Ms3

MIZNÚCI SVET

Reminiscencie zo životných príbehov Humenčanov

Fotografia na obálke r. 1950 - svadba Tibora Prunyiho a Malvinky Barnovej, po pravej strane ženícha Gizela a Eugen Prunyiovci, nad nimi: Magda Šoltésová rod. Paľová s manželom Ľudovítom, od nevesty vľavo Andrej Barna s manželkou Annou, rod. Košickou, nad nimi: Jozef Barna a Katarína Barnová rod.

Jenčíková.

MIZNÚCI SVET

Miznúci svet 3

Spomienky, myšlienky, krátke životné príbehy, zastavenia v čase, sú už tretím pokračovaním Miznúceho sveta, ktorého spoluaktérmi sú Humenčania. Tí, ktorí sa tu narodili i tí, ktorí toto mesto preniesli do svojho srdca. Aktuálne prinášame svedectvo 10 osôb.

Spomienky na detstvo pod názvom V rodnom dome sme vybrali z pozostalosti významného slovenského historika a archeológa Belu Polla (1917 - 2000), o svojej túžbe stať sa učiteľkou, rozpráva Adolfína Jacevičová (1923), Helena Durčinská (1923) sprítomňuje zábavy svojej mladosti, Alžbeta Majeriková (1930) opisuje svoje stretnutie s bl. sestrou Zdenkou Šelingovou, Klára Dobrovoľská (1934) spomína na roky detstva v blízkosti kaštieľa i na dievčenské časy. Jozef Klimčák (1934), ktorý nás vlani pri realizácii programu „Na vaľaškovskim mosce“ inšpiroval spomienkou na „benátske noci“ v Humennom, opisuje život v meste svojej mladosti, Michal Kirschner (1941) pokračuje v sérii svojich minipríbehov, v ktorých nechýba láskavý humor, takt a nadhľad, ktorým „oživuje“ reálie 60-tych rokov minulého storočia, Klára Dobáková (1942) sa tiež najradšej ponára do svojej mladosti a čias školskej bezstarostnosti, Helena Račková (1942) nárečím prerozpráva svoje príhody z detstva a Blažej Juraj Ledžinský (1942) svojím „špecifickým jazykom“ s veľkou obrazotvornosťou a zmyslom pre humor a vypointovanie deja predstavuje svet svojich chlapčenských rokov.

Všetky tieto príbehy sú jedinečné, svojou reflexiou a osobnostným vkladom rozprávajúcich neprenosné. Do materiálu sme vkomponovali aj niektoré príslovia, ľudové úslovia a múdrosti, ktorými ľudia prirovnávali, porovnávali či „objektivizovali“ nejakú ľudskú vlastnosť či situáciu. Zásluhou Magdalény Fabiáno2

Miznúci svet 3

vej (1954), ktorá tieto čriepky zozbierala od svojej starej mamy a zapísala, môžeme vnímať nielen bohatstvo nárečia ale aj skúsenosť, ktorá sa tradovala. Textový materiál je doplnený fotografiami z rodinných archívov Ireny Košickej (1942), Kláry Dobákovej (1942) Magdalény Šoltésovej (1920 – 1990) a zo zbierky pohľadníc Mariána Haľka (1944 ).

Kvôli autentičnosti svedectiev, sme jednotlivé prepisy iba minimálne korigovali, jazykovo neupravovali, aby sme v čo najväčšej miere zachovali pôvodnú výpoveď so všetkými zvláštnosťami a odtienkami rozprávajúcej osoby.

Cieľom Miznúceho sveta nie je prinášať historické hodnotenia a faktografické údaje v kontexte danej doby ani literárne sa profesionalizovať. Pamäť mesta má veľa odtieňov a príbehov. Práve cez niekedy viac, inokedy menej sugestívne svedectvá, cez individuálnu reflexiu, obdarenú skúsenosťou, láskavosťou, poznaním, humorom, možno prinášať niečo, čo dotvára „genius loci“ práve tohto miesta a mesta.

V nenápadnosti toku života, naprieč desaťročiami, spoločenskými zmenami či individuálnym dozrievaním, je tento príspevok skromným vkladom do mozaiky života tohto mesta...

Mária Mišková

3

Miznúci svet 3

Belo POLLA /1917 - 2000/ V rodnom dome Narodil som sa v rodine chudobného murárskeho a kamenárskeho majstra, ktorý pochádzal zo severného Talianska. Na svet prišiel 11. 6. 1888 v obci Castellavarro, neďaleko Udine. Jeho rodičia a teta, moji starí rodičia, boli tiež kamenári. Keď mal môj otec Joachim asi šesť rokov, presťahovali sa vedno s celou rodinou do vtedajšieho Uhorska. Usadili sa v Medzilaborciach.

Starý otec patril medzi tých „barabérov“, ktorí prišli ako stavitelia tratí, mostov, prepustov na novom železničnom ťahu Legine - Michaľany - Medzilaborce a to v posledných decéniách 19. storočia.

S mojím otcom prišli na Slovensko okrem rodičov, aj jeho dvaja bratia Oskár a Konštantín. Otec, už ako malé chlapča, musel pomáhať na stavbe trate.

V Medzilaborciach sa narodil aj jeho najmladší brat Angelo.

Otec do školy nechodil. Čítať a písať sa naučil až ako dospelý muž. Pravdepodobne po smrti môjho dedka sa rodina presťahovala do Humenného.

Spočiatku všetci súrodenci pracovali spolu ako murári a kamenári. Neskoršie sa môj otec osamostatnil a 12. 8. 1912 si založil vlastnú rodinu. Za manželku si vzal najstaršiu dcéru váženého humenského občana, hrnčiarskeho a kachliarskeho majstra Jozefa Piriča – Júliu, narodenú 25. 10. 1891. Otec zväčša pracoval sám. Len občas sa dostal do spolku so svojím mladším bratom Konštantínom, mojím krstným otcom, ktorý sa okolo roku 1927 odsťahoval do Ameriky, kde aj zomrel.

Roku 1913 pri výstavbe tunela v Lupkovskom priesmyku pri Medzilaborciach môj drahý otecko utrpel úraz na hlave. Domov ho priniesli s poranenou lebkou. Liečil sa veľmi dlho. V Humennom 4

Miznúci svet 3

sa mojim rodičom 18. mája 1914 narodil prvý syn Ján.

Počas prvej svetovej vojny otec nemusel narukovať do rakúsko-uhorskej armády, lebo v starom Uhorsku ho považovali za cudzinca. Na vojnu iba spomínal, a to najmä na obdobie, keď v rokoch 1914-1915 ruské vojsko obsadilo Humenné /odišli až 7. mája 1915, keď ustúpili tlaku rakúskej armády./ Mnohí obyvatelia z mesta utiekli. Najmä Hlavná ulica bola z veľkej časti zničená a vypálená. Ruské vojsko sa v Humennom zastavilo a ďalej už nepokračovalo. Ešte za mojich mladších rokov sa v Humennom povrávalo, že keby ruské vojsko bolo postupovalo ďalej, na juhu by bolo prešlo cez „brekovsku dziru“. Tú z druhej strany chránil horský masív, kde ešte stáli múry niekdajšieho Jasenovského hradu. Pod ním pokojne plynula rieka Laborec.

Takto by sa bolo vojsko dostalo na rovinu za Brekovským hradom. A „moskaĺe“ ako občania nazývali ruské vojsko, by sa boli zastavili až „dagdze pri Budapešci“.

Po ústupe ruského vojska sa mnohí občania a medzi nimi aj moji rodičia na čas evakuovaní v Nacinej Vsi, vrátili do Humenného.

Otec s matkou a starším bratom bývali v Humennom na Kováčskej ulici v rodičovskom dome mojej babky z matkinej strany. Mali tu nekompletný jednoizbový byt, pozostávajúci z kuchyne s veľkým murovaným krbom - šporákom a z jednej veľkej, ale tmavej a pomerne vlhkej izby. Dlážka bola hlinená. Ich bytové podmienky sa nezlepšili ani v rokoch, keď som sa narodil ja.

Ba ani vtedy, keď sa 1. marca 1922 narodil môj mladší brat Jozef, ktorý však 5. marca 1925 zomrel. Rodičovský dom s dvorom bol pomerne veľký. V prednej časti bola veľká kuchyňa a veľká „predňa“ izba. V nej bývala moja stará matka, vdova Piričová, rodená Sochová, so svojimi dvomi synmi Jozefom (Jóži báči), Andrejom (Endre báči) a dvoma dcérami Emmou (Ema néni) a Dorotou (Dorka néni). Ich najstarší brat Mikuláš zomrel v roku 1916.

5

Miznúci svet 3

Dedko Jozef Pirič zomrel o dva roky neskôr – 8. decembra 1918.

Za naším bytom bol ešte ďalší byt. V ňom ešte počas prvej svetovej vojny bývala rodina kušniera – „kušnira“ Jozefa Babjaka, ktorá sa neskôr presťahovala na druhú stranu ulice. Po nich v tomto byte bývala rodina Hunyadyho, s prívlastkom „titkár“, lebo bol tajomníkom Sociálno-demokratickej – neskoršie Komunistickej strany.

Keď zomrel, mal občiansky pohreb, azda prvý v Humennom.

Vdova po „titkárovi“ sa neskôr vydala za úradníka poisťovne Zbora a čoskoro sa z bytu odsťahovala.

Na to sa pamätám už aj ja, lebo potom sa tam presťahovala naša rodina.

Za bytom bola ešte hrnčiarska dielňa pozostávajúca z dvoch miestností: „z prikĺeta“, čiže predsiene, a z „varštaku“, t.j. vlastnej hrnčiarskej dielne. Tu boli hrnčiarske stoly, zvané „lavice“ a dva hrnčiarske kruhy. V dielni bolo miesto aj na hlinu, aby „dozrela“ a aby sa ľahšie mohla vypracovať na tvarovateľnú hmotu. Za dielňou boli hospodárske staviská, sociálne zariadenia, potom pomerne veľká „šopa“ a za ňou ešte drevené stavby, kam umiestnili dve hrnčiarske pece a sklad na vypálený riad a kachlice. Menšia pec slúžila na vypaľovanie kachlíc, vo väčšej vypaľovali ostatné výrobky, ktoré sa vyrábali v dielni mojej babičky Márie Piričovej. V nej pracovali jej dvaja synovia, ktorí získali živnostenské oprávnenie na výrobu hlinených výrobkov až v 30-tych rokoch.

Z východnej strany dvora bol samostatný murovaný dom. Už od čias pred prvou svetovou vojnou v ńom bývala vdova Anna Koškovská so svojím synom Andrejom – „Bandim“. Ten bol pred 1. svetovou vojnou „podúradníkom“ na okresnom súde v Humennom. Tu podľa vtedajšej systematizácie dosiahol najvyššiu hodnosť a robil hlavného súdneho revidenta.

6

Miznúci svet 3

Za bytom Koškovcov bola ešte jedna malá izbietka so samostatným vchodom z dvora. V nej býval „panský“ Cigán – hudobník Gejza Dandáš, alias Gejza báči, cimbalista, so svojou „bielou“ ženičkou Emmou (Ema néni).

Za týmto domom boli drevené hospodárske a sociálne zariadenia v samostatnom dvorčeku, ktorý od hlavného dvora oddeľoval drevený plot a záhradka. Rozprestierali sa až po hrnčiarske pece. Šikmo za nimi bola veľká ovocná záhrada.

Na dvore bol umiestnený aj „hliník“, v ktorom cez zimné mesiace „dozrievala“ hrnčiarska hlina. Hlinu získavali jednak v chotári Humenného, Kudloviec a Kochanoviec, ale donášali ju aj pozdišovskí hrnčiari, lebo práve táto hlina bola lepšia. Keď sa zmiešala s hlinou zo spomínaných chotárov, bola veľmi kvalitná a vhodná na výrobu všetkých druhov hrnčiarskych výrobkov.

Na tomto dvore s „hliníkom“ som sa narodil. Tu som prežil svoje detstvo, junácke i mládenecké roky. Už pri mojom narodení som bol „poznačený“. Nebol som dievčatko, ktoré si moja mamička tak veľmi želala. A okrem toho, podľa záznamu mojej mamičky a tiež pôrodnej asistentky babky Krasnorskej som sa narodil v „nešťastný deň“- v piatok 13. apríla 1917 na obed. Mamička sa zľakla, že budem nešťastný, lebo som sa narodil v piatok a navyše aj trinásteho. Preto prinútila otecka, aby sa okamžite odobral na matričný úrad a aby zahlásil, že som sa narodil „včera“ t.j. 12. apríla, čo otecko aj splnil. Tak sa stalo, že v rodnom liste mám dátum narodenia 12. apríl. Nasledujúcu nedeľu pri krste však „babka“ Krasnovská zo svojho zápisnička nahlásila správny dátum – 13. apríl. Nuž a tak v matrike krstených na rímskokatolíckej fare v Humennom mám zapísaný deň narodenia 13. apríl.

Ako „dzecko v perinke“ som vraj bol dobré dieťa. Keď som však 7

Miznúci svet 3

dorástol a začal chodiť, bol som neposedný. Ako keby „boli so mnou všetci čerti hrali“, to mi v mojich školských rokoch stále prízvukovali. Keď som bol dieťa v predškolskom veku, kúpili mi malý bubon a chodil som po ulici a po známych bubnovať podobne ako bubeník Merjavý báči či Kón báči. Prišiel som k oknu malej chalúpky Socha báčiho – kušniera, a keď ten na moje bubnovanie nereagoval, nazlostil som sa a z trucu som mu rozbil okienko. Samozrejme, že som „hrdinsky“ ušiel z „miesta činu“, čo som si potom aj doma odskákal.

Pomerne veľký dvor, ktorý patril k domu, bol spoločný nielen pre našu rodinu, ale slúžil aj pre nájomníkov a pre mojich kamarátov z našej i zo susednej ulice.

Medzi najbližších priateľov, s ktorými som sa takmer denne stretával, patrili najmä Jančo a Paľko, chlapci z kušnierskej rodiny Babjakovcov, ktorí mali 8 súrodencov, samých chlapcov.

Priatelili sme sa s chudobným chlapcom zo „šusterskej“ rodiny z blízkej Hrnčiarskej ulice Ferkom Krausom.

U Piričov, okrem nás žili už spomínané tety Ema néni a Dora néni a tiež dvaja moji ujovia Jóži báči a Endre báči. Dvor bol vždy čistý a udržiavaný. Každú sobotu pozametali. Pokojne mohol slúžiť i ako tanečný parket, čím sa neraz aj stal. Z ulice ho uzatvárala veľká dvojkrídlová drevená brána „kapura“ a malá bránka „kapurka“ pre peších. Na našom dvore v sobotu popoludní, v nedeľu a vo sviatočných dňoch bolo vždy veselo. Schádzala sa tu mládež nielen z našej ulice, ale aj z Lipovej, „z Ńižnoho konca“, ba aj z Kudloviec. Mládenci sem chodievali za dievčatami a ich kamarátkami. Piričovci mali gramofón s veľkou zelenou trúbou, čo bola v tých časoch vzácnosť. Pri ňom sa tancovalo po celom dvore. Občas, ak mal voľno a dobrú náladu, vyniesol na dvor svoj cimbal a všetkým zahral Gejza báči.

Po vydaji „dievčat“ – mojich tetiek - sa pôvodná idyla vytratila.

Ostali iba dvaja „chlapi“ a ja s bratom. Tanec sme často nahrá8

Miznúci svet 3

dzali futbalom. Nezriedka sa stávalo, že mu pritom padli za obeť hlinené výrobky, ktoré sa práve sušili pod „štablonom“.

A to potom vždy znamenalo koniec hry.

Spočiatku sme mali aj elektrické osvetlenie, ktoré bolo vedené povrchovo po stenách. Keď však majiteľ elektrárne gróf Alexander Andrássy zvýšil cenu za prúd, vrátili sme sa naspäť k petrolejke. Pri nej som sa učil aj na maturitu.

Do humenskej rímskokatolíckej ľudovej školy som začal chodiť od septembra školského roku 1923 – 1924. Okrem nej bola v Humennom aj štátna ľudová škola, do ktorej chodili aj moji židovskí rovesníci. Nazývali ju židovská, ale aj „česká“, lebo v nej učili takmer výlučne českí učitelia, ba i správcom školy bol Čech Beran.

Spočiatku som vôbec nechcel chodiť do školy a rodičia mali so mnou veľa starostí. Najmä však moja babička, ktorá ma musela každodenne odprevádzať. Robila to aj preto, lebo každý deň ráno chodila do kostola a potom sme spoločne odchádzali do školy. Musela ísť so mnou aj preto, lebo som sa jej pevne chytil za sukňu a nie a nie ísť do školy. A potom aj pre môj zúfalý plač.

Ani to nepomáhalo, lebo zo školského dvora som nechcel ísť do triedy. Trvalo to niekoľko týždňov. Najviac si však vytrpel môj starší brat, ktorý chodil do tej istej školy, do štvrtej triedy. Mnohokrát musel so mnou prvú hodinu sedávať v triede. Keď toho bolo už veľa a robil som starosti najmä môjmu prvému učiteľovi Jozefovi Bindasovi, zamiešal sa do toho sám správca školy Anton Haľko. Bol veľmi prísny. Veľkými fúzmi aj celkovým vzhľadom vzbudzoval u žiakov strach. Po chodbe a v lete i po dvore chodil s hrubou palicou, ktorou si neraz vynútil rešpekt. Keď ho moje vyčíňanie dopálilo, chytil ma za rameno a pohrozil mi, že ma strčí do školskej pivnice, o ktorej sa rozprávali hrôzostrašné historky. A to zabralo. Prestal som „vyrevúvať“ a hádzať sa o zem a stal sa zo mňa dobrý a poslušný školáčik.

9

Miznúci svet 3

Keď som začal chodiť do školy, boli ešte ľudové školy štvorročné, potom päťročné. Tento prechod narušil koncepciu vyučovania, lebo naša škola mala iba tri triedy a iba troch učiteľov. Prváčikovia mali samostatnú triedu, ostatní žiaci vždy z dvoch ročníkov mali vyučovanie v jednej triede. Ľudovú školu som „absolvoval“ u pani učitelky Gizely Handschildovej, rodáčky z Levoče, ktorú sme volali „Gézi néni“.

Bola slobodná a v Humennom vyučovala niekoľko generácií.

Vyučovala aj v období ČSSR, keď za svoju pedagogickú činnosť dostala štátne vyznamenanie. Dlho bývala v jednej z najchudobnejších častí mestečka, v tzv. Starých kasárňach.

Hneď v prvej triede si ma obľúbil aj náš prvý katechéta Anton Székely, rodák zo Solivaru. Pamätám sa, že ma ako prvého žiaka odmenil „svätým obrázkom“, lebo som najlepšie odpovedal na náboženstve. Ako druháčik som začal v kostole miništrovať a miništrovanie som ukončil až vo svojej tridsiatke. Rodičia boli zbožní ľudia, a preto nás deti, a zvlášť mňa, viedli k tomu, aby sme chodili do kostola a aby sme sa denne modlili. Túžbou mojej mamy bolo, aby som sa stal kňazom.

V ľudovej škole mi najviac robil starosti krasopois a najmä spev.

A zo spevu som stále mával „po protekcii“ dvojku. Mamičku mrzelo, že som v ľudovej škole nemal na vysvedčení čisté jednotky.

Jedného dňa, keď navštívila svoju priateľku, manželku pána učiteľa, opýtala sa ho, prečo nemám na vysvedčení čisté jednotky.

A ten jej na to odpovedal: „Julko, Bejlovi ňemožem dac zo śpivu čistu jedinku, bo vun sam dvojhlasńe śpiva“.

Už v tretej či štvrtej triede ľudovej školy mi rodičia dovolili, aby som sa zapísal do telocvičnej jednoty Orol. Bol som v skupinke žiakov, ktorých viedol a nacvičoval stolársky tovariš a neskôr majster František Onuška, člen HSĽS. Cvičenia sme mávali raz do týždňa neďaleko železničnej stanice v sále súkromného hos10

Miznúci svet 3

tinca, ktorý vlastnil Neumann. Napriek tomu, že boli moji rodičia chudobní, predsa sa spolu s babičkou a ujčekmi postarali o to, aby som si mohol kúpiť žiacky orolský kroj. Do Orla som chodil až po piatu triedu.

V jubilejnom roku 1928 chceli aj Humenčania osláviť 10. výročie ukončenia 1. svetovej vojny a vznik Československa. Lenže nevedeli ako. A tu niekoho z mestského výboru, možno aj samotného starostu, napadla spásonosná myšlienka. V parku pred novou budovou mestského úradu chceli postaviť betónový pomník. Neviem, kto bol autorom projektu, viem len to, že ho staval môj otecko. Pomník bol konštrukčne veľmi jednoduchý.

Na kamennej platni s jedným vyšším stupienkom umiestnili štvorboký ihlan. Dnes už pomník nestojí. Zbúrali ho pravdepodobne po roku 1939.

V 20-tych rokoch v Humennom upravili potok, nazývaný Kudlovský potok, ktorý vyvieral nad Kudlovcami, ktorý pretekal v „koryte“, potom sa stratil pod parkom kaštieľa grófov Andrássyovcov a od Kostolnej ulice opäť voľne tiekol. Nad potok so spevneným brehom postavili veľkú kamennú klenbu, ktorú staval môj strýko Oskar. Neskôr celý potok až po koľaje trate, prekryli železobetónovými platňami.

Na mieste, kde zakrytý potok vyúsťoval z Kováčskej ulice na Hlavnú ulicu, stál pomník sv. Jána Nepomuckého, ktorý v časoch totality „presťahovali“ ďalej na juh, aby “nekazil“ vzhľad Hlavnej ulice.

V strede nášho mestečka na ploche, ktorá vznikla zakrytím potoka, vzniklo „trhovisko“, na ktorom moja babička a neskôr aj ujčekovia Juraj a Andrej predávali svoje hlinené výrobky. „Śiĺki, mĺičńiki, kajstrolki, kvitńiki“ a iný žiadaný tovar. Humenné vtedy nemalo a ani nemohlo mať verejný rozhlas, preto mestské „vyhlášky“ vyhlasovali zväčša mestskí podúradníci – „bubňa11

Miznúci svet 3

re“, čiže bubeníci. Chodili po uliciach, zastavovali sa na vopred určených miestach a po dlhšom bubnovaní začali: „dava še na všeobecnu znamosc....“ Po prečítaní textu ešte raz zabubnovali a pobrali sa na ďalšie stanovisko. Takíto bubeníci boli v Humennom dvaja. /Kón báči a Merjavý báči / a niekedy ich zastúpil aj Sás.

V malom mestečku sme sa delili na viaceré skupinky. Jednou z nich sme boli my, „uličańi“, z oblasti Kováčskej, Lipovej a Hrnčiarskej ulice. Kamaráti, bývajúci, na Hlavnej ulici za koľajnicami, boli „ńižnokončani.“ Mládež, bývajúca okolo starej, dnes už neexistujúcej Kúpeľnej ulice, v oblasti starých kasární, sme volali „kasarňanci“. K ďalšej skupinke patrili deti zamestnancov na veľkostatku grófa Andrássyho, teda tých, ktorí bývali na „grofskim majeru“ na začiatku dedinky Kudlovce, Kovaľovci, Terefenkovci a deti, bývajúce v objektoch samotného parku: Špalekovci, Mitterbachovci, Molnárovci. Boli to „privilegované“ deti, lebo pre svoje radovánky i športové hry mohli používať park pri kaštieli. Za parkom sa rozprestieral lesopark, zvaný Handrix.

Medzi jednotlivými skupinkami vznikali občas menšie šarvátky.

Prázdniny sme trávievali zväčša doma v Humennom pri Laborci a Ciroche. Bol to priestor vymedzený Lackovskou lávkou, ktorá viedla do dedinky Lackovce, ďalej bolo miesto, zvané „slupiki“ až po mestský most, pri ktorom neskoršie vystavali mestské kúpalisko. „Ńižnokončańe“ častejšie využívali miesto pri Laborci za „bijarňou“ – bitúnkom, ktorý stál až za mestským mostom. To bol náš detský priestor, toto bolo naše futbalové a neskôr aj volejbalové ihrisko. Spočiatku sme futbal hrávali iba loptou z handier. Ale od svojho ujčeka som dostal ozajstnú futbalovú loptu.

Hrávali sme celé predpoludnie i popoludnie, neraz od rána do večera. Vládla tu pohoda. Hádam aj preto, že túto našu „riviéru“ zásoboval z veĺkého prúteného koša rožkami alebo praclíkami 12

Miznúci svet 3

/“perecami“/, nastoknutými na veľkej palici, známy rodák Peter Zajger alias Zajder Péjter.

Pamätám sa aj na Antona Babjaka, Tóni báčiho, ktorý celé dni, ba aj mesiace, keď to počasie dovoľovalo, trávil pri Laborci. Bol opálený ako Indián.

Býval v rodinnom domčeku so svojou starou matkou a bratom Jurajom, Ďuri báčim na Hrnčiarskej ulici. Bol kolár a debnár. Ďuri báči, druhý Babjak, bol prvým mestským policajtom. Obidvaja boli bezdetní, ale ich najstarší brat Jozef, kožušník, bol otcom 11 chlapcov, z ktorých jeden, ešte ako batoľa zomrel. Všetci boli aj vojakmi. Starý Jozef Babjak bol dedom banskobystrického operného speváka Štefana Babjaka, otca známeho operného speváka Martina Babjaka.

Starý Babjak bol vojakom v prvej svetovej vojne. Bojoval aj v Taliansku pri Piave, čo nám stále pripomínal. Po vojne sa venoval svojmu remeslu – kožušníctvu, ale aj poľnohospodárstvu.

Bol veľmi zadobre s mojou babičkou. Aby sa každé ráno potúžil, vždy posielal najmladšieho syna do krčmy u Panoca, aby mu vo fľaštičke od moridla doniesol český trúnok – pálenku, do ktorej si pridal ešte korenie. Nazýval to „čistá s poprom“.

Trvalo dosť dlho, kým jedného dňa najmladší syn, zdá sa mi, že siedmy – Paľko, odmietol ísť do krčmy. Namosúrený pán majster sa pobral do krčmy sám, Naraz zistil, že sa dlho okrádal o „trúnok“, lebo keď prišiel do krčmy, nielenže si niečo dal, potom ešte kúpil do fľaštičky, ale na cestu domov sa posilnil aj ďalším poldecákom.

A keď moja babička spozorovala, že ráno ide z krčmy sám, opýtala sa ho: „Dze buĺi Jozefe“ a on jej na to: “kec smarkati mi ňechcel isc do Panoca, vibral mi še sam a až teraz vidzim, jak mi śe cale roki klamal. Teraz dal som sebe jedno poldeci, dva vžal mi do fľašočki a na drahu dal mi sebe ešče jedno poldeci – „ka13

Miznúci svet 3

purkovo“ a teraz mi už budze isc robota, tak jak ňigda a mam už svati pokoj .“ Starý Babjak báči bola známa humenská postava, najmä keď začal rozprávať o svojich zážitkoch.

Babička bola vždy prvá, ktorej Babjak oznámil prírastok do rodiny. Skúšal to a skúšal, lebo vždy chcel mať „choĺem jedno dzivčatko“, lenže sa mu to akosi nedarilo.

Keď sa narodil jeho posledný syn a keď ho babička videla z okna, ako sa uberá pre povinný trúnok, opýtala sa ho: „Jozefe, ta co?“ Odsekol jej veľmi namosúrene: „Maňko, zaš chlapec a budze Imrich, kresnim budze kalapár /kloboučník/ Múller, ňema dzeci.“ A potom starý Babjak dodal „Maňko, žebi znaĺi, to ostatńi a skončil mi.“ Skutočne, po poslednom chlapcovi Imrichovi „mi še zacal a už końec śickomu“.

Babjak báči mal všetkých svojich synov a potom aj ich manželky a vnúčence rovnako rád. Keď už mal okolo sedemdesiatpäťky, začal polihovať, necítil sa už celkom zdravý a v podstate predvídal svoju smrť.

Raz v sobotu povedal svojim synom, aby v nedeľu „po ńišpore šicke prišĺi domu so svojimi ženami i dzeckami, bo śe chce so śickimi rozlučic“. Starý pán ležal v malej izbičke a rad radom sa začal lúčiť. „Perširaz zo śickimi vnučatkami a potom s nevěstami a nakonec so svojimi dzešec sinami.“ Rozlúčil sa s nimi, každému dal „na čolo križik, bočkal jich a nakońec povedzel: „Zo śickimi mi śe rozlučil a teraz pitam vas, naj pri posceĺi zostańe ĺem mama, ti Jóži, Pišta, Mikloš, Ďula a Endre“.

Lebo do izbietky sa viacerí nezmestili. Ešte aj s nimi sa zvlášť rozlúčil, zatvoril oči a pokojne „śe odobral na druhi śvet“. Taká bola posledná hodina báčiho Babjaka.

14

Miznúci svet 3

Adolfína Jacevičová /1923/ Moje spomienky na kaštieľ siahajú do obdobia, keď do kaštieľa sa nedalo chodiť.

A najmä nie v čase, keď v ňom bol gróf Andrássy. Mali sme však jednu známu, ktorá tam bola gazdiná (neskôr sa vydala za Kardoša) a priatelila sa s mojou mamkou. Rozprávali sa medzi sebou vždy po maďarsky. A keď prišla jar, povedala mojej mame: „Pošli Doliku, lebo už fialky sú pod oknami“. Tak som chodila ku kaštieľu zbierať fialky. Až neskôr, keď som chodila na „učitelák“, ktorý spravovali rehoľné sestry, vybavili prehliadku kaštieľa a tak sme tam šli. Vtedy sme mohli vidieť naozaj všetko: skrine plné šiat, nábytky, všade pekne a veľmi čisto. A na jednej dlhej chodbe smerom k amfiteátru boli drevené sane. Moja babka mi rozprávala, že keď prišla Mária Terézia na návštevu, museli zapriahnuť kone do saní a voziť ju. Aj keď snehu nebolo, tak z neďalekého veľkoskladu so soľou, vysypali celú cestu a sane po nej kĺzali. Málokto o tom vie, to nám iba naši prastarí rodičia rozprávali. Keď som sa pýtala, či existujú nejaké záznamy o tom, tak nie, ale vie sa o veľkosklade so soľou a sane som videla na vlastné oči.

Od malička som chcela byť učiteľkou. O tomto rozhodla aj skutočnosť, že u nás bývala pani učiteľka. Niekedy, v časoch môjho detstva, mnohí zamestnanci nemali, kde bývať. Ona si ma veľmi obľúbila a ja ju rovnako. A keď sa ma zavše pýtala, čím chcem byť, moja odpoveď vždy bola, že učiteľkou. Keď som skončila meštianku, podala som si žiadosť na „učitelák“ (Učiteľský ústav) do Prešova. Bolo tam už veľa prihlásených a z Humenčanov ešte aj Laco Prokop. Skúšky sme spravili, ale dostali sme potvrdenie, že sme pre nedostatok miesta neboli prijatí. Ja som sa rozplakala. No moja obľúbená učiteľka hľadala cestu, ako by som ďalej študovala. Keďže ona chodila do školy k sestrič15

Miznúci svet 3

kám dominikánkam do Košíc, informovala sa a zistila, že spravujú Učiteľský ústav, ale pre učiteľky materských škôl. Ale aj tam bolo všetko obsadené. Zostávala iba Obchodná škola. Nastúpila som v septembri a v októbri obsadili Košice Maďari a musela som odísť. Vrátila som sa do Humenného, niekoľko mesiacov som hľadala márne zamestnanie, až ma naverbovali na rodinnú školu do Michaloviec. Z rodinnej školy po dvoch rokoch bolo možné pokračovať na Učiteľskom ústave. 2 roky som teda cestovala do Michaloviec a potom sestričky dominikánky, ktoré z Košíc museli odísť, zriadili v Humennom Učiteľský ústav. V starej budove pri kostole. Sestričky bývali hore nad sakristiou v kostole a my sme mali triedy v tej starej a vlhkej budove. Ochoreli sme, lebo tam bola veľká zima. Ale školu sme dokončili. Zmaturovala som s ťažkosťami, pretože v škole vládol prísny režim. Nedalo sa iba tak chodiť po meste, nadväzovať známosti alebo dostávať listy. Poštár mal takú inštrukciu, že listy najprv preberú sestričky. Raz sa stalo, že prišiel mi od jedného chlapca list. Jedna moja priateľka totiž dala moju adresu svojmu chlapcovi. Sestrička, nič netušiac, zavolala moju mamu a povedala jej, že keď sa chcem vydávať, nech opustím školu. Keď sa vec vysvetlila, dostala som zas zato, 16

Miznúci svet 3

že som podvádzala. Bol to prísny režim, ale poriadok musel byť.

Po rokoch som sa skutočne stala učiteľkou a mojou prvou zastávkou boli Ohradzany a prvým mojím žiakom bol terajší emeritný arcibiskup Alojz Tkáč.

V 50-tych rokoch bolo veľké vrenie a aj situácia medzi učiteľmi bola veľmi napätá. Gréckokatolíckych kňazov i sestričky odvádzali a internovali ich na Spiši. Nikto nevedel, čo ho čaká.

Aj ja som musela zo školstva odísť, pretože som chodila do katolíckej školy k rehoľným sestričkám, mama chodila do kostola, brat začal študovať teológiu, no musel štúdium prerušiť. Dlho sa nikde nemohol uplatniť, až neskôr na píle v Snine. A ja som po čase nastúpila do nového závodu Vihorlat v Snine, kde som pracovala až do svojho odchodu na dôchodok.

Helena Durčinská /1923/ Chodila som do rímsko-katolíckej základnej školy, kde bol riaditeľom pán Anton Haľko a učiteľkou pani Gizela Hanschildová. Boli to nezabudnuteľné detské roky. Hravo sme zvládali všetko, čo bolo treba. Cez prestávky sme vybehli na veľký dvor pri škole, kde sme hrávali rôzne hry. Bolo pre nás potešením, keď sme sa mohli zabávať s veľkým hnedobielym psom - bernardínom. Jeho majiteľom bol sám pán riaditeľ. Koncom každého školského roku naši učitelia zorganizovali výlet na Podskalku. Išli sme, samozrej17

Vpravo H. Durčinská

Miznúci svet 3

me, peši. Vpredu dvaja žiaci niesli zástavu ČSR (Československej republiky), pred nimi vykračoval Cigán a hrou na husle nás sprevádzal pri speve. Spievali sme s radosťou a oduševnením.

Na Podskalke bol celodenný program s mnohými hrami a rôznymi vystúpeniami. Bol to pre nás vždy veľký zážitok. Prešlo päť rokov v základnej škole, potom nasledovala meštianka.

Prvú triedu meštianky sme absolvovali v starej budove oproti kostolu. Medzitým sa dostavala veľká budova na Štefánikovej ulici, kde bola aj obchodná akadémia. Po troch rokoch meštianky som pokračovala v štúdiu na Obchodnej akadémii. Písal sa rok 1937. Na Obchodnej akadémii sme už mali aj spolužiakov českej a židovskej národnosti. Po vyhlásení samostatného slovenského štátu, nás títo spolužiaci museli opustiť. Bolo to veľmi smutné. A najmä to, keď sme videli skupinky Židov s batôžkami na pleciach kráčať v sprievode žandárov do neznáma. Pre nás, mladých, to boli šokujúce momenty.

Keď som dorástla, spolu s kamarátkami sme už ako mladé slečny mohli ísť, samozrejme, vždy za sprievodu rodičov, na zábavu.

V tom čase sa Podskalka stala už ozajstným výletným miestom Humenčanov. Vybudoval sa tam veľký dom s kaviarňou a rozsiahlou krytou terasou. Každú nedeľu vyhrávala hudba, pri ktorej sme veľa a radi tancovali...

V Humennom sa konali u Horvátha aj večerné zábavy a maškarné plesy.

Na zábavy sme chodili s gardedámami, zvyčajne s matkami. So mnou chodieval otec. V meste ho poznal každý, lebo bol notárom a preto mnohí sa s ním chceli rozprávať. A ja som tancovala.

Zábavy trvali tak do druhej – tretej hodiny ráno.

Chodili sme zásadne v dlhých tylových nazberaných šatách. Obľubovala som ružové. Pamätám si, keď som na maškarnom plese bola Múzou. Sestra mi veľmi zručne povyšívala po čiernych ša18

Miznúci svet 3

tách so zlatými flitrami noty. „A dze idzeš, Helenko?“ pýtal sa pán Koreň, cigánsky hudobník.

Vyzvala som ho, aby zahral. Tomu tancu nebolo konca, ale všetko som ustála.

So sestrou sme boli prísne vychovávané. Domov ma nikdy nemohol odprevadiť žiaden mladý chlapec. A aj keď ma chcel niekto vyzvať do tanca, musel vždy požiadať o dovolenie u otca.

No spomienky na tieto krásne časy vo mne vždy vzbudzujú potešenie.

V roku 1942 som nastúpila do práce ako úradníčka a na jednom pracovisku som odpracovala 38 rokov.

Alžbeta Majeriková – Fabiánová /1930/ Bola som veľmi chorá v roku 1948 a ležala som v štátnej nemocnici v Humennom. Na internom oddelení. Narodila som sa 18. 4.

1930. Bola som chorá, mala som obojstranný zápal pľúc, pohrudnice a v boku vodu. Lieky vtedy ešte neboli, takže považujem za zázrak, že som z tej nemoci vyšla. Sestra Zdenka Šelingová vždy, keď ráno prišla z kaplnky, otvorila dvere na izbe a veľmi milo sa na mňa usmiala. Mala veľmi krásny úsmev! Modlili sme sa za teba, budeš zdravá!“ Potom sa išla preobliecť a keď sa vrátila, v takom malom „lavóriku“ ma poumývala, učesala, upravila posteľ a doniesla raňajky. Potom sa so mnou ešte chvíľu milo rozprávala. Nesmela som ani chodiť a viac ako 3 týždne som iba ležala.

Raz prišla ku mne a povedala: „Vieš, príde dnes za tebou pán kaplán a vyspovedá ťa!“ (mal mi udeliť posledné pomazanie).

Upravila oltárik na stole a hovorí: „Ten pán kaplán sa volá Fabián, a aj ty si Fabiánová, máte rovnaké mená ... „ 19

Miznúci svet 3

Keď som sa vyspovedala, bola som veľmi šťastná a tešila som sa, že sa čoskoro stretnem s mamičkou, ktorá pred rokom zomrela. Štyridsaťosemročná mladá žena.

Sestra Zdenka mi robila zábaly, striedala suchú plachtu s mokrou a mnohokrát to opakovala. Mala som veľmi vysoké teploty a v noci som blúznila. Raz, keď sestrička ku mne prišla, dala mi veľmi dobrý nápoj. S chuťou som ho vypila a povedala som jej: „Sestrička, tam v zásuvke mám modlitebnú knižku a v nej pekné obrázky. Priložte mi ich na prsia, bude sa mi lepšie dýchať a pomodlite sa so mnou“. Keď to urobila, sadla si na stoličku oproti a začali sme sa modliť. Otčenáš a Zdravas, viac som nevládala.

Veľmi sa o mňa starala. Starala sa o všetkých, ale ja som v tom čase bola, skutočne, veľmi chorá. A ona ma pomaly uzdravovala svojou dobrotou a obetavosťou.

Každý deň sa k nej modlím, vážim si ju a cítim, koľko sily a pomoci dostávam.

Klára Dobrovoľská – Fecková /1934/ Ja som mala dobré detstvo a moje spomienky sa viažu na pani komtesu Margitu, ktorá ma stále vozila na koni. Chcela, aby som sa naučila jazdiť na koni, lebo som sa veľmi bála. Nikdy mi nepovedala Klári ale Ďadi. Bola to zdrobnenina, ktorú som si sama vymyslela, ešte v čase, keď som nevedela poriadne hovoriť.

Naposledy som sa s pani komtesou stretla v roku 1942, keď Andrássyovci odchádzali z Humenného. Pamätám si, ako sedela na koni a prichádzala z Handrixu. Mala na sebe čiernu dlhú sukňu a bielu blúzku, čierny klobúčik s bielou stužkou a bičík v ruke.

Kôň bol biely a na sebe mal čierno-biely prehoz. Bola veľmi pekná.

20

Miznúci svet 3

Aj keď som kričala, vysadila ma na koňa a vtedy mi povedala: „Ďadi, my odchádzame.“ A dala mi veľkú čokoládu, aby som si na ňu spomínala.

Starý otec a stará mama bývali priamo v kaštieli. My sme bývali za kaštieľom. Tento byt sme dostali od grófa, pretože naši boli jeho zamestnancami. Starý otec bol hlavný strojník v elektrárni, ktorú gróf vlastnil. Otecko, vďaka grófovi Andrássymu, študoval v Budapešti na strojníckej priemyslovke v odbore Budovanie parných píl. Neskôr zakladal grófovi všetky parné píly na okolí.

Otecko bol veľmi šikovný, svoje návrhy na zlepšenie práce aj zapísal, ale v období komunizmu sa to všetko zavrhlo a nemohol zúročiť získané poznatky a zručnosti.

Ako dieťa som netrpela núdzu. Mala som aj vychovávateľku, ktorá ma odprevádzala domov zo školy, pretože v tom čase bol park uzavretý. Pri bráne bola búdka, kde bol vrátnik. Pôvodný kľúč od hlavnej brány ručne vyrobil môj dedko. Teraz je súčasťou expozície múzea v loveckej miestnosti.

Keď k nám chcel niekto prísť, musel byť uvedený na zozname.

Až tak sa mohol dostať do parku. O park sa staral záhradník Sabol, predtým Hans. Park bol krásny, samá ruža. A vôňa sa šírila doďaleka. Za kaštieľom bola koniareň, asi pre 8-10 koní. Keď nám gróf požičal kone, tak sme na hintove chodievali na výlety.

Navštevovala som gymnázium a mojím spolužiakom celých 8 rokov bol terajší emeritný arcibiskup Tkáč. Mali sme veľmi dobrých profesorov. Dr. Kňaze nás učil fyziku. Napísal aj učebnicu. Chémiu a tiež z nej napísal učebnicu, nás učil Dr. Pčola.

Učil nás vynikajúci kňaz a veľká osobnosť Dr. Hlaváč, ktorý bol aj naším triednym učiteľom, profesor Vach vyučoval zemepis.

Postavil nás chrbtom k tabuli, na ktorej bola mapa a takto sme museli odpovedať. Boli sme výbornou triedou a stále sa stretávame. Už sme mali 40., 45., 50., 55. výročie od ukončenia školy, 21

Miznúci svet 3

treba pripraviť aj šesťdesiatku.

Chodila som na maškarné plesy, ktoré sa v Humennom organizovali. Hudba bola živá, no ja, vždy okolo polnoci som sa vytratila. Takže nikdy nikto nevedel, akú masku som mala. Operná speváčka Mária Kišoňová-Hubová, ktorá bola tetou mojej priateľky, nám požičiavala kostýmy z divadla. Raz bola priateľka Carmen a ja dvorná dáma. Ale pred odhalením masiek sme ušli, takže nikto nevedel, kto bol pod týmito maskami. My sme sa potom vrátili už vo svojich šatách a bez masiek. Často som však na zábavy nechodila, pretože rodičia ma nechceli púšťať.

Počas vojny sme boli evakuovaní v Kladzanoch a Nemci dedinu vypaľovali. Môj otec odchádzal posledný, až keď bola nútená evakuácia. Ešte pri odchode nasypal do chlievika pre prasiatka pol vreca kukurice, aby mali čo jesť. Všetko sme nechali a išli celkom naľahko. Po návrate domov sme už nič nenašli. A nijako nás neodškodnili.

Jozef KLIMČÁK /1934/ Niekedy po Humennom po uliciach chodili kravy. K Židom, niektorí vo väčšom hospodárili, prichádzal pastier a ten vyháňal kravičky z dvora. Aj päťdesiat sa ich nazbieralo.

Keď som bol malý chlapec, spomínam si, že sa v nedeľu organizovala „benátska noc“. Chodili sme s rodičmi a so sestrou na Vaĺaškovský most. Bolo na ňom plno ľudí, ktorí sa pozerali, ako po Laborci už potme plávali člnky, rozsvietené lampiónmi. Za mostom dole bola mestská plaváreň (boli tam aj kabínky na prezliekanie) a bol tam aj veľký betónový kruh, kde sa tancovalo. Povyše bola Kramová a tam bolo aj volejbalové ihrisko. Často sme chodievali na Lackovskú lávku. Nebol tam ešte most, iba drevená lávka, 22

Miznúci svet 3

ktorá sa hýbala.

Voz sa musel iba prebrodiť cez Laborec. Brehy boli pekne vykosené.

Gazdovia mali rozdelené kúsky, o ktoré sa starali.

Bolo tam čisto a príjemne sa tam kúpalo.

Keď sme sa raz boli kúpať pri Lackovskej lávke, odrazu sme zbadali veľký dym. Bolo už po vojne. Posadali sme na bicykle, aby sme tam boli rýchlejšie a uvideli sme veľký požiar.

Tá žiara bola taká veľká, že ju bolo cítiť až pri vstupe do parku. Ďalším obľúbeným miestom humenských mešťanov bola Podskalka. Počas letných nedeľných popoludní sa tam schádzali celé rodiny. Premával iba jeden autobus, šofér sa volal Šepeľa.

Najčastejšie sme však šli peši. Raz ma rodičia posadili na káru, s ktorou chodil zmrzlinár. Mal som asi 3 roky.

Na Podskalke bolo veľmi pekne. Vyzerala ako útulné kúpeľné mestečko. Vždy tam bol minimálne o 2 stupne chladnejší vzduch, takže sa kvetom veľmi darilo. Boli ich plné záhony. Po jazierku plávali labute, v ovzduší poletovali pestrofarebné vtáky.

A bola tam aj malá zoologická záhrada, kolkáreň pre mužov, tanečný parket a pre deti množstvo atrakcií. A v hoteli občerstvenie, pri ktorom nechýbalo ani dobré pivečko.

Pre Humenné bolo typické aj veľké korzo na námestí. Humenčania, mladí, starší i starí si prechádzaním a rozprávaním pestovali spoločenský život. Občas niekto vypadol, keď sa napríklad oženil a už nechodil. Mládenci zašli do Štefánky na kávu, pivo 23

Miznúci svet 3

či zmrzlinu. A chodilo sa až dovtedy, kým sa nezačalo upravovať námestie.

Futbalový zväz konal zábavy a tiež maškarné plesy, na ktorých sa masky vyhodnocovali. Zábavy bolo neúrekom! Obľúbeným miestom na tancovanie bol aj kruh v parku.

Ale tam sa tancovalo až po vojne.

Pred vojnou kaštieľ patril Andrássyovcom a park bol uzavretý.

Spomínam si, že ako malí chlapci, sme sa chceli dostať do parku cez malý otvor v plote zboku z Lipovej ulice. Ale iba kúsok, lebo po parku chodil hájnik. Park bol krásne udržiavaný s množstvom vzácnych drevín i kvetov. Žiaľ, z jeho pôvodného vzhľadu sa veľa nezachovalo.

Humenské trhy boli široko-ďaleko známe po okolí. Konali sa každý pondelok, v stredu a piatok. Keď som išiel zo školy, už zďaleka bolo cítiť vôňu huriek či klobások. Na trhy prinášali svoj tovar dedinčania. Ženičky predávali maslo, tvaroh, hydinu – v obchode sa to vtedy nedalo kúpiť. Gazdovia zas na vozoch privážali drevo. Mali pre ne aj parkovisko.

Pri „židovskej kúpeľni“ /medzi dnešnou Lipovou ulicou a Ulicou osloboditeľov/ bol veľký priestor, ktorý vznikol bombardovaním za 2. svetovej vojny, keď presne tam spadla prvá bomba.

Na trhu predávali „kofy“. Medzi ne často chodil jeden beznohý ujo s barlou z Michaloviec. Mal vždy hodinky a veľké karty. To bola taká hra, ktorou sa dali vyhrať hodinky, ktoré zvyčajne nefungovali. Ale bolo to vzácne. A vykrikoval: „ Marča bere, Julča hra, Anča kalerabki s..... „ Počas 2. svetovej vojny, už som mal 9 – 10 rokov. Mal som kamaráta Šaniho Výrostka. Jeho otec bol medovnikár. S chlapcami sme sedeli pod domom, keď sme odrazu zbadali veľké nemecké konvoje. V popredí boli iba cyklisti, za nimi kone s kanónmi a za nimi peší. Tiahli do Ruska cez Poľsko.

24

Miznúci svet 3

A potom odchod v roku 1944. My sme z domu odchádzali 10. 11.

Nemci nás už násilne vyháňali. Každý z nás sme mali taký malý batôžtek a peši sme išli až do Závadky. A vtedy sa spustili dva nálety na mesto. Vlakom sme sa dostali až do Nitry a Novosad, odkiaľ sme sa vrátili až v máji 1945. Keď sme sa vrátili domov, všetko bolo rozkradnuté.

Pred vojnou v Humennom žilo veľa príslušníkov židovskej komunity. Na našej ulici (Lipová ulica) to boli mnohopočetné rodiny. Medzi nimi som mal jedného veľmi dobrého priateľa. Volal sa Miško Propper. Žije v Izraeli a dodnes sa stretávame, udržiavame kontakt a občas príde k nám na návštevu.

Voľakedy na námestí boli malé obchodíky (potravinárske obchody, obchody so zmiešaným tovarom či šijacími potrebami, obchody s látkami a pod.) a krčmičky, ktorých majiteľmi vo väčšine boli Židia. Žili tu známi lekári, zubní lekári, advokáti.

MUDr. Blum ešte aj nás liečil. Bol veľmi obetavý. Bohužiaľ, stalo sa, čo sa v 2. svetovej vojne stalo. Mnohí, veľmi mnohí zahynuli.

Aj môj priateľ Miško mal brata Fredyho, ktorý zahynul v Oswienčime. Ich otec, pán Propper, bol majiteľom veľkej drevárskej firmy v Humennom. Dopočul sa, že je možnosť úteku do Maďarska, kde Židov nebudú brať. Zobral teda staršieho chlapca Fredyho, načiernil ho a zahrabaného v uhlí ho v lokomotíve previezol do Maďarska. Po čase sa vrátil aj po druhého syna, môjho priateľa Miška. No, už cestou sa dozvedel, že aj v Maďarsku začali Židov odsúvať. Otec s Miškom sa vrátili späť do Humenného, ale ten starší syn, ktorý bol v Budapešti, spolu s celou rodinou, u ktorej sa skrýval, boli transportovaní do koncentračného tábora, kde aj zahynul.

Miško žije. Rodina Propperových z Humenného, preoblečená za sedliakov, odišla na Oravu, kde sa schovávali u jednej rodiny. Keď mali obavy, presunuli sa ďalej k nejakým známym.

25

Miznúci svet 3

A tak prečkali vojnu. Po skončení vojny sa vrátili do Humenného a mali ešte dcérku Ivicu, ktorá sa stala profesorkou. V roku 1947 sa celá rodina presťahovala do Izraela.

Michal Kirschner /1941/ Krasosmutnenie Slovo krasosmutnenie je podobné ako slovo krasopis alebo krasokorčuľovanie. Toto slovo vymyslel český spisovateľ Bohumil Hrabal. U nás krasosmutnenie začalo, keď zomrel súdruh Stalin. Rozhlasoví hlásatelia s podlomenými hlasmi oznamovali túto smutnú správu. Z rozhlasových prijímačov zneli smútočné symfónie a kantáty. V úradoch, závodoch a v školách sa konali zhromaždenia a tryzny.

Aj my sme v škole mali smútočné zhromaždenie. Nastúpili sme na chodbu. Piatimi minútami ticha sme si mali uctiť pamiatku generalisima Stalina. A tak smutne a ticho sme stáli na chodbe. Jeden náš spolužiak bol chronický chorý. Dnes by sme jeho chorobu nazývali: alergia. Stačilo, aby v triede bolo trochu prachu a náš spolužiak začal kýchať a kašľať. A z očí mu stekali slzy veľké ako hrach.

Aj teraz stál na chodbe a premáhal sa. Menil farby, prudko dýchal, zadržiaval dych, no nič mu nepomáhalo. Potom zo seba vydal zvuk ako keby sa trhalo plátno a napokon kýchol. Všetci sme sa rozosmiali. A bolo zle. Až v triede som si uvedomil, čo sme naším smiechom spôsobili. V duchu som ľutoval nášho pána riaditeľa, ktorý z toho mohol mať poriadne opletačky, lebo všade bolo plno udavačov. Musel nás príkladne potrestať! Zaťal som zuby, ľahol na lavicu a vydržal päť rán lieskovicou na zadok. Aj ostatní spolužiaci sa držali, statočne znášali výprask. Nik 26

Miznúci svet 3

neplakal. Spolužiak Vaško bitku nedostal, lebo sa vedelo, že je chronicky chorý a za nič nemôže.

Tým sa však všetko neskončilo. Večer som musel nastúpiť do čestnej stráže v meste. Stál som v pozore vedľa busty súdruha Stalina v pionierskej rovnošate. Vedľa mňa stála zväzáčka a príslušník Ľudovej milície so samopalom. Bolo chladno. No, našťastie, nás čoskoro vystriedali, lebo záujemcov o čestnú stráž bolo veľa. O dva týždne neskôr zomrel náš prezident, súdruh Klement Gottwald. Opäť sme stáli na chodbe, aby sme si uctili jeho pamiatku minútou ticha. Spolužiak Vaško medzi nami nebol. Pre istotu zostal v triede, aby náhodou nekýchol.

Očenáš a vesmír Pán Očenáš mal zaujímavé povolanie. Bol hvezdár. Kým sa však k tomuto povolaniu prepracoval, život mu pripravil nejedno prekvapenie. Počas Slovenského národného povstania, keď pomáhal partizánom, zajali ho Nemci. Útekom zo zajatia sa zachránil pred popravou. Neskôr bojoval proti „banderovcom“ a nakoniec sa stal príslušníkom pohraničnej stráže. Najprv slúžil na Kysuciach a potom pracoval na východných hraniciach. Bola to namáhavá služba. Chodilo sa peši, na koňoch a v zime aj na lyžiach.

Pán Očenáš mal na to fyzické predpoklady. Bol to vyšší mocný chlap s mohutnými rukami. Dnes by mnohým svojou postavou pripomínal hokejového obrancu alebo hádzanára.

Nočnú oblohu si možno začal všímať počas dlhých nočných hliadok na hraniciach. Stal sa z neho astronóm – amatér. Dostal sa k prvému ďalekohľadu. A keď sa v Humennom zakladala Okresná ľudová hvezdáreň, mimochodom jedna z prvých v republike, pán Očenáš sa stal jej riaditeľom. Úlohou ľudových hvezdární 27

Miznúci svet 3

bolo propagovať astronómiu širokej verejnosti a uskutočňovať pozorovania hviezdnej oblohy. Hvezdáreň sídlila v budove Okresného národného výboru, kde aj dnes sa na streche nachádza astronomická kupola. Často sa stávalo, že mestský rozhlas oznámil verejnosti: „Dnes večer sa bude konať na námestí pred kaštieľom pozorovanie hviezdnej oblohy.“ Pán Očenáš si to mohol dovoliť. Mestské osvetlenie bolo veľmi slabé. A tak pred parkom bolo po súmraku vidieť tisíce hviezd voľným okom. Zvyčajne si pripravil na stojan ďalekohľad. Sadol na debnu a listoval v „Astronomičeskom ježegodniku“, čo bola špičková ruská astronomická ročenka, obsahujúca všetky údaje o hviezdnej oblohe na rok. Keď sa okolo ďalekohľadu zhŕkli prví zvedavci, začalo sa pozorovanie.

Inokedy debny s ďalekohľadmi naložil na voz. Sadol si na kozlík vedľa pohoniča a pred večerom sa vybral do obcí blízkeho okolia. Rozložil ďalekohľad. Občania obce sa zhromaždili okolo neznámeho prístroja. Nábožné ženičky sa prežehnávali prv, než sa pozreli na mesiac.

Ako riaditeľ hvezdárne si uvedomoval, že mu chýba vzdelanie a tak začal diaľkovo študovať na gymnáziu. Maturitnú skúšku zložil, keď mal päťdesiatšesť rokov.

Vďaka tomuto človeku som si obľúbil astronómiu a fyziku. Zaujímal som sa o dianie vo vesmíre a jeho zákony. A na prekvapenie všetkých som si vybral ako výberový predmet na maturitu – fyziku. V tom čase už začali kozmické preteky. Rusi vypustili do ves-míru prvú umelú družicu. Maturitné otázky z fyziky som pred skúšobnou komisiou zvládol výborne. Ale pani riaditeľke to nedalo pokoj. Chcela, aby som komisii vysvetlil, ako sa pohybujú umelé družice okolo Zeme. Vysvetlil som jej, že umelé družice sa musia pohybovať rýchlosťou osem kilometrov za sekundu.

Ak družica spomalí, zhorí v zemskej atmosfére. „Aj sovietska?“ 28

Miznúci svet 3

spýtala sa riaditeľka. „Aj sovietska!“ odpovedal som.

Moje maturitné vysvedčenie nevyzeralo vábne, ale z fyziky na ňom svietila dvojka.

Pán Očenáš medzitým dobudoval astronomické observátorium, ako riaditeľ hvezdárne sa dožil dôchodku. Potom sa z Humenného odsťahoval za príbuznými do Bratislavy. Čečkova kobyla Predstavte si miesto, v ktorom až na pár výnimiek ako je nemocnica a niektoré úrady, nie je ústredné kúrenie. Vo všetkých domoch sú kachle, piecky a v kuchyniach sporáky na pevné palivo. A tak na sklonku leta sa do mesta hrnuli nákladné autá a vozy naložené palivovým drevom. „Šahovinu“, lebo tak volali obyvatelia mesta palivové drevo, ukladali na dvory. K najväčším spotrebiteľom dreva v meste patrila bývalá Meštianska škola.

V každej triede bola železná pec. Koncom prázdnin bývala škola z južnej strany obložená palivovým drevom. Rezaním dreva sa zaoberali pán Rumňák z Kudloviec a pán Čečko z Valaškoviec.

Obaja vlastnili motorové píly, cirkulárky, ktoré poháňali stabilné, vodou chladené motory. Presne také, na akom rezal drevo pán Kemr vo filme „Na samotě u lesa“.

Rezanie dreva bola vážna záležitosť. Ťažký stroj bolo treba najprv dopraviť do dvora. Pán Rumňák používal na prepravu píly svojich pomocníkov. Čečkovu pílu ťahala kobyla. Potom sa do stroja naliala voda na chladenie. Nasadil sa remeň. Kľukou sa roztočil zotrvačník. Puf, puf, puf, zafučala mašina a rozbehla sa.

K rezaniu dreva boli potrební aj pomocníci, ktorí podávali kláty na pohyblivý kôš. Ak bol klát príliš silný a stroj spomalil, drevo sa prerezalo na viac pokusov. Raz, keď som sa dozvedel, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta, poprosil som syna 29

Miznúci svet 3

pána Čečka, aby nás povozil na kobyle. Boli sme malí a tak sme sa na chrbát koňa spustili zo stromu.

Kobylka s nami vošla do Laborca. V strede rieky sa zastavila. Pokojne sa napila vody, zafŕkala a vybrala sa na druhý breh rieky, kde sa začala na pažiti popásať. Ľahkým zatrasením chrbta nám naznačila, že sa naše jazdecké pokusy skončili.

Schyľovalo sa k jeseni a my sme nastúpili do školy. Hromada dreva pred školou bola už porezaná. Často sme pomáhali školníkovi ukladať drevo do pivnice. Pod oknami budovy boli veľké kopy pilín. Niekoho zo spolužiakov napadlo, že budeme do nich z poschodia cez prestávky skákať. K nám, chalanom, sa pridala iba jedna spolužiačka. Keď vyskočila z okna a letela vzduchom, naskytol sa nám nádherný pohľad. Ako na slávnu filmovú hviezdu Marilyn Monroe stojacu na ventilátore.

S pribúdajúcimi jesennými dňami pribúdalo čoraz viac chladu.

Mestečko sa zahalilo do dymu z mnohých komínov. A my sme pri teplej piecke spomínali na tých, ktorí nám to drevo porezali.

Tehelňa Na okraji mesta Humenné bola tehelňa. Už zďaleka na seba upozorňovala vysokým komínom, ktorý stál uprostred pece slúžiacej na vypaľovanie tehál. Túto pec nazývali aj kruhová, hoci svojím tvarom pripomínala skôr elipsu ako kruh. Tehly v peci sa vždy vypaľovali v inej časti pece a oheň putoval dookola. Preto sa nazývala pec kruhová. Práca v tehelni bola namáhavá, pretože sa všetko robilo ručne. Robotníci v tehelni pracovali v ťažkých podmienkach v prachu a horúčave, lebo tehliarska pec vlastne nikdy nevychladla. Hlina sa ťažila pod Šibeničným vrchom korčekovým bágrom. Korčeky mali tvar ozubených nádob a do nich rýpadlo naberalo vyťaženú hlinu. Zaujímavosťou je aj to, že 30

Miznúci svet 3

korčekové rýpadlo veľa rokov riadila žena, pani Rácová.

Z rýpadla sa hlina sypala do pripravených vagónikov úzkorozchodnej železnice. Potom sa dopravila do miesiča, kde sa upravila. Najdôležitejším strojom v tehelni bol tehliarsky lis. Z lisu vychádzali surové tehly. Robotníci ich ukladali do klietok tak, aby medzi nimi boli medzery. Potom ich vagónikmi odvážali do sušiarne. Úzkorozchodná železnica v tehelni nemala výhybky.

Namiesto nich boli na niektorých miestach točne. Robotníci pritlačili vozík na točňu a jednoducho ho otočili do požadovaného smeru a pokračovali po koľajach, kde potrebovali materiál vyložiť. Robotníci boli rozdelení na partie. Jednou z nich boli „navážači“ , ktorí ukladali do pece vysušené tehly.

Pred začiatkom vypaľovania sa otvor v peci zamuroval a zatrel hlinou. Nasledovalo pálenie tehál. Ďalšia skupina boli „paliči“, ktorí sa starali o oheň v peci. Sypali zhora do pece uhoľný prach.

Paliči pracovali vždy na opačnej strane pece ako navážači. Posledná skupinka robotníkov vyberala vypálené tehly z pece.

Dlhoročnými pracovníkmi tehelne boli aj manželia Trelovci. Oto Trela chodieval v lete v krátkych nohaviciach a bol taký opálený, akoby sa vrátil z dovolenky pri mori. Oto svoj voľný čas trávil na rybačke pri Laborci.

Hotové výrobky vozili na železničnú stanicu po úzkorozchodnej železnici, ktorú prezývali „Gebuzka“. Súpravu ťahala motorová lokomotíva natretá na zeleno. Na úzkokoľajke premávali tri druhy vozňov, výklopné slúžili na prepravu hliny. Plošinové na prepravu hotových výrobkov a policové na prevážanie surových tehál. V starej tehelni sa vyrábali len plné tehly. Vedúcim starej tehelne počas dlhých rokov bol pán Štefan Kovalický.

Neskôr sa od vypaľovania tehál v kruhových peciach upustilo.

Dnes sa tehly vyrábajú v tunelových peciach. Oheň stojí na jednom mieste a tehly sa pohybujú.

31

Miznúci svet 3

Klára Dobáková /1942/

Som stará Humenčanka a prakticky celý svoj život som prežila tu, v mojom meste. Jednou z mojich vlastností je – spomínať.

V 50-tych rokoch žil v Humennom duchovný otec vdp. Rusnák, ktorý pôsobil v gréckokatolíckej cerkvi. Jeho rodina žila v dome pri bývalom Miestnom národnom výbore. Dnes je tento dom už zbúraný. Bola to početná rodina s desiatimi deťmi, ktorých mená si dodnes pamätám. Vládla tam disciplína a staršie deti sa starali o mladších súrodencov. Najviac mi utkvela v mysli spomienka na to, ako som sa lakomila na ich chlieb, ktorý kupovali v starej kasárni u Krídlu. Moja mamka mu hovorila „vojenský chlieb“.

My sme doma chlieb piekli, ale mamka ho musela pre mňa zvlášť kúpiť, pretože som veľmi plakala. A tiež ho musela, tak ako u Rusnákovcov, namastiť „koukusom“ /margarínom/ a nie maslom, ako to zvyčajne robievala.

Potom tá vzácna rodina musela Humenné opustiť. Neunikla prenasledovaniu a následnému vyhosteniu do Čiech. Ja som odvtedy o nich nepočula. No Humenčania – Vaľaškovčania ich posielaním balíkov dlho podporovali.

V súčasnosti, syn z tejto rodiny, vladyka Peter Rusnák, pôsobí ako prvý bratislavský eparcha.

Najradšej spomínam na mladosť. Mala som ju veľmi krásnu.

S rovesníkmi som ju prežila na tunajšom gymnáziu. A so spolužiakmi, z ktorých, mnohí zastávajú významné posty, vždy, keď sa stretneme, veľmi radi spomíname na staré Humenné.

Tešili sme sa na máj, keď v kostole boli loretánske litánie. Po nich sme šli na humenské korzo. Pred reštauráciou „U Horvátha“ bola hlavná časť korza, kde na „galandroch“ sedeli chlapci a my, dievčatá, sme korzovali donekonečna. Hore-dole, hore-dole ako na módnej prehliadke. Pre nás to bolo niečo krásne, na čo sme 32

Miznúci svet 3

sa vždy tešili. Dnes nechápem, prečo sme tie kilometre dennodenne merali.

Robili sme rôzne podujatia. Mali sme spolužiaka, ktorý hral na gitare, išli sme do parku a tam sa hralo a spievalo. Nikdy nebola reč o alkohole, ani o cigaretách, drogy boli pre nás neznámym pojmom.

Maturovala som v roku 1959 a naše kultúrne vyžitie často napĺňala návšteva kina Partizán. V tom čase boli vyvesené oznamy o filmoch v strede mesta pri starej lekárni a tam bola vždy taká tabuľka. „Do 16 rokov zakázané“. Celý deň sme behali, či tam tá tabuľka je alebo nie. A aj keď tam bola, vždy sme sa do toho kina prepašovali. V kine však bola stále služba, na ktorú prichádzal niektorý z profesorov gymnázia a striehol na to, aby sme sa do kina nedostali. Pred každým filmom bežal žurnál, počas jeho premietania sme sa dostali do kina a čas prečkali na toaletách.

Tam sme boli skrytí, a keď žurnál skončil a začínal film, tak sme sa behom presunuli do premietacej sály. Raz sa mi stalo, že sme spolu so svojou priateľkou takto „vtrielili“ do sály a cestu nám zahatala naša riaditeľka. Obe sme sa postavili do pozoru a povedali: „Česť práci!“ A ona. „A vy tu, dve, čo robíte?“ Jednoducho nás z toho kina vyponklonkovala. Smutné sme odišli, ale počkali sme, kým súdružka riaditeľka neodišla a do kina sme sa aj tak dostali. Bol to zážitok, na ktorý sa nezabúda, aj keď nám mohla z neho hroziť dvojka z chovania.

Jedného dňa sme objavili, že v Humennom žije jeden veľmi jednoduchý človek.

Bol kuričom v kine, ktoré bolo naším pravidelným miestom na stretávanie.

Mal za bytovkami, na dnešnej Kukorelliho ulici, strážnu búdku.

Bol aj nočným strážnikom. Chodili sme za ním a predstavovali sme sa mu ako spisovatelia. Naňho to zabralo, pretože aj on 33

Miznúci svet 3

svojským nárečím písal rôzne básne. /A. P. Polonskému bola venovaná kapitolka v prvom čísle Miznúceho sveta, 2012/ Chodila k nemu partia asi 10 tich ľudí pod rôznymi menami. My, dievčatá spisovateľky, sme si od mamiek vzali klobúky, aby sme vzbudzovali vážnosť a dôstojnosť. Spomenuli sme, že mu vydáme knihu, čomu on skutočne veril. Až dovtedy, kým nás raz nenavštívil v škole.

A vtedy sme sa zľakli, čo z toho bude. Ale našťastie, profesorskému zboru sa tie „básne“ páčili a okrem napomenutia sme z toho nemali žiadny postih.

Keď sa stretneme, stále si tie básne Andreja Piláta Polonského pripomíname a mnohé dodnes vieme naspamäť. A vedia ich aj mnohí Humenčania, ktorí k nemu vôbec nechodili.

Po celé roky tieto básne si uchovával jeden z našich, už zosnulých spolužiakov, ktorý ich považoval za poklad, v ktorom boli ukryté aj spomienky na našu mladosť.

Helena Račková – Kamasová /1942/ U nas doma u krajčírok Dulkových žiĺi štiri śestri. Ich mama a stará babka, /mi ju volaĺi ninka, ńemala rodzinu/, priśla do nas bivac, kec mala das 40-45 roki. Naśa mamička mńe aj mojomu bratoj furt hutorela: „Dzeci, ta vi pańske, bo mace pestunku“, co bula aj pravda, bo vona śe o nas najvecej starala.

Doma sme maĺi ĺem psa a maćku, aĺe trimaĺi sme angorske zajace, bile s červenima očami. To sme śe s našu ninku o ńe staraĺi.

Chodziĺi sme im na travu, sušiĺi sme ju, karmiĺi sme ich, čisciĺi, bo sme ich trimaĺi na vlnu.Śtrihaĺi sme ich a vlna śe pośilala do Čechoch a stamac z tovarńi nam už pośilaĺi hotovu vlnu, z ktorej nam naša cetka Hanka pĺetla krasne svetriki. Furt sme buĺi 34

Miznúci svet 3

paradne a ja śe muśim priznac, bula veĺka paradnica, bo ceta Hanka me paradzila. Śila mi šati, fartuśki, bile z fodrami a okolo buĺi čipočki. Raz, na Veĺku noc, na Bilu Sobotu sme išĺi s cetku Hanku do koscela k Božomu hrobu śe poklońic. To mńe aj brata viparadziĺi, obĺekĺi nas do novich šatoch. Pametam śe, že som mala tmavožeĺene šati, na ńich bul bili goĺirik s bombuĺkami z bilej angorskej vlni. Z vlasoch mi urobiĺi kohuta a do ńoho veĺku bilu mašĺu. Na nohi lakove sandalki a bile podkoĺenki. Aj bratoj ušiĺi novi ancug, bo tak śe muśi. Na Veľku noc muśi buc šicko nove do koscela.

Kec sme śe vraciĺi z pokloni z koscela domu, mamička śe pitala, jak tam bulo. Ja cala skormucena, bo znace, take glupe dzecko, ja jim hutorela, že tam u kosceĺe bulo cicho. Bili Ježiš ĺežel a okolo ňoho veľo kvitkov. A že tam buĺi chlopi, co maĺi v rukoch veľke śekeri.

Aĺe bulo mi do plaču, že mi ńikto nepovedzel, jaka mi bula paradna, bo ja som sebe na tim bars zakladala.

A teraz povim jednu prihodu zo školi, Aj tam mi chodzila vyparadzena. Cetka Hanka mi ušila bili fartuch s fodrami na pĺecoch.

V škoĺe za mnu śedzel Robo Klinger a on mi narokom na ten fartuch naĺal tintu. Bo vtedi sme pisaĺi s pirkami, ktore sme mačaĺi do tinti. To bulo veľke neščesce, veľki plač. A učitelka Hnilicova me poslala domu. Pre mňe to bula tragedia. Našo me doma cešili, že mi ušiju novi fartuch.

V škoĺe, už ńeznam v ktorim ročniku, nas očkovaĺi hore do ruki na pĺeco. Mňe śe to zbiralo a bars me to bolelo.

Učitelka nam daco hutorela a s paĺičku chodzila medzi lavki. Tu Robo Klinger do mńe štuchnul, pocahnul me za vlasi a ja śe za nim obracila, žebi me nevirušoval. A to prave vtedi okolo mńe 35

Miznúci svet 3

išla učitelka Hnilicová a s totu paĺičku me buchla po tej boľavej ruke. Toto nazbirane še mi rozpučilo a ja začala plakac.

Učitelka pred calu triedu zakričela: „Zavolajte rýchlo Červený kríž!“ A dzeci me odvtedi začaĺi prezivac „červeni križ“. Ja z toho bula mocno smutna. Až tak, že še mi ňechcelo chodzic do školi.

Aľe to po čaše prešlo, ľebo školski rok išol daĺej a s nim išĺi dalše prihodi, na ktore še neda zapomnuc.

A znovu še vracim do časov, kec sme buĺi s bratom meňše. Jak som spominala, s nami bivali mamičkine tri šestri, bo dakedi še tak žilo. Dokopi nas bulo dzevec. Naši maĺi doma dva-tri, dakedi aj štiri učnice z Lackovec, Kochanovec aj z Humennoho. Tote dzivčata chodziĺi k našim do šica. Tak dva-tri razi do tíždňa, aĺe ĺem gu večaru aĺebo večar, bo to buĺi chudobne dzivčata a cez dzeň mušeĺi doma pomahac okolo domu i na poĺu. Ta mohĺi iba večar a to vtedi bulo u nas bars veśelo. Při šicu śe śpivalo a hutoreĺi še všelijake pripovidki, veśele i strašidelne.

Nas najmeńšich, brata i mňe, neochabili dluho hore, muśeli sme isc spac. No nam še ňechcelo. A tak sme za dzverami sluchaĺi, co še tam hutori a ňeraz sme od strachu vec nemohĺi zaspac. No naša mamička nas prekukla, že sme za dzverami, bo vona bula jak šandar a poslala za nami dajakoho parobka, abi nas uspal. Un nam hutorel kratke rozpravki. Najvecej še pametam, jak nam hutorel: „Bul pes Dunča, bula na ňim čarna hunča, hutorec ci ju?“ A mi povedzeĺi: „hej“ a vun „ňe“ a zaš opakoval: „Bul pes Dunča, na ňim čarna hunča, hutorec ci ju ?“ A toto opakoval, až nam povedzel, abi sme počítali ovečki, jak přišli gu jednej lavke a muśeli prejsc a začal počítac: jedna, dva, tri, štiri a mi dakedi od toho počitaňa aj zaspaĺi.

Dakedi nas strašil s Valigom. Na našoj uĺici bival taki chlop, co sebe ľubil vipic a potom taki neupraveni, u škaredich šatoch, 36

Miznúci svet 3

vlasi rozčuchrane, neohoĺeni chodzil.

Mi sme še bars baĺi a kec sme buĺi plane a nesluchaĺi sme, ta nas strašiĺi: „ľem počekaj, pridze Valiga a ce vežme do micha a ruci ce do Laborca.!“ Mi sme vecej už ańi ńemukĺi, tak sme še baĺi.

Blažej Juraj Ledžinský /1942/ Hoci sme bývali na tom istom mieste a na našom dome bolo vždy číslo 436, naša adresa sa menila tak, ako sa menila doba.

Kochanovská , Lajoš Košuth, Kováčska, Stalinova ulica, Osloboditeľov... No vždy, keď som vyšiel von, stretával som, chválabohu, tých istých ľudí... Aj keby tú našu ulicu sto ráz premenovali, nikto by si s tým hlavu nelámal. Každý mal „teľo roboti“, že na také hútanie, nemal kedy. A okrem toho domu trafil každý aj po „cme“. Či na Košuthovu, či na Stalinovu.

Aj naše kone trafili. Až z Michaloviec prišli rovno pod „kapuru“. A to neznaĺi ani čitac... „Šviňe“ sme chodili kupovať len do Michaloviec. Otec tam išiel na vlaku, ja som na „Jurmačisko“ prišiel z Humenného s koňmi. V Michalovciach sa dali kúpiť lacnejšie. Otec kúpil, utekal na vlak, lebo doma mal „veľo roboti“ a mne, 10- ročnému chlapcovi, povedal: „Oľem, vežńi ich domu....“ A tak som sadol na voz a išli sme. Ani jedno auto som po ceste nestretol. A taký som bol dobitý, že som ľahol do voza a naše kone išli a išli, až kým pod našimi „oblakami“ nezastali....

Naše kone... to neboli len také dajaké kone. Každý vedel, že môj otec Karol Ledinský, je taký majster šuster, čo šije čižmy, „co na nohoch ľudzom vitrimali od birmovki až do pohrebu“. Ale každý vedel aj to, že je taký gazda, za ktorého jeho „žeme, kravi a aj joho kone hutoria“... No, ale pri jednom sa otec „šeknul“. Volal 37

Miznúci svet 3

sa Laci. Kúpil ho v michalovských kasárňach.

Už keď ho kupoval, mohlo ho napadnúť, že vojaci, to sú špekulanti... „Laci bul dobri kuň. Cahal, aj skakal...ĺen mal chorotu.... furt ucekal“. Z Humenného do Michaloviec....a stále do tých svojich kasární. A potom bolo treba pre neho ísť. Keďže som mal „dva šestri a ocec mal veľo roboti, po Laciho som chodzil ja“. Vyskočil som na neho a daváááj nazad. No, asi sa mu nechcelo uhlie voziť.

Ani mne. Ale čo som mal robiť? Mali sme koňa, voz... bolo treba dajaké korunky zarobiť... A len čo som prišiel zo školy, už som musel uhlie z uhoľných skladov po domoch rozvážať... Aj dva-tri razy za deň a po 30 metrov... Ale to už som bol, pravda, väčší...

Od prvej triedy som pásol kravy aj kone. Na Hrnčiarskej mala kravu stará Valigová, Kasaničoví, Babjakovci, Gulovci. Na Koscelnej ulici Šepeľovci, Repašovci, Ružek, Karči Horňak, oni mali aj krčmu a Bobaľovci. Môj najlepší kamarát Milan Bobaľa a ja sme pásli kravy ako nikto. Keď sa doma opýtali, či sme boli na Hubkovej, či u Ňečeči - tam, kde je teraz sídlisko III, či u Haju Sejgardova - tam, kde je teraz čistička, len sme poslušne zakývali hlavami. No keby len vedeli, čo sme okolo tých kráv a koní všetko vystrájali...

Nebolo vtedy čo jesť. Niekedy som z domu zobral iba soľ. Po ceste sme trhali lipu, aby sme mali na varenie čaju.. V kríkoch sme mali schovaný starý hrniec... „Kedz mal dakto banduročki ta bulo dobre“. Upiekli sme ich v pahrebe a posolili. Aj keď nás na „pašvisku“ bolo desať a „bandurkoch ĺem tri“, nikto neostal hladný. „S každu banduročku me śe šumńe podzeĺiĺi... aj s každim falatočkom chĺeba“. To bola súdržnosť, to bolo kamarátstvo! „Dakedi me načisto ńemaĺi co źejsc“. A tak sme s Milanom Bobaľom pobehali po stračích hniezdach a „z mladich strakov me strače nožki u tim schovanim harčku variĺi... „ Takí sme boli hladní... A bodaj by nie! „Šak ĺem teĺo co me na pašvisko 38

Miznúci svet 3

prišĺi, už me živanstva robiĺi“. Niekedy sme sa hrali aj tri dni, lebo niektorí „šandari živanov“ nechytili, ušli im domov.

Inak to bolo v Handrixe - na Kerte. Dnes na tých miestach stojí ukrajinská škola.

Hore bola studnička. „Kolo cerkvi scikala voda dolu a na Hučok chodzili babi plukac pradlo. Tam by nas babi vidzeĺi a doma bi še šicko doznaĺi“. Na Kerte sme až také živanstvo robiť nemohli.

Povyše “cerkvi“ bol rybník, kde chovali kapre a pozor tam na všetko dávali hájnici Tchyr a Lenčiš. Boli tam veľké ovocné sady... krásne jablká, slivky, hrušky... Kravy sme tam mohli chodiť pásť až na jeseň, žeby ich nepoobjedali. A pásli sme ich tam, kým nenapadol sneh...

Ale aj tak v Handrixe bolo dobrodružstiev ako v džungli. Poniže studničky sme uviazali na strom lano a z jednej strany debry na druhú sme sa hojdali ako Tarzani. Niekedy aj tak bolo, že „Tarzan“ po prvý raz zakričal na lane a po druhý raz „na rici na žemi“. Nemal som vždy na to čas. „Dokedi še chlapci v debre hombikaĺi, ja som mal na dožirańe kravu mojej cetki Petrikovej. „Hermino, stuj! Hermino, stúj,“ volal som na ňu a behal, ledva som dýchal. Hermína bola jalová, a tak zo všetkých kráv najviac utekala....

Ale na druhej strane som si pri Hermíne vytrénoval nohy. Veď som sa za ňou aj dačo našprintoval. A rýchly som musel byť. Keď nebolo roboty, raz dva som sa musel dostať na Baňu medzi koľaje pri ihrisku. Jedny viedli na Stakčín, druhé na Medzilaborce a medzi nimi bolo naše ihrisko Marakana. Chlapci Bednárikoví, Čekovskí, Zákuckí, Vranovskí, Miki Zbur a najlepší brankár Tibor Mondík sme tam hrali futbal ešte aj v noci po tme.

A potom som „baletil“. Po špičkách som prišiel domov, aby „diĺe“ nevŕzgali a otec mi Marakanu nevyčítal do rána...

Z baletu som sa kvôli nočným návratom naučil len toľko, ale 39

Miznúci svet 3

k divadlu som pričuchol už ako päť a pol ročný.

Mal som svetlé vlnisté vlásky, modré očka a rehoľné sestričky povedali, že som krásny chlapček a najlepšie stvárnim veľkú úlohu v divadle, ktorú s deťmi nacvičovali v divadelnej sále pri fare. „Ty budzeš hrac šľepoho Igorka!“ povedali. Ani som nemukol, veď aj otec povedal, že môžem hrať. Keďže si ma vybrali rehoľné sestričky, otec v tom asi videl „vyššiu moc“ a proti nej sa on nevzpieral.

A tak som mohol chodiť na skúšky. Úloha to bola ťažká. „Šľepi“ Igorko bol malý chlapec, ktorému umreli rodičia. Nemal čo jesť a chodil od domu k domu a pýtal dačo zjesť. Úlohu som bral smrteľne vážne. Nechcel som sklamať dobré sestričky, moju predobrú mamku Julku, moje staršie sestry Gitu a Magdu ale hlavne môjho otca. Prijal od sestričiek pozvanie na premiéru.

A tak som sa obetavo učil texty. Čítať som nevedel, tak som sa naspamäť naučil, čo mi sestričky na skúške povedali. V deň premiéry, keď sa už ľudia doma obliekali do sviatočných šiat, nejakého „špecialistu“ napadlo, že keď bol Igorko „šľepi“, tak by mal mať aj „šľepecke okuľare....“ A hneď aj ďalšieho „špecialistu“ napadlo, že baba majú také „fajne“ veľké a behal ich domov „zdejmuc babi z nosa“.

Sála stíchla, hra začala a mne tie veľké „okuľare“ ťahali hlavu k zemi. Ale vydržal som. Tak som hral Igorka dojímavo, až baby plakali od“ ľutosci“. A o to išlo. Jedna za druhou vyberali „kapesniki“ a držali ich pod nosom aj pod očami. Otec sedel nahladko oholený, vzpriamený a aj v jeho oku sa mi v jednom momente zazdalo nejako kus viac vody. Lenže, ku koncu hry sa mi z tých dioptrií začala strašne krútiť hlava. A hoci ich aj zatreli čiernou farbou, ťahali mi oči „načudo“. Všetko sa so mnou krútilo, ale vydržal som. Až kým neprišiel dramatický záver. Igorko mal odísť z javiska na pravú stranu... a aj išiel... aspoň si myslel, že 40

Miznúci svet 3

urobil krok doprava.... lenže to bol krok do prázdna....Tak som sa zdrúzgal z toho pódia do publika, až mi kosti sprašťali. Divákom sa valili z očí „śĺizi jak hrachi“, tak ich to dojalo a kto vedel, že Igorko mal odísť po svojich, len zavrel oči a čakal, ako to celé dopadne. Ticho... potlesk a ešte väčší plač. „Šicke babi plakaĺi“.

Taký to malo úspech! Sám dekan ma pohladkal po hlave.

Hoci som mal po divadle na čele „bombuľu“ ešte týždeň, moje meno sa naraz stalo zárukou umeleckej kvality.

A keď som podrástol, mohol som byť koledníkom. Bavil som Gubu s Michalom a Jožkom Čerevikovými. Pali Zakucký bavil „anďela“, lebo on sa nehanbil a vedel smelo vojsť do každej chyži. Pre túto smelosť chodil Pali po domoch aj na Tri krále a s ním ja a Paťo Žinčak. Lenže koledovanie sme trénovali deň čo deň, keď sme pásli kravy. Naširoko sa rozkročiť a pekne mocným hlasom spievať, nie falošne, ale čisto a ešte mocným hlasom vinšovať...

Na lúke mohlo byť aj 30 stupňov a leto ako lusk, ale my sme aj tak žili Vianocami. Lebo každý z nás aj napriek veľkej radosti z Ježiškovho narodenia videl za tým dajaké korunky.

Lenže, koledovať nemohol len tak hocikto! Po dlhých mesiacoch príprav, keď na nás na pastvisku pozerali len deti a žuvajúce kravy, prišiel deň, keď sme išli do kostola za dekanom Marinkom.

Zavolal nás na skúšku. Boli tam prítomní aj farár Štofej, čo pochádzal z Brekova a aj pán farár Sjarta. A tak sme všetko, čo sme mali nacvičené, ukázali. „No, chlapci, tu mace povoľeňe, že sce schopne chodzic koledovac... Neže urobice haňbu,“ prikazoval nám dekan. A aj to sme mali nakázané, že časť zo zisku dáme do kostola.

Vianoce však prešli rýchlo a potom aj Tri krále a nám sa zdalo, že je to voči našej námahe pri nacvičovaní nespravodlivé. Ale živanstva v nás bolo a tak sme aj po sviatkoch chodili popod 41

Miznúci svet 3

obloky na Lipovej ulici, kde bývali bohatí Židia. A sme im tam koledovali. „To zaš mace dajake šveto?“ pýtali sa a už nám aj niečo niesli.

Aj nejakú „korunočku“ hľadali. „Zaš, zaš,“ kývali sme hlavami a oznamovali im dobrú novinu.

A aby tých somarín nebolo málo, chodili sme ku Valigovi. To bol taký čudák, čo mu po dvore behali naraz aj „ patkaňe“ aj zajace.

Každého zdravil a „ľubil s nami srandovac a šaĺenstva hutorec“.

Presne vedel, čo je u koho v Humennom nové a hoci sa mi zdalo, že celý život stál na tom istom mieste, tak vedel, čo sa kde vo svete stalo. Aj keď nám všetko rozprával s vážnou tvárou, „ĺubil srandovac“ a my sme sa po zemi váľali. „Nešmejce še, bo vam už nebudzem nič hutorec...“, okrikoval nás, no aj tak po chvíli už s kamennou tvárou a s gestom filozofa rozprával ďalšiu historku...

Po chvíli nás už svrbeli nohy a utekali sme do Handrixu plaziť sa po bruchách.

Humenské slečny tam randili s vojakmi z kasární. Do Humenného posielali chlapcov z Prahy a tí vedeli ako na dievčatá. Niektoré hanblivé odolávali až po Barančovú, niektoré už povolili na Orechovej lúčke. A hoci sme mali nohy do „ krevi ščuchane“, oplatilo sa. „Cichóóó!

Už še bočkaju!“ prikladali sme si k ústam ruky „spečené od pokrivi“.

A potom sme sa smiali a smiali .... Až do dňa, kým sa z nás stali čierne ovce. Naši otcovia nechceli dať svoje zeme, kravy ani kone, na ktoré oni a ich otcovia zarobili v bani v Amerike, do družstva a tak ich komunisti označili, že sú kulaci. Rodinu Milana Bobaľu naložili do auta a vyviezli do lesov niekde ku poľskej hranici do zemľanky, po ktorej im vlci skákali.

Za krátky čas z nás „dajake mudrijaše“ urobili synov kulakov.

42

Miznúci svet 3

Na školskej fotke v škole už nebol pán dekan a rehoľné mníšky ale súdruh učiteľ a deti s pionierskymi šatkami. Z celej našej triedy urobili pionierov. Len zo mňa a Milana nie. Na fotke mal každý pioniersku šatku, len ja a Milan nie.

Ale nás, deti, to nerozdelilo. Chudoba nás držala pokope. Chudoba a robota medzi nami vytvorila puto, ktoré bolo silnejšie ako všetky ideológie sveta, čas aj diaľka.

Keď aj teraz privriem oči, vidím každý dom na našej ulici, každého chlapca aj dievča, čo v ňom bývali. A počujem aj klavír, na ktorom u profesorky Erny hrali Kamil, Dušan a Marián Čekovskí. Starý Čekovský bol autoopravár a mal aj benzínovú pumpu, tak si klavír aj s Ernou mohli dovoliť. Okrem neho mal na našej ulici auto už len majster elektrikár Šinaly. Ale taký hudobný talent, aký mal Marián, nemal nikto v celom Humennom. Od mala malého, čo zobral do ruky, na tom vedel hrať. Jeho brat Dušan to bol filozof a s Mikim Zburom boli dvaja najlepší futbalisti na Marakane. Ale Marián bol hudobník a patril do veľkého sveta.

Keď som bol neskôr na vojenčine v Ovsišti v Bratislave, dostali sme „opušťák“ a išli do mesta na zábavu. Keď sme sa vracali, v diaľke som zbadal známu postavu, chôdzu... „Ten chlapec je Humenčan,“ povedal som. „Oľem, nebuc šaľeni, šak je daľeko, jak tak možeš dakoho poznac,“ ťahali ma kamaráti ďalej. „Ňe, ja ho poznám. Lavrééééé!“ zakričal som tak silno „jak na lúke u Handrixu“. Zastal a otočil sa. „No, verabože, že ho pozna,“ zaostrovali oči moji kamaráti vojaci. „Ďuríííí!“, zakričal a utekal ku mne. Išiel zo zábavy, kde hral na džeztrúbku. Otvoril puzdro a vybral z neho koláče, mäso a víno. Sedeli sme, jedli, pozerali na Dunaj a kým nevyšlo slnko, hovorili... čo je nové u nás doma. Doma v našim Humenným, na našej ulici...

43

Miznúci svet 3

Magdaléna Fabiánová /1954/ /zapísané z ústneho prejavu mojej starej mamy/ Bulo i horši a prežiľi me.

Kec ci hrebinok spadňe na žem, staň na ňoho, žebi ši še nezahaňbila.

Z peršej urodi muši jesc dzecko, abo kto mladi, tedi budze daľej rodzic/napr. strom/.

Kec dachto umre na džveredlo dac platno, žeby duša še nevidzela.

A ot ľenči Piťko brenči a ot hrachu Piťko v strachu.

Kec še daco rozbije, dobre še stalo, malo še daco plane stac človeku, ta še stalo na veci.

Kec spadne jedzeňe na žem, hutori še, že dachto lačni.

Richtuje še jak šviňa na dižď.

Chcela bi duša do raju, ľem hrichi jej nedaju.

Dze mam? Popať, tam Cigaňi na dručku ňešu! Ňemušiš buc perši, ľem nebuc pošľedňi. Ľudzom neulahodziš, zato rob tak, jak tebe dobre.

Dze gerok tam i vun.

Chudobni človek ma ľem svojo meno.

Ruki ot roboti ma naspak skrucene.

I kec koľenački pujdze do koscela nespadňu zos ňoho hrichi/ neodmodľi svojo hrichi/. Ľem še neuč, šak ce bida nauči.

Na žem nešidaj u mešacoch co maju u sebe R. Dobra gazdiňa i z ňičoho navari.

Pomali, bo plat mali.

Pokoj najdzeš ľem sam u sebe.

Dvaraz bi jedno žid.

I ďablovi bi ju daľi, ľem, žebi še jej zbuľi.

44

Miznúci svet 3

Kec še šviňa dostane gu valovu nezna kedi prestac. Ľem zos taku perinu še zakrivaj jaku maš. Ňe, ňe, ľem hev s tim.

Bavi še na pana a zos rici mu slama stirči.

Duša do ňoho chodzi spac. Šicke me ot boha ľem ceľe ot kravi.

Nabija zos ňim jak bi ho bľichi kusaľi.

Bodaj bi ši ľem teľo radosci mala, keľo davaš.

Dzecko už od narodzeňa hrabe zos rukami gu sebe, ňe od sebe.

Hura s huru še nezijdze, ľem človek človeka najdze./ľem bida bidu najdze/.

Na každi harčok še pokrivka najdze.

Kec pujdzeš za nosom, šicko najdzeš/nestraciš še/.

Jak ti mne ta i ja tebe.

Jak kebi na scenu hrach metal.

Aj kec mech na sebe nadzeje, budze dobre vipatrac/vižirac/.

Dňeška jime zos veľku lošku.

Dokedi budze padac? Dokedi ňeprestaňe.

Raz daš a dvaraz še ci vraci.

Co nejdze! Muši, šak svadba peňeži stala.

Chceš, nechceš svadba muši buc.

Na krev, na celo, žebi še nam chcelo.

Kec še šviňa dostaňe gu valovu, nezna kedi prestac.

Jake požič, take vrac.

Paňe bože pomahaj a ti čorce driľaj.

Z mojej ruki i med sladki.

Dze baba, tam lada.

Co zos krasi, kec tanir prazni.

Pred muža klac, od muža kradz. Ľem oči bi mu jedľi. Ľem zos taku perinu še zakrivaj jaku maš.

45

Miznúci svet 3

Ľepši dzeci nemac, jak plano vihodovac. Ľepša doma bandurka, jak u sušedi pečenka.

Piani pianoho nevidzi.

Narodzilo še u čepcu.

Chcec je veľki pan, muśec ešťe večši. Šveto nejdze zos rohami.

Vihodovaľi zazraka a teraz neznaju jak še ho zbuc.

Co doma, to neucekňe.

Pac na sebe, bo ňikto, krem tvojej maceri na tebe patrec nebudze. Šmerc sebe na ostatňi dzeň zochabia. Ľepše jedno ľeto, jak 100 žimoch.

U ješeňi maju babi ľeto.

Co u pondzelok zrobene, z toho chašna ňit.

Nežebi nebulo, aľe nit.

Vypatra jak by do zbešnetej kuri perun štreľil. Ňemušiš buc perši, ľem ňebuc ostatňi.

Vypijce, bo naľato. Naľejce, bo vypito.

Spokutoval še z toho šveta.

Dze nit rozumu, tam ňit chasna.

Hrich idze z ustoch a ňe do ustoch.

Cali život jak kvašne mliko, veľo vodi, malo mlika a šmetanki ľem kuščok.

Co vidziš na druhich, čekaj na sebe.

Ta to bula do ňeba kričaca haňba.

Zos holu ruku še nigdze nechodzi.

Mne jedno, aľe co ľudze povedza!

Rob jak chceš, ale ja povedzela...!

46

Miznúci svet 3

1939 - Stanovište taxíkov na námesti (na štandze).

47

Fotografia vpravo hore: 1930 - Jednota Orla v Humennom na schodišti Katolíckej školy.

Fotografia vpravo dole: okolo r. 1962 - zľava Irena Košická.

Okolo r. 1936 - kuchár Bagi v reštaurácii u Sodomku.

Okolo r. 1937 - z maškarného plesu v Horváthovom dome.

48

49

MiznĂşci svet 3

50

51

1954 Štefan Kraus - prvý Humenský sanitkár.

Fotografia vľavo: okolo r. 1918 - Štefan Paľo.

Miznúci svet 3

1918 - Nåmestie v Humennom s ruským vojskom.

52

1925 - FiliĂĄlka Tatra banky na Kostolnej ulici.

MiznĂşci svet 3

53

Budova starej synagógy z roku 1975 Nová synagóga z roku 1930. (po zbúraní v roku 1975 bola na jej mieste postavená budova pre OV KSČ, dnes je v nej sídlo MsÚ) Fotografia vpravo dole: Štátna učebná dielňa na spracovanie dreva, postavená pred 1. sv. vojnou na vtedajšej Štefánikovej ulici.

54

55

56

Fotografie vľavo 1915 - Meštianka a Vyššia obchodná škola

Budova Odboru na udržiavanie tratí.

Miznúci svet 3

57

Z humenských procesií

Miznúci svet 3

58

40-te roky - Humenský mäasiar Klein.

59

Z humenských procesií.

Miznúci svet 3

60

61

MiznĂşci svet 3

62

63

64

Fotografia vpravo dole: v roku 1940 bola ulica Jozefa Országha premenovaná na Ulicu Hlinkovej gardy (dnes Ulica osloboditeľov).

65

66

67

Miznúci svet 3

© Mária Mišková MIZNÚCI SVET 3 Reminiscencie zo životných príbehov Humenčanov Vydala: WM Agentúra s.r.o., 2017 Spolupráca: Jozef Klimčák, Klára Dobrovoľská, Adolfína Jacevičová, Alžbeta Majeriková, Helena Durčinská, Michal Kirschner, Blažej Juraj Ledžinský, Helena Račková, Klára Dobáková, Magdaléna Fabiánová, Marián Haľko, Irena Košická, Katarína Štefániková, Ján Vajs, Ján Miško V záujme zachovania autenticity sme ponechali zväčša pôvodné znenie nahrávaných príbehov s minimálnymi gramatickými korektúrami.

V textoch je zachované nárečie, no nie vždy v jeho čistej podobe.

Upravená a doplnená reedícia v limitovanom náklade vyšla vďaka finančnej podpore pána Valéra Smutka

68