Notabene 176 februar 2016

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Február 2016/176

PARADOX

4 Reportáž Nový začiatok

8 Fenomén Je ti zima, dievčička?

13 Ľudia Strapatá a Fredy

16 Téma Zneužívané

24 Téma Paradox

32

PARADOX

Rozhovor Príroda nepozná paradoxy

Peter Getting

Prasacia farma

Kto čaká orwellovské litánie, môže rovno otočiť list. Hovoriť chcem o knihe, čo som si doniesol z punkového koncertu.

V nezávislej distribúcii sa totiž dá zohnať kniha, na ktorú sa ako na „nepohodlný“ titul nepodarilo nájsť oficiálneho vydavateľa.

Tábor smrti Lety opisuje takmer detektívnym spôsobom boj aktivistu Paula Polanského, ktorý ako prvý poukázal, že v protektoráte počas vojny nevraždili Rómov len zlí nacisti, ale aj domáci Česi, tí „dobrí“ policajti, čo len počúvajú rozkazy, pomáhajú a chránia.

V lágri Lety hynuli ľudia rukou štátnej správy, tyraniou, hladovaním, týfusom, hnitím zaživa, znásilňovaním a „v lese bola veľká jama, kde každý deň pochovávali mŕtvych... telá jednoducho hádzali do jamy“.

No hej, ale načo hovoriť o historickej knihe a navyše z cudziny? Po prvé, nejde vôbec o históriu. Polansky v knihe síce zavše preháňa, ale nemožno mu uprieť, že odhalil špinavú, neliečenú ranu v spoločnosti. „Iba spravodlivým a úplným zhodnotením minulosti sa spoločnosť môže posunúť vpred,“ apeloval už v roku 1995. Nič sa odvtedy nezmenilo – na mieste lágra a masových vrážd stojí prasacia farma. Nie obrazne – doslova.

Prasačinec tu funguje aj po protestoch, ba nitky mieria k najvyšším priečkam českej vlády (tradičný hlúpy stredoeurópsky rasizmus + otec kniežaťa Schwarzenberga využíval tamojších väzňov na otrockú prácu).

A nejde len o cudzinu. Aj u nás sme mali svoje lágre a agilných pracovníkov.

Aktuálne sa chystajú otvoriť bývalý seredský láger ako múzeum holokaustu.

Za nehoráznosť považujem fakt, že má vzniknúť s požehnaním tejto vlády, ktorej najvyššie priečky majú hlavnú agendu (okrem dojenia eurofondov) v predvolebnom šírení demagógie, xenofóbie a lži, ba ministerstvo nájde drzosť na výrok, že múzeum vzniká „pre nové generácie, aby mohli spoznať, kam až môže viesť neznášanlivosť“. Existuje vôbec väčšia fraška?

Aj u nás máme prasacie farmy. A naše „najvyššie priečky“ sú okakané ako šteblíky do kurína. Na dvore bude znieť krochkanie najbližšie dva mesiace. Vidly trčia zastoknuté do hnoja.

Daniel Pastirčák

Paradox menom António V deň, keď prišli traja králi, môj priateľ António si zbalil to posledné, čo mal – sám seba – odviezli ho do noci a nad ránom odišiel tam, kam po celý čas kráčal. Môj svet sa prehĺbil o novú samotu. Keď hľadím na to neviditeľné miesto, kde miznú jeho posledné stopy, smútok sa vo mne mieša so zvláštnou radosťou.

Náš Tónko Srholec nezmizol v ničote, naopak, jeho život sa ako krásne umelecké dielo zavŕšil a vstúpil do trvania večnosti. Tá podivuhodná krása, čo z Antóniovho života teraz na nás žiari, je krása paradoxu. Taký je António – pomaly, trpezlivo nažitý paradox: zavŕšil svoju cestu nadmieru bohatý, hoci život mu postupne všetko vzal. Najprv mu ako neposlušnému kňazovi vzali slobodu komunisti. Potom mu ako slobodnému mužovi vzala pastoráciu cirkev.

Vykázali ho na perifériu, no on tú perifériu urobil centrom. Cirkev mu zobrala kostol, nuž kostolom sa mu stala ulica. Cirkev skryla jeho tvár a predsa sa stal najjasnejšou tvárou cirkvi. V jeho prítomnosti aj pochybujúci znovu začínali veriť, že Boh je láska. Odopreli mu domov, nuž jeho bezdomovectvo sa stalo domovom bezdomovcov. Izolovali ho, no on sa stal mostom spájajúcim ľudí rôzneho vyznania i tých bez vyznania.

Ten paradox si Tónko v sebe niesol ako biedu a slávu Krista. Niesol si v sebe Kristovo semienko. Semienko, o ktorom Ježiš povedal, že ak neodumrie, neprinesie život. Tónko odumieral, a tak sa postupne premenil na život, ktorý tu s nami zostáva aj potom, čo on odišiel k Životu všetkých životov.

Zuzana Uličianska

Rozmazaný svet Koncom minulého roka pobavila správa, že britský astronaut Tim Peake zavolal z orbity namiesto svojej manželke omylom akejsi staršej žene. „Haló, je tam planéta Zem?“ zavtipkoval. Stará pani nemala náladu na žiadne „opilecké“ reči. „Nie,“ odsekla a zložila.

Keby mu odpovedala sucho britsky, že podľa jej informácií je to Zem, alebo keby sa ho bola spýtala, z akej galaxie volá, určite by sa stala hitom internetu. Takto zmeškala šancu vychutnať si jeden z paradoxov dnešnej doby, že z vesmírnej stanice sa dá zavolať na bežnú telefónnu linku. Astronaut sa za svoj omyl ospravedlnil, ale svetové agentúry už nehovoria nič o tom, že by aj babka prejavila ľútosť nad svojou nevrlosťou a nevďačnosťou.

Veta: „Toto nie je zem, povedala pozemšťanka,“ pripomína klasický výrok, na ktorom sa učia logiku študenti filozofie: „Všetci Kréťania sú klamári, povedal Kréťan.“ Paradox luhára ukazuje, že ak niekto hodnotí činnosť skupiny, ktorej je sám členom, jeho hodnotenie vedie k logickému rozporu.

Mojím osobným paradoxom je, že podobné hlavolamy sa mi nezdajú o nič viac paradoxné ako akýkoľvek iný bežný výrok o svete, ktorého sme súčasťou. Kategórie „áno/nie, 1/0, čierne/biele“, sú dobré ešte tak pre počítače. Reálny svet je oveľa viac rozmazaný, „fuzzy“, ako nazývajú aj nový systém logiky založený na nejednoznačnosti.

Ak by sme prestali riešiť formálne kontrasty a naučili sa svet vnímať viac v duchu východných majstrov paradoxov, mohla múdra babička astronautovi odpovedať aj návrhom na malú meditáciu: „Svet získa ten, kto ho nechá na pokoji.“

Zavri ústa a jedz!

Celý týždeň som si zapisovala paradoxné výroky mojich priateľov aj moje. Zistila som, že ich vyslovujeme ako úplnú samozrejmosť. A nielen, že ich vyslovujeme, ale ich aj žijeme a vôbec nám to nepripadá čudné. Inak by sme s tým určite niečo urobili. Alebo nie? „Mám rada zakúrené v aute, ale musím mať pootvorené okienko.“ „Už som nechcela byť sama, tak som sa prihlásila do zoznamky, lenže akonáhle som sa s tými mužmi začala stretávať, túžim po samote.“ „Musím si požičať, aby som vrátila dlhy.“ „Som taká zaťatá ateistka, až sa bojím, že ma Pánboh potrestá.“ „Mám voľnú pracovnú dobu, takže robím od nevidím do nevidím.“ „Neznášam emigrantov... Ide to tu dolu vodou, asi budem musieť emigrovať.“ „To je čistá špina.“ „Narodil som sa rodičom neskoro a od tej chvíle nič nestíham.“ Ale najviac sa mi páčilo, keď kamarátka Nota bene pri obede povedala svojmu synovi: „Zavri 02 2016 ústa a zjedz tú polievku!“ Editoriál

Len čo otočíte tento list, v rozhovore s profesorom fyziky sa dozviete, že príroda nepozná paradoxy. Vyplývajú len z nášho spôsobu vnímania a chápania javov. To je veľmi upokojujúce, pretože ak príroda nepozná paradoxy, všetko v nej je logické. Teda má zmysel. A my ani nemusíme pochopiť celé stvorenie, len túto jednoduchú pravdu.

Povedala som si, že to teda vyskúšam uviesť do praxe: budem si dávať pozor na paradoxy, ktoré vyslovujem a konám a odstránim ich. Lenže zistila som, že väčšinu paradoxov jednoducho nie je v mojej moci ovládnuť. Nemyslím len tie závažné, ako že jedna časť ľudstva trpí obezitou a druhá hladom (čo priamo súvisí s paradoxom, že každý je zodpovedný za svoje činy, ale nikto za nič nemôže). Ale aj oveľa menej nástojčivé: desaťkrát volám na úrad práce, ale nedovolám sa, lebo tam (asi) nikto nepracuje.

Mám teda dve možnosti: zúfalstvo zo životných paradoxov alebo paradoxnú radosť. Vyberám si to druhé, lebo kvantový fyzik tvrdí, že svet je úchvatne skonštruovaný a všetko do seba zapadá!

Ada Jung editorka

3

Nota bene

02 2016 Rozhovor

4

Príroda nepozná paradoxy Fyzika je veľmi hravá a kvantová fyzika vôbec nie je zložitá, hovorí profesor VLADIMÍR BUŽEK. Dôležité je nechať sa inšpirovať zvedavosťou.

Jana Čavojská Prečo kvantová fyzika pripadá väčšine ľudí ako záležitosť pl n á p a ra doxo v a ta k m e r nepochopiteľných vecí?

Paradox je problém štruktúry jazyka a ľudskej mysle. Príroda nepozná paradoxy. V kvantovej fyzike žiadne nie sú. Áno, sú veci, ktoré sa nám zdajú nezvyčajné.

Napríklad naša skúsenosť nám hovorí, že vlastnosti objektu sú definované na tom mieste, kde sa objekt nachádza, a sú nezávislé od toho, či ich pozorujeme, alebo nie.

Nazývame to lokálny realizmus.

Padajúci kameň spadne bez ohľadu na to, či sa naň pozeráme, alebo nie.

Kvantová fyzika popisuje svet bez teórie lokálneho realizmu. Vlastnosti objektov nemusia existovať predtým, ako ich pozorujeme, a nie sú definované iba lokálne. Náš jazyk má binárne opozície. Áno – nie. 1 – 0. Preto je pre nás zvláštne, že niečo môže byť súčasne áno aj nie. Vľavo aj vpravo. Mŕtve aj živé. Z pohľadu meraní to nie je žiadny paradox.

Hoci odporuje našej každodennej skúsenosti. Ale skúsenosti ľudí pred päťsto rokmi odporovalo, že kov letí.

A dnes na lietadlách nevidíme nič paradoxné. Po nejakom čase budú pre nás aj vlastnosti kvantovej fyziky úplne prirodzené.

Kedy vznikla kvantová fyzika ako veda?

Pred 115 rokmi. Max Planck riešil fyzikálny problém žiarenia čierneho telesa. Pýtal sa, ako vyzerá frekvencia vyžarovaného svetla.

Experimenty nevysvetľovali všetky namerané dáta. Planck teda zaviedol pojem kvantov. Nemal predstavu, čo to je a ako sa to deje, ale sedela mu matematická rovnica.

Po ňom vedci robili experimenty s atómami, rozmýšľali o štruktúre

Vladimír Šimíček

hmoty. Mnohé merania však boli v protiklade s tým, čo hovorí klasická fyzika. Kvantovej mechanike sme doteraz úplne neporozumeli.

Majú ľudia dosť aktuálnych informácií z tejto oblasti?

Ak nie, tak kvôli duševnej lenivosti. Nechce sa im rozmýšľať a vzdelávať sa. Radšej si hlavy zahlušia hlúposťami.

A čo cestovanie v čase? Alebo tvrdenie, že čas vlastne neexistuje a všetky deje prebiehajú súčasne?

To sú bombastické hlášky.

V skutočnosti je to o lokálnosti a nelokálnosti. Kvantová mechanika umožňuje isté zvláštne stavy, ktoré sme v každodennom živote nemali šancu postrehnúť. Napríklad kvantové previazanie v čase a priestore.

Predstavte si dva previazané objekty, ktoré sa nachádzajú v spoločnom stave, jeden môže byť na Zemi a druhý krížom cez Mliečnu dráhu Nota bene na opačnom konci galaxie, vzdiale- 02 2016 ný od nás dlhé svetelné roky. Keď urobíme meranie na objekte na Zemi, Rozhovor s istotou vieme, že rovnaké hodnoty by sme namerali aj na objekte číslo dva na druhom konci galaxie.

Možno je kvantová fyzika pre laika alebo technicky menej zdatného človeka príliš zložitá.

Vôbec nie je zložitá. To je len naivné, jednoduché, pohodlné ospravedlnenie. Divili by ste sa, ako veľmi rýchlo reagujú deti. Nedávno sme s kolegami prednášali v škole v Šumiaci. Väčšina žiakov boli Rómovia. A ja som bol uneOdkiaľ viete, že tam ten objekt sený tým, ako rýchlo sa začali naozaj je? zamýšľať nad vecami. Fyzika je To je iná otázka. Povedal som veľmi hravá. Matematický aparát „predstavte si“. Takže to znaje niekedy zložitý a vyžaduje istý mená, že tam ten objekt budeme tréning. Ale konceptuálne veci sú predpokladať. A keď urobím meraformulovateľné obyčajným jazykom nie na svojej častici na Zemi, viem, a dajú sa pochopiť. že rovnaký konkrétny stav bude mať aj častica krížom cez galaxiu. Áno, ale veľa tvrdení, napríklad Niekto by si mohol myslieť, že takáo paralelných svetoch či možnosti to korelácia sa dá používať na koobjektu byť na dvoch miestach munikáciu. Že by umožnila posielať naraz, je tak ťažko uchopiteľných, správy rýchlejšie než je rýchlosť že je náročné si ich vôbec svetla vo vákuu. Ale to nelokálnosť predstaviť. neumožňuje. Rovnako neumožňuje Všetci máme intuitívnu pred- ani prenášať sa v čase hore – dole. stavu o tom, čo znamenajú slová. Iná vec je kvantová gravitácia.

Kvantová fyzika by potrebovala Teória, o ktorú sa momentálne nový slovník. Objekt, o ktorom ho- vedci snažia, ale zatiaľ nikto nevie, vorí, že je súčasne vľavo aj vpravo, ako by mala vyzerať. Gravitácia nie má potenciál byť tam aj tam. Až je zlučiteľná s kvantovaním. A to v okamihu merania viem určiť, je zatiaľ najväčší rébus fyziky 21. kde sa nachádza. Ako fyzikovi mi storočia. Súčasťou týchto teórií to príde také prirodzené, ako vám sú aj efekty, ktoré by sme mohlietanie kovovým lietadlom. Pritom li interpretovať ako cestovanie len za myšlienku na niečo podobné v čase alebo aspoň ako prekonanie rýchlosti svetla vo vákuu vďaka zaby vás pred päťsto rokmi upálili.

5

Nota bene

02 2016 Rozhovor

6

kriveniu časopriestoru. Ale keďže zatiaľ nevieme, aká je správna teória kvantovej gravitácie, tak sú to čisté špekulácie.

ním všetko správne vysvetlila, preto používa matematiku. Fyzika je na rozdiel od filozofie experimentálna veda. Ale kladú si tie isté otázky.

cie. A množstvo iných vecí sa dostalo za múry laboratórií. Ale je aj lacná fyzika. Teoretický fyzik je v podstate lacná záležitosť.

Je kvantová f yzika skôr o odhaľovaní podstaty sveta alebo o vymýšľaní praktických zlepšení?

Jedno aj druhé. Ale praktická vec často vznikne ako dôsledok bádania a špekulovania. Dôležité je nechať sa inšpirovať zvedavosťou. Laser vznikol pri skúmaní stimulovanej emisie z Einsteinových prác. Keď Einstein opisoval, že fotón letiaci okolo excitovaného atómu spôsobuje vyžiarenie energie atómu, netušil, že z toho raz bude laser. Mobilný telefón je plný Nobelových cien. Je za ním nesmierne veľa úsilia ľudí, ktorí vôbec netušili, že sa to niekedy v budúcnosti premietne do nejakého mobilného telefónu. Fyzika ako veda je veľmi široká. Niektorá je bližšie inžinierstvu, iná skúmaniu podstaty sveta. Hľadá odpovede aj na otázky ako: čo je čas? Bizarná a úplne nepraktická otázka. Veď s časom sa stretávame každú chvíľu, hodinky predsa máme. Ale zamyslite sa, čo je vlastne čas? Kde je? Existoval by, aj keby sme ho nemerali?

Zmenili poznatky, ktoré ste získali, váš svetonázor?

Som veľmi pokorný. Oveľa lepšie rozumiem tomu, že viem, že nič neviem. Že svet je úchvatne skonštruovaný a všetko do seba zapadá.

Stačí mu hlava?

Nie celkom. Potrebuje literatúru, komunikovať s ľuďmi, počítač. Ak robí numerické veci, tak drahý počítač. Ale nie je to finančne veľmi náročné.

Čo viac sedí vám?

To špekulovanie. Otázky ma šteklia v hlave. Kvantová mechanika a fyzika má veľa spoločného s filozofickými konceptmi. Napríklad sa pýtam: prečo vo vesmíre existuje život?

S veľkou pravdepodobnosťou existuje desať na päťstú vesmírov. A v každom z nich možno platia úplne iné fyzikálne zákony. Ako je možné, že fyzikálne parametre nášho vesmíru sú naladené tak, aby umožnili vznik inteligentných bytostí? Takže fyzici na jednej strane získavajú zmysluplné výsledky a experimentálne ich overujú, a na druhej strane rozmýšľajú o takmer filozofických otázkach. Samozrejme, nejde o čistú špekuláciu, ako keď niekto sedí pri pive. Takéto uvažovanie má isté matematické pravidlá.

Mám pocit, že takáto fyzika má blízko k filozofii.

Fyzika aj filozofia popisujú svet okolo nás. Každá na to používa iné nástroje. Filozofia viac pracuje s jazykom. Fyzika pochopila, že jazyk je príliš nedokonalý na to, aby

Vylučujú sa viera v Boha a fyzika?

Vôbec sa nevylučujú. Máte dve možnosti. Môžete predpokladať, že každá dostatočne štruktúrovaná hmota môže získať stav vedomia – rovnako náš mozog ako kremíkový čip, keďže naň môžeme nahrať informácie, ktoré máme v hlavách.

Znamená to, že s nimi nahráme aj naše vedomie? Že počítač môže mať vedomie? Druhá možnosť je predpokladať, že naše vedomie a duševná činnosť sú diametrálne odlišné od hmotného tela. Dokázať, ktorá z týchto dvoch možností je správna, je za hranicami súčasných poznatkov vedy.

Prichádzajú v súčasnosti vedci na veľa zásadných objavov?

Na celosvetovej bezplatnej internetovej sieti publikujú fyzici z celého sveta a každý deň tam pribudne niečo zaujímavé. Teda, zaujímavé pre fyzika. Fyzik by bol vo vytržení z detektora fotónov so stopercentnou efektívnosťou.

Bežnému človeku by to však nič nehovorilo... Až s odstupom času zistíme, ktoré zo súčasných výsledkov zásadným spôsobom zmenia naše nazeranie na svet.

Je kvantová fyzika ešte aj v súčasnosti zameraná na nachádzanie stále menších a menších častíc?

Práve naopak. Skúma aj, či sa kvantové efekty prejavia na čoraz väčších objektoch. Napríklad kvantovú superpozíciu. Aké veľké objekty sa ešte môžu nachádzať vo vzájomne vylučujúcich sa stavoch, teda byť zároveň nula aj jednotka?

Fotón, atóm a elektrón áno. Ale aj molekula? Veľká molekula? Vírus?

Myslela som, že hovoríte o objektoch aspoň veľkosti planét...

Kvantová fyzika, zdá sa, zohráva absolútne kľúčovú úlohu pri vzniku vesmíru. A to je pomerne veľký objekt. Na to, aby ste pochopili fungovanie čiernych dier alebo radiácie, potrebujete vedieť kvantovú teóriu.

Vznik vesmíru nedáva žiadny zmysel bez kvantových efektov. Ale to všetko spolu súvisí. A čoskoro sa ukáže ako. Myslím si, že ešte počas našich životov zažijeme dramatickú zmenu v poznaní fungovania nášho sveta.

Pociťujete ambíciu prísť na to?

Nemám žiadne ambície.

Nie je prirodzenou vlastnosťou vedca prísť s objavom ako prvý?

Veda predsa nie sú preteky. Podľa Na také skúmanie zrejme treba mňa je – na rozdiel od športovcov drahé prístroje a veľa peňazí.

– dôležité zúčastniť sa, nie vyhrať. Žiadna krajina nedokáže z vlastných peňazí postaviť pracoAko si vy definujete kvantovú visko, ako je CERN. Teda, niektoré fyziku?

Je to veda o najfundamentálnejby mohli, keby nezbrojili. Ale tie peniaze nie sú k dispozícii. Preto ších vlastnostiach času, priestoru, sa muselo vytvoriť spoločné praco- energie a hmoty. Na jednej strane visko. Je drahé. Ale peniaze, ktoré sa dotýka kozmológie a na druhej boli do tohto výskumu vložené, častíc Planckovej dĺžky. Je o inforsa už verejnosti vrátili. Nielen vo mácii. O tom, ako spoznávame. Zaforme vedomostí, ale aj vo forme tiaľ vieme len elementy kvantovej praktických vecí. To, že máme www, teórie. Niektorí tvrdia, že ju nepoworld wide web, je vďaka tomu, že chopíme, kým nepochopíme fungov CERN-e riešili projekt komuniká- vanie nášho vedomia.

Prof. RNDr. Vladimír Bužek, Dr.Sc.

Vedecký pracovník Centra pre výskum kvantovej informácie Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied a profesor na Fakulte informatiky Masarykovej univerzity v Brne. Publikoval množstvo vedeckých prác z oblasti kvantovej fyziky a za svoj vedecký výskum dostal významné ocenenia na Slovensku aj v zahraničí. Venuje sa hlavne kvantovej optike a kvantovej teórii informácie.

Nota bene

02 2016 Rozhovor

7

Nota bene

02 2016 Reportáž

8

NOVÝ ZAČIATOK Dvadsaťpäť kresťanských rodín z Iraku slávilo svoje prvé Vianoce na Slovensku. 149 ľudí, takmer polovica z nich deti. Ako jediná európska krajina sme im poskytli nový domov.

Anton Frič

Po dvoch mesiacoch strávených v záchytnom tábore v Humennom sa rodiny presťahujú do svojich domovov v Nitre a okolí. Dostali azyl, ktorý im dáva rovnaké práva a povinnosti, ako máme my, okrem možnosti voliť a byť volený. Pre týchto ťažko skúšaných ľudí je to nový začiatok v bezpečnej krajine s dobrou šancou na spokojný život. Čakajú ich mesiace učenia sa slovenčiny, hľadania práce, zvykania si na novú kultúru a spôsob života.

KRESŤANIA V IRAKU Na Blízkom východe dochádza v týchto rokoch k zániku jednej civilizácie. Tá civilizácia je kresťanská a túto časť sveta rozvíjala a ovplyvňovala takmer dvetisíc rokov. Na území dnešného Iraku ešte pred pár desiatkami rokov žili milióny kresťanov. Dnes ich zostalo necelých 200-tisíc. Rovnaký scenár sa opakuje aj v okolitých krajinách. Kresťania sú na úteku. Likvidácia tých, ktorí chcú ostať, je len otázkou času.

Až do americkej invázie v roku 2003 sa mali kresťania v Iraku dobre. Pokiaľ na seba príliš neupriamovali pohľad režimu, mohli žiť pokojný život v relatívnom blahobyte prinášanom najmä vo forme petrodolárov. Väčšina irackých kresťanov je dobre vzdelaných a mali veľmi dobré zamestnania. Lekári, učitelia, farmaceuti, veterinári, právnici, zdravotné sestry. Po roku 2003 ich však väčšina musela ujsť pred útokmi, únosmi a vraždením zo strany šiítskych a sunnitských moslimov. Tí ich spájali so západom, ktorý je v ich očiach kresťanský.

V Iraku som minulý rok strávil dva mesiace. Navštívil som desiatky utečeneckých táborov a rozprával sa so stovkami ľudí. V utečeneckom tábore Sitek blízko mesta Sulimanyia na východe Kurdistanu som spoznal Razel (5), jej brata Faheda (8) a ich rodičov Jumana a Kalo. Boli z poslednej utečeneckej vlny, ktorá Sulimanyiu zasiahla v lete roku 2014. Vtedy islamisti z ISIS obsadili kresťanské mestá na Ninivských planinách. 50-tisícový Karakoš, 10-tisícová Bartella a mnohé ďalšie menšie dediny sa v priebehu niekoľkých hodín úplne vyprázdnili. Kurdská armáda Pesh-

merga sa zbabelo stiahla, vojaci dokonca za sebou nechali všetky ťažké zbrane a utiekli pred slabším, ale odhodlanejším nepriateľom.

Džihádistom nechali napospas takmer milión ľudí. 600 tisíc jezídov a viac ako 300 tisíc kresťanov opustilo svoje domovy v chvate, v tom, čo mali na sebe, a s tým, čo si nahádzali na chrbát alebo do áut. Väčšine kresťanov sa podarilo ujsť, jezídi také šťastie nemali. Islamskí bojovníci zabili tisícky mužov a chlapcov. Päťtisíc jezídskych žien a dievčat zobrali do otroctva. Sú používané ako platidlo za služby alebo priamo predávané na otrokárskych trhoch v Mosule či v Rakká. Už desaťročné dievčatá slúžia ako sexuálne otrokyne. Ako „nevesty džihádu“ sú v noci pred bojom desiatkykrát znásilňované. Mnohé z nich to neprežijú. Mnohé spáchajú samovraždu.

Ria má 55 rokov. Nikdy nemala deti. Spolu so svojím manželom Jusefom utekali pred nepriateľstvom zo strany moslimov niekoľkokrát.

V roku 2008, po tom, ako islamisti zabili v Mosule miestneho biskupa, z mesta musela ujsť väčšina kresťanov.

Vyháňali ich ich vlastní dlhoroční susedia. „Ráno prišiel za nami náš moslimský sused s pištoľou v ruke.

Povedal nám, aby sme ihneď odišli a nechali všetko tak. Ináč nás všetkých zabije. Nedovolil nám ani zobrať si auto.“ Ušli do Handanyie, ktorá padla do rúk islamistov v júli 2014, do rúk ISIS sa dostalo 45 rodín. „Muži z Egypta a z Európy nám k hlavám prikladali pištole alebo meče na krky. Nútili nás konvertovať na islam. Niekoľko mladých chlapcov sa podvolilo. Tých odviedli. Väčšina ľudí sa modlila a odmietla zmeniť svoju vieru.“

NA SLOVENSKO Prvý tábor, ktorý som navštívil, bol vo farnosti Mar Ellia v Erbile.

Strávil som tam najviac času a našiel si najlepších priateľov. Prakticky som sa stal súčasťou rodiny Nisana z Karakošu, ktorého sedem detí aj s rodinami žili spolu v tomto tábore.

Nisan vie dobre po anglicky, aj jeho syn Rabei, ktorý doma pôsobil ako veterinár. Nisan má 60 rokov a patrí do generácie, ktorá asi ako posledná zažila v Iraku dobré časy.

1. Odchod na Slovensko s najcennejším majetkom v rukách.

2. 14-ročná Aneeta sa s priateľmi lúčila veľmi ťažko.

3. Otec Dougles sa lúči so „svojimi“.

4. Nisan, jeho deti a vnúčatá na košickom letisku.

Rodina Nisana dostala možnosť odísť na Slovensko. Ja sa z toho veľmi teším, lebo odteraz mám na Slovensku dve rodiny. Pre Nisana to však znamená, že sa už nikde nebude cítiť doma. Celý život prežil v Iraku, žili tam aj desiatky generácií jeho predkov. V Karakoši zostal jeho dom, domy jeho detí, ktoré pomáhal stavať, kostol, ktorý denno-denne navštevoval. Hroby predkov. Rozhodnutie odísť nebolo pre neho jednoduché.

Jeho deti a vnúčatá sú mladšie, flexibilnejšie. Je veľmi pravdepodobné, že Slovensko sa pre nich stane naozajstným domovom. Malá Sarah, Nisanova vnučka, už po necelých dvoch mesiacoch dokáže po slovensky narátať do 20, spýtať sa na vek, na meno alebo si niečo kúpiť v obchode. Deti sa prispôsobujú omnoho rýchlejšie ako ich rodičia či starí rodičia.

Po prílete z Erbilu do Košíc, 11. decembra 2015, sa všetci noví Slováci presunuli do záchytného centra v Humennom. Toto centrum je karanténnym zariadením, ktoré slúži na preverenie žiadateľov o azyl a na zistenie ich zdravotného stavu. Naši Iračania tu prežili prvé Vianoce mimo Iraku, oslávili Nový rok a koncom januára im bol pridelený azyl.

Viac ako mesiac boli zatvorení bez možnosti ísť von. Podľa predpisov, ktoré v súvislosti s imigrantmi máme, je to nevyhnutné opatrenie.

Slúži najmä na zachytenie závažných ochorení. Iračania našťastie žiadne nemali a od polovice januára mohli vychádzať von. Ulice Humenného sú v zime nehostinné, ale sú určite slobodnejšie ako bývalé kasárne, v ktorých je záchytné centrum umiestnené. Možnosť ísť na pivo či na nákup do obchodu uvítali všetci. Neodradila ich zima, ani neznalosť jazyka či prostredia. Možnosť slobodného pohybu stojí nad všetkými týmito drobnými obmedzeniami.

NAŠA POMOC V záchytnom centre pracujú obetaví ľudia. Keď som raz Nisana s rodinou a niekoľko ďalších rodín chcel vytiahnuť do mesta, zistili sme, že nikto z nich nemá podpísanú priepustku. Sú dôležité, aby sa vedelo, kde

5. Nisan s rodinou pred zåchytným centrom v Humennom.

človek z centra je, a aj pre jeho vlastnú bezpečnosť. Bola sobota, nikto kompetentný v centre nebol, manažérka však ochotne prišla a priepustky podpísala. Pre moju rodinu to znamenalo, že niekoľkohodinovú cestu do tábora sme nepodstúpili zbytočne. Naše deti sa s irackými rýchlo skamarátili a za pár hodín sa od seba navzájom naučili niekoľko asýrskych a slovenských slov.

Teraz môžem povedať, že moje deti rozprávajú Ježišovým jazykom. Asýrčina je novodobou formou aramejčiny, ktorou rozprával aj Ježiš.

Po pridelení azylu sú naši irackí Slováci slobodní ľudia. Čaká ich takmer ročný kurz slovenčiny, deti začnú chodiť do školy, časom si nájdu prácu a stanú sa súčasťou našej spoločnosti.

Ako povedal otec Dougles, ktorý sa o nich staral vo svojej farnosti v Erbile: „Moji ľudia nie sú anjeli a Slovensko nie je Zasľúbená zem. Ale chceme byť pre vašu spoločnosť užitoční a žiť s vami v harmónii.“ Každý, kto opustí svoju rodnú zem, krajinu, v ktorej prežil celý svoj život, 02 2016 a príde na iný kontinent, do úplne neReportáž známeho prostredia, kde sa rozpráva úplne odlišným jazykom, každý takýto človek potrebuje od miestnej komunity pomoc. Nikto nedokáže prežiť sám. Ak chceme, aby sa títo ťažko skúšaní ľudia stali súčasťou našej spoločnosti, aby akceptovali našu kultúru a prispeli k jej rozvoju, musíme im podať pomocnú ruku. Musíme im ukázať, že tu žijú dobrí ľudia a že sú tu vítaní. Že aj keď niekoľko jednotlivcov bude na nich ukazovať prstom a niekedy im nadávať, že to nie je názor nás všetkých.

Nota bene

12

Na prežitie potrebujú priateľov.

Potrebujú rodiny, ktoré ich pozvú medzi seba. Potrebujú učiteľov života. Zo svojej krajiny nepoznajú hromadnú dopravu, nikdy sa nenaučili používať stôl a stoličky, nevedia ako funguje plynové kúrenie, nevedia, nič o našich zákonoch a pravidlách. Ale keď budú vítaní, všetky prekážky ľahko prekonajú. A pridajú mnoho zo svojho. Fantastickú irackú kuchyňu s množstvom zeleniny a sladkých delikates z datlí či orechov, krásne kroje, živú a rytmickú hudbu, ťahavé piesne plné bolesti, utrpenia, ale aj lásky a nádeje.

A možno nám pomôžu znovuobjaviť 6. Vianoce v utečeneckom tábore Mar Ellia. našu vieru, ktorá ich samotných zach- 7. Razel. Jej rodine sa podarilo ujsť, keď islamisti z ISIS obsadili kresťanské mestá na ránila od prepadnutia zúfalstvu.

Ninivských planinách.

Nota bene

01 2016 Fenomén

13

Je ti zima, dievčička?

Na pohľad žieňa. No mrázik v ruských väzniciach zažila na vlastnej koži. Marija Vladimírovna Aľjochina, známejšia ako Máša z Pussy Riot, je stvorenie, ktoré vie potrápiť ruských úradníkov, kňazov, tajnú políciu aj Kremeľ.

Dagmar Canisová

Reuters / Stringer

Nota bene

02 2016 Fenomén

14

Nie je to len pankáčka a provokatérka z moskovského Chrámu Krista Spasiteľa, ale ako sama o sebe hovorí aj nezávislá žurnalistka a bojovníčka za práva ruských väzňov. Táto aktivita jej v poslednom období zaberá najviac času. Ruské väzenie zažila na vlastnej koži po provokačnom vystúpení.

Wikipédia o Pussy Riot píše: „Ruská ženská punková skupina. Tri z jej členiek, Nadežda Tolokonnikovová, Marija Aľochinová, Jekaterina Samucevičová boli 17. augusta 2012 odsúdené na dva roky väzenia po nelegálnom koncerte v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa. Sudkyňa Marina Syrovová ich odsúdila za výtržnosti motivované náboženskou neznášanlivosťou. Obvinené vážne

urazili presvedčenie veriacich svojím neúctivým trestným činom. Členky skupiny tvrdia, že pesničkou neútočili na cirkev, ale na ruského prezidenta Vladimira Putina.

Vystúpenie sa konalo pred prezidentskými voľbami a v pesničke prosili Pannu Máriu, aby zbavila Rusko Putina.“ Máša hovorí, že po skúsenostiach s väzením oveľa lepšie rozumie systému a dokáže komunikovať s ľuďmi, ktorí sa dostali do podobnej situácie.

Za jednu z „výhod“ svojho väznenia považuje aj to, že sa naučila hovoriť jednoduchším jazykom, a tak môže ľuďom efektívnejšie sprostredkovať pravdivé informácie. Je to podľa nej metóda ako veci meniť.

Väzenský systém vraj funguje podobne ako vláda. Tiež nerešpektuje zákony. Mášu však teší, že k rešpektovaniu zákonov sa občas dá donútiť. Sama si vo väzení vymohla prístup ku knihám. To znie celkom leninsky, ale... Vymohla si aj to, že nemusela po každej návšteve právnika absolvovať gynekologickú prehliadku. Systém je podozrievaný a jeho prisluhovači opatrní. Nahliadnu pre istotu všade. Aj keď sa v Chráme Krista Spasiteľa v podstate nič strašné nestalo a súdnemu človeku muselo byť jasné, že skupina dievčatiek nemôže ohroziť Vladimira Vladimiroviča...

Uväznené Pussy Riot však využili svoju popularitu. Mali skvelých právnikov a v ich prospech pracoval

Marija Vladimírovna Aľjochina (27)

Členka punkovej skupiny Pussy Riot.

Zadržaná a uväznená po akcii v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve.

Ako aktivistka Greenpeace prispela k zastaveniu projektu diaľnice Moskva – Petrohrad. Ako dobrovoľníčka pracovala v moskovskej detskej psychiatrickej nemocnici. V čase, keď ju zatýkali, bola študentkou štvrtého ročníka žurnalistiky a tvorivého písania v Moskve. Po prepustení z väzenia založila portál MediaZona (www.zona.media) a organizáciu na pomoc väzňom Zóna práva. V roku 2014 ju počas protiputinovských akcií zadržali v Soči za údajné krádeže v hoteli.

Kozácka hliadka ju zmlátila, ale justícia ju obvinení zbavila. Od roku 2008 je matkou syna Filipa. Je vegánka. Počas súdneho procesu sa zrútila, pretože jej neposkytli žiadnu pre ňu prijateľnú stravu.

Nota bene

Reuters / Denis Sinyakov

02 2016

celý tím odhodlaných ľudí. Z väzenia sa dostali von a Máša pokračuje v boji za lepšie podmienky bývalých spoluväzňov. „Antipussysti“ však tiež nezaháľajú. Napadli ju počas demonštrácie a neraz si musí vypočuť sprosté slová na svoju adresu. Je zábavné, keď niektoré médiá šíria panické správy o tom, že Máša odchádza na vidiek, aby tam rozpútala revolúciu podobnú tej na ukrajinskom Majdane. Pritom z dievčatiek zamaskovaných vo farebných pletených kuklách, ktoré na seba upozorňovali provokačnými a nie príliš hodnotnými punkovými koncertmi, sú dnes seriózne novinárky. Ľudskoprávnymi aktivistkami však zostali. A neprestali sa venovať ani hudbe.

V súčasnosti sa ich organizácia Zóna práva zaoberá dvadsiatimi prípadmi väzňov. Polovicu z nich už rieši aj Európsky súd pre ľudské práva. Máša zdôrazňuje, že im nejde len o pomoc konkrétnym ľuďom. Dôležité pre nich je monitorovanie a analýza situácie vo všetkých 1300 ruských väzniciach.

Jedinečný projekt bude nabitý informáciami s interaktívnou mapou. Ich práca nie je zameraná len na politických väzňov. Chcú pomáhať každému, s kým sa zaobchádza nezákonne alebo je terčom násilia. V Rusku je podľa informácií Zóny práva približne štyridsať politických väzňov. Organizácia Otvorené Rusko napríklad uvádza prípad muža zo Soči, ktorý je už rok za mrežami a čaká. Doteraz nevie, z čoho ho obvinili... Dôvod je údajne

prísne tajný! Zóna práva má za sebou aj prvé úspechy. Niekoľko násilných a agresívnych bacharov už potrestali a niekoľkým matkám-väzenkyniam umožnili prístup k vlastným deťom.

Sama Marija Vladimírovna má na ruských súdoch dve sťažnosti. V jednej namieta proti okolnostiam procesu, počas ktorého ju odsúdili na dvojročné väzenie. V druhom namieta, že kozáci, ktorí ich v Soči verejne bičovali, neboli nijako vypočutí a už vôbec nie potrestaní. Pritom materiálu o tom, čo sa v Soči stalo, je dosť – Pussy Riot sa s kameramanmi dohodli, že neprestanú nakrúcať, nech sa deje čokoľvek.

Schytali to riadne a záznam bol už na druhý deň zostrihaný na klip a premietali ho priamo na ulici.

Fenomén

15

Strapatá a Fredy žijú tam hore Nežijú štandardné životy. Ale presne to im vyhovuje. Vedia, že tam hore sa neriešia banálne problémy.

Jana Čavojská

Nota bene

02 2016 Téma

16

archív D. D.

Nota bene

02 2016 TĂŠma

17

Najkrajší je východ slnka. Strapatá ho vidí z okna svojej izby na Zbojníckej chate. Dnes ráno vyšlo slnko o pol ôsmej. V noci bolo mínus 21 stupňov Celzia. Čoskoro po zobudení začína kolotoč každodenných povinností. Varenie, upratovanie, obsluhovanie hostí. Čerpanie vody z plesa. Osadenstvo chaty sa strieda: týždeň hore a týždeň doma. Ináč, signál na mobil ledva chytajú. Na chate nie je sprcha. Ani splachovací záchod. Iba latrína. Fredy zostrojil provizórnu sprchu. Bandaska, hadica a ružica zo záhradnej krhly. Všetci sa tešili, že na chatu zavítala civilizácia.

Noví chatári na „Zbojníčke“ Dominika Dejczöová alias Strapatá a Mišo Brun alias Fredy majú nezvyčajné pracovisko.

Nota bene

02 2016 Téma

18

Zbojníčku si dvadsaťosemročná baba z „dolniakov“ vysnívala. „Bola to prvá chata, na ktorú som prišla v zime a sama.“ Do Tatier ju priviedol Fredy. V horách hlavne liezol, ale keď bolo treba, pomáhal na Zamkovského chate. Dominika práve končila školu a na Zamke potrebovali pomocnú ruku. Dominika tam chvíľu pracovala, a aj keď si potom našla iný džob, zostali aj s Fredym so Zamkou blízki priatelia a často sa tam vracali.

Medzitým zrejme dozrel čas na „vlastnú“ chatu. Tatranské chaty patria Klubu slovenských turistov a horolezeckému spolku JAMES, ktorí ich prenajímajú. Fredy sa kedysi o chatu už uchádzal. Nebol však úspešný. Druhýkrát išiel do výberového konania o Téryho chatu spolu s Dominikou. Tiež sa nepodarilo. Až vlani. Do tretice všetko dobré.

Uvoľnila sa Zbojníčka. Chata, na ktorú to Dominiku ťahalo. Predložili víťaznú ponuku a od novembra chatárčia. Čo sa už dá na takej chate vymyslieť iné než navrhne konkurencia? „Zlepšenie systému čerpania vody, aby sme sa pritom tak nenarobili. Slnečné kolektory. Zvýšenie kapacity dobíjania batérie, aby sme nemuseli toľko šetriť elektrinou.

Splachovacie záchody. Sprcha – najprv pre nás a časom možno aj pre hostí,“ vypočítava Fredy. „Máme víziu rozšíriť chatu o presklenú terasu.

Ale to je naozaj ešte veľmi vzdialená budúcnosť.“

Chatár musí byť pripravený na Aj keď, už tu mali naraz tridsať všetko: že nepríde nikto aj že príde ľudí. „Náš cieľ číslo jedna je, aby sa tridsať ľudí. Dominika priznáva, že k nám ľudia vracali. A bolo skvelé, to chce obrovskú mieru improvizácie. že sa to už stalo,“ usmieva sa Fredy Z polotovarov nevaria. Radšej budú a spomína na partiu Čechov. Boli mať v ponuke menej jedál, ale kvalit- u nich raz, a keď znovu prišli do Taných. Hostia majú u nich najradšej tier, opäť zavítali na Zbojníčku. Vraj lokše a gazdov syr so zemiakmi mali pôvodne úplne iný plán. No spov šupke. Zároveň treba myslieť na to, menuli si, aká bola na chate skvelá aby mali dosť potravín, ak chata za- atmosféra a prišli zas. padne snehom alebo sa kvôli počasiu nebude dať dostať dole. Chatár sa vteTam hore Dominike ani Fredymu dy musí postarať o každého, kto na civilizácia nechýba. Práve naopak. chate hľadá prístrešie. „Na chatách sa vytvára špecifická komunita ľudí,“ hovorí Dominika.

Samozrejme, na chatu treba „Paradoxne, viac ich nepochádza všetko jedlo a ďalšie potrebné veci z Tatier, ale priviedlo ich sem vyniesť. Dvakrát do roka „vyle- srdiečko. Máme rovnaký životný tia“. Pred letnou sezónou pivo zámer. Viem, že s nimi nemusím a pred zimnou brikety na kúrenie. riešiť banality, ktorými sa zaoberajú Lieta sa aj s výnimočným nákla- ľudia zdola. Tam hore ľudia hľadajú dom. Na Zbojníčku takto onedlho samotu alebo blízkych kamarátov. poletia s nerezovou doskou, pecou Rozmýšľajú nad podstatnými vecami. a – klavírom. Bežné zásoby potom A to sa mi páči viac. Sú tam, kde chcú vynášajú na chrbtoch. Fredy hovorí, byť. Nie kam ich niekto dotlačil. Dole že nie je nosič, ale cestou hore vezme silno cítiť tlak spoločnosti. Hore ho štyridsať kíl. Nosiči bežne nosia vôbec nevnímam.“ osemdesiat, v snehu päťdesiat. Kým Iste, niektorí to hore nezvládnu. bežný smrteľník príde na Zbojníčku z Hrebienka za dve a pol hodiny, Nie je to pre každého. Našťastie, zo Dominika to vie spraviť za hodinu Zbojníčky ešte nikto nezdupkal. Na a pol. Fredy je ešte o desať minút Zamke to však Dominika s Fredym rýchlejší. zažili. „Odišli ľudia, ktorí čakali osemhodinovú pracovnú dobu,“ vysvetľuje Na Vianoce plánovali byť hore, no Fredy. „Lenže tak to na chate nefunnevyšlo to. Chalani na službe – vždy guje. Začneš o siedmej ráno a ak treba, sú tam dvaja, aby si v prípade núdze kmitáš aj do polnoci.“ Na Zamke rodokázali navzájom pomôcť – im pos- zbehli aj festival dokumentárnych lali fotky vianočného dňa. Bola inver- filmov a lezecké preteky na ľadovej zia. Hore bolo teplo a oni mohli ležať stene. Tohtoročný siedmy ročník 19. na slniečku v kraťasoch s punčom a 20. februára, ale aj ďalšie, na Zamke v ruke. Štedrý večer a vianočnú noc aj zostanú. Jednoducho patria tam. strávilo na chate šesť hostí. Mali kla- Pre Zbojníčku chcú vymyslieť niečo sickú večeru s vyprážaným kaprom nové. a zemiakovým šalátom.

Silvestra oslavovali hore už aj Chata je „ich“ zatiaľ na štyri Dominika a Fredy. „Zábava bola a pol roka. Dobre vedia, že trvá bujará. O polnoci sme všetci spolu istú dobu vpečatiť jej svojho ducha. na vyhliadke otvorili šampanské, A chatárčenie zatiaľ vidia ako svoju zapálili sme si prskavku a potichu cestu. Ako možnosť byť blízko horám. sme si zaželali všetko dobré,“ ho- Hoci, možno sú teraz menej spolu vorí Dominika. A čo na vysokohor- ako predtým a na túru takmer nemaskej chate znamená bujará zábava? jú čas vybehnúť. Dovolenka chatára, „Gitarky,“ smeje sa. „Ale vždy je to ktorého chata je otvorená 365 dní kompromis. Ak sa chce niekto pred v roku? „Nás to preč ani neťahá,“ náročnou túrou vyspať, ostatní mu- tvrdia svorne Dominika a Fredy. sia byť potichu.“ Niekto by povedal, že sú na dovolenke stále. Veď fungujú na vysokoNaozajstný nápor zažívajú tatran- horskej chate. Nuž, také jednoduché ské chaty až v lete. Zimná sezóna je to zas nie je. Ale oni si vybrali Tatry vždy stratová. Chatári zo Zbojníčky a Zbojníčku ako najlepšie miesto ten ozajstný nápor ľudí ešte nezažili. pre život.

Nota bene

02 2016 Téma

19

1. (str. 16/17) Takmer všetko (okrem piva a brikiet) treba na chatu vyniesť na chrbte. V každom počasí.

2. Zbojnícka chata. Bežný smrteľník ju z Hrebienka dosiahne po dvaapolhodinovej chôdzi.

3. Strapatá a Fredy na Zbojníčke.

4. Tu hore ľudia neriešia banálne problémy mesta a spoločnosť ich do ničoho netlačí.

O tučniakoch a ľuďoch Najprv sme tučniaky takmer vyhubili, teraz im štrikujeme svetre a posielame na pomoc vojsko.

Galina Lišháková

Reuters / David Moir

Tučniaky znesú obdivuhodne veľa. Mínus šesťdesiatstupňové mrazy, polhodinu pod hladinou ľadovej vody na jeden nádych, aj dva mesiace hladovania, keď chránia svoje jediné vajíčko. No aj keby sme ihneď prijali radikálne opatrenia na zastavenie globálneho otepľovania, do roku 2100 zahynie tretina populácie tučniaka cisárskeho. Najväčšiemu spomedzi 18 druhov tučniakov, ktorých predchodca žil na Zemi už pred 25 miliónmi rokov, roztápame totiž Antarktídu, vyjedáme drobné morské živočíchy, ktoré sú jeho potravou, a na hladine zanechávame smrtiace ropné škvrny.

Nota bene

01 2016 Svet

20 Jon Bowermaster z Washingtonskej univerzity sa pred rokom vybral vypátrať, prečo mláďatá tučniakov v západnej časti Antarktického polostrova masovo hynú.

Zistil, že keď mláďatá počas dlhotrvajúcich dažďov, ktoré sa tu predtým nevyskytovali, zmoknú, a následne klesne teplota pod nulu, je to ich koniec. Hrubá, vodu odpudzujúca vrstva tuku, ktorá ich má ochrániť, sa síce začne tvoriť hneď po narodení, ale na aktuálne podmienky príliš pomaly. Bowermaster mohol už len bezmocne pozorovať, ako tisícky mláďat tučniaka umierajú.

Tučniaky v Argentíne ničia naopak dlhotrvajúce horúčavy, počas ktorých sa nemajú kde ochladiť, pretože oceán je teplý ako čaj. Na Falklandských ostrovoch boli v roku 2013 zmeny klímy a hlad dôvodom úmrtia 43 percent a ďalší rok dokonca až 50 percent mláďat tučniakov!

Rozkošné zvieratá, ktorým príroda namaľovala frak, dokážu chytiť za srdce aj tvrdých vojakov. Austrálski armádni ostreľovači boli v roku 2009 povolaní na ochranu mláďat tučniakov pred líškami. V Brazílii zasa vojenské lietadlá bežne prepravujú celé kŕdle tučniakov domov na juh.

Zvyknú sa tam zatúlať z päťtisíc kilometrov vzdialenej Patagónie, ktorá im už neposkytuje dostatok potravy.

Nota bene

01 2016 Svet

21

Havárie ropných tankerov sú ďalšou kapitolou v knihe katastrof, ktorú píše ľudstvo. Záchranári prišli s myšlienkou obliecť tučniakov do svetrov. Bez nich si totiž zobáčikmi čistili perie od ropy a otrávili sa. Už v roku 2001 v austrálskej Tasmánii, po tom, čo na jej brehy narazila ropná škvrna, vyzvala ekologická organizácia Tasmanian Conservation ľudí, aby vzali do rúk ihlice. V priebehu niekoľkých dní začali prichádzať balíčky s minisvetríkmi rôznych farieb a vzorov. V roku 2013 zopakovala rovnakú výzvu filipínska nadácia pre záchranu týchto pravtákov. Je to dojímavé a šibnuté zároveň. Kedy sa spamätáme?

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Paralýza v horiacom dome Elena Akácsová

Čo by ste zachránili zo svojho bytu/domu, keby začal horieť? Samozrejme, deti a zvieratá sú už v bezpečí. Čo je to najcennejšie, čo by ste prvé chytili do rúk a utekali?

Kladiem už vyše roka túto otázku každému, s kým robím rozhovor do .týždňa do mojej lifestylovej rubriky, kde zaujímavé osobnosti hovoria o príjemnostiach svojho života. Očakávam nejaké srdcu blízke relikvie a zakaždým ma prekvapí, ako sa u mnohých objaví namiesto úsmevu na tvári neistota, strach, priam paralýza. Úporne rozmýšľajú a nevedia si vybrať. Po pár minútach, aby som odľahčila atmosféru, poviem: „Už to zhorelo!“ Myslím si, že tá neistota pramení z paradoxu, ktorý pomenoval pred desiatimi rokmi vo svojej knihe americký sociológ a psychológ Barry Schwartz.

Volá sa Paradox of Choice (Paradox voľby) a hovorí o tom, že čím viac možností máme na výber, tým horšie si vyberáme a tým menej sme šťastní.

Každý ekonóm či politológ vám povie, že je super mať na výber. To platilo mnoho storočí a my, čo sme zažili socializmus, môžeme potvrdiť, že mať na výber len jednu politickú stranu, jeden názor, jednu štátnu televíziu, jednu značku toaletného papiera (alebo nastrihaný novinový papier) nie je výhra, aj keď dnes, s nostalgickými klapkami dvojkorunového mlieka na očiach, na to mnohí zabúdajú.

Keď si konečne vyberieme, trápenie nekončí, lebo si predstavujeme, že keby sme si boli vybrali inú alternatívu, bolo by to lepšie. Ľútosť zníži uspokojenie z rozhodnutia, aj napriek tomu, že je možno najlepšie. A to ešte stále nie je všetka galiba. Keď totiž nemáme na výber, môžeme za to, čo dostaneme, obviňovať svet, systém, okolnosti. Ak si môžeme slobodne vybrať, čo len chceme, a vyberieme zle, je to len a len naša vina. A sebaobviňovanie za zlé výsledky je rýchla cesta do depresií.

Nota bene

01 2016

Vo svete, kde je veľa Proti srsti

Pater Kalmus: (De)monštračné pozadie.

Lenže zrazu je tých možností akosi priveľa: na výber sú desiatky strán, stovky televíznych kanálov, v obchodoch množstvo tovaru i značiek, aj partnerov máme vďaka internetu na výber tisíce. To nás paradoxne nerobí v osobnom živote šťastnejšími, ale naopak. Obrovský výber paralyzuje, a keď sme paralyzovaní, vyberáme si horšie, alebo nie sme schopní si vybrať vôbec nič.

možností, trpia najviac tí, čo sa snažia dosiahnuť najlepšie výsledky. Teda maximalisti, nie tí, čo sa uspokoja s dosť dobrou možnosťou a užijú si ju. Preto aj medzi mojimi respondentmi sú najspokojnejší tí, čo príliš nešpekulujú a pri požiarnickej otázke rýchlo vyhŕknu niečo pragmatické – doklady, peniaze, mobil so všetkými kontaktmi, poznámkové bloky alebo počítač so všetkou svojou robotou. Alebo tí, čo majú doma naozaj nenahraditeľnú relikviu: maminu modlitebnú knižku, škatuľky po starom otcovi, športové medaily z detstva.

Identita, robota, kontakty, spomienky. Nič, čo sa dá znovu a ľahko kúpiť. Výtvarník Peter Kalmus má byt plný vecí, ale keby u neho horelo, považoval by to za performance a požiar by len zdokumentoval. Možno to je dobrý návod, ako sa s paradoxom voľby vysporiadať. Keď si nevieme vybrať, predstavme si, že to už zhorelo!

Autorka je redaktorka .týždňa.

23

ZNEUŽÍVANÉ V nerovnom boji sú bezmocné, a kým dostanú pomoc, trauma zanechá celoživotné následky. Sexuálne zneužívané deti zatiaľ naše právo príliš nechráni.

Galina Lišháková

Alan Hyža

Helena už štyri roky zápasí o ochranu dcéry, ktorá podľa odborníkov vykazuje jasné známky sexuálneho zneužívania. Problémom je, že polícia ho nedokázala. A tak sú všetky ďalšie inštitúcie, počnúc sociálnou kuratelou a končiac súdmi, voči jej argumentom hluché. Sudkyňa ju na pojednávaní dokonca vysmiala, že pozerá priveľa telenoviel. Helenine skúsenosti s úradmi pripomínajú opisy z románov Franza Kafku. Sú absurdné, deprimujúce, únavné a nikam nevedú.

Helena má dve deti, volajme ich Lujza (9) a Lotka (6). Lujza je z rozpadnutého manželstva, ale s exmanželom má Helena výborný vzťah a opisuje ho ako skvelého otca. S Lotkiným otcom sa kvôli agresivite rozišla ešte pred pôrodom, no želala si, aby dieťaťu otec nechýbal, preto sa mu ozvala, keď mala Lotka dva a pol roka. Dodnes si to vyčíta. „Pred tretími narodeninami začala mať dcérka znepokojujúce reči, že sa bojí tatovho pipíka. Psychologička z akreditovaného centra mi však prízvukovala, že obviniť niekoho zo sexuálneho zneužívania dieťaťa je veľmi vážne.

Netreba to unáhliť, ale ďalej pozorovať.“

ÚRADNÁ ŠIKANA Helena poslúchla, no dcérkine vyhlásenia o tom, čo robí s ockom, sa priostrovali. Začala sa pocikávať, hoci predtým už chodila na nočník, bola

nepokojná, plačlivá a aj učiteľky v škôlke avizovali, že je vystrašená a uzavretá.

Pridávali sa zvýšené teploty, hnačky, bolesti brucha, podľa lekára psychického pôvodu. Helena sa snažila dcéru chrániť, ale na všetkých úradoch sa stretávala len s prílišnou opatrnosťou a spochybňovaním.

Až takmer dva mesiace od prvého podozrenia detská psychologička povedala, že s určitosťou došlo k sexuálnemu zneužívaniu minimálne dotykovou formou. Vtedy sa Helena odhodlala podať na Lotkinho otca trestné oznámenie. „Policajti ma od toho najprv odhovárali, no napokon mi sľúbili, že hneď ráno ho predvolajú a zabavia mu predmety, v ktorých by mohli byť dôkazy – mobil, kameru, počítač. Nič z toho sa nestalo. Vyšetrovali ho až po troch mesiacoch, aj to až na moje veľké prosby. Ich záver však bol, že skutok sa nestal.“ Helenina žiadosť o zákaz styku dcérky s otcom bola zamietnutá okresným aj krajským súdom. Sociálni pracovníci trvali na tom, že sa dieťa bude s otcom stýkať v ich prítomnosti. „Videli, že s ním Lotka nechce odísť, že plače, keď ju k tomu nabádajú, a keď sa pomočila, sociálna pracovníčka mi prikázala prezliecť ju a vo výkone rozhodnutia pokračovať.“ Nútené stretnutia sa opakovali, Lotkin odpor sa stupňoval. „V plači strácala dych,

omdlievala a niekoľkokrát ju odviezla záchranka.“ Helena sa pri týchto spomienkach rozplače.

Zo strany úradov hovorí o šikane.

Keďže napriek rozhodnutiu súdu odmietala dieťa dávať otcovi, nasledovalo tzv. výkonné konanie. „To by malo mať svoju postupnosť. Od výzvy cez pokutu, až po odobratie prídavku na dieťa a rodičovského príspevku. Mne však odobrali všetko naraz a udelili Nota bene mi dvesto eur pokutu.“ Ešte aj Lotkin 02 2016 otec prestal platiť výživné, takže ostala Téma úplne bez financií. „Keby som nemala rodinu, skončím s deťmi v azylovom dome.“ Tento stav trval pol roka. Potom krajský súd rozhodol v jej prospech a pokutu zrušil ako neopodstatnenú.

Neskôr však dostala ďalšiu, vo výške až 600 eur, voči ktorej ani odvolanie nepomohlo. Momentálne sa Lotka s otcom už rok a pol nestretla. Nie však vďaka úradom, ale okolnostiam, ktoré Helena nechce rozpitvávať, lebo je rada, že Lotka má pokoj. Želá si len jej bezpečnosť, a aby sa absurdný boj o ňu čím skôr skončil.

25

ĎALEJ POZOROVAŤ?

Podobné príbehy sa u nás vďaka súdnym prieťahom vlečú aj osem rokov. Helena sa zoznámila s ďalšími matkami, ktoré bojujú o ochranu sexuálne zneužívaného dieťaťa. „Všade – u psychológov, sociálnych pracovníkov, poli-

cajtov aj sudcov – sa stretávame s neustálym spochybňovaním,“ hovorí. „Ak pripustia, že môže ísť o sexuálne násilie, považujú ho za krátko trvajúce a málo intenzívne. A preto radia: Pozorovať ďalej. Akoby to však nejaká matka mohla len tak prijať? S väčšou váhou nás brali len v kancelárii prezidenta. Pochybenia, o ktorých sme sa rozprávali s prezidentovým poradcom pre danú problematiku, začali overovať a o svojich krokoch nás priebežne informujú.“

Nota bene

02 2016 Téma

26

Doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD. sa problematike sexuálneho zneužívania detí venuje trinásť rokov.

Vydala o ňom tri odborné publikácie a v roku 2007 založila občianske združenie ASCEND, ktoré obetiam sexuálneho násilia pomáha. Okrem toho, že je vysokoškolskou pedagogičkou, školí aj pracovníkov sociálnych úradov a súdov, ale len tam, kde ju pozvú z vlastnej iniciatívy. Vie, v čom systém zlyháva aj čo obete sexuálneho násilia prežívajú, a že z toho vyplýva dlhotrvajúca, niekedy celoživotná trauma. Kedysi sa predpokladalo, že najhoršia trauma vzniká, keď bolo dieťa zneužívané dlhodobo, v nižšom veku a zažívalo pri tom aj násilie. „Novšie zistenia hovoria, že deti viac traumatizuje, keď pri zneužívaní zažijú sexuálne vzrušenie. Ich psychika nevie spracovať, že cítia niečo príjemné v tak zvrátenom kontexte a cítia sa vinné. Hrozný je aj pocit zrady – človek, ktorému dieťa dôverovalo, sa tvári, že ho má rád, ale v skutočnosti ho zneužíva. Je to hlboká invázia do autonómie osobnosti.“ Traumatizujúce udalosti sa obetiam sexuálneho násilia z pamäte nevytratia ani po mnohých rokoch a paradoxne sa vynárajú aj v tých najpríjemnejších chvíľach. „Stačí, že ich niekto chytí za ruku, pohladká alebo povie mám ťa rád. Namiesto príjemných pocitov sa im do mysle vtierajú nepríjemné spomienky, ktoré sú živnou pôdou pre depresiu a úzkosti.“ Pritom až 40 percent detí v čase sexuálneho zneužívania, alebo v období krátko po ňom, nevykazuje žiadne

príznaky toho, že sa s nimi niečo deje.

Následky sa často prejavia až v dospelosti, preto sa výskumy robia s plnoletými a ich výsledky hovoria, že až 20 percent detí do 18 rokov zažilo sexuálne násilie. Nejde pritom vždy o priamy styk, môže ísť o niektorú z mnohých iných foriem sexuálneho násilia.

Ako tieto obete chráni legislatíva inde vo svete? „Vo Veľkej Británii či v USA ihneď pri podozrení nastúpi špeciálne školený intervenčný tím, ktorý tvorí psychológ, lekár, terapeut, sociálny pracovník, policajný vyšetrovateľ aj advokát. Efekt je úplne iný, ako keď sa u nás jednotlivci pozerajú na problém v rozličnom čase a bez systematického školenia. Potom sa ľahko stane, že každý má iný názor a vznikne takzvaný dôkazný chaos.

Naproti tomu multidisciplinárny tím posudzovateľov by mal byť schopný dospieť ku konsenzu v tom, aká je miera istoty, že sa skutok stal.“

MIERA ISTOTY Dokazovanie trestného činu sexuálneho zneužívania je extrémne náročné.

Preto zahraniční odborníci odstupňovali mieru istoty, že k takémuto činu došlo, do štyroch úrovní. 25-percentná miera istoty znamená podanie oznámenia na orgán sociálnoprávnej ochrany detí.

Pri 51-percentnej prevahe dôkazov sa v občianskom súdnom konaní prijímajú opatrenia na ochranu dieťaťa – obmedzenie styku, alebo styk pod dohľadom odborníkov. Jasné a presvedčivé dôkazy, teda asi 75-percentná miera istoty, sú dôvodom na to, aby bol podozrivý rodič pozbavený rodičovských práv. Na odsúdenie páchateľa za trestný čin je potrebná až 95-percentná miera istoty. „Ale u nás v tých nešťastných prípadoch, ktoré poznám aj ja, sa používa zjednodušená logika: keď sa na trestnoprávnej rovine nepreukázalo, že skutok sa stal, tak na civilnoprávnej rovine, kde sa jedná o úprave styku rodičov a maloletých detí, už o podozreniach zo sexuálneho zneužívania nechcú počuť a berú to ako uzavreté. Čo vedie

k pokračovaniu traumy, kolapsom dieťaťa a zo strany úradov ešte aj šikanovaniu rodiča, ktorý ho chce chrániť,“ smutno konštatuje Slávka Karkošková.

Dokazovanie sexuálneho násilia na deťoch je náročné aj preto, že dospelý nad dieťaťom ľahko získa moc. „Svoju obeť manipuluje a realitu jej definuje prekrútene – to, čo robíme, je z lásky...

Alebo ju zastrašuje – ublížim ti ešte viac... aj tak ti nikto neuverí...“ Pritom samotní sexuálni delikventi sa dokážu vynikajúco pretvarovať. „Nie je to také jednoduché ako v rozprávkach, kde zlá postava aj vyzerá ako monštrum.

Vysoké percento páchateľov sexuálnych deliktov má pozitívny sociálny imidž, dokonca spoločenskú vážnosť a podľa zahraničných výskumov len menej ako polovica z nich trpí sexuálnou deviáciou, čiže psychiatrickou diagnózou.“ Tí ostatní si nachádzajú dôvody, pre ktoré považujú svoje konanie za neškodné či ospravedlniteľné.

Na Slovensku sa momentálne pripravuje zákon o domácom násilí. Mal by zahŕňať všetky jeho formy, aj sexuálne násilie na deťoch. „Chceli by sme, aby sa presne zadefinoval a zjednotil postup úradov aj časové intervaly, v ktorých budú jednotlivé inštitúcie povinné konať,“ hovorí Ing. Katarína Augistinič, ktorá prípravu zákona iniciovala. „Aby agresor okamžite dostal zákaz styku s obeťou a aby jej bola poskytnutá ochrana. Aby od nahlásenia sexuálneho aj domáceho násilia do zakročenia voči nemu neprebehli viac ako dva týždne.

Aby sa tomu venovali špeciálne školení ľudia a rozhodoval špecializovaný súd.“ Dôležitou novinkou je, že od 1. januára 2016 vošla do platnosti novela zákona o Policajnom zbore, na základe ktorej sa predlžuje súčasná 48-hodinová lehota vykázania násilníka zo spoločného obydlia na desať dní. Je to len prvá iskrička v riešení rozsiahleho problému. Snáď budú rýchlo nasledovať ďalšie.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

01 2016 TĂŠma

27

Zakopané Pôvabné drevené domy s vyrezávaným zdobením a veľkými presklenými halami. Štýl, ktorý dostal meno Zakopané. Príbeh jeho tvorcu a jeho rodiny je zaujímavý aspoň tak ako tieto domčeky.

Jana Čavojská

Nota bene

02 2016 PĂştnik

29

V 19. storočí bolo v európskej architektúre moderné kodifikovať štýl charakteristický pre národ či región. Stalo sa to akousi súčasťou prejavu národnej hrdosti. Takáto typická architektúra vychádzala z architektúry ľudovej, tradičnej, ktorú architekt kombinoval s vlastnými prvkami a inováciami. V Poľsku jej dal ľudový základ región Podhale a hlavne mestečko Zakopané.

SÚ ICH PLNÉ ULICE Vilky historické aj novopostavené.

Inšpirujú sa prácou architekta Stanislawa Witkiewicza. Obyvatelia mesta a páni z radnice si ho natoľko vážia, že na jeho hrob pravidelne kladú čerstvé kvety a vence s poďakovaním. Na novom štýle začal pracovať, keď ho vybrali, aby nadizajnoval vilu Zygmunta Gnatowskeho.

Nota bene

02 2016 Pútnik

30

„Nechcel som postaviť len ďalší pekný dom. Chcel som postaviť dom, ktorý odstráni všetky pochybnosti o tom, že ľudová architektúra dokáže splniť požiadavky na komfort aj krásu. Dom, ktorý zruší všetky predsudky. Dom, ktorý dokáže, že človek si môže vybudovať domov v dominantnom štýle zakopanských stavieb, ktorý bude zároveň chrániť obyvateľov pred búrkami, chladom a vetrom a poskytovať všetok komfort,“ povedal architekt, maliar, spisovateľ, novinár a kritik umenia.

Bola druhá polovica 19. storočia a architekti sa pri stavbe víl bohatších ľudí inšpirovali zahraničnými architektonickými štýlmi – zo Švajčiarska, Francúzska či Rakúska-Uhorska. Domy miestnych goralov sa im zrejme nezdali dosť dôstojné, pekné a pohodlné. Zakopané sa navyše začalo rozvíjať ako centrum cestovného ruchu. Prichádzali turisti. Potrebovali adekvátne ubytovanie. Čo by si pomysleli o provinčnom štýle, keď všade fičí švajčiarsky dizajn horských chát?

STANISLAW WITKIEWICZ Narodil sa 21. mája 1851 v dedine Pašiaušé, ktorá v súčasnosti leží na území Litvy, do rodiny s pozoruhodnou históriou a pestrými aktivitami. Jeho strýko Jan Prosper Witkiewicz, prezývaný Batyr, sa v roku 1823 len ako pätnásťročný zapojil do hnutia odporu Čierni bratia. Keď ho odhalili, zbavili ho všetkých šľachtických titulov a poslali na Sibír. Uchytil sa však aj tam.

Vstúpil do služieb ruského cára a ako tajný agent s krytím diplomata presadzoval záujmy Ruska v afganskom Kábule. Dokonca sa v tradičnom afganskom oblečení zúčastnil

bojov so zbraňou v ruke. V roku 1839 ho v Petrohrade zastrelili.

Aj Stanislawových rodičov vyhostili na Sibír. V 30. rokoch 19. storočia jeho otec Ignacy viedol povstania proti nadvláde Moskvy. Keď ho uväznili, pokračovala v jeho činnosti manželka Elwira. Samotný Stanislaw mal len dvanásť rokov, a už robil partizánom kuriéra. Režim potrestal celú rodinu; Witkiewiczovci mali dvanásť detí plus tri, ktoré zomreli krátko po narodení.

Najstarší, Wiktor, ušiel do Francúzska, ostatní putovali do vyhnanstva na Sibír.

Stanislawovi sa po dlhých rokoch podarilo vyprosiť amnestiu pre celú rodinu.

V roku 1868 sa mohli vrátiť do Poľska. Krátko predtým však Ignacy starší zomrel na zlyhanie srdca.

Stanislaw študoval umenie v Petrohrade a v Mníchove. Škola ho tak sklamala, že neskôr svojho syna vzdelával radšej sám a veľmi ho ranilo, keď sa chlapec predsa len prihlásil na univerzitu. Architekt však už vtedy vedel skvele kresliť. V Mníchove získal dôležité kontakty, ale aj ochorel na tuberkulózu. Prežíval tam v biednych podmienkach. Často nemal ani čo jesť. V roku 1875 sa vrátil do Varšavy. Ako ateliér si prenajal priestory v práčovni hotela Europejski. Živilo ho ilustrovanie, maľba, novinárčina a kritika umenia.

Do Zakopaného prišiel prvýkrát v roku 1886. Zostal omráčený horami. A umením miestnych goralov. Aj tamojšia horská klíma robila dobre jeho pľúcam. Onedlho sa sem presťahoval.

S týmto mestom boli spojení jeho bližší i vzdialení príbuzní. Napríklad Ferdynand Rabowski, ktorý preskúmal veľkú časť Tatier, jeho dcéra Zofia, maliarka podhalských krajiniek, a druhá dcéra Helena, zdravotná sestra s mnohými oceneniami za obetavú prácu počas vojny. Istý čas tu pobudli aj jeho netere. Elwira bola známa právnička v Minsku, Mária sochárka.

Minská vetva rodiny vlastnila známe fotoštúdio. Kazimierz Prószynski sa považuje za zakladateľa poľskej kinematografie. Podľa niektorých prameňov zostrojil v roku 1894 len ako dvadsaťročný prvú kameru na svete, nazývanú pleograf. Neskôr v Londýne navrhol prvú manuálnu filmovú kameru aeroscop. Komerčne ju vyrábali v Londýne. Do rozvetvenej rodiny neskôr pribudli majitelia známeho varšavského pivovaru. Alexander a Kazimierz dokonca v Zakopanom otvorili prvú manufaktúru

na výrobu lyží v Poľsku. A Schaumanovci založili prvú výrobu čakankovej kávy, cigórie, v Poľsku.

VILY, KOSTOLY, KLÁŠTORY Na Gnatowskeho vile Koliba robil Witkiewicz tri roky. Dokončil ju v roku 1894.

Nebolo to len o stavbe. Aj vonkajšok, aj všetko vnútorné vybavenie bolo dekorované vyrezávaním v štýle známych zakopanských rezbárov. Štýl Zakopané teda nie je iba o architektúre. Navrhnúť treba všetko – od poličky po stoličky.

Nový štýl prezentoval Witkiewicz na Výstave stavebného priemyslu v Ľvove.

Medzitým už v Zakopanom pracoval na ďalších zákazkách. Postavil vilu Pepitu a kaštieľ v Przybowe, ktorý bol prvou tehlovou budovou v štýle Zakopané. Ďalšie vily, na ktorých pracoval, stoja v Zakopanom dodnes: Atma, Oksza, Zofiówka, Konstantynówka, Grazyna, Ciaglówka, sanatórium doktora Hawranka... A niekoľko kostolov a kláštorov v regióne.

V celých poľských Tatrách nájdeme budovy – drevené, ale aj murované – inšpirované Witkiewiczom. Sú dokonca aj v Ľvove, Varšave a ďalších mestách. Hoci neskôr rôzne architektonické a umelecké spolky skúšali vytvoriť iné štýly, ktoré by čo najlepšie vyjadrili dušu Poliakov a goralov z regiónu Podhale, žiadny z nich sa neuchytil. A inšpirácia nevyprchala ani po vyše sto rokoch.

Prejdite sa po Zakopanom. Vo vile Koliba na ulici Koscieliska je dnes múzeum (v nedeľu je vstup zadarmo) o architektúre, histórii a rodine Witkiewiczovcov. Potom, podľa mapky, môžete v uliciach Zakopaného nachádzať ďalšie očarujúce stavby tohto štýlu. Staré aj nové. Stále majú čo povedať a presne, ako to architekt chcel, sú ľúbezné na pohľad a pohodlné na život.

1. Vila Koliba, prvá stavba v zakopianskom štýle.

2. Aj všetko vnútorné vybavenie musí byť vyzdobené ornamentmi goralov z regiónu Podhale.

3. Witkiewiczova rodina v Minsku vlastnila známe fotoštúdio.

Nota bene

02 2016 Pútnik

31

PARADOX Slovo paradox pochádza z gréckeho slova paradoxon, čo znamená neočakávaný. Paradox je tvrdenie, ktoré na prvý pohľad odporuje logike, pretože obsahuje protirečenie. Ale práve protirečenia odporujúce logike využívali filozofi starovekého Grécka pri svojej argumentácii. Aby o to viac vyniklo to, čo je logické – jednoduchým vyvrátením chybného predpokladu. Paradoxy využívali aj známi spisovatelia, obľuboval ich G. B. Shaw aj Oscar Wilde. Skúste sa spolu s nami nad niektorými najznámejšími paradoxmi zamyslieť.

02 2016 Téma

32

a osud o všetkom rozhoduje, potom je zbytočné usilovať sa o čokoľvek. Ako by ste spochybnili uvedenú úvahu?

SOFIZMUS Čo je lepšie – večná blaženosť alebo mastný chlieb s cibuľou? Čo je lepšie ako večná blaženosť? Nič. Krajec mastného chleba s cibuľou je určite lepší ako nič. Teda krajec mastného chleba s cibuľou je lepší ako večná blaženosť.

ZOPÁR VIET ZO ŽIVOTA Nikto do tej reštaurácie nechodí, lebo je príliš preplnená.

Nechoď blízko vody, pokiaľ sa nenaučíš plávať.

Ak túto s p r á v u dostaneš, ihneď mi zavolaj, a ak ju nedostaneš, tak mi nevolaj.

Ten, kto napísal takú hlúpu vetu, nevie vôbec písať.

Ste negramotný?

Ešte dnes nám napíšte, pošleme vám zadarmo pokyny ako to napraviť.

DV O J I T Ý PA R A D O X LUHÁRA Takzaný Jourdainov paradox vymyslel anglický matematik P. E. B. Jourdain v roku 1913.

Na papierovej kartičke sú napísané nasledujúce vety. Rub kartičky: Nápis na druhej strane je pravdivý. Líc kartičky: Nápis na druhej strane je nepravdivý.

PARADOX HOLIČA Je analogický k paradoxu luhára a sformuloval ho anglický logik, filozof a matematik Bertrand Russell.

V jednej dedine žil holič, ktorý si predsavzal, že bude holiť z dediny každého, kto sa neholí sám. Môže holič oholiť sám seba a neporušiť zásadu, že holí iba tých, ktorí sa neholia sami?

PARADOX LENIVÉHO Ak osud predurčuje všetko, čo sa stane, nie je potom zbytočné chodiť k lekárovi? Ak som chorý a mojím osudom je, že vyzdraviem, tak vyzdraviem bez toho, či pôjdem k lekárovi, alebo k nemu nepôjdem. Ak je v mojom osude určené, že nevyzdraviem, tak nevyzdraviem ani s pomocou lekára, ani bez neho. Ak som chorý

LOGICKÁ HÁDANKA Šejk mal dvoch synov. Na smrteľnej posteli im povedal, že dedičstvo získa ten z nich, koho ťava dôjde do mesta ako druhá. A tak sa synovia vydali z domovskej oázy na cestu do mesta. Po troch dňoch pomalého poflakovania na ceste stretli mimoriadne múdreho starca. Keď mu povedali o svojom trápení, niečo im poradil. Hneď potom vyskočili obaja na ťavy a uháňali k mestu. Čo im poradil?

(Múdry starec im poradil, aby si vymenili ťavy.)

Nota bene

PARADOX LUHÁRA Eubulidov alebo Epimenidov paradox patrí k najznámejším. Vynikajúci stoický logik Chrysippos zo Solov o ňom dokázal napísať 29 kníh. Filozof Filétos dokonca zomrel, keď úmorne uvažoval nad jeho riešením: Do Grécka sa priplaví starý známy Kréťan a podpichne Grékov, ktorí stoja na brehu, výrokom: „Všetci Kréťania sú luhári.“ Povedal Kréťan pravdu alebo nepravdu?

O týždeň sa Kréťan opäť priplaví a povie: „Všetci Kréťania sú luhári a to, čo hovorím, je pravda.“ Ak niekto povie o sebe, že klame, hovorí pravdu alebo klame?

Zdroj: brainden.com

Temná noc podľa Wiesela Zuzana Mojžišová

„Žltá hviezda? No dobre, a čo? Na to sa predsa nezomiera...“ hovorí muž a jeho syn to komentuje len tak v zátvorke: (Úbohý otec! A na čo si teda zomrel?)

Tie slová sú z knihy Noc Elieho Wiesela (1928), dnes amerického aktivistu, filozofa, prozaika, nositeľa Nobelovej ceny za mier z roku 1986. V detstve bol chasidským židom v rumunskom meste Sighet, ktoré v čase druhej svetovej vojny pripadlo Maďarsku. V mladosti najprv väzeň v Auschwitz Birkenau, následne v Buchenwalde. Po skončení vraždenia študent parížskej Sorbonny, potom novinár, spisovateľ, zakladateľ Nadácie Elieho Wiesela pre humanitu, nositeľ mnohých štátnych vyznamenaní. Ale – doprajme na okamih sluchu aj kuvičím hlasom – tiež muž, ktorého identita, autenticita i autorstvo bývajú spochybňované.

Elie Wiesel vstúpil do literatúry autobiografickým rozprávaním Noc, veľmi dôležitou knihou o židovskom holokauste, ktorá, konečne a vďakabohu, po vyše polstoročí, vyšla v tomto roku aj na Slovensku. (Nasledovať možno budú ďalšie dve časti Wieselovej trilógie: Svitanie a Deň.) Na jej záložke sú citované autorove slová literárne presne vystihujúce ponurú krutosť neveľkej prózy: „Skutočnou témou Noci je obetovanie Izáka, základný príbeh židovských dejín. Abrahám má obetovať Izáka, otec má obetovať svojho syna, a podľa jednej tradície výkladu ho naozaj zabije. Skúsenosť našej generácie je opačná, je to príbeh syna, ktorý zabije otca, a tak ho prežije. Noc je príbehom tejto skúsenosti.“ V úvode asi pätnásťročný Elezier žije pokojný život uprostred milujúcej rodiny, cez deň študuje Talmud, večer trávi v synagóge ponorený do modlitby. Rodičia sa venujú obchodu, dve staršie dcéry im pomáhajú, mladučký Elezier sa zoznamuje s kostolníkom Mošem, čudá-

kom, čo zvykol málo hovoriť. Ale potom sa čosi prihodilo. Maďarská polícia vyhnala z Elezierovho mestečka cudzích Židov. Aj Mošeho. Dlhé mesiace o ňom nik nepočul.

Až raz sa vrátil. Zbedačený, vystrašený, každému rozpráva príbeh o tom, ako ich po odchode z mestečka prevzalo od maďarských žandárov Gestapo, ako si museli vykopať hrob, ako ich postrieľali, ako sa mu úplnou náhodou podarilo zachrániť sa. No nikto mu neverí. Ľudia sa chvíľu aj boja, ale začas sa znova upokoja, veď ďalej túžia žiť svoje obyčajné malé životy...

Až sa – ocitnú v koncentračnom tábore. Elezier ostáva s otcom. Mamu so sestrami pošlú kápovia na druhú stranu. Začína sa život v pekle. V hlavných rysoch rozpoznaný z iných kníh, memoárov, filmov, rozprávaní, ale v jednotlivých drobných detailoch vystužený zdrvujúcimi konkrétnosťami. „Postupne sme si všetci posadali do blata. Každú chvíľu však bolo treba vstávať, vždy keď vošiel dovnútra kápo, aby sa presvedčil, či niekto nemá pár nových topánok. Museli sme mu ich odovzdať. Vzdorovať nemalo zmysel: prišla spŕška úderov a človek napokon tak či tak prišiel o topánky. Aj ja som mal nové topánky. Celé ich však pokrývala hrubá vrstva blata, nikto si ich preto nevšimol. V núdzovom chvályvzdaní som ďakoval Bohu, že vo svojom nekonečnom a nádhernom univerze stvoril blato.“ Noc Elieho Wiesela je o jednej z najtemnejších nocí novodobých dejín sveta, silou svojej autentickosti prehlbuje svoj význam i pôsobenie na čitateľa. Pôsobenie studené, ale potrebné. Aby iné noci mohli byť žiarivé.

Nota bene

02 2016 Čítanie

33

Nota bene

02 2016 PrĂ­beh

34

Naša milovaná Veľkými očami sleduje každý detail. Práve sa zamerala na novú bábiku, ktorú jej priniesol Ježiško. Kŕmi ju, dáva dudlík, uspáva. Kristínka.

Rozkošné štvorročné dievčatko. Osud však k nej nebol milostivý.

Lucia Bucheňová Ešte desať rokov predtým, než prišla Kristínka na svet, rozhodli sa Simona a Ľudovít pre adopciu. „Túžili sme dať lásku dieťaťu, ktoré, aj keď akože nie je naše, naším je.“ Už pred prvou návštevou detského domova vedeli, že chlapček na adopciu má aj o rok mladšieho bračeka. „Nebolo by múdre súrodencov rozdeliť. Takže k nám do rodiny pribudli naraz štvorročný Lacko aj trojročný Danko,“ hovorí Ľudovít a zdôrazňuje, že ani na sekundu nezapochybovali o správnosti svojho rozhodnutia. Aj keď začiatky boli ťažké. „Chalani boli zanedbaní, ustráchaní, nevedeli poriadne jesť, nepoznali jedlá, očividne boli týraní,“ spomína Simona. „Ale všetko sme zvládli. Teraz im zasa začína puberta, tak máme doma sem-tam dusnejšie, ale to je normálne. Danko s Lackom sú naši synovia a basta.“ Zdôrazní, že o pestúnstve, ktoré by bolo pre nich aj z finančnej stránky výhodnejšie, ani neuvažovali. „Adopcia je viac od srdca. Chcela som byť mamou a riešiť výhodnosť mesačného štátneho príspevku pri pestúnskej starostlivosti mi prišlo zbabelé.“ S menšími či väčšími problémami fungovali ako bežná rodina, ale základ bol pevný – láska, súdržnosť a pohoda. Všetko sa ešte umocnilo, keď Simona prišla domov so správou, že je tehotná. „Bol to šok, ale úžasný.“ Simoniným hendikepom je cukrovka, preto bolo tehotenstvo detailne sledované a žiadne vážne výkyvy sa neobjavili. No pôrod cisárskym rezom prišiel skôr. Ľudo sa motal po chodbe špitálu a sledoval podozrivý chaos. „Nikto mi nič nechcel povedať, len že sú komplikácie. Na chvíľočku som uvidel svoje dieťa a doslova som onemel. Malý uzlíček mal čudesne vykrivené nožičky, ušká ani nebolo vidieť... Strašné...“ Drobec sa narodil v 35. týždni. Miery boli upokojujúce – 2 380 gramov a 47 centimetrov, lenže chýbal močový vývod, nožičky boli vykrútené na 90 stupňov smerom von, no chodidlá zasa smerovali dovnútra, ani bedrové kĺby neboli na svojom mieste a malý človiečik mal aj úplne zdeformované ušnice. Pre rodičov sa začal dlhodobý a ťažký boj. Simona ani nechce spomínať na dni, keď bola doslova zrelá na psychiatriu. Hlboko v srdci však cítila, že toto nevinné stvorenie nadovšetko miluje a nech sa deje čokoľvek, bude to najmilovanejšia osôbka v jej živote.

Oči má aj teraz plné sĺz, keď hovorí, že zisťovanie pohlavia bábätka trvalo dva týždne. Napokon sa došlo k verdiktu, že je to dievčatko a dostalo meno Kristínka. „Prvé tri roky jej života boli obrovskou skúškou. Prakticky stále bola

Alan Hyža

v sadre, ale všetko zvládala statočne. Naša princezná má vysoký prah bolesti, takmer vôbec neplače. Veľmi nám tým všetko uľahčovala. Kristínka je náš Boží dar. Som šťastná, že ju máme.“ A stal sa aj malý zázrak: „Počuje, rozpráva, a po tom, čo jej vyoperovali kosť, ktorá bránila správnemu pootočeniu nožičky na chodidlo, sme sa rehabilitáciami dostali na pevnú zem. Keď ju chytím za ručičky, snaží sa cupitať.“ Rodičia vedia, že následky bude mať Kristínka po celý život. Napríklad, že bude odkázaná na plienky, pretože únik moču nedokáže sama ovládať. „Veríme lekárom a vieme, že sa snažia o nemožné. Pre nás je momentálne najväčším snom pomôcť dcérke k čo najsamo- Nota bene statnejšej chôdzi. Veľmi sa chceme dostať do Adeli centra 02 2016 v Piešťanoch, tam robia s deťmi divy. Aj keby naša malá Príbeh nechodila úplne samostatne, ale aspoň sa opierala o jednu barličku, skákali by sme od šťastia. No Adeli centrum je nad naše možnosti.“

35

Ľudo je totiž na čiastočnom invalidnom a Simona na predĺženej materskej. No privyrábajú si, ako sa dá, a sú hrdí aj na chlapcov, ktorí napriek svojim pubertálnym náladám na sestričku nedajú dopustiť a pomáhajú aj s gazdovstvom.

Aby aspoň jedlo nechýbalo, chovajú sliepky, prasa, ovce, kozy. „Máme tak svoje mlieko, z neho vieme urobiť aj syr, máme svoje mäso, vajcia, manželka pečie chlieb,“ usmieva sa Ľudovít. „Zužitkujeme doslova všetko, čo máme na dvore.“ Simona vie, že z materskej sa postupne presunie na opatrovateľský. „To je to najmenej, čo môžem pre naše dievčatko urobiť. Čaká nás veľa roboty, Kristínka chodí stále akoby prehnutá v páse, nedokáže sa vzpriamiť, naozaj si veľmi veľa sľubujeme od Adeli. Preto budeme vďační za každé euro, ktoré niekto pre Kiku pošle.“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť preklenúť bezútešnú situáciu tým, ktorí to potrebujú. Kristínke by sme spolu s vami radi pomohli s príspevkom na odborné rehabilitácie v Adeli centre. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). IBAN: SK85 3100 0000 0040 4021 8205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Kristínka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

02 2016 Špión

36

Ľuboš Mazúr (53) Petra Nagyová

Kde bývate?

V záhradnom domčeku. Staráme sa oň jednému majiteľovi a udržiavame pozemok. V zime sa v ňom nedá bývať, preto sme teraz v ubytovni. Naše bývanie je dočasné. Za desať rokov sme bývali v jedenástich podnájmoch. Mali sme svoj domček. Nedokázali sme ho splácať a banka nám ho zobrala, teraz platíme exekútorom.

Prečo predávate Nota bene?

Aby som mal z čoho žiť a aby sme mohli dôstojne žiť a nechodili po kontajneroch. Som invalidný dôchodca – po 35 rokoch mi dali 260 eur. To je moja odmena za vykonanú prácu. Z toho si platíme ubytovanie. To, čo zarobí manželka, vezme exekútor. Občas mi niekto vynadá, prečo nejdem robiť. Vždy slušne vysvetlím, že nech skúsi predávať časopis toľko hodín denne na ulici.

Som hrdý na to, že predávam Nota bene, že nemusím kradnúť a že dokážeme aj z toho mála vyžiť.

Aký ste človek?

Dobrosrdečný. Nemám rád nespravodlivosť.

Máte neresti?

Fajčím. Predsavzatia si už nedávam, ale pred dvanástimi rokmi som si povedal, že nebudem piť. Nepijem kvôli manželke Katke, Nota bene a nechcem ani podporovať alkoholový priemysel.

Veríte na osud?

Verím, že sme tu za trest a že svoje zlé skutky musíme meniť na dobré. Aj to, že som stretol Katku, je osud. Nemali sme byť spolu, ona nechcela. Dlho sme sa stretávali. Vedeli sme, že sa máme radi, ale nechceli sme si to pripustiť. A už sme spolu jedenásť rokov. Za celý ten čas sme sa nepohádali. Nemáme radi krik a hádky.

Sadneme si a robíme veci spoločne. Spolu plánujeme život, spolu aj míňame. Moje najväčšie želanie je, aby som ešte aspoň 20 rokov mohol žiť s Katkou.

Keby sa dalo, čo by ste robili inak?

Nikdy v živote by som nezačal piť. Potom fajčiť, pretože sa toho neviem zbaviť. Neveril by som až tak ľuďom. Prišla taká doba, že za dobrotu na žobrotu. Mám málo priateľov, vyberám si. Rodinu si vyberať nemôžete, ale priateľov áno.

Aké ste mali detstvo?

Krásne. Vyrastal som v okolí Kremnických vrchov.

Boli sme štyria. Sestra Evka mi bola najbližšia. Keď

Palo Čejka

neskôr zomrela, myslel som si, že sa mi zrúti svet. Potom otec, a keď umrela aj mama, zanevrel som na život...

Máte radosti?

Moja najväčšia životná radosť je moja manželka.

Už nevládzem, som na dne a ona jediná ma dokáže upokojiť, mám pre koho žiť. Radosť mi tiež robí, ak môžem niekomu pomôcť. Na Vianoce sme s Katkou napríklad navarili kapustnicu a zobrali ďalšiemu predajcovi Nota bene. Mám ho rád a viem, že nemal najkrajšie detstvo. Teším sa tiež z toho, že nám sľúbili dve unimobunky, ktoré chceme na jar zatepliť. Odkladáme si každý cent. Veľmi by nám však pomohlo, ak by mal niekto doma dosky alebo zvyšný materiál a chcel by nám ho darovať.

Aké máte vzťahy s čitateľmi Nota bene?

Dobré. S niektorými sa porozprávam, pýtajú sa, ako sa mi darí, či mi nie je zima, či nie som chorý – mal som totiž operáciu srdca, či mi môžu po práci priniesť kávu, a niektorí sa aj posťažujú. Páči sa mi, že ma berú ako človeka. Iní si ma zasa nevšímajú. Na križovatke Bajkalská, kde predávam, zavrú okienko na aute. Ja sa len pekne pozdravím a nechám na každom, či si časopis kúpi. Čo na ľuďoch nemáte rád?

Nemám rád, keď niekto niekomu neprávom ubližuje.

To sa viem veľmi nahnevať. Všimol som si, že veľa ľudí, najmä mladých, sa preváža na drahých autách a správajú sa povýšenecky. Možno ho zdedili a možno dostali do daru, ale môže prísť čas, že aj im sa raz prestane dariť a budú potrebovať pomocnú ruku. V živote nič nie je večné, všetko trvá do času...

Aký je váš ideálny deň?

Keď sa nerozčúlim, prežijem deň v pokoji, a keď ma počúva srdce. Nevadí, že nepredám všetky časopisy.

Dôležité je, že stretnem dobrých ľudí.

Aké ste mali povolanie?

Pracoval som pätnásť rokov v bani v Karvinej. Robil som aj vodiča električky v Bratislave a tiež ako stolár.

Ako si predstavujete svoj ďalší život?

S manželkou Katkou túžime po mieste, kde budeme konečne doma. Kde budeme mať kuchyňu, kúpeľňu s vaňou, toaletu, veľkú obývačku predelenú na spálňu a nič viac nám nebude chýbať.

Nota bene

02 2016 Špión

37

Vaše 2% sú šancou pre ľudí bez domova Už 14 rokov sme si navzájom súčasťou našich životov. Vy – naši čitatelia, ľudia bez domova a my – zamestnanci a externí pracovníci Občianskeho združenia Proti prúdu. Vaša dôvera a podpora nás ženie do odvážnych plánov, ktoré ľuďom bez domova poskytujú šancu na lepší život.

Rok 2015 bol pre nás nesmierne náročný, zároveň však bohatý na rozvoj, nové spolupráce a ocenenia našej práce doma i v zahraničí.

Nota bene získalo nový – čistejší a vzdušnejší – grafický dizajn aj vďaka spolupráci s kolegami z redakcie nórskeho pouličného časopisu =OSLO. K časopisu sme pre 350 predajcov v 17 mestách vytvorili v lete krížovky a v zime prvý ilustrovaný diár.

Pustili sme sa do reálneho zamestnávania a oddlžovania ľudí s obrovskými dlhmi a zažitou skúsenosťou bezdomovectva. Dali sme prácu desiatim nosičom batožín a oni denne pomáhali stovkám neznámych cestujúcich s kuframi na Hlavnej stanici v Bratislave, pričom si splácali svoje dlhy.

Spoločne sme nazreli ešte hlbšie do reality – rozvinutý biznis s exekúciami, systémové nedostatky a zle nastavené zákony. Ľudia bez domova majú stále sťažené šance na zmenu – získanie legálneho zamestnania, zdravotnej starostlivosti či dôstojného bývania, v ktorom by si mohli vytvoriť stabilný domov. A to napriek úsiliu samotných ľudí bez domova, ktorí chcú zmeniť svoj život, i pomoci sociálnych pracovníkov okolo nich.

Snaha o zmeny v systéme a legislatíve je preto čoraz väčšou súčasťou našej práce. Zorganizovali sme už siedmy ročník našej odbornej konferencie Ľudia bez domova 2015 a spolu s ďalšími organizáciami sme sa zhodli na naliehavosti iniciovať prípravu Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva. Pripravili sme odborné materiály, semináre a celý rok sme intenzívne pracovali v rôznych pracovných skupinách, aby sme priniesli zmeny riešenia bezdomovectva, či už na úrovni Bratislavy, alebo Slovenska. Ďakujeme, že ste v tom všetkom s nami. Vaše 2% sú šancou pre ľudí bez domova.

Zuzana Pohánková riaditeľka OZ Proti prúdu

Ak ste zamestnanec, požiadajte svojho zamestnávateľa do 15. februára 2016 o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov a o vystavenie Potvrdenia o zaplatení dane.

Vyplňte Vyhlásenie o poukázaní sumy do výšky 2% (3%) zaplatenej dane. Oba formuláre nájdete v časopise na strane 38 a 40. Najneskôr do 30. apríla 2016 pošlite oba formuláre daňovému úradu v mieste vášho bydliska. Ak podnikáte, 2% sú súčasťou daňového priznania. Údaje o nás – prijímateľ 2% (3%) IČO/SID: 36068781 Právna forma: Občianske združenie Názov: Proti prúdu Sídlo: Karpatská 3096/10, 811 05 Bratislava

KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

autor: Pavol Surovec

Hlupák hľadá šťastie v diaľke, múdry si ho [...]. James Oppenheim

Nota bene

01 2016 Krížovka

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Ak by sme konečne prestali hladať šťastie [mohli by sme sa mať celkom dobre].

Willard R. Espy Sudoku bezplatne poskytol www.griddlers.net. Ďakujeme!

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na igor.kocian@notabene.sk, odmeníme knihou.

INZERCIA

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0911 654 411 a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Nota bene čítam preto, lebo svojím obsahom je to výnimočný a pestrý časopis a som rada, že jeho kúpou môžem pomôcť ľuďom v núdzi. Čítam ho celý od A po Z, zaujímajú ma rozhovory, osudy a príbehy druhých ľudí, filozofické okienka, knižné recenzie, články o permakultúre a alternatívnom životnom štýle, ale i stĺpčeky na zamyslenie. Nie je niečo, čo by som radšej či menej radšej čítala, vždy sa teším na to, čo sa do konkrétneho čísla redaktorom podarilo namixovať. Lenka

Partneri projektu

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Chcela by som pozdraviť pána (476), ktorý predáva Nota bene v Košiciach na KVP pred obchodom Fresh. Je vždy usmiaty, milý, veľmi príjemný a zhovorčivý. Prajem mu veľa šťastia v živote! Lívia Nota bene

01 2016 Nástenka

42

Ďakujem pani Pohánkovej za obšírne vysvetlenie zmyslu a spôsobu práce v Nota bene. Mnohým ľuďom rozhovor s Vami ozrejmil veľa vecí a vysvetlil, prečo niečo nie a prečo áno. Bolo to treba povedať polopatisticky. Ďakujem a prajem všetkým, Vám aj predajcom, veľa úspechov, zdravia a šťastia. Zdenka Pozdravujem pána 0187 pri Tesco v Dubnici, je veľmi milo ukecaný, držím mu palce, nech sa mu darí. Dáša Chcela by som pozdraviť „môjho“ najobľúbenejšieho predajcu č. 321 z Nitry.

Ponúka časopis bez slov, bez naliehania, len ticho stojí. Takto si ma získal... lebo mi pripomína mňa... Lucia Zdravím pána Michala na konci Obchodnej ulice v Bratislave. Je to pán Dobrá Nálada.

Hoci je ráno riadne zima, vždy sa usmieva a povzbudzuje ľudí milým slovom. Pán Dobrá Nálada, želám vám dobrú príležitosť na lepší život, určite k vám príde. Rozhovor s týmto pánom je školou pozitívneho myslenia. Ivana Dobrý deň, rád by som vyzdvihol prácu predajcu Vlada s číslom 149, ktorý predáva v supermarkete Terno v Leviciach. Vždy každého slušne pozdraví, robí poriadok a zasúva nákupné vozíky po menej inteligentných občanoch, a uschováva a vracia späť zabudnuté veci. Prajem jemu aj vám čo najlepší predaj Nota bene. Gabo

Toto vydanie Nota bene podporili

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 176. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt.

Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA