__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Marec 2015/165

Malé radosti


Nenechávajte si pre seba ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0917 275 812

Nota bene

03 2015 Nástenka

2

4. február Dobrý deň, chcela by som vyjadriť vďaku a podporu predajkyni Nota bene číslo 142, ktorá predáva pri potravinách U Klimov v Banskej Bystrici. Je to neuveriteľne milá a silná žena, ktorá sa mi vždy, napriek tomu, že má zdravotné problémy, s úsmevom prihovorí. Želám jej veľa zdravia a síl do ďalšieho boja! Zuzana S. 4. február Kúpila som Nota bene v Trnave od predajcu č. 193. Bol upravený, príjemný, ochotný a neuveriteľne trpezlivý a vytrvalý. Držím mu palce, aby sa mu podarilo čo najskôr viesť normálny život. S vyššie vymenovanými vlastnosťami sa pozitívna zmena určite dostaví. Prajem veľa šťastia! Zuzana B. 6. február Už niekoľko rokov predáva váš časopis v budove pošty vo Vranove nad Topľou mladý chalan – predajca č. 15. Je milý, vytrvalý a dokonca som ho videla, ako zo svojho skromného príjmu prispel na zbierku pre choré dieťa. Neviem, prečo nemá domov, ale zo srdca mu ho prajem. Ešte si myslím, že keby bol časopis za 1 euro, kupovalo by ho viac ľudí. Eva K. 7. február Dobrý deň, rada by som sa podelila o jeden svoj zážitok. Pred nejakým časom som cestovala vlakom z Bratislavy do Žarnovice a v Bratislave si ku mne do kupé sadli dve panie z Čiech, ktoré boli cele nadšené z toho, že im na stanici pekne oblečený pán v uniforme odniesol kufor (bol naozaj veľký) do vlaku. Porozprávala som im o vašom projekte nosičov batožín a panie uznanlivo pokyvovali hlavami. A ešte jeden zážitok chcem spomenúť. Februárové číslo som si kúpila netypicky v Žiline, keď som zmeškala vlakový prípoj a čakala na ďalší. Išla som sa na hodinku prejsť do mesta a hneď za podchodom zo stanice som si kúpila váš časopis od predajcu s číslom 90 (alebo 06?). Chvíľku sme sa príjemne porozprávali a ja som mu sľúbila, že vám o našom príjemnom stretnutí a o tom, že predáva jeden z najlepších časopisov na Slovensku, napíšem. A tak teraz svoj sľub plním. Prajem vám všetkým v redakcii Nota bene príjemný deň. S pozdravom Zuzana.

Hedviga Sabová (reg. č. 1070) nás opustila 2. februára 2015. Heda bola dlhoročná predajkyňa, aj napriek komplikovaným zdravotným problémom predávala časopis Nota bene pred Poliklinikou Kramáre v Bratislave. Vďaka jej odhodlanosti a pozitívnemu prístupu sa jej aj s našou podporou podarilo vybaviť umiestnenie v DSS, kde strávila posledné mesiace života.

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie nota bene podporili


4

Rozhovor Budem ťa sprevádzať, ukáž mi cestu „Venovať sa takým pekným veciam, ako je pomáhanie, určite nie je budovaním kariéry. Ale robíme to, čomu veríme. A to nie je malá, ale veľká radosť,“ hovorí dobrovoľníčka Alžbeta Mračková. Dobrovoľníctvu sa venuje už štrnásť rokov.

Megamaličkosti Leonardo Pisano Fibonacci (1170 – Nota bene 1250) bol matematik z talianskeho 03 2015 mesta Pisa. MestečEditoriál ko by naňho malo byť pyšnejšie ako na šikmú vežu. Publikoval totiž matematické práce, v ktorých o niekoľko storočí predstihol výsledky vtedajšej európskej vedy. Najobjavnejšia bola jeho postupnosť čísel (hoci pravdepodobne ju už pred ním popísali aj indickí matematici).

3

8

Téma Iné podnikanie, iná radosť Rakúšania to vedia, Česi na to znovu prichádzajú, tak prečo nie my? Pýtajú sa noví podnikatelia, pre ktorých mať sa dobre znamená nemyslieť len na vlastné blaho. Bývajú v podnájmoch, do práce chodia peši či na bicykli.

11

Téma Uštrikujte si molekulu túžby Chcete byť šťastní a zdraví? Venujte sa ručným prácam, pretože ochraňujú pred demenciou. Prinášame vám tri príbehy mladých ľudí, ktorým ručné práce pomohli zbaviť sa úzkosti, negatívnych emócií aj únavy zo stereotypu.

14

Ľudia Nakŕm ma! Jedlo spája. Producent Jim Haynes za 36 rokov nakŕmil už 130 000 hostí. Inšpirovalo sa ním mnoho ľudí, aj traja kolegovia v združení Proti prúdu. Vždy jeden prinesie obed aj pre dvoch ostatných. Možno sa časom pridajú všetci.

16

Fenomén Niečo na tej vani je Skúsenosti blízkeho okolia, širšieho vesmíru, dejiny aj popkultúra hovoria: Kúpeľ je čistá óda na radosť. Čas strávený vo vani, nech tam už robíte čokoľvek, uteká podľa nejakých záhadných zákonitostí.

19

Aktuálne Nosiči a cestujúci sú si na radosť Prešli len dva mesiace a ľudia si už na našich nosičov v modrých uniformách s bielymi rukavičkami zvykli. Niektorí si dokonca cestu plánujú podľa toho, kedy na bratislavskej Hlavnej stanici pracujú. Novému projektu sa darí.

Fibonacciho postupnosť sa o tri storočia neskôr stala princípom zlatého rezu jeho krajana Leonarda da Vinciho (1452 – 1519). O zlatom reze už asi počul každý, pretože je základom kompozičného usporiadania diel vo výtvarnom umení renesancie. Znie nasledovne: pri delení celku na dve časti sa harmónia dosiahne vtedy, keď sa celok nerozdelí na rovnaké časti, ale rozmer menšej časti je v takom pomere k rozmeru väčšej časti, ako rozmer väčšej časti k celku. Da Vinci tvrdil, že všetko krásne v prírode, od mikrokozmu až po megagalaxie, sa zlatému rezu podriaďuje. Toto je Fibonacciho postupnosť čísel: 1, 1, 2, 3, 5, 8, 13, 21, 34... Je úplne jednoduchá a krásna: každý člen sa rovná súčtu dvoch predchádzajúcich. A keď navzájom vydelíte susedné čísla – 2:3, 3:5, 5:8 atď., výsledok sa vždy blíži k 0,6, čo je známe fí zlatého rezu. Z jednoduchých počtov vznikajú nádherné, vždy nové a nové geometrické tvary a proporcie. Renesanční ľudia ich nazývali božskými. A mali pravdu. Počet korunných lupienkov v kvetoch býva: 3 (trojlist — ľalia, kosatec), 5 (orlíček, stračonôžka, fialka, nezábudka), 8 (krasuľka, iskerník), 13 (chryzantémovka), 21 (astra), 34, 55, 84 (sedmokráska). Zoskupenie listov na vetvičkách býva takisto Fibonacciho číslo a ich pomer k obrátkam býva pomerom jeho susedných čísel. Týka sa to aj počtu špirál na šiške, ananáse alebo slnečnici. Úžasné. Mnoho a mnoho dokonalých malých radostí vytvárajúcich jednu jedinú dokonalú mega radosť. Ada Jung, editorka


Nota bene

03 2015 Rozhovor

4

Budem ťa sprevádzať, ukáž „Venovať sa takým pekným veciam, ako je pomáhanie, určite nie je budovaním kariéry. Ale robíme to, čomu veríme. A to nie je malá, ale veľká radosť,“ hovorí ALŽBETA MRAČKOVÁ. Ada Jung Kedy si sa začala venovať dobrovoľníctvu? Ešte počas štúdia na vysokej škole, aj keď s prestávkami. Chcela som robiť niečo zmysluplné, pracovať v neziskovom sektore. Začala som zisťovať, aké sú možnosti v dobrovoľníctve a natrafila som na inzerát o Vŕbe. No musela som zvážiť, či na to vôbec mám, pretože dobrovoľnícka skupina Vŕba sa venuje ľuďom s onkologickým ochorením. Ja som sa s ním predtým nikdy nestretla ani v rodine, ani vo svojom najbližšom okolí. Na druhej

Alan Hyža

strane som si uvedomila, že to môže byť výhoda. Že keď sa mi pacienti začnú zdôverovať, nezačnem porovnávať s tým, čo som sama zažila, nezačnem sa ponárať do vlastných smutných spomienok či zážitkov. Trochu som sa bála, čo to so mnou bude robiť, ale mala som pocit, že som v živote veľa dostala a takto to môžem vrátiť. Aké bolo chodiť za vážne chorými ľuďmi? Ťažké. Stretávala som sa s mladými aj staršími, ale pri mladých, kto-

rí boli približne v mojom veku – 22, 23 rokov, som to znášala horšie. Na niektorých spomínam dodnes. No viem, že svojou prítomnosťou som im vniesla život aj do umierania. Hoci vtedy ani nemuseli vedieť, ako sa ich choroba bude vyvíjať. Bol to proces. Niektorých som sprevádzala s prestávkami, pretože boli z liečby prepustení domov a opätovne sa vracali. Čím dlhšie sa vzťah rozvíjal, tým to bolo ťažšie. Inokedy bolo zasa veľmi intenzívne aj jedno jediné stretnutie. Niečo sa dozviete a ťaží vás to.


bola navštíviť aj doma a zdalo sa, že rodina napokon situáciu akceptovala. No keď zomrel a ja som jeho manželke zatelefonovala, bola práve vo fáze hnevu. Veľmi sa na neho hnevala. Vtedy som sa s takouto reakciou stretla prvýkrát, nechápala som, prečo sa na neho hnevá, veď predsa on za nič nemohol. Ja sama som sa vtedy cítila natoľko zasiahnutá, že som si musela dať pauzu. Nemohla som sprevádzať. Aj preto mám dnes pravidlo, že ak sa niečo podobné stane niektorému dobrovoľníkovi, musí si dať pauzu. Alebo aj úplne odísť, ak treba, a venovať sa dobrovoľnícky niečomu inému.

mi cestu Ako si to zvládala? Čo ti pomáhalo pokračovať? Som veriaca, takže mi pomáhal pohľad viery. Presvedčenie, že ten konkrétny človek ďalej žije a že po všetkom utrpení sa mu istým spôsobom stalo dobre. Na druhej strane to tak úplne nepomôže, lebo smútok zostáva. Musela si si niekedy dať aj pauzu? Áno. Zblížila som sa s jedným pacientom, volal sa Vlado, bol z východného Slovenska a do Bratislavy chodil na chemoterapiu. Vždy mi dal vedieť, kedy príde. Išli sme spolu na kávu, rozprával mi o sebe, vedela som o jeho rodine, o jeho manželke, ktorá jeho chorobu veľmi ťažko znášala a on bol ten silný. Staral sa o to, aby bola v pohode. Mal dve deti a doma sa tváril, že je všetko v poriadku, že všetko bude fajn... Po čase som ho

Dokážu v takýchto situáciách pomáhať malé radosti? Niekedy je skúsenosť taká intenzívna a strata taká veľká, že na ne človek ani nepomyslí. Ale pre mňa to boli a sú napríklad prechádzky. Radím dobrovoľníkom, aby si takéto malé radosti dopriavali. Pýtame sa, čo im robí radosť. Či je to stíšenie, priatelia, zdôverenie sa niekomu, vyrozprávanie sa. Sú ľudia, ktorí idú a pokopú celú záhradu, máme dobrovoľníčku, ktorá si chodí kupovať kvety, iná si kupuje sladkosti a ešte iná potrebuje zmyť zo seba ťažké emócie v sprche. Stretnutie so smrťou môže byť psychicky veľmi náročné. Na to, aby dobrovoľníci zvládali takéto situácie, sme tu my, supervízori a koordinátori. Radíme im, ako sa zachovať, ako pomáhať, ale aj ako sa chrániť. Dohliadame na to, aby sa záťaž vybalansovala, aby si dali pauzu, nechali si čas len pre seba, venovali sa pozitívnym, pekným veciam. Ale malú radosť si nemusíme predstavovať len ako čokoládu. Je to napríklad aj držanie chorého za ruku... To je vlastne podstata Vŕby. Dobrovoľník môže mať pri odchode z nemocnice dobrý pocit, že pomohol niekomu trpiacemu a chorý človek zasa z toho, že tam niekto prišiel len kvôli nemu. Že si ho prišiel vypočuť, poplakať si s ním. Majú ľudia o dobrovoľníctvo záujem? Keď som začala pracovať vo Vŕbe, postupne som si uvedomila, že dobrovoľníctvo je potrebné sprofesionalizovať. Ľudia sa už nestávajú dobro-

voľníkmi spontánne, ako to bývalo v minulosti. Niektorí sa síce zapájajú v nejakej komunite, vo farnosti, na sídlisku a podobne, no čoraz viac sa stretávam s tým, že vôbec ne- Nota bene vedia, kde začať. Ale chceli by byť 03 2015 užitoční, chceli by pomáhať a mať Rozhovor z toho radosť. Takže ste vo Vŕbe začali rozvíjať dobrovoľníctvo systematicky? Áno, keď sme pochopili, že sa o ľudí, ktorí by sa chceli stať dobrovoľníkmi, musíme vedieť postarať. Vo Vŕbe sa dobrovoľníci venujú ťažko chorým pacientom. Sú to často ľudia osamotení, z iných častí Slovenska, sú to seniori, sú to aj ľudia z ulice... Je veľmi náročné venovať sa im, a tak aj dobrovoľníci potrebujú, aby o nich bolo postarané. Pôsobí to zvláštne – starať sa o dobrovoľníkov, ktorí sa sami o niekoho starajú. Akú pomoc potrebujú? Kde sa začína? Už pri prvom kontakte s nimi. Najprv musíme zistiť, či sa vôbec na dobrovoľnícku prácu hodia. Ak áno, potom musia byť vyškolení, musia vedieť ako komunikovať s človekom v ťažkej situácii. Nesmú sa báť, musia byť asertívni. Za chorými ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc, nemôžeme pustiť hocikoho. Uškodili by sme klientom aj dobrovoľníkom. Dobrovoľnícka práca nie je pre každého. Niekto len príde do nemocnice alebo podobného zariadenia, nadýchne sa a príde mu zle, musí ísť von... Keď robíme výber, vyberieme len asi tretinu zo všetkých uchádzačov. Nečudujú sa, čo od nich ešte chcete? Či vám nestačí, že vôbec chcú dobrovoľníčiť? Veď už to samo o sebe znie ako nevoľníčiť... Čudujú sa, aj nám vravia, že sme veľmi drsní. Vo Vŕbe pohovor prebieha tak, že vyplnia štvorstranový dotazník, v ktorom sa pýtame aj na veľmi osobné veci, ale patrí to k tomu. Musíme vedieť, koho k pacientovi posielame. Ten človek nejde do nemocnice s nami, ide tam sám za seba. On sám ide k lôžku ťažko chorého človeka. Takže sa ľudí pýtame aj na to, aké emócie v nich vyvoláva smrť, pretože sa s ňou na oddelení stretnú. Pýtame sa ich na skúsenosti s chorými, na ich vlastné zdravie, ale aj na to, či majú ťažko chorého človeka v rodi-

5


Nota bene

03 2015 Rozhovor

6

ne, pretože ich nechceme zničiť, zaťažiť ich nad vlastné sily. V tomto sú pohovory naozaj drsnejšie, ideme do hĺbky. Zároveň tak zistíme, nakoľko je záujemca o dobrovoľníctvo ochotný hovoriť o svojom vnútri, o tom, čo prežíva. Inak by sme sa nedozvedeli, či to, čo robí, aj zvláda. Ktorá emócia je najťažšie zvládnuteľná? Bezmocnosť. Niektorí si ju ani nepripustia. No keď priznajú, že si poplačú, niekde sa vykričia, dajú priechod svojmu hnevu, keď priznajú, že sa hnevajú na Boha alebo na celý svet, je to lepšie, ako keď tvrdia, že sa bezmocní necítia nikdy. Pretože – kto sa v živote nikdy necítil bezmocný? Keď si to nepripustia, zablokujú sa, povedia si „nebudem to riešiť“, niekde v nich to aj tak buble. Takéhoto človeka nemôžeme prijať. Potrebujeme, aby si pripustil, čo cíti, akceptoval to, vysporiadal sa s tým. Pretože pri nemocničnom lôžku bude bezmocný často. Pacientovi nebude môcť pomôcť inak ako svojou prítomnosťou. Paradoxne nemôžeme prijať ani človeka, ktorý je až príliš pozitívny. Pacientovi, ktorý v istom momente vidí všetko čierne, by mohol naopak ublížiť. Menia sa nejako dobrovoľníci popri službe, ktorú vykonávajú? Napriek prísnemu výberu sa nám stále stáva, že niektorí dobrovoľníci odídu. Ak hneď na začiatku tak preto, že im takýto druh dobrovoľníctva nesadne. Ale tí, ktorí zostanú, sa veľmi posúvajú. Osobnostne a aj profesionálne rastú. Sú schopní lepšie komunikovať, lepšie zvládať záťažové situácie, vnímať širšie súvislosti, všímať si potreby iných ľudí, byť aktívnymi poslucháčmi, nemať svoje schémy. Aký je rozdiel medzi zamestnancami v niektorej organizácii a dobrovoľníkmi? Aké je ich miesto medzi profesionálmi? Dobrovoľníci by v žiadnom prípade nemali nahrádzať personál. Každá organizácia má, čo sa dobrovoľníctva týka, zadefinovanú svoju potrebu. Onkologicky chorým pacientom najviac chýba ľudský kontakt. Dobrovoľníci nemajú zdravotnú školu, môžu to byť právnici, učitelia, administratívni pracovníci. To, čo prinášajú, je ľudská spoluúčasť. Prítomnosť. Ak

niekto príde bez nároku na odmenu za chorým a venuje sa mu, to je to najviac. Robia vlastne to, čo nemocničný personál nemá šancu stíhať. Sadnú si s klientom, venujú sa mu, rozprávajú sa s ním, hrajú sa s ním, robia skrátka to, čo potrebuje, čo mu pomôže, povzbudí ho, urobí mu radosť. Vo Vŕbe máme heslo: Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu. Akým spôsobom sa snažíte dobrovoľníkov organizovať? Pred dvomi rokmi sme pre Bratislavu založili dobrovoľnícke centrum. Záujemcovia sa môžu nalogovať na stránku www.dobrovolnictvoba.sk a pozrieť sa, aké možnosti sú v Bratislave. Ak nevedia robiť s internetom, môžu sa prísť pozrieť priamo do centra v Starej tržnici a my im dáme informácie. Pracujeme s rôznymi organizáciami. Od tých, ktoré sa venujú ochrane životného prostredia, cez tie, ktoré sa venujú oblasti kultúry, športu, vzdelávania, až po zdravotnícke a sociálne organizácie. Učíme ich, ako s dobrovoľníkmi pracovať. Pretože keď k nim nejakého pošleme, chceme, aby oňho bolo postarané, aby mal koordinátora, ktorý sa mu bude venovať, ktorý mu povie, akú prácu od neho potrebujú a zaškolia ho. Vymysleli ste pre nich aj takú malú radosť. Dobrokartu. Vymysleli sme ju, aby sme ich aspoň nejako za ich bezplatnú prácu odmenili. Každý, kto sa venuje dobrovoľníctvu aspoň 40 hodín, dostane od nás kartu na zľavy. Takže okrem dobrovoľníkov teraz hľadáme aj firmy, ktoré sa zapoja a poskytnú na Dobrokartu zľavy. Tie sa pohybujú od päť do päťdesiat percent a sú na rôzne produkty, ale je tam aj kníhkupectvo, jazyková škola alebo kaviarne a podobne. Dobrovoľnícke centrum funguje len v Bratislave? Ešte je banskobystrické, nitrianske, prešovské a košické. Vytvorili sme aj tzv. Platformu dobrovoľníckych centier a organizácií, ktorá sa venuje stratégii rozvoja dobrovoľníctva na Slovensku. Riešime, ako by mal dobrovoľníctvo podporovať štát, staráme sa, aby fungovali dotačné mechanizmy na podporu dobrovoľníckych iniciatív, aby boli dobrovoľnícke centrá podporované samosprá-


vou a snažíme sa založiť centrá tam, kde ešte nie sú – v Žiline, v Trenčíne a v Trnave. Spolu robíme aj na medzinárodných projektoch.

Nota bene

Popri všetkej tejto práci už asi 03 2015 nestíhaš robiť dobrovoľnícku prácu Rozhovor v teréne, chodiť priamo za pacientmi ako kedysi. To už naozaj nezvládam. Ale stále som s nimi v kontakte sprostredkovane. Ako supervízorka dávam pozor na ľudí, ktorí sa venujú dobrovoľníctvu v sociálnej oblasti, napríklad v Domove pre seniorov. Stretnem sa tam s dobrovoľníkmi, ktorí mi hovoria o svojej práci, o problémoch v nej, o tom, čo prežívajú s klientom, za ktorým chodia, dávam pozor, aby nevyhoreli. Ako koordinátorka si uvedomujem, že takto naučím pomáhať ďalších dvadsiatich ľudí. Inak by som to stále bola len ja.

7

Vo Vŕbe si už štrnásť rokov. Nie je pomáhanie tak trochu ako droga? Vieš si predstaviť, že by si, hoci aj len na čas, svoju prácu opustila? Pomáhanie sa môže stať závislosťou a môže byť aj nebezpečné, ak ním ľudia nahrádzajú napĺňanie iných svojich potrieb. Chystám sa pomaly odísť, ale je ťažké nájsť náhradu. Niekoho, kto sa nebojí riskovať a môže si dovoliť aj menší úväzok, respektíve menšiu mzdu za svoju prácu. Nájsť dobrého človeka, ktorý má skúsenosti v tejto oblasti na Slovensku, je náročné. A venovať sa takým pekným veciam, ako je pomáhanie, určite nie je budovaním kariéry. Ale robíme to, čomu veríme. A to nie je malá, ale veľká radosť. Alžbeta Mračková vyštudovala sociológiu na FF UK v Bratislave, dobrovoľníčkou sa stala v združení Dobrovoľnícka skupina Vŕba, ktoré pôsobí na Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Neskôr sa začala venovať manažérskej práci a vzdelávaniu v manažmente dobrovoľníkov. Pracuje na rozvoji dobrovoľníctva v mimovládnych a verejných organizáciách a na kampaniach v prospech dobrovoľníctva na Slovensku. Iniciovala a pracovala na Zákone o dobrovoľníctve. Je spoluzakladateľkou Bratislavského dobrovoľníckeho centra, Platformy dobrovoľníckych centier a organizácií a členkou Správnej rady Európskeho dobrovoľníckeho centra.


Nota bene

03 2015 Téma

8

Iní PODNIKATELIA Rakúšania to vedia, Česi na to znovu prichádzajú, tak prečo nie my? Pýtajú sa noví podnikatelia, pre ktorých mať sa dobre znamená nemyslieť len na vlastné blaho. Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Väčšina porevolučných podnikateľov chcela rýchlo zbohatnúť a zisky ihneď dávala ostentatívne najavo. V poslednej dobe sa však objavujú aj iní podnikatelia. Bývajú v podnájmoch, do práce chodia peši či na bicykli. Mať sa dobre znamená pre nich viac než len osobné, materiálne blaho. Svoje podnikanie od začiatku budujú s cieľom, aby sa na Slovensku, alebo aspoň v ich bezprostrednom okolí, žilo lepšie a s nadšením prispievajú k zmene. Či už podporou lokálnych produktov, alebo projektov v prospech celej spoločnosti. Zdeno Kupec (25) pochádza z Čierneho Balogu pri Brezne, ale finančný manažment študoval v Bratislave a Belgicku. Pokojne mohol svoj dospelý život začať v zahraničí, ale niečo mu v tom bránilo. Láska k vlasti znie trochu starosvetsky, ale u Zdena to bol práve tento pocit. „Intenzívne som vnímal prehlbujúcu sa skepsu v spoločnosti zakaždým, keď som prišiel na Slovensko. Bez práce bolo mnoho mojich známych, aj ich rodičia, viacerí za ňou odchádzali do zahraničia…“ S kamarátmi Tomášom Kondém (25) a Matúšom Marekom (25) raz o tejto situácii začali debatovať pri pive. „Štvalo nás to. Pretože všetci traja máme bytostne blízko k vidieku. Matúšovi rodičia majú farmu, chovajú kone a kopec domácich zvierat. Tomášovi rodičia obrábajú pôdu pre vlastnú potrebu a môj otec bol v minulosti predsedom družstva, takže mi toto odvetvie nebolo cudzie. Vidiek má veľký potenciál. Rakúšania to vedia, Česi na to znovu prichádzajú, tak prečo nie my?“ Chalani sa rozhodli, že skúsia podnikať s predajom produktov slovenských farmárov, ktoré budú odoberať priamo od nich a ešte za čerstva rozvážať zákazníkom. S cieľom podporiť vidiek a časom možno vytvoriť aj pracovné miesta. Do štartu vložili sčasti našetrené a sčasti od rodičov požičané peniaze. Nemali sklad ani obchod, iba jedinú dodávku, ktorou doposiaľ rozvážajú tovar. Začali zhruba pred rokom, výlučne s debničkovým predajom cez internet a v máji tohto roku už otvorili


v Bratislave prvú predajňu. Zákazníci ju zároveň môžu využívať ako odberné miesto, ale naďalej ponúkajú aj doručovateľskú službu. Darí sa im napĺňať aj ideu o zamestnávaní Slovákov a podpore vidieka? „Zatiaľ zamestnávame jednu brigádničku, ale tovar odoberáme od vyše päťdesiatich slovenských výrobcov potravín a farmárov, takže k nejakému pracovnému miestu určite prispievame.“ Napriek slušnému rozbehu je ich životný štýl skromný. Tomáš býva u rodičov, Zdeno s priateľkou v podnájme a do práce jazdí na bicykli. „Jediné, čo s Tomášom vlastníme, je už spomínaná dodávka,“ smeje sa. Keď sa ho pýtam na jeho sny, odkrýva túžbu po vlastnom bývaní a neskôr aj rodine, ale nechce to unáhliť. „Najprv sa chceme stať etablovanou firmou, ktorá by nás prežila, dať prácu mnohým ľuďom a možno mať vlastnú farmu, alebo aspoň s nejakou veľmi úzko spolupracovať.“

Zdeno Kupec

Roman Kovács (23) sa takisto začal venovať podnikaniu z pocitu frustrácie. „Vyštudoval som za mechanika počítačových sietí, odbor, ktorý ma nebavil. Nedarilo sa mi nájsť zamestnanie, ktoré by som nerobil len pre peniaze, a trápil som sa. Mal som pocit, akoby som vyhorel. Možno to bola depresia. Neviem. Každopádne, pre mňa hraničná situácia.“ Pri vysokoškolskom štúdiu environmentalistiky sa mu začalo uľavovať. V ochrane životného prostredia videl zmysel, ale štúdium ho nebavilo. Opustil ho však s jasným cieľom – založiť organizáciu, ktorá by prispievala k zveľaďovaniu mestského prostredia. Aby mu na jej štart banka požičala peniaze, na čas sa zamestnal. Ako predavač v obchode s jeho obľúbenou značkou športového oblečenia. Práca ho bavila a zároveň už rozbiehal predaj eko zubných kefiek z bambusu, biologicky rozložiteľných v prírode. Kúpite ich cez internet, ale už aj v siedmich bratislavských obchodoch. Dvadsať percent z ich predaja Roman venuje na neziskové iniciatívy prospešné pre ľudí. Ako napríklad projekt malých verejných knižníc Ďakujem, sused. Všimli ste si ich? Vyzerajú ako presklené vtáčie búdky, ale sú v nich knihy. Môžete si ich odtiaľ zadarmo požičať a potom vrátiť. Okrem Bratislavy postupne pribudnú v ďalších štyroch mestách. „Nejde len o výpožičku, ale aj o kontakt. Ľudia si do kníh píšu odkazy, poďakovania a malé recenzie. Možno sa raz pri knižnici stretnú s niekým, s kým si budú mať nielen čo prečítať, ale aj povedať.“ Pri tej predstave sa Roman usmieva. Najnovšie podporil projekt freefood. Veľký, sčasti chladiaci box s nápisom Daruj jedlo tým, ktorí ho potrebujú, sa nachádza na bratislavských mestských hradbách a takisto pribudne aj v ďalších mestách. „Nie je zacielený na ľudí bez domova, ale na všetkých, bez ohľadu na ich existenčnú situáciu. Z tejto špajze sa môže

Roman Kovács

Nota bene

03 2015 Téma

9


Nota bene

03 2015 Téma

10

pohostiť ktokoľvek, napríklad niekto, kto ide neskoro z práce a doma má prázdnu chladničku. A zas – ktokoľvek do nej môže jedlo darovať. Ľudia už doniesli čerstvé bagety aj čerstvo upečenú nakrájanú bábovku.“ Ale prečo na Romanovej stránke ani pri projektoch, ktoré podporil, nie je jeho meno? „Pretože o mňa nejde. Za každým projektom stoja viacerí a často mu pomohli len z dobrej vôle. Vznikajú vďaka ľuďom a pre ľudí. Každého, kto si kúpi bambusovú kefku, preto nazývam superhrdinom. Navyše, keď si ňou ráno umýva zuby, môže začať deň s pocitom, že pomohol.“ Roman býva v jednej izbe, ktorá mu zároveň slúži ako kancelária aj sklad. Pracuje sám, no túži po spolupracovníkoch, lebo v tíme sa mu robí lepšie. „Zatiaľ som však nenašiel nikoho, kto by naozaj do toho vložil srdce aj dušu,“ hovorí sugestívne. Obchodné záležitosti väčšinou vybavuje peši, momentálne mu to stačí. V budúcnosti by chcel na vzdialenejšie cesty auto a určite vlastný byt, ale iné materiálne sny nemá. „Zakladám si skôr na zážitkoch a na vzťahoch s ľuďmi. Mám rád, keď sa so mnou podelia o svoj životný príbeh, a tie momenty v debate, ktoré ma nejako zmenia, posunú ďalej. Toto je pre mňa oveľa viac ako čokoľvek materiálne.“ Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.


Uštrikujte si molekulu túžby Chcete byť šťastní a zdraví? Venujte sa ručným prácam! Prinášame vám tri príbehy mladých ľudí, ktorým ručné práce pomohli zbaviť sa úzkosti, negatívnych emócií aj únavy zo stereotypu. Galina Lišháková

Rovnako ako meditácia navodzujú ručné práce stav hlbokého pokoja, zníženie srdcovej frekvencie, krvného tlaku, rýchlosti dýchania a svalového napätia. Ochraňujú pred demenciou, pretože aktivizujú uvoľnenie dopamínu, ktorý stimuluje pamäť, schopnosť udržať pozornosť, kreatívne riešiť problémy a – túžbu po sexe. Preto sa mu aj hovorí molekula túžby.

Palo Čejka, výtvarník, grafik (zalamuje aj naše Nota bene), fotograf, básnik, DJ, spevák legendárnej bratislavskej kapely Kamoško a Kokosko, k tomu všetkému ešte aj štrikuje. „Asi pred siedmymi, ôsmymi rokmi som šiel v noci domov a... Zrazu som sa prebral na zemi. Neviem, čo sa prihodilo, ale následok lekári klasifikovali ako trojnásobnú zlomeninu lebky, pre ktorú som bol dva mesiace pé-en. Všetko perfektne dopadlo, až na to, že v noci som sa budieval s pocitom, že prežívam poslednú hodinu svojho života.“ Racionálne si vedel zdôvodniť, že ide len o pomýlený stav mysle, ale telo mu signalizovalo pravý opak. „Bolo to strašné, kým som si, ani neviem prečo, nespomenul, že viem štrikovať. Naučil som sa to, keď som štyri roky pracoval na Waldorfskej škole – tam totiž už od prvej triedy všetci štrikujú. Ihlice s vlnou som si dal do postele a zakaždým, keď ma prepadla nočná panika, zhruba dvadsať minút som plietol. Tá hrôza sa akoby s každým očkom rozpúšťala a potom som pokojne zaspal. No a výsledkom tejto terapie bol dlhokánsky širokánsky šál. Neskôr som už len z radosti zo života uplietol ešte pár vecí – smiešnu kónickú čapicu, nejaké šály... A takmer všetko som to rozdal.“

Martin Baláži, Milan Škandál, Vladimír Šimíček

Nota bene

03 2015 Téma

11


Nota bene

03 2015 Téma

12

Tvorivá skupina Kundy crew, ktorú tvoria Iva, Eva, Gabika a Nina, si obľúbila krížikovú výšivku a paroduje ňou tradičné kuchynské výšivky s ľudovými múdrosťami. Názov zoskupenia môže niekoho dráždiť, ale dievčatá nechcú urážať. Ich trochu punkerská revolta má vážny obsah. Veď na najaktuálnejších výšivkách prostredníctvom citátov ako: Narodil sa Kristus Pán a mal dvoch otcov, či: Naše mamy povedali, že o ľudských právach sa nehlasuje, predostierajú svoj názor k referendu o rodine. Výšivkou staršieho dáta zasa komentujú politickú kauzu: Kto neselluje CD-čka, nakupuje CT-čka.

tak sme si založili facebookovú stránku. Samy sme prekvapené, ako ľudí naše výtvory oslovili. Raz za čas robíme workshopy, na ktoré chodia rovnako ženy, ako aj muži.“ K používaniu vulgarizmov a tvrdších slov dodáva: „Slová majú iba taký význam, aký im prisúdime. Jazyk je tvárny. Ak niekoho uráža vulgarizmus na výšivke viac, ako fakt, na ktorý reagujeme, je to asi iná cieľovka.“

Gabika vnímanie vulgarizmov pozoruje v konfrontácii s mamou: „Považuje ich za hnusné. Keď jej hovorím o výstave alebo o preplnenom workshope, teší sa, no prosí ma, aby sme si zmenili názov. Ja sa vždy smejem a hovorím, že je to iba slovo, iba filter. Keď cítim „Inšpirovali sme sa austrálskou skupinou Radical hnev, chcem ho vyjadriť, ale technika, ktorú k tomu Crossstitch, v preklade Radikálna výšivka,“ hovorí Eva. volím, je v úplnom kontraste k tej negatívnej emó„Sedela som s Ivou pri víne a vraveli sme si, že aj my by cii. Vyšívať musíte pomaly, sústrediť sa, aby ste sa nesme mohli vytvoriť niečo v podobnom duchu. Pár kamo- pomýlili. Pre mňa je to až spôsob meditácie a terapie. šom a kamoškám sme čosi povyšívali a malo to úspech, A keďže som dosť netrpezlivá, učí ma to aj trpezlivosti.“


Nota bene

Miriam Schniererová, umeleckým menom Miri, má dve dcérky a už piaty rok je na materskej dovolenke. Dovolenka v tomto prípade nie je správny výraz, lebo každodenný zhon okolo domácnosti a detí, aj keď z väčšej časti radostný, nemá s oddychom nič spoločné. K tvorbe sa utieka, aby sa odreagovala. Najprv vyrábala filigránsky vyšperkované náušnice a prstene, napríklad v tvare kvetov z fimo hmoty, ktorá po zapečení v rúre stvrdne. „Potom som si spomenula, že ešte ako dieťa ma stará mama naučila háčkovať.“ Zo zvedavosti, či to nezabudla, vytiahla háčkovku. Ani tie prvé výrobky – detské klobúčiky a čiapočky v tvare jahody, kvetu – nemajú nič spoločné s prácou začiatočníka. Nečudujem sa, že keď ich vyvesila na facebook, okamžite sa rozchytali. Háčik a pletacie ihlice prebudili u Miriam vášeň netušených rozmerov. „Istý čas som nedokázala prejsť okolo obchodu s vlnou bez toho, aby som si z neho neodniesla nejaké klbko,“ smeje sa pred regálom plným bavlniek a vĺn všetkých farieb a hrúbok. Maličká izbička na poschodí je jej kreatívnym rajom. Keď uspí deti, pletie, či háčkuje, niekedy aj dve hodiny po polnoci. Fascinuje ju merino vlna, ktorej vlákno môže dosahovať priemer až dva centimetre. Ale aby z nej mohla vytvoriť pleteninu, potrebuje minimálne rovnako hrubé ihlice. Na pohovke má rozložený šál obrích rozmerov práve z takejto hrubej priadze a na poličke z papierovej tašky vytŕča podobne tlstá ružová vlna. Miriam ju označuje za Ferrari medzi vlnami. Z ďalšej tašky vyťahuje háčkované žlté kvety rôznych veľkostí, ktoré sa chystá pozošívať do tvaru svetra. Rozkladám ich na koberci, aby som si ho lepšie vedela predstaviť. Už aj mňa nakazila svojou vášňou. Vyťahujem klbká z regálov, blažene ich stláčam v rukách, privoniavam k nim. Ale za vrchol jej tvorby považujem háčkované hračky. „Na tie mám objednávky až do budúcich Vianoc. No nie je to o zárobku. Veď kto by pracoval za šesťdesiat centov na hodinu?“ Miriam navyše organizuje kurzy háčkovania a v máji usporadúva v jazdeckom areáli v Hrubej Borši, kúsok od Senca, už tretí ročník Kreatívneho pikniku. Je pre všetkých, ktorí doma niečo tvoria – od šperkov cez výrobky z dreva a textilu, až po nezvyčajné zaváraniny. „Prvýkrát prišlo tisícpäťsto návštevníkov, druhýkrát päťtisíc. Sama som zvedavá, koľkí sa na nás prídu pozrieť tento rok.“ Miriam kedysi pracovala na letisku, vypravovala do vzduchu lietadlá, ale teraz sníva o vlastnom obchodíku s vlnami. Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

03 2015 Téma

13


Nota bene

03 2015 Ľudia

14

Nakŕm

MA

!

Jim Haynes, umelecký producent, ktorý vlastnil kníhkupectvo, prevádzkoval divadlo a vydával nezávislé noviny, už tridsaťšesť rokov každú nedeľu večer kŕmi vo svojom parížskom byte neznámych ľudí. Za ten čas sa uňho premlelo vyše 130 000 hostí. Niektorých pozná, ale väčšinou ide o nové tváre. Jim, ktorý miluje ľudí a náhodné stretnutia, im týmto spôsobom dáva príležitosť.

Na večeru sa treba prihlásiť prostredníctvom emailu pár dní vopred a pri vstupe odovzdať v obálke peniaze. Odporúča sa tridsať eur, ale môže to byť aj menej. Limit je šesťdesiat hostí, Jim však tvrdí, že ešte nikdy nikoho neodmietol. Kým pozvaný kuchár varí, domáci chodí okolo návštevníkov a ubezpečuje sa, či sa každý dobre baví. „Je to šanca zoznámiť sa s novými ľuďmi, s niekým, s kým sa môžete na ďalší deň vybrať do kina alebo do kaviarne,“ hovorí Zuzana z Občianskeho združenia Proti prúdu. Večeru u Jima Haynesa osobne zažila a spriatelila sa na nej s dvomi ľuďmi. „Jesť spolu je úžasný spôsob ako dať ľudí dohromady,“ hovorí Jim. „Chodia ku mne príslušníci všetkých vekových

kategórií, náboženstiev aj rás a bez problémov sa spolu bavia. Umožnil som vznik mnohých priateľstiev, lások, pracovných príležitostí... Môj známy, David Turner zo Sydney, mi rozprával, že túži stráviť tri mesiace v nejakom japonskom kláštore. Ešte v ten istý deň u mňa na večeri stretol novinára z Tokia, ktorého brat bol predstaveným kláštora v japonskom Kjóte, takže mu to ihneď sprostredkoval. Inokedy sa tu niekto stretol s roky strateným priateľom. Prečo sa tie veci dejú? To je mágia života...“ Nakŕmiť neznámeho je nielen prejav dôvery, ale aj akt hlbokej lásky, oslava života. Myšlienka sa zapáčila aj zamestnancom nášho Občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré, časopis Nota bene vydáva. Traja z nich sa asi pred mesiacom dohodli, že raz v týždni vždy jeden navarí pre všetkých troch. V duchu myšlienky „jedlo spája“, ale aj z praktických dôvodov. Majú spoločné to, že uprednostňujú vegetariánsku stravu a nemajú čas každý deň cestovať za vhodným obedom. Na jednu takúto spoločnú hostinu nás s fotografom Vladom pozvali.


Galina Lišháková Vladimír Šimíček, jim-haynes.com Do miestnosti vchádzajú Sandra, Zuzana a Tomáš, jedlo nesú v plastových škatuľkách, ako keď si ho donesú z domu. Je s nimi aj Nina, ktorá priznáva, že ona nevarí a nie je ani vegetariánka, ale už druhýkrát je pozvaná. Na stole sa postupne objavujú pečené zemiaky, hliva s tofu, baklažán, jahody. „Väčšinou sa za tie svoje jedlá veľmi hanbíme a ospravedlňujeme sa: Je mi ľúto, ale varila som v noci, asi to nebude ktoviečo... Ale potom ochkáme nad tým, aké je to dobré,“ smeje sa Zuzana. Ak niekto nestihne navariť, musí jedlo zabezpečiť inak. Tiež si dali zákaz hovoriť pri obede o práci. A so smiechom priznávajú, že niekedy preto debata viazne. Sandra do celej akcie vnáša aj morálny aspekt: „Ďalší kolegovia chodia okolo, ovoniavajú a ochutnávajú a my dúfame, že prejdú viac na zeleninu. Prekáža mi, v akých podmienkach žijú zvieratá chované na mäso. Keby ľudia jedli mäso len raz za týždeň, ako to bolo kedysi, zabíjalo by sa ich menej, a asi by aj ich život bol dôstojnejší.“ Zuzana vraví, že nie sú striktné vegetariánky, aj ony si občas dajú napríklad klobásu.

„Kúsok od nás sídli Greenpeace, kde si varia dokopy asi šiesti,“ hovorí Tomáš. „Vedel som ešte o reklamke, kde sa takto stravovali. Vo firme mali kuchynku a každý deň v nej varil niekto iný. Ale nielen nejaké rýchlovky. Aj kohúta na víne a podobné šialenosti, ktoré zabrali niekoľko hodín. Na princípe ,niečo prines, niečo ochutnaj´ zas fungovali obedy v už neexistujúcom klube Obluda. Ale jedlo si mohli vziať aj tí, ktorí nič nedoniesli.“ Väčšina ľudí sa stravuje v obrovských jedálňach, kde sa na jedlo stojí v dlhých radoch a kde je taký hluk, že pokojne sa porozprávať nie je možné. Alebo v prevádzkach s rýchlym občerstvením, či v bufetoch a na stojáka. Obedňajšia prestávka v tomto prípade s uvoľnením nemá nič spoločné. Variť si doma, navyše niekoľko porcií, asi nie je alternatíva pre každého. Ale pekné je, že ten, kto varí, myslí aj na ostatných spolustolovníkov. A nielen preto, aby zohľadnil, čo im chutí a čo nie. Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia. Zdroj: dumbofeather.com


Nota bene

03 2015 Fenomén

16

Za bod A si orientačne stanovme prvú vaňu z hliny, ktorú svetu predstavila staroveká Kréta. B nech je človek súčasný s uterákom cez plece na ceste do showroomu, kde si otestuje najnovší typ masážnych trysiek, aby neskôr do vírivky neronil slzy, že kúpil takú, čo nehrá s jeho životným štýlom. A od B delia stáročia s rôznymi prístupmi ku kúpeľňovému kúpaniu. Napríklad vaňu v kontexte americkej kultúry predstavil publicista Henry L. Mencken. V roku 1917 napísal, že prvá vaňa v USA bola z nikaragujského mahagónu, a keď sa v polovici 19. storočia objavila v Ohiu, rozdelila miestnu spoločnosť. Jedna časť vynález zatratila ako „epikurejskú a nechutnú hračku z Anglicka“, druhá vyrábala napodobneniny a lekárska obec podčiarkovala jej škodlivé účinky. Novinka sa rozšírila do ďalších štátov, ktoré však kúpanie v nej zakazovali, kým si prezident Millard Fillmore vaňu nenainštaloval v Bielom dome, čím ju oficiálne rehabilitoval.

Celé to bola vyfabulovaná mystifikácia. Hoci sa autor bránil, že si len zavtipkoval vo vojnových časoch a bludy z textu verejne vyvrátil, mnohé pramene citovali jeho výmysly ako fakty ešte ďalších 30 rokov. Teraz celkom iný príbeh. „Čo ste oslavovali?“ pýtam sa dámy, ročník 1950, majiteľky archívnej fotky, na ktorej pózuje pred hosťami s dnes už retro občerstvením. Nič, odpovedá, na programe bolo kúpanie. V jej detských časoch mali doma kúpeľňu, zatiaľ čo bývaniu krstných rodičov taká vymoženosť chýbala. Pri rodinných stretnutiach sa teda miešalo príjemné a príjemnejšie. Kým bol jeden zabratý do očisty, ostatní hrali žolíka. Keď neskôr kúpeľňu vlastnila už aj druhá časť famílie, pôvodní hostitelia sa na oplátku chvíľu chodili kúpať tam, až tak si všetci obľúbili pravidelné sessions. Inde si naopak vybudovanie kúpacích rituálov vypýtalo trochu viac času. Chorvátska spisovateľka Slavenka Draku-


Nota bene

03 2015 Fenomén

17

Niečo na tej vani JE! Katarína Uhrová lić v knihe Ako sme prežili komunizmus spomína istú rodinu z bývalej Juhoslávie, ktorá sa po 2. svetovej vojne presťahovala z vidieka do mesta. Jej členovia na novej adrese v novej kúpeľni ďalej chovali hydinu, ako boli dovtedy zvyknutí. Vyblýskanú vaňu naplnili zeminou a nasadili do nej mrkvu. A viete, že milovníci horúcich kúpeľov sú celosvetovo zastrešení a svoju vášeň oslavujú 7. októbra? Sú aj takí, čo sa každoročne upínajú k 9. februáru, Medzinárodnému dňu čítania vo vani. Vyznávači tohto sviatku okrem kúpacích selfies a zoznamov obľúbenej kúpeľňovej literatúry zdieľajú na internete aj praktické rady. Do vane sa podľa nich pýta poézia alebo kratšie poviedky, aby človek nemusel často obracať stránky mokrými prstami. Iní na premočené listy nedajú dopustiť, keďže vďaka nim čitateľ nájde svoje obľúbené pasáže aj v sporom svetle sviečky. Tým, čo pri tomto koníčku oplakali obľúbené elektronické zariadenia, ostrieľaní knihovaňomoli odporúčajú špeciálne držiaky na tablety a čítačky.

Alan Hyža

Poznám sympatický pár – silvestrovskú noc zvyknú tráviť v kúpeľni, na jedinom mieste bytu, kde ich dvaja psíkovia dokážu prečkať ohňostroje sídliskových performerov. Raz si tiež takto žúrujú na kachličkách, hrá im hudba, ktorá sedí aj ich zverstvu, chvíľa začína byť nezdvorilo dlhá, oni špekulujú, čo by tak spáchali, a vtom sa im decentne pripomenie v rohu ticho stojaca vaňa. Od tých čias majú originálny novoročný záväzok, takže Silvester bez kúpeľa akoby ani nebol. Relax alebo očista, vaňa verzus sprcha, s bublinkami alebo bez? Niekto to rád klišéovite v tone peny a šumivým na stopke. Nápady, ktoré raz určite spravia dieru do sveta, pri kúpaní spravidla nestopne žiadne ALE. Čas strávený vo vani, nech tam robíte čokoľvek, uteká podľa nejakých záhadných zákonitostí. Osobná história jedinca, ktorému znepokojené okolie aspoň raz nebúchalo na kúpeľňové dvere s pripomienkou vonkajšej reality, je podozrivo nekompletná.


INZERCIA


Nota bene

03 2015 Aktuálne

19

Vlado Nosiči a cestujúci sú si na radosť Prešli len dva mesiace a ľudia si už na našich nosičov v modrých uniformách s bielymi rukavičkami zvykli. Niektorí si dokonca plánujú cestu podľa toho, kedy na bratislavskej Hlavnej stanici pracujú. Petra Nagyová „Prosím vás, z ktorého nástupišťa ide vlak do Prahy?“ pýta sa cestujúca v letku. Má naponáhlo a očakáva adekvátnu informáciu. Dostane ju spolu s povzbudením: „Utekajte! Vlak ešte určite stihnete!“ Naši nosiči sa pre mnohých cestujúcich stali vyhľadávanými pomocníkmi. Majú už aj „stálych zákazníkov“, ktorí presne vedia, od koho chcú pomoc. A pani, ktorá chodí s obrovskými taškami opatrovať do Rakúska, si kvôli nosičom vymenila cestovné dni. Namiesto štvrtkov začala cestovať v piatky. Pritom práca nosiča vôbec

Vladimír Šimíček

nie je jednoduchá. Poďme sa za nimi pozrieť... Na Roba lezie chrípka. Nie je mu najlepšie. Rozumnejšie by bolo ležať doma pod perinou so šálkou horúceho čaju. „Som síce chorý, ale pracovať sa musí. Mám svoju prácu rád,“ hovorí. Napriek problémom s dlhmi má aj svoje každodenné malé radosti. „Nedokázal by som začať deň bez voňavej rannej kávy,“ usmieva sa. Prácu nosiča si ihneď zamiloval, pretože sa pri nej môže rozprávať so zhovorčivými cestujúcimi. „Mohli by

ste mi prosím pomôcť?“ znenazdajky k nemu pristúpi staršia pani s taškami. O chvíľu už spoločne prekonávajú schody k perónu. Vlado sa tiež teší, že môže trikrát do týždňa chodiť do práce. „Už od pätnástich som pracoval. Pomáhal som na stavbách, robil som pomocné práce v kuchyni. Nebojím sa žiadnej roboty.“ Na stanicu by najradšej chodil každý deň. „Najväčšiu radosť mi robí, že si ma ľudia všímajú. A tí, čo naše služby nevyužijú, sa aspoň usmejú.“ Január bol pre neho na predaj Nota bene slabý,


Nota bene

03 2015 Aktuálne

20

Jozef preto víta, že ako nosič môže ako-tak splácať dlhy v banke a v zdravotnej poisťovni. Veľa od života nechce. „Najviac si želám, aby som mohol začať odznova. Mať vlastné bývanie, prácu a rodinu,“ hovorí skromne. Jozef má šibalský pohľad, vždy sa usmieva. Radosť mu vraj robia najmä blízki ľudia – priatelia, dievčatá a kolegovia v práci. „Dnes som sa výborne vyspal a hneď som sa pustil do čítania. Milujem westerny, pretože sa v nich odohráva boj dobra so zlom,“ hovorí. Neraz číta aj pri predávaní Nota bene. „Keď je kniha dobrá, neviem sa s ňou rozlúčiť.“ Jozef vyrastal v pestúnskej rodine, ktorá pre neschopnosť platiť nájom prišla o byt. „Nedokončil som ani školu. Vybrali mi ju nevlastní rodičia, ktorí zo mňa chceli mať automechanika, ale nebavilo ma to. Dnes to trocha ľutujem, bola to chyba.“ Z toho, čo Jozef zarobí, mu veľa nezostane. Rovnako ako

ostatným predajcom mu v získaní vlastného bývania bránia najmä dlhy v zdravotnej poisťovni. No teraz predsa len má dôvod na radosť. „Teším sa, že z toho, čo tu zarobím a ušetrím, mi združenie Proti prúdu prispeje na splácanie dlhov. Rád by som potom začal svoj život odznova.“ Jozef teraz býva v ubytovni spolu s Vladom. Ten sa tiež usmieva a pritakáva: „Mať tak svoj malý podnájom, v ktorom by som si každé ráno dal kávu. To by bolo ono!“

vlaku a ona si spomenula, že zabudla kúpiť noviny, utekal jej ich kúpiť.

Laco považuje bratislavskú Hlavnú stanicu pre seba za osudovú. Pred pätnástimi rokmi sa tu stretol s Betkou. „Keď som ju uvidel, pozval som ju na kávu a odvtedy sme spolu, vydržalo nám to. Porozumenie je veľmi potrebné,“ vyznáva sa. Dnes bývajú v spoločnom prenájme na ubytovni a privyrábajú si predajom Nota bene. Laco si pokojne vie Táto túžba, ktorú majú spoločnú predstaviť, že by prácu nosiča všetci predajcovia Nota bene a všetci robil každý deň. Projekt nosenia nosiči vybratí spomedzi nich, im batožiny je vraj jeden z najlepších, pomáha prekonať náročnosť novej aký tu doteraz pre ľudí v núdzi bol. práce. Sú stále na nohách, no nesťažujú „Cestujúci mi robia dobrú náladu. si. Veď sa im často dostane príjemnej Dnes išlo na vlak malé dievčatko odmeny. „Mám rád objatia a tu na s mamou. Nevládalo chodiť, tak som stanici ma objímajú aj neznámi ľudia,“ ho vzal na ruky a ono ma objalo.“ hovorí Dodo, ktorý vyrastal v detskom Laco by si najviac prial, aby v našej domove. „Aj mne sa to stalo,“ pridáva sa krajine bolo viac spravodlivosti a aby Jozef. „Pani išla z Košíc, bola veľmi milá mocní svoju moc nezneužívali. a veselá, objali sme sa a deň bol hneď krajší.“ Jozef je akčný nosič. Keď jednej Ján nám porozprával vyššie cestujúcej pomohol s ťažkým kufrom do spomínanú skúsenosť s paňou,


Nota bene

03 2015 Aktuálne

21

Robo ktorá si vymenila dni, kedy cestuje do Rakúska, len aby jej na stanici pomáhali nosiči. Ján je veľmi ochotný nosič. „Otec, pomôžem vám?“ pýta sa staršieho pána s taškami a pritom je sám už päťdesiatnik. Stále však pracuje rád, a keď nie je na stanici, predáva Nota Bene. Má však pravidlo, ktoré neporušuje. Cez víkendy nepracuje. „Vtedy varím, montujem poličky, pozerám filmy alebo počúvam hudbu zo 60. a 70. rokov. Bez hudby nevydržím,“ prezrádza. Nosiči zažívajú na stanici aj zábavné situácie. „O desiatej doobeda sme natrafili na podguráženého pána, ktorý nám tvrdil, že ide do Komárna. Naložili sme ho, lenže on zistil, že potrebuje ísť do Dunajskej Stredy. Tak sme ho vyložili,“ opisuje vtipnú situáciu Dodo. Za kolegov nosičov je veľmi vďačný, dobre s nimi vychádza. „Stáva sa, že niekto z nás príde ubolený, zranený alebo sklamaný. Trápia nás exekúcie alebo nevydarené vzťahy. Vtedy ideme na

Práca nosičov batožín sa ukázala natoľko úžitočná, že sme sa rozhodli zvýšiť nosiDodo je spomedzi nosičov asi čom pracovné úväzky a služby najväčší dobrodruh. Jeho láskou rozšírime na viac dní v týždni. sú kone. „Keď koňa poženieš Pridali sa k nám traja advokáti a cítiš na tvári dážď, vietor či slnko, z platformy Advokáti Pro Bono je to úžasné. Človek, ktorý nejazdí, pri Nadácii Pontis a ďalší dvasi ten pocit slobody ani nevie ja právnici-dobrovoľníci, ktorí predstaviť!“ Už odmalička bol vraj budú pomáhať nosičom s odDodo cestovateľ. „Možno aj preto, dlžením. Vďaka tomu získame že nemám zakorenené rodinné podklady pre zmeny potrebné vzťahy.“ Dlhé roky pracoval na v legislatíve. kávu a rozprávame sa. Aj vďaka tomu sa nám často uľaví.“

farmách doma aj v zahraničí, potom si vyskúšal život na ulici a prespával v nocľahárni Depaul. Dnes má vlastný podnájom. No pre istotu si na kopci pri Bratislave nechal postavený stan. „Je v ňom karimatka, spacák a vankúš. Do určitej teploty sa tam dá vydržať,“ hovorí so samozrejmosťou. Nemal strach takto „bývať“? „Najväčší strach mám zo sklamania. Strach o život, ten nemám. Človek sa narodí, aby raz zomrel a aby tu niečo zanechal. Keď treba, som ochotný postaviť sa aj za druhého a bojovať zaň.“

POMÔŽTE NÁM AJ VY zamestnať nosičov a riešiť ich dlhy darom na www.notabene.sk alebo na č. účtu: 266 347 5014/1100 v Tatrabanke, variabilný symbol: 1234. Projekt Nosiči batožín je podporený Nórskom, Lichtenštajnskom a Islandom a Nadáciou Ekopolis a Accenture nadačným fondom – Nadácia Pontis.


Nota bene

03 2015 Téma

22

Pusinky 3 bielka šľaháme nad parou so 180 g trstinového práškového cukru, kým nie je sneh úplne hustý – neodpadáva z metličky a je biely. Tajomstvo je pridať na 1 bielok 1 lyžicu studenej vody a štipku soli. Keď je sneh vyšľahaný, primiešame do masy 150 g kokosu a lyžicou kladieme malé kôpky na plech vystlaný papierom na pečenie. Sušíme v trúbe pri miernej teplote (okolo 150 °C) asi 10 minút, kým nie sú slabučko ružové. Potom ponoríme do rozpustenej čokolády varešku a nad pusinkami prudko mávame zo strany na stranu, aby sa vytvorili pekné čokoládové mriežky. Laskonky Použijeme ten istý recept ako na pusinky, ale polovicu kokosu nahradíme mletými orechmi. Na papier na pečenie kladieme malé kôpky a uhládzame ich mokrou lyžicou. Pečieme rovnako. Po vychladnutí spojíme laskonky plnkou vymiešanou z 3 žĺtok, 90 g trstinového práškového cukru a 150 g masla. Plnky si môžete urobiť aj viac, je výborná a laskonky môžete spájať hrubšou vrstvou. Pred spájaním treba dať plnku ešte na chvíľu zatuhnúť do chladničky. Laskonky sú najlepšie, ak sa uložia do chladničky a jedia sa až na druhý deň. Manduľky Pravý marcipán musí chutiť zaručene každému, lebo nie je tvrdý ako tie falošné „marcipánové“ ružičky a iné ozdoby z obchodov. Robí sa úplne jednoducho a my vám ponúkame zdravšiu variantu – namiesto cukru použijeme med. Pomelieme mandle a opatrne primiešavame redší med. Musíte uhádnuť správne množstvo, kedy sa už hmota nelepí sa prsty, ale dá sa tvarovať. Ak to s medom preženiete, nič to, pridajte mandle. Potom hmotu rozvaľkajte a z oboch strán prikryte tenkou oplátkou. Po zatuhnutí v chladničke pokrájajte na malé obdĺžničky, ale môžete si povykrajovať aj iné tvary. Gaštanky 500 g gaštanového pyré vymiešame so 125 g zmäknutého masla, 150 g mletých mandlí, 150 g trstinového práškového cukru. Z mierne zatuhnutej zmesi potom tvarujeme guľôčky, ktoré ponoríme do roztopenej čokolády. Na vrch položíme kandizovanú čerešňu alebo iné kandizované ovocie podľa chuti.

Malé r

Dajte si s nami nie z kokosu, ovocia a gaštanov.


radosti Ada Jung

ečo sladké aj zdravé a, čokolády, mandlí ... a bez múky.

Čerešničky My sme obalili do čokolády zavárané čerešne a prizdobili ich ešte drobnou čokoládovou ryžou, ale najlepšia a najzdravšia malá radosť je v čokoláde namáčané čerstvé ovocie. Pokojne môžete urobiť aj „špíz“ z viacerých druhov. Čokolky Na tieto dobrôtky v podstate ani recept netreba. Tvarujú sa napríklad zo 100 g hrozienok namáčaných v rume, 100 g orechov nasekaných nadrobno alebo pomletých, 100 g sušených ďatlí a fíg nakrájaných nadrobno a 200 g nastrúhanej čokolády. Na záver ich obalíme v kokose. Pralinky V 100 g smotany na šľahanie rozpustíme na miernom plameni 20 g masla. Smotana nesmie zovrieť! Keď sa po okrajoch začnú tvoriť malé bublinky, ihneď ju nalejeme na 200 g 70% čokolády. Necháme chvíľku roztápať, potom metličkou vymiešame hladkú čokoládovú hmotu. Môžeme ju rôzne dochutiť. My sme do jednej polovice pridali kôru nastrúhanú z bio pomaranča a pravú vanilku, a do druhej polovice chilli. Hmotu dáme stuhnúť do chladničky natoľko, aby sme mohli rukami tvarovať pralinky. Pomarančovo-vanilkové pralinky sme obalili v mandľových lupienkoch a chilli pralinky v krokante. Manonky Pravé belgické pralinky sú skúškou trpezlivosti a šikovnosti, ale výsledok stojí za to. Najprv za stáleho miešania na miernom plameni roztopíme 400 g 70% čokolády asi na teplotu 45 stupňov. Potom primiešame ďalších 200 g čokolády, čím sa teplota zníži asi na 30 stupňov. Čokoládou opatrne po okrajoch a na dne povylievame formy na pralinky. Ak nemáte, skúste použiť mastné papierové košíčky. Takto pripravený základ dáme do chladničky a pripravíme si plnku. Dáme variť 40 g smotany na šľahanie, pridáme 120g bielej čokolády, vymiešame a pridáme 20g masla. Náplň dochutíme marcipánom a podľa chuti môžeme pridať kandizovanú pomarančovú kôru, likér a podobne. Naplníme pralinky a dáme opäť zachladiť. Opäť rozpustíme 200 g čokolády a pralinky opatrne nožom uzatvoríme. Môžeme zopakovať dva až trikrát. Postup môžeme aj otočiť – na pralinku použijeme bielu čokoládu a do plnky tmavú. My sme do polovice bielej čokolády pridali trošku kávy.

Nota bene

03 2015 Téma

23


Nota bene

02 2015 Poviedka

24

INZERCIA


Nota bene

03 2015 Proti srsti

25

Princíp japonskej rozkoše Vo svete dostatku je ťažké odriekať si. Pritom odriekanie môže priniesť oveľa viac šťastia ako podliehanie okamžitým radostiam. Vedeli to japonské gejše a dokazujú to aj vedci. Elena Akácsová „Čo robíte dnes večer?“ spýtala som sa raz kamaráta s cieľom vytiahnuť ho aj s jeho manželkou niekam medzi ľudí. „Užívame si japonskú rozkoš!“ odpovedal záhadne so slastným podtónom v hlase. Začala som sa rýchlo ospravedlňovať, že volám tak nevhod. Predstavovala som si, že práve prežívajú aspoň také orgie, aké ženám pod exotickým názvom japonská sánkovačka sľuboval Juraj Kukura vo filme Divoké päťdesiate. Kamarát ma upokojil a vysvetlil, v čom spočíva princíp japonskej rozkoše. Na začiatku je treba prisľúbiť účasť na akcii, o ktorej vieme, že sa nám na ňu nebude chcieť ísť. Možno si pod vplyvom alkoholu, priateľskej atmosféry či iných nezvyčajných vonkajších faktorov najprv aj myslíme, že sa nám bude chcieť, ale hneď ako sa nám to celé rozleží v hlave, sa nám nikam nechce. Lenže je nám nepríjemné brať späť svoje slovo, trhať partiu či sklamať partnerku. Čím dlhšie časové obdobie máme do naplnenia sľubu, tým lepšie. Celý ten čas trávime sebatrýznením. Rozmýšľame nad tým, prečo sme to vôbec sľúbili, vymýšľame rôzne výhovorky, hľadáme objektívne prekážky a náhle úmrtia v rodine. V deň konania akcie trýzeň vrcholí. Žehlíme košele. Leštíme topánky. Obliekame sa. V tej chvíli nás osvieti poznanie. Sme predsa slobodní ľudia! Nikto nás nemôže prinútiť, aby sme svoj voľný čas trávili tak, ako nechceme. Pod vplyvom tohto osvietenia povieme manželke (frajerke, kamarátom), že sa nám nikam ísť nechce a že veru ani nikam nejdeme. Prichádza veľké uvoľnenie. Ja-

ponská rozkoš! Niekedy prichádza aj simultánna a teda dvojnásobná rozkoš, pretože sa ukáže, že aj druhá strana na tom bola celý čas rovnako a tiež nevedela, ako to celé diplomaticky zrušiť. Nuž neviem, čo by na toto povedali japonské gejše. Dá sa s tým súhlasiť len potiaľ, že odriekanie a trochu trápenia zvyšujú neskoršie potešenie. To napokon dokázal aj známy experiment behaviorálnych vedcov Jordiho Quoidbacha a Elizabeth Dunnovej. Vo svojej štúdii o hedonickej adaptácii najprv požiadali skupinu študentov, aby počas celého týždňa nejedli čokoládu, druhej kontrolnej skupine nepovedali nič, tretiu zásobili kilogramom čokolády a nechali ju, aby po celý týždeň jedla, čo hrdlo ráči. Po týždni všetkých zhromaždili, dali im zjesť tabuľku čokolády a následne skúmali ich pocity. Tí, čo si odriekali, sa cítili najšťastnejšie, najviac sa na čokoládu tešili a najviac si ju vychutnali. V dobe, keď je všetko možné, dovolené a dostupné, keď si môžeme urobiť denne malú radosť, keď nás vonkajšie okolnosti nenútia si odriekať, sa vlastne nechtiac oberáme o možnosť byť šťastnejší. Pritom stačí málo – radosť trochu odložiť a tešiť sa na ňu. Lenže môj kamarát sa na nič neteší. Naopak, trápi sa a nakoniec zostane doma. Možno to cíti v tej chvíli ako úľavu, ale to nie je ozajstná rozkoš. Tá by prišla, až keby sa premohol a išiel medzi ľudí a zažil niečo nové. Pretože nečakané zážitky a priatelia nám prinášajú najviac radosti a tá radosť nám aj najdlhšie vydrží.


Nota bene

03 2015 Téma

26

Obrana čumenia z okna Divoko modrá obloha obteká červenú strechu susedného domu. Vietor sa pohráva s bielizňou vyvesenou na dvore. Cez okno sledujem z postele nadúvajúcu sa plachtu. V myšlienkach ma prenesie do detstva: v malom korábe splavujem búrlivé vody južných morí (t. j. sedím na záchode s knižkou v ruke). Iný obrázok. Kabína lietadla. V extáze, že som vychytila sedadlo pri okienku, veľkodušne prehliadam, že ma akési dieťa kope do chrbta a tiež, že mi krídlo zakrýva 80 percent výhľadu. Nos pričapený na sklo, oči blúdia po oblačnej krajine, slnko predvádza všetky odtiene pomarančovej.

Po chvíľke sústredenej pozornosti mi na pozadí celej tejto parády myšlienky uletia do sveta, ktorý som nechala 5 000 metrov pod sebou. Moja myseľ sa prehŕňa v udalostiach posledných dní... Čumenie z okna je historicky nedocenená záležitosť. V našej spoločnosti zameranej na výkon je synonymom straty času, ktorý sme mohli venovať systematickému plneniu úloh. Anglický filozof Alain de Botton sa mu však na svojom blogu pokúša vrátiť lesk. Chce túto moralistami, učiteľmi, rodičmi či zamestnávateľmi zaznávanú aktivitu vrátiť na miesto, ktoré jej patrí. „Nechodíme po svete


kradmo vylezú zo svojej skrýše. A tak nám civenie z okna na svet bezpečne oddelený sklenenou hranicou, ponúka priestor zahliadnuť kútikom oka nepoznané časti nášho ja.

Nota bene

Potenciál snívania za bieleho dňa hojne využívajú 03 2015 spisovatelia. Vášnivou pozeračkou z okna je Alice Téma Monroe, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru, ale aj spisovateľ Andrew Blakman. „Aby som dokázal kvalitne písať, potrebujem tráviť menej času písaním a viac času čumením z okna,“ konštatuje na svojej stránke. „Keď sa príliš sústredím na prácu, vydám zo seba prózu, ktorá je síce funkčná, ale nemá v sebe nečakaný vhľad a krásu.“ Myšlienku rozvíja aj spisovateľ Martin Amis v interview pre Goodreads: „Práca je čokoľvek, čo robím zavretý vo svojej pracovni, aj keby som len hádzal šípky do terča. Je to snaha o komunikáciu s vedomou mysľou v nádeji, že sa pridá aj tá nevedomá a odrobí svoj diel.“

27

Nemali by sme sa báť dať si pauzu. Jonathan Schooler a Benjamin Baird z kalifornskej univerzity zadali študentom nasledujúci test kreativity. V určenom čase mali nájsť čo najviac nápadov na netradičné využitie troch predmetov: špáradla, tehly a vešiaka na šaty. Počas dvanásťminútovej prestávky jedna skupina študentov odpočívala v tichej miestnosti, druhá absolvovala náročný pamäťový test a tretiu zamestnali jednoduchou činnosťou, ktorá umožňovala blúdenie myšlienok. Po pauze sa opäť vrátili k vymýšľaniu. Výsledkom bolo, že tretia skupina priniesla v druhom kole o 41 percent viac nápadov ako ostatní. „Mylne predpokladáme, že problém najlepšie zvládneme vedomým sústredením, keď na ňom pracujeme. Väčšinou to tak nefunguje. Keď riešite zložitejší problém, potrebujete pauzu, aby si myseľ problém spracovala sama,“ tvrdí Schooler. Sledovanie vonkajšieho sveta z okna je jednoduchá aktivita, ktorá zaberie presne toľko našej pozornosti, aby nás zamestnala, a zároveň ponecháva dostatočne voľnú mentálnu kapacitu, aby sme sa zasnívali a stretli so svojimi myšlienkami. Na to sú dobré aj iné jednoduché aktivity. Pingpongové stoly sú napríklad povinnou výbavou vstupnej haly takmer každého start-upu v Silicon Valley. A nejde len o ľudí v špecifických profesiách. Spomeňte si, koľkokrát ste našli riešenie na problém pri umývaní zubov alebo na prechádzke so psom...

Sandra Tordová

Alan Hyža

Takto sa nechávame unášať oveľa častejšie, než by sme tušili. Podľa štúdie harvardských psychológov a nerozhlasujeme medzi ľuďmi: Ach, to bol skvelý deň Daniela Gilberta a Matthewa Killingswortha ľudia a vrcholným zážitkom bolo, ako som sa schuti vynadíval presnívajú až 47 percent bdelého času. Sme zasnívané z okna! No možno je to práve to, o čom by sme mali tvory. A nie je nám to na škodu. Skúsme si preto pri hovoriť.“ Pretože hlavným dôvodom, prečo s podopretou povinnostiach naplánovať aj zasnívané hľadenie z okna. bradou opierame čelá o sklené tabule, nie je snaha zistiť, Ako akt rebélie voči nadmernému tlaku otvorme dvere čo sa deje vonku. zdanlivo neužitočným odbočkám, a tým aj nepoznanej múdrosti, ktorá sa skrýva v našich hlbinách. Pozorujme Hlavným dôvodom je snaha zamerať našu pozornosť oblaky, rieku či rušnú križovatku a nechajme svoje dovnútra, do neznámych zákutí mysle. Až keď odvrátime myšlienky letieť. Uvidíme, kam nás zanesú. sústredenú pozornosť od našich problémov či dôležitých rozhodnutí a roztržito civíme na susedovu sušiacu sa Zdroje: newyorker.com, thephilosophersmail.com, bielizeň alebo na nádhernú kulisu oblakov, až vtedy andrewblackman.net, The NewScientist


Nota bene

03 2015 Pútnik

28

Kovový Izrael Má ateliér s maličkou galériou v uličke starého arabského mesta Jafa v Izraeli. Má takmer 90, ale stále pracuje. Frank Meisler vyrába plastiky všemožných veľkostí, od miniatúrnych až po outdoorové inštalácie, väčšinou z kovu. Ich námetom je židovstvo. Vierohodné tváre pozerajú spoza zvitkov Tóry, zo zubárskeho kresla či spoza starého fotoaparátu. Vtipné vyobrazenia ľudí striedajú zvláštne pohľady na miesta, mestá a biblické udalosti. Na pamiatku Kindertransportov, špeciálnych vlakov, ktoré zachraňovali židovské deti pred holokaustom, sú najviditeľnejšie Meislerove diela

Jana Čavojská inštalované mimo Izraela. Stoja na vlakových staniciach v Londýne, Berlíne, Gdansku a v rotterdamskom prístave. Pre Meislera bolo obzvlášť dôležité zhotoviť ich. Kindertransport kedysi zachránil život aj jemu. „Narodil som sa v Gdansku, a keď nacisti urobili naše životy neznesiteľnými, rodičia ma posadili na špeciálny vlak. Našťastie, moja stará mama žila v Londýne. Z Gdanska vtedy cestovalo na Západ osemnásť detí. Netušili sme, že svojich rodičov už nikdy neuvidíme.“ Tieto plastiky boli to najťažšie, na čom kedy pracoval. „Umelci vytvárajú svoje diela srdcom a hlavou. Ja som tieto sochy robil mojimi kiškeš – vnútornosťami.“


Nota bene

03 2015 Pútnik

29

Rozprávkový les Obyvatelia Logarskej doliny v slovinských Julských Alpách hory milujú. Hoci život v ich chladnom tieni nie je vždy jednoduchý. Niekdajšie hospodárske usadlosti mnohí z nich prestavali na rodinné penzióny a s úsmevom v nich vítajú hostí. Majitelia penziónu Na Razpotju postavili niečo navyše: Rozprávkový les. 20 000 metrov štvorcových lesa premenili na príbehy z detských knižiek. Nájdete tu najznámejšie svetové rozprávky, slovinské ľudové rozprávky aj príbehy od spisovateľov. Všetky budovy z rozprávok a väčšina rozprávkových postavičiek je z prírodných materiálov. Uprostred lesa stojí perníková chalúpka, ale

je tu aj chalúpka starej mamy, do ktorej má namierené Červená čiapočka. Cez les má práve cestu aj slovinský rozprávkový hrdina Martin Krpan. Ježibaba čaká na svoje obete a opodiaľ striehnu zbojníci. Janko a Marienka hľadajú cestu lesom a zbierajú pritom jahody metódou „dve do úst, jedna do krčiažka“. Objavia sa aj ďalšie postavičky: macko, myšiak, trpaslíci, tri prasiatka. Všetky majú svoje rozprávkové domčeky. Les, ktorý skrýva toľko prekvapení, navyše prekrásne vonia a detských aj dospelých návštevníkov doslova vtiahne do aktivít v prírode.


Nota bene

03 2015 Pútnik

30

Maľované slony V meste Jaipur, centre púštneho indického štátu Radžastan, poháňajú pod starobylou pevnosťou Amber mahouti svoje slony. Vozia na nich turistov. Je to vyhľadávaná atrakcia. Majestátne zvieratá však pracujú aj v lese a nesmú chýbať ani na žiadnej svadbe ľudí z najvyšších kást či na náboženských slávnostiach. Sú pestro pomaľované kvetmi a ornamentmi. Medzi tridsiatimisiedmimi indickými mahoutmi vytŕča jeden Európan. Je to Fabio, Švajčiar talianskeho pôvodu, pekár a cukrár. „Do Indie som prišiel na dovolenku a okamžite som vedel, že chcem byť mahout.

Na európske pomery je to takmer neplatená práca, ale na tom mi nezáleží. Milujem slony a je úžasné ovládať také obrovské zviera. Slon je veľmi inteligentný a s človekom si skvele rozumie.“ Fabio prechádza od slonice k slonici (plemenný samec je tu iba jeden a k tomu sa neradno približovať), volá ich menami, hladká. Je vraj jednoduché ovládať ich, stačí niekoľko povelov a zatlačenie na ovládacie body. Najviac ich má slon za ušami, mahouti na ne dočiahnu nohami. Zvieratá Fabia milujú a aj medzi miestnymi ľuďmi má veľa priateľov. Keď občas zájde domov, nosí im z Európy švajčiarsku čokoládu.


Nota bene

03 2015 Pútnik

31

Šperky z kostí Uprostred druhého najväčšieho slumu na svete, Kibery v kenskom hlavnom meste Nairobi, v jednom z jednoduchých domčekov z hliny a vlnitého plechu, niekoľko mužov osekáva, brúsi, varí a farbí kosti. Malá fabrika na výrobu šperkov z kostí využíva ťavie, kravské a kozie kosti, ktoré zvýšili mäsiarom. „Na veľké predmety potrebujeme ťavie kosti, na menšie stačia kravské,“ vysvetľujú. Venujú sa pritom svojej práci. Jemný prach z kostí sa vznáša vo vzduchu a pokrýva úplne všetko v miestnosti. Kosti najprv osekajú a odstránia z nich všetky nepoužiteľné časti. Potom ich režú na menšie

kúsky podľa potreby, obrusujú do želaných tvarov a niekoľko hodín varia. Po uvarení je predmet snehobiely, podľa štruktúry by nikto nespoznal, že ide o kosť. Na farbenie používajú vosk zo sviečok. Jednoducho ho nakvapkajú na miesta, ktoré majú zostať biele, a predmet ponoria do farby. Po zaschnutí farby vosk oškrabú. Plocha pod ním zostane nezafarbená. Takto vznikajú náušnice, náramky, prívesky, náhrdelníky a dokonca aj miniatúrne vidličky a nožíky z kostí. Predávajú ich v obchodíku v druhej časti budovy. Ceny začínajú na dvoch eurách za kus.


Nota bene

03 2015 Príbeh

32

Všetko pre deti Lucia Bucheňová

Alan Hyža


Má Kristove roky, tretie dieťa má prísť na svet teraz v marci. Samé trojky. Hádam prinesú šťastie, opatrne sa usmieva Monika. Dôvody na veľké úsmevy zatiaľ nie sú, aj keď sa jej teraz ľahšie dýcha, pretože má aspoň dočasnú strechu nad hlavou. Získala ju v januári. „Chválabohu, máme kde slušne hlavy skloniť.“ Pre svoje deti, štrnásťročného Jožka a päťročnú Sofinku, sa stále dokáže tešiť na ďalší nový deň. Čoskoro k nim pribudne malý braček. „Stále pozeráme kalendár a meníme poradie vybratých mien. Drobček sa už volal všelijako,“ hladká si bruško čoskoro trojnásobná mama.

ti opakuje: hoci sa snažil a zarábal, dobehli ho staré resty. Malého si objíme, až keď bude mať rok... Monika je znovu na všetko sama. Každý cent v dlani obráti stokrát, kým ho na niečo vydá. Keď prídu sociálne dávky, 150 eur, snaží sa deťom urobiť radosť a navarí po čom túžia. Sofinka má rada mäsko, a keď je aj šošovicová polievka, je v siedmom nebi. Jožko si zasa zgustne na rezni s majonézovým šalátom alebo vyprážanom syre s tatárskou.

S prázdnou peňaženkou, bez rodinného zázemia, bez perspektívy skorého zlepšenia. Jedine materský príspevok hádam trošičku zvýši životný štandard. Možno tak Monika dopraje prvorodenému Jožkovi aj nové kopačky, hoci nie značkové, ako majú jeho kamaráti. „Na takýto luxus musíme zabudnúť,“ hovorí Monika a chváli deti, ktoré sa s rovesníkmi nemôžu porovnávať, ale nefrflú a neplačú. Naopak, Jožko je spokojný, lebo doteraz sa pýtal, kedy a či vôbec budú aj oni bývať v nejakom byte. Ubytovní si užil až-až.

„Väčšinou však varíme cestoviny s kečupom,“ zhodnotí jedálniček Monika, ktorá má stále pred očami seba v štrnástich. Toľko má dnes jej syn. „Umrela by som od strachu, keby nebol teraz v zime o ôsmej doma. Stále musím vedieť, kde je, a hlavne s kým.“ Je iná, ako boli jej rodičia. Napriek poklesku, ktorý si odpykala, je dobrou mamou. Každý má právo na reparát a Monika ho zvláda. Nepotrebuje mať z detí inžinierov a lekárov, postačí, keď dokončia strednú, nájdu si prácu a stanú sa zodpovednými ľuďmi. Ju to nemal kto naučiť, musela na to prísť sama. „Som taký samorast,“ smeje sa.

Monika nemala šťastie na súdržnú rodinu. Vyrastala v problematickej bytovke, do školy chodila poctivo, ale strednú školu, obchodnú akadémiu, nedokončila. „Mama ma v štúdiu nepodporovala. U nás bola filozofia čo najskôr zarábať.“ Keď mala šestnásť, rozhodla sa žiť samostatne. Robila chyžnú v hoteloch a bývala u kamarátky. Nepripadalo jej zvláštne, že sa po večeroch túla mestom a zabáva. Nikto sa o ňu nebál. „Čo by som dnes dala za to, keby bol na mňa otec nakričal a ťahal ma domov. Cítila by som, že mu na mne záleží. Ale ja som nič také nezažila.“

Teraz zháňa kočík, sleduje inzeráty a verí, že na niečo naďabí. Je poverčivá, takže kočík príde do bytu, až keď bude bábätko. Dupačky a plienky však už pribúdajú. Podstatné je, že tak ako Monika, aj Jožko so Sofinkou sa na malého drobca tešia. „Len nech je zdravý,“ vyriekne Monika a splieta plány do budúcnosti. Hlavne si nájsť prácu, hoci asi až keď malého vezmú do škôlky. „Ale verím, že aj popri materskej sa mi pošťastí privyrobiť si nejakou brigádou.

Do Jozefa, otca dvoch svojich detí, sa veľmi zaľúbila. Preto spočiatku aj to, že ju zamykal v dome, vnímala ako prejav lásky. Naivne si myslela, že mu na nej veľmi záleží. Keď sa narodil Jožko, naoko rozprávkový život sa začal rúcať. Prišli bitky, rany, ktoré Moniku od Jozefa riadne boleli. Potom nastúpili sľuby, zasa bitky, kolotoč, ktorý trval roky. Jozef teraz už dlhšie sedí vo väzení a Monika sa tam na krátky čas ocitla tiež. „Sú to pre mňa najhoršie spomienky. Na svete bola už aj malá Sofia a ja som ani nevidela jej prvý krôčik. Vo väzení ma nad vodou držali len deti a po návrate som vedela, že radšej budem chodiť po kontajneroch ako robiť niečo zlé. So synom Jožkom som sa otvorene porozprávala, ospravedlnila som sa mu a zdôraznila, že takáto cesta nikam nevedie. Mám šťastie na zlatého, múdreho syna, ktorý ma neodvrhol. Naopak, moja spoveď nás ešte viac zomkla.“ Časom si Monika našla nového partnera, deti si ho obľúbili a čaká s ním druhého syna. Scenár sa však sčas-

Pán Boh mi dal dve krásne, úžasné deti! Každý deň mi dávajú pocítiť svoju lásku, čo mi dáva silu ísť ďalej. Bezstarostný smiech mojich detí je pre mňa najväčším darom. A keď je ten smiech navyše tu, v tomto byte, v ktorom nám patrí jedna izba, som maximálne spokojná.“ Od ubytovní rodinku zachránilo občianske združenie, ktoré dáva šancu postaviť sa na nohy aj tým, čo na chvíľu odbočili z rovnej cesty. „Dostala som druhú šancu, nemienim ju pustiť. Chcem byť tou najlepšou mamou na svete. Milujúcou. Takou, po akej som sama túžila.“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Moniky s deťmi oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na nájomné a iné potreby. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Monika. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

03 2015 Príbeh

33


Nota bene

03 2015 Eko

34

Komunitné záhrady Katarína Šomšáková

Skupina ľudí si spoločne vybuduje záhradu. Skrášlia a využívajú nevyužívanú plochu na pestovanie zeleniny, ovocia, byliniek, okrasných rastlín, a zároveň zlepšia vzťahy medzi ľuďmi, ktorí komunitu tvoria. Potrebujeme miesto, pozemok, plochu, ktorá nemusí pôsobiť tak, že by na nej mohla niekedy záhrada vyrásť: nevyužité plochy, ktoré ničomu neslúžia, plochy medzi domami, predzáhradky, nevyužívané parkoviská, neupravené školské dvory, plochy pri novostavbách...

né jazierka, vertikálne zazeleňovanie, pestovanie v slame a množstvo overených, ale aj neoverených postupov. Cieľom je vybudovať „jedlú“ komunitnú záhradu, zásadou je nepoužívať žiadnu chémiu. Všetko, čo dopestujeme, chceme ochutnať, ovoňať bez toho, aby sme sa niečoho obávali.

Tiež potrebujeme poznatky o spôsoboch pestovania, o prírodných záhradách, o pestovaní vo vyvýšených záhonoch, bylinkové špirály, prírod-

O záhradu sa budú zaujímať rôzni ľudia – s úmyslom zapojiť sa alebo len tak zo zvedavosti – preto potrebujeme, aby bola prístupná. A aby

sa o nej vedelo. Je dobré dať o sebe vedieť na stretnutiach, cez FB, web stránky, nástenky... Samozrejme, že sú v tom aj peniaze, potrebujeme ich. Ale sú v tom najmä ľudia so svojimi skúsenosťami, kontaktmi, s vlastnými vecami, ktoré je možné v záhrade využiť – náradie, materiál, semienka z vlastných záhrad, rastliny, bylinky. Ďalšou možnosťou je získanie podpory z grantov a od sponzorov.


Sídlisko III., Prešov 

Nota bene

03 2015

Komunitná záhrada začala vznikať v spolupráci OZ SOSNA a OZ Barlička na jar v roku 2014. V krásnom starom sade rodia jablká starých odrôd a vytvárajú tieň pre návštevníkov záhrady. Sú to klienti denného a pobytového centra, materského centra, centra voľného času, seniori, dospelí a mládež s telesným postihnutím. Postupne, ako rástli záhony v záhrade – vyvýšené pre vozíčkarov, nižšie pre ostatných – pribúdali aj záhony pre školákov z blízkych materských a základných škôl. Základom boli ľudia ochotní učiť sa nové veci, ale aj zapojiť sa do fyzickej práce. Každý takým kúskom, ako dokázal.

Eko

35

Evanjelická materská škola, Košice 

Na jeseň v roku 2013 sa konali prvé stretnutia nadšencov. Veľký dvor škôlky vytváral možnosti pre uskutočnenie vízie – priblížiť škôlkarom pestovanie v záhrade, a zároveň vytvoriť možnosť pre stretávanie sa rodičov, starých rodičov a ľudí zo sídliska. Plánovanie dizajnu záhrady rozdelilo dvor na zóny s rôznym účelom využitia: zóna hier a zábavy, pestovanie ovocia, zeleniny a byliniek vo vyvýšených záhonoch, pestovanie na vertikálnej ploche, vybudovanie herných prvkov – vŕbového bunkra, výsadba okrasných rastlín a stromov. Darované semienka, kríky, dopestované priesady, požičané náradie, dovezené kamene, darovaná slama na mulčovanie, hodiny strávené starostlivosťou o záhradu, polievaním, kosením, hrabaním, ale aj spoločné ochutnávky jedál z plodov záhrady – za všetkým stáli ochotní a srdeční ľudia.

Centrum Dorka, Košice 

Centrum poskytuje odbornú pomoc a bývanie deťom, mladým dospelým a rodinám, ktoré sa ocitli v krízovej životnej situácii. Začiatky sú občas ťažké a pomalé. Ako prvé bolo upravené staré pieskovisko, do ktorého boli vysadené a zamulčované vypestované priesady. Následne sa vybudoval záhon na zeleninu, ďalší pre okrasné rastliny a na záver veľká bylinková špirála. Prvá sezóna bola skúškou pre personál aj pre klientov. Niektorí sa prvýkrát stretli s prácou v záhrade, niektorí oprášili svoje zručnosti, ktoré si priniesli do centra so sebou. Ale všetci sa najviac tešili na spoločné varenie z plodov z komunitnej záhrady. Budovanie záhrad podporovalo OZ SOSNA v rámci projektu Zelená stopa, ktorý bol podporený Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, Nadáciou Ekopolis v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a SOCIA a z podpory programu The GEF SGP.


Temné vízie, izmy a darčeky Nota bene

02 2015 À propos

36

Žáner antiutópie, teda akejsi utópie, ktorá skončí katastrofálne a desivo, nie je vynálezom posledných desaťročí, ale práve v nich si užíva veľkú slávu. Občas až paradoxnú a absurdnú. Napríklad takého Orwella dnes propaguje societa omámená primitívnym antiamerikanizmom a nemenej primitívnou láskou k totalitarizmu, ktorej akosi nedochádza, že Orwell bol celoživotný hlboký zástanca demokracie. Dnes sa ním hrdia na tričkách fašisti, čo je ešte komickejšie ako happy študentky s Kafkom medzi prsiami. Orwell je dnes v móde, zabúda sa však na vzory, z ktorých hojne čerpal. Daktorí jeho predchodcovia v antiutópii mali tiež presné zásahy, či už sa to týka Zamjatinovho románu My, alebo Huxleyho Brave New World. Tu sa ide ešte ďalej a netreba ani vraždenie slobodných ľudí a umelcov a ničenie ich diel. Nikoho totiž nezaujímajú. Spoločnosť nalinkovaná v zmysle fordizmu, marxizmu, hitlerizmu, batizmu, konzumerizmu je plná sériových ľudí so sériovo prázdnymi dušami, a preto tak výsostne spokojných. Pravda zaniká v oceáne bezvýznamnosti, anonymity a bezduchého konzumu. Podobnosť s dneškom je isto čisto náhodná. Na vlnu antiutópie nasadol aj francúzsky spisovateľ Houellebecq, ktorý využil aktuálne módny, falošný antiislamizmus; úprimnejší je ruský prozaik Sorokin, ktorý v roku 2006 vydal román Opričníkov deň. Hoci je dej zasadený o dvadsať rokov ďalej, ruský dnešok, putinizmus, číry praktizovaný štátny fašizmus je medzitým už dávno desivou realitou. Ako antiutopistu radšej berme aj Štúra, ktorý v depkách spísal v jednom z posledných diel Slovanstvo a svet budúcnosti všetky naše komplexy z Európy a – totožne s dnešnými komplexákmi – hľadal rajskú záhradu v cárizme, despotizme a (HE)CBOБOДE. Pritom budúcnosť má pre nás vždy nejaké prekvapko. Nechytajú sa ani najtemnejšie vízie. Taký darček pod stromček, ktorý stopro nedoniesol Ježiško. Chceme ho rozbaliť?

Daniel Pastirčák

Malé je najväčšie Niekto chce vo všetkom poriadok. Rozčúli ho všetko, čo i len o máčny máčik vybočuje z radu. Druhý chce, aby si ho všimli, pochválili, zatlieskali, verejne uznali jeho dôležitosť. Iný chce zmeniť svet. Celé dni sa zmára rozmrzenosťou nad tým, že ľudia nie sú, akí by podľa neho mali byť. Od rána do večera sa venujeme veľkým témam. Jedni sú vášnivo „za“ iní sú neústupne „proti“. Mysľou sa nám prudko valia nepokojné myšlienky. Pred očami máme všetky tie odporné veci, ktoré chceme odstrániť. V duchu vedieme hádku s ľuďmi, ktorých názory nám odporujú, s bolesťou si ofukujeme rany z odmietnutia či poníženia, trýznime sa opakovaným prehrávaním scén našich neúspechov, alebo sa znova a znova opájame scénami nášho víťazstva. Naša hlava je ako kino, v ktorom si premietame svoje veľké témy a okolo nás je tma. Oči máme zakalené virtuálnym dymom, preto nevidíme to, čo tu naozaj je: Zázrak jestvovania. To, čo je zo svojej podstaty úplne nesamozrejmé, prehliadame ako malichernú samozrejmosť. Necítime vánok na tvári, vôňu, ktorú k nám teplý vietor prináša z rozkvitnutých korún. Nevidíme hru farieb rozohranú nežným svetlom v otvorenej krajine. Nepočujeme tiché hlasy neutíchajúcej hudby, zázraky zvukov; zurčanie vody, vŕzganie snehu, šum vetra, šelest lístia, vzrušené hlásky šantiacich vtáčikov. Zaujatý „veľkými témami“ nepočujeme dych, ako z nás dýcha, rozrušený prudkými emóciami zabúdame na zázrak srdca, ktoré v nás bije. Svet a jeho tajomstvo je väčší, nekonečne väčší ako búrka v pohári našej hlavy. Chce to pokoj – ticho, návrat od „veľkých tém“ k malým veciam života. Tu je prameň radosti, úžas nad tajomstvom bytia, a to je predsa vždy zo všetkého najväčšie.

Zuzana Uličianska

No neľúbte ju! Volá sa Peggy. Narodila sa v stodole na jednom štiavnickom dvore. Jej ryšaví a muraví bratia brali susediaci dom, v ktorom sme dovolenkovali, noc čo noc útokom, zakaždým narobili hluk za troch zlodejov. Ona sa držala bokom od ich pestiev, či skôr mačiniek. Raz ma jej opatrnosť už nahnevala, tak som ju strčila priateľke do rúk. Ležiac v jej dlani na chrbte s roztiahnutými labkami vzhliadla nahor v čistom existenčnom úžase. Akoby nás schmatla do rúk Socha slobody. Takto vyzerá človek? Bola na zjedenie. Akokoľvek nezabudnuteľná bola táto letná príhoda, stále neprebila racionálne myšlienky typu: už len mačka nám chýba! Zlomili sme sa, až keď na susedovom plote pribudol nápis Podarujeme čierne mača. Je to asi skutočne tak, že mačky si adoptujú vás, nie vy ich. Vždy som pripúšťala, že mačka môže človeka naučiť niečo o mačacej ríši. Je to však tak, že vás naučí veľa aj o tej ľudskej. Keď som videla, ako sa od prvého dňa pohráva s granulkami ako s loptou, s tou istou sústredenosťou a vášňou ako futbalisti, odpustila som ľudstvu miliardy tečúce na účet FIFA. Keď sledujem, ako neúnavne capká labkou po skle akvária, aby „chytila“ rybičku, prestávam sa čudovať lipnutiu na márnych nádejach. A keď sa prechádza po byte s umelou myškou v puse s kolembavou chôdzou hrdinov westernu, chápem, že duch lovca je v každom z nás. Minule som zabudla zavrieť vonkajšie dvere. Našla som ju, ako sedí poslušne pred prahom a díva sa zasnene na ten veľký neznámy nebezpečný svet. No neľúbte ju!


Boh si poradí z našimi chybami tak dobre, ako si poradí s našimi domnelo [...]. Dietrich Bonhoffer Nota bene

02 2015 Bodka

37

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Život väčšiny ľudí je naplnený tichým zúfalstvom a títo ľudia odchádzajú do hrobu bez toho, aby vyspievali [pieseň svojho života]. Henry David Thoreau INZERCIA

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou Milostný dopis. SPONZOR KRÍŽOVKY


Hrdina z droždia Nota bene

02 2015 Čítanie

38

S prekročením istého veku zväčša strácame spojenie s detskou literatúrou. Múdrejší jedinci sa k nej na pár rokov vrátia, keď majú malé deti a potom vnúčatá. Zuzana Mojžišová

Vanda Raýmanová jí chalúpka. Nestojí rovno. Krčí sa, lebo je už veľmi stará.“ V nej sa krčia starenka a starček. Prídu k nim na návštevu Vianoce, „sú mierne namrzené, páchnu kyslastým potom a vôbec sa netvária slávnostne“. Napriek všetkému si od nich starčekovci nasilu vymámia darček – synčeka z cesta s vdýchnutou dušou, „pomrví sa, otvorí oči, nadýchne sa a chalúpkou sa ozve detský plač“. Neskôr sa aj princezná objaví, býva v zámku zmaľovanom, „potagovali ho sprejeri, lebo zámok nik nestráži. Pokreslili naň kliky a háky a popísali rozličné nápisy. Niektoré neslušné, ostatné nečitateľné“. K slovu sa tiež dostanú nevyspytateľní Hôrni chlapci, „vlasiská im rastú v strapatých trsoch nielen na hlave a brade, ale odbojne sa im ježia aj z nosa a uší. Šaty majú zafúľané od trávy a zotletého lístia, za nechtami hlinu. Ale usmievajú sa nesmierne srdečne“.

Škoda. Pripravujeme sa o mnohé malé radosti z čítania príbehov predchnutých atmosférou, ktorá v dospeláckych knihách prítomná nebýva. Napríklad ako v modernej, bláznivej rozprávke Juraja Raýmana Vianočka Udatný, medveď Mňau, drak Čau a originál princezná Fujara Lopúchová, vyšperkovanej ilustráciami Vandy Raýmanovej (vydal Filmotras na jeseň 2014). Je to knižka tak trochu rodinná (nielen preto, že jej autormi sú manželia), viaceré jej dejové zápletky či fóriky, ktorými sa text hmýri, sa totiž dajú prijímať na dvoch úrovniach – ako prvoplánové detské srandičky alebo ako skryté alúzie na súčasnú realitu. Ak by ste ju teda náhodou čítali svojim či susedovie detiskám na dobré zaspanie, čo vrelo odporúčam, myslím, že sa celkom dobre pobavíte spolu s nimi. Príbeh o udatnom Vianočkovi sa začína. „Za siedmimi horami. Za siedmimi dolami. A ešte o poriadny kus ďalej, tam, kde sa končia všetky konce sveta, odkiaľ je všade ukrutne ďaleko, na čistinke uprostred čierneho lesa sto-

Všeličo sa prihodí, preto sa Vianočka musí vybrať hrdinské skutky stvárať, aby ochránil lásku, rodičov, rodnú hrudu pod chalúpkou. No ale nebude tá jeho odysea jednoduchá, lebo mnoho svetov musí prejsť – aj ten nebeský, „hebkú vlnu oblakov, z ktorých je nebo uštrikované“, aj ten pekelný, kde vás najsamprv uvedú do prijímacej kancelárie, aj ten freudovsky snový, v ktorom stretnete Dobšinského a kopu detí na stráni... V prípade rozprávky Vianočka Udatný, medveď Mňau, drak Čau a originál princezná Fujara Lopúchová je na Raýmanovom písaní najpôsobivejší spôsob, akým sa s textom pohráva na formálnej i obsahovej rovine. Jeho jadrný jazyk sa neštíti veselo používať archaické, lyrické či typicky žánrové slová, spojenia, vetné konštrukcie, často iba preto, aby ich (ne)korektne zironizoval či postavil do iného, zvláštnejšieho svetla. To isté sa deje pri fabulovaní príbehu. Klasické rozprávkové dejové zápletky, postavy, rekvizity, miesta a činnosti sa objavujú v nečakaných súvislostiach, približujú sa súčasnosti (skvelo napríklad v pasáži o sprivatizovaní nebeského priestoru dvoma vydriduchmi, Opicom Mastným a Vajcom Škrupinom) a v dobrom zmysle ich kriví autorova fantázia – ako sa zvykne hovoriť – nespútaná.


INZERCIA


PRI KÚPE PROSÍM, VENUJTE POZORNOSŤ

Oficiálny predajca v Bratislave nosí vestu

Začiatočník v bratislavE má iba špeciálny preukaz

Oficiálnych predajcov Nota bene v Bratislave spoznáte podľa vesty Vesty s logom Nota bene pomôžu kupujúcim rozoznať pravých predajcov od podvodníkov. Vesty chránia dobré meno projektu, ktorý dáva živobytie slušným predajcom. Do viest sa obliekli zatiaľ len predajcovia v Bratislave. Postupne sa stanú „pracovnou uniformou“ aj predajcov v ďalších mestách. Predajca má aj preukaz.

Začiatočník v bratislave vestu nemá, má špeciálny preukaz Od mája všetci oficiálni predajcovia v Bratislave nosia povinne vestu. Výnimkou z pravidla sú predajci - začiatočníci, ktorí predávajú prvý mesiac v skúšobnej dobe. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz (veľkosť A5) platný v daný mesiac.

Oficiálnych predajcov v iných mestách spoznáte podľa preukazu s fotografiou, ako doposiaľ Registračné číslo predajcu na preukaze sa musí zhodovať s číslom na časopise, ktorý predáva. Predajca stojí na svojom predajnom mieste, ktoré má uvedené na preukaze a je viazaný dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu.

Ďakujeme, že ste všímaví.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

Mesačník Nota bene, 13. ročník, číslo 165 Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX, registrácia na MVSR dňa 20.3.2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, registrácia časopisu Nota bene na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Manažment OZ Proti prúdu: riaditeľka a štatutárna zástupkyňa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@notabene.sk; zástupkyňa riaditeľky Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana.pohankova@notabene.sk Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, editorka Ada Jung Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411, jaroslav.sipos@notabene.sk Fundraising a PR: Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559, fabiola.mokra@notabene.sk Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk; Barbora Žiaranová, barbora.ziaranova@notabene.sk; Mgr. Mária Benkovičová, maria.benkovicova@notabene.sk; PaedDr. Libor Klenovský PhD, libor. klenovsky@notabene.sk; Mgr. Erik Kapsdorfer, erik.kapsdorfer@ notabene.sk; Mgr. Igor Kocian, igor.kocian@notabene.sk; Projekt Nosiči Batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, peter.kadlecik@ notabene.sk; Bc. Tomáš Dobrovič, tomas.dobrovic@notabene.sk Grafické spracovanie Nota bene: Mgr. art. Pavol Čejka, Jazyková korektúra: Workaholic culture, Tlač: Dolis, s.r.o.

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a  špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a  workshopy, prí-

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a  úradných záležitostí, úschovu peňazí a  úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z  pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus. bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne. centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687 domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com


INZERCIA

Profile for Proti prudu

Nota bene 165 marec 2015  

Malé radosti

Nota bene 165 marec 2015  

Malé radosti

Advertisement