Slovenské rozprávky z celého sveta I.

Slovenské rozprávky

z Celéh o Sveta Ján PochaniČ (eds.)

I

Slovenské rozprávky z Celéh o Sveta

I

Ján PochaniČ (eds.)

Napísali: Julka Dzurišová, Dorka Blázsek, Andrej Dudáš, Anna Gašková, Jana Čižmanská, Jana Madacká, Martina Agarská, Tatiana Filipovićová, Nina Diviaková, Peter Pavčok, Ema Trpková, Miroslava Zelenáková, Marcela Gániová, Hanna Sára Kolysza, Martina Moldovanová, Timotej Vanko, Svetlana Farkašová, Anna Murtinová, Melánia Jonášová, Milinka Glóziková, Anabela Myjavcová, Milan Hansman, Darina Demeter, Hanna Popovics, Vladimír Hartner, Lilli Csesznak, Hanna Klement, Dorka Szalai, Izabela Lauday, Varga Sophie Rebecca, Marko Vorotňák, Samko Čornanič, Edward Topolsky, Romana Buchová, Yasin Kaplan, Kajka Kúdelová, Timea Vozárová, Diana Bluhm.

Ilustrovali: Diana Bluhm, József Puskás, Žofia Čiefová, Romana Buchová, Lucia Valovec, Julka Dzurišová, Richard Buch, Elizabeta Sabová, Gladies Iyamu, Richard Buch, Samuel Lathouwers, Elliot Bowcott, Natália Kikašová, Daniela Pavlovová, Stanislav Kišdobranski, Anna Gašková, Dorka Blázsek, Mišel Považan, Andrej Kolár, Alexandros Hadjsavvas, Ria Rich, Tamara Korim, Rafael Seles, Anna Bozsena Szpisák, Benedek Koszovus, Daniel Bowcott, Teresa Chmurovičová, Krištof Kugyela, Sara Brngar, Lenka Petrášová, Philip Lednicky, Vanesa Zembová, Maximilián Holmes Turošík, Klaudia Kováč – Vargová, Alessio Zagarella, Sofia Csiba, Barborka Max, Jozef Ganovsky, Tobias Soska, Lisa Billy, Viktor Konečný, Felix Halka, Noel Seles, Alex Csiba, Dora Antal, Hanna Sztancsik, Regina Kovács, Izabella Lauday, Zsóka Kiss, Petra Zahorecz, Villȍ Varga, Eszter Kondacs, Ema Mijatovičová, Tímea Szatmári, Lívia Kis, Bence Tóth, Zsófia Lipták, Daniela Krajčíková, Milica Superová, László Tav, Ksénia Tótová.

© Slovenské rozprávky z celého sveta I

Editor: Ján Pochanič

Predseda odbornej poroty: Ján Pochanič Členovia odbornej poroty: Jarmila Buchová, Sergej Biba, Janette Gubricová, Attila Kopriva Jazyková korektúra: Mgr. Helena Ivanová Grafická úprava: Barbora Lovíšková

Obálka: Barbora Lovíšková

Vydala: Stredná odborná škola polygrafická Bratislava 2019

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy sa nesmie reprodukovať ani šíriť v nijakej forme ani nijakými prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií, či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne bez predchádzajúceho písomného súhlasu autorov. ISBN

„Ďakujeme všetkým deťom a žiakom, zato, že vďaka ním môžeme i my dospelí, prežívať rozprávky i bežný deň.“ (Porota)

Kamarátka

Ešte dokončím matiku a konečne môžem ísť spať. Po ťažkom dni veru dobre padne v posteli celú noc oddychovať.

Rýchlo si umývam zuby, pri tom hľadím do zrkadla. Aká smiešna je moja tvár, keď okolo úst vytvára sa od pasty biela pena.

Na chvíľu prestanem, čosi mi v mysli blysne. Sľúbila som jej na zajtra priniesť čerešne a višne.

Máme ich plnú záhradu, varíme z nich džem. Každý deň schuti aspoň kilo zjem.

Teším sa, že ju prekvapím. Je pekná, keď sa smeje. Nie vždy však má úsmev na tvári a vtedy viem, že zle je.

Nerieši svoju náladu, má len smutné chvíle. Keď každý beží, aj ona chce. Nohami však nehýbe.

Jej nohami je malý vozík taký s kolieskami, ktorý denne posúvame školskými chodbami.

Napriek tomu je to baba ako každá iná. Spieva, kričí, občas plače, že miluje Mira.

Braček

Mám malého bračeka, čo rád rýchlo uteká. Vytrhol sa mamke z ruky a utekal ozlomkrky.

Občas rád skočí i do jarku, zašpiní si topánku. Niekedy skryje sa v skrini a hľadáme ho aj pol hodiny.

Aj keď je on nezbedník malý, my ho všetci máme radi.

Slovenské rozprávky z celého sveta

Problémy s Pubertou

Problémy sú naozaj nepríjemné veci. Každý z nás ich nejaké má a pokúša sa ich čím skorej zbaviť. Moji vrstovníci a priznám sa i ja,máme také špecifické problémy - problémy s pubertou.

Musím povedať, že mi ani nie je celkom príjemné hovoriť o tejto puberte, ktorá ma vychytila. Keď som prvýkrát počul slovo ,,puberta’’, už sa ani nepamätám, kedy to bolo, ale viem, že som si pomyslel: ,,Čo to je? Sa to jedáva, či pije?“ No, ale teraz už presne viem, čo tá puberta teda je.

To je to, keď ti po tvári vyjdú pupáky a nemôžeš sa ich nijako zbaviť. Najprv na čele, potom sa presťahujú na nos, ale akoby toho už nebolo celkom dosť, rozšíria sa ešte aj na bradu a líca. Potom ti mama nakupuje kadejaké šampóny a vodičky a chodí za tebou, aby si sa s tým umýval. Po umývaní ťa natiera krémami, kladie ti obklady. Len čo si ku tebe sadne, hľadí ti do tváre, mračí sa. Ty zutekáš, ona príde zase za tebou. Ozajstná otrava.

Puberta je aj to, keď za dva týždne vyrastieš z nohavíc. Aspoň tak to moja mama tvrdí. A potom lamentuje, ako zase musíme kupovať nové nohavice a tričká. Ocko sa len usmieva, a vraví: ,,No ešte trochu a zdedím tenisky!“ Narástli nohy a ruky, ale aj nos a uši! Niekedy sa tak pozriem do zrkadla a pýtam sa: „Som to naozaj ja?!“ Nohy dostali kožušinku a je veru ešte aj inde. A tie naše dievčence, no nevieš, kde sa máš pozerať skôr. Tá jedna však ešte vždy má najžiarivejší úsmev a jej plavý chvostík najkrajšie poskak uje po školskej chodbe.

Aj keď sú problémy s pubertou nepríjemné, musím sa priznať, že sú tak trochu aj smiešne. Veď existujú preto, aby dieťa pozmenili na dospelého človeka.

O zvedavom Jankovi, ktorY doniesol do školy psíka

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden zvedavý chlapec a volal sa Janko. Janko mal rád zvieratá a takmer každý deň, keď prišiel domov zo školy, doniesol nejaké zvieratko. Najčastejšie to bola mačka alebo nejaký vtáčik. Keď tak jedného rána šiel Janko do školy, videl na moste malého psíka. Dal mu kúsok zo svojho obloženého chlebíčka, ktorý mu mama pripravila. Zvedavo sa pozeral na malého psíka a rozmýšľal: „Keď pôjdem domov zo školy, on už tu iste nebude...“ Ako sa tak pozrel na svoju tašku, zrazu mu napadlo, aby v nej urobil miesto a prihovoril sa mu: „Zostaneš v nej, kým sa nevrátime domov. Budeš mojím novým miláčikom.“

Spokojne s ním prišiel do školy, pekne si sadol do svojej lavice a čakal na pani učiteľku. Prvá hodina bola matematika. Uprostred hodiny s z Jankovej tašky ozvalo: „Hav!“ Všetci sa pozreli tým smerom. Pani učiteľka sa opýtala: „Janko, kto to zaštekal?“ Pár sekúnd bolo úplné ticho, kým Janko nepovedal: „Ja, pani učiteľka, hav!“ Učiteľka sa začudovala, ale pokojne pokračovala vo vysvetľovaní. Jankovi sa rozbúchalo srdce. Našťastie, psíkovi bolo v taške teplo a útulne a rýchlo zaspal. Janko takmer zabudol, že ho tam má.

Konečne sa ozval zvonček oznamujúci koniec poslednej hodiny. Janko veselo utekal domov. Tam hneď psíkovi nalial teplého mliečka a dal mu meno Aris. Odvtedy sa stali nerozlučnými kamarátmi.

Diamantovy amulet

Predstavte si, že dlho túžite po diamantovom amulete, až jedného rána uvidíte krásny náhrdelník s diamantovým amuletom... Jedno milé dievča, Violeta, tiež chcelo mať nejaký náhrdelník, ale keďže nevedelo aký, tak o tom stále uvažovalo. Violeta žila len so svojou matkou, lebo otec musel odcestovať na pár rokov do Talianska za prácou. Mama bola nervózna a zmätená z toho, že musí viesť celú domácnosť sama, a tak nemala veľa času na svoju dcéru. Violeta bola smutná a myslela si, že ju mama nemá rada. Celý deň sa potulovala po ulici a večer, keď slniečko zašlo, chystala sa do postele. Uvažovala o tom, že by chcela mať náhrdelník s diamantovým amuletom, aký dnes videla v obchode. Bola presvedčená, že jej práve on môže priniesť šťastie. Veľmi si ho priala. Poprosila oň i v modlitbe a pokojne zaspala. Ráno vypočula rozhovor matky s otcom, ktorý im oznamoval, že musí zostať v Taliansku ešte dlhší čas. O mesiac sa totiž mal vrátiť domov, ale chcel ich prekvapiť. Nič netušiaca mama bola stále nervóznejšia a Violeta smutnejšia. Túžila po rozhovore s mamou, po tom, aby jej mama čítala pred spaním, pomáhala pri učení, odpovedala na jej otázky... Dni ubiehali, mama už sotva vládala všetko sama. Niekedy sa nestačila ani poriadne najesť, často pila iba kávu. Jedného dňa k nim prišla na návštevu stará mama, Violetina sesternica Linda a tetka – mamina sestra. Mama, tetka a stará mama hovorili o tom, ako mama už sotva vládze sama a nemá dosť peňazí, aby zaplatila pomocníka, ktorý by jej pomáhal. Violeta sa zasa zdôverila Linde, že ju mama nemá rada a že jej ocko veľmi chýba... Deň rýchlo ubehol a hostky sa poberali domov. Stará mama sľúbila, že bude chodiť častejšie a mame pomôže okolo domácnosti a postará sa aj o vnučku. Violeta odmietala pomoc starkej: „Postarám sa sama o seba, nepotrebujem nijakú pomoc, ani od teba, ani od mamy! Som už veľká, mám 10 rokov a zvládnem všetko sama!“ Starká sa trochu urazila a posťažovala sa dcére, že sa Violeta ne-

slušne správa. Mame sa to nepáčilo a hneď šla za Violetou, aby si to s ňou vyjasnila. Vtom niekto zazvonil. Mama šla otvoriť. Hneď nato vbehla do Violetinej izby starká s veľkým úsmevom na tvári: „Poď rýchlo, otec sa vrátil!“ Violeta nechcela veriť, kým sa na vlastné oči nepresvedčila, že je to pravda. „Ocko, som taká šťastná, že si konečne doma!“ – povedala Violeta so slzami v očiach a pevne ho objala. Aj mama plakala od šťastia a všetci sa navzájom objímali. Potom ocko vytiahol malú škatuľku a podal ju Violete. V nej bol vytúžený náhrdelník s diamantovým amuletom, ktorý sa o chvíľu zaskvel na jej krku. „Splnil sa môj sen! Ocko sa vrátil a znova sme šťastní!“ vykríkla nadšene. Pri slávnostnej večeri otec vyhlásil: „Žena moja, dcéra moja, zajtra všetci sadáme do lietadla a ideme do Talianska. Tam sa mi v práci celkom dobre darí a čaká na nás krásny nový dom!“ Mama s Violetou boli nesmierne šťastné. Stará mama zostala bývať s nimi, pomaly si zvykala na nový domov a tiež bola spokojná.

V Taliansku boli všetci spolu a Violeta pochopila, prečo mama bola nervózna a nemala na ňu čas. Už bolo všetko inak. Rodina bola spolu, teraz boli šťastní.

VYbornY žiak

Bola raz jedna trieda a v tej triede bolo veľa žiakov. Ale iba jeden žiak bol ten najlepší – výborný žiak. Nebol ani vysoký, ani nízky, ani tenký, ani tučný, ale jeden celkom obyčajný chlapec, ktorý mal veľmi rád školu. Býval na konci dediny a do školy chodil pešo. Nemal ani zvláštne meno. Volal sa Juraj, ako aj jeho starý otec, s ktorým žil, kým starý otec nezomrel – odvtedy sa musel starať sám o seba. Vždy sa v myšlienkach vracal k tomu, čo mu starý otec hovoril. Posmeľoval ho a poúčal, aby bol usilovným, poslušným a svedomitým chlapcom, že dobré sa za dobré vráti. Juraj sa usiloval všetkým pomôcť, chcel sa stať svedomitým a usilovným chlapcom. Vždy bol príkladným žiakom. I keď mu bolo ťažko, na jeho tvári nebolo vidno smútok, iba milý úsmev. Vždy bol pripravený na hodinu, na každý predmet. Nikdy sa mu nestalo, že na niečo zabudol, alebo že niečo neurobil. Usiloval sa byť pripravený vždy a všade. Bol teda zodpovedný a ochotný pomôcť každému. Preto mal veľa kamarátov, ale aj takých, ktorí mu závideli a nedopriali úspech, ale predsa cítili, že majú byť pyšní na takého kamaráta – kamaráta, ktorý im neublíži, je výborným žiakom a ešte lepším priateľom. Dobré sa za dobré vráti – pravdu mal jeho starý otec. Lebo kde sú šediny, tam bývajú i vedy!

KúzelnY svet

Za siedmimi horami a siedmimi dolami žilo raz deväť víl. Každá mala kúzlo, iba tá najmladšia nie. Volala sa Júlia. Túžila po tom, aby aj ona mala kúzlo. Jedného dňa sa vybrala na cestu. Ako tak šla lesom, uvidela koníka. Mal zaseknutú nohu medzi kameňmi. Júlia mu vytiahla nohu spod kameňa a ošetrila ju. Koníkovi sa hneď uľavilo, poďakoval sa jej a povedal: „Ak budeš potrebovať pomoc, zavolaj ma, ja prídem a pomôžem ti!“ Ako tak ďalej šla, stretla myšku. Zbúral sa jej domček a nemohla si postaviť nový. Víla Júlia pomohla aj jej. Domček bol ešte krajší a silnejší. Šťastná myška sa jej poďakovala a povedala: „Ak nebudeš môcť niečo urobiť, tak zavolaj, ja prídem a pomôžem ti!“ Šla ďalej, až prišla k jednej kolibe, vošla dnu, ale nikoho nevidela. Zrazu sa pred ňou zjavila čarodejnica. Júlia sa zľakla a nevedela, čo má robiť. Myslela si, že je čarodejnica zlá, ale sa mýlila. „Čo tu hľadáš?“ – opýtala sa čarodejnica. „Hľadám svoje kúzlo.“ – odpovedala Júlia. Nastalo ticho. Nato čarodejnica prehovorila: „Môžem ti pomôcť, ale najprv mi musíš priniesť zlaté jablko, ktoré sa nachádza v Jankovej záhrade. Záhrada je pri striebornom dube. Choď tam a pod strieborným dubom nájdeš kľúč od Jankovej záhrady!“ Júlia nemusela dlho hľadať strieborný dub. Uvidela ho na vŕšku, len čo vyšla z koliby. Keď sa k nemu dostala, nevedela, čo má robiť. Spomenula si na myšku a zavolala ju. Tá sa tam hneď zjavila, vykopala dierku do zeme a vytiahla strieborný kľúč. Víla Júlia sa zaradovala a poďakovala malej myške za pomoc. Tá zasa bola rada, že sa odvďačila Júlii. Júlia podišla k záhrade. Uvidela tam Janka. Zavolala naňho: „Janko, povieš mi, kde sa nachádza jabloň so zlatým jablkom?“ Janko sa prekvapil, keď ju uvidel, ale sa mu na prvý pohľad zapáčila, tak jej to prezradil. Júlia sa ponáhľala k jabloni. Uvidela zlaté jablko, ktoré bolo veľmi vysoko. Spomenula si na koníka, zavolala a ten hneď stál pri nej. Kopol do jablone raz, druhý raz, tretí raz a zlaté jablko sa skotúľalo na zem. Júlia ho zdvihla a poďakovala sa koníkovi. Natešená bežala späť do koliby

a podala zlaté jablko čarodejnici. Tá bola spokojná a povedala jej: „Tvoje kúzlo je dobrota! Veď si pomohla koníkovi, myške aj mne, čarodejnici. Tak choď domov, už si našla svoje kúzlo, ktoré je najlepšie zo všetkých!“ Doma víla Júlia vyrozprávala všetkým svoj príbeh o nájdenom kúzle. Ale zakrátko potom našiel Janko ju, vystrojili veľkú svadobnú hostinu, na ktorú pozvali i koníka, myšku a čarodejnicu. A tak žili spokojne a šťastne, kým nepomreli.

Zvláda všetko s úsmevom...

V živote každého človeka je niekto, na kom mu veľmi záleží a koho má veľmi rád.

V mojom najbližšom prostredí je zopár takých ľudí, ale predsa je niekto, kto je číslo jeden – moji rodičia a moja sestra. A niekto, o jeden milimeter nad všetkými. Presnejšie jedna, jediná – moja mama, ale aby moja mladšia sestrička nemala komentár – naša mama.

Matka by mala byť všetko, byť nielen matkou, ale i manželkou, nakupovačkou, kuchárkou, cukrárkou, učiteľkou, upratovačkou... Naša to aj je. Zázračne sa nachádza na viacerých miestach naraz, vari má dve pravé ruky, šikovné nohy, raz je pri sporáku, po-

tom v kúpeľni, s telefónom medzi ramenom a sánkou pokračuje v rozhovore so svojou matkou... Po návrate z práce a rýchlom vtrhnutí do kuchyne, hneď kladie vodu na sporák, aby sa jej podaril nejaký kuchársky výmysel. Je výbornou kuchárkou, rada vyskúša niečo nové, zvlášť chutné sladkosti. Aj lienky navštevujú našu kuchyňu, moja sestra vraví, že im asi vonia jedlo, keď si prisadnú na záclonu. Sledujeme ju z obývačky, onedlho počuť práčku, ako perie, o chvíľu krik z terasy, že klobásy sa píšu s y ( je totiž učiteľkou slovenčiny a nezabúda na to ani doma!!! ). Naše štyri oči na jej pohyby niekedy nestačia. Niekedy sa mi vynára otázka, ako len vie, o čom práve rozmýšľam. Aha, psychologizuje. Stačí jej iba počuť alebo na mňa pozrieť a vie všetko – aký mám problém, či sa to dá vyriešiť, či ma má objať, alebo mne stačí iba pozrieť do jej vnímavých očí a nájdem tam odpoveď. Je šťastná, keď jej pomôžeme, veď sme obe vyrastali v kuchyni, keď varila, spievala alebo

sa s nami hrala. Tak vyrastala aj ona, ako mama sa narodila iba vtedy, mala mňa, dovtedy jestvovala len ako žena. Ako aj každému, aj jej život prináša smútok, hnev či starosti. Snaží sa, aby to na nej nebolo vidieť, snaží sa udržať si chladnú hlavu. Duchom a výzorom vždy pôsobí mlado. Ešte aj nás pri tom rozveseľuje, podporuje a pomáha, nevymeškáva rodičovské porady a neujdú jej žiadne informácie. Ako sa jej za to všetko odvďačiť? Nemá rada kúpené darčeky, iba ak niečo našimi vlastnými rukami vyrobené. Vždy vraví, že úsmev, božtek a objatie stačí. V mojej mysli a v mojich predstavách je to pravá mama, mama na plný pracovný úväzok s platom – našou láskou.

Jožko a budík

Je ráno. Mama volá z kuchyne: „Jožík, vstávaj!“

Jožko sa prebudil, poobzeral sa vôkol seba, pozrel na budík na mobile a zvolal: „Mama, ešte päť minút!“

Zavrel oči, ale cítil, že sa niekto na neho pozerá. Otvoril oči a nad ním stál nahnevaný Budík z mobilu. Mal nohy, ruky a ľudským hlasom povedal Jožkovi: „Nemôžeš viac spať! Podaj mi ruku, ideme na koncert!“

Zrazu sa ocitli na koncerte vážnej hudby. Klavirista a huslista na javisku hrali Beethovenove a Mozartove skladby. Jožkovi sa to veľmi páčilo. „Jožík, prosím ťa, vypni budík na mobile, pol hodinu vyhráva tú istú hudbu!“

Jožko sa konečne celkom zobudil a pochopil, že ten koncert sa mu iba sníval a hudba budíka z mobilu sa mu do sna zaplietla.

Nahol sa, vypol budík na mobile. Z mobilu začul tichý hlas: „Darmo ma vypínaš, zajtra ráno pôjdeme zase na koncert.“

KráLovná Mária

V jednej malej dedine, na rovine, za kanálom, bolo malé kráľovstvo. V ňom vládla kráľovná Mária. Kráľovná Mária žila vo svojom paláci, v ktorom bol poriadok a všetci dodržiavali pravidlá.

Najdôležitejšie pravidlo bolo rozprávať sa spisovnou slovenčinou. Nasledovné pravidlá boli: vedieť gramatiku, vybrané slová, číslovky, pády, zámená, prídavné mená, podstatné mená a slovesá. V jej prítomnosti sa sluhovia museli správať slušne. Nesmeli sa vysmievať, nesmeli jesť, nesmeli piť a museli pozorne počúvať každé jej slovo.

Aj napriek všetkým tým pravidlám, kráľovná bola obľúbená svojimi služobníkmi. Pre každého mala porozumenie, pekné slovo a úsmev. Kráľovná Mária bola dobrá a milá.

Na svete by bolo oveľa krajšie, keby každá krajina mala takú dobrú kráľovnú.

KráLovstvo Neštastia

Dávno-pradávno bolo na jednom ostrove kráľovstvo, ktoré nemalo šťastie. V tom kráľovstve žili kráľ, kráľovná a ich dcéra so svojím snúbencom.

Jedného dňa, keď princezná odišla k moru, aby si zaplávala, zhltla ju veľryba. Kráľ, kráľovná a jej snúbenec Erik boli veľmi smutní, plakali každý deň od rána do večera. Našťastie sa jedného dňa rybárom podarilo uloviť veľkú rybu. Keď rybári prišli domov a začali pripravovať rybu na jedenie, v jej bruchu našli pekné dievča. Pomohli jej vyliezť von z veľrybieho brucha, opýtali sa jej, ako sa volá a odkiaľ je. Princezná im všetko vyrozprávala a na druhý deň už bola doma. Všetci sa tešili. Kráľ a kráľovná vystrojili princeznej a jej snúbencovi Erikovi veľkú svadbu, ktorá trvala šesť dní a šesť nocí.

Rok po svadbe princezná porodila dve krásne dievčence – Luciu a Rebeku, ktoré každý deň spadli z bicykla a odrali si kolená. Tak už vieme, že ani ony dve nebudú mať veľa šťastia. Ale aj s tým nešťastím ony žijú pekne až doteraz, ak nepomreli.

O láske

Láska nie je nič určené, nemá presnú definíciu. Láska má rôzne podoby (rodičovská láska, súrodenecká láska, láska k niekomu, láska k niečomu...). Najznámejšia je láska mladých ľudí. Vďaka láske, dnes svet žije. Každý z nás vznikol z lásky a nosí v sebe kúsok lásky, o ktorú sa treba starať a chrániť ju pred všetkou zlobou sveta. Ľudia sú rôzni a s nimi sa mení aj pohľad na lásku. Niekto si pod slovkom láska predstaví spoločné chvíle, radosť, milovanú osobu, smiech. Inému sa pod pojmom láska vynorí bolesť, smútok, trápenie, žiaľ a sklamanie. Keby som sa prváčika opýtala, čo je láska, odpovedal by: „Môj pes, moje autíčko, moja mamička ...“ Keby som tú istú otázku položila starcovi, tak buď by povedal: „Nespomínam si,“ alebo „V živote som krajšie niečo nepoznal!“ Hovorí sa, že ten kto pre lásku netrpel, nepozná, čo je ozajstná láska. Keď sa človeku zdá, že je v cieli, na konci svojej životnej dráhy, vtedy zakopne a spadne. No napokon sa musí postaviť a vrátiť sa na začiatok. Ale čo je to tá ozajstná láska? Ako ju spoznať? Koho sa opýtať? Starca či prváčika?

Láska musí prejsť v živote cez rôzne prekážky. Môže sa oslabiť a zakolísať, ale keď je skutočná a úprimná, všetko prekoná. Nemožné sa stáva možným.

Medvedíkov denník

Stalo sa to v New Yorku v jednej známej predajni hračiek. V tej predajni bola hŕba všelijakých hračiek, ktoré iba čakali, aby urobili radosť deťom a dostali sa do detského náručia. Každá jedna hračka mala rovnakú túžbu, aby si ju kúpilo dobré dieťa, ktoré ju bude mať rado. V predajni tiež čakal na teplý domov aj jeden plyšový Macík. Bol to veru veľký šaľo. Každý večer, keď predavač odišiel domov, hračky ožili a krásne sa spolu bavili. Ale náš plyšový Macík mal aj jedno tajomstvo. Vlastne, písal si svoj denník. Bola v ňom hŕba poznatkov o Mackovi. Dokonca, keby ste ten denník prečítali sami, zdalo by sa vám, že je

to Mackov životopis. Macko si veľmi prial, aby sa dostal do náručia nejakého milého dieťatka. Nuž v tej jeho túžbe prechádzali dni a mesiace, ale plyšového Macíka si nikto nechcel kúpiť. Jedného večera do denníka napísal toto: „Drahý denníček, ešte stále som v predajni a nikto si ma asi viac nekúpi. Uvažujem, či som nie príliš drahý? Preškrtnem cenu a napíšem lacnejšiu. Akcia! Veru tak, skúsim to!“ Medvedík vzal fixku a preškrtol cenu. Napísal – Iba dva doláre. Pozrel sa na cenu a pomyslel si: „Nech je to iba za pol dolára.“ Takže cena plyšového Macíka s veľkým srdcom je iba pol dolára. Nasledujúceho rána sa do obchodu nahrnulo množstvo ľudí. Pýtate sa prečo? No preto, že sa blížili Vianoce. „Mrvia sa ako mravce na mravenisku,“ zasmial sa Macík, „pozri sa na tú slečnu, iste si ma vezme.“ Včielka Maja iba vytreštila oči, že čo to Macík tára. A predsa, slečna, o ktorej Macík hovoril, sa zastavila rovno pred nimi.

Zahľadela sa na hračky. Macík sa už tešil, že bude mať domov. A potom nasledovalo veľké rozčarovanie. Slečna sa rozhodla pre včielku Maju. Macík len-len že nezaplakal. Rozmýšľal, prečo ho nikto nechce. „Tak, asi nie je vec v cene. Možno nie som dosť moderný?“ Rýchlo odbehol po kravatu a nasadil si ju na krk. Do denníka napísal: „Nebudem sa obťažovať, predsa do Vianoc zostalo ešte päť dní.“ Nasledujúci deň čakal, čakal, čakal – nič a ani na druhý deň sa nič neudialo. Ale na tretí deň predavač niektoré hračky a spolu s nimi i nášho Macíka položil do škatule a odniesol na poštu. Potom ich umiestnili do nákladného auta. A vtedy sa začalo Macíkovo dobrodružstvo. Bol veľmi zvedavý, kam sa dostane.

„Viete čo?“ povedal Macík, „možno pôjdeme k moru a uvidíme tam ťavy.“ Bábika mu hneď odpovedala: „To asi nie, veď pri mori nie sú ťavy.“ Macíka to veľmi nahnevalo: „No počujte, vy, pani najmúdrejšia“ a začal rozprávať nezmysly. „Už mlč!“ kričali bábiky. „No pozrite sa, vy babky, ha-ha-ha, počujte ma, nie bábky, ale babky. Však som vtipný?!“ A ako sa Macík smial,

ani nezbadal, že vypadol z nákladného auta. Ocitol sa sám na ulici. Chudák blúdil ulicami neznámeho mesta a občas pozeral na hodinky, kedy už budú Vianoce. Bol zarmútený. A práve rovnako ako Macík, ulicami mesta blúdilo aj jedno malé dievčatko. Keď zbadalo Macíka, vzalo ho do náručia. Macíkovi sa srdce naplnilo šťastím, lebo splnil sľub, ktorý si prisahali hračky, že vyčaria úsmev na tvári dieťaťa, ktoré ich dostane. Dievča odnieslo Macíka do jedného starého, opusteného domu. Zdalo sa, že dievčatko tu bývalo. Škrtlo zápalkou a na chvíľu zapálilo sviečku. Chvíľu si ohrievalo ruky a potom zaspalo. Macík spať nemohol. Trápilo ho, že dievčatko takto žije. Pozeral von oknom a zbadal hviezdu padavku. Hneď si niečo zaželal. Máte tušenie, aká to bola žiadosť? Mohol si zaželať, aby sa zobudil v pohode rodinného domova. Ale nie. Neželal si nič pre seba, ale pre malé dievčatko, ktoré vedľa neho tíško spalo. Poprial si, aby si dievčatko vzala k sebe nejaká dobrá rodina.

A veru, tak sa i stalo. Zobudil sa v mäkkej posteli v teplej izbe. Poobzeral sa a vedľa seba uvidel tíško spať malé dievčatko. Užili si krásne Vianoce s rodinou, ktorá si ich vzala. A Macík? Ten sa každé ráno zobúdzal s obrovským úsmevom na tvári. Podarilo sa mu pomôcť malému dievčatku.

V krajine Vonzálb

Kde bolo, tam nebolo, bola raz jedna krajina a v nej malí blázniví ľudkovia. Tí celý deň robili všelijaké hlúposti. Krajina okolo nich bola akási čudná. Stromy cukrové, navrchu mali korene a v zemi koruny, tráva bola tiež z cukru. Táto krajina bola naozaj veľmi nezvyčajná. Aj jeden chlapec so zvláštnym menom Nozálb, ktorý tu žil, bol divný. Každý deň chodil do školy, potom sa hral s chlapcami na dvore futbal, s dievčatami volejbal alebo všetci spolu hrali vybíjanú. A stále, keď sa dalo, sa spolu rozprávali, smiali a vystrájali šibalstvá. Ale keď videli človeka, ktorý potreboval ich pomoc, tak mu pomohli. Jedného dňa však Nozálb školu skončil, jeho kamaráti tiež a už sa chystali na prázdniny. On však povedal svojej mamke: „Mamička, som už veľký, mám prázdniny a chcem ísť ďaleko. Chcem poznať aj iný svet, ako je tento náš.“ Mamke bolo veľmi čudné, že rozpráva úplne normálne, tak ako rozprávajú chlapci, ktorí chcú ísť na vandrovku. A tak jej neostávalo nič iné, len mu povedať to, čo zvykne hovorievať v takej situácii každá rozprávková mamka: „Dobre, dobre, môj milý, dobre si si to však premyslel? Veď bývaš v krásnej krajine, myslíš, že dokážeš byť šťastný aj inde?“

Syn jej hovorí: „Áno, dlho som už o tom premýšľal. Veď nemusím odísť navždy. Chcem však vidieť, ako to vyzerá inde.“

„No tak počkaj, zabalím ti veci na cestu. A kam až chceš ísť?“

„Chcel by som sa dostať až na koniec sveta.“

„Myslíš, že tam nájdeš šťastie?“

Nozálb neodpovedal a mamke vyhŕkli slzy. Otec sa tiež pozeral a nezmohol sa na slovo. Ani obidve mladšie sestry Eni a Ine sa nemohli hrať bezstarostne ďalej. Všetci ho začali prehovárať. Pospomínali spoločné chvíle, každú veselú večeru, keď jedávali mamkine špeciality, rozprávali sa o tom, čo bolo v škole, čo pekné zažili i čo dobré komu urobili. Cez víkendy sa

chodili spolu prechádzať do blízkej hory, obdivovali cukrový svet, hrali sa na schovávačku alebo len tak sedeli a počúvali sa. Nozálb však už bol pevne rozhodnutý. Lúčenie bolo ťažké, plné sĺz, nedal sa však odradiť. A tak sa vydal na cestu. Tiež mu nebolo všetko jedno, veď nevedel, do čoho ide. Jeho cesta bola dlhá. Putoval, putoval, opustil krajinu Vonzálb, až naraz sa ocitol na krásnom veľkom ihrisku a tam sedelo desať chlapcov v jeho veku. Čudoval sa, že sedia, v rukách majú akési prístroje. Také krásne ihrisko! Pomyslel si, že v jeho krajine Vonzálb by len tak nesedeli a hrali by futbal. A títo sedia, všetci sú ticho, niektorí majú na ušiach akési prečudesné zariadenia, sem-tam niečo vykríknu. Veď keď k nim podišiel, ani nezbadali, že prišiel niekto cudzí. A tak na seba hneď upozornil: „Ahojte, chalani! Čo robíte, ideme si zahrať futbal?“„Ty si čo zač? Nevidíš, že máme dôležitejšiu prácu?! Četujeme cez messenger. Neotravuj!“ hovorí nepriateľsky jeden z nich.

„Čo je to četuje... a messe... či vlastne, ako sa to volá?“ pýta sa Nozálb. A to nemal robiť. Teraz sa na neho pozreli už viacerí poriadne nepriateľským pohľadom. Jeden prehovoril: „A ty si kto, čo si blázon? To nemyslíš vážne, že nevieš, čo je to messenger. Neotravuj a odpáľ, lebo neručím za seba!“

„Ja naozaj neviem, čo to je. Ani tie prístroje, ktoré máte v rukách, nepoznám.“

„Ale už toho bolo dosť!“ postavili sa asi piati s poriadne nepriateľským pohľadom. Nozálb bol zaskočený. Tak sa tešil, že sa dostane do nových krajín, spozná nových ľudí, a tu zrazu toto. V krajine Vonzálb by sa mu také niečo nestalo. Také nepriateľstvo pre obyčajnú otázku nečakal. Tu jeden z nich k nemu priskočil a začal do neho strkať: „Nerob zo seba blázna a vypadni, neotravuj, choď tam, skade si prišiel!“

Nášmu milému Nozálbovi nebolo viac treba. Dal sa na útek. Veď už aj o tom rozmýšľal, že sa vráti do svojej milovanej krajiny. Mimo nej je všetko akési iné. Ľudia sú nevraživí, všade špina, odpadky, tráva buď vysoká, alebo úplne vypálená, všade samé stroje, ktoré vo svojej krajine nikdy nevidel...

Po dlhom putovaní sa konečne ocitol vo svojej milovanej krajine Vonzálb. Prišiel k rodnému domu, zaklopal a vstúpil dnu. To bolo radosti! Rodičia, obidve sestry, všetci sa veľmi tešili z jeho návratu. Rozpovedal im, čo ďaleko od domova zažil. Boli prekvapení, ako to na konci sveta vyzerá. Všetci sa tešili, že je doma, sú zase spolu a takto si v láske nažívali, až kým nepomreli.

Ako vznikli písmenká

Bolo raz jedno kráľovstvo, v ktorom nebolo písmo. To znamenalo, že neboli ani rozprávky. A to kráľovstvo sa volalo..., nemalo meno, pretože neboli písmená.

V tom kráľovstve žilo jedno dievča, ktoré sa volalo Eva. Eva chodievala často k svojmu dedkovi. Jedného dňa jej dedko povedal:

- Eva, poď sem, nech ti poviem jedno tajomstvo.

- Dobre, dedko, povedz mi ho.

- Niekde ďaleko, za siedmimi horami sú schované písmená. A ty, Eva, musíš tie písmená nájsť a priniesť ich domov. Už máš jedenásť rokov a si už pripravená splniť túto úlohu.

- Dobre, dedko. Ale povedz, kadiaľ mám ísť.

- Pozri, tu máš papier s kresbou, ktorá ťa povedie k písmenám. Na papieri boli nakreslené miesta, kde sa mali nachádzať jednotlivé písmenká.

Eva šla, šla, prešla Tatry a uvidela nejakých malých trpaslíkov. Pristúpila k nim a pýta sa:

- Dobrý deň, vy ste kto?

- My sme písmenká „A“ a „B“.

- Hurá! Našla som vás! Môj dedko ma poslal hľadať vás. Chcete ísť so mnou hľadať ďalšie písmenká?

- Áno. Veď už sme tu dávno stratené.

- Tak poďme. Šli, šli, šli a zrazu zbadali domček, v ktorom bývala ježibaba. Eva odvážne zaklopala na dvere a opýtala sa:

- Dobrý deň, nie sú u vás náhodou nejaké písmenká?

- Môžbyť sú a môžbyť nie.

- Prosím vás, urobím, čo mi prikážete, len mi ich dajte. - No dobre. Ak mi prinesieš zlatú mušľu od žraloka, tak ti ich dám. - Dobre, donesiem. Ale sľubujete, že mi potom písmenká dáte? - Áno, sľubujem.

Eva spolu s písmenkami „A“ a „B“ šla k moru hľadať žraloka. A našli ho. - Dobrý deň, žralok.

- Dobrý deň, čo tu hľadáš?

- Hľadám vás, pán žralok. Prišla som si od vás pýtať zlatú mušľu. Prosím, dajte mi ju.

- Dám ti zlatú mušľu, ak mi zaspievaš niečo pekné. Eva si spomenula na jednu pieseň, ktorú ju naučil spievať jej dedko. A tak začala spievať.

- Žalo dievča, žalo trávu. Žalo dievča, žalo trávu, neďaleko Temešváru....

Keď dospievala, dostala od žraloka zlatú mušľu. A cestou k ježibabe našla ešte aj písmenká „C“, „D“, „E“, „F“ a „G“. Všetky písmenká šli s Evou k ježibabe. Keď jej dali zlatú mušľu, ona im dala písmenká „H“, „I“, „J“, „K“. Šli, šli a stretli Snehulienku. Keď Snehulienka videla písmenká, myslela si, že sú to jej trpaslíci. Ale Eva jej povedala, že sú to písmenká. A Snehulienka jej dala ďalšie písmenká „trpaslíkov“ „L“, „M“, „N“, „O“, „P“, „Q“, „R“. Sedem trpaslíkov. Šli ďalej. Šli a stretli jednu prekrásnu princeznú. Jej kaštieľ mal päť scho-

schodov, ktoré viedli do komnaty. Eva videla, že schody sú vlastne písmenká, a tak povedala:

- Dobrý deň, vaša výsosť!

- Dobrý deň, dievča! – odpovedala krásna princezná.

- Princezná, viete, že máte písmenká namiesto schodov?

- Čo? Písmenká?

- Vaša výsosť, dáte mi tie písmenká? Veľmi ich potrebujem.

- Dobre. Dám ti ich, keď tak pekne prosíš. Ale ja nebudem mať schody. - Postavíme vám skutočné schody, ktoré vám budú slúžiť, aby ste sa dostali do svojej komnaty. Sluhovia priniesli vodu, piesok, cement a pustili sa do práce. Eva pomáhala, a tak boli schody rýchlo hotové. Zrazu zistila, že slúžky sú písmenká. A tak aj tie zobrala so sebou. Už mala celú abecedu, a tak sa vrátila domov. Spolu s dedkom usporiadali písmenká a postupne z nich poskladali veľa slov, celé vety. Eva sa naučila písať aj čítať. A začala písať rozprávky. Vymyslela aj meno pre ich dovtedy bezmenné kráľovstvo. Volá sa „Knihatópia“. A tak vznikli písmenká.

Prvy let na Pluto

Pripravoval sa prvý let lode s ľudskou posádkou na Pluto, najvzdialenejšiu planétu slnečnej sústavy. Z veľkého množstva záujemcov, prihlásených z celého sveta, vybrali skúseného Timothyho W. Dlhé roky sa pripravoval na túto misiu a nebola to jednoduchá príprava. Mal letieť na Pluto, aby priniesol na Zem nové informácie o tejto planéte. Bolo to považované za najvýznamnejší kozmický let všetkých čias. Jediné, čo ho znepokojovalo, bolo to, že musel na veľmi dlhý čas opustiť rodinu. On však bol jediný astronaut, ktorý bol najlepšie vytrénovaný na takúto misiu.

Spolu s ďalšími šiestimi astronautmi, ktorých si vybral sám, čakali na odpočítavanie pred štartom rakety. Keď už boli tisícky kilometrov od Zeme, zbadali tri lode mimozemšťanov. Predtým ešte nevideli nič také a pravdepodobne ani mimozemšťania nevideli takú lietajúcu vec. Začali preto na raketu strieľať. Lenže raketa bola pripravená na takéto situácie a spustila obranu proti asteroidom.

Hlavný kozmonaut povedal:

- Strieľajte na tie monštrá, lebo nás zničia!

- Jedného mám na muške, ten mi neujde! – ubezpečil ho jeden z astronautov.

Obrana proti asteroidom sa dokázala účinná rovnako aj proti lodiam mimozemšťanov. Tak zničili dve z tých čudných lodí. Potom jeden osamelý

asteroid zničil aj tretiu loď mimozemšťanov. Tak sa astronauti uspokojili, že už nemusia proti nim bojovať a pokračovali vo svojej ceste. Keď sa už približovali k Jupiterovi, jeden motor rakety prestal fungovať. Oni cítili, že niečo nie je v poriadku, ale v prvej chvíli nevedeli, čo to je. Možno si pomyslíte, že veď mohli pristáť na Jupiteri a opraviť pokazený motor. Lenže Jupiter nemá žiaden povrch, takže tam nie je možné pristáť; okrem toho

tam nie je kyslík a práve sa rýchlo približovali k Veľkej červenej škvrne, ktorá je vlastne obrovský hurikán, s ktorým by stretnutie neprežili. Tak sa kapitán obliekol do špeciálneho kostýmu a vošiel do miestnosti motorov, kde dokázal pokazený motor opraviť. Počas výcviku sa totiž pripravovali aj na takéto krajné situácie. A hlavný astronaut túto skúšku naozaj úspešne zvládol.

- Hurá, si najlepší! – volali ostatní, keď sa k nim vrátil. Rokov pribúdalo a kozmonauti pokračovali v ceste. Vedeli, že ešte majú prejsť cez pásmo asteroidov. Keď ním prechádzali, museli dávať pozor na asteroidy, ktorých bolo nesmierne veľa. Aktivovaná obrana proti asteroidom im opäť pomohla a oni úspešne prekonali ďalší zložitý úsek cesty. Keď konečne prekonali pásmo asteroidov, prechádzali okolo Saturna, kde obdivovali prstence tejto plynovej planéty. Lenže nevedeli, že tu žijú mimozemšťania, ktorí sa živia kovom. Keď mimozemšťania zbadali, že na rakete je plno kovu, nasadili si krídla a leteli k výfuku rakety. Kapitán ich včas zbadal, vypol motory a mimozemšťania sa nerušene priblížili k rakete. Vtedy znova zapol motory a mimozemšťania zhoreli. A keď už boli pri Neptúne, nepredstaviteľne silný vietor ich posunul tak veľmi dopredu, len-len že neminuli cieľ svojej cesty. Konečne sa pred nimi

objavilo Pluto. Astronauti sa pomaly pripravovali pristáť, keď tu, akoby z ničoho sa otvorila obrovská čierna diera, ktorá začala priťahovať Pluto a, samozrejme, aj raketu zo Zeme. Situácia vyzerala bezvýchodisková, nepomohla ani obrana proti asteroidom, ani vypnutie a nové zapnutie motora, jednoducho ich to stále viac a viac priťahovalo. Zrazu bolo počuť silne pískanie! Žeby to mal byť koniec? Timotej natiahol svoju ruku a vypol budík, bolo sedem hodín. - Ako dobre, že to bol len sen! – povzdychol si. Dobre, že ten budík zapískal v pravý čas!

Láska

Láska všetko premáha a ľudia žijú nie preto, aby sa starali o seba, ale z lásky,ktorú cítia k iným. Láska je predsa len jedna, ale jej napodobenín je veľa.

Dočítala som sa, že láska je bolesť. Láska vraj vždy krásne bolí. O tom ešte neviem nič. No viem, že láska nie je len slovo, ale úprimnosť, dôvera, láskavosť, ktorú človek v sebe nosí.

Láska je krása. Bez lásky nemôžeme žiť. Láska, či je to láska k ľuďom, či k hudbe, je to jedno, lebo láska je ohromná a nádherná. Vzplanie a hreje dušu a telo. Mnohí ľudia hovoria, že lásku necítia, ale oni sami nevedia, že ju vlastne hlboko v srdci ukrývajú.

Aj keď láska, ako mnohí hovoria, prináša len bolesť, máme byť šťastní a spokojní, že ju máme. V srdci nosíme.

Keby všetci ľudia vo svete mali vo svojich srdciach lásku, nebolo by vojen medzi národmi. Preto radím všetkým ľuďom sveta, aby otvorili svoje srdcia a neskrývali a netajili lásku.

Ani oni to nemajú Lahké

Zazvonil zvonec. Pri dverách tlačenica. Kto prvý vojde dnu? Sú to žiaci? Nie. Mýlite sa. To nie sú žiaci, ktorí sa netrpezlivo dobýjajú do triedy. To sú učitelia, ktorí sa tlačia do zborovne, aby si užili chvíľku ticha. – Konečne pokoj. Je to božská úľava, – povedala učiteľka slovenského jazyka.

– Máš pravdu, – hlboko si vzdychla učiteľka biológie. – Pred chvíľou som mala hodinu s mojou triedou. Bandička milá nezvládnuteľná. Uši mi prebili!

– Nesťažuj sa, vlastne, ja ti závidím, – pozrela na ňu nemčinárka. – Závidíš? – biologička široko roztvorila oči. – Áno. Na mojej hodine je ticho od začiatku do konca. Možno počuť aj muchu, keď zamáva krídlom. Bola by som rada, keby mi prebíjali uši, alebo aspoň šuchotali. Nezvládam tú mĺkvosť. To mi napovedá, že sa nič neučia a nič ani nevedia.

– Ani moji nič nevedia. Rozrečnia sa, keď sa ponosujú na učiteľov, známku. A keď odpovedajú z biológie, bledulinko na mňa pozerajú, ale hneď potom ako dostanú známku, samozrejme slabú, dobiedzajú, kedy si ju môžu opraviť.

– Áno, ten nezaujatý, bledý pohľad poznám, keď ho vidím, viem, že sa žiaci zasa nič nenaučili, – ozvala sa aj učiteľka chémie.

– Ale, kolegyne, – zareagoval telocvikár, – deti sú naša radosť. U mňa všetko vedia. Všetci majú pätorky. Treba len vedieť s nimi.

– Chceš povedať, že my nevieme? – zvýšila hlas učiteľka chémie a začala hlučná škriepka, no zareagovala slovenčinárka.

– Kolegovia, prosím, do zvonenia ešte dve minúty. Pokoj. Chcem si ho užiť.

– No, ja plánujem meškať. Desaťminútová prestávka je krátka na zotavenie. Ešte stále mi bubnuje v hlave. Bum. Bim. Bum.

Pán Zvonec však bol neúprosný, nedbal na jej bubnovanie, hlasno

Slovenské rozprávky z celého sveta

zazvonil. Povolával znovu do triedy. Učiteľky sa iba popozerali a pobrali do toho sveta. Sveta žiakov, známok, problémov. Iba učiteľka biológie pila kávu.

Královstvo hračiek

Stalo sa to počas letných prázdnin. So sestrou sme ostali samy doma. Otec a mama šli do práce. Po raňajkách sme sa začali nudiť. Mladšia sestra nechcela ani knihy čítať, ani televízor pozerať. Na všetko iba otrčila gamby.

– Poďme sa hrať s bábikami, – konečne navrha. Mne sa to nepáčilo. Vždy hrávať žiačku či pacientku. Lebo sestra musela byť vždy učiteľka alebo lekárka. A potom mi svitlo.

– Spomínaš si na Slovensko? – opýtala som sa jej. – Prednedávnom sme tam boli s rodičmi navštíviť uja.

Uja Zdenka? Áno. A boli sme aj na Oravskom hrade. Čo keby sme si urobili taký hrad? – Máme totiž doma veľa kociek, ktoré sa môžu pospájať.

– Dobre, – súhlasila sestra. Vysypali sme všetky kocky a začali ich zliepať. Urobili sme veľký hrad. Rozprestieral sa po celej izbe. Urobili sme si aj malú bránu, vchodové dvere. Potom sme pobrali všetky vankúše a deky a pravdaže aj hračky. Všetky. Naozaj všetky. Sestra ich zháňala aj po dvore. Boli naše služobníctvo. No zistili sme, že nemáme také starodávne oblečenie ani obrnenie ako rytieri. Rýchlo sme to vyriešili. Zo skrine sme povyťahovali mamine veci, skúšali, čo nám je dobré, vyobliekali sa. Potom sme zobrali nožnice a papier a robili rytierske brnenie služobníctvu. Zhotovili sme si aj zbraň, lebo hrad začal dobýjať nepriateľ. Bránili sme sa, zasýpajúc ho papierovými šípmi, guľami… Ani sme si nevšimli, že je už poobede a čas príchodu rodičov.

Prvá prišla mama. Keď uvidela, čo sme urobili, vlasy jej dupkom zastali a z očí začali šľahať plamene. Chvíľku nemo stála, zatínajúc ruky a zuby. – Ježibaba, – pošepla mi sestra, pozerajúc na mamu. Našťastie, nepočula ju. Už sa zohýnala a chcela hračky – naše služobníctvo, vyhodiť von oknom. Samozrejme, že sme jej to nedovolili. Nedovolili sme

ježibabe zničiť naše kráľovstvo. Postavili sme na jeho obranu ako opravdiví rytieri. Mama zúrila, bola veľmi nahnevaná. Nakoniec sa rytieri vzdali a začali upratovať. Trvalo nám to dlho, ale zvládli sme to. Trochu nám aj otec pomohol, keď prišiel z roboty. Pred večerou boli už všetky hračky vo svojich domčekoch, škatuliach, vankúše na lôžkach a mamine šaty, šály a blúzky v skrini. Ospravedlnili sme sa mame za neporiadok a šli spať. Bol to koniec pekného hrania, zmizlo naše kráľovstvo hračiek, ale ktovie, možno ho postavíme znovu.

Špióni Mexika

Bol pondelok. Rodičia Daniela a Milky odcestovali pracovne do zahraničia. Nebude ich zo päť dní.

– Dovidenia, – zamávali im deti na rozlúčku.

– Je dobre, že budeme u babky, kým sa nevrátia, – tešil sa Daniel.

– Je to …aú,– skríkla Milka, pozerajúc na akýsi papier.

– Čo sa deje? Čo sa stalo? – zľakol sa Daniel

– Pozri. Vieš, čo je toto? – strkala mu papier pod nos.

– Nie. Veď sa ťa pýtam, čo to je?

– Je to súťaž pre špiónov a je pre deti. Môžeme sa ho zúčastniť. Chceš?

– Super nápad.

– No je tu jeden problém. Súťaž prebieha v Mexiku.

– V Mexiku? Milka, vieš ty koľko je Mexico vzdialené od Srbska?

– Viem. Ale celý život som chcela navštíviť Mexiko. Teraz mám príležitosť. Prečo to nevyužiť.

– Aj preto, že sú tu starí rodičia, zistia, že nás niet.

– A spomínaš si, že v jednom filme boli androidy, zastupovali ľudí. Boli takí istí ako ľudia.

– Áno, spomínam, je to skvelý nápad. Urobíme androidov. Androidy budú my, keď budeme v Mexiku. Idem sa baliť.

Odišiel. Po chvíli sa zjavil s veľkým kufriskom. Asi bol babkin.

– Čo to máš? – zdesila sa Milka.

– Sú to veci pre špiónov. Pozri, aj okuliare mám, – nastokol si na nos veľké slnečné okuliare.

– A ty sa prečo nechystáš ?

– Ha-ha-ha, – rozosmiala sa Milka. –Ty si naozaj myslíš, že to môžeme urobiť? Androidy? Bolo to iba vo filme.

– Oklamala si ma?

– Ani nie, čo ja viem, …

– Nikdy viac ti nebudem veriť ani sa s tebou nikdy viac nebudem hrať.

Zosmutnel a potom začal plakať. Prišla babka. Utešovala ho a Milke vynadala.

– Žartovala som, – zľakla sa, že brat dodrží slovo a naozaj sa s ňou už nebude hrať.

– Už to viac neurobím, veď ťa mám rada.

Púpava

Je jarné ráno, lúka plná kvetov, zobúdza ich príjemné slniečko. Pomaly otvárajú viečka, vyťahujú rúčky, privolávajú vtáčky a usmievajú sa. Ach, tá rovina, diaľ nekonečná. Aká si mi krásna. Zo všetkých kvietkov jeden vyniká a začína sa prihovárať. Ahoj, ja som Púpava. Mňa každé ráno zobúdzajú slnečné lúče a pomaly roztváram svoj kvet. Keď sa prebudím, pozdravím susedy a niekedy aj nejaké zviera alebo človeka, ktorý sa prechádza po lúke. Veľmi rada tancujem v mojom prekrásnom žltom šate. Všetci sa tomu divia, ba i Sedmokráska. Pritom vyzerám veľmi jednoducho. Neviem, či ste vedeli, že mám podzemok. To je vlastne typ podzemnej stonky. Taktiež mám liečivý účinok. Môžem pomôcť, ak má niekto problém s kožným ochorením alebo si chce zlepšiť krv.

Som jedlá rastlina, mám horkastú chuť. Ľudia zo mňa robia rôzne šaláty a chutný med. Kvitnem od apríla do októbra. Potom sa oblečiem do ľahkých bielych šiat a vietor roznáša moje semiačka. Tam, kde semiačko spadne, nasledujúci rok vzklíči nová rastlina. Dievčatá ma môžu používať ako módny doplnok. Vravia, že je zaujímavé zo mňa pliesť vence.

Ospravedlňujem sa, milý návštevník, musím už ísť. Padla noc a mesačné lúče mi spievajú uspávanku a ja padám do hlbokého sna.

Som iny

Nezačalo sa to normálne ako každý deň, ako nový deň, že som vstal z postele, umyl sa, a... Óooo, nie!

Ani sám presne neviem, kedy a ako sa to začalo, viem len to, že som oveľa nervóznejší, že mám nejaké vyrážky na tvári a čo tomu pomáha, vie len moja mama. Nejaké hono..mo...ny? Fakt neviem! No viem, že moje myšlienky sú oveľa viac zameranejšie na kamarátov ako na rodičov. Rodičom sa nevenujem viac tak ako niekedy, väčšinu času trávim vonku s kámošmi. Zmenil som si slang z detského na puberťácky. Ale nalejme si čistého vína. Už chytám aj tie nejaké rodičovské slangy. Myslím si, že som samostatnejší, že môžem všetko, ale to vôbec nie je pravda. Som veľký frajer, ktorého rodičia občas vyhrešia ako malé dieťa. No ani to ma už nebaví, ani keď zaplačem. Už nemám rád ani spoločné výlety alebo si položím slúchadlá na uši, aby som nepočul svojich spoločníkov. Občas chcem urobiť nejakú hlúposť, rodičia ma v tom brzdia, ale ja som tvrdohlavý. K tomu som aj veľmi nerozhodný. Celé dni postávam pred zrkadlom a naprávam si účes. Vari ma pochytila nejaká choro ba, či čo? No, čo tá puberta so mnou robí! Asi niečo podobné ako so všetkými, len treba nájsť spôsob, ako ju prežiť.

tomu pomáha, vie len moja mama. Nejaké hono..mo...ny? oveľa

Rozprávka o sne malého človeka

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a tridsiatimi riekami, tam kde sa ešte Karpaty pýšia hlbokými lesmi a čistými bystrinami a kde mestá poznajú bohatstvo i biedu, žil jeden chlapec, ktorý sa volal Jakub. Náš Jakub mal veľkú rodinu. Mal ocka, mamičku, starú mamu, dedka a tri sestry. Žili v maličkom domčeku na okraji dedinky Hankovce. Boli chudobní, ale zato žili svorne a čestne. Mamička Adela a otec Vlad veľmi milovali svoje deti a tvrdo pracovali na poli, aby na trhu za predané plodiny utŕžili aspoň pár hrivien a uživili rodinu. Raz v noci, keď mal Jakub šesť rokov, prisnil sa mu krásny sen. Zdalo sa mu, že hrá na husliach a clivé tóny, ktoré prýštia priamo z jeho srdca a rozochvievajú struny jeho nástroja, počúvajú ľudia na celom svete. Ten sen bol taký naliehavý, že hneď ráno vyskočil z postieľky a utekal do kuchyne za mamičkou, či by mu nemohla kúpiť husle. Mamička si povzdychla, pohladila ho po plavých vláskoch a povedala: „Jakubko, synček, rada by som ti urobila radosť a splnila tvoje želanie, ale husličky si nemôžeme dovoliť, veď vieš, že doba je ťažká, peniažkov máme sotva na jedlo a tvoje sestričky potrebujú nové topánky, lebo zo starých už vyrástli.“ Jakubko sa zarmútil a popoludní išiel k svojmu najlepšiemu kamarátovi Matejovi a všetko mu vyrozprával. Matej práve mieril na ulicu za chlapcami zahrať si futbal a len sa zasmial nad Jakubkovým snom. Povedal mu, že je to najhlúpejší nápad, aký kedy od neho počul. Ale v kútiku srdca mu trošku závidel. A tak sa Jakub pobral za sestrou Nelou. Sestrička ho na jeho prekvapenie nevysmiala, ba práve naopak. Povzbudila ho a keď videla, aký je smutný, objala ho a povedala: „Jakub, to je suprové. Neboj sa, niečo vymyslíme.“

A hoci bola o rok mladšia od Jakuba, mávala vždy dobré nápady a vždy

Slovenské rozprávky z celého sveta -----------------------

dobré nápady a vždy si vedela poradiť. Zobrala svoju malú drevenú stoličku a išla za starým otcom, ktorý bol tesár. „Deduško môj, vedel by si z tejto stoličky urobiť husličky?“ Dedko sa začudoval – „Husle a zo stoličky? To som ešte nepočul. A načo sú ti husle Neluška? Nechceš radšej drevenú bábiku?“ Ale Nela sa nedala odbiť. „Deduško, veď nejde o mňa. Jakubkovi sa dnes v noci prisnil sen, že bude veľkým huslistom a naši rodičia nemajú peniaze na husličky. Vieš, že ocko aj mamička tvrdo pracujú, ale peniažky sa vždy rýchlo rozkotúľajú na iné potrebnejšie veci.“ Deduškovi sa zaleskli oči od dojatia, bolo mu ľúto vnučky a odveti:l „Nuž, nie je to ľahká úloha. Husličky treba vedieť vyrobiť, ale neboj sa, poradím sa s naším susedom Hudečkom, ten sa v husliach vyzná, možno niečo vymyslíme.“ Išiel starý otec za pánom Hudečkom a všetko mu vyrozprával. Pán Hudeček bol dobrý a veselý muž, jeho rodina ešte za čias Československej republiky prišla do Užhorodu z Prešova. Nie nadarmo sa hovorí – „čo Čech, to muzikant.“ Zhodou okolností mal doma zbierku huslí, vlastné deti nemal, a tak jedny polky malému Jakubkovi daroval. Naradovaný deduško išiel za Nelkou a podal jej husličky so slovami: „Neluška, husličky som zohnal od pána Hudečka. Ale sú to zázračné husle. Sú to husličky zo zakliateho javora a kto na nich bude usilovne trénovať, ten sa dočká zaslúženého úspechu.“

O pár dní boli Vianoce. Na Ukrajine deti nedostávajú darčeky na Štedrý večer 24. decembra, ale na Nový rok. Jakub už nedúfal, že sa mu jeho vzdialený sen niekedy vyplní. Mamička upiekla novoročnú tortu a od otecka dostal futbalovú loptu. Väčšina chlapcov zo Zakarpatska by od radosti skákala aj meter do výšky, ale nie náš Jakub. Poďakoval sa a sklamane chytil loptu do náručia. Lopta je lopta, dá sa s ňou hrať, ale muziku z nej nevylúdiš. Potom k nemu podišla malá Nelka. Čosi tajnostkársky skrývala za chrbtom. „Nelka, čo to máš?“ opýtal sa zvedavo Jakub. „Prekvapenie!“ - odvetila Nelka, dala Jakubovi husličky a sprisahanecky žmurkla na deduška. „Ďakujem, ďakujem,“ zvýskol od radosti Jakub a oči sa mu rozžiarili ako nikdy v jeho živote. „To je najlepší darček zo všetkých. Sľubujem, že budem usilovne cvičiť a budem najlepším huslistom na svete!“ A svoje slovo dodržal.

Najprv mu v začiatkoch pomáhal pán Hudeček, potom chodil na hudobnú školu. Každý deň niekoľko hodín denne cvičil, až sa z neho stal vynikajúci huslista. Vyhrával oblastné i celoštátne súťaže. Žiadna školská ani rodinná slávnosť sa nezaobišla bez jeho huslí. Nelka i dedo mu často zo žartu hovorili maestro Jakub. Jakub chodil do školy, popoludní pomáhal rodičom s prácami na poli a po večeroch poctivo hrával. Otecko mu za utŕžené peniaze kúpil naozajstné koncertné husle. Už sa mu nikto neposmieval za jeho pochabý sen. Dokonca aj kamarát Matej a sestrička Nela zatúžili po hudbe. Matej začal hrať na gitare a Nela spievala v školskom detskom speváckom zbore. Ako roky ubiehali, Matejovi už bol Užhorod malý. Pokračoval v štúdiu na konzervatóriu v Kyjeve a potom u najlepších koncertných majstrov vo Viedni. Stal sa svetoznámym husľovým virtuózom. Jeho kamarát Matej sa síce slávnym gitaristom nestal, lebo mal radšej futbal ako úmorné cvičenie etúd a stupníc, ale stal sa z neho milionár. Zbohatol na obchode s gitarami. Nela sa stala slávnou opernou speváčkou. Jakubov otecko pri kopaní studne narazil na bohaté termálne pramene, a tak si rodina postavila najprv malý penzión a bazény s termálnou vodou a neskôr sa z nich stali úspešní hotelieri.

A tak sa splnil sen malého človeka a priniesol šťastie celej rodine. Ale úspech nebol skrytý v čarovných javorových husličkách, ktoré daroval pán Hudeček Jakubovi, ale v Jakubovej cieľavedomosti, usilovnosti a talente. A ešte niečo. Každý v tej rodine mal veľké srdce, ktoré bilo vždy jeden pre druhého. A tak si všetci žijú šťastne a sú príkladom pre všetkých, ktorí radi

Tri sliepky

Boli raz tri sliepky. Biela sliepka mala meno Bielka. Druhá mala meno Bažantka, lebo vyzerala ako bažant. Tretia mala meno Hnedka. Ich gazdinou bolo malé blonďavé dievčatko. Veľmi dobre sa o ne starala. Každý deň im skoro ráno dala semienka a čerstvú vodičku do misky. Malé sliepočky vyrástli a na jeseň už začali znášať vajíčka. Každý deň chodili do záhrady a papali paradajky. Biela sliepka jedla veľmi rýchlo a paradajka jej uviazla v krku. Našťastie bola blízko ich gazdiná, ktorú jej položila ruku na krk a šúchala jej po brušku. Paradajka vyskočila von. Dievčatko a sliepky boli preto veľmi veselé.

Rozprávka

o začarovanom psíkovi

Kde bolo, tam bolo, v krajine Zázrakovo, kde líšky dávali ľuďom dobrú noc, zvieratká rozprávali ľudskou rečou, mravce hrávali futbal s lienkami a lúčne koníky trénovali lesný basketbal, tak v tej krajine žil psík Francimor s čarodejníkom Rabakukom. Psík Francimor, ako asi tušíte, nebol obyčajný psík, ale človekopsík, lebo predtým, ako sa stal psíkom, bol chlapcom.

Raz v noci chlapec Franci pristihol čarodejníka Rabakuka pri čarovaní. Ten sa nahneval a premenil Franciho na psíka, ktorého pomenoval Francimor. Nemal ho rád a za trest mu nedával jesť a piť. A tak žil Francimor z milodarov dobrých ľudí a bol psíkom nevoľníkom, lebo bol vydaný na milosť a nemilosť zlého Rabakuka. Darmo psík prosil svojho nového pána o milosť, darmo chcel byť opäť chlapcom. Čarodejník dal Francimorovi jednu podmienku. Vráti mu ľudskú podobu, keď mu prinesie tri vzácne kamene. Psík radostne vbehol do lesa Čudolesa. Blúdil v lese tri dni a tri noci, až stratil nádej, že nájde kamene, pomocou ktorých získa späť ľudskú podobu. Od vyčerpania a únavy si ľahol pod strom a zaspal. Zobudil ho až akýsi krik. Bola to líška Pipíška, ktorá sa chytila do nastraženej pasce. Líška vystrašene kvílila a keď zočila psíka Francimora, poprosila ho, aby ju vyslobodil, že mu bude na dobrej pomoci a odvďačí sa mu. Francimor v škole vynikal v matematike a v logike, v čítaní a prečítal mnoho fantastických rozprávok, ba aj celého Haryho Pottera, tak si to rýchlo v hlave zrátal a líšku vyslobodil. Trochu sa síce obával líškinej prefíkanosti, ktorú poznal z Ezopových bájok, ale výhody prevyšovali riziká. Musel to risknúť, keď sa chcel stať človekom. A to chcel kvôli Alžbetke Múdrej z 5.A, s ktorou mal budúcu sobotu dohodnuté rande. A nepredstavoval si ho tak, že ho Alžbetka bude venčiť pripútaného na špagáte ako obyčajného psa z útulku. Chcel byť opäť chlapcom Francom zo 6.B. Francimor oslobodil líšku a tá,

Slovenské rozprávky z celého sveta -----------------------

na počudovanie, splnila svoj sľub a dala Francimorovi sľúbený kameň. A tak pokračovali v ceste dvaja, až prišli k jednej rieke. Rieka, tiež nebola obyčajná rieka, ale bola to živá rieka Už - a už-už zaplavila celý Užhorod. Nejaké bobry šikovne stromami zahatali koryto rieky. Už plakala a plakala a svojimi slzami nebezpečne zvyšovala svoju hladinu a navyše solila vodu, ktorá sa potom nedala piť. I uľútostilo sa Francimorovi aj líške úbohej rieky a hlavne mesta Užhorod, ktoré potrebovalo pitnú vodu a rozhodli sa pomôcť. Dúfali, že aj rieka sa im za dobrú službu odvďačí. Francimor s Pipíškou napli svaly, ktoré mali vytrénované v užhorodskom fitku. Stromy z rieky odpratali. Vďačná rieka dala psíkovi vzácny jantár a mesto Užhorod im udelilo čestné občianstvo mesta aj so symbolickým kľúčom. A tak sa psík s líškou pobrali ďalej. Tu sa líška opýta psíka: „Počúvaj, Francimor, a načo sú ti tie vzácne kamene?“ psík jej všetko rozpovedal. Líška na to: „Hm, to je zaujímavé, poznám jednu veveričku, ktorá žije na jedličke pri užhorodskom hoteli Družba. Tam býva pani učiteľka Králiková a tá tiež má nejaký čarovný kameň na balkóne. Zaťažuje ním žiacke kontrolné práce a diktáty zo slovenského jazyka. Keď jej povieme vybrané slová po B, určite nám ten kameň dá.“ Psík s líškou si rýchlo preopakovali vybrané slová a vybrali sa do hotela Družba. Pani učiteľka práve na balkóne vešala opranú bielizeň. Keď jej zvieratká povedali vybrané slová, skoro vypadla z balkóna od prekvapenia. Za odmenu im hneď dala kameň, ktorý si osobne doniesla z Gerlachu. To je najvyšší vrch Vysokých Tatier. Keď mala 17 rokov, tak na ten vrch vyliezla so svojou kamarátkou. Tá rozprávka sa akosi zamotáva. Miesto troch kameňov už máme štyri. Deti, chcete vedieť ako skončila? Dobre. Čarodejník Rabakuk premenil psíka Francimora na žiaka Franca, ktorý v sobotu stihol rande s Alžbetkou Múdrou, líšku Pipíšku zmenil na Alu Pugačevovú, rieku Už odsolil a pani učiteľku zmenil na tatranskú svišticu. Najšťastnejšia bola pani učiteľka, lebo sa už nemusela trápiť so siedmakmi a mohla si len tak pískať po Tatrách. A žije tam až doteraz a užíva si dôchodok so svišťami. Haúúúú...

Sama

Chodím dnes sama. Chodím so sebou. Nechcem byť sama, chcem byť s tebou. Kde si? Nikto neodpovedá...

Opäť som sama. Kričím, a nikto neodpovedá. Kde sú všetci? Na Facebooku! Vypínam telefón. Nejdem na Facebook!

ktorá

O princeznej,

nevedela počítat

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry. Vôbec sa na seba nepodobali, ale všetky boli veľmi pekné. Najstaršia Eva mala hnedé vlasy, hnedé oči a bola vysoká. Druhá sa volala Vivien. Bola blondína s modrými očami a nebola vysoká, skôr nízka. Tretia dcéra, Milena, mala zelené oči, čierne vlasy a postavu mala tak akurát, ako sa na princeznú patrí.

Princezné boli nielen krásne, ale aj veľmi múdre, rady chodili do školy a učili sa. Vlastne, múdre boli iba Eva a Vivien. Milena chcela byť múdra ako jej sestry, ale nevedela sa naučiť počítať. Kým staršie sestry raz-dva zvládli každý príklad, jej čísla skákali pred očami ako neposedné žabky a vôbec nevedela, čo s nimi má robiť. Preto často miesto matematiky išla radšej do záhrady za oteckom – kráľom, ktorý sa veľmi rád staral o kvety a stromy. Pomáhala otcovi sadiť, siať, polievať, bola veľmi usilovná a otecko ju preto mal rád. Jedného dňa kráľ pripravil poľovačku a pozval na ňu aj princa zo susednej krajiny, ktorý si hľadal nevestu. Princ celý deň pozoroval princezné, ale všetky boli také krásne, že si nevedel vybrať. Nakoniec rozhodol: „Mojou ženou sa stane tá, ktorá správne odpovie na veľmi ťažkú otázku: Koľko hviezd je na oblohe?”

Eva sa vážne zamyslela a povedala: „Myslím si, že ich bude viac ako päťsto, presne 568!”

Vivien sa zasmiala: „ Iba toľko? Určite nie! Na nebi je 2000 hviezd!” Milena chcela povedať nejaké veľmi pekné číslo, ale nemohla si na žiadne spomenúť. Miesto toho mala pred očami čiernu oblohu posiatu hviezdami, presne takú, na akú sa pozerala z okna svojej spálne, keď niekedy v noci nemohla spať. A zrazu sama seba počula, ako hovorí: „Tých hviezd je veľmi, veľmi veľa, to sa nedá spočítať.”

„Milena, tvoja odpoveď je správna!” zvolal princ. „Hviezd je toľko veľa, že sa ešte nikomu nepodarilo spočítať ich. Si najmúdrejšia princezná, a preto ty budeš mojou manželkou!”

Eva a Vivien zosmutneli. Už mali slzičky v očiach, keď sa zrazu na seba pozreli a s obrovským úsmevom naraz vykríkli: „Bude párty! Hurrááá!”

Lišiak Fero

Na kraji lesa, neďaleko malého mestečka, žil malý lišiak Fero so svojou mamkou. Jeho mamka išla každý deň na lov, ale Fero nechcel divé mäsko, najradšej mal cukríky. Každé ráno utekal na kraj mesta. Tam stál obchod s cukríkmi, čokoládkami, keksíkmi. Teta predavačka ho poznala, a preto naňho čakala so sladkým cukríkom. Mamička líška sa hnevala na Fera, že jedol toľko sladkostí, lebo mal už čierne zuby. Ale Fero bežal do obchodu v pondelok, v utorok, v stredu, vo štvrtok, v piatok. Len v sobotu a v nedeľu bol obchod zatvorený.

Jeden pondelok prišiel lišiak do obchodu a teta predavačka nemala v ruke cukríky. Bežal k policiam s cukríkmi, ale žiadne tam neboli. „Cukríky nie sú, všetky si pojedol,“ povedala teta predavačka. „A kedy budú cukríky?“ pýtal sa malý lišiak. „Neviem, neviem,“ ticho povedala teta predavačka. Fero prišiel domov a bol veľmi smutný. Nejedol cukríky dva dni. Na tretí ho začali bolieť zuby. „To preto, že si jedol veľa cukríkov,“ povedala mamička. Fero musel ísť k zubárovi do mesta. Bol to zubár, ktorý liečil zvieratá. Zubár ošetril Ferovi pokazené zuby a jeden mu vytrhol. Zakázal lišiakovi jesť cukríky. Fero mu musel sľúbiť, že ich nebude jesť. Odvtedy Fero jedol to, čo mamka ulovila v lese. Ale cukríky jedol len na narodeniny a na Vianoce. A na Veľkú noc mu mamka dovolila zjesť jedno čokoládové vajíčko. Koniec.

Márnivy král

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ, ktorý si hovoril Krásny. Veľmi mu záležalo na tom, ako vyzeral. Radšej sa parádil, ako kraľoval. Obliekal si zlaté šaty, obúval si zlaté kráľovské topánky a zlatým hrebeňom si česal svoje dlhé vlasy. Každé ráno ho obliekali traja sluhovia a štvrtý mu natáčal vlasy na strieborné paličky.

Bol to márnivý kráľ. Málo sa staral o svoju krajinu a ľudia ho takmer nezaujímali. Ďalšou jeho neresťou bolo jedlo. Tento kráľ Krásny veľmi rád jedol. Jedol tie najlepšie jedlá, aké existovali: voňavé červené pomaranče, vanilkovú zmrzlinu, pečené husi, čokoládový krém. Jedol a jedol a jedol. Pojedol všetky zásoby z kráľovskej komory. Rozkázal, aby mu všetci obyvatelia krajiny priniesli všetko, čo majú vo svojich komorách. Ľudia priniesli mlieko, chlieb, syr, med, ovečky, sliepky. Dali všetko, čo mali. Kráľ jedol a jedol a každé ráno sa obliekal do zlatých šiat. Mal sa dobre, ale všetci jeho poddaní boli hladní a nešťastní. Raz v noci sa kráľovi sníval sen:

v spánku videl anjela. Anjel mu povedal: „Ak sa nepostaráš o ľudí a nevrátiš im jedlo, prídeš o svoje krásne dlhé vlasy.“

Ráno sa kráľ zobudil, ale na sen zabudol. Sluhovia ho obliekli do zlatých šiat, kaderník mu učesal dlhé vlasy a kuchár mu pripravil dobré raňajky a potom obed. Kráľ obedoval do večera a večer mu kuchár priniesol výbornú večeru. Kráľ jedol a jedol, ledva sa dostal do postele.

V noci zasa videl vo sne anjela, ako na neho kýva prstom. Ráno si pamätal sen, ale iba sa zasmial. V zlatých šatách sadol k stolu a jedol a jedol. Ale tretiu noc sa mu vo sne ukázal anjel s ohnivými nožnicami v ruke. Ráno sa kráľ zobudil a keď sa pozrel do zrkadla, aby videl, aký je krásny, začal kričať: „Nemám vlasy! Kde sú moje vlasy!“ Pribehli sluhovia, pribehol kaderník, ale kráľovi nemohli pomôcť. Jeho dlhé vlasy ležali odstrihnuté na zemi. Nedali sa ani prišiť, ani prilepiť.

Vtom si kráľ spomenul na sen. „Sluhovia, rýchlo otvárajte kráľovské komory a odneste mojim poddaným jedlo. Oddnes nesmú hladovať.“ Ľudia sa nasýtili a kráľ sa polepšil. Ale trvalo dlho, kým mu vlasy znova narástli.

O troch stužkách

Kde bolo, tam bolo, kde sa piesok lial a voda sa sypala, bol raz jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry. Kráľ býval od určitého času zamyslený nad tým, prečo sú všetky metly na dvore pokrivené. V kráľovstve dal vyhlásiť, že ten mládenec, ktorý odhalí, prečo sú všetky metly pokrivené, dostane polovicu kráľovstva a jednu z kráľovských dcér za nevestu. Prvý mládenec povedal kráľovi, že iba tak sa dozvie pravdu, ak bude môcť byť potajomky ukrytý v izbe princezien. Večer sa skryl pod posteľ, no celú noc spal ako medveď v zimnom spánku. Ráno smutný odchádzal. Prišiel druhý mládenec, ale stalo sa to isté. Tretí mládenec sa tiež skryl. V noci okolo polnoci počul dievčatá, ako si hovoria tajomstvá. Dal ruku k uchu, aby to počul čisto. Najstaršia hovorí: „Poďme, zoberme si stužky!“ – šepkala. „A čarovný krém?“ – hádala sa stredná. „Aj ten si zoberieme.“ Zobrali si teda stužky, uviazali ich okolo pása. Najstaršia ružovú, stredná fialovú, najmladšia čiernu. Zobrali čarovný krém a stužky ním potreli. V tú chvíľu sa premenili na holuby a vyleteli z okna von. Mládenec neváhal, potrel sa krémom a premenil sa na čiernu mačku s krídlami a vyletel z okna za princeznami.

Prileteli do cukríkového lesa a pristáli pri čokoládovej studni. Odtiaľ vybrali list a prečítali ho:

Kto nájde striebornú hus, dostane bielu stužku a získa páperový les.

Napili sa z čokoládovej studne a premenili sa naspäť na princezné. Zapískali a v tej chvíli k nim prileteli metly z ich kráľovstva. Skočili na ne a leteli ďalej do páperového lesa. Tam si každá vybrala jednu cestu a išli ďalej.

Najmladšej sa metla začala ohýbať. Ukazovala jej, kde je hus. Zrazu

prišla k vanilkovému vodopádu. Uvidela tam plno husí. Hľadala striebornú hus. Uvidela ju vzadu za bielymi husami. Pomaly k nej išla. Hus ju uvidela a s radosťou sa pozdravila: „Ahoj, si šikovná! Našla si ma. Za to ti dám bielu stužku.“ Vzala jej čiernu stužku a namočila ju do vanilkového vodopádu. Keď vytiahla stužku von, bola krásna biela. Dievčina sa poďakovala a vrátila sa ku križovatke, kde sa rozdelili. Mládenec, ktorý to všetko videl, zobral zatiaľ troška vanilky z vodopádu do fľaše. Ráno kráľ zavolal svoje dcéry a mládenca. Mládenec všetko kráľovi porozprával a ako dôkaz mu ukázal vanilku z vanilkového vodopádu. Kráľ dal mládencovi možnosť, aby si vybral jednu z princezien. Mládenec si vybral najmladšiu princeznú, lebo vedel, že ona je najšikovnejšia a práve ona mala bielu stužku. Kráľ vyhlásil svadbu a spolu žili v páperovom kaštieli a s nimi ich rys Sophie.

Zazvonil plyšový zvonec a rozprávočke je koniec.

Traja chlapci

Kde bolo, tam bolo – v jednom lese stál malý, maličký domček. A v ňom žil dedko a jeho traja vnuci.

Prvý bol veľmi dobrým kuchárom a vyváral vtedy, keď sa dedkovi nechcelo. Druhý bol zase dobrým vojakom. Jeho presnej mušky sa báli všetky zvieratá – a preto navôkol domu ani vtáčik nepreletel. No a tretí vnuk bol mladý a hlúpy. Aspoň mu to tak každý vravel. A keďže sa mu každý i vysmieval, pomyslel si, že to musí byť pravda. Jedného dňa poslal dedko všetkých vnukov do mesta. Každému dal 100 korún – nech s nimi urobia, čo budú chcieť. Najstarší vnuk si za peniaze kúpil ho-

stredný syn – zlatý meč a najmladší sa rozhodol, že pôjde do školy. Keď sa po čase vrátili všetci domov, dedko sa ich opýtal – ako v meste pochodili a čo mu priniesli? Najstarší porozprával, ako si kúpil hotel a dal dedkovi voňavý ananás. Prostredný zamával pred dedkom zlatým mečom a rozrezal ananás na malé kúsky. Najmladší – povyberal taniere a rozdelil každému ananás. Keď to dedko uvidel, pochopil, že v meste sa i najmladší vnuk nestratil. A čo bolo ďalej? Nič! Vlastne – ten ananás zjedli.

Cirkus

Kde bolo, tam bolo, žili raz v džungli zvieratká. Jedného dňa prišiel do džungle cirkus, ktorý hľadal nové talenty do svojho nového predstavenia. A Korytnačka sa prihlásila na konkurz ako prvá. O svojom pláne ale nikomu nepovedala, ani svojej najlepšej kamarátke Pande. Medzitým sa zvieratká dohodli, že pôjdu na piknik do lesa. Krokodíl s Anakondou už netrpezlivo vyčkávali Pandu a Korytnačku na kraji lesa. Upotená Panda dobehla ako posledná.

„Korytnačka tu ešte nie je?“ opýtala sa nechápavo Panda Anakondy. Krokodíl len pokrútil hlavou.. „Myslela som, že už je tu, keď ma pri dohodnutom mieste nečakala.“ Netrpezlivá Anakonda len zasyčala pomedzi zuby, že sa jej už nechce tak dlho čakať. A Krokodíl tiež nervózne poklepával nohou na pni, keďže mu už bolo veľmi horúco z toho čakania na slnku. „Už nebudeme dlhšie čakať!“ vyhlásila Anakonda. „Ide sa! Už sa neviem dočkať tých dobrôt.“ Panda bola na pochybách. Nevedela sa rozhodnúť, bála sa o Korytnačku, či sa jej niečo nestalo. Krokodíl uistil Pandu, že Korytnačka určite za nimi dorazí, ale keďže je pomalá, stále jej to dlho trvá.

A tak zvieratá vykročili popri čistinke do lesa. Už v diaľke zbadali, že na ich lúke, ktorú si pred pár dňami vyhliadli, sa rozprestiera veľké čudo. Z diaľky to však nevedeli rozoznať. Keď sa podišli bližšie, zistili, že sa tam usadil „ Cirkus“. „No a máme po pikniku,“ zahlásila naštvaná Anakonda. „Hovoril som vám, že sa máme ponáhľať, “ durdil sa tiež Krokodíl. „To všetko kvôli tej Korytnačke. Mohla nám dať vedieť, že nepríde! A mohli sme tu byť prví,“ zlostila sa už aj Panda. Keď zvieratá prišli bližšie k stanu, zbadali na ňom visiaci plagát s veľkým nápisom: Konkurz do Cirkusu!

Anakonda s Pandou úpenlivo čítali podmienky do konkurzu, keď v tom Krokodíl na nich od hlavného vchodu zakričal: „Toto musíte vidieť!“ Panda sa rýchle rozbehla k nemu a neverila vlastným očiam. Visel tam plagát jej kamošky Korytnačky s vystúpením na lane, bude mať vystúpenie dnes večer.

„To je ale podrazáčka!“ zasyčala Anakonda. „Ty si o ňu robíš starosti, zatiaľ čo sa ona potajomky prihlásila na konkurz. A to si hovorí, že je tvoja kamoška? Čo ty na to, Panda?“

Panda zosmutnela a zároveň sa veľmi nazlostila. „Ja by som jej to nedaroval,“ podporoval ju v hneve Krokodíl. „Mala by si jej to vrátiť a pomstiť sa jej,“ nahovárali ju Anakonda a Krokodíl. „Ako by som sa jej mala pomstiť?“ dumala Panda. „Mam nápad! “ zvolala ako vždy zákerná Anakonda, „keďže bude mať vystúpenie na lane, tak jej to vystúpenie trochu spestríme.“ „Áno, áno!!“ kričal Krokodíl a pritom sa uškŕňal. „Narežme jej lano, nech si kamoška polieta,“ povedal Krokodíl pomedzi zuby. „Super nápad,“ pridala sa k tomu plánu aj Panda. „A kto to spraví?“ opýtala sa Panda. „Nás rýchle odhalia, ale ty, Anakonda, sa vieš nenápadne preplaziť do stanu a nik si nevšimne, že si tam bola.“

Anakonda nebola týmto návrhom nadšená, ale keďže mali obaja – Panda a Krokodíl pravdu, musela to teda spraviť. Nenápadne sa odplazila, narezala pripravené lano na vystúpenie a celá upotená a zadychčaná sa plazila čím skôr späť, aby si ju naozaj nik nevšimol. Vonku už Krokodíl s Pandou stáli v rade, aby mohli kúpiť lístky na vystúpenie.

„Anakonda, Anakonda tu sme!“ kričal na ňu Krokodíl. „Tak si to zvládla?“ opýtal sa škodoradostne. „Jasné, že som to zvládla, vari si o mne pochyboval?“

„O tebe určite nie, kto by mal lepšie nápady ako ty“, chichúňal sa Krokodíl. Keď sa všetci usadili a vystúpenie začalo, začala byť Panda nervózna a nesvoja. Začala rozmýšľať, či to bol naozaj dobrý nápad. Po klaunoch a poníkoch prišlo konečne vystúpenie Korytnačky. Keď Korytnačka vyliezla na lano, Panda ani nedýchala, začala sa báť. Anakonda a Krokodíl sa len usmievali od ucha k uchu a čakali na úžasné vystúpenie. Keď bola Korytnačka asi v polovici, lano povolilo a Korytnačka letela z výšky na zem. Obecenstvo vykríklo a ani nedýchalo, len Anakonda sa smiala a tlieskala. V tej chvíli sa Panda rozbehla dole schodmi do manéže za Korytnačkou. Strašne sa o ňu bála. Ale keďže má Korytnačka silný pancier, nič vážne sa jej nestalo, okrem pár odrenín a škrabancov. Keď Korytnačka zbadala Pandu, veľmi sa zahanbila, lebo sa jej o konkurze nepriznala. Panda sa jej ospravedlňovala, že bola k nej zlá, že ju Anakonda s Krokodílom nahovorili na to, aby zosnovali škaredý plán a narezali jej lano. Ale zároveň jej vyčítala, prečo jej o tom nič nepovedala, keď sú kamošky! „Bála som sa, že sa mi budete vysmievať, preto som nikomu nič nepove dala.“ Korytnačka sa najprv na Pandu veľmi nazlostila za to, čo jej urobili, ale nakoniec jej dala za pravdu, že dobré kamošky držia spolu a hovoria si všetko. Od radosti sa objali, že všetko dobre dopadlo. Keď ich Anakonda s Krokodílom videli, ako sa vrúcne objali, radšej rýchlo zmizli.

O klobúku

Bol raz jeden klobúk, ktorý sedával na mojej hlave. Keď sme raz cestovali vlakom, vietor mi ho sfúkol z hlavy a bol preč. Až keď som vystúpil z vlaku, všimol som si, že ho už nemám na hlave. Klobúk si zatiaľ sedel vo vlaku, ktorý smeroval do Anglicka. Anglicko je krajina obklopená morom, takže je to vlastne velikánsky ostrov. Dá sa naň ísť loďou a múdri stavbári vymysleli aj cestu pre autá a vlaky. Most by musel byť veľmi dlhý a zavadzal by lodiam, preto vykopali tunel. Práve keď bol vlak v tomto tuneli, rušňovodič zbadal niečo na trati a zastavil vlak. Klobúk čakal iba na to. Rýchlo zoskočil dole, a kým odstránili prekážku, našiel cestu k moru a vyhľadal tam svoju kamarátku morskú vílu. Volala sa Tánička. Keď si klobúk sadol na jej hlavu, hneď to bol dôvod na párty. Zavolala všetky podmorské živočíchy z okolia a tancovali, až z toho boli na hladine obrovské vlny, čo nesmierne potešilo surfujúcich na pláži v Cornwalli. Keď už mal klobúk zábavy dosť, rozhodol sa cestovať ďalej na chrbte ochotného delfína, ktorý si ho nasadil na hlavu a, hurá, plavili sa, až kým neprišli do jaskyne, kde si chceli oddýchnuť. Lenže v tej jaskyni žil jeden veľký,

nebezpečný a veľmi hladný žralok. Len tak-tak mu unikli úzkou štrbinkou medzi skalami, na ktorej si žralok poranil nos. Klobúk si spomenul, ako mu bolo bezpečne na mojej hlave a rozhodol sa, že nájde cestu naspať.

Na čo sú ti knihy alebo o tom, ako sa Mário stal králom

Kde bolo, tam bolo, v jednej krajine, ktorá sa volala TUTO, na kraji lesa žili piati bratia. Štyria z nich boli veľmi silní, celý deň pracovali v lese. Rúbali stromy a snívali o tom, že sa stanú rytiermi. Len ten najmladší, ktorý sa volal Mário, ten nevládal dlho pracovať. Namiesto toho pri nich sedel a čítal knihy. Bratia sa mu stále vysmievali: „Na čo sú ti knihy? Z nich nebudeš veru silnejší a nestaneš sa rytierom.“ Mário ale nesníval o tom, že bude rytier. Nie. Sníval o tom, že sa raz stane princom.

A nastal ten deň, na ktorý všetci chlapci v krajine TUTO čakali. Kráľ dal vyhlásiť, že hľadá chlapcov, starších ako 15 rokov, ktorí chcú byť novými rytiermi. Usporiada pre nich rytiersky súboj. Výhercovia sa stanú jeho novými rytiermi. Vybrali sa teda naši bratia na kráľovský hrad. Starší bratia vyhrávali všetky turnaje. No Máriovi sa nedarilo. Ale keď uvidel princeznú, hneď sa zaľúbil. Zašiel za kráľom a povedal mu o svojom sne. Kráľ sa iba zasmial: „No, keď si taký odvážny, prines mi čarovný prsteň, ktorý nosí čert na ruke. Býva za siedmimi horami a siedmimi dolami v lese. A máš na to iba sedem dní. V nedeľu ho musím mať.“

Mário sa hneď v pondelok vybral na cestu. Trvalo to dlho, na ceste strávil celé tri dni. Ale nakoniec čerta predsa len našiel. Porozprával mu, čo od neho chce. Čert sa iba zasmial a povedal: „Dobre, dám ti môj čarovný prsteň. Ale iba vtedy, ak mi prinesieš čarovnú topánku z krajiny VEDĽA.“ Potešil sa Mário a vybral sa na cestu. Na ceste do krajiny VEDĽA stretol muzikantov. Boli veľmi smutní, pretože hrali iba smutné pesničky. Mário im napísal jednu veselú pesničku. Keďže chodil do školy, vedel písať noty a aj slová. Veselí muzikanti mu za to dali čarovnú látku a povedali: „Keď budeš potrebovať pomoc, prehoď si látku cez hlavu a tá ťa prenesie tam,

kam potrebuješ.“

Na ďalší deň prišiel Mário do krajiny VEDĽA. Vošiel do zámku. Nikde nikoho nebolo. Na stole a na poličkách boli iba samé zarámované fotky. Bol na nich veľký a silný kráľ. Odrazu uvidel na poličke za sklom zlatú topánku. Čo však nevidel, bola kráľovná, ktorá sa ho zľakla a chcela zavolať vojakov. No Mário jej porozprával svoj príbeh o tom, ako sa zaľúbil do princeznej. Kráľovná si povzdychla a povedala: „Ja viem, čo je to láska. Môj kráľ je už dlho v boji a posiela mi fotky a listy. Ja ale neviem čítať, takže ani neviem, čo mi píše.“ Mário jej prečítal všetky listy. Bolo ich tak veľa, že to trvalo celé dva dni. Spokojná a šťastná kráľovná mu povedala: „Môjmu mužovi veľmi záleží na tejto čarovnej topánke, ale láska je silnejšia a čo človek pre lásku neurobí? Za to, že si mi prečítal listy, zaslúžiš si topánku.“ Mário utekal naspäť k čertovi. Ten však nebol doma. Cez okno videl na stole prsteň. Ako sa však dostane do domu? Kľúč nie je obyčajný. Ale elektronický, potrebuje zadať kód. A už nemá ani veľa času. Už zajtra musí byť u kráľa. Na cestu domov do krajiny TUTO potrebuje zase tri dni. To veru nestihne. Je po láske. Nazlostený kopol do kvetináča. A odtiaľ vypadol papierik s pomôckou: „Všetky násobky dvojky.“ Čo to len môže byť? Bola to pomôcka pre čerta, ak by zabudol heslo na dvere. Mário naťukal: 2-4-6-8. A dvere na dome sa otvorili. Napísal čertovi ďakovný list, list položil na posteľ a čarovnú topánku nechal na posteli.

A už bola nedeľa ráno. Posledný deň. Už nemohol dlhšie čakať. Odrazu si spomenul na látku od muzikantov. Prehodil si ju cez hlavu. Vtom sa objavil duch látky a povedal: „Kam ťa mám odniesť?“ A ukázal mu mapu celého sveta. Dobre, že sa Mário učil aj zemepis. Na mape mu vedel veľmi ľahko ukázať krajinu TUTO. A netrvalo to ani jednu minútu a bol pred kráľom. Prekvapený kráľ sa potešil, že má prsteň. No ako si získať srdce princeznej? Krásna princezná sa na neho pozrela a povedal: „Prines mi to, čo máš najradšej.“ Mário nemusel dlho rozmýšľať. V noci nakreslil obraz. Keď ho ráno prin-

cezná uvidela, iba sa usmiala a povedala: „Veľmi rada sa stanem tvojou ženou.“

Otočila obraz a vtedy všetci uvideli, čo má Mário najradšej. Na obraze bol portrét princeznej.

Neposlušné strašidlo

Kde bolo, tam bolo, bolo jedno strašidlo. Strašidlo bolo veľmi smutné, lebo sa s ním nikto nechcel hrať. Toto strašidlo bolo ale veľmi neposlušné. Nechcelo strašiť ľudí.

Vždy, keď niekoho stretlo, povedalo:

„Ja som milý. Ja nič nerobím. Zostaňte tu so mnou.“ Deti zastali a pozerali. A strašidlo povedalo: „Ja nemôžem za to, že som strašidlo.“ Deti sa usmiali. A neposlušné strašidlo si našlo kamarátov.

Stahovanie z Mníchova do Berlína

Viete, čo bolo pre mňa v živote najťažšie? Bolo to sťahovanie z Mníchova do Berlína. Moja rozlúčka s kamarátmi bola veľmi emocionálna a smutná. Ten pocit, že už možno nikdy neuvidím najlepších kamarátov, bol strašný.

A vedela som, že na tom nemôžem nič zmeniť. Každé sťahovanie má podľa mňa svoje výhody aj nevýhody. Napríklad v Mníchove bola strašne ťažká škola a v tanečnom klube, v ktorom som tancovala párové tance, som sa nenaučila tak veľmi veľa. V Berlíne mám oveľa ľahšiu školu a v mojom tanečnom klube mám trénerov profesionálov, ktorí mi toho môžu veľa ukázať. Našla som si aj tu veľa dobrých kamarátov a aj tu sa mi dobre žije. Mám blízko školu aj tanečný klub. Už som si zvykla na nové prostredie a mám to tu veľmi rada. Ale keď si pomyslím, že tam v Mníchove žije jediný človek, ktorého som mala naozaj najradšej, začnem niekedy plakať. Ten človek je moja bývalá trénerka Sandra, ktorú som veľmi ľúbila. Keď sme sa už chceli (museli) presťahovať, opýtala sa ma, či si ma môže adoptovať. Tak sme sa mali rady. Ale ešte stále sme v kontakte a posielame si fotky z nových zážitkov. Od mojich kamarátov som na rozlúčku dostala vankúš, na ktorom sú napísané všetky mená detí z mojej bývalej triedy. Takto to vyzeralo, keď som odchádzala z Mníchova.

Môj život v Bratislave a v Berlíne

Často cestujem s rodičmi do zahraničia, kde pracujú. Keď som v zahraničí, je pre mňa veľmi ťažké nájsť si nové priateľky a, samozrejme, naučiť sa aj jazyk. Síce je ťažké prísť do cudzej krajiny, ale ešte ťažšie sa z nej odchádza.

Pred pol rokom som musela opustiť Berlín. Najťažšie bolo asi to, že som musela opustiť moje najlepšie kamarátky Isabellu (12) a Hristinu (13). Teraz po pol roku môj kontakt s nimi čiastočne ochladol. Na Slovensku si zvykám, ale dosť pomaly. Momentálne sedím konečne zas pri stole v Berlíne. Mohla som prísť navštíviť moje priateľky, lebo som sa dobre zaradila do slovenskej školy. Včera som s rodičmi pochodila tie miesta v Berlíne, ktoré sú mi najbližšie. Predvčerom som sa konečne stretla s Isabellou a Hristinou. Dnes sa musím, bohužiaľ, vrátiť do Bratislavy, ale dúfam, že sa budem môcť zasa čo najskôr vrátiť do Berlína.

Som rada, že som sa s vami mohla podeliť o moje skúsenosti a zážitky.

Smutny šašo

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden šašo. Volal sa Zuzu. Mal červený nos, červené vlasy a bol riadne tučný.

Oblečené mal modré nohavice a zelený klobúk. A, samozrejme, veľké topánky.

Zuzu mal modré oči. Oči boli veľmi malé. Oči boli veľmi smutné. Zuzu bol smutný. Raz stretol chlapca, ktorý mal dve lízanky. Jednu podaroval šašovi. Zuzu bol šťastný. Má lízanku aj kamaráta.

Obsah

Kamarátka ............................................................................................................... 6-7 Braček ........................................................................................................................ 8-9 Problémy s pubertou ......................................................................................... 10-11 O zvedavom Jankovi, ktorý doniesol do školy psíka ............................... 12-13 Diamantový náhrdelník .................................................................................. 14-15 Výborný žiak ....................................................................................................... 16-17 Kúzelný svet .........................................................................................................18-19 Zvláda všetko s úsmevom ................................................................................ 20-21 Jožko a budík ...................................................................................................... 22-23 Kráľovná Mária ........................................................................................................ 24 Kráľovstvo nešťastia .......................................................................................... 25-27 O láske ......................................................................................................................... 28 Medvedíkov denník .......................................................................................... 29-31 V krajine Vonzálb .............................................................................................. 32-34 Ako vznikli písmenká ....................................................................................... 35-37 Prvý let na Pluto ................................................................................................. 38-41 Láska ..................................................................................................................... 42-43 Ani oni to nemajú ľahké .................................................................................... 44-45 Kráľovstvo hračiek ............................................................................................ 46-47 Špióni Mexika .................................................................................................... 48-49 Púpava ................................................................................................................ 50-51 Som iný ........................................................................................................................ 52 Rozprávka o sne malého človeka .................................................................. 53-55 Tri slieky ............................................................................................................... 56-57 Rozprávka o začarovanom psíkovi ............................................................. 58-59 Sama ............................................................................................................................ 60

Obsah

O princeznej, ktorá nevedela počítať ................................................................. 62 Lišiak Fero .................................................................................................................. 63 Márnivý kráľ ....................................................................................................... 64-65 O troch stužkách ................................................................................................ 66-67 Traja chlapci ....................................................................................................... 68-69 Cirkus .................................................................................................................... 70-72 O klobúku ............................................................................................................ 73-74 Na čo sú ti knihy, alebo o tom, ako sa Mário stal kráľom ....................... 75-77 Neposlušné strašidlo ......................................................................................... 78-79 Sťahovanie z Mníchova do Berlína ..................................................................... 80 Môj život v Bratislave a v Berlíne ........................................................................ 81 Smutný šašo ......................................................................................................... 82-84

Slovenské rozprávky z celého sveta

Slovenské rozprávky z celého sveta

Zoznam zúčastnenych škôl a centier

Slovenské vzdelávacie centrum pri SNKK v Mníchove (Nemecko), 4. základná všeobecnovzdelávacia škola I.-III. stupňa s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka v Užhorode (Ukrajina),

Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a kolégium v Békešskej Čabe (Maďarsko),

Slovenská základná škola, materská škola a kolégium v Sarvaši (Maďarsko),

Slovensko-maďarská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom (Maďarsko),

Materská škola, všeobecná škola, gymnázium a kolégium s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti (Maďarsko), Slovenská dvojjazyčná základná škola a materská škola v Slovenskom Komlóši (Maďarsko),

Predškolská ustanovizeň „Včielka“, Báčsky Petrovec (Srbsko), Predškolská ustanovizeň „Ljuba Stanković“ Beočin, Lug (Srbsko), Slovenské centrum Antverpy (Belgicko), Slovenské minicentrum v Kuvajte (Kuvajt), Základná škola Ľudovíta Štúra v Kysáči (Srbsko), Slovak Club Birmingham (Anglicko),

Slovenské rozprávky z celého sveta

Zoznam zúčastnenych škôl a centier

Slovenská škola Zürich (Švajčiarsko), Materská škola ,,Kolbri“ z Kovačice (Srbsko), Základná škola bratstva a jednoty z Bieleho Blata (Srbsko), Základná škola Jána Čajaka Báčsky Petrovec (Srbsko), Základná škola mladých pokolení Kovačica (Srbsko), Teoretické lýceum Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku (Rumunsko)

Slovenské rozprávky z celého sveta: celosvetová literárno – výtvarná súťaž detí a žiakov Slovákov žijúcich v zahraničí, zameraná na udržanie a rozvoj národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov. Ako i na vzbudenie záujmu o živú slovenčinu – vo forme písania, aktívneho čítania i ilustrovania.

I

Kniha určená deťom i dospelým od 1 do 100 rokov.