5/6 majetku sa stal Kuchynkov syn Július a 1/6 Katarína Bottová, rodená Kuchynková. Podľa stanov firmy mala táto po úmrtí jedného z jej spoločníkov zaniknúť, a tak sa aj stalo. V dôsledku dlžôb bol majetok firmy zaťažený nesplatenou čiastkou pol milióna korún československých (Kč). Július Kuchynka mal v pláne firmu zlikvidovať, ale Katarína Bottová s tým nesúhlasila. Spory o osud firmy pretrvávali až do roku 1936. V roku 1936 Július Kuchynka umiera a majetok po ňom ostal jeho matke Margite Kuchynkovej. Od nej kúpila 15. decembra 1937 5/6 majetku firmy Katarína Bottová spolu so svojimi synmi Tiborom a Alexandrom za 120 000 Kč. Kúpnu sumu mali Margite splácať postupne od 1. januára 1938. Katarína 13. decembra 1938 umiera. Vlastníkmi firmy sa stali bratia MUDr. Alexander Bott a Tibor Bott, každý rovným dielom7. Alexander bol lekárom v Málinci a neskôr sa presťahoval do Budapešti. Tibor ostal celý život v Málinci a stal sa riadnym členom sklárskeho družstva. Do svojej smrti 20. mája 1990 sa súdil o podiel v už bývalej kuchynkovskej neskôr družstevnej sklárni, s trochou zveličenia, rodinnej firme. Činnosť pracovníkov bola limitovaná možnosťou zarobiť si. Po tom, čo roku 1932 zastavila skláreň výrobu, boli odkázaní sami na seba. Časť z nich odišla za prácou do cudziny a iných sklární v Československu a časť žila z nezamestnaneckej podpory založenej na tzv. „gentskom systéme“. Výška týždennej podpory bola závislá od výšky príspevku daného robotníka do pokladne odborového hnutia. Podľa pamätníkov napríklad robotník v 6. triede dostal 60 Kč týždenne, v 8. triede 88 Kč a v 10. triede 112 Kč8. Podpora bola poskytovaná 26 týždňov, vo výnimočných prípadoch 39 týždňov. Z uvedeného vyplýva fakt, že podpora bola len pre odborovo organizovaných robotníkov a aj to nedostačujúca. Sklári sa rozhodli svoju bezvýchodiskovú situáciu riešiť založením družstva. Inšpirovali ich sklárske družstvá založené v Žďáru na Tanvaldsku, Šanove-Teplicích,
Libkoviciach pri Duchove, t. j. v Česku a Zliechove Gápli na Slovensku9. Všetky vznikli v dôsledku povojnovej konjunktúry a veľkého dopytu po skle. V prípade družstva v Málinci šlo o opak. Prvým krokom k spusteniu družstevného podnikania bolo stretnutie sklárskeho robotníctva 6. novembra 1932, kde bola viacerými sklármi, na čele so sklárskym robotníkom Františkom Albertom, predložená vízia založenia družstva. V pláne sa počítalo s financovaním formou podielov od každého zo sklárov ich podporovateľov, s tým, že sa vzdajú jednej výplaty a opravia svojpomocne chátrajúcu skláreň bez nároku na mzdu. Do čela prípravného výboru bol zvolený F. Albert. Plán postúpili na schválenie na okresný úrad do Lučenca. Tu bol preskúmaný odborníkmi, ktorí výpočty v ňom odsúhlasili ako pravdivé, avšak len na tri mesiace fungovania. Vypočítali, že sklári by mali mať počiatočný kapitál vo výške 1 900 000 Kč, aby sa družstvo udržalo10. Druhým pokusom, už odlišnejším, je činnosť menšieho okruhu sklárov, menovite Jozefa Šverlu, Aloisa Klefflera, Karola Preislera a Ignáca Petríka, ktorí sa rozhodli začať s výrobou skla v opustenom mlyne kremeňa zvanom Stupník, podľa ktorej sa dodnes aj volá miestna časť obce Málinec. Svoj úmysel oznámili notárskemu úradu v obci po postavení sklárskej pece 3. júna 1933. S tavbou skla začali 7. júna počas 14 dní na skúšku a po ich uplynutí plánovali svoju činnosť riadne úradom oznámiť11. Výroba sa začala v primitívnych podmienkach v malom domčeku ledva postačujúcom pre sklársku pec s tromi panvami na sklo. Ostatné práce, ktoré nesúviseli s tavením a spracovaním skla, sa často konali pred budovou stupníka priamo pod holým nebom. Pec bola vykurovaná priamo drevom. Sklenené črepy a suroviny boli z najbližšieho okolia a neďalekej sklárne. Technológia pripomínala začiatky sklárskej výroby, pretože priamo vykurované pece boli dominantné v 17. až 18. storočí. Sklárske výrobné a predajné družstvo s obmedzeným ručením v Málinci Štefan Chrastina
165