nad to povzniesol, ale to je iba začiatok, prvá etapa, keď sú totiž naše vlastné zadky na mieste a riadne zaopatrené, cítime sa byť natoľko bohmi, že si ideme vyberať, čí zadok má sedieť vedľa nás. A či ja, ak sa už miesto pre mňa nenašlo, nemám právo spýtať sa, či je azda môj zadok ľahší?

208

Na Silvestra všade, kam nás pozývajú, vykopem muža. Nejdem nikam a nikam. Dva nikamy... Bojím, že sem muž niekoho privlečie, ale má prísny zákaz. Demonštratívne sa navlečiem do nočnej košele, navláčim si do postele knižky, mamine a Vincentove fotky, ruženec, všelijaké haiká, urobím si hniezdo, a ako sa poznám, zadrichmem v ňom.

Dennodenne ideme s našimi myšlienkami do práce. Myšlienky sú paralelou skutočnosti, tak ako rukopis je paralelou myšlienok. Žijeme v rodinách, a tak keď sa stretneme, každý dovlečie niečo zo svojho domu. Každá skupina ľudí nastupujúca trebárs do autobusu nesie so sebou určité kvality: váhu svojich tiel a svojich rokov a okov a dávku svedomia a dobrej vôle či nevôle, teda voľnej energie, pripravenej na účely medziľudských vzťahov. A ak ideme hovoriť o postojoch, od nich závisí, či sedia tí, u ktorých je svedomie v najmenšom rozpore so sedením, alebo nie. Inak povedané, autobus sa takto stáva činidlom, ktoré vyvolá a zviditeľní to, ako si rozumieme so svojím svedomím. V MHD je tuším menej arogancie ako v medzimestských spojoch.

209

Najlepšia obrana je útok

V ľuďoch je čosi pesimistické, či skôr defenzívne, čo nám bráni, aby sme boli agresívni. K aktivite nás vyprovokuje až súhra, nátlak okolností, skoro by sa dalo povedať, a aj sa povie, že aktívni sú ľudia, ktorých heslom je: najlepšia obrana je útok. Všetci máme vo svojich postojoch kus otrokára, feudála, kus buržuja aj proletára. V rozličnej miere podľa toho, čím sa zaoberáme. Vždy, keď sa postavíme proti prírode, proti zákonom nášho tela alebo mozgu, prejaví sa narušenie rovnováhy tak, že sa staneme otrokárom, feudálom, buržujom či proletárom. ***

210

Alebo napríklad: Chýba konkretizácia ideí! Chýba príklad, pánové aj dámové, predkovia aj zadkovia, takýto príklad sa dostaví vždy pri texte, v ktorom dlhšie súvislé odvíjanie idey nevyústi v niečom predstaviteľnom. Napokon sa to stane – autobus – ale čuduj sa svete, aj túto osamotenú konkrétnu skutočnosť predchádzajúci a nasledujúci agresívno-abstraktný text rozpustí a zmení na abstraktum. Poznámka na okraj: oživujúce prirovnania ho umŕtvujú a pôsobia cudzorodo, autor textu ako keby fotoamatérčil, a tak mu do textu táto skutočnosť prekĺzla ako cudzorodý prvok, nie funkčný, v texte ako keby nemal oprávnenie!!! Ale čo kurva má v texte oprávnenie? Kde sú tie oprávnenia?

Ja mám teraz pravdu takmer vo všetkom, lebo mi je smutno. Sedeli raz tri baletky sólistky baletu v Karolovej, hoboj, mladomanželskej vani so Šaňom, krídlovka, a fajčili. Popol odklepávali do vane, na jej okraji mali položené poháriky s červeným vínom. Bolí mladí a veselí. Zrazu zaštrkotali v zámke kľúče a prišla Karolova Terka s dvojčatami na rukách a prerušila ich spoločný rytmus fajčenia vo vani. „Ale Šaňo, čo to tu má znamenať?“ opýtala sa. „Ako to, že si nezazvonila,“ opýtal sa aj Šaňo a baletky si malými dlaňami zakrývali prsia. „Šak my tu máme dôležitú poradu.“ Cvaknutie dverí oznámilo zbohom...

211

Porada

„Zbohom, Šanko, nebudeme si viac prekážať na ceste životom...“

212

Zaujímavý je tu presun reči na neživú zámku. Sloveso oznámilo mieri Pánubohu do okien. Aj keby sa mi však sloveso oznámilo podarilo nahradiť, šance na prežitie sú i tak minimálne v nebezpečnom susedstve vety nebudeme si viac prekážať na ceste životom.

213

Baletky sa smejú

A potom, po predstavení pod pódiom jedna z tých baletiek hovorí, že tu som sa milovala a kričala: „Ty si borec!“ „Aj ja som sa s ním milovala, a tiež som kričala,“ povie druhá. „Čo si kričala?“ „Jebmajebmajebmajebma!“ Tlkot ich sŕdc prerušili údery hodín. Ojoj, jazykové a štylistické nečistoty. Skoro akoby tu niekto hovoril, že boli sme blízki a spätí.

Tu treba pripomenúť, že blízkosť nie je našou vlastnosťou. Slovo treba použiť zvratne: boli sme si blízki. Autorku tejto vety, tanečnicu, nie poľnú, ale divadelnú, zrejme odradilo, že by musela v hube prebudovať celú vetu, pretože prídavné meno spätí zase zvratne použiť nemožno, a tak sa spoľahla na dobrý žalúdok svojej poslucháčky a sokyne, baletky druhej. Nemožno mi ani obísť spojenie prerušila ich spoločný rytmus. Niť jeho významu je totiž taká popletená, že tentokrát sa vzdáva autorka týchto riadkov, teda ja, a označuje ju za labyrint. Keby sa dnes už nevedelo, že živočíchy sú špecializované koordinované bunky, povedala by som to ja!

214

Teraz mám inak vo všetkom pravdu, lebo starnem a na duši mám smútok. Ako každé väčšie zoskupenie slov, i táto svojrázne členená próza už-už obsahuje stretnutia, kde sa rodí život. Ani dnes nevravím, že o nich viem viac – i keď by sa dalo povedať, že zbežne viem vše, nielen na tých pahorkoch mi záleží. Mráz mi behá po chrbte, keď si spomeniem, ako k nám raz prišiel strýco Šaňo a rozplakal sa od dojatia, keď videl v záhrade snežienky. „Uvarte mi meltu, je mi zle!“ Vtedy som si pomyslela, priatelia, tu niekde sa teraz odohrávajú vesmírne procesy. Dnes vravím však inú vec: zvláštne sú to ženy, tí muži!

Listovať takto koncom roka v starých denníkoch, v záznamoch koncoročných, čo všetko sme robili a chceli a už nechceme, čítať a vracať sa po vlastných stopách. Povedala som raz doma, že si tento rok do záhrady kúpim včely a dám pripustiť psa, na čo sa vtedy nasrala mama aj môj muž. Mama, že ona sa stará o mňa a nebude sa aj o zvieratá, a muž, že ťahám domov bezdomovcov a mačky, a ešte k tomu včely, a že už sme mali kozu a spávala v posteli, a kocúra Krišpína a spával tiež. Šla som k veľkej noci kúpiť kozľacinu, a nakoniec som kúpila kozliatko, Micku, lebo som ju nechcela zjesť a bála som sa, že ju zje iný, tak som si ju musela vziať domov a ešte aj zaplatiť. Stále sa trhala a behala za mnou, drckala ma do kolien, a keď bolo otvorené okno, vždy skočila za mnou dnu. Chodili sme spolu po dome aj po záhrade, ona tak kozľaco hmkala, ja tiež, keď

215

Koza

som si sadla, pestovala som ju a ona spala. Bola to koza skrížená s kamzíkom, a keď narástla, vyliezala na stromy, spávala na jabloni a potom kričala, že hľadaj ma, Ve-e-e-rona, a keď zjedla našu záhradu, skočila do susedovej a zjedla aj vinohrad. Nakoniec som jej uviazala francúzsky čierny ručník, kúpila cereálnu tyčinku a odviedla som ju, kozu s francúzskym šarmom, do horárne. Raz sme ju boli pozrieť, hneď by som ju vzala späť, ale jej ne-e-e ma privádzalo do vytrženia... Chodila som po modranskom chotári s trakovicou a nosila jej agátčinu z chotára, kým Mica čakala na niektorej zo susedových jonatánok a kričala Ve-e-e-rona! Potom zjedla igelitovú tašku a dostala mizere-e-e-re.

216

Poslúchala som kozu. Neviem povedať, že už som narástla, že som svoja, a už aj stará. Aj domováčku Jarku som si chcela adoptovať, ušla k sestre. Večer sme sa nahlas modlievali a hovorili si rozprávky. Naučila ma vyšívať, spievala mi cigánske pesničky, ktoré sa naučila v domove, a hovorila o domove, ako ju tam mali rady kuchárky a vždy jej dali zeleninu z polievky. Keď odišla, ľahla som si v izbe na zem a plakala. Zavše som šla po deti cez vyučovanie do školy, akože niekam ideme, ale iba preto, aby som nebola sama. S Jarkou sme Micu chodievali pásť. Keď deti spali, Jarka, kozliatko a všetky mačky sedeli na múre, lúskala som na gánku hrach. Budem mať velikánsku nebezpečnú včeliu rodinu. Možno ich skrotím. A keď sa naseriem, budem s nimi spávať v posteli!

Ach, ako cítim, že ťarcha môjho presvedčenia spočíva teraz na orgánoch, ktorými nedisponujem. Keď sa mi narodili deti, mala som pocit, že som sa druhý raz narodila aj ja, že som opäť vyliezla z brucha akéhosi organizmu, a vtedy som si navrávala, že sa mnou prevalila vlna dospelosti. Hneď som si však uvedomila, že ani tentoraz som múdra z neba nespadla, a hoci som dospela k názoru, že myslenie vzniká spoluprácou zabúdania a rozpamätávania sa – a teda svojím spôsobom všetci všetko vieme, cítim, že ešte stále múdrosťou nedisponujem. Pritom, ako si uvedomujem, že práve teraz nesmiem zabudnúť na žiadnu maličkosť, lebo ona mi potom podrazí nohy, keď to budem najmenej potrebovať. Potrebovať?

217

Myslenie vzniká medzi rozpamätávaním a zabúdaním – svojím spôsobom teda všetko viem.

Bež!

218 Zobudil raz Vincenta sen. Päť minút pred polnocou. Asi takýto, možno sa vtedy rozpamätal presne. Komusi chcel pomôcť. Naháňali ich, potom zastavili. Skríkol: Bež! Bežal. Jeho sa však spýtali: Ktorý? Kam? A do ktorej? A on nevedel. „Do ktorej skupiny? Do stáda? Do rieky?“ Rozbehol sa a začali naháňať jeho.

219

Vincentove fľaše, butylky

Fľaše sú prázdne ale prázdna fľaša je vraj viac než naničhodný človek prázdnou fľašou môže naničhodnému človeku tresnúť po hlave kdežto naničhodný človek môže pre nič za nič rozbiť fľašu ktorej by bola škoda všetkého je škoda iba naničhodného človeka škoda nie je.

Hus

220 Počúvajme a zdá sa jej naničhodný celučičký svet Babka ju tíši no hus cíti, že je to jej chvíľa že stoj čo stoj musí sa vykričať že musí vykričať celý svoj husí život Vystrčí najprv hlavu a potom vyhupne pekne z koša že keď aj zomriem, všetko si pekne poviem. Vincent býval vysoko nad Modrou aj vo všedné dni, lebo tam bolo, najmä na jar, pekne, všetko kvitlo.

Nevieme, ako ste sa rozhodli s tým Japonskom. Ja by som tam veru šiel. Do Japonska by som nemal ísť? Nebol by som somár? Napokon, veď ja ani nejdem, lebo ma nik nevolá, a teda ani nemusím rozmýšľať o tom, čo som. V Hamrštíle je teraz dobre, ráno vstávam, keď zvonia na svitanie, ale teraz, v tejto chvíli, zvonia už do kostola, tuším už na veľkú omšu, čo sa mi zdá trošku čudné, lebo je pol desiatej, no možno tie omše trochu potlačili, lebo je toho Ducha, veď preto tam má ísť tá dychovka, trošku si tam zadúchať a niektorí sa aj naduchať, ja ich ducha, ich! Len som chcel na vás nakuknúť, Vincent.“ „Ahoj, Píšťalko, tak u nás je krásne popršané, pozdravila som svoje vtáčky, naháňala sršňa v izbe, na paulownii sa ktosi smeje, ako by si mädlil ruky od radosti, a kohút u susedov vyvreskuje a vyvreskuje. Už sa rozvidnieva. Už býva dlhšie tma. Polialo aj moju slivečku, holánik, čo som zasadila vzadu v záhrade a nedočiahne mi tam hadica, tak tam musím nosiť v krhle vodu. Aj dve nepodarené jablonky, čo mi vzadu živoria, aj dulu a hrušku.

221

„Šípky, kosatce, no aj hocijaká iná čalamáda. Kosatcov dosiaľ ešte nikdy toľko nekvitlo! Dnes je Ducha a na Kráľovej sú hody. Chcel som sa tam ísť pozrieť ku kostolu a vypočuť si dychovku, no včera nás priveľa zdržal ten Nór. Boli sme na Červenom Kameni, ale len tak vonku, zastavili sme sa aj u Bety. Galériu Jaro neotvorí, vraj nemajú peniaze. Ináč nič nového. Dozrievajú čerešne.

S Jarkou sme plakali za Mickou, tá jej aj tatranku na cestu priniesla. A tu ti niekomu vadí, že koza méka. Veď aj ja som vtedy mékala, pokúšala som sa s ňou dohovoriť. Mama sa na mňa hnevala, hnevala a napokon, keď si šla u nás oddýchnuť, volala poď, Micka, ideme si ľahnúť. Odvtedy už som mala len psa a zavše zraneného vtáčika. Jedného som kŕmila vajíčkom so slinami z úst ako zo zobáčika, inak nám to nešlo. Minule zavolal švagrovi chlap z vinohradu, nepredstavil sa, len povedal: Je tu tava! Niekomu ušla ťava... hm, hm... Keby som mohla, mala by som somárika. Tie zvuky. Teraz aj vietor, jemne rozfukuje to suché lístie.

222

A pritom som sa zobudila a myslela na Babeľove poviedky a začiatok včerajšieho filmu s mladulinkým Belmondom. Na konci s dychom. Zaspala som pri ňom. Ten Babeľ, ako on má rád vône... A vôbec, Rusi, koľko je tam vôní. Všetko ovoniavam. Vlastne každého, nenápadne, a pravdaže, ja na seba lejem veľa chémie. Keď ráno odídem zo zástavky, večer sa s tou svojou vôňou stretnem. Povedzme. Už neexperimentujem ako niekedy, mám dve vône, jeden ústredný príbeh a jeden vedľajší. Teraz však neviem, ktorý je vedľajší, tak nenapíšem názvy. Podobne hovorím s kvetinami. Chcem niečo niektorej pošepkať, zrazu ma zamrzí, že tá vedľa to počula, a potom každej niečo poviem, alebo ich všetky pohladkám. Raz som v obchode obrátila a prežehnala chlieb. Potom som ich však prežehnala všetky, čo už veľmi normálne nevyzerá, a tak to nerobievam vôbec. Teta, čo hovorí s drozdom, a potom musí vyjsť na gánok, keď príde kominárka.

Včera sused: Já nevím, čo sem taký robotný! Já nemóžem ako nekerí, ked robím, tak idem a robím a robím. Vedúca už ze mna nemóže. Hovorí, pán Horváth, ja z vás nemóžem! Úplne je do mna zamilovaná, čo sem taký robotný. A ja som doňho úplne zamilovaná, keď rozpráva! Jeho brat Štefan mi stále nosí mäkké paradajky. Z času na čas si vezmem, viem, že je to za to, čo im dávam niekedy ja. Hviezdy nepadali, namiesto toho tiekla voda. Idem do vane, do plaviek a hajde do bazéna.

Ďakujem za pozornosť, ktorú cítim, trochu dôvery, trochu rodičovskej náklonnosti, a to, z čoho sa skladalo naše priateľstvo. To bol môj svet. A všetko je odpustené... odmodlené, utľapkané. Zvonia zvony, ja už som sa raz pomodlila, ale idem ešte do záhrady a urobím to znovu.“ Keď ťa hľadám vo svojich predstavách, Vincente, postretám všetkých tvojich jedenástich súrodencov, a ty sa mi zjavuješ ako svätý František, z ktorého však vystúpilo telo, och, z básne, aby ako obláčik naplnilo šťastím tých, čo stoja povedzme o lásku – oslíkov, kvety, malomocných, slnká, ale teraz, po smrti si pre mňa aj akýmsi bratom, a všetky podrazy vyvolávajú záchvaty smiechu, pasovala som si ťa za františkánskeho spisovateľa, čo je trochu neokrôchané, všetci sa totiž čudujú tvojej nespratnosti. A aj tá bola správna...

223

Vytiahla som obrovský hrniec, idem deckám navariť guláša, potom plnenej papriky, bude tu saigon, prevádzka.

Ale aj v autorke týchto riadkov je čosi správne vyvážené, ako keby vedela pristihnúť svet, ešte tichý, rieky, hoci znečistené, koše plné odpadkov, po daždi trblietavé igelitové vrecká, púčiky listov, čo sa zapaľujú nad blatistými cestami, škvrnité brušká mačičiek na múriku a v nich mláďatá, zánik ríše kvetov. Prikladám do pece alebo sedím v kuchyni a usmievam sa, aj keď si spomeniem na Kristovo mlčanie, keď po hodnej chvíli napokon prehovoril: „Toto nech je tvoja reč.“

224

Povedala raz jedna z Vincentových sestier Magdaléna, že tuším je mi na umretie, čo by sa dalo brať aj ako čísi výrok, niekoho, kto to povedal pred ňou, no mňa, sediacu na paliatívnom oddelení, zamrazilo. Kde si sa to pozabudla? Napadlo mi, ako si jedného dňa bude po brehu krpatej riečky Gidry, čo nie je na všetkých mapách, pravdaže, vykračovať nejaká iná mladá žena malebným hájikom, tvojimi cesticami a chodníkmi pôjde, krajinou nenápadných objavov, a pomyslí si, aká je Gidra krásna, nebude vedieť o tebe, ani že si sa tu rada zatúlala, ale áno, aj k inej si sa zatúlala, odvádzajúcej zapáchajúce výkaly chorých ľudí. Magda nebola hocikto. Už pod čerešňou sa dala rozpoznať jej krása, hoci ju nikto nedocenil, boli to temné časy, ten socializmus... s ľudskou tvárou, priam neľudské, no zavše sa človek chytá všetkého, kúštička prírody, štipky citu páperového, úsmevu pivnej peny, praví básnik, no zostáva sám.

Starnem za vami. A je to tak. Starnutie je akési samovoľné padanie opôn, ktoré sa odohráva chemicky bez nášho pričinenia.

225

A niektorými putami sa vraj opášu veľké vzdialenosti, a potom sú tenulinké. Všade napokon žijú ľudia, Lena, čo sa toť kúsok od Dubovej vybrala na skusy, aby si overila, že jej chlieb, hoci mohol byť dobrý všade vo svete, najlepší bude doma. Tu jej najlepšie sedel odhad, čo s múkou vo vode, áno, citujeme, a s vodou v múke, ako sa postaviť k slížovej doske, ako sa dorozumieť so šporheltom či drevom, čo doň prikladala, práve tu sa jej ukázalo hneď na začiatku to hlavné, že robotu maminým a ženiným rukám nadeľuje život po lopate a napriek tomu, či práve preto, vždy mala dosť slov, ktorými vedela vyrozprávať, čo sa jej tají v dobrom srdci...

Odbočky

226

O ceste v dedine, ktorá sa napája na hlavnú cestu a kráčajú po nej ujovia a tety, to sú tí obyvatelia zemegule, čo skryštalizovali do skutočnosti krajiny. Prečo ma tie odbočky napĺňajú pocitom, ako keď sa naplní pohár? Lojzo, klarinet, o tom sme hovorili málo. Niekto sa nejakým spôsobom javí, ale môže sa predsa stať, že za zákrutou, za rohom, kdesi pred Podbrezovou, je zrazu koniec, ďalej to nepokračuje. A inokedy cesta ide ďalej a ďalej, až k železiarňam a ešte ďalej, a nemá konca-kraja. Tak to je, nič viac a nič menej, keď niekto končí hneď za zákrutou, to neznamená, že toto tu, čo nevidno, nie je pravda alebo je menej pravda. A keď niekto pokračuje ďalej a ďalej, tiež nie je automaticky viac práve tuná, ale musí sa uznať, niečo to znamená. Tak je to s nami ľuďmi.

Mimochodom, náš Lojzo, šalmajovitý nástroj s jednoduchým jazýčkom. Z grenadilového dreva... Z piatich dielov – zobcovitého s jazýčkom, súdka, to hej, dvoch dielov s klapkovým mechanizmom a ozvučníka. Asi dvadsať klapiek a sedem dierok. Nárazmi výdychov na jazýček, ktorý je upevnený na klarinetový zobec. Farebnosť tónu, technická pohyblivosť a úctyhodný rozsah štyroch oktáv.

***

No mal to tam rád. Rozvrhol záhradu, nakúpil nábytok, aj chodil, keď dom prerobili. Potom sa však rozlial potok a zatopil dom aj pozemok. Odvtedy tam nešiel. Vraj akoby ho ktosi zradil, oklamal... Vilo, čo chodil počúvať víno v sude a vedel ten zvuk aj napodobniť, inak, lesný roh, obyvatelia lesa to s nami nemajú vždy ľahké, ale povedzme, že v tom tóne je bľačanie oviec aj barancov, les a jeho temné zákutia, pradenie vlny na kolovrátku a vretienku aj cesta vlny od ovečky k pradienku, aj to, ako rozprávajú zvieratká v lese, koruny stromov, túžba, čo vyviera z ľudskej duše, pluhom aj perom, lesný, zvierací roh, aj z rohoviny. Býčí, kravský a volský, kozie aj baranie, pastierske rohy, rohy ponocných, dedinských hlásnikov, po niektorých zostali len kalendáre, prázdne kalendáre, len v jednom na jednom mieste stálo: Požičal sem motyčku, ale nevím kemu... Špic rohu sa odrezal, aby sa odokryl otvor

227

„Nekupujme si ten dom, tato,“ povedala raz Vilovi dcéra. „Prečo?“ „Vraj je na ňom moc roboty.“ „Počúvaj, miláčik, šak robiť bude naša mama a tvoj muž, kúpime si ho a budeme mať od nich pokoj,“ povedal Vilo.

jeho dutiny. Vďaka rezu a vzniknutej ploche bol vytvorený miniatúrny nátrubok. Olifanty elefanty sa robili zo sloních či mamutích klov. A anglický roh, anglický, ó kráľovná, dlhší než hoboj, oboe, a preto znie o kvintu nižšie, výmena stráží, zakončený hruškovitou, hruška je vždy v tom, ozvučnicou, teplý a jemný zvuk. A hmaty sú podobné hobojovým, prstoklad, Karol, šak preto nie je pre hobojistov problém zahrať na lesnom rohu. Všetci boli čerti.

228

Jeden z najlepších klarinetistov na Slovensku náš Lojzo! Zakladal vojenskú posádkovú hudbu, bol v Povstaní, založil aj dychovku v Podbrezovej, v železiarňach, aj orchester, vtedy to malo cveng... Hrávali vážne veci a boli aj v televízii, dlho bol kapelníkom. Najstarší brat! V Povstaní si gate štopkal drôtom a dedovi vždy priniesol pod stromček vyleštené kliny. Dedo bol štekár, veď vieš... Vyobjímal ho a dedo: Voľačo ma tlačí v náprsnom vrecku. Lojzo otvoril kabát a smial sa. Vo vnútornom vrecku kliny! Súrodencom nosieval pracharandu! Umrel v šenku. Objednal si, vypil a umrel. Izbička s klarinetom. Na klarinete hrá aj moja sestra. Spolu sme s Vincentom. On na horne, ja na trúbke a sestra na klarinete. Aj nás tak volal. Klarinet a trúbela. Zo žartu. Vážne. Najkrajší klarinetista bol dedo. Celý život hrával. Na vedľajších koľajách je fajn. To som si len tak vzdychla ako vé jednotka!

229

Tortúra nebeská

Jahody sú stále lacné, upečiem koláč. Pribudli k nim melóny, kúpila som hneď dva, oba mi spadli, ale nik to nevie. Je krásne, kvitnú vistérie, konvalinky, nevädze, orgován... Zem vonia, lebo všade jazdia kosačky a kosia trávu. Zahrať si trikrát dámu, sedemkrát nafúkať balón, prečítať noviny na internete sa rovná odrovnať sa. Inak, hnusný čas, niečo pre mňa... Bolí ma chrbát, vnútornosti alebo ľadviny, alebo svet, alebo sa bolím celá... Čítam fajn knižku a máme fajn večeru... A pokosili sme, hrabe sa to ťažko a hrable dobré dostali nohy. Ostali dvoje hrable zlé. Dnes by mal pokračovať syn, ale možno si zo mňa robil prdel. Dunčo je rád, keď sme v záhrade spolu.

230

Denník nefajčiarky: Dá sa. Fajčila som aj v noci aj skoro zrána, v robote, na zástavke. Mám v sebe niečo tupé, to vie bežať desať kilometrov a nemudrovať, či ma bolia alebo nebolia nohy, nastaviť si v posilke mašinu na kopec a šliapať, to vie plávať hodinu so zatvorenými očami a nemyslieť. Teraz to nemyslí a prestalo fajčiť. Teta Verona tomu pomáha takto: zjedla staré vianočné salónky. Tie maďarské malinové želé. Sú dobré. Je z nich zle. Vyzerám ako vo výslužbe na vejminku.

Keď človek náhodou ochorie, skolí ho chrípka či angína, zalieza ubolený do duchien s hrnčekom, čajom, knižkami, nechá si priniesť to a hento, a keď okolo seba a pod sebou vyrobí či vyleží čosi ako hniezdo, obyčajne zistí, že hlava ho bolí až tak, že nevládze čítať, a hrdina románu ostáva bezradne stáť uprostred rozčítanej strany a čuduje sa, že ste mu nedali ani zbohom, hoci tri dni predtým ste o ňom blúznili aj vo sne, ba zdalo sa vám, že to ste vlastne vy, čo preskakujete všetky tie prekážky, ktoré podkladá život ako nohu. Čaj, ktorý inokedy pijete s veľkou chuťou, bergamotový, chutí ako odvar z pilín, a ten na priedušky, ktorý mi ponúkli v lekárni, nemám odvahu ani otvoriť. Ležím v posteli ako Samsa premenený na hmyz, zavadziam celej rodine, hoci som v posteli, a zdá sa mi, že som náhle znežnela, odobrela, že si zaslúžim väčšiu lásku ako tú, ktorú dostávam od manžela, detí či

231

Ach, ale ach...

ostatného príbuzenstva. Schúlim sa pod perinu, odrazu som malá, mama je v kuchyni, o chvíľu prinesie čaj a acylpyrín, ktorý sa mi bude roztápať na jazyku, potom zaspím, spotím sa, a keď sa zobudím, svet bude krajší, mokrejší, všetci ma ľúbia a chorobe nedajú!!! Nik sa ma nepýta, či nemám na niečo chuť, nik ma nenúka dobrotami, ani rozpusteným acylpyrínom a čajom. Deti, manžel a príbuzenstvo. Zo začiatku si chorobu nik nevšíma. Pes ju zaregistroval, čuduje sa, že ho neškrabkám za ušami, nehladkám po bruchu, asi niečo v dome nie je v poriadku.

232

Darmo bedákam, že mi je na skapanie, že ma bolí celé telo, všetko naďalej beží, nik ma nepočúva. Nechcú vedieť, že som ochorela, že sa neusmievam, nehľadám stratené veci po zásuvkách, nebežím na poštu či z pošty, nevysávam, neťahám z obchodu odporné igelitky, nezabúdam minerálku a nevraciam sa po ňu a nelovím ako myš z chladničky dobroty, ktoré tam niekto dal! Ležím v posteli, nik nevie, že mi je na skapanie, iba starý Esterházy, ale tomu som zatvorila stránku rovno pred nosom, tuší, že čosi so mnou nie je v poriadku, a vyčkáva ma ako nejaký frajer frajerku na peróne. Cítim sa ako hmyz. Spoločnosť mi robí iba pes a choroboplodné zárodky. Na druhý deň vydám príkazy: do lekárne, do zelovocu, do potravín, s malou na kontrolu, veľký do školy. Muž škrípe zubami, ale zatiaľ to zvláda, dokonca je na seba pyšný, tvári sa, že vlastne ma, teda hmyz, nepotrebuje.

Na tretí deň sa po rodine rozchýri správa, že som zaľahla, na peľasť brloha si sadá perfektne upravená sestra. Ešte predtým, pri vstupe do budovy nášho príbytku skonštatuje, že v dome je neporiadok a smrad, opýta sa, prečo sa vyvaľujem v posteli, keď mi nič nie je, to vidí predsa na prvý pohľad, prečo syn chodí poloholý po ulici, nevzal si sveter!, prečo dcéra nemá papuče, nedajú sa priklincovať na nohy!, a čo za fialový hnus je v hrnci, muž varil. Je mi zle, chcem čaj a acylpyrín, ale dozvedám sa, že za chorobu si môžem sama, chodím oblečená „na fidrmaj“, Vincent ešte na smrteľnej posteli hovoril, že nenosievam šál, a aby na mňa dozreli, no nepomohlo, tak mi treba, nakazím celú rodinu, aspoň okolo seba by som si mohla urobiť poriadok, a v kuchyni máte nejaké ovocie. Sestra odíde, podozrivo sa mi uľaví, mám horúčku, v kuchyni sa vadí rodina, muž kričí a mne je to fuk. Ráno. Nemala by som vstať a chytiť opraty do vlastných rúk? Starý Esterházy klope na dvere, vypustím ho na špacírku a prejdem s ním zopár strán, upracem okolo seba neporiadok, odhodím neprečítané noviny, s prižmúrenými očami si navarím čaj a zaleziem do postele. Dnes sa okrem sprchy aj navoňavkujem. Darmo, chorobu treba poriadne vyležať.

233

Rámusí v kuchyni kastrólmi, vysvetľuje matiku, pozerá televízor, hľadá vrchnáky, ponožky, keď mi má niečo podať, tvári sa, že iba kvôli mne zliezol z vysokého vrchu, kam sa doteraz krvopotne škriabal a kvôli mne sa naň bude musieť driapať odznova. Čaj servíruje tak, že mám pocit, akoby ma ním najradšej obaril v posteli, a na noviny sa ani neodvážim opýtať.

Muž má kruhy pod očami, dcéra chodí nejaká ušubraná ako sirota Podhradských a syn lieta kdesi ulicami mesta. Čítam knižku, pospím si, prasknem si niečo od hlavybolenia a večer pri telke, keď všetci okolo mňa chodia po špičkách, lebo si zvykli, že som chorá, a vedia, že lev sa za fúzy nemyká, večer už naisto viem, že som fit. Vyzdravela som.

234

Ráno lev zívne a vchádza do kuchyne zasmradenej pripálenými panvicami, jednej odhorela rúčka, a tú vláči v papuli natešený pes, v dreze je riadu, že vypadáva von, zvyšný je po kredenci, v každej miske či tanieri čosi je, na stole škatuľa od pizze s ananásom, takú lev neľúbi, a preto ju hodí psovi, aj ten sa na ňu zvysoka vyserie. Tak sa mi zdá, že tu niekto dostane na hubu, pomyslí si lev! Zdrapím malú a fuknem ju vreštiacu pod sprchu, ostrihám jej nechty a potom – alebo predtým – vydrhnem kúpeľňu. Muž sa v mojich očiach scvrkol na hmyz, pridláviť a rozpučiť. Lev reve, zatiaľ čo on práši do roboty, kričiac, že taľafatky nie sú dôležité. Celý deň upratujem, utieram prach, periem a vysávam, umyjem horu riadu, vynesiem dve hory odpadkov, navarím niečo pod zub, popoludní idem na nákup a prinesiem tri igelitky, jedna sa mi tesne pred domom roztrhne, počkám na dcéru, dám jej diktát, príučku z etiky či morálky, ručnú a stručnú, a večer si necítim telo! Som unavená.

Potom ochorie hlava rodiny. Leží v izbe a tvári sa, akoby mal pôrodné bolesti, ale ešte o trochu väčšie. Vzdychá a predýchava to. Pýta si čaj, nie taký, inakší, potom ešte inakšejší, a nakoniec kávu, potom laptop, na všetky sveta strany dáva vedieť, že leží a nepríde a nestíha, a zvuky, ktoré pritom vydáva, vydával starý Magdon v jarku, keď ho prepichli, chodíme doma po špičkách, muž hovorí, že má chuť na polievku s rezancami, potom na zemiaky, potom na cesnačku, a ja vláčim do postele, čo si zmyslí. Najkrušnejšie sú chvíle, keď sa presunie do obývačky, rozvalí sa a pozerá športový prenos.

Nakoniec muž vyzdravie a ochorejú deti. Kurnikšopa! Opäť slúžim, tasím čaje rovno do postele. Prejdem sa po záhrade so psom, pýtam sa ho, či vidí nespravodlivosť, ktorá bije do očí, ale do psích asi nebije, lebo mu musím hádzať paličku a hladkať ho a škrabkať. Medzitým v izbe riešim posteľnú zvadu, čia je ktorá perina, čakám na gazdu, ktorý vyzdravel a teraz musí všetko dobehnúť. Neleží niekde v jarku ako Magdon? Starý Esterházy sa darmo dobýja, kmitám okolo detí, v noci sedím pri malej, má vysokú teplotu, Magdon spí, nepočuje nič, nezobudí ho, ani keby pred naším domom zastala sanitka s húkačkou a odvážali nás hromadne aj so psom do nemocnice. Ráno o šiestej zadriemem, malá si pýta čaj, tvárim sa, že ju nepočujem, nech vstane Magdon! A Magdon vstáva, zarastený aj náladou pripomína Raskoľnikova, a tak sa robím, že spím.

235

Utečiem k sestre, rozveselím ju, keď ho ohováram, potom bežím späť, lebo viem, že trpiaci človek potrebuje opateru.

Nakoniec všetci vyzdravieme. Magdon chodieva do práce a mešká, každé ráno mu uverím, že dnes príde včas, syn behá poloholý po ulici, dcéra v škole, konečne je dom iba môj, pomyslím si. Škriabe ma v hrdle, bolia ma pľúca, začínam kašľať a celé telo ma bolí.

236

Popoludní si ľahnem k malej a večer už nevstanem. Volám sestre, či by mi nemohla priniesť nejaké lieky, Magdon je v práci, sestra mi vynadá, že som v jednom kuse chorá. Keď príde, uvarí čaj, trochu sa so mnou porozpráva, asi do zajtra vyzdraviem...

237

Cesty blatné

Podľa mapy som zablúdila, podľa mňa nie, šak všade niečo je... napríklad figovníky. Mám kŕdeľ vĺh, žltý, bývajú na fige a z fíg sú duté vianočné gule. Nevadí, jódlujú krásne. Tidlio, lio, figlio! Mám aj žaby a ježka, ale to je stabilná výbava, tisícky škorcov krúžia nad Modrou a oberajú hrozno, ďateľ operuje iba ráno, a lastovičky, ktorým sa v Čechách vraví jiřičky, už vyviedli mladé. Akoby sa odoberali a chystali odletieť, ale pravdaže, ešte je skoro.

Tomuto biblickému krásavcovi sa u nás na juhu vždy darilo. Prvú slovenskú mäkkú a voňavú figu – vysadenú možno ešte Aureliovými legionármi, nudiacimi sa na dunajskej varte – som jedol kedysi v starej Petržalke. Už ich je málo alebo už nie sú vôbec. Odchádzajú ako moruše, napríklad. Takí sme nedbajci! A zabúdame aj, ako sa dá so stromami pekne pozhovárať: odpovedajú vŕzganím konárov, šumením lístia a kývaním košatých korún.

238

Cesty blatné z betónu a asfaltu sme si podľa satanovho pravítka nalinkovali, stromy povytínali; psota budúca veselo si plesá nad takýmto počínaním. Naplevať! Hovoriť o Vincentovi a povedanom, nehovoriť a písať. A tu ti frnkne popod okno vtáčik. Takmer každý má pekné meno. Ako ten frnk, ako pierko pralesných dávnych spevavcov. Napríklad taký kršiak rybár alebo zvonček červenoprsý, ktorý sa ohlasuje ospravedlňujúcim cinknutím v hrdle, alebo pôtik malý... A čo ulikáč zlatý?

239

Drozdy už maľujú vajká

Mám ruží, že ich môžem kosiť, mám zvony, čo mi tlčú na okná, vtákov, čo sa ma neboja, ježkov v tráve, žabu na priedomí, hadov v múroch, chrobáky v kvetoch, mám kukučku, sovy, drozdy, vlhy, glezga, juričky, lastovičky, kominárky, sliepočky liliputánky, dvoch kohútov, hrdličky na jedličke, ujmú sa mi takmer všetky rastlinky a rodí citrónovník, pomarančovník aj mandarínkovník, mám všetky dobré knižky, pekné šaty, blúzky, voňavky, dva smaragdy a jeden rubín, opály a perly. Aj v noci straším po dvore. Nespím a počúvam sovy alebo na jar slávika.

Lastovičky, juričky a kominárky vyvedú mladé a budú ich učiť lietať. Oteplilo sa, jar je tu, do zeme treba postrkať georgíny, ktorým sa po česky krásne hovorí jiřiny, obrovské tekvice, cukiny aj tekvice hokaido. S dcérou posadíme hrášok aj fazuľku na lusky. Žltú maslovú aj zelenú, ktorú tak ľúbia Francúzi. Aj my ju máme radi. Syn hovorí luskom hnusky a smeje sa. Rajčiny budú vinohradnícke. Veľké ako býčie srdcia, tak sa im tuším hovorí. Kolíky budú krátke, lebo ani jeden rok nenájdeme dlhšie. Dnes je však s dreveným kolíkom problém. A náš Alexin, štekár. Kedysi ich – štekov – boli plné vinohrady. Robili sa z agátového dreva, postupne ich povymieňali za betónové stĺpiky.

240

Ruže aj tento rok budú kvitnúť, akoby sa pomiatli. Červené, žlté, ružové, panašované, biele, vietor to bude čepcovať, rozfúkavať lupienky po tráve aj po chodníčkoch, ktoré sa hocikde rozdvojujú. Stračia nôžka bude kvitnúť, aj záhradný divý mak, aj ľalie. Všetko dôverčivo vylezie zo zeme, zazelená sa a hop ho na vec – bude kvitnúť a kvitnúť. Na paulownii si urobia hniezda drozdy aj škorce. Hocikedy sa okolo halúzky ovinie užovka stromová. Keď drozdom vypadne z hniezda kúsok škrupiny alebo vajko, zodvihnem a poobzerám si jeho farbu. Je sivobelasá. Drozdy maľujú najkrajšie vajíčka. V odkvitnutých strapatých pivonkách sa budú rozvaľovať lenivé zelenozlaté chrobáky. Teraz mám rada belasú. V niektorých šatách som šťastná.

Som šťastná, nič nechcem, všetko mám. Ale čo keď sa môj vlak vykoľají, ako to bolo, keď ochorela mama? Budem sa musieť sústrediť, aby som vedela, čo kam patrí, čo sa ako varí, aby som sa dokázala usmiať na dcéru alebo na ruže v našej záhrade. Prestanem rozumieť vtáčej reči, nebude ma zaujímať politika, domáca ani zahraničná, nehnem brvou.

Je po búrke. Ohňostroj bleskov. Nebeský Bubeník zahral sólo. Znamenia mnohoznačné. Preburácali sme sa až k svitaniu. Vzduch pookrial. Mihol sa prvý operenec-nedočkavec. Na prvé ranné lahodné sústo nedočkavý. Len párik rozvážnych hrdličiek akúsi ustatú nôtu si pohundráva. Moja sestra Aga je posadnutá starými fotkami, vecami, šatami, mala sa narodiť v dvadsiatych rokoch minulého storočia... Ja mám rada cirkus, dramatické šaty, príchody a odchody, keby som mala koňa, zodvihnem ho na ruky, na návšteve sypem cukor po zemi a žeriem čerešne z tort, keby som mala slúžku, volala by sa Malin a hrýzli by sme sa do nôh... Popri mojej „ceste“ rastie naozajstná cesta, ja to beriem šrígom šeregom, přes spáleniště, cez zelinu, popod kríky a čudujem sa, čo som taká strapatá... Písaný text je úkaz, niekedy kopec, otrasná skúsenosť, krajina, ktorá nemá mapu, odbočeniami sú metafory, skratkou trebárs rým, zavše nastavuje nohu, a keď si myslíte, že ste stratení, prišli ste do cieľa.

241

Ťažisko svoju polohu nemení. Ťažisko je ťažisko. Zatrasie sa pod človekom stolička, preľakne sa a zistí, že srdce mu stále bije. Nepotrebujem nič. Kukučky, smaragdy ani belasé šaty. Na obločnicu klope drobný dážď. Jedným uchom sa snažím rozoznávať, o čom je reč. Ak vták vytratí z hniezda vajko, už sa z neho nevyliahne nič!

242

Text je ulička, ktorou vás navigujem, aby som vás vyviedla bez rebríka na pôjd, je radosť z reči, stromov, trávy, konfrontácia so sebou samým a zúčtovanie so svetom, niekedy namaľovaný a inokedy príde ako zvuk, je radosť, je všetko, čo neviete povedať, a možno do nej vedie ulička, čo sa volá trebárs kalambúr. Ľahko sa mudruje o písaní... Akákoľvek kalkulácia vedľa seba poskladaných textov devalvuje princíp zužovania významov.

Bažant je hore a vlha mokrú jódluje, kukučka kuká, že tu je, a keby bolo v Modre more, bolo by modré ako skalica, čo tiekla dávno dolu potokom, a jedno také dievča navždy má modrú kdesi za oponou, za okom... Boli aj lepšie modré časy, bývalo belasej a nevädze rozhŕňali klasy, bežali zajace a srnky poza humná, krajina sa priam núkala, svet vravel, Veve, tu máš. Ráno sa bili drozdy na breze, že ktorý vyššie vylezie, a potom jeden padal dolu, zdalo sa, že má smolu, no nerozbil si nos, zbadal sa, veď je vták, vyfrkol iba tak, zrazil tých dvoch, čo sa za ním dolu pozerali, a tešil sa ako malý... Odfotila som štyri ruže. Červenú, žltú, ružovú a bielu, pri ružiach nemám mieru, teda, oni ju nemajú, ja mám, rýmuje sa mi sám, a malo by byť sama, no ako sama, keď som mama...

243

Ruže

V jednej japonskej kreslenej rozprávke od Miyazakiho sedí pri peci babička a hovorí, jaký pěkný ohýnek... Ja tomu rozumiem, tej príchylnosti k teplu, len v lete ho nenávidím z celej duše. Grilovačky, reči o nich, krátenie chvíle a bľabot. Od piatej ráno som bola hodinu v záhrade a strihala, strihala, strihala ruže, zistila som, že každá má svoj fanklub ovoniavačov hmyzích, pri každej mi niečo iné brnkalo okolo nosa a uší. Pekne voniam, ako nejaká ružová návnada, dlane, aj pod nosom to stále cítim... Záhrada je teraz divočina, v piatok príde sestrin syn kosiť. Treba to tu regulovať, lebo obrastáme aj brečtanom. Muž do záhrady takmer nejde. Zavše niečo odfotí, potom mi povie, že máš to tu pekné. Mám to tam pekné. Posledné ruže dokvitajú, kvitnú stračie nôžky a šalvie, nejako nejde rebarbora, kvitnú klinčeky svätodušky aj turecké a zopár levandúľ.

244

Najviac sa teším, že mám prvé zelené fazuľky. Keby som mala mať erb, kvitla by v ňom fazuľa a rástli ríbezle a marhule, voňal by kôprom. My sme boli ríbezľoví králi, aj o marhuliach viem všetko. Z našich som včera upiekla svojim chlapom na cestu tvarohový koláč, fukla som tam aj maliny a višne! Ríbezle sme predávali s babičkou na trhu, aj marhule, kôprom nám voňal dom a na fazuli som vyrástla. My sme nikdy nemali prachy. Vincent mal. Detstvo je tuším vždy nejaké dlhé a smutné. Celé letá sme boli u babi, pri štreke, celé letá sme čakávali mamu alebo Vincenta. Na Dubovej bývalo veselo. Tato mal jedenásť súrodencov, kopec bratrancov a sesterníc a vždy tam niekto bol, u babičky Jolanky v Čeklísi boli len jej chuderky sestry.

Naša moruša ešte nemá plody, ale mám tu biele, mamin druhý muž Dušan priniesol. Vyzerajú ako nejaké larvy, ale sú dobré.

Záhrada medzitým strašne nebezpečne skrásnela, všade mi kvitnú ruže, až sa hanbím, ako tu je. Za ne, že sa tak rozcapujú a voňajú, že som ich sem toľko posadila, mužov brat večer k nám prišiel po knižku a vravel, že to ešte nevidel. Ako keby to tu vybuchlo, že uch, buch, vyzauškuje ťa to, hneď ako zalezieš za zelenú, že stáť, červená, ruže, ruže majú u nás žúr, narúžované pichajú a pchajú voňavé raťafáky aj kam netreba, že berte, kým je čo... toto malo byť haiku, len sa mi vyšmyklo z rúk, Bože, všetci ťa pozdravujú a velebia tam, kde si, a ja, že si tam asi dobre uložený, lebo takéto veci robíš. Aj ja som lepšia kdesi v diaľke ako naživo, len sa tu zavše cítim hrozne sama, no o tom sa pri stoloch nehovorí, lebo ja ani nechcem, aby ma niekto utešoval, iba by ma možno vyrušil, lebo ja sa zo všetkého, čo sa mi stane, vyplávam v bazéne, chodím každý druhý deň, nik tam nie je, iba ja, tak si to vždy zariadim, a ponáram sa a ponáram, hodinu sa tam topím a nevolám o pomoc... A ja chodím veľa do polí, mne je už aj za humnami ako v lese, mám rada prach, kamene a všelijaké cestice, čo nikam nevedú a strácajú sa v zeline... Mám po Vincentovi nad

245

Včera pricestoval muž, priniesol veľa pekných knižiek a černošských platní, boli sme u svokrovcov, tato Jožo spal, tak som ho šla aspoň pozrieť, ako vyzerá, a zobudila som ho, on, že či je už v nebi, keď som tam ja, vyliezol spod deky, a keď sa medzi nami objavil v kuchyni, bol pekný ako nikdy, vyspatý a bolo cítiť, že ide ako hodinky, niečo tam tikalo, tikalo a išlo. Jedli sme čerešne z našej záhrady a pili čaj, bolo nám spolu dobre aj trochu ticho...

Modrou kamenný dom, čo projektoval slávny Jurkovič, spím dolu v Modre na posteli, v ktorej zomrel, a keď som hore nad Modrou, pozerám dolu a asi všeličo aj viem... Rajčiny, mrkva, petržlen, zemiaky a vedľa kvety. Slezové ruže, stračie nôžky, lupinusy, zvončeky, orgován, pupáčiky a komindle. Predzáhradky s floxami a nevädzami, čo sa tak pekne modrajú v poľných kyticiach. Modré kosatce, ktorým Vincent vravieval moráky. Tôňa pod čerešňou, marhule podopreté palicami, aby im úroda nezlámala konáre, ružolíce ringloty, strašiaky v lilavkastom maku, vôňa kôpru, maliny konča záhrad, čierne aj biele ríbezle, egreše. Popri chodníčkoch hrášok a na plotoch sa ovíja, kvitne a rodí fazuľa. A keď prší, prší do sudov a „z mláčky vyskakujú pandrláčky“.

246

Krajina sa mení, zmenili sa domy aj záhrady. Pribudlo ošarpaných budov, ktoré nik nechce mať ani zbúrať, ale aj nových, všade sa stavia, nadstavuje, prestavuje. Keď niekto kúpi starý vidiecky dom, zväčša ho zrekonštruuje, zlikviduje všetko zaujímavé a pekné. Vyhodí kopec peňazí, postaví bazén, zničí záhradu. Trávnik, tuja, bazén, garáž, dom, trávnik, tuja, bazén garáž, dom, múr, múr, múr, za múrom rozčapený dáky nesympatický pes. Tento týždeň míňam vo veľkom štýle, roztočila som to. Detská, imunologička, oftalmológ, lekáreň, do konca týždňa ešte pár dní a stovka v ťahu – za objednanie, za potvrdenie do práce, za vstupné vyšetrenie, za špeciálne vyšetrenie, idem volať na Kramáre, objednať sa k špecialistovi, ešte mi niečo zostalo, oči sú oči.

Moje kosatce kvitnú a ruženky už začínajú, ale skôr ako rozkvitnú, už majú vošky, treba to striekať, čomu sa bránime, a ozaj, vyšlo takmer všetko, čo som zasadila. Čakáme na dážď, alebo sa tešíme, že prestane pršať. V ríne býva drozd, v štôsiku dreva červenochvosty, za humnami kuká kukučka, z jedličky večer brble sova.

247

Rozkvitnuté dni. Sedieť doma v neporiadku, jesť z kastróla tekvicu a listovať v časopise o bývaní s návodom, ako si založiť bylinkovú záhradku, dopestovať anglický trávnik, vytvoriť provensalskú záhradu, s návodom na minimalistickú slovenskú s tujami a bazénom, s návodom na rozkvitnutý balkón ako v Rakúsku.

Hniezda

248

Kedysi v lete všetky babky varili lekvár, lepili sa varešky, kuchyne, lekvárom či džemom voňal celý svet. Dnes musia chodiť do roboty a nemajú čas variť lekvár. Komu by sa aj chcelo, niet času plieť mrkvu ani petržlen, okopávať rajčiny. Všetci sa chceme v lete kúpať, mágať gombíky na mobiloch niekde pri mori, v takej záhrade sa ti hocikto nepozvaný zabýva. Priletí vták a urobí si hniezdo pod strechou a potom serie na parapetnú dosku do tirolských ťahavých muškátov, množia sa komáre a všelijaké mušky, a niektoré štípu. Mračná sú ako periny a čerešne už majú rumenec, na svete je dobre a záhrada po daždi vyzerá žičlivo žírne. Žlto jódlujú vlhy, pavúky medzi ružami naťahujú šnúry ako na bielizeň, chrobáky z pivoniek pozerajú cez kvapky rosy ako cez lupu.

Ale prečo už nevidno popri chodníčkoch žlté kakariče alebo arvačky? Kam odišli všetci smiešni strašiaci zo záhrad a polí? Kde kvitnú nevädze?

Také sa nosili na konci školského roka pani učiteľke. Vždy napustila do umývadla vodu a ukladala ich do nej. Celá trieda nimi voňala. Medzi turecké klinčeky sa vkladá kvetina, ktorá v nich robí parádu. Ľudovo sa jej hovorí nevestin závoj. Rodičia mali svadbu v máji a mama mala konvalinky. Kyticu si urobila doma v Bernolákove, na studni. Sobotu čo sobotu doliezam na trh a kupujem kvety. Pivonky, stračie nôžky, kosatce, králiky, všetko sa mi máli. Naposledy som doma v obývačke uplacírovala päť kytíc. Ruže, klinčeky, pivonky, tulipány aj orlíčky, ktoré, keď ich je veľa, vyzerajú ako motýle. S letnou nocou slávičou, ránom kukučkovým, s bielymi starodávnymi perinami, voňajúcimi slnkom a škrobom. „Tu seď, ani sa nehni, nič nechytaj! – ideme do kostola,“ trasiem sa, aby sa dcéra nezašpinila. „Ani ty nič nechytaj,“ smeje sa mi syn.

249

Keď som bola dievča, chcela som mať svadobnú kyticu z ťahavej fazule a kôpru. Napokon som mala tri ruže, jednu z nich muž privrel v aute, tak len dve, tú zlomenú mu mama strčila do vrecka na saku namiesto svadobného pierka. Na sobáši v kostole turecké klinčeky od babky z trhu.

250

A tak sedíme a nič nechytáme, sestra, dcéra, syn ani ja, no náš pes, môj procivnýk, čo má na všetko iný názor, vybehne do záhrady a chmatne ropuchu. Ropucha sa zľakne, prskne svojho ropušieho jedu rovno do dalmatínskej papule. Dunčo pení, prská, sestra sa zľakne a hovorí, že papuľu treba vyšpricovať. Vbehnem dnu, špricovať nechcem ani za svet. Syn naháňa psa, sestra ťahá hadicu a špricujú vodu psovi rovno do papule. Ropucha je ropucha. Pes sa vyšmykne, dohoní ropuchu a chmatne ju znovu, situácia sa opakuje. Keď dostriekajú, všade je blato a po blate hlúpy pes naháňa ropuchu. Moja sestra tiež, keď ju chytí, hodí ju susedom. „Au,“ ozve sa suseda a my sa skryjeme dnu. Napokon ideme do kostola, zvonia zvony, deti spievajú a sláva je to veliká. Potom jeme celá naša rodina, spomíname na tých v nebi, aj na tých, čo neprišli, lebo sú chorí, deti kradnú z torty marcipánové ružičky. Vyčasenečkovalo sa nám. Zvonia, všetko vonia, kvety kvitnú a je máj. Keď sa podvečer vraciam domov, zamáva mi bielizeň zo šnúry v záhrade. Večer u nás pod hadicou mi tancovali smädné drozdy.

251

Ako orol vták na skalách

Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977.“ Podobný vtedy dostala aj sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky. Na titulnú stranu mi mama krasopisne napísala: „Môj pamätník v úcte majte, listy z neho netrhajte.“ Sestra pod to dopísala: „A kto lístok odtrhne, tomu ruka odpadne.“

Celé sviatky sme so sestrou jedna druhej kreslili do pamätníkov. Darmo nám mama vysvetľovala, že nakresliť nám má nejaká kamarátka, aby sme si na ňu neskôr, keď budeme veľké, spomenuli. Začali sme si vymýšľať smiešne mená, alebo sme používali mená svojich spolužiačok a kreslili ostošesť aj sedem, a popritom sme otravovali všetky návštevy. „Teta, nakreslite nám do pamätníka.“ „Neotravujte, máme návštevu,“ zahriakovala nás mama. „Ale ja neviem kresliť,“ vyhovárala sa zvyčajne každá teta. Vyhovárali sa aj ujovia. Každý vravel, že taký pamätník by si musel vziať domov, a že nemá čas ani farbičky.

252

Podarilo sa nám však prehovoriť bratrancov a sesternice. A tak jedna z prvých kresieb, ktorá sa objavila v mojom pamätníku, bola írska setrica Brita, ktorú mi tam nakreslil bratranec Matúš. Brita bol naozajstný Matúšov poľovnícky pes, ktorého mali u dedka v Úľanoch. Pamätám si, ako plakal, keď Britu niekto otrávil. Bratranec Juro Vanda bol už veľký, načarbal nám obom do pamätníkov smiešne pandrláky a do môjho sa podpísal ako sestra Agáta, a jej podpísal do pamätníka mňa. Ešte dnes sa ten smiešny pandrlák z toho pamätníka na mňa vyškiera ako my dve na Jurka, keď sa nechal prehovoriť a vypýtal si ceruzku. Aj Vilo nám nakreslil do pamätníka obyčajnou ceruzkou smiešneho panáka, podpísal sa Profesor Filutek, Don Alexander akože Šaňo. Náš tato sa podpísal ako mama. Keď mama protestovala, pripísal... a tato.

Po Vianociach všetky dievčatá v škole strašili s pamätníkmi. Kreslili sme jedna druhej, písali veršíky, rýmovali a vymýšľali sme vlastné. Najkrajšie kreslili panie učiteľky. Otravovali sme ich po každej hodine, žobrali aspoň o veršík či ornament. „Ruža v tŕní, ruža v kríčku, ešte krajšia v pamätníčku. Keď som ti toto písala, boli sme ešte žabky, spomeň si na mňa, Veronka, až budeme babky. Buď dobrá ako včelička, bude ťa milovať otecko aj mamička, buď dobrá ako kvet, bude ťa milovať celý svet. Letí, letí anjeliček, otvorí tvoj pamätníček, vloží ti doň ružičku a napíše básničku...“ S podobnými básničkami sa roztrhlo vrece. Mamy nám diktovali tie, ktoré si do pamätníkov písali ony, keď boli malé, každý cudzí pamätník bol obrovským zdrojom inšpirácie: „Miluj otca, miluj matku viac než svoju kamarátku. Kamarátku, tú máš každý čas, otca a mamičku len raz. Len tri slová v srdci maj, miluj, trp a odpúšťaj. Nie je ruža bez tŕňa, ani život bez trápenia. Červená ružička nad morom sa kníše, spomeň si, Veronka, kto Ti toto píše. Úsmev daj každému, srdce len jednému...“ V pamätníkoch nám kvitli ruže, namaľované fixkami, pastelkami, vodovkami, padali slzy a spomienky, obkresľovali sa obrázky či kvety z knižiek, pohľadníc aj iných pamätníkov.

253

Na obrázku bola dedinská ulica podobná Dubovej, kde bývala naša babka, tatova mama. Tešila som sa. Radosť ma prešla, až keď som na prvej strane v pamätníku pod maminým a sestriným zákazom trhať listy našla ten od otca: „Kto odtrhne, ten je sviňa, trtmarina husarina.“ Tato mi na počkanie zarecitoval všelijaké smiešne venovania, najviac sa mi páčilo: „Keď ťa život omrzí, stane sa ti peklem, strč si hlavu do hajzla a prikry sa deklem.“ Okamžite som ho použila v sestrinom pamätníku. Ona mi za to prikreslila zo tri obrázky bez podpisu a ja som ich vytrhla. Mama nám obom očíslovala strany.

Naša babička ma raz našla obkresľovať na priesvitný papier mačiatka (obrázok sa z druhej strany načarbal čiernou obyčkou, potom ste ho len obtiahli a objavil sa tam, kde ste ho chceli mať. „Veronka, mala by si niečo nakresliť sama, nie obkresľovať, to vie každý. Veď ty vieš tak krásne kresliť. Nakresli niečo pekné, niečo, čo sa ti najviac páči, čo máš najradšej,“ nahovárala ma babička. „Vianočný stromček, ten je najkrajší!“ ani minútu som neváhala.

254

Vyšklbla som z pamätníka obkresľovačku a kreslila fixkou vianočný stromček. Tak som sa snažila, že sa fixkový strom objavoval ako duch aj na ďalších stranách pamätníka a vysvecoval krikľavými červenými svetielkami. Pod stromčekom bývali zvieratká, zajko, mačička, myška, poletovali okolo vtáčky, padal sneh... Ach, aké to mohlo byť všetko krásne, keby to bolo naozaj a keby som vedela kresliť! Stromček v skutočnosti vyzeral ako pokazená zelená a rozkopnutá torta, zvieratká ako čudné machule rôznych veľkostí. S odvahou som však podobne ilustrovala ďalšie pamätníky, krásne kreslím, všetci mi to predsa hovoria! (Iba babička, ale to nevadí!)

„Fuj!“ povedala sestra, keď sa s mojou Ňurkou zoznámila. Ňurky, Žofky a Marusie som kreslila rovnako rada ako vianočné stromčeky! Vrchol mojej pamätníkovej zlatej éry sa ešte len blížil. Sedemdesiate roky. Všetky sme čítali knižky ruských autorov. Timur a jeho družina, knižku Arkadija Gajdara Čuk a Huk, podľa ktorej bol nakrútený aj film, videla som ho aspoň tisíckrát, najmä cez zimu, recitovávali sme básne Samuila Maršaka... So sestrou sme každú nedeľu popoludní chodievali do kina. Pršalo, snežilo, sedeli sme v kine a chrúmali ľadovky, cukríky, ktoré v kine predávala pani Bartošová. Aj tam dávali najmä ruské filmy z obdobia vojny – Volali ho ledňáček, Želva... Zhovárali sme sa o vojne ako o Vianociach, hrávali sme sa na partizánov a partizánky, a tak, keď som mame na vianočný obrus vyšívala tank, nikoho to neprekvapilo a moju mamu s otcom na Štedrý večer pobavilo.

255

V tom čase som čítala knižku o dievčatku Žofke a potom ešte jednu o Ňurke. Neviem už ktorá z nich, ale to dievčatko sedávalo na moskovskej studenej železničnej stanici a čakalo mamičku, ktorá sa stratila, a jeho otec bojoval vo vojne a vonku bola treskúca zima. Príbeh knižky sa tuším celý odohrával na železničnej stanici, ľudia prichádzali a odchádzali, stretávali sa a nášmu dievčatku bola zima, nohy si balilo do novín a zavše mu niekto kúpil čaj. Neviem, či sa našla mamička alebo otec, ale moje bábiky sa vtedy volali Ňurky a Žofky. Zopár Ňuriek a Žofiek som nakreslila aj spolužiačkam do pamätníkov. Jedna Ňurka býva aj v pamätníku mojej sestry spolu s veršíkom, ktorý som si vymyslela: „Ľúb si otca, ľúb, nájdeš v tráve kamarátku, najlepšiu matku, je to ako orol vták na skalách.“ Ňurka na obrázku mala ruskú žiacku uniformu ako Odvážna školáčka Marusia.

Aj v mojom pamätníku sa ocitlo niekoľko tankov, ponoriek či lietadiel. Jeden tank som fukla sestre do pamätníka aj ja, aby sa nepovedalo. Pri spolužiačkach som bola odvážnejšia. Viaceré som obdarila Aurórou. Vrchol všetkého bolo, keď som sestre do pamätníka nakreslila prekrížené vlajky – sovietsku a československú – a nad to napísala Veľký október a Nezabudni! „Tebe šibe?“ spýtala sa ma mama a ukazovala moju kresbu tatovi a babičke. „Chuďátko,“ povedala babička.

256

„Ešte raz sa chytíš Agátinho pamätníka a si ma neželaj!“ kričala mama. „Ja to tam nechcem, nemôžem to vytrhnúť?“ pýtala sa sestra. „Keď si Agáta vytrhne z pamätníka moje kresby, ja si vytrhnem jej!“ „Nehádajte sa!“ vzala nám mama pamätníky a oba odložila, aby mala pokoj. „Kto mi ešte nenakreslil do pamätníka?“ pýtala sa raz moja spolužiačka Zuzka Kmeťová. „Jaaaa,“ ozvala som sa vo vidine ďalšieho pamätníkového dobrodružstva. „No tebe ani nedám, ty si predsa špatnokresliarka. Nechcem, aby si mi ho pošpatila!“

Vtedy som pochopila, prečo najčastejšie kreslím do Agátinho pamätníka, prečo moje kresby nik nechcel, nik si nechcel pošpatiť pamätník, keď sme žabky, nechcel, aby sa na ten fixkový hnus naňho vyvalil, keď budeme babky. Dodnes je mi ma ľúto.

Pred pár dňami som našla svoj pamätník s konvalinkami. Babička mi doň vložila štvorlístok a napísala, aby som ten svoj život žila statočne, ako sa má, od mamy mám v ňom vtáčika, ktorý sedel na tanieriku v našej kuchyni, smejem sa na všetkých tých Ňurkách a Žofkách, ktoré som si tam nakreslila sama v čase, keď mi nik nechcel požičať svoj pamätník. Smejem sa na menách, ktoré som si vymýšľala, dojíma ma kresba s názvom Voľačo od akademického maliara pána Ilečku: „Pán Ilečko, nakreslite mi voľačo do pamätníka!“ A pán Ilečko kreslil Voľačo za Voľačom, každej iné voľačo... Kam však by som mala ísť. To, čo ma láka dnes najviac, sú akési nenavštíviteľné zákutia, zákutia jazyka.

257

Naposledy som kreslila do pamätníka synovi. Tiež asi mal pocit, že mi ten pamätník nemusel dať dohnusiť, keď ho ešte chce posunúť kamarátom.

Náprstky a prstene

258

Leto je konečne v háji. Aký dar, môcť sa zhovárať, a medzitým začuť aj vetu, ako je dobre, že niekto píše aj o prírode a zvieratkách, a pomyslieť si pritom, ako všetky naše osamelé cestičky a chodníky ústia niekde na papier, ony tam v skutočnosti vedú, aj keď to nevieme, všetky spisovateľské cesty, cestice, chodníčky, škarpy, čistinky, meandre, tône, húštiny, tíšiny, rúbaniská, vresoviská, posedy aj ležoviská, miesta, kam nedopadajú slnečné lúče; svetelné výrezy obrazov v lesoch vrhnuté osvetlenými stromami, telesom, tiene, chládky, porasty, húšťavy, húšťaviny, chrastiny, chrapačiny, kroviny, kriačiny, kružiny aj kručiny, kríčia vedú v skutočnosti na papier. Básnik B. napíše „míza se drolí do vody“ a na inom mieste „slavík štěhotá“ či „úlepne“, „slaváček štěhotí“, aj jazyk je zavše krajinou s odkazmi na minulosť, no a niekedy nie a nie báseň stretnúť, všetky písačky majú plno nevychodených neviditeľných chodníkov lesom, zavše je to tam nepriechodné a v diaľke

Verona, keď ide jeleň, to je ako keby chodil po lese strom! Výbežok čelovej kosti, z ktorej parožie rastie, je pučnica, s parohom ju spája ružica. Prvá vetva nad ružicou očnica, vetva nad ňou nadočnica, stredná vetva, a vidla a ihlica... alebo koruna, vlčia vetva, a ozaj, perlenie a ryhy... spomenúť si na hrudy soli slané ako slzy, ako to všetko bolo a bolelo... Tá báseň, milý B., akoby bola metaforou môjho textu, ktorý som mohla napísať!

259

bliká svetielko, ak báseň nevolá, neznamená to, že nečaká, lesom môže byť zavše „krajina mezi oknem, stolem a postelí“, a niekoho text mapkou s kľúčovými slovami, vyznačenými súradnicami k vlastnému... Báseň, čo vznikla predvčerom niekde v Černošiciach u Prahy, zrazu zapôsobí ako spomienka – trebárs na dubovský háj Lintavu, ako tam chodila plakávať panna Mária, jasné, možno na dáku obyčajnú trávu z čeľade lipnicovité, ktorej však náš Vincent s mamou vraveli slzičky Panny Márie... Na jar tam rozkvitnú gacky a košulečky Panny Márie, zvončeky, náprstky tiež z mariánskeho šitíčka, a ako sme si tadiaľ s tatom a mamou chodili, trhali kútnikom, pradiarkam a križiakom lesklé pavučinky, zavše vyrušili bažanta alebo v jarkoch plaché, tiché a krehké prepelice, na laňky, čo majú na ritkách v zime biele zrkadielka, na zabudnuté jabĺčko plánku na strome, václavky, ktorým sa po latinsky povie Armillaria, lebo ich je v lese vždycky celá armáda... aj na parožie, čo sme hocikedy našli v lese, fuj, neťahaj to domov!

Obyčajná veta sa málokedy zmení na báseň, takému lesu či hube v ňom sa to však často prihodí: „Podpenky, openky, podpňovky, podpníky, michalky, václavky, láclavky, lacvajky, vícvalky, michalice, michalanky, jesienky, hromádky, hromadzinky, honcule, veseliarky, halamaše – za mladi je ich hlúbik spojený s okrajom klobúka bielym hrubo blanitým vatovite vločkatým velom. Po roztrhaní vela zostávajú na hlúbikoch prstene.“

260

Noc je naprdlajs, nespím, nečítam, zima mi je, v rádiu akýsi predsmrtný organový koncert – Schuman, šumenie, smrtky si cezo mňa skáču odzemok, pes si myslí, že by mal žrať a šťať, a deti spia, aj vtáčky spia a myš odišla, mačka, čo sa volala Zmizla a potom Vypila, sa teraz volá Nechodí, a ja sa volám Nespíš alebo Horekuje, lebo som hore... Horekomoštopoje!!! Ako to na tej onkológii všetko klopotalo a buchotalo, ako sa ľudia tešia, keď sa predbehnú. Dve skúmavky s krvou, jedna doprava a druhá doľava. A Magdaléna taká pekná a voňavá. Smiali sme sa, že jej lieky majú názvy ako čerti. Včera som šla pod jej oknami a svietilo sa. Nebol to maják, len boli doma v byte na druhom poschodí... Kde bývala naša Magdaléna. Pozvali ma debatovať o depresii, ale zvesela. Presne na to sa hodím. Pokaziť ľuďom radosť a smiať sa, keď som smutná... Ale kde sú tie paripy?

Neprší, naozaj neprší, ale taká divoká radosť z toho, že je jeseň a z ochladenia sa vo mne usalašila, že stále chodím a nazízam raz z jedného, raz z druhého okna do záhrady, frflem na sucho, ale mädlím si od radosti dlane ako mucha. Ruky si mädlil aj Vincent, dnes som sa pri tom pristihla a rozosmiala.

Hľadala som Prousta, ale nenašla, našla som Čechova a Dostojevského, napokon som z police vybrala Reynekove básne. A v robote som čítala deckám z Danky a Janky. Očami som to redigovala a trochu každú kapitolu skrátila. Vietor mi sfúkol bielizeň zo šnúry na terase. To mi však nevadí, mám rada, keď zmokne aj zmrzne a potom vŕzga, a keď ju prinesiem do kuchyne, vonia. Mám rada vystieranie bielizne. Náš ďateľ deň čo deň operuje strom. Prše, neprše. Klopoce a klopoce, hlavičkou myká, ako keby ho obsypával bozkami. Keď zaprší, rozklopú sa kvapky, ale inak. Tu v Modre sa blíži vinobranie. Každý rok ho vnímam trochu inak. Tešila som sa aj netešila, zapierala, vozila decká na kolotoči, mulatovala, plakala za Vincentom aj za mamou, za Magdalénou... V piatok upečiem koláče. Kúpila som v sobotu na trhu mak, tak sa z neho radujem. Nejedávam mak, iba sa z neho radujem.

261

Rozosmiala som sa, aj keď Jakub z knižnice povedal, že sucho nevadí, šak si všetko, aj sneh, odniekiaľ dovezieme. Keď som sa ho spýtala, čo budeme robiť my, čo máme záhrady, povedal: Budeme na mobiloch a na počítačoch, wifina bude furt, tú polievať netreba!

My sme mak predávali na trhu tiež. S babičkou sme vysýpali na biele plachty makovice, nech mak dobre preschne, občas ho bolo treba porozhŕňať. Na Bohuslavovi Reynekovi sa mi páči jeho zmysel pre záhradu, prírodu a drobné veci okolo domu. To mám aj ja rada. Ak niekto o týchto veciach pekne napíše, chcem to čítať aj ja. Mám rada, keď sa zdanlivé drobnosti berú a vnímajú ako prevelice dôležité, lebo na nich stojí svet. Keď sa to ako ten mak trochu rozhŕňa a neohŕňa sa nad tým nos. Tá jeseň akosi prišla. Vtiahla sa niekedy koncom leta pomedzi dvere, akoby zároveň s tým teplom, a začala sa rozdrapovať.

262

Začala som šťastná čítať prvákom z pekných knižiek a trochu im to všetko zazávidela. To, ako na konci školského roku priplávajú k neznámym brehom a objavia pevninu. „Prvý rok v škole je takmer vždy úrodný, lebo ten, čo deň čo deň chodil, krčil a trhal gate a niekedy aj knižky, stane sa triedičom alebo zlodejom pokladov, ktoré si pekne porozkladá a má možnosť pozrieť si prvý, druhý aj tretíkrát objavenú pevninu, postupom času bude vedieť to, čo objavil, aj posúdiť, podobne ako brusič nožov posudzuje lesk iskier sršiacich od kotúča, porovnáva ho s leskom hviezd i s trvanlivosťou iskier alebo svojho brusiarskeho kruhu.“ Hej Vincent, sršiacich od kotúča... s trvanlivosťou iskier. ... je evidentná jeseň, iný vzduch, iná hudba, počuť lístie.

Už odzvonili, je tichučko, kohút vykrikuje. Ale v noci o pol tretej som vyšla na terasu a zapálila si cigu a za humnami, tam, kde sme včera boli, chodil asi nejaký láskychtivý jeleň, ručal, až sa triasla zem, ako z útrob zeme, ako keby svet bolela duša! No a ten svet bolela duša, keď taký jeleň osamelý nariekal tak hlasno!

Vincent bol v Nitre v kláštore, keď kláštory rozpustili, vykopli ich malých na ulicu, mal teplotu, chodil po Nitre, nakoniec ho niekto nasadil na vlak. Bál sa ľudí, lebo dovtedy videl iba chlapcov ako on v kláštore. Bol tam štyri roky. Ich predstaveným z kláštora na nádvorí v noci, keď prišli tí rušiči, namáčali hlavy do vedier s hovnami. V Modre vtedy v uršulínskom kláštore... sestričky. Ležia na modranskom cintoríne a na náhrobkoch mená ako dáke kvety. A naša babi sama ako dáka sestrička celý život. Opustená ako stanica. Všetci jej muži zomreli. Jeden vo vojne, druhého odkrágľovali v base a tretieho nemohla mať, lebo bol kňaz. Nakoniec žila s otcom. Ja mám len jedného muža. Keď zomrel Vincent, začala som chodiť do kostola a v prvej lavici som plakávala. Šla som na spoveď po sto rokoch a hovorím, že ja chcem umrieť, len sa bojím ísť do truhly. Každý večer som sa modlila, skrútila sa do fazuľky, ako keď klíči fazuľa, a modlila sa tie svoje Otčenáše a Zdravasy, že Ježiško, nedaj ma, nedaj ma, nechaj ma deťom, lebo ich mám. Nebolo pre mňa dôležité nič, len sa znovu naučiť chodiť, kukať, aby ma neboleli oči, kukať na svet bez Vincenta a potom si ho naložiť na plecia celý bez mamy. Ako by ma presťahovali na inú planétu. Dovtedy som bola zlé dievčisko. Robila som si, čo som chcela,

263

Ochoreli obe deti. Najskôr Barbora, ale tá je rýchlo zo všetkého vonku. Včera mal syn vysoké teploty. Tak tu len behám ako handra a slúžim svojmu mančaftu. Medzitým čítam Bibliu.

cestovala a vracala sa, vždy kvôli rodičom, lebo som bez nich nemohla žiť. Ak som mala frajera, vždy len tak, aby som nebola sama. Žena nemá byť sama, hovorila Chanelka, žena je vtedy ako opustená stanica. Babi Jolanka. Tá naozaj žila iba s otcom. Napokon len s otcom. Mama jej zomrela, zostala s deťmi. A s otcom. A ja som celý život chcela žiť s Vincentom. Stále som sa k nemu tlačila. Nedalo sa, dievča sa má vydať a vypadnúť. Potom sa tlačil on ku mne, znovu sa nedalo, mal v Bratislave rodinu, vadili sa, pil ako čert, mala som vlastné hovno na botách, motala som sa v manželstve, ktoré som si predstavovala inak, s deckom, ktoré sa narodilo... Len sme sa tak minuli.

264

Vtedy chodieval k nám kňaz, babi Jolanka už nevychádzala z izby. Sedávali v izbe a ja som častokrát ani nevedela pozdraviť. Keď si Vincent zomrel, pricapilo ma to na kostolnú lavicu pred neho. Každý deň som chodila do kostola a čakala, či mi niekto neodpovie na to, čo sa chcem opýtať. Zvykla som si naň (na kostol). Na všetko sa dá zvyknúť. Jolanka, ako nás mala rada. Všetky pesničky ma naučila. Ako sme sa niekedy smiali. Ako som sa k nej vedela pritúliť. Raz sme sa s kňazom na chodbe smiali, že zobrať kríž, naložiť a potom už ten kríž nesie teba... Uvidíme, kam donesie. Včera som bola v lese. Videla som jeleňa. Bola hmla, zima, jeleň stál a bol taký krásny!

Raz vravím mame, mama, ja by som si vedela predstaviť, že takto idem po lese v tej vlhčine a hmle a som jeleň. A mama, že to by si takto musela hlavu zakláňať.

Musím dopísať svoj opus a potom možno pôjdem do blázinca. A to chcem ísť do Francúzska, Ruska, Rumunska, len chodím opačnými smermi a kupujem si zlé lístky. Poklady hľadám na nesprávnych miestach a čítam asi zlé knižky. Smútky ma hádžu hore a dolu, lietam si ako malý modrý vták!

265

Opäť som vysypala drobné bezdomovcom pred obchodom.

Všade zle, v rozprávke najlepšie

266

Keď Pán chodil po svete s trinástimi apoštolmi, zrazu im uprostred putovania po krajine došiel chlieb. Pán im riekol: „Nájdite si každý nejaký kameň.“ Všetci apoštoli si našli poriadne balvany, iba Peter zodvihol taký maličký, malilinkatý kamienok. Pokračovali v putovaní, všetci obťažkaní nákladom, okrem Petra, ktorému sa kráčalo ľahko. Prišli do jednej krajiny, hľadali miesto, kde by mohli kúpiť nejaký chlieb, ale nikde nič. „Tak,“ povedal Pán, „premením tieto kamene na chlieb.“ Tak aj urobil, a všetci zrazu mali v rukách obrovské pecne chleba, ale Peter, ktorý niesol malý kamienok, našiel v dlani iba kúsok striedky a cítil, že mu trhá srdce. „Pane, a ja, ako sa mám najesť?“

„Ach, braček, prečo, prečo si si vzal iba taký kamienok? Ty máš malý kamienok, oni veľké chleby!“ Pokračovali v putovaní a Pán znovu povedal, aby sa každý zohol po kameň. Vtedy si Peter, mudrlant, naložil na chrbát balvanisko, ktorý ledva niesol, a tak kráčal, horko-ťažko sa vliekol, zatiaľ čo ostatní pútnici si veselo vykračovali s ich neveľkými kameňmi. A tu Pán povedal apoštolom:

Prišli do jedného mesta, kde sa to len tak hemžilo pekárňami a vo všetkých sa práve dopekal chlieb. Apoštoli odhodili svoje kamene. Potom prišiel svätý Peter, ktorý ledva vliekol svoje balvanisko, a keď videl hojnosť chleba, zalomcovala ním taká zlosť, že mu na chlieb prešla chuť. Takmer vo všetkých Calvinových rozprávkach svätý Peter ťahá za kratší koniec. On je ja, je my. Páči sa mi, ako si Ježiš chce zažartovať. Aj s nami všetkými zavše akoby niekto žartoval! Trápime sa, potíme, vlečúc balvan, ktorý nás napokon ani nenakŕmi, všetko naše trápenie často vyjde nazmar, alebo len na posmech! Alebo aj naopak, maličkosti sú dôležité. Vždy, a aj naopak, aj malé šutríky aj balvany, co nikoliv to také, z toho sa skladá náš život.

267

„Chlapci, trochu si s Petrom zašpásujeme.“

268

Aj po slovenských vŕškoch a chatrčiach chodili svätý Peter s Pánom, naše slovenské rozprávania sú však troche iné. Možno vážnejšie. V Taliansku hocikde svätý Peter vystupuje ako niekto, kto niečo vyparatí, ostatní sa na ňom smejú, ešte aj Ježiš si z neho uťahuje... Krajina a prostredie svedčia o jemnom starobylom vkuse. Krajina je v oboch prípadoch nevľúdna, nehostinná, prepchatá chudobnými ľuďmi, zaprášená, stromy strážia rieky. Nečudo, že takmer všetci v rozprávkach, tuším kdekoľvek na svete, by ju radšej vymenili, a seba si predstavujú dakde v knižnici, v štukovanom výklenku či alkove. Vždy si predstavujú bohatstvo, len bohatstvo si nikdy nepredstavuje ich... Nauč nás radovať sa z maličkostí! Takmer vo všetkých prípadoch! A vôbec, nebuďme prieberčiví. Dvor s chudákmi vždy rátal. Krátke, jednoduché, veľmi jemne do puku sa rozvíjajúce a rozvité vety. Podmet, prísudok, prípadne dáky predmet. Dáky dobrý skutok. Rozprávky blúdia a ten, čo ich prečíta, im v každom okamihu rozumie...

Keď som bola malá, Vincent čítaval z rozprávkovej knižky Janko Gondášik a zlatá panna. Dnes je takmer neuveriteľné, že ľudia si takto krásne všeličo rozprávali, a iní ľudia ich navštevovali iba preto, lebo sa dozvedeli, že za siedmimi horami či dolinami býva dobrý rozprávač... Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, v anglickej zemi, vyrástlo drevo oceľové. Vrchovec dosahoval hen k nebu. Kráľ chcel zvedieť, aké ovocie je na tom strome, aká ovocina. Dal to vybubnovať po všetkých vojakoch. Ale nenašiel sa medzi vojakmi, krem jeden čeľadník – gondášov Janko Gondášik. Priviedli ho pred kráľa... Aký dobrý kráľ, ktorý je zvedavý na stromy, čo mu rastú v chotári...

269

Gondášik

Som teta, čo sa stretáva s vašimi deťmi, milé mamičky... Spýtam sa ich, v ktorej rozprávke býva drak, a oni vám vymenujú nakreslených drakov z telky, spýtam sa, aké poznajú nadprirodzené bytosti, a keď toľko mlčia, poviete obor a z úst vám na metle letí aj ježibaba, ale zastavíte ju a chcete im napovedať. „Je... jeeee... no! Ježi...“ „Ježiško!“ vykríkne jedno z nich. Rozosmejem sa, ale zaskočí ma tá ježibaba.

270

Moje detstvo bolo dosť dávno. Do temnej noci vyletovali na metlách ježibaby, medzi stromami v lesoch tancovali víly a škriatkovia, svetielkam v diaľke nebolo hodné uveriť, hoci sa k nim vinuli cestičky ako medové motúzy, na každom brale bol hrad, ale mohol ho dobyť aj Janko, oblohou občas namiesto vtákov preletel slncový alebo iný kôň a vedel rozprávať... Bože, koľko rečí, keď ide o deti, venujeme strave a vylučovaniu, ale aj vyučovaniu! Deti dnes vedia, napríklad, že cukor je biely jed, nezjedia hocičo, chcú dlho žiť, ktorá pasta a zubná kefka je najlepšia, akú značku topánok či gatí treba nosiť, čím sa treba umývať a kedy, nehovoriac o počítačoch a mobiloch, televízoroch, nehovoriac o virtuálnom svete, tam bývajú... A čo čítanie a rozprávanie! Aby sa naučili ľúbiť! Nemať aj mať. Je s nami amen, hoci zatiaľ to nevidno.

Bola som v kostole, vzala som mikrofón aj kľakadlo a predmodlila dva desiatniky z ruženca. V sakristii som sa dohodla čítať. Čítala som druhé čítanie a budúcu nedeľu budem prvé... Responzóriový žalm bol: Pán je môj pastier, nebudem cítiť nedostatky... Kázeň bola prísna. Ako Pastier svoje ovce ochráni, oddelí capov od oviec... Na prijímaní som nebola. Zajtra je vystavená sviatosť oltárna k poklone, po hodinách treba strážiť od šiestej do šiestej kostol. Idem od desiatej do jedenástej dopoludnia... Uvarila som fazuľovú polievku a francuzáky... Ledva som dobehla domov, syn ich strážil, takmer zhoreli. Prileteli drozdy. Sadli si na konár na sakuru a nazízali dnu. Jeden odletel a druhý zostal. Vôbec sa nebál. Akoby na sneh žaloval, že mu je zima. Zahanbila som sa, že sa tomu snehu tak radujem, keď je vtákom zima.

271

O tom písaní

A dnes som kľačala hodinu v kostole pred oltárom celá nesvoja. Modlila som sa jednu smutnú modlitbu a ruženec a Otčenáše a sto Zdravasov, a v kostole nik nebol, potom prišiel farár, kľakol si a sedel v lavici opodiaľ aj on. Občas niekto vošiel a poklonil sa monštrancii. Kňaz má trochu špicatý nos, aj tá sviatosť oltárna je zlatá taká nejaká ostrá a špicatá, odrazu sa mi zdalo, že je to tam nejaké radikálne na mňa. Kolená sa mi podlamovali ešte hodinu potom. Stále si čítam Skácela, dnes som si čítala, ako napísal o Karafiátovi, o Chrobáčikoch. Neviem zabúdať a rada poslúcham. Neviem ani neposlúchať. Znovu sen Aj zen A aj zem

272

Cestovala som do Prahy. Ale mesto, do ktorého som prišla, bol prístav Warnemünde, z ktorého plávajú lode do Dánska. Tu som už raz bola, pomyslela som si. V prístave na parkovisku stálo Vincentovo auto. Oltcit. V ňom sedel syn. Chodila som popri mori a v mokrom piesku hľadala tašku, peniaze, papiere, spoj, ktorým som mala cestovať. Zrazu prišiel Vincent. Auto bolo pokazené. Bol triezvy a zhovorčivý, ale tak špeciálne prísny. Radil mi, ako sa tam najlepšie dostanem. V noci som nastúpila na loď. Nemala som veľa peňazí, len som si tam sadla, hoci všetci nakupovali. Vyšla som na hornú palubu. Bola to veľká loď, viezli sme aj autá. Možno trajekt. Vonku bola noc a more bolo čierne. Hučali motory a more vyzeralo ako čierny olej v čiernej. Blížili sme sa k Dánsku. Kde-tu zablikalo svetielko. Ľudia. Potom som nastúpila na vlak.

A keď pred parkom Tivoli zastane električka, začne hrať starodávna hudba a jeden kričí, Tívolííííííí. Pozerala som sa z okna do parku. V galérii. Bola som pozrieť Malú morskú pannu a vrátila som sa. Všeličo medzitým. Čítam Walden, motám sa, no nepíšem. Inak, najradšej by som sa zahrabala ako ten ježko a celú zimu si čítala, lehnila a pichala, občas cigoška... Mám rada takýto usoplený čas. Na jar a v lete to býva horšie.

273

V Kodani chodia ľudia na bicykloch. V živote som ich toľko nevidela! A ľudia rozprávajú zvláštnym jazykom, akoby sa jašili a práve si tie slová vymýšľali.

Sestrička

274

S Vilom a Lenou bola sranda.Vilo zomrel mladý a Lena minulý týždeň. Chcela byť herečka. Chodievala recitovať, spievať a bola krásna. Na prijímačkách na herectvo sa hanbila, ako zle a biedne je oblečená. Nosila šaty po starších sestrách. S jednou z nich, Ilkou, vyrastala v Trnave. Hocikedy mi rozprávala, aké tam bývali hladné, alebo o skromných podmienkach v podnájmoch, v ktorých s tetou Ilou bývali. Ilka bola sestrička. Neskôr aj ona, Lena. Vlastne celý život bola sestra aj sestrička svojim jedenástim súrodencom, pacientom v nemocniciach, v ktorých robila, a všetkým, čo potrebovali dáku pomoc. Po svete chodila s otvorenými očami aj náručou. Zo žartu, ale aj smrtedelne vážne vravievala, že sestra musí byť sestrička, umelkyňa, herečka, mama, dcéra, klaun, spovedník, a nielen na nemocničnom javisku, ale aj doma.

Ako si vedela zmenšovať problémy či vykrútiť im krk, ako si vedela, že malé je niekedy veľké a veľké také malé, že sa ním netreba zaoberať, že vtip a humor, hoci nie sú v tabletkách, zaberajú na bolesť v každej chvíli, zapamätám si všetky tvoje šaty, nezabudnuteľné predstavenie! Včera bolo včera, čítam zúrivo ako býk v koride, červená mi nebliká, semafor sa pokazil, idem, zelení sa mi od rána do večera, hrdličky hurtujú, vrany prišli a krákajú zaránky, na oblohe baránky a slnko ako pomaranč sa producíruje, vykuknem a zakryje ho mrak, tak zaleziem do postele, a znovu čítam, bolí ma hlava aj chrbát, išla som si nastaviť posteľ, zistila som, že je iná ako doma, polohovateľná, zodvihla som operadlo a sedela, reku, ako fajn, no večer som ju chcela dať do pôvodnej polohy, a tá hnusoba nie a nie tam skočiť, tak som skúsila zodvihnúť miesto pri nohách, mysliac si, že hore to klesne, ale riť, urobila som si vaňu a musela v nej spať, asi som si vykrútila krk alebo zlomila chrbticu, ak to dnes neopravím, sťahujem sa na zem.

275

Prednedávnom sme spolu chodievali takmer každý deň plávať. Zavše sme ani neplávali, iba sme stáli vo vode a rozprávali sa o živote. Rozprávala mi o nemocniciach, pacientoch, o skúškach na herectvo, o koláčoch, ktoré na sviatky pekávala a ukladala do veľkých prútených košov na bielizeň – aby mala pre všetkých svojich aj cudzích, ktorí nikdy neboli cudzí... Pripomínala Vincenta a povedala mi veci, ktoré tatkovia nevravia. Zavše, keď sme kráčali po modranskom námestí a smiali sa, v duchu som si vravela: Lena, aj ja chcem byť taká radostná a vnímavá ako ty, a kráčajúc vedľa ako keby to tak trochu aj bolo a aj bolelo!

276

Ponaučenie: never cudzím posteliam a vynálezom. Druhé: som technický antitalent. Dnes prídu upratovať, hádam pochopia, že toto Prokrustovo lôžko nechcem! Čítam knižku o Plathovej, navnadzujúc sa na preklad rozrobený. Knižka je slabá! Z Hughesa urobila totálneho idiota, vidno, že ju písala žena, akože ochrankyňa ženských práv, podvádzal Sylviu, ale Sylvia nebola v poriadku, a príliš zdôrazňuje život dvoch básnikov, ale život dvoch manželov je predsa aj prozaický život, v ktorom džavrú decká a domáce povinnosti sú povinnosti, ktoré tvoria tri štvrtiny toho, čo robíme, a ten zvyšok je to, čo chceme robiť, a premieta sa aj tak napokon do všetkého, nie? Čiže pani sa stala akýmsi arbitrom Sylvie aj napokon ohrdnutej milenky, ani jedna nebola v poriadku. Básnik Hughes z toho vychádza ako trubiroh so vztýčeným penisom, tyran a despota, navyše básnik, ktorý týral zvieratá... Dnes sa vráti domov dcéra, teším sa, len dúfam, že som nechytila na kupku nejakú žalúdočnú sviňu, je mi jemne na tyčku celé včera a aj dnes ráno, a navyše ma pekelne bolí hlava, nič od hlavybolenia tu nemám. V noci sto strašných snov. Tato, moje tety a babička, mŕtvi aj živí, a napokon hrozná hádka s mamou, na konci som jej povedala, že nech si na tortu dá toľko sviečok, koľko dobrých skutkov urobila, a strhla jej záves z obloka. A doprdele! Pripisujem to tej posteli nešťastnej. Kúpila som si rebarborovú malinovku. Výborná. Inak fičím na kole zero. Raz som si dala pivo a hlava ma bolela, už keď som ho pila. Vždy po pive ma bolí, preto ho nepijem. Navyše mi smrdí šťancami. Doma som zavarila rebarborový džem s pomarančom, vianočná pochúťka.

V lete sme mali v záhrade motýľa hruškáňa očkatého. Vyzeral ako radostný poletujúci papierik. A napriek tomu, akoby mi tá radosť so stretnutia ani začudovanie celkom nepatrili. Bodliaky popri ceste, vycivené, štíhle, prísni mnísi, poviazaní rafiou. Tak ako je to, pani spisovateľka, s čítaním, ste optimistka? Nie, len to dobre hrám.

V sobotu by som mohla šiť deku, v nedeľu popoludní spať s ručnou prácou na kolenách. Sníva sa mi o našej Silvii z roboty, ako si ide dvorom, asi vyliať vodu z vedra, myslí na svojich doma, na muža a jeho prácu, na sobotu na Záhorí a hniezdo pre vnučku... Dula. Zaplietla som sa do slučky. Slovnej. „Idem do mučiarne.“ „Práci česť.“

277

Katka hrá Katku a ja seba, my z detského.

Rozcvičky, depeše a cvičenia

278 Človek sa ocitne zoči-voči napísanému o maľovaní a hneď ho oči zvádzajú k pozeraniu. Hľadím a hľadám matissovskú červenú, ale u nás na juhu je ešte šeravé prítmie morandiovské. Skladám si z takýchto driemajúcich výstrižkov preddňa prvú rannú koláž bez samoúčelnej popisnosti. Len bujné nefritové mraky kamsi odfúklo... Možno až do Pittsburghu... Zlákalo ma k spomienkovému rojčeniu o starcovi-maliarovi, ktorý dlhým bambusovým ukazovátkom – na konci je priviazaný uhlík – načrtavá do „plachty“ baliaceho papiera, sediac v kresle, kam umiestniť kus farebného výstrižku. A mladá rúča asistentka skoro už nehybného starca-maliara potom lepí a prilepuje presne tam, kam treba – až je kolážovaný obraz hotový. Takto vraj vznikali Matissove posledné diela...

Cez oceán plný rýb a iných slizkých a mokrých potvor, koralových útesov, vrakov lodí a zabudnutých a nenájdených pokladov, hlbočín, v ktorých je naozajstná tma, soli, čo vonia, aj keď ju z toho mora vydolujú, po dobrodružstvách, ktoré vlastne nie sú, vždy si ich nejako musíme vymyslieť, prípadne, ak sú, okrášliť.

A v tom titanikovskom bláznení sme akosi zabudli, že mal narodeniny Ján Hollý a že v ten istý deň si vpálil guľku do hlavy Voloďa Majakovskij... (neviem, či držal zbraň v pravej alebo v ľavej ruke. Ľavá, ľavá, ľavá – ale to je o pochodujúcich nohách...) samovraždenie vždy vykoľají, aj tých, ktorých sa to až tak veľmi netýka. Dúfajme v lepšie. Na Hollého Selanky trikrát scelhovorit, trikrát darmo hubu nadúval, ľudia ti zabudnú na všeličo. Moja babička vždy hovorila, že na tem Titaniku bol aj jeden Ivančan, chodil se mnu na vlak. Poznala sem ho. Smiali sme sa, keď odrazu o ňom písali čosi v novinách. Utopíš sa v studených vodách Atlantiku, alebo umrieš doma v posteli, vždy nakoniec doplávaš, kde treba, kde ťa čakajú vlastne celý život.

279

Dni tohtoročné cválajú v zmätenom húfe, akoby tam kdesi v nedohľadne čakala na ne sláva nebeská... a potom príde jedna storočná potopená pýcha a mediálne orgie na jedno a to isté kopyto, len opité koráby vždy spoľahlivo doplávajú k triezvym prístavom. Vieme svoje, poučení Arthurom. „Viem, ako nebo praská v bleskoch, virvar tryská a vstrebe sa a valí vpred; viem súmraky, viem Zore zjašené jak holuby a zblízka čo mnohý vo sne mal za číre zázraky.“

Kúpila som šunku k Veľkej noci, mäso na rezne a nejaké drobnosti, obzrela si torty a jedna čokoládová na mňa urobila dojem. Bežala som cez golfové ihrisko, obývané ráno zväčša hýľmi. Takú trávu som ešte nevidela, až som si ju musela pohladiť, miestami bola hustá a krátka ako mach, a bola to tráva.

280

V Bernolákove golfisti zničili Esterházyovský kaštieľ aj park. Chodievali sme tam ako deti s babičkou, rovnako ako deti s babičkou u Boženy. Ja, Barunka, som bola najstaršia. Všetko si pamätám! Brala som to krajom, rozkvitnuté orgovány a jazmín voňali, kvitnú také asi módne čínske či japonské stromy s lososovými lístkami, velice len jemné a pekné. Ľudia si zväčša niekoho zavolajú na pomoc, a ten im potom urobí okolie okolo domu, nemajú veľké záhrady, ale je tu plno kríkov a stromov a zelene vôbec. Idem ešte pozrieť nejakého Kusturicu, to mám rada. Takú smutnú radosť zo života.

281

Strieborný holub

„Odkiaľ?“ roztržito prehodí Darjalskij do haluznatej tmy. „Odtiaľ,“ ozve sa z tmy. „A čo je tam nové?“ „Nestojí to za reč...“

Totál chaos

282

To nie je len to prvé, čo hovori, ale aj prvé a druhé za prvým a napokon rozkopnuté, aby sa mohlo povedať tretie, akože prvé neplatí, ale štvrté a piate sa na prvé odvoláva, a odvoláva sa aj na iné, desiate a jedenáste, ale o tom sa vôbec nehovorí, poznámka k čítaniu istého vznešeného spisovateľa... inak je to tu chudobinec... dnes sme na seba vytreštili oči, vo dverách stál biely kôň, pozerali sme sa na seba a niečo si chceli povedať, vlastne aj povedali, ale každý niečo iné a svojím jazykom. A v pavučine, v mojej pavučine sa nič netrasie. Ja ich nemám kedy tkať. Leteli divé husi a vyprávali sa úplne nahlas, a vyplašili bažanta v záhrade, vzniesol sa ako jesenný páv, plavne a nízko, a napokon prebehla čierna mačka po múre... stratila sa vzadu za orechom.

Ten dojem ľahkosti vzniká vtedy, keď to naozaj ide ľahko, keď človek nemusí, ale chce, a chce, lebo musí. Odrazu má od tých vecí taký radostný kľúč. V čakárni: V sobotu sme mali zabíjačku. Strašne sem mala vysoký tlak, ale nevím z čeho!

Micuško, s odvolávkou na dejiny, na lásku, pravdaže, lebo tá je všade, a aj na iných autorov, lebo všetko je dovolené, ak dodržiavate pravidlá, ktoré porušujete, akoby ich nebolo, jazyk je monument, monument nemusí byť len socha. Raz som stretla v Modre Bystričana strýca Karola, hoboj, išiel na návštevu aj s kamarátom Vencom. Práve vysvetľoval predavačke v potravinách, že je z Bystrice, ale všetkých tu pozná, vravel, komu pôjde na návštevu aj prečo.

283

***

Prečo mi je niekedy tak dobre, čo to je?

284 Píšeme. Tak sa mi strašne nechce a zároveň ma čosi do toho ženie, ako keby som bez toho písania nemohla byť. A za svet som si nevedela spomenúť na to, čo som chcela. V spánku som ožila. Ako som sa preberala, cítila som, že nesmiem, nesmiem vstať. Vedela som, že každá, každá myšlienka, ktorú teraz mám, sa nenávratne stratí, zabudnem ju, preto je vzácna. S každou som sa v spánku dlho a ťažko lúčila. Posadila som sa na posteli, že si vezmem pero, lebo si teraz niečo pamätám, už som bola hore, a zrazu som sa zhrozila, čo to robím, aká je to márnosť, skúsiť to zapísať, aká hlúposť, sústreďovať sa a myslieť pritom aj na nejakú gramatiku. Nenávidela som všetky zvuky, čo ku mne dochádzali, nenávidela som aj ten spánok.

Bolo to niečo o tom, aké je hriešne o niekom si niečo pomyslieť.

285

Stalo sa mi toto: Akoby sa omylom prekryla časť toho spánkového s tým naozajstným, bdelým. A to je jed! Neznášajú sa.

Iné výkyvy, jemnejšie

286 Les, plno pováľaných stromov. Zo zeme trčia kamene, tmavohnedá s temnočerveným nádychom, ako lístkové cesto. Suché listy, bujná tráva. Bujné suché listy. Vôňa. Kamene, čo trčia zo zeme. Ako niečo hnedou a čiernou zakryté, čo vykúka iba tu a tam, no pod je toho mnoho. Staré kamene. Ošarpané. Ošarpané? Možno také majú byť, ako starý, uležaný syr. Možno sú ešte len teraz, aké majú byť.

287

Každá vec chce byť tým, čím je

Pri ceste ležala zrazená srna. Predtým sme takú istú srnu videli prebehnúť cez cestu. Obe mali zvláštne veľký či dlhý chvost, skoro ako veverička, zdvihnutý nahor. Zrazená srna mala obnažené stehno. Ako sme prefrčali okolo nej, uviazol mi v očiach pletenec svalov. Ešte z neho vyžarovala vôľa byť tým, čím bol, koža bola preč, obnažila ho, obnažila aj tú vôľu, ktorá sa neskončila smrťou srnky.

Prstoklad

288

Jazerá tvarom kopírujú terén, pradivo ciest, úplne ináč organizovaných ako pradivo vodných tokov. Jazero tvaru rožka bolo z oboch strán každého konca rožka napájané riekou. Vyzeralo ako vyvrelina zvláštneho pôvodu, ako bolo pričupené k zemi a pekne závislé od pradiva riek. Zrazu sa zjavil oblak prežiarený slnkom, načechraný a vzdušný, dokonalý prstoklad toho jazera. Najradšej hovorím o počasí, a teda raz, svokor bol chlapčisko, koncom apríla, na Veľkú noc to tuším bolo, hej, tak!, so svojím naháčskym strýčkom pánom farárkom na koňoch išli slúžiť na Bielu sobotu omšu do Dubového neďaleko Naháča, a tie kone ťahali sánky, lebo všade bolo snehu a snehu a snehu...

A bola za mnou aj jedna Táňa, a tej že tiež chýba sneh a biela... Hovorím si, keď biela, tak biela, možno aj mne chýba iba biela, a vletela som do obchodu, že niečo biele, hľadajúc čosi sterilne biele, lekársky plášť či čo, čičoplášť som nenašla, mrkla na mňa iba jedna biela sukňa s prackou, ale bola po prvé krátka, po druhé nechladila a netopila sa, no a keby sa ešte topila, to by som si už len dala!, a tak to poviem skrátka, že tá žmurkajúca sukňa, inak, hovorím obrazne, žmurkala len jedným okom, a okrem toho bola drahá ako divý tur. Ešte mi zostáva chladnička a mrazák, no užaj!, teraz nemám čas, niekedy inokedy, ale mám tam zamrazené jahody a huby a čučoriedky, žmurkajú na mňa ako jednoočko, dvojočko a trojočko, že my sme studené, aj na ne ešte príde.

289

Tento rok toho snehu nejako nebolo, ba vôbec ho posledné roky nejako nebýva, úroda bielej a studenej na poliach býva slabá, takmer nijaká, akoby kde-tu ktosi kydol kaše, no a v Tatrách vraj buntošia medvede a potom sú vraj nevyspaté a agresívne, kto by nebol, pravda, keď sa nevychrápe? Chýba mi biela, snehová biela, hoci aj koncom apríla, chýba mi ako Maruškinej zlej macoche a Holene chýbali voňavé fialky a jahody uprostred zimy, len nemám koho po sneh poslať, aj sama by som koniec koncov šla, neobzerajúc sa naľavo ani napravo, prosiť o sneh do záhrady, na kopce pre decká, a hoci je apríl, asi mi šibe, aj po šibačke už je, nešibe, len mi čoraz viac chýba sneh a chcem o tom niekomu povedať. Prišla by som k tým dvanástim mesiačikom, a tak a tak, že by som si rada hupla do záveja, spravila by som do snehu zopár anjelov a jedného aj dvoch snehuliakov, zjedla jednu snehovú guľu a potom nohy na plecia a poďho domov...

290

V televízii som videla roztápajúci sa severný pól, topí sa ľadovec, obrovské kryhy tam plávajú a strašidelne buchocú, hnevá sa to tam na nás, už tam vraj aj zakázali obyčajným ľuďom chodiť, len prieskumníci môžu, ale ich počet, tých prieskumníkov, tiež narastá závratným tempom a ich názory, tých prieskumníkov, sa rôznia ako prestížne univerzity, ktoré vyštudovali, a tak ich tam o chvíľu bude ako hadov, samý prieskumník, postavia si tam obchody a benzínové pumpy a domčeky a športové areály, lebo aj prieskumníci chcú žiť, a keď majú deti, tak si tam postavia aj školy a ihriská a pre ženy nákupné centrá, knižnice, nemocnice... A budú to tam v pohodlí vlastných domovov skúmať, že prečo sa to tam topí, prečo je tam čoraz menej zvierat, navštevovať sa medzi sebou a škriepiť sa, čo by sa akože malo robiť, a že je to tam všetko naprd, to bude vedieť úplne každý, lebo neprieskumníci sa medzitým budú prilepovať do roztápajúceho sa asfaltu. Podobné je to v dažďových pralesoch, aj tam je to samý horský robotník alebo prieskumník a ochranár... Aj cestu im už postavili, aby sa ľahšie dostali dnu, do tých pralesov, a ľahšie potom zachraňovali zvyšky civilizácií, ktoré zatiaľ odolávajú volaniu nášho „vyspelého“ sveta, chorobám a divým šelmám, ale tie sú vraj na tom podobne ako ľadovce, a tak keď chvíľu počkáme, budeme môcť po tých dažďových pralesoch rajzovať aj na bicykloch a žiaden had nám nespadne za krk, ani nám do zadku nezahryzne nijaká šelma, ba ani nezmokneme, čo by bol úplný otras, lebo keď už človek ide na výlet, a hoci aj do dažďového pralesa, tak chce dovču, ako sa patrí, a nie že tam bude behať ako cicinbrus a vykúkať spod parazóla... A potom, sú aj všelijaké konferencie, že koľko ktorá krajina môže ešte znečisťovať a Japonci a Američania by vraj radi znečisťovali aj viac,

Ja len, že mnohokrát sa hladným ťažko znečisťuje, a tak, že im to tí znečisťovatelia preplatia, aby mohli znečisťovať naďalej aj za nich, ale najskôr sa musia dohodnúť na cenách, a potom, aj koľko sa ešte môže znečisťovať, aby to tá zemeguľa vydržala, lebo nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne, povedal raz svokor. Koniec koncov, kto chce psa biť, palicu si nájde, a kto chce sneh, kopce aj homole, stodoly snehu, môže sa vybrať na lyžovačku, objednať si hotel, veď aj na Mont Blanc už ide lanovka, ani vám nebude zima, sadnete si do nej, kopete nohami, žuvina na podnebí, keby vám chcelo zaľahnúť v ušiach, a ste tam, kuknete dolu, všetky nože majú vyvalené rovnaké vnútornosti a všetky plesnivce kvitnú rovnako – na šatkách, na tričkách, na Mont Blancu aj pod ním. Dnes, keď nesneží, privezú umelý sneh a zasnežujú a zasnežujú, čo sa budú... Aj v Tatrách už zasnežujú, len potom by po sezóne niektorí radi odškodňovali, že nepadal sneh, a my sme si kúpili tri nové vleky a vymenili záchody,

291

ale už znečisťujú najviac na celom svete, a tak, že by mali ubrať, no a tak sa pokúšajú dohodnúť s tými, čo neznečisťujú vôbec, lebo nemajú čím, lebo ani nejedia. (To mi pripomína jednu rozprávku o princovi, ktorý len takú princeznú chcel, ktorá neserie, no a nakoniec sa taká našla a potajomky sa vytentovala kdesi na konci paláca, a potom sa tej vznešenej homolky všetci pýtali, ktorýže zadok ju vytratil, a predstavte si, že musela sa pýtať aj princezná, a tak sa bála, že tomu hovnu sa jej uľútilo a zaprelo svoju autorku, no a nakoniec od nejakého fajnového kráľovského obeda zavolali kuchára, ten chcel obed dovariť, tak vyletel aj s varechou nasraný, že čo je, a to hovno, keď ho videlo takého nazlosteného, že toto je on, ty si ma vysral, kuchárisko, povedalo. Nakoniec sa to všetko vysvetlilo...)

292

a nik do nich netoto, lebo nesnežilo, a že darmo sme zamestnali pracovníčku, čo tam sedela, háčkovala a vykúkala na parkovisko, nik tam nezaparkoval, darmo sme zvýšili cenu parkovného, odškodnite nás niekto!, no ale toto hádam nie!, ozvú sa vtedy kúpaliskári, lebo ich nikto neodškodňuje, keď prší a nik nepríde na kupko, ani stánkarov s párkami, keď nik nemá chuť na párky a všetci jedia zmrzlinu, no a tak sú v tých Tatrách nazlostení a ešte ich tam naháňajú aj tie rozospaté medvede a premnožili sa tam líšky a niektoré živočíchy si zas mirnix-dirnix vymreli, a potom príde aj fujavica a cáp sem a cáp tam, popadajú stromy ako nejaké orechy, normálne veľké a krásne stromy, ktoré by sa dali predať, ale niektorí, že nie, nechajte to tak, nebantujme to tam ešte viac, nechoďte tam, sú tam aj vtáky a zvieratá, a tak je to aj u nás, v tejto trochu prdeli, niekedy ako na tom póle alebo v pralesoch, lebo niektoré veci sú akože fasa, hocikto rád hrá trebárs golf, a aké pekné zelenkavé sú aj tie golfové ihriská, len sa o ne treba starať, nie že to tam bude všelijaká burina či krík či strom, na golfové ihrisko treba špeciálny trávnik, ani sviečkovicu nevaríme z kolena, a tak to tam treba hnojiť a zavlažovať a odháňať odtiaľ pomaly aj muchy, no a tak kde-tu proti tým golfovým ihriskám protestujú tí, čo to majú radi poriadne zazelenené a zarastené, lebo škoda, že to hnojivo je také agresívne a škoda, že oné... A tak, keď ste nechceli golfové, majte pod oknami a okolo seba burinu a plevel... (A niekedy večer priletí slávik a spieva niekde v tej burine a spieva... Ale len niekedy a úplne, úplne potichu, alebo dobre, aj nahlas, len ho zavše nepočuť, lebo ľudia si spievajú radi vlastné pesničky.)

Keď sme zo školy chodievali na výlety do prírody, hocikde pod stromom spala salamandra škvrnitá, krásna čierno-oranžová a my sme sa tých zvieratiek vôbec nebáli, naopak, brali sme ich do rúk a hladkali, potom sme ich pustili na zem a pozerali, ako uháňajú niekde pod list... Od istého času buď nechodím do prírody (chodím?), alebo vyhynuli salamandry (vyhynuli?), no možno sa iba všetky skryli, tak ako sa skrývajú aj všelijaké iné zvieratá, niektorých je vraj na svete iba dvanásť či koľko. Na celom veľkom svete, len si to predstavte, len dvanásť!!! Len dvanásť mužov pre všetky ženy, radšej nedomyslím, len dvanásť žien na všetkých mužov (chudery!), len dvanásť opíc, slonov, tigrov, mačiek, dvanásť jahôd, dvanásť jabĺk, dvanásť zrniek ryže či prosa... Alebo dvanásť litrov vody!!! Alebo vôbec, dvanásť somárov, čo si vravia ľudia... a možno iba niekde v dažďovom pralese, a ani nebudú vedieť, že všetci okolo už vypadli a ani nezhasli svetlo, ba možno ani, že boli takí, čo mali svetlo, boli in v každej chvíli, jedli, pili, zabávali sa a tak im tu bolo dobre, že ako sa raz tak roztočili, niekde vypadli, ba nebudú vedieť, že niekde niekedy padával sneh, ktorý padal potichu taký biely z neba a topil sa v dlaniach... Čo ak zostane iba dvanásť výskumníkov na tom póle? Dvanásť mrožov, dvanásť kaprov, dvanásť iných rýb či vtáčkov...

293

Naše putovanie za snehom bude onedlho možno také dlhé ako to Gerdino, keď išla oslobodiť svojho Kaya z ľadových pazúrov Snehovej kráľovnej... Možno sa raz naše deti budú čítajúc Snehovú kráľovnú alebo Čuka a Huka pýtať, čo je to sneh? A keď vzadu v knižke nenájdu vysvetlivky, možno im mamy alebo tatovia povedia, že ááále, ani nehovor, taká biela studená brečka, minule si ju videl v telke, a zosilnia klimatizáciu alebo rádio ako Nevedko, keď mal výčitky svedomia...

Milujem katastrofické scenáre. Pokojne by som ich mohla písať. Mám plné gate strachu, bojím sa o sneh, o vločky, o jahody, o slony, o pralesy. Možno sa svet scvrkne na Noemovu archu? Chýbajú mi aj básne...

294

V hociktorej prílohe na nedeľu či sobotu nájdete sto receptov na zabíjačkové špeciality, tristo španielskych špecialít, osemsto francúzskych syrov a k nim víno, ktoré treba tak a tak piť, kedysi však hocikedy v novinách bola básnička... Aj za básničkou by som behávala z diaľky ako na fialky... Raz som sa pýtala Vincenta: „Otče, ty si myslíš, že naozaj bude koniec sveta?“ „Veď toto je koniec sveta!“ A ja som si vtedy hlupaňa pomyslela, že fajn, veď takýto koniec sveta vôbec nebolí. Kúpim si bielu sukňu, pre istotu aj modrú a červenú...

Včera som videla dokumentárny film režiséra Wernera Herzoga o živote lovcov zo sibírskej dedinky Bachtia v tajge. V škole sme sa učili, že najväčšie ruské rieky sú Ob, Jenisej a Lena. Včera som vo filme videla temnú tmavomodrú rieku Jenisej. Videla som, ako je skoro zjari zamrznutá a len čo ju slnko zohreje, začne na rieke Jenisej pukať ľad, obrovské mohutné ľadové kryhy pukajú nahlas, akoby rieke Jenisej ktosi lámal kosti, akoby ruskej tajge kdesi v hlbinách rieky Jenisej pukalo srdce. Rieka tie kryhy vyplavuje na breh a potom nesie spolu s naplaveným drevom, ktoré lovci všetko spracovávajú. Videla som rieku Jenisej, jej meandre, v ktorých sa ešte neskoro na jar tvorí ráno ľad, zelenkavé odtiene, a rybári si pri brehoch rozvešajú siete ako bielizeň, do rána všetky ryby, čo chytia, zmrznú aj s vodnými rastlinami, a odspodu to vo filme Wernera Herzoga vyzeralo ako obrazy, alebo sny, v ktorých spia v sieťach ryby ako morské panny a ovíjajú ich vodné rastliny. Keď sa na jar topí

295

O básni v Jeniseji a Šípovej Ruženke

296

ľad na rieke Jenisej, voda z brehov sa porozlieva a v noci zamŕza a malí chlapci z dediny Bachtia sa korčuľujú po lese. V lete po tom istom lese chodia ich otcovia na lyžiach, ktoré si sami zhotovia, po machu. A los, keď pláva proti prúdu, vyzerá, akoby v rieke plával živý strom. Kanoe si lovci zhotovujú sami, majú aj motorové člny a v rôznych častiach roka chytajú rôzne ryby, nádherné šťuky, tresky, alebo majú plné siete lesklých malých rybičiek. Večer lovci vo svojich zruboch varia čaj a zapália si cigaretu. Celé dni sami, každý len so svojím psom. Jeden z nich vraví: „Keď som sem prišiel, mal som pocit, že sa mi splnil dávny sen. Človek pracuje a pracuje, iba vtedy má život zmysel.“ Sedím u nás doma v Modre v izbe, pozerám na zamrznuté ryby skoro na jar v rieke Jenisej, na zelenkavosivú na jar a potom temnomodrú rieku v lete, alebo vidím, ako beží popri snežnom skútri korytom rieky vyše sto kilometrov psík, pichá ma pod solarom, čo keď niečí sen aj mojím snom? Aký hlas a odkiaľ ku mne prehovoril? Po filme si dojatá na terase zapálim a je mi ľúto, že nemám komu povedať, že som videla v zamrznutej rieke báseň. A znovu je leto. Život stráca zmysel, filozofia predmet, vety vedľajšie vetné členy, obmedzujú sa na podmet a prísudok. Horko sa mi vžiera do života! A mimochodom, už dávno necítim žiadne slasti ani radosti. Ani radosť z toho, že som trebárs medzi blížnymi. Vždy boli všetci prihluční. Ako paródia na nejaký slovenský zlý film. Všetci v nálade, nahlas sa smiali, plieskali po kolenách. Vidím ich všetkých, ako dobre, že sú už všetci po smrti. Tam hore alebo tam dole si to všetko triezvi povedia. A mňa opustilo všetko, čím som doteraz bola. Voľného času mám teraz na rozdávanie. Samota je úplná, prázdnota univerzálna a pri tom sa mi ešte nechce zomrieť!

297

Jebem na to. Je leto a pozajtra bola streda.

Veronika Šikulová: Tremolo ostinato Text © Veronika Šikulová 2020 Grafický dizajn © Lena Šebíková 2021 Písmo Noam Text. Papier Crush Corn, Colorplan Ebony, Munken Polar. Tlač vach.print, Bratislava. Väzba Kníhviazačstvo J+D, spol. s r.o., Bratislava.

Táto bibliofília vznikla v rámci projektu RE-BOOK na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU v Bratislave v Prípravnom kurze Typo. Desiatim slovenským prózam, ktoré sa v roku 2021 umiestnili vo finále ceny Anasoft litera, navrhli študenti nový knižný dizajn. Ako školská práca nemá toto dielo ISBN. Kniha je vytlačená v exkluzívnom počte 5 ks a je nepredajná v bežnej distribúcii. Pôvodný rukopis knihy vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve SLOVART, spol. s.r.o., Bratislava.

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy sa nesmie reprodukovať ani šíriť v nijakej forme ani nijakými prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.