V jednej japonskej kreslenej rozprávke od Miyazakiho sedí pri peci babička a hovorí, jaký pěkný ohýnek... Ja tomu rozumiem, tej príchylnosti k teplu, len v lete ho nenávidím z celej duše. Grilovačky, reči o nich, krátenie chvíle a bľabot. Od piatej ráno som bola hodinu v záhrade a strihala, strihala, strihala ruže, zistila som, že každá má svoj fanklub ovoniavačov hmyzích, pri každej mi niečo iné brnkalo okolo nosa a uší. Pekne voniam, ako nejaká ružová návnada, dlane, aj pod nosom to stále cítim... Záhrada je teraz divočina, v piatok príde sestrin syn kosiť. Treba to tu regulovať, lebo obrastáme aj brečtanom. Muž do záhrady takmer nejde. Zavše niečo odfotí, potom mi povie, že máš to tu pekné. Mám to tam pekné. Posledné ruže dokvitajú, kvitnú stračie nôžky a šalvie, nejako nejde rebarbora, kvitnú klinčeky svätodušky aj turecké a zopár levandúľ.
244
Najviac sa teším, že mám prvé zelené fazuľky. Keby som mala mať erb, kvitla by v ňom fazuľa a rástli ríbezle a marhule, voňal by kôprom. My sme boli ríbezľoví králi, aj o marhuliach viem všetko. Z našich som včera upiekla svojim chlapom na cestu tvarohový koláč, fukla som tam aj maliny a višne! Ríbezle sme predávali s babičkou na trhu, aj marhule, kôprom nám voňal dom a na fazuli som vyrástla. My sme nikdy nemali prachy. Vincent mal. Detstvo je tuším vždy nejaké dlhé a smutné. Celé letá sme boli u babi, pri štreke, celé letá sme čakávali mamu alebo Vincenta. Na Dubovej bývalo veselo. Tato mal jedenásť súrodencov, kopec bratrancov a sesterníc a vždy tam niekto bol, u babičky Jolanky v Čeklísi boli len jej chuderky sestry.