Ms5

Na prednej strane obálky - robotníci pri výstavbe sídliska I. V hornom rade prvý sprava Juraj Čerhit.

1950 - Obchod s rozličným tovarom.

Okolo r. 1960 - Obchod pána Merjavého.

Miznúci svet 5

Občas sa stáva, že obiehame okolo svojho malého sveta, akoby sme hľadali nejaké znamenie, kadiaľ pokračovať. Pri pokusoch vchádzať do seba, sú však dvere neraz zamknuté. Ak ich odkryjeme, cítime, akoby sme vstúpili do iného času.

V sprítomňovaní spomienok znovuspoznávame podoby príbehov. Sú ako zrkadlá vždy s iným pozadím.

Miznúci svet vo svojom piatom voľnom pokračovaní ponúka 20 dotykov minulosti spojených s dneškom. Ich záznamy sa odohrávajú na pozadí každodennosti, spracované vlastnou skúsenosťou ich aktérov.

Mečislav Olejáš/1928 spomína na svoju prácu a kolegov. Príbehy Valaškovčanov v pôvodnom prostredí Vihorlatských vrchov opisuje Ján Firda/1933. Po presídlení na dnešné územie v roku 1937 začal nový život. O tieto spomienky sa delí Magdaléna Onuferová/1946 a sestry Novotové (Ľudmila Cuculičová/1946, Anna Nepelová/1950 a Mária Novotová/1951) obohacujú poznanie svojho detstva o vzácnu postavu v podobe ich matky, pôrodnej asistentky, ktorú Humenčania vždy vnímali ako našu „babičku“.

Ján Nitkulinec/1934 reflektuje svoje mládenecké roky predovšetkým v súvislosti s riekou, pretože Laborec predstavuje symbol kontinuity, spájajúci minulé s prítomným. Kudlovce, kedysi samostatná obec, dnes prímestská časť, má bohatú históriu a zvyky. Oživujú ich Pavel Mihalík/1939 v priereze svojho života, keď sa z kudlovského chlapca stal riaditeľ ZOO v Bojniciach a Ján Dobrovský/1943 s osobitým humorom a zachovaním nárečia. Dnešná Štúrova ulica bola takmer počas celého života prostredím, kde rástla, dospievala a dozrievala Eva Spieszová, rodená Farkašová/1937. Spomienky na vojnu poznačili citlivé vnímanie Kamila Tomka/1933, ktorého život zaniesol do šíreho sveta, aby sa nakoniec usadil v Nemecku. Pravidelné návraty do rodiska sú tou energiou, ktorá upevňuje jeho väzby na križovatkách vlastného bytia. Dievčenské roky, ktoré boli tiež popretkávané vojnovými udalosťami, poznačili aj svedectvo 2

Miznúci svet 5

Magdalény Hrabcovej, rodenej Sohovej/1943. Podskalka spája Starohumenčanov nielen s prostredím obľúbených výletov, ale aj s rómskou osadou. Osudy jej obyvateľov v priereze troch časových dimenzií (detstvo, mladosť, dospelosť) sprítomňuje rómsky učiteľ Michal Kašo/1939. Na dotvorenie citového vzťahu k prostrediu ponúkame aj myšlienky rómskeho insitného maliara Aladára Kureja/1926 – 2001, ako sme ich zachytili ešte počas jeho života.

Niekoľko „pripovidok“ a letmých zastavení zaznamenáva Karol Valko/1936. Margita Babjaková/1947 vyrastala na fare a v pamäti mesta naprieč desaťročiami dominuje jej otec – kostolník Mikloš Babjak, jeden z jedenástich synov rozvetvenej humenskej rodiny.

Michal Kirschner/1941 pridáva do svojho rozprávania zážitky z detstva i epizódku, pri ktorej bolo Humennému prisúdené: Ak chceš poznať Humenné, kúp si čižmy gumené. Marián Haľko/1944 reflektuje detstvo a mladosť, kde sú aj korene jeho celoživotnej záľuby v zbieraní pohľadníc z rodného mesta.

Zdenka Dobrovská, rodená Popelková/1944 sa tiež ponára do spomienok svojej mladosti. Ňižni koňec, časť mesta za malou železničnou stanicou, ožíva v spomienkach Valérie Petrunčíkovej rodenej Čerhitovej/1953 a jej obdive a láske k jednoduchej ale vzácnej žene, Ninke Čandovej.

Všetky príbehy poznačuje fakt, že reflektovanie minulosti je dôležité pre komplexnejšie pochopenie vlastnej prítomnosti a že v týchto súvislostiach hľadáme nový zmysel. Pretože minulosť nie je to, čo už uplynulo, ale to, čo zásadným spôsobom preniklo do prítomnosti.

Osobný vzťah k miestam, ktoré považujeme za svoje, nie z hľadiska vlastníctva, ale ako prejav nášho citového života.

Mária Mišková

3

Miznúci svet 5

Mečislav OLEJÁŠ (1928)

Taki mi bul hlupi, śaĺeni, hutorel mi, že pokim kajenka (linka v znáškovej hale v Čechách, v ktorej pracovali zamestnanci bývalého OPP) ńepujdze, ta śe neohoĺim.

Domu mi prišol zarosnuti. Tedi ešče sidlisko jedna ńebulo, ĺem križom zo stańici kolo ceheĺni bulo poĺo, tadzi me chodziĺi gu OPP. Prišol mi zos tašku. Veduci skladu Stankovski Rupi, bul taki harbati. Ta mu hutorim: „Rupi zochabim tu tote veci.“ Prebehajlova nevesta robila u nas v podńiku vratńičku u skladze zos Stankovskim Rupiom. Jak me zbačila, ta śe naĺekla: „Co s vami?“ „Reku, co zrobim, kec tote indiáni za nami ńeprišĺi. Mi tam (v Čechách) dva či tri tižńe buĺi, ta mi śe nehoĺiĺi.

Prišol mi domu, ta režem. Najskorej mi śe muśel ośtrihac zoś noźńičkami a vec mi śe ohoĺil.

Na druhi dzeň za mnu prišol rjaditeĺ Pikala zoś suśedom Hajnikom. „Pujdzeme śe dakdze prejsc“, hutori. „No a ńehańbice śe, že kec me vas požadovaĺi, abi sce prišĺi, ta sce nas tam v Čechoch ochabiĺi“. „Co ti za jeden, z OV KSS ce vyruciĺi a teraz śi tu prińes mudrosci“. Ti tu budzeš poručac, či co ?“ „Ńejdzem z vami!“ „Ta ĺem poc a poc ....“ Ta mi še nakońec ohoĺil a potom me išĺi po Jožka Dulku. To bul muj majster. Iśĺi me za ńim štvoro. Perši išol preceda strani Hajnik, za ńim druhi ja, treci za mnu rjaditeľ Pikala a štvarti šofer. Pridzeme za Dulkom, un na sidlisku jedna bival. „Magdo, ta Jožko dze?“ „Ta jak običajńe, ribi lapa, tam, dze chodzice....“ Až na Ńižnim koncu u haju, ńe?

4

Miznúci svet 5

Pridzeme gu laborskomu mostu a tam take zrezane koĺeje, že śe ńedalo isc z osobnim motorom. Šofer hutori rjaditeľoj: „Súdruh riaditeľ, daĺej ńepujdzem, bo śe motor utarhne“. „Ja vám hovorím, že pôjdete!“ A ja na ňoho: „Súdruh riaditeľ, ja na ten motor robil a ńe vi! A ńepujdzeme na ńim, aĺe na pešo, šak koĺeje tu po koĺena zrezane.“ Idzeme gu Dulkoj a rjaditeľ hutori na toho Hajńika, žebi un išol dopredu, žebi ja nevirucil dajaku grimasu na Joška Dulku, abi mu ńedal dajake znameńe. Pridzeme tam a riaditeľ: „Súdruh Dulka berú, berú .... ?“ “Nič neberu, šak ja ńedavno priśol.“ „Tak sa zbaľte a poďte s nami“. „A dze?“„Do Brestova na chatu.“ Košický Pišta, mesar tam mal karčmu a predaval aj svojo virobki. Pikalik nakupoval a ńechcel čuc, abi me mu vitikaĺi, čom za nami ńikoho z Humennoho na Čechy ńeposlal, kec me mali tam problemi z kajinku a čom me šicko tam ochabiĺi a prišĺi domu.

Pośedzeĺi me s nim das dva hodzini a že pujdzeme domu. Ta ńe, domu ešte ńe, idzeme ešče na podńik. Tam naš suśid, preceda strani Hajnik še nas daco pital. A ja na ňoho: „Ti buc cicho, ti śe ńemaš co pitac, ti śi nam, kebi śi bul človek, jak śe patri, preceda strani, ta bi ši nas tam neochabil na śmich, že me kajenku postaviĺi a ńemohĺi me spušcic. Bo Čechi vam tu tedi dońesĺi dva koršovi vina, ta sce patreĺi ĺem vino vipic.

Ja u noci perši spuščal, aĺe znal mi, že to je ta perša kajenka virobena ešte tu a dva me robiĺi tam jim (Čechom). Calu noc mi ńespal, a každu minutu šteĺoval, bo spuščac bulo treba v takich intervaloch, už nepametam, štiri alebo pejc minut maximalne, a potom aj kebi o pejc vterin veci, ta bi ju roztarhalo. „Co ti tu hutoriš? Mi takich rozkazovačov jak ti na podńiku mame dosc.“ Bul tam aj Roman Andriš z Chemlonu, pri podńikovej chace tedi robiĺi chodńiki a objavil še tam i joho brat Mižo Roman. Andriš robil na vistavbe a Mižo u virobe. A ja na Miža: „Mižu, ńemaš dajaku robotu? A un: „keĺo vas je?“ „Ta ĺem ja a Jožko.“ Je nas vecej, aĺe tamte eĺektrikare.“ „Berem vas, chočkedi!“ Bul Humenčan, na Kolonii virosnuti. Robil u Chemlone. Kec mi 5

Miznúci svet 5

za ńim prišol a spital śe: „Bereš nas?“ Ta un: „Aj o polnoci!“ Aĺe mechanik Gurovič, že un ńas ńechce, bo me rebelanci, bo me zochabiĺi rozrobenu robotu na Čechoch. Ja hutorim: „Na Čechoch zostala robota stopercentne zrobena, aĺe ńeda še tak robic, kec z podńiku ńe je podpora.“ Roman povedzel: „Ti śe nestaraj, poce tu, rano pridzece, dam vam monterki a dam vam robotu. Kec me vidzeĺi jak tam ľudze robia, na take roboti buĺi štvermi aj pjati, aĺe zrobiĺi o dva abo tri dńi pozńejši, jak mi dvomi. A maĺi me taku istu robotu s Jožkom Dulkom jak vońi.

To buĺi take všeĺijake mechanicke roboti.

Roman ńemišľel, že mi toto zvladńeme: „Vi tu iba dvojo, ta vi ńepostačice pripravovac robotu pre štiroch“. „Ti śe ńestaraj“, ja na Romana. Mi pripravime jim robotu na zvaraňe a ti nam daj ešte daĺśu robotu.

Inžińer Gurovič na Romana: „Mižu, ti sebe jich bereš na hlavu!“ „Jožku, áno, daj tu ešte papir, ja ci tu podpišem, ja ich poznam a ručim za ńich.“ Začaĺi me robic a po mešacu – dvoch še nam mechanik Gurovič začal ospravedlńovac. Buĺi me tam das rok, ja dostal viznamenańe i Dulka dostal viznamenańe. A tote, co tam dvacec roki buĺi: „Ta jak to, ońi ĺem nedavno priśĺi a už dostaĺi viznamenańe!“ „Aĺe opać, co za ńima roboti“. Gurovič śe nam omluval a vźal nas na chatu do Brestova. Hutorel: „Ja som bol vtedy taký sprostý, naletel som na to, ako vás špinili. S Dulkom me dostaľi aj viznamenańa od riaditeľa Chemlonu Hrivňáka. Škola Kec mi chodzil do peršoho ročńika ku koscelu do školi, učil nas Heveši. Kec me čuĺi, že stavaju Štefanika, ta cele kridlo zo školi me tam ucekĺi patrec. Priveźĺi ho takoho zadebńenoho. Privezol ho Ondovčin na tovareńskim voźe zo stańici. Sochu rozbaĺiĺi a postaviĺi. Kec buĺi slavnosci, kolo sochi už bulo take zabradĺe v kruhu. Kec bul Sabo Laci starostom mesta (to už po vojne) a komunisci chceĺi sochu zrucic, Sabo Laci povedzel, že ńe, to je pamjatka. Sochu treba ochabic, aj 6

Miznúci svet 5

kec ju zaďebńena. A to povedzel Sabo Laci, co tu bul največši komunista.

Aleš Sodomka bival v dome. (ten dum, co je teraz Vihorlat). Dolu mal sodovkareń, virobńu mesa mal v dvore a v dome mesareń a vpredu aj reštauraciu. Taku gazdovsku, okolo jednoho stoĺika śedzeli aj po štirmi gazdove. Prišĺi, kec predaĺi drevo abo bandurki privezĺi predac, no a veckaj do Sodomku iśĺi zaĺac. Końe vonka śe karmiĺi so šenom abo s komańicu. Vzadu v dvore bul žrebińec, kec tu prichadzaĺi zo štatnoho žrebińca zos Prešova uradńici a buĺi tu ubitovane. U dvore u Sodomki mal Zamazal pekareń dze pik chĺeba.

Ja chodzil na mĺiko do Juščički. Prišol mi zo školi z peršoho abo druhoho ročnika a išol mi na Laborec. Tedi me bivaĺi na Nižnim koncu. Jeden Čech Fuchsa bul veduci na plavarńi. Jak prišla raz veľka voda, ja u ńich spal. Voda nas brala aj zos budkami. Doma maĺi o mńe už aj strach. No kec mi prišol, dostal mi bitku. Vońi maĺi strach, že me voda vźala. Taka veľka voda prišla, že plavareń ĺem kapčali zos lanami gu virbom.

Džurbala Jančo bul taki mali a harbati. Robil uradńika na Meskim uradze. Aĺe predtim na učiĺišču mal na starosci učňov. Raz še zos kamaratmi dzeška opil a začaĺi śe dohadovac že kto, keĺo vipil. Ten teľo, ten teĺo, ten teĺo... a Jančo hutori, ti vipil teľo, aĺe ja vecej, bo ja už predal Vietnamcom aj špitaĺski komin. Chodziĺi do Humennoho Vietnamci a šiĺi nohavki. Džurbala ich mal tedi na starosci na učiĺišču.

Zaškoľoval ich. Každi, kto prišol, ta mal taki bal – mech z rendami.

Z ńich šili nohavki – rífĺe.

A jak ten komin Jančo predaval? Vidzel, že Vietnamci ho obdivovaĺi. Bulo to pre ńich take čudo. A Jančo na ńich: „Maš peńeźi? Ja ci ho predam.... Ta śe śicke poskladace a ja vam predam ten komin.

A ońi jeden po druhim patra: Ó, toto ńe! A Jančo: „A co chceš druhe?

Topanki už maš...

Vjetnamci poprichodziĺi bose a Jančo pofasoval baganče po robotńikoch, abi jich dajak poobuval.

7

Miznúci svet 5

No znal śe aj zo sebe viśmivac. Raz Stankovskomu hutori: „Vidziš jaku ti maš vihodu, bo ti maš pukeľ ĺem u predku (veľké brucho) aĺe ja mam aj na zadku (hrbatý chrbát).

Jančo mi pomohnul, tedi kec poslal taku veľku nadobu – nadrž na vodu. Bo, kec me še tu (Fučíkove sady) budovaĺi, ńebula voda a ńebulo jak robic.

Všadzi, dze Jančo bul, tam všadzi sama vilomenina. Bul bars šikovni, na stroju pisal jak ĺetadlo. Dobri a srandovni chlop. Buĺi me kamaraci.

Ján FIRDA (1933)

Muj pribeh, kec mi bul ešče mladi a žil na starich Vaľaškovcoch, bul taki.

Mal mi tak 4 roki, rodiče chodziĺi do Śńini predavac domace virobki abo nakupovac. A mi, suroďenci, me jich čekaĺi v ĺeśe na Vaľaškovcoch. Kec padalo, ta me śe skrivaĺi v butľavich bukoch a často me tam aj zaspaĺi. Potim nas rodiče muśeli hľedac. Običajńe nam z mesta furt dońesĺi cukriki a mi vec išĺi po valaĺe a jich ukazovaĺi. Kim me obišĺi valal, bulo to 51 čisloch, ta už buĺi cukriki u ruke roztopene.

Toto je moja perša spomjenka.

Na starich Vaľaškovcoch bula cerkov, dze žil aj kňaz a škola – jednotrjedka, u ktorej buĺi šicke žjaci.

Večar me maĺi spoločne stretnuťja, chlapci i dzivčata. To bul śpiv.

Išlo śe po calim valaĺe a śpivalo. Bulo veśelo. Dakedi ńebuĺi zabavi v sobotu, aĺe v ńedzeĺu. A mi, jak chlapci me sĺedovaĺi zaľubene pariki. Išlo śe cez ĺes do Kameńici abo do Porubi pod Vihorlatom. Tedi še volala Ňemecka Poruba. Dachtore išĺi až do Klokočova. Aĺe kec prišĺi do valala, ta už šicke spoločńe išĺi domu. Chlapci odprevadzaĺi dzivki gu kapure. Tedi to buĺi ĺem take prucene ohradi.

Robilo śe na poĺu. Buĺi aj taki, co ńemali ńič. Buĺi bars chudobni.

Pomahalo še jim tak, že kec śe kośila žatva, ta každi treci križ (snop) bul jich. Dva gazdovo a treci jich. Tak śe dzeĺilo aj z bandurkami. Kopaĺi še ručńe. Každi treci šor bul pre chudobnich. Bul už jich a sami sebe ho už obrabjaĺi. Pomahaĺi gazdoj a za robotu dostaĺi deputat. Tak 8

Miznúci svet 5

ĺudze žiĺi, jeden z druhim.

Muka śe mĺela na mĺinkoch. To buĺi take veľke kameńe a na ńich śe ručńe šicko mĺelo. Kec še kameń spuščil nižši, ta še mĺelo na jemno a potom, na takim rešece (site) śe preośivalo. Z drobnoho odpadu upekĺi chĺib, hrubše maĺi na zamešku.

Dachtore maĺi i śvińku, druhe zaś maďarske voli, co maĺi veľke rohi. Take aj kolo metra. Veckaj jich zameńili, bo s tima rohami narobiĺi veľo balamuti. Kupiĺi sebe silńejše kravički a biki. No iba ten, kto mohol. A kto ńemohol, ta ĺem pomahal. Na starich Vaľaškovcoch bulo 51 domov. Rodzini maĺi vecej dzeci a kec še tote požeńiĺi abo povidavaĺi, ta tiž tam žiĺi. Mi, dzeci, me spaĺi na źemi, ńe na posceĺoch.

A v ĺece na šeńe. Domki maĺi ĺem hĺińene dlažki a na ńe śe davaĺi kožuški z ovcoch.

Bivaľi me takoj pri kosceĺe pri potoku. Staĺi tam tri chiže. Tota v štredku bula naša. V našej zahradze bul kameň, co ho označiĺi za geometrický bod. Z toho mesta vojaci šicko zamerjavaju.

V źime bulo češko. Bulo to visoko a śńihu tam vecej padalo jak tu dolu. Ľudze schadzaĺi do mesta, po dvojo – trojo, na drevenich saňoch. Ženi šedzeĺi a chlopi śe na na boku trimaĺi. Drevo voźiĺi do Humennoho abo až do Michalovec. Predaĺi ho a už maĺi za co kupic jedzeňe. Jeden druhomu še snažiĺi pomoc. Ľudze, ktore žiĺi na starich Vaľaškovcoch, buĺi presidĺeni. Ich predkove putovaĺi od Čemernoho. Ńebulo še dze usadzic, bo ńebulo podi. Kec dostaĺi mesto na Vaľaškovcoch, same sebe ho viklčovaĺi a tam śe usadziĺi.

Dachtore domki buĺi ĺem drevene. Aĺe ceple, bo maĺi až trojite sceni. Podlaha bula čisto hĺińena. Hĺina bula zmišana z pĺevami a bula to taka asi dzešeccentimetrova izolačna vrstva. Pĺevi utrimovaĺi ceplo.

Muj ocec, kec še ožeńil, ńemal ńič, ĺem, jak še hutori, jedne gače.

Mamka bula bohata, mala poĺo aj dum. Volala śe Alžbeta, Erža a pochadzala z Vaľaškovec. Muj dzedo, macerin ocec, nošil dva varkoče.

Bul to veľki človek. Kec bulo Rakusko-Uhorsko, ta chodziĺi maďarske šandare. Chlopi furt z valala ucekaĺi, bo ich tote šandare biĺi. Maĺi take bujače žili a stačilo, kec ĺem chlop krivo popatrel a už bul biti.

A aj nevesti, ktore maĺi mužoch na vojńe, to šicko ucekalo do ĺesa 9

Miznúci svet 5

pred tima šandarami.

Muj dzedo ńigda ńikdze ńešol. Mac hutoreĺi, že kec do nas šandare prišĺi, pośidaĺi sebe a dzedo jim priňes chĺeba, slańini, vipiĺi a vec na dzeda, abi sebe rozpĺit varkoče. Aspoň jeden. Dzedo povedzel, že kec sebe un jeden varkoč rozpĺece, tak naj takoj vežmu nož a odrežu ten druhi. „Ĺebo toto je moja herdosc“. Šandare vecej nepovedzeĺi ańi slovo. Vipiĺi, najedĺi śe, dzedo jim ešte coška po maďarski povedzeĺi a šandare še pobraĺi het. Tak mi hutorela moja mac. A hutorela, že kebi jich nepohosciĺi, ta bi bula bita aj ona.

Varkoče nośil ĺen viznamni človek, co daco znamenal. Nośil ich do konca života až do truni. Bul daco take jak richtar. V cerkvi šedzel u peršej lavkoj. Každi sebe ho važil. Vlasi muśeĺi buc furt začesane a čiste. Ostatńe chlopi buĺi viśtrihane. Hoĺiča ńebulo, jeden chlop śtrihal druhoho.

Muj ocec pochadzal zo šedzmich surodencov. Matka jim umrela a otcov ocec še ešče raz ožeńil a mal daĺše dzeci. Bulo ich dokopi 17.

Ocec to ńemal ĺehke. Za pervej sv. vojni služiĺ u Francuzsku. Bul pervi pucer dochtoroj (čiscil a dezinfikoval mu naraďje, skalpel, ihli..., šicko mu pripravoval). Druhi pucer bul ten, co čiscil topanki a treci še staral, abi maĺi co jejsc. Takže dochtor mal troch pucerov a ĺem ocec bul joho asistent. Dochtor bul Ńemec. Ocec še naučil po ńemecki. No muśel znac aj ine. Bulo treba vojakom napravjac ruki, nohi, chrbticu, kec stavce viskočiĺi. Tak isto aj koňom, bo kuň bul mocno doležiti.

Auta tedi ńemaĺi. Sadra ńebula, ta ocec dal końsku nohu medzi deski, ktore vihobľoval z plota. Taki kuň už dzelo ńemuh cahac, aĺe vuz-hej.

Dakedi aj tri noce a tri dńi oka nezažmuriĺ, teľo roboti bulo.

Po vojne še ocec vracil a ožeńil še z mamu. Vona naňho prepisala pozemki i dum. Z otca śe stal veľki gazda. Patrilo mu 12 hektare podi.

Robil češko v ľeše a dakedi išol aj na cali tíždzeń rezac a zvažac drevo.

Kec me še prescahovaĺi na nove mesto, dze me teraz, v zadnej i predńej chiži buĺi diĺe, a v kuchńi betoni. Bula to veľka novota. Na tich diĺoch śe śicko ozivalo a dobre śe na ńich aj tancovalo. Buľi na ńich tkane pokrovce. Kec še začalo po diľoch skakac, pokrovce śe pod nohami motaĺi, ta me jich daĺi nabok. A kec prišla sobota, bulo 10

Miznúci svet 5

treba dlažku zmivac.

Aj na starich Vaľaškovcoch še robiĺi zabavi. U karčme. Kec bulo šumńe, ta vonka a kec padalo, ta stoli u karčme še daĺi nabok a tak śe tancovalo.

Bul taki zvik, co potom śe preńis aj do novich Vaľaškovcoch.

Kec mal mladi 18 roki, ta ho za parobka voĺiĺi. Kec zabava pokročila a bul už večar, rodiče prišĺi a dońesĺi paĺenku abo daĺi peńeži – za vizdvihovańe. Mladi už muśel mac frajirku. Dońesĺi ju zo zavjazanima očami a muśela zatancovac dva kruhi. Potom jej rozvjazaĺi šatku a spolu z mladim tancovaĺi solo. Parobok vec muśel kĺeknuc, poklopkac, viskočic a povedzec: „A teraz šicke!“ A začalo še tancovac. Un už bul prijati za parobka a od tej chviĺi muh chodzic na zabavi.

Na Vjanoce chodziĺi betlehemci poobĺikane v dreĺichovich nohavkoch. Kubove maĺi na sebe take povišivane kožuški. Betlehem bul virezavani a figurki vimaľovane. Dachtore chlopi buĺi viučene stoľare. A stoľar muśel šicko znac.

Aj ja chodzil z betlehemom. Aĺe až tu, v novich Vaľaškovcoch.

Chodziĺi dva skupini, jedna zapadna, druha vichodňa a kec me še śtretĺi, ta me zapasiĺi, kto koho premože. Ja mal furt jasĺički. Do jasĺičkoch še davaĺi korunki. Každi podľa svojich možnosci. Bul mi silni a visoki. Kec me še śtretĺi, betlehem mi položil na źem. Kec me chcel dachto kopnuc, ta mi ho od sebe odrucil. Ňe dajak silno, to bula skorej taka pasovačka. Guba še chcel popod nohi dostac gu tim jasĺičkom a stamac dajake korunki vicahnuc. Abo aspoň figurku z betlehema.

No višol gazda a zaveĺil: „Už dosc, dokedi budzem čekac, kedi pridzece zavinšovac?“. Ta me še rozišĺi každa skupina na svoju stranu a išĺi me koĺedovac.

Mi, moja generacja me koľedovaĺi už po vichodňarski, ale starše po staroslovjanski. Kec naša generacja končila, šicko skončilo. Kňaz aĺe služil omšu a naboženstvo učil v staroslovjančińe.

Na Tri kraĺe še pekĺi také hrubše poplanki abo pagače. Kuratori chodziĺi, zbiraĺi ich, a vec rozdavaĺi chudobńejšim.

Na Veľku noc še chodzilo obĺivac. Najskorej doma a vec me išĺi obĺivac kresnich rodičov. Potim me už chodziĺi po calim valaĺe. Ańi 11

Miznúci svet 5

jednu chižu me neobišĺi. Aĺe ńepopilo še tak jak ńeška, bo me zachovaĺi limit. Prišlo śe gu cerkvi, tam me zaśpivaĺi a išlo śe domu.

Na druhe rano še išlo do cerkvi. Poobedze še poschadzaĺi chlopi na jednej strańe, ženi na druhej strańe. Chlopi vec išĺi do karčmi. Tam še zišla partija. Kto jak muh, objednal sebe deco – dva do takich kančovikoch. A pri tim debatovaĺi, co a jak budu robic, keľo kto zaplacil a tak. Bo jedni robiĺi u ĺesoch, druhe chodziĺi na grofske. Bežna doba, bežne problemi. Ńeraz mi vidzel, jak mamka zabaĺila do ošatki chĺib abo kolačok, vajca, zakrila a pod fartuchom ńesla dachtorej chudobńejšej žeńe.

Bula taka sudržnosc a laska. Tedi še ńikto z ńikim na śvjatki ńehńival, ńikto z ńikim ńijake plane slovo ńepovedzel, šicke buĺi kamaraci.

V cerkvi sebe chlopi podavaĺi ruki, ńebulo hńivńika. Aj kňaz na kazńi podzekoval šickim za tu lasku.

Zo začatku, kec Vaľaškovčańe prišĺi na nove mesto, tiž sebe navzajom pomahaĺi, taže ańi chudobńejše ńebuĺi na tim zle. No veckaj to už postupńe upadalo.

V Humennim už bula škola povinna. Bo tam, na starich Vaĺaškovcoch śe chodzilo abo cez ńedzeĺe, abo kec dižď padal a kec bulo voľno. Cez tiždzeň śe ńemohlo učic, bula robota, bulo treba kravi pasc.

Na novim mesce v Humennim bula jednotrjedka: perši a druhi ročńik a vec, treci a štvarti ročńik buĺi spolu. Tu me śe už muśeĺi učic prirodopis, matematiku, nasobeńje, bo hore še učilo iba sčitavańje a take zakladne veci. Rjaditeĺ bul Timuľak a mal na starosci perši, druhi, treci i štvarti ročńik. Zadal ulohi pre každi ročńik zvlašč na tabuĺu. No a mi muśeli sebe pisac. Un medzitim išol do hospodarskej školi, co bula vedľa. Tam učil, jak še pšeńica śeje a šicko kolo hospodarstva.

Chodziĺi do ńej starše, tote co ńešli daĺej do školi a starše ľudze, co buĺi zo starich Vaľaškovcoch, aĺe śe znaĺi ĺem podpisac. A žebi poznaĺi trošku poľnohospodarstvo, ta še priučaĺi u tej škoĺe. Napriklad: jake učinki ma vapno, jak še ma krava karmic, abi mala mĺiko.

Dachtore buĺi take meńej nadane. Raz še učiteĺ jednej pital: „Keľo ma krava cickoch?“ „Šejsc“. „Haňko, a jak jich podojiš?“ „Ta štiri podojim a tamte dva iba umijem.“ „A śviňa, keľo ma nohov?“ Dakedi buĺi 12

Miznúci svet 5

śvińe take, jak kebi maĺi kli. A vona : Ta šejsc nohi.“ „A to jak?“ „Ta, aj na hlave ma.“ Aĺe co, znala še podpisac, znala počitac.

Dakedi aj nas šickich z peršoho až štvartoho ročńika vžal do tej hospodarskej školi. Tam me sebe pošidaĺi a sluchaĺi.

Bula to podmjenka grofa Andrassyho, od ktoroho še pokupiĺi źeme, abi še ĺudze naučiĺi, jak zo źemami treba zachadzac. Preto bula založena poľnohospodarska škola. No trimala ĺem tri roki, vec zańikla.

Aĺe zakladna škola – jednotrjedka zostala. Učiteĺ bul iba jeden a bul to dobri chlop. Každoho z nas poznal po meńe: Janku, Mižu, Ďuri, Pavel, Štefan. Bulo nas šickich cez šejdzešat. Dachtore maĺi porobene lavki aj zboku, bo še ńezmesciĺi. No už ńemohlo buc jak na starich Vaľaškovcoch, že ocec povedzel: „Sinu, poc zo školi, bo treba doma coś urobic“. Každi muśel chodzic do školi od toho peršoho po čtvarti ročńik.

Vec śe išlo do meščanki. Do ńej išol každi jeden, iba ten, ktori prepadoval dvaraz, ta muśel ešče zostac v tej jednotrjedke, abi na meščanku ńešol hlupi. Bula to zmena, bo me ešče šicke ńemaĺi, jak śe teraz hutori, nohavice. Maĺi me ĺen take tkane a zabarvene na modro abo na čarno. Buĺi z takoho jemnoho tkanoho platna. Dachtore zo školi śe za to z nas pośmivaĺi.

Rjaditeĺom meščanki bul tedi Kuźma a bul prekvapeni, jak me buĺi pripravene. Aĺe dzeci z Harčarskej uĺici a Koloniji nas furt volaĺi Hukańe. To zato, že me prišĺi z ĺesa, že nezname rozprávať, iba hukac.

Až raz jich rjaditeĺ Kužma zavolal gu sebe. Nas, Vaľaškovčanov, poslal vonka na dvur a tamtich spucoval. To mi kazal Leňov sin, Andriš.

Buĺi me kamaraci. Aj z Gerhardtom. Bars dobre kamaraci. Pisaĺi mi šicke domace ulohi. Ja jim za to furt rano dal chĺeba, pomascenoho z maslom, kus slańini abo domacej kolbasi, šunki. Ńigda mi ńejid, ańi ńeznal, co mi mama nabaĺila.

Ońi dvomi še vec rozdzeĺiĺi a pisaĺi mi ulohi. Po tej debace z Kužmom nas už prestaĺi prezivac.

Raz prišla zdravotna śestra z ńemocńici i z dochtorom a začaĺi nam patrec na nohi. To še tedi robilo, či su nohi i ruki čiste. Mi, Va13

Miznúci svet 5

ĺaškovčańe, buĺi na Laborcu každi dzeň. Co še budzeme doma umivac! Na Laborcu me še poumivaĺi, jeden druhomu aj chribet, ta me buĺi čiste. A tote z Harčarskej uĺici i Koloniji maĺi svrab, na rukoch, na nohoch, šadzi. Vžaĺi jich do umivarki. Ujhelski bul tedi školńik, priňis midlo i kartač a muśeli śe porjadńe viumivac.

Buĺi aj take hlupše dzeci, aĺe jak śe hutori, z viššej rasi. Trebars bul joho ocec obchodńik abo uradńik na MNV. Kec v škoĺe daco ńeznaĺi, ta dostaĺi trojku. A kec mi bi tak dopadĺi, ta mame štirku abo pjatku. Tak me to muśeĺi cerpec.

Dachtore me buĺi ĺepši u učeńju, bo me ĺepše latku chapaĺi jak dachtore Humenčańe. Postupńe bulo vidno, že ziskavame ĺepšu kulturu. Tak nas vichovavaĺi rodiče, že muśime buc slušne, staršim ľudzom pozdravic a isc stale tak, abi me do ńikoho ńebuchĺi. Od rodičov me śe učiĺi, jak še mame spravac. Jak isc po mesce, že śe ńesmu hadzac papire. Kec me vidzeĺi papir na źemi, tedi koše ńebuli, ta me ho zdvihĺi a daĺi do kešeńi.

Staršim dzivkom postupńe rodiče povoĺli isc večar do mesta na prechacku. No o dzevjatej, pol dzešatej už prišĺi dolu gu vaľaškovskomu križu, tam śe poschadzaĺi a zaśpivaĺi tak, že śpiv bulo čuc až do mesta. Ľudze sebe pootvaraĺi okna a sluchaĺi.

Radija tedi ńebuĺi. Až po vojne bul jeden u Poláka. Mi me maĺi karčmu, dze bulo radijo. Večar o šestej, kec už chlopi maĺi nakarmeni dobitok, prišĺi do nas, vžaĺi zahlavki, naciskaĺi ich do okna, do kuchńi aj do zadnej chiži, dzvere zatvoriĺi a ešče na ńich prikĺincovaĺi pokrovec, abi ńebulo čuc Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Toto bulo tedi zakazane sluchac.

Do rukoch vžaĺi kančoviki (jak ńeška poldecaki) decove, dva decove a pipi, cez ktore sebe každi popijal. Tedi aj pivo še čapovalo do poharov, fľaškovo ńebulo. Dva hodzini jich ńikto nevirušoval. Kec viśilańe Slobodnej Európy skončilo, oblaki otvoriĺi, zahlavki zobraĺi a išĺi do chiži, abi mamka nam mohla pripravic posceĺe na spańe. Ja z bratmi me spaĺi na źemi, na ktorej bula taka veĺnita kožušina z barana a na verchu me buĺi prikrite z deku. To buĺi naśe posceĺe. Kec še starši brat ožeńil, ta už mal svoju posceĺ.

14

Miznúci svet 5

Kec prišlo ĺeto, ta ja z bratom me išĺi spac na pujd do śena a šestri na pujd, aĺe tam, dze še davala muka. Bula uložena v takich veľkich drevenich „firštogoch“ (drevené lady), tu hladka, tam polohruba a v daĺšej otrubi. Tam spaĺi dzivčata, dva mojo śestri. Kec buĺi raňajki, mama ĺem zakričela a mi už dolu drabinu zĺezĺi z pujda a dzivki z druhej strani dolu schodami prjamo do kuchńi. Tedi me ńemali pižama, každi mal ĺem taku košuĺku. Umiĺi me śe, vodovod me jeden maĺi u chĺive, ten druhi bul vonka (na źimu śe zaviral). U kuchńi me vodovod ńemaĺi. V lece me še umivaĺi vonka, dzivčata pošĺi še umic do maštaĺńi, dze bul taki vajling. Mi vonka maĺi šafeĺ. Tam me še poumivaĺi. I ocec a chlopi. A išĺi me frištikovac (raňajkovať). No napredok me śe spoločńe pomodĺiĺi. Potim ocec povedzel: „A teraz možeme jesc“. Raňajkovaĺi me, co kedi bulo. Maĺi me kolo tricec kurkov, ta mama dakedi zrobila pražeńicu, chĺib z maslom abo z mascu.

Aĺe vajca braĺi na kontigent a tiž gu nam chodziĺi Židzi a kupovaĺi jich. Mama im vajca ńechavala na boku u kurńiku a Židzi prišĺi a sebe vibiraĺi, jake chceĺi. Mac od ńich nigda nepitaĺi peńeźi, ońi same položiĺi na stul a furt povedzeĺi: „Eržko, oĺe budzem potrebovac das o dzešec vecej, nazbiraj mi!“ A tak bežel dzeň za dňom. Aĺe jedno vam povim. V našej rodzińe mi ńigda ńikoho, ańi brata, ańi otca, ańi matku nečul, abi dakedi zahrešiĺi abo abi jedno na druhe kričeĺi.

Ocec bul gazda, mal końe, kravi, jalovki i bički, ktore buĺi na predaj. Aj śe zabilo. Zo začatku, kec me prišĺi do Humennoho tak śe zabijalo a meso śe soĺilo a davalo do bački (suda). Meso kupovaĺi v Porúbke abo v Porube či v Jovse.

Išĺi dva vozi a nakupiĺi aj pre osmich gazdoch. Nakladĺi barani a ovce na vozi a priveźĺi ich tu. A tak bulo cez ĺeto co jesc a gazdine maĺi z čoho brac. Ńebuĺi chľadńički, aĺe pivńice buĺi źimne.

Pozdejši śe naše ženi naučiĺi robic knedĺiki. Naučiĺi ich to služńice, co služiĺi u mesce. Kec prišĺi za mamku, abi jim dala vajca, abo mĺiko, ta za toto jej ukazaĺi, jak še robja knedĺiki. A jak jedna žena to už znala, tak še naučiĺi šicke. Trimalo to dajaku dobu. Vecka už prišĺi aj na to, jak še robja krepĺe. V mesce ich predavaĺi na pjacu (trhovis15

Miznúci svet 5

ko) každi pjatok. Tak še jedlo obohacilo o nove a kultura na Vaĺaškovcoch stupala.

Z rodzin, dze bulo vecej dzivok, tote starše išĺi služic gu Židom.

Tam śe naučiĺi varic, aj prac. Dakedi še na Vaľaškovcoch pralo u veľkej kaďi na štiroch nožkoch, do ktorej še davalo pradlo. Ńepridavaĺi prašok, jak teraz, aĺe naložene pradlo śe posipalo drevenim dobre prepaĺenim a preośatim popelom a zaľalo śe z horucu vodu, zakrilo a postalo pol dňa. Potim zobraĺi, hutoreĺi tomu „końske midlo“, nastruhaĺi ho aspoň do pol vedra a pridaĺi do kaďi. Kec to dobre postalo, ta ženi, a dakedi jim aj chlopi pomohĺi, šicko porjadne premišaĺi a na druhi dzeń še pradlo viberalo do veľkoho drevenoho žľabu, dze bula čista voda. Na rajbačke še to šicko vyrajbalo. Potim išĺi na Laborec a tam še pradlo ešče viplachalo a znovu na tej rajbačke prečiscilo. Bula to češka robota. Kec še pradlo osušilo, začalo śe žehĺic. Na tich kabatoch (ženská plisovaná sukňa) bulo treba žehĺic každu faldu. Jeden kabat aj hodzinu bigĺovaĺi. Biglajz (žehlička) bul na uhĺiki a zahrival še i na šporaku. Spodńe pradlo še nežehĺilo. Šali, kravati a bile košuĺe rajbaĺi u rukoch osobitńe. Daĺi ho do šafľa, nastruhaĺi midla, pridaĺi ceplu vodu a tak v rukoch rajbaĺi. Tote košuĺe še nośiĺi ĺem v ńedzeĺu.

Z ńim už na Laborec neišĺi, iba puščili na orajbane pradlo źimnu vodu a tak ho viplachĺi.

Dakedi mladež, starše i mladše śe schadzaĺi v skupinkoch a vec, kec vitvoriĺi jednu skupinu, išĺi śpivajuci po valaĺe. Bula taka tradicija, že me išĺi z uĺici do uĺici i kolo ĺehovaru a prešĺi me gu križoj. Tam śe začalo śpivac. Dakedi buĺi ĺem tote ustne harmońiki a tote starše śe puščiĺi do tancovańja a tak začala zabava. Ľudze prichodziĺi a bulo jak na dajakej svadbe. Bulo veśelo a śpiv bulo čuc až do mesta.

Chodziĺi me aj do kina. Aĺe, kec mi ńemal 18 roki, do kina mi ńemuh isc. Bulo to zakazane, bo filmi buĺi ĺem pre dospelich. Ta mi vźal, ukradnul šestrino topanki na visokich opetkoch (a to neĺem ja, aj druhe chlapci) a mi automaticki bul visoki. „A občanske preukazi, čijo sce ukradĺi?“ „Ta, bratovo.“ Kec daco, ta mi ukazal. Firda jak Firda. Naraz v polovičke filmu, film zastaviĺi, zašviciĺi śvetlo a učiteĺe začaĺi kontrolovac. A mi, dze? Ta ĺem pod lavki me še richlo poskrivaĺi.

Koho zbačiĺi, ten už mal z chovańja dvojku. Tak to bulo, taki bul život.

16

Okolo r. 1927-1929: zamestnanci a rodiny z “Gossányiho mlyna”.

Miznúci svet 5

17 Prvomájový alegorický voz.

Miznúci svet 5

Magdaléna ONUFEROVÁ (1946) Narodila som sa už v povojnových rokoch v nových Valaškovciach. Valaškovčania sa tu presťahovali v roku 1937. Pre tých obyvateľov zo starých Valaškoviec to bolo určite ťažké obdobie, pretože staré Valaškovce si Ministerstvo obrany vytypovalo pre výcvikové stredisko a Valaškovčania boli nútení sa odsťahovať. O Valaškovčanoch sa hovorilo, že to boli Valasi z Rumunska alebo ich potomkovia.

Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom oviec a dobytka a pestovaním poľnohospodárskych plodín. Ľudia spomínali, že to bolo veľmi ťažké obdobie. Problém už bol len s tým, keď furmani chodili na vozoch a bolo potrebné vyjsť vysoko do kopca, nazývali to „chválabohu“ a v zime to bolo ešte ťažšie. Ženy chodili do Sniny a do Humenného predávať svoje produkty. Valaškovčanom bolo povedané, že na novom mieste v Humennom ich určite čaká lepší život. Niektorí boli spokojní, ale niektorí neverili, či tu dostanú pôdu a les, lebo tam to mali už zadefinované a mali na to papiere. Sťahovanie nastalo v novembri v roku 1937. Pomáhalo pri tom aj vojsko. Tieto domy tu už mali Valaškovčania vopred určené.

Rozmiestnenie riešila komisia a určovala ich podľa majetku. Majetnejší dostali väčšie gazdovské usadlosti, menej majetní gazdovské domy s menšou rozlohou.

Keď sa tu ľudia nasťahovali, vodovody už boli zavedené, bolo to potrebné pre dobytok, ale s elektrikou bol problém. Vraj, niektorí ju ani nechceli, lebo bolo treba za ňu platiť. Boli zvyknutí svietiť si lampášmi. Nakoniec všetci boli radi, že majú také gazdovské usadlosti vytvorené. Ľudia tu mali pridelené svoje role a lesy, začali si svoje polia obhospodarovať a pomaly zabúdali na život v drsných podmienkach starých Valaškoviec. Na starých Valaškovciach zostal ešte gréckokatolícky kostolík s niekoľkými ikonami. Pravidelne tam Valaškovčania chodia na sviatok svätých Petra a Pavla. Je to odpustová slávnosť s pomocou vojenských ordinárov, zároveň je to „deň otvorených dverí“.

Vtedy tam má každý voľný prístup. A ešte raz sa tam chodí v jeseni počas hubárskej sezóny. To už organizuje urbárska spoločnosť Valaš18

Miznúci svet 5

kovce. Takže dvakrát v roku majú možnosť ľudia prísť na svoje staré miesta pospomínať. Je to vždy veľmi milé stretnutie, kde prídu už aj staršie i mladšie generácie.

Terajšie miesto Valaškoviec bolo pôvodné andrášiovske močarisko. Bývalý starosta mesta Humenné pán Toronský sa zaviazal, že tu vybuduje aj kanalizáciu. Pôda sa potom prideľovala v okolí humenskej tehelne, potom pri „jarmarku“ v okolí Jasenova – okolie Sokoleja, okolie Podskalky, okolie Krámovej a Nečeči, okolie Hubkovej, Kudlovce – takže všade dookola sú valaškovské pozemky – prideľovali sa podľa majetku, ktoré mali na starých Valaškovciach. Aj lesy – urbársky les je v Jasenove, v Ptičí a na Hubkovej. Keď si spomeniem na svoje detstvo, bolo prekrásne. Nedá sa na to zabudnúť. Naši nás mali veľmi radi a deti boli pre rodinu niečo posvätné. Keď hovorím o generácii, ktorá bola odo mňa o nejakých desať až pätnásť rokov staršia, musím povedať, že to bola veľmi krásna generácia mladých ľudí. Krásne dievčatá a krásni chlapci. Od malička sme vedeli, že rodičom musíme pomáhať. Ja som nevedela, čo je to nepomôcť. Lebo keď tu máme hospodárstvo, musíme aj robiť. Napríklad, naši boli na poli a deti sa hrali Pri kríži (to bolo také miesto na stretnutia). Hral sa tu futbal, guľky... a keď rodičia schádzali z poľa, už sme utekali, lebo bolo treba hnoj vykydať, drevo nanosiť, sečku narezať. Úcta k rodičom a prirodzená potreba rodičom pomáhať – boli samozrejmosťou.

A aj my dievčatá sme sa podieľali na všetkých tých prácach.

Tu na Valaškovciach bola národná škola. Dostávali sme tu „rybie ampulky“ a mlieko. V čase môjho detstva bol riaditeľom pán Buban a moja najobľúbenejšia učiteľka bola pani Mašlejová. Medzi naše detské hry patrili hlavne „guľky“ a tiež sme si naviazali kukuričky po dve alebo štyri a vyhadzovali, koľko uchytíme, kriedou sme si nakreslili „škôlku“ a túto preskakovali, tiež sme sa hrávali všelijaké loptové hry.

V škole sa konali pravidelne majálesy. Na tie sme museli mať vždy kroj. Z brokátu mi ho ušila mama, lajblík bol zo zamatu. Bolo to krásne a veselé obdobie, na ktoré veľmi rada spomínam. Keďže v čase mojej mladosti (päťdesiate roky) gréckokatolícki kňazi neboli, moje prvé sväté prijímanie pri kňazovi Štofejovi prebiehalo vo farskom rím19

Miznúci svet 5

skokatolíckom kostole, kde som chodila až do svojich dvadsiatich piatich rokov. Doteraz si neviem predstaviť Vianoce bez Tichej noci a prekrásnych kolied...

Doma sme boli vychovávaní tak, že sme pravidelne chodili do kostola, otcovia si predtým glancovaľi (čistili a leštili) čižmy, chodili v klobúkoch (v lete slamené klobúky, v zime plstené klobúky), na sebe anzugy (kabáty) a čo najsviatočnejšie vyobliekaní. V čase školskej dochádzky – ráno škola a popoludní kravy pásť, alebo sme pracovali na poli. Bolo si treba pripraviť chlieb s lekvárom alebo so šmalcom (bravčová masť). Nemali sme takmer žiaden voľný čas, ale vždy sme sa usilovali nájsť si ho. Napríklad, keď boli veľké horúčavy a chodili sme na žnivá (žatva), tak sme zo školy išli najprv na Laborec a až potom pozdejšie za tou robotou. Na tom Laborci sme sa vždy poriadne vyšantili, buď tu Pod sypaným brehom alebo na plavárni, tam, kde mal Bulhar zeleninu.

Keď sme už boli väčšie slečny, v nedeľu pekne vyobliekané sme z kostola išli vždy najprv do kina a z kina okolo poludnia domov. Mala som takú skvelú mamu, ktorá nikdy nekričala, že rezanky (do polievky sme robili domáce rezance) neboli načas nakrájané. Pamätám sa, že aj v zime som na nohách mala vždy lodičky, na sebe flaušový kabát a na hlave klobúk. Klobúky mi kupoval brat, ktorý študoval v Prahe na ČVUT za elektroinžiniera. Bral mi ich na mieru. V tej dobe čižmy ani neboli. Nosili sa iba také galoše, do ktorých sa dávali filcové papuče. Ja som však nosila lodičky. Mala som ich až z Prahy. Boli nádherné, nikdy v živote som také podobné už nevidela. Nosili sme kostýmy s blúzkami, jeden čas sa nosilo žabó a na hlave baretka. A samozrejme k tomu biele rukavičky... a chlapci sa za nami iba tak obzerali.

A my za nimi! Keď sme nejakých fešákov uvideli, vždy sme niekoho pred sebou obehli, aby sme boli za tými fešákmi. Alebo oni za nami.

Ale všetko bolo veľmi pekné a úctivé. Minule som išla a predo mnou išli také mladé dievčatá a počujem, ako jedna vraví druhej – Dúfam, že mi práca nehrozí! Tak toto za našich čias sa nemohlo stať!

Moje detstvo a mladé časy sprevádzalo mnoho krásnych zážitkov. Spomínam si, že som ako malé dievča chodila so svojou mamou 20

Miznúci svet 5

močiť konope pod sninský most. Potom mama toto konope česala, priadla, až nakoniec z neho utkala plátno, alebo na veľkých krosnách sa doma tkali domáce koberce-pokrovce. Nikdy nezabudnem na chvíle, keď do domu prichádzala mláťačka... narýchlo sa zháňali ľudia na prácu ku snopom, ku slame. Všetci si radi pomáhali, pretože tu istú pomoc potreboval každý. Nedá mi nespomenúť obdobie Veľkej noci, keď nás chlapci chodili polievať s vedrami vody. Nádherné spomienky mám na čaro Vianoc, keď sa do domu nosila slama, cukríky na stromček sme balili do staniolu a darčeky sme mali skromnejšie.

Veľmi som sa tešila aj na čas párania peria. Vtedy sa pozývali ženy-susedky a my sme počúvali všelijaké strašidelné aj veselé príhody. A na záver párania sa podávali kreple (šišky) s čajom. Spomínam si, ako sme vozili kysnuté cesto na vozíkoch k pánovi Brennerovi ku starému kinu, aby nám z neho upiekol chlieb. Pamätám si na valaškovské svadby pod stanmi, aké boli veselé, alebo na to, ako staršie dievky chodievali po valale (po dedine) spievať. Mali krásne hlasy aj pesničky. A neskôr, po rokoch, sme aj my začali spievajúco chodiť dookola po celom valale.

Na obdobie kolektivizácie mám naopak veľmi negatívne spomienky. Až mám zlosť – i do dnešnej doby. Mojím cieľom na gymnáziu bolo, aby som študovala na vysokej škole ako môj najstarší brat.

Druhý brat študoval na chemickej škole v Pardubiciach a ja som mala záujem študovať jazyky. Vtedy sme sa učili iba ruský a nemecký jazyk. Veľmi mi imponovala pani profesorka Bindasová a mojím cieľom bolo učiť podobným štýlom, keď sa vrátim zo štúdií. Vtedy som ako jediná maturovala z nemeckého jazyka. Bol to nepovinný predmet.

Zmaturovala som s vyznamenaním. Dala som si prihlášku na Univerzitu 17. listopadu do Prahy. Prihlášku mi odstúpili na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského do Bratislavy. Už som vedela, že v tom bude nejaký problém. Netrpezlivo sme čakali na výsledky – po týždni alebo po dvoch sme sa dozvedali, že jeden z triedy bol prijatý na farmáciu, iný na medicínu a ja po čase som dostala rozhodnutie, že pre nedostatok miesta som nebola prijatá. Po rokoch som sa dozvedela, že tam stálo – nežiaduca pre štúdium. A to z jedného dôvodu – otec 21

Miznúci svet 5

nepodpísal prihlášku do družstva. Veľmi ma táto nespravodlivosť ranila. Tak som si našla prácu v stavebnom podniku a ukončila som nadstavbové štúdium „pozemné staviteľstvo“ na stavebnej priemyslovke. To však neznamenalo, že som zanevrela na nemecký jazyk, ten mám rada dodnes.

Aj na to presvedčovanie pri vstupe do družstva mám veľmi negatívne spomienky. Mala som vtedy asi desať alebo dvanásť rokov, keď otec odišiel do Karlových Varov. Mama sedela v stodole, podojila kravy a čakala. Ja so sestrou sme stáli pri bráničke a keď sme videli, že už úradníci idú, zavolali sme na mamu, aby sa ukryla v sene. Presviedčať prišli akýsi úradníci z KSS alebo z nejakých iných úradov. Ich mená poznám, všetci sú už nebožtíkmi. Prišli a hneď na nás spustili: „Keď nepovieš kde je otec, strelím ti poza uši!“ „My nevieme, kde je..., – odpovedali sme celé vystrašené.“ „Ale ty musíš vedieť, kde je,“ – vypytovali sa sestry, ale tá ani toľko nevedela, ako ja. Aj keď sme vedeli, že otec je preč, nevedeli sme presne, kde je. Na ten strach z tých pánov nikdy nezabudnem. Boli veľmi nepríjemní. „My s ním musíme hovoriť, musíte povedať, lebo ak nie, otec pôjde do basy...“, – stále sa domáhali odpovedí a pýtali sa, kde otec odišiel, a to nás ešte viac prestrašilo.

Raz otca, predsa, doma našli. Zobrali ho tam, kde je budova niekdajšieho ONV, tam bol na nejakú dobu zatvorený. Nasilu naňho tlačili, aby podpísal vstup do družstva. Otec nepodpísal... polia mu napriek tomu zobrali. V tej dobe sa sám človek nemohol nijako vzpierať proti systému. Polia zobrali, ale ľudia prácu nemali. Museli sa zamestnať v stavebníctve, no môj otec už bol starší a slabší, takže zostal ako súkromne hospodáriaci roľník. A toto bolo to nešťastie, lebo toto som mala napísané aj na tej prihláške na štúdium. Keby som tam mala napísané – robotník, tak by som asi tie problémy nemala. Lebo súkromne hospodáriaci roľník, živnostník alebo intelektuál – to boli nepriatelia štátu. Nebyť toho, možno by som mala svoj životný sen splnený...

22

Okolo r. 1935 - Starí Valaškovčania.

Miznúci svet 5

23 Valaškovčania počas II. sv. vojny.

“Babička” Novotová (uprostred) asistuje pri krste.

Deti z Valaškoviec: Prvá zľava Anna Nepelová rod. Novotová, druhá sprava Mária Novotová.

Miznúci svet 5

Ľudmila CUCULIČOVÁ, rodená Novotová (1946) Anna NEPELOVÁ, rodená Novotová (1950)

Naša mama pochádzala z Petrovian. Narodila sa v roku 1919 v Prešove a otec pochádzal z Hnilčíka v okrese Spišská Nová Ves. Zoznámili sa v Prešove, tam sa narodila aj najstaršia sestra. Brat sa narodil v Spišskej novej Vsi. Po vojne, keď sa prerozdeľovali pracovné umiestnenia (mama bola diplomovaná zdravotná sestra v odbore pôrodná asistentka), dostala mama miesto v Humennom. Malo to byť iba dočasné miesto. Ibaže, ja Ľudmila, v poradí tretie dieťa, som sa už narodila v Humennom. Nakoniec sme tu zostali.

Mama mala rajóny v celom Humennom – pracovala na gynekológii v nemocnici, viedla poradne pre budúce mamičky a popritom aj navštevovala domy, lebo vtedy sa rodilo doma. Chodila aj do Jasenova, na Podskalku, do Brekova, do Mysliny, Chlmca, Ptičia i do Porúbky. Naše spomienky na mamu sa preto preplietajú vždy so slovom babička. Tak ju všetci volali. Navštevovali ju ženy, ktoré sa s ňou radili. Bolelo ich koleno, nuž prišli za mamou, aj tlak im merala... a keď prišli Cigánky, tak prosili: „Babičko, oĺe nam dajce dajaku tabletku od hlavy boleńja!“ A mama: „...ta ti nemôžem toľko dať!“ Cigánka nám potom hovorila: „Ta jak vam dobre, že vi mace mamu dochtorku!“ Ale ona nebola doktorka, zato rušno u nás bolo stále.

S mamou mám dva krásne zážitky. Ľudia si ju veľmi vážili... keď som bola ešte decko, mala som možno deväť alebo desať rokov, boli sme spolu s mamou v meste. Oproti išli Cigánky a keď uvideli našu mamu, roztiahli ruky, objímali a bozkávali ju dookola. Boli pri nich deti, pamätám si, ako im tá Cigánka vravela: „No, to sebe zapametajce, totu pańi, ona ce lapala, ona ci zachrańila život, ona ce perša trimala na rukoch, ona ce kerscila. A furt, kec ju uvidziš, muśiś jej pozdravic! Babičko, a kec bi vam dachto ubĺižil, stači povedzec nam a mi sebe to s ńim zarjadzime.“ Veruže, mama mala na Podskalke asi jedenásť krstniat.

Nedávno ma zastavil jeden Cigán: „Vi sce Novotová?“ 25

Miznúci svet 5

„Hej.“ „Ta, babička bula moja kresna.“ Bol to už taký starší pán. Keď som sa mamy pýtala, že ako k tým krstom došlo, mama povedala: „Chceli... nemal k nim kto prísť, tak som dieťa pokrstila.“ Mama nemala žiadne zábrany, neváhala cigánske dieťa pobozkať, aj keď bolo ufúľané, bola veľmi bezprostredná a srdečná. Mala veľké šťastie, že mala povolanie, ktoré nadovšetko mala rada. Koľkokrát v noci ju volali k pôrodu na Podskalku. Pýtali sme sa: „Mama a nebojíš sa?“ „Nie, nebojím, mne nikdy Cigáni neublížili a neublížia.“ Druhý veľký zážitok s mamou mám, keď som už bola vydatá. Bolo to asi v tých osemdesiatych rokoch, bola som s ňou na cintoríne. Bola sobota. A keď sme schádzali z cintorína a boli sme už pri kostole, videli sme, ako z kostola vychádzajú svadobčania. Vpredu išiel kňaz s novomanželmi a zrazu sa ten ženích odpojil, prišiel k mame a začal ju objímať. Obe sme sa naňho pozerali, mama ho nespoznávala... On ju objímal, bozkával, ďakoval jej, že mama bola pri jeho narodení. Mama zostala celá prekvapená. Zrazu pristúpili jeho rodičia: „Babičko, a vi še nepametace? My sme tí a tí... Prišla aj nevesta, ženích jej predstavil mamu. Bolo to veľmi dojímavé. A keď sme odchádzali, opýtala som sa mamy, či si pamätá, kto to bol. S úsmevom mi odpovedal – „Však vieš veľmi dobre, že si nemôžem všetkých pamätať...“ Ako sme však pokračovali v ceste, začala premýšľať a rozpamätávala sa, kto to asi bol. Mama bola v tom čase už na dôchodku, takže to bolo iste veľmi dávno... a tých pôrodov bolo veľmi veľa. Všetko to boli „babičkine deti“.

Keď sme ešte ako deti prechádzali po moste a oproti išli Cigáni, keď videli, že nám hrozí nejaké nebezpečenstvo, tak nás obklopili a my sme boli ako nedotknuteľní. Nás Cigáni doslova chránili. Neskôr sa už začalo rodiť v Humennom v nemocnici a mama musela často Cigánky prehovárať... Otec sa už aj hneval, že mama toľko chodí z domu preč. A často aj v noci. Bál sa o ňu. Niekedy bola už taká vyčerpaná, že keď prišla domov, vyšla na pôjd, kde mala pripravený vankúš a veci na spanie. Ale aj pôrodnícku tašku. Zrazu niekto zaklopal 26

Okolo r. 1961: “Barakoše” - Deti z Valaškoviec.

27

Miznúci svet 5

a žiadal si ju k pôrodu. Otec povedal, že mama nie je doma, nechceli tomu veriť. „Pozrite, nikde tu nie je, keď chcete, choďte si ju pohľadať!

Keď ju nájdete, tak si ju berte“, povedal otec. Naozaj, prešli celý dom a skľúčení sa opäť obrátili k otcovi: „A kedy príde?“ „Neviem...“ Bolo to už v čase, keď sa rodilo v nemocnici, takže mohli ísť tam.

Ale niektorí ľudia, najmä z dedín, sa tomu bránili.

Detstvo sme prežívali na Laborci. Neďaleko bolo jarmarčisko (jarmočisko), kde sa predávali kone a svine. A naše spomienky z detstva sa viažu aj na priestor pod Sokolejom – celé leto, celú zimu. Na Laborec sme sa chodili kúpať a v zime korčuľovať, pod Sokolejom sme sa sánkovali. Spomínam si na Kundrákových. Pani Kundráková nás brávala na pole. Ich rodina súkromníčila. Pán Kundrák mal len kone a tiež pestoval obilniny. Keď sme s Markou chodievali pod Sokolej, tak sme im pomáhali. Vždy sme sa tešili na mlátenie obilia. Mali tam také parádne mláťačky... tam, pri kríži u Kundráka. Pomáhali sme pri vreciach alebo sme hrabali plevy, sadili aj zemiaky a keď sa robili brigády na vyberanie zemiakov, tak sme sa veľmi tešili. Robili sme ohníky, nahádzali do nich zemiaky a tie upečené... to bola pochúťka.

Naše najobľúbenejšie hry boli na vode. My barakoše, ako nás prezývali Valaškovčańe a tí z Kolońiji, sme sa stretávali a väčšinou sa medzi nami strhla bitka. Hádzali sme po sebe kameňmi – húsky a kačky sa rozutekali dookola alebo plávali medzi nami... Voda na Laborci bola vtedy pozdĺž celej rieky veľmi hlboká. Chlapci z oblúkov mosta do nej skákali. Pri Chemlone neskôr urobili pontónový most, aby sa vojaci mohli lepšie presúvať na staré Valaškovce. Mali tam také člnky a môj brat Dežo, Fero Polák, Pišta Sekera – taká partia chlapcov z Valaškoviec, si raz potiahli jeden čln, lebo sa chceli člnkovať. Schovali si ho do krovia, neskôr si ho vojaci ale našli, takže po člnkovaní nebolo ani chýru ani slychu. Chodili sme často chytať ryby. Ako sme chytali? Dávali sme do vody rozbušky a keď tie ryby vyplávali, tak sme ich pozbierali. V čase našej mladosti tam ešte nestál múr. Postavili ho až v sedemdesiatych rokoch, aby zabránili povodniam. Pri rieke boli vtedy ešte samé stromy. Pod ich koreňmi bolo najviac rýb. Brat 28

Miznúci svet 5

sa nadýchol, ponoril... niekto ho držal za nohu a ryby chytal do rúk.

Kopnutím do vody dal znamenie, aby ho vytiahli a už niesol hŕbu rýb.

Pani Kundrátová spravila ohník a tie ryby vypekala. A korčuľovanie na Laborci? Aj keď bolo už aj mestské klzisko, klzisko na Laborci bolo naše. Aj keď bolo veľa prípadov, že sa chlapci dostali pod ľad, ďalej sme sa korčuľovali na gvinťakoch (korčule, ktoré sa uväzovali alebo prišraubovali na topánky). Vtedy boli také silné mrazy, že po Laborci mohli prejsť aj autá. Tak si autá smerom od železničného priechodu krátili cestu do Jasenova.

Mária NOVOTOVÁ (1951)

Pametam sebe perši moment, kec me śe nascahovaĺi na Vaĺaškovce. V augusce v pejdzešatym štvartim roku. Mama mala Mira na rukoch. Dum bul prazny a ona opreta o zarubňu kukala a bula ščasna, že końečńe ma svuj dum, svojo vlasne bivańje. Kec rodiče prišĺi do Humennoho, ta bivaĺi u Orosa, tam, dze je teraz Matador. Až vec me dostaĺi dum - tote baraki na Vaľaškovcoch. To je taki zablesk v mojej pameci.

Do školki mi chodzila za staru Švermovu školu, bul tam taki altanok. Chodzila mi aj zo šestru Hanu, dva hlavi, Hańina kučerava bila a moja kučerava čarna. Kec som mala ošem roki, strašńe som chcela bavic dzeci. Mama kazala, že som do každoho kočika vĺezla a: „Popa, popa .... „ a chcela som kočikovac. A kec mi objavila Boďu Kardošovu v kočiku, ta som še spitala: „Možem kočikovac?“ „Možeš, tu po dvore!“ „A možem isc aj na chodńik?“ A kec mi už bula na uĺici, ta mi už bula aj v našim dome a tam som še s ňu hrala. Braĺi me na poĺo chovac dzecko, abo me samu ňechaĺi v dome a ońi išli na poľo. „Bo, možno budze padac dižď, ta nebudzeme še terigac aj z dzeckom...“.

Kec še u Kundratovich mlacilo, ta nam hutoreli: Tu, dzeci, možece iba pĺevu tlačic“. Take me buĺi dopichane od tej pĺevi. To bula radosc, že tam bula mlaťačka, chlopi nametovali z vidlami a toto rachocilo, sem-tam še pokaźilo, nacahovaĺi remeńe a znovu a mi tak ku29

Miznúci svet 5

kaĺi, bolo to pre nas bars zaujimave - Bo mi doma maĺi ĺem zahradku.

A mama nas tam nechcela puščic, že potalabčime. Iba ona tam robila.

Mala ona dosc roboti, so šidzem dzecami, zamestnańe od vidzim do nevidzim, a ešče aj zahradku porobic. Pametam sebe, šicke šidzem me buĺi v spalńi, mama v kuchińi abo v obivačke spala a vtom prišĺi mamu volac gu porodu. A ocec: „Ńepujdze!“ A mama: „Šak muśim!

To moja robota!“ Ta še vimamila od ňoho a pošla. A ocec hutori: „už ce domu ńepuščim!“ A kec prišla domu, fakt ju ńechcel puščic. „Porozbijam oblaki“, mama kričela. Ocec še za hlavu chicil: „Juj, ta abi ši bizovńe neporozbijala, ta ce puščim. Ĺem poc dnuka!“ Ja bula taki hľadač. Našla mi na pujdze maminu taku veľku porodnicku tašku. Mala v ńej šicke veci, pristroje a buĺi tam aj denniki. Tak mi hľedala datum mojho narodzeňa a tam: 22.4.1951 porodila som dcéru Máriu, potom ešče jeden či dva dńi ńič a vec na treci dzeń už: Ptičie, Chlmec, Porúbka. Ĺem tri dńi bula so mnu doma! Potom som ešče pohĺedala Mirov datum narodzeňa, ta s ńim bula 3 tižńe doma.

Po dedinách chodzila pešo. A kec dakedi prišla domu a začala. „Jaké som ja dnes mala šťastie!“ „Jake ščesce?“ „Jeden chlap mi zastavil a vzal ma“. „Poce babičko, poce, bo vidzim, že idzece pešo.“ Autobusy tedi ńechodziĺi tak často jak teraz. Dakedi ju na voze privezĺi.

Chodzila do Kameńice, Brestova, Brekova, Jeśenova .... A kec še vracala z Podskalki, ta hutorela: „Dzeci, hĺedajce po mńe, či ńemam bĺichi, bo ja citim, že jich mam.“ Aĺe tota robota bula pre ńu šickim.

Ocec hocikedi hutorel: „Ja už ńevladzem, ja śe muśim o ńich starac a ti sebe ĺem chodziš! ja mam tiž svoju robotu.“ A pošol do ńemocńici: „Prepušče ju!“ „Ńe, totu najĺepšu pracovńičku neprepuščime!“ Mama možno aj veci jak dzešec roki robila po tim, co mala buc na dôchodku.

Mladše už prepuščaĺi, aĺe ju ešče trimaĺi.

Furt mi mala rada divadlo. Kec mi nastupila do Chemlonu na odbyt predaja, šéf odboru bul dr. Hrabec. Boli Dni Chemlonu. A on: „Mařeno, přideš! A budeš něco dělat!“ tak som robila Morskú vílu.

Daĺi mi veľku parochňu s čarnymi vlasmi a od pasa mi mala taki vak s ribacim chvostom. A ňeśli me v sjeťke. Maĺi me jednu scenku. A kec mi še osvedčila, tak Dežo Bindas me vžal do estradnoho kružku.

30

Miznúci svet 5

A kec ziscil, že znam i tancovac, zamesnal me. Tedi śpival Laci Polak a Skripova. Bulo treba kolo ńich dajake tančeki zrobic. Pošla som do zachodu, tam mi bula dzešec minuti, prišla mi a: „Už mam!“ Zatancovala mi a ońi za mnu. Asi o pol roka Deži povedzel, že bi bulo najĺepśi, kebi bul samostatni tańečni kružok a navrhnul me, abi mi bula veduca. A tak som účinkovala v estráde, divadĺe a vedla mi aj tańečni kružok. Z Dežom Bindasom me še nachodziĺi po tich valaloch.. Cez tiždzeň me skušaĺi a po sobotoch a ńedzeĺoch me chodziĺi po valaloch. Bula mi taka unavena, autobus až pred naš dum išol a mama me durila: „Idzeš, ńehańbiš śe, prišĺi pre tebe ĺudze, co chceju isc hrac a ti tu tak!“ „Ńejdzem!“ potom prišol Dežko za mnu a presvedčal me.

Pozdńejši naša Hana bula šepkarka, inšpicjentka, aĺe mńe ńeśmela šepkac, bo ja toto neznašam. Ja kec dostańem ulohu, naučim śe naspamec, bo mam dobru hlavu. Kec mi dakto dopredu šepka, ta me to virušuje., bo ja muśim svoju ulohu rozohrac. Kec mi šepka, ta muśim śe ponahľac Raz mi hrala taku vedmu, čaroďejńicu, take vraski mi narobiĺi, taka som bula jak teraz. Ešte aj tote kolegińe mi hutoreĺi: „Taka budzeš, jak zostarńeš!“ Aj zubi mi sebe začerńila (teraz už ńemuśim, bo sem-tam ich ńemam). Aj mi tancovala. Po pol dejstve mi už ńehrala, aĺe tancovala jak hlavna tańečńica. A z hĺadiska še ozivalo: „Kukaj, kukaj, to tota bosorka tancuje...“ ńedobre mi še odĺičila, vlasi mi mala ešče napudrovane, abi buĺi śive. Karol Gavalier, Janko Jenča (on hral aj na varhanoch v kosceĺe), Milan Veľas, Peťo Golgovský, Jožko Čakloš (dobrý herec a improvizátor), nikdy nevihutorel to, co mal, furt improvizoval. Tak napr. čekala mi na slovo od ňoho: „Poc tu!“, ja mám povedzec: „Ňejdzem“. A un toto ńepovedzel a ja čekam, čekam, už śe malo daĺše hrac a un stale ńič... A Hana raz kec šepkala, ta tak preskočila ĺisti, že me skončiĺi skorej, jak še daco dohralo. Na calu salu mi zakričela: „Ta dze śi išla.....“ A kec me vichadzaĺi zo sali, ta každi na mńe paĺcom ukazoval, že jak mi kričela.

Dežko sebe šak furt zachoval kĺud, bul bars dobri a charakterni človek. A znal bars veľo vtipov. Do divadelnoho kružku mi chodzila od roku 1973 do roku 1990. Kec me išĺi zo skuški, zašĺi me do Športu a furt me sebe daĺi kavičku a virozpravaĺi me sebe, čo še nam neĺubi31

Miznúci svet 5

lo, co bi bulo treba zmeńic. Dakedi me išĺi gu ňomu domu. Buĺi me tam štiri a joho žena Katka prišla a hutori: „A to ti tu ĺem tak śedziš, ńenaĺeješ im?“ „Šak mi jim naĺal!“ použival take maĺučke pohariki, bo to take najĺepše, z ňich še neopiješ.

Raz bul pozvani režirovac hru do kasarńi. Bula to hra, v ktorej mi hrala tetu z Paríža. Muśela mi tak rozpravac nosom. Hana mi dala taki veľki źeĺeni klobuk. Hraĺi me štiri ženi a šicke ostatńi buĺi vojaci.

Z totu hru me buĺi aj na armádnej súťaži v Nitre. Vojaci nam – ženom i Dežkoj placiĺi ĺistki i hotel. Hra bula o žene, ktorá dirigovala muža.

Un bul ťuťmak, sadzil, pral, varil a nič chlapské nevivedol a ja mi ho hnala, abi take daco urobil. Mala mi aj poplašňačku a śtriĺela mi po ńim, že z takim ńechcem žic. A ako že mi od ňoho odišla. Preobĺekla mi še, vźala mi parochńu. Bo un abi sebe našol druhu ženu, ta sebe dal inzerat. A ja še mu prihlaśila. Ako tota ista žena, aĺe bula mi zmeńena. Zmeńila mi aj hlas, tak mi śuśĺala a śpivala mi a un kolo mńe ...žjaril. Veľas hral toho mojho muža. Mala mi obute kanadi a bula mi taka spocena, že mi ich bulo treba dac dolu. „Pane, pomože mi vyzuc topanki!“ Un še otočil zadkom gu mńe, zobral kanadu a ja mi ešče tak potlačila nohu... un me scahnul zos stoĺički. Spadla mi a un. „Stvora božia, čo robíte?“ No šmich mi už nezatrimala. A Dežo Bindas spoza oponi mi hrožil z ruku. A ĺudze u javisku: „Ona sa smeje...!“ Sestra Hana: Raz me dostaĺi pozvánku na premiéru aj pre mamu. A mama: !“Jaj, či še za ńu nebudzem hańbic!“ A keď po skončení divadla, začali našej Mare tlieskať, mama bola celá ohromená. „Ta ja ńeznala, že Mara taka herečka.“ My sme sa doma museli správať vždy ticho.

32

Okolo r. 1969 - Dezider Bindas a Mária Novotová pri divadelnej skúške.

Divadelný kolektív ZK ROH CHEMLON s režisérom Deziderom Bindasom.

Miznúci svet 5

Ján NITKULINEC (1934)

Od detstva som býval pri vode pod Krámovou. Bývali sme v jednom opustenom dome. Otec ho dal do poriadku a tam pri Laborci sme bývali do konca vojny. K vode som preto chodil často. Zjari bolo v rieke veľmi veľa vody a dookola veľa hliny. Raz som sa na tej hline pošmykol... Už som aj mamke kýval, že idem preč a zrazu som spadol do vody. Včas som sa zachytil o akýsi drôt a po ňom som z tej vody vyšiel. Bol som ešte dosť malý, ale odvtedy som sa už vody nebál.

Naučil som sa plávať a najradšej sme sa chodievali kúpať k mostu.

A vášnivo rád som chytal ryby. Spomínam si na svoj prvý rybársky zážitok. Neviem, ako som sa dostal k háčiku, ale vyšiel som s ním na most. Jednou rukou som sa držal zábradlia a druhú so strunou a háčikom som spustil do vody. A hneď som chytil rybu! A od tej doby som bol celý život rybárom. Ale dnes, už sa iba pozerám, zato viem, kde ryby sú. Celý život som aj svoju famíliu živil rybami. Keď som bol malý chlapec, nosil som ich domov mame, či už bolo ráno alebo poobede. Aby som pomohol našim, z času na čas som chodil aj s kvetmi na trh alebo som pomáhal gazdinkám s ťahaním vozíkov, na ktorých mali naloženú zeleninu a ovocie. Dostal som zato pár koruniek a tie som odovzdal rodičom. Kým iné deti od rodičov peniaze dostávali, ja som ich rodičom dával. Bolo treba pomôcť a bolo to samozrejmé. Nosieval som aj snežienky zo Sokoleja a konvalinky z Tretej skaly. Mal som však zásadu, že kvietky som dával iba tým, ktorí si ich predtým u mňa objednali. A to aj za cenu, že iní mi núkali viac peňazí. Kvietky často kupovali židovské dievčatá. Asi na šábes, aby nimi mohli vyzdobiť dom. Veľmi rád som chodil aj na huby pod Sokolej. Ráno o piatej som vstal a už som šiel. Masliaky, bukové aj hrabové... a toto boli naše raňajky. A niekedy aj večera.

Neskôr, keď nastalo obdobie slovenského štátu, spomínam si, že v Humennom sa vtedy nerozprávalo veľmi po slovensky, ale nárečiami. Keď prišli ľudia z Ptičia, rozprávali ináč ako rozprávali Jasenovčania. Ovocie do Humenného v tom čase nosili až z Oreského. Počas cirkevných sviatkov chodili po meste procesie. Ľudia prišli pod most, 34

Miznúci svet 5

umyli si nohy, obuli topánky a šli do kostola. Pri spiatočnej ceste to bolo podobné. Došli k mostu, vyzuli sa a domov už kráčali naboso.

V tých rokoch pôsobili v Humennom aj husári. Chodili na koňoch a vďaka nim bola postavená pri Laborci aj plaváreň. Bolo tam asi štyridsať kabínok na prezliekanie, ihrisko a bufet. Na objektoch pracovali vojaci a strážil tam pán Eib, ktorý tam aj býval. Boli tam aj hojdačky, na ktorých som sa vždy túžil pohojdať. Veľmi sa však nedalo. Až raz som nejako prekĺzol a začal sa hojdať. Vtom vidím, ako beží ku mne vojak. Naľakal som sa, rýchlo som hojdačku opustil a preskočil plot.

Neďaleko v bufete sedel veliteľ so svojou frajerkou, všetko sledoval a zrazu zvolal: „Doveďte mi toho chlapca!“ A ja ani za živý svet, zdráhal som sa, lebo som sa veľmi bál. Vojaci ma však odniesli k nemu na rukách. Žena ma pohladila po vlasoch a on sa spýtal, čo si vyberiem. „Ta, maĺinovku“ – povedal som. „Ten chlapec tu bude chodiť stále“, povedal veliteľ a ja som sa cítil ako hrdina.

Ako deti sme rady hrávali futbal, Dežo Bindas, Ďoďo Sabo a „dirigoval“ nás pán Melko. Lopta nám zakaždým spadla do vody. Najhoršie to bolo v jeseni, lebo jej už bolo v potoku veľa a bola studená.

Niekedy nám pomáhali aj deti z Kolónie, ktorú sme volali „geto“.

Chlapci z Kolónie, keď prišla veľká voda, zapichovali paličky do blata a sledovali, ako stúpa alebo klesá Laborec. Bývali tam najchudobnejší, zväčša prisťahovalci z okolitých dedín. Chudoba bola vtedy, veľká chudoba... Ľudia nemali prácu. „Humenská vláda“ sa vtedy rozhodla, že vykúpi pozemky od cirkvi a dá ich najchudobnejším do užívania.

Boli to iba štyri áre, takže domy postavili tak natesno, že medzi nimi neboli ani žiadne dvory a ani voz tamtade neprešiel. Pri tejto myšlienke stál Sabo Laci. On sám mal prvý dom. V záhradke mal výborné marhule, na ktoré sme radi chodievali. Bol to dobrý človek.

V rybárčení mal záľubu aj náš učiteľ Heveši, ktorému sme vždy lapali malé rybky, žabky a koníky na návnadu. A vášnivým rybárom bol aj kňaz Mikuláš Keresztény, ktorý nás učil náboženstvo. Vždy sme sa tešili na Mikuláša lebo sme od neho dostávali cukríky. Ja som sa však náboženstvo akosi nevedel naučiť. Niektorí moji kamaráti boli šikovní a boli aj miništrantmi. No mňa, aj keď Kerezstény zobral, tak 35

Miznúci svet 5

ma po čase aj vyhodil. Kým som totiž v knihách našiel, kde a ako mám odpovedať, omša prešla. Ale rybárčenie... to sme mali spoločné!

Moji rodičia sa brali ako siroty. Mama bývala na Suchom jarku, otec vyrastal vo Svetliciach. Keď mal desať rokov, rodičia mu zomreli a on sa dostal do Humenného. Mama neskôr bývala pri mlyne, kde bol postavený hlinený štvorizbový dom. Bývali v ňom štyri rodiny.

Vykurovalo sa tak, že oheň sa nekládol v piecke, ale vo vedre. Keď uhlie alebo drevo prehorelo a zostali žeravé uhlíky, ženy si brali uhlie pod nohy a to ich celé ohrievalo. Mama slúžila v mlyne, ktorý patril Gossanyiovi a nachádzal sa pri Kramovej. Tam sa moji rodičia aj zoznámili, vzali a tam som sa aj narodil. Otec bol veľmi pracovitý, ale aj veľmi autoritatívny a prísny. Často som aj bitku dostával. Raz ma prinútil, aby som napísal jeden list. Chodil som iba do druhej triedy.

On diktoval a ja som roztrasenými rukami a určite veľmi neúhľadne písal. Stalo sa však, že na obálku som napísal nie adresu adresáta, ale našu adresu. Po niekoľkých dňoch nám poštár Andiľ ten list doniesol späť. Pochvalu som zato nedostal. Raz som našiel pri škole sto korún.

To bol veľký peniaz! Doma som nepovedal nič, zato s peniazmi som šiel rovno do Merjavého obchodu. Nakúpil som cukríky a podelil sa s kamarátmi. Keď sa to dozvedel otec, veľmi sa nahneval a poslal ma do školy, aby som sa ospravedlnil.

Neskôr sme sa presťahovali do iného domu za mostom. Boli tam vlastne tri domy – Vojtuňových, Turcovských a Zgaburov dom. V našom dome býval aj maliar z Kolónie Butela. Tiež bol vášnivým rybárom. Chlapci pomáhali otcovi chytať ryby, ktoré potom predával Židom. Mali vo vode spravenú ohrádku, v ktorej zhromažďovali ryby.

O dom ďalej bolo jarmočisko, kde sa predával dobytok. Často sme chodievali do Zgaburovej záhrady. Bola pre nás zaujímavá, lebo tam bolo veľa stromov, nebola ohradená a pozvoľna sa zvažovala do rieky. Chodili sme na čerešne, jablká a niekedy aj na uhorky. Keď nás starý Zgabur zbadal, začal nás naháňať, no nikdy sa mu nepodarilo dolapiť nás. Len sme čakali, kedy podíde bližšie a skočili sme rovno do vody. Raz som do tej veľkej vody skočil z mosta. Dodnes si lámem hlavu, prečo som to urobil. Bolo to veľmi nebezpečné. Voda bola hl36

Miznúci svet 5

boká a studená, plával som, plával a vyšiel až pri jarmočisku, no dlho som sa z tej studenej vody nevedel zorientovať. Pri vode sa odohrávali aj všetky naše chlapčenské zábavy. Neďaleko boli rozsiahle lúky a chlapci tam tancovali v bagančiach, dievčatá boli bosé. Vytancovali sme sa však všetci dobre. Kamarátil som sa aj so židovskými chlapcami, nikdy sme si nič nevyčítali, žiadne zlé slovo medzi nami nikdy nepadlo. Spolu sme hrávali futbal. No niektorí naši chlapci boli zlomyseľní, najmä vtedy, keď do ich „kučiek“ (boli to také, akoby vonkajšie oltáriky, pri ktorých sa modlili), hádzali kamene.

Keď prišla vojna, evakuovali nás do Porúbky. Na jeseň v roku 1944 bolo veľmi teplo – vyšli sme na kopec (dnes je tam lyžiarsky vlek) a jasne sme videli až na Hancovo pole. Nemci tam mali zabudované kanóny. Od Hancovho poľa nalietavali Rusi a všetko bombardovali.

Raz si prišli Nemci do Chlmca po nejaké potraviny a tam ich partizáni zajali. Potom Nemci Chlmec aj Porúbku vypálili. Všetko vyľudnili a nás priviezli do Humenného, kde sme sa usadili v starej meštianskej škole. Tam sme dostali papier na ďalšie sťahovanie do Liptovského svätého Mikuláša. Naša rodina, otec, štyri deti a tehotná mama sme ušli do Jasenova. Keď som sa ráno zobudil, videl som, ako ľudia pobehávajú a s krikom preskakujú Jasenovský jarok – „Prahaj kone, Rusi už v Humennom.“ A ja, ako neposlušný desaťročný chlapec som sa pešky vybral do Humenného. Práve bola veľká voda, nedalo sa ináč prejsť, iba po vode. Pri vaľaškovskej škole stáli asi desiati Rusi a medzi nimi aj jedna vojačka. Dovtedy som nikdy vojačku nevidel. Žartovali medzi sebou, akoby ani vojna nebola. Boli mladí. Ona si vyzula čižmy, vyliala vodu, zobrala onuce, obtočila nohy a naspäť sa obula.

Akoby nič...

Počas náletu zaznamenalo Humenné aj straty. V roku 1944 ruské lietadlá spúšťali svetlice. Celý nižný koniec mesta sa vysťahoval. Ľudia prespali pri potoku a my vo dvore. Szilágyimu, Smutkovmu otcovi a Košickému vtedy míny odtrhli nohy... spadla bomba a zabila stolára Štefana Paľa... Pamätám si, že mal prekrásny pohrebný voz s vyparádenými koňmi. Mesto bolo vyľudnené, iba starci zostali. Starý Ulan býval na nižnom konci. S nožom rezal drôty na moste, takže, keď 37

Miznúci svet 5

most vybuchol, bola zničená iba jedna polovica. Druhá zostala celá.

Ešte v ten večer ho ruskí ženisti opravili. Urobili na moste nadjazd a počas noci sa front presunul až ku Ondave. Dňa 9. mája v roku 1945 bol krásny deň. Slnce svietilo, kvety už boli rozkvitnuté, zvony zvonili, kanóny pod Sokolejom vystreľovali víťazné salvy. Rusi kričali: „Kaňec vajny“! A ja... bosý pri Laborci som hútal ako sa dostať k háčikom, aby som mohol chytať ryby. Ozlomkrky som sa rozbehol domov, aby som mame oznámil túto novinu – „Synu, vojna skončila!“ – radostne ma vyobjímala...

Po vojne som začal navštevovať meštianku. Ak študentom niečo nešlo, veľmi nám pomáhal pán učiteľ Obšitník. Bol to dobrý učiteľ, mali sme ho radi. Keď sme napríklad museli zostať po škole a tisíckrát opisovať nejaké slovo, pán Obšitník nám vždy pustil rozhlas. Často to bol prenos z futbalu. Raz práve hrali CSK Moskva a Žilina.

Potom k nám z Belej prišiel pán učiteľ Miňďas. Sám pochádzal zo Spišského Podhradia, ale na umiestenku sa dostal do nášho okresu.

Bol aj veľmi dobrým futbalistom. Neskôr učil na Obchodnej akadémii a Gymnáziu v Humennom. Humenné v tom čase hralo veľmi dobrý futbal a posila v osobe Miňďasa to iba utvrdila. Spomínam si na zápas, keď do Humenného prišlo hrať aj družstvo ŠK z Bratislavy. Humenné vyhrávalo už 4:0, o chvíľu to už bolo 4:4... Nakoniec zápas skončil remízou 8:8. Určite to bolo veľmi priateľské stretnutie, ktoré bolo zakončené dobrou večerou u Gavalčina. Učiteľ Miňďas sa potom oženil s Humenčankou Martou Bindasovovou, ktorá bola na škole sekretárkou. A zostal už natrvalo v Humennom.

38

Okolo r. 1965 - KĂşpanie na KrĂĄmovej.

Miznúci svet 5

Pavel MIHALÍK (1939)

(Od chlapca z Kudloviec po riaditeľa ZOO) Bol studený február v roku 1939, keď sa u Ďulových (tak sa volala rodina Juraja Mihalíka) ozval veľký krik. So svojskou hlasovou ozvenou som prišiel na svet ja. Rástol som, pomaly som začal chodiť a ešte viac tancovať okolo lavice v kuchyni, ako mi, keď som bol starší, hovorila moja mama. Môj príchod na svet nerozozvučali žiadne zvony. V Kudlovciach, ako v máloktorej dedine na Slovensku, nachádzala sa drevená zvonica. Hovorili sme jej dzvončok. Ráno a večer nám zvonením oznamoval Anjel Pána. Ako umieračik zvonil pri úmrtí. Neraz zazvonil pri veľkej hrmavici. Zvonicu obsluhovala rodina Čižmárových. Ako som rástol a rôčky pribúdali, stával sa zo mňa väčší a väčší chlapec.

Potom prišla druhá svetová vojna. Nevedel som ani čo to je – na Kudlovciach sme odrazu videli mnoho vojakov. Niektorí nám dávali čokoládu alebo guľáš. V záhrade sme mali bunker, kam sme sa schovávali, keď ponad Kudlovce lietali lietadlá. Jedného dňa zhodili bomby, ktoré pri orbe zabili na Hure troch dedinčanov aj s kravami. Na Kosotovej bola obecná lúka a v čase náletu boli na nej kopy sena.

Asi si mysleli, že sú to vojenské tábory. Potom prišla prvá evakuácia.

Najprv sme išli do Karnej, pri druhej sme putovali do Vranovského Dlhého a odtiaľ vlakom do Príboviec. V dobytčom vagóne bola s nami aj rodina Dobrovských a Popovičových. V ďalšom vagóne boli vozy a kravy. Ešte cestou do Vranovského Dlhého sme prišli na Zavadčanskej hure o dve jalovičky. Zobrali nám ich nemeckí vojaci, keď povedľa nás utekali pred ruskými vojenskými tankami. Z Príboviec sme na kravskom povoze odišli do Valče, kde bolo okolo tridsať kudlovských rodín. Bývali sme u Krištofikových a zhodou okolností tam bolo aj 40

Miznúci svet 5

sídlo partizánskej jednotky. Ako malý chlapec som bol s nimi veľký kamarát. Neskôr sme s otcom Jurajom Mihalíkom a mojím bratom Jankom vozili potraviny a zbrane. Spomínam túto partizánsku bunku preto, že sa poznali s podobnou jednotkou v Humennom. Vo Valči sme prežili Vianoce i Veľkú noc.

V apríli 1945 sa otec s niektorými bratmi na vozoch vrátili do Humenného. Ostatní sme, asi v máji, išli za nimi autami alebo na volských povozoch. Náš dom bol vykradnutý, výbava mojej sestry zmizla. Zobral ju sused, ktorý býval na druhej strane za potokom.

Ruskí vojaci mu v tom bránili, no povedal im, že je otcov brat, tak ho nechali. Iste by ho zastrelili... Odvtedy sme ho volali „bratom“. Rok po ukončení druhej svetovej vojny som nastúpil do prvého ročníka ľudovej školy. Učil nás organista Chovanec z humenského kostola a ďalšie štyri roky rehoľné sestričky. Boli to veľmi dobré učiteľky a veľa nám do života dali. Učili nás poznať nielen svet slovenčiny a matematiky, ale pestovali v nás aj lásku k prírode a ľuďom. Popri škole som začal pásť kravy, rovnako ako moji spolužiaci a kamaráti. Bolo to veselé spoločenstvo chlapcov a dievčat. Spievali sme, hrávali rôzne hry, zbierali jahody aj hríby... Zvláštnosťou Kudloviec boli miestni pastieri. Hlavným bol J. Savary, ktorý mal aj pomocníka. Úlohou hlavného pastiera bolo vyzývať ľudí, aby vyháňali svoje kravy a jalovice. Používal k tomu zvláštnu trúbu a spolu so svojím pomocníkom sa stretávali pri spomínanom dzvončku.

Budova ľudovej školy stojí dodnes a vždy, keď som prišiel na návštevu domov, postál som pred ňou a zaspomínal na časy, keď som v jej priestoroch „dral nohavice“. Mali sme aj prísne sestričky, ale naučili nás pekne po slovensky spievať a tancovať ľudové tance. Mojou tanečnou partnerkou bola štyri roky Martuška Berlecká, ktorá bývala na Zajačej ulici. Kudlovce mali niekoľko ulíc – na Zajačej bývali robotníci, na Cintorínskej menší gazdovia. Hlavná ulica mala Horný a Dolný koniec. Tu bývalí „veľkí“ gazdovia, ktorých neskôr nazývali kulakmi. Pri zakladaní JRD ich zatvárali, nedali sa však zlomiť a preto v Kudlovciach nikdy JRD nebolo, aj keď chotár bol veľký. Ďalšou zvláštnosťou Kudloviec boli betlehemci a koledníci. Betlehem som tri 41

Miznúci svet 5

roky hrával ako anjel aj ja. Mojou úlohou bolo vstúpiť do domu ako prvý. Po vypýtaní si dovolenia som začal vinšovať – „Vinčujem vám šcesce, zdrave, na to Pána Krista narodzeńe, od suśeda prijaznosc, na poĺu šporivosc...“ Potom sa so svojimi príhodami ozvali valasi. Deti sa najviac báli Gubu. Mal obrátený kožuch z baraniny, veľký červený nos a okolo pásu mal reťaze so zvončekmi. Deti nevedeli, kam sa skôr schovať. Betlehemci chodili na viliju (narodenie Ježiška). Veľkým očakávaním bol prvý vianočný deň, keď chodili koledníci. Boli to dospelí mládenci a mladí ženáči. Učili sa koledovať v čase od Všetkých svätých do Vianoc. Ľudových kolied bolo veľké množstvo. Každá rodina si potom vybrala tú svoju.

Na Štefana bývala veľká zábava v kultúrnom dome. Bol to obyčajný drevený barak, uprostred sály stál stĺp, ktorý držal celú strechu.

Zábavy sa konali hlavne počas fašiangov. Robilo sa aj „dvíhanie“ mládencov za parobkov. Mne sa tejto „pocty“ dostalo, keď som bol prvý rok na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Večer na zábave mladí tancovali, staršie ženy sedeli na laviciach rozostavaných okolo stien a „šacovali“, ktorý chlapec s ktorým dievčaťom chodí. Tancoval som s Magduškou Lajčiakovou, keď ku mne priskočili traja parobci a začali ma vyhadzovať do vzduchu. Odmenou za to im bola fľaša páleného. Mládenec, ktorý bol „vyzdvihnutý“, mal na ďalších zábavách právo prvého tanca a bol tiež vedúcim pri koledách.

Spomínal som pasenie kráv... Štefan Guľko bol u nás najstarší a určoval, kde a na ktorej strane sa bude v ten deň spásať. Veľa radosti sme zažili, keď boli búrky. Schovali sme sa pod buky alebo liesky. Kudlovce ležia v údolí niekoľkých malých potokov. Keď išla veľká voda, vracali sme sa cez rozvodnené potôčiky a chytali kravy za chvosty, aby nás voda nezobrala. V zime Kudlovský potok zamrzol a ľad bol hrubý aj dvadsať centimetrov. Bol naším klziskom. Jarné rozmrazovanie bolo vždy veľmi zvláštne. Ľady búchali do dreveného mosta, ktorý stál smerom na Zajačiu ulicu. Jednej jari voda podmyla most, ľady rozlomili nosné piliere a most padol. Bolo nám za ním ľúto... Na drevenom moste sa stretávalo niekoľko generácií chlapcov a dievčat. Spievalo sa na ňom dlho do noci. Zaujímavou postavou 42

Miznúci svet 5

Kudloviec bol bubeník. Bol ním Štefan Kobuľár. Keď začal bubnovať, zbiehali sa k nemu starí aj mladí, aby si vypočuli rôzne správy. Zvyčajne sa dotýkali problémov obce. Neskôr boli Kudlovce pripojené k Humennému. Bol som gréckokatolík, ale ako väčšina Kudlovčanov som chodil do rímskokatolíckeho kostola a zúčastňoval sa rôznych významných sviatkov. Najviac v pamäti mi utkveli preteky pri posväcovaní paski na Veľkú noc. Dievčatá, ženy i mládenci z Kudloviec a Humenného stáli pri kostole s košíkmi, v ktorých bola šunka, žltá hrudka, klobásy a pascha (paska). Farár posvätil košíky a potom sa začali „preteky“ – beh s paskou do Kudloviec. Kto z dievčat a chlapcov prvý dobehol do dediny, mal sa čím a dlho pred ostatnými chváliť.

Neraz sa stalo, že pri tom behu vypadla z košíka šunka či klobása...

Pekným sviatkom bol aj sviatok Božieho tela. Procesia, ktorá putovala z kostola po ukončení omše, prechádzala okolo stánkov, ktoré boli zhotovené z briezok a svätého obrázku. Na čele procesie kráčal miništrant s krížom, za ním ostatní miništranti a farár. Procesia sa otáčala okolo sochy svätého Jána Nepomuckého a vracala sa do kostola na modlitbu. V Humennom boli tri odpusty. Procesie prichádzali z Brestova, Ohradzian, Hažína i ďalších dedín. Mnohí pútnici spali v domoch v Kudlovciach a v Humennom. Ako gréckokatolík som s bratrancom chodil aj do cerkvi, ktorá bola na ulici Pod lipkami (dnešná Lipová ulica, kde cerkev stále stojí). Pekné spomienky ma viažu aj k humenskému korzu. Po omši sme sa s chlapcami vždy išli poprechádzať po meste. Korzo začínalo od začiatku námestia smerom k malej železničnej zástavke a otáčalo sa pri Baťovom obchode (Paľov dom). V ktorúsi nedeľu sme prechádzali cez mestský park a zrazu sme v žihľave zbadali sochu bez hlavy. Socha patrila generálovi M.R. Štefánikovi. Bolo nám z toho smutno a nechápali sme, prečo niekto takto sochu znehodnotil. Socha stála naproti reštaurácii Štefánka. Na zábradlí, ktoré sochu obklopovalo, sme veľmi radi a často vysedávali a s chuťou jedli balkánsku zmrzlinu.

Moje detstvo však rýchlo ubiehalo. Prišla jedenásťročná stredná škola. Neskôr, po jej úspešnom absolvovaní som nastúpil na Vysokú školu poľnohospodársku. Po ukončení vysokoškolských štúdií 43

Miznúci svet 5

som začal pracovať na JRD v Kamenici nad Cirochou a dobré pracovné výsledky ma predurčovali k tomu, že sa neskôr stanem predsedom JRD. Osud to však zariadil inak. V Humennom U Horváta sa konal tanečný večierok, známy ako Čaj o piatej. V jedno popoludnie po Troch kráľoch sme si s kamarátmi išli posedieť a popočúvať hudbu. Boli tam aj dievčatá z Humenného a okolia a medzi nimi aj pekné dievča z prievidzského okresu. Z reči do reči popri tanci sme sa do seba zahľadeli a o pol roka bola svadba. Manželka v Humennom však nechcela zostať. Musel som to zobrať ako fakt a odsťahovali sme sa do Prievidze. Ako samostatný zootechnik som sa zamestnal na Poľnohospodárskej správe a musel som sa zžiť s novou problematikou. Moje pracovné výsledky boli asi dostatočne presvedčivé, keď mi neskôr bolo ponúknuté miesto riaditeľa ZOO v Bojniciach. Bola to pre mňa znovu nová skúsenosť. V tom čase bola návštevnosť ZOO veľmi nízka a bolo aj málo zvierat. S vervou som sa teda pustil do budovania novej ZOO. Po osemnástich rokoch môjho pôsobenia v roku 1988 návštevnosť dosiahla 530 000 osôb. Stali sme sa poprednou ZOO v ČSSR a chodili k nám návštevníci z celej Európy.

Na Humenné som však nikdy nezabúdal a chodievali sme sem každý rok. Pozoroval som ako miznú staré domy, ktoré dávali mestu dôležitý charakter. Zmizla Štefánka, dom Toronského, pred ktorým sme sa pred svätou omšou stretávali, sledovali dievčatá a klebetili.

Myslím, že to nebolo správne rozhodnutie, že domčeky, ktoré tvorili jedinečný kolorit mesta, boli zbúrané. Humenné už dávno nie je tým mestom, akým bývalo za mojich mladých čias... a činžiaky, aj keď sú potrebné, nenavrátia starú podobu mesta. Rád by som však apeloval na to, že Kudlovce, ktoré sa po druhej svetovej vojne stali súčasťou Humenného, by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Bola to bývalá poddanská obec a zachovali sa tam domčeky, ktoré majú aj viac ako sto rokov. Ich obnova by určite zvýšila atraktivitu nielen samotných Kudloviec, ale podporila by aj rozvoj cestovného ruchu v Humennom.

44

1965 - Veľká noc na Kudlovciach.

Sviatok Božieho tela na Kudlovciach.

Miznúci svet 5

Ján DOBROVSKÝ (1943-2017)

Narodzil mi še na Kudlovci a od tedi tu furt lopotam. Akurat bul mi dva roki na vojńe a štiri roki, co mi chodzil do Prešova do školi.

Perši domok bul bĺisko školi pri brinčku (valalska zvońica). Brinkalo śe rano o pjatej (bo trebalo dobitok vivesc na pašu a aj ľudze chodziĺi do roboti), na obid na Anďel pana a večar: „Na pacere“, v źime śe dzvońilo o šedzmej a v ĺece o osmej. A tedi už šicke dzeci muśeli buc doma. Dzvońilo še ešče umartomu, „na gvalt“ – poplach a kričelo še: „horí, horí!“. Tedi še dzvońilo ĺem na jednej strańe. A dzvońilo še ešče, kec išla veľka burka, tak še rozhańaĺi chmari.

Naš dum stal bĺisko jaročka, rano me śe tam umivaĺi. A kec ńe, ta z harčičkom śe ĺalo na ruki. Kupeĺńe ńebuli, iba lavor a vedro pod ńim.

Roki začaĺi upĺivac a trebalo isc do školi. Roďiče me zapisaĺi ešče rok pred nastupom. Ľemže ja bars ńechcel chodzic. Znace, jak to tedi chodzilo. Kec mal dachto gazdovstvo, dzeci ńemohĺi isc do školi, bo bulo treba kravi pajsc aĺebo pomahac doma. Chvalabohu, mi maĺi ĺem jednu kravku, jedno, s prebačeńim, praśatko a kuri.

Ocec bul robotńik, ťesar, robil na žeĺezńici a mama na poĺu. Ňemaĺi me bars veľke gazdovstvo, aĺe bulo kolo čoho chodzic. Tak še žilo.

Co še tika stravi, ta večšinou buĺi take domace jedzeńa: fazuľa, haluški, rezanki zos kapustu abo zo sirom. Domace virobki śe pekĺi v sobotu a to tak, že pekla babka abo mamka. Pekĺi u pecu, co me maĺi u prikĺecu. Hutoreĺi me mu šparhet.

Na každi dzeń jeden chĺib, aĺe take večše chĺebi to buĺi. Na cali tíždzeń, žebi to vitrimalo od soboti do soboti. Kec śe chĺib upik, ta ešči drobni makovńik abo orechovńik a aj poplanok. Pre dzeci robiĺi taki poplanok zos cukrom a pre dzeda a otca z kapustu. Mal som po otcovi už ĺem babku, dzeda mi vobec ńepoznal. Z mamkinej stranki žil ešče dzedo aj babka.

Každi večar me maĺi na pecu take mesto. Pośidaĺi me a babka nas furt dajaku pripovidku naučila. Poznejši už ja hutorel pripovidki. „Janku, povic nam totu, žebi ši jeĺeničkom zostal“.

46

Miznúci svet 5

Kec babka vidzela, že už idu na mńe drimoti, ta me še pomodĺiĺi. Babka nas naučila šumńe modĺic: Otčenáš, Zdravas aj Slava Otcu. Naučila me, žebi, kec pujdzem do školi, a bi mi už na naboženstve znal.

Kec me še domodĺiĺi, ja na tim pecu zaspal, a ocec me vec preložil do posceĺe takoho obĺečenoho.

Jak mi už bul večši, chodzil mi rano miništrovac. Kosceĺńik sebe me obľubil. Kec joho ńebulo, tak som bul ja, jak kosceĺnik. Napriklad: Bul pohrib a ja idzem z ihriska (na Kosotovim me maĺi take ihrisko), bosi, ĺem tak u u treniročkoch. Ulapil me kosceĺńik a hutori: „Poc, muśiś miništrovac, bo paľe, pohrib a žadnoho miništranta ńit.“ „Ńimam topanki!“, hutorim. „Ńebuj śe, ja ci dam, sinu“. Prišĺi me do koscela, ja ĺem tak u trenirkoch, nacahnul som sebe košuĺku i totu sukńičku a un mi prińes dake bogančiki po svojim sinoj Miťovi. Bul oveĺo starší, a boganče buĺi das o tri čísla večše. Ńebula ańi ponožka, ĺem tak naboso.

Kec me išĺi gu umartomu u jednej ruki mi ńis križík, u druhej švecenu vodu. Pri pohrebe śvecenu vodu bral kantor a ja ĺem križik ńis.

Išlo śe na kosceĺni dvur a tam še robilo Liberame. Stamac už rovno na cinter.

Raz, mi kosceĺńik hutori: „Janku, ńeška ti budzeš kosceĺńikom!“ „Budzeš zvonic! Bo ja muśim odcestovac.“ Kec še sprievod ukazal už kolo Štefánki, začalo śe zvońic. Prišlo še gu krížu. Odkončilo śe Liberame a vec po ńim, kec še už išlo na cinter, zvońilo śe zaś.

Zavolal mi sebe ešče dvoch kamaratov. Abi me neišĺi furt patrec na drahu, kedi už pujdze pohrebni sprievod, išĺi me hore na vežu. Bul mi tam predtim možno aj tricec raz. Dakedi me tam kosceĺńik vodzil aj hodziny nakrucac. Schodi buĺi take drevene a mestami aj dzirave. „Ta ja už idzem a spušscim śe dolu štrangom“, hutorim kamaratom.

Spuščil mi še odrazu bars prudko. Dočista mi sebe spaĺil ruki. Ńemal mi na ńich skoro nič, žadnu skuru. No dzvońic bulo treba. Tamte dvomi kamaraci lapiĺi za jeden a druhi zvun a ja, za ten največši. Volal śe Urban, druhi Gazdinka a najmenší Malý. Dajak me toto dzvońeńe dokončiĺi. Ruku mi mal obaĺenu, do dlańi mi ńemuh ńič ulapic.

Idzeme vonka a tu, jak bula dakedi basa, oproci koscelu, ta bul 47

Miznúci svet 5

tam „vizar“(vodný hydrant). Pošol mi tam. Bula veľka pekota a ruka sama živina. Tak mi pod vodu tote ruki trimal.

Skončilo Liberame a zaš bulo treba zvońic. Ruku mi sebe zaš obaĺil, šicko išlo už ľehčejši. Kec śe to skončilo, išol mi domu.

Ocec bul železńičar a hutori: „Idzeme rezac drevo!“ Maĺi me take deputatne drevo „śĺepire“, jedno bulo bukovo, druhe dubovo.

Ocec hutori: „Ńeška budze ĺepši, bo mi sebe nabrušil pilu, ta nam pujdze dobre.“ Zložiĺi me ten śĺepir na krośenka.

Zacal mi zubi, ulapil pilu a začaĺi me rezac. „Co s tobu?“, hutori ocec. „Včera śi tak normaĺńe, dobre rezal...“ Bula to taka dvojručna pila. „Ńič, ńič!“, hutorim. Końečńe me jeden falatok odrezaĺi. Puščil mi ho a ručka dočista od krevi. A už začala aj krev kapčec. „Ta, co z tobu?“ Priznal mi še. A ocec: „Ta ti taku hańbu zrobil !“ a už me pasal s takim prucikom. To taka boĺesc bula jak fras. I dobre mi scel i biti mi pri tim bul. Ńebulo to perši raz.

Naboženstvo me maĺi večšinu poobedze. Na Kudlovcoch bulo 60 percent rimokatoĺikov a 40 percent gregokatoĺikov. Išĺi me panu dekanovi oproci, pred dum dochtora Toronskoho.

Prišĺi me skoro, ta mi, chlapci, me pošĺi na poštovi dvur. Chceĺi me smolu z bečkov. Na pošce buĺi take smoĺene slupi. Smolu me vžaĺi a porobiĺi take lopti. Kec me še vracaĺi nazad, vidzeĺi me, že už pan dekan idze. Bulo to u septembru a bulo ešče bars horuco. Smola še nam v rukoch začala ĺepic. Das tri chiže pred školu bul taki pisok. Do ńoho me obaĺili kuščok smoli, abi śe nam tak neĺepila. Odrazu dekan hutori: „Gréckokatolíci i katolíci budú mať spolu dvojhodinovku, pretože pán gréckokatolícky farár nepríde.“ Všimol sebe, že daco chovame: „Čo to ukrývate?“ Kec śe chlapci priznaĺi, muśeĺi totu smolu odovzdac a dostaĺi z paĺičku po scisnutich paĺcoch. (tzv. hrušočki).

Aj ja chodzil na Kosotovu vyrezovac take śvibovo paĺice. Dumam: „To aj ja budzem biti?“ Śednul mi do lavki.

Perširaz mi dal smolu do lavki, no zrazu śe začala topic. „Bože muj, budze znac, kto tu śedzel!“ Frišno mi vźal totu smolu a dal mi ju za sebe. Pán administrator śe pital: „Kto má ešte smolu?“ Nikto.

48

Miznúci svet 5

Jak mi už ńemuh rozcahnuc ruki, hutorim: „Aj ja mam smolu!“ „No, tak poď!“ Stanul mi a pošol gu ńomu.

Dvomi spolužiaci ulapiĺi, rozcahľli mi ruki a vźaĺi totu smolu. Bula šak cepla, ta dakus z ńej mi zostalo na rukoch. Kec me ńemuh bic po rukoch, prehnul me cez koĺeno a dvacec razi mi dostal z totu śvibovu paĺicu. Porjadńe me vipasal. Hodzinu a pol bulo treba ešće šedzec.

Smola še roztapjala a scikala po tich rukoch. Naboženstvo skončilo a co daĺej. Kamarat Dežo Lichmann hutori: „Znaš co, ocec ma naftu, ta z naftu smola pujdze dolu.“ Pošol mi do ńich. Ĺejeme, ĺejeme, umivam a smola furt na rukoch. „Muśim ochabic kus nafti, bo potom bi aj ja bul biti od otca“, hutorel Dežo.

Našo prave vikopovaĺi bandurki kolo brestovskej drahi. Pridzem gu ńim a vidzim, že motika tam, ta mi začal kopac. Porisko še mi bars ĺepilo. I ocec hutori: „Dajak tu nafta śmerdzi!“ Mama naňho: „Sluchaj, šak ši tu nośil rendi, rozĺival naftu, abi dzive śvińe tu nerili a nežraĺi bandurki! Toto tu šmerdzi.“ Bulo treba zavjazac mech. „Potrim, Janku!“ A ja jak ten mech trimal, ocec patri a vidzi, že mam cale ruki od smoli. „Co ši zaś vistrojil?“ Priznal mi śe. Zaś me un vipasal. „Ta ti taku hańbu robiš, a na naboženstve ešče, haňba, haňba... na Dobrovskoho sina!“ Ešte me vipasal z poriskom od motiki a do večera mi muśel osipovac bandurki.

Maĺi me taku hrušku na dvore. Bula cenka, konariki mala ĺem na samim verchu. Bul mi veľki vtačkar. Kec dachto chcel dajakoho vtačka, ta mi povedzel: U tim hnizdze su vajca, tam už viľeca na jutro aĺebo o tiždzeń. Tak mi ovladal hńizda na calim paśtvisku.

Ocec mi hutori: „Sinu, na totu hrušku zakazujem ci isc!“ Pošol do roboti, mama do varoša a ja ĺem tak u treniročkoch hutorim kamaratoj: „Jošku, tu staneš na križovatku a budzeš patrec! Kec uvidziš, že mama idze z varoša z Ňižnoho konca hore valalom abo od Gengeľa, ta zakričiš! A ja idzem popatrec, či už viĺeceĺi z toho hńizda abo jake toto hńizdo je.“ A odrazu, jak vijdzem hore, u tich trenirkoch a bosi, hutorim: „Štigĺince a dva vajca maju!“ A suśed Śivak patri. „To dze ti tam hore višol?“ „Bači, a co vam do toho?“ „Idzeš dolu!“ „Co vi na mńe kričice, to naša hruška. Ja vašo hruški ńekradńem, ja ańi našo ešče 49

Miznúci svet 5

ńejim, bo to take zimušne hruški.“ A ten kamarat kriči: „Ta prińeś jedno vajco ukazac, jak to vižiraju štigĺince!“ Zišol mi dolu u tich treniročkoch u keśeńki som mal vajco, nerozpučil mi ho a ukazal mi mu. Muśel mi ho odńis nazad. Išol mi hore a dal mi ho tak, jak bulo predtim.. „To ti zaš na tej hruški? Idz dolu, ci hutorim, bo zbuchotaš! Tota hruška už taka, že ĺedu - bidu ńespadńe sama.“ „Bači, ja na našej hruške ńe na vašej.“ Poobedze, bulo das pol trecej, ocec mal viplatu. Kec išol domu, suśid Śivak mu šicko povedzel: „Janku, šak povidz svojmu chlapcoj, šak ja pomali už ńedovidzel nańho, na taku visoku hrušku viĺezol. Žebi ńespadnul, bo paĺe...“ Pridze ocec domu a ja naňho: „Vitajce, ocec, vitajce!“ „Sinu, ńeška bula viplata, kupil mi ci cukerĺički.“ „Juj, ta dobre, dobre, porobim šicko, co budzece chcec.“ Ocec opar bicikeĺ a hutori: „To co na tej hruške, jake hńizdo?“ „Štigĺince a dva vajca maju!“ Ja śe nespodzival, co mi povedzel. A un zrazu: „A jak ti znaš, kec som ci zakazal tam chodzic?“ „Joj, znace, mama prišla z poĺa, a kazala, že pridzece domu, že chce dajaku poĺivku zrobic a aj haluški odvaric, bo idzece dzeška verch robic (ocec chodzil po fajronce jak tesar ešče dagdze robic). Šparhet ńemal ťah, mama me poslaĺa komin vičiscic.“ „No a co s kominom?“ „Ta, dajak mi to ńešlo u komińe na pujdze, ta mi višol hore.“ „Podz tu! Paĺe, ten komin, aj kec še nańho postaviš, toto hńizdočko na hruške ešče o taku višku jak ti, je višše. Jak śi tam muh vajca vidzec?“ Vźal taki prucičok zos brezi, cenki a lup po mojim zadku. A ja ĺem u tich treniročkoch .... jak toto ščipalo... Tak me vipasal. Potom me privjazal gu hruški, dal mi taki dluhi gerog, aj posceĺil mi.

Dzeci chodziĺi z caloho valalu patrec, bo Janko Dobrovský jak bičok privjazani kolo hruški. No, co mi mal robic? Bulo už pol dzešatej večar, sesterńica prišla gu otcoj a hutori: „Ujcu, ta odvjažce ho, bo cale Kudlovce še z ńoho śmeju. Tedi me odvjazal.

Kec me śe prescahovaĺi na uĺicu smerom gu Kosotovej v pejdześatimdruhim roku, tam buĺi ĺem same „agasi“ a ńebuĺi žadne ploti.

Dakedi, kec še ploti robiĺi, ta ĺem take štachitki. („agas“= agát) U nas, možem śe pochvaĺic, bul perši betonovi murik na Kudlovci.

50

Miznúci svet 5

Muj ocec ho zrobil. Kec me virubaĺi tote perše „agasi“ a ńebulo ohrazeno, mama tam už mala źeĺeńinu, marchev, petrušku...

Ocec, jak išol do roboti, hutori: „Sinu, sluchaj! Mama tam ma už šicko krasńe poschodzene. Źeĺeńinu bere už z našej zahradi, budzeš tu, bo o pul dvanastej pastir prižeńe obecne kravi domu. A, ńe že Visočanske kozi pujdu do našej zahradi!“ Pošol mi na Kosotovu bavic fotbal a jak mi śe vracil, vidzim: U našej zahradze šicko požarte. Obžiram śe a muj ocec: „Co tam robiš!“„Kazaĺi sce merkovac.“ „A petruška a šicko dze? Tote kozi buĺi u nas, ńe?“ Popatrel a ja ńič. „Dze ši bul?“ „Ta na Kosotovej me še baviĺi fotbal.“ Vźal štrang a privjazal me gu orechu. Samozrejme, predtim me vipasal. „Tu budzeš kolo toho orecha stražic zahradu, abi kozi už vecej ńepriśĺi. Abi toto co tu ešče coškaĺ mame nepožarĺi. A jak mi bul tak privjazani, mama prišla a hutori. „Sinu, veźmi dajakich sčipočkov do šparhetu, bo ocec pridze domu... „Mamo, ńemožem, bo mi privjazani“. „A kto ce privjazal?“ „Ta ocec“. „A čom?“ „No ta pre kozi“. Odvjaž še a povic, že ja ci povoĺila.“ Ta tak še me zastala.

Muj ocec, kec mal ośem roki, ta joho brat pošol do Ameriki. Jak 15-roční na „kravsku reďiju“ cez Poľsko. A tam i zostal. Kec še kuščik zmohnul jak zahradńik a robil u jednoho milionara, ta furt pośiĺal i cetkom, aj strikovi baĺičok pred Veĺku nocu i pred švjatkami. Mi tiž raz dostaĺi baĺik. Poslal mi taku americku bundičku, taku na jar a jeśeń. Mama mi ju dala: „Ta veš sebe ju sinu, veš!“ A ja pošol do krakov, dze maĺi straki hńizdo. Dostac śe ku stračomu hńizdu, to sce veci od krevi. Ja totu bundu dočista potarhal. Pridzem domu a mama plače: „Ta dze ši zaś bul? Ešče ańi raz śi ju do koscela ńebral a už śi ju dočista zńičil.“ Ocec umar v ośemdzešat šestim roku jak śidzemdzešat dva ročni.

Bil me, aĺe teraz hutorim, dzekujem mu za vichovu. A mal me ešči veci bic. Bo naučil me roboce i odbornosci. Veci odbornosci som śe naučil s otcom jak u škoĺe.

Naj mu Panbuh da ĺehke odpočivańe !

51

Miznúci svet 5

Zviki na śvjatki:

Pred śvjatkami na Kudlovci bul taki zvik, že od Šickich svatich po Dušički chodziĺi parobci každi večar nacvičovac koĺedi do jednoho drevenoho obecnoho baraka. Perši raz śe chodzilo do jednoho drevenoho baraka.

Jak priśĺi śvjatki, ta v každim dome pred Štedru večeru gazda priśol z plachcinu a slamu do prikĺeta. Slama bula žitńovka a bula taka dluhša. Aj Ježiško śe narodzil na slame. Śumńe povinčoval. Kec še išlo večerac, tak pred večaru še zobrala taka cennejša minca a s ńu me śe išĺi poumivac. Pred večeru me še pomodĺiĺi. Gazdina pre dzeci vźala med a davala jim križik, žebi ich tak ĺubiĺi, jak ľudze med. Jak še povečeralo, ta mi, chlapčiska me jak betlehemci chodziĺi po valaĺe s jasĺičkami. Bulo nas pejc, buĺi me poobĺikane tak, že me maĺi otcovo bile košuĺe a ženske bile spodńički - kabati od babov. Maĺi me čakovi. Ja bul anďel a nośil mi betlehem.

Maĺi me baču aj Gubu. Maĺi kožuchi, ta jim bulo ceplo. Kec mi mal egzem, ta mi povedzel, že už mi śe dosc namarz, ta budzem teraz ja Guba. Mal som taku masku s veľkim nosom z marchvi. Kec me prišĺi do jednej babi, ta tota, jak me zbačila, začala kričec, tak śe me bala.

Oprela śe o stromik, zvaĺila ho. Hutorim jej: „Ninko, to ja, dam masku dolu!“ Ukĺudńila śe, kec mi mal dolu masku, aĺe jak mi sebe ju zaš dal, baba zaš začala kričec. Muśeĺi me prestac s betlehemom u ńej, bo bi šicko povaĺala. Dakedi ńebuĺi elektricke śvički, aĺe rjadne. Kec začal horec aj stromik, ta vecej me prerobiĺi, jak zarobiĺi.

Parobci na perši vjanočni dzeń poobedze o jednej začaĺi koĺedovac. Perši išĺi na faru k panu dekanovi, potom gu kaplanom a potom še išlo hore Kudlovcami. Kec še prišlo do dvora gu chiži, ta še zakričelo: „Pańe hospodar, pańi hospodarka, dace še nam poveśeĺic!“ „Dame, dame...“ „a chtoru koĺedu chcece?“ Jaku povedzeĺi, taku me koĺedovaĺi. Jak še koĺeda došpivala, tak jeden koĺedńik zavinčoval ščeśtĺive śvjatočki. Za vinčovańe a koĺedovańe me aj dajaku korunku dostaĺi.

Jeden zapisoval a druhi, ten, co mal kasu, bral. Takoj śe zapisovalo, keľo ktora rodzina peńeži dala. Samozrejme, daĺi aj vipic., bo źima 52

Miznúci svet 5

bula. Horši bulo, kec jeden vipil u každej chiži, vec še opil a odpadnul. Muśeĺi me śe rozdzeĺic, štvero u jednej chiži vipiĺi, ďalše štvero u druhej ... a tak še meńilo. Kec še prišlo gu druhomu mostu, ta jedna partija išla na Zajaču uĺicu a druha hore valalom. Okolo brinčka me še zaś daĺi dokopi. Bulo nas kolo dvacec – tricec. Na końec me śpivaĺi taku koĺedu: Na pańskim hrobe rošńe ĺeĺija sadzila ju Panna Marija, : jak sadzila, tak sadzila, ĺem kec vona poschodzila hojže koĺeda!: Vec śe čitaĺi peńeźi. Šejdzešat percent śe dalo na faru pre katoĺikov, štiricec pre gregokatoĺikov. Dajake peńeži še ochabiĺi na bal, ktori bul o dva – tri tižńe, tzv. bracina. Vstup bul zadarmo, hrala nam ciganska muzika. Babi pośidaĺi u saĺe (večšinou u škoĺe aĺebo baraku) dookola. Chlopi nośiĺi a nukaĺi babom sladku paĺenku a chlopi piĺi ostru. To zos tich peńežoch, co maĺi za koĺedovańe. A kec už ńebulo paĺenki, ta take mlade chlapčiska, co už maĺi ośemnasc – dzevetnasc, dachtore maĺi uź aj dvacec roki, ta śe vimetovaĺi do huri za parobkoch. A kec śe višmaril za parobka, dal fľašku paĺenki a od tej dobi už mohol chodzic na bal u valaĺe. A kec me maĺi paĺenki dosc, ta dachtore, ktore zostaĺi, ta až na druhi rok še vimetovaĺi za parobkoch.

Na Tri kraĺe me už chodziĺi ĺem trojo. Bul Gašpar, Melichar a Baltazar. Kec me pošĺi do domu, tak me hutoreĺi: „Ja som Gašpar, prvý kráľ, čo som hviezdu spatril a na cestu sa so svojimi bratmi dal. Ja som Melichar, druhý kráľ, čo som hviezdu spatril a na cestu so svojimi bratmi som sa dal. A ty čierny, čo tam vzadu, vystrkuješ na nás bradu? A ja na vás vystrkujem, šťastie, zdravie vam vinšujem“. A tak me išĺi od fari po šickich domoch.

Na Veľku noc, na Źeĺeni štvartok śe išlo na Kalvariju. Chlapci paĺiĺi Pilata a ženi aj chlopi še modĺiĺi. Išlo še odspodku hore Kalvariju. Stara Račkańa mala taku veľku modĺacu kńižku, skoro jak misal a z toho še modĺila a predrikala. Škerĺik – nebožčik jej už ju aj ĺepil, co bula taka poničena. Bula to stara, prestara kńižka.

53

Miznúci svet 5

Po obradoch kolo trecej hodzini Kudlovčańe ńešĺi domu dookola cez Humenne, aĺe po chodńičku križom cez cinter.

Mama mi furt hutorela: „Sinu, ti še ńebuj umartoho, skorej še muśiš bac živoho. Ti še ĺem šumńe pomodĺi za dušički a ńic še ci ńestańe.“ Išol mi cez cinter medzi peršima a od pol cintera mi už bul pośĺedni. Išlo nas das ośem – dzešec.

Za nami išĺi ženi. Pri chodńiku u štredku cintera bul vikopani hrob. Už bula cma, śvetla ńebulo, lampašik ńemaĺi. Baba, co išla po koncu sama, śe pošmikla, bo na chodńiku bul už ľad, a spadla do hrobu. Začala śe modĺic, šak už do rana tam budze.

Modĺi še, modĺi a furt daco čuje: ššš, ššš, .... Začalo śe rozvidńac a zrazu z hrobu z druhej strani čuje: „Haňo, to ti?“ „Zužo, to ti? Co tu robiš?“ „Ta toto, co ti! Zbuchotala mi.“ „A čom tam u tim kuce?“ „A co mi mala robic? Tam źimńejši na verchu a tu tak nefukalo. Co teraz zrobime? Začńeme kričec!“ „Ta ĺudze poucekaju!“ „Dajak me podsadc.!“ Hańa Zužu podsadzila. Zuža bula hore. „A teraz, jak?“ „Ta vež dajaku paĺicu a podaj mi ju!

Sama dajak už vijdzem.“ Zuža prišla z paĺicu a caha Haňu, no paĺica še zlamala, bo vžala ĺem z tich smrekov, co buli okolo a to bul cenki konarik. Baba nadava: „Ta co mam robic?“ „Začńi kričec!“ Baba začala kričec a prave iśĺi dvojo chlopi. „Jaj, už idze spaseńje!“ „Jake spaseńje, ozdaĺ šmerc?“ Ńe, ńe, chlopi idu, ta už ce dajak viberu.“ Baba dala ruki a tak ju vicahĺi.

Na Źeĺeni štvartok išlo še do koscela a jak bula Glorija (obrad počas omši, kec śe śpiva Slava Bohu), ta pošĺi zvoni do Rima. Ńezvońilo śe. Ańi na Veľki pjatok až do Bilej soboti. Ańi na Kudlovci zvončok, nič. Na veži u kosceĺe buĺi take rapkače, bulo ich čuc tak dvasto-tristo metre, podľa toho dze vitor fukal. Na Veľki pjatok calu noc še stražil hrob, po pol hodzińe śe straž meńila. Dakedi to buĺi skauci a hasiče, no furt po dvojo. Maĺi me paradne helmi, skauci maĺi źeĺene šati a kopije a hasiče halapartńe. U sobotu rano, kec počas omši zaśpival farar Glorija, prichodziĺi zvoni z Rima. A od tedi še zaś začalo zvońic. Tote, co ńebuĺi u kosceĺe, buĺi pri jarku a čekaĺi, že jak pridu zvoni z Rima, pujdu śe takoj umivac, žebi buĺi zdrave.

54

Miznúci svet 5

Dachtore skočiĺi aj s topankami, žebi buĺi perše sviže. Večar bulo Skrišeńe a po ńim še chodzilo po mesce. Hrala hasičska hudba, dirigent bul Gros. Mal taku paradnu kopiju a jak ju nadzvihnul, tedi veľki buben bubnoval. Chodzilo še dookola caloho mesta a kolo svatoho Jana še otočilo a prišlo nazad do koscela. V nedzeľu skoro rano śe śvecila paska. Na Veľki pondzelok še chodzilo obĺivac. Jak chlapčiska dostaĺi me po vajičku a tote starše aj rjadnu paĺenku. A pooobedze, večšinou chlopi, co chodziĺi obĺivac, šicke spaĺi.

Dobri zvik bul na Rusadĺe. Na Rusadĺovi pondzelok me Kudlovčańe chodziĺi na paśtvisko na samim verchu fotbal bavic (tam me maĺi ihrisko). Predtim mi napisal plagati: Radostna novina budze śe robic veľka hoscina.

Pricce na paśtvisko, ta uvidzice i naśmejece śe do popukańa.

Aj sebe vipijece, aj śe zabavice, aj guľášik dostańece, ta śe kus pobečeĺujeme. Kec budzece unavene, možece še vispac v hoteĺe Krjak abo v interhotele Fijomak. („fijomak“- boriev- kový ker) Poskladaĺi me śe a variĺi v kotle guľaš. I paĺenočkam śe kupila.

Cale rodzini śe chodziĺi popatrec. Kto ńemal fĺašočku že sebe ńeprińis z domu, mohol sebe kupic. Dzecom śe kupovala ĺem maĺinovka. Vodu me braĺi zo studzinki (bula ńedaĺeko ihriska). Za maĺinovku me dostaĺi dzešec abo dvacec haĺere. Guľaš me davaĺi do misočkoch.

Spočatku baviĺi futbal kravare, co pasĺi kravi proci końarom, ktore pasĺi końe. Pozdńejši ženače proci slobodnim. Večšinou vihraĺi ženače, bo ženač ńepatrel. Kec ńebiroval, behac pošol a vipil sebe a pošol druhi raz. Dakedi še ich tam teĺo motalo, že rozhodca še spital: „Ta, keľo vas je?“ na jednim boku dvacec a na druhim dvacecštiri ženačoch. Kec še už išlo po fotbaĺe domu, dachtore, co buĺi mocno podguražene, spadĺi do krjakov a zaspaĺi tam až do rana. Jak začalo buc vidno, bežeĺi domu co im nohi stačiĺi, žebi ńikto ńeznal, že nocovaĺi v hoteloch krjaki.

Urbarńici Na Ďurija (24. 4.) pervi raz vihaňaĺi dobitok. Tedi še robila tzv. jurmarčina a chodzilo še pastvisko čiscic. A tote borievkove kri še šicke virubovaĺi. Ľudze sebe z toho ploti virobiĺi abo paĺiĺi jak drevo.

55

Miznúci svet 5

Na Bože celo bula omša tu, na Kudlovci, kolo brinčka. Jeden rok služil katoĺicki dekan a kazeň mal gregokatoĺicki a na druhi rok opačńe.

Jak še začal vzmahac socializmus, ta už bolo zakazano na Bože celo robic oltariki po mesce. Ta vźaĺi Kudlovčańe za svojo a robiĺi ich na Kudlovci. Perši oltarik bul oproci tam, dze je teraz karčma Kudlovčanka. Druhi bul kolo brinčka, treci kolo Gengeľa na uĺici a štvarti tam, dze še vichodzi z uĺici kolo cintera.

Večšinou ich pripravovaĺi: muj ocec - ťesar, a joho brat - stolar. Un pripravoval pismena. Na oltarik śe davala celta, že kec pridze dižď, abi nezmoknul. Dookola oltarikov buĺi brezki. Materijal na oltariki še odkladal furt do nas na pujd. Pozdnejši zakazaĺi oltariki aj na Kudlovci.

Ta še robiĺi ĺen kolo koscela.

Odrazu prišol pripis zos OV KSS (Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska), že Dobrovskoho rodzina organizuje oltariki. Striko prišol a hutori otcoj: „Sluchaj, bratu, jak toto zrobime, bo u tebe šicok ten materijal je?“ A ocec: „Stańeme o druhej rano u sobotu, veźmeme materijal a zrobime. A kec ľudze pujdu do roboti, už budze šicko hotove.“ Tak aj zrobiĺi.

Na Kudlovci bul ešče taki zvik. Na Andreja še metala kengerica do oblakov. Dzivčata ĺaĺi olovo a davaľi sebe šeĺijake pranja, žebi še im splnilo. A kec še ńesplńilo, ta bulo čuc: „Andriju, Andriju, kašĺem na tvoju viĺiju“. Bul aj taki zvik, že kapurki še davaĺi dolu zos dvorov a tota kapurka še až do jarku pońesla. Dagdze otviraĺi aj chĺivec a śvińe vihnaĺi. A až kec švińa začala kvičec, tak ucekaĺi. Dachtore śvińe buĺi take večše a bars krochtaĺi. Vihnaĺi ich na druhu uĺicu. A rano idze gazdina karmic śvińu a śvińi ńit. Patra, kapurki ńit. Dakedi aj pol dńa kapurki hĺedaĺi.

V Humennim bul turisticki kružok, spočatku nas bulo tak šestnac abo dvacec. Maĺi me orjentačne preťeki a tote hľadki, co buĺi na peršim, druhim a trecim mesce postupovaĺi na krajske preteki. Pošĺi me do Podčičvi, dze buĺi preťeki. Kec pridzece gu Podčičve, tam, dze je most, oproci na polhuri pod hradom, uvidzice križ. A za tim križom, bula trupareň. Šicke Vranovčańe, co tam buĺi, spaĺi pod stanom, aĺe 56

Miznúci svet 5

nas Humenčanov daĺi do tej truparńi. Tedi bulo take mokre počasje, cali tiždzeň padal dižd. Šicke me maĺi gumovo čižmi. Aj na suťaž še išlo u čižmoch. Na večeru navariĺi guľaš. Bul taki ščipĺavi, že nas z toho žarilo. Vipiĺi me horuci čaj a išĺi me spac. Spaĺi me na takich nośitkoch. Śvetlo śvicelo ĺem do dzešatej hodzini z agregatu, vecka buĺi ĺem lampaše.

Dižď padal, no každi me maĺi čižmi. Na ĺavim boku odo mńe spal Palko Vajsov a na pravim boku Pubi Čanda. Poĺihaĺi me, prikriĺi me še z dekami. Ańi hodzinu ńeĺežime a Pubi hutori: „Janku, ja bi močil...“ Reku, ta co, šak idz... „ Pubi: „Kripta, ja śe bojim...“ „No a co mam isc z tobu, či jaki Perun, šak ši chlop!“ „Janku, kripta ...ňejdzem!“ „Ta, ńeže še tu... vimočiš do čižmi“ „Vidziš, dobri napad! Palko Vajsov ma čižmi.“ Vžal, vimočil še do tej ľavej čižmi a ľehnul sebe. Buli das tri hodzini a Pubi zaš: „Janku, ja bi močil.“ „Šak už pomali vidno, ta co še bojiš.“ „Janku, toto tu kripta, tam ešče cma, bojim śe... „ No Palko mal ešče pravu čižmu suchu.“ Potim aj Palkoj bulo treba. Kuka, a hutori: „Dajak tu kapči.“ Chcel vopchac nohi do čižmi: „Perši do tej pravej...“. A jak šturil nohu do čižmi, hutori: „Aj tu mokro! A dajake to ceple! Co tam hore ohńa kladu či jaki fras!“ Pubi še začal śmjac. Palkoj došlo : „Aha, ta guta tebe pobila!“ a jak vžal totu čižmu, prišol gu Pubijoj a zos tim šickim močom mu tresknul. Bitka bula veľka. Potarhaĺi druti, co patriĺi provizornemu rozhlasu s veľkimi drevenimi amplijónami. Jano Jenčík do šestej rána vec muśel šicke tote druti ponacahovac, žebi rozhlas fungoval.

Učitel hudobnej vichovi Závacký nas nacvičoval śpivanku: „Umrem, umrem, aĺe ńeznam kedi, Aĺe umrem, umrem, kedi tedi.“ Totu pesńičku mi solovo śpival. Potim nas učil: Aká si mi krásna ty rodná zem moja... ja mal bars hrubi hlas, a učiteĺ: „Kto tam bruní?“ Vžal jednoho spolužjaka a virucil ho. Začaĺi me zaš śpivac a zaš: „Kto tam tak bruní?“ Zaš dakoho virucil. Začaĺi me treci raz. „Jemne, ten tón sa musí niesť...“, hutorel učiteĺ. Aĺe zostaĺi me už iba piati. Či som chcel, či ńechcel, śpivac mi muśel... „Prečo ty neotváraš ústa?

Ideme nato!“ A jak mi tim hrubim hlasom začal: Aká si mi krásna... ta 57

Miznúci svet 5

učiteĺ nato: „Počúvaj, ty nebudeš spievať, pokiaľ ja budem tu učiteľ. Ty budeš spievať iba v ZOO!“ Odtedi mi na hudobnej iba śedzel. No, raz povedzel: „Poď, musím ti dať známku! Zaspievaš sólo!“ Koňare, koňare, dze sce końe... zaśpival mi. „Správne – jednička. Ty, keď chceš, tak vieš. Ale pri tej piesni Aká si mi krásna... Veď ty máš hrubší hlas ako ja.“ Naš suśed choval kozi. Suśeda hutori: „Pribudńe nam daco do rodzini. Tota naša koza ĺem ĺeži, jak bi še mala kocic.“ „Zavolajme Pubija Čandu - kuršmida!“ („Kuršmid“ – zverolekár) Zavolaĺi mu a Pubčo telefonuje: “Dobre, už idzem, možeš dac chladzic vinko!“ Pubi pridze a pita še: „Chladzi śe vinko, chladzi? Dobre, pervi pujdzeme na ten porod a potom sebe vipijeme.“ Koza śe začala kocic. Višlo jedno a suśed hutori: „Pubi, ta jakbadž tam ešce daco budze, bo koza ńestava!“ Pubi ju ulapil, maca a hutori: „Máš pravdu Ďuri, máš pravdu! Budú dvojčatá!“ Buĺi dvojo. Suśid zaś hutori. „Pubi. Koza ńestava.“ A Pubi: „ ...žebi bula rarita. No skuśime.! Veru, bulo trece koźĺe. „Chvalabohu a teraz budu krescini! Máš chladzene?“ „Hej, už vichladlo!“ „Dobre, daj, poumivame sebe ručki a idzeme na krescini.!“ Suśeda zaš hutori: „Tota koza, coškaĺ ńestava. Šak druhi raz normalńe stanula, ječi, tote male ju už cickaju a ona ńič.“ „Sto percent, šicko v porjadku!“, hutori Pubi. „Škoda, že ńemam tu aparat, ja bi toto sfocil.“ Začaĺi pic chladzene, 90 percent vipil Pupčo a 10 percent sušid. „Dobre, Ďuri, dobre, teraz im daj takoho suchšoho, žebi zamocńeĺi a až vecka na mokre pripuščiš.!“ Pubi pošol domu. Aĺe zastavil śe na chladzene ešče u druhoho sušeda, ktoromu ĺičil psa. Suśeda hutori mužoj: „Ďuri, tota koza ńestava, ona jakbadž ešči daco tam ma.“ „Ta, co ši chora, to bi bula rarita, štiri kožĺata žebi jedna koza mala?“ A veru mala. Sušed vola Pubimu, co nove, no Pubi už spal.

A jak še prebral, žena mu hutorela, že volal Choma. „A co chcel, co chcel?“ Povedzel, že ńe trojčata aĺe štvorčata maju. „Ta to rarita, už berem sebe aparat a idzem sfocic tote štvorčata. Budu u novinkoch!“ Prišol k Ďurijoj a hutori: „Daj chladzic vino!“ Gazdiňo, gazda, pocce 58

Miznúci svet 5

a kolo tich štiroch še postavce! Budzece v Roľńickich novinkoch na peršej strańe!“ Suśeda hutori: „Ja budzem s tima kozami, ta to ńe!“ Pošol iba suśid – gazda. Pubi ho šumńe sfocil aj s tima štirma koźĺatkami aj zo staru kozu a veru, buĺi na prednej strańe u novinkoch. No, a samozrejme, muśeli buc kerscini aj pri tim štvartim kozľatku.

Eva SPIESZOVÁ, rodená Farkašová (1931)

Na Štúrovu ulicu sme sa presťahovali v čase, keď som mala štyri roky. Štúrova ulica bola veľmi pekná a veselá – tie lipy ju veľmi krášlili. Ako deti sme sa na nej hrali hry„Hola zolo“, „Kde sú nožnice“ – sústredili sme sa piati do kruhu... Veľmi pekné detstvo sme prežili.

Na našej ulici obchody neboli, chodili sme do mesta.

Mojou najlepšou priateľkou bola Evička Svatková. Rástli sme spolu, boli sme ako dve sestry. Mala babku, ktorá bola veľmi šikovná krajčírka. Keď Evičke ušila šaty, vždy sa spýtala aj mňa: „Aj tebe sa páčia?“ „Hej, mamika,“ tak sme ju volali. Potom ich aj mne ušila. Bola som jej veľmi vďačná, že mala so mnou trpezlivosť. Kamarátka Evička mala brata Ferka, ona teraz žije v Prešove a on v Bratislave. Keď bol však maličký chlapček a ja som mala chlieb s medom a išli sme vonku, on si vždy vyžiadal: „Daj mi!“ „Tu máš!“ Keď prišiel domov, ukazoval mamke, že má po ruke samé bodky. „A čo si jedol?“ „Evička mi dala chlieb s medom...“ „Ty vieš, že nesmieš chlieb!“ Ferko mal cukrovku už ako také malé dieťa. Dnes má okolo sedemdesiat rokov.

Počas detstva som sústavne chodievala k Tiroľovmu domu, lebo tam bol dedo, ktorý mal krčmu. Bol tam aj strýko Džovi. Dom krášlila veľká a pekná záhrada, kde som sa rada hrávala. Žilo tam veľa židov59

Miznúci svet 5

ských rodín a my sme sa spolu hrávali. Keď však prišli nešťastné roky 1936 a 1937, židovské rodiny pobrali. Mala som už trinásť rokov, keď bola vojna a na ňu si veľmi dobre pamätám. V takom peknom veku sme museli všetko stratiť. Bola vyhlásená nútená evakuácia a museli sme z domu odísť. Rodičia vraveli, no dobre, ale máme nejaký majetok, čo s ním? Musíme ho nechať? Nábytok sme ukryli do pivnice.

Otec bol štátnym zamestnancom, učil na drevárskej škole. Štátni zamestnanci mohli zobrať nábytok so sebou a štát im to zaplatil, ale mamka nesúhlasila, aby sme ho so sebou brali do Spišskej Novej Vsi, kde sme boli evakuovaní. Takže ten nábytok dali naši do pivnice a zamurovali ho.

V spomienkach mi utkvel kobercový nálet, počas ktorého bola celá Spišská Nová Ves taká osvetlená, že človek mohol aj ihlu nájsť.

Silným zážitkom bola pre mňa aj situácia, keď schovaní v pivnici, počuli sme, ako nad nami došlo, pri sťahovaní frontu, k stretu ruských a nemeckých vojakov. Nastal veľký krik, Nemci kričali – Hilfe! Hilfe!... a my deti, učupené sme sa báli, čo sa bude ďalej diať. Otec nás upokojoval, že v pivnici sú ťažké a hrubé drevené dvere, ktoré zabránia vstupu vojakov. Boli to ťažké časy.

Po ústupe frontu, keď sme prišli domov, zhrozili sme sa, v akom stave bola stanica. Samý papier, špina... Prišli sme do svojho bytu – na stene sme našli veľkú karikatúru Hitlera ako obhrýza kosti a okolo neho odtlačky rúk. U nás bol predtým svrab a z nášho bytu spravili ošetrovňu... a ako sa masťami ošetrovalo, tak ruky si potom čistili dotykom po stenách. Všetko bolo treba poriadne poumývať. Čo sa týka zariadenia v dome, nenašli sme nič. Rodičia už boli starší ľudia, boli na dôchodku a museli začať odznova. Ja som ako osemnásťročná nastúpila do zamestnania a tak som im vypomáhala. Pracovala som v Roľníckom družstve v Humennom. Pomery tu boli veľmi ťažké a otec dostával taký malý dôchodok, že z toho nemohli vyžiť. Pamätám si, ako raz otec stál pri dverách a hovorí mi: „Ty, Evi, daj mi par korun na ĺiki, bo ńemam.“ Bolo to nepredstaviteľne ťažké. Aj otcovi, ako učiteľovi, ktorý pýta koruny od svojho dieťaťa. Bolo to preňho veľmi ponižujúce. Trpeli sme všelijako, nemali sme oblečenie. Mali 60

Miznúci svet 5

sme tetu v Novej Vsi, ona bola zámožnejšia a dávala mi svoje šaty...

Nerada na toto obdobie spomínam. A aj preto si viem všetko ceniť.

Mala som brata, učil sa veľmi dobre a nadovšetko dobre vedel anglicky. A angličtinu aj učil na Obchodnej akadémii. Písal sa rok 1947 a brat mi jedného dňa hovorí: „Evi, poď, pôjdeme do Ameriky! Máme tam rodinu...“ Už aj tak takmer bolo, rodina prišla a mali sme aj my s nimi odcestovať. Avšak otec povedal: „Ńe, dzeci, ja vas nepuščim!“ A tak sme zostali. Pali sa so smútkom obrátil ku mne: „Vidziš, Evi, ocec nas ńechce pusčic...“ Brat sa neskôr dostal do Bratislavy a tam robil vo firme Exico – Baťova spoločnosť, kde aj svoju znalosť angličtiny plne využil. Neskôr do Bratislavy zobral aj mňa. Bola to asi najkrajšia časť môjho života! Keď v roku 1948 došlo k prevratu a Baťove podniky zhabali, premiestnili brata do Sniny. Vtedy som sa vrátila aj ja. Vtedy už prišiel do môjho života môj manžel Pišta, s ktorým sme sa poznali od detstva, pretože aj jeho otec bol učiteľ a stretával sa s mojím otcom. Uisťoval ma, že sa o mňa postará – „Znaš, Evi, ja dokončim totu školu a veźmem ce za ženu.“ Študoval veterinárne lekárstvo a tak sa aj stalo. Bolo to v roku 1951.

Mňa v mladosti zábavy nikdy nezaujímali, ale mala som veľký záujem o hru na klavíri. Raz som išla s mamkou po ulici a počula som, že kdesi-ktosi brnká na klavíri. Bolo to na Ulici staré kasárne. Tam bývala Terka Rajzinderová a pani Haltshildová. To boli dve učiteľky a mne sa veľmi páčilo, že tam tak pekne hrajú. Mamu som prosíkala: „Ja bi tiž chcela chodzic na klavir...“ „Hej, aĺe ńemame klavir!“ „To nič, ĺem podzme do Terka néni...“ Takže, ja som bola ten iniciátor a Terka néni ma aj na hodiny klavíru zobrala – „Dobre, Evičko, dobre. Budzeš chodzic!“ Veľmi som sa tešila. Chodila som k nej asi tak od svojich ôsmich alebo deviatich rokov. Keď som sa s Terkou néni zoznámila bližšie, prezradila mi: „Joj, Évi, Évi, take ńešcesce.

Nemtudom slovákul“. Nevedela po slovensky a nemala zamestnanie.

Preto si aspoň hodinami klavírnej hry zarábala, ale na kvalitu hry veľký dôraz nedávala.

Doma sme mali vždy veľmi dobré rodinné vzťahy. Mamin brat, 61

Miznúci svet 5

strýko Džovi Tiroľ, zostal úplne sám. Keď som išla do dôchodku, prišiel za mnou a hovorí: „Evi, dochovaj ma!“ „Ej, Džovi, ty si zdravší ako ja a ja ťa mám dochovať?“ „Hej, len ty ma dochovaj, pozri, nemám ženu“ (ešte ako veľmi mladý ovdovel, manželstvo bolo bezdetné)... Tak sme sa oňho starali. V pondelok, stredu a piatok som mu nosila obed. Mal už deväťdesiatpäť rokov, keď sme boli spolu u lekára: „pani Spieszová, to koľko má ten váš strýko?“ „Deväťdesiatpäť.“ „...to je dar od Boha!“

Kamil TOMKO (1933)

Veľká história Nemecka a malý slovenský osud ...

Rok narodenia, to si iste každý pamätá, aj keď len z rozprávania rodičov. Tak aj ja som k číslu 1933 dostal dodatočnú informáciu (videl som to nespočetnekrát v televízii), že to bol rok, v ktorom sa dostal k moci Adolf Hitler v Nemecku.

V ďalekých Karpatoch sa o tom veľa nevedelo, ale časom informácie prišli. Najmä bohatí Židia sa začali pripravovať na vycestovanie do bezpečnejších, od Nemecka vzdialenejších krajín, najlepšie do zámoria. Môj otec od roku 1922 pracoval v Tatrabanke a v nej zbadali, že je veľký záujem o americké doláre. V tých časoch sa mnohí vracali nazad do kraju a prinášali taľare, bezpečné „traveller checks“, lebo iné bezhotovostné finančné kontakty neboli známe. A naši „Amerikáni“ im ani nedôverovali. V Humennom dostali informácie, aby taľare nezamieňali v banke, ale aby ich ponúkli obchodníkom – Židom. Od nich dostali ponuku na lepší kurz. Najmä za nominálne väčšie bankovky. Napríklad za 50 či 100 amerických dolárov.

My, deti predškolského veku, sme v tom čase mali náš malý svet sústredený na ulici. Spolu s kamarátmi sme sa hrali v piesku alebo na sokolskim hrišču. V lete počas príjemných teplôt sme vybehli k 62

Miznúci svet 5

potoku Perna alebo k Laborcu s niekým, kto za nás prevzal zodpovednosť. V zime sme aj bez dozoru vybehli na Hansovo poľo (Hansovo pole). Mali sme zakázané chodiť na Kalváriu, kde vyhýbať sa stromom a kapličkám nebolo také jednoduché. Svedčil o tom fakt, že každú sezónu došlo na Kalvárii k početným zlomeninám.

O Nemecku dospelí čoraz častejšie diskutovali a my chlapci sme natŕčali uši a zapamätali si také pojmy ako Sudety, Maginotova línia, výstavba bunkrov na južnom Slovensku (príležitostne sme si ich obzerali z vlaku poniže Trebišova). O olympijských hrách v Berlíne sme sa mnoho nedozvedeli. Až neskoršie v kine. V žurnále boli zábery a frekventovali mená ako Owens, Nurmi a podobne. Život však smeroval k vojne... a v ušiach nám zostal pojem anšlus, týkajúci sa dobrého suseda – Rakúska. V jeseni toho istého roku 1938 prišla vojna aj do Československa. Zhodou okolností to bola znovu korelácia s dňom mojich narodenín...

Ako bolo vtedy zvykom, smel som pozvať svojich kamarátov domov. Mama upiekla koláč a hostia dostali šálku kakaa. Ale nálada bola nervózna. Otec prišiel skôr z práce. Vyprevadili sme hostí a otec preložil rádio do okna (rádio vtedy ešte nebolo samozrejmosťou). Hlúčik ľudí čakal na prejav prezidenta republiky. Niekoľkokrát sa jeho termín preložil. Bol 29. september 1938, deň mníchovskej dohody. Neveľmi sme rozumeli textu v politickom jazyku, navyše v češtine. Ale totálna mobilizácia sa prejavila aj u nás v Humennom. Muži, narodení v dvadsiatych rokoch, sa museli dostaviť do kasární v Michalovciach.

Pochopiteľne, ich kapacita ani zďaleka nestačila. A tak v prvé dni chodili títo vojenskí „esteani“ neoblečení v mundúre domov.

Postupne sa situácia upokojila. S napätím sa však očakávala arbitráž vo Viedni. Tá nám priniesla konkrétnejšiu predstavu o vojne – južné Slovensko pripadlo Horthyovskému Maďarsku, konkrétne aj Košice. Vlaky do Zemplína museli premávať cez maďarské územie.

Tí, ktorí sa vracali domov z Bratislavy, videli už v Košiciach nápis „KASSA“. A tak z okien rýchlika začali skandovať: „Kaša-vaša, Košice-naše!“ Maďarskí žandári, ktorí mali kohútie perá za čapicou (obávaní „kakas-tolasi“), tĺkli hlava-nehlava, najmä mladých. Neskoršie bolo 63

Miznúci svet 5

nariadené zatiahnuť vo vlaku záclony. Okná sa, pochopiteľne, nesmeli otvárať a rýchlik bol pristavený ďalej od stanice. Ja som prvýkrát cestoval s rodičmi na návštevu našich príbuzných, ktorí žili pri Turčianskom Svätom Martine. Bol rok 1940.

Počas zimy bol na vojnových chodníčkoch kľud. Nie však prvýkrát na sovietsko-fínskej hranici. V lete ospalú náladu nášho malého mesta oživili transporty privážajúce nemeckých vojakov a vojnovú mašinériu. Humenská železničná stanica mala, ako posledná smerom na poľskú stanicu, značnú vykladaciu kapacitu, ktorá slúžila obchodu s drevom, dobytkom a ošípanými. Pre nás to bol zážitok – zblízka vidieť tanky, obrnené autá i horských strelcov, ktorí mali materiál naložený na muliciach. V druhej polovici augusta začali prúdiť aj motorizované jednotky (čiastočne aj pešie) smerom od Prešova. Pre nás všetečníkov bola Kostolná ulica ako živý „žurnál“. Takému presunu vojska musela predchádzať úprava ciest, vyrovnávanie neprehľadných zákrut a posilňovanie mostov. Za obeť stavebnej činnosti padla aj kaviareň „Štefánka“, presnejšie povedané jej polovica.

Dňa 1. septembra 1939 sme mašírovali paralelne s vojnovými jednotkami. Oni na front, my do školy! Chodil som do katolíckej školy naproti Hansovmu poľu. Asi na tretí deň sme idúcky zo školy zažili skutočnú vojnu. Zrazu sa spoza Handrixu objavili nízkoletiace lietadlá a začali páliť na Kostolnú ulicu. Vojaci, drezírovaní na takéto nečakané prepady, boli už dávno ukrytí v priekopách... a aj my s nimi u šancu. Lietadlá preleteli ďalej, urobili prudkú zatáčku a vracali sa na domáce letisko v Poľsku. Údajne to boli československé letky, ktoré evakuovali pred Maďarmi do Poľska.

Mali sme v tom čase aj pozitívne zážitky... Neďaleko našej školy bol pekár Gruber. V jeho dome pieklo vojenské zásobovanie chľib, tzv. „komisár“. Vôňa čerstvo upečeného chleba nás vždy prilákala na dvor pekárne... a vojaci nám občas pohodili bochník, najmä z tých vyradených a deformovaných. Hoci sme hladom netrpeli a doma bol chlieb vždy (pečený tiež u Grubera), tú vôňu a chuť „komisára“ – cítim dodnes.

Slovenské jednotky sotva zasiahli do bojov a už bolo po vojne. Zasa 64

Miznúci svet 5

nastal pokoj. Hitler sa upriamil na Francúzsko. Od nás to však bolo ďaleko a z vojnových území sme dostávali iba kusé správy a názvy, ako „Duennkirchen“. Blesková 38-dňová vojna „Blietzkrieg“ skončila v máji 1940. Zdalo sa, že nemecká expanzia sa nasýtila... Bol to však omyl! Nemecká mašinéria už vypracovávala plán „Barbarossa“, smerom na východ proti ZSSR. Železničná trať na Medzilaborce a Lupkov neležala v smere hlavného taktického náporu, takže Humenné zažívalo pomerne pokojné chvíle. Iba od Sniny, deň a noc, prichádzali nákladné autá naložené drevom. To pochádzalo z okolia Stakčína, ktorý si prisvojili Maďari, hoci nemali etnický dôvod. Okolie Stakčína nikdy nebolo maďarské!

A zrazu Stakčín – Takcsany/mav. Túto nespravodlivosť sme napádali našimi „zbraňami“ zo školy – zobrali sme si kúsky kriedy a vypisovali: MAV: MAGYAROK AZSIABA VISZA! (Maďari, späť do Ázie!).

Noviny priniesli správu o tom, že nemeckí výsadkári napadli Grécko a ostrov Krétu... Bolo to však kdesi ďaleko.

V nedeľu 21. júna 1941 mala celá naša rodina naplánovaný výlet do Udavského, kde nás čakal dobrý nedeľňajší obed. Na malim śtaciońe (malej železničnej stanici) otec kupoval biĺetki. Službu v pokladnici mal starý pán Orendáč (Udavčan, penzista) a ten môjmu otcovi pošepkal, že Nemci napadli Sovietsky zväz. Otec veľmi zbledol. Takého ustarosteného som ho nikdy predtým nevidel. Viackrát opakoval: „To je katastrofa, to je katastrofa pre celú Európu...“ V Udavskom sa správa o vypuknutí vojny proti Rusku (starší ľudia vravievali proti Moskaľom), šírila len veľmi pomaly. Absolvovali sme tradičnú veľkú omšu, dobrý obed a vybrali sa peši na Rebjakovu, kde stála rozhľadňa. Na vrchole lúčky kvitli najrozmanitejšie kvety a pásli sa tam dokonca srnky. Ale nad túto idylu doliehali ťažké zvuky kanonády. Vrátili sme sa teda do dediny. Na priedomiach sedeli ženy a s plačom nás vítali, že vypukla vojna. Chlapi už mali v rukách povolávacie lístky...

65

Miznúci svet 5

Magdaléna HRABCOVÁ, rodená Sohová (1943)

Moje spomienky začínajú od obdobia materskej školy, ktorá bola v drevených barakoch (neskôr súčasť ZDŠ na Švermovej ulici). V tom čase boli učiteľkami ešte mníšky. Raz som z tej materskej škôlky ušla.

Nešla som smerom do mesta, ale k nemocnici. V tom rohu pri nemocnici, asi tam, kde býval doktor Leňo, som stála a plakala, lebo som sa nevedela dostať domov. Nakoniec ma našli a nedostala som ani bitku...

V prvej triede základnej školy ma učila pani učiteľka Kudelásová. Ona a pani učiteľka Hennelová boli v Humennom najznámejšie učiteľky, ktoré mali na starosti prváčikov. Pamätám si, keď som prvýkrát kľačala. Mala som biele pančušky, dlážka bola, samozrejme, naolejovaná načierno.

Keď som prišla domov, mama na mňa: „Čo si to len robila!?“ „Nič...!“ „Čo si urobila?“ „Niiiiiič!“ „Určite si kľačala. Prečo?“ „...tak... nevedela som čítať...“ „A čo si nevedela...?“ Doteraz si to pamätám. Bolo to spájanie slova ojojoj a ja som to čítala oj oj oj.

Pani učiteľka povedala: „Ale, spoj to! Dohromady to čítaj! Rýchlejšie!“ A keďže som to nedokázala, musela som kľačať. Na nijaké telesné tresty si však nepamätám. Buď sme museli zostať stáť v laviciach s predpaženými rukami alebo kľačať. Pri tom státi, keď sa nám ruky už začali hýbať, mohli sme si sadnúť. Nakoniec, bolo to dobré, lebo 66

Miznúci svet 5

sme sa aj ukľudnili. Ale bitie paličkou... to nie, to nebolo.

V čase, keď som začala chodiť do prvej triedy, v Humennom už pracovala Živena – bol to ako terajší zväz žien. Moja mamička tam už tiež pôsobila. Vytvárali vtedy prvé jasličky (detské jasle), aby ženy mohli ísť do roboty a deti si zvykali chodiť do jasieľ. Tie prvé jasličky boli v dome, kde sídlila mestská polícia na terajšej Štefánikovej ulici.

A vtedy poniektorí vravievali – „Hej, to Sochaňa zbira dzeci a pośĺe jich do Ruska!“ Mama na to – „Ja mám osem detí, mne netreba, aby som cudzie deti posielala do Ruska.“ V tých časoch bolo potrebné ešte aj takéto základné vysvetľovanie a presviedčanie ľudí, aby pochopili, čo to sú vlastne detské jasle. Oblečenie pre detičky šila vtedy stará pani Koreňová. Bola to babka hudobníka Marcela Palondera.

Viem to, lebo na mne tie šaty skúšali – také krátke „pufaté“ nohavice s veľkým vreckom vpredu. V textile sa v tom čase vo veľkom počte a rovnaké oblečenie kúpiť nedalo.

Pamätám si tiež, že na tej Ružovej ulici, kde bola synagóga, stará pani Sroková chodila upratovať. A my, ako malé deti, sme veľmi chceli ísť dovnútra. Otec mi zakázal, že neslobodno a že sa to nepatrí... Aj keď pani Soroková náhodou nechala niekedy dvere otvorené a zistila, že je pri nich plno detí, rýchlo ich zavrela. Takže sa mi nikdy nepodarilo tam vojsť. Ľutujem, že tú budovu zbúrali, lebo to mohla byť aj pekná koncertná sieň. Tam vzadu bola stará modlitebňa, potom tam namiesto nej bol sklad umelých hnojív, ale táto budova už bola v tom čase ruina.

Raz som zažila, ako prišiel ich mäsiar. Bol asi piatok, rezal kurčatá a odkladal „kóšer“ pre Židov na jednu stranu a „trefné“ pre Nežidov na druhú stranu. Otec rozprával, že tu, ako bola Stalinova ulica (niekde tam, kde je teraz Plzenská reštaurácia, bližšie k parku), boli židovské kúpele. Môj otec sa od deviatich rokov učil za klampiara v židovskej rodine, takže poznal veľa židovských návykov. Vedel aj čítať a rozprávať jazykom „jidiš“. Pamätám si aj to, že keď v päťdesiatych rokoch Židia odchádzali do Palestíny, tak sa niektorí chodili k otcovi učiť aspoň tie základné veci, aby sa tam vedeli dorozumieť. Moja mama mala zase veľmi rada ryby na židovský spôsob. Pripravovala ryby z Laborca. Vždy ich najprv stiahla z kože a to mäsko uvarila a urobila plnku.

67

Miznúci svet 5

Vytvoril sa aspik, ryby v ňom naplnila a obložila zeleninou. Ja som to jedlo nemala rada, pripadalo mi to také sladkasté. Mama používala aj čiernu reďkvičku k polievke. To tiež Židia majú radi. A doteraz to aj ja používam k silnému slepačiemu alebo hovädziemu vývaru. Nastrúham najemno čiernu reďkvičku, osolím a zajedám s lyžicou polievky.

Ja som bola najmladšia z ôsmich detí. Spomínam si, ako mi otec rozprával, keď už ako vyučený majster, išiel robiť maisterstück (majstrovskú prácu). V Budapešti bol prvýkrát a tam aj prvýkrát jedol zmrzlinu. Vraj ho pozval nejaký iný majster. Sedeli spolu v cukrárni – doniesli im zmrzlinu v pohári a ten druhý si len tak máličko bral na lyžičku a vychutnával. Otec si povedal, že on tak pomaly jesť nebude, zobral veľkú lyžicu a naraz si dal celú kôpku – „Vtedy mi oči až päť centimetrov dopredu z hlavy vykukli, tak som si zapamätal, čo je to zmrzlina“ – vravieval.

Keď som sa narodila, moja najstaršia sestra mala už viac ako osemnásť rokov. Sestrám som robila svadobnú družičku. Hrávali sme sa iba doma, pretože najstaršia sestra už pracovala ako učiteľka a keď prišla počas prázdnin, v drevárni sme otvorili veľké dvere a hrávali bábkové divadlo a spievali. U nás sa spievalo veľmi veľa. A to nielen „ľudovky“, ale vtedy boli obľúbení Kučerovci. Rýchlo, aj keď stenografom som musela zapisovať slová (píš ako počuješ). Tak sme po španielsky, či anglicky spievali až het. Iste, odznela taká pesnička v rádiu ale iba sem-tam.

Aj do kina sme chodili zriedkavo. Mama nám hovorila: „Stačia vám tie filmy, na ktoré chodíte zo školy!“ „Hej, ale to sú len ruské...“, protestovali sme. Ale aj škola vedela vybrať dobré filmy a neboli to len bojové. A hlavne veľa sa o filmoch rozprávalo. Museli sme vedieť komunikovať, tvoriť vety, rozprávať o čom to je... Radi sme sa hrávali „na obchody“. Vtedy sa ešte nakupovalo na lístky a na body, tak sme si strihali papieriky. A už len: „Dońeš muku!“ Za lyžičku som doniesla a urobili sme z nej lepidlo, aby sme tie lístky mohli nalepovať. Kúsok rozbitej tehly, to bola napríklad paprika... Mala som detský športový svetlomodrý kočiarik, taký z koženky a bábika bola v slovenskom kroji. Mohla som ju iba podržať a hore-dole ukázať, to bolo všetko.

Prvú bábiku na hranie som však dostala od známej osobnosti. Od 68

Miznúci svet 5

pani Kukorelliovej (neskôr sa volala pani Kostková) a od pani Hely Bálintovej, známej z čítania rozhlasových rozprávok. Bábika mala svetlomodrú sukňu a bielu blúzku s gombíkmi. S tou som sa mohla aj hrať, hlavne sa dala vyzliekať a obliekať... Mala som vtedy asi šesť rokov.

Počas vojny sme bývali na Nižnom konci u Andiľových. Potom to tam bolo zbombardované. Keď sme už nemali kam ísť, bývali sme u známych v Chlmci. Ubytovali mamu s ôsmimi deťmi a mali sme ešte dve babky z maminej i otcovej strany. V horách boli partizáni a keď došlo k prestrelke, už z tej rodiny, ktorá nás prichýlila, kričali: „Utekajte, rýchlo, lebo idú Nemci do Chlmca!“ „Schovajme sa do pivnice!“, hútali sme rýchlo. Moja mama rozhodla: „Nie! Do pivnice nepôjdeme!“. Deň predtým došlo vo Vinnom k masakre. V pivnici tam vystrieľali celú rodinu... Bola som vtedy ešte malá, Nemci nás postavili do radu a celú noc nám strieľali ponad hlavy. Čakali, či sa neohlásia partizáni, lebo keby sa ohlásili, tak by nás asi všetkých postrieľali. Neohlásili sa a nás vyviezli aj s rodinou Veselých do Lipian pri Prešove. Chlmec potom vypálili. Počas tej noci moja mama ošedivela.

Keď sme sa vrátili, už nebolo ničoho a nemali sme kam ísť. Ubytovali sme sa v dome spolu s Levickými. Až v päťdesiatych rokoch, keď odchádzali Židia, kúpil otec dom od jednej rodiny oproti Škerlíkovým.

Tam sme bývali až kým nezačali stavať chemlonský internát a náš dom zbúrali. Potom sme si kúpili jeden z tých chemkostaváckych domčekov Na kolónii, v mieste, kde teraz stojí Kaufland.

Keď sme už chodili do školy, mama v tom začala chodiť do zamestnania. Robila takmer od vidím do nevidím pre Červený kríž.

Otec pracoval v Chemkostave. Doma preto vládol pravidelný denný režim. Ráno vstať a jedna zo sestier vždy išla pre mlieko, lebo naň bolo treba vystať rad. Na mäso čakávala mamička a to aj od tretej hodiny ráno a potom šla do práce. No a my, keď sme chceli mlieko, tak sme museli vstať tiež skoro ráno. Striedali sme sa. Najčastejšie chodievala sestra Terezka. Mlieko predávala Ela Kovássyová. Taký ostrý hlas mala... Vždy kričala: „Nepchajte mi tie kanvičky, každý dostane 69

Miznúci svet 5

po dva litre mlieka, aby sa každému ušlo!“ A my sme mali kanvičku štvorlitrovú, presne ten typ, ako tie veľké dvadsaťpäťlitrové. Vždy sme si posadali a čakali, kým príde mlieko. Často došlo aj zamrznuté. Ela otvorila kanvu a už načierala – „...povedala som, že dávame iba dva litre!“ Ja aj Terezka sme boli ticho, Ela vedela, že nás je veľa, a vždy nám naliala doplna. Nikdy nikomu neublížila, aj keď kričať – to vedela.

Do školy, zo školy a učiť sa. To bol náš denný kolobeh. Večer, keď bolo šesť hodín, prišiel otec: „Marta dze? Jožko dze?“ Hneď v tej sekunde sme museli sedieť doma. Disciplína musela byť. O siedmej hodine boli správy v rozhlase alebo sa počúvala Modrá vlna – relácia pre mládež. Mali sme radi divadelné hry, rôzne čítania. Bola som ôsmačka, keď sme v roku 1957 kúpili prvý televízor. Bol čiernobiely, ale „čučali“ sme naň, aj na monoskop, aj keď bola obrazovka iba zrnitá – „...ta trim totu antenu...“ – ozývalo sa, keď bolo treba nastaviť obraz.

U nás doma sa reči veľmi miešali, lebo mamina mama bola z Moravského Slovácka od Uherského Brodu. Babka hovorila moravsky a vždy opakovala – „Ja su ta pravá Slovenka, ja su moravská Slovenka!“ Ja sama som dlho ani nevedela spievať východoslovenské pesničky. Buď som spievala moravské pesničky a keď som nastúpila do zamestnania, tam som počúvala rusínske pesničky. Kurník-šopa, však treba aj východoslovenskú pesničku vedieť... Babka bola strašný huncút. Zomrela síce, keď už mala 97 rokov, ale pri takom plnom vedomí, že sme to obdivovali. Krásne vedela rozprávať tie ich rôzne príbehy... Vydávala sa proti vôli rodičov, vravievala, že ona neprišla na Slovensko, ale na Uhry. Moja mama sa narodila v roku 1907 a mala šesť mesiacov, keď jej zomrel otec. Babka tu zostala so všetkými deťmi, nechcela sa vrátiť na Moravu a mala čo robiť, aby ich dokázala uživiť. Zvládala to však s vrodeným humorom. Spomínam si na to, ako raz vyšla vonku, zobrala metlu, šatku a pobúchala po okne. My sme začali vrieskať, mama hneď: „Čo je?“ „Strašák, strašák, tam je dajaký straško!“ Babka prišla dovnútra a mama sa spytuje: „Mamko, strašili ste deti?“ „Neee, já ne...“. Vždy nás vedela podržať. Raz bola veľká zima, piecka bola malá a my sme ohrievali perinu. Priložila som 70

Miznúci svet 5

tú perinu tak blízko, že som na nej vypálila dieru. Babka hneď zakročila: „Nic se nebuj, já maceri nepovím.“ Vzala perinu, obliekla druhú obliečku a zo sýpkoviny urobila záplatu. Pritom zapratala do roboty aj moje väčšie sestry, takže nebolo kedy a všetko bolo prezlečené a v poriadku. Po nejakom čase sa mama dostala k tej perine a začala dumať: „Odkedy je tá perina zaplátaná? Mamko, oni vedia...?“ „Ne, ja nic neznam, ja nic neznam...“ Naozaj, nič neprezradila. „Toto nesmíte, to bylo moc lekváru, to bylo moc másla“ – vedela všetko ukontrolovať a musela strážiť, aby sme nezjedli viacej z niečoho, ako bolo treba. Ťažko sa na to spomína, ale hladovať – to sme nehladovali. Neskôr už, keď sme podrástli, na zábavy sme nechodili, naši nás nepúšťali. Ale v sobotu večer alebo v nedeľu sme vyšli na korzo. U Bajrama sa kúpil krémeš alebo zmrzlina, dvakrát sa obišlo mesto a klebetilo sa: „Aha, tota śe trime pod pazuchu, budze veśeĺe!“– a potom rovno domov.

Pamätám si, že babka zjedla všetko, čo bolo na obed, všetko zaradom, nič nevyberala. Na večeru však nechcela nič prihrievané, tak mi mama povedala: „Oĺe śe babky opitaj, co budu jesc!“ „Babko, mame tu bandurki i mesko, budu večerac?“ „Ja ťa nic nečuju, co ty utoriś!“ „Babko, ta polievku ohrejem!“ „Ja ti nerozumim, co utoriš, húdla babka svoje.“ „Urobíme ĺem z dvoch vajíčkov pražeńičku.“ „Jó, to si dám!“ Mama sa rozosmiala: „Ty, potvorka, ty vieš, ako na tú babku!“ Keď už bola babka veľmi stará a ja som už začala chodiť do roboty, vždy, keď som sa vrátila, spytovala sa: „Tak, co jsi mi donesla?“ „Cukrlátko.“ – vravievala som. „A kolik to stálo?“ – pýtala sa ona. Tak korunu päťdesiat alebo tri koruny, alebo dezert za deväť korún. „...tolik peňez!“ – ochkala babka. Tri koruny, to bol už pár husí, za 150 korún sa už kupoval dom. Babka sa akosi nevedela zorientovať v novej mene, vždycky mala pred sebou tú menu z čias Rakúska-Uhorska. Keď dostávala dôchodok, asi 90 korún na začiatku a 150 korún, keď zomierala, tak 71

Miznúci svet 5

mame povedala: „A ty peníze jsou pro Magdušku.“ „...Hej, ta chižu sebe kupim...“ Boli sme na seba veľmi naviazané. Často mi rozprávala zážitky z mladosti, o ktorých nevedela ani moja mama. Iste, mala veľa práce, najskôr so svojimi deťmi, potom s nami. Asi preto mala takú slabosť, vždy musel byť pripravený hrniec s horúcou vodou. Keď sa mama spytovala „...no, načo totu vodu...?“, s vážnosťou odvetila, že keď už máš teplú vodu, tak raz-dva urobíš čaj alebo polievku a netreba toľko čakať, kým sa nahreje.

Doma nás bolo šesť dievčat a dvaja bratia – dvojičky. Mama preto musela a aj vedela poprešívať staré oblečenie. Ja ako najmladšia som neustála hromžila: „Prečo len ja musím nosiť po druhých?“ Lenže to nebolo len tak, keď bol kabátzelený, potom boli golier a manžety šedé, šedé boli i vrecká. Ak bol modrý kabát, mama zase niečo zmenila, prešila, vymenila, len aby to nebolo to isté. Keď som chodila do šiestej triedy, veľmi som usilovala o to, že už nechcem nosiť celé dvojfarebné topánky, vždy boli totiž bielo-hnedé, bielo-červené alebo bielo-čierne... „Hej, ja chodím ako z ústavu mrzáčikov (kedysi stál oproti kostolu), chcem sandále!“ – zaťala som sa – „...dáke iné topánky!“ Sestra Terezka, bola o štyri roky staršia a jej sa chystali nové sandáliky kúpiť. Ja som doma robila vojnu, že i ja chcem. Obuv bola na námestí, vedľa terajšej sporiteľne. Terezka skúšala – boli to čierne semišové sandále na malom opätku. Páčili sa jej a ja som začala dupotať, že aj ja také chcem. Mama ich teda kúpila aj mne. Obidve sme mali rovnaké sandále. Bolo to pred Veľkou nocou. Boli to moje prvé topánky, ktoré neboli celé. Večer som videla mamu ako plače.

Nemala peniaze. Doteraz mám výčitky svedomia. Nepriznala som sa, že som o tom vedela, že asi za posledné peniaze tie topánky kúpila aj pre mňa. Hanbím sa za to, že som si ich takto vymohla.

Keď som chodila do ôsmej triedy, ukradla som Terezke silonky.

Predávali ich iba na trhu. Terezka už bola maturantka na Obchodnej akadémii a ja som stále musela nosiť len patentové pančuchy. A aj keď ma staršia sestra, ktorá už pracovala a chodila po celom svete, zásobovala všelijakými módnymi novinkami, platili rôzne zákazy – modré pančuchy neslobodno, červené pančuchy neslobodno, také nohavice 72

Miznúci svet 5

neslobodno, nemohla som použiť to, čo som mala doma. Tak som tej Terezke ukradla silonky, no nemala som pás a nevedela som ich ako udržať. Vždy mi padali. Terezka to zbadala – „nemáš mi brať moje silonky!“ a požalovala všetko mame. Mama sa snažila, aby sme všetky mali svoje vlastné veci, nerada videla, keď sme si požičiavali – „Každá máte svoju kôpku, nos to, čo je tvoje!“ – prísne ma napomenula.

Do maturity sme sa v škole učili po rusky a boli sme vedení tak, aby sme jazyk aktívne využívali. Písali sme do Ruska, do Bulharska... a boli sme vedení tak, aby sme mali aj desať kamarátok, s ktorými by sme si dopisovali. Nuž, a keď došiel list, tak sme sa v škole chválili a rozprávali sme sa o tom – po rusky. Táňa Šamudovská písala do Číny, do Šanghaja. Po druhom ročníku odišla z Obchodnej školy do Trnavy, kde pokračovala v štúdiu pre zahraničný styk. My sme končili odbor financovania a národohospodárskej evidencie. Bolo to zaujímavé, lebo sme sa dozvedeli, ako žijú študenti inde. Bola to iba písomná korešpondencia, nikdy sme sa osobne nestretli. Ja som napríklad písala jednému chlapcovi, volal sa Alexej Kuzmenko. Písal veľmi zvláštnym písmom. Dala som ho kolovať po celej škole. Žil v Kerči na Kryme a neskôr sa odsťahoval do „gorod Bachčisaraj“. Až teraz viem, že to bolo kvôli tým Stalinovym čistkám, ale v tom čase o tom nikto nevedel. Vtedy boli vysťahovaní krymskí Tatári a asi to zvláštne písmo bolo ich. Tie písomné kontakty som udržovala s viacerými aj v čase, keď som už pracovala.

V čase môjho štúdia bol riaditeľom Obchodnej školy pán Homza a v pamäti mám manželov, oboch inžinierov Kovaľovcov, ktorí neskôr odišli do Prahy. Pán učiteľ Kovaľ bol veľkou osobnosťou. Pamätám si, že veľmi rád chodil na Duklu. Raz prišiel s návrhom, že organizuje výlet na Duklu, či sa niekto prihlási. Bolo to počas soboty a nedele.

Išli sme teda. Prídeme tam a ja pozerám na učiteľa – na sebe mal taký dlhý šedivý vojenský „mantel“. Aj som sa začudovala, prečo prišiel v takom kabáte. Na Dukle ho už čakal ďalší pán, tiež v takom istom „manteli“. Bol to Ludvík Svoboda, armádny generál, neskôr prezident republiky. Obaja prešli z Buzuluku do Prahy. Keď vyšla kniha Z Buzuluku do Prahy, naozaj som si overila skutočnosť, že pán Kovaľ tam 73

Miznúci svet 5

bol skutočne spomenutý. Keď sa na Dukle zvítali, dostali sme rozchod, že sa môžeme voľne po Dukle pohybovať. Ja som zo zvedavosti išla za ním. Predo mnou Svoboda a Kovaľ... Prišli k jednému jarčeku a vzájomne spomínali, ako počas vojenskej operácie bol ten jarček plný krvi. Prišli k stromu, objímali ho a hladkali. Pravdepodobne tam niekoho z ich priateľov zastrelili. Bolo to také dojímavé. Prišli sme až k miestu, kde je dnes vyhliadková veža, vtedy tam bol len taký ostnatý drôt, ktorý oddeľoval slovenskú a poľskú hranicu. Spomínali, kde a aký boj prebiehal, kde a koho zastrelili... Písal sa rok 1958 alebo 1959. V tom čase Svobodu odstavili a robil kdesi na družstve. Dodnes je to pre mňa nezabudnuteľný zážitok – vidieť dvoch chlapov, ktorým pri spomienke na kruté boje a stratených kamarátov tiekli slzy po lícach.

Foto vpravo hore: Okolo r. 1958 - Michal Kašo.

Foto vpravo dole: Okolo r. 1965 - Kurz pre negramotných z Podskalky.

74

MiznĂşci svet 5

75

Miznúci svet 5

Michal KAŠO (1939)

Volám sa Michal Kašo a narodil som sa na Podskalke ako vojnové dieťa v roku 1939, keď Nemecko napadlo Poľsko. V roku 1942 sa narodil môj brat Gejza a sestra Marta v roku 1945. Vo vojnových rokoch boli na tom Cigáni najhoršie, pretože vtedy zákony voči nim boli veľmi prísne. Nemôžem hovoriť o celej svojej rodine, ale môj otec bol aj v pracovnom tábore, potom bol aj na fronte a po vojne sa to všetko začalo akosi nanovo.

Po skončení vojny môj otec s priateľom Paľom Marcinom, to bol veľmi dobrý človek (neskôr sa stal aj policajtom), prechádzali po niekoľkých českých mestách, lebo zistili, že pre život Rómov sú tam lepšie podmienky ako na Slovensku. Najprv sme žili v Českom Krumlove, kde sa otec stal akýmsi dôverníkom a sprostredkovateľom medzi Cigánmi a úradmi. Tam im prideľoval aj byty. Nemali sme to však hneď ľahké. Najprv sme bývali pri vápenke. Viedlo tam asi stodvadsať schodov a žili sme tam pri jednej Nemke. Pamätám si, ako nám pripravila jahody s mliekom alebo šľahačkou – to som asi prvýkrát v živote videl.

Ešte sa mi vynára taká spomienka, keď sme cestovali vlakom.

Dnu boli drevené lavice a ja som spal hore. Nemohol som zaspať a pozoroval som iskry, ktoré odskakovali z lokomotívy. Dodnes mi to utkvelo v mysli. Išli sme do neznáma... Nakoniec to dobre dopadlo.

Neskôr sme v Krumlove dostali dom, mali sme tam kúpeľňu, asi tri izby, kuchyňu, veľký dvor pri Vltave a záhradu. Oproti nám bola sódovkáreň, trochu ďalej krankassa (poliklinika) a ďalej bola ešte banka. My sme bývali na hlavnej ulici. Tam som začal chodiť aj do školy. Škola stála pri Benešovom moste. Mal som už viac ako sedem rokov, lebo vojnové časy vyučovanie zdržali. Po roku som už celkom plynule čítal po česky. Mám takú historku – raz jeden starý poštár, Nemec, priniesol poštu, ktorú bolo treba podpísať (otec už pracoval v sódovkárni, mama tiež nebola doma, pracovala u jednej holičky). Vždy som bol menšej postavy, takže poštár mi nechcel uveriť, že vôbec viem písať. Tak sme sa stavili... Keď som sa podpísal, dostal od neho penia76

Miznúci svet 5

ze a od tej doby som si začal sporiť. Z tých čias si spomínam na Ďuďa Kureja (Aladára). Vychovávali ho môj otec s mamou, lebo jeho rodičia veľmi skoro zomreli (predtým ako paholok slúžil u Demčákovcov na Vaľaškovciach). V Krumlove bývali aj iní Rómovia. Z Humenného neďaleko nás bývali tri či štyri dievčatá – jedna, volala sa Jolana, bola neterou môjho otca, druhá Jolana sa neskôr stala ženou Aladára Kureja. Moja mama pomáhala jednej holičke a tam brávala aj sestru Martu, ktorú si tá holička chcela kúpiť. Iste, nedovolili sme to.

Ani život v Čechách nebol jednoduchý. Potraviny boli na lístky, šaty na body a jasné, že sa kšeftovalo. No a my, Cigáni, sme sa vedeli aj vtedy vynájsť. Zo Slovenska sa doviezol špek (slanina) a to bola pre Čechov veľká pochúťka. Kšeftovalo sa aj ináč. V opustených domoch sa našli nábytky, plech, dokonca i kone. To všetko sa privážalo na Slovensko, kde bola situácia po vojne veľmi zlá. Ja som sa do roku 1970, keď bolo sčítanie ľudí, volal Farbar (po mame). Aj v škole som bol Michal Mišo Farbar, neskôr sme na mestskom úrade zistili (to som už učil na škole), že pri mojom mene bola zmena. Dodnes mi známi hovoria: „Ta ti ńeśi Kašo aĺe Farbar.“ Môj otec sa s mamou zosobášili v Českom Krumlove v roku 1948 a vtedy sa narodil brat Miro. Všetci moji súrodenci sa volali Kašovci – po otcovi, iba ja po mame – až do tej zmeny. Na nové meno som si už musel aj zvyknúť, predsa, mal som už nejaké známosti, pracoval som už na škole i v rôznych organizáciách. Mali sme v rodine švagra – západniara, Daniel Peter sa volal.

Ten bol veľký špekulant, zo zemiakov urobil pečiatku... to boli také finty... Hovorím, Cigáni boli vždy vynaliezaví.

Z Krumlova sme sa potom dostali do Mostu. Tam bola dosť veľká bieda. Aj Rómov tam bolo strašne veľa. Väčšinou sa tam robilo v baniach. Stalingrad sa im hovorilo. My sme bývali v meste, kde sa narodil ďalší brat Tomáš. Nešťastnou náhodou však neskôr zomrel.

Potom sme sa presťahovali do Děčína, ale tam už Česi prišli na to, čo Cigáni robia. Pracovné podmienky tam neboli dobré. Otec pracoval na štátnom majetku, niekde medzi Mladou Boleslavou a Děčínom.

Nedalo sa tam však žiť, tak sme sa vrátili na juh Čiech do Českých Budějovíc. Na Panskej ulici sme tam dostali celý dom. Tam už bývalo 77

Miznúci svet 5

aj viac Rómov z Humenného – Kurej a Jackaničovci. Veľa Rómov tam bývalo z Vranova. Tam sa začala „moja éra“. Stal som sa pionierom.

Celá ulica sa starala (a nielen Rómovia), aké vysvedčenie mám, ako mi to ide v škole: „Michale, jaké budou známky?“ Boli sme tam veľké partie chlapcov, hrali sme sa na vojakov a nikto nechcel byť Nemec, každý chcel byť víťaz... No a prišli aj prvé lásky... Napríklad, film Pyšná princezná s hercom Vladimírom Rážom sa točil hneď neďaleko nás. Naši ľudia tam chodili pomáhať. Príchod kráľa Miloslava na námestie vo filme – to bolo Piaristické námestie, kde bol v skutočnosti kláštor. To sme všetci veľmi intenzívne prežívali. V sokolovni som sa stretol aj s Janom Werichom.

Väčšinou som vtedy rozprával iba po česky, dokonca aj s bratom.

Aj keď tam boli cigánski chlapci, tak automaticky iba po česky. Hoci som po rómsky rozumel, bežne som nevedel komunikovať. Keď prišli Rómovia z Humenného a začali rozprávať po rómsky, len na mňa ukázali: „Ta co, un ńezna hutorec po romski!“ Vedel som ale krásne písať – aj teraz ešte. Hovorili, že ja nepíšem, a maľujem. Už ako desaťročný som musel písať na prvého mája transparenty. Život sa postupne menil a pribúdalo práce – s kočovníctvom bol už koniec... Nakoniec, nebolo to už ani únosné, hlavne pre deti. Raz boli prihlásené tu, o nejaký čas už inde. Život nebol ustálený. Bola to však taká doba a ľudia sa snažili prežívať. Neďaleko nás bývali aj olaskí Rómovia, na Křížku, to bolo za cintorínom. Mali tam svoje vozy. Nebol som vtedy doma, bol som v Příbrame na rekreácii, keď bola veľká olaská svadba, pri ktorej sa strhla bitka. Zasahovali pri nej policajti aj hasiči. Dopadlo to tak, že všetkých dospelých mužov a chlapcov od pätnásť rokov uväznili. Chodil som neskôr do väzenia s listami ich žien, ktoré som písal a potom čítal odpovede od mužov.

V tom čase bol otec dosť chorľavý. Ozvali sa mu vojnové rany, svalstvo na ruke mal počas vojny roztrhnuté. (Otec, keď bol ešte chlapec a žil na Podskalke, bolo to ešte pred vojnou, chodil pracovať do Humenného na veľki štación (železničná stanica). Keď prišli obchodní agenti, pomáhal s kuframi, potom robil u nejakého lekvaroša (výrobcu lekváru), kde ho ešte zastihla vojna. Práve tento lekvaroš 78

Miznúci svet 5

ho prakticky pred ňou uchránil. Neskôr sa to už nedalo, tak sa dostal do Hanušoviec do pracovného tábora a potom ich už brali na front.

Neviem, či prebehol alebo dezertoval, bol ranený i zajatý, neskôr sa dostal až do Svobodovej armády. Viacerí však nikdy domov neprišli.

Napríklad aj otec Ernesta Marcinka, toho známeho primáša – rodina sa nikdy nedozvedela ani kde je jeho hrob. Viacerých otcových rovesníkov vzali aj do koncentráku... Maľarovci, Tokár... Nevrátili sa, buď padli ako vojaci alebo zahynuli v tých táboroch. Môj svokor bojoval vo vtedajšej slovenskej armáde. Tiež bol zajatý a vrátil sa až po roku-dvoch. Otec bol fakticky odbojár a mal nárok na výhody. Ale on ich nechcel, chcel pracovať manuálne a neskôr na to aj doplatil. Zomrel ako štyridsaťdvaročný v roku 1960. A tak sme, desať detí, zostali s mamou.

Povojnový život bol ťažký, pretože sme museli kadečo vymýšľať, aby sme doslova mohli prežiť. Ešte v Budějoviciach otec začal premýšľať, že sa vrátime domov na Slovensko. Mama vtedy pracovala v hoteli, kde sa naučila veľa vecí, tam sa naučila aj variť. Otec chodil na výkopy alebo iné manuálne roboty. A to nemal robiť. Keby sa možno viacej šetril, tak by dožil dlhšie... Kým sme sa na Slovensko vrátili ako celá rodina, otec medzitým odcestoval asi dva až trikrát do Humenného sám, aby všetko pripravil. V Budějoviciach sa ešte narodila sestra Kveta a brat Stáňo. Otec potom odkúpil dom v Chlmci.

Rozobral ho a na Podskalke z toho materiálu postavil bývanie pre nás všetkých. Mali sme taký gazdovský dom, dve chyže (izby) a na zemi boli diĺe (drevená podlaha). Keď bolo všetko postavené, potom sme sa presťahovali. Bolo to v roku 1953 alebo 1954. Keď sme sa dozvedeli, že sa budeme sťahovať, boli sme zvedaví, čo a ako bude, aj sme sa tešili. Nová realita bola pre mňa však šokujúca! Ja aj moji bratia sme mali rovnako ušité šaty a topánky... paráda, že? Prídeme na stanicu do Humenného a tam Jóži báči...

Volal sa Jachymovič, nebol to Róm, ale mal povoz s koňmi. Bol Poliak a jeho mama žila s otcovým strýkom. Bola to silná robustná žena a do konca svojho života pracovala. Jej muž sa volal Šándor Kašo – veľký komunista, po smrti ho ani nepochovával farár. Kašo mal 79

Miznúci svet 5

také fúzy, ktoré si stále vykrúcal. Hovorilo sa o ňom, že počas prvej svetovej vojny, keď boli v meste oslavy a mešťania nevedeli vystreliť z kanóna, on si s tým vedel poradiť. O mojom dedovi zas hovorili, že bol menšej postavy, ale zato taký silák, že keď sa staval Horváthov dom v Humennom, celú šinu (kovová koľajnica) na stavbu po poschodí vyniesol až hore na strechu. Hral na kontry, preto mládenci, ktorí chodili na zábavy, keď sa chceli biť, tak využívali jeho. Dokonca sa o ňom povrávalo, že nosil pod pazuchou vajce, aby sa spojil s nejakými duchmi. No, neviem, či to bola pravda, skôr sú to historky, ktoré sa o ňom rozprávali. Volali ho „Volovčák“, lebo pochádzal z Volovej.

O tom, koľkí bieli žili medzi Cigánmi na Podskalke, ešte budem hovoriť neskôr. ...Jóži báči urobil pre nás na voze lavičky. Čakal tam na nás a ako som tak stál, tak mi prešiel s kolesom cez tie nové šité topánky, nechtiac, ale... stalo sa. Nuž, keď sme sa vrátili do Humenného, mne sa Podskalka zdala ako indiánska osada – samé chatrče, iba pár murovaných domov z váľkov (tehly z hliny a slamy). Tie váľky si Cigáni robili sami. To bola taká fúra dreva, pripravila sa hlina s rozsekanou slamou, to sa pomiešalo pri vode. Pri riečke Ptava bolo už také miesto, kde sa to všetko sušilo. A tam, kde je futbalové ihrisko, pamätám si, bol tam taký kopec a bola tam aj pec, kde sa mohli tehly páliť. Ale málokto to využíval. Tie chatrče boli stavané tak, že kostra bola z dreva s palankami (so zásuvkami) a medzi toto sa dalo najprv blato a potom sa to zvnútra i zvonku vyhladilo. Podlahy boli hlinené, vymastené. Asi dve rodiny sme boli také, ktoré mali riadne podlahy.

Z pohľadu na osadu som bol zhrozený. Naše izby boli ešte prázdne, nábytok, šaty, knihy rádio, všetky veci, na ktoré som dennodenne bol zvyknutý, nám ešte mali priviezť vo vagónoch. Ani elektrina tam vôbec nebola. Prišli sme asi v sobotu alebo v nedeľu, tak tam ešte bolo všetko v kľude, sem-tam niekto na dvore hral. To ma aj celkom bralo.

Ale tá realita bola krutá. S bratom sme išli spať na Tretiu skalu, akože na táborák. Všetci na nás pozerali, že nás tam mŕtvi budú strašiť... ale nikto nestrašil. Medzi nami tam bol aj ten primáš Erni, vtedy ešte chlapec. Navonok bolo veľmi krásne, studne boli ešte čisté, cez celú 80

Miznúci svet 5

Podskalku sa tiahli jelše – tá krajinka a príroda sa mi veľmi páčila. Ale tie ostatné veci... Keď sme prišli, boli práve prázdniny. Otec videl, že som taký nijaký, tak povedal – „Pujdzeme do babi do Čemernoho.“ Bol som tam asi tri, či štyri dni. Tam bola konečne aj elektrina, aj kamaráta som tam mal, lebo aj chlapci z Budějovíc mali voľno. Potom prišla škola a to bola tá najväčšia sranda.

Na Podskalke učil Martin Orendáč – bolo tam asi päť učiteľov a triedy od prvého do piateho ročníka. Ale boli tam aj väčší chlapci a dievčatá, ktorí učenie nestíhali. Riaditeľkou bola pani Džupová a ja ako „diľinko“ – vyobliekaný, priniesol som vysvedčenia, ktoré som dostal ešte v Čechách. Bola tam jedna upratovačka a spýtala sa ma: „A ti tu co chceš?“ „Já jdu do školy!“ „Ta to mušiš isc hore...“ pozerala, pozerala... „A ti chodziš do školi?“ „No, jo. Tak som sa tam nejako hore dostal, zaklopal som na akési dvere – „Dobrý den“, no vtedy sa už zdravilo Česť práci! A ja zas po česky to svoje „dobrý den“. Riaditeľka na mňa pozerala kývajúc hlavou: „Čo si ty zač?“ „Ja jsem přišel do školy...“ Ona mi čosi hovorila, ale nerozumel som jej, hovorila aj hutoracki.

Dostal som „cigánsku nervu“ – a že sú aj iné školy, pôjdem inde! A tá upratovačka dole na mňa: „...joj, ta take chlapci jak ti, už maju dzeci a do školi ňechodza.“ Prišiel som domov, povedal som otcovi, aká je vec a že sa vrátim späť do Čiech. Strýko Ďuďo (Aladár Kurej) tam zostal, aj z maminej strany tam boli v Budějoviciach, mal som kde ísť. Ak by som šiel, určite by som mal iný život. Otec sa nakoniec vybral za Orendáčom. „Ta čekaj“, povedal Orendáč. Sadol na bicykel a ja som sa pustil peši, lebo autobusy nechodili. Cesta z Podskalky bola veľmi pekná, po oboch stranách vysoké topole, hrušky plané... Prišli sme do školy, ja som zostal vonku, pán Orendáč rozprával s riaditeľkou, potom ma pozvali dnu: „Ta, kde bývaš?“ 81

Miznúci svet 5

„Na Podskalke.“ „A knihy... máš? Dobre, aj tie budeš potrebovať!“ Vtedy sa knihy kupovali. Knihy som mal iba české (Vlastivedu, Zemepis, Dejepis...), ale Slovenčinu vôbec. Slovenčina, to bolo pre mňa čosi nemysliteľné.

Triednym mi bol Miňďas. Bol dosť prísny. „...predsa ako budúca inteligencia... „vy mi tu v čižmách nebudete chodiť!“, hovoril nám prísne. Učil tam aj Mráz, Bilec, telocvik viedol Vološin a Fero Čaja, ďalej Homza, „Stepanka-Stepanuška“, Vasiľ, „Babuška“, Janko Adamov, Fenik, Hnát... Vtedy sa tá škola volala „mešťanka“ a potom sa premenovala na jedenásťročenku. Taká epizóda... Janko Adamov slúžil ako vojak v Budějoviciach aj s Maxinčákom a obaja tam hrali futbal. Chodili k nám na halušky a tak sme sa zoznámili. A v Humennom sme sa opäť stretli. Učil ma a potom neskôr učil so mnou na Podskalke.

Chodil so mnou na tábory, dodnes sme dobrí kamaráti. A ten jeho kamarát Maxinčák nám potom išiel zapájať elektriku. Také osudové stretnutia! A Fenik, ten pochádzal z Čemerného, ako moja mama. Na „meštianke“ ma stihla ešte latinčina (učil Guttray), nemčina – to sa ešte dalo nejak nabifľovať, slovenčina však bola pre mňa veľmi ťažká, naviac, každý tu hovoril akosi ináč, už aj Rusnáci tu bývali, takže niektorí bisidovali, iní hutoreli... bol som z toho niekedy mimo.

Na škole sa vyžadovalo, aby sme hovorili spisovne, preto som často počúval rádio. Potom som si ten zvyk, aj tie nároky odniesol do čias, keď som bol sám učiteľom. Pokiaľ bol Róm u nás na Podskalke v škole, musel vedieť slovenský jazyk, vonku už mohol rozprávať, ako chcel. Bol som za to niekedy aj kritizovaný. Mňa slovenčinu učil aj Ďordik, ktorý býval aj so svojou mamou na Lipovej ulici. Skontaktovali sme sa, aby ma doučoval, hlavne pravopis a pravidlá slovenčiny.

Takto som sa do toho poriadne pustil, takže v ďalších ročníkoch mi to už išlo lepšie. Naučil som sa spisovne, ale ovládal som aj nárečia.

Potom prišli do rodiny kritické okamihy, v roku 1960 zomrel otec, školu som nechal. Otcovi môžem vďačiť za mnoho, pre moje vzdelanie sa veľa obetoval. Rovnako aj mama, bratia a sestry. Pomáhali mi aj naši Cigáni, povzbudzovali ma a boli na mňa pyšní. Cez prázdniny som chodil na brigády. V Strážskom som sa stretol so saxofonistom 82

Miznúci svet 5

Džudiom a chodil som do parku hrať Čechom, keď sa staval Kapron.

Spali sme na „majiri“, mal som tam takú gitarečku „španielku“ a doma som mal „džibsonku“. Na pole sme chodili ručne viazať snopy, to som mal vtedy poriadne mozole, ale peniaze som si zarobil. Počas školy sme tiež chodievali na brigády. Niekedy sme tam skutočne aj veľa roboty spravili. Napríklad vzadu za školou sme my, chlapci – študenti spravili prístupové chodníky. I volejbalové ihrisko sme robili my.

Keď som dostal prvé štipendium, s chlapcami sme išli oslavovať.

Neveľmi som si ho zaslúžil, lebo tá slovenčina..., ale priemer známok to nejako urobil a tiež skutočnosť, že nás bolo desať detí, otec vtedy ešte chorý... škola sa však „niesla“, mala svoje meno. A moji kamaráti – rovesníci z Podskalky už mali deti... a ja som ešte vždy študoval.

No, bál som sa, iba v takom užšom kruhu sme mohli ísť oslavovať.

Napríklad, keď sme chceli ísť do kina, museli sme mať podpísané „povolenky“, lebo pri dverách kina stál službukonajúci učiteľ, ktorý nás kontroloval. A nás Cigánov aj dvakrát. S hudbou sme začali tak, že Milan Capák, Števo Molokáč a Milan Hübner prišli k nám na Podskalku. Chodieval aj Marián Čekovský, ale on bol od nás mladší, ale keď išlo o hudbu, vždy sa vynašiel. Aj dievčatá na Podskalke boli vtedy pekné. Prišla taká móda, také malé fľaštičky s vínom „Sila v zeleni“ – vyzerali ako malinovka. Najprv sme čosi zjedli, asi tie kvašné (kyslé) ryby a na to to víno. Pánabeka, všetci sme schoreli... Druhýkrát sme takto s Čajom išli okolo Slovenska. V Banskej Bystrici na Babici bol nejaký medzinárodný festival. Bolo tam plno ľudí z NDR, Maďarska, Rusi tam boli... spali sme vo vojenských stanoch... a Rinaldo Oláh.

Spomínam si, že keď mi priviezli z Budejovíc veci, mal som v truhle knihy a časopisy – rodokapsy, tu nikto o nich ani nevedel, winetuovky, rôzne dobrodružné knihy... A keď som ich potom chlapcom porozdával, mal som z toho problémy, lebo som narušoval istú nevedomosť. No s chlapcami z mesta sme tvorili dobrú partiu, chodili sme do cukrárne na zákusok, do kina. Kurej býval jeden čas tam, kde bola Brennerova pekáreň, až neskôr dostal bytovku na „jedničke“, potom na Kukorelliho ulici. Kurejova svokra pochádzala z chudobnej rodiny, ale dcéry mala veľmi slušne vychované. Aj Kurejova žena roky robila 83

Miznúci svet 5

v Chemlone. Aj mňa podporovala, aj samotný Kurej ma mal veľmi rád.

Aj kvôli mne sa vrátil z Budějovíc. Zaujímavé je, veď bol odo mňa oveľa starší, on so starými ľuďmi ani veľmi nekomunikoval. Keď sa vrátil z Čiech do Humenného, tak si postavil dom s oborou, kde mal zvieratá. Bol to taký fantasta. Stal sa idolom pre mnohých mladých. A vtedy začal aj maľovať, zo začiatku to boli koláže, pomaľoval aj také silonové farebné obrusy... Pri tom jeho dome sme postavili aj požiarnu zbrojnicu, v nej sa tancovalo. Neskôr sme postavili aj zvonicu. Pôvodne bola z dreva, no neskôr sme konštrukciu spravili zo železa. Používa sa iba pri pohreboch.

Chcel by som sa vyjadriť aj k tým starým zvykom, ktoré som ešte zažil, keď sme sa vrátili z Čiech na Podskalku. Začínalo to Veľkou nocou, májom, odpustmi, ktoré sa dodržiavali, nie ako dnes... a Vianocami. Ale aj pohreby, krstiny, svadby... začínal som si to všímať a mnohé zvyky ma prekvapili, pretože pochádzali z dávnych dôb. Prvé, čo bolo, bol máj – chlapci stavali máje tak, ako aj u ostatných občanov, ale s tým, že pri tom stavaní medzi sebou aj otvorene súperili, dokázali sa aj pobiť. Stalo sa, že za jednou frajerkou prišli aj dvaja či traja a to bol problém. Ale upokojila to partia hudobníkov – „banda“, ktorá tam prišla. Záležalo od toho, ako sa im zaplatilo a tiež, ako to bolo s náklonnosťou u dievčaťa. Niekedy to bolo vážnejšie, inokedy smiešnejšie, a tak to postupovalo až do rána. A potom si pamätám už na tie oficiálne oslavy 1. mája a to už zastihlo aj školu. Vždy pred prvým májom, sa robil taký táborák, hore nad osadou, tam, kde je terajší cintorín. Toho sa zúčastňovali všetci, pripravoval sa program, dosť dlho sa to aj udržovalo. Veľmi sa využívala hudba a v pesničkách sa zvyčajne spievalo o láske, o žiali, buď boli baladické alebo také smiešnejšie, veselé. Hralo s aj podľa toho, aká zámožní bol rodina toho dievčaťa.

Ako hovorím, záležalo vždy na tom, aký to bol chlapec, ako na tom u dievčaťa obstál, alebo o aké dievča išlo... Napríklad, moja budúca žena bola najparádnejšia na Podskalke. Spomeniem takú lyrickú: „Nič vašoda, hoj me ajsi čorozi Sako ratitele blačka užarel, /: maphir palma, bymar metot nakamav, 84

Miznúci svet 5

Šaj andre tu tyro jilo pukynel :/“ /“Nič to preto, že som taká chudobná, No každý večer ma pod oblôčkom čakáš... /: nečakaj ma, lebo ťa už neľúbim, Aj keď tvoje srdce pukne:/“ A teraz takú veselú: „Jaj gejĺom hange andro cengos kaštenge Jaj kyňom mange jek zajdyca kaštora Ara more bo o gádžo vyčinel“ /“Hej, čekaj báči ĺen na sebe pozdvihńem...

Dievča ide do lesa na raždie, ten na ńu hutori: „Merkuj, bo idze gadžo“ a ona, čekaj báči ĺem na sebe pozdvihńem...“/ Teraz k tým odpustom. Odpusty sa dodržovali tak, ako kde sa žilo. Keď to vychádzalo na september (zhodou okolnosti 18. septembra na moje narodeniny, no a 29. septembra je Michala), to sa už pripravovalo aj dva-tri dni dopredu. Boli to obrovské slávnosti. Tam hore, kde je kaplička, tam sa vždy chodievalo, a to nielen kvôli tomu kresťanskému miestu. Tam sa stretávali ľudia zo Sniny, z Michaloviec, z Vranova a potom sme aj my takto chodili k nim. Boli to veľké hostiny, samozrejme, potom nasledovala aj zábava. U nás v starej škole bola taká jedna miestnosť, vtedy som ešte nehrával, lebo som študoval, ale hralo sa tu a spievalo. Dodržovalo sa aj svätenie košíkov počas Veľkej noci. Teraz už vôbec. Dievčatá vtedy utekali, ktorá príde skôr s tým košíkom. Zdá sa, že aj keď tá pastorácia nebola taká, ako sa o nej dnes rozpráva, a bolo to za komunistov, vtedajší kňazi viacej chodili medzi Rómov, akoby mali intenzívnejšiu potrebu a iniciatívu k nám chodiť. Napríklad Benko z Ptičia tu chodil do poslednej chvíle.

A naopak, my, keď sme išli hrávať na majálesy, svadby či iné príležitosti do Ptičia, on, vdp. Benko tam musel byť. Chodil aj k nám do školy. A čo sa stalo... Raz k nám prišiel, hneď ako sme ho uviedli do riaditeľne, zavolal som Oľgu Kurejovú, aby ma zaskočila na hodine, a on mi vraví: „Michal, ja ti donesiem kríž. Môj strýko je stolár a ja 85

Miznúci svet 5

viem, že umriem. A ten kríž donesiem tu, že ak sa bude pochovávať, aby si ho mal vždy poruke.“ Najprv sme máry a všetky tie veci na pohreby mali na škole, neskôr, jasné, sme to museli zrušiť. Rozlúčili sme sa... a naozaj, on ten kríž doniesol a používa sa dodnes. Teraz je u mňa.

Podstatné boli Vianoce a Nový rok. Na Vianoce a na Štefana u nás nebola zábava, lebo Cigáni chodili hrať inde, ale na Silvestra... Čo sa týka ľudí, nie každý na tie Vianoce mal. Už vtedy ma využívali. Išli sme spolu s otcom „z chiži do chiži“. Samozrejme, nie k tým chudobným.

Ja som to musel písať, lebo bol presný zoznam, komu bude treba zaplatiť. Napríklad „zvonikovi“(zvonárovi), povinne pre športovcov, pre futbalistov – takmer celá osada bola v ČSTV. Chlieb si Cigáni piekli doma. Pamätám si, že takmer v každom piatom alebo šiestom dome bola pec. Mama piekla sedem až osem chlebov do týždňa. Na Mikuláša sme si často veci rozdávali. Napríklad, bratovi som dal košeľu, ktorú som už nechcel nosiť. U nás bol taký zvyk, že keď si niekto iný obliekol moju košeľu, už som ju nechcel. Raz sa mi stalo, že som išiel hrať a veľmi narýchlo som potreboval oblek. No a moje šaty neboli tam, kde mali byť. Tak som si obliekol otcov oblek, taký pekný hnedý jednofarebný. Bolo to v zime a Janko Adamov ma už čakal vonku. Bál sa, aby nás nezavialo, takže ma náhlil. Otec si viac už tento oblek na seba nezobral. U nás sme mali aj veci tak uskladnené, aby mal každý svoje šaty na svojom mieste. Potom som aj na to doplatil. Požičiaval som kamarátom svoje obleky. Oni mi ich aj vrátili, no mama, keď na to prišla, začala sa obávať, či ich nevrátia poškodené.

Na Silvestra bol taký zvyk, že aj staré ženy, keď už vedeli, že bude rómsky bál, dávali si vopred šiť dlhé róby u Ribani. Aj mesiac dopredu. Ribaňa vtedy asi najviac zarábala. Bývala tam, ako je kolónia.

Predtým bývali bály u Horvátha, pozdejšie v Lokomotíve (železničiarsky kultúrny dom), U Sodomki, ale aj u nás na Podskalke. Na bále hral Štefan Oláh, alebo my, hudby sa vždy menili tak, aby si vždy každá v prestávke oddýchla. Sála sa nemusela tak dlho dopredu objednávať ako dnes, pravda, aj ľudí bolo menej. Ak bol problém s miestom, tak sa bál konal okolo fašiangov, vtedy už bolo miesto voľné. Iste, 86

Miznúci svet 5

mali sme aj svoj výčap. Väčšinou sa víno kupovalo od tých, ktorí vyrábali doma. Tu na Mierovej ulici žili takí, dokonca som tam raz nechal do zálohy aj svoje hodinky, dodnes som ich nedostal... Na báloch sa podávali domáce veci. Práve ten hudobník Štefan Oláh bol výborný kuchár, bol neuveriteľný. Pracoval ako kuchár a čašník, v Strážskom bol vedúcim prevádzky. No aj tu, v Humennom vo „Vyživováku“ robil čašníka. Robil hurky (jaterničky) a mäsové výrobky, lebo jeho svokra, stará Goroľka, robila v bijárni (na bitúnku). Spolu so svojím strýkom tam boli stálymi zamestnancami. Vtedy nebol problém, lebo v každej tretej chyži bola sviňa, my napríklad sme mali kury, kačky, húsky, dakedy aj barana, takže zabíjačky sa robili bežne.

V Humennom bola aj taká súťaž v sólovom tanci dievčat. Najlepšia tanečníčka tej doby sa volala Matilda. Tancovali sa také orientálne tance, hudba sa používala skôr jazzová. A tie tance boli prebraté od jednej tanečníčky z Michaloviec, ktorá tancovala práve tu, v parku na kamennom kruhu. Predvádzala tance a naše dievčatá to preberali.

To bola moja sesternica Liduška, ktorá sa neskôr vydala za Erniho Marcinka (známeho primáša) a druhá bola Oľga Jakubová. S tými tancami sme potom chodili aj na súťaže. Ďalším zvykom bolo, keď prišli cudzí muzikanti, že im treba preukázať česť, aby si aj oni zahrali. Žiaden hudobník nikdy nesmel podceniť iného hudobníka, hoci by to bol aj zlý hudobník. To by bola najväčšia urážka. Napríklad, keď sme sa po hraní vracali domov, stretávali sme sa s ostatnými na veľkej stanici a tam sme si to ako hudobníci „rozdávali“ – chceli sme počuť, ako napríklad hrajú z Volovej.

Iste, hrali horšie, ale bol to nepísaný zákon, že sa to nesmelo povedať.

Aj keď oni sami vedeli, že hrajú horšie, že iný primáš je lepší alebo harmonikár... Bolo to v tej dobe tabu. Či sa toto dodržiava aj teraz, neviem, skôr pochybujem.

Vo svadobných zvykoch veľké rozdiely neboli, lebo Rómovia sa museli prispôsobiť prostrediu, v ktorom žili. Tak na svadbe som aj ja často chodil „vypytovať“. Mladý musel ísť za mladou už oblečený a ja som začal: „My sme s tým Jankom alebo Jožkom (podľa mena ženícha) museli prejsť toľko svetov, hľadali sme ten kvet a nemohli 87

Miznúci svet 5

sme ho nájsť. Ale dozvedeli sme sa, že u vás, vo vašej chyži rastie taký kvet, tak sme prišli...“ Potom nasledoval aj ten náboženský úkon s tou páskou.

Ale úplne ináč to bolo pri „vartovačke“ pri pohrebe. Keď niekto zomrel, tak sa „vartovalo“ tri dni. Keď niekto umrie, je to samozrejme vždy, tragédia. Ale je tam prítomná aj tá pomoc – lebo, keď sa ide „vartovať“, najbližšia rodina, ale aj cudzí, prinesú alkohol, salámu, chlieb, kávu... Rozložia sa stoly, na ktorých sa hrajú karty. Voľakedy, tesne potom, čo som sem prišiel z Čiech, bol tu jeden človek, volal sa Dodo a ten nám rozprával aj rozprávky. A ja, aj keď som mal zo sebou všelijaké rozprávky (české od Boženy Němcovej, celého Dobšinského, indické...), jeho rozprávky boli pre mňa úžasné. „Robil“ ich na pokračovanie, na dva i tri dni.

My sme v tom čase, ako mladí ľudia, nechodili ani hrávať karty ani za pijatikou. Fajčiť bolo nemysliteľné. Mladí mali vtedy vyhradenú svoju izbu a Dodo tam medzi nás chodil, lebo on tiež nepil a mal celkom iné záujmy. Bol rodákom z Michaloviec. Na jeho rozprávky som bol zvedavý, lebo on rád používal rôzne aj archaické slová v rómčine alebo i maďarské – teremtete, charom...

Dnes, keď sa niekoho na tieto zvyky opýtam, nikto nevie... Spomínam si na rozprávku O sopľavom Jančovi, ktorý mal červené čižmy a koľkokrát zadupal, toľkokrát bol silnejší. A on tieto rozprávky rozprával pani Milene Hübschmannovej. Tak si vymýšľal, že sme museli aj dva i tri dni počúvať. Každý z nás musel priniesť drevo, aby tá žena, u ktorej sme boli (zväčša to boli starí ľudia, ktorí už zostali sami) mala zakúrené. Takže, fakticky sme svojou prítomnosťou aj pomáhali. Vtedy sa ešte pochovávalo doma. Tri dni. Truhla bola otvorená, položená na doskách, nad ňou sviečky. Dole sa položil lavór s vodou, aby nedošlo k napuchnutiu mŕtveho. Nesmelo sa otvárať okno, zrkadlá sa museli zakryť, smetie sa nesmelo vyniesť von. Do truhly sa vkladali veci nebožtíka – na oči sa položili peniaze, povedľa sa vkladala pálenka a všetko, čo mal nebohý rád. Napríklad, keď nebožtík nosil okuliare, tak aj tieto sa mu vložili do truhly. Podľa toho, kto ako na to mal, prišla aj hudba. No, my, keď sme chodili mŕtvym hrávať, aj na cintorín 88

Miznúci svet 5

vyprevadiť, nič sme nebrali. Teraz sa bežne peniaze vyberajú. Podľa toho, ako tá – ktorá rodina stála, bola aj hostina. Ale my hudobníci sme nikdy peniaze nebrali. Dala sa nejaká fľaška, lebo najmä v zime, keď ešte bolo treba zahrať na cintoríne, sme premrzli. Niekedy sme s pozostalými aj zostali, zvykom bolo, že sme si s nimi dali po jednom štamperlíku. Aj teraz je takým zvykom, že všetci, ktorí sa na pohrebe zúčastnili, hudba, tí, čo kopali a zasypávali hrob, všetci sa počkajú a spoločne idú na tú hostinu k pozostalým. Tam, pri prednesenom slove o mŕtvom, všetci stoja a potom minútou ticha mu vzdávame hold. Zaviedol som tento zvyk na Podskalke a dodržuje sa dodnes.

Rómovia sú veľmi poverčiví, a to aj v dnešnej dobe. Veria aj na kliatby. „...aby moja mama umrela, keď to nie je pravda...“ – to sa používa a platí ako zákon. Ak sa to poruší, veria, že sa jeho deťom niečo stane. A potom ešte veria na duchov – mulov. Neexistuje, aby sa ešte po smrti Cigáni zdržiavali na hroboch. Zavolajú si domov kňaza a dajú si vysvätiť domy. Pamätám si iba na jeden prípad – jeden muž, ktorému zomrela žena, bol za ňou hotový, tak chodil na cintorín dokonca prespávať, tak mu chýbala. Ale to bolo skutočne ojedinelé.

Môj krstný bol gadžo Štefan Toček a krstná Danihelová. Krstný mal ešte jednu sestru a tá žila s mojím strýkom. To bol najlepší murár v Pozemných stavbách, dnešnom Chemkostave. Neskôr sa presťahovali do Liberca. Strýko vedel všetko urobiť. Môj bratranec Berti Surmaj zas vedel vymeniť koleso, vozy boli drevené, oje vedel vyrobiť.

Starší ľudia vedeli urobiť váľky z hliny. Pri ihrisku bola pec, kde sa aj vypaľovali a tie váľky potom vykupovali gazdovia na hospodárske budovy. No, hlavne naši Rómovia si z toho stavali domy. U nás boli práce zacielené na mesto, na Podskalke bolo veľa koní, chodilo sa s nimi aj kšeftovať na trh, kováčstvo a korytárstvo bolo rozvinuté v Brekove, skôr sa vykupovali handry, s vozmi chodili na lesné plody, plánky, hrušky... to všetko sa tu vykupovalo, Cigáni sa v tom vedeli vynájsť – kšeftovali. Napríklad, keď Cigánka išla do valala, kúpila mydlo a hrebene na vši, tieto neskôr vymenila za mlieko, maslo, syr, za bandurki. Ďalší čakali na staniciach obchodných agentov a celý deň prenášali cestujúcim kufre. Boli aj takí, ktorí upratovali záchody, volali sme ich 89

Miznúci svet 5

budaroše. Tvorili skoro akúsi kastu. No a boli tu aj hudobníci. Nás humenských Rómov považovali za várošských hudobníkov.

Rómske skupiny sa nazývali kapely alebo „bandy“. Najznámejšia bola banda Štefana Oláha. On nebol rodák z Humenného, bol z Trnavy. Dostal sa sem ako vojak, tu sa zoznámil s Goroľovou rodinou a zobral si za ženu Jolanu. To bola jediná dcéra medzi samými synmi.

Ani jeden z jej bratov, okrem Gejzu, neboli hudobníci. Gejza hral na bubny. Druhý, ktorý s ním hrával, bol švagor Michal Goroľ, známy človek v Humennom, ktorý sa vtedy učil hrať na cimbale. Ale iba do istého času, kým sa nenašli lepší. V tej dobe došiel aj cimbalista Janko Tupý, ktorý hral aj na husle – na ľavú ruku, nie primu ale kontry, no, aj na basu, samozrejme. Bol to výborný cimbalista, výborný človek a pracant. Patril medzi najlepších a najstarších robotníkov-vodárov v Humennom. Získal si obrovský rešpekt u nás Cigánov, ale aj u „bielych“. V Chlmci ho považovali za rodáka, lebo aj ľudia z Chlmca s ním pracovali u vodárov. Bol to veľmi čestný a pracovitý človek, ktorý vychoval svoje deti na jednotku. Jeho syn Kalman (v skutočnosti sa volal Feri) sa tiež chcel učiť hrať na cimbale, ale otcovi sa to nepáčilo. Potom sa učil na harmoniku. V tej dobe sa hralo po dedinách na svadbách, ale aj v mestských kaviarňach. Rómske bandy chodili hrať na rôzne stretnutia požiarnikov, futbalistov... v povojnovom čase boli rôzne zábavy. Takže hudobníci museli ovládať akýkoľvek žáner. Tu v Humennom bolo treba ovládať aj maďarské skladby i tanečnú hudbu. To boli tie staré evergreeny a Štefan Oláh zapájal všetky žánre.

Nestalo sa, žeby nevedeli divákov uspokojiť.

Keď som aj ja začal chodil hrávať so Štefanom Oláhom, chodilo sa už hrať aj okolo stolov na počúvanie. On keď nejakú nevedel zahrať, vynašiel sa – „Joj, ta ja ci zahram lepšiu.“ Bol Trnavčan, takže vsúval do reči západoslovenčinu. Bol to tiež výborný človek, ktorému, žiaľbohu, skoro zomrela manželka a zostali tri dievčatá a iba jediný syn.

V tej dobe som už aj ja, ako mladý hudobník s ním chodil hrávať. Veľa mu pomáhala jeho svokra Goroľová, aj ostatní z rodiny mu pomáhali.

Dcéra Oľga dlhé roky robila so mnou vychovávateľku na škole. Syn robil u vodárov a neskôr aj on s nami chodil hrať na bubny. Ale on 90

Miznúci svet 5

už bol taký veľký bitang... Často bubny opustil a ja som potom musel hrať aj na bubny, aj na gitaru, kým on si odbehol za dievčatami... Nebol stabilný hudobník a otec pochopil, že ani nemá význam ho brávať. Štefan Oláh bol takej strednej váhy, až neskôr veľmi pribral. Bol čašníkom v Jednote a robil aj vedúceho bufetu v Strážskom. Hneď za stanicou, bola tam taká drevená budova, tam asi dva roky pracoval.

Bol výborným kuchárom – špecialistom na zabíjačky. Nútený bol pracovať na viacerých miestach, lebo manželka bola chorá a on, fakticky sa naučil a vedel urobiť všetko. Ľudia ho takého poznali, pamätali si ako s nimi jednal. Mal taký zvyk, že vždy ráno vyšiel vyobliekaný, prešiel sa cez mesto a okolo miesta, kde je teraz pošta alebo aj na iných miestach, kde ho ľudia poznali, čakal na objednávky. Takto sa vtedy objednávala hudba na zábavy a svadby. A to vždy, ako zálohu, museli sme nechať nejaký nástroj, tomu, kto si prišiel vyjednať. Oláh bol taký známy, že sa stávalo, že mal aj tri ponuky. Potom ponúkol aj inej hudbe zákazku, možno aj za nejakú úplatu, ale vždy bol férový.

A tak sa aj iní mohli cez neho dostať k zárobku. A to nielen rómske, ale aj nerómske kapely.

Aj Janko Tupý si získal veľké známosti. Naviac mal výhodu aj v tom, že vedel po maďarsky. Ďalší taký cudzí bol Košický. Bol to tiež Cigán, ktorý sa tu priženil. Deži hrával na basu. Neskôr sa menil s basistom Palijom Oláhom. Ale Páli báči, možno už aj tým vekom, sa už tak veľmi neangažoval. Býval už v bytovke a sem-tam, keď bola lepšia akcia, tak Pali báči prišiel. To už som hral s Jožom Grossom a jeho kamarátmi (Janko Adamov a policajt Zaťko – to sme boli, fakt, dobrá partia), Pali báči s nami hral aj keď sme robili koncert na amfiteátri.

Janko Budyi hral na saxofóne, Kálman z Brekova hral na harmonike, ja som hral na gitare...

Aj škola mala vtedy svoj orchester, asi dvanásťčlenný (hrala tam Vološinova dcéra, my sme ju volali Žirafa). Takže stále som mal kontakty, či už so staršou skupinou hudobníkov alebo s mladšími. Postupne tu vznikala druhá partia, ktorú viedol Ňurec (to bola prezývka, volal sa Mikloško). On ešte chodil s vozom aj so svojou ženou a handrami (neskôr si postavil dom blízko Budyiovcov, lebo mu boli bliž91

Miznúci svet 5

šou rodinou). Ňurec patril medzi tých starších. V jeho partii hral syn Tibor, no on nemal stabilnú partiu. Aj som s ním niekoľkokrát hral, ale nepasovalo mi to. Nie s každou partiou to šlo. Išiel som s ním, lebo by bola hanba, keby som odmietol. Patrilo to k zvyklostiam. Z Veľopolia bola partia Pištíkovcov, tiež dobrá, mali výborného saxofonistu.

A všetci tí saxofonisti, ktorí tu vyrástli, tých všetkých učil práve Štefan Oláh. Vyučil aj výborných bratov Miťa a Ďulu Ferencovcov z Kamenice. Miťo hral „jedničku“ a Ďula „dvojku“. Miťo pracoval v Chemku v Strážskom, bol pracovitý a fešák. Ďula robil pomocné práce u Sodomku ešte aj v čase, keď tam už robil Breiner. Miťo však doplatil na prácu v chemickom podniku, keď dostal rakovinu z tej chémie.

Neskôr sa už začali vytvárať aj nerómske mládežnícke hudobné skupiny. Ja s Budyim sme napríklad chodili aj do komisií, kde sa na amfiteátri robili prehrávky. Ku mne na Podskalku chodil aj Marián Čekovský, Števo Molokáč aj ostatní. Marián za nami chodil už ako malý chlapec a kde aký Cigán hral, on už bol pri ňom. Bol výborný harmonikár a trubkár a niekoľkokrát chodil hrať aj ku hasičom, aj do tých dychových hudieb, železničiarskej a neviem, ešte kde...

Mašlejovci mali vlastnú skupinu a s nimi chodil hrať sestrin syn Martin Balog, on s nimi hral na gitare, Marián Čekovský a Milan Capák, ktorí tiež hrali na trúbku. „Osi“ Novák hral prvú gitaru so Štefanom Oláhom. Ja som v tej dobe chodil hrať do Strážskeho, lebo som chodil ešte do školy a nemohol som si toľko dovoliť. Vtedy to bolo nemysliteľné. Aj do kina sme vtedy museli mať povolenku od triedneho, pretože pri uvádzaní do kina vždy stál jeden z učiteľov a kontroloval. No a samozrejme, ja ako Cigán, som bol vždy pod drobnohľadom. Preto som chodil hrať do Strážskeho, ale o tom neskôr...

U rómskych kapiel išlo predovšetkým o to, akým akordistom bol hudobník. V mojej skupine bola aj taká zásada, že keď som večer v Hitparáde čosi počul, na druhý deň to už skupina musela vedieť hrať. Bola to známa skupina Zoliho Daniela. Sám Zoli bol vynikajúci saxofonista. Jeho mama bola mojou krstnou. Ďalší veľmi dobrý primáš, ktorý hral u Horváta, bol Rajkovič Šándor z Košíc. Myslím si, že pôvodne pochádzal odkiaľsi z Balkánu. Bol to vynikajúci koncertný 92

Miznúci svet 5

majster, on normálne na vlase odohral Straussov valčík. Raz sme so súborom Anglal (Vpred) vystupovali v starom kine – sála plná ľudí a nielen Rómov. Celý súbor, vtedy to bol takmer päťdesiatčlenný súbor dvanástich hudobníkov, potom tanečníkov a spevákov. Jasné, mal to nacvičené, normálne poťahoval vlas, sláčik nemal, ľudia pozerali, čo a ako a s čím to hrá. Takýto bol majster. Tu v Humennom potom už aj zostal. Nebožka Gizka ho tak „stiahla“. Pritom to nebola žiadna krásavica, ale taká robustná žena, on bol zas takej menšej postavy a tichý... veľa vecí som s ním prežil. Práve on učil Erniho Marcinka.

Naučil ho všetko, hlavne také klasické veci. A od nich som sa aj ja také koncerty naučil. Šándor sa vedel prispôsobiť. Pamätám si, bolo to v zime a šli sme hrať na svadbu do Rokytova, cestou do kostola sme museli hrať. Ja som si robil žarty a začal som hrať „Oči máš sněhem zaváté...“ Šándor to počul a vraví: „Miška, ta čo si toto tam spieval? So giľaves?“ „To Gott spieva...“ „A kedy?“ „To my sa naučíme!“ Nedal pokoj. Ernie to tiež počul – „Ta čo si taký, zahraj!“ Nuž, keď sme mali prestávku, tak som im zahral, pekné akordy tam išli. Za pätnásť minút sme to už parádne zvládli. Tak ten sluch a schopnosť melódiu hneď zahrať, tie sú u nás výnimočné. Ja aj teraz, ak počujem nejakú hudbu, nosím ju v sebe aj tri dni.

V tej dobe sme mali veľa kamarátov. Stalo sa, že bolo treba ísť hrať napríklad do Ptičia na svadbu. A to už ráno o šiestej na dobré ránko otcovi a matke. Keďže som býval na Podskalke a autobusy vtedy tak nejazdili, buď nás voz alebo traktor odviezol. Išiel som tam ku kamarátom, normálne spať, šaty som si zobral, ráno som sa na dvore po gadžovsky vyumýval, obliekol sa a už moja banda prišla. Hralo sa do ďalšieho rána. Keď bola väčšia svadba, na druhý deň sa muselo dohrávať. Hoci sa aj tie peniažky zarobili, ale bola to drina. Keď sme boli v tom Ptičí, niektorí svadobčania boli aj z Kanady a Ameriky a nedávali nám také obyčajné love (peniaze), ale doláre. Bol s tým potom 93

Miznúci svet 5

v tom čase obrovský problém. Pomáhal nám s tým potom Ernie Breiner, ktorý to pomenil. Niekedy to trvalo aj týždeň.

Fakticky, keby nebolo Strážskeho, ja by som sa k tej hudbe ani nedostal. Niežeby som nechcel hrať. Mňa nikto neučil. Mal som iba tie zošity Gitarová škola, z ktorých som sa učil, ale vedel som si rozložiť akordy. Keď sme chceli hrať, aj sme sa vzájomne skúšali, a to sme nikdy noty nepoznali. A ešte som mal takú špecialitu, melódiu som vedel zahrať i zopakovať, ale slová... málokedy. A to mi vytýkali.

Keď som bol na jedenásťročenke, boli sme s učiteľom Ferom Čajom na školskej brigáde na majiri. Na poli sme robili všetko ručne, napríklad, viazali sme snopy. Cigáni bývali dole v parku. Jeden z tých Cigánov, Berti, počul, ako si vyhrávam na gitare: „Odkiaľ si?“ „Z Humenného. Som tu na brigáde. A on na mňa už po cigánsky: „A ty si čo?„ „Študent... hovorím.„ „Ale, kdeže, ty už máš ženu!„ „Nemám! Tak som mu vysvetľoval.„ „No a ty tu tak hráš a poznáš aj české pesničky? Lebo tu je plno Čechov...„ To som sa potešil, lebo v češtine som bol doma. České pesničky som poznal, lebo aj v Budějoviciach som chodil do súboru. Aby som u Čaju nemal problém, tak mu Berti povedal: „Berem ho tu ĺem gu nam, naj vidzi, jak bivame. Nebojce śe ja ho dońešem až tu.“ Učiteľ ma pustil, ale gitaru mi nedal. Berti však doma gitaru mal. Zaviedol ma k domu – Patrim, ta to krasni dom, Chemkostavaci mu postaviĺi. Začali sme hrať, mal som iba takú menšiu španielku, Česi chceli tancovať, zahrali sme asi tri skladby a Berti dostal „cigánsku nervu“, lebo cimbalista, ktorého najal z Michaloviec (už neviem, ako sa volal, ale bol celý napudrovaný, ústa mal naolejované, také čudo som dosiaľ nevidel) nehral dobre. Poslal ho teda preč. Ja som potom ešte v lete trocha hral a postupne som sa tak dostal k hudbe. Kým sme boli v Čechách, mali sme rádiá, tak som dosť počúval. Keď sme prišli na Podskalku, bolo to dosť problematické, lebo tam nebola elektri94

Miznúci svet 5

na. Otec s tým asi počítal, že sa budem chcieť hudbe venovať, tak to vyriešil po svojom. Mali sme batériové rádio, ktoré bolo naplnené kyselinou a cez toto rádio som samohol dostať k skladbám. Väčšinou sme s bratmi počúvali Rádio Luxemburg a neskôr som sa dostal aj ku klasickému jazzu a spirituálom. Poznal som Paula Robsona a jeho Missisipi, ale poznal som aj Ježkove skladby, ako ich interpretovali Voskovec s Werichom, skladby začínajúcich orchestrov Karla Vlacha a Gustáva Broma. Ak by som si večer niečo neprečítal alebo nepočúval rádio, nemohol by som ani zaspať. Tým, že sa pesničky opakovali dva aj trikrát, nebolo ťažké sa ich naučiť. Iste, slová sme nevedeli, väčšina bola totiž v angličtine, ale keď sa nám pesnička melodicky páčila, nemali sme problém ju zvládnuť.

Aj našu hudbu sme vnímali, hlavne od času, keď v rádiu na poludnie išla relácia Na dobrú náladu, alebo tak sa to nejako volalo, tak tam už išla moderná tanečná hudba. Moji kamaráti, keď sa už blížila dvanásta hodina, prišli na náš dvor. Rádio som postavil na okno a tak sa počúvalo. Takto sme sa učili aj rozlišovať, ktorá hudba sa nám páči, ktorá nie. Jedinú pieseň, ktorú som sa naučil po rusky bola Podmoskovské večery. Potom sme už mali aj svoj vlastný súbor a spievali sme ruské, slovenské, české pesničky, aj budovateľské... chodili sme na rôzne súťaže a stretnutia. Bol som na svojich spoluhráčov niekedy veľmi tvrdý, ale vedel som, že keď poriadne nacvičíme, len vtedy môže byť aj dobrý výkon.

Stalo sa mi, a neraz, že keď sme hrali napríklad rómsku zborovú pieseň, tak pri tom dirigovaní, keď to krásne išlo, tiekli mi slzy. Ja som to však vôbec nevnímal, iba ma na to upozornili. Keď som sa v Strážskom udomácnil, pritiahol som do tej kapely aj svojho kamaráta a neskôr aj švagra Erniho Marcinka, ktorý hral na husle a Lacija Kureja-Fukarového (tak ho volali, lebo hral na basu). A Berti hral, samozrejme, na „saxík“, jeho brat na harmoniku. Tak sme sa neoficiálne stali jednou partiou – bandou. Po niekoľkých výstupoch sme začali hrávať aj v Humennom. V tom čase sme si s Bertim dali ušiť rovnaké šaty – oblek. Boli z takej svetlo-čokoládovej hnedej látky. Bertimu veľmi pristali, lebo on bol čierny ako černoch. Ale on – „diľinko“...

95

Miznúci svet 5

môj otec si všimol, že má potrhanú štrimfĺu (ponožku). Lenže Berti bol obor, kde by sa naňho ponožky zobrali! Otcovi to vadilo. Berti bol však výborný človek! V Humennom sme sa prvýkrát predstavili na odpustovej zábave na škole na Podskalke. Keď sa v Strážskom dostaval hotel Družba, ja som už do tej hudby nechodil, ale Erni Marcinko tam zostal a priviedol tam aj Elemíra Kureja, ktorého ste tu v Humennom volali Matuška. On hral na harmonike. A Erni tam stiahol ešte aj Zoliho Daniela. Erni Marcinko dokonca v Strážskom aj slúžil – v kasárňach robil na vnútornej stráži. Neskôr zobrali so sebou aj harmonikára Ďoďa Grundzu, ktorý výborne hral a vyhrával akordeónové súťaže. Spolu aj s Mariánom Čekovským Grundzu volali Veľký Nos. Každý Cigán má svoju prezývku. Myslím, že on, Ďoďo, bol najlepší harmonikár tu v Humennom. Bol síce čudák, vždy predal harmoniku a vždy mu bolo treba zadovážiť novú, ale hrával vynikajúco.

Keď sa partia Štefana Oláha rozpadávala (už boli starší), začali vznikať nové aj nerómske kapely. A nastala konkurencia. Situácia sa začala meniť, lebo aj tie rómske„bandy“ začali doslova miznúť. My sme sa ešte držali aj vďaka tomu, že v Strážskom sme sa uchytili a začali sme byť aj známi. Bertiho sme nechali, lebo sa oženil a odsťahoval do Teplíc. Takže tá kapela, čo už bola stabilná, tak to boli: Janko Tupý, jeho syn Feri Tupý, Zoli Daniel a ja. Na cimbal hral Tupý, Ernie mal husle, Dežo basu. Chodil s nami aj Miško Kakáčov, volal sa Tokár, veľký to špekulant... U Zoliho, ktorý bol vedúci, vždy kontroloval, koľko sme zarobili.

Veľký zážitok sme mali, keď našu kapelu pozvali do Ostravy. Išli sme tam ja, Feri Tupý, Zoli, Milan Kurej. Všetci sme si kúpili rovnaké topánky a ja, „dilinko“ – som si dal takú krásnu priesvitnú vestičku, ktorú mi kamaráti zo súboru Strážčan priviezli z Talianska. Bola dokonca „fosforová“. V Ostrave nás privítali, rodina nás pozvala na pohostenie a na druhý deň v „Dělničáku“ bola zábava. Oproti boli ubytovaní ruskí vojaci a aj oni sa prišli zabaviť. Hrali sme na javisku a pri ňom boli olaskí Cigáni. Ja som sa s nimi zoznámil a vždy v prestávke som k nim zaskočil. Bolo tam plno ľudí a jeden Cigán z Ostravy začal robiť cirkus, pričom poranil českého esembáka (policajta).

96

Miznúci svet 5

Kým tam boli Rusáci, esembáci nezakročovali. My sme nemali čas to pozorovať, nakoniec, bolo a je vždy zvykom, že je tam usporiadateľská služba. Zrazu, keď som prišiel k tým olaským Cigánom, ktorí boli veľmi hluční, Rusáci medzitým odišli, dobehli zo šiesteho oddelenia z Ostravy, a to bola najhoršia banda esembákov – boli známi po celom Československu. Vtedy som začal vysvetľovať, mal som pri sebe aj preukaz, že my sme ako hostia – hudba... a oni na nás so psami a bili nás obuškami a všetko vypratali. Moja sestra Kveta, ktorá v Ostrave žila, bola v druhom stave, švagor Gejza mal ruku v sadre.

Bolo sa nám treba pobrať preč, ale cez ten dav to bolo ťažké. Moji hudobníci sa postrácali, a my sme sa chceli dostať do Hrušova, kde bývala sestra. No a oni, esembáci, stále za nami... a všetko to robila tá vesta, lebo svietila zďaleka.

Môj švagor bol dlhé roky baník a keď nás už chytili, tak sa on do nich tiež pustil. Bránil aj Kvetu, lebo bola v druhom stave. Sestru vtedy zbili tak, že potratila a odvtedy už žiadne deti nemohla mať.

Všade, kde sme sa pohli, boli za nami a nič nepomohlo, aj keď som tú vestu odložil. Došli sme domov, ako som vstal, vybral som sa za funkcionármi, rozhodnutý, že aj na krajský úrad... Na vrátnici nás ani nepustili, lebo bola sobota: „Přijdte v pondělí!“– vysvetľujem, že my musíme odcestovať... Ani nás nevyplatili. Nakoniec sa Cigáni, ktorí bývali v okolí Ostravy zozbierali a tak nás vyplatili. Prídeme domov (do Humenného) a rýchlik ešte stál na malej zástavke. Vtedy som už býval v meste. Neďaleko bol malý parčík, tak som si celý unavený sadol na lavičku, vedľa mňa zosilňovače... Okolo prechádzala sesternica Božena a vraví: „...ta, dze ši bul?“ Tie čierne šmuhy po bitke mi presvitávali cez tú vestu. Ona si myslela, že je to špina od lavičky a chcela mi to vyčistiť – „Šak to ńe śpina, ti maš tam śince!“ Mal som ich tri i štyri dni. Takto sme dopadli v tej Ostrave...

Chcel by som niečo povedať aj o zárobkoch Rómov, žien i chlapov. Prvé čo bolo naporúdzi, bol zber harmančeka hneď zjari. Sušil sa a predával u Sorokáča. Zbierali sa aj lesné byliny, a to materina dúška, baza, potom aj lipový kvet. Neskôr začala sezóna lesných plodov, šípok, černíc, trniek, jalovca. To všetko chodili Rómovia zbierať dovte97

Miznúci svet 5

dy, kým to nebolo zakázané kvôli ničeniu lesa. Zbierali sa aj plánky a hrušky. Tí, čo mali konské povozy, chodili do lesa aj prespávať. Bolo to zaujímavé, na jednom takom zbere som bol. Bolo to v čase, keď už otec zomrel. Bola tam mama, dvaja bratia a ja a tiež moja budúca manželka. Bolo to kdesi nad Rokytovom a boli sme tam dva dni. Ja som veľmi rád zbieral šípky a tiež som miloval zbieranie húb, to o mne celá Podskalka vie. Za hodinu som dokázal nazbierať aj desaťlitrové vedro šípok. Vyhliadol som si jeden neporušený krík a ten som obral tak, že som vedro naplnil. Okrem zberu plodín som chodil aj na železo. Jeden čas bola móda zbierať slimáky. Ale len do času, kým nevybuchol Černobyľ. Dalo sa na nich dobre zarobiť, aj štyristo až päťsto vtedajších korún za päť či šesť hodín zberu. Bola to veľká pomoc. Keď išla celá rodina piati alebo šiesti, tak s aj celé vrecia šípok sme nazbierali.

S harmančekom bol väčší problém, lebo bolo treba dávať pozor pri sušení, aby sa nezaparil. Keď sa chodilo na slimáky, moja mama robila u Sorokáčky, umývala a oplachovala slimáky. Chodila aj upratovať.

Chodilo sa aj ku gazdom okopávať zemiaky. Napríklad naša rodina chodila počas žatvy ku Štenkovcom na Vaľaškovce. To boli kmotrovci, krstili môjho najmladšieho brata. Boli sme tam aj dva – tri dni, spali sme v stodole a môj brat spolu s Kurejom tam pásli aj kravy. Ja som pomáhal, ale nie tak ako oni. Starý Štefan Šteňko vravieval: „Ta, dze ti budzeš tak robic!“ Zarábať sa dalo aj ináč – staršie ženy chodili po valaloch kadečo predať a vymieňať za iný tovar. Tam potom už nešlo tak o peniaze - gazdovia dali zemiaky, mlieko, maslo, syr, kury... Nebol problém, žeby sa zo zdochnutej kury niečo bolo stalo. Kuru priniesli domov, ošklbali, obarili... Cigáni polievku nejedli vôbec a mäso sa spotrebovalo. Aj prasa, keď zdochlo, Cigáni si ho odkúpili. Nie je pravda, že zdochnuté prasa dostávali zadarmo, vždy sa niečo zaplatilo. Cigáni nikdy polievku zo zdochnutého zvieraťa nekonzumovali.

Mäso už bolo prevarené, to sa zjedlo. Zákon však bol – nikdy nejesť konské mäso. To už boli najhorší Cigáni – „degeši“, ktorí by sa opovážili jesť konské mäso.

Stalo sa mi taká príhoda, keď som bol na jednej brigáde, môj strýko Šándor báči, bol mimoriadne tvrdý voči porušovaniu tohto zákona.

98

Miznúci svet 5

A ja, „diľinko“, som sa priznal, že tam v Budějoviciach som konské výrobky jedol – saláma bola výborná. Bratranec Andor hovorí: „Hm, ta Miško už ňebudze jesc, bo on sebe už dal...!“ A strýko to začul... a naviac, ja som si z tej konskej salámy priniesol kúsok aj domov.

Bolo to lacné a zdravé mäso. Zabudol som, že tu na Podskalke sa tieto zvyky stále dodržujú. Čo budem hovoriť... ani hrnček s vodou som nesmel zobrať do ruky... a keď som ho zobral, strýko ho odhodil preč.

Tá tradícia sa udržiavala aj preto, že kôň pre starých Cigánov, ktorí kočovali, ale aj u olaských, bol vzácny a nesmelo sa mu ublížiť. Keď zdochol, zakopávali ho do zeme. No neskôr už niektorí chodili vyrezávať mäso ako krmivo pre svine, lebo na Podskalke bolo kopu svíň.

Neboli psi, ako teraz, ale svine. Pokojne si chodili po dvoroch, chodili po lúkach a v zime ich prikrmovali tým konským mäsom. Mäso sa ukladalo hore pod strechu, kde mrzlo. Vždy, keď bolo treba dokŕmiť, odrezalo sa z neho. Bravčové mäso sa už mohlo jesť, ale priamo konské nie. To poradil jeden mäsiar, ktorý robil na bitúnku so starým Goroľom. A naozaj, to mäso zo svíň, prikrmovaných konským mäsom, bolo celkom iné. No, nerobil to každý, tak štyria – piati, keď sa našli. ...ja som potom od toho strýka odišiel, bál som sa, či ešte vôbec bude so mnou hovoriť...

Psie mäso Cigáni považovali za liek. U nás, na Podskalke po vojne, bolo veľa chorých ľudí. Masť ale aj mäso, vraj, veľmi pomáhalo.

Robilo sa to však vždy tak, aby ten chorý nevedel, čo užíva. Takže to uvarili inde, na to už boli iní majstri. Je to podobné, ako keď sa používa masť z borsuga. Tie masti stáli obrovské lóve. Pamätám sa, že také dve deci stáli aj 300 – 400 korún, a to bola jedna záloha. Poznal som takého Cigána, ktorý bol odkázaný na ich užívanie.

V každom meste boli vždy Cigáni, ktorí mali svojich pánov, paničky. Neobišlo to ani nás, keď zoberieme, koľko Židov a remeselníkov žilo v meste. Naši Rómovia chodili pomáhať, nosili drevo, zatopili, vypratali. Napríklad, môj otec robil u nejakého lekvaroša, náš sused Jožo robil u klobučníka. Dokonca tam bol učňom. A on mi vysvetľoval, ako prvýkrát jedol žabie stehienka. Iní Cigáni čakali na staniciach na obchodných agentov a prenášali kufre. Neskôr boli aj takí, ktorí 99

Miznúci svet 5

pracovali aj v štátnych komunálnych službách s konskými povozmi.

Môj svokor mal na starosti štvoro alebo päť koní. Stajne boli tam, kde bol Bulhar (pri Laborci) a tam sa o kone staral. Chodil aj s pojazdnou pílou, keď bolo treba rezať drevo, alebo chodil orať gazdom. No, myslím si, že Cigáni sa najviac vyznali v tej výrobe váľkov. Ale vedeli robiť aj s drevom, nemali problém s opravou kolesa. Jeden vedel opraviť aj sane. Sane na drevo sa v zime kupovali od gazdov, väčšinou z Chlmca alebo Porúbky. Často sme sa my, chlapci i dievčatá z tých našich vrchov spúšťali na saniach, a to boli naše radosti, ktoré dnes mladým už chýbajú.

Veľkej obľube sa tešili futbalisti. Bola tu silná tradícia rómskeho futbalu, neviem, či vôbec niekde takú v Československu mali. Hrali tu rómske mužstvá z Michaloviec, z Vranova a Humenného, neskôr aj zo Sniny a vzájomne sa stretávali. Trénerom bol gadžo Toček, môj krstný. Bol biely, ale žil s Cigánkou. Najprv bol brankárom, neskôr trénerom. Niekedy to s tým trénovaním preháňal. Tých chlapcov, ktorí hrali, deň pred zápasom vyhnal do lesa, tam museli prespať, žiadna žena, žiadny styk, nič. Ráno ich prihnal ku potoku... voda bola vtedy veľmi čistá, nie ako teraz. Tam sa museli okúpať a až tak sa nastúpilo na ihrisko. Naozaj bol veľmi prísny. Ešte ako chlapec som s ním tam nad Podskalkou chodil na ryby. Raky Cigáni nechytali, boli poverčiví, že prinášajú rakovinu. Chytali sme také malé ryby – „hačkovky“, ktoré sa potom nakladali. V zime to bola pochúťka.

Zakladateľom futbalu na Podskalke bol Tokár Miško – Dodo. Bol najlepším murárom v Chemkostave. Potom to bol Makula, starý Daniel, ktorý bol predsedom a môj svokor Bejla tiež hrával. Chlapi do štyridsiatky bežne futbal hrávali. Pritom nie každý si mohol dovoliť obliecť dres, musel byť skutočne dobre stavaný. „Botafogo z Podskalky“ hrali ako „ďabli“, aj vyhrali nejakú krajskú súťaž. Vtedy novinári písali o „východoslovenskom Botafogu“ (Botafogo bolo v tom čase najlepším futbalovým mužstvom v Brazílii).

Keď tak uvažujem a spomínam, kladiem si otázku, ako som žil, s kým som žil, aký zmysel mal môj život a či som za sebou aj niečo zanechal. Chcel by som to prirovnať k takej mozaike – mozaike života.

100

Miznúci svet 5

Lebo tá mozaika obsahuje rôzne farby, ktoré sa navzájom stretávajú a prelínajú. Aj v tom mojom živote sú prežité dobré aj zlé veci a moja mozaika života bola veľmi pestrá – či sa mi to páčilo alebo nie. Niekedy sa dalo ťažko odmietnuť alebo prijať to, čo vám spoločnosť určila.

Nie je to fráza, vychádzam z tej reality, v ktorej som sa nachádzal. Už vo svojich štrnástich, či pätnástich rokoch som bol prinútený pracovať a žiť medzi svojimi ľuďmi. Pracoval som v rôznych činnostiach, od učiteľa cez šport, rôznu osvetovú činnosť, robil som prednášky, besedy, od práce v Červenom kríži po hasiča, všade som musel byť.

Už ako mladý chlapec som sa stretával s oveľa staršími ľuďmi, a to aj na úkor detských hier. Veľa som sa s nimi o živote naučil – so Szabom Lacim, to bol významný a uznávaný človek v Humennom s Viktorom Jonerom, predsedom MsNV v Humennom, s Ivanom Prokipčákom, s primárom Andrejom Leňom, s ktorým som bol u nás na rôznych besedách, s Ďulom Levickým, ktorý začal robiť prvú Hudobnú jar v Humennom... s Mariánom Čekovským, starším, sme sa priatelili od detstva. Ale aj s najstaršími požiarnikmi, so starým Čandom, otcom Pubiho Čandu, ktorý je môj rovesník a priatelíme sa dodnes.

Potom, keď som už začal učiť, prišli mimoškolské aktivity. Bol som pri zakladaní najstaršieho súboru v Československu, bol to súbor Andlár (Vpred), ktorý mal viac ako päťdesiat členov. Dosiahli sme veľké úspechy, napríklad v Prešove sme vyhrali cimbal, ktorý potom slúžil pre rôzne súbory i moju kapelu. Od roku 1970 do roku 1990 som patril medzi najstarších (nie vekom, ale dĺžkou pôsobenia) poslancov mesta a okresu. Nerobil som iba pre Rómov, mali sme spojené tri okresy. Pracoval som v rôznych komisiách, kultúrnych, sociálnych, školských, športových a podobne. Získal som viacero ocenení. Ako pedagóg som sa musel sústreďovať aj na svoju špecializáciu. Bol som učiteľom aj vychovávateľom.

Na Podskalke vtedy učila rodina Hennelových. Bejla Hennel, ten mal najstarších žiakov – piatakov, jeho syn Ali tretiakov a pani Hennelová – výborná učiteľka, uznávaná od Bratislavy po Humenné, tá mala vždy prvákov. Na Podskalke bolo vtedy okolo šesťdesiat žiakov.

Ona už vtedy vedela o množinách, aj keď celkom nepoznala grafy 101

Miznúci svet 5

a pojmy. Potom, keď prišlo vzdelávanie učiteľov, my na Podskalke sme už v matematike s množinami, vďaka nej, mali nejaké základy.

S množinovou matematikou boli problémy, na Podskalke to trvalo nejaké dva – tri roky, kým sa to u detí nejako udomácnilo. Spomeniem aj iných učiteľov, ktorým za veľa vďačím. Martinovi Orendáčovi, prvému povojnovému riaditeľovi na Podskalke, to sme boli ešte v starom drevenom baraku. Potom to bol Emil Hamaďák, ktorý už nastúpil do novej školy. Vďaka tomu, že som bol poslancom, k jej vybudovaniu som prispel aj ja. Nakontaktovali sme sa na štátny podnik Bučina, ktorá vyrábala drevené budovy. To je tá dnešná škola. Stavali sme ju svojpomocne všetci učitelia, žiaci i ľudia z osady. Pravda, až na odborné veci, tie už museli robiť odborníci. Boli to dve budovy, ale žiaľ, jedna nám po roku 1990 zhorela. Vtedajší vedúci odboru školstva Müller ju dal do prenájmu. Ale tá druhá budova stojí a vyučuje sa v nej stále.

Vystavali sme aj most k cintorínu. Znovu svojpomocne s ľuďmi z osady. Konštrukciu prišli urobiť odborníci z Chlmca. Aj oplotenie školy a cintorína sme urobili. S chlapmi z Podskalky sme to spravili za štrnásť dní, a to mnohí chodili do práce do mesta. Mal som taký denník, do ktorého som zapisoval, kto a kedy bol robiť. Zásada bola, že z každej rodiny museli prísť. A keď sme už so svojimi silami nestačili, prišli pomôcť vojaci, s ktorými som bol v kontakte – za žemle a tri bandasky čaju. Na oplátku my sme potom chodili do kasární hrávať.

V pamäti sa mi vybavujú aj ďalší – Pali Marcinský, ten učil najprv v Chlmci, potom u nás a skončil vo Víťazovciach. Škrečko Pali býval tu hore nad cintorínom. Bol kováčom a školníkom. Pri škole na malom pozemku sme pestovali zeleninu. Nebolo to však ohradené. Na Podskalke bolo veľa koní, svíň a tie nám tú úrodu vždy ničili... Všetko, čo sme mu dali do ruky, vedel opraviť, vyrobiť. Spomeniem Michala Šalatu z Vyšného Hrušova, Bubana Janka, výborného človeka a môjho osobného priateľa. Aj materská škôlka už bola na Podskalke.

Najstaršou riaditeľkou bola pani Ferencová a potom Klára Gunárová z Brekova, neskôr Tokárová.

Základom našej činnosti bolo, že každý učiteľ musel byť skontaktovaný s rodinou, museli sme sa osobne poznať s každým rodičom 102

Miznúci svet 5

svojich žiakov. Keď neprišiel žiak do školy, vybral sa za jeho rodičmi. Každý učiteľ bol zodpovedný za svojich žiakov. Mal som rešpekt u starých aj mladých. Neexistovalo, žeby sa v škole fajčilo, ako dnes.

To boli zákony – to sa nesmelo! A dievčatá? To už vôbec nie, aby fajčili. Učiteľ však musel ísť vzorom. Keď sa napríklad išlo kosiť na cintorín, tak som najprv ja musel s kosou prejsť cez osadu. Len tak som mohol získať ďalších ľudí. Bolo nám neskôr vytýkané, že sme ľudí naučili, že ich vždy musí niekto viesť. Je na tom kus pravdy, pretože si na to zvykli. Na druhej strane, títo ľudia boli otvorení a keď sa im niečo nepáčilo, tak to úprimne do očí povedali. A zas, vedeli byť vďační, ak sa pre nich niečo urobilo. Takí sú naši Rómovia.

V roku 1980 som ukončil popri zamestnaní päťročné štúdium na Pedagogickej škole v Levoči. Štúdium bolo zamerané najmä na špeciálnu pedagogiku a psychológiu. To štúdium mi tiež veľmi pomohlo, hoci s nim prišli aj ďalšie povinnosti – v tomto prostredí som žil a často zabúdal na svoju vlastnú rodinu. Oženil som sa pomerne neskoro. Narodil sa nám jeden chlapec Róbert. Aj keď vyrastal sám, nerozmaznávali sme ho a učili samostatnosti – on mne musel rozprávať rozprávky, nie ja jemu... Bývali sme už tu v Humennom na Gorkého ulici v H5-ke. Domov som sa chodil viac-menej iba prespávať, lebo celý deň som bol či už v škole na Podskalke alebo riešil iné povinnosti. Predovšetkým som však vždy bol učiteľ a pedagóg. Prešiel som všetky stupne v pedagogickej práci, od vychovávateľa, učiteľa až po riaditeľa.

Po reorganizácii škôl rušili niektoré ročníky. Na Podskalke ostali iba tri ročníky, materská škola a družina. Deti sme museli pripravovať tak, že sme mali spádové školy. Najlepšia spolupráca bola s kudlovskou školou, kde bol Janko Adamov. V rokoch 1972 – 1985 som organizoval detské tábory v Zubnom a v tom čase stabilný letný výchovný tábor nebol nikde v Československej republike. Mali sme ho iba my.

U nás na Podskalke bol vždy rušný život, existoval futbal, súbory, požiarnici, kurzy šitia a varenia, pracovná výchova – Podskalka bola bezproblémová. Mojím posledným želaním je – postaviť novú školu, lebo táto už nestačí. Populácia na Podskalke sa rozširuje, materská 103

Miznúci svet 5

škola má už tiež nedostatok priestorov a už šesť či sedemročné deti musia dochádzať do mestských škôl v meste.

Keď sa za sebou obzriem, myslím, že som tu zbytočne nebol. Môj život patril všetkým. S jeho mozaikou som spokojný a želal by som si, aby tí, ktorí prídu po mne (a sú tu šikovní ľudia) sa svojou prácou vedeli zviditeľniť. Aby sa o nich mohlo povedať – Oda manuš ino MANUŠ – Ten človek je ČLOVEK.

104

1999: Aladár Kurej - insitný rómsky maliar.

1956: Žiaci zo ZŠ na Podskalke, vpredu učiteľ Martin Orendáč.

Miznúci svet 5

Aladár KUREJ (1926 – 2001)

Aladár Kurej patril k tým nemnohým rómskym výtvarníkom, ktorých tvorba bola prezentovaná nielen na Slovensku ale aj v zahraničí.

Mnoho jeho prác vlastní Múzeum rómskej kultúry v Brne, niektoré sú aj vo Francúzsku a nachádzajú sa aj v zbierkach Vihorlatského múzea v Humennom. V roku 1999 – 2000 pripravila Slovenská televízia v Košiciach medailón o jeho živote a tvorbe. V roku 2001 mu Národné osvetové centrum v Bratislave udelilo Medailu Daniela Gabriela Licharda in memoriam za celoživotnú tvorbu a prínos v kultúre Rómov na Slovensku.

Aladár Kurej sa narodil na Podskalke. Jeho osobný život bol popretkávaný rôznymi bolestnými udalosťami. Už ako osemročný osirel a z dvanástich detí postupne vo vojne, okrem brata, pomreli všetky: „Miro dad sas buťakero manuš. Sako paraščovin hordinias love – 120 koruni vaš calo kurko. Čhivlas pro skamind ola love a me sar cikno čhavoro lavas štar pendž korunia džavas andro kinos le čhavorenca.

Jekh čhindo adaj sas, jov sikhavlas o kinos – deš halere molas o listkos. A me davkerkeravas ole lovendar le čhavenge a savore džahas andro kinos. Kana mange sas ochto berš, o dad muľa. The a daj, dešuduj čhave ačhile pal o dad. Se merkerkerde paľis andre vojna. Ča jekh phral ačhiľa the jekh cetka, la dakeri phen. Me somas korkoro, žadno fajta-fameľija man na esas. Ciknovarbastar keravas buťi paš o gadžo.“ /„Môj otec bol robotník. Každý piatok priniesol peniaze – 120 korún za celý týždeň. Hodil peniaze na stôl a ja, ako malý chlapec, zobral som päť korún a išiel som s deťmi do kina. Bol tam jeden Žid a ten premietal filmy. Lístok stál desať halierov. Ja som tie peniaze rozdal deťom a všetci sme išli do kina. Keď som mal osem rokov, otec mi zomrel. A mamička tiež. Zostalo nás dvanásť detí a tie potom, vo vojne, všetky zomreli. Zostal len jeden brat a teta, mamina sestra. Bol som sám. Žiadna rodina, žiadni príbuzní. Od malička som pracoval u sedliaka.“/ Po skončení vojny strávil Aladár Kurej osem rokov v Čechách.

V tom čase nevedel ešte čítať ani písať. Prihlásil sa do kurzu pre ne106

Miznúci svet 5

gramotných a v priebehu šiestich týždňov zvládol aspoň základy.

Kurz prebiehal na zámku v Mělníku a tam sa Aladár prvýkrát stretol s tvorbou veľkých majstrov. Nešlo mu do hlavy, ako môže človek vytvoriť takú krásu... On sám odmala tvrdo pracoval u sedliaka. Po vojne takmer tridsať rokov ošetroval, kŕmil a pásol kravy. Aj neskôr, s manželkou Jolankou, prežívali rôzne krušné chvíle. Tvorili však vždy pevný manželský zväzok. Po príchode do Humenného začas pracoval v dobrovoľníckom požiarnickom zbore. Aj keď mnoho rokov žil v meste, jeho srdce, myseľ a spomienky patrili prírode a rómskej osade Podskalka. „Ajso dživipen sas čirla – na sar kanakes. O Roma bešenas andre jase kherora, cikne, phagerde, čikatar, valkendar, kaštendar. Všelijaka sas, jase cikne bľachi pro verchos, pal o bočki, sas rakimen pro verchi, lemavkerkerde jekhetane, oleha esas o verchi učharkerkerde, čuľalas andre. The man ajso kheroro sas. Kerdom les the miri romňi.

Mire vastenca. Korkoro mange sar kašta hordinďom pro phiko, sarčik – valki kerďom, a romňi pomožinias. Sokli vimurinďom mange barendar. Aľe raťaha avľa strašno burka, baro paňi, o perumos lemaďa - e burka čhiďa sa tele. Čak o fali ačhile.“ /„Predtým bol život iný ako dnes. Cigáni bývali v chatrčiach – v takých malých, rozbitých, z blata, z nepálených tehál. Z dreva – z takého všelijakého. Strechy boli z malých plechov zo sudov. Tie boli naukladané na strechách a zbité dohromady. Týmto boli strechy zakryté, ale dovnútra zatekalo. Aj ja som mal taký domček. Postavil som si ho so svojou ženou. Vlastnými rukami. Sám som si na pleciach nanosil drevo, hlinu a narobil som si nepálené tehly. Žena pomáhala. A podmurovku som si vybudoval z kameňa. Ale raz v noci prišla strašná búrka, povodeň... Udrel hrom a tá búrka mi všetko zničila. Zostali len steny.“/ „Oďa mange feder zahas te bešen sar adaj, bo sas man odoj čirikle, sapa man sas odoj, džvirina mange fikeravas. Srnki kajse parnas odoj pal mande. Ajso sap man sas baro, kaj meter ošemdesať, zmeja.

Calo taboris Lotar daralas. Dži andal e Kapron phirenas te dikhen. Na kerďa ňikaske ňič, bo me leske e otrava avri mukerkerďom la suva107

Miznúci svet 5

ha. Me la džvirina ňigda na murdaravas. Sem oda džide voďa. The on kamen te dživen. Dživ a muk te dživen!“ /„Tam by mi bolo lepšie ako tu, pretože tam som mal vtákov, aj hady som tam mal. Choval som si zvieratká. Chodili za mnou srnky a mal som obrovského hada – meter osemdesiat. Zmiju. Osada sa jej bála.

Chodili sa na ňu dívať až z Kapronu. Aj deti zo školy. Nikomu nič neurobila, pretože som jej ihlou vypustil jed. Ale zvieratá som nikdy nezabíjal. Veď sú to tiež živé bytosti. Tiež chcú žiť. Ži a nechaj žiť!“/ „Sas man duj šel the ochtovardeš gurumňa. Me len kaminás, pasinás, o ganajos čhivkerkerás, pro furikos vožinás, šečka kerás. Fííí, phari buši sas! Pre mande celo ňilaj na sas bokanči - jepaša, čagumiko ciracha. Ušťavas trine orendar tosara, bo imar štare orendar avers te došel le gurumňen, ta imar mušinelas savoro žužo te jen. A raťi kavas te soven dešujekh oratar, ta chakana aňi o renti pal mande tele na čhivás.“ /„Mal som na starosti dvestoosemdesiat kráv. Kŕmil som ich, pásol, kydal hnoj, vyvážal som ho na vozíku a pripravoval sečku. Fííí, bola to drina! Celé leto som na nohách nemal poltopánky, iba gumené čižmy.

Vstával som o tretej ráno, pretože už o štvrtej prichádzali dojičky a všetko muselo byť čisté. Večer som chodil spať o jedenástej a tak som sa koľkokrát ani nevyzliekol.“/ „Ňila phivaras opre tel o veš le jaluvkenca. Odoj man sas ajsi chata. Odoj baro šukariben sas... Me le jaluvken mukavas, mi čaľon a ča dikhavas odi príroda.Ča bešes tuke, šunes, sar pachinel, sar šunďol, sar pes čalavel, sar urňisaľon o čirikle, sar e balvajori lokores phirel pal e čar...“ /„V lete som s jalovičkami chodil hore pod les. Mal som tam takú chatu. Bolo tam nádherne... Nechal som jalovičky pásť a pozoroval som prírodu. Sedíš si a cítiš, ako znie, ako sa hýbe, ako lietajú vtáky, ako vetrík ľahučko chodí po tráve...“/ V čase, keď sa Aladár Kurej pokúšal o svoje prvé maľby, šírila sa po rómskych domácnostiach záľuba vo farebných kolážach. Do pestrofarebných zátiší či idylických krajiniek a prírodných výjavov sa vlepovali vystrihnuté fotografie synov-vojakov, neviest a ženíchov alebo 108

Miznúci svet 5

iných členov rodiny. Aj Aladár vytvoril niekoľko takýchto obrazov, ale prírodné prostredie si urobil sám. Svojím spôsobom to boli originály, ktoré sa, žiaľ, nezachovali. To boli umelecké začiatky Aladára Kureja.

Po nich nastala pauza a maľovaním sa autor systematickejšie začal zaoberať až v dôchodku. Na svoje prvé maliarske pokusy spomínal takto: „Jekhvar arakhľom pro šmeciskos ajse farbi trubkova. A acitonos sas odoj, andro caklos. Ta me iľom ola farbi, thoďom andre taška, gajľom opre andre odi chata, so sovás, kana pasiáns le guromňen, čhinďom avri ola chatatar ajso papundeklos baro, ajso sar deska sas, a phenav – no ča Orava aspoň’ jekh obrazis. E šťetka mange kerďom le dzarendar, so strihinďom avri la poratar la gurumňake. Phandkerkerďom, oleha, le, thaveha a chudňom te maľinen. Imar avka jelos pes chudelas. O pajtra labonas, šukar lole... Kerďom muršes džuvľaha, sar džan opre heďoha, a palal kerďom romane kherora. A mange oda šukares gejľa avri!“ /„Raz som na smetisku našiel také farby v tubičkách. Bol tam aj acetón vo fľaši. Vzal som teda tie farby, dal som si ich do tašky a šiel hore do chaty, čo som v nej nocoval, keď som pásol kravy. Hovorím si – no, urobím aspoň jeden obraz... Vyrezal som taký veľký kus papundekľu (tvrdý papier), akoby dosku... chlpy, ktoré som vystrihol krave z chvosta, som zviazal niťou a dal sa do maľovania. Prírody sa už chytala jeseň. Lístie krásne červeno horelo... namaľoval som muža so ženou ako stúpajú do kopca. Vzadu som urobil rómske domčeky.

A veľmi sa mi to podarilo!“/ Dve hlavné témy, ku ktorým sa Kurej vo svojich obrazoch neustále vracal, boli príroda (khera) a domčeky v rómskej osade Podskalka, v ktorej prežil svoje detstvo i mladosť. Podskalka patrila k najväčším cigánskym osadám. Aj dnes tu pôsobí rómska škola, v ktorej dlhé roky učil Kurejov synovec Michal Kašo. Podskalskí Rómovia boli vždy pyšní, že majú niečo, čo iným osadám chýba – zvonicu a vlastný cintorín. To všetko boli námety, ku ktorým sa Aladár Kurej neustále vracal. Jeho obrazy boli plné malebnej poézie života, ktorú znovu prežíval vo svojich túžbach a snoch po prírode a osade. Tento bytost109

Miznúci svet 5

ný kontakt sa naplno odrážal v jeho maľbách – roztancované postavy uprostred kvetinovej lúky, pasúce sa kone, prehýnajúce sa stromy, lietajúce vtáky. A do týchto panoramatických pohľadov na osadu vlepoval fotografie ľudí, často i tých, ktorí už nežili. A vkladal aj fotografie seba, aby demonštroval svoju spolupatričnosť s komunitou v jej prirodzenom začlenení.

(Pri realizácii autorskej výstavy vo Vihorlatskom osvetovom stredisku v Humennom v roku 1997 s Aladárom Kurejom pripravila Mária Mišková.)

Karol VALKO (1936)

Pripovidki. „Ta co sce take smutne jak kofi na piacu. Bo vam hurki chladńu, ta hutorce daco. Bo ńebudze śmaĺec, śe vam vipari a ńebudze ańi pomačac.“ „U kredencu vež a ic do magacinu a kup kilo muki, pol kila cukru, jeden koukus a sebe veźmi kandercuker“ V Humennim bul bitunok a na piacu kofi predavaĺi hurki.

Zato śe volame „Hurkare“.

Naproci, jak bul svati Ján, napravo bival ten, co cukriki predaval.

Bival u Vejčeja. Vzadu mal Babjak djelńu. Na mure bula reklama: Nehera vás oblieka.

Obchod zo šatami mal aj oproci Štefanki. A mal takoho agenta – reklamistu, co chodzil tiždzeň u šatoch a kalape a robil živu reklamu Nehere. Tam śe predavaĺi mužské obĺeki.

V piatok na jarmarčisku śe dalo kupic śicko: od ĺekvaru až po końa. Vchod bul tu, jak dakedi na zatačke bula pekareň. Jeden čas ten Karoĺ, co obul kat, tam bival v garsonke abo maringotke. Nepametam, žebi Karoľ dakomu scal hlavu, ĺem debata taka bula, že bul kat. Bul taki visoki chlopisko, persceńe mal na každim paĺcu i bajuzi nośil.

110

Miznúci svet 5

Hancovo poĺo bulo za Bakom a joho chiža bula pośĺedna. Poĺo bulo prazne, jak brańec som tam chodzil cvičic metac śe o źem. Chodzil mi do ľudovej školi. Na śtreche bulo napisane: Hlinkove školy. Škola bula smerom gu trati a kolo ńej buĺi visadzene topoĺe, vetrolami. Pod oknami školi rośtĺi baracki. Cez prestavku me pocahovaĺi konáre, abi me sebe mohĺi pochucic na barackoch. Bruger z Lackovec kukal ľevim okom smerom von a volal: „Poď sem! Čo tam robíš?“ Rjaditeľ za mojej dobi bul taki malki, pedant, fešák a nośil motíĺka.

Muj spolužak Onderko bul mocno visoki. Rjaditeĺ, kec mu ńemuh dac facku, ta mu prikazal: „Kĺakni si!“ A tedi mu dva dal.

Tam, dze teraz stoji poisťovňa Alianz, tam bula katoĺicka škola.

Tam mi chodzil na náboženstvo. Haľkov dum bul za katoĺicku školu smerom na kasarńe. Tote dva školi tu tedi buĺi.

Szendi Ida. Kec bi me išĺi smerom na Kudlovce, na rohu bivaĺi Toronskovo.

Na rohu maĺi veľki dum. Za jich domom bula ešte taka stara chiža, co patrila gu kaštiĺu. Tam bivala Szendi Ida. Vona chovala mački.

Od Toronskej Mariški mi dakedi prińis kosci i dajake meso, co chlopi nežedĺi. A Szendi Ida hutori: “Ta to malo, bo ja mam šidzem mački.“ Ida žila u parku. Bula zharbena a na chribce mala furt tri – štiri mački.

Mac mi raz hutori: „Veš kobilku a idz a natarhaj kvetu“ „A dze pujdzem?“ „Idz gu katoĺickej škoĺe, a tam, až po cestu, co je pri šandaroch, začinajú ĺipi rosnuc.“ Višol mi na ĺipu, konar še odlomil a ja spadnul. Zlomil mi dva ruki v zapescu a aj čolo mi sebe udrel. Bival mi pri Hasičskim dome co stal pri starim Okresnim uradom. (Teraz tam stoji vežak a vimenik).

Imre Babjak prave opravoval defekt na sańitke. Garaž bul otvoreni a jak me uvidzel takoho skervaveneho, hutori: „Dze śi bul? Co ši robil?“ „Ta bul mi na ĺipovi kvet!. „Ta co s tobu tam nabijalo?“ „Spadnul mi.“ „Ta, počekaj, muśim dac teraz koĺeso hore a takoj ce odvežem do špitaĺu!“ 111

Miznúci svet 5

Margita BABJAKOVÁ (1947)

Môj otec Mikuláš Babjak sa narodil v roku 1906 a päťdesiat rokov (1935 – 1986) bol v Humennom kostolníkom. Bývali sme pri kostole dole na prízemí. Prešli sme prízemnou chodbou a ocitli sa už na chodbe, ktorou sa vchádzalo do sakristie. Z nej viedol aj vchod do veže a do kostola ku hlavnému oltáru. Sme traja súrodenci a všetci sme sa narodili doma.

Otec spomínal, že už ako chlapec často miništroval spolu so svojím kamarátom Endré Piričom, ktorý bol v Humennom známy ako kachliar. Pán kanonik Bélafyi chodil vysluhovať sväté omše ešte do kaplnky nášho kaštieľa. V kaštieli ich vítala kontesa Margita. Pán kanonik upozorňoval svojich miništrantov, že majú kontese pobozkať ruku... keď svätá omša skončila, kontesa ich vždy niečím odmenila.

V dospelosti už otec každý večer pripravoval omšové rúcha a všetky náležitosti, ktoré boli k rannej svätej omši potrebné. O piatej ráno otváral kostol. Ľudia, ktorí prichádzali autobusmi od Zavadčanskej hury a Ohradzian, mali vo zvyku cestou do práce sa krátko zastaviť v kostole a pomodliť. Ranná svätá omša začínala o šiestej hodine, každý prvý piatok o pol šiestej. Ranné omše o pol šiestej boli častejšie pred Vianocami a pred Veľkou nocou, lebo vtedy každý išiel na spoveď a sväté prijímanie. Otec zastupoval na pohreboch aj kantora.

Spolu s pánom kaplánom chodili pochovávať aj Cigánov na Podskalku. Hlavne po vojne ich Cigáni vozili na malom voze s jedným koníkom. Cigáni sa umartich (mrtvých) veľmi báli. Môjho otca volali pan organisti, lebo chodili s kaplánom nielen pochovávať, ale aj krstiť deti. Po dvoch-troch dňoch po pohrebe si prišli pýtať daco švecene (niečo posvätené) – „Pan organisty, dajce nám švecenu vodu, krejdu aj švecene vinki...“, vinki boli posvätené oziminy, „...bo fčera sce ho pochovaĺi a vun furt u noci na nas chodzi... a mi ńemužeme spac!“ Tak vravievali, keď ich v noci „strašilo“. Keď všetko svätené dostali, pekne poďakovali a ešte dodali – „Vinki dáme pod hlavu, že bi śe nam dobre spalo.“ V súvislosti s pochovávaním si spomínam na jeden už zabudnutý zvyk. Pri zádušnej svätej omši sa vykladala v kostole, 112

Miznúci svet 5

v prostriedku medzi prednými lavicami a bočnými oltármi, veľká čierna truhla na vyššom podstavci. Inokedy bola truhla umiestnená v bočnej chodbe a v kostole ju vykladali len v čase zádušnej omše.

A teraz na veselšiu tému. Deti krstili zvyčajne po veľkej omši, ktorá sa začínala o pol jedenástej pred obedom každú nedeľu. Omša končila okolo dvanástej hodiny a slúžila sa po latinsky. Naraz sa krstilo aj desať detí. Prítomní boli rodičia i krstní rodičia a tiež pôrodné babičky – pani Barteková a pani Novotová. Pred skončením svätej omše pripravovali deti ku krstu. Obrad sa začal v sakristii a pokračoval pred hlavným oltárom v kostole. Pamätám si jeden veselý príbeh.

Raz dopoludnia prišli upratovačky po otca, že Cigán s Cigánkou robia na chodbe pred krížom cirkus a nadávajú si. Otec nebol doma, tak išla mama. „Ta co tu v kosceĺe robice taki cirkus!“ „Muj muž sce, žebi mi pred križom priśahala, že kec un bul na Čechoch, ta mi tu ńemala frajira... bo kec budzem prišahac, ta še mi daco ńedobre može stac,“ – odvetila Cigánka, ale prisahať nechcela. „Ta co ti dočista hlupa, ta najperši priśaha un, že kec robil na Čechoch, ta tam ńemal frajirku.“ Cigán sa nazlostil a nadávajúc sa pobral chodbou von a za ním aj Cigánka. A bolo po prísahe. Aj taký poriadok bol v kostole.

Vo veži kostola Všetkých svätých v Humennom sa nachádzajú tri zvony. Stredný zvon sa vola „Gazdinka“. Týmto zvonom sa zvonilo každý deň. Ráno, na obed a večer. Najmenší zvon sa volá Malý – ním sa zvonilo spolu s „Gazdinkou“ iba na pohreby. Najväčším zvonom Urbanom sa zvonilo vo sviatočné dni a v nedeľu. Pol hodinu pred omšou krátkym zvonením sa zvolávali ľudia do kostola. Na začiatku omše v nedeľu a vo sviatky zvonili krátko obidva zvony, Urban aj „Gazdinka“. V nedeľu ráno, na obed na Anjel Pána a večer sa zvonilo Urbanom. „Gazdinkou“ sa zvonilo najmä vo všedné dni. Zvony v kostolnej veži sú umiestnené na samom vrchu. Pod nimi je hodinový stroj vežových hodín. Na zvonoch sú primontované povrazové laná, ktoré sú dlhé niekoľko metrov, lebo siahajú až dole do vchodu veže. Vchod veže sa nachádza v chodbičke pred sakristiou. Zvonilo sa zo vstupu 113

Miznúci svet 5

do veže. Najväčšie povrazové lano mal najväčší zvon Urban. O údržbu zvonov, zvonenie a chod vežových hodín sa staral môj otec.

Vežové hodiny sa každý deň naťahovali kľukou. Každý deň musel otec stúpať do veže a natiahnuť hodinový stroj. Aj miništranti veľmi radi chodili naťahovať vežové hodiny. Do veže sa muselo stúpať s baterkou, lebo asi do polovice bola veža celkom bez svetla. Stúpalo sa po starých drevených schodoch, ktoré boli miestami aj polámané. Vo veži bolo dosť prachu, pavučín s bolo tam aj veľa špirhancov (netopierov). Keď ich vyrušili, začali lietať, a to nielen vo veži, ale aj po kostolných chodbách – ambitoch. Chod vežových hodín, podľa toho, či meškali alebo „ucekaĺi dopredu“ sa upravovali ozubeným kolieskom na hodinovom stroji. Otec presne vedel, koľko zúbkov bolo treba posunúť dopredu alebo dozadu, aby hodiny ukazovali presný čas.

Ešte sa vrátim ku zvoneniu. Zvonilo sa aj na pohreby. Ak niekto zomrel, zvonilo sa každý deň dopoludnia o jedenástej hodine a popoludní o šestnástej hodine, dokedy zomrelého nepochovali. Zvonilo sa desať minút zvonmi „Gazdinkou“ aj Urbanom. V Humennom dlho nebol dom smútku. Zomrelých pochovávali v dome, kde sa vykonávali aj pohrebné obrady. Pán kaplán s kantorom začal obrad pokropením truhly svätenou vodou. Pohrebný obrad pokračoval na dvore a po ňom sa pohrebný sprievod vydal na cestu cez mesto smerom ku kostolu. Pri kríži pred kostolom sa vykonala ďalšia časť obradu „Liberame“ (z fran. Libera ma – Osloboď ma, názov pre pohrebnú modlitbu). Truhla sa vyložila z pohrebného voza sa stojany pri kríži.

Po „Liberame“ pohrebný sprievod pokračoval na cintorín, kde prebehla posledná časť pohrebného obradu. Zvonilo sa už v čase, keď kaplán s kantorom odchádzali z kostola, neskôr sa zvonilo, keď sa pohrebný sprievod blížil ku kostolu od námestia, z Kolónie a Švermovej ulice, keď bol sprievod asi na úrovni reštaurácie Hviezda. Bol to nepísaný zákon. A keď sa pohrebný sprievod uberal od kostola na cintorín – zvonilo sa až dovtedy, kým sprievod nezašiel za bránu cintorína. Najhoršie to bolo v zime, keď boli aj dva i tri pohreby cez deň a boli tuhé zimy. V rokoch 1951 – 1958 pôsobil ako kaplán Jozef Štofej, v období rokov 1958 – 1959 Andrej Grivalský a v rokoch 1959 – 1962 114

Miznúci svet 5

Ján Piškanin. Na faru bol v tom čase pridelený iba jeden kaplán, ktorý pochovával, vyučoval náboženstvo a vysluhoval sviatosti.

Vianoce... Pred vianočnými sviatkami sa v kostole robilo veľké upratovanie. Oslovili sa ženy „ruženčarki“, aby pomohli upratovačkám. Po uprataní celého kostola sa začalo s vianočnou výzdobou. Na ľavú stranu od oltára Božieho hrobu sa umiestnili jasličky. Smreky do kostola a na faru priviezli každý rok chlapi z Brestova. K hlavnému oltáru pristavili dva smreky, ktoré osvetľovali menšie žiarovky.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch nebol žiaden výber osvetlenia na stromček. Ozdoby na stromček – dlhé tenké trubičky z tvrdého papiera olepené zlatým alebo strieborným staniolom, vyrábali rádové sestričky.

O výzdobu oltárov sa starali tri ženy: pani Mariška Frimmerová, Juliška Ujhelská a „ninka“ Čandová. Ony aj celý rok nosili kvety do kostola a zdobili oltáre. Kvety dostávali od ľudí, ktorí kvetiny pestovali vo svojich záhradách.

Obrady sa v tom čase vykonávali v latinčine. Najdojímavejšie boli vianočné polnočné omše. Vtedy koledy vyhrávala železničiarska dychovka pod vedením pána Hübnera. V tom čase bol v Humennom iba jeden rímskokatolícky kostol a aj preto doň chodili na sväté omše aj gréckokatolíci z Valaškoviec – tí, ktorí nechceli prestúpiť na pravoslávnu vieru. Na veľké sviatky (Vianoce, Veľká noc) ale aj po nedeliach a sviatkoch boli kostol a chodby vždy plné ľudí. Na Veľkú noc asi do roku 1956 – 1957 sa na sviatok Vzkriesenia konal sprievod so Sviatosťou oltárnou pod baldachýnom a za sprievodu hasičov po celom meste. Sprievod sa pohol nadol mestom, otáčal sa pri soche svätého Jána Nepomuckého a vracal sa hore mestom späť do kostola. Počas celého sprievodu zvonili kostolné zvony a v oknách domov (bez rozdielu náboženstva ich obyvateľov) na námestí svietili sviece. Sprievod so Sviatosťou oltárnou sa konal aj na sviatok Božieho tela, asi tak do roku 1957 – 1958, keď bol zakázaný. Tieto sprievody prechádzali cez Kudlovce, kým ich po čase zakázali.

Zhruba do roku 1960 bol kostol od cesty oddelený múrikom. Za ním na kostolnom dvore rástli veľké lipy. Do kostola sa vchádzalo 115

Miznúci svet 5

veľkou bránou. Oproti terajšiemu lesnému závodu smerom na Kudlovce stála stará budova, ktorá patrila ku kostolu. Vpredu pri bráne bol kantorov byt. Vzadu bola malá divadelná sála. Po roku 1948 táto budova slúžila ako sklad. A keď rozširovali cestu na Kudlovce a terajšiu Mierovú ulicu, plot okolo kostola a starú budovu zbúrali. Môžeme ich vidieť už len na starých fotografiách.

Babka Babjačka (1883 – 1966)

Naša babka Babjaková sa narodila v roku 1883 a vydávala sa ako 17-ročná. Rodným menom sa volala Jenčíková. V Humennom bolo asi päť rodín s týmto menom. Len na Nižnim koncu (nižnom konci) boli štyri rodiny Jenčíkovcov, a neboli príbuzní. Aby sa od seba odlíšili, každý mal k svojmu menu nejaké prímenie (prídomok). Zo spomienok rodičov viem, že môj dedo z maminej strany sa volal Jenčík-Voronay.

Babka Babjačka porodila jedenásť chlapcov, jeden zomrel ešte ako malé dieťa. Prvý sa narodil v roku 1902 strýko Jouži (Jozef).

Bol vyučený zámočník a neviem prečo mal prezývku „Starý Žiga“.

Po ňom získal prezývku aj jeho syn, bratranec Piťo, ktorého volali „Mladý Žiga“. V Humennom bol známy ako motorkár. V roku 1904 sa narodil strýko Piťo (Štefan). Bol vyučený murár. Bol otcom operného speváka Štefana a dedom súčasných operných spevákov Martina a Jána Babjakových a Terky Babjakovej-Kružliakovej. Môj otec Mikuláš sa narodil v roku 1906 a zdedil remeslo po dedovi. Bol kožušníkom a garbiarom. A okrem tohto remesla bol takmer celý svoj život kostolníkom. Strýko Ďula (Július) sa narodil v roku 1908. Pracoval na Okresnom národnom výbore ako správca budovy, neskôr aj ako úradník v Chemkostave. Strýko Endre (Andrej) sa narodil v roku 1912. Bol vyučený murár a pracoval v Chemkostave. Jančo (Ján) sa narodil v roku 1915 a bol úradníkom na Okresnom súde. Pali (Pavol) sa narodil v roku 1920. Po vojne mal obchod a predával bicykle a šijacie stroje. Keď mu obchod zobrali, odišiel do Bratislavy, kde pracoval 116

Miznúci svet 5

na stavbe ako majster. Lajoš (Ľudovít) sa narodil v roku 1922. Bol vyučený zámočník a bol aj dobrý futbalista. Hral za HAC Humenné (Humenský atletický klub). Ferko (František) sa narodil v roku 1924.

Pracoval v zdravotnej poisťovni, neskôr bol správcom v zotavovni na Podskalke. Aj on hral futbal za HAC Humenné. Po skončení kariéry trénoval futbalistov v Medzilaborciach. Imre (Imrich) sa narodil v roku 1925. Bol vyučený ako zámočník a opravár aut. Pracoval v štátnych lesoch Humenné a aj v pekárni.

Dedo Babjak (1875 – 1949) bol od babky o osem rokov starší.

Bol vyučený kožušník a garbiar. Spracovával kože a šil kožuchy. Na kožuchy vedel vyšívať aj ornamenty. Keď dedko v roku 1949 zomrel, celé gazdovstvo prebrala babka so synmi.

Zo spomienok viem, že keď boli chlapci väčší a babka zberala bielizeň na pranie, všetci zmizli, aby nemuseli celé dopoludnie pumpovať vodu zo studne. Mali však dobrého suseda Reizmana (bol majiteľom mlyna). Ten chlapcov ľutoval a dal babke do dvora spraviť vodovod.

Po dedovej smrti riadila gazdovstvo babka. Babjakovci mali veľké polia pod Chemlonom, mliekarňou, U Háju cez trať za Onderkovu bachterňu (strážny železničný domček pri trati) a pri Suchom jarku (dze śe bráni rozchodza – na Zavadčansku huru a do Brekova). Keď dedo zomrel, babka mala len jedného koňa a dve kravy.

V lete cez prázdniny otec zapriahol koňa do voza a bral nás na pole. Pamätám si na pole pri Onderkovej bachterńi. Okolo neho bol „śtachitkovi“ plot (plot z hrubších látok). Na dvore boli poukladané śĺepire (železničné podvaly), veľká studňa s pumpou. Tráva na dvore aj okolo bachterńi bola vykosená. Tam nás posielali s kantičkami na vodu, keby sme počas práce vysmädli. Strýkovia boli šikovní, na voz namontovali pneumatiky z auta – potom išiel voz hladko a nedrgal, ako ten na drevených kolesách s obručami. Keď sme sa z poľa vracali domov s prázdnym vozom, pod Kalváriou naskakovali na voz deti.

Otec radšej zastavil, deti si posadali a odviezol ich až ku kostolu. Tam zavelil: „Dolu z voza! A šumńe pešo domu.“ V lete, keď sa pokosilo a pozvážalo, bolo treba zrno vymlátiť. Mlátilo sa u babky v starom dome v strede Hrnčiarskej ulice.

O mláťačku a jej chod sa staral strýko Jouži. Vtedy sa tam zišli 117

1945 - Jozef a Mária Babjakovi so svojimi synmi.

Miznúci svet 5

Vojak - holič Alexander Szentgyorgyi, prvý sprava.

118

Miznúci svet 5

všetky deti z ulice (Bakošovci, Bednárikovci, Maďarikovci). Či je „śicko v porjadku“, prišla skontrolovať aj babka – pomaly s paličkou.

Posadili ju na stoličku a keď sa mlátenie končilo, babka odišla domov „skontroĺovac ńevesti, jak richtuju hoscinu“. Bývala to veľká hostina.

Všetci, aj my deti sme najprv išli dolu Hrnčiarskou ulicou cez „štreku a poĺo až ku Laborcu“ – poriadne sa vykúpať z toho prachu a horúčavy pri mlátení. A potom sa už hodovalo...

Spomínam si na Vianoce. Na prvý sviatok vianočný – Božie narodenie. Popoludní sa zišla takmer celá rodina, aby babke zavinšovali pekné sviatky. Keď sme boli menší, tak nás otec viezol na saniach.

V tom čase boli v Humennom tuhé zimy. Babka bývala na terajšej Ulici osloboditeľov blízko budovy starej nemocnice. Jej susedom z jednej strany bol Holomek a z druhej strany mlynár Reizman. Za Reizmanom býval Čekovský, naproti Ledinský, Glončák a Pirič, obaja kachliari. Piričovci mali v okne vystavené ako reklamu dva malé kachľovce.

Michal KIRSCHNER (1941)

Pamätám si na jedno premietanie filmu. Bol to taký prvý príbeh o Drakulovi a premietal sa na amfiteátri. Bol oň strašný záujem, taký, že normálne dav vyvalil kapuru (bránu) a vrhol sa bez kontroly dovnútra. Takže ten „ples upírov“ začal skôr, ako samotné premietanie.

Každý sa usadil, kde chcel. Bolo to podobné ako v humenskom starom kine – neboli tu žiadne čísla. A keď aj boli, nefungovalo to, aby sa dodržiavali. Divák si sadol a hotovo! Amfiteáter vlastne fungoval dosť dlho. Bolo to dobre postavené – s letným kinom, hoci aj pršalo, však to je normálne... Aj družice sme sledovali. Upozornili nás – „Teraz leci sovjetska umela družica.“ Na amfiteáter sme chodili s frajerkami i dekami, lebo večer už bola zima. A tí, čo strážili amfiteáter, chodili s baterkami dookola, lebo niektorí mladí preskakovali spoza plota zhora. Zo začiatku plot nebol, bol to pekný priestor, kde stál veľký dub. Niekedy tu boli aj niekoľkotisícové návštevy.

119

Miznúci svet 5

Na ulici pri Bakovi bol vo vedľajšom dome modelársky krúžok.

Sídlili tam rádioamatéri a aj modelársky klub. Neskôr tam bol aj celý Zväzarm. V tom čase my sme boli ešte malí chlapci a zaoberali sme sa iba leteckým modelárstvom. Vyrábali sme šarkany, hádzadlá a potom aj riadne modely, ktoré lietali. Mali sme priestory, v ktorých boli aj výstavy, hore bol zavesený jeden veľký vetroň, vlastne iba kostra, lebo nebol potiahnutý modelárskym papierom.

Raz sa zvýšilo veľké množstvo papiera, tak Ivo Grec rozhodol, že postavíme balón. Prvý balón v Humennom na teplý vzduch! Podľa šablón sme povystrihovali také elipsovité tvary, potom sme to hore zlepili, navrchu bol taký kruh a dole sme spravili otvor z kartónu, aby sa doň dostal teplý vzduch. Keď sme ho vytiahli na dvor, Ivo vykopol z vedra spodok, aby sme mali zdroj tepla. Pod toto vedro sme položili kamene a naložili oheň a tak naplnili balón teplým vzduchom. Trvalo to dosť dlho, lebo ten oheň nechcel horieť. Nakoniec sa nám podarilo ho odštartovať. Balón uchytil vietor smerom ku kostolu. A práve vtedy vychádzali baby z kostola... a začali sa žehnať, lebo z toho balóna sa dymilo raz napravo-raz naľavo. Potom pristál dakde v parku...

Raz sme spravili veľkého šarkana – komorového. Bol to veľký drak a spúšťali sme ho na Kalvárii. Mal baterkové svetielka a v noci krásne svietil. Boli to veľmi pekné a zaujímavé zážitky. Ten šarkan vyletel asi do výšky päťdesiat metrov. Vtedy tu ešte bola len tá jedna malá vežička, bol to malý televízny vysielač, ktorý urobili humenskí rádioamatéri, aby prijímali televízny signál. Mali sme jeden motor na éter a keď sme ho naštartovali, nevedeli sme ho zastaviť. Ivo Grec ho búchal akousi škatuľou, až nakoniec zdochol. Viete si predstaviť, aký vietor bol v tej miestnosti? Motor bol pripevnený na stole a vrtuľa, keď sa roztočila, tak všetko lietalo. Papiere, špajle, všetko... Niekedy sme chodili púšťať lietadlá na Hancovo pole, lebo to bolo široké pole. Potom tiež smerom ku kasárňam ku Cholerníku. Neboli to ale rádiom riadené modely, boli to obyčajné modely, ktoré sa vzniesli do výšky a väčšinou plachtili.

Musím sa priznať, že ja som sa zle učil, lebo na Slovensko som prišiel z cudziny. Mne bolo úplne jedno, či píšem ypsilon alebo mäkké 120

Miznúci svet 5

i. Profesorovi Bilecovi až vlasy dupkom vstávali, kým ma pochytil do parády. Spomínam si na jednu udalosť, keď nám v škole namontovali školský rozhlas. „Ja som bul po škoĺe, bo som sa zle učil a Heveši začal hrac na huśĺoch a vyznaval učiteĺkom lasku. Po maďarski tam śpival... v tom novom školskom rozhlase a po calej škole“... Popoludní bolo ešte vyučovanie, vtedy sa učilo na dve smeny. Ani neviem, čo som vystrojil, asi som nemal úlohu. Mali sme takú pani učiteľku, Kasevičová sa volala, bola veľmi prísna. Naučila nás pochodovať ako armádu. Keď sme vyšli na prvého mája, pochodovali sme ako vojsko, tak nás vydrezírovala. A ona ma vtedy nechala po škole. Pán riaditeľ Heveši asi nevedel, že sú aj takí žiaci, ktorí ešte aj o pol piatej po obede budú v škole, tak začal spievať, hrať na husliach a vyznávať učiteľkám lásku. Rozliehalo sa to po celej škole... Pán Heveši bol otcom Mariána Hevešiho. Mama bola kedysi mníška. Bola to vždy veľmi pokojná žena, nikdy sa nerozčuľovala. My sme vystrájali všelijaké hovadiny, šmýkali sa zo striech, no ona zostala vždy pokojná. Ale Heveši bol nervák, koľkokrát nás s trstenicou naháňal po škole!

Bol tam ešte aj Miki Koščan. Miki bol vyučený maliar, ale robil v záhradníctve. Mal aj brata Štefana, ktorý bol dlhé roky mestským záhradníkom. On dokonca záhradníctvo študoval v Prahe. Perfektne vedel orezávať stromy, kým títo dnes, stromy iba kaličia. Presne vedel, aké kvety, kedy a kde treba vysádzať. Mal asi tri skleníky, kde som chodil brigádničiť. Pani Koščanová bola už staršia pani. Viem, že záhradníčila ešte u grófa. Pôvodom bola Maďarka a nevedela dobre po slovensky. Raz sme jej na Všetkých svätých pomohli vyrábať vence a ona nám zato kúpila futbalovú loptu, pričom sama futbal neznášala.

Starý Koščan, keď sa raz vracal od Andráša (krčma pod Kalváriou), zbadal hrbu piesku a zakričal – „Kec je sudruh Staĺin taki macher, tak naj z toho šutru zrobi chĺeba!“ Šiel za nim akýsi „esembák“ (policajt, príslušník zboru národnej bezpečnosti), lebo tam neďaleko bolo ZNB (Zbor národnej bezpečnosti) a udal ho. Potom Piťo mal veľa roboty s vysvetľovaním... Tak sa vyhovoril na to, že Koščan báči nevie dobre po slovensky – „...bo on dumal, že súdruh Stalin je dobrý a dáva nám aj chleba...“ No... takmer ho aj zavreli. Inokedy, len čo prišiel od An121

Miznúci svet 5

dráša, zapol rádio a vysielanie Slobodnej Európy (v tom čase v ČSSR zakázané a rušičkami rušené). To všetko tak pískalo, hučalo a on pri tom aj zaspal. Mala s nim pani Koščanová nemálo starostí. Oni dvaja sa medzi sebou rozprávali väčšinou po maďarsky.

V tých skleníkoch mal Koščan aj pec, ktorou celý skleník vykuroval. Na jednej strane pec, na druhej komín. Bola tam taká vôňa... celkovo dobrá atmosféra. Raz mi dal aj akýsi kvietok do školy. Prišiel som za ním: „Koščan báči, treba mi kvitok, šicke maju a ja ńemam.“ Dal mi taký kvet a povedal: „Ty budzeš mac najkrajši kvet, jak budze zvednuti, dońeśes ho a vimeńime.“ „Ak chceš poznať Humenné, kúp si čižmy gumené“ – túto riekanku, alebo, ako sa dnes hovorí ,,slogan“, vymyslel populárny bratislavský herec František Dibarbora. Ja som ju prvý raz počul na hraničnom priechode v Hřensku. Vyslovila ju krásna pani, o ktorej sa povrávalo, že je najkrajšia colníčka v republike. Elegantná pani si to mohla dovoliť k mladému modrookému vojačikovi, keď sa dozvedela, že je z Humenného. Áno, Humenné preslávilo aj obyčajné blato. Bolo legendárne. Cez mesto viedla iba jedna dláždená cesta z „mačacích hláv“. K nej sa pripájali okolité prašné cesty.

Humenské blato sa tvárilo nevinne... Keď bolo sucho, zmenilo sa na jemný prach, ktorý sa kúdolil za idúcimi autami, vozmi a bicyklami. Humenčania s pôžitkom a radi chodili po prašných cestách bosí.

Legendárne blato vznikalo po dažďoch – bolo riedke a cvrčalo pomedzi prsty. Tieklo dole ulicami a vytváralo bahniská a mláky. A malo jednu vlastnosť, ak sa na vás prilepilo, nedalo sa odlepiť. Darmo ste kefovali šaty ostrou kefou, stopy po blate ostávali naďalej na šatách.

Jednoducho povedané, blato zaschlo a nedalo sa z odevov odstrániť.

A bolo všade. Na uliciach a chodníkoch. Na topánkach aj na dámskych šatách. Slávne a neústupčivé. Nosili ho domov všetci návštevníci mesta ako suvenír na oblekoch a kabátoch. Sprevádzalo obyvateľov mesta počas celého roka. Na jar, keď sa topil sneh sa ligotalo, aby sa o chvíľu zmenilo na jemný, všade prítomný prach. V letných mesiacoch sa objavilo po prudkých lejakoch. Obyvatelia mesta ho zhŕňali lopatami z chodníkov. V jeseni brnkalo na nervy obyvateľom 122

Miznúci svet 5

mesta celé mesiace, až kým nezamrzlo. Preto boli v Humennom populárne gumáky. Ale aj tie bývali zablatené. No najhoršie vždy dopadli topánky prezývané ,,traktorky“. Ak sa do ich dezénu dostalo blato a zaschlo, nedalo sa odstrániť ani klincom. A tak si humenské blato lebedilo a trápilo obyvateľov mesta, až kým sa nezačali stavať nové cesty a chodníky. Legendárne blato ustupovalo ako porazená armáda. Už neplatilo to známe: Ak chceš poznať Humenné, kúp si čižmy gumené. Cesty sa zmenili, aj mesto opeknelo. Dnes by ste už blato v meste darmo hľadali. Odsťahovalo sa na okraj mesta do polí a na lesné chodníky. Ale legenda o slávnom humenskom blate zostala zachovaná.

Marián HAĽKO (1944)

V spomienkach sa rád vraciam do detských čias prežitých v rodinnom kruhu so sestrou, rodičmi a starými rodičmi. Nebol to čas hojnosti, ale žili sme pomerne pokojný život. Zvlášť som si obľúbil starého otca - báječného človeka so svojským humorom. Podnikavý človek so šikovnými, zlatými rukami, ktorý nepoznal výraz - nedá sa. Obe tieto vlastnosti potreboval k prežitiu, nakoľko žiť po II. sv. vojne z dôchodku, ktorý mu priznali, bolo ťažko. Źivnostník - holič, vášnivý rybár a vojak z I. sv. vojny mal veľa vedomostí a smutných i veselých zážitkov zo života. O smutných nerád rozprával. A o tom, ako prišiel k zraneniu následkom, ktorého ľahko kríval až do smrti, som ho nepočul hovoriť ani raz. Starý otec, vôbec, nerád rozprával, radšej niečo robil. Možno aj preto, že tej jeho maďarskej slovenčine bolo ťažko rozumieť. Ako sám hovoril: „Dávam tomu slovenčinovi po bokovi“. Preto sme sa stále tešili na Štedrý večer, keď sa po večeri dal vyprovokovať a porozprával nám niektoré svoje zážitky. Napríklad, tie z nočných patrol, na koňoch, po miestach, kde cez deň prebiehali vojnové bitky. Alebo spomienky na presuny v Alpách na bicykloch, keď už vymenili kone za tento vynález. Stále spomínal iba na nekonečné zjazdy, ale nikdy nehovoril o dlhočizných stúpaniach. Prečo, 123

Miznúci svet 5

pochopil som až v rokoch, keď som začal ja sám jazdiť na bicykli po Vihorlatských vrchoch. Zaujímavé bolo aj rozprávanie o konci I. sv. vojny, keď im vyhlásili, že je koniec vojny a môžu sa pobrať domov.

Táto správa ho zastihla kdesi v Taliansku a tak domov mal peknú prechádzku. Cestou prechádzal popri množstve pomarančových záhrad a tak sa raz rozhodol, že v jednej z nich prenocuje. Predtým, než sa uložil spať, naplnil si plecniak zrelými pomarančmi. Ten mu potom mal poslúžiť namiesto podhlavníka. Aké bolo však jeho prekvapenie, keď ráno, nemohol zdvihnúť hlavu. Sladká šťava vytlačená z pomarančov mu prilepila vlasy k plecniaku. Ako sa z tejto šlamastiky dostal, už nepamätám, ale domov došiel, to určite. Tých zážitkov zo života bolo určite viac. Ďalšie, zaujímavé boli z rybačiek a lovenia rakov. Vieme, že rybári sú často chválenkári, preto spomeniem iba jednu jeho príhodu z lovu rakov. Keď sa po úspešnom lovení vracali vlakom domov, raky sa im v noci, kým oni spali, rozliezli po vagóne, takže mali ešte jeden záťah, znova ich všetky pochytať. Či aj chutili dvojnásobne, neviem. Na šikovné ruky starého otca si pamätám aj pri ručných prácach, ktoré ovládal bravúrne. Jednou z týchto prác bolo aj vytváranie masiek na maškarné plesy, ktoré sa každý rok v meste konali. Jeho masky, vyrobené pre svoje dve dcéry, mali vždy veľký úspech. Buď to bola kvetinárka, kachľová pec, fľaša šampanského alebo ľadové medvede. Tie posledne menované si vyžadovali obzvlášť veľkú trpezlivosť pri výrobe. Okrem papierových hláv, ktoré boli objednané u výrobcu, telo pozostávalo z bielych overalov, ušitých z prestieradiel, na nich boli poprišívané biele pukance, na ktorých si počas plesu pochutnávali všetci účastníci. Zo všetkých týchto masiek mala moja mamka fotografie, ktoré som po jej skone začal hľadať.

Ale ako v každej poriadnej rodine boli odložené na správnom mieste a tak som ich hneď nenašiel. Našiel som ich až vtedy, keď som hľadal čosi celkom iné. Takto to v živote často býva. Tých príhod bolo veľa, spomeniem už iba jednu z jeho posledného lovu rakov, na ktorý sa dlho pripravoval. Keď už mal pripravené návnady, vybral sa autobusom na svoje obľúbené miesto, kde ulovil jedného celého raka a tešil sa na chvíľu, až príde domov a pochváli sa. Košík so svojím veľkým 124

Miznúci svet 5

úlovkom položil v autobuse pod sedadlo. Na svoje veľké prekvapenie, keď vystúpil, zistil, že košík je prázdny a ostala v ňom iba zelená tráva, ktorou ho vystlal, aby rak pohodlne cestoval. A tak doma sa mu namiesto pochvaly dostalo iba množstvo posmeškov za jeho veľký úlovok. Možno, že až raz pocestujete autobusom, bude sa v ňom prechádzať starý rak. Tak to bude on, posledný úlovok môjho starého otca.

Zdenka DOBROVSKÁ (1944 )

Mala som kamarátku Evku. Spolu sme sa priatelili a chodili kade-tade, kde bolo treba. V Humennom v tom čase vybudovali amfiteáter. To bola rarita! Otvorenie začalo premietaním filmu. A hneď sme sa s kamarátkou dohovorili. Pôjdeme na amfiteáter! Prišla so mnou k môjmu ockovi. Ten bol veľmi prísny, čo sa týkalo dievčenských záležitostí. „Ujo Popelka, my dve ideme na amfiteáter!“, zahlásili sme zborovo“. „Dobre, dzeci moje, dobre...“, ocko súhlasil. Odišli sme teda. Čo sa vtedy premietalo, ani neviem, ale boli sme užasnuté, lebo nič také v Humennom ešte nebolo.

Film skončil, večer pokročil a ja idem domov. Mali sme rodinný dom pri mlyne (smerom k terajšiemu Sídlisku II). Pozerám sa a vidím, oj, v kuchyni sa svieti, môj oco je ešte hore... Prídem domov a môj otec s cigaretou v ruke: „To teraz še chodzi domu?“ „Oci, šak teraz ten film skončil!“ „Ti znaš, kto v takim čaśe chodzi po amfiteatru? Take co sebe hĺedajú dajakich chlopov!“ „Oci, preboha, šak toto bul pre nas zažitok, perši film na amfiteatru...“ „A ja ci hutorim, jak to je!“ Potom už zakročila mamka: „Daj jej pokoj, co take tu vinašaš, teraz ten amfiteater še urobil, dzivče je mlade!“ Vyrastala som za mlynom. Mala som tam veľa kamarátok i kamarátov. Boli sme mladí, všetci sme mali rovnaké problémy. Bola som tam spokojná, žili sme celkom pokojne. Až do času, keď sa začalo 125

Miznúci svet 5

stavať sídlisko II a ten náš domček sa musel zbúrať. Odišli sme do bytovky vedľa Karpatie. Tam som bývala len veľmi krátko, lebo som sa už vydávala. Bol to už veľmi hektický čas.

Môj otec za mladi býval v tej hájenke (hájovni), ktorá smerovala na Hubkovú. Býval tam roky. V tej hájenke potom býval Karoľ (ľudia o ňom hovorili, že bol kat) so svojou rodinou. Ja som bývala za mlynom asi o štyri až päť domov ďalej, takže som ich denne mala pred očami. Bol to statný muž a chodil s takou veľkou vybíjanou palicou.

Jeho žena, keď sa vracala z nákupu, vždy išla tri kroky za ním, nikdy vedľa neho. Neskôr sa s ním niečo stalo. Buď bol pod vplyvom alkoholu, alebo... stal sa veľmi agresívnym. Stalo sa, že tej svojej žene zaťal sekerou do nohy a ona takto prechádzala raz popred náš dom s obviazanou nohou. „Co, pani, co śe stalo?“, pýtali sme sa. A ona: „Ta, tu mi muž do nohi zaśeknul, bo śe mu zda, že som mu bula ńeverna.“ Noha krvácala. Naša suseda na to hovorí: „No, ta to mi muśime sańitku zavolac, to vam treba pozašivac“ a zavolala záchranku. V mojich očiach bol Karoľ vždy ako magnát. Samé zlato na rukách, na krku a tak sa povýšene niesol... Ale ona bola jedna ubiedená žena a aj keď bola strhaná, bola to jedna veľmi pekná a rozumná žena. No veľmi sa svojho muža bála.

Valéria PETRUNČÍKOVÁ, rodená Čerhitová (1953)

(Spomienky na ninku Čandovú) Hoci som sa narodila na Kudlovciach, svoje detstvo a mladosť som prežila so svojimi rodičmi Máriou a Jurajom a sestrami Magdou a Evou na Nižnom konci. Tak volali Humenčania ulicu za štrekov (malou železničnou stanicou) smerom k Valaškovciam. Ulica sa volala Gottwaldova, predtým Dukelských hrdinov a predtým, ktovie ako.

Dnes sa tejto ulici hovorí Južné námestie. Žili tu rodiny remeselníkov, úradníkov a robotníkov. Bolo tu vždy rušno a veselo, pretože na ulici vyrastalo veľa detí a mládeže. Po ulici behal azda jediný pes na Nižnom konci. Volal sa Hari. Všetci sme ho 126

Prvá zľava: ninka Adela Čandová.

Okolo r. 1972: z maturitného večierka.

Miznúci svet 5

mali radi pre jeho pokojnú povahu, veľké uši a psovsky smutné oči.

Varovanie „Pozor, zlý pes“ na bráničke Kočanových nikto nebral vážne. Ani ten najväčší bojko. K domom patrili veľké záhrady – funduše, o ktoré sa väčšinou starali ženy v domácnosti. Naša záhrada mala asi dvadsaťštyri árov a tak sme mame pomáhali aj my, dievčatá. Zaujímavosťou bolo, že na jednom dvore žili po dve i tri rodiny. Niektoré boli v príbuzenskom vzťahu. Takto bývali aj naši vyšní susedia – rodiny Jenčíkova a Vejčeiova a vdova Ilona. Ilona bol sestrou báčiho Jenčíka a robila uvádzačku v kine Partizán. Ja som jej trochu závidela, že mohla vidieť všetky filmy zadarmo. Báči Jenčík bol šustrom (obuvníkom).

Bol to veľký figliar a asi aj dobrý majster, pretože mal vo varštaku (dielni) vždy veľa topánok. Nechápala som, ako vedel, ktoré komu patria. Za jednu korunu topánky opravil, vyboxoval a dokonale vyleštil, že vyzerali ako nové.

Ku koloritu ulice neodmysliteľne patrila šťúpla postava poštára pána Andiľa. Býval vo štvrtom dome poniže nás a možno práve preto boli Nižný koniec, Valaškovce a Podskalka jeho rajónom. Ľudia si ho vážili a on bol ku každému úctivý. Pohyboval sa veľmi rýchlo a brašňu (poštársku tašku) plnú pošty nosil v čase i nečase s takou ľahkosťou, akoby nič nevážila. So sestrou Magduškou sme uňho každý týždeň kupovali časopis Beseda, pretože v ňom uverejňovali texty a noty populárnych piesní. Nakupovať sme chodili do konzumu pri Vihorlate, kde bolo bežne dostať (čo je dnes v Humennom už nemožné) údeného tuniaka „na váhu“. Bola to neuveriteľná dobrota - delikatesa.

Predavačka vážila tuniaka tak ako masť, margarín alebo marmeládu.

Kus bieleho, mierne údeného a hlavne voňavého mäsa zabalila do hnedastého papiera, z ktorého polovica zmizla skôr, než som s ním pribehla domov. Mama sa za to nikdy nehnevala. Radi sme nakupovali aj v malom obchode neďaleko Valaškovského mosta pri ceste na humenskú plaváreň. Ako dieťa som u Merjavého najradšej kupovala bandurkovi (zemiakový) cukor – sladkosť bielej, ružovej, zelenkavej alebo bledomodrej farby v tvare mydielka. A tiež „tiki“ – lízankovéšumienky. Hrubá ceruzka za uchom bolo poznávacie znamenie pána Merjavého. Bola to jeho „kalkulačka“, s ktorou rozšafne písal číslice 128

Miznúci svet 5

na bločky papiera. Nákup, pre istotu, prerátal dvakrát a išlo mu to veľmi rýchlo. Nepamätám sa, aby sa pri rátaní niekedy pomýlil. Nižný koniec by bez obchodu pána Merjavého nebol takým pohodlným miestom na bývanie, akým bol. Náš dom stál približne v prostriedku ulice, tam, kde dnes stojí budova už bývalej pošty na Sídlisku III. Pred domom sa pretínali cesty, ktoré spájali cestu z mesta s cestou od Valaškoviec do mesta. Ani naša rodina nebývala na dvore sama. Žila s nami ninka Adela Čandová, rodená Dzikiová.

Ninka bola plnšej postavy so stále opuchnutými nohami. Mala srdečnú tvár s bystrými a milými očami. Sivé vlasy zapletala do dlhého vrkoča. Ten, stočený a prichytený sponkami, schovávala pod šatkou.

Nad čelom jej vyrastali vlasy do malého cípika. Ninka bola naša (lepšie povedané dedka Čerhita) árendáška (podnájomníčka). My sme bývali vzadu v murovanom dome, ona vpredu v drevenom. Domček bol omietnutý hlinenou omietkou a natretý väčšinou na bielo. Deti ho radi olupovali ako perníkovú chalúpku a niektorí to aj jedli. Asi najviac Janík Adamov. Ninka sa nehnevala, hovorila, že mu asi chýba vápnik.

Domček mal jednu prednú izbu a kuchyňu. Nad murovanou pecou sa černel veľký otvor do komína. Bola to čierna kuchyňa, ktorá nám deťom pripadala veľmi tajomne, ba až strašidelne. V prednej izbe bol masívny tmavý nábytok a nad posteľou viseli veľké obrazy Panny Márie a Srdca Ježišovho. Medzi dvoma, ako dlaň malými oknami, stála veľká kasňa (skriňa). Pripomínala mi loď plnú pokladov. Častokrát som tam stála na špičkách a dlho uprene som sa dívala a obdivovala ninkine poklady – háčkované dečky, škapuliariky, sošky a obrázky svätých, ružence, vázičky a poháre. Najviac ma očarili Karkuľka (Červená čiapočka), poľovník a ruža. Boli to mydielka možno aj sviečky, nič sa však nevyrovnalo tej nádhernej Karkuľke. Dnes viem, že najväčšími pokladmi, ktoré ninka na kasni držala, boli dve veľké knihy – Biblia a Sibyla. Náš otec si chcel Sibylu prečítať, no ninka mu ju nechcela požičať. Odbila ho slovami: „Ďuri, už bi ńigda v noci ńespaĺi“. Otca to aj hnevalo, ale Biblia, ktorú mu ninka ponúkala, ho vtedy nelákala. Zato nám deťom Ninka požičiavala rozprávkové knižky 129

Miznúci svet 5

z mestskej knižnice, kde chodila jeden čas kúriť a upratovať. Otec nám z nich pred spaním čítal, sediac na konci postele. Milovali sme, keď pri čítaní menil hlas. Nikdy nezabudnem na jeho „...ej, Raku, Raku, s tebou je zle!“ Ninkinou najväčšou láskou i životom bol kostol. Okrem modlenia tam chodila upratovať, vymieňať kvety na oltároch a pomáhať vo farskej kuchyni pri odpustových i iných hostinách. Ninka bola typom samostatnej ženy. V mladosti, vraj, bola gazdinou a možno slúžkou u dákej zámožnej rodiny. O tom sa však pred nami deťmi ninka ani rodičia nikdy nezmieňovali. Keďže bola odkázaná sama na seba, vedela bez problémov zabiť a očistiť kohúta na polievku, či kapra na Vianoce.

Vedela husiam a kačiciam napchať do gágorov kukuricu tak majstrovsky, že kým sa spamätali, už boli nakŕmené. Ninka bola aj výbornou rozprávačkou strašidelných príbehov. Ako deti sme sa okrem Vianoc najviac tešili na páranie peria, kde ninka bola hlavná organizátorka a rozprávačka zároveň. Párať k nám chodili ženy od Kožinových, Hercegových a Jenčíkových. No najdôležitejšia bola ninka. Mama jej rada prenechala úlohu domácej gazdinej, lebo raz darmo, iba ninka vedeli, ako všetko usporiadať, aby páranie išlo dobre a rýchlo. Keď už bola robota rozbehnutá, ninka, celá rumená a nebolo to od šnapsu (alkoholu), ale od tepla, pretože sa nesmeli kvôli periu otvárať dvere ani okná, začala rozprávať svoje strašidelné historky. Tak „krásne“ sme sa báli pri všetkých tých nebohých dušičkách, ktoré strašili opilcov pri cintorínskej bráne, bosorkách, ktoré v podobe žaby odrábali mlieko susedovým kravám alebo na Luciu stáli v kostole s odvrátenými tvárami od oltára a potom na metlách naháňali dákeho chudáka, ktorý ich ako jediný videl takto stáť, pretože sám stál na vlastnoručne vyrobenom čarovnom stolčeku. Keď to bolo najlepšie, ninka zavelili: „Dzeci, spac, dosc bulo pripovidkoch!“ Spomínam si, ako nás raz ninka zachránila, keď v roku 1957 zúrila ázijská chrípka. Dostali sme ju celá rodina. Dokedy otec vládal, varil nám čaj a prikladal do ohňa. Potom to skolilo aj jeho, nevládal stáť na nohách a zaľahol do postele aj on. Neviem, ako dlho sme ležali ako polená. Ninke bolo divné, že nás nevidí vonku. Búchala na okno, až jej otec horko-ťažko otvoril dvere. Len spľasla rukami... hneď išla 130

Miznúci svet 5

po drevo, rozložila v peci oheň a navarila nám čaj. Starala sa potom o nás dovtedy, kým otec alebo mama nevyzdraveli. Ako plynul čas a my sme už boli tri dievčatá, bolo nám v jednej izbe a kuchyni tesno.

Otec sa rozhodol, že nájde pre ninku iný podnájom – zbúra drevenicu a na jej mieste pribuduje izby a kúpeľňu. Tak sa aj stalo. Našiel Ninke podnájom neďaleko u Sásových, kde mala na bývanie lepšie podmienky ako u nás. Bývala už v murovanom domčeku. Naďalej nás navštevovala a rovnako aj my ju. Ako dievčatá sme s ňou chodili do kostola na májové a októbrové pobožnosti. Ninka chodila s nami na svadby a pohreby, ktoré sa konali na Kudlovciach alebo v Jasenove.

Ninka sa narodila v roku 1898 a o živote toho iste veľa vedela.

Preto nebolo divné, že vedela odpomôcť od zlého „zoči“ (urieknutia), keď ho niekto dostal. „Zoči“ bol stav, keď človek svojím, možno i obdivným pohľadom, spôsobil inému človeku bolesť hlavy, pocit na odpadnutie, hmlisté videnie. Deti vtedy bez príčiny plakali a nedali sa utíšiť. Ľudia verili a niektorí veria dodnes, že sa tomu dá zabrániť nosením červenej stužky na rúčke dieťaťa alebo naopak oblečenou spodnou bielizňou. Keď už bol však človek urieknutý, mohlo mu pomôcť iba „odrobenie“. Ninka tento rituál ovládala a raz ho vyskúšala aj na mne. Bola som už študentkou, keď som sa po príchode z mesta začala zrazu cítiť veľmi zle. Bolela ma hlava a mamu som počula akoby som bola zavretá vo veľkom akváriu. Kázala mi zvonku doniesť drevo a ja som pozberala zo šnúry bielizeň, ešte nevysušenú. Ninka hneď vedeli, koľko bije – „Ti maš, dzifče, zoči!“ Začala púšťať do hrnčeka s vodou žeravé uhlíky z pece. Pritom zariekavala – „Žeńe pod čepiec, dzifke pod varkoč, chlopoj pod kalap... v mene Otca i Syna i Ducha svätoho. Amen!“ Zďaleka si nepamätám presné znenie, viem však, že sme nesmeli do toho hovoriť – preštricic, pretože by liečenie nebolo účinné. Bolo to divné, ale všetky uhlíky plávali na vode, iba jeden padol na dno a to pri formulke „chlopoj pod kalap...“ Tak ninka usúdili, že som dostala zoči od dajakého chlapca. V ten deň som jedného s uhrančivými očami ozaj stretla... Potom maninka svätenou vodou prežehnala, dala sa mi z nej aj trochu napiť a zvyšnou vodou poliala pánty na dverách a uhlíky vysypala kdesi pod prah. Nech je, ako chce, ale ja som zrazu začala poriadne počuť a vidieť, hlava ma 131

Miznúci svet 5

prestala bolieť.

Keď prišiel začiatok sedemdesiatych rokov a na úrodných poliach a záhradách Nižného konca a časti Kolónie začali stavať sídlisko III., videli sme, ako na poliach za domami protiľahlej ulice začali rásť prvé bytovky. Asanácia domov prebiehala postupne počas niekoľkých rokov. Medzi prvými zbúranými domami na Nižnom konci boli domy Košických, Jenčíkových, náš dom, Vejčeiových, dom Rujaka a Šurinových. Bolo to pre každého veľmi ťažké. Myslím si, že som tých pár rokov vytesnila zo svojej pamäti, pretože si už neviem spomenúť, ako asanácia pokračovala. Nižný koniec zmizol z mapy mesta, ľudia sa rozpŕchli. Niektorí dostali byty na Sídlisku I., na sídlisku II., zopár rodín sa ocitlo aj na novom sídlisku III. Po veľkých peripetiách tam skončila aj naša rodina. Ale to je už je iný príbeh.

Aj ninka Čandová dostala náhradné bývanie. Zrazu zmizla z nášho života, i keď ju mama občas navštevovala. Ninka zomrela v roku 1980 v čase, keď som už bola vydatá a mala som vážne zdravotné problémy, takže som nebola ani na jej pohrebe. Dodnes ma to veľmi mrzí. Po čase sme s mladšou sestrou Evou jej hrob hľadali. Navštívili sme aj správu cintorína. Z nepochopiteľných príčin práve hrob ninky Čandovej a ešte jedného nebožtíka nie sú v archíve zaevidované. Sú tam všetky ninkine údaje, iba číslo hrobu chýba. A tak chodíme páliť sviečky na malý hrobček bez kríža, označený sestrou a správkyňou cintorína, ako možný hrob Adely Čandovej. Našej ninky.

132

Okolo r. 1949 - zamestnanci Odboru pre udržovanie trati v Humennóm.

Okolo r. 1949-1950 - zamestnanci Odboru na rodinnom výlete, prvý zľava v hornom rade prednosta Ľudovít Šoltés, sediaci prvý zľava Jozef Barna.

1946 - otvorenie malej železničnej zástavky v Humennom

Okolo r. 1949 - nedeľné posedenie v parku.

August 1947 - Kudlovce (lรกvka) svadba Anny Rakรกrovej a Jozefa Barnu.

August 1947 - svadba Anny Rakรกrovej a Jozefa Barnu.

1943 - svadba Rozálie Jenčíkovej a Andreja Demikáta, vľavo - svedok Július Jenčík.

Foto vľavo: 1909 Rozália Kralická rod. Andiľová s dcérou Helenkou.

Okolo r. 1928 - Mária Paľová rod. Barnová s dcérou Magdou.

Pätdesiate roky - svadobné družičky s nevestou.

Okolo r. 1962 - sútaž motokár na námestí.

Z prvomåjových sprievodov.

MiznĂşci svet 5

142

MiznĂşci svet 5

143

August 1947 - svadba Anny RakĂĄrovej a Jozefa Barnu, svedok vpravo: Jozef MerjavĂ˝.

Humenskí remeselníci a obchodníci.

Štefan Merjavý

146

1934 - Anna Rakárová Fotografia vpravo - 1963 Michal Kašo (v prostriedku) s priateľmi.

147

Fotografia vľavo: 1954-1956: Martin Orendáč so žiakmi na Podskalke.

Miznúci svet 5

149 Jolana Kurejová pri modlitbe.

Okolo r. 1953 - 1954: Členovia detského divadla pri ZDŠ Švermova v hre: Aladínova čarovná lampa (tretia zľava Magda Sohová, piaty zľava - černokňažník Arpád Csontos, sediaci druhý zľava Michal Kirschner).

Miznúci svet 5

© Mária Mišková MIZNÚCI SVET Spomienky a reflexie zo životných príbehov Humenčanov Vydala: WM Agentúra s.r.o., 2017 Spolupráca: Ján Vajs, Ján Miško Použité fotografie a dokumenty z rodinných albumov sú uverejnené s láskavým dovolením Magdalény Tokošovej, rodenej Merjavej, Ing. Gabriely Kovalíkovej, rodenej Barnovej, Márie Polákovej, rodenej Štenkovej, Denisy Kurejovej, Magdalény Fabiánovej, Michala Kaša, Mečislava Olejáša, Ing. Pavla Mihalíka, CSc., Magdalény Hrabcovej, rodenej Sohovej, Magdalény Onuferovej, Ing. Kamila Tomka, Ľudmily Cuculičovej, rodenej Novotovej, Valérie Petrunčíkovej, rodenej Čerhitovej a Margity Babjakovej. Ďakujeme.

V záujme zachovania autenticity sme ponechali zväčša pôvodné znenie nahrávaných príbehov s minimálnymi gramatickými korektúrami.

V textoch je zachované nárečie, no nie vždy v jeho čistej podobe.

Upravená a doplnená reedícia v limitovanom náklade vyšla vďaka finančnej podpore pána Valéra 150 Smutka