Ms2

MIZNÚCI SVET

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Spomienky Pavla Bileca sú v poradí druhým vydaním osobných reflexií Starohumenčanov, ktoré vychádzajú v pokračovaní cyklu Miznúci svet. Vďaka doc. PhDr. THDr. Štefanovi Lenčišovi, PhD, ktorý od pána Bileca dostal jednu z kópií, sme získali pôvodný rukopis Pavla Bileca pod názvom Spomienky na Humenné. Napísané boli v roku 1997, keď ich autor mal už 82 rokov. Pravdepodobne, aj táto okolnosť sa podpísala pod fakt, že kontext spomienok je pomerne nesúrodý, mnohé začaté myšlienky neukončené, prípadne sa k istým faktom vracal niekoľkokrát, pričom sa neobjavila nejaká ďalšia významná udalosť. To bolo najväčšie úskalie, s ktorým sme sa stretávali a museli siahnuť po istej redakčnej úprave. Nechceli sme pritom výrazne narušiť autenticitu obsahového a formálneho prejavu.

V spomienkach je však veľa záznamov o rôznych miestach, ľuďoch a udalostiach v meste autorovej mladosti, cenný folklórny výskum zvykov v terajšej prímestskej časti Kudlovce i náčrt do nárečia. To rozhodlo o tlačenej podobe materiálu, ktorý predkladáme verejnosti ako skromný príspevok a súčasne túžbu autora podeliť sa so svojimi myšlienkami a znalosťami.

Pavol Bilec (1915 – 2001) bol stredoškolským profesorom latinského a slovenského jazyka na Obchodnej akadémii a neskôr Gymnáziu v Humennom. Bol iniciátorom vzniku školského časopisu Cesta mladých a roky viedol humenský skauting.

K jeho študentom patria viaceré osobnosti súčasnej slovenskej kultúry a náboženského života ( napr. historik prof. PhDr. Dušan Kováč, DrCS, básnik Michal Chuda, arcibiskup metropolita Košickej arcidiecézy Bernard Bober, apoštolský eparcha Milan Chautur, gréckokatolícky arcibiskup metropolita Ján Babjak....) Úsilím vydavateľa je priebežne priblížiť rôzne sve2

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

dectvá, výpovede, zápisky, spomienky ľudí, ktorí boli a sú akýmkoľvek spôsobom spätí s mestom Humenné. Uvedomujeme si isté úskalia, ktoré môžu skresliť niektoré skutočnosti.

Našou snahou je priniesť predovšetkým osobné ľudské príbehy a reflexie, vyrozprávané a zaznamenané prejavom, vlastným jeho nositeľov. Nejde nám o faktografické údaje a historické súvislosti, ktoré sú predmetom odborných spracovávaní na to určených inštitúcií.

Sme presvedčení, že aj drobné ľudské osudy sú súčasťou histórie a atmosféry mesta a že v tejto pestrej mozaike majú svoje opodstatnenie.

Mária Mišková

3

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Na slovíčko...

Ty, ktorý budeš náhodou čítať tieto moje spomienky a pamäti...

Predovšetkým som už starý, mám vyše osemdesiat rokov. Som rodák z prímestskej časti Humenného - z Kudloviec, kde som žil v rokoch 1922 až 31 a mal som tu svojich starých priateľov a známych.

Pôsobil som ako profesor obchodnej akadémie od roku 1940 do 1950 a potom aj na gymnáziu. Stretával som sa s obyvateľmi Brestova, Lackoviec, Jasenova a žiakov som mal z celého Zemplína.

Od roku 1975 som už dôchodcom. Rozprával som sa s Humen­ čanmi, ktorí nevedeli vôbec nič o minulosti svojho mesta. Tých starých, temer rodákov, som mohol spočítať na prstoch oboch rúk.

A tak mi napadlo, či by nebolo dobré, keby som im niečo z dejín mesta a mojich spomienok pripomenul. Aspoň to, čo som sám zažil a na čo sa pamätám z mladosti. A to nielen z mesta, ale aj z Kudloviec. Spomienky som začal písať s otázkou: „Humenčania, viete, že...“. Postupne sa to rozrástlo. Niektoré veci viackrát opakujem. Nerád sa, totiž, vraciam k to­mu, čo som už napísal.

Ak som sa dozvedel niečo nové, alebo iné, ako som sám vedel, tak som to zopakoval.To, čo som vedel, to píšem. Ak som to len počul, tak tam dávam slovko „ako som počul“, „ako som videl“, „ako mi niekto rozprával“, alebo dávam tam slovko „vraj ".

4

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

HUMENČANIA, ČI VIETE, ... v že Humenné /HOMONNA/ sa podľa Sirmayho NOTITIA HISTORICA COMITATVS ZEMPLINIENSIS spomína už v 12. - 13. storočí (prvá písomná zmienka – r. 1317 - pozn. MB) ..., v že to bolo mestečko /OPPIDUM/, ktoré síce bolo bez opevnenia, ale malo výsady poriadať 8 výročných jarmokov a týždenné trhy v pondelok a piatok ..., v že sa rozkladalo na rozhraní hornatiny a nížiny a bolo chránené hradmi Jasenov a Brekov. A kto ovládol Humenné a spomenuté hrady, mal voľnú cestu do uhorskej nížiny..., v že v tomto kraji po vymretí rodu Arpádovcov boli boje o uhorský trón. Šľachta nášho východu (napr. rod Peteňovcov – pozn. MB) nechcela prijať za kráľa Karola Róberta z Anjou a spojovala sa aj s Matúšom Čákom Trenčianskym. Ten však prišiel na pomoc neskoro, keď už vojská odbojných šľachticov boli porazené.

Medzi nimi sa spomína rod Omodejovcov. Títo šľachtici sa po porážke uchýlili do Poľska, lebo dúfali, že s pomocou tejto krajiny zvíťazia a vrátia sa domov. To sa však nestalo a oligarchovia splynuli s poľskou šľachtou ...,

v že v humenskom kraji sa odohrávali aj bitky husitov..., v že tu boli boje za reformácie a protireformácie, podľa toho, ako ktorý zeme­pán menil svoje vierovyznanie ...,

5

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

v že základom mestečka či väčšej dediny v našom zmysle, bol rínok či námestie - dnes Námestie slobody, na obvode ktorého boli obydlia remeselníkov a obchodníkov, a to úzke a dlhé domy s dlhými dvormi, na ktorých boli sklady a dielne remeselníkov ..., v že rínok či námestie sa tiahlo od kaštieľa až po Laborec a len po vybudovaní železnice koncom 19. storočia bolo prirodzeným spôsobom rozdelené. Jeho dolná časť sa nazývala až do tridsiatych rokov 20. storočia "Nižný koňec".

Bývali tam remeselníci, obchodníci a tiež chudobnejšie rodiny ..., v že do mesta viedla cesta zo severu od Kochanoviec a cez námestie smerom na juh. Za monarchie to bola Kossuth Lajos utca, potom Kováčska ulica, potom Ulica HG, Partizánska ulica, dnes Ulica osloboditeľov. Rínok pred prevratom sa nazýval Fö utca, potom Hlavná ulica, Masarykova ulica, Hlinkova ulica, dnes Námestie slobody.

Z námestia viedla cesta na juh smerom na Brekov a nazývala sa Templom utca, potom Kostolná ulica (dnes Mierová ulica) ..., v že cez námestie tiekol Kudlovský potok, ktorý bol neskoršie zregulovaný – a nakoniec prekrytý. Pretekal popri kaštieli a cezeň bol most, ktorý spájal cestu od severu na juh. Nad mostom stála socha sv.

Jána Nepomuckého až do dvadsiatych rokov 20. storočia, keď bol ďalší úsek potoka prekrytý. Socha sv. Jána bola postupne prenášaná na koniec krytu až na miesto, kde je dnes ..., 6

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

Na dedinách obyčajne nad potokom bývali sochy sv. Jána Nepomuckého. V niektorých dedinách (Udavské) sú tam doteraz.

Pán Grieger mi povedal, že socha v Humennom bola spočiatku nad Laborcom asi tam, kde je dnes železný most. Dávnejšie bolo zvykom, že v oktáve sv. Jána Nepomuckého chodila z kostola procesia, aby sa k nemu modlila. Keď bol postavený most nad Laborcom, tak vtedy tú sochu preniesli na námestie. A to pred kaštieľ, kde bol klenutý most, ktorý spájal Kováčsku ulicu (dnes Osloboditeľov) s Kostolnou ulicou (dnešná Mierová). Aj v dobe môjho detstva (1922-24) tam ešte bola. Keď zakryli ďalšiu časť Kudlovského potoka (asi 30 metrov), bola socha J. Nepomuckého prenesená ďalej, asi pred Horváthov dom.

Ako postupne zakrývali potok, aj socha putovala nižšie.

To, že sa osobitným spôsobom uctieval sv. Ján Nepomucký, viem, lebo na jeho sviatok v máji sa konali pri bočnom oltári v kostole pobožnosti s litániami k nemu. Zvyk verejného uctievania Jána Nepomuckého sa teda preniesol od Laborca do kostola ..., v že po obidvoch stranách potoka na námestí boli týždenné trhy (jarmoky) a že tu obyvatelia zo susedných dedín (Kudlovce, Brestov, Jasenov a iné) vykladali svoje produkty na papier či plátno na zem. Keď mali kurčatá, kačice, husi, tak ich držali v rukách so zviazanými nôžkami. V jarmočné dni sa predávali kone, kravy, ovce, prasce na priestore pri Laborci (nižšie od mosta). Niekedy tu prichádzali ponúkať svoj tovar gazdovia až od Stropkova /od Stropkiva, od Strop­koch/ ..., 7

Spomienky Pavla Bileca

Trhy na námesti okolo r. 1924.

Miznúci svet 2

v že priestor na námestí smerom k severu bol pomerne široký a tam v dňoch trhov (jarmarkov) manželky mäsiarov a údenárov zvané “kofy“ predávali prihrievané klobásy a “hurki“ (jaternice) i nápoje. Preto mnohí začali prezývať Humenčanov "Hurkare“ a táto prezývka potom prischla najmä futbalistom ..., v že na hornom obvode rínku bol farský kostol (asi po dnešný OD Laborec). A tento kostol vyhorel aj s vežou pri požiari v roku 1746. Mal byť obnovený pričinením grófky Keglevičovej a iných zemepánov, ktorí si považovali za povinnosť ako patróni podľa zvyku pred­kov starať sa o miestne chrámy. Vtedy boli takmer roztavené aj zvony.

Avšak pri obnove kostola a veže boli problémy a oprava sa dlho preťahovala ...,

Pri tomto kostole bol kedysi aj cintorín. Svedčia o tom zvyšky kostier, ktoré sa našli pri kopaní základov prvej ben- zínovej pumpy na začiatku tridsiatych rokov.

8

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

v že aj cintorín bývalého farského kostola bol postupne opustený a čoraz viac sa pochovávalo pri katolíckej škole na dnešnej Mierovej ulici. A to asi do konca 19. storočia.

Už dávnejšie sa po­chovávalo na briežku za farskou záhra- dou na novom cintoríne ..., Tento cintorín (II.) bol na začiatku tridsiatych rokov celkom zlikvidovaný a jeho priestor bol rozparcelovaný. Rovnako aj polia, až po dolnú časť ulice po Kalváriu, poslúžili na stavbu rodinných domov, ktoré tam stáli až do 60. rokov. Po vyvlastnení sa tam postavili činžiaky a to aj v priestore terajšej budovy umeleckej školy (predtým okresného súdu).

V predchádzajúcich poznámkach som napísal, že v Humennom bol starý drevený kostol s vežou na mieste, kde je dnes OD Laborec, skoro na rohu Hlavnej ulice (dnes Nám. slobody).

Pri ňom bol aj spomínaný II. cintorín. Napísal som, že tento cintorín bol na Kostolnej ulici (terajšej Mierovej), ale dozvedel som sa, že bol naproti terajšiemu kostolu a pri katolíckej škole sa nachádzal už tretí cintorín.

Nemôžem zistiť, kedy bol zrušený tento cintorín, no pán Grieger mi zdôraznil, že na tom mieste, kde je teraz Okresný úrad a celý komplex budov, mal rozsiahly majetok lekár dr. Szekerák.

Kedy došlo k zmene cinto­rína na majetok Szekeráka, nevedno, pretože ubehlo veľa rokov, odkedy sa pochovávalo a priestor bol dlho prázdny. Pamätám si, že tam bol veľký ovocný sad a v ňom pekný prízemný dom pána Szekeráka. Do domu viedla cesta pre koče z Kostolnej ulice oproti kostolu. Táto cesta roz­deľovala sad na dve polovice. Pri vlastnom dome bol poschodový dom s obrazárňou, v ktorej boli cenné obrazy. Čo sa s nimi stalo, neviem. Pravdepodobne ich zdedili jeho dve nevydaté sestry.

Pán doktor mal blízko školy aj malý skleník. Vlastnil aj brekovské vinice. Bol ženatý, ale deti nemal. Manželka ho, vraj, 9

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

opustila a odišla do Pešti. Zomrel veľmi skoro. Szekeračky (sestry dr.Szekeráka) mali poschodový dom pri dnešnej budove na udržiavanie železnice (traťová správa). Nachádzala sa tam aj tzv. beťárska krčma. Keď sa začalo budovať, dom bol zlikvidovaný a Szekeračky si postavili nový, v blízkosti dnešnej Karpatie. O ich osude však ďalej nič neviem. Pochované sú na humenskom cintoríne. v že keď Jozef II. rozpustil rehole a zrušil množstvo kláštorov, rekonštrukcia a dostavba chrámu bola zastavená, lebo františkánsky kostol sa stal farským a kláštor sa zmenil na faru ..., Pod súčasným rímskokatolíckym kostolom sú krypty. Pod výklenkom, kde sa koná Veľkopiatkový obrad božieho hrobu, je krypta grófov Drugethovcov a ďalších patrónov kostola. Pod kostolom, v jeho strede, nachádzajú sa krypty mníchov a kňazov (zväčša františkánov). Keď bol likvidovaný františkánsky rád, kostol a kláštor prevzal úradne štát. Gróf tieto nehnuteľnosti aj s pozemkami odkúpil a ako patrón tam uviedol faru a farský kostol. Dostal sa mi do rúk zlomok zvona z farského kostola, ktorý mal nápis „SANCTA MARIA ET OMNES SANCTI PATRONES INTERCEDENT PRO NOBIS 1460". Zvon bol za prvej svetovej vojny z nariadenia vlády Rakúsko-Uhorska rozbitý, vraj ruskými vojakmi 16. októbra 1917. Nakoľko ho nemohli zniesť z veže, prišlo nariadenie, aby ho rozbili a dali na vojnové účely. Po vojne v rokoch 1925-7 bol objednaný a posvätený nový zvon. Sám som bol svedkom, ako ho na škripci cez okno ťahali na vežu. Vtedajší farár Valentín Bélafí radil veriacim, aby kúsky starého zvona poodkladali. Keď došlo k liatiu nového zvona, zlomky sa zozbierali a dali zaliať do nového zvona. Nie je to nič mimoriadne.

10

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

Aj v rokoch 1950-52 pán farár Dr. Andrej Marinko podobným spôsobom rozdal farskú knižnicu veriacim, aby knihy opatrovali, a keď bude vhodný čas, aby ich znova poprinášali a tak vytvorili novú knižnicu. Správcom farnosti bol v tom čase Valentín Bélafi s titulom pápežský komorník. Pochádzal z obce Široké pri Prešove a jeho rodina sa menovala Vojtková. Meno si zmenil na Bélafi. Vravel, že jemu chlieb dali Maďari, a preto je Maďar.

O faru sa staral dobre. Neviem, ako to bolo pri bohoslužbách po jazykovej stránke. Dlho po prevrate, skoro až do roku 1930, bola svätá omša ráno o deviatej vždy v maďarskom jazyku. V slovenskom jazyku bola svätá omša len o pol jedenástej. Obyčajne sám kázal v reči ľudu. Používal nárečové výrazy. Pobožnosti cez týždeň, t.j. večný ruženec alebo v máji májové pobožnosti bývali v pondelok, utorok a v stredu po maďarsky, vo štvrtok, piatok, sobotu a nedeľu po slovensky. Totiž starí Humenčania mali len maďarské školy a tam sa naučili maďarské piesne i modlitby.

Mnohí sa aj spovedali len po maďarsky. Aj spovedné zrkadlo bolo v troch jazykoch (maďarskom, nemeckom, slovenskom).

Dvojjazyčnosť náboženských obradov nikomu neprekážala.

No v tridsiatych rokoch sa aj pápežský komorník prispôsobil a slovenčina sa už používala všade. Farnosť mala filiálky - Jasenov, Kochanovce, Hažín nad Cirochou, Brestov a Lackovce.

Starší a pôvodní Humenčania radi oslavovali aj štátno-cirkevný sviatok sv. Štefana. Vtedy bola slávnostná sv. omša a všetko bolo v červenom. Okolo polovice dvadsiatych rokov to už ustalo. Na sviatok sv. Štefana predsa len pani Frimerová, ktorá sa starala o oltárne rúcha a výzdobu kostola, vždy na tento deň dala červené rúcho.

Kaplnky v okolí Humenného.

Gréckokatolícka kaplnka na Kramovej má zaujímavú históriu.

Hažínsky rodák v Amerike musel pracovať aj v nedeľu. Bolo to 11

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

proti jeho svedomiu. Preto peniaze, ktoré zarobil počas nedele, odkladal na dobré ciele. Keď sa vrátil domov, dal z tých peňazí postaviť kaplnku, ktorá stojí dodnes. Kaplnka pri ceste do Kochanoviec dlho slúžila ako zastávka, keď Humenčania chodili na odpust do Poľska do Starej Vsi. Keď išla procesia, obyvatelia ju vyprevádzali až po túto kaplnku a potom sa vracali do mesta.

Pri ceste naspäť vyšli jej mešťania v ústrety a privítali ju opäť pri kaplnke. Bola postavená na počesť Panny Márie z vďaky za uzdravenie chorého dievčaťa. Vraj ju dal postaviť (údajne v roku 1864 a opravovaná bola v rokoch 1910, 1921,1928) grófsky záhradník z vďaky za uzdravenie dcéry. (Na obrázku dolu medzi anjelikmi je spomínaná uzdravená). Na mieste, kde je dnes skanzen, bol veľký skleník, ktorý spravoval tento záhradník.

Zo skleníka dávali kvety do kostola na veľké cirkevné slávnosti k Božiemu hrobu i k spomínanej kaplnke. Kaplnka mala obraz a sošku Panny Márie Nanebovzatej a práve na tento sviatok (25. augusta) sa chodilo do Poľska na odpust. Cesta bola ďaleká a pútnici niekoľkokrát odpočívali. Vracali sa zhruba o týždeň.

Humenskí gréckokatolíci putovali do Krásneho Brodu k mo­ nastýru baziliánov a tiež mali početné zastávky.

Kaplnka (kaplička) Premenenia Pána pri ceste na Podskalku bola postavená v roku 1849. O jej údržbu sa starali Gossányiovci, ktorí mali v susedstve starý vodný mlyn. Bol spočiatku vodný, pretože potok tečúci od Porúbky a Ptičieho mal pred cestou do Hažína dobrý spád. Gossányiovci tam mali poschodový dom a mlyn bol jeho súčasťou. Keďže v Humennom bol nový mlyn pri ceste do Kochanoviec (jeho majiteľom bol Petrák) a bol moderný - parný, viac roľníkov začalo chodiť mlieť do tohto mlyna.

Mlyn Gossányiovcov prestal dobre vynášať. Bol tu ešte mlyn v Hažíne, ktorý vlastnil Kucharský. Gossányi mal aj kone. A kto v dedine nemal kone či kravy, aby zaviezol pšenicu do mlyna, 12

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

tam Gossányi zašiel s vozom a zrno vzal. Rovnako aj nazad doviezol múku. Týmto spôsobom sa usiloval získať si zákazníkov. Nedarilo sa, práca v mlyne bola zastavená a mlyn zničený.

A čoskoro aj celý dom. Dnes po mlyne a dome Gossányovcov nezostala ani stopa.

Medzi domom a mlynom Gossányiovcov a cestou do Ptičieho a Porúbky stál grófsky majer so skladom zemiakov.

Za mojich čias, ešte do 40tych - 50tych rokov, stála kaplnka aj pred okresným súdom. V nej sa nachádzala Immacculata. Opatroval ju sused Horňák. Ľudia tam vždy dávali čerstvé kvety. Keď sa likvidovala budova súdu, tak aj kaplnka bola zlikvidovaná.

Bezprostredne po oslobodení sa Immacculata stratila. Keď tu boli sovietski vojaci, tak si pred ňou viackrát kľakol na ceste jeden sovietsky čiernovlasý vojak, pravdepodobne Armén. Asi preto ho usmrtili. v že za Balogom a starou nemocnicou, kde bol hlavným lekárom dr. Hazay, bolo veľké a dlhé pole, siahajúce od gréckokatolíckej fary až po potok Hubková. Uprostred pri ceste stála kaplnka, ktorá je tam dodnes. Pole neskôr rozparcelovali na stavebné pozemky. Nad ním bol les, ktorý po oslobodení sa takmer celý vysekal na stavebné a palivové drevo. Čoskoro sa však obnovil ..., Stará nemocnica už nejestvuje. V 30 - 60 rokoch tam umiestnili stredoškolský internát s kuchyňou. Boli to dve veľké dlhé budovy a dve menšie so strážnicou. Dnes je tam park pred gréckokatolíckou farou. v že za Laborcom, kde sú Valaškovce, bolo veľké pole - zeleninárska záhrada. Po obidvoch stranách cesty vedúcej 13

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

na Pod­skalku sa zasa rozprestieral grófsky majer, pri ktorom sa nachádzala pálenčáreň. Trochu vyššie stála veľká poscho­dová budova, v ktorej mali ubytovanie sezónni robotníci. Za touto stavbou bola kaplnka Premenenia Pána.

A tu bývali odpusty vždy v nedeľu okolo 6. augusta ..., V Humennom bývali tri odpusty. Jarný - 3. mája na Kalvárii, letný - okolo 15. júla z príležitosti sviatku Panny Márie Karmelskej (škapuliarskej) v kostole a jesenný okolo 13. – 15. septembra, tiež na Kalvárii. Pútnici prichádzali už deň predtým, v sobotu, a hľadali si nocľah v meste a okolí, najmä v Kudlovciach. Pamätám sa, že aj u nás často nocovali. Dávali sme im do kuchyne na podlahu slamu a pri­krývky. Pútnici sa chceli vyspovedať len v Humennom, a tak prichádzali aj kňazi a spovedávali. Mnohé procesie prichádzali so zástavami a svojím farárom. Tých procesií bývalo 15 - 20 a viac.

Keď bola sv. omša na Kalvárii a človek sa pozrel od kostolíka dolu, videl, že celý priestor až po ulicu bol skoro vždy plný.

Kňaz, ktorý kázal, musel mať dobré pľúca, aby ho počuli celé zástupy. Mikrofóny vtedy neboli. Pri kostole aj pri Kalvárii bolo veľa šiatrov s náboženskými predmetmi (aj ja som si kupoval všelijaké sošky). A postávali tam medovnikári (najmä Gémeš, Riško, ...) a mali všelijaké dobroty. Každý si mal z odpustu niečo priniesť domov. Niekedy sa pod šiatrami mládenci z dedín pobili medzi sebou. Najmä pre frajerky.

Cestou domov hádzali po sebe aj kamene. Bolo to okolo roku 1928. Niektorí pútnici prichádzali na konských vozoch s celou rodinou. Na uliciach, obyčajne pri kostole, “parkovali“.

Humenčania i Kudlovčania poskytovali nocľahy zadarmo.

Keď bol v Humennom krížový odpust (v máji a septembri), 14

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

prichádzalo viac pútnikov a tí si vypýtali nocľah v rodinách.

Obyčajne sa do izby či kuchyne priniesla slama a tam spali pútnici alebo aj jarmočníci. Kudlovské dievčatá vo veku 16 - 18 rokov mali vo zvyku prvú alebo druhú nedeľu po Veľkej noci vyjsť na Brestovskú dráhu. Vytvorili reťaz a spievajúc šli po ceste tam a späť, tu a tam vytvárajúc zlatú bránu. v že v priestore dnešných Valaškoviec, ako som predtým spomínal, bola veľká záhrada (grófska). Bolo to hneď za Laborcom, kde sa rozchádzajú cesty do Jasenova a Hažína. Na začiatku tridsiatych rokov, keď si vojenská sprá­va vyhradila celý priestor bývalej dediny Valaškovce i s chotá­rom na svoje vojenské cvičenia, boli Valaškovčania na vlastnú žiadosť presídlení do Humenného. Vybrali si práve tento výhodný priestor. Preto ho vojenská správa odkúpila, skoro nútene, od grófa, ktorému boli odpustené dane z pozemkov a lesov ..., Na starých Valaškovciach bolo 50 domov, 11 murovaných, ostatné boli drevenice. Pokrývali ich strechy zo slamy (župy), žitných snopov, zvané kačky. Bol tam aj gréckokatolícky murovaný kostol, fara a škola. Farári sa veľmi často menili, lebo fara bola chudobná a farár sa nemohol dlhšie udržať. Posledný farár Riško, ešte pred sťahovaním do Humenného, posvätil kríž (čierny, kamenný), ktorý je za starým Laboreckým mostom dodnes. v že priestor zdola od Kalvárie zaberala poľnohospodárska pôda, ktorej vlastníkmi bola gréckokatolícka a rímskoka- tolícka cirkev, potom lány polí, ktoré sa nazývali Guttmano- vo, Hazayovo a iných majiteľov a tieto boli dlhé od hradskej až po Laborec. Až železničná trať koncom 19. storočia 15

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

ich rozdelila. Tieto pozemky si pred prevratom prenajímali chudobnejší gazdovia z Kudlo­viec i samotní Humenčania a platili nájomné ...,

v že väčšinu obchodov a krčiem mali v rukách židia.

Len mäsiari a remeselníci boli kresťania. Remeselníci až do konca dvadsiatych rokov zachovávali niektoré staršie cechové zvyklosti. V kostole mal každý cech svoju zásta vu, ktorú jeho príslušníci niesli na cirkev­ných slávnostiach (odpusty, procesie, sprievody na Vzkriesenie, na Marka pri požehnávaní ozimín a pod.). Na svoje výročné dni, resp. sviatky svojich patrónov, mali obyčajne slávnostnú sv. omšu. Ako sa pamätám, boli to stolári, murári, hrnčiari, medovnikári, kožušníci, kováči, ale aj čižmári a obuvníci ..., v že za terajším kostolom a farskou záhradou (smerom na Kudlovce) bola veľká grófska záhrada, s veľkou sýpkou (sypárňou) a malou parnou elek­trárňou, ktorá zásobovala elektrickou energiou Humenné. Jej majiteľ, gróf dal vo svojich lesoch páliť drevené uhlie. Záhradu neskôr rozparcelovali na stavebné pozemky a elektráreň bola zlikvi dovaná. Podobný osud stihol aj sýpku, na ktorej sa dalo dlho rozpoznať, že za vojny bola veľmi ostreľovaná ..., 16

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

v že za kaštieľom v priestore dnešnej základnej školy boli hospodárske budovy (stajne a dielne) a okrúhly priestor obohnaný živým plotom, zvaný “Koleso“, ktorý predstavoval konskú jazdiareň a výbeh pre kone ..., Spomínal som, že na námestí pred kaštieľom z obidvoch strán boli poschodové budovy. Štefánka a na druhej strane Dom pošty. Od parku pred Štefánkou boli dva domy, v ktorých bývali grófski pomocníci. Záhradník Špalek a zdá sa mi, že aj Merky, ktorý bol grófskym kľučiarom a mal na starosti kaštieľ. Keď mal gróf prísť domov, musel sa postarať, aby bol kaštieľ čistý zvnútra i zvonku. Neviem presne, či on aj otváral bránu do parku pred kaštieľom.

Tam, kde je dnes sídlisko Poľana, bola pred prvou vojnou (až do tridsiatych rokov) veľká tabla grófskej pôdy, na ktorej hospodáril gróf s čigašmi (robotníkmi) a svojím dobytkom (kone, voly). Cez ňu viedol vodovod a voda stekala z lesných studničiek až do kaštieľa. A vraj aj do rybníka pri kaštieli. Na tejto pláni od lesa, kde je dnes vodojem, tiahla sa malá roklina (debra). Údajne kedysi s jarčekom. Bola pomerne plytká, zarastená krovím a stromami. Zo začiatku bola hlboká asi dva metre, až nakoniec splynula s pozemkami. Zjari som tam často chodil na konvalinky a pľúcnik lekársky. Dnes po nej niet ani chýru. Pri delení stráne na stavebné pozemky bola zasypaná a na nej je niekoľko domov či pridomových záhradiek. Chodieval som tam cez tú Zajačiu uličku (dnes Gagarinovu) popri potôčku, ktorý tam tečie podnes. v že smerom do Kudloviec pri ceste bol aj väčší majer a budovy pre grófskych zamestnancov. Dnes už ich niet ...,

17

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

v že pri hradskej ceste (dnešnej Mierovej ulici) po obidvoch stranách Kalvárie boli grófske lány polí, na ktorých sa hneď za potokom Pereň pestovala aj cukrová repa (ako si pamä tám) a len vyššie ku kopcu bol priestor tehelne (ceheľeň) s viacerými sušiarňami a pecou na vypaľovanie tehál ..., v že v polovici 20tych rokov bola za dnešnými kasárňami panská pôda medzi kopcom Kalvária a potokom Pereň až po brestovský chotár roz­parcelovaná za tzv. pozemkovej reformy medzi nemajetných a maloroľ­níkov. Išlo o veľkú slávnosť, keď túto grófsku pôdu za účasti ministra začal orať veľký pluh ..., Táto pôda sa menovala Pereň. U perňu, Koľernik až po Brestovský chotár. Koľernik bol veľký kus pôdy, zarastený krovím a stromami. Jeho meno sa odvodzovalo od pochovávania mŕtvych na choleru, ale takmer ni­kto nevedel, kedy to bolo.

Dnes takmer nejestvuje. v že breh od cintorína po Kalváriu bol prenechaný ako zbyt kový statok Andrášovi a Hancovi (funkcionárom agrárnej strany), dnes sú tam dve ulice: Janka Kráľa a Domašanská ..., v že dnešná časť Humenného, Kudlovská ulica a ďalšie, boli do oslobodenia samostatnou obcou a mali tieto časti: Vyšný koňec, Valal, Nižný koňec (dnes Kudlovská ulica), potom ulice dnešná Wolkerova a Gagarinova ...,

18

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

v že Kudlovčania nazývali priestor Stavbárskej (Kalininovej a Pod lesom) ako polia “Pod sadom“, vraj tam vyššie (dnes les) bol ovocný sad ..., v že pod cestou do Brestova, za záhradami obyvateľov obce, bol veľký lán - ­lúka, ktorá sa menovala Kosotova. Bola ma jetkom obce a obec vždy predávala seno jednotlivcom a suma sa odovzdávala do obecnej pokladne ..., v že v Humennom za tehelňou bola stráň a tam “Nad Kotno vou" stáli šibenice. Ši­benica bola aj v novšej dobe hneď za súdom smerom ku farskej záhrade, aby hneď po rozsudku bola vykonaná poprava ..., v že priestor dnešnej Poľany bol veľký lán poľa, na ktorom hospodáril grófsky správca s pomocou „čigašov“ a časť mzdy im platil aj v naturáliach ..., v že gróf Andrássy vedel aj po slovensky (rozprával v nárečí) ..., Humenčania sa pomerne rýchlo učili po maďarsky. Na náboženstve sa naučili aj spovedné formuly, a to "spovedám sa" a "ľutujem". Neviem, či aj hriechy vyznávali po maďarsky.

Aj náboženské piesne sa naučili a veľmi radi ich spievali. Medzi sebou sa v rokoch 1920 - 30 rozprávali po maďarsky, hoci to boli pôvodní Humenčania. V mestečku, kde bola maďarská škola, sa ľudia natoľko naučili po maďarsky, že sa v tomto jazyku veľmi radi zhovárali. A to aj pri rozhovoroch s ľuďmi z dedín, aby dedinčania videli, že oni sú čosi viac. Ba tí, ktorí mali psa, tak aj jeho naučili počúvať v maďarčine. Keď za nimi pribehol, tak 19

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

ho zaháňali: „nemeje haza!?“. Ešte aj učiteľku, ktorá po prevrate zostala učiť na cirkevnej škole, naučili deti oslovovať “gizininka“ z maďarčiny: gézi neni. Tak ju volali aj moji spolužiaci z mesta. Medzi sebou sa zdravili „servustok, chlapci“. V Humennom bol pred prevratom katolícky čitateľský klub, pravda, maďarský. Jeho členovia mali svoj odznak s obrazom sv. Jozefa a s maďarskou vlajkou, uprostred ktorej bol nápis “Katolikuš olvašokkor“ - Katolícky čitateľský klub. v že za väznicou a Dôchodkovým kontrolným úradom boli soľné sklady, ďalej sídlo "Gruntu - Pozemkovej knihy“ a nižšie pri ceste prízemná, akoby k zemi pričupená, budova starého okresného súdu. Dnes je v týchto priestoroch bu- dova VšZP a čiastočne nová veľkopekáreň. Budova gruntu stojí podnes. Pôvodné sídlo okresného súdu bolo zbúrané a presťahované do novej účelovej, pomerne malebnej bu dovy na Mierovej ulici medzi dnešnými čin­žiakmi (dnes tu sídli Základná umelecká škola) ..., v že do mesta v jarných mesiacoch - koncom apríla až do konca mája - pri­chádzali ženy a dievčatá od Ohradzan alebo aj zo vzdialenejších dedín a dávali sa najímať na okopávanie zemiakov za stravu a finančnú odmenu, aby si zarobili na nové blúzky a sukne ..., v že za starým súdom bola známa krčma “U PATKAŇA", okolo ktorej bol veľký priestor zvaný vozáreň, v našom zmysle akési parkovisko. Povozníci tu odpočívali a zapíjali oldomáše. Ďalší úsek dnešnej Mierovej ulice tvorilo grófske pole až po Kalváriu ...,

20

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

Toto pole bolo za pozemkovej reformy rozdelené na stavebné po­ zemky a zastavané rodinnými domami, ktoré však v 60. rokoch boli zbúrané a na ich mieste vybudovali dnešné poschodiaky.

Pravda, pred Kalváriou bola vybudovaná vojenská kasáreň pre pechotu a obytné bloky pre dôstojníkov. Bolo to južne od Kalvárie. v že kasárne budovali aj murári z Čiech. Prišli dokonca celé rodiny ..., Dominantou Humenného bol vždy kaštieľ. Veľkolepý a celý prekrytý drevenými šindľami. Jeho poslednými majiteľmi boli Andrássyovci. Pred kaštieľom sa rozprestieral dodnes zachovaný park a po jeho oboch stranách pri schodištiach stáli po dve sochy znázorňujúce štyti ročné obdobia. Dnes je z nich iba torzo. Levy pred bránou stoja však dodnes. Park bol oplotený a pri bráne bola strážnica, kde sa zdržiaval strážca, ktorý mal dbať na to, koho má či nemá vpustiť do parku a kaštieľa. Po oslobodení tam boli ubytovaní vojaci a asi nedopatrením vznikol požiar, pri ktorom zhorela strecha. Hovorilo sa, že vojaci tam mali sklady a z nedbalosti to sami zapálili. v že gróf Andrássy mal plán vytvoriť veľký lesný komplex v kotline kudlovských polí, ktoré sa dodnes menujú Mina kova, Kozlova, Eľani kut, Tir- pakov brich, Čigova, Mihaľkova, Košare, Čolo a Za drutom. Tieto časti sa oddeľovali od seba potôčkami, ktoré pred dedinou vytvárali Kudlovský potok.

21

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Chcel zalesniť celý priestor nad Kudlovcami. Za tieto polia dával Kudlovčanom Zavadčansku huru - po­zemky za rozdelením cesty vedúcej do Brekova a Závadky.

Kudlovčania ponuku prijali ...,

Pred kaštieľom vľavo bolo pár domov a potom hotel-reštaurácia Štefánka. Išlo o poschodovú budovu. Dolu bola krčma-hostinec a na poschodí veľká sála, kde bývali ešte pred prevratom a aj v 20tych rokoch zábavy, plesy a divadelné pred­stavenia. Okrem toho sa tam nachádzala aj jedna menšia miestnosť, ktorá v tridsiatych rokoch 20. storočia slúžila ako čitáreň Matice slovenskej. Vo dvore bol menší hotel s troma izbami pre hostí. v že na druhej strane (vpravo) stála tiež veľká poschodová budova, v ktorej okrem bytov na prízemí boli priestory pošty. Išlo teda o akési reprezentačné budovy pred vcho dom do parku a kaštieľa. Dnes je tam sídlo Domu kultúry.

Popri tomto dome viedla úzka, skoro neudržovaná cesta spočiatku bez mena - dnes je to Gorkého ulica. Na námestí dominovala socha M.R. Štefánika. Bola postavená okolo roku 1938. Autorom bol sochár Pospíšil. Pri soche Štefánika sa organizovali oslavy. Pamätám sa, že z okna Štefánky rečnil učiteľ Kopecký. V niektorých sprievodoch sa zúčastňovali aj legionári. Ruskí, talianski, francúzski, americkí. Všetci si obliekli uniformy, vyzdobili sa vyzname niami a slávnostne kráčali v sprievode - najmä 28. októbra – vznik ČSR a 4.mája – úmrtie gen. M.R. Štefánika ..., Ani Nemcom nevadil. V rokoch 1946–48 sme tam kládli vence.

Pravdepodobne v roku 1949–50, prišiel Szabo Laci a dal pokyn zablokovať sochu do drevenej debny. Ľudia si to nejako zvlášť 22

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

nevšímali, len poniektorí. Kedy a za akých okolností sochu zničili, presne neviem. Viem len to, že ju uviazali za traktor a stiahli do parku. Tam ju rozbili a niektoré kamene sa, vraj, použili na stavby alebo boli hodené do Laborca.

Na Rázusovej ulici (bývalej Pod lipkami a dnes Lipovej) bola na pravej strane veľká záhrada s dobrou pôdou, ktorá mala zásobo­ vať zeleninou grófsku kuchyňu. Pri chodníku do cerkvi býval záhradník Karel (Kornel) a zdá sa, že on mal túto záhradu na starosti. Sám mal menšie zeleninárstvo. v že od Štefanky Kostolná ulica pokračovala ku kostolu a tam na pravej strane bola malá kníhtlačiareň, potom budova, kde bola Tatra banka, dom lekára Ráca a zatým budova s menšou záhradou, ktorej majiteľmi boli dr. Toronskí - advokáti. Za rohom stála veľká budova (pri ceste vedúcej na Kudlovce), kde bývali zamestnanci grófa. Napríklad kuchárka Ida Sendyová, ktorá si po vzniku Obchodnej akadémie prilepšovala poskytovaním ubytovania pre študentov. Potom bolo viac budov, v ktorých bývali Miterbach, Molnár, Dobrovoľský i Merky a ďalší ..., Na ľavej strane smerom od námestia boli obchody. Na rohu mali obchod Frídmanky, za ním boli zrúcaniny vojnou zničených domov. V tridsiatych rokoch tam postavili nové domy s predajňami. Nasledovali staršie i novšie domy, kde bývali advokáti Fišovci a Adorjan, obchod - trafika a obchody až po roh Kostolnej (dnešná Mierová) a Ružovej ulice (dnešná Kukorelliho).

Hneď pri parku býval Zolman, mäsiar a údenár, potom bol majetok Radványiho, ďalej Putišov dom a široký dom, dnes rozde23

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

lený na troje (tretia časť je zlikvidovaná), kde za mojich čias bola četnícka stanica. Pred ňou boli zasadené dve či tri lipy a preto sa ulici hovorilo Pod lipkami. v že na Kostolnej ulici, kde odbočovala Furde utca (Štefánikova), na rohu býval druhý advokát Fiš, potom tri či štyri domy, medzi nimi pekár Gruber, ktorý prijímal za ČSR objednávky na pečenie chleba aj od žien robotníkov.

Nasledoval ďalší obchod a katolícka ľudová škola ..., Na mieste, kde dnes stoja poschodiaky na rohu dnešného námestia a Gorkého ulice, bola reštaurácia - krčma či hostinec so živou hudbou. Bola to pomerne nízka väčšia budova a pri nej veľká "vozáreň", v dnešnom zmysle slova parkovisko pre konské i volské záprahy.

Na konci Košútovej - Kováčskej ulice vedúcej na sever, bola krčma “U Baloga”, kde bola aj menšia vozáreň. Parkovisko pre vozy a koče. Tých vozární bolo viac. A mali medzi sebou rozdelených zákazníkov, podľa toho, z ktorej strany či obce prichádzali. Tak pri laboreckom moste mal vozáreň Neuman a k nemu patrili Jasenovčania, Oreské, Krivoščany.

Moškovič mal Hažín, Modru a Kamenicu.

Gecko Friedman mal Ptičie, Chlmec, Porúbku.

Balog mal Kochanovce, Lackovce, a vyššie.

Patkaň mal Myslinu, Závadku, Brekov, Topoľovku, Karnú.

Vozáreň bola aj u Mandľa a u Berlinera, kam prichádzali vzácnejší hostia.

24

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

v že taká "vozáreň“, ako tu a pri Breinerovi bola aj na Nižnom kon­ci u Gecka Fridmana (Uj vég), ktorú som dobre poznal, lebo tam som v 50-tych a 60-tych rokoch býval. Táto ulica sa vtedy menovala Ulica Dukelských hrdinov, poniže železničnej zastávky Humenné mesto (dnešná južná časť Námestia slobody). Cez Geckov dom viedla ulica popri štreke až k sninskému železničnému mostu ...,

V dome na terajšej Kudlovskej ulici, o ktorom som sa zmienil, že tam za prvej ČSR bývala Ida Sendyová, boli triedy školy. A školské triedy boli aj v terajšom farskom dome na Kudlovskej ulici. Vyučovali tam mníšky.

Po prevrate sa tam nasťahovali a dlho bývali vojaci. Dokedy, neviem presne, ale v tridsiatych rokoch tam už neboli. Pri ceste bola dlhá budova, ktorá stála až do roku 1955. V nej som mal schôdzky so skautmi. Neviem presne, ale zdá sa mi, že slúžila ako telocvičňa. A za ČSR na všelijaké zhromaždenia. Bola tam aj socha Panny Márie.

Kolonia, ktorá už dávnejšie neexistuje - priestranstvo, ťahajúce sa zhruba medzi dnešným Zimným štadiónom k bývalému Chemlonu. V Humennom bolo veľa chudobných. Bola tu píla, tehelňa, liehovar, dve či tri stolárske dielne a akési polo-podniky. Niektorí pálili drevené uhlie alebo boli v službe grófskeho správcu. Počas hospodárskej krízy nebolo vôbec práce. Stolárske dielne a tehelne nepracovali. Remeselníci sa ako-tak udržovali.

Ale robotníci boli bez práce. Veľká väčšina bola organizovaná v komunistickej strane. Na začiatku tridsiatych rokov bola hospodárska kríza na vrchole. Pamätám sa, že tu boli žobračenky.

Dospelý slobodný dostal lístok na nákup potravín za 10 korún.

Otec rodiny za dvadsať korún. Vtedy vláda siahla aj na starobné 25

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

dôchodky a dvakrát vyniesla zákon o zrážkach z penzií. Môj otec dostával dôchodok 824 korún, ale mal zrážku podľa zákona raz 15 korún, druhý raz asi 7 korún. Z toho boli peniaze na žobračenky.

Robotníci boli prepustení. Mohli si individuálne nájsť nejakú fušku, urobiť nejakú lavicu či niečo podobné, ale nemali nástroje. Neskoršie vytýkali svojim bývalým zamestnávateľom, že im nedovolili ani ohobľovať dosky. Zo skúsenosti viem, že môj brat, keď išiel stavať dom, objednal si u súkromného stolára troje dverí a štyri okná, veľké vchodové dvere, dvere do pivnice a okienka do pivnic. Všetko za tisíc korún aj s materiálom. Stolár s tým bol hotový za dva mesiace. Sused tesár chodil hore do dedín na celý týždeň a bral jeden veľký chlieb, trochu slaniny, čiernu kávu, meltu či cigóriu alebo čaj. Z toho žil celý týždeň. Šiel tam na bicykli. Keď bolo treba u brata postaviť krov na dom, drevo bolo treba okresať, vyniesť na múry, tam všetko pospájať a pripraviť pod eternit. To všetko za nejakých 500 korún. Aj to po susedsky. V roku 1935 boli voľby. Politických strán bolo viac, ale k tým početnejším patrila Hlinkova ľudová strana a Komunistická strana. Pravda, boli tu i ďalšie štátotvorné strany. Za týchto okolností bolo treba zostaviť obecné predstavenstvo. Obecné i okresné predstavenstvo bolo z dvoch tretín zvolené. Jednu tretinu pridal okresný úradník – náčelník a v obci notár. Tí boli dosadení z úradnej moci. Obecné predstavenstvo zvolilo za starostu gréckokatolíckeho farára Alexeja Toronského, ktorému dôverovali hlinkovci i agrárnici, ale aj humenskí komunisti. Robotníci s manželkami a deťmi bývali obyčajne u svojich rodičov alebo si našli byt v nejakej nezdravej pivnici. Bolo to treba riešiť.

Bol preto podaný návrh, aby sa mesto či obec postarali o byty pre robotníkov. Údajne bola pri Laborci veľká záhrada, v ktorej bolo veľa ovocných stromov. Obec rozhodla, že túto záhradu vyvlastní (neviem, za akých okolností) a záhradu rozdelí na viac 26

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

stavebných pozemkov pre najnúdznejších robotníkov. A tieto stavebné pozemky im rozdelí zadarmo. Tak sa aj stalo. Bolo ich asi 46. Niektorí sa ešte rozdelili na dvoje a troje s inými. Za to sa zasadil starosta, ale aj hlinkovci a komunisti. Robotníci si začali pomaly a svojpomocne budovať vlastné domy. Toto pretrvávalo aj po oslobodení. Neskoršie, keď sa mali budovať chemické závody (štátny podnik Kapron, neskôr premenovaný na Chemlon), šlo sa aj na Koloniu chudobných. Na okraji Kolonie mal svoj domček aj vodca humenských komunistov Szabó Laci. Stál tam dlho ako jeho múzeum. Szabó Laci vraj hovoril, že keď zomrie, tak všetko odovzdá KSS. Písomne to však neurobil a nejakí vzdialení príbuzní si nehnuteľnosť rozdelili. Na pamiatku Ladislava Szabóa pomenovali ulicu, ktorá mala byť pokračovaním Jánošíkovej ulice. Po roku 1990 bola však premenovaná na ulicu Pod lesom. Tak naňho Humenčania zabudli! Na Kolónii bývalo veľa ľudí, ktorí si vybudovali nové domy alebo sa uspokojili s činžiakmi. Tovar sa ťažko predával. Veľa podomových obchodníkov predávalo tovar ako sa dalo. To nehovorím o podomových obchodníkoch Juhoslovanov – bosňakov. Získavali objednávky aj na “anglické látky“, ktoré sa vyrábali v Brne. Ba naše “anglické látky“ predávali údajne až v Egypte. U nás v Humennom mäsiar Holub mal svojho dôverníka, posielal ho po dedinách, aby tam predával klobásy. Iní mäsiari len živorili. Holubov predavač chodil až kdesi ku Stropkovu. Školstvo v Humennom Na rohu ulice (pri dnešnom Obvodnom úrade) smerom na juh stála poschodová budova bývalej Feše kereškedelmi iškola, ktorá mala dobrý chýr v celom východnom Uhorsku a študovali na nej žiaci z celého východu. Jej profesori boli z Humenného a tí odinakiaľ bývali u súkromníkov podobne ako študenti.

27

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Pred prevratom tu študovali aj dvaja Humenčania, a to Prunyi, neskorší majiteľ stolárskej dielne a Ujhelský. Obidvoch som na­šiel v jednom triednom výkaze a tam som zistil, že obaja si udávali materinskú reč slovenskú. Ostatní boli všetci Maďari.

V triede bolo pred prevratom 15 žiakov. Škola zanikla po prevrate, lebo profesori odchádzali inde do Maďarska a žiakov tiež nebolo. Dokumentácie sa stratili, rozobrali. Ani neviem, za akých okolností som sa ako profesor obchodnej akadémie v ro­ koch 1941-42 dostal k tým dvom triednym výkazom a neviem, čo sa s nimi potom stalo. Po prevrate tam bola zriadená meštianska škola, ale tá nijaké do­kumenty nezachránila. Tam som študoval v rokoch 1927–31 aj ja. Pri meštianskej škole býval jednoročný náukobeh, kde boli aj základy strojopisu a stenografie. Pravdepodobne hneď po prvej vojne bola meštianska škola na rohu terajšej Mierovej a Štefánikovej ulice. Mala poschodovú budovu.

V tridsiatych rokoch sa začali stavať Masarykove školy, poschodová budova na Štefánikovej ulici. Bola orientovaná trochu bokom od ulice, aby nebola rušená pouličnou premávkou.

Za Slovenského štátu bola táto škola premenovaná na Hlinkove školy. Myslím si, že sa tam presťahovala aj štátna škola a meštianka. Prečo nebolo v Humennom gymnázium? Vraj, keď sa rozhodovalo medzi Humenným a Michalovcami, Humenčania chceli skôr vojakov, pretože tí donesú predsa peniaze a študenti skoro nič. O tom rozhodovalo mesto a vyšlo v ústrety obchodníkom. A tak Humenné dostalo kasáreň a Michalovce gymnázium. V Humennom bola trojročná Vyššia obchodná škola. Študovalo na nej veľa študentov z východnej časti Uhorska. Po prvej vojne zanikla a až v roku 1937 bola založená Obchodná akadémia nového typu. V ľudovej škole v Kudlovciach boli dve triedy. V jednej aj v druhej boli lavice napravo široké, do ktorých sa zmestili štyria žiaci a naľavo boli tie isté lavice pre 28

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

dievčatá. Na škole pred prevratom učili po maďarsky a žiaci sa v škole nesmeli rozprávať po slovensky, ale len po maďarsky. Ak učiteľ počul, že sa rozprávajú po slovensky (v tunajšom nárečí), tak dostali za trest napísať 500 krát “Iškolaba nem sabad tótul beszilni.“. Spomínali to mnohí, ale najmä Leško, ktorý žil ešte v polovici osemdesiatych rokov. Podotýkam to preto, že keď som prešiel do meštianskej školy, aj tam boli žiaci a žiačky v chlapčenských a v dievčenských triedach. Práve vtedy, v roku 1927, boli vytvorené zmiešané triedy. Bola tu aj Katolícka ľudová škola, prízemná budova pred bývalým cintorínom na dnešnej Mierovej ulici. Veľa učiteľov neskôr odišlo do Maďarska. Jedna učiteľka, neviem už, ako sa menovala, odišla do mestečka Szerenc. Každý rok prichádzala však na prázdniny do Humenného k rodine a známym. Okrem Katolíckej ľudovej školy nebola tu pred prevratom už iná ľudová škola. Ledaže židovská Lehrschule, ktorá bola spočiatku na Kováčskej ulici. Pravdepodobne z nej sa vytvorila štátna ľudová škola, na ktorej učil Kopecký a neskoršie a dlho Heveši. Spočiatku nemala miestnosti na vyučovanie, tak sa sťahovala tam, kde práve bola voľná trieda.

Prichádzali napríklad aj do ľudovej štátnej školy na Kudlovce, kde sa po vyučovaní mohli učiť. Chodili tam židovskí žiaci. ale aj deti niektorých českých prisťahovaleckých rodín. Ozajstní Humenčania dávali svoje deti iba do katolíckej školy a ľudovú školu považovali za bezvereckú. Na Katolíckej ľudovej škole bol riaditeľom Anton Haľko a učil tam Bindás, ktorý bol súčasne organistom a potom Gizela Hanschildová, deťmi i rodičmi nazývaná GIZININKA. Bývala so svojou sestrou Terkou Hanschildovou.

Ani jedna ani druhá neodišli do Maďarska, lebo boli pôvodne Slovenky a Humenné im prirástlo k srdcu. Terka Hanschildová neučila na škole (podľa mňa neovládala spisovnú slovenčinu), a vyučovala doma klavír. Za slovenského štátu bola spočiatku 29

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

zriadená židovská škola, ktorá bola umiestená na Hlavnej ulici, trochu v úzadí, v priestoroch, ktoré už neexistujú. Žiaci z Kudloviec, ktorí nešli do meštianskej školy alebo do gymnázia v Michalovciach, po piatej triede zostávali na ľudovej škole ešte tri roky. Učili sa veci potrebné pre život na dedine alebo išli za učňov. Totiž ten, kto absolvoval tri triedy meštianskej školy a išiel za učňa, musel chodiť do učňovskej štyri roky. Ten, ktorý vyštudoval aj jednoročný učebný náukobeh, bol učňom len tri roky. V tomto jednoročnom učebnom náukobehu boli voliteľné predmety. Kto však nemal v troch triedach meštianskej školy nepovinný predmet nemčinu, tak ten do učebného náukobehu nemohol ísť, pretože nemčina bola povinná. A kto nemal základy, nemohol sa tam dostať. Ja som si dal všetky tri nepovinné predmety aj bez vedomia rodičov. Chodil som na francúzsky jazyk, na tesnopis a na strojopis. Pamätám si, že môj spolužiak Molokáč šiel do gymnázia na návrh učiteľa Balaja, lebo bol nadaný. Jeho mama bola vdova. Nemohla mu dať peniaze na vlak, tak sa musel po mesiaci vzdať štúdia na gymnáziu. Chodil som na francúzštinu. Prebrali sme dvadsaťjeden cvičení a z toho som mal základy. Tesnopis mi nejako veľmi nešiel, ale strojopis som skoro ovládal a písal som na stroji. Aj teraz píšem všetko na stroji, lebo mám hrozný rukopis. Dokonca keď som bol v ľudovej škole v piatej triede a bola inšpekcia, inšpektor vynadal učiteľke, že je zodpovedná za moje písmo. Chuderka, musela sa z toho vyplakať.

Učňovské školstvo v Humennom Aké boli učňovské školy pred prevratom, ťažko hovoriť, pretože o tom nič neviem a ani sa na nič nepamätám. Viem len toľko, že môj brat Ján, už nebohý, chodil do "rezbarky". Vraj sa tam naučil pliesť koše a opálky. Málokedy to však využil, pretože 30

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

nemal na to čas. Ale niekoľko takých košíkov som doma videl.

Dokonca aj väčší okrúhly kôš v priemere 70 - 80 cm sme až do konca tridsiatych rokov používali pri svätení pasky na Veľkú noc.

Bol som svedkom, keď sestra s mamou takýto kôš niesli hore brehom cestou z kostola domov. Taká učňovka bola asi preto, že tu bolo okolie Laborca, kde rástlo veľa vŕb. Ináč rezbárka, ako škola mala pravdepodobne aj tokáreň, lebo som videl viac neumelecky zhotovených sošiek. To však bolo pred prevratom. Škola sídlila na Fürdó utca (uprostred Štefánikovej ulice na ľavej strane smerom od kostola dolu). V strede budovy bolo schodište a po jeho oboch stranách boli dve triedy. Vo vnútri sa nachádzal široký dvor a až k Ružovej ulici po oboch stranách sa nachádzali miestnosti. Neskoršie bola táto časť prestavaná a pristavali aj poschodie. Na to by sa mnohí Humenčania mohli pamätať, pretože tam v päťdesiatych rokoch bola umiestnená obchodná akadémia a gymnázium. Smerom ku kostolu bola aj akási malá telocvičňa. Po prevrate prešla táto učňovská škola všelijakými zmenami. Dlho bol jej riaditeľom obávaný a prísny Křiž či Kríž.

Učni chodili do školy akosi nútene a vyučovanie často vynechávali. Boli u svojich majstrov a vypomáhali im často v ich domácnostiach. Majstri boli takí, že len pomaly pripúšťali učňov k praxi. Postupne však škola získavala na vážnosti. Tí žiaci, ktorí nešli ani do meštianskej školy, ani do učňovskej školy, zostávali na ľudovej škole ešte povinne dva či tri roky. Povinná školská dochádzka trvala vtedy osem rokov. Do školy chodili len dva či tri razy do týždňa a to len večer. Náplňou ich učenia boli praktické i teoretické rady, ako majú maloroľníci hospodáriť. Teda o pôde, o siatí či sadení, o umelých hnojivách a pod. O nejakej disciplíne v účasti na vyučovaní nebolo ani reči.

Kudlovce boli s počtom obyvateľov, živiacich sa maloroľníctvom, počítané za maloroľnícku dedinu. Žiaci sa preto už v štvrtom 31

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

a piatom ročníku mali zoznamovať s poľnohospodárstvom či záhradkárčením. Za obcou bola záhradka, určená na praktické vyučovanie, zvaná “Kertička“. Tam sa učili deti hospodáriť, sadiť, pestovať zeleninu i kvety. Pretože tam boli ovocné stromy a kríky, naučili sa aj štepiť. To však bolo asi len pred prevratom, lebo za mojej školskej dochádzky od roku 1922 sa tam už vôbec nechodilo a ani v pláne školy to nebolo zahrnuté. Škola nemala nijaké telocvičné náradie a na telocviku sa cvičilo prostné alebo sa šlo na prechádzku. Keď pršalo, zostali sme v triede. Povinnosťou učiteľov bolo šíriť aj kultúru. Pán učiteľ Ballay v roku 1924–25 nacvičil divadelné predstavenie s náboženskou témou, s ktorou sme účinkovali asi dva či tri roky. Jeho manželka sa postarala o kroje z krepového papiera. Účinkoval som aj ja. V treťom či štvrtom ročníku nacvičil s nami hru Belinka a sedem trpaslíkov, kde som bol prvým trpaslíkom. Volal sa ZIatoň. Kroje sa už vypožičali z Košíc. Hralo sa v jednej triede. Lavice sa povynášali von. Urobilo sa javisko. Už nebohý učiteľ Jozef Račko, zvaný Račičko, ktorý chodil do meštianskej školy, namaľoval na papierové kulisy pne starých vŕb. V roku 1935 nacvičil s nami, dedinskými mládencami, áriu z opery Prodaná nevěsta Proč bychom se netešili. Bolo to pekné, len ja som akosi slabo spieval.

Keď boli chyby, každý spieval sám. Aj ja. Spieval som však falošne, tak som radšej prestal. Povedali mi, že nemám hudobný sluch. Ballay sa angažoval aj v meste. Pretože som mal silný hlas, vzal ma asi trikrát do mesta, aby som na telovýchovnej akadémii prednášal básne. v že na Kováčskej ulici (dnes Osloboditeľov) vybudoval Prunyi svoju malú stolársku dielňu a mal tam krčmu reštauráciu Mandel. Vo dvore postavil veľkú dlhú budovu, v ktorej bolo kino “Mozi". Tu sa konali aj tanečné zábavy, 32

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

plesy a rozličné zasadnutia. V susedstve bola kováčska dielňa a za rohom žil kolesár Roskoš a potom hostinec U Ďuraška ...,

v že na Hlavnej ulici (Fü utca – dnes Nám. slobody) oproti železničnej zástavke bola veľká poschodová budova, ktorej majiteľom bol Lukovič. O tomto dome Humenčania hovoria, v že je najstarším poschodovým domom v Humennom. Po prevrate z neznámych príčin ho spolu aj s rozsiahlou záhra dou predal prisťahovanému Čechovi Sodomkovi. Hoci sa Lukovič z Humenného vysťahoval, má na miestnom cin toríne honosnú hrobku (kryptu), ktorá je však dnes veľmi ošarpaná a rozbitá.

Sodomka mal pred prevratom v dnešnom Chorvátsku veľký majer, ale keď vznikla ČSR, ako uvedomelý Čech sa ponáhľal do národného štátu, kúpil Lukovičov majetok a zveľadil ho. Začal podnikať ako reštauráter a hoteliér. Vtedy sa do Humenného prisťahovali ďalší Česi ako Chodil, Zacpal, Zamazal, Veselý, Feigl, Zaplatílek (stal sa strážcom áreštu), Ouhrabka a iní. Četníci, úradníci a legionári vytvorili telocvičnú organizáciu Sokol a cvičili prostné a aj na náradí. Usporadúvali oslavy štátnych sviatkov 28. október, 1. máj, sviatky menín a narodenín T.G. Masaryka i M. R. Štefánika. Môj učiteľ Ballay ma tam posielal prednášať básne. Spomínam si, že som bol oblečený za malého sokolíka. So Sodomkovým synom Alešom som chodil na turistiku. Horváthovci vlastnili Hostinec u Sokola, kde sa stretávali sokoli. Usporadúvali tam rôzne oslavy a spoločenské podujatia. Keď zomrel Masaryk, sokoli aj s úradmi usporiadali na jeho počesť veľkú tryznu n­a námestí. Usporiadali tiež výsta­vu 33

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Masarykových kníh s besedou. Pravdepodobne na kultúru dostávali peniaze a z nich asi vybudovali aj sokolovňu u Horvátha.

Ba v tridsiatych rokoch vytvorili aj sokolské ihrisko na terajšej Štúrovej ulici. Vo svojom dvore dal Horváth vybudovať veľkú dvoranu a tam sme aj my chodili na hodinách telo­cviku cvičiť.

Najmä pod vedením učiteľa Juraja Ďuraja. Koncom júna alebo začiatkom júla zorganizovali malý sokolský zlet z humenského kraja. Nadšený Sodomka nechal vo svojej záhrade vyrúbať stromy, aby vzniklo cvičisko. Vždy tam stála aj malá tribúna. Na cvičenie sa chodilo dívať veľa ľudí. A bolo to vždy v nedeľu. v že nad Kudlovcami na Holej hure do polovice dvadsiatych rokov českí četníci i úradníci na sviatok Jána Husa vytvárali z dreva vysoký nápis JAN HUS a zapaľovali ho. Tento horiaci nápis sa dal čítať až od cintorína ..., Keďže Česi boli zväčša nábožensky ľahostajní, a sokoli tiež, vznikol v Humennom spolok Orol, ktorý bol slovenský a katolícky. Aj orli začali cvičiť ako sokoli, nemali však také možnosti.

Prenajímali miestnosť u Neumanna, kde je dnes kaviareň Pod baštou. Tam mali zasadnutia, porady i cvičenia. Mávali okresný či mestský - obecný zlet, cvičenia. Obyčajne na Podskalke. Chodili aj na krajské a celoslovenské cvičenia. Zahrali aj niekoľko divadelných hier (Jožko Púčik a jeho kariéra, Čaj u pána senátora a Náš pán Minister), na ktorých som sa tiež zúčastňoval. Kroje si zaobstarávali sami. Predstavenia sa odohrávali zvyčajne v Štefánke a po vystúpení nasledovala tanečná zábava. Zvlášť fašiangová bola veľmi veselá. V Humennom vznikol aj skaut, zdá sa, že bol zväzovo slabý a zastúpený najmä židovskými spoluobčanmi. Robotnícka telovýchovná jednota tu nevznikla, alebo som o nej nepočul. Na rohu dnešnej Staničnej a Štefánikovej 34

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

ulice bola tzv. Beťárska krčma, kde najmä železniční robotníci po výplate oldomášovali. Ešte pred prevratom tam neďaleko vybudovali Odbor pre udržovanie dráhy. Táto pekná budova stojí dodnes. Prečo bola železničná stanica vybudovaná kilometer pred námestím? Humenskí mešťania koncom minulého storočia nechceli, aby námestie bolo zadymované vlakmi.

Kino v Humennom. Kedy sa začalo s filmovými predstaveniami, neviem. Totiž už pred prevratom bolo menšie kino (Mozi) vo dvore u Tiroľa a bolo tak pre 100 -120 ľudí. Tiroľ bol ruský klub po II. svetovej vojne. Brat so sestrou ma tam zaviedli, keď som mal tak 5 - 7 rokov. Uprostred kina nebola chodba. Tá bola iba zo strán. Pamätám si, ako na filmovom plátne mal ísť vlak a tam si priniesli svoje periny dve rozvadené ženy. Keď sa však vlak blížil, tak sa zľakli, že ihneď odtiaľ brali periny. Ba hovorí sa, že niektorí, keď videli, ako sa vlak blíži, od strachu, že sa na nich vyrúti, zutekali. Neskoršie vzniklo Kino – Mozi vo dvore u Mandľa na Kováčskej ulici. Programy sa dávali do výves­ných skriniek Kino – Apolo – Mozo. Táto sieň u Mandľa bola nielen kinom, ale aj spoločenskou sálou pre zábavy.

Kultúra Zaregistroval som dvojtýždenník Humenné a vidék. Niektorí rozprávajú, že vychádzal aj po maďarsky Homona eš vidék.

Nemôžem presne zistiť, či vychádzal po maďarsky už pred prevratom alebo len za prvej ČSR. Ja som maďarské vydanie nikde nevidel. Redigoval ho v 30-tych rokoch Ing. Jakubovič.

Kultúru robili aj členovia Matice slovenskej, najmä verejný notár Dr. Ján Putiš, ktorý sa veľmi zasadil za čitáreň Matice slovenskej.

Peňazí bolo málo, a kto chcel čítať noviny, musel si ich kúpiť. Do 35

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

čitárne prinášali oboje noviny členovia Matice. Aj ja som tam dával týždenník Náš priateľ. Matica mala svoje zariadenie, ktoré dostala z fondu kultúry obce či okresu. Keď som začal učiť na obchodnej akadémii v Humennom, pôsobil tu začínajúci básnik Július Lenko. Na vydanie knihy chcel získať subskripciu.

Prihlásil som sa tiež a potom som si knihu zakúpil. Jej názov bol V nás a mimo nás. V tých rokoch 1942-43 vydali mladí nadšení študenti svoj Pozdrav mladých, v ktorom bolo viac autorov a mnohí sú aj dnes známi. Zasadzoval sa o to najmä Aleš Stankovský, študent Obchodnej akadémie. Mali to byť autori z východu a časopis mal mať taký názov, aby sa vedelo, že autori sú zväčša z východu. Ale od toho upustili, aby nevytvárali nepríjemnosti. v že humenskí židia vydali knihu (menší formát, 25 - 30 cm) Dejiny Židov v Humennom po nemecky (Geschichte der juden in Humenne). Túto knihu mi venoval nebohý Geckl Friedman ešte v 30-tom roku. Mal som ju dlho, komusi som ju však požičal, neviem komu, a ten mi ju nevrátil.

Spomínam to preto, aby sa vedelo, že jestvovala ..., Židovská komunita mala aj svojho mäsiara. Ovce, kozy, teľatá a hydina sa zabíjali za prítomnosti rabína na bijarni (obecnom bitúnku). Tam zabíjali kóšer zvieratá. Neviem presne, či všetky. Lebo v našej rodine sme mali teľatá a tie bral obyčajne Motlík, ktorý ich asi sám zabíjal rituálnym spôso­bom.

K zábavám Keď sa mala konať zábava alebo svadba, musela sa podať žiadosť na obecný úrad, obyčajne notárovi. Za povolenie sa platil poplatok do obecnej pokladne. Muselo však ísť o “zábavu“. Vždy sa však 36

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

našiel spôsob, ako tieto poplatky neplatiť. Podnik, kde sa usporadúvali večierky, sa nazýval Večierok. Čajový, fašiangový alebo krepľový (šiškový). Trval obyčajne len ten večer asi od 19.00 do 24.00 hod. To bývalo len v meste, v obci Kudlovce večierky neboli. Tanečné zábavy poriadali vždy nejaké organizácie - Sokol, Orol, hasiči a pod. Zábava bola zvyčajne spojená s divadelným predstavením. Najčastejšie sa zábavy uskutočňovali v zimnom období, na fašiangy. Divadelné predstavenia bývali v Štefánke a potom v miestnosti kina, ktoré mal Mandeľ. Pravda, taká zábava bola len pre pozvaných a ich hostí. Iní tam prístup nemali.

Vytlačili sa pozvánky a rozoslali poštou. Na adrese bolo meno pozvaného a miesto určenia. Poštári už vedeli, že to zostáva v Humennom. Neskoršie tam bolo “Tu“. U Mandľa bol priestor kina usporiadaný ako stolová miestnosť. Platilo sa málo, lebo Mandeľ mal právo predávať nápoje a občerstvenie. Usporiadatelia zábavy miestnosť sami pripravili a po skončení dali do poriadku. Názov zábavy “ples“ sa udomácnil až neskoršie. Predtým to bola iba zábava alebo večierok. Na niektorých miestach v meste boli pivničné krčmičky, kde hrávali cigánske hudby a tancovalo sa.

O Kudlovciach (niektoré zvyky, riekanky, hry, povery, tradície, ...) V Kudlovciach na valale (rinku) bola a je budova školy a obecná zvonica. "Dzvončok“ obsluhoval obecný strážca (bachter), ktorý zvonil aj mŕtvym. Býval veľmi blízko na druhej strane potoka. Hovorilo sa vždy „pri dzvončku“, „od dzvončka“ a pod.

Kudlovčania mali spolok sv. Jána Krstiteľa. Mali svoj kríž pri ceste do Brestova. Platili členské príspevky, z ktorých dávali podporu svojim členom. Ak bol niektorý chorý, nebodaj zomrel, tak sa rodine prispievalo na pohrebné. V kostole mali vraj aj svoju 37

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

zástavu. Kudlovský chotár okrem spomínaných častí mal a má ešte Kaminč, Hancovu debru, Prik dolu, Drinovec, Pri brodku a iné.

Svadba v Kudlovciach. Pozvanie na svadobnú hostinu muselo sa trikrát opakovať, len potom pozvaní prišli. Po svadbe svadobčania okrem najbližších príbuzných mali vraj „ platiť za hostinu“. Po niekoľkých dňoch prišli k svadobčanom, k rodičom nevesty či ženícha a zaplatili. Priniesli peniaze, buď za seba, alebo aj za toho, s kým boli na svadbe (otec s matkou) a podobne. Bol som svedkom, že aj moji rodičia platili štyridsať korún za svadobnú hostinu. Bolo to okolo roku 1928–30.

Deti sa hrávali na dvore, v záhrade, alebo na ceste. Keď sa odpočítavalo, tak takto: „Kome zajace kome, jest tam trome psome, huc, huc, huc, lapaj ho.“. Pri inej hre zas: „Cilimbilim anďel s bilim! Kolom bolom - Ďabol s kolom!“ O vzťahoch Brestovčanov a Kudlovčanov Keď Kudlovčania boli v menšine, tak sa stiahli a Brestovčanov chceli napáliť. Tak im odriekali toto: „Brestovčaňe ľuľuľu, žedľi hada s cibuľu!

38

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

Brestovčaňi heredzi, žedli hada na medzi, a nožika ňimali, od Kudlovcoch pitaľi.

Kudlovci jim nedali, zo zubami tarhaľi.“ Keď sa malo narukovať, tak chlapi, či rukovanci, si spievali všelijaké pesničky. Matky si pri tom poplakali, lebo sa báli, že keď pôjdu na vojenčinu, tak bude s nimi zle. Aj matky mávali určité zvyky. Ale to len málokedy. Bajzanka, keď vyprevádzala syna na vojnu, tak plakala: „Joj, sinu muj, jak ši še nechcel učic!

Jak ce ja učila, co to paľička, co to jak paľička, ta í í í a co to okruhle, ta o o o!“ Dozvedel som sa od starej babky, že na jar, keď pastieri vyháňali kravy na pasenie, dávala im chlieb, vajce, múku. Pastier mal trúbu a trúbil na nej. Bol to akýsi zvierací roh. Trúbiť sa začínalo na Ďura (24. apríla). Dozvedel som sa, že jednu časť pastviska zvanú Minakova, nedovolili spásať. Len na Turíce (Rusadľe) mohli tam gazdovia so svojimi kravkami prísť. Priniesli so sebou koláče, na tvrdo uvarené vajcia, pálenku a navzájom sa častovali a po­píjali do večera. Bol to taký menší kút pod lesom, ku ktorému od brestovskej cesty viedla grófska dráha. Kudlovčania mali po obidvoch stranách cesty priekopy (šance) a v nedeľu a vo sviatok staršie i mladšie si posadali na lavičky pri svojom plote alebo aj na okraj priekopy a tam si pretriasali všelijaké udalosti a klebety. Trvalo to dovtedy, kým sa nezotmelo, lebo pouličné svetlá neboli.

Keď bola žena v druhom stave, tak o nej hovorili, že je “hruba“, alebo, že je “f čeži“, či inak, že je “f polože“. Keď porodila, tak o nej hovorili že “zľehla“.

Dokonca deti mali takú povedačku: Jedno povedalo: „Povic CEHLA!“ 39

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Druhé povedalo: „MAC CI ZĽEHLA!“ Keď bolo po pôrode a šestonedieľka bola slabá a chorá, tak jej mali doniesť jesť a piť príbuzní. Ležala doma na postelí a okolo postele visela od plafónu veľká plachta. To preto, aby bola žena oddelená od ostatných domácich. Čosi také, ako vo filmoch.

Posteľ je zahalená od povaly až po zem. Príbuzní jej prinášali jedlo a nápoje, lebo sama ešte nemohla nič robiť. Bola to kuracia polievka, koláče a fľaša pálenky. Keď to niesli, tak sa hovorilo, že nesú „naspatri“. Keď boli krstiny, za krstných sa pozýval vždy niekto z rodiny. Alebo sa vyberali takí mladí, ktorých chceli priviesť do manželstva. Krstní rodičia prinášali na “kerscini“ “križmu“. “Križma“ obsahovala všelijaké oblečenie pre dieťa, rôzne plátna, topánočky. Medzi darmi boli aj potraviny a pijatika. Každý sa usiloval, aby tá križma bola čo najväčšia. Dary boli veľmi nákladné. Krstilo sa obyčajne v nedeľu popoludní a za krst sa farárovi platilo. Dala sa mu aj domáca, pekne vyšívaná “chľebovka“ (uterák, ručník). Po krste išla žena na “vivodki“, čo znamenalo, že už vyšla zo šestonedelia. V kostole k tomu prebiehal určitý obrad.

Predvianočné zvyky Pred Vianocami bol Advent. Na Andraša (Ondreja) bolo niekoľko zvykov. Buď sa hádzalo do okien zrno, kukurica, fazuľa, prípadne popol, aby dievky mali pri čistení okien trochu roboty.

Alebo bol zvyk liatia olova. Dievčatá našli niekde olovené guľôčky či broky a tie potom šli roztápať. Do kovovej lyžice dali guľku a položili na sporák. Olovo sa im čoskoro roztopilo. Rýchlo ho z lyžice vliali do hrnčeka so studenou vodou. Potom ho vyberali a pozerali, aké figúry sa z olova urobili. Či tam bol kríž, či dievča alebo iné figúra. Podľa toho predpokladali, či sa vydajú a kedy.

40

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

Iným zvykom bolo varenie pirohov. Z cesta sformovali pirohy, do ktorých vložili na papierikoch ceruzkou napísané mená mládencov, ktorých poznali alebo za ktorými túžili. Papieriky boli písané ceruzkou, lebo atrament by sa roztopil a nemohla sa použiť ani atramentová ceruzka. Pirohy potom hodili do vriacej vody. Keď sa prvý piroh ukázal na hladine vody, chytro ho vytiahli a zisťovali meno, ktoré tam bolo na papieriku. Vraj tak sa mal menovať jej budúci manžel či frajer.

Na Mikuláša rodičia radili deťom, aby si dobre vyčistili a vyleštili topánky a aby ich dali do okna. Keď bude tadiaľ v noci prechádzať Mikuláš, položí do nich darčeky. V niektorých rokoch si starší mládenci či aj ženáči nasadili mikulášsku mitru a obliekli sa do bieleho, akoby kňazského rúcha. So sebou si vzali aj čerta a anjela. Chodili po domoch. Čoskoro to zaniklo, pretože od rodičov nedostávali peniaze, ale iba darčeky, ovocie a koláče. Pred Vianocami u rímskych katolíkov boli ranné sv. omše o šiestej hodine. Menovali sa RORATY, lebo na začiatku sa spievalo po latinsky RORATE COELI DE SUPER. Humenčania chodili, lebo mali pouličné svetlá. Kudlovčania svetlá nemali. Keď bola tma a blato, tak si svietili ručnými lampášmi.

Keď sa blížil sviatok mena Lucia, bolo treba začať robiť drevený stolček. Aby ten, kto ho urobí, mohol vidieť na polnočnej omši bosorky. Vraj majú byť počas pozdvihovania otočené chrbtom k oltáru. Ten, kto to chcel robiť, mal si vziať kus väčšieho dreva a každý deň niečo obrobiť tak, aby na polnočnú omšu mal celý stolček. Nesmel však nikomu o tom povedať. Malo to zostať jeho tajomstvom. Stolček sa mal vystrúhať z celého kusa dreva, nesmel sa pri tom použiť klinec a mal sa strúhať novým, nepoužívaným nožíkom. Stolček mal byť len taký malý, symbolický. Bolo to možné urobiť aj tak, že sa budú strúhať len triesky 41

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

a tie sa budú hádzať do kúta pod pec alebo pod okno. Nesmel to však nikto vidieť. Stolček musel byť hotový do polnočnej omše.

Patričný si mal na ten stolček sadnúť alebo na ňom stáť, prípadne mať tie triesky pri sebe. Mal so sebou vziať svätenú vodu a dosť maku. Podľa rozprávania starších žien sa počas pozdvihovania mal dívať na bosorky a uvidel by, ktoré ženy čarujú. Po omši mal utekať domov, lebo keby ho bosorky dohonili, zbili by ho tak, že by z toho mohol zomrieť. Pri ceste domov mal za sebou hádzať mak, aby boli nútené ho pozbierať. Bosorky neboli rady, aby o nich niekto vedel. Niekedy sa mohlo stať, že patričný zostal v kostole, alebo sa uchýlil pod hambity. Ráno už takú silu nemali ani v kostole, ani pod hambitami, ani na ceste. Nevedno, či niekto niečo také urobil, lebo to bolo nebezpečné a sám by sa prezradil.

Príprava kolied Po Dušičkách sa niekoľko mládencov a ženáčov stretlo a vytipovalo miestnosť v dome, v ktorom by sa nacvičovali spevy kolied. Mal to byť dom uprostred dediny, na valale s väčšou izbou a s “prikľetom“ - predsieňou. V tridsiatych rokoch sa začalo s prípravou až po Kataríne. V dvadsiatych rokoch to bol dom Haňi Čižmárovej Pri Dzvončku. V dome bola dlhšia izba s predizbou (prikľetom). Dom bol drevený. Rovnako drevená bola i povala s mešternicou. Z povaly visela veľká petrolejová lampa. V izbe u Haňoti bolo viac lavíc, kde sa dalo posadať.

Obyčajne tu sedávali roľnícki synovia a hraním kariet si krátili čas. V dedine už takmer neboli priadky ani páračky. Na večer neprichádzali naraz všetci. Starší hrali karty a mladším chlapcom prikázali, aby v predizbe nacvičovali koledy. Všetky texty kolied sa museli naučiť spamäti. Museli kričať tak, aby ich v izbe počuli. Majiteľke domu bolo treba platiť za svetlo i teplo. Každý 42

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

účastník musel postupne priniesť na pleciach tri brvná. Drevo potom rúbali tí mladší. Tak sa stretávali po večeroch. Niekoľko dní pred Vianocami sa už skúšky opakovali častejšie. Rozdelili sa na skupiny asi po 15 i viacej koledovníkov.

Na Štedr ý deň sa muselo všetko vyčistiť, vyumývať, drevo narúbať, celý dvor i maštale vyčistiť. Gazda si mal prichystať veľkú viazanicu slamy, aby ju mohol dať do domu. Na Štedrý deň nemá vstúpiť do domu žena ako prvá. Má tu prísť muž alebo chlapec a má zavinšovať: „Vinčujem vam, žebi še vam kuri dobre nešľi, žebi sce maľi teľo vajec jak v pivnici bandurok“. Za tento vinš bol odmenený vajíčkom alebo aj peniazmi. Keby do domu ako prvá prišla žena, bolo by to zlé znamenie. Gazdiná ráno vzala nejakú obruč či koleso a do nej nasypala zrno a kukuricu tak hojne, aby aj husi, kačice a sliepky vedeli, že je sviatok. Hydina mala držať spolu, aby nešla k susedom, aby sa držala ako jedna rodina. Gazdiná začala s pečením kračuna a koláčov z kysnutého cesta. Boli to makovníky, orechovníky, lekvárniky. Lokše sa piekli pomerne tenké. Nebolo zvykom piecť bobaľky, to sa až neskôr donieslo. Pečivo z mastného cesta sa pieklo málo, len tam, kde to vedeli a mali na to. Pred Vianocami gazdiné uvarili z cukru cukríky a zabalili ich do papierikov podobne ako salónky. Staniol nebol, takže boli v papierikoch len biele. Koláč, zvaný kračun, sa piekol na veľkom okrúhlom plechu. Doprostred dali fľaštičku s medom, trochu maku a cesnak. Kračun sa mal jesť až na Nový rok. Aj ho pokryli rôznymi ozdobami. Gazda obriadil statok, poumýval a vyčistil chliev a dal dobytku aj hostie (oplátky). A dobre ho nakŕmil senom.

Potom pripravil viazanicu slamy. Do izieb, zvlášť, keď mali hlinenú podlahu, nanosili slamu už na Štedrý večer.

Deti ale aj dospelí sa po slame “kormácali“, hrali. Po Vianociach 43

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

a Novom roku túto slamu vynášali do ovocného sadu. Tam z nej robili povriesla, akési hrubé povrazy, s ktorými obviazali stromy a pri každom sa ešte zapálilo trochu slamy, aby aj stromy mali trochu tepla. V kuchyni sa varila hubová polievka s kapustnicou alebo len s rôsolom (voda z ka­pustnice), pridali sa sušené slivky, ryža a podobne. Mäso se nevarilo. O kaproch ešte nebolo počuť. Až v tridsiatych rokoch sa dostali na vianočný stôl.

Gazda priniesol stromček a zavesil ho pod mešternice alebo na hredu. Deti to nesmeli vidieť. Stojací stromček mali len niektorí bohatší. Vyzdobili ho tak, že navešali jablká. V tom čase už boli vzácne, lebo sa pojedli predtým. V októbri, novembri, či decembri. Vešali sa aj orechy, niektoré pozlátené, medovníky, vlastné cukríky, salónky i také bez papierikov. Nekupovalo sa veľa, lebo nebolo peňazí. Vešali sa aj sklenené ozdoby zvané “gule“. Potom na konáriky umiestňovali malé sviečočky. Tieto sviečky sa často nachýlili a tieklo z nich na zem. Pod stromček sa darčeky spočiatku nedávali, lebo nebolo peňazí.

Pred večerou sa musel každý sám v lavóre či vo veľkej mise dobre umyť vo vode, v ktorej boli mince, aby v novom roku bol bohatý. Gazdiné pripravili večeru. Gazda priniesol do izby viazanicu slamy a rozostlal ju v izbe aj v predizbe. Pritom zavinšoval známu vinšovačku. Keď gazda priniesol viazanicu slamy do izby, gazdiná si sadla na tú viazanicu a začala zhrabovať rukami k sebe slamu, aby sliepky sa držali vo dvore a aby mali veľa vajec. A tiež, aby sliepka skoro šla sadnúť na vajíčka a gazdiná mohla mať skoro kurčatá. Okolo stola obtočená reťaz (“lanc“) znamenala, aby všetci v rodine držali pokope. Od stola sa nemalo odísť, kým sa všetci nepomodlili. A až potom, po večeri, sa mohlo odísť. Verilo sa, že ten, kto odišiel skôr, mohol by do roka zomrieť. Potom do izby pustili deti, aby sa zaradovali stromčeku.

Okolo 18.00 hodiny začala večera. Pred večerou sa všetci spolu 44

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

pomodlili. Gazdiná dala každému na čelo krížik s medom. Potom si každý vzal oplátku (hostiu, oštiu) a dal do nej trochu medu, orech a cesnak. Ten sa mal zjesť so zatvorenými očami. Vraj preto, aby ho nikto nevidel, keď bude kradnúť. Tým sa myslelo, že z panského. To bol veľmi starý zvyk. Na stromčeku sa zapálili sviečky a veľká svieca. Naboku bol druhý stôl, na ktorý gazda dal zrno, kukuricu i iné plodiny, potom seno, ktoré sa prikrylo “partkom“ (obrusom) a na obrus sa položil kračun. Už predtým doniesol gazda reťaz, otočil ňou stôl a pod neho položil sekeru, kosu, lemeš z pluhu a podobne. Na boku stála aj nádoba, do ktorej sa mal hodiť kus z každého jedla. Volalo sa to “rostvene pomije“. Tie na druhý deň dali dobytku. Dospelí dostali po poháriku pálenky. Potom sa doniesla veľká misa s lokšami.

Lokše sa piekli súčasne s veľkým koláčom a s pečivom. Pokrájali sa na malé kúsky a zaliali cukrovo-makovým a medovým nálevom. Okolo stola sedeli všetci a lyžicou si naberali z misy, aby rodina držala stále dohromady. Zvyk jesť z jednej misy sa udržal len asi do polovice dvadsiatych rokov. Predtým si každý vonku pod oknom postavil kus dreva. Keď po večeri zistil, že jeho drevo sa vyvrátilo, malo to znamenať, že asi do roka zomrie. Keď zostalo stáť, znamenalo to, že bude dlho živý a zdravý. Po lokšiach prišla na stôl hubová polievka, varená v kapustnici alebo aj bez nej, len v kapustnom rôsole. Nasledovali pirohy plnené makom, lekvárom, kapustou i zemiakmi a uvarené, sušené slivky, ryža a podobne. Nakoniec aj ovocie či americké oriešky zvané boxer. To sú dnes solené arašídy a akési hrubé sladké plody z cudzokrajného agátu. Potom sa začala skúška, kto dožije do druhých Vianoc. Zhášali a zapaľovali tú veľkú sviečku. Kto ju sfúkol a dym po sfúknutí šiel hore, znamenalo, že bude žiť. Keď sa dym držal pri knôte a nízko, tak patričný mal do roka zomrieť. Sami tomu neverili, ale predsa to 45

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

skúšali. Každý osobitne. Pri jednotlivom zapaľovaní mala byť prestávka. O rybách či o kaprovi sa vôbec nevedelo ani nechyrovalo. Celý Štedrý večer sa mal zaobísť bez mäsa.

Po večeri sa spolu pomodlili a posadali si na slamu. Dospelí aj deti. Zaspievalo sa niekoľko kolied a deti na slame šantili. Aj s rodičmi. Skákali v podobe žaby a jeden druhému kričal „škirhit!“. Druhý odpovedal: „chrašč!“ A hrali sa aj všelijaké iné hry. Dospelí sa porozprávali o všeličom a často posudzovali iných. Držali však pospolu. V tej dobe nebolo zvykom, aby sa susedia či príbuzní vzájomne navštevovali. To sa odkladalo na druhý deň. Po hrách deti odišli spať a dospelí čakali na polnoc, niekedy aj s kartami. O polnoci sa šlo do farského kostola, ktorý bol blízko. Keď bol pekný čas a mesiac svietil, išlo sa bez lampášov. Ináč bol lampáš potrebný. Šlo sa v skupinách.

(O tých, čo mali stolček, sa nevedelo). Ráno sa už mohlo jesť mäso. Skoro ráno chodili vinšovači. Zo začiatku chodili dospelí, neskôr už deti. Dospelí sa od vinšovačiek odťahovali, ledaže šiel nejaký povinšovať svojej frajerke. Popoludní chodili betlehemci a až do polnoci aj koledníci. Koledovať sa chodilo večer do polnoci. Keďže nebolo pouličné osvetlenie, svietilo sa lampášmi a len neskôr baterkami. Peňažné dary sa museli zapísať a kontrolovať. Pred domom zabúchali palicou na dvere a pýtali sa: „Paňe hospodar, paňe hospodar, dace še nam povešeľic, či ňe?“ Odpoveď znela: „Totu, totu“. Bola to obyčajne koleda, ktorú si dával zaspievať skoro každý rok. Keď zaspievali, potom zavinšovali: „Vinčujeme vam sčesce, zdrave, na to Krista Pana narodzeňe, že bi sce še mohľi hojnejšich, pokojnejšich ročkoch dočekac, u Pana lásku, u sušeda prijaznosc, na poľu prinosc, u komore sporivosc a po šmerci s timto narodzenim Ježiškom še radovac a večnú korunu dostac! Pochvaľeni Ježiš Kristus!“ Po odkoledovaní dostali odmenu, obyčajne v peniazoch a mali za to 46

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

poďakovať takto: „Dzekujeme vam za vašo dari, že sce nam daľi kolačok mali. Vam še vidzi veľki, nam še vidzi mali. Keľo sce do toho kolačka (aj kolačička) pšeňički dali, že bi vám pambuch požehnal na stoškoch – broškoch. Priľecela čarna vrana, zo stoha na stuch i stoch skakala, žadni klasok ňerušila, prišol gu ňej pambuch ocec s pravu ruku požehnal a do ľevej vžal a žehnal: Podzekujme panubohu i vam paňe hospodar. Pochvaľeni Ježiš Kristus!“ Ako som vravel, začínali dve i tri skupiny a z jedného konca dediny bolo počuť na druhú. Keď skupiny prešli celou dedinou, zišli sa v tom dome, kde predtým cvičili. Obyčajne to bolo až po polnoci a tam spočítali peniaze. Polovičku dali na rímskokatolícky a gréckokatolícky kostol a polovičku si nechali na tancovačku. Rodiny často čakali koledníkov aj do polnoci. V dome, kde mali smútok, sa nekoledovalo. Pred prevratom a v dvadsiatych rokoch bol od Vianoc do Troch kráľov posvätný čas, keď sa ešte netancovalo, ženy nesmeli tkať ani nič robiť až do “Braciny“. Koledovať sa chodilo z domu do domu a koledovníci nevynechali ani židovské rodiny. Zaspievali im katolícku koledu a pripojili aj osobitnú len pre nich. Za zaspievanie dostali obyčajne litrovú fľašu pálenky. Koleda, zložená iba pre Židov, znela:

1. „Kadzi toto slunko višlo, iľaj, ľuľaj! stamac ten svatí križ prišol iľaj, ľuľaj!

2. A židovče, krasne dzivče iľaj, ľuľaj! na vodu behalo iľaj, ľuľaj!

3. Z dvoma vederkami iľaj, ľuľaj! do jednoho vedra načirpalo iľaj, ľuľaj!

4. Do druhoho nezascihlo iľaj, ľuľaj!

Bo starí židko še schopil iľaj, ľuľaj!

Na štredňi oblak viskočil iľaj, ľuľaj!“ 47

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Ak si náhodou židia nepriali koledovanie, koledovníci, keď odchádzali, zaspievali im: „A v tej chiži bívajú židzi, iľaj, ľuľaj! židovka ošľepla a židzik nevidzi iľaj, ľuľaj!“ Celé obdobie Vianoc sa považovalo za posvätné. Nesmeli sa robiť ťažšie práce až do Troch kráľov. Platilo to aj pre ženy. Nemali ani prať, ani tkať, ani šiť... Spočiatku sa nesmelo ani tancovať. Kračun sa mal jesť až na Nový rok. Pravda, aj na Nový rok sa vinšovalo a aj betlehemci chodili. Vinšovali zväčša deti. Asi takéto vinše: „Viňčujem vam ščešľivi novi rok, žebi vas pánbuch požehnal, jak o svätim Jaňe a o svätim Petre, čarnu žem žehnal, žebi i vas tak požehnal. Pochvaľeni Ježiš Kristus!“ Pred Troma Kráľmi sa znova piekli lokše a večeralo sa podobne ako na Štedrý deň. V dvadsiatych rokoch bola “Bracina“ až na Tri krále. Neskoršie podľa obyčaje v Humennom sa tancovačka na bracinu konala už na Štefana. Mládenci zjednali hudobníkov, obyčajne Cigánov z Mysliny. Mali husle, basu a cimbal. Začalo to na Tri krále odpoludnia. Hralo sa zadarmo, bez vstupného. Prístup mal každý, okrem školských detí. Bolo to obyčajne u Pažaka, v jeho prízemnej sále, pomerne dosť malej.

Svietila tam petrolejka. Dookola stáli babky, pred nimi dievčatá.

Mládenci sa ponevierali vonku i vo vnútri. Hudba hrala na Tri krále do polnoci a tiež na druhý deň odpoludnia. Dievčatá mali povinnosť dať muzikantom večeru a na druhý deň obed a večeru.

Robili to v skupinách. Ľudovo sa hovorilo že „hudaci hraju“.

Keďže to bolo na bracinu, tak bolo veľké zbratanie. Mládenci prinášali niečo na vypitie, dievčatá koláče. Ženy, babky postávali okolo múrov, aj keď ich predtým boleli nohy a klebetili o dievčatách. Posudzovali, či sú pekné, bohaté, šikovné, či ich 48

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

mládenci berú na tanec, ktorá akého milého má a pod. Táto bracina trvala dva dni. Niekedy z peňazí zostalo ešte aj na fašiangovú zábavu. Obyčajne v nedeľu pred Popolcovou stredou začala zábava podobne ako predtým. Tu sa niekedy platilo vstupné.

Tancovalo sa v nedeľu, v pondelok i utorok. Obyčajne odpoludnia. Pracovať nebolo treba, lebo to boli roľnícki synkovia. Kňazi vtedy robili pobožnosti predpoludním a najmä večer, keď bola kázeň a zmierna pobožnosť za tých, ktorí hrešili pijatikou. Vtedy sa pilo a jedlo dosť mäsa. Chceli dodržať 40 dňový pôst, a preto sa bolo treba predtým dobre najesť.

Na bracinu i na fašiangy došlo často k vyzdvihovaniu mládenca za “parobka“. Aj cigánsku hudbu, “hudakov“, platili z toho, čo získali pri koledovaní. Ak sa niektorý 15 – 17 ročný chlapec opovážil začať tancovať, tak ho mládenci vyzdvihli “za parobka“.

Keď zatancoval, zdvihli ho, vyhodili do vzduchu a spustili. Vtedy musel zaplatiť akýsi oldomáš, či prístupné do mládeneckého stavu medzi parobkov. Bol to liter či dva pálenky. Potom dostal sólo. Každý mládenec, pokiaľ bol mládencom, musel aspoň raz zjednať hudakov (hudobníkov) zo svojich peňazí. Niekedy v lete sa tancovalo na valale, na rinku, na pažiti celé odpoludnie do večera. Tancoval sa obyčajne “prostý tanec“, akýsi čardáš.

Jeden krok vpravo, druhý vľavo, potom otáčka (bolo treba sa zakrútiť). Stále sa to opakovalo. Dvojice vytvárali akýsi kruh.

Začiatkom 20-tych rokov iné tance neboli. Bol som svedkom, ako sa jedna pani chcela vytancovať a rozkázala si valcar. Hudáci zahrali valcar, ale tancovala len ona s pánom či mládencom, ktorého si vybrala a ktorého vlastne v tanci viedla. Ostatní netancovali, nevedno či preto, že nevedeli, alebo jej dali prednosť.

Keď sa babky dívali na tancujúcich, vždy mali dosť času na posudzovanie dievčat. Stávalo sa, ako mi rozprával starší pán, že 49

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

niektorá dievčina nechcela ísť tancovať s mládencom, ktorý bol celkom chudobný.

Na Popolcovú stredu sa jedli len ryby haringy a rusľiky. A zapíjalo sa, lebo ryby boli slané a kyslé. V stredu sa malo viac vypiť, aby sa vypláchli hrdlá od mäsa. Aby nič mastného v ústach nezostalo. Táto pijatika sa nazývala “Na zapuški“, akože zapustiť či vypláchnuť všetky mäsá. Neskoršie, v tridsiatych rokoch, boli zábavy len v nedeľu. Keď sa na Kvetnú nedeľu posvätili bahniatka (kočičky), tak sme doma robili malé krížiky. Rozdvojili sme asi 10 cm prút a naprieč urobili krížik. Ten sa potom zapichol do okna tak, že dolný koniec sa zakvačil a potom vložil do rohu okna medzi sklo a kryt . Verilo sa, že chránil pred zlom.

Alebo sa taký prút dal v záhrade medzi rastliny, aby dobre rástli.

Tak isto sa niečo podobné robilo z brezových olistených prútov, ktoré sa nalámali pri oltárikoch na Božie telo. Tiež sa zapichli do záhrady medzi hriadky, aby dobre rástla zelenina. V Humennom bývali štyri oltáriky: pred bránou kaštieľa, druhý asi pred domom Dobrovoľských, potom na Nižnom konci pred domom Žolnayho, a štvrtý pravdepodobne pred domom Tormových pri Fabiánovej lekárni alebo pred domom Paľových. Keď sa posvätené bahniatka doniesli domov, tak okrem zvykov, ktoré som už uviedol, bol aj tento z Humenného, o ktorom mi hovoril pán Grieger a ktorý to má od svojich rodičov: každý pri obede mal spolu s jedlom zjesť jednu kočičku.

Vajíčka k Veľkej noci sa u nás farbili z prírodných zdrojov. Asi do roku 1924. Nebolo peňazí na farby, ale ani farieb ešte toľko nebolo. V Humennom bol farbiar, ten však farbil textílie. Ľudia si pomáhali, ako sa dalo. A ako sa farbilo? K dispozícii bola zelená tráva, cibuľové šupky, cvikla a dubové listy, na ktorých bola od nejakého hmyzu zdurenina a tá pri namočení spôsobila tmavomodrú farbu, podobnú atramentu. A na skrášľovanie bol aj 50

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

vosk.

Po Kvetnej nedeli sa v kostole čítali pašie podľa jednot­livých evanjelistov. V pondelok podľa Lukáša, v utorok podľa Marka a to v ranných svätých omšiach. Neviem, čo sa čítalo v stredu.

Ale bolo zvykom nazývať stredu “Pilátova streda“, po nej nasledoval Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa. V stredu už chodili veriaci modliť sa krížovú cestu na Kalváriu. Samozrejme, bolo ešte dosť chladno. Po modlitbách pri jednotlivých staniciach Krížovej cesty prišla procesia až ku kostolíku na vrchu Kalvárie. Tam chlapci už predtým naložili oheň a zohrievali sa. Iste, chlapci aj mládenci sa veľa nemodlili a vystrájali huncútstva. Prišlo im na myseľ, že Ježiša Pilát odsúdil na smrť kríža a vo “svojom hneve“ chceli ho nabiť. Priniesli preto hore na vrch Kalvárie starý súdok či niečo podobné, vložili doň pahrebu z ohníka, ten sa pomaly zapálil a chlapci ho spustili kotúľať z kopca až ku bráne Kalvárie. A ten súdok v plameňoch začali biť dlhšími palicami. Jeden z jednej strany, druhý z druhej a ostatní sa pridali. Tak sa horiaci súdok kotúľal z vrchu až na cestu. Bolo pritom veľa veselia, ako ho všetci bili. Tento zvyk sa udržal v Humennom na Kalvárii až do konca tridsiatych rokov.

Potom zanikol. Ako a kedy vznikol? Nevedno. Cirkev chcela veriacim priblížiť utrpenie Pána a tak vznikli pašie. V Písme sa hovorí, že Peter zaprel Krista, keď sa mnohí zohrievali na dvore pri ohníku. Pôvodne sa tento zvyk asi uskutočňoval vo štvrtok večer. Keď veriaci šli na Zelený štvrtok pomodliť sa Krížovú cestu, bolo ešte chladno, a preto sa radi ohrievali pri ohníku.

A chlapci radi kládli oheň. No po pobožnosti stvárali pri ohníku všelijaké humorné scény. Pobožnosť krížovej cesty si však vyžaduje zbožnosť, vážnosť a úctu. Preto, aspoň v našich krajoch, to cirkev zakázala. A tak vznikla myšlienka o preložení zvyku na stredu. Kalvária nebola všade, len vo väčších mestách.

51

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Obyčajne na briežku či kopci. A veriaci prichádzali aj z filiálok vzdialených aj 3 - 4 km.

Na Bielu sobotu mal vstúpiť do domu prvý “polažník", ktorý, vraj, prinášal šťastie a bol obdarovaný peniazmi alebo naturáliami.

Najmä deti z toho mali radosť, keď dostali peniaze či vajíčko. Aj ja som býval takým polažníkom u babičky a dostal som vajíčko.

Tento zvyk sa udržuje podnes. Cirkevné obrady Veľkého týždňa a zvyky Veľkonočnej nedele a pondelka sa v podobnom duchu dodržiavajú podnes (posväcovanie jedál, polievačka, ...) Deti si recitovali takýto text: „Švecim pasku, i kolbasku, i šveceni chrin, co na veľku noc žim.“ Nedeľa po Veľkej noci. Takzvaná "Hurková“, neviem prečo.

Ale vtedy kudlovské dievčatá chodili po ceste vedúcej do Brestova a potom až ku kostolu v Humennom a spievali, ako inde: Hoja Ďunďa hoja a Zlatá brána otvorená. A mali aj túto pieseň: „Pred Marciňka zatrúbili, kuk, žebi kašu ňevariľi, kaukarika kuk! Ľem pirohi, o tri rohy, kuk!

Bo má Palko krivé nohi, kaukarika, kuk!

Pred Marcinka kopa šena kuk, pred Marcinka kopa šena, bo tam dzivka rostrešena, kaukaríka, kuk!

Pred Marcinka vymeceno kuk, pred Marcinka vymeceno, bo tam dzivka jak vreceno, kaukarika kuk!“ Na Božie telo sa posväcovali venčeky z liečivých bylín (materina dúška, mäta pieporná, barvinok - vinca minor, žltý rozchodník, otcova dúška - žltočervená ďatelina, pelynok, ...) a potom cez celú oktávu po večernej pobožnosti. Rovnako sa posväcovali žatevné vence na sviatok Nanebovzatej Panny Márie (5. augus52

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

ta). Boli to veľké kytice pšeničných kláskov s mnohými liečivými bylinami. Venčeky jedny i druhé mali chrániť ich majiteľov pred vplyvmi zlých duchov. Spomínam si, že v tridsiatych rokoch ozdobovali domy a priedomia zelenými konárikmi z lieskových kríkov, tzv. leščinami. V predvečer sa doniesli z lesa lie­skové konáre a ozdobili sa nimi bránky pri osiach, na plote i pred vchodom do domu, v predizbe i na oknách. A všade tam, kde sa dali zapichnúť. Všetko dýchalo zele­ňou a bol z toho aj akýsi lepší vzduch. Dnes sa to už nerobí. Alebo len veľmi zriedkavo. Prvé máje? Postaviť mája - brezu, to robili parobci v Kudlovciach ešte začiatkom tridsiatych rokov. Nejako zvlášť ich neozdo­bovali, len postavili pred okno.

Pohreby V meste Humenné, neviem či aj inde, keď zomrel človek, tak ho najprv nechali ležať na jeho posteli, kým nedoniesli rakvu. Potom prišiel kňaz a v jeho prítomnosti položili mŕtveho do rakvy. Keď kňaz odchádzal, z kostola zazvonili zvony. Obyčajných ľudí takto slávnostne nekládli do rakvy, len bohatých mešťanov.

V meste sa tomu hovorilo “už ho kladú do koporšova“, alebo “do pokoršova“, čo bola akási spotvorená maďarčina.

Pohreb sa začínal, podobne ako v Kudlovciach, vynesením rakvy so zosnulým na dvor. Tam sa odbavili pohrebné obrady. Keď si príbuzní objednali a zaplatili kázeň, tak bola súčasťou obradu.

O živote mŕtveho, o akejsi odobierke (podoba dnešného nekrológu). Potom došiel (u bohatých) pohrebný, veľmi krásne vyzdobený voz, celý čierny i s kočišom, oblečeným v čiernom. Aj kone boli ozdobené. Príbuzní či pozvaní vyniesli rakvu na dvor a potom aj do voza. Boli tam už kvety, kytice či vence. No nie veľa. Sprievod sa pohol, ak tam bola aj zástava, tak čierna vľavo a ľahká spolková vpravo. Za rakvou, alebo pred ňou šiel kňaz a miništranti, potom organista sám, alebo aj s celým mužským 53

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

zborom. Ak zbor nebol, organista spieval sám. Ak sa organistovi nezaplatilo, tak to bolo bez spevu. Organista spieval latinskú pieseň Mizerére domine... Pohrebný voz došiel len pokiaľ to bolo možné. Potom rakvu prevzali nosiči až ku hrobu a tam už bol dolovník, ktorý s ich pomocou spustil rakvu do zeme. Pri tom neboli už žiadne rozlúčky. Nepamätám si, že by tam boli také odobierky ako v Kudlovciach. Do hrobu pohádzali stuhy, ktorými boli obviazaný kríž. Miništrantov a zvonárov na veži platil obyčajne kostolník. Ak bol pohreb mladého dievčaťa alebo mládenca, tak boli tam aj družice v bielom, zvlášť pozvané, či samé, ak to bola ich kamarátka. To bolo rovnako v Humennom a v Kudlovciach. Čím bol sprievod miništrantov a družičiek dlhší, tým to bolo slávnostnejšie a dôstojnejšie.

Chudobnejší také sprievody nemali. Vence na začiatku dvadsiatych rokov takmer neboli a pochovávalo sa obyčajne len odpoludnia. O hudbe ešte nebolo počuť, ledaže zomrel mladý boháč, tak mu cestou alebo pri hrobe zahrali Cigáni. Pamätám sa, že keď zomrel na chytľavú chorobu asi 18 - 20 ročný mládenec, tak mu mamička objednala cigánsku hudbu a tá hrala po celej ulici od Baloga (dnes Ul. osloboditeľov) až na cintorín.

Niektorých pochovávali s omšou. Keď išiel sprievod už predpoludním, tak doniesli rakvu do kostola pod chór alebo aj ďalej. Po skončení sv. omše sprievod pokračoval na ceste na cintorín. Ak bol pohreb popoludní, tak sa pred kostol pred krížom na podstavec postavila rakva a kňaz s organistom spievali “Liberu“: Liberrame Domine a morte asterne... s určitými obradmi. Potom sprievod pokračoval na cintorín. Ale za to zastavenie pri kostole, pri kríži, bolo treba zvlášť zaplatiť. Niekedy aj Kudlovčania dali rakvu priniesť ku kostolu na Liberu. Zádušné sv. omše bývali tiež niekedy zvlášť zaplatené.

54

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

V Kudlovciach asi do roku 1924–25 sa zachovali “plačky“.

Pohreb sa obyčajne odbavoval na dvore. Keď bola rakva (“truna“) vynesená na dvor, tak boli požiadané ženy (4 a viac), aby plakali aj za príbuzných, pretože títo už všetko v izbe vyplakali a nevládali už toľko plakať. Ženy si ľahli na rakvu, alebo sa len naklonili tak, že ich ruky boli na rakve a plakali za tých príbuzných.

Večer pred pohrebom sa v dome zišli príbuzní a susedia. V izbe, kde bola rakva, sa modlili obyčajne ruženec a spievali nábožné piesne. Boli tam muži aj ženy. Viackrát dostali pohárik pálenky aj niečo “zakušic“ - zajesť si koláče alebo niečo iné. V Kudlovciach vynášali rakvu na dvor, len čo prišiel kňaz. Iná spomienka je zas taká, že kňaz najprv vošiel do domu zomrelého, pomodlil sa nad mŕtvym, požehnal ho svätenou vodou, príbuzní naposledy mŕtveho pobozkali, rakvu zavreli a potom vyniesli na dvor. Tam sa uskutočnil aj pohrebný obrad a kňaz predniesol nekrológ. Ak zomrelý bol obyčajný a chudobný človek, nekrológ chýbal. Potom organista zaspieval alebo zarecitoval veršíky “odobierky“. Tak sa mŕtvy akoby sám odoberal od svojich príbuzných. Všetkým postupne ďakoval, odporúčal ich do vôle božej a podobne. Odoberal sa od detí, od vnúčat, od bratov a sestier, od ďalších príbuzných, strýkov a ujcov ale aj od susedov a prítomných. Pravda, za každý takýto verš odobierky sa platilo organistovi 10 korún. Ak príbuzní zabudli na niekoho, tak tí, ktorých neuviedli v odobierke, sa veľmi hnevali a dlho trvalo, kým sa udobrili. Toho sa mŕtvy bál, aby na nikoho nezabudol.

Rakvu s mŕtvolou niesli obyčajne príbuzní alebo susedia, či pozvaní.

Odobierky mŕtveho od živých Spomenul som, že na našich pohreboch po oficiálnych náboženských obradoch bývali odobierky mŕtveho od živých, či 55

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

rozlúčka mŕtveho so živými. Boli vždy na dedinách, i v Kudlovciach. Nepamätám sa, či aj v meste Humenné, lebo som na takom pohrebe nebol. Bol som na mnohých pohreboch u nás v dedine Kudlovce a počul som tie obradné rozlúčky. Bývali veršované, ale v nárečí, a organista alebo iný spoluobradník s farárom ich spievali či recitovali spevavým hlasom. Po čase však texty rozlúčky prispôsobili spisovným normám a len kde-tu zostali pozostatky nárečia. Ani jeden organista v Humennom to nemal.

Nebohý učiteľ Bindás nič doma nezanechal. Ani Chovanec ani Hrubovčák. Vypytoval som sa, či by niekto také rozlúčky nemal, ale každý sa vyhováral, že to bolo pekné rozlúčenie mŕtveho so živými, no texty nikto nepamätá. Až napokon som sa k niektorým textom dostal od pána Gajdoša, ktorý bol dlhý čas organistom v Ľubiši a neskôr aj v Humennom. Rozlúčky spočiatku zostavoval sám organista, ale neskoršie tieto texty dávali príbuzní mŕtveho a organista ich len odspieval.

Mŕtvy sa odoberá od manželky a od celej rodiny: „1.Keď sa radujeme zo zmŕtvychvstania Pána, veľmi sa nás dotkla prebolestná rana.

Veď sám Ježiš Kristus ťažkú smrť podstúpil, /:svojím zmŕtvychvstaním:/ večnosť nám zaistil.

2. Koľko sám Syn Boží bôľu a múk dostal, až dokiaľ víťazne z hrobu svojho povstal.

Aj jeho tuná dnes pre jeho bolesti /:isteže Boh príjme:/ do večnej radosti.

3. Keď už zanechávam dnes celú rodinu, v žiali zanechávam manželku premilú.

Veľa vytrpela pre moje bolesti, /:nech ti Boh odmení:/ skrz svoje milosti.

4. Zbohom buď manželka, celá ubolená, 56

Spomienky Pavla Bileca

keď v najťažších chvíľach bola si mi verná.

Nech ti Boh odplatí, na mňa nezabúdaj, /:vo svojich modlitbách:/ vždy na mňa pamätaj.

5. Lúčim sa aj s vami, moje milé dietky, otcom opustené, vy biedne sirôtky.

Pod božiu ochranu vás tu dnes zverujem /:božie požehnanie:/ pre vás vyprosujem.

6. Lúčim sa aj s vami, matka moja drahá, v akých ťažkých chvíľach ste ma vychovala.

Za matkinu lásku a starosť voči mne, /:nech vám Boh odplatí:/, pripraví vám nebo.

7. S tebou sa rozlúčam, Štefan, brat,môj milý, keď môjmu životu odbili hodiny.

Aj tvoju rodinu v žiali zanechávam, /:pod božiu ochranu:/ vás tu odovzdávam.

8. Brat Ján, môj premilý, s tebou sa rozlúčam, žalosť pociťujem, keď ťa tu opúšťam.

Boh ťa tu opatruj, jemu sa oddávaj /:na mňa nezabudni:/, manželke pomáhaj.

9. Zbohom tu ostávaj, Andrej, brat môj milý, aj s tebou sa lúčim v tej poslednej chvíli.

Aj tvojej rodine za lásku ďakujem, /:keď už dnes do vlasti:/ nebeskej putujem.

10. Ostávaj tu zbohom, Anna, sestra milá, s manželom i s deťmi nech ťa Boh požehná.

Pán Boh vás opatruj a chráň vás od zlého, /:a do raja raz vás:/ priveď nebeského.

11.Predrahý brat Michal, teba tiež opúšťam, i s tvojou manželkou Bohu ťa porúčam.

Preto keď odchádzam teraz z tohto sveta, /:prajem dožiť sa vám:/ dlhé šťastné letá.

57

Miznúci svet 2

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

12. Svokre aj svokrovi teraz zbohom dávam a v tejto chvíli navždy zanechávam.

Za vašu láskavosť vám pekne ďakujem, /:tej sa do večnosti:/ navždy vzdiaľujem.

13. Strýkovia a tetky doma i za morom, aj vám už posielam dnes posledné zbohom.

Hľaďte ma vo vašej zachovať pamäti, /:kým vás z tohto sveta:/ smrť preč neuchváti.

14. Bratrancov, sestrenice musím v žiali nechať, aj krstným rodičom chcem tu poďakovať.

Prajem vám, by ste sa vždy hriechu chránili /:svojim na potechu:/ v Pánu Bohu žili.

15. Kmotrovia, susedia, švagrovia, švagriné, aj s vami sa lúčim v tejto smutnej chvíli.

Nech vás Boh ochráni tu pred svetskou zlosťou, /:proste jeho pomoc:/ stále s úctivosťou.

16. Lúčim sa s priateľmi, spolupracovníkmi, na pohrebe mojom všetci zhromaždení!

By ste v svojej službe verne vytrvali, /:by sme sa raz v nebi:/ spolu radovali.

17.Všetci teda dobre tuná sa mávajte, na moju prítomnosť viacej nečakajte.

Jedine len vtedy, v ten náš deň posledný /:keď' nás anjel s trúbou:/ z večného sna vzbudí.

18. Duša moja tiež už pred súd boží vzatá, po ktorom ju čaká patričná odplata.

Dnes, keď žitia môjho nadišlo skončenie, /: príď, Ježišu Kriste:/, udeľ mi spasenie.“ Ženy, ktoré plakali, menovali sa “plačnice“. Zaujímavý výraz, ktorý som inde nepočul. Zvyčajne to boli len „plačky“. O tom, že 58

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

sa tak plakalo, viem sám, lebo som sa ako 5 - 7 ročný na takom pohrebe zúčastnil. Na “plačnice“ si pamätali Bálint a Marcinko (narodení v roku 1912), Štefan Dobrovský (narodený v r.1906), Zuza Čabáková zvaná Cehľárová (narodená v roku 1912) i ďalší.

Avšak Bálint i Cehľarka mi povedali jednu veselú verziu: „Mužu muj, mužu muj, kebi ši mi bul choľem totu dziru zaplatal!“ Vraj sa vtedy ľudia zasmiali a mysleli si, že mal niečo sexuálne urobiť.

A vtedy sa plačica opravila „Ľudze ňešmejce še, bo toto ňe mne.

Aľe totej na štreche (alebo na dachu).“ Keď pochovávali dieťa, tak: „Dzecko mojo, dzecko mojo, jake ši mi mudre bulo. Kec ši se mi pokakalo, s paľočkom ši ukazalo, mama á á á, mama á á.“ Na cintoríne hrob vykopal obyčajne hrobár, ktorého nazývali “dolovnik“, pretože kopal doly (hroby). Po pohrebe bol v dome zomrelého kar. Pozvaní boli všetci príbuzní a susedia. Podávala sa pálenka a jedlo, obyčajne koláče, syr (tvaroh) s uhorkami a tiež kyslé ryby z obchodu. Na druhý deň bola zádušná, pohrebná omša, na ktorú sa tiež pozývalo. Po omši, podobne ako po pohrebe, sa pozývalo znovu na jedlo. Na kar bol pozvaný aj hrobár, ktorý prišiel trochu neskoršie, kým nezasypal hrob. Po kare či pohrebných obradoch malo sa ešte pamätať na mŕtveho takým spôsobom: v izbe, kde ležal mŕtvy, bolo treba hneď na nasledujúcu noc zariadiť: na stôl, prestretý bielym obrusom, bolo potrebné položiť svietnik so zapálenou sviečkou. K tomu pohár čistej vody a čistý biely uterák. Okno malo byť celú noc otvorené, aby duša nebohého mohla prísť a očistiť sa – umyť sa od hriechov. Sviečka preto, aby duša videla, voda na umývanie, aby sa mohla umyť a uterákom sa utrieť. Mŕtvemu sa do truhly (“truny“) dávali drobné mince, aby sa mohol vykúpiť z trestov.

Spomínam si, že keď niekto zomrel v dome, tak sa ihneď zastavili nástenné i iné hodiny a všetky zrkadlá sa zakryli plátnom.

59

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

A zapálila sa sviečka.

Keď matke zomrelo malé, ročné až štvorročné dieťa, tak ho pochovali. Ale keď na jar boli čerešne a jahody, tak matka nemala tieto jesť až do Jána Krstiteľa (24. jún), lebo, vraj, jej dieťa v nebi bude smutné, že nemôže tam jesť jahody a čerešne, lebo ich zjedla jeho mama. Preto matky, ktorým zomrelo malé dieťa, zachovávali tento zvyk a ozaj do Jána nejedli ani čerešne, ani jahody.

Z Kudlovskej ulice viedla cesta do Brestova a do Humenného popri cintoríne. Prechádzalo sa popri mieste, kde pochovávali malé i nepokrstené deti. Niektoré ženy rozprávali, že keď tade šli už okolo piatej ráno a bola tma, tak prechádzali pomaly.

Počuli vraj z tohto miesta detský plač. Zarazilo ich to, zastali a počúvali. Plač bol dobre rozoznateľný. Pýtali sa, že kto plače a čo sa mu stalo. Dostali odpoveď, že si prosí krst. Vraj potom pohotovo urobili rukou kríž smerom k miestu, odkiaľ počuli plač a vyriekli: „ Adam či Eva, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svatoho.“ A vtedy nastalo ticho.

Môj priateľ Dr. Belo Polla mi porozprával o židovskom cintoríne na Hubkovej. Vravel, že tam boli hroby a kamenné náhrobky, ale nikdy tam nikto z príbuzných nesadil ani nedonášal kvety.

Všetko bolo zarastené trávou. Porozprával mi, ako prebiehal pohrebný obrad u židov. Zaujímavé bolo, že žena nesmela odísť z mesta “za čiaru“. Totiž na ceste z mesta smerom ku židovskému cintorínu bol pomerne nenápadne natiahnutý drôt z jednej strany ulice na druhú. Iste, podrobnejšie to rozoberá on vo svojich spomienkach. Spomína tiež, ako židia robili rakvu. Mala sa zhotoviť z neohobľovaného dreva a musela mať špeciálne upravenú spodnú časť tak, aby sa mŕtvola mohla v hrobe ocitnúť 60

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

na holej zemi. Ale podrobne to má zaznamenané on.

Hrob grófky na Holej hure nad Kudlovcami Informácie som získal od pána učiteľa Mariána Haľka, ktorý svoje poznatky uverejnil v týždenníku Podvihorlatské noviny v roku 1997. Hrob bol v ruinách. Kamenné segmenty, čo tvorili jeden blok, boli rozhádzané po lese a jemu sa zdalo, že niekto chcel narušiť posmrtný pokoj grófky. Je tam vytesaný nápis po maďarsky: IT Nyusik grof Wandernath Antonia, rod. grófka HOLYS. Szuletet gróf. Meghalt augus. 16. an 1831 evben. Tetette hiv leynya johana. Kto je tá tajomná grófka, pochovaná na tak odľahlom mieste? Traduje sa, že bola manželkou grófa Wandernatha, vnuka humenského zeme­pána Petra Zíchyho. Hovorí sa, že bolo jej prianím, aby bola pochovaná na tomto mieste, kam chodievala na koni do prírody. To miesto sa jej zapáčilo. Iní hovoria, že sa tu schádzala so svojím milencom, nejakým husárskym kapitánom. Mienka iných hovorí, že na tom mieste bola udupaná vlastným koňom, ktorý sa splašil a ona z neho spadla.

A tam, na mieste jej obľúbenej prechádzky, ju pochovali. Ďalší vravia, že grófka zomrela na mor alebo choleru v roku 1831.

A pretože bola šľachtičná, nepochovali ju spolu s ostatnými na spoločnom cintoríne, ale na odľahlom mieste. Veď zomrelých na choleru pochovávali na mieste v tzv. Koľer­niku na kopci za Kalváriou alebo aj na Hubkovej, kde sa nachádza niekoľko ­hrobov z tej doby. Niektorí hovoria, že tam často chodievala na koni po tzv. grófskej dráhe, ktorá viedla po stráni od cesty vedúcej do Brestova (dnes jej už niet) do lesa pri Minakovej.

Zašla vraj hore na koni a odtiaľ sa dívala ne humenskú dolinu a mestečko. Či je to pravda, nikto nevie. Pravdepodobne sa tam chcela dať pochovať a príbuzní jej vyhoveli. Aký tam bol vtedy les, nevieme. Dnes (1997) je tam mladý les a tu a tam vidieť len akési pozostatky starých pňov. Všetko sú to len dohady, ktoré 61

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

dnešní ľudia vypočuli od svojich dedov. Hovorilo sa aj to, že sa nejakí lupiči chceli dostať do hrobu kvôli šperkom nebohej.

Avšak nadarmo, lebo šperky do hrobov sa nedávali. Dedili sa z rodiny do rodiny. Ako som počul od pána Griegera, gróf dával hrob udržiavať a vždy bol ohradený brezovým zábradlím až do času, kým tu bol správca grófskeho majetku.

Cigáni Cigáni boli v Humennom už dávno. V ktorom storočí sa prisťahovali, nevedno. Pravdepodobne už v 17. storočí sa ako kočovní Cigáni usadili na štrkovisku južne od dnešného starodávneho (Valaškovského) mosta. Bolo tu asi päť rodín a mali svoje chatrče. Keďže sa živili žobraním, ale aj muzicírovaním a kováčstvom – výrobou konských podkov, obec proti tomu nič nemala. Najmä ženy chodili žobrať po rodinách v meste i v Kudlovciach. Niektorým ženám veštili z ruky. Dostávali za to korýtko múky či chleba, kapustu, strukoviny alebo kus slaniny. Bolo rozhodnuté, aby sa Cigáni vysťahovali asi kilometer od Humenného. Tam sa vytvorila kolónia Cigánov, ktorí mali svoje chatrče a bol im pridelený aj osobitný cintorín. Tak tam zostali. Toto miesto sa nachádzalo pomerne blízko skaly nad cestou vedúcou do Ptičieho a Porúbky. Kolóniu pomenovali Podskalkou. Tam si zriadili aj vlastný cintorín. Bývali tam Cigáni. Okrem nich sa tu a tam ukázali aj olaskí Cigáni (kočovníci so svojimi vozmi). Položenie Cigánov bolo biedne, nemali čo jesť. Živili sa žobraním i krádežou, tu i tam vypomáhali pri stavbách domov. Kolónia mala len chatrče, ale za prvej republiky si už vybudovali aj murované domy. Boli slabo ošatení, dostávali od ľudí obnosené šaty a Cigánky mávali onuce na nohách. Mnohí sa poznali s gazdinkami z Humenného, Kudloviec i ďalších obcí a donášali si od nich obživeň. Keď Cigáni začali chodiť na práce 62

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

do Čiech a opustili svoje chatrče, obec ich dala ihneď zničiť, aby sa nemohli späť vrátiť.

Dnes si skoro nik nepamätá, že v Humennom bola veľmi bohatá rodina, ktorá vlastnila obrovské lány polí od humenských starých kasární až takmer k Brekovu. Bola to rodina Lancošova.

Lancoš mal tri dcéry. Jedna sa vydala vraj za Papayho, dve zostali slobodné. Venovali sa ošetrovaniu chorých v nemocnici v Humennom, kde bol hlavným lekárom Dr. Hazay. Neskôr sa lekárom stal aj syn tej vydatej dcéry.

Niektoré priezviská star ých Kudlovčanov: Harvan - Suľak, Gombita, Geferta, Harvan - Šambara, Šľupčej, Lupčo, Štefánik, Králik - Juzek, Telepovský, Bilec, Broňio, Handrik, Marcinko, Račko - Tiroľ, Štrihovský, Petruš, Marcinko - Titij, Čigaš, Širak, Kurak,Cirňak, Lichvan, Beca, Čabak - Cehľar, Čabak - Janoško, Turcovský, Kucan, Vataha, Pažák, Bobik, Lauda - Lanič, Rác - Kicka, Boldo, Kováč, Pirič, Jakubčo, Mihalik, Pekarik, Baran, Bahun, Huľik, Molokač, Ľeško, Ondarko, Kobuľar, Číman, Turcovský, Čižmar, Sakalik, Kráľ, Gerzanič, Šivak, Kobuľarik, Harvan, Sokol, Harvan - Čepčo, Sivý, Račko - Bester, Drutar, Šepeľa, Burduľa, Koľesarik, Maďar, Janičko, Pavur, Mergeš, Kovaľ, Antal, Barna, Berlecký, Bindas, Vysočanský, Mičej, Bajzan, Gič - Guľko, Rusko, Gazdík, Gaľo, Chmeľ, Junak, Gengeľ, Lauda - Perecar, Pavlikovský, Kasanič, Koval, atd.

63

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

Priezviská najstaršlch, najmä predprevratových Humenčanov: Horváth, Torma, Račay, Paľo, Škabeľ, Balog, Sekerák, Hazay, Toronský, Bindas, Mudray, Papay, Némethy, Andiľ, Vitkovič, Naščák, Košický, Prokopovič, Onuška, Lukovič, Lancoš, Melovič, Ujhelský, Jenčík, Krasnovský, Prunyi, Roskoš, Frimer, Zbur, Štefan, Ondovčin, Korongut, Bačovčin, Blaščik, Török, Bujdoš, Gémeš, Haľko, Durčinský, Goč, Čakloš, Kočan, Merjavý, Mašlej, Véčei, Ďuraško, Babjak, Kraus, Pirič, Polla, Dobrovoľský, Prebehajla, Kardoš, Schaefer, Horňak, Vaščur, Čopey, Lingsch, Golkovský, Sokáč, Čanda,Zgabur, Soha, Hankoci, Sabo, Groser, Petrík, Ručinský, Grieger (od ktorého mám veľa správ), Vojtuň, Hanschild, Gula, Sas, Siladi, Marton, Kasanič, Vojvodinský, Patrik, Lenčiš, Krakovský, Papay, Bordo.

V Humennom prisťahovaní Česi: Sodomka, Zamazal, Chodil, Holomek, Feigl, Zacpal, Veselý, Svatuška, ...

Humenskí židia: Berloner, Tirnauer, Feješ, Friedman, Engel, Fiš, Neufeld, Sperling, Guttman, Markovič, Davidovič, Neuman, Jozefovič, Mandeľ, Raab, Fabian, Grosman, Lefkovič, Vajs, Gruber, Herškovič, Jakubovič, Eichler, Vinkler, Veisberger, Veinberger, Salamon (Kudlovce), Hanc, Rác, ...

Zaujímavostí z nárečia: byť - buc tu mi - tu som tu ši - tu si tu je / častejšie: vun tu - tu je tu me - tu sme 64

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

tu sce - tu ste tu su / častejšie: voňi tu - tu sú tu me buľi - boli sme tu sce buľi - boli ste tu buli / najčastejšie: voňi buľi - oni boli zomrieť

trieť

žrať

zmôcť sa

privyknúť

zahniesť

zahrabať

spadnúť

odbehnúť

zasiahnuť

schnúť

zľaknúť sa

zarieknuť sa

zobliecť sa

niesť

65

umric, umar – mužský rod, umarla – ženský rod, /sušet už umar – sused už umrel/ tric, tar /dluho tar tote jabluka – tie jablká dlho trel/ žrac, žar /šicko meso požar – zožral všetko mäso/ zmohnuc še, zmuch še /češko se zmuch na totu chižu – ťažko sa zmohol na ten dom/ priviknuc, privik /pes uš privik na lancok – pes si na reťaz už zvykol/ zahňisc, zahňit /zahňit na kolačok – zahnietol na koláč/ zahrebac, zahrib /totu doľiňku uš zahrib – zahrabal už túto jamku/ spadnuc, spad /spad z jabloni – spadol z jablone/ odbehnuc, odbich /odbich gu koňom – odbehol ku koňom/ zašahnuc, zašach /mi zašach muža oko – zasiahol som oko muža/ zoschnuc zosoch /uš ši calkom zosoch – už si celkom zoschol/ zľeknuc, še zľik /tak še zľik, až mu šerco prasklo – tak sa zľakol, až mu srdce prasklo/ zareknuc še, zarik še /zarik še, že už nebudze pic – zariekol sa, že už piť nebude/ zobľic še, zobľik še /zobľik še dohola – zobliekol sa donaha/ ňisc, ňisc mi /ňis mi češki mech bandurok

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

– niesol som ťažké vrece zemiakov/ viesť visc, viz /viz mi kravu gu bujakoj – viedol som kravu k býkovi/ piecť pic, pik mi /už mi napik chľeba – chlieb som už napiekol/ sedieť šedzec, šid mi /šid mi na kľinec – sadol som na klinec/ tiecť cic/cik, cik mi/ucik mi /ucik mi z domu, tot harčok už včera cik – utiekol som z domu, ten hrniec tiekol už včera/ jesť jesc, jid mi /pojit mi šicok mak – zjedol som všetok mak/

Mnohé z týchto výrazov vymierajú, tieto tvary používajú už len starší. Mladí hovoria: zomrel, zmihnul še, priviknul, zahrebal, spadnul, zašahnul, zaschnul, zľekňi še, zareknul še, vipikal, šedzel, šednul sebe, zamachnul, atď. Doteraz najpoužívanejšie: umar, tar, žar, vis, pik, ňis, cik, jid, zobľik še a pod.

Niektoré zaujímavé slovné spojenia: Kuri šľep: Či nevidziš, abo máš kuri šľep?

Od vidumu šveta: Veľo tam bulo šeľijačini, od vidumu šveta.

Tota taka jak zvaľidoroha: taká hlúpa nemohúca, nie vo svo jej koži. /Prišla jak zavaľidoroha./ ňeznavički: znenazdajky parlak (g): pozemok, ktorý sa niekoľko rokov neobrábal. /Kec ši ňemuch orac, ta ši ochabil žem parlagom: - Keď si nemohol orať, tak si nechal pozemok neobrobený./ zvalčic: zvalčil mi: znásilniť alebo zničiť. /Zvaľil ju a vec ju zgvalčil./ 66

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

zašanovac: zašanovať; dal si záležať na čistote a poriadku, najmä v odeve - Nezna sebe zašanovac tote šati a už mu treba kupic nove. bodaj bi ši še sceknul: bodaj by si vytiekol brudožňavi: veľmi alebo málo špinavý umertužic: správne odmerať križalka: v kyslej kapuste vykysnutá malá hlávka kapusty viheverovani: odpočinutý, čo skoro nič nerobil /Mal silu, bo bul viheverovani./ uvežľina: ak v prírode na svahu sa zvezie pôda. /Oral mi na zvežľine./ zmetac še: pohnevať sa /Kec mu to pripomnul, ta še zmet al./ bandurčej: biela larva chrústa v zemi /Teľo bandurčejov toho roku.../ dolovňik: hrobár /Dolovňik dul vykope./ dul - hrob guzbanok: buxus kirvavňík: myší chvostík /Kirvavňik treba priložic na ranu./ ňemajni: človek, ktorému sa nič nechce, akýsi bez vôle, nesladký, nemasný, neslaný ňespolatni: na nič nesúci, nevediaci, čo má robiť s rukami čeregy: domáce pečivo pečené na masti dopiti: stále omŕzajúci, čo neustále niečo prosí. /Taki ši dopiti! Už daj pokoj!/ pľeveň: miesto, kde sa sypú plevy, tiež u nás humno, stodola /dom pľevinok/ lemeš: časť pluha šiki: moč odmek: šnich še topí, nastal odmek chavkac: zívať /Chavka še mi, bo mi še ňevispal. - Zíva sa mi, lebo som sa nevyspal./ papundekeľ: lepenka /Treba ci kus papundekľa. - Potrebuješ kus lepenky./ nahonobic: našetriť /Už sebe teľo nahonobil, že može i chižu postavic. - Už si toľko našetril, že môže i dom 67

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

postaviť./ spovedzec še: vzdať sa /Kedz mu veľo radzili, ta še spovedzel.

Keď mu veľa dohovárali, vzdal sa./ šeregľa: nosítka na hnoj, hlinu i na omietku na drobnej stavbe /Bars pomali nošice na tich šeregľoch. - Veľmi pomaly na tých nosítkach nesiete./ viškiric: vystrčiť /viškiric zubi zdzekovac: zbaľ sa a odíď alebo vypadni chmaľic: silno zahodiť /Tak ho zachmaľil, že še nemuch ani naproscic. - Tak s ním hodil, že sa nemohol ani vzpriamiť./ viščinac: dobre visčinal fazuľu na šitku t.j. krúžil dovtedy, kým sa smetie celkom nevykrúžilo stukac: stenať /Tak še dokonal, že až stukal. jagbač: asi, akosi, zjavne /Jakbač u nás už ňebudze padac.

- zjavne u nás pršať nebude. sečka: nadrobno nastrúhaná slama, stroj na rezanie sečky kveciňe: sušené hlávky ďateliny aj liek bandurčiňe, kopiňe: suchá zemiaková vňať kenderičina, fazuľina: suchá vňať týchto rastlín /kukurica, fazuľa/ ľeščina: mladé konáriky liesky naspatri: niesť naspatri, na ukážku, aké to bolo pohodzivší: pochádzajúci, neskorší /Much ši prisc dakus pohodzivši. - Mohol si prísť trochu neskôr./ /Chlip mal kus pohodzivši posa dzic do peca. Chlieb mal do pece vložiť neskoršie./ hrobľa: prístrešok na odloženie zeleniny v prírode. Na zem sa postlalo veľkým množstvom slamy, na ňu sa dali zemiaky a zelenina a znovu sa to prikrylo slamou a silnou vrstvou hliny, no museli dbať, aby sa tam dostal aj vzduch. parpľe : šupiny vo vlasoch 68

Spomienky Pavla Bileca

Miznúci svet 2

Výrazy, ktoré v mnohých prípadoch nahrádzajú prídavné meno: na šedzaci, na kľečaci, na chodzaci, na ľežaci, ale aj bez predložky, išol špivajuci, išol plačuci, cečuci, behajuci, pečaci, kradnuci, neposluchajuci, piskajuci, višaci atď. - harčok cečuci, išla domu plačuci, vun taki ľem behajuci, ucik z domu neposluchajuci oca.

Cečuca voda, ľežaca žena, plačuce dzecko (i plakšive), špivajuca mašinka, pečaca papriga, višaca plachta atď.

Ešte niekoľko zaujímavých slovných spojení: Keď fúkal silný vietor, tak povedali: „Víchor duje z doli / z juhu / abo z huri / z hori /.“ Keď sa povadili, tak jedna druhej zakričala: „Paľe ti še pa!“ To znamenalo: „No, len sa pozri!“ Keď chceli dokázať svoju pravdu, najmä pri dokazovaní, že niečo patrí im (pozemok, dom a pod.), vtedy si kľakla, alebo ukázala na zem, zdvihla oči a povedala: „To boske a mojo!“ Tak skoro sa zaprisahala.

Niekoľko zaujímavých názvov liečivých bylín: barvinok vinca minor kirvavňik pupenec boľhoj ciganky podbeľ i púpava belduch guzbanok buxus cincelja rumenec harmanček bedrenec batožnik čakanka ďonďvirág ruskalki lúčne jahody kvašne listky kozi drist prvosienka pokriva žihľava hlucha pokriva žihľava všetkých farieb Niektoré rodinné pomenovania: šovgor, šovgrina švagor, švagriná švekor, švekra svokor, svokra ocec, apa otec 69

myší chvostik ocova duška lopúch zemežlč repík konvalinka kvasnička

Miznúci svet 2

mac žec aj pristaš svat, svacha tešč, testaňa bratňak, šestranka striko, strina ujco, ujčin

Spomienky Pavla Bileca

matka zať tesť, testiná bratanec, sesternica strýko, strýkova žena ujo

V roku 1963 som napísal nárečový slovník a odovzdal som ho na dekanát Filozofickej fakulty Komenského univerzity. Zdalo sa mi, že bolo ešte veľa slov, ktoré som nezachytil, pretože som sa s nimi v rozhovoroch nestretol. Keď mi prišli na myseľ alebo som ich počul, mal som pri sebe vždy malý notes (formátu asi 10 x 18 cm) a do toho som si zapisoval zaujímavé slová a výrazy.

Potom som porovnal slovník a keď tam patričné slovko nebolo, tak som si ho znova zapísal.

70 50-te roky - pochod skautov, vpravo vpredu Pavol Bilec.

71

72

73

74

Rád si spomínam...

S radosťou som prijal informáciu, že sa do tlače dostávajú Spomienky Pavla Bileca. Humenčania si aj takýmto spôsobom môžu rozšíriť poznanie svojej histórie. Veď nielen archívne dokumenty a odborné historické knihy nám odkrývajú naše dejiny, ale nemalým prínosom sú aj spomienky ľudí, ktorí prežili udalosti, ktoré sme už my nezažili. Vždy, keď začnú tí najstarší Humenčania spomínať, začne akoby ožívať história nášho mesta a s ňou aj ľudia. A to je dobre, keď sa ľudia zaujímajú, ako žili ich starí otcovia a mamy.

Osobne si rád spomínam na pána profesora Bileca. Spoznal som ho v našom farskom kostole. Spoločne sme „slúžili“ pri oltári; on pravidelne čítal Božie slovo a my sme miništrovali. Mali sme tak veľa príležitostí na vzájomné stretnutia. Rád sa pristavil pri nás a vedel sa prihovoriť ako skúsený pedagóg. Zaujímal sa o naše študijné výsledky a záujmy. Vedel nás povzbudiť k štúdiu, ale aj k duchovnému životu. Neraz nás poučil, ako máme správne čítať texty pri sv. omši, rád nám požičiaval dobrú literatúru, povzbudzoval k dobrému využívaniu času, športovaniu, zbieraniu byliniek a pod. Pamätám sa dobre na jeho mnohé spomienky z jeho študentských čias, z aktivít v skautingu, ale aj na mnohé spomienky z minulosti nášho mesta.

Bol veľmi ochotný dávať aj hodiny latinského jazyka, prípadne preložiť niektoré historické texty. Práve on mi pomohol vniknúť do tajomného a vážneho jazyka, akým je práve latinčina.

Na tomto mieste treba tiež spomenúť, že spolu so svojou manželkou neraz poskytol svoj dom pre nás mladých, aby sme v období totality mohli mať duchovnú obnovu so saleziánmi. Myslím si, že môžem aj za ostatných kamarátov-miništrantov i touto cestou vysloviť: „Pán profesor, ďakujeme.“ Útla knižočka Spomienky Pavla Bileca chce v skromnej miere prispieť do mozaiky spoznávania histórie nášho mesta. Kiežby podnietila aj iných, aby túto mozaiku obohatili.

V závere chcem vyjadriť svoju úprimnú vďaku pani Mgr. Márii Miškovej za jej obdivuhodný zápal, bez ktorého by táto knižočka, ale aj knihy a rôzne aktivity v Humennom neboli. Štefan Lenčiš 75 2000 - druhý zľava Pavol Bilec.

Miznúci svet 2

Spomienky Pavla Bileca

© Mária Mišková

MIZNÚCI SVET 2 Spomienky Pavla Bileca Rukopis, 1997 digitalizovaný prepis a príprava pre tlač: Ing. Ján Jenčík Vydala: WM Agentúra s.r.o., 2017 Archívne fotografie a ilustračné materiály: Klára Dobáková, Irena Košická, Jozef Kozmon, Marián Haľko, Ján Jenčík Magdaléna Onuferová, Magdaléna Fabiánová Spolupráca: Katarína Štefániková, Jana Ďurašková, Ján Vajs, Ján Miško V záujme zachovania autenticity sme ponechali zväčša pôvodné znenie nahrávaných príbehov s minimálnymi gramatickými korektúrami.

V textoch je zachované nárečie, no nie vždy v jeho čistej podobe.

Upravená a doplnená reedícia v limitovanom náklade vyšla vďaka finančnej podpore pána Valéra Smutka

76

Skautský spravodaj pre deti, mládež aj dospelých

/Dobrovoľný príspevok/

Pavol Bilec Narodený: Zomrel:

7. 11. 1915 4. 9. 2001

Stredoškolský profesor slovenčiny a latinčiny na gymnáziu v Humennom. Po roku 1968 bol perzekvovaný a pre svoje náboženské presvedčenie musel odísť zo školstva.

V povojnových rokoch bol zakladateľom skautingu v Humennom.

Celý svoj život sa venoval mládeži.

Počas pôsobenia v školstve prešlo jeho výchovou veľa mladých ľudí, ktorým vštepoval lásku k Bohu, životu, prírode a vlasti.

Bol naším Ockom, ku ktorému sme radi chodili až do posledných chvíľ.

K príležitosti 70 rokov účinkovania skautingu v Humennom si ho náš terajší zbor zvolí za patróna 120. zboru v Humennom.

Náš Ocko nezomrel. Žije s nami, aj keď ho nevidíme. ĎAKUJEME