__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Február 2015/164

Láska a dôvera


Nenechávajte si pre seba ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0915 779 746

Nástenka

2

Opustili nás Peter Gaňa, dlhoročný predajca č. 1157 pri Slovenskej pošte na Kramároch v BA, aktívne splácal svoje dlhy. Martin Motola, dlhoročný predajca č. 1920 v BA, mal veľmi rád knihy a mal na starosti knižnicu v Nota bene. Ladislav Ondík, dlhoročný predajca č. 252, predával pri OC Cottbus v Košiciach.

9. január Dnes som celú knižku Zatúlaný Gombík prečítala na jedenkrát. Je to jedna z najkrajších knižiek, ktoré som doteraz čítala... Odporúčam, zmení nielen pohľad, ale aj srdce. Určite kúpim ešte ďalšiu a darujem. Petronela Š. H.

4

Rozhovor David a Mirka Stretli sa vďaka Nota bene. David Koller, český rockový spevák, skladateľ a hudobník, a Mirka Ábelová, slovenská poetka a moderátorka, spolupracujú na novom Davidovom albume. A chystajú sa predávať Nota bene.

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

8

Téma Iné múzeum Po tom človeku vám ostal sveter. Ostatné veci ste vyseparovali, každú spoločnú fotku zmazali. Taká veľká láska to bola a zostal z nej len jeden rozťahaný rolák. Čo s ním? Detašovať do pivnice, rozpárať a zrecyklovať na brmbolce?

Inzerát 45-ročný predajca časopisu Nota bene, abstinent, by rád zobral do prenájmu jednu samostatnú izbu v Bratislave. Kontakt: petjo@centrum.sk

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie nota bene podporili

AXESS, spol. s r.o. Nám. hraničiarov 31/33 851 03 Bratislava Slovak Republic

Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

10

Aktuálne Jednoduché šťastie Čo je pre nás jednoduché šťastie? Mať súkromie? Nebyť sám? Cestovať? Byť zaľúbený? Nie všetci máme v živote rovnakú štartovaciu čiaru a nie všetci si dokážeme svoje šťastie a práva brániť.

14

Foto na obálke: Ada Jung

Nota bene

02 2015

13. január Predajcovi číslo 1157 Petrovi Gaňovi od pošty „in memoriam“ zo srdca ďakujem za všetku pozitívnu energiu, ktorú mi dodával pri pohľade na to, ako poctivo predával. Mnohokrát práve vtedy, keď som išla unavená z práce a videla ho, ako ide domov s boľavou nohou, nereptajúc a s úsmevom. Aj napriek letnému kolapsu sa vrátil k predaju časopisu Nota bene ako zdroju príjmu a to s pokorou, úsmevom a večným optimizmom... Šokoval ma, keď som hľadala prácu (čo som mu raz krátko spomenula pri rozhovore), a on povedal, že sa spýta známych na ubytovni, a myslím, že mi dal aj nejaký kontakt na prácu... Tá nesmierna empatia a spolupatričnosť od niekoho, kto je sám v zložitej situácii, a pritom myslí na druhého človeka, ma zahanbila za nás všetkých, a hlavne za „ľudí“, čo odsudzujú tých, ktorí nemajú domov, nadávajú na nich a nevedia, ako ľahko sa človek môže dostať doslova na dno... Ešte raz Vám, milý ujo, chcem zo srdca poďakovať, hlavne za nádej, že všetko má zmysel a Nota bene je tiež toho dôkazom.... Vy, milý ujo, už máte jedinú istotu za sebou... Prosím dávajte tam zhora od anjelov na nás pozor, s úctou a vďakou vaša Evina (ako ste ma volali). Eva B.

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Fenomén Môj dom, tvoj dom, náš dom Hlas zdravého rozumu káže nepúšťať do bytu cudzích ľudí, nesadať do auta neznámym a nenechávať cennosti voľne pohodené. A predsa sme vďaka novým mobilným aplikáciám dôverčivejší, ako kedykoľvek predtým.

16

Téma Meditácia láskyplnej dobrotivosti Meditácia je ako návrat srdca domov. Mettá bhávaná je meditácia láskyplnej dobrotivosti. Český psychiater MUDr. Karel Nešpor ju učí svojich pacientov, ale môžete sa ju naučiť aj vy.

18

Poviedky O láske a dôvere Prečítajte si, ako túto tému vo svojich poviedkach uchopili štyria autori: Monika Kompaníková (Posledný večer), Balla (Ani to nemohlo lepšie dopadnúť), Katarína Uhrová (Kamizelka ratunkowa jest pod fotelem) a Ada Jung (Na lane).

Spánok dôvery Kto by nemiloval prvé štádium zamilovanosti? Stav nabitý emocionálnymi elementmi, plný najkrajších želaní, nádejí a snov. Stav nevinnosti. Nevinnosť nie je naivita. Naivita je nič nevedieť a byť priťahovaný dobrým. Nevinnosť je vedieť všetko, a napriek tomu byť priťahovaný dobrým. Srdcom nevinní ľudia majú dobrý spánok a zamilovaní tiež. Endorfíny sú tou najľúbeznejšou uspávankou a sladké sny tou najpríjemnejšou obnovou nášho zahlteného nevedomia. Aj tvrdí, necitliví ľudia vyzerajú počas spánku bezmocne a odovzdane. Spánok nie je len psychickým nevedomím. Je aj každodennou malou smrťou a novým zrodením. Keby sme dokázali čerpať z čistého stavu prvého okamihu po prebudení, z okamihu novej, zázračnej nevinnosti, dokázali by sme veľa zmeniť. Samých seba, ostatných, celý svet. Lenže my ju obvykle pri vstávaní odhodíme spolu s perinou. Čo keby sme si ju naopak ovinuli tesne okolo seba, aby nás po celý deň hriala? Uchovať si bdelú nevinnosť, dôležitú súčasť každej lásky, znamená odsekávať naše neplodné názory, búrať obranné hradby a nebáť sa strachu. Znamená to – dôverovať. Dôvera nás na oplátku naučí, že odsekávanie a búranie vôbec nemusí byť drina. Že stačí dostatočne dlho ticho postáť. Nie nadarmo sa hovorí: Čo hľadáš, to hľadá tiež teba... Preto – keď nás to nájde – neodchádzajme. Najkrajšie na nevinnosti je, že dokáže jasne vidieť, čo sa deje, a napraviť to. A nie je práve to zasa najkrajším prejavom lásky? Dôverujme nevinnej láske. Aj keď máme bolesti, aj keď sme podráždení a vyčerpaní, aj keď sme predtým boli zranení, aj keď máme strach z neznámeho. Lebo ak je život príliš kontrolovaný, nakoniec príliš veľa života na kontrolovanie nezostane. Každé ráno je nám daná nová nevinnosť na zahojenie našej duše. Každé ráno môžeme začať znovu dôverovať. Ada Jung, editorka

Nota bene

02 2015 Editoriál

3


Nota bene

02 2015 Rozhovor

4

David Čo si vedel o Mirke, než ste sa prvýkrát stretli? Nic jsem neznal než její básnickou sbírku, myslím, že Striptíz, a rozhovor z vašeho časopisu, takže jsem věděl, že má ráda Hraběte, Kainara, tedy to samé co já.

Stretli sa vďaka Nota bene. Teraz David Koller, český rockový spevák, skladateľ a hudobník, a Mirka Ábelová, slovenská poetka a moderátorka, spolupracujú na novom Davidovom albume. A chystajú sa predávať náš časopis. Ada Jung

Teda na Mirku si natrafil len vďaka rozhovoru, ktorý poskytla pre Nota bene? Ano, v Košicích na náměstí, když jsme dělali s Lucií promo na koncert, jsem si ho od jedné paní koupil. Ešte kým si sa rozhodol osloviť ju, kúpil si si knižku jej básní? Dneska si „vyguglíte“ přece skoro každého a i s jeho tvorbou. Bylo to rychlé, něco jako 0,32 sekundy nebo tak nějak. Mirka mi pak svoje básničky přinesla na první schůzku. Na spolupráci ste sa dohodli hneď na prvom stretnutí? Na začátku jsem Mirku poprosil, zda by mi nechtěla udělat nějaké texty na nové album, myslím, že chtěla také. Ako to prebiehalo? Kričali ste na seba? Já myslím, že nekřičím na někoho, s kým chci spolupracovat. :) Pochopitelně, mezi muzikantami je to různě, většinou každý vnímá především sebe. A to je, myslím, nutné k tomu, aby byl člověk svůj. Ale křičí se jen když druhý neslyší – a to je mezi hudebníky normál. :) Jinak – bavíme se o tématech, respektive je po mně Mirka chce. Posíláme si verze mejlem a scházíme se u mikrofonu. Aký je Mirka človek? Mirka je velmi pracovitá, rychlá a inteligentní dívka. Ale my se známe jen ze studia či zkušeben a velmi krátkou dobu. Je s ní legrace. Taky vím, že se umí na chvilku urazit, dát to najevo a nechat si otevřená vrátka. Takže asi je komunikační diplomat. Nicméně tím, jak vládne slovem, se s ní do střetu vydávám jen jsa-li přesvedčen.

«Mirka je velmi pracovitá, rychlá a inteligentní dívka» Kupuješ si bežne pouličné časopisy od ľudí bez domova? Čo ťa k tomu viedlo na Slovensku? Kupuju si je všude. Zaprvé mám radost, když někomu pomůžu tím, že mu dám stovku na jídlo nebo na nájem, za jeho půldenní stání někde na rohu, proboha, to musí být mizérie. A za druhé jsem již vícekráte zjistil že v „oficiálním“ tisku se často nic nedozvíte, protože ho vlastní či ovlivňují ve svůj prospěch politici (u nás se Klaus kamarádil velmi s Mafrou a ta mu šla na ruku, jéje, dneska jí má Babiš a myslím, že to lepší není), nebo jsou to přímo komouši se svojí sto let starou nenávistí, jako třeba

Richard Lutzbauer, Tomáš Beran, Jaro Jaris Vaľko

Mirka Čo si vedela o Davidovi, než ste sa prvýkrát stretli? O Davidovi? Nič. Nevedela som, kto to je. Ale nie, srandujem. Jasné, že som vedela, o koho ide. :) Vedela som, že je to vážny lámač ženských sŕdc z kapely Lucie, a vedela som, že má aj svoju vlastnú sólo kapelu. Myslím, že z mojej generácie ho poznal asi každý, veď ich pesničky sa tu hrávajú už roky.

Pospevovala si si niektoré? Jasné. Isté obdobie som si, asi ako každý, fičala na Medvídkovi, Skamenělým dítěti, Panicovi atď. Najradšej mám tri pesničky – Chci zas v tobě spát, asi ako každá holka, Noc, ktorá má podľa mňa úplne dokonalý text, a Srdce. Mala si chuť písať pre Davida texty? Myslím, že ako Lucie, tak Davidov Kollerband mali vždy okrem hudby aj super texty. Preto som mala hneď od začiatku poriadny strach niečo mu písať, lebo mi to prišlo, že: čo ti šibe? Ja nikdy nedám taký text ako hentí machri, čo im to písali. A dodnes ma hocikedy chytí taká panika, že mám chuť celú spoluprácu zrušiť, lebo mám stres, že to nebude dosť dobré. Ale tak čo. Snažím sa písať najlepšie, ako viem. Tak snáď to bude ok. Bola si prekvapená, keď sa ti ozval? Skoro som odpadla. Jedného dňa si tak sedím v rádiu, zrazu mi pípne sms a tam: Dobrý deň, volám sa David Koller a som hudobník. So záujmom som si v marcovom Nota bene prečítal rozhovor s Vami a Vaše krásne básne a chcel som sa spýtať, či by sme sa nemohli stretnúť. Atď. Keďže to prišlo z českého čísla, myslela som si, že si zo mňa kamoši z Prahy robia srandu. David Koller by hádam predsa nikdy o sebe nepísal, že je hudobník, je jasné, že to predsa všetci vieme. Tak som odpísala niečo v zmysle, jasné, hocikedy mi zavolajte. A volala som mame, že si zo mňa asi niekto robí dobrý deň. Lenže počas rozhovoru s maminou mi za-

«David je veľmi milý človek s obrovskou charizmou» čalo to číslo volať a bol to naozaj David. No proste haluz. To, že si Nota bene kúpil od vašej predajkyne v Košiciach počas turné s Lucie, čo teraz po rokoch mali, som sa dozvedela až potom. Prišlo mi to veľmi milé. Ale David má dobré srdce, on podporuje ľudí, ktorí potrebujú pomôcť, veľmi často, takže teraz, keď ho už poznám, ma to vôbec neprekvapuje. Hneď na prvom stretnutí ste sa dohodli? My sme sa nejako extra nedohadovali. Stretli sme sa po tej sms asi o týždeň či o dva v rádiu a ja som hneď ini-

Nota bene

02 2015 Rozhovor

5


David

Haló noviny nebo Právo se svými Novinkami, které jsou pokryté ideologií zamlčování a polopravd, tak jak jsme to znali za bolševika. Obaja sa chystáte predávať Nota bene. Pripravíš sa na to nejako? Máš teplú bundu, topánky, rukavice? Fakt, já budu prodávat Nota bene? Tak jo. Prádlo teplé mám. Smí si dát prodejce grog? Nesmie predávať pod vplyvom alkoholu. :) Čo myslíš, ako sa k tebe budú správať ľudia? Hlavne tí, ktorí ťa nespoznajú. No to jsem velmi zvědav. Čekám povýšené pohledy primitivních světáků a těch, kteří se bojí, aby se neušpinili, nebo mají pocit, že se jich to vůbec netýká a nikdy týkat nebude. Možná že ne, možná že jo. Strach v očích, opovržení. Úlek. Už se na ně těším. Určitě mezi nimi budou i normální lidé, kteří budou dávat potřebnému. Povedu si statistiku. Je nejaké miesto v Bratislave, na ktorom by si vyslovene chcel predávať? Vyberte mi ho, prosím, vy. Radši něco bezpečnějšího. Musím říci, že jeden můj americkej kamarád, vozejčkář, který má vrozenou vadu končetin – jsou zakrnělé a nemůže chodit ani nic jiného – byl v Praze na Petříně okraden partičkou bezdomovců o peníze a mobil.

„I po tom, když se vše rozbije, i potom věřím.“ Text: David Koller, Mirka Ábelová Ani ty, ani já Vteřina touhy trvá celej život Ten bych já s tebou klidně prokecal Zároveň vím, už na sto procent Že bych ti ho snad celej dal Jenže Ty nejsi má a já nejsem tvůj Jsme tady dva, tohle si pamatujme O kolik času už jsme spolu přišli Když jsme si vjížděli do vlasů Já bych dal raději elektrickou židli Jestli umřu - tak jen pro krásu Slíbám ti tu tvou pýchu z těla Pak vsadím na nás celej svět Vždyť ani nevíš, co bys chtěla Já z týhle jízdy ztrácím dech Ref. Ty nejsi má, já nejsem tvůj Jsme tady dva, každej sám, tohle si pamatujme Já nejsem tvůj, ty nejsi má Jsme tady přece oba dva Ani ty nevíš, jak se chytá bouře Ani já neumím skrotit čas Pak dny nad námi tiše dýmku kouřej Šílený tempo uvnitř nás Možná se jednou zničíme navzájem Spolu zničíme navzájem

V čom je podľa teba život človeka na ulici najťažší? Ve všem. Nemáte status normálního člověka, špína, zima, alkohol ve větším množství, deprese ze ztráty všeho a asi i neschopnost se posunout do „normálního světa“. Odsouvání vážného kroku přijmout hospitalizaci v nějakém zdravotním ústavu, přiznat si, že potřebuji odbornou pomoc. Ale mě se neptejte, já to nevím. Mám kde být. A v čom známeho hudobníka po päťdesiatke? Nebilancuji, pracuji celkem tvrdě. Snad ta touha udělat píseň, kterou chtějí i ostatní poslouchat a jsou ochotni za ní pár stovek dát a na koncertě se pobavit, ta je věčná. Témata se mění. Ale co je nejtěžší, to nevím. Snad jít ráno běhat. Znovu oživená Lucie je stále kočka? Je to kocour, kterej spí a jenom přede, ale když ucítí nějaký dobrý žrádlo, tak jde po něm. Okruh koček má tak 800 km, tak má co dělat, když vyráží se mrouskat. Čo teraz skladáš? Napríklad vianočné puzzle? S dětmi teď o Vánocích skládáme takové ty asijské dřevěné hranoly. S Michalem Pelantem – kytaristou a zpěvákem z naší kapely – děláme na přípravě dalších písní pro producenty, na album, které vyjde snad v březnu. Aký je vzťah medzi láskou a dôverou? Když skončí láska, nekončí důvěra. Láska jako ten šílený hormonální výbuch je dočasná, ale když toho, koho milujeme, zároveň ctíme jako člověka, jako originální bytost, tak mu musíme věřit, i když se něco nepovede. I po tom, když se vše rozbije, i potom věřím. Nevím, zda jsem odpověděl, na co jste se mě ptala. V partnerství vyžaduji a dávám důvěru. Muzikant, který je pořád mimo domov, jí potřebuje.

Mirka

ciatívne priniesla nejaký text, čo som napísala, aj keď som nevedela, na čo tie texty vlastne potrebuje. Veľmi sa mu nepáčil. Skúšame ho zhudobniť až teraz. Aj to som ho musela prepisovať a bohvie, či z neho niečo nakoniec aj bude. No. Takže nejako to vyplynulo, dohodli sme sa, že to nejako skúsime, či to pôjde a tak.

Nota bene

02 2015 Rozhovor

Neobávala si sa niečoho? Toho, čoho sa obávam vždy, keď do niečoho idem. Že to, čo robím, sa mu nebude zdať dosť dobré, zaujímavé etc. Ale potom ma to prešlo. A potom ma to zas občas chytilo. Ale tak to zažívam často, či niečo robím sama pre seba, alebo spolupracujem s niekým, vždy si tieto motanice v hlave riešim. Takže som sa naučila ich občas aj nepočúvať, lebo by som asi nič nemohla robiť.

7

Ako spolupráca prebieha? Ofukuje si ťa? Neviem, čo znamená ofukovať si niekoho. :) Ak to má znamenať, či bol ku mne milý, tak jasné, bol. Spolupráca má viac rovín. Jedna je taká, že sa stretneme, či už u Davida alebo niekde v skúšobni, máme nejaký počiatočný stav pesničky bez textu, povieme si, čo je téma, alebo nejakú vymyslím, a potom niečo k tomu skúsime napísať, David niečo hrá a tak. Alebo som poslala text, on niečo k tomu urobil a potom sa to prerábalo, či už hudobne alebo textovo. Myslím, že robíme trošku chaoticky, nemá to pevný časový harmonogram ani pevnú linku. Aký je David človek? Je to veľmi milý človek, s obrovskou charizmou a veľkým prehľadom o veciach okolo nás, s ktorým sa dá kecať celé hodiny. Je dobrý a je s ním zábava. Ale niekedy vie byť aj strašný moták a niekedy ma dokáže brutálne nahnevať. Ale to by som nejako extra radšej nešpecifikovala. Kým sme ťa minulý rok oslovili na rozhovor, všímala si si predajcov Nota bene? Áno, jasné. Nota bene si kupujem odkedy som začala v Bratislave chodiť na vysokú. Mám medzi predajcami aj kamarátov. Napríklad pred rozhlasom je môj parťák, s ktorým vždy kecáme. Ešte keď som tam robila redaktorku, tak sme si vždy ráno vymenili príhody čo a ako, a vždy som si, samozrejme, kúpila časopis. Niekedy si kúpim aj dva-tri časáky za mesiac od viacerých predajcov, lebo mi je ľúto povedať im, že už jeden mám. Teraz skúsiš predávať Nota bene ty. Čo keby si predávala pre rozhlasom? Ak mi to dovolí môj kamoš, ktorý tam predáva, prečo nie? Bude mi cťou. V čom je najťažší život človeka na ulici? Keď vidím, ako sa niektorí k ľuďom bez domova správajú, je mi smutno. To večné pohŕdanie a odvracanie sa by bolo pre mňa asi najťažšie. Samozrejme, ťažké sú aj veci ako: kde človek prenocuje, čo bude jesť, ako sa zo začarovaného kruhu vymotá... A ešte niečo. Veľmi ma hnevá, keď ľudia nechcú iným pomáhať, lebo si myslia, že si za ich peniaze kúpia alkohol. Ad 1 – je mnoho ľudí bez domova, ktorí nepijú. Ad 2 – ja sa tým, ktorí sú na ulici a pijú, vôbec nečudujem. Keby som tam skončila, asi by som dopadla rovnako.

„Aký je vzťah medzi dôverou a láskou? Dôležitý.“ A v čom je najťažší život hovorkyne Greenpeace? V tom, aby nezabudla, že kedysi bola novinárkou. A ešte je ťažké obsiahnuť to množstvo odborných informácií, s ktorými pracujeme. To ma stále desí. Predsa len, spravodajstvo mi v mnohých situáciách prišlo omnoho povrchnejšie. V rozhlase si oživila televíznu Nedeľnú chvíľku poézie, no úplne nanovo si ju ošatila. Páči sa? Zdá sa, že väčšine ľudí sa páči. Vlastne som sa s negatívnou reakciou ani nestretla. Hlásia sa mi zabehnutí autori, ktorí by chceli svoje básne počuť, aj začínajúci básnici, ktorí sú veľmi šikovní, a aj ľudia, ktorí v mojom vnímaní poézie nemajú šancu sa do relácie dostať. Ale som veľmi vďačná, že Rádio_FM mi dalo priestor túto reláciu robiť. Áno, je v nových šatách, nie je to tá stará, komunistická nedeľná chvíľka plná pátosu a nudy. Teda, aspoň dúfam. Čo teraz píšeš? Dúfam, že nielen tlačové správy. Píšem texty Davidovi na nové cédečko, haha! Ale okrem toho aj naďalej píšem svoje básne, tlačové správy, smsky, denník, statusy na Fejsbúku, kadečo. Ja rada píšem, dokonca niekedy radšej píšem, ako hovorím. Aký je podľa teba vzťah medzi dôverou a láskou? Dôležitý.


Iné múzeum Po tom človeku vám ostal sveter. Ostatné veci ste vyseparovali, každú spoločnú fotku zmazali. Taká veľká láska to bola a zostal z nej len jeden rozťahaný rolák. Čo s ním? Katarína Uhrová Detašovať do pivnice, rozpárať a zrecyklovať na brmbolce... Vyrovnať sa so spomienkami zapustenými do inkriminovaných predmetov sa pritom dá aj bez deštrukčných poryvov. Invenčne a dokonca pred očami širokej verejnosti. V Záhrebe vymysleli pre kúsky z kategórie EX nové uplatnenie. Založili tam Muzej prekinutih veza. Na internete vyskočí ako Museum of Broken Relationships, a keď po slovensky zjednodušene nasmerujeme do Múzea rozchodov, zorientujú sa všetci. Sympatická ustanovizeň vystavuje predmety, ktoré ľuďom ostali po tých, čo kedysi ľúbili, no dnes o nich hovoria už len v minulom čase. Rôzne typy rôznych vecí z rôznych častí sveta. Blúza, ktorú si majiteľka obliekla do reštaurácie, kde jej manžel k polievke naservíroval rozvodové papiere. Alebo mobil – istý pán ho aj s číslom venoval priateľke, aby mu už nikdy nemohla zavolať. Visí tam aj sekera, ktorou nabrúsená polovička rozrúbala nábytok bývalej partnerky.

Žehlička. Žehlila som si ňou svadobné šaty. Dnes je to všetko, čo mi zostalo.

Takto sú tam nainštalované a pekne nasvietené desiatky darčekov, všakovaké domáce potreby, nechýbajú banálne maličkosti, ale ani originály, ktoré by ste možno radi vlastnili. Samé osebe by to boli len lapače prachu, mnohé z nich gýče až strach. Šťavu im dávajú príbehy, ktoré k nim bývalí vlastníci pripojili. Niektorí stručne, ďalší vyšperkovane opisujú, čo exponáty znamenali, ako sa všetko filmovo začalo a neslávne vyšumelo. Anonymní darcovia vtipkujú, banujú, rozjímajú, čo by bolo, keby... Je to galéria letných omylov, unavených manželstiev aj všeličoho iného.

Tenisky. Hovorí sa, že topánky sú zlý vianočný darček – obdarovaný v nich vraj od vás odíde. Niekoľko mesiacov po Vianociach 2004 sme to zabalili.

Otvárač na fľaše v tvare kľúča. Každý deň si mi niečo venoval, toto je jeden z tvojich darčekov. Kľúč k srdcu. Zbláznila som sa do teba, no spať si so mnou nechcel. Až keď si zomrel na AIDS, pochopila som, ako veľmi si ma ľúbil.

Sekera. Z nábytku zostali len kusy dreva naskladané na malé kôpky. Zobrala si to torzo a odišla navždy. A ja som sekeru povýšila na terapeutický nástroj.

Návštevník sa smeje, vzápätí zamaskuje slzu. A fotí, ako inak. Dotkne sa sadrového trpaslíka, keď sa nikto nepozerá. Po prehliadke si v suveníroch kúpi gumu na mazanie zlých spomienok. A celý čas na diaľku posiela rešpekt každému, kto tie súkromné poklady neskartoval. Pretože to, čo práve videl, je univerzálna skúsenosť. Keby niekoho náhle pochytilo nutkanie obohatiť miestnu zbierku o kus vlastnej histórie, nemusí sa okúňať. Ak by si ten krok potreboval premyslieť, múzeum na svojej stránke inštruuje, ako pri posielaní spomienok postupovať. Chorvátsko je za rohom, v lete ešte bližšie.

Nota bene

02 2015 Téma

9


Peťo je športovec telom aj duchom. Vyniká vo všetkých disciplínach. Jarka je naňho právom pyšná.

Nota bene

02 2015

Nota bene

02 2015 Aktuálne

Aktuálne

11

10

Jednoduché šťastie Daniela Meressa Rusnoková

Alan Hyža


Nota bene

Nota bene

02 2015

02 2015

Aktuálne

Aktuálne

13

12

Božka zvládla veľkú vec. Prekonala strach a sama sa spustila po šmykľavke. Má radosť a je šťastná.

Čo je jednoduché šťastie? Mať svoje súkromie? Nebyť sám? Cestovať? Šmyknúť sa na šmykľavke? Byť zaľúbený? Nie všetci máme v živote rovnakú štartovaciu čiaru a nie všetci si dokážeme svoje šťastie a práva brániť. O živote a šťastí ľudí s mentálnym znevýhodnením neraz rozhodujú iní. V rokoch bývalého režimu boli pod rúškom ľútosti a ochrany umiestňovaní do veľkých ústavov s argumentom, že „je o nich dobre postarané“. Veď žili v krásnom prostredí, napríklad v kaštieli s parčíkom, ďaleko od ruchu mesta... A s týmto dedičstvom, odborníkmi označovaným za historický omyl, sa vyrovnávame dodnes.

prestali sa starať o ich „šťastie“ a začali im pomáhať v tom, čo skutočne potrebovali a sami chceli. Potom, o štyri roky neskôr, sa v Slatinke začala deinštitucionalizácia. Prví klienti opustili veľkokapacitný ústav, v ktorom prežili väčšinu života, a nasťahovali sa do vlastných izieb v podporovanom bývaní v Lučenci. „Keď sa naši ľudia presťahovali z kaštieľa do podporovaného bývania, mali zo všetkého neuveriteľnú radosť. Z povinností, ktoré im nový spôsob života priniesol, mali ešte väčšiu radosť, ako z nových príležitostí. Ak v živote niečo zvládneme, niečo sa naučíme, rastie naše sebavedomie. To je veľmi potrebné, aby sme mali svoj život pod kontrolou.“

„Nemusíme byť veľkými odborníkmi, aby sme si vedeli predstaviť, ako vyzerá život v inštitúcii. Veľa ľudí pod jedCieľom transformácie nie je len fyzické presťahovanou strechou, málo životného priestoru, takmer žiadne nie ľudí s mentálnym znevýhodnením do menších domožnosti žiť podľa vlastných preferencií. Dni jeden ako mov. Cieľom je vrátiť ich životu dôstojnosť, prestať ich druhý, bez zmien, bez podnetov, bez nenápadných, ma- „chrániť“, naučiť ich rozvíjať svoje zručnosti, samostatlých radostí života. Ochranársky prístup spôsobuje, že ži- ne sa rozhodovať, byť zodpovednými za svoj život. Vrátiť voty ľudí vo veľkých sociálnych inštitúciách sú bezfareb- im súkromie, právo na prácu, na vzdelávanie, právo rozné,“ hovorí Denisa Nincová, riaditeľka Domova sociálnych hodovať o tom, s kým budú bývať, i o tom, čo budú robiť. Preto majú klienti svoj vlastný kľúč, nemusia chodiť do služieb Slatinka-Lučenec. mesta po dvoch a môžu sa vracať podľa dohody s opatTu, v Slatinke, sa však v roku 2004 začalo diať nie- rovateľmi. Majú aj svoje povinnosti, naučili sa variť, prať, čo nové – nenápadný proces premeny. Najprv v hlavách nakupovať, upratovať. Vďaka pracovníkom domova majú niektorých zamestnancov. Zmenili pohľad na „naše deti“, podporu, ktorá ich plne rešpektuje.

Maťo s Rózkou chcú byť navždy spolu. Ich snom je spoločná izba v podkroví.

Transformácia však nie je ukončená. Nevyhovujúce priestory starého kaštieľa sú síce zatvorené a viaceré domy podporovaného bývania obývané, ale v nevyhovujúcom stave. Vedenie domova preto v roku 2013 podalo v spolupráci s vtedajším vedením Banskobystrického kraja projekt, na ktorého realizáciu získali nenávratný finančný príspevok vo výške 2 345 557,57 eur zo štrukturálnych fondov Európskej únie. K tomu, aby ho mohli čerpať, potrebujú spoluprácu a päťpercentnú finančnú spoluúčasť Vyššieho územného celku Banskobystrického kraja. Nový predseda sa však vyjadril, že namiesto prestavby budov podporovaného bývania na bezbariérové by preferoval, aby sa všetci presťahovali naspäť do kaštieľa mimo mesta. Vraj im tam bolo dobre. No klienti už prešli kus cesty, dnes rozumejú veciam, ktoré by pred pár rokmi ani nevnímali. Ako keď na riaditeľkine dvere zaklopal Maťo s priateľkou Rózkou a položili jej otázku: „Deniska, čo budeme robiť, ak Kotleba nepodpíše projekt?“ Denisa Nincová hovorí: „Nádherné na tej otázke bolo, aký neuveriteľný posun urobili. Z ľudí, za ktorých v inštitúcii stále niekto rozhodoval, vyrástli ľudia, ktorí cítia spoluzodpovednosť.“ A dodáva: „Neviem, čo budeme robiť. Ale uvedomila som si, že na hľadanie riešení je nás tu veľa. Ak niekto tvrdí, že človek s mentálnym znevýhod-

V uplynulom roku spustila Nadácia SOCIA dokumentárny projekt s názvom Jednoduché šťastie. Výstavou fotografií, publikáciou a dokumentárnym filmom chce poukázať na očividnú zmenu kvality života klientov, ktorá nastáva vďaka procesu deinštitucionalizácie Domova sociálnych služieb Slatinka-Lučenec. Putovná výstava Jednoduché Tie najťažšie sa šťastie fotografa Alana Hyžu skrývajú v ľudskom sa začína 16. februára o 19.00 myslení a predsud- vernisážou v kníhkupectve koch nielen voči zne- Artforum na Kozej ulici výhodneným, ale mno- v Bratislave. hokrát i voči ich rodinám. Len očami lásky môžeme vidieť v druhom jeho skutočný potenciál. A dôverou ho môžeme povzbudiť k jeho napĺňaniu. Šťastie je naozaj niekedy jednoduché. Nedajme si ho vziať a priznajme ho aj druhým.

nením nemá predstavu o tom, ako by chcel žiť, tak tento človek sa buď nepýta, alebo nevie, ako sa má pýtať. Deinštitucionalizácia je cesta, ktorá vedie ku komunitným sociálnym službám. Vedie od izolácie k bežnému spôsobu života v spoločnosti. Je to cesta plná prekážok...“

Autorka je filmárka, dokumentaristka.


Nota bene

02 2015 Fenomén

14

Naša kolegyňa Zuza Pohánková si naplánovala dovolenku v Paríži. Hľadala bývanie pre jednu osobu, kde si bude môcť variť. Miesto, odkiaľ bude vyrážať na výlety po stopách svojho obľúbenca, Vincenta Van Gogha. Striasalo ju pri predstave hostela plného chrápajúcich spolunocľažníkov, aj pri predstave mastného účtu za jednoposteľovú izbu. Potom na stránke www.bedycasa.com narazila na inzerát akéhosi Vincenta (zaujímavá zhoda). Jeho spolubývajúci odcestoval do Afriky a voľnú izbu v spoločnom byte v centre Paríža ponúkli na prenájom turistom.

Môj dom, tvoj dom, náš dom Sandra Tordová

Ada Jung

V ére aplikácii a sociálnych sietí je zaujímavé sledovať, ako otvárame dvere našich príbytkov celkom neznámym ľuďom. Cestovatelia, ktorých poznáme len z webového profilu, polihujú na našich vysedených gaučoch, požičiavajú si bicykle a prenajímajú si naše izby.

Iný fenomén sa nazýva House sitting. Bonnie sa presťahovala sa na pár mesiacov do mexickej Meridy, kde stráži dom, ktorý majitelia nechceli nechať prázdny. Po pár týždňoch sa s miestnym majiteľom obchodíku volajú krstným menom a vie, že najlepší ryžový puding kúpi u Joseho Gambou. Bonnie sa stará aj o dve mačky Flóru a Ollieho, polieva záhradu, kŕmi rybičky, párkrát do týždňa pustí vodný filter v bazéne a necháva svietiť svetlá na terase, aby odplašili netopiere.

Vitajte vo svete zdieľanej ekonómie. Portál Bedycasa a jej úspešnejšia sestra, aplikácia Airbnb, sú súčasťou tzv zdieľanej (shared) ekonomiky, ktorá umožňuje bežným ľuďom „prenajímať“ svoj prebytočný majetok alebo ponúkať vlastnú prácu. Cez aplikáciu Airbnb si cestovatelia môžu prenajať voľnú izbu, celý dom, či dokonca nefalšovaný britský hrad.

moje

Hlas zdravého rozumu káže nepúšťať do bytu cudzích ľudí, nesadať do auta neznámym a nenechávať cennosti voľne pohodené. A predsa sme vďaka novým mobilným aplikáciám dôverčivejší ako kedykoľvek predtým. Prieskumy paradoxne naznačujú, že ľudia si navzájom dôverujú stále o čosi menej. Len 32% Američanov si myslí, že ľudia sú vo všeobecnosti dôveryhodní. Menej než tretina dôveruje pokladníkovi, ktorému platia kreditnou kartou a len 19% dôveruje ľuďom, ktorých stretnú náhodne na cestách. Na opatrnosť máme dobrý dôvod. Sme zraniteľní. K nášmu životu potrebujeme druhých ľudí. Problém je, že tí tiež majú svoje potreby, ktoré nie sú vždy v súlade s našimi. Dôvera je stávka a tak ako všetko obsahuje riziká.

15

Aj v AirBnb sú registrovaní prenajímatelia starostlivo preverení. Registrácia po novom zahŕňa naskenovaný pas. Napriek tomu sa nedá vyhnúť určitým rizikám, čo potvrdzuje aj prípad istej prenajímateľky zo San Francisca, ktorej hostia zdemolovali byt. AirBnb zareagovalo zriadením nonstop linky a poistkou, ktorá prenajímateľom garantuje preplatenie škody do výšky milión dolárov. Dobrá povesť v digitálnej ére je cennosť na nezaplatenie.

Napriek obavám Zuzinej mamy sa z Vincenta nevykľul žiadny psychopatický násilník. Vyzbrojil Zuzu užitočnými informáciami ako cestovať mestskými bicyklami takmer zadarmo a kde v zastrčených obchodíkoch nakupovať dobroty. Absolvovali spolu pár zdvorilostných večerí pri domácej strave a Zuza sa rozhodla, že inak dovolenkovať už ani nebude.

Mobilné aplikácie Uber a Lyft umožňujú zákazníkom spojiť sa s vodičmi-amatérmi, ktorí ich odvezú na určené miesto o 40% lacnejšie ako bežný taxík. Internet a sociálne médiá otvárajú možnosti na malé prilepšenie bez ohľadu na finančné zázemie človeka. Podľa časopisu Forbes takto skončilo za minulý rok vo vreckách drobných podnikateľov až 3,5 bilióna dolárov.

toho, vyzdvihnúť spolucestujúceho cez aplikáciu Lyft Nota bene a zobrať do auta neznámeho stopára je dnes diamet- 02 2015 rálny rozdiel. Pretože skôr, než vám lyfťácky spolu- Fenomén jazdec naskočí do auta, môžete si o ňom naštudovať referencie od iných užívateľov siete, prejsť si jeho facebookový profil, a finančnú záruku poskytne fakt, že skôr, než sa ocitne na sedadle vášho auta, zaregistruje sa aj s číslom kreditky.

Prečo sa napriek opatrnosti a vrodenej averzii k riziku, svet s takou ľahkosťou zamiloval do aplikácii ako je Airbnb či Lyft? A nedá sa hovoriť len o úzkej skupinke ľahkovážnych hipisákov. Airbnb od svojho vzniku v roku 2008 využilo 9 miliónov užívateľov, a Lyft obhospodaruje viac ako 30 000 jázd za týždeň. Za posledných sedem rokov vzniklo najmenej 100 spoločností, ktoré fungujú na zdieľaní. Prostredníctvom stránky Dogway nájdete opatrovníka pre vášho domá-

tvoje

naše

Pri housittingu ide naozaj o bezodplatnú výmenu služieb. Jedinou finančnou transakciou je registračný poplatok od 5 do 60 dolárov ročne sprostredkovateľskej agentúre, ak sa rozhodnete využiť jej služby. Najväčší portál TrustedHousitters ponúka každý mesiac na stráženie okolo 1000 domov v 70 krajinách sveta. Od jeho založenia v roku 2010 záujem o služby narastá každoročne o 300 %.

ceho miláčika, cez aplikácie RelayRides, a Getaround, si môžete autá požičať rovno od majiteľa, aplikácia Feastly spája vášnivých kuchárov, profesionálov aj amatérov. Pripravia menu, zavesia ho na internet a predávajú pozvánky na večeru, ktorú zorganizujú u seba doma.

Zdieľanie služieb však otvára aj niektoré otázky. „Ako otec troch malých chlapcov som sa naučil, že zdieľanie prináša aj konflikty,“ píše Joe Mathews pre Zocolo Public Square. „Zefektívňuje síce životy, eliminuje odpad, spája ľudí a umožňuje privyrobiť si niečo navyše použitím vecí, ktoré nám ležia v skrini či v garáži. Ale kto nesie zodpovednosť v situácii, keď pes, ktorého strážim počas dovolenky, pohryzie moje dieťa?“

Internetové spoločnosti založené na zdieľaní, vnášajú do inak neosobných internetových transakcií trochu ľudskosti. „Od základov menia spôsob, ako sa dívame jeden na druhého,“ povedal Jason Tanz, editor magazínu Wired, pre Here & Now. „Je príjemné žiť vo svete, kde môžeme veriť jeden druhému, kde vanie závan komunity. Túžime po skutočnej ľudskej interakcii. Je to ako inštinkt. V súčasnosti môžeme využiť technológie, aby nám v tom pomohli,“ povedal spoluzakladateľ siete Lyft Joe Zimmer.

Výskumníci z Harvard Bussiness school tiež odhalili, že osobné online profily, ktoré majú slúžiť na posilnenie dôvery, neúmyselne napomáhajú diskriminácii. Afroameričania majú napríklad nižší rating pozitívnych odpovedí na Airbnb a viac im rušia jazdu dohodnutú cez portály ako Lyft a Uber. Na tieto a ďalšie problémy stojí za to hľadať riešenia. Lebo dôvera, ktorú vložíme do ľudí okolo nás, potenciálne otvára nové a vzrušujúce možnosti pre nás všetkých.

Internet, ktorý spočiatku spájal ľudí len vo virtuálnom svete, ich dnes viac prepája aj v reálnom. Okrem

Zdroje: David Desteno: Pravda o dôvere, Forbes.com, Wired.com, HereandNow, Huffingtonpost.com


Nota bene

02 2015 Téma

16

Podľa legendy poslal Budha meditovať svojich mníchov do blízkeho lesa, ale vyrušovali ich tam lesní duchovia. Mnísi sa vrátili za svojím majstrom a požiadali ho, aby im našiel vhodnejšie miesto k meditácii. Budha prehliadol svojím duchovným zrakom celú Indiu a zistil, že vhodnejšie miesto neexistuje. Poslal ich teda späť do lesa. Mali tam praktikovať práve cvičenie mettá – žiarenie láskyplnej dobrotivosti. Dobré vibrácie, ktoré toto žiarenie šírilo, primälo lesných duchov, aby nielenže nevyrušovali, ale dokonca mníchov chránili a občas im dolu hodili nejaký nežný kvietok, aby sa im meditovalo lepšie.

sústrediť sa nie je u našich triezvych priateľov na počiatku abstinencie ideálna. S desiatkami minút trvajúcou tichou meditáciou by som asi nepochodil. Preto som mettá spojil s pohybmi rúk vo výške srdca. S výdychom posielame všetko dobré sebe, ľuďom v okolí, na celý kontinent, potom na planétu, všetkým, ktorí prekonávajú závislosť, a tak ďalej. Takto prispôsobené cvičenie môže trvať napríklad tri minúty. Ľuďom sa väčšinou páči. Navyše sa tak precvičí hlboké dýchanie do dolných častí pľúc, čo dodá energiu. Tento postup navodzuje pozitívne emócie, zlepšuje vzťah k sebe i druhým ľuďom. Okrem toho upokojuje, pomáha zvládať rizikové emócie a bolesť. To všetko im uľahčuje zostať triezvymi.“

Samozrejme, že lesných duchov a nežné kvietky nemôžeme brať doslovne. Symbolizujú však, že pomocou tejto meditácie sa dá premeniť negatívne na pozitívne, dokonca získať Meditáciu láskyplnej dobrotivosti môžeakási podvedomá ochrana. Potvrdzujú to aj vý- te praktizovať pomocou viacerých vizualizásledky viacerých vedeckých štúdií, urobených cií, pár minút aj hodinu, v sede, v stoji či pomodernými metódami. Mettá podľa nich mierni čas chôdze, v podstate kdekoľvek a kedykoľvek. prehnanú sebakritickosť a depresívne prízna- „Len nie pri jazde autom a tam, kde je nutná ky, napomáha prežívaniu pozitívnych emócií úplná pozornosť!“ varuje Karel Nešpor. Najlepa posilňuje nádej. Tlmí bolesti rôzneho pôvodu, šie je vyskúšať si, ktorá verzia mettá vám najmá pozitívny vplyv na vytváranie dobrých me- viac vyhovuje, napríklad podľa videí na youdziľudských vzťahov a je užitočná pri posttrau- tube. Môže vyzerať napríklad takto: Najprv sa niekoľkokrát hlboko nadýchnite a vydýchnite. matickej stresovej poruche. Poproste o odpustenie všetkého zlého, čo ste „Existuje štúdia, ktorá naznačuje, že met- urobili, a aj vy odpusťte svojim vinníkom, prestá spomaľuje starnutie mozgu a ďalšia tvrdí, ne ako v modlitbe Otče náš. Predstavte si láskyže zvyšuje objem šedej hmoty v častiach moz- plné svetlo, ktoré do vás vstúpi, rozleje sa vagu súvisiacich s emóciami. Jedna skupina ved- ším vnútrom a očistí vás od zlého. Snažte sa cov uvažuje o vhodnosti použitia tejto techniky navodiť voči sebe pocit lásky. Teraz ste predsa pri liečbe depresie, sociálnej úzkosti, manžel- čistí ako nepopísaná tabuľa. Želajte si, aby ste ských konfliktov a pri zvládaní hnevu. Považu- boli pod ochranou, v bezpečí, mentálne aj fyje ju tiež za užitočnú pre tých, ktorí sa starajú zicky zdraví a šťastní. o dlhodobo chorých. Všeobecne sa mettá odporúča k navodzovaniu pozitívnych emócií, ktoPsychika má veľkú moc. Každodenným oparé napomáhajú lepšiemu sebeuvedomovaniu, kovaním sa toto želanie stáva neviditeľným chápaniu zmyslu života, kvalitnejším vzťahom strážcom vášho myslenia a konania. Môžete a lepšiemu zdraviu,“ približuje Karel Nešpor. ho venovať konkrétnym ľuďom i celej planéte tak, že ho posielate zo svojho tela všetkými Pozitívne výsledky pri uplatňovaní tejto smermi ako lúče. Alebo postupne pred seba, za metódy vidí u svojich pacientov. „Schopnosť seba, vpravo, vľavo, nad seba a pod seba. Naj-

ťažšie je posielať dobrú energiu tým, s ktorými ste v konflikte. Skúšajte to až po dlhšom období pravidelného meditovania, keď budete cítiť, že mettá na vás pôsobí. Funguje to, len musíte byť trpezliví.

Ada Jung, archív K. N.

Meditácia je ako návrat srdca domov. Mettá bhávaná je meditácia láskyplnej dobrotivosti. Český psychiater MUDr. Karel Nešpor (62) ju učí svojich pacientov, ale môžete sa ju naučiť aj vy.

02 2015

A nájsť si čas. Keď sa mne osobne mettá podarí ráno pred odchodom do práce, mám pocit, že sa vznášam pár centimetrov nad chodníkom v akejsi ochrannej bubline. Ale pri riešení pracovných záležitostí ten úžasný pocit akoby spľasol. Niekedy meditujem v električke. Nevadí mi, že visím na jednej ruke, ale ťažšie sa mi sústreďuje pre ruch okolia a do mysle mi vstupujú aj celkom iné myšlienky. U začiatočníkov je to vraj bežné, ale čo s tým?

Téma

17

„Najjednoduchšie je uvedomiť si tieto myšlienky, ale nezaoberať sa nimi. Vrátiť sa od nich pokojne a láskavo k predmetu meditácie. Zmeny sa obvykle dejú pozvoľna. Veľká ručička hodín sa tiež pohybuje, i keď to nie je vidieť.“ Na to, ako včleniť mettá do bežného života, vymyslel doktor Nešpor nasledovnú fintu. „Predpokladajme, že vás niekto rozčúli. Môže to byť jeho chyba i vaša. Čo teraz? Chyby nerobí jedine dokonalý človek. Tak poprajeme dokonalosť sebe, tomu druhému, a potom zase sebe. To sa dá stihnúť za minútu aj v hromadnej doprave.“ Môžete hľadať nielen vlastné variácie mettá, ale aj ďalšie spôsoby, ako ju uplatniť. Vraj to stojí za to. „Podľa budhistickej tradície človek, ktorý mettá praktizuje, dobre spí, ľahko sa prebúdza, nemá diabolské sny, je obľúbený medzi ľuďmi i medzi nadpozemskými bytosťami, anjeli ho chránia, oheň, jed ani zbraň mu neublížia, jeho myseľ sa ľahko sústredí, má jasnú pleť, neumiera zmätený a pokiaľ nedosiahne najvyššie osvietenie, prichádza po smrti do božského sveta.“ Autorka je redaktorkou týždenníka Eurotelevízia.

Meditácia láskyplnej dobrotivosti Galina Lišháková

Nota bene

MUDr. Karel Nešpor, CSc.

je primárom mužského oddelenia závislostí v Psychiatrickej nemocnici Bohnice. Veľa rokov sa zaujíma o jogu, čchi-kung a meditačné techniky. Inštrukcie o tom, ako ich praktizovať, zdieľa na youtube.com/dr.nespor a na www.drnespor.eu. Je autorom devätnástich kníh ako Sebeovládání, Jak překonat hazard, Léčivá moc smíchu, Zůstat střízlivý, Už jsem prohrál dost... Niektoré sa na jeho stránke dajú stiahnuť zadarmo.


Nota bene

Nota bene

02 2015

02 2015

Poviedka

Poviedka

Posledný večer

18

V

iktor stojí opretý o veraje dverí a pozerá, ako jeho syn sústredene vyťahuje a zaťahuje teleskopickú anténu starého rádia. Rádio je zapnuté a jeho zvuk, to je nočná prívalová vlna uväznená medzi stenami. Izba vibruje, chveje sa. Viktor zavrie oči a počúva príboj. Má taký zvuk rád, len nesmie trvať príliš dlho. Musí ho vystriedať nejaký upokojujúci hlas, hudba, alebo ticho. Synovi hvízdanie neprekáža. Položí rádio na stôl a začne ho rozoberať tak, ako ho to Viktor naučil. Pinzetou povyberá drobné súčiastky, vlákna, drôtiky a plošné spoje. Každú súčiastku si prezrie a uloží ju na hárok bieleho papiera.

V

iktor by rád synovi niečo povedal. Pripravil si niekoľko viet. Veľmi mu na tom záleží. Aby bolo každé vyrieknuté slovo presné a pochopené. Ale nie je si istý, či je teraz tá pravá chvíľa – pre neho áno, on to musí spraviť hneď, už to nesmie odkladať, lebo stratí odvahu a zase sa všetko vráti do starých koľají. Ale čo syn? Ruky sa mu trasú, nevie nasadiť maticu na závit. Počuje jeho nervózny plytký dych, zúrivosť, ktorá sa derie von. Zúrivosť živí vedomie, že má len krátku hodinku, kedy sa nemusí s nikým deliť o izbu, diskutovať, kedy mu nikto nezavadzia, netrieska ho dreveným samopalom po hlave. Musí sa rýchlo upokojiť, aby mu súčiastky nepopadali na koberec, lebo na tom prašivom koberci nie je takmer nič vidieť. O chvíľu sa sem dohrnie žena, budú musieť rozložiť posteľ a vysunúť provizórne lehátko pre syna, aby sa do izby zmestil spánok všetkých troch. Každý deň v týždni má hodinu pre seba a svoje rádiá. Vzácny čas ticha a samoty, ktorý vymieňa so ženou za jej voľný sobotňajší večer. Ona mu neklope na dvere a on sa jej nepýta, kam ide. Ani Viktor ho nevyrušuje, nikdy, ale dnes musí.

„N

asliň si prst,“ povie opatrne Viktor a strčí hlavu hlbšie do miestnosti. Syn sa prudko zvrtne na otočnej stoličke, súčiastka mu vyletí spomedzi prstov a nakrátko sa blysne vo vzduchu ako konfeta. „Otec!“ sykne zlostne, „Ja sa z toho zbláznim! Už mám len pár minút a teraz toto,“ povie, zošuchne sa zo stoličky a kolenačky začne šmátrať po koberci. „No, čo chceš?“ zašomre. Viktor zaváha, no nakoniec vojde dnu a posadí sa na koberec. „Musím ti niečo povedať. Je to dôležité,“ povie. „No?“ „Chcel som len... už je toho na nás veľa...“ začne potichu. Dlaňami prechádza po koberci v nádeji, že keď nájde súčiastku, syn sa prestane hnevať a sústredí sa na to, čo mu chce povedať. Je to naozaj dôležité.

„Počkaj, nepočujem ťa!“ zasyčí syn spod stola. „Posraté rádio...“ súka svoje obrovské telo ešte hlbšie do tmy pod stolom. „Chcel by som to nejako vyriešiť... Vlastne chcel som ti len povedať, že ťa...“ začne znovu, hlasnejšie a odhodlanejšie, nakloní sa dopredu, čo najbližšie k synovi, ktorého veľký trup sa zasekol pod stolom. V tej chvíli sa rozletia dvere a do miestnosti vpadne s veľkým krikom osemročný indián, namieri na Viktora akúsi latu, nešetrne ho pichne pod lopatku a v sekunde zase zmizne. Viktor sa zasmeje, natiahne za ním ruku, aby ho potľapkal po chrbte, ale indián je príliš rýchly a o žiadnu reakciu nestojí. I tak ho už zastrelil. „Padla!“ zašomre nahnevane syn a vyslobodí sa spod stola. „Tak vidíš! Je to v háji. Padla!“ Obíde Viktora, zasvieti, súčiastky prikryje novinami a začne rozťahovať posteľ. Hlasno a utrápene vzdychá, aby si všetci uvedomili, že má zase raz pokazený večer. „Chcel som...“ „Otec, prosím ťa, nechaj ma. Teraz nič nerieš,“ zastaví ho, teraz si musí prichystať veci do práce a vyspať sa, lebo ráno zase vstáva. Musí si ľahnúť a zaboriť si hlavu do vankúša, lebo mu ju asi roztrhne.

V

iktor stojí za dverami umakartovej kúpeľne. Voda sa valí do liatinovej vane, indián sa ide kúpať, treba mu zmyť z čela bojové farby. Nevesta zachytí Viktorove opatrné zaklopanie a otvorí. Aspoň jej by to mohol povedať. „No?“ zahuhle. Viktor váha, stačí toto jedno nasilu precedené slovo, aby uhádol, že na rozhovor nie je ani priestor, ani čas. Niežeby bol zvyknutý rozprávať sa po večeroch s nevestou a rozoberať jej psychické rozpoloženie, ale za tých pár rokov, čo sa spolu tlačia v jednoizbovom byte, vie, ako sa tvári, i keď je mu obrátená chrbtom. „Môžem na chvíľu?“ skúsi. „Peťko, prestaň!“ povie prudko namiesto odpovede a švihne indiána po hlave. „Zavrite, nech je teplo,“ dodá a nakloní sa ponad okraj vane, viac ako je potrebné, len aby sa v miniatúrnej umakartovej kobke nemusela dotýkať Viktora. Chlapec má zavreté oči, tisne viečka silno k sebe, ale šampón mu už aj tak zatiekol do kútikov. Oslepený, v panike, mácha okolo seba rukami a špliecha. Žena je mokrá, tričko sa jej lepí na veľké prsia, zrkadlo je zarosené, po podlahe tečie pramienok vody a vsakuje do Viktorových ponožiek. Viktor prešľapuje na mieste, Peťko zavýja. „Máte niečo dôležité? Lebo už je osem preč a Peťko...“ nedopovie, nemusí. Viktor chápe. Zdá sa mu, že sa byt ešte viac scvrkáva, je malý ako škatuľa od topánok, ako kocka

19

Monika Kompaníková cukru, a aj keby sa každý z nich pritisol k jednej protiľahlej stene, boli by si príliš blízko, dýchali by si navzájom do tvárí, videli by na povrchu kože každú chybičku.

V

ráti sa do kuchyne, posunie kuchynský stôl, rozloží kanapu. Chvíľu ticho pozerá svoj večerný film, projekciu reflektorov parkujúcich áut na kuchynskej stene. Potom vstane a našuchorí periny tak, aby to vyzeralo, že pod nimi spí. Z chladničky vezme zvyšky mäsa, obuje sa do topánok a potichu vykĺzne von. „Cssss – csssss,“ volá na mača. Rád by videl aspoň to zviera, pošúchal ho za ušami, povedal mu to, čo chcel povedať deťom. Veď si to tak pekne pripravil, mohol by to odrecitovať ako básničku. Mačka sa však niekde túla. Musí byť ďaleko, inak by sa už otierala o jeho členky a drapkala lem nohavíc. Chcel by zobrať tvrdú hranatú lebku do dlaní a pozrieť jej zblízka do očí. Ale ako na potvoru, dnes s ním nikto nechce mať nič spoločné.

Z

tenkého povrazu uviaže slučku a prehodí ju cez teplovodné potrubia naťahané pod stropom v pivnici. Postaví sa pod potrubie. Chvíľu len tak stojí a predstavuje si, čo všetko z bytu odnesú, keď bude mŕtvy, koľko

Peter Žákovič

vzduchu tam bude môcť pritiecť. Povraz sa hojdá a jemne mu naráža do temena. Ruky má suché, a keď si pošúcha prst o prst, pokožka zašuští ako papier. Mal by sa na niečo postaviť, inak to nepôjde. Hľadá zelenú prepravku od piva. Odloží niekoľko škatúľ, no prepravky niet, ani ničoho, čo by aspoň na pár sekúnd udržalo jeho telo. S rukami vbok sa rozhliada po slabo osvetlenej pivnici. Nemyslí na smrť. Už nemyslí ani na malý preplnený byt. V hlave má len prítomnosť, pocit suchých rúk a tú chýbajúcu prepravku.

N

aľavo od neho niečo zašuchoce, zamraučí, ťahavo a žalostne. Mačka. Pobila sa s potkanom. Ucho má natrhnuté, oblúk chrbta prerušovaný chuchvalcami špinavej, krvou polepenej srsti. „Poď moja, poď malá,“ prihovára sa jej, a keď sa mača priblíži, vezme ju na ruky, chytí tú boľavú hlavu medzi prsty opatrne ako husacie vajíčko a končekom rukáva jej z oka vytrie hnis. S trasúcim sa zvieraťom na rukách vyjde hore schodmi. Utrie ju a položí na svoju kanapu. Na strope a stenách kuchyne kmitajú pruhy svetla z reflektorov áut jazdiacich popod okná a Viktor má pocit, že mu niekto zvonku premieta úplne nový film.


Nota bene

02 2015 Poviedka

20

Ani to nemohlo lepšie dopadnúť Dostala som výpoveď. Rozrevala som sa, hoci najprv som sa držala. Potom som sa rozrevala, v aute som úplne spustila. O chvíľu som sa trochu upokojila. Ale ďalej som v kuse revala, len pokojnejšie. A vo štvrtok už pohoda, v piatok pohoda, rodičia akože tiež v pohode, a čo, čo, veď nikto neumrel, nemohlo to lepšie dopadnúť, už ťa to tam nebavilo, videli sme to na tebe, akože normálne to na mne videli, to normálne bolo vidno? V piatok som bola na káve s viacerými ľuďmi, a tam bol môj bývalý šéf. Taký adrenalín! Povedala som mu, že sa mi možno ešte bude prosiť. Odišla som skôr, než stihol zareagovať. Ako veľký šéf by mal zvládať aj rýchlejšie reakcie, či nie? Mám finančnú rezervu, ale keby sa niečo našlo, šla by som robiť, lenže vieš, mňa to nebaví. Prečo by som stále len robila. Ráno vstaneš, bežíš tam, robíš, večer prídeš a už nič nevládzeš, na nič nemáš chuť. To je také prázdne všetko potom. Zrazu, niekedy, keď sa nad sebou zamyslíš. Bože, prázdne je všetko. Minimálne mesiac chcem byť doma určite. Ráno nemusím vstávať, zapnem si telku... Písala som tomu Američanovi, čo ma predtým zaúčal do práce. Odpísal mi len toľko, že Mária, rozhoď siete na všetky možné strany. Hovorím si, o čom točí? Na aké strany? Do Afganistanu, ako oni? Do Iraku? Skrátka, vysral sa na mňa. Ale čo by si čakala od Američanov? Celý svet kontrolujú, odpočúvajú, okupujú, ovládajú, nie ako Rusi. Rusi sú síce takí istí, ale majú morálnu zodpovednosť. Cítia so svetom. Plačú s nami, vyhrávajú na harmonike, až potom strieľajú. Ale keby človek od Američana potreboval pomoc, aj motiváciu, tak naozaj motivačne, že motiváciu, tak je zaujímavé, že to už nie. Voľaktorý deň som potom zasa stretla bývalého šéfa. Povedala som mu, že je to také, že, sorry, ako, že také, že nerozumiem, také, že blbé. Vieš čo? Ja mu pocit víťazstva nedoprajem. Vieš, lebo povedz, že nejaký dôvod, že prečo. Prečo, že prečo ja. Na rovinu som sa ho spýtala. A on, že som mladá a perspektívna, budem mať teda najmenší problém nájsť si prácu. Preto ma vyrazili. Ale to je pohoda. Strašné okolky okolo toho robil. Kontakty mám, to je pravda. Ale z môjho pohľadu si viem prestaviť, že ma strašne sklamal. Keby to bolo v čase, keď sme boli od seba, keď sme spolu nespávali, ale teraz, keď spolu spávame?! A takto to odôvodní? On ma proste odpísal, aj keď by som to nemala hovoriť, ale som negatívne naladená, to je o čom? Druhá vec: budeme mať dieťa, alebo nebudeme mať dieťa? Lebo spávame spolu, prepustil ma, ale spávame spolu, aj keď spolu nežijeme. Z môjho pohľadu. V po-

hode. Ale on oddeľuje tento profesionálny... tieto veci... od súkromného. Ale tá neistota, vieš?! Dieťa – to je magická hranica. Neviem, či ju mám s ním prekročiť. Je to správny chlap, vidí, že keď sa moja pracovná sila až tak nehodí pre jeho biznis, treba sa ma zbaviť, ale to nič nehovorí – hovorí, alebo nehovorí, to je otázka – to nič nehovorí o tom jeho vzťahu mužskom ku mne ako k žene, o tom mužsko-ženskom vzťahu. Neraz to spolu robíme sedem hodín, vkuse. Minule som normálne nevládala. Ja, taká stará drevená skriňa. A kedysi so mnou štyria chlapi nevládali. Jaj. Bolelo to vtedy trochu, ale taká bolesť, obrovské modriny, trošku taká, ale príjemná bolesť, keď máš stuhnuté svalstvo, tak sa ti uvoľní, krvný obeh sa ti obnoví a tieto veci, ale ešte stále som trošku takto, potom nesmiem ísť nikam v plavkách, lebo je to škaredé, nepomáha ani akupunktúra, pod lopatkou sa to nedá rozmasírovať, stuhnuté svaly. Ale inak je to lepšie ako telefonický rozhovor. Áno, áno. Tento môj bývalý šéf, keď sa už bavíme o ňom, vieš, on ho má trochu malého. Ako fialová či modrá sviečka. Ako mama dávala na vianočný stromček. Ja neviem, či sa takéto má dávať na stromček! Ale vraj to prečisťuje čakry. Bojím sa, že keby sme mali syna, tak by syn bol aj v tomto po ňom. Neviem, či mu to mám spraviť. Tomu nášmu synovi. Či si to mám dať spraviť. Toho nášho syna. Je ten chlap vôbec za niečo zodpovedný? Hocikedy to do mňa pustí. Toto je aká zodpovednosť? Hej, spáva so mnou, v posteli. Osobne. Nikdy som ešte nebola v takejto situácii. Či je to správne, neviem. Možno je to až príliš dobré. Lepšie ako na nejakej somálskej lodi. Nemôžem povedať, že nemám normálne telesné potreby. Ale závisí to aj od ponuky. Lenže on sa na mňa nasral, že nechápem jeho rozhodnutie! A ušla mu fretka. Hovorím mu, že možno je to taký signál... A on sa na mňa neskutočne urazil! Prečo, veď je to akože symbolické. Až príliš. Ale je v tom aj určitá moja sebaľútosť. A je mi lepšie. Sama si určujem, kedy vstávam, kedy obedujem, kedy idem spať. Musela som sa vyrozprávať o tom. A chceš vidieť môj byt? Ako to tam mám zariadené? Lebo mi kúpil byt. Teraz sa mám vysťahovať? Zaslúžil by si, aby som mu hodila kľúče, ty si ma vyhodil, ja idem, ja ťa vôbec nepotrebujem. No ale nejdem. Tak ideme? Ty, a ďakujem, že si si našla čas.

Balla

Nota bene

02 2015 Poviedka

21

Peter Grznár


Nota bene

02 2015 Poviedka

22

Kamizelka ratunkowa jest pod fotelem S

níva sa mi, že na dom oproti niekto položil obrovskú stoličku, oranžovú, dvakrát takú ako barák, ja si ju fotím, ona sa šmykne a padá rovno na mňa.

M

yknem sa, hneď som hore, pozriem do tmy, u susedov na streche žiadny podozrivý objekt, zato niečo tresne v kuchyni. Vyletím von.

S

tojí tam, pred mikrovlnkou. V tomto byte som už stretol cudzieho chlapa v kostýme ovce aj upečené prasa na plechu, ale výjav, čo práve sledujem, ma hádže úplne inde, takú krásu si objektívne nezaslúžim. Mikrovlnka cinkne.

-S

om hlučná? Netušila som, že vedľa sa spí, – ospravedlňuje sa a vyberá zohriate jedlo a upravuje si šatku aj rovnošatku a robí slalom medzi vykaním a ležérnosťou a cíti sa tu viac doma ako ja po zaplatení dvoch nájmov. - To si sem priletela? – grandiózne vstúpim do konverzácie. - Hej. Z Malagy, – kývne na miesto za stolom, či je voľné, keď už jej ho nikto neponúkol, pritom si drží ten typ šarmu, čo zjemňuje turbulencie a mne nejdú do hlavy straty aeroliniek, ak zamestnávajú takýto personál. - Kamizelka ratunkowa jest pod fotelem, – ozvem sa znova a dávam si extra pozor na výslovnosť. Skúša hádať, skúša mimo, zima-zima-mrzneš. - Záchranná vesta je pod sedadlom, – zrozumiteľne sa mi to podarí až na druhý raz, a aby som úplne nezruinoval vtip, v mobile jej ukážem autentický dôkaz z tripu do Varšavy.

S

meje sa, konečne vystúpi z role a už ju vidím, ako to najbližšie opakuje kolegyniam, ona sa zatiaľ zohne, snaží sa pod sebou niečo nájsť, ale nahmatá len fosílnu žuvačku. Zábava na obidvoch koncoch, jeden by nepovedal, tak rýchlo preskákať úvodné riešenice. Mám pred sebou ozajstné mäso a kosti, je mi jasné, čo by teraz spravil príčetný človek, ibaže ja sa neviem rozhodnúť, či to chcem, alebo potrebujem. Čo chce ona, nezistím, určite však potrebuje príbor na tú paródiu, ktorú ešte včera rozdávala v uličke. Keď do toho pôjdem, oľutujem to, zaujímavé bude len sledovať, ako rýchlo nastúpia výčitky.

K

Katarína Uhrová

Adi Voicu

onečne objaví vidličku, aj polovičný úspech sa ráta, utrie ju do servítky. Zaužívaný grif, dobre známy, vybavím si inú jeho verziu. Zrazu chcem kopať a potrebujem rozbíjať tak, že ani za ňu neručím, keby mi prišla do rany.

Vidí, že niečo nesedí, to má z tých večných presunov, vysvetľuje vystresovane, baktéria z fóbií. Poviem, že zbieram slovné hračky a jej podarenú fóbiu si zapíšem, čo ma uzemní a ju asi tiež, keď vidím, ako si s výdychom reorganizuje účes. Ďalej sa poškrabe. Potom zasa. Na krku, ruke, jednej aj druhej, vyhrnie si rukáv a ja sa musím otočiť, krvavé mapy na predlaktí v našom dialógu rád oželiem. Lepra vyzerá inak, počujem ju za sebou, ale ja vnímam len jej divoké zásahy do mokvavej kože. - Nonono! – vypadne zo mňa automaticky. - Nonono? – zašteká tónom, na ktorý sa v práci neodváži. Naraz jej odsuniem ruku preč. Také nečakala. Vytrhne sa, trucovito pokračuje. Znova ju stopnem, do ruky dám soľničku. Na tretí pokus položím dlaň na stôl, ona zabúcha. Po polhodine je to vypointovaná zábava, po ďalšej navrhujeme obal knihy 365 trikov, ako premôcť atopický ekzém. - Kde si kúpil takú trpezlivosť? - To musíš natrénovať. - A kto ťa trénuje? - Syn.

O

dsunie sa, málo, ale stačí. Rozmýšľa, čo schovávam v izbe, a netvári sa príliš komfortne. Syn je preč, hovorím a znie to nejako plechovo. Osem hodín odtiaľto, lietadlom. Obzerá si ma a ďalší postup zhruba poznám. Duša moja, aj šarkanov môžeme púšťať alebo niečo iné poetické, len sa ma ty nesnaž spasiť. Poprosí o heslo na WiFi, čo iné má robiť? Navrhnem, nech ho uhádne. Tipuje scestne, ale keď triafam jej prístup ja, som mimo intergalakticky. Potom si ešte heslá vymeníme, nech to má pointu.

Ď

alej sa mi sníva, že už mám fotku obrej stoličky zo strechy oproti, posielam ju Hane a ona, že fit, malý ju uvidí pri pristávaní, keď prídu najbližšie. Zobudí ma fučanie, pozriem von, na susednom dome sú len zosilňovače signálu. Zato tu je on, uprostred dvesto ranných drepov. Ten, čo tu tiež býva, v tej väčšej izbe. - Niku si stretol? - Koho? Sestru. Prišla na pohovor, nemala kde prespať, dal jej kľúč. Vraj mi všetko hodil do mailu. A fakt, je v spame medzi jeho ostatnými s frkmi a zľavami. Píše aj Hana, po minulom extempore sa odmieta hádať virtuálne, pridáva číslo na svojho právnika. Na stole si všimnem tašku s logom duty free. Je v nej kamizelka ratunkowa.

Nota bene

02 2015 Poviedka

23


Poviedka

24

Ada Jung - Netlač sa tak na mňa tým zadkom! - To ako mám urobiť? Visíme chrbtom k sebe. Že by som sa pritlačil predkom? - Votrelolezec! - Mala by si sa ku mne pripútať. Bojím sa, že lano povolí. - Bola som k tebe pripútaná dvanásť rokov. Neobchytkávaj ma! - Hľadám poistku. - Ty vždy akože niečo hľadáš. - Rád by som zachránil matku viacerých detí. Ak mi to dovolí. - Najprv ničíš, potom zachraňuješ. Stavím sa, že toto všetko si zorganizoval ty! - Áno. Prihlásil som ťa do kurzu a teraz som frajer. Ako sa majú deti? - Netúľ sa ku mne! Nemohol by si sa vyšplhať tuto vyššie? Podľa mňa by sa tam dalo celkom pohodlne sedieť. - Všeličo by sa tam dalo pohodlne. - Toto jasne že spískali Vé a eM. Chcú nás dať dokopy. Tak určite! V byte mi nesmrdia ponožky, neperiem zaondené slipy, nevláčim pivá, v noci mi nikto nefučí do tváre, nemusím sa schovávať na záchode pred pripitým zverom, schudla som a hlavne – konečne som sama sebou! - Som naozaj veľmi rád. Že ti v noci nikto nefučí do tváre. Ale je to pravdepodobne dočasné. Počul som, že niekto si chce s tebou užiť blahobytnú, veselú starobu. Ufučí sa na smrť. - Závidíš mu peniaze alebo mňa? - Ani jedno nepotrebujem. Je to skôr, ako keď obídeš krčmu. Pochytí ťa taká ľútosť, clivota... - Pokiaľ viem, nikdy si krčmu neobišiel. Posuň sa nejako niekam! Je mi z teba strašne horúco! Ako keby som sedela na peci alebo čo. - Netrep sa, lebo sa strepeme. Neviem, či si ostatní všimli, že sme nevyliezli. O chvíľu je tma. - Tak niečo urob! Vždy si taký hnusne pokojný! To je na zošalenie! Ja nechcem zomrieť s tebou! - A ja s tebou chcem. - Pozri! Tam hore! Nebolo to nejaké svetlo? Signál baterkou?

Na lane - Bolo. - Rob niečo! Odpovedz! - Myslíš ústnou formou? - Pomóóóc! Pomóóóc! Tu smééé!!! - Nemôžu ťa počuť. Ešte keby si tu mala jednu zo svojich vonných meditačných sviečočiek a zápalky... - Zápalky musíš mať ty! - Dávno nefajčím. - Bože! Už nesignalizujú! Odišli! A ty si vôbec nič neurobil! Ja ťa zabijem! - Tak mi ešte rýchlo porozprávaj niečo o deťoch. - Mám ti pripomenúť niečo, čo ti z hlavy nevymazalo delírium tremens? Ako si sa ma po štrnásť hodinovom pôrode spýtal: Prečo máte s malou také modré brady? Alebo tvoje slová útechy, keď Lukimu skoro zlyhali ľadviny? Povedal si: trošku sa nám nevydaril! - Vždy si priveľa rozprávala. Ale ja to mám rád. Milujem každé slovo, ktoré vypustíš z úst. Také nepekné ústa a také pekné slová. - Nelep sa na mňa! - Kedy si naposledy sexovala? - ... - Nevrátiš sa ku mne? - Tak trochu si aj úžasný muž, ale nebola som šťastná. - To bola moja chyba?? - Neovoniavaj ma! - Je tu niekde kanál alebo čo to zaváňa? - Anál? Ja ti dám anál! - Povedal som kanál, ty moja odtoková zaďka. - Zasa sme pri tých zadkoch. Vtipné chvíľky. Neotáčaj sa! - Chcem sa ti zadívať do očí. Prečo si sem vlastne lozila? - Je to môj najobľúbenejší šport. - Myslel som, že metlobal. - Ty nemáš myslieť! Máš niečo urobiť! Čo to máš, došľaka, vo vrecku? - Volá sa Výrostko. - Ten tvoj charitatívny spodok ešte funguje? Fakt! - Najlepší je holý fakt. - Prestaň, lebo sa odrežem! Prečo vždy vtipkuješ na sexuálnu tému? - Keď ten sex je taký smiešny. - Mne bolo do plaču.

Nota bene

02 2015 Proti srsti

- Preháňaš. - Vôbec, ty pokrytec! - Ja ťa hneď pokryjem. - Fóriky, čooo? Urob niečo! To je čo za debilný príkaz, že nesmieme mať mobil? - Mala by stačiť vysielačka. - Ty máš vysielačku??? - Nerozčuľuj sa. Použil by som ju hneď, ale má vybitú batériu. - Pane Bože! Ak existuje len jeden život, tak ja som si ho poriadne zbabrala! - Aj môj. - Toľko rokov som trpela! A kedy budem šťastná? - Aj hneď. - Nelep sa na mňa, rozbolelo ma oko. - Veď do oka ťa nebudem.

25

Elena Akácsová

Janka Frolová

Jeden bozk = trištvrte dňa života

*** - To bola nevera. - Nebola. Sme manželia. - Ale nežijeme spolu. Žijeme každý s niekým iným! - Ja som myslel, že TO je nevera. - Nejako mi je blbo. - Aj mne je nejako blbo. Ako keby som bol narobený alebo čo. Ty plačeš? - Ani náhodou!! - Neplač. Lebo ťa budem musieť znovu rozveseliť. - Asi prerežem to poondené lano! - Nevadí, že sa súčasne zbavíš aj seba? - A potom chcem, aby deti môj popol rozprášili ďaleko od tvojho! - Spopolnenie je neekologické. Teraz sa uvažuje o zrôsolnení alebo o zmrazení a rozbití na mikročastice. - Stratila som pri tebe toľko rokov! Zostarla som, oškaredela, stučnela! - Kedy si sa videla? - A koľko sprostých koláčov šťastia som napiekla, len aby sa medzi nami konečne niečo zmenilo! - Myslíš ten vianočný koláč, v ktorom som mal črepiny z pohára? To bolo naozaj veľké šťastie. - Vidíš ten nožík? Ja ho použijem! - Tak to radšej použijem tú vysielačku. Ale pekne sme sa istili.

Bozkávajte sa každé ráno pred odchodom do práce a budete dlhšie žiť, viac zarábať a s veľkou pravdepodobnosťou sa vyhnete aj dopravným nehodám! Na toto zistenie z rozsiahleho prieskumu vykonávaného v osemdesiatych rokoch v nemecky hovoriacich krajinách som narazila pri písaní článku o bozkávaní pre časopis Madam Eva. Vedci pod vedením doktora Arthura Szaba spočítali, že muži, ktorí ráno pred odchodom do práce bozkávajú svoje manželky, žijú v priemere o päť rokov dlhšie a zarábajú o 20 až 30 percent viac než tí, čo odchádzajú do práce bez nežnej rozlúčky. Nepobozkať ráno manželku zvyšuje pravdepodobnosť toho, že sa stanú účastníkmi dopravnej nehody, až o 50 percent. Pripomenulo mi to Rada Ondřejíčka a jeho úvodník z nebohého T-Stationu nazvaný Jeden schod = štyri sekundy (vyšiel aj v knihe Tekvicový prívarok pre dušu). Písal o zistení vedcov z Lomonosovovej univerzity, že každý schod, ktorý vyšliapeme, predlžuje život o 4 sekundy. Rado si to ako dieťa predstavoval prakticky tak, že keď niekto zomiera, donesú mu k posteli schodíky a on si môže predĺžiť život chodením po nich.

Foto: Ada Jung

Nota bene

02 2015

Aj ja som sa teda pohrala s kalkulačkou, urobila niekoľko nevedeckých zjednodušení a odhadov a vyšlo mi, že ak bude muž partnerku bozkávať každý pracovný deň po desať rokov, jeden bozk mu predĺži život o 17,5 hodiny, teda takmer trištvrte dňa. Na rozdiel od schodíkov pri smrteľnej posteli to však nemožno odkladať na poslednú chvíľu, lebo prieskum hovorí o rannom bozku pri odchode do práce.

Ale vážne. Viac ma trápi, že prieskum nič nehovorí o tom, aký má toto ranné bozkávanie vplyv na ženy, s ktorými sa ten muž rozlúči, ani či to platí obrátene, teda ak do práce odchádza žena a nie muž. Alebo či to platí aj pre partnerov rovnakého pohlavia, pre nezosobášené páry a čo majú robiť tí nešťastníci, ktorí robia z domu a nikam nechodia, alebo tí, čo s partnerkou pracujú v jednej kancelárii a tak nemajú dôvod sa ráno lúčiť. Nekladiem tieto otázky náhodou, pretože iné, neskoršie prieskumy zistili, že nezosobášené páry sú menej zdravé ako zosobášené, alebo že ženatí muži sú šťastnejší a spokojnejší ako neženatí, ale na vydaté ženy táto šťastná korelácia neplatí. No ono vlastne ani s tými ženatými = šťastnejšími mužmi to nie je až také príčinne súvisiace, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Podľa autorov knihy Mysli ako freak, Stevena D. Levitta a Stephena J. Dubnera, ak sa dve skutočnosti vyskytujú súbežne, je lákavé predpokladať, že jedna spôsobuje druhú. To, že sú muži žijúci v manželstve merateľne šťastnejší, však podľa nich nemusí znamenať, že manželstvo je zárukou šťastia. Znamená to iba, že šťastní muži sú s väčšou pravdepodobnosťou ženatí. „Ak ste ufrflaní, kto do pekla by si vás chcel zobrať?“ pýtajú sa dvaja freakonómovia na záver svojej úvahy na tému korelácia nerovná sa príčinná súvislosť. Samozrejme, ani doktor Szabó netvrdil, že čo bozk, to automaticky 17,5 hodiny života k dobru a nejaké to euro na výplatnej páske navyše. Iba predpokladal, že keď človek ráno pravidelne a rád pobozká milovanú osobu, pozitívne ho to naladí na celý deň. Pozitívny prístup k životu je to, čo lieči a prináša úspech. O láske samotnej nehovoriac.


Nota bene

02 2015 Špión

Literatúra je otázkou žitia

26

Galina Lišháková

Rudo Brtáň

Báseň pred Silvestrom 1993 Môj drahý priateľ Tavaly, aj najhorší rok pomaly sme prežili – a tak si myslím, Či zvrchovaný a tak ďalej, sa spamätal už v chvíľke malej Len tvrdé hlávky identistov si hrdo išli s dušou istou ta do vysnívaného neba Nech idú – dôjdu kam im treba Vám žičím v tomto Novom roku let ponad Vodu preširokú A čo viac: želám objavy po ceste takej v diaľavy a napokon: Vám prajem šťastie, nech v zdraví, radosti vám rastie.

Vladimír Šimíček

Boris Tavaly (46) je kamelot ako vystrihnutý zo starých filmov. Bratislavčania poznajú jeho mikrofonický hlas, ktorým oznamuje najpútavejšie titulky. Túto prácu robí už devätnásť rokov, Nota bene predáva štvrtý. Na naše stretnutie prišiel v obleku a kravate. Tak inšpirovala pedagogička Oľga Nemčoková, ktorá sa si ho pamätám zo študentských čias, keď brázdil ulice venovala morfológii. „A tiež som uveril, že literatúra bratislavského Starého mesta a volal: Večerníííík! Teraz je otázkou žitia,“ dodáva smutne. predáva Nota bene na rohu Gorkého ulice pred McDonaldom. Keď sme sa usadili vo vnútri, vytiahol z aktovky asi osem Zaujíma ma, ktorých spisovateľov mal najradšej. centimetrov vysoký štós papierov a nekompromisným „Tých z éry slovenskej literárnej moderny a realizmu. tónom mi oznámil, že to podstatné, čo mi chcel povedať, Napríklad Vajanského román Kotlín. Mňa nezaujímalo si dopredu napísal, preto mi to najprv prečíta. len čo je v danej knihe, ale aj živiny, z ktorých vznikla. Nahliadal som do rukopisov jednotlivých autorov V stručnom priereze životom konštatoval, kde a ich prostredníctvom som získaval vzťah k ich a kedy sa narodil a že vyštudoval aprobáciu slovenčina dielam aj osobnostiam. Ale najviac ma zaujal Juraj – občianska náuka na Vysokej škole pedagogickej Slávik s umeleckým pseudonymom Neresnický svojou v Banskej Bystrici. Nasledoval popis jeho pôsobenia orientáciou na západoeurópske literatúry, predovšetkým v Ústave slovenského jazyka Slovenskej akadémie francúzsku, ktorú Štúrovci zanedbávali. Aj keď, osobitý vied ako štipendistu a externého ašpiranta na titul bol aj Samo Bohdan Hroboň. Bol dosť tvorivý v rámci kandidáta vied. Pri vedeckej práci o korešpondencii teórie mesianizmu a inšpirovaný Flaubertovou básnikov P. O. Hviezdoslava a J. Slávika-Neresnického estetikou.“ sa však, podľa jeho slov, dostal do konfliktu so školiteľom, ktorý mu odmietol vydať posudok k jeho Po tejto odbornej odpovedi sa mi žiada spýtať sa na práci a chcel mu odobrať aj diplom učiteľa. Nakoniec niečo jednoduchšie. Napríklad, kedy prišiel o bývanie, k tomu nedošlo, ale Boris Tavaly dostal zákaz vyučovať. ako sa ocitol na ulici. „Otcovou smrťou v roku 2005 som O 11. máji 1995, keď sa tak stalo, hovorí ako o „súdnom prišiel o strechu nad hlavou. No už rok pred ňou bol dni“ svojho života. „Prežil som hrozný pocit poníženia. pre mňa extrémne ťažký. Takzvaný studený zápal pľúc Dlho som bol z toho nanič. Preto predávam noviny...“ mi udrel na srdce a k smrti mi veľa nechýbalo. Skončil som v nemocnici, dostal som lieky, ale osem mesiacov Pripravený životopis končí básňou, ktorú mu venoval som nemohol pracovať. Dostal som sa do dlhov, čím nebohý literárny historik Rudo Brtáň. Ukazuje mi aj jej sa mi skomplikovala životná situácia.“ originál napísaný na stroji, s Brtáňovým autogramom, ako „vzácnu pamiatku na obdobie, v ktorom sa venoval Vtedy mu ešte pomohol otec. „Potom som býval literatúre“. Získavam dojem, akoby podstatná časť jeho v podnájme, ale nedával som pozor na spotrebu vody osobnosti umrela, ale telo zostalo žiť ďalej. Hlad, smäd, a dostal som sa do ďalšieho veľkého dlhu. Pomohol potreba spať, a ako s plachým úsmevom priznáva, aj mi Patrik, manažér z Irish pubu, pani Anderlová túžba po troche erotiky, ho držia na tomto svete. Aj z módnych doplnkov na Laurinskej ulici a ešte viacerí. takto môže pracovať psychika – citlivosť, ktorá spôsobila Neboli to moji kamaráti, ale pomohli mi. Som totiž skôr neznesiteľnú bolesť, zakuklí, aby už nevytvorila ďalšie samotár. Ale občas sa stretávam s mamou a so sestrou, rany. Je to od života kruté či láskavé? ktorá žije v Pezinku s manželom a dcérou.“ Dodáva, že na ulici si našiel veľa dobrých známych. Boris Tavaly si na deň, kedy prvý raz predával na ulici noviny, spomína takto. „Na Župnom námestí Boris si svoj pracovný čas určil pevne. Pravidelnosť bola výdajňa bratislavského Večerníka. Kúpil som si preňho zrejme predstavuje istotu. „O pol jedenástej kôpku novín, ale v hlave mi znelo: Čo ďalej? Kráčal som vychádzam z ubytovne a idem do výdajne po Nota bene. ulicami... A zrazu som sa počul kričať: Veeeečernííík, Obyčajne si beriem dvadsať časopisov a dve knihy. No Veeeečernííík, kúúpte si Veeečernííík...“ Za tie roky mu teraz, keď s časopisom predávame aj knihu Zatúlaný zo všetkých domácich a svetových udalostí najviac gombík, beriem z nej viac kusov, lebo je to novinka utkveli v pamäti kauzy Ducký, Matulák, Majský a smrť a ľudia ju berú. Na svojom predajnom mieste som princeznej Diany... zhruba od pol jednej do pol siedmej večer. Pokiaľ predám skôr, idem skôr domov, pokiaľ nie, ostávam „Prácu kamelota som si obľúbil, ale ostala vo dlhšie.“ O obsahu časopisu toho vie rovnako veľa ako mne vnútorná nevyrovnanosť. Literatúre som sa kedysi o obsahu Večerníka. „Je to pre mňa prínosné, už nemohol venovať ani vo voľnom čase. Tá udalosť lebo viem ľuďom povedať, o čom sa z neho dozvedia.“ ma v tomto smere zablokovala.“ Boris sa rozhodol Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia. študovať slovenčinu, pretože ho k tomu na gymnáziu

Nota bene

02 2015 Špión

27


Nota bene

02 2015 Pútnik

28

Romantika na dojazd Jana Čavojská

S vetrom vo vlasoch

Neziderské jazero. O najväčšie stepné jazero v strednej Európe sa delia Rakúsko a Maďarsko. V najhlbších miestach má táto vodná plocha o rozlohe 315 kilometrov štvorcových iba dva metre – preto sa pri každoročných pretekoch preplávania jazera plavci často viac brodia bahnom než plávajú. Ale nechýba tu nič. Pláže, vyhliadkové plavby, rozhľadne na brehu, cyklotrasy. Môžete tu oddychovať, ale aj pozorovať a fotografovať vtáky, plachtiť, hrať golf, plávať, alebo sa len tak prechádzať. Špecifická klíma vám zaručí tristo slnečných dní v roku. 45 km od Bratislavy

Nota bene

02 2015 Pútnik

29


Mesto veľké atmosférou 

Krakov. Známa niekdajšia židovská štvrť Kazimierz je zrekonštruovaná do podoby, akú mala ešte v medzivojnových časoch, keď nikoho ani len nenapadlo, aké hrôzy Poľsko a Európu čakajú. Malé kaviarničky, galérie, múzeá a reštaurácie, tradičné poľské bistrá s kvalitným jedlom, kde stretnete miestnych, sú ako stvorené na romantické rande. Uličkami sa dá túlať donekonečna, hoci centrum mesta nie je veľké. Má však obrovské čaro. Stále tu stretnete Židov s pajesmi a o pár krokov ďalej, v katolíckom chráme, nájdete pamätnú tabuľku na mieste, kde rád sedával pápež Ján Pavol II., ktorý tu prežil časť života. 453 km od Bratislavy

Nota bene

02 2015 Pútnik

30 Cesta do minulosti 

Abruzzo. Tento región volajú aj Taliansky Tibet, kvôli vysokým horám s úbočiami porastenými trávou, ktoré pripomínajú rozľahlé stepi. Sú tu moderné lyžiarske strediská, ale aj absolútna divočina národného parku a stredoveké kamenné mestečká. V apríli 2009 postihlo Abruzzo zemetrasenie, ktoré zabilo 308 ľudí a 65 000 pripravilo o domov. Ale – stop tragickým správam. Kamenné dedinky zostali stáť. A hoci život je tu po zemetrasení zložitejší, chladné stredoveké múry zvnútra stále zohrievajú ohne v zapálených kozuboch a hotelíky pre svojich hostí pripravujú sedliacke pokrmy z lokálnych surovín. Syry, šunky, klobásy, v peci pečený chlieb – štedro zalievané miestnym vínom. 1209 km od Bratislavy

Vinice a zámky 

Najbližšie more 

Terst. Prístavné mesto v Benátskom zálive vraj oproti minulosti stratilo na význame a žije tu menej ľudí než pred sto rokmi, keď tu svoje diela písali James Joyce či Rainer Maria Rilke. Viac ako na históriu však láka na život. Panoramatická električka spája centrum s mestečkom Villa Opicina na neďalekom kopci a ponúka neskutočné výhľady na pobrežie a Terst. Historické jadro je správne taliansky hlučné, hoci tu žije početná slovinská komunita a tieto dva jazyky sú rovnocenné. Na každom rohu Námestia jednotného Talianska a v priľahlých uličkách sa niečo deje a vystúpenia pouličných umelcov sa prelínajú so zapáleným krikom novodobých kazateľov, akoby šlo o jedno veľké predstavenie. 550 km od Bratislavy

Južná Morava. Lednice, Valtice, Mikulov a ďalšie dedinky obkolesené vinicami, historické pivničky, jazerá na kúpanie a dobre značené cyklotrasy. Víno tu vraj dorábali už Kelti. Podľa jedného z miestnych prísloví neležia poklady na dne morí, ale vo vínnych pivničkách. Stačí sadnúť na bicykle a presúvať sa nenáročnými cyklotrasami medzi zámkami a ďalšími historickými pamiatkami, navštevovať vinohradníkov, okúpať sa v jazere a len tak piknikovať niekde v prírode. 90 km od Bratislavy

Tisíc tvárí naraz 

Budapešť je mestom tisícich tvárí a každá prekvapí. Ako keby tu vedľa seba žilo niekoľko rozdielnych miest. Mesto turecké so zachovanými termálnymi kúpeľmi, mesto podzemné s množstvom atrakcií, mesto kráľovské s hradom, mesto architektov a stavbárov, ktorí vystavali dlhé ulice a obrovské paláce, mesto múzeí, mesto imigrantov, mesto modernej architektúry, nočného života, dobrého jedla a elegantných kaviarní. Mesto nablýskaných námestí, ošumelých sídlisk, trhov a starých Budapešťanov, ktorí na nich nakupujú. A mesto Dunaja. So stovkami lodí, ktoré križujú jeho hladinu, a nezabudnuteľným pohľadom na vysvietené mosty. 200 km od Bratislavy

Nota bene

02 2015 Pútnik

31


Nota bene

02 2015 Príbeh

32

Voda nad zlato Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Simona, Barborka, Simon. Životom sa predierajú s úsmevom. Láska by sa v ich biednom dome dala krájať. Statočná mama má tridsaťosem, je na čiastočnom invalidnom a o práci popri dôchodku môže len snívať. „Obehala a obtelefonovala som už všetko, výsledok nula bodov. Ani v chránenej dielni pre mňa niet miesta. Problémom je moja diagnóza. Navonok pôsobím ako zdravá, mnohí ma považujú za klamárku a hypochonderku,“ začne o chorobe Simona. Už štrnásty rok má Crohnovu chorobu. Spôsobuje zápaly, opuch a bolesť v stene tráviacej sústavy, a obrátila jej život naruby. Pred deviatimi rokmi jej ho dokonca takmer vzala. Lekári boli bezradní, ručička na váhe ukazovala hraničných tridsaťpäť kíl, nemala sa už ani rána dožiť. Zamotalo sa jej hrubé črevo, narkóza by znamenala smrť. „Hovorila som si, načo by ma tam ten hore chcel, nič by zo mňa nemal... A aha, som tu!“ zoširoka sa usmeje. Päť týždňov na infúziách, k tomu 47 liekov, ale podarilo sa. No jej telo má akoby minimálne o dvadsať rokov viac. Útla žena jednoducho nevládze. „Darmo niekomu vysvetľujem, že každá, aj minimálna práca ma vyčerpáva na maximum. Ako stará babka musím oddychovať, umývanie okien mi trvá hodiny a hodiny, keď idem do obchodu, trikrát si premyslím, čo dám do košíka. Jednak pre peniaze, jednak pre váhu. Trojkilová taška je pre mňa balvan. Robia sa mi hrče na rukách, na ramenách mám výrastky... Lekári hovoria, že čo chcem, veď mám Crohna.“ Teraz má Simona trochu lepšie obdobie. Konečne pribrala dve kilá, váži rovný polmetrák a teší sa, že má konečne trochu boky aj zadok. „Prezývajú má suchá, suchaňa. Tak teraz všetkým ukazujem, že som majiteľkou aj nejakých obliniek.“ Zdá sa, že konečne zaberá biologická liečba. Predošlý typ liečby jej spôsoboval zimnice, obrovské bolesti a spustil pľuzgierovú psoriázu. „Tomu sa čudoval aj lekár z Martina. Vraj som vzácny prípad, pretože oni tým naopak liečia pacientov s psoriázou. Ale teraz je lepšie, na injekcie chodím každé tri mesiace. Na črevo pôsobia liečivo, ale poznáte to, každý liek niekde pomôže a inde uškodí. Mávam nekontrolovateľné bolesti hlavy, stále som citlivá na chlad, pred Vianocami som sa dlhšie rozprávala na ulici so známou a potom som si to parádne odležala a odstonala.“ Viac ako diagnóza trápia Simonku podmienky, v ktorých s deťmi žije. Staručký dom je chladný aj v lete, vykúriť ho naplno si dovoliť nemôže. Peňaženka zíva prázdnotou. Dve izby sú vyhrievané kachľami, v kuchyni je teplo len z varenia. Vlhko a zima sú rajom pre plesne. Drevom na kúrenie sa šetrí, ešte v novembri Simona nevedela, za čo si ho zadováži. „Nemám na to. Pomohla mi sestra, ktorá nám drevo kúpila, aby sme nezamrzli.

Nechcite odo mňa, aby som opisovala svoje pocity – byť odkázaná na pomoc druhých je pre mňa ťažké. Cítim sa ako žobráčka, ale som zo srdca vďačná každému, kto mi pomôže. Verím, že zima nebude dlhá, dreva máme ešte možno tak na mesiac.“ Najväčším hendikepom útulne zariadeného domčeka je však voda. V 21. storočí sa chorá mama s osemnásťročnou dcérou a jedenásťročným synom umývajú vo vaničke. Špliechajú na seba vodu, ktorú donesú zo studne. Medzi sviatkami však studňa zamrzla. „To som už bola na pokraji hysterického plaču. Nevládala som otvárať celú studňu a rozmrazovať. Cítila som sa ako posledná chudera, ktorá nedokáže deťom zaobstarať niečo také základné, ako je voda. Keď som potom na rozmrazenie studne zohrievala vodu v rýchlovarnej kanvici, definitívne sa pokazila. Šľak ma išiel trafiť.“ Dotiahnuť vodu do domu je pre Simonku neprekonateľný problém. Nemá na to. Jej príjem je úbohý – 158 eur invalidný, 200 výživné a 80 prídavky a diéty. Traja z toho ako-tak vyžijú, ale na odkladanie to nie je. Decká sa za predpotopné podmienky bývania hanbia, veď ktorý tínedžer by sa tým vystatoval. O to viac je sympatické, že na písaní o svojom osude sa najprv dohodla s deťmi. Nechcela, aby im medializácia spôsobovala šok. „Ľudia sú všelijakí. Závidia aj chorobu a chudobu, ak sa o nej človek niekde zmieni.“ Manželstvo s otcom detí nevyšlo, bývalý sa pobral svojou cestou a akosi na deti pozabudol. „Nič. Telefonát, návšteva, darček na Vianoce, také od neho neexistuje. Nie je schopný ani odzdraviť na ulici, takže hľadať pomoc u neho nemá význam.“ Svoj život si Simonka dopredu neplánuje, každý deň sa totiž snaží o dôstojné prežitie. Nad svojou diagnózou nelamentuje, deti predsa nepotrebujú ufrflanú, depresívnu mamku. Teplo domova im chce vytvoriť aspoň úsmevom a láskou, keď to už nejde drevom a teplou vodou.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Simony oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou pomohli príspevkom na drevo, prípadne na zavedenie vody do domu. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX, pripíšte poznámku – Simona. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

02 2015 Príbeh

33


Nota bene

02 2015 Eko

34

5

Ron Finley z hnutia Guerilla Gardening povedal: „Pestovať si vlastné potraviny je ako tlačiť si vlastné peniaze.“ Presvedčte sa sami o tom, aká je to hlboká pravda.

 Pre urýchlenie klíčenia a rastu rastlín skoro na jar môžete využiť čiernu netkanú fóliu, ktorá prehrieva pôdu. Ešte účinnejšie je parenisko – steny môžete vybudovať z dosák alebo slamených balov a vrch prikryjete starým oknom. Naspodok dajte čerstvý konský hnoj a naň hrubšiu vrstvu zeminy, do ktorej môžete sadiť. Teplý konský hnoj a vyhrievanie slnkom zabezpečia rýchlejšie prehriatie pôdy, urýchlia klíčenie a rast rastlín a umožnia skoršiu úrodu.

1

 Pre získanie čo najväčšieho a najpestrejšieho množstva plodín je dôležité pripraviť optimálny plán pre využitie 3D priestoru pozemku. Znamená to navrhnúť vhodnú kombináciu rastlín, ktoré majú jedlé podzemné časti (mrkva, zemiaky, topinambury, kvaka, vodnica), s rastlinami, ktoré pokrývajú plochu (tekvica, šalát, jahody, mangold), rastlinami, ktoré majú plody nad zemou (papriky, paradajky, baklažány, brokolica), a rastlinami, ktoré rastú do výšky (ovíjavé a popínavé druhy: fazuľa, vysoký hrach, ačokča, uhorky, ale aj tekvica).

Malá záhrada pre ťažké časy Štefan Szabó

3

 Pri tekviciach sú vhodné odrody s dlhšou dobou skladovania: pečiarka, hokkaido, maslová tekvica. Aj tekvice sa môžu ťahať po pletive plota, zarásť a zatieniť skleník, alebo sa šplhať po konároch stromov. Pokiaľ ich necháme plaziť sa po zemi, môžeme medzi jednotlivé rastliny vysadiť kukuricu a fazuľu. Popínavé plodiny sa môžu ťahať aj po stenách domu, na ktoré môžete zavesiť aj kvetináče na šalát alebo celosezónne jahody. Riešením sú aj sudy naplnené kvalitnou ornicou, s dierami na bokoch. Zhora a z bokov zasadíte priesady a máte hromadu úrody.

2

 Nezabudnite ani na druhy, z ktorých sa úroda zberá opakovane (brokolica, cukety, zelená fazuľka). Najvhodnejšie sú plodiny s dlhou trvanlivosťou, veľkým výnosom a vysokou kalorickou hodnotou: zemiaky, cesnak, cibuľa, mrkva, čierna reďkovka, cvikla, kukurica, orechy, lieskovce, ovocie na sušenie, vodnica, kvaka. Pre malé plochy je vhodná ťahavá fazuľa, môže sa ťahať na šnúrach alebo tyčkách rozmiestnených cca 20 cm od seba, popri plote. Získate tak desiatky kilogramov úrody. Podobne je to s ťahavými odrodami hrachu (dorastú až do 2 m výšky), s tyčkovými paradajkami alebo baraními rohmi.

Silvia Szabóová

4

 Využitie času je rovnako dôležité ako využitie priestoru. Dobre si naplánujte osevný postup, načrtnite jednotlivé záhony a do každého napíšte názov predplodiny alebo hlavnej plodiny spolu s dátumom, kedy ich treba vysiať či vysadiť. Tento plán vám pomôže správne striedať plodiny, aby sa hlavné plodiny (napr. mrkva, uhorky, hlúboviny) nenasadili na ten istý záhon, kde boli aj minulý rok. Väčšina druhov zeleniny musí totiž pre látkovú výmenu a škodcov každoročne meniť svoje miesto. So sejbou začnite ihneď po rozmrznutí a prehriatí pôdy. Vysejte špenát, žeruchu, reďkovky, skorú mrkvu, hrach a šalát.

6

 Počas hlavného vegetačného obdobia sa snažte čo najlepšie využiť trojrozmerný priestor pozemku a plynulo vysádzať rastliny na uvoľnené plochy tak, ako ste si naplánovali. S príchodom jesene sa rast plodín spomaľuje, kľúčom k úspechu je preto vedieť, čo vysadiť a v akom ročnom období tak, aby to stihlo včas dozrieť. Niektoré zeleniny, ako mrkva, paštrnák, pór a kel, sú sladšie v zime, pretože ich škroby sa premenia na cukor. Dáva im to lepšiu chuť a niektorí pestovatelia preto vyberajú mrkvu až po prvých mrazoch.

Rastliny pre neskorú jeseň:

brokolica, ružičkový kel, kapusta, kaleráb, okrúhlica, hadomor, mrkva, repa, reďkovky, paštrnák, topinambur, kel, mangold, špenát, rukola, pór. Zelenina, ktorá prečká zimu v pôde a môže sa vyberať priebežne: cesnak, pór, cibuľa, topinambur, kvaka, mrkva, paštrnák, čierna reďkovka, hadomor, chren, kel, mangold, pažítka. Viac o prírodných záhradách nájdete na sosna.sk.

Nota bene

02 2015 Eko

35


Život väčšiny ľudí je naplnený tichým zúfalstvom a títo ľudia odchádzajú do hrobu bez toho, aby vyspievali [...]. Henrz David Thoreau

Pajác na javisku Nota bene

02 2015 À propos

36

Sme veľmi mladý národ s veľmi mladým jazykom a vari ešte mladším občianskym vedomím, ktoré len pomaly dorastá svojich dospelejších súrodencov. Peter Getting Vidno to aj na takej veci, ako je literárautor je prozaik a publicista ne dedičstvo sveta. Preniká k nám iba akosi opatrnícky a s meškaním. Vďaka aj za to, ale mnohé zásadné diela svetovej spisby môžeme dodnes lúskať iba v cudzích jazykoch. V slovenčine nám toho chýba preveľa; nemáme preloženého napríklad prvého zemepisca, antického Strabóna; chýbajú nám knihy od upáleného Giordana Bruna či sťatého Jána Jesenia (hodil by sa jeho traktát o pitve aj spis O nároku ľudu na odpor proti tyranom); máme univerzitu nazvanú podľa Komenského, ale súpis jeho prekladov je žalostný; nemáme celého Aristotela či Platóna, ani iné piliere, na ktorých stojí naša „kultúra“; podobne, ako nám chýbajú významné básne a prózy, ktorých umelecký aj spoločenský dosah si uvedomujeme; o modernej filozofii, historiografii, archeológii, astronómii ani nehovoriac. Ešteže máme Hlinkove a Leninove spisy. Týka sa to aj dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda. Kým český preklad vyšiel už v roku 1911 – mám krásny výtlačok z antikvariátu Steiner – tak na slovenský sme si museli počkať. Slobodomyseľný a kritický duch nevyhovoval ani fundamentalistom, ani komunistom. Kierkegaardovo zásadné dielo Buď – alebo, ktoré si v pražských parkoch čítaval Kafka, vyšlo u nás až v 21. storočí. Hoci bude mať pomaly dvesto rokov (vznikalo v dobe, keď sa u nás začínali písať prvé naivné príbehy zo slovenskej dediny), moderný pohľad má dodnes. O čo prichádzame, nech ukáže jediná pasáž. Bez ďalšieho komentára. „Stalo sa raz v divadle, že za kulisami vypukol požiar. Na javisko vybehol pajác, aby to oznámil divákom. Tí si mysleli, že ide o žart a aplaudovali, pajác to zopakoval a diváci ešte väčšmi jasali. Podľa mňa i svet tak raz zanikne – za všeobecného plesania dôvtipných hláv. Budú si myslieť, že je to len vtip.“

Nota bene

Daniel Pastirčák

02 2015

Milovať v druhom večnú bytosť

Bodka

37

Slovo láska dnes pre mnohých znamená momentálne prítomnú emóciu: „Milujem ťa, lebo cítim, že som tebou očarený.“ Keď emócia pominie, láska končí. Takto pochopená láska nepozná vernosť. Vernosť pre ňu predstavuje nevítanú prekážku. Pred časom sexuológ pán Vrabec v spravodajstve televízie Markíza tvrdil, že 60 percent Slovákov je svojim ženám neverných. „A čo zvyšných 40?“ opýtali sa ho. „Klamú!“ odpovedal. Človek aby sa dnes k vernosti hanbil verejne priznať. Načo nám vlastne je? Sme telom z tela jedného muža a jednej ženy. Nesieme v sebe ich genetický kód. Nikto nie je dieťaťom matky, otca a jeho milenky. Rodičia sa v nás stali jedným telom. Zodpovednosť za ten zázrak nás volá k vernosti. Láska je totiž viac, než momentálne prítomná emócia. Láska má svoje dejiny. Milovať znamená vidieť v milovanom človeku večnú bytosť. Napísal filozof Paul Ricoeur. Láska nás volá do vzťahu, ktorý nekončí. Chrbtovou kosťou lásky je cnosť vernosti. Bez vernosti sa totiž nikdy nezrodí dôvera. A bez dôvery láska nie je možná. Láska rodičov je domom, do ktorého prichádzajú noví ľudia. Tu sa učia veriť v dobro, dôverovať ľudským vzťahom, tu sa učia prijímať a dávať lásku, tu sa učia žiť. Nevera je dierou v duchovnej stene nášho domova. Človek každým svojím činom prispieva k podobe skutočnosti, ktorú tu po sebe zanechá. Chlad cynizmu a odcudzenia, ktorý vanie ulicami našich miest, sa rodil z tisícok neverností, v ktorých muži a ženy zrádzali svoj podiel na zázraku života.

Zuzana Uličianska

Tento výrobok obsahuje dôveru V globále je všetkého dosť, smiali sme sa za socializmu. Čo by sme dnes dali za to, aby sme „v globále“ mali aspoň akú takú dôveru v ľudstvo? Nehovorím o ničom abstraktnom, ale o celkom konkrétnom pocite, na základe ktorého vôbec vstúpime do výťahu či vložíme do úst čokoľvek, čo pripravil niekto iný. Hoci je zrejmé, že tu i tam sa stanú nehody, v globále veríme, že nás ani lekári, ani kuchári, ani statici nechcú zabiť. A predovšetkým – v globále sú súdy spravodlivé a vláda chce, aby bolo dobre. Možno má na to, čo je dobré, iný názor, možno sama nevie, ako by to dobré mala dosiahnuť, prinajmenšom však nechce zle. Teda nie všetkým a nie zámerne. Nedávno ma zaujal blog 16-ročného študenta strednej školy. Vyjadril sa, že hoci jeho rovesníci nečítajú ani len konšpiračné časopisy, majú čudný pocit, že sa za oponou dejú obrovské veci a že nás odtiaľ niekto sleduje a ovláda. Konšpirácie sa rozširujú práve tam, kde sa dôvera stala nedostatkovým tovarom. Nech už sú dôvody na ňu čisto fiktívne alebo kruto reálne, až keď začína chýbať, zisťujeme, kde sa s ňou apriori rátalo. Celá spoločnosť dnes zažíva pocity alergikov, ktorí začali sledovať informácie o výrobkoch a odrazu s hrôzou zistili, že mlieko, pšenica či arašidy sú takmer všade. Niekedy mi je až do plaču, keď mi babička na trhu poctivo váži hruštičky z vlastnej záhrady a vydáva na cent presne. Skoro mám chuť sa jej opýtať, či počula, ako sa všade okolo vo veľkom kradne. Ale radšej si ten výjav len vpíjam do svojej emocionálnej pamäti. Tak predsa existuje!

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Aj realizovaný [zlý nápad je lepší ako nič. ] Nick Cave INZERCIA

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou Milostný dopis. SPONZOR KRÍŽOVKY


Nota bene

02 2015 Čítanie

38

Keby sa niekedy zostavoval slovník sprofanovaných slov, láska by si tam určite našla miesto. A keby sa niekedy koncipoval vokabulár ľuďmi úprimne uctievaných pojmov, láska by tam istotne nechýbala.

Pouličné blues Predajcovia Nota bene skladajú svoje vlastné pouličné blues. Niektorí poviedkami, iní básňami. Tvorba im dáva krídla. Cecilka Maderová

Vladimír Holina

Zuzana Mojžišová

k slovám a myšlienkam vznikol z Rovín života ozajstný literárny úkaz. Barnes je majstrom spisovateľom v mnohým ohľadoch, uchvacujúci je napríklad i ten, koľko citovosti vypláva na povrch z jeho zdanlivo strohých viet. Úvodný príbeh Rovín života sa začína slovami: „Spojíte dve veci, ktoré dovtedy nik nespojil. A svet sa zmení. Ľudia si to v tej chvíli nemusia všimnúť, ale to nič. Svet sa zmenil aj tak.“ Tie dve spojené veci sú v tomto prípade lietanie balónom a fotografovanie sveta z výšky. Vzduchoplavcom i fotografom v jednej osobe je Félix Tournachon, lepšie známy pod menom Nadar, chlapík obdarený vizionárstvom a šťastným manželským zväzkom. Vo svojej dobe, približne v polovici devätnásteho storočia, bol natoľko preslávený, že keď mu Victor Hugo poslal list, na ktorom bolo na obálke napísané iba: Nadar, pošta dorazila na správnu adresu. Strednú časť knižky uvádza veta: „Spojíte dokopy dve veci, ktoré ešte nik nespojil, a niekedy to funguje, niekedy nie.“ Rozpráva príbeh o ďalšom (reálnom) balónistovi, Nadarovom súčasníkovi, Fredovi Burnabym, cestovateľovi a príslušníkovi britskej armády, mužovi, čo sa srdcom chytil do osídiel Sarah Bernhardtovej, femme fatale parížskych divadelných dosiek, divy raného filmového plátna, levice vtedajších spoločenských salónov. Naše životy sú láskou meritórne ovplyvňované deň čo deň – jej prítomnosťou, absenciou, nedostatkom, stratou, nerozpoznaním, objavením... Britský spisovateľ Julian Barnes o tom vie svoje. Možno dokonca viac, ako by si v skutočnosti prial, aspoň to sa dá vycítiť z jeho knižky Roviny života, ktorá koncom minulého roka vyšla vo vydavateľstve Artforum v skvelom preklade Pavla Vilikovského.

Záverečná časť knižky je emocionálne silným zdieľaním sa so žiaľom, premýšľaním o strate milovaného človeka, manželky, prekonávaním bolesti, ktorá, zdá sa, nikdy celkom nepominie. Je darom života môcť prežiť obojstranne opätovaný, hlboký vzťah s inou bytosťou, je ranou osudu stratiť ho. Nech by sa to stalo kedykoľvek, vždy by to bolo priskoro. Nech by sa to už prihodilo akokoľvek, vždy by to bolo nemilosrdné.

Barnes rozprávanie o láske medzi ženami a mužmi – dosiahnutej i stratenej – usporiadal do triptychu. A pripojil iné silné záležitosti: túžbu po poznaní, prekonaní zdanlivo neprekonateľného, obsiahnutí neobsiahnuteľného... V prvých dvoch častiach sa vracia do minulosti spojenej s dobývaním vzdušného priestoru, v poslednej je otvorene autobiografický, siaha hlboko do vlastných hlbín. Zo spojenia skutočných historických udalostí a najosobnejších memoárov, z prelínania esejistického, beletristického a faktografického prístupu

Poslednú časť Rovín života Juliena Barnesa otvára boľavá úvaha: „Spojíte dokopy dvoch ľudí, ktorých ešte nik nespojil. Niekedy je to ako prvý pokus pripútať vodíkový balón k ohňovému balónu: chcete sa radšej zrútiť a horieť, alebo horieť a zrútiť sa? Ale niekedy to funguje, vytvorí sa niečo nové a svet sa zmení. Potom, v istej chvíli, skôr či neskôr, z takého alebo onakého dôvodu, jeden z nich odbudne. A to, čo odbudlo, je väčšie ako súčet toho, čo bolo. Matematicky to azda nie je možné, ale citovo to možné je.“

Môj život Život letí šírym celým svetom kde zaveje iba vietor. Kde naša duša vzplanie v šírych diaľavách za hory, za lesy, kde sú samé iba útesy. Vietor hučí, voda zurčí a ja len smútim a smútim. Bože, prečo mi len v ušiach zvučí? Počúvam zvuky zhora, zdola a ide mi ozvena. Jajžebože, pomôžte mi v ústrety, som samotár a duša v temnosti srdce tíško zviera a duša umiera. Život Život je vôňa kvetov lúka slnkom zaliata a radosť. Život je úsmev na perách, sem-tam drobná starosť. Život je klenot, čo očarí ťa láskou, vyhrá nad dňom daždivým i každou vráskou.

INZERCIA

Roviny lásky


PRI KÚPE PROSÍM, VENUJTE POZORNOSŤ

Oficiálny predajca v Bratislave nosí vestu

Nota bene

02 2015 Proti prúdu

42

Začiatočník v bratislavE má iba špeciálny preukaz

Oficiálnych predajcov Nota bene v Bratislave spoznáte podľa vesty Vesty s logom Nota bene pomôžu kupujúcim rozoznať pravých predajcov od podvodníkov. Vesty chránia dobré meno projektu, ktorý dáva živobytie slušným predajcom. Do viest sa obliekli zatiaľ len predajcovia v Bratislave. Postupne sa stanú „pracovnou uniformou“ aj predajcov v ďalších mestách. Predajca má aj preukaz.

Začiatočník v bratislave vestu nemá, má špeciálny preukaz Od mája všetci oficiálni predajcovia v Bratislave nosia povinne vestu. Výnimkou z pravidla sú predajci - začiatočníci, ktorí predávajú prvý mesiac v skúšobnej dobe. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz (veľkosť A5) platný v daný mesiac.

Oficiálnych predajcov v iných mestách spoznáte podľa preukazu s fotografiou, ako doposiaľ Registračné číslo predajcu na preukaze sa musí zhodovať s číslom na časopise, ktorý predáva. Predajca stojí na svojom predajnom mieste, ktoré má uvedené na preukaze a je viazaný dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu.

Ďakujeme, že ste všímaví.

Jozef Jakubčo

Vaše 2 % dajú prácu ľuďom bez domova Nosiči batožín na Hlavnej stanici v Bratislave, prvá rozprávková knižka o bezdomovectve pre deti, diskusie a naši predajcovia ako lektori na školách, prvé letné krížovky, nominácia na cenu Roma spirit, 350 predajcov Nota bene a 75 440 čitateľov v 17 mestách Slovenska. Tak vyzeral rok 2014. „Pomáhate nielen ľuďom v núdzi, ale aj ľuďom v pekných domčekoch na predmestí,“ píše čitateľka Júlia. Nemala dobrý deň a sťažovala sa mame, že nevie, ako ďalej. Keď si upratovala v papieroch, narazila na Nota bene s titulkom Ako ďalej. Editoriál Ady Jung ju povzbudil a naštartoval. Už 13 rokov vstupujeme do vašich životov a vy do tých našich. Dávate zmysel našej práci, povzbudzujete a inšpirujete nás. Vaša dôvera a podpora pomáha tímu pracovníkov Proti prúdu a našim predajcom na sebe pracovať, prekonávať sa a púšťať sa do odvážnych plánov, ktoré môžu urobiť ich život lepším. A tá podpora funguje aj opačným smerom. Predajcovia Nota bene v uliciach pred obchodmi strážia vaše kočíky, autá, pomáhajú s nákupmi, odovzdávajú stratené peňaženky a vypočujú vás, keď je vám ťažko. Nápad čitateľky Andrey inšpiroval vznik najnovšieho projektu Nosičov batožín na Hlavnej stanici v Bratislave. Našich sedem nosičov sa s chuťou pustilo do práce a už v prvé týždne projektu si získali vašu dôveru. Ich služba prináša dvojakú radosť. Cestujúcim, ktorých odbremenia od ťažkej batožiny, ale aj im samým, pretože majú prácu, pri ktorej môžu pomôcť iným a splácať si tak dlhy.

Ďalším príkladom odvahy je aj malý tím predajcov – sú to vyškolení lektori, hovorcovia bezdomovectva, ktorí majú túto skúsenosť z prvej ruky. Nie je jednoduché postaviť sa pred skupinku školákov a odpovedať na otázky: „Necítite sa menejcenní za to, že nemáte domov?“ a rozprávať aj o bolestných zážitkoch svojho života. Jedna z týchto diskusií s deťmi zo Základnej školy Narnia sa stala súčasťou prvej rozprávkovej knižky o bezdomovectve pre deti – Zatúlaný Gombík. Tešíme sa, že Vás nevyľakal nápad priniesť vašim deťom ťažkú tému života ľudí bez domova. Psík Gombík, ktorý nás spolu so svojím dvojnohým priateľom Šimonom sprevádzal životom na ulici, chytil za srdce mnohých z vás a pootvorili sme dvere do sveta ľudí bez domova aj detskej citlivej duši. Ďakujeme, že ste v tom s nami. Je február, čas Valentína a čas 2 % z daní. Darujte nám ich a podporíte projekty zamestnávania a oddlžovania ľudí bez domova. Sandra Tordová, Nina Beňová OZ Proti prúdu

Ak ste zamestnanec, požiadajte svojho zamestnávateľa do 15. februára o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov a o vystavenie Potvrdenia o zaplatení dane. Vyplňte Vyhlásenie o poukázaní sumy do výšky 2 % (3%) zaplatenej dane. Oba formuláre nájdete v časopise na strane 40 a 41. Najneskôr do 30. apríla pošlite oba formuláre daňovému úradu v mieste vášho bydliska.

Údaje o nás – prijímateľ 2 % (3%) Názov: Proti prúdu Právna forma: Občianske združenie IČO: 36068781 Sídlo: Karpatská 3096/10, 811 05 Bratislava

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

Mesačník Nota bene, 13. ročník, číslo 164 Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX, registrácia na MVSR dňa 20.3.2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, registrácia časopisu Nota bene na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Manažment OZ Proti prúdu: riaditeľka a štatutárna zástupkyňa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@notabene.sk; zástupkyňa riaditeľky Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana.pohankova@notabene.sk Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, editorka Ada Jung Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411, jaroslav.sipos@notabene.sk Fundraising a PR: Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559, fabiola.mokra@notabene.sk Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk; Barbora Žiaranová, barbora.ziaranova@notabene.sk; Mgr. Mária Benkovičová, maria.benkovicova@notabene.sk; PaedDr. Libor Klenovský PhD; Mgr. Erik Kapsdorfer, erik.kapsdorfer@notabene.sk; Mgr. Igor Kocian, igor.kocian@notabene.sk; Projekt Nosiči Batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, peter.kadlecik@notabene.sk; Bc. Tomáš Dobrovič, tomas.dobrovic@notabene.sk Grafické spracovanie Nota bene: Mgr. art. Pavol Čejka, Jazyková korektúra: Workaholic culture, Tlač: Dolis, s.r.o.

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a  špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a  workshopy, prí-

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a  úradných záležitostí, úschovu peňazí a  úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z  pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus. bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene. kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail. com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687 domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Zuzana Ryšková, 0910 788 031, 033/533 3159, battarci.charita@stonline.sk, www.charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 00904 981 536, 57/443 1578, chdmvranov@zoznam.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com


INZERCIA

Profile for Proti prudu

Nota bene 164 február 2015  

Láska a dôvera

Nota bene 164 február 2015  

Láska a dôvera

Advertisement