Nota bene 155 máj 2014

RÓMOVIA

zv ie Kn 5 e rac ih pr ur ej a e p po d re lo uš da vic ič jcu a ke

155 / 2014 MÁJ

O

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40

polovica pre predajcu

nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 Dobrý deň. Chcel by som sa poďakovať za výborné články v Nota bene a zároveň chcem pozdraviť predajcu Romana č. 110 od Bernolákovej brány v Trnave, je veľmi milý, slušný, super predajca. Želám veľa čitateľov.

Ervín Chcela by som pozdraviť a poďakovať sa predajcovi č. 536, ktorý mi dnes na Poštovej ulici v KE predal časopis, pričom asi ani len netušil, ako mi spríjemnil deň. Bol veľmi milý, slušný, nevtieravý a ja som okrem časopisu dostala omnoho viac. Svojím správaním mi dnes pripomenul, čo je vďačnosť a ako je možné stále sa radovať z každej maličkosti, ktorú nám život ponúka. Ďakujem a želám všetko dobré!

Janka Nota bene, Janko č. 018, predáva pred Priorom vo Zvolene, sympatický, slušný pán.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 155

Chcem poďakovať predajcovi 2259 zo seneckého Tesca za profesionálny, nevtieravý prístup ku kupujúcemu.

Jozef Dobrý deň, touto cestou by som chcela pozdraviť pána predajcu s číslom 2468 a zaželať mu veľa pracovných úspechov a zdravia. On na to má, nech to ďaleko dotiahne!

Pozdravujem predajcu č. 69.Tento milý, slušný, vytrvalý a vždy usmiaty pán (predávajúci pri OC Mlyny v Nitre) mi zakaždým spríjemní deň. Ďakujem!

Zuzana, Nitra Dobrý deň. Dnes som si po dlhšej dobe znova kúpila váš časopis a bola som príjemne prekvapená zaujímavými a kvalitnými článkami. Nepamätám si meno predajcu, ale časopis som si kupovala na vlakovej stanici v Bratislave. Pán predajca sa dokonca ponúkol, že mi pomôže s kufrom. Milé! Ďakujem!

Helena Prostredníctvom správy chcem poďakovať vždy usmievavému predajcovi 1888, pre ktorého nosíme mince pripravené v aute, aby

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

4

sme si stihli kúpiť časopis počas červenej na križovatke na Račianskom mýte. Ďakujem za jeho predsviatočné blahoželanie v túto sobotu pred MDŽ. Je jeden z mála mužov, ktorý si spomenul. Ďakujeme aj redakcii za výborné články marcového čísla Nota bene.

Andrea

ROZHOVOR

RÓMOVIA SÚ AKO DROGA

REPORTÁŽ ZLOŽENÉ MASKY

7

Výborne sme si pokecali s Mirom na SAVku u Tommyho a Li. Skvelý chlap, len tak ďalej.

Martin Dobrý deň, chcela by som sa poďakovať predajcovi č. 0187 z Púchova, ktorý mi vždy vyčarí úsmev na tvári a zlepší deň. Je vždy upravený a milý. Obdivujem na ňom, s akou láskou predáva časopis. Skvelé :) S pozdravom Bronislava V.

Režisér LADISLAV KABOŠ sa vybral do rómskej osady za žakovským farárom Marošom Kuffom a hneď sa rozhodol. V novom filme ukáže život na tomto biednom a beznádejnom mieste.

Zuzana Pálošová prišla do centra voľného času sestier matky Terezy v Plaveckom Štvrtku v roku 2003. „Prvý raz som aj mala predsudky. Ale bolo to iné, než som si predstavovala. Ľudia boli milí.“

14

ľudia HISTÓRIA RÓMOVIA POTREBUJÚ PRÁCU RÓMOVIA V EURÓPE

Dobrý deň, chcela by som pochváliť „môjho“ predajcu č. 022, Hlavná pošta v SNV. Je milý, slušný, nevnucuje sa. Pozorujem ho už dlho, pozdravujem ho a prajem mu všetko dobré.

Obsah čísla ma potešil, Mirku Ábelovú a jej básne mám rada.

MĽ

17

Kódex predajcu a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom pre-

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil: Peter Patrónsky 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

27 PÚTNIK

Titulná fotografia: Šymon Kliman

Pomáhame slabým aj silným

2

S hlupákmi jednoducho nestrácam čas. Venujem ho len ľuďom, ktorí majú hlavy otvorené a sú schopní zmeniť svoj názor, hovorí rómska novinárka JARMILA VAŇOVÁ.

dajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

NOVÉ BODY OD MÁJA 2014: 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

editoriál

PRAVÝ ČI FALOŠNÝ

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom

PARTNERI PROJEKTU

z obsahu

2014 máj

Nikdy nespustili žiadnu vojnu, ani sa nesnažili zvrhnúť nejakú vládu, ani neznamenali pre nikoho politické či ekonomické nebezpečenstvo. Napriek tomu sú ich dejiny plné prenasledovania a útrap.

32

NIČ NÁM TU NECHÝBA

FENOMÉN POĎTE SA NAJESŤ!

Na Slovensku sa im nedarilo, a tak sa rozhodli odísť do severného Írska. Prácu si nájdu oveľa ľahšie ako doma, pretože nemusia bojovať s toľkými predsudkami. „My sme Cigáni,“ hovoria o sebe hrdo.

Rómska kuchyňa je bohatá a pestrá, tak ako aj ich život. Súhra správnych ingrediencií, kvapka dôvtipu a hlavne cit spojený s láskou v srdci vždy zabezpečia správny a jedinečný výsledok – dokonalé jedlo.

V ďalšom čísle s témou DETI nájdete: Malý génius doma

Deti za mrežami

Mnohí rodičia v kútiku duše túžia, aby ich dieťa bolo niečím výnimočné. Robia všetko možné, aby bolo „popredu“ a oni sa mohli pochváliť, že majú doma génia. No rodičia geniálneho dieťaťa sa toho musia veľa naučiť...

Väzenie určite nie je najideálnejšie miesto, kam sa narodiť. No vraj je lepšie byť s mamou za mrežami ako v detskom domove, lebo inak spomienky detí, ktorých matky sa ocitli za mrežami, pripomínajú spomienky detí, ktorým mamy zomreli.

Mladý muž sa prechádzal s jedným kusom Nota bene po Obchodnej a hlasno sa dožadoval mojej podpory. Keď som mu odmietla dať peniaze, bol agresívny, hodnú chvíľu šiel za mnou a vulgárne mi nadával. Triasla som sa ešte pol hodinu po incidente, napísala nám pani Katka. Úplne pochopím, ak sa Katka po tomto zážitku všetkým predajcom Nota bene zďaleka vyhne. Sťažnostiam od ľudí venujeme veľkú pozornosť. Takýto zážitok vážne ohrozuje dobré meno projektu a oberá slušných predajcov o živobytie. Preto ďakujeme, že nám pomáhate a dávate nám spätnú väzbu. Vo väčšine nahlásených prípadov sa ukázalo, že agresívny „domáhač pomoci“ nebol oficiálnym predajcom. Tak ako Katka, mnohí čitatelia Nota bene nerozoznali, že sa stali obeťou žobráka, ktorý časopis zneužil. Žobráka spoznáte podľa toho, že nemá preukaz, nestojí na svojom predajnom mieste a má len jedno pokrčené Nota bene, ktoré nepustí z rúk.

Chceme, aby vaša dôvera nevyšla navnivoč. Preto od 15. mája spoznáte pravého predajcu podľa oficiálnej vesty. Zatiaľ skúšobne len v Bratislave, v Senci a v Pezinku, neskôr v ďalších mestách. Červenožltá kombinácia už z diaľky pomôže rozlíšiť, s kým máte dočinenia a ušetrí vás ľahšie od nepríjemného zážitku. Vesty sú pracovnou uniformou aj predajcov časopisov v Anglicku či v Nemecku, a pomáhajú im zvýšiť predaj a dôstojnosť ich práce.

S nápadom na vesty prišli samotní predajcovia Nota bene. Museli si našetriť 15 eur ako zálohu na vestu. Výnimkou z pravidla sú predajcovia – začiatočníci. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz platný v danom mesiaci. V budúcnosti budú predávať len na označených miestach.

Nezatracujeme nikoho, kto sa rozhodol žobrať – pokiaľ neohrozuje a neobťažuje iných ľudí. Ale bez Nota bene.

Pravý predajca - je označený preukazom predajcu. V Bratislave nosí od mája oficiálnu vestu. Číslo na preukaze má rovnaké ako číslo na časopise, ktorý predáva.

- prešiel tréningom a dodržiava Kódex predajcu.

- zdarma dostal 3 štartovacie časopisy. Všetky ďalšie si kupuje za 70 centov. So ziskom musí hospodáriť zodpovedne. Odkladá ho na nákup ďalších časopisov a na živobytie.

- má povinnosť zúčastňovať sa poradenských skupín a aktívne spolupracuje na riešení svojej situácie so sociálnymi pracovníkmi.

- sa učí prevziať zodpovednosť za svoj život a spoliehať sa na vlastné schopnosti a vytrvalosť, nie na milodary iných. Lebo predaj Nota je práca, a nie žobranie.

Sandra Tordová šéfredaktorka P. S.: Téma čísla je venovaná Rómom. Znepokojujú ma verbálne útoky, ktoré sa stali súčasťou legitímnej politiky v Banskej Bystrici, nevyšetrené násilie na ľuďoch z osád, a vadí mi, že mojej rómskej kamarátke s kočíkom je v supermarkete vždy v pätách tím SBSkárov. Naši rómski kamaráti, ktorí sa každodenne stretávajú s predsudkami – tí nás viedli k vydaniu špeciálneho čísla Rómovia.

3

Rozhovor

text: jana čavojská | foto: media film

nota bene 155

2014 máj

Režisér Ladislav Kaboš.

KABOŠOV DOKUMENT O OSADÁCH SA STAL HITOM

RÓMOVIA SÚ AKO DROGA Režisér LADISLAV KABOŠ sa vybral do rómskej osady za žakovským farárom Marošom Kuffom a hneď sa rozhodol. V novom filme ukáže život na tomto biednom a beznádejnom mieste.

Pôvodne ste nechceli nakrútiť film o Rómoch. Čo vás napokon presvedčilo?

Tá nepredstaviteľná chudoba len pár kilometrov od našich bytov a kaviarní. Prostredie neuveriteľnej biedy a beznádeje. Maroš Kuffa sa pustil do pomoci najchudobnejším z najchudobnejších. Ľuďom, ktorí nemali ani strechu nad hlavou alebo tá strecha bola deravá, ktorí nemali chatrče z dreva, ale z papundeklov, plastov a iných podivných materiálov.

Obyvatelia osád vás bez problémov pustili a prijali medzi seba?

Rok sme tam chodili, aby sme sa s Rómami skamarátili, spoznali ich príbehy a vytipovali si hlavné postavy. Vytvoriť si s účinkujúcimi blízky vzťah je vždy najťažšie. Musia vám dôverovať tak, že prestanú vnímať kameru. Musíte byť

4

kamaráti. To zahŕňa aj to, že prijmete od nich jedlo, hoci viete, v akých hygienických podmienkach ho pripravujú a že vodu naň berú z rieky.

Ale napríklad Edita, jedna z hrdiniek nášho filmu, má desať detí a je až obdivuhodné, akú čistotu a poriadok si udržiava v príbytku za týchto neuveriteľných podmienok. Sú rodiny, kde nemáte problém dať si jedlo alebo kávu.

Podľa čoho ste vyberali hlavných hrdinov svojich príbehov?

Nechceli sme Rómov z osád ukázať ako anjelov, ale ani ako ľudí z čiernych kroník. Nechceli sme iba jednoznačne pozitívne postavy. Sú tam aj takí, ktorí majú problémy so zákonom.

Cieľom nášho filmu nie je riešiť rómsku otázku.

To nechce ani Maroš Kuffa. Chceli sme jednoducho ukázať, ako tí ľudia žijú. Majú podobné

sny a túžby ako my. A sú v takej zúfalej situácii, že nevedia, ako ich dosiahnuť. Chceli sme, aby ľudia videli rôzne formy pomoci chudobným, aby sa sami inšpirovali. Problém rómskych osád je obrovský, zložitý, komplikovaný.

Pre mňa film splní úlohu, ak ľuďom pootvorí srdcia voči biednejším.

Kvôli bezpečnosti štábu ste uvažovali o zaplatení ochranky. Naozaj bolo riziko také veľké?

Našiel sa človek, ktorý zobral sekeru aj na farára Kuffu, človeka, ktorý v osadách toľko pomáha. Na začiatku napadli aj nášho kameramana.

Maroš Kuffa rozdával nábytok, Rómovia sa začali biť a keď videli, že to nakrúcame, ušlo sa aj kameramanovi. Museli sme ujsť. Vtedy tam tiekla krv. Rôzne drobné konflikty sprevádzali celé nakrúcanie. Hlavne, keď mali ľudia vypi-

té. Maroš Kuffa hovorí, že človek, ktorý pracuje s Rómami v osadách, musí mať dobre naštudovaný „branno-bezpečnostný beh“. Odkukali sme jeho systém. Napríklad auto treba mať zaparkované tak, aby ste v prípade potreby mohli rýchlo zmiznúť.

Ako ste to nakoniec vyriešili?

Raz sme boli v Huncovciach v dedine a Rómovia nám dobehli povedať, že do osady prišlo asi tridsať policajných áut. Policajti vytiahli obušky a bili každého hlava-nehlava. Brať si do osád na ochranu policajtov nešlo, lebo Rómovia sú s nimi v neprestajnom konflikte. Ochrankári do osád nechceli ísť. Tak sme si zobrali pomocníkov priamo z osád, Rómov, ktorým sa dalo veriť. Vždy nám dopredu povedali, či je bezpečné ísť do osady alebo nie.

Najväčší problém bol, keď Rómovia dostali dávky a kúpili si alkohol. V tom čase sa nevypláca chodiť do osady. Veľa Rómov má vypité, sú arogantní a konfliktní.

Bolo nakrúcanie v osadách zložitejšie ako v inom prostredí?

Zvolili sme neštylizovaný, autentický prístup bez nutnosti veľkého štábu. Chceli sme byť nenápadní. Väčšinou sme boli iba štyria. Len na zložitejšie scény, napríklad s kamerovým žeriavom, na záznam vystúpenia Rómov v Žakovciach alebo na nočné nakrúcania sme anga-

žovali viacerých. Trpezlivo, niekoľko rokov, sme zaznamenávali príbehy našich účinkujúcich...

Vo filme Maroš Kuffa Rómom stále niečo dáva. Osada akoby nemala dno. To je aspekt, ktorý väčšina ľudí nechápe alebo s ním nesúhlasí. Má takéto dávanie podľa vás význam?

Jeden český farár povedal, že obdivuje Marošovu psychickú odolnosť. Lebo pomáhať tomu, kto vám ani nepoďakuje, kto si ani neuvedomuje, že pomáhať mu nie je vaša povinnosť, ale dobrá vôľa, je nesmierne ťažké.

Každá vec, ktorú do osady daroval, sa mohla ľahko stať predmetom „rómskeho obchodu“. Niektorí Rómovia, ktorí dostali od fará-

„Marián Kuffa má tých ľudí naozaj rád. Sú ako jeho deti.“ ra Mariána Kuffu pred zimou piecku, ju predali. Možno práve nemali na jedlo, možno na nich tlačili úžerníci, možno peniaze premenili na alkohol... Aj pán farár Kuffa hovorí, že keď dávame priveľa, robíme z Rómov ešte väčších chudákov. Netreba im dávať domy, ale treba ich učiť domy stavať. Chcel, aby si medzi sebou vybrali najšikovnejších, navzájom si pomáhali a domy si postavili svojpo-

mocne. Ďalším krokom je, aby sami Rómovia pomáhali tým chudobnejším a najslabším v osade. Starcom, vdovám, opusteným ženám s deťmi. Tým vracajú sami sebe ľudskú dôstojnosť. Pravda je taká, že mnohí Rómovia naozaj chcú pracovať. Pred rokom 1989 robili na stavbách či v baniach. Teraz nie je robota ani pre väčšinovú spoločnosť. Rómovia zriedka dostanú šancu. Každý nech si pozrie do vlastnej duše, či by on sám dal robotu Rómovi. U Mariána Kuffu má šancu každý, kto je v núdzi, nikdy sa nepozerá na farbu jeho pleti. Keď začal v osade stavať domčeky, chcel, aby samotní Rómovia vytipovali spomedzi seba najchudobnejších, teda tých, ktorí nový príbytok najviac potrebujú.

Ako vníma rozpredávanie darovaných vecí?

V Huncovciach postavil so žakovskými chlapcami radové domčeky, veľmi skromné, ale murované a neprší do nich. Na každý domček dal jeden verš modlitby Zdravas, Mária. Keď sme sa po roku vrátili, väčšina drevených tabuliek s modlitbou bola preč. Rómovia ich spálili. „Bola strašná zima, nemal som čo do pece,“ priznal sa jeden z nich. „Farár, nemáme už 'plod života'...“ Maroš takéto veci berie s úsmevom a nadhľadom. Vidno, že tých ľudí má naozaj rád. Sú ako jeho deti, občas poslušné, občas neposlušné a niekedy mu vystroja aj niečo absolútne neprijateľné. Pristupuje ku

5

nota bene 155

2014 máj

text a foto: jana čavojská

REPORTÁŽ

„Tereňáci“ v Kecerovciach.

VEĽKÉ ZMENY PO MALÝCH KROKOCH každému individuálne. Rozlišuje, či Róm hodil to drevo do pece preto, lebo bolo mínus dvadsať a mrzlo mu v chatrči dieťa, alebo či predal cement, aby mal na alkohol.

Príprava a nakrúcanie filmu trvalo viac ako tri roky, so svojimi priateľmi z biednych chatrčí ste trávili veľa času. Mali ste tiež tendenciu podporovať ich?

Takáto téma by zasiahla asi každého. Drobnosti sme prinášali celú dobu. A kontakt s Rómami skončením prác na filme neskončil. Často mi volá niekto z našich účinkujúcich z osady. Že jeho dieťa je choré a nemá na lieky a podobne. Kým sa dá a ide o správnu vec, pomôžem. Tí ľudia majú pocit, že keď sme kamaráti a dôverujeme si, tak nás môžu osloviť so žiadosťou o príspevok na lieky, jedlo, nemocnicu.

Ešte vás to nepohltilo?

Ešte nie, aj keď to hrozí. S manželkou si hovoríme, že Rómovia sú ako droga. Kto im podľahne, nedostane sa z toho. Ale keď vidíte vyrastať deti v tých zúfalých podmienkach, nemôžete inak. Ľudia si musia uvedomiť, že aj tí, čo sa narodili v rómskych osadách, zdieľajú náš životný priestor, a mali by sme sa o nich zaujímať. Nemusí to byť hneď materiálna pomoc. Stačí, ak náš názor na nich nebude taký vyhranený a agresívny.

6

Zaznamenali ste nejaký posun v zmýšľaní Rómov?

Vo filme Rómovia rozmýšľajú, aký darček dajú farárovi Kuffovi za to, čo pre nich urobil. To sme nevymysleli my, prišlo to od nich.

Rozhodli sa, že mu prídu zahrať a zaspievať.

Milan, choreograf z osady, nacvičil s deťmi vystúpenie. Rómovia prvýkrát nešli do Žakoviec, aby si niečo odniesli, ale aby tam niečo odovzdali. Spev, tanec, svoje srdcia.

A zmenu v tom, ako Rómov z osád vnímajú diváci?

Našich účinkujúcich sme pozvali na premietanie v Kežmarku. Diváci v kine boli takí zasiahnutí tým, čo videli, že mali potrebu Rómom podať ruku. Vidíme, že sa zdvihla vlna solidarity. V osade je kapela, harmonikár, dvaja saxofonisti, kontrabas. Harmonikár hral v Žakovciach so svojím synom, ktorý hral ďalšiu ruku na klaviatúre. Perfektne.

Muzikanti si nástroje požičiavajú, iba Milan, jeden zo saxofonistov, vlastní nástroj.

Nedávno sa im harmonika pokazila. Podarilo sa nám dať dokopy peniaze na novú.

Do osád prichádzajú ľudia a ponúkajú pomoc, uvažuje sa o vybudovaní spoločných spŕch, zavedenie kanalizácie... Pre deti chceme zbierať detské knižky, lebo doma nemajú žiadnu knihu a ani učebnice si zo školy nesmú nosiť, lebo učiteľky sa boja, aby ich

rodičia nespálili v piecke. Mnohí si myslia, že Rómovia nemajú záujem o vzdelanie. To nie je pravda. Stretli sme veľa detí a mladých, ktorí by sa radi učili. Vo vzdelaní vidia šancu niekam sa dostať. Aj keď nie fyzicky, vysťahovať sa navždy z osady, veď aj prvý vysokoškolský študent z osady Veľká Lomnica tam stále býva, ale pocitovo, osobnostne.

Kto z vašich protagonistov je pre vás najväčší hrdina?

Každý z piatich účinkujúcich je pre mňa silnou osobnosťou. Každý je iný. Napríklad Beátka. Manžel Julo ju napadol a zbil tak, že jej zlomil nohu. Ona ho ešte obhajovala, že to preto, lebo vystrájala opitá a rozbila okno. Dostal podmienku. Nedávno ju zbil znova a nastúpil do väzenia. Beátka zostala na šesť detí a na všetko sama, musí sa zaobísť aj bez jeho pomoci...

Na premiéru do Prahy ste pozvali rómsku kapelu aj niektorých účinkujúcich. Ako sa ľudia z chatrčí cítili v tom veľkom svete?

Keď recepčná v hoteli videla, že má rómskych hostí, trvala na platbe vopred. To bola nepríjemná skúsenosť. Kapela mala v Lucerne veľký úspech. Ráno po premiére sme sa Rómov pýtali, čo robili v noci a ako sa vyspali. Prezradili, že nespali. Celú noc sa sprchovali. Malú dcérku nemohli dostať spod prúdu teplej vody hodinu a pol.

ZLOŽENÉ MASKY

Zuzana Pálošová prišla do centra voľného času sestier matky Terezy v Plaveckom Štvrtku v roku 2003. „Prvý raz som sa aj bála, aj som mala predsudky.

Ale bolo to iné, než som si predstavovala. Ľudia boli milí.“ Štyrikrát do týždňa sa venovala deťom, ale aj dospelým Rómom, ktorým chýbajú sociálne zručnosti. „Najprv som ich chcela zmeniť, polepšiť, tak ako všetci, ktorí s nadšením prídu do osád,“ hovorí. „Potom som odtiaľ chcela ujsť. Po čase som si však našla cestu k ľuďom, hovorím tomu, že som si zložila masku. Vtedy prestali byť ku mne formálne slušní a naše vzťahy sa zmenili. A potom ochorel môj otec na rakovinu pľúc.“ Rómovia z osady sa o tom dozvedeli a pre jej otca darovali 48 jednotiek krvi. „Vtedy som bola rada, že sa mi nepodarilo „polepšiť“ ich a zmeniť po svojom.“

Koreň problému Dnes pracuje Zuzana Pálošová pre Platformu na podporu zdravia znevýhodnených skupín na projekte Zdravé komunity, v ktorom zamestnávajú asistentov osvety zdravia, pôsobiacich priamo v osadách. S obyvateľmi najbiednejších segregovaných komunít prichádza do kontaktu už celé roky. Príčinu situácie Rómov vidí jasne: v ich niekoľkostoročnom vyčleňovaní z majoritnej spoločnosti.

Na osadu v Plaveckom Štvrtku spomína ako na miesto s jednou nekvalitnou školou, kam dávali rómske deti do špeciálnych tried bez jasnej diagnózy. Starosta si na likvidácii osady založil kampaň a Rómovia žili neustále v strese, že ich vysťahujú. Prácu nemali. Do reštaurácie a krčiem ich vôbec nepúšťali alebo im nalievali do plastových pohárov. Pritom nežili až tak biedne ako v osadách na východe. Ich domčeky boli väčšinou murované, aj so základmi, jedna, dve, niekde tri izby, nábytok. 600 ľudí sa delilo o jeden vodovod, pitná voda tiekla len pár hodín denne a ľudia sa o ňu doslova bili. „Napriek tomu ma všetci pozývali k sebe na návštevu a ponúkali všetkým možným.

To by sa mi v meste nestalo,“ konštatuje Zuzana. Ľubomíra Slušná Franz, zakladateľka Asociácie pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC), kde projekt pôvodne vznikol, videla v osadách podvyživené, umierajúce deti, choroby z nedostatku hygieny a pitnej vody a zlú komunikáciu medzi rómskymi pacientmi a ich lekármi. Uvedomovala si dosah projektu zdravotných asistentov.

V roku 2012 vznikla Platforma na podporu zdravia znevýhodnených skupín, pre ktorú Zuzana v sú-

časnosti pracuje a v roku 2013 sa podarilo tento program posunúť na celoštátnu úroveň. Asistenti sú ľudia priamo z osád, pre miestnych prirodzené autority. Vedia poskytnúť prvú pomoc aj odrodiť dieťa, posúdia, kedy je situácia natoľko vážna, že treba volať sanitku. Doručujú pozvánky na očkovania, v komunite hovoria o dôležitosti preventívnych prehliadok, ale aj hygieny. Ak do osady bez presných adries musí prísť záchranka, asistent počká pred osadou a zavedie ju k pacientovi.

Veľa detí, veľa starostí Na Slovensku je 804 osád. Životný štandard v nich sa preukázateľne znižuje. „Za socializmu bolo lepšie. Mali sme prácu,“ spomínajú najstarší obyvatelia osady v Rudňanoch. Muži tu robili v baniach.

Mali návyky a nejaké peniaze. Rómovia vtedy pracovali a boli na to zvyknutí.

Zdravotná asistentka Kvetka Berkyová ma čaká v škôlke. Aj dievčatká, ktoré mi chcú ukázať svoje obľúbené hračky, predviesť, ako vedia počítať, spievať a tancovať. Chodí sem 37 detí. No záujem niekoľkokrát prevyšuje kapacitu, zišlo by sa o približne sto miest viac.

7

nota bene 155

Zmeny v rodinách, ktoré sú na tom najhoršie, nejde robiť okamžite.

Kvetku viedli v beznádeji osady rodičia k tomu, aby aká je snáď na Slovensku v 21. storočí možná. Tri bola aktívna, dobre sa učila a pomáhala ľuďom. generácie rodiny sa tlačia v dvoch začmudených Roky dobrovoľníčila pre Červený kríž a popri tom izbách. Kúria pieckou a na nej aj pripravujú jednosa chytila každej roboty, ktorá bola poruke. V osa- duché jedlo. Na posteli pri peci, na dekách a hande má aj pomocníčku Zdenu Pokutovú. Tá v rám- drách, sedí ani nie päťdesiatročný Juraj Pohlodko. ci aktivačných prác nechodí s metlou po uliciach, Jednu nohu mu amputovali, teraz ho čaká amputáale asistuje zdravotníčke. Dramatická udalosť sa cia druhej. Z nejakého záhadného dôvodu mu ododohrala pred týždňom priamo u nej. Jej tehotná umiera tkanivo. Jednu ruku má takmer nefunkčnú. vnučka začala krvácať, rozbehol sa pôrod, ktorý sa Napriek tomu kývne hlavou a pokúsi sa ju podať neskôr skomplikoval. „Moja dcéra sa na to nevy- na pozdrav. Je chudý ako trieska. Invalidný vozík držala pozerať, vnučku som zachraňovala ja. Ke- nedostal. Nikto nevie, prečo. Obzerám sa po bytídysi ma naučila odrodiť dieťa mladá Rómka. Ne- ku bez kúpeľne či tečúcej vody a nechcem si ani vedela čítať ani písať, no odjakživa presne vedela, len predstavovať, ako sa v takýchto podmienkach čo robiť pri pôrode. Povedala mi: Neskrývaj svo- o pána Pohlodka starajú. je oči a dobre si zapamätaj, čo robia moje ruky.“ „Pomáha mu dcéra. Na rukách ho vynesie von, na slKvetka so Zdenou možno zachránili dvadsaťjeden- niečko,“ vysvetľuje Darina Baloghová. Mladá žena ročnej mamičke Monike a jej synčekovi Šimonkovi s dieťaťom na rukách prikyvuje. Pre otca robí, čo život. Monika má tri deti a hovorí, že už ďalšie ne- sa dá. „Aj cigaretu mu podá k ústam – aha, takto.“ chce. „Pôjde si dať danu,“ hovorí Zdenka. Vnútro- Ako žiť v takýchto podmienkach? Títo tichí ľudia maternicové teliesko má aj jej dcéra. Muži kondó- sami nevedia, čo bude ďalej, neprosia o pomoc. my moc nepoužívajú. „Dnešné mladé ženy sú iné Odchádzam s hrčou v hrdle. Hádam nikto by neako sme boli my,“ pokračuje Zdena. „Chcú žiť mo- povedal, že si Pohlodkovci „za toto môžu sami“. derne.“ Tri deti je akurát dosť. Aj Kvetka často hovorí s mladými o zodpovednom prístupe k rodičov- Všade musí dokazovať stvu. Čo máš z toho, že máš veľa detí? Veľa starostí. Albín Cina má v rámci projektu Zdravé komunity na starosti osadu v Zborove. Sú tu bytovky, postaNa samom dne biedy vené pred takmer dvadsiatimi rokmi, aj radová V osade v Mirkovciach sa na moju návštevu man- zástavba, domčeky a chatrče. Ako rástli v bytovželia Baloghovci dôkladne pripravili. Čaká ma káva, kách, do ktorých kedysi zborovských Rómov preštyri druhy nealka, dva druhy keksov a čipsy. Ru- sťahovali, nové generácie, už pre nich nezostávadolf Balogh je stará škola, bývalý poslanec obec- lo miesto. Mladí sa vracali do chatrčí, ktoré kedysi ného zastupiteľstva, v saku, kravate a navoňaný opustili ich rodičia. bol niečo vybavovať na úradoch. Jeho manželka Napriek podmienkam je zborovská osada čistá.

Darina premenila trojizbový domček na útulné Nie sme tu dnes jediná návšteva. Rómom rozdámiesto, vyzdobené množstvom kvetov a svätých vajú letáky v ich jazyku aj páni v oblekoch a dámy obrázkov. Je zdravotná asistentka. V Mirkovciach v sukniach. Jehovisti klopú pri dverách aj v najpomáha s čím treba, navštevuje chorých, pichá in- biednejších chatrčiach a lanária ľudí na stretnutie. jekcie, sprevádza pacientov k lekárom a naopak. Albína tu všetci poznajú a spoliehajú sa naňho. NeV ktorejkoľvek dennej aj nočnej hodine, keď sa rieši len agendu zdravia. Ľudia z osady sa naňho obracajú s akýmkoľvek problémom. Aktuálne doniečo zomelie, je k dispozícii.

Najčastejšie navštevuje pacienta z prízemia roz- chádza k vážnym nezhodám v škole. Rómskym robitého paneláku. Vstupujem s ňou do jednodu- dičom sa nepáči prístup pedagógov k ich deťom, chého príbytku a na absolútne dno ľudskej biedy, jedno dievčatko nedávno zo šoku skončilo v ne-

8

2014 máj

text a foto: jana čavojská

Reportáž

mocnici, prípad ešte nie je došetrený a rodičia nevedia, ako postupovať. Albín je poslancom obecného zastupiteľstva. Jediný Róm. Kandidoval za stranu Most – Híd. „Nikto iný nebol ochotný zaradiť ma na kandidátku,“ hovorí mladý Róm s vysokoškolským diplomom. Jeho mama sa odsťahovala z osady medzi „gadžov“. Potom ho dala do škôlky medzi biele deti. Na strednej bol v triede jediný Róm, na celej škole boli dvaja. Na univerzite bol tiež jediný Róm. Rovnako na vojne, medzi dvesto záklaďákmi. „Na každom z týchto miest som musel dokazovať, že som úplne normálny človek,“ hovorí potichu, bez náznaku trpkosti v hlase. Asi si zvykol, rovnako ako deti z osady, ktoré často v samoobsluhe okríknu, hoci prídu čisté, slušne pozdravia a normálne nakupujú.

Navštevujeme rodiny, Albín Cina diskutuje s ľuďmi a snaží sa ich usmerniť vo veciach, s ktorými si nevedia poradiť. Na rozdiel od nich pozná svet papierov a úradov. Rómovia tu pritom väčšinou žijú slušne. Ale aj tí slušní sa strácajú v jednom vreci s celým „neprispôsobivým“ etnikom. „Zmeny v rodinách, ktoré sú na tom najhoršie, nejde robiť okamžite. Snažím sa, chodím do tých rodín, vysvetľujem. Už vidím pokroky,“ vysvetľuje Albínova asistentka. „Chce to čas.“

Atlas rómskych komunít Po niekoľkomesačnom výskume, na ktorom pracovalo Regionálne centrum Rozvojového programu OSN pre Európu a Spoločenstvo nezávislých štátov v Bratislave, Združenie miest a obcí Slovenska, Prešovská univerzita v Prešove a Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, vyšiel nedávno Atlas rómskych komunít.

• Na Slovensku žije približne 402 840 Rómov, čo je 7,45 % obyvateľov Slovenska.

• 46,5 % Rómov žije rozptýlene, v bežných domoch a bytoch medzi majoritou a rovnakým životným štýlom. Zvyšok v osídleniach na okraji obcí (takmer 96 000 Rómov) a v osídleniach vzdialenejších od obcí alebo oddelených od nich prekážkou.

• V segregovaných osadách žije 17 % Rómov.

• Osady sú od obcí vzdialené v priemere 900 metrov, z najvzdialenejšej je to do obce až 7 kilometrov.

• Najviac Rómov, celá štvrtina ich slovenskej populácie, žije v Banskobystrickom kraji.

• V Košickom kraji žije 24 % zo slovenskej rómskej populácie.

• Osád alebo, ako ich odborne nazývajú, rómskych koncentrácií, je na Slovensku 804.

Stojí v nich 21 168 obydlí. Z toho je 8 722 murovaných domov, zapísaných v katastri nehnuteľností, 4 134 chatrčí a 3 679 murovaných domov postavených nelegálne.

• 59 % rómskych obydlí z osád využíva verejný vodovod a 32 % kanalizáciu.

• 11 % rómskych obydlí nemá prístup k pitnej vode a 5 % nemá elektrinu.

Zdravotná asistentka Kvetka Berkyová meria v Rudňanoch tlak.

S Rómami v osadách systematicky ešte nikto nepracoval

Môžu si za to sami?

Za tie roky sa nevedia prispôsobiť, nechce sa im robiť a žijú z našich daní.

Príbytky si zdemolujú, okolie zasypú odpadkami... Ale ruku na srdce: aké šance má dieťa, ktoré sa narodí v osade?

Ja a asi aj vy máte pocit, že s Rómami v osa- organizácií, študenti. Najznámejšie boli Iva dách sa už pracuje systematicky celé desaťro- a Paula, ktoré sa nasťahovali priamo do osady čia, no oni sa za ten čas nikam nepohli. „To nie v Hermanovciach,“ pokračuje Zuzana Tordová. je pravda,“ upozorňuje Zuzana Tordová z Im- „Trávili väčšinu času s Rómami, poznali ich, veplementačnej agentúry operačného progra- rili im a motivovali ich. Začali budovať mosty. mu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, ktorá Zistili, že ľudia z dediny v živote neboli vedľa koordinuje projekt Terénna sociálna práca v osade. Vo väčšine obcí je to doteraz tak. Nev obciach. Je to projekt financovaný z prostried- rómovia z dediny do osád nechodia, okrem pokov Európskeho sociálneho fondu. licajtov či lekárov.“ Tak na Slovensku začala vďaka aktivistom teIva a Paula v unimobunke rénna sociálna práca v osadách. Teda v lokaVšetky slovenské vlády sa snažili realizovať po- litách, ktoré sú od bežnej infraštruktúry obcí litiky zamerané na najchudobnejších Rómov. oddelené: cestou, železnicou, riekou či príBohužiaľ, systémové, kontinuálne, to nikdy ne- rodnou prekážkou. Alebo bariérou medzi ľuďbolo. Čo jedna vláda začala, druhá prerušila. Aj mi. Dodnes tu pôsobia väčšinou mimovládne súčasný europrojekt skončí v októbri 2015 a nie a cirkevné organizácie. Štátne inštitúcie začali je jasné, čo bude s terénnou sociálnou prácou terénnu sociálnu prácu vnímať ako dôležitý náv osadách ďalej. stroj na podporu zmien v marginalizovaných „S Rómami priamo v osadách v minulosti málo- komunitách až vďaka apelom od mimovládok kto pracoval. Začali až aktivisti z mimovládnych a Úradu splnomocnenkyne pre rómske komu-

nity pod vedením Kláry Orgovánovej. Od roku 2002 ju financuje ministerstvo práce najmä z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu.

Vyplniť si šek Podstata „terénky“, ako všetci zainteresovaní sociálnu prácu v osadách familiárne nazývajú, je, aby ľudia neboli iba objekty pomoci, ale aby sa v prvom rade naučili pomáhať si sami.

Zo začiatku ide o maličkosti, napríklad vyplniť šek. Pre niektorých obyvateľov osád neprekonateľný problém. Nemajú sociálne zručnosti, neprichádzajú tak často do kontaktu s úradmi a ich tlačivami.

Mimochodom, „teréňaci“ v osadách často riešia splátkové kalendáre pre svojich klientov, ktorí si nevýhodne požičali za vysoký úrok, keď už nemali ani halier. Alebo si vzali tovar na splátky a potom nemali z čoho splácať. Alebo neplatili včas účty za mobilný telefón. To vedie k exe-

9

nota bene 155

2014 máj

text: zuzana pálošová | foto: jana čavojská

Príbeh

BOJ O VZDELANIE OD ŠKÔLKY PO VYSOKÚ

ALBÍN CINA: SPLNENÝ SEN Vďaka snahe rodičov, ktorí žili čestne a pracovito, videl, že ak chce človek niečo dokázať, musí na sebe pracovať.

Najstarší obyvateľ osady v Rudňanoch má 88 rokov. Robil v bani, a kým ruky vládali, hral na husliach.

kučným konaniam. A keďže im nie je z chatr- Každý príbeh je iný čí čo zobrať, končia vo väzení. Trest odňatia No rozprávajte teraz o spoločnom futbale slobody pre otca znamená trest pre celú ro- v Huncovciach! Alebo o susedskom spolunadinu: všetka starostlivosť o deti a teplo v cha- žívaní v obciach, kde jedni obyvatelia druhým kradnú zo záhrad zemiaky a kde nezamestnatrči je na matke.

V rámci národného projektu pôsobí v 270 slo- ný Róm dostane domček a zničí ho, zatiaľ čo venských obciach 20 regionálnych koordiná- celý život pracujúci a dane platiaci Neróm netorov a 830 terénnych sociálnych pracovníkov dostane zadarmo vôbec nič. „Pracujem v tejto a ich asistentov. Dokopy majú približne 67 000 sfére od konca 80. rokov a mám pocit, že väčklientov. Oficiálne sú zamestnancami obec- šinová spoločnosť má čoraz menší záujem Róných úradov. Starostovia a primátori dostali mov z osád integrovať,“ hovorí Zuzana Tordová. možnosť prihlásiť sa do projektu. Kto mal zá- „Nerozlišujeme ľudí, konkrétne osudy. Všetkých ujem, má „teréňaka“. označujeme ako jeden celok: Rómovia, mino„Úspech závisí od ľudí. Ak sa v nejakej obci darí, tak je to vďaka spoločnému úsiliu,“ tvrdí Pavol Makýš z Implementačnej agentúry. „Napríklad v Svinej sa vystriedali Kanaďania, Američania a ďalší, no nikto nefungujúce vzťahy nezmenil. A tam, kde sa robí dobre a vidno pokrok, napríklad v Rankovciach, treba vidieť zmenu v horizonte desiatok rokov. rita. Pritom každý príbeh je iný. Niekto je vnúDať Rómom nové domy, ale predtým s nimi torne silnejší a snaží sa, iný pociťuje väčšiu nepracovať, nie je múdre riešenie.“ bezmocnosť. Deti jedného aj druhého majú Podľa Pavla Makýša je dôležité, aby boli aj Ró- rozdielne vzory.“ A zároveň vyrastajú v beznámovia súčasťou života obce, treba ich zatiah- dejnom prostredí osád, kde je chudoba a konnuť na futbal, do hasičského zboru, do kostola, centrujú sa tam všetky neduhy chudobných tých, čo chcú, zamestnať v sociálnych obecných komunít: alkoholizmus, drogy, domáce násilie, podnikoch, pomáhať deťom, ktoré sa chcú učiť. choroby, hlad. Skoré tehotenstvá dievčat, ktoré „Buď budeme donekonečna dve – obec a osada, ich oberú aj o tie najmenšie šance. Je náročné alebo budeme jedna obec,“ hovorí. žiť inak v takomto prostredí.

„Niekto je vnútorne silnejší a snaží sa, iný pociťuje väčšiu bezmocnosť.“

10

Niekde sa tereňáci stali súčasťou komunity a vnímajú ich ako starších, skúsenejších priateľov. Inde ich berú ako úradníkov alebo niekoho, kto im vie pomôcť v praktických záležitostiach. Niekde navštevujú tereňáci rodičov chronických záškolákov. Dohovárajú im a vyslovene kontrolujú, či dieťa ráno do školy odišlo.

Snažia sa motivovať ľudí k zmene v maličkostiach, napríklad čistejšia chatrč, malá záhradka. „Prvé výsledky takejto práce však môžeme čakať v horizonte asi desiatich rokov,“ zhodujú sa odborníci z Implementačnej agentúry.

Komunitné centrum v Kecerovciach funguje od roku 2002. Z 3300 obyvateľov je 95 % Rómov.

Väčšinou majú bežné murované domy. No osada Kostoľany stále zostáva biednym miestom.

Asistenka Alena Ďurášková cestou do osady vysvetľuje mladej rómskej mamičke s dieťaťom na rukách, prečo musí platiť účet za mobilný telefón a splátky svojich dlhov. Pomáha jej spočítať si to: „Na tú pôžičku môžeš koľko dať mesačne? Päť eur? Dobre. Na ďalšiu desať a na tretiu pätnásť.“ Tridsať eur mesačne ide na splátky dlhového kolotoča.

Odkedy sú tam „tereňáci“, v Kecerovciach nie je toľko záškolákov, ľudia chodia pravidelne k lekárovi, stúpol počet zaočkovaných detí, viac mladých chodí na učilištia, zlepšila sa komunikácia s úradmi. A futbal tu hrávajú spoločne Rómovia aj Nerómovia.

Albín sa narodil v roku 1974 v Bardejove. Jeho rodičia sú podľa jeho slov turitné vysvedčenie. Hneď na to ho prijali na Vysokú školu sv. Alžbety jednoduchí ľudia z chudobných pomerov. Vzali sa mladí. Otec pracoval v Bratislave s detašovaním pracoviskom v Bardejove. „V tom čase som ako murár od pätnástich rokov takmer do dôchodku. Mama tiež začí- mal 32 rokov a už som nepočítal s tým, že budem niekedy študovať, ešte nala s prácou veľmi skoro. Pracovala pri zameriavaní ciest, neskôr ako k tomu na vysokej škole.“ Študoval odbor sociálna práca a popritom aj šička, a ako mnoho žien z komunity pracovala dlhé roky v lese. Vycho- pracoval ako asistent terénnej sociálnej práce v Bardejove. Albínova vala päť detí, najstarší, Albín, dostal pre Róma nezvyčajné meno – biely. manželka pracovala v miestnom bare a on ju po príchode z prvej práce „Žili sme v chatrči, ktorú otec postavil. Mala iba dve izby, ale boli útul- striedal. Tento spôsob života trval tri roky a opisuje ich ako veľmi ťažké. né a čisté. Mama však nechcela, aby sme vyrastali v chatrči. S otcom „Po práci, ktorú som niekedy končil o polnoci, som prišiel domov a začal sa rozhodli, že si kúpia pozemok a za pomoci rodiny postavili dom.“ sa pripravovať na skúšku do školy. Boli chvíle, keď som s tým chcel skonObdobie štúdií opisuje Albín takto: „Škola bola jednou z niekoľkých čiť, ale bola pri mne moja manželka, ktorá ma stále povzbudzovala, aby mét, ktoré pre nás som sa nevzdával. Som musela mama vybojej za to za nesmierne jovať. Prvé boje zaživďačný. Aj moji rodičia, la, keď nás chcela zapísúrodenci, susedia, známi a kolegovia z práce sať do materskej škôlky.“ V tom čase mali rómske mi verili a podporovadeti čisto rómsku škôlli ma. Vraveli mi, že ak ku, ktorá bola vzdiadokončím vysokú, bulená od ich domu asi dem hrdý a nikto mi to dva kilometre. Mama už nevezme. Manželka sa rozhodla, že vybaví raz počula, ako sa deti prestup do nerómskej rozprávajú, že chodím škôlky, ktorá bola bližna vysokú školu, aby šie pri jej pracovisku. sme sa mali lepšie, že „V tom čase tam nechoto robím, aby som modilo žiadne rómske diehol získať lepšiu prácu ťa a dosiahnuť, aby sme a aj oni to chcú dokázať, my boli prví, bolo veľaby som na nich mohol mi ťažké.“ Albín spolu byť hrdý.“ Dojalo ho to s bratom boli prví Rók slzám.

Albín napokon úspešne movia, ktorí do nej začali chodiť. „Nemali sme pôsobil aj na vedúcich to ľahké, bolo to nové pozíciách a prácu povaprostredie a museli sme žuje za veľmi dôležitú. sa snažiť, aby sme zvláNo aj v tejto oblasti sa dali nové veci, ale aj pomusel popasovať s nehľady, narážky a sprádôverou a predsudkami. vanie detí. Trvalo niePri hľadaní zamestnania koľko mesiacov, kým mal počas telefonického sme všetkým dokázarozhovoru prácu prisľúli, že sme ako iní a rovbenú, ale pri osobnom nako dobrí.“ Ani na základnej škole to nebolo lepšie, opäť museli doka- kontakte už bolo pracovné miesto „obsadené“. Keď pôsobil na pozícii mazovať, že chcú niekam patriť, byť súčasťou triedy, skupiny alebo krúžku. nažéra v agentúre práce, bývala situácia podobná. „Musel som horlivo Ako dieťa chcel byť Albín vojakom. Páčila sa mu uniforma a hrdinstvá presviedčať zamestnávateľov, aby boli ochotní zamestnať našich klientov. vojakov v ruských vojnových filmoch. Ďalším z detských snov bolo stať Po telefonickom rozhovore bolo najprv všetko dohodnuté, ale pri osobsa traktoristom a opravárom televízorov. Prvé dva sny sa mu sčasti nom stretnutí sa zarazili, že komunikujú s Rómom a dôveryhodnosť našej splnili. Ako študent nastúpil na lesnícky odbor, kde mohol jazdiť na trak- agentúry ihneď klesla. Trvalo dlho, kým sa mi podarilo prelomiť bariéry.“ tore a vojenskú službu absolvoval v Michalovciach. Opravárom televí- Práca koordinátora asistentov osvety zdravia, ktorú momentálne vyzorov sa nakoniec nestal. Keď ukončil lesnícku školu, hlásil sa na ma- konáva, Albína napĺňa. Vďaka nej je bližšie k ľuďom, ktorí si nevedia turitný odbor do Bijacoviec, no neprijali ho. Bolo to pre neho veľkým poradiť, a teší ho, keď im môže pomôcť. „Je potrebné akceptovať drusklamaním, ale po niekoľkých rokoch skúsil šťastie znova a podarilo sa mu hých, navzájom si pomáhať, mať ľudí rád a byť obyčajným človekom. dostať na Sigord, kde predtým ukončil trojročné učilište.

Ak toto budeme dodržiavať, máme šancu byť v tejto spoločnosti akPo dvoch rokoch externého štúdia, kombinovaného s prácou, získal ma- ceptovaní a úspešní.“

„Je potrebné akceptovať druhých, navzájom si pomáhať, mať ľudí rád.“

11

Príbeh

text: zuzana pálošová | foto: jana čavojská

nota bene 155

PO MNOHOM TÝRANÍ NAŠLA RODINU U RÓMOV

DANKA KUREČAJOVÁ: ČIERNA OVCA Danka sa narodila v nerómskej rodine, no odkedy si pamätá bola „čierna ovca“.

Spomína si, že mamka priniesla z obchodu vždy iba jednu sladkosť. Pre brata. „Mnohým veciam doma som nerozumela, ale myslela som si, že to bol z Giraltoviec. Pri ich prvom stretnutí ju chcel vyhodiť z miestnosti, tak má byť.“ Takto premýšľala najmä o bitkách, ktorých sa jej od otca lebo nebola Rómka. Až keď mu kamaráti povedali, že žije v rómskej dostávalo hojne. Keď začala chodiť na základnú školu a hrať futbal, rodine, začalo sa ich pravidelné stretávanie. trénerom bol jej otec a ona dostávala „otcovské“ aj za prehru, za „Bola to láska ako hrom! Janko bol milý, priateľský, pekný a dobrý,“ zlý kop, za všetko... Stále to brala ako bežnú vec. No raz, keď sa pre- hovorí Danka. V Čechách spolu pracovali poldruha roka, keď znovu otezliekali na telesnú výchovu, učiteľka si všimla jej modriny. Až vtedy hotnela. Dcérka Danielka sa napokon narodila s otvorom medzi predsi Danka uvedomila, že ostatné deti modriny na chrbtoch nemajú. sieňami v srdci a bola veľmi chudokrvná. Tri týždne jej podávali transMá ich iba ona a... jej mama. fúziu, lebo zomierala. Zachránili ju, a keď jej bolo už lepšie, išli domov.

Učiteľka to ihneď nahlásila riaditeľovi a on na sociálku. „Okamžite za- Danku akoby prenasledovalo násilie. Ešte ani nezabudla na to, ktoré na siahli a poslali ma do nemocnice. Mojej mamke poradili, aby sa s mo- nej páchal otec, začala ju biť a vyháňať z domu svokra a ešte si aj robiť nájím otcom rozviedla. No roky na vnučku. „Keď ma ona nechcela, stále tvrvyhodila, odišla som do dila, že otec nikoho neLevoče a hneď som pobije a že som sa musela dala žiadosť na súd, aby iba niekde udrieť.“ mi dcéru dali do opatery.

Peripetie Dankinho Na pojednávanie sa dodomáceho násilia boli stavil aj Janko, ktorý ma dlhé a kruté, otcove rovno pred súdom zbil. sľuby striedali záchvaNa moje šťastie to videty zúrivosti, až napola sudkyňa a na druhom kon skončila v krízopojednávaní mi dcéru vom centre v Prešove. zverila do opatery.“ Janko si však zrejme uveOdtiaľ ju premiestnili do detského domodomil, čo stratil, a často va, no z rodiny za ňou ich v Levoči navštevoval. nikdy nikto neprišiel.

Napokon tiež začal pra„Bolo mi veľmi smutno, covať v Čechách. „Keď že nikomu nechýbam, mala malá osem mesiaže ma nikto nechce...“ cov, musela absolvovať Raz predsa len prišla operačný zákrok, po ktobabka, otcova mama. rom jej ostali trvalé ná„Skoro na kolenách prosledky. Svokra za nami sila riaditeľku, aby si tiež začala chodiť na návma mohla zobrať doštevu stále častejšie, až mov, veľmi plakala, no sme sa napokon všetci riaditeľka bola neobspoločne vrátili do Girallomná.“ Povedala, že toviec.“ V domácnosti sa všetko urovnalo. otec si neprial, aby si Po čase mali v osade staDanku niekto zobral.

Danka je teraz druhývať domy nízkeho štankrát vydatá. Aj prvý mandardu a Danka sa chcežel bol Róm, ale okrem synčeka Zdenka naňho peknú spomienku nemá. la osamostatniť. Zašla za primátorom a ten ju vzal na aktivačné práce.

Kradol, takže bol pravidelne vo väzení a jeho matka vyhodila Danku aj S Jankom sa vzali, asi rok na to dostali byt, na ktorom manžel musel odros malým na ulicu. Najprv sa rôzne pretĺkali, ale keď jej chceli odobrať syna, biť časť práce, aby naň mali nárok. Robil to s veľkou radosťou, lebo vedel, nakoniec svokra súhlasila a zobrala si ho do opatery. „Bolo ťažké nechať že to robí pre rodinu. „Žijem v osade už šiesty rok a môžem povedať, že si jej Zdenka a odísť preč. Veľmi ťažké. No povedala som si, že musím byť sil- na mňa ľudia zvykli.“ Je to aj vďaka práci asistentky osvety zdravia, ktorú vyná a urobiť všetko pre to, aby som si ho mohla zobrať späť.“ Vycestovala za konáva. Konečne sa jej teraz žije lepšie. „Verím, že všetko zlé už naozaj poprácou do Čiech a tam sa zoznámila s rómskymi rodinami z Levoče. „Jedné- minulo. Aj vďaka dobrým ľuďom tu v osade, ktorí mi pomáhali a pomáhaho dňa za nimi prišla na návštevu ich babka, ktorá si ma zobrala so sebou. jú dodnes. Dúfam, že aj svojou terajšou prácou im to budem vedieť splatiť.“ Povedala mi, že idem domov.“ Až v Levoči prvý raz pocítila, čo je to skutoč- Danka sa tiež stretáva so svojím synom Zdenkom, ktorý ju uisťuje, ná rodina a život v rómskej komunite. „Zrazu som bola Danka, ktorá sa na- že je mu dobre a že si na rómsky spôsob života zvykol. Len z jedného je smutná. „Pred časom som sa dozvedela, že moja babka z otučila po rómsky, ich zvyky, kuchyňu...“ Pretože na Slovensku sa jej nedarilo dobre zarábať, vrátila sa opäť do covej strany zomrela a že keď zomierala, chcela ma mať pri sebe. Je Čiech. Vtedy sa zoznámila so svojím terajším manželom Jankom, ktorý mi veľmi ľúto, že som pri nej nebola.“

„Žijem v osade už šiesty rok a môžem povedať, že si na mňa ľudia zvykli.“

12

2014 máj

text: zuzana pálošová | foto: jana čavojská

Príbeh

KAŽDÁ CHVÍĽKA S ČLOVEKOM JE VZÁCNA

DARINA BALOGOVÁ: ŠŤASTNÝ ŽIVOT Pani Darina sa narodila vo Fričovciach ako prvá zo šiestich detí. Jej rodičia pre ne mali veľa lásky a bolo pre ňu prirodzené odovzdať ju ďalej svojim deťom i vnúčatám.

Otcovi v devätnástich rokoch diagnostikovali tuberkulózu, odvte- re alebo sa stretávali pod stromami v parku, sedávali na lavičkách dy bol na invalidnom dôchodku. Túto situáciu zvládal veľmi ťažko. a rozprávali sa o tom, čo by sme v živote chceli, o všelijakých pláNikdy nepracoval, stále chodil na nejaké liečenia a mal príjem iba noch a snoch. Mali sme sa rady a vôbec jej nevadilo, že som Rómka.“ z invalidného dôchodku. Mamka musela živiť celú rodinu a nema- Ako najstaršie dievča sa Darinka pokúšala zarábať nejaké peniala to veru ľahké. Niekoľko rokov pracovala v závodoch valivých lo- ze. Veľmi túžila vyučiť sa za krajčírku. V obci bola krajčírska dielňa žísk, potom v hydinárskych závodoch a poslednej práci venovala a chodievala do nej päť mesiacov. Vtedy stretla svojho budúceho dlhých 35 rokov až do manžela. Bol to krásny muž a všetko, čo smrti. Pracovala do sedemdesiatichdvoch robolo dôležité predtým, kov. Zomrela pred dezrazu stratilo zmysel. siatimi rokmi.

V osade v Mirkovciach „Nikdy na ňu nezabudzačali spoločný život. „Manžel chodieval za nem a budem si pamäprácou do Čiech a ja tať jej starostlivé ruky,“ hovorí Darinka. „Raz sa som sa celý život staravrátila z práce domov. la o deti, aby na ne stáBol podvečer, bola som le niekto doma čakal, so súrodencami v izbe. keď sa vrátia zo školy.“ Motali sme sa okolo S manželom vychovaotca, úlohy sme už mali li osem detí a do jej žinapísané. Mamka vyvota vstúpilo 54 vnúčat. žadovala, aby sme ich „Aj keď sme žili vo veľmali hotové, kým príkej chudobe, mala som de z práce domov. Prišťastný život.“ šla som k otcovi, oprePo rokoch, ktoré Darinka trávila iba so la sa o jeho koleno a pozerala naňho. Otec svojou rodinou, sa jej sa na mňa díval a rozprihodilo niečo zaujíplakal sa. ,,Je mi veľmi mavé. Do osady prišli ľúto, že ja, taký mladý, dvaja mladí ľudia, vymusím sedieť doma svetľovali ľuďom, že hľadajú niekoho na a mama musí tak ťažko pozíciu asistentky pracovať.“ Vtedy sme sa rozplakali všetci. osvety zdravia a čo to Slzy môjho otca sa mi vlastne znamená. Že hlboko vryli do pamäsa rozbieha projekt a budú v ňom zate. Táto chvíľa je dávno preč, ale spomienmestnaní ľudia z osád ka na môjho otca prežíva so mnou.“ Aj keď im otec nedal to, čo pre a budú pomáhať svojim ľuďom. Darinin manžel len stál a počúval, svoju rodinu chcel, zahrnul jej členov obrovskou láskou. Mama bola potom šiel za tými dvomi a povedal im o svojej žene, ktorá mu denna deti prísna, viedla ich k učeniu, aby z nich niečo bolo. ne pichá inzulín. O niekoľko dní jej zavolali a oznámili, že si ju vyDo školy chodila Darinka do Fričoviec. Väzby a priateľstvá boli brali. „Bola to šťastná chvíľa, za ktorú veľmi ďakujem, aj keď práv škole iné ako teraz. „Mali sme jednu spoločnú školu, ktorú sme ca asistentky nie je ľahká, človek musí mať hlbokú úctu k druhým.“ navštevovali všetci spolu. Formovali sa v nej lásky, priateľstvá, ne- Pri svojej práci sa stretla s rôznymi ľudskými príbehmi. Jeden z najbolo rozdielu. Priateľstvá boli silné a krásne, spomínam na ne do- ťažších bol pre ňu príbeh muža, ktorému pred rokom odmrzli nohy. dnes. Aj na krásne chvíle so spolužiačkou Gabikou. Mali sme veľ- „Nedávno mu jednu amputovali a musia aj druhú. Vždy, keď k nemu mi úprimný vzťah a bolo to priateľstvo na život a smrť. Nedávno idem, mám malú dušičku. Je to veľmi dobrý človek, starostlivý otec som ju stretla a už zďaleka sa na mňa usmievala. Keď sa priblížila, šiestich detí. Teraz je na posteli, bezmocný a odkázaný na iných.“ cez kútik úst šepla: „No čo Darin, spomínaš si?“ a mne sa v duchu Keď od Jurka odchádza, tečú jej slzy po lícach. „Každá chvíľa s človrátili všetky krásne spomienky. Ako sme sa hrávali u nich na dvo- vekom je vzácna, nikdy nevieme, či nie je posledná.“

„Manžel chodieval za prácou do Čiech a ja som sa celý život starala o deti.“

13

ĽUDIA

text: ada jung | foto: chad evans wyatt

nota bene 155

2014 máj

Ako sa po rómsky povie: Dobrý deň, teší ma, že vás spoznávam?

Lačho ďives, som lošaľi, kaj tumen šaj prindžarav .

Lingvisti dokázali, že Rómovia pochádzajú z Indie. Je rómsky jazyk dodnes podobný indickému? Áno, rómsky jazyk má základy v indickom jazyku sanskrit. Podľa mojich informácií, ktoré mám priamo od indického lingvistu Janardhana Pathaniu, je sanskrit považovaný za „matku“ všetkých indických jazykov. Neviem, koľko je v Indii jazykov, ale je ich veľa a samotní Indovia z odlišných lokalít si navzájom nerozumejú. Keď som asi pred tromi rokmi bola v Indii, bola som svedkom toho, že ako dorozumievací jazyk im slúži angličtina. Rómovia, ako ich poznáme dnes, však v Indii nežijú. Jazyk, ktorý my nazývame rómčinou, sa používa vraj na severe Indie v malej lokalite. Tam sa lingvista Janardhan Pathania naučil po „rómsky“ a ja s ním dnes bežne v tomto jazyku aj komunikujem, píšeme si v rómčine, dokonca tvorí krásne básne a je veľkým ochrancom a zástancom či šíriteľom rómskeho jazyka.

Naučili ste sa od neho niečo v tej správnej rómčine?

Pár starých slov, výrazov, ktoré sme my na Slovensku už zabudli. Poviem príklad: Na fotografiu zvykneme dnes povedať fotka alebo z maďarčiny kipos, ale on používa slovo tasvir.

Takže rómsky jazyk naozaj patrí k najstarším jazykom v Indii a je stále živý, krásny, melodický pre ucho, len ho treba dobre ovládať. Rómskym jazykom sa dorozumiete s Rómami na celom svete. Precestovala som za Rómami možno aj viac ako dvadsať krajín a všade som sa dorozumela. Aj pri komunikácii s Indmi objavíte totožné slová s totožným významom. Pre mňa je niečím úžasným ovládať takýto jazyk, som vďačná mojim rodičom, že ma ho naučili.

Je to môj materinský jazyk.

RÓMOVIA NEPOTREBUJÚ ŠPECIÁLNY PRÍSTUP

Jarmila Vaňová, na snímke v rómskom kroji, pracuje v Rómskom mediálnom centre v Košiciach. Je píšuca, televízna a rozhlasová novinárka.

RÓMOVIA POTREBUJÚ PRÁCU S hlupákmi jednoducho nestrácam čas. Venujem ho len ľuďom, ktorí majú hlavy otvorené a sú schopní zmeniť svoj názor, hovorí rómska novinárka JARMILA VAŇOVÁ.

14

Ste novinárka trinásť rokov, po celý ten čas sa venujete len rómskej problematike? Áno, mám prívlastok rómska novinárka a vôbec mi to nevadí, práve naopak. V začiatkoch som si naivne myslela, že rómska téma vydá možno tak na dva roky spravodajskej práce a nebude o čom písať. Samozrejme, že to tak nie je.

Rómske mediálne centrum oslavuje tento rok 15. výročie založenia, ale nevyčerpali sme ani polovicu z toho, čo by sme chceli. Je to úplne normálna vec, život Rómov v tejto spoločnosti sa riadi úplne rovnakými procesmi a vplýva na nás presne to isté, čo aj na majoritu. Takže menšinové médium nie je vôbec nezaujímavé, práve naopak, máte možnosť a šancu ako členka komunity ukázať pravdu, hovoriť príbehy Rómov, zaujímať sa o ich problémy a tešiť sa spoločne s nimi z ich úspechov.

Existuje v našej spoločnosti aj objektívny pohľad na Rómov?

Som optimistka, tak poviem, že určite áno, existuje a ja som za to vďačná tým ľuďom, ktorí sa neboja povedať, že majú priateľa Róma, že majú pozitívne skúsenosti s Rómami, že majú radi rómsku kultúru a že aj medzi nami sú skvelí vzdelaní ľudia. Trend v spoločnosti, teda ten mediálny, to však nepotvrdzuje, ide skôr o svetlé výnimky, nie o pravidlo. Nedá sa však v tomto paušalizovať. Niekto by však musel ten objektívny pohľad spoločnosti aj ponúkať, a nie spoločnosť „mediálne masírovať“ predsudkami a stereotypmi, nenávisťou a zlobou. Každý by mal za svoje konanie či prácu prebrať zodpovednosť, no akosi to neplatí všade.

Ako ich máme vidieť? Lepšie pochopiť?

Akéhokoľvek človeka, nie len Róma, Rómku, je treba vnímať s jeho ľudskou hodnotou, s jeho pozitívami aj negatívami. V každom momente nášho stretu s ľudskou bytosťou je dôležité dbať na to, aby sme nijako nepoškodili, neznížili naším konaním jeho ľudskú dôstojnosť. Tak nevzniká otázka nejakých špeciálnych prístupov k Rómom. Práve tzv. špeciálne prístupy sú dnes považované za potrebné, ja si to však nemyslím. Prístup môže byť len adekvátny k stavu vecí, k podstate problému, všetko špeciálne vo mne vzbudzuje pocit nadradenosti vo vzťahu k Rómom, pretože tu na Slovensku

„Každého človeka treba vnímať s jeho ľudskou hodnotou.“ sa to, žiaľ, takto zaužívalo. Rómovia majú inú kultúru, možno uznávajú aj iné hodnoty, mnohí žijú svoj život nesprávne, avšak sami sa dnes už z toho nevedia dostať. Základná zmena je uznať konečne, že my, Rómovia, sme tu doma a že Slovensko je aj naša krajina, že sme rovnocennými občanmi, nie občanmi druhej kategórie so špeciálnymi potrebami. Platí jedno, že ak chcem niekoho pochopiť, mal by som ho spoznať a niečo vedieť o tom, ako funguje a ako žije naozaj. Najhoršou propagandou voči Rómom je, ak niekto tvrdí, že tak, ako žijú v sociálne vylúčených rómskych komunitách niektorí Rómovia, chceme žiť všetci, že to máme v génoch, že sa nám to dokonca páči. To je ďalší hlboký omyl... Komu by sa takto páčilo žiť? Toľko neprávd, poloprávd, manipulácií s informáciami o Rómoch (napr. hádzaním všetkých do jedného vreca) sa len ťažko dá uniesť. A ste s tým konfrontovaní neustále, najmä zo strany médií či politikov, ktorí takto na úkor Rómov zbierajú svoje body.

Viete si predstaviť nejaké účinné spôsoby integrácie Rómov do spoločnosti?

Najúčinnejšie riešenie je dať týmto ľuďom prácu, nie však almužnu 30 či 60 eur. Riadnu prácu, hoci za minimálnu mzdu. Ak sa zameriame na to, aby

sme Rómom všetko „priniesli“ do osád, o chvíľku z nich nebudú musieť vôbec vyjsť. Či už za prácou, službami, vzdelávaním, spoločenským životom. Mnohé projekty doslova bránia integrácii práve svojou segregačnou podstatou, zaobalenou do slov o pomoci Rómom. Integrácia je, ak prejde po ulici dvadsať Rómov a nikto sa ani len nepozastaví nad tým, že idú z práce či z divadla.

Integrácia je, ak bude v slovenskom folklórnom súbore tancovať Róm a nikto nebude jasať, aké je úžasné, že Róm tancuje slovenský folklór. Pretože to nie je nič nenormálne. Dnes na normálne veci robíme projekty, pretože táto téma sa stala dobrým biznisom. Potrebujeme to celé úplne otočiť, aby sme videli podstatu. Avšak po toľkých rokoch stagnácie a vlažných prístupov to už nie je vôbec jednoduchá záležitosť.

Pomohli niektoré programy, ako napr. Phare, zmierniť chudobu Rómov, dať im nádej, chuť do života, chuť začleniť sa viac do spoločnosti?

Napriek mnohým projektom a vynaloženým prostriedkom sa konštatuje, že výsledky nesplnili očakávania. Samozrejme, že existujú lokality, ktoré si polepšili, napríklad v bývaní, v infraštruktúre, dá sa hovoriť aj o určitých pracovných pozíciách. Zmierňuje sa tým dopad chudoby na mnohé rómske rodiny, avšak miera chudoby u Rómov je stále vysoká. Aj v takejto vyspelej a demokratickej krajine chodia deti spať hladné. Boli by sme veľkí optimisti, ak by sme tvrdili, že všetko, čo ste vymenovali v tejto otázke, nejaký projekt aj reálne splnil. Komunity v sociálnom a geografickom vylúčení nežijú, len prežívajú zo dňa na deň. Jedinou pomocou pre všetkých ľudí bez rozdielu, nie len pre Rómov, je práca a teda možnosť vlastnou prácou sa o seba sám postarať.

Stretávate sa vy osobne s predsudkami ľudí?

Nejaké predsudky má každý z nás, akurát je dôležité, ako sa s nimi vieme vyrovnať, či ich dokonca odstrániť. Vo vzťahu k mojej osobe to však nenazývam predsudkom, možno len počiatočnou nedôverou. Ja predsa tiež nedôverujem hneď každému človeku, najprv ho musím spoznať. Takže takéto prejavy „nedôvery“ vôbec neriešim, chápem ich a akceptujem, pretože je len na mne, ako potvrdím alebo vyvrátim možné obavy z toho, že vyzerám inak, hovorím iným jazykom a možno som viac hlučná. Ale áno, stretla som sa s nimi, no ak sa dá, tak vždy diskutujem, vysvetľujem. S hlupákmi jednoducho nestrácam čas. Venujem ho len ľuďom, ktorí majú hlavy otvorené a chcú veci naozaj poznať, a sú schopní zmeniť svoj názor.

Ako ste sa naučili s tým žiť? Žijem s vedomím, že som Rómka úplne v pohode a normálne, ako každý iný človek. Ja som so svojou etnicitou nikdy nebojovala, ani som sa nehľadala. Som Rómka a vnímam to ako pozitívum, niečo, čo je moje vlastné, jedinečné. Iní to nemajú právo ani riešiť, ani hodnotiť. Žije sa mi s tým cel-

15

nota bene 155

kom dobre. Pretože ja naozaj svoju etnicitu neriešim, ja riešim úplne bežné veci ako prácu, školu, vzdelanie a výchovu mojich detí, zaplatenie účtov a čo budem variť na večeru. Som nad vecou a svoju energiu míňam len na zmysluplné a skvelé veci, ktoré chcem robiť či zažiť. Toto povedomie o etnicite a o spôsobe, ako s tým žiť, som zrejme získala už v mojej rodine. Presne tak isto som sa vždy snažila vychovávať svoje deti. Etnicita predsa nemôže byť problémom, ak vám dáva kultúru navyše, hodnoty aj iné, ako má väčšina, jazyk navyše. Je to benefit, ktorý sme dostali, ale, žiaľ, sociálne problémy zničili veľmi značnú časť rómskej komunity. Preto svoju etnicitu vníma väčšina Rómov ako príťaž, ako negatívum, čo je veľmi nesprávny prístup.

Teraz možno ďalšia citlivá otázka: Hlásia sa v spoločnosti etablovaní Rómovia k tomu, že sú Rómovia? Áno, hlásia sa, nie však v takom počte, ako by bolo potrebné. Dá sa to však historicky vysvetliť. Jednak to spôsobili silné asimilačné tlaky za minulého režimu, strata ich identity, strata kontaktov s komunitou, strata rómskeho jazyka.

Je to však ich rozhodnutie, na ktoré majú právo. Poznám dosť takých, ktorí sú síce Rómovia, alebo z časti sú ešte Rómovia, ale majú to „šťastie“, že sú svetlí a teda spoločnosť ich nedokáže identifikovať ako Rómov. Majú zaujímavú prácu a nikto nevie, že sú to Rómovia. Akceptujem to, pretože je to ich život a ich rozhodnutie, avšak trošku ma to mrzí. Pretože práve takíto ľudia, napríklad lekári, právnici a podobne, tým, že by sa verejne priznali k svojmu pôvodu, boli by najlepším dôkazom toho, že ak sa chce a sú možnosti, dokážu aj Rómovia veľa v živote dosiahnuť. Národnosť je však u nás len pocit a ak niekto necíti svoju národnosť, tiež je to len jeho záležitosť. Na druhej strane, nie vždy stačí „tmavá tvár“ na to, aby bol Róm Rómom. Ja ich nazývam „kokosi“ – zvonku hnedý, zvnútra biely... Takýto človek nemôže zatajiť, že je Róm, ale v skutočnosti už s Rómami nemá nič spoločné, iba tú farbu pleti. Takíto Rómovia sú síce pre majoritu prijateľní, pretože zodpovedajú predstavám o „slušnom Rómovi“, no pritom často už ani nevedia, kde je sever. Tak sa potom pri riešení integrácie Rómov do spoločnosti alebo určovaní noriem a štandardov narobí viac škody ako osohu.

Môžete spresniť, ako to myslíte?

Nikto sa nikdy neopýtal Rómov, aká miera integrácie je vôbec pre nich potrebná a čo to vlastne tá integrácia je. Hovorím o určitej časti Rómov zo

16

sociálne vylúčeného prostredia. Spoločnosť si často vyberá „ukážkové“ rómske osobnosti, prijateľné pre ňu, no tieto nemusia byť prijateľné pre komunitu. V snahe „zapáčiť“ sa majorite sami často odsudzujú napríklad Rómov z osád, no bez toho, aby vedeli, že nie je Róm ako Róm a nie je osada ako osada. Je veľkým paradoxom, ak s komunitou pracujú ľudia, ktorí ich vlastne nemajú radi. Integrácia sa dá robiť aj bez toho, aby sme sa zbavili vlastnej identity, predstáv o živote, vlastných hodnôt, tradícií. Tí, ktorí ich nemajú alebo sa už nedokážu stotožniť s vlastnou komunitou, tým nepáchajú nijaké zlo, len by sa k určitým veciam, ktorým už nerozumejú, radšej nemali vyjadrovať.

Ako sa v našej spoločnosti žije rómskym ženám?

Hovorí sa, že kým bežná žena z majority je diskriminovaná za to, že je žena, tak rómska žena je diskriminovaná dva razy. Ako žena a ako Rómka. Samozrejme, pri hodnotení musí byť jasné, či myslíme ženy z osád bez vzdelania alebo rómske ženy vzdelané, integrované. Ak ide o ženu zo segregovanej komunity bez vzdelania, má naozaj ťažký život, pretože skoro všetka starostlivosť o rodinu, o deti, o vzdelanie detí leží na jej pleciach. Má často minimálnu pomoc od svojho partnera. V tejto zlej pozícii ju drží prostredie, hodnoty komunity, v ktorej žije, sociálna odkázanosť, neve-

2014 máj

text: zuzana pálošová | foto: šymon kliman

História

domosť... Životy a osudy takýchto rómskych žien sú ťažké a často aj bezvýchodiskové. Ale pre rómsku ženu je základom rodina a deti, a preto zvykne svoj život odovzdať či podriadiť práve týmto hodnotám. Prestáva snívať svoje sny, tie sa premenia na sny spoločné, rodinné.

Dá sa o tom dlho rozprávať. V tejto oblasti je čo naprávať. Integrované rómske ženy majú úplne rovnaké problémy alebo život ako bežné ženy z majority. Napriek svojmu postaveniu a vzdelaniu však tiež zažívajú pocit diskriminácie či predsudkov. Vždy sa nájde niekto, kto im pripomenie, že sú Rómky, ale je len na nich, ako sa s tým vysporiadajú. Ony totiž na rozdiel od žien v osadách majú už nástroje a znalosti, ako bojovať s týmito neduhmi spoločnosti. Preto by to mali zvládať oveľa lepšie.

Tie ostatné potrebujú často pomoc, radu a našu všímavosť či záujem.

Kedysi mali Rómovia svoje vlastné zvyky, ktoré sa dodržiavali. Aj svoju hrdosť a česť, hierarchiu.

Mám pocit, že keď Rómovia stratili svoj kočovný spôsob života, tieto vlastnosti sa vytratili...

Sčasti je pravda, že sa to vytráca. Podiel na tom má nie len zrušenie kočovného spôsobu života, pretože ten sa dotýkal len časti Rómov, tzv. Olašských – Vlachike Roma. Časť Rómov zvaná Rumungri žila už dávno predtým ustáleným spôsobom života. Značný podiel na zničení hodnôt komunity majú neustále asimilačné tlaky spoločnosti, vyčlenenie Rómov zo spoločnosti a ich neakceptovanie ako rovnocenných občanov. Napriek všetkým týmto okolnostiam, ktoré zasahovali a zasahujú do života Rómov negatívne aj dnes, je až neuveriteľné, že ešte vždy sa dajú tieto hodnoty v komunitách nájsť, že si ich Rómovia dokázali uchovať a udržať aspekty svojich kultúrnych vzorcov správania sa či vnímania svojich hodnôt. No na druhej strane v značnej miere prevzali negatíva slovenskej spoločnosti. Dnes je otázka duchovnej obrody rómskeho národa aktuálna viac ako kedykoľvek predtým, pretože ak by sa nám sčasti podarilo stavať práve na tom dobrom, čo u Rómov bolo a ešte aj je, časť komunity by sa dokázala pozdvihnúť. Keďže som optimistka, verím tomu, že nestratíme úplne pozitíva svojej národnosti. Nemôžeme to ani dovoliť, pretože práve tieto hodnoty či nepísané pravidlá života pomáhali Rómom prežiť aj veľmi zlé časy. Nebolo by správne to len tak zahodiť, stratiť kultúrne dedičstvo, ktoré nám zanechali naši predkovia.

UŽ SVOJOU EXISTENCIOU PORUŠOVALI ZÁKON

RÓMOVIA V EURÓPE Nikdy nezapríčinili žiadnu vojnu, ani sa nesnažili zvrhnúť nijakú vládu, ani neznamenali pre nikoho politické či ekonomické nebezpečenstvo. Napriek tomu sú ich dejiny plné prenasledovania a útrap.

Najprv sa tvrdilo, že Rómovia pochádzajú wz Egypta. Potom sa skúmaním ich jazyka zistilo, že ich pravlasťou je severozápadná India. Údajne patrili k chudobnej skupine Dómov, ale dnes je spochybňovaná aj táto teória. Živili sa kováčstvom, spracovaním kože, hliny, dreva a prútia, chovom a predajom koní alebo spe-

vom a tancom. Približne v 9. storočí začali opúšťať Indiu a v skupinách putovali cez Perziu, Arménsko a Malú Áziu do Európy. O dôvode ich odchodu existuje niekoľko dohadov – zlé životné podmienky v pravlasti, potreba rozširovať okruh záujemcov o ich služby alebo expanzia iných kmeňov do Indie – mongolských či arabských.

Iní ako ostatní Hovorili jazykom, ktorému nikto nerozumel, neboli ani kresťania, ani židia, ani moslimovia. Medzi ľuďmi sa niesli rôzne mýty o tom, čo sú zač a odkiaľ prišli. Najprv si mysleli, že sú to Turci. Vysvitlo, že nie a že dokonca ani nechcú islamizovať Európu a neznamenajú nebezpečenstvo pre kresťanstvo.

17

nota bene 155

2014 máj

V druhej polovici 18. storočia sa Rómovia začali usadzovať viac-menej dobrovoľne. V 19. storočí sa osady rýchlo rozrastali, často až na dvojnásobok pôvodného počtu členov. Tradičné rómske povolania už nestačili uživiť všetky rodiny, tak sa Rómovia začali venovať aj nádenníctvu či sezónnej práci. Izolácia sa tak začala prelamovať a Rómovia a majorita si začali na seba zvykať. Na tlak spoločnosti však svoje domce stavali mimo hlavnej zástavby.

Tak začali vznikať „cigánske tábory“. Podľa literárnych zdrojov sa Rómovia usadzovali na Slovensku ešte skôr ako na Morave, ale mimo Moravy stále žili polokočovným životom, predajom tovaru, brúsením nožov a drôtovaním kuchynského riadu.

Kočovanie Rómov bolo definitívne zakázané nariadením viedenského ministra 14. septembra 1888. Takmer 40 rokov na to, v roku 1927, prijala ČSR zákon O potulných Cigánoch – mali povinnosť hlásiť sa v domovských obciach, dostaviť sa na vyzvanie a mať „cigánsku legitimáciu“.

Pred príchodom Rómov žila v Európe ešte jedna skupina, ktorú obyvatelia neprijímali – Židia.

Európania nemuseli mať ktovieakú fantáziu, aby tieto dve skupiny dali do súvislosti, keďže obe „mali niečo s Egyptom“. Mysleli si, že Rómovia sú tí Židia, ktorí ušli pred Ramzesom II., alebo sú to tí Egypťania, ktorí prenasledovali Židov, či sú to potomkovia Židov, ktorí sa po stredovekých pogromoch stiahli do jaskýň na dlhé roky a teraz vyšli von. Iní si zas mysleli, že sú to potomkovia potulných Židov a kresťanov, podľa ďalšieho zdroja šlo o potomkov ľudí žijúcich v jaskyniach, Egypťanov a Etiópčanov, potom že sú z Babylonu či Fenície.

Filip IV. v roku 1663 dokonca vyhlásil, že ani neexistujú, že sú to vlastne Španieli, ktorí si vymysleli umelý jazyk, aby sa mohli dohovárať v tajnosti a nikto im nerozumel. V 19. storočí Gustáv Busching tvrdil, že je to zmes nadávok zo slovanských rečí, olašského a maďarského jazyka. Iní zas tvrdili, že je to zmes nemčiny, hebrejčiny a hatlaniny alebo jazyk afrických Núbijčanov. Zaujímavý je mýtus, podľa ktorého Rómovia sami o sebe rozširovali, že sú potomkami starobylého egyptského národa. Otázne je, v akom jazyku, keď im nikto nerozumel...

Čistá a nečisté rasy

Tigan, majetkový balík V 14. storočí boli Rómovia súčasťou „majetkových balíkov“, ktoré feudáli zvykli dávať do daru alebo nimi platili. Písomná zmienka o takomto obchode je z roku 1350. Otroctvo v podobe, v akej ho poznáme, sa objavilo až neskôr, keď chceli feudáli udržať otrokov na svojich pozemkoch zákonmi. Rómovia, braní ako otroci, pohania, nemali žiadnu právnu ochranu. V 16. storočí slovo „ţigan“ znamenalo len „rómsky otrok“. Otroci sa delili do skupín a podskupín podľa toho, aký druh práce vykonávali a kde. Boli domáci a poľní, potom korunní – teda štátni a cirkevní, potom hospodárski, dvorní, šľachtickí atď. Prác, ktoré mohli vykonávať, bolo niekoľko: ryžovať zlato, vyrábať hlinené misy, pliesť koše, vyrábať sitá, stavať hlinené chalupy, chytať ryby, strúhať lyžice, opravovať kotle, vyrábať štetce na omietanie stien, mohli byť zámočníkmi, kuchármi, plátačmi, výrobcami koksu, kvetinármi, jasnovidcami, kováčmi, krajčírkami, mučiarmi, krotiteľmi medveďov, obrábačmi kokov, maliarmi izieb, brúsičmi, huslistami, práčmi, katmi. Žili v osadách v trstených domoch zlepených z blata na okraji panstva, nemohli mať hudobné nástroje pre vlastnú zábavu a ich pán za nimi nechodil. Domáci otroci nemohli používať rómčinu, ženy museli zabávať hostí pána, a deti z takýchto násilných aktov sa tiež stali otrokmi. V 16. storočí bolo možné kúpiť jedno rómske dieťa asi za 48 centov. Neskôr ich už predávali na váhu, kilogram asi za dve zlatky.

Medzi bežné tresty, ktorými zaplatili za neposlušnosť, patrili: bičovanie, odštiknutie pier,

18

Foto: Karol Horváth

poliatie lúhom alebo ich hodili bez šiat do snehu, zavesili nad kopu tlejúceho a dymiaceho dreva, alebo dostali na krk trojuholníkovitý ostnatý veniec. Ich stav pomaly klesal, ale v 18. storočí bol znovu obrovský dopyt po ich práci, keďže sa začalo vyvážať vo veľkom obilie do západnej Európy a podmienky otrokov sa trochu zlepšili.

V 19. storočí upadli zákony zo 17. storočia do zabudnutia a v roku 1818 sa obnovil trestný kódex, v ktorom medzi inými stálo: Rómovia sa otrokmi narodili, kto má matku otrokyňu je tiež otrokom, otroci sú predateľní a darovateľní, Róm, ktorý nemá gazdu, patrí štátu.

Narodiť sa bolo trestné V Anglicku im Eduard VI. dával vypaľovať na hruď písmeno „V“ a na dva roky ich uvrhol do väzenia. Keď ich z neho vypustili, vypálili im písmeno „S“ (slave) a stali sa otrokmi.

V Španielsku sa Róm, ktorý ušiel z väzenia a chytili ho, stal do konca života otrokom svojich žalobcov.

Rómovia boli ako otroci vyvážaní aj do Ameriky, Angoly, dokonca do Indie, odkiaľ pred vyše 500 rokmi odišli. Vraj už Kolumbus mal na svojej lodi troch rómskych otrokov. Slúžili na dvore Kataríny Veľkej. Anglicko a Škótsko ich odvliekli do Virgínie a na ostrovy v Karibskom mori. V Južnej Amerike muse-

li vykonávať prostitúciu alebo ich vydražievali za vysoké sumy. Neskôr v Španielsku, v Brazílii a Maďarsku bolo zakázané, aby sa niekto priznával k rómstvu, hovoril o sebe, že je Róm alebo rozprával rómsky. Vo Fínsku a Anglicku bolo už narodiť sa ako Róm trestné. Inak povedané – Rómovia už svojou existenciou porušovali zákon. V Španielsku na začiatku 17. storočia prinútili Rómov usadiť sa. Ak by ich chytili pri kočovaní, hrozil im trest smrti. Takisto pri vykonávaní tradičných remesiel, používaní rómčiny, či ak sa obliekali ako Rómovia.

Koncom 18. storočia a v 19. storočí sa postupne začalo otroctvo na jednotlivých panstvách rušiť, v Bukurešti dokonca študenti za zrušenie otroctva demonštrovali a spálili výtlačok zákonov o otroctve. Definitívne bolo zrušené v roku 1846, slovo „tigan“ stratilo význam otrok a označovalo už len etnikum. V čase oslobodenia existovalo asi 600 000 otrokov. Neurobilo sa však nič preto, aby boli kompenzovaní, vzdelávaní, aby sa mohli vrátiť do spoločnosti. Naopak, majiteľom platili odškodné, lebo „prišli o otrokov“.

Mimo hlavnej zástavby Najstaršie známe správy o pobyte Rómov na Slovensku sú z druhej polovice 14. storočia.

Prenasledovanie ľudí rómskeho pôvodu v západnej Európe spôsobilo, že sa začali usadzo-

vať na území Uhorska. Mária Terézia a Jozef II. sa pokúsili o splynutie rómskeho obyvateľstva s majoritou – mala im byť pridelená pôda, mali sa stať roľníkmi a prijať kresťanské meno.

Nemali byť nazývaní „cigáni“ ale „novosedliaci“ (Neubauer, Új-Magyar). Pod trestom palicovania však nesmeli používať vlastné odevy, jazyk a nemali medzi sebou uzatvárať sobáše, inak mali byť ich deti dané do výchovy sedliakom.

„Rómovia sa narodili ako otroci. Róm, ktorý nemá gazdu, patrí štátu.“ Jozef II. vo svojom nariadení z roku 1782 kládol dôraz na povinnú školskú dochádzku, vzdelanie rómskej mládeže, návštevu bohoslužieb a zlepšenie hygienických podmienok. Prvý raz ich ale nevyháňali a tieto nariadenia, i keď boli neuskutočniteľné, sa stali vzorom na riešenie prístupu k rómskemu obyvateľstvu v iných krajinách. V praxi však pretrvávali negatívne praktiky. V roku 1784 vydal Jozef II. ďalšie nariadenie – prvý pokus o štátom riadené rozmiestnenie rómskych rodín, podľa ktorého mali byť rodiny zatiaľ neusadených moravských Rómov rozdelené do osemnástich moravských a dvoch sliezskych obcí.

Druhá svetová vojna bola najtemnejším obdobím rómskych dejín. Nacisti sa v mene svojej idey „čistej rasy“ zbavovali „Cigánov“, Židov, Afričanov, telesne či mentálne postihnutých, skrátka každého, kto „zabraňuje čistote rasy“ (Norimberské rasové zákony). Existovali „určovacie kľúče“, podľa ktorých Rómov na základe telesných znakov identifikovali a posielali do pracovných táborov a odtiaľ do koncentračných a vyhladzovacích táborov, najmä Osvienčimu.

Podľa branného zákona z roku nemohli 1940 Rómovia a Židia vykonávať vojenskú službu, len v špeciálnom vojenskom prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany, kde vykonávali zemné a pomocné stavebné práce. Prenasledovali aj Rómov pôsobiacich medzi partizánmi. K okamžitej poprave stačilo už len podozrenie, že s partizánmi spolupracujú. V mnohých prípadoch boli deportovaní a skončili na masových popraviskách v Nemeckej, Kováčovej či v Kremničke. Jedným z opatrení bolo zriaďovanie tzv. pracovných útvarov, do ktorých boli umiestňovaní najmä mladí rómski muži. Stratili dôstojný spôsob získavania obživy, boli vylúčení z hospodárskeho života a postavení na úroveň asociálov.

V roku 1941 vydalo ministerstvo vyhlášku „o úprave niektorých pomerov Cigánov“. Museli odstrániť svoje obydlia z blízkosti verejných ciest, a tí, ktorí kočovali, sa museli usadiť. Nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, na verejné miesta smeli vstupovať obmedzene a do miest a obcí len vo vymedzenom čase. Odstránenie rómskych osád od verejných komunikácií a ich presun niekoľko kilometrov od obce narušilo beztak krehké vzťahy s majoritou. Rómovia zároveň stratili možnosť príležitostného zamestnania u nerómskych gazdov.

Od novembra roku 1938 boli južné a východné oblasti Slovenska súčasťou Horthyovského Maďarska. Rómov žijúcich v týchto oblastiach úplne vytlačili zo spoločenského života, zakázali im vstúpiť na verejné priestranstvá či do škôl. Perzekúcia Rómov dosiahla vrchol v rokoch 1944 a 1945. Deportovali ich do zaisťovacie tábora v Komárne, odkiaľ ich vlakmi prevážali do koncentračných táborov. Celé rómske rodiny deportovali do Zaisťovacieho tábora pre Cigánov v Dubnici nad Váhom. Na kruté podmienky v ňom doplatili najmä deti a starší ľudia. Najvážnejšia bola epidémia škvrnitého týfusu v januári 1945, keď viacerých väzňov pod zámienkou odvozu do nemocnice obďaleč tábora popravili.

Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zomrelo asi 300 000 európskych Rómov.

Storočia staré opatrenia Po vojne došlo k masovému presídľovaniu Rómov hlavne do Čiech. Na našom území bol v roku 1958 prijatý zákon o zákaze kočovania, takže sa museli usadiť tam, kde ich v roku 1959 zákon zastihol. Vzali im kone, neskôr aj kolesá z vozov a maringotiek. Kočovné skupiny nepúšťali do miest, museli ostať za hradbami. Tieto skutočnosti mali za následok niektoré kultúrne zmeny v živote Rómov, napríklad čo sa kuchyne týka. Naučili sa zužitkovať všetko, čo bolo po ruke, aj zvyšky jedál, ktoré mešťania vyhodili. Tradičná goja je jedlo pripravené z umytých čriev a pašváre sú pečené rebierka, na ktorých ešte ostalo trochu mäsa.

Naďalej zostávali veľmi silné predsudky o ich spôsobe obliekania, hoci oblečenie nosili väčšinou také ako majorita, keďže iné k dispozícii nebolo. Kolujú však mýty o veľkých pestrofarebných sukniach, ktorých módu spustil až film Cigáni idú do neba z roku 1975. Dlhé farebné sukne, väčšinou však bez veľkých kvetov, sa objavujú až v Španielsku a medzi kalderašskými rómskymi ženami.

V mnohých krajinách bolo veľa nariadení so zdrvujúcim až fatálnym dopadom na život Rómov. A to aj napriek tomu, že Rómovia nikdy nespustili žiadnu vojnu, ani sa nesnažili zvrhnúť nejakú vládu, ani neznamenali pre nikoho politické či ekonomické nebezpečenstvo. Československá ani slovenská vláda sa do dnešných čias neospravedlnila Rómom za genocídne postupy v minulosti. Bez tohto aktu s obrovským symbolickým významom však ku skutočnej zmene nikdy nemôže dôjsť. Nepremyslené postupy a reštrikcie pokračujú aj v dnešnej dobe. Kopírujeme názory a opatrenia spoločnosti staré niekoľko storočí a nestačíme sa čudovať, že život mnohých Rómov sa nemení. Ak ich budeme ďalej vytláčať na okraj spoločnosti, stavať múry a oddeľovať rómske deti v školách, nemôžme očakávať, že sa naučíme spolu žiť.

19

Reportáž

text: jana čavojská | foto: karol horváth

nota bene 155

2014 máj

tra vnútra a premiéra. Vraj sa nič nezákonné nestalo. Incident začali objektívne prešetrovať až vo februári, na opakované podnety ombudsmanky Jany Dubovcovej, po intervenciách mimovládnych organizácií a medializácii prípadu.

Jeden z napadnutých Rómov tvrdí, že istý policajt mu v deň akcie povedal: „Dnes večer bude horieť celá osada.“

Tisíce fotografií Osada, to je prostredie, kde sa všetci vezú na jednej vlne. Kto sa nesnaží, zapadne medzi horších. Ak máš aj doma upratané, tak vonku prekračuješ odpadky, blato a exkrementy. Potkany odtiaľto už asi nikto nevyženie. Veľa ľudí, málo miesta. Žiadny komfort, len málo civilizačných vymožeností. Akých? Napríklad jedna posteľ pre jedného človeka.

Rómovia sú radi vonku. Keď je teplo, tak ešte radšej. Príjemné nedeľné popoludnie. Deti sa hrajú, dospelí chystajú drevo alebo len tak sedia pred domčekmi kúsok od odpadkov, ktorými si zaplavili osadu. Pod provizórnym prístreškom skúša miestna kapela, hneď vedľa ich napodobňujú deti. Pri provizórnom ihrisku stojí ošúchaná unimobunka. Komunitné centrum mimovládnej organizácie ETP. Vo vnútri je počítač s internetom, hračky, knižky, gitary. Tu nacvičuje aj miestne Divadlo z chatrče.

Komunitné centrum vedie Irma Horváthová.

Kedysi tu bývala tiež. Pred desiatimi rokmi si našla prácu a odsťahovala sa z biednych podmienok osady. Jej syn Karol Horváth (21) sa sem vracia tiež. S fotoaparátom.

„Na mojich fotografiách veľa veselosti nie je.“

OSADA CEZ OBJEKTÍV RÓMSKEHO FOTOgRAFA

O ČOM HOVORÍ POHĽAD Budulovská ulica v Moldave nad Bodvou nie je práve ideálne miesto pre život. Bytovka v dezolátnom stave, obklopená domčekmi a chatrčami pozliepanými z najčudnejších materiálov. Uprostred veľké smetisko.

20

„Týždenne urobím tisíce fotografií,“ hovorí študent Súkromnej strednej umeleckej školy filmovej v Košiciach. „Vyberám z nich tie najlepšie. Najradšej fotím tu, v osade.“ Stretli sme sa priamo tam, Karol povedal, že v nedeľu popoludní aj tak väčšinou fotografuje na Budulovskej. Má tu plno kamarátov, známych, príbuzných. „Nikto mi nepovie, aby som nefotil. To sa cudzím fotografom a dokumentaristom často stáva. Mňa nevyháňajú. Naopak, ak niekoho neodfotím, sám za mnou príde: A na mňa si zabudol? Urob aj mne fotku!“ Vďaka mimoTúto lokalitu preslávil hlavne vlaňajší policajný vládnej organizácii ETP jeho fotografie už vizásah. Šesťdesiattri kukláčov vtrhlo na polhodi- seli na niekoľkých výstavách. nu do osady a mlátilo jej obyvateľov hlava-nehlava. Použili aj slzotvorný plyn. Päťtýždňové- Negatívne aj pozitívne ho novorodenca ním takmer zadusili, dieťa Fotiť začal, keď mal trinásť. S obyčajným komskončilo v nemocnici. K dispozícii sú fotogra- paktom. „Ľudí, samozrejme,“ hovorí, „aby to fie mužov, žien a detí poznačených obuškom. malo nejaký zmysel.“ Fotografie si stiahol do Niekoľkých Rómov odviedli na policajnú stani- počítača a podľa informácií na internete ich cu. Po pár hodinách ich pustili – krvavých. As- posudzoval. Hľadal všetky články o tom, ako poň tak tvrdia zbití Rómovia aj náhodní sved- má vyzerať dobrá fotka, prezeral si inštrukkovia. K zákroku sa vyjadrili aj zodpovedné or- tážne videá na Youtube. Zisťoval, kde robí aké gány štátu vrátane policajnej inšpekcie, minis- chyby. Skúšal fotiť portréty s bleskom, nepáčiKarol Horváth pri fotografovaní v osade.

Fotografie: Jana Čavojská

nota bene 155

2014 máj

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

TÉMA

ZÁKON POŠLE CHUDOBNÝCH NA PANSKÉ

ABY SA CÍTILI UŽITOČNÍ...

Niektorí chudobní si po novom budú musieť odpracovať aj základnú dávku v hmotnej núdzi. Zatiaľ nie je jasné, podľa čoho ich vyberú, ale sú náznaky, že by to mohli byť najmä Rómovia.

Mimovládne organizácie poukazujú na to, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi zavádza nútenú prácu a vytvára priestor pre zneužívanie a diskrimináciu.

li sa mu. Potom sa dočítal, že sa predsa dá fotiť aj v horších svetelných podmienkach a bez blesku, stačí nastaviť vyššiu citlivosť.

Prihlásil sa na fotografický workshop, veľa ho naučil aj mamin kolega z komunitného centra, ktorý tiež rád fotografuje. Dal mu základné inštrukcie. Nefoť to, čo vidíš pred sebou, ale to, čo je skutočnosť. Buď nenápadný, aby si ťa ľudia nevšímali. Keď totiž vidia objektív, správajú sa celkom inak, štylizujú sa, nie sú autentickí. „Od začiatku som fotil portréty ľudí v ich prostredí. Chcel som zachytiť, o čom hovorí ich pohľad,“ vysvetľuje Karol. „V očiach vidno strašne veľa. Aj keď niekto na prvý pohľad vyzerá šťastne, v očiach môžete vidieť, že to nie je pravda. Fotím realitu. Nie iba negatívne veci, Rómovia nemajú iba negatívne stránky, ako sa často prezentuje, ale aj pozitívne.“ Karol portrétuje život taký, aký je – a má pritom výhodu „domáceho prostredia“. Obyvatelia osady ho pustia do svojich najintímnejších zón. Zaujíma ho, ako portrétovaný žije, kde spí, čo jedáva, ale aj kam chodí na záchod. „Všetko som chcel ukázať na fotografiách. Jednoduchú stravu, ktorú majú Rómovia každý deň na stole. To,

22

ako sa snažia vyžiť aj z mála. Ako sa deti hrajú v zime bez poriadnych šiat a napriek tomu sa smejú. Ale na očiach im vidíš, že sa nahé v chlade nemajú až tak dobre. Možno práve pohľadom vyjadrujú: Nechcem takto žiť.“ Popri tom hľadá aj lepšiu stránku osady. Napríklad mladých, ktorí vezmú gitaru, hrajú a spievajú, alebo kúpalisko, ktoré si Rómovia z osady každé leto urobia v blízkej rieke. „Život v osade sa na prvý pohľad môže zdať celkom veselý,“ konštatuje Karol. „No na mojich fotografiách veľa veselosti nie je.“

Byť šikovní a užitoční Osadu pozná ako vlastnú dlaň. Za tie roky v nej nepozoruje zmenu. „Mám pocit, že ľudia stoja na mieste. Chcú lepšie žiť, ale nikto sa dopredu veľmi nepohol. Sú takí, ktorí sa snažia a majú sa trochu lepšie. Ale aj takí, ktorí nemajú nijakú šancu. Mnohí len tak prežívajú. Majú veľa detí a žiadnu prácu. Nedávno som hľadal kamaráta.

Jeho mama mi povedala, že ešte spí, nech ho idem zobudiť. Spal v jednej posteli s ďalšími ôsmimi súrodencami, nevedel som, za ktorú ruku či nohu mám potiahnuť, aby som zobudil jeho.“

Študuje na filmovej škole a do osady nosí aj kameru. Nakrúcal napríklad hercov Divadla z chatrče, ako idú vystupovať do Bratislavy.

Snažil sa zachytiť pocity a dojmy ľudí z osady, ktorí prvýkrát cestujú vlakom a vidia také mesto, tešia sa z iného jedla a pekného ubytovania. „Keď doštudujem, mal by som byť filmár,“ usmieva sa. „Chcem sa venovať rómskym deťom a mladým, aby sa nedostali tam, kde sú ich rodičia, ale aby spoznali iný život a hodnoty. Umenie, kultúru. A aby vedeli lepšie využiť aj naše, rómske umenie, piesne, hudbu, tanec.“ Stále chce fotografovať a rád by raz nakrútil hraný film. Priznáva, že v pláne má aj Ameriku. Ktovie... Podstatné je, že je hrdý na to, že je Róm, a chce ukázať, že aj Rómovia vedia byť šikovní a užitoční.

Kamarátov má medzi Rómami aj medzi Nerómami. Tí druhí občas nadávajú na Rómov. „Prepáč, Karol, teba som nemyslel, ty si iní ako tí špinaví Cigáni,“ ospravedlnia sa, keď si uvedomia, že ich rómsky kamarát sedí vedľa nich. „Ale ja som tiež Cigán, odpoviem im. Som čistý preto, lebo mám na to podmienky. Oni nemajú možnosť okúpať sa alebo sa pekne obliecť.“

Od začiatku tohto roka platí nový zákon o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý vychádza z princípu „bez práce nie sú koláče“. Pre núdznych sa však prinajmenej do júla nič nezmení. Ministerstvo práce si dalo pol roka na to, aby zmenu organizačne pripravilo.

Povinnosť odpracovať si základnú dávku v hmotnej núdzi nebude platiť pre všetkých odkázaných. Odrobiť 32 hodín mesačne za 61,6 eura budú musieť iba tí, ktorým to „ponúknu“.

Ak odmietnu, o dávku prídu.

S odpoveďou sa nenamáhali Nový zákon je vo viacerých bodoch kontroverzný.

Pre možný nesúlad s Ústavou SR ho vlani prezident Ivan Gašparovič vrátil na opätovné prerokovanie do parlamentu. Poslanci jeho pripomienky neprijali a novelu znova schválili.

V súčasnosti sú na Ústavnom súde SR dve podania, jedno od skupiny poslancov, druhé od verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej.

Odkázaní na sociálne dávky by mali pracovať v rámci menších obecných služieb, dobrovoľníckych činností alebo pri predchádzaní mimoriadnym situáciám. Náplň práce určia miestne samosprávy (mestá a obce). O tom,

kto pôjde na „panské“, rozhodnú špeciálni koordinátori, na ktorých má štát vynaložiť osem miliónov eur. Zavedenie zákona do praxe by celkovo malo stáť 15 miliónov eur. Tieto sumy ministerstvo práce prezentovalo v médiách. S našimi otázkami nás odkázalo na tlačové oddelenie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, z ktorého nám ani po opakovanej výzve neodpovedali. Otázky, ktoré sme tlačovému oddeleniu zaslali, nájdete v rámci.

V čom je problém?

Mimovládne organizácie poukazujú na to, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi zavádza nútenú prácu a vytvára priestor pre zneužívanie a diskrimináciu. Jarmila Lajčáková, právnička z Centra pre výskum etnicity a kultúry hovorí, že novela je v rozpore s najdôležitejšími medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, napríklad s Dohovorom o zákaze nútenej alebo povinnej práce Medzinárodnej organizácie práce (MOP). „Nútenú prácu definuje ako každú prácu alebo službu vymáhanú pod hrozbou akéhokoľvek trestu.“ Výnimkou sú menšie obecné služby a práve na ne sa odvolávajú tvorcovia nového záko-

na. Zoznam činností, ktorý poskytlo ústredie práce, umožňuje samosprávam, aby nezamestnaným ponúkli veľmi široký okruh prác, napríklad: čistenie ciest, budovanie nových chodníkov, kosenie, pomocné stavebné práce, výkopové, upratovacie, administratívne práce, pomoc v mestských knižniciach či zabezpečovanie verejného poriadku.

Podľa spomínaného dohovoru MOP však pod menšie obecné služby nespadá hocijaká činnosť. Obzvlášť nie ťažké práce, ako je kopanie kanálov či budovanie infraštruktúry. Mali by to byť menšie udržiavacie služby, ktoré komunita robí vo svoj prospech. Otázne je, či napríklad „dávkarom“ z rómskej osady pridelia práce, ktorými by zveľadili svoj životný priestor, alebo ich vyšlú skrášľovať „bielu“ časť obce. Priamu odpoveď sme nedostali.

Výkonný podpredseda Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) Jozef Turčány povedal, že slovenské zákony poznajú iba obec ako celok. „Ohraničenie komunity len na časť obce alebo len na vlastnú osadu by v podmienkach nášho územnosprávneho členenia bolo nepresné.“ Lajčáková upozorňuje na ďalší nesúlad s medzinárodným právom. „Povinnosť odrobiť 32

23

nota bene 155

2014 máj INZERCIA

ne zákona vysielali práve primátori a starostovia, ktorí si nevedeli poradiť s chudobnými (často Rómami). Mnohí z nich sa pridali k iniciatíve Zobuďme sa, ktorú založil primátor Žiaru nad Hronom Ivan Černaj. „Navrhovali plné podmienenie dávky prácou, ale aj zníženie trestnej zodpovednosti. Namiesto toho, aby s rodinami, ktoré v niečom zlyhávajú, pracovali, žiadali ich rovno potrestať,“ hovorí Kusá.

A teraz k tomu budú mať príležitosť – za drobnú kriminalitu, napríklad rušenie verejného poriadku či majetkové priestupky, budú môcť nezamestnaným zraziť dávky.

Chudoba ako osobné zlyhanie

hodín mesačne je nad rámec menších obecných služieb, tak ako ich definuje Dohovor Medzinárodnej organizácie práce.“ Pri podobnom prípade v cudzine experti MOP rozhodli, že už sedem odpracovaných dní ročne presahuje prípustný objem menších obecných služieb.

Dobrovoľníkom nasilu?

Sporná je aj možnosť odrobiť si dávku formou dobrovoľníctva. „Povinnosť a finančná odmena je v priamom rozpore so zákonom o dobrovoľníctve, a teda s dobrovoľníckou činnosťou. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi porušuje jej základné charakteristiky,“ hovorí Alžbeta Mračková z Platformy dobrovoľníckych centier a organizácií. Novela určuje aj nový aktivačný príspevok, ktorý môže nezamestnaný odrobiť ako „dobrovoľník“. Tým znovu narúša koncept bezodplatnosti. „Jeden z našich projektov je zameraný na zapájanie nezamestnaných do dobrovoľníctva, ale formou neplatenej či bezodplatnej práce. Súhlasíme s tým, že si tak môžu osvojiť nové pracovné zručnosti a návyky, povzbudzuje to ich aktiváciu a sebavedomie. No nemôže to byť nútené,“ hovorí Mračková. Pracuje aj v Bratislavskom dobrovoľníckom centre, kde už úrad práce zisťoval, či by mohli prijať „dávkarov“. „Prakticky si to nevieme predstaviť z pohľadu motivácie týchto ľudí, ktorá je iná, ako motivácia dobrovoľníkov, a ani z pohľadu možnosti zabezpečenia pracovných miest,“ povedala.

Populistické gesto Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny na svojej stránke informuje, že zákon o pomoci

24

Zákon sa nedotkne len Rómov, ale ľudí v núdzi vôbec. Je otázne, ako prispeje k zvyšovaniu zamestnanosti v regiónoch s nedostatkom pracovných miest. „Ak lacní poberatelia dávok zastanú taký široký okruh prác, obce si nebudú musieť najať zamestnancov za riadnu mzdu,“ hovorí Lajčáková. Nezamestnaní teda môžu vytlačiť niektorých stabilných zamestnancov.

Zvlášť v oblastiach, ktoré nevyžadujú vysokú kvalifikáciu ako kosenie, pomocné práce v kuchyni či terénne úpravy cintorínov. Vybratí „dávkari“ budú pritom pracovať za sumu, ktorá je hlboko pod hranicou životného minima (v súčasnosti 198,9 eura pre jednočlennú domácnosť) i minimálnej mzdy (352 eur).

Na Slovensku sme boli k chudobným najsolidárnejší tesne po revolúcii. „Solidárna sociálna dávka mala v 90. rokoch výšku životného minima pre konkrétnu domácnosť. Štát mal každému garantovať podmienky na to, aby mohol viesť aspoň najskromnejšiu verziu slušného života,“ hovorí Kusá.

Koncom 90. rokov sa už dávka rozdelila na dve pásma. Človek, ktorý upadol do chudoby nevinne, dostával viac peňazí ako ten, kto si ju „zapríčinil“ (napríklad tým, že bol viac ako dva roky nezamestnaný). Neskôr aj tento rozdiel zanikol a chudoba sa začala vnímať ako individuálne zlyhanie. Časť dávky sa podmienila aktivitou nezamestnaného, ktorý si mohol „privyrobiť“ na aktivačných prácach. Aj to však len po dobu 18 mesiacov, po ktorých musela nasledovať polročná prestávka. Štúdia Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť ukázala, že aktivačné práce nezvyšujú šancu nájsť si zamestnanie. Pre chudobných však znamenajú aspoň aké-také prilepšenie. Základnú dávku si takto doplnia o 63,07 eura mesačne.

v hmotnej núdzi sa zmenil „najmä z dôvodu vyššej adresnosti a spravodlivejšej podpore“ tých, ktorí sa nemôžu alebo nevedia zamestnať. Kritici novely však tvrdia, že zaváňa nepriamou diskrimináciou. „Navonok je to neutrálne pravidlo, ale už teraz máme indície, že sa zameriava na Rómov. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák novelu prezentoval ako jeden zo základných pilierov Rómskej reformy,“ hovorí Jarmila Lajčáková. „Téza, že Rómovia spôsobujú vysokú mieru nezamestnanosti, lebo sú leniví a neaktívni, iba zastiera nedostatok reálnych pracovných príležitostí.“ Podmienenie základnej dávky prácou vníma Lajčáková ako populistický krok. „Politici sa takto pokúšajú uspokojiť ľudí presvedčených, že za ich nízku životnú úroveň môžu Rómovia, ktorí berú vysoké sociálne dávky.“ V skutočnosti však odkázaní na základnú dávku neoplývajú nijako závratným bohatstvom.

Jednotlivcovi, ktorý žije sám, má 61,6 eura mesačne pokryť základné životné podmienky, teda jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Čím je domácnosť odkázaná na pomoc v hmotnej núdzi väčšia, tým menej peňazí dostane. V prípade šesťčlennej rodiny je to 26,7 eura na osobu.

Bude dosť pre všetkých?

Riaditeľka Úradu práce, sociálnych vecí a rodi- „Minister práce Ján Richter v jednej diskusii pony v Bratislave Ida Želinská v rozhovore pre Ži- vedal, že nezamestnaní, ktorí si odpracujú dávku vot nesúhlasila s tvrdením, že sociálny systém v hmotnej núdzi, automaticky dostanú prístup zneužívajú hlavne Rómovia. Upozornila, že dáv- k aktivačným prácam,“ hovorí Kusá. Zároveň doky neprávom poberajú aj boháči, ktorí sa chcú dáva, že v niektorých obciach bol už v minulosti problém s tým, akú robotu nezamestnaným vyhnúť exekúciám.

Sociologička Zuzana Kusá zo Slovenskej siete zadať. Teraz, keď pribudnú pracujúci „dávkari“, proti chudobe hovorí, že silný podnet k zme- môže byť aktivačných príležitostí ešte menej.

Jozef Turčány zo ZMOS-u si to nemyslí. „Aj vý- Tí, ktorí nové pravidlá odmietnu, o dávku príkon aktivačných prác sa považuje za splnenie du a doplatia na to aj ich deti. „Ak sa rodizákonných podmienok na výplatu dávok. Z po- čia odmietnu zúčastniť nútených prác, dávhľadu obce sú vhodnejšie z dôvodu čiastočné- ka sa zníži o 61,6 eura na osobu, v prípade ho finančného krytia nákladov na koordináto- šesťčlennej rodiny o 123,2 eura. Rodine ostara či pracovné pomôcky.“ Z aktivačných prác ne 37,2 eura, teda 6,2 eura mesačne na kažby vraj nezamestnaní prechádzali na odrobe- dého člena vrátane detí,“ hovorí Lajčáková. nie dávky napríklad vtedy, keby obec od štátu Celkom oprávnene sa môžeme domnievať, nedostala dosť peňazí na podporu aktivácie. že takáto rodina si bude musieť dávku na„Niektorí starostovia tak môžu zrušiť mož- hradiť. Rodičom, ktorí si nemôžu alebo nenosť robiť menšie obecné služby za aktivač- chcú nájsť oficiálnu prácu, ostanú nelegálný príspevok. Prácu, ktorú dnes robia ľudia ne možnosti. na aktivačných príspevkoch, vykryjú odpraco- „Je to samozrejme vecou nazerania na elevaním základnej dávky. Tým sa výrazne zníži mentárnu sociálnu spravodlivosť medzi príjem približne pre 50-tisíc ľudí v hmotnej tými, ktorí sú bez možnosti rozhodovať ponúdzi, ktorí nemajú inú možnosť, ako si le- vinní prispievať do okruhu verejných finangálne privyrobiť,“ reaguje Lajčáková. cií z výsledkov svojej práce, a tými, ktorí Viacerí starostovia v médiách poukazovali na z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov to, že v katastri ich obce nemajú dosť pracov- nemajú možnosť sa zamestnať, no zároveň ných možností pre všetkých poberateľov dáv- sú nositeľmi práva na základné životné podky v hmotnej núdzi. Turčány nevedel odhadnúť, mienky,“ hovorí Turčány. „Akýkoľvek nerovpre koľkých bude pracovná povinnosť realitou. novážny aspekt v tomto vzťahu môže spô„Nechceme nič absolutizovať. Prvé stretnutia so sobovať napätie. Zvykli sme si, že niekedy starostami obcí hovoria o tom, že rozsah ponu- je nezamestnanosť ospravedlnením pasiviky práce by mohol byť zaujímavý a v prevažnej ty, čo nie je v prospech ani jedenej strany.“ miere pokryť predpokladané potreby. Zvlášť, ak Kritici zákona naopak tvrdia, že namiesto by sa do procesu okrem miest a obcí zapojili podpory reálnych šancí na zmenu zlej aj VÚC a mimovládne organizácie.“ sociálnej situácie, reaguje na chudobu skôr hrozbami a trestami. „Mnoho politikov je presvedčených, že dávka v hmotnej núdzi by sa mala udeľovať po zásluhe a chudobní by za ňu mali byť vďační. Ja si myslím, že je to skôr almužna za to, že sú vylúčení z trhu práce. To, že sú odkázaní na dávky, často nie je ich slobodná voľba,“ hovorí Lajčáková.

Ak by však nezamestnaných vyslali pracovať za hranice obce, napríklad kosiť štátne lúky či Otázky, na ktoré nám z Ústredia upratovať popri štátnych cestách, nedalo by práce, sociálnych vecí a rodiny sa poprieť, že ide o nútené práce.

„Novela sa prezentuje ako jeden z pilierov Rómskej reformy.“

Chudobní sa môžu búriť Skutočnosť, že niekto si dávku bude musieť odpracovať a iný nie, môže viesť ku konfliktom. Sú obce na prípadné nepokoje pripravené? „Až samotná aplikácia zákona ukáže všetky pozitíva, prípadne negatíva. Ukáže sa aj to, ako budú na jednotlivé situácie reagovať ľudia.

Tu si asi musíme ešte počkať,“ hovorí Turčány.

Hovorkyňa ZMOS-u Marta Bujňáková vidí ešte jeden aspekt, ktorý by mohol nezamestnaných motivovať k odrobeniu základnej dávky: „Starostovia a primátori veria, že zamestnávanie ľudí v hmotnej núdzi prispeje ku skrášleniu nášho životného prostredia a týmto ľuďom umožní mať pocit užitočnosti.“ Lajčáková hovorí, že takáto úvaha je scestná. „Skôr vytvoríme armádu otrokov z chudobných, zneužívajúc ich chudobu na skrášľovanie obcí, za ktoré by malo byť riadne zaplatené.“ Nech už by sa v prikázanej robote akokoľvek snažili, vždy dostanú rovnako málo peňazí. Za týchto podmienok ťažko predpokladať, že budú robiť s nadšením a efektívne.

neodpovedali:

• Na základe čoho sa bude vyberať, kto si dávku bude musieť odpracovať? Novela sa prezentuje aj ako súčasť Rómskej reformy, znamená to, že ponuku odpracovať si základnú dávku dostanú prednostne Rómovia?

• Ako sa budú vyberať koordinátori, aké podmienky musia splniť? Ako budete koordinátorov pripravovať na ich prácu? Budú medzi nimi aj Rómovia?

• Koľko bude stáť zavedenie nového pravidla do praxe? Odkiaľ budete peniaze čerpať?

• Ako povinnosť odpracovať si dávku v hmotnej núdzi ovplyvní zamestnanosť? Ako zvýši šance nájsť si prácu v regiónoch, kde je minimum pracovných šancí? Neohrozí trvalé pracovné miesta lacnejšia pracovná sila – „dávkari“?

• Môžete potvrdiť, či oficiálny zoznam prác, ktoré sa budú ponúkať „dávkarom“, nie je v rozpore s termínom menšie obecné práce, ako ho definuje Medzinárodná organizácia práce?

• Aké sú vaše argumenty proti kritike, že novela zákona o hmotnej núdzi zavádza nútené práce?

Proti srsti

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 155

2014 máj

text a foto: igor kocian

Pútnik

DVERE, DO KTORÝCH SA NEDOBÝJA

NAUČENÁ BEZMOCNOSŤ V Los Angeles je Múzeum tolerancie a v ňom dvoje dverí. Na prvých je nápis: Človek s predsudkami. Na druhých: Človek bez predsudkov. Tie druhé sú zamknuté, ale stáva sa, že sa do nich chcú ľudia nasilu dobyť. „Začuli sme veľa predsudkov na tému bezdomovectva. Tieto predsudky boli v niektorých prípadoch dosť kruté. Všetci boli hodení do jedného vreca, ktoré malo názov: „Môžu si za to sami!“ Pritom časť bezdomovcov bola bez domova kvôli cudziemu zavineniu. Tieto nás zaujali: „No, pokašľali si to. Ich chyba...

To ich žobranie na chľast je otravné... Chcú od nás pracujúcich len prachy, aby do seba mohli pchať drogy a takéto svinstvá... Mali by ich vyhnať... Sú len hanbou mesta! Na čo nám sú?!... Sú to len lenivé krysy, ktoré nechcú pracovať...“ CHYBA! Sú to ľudia ako my. Nie všetci sú leniví a neochotní pracovať. Niektorých postihol ťažký osud, prišli o bývanie, prácu, rodinu, priateľov a rešpekt ostatných. (Z časopisu Život na ulici 2, apríl 2014.) Život na ulici bola téma, ktorú dostali za úlohu spracovať študenti z bratislavských gymnázií v rámci súťaže Mladý novinár. Dvanásť štvorčlenných tímov, zložených z chlapcov a dievčat plus-mínus pätnásťročných, malo v priebehu dňa nazbierať v meste vhodný materiál a ešte v ten deň ho aj pretaviť do štvorstranových novín. Náročná úloha. Trochu to mali uľahčené tým, že traja ľudia z Nota Bene prišli za nimi a ochotne odpovedali na všetky otázky. Fundraiserka Zuzana Pohánková, sociálny pracovník Tomáš Kubiš a dlhoročná predajkyňa Veronika. Mojou úlohou, ako novinárky, bolo všetky súťažné práce vyhodnotiť. Študenti k téme pristúpili rôzne. Oslovili hovorcu primátora, išli do nízkoprahovej nocľahárne, pýtali sa vodiča MHD, navštívili centrálu Nota bene, našli zaujímavé informácie na internete. Všetci svorne vyrazili do ulíc hľadať bezdomovcov a predajcov Nota bene, všetci robili ankety s náhodnými okoloidúcimi a viac-menej potvrdzovali predsudky citované v úvode. Ale nie preto som ten citát vybrala. Takmer vo všetkých prácach sa totiž objavovalo zhruba to isté, čo na konci citovaného textu: nie všetci bezdomovci sú leniví a opilci a nie všetci si za to môžu sami.

A teda len tým, čo nie sú opilci, čo sa snažia, čo za to sami nemôžu, tým treba pomáhať.

To, čo mládežníci napísali úprimne a možno

26

trošku naivne, lebo to tak cítili, to je, podľa mňa, presný obraz nepochopenia, ktoré vládne v spoločnosti voči bezdomovcom, aj voči ostatným problémovým skupinám, napríklad aj voči Rómom – ktorí sú témou tohto čísla Nota bene. Nie som expert na riešenie bezdomovectva, ani rómskej otázky, tiež mám len epizodické skúsenosti s „dobrými“ aj „zlými“ prípadmi, jedno však viem určite. Do problémov sa môže dostať ktokoľvek a rozlíšiť v slede udalostí a rozhodnutí, čo bolo vlastné zavinenie a čo bola objektívna príčina, je často nielen nemožné, ale najmä nezmyselné. „Je pochopiteľné, že sú nešťastní,“ píšu študenti v časopise Chodník, „ale ich problém je ten, že sa nesnažia byť šťastní, zmeniť svoj životný štýl a mať sa aspoň trošku lepšie.“ Zo závislostí sa ťažko vyhrabú aj ľudia, ktorí sú vysoko motivovaní a majú okolo seba zázemie, ktoré ich podrží, nieto niekto, kto žije na ulici a prišiel už o všetko. Keď sú ľudia zbavení akejkoľvek kontroly nad svojím prostredím, niektorí to jednoducho vzdajú. Vedci na to majú odborný termín: naučená bezmocnosť. Aj keď sa podmienky vrátia do normálu a ľudia nadobudnú opäť schopnosť vyhľadávať prospech či vyhýbať sa bolesti, nekonajú. Naučili sa byť bezmocní. Bezmocní potrebujú našu pomoc bez ohľadu na to, či si ju zaslúžia, a to aj s tým rizikom, že tú pomoc zneužijú, premárnia, nepochopia, odmietnu.

Dobre, ale ako môžeme pomôcť my, neplnoletí študenti, pýtali sa viacerí. Predajkyňa Nota bene Veronika im povedala, že pomôže, keď si kúpia Nota bene, ale niekedy stačí aj úsmev a neodvracať tvár. Všetci si to zapamätali a napísali do svojich súťažných textov. Nedalo mi nedodať, že najviac pomôžu tak, že sa sami do podobnej situácie nedostanú. Budú sa dobre učiť, starať sa o seba a svojich blízkych, pestovať dobré priateľské a rodinné vzťahy, pretože práve tie im nedovolia prepadnúť sa na dno, keď sa im stane niečo zlé. Snáď si to zapamätali.

A pomôcť môžu aj tým, že budú každý svoj predsudok podrobovať dlhému a poctivému skúmaniu a nebudú sa hneď dobýjať „do dverí s nápisom Človek bez predsudkov.”

Zákazník Elemír v obchode Great Moravia s českými a slovenskými výrobkami.

ZA PRÁCOU A LEPŠÍM ŽIVOTOM DO ÍRSKA

NIČ NÁM TU NECHÝBA Na Slovensku sa im nedarilo, a tak sa rozhodli odísť do Severného Írska. Prácu si nájdu oveľa ľahšie ako doma, pretože nemusia bojovať s toľkými predsudkami. „My sme Cigáni,“ hovoria o sebe hrdo.

Predajňu Great Moravia, Veľká Morava, na- robotnícke domy, lacné ubytovanie,“ vysvetľuvštevujú v severoírskom Belfaste prevažne je Jozef nízkymi nákladmi na život silné zastúprisťahovalci zo Slovenska a z Čiech. Majiteľ penie prisťahovalcov vo štvrti.

Jozef, Moravák s jemne kučeravými blond vlasmi, sedí za stolíkom oproti dverám. Medzi re- Tivadar: Takto žiť nebudem gálmi sa prechádza párik hovoriaci po maďar- Do obchodíku Great Moravia to nemá ďalesky. V priebehu nasledujúcich piatich minút sa ko ani približne 50-ročný, dobre stavaný pán. v malom obchodíku vystriedajú tri skupiny Ró- „Napíšte o mne ako o Tivadarovi,“ hovorí. „To mov. Jedni narýchlo kupujú tvaroh, múku a salá- je moje cigánske meno.“ Nielen Tivadar, ale mu, ďalší berú hojné množstvo slovenského a i mnohí ďalší Rómovia v Belfaste sa označeského tovaru. Nákup obohatia horalkami, fi- čujú ako Cigáni. „Prečo Rómovia?“ čuduje sa dorkami, miláčikmi či kukuričnými chrumkami. postarší pán Julo, nastupujúc do svojho čer„Šesťdesiat percent mojich zákazníkov tvoria veného auta značky Hyundai. Cez pootvoreRómovia zo Slovenska,“ popisuje Jozef boha- né dvere štartujúceho auta s hrdosťou dodátú rómsku návštevnosť. Tvrdí, že približne tri va: „My sme Cigáni!“ štvrtiny z jeho rómskych zákazníkov pochá- Tivadarova obývačka vyráža dych svojím eledzajú z okolia Lučenca. „Celý Lučenec sa sem gantným zariadením v odtieňoch červenej presťahoval,“ vtipkuje a naširoko sa usmieva. a bordovej farby. Príbytkom znie príjemná rómČeskoslovenská predajňa potravín sa nachá- ska hudba. „Nič nám tu nechýba!“ rozhovorí sa dza vo východnom Belfaste, kde žije okrem čiernovlasý muž rázne, a zároveň s pokojom Poliakov, Čechov a Slovákov i silná komunita v hlase. Do Severného Írska prišiel pred deslovenských Rómov. „Sú tu také jednoduché siatimi rokmi. V priebehu troch rokov si spo-

lu s manželkou zarobili na poschodový dom na Slovensku.

Aj keď Tivadarov základný pracovný čas bol stanovený na 37,5 hodiny týždenne, vo svojej päťdesiatke „ťahal“ každodenné nadčasy za príplatky. Na ôsmu večer sa potom ponáhľal privyrobiť si na ďalšie tri hodiny do samoobsluhy Tesca. „To bol peniaz!“ pýši sa vtedajším zárobkom. „Nepoznal som nič iné, ani sviatky, ani Vianoce, ani Nový rok,“ popisuje daň za dlhé pracovné hodiny. Po troch rokoch pracovného kolotoča mu vypovedalo telo. Musel spomaliť a vzdať sa ambicióznych nadčasov.

Tivadar pracoval v nemocnici, kde objednával a servíroval jedlá pacientom. Jedného dňa, žiaľ, jeho pracovné miesto zrušili a on sa ocitol bez práce. „Stačilo! Ideme domov!“ oznámil svojej manželke rozhodnutie, ktoré vraj dodnes ľutuje.

Na Slovensku strávili rok a minuli značné úspory. Pôvodne si chceli zaregistrovať v sociálnej poisťovni nárok na sociálnu dávku, kým si nájdu doma prácu. Tivadar si spomína na odozvu panej

27

nota bene 155

2014 máj

cudzincom vyhliadky na prácu preto mnohé severoírske cirkvi ponúkajú bezplatné kurzy angličtiny.

za prepážkou, ktorá mu podľa jeho slov povedala, že si má o podporu zažiadať tam, odkiaľ prišiel. Spýtal sa, prečo s ním komunikuje nepríjemne. „Zavolám na vás ochranku!“ spomína si na jej odpoveď. Zbalil si teda v hneve papiere a na úrad sa už nevrátil.

Tivadarov brat dostáva na Slovensku sociálne dávky v hodnote 60 eur mesačne. Ak by sa za príplatok ďalších 60 eur mesačne nezúčastňoval verejno-prospešných prác, neostávalo by mu dostatok financií na zaplatenie nájomného. Vyhliadky na prácu sú v regióne nízke.

Neúspešný scenár pri hľadaní práce nezažil Tivadar v rodnom meste sám. Známy sa mu snažil vybaviť prácu na pozíciu smetiara, po čase mu však musel priznať, že vedenie firmy nesúhlasilo so zamestnaním človeka rómskej národnosti. „Nie! Takto nebudem žiť!“ zahromžil Tivadar, zaplatil za prevoz nového nábytku a vrátil sa do Belfastu. Momentálne si hľadá prácu, pričom dostáva podporu v nezamestnanosti v hodnote 280 libier mesačne.

Laco: Zarobím do 400 libier denne

Rómovia na Svätých územiach Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska patrilo v posledných rokoch svojimi rozmanitými pracovnými príležitosťami, ukážkovou podporou živností a silným systémom sociálneho zabezpečenia k lákadlám pre cudzincov. Rómski migranti, prichádzajúci z rozličných geograficLaco (vľavo) prevádzkuje autoumyváreň v mestečku Newtownards. Na fotografii s bratom Zolom. kých lokalít Európy, nepatrili k výnimkám. Podľa odhadov z prieskumu Salfordskej univerzity kupne silnejšou klientelou do východného Bel- počuť staručkého usmievavého pána, ktorý hrá na hybrid huslí a trúbky, sebavedomého harmoz októbra 2013 žilo v celom Spojenom kráľovstve fastu, Jozef otvoril svoju predajňu práve na nikára či džezové kvarteto sezónne prispôsobuokraji štvrte Holy Lands, iba niekoľko desiatok takmer 200 000 zahraničných Rómov.

Spomedzi nich pútala veľkú pozornosť brit- metrov od príbytkov rumunských Rómov. júce svoj repertoár. ských médií komunita koncentrovaná v anglic- „V priebehu dňa prišlo strašne veľa ludí, akurát že „Rumunsko,“ odpovedá rómska pani jedným slokom Sheffielde, kde miestni rezidenti zaklada- Rumuni urobili jednu – dve libry tržbu,“ sumari- vom na opakovanú otázku, odkiaľ pochádza. Anglicky takmer nerozumie. V čiernej zimnej bunli hliadky na ochranu pred kriminalitou rómskej zuje český predajca. de stojí staticky na rohu pešej zóny. Pred sebou mládeže. Smutným faktom je, že rómska komunidrží výtlačok časopisu Ireland’s Big Issue, ktorý je ta v inkriminovanej sheffieldskej štvrti Page Hall Rumunskí živnostníci írskym bratom mesačníka Nota bene. V najrušpochádza práve zo Slovenska... Nestabilitou v ob- Rumunskí Rómovia žili donedávna v Severnom lasti sa minulý rok začala zaoberať i britská vláda. Írsku z minima peňazí. Vládne nariadenia plat- nejších častiach Belfastu, teda v jeho centre V severoírskom Belfaste o Rómoch počuť menej. né do konca roka 2013 obmedzovali ich pracov- a univerzitnej štvrti, predávajú pouličný časopis prevažne rómske ženy pôvodom z Rumunska.

Ich počet sa zdá byť vyšší ako odhad Salfordskej né práva na britskom trhu. Rumuni a Bulhari univerzity hovoriaci o 500 Rómoch obývajúcich mali ako občania posledných dvoch krajín vstu- Ich charakteristickými znakmi sú šatka na hlave a fľaška Coca Coly. Z úst viacerých predajkýň celé Severné Írsko. K štvrtiam Belfastu, v ktorých pujúcich do Európskej únie stanovené špeciálne badať silnejšiu koncentráciu rómskej populácie, podmienky a kvóty pre získanie pracovných po- opakovane zaznieva smerom k okoloidúcim naliehavá veta, ktorú majú napríklad predajcovia patrí oblasť ľudovo nazývaná Holy Lands, v pre- volení. Obmedzenia sa týkali i dávok sociálneho na Slovensku zakázanú: „Drobné, prosím!“ Podklade Sväté územia. Mnohé ulice totiž nesú po- zabezpečenia. V prípade práce na živnosť však ľa Severoíra Marka, ktorý pravidelne prechádza menovanie po miestach Blízkeho východu. V ná- získali rumunskí a bulharskí občania možnosť zvoch nechýba Jeruzalem, Palestína, Damask či neobmedzeného pobytu, čo vyústilo do znač- okolo jednej z predajkýň, majú rómski prisťahoKáhira. Troj- a štvorpodlažné domy v radových zá- ného počtu živnostenských registrácií práve ru- valci ťažký život, ak ich jediný zárobok predstavuje predaj časopisu. stavbách slúžia roky ako neoficiálne študentské munských imigrantov. internáty, keďže oblasť leží vedľa univerzity Qu- V období okolo roku 2009 si vodiči mohli kúpiť een’s. Vo štvrti sídli i združenie RRCANI, podpo- miestne noviny Belfast Telegraph priamo od Dávky a dostupnosť práce rujúce komunitu rumunských Rómov na severe predajcov na svetelných križovatkách mesta. V porovnaní s rumunskými Rómami neboli tí sloÍrska, ktorí štvrť obývajú. Prenájmy domov v ob- S denníkom na cestách postávali takmer výluč- venskí nútení registrovať sa ako živnostníci, prelasti nevyjdú draho aj z dôvodu hlučných nočných ne na živnosť zazmluvnení Rumuni, vrátane Ró- tože obmedzenia pre získanie práce sa na nich zábav severoírskych študentov. Tí cestujú zväčša mov. Centrum Belfastu pravidelne oživujú pou- už niekoľko rokov nevzťahujú. Podnikateľ Laco priznáva, že mnohí Rómovia v Belfaste poberadomov na sobotu a nedeľu. Vo víkendové večery liční hudobníci, divadelníci a umelci. Posledné jú sociálne dávky: „Pomáham im vyplniť formusa rohy ulíc pre zmenu zaplnia skupinkami mlá- tri – štyri roky im dominovali muzikanti z radov rumunských Rómov, snažiaci sa zarobiť si na ži- láre, papiere, sociálne veci im vybavujem.“ Tvrdí deže z radov rumunských Rómov.

Ešte predtým, ako presunul svoj obchod za ná- vobytie. Človek si môže v nákupných uličkách vy- však, že ako náhle príde ponuka práce, ktorá sa

28

im oplatí, sú radi, že si môžu zamestnaním zlepšiť svoju životnú situáciu. Podobne sa pozerá na situáciu i Tivadar: „Poznám takých, čo boli doma veľmi chudobní,“ hovorí a dodáva, že si v Belfaste slušne zarobili. Podľa živnostníka Jozefa slovenskí Rómovia v Belfaste často pracujú minimálne na polovičné úväzky, pretože mnohé dávky sú podmienené práve vykazovaním pravidelnej práce.

Od apríla 2014 v prípade straty zamestnania majú

„Vo východnom Belfaste žije silná komunita slovenských Rómov.“ prisťahovalci nárok na podporu v nezamestnanosti iba na šesť mesiacov. Britská vláda totiž schválila obmedzenia v prideľovaní dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré nezamestnaným migrantom úplne odňali príspevok na bývanie. Ten vláda podmienila iba pravidelnou prácou na minimálne stanovený počet hodín. O podporu v nezamestnanosti môžu navyše žiadať iba tí migranti, ktorí v krajine odpracovali aspoň tri mesiace.

V Severnom Írsku sa navyše pracovné možnosti v posledných piatich rokoch sčasti zredukovali.

Niektoré odvetvia stagnovali a rozbiehajú sa veľmi pomaly. Mnohé firmy začali dávať dôraz i na jazyk.

Nemalý počet prisťahovalcov, vrátane Rómov, zápasí s nájdením si práce, ak nehovoria aspoň čiastočne po anglicky. S cieľom zlepšiť prisťahovaným

V čase nestabilných zamestnaneckých pozícií sa na živnostenskú cestu skúšajú postupne vyberať i slovenskí Rómovia žijúci v Severnom Írsku.

Vďačnou činnosťou pre výhodný zárobok sa v posledných rokoch stalo otvorenie ručných autoumyvární, ktorých sa v širšom Belfaste nachádza niekoľko. Jedna z nich ponúka svoje služby v malom, ale zato živom mestečku Newtownards.

Majiteľom prevádzky je tmavovlasý štyridsiatnik Laco, ktorý poskytuje prácu svojmu bratovi, priateľke a dvom prisťahovalcom z Rumunska.

Keďže Laco pred časom absolvoval operáciu chrbtice, fyzicky autá umývať nemôže. Firmu riadi a zameriava sa na reklamu a spokojnosť zákazníkov. Prvý deň podnikania nepatril k najsľubnejším, keďže zárobok dosiahol sedem libier. Klienti však na seba nechali čakať iba zopár dní. „Za týždeň som mal už 120 libier denne, potom 150, 200,“ tvrdí chlap strednej postavy vstupujúc do unimobunky, ktorá slúži ako prístrešok a platobná kancelária. „Teraz mám 300 až 400 libier denne, keď je dobré počasie.“ Spolu s bratom Zolom sa Laco prihlásil na kurz podnikania organizovaný miestnou pobočkou organizácie Invest NI, ktorú financuje severoírska vláda s cieľom poskytovať podnikateľom poradenstvo, školenia a granty na rozbehnutie a rast živností. „Išli sme do biznis centra,“ popisuje nadšene Laco svoju skúsenosť: „Pekne nás vítali! Vypočuli si, čo chceme, a hneď nás zaregistrovali.

Povedali, že nám ponúknu maximálnu pomoc!“

Nejde o pôvod, ale o kvalitu práce Do dverí unimobunky náhle vstupuje pani v stredných rokoch. Z jej tváre sála tvrdý výraz. „Prišla som si vyzdvihnúť auto,“ hovorí bez emócií.

Zolo vezme kľúče zo stola a smeruje spolu so ženou k odstavenému autu na okraji objektu. „Nechala nám pätnásť namiesto deväť libier,“ hovorí pozitívne prekvapený chlap svojmu bratovi po návrate do unimobunky.

Obaja bratia tvrdia, že so Severoírmi majú tie najlepšie skúsenosti. „Tu nehľadí nikto na to, či si Slovák, či si Cigán,“ sprostredkúva Laco svoje skúsenosti. Naproti tomu poukazuje na častú etnickú selekciu pri prideľovaní práce, s ktorou sa stretával na Slovensku: „Uvidia, že je čierny a nedajú mu možnosť.“ O ťažkom chlebíku podnikania na Slovensku vie svoje Elemír, slovensky a maďarsky hovoriaci zákazník obchodu Great Moravia. „Doma som podnikal v stavebníctve. Robili sme tiež mnohé prerábky bytov,“ načrtáva obdobie pred svojím presťahovaním sa do Severného Írska. Ako podnikateľ zamestnával i rómskych pracovníkov. Väčšina klientov nemala námietky. Našli sa však mnohí, ktorí vyslovene nechceli vidieť Róma vo svojom dome či byte. Elemír teda musel flexibilne kombinovať tímy zamestnancov tak, aby mu

klienti zákazky neodriekli. Aj kvôli podobným peripetiám uprednostnil život v Belfaste, kde má slušne platenú prácu a ohľaduplného šéfa.

Jozef, vlastník obchodu Great Moravia tvrdí, že severoírski zamestnávatelia spravidla nerozlišujú, akej národnosti sú ich zahraniční zamestnanci. „Ak by niekoho uprednostnili, tak možno Íra, ale inak je to asi jedno,“ ponúka svoj názor. Rómovia v Belfaste podľa jeho slov pracujú hlavne ako upratovači a pomocníci v reštauračných kuchyniach. Nájdu sa však i taxikári, maliar a hudobníci. Jozef sám dlho zamestnával predavačku rómskej národnosti. „A ešte chytila i dvoch zlodejov!“ hrdo na ňu spomína.

Na jednej a druhej strane Naši Rómovia v Belfaste väčšinou spomínali, že na Slovensku zažili veľa ponižovania a stále mali strach, aby nespôsobili komplikácie sebe a svojim rodinným príslušníkom. Tivadar vyjadril znepokojenie, že mnohí mladí sa v krajine pod Tatrami hlásia k fašistickému odkazu. „Ja to nechápem.

To veľa Slovákov nechápe,“ krúti bezmocne hlavou.

Na druhej strane vyjadruje smútok a pohoršenie nad rómskou mládežou z osád, o ktorej prepadoch starých ľudí sa dozvedel v televíznych správach: „Pre 200, 300 eurám zlynčujú starého človeka. My sme Cigáni a nám sa to nepáči! Potom sa aj bieli búria proti Cigánom, lebo je aj prečo!“ komentuje situáciu. S nostalgiou spomína na rodnú oblasť spred roku 1989, keď v nej ešte prekvitali dobré komunitné vzťahy: „Niekto staval a chodili mu pomáhať aj Cigáni. A potom staval niečo Cigán, prišli chlapi z dediny a takisto robili jemu na tom domčeku!“ Severné Írsko poznamenala dlhá história národnostných nepokojov medzi obyvateľmi britského a írskeho pôvodu. V novom tisícročí sa napätie zmiernilo, i keď strety medzi komunitami sa nevytratili. Po roku 2004 sa však niektoré prejavy neznášanlivosti otočili i voči cudzincom, húfne prúdiacim do krajiny z nových členských štátov únie. „Myslím si, že mnohí ľudia, ktorí v Severnom Írsku nemajú v láske prisťahovalcov, pochádzajú zo sektárskeho pozadia s históriou neznášanlivosti medzi katolíkmi a protestantmi,“ ponúka svoj názor Severoír Mark s tým, že takí ľudia neznesú nikoho odlišného ako suseda, či už by bol z iného náboženského tábora, alebo z inej krajiny. Tridsiatnik s dlhými blond vlasmi dúfa, že podobní ľudia tvoria v jeho krajine iba malú menšinu. Na recepciách severoírskych policajných staníc visia plagáty varujúce pred trestnými následkami národnostnej neznášanlivosti. Prísna legislatíva a súdmi udeľované tresty však nedokážu úplne zabrániť občasným útokom voči prisťahovalcom. Po útokoch na svoje príbytky v júni 2009 sa asi stovka rumunských Rómov rozhodla opustiť Belfast a vrátiť sa späť do krajiny pôvodu. Útoky ostro odsúdili štátne úrady i severoírski politici.

29

Portrét

text: zuzana pálošová | foto: jana čavojská

nota bene 155

2014 máj

nikov, ktorý sa začal venovať metaforám, bol Karel Hynek Mácha, potom Jiŕí Wolker.“ spomína pán Banga na svoje vzory.

Humanita v srdci

DEZIDER BANGA, BÁSNIK, PREKLADATEĽ A ROZPRÁVKAR

POÉZIA RÓMSKEJ ĽUDSKOSTI Neexistuje nikto na svete, kto by miloval Rómov viac ako ja, hovorí Dezider Banga, jeden z najvýznamnejších rómskych básnikov a rozprávkarov.

Pochádza zo zmiešaného manželstva, v kto- vymlátiť obilie, zavolali z osady desať Rómov „Keď prechádzal front cez našu dedinu, Nemci rom obaja rodičia boli poloviční Rómovia. Žili a obilie vymlátili. Neskôr už bez nich nevedeli hnali Rusov od Čierneho Balogu cez Poltár. Slovšak podľa rómskych tradícií a zvykov. Otec aj mláťačku ani zapnúť. Nestalo sa, že by dedin- váci nás vzali k sebe domov a schovali nás do mama sa cítili byť skôr Rómami než Slovákmi. čania nazvali niekoho „cigán“. Každého volali pivnice. Popri našej záhrade sa strieľalo. Boli Otec bol vyhľadávaný vynikajúci kováč. Vyrá- po mene, každého poznali. Dokonca otca pána tam postavené nemecké delá a bombardovabal lemeše, časť spodnej, zaostrenej časti plu- Bangu a jeho brata vychovali Slováci, keď pri- li Rusov. Pamätám si to ako malý chlapec, keď hu. „Ako dieťa si pamätám, že za ním chodili šli o rodičov. „Keď som chodil v dospelosti do sme boli schovaní v tej pivnici. Videl som mŕtz celého okolia, lebo vyrábal najlepšie.“ Mama osád, počul som, ako nadávajú na Rómov. Veľ- vych ruských vojakov poukladaných na voze pracovala v poľnohospodárstve, a tiež ju pova- mi ma to bolelo. Napriek tomu, že ich nepoznali, ako kusy dreva,“ spomína pán Banga. žovali za odborníčku. Vyznala sa v tradičných dokonca nevedeli ani ich mená, nenávideli ich.“ Jeho najstarší brat bol vojakom slovenskej arpestovateľských praktikách a jej práca bola mády, neskôr dezertoval a pridal sa k partizáveľmi prínosná. Nebývali priamo v osade, len Posledný šuplík nom. Medzitým však prišiel domov a zložil uniforblízko nej. Dedo kúpil pozemok a postavili s ot- „Pamätám sa, keď bol holokaust, a Rómov bra- mu. Slovenská armáda bola v tom čase spojená com a strýkom krásny dom v Hradišti v okrese li do táborov, prišiel list. Starosta Majko, Ne- s nemeckými vojskami. Prišli Nemci a hľadali ho.

Poltár. Dedkova sestra a brat mali v osade sy- róm, im odpísal, že v ich obci sú len slušní ľu- „V izbe bola skrinka so zásuvkami. Vojaci vyťahovanov, tak boli s ľuďmi v osade neustále v kon- dia a nedokážu ich pustiť. Dedina nedovolila, li zásuvky a vyhadzovali veci von. Hľadali unifortakte. V tom čase si obyvatelia dediny svojich aby Rómov odviedli do koncentračných tábo- mu. Bola v poslednom šuplíku. Ja som pred ním Rómov veľmi vážili. Jeho predkovia boli maj- rov.“ V tejto dobe sa to robilo všade, deporto- stál, ale jeden vojak ma odkopol. Do poslednéstrami vo svojich remeslách. Dedinčania ich vali najmä mužov, ale aj ženy a deti. Stavať sa ho šuplíka však nepozrel. Našťastie. Ak by ju boli volali na všelijaké druhy prác. Ak bolo treba na odpor bolo veľmi nebezpečné pre všetkých. zbadali, asi by nás vystrieľali všetkých.“

30

Dedičstvo po mame V rodine pána Bangu bolo veľa hudobníkov.

Najstarší brat Jonáš bol skvelý primáš a vnuk Radko zdedil talent po ňom. Pán Banga zdedil lásku k literatúre po mame, ktorá bola veľmi sčítaná a rozprávala rozprávky spamäti.

Rodičia hovorili rómsky a pán Banga sa naučil rómsky a slovensky súčasne. V škole sa prejavil jeho záujem o literatúru. Požičiaval si knihy od svojho učiteľa a učil sa básne Ľudmily Podjavorinskej. Neskôr si kupoval knižky zo štipendia a čítal ich na brehu Ipľa.

Keď sa šli kúpať s kamarátmi, prvé, čo si do tašky zbalil, boli knihy. Rómski kamaráti sa mu smiali, považovali ho za čudáka. Pán učiteľ, Gejza Čižmarovič, učil v malotriedke, kam chodili všetky deti do istého veku. Rómskym deťom sa venoval dokonca viac ako nerómskym. „Voviedol ma do sveta kníh. Bol veriaci, v kostole hrával na organ. Dedinskí komunisti ho nakoniec vyštvali z dediny.“ Neskôr pokračoval štúdiu v Uhorskom. Riaditeľ tamojšej školy ho poslal na pedagogickú školu v Krupine. Už vtedy obľuboval najmä španielskeho básnika Federica Garcíu Lorcu. Pomenoval po ňom aj najstaršieho syna. Inšpirovali ho aj tvorcovia ako Sergej Jesenin, Arthur Rimbaud, Charles Baudelaire a Guillaume Apollinaire. „Boli vynikajúci tvorcovia metafor a básnických obrazov. Porušili tradičné básnické postupy a veľmi ma to zaujalo. Prvý z českých bás-

Jeho triedny, Dionýz Igaz, ho poslal študovať na univerzitu. Mal ísť učiť, ale pán Igaz vypísal prihlášku na Filozofickú fakultu a poslal ju. „Na prijímacích skúškach ma skúšal Milan Pišút, známy literárny vedec a kritik. Bol taký spokojný s mojou odpoveďou, že ma odporučil prijať.“ Bol to skvelý básnik, ktorý ho vtiahol do sveta poézie, ako aj Milan Rúfus, ktorý ho učil. Ľubomír Feldek sa po vydaní jeho prvej básnickej zbierky vyjadril, že „je to podobné, ako keď sa v Amerike ozve Armén, v Odesse prehovorí Žid a na Slovensku Róm.“ Mal na mysli Williama Saroyana ako amerického prozaika arménskeho pôvodu, Isaaka Babela, ruského dramatika a prozaika židovského pôvodu, a pána Bangu, slovenského poeta s rómskymi koreňmi. Všetci boli výnimoční tvorcovia, ktorí obohatili literatúru a jazyk krajiny, v ktorej žili.

Tvorba pána Bangu bola niekoľkokrát ocenená. Najhlbšie stopy v ňom nechali slová uznania francúzskeho veľvyslanca, ktorý ho pozval na obed po tom, čo dostal Rad Ľudovíta Štúra.

Potom tie od Milana Rúfusa, ktorý mu zavolal do riaditeľne gymnázia v Trebišove, kde práve vtedy učil, a pochválil jeho prvú básnickú zbierku Záružlie a lekno. Cenu Najkrajšia kniha roka za Horiace višne mu odovzdal Vladimír Mináč, za Rozhovory s nocou Ján Števček.

„Počul som, ako nadávajú na Rómov. Veľmi ma to bolelo.“ Keď vyšla zbierka Magnólie zhasínajú, dostal list od Václava Havla s pozdravom a vyjadrením, že dávno nečítal takú peknú zbierku. Skôr si pamätá osobnosti, ktoré mu cenu odovzdávali, ako samotné ocenenie.

Počas života napísal nespočetné množstvo básní. Inšpiráciu čerpá z detstva, zo spomienok na rodnú dedinu, z lásky k Rómom a Slovákom. Recenzenti oceňujú, že pri písaní poézie vychádza z vlastných skúseností. „Vyrastal som medzi Rómami a videl som ich obrovskú ľudskosť. Pomáhali každému a svoju humanitu vliali do môjho srdca. Som im vďačný za moju poéziu, lebo tá žije z rómskej ľudskosti.“

Časopis pre rómske deti Ako Róm bojoval Dezider Banga za práva Rómov a jeho kvality v oblasti scenáristiky považovali komunisti za prínosné pre stranu. Povýšenie na šéfdramaturga však podmienili vstupom do strany. Pán Banga to formálne prijal, ale od začiatku robil problémy. Sympatizoval s Dubčekom a Nežnou revolúciou. V tom čase

pracoval ako šéfredaktor vydavateľstva Obzor. Revolucionári ako Ľubomír Feldek, Milan Šimečka a mnohí ďalší boli kultúrne aktívni činitelia a pán Banga ich podporoval. Keď prišiel ten deň, išiel spolu s ostatnými straníkmi z Obzoru na námestie SNP a tlieskal revolucionárom. Na prejavy nevôle svojich kolegov odpovedal, že podporuje demokraciu. „Vyhodili ma zo strany. Chválabohu!“ Po prevrate pomohol presadiť rómsku národnosť, dovtedy boli Rómovia považovaní za etnickú menšinu. Rómčina v podstate nemala písomnú podobu. Vydal šlabikár, rozprávky a snažil sa dostať rómčinu do povedomia aj písmom. Vtedy bola rómčina akousi stigmou a mnohí Rómovia sa za ňu hanbili. Rovnako ako štúrovskí básnici zdokonaľovali slovenčinu literatúrou, sa pán Banga snažil zveľaďovať rómčinu svojou tvorbou.

Založil prvý rómsky časopis Roma písaný v rómčine. Založil tiež organizáciu Romani kultura a začal vydávať časopis pre deti Luluďi. Časopis Roma zlikvidovali zo dňa na deň, keď rómska komisia nepodporila jeho vydávanie. Žiaľ, ešte ani dnes nie je rómčina uznávaná ako plnohodnotný jazyk. „Napriek tomu, že Luluďi je jediný rómsky časopis pre deti, vychádzajúci už dvadsať rokov, grantová komisia ho tento rok prakticky nepodporila. Odsúhlasili asi sedem percent z rozpočtu, čo pre časopis znamená koniec.“ Pán Banga ho vydáva takmer len z vlastných nákladov, z dôchodku, ktorý dostáva. Luluďi je medzinárodne aj u nás vysoko hodnotený časopis, napriek tomu sa mu rómska komisia postavila chrbtom a jeho budúcnosť je neistá.

Pán Banga ho bude vládať písať možno ešte dva roky, nie je čas vyčkať na novú vládu. „Nerobím to pre seba, ale pre rómske deti,“ končí svoje rozprávanie smutne.

Dezider Banga (1939) básnik, prekladateľ a rozprávkar sa narodil v Hradišti. Základnú a strednú školu navštevoval v Uhorskom, v štúdiu pokračoval na Pedagogickej škole pre výchovu učiteľov národných škôl v Krupine, neskôr na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil na gymnáziu v Trebišove ako učiteľ, neskôr bol dramaturgom literárnej redakcie štúdia Slovenskej televízie v Košiciach, v ďalších rokoch redaktorom a šéfredaktorom mesačníka Nová cesta. Po založení občianskeho združenia Romani kultura sa stal šéfredaktorom časopisu Roma a Luluďi.

Je významným predstaviteľom rómskej literatúry na Slovensku. Svoje básne uverejňoval v časopisoch a zborníkov, neskôr vychádzali aj knižne. Vydal zbierky Záružlie a lekno, Rozhovory s nocou, Modrá búrka, Horiaca višňa, Slnečný vánok, Magnólie zhasínajú a Lyrika. Vydal tiež zozbieranú ľudovú poéziu a rozprávky, je autorom viacerých televíznych večerníčkových seriálov a rozprávkových hier. Pripravil prvý rómsky šlabikár a učebnicu Maľovaná rómčina.

31

Fenomén

text: dagmar ferenčíková | príprava jedál a foto: ada jung

nota bene 155

ČÍM VIAC JEDLA RÓM NÚKA, TÝM VIAC SI VÁS CTÍ

AVEN TE HAN, POĎTE SA NAJESŤ!

Rómska kuchyňa je bohatá a pestrá, tak ako aj ich život. Súhra správnych ingrediencií, kvapka dôvtipu, a hlavne cit spojený s láskou v srdci vždy zabezpečia správny a jedinečný výsledok, dokonalé jedlo.

Varenie a jedenie je pre nás Rómov taký malý rituál. Je zvykom privítať návštevu jedlom, je to prejav úcty k ľuďom i k jedlu samotnému. Ak by ste odmietli pohostenie od hostiteľky, veľmi by ste ju urazili. Rómska hostiteľka bude okolo vás behať, núkať a ponúkať, len aby ste boli spokojní a cítili sa dobre. Čím viac môže ponúknuť, tým viac vám prejaví úctu. Je ochotná podeliť sa aj o to posledné, pretože materiálne veci a všetko v živote je pominuteľné.

Pre tých, čo nepoznajú naše zvyky, je to čudné. Pýtajú sa: „Čo oslavujete?“ Nechápu, že ich hostíme, aj keď nie sú naša rodina či bez oslavy nejakého sviatku. V našej rodine sa vždy stretalo veľa ľudí a vždy sa pomestili za veľký stôl, ktorý sa prehýbal pokrmami aj nápojmi. Debatovalo sa, spievalo a medzi debatou ste často počuli hostiteľov, ako núkajú hostí: „Pojedajte, popíjajte!“ Gazdinka vždy dbala na to, aby sa všetko včas dopĺňalo a aby všetci boli spokojní. Neexistovalo, aby sa spred ľudí zobralo jedlo a pitie preč a ostal holý stôl. To by bola neodpustiteľná urážka hostí. Urážkou pre hostiteľku zasa je, ak hosť ustavične vstáva od stola a od nedojedeného jedla.

Nikdy sa u nás v rodine nestalo, aby sa hostia opíjali, vykrikovali a nedôstojne sa správali. To by bol prejav veľkej neúcty nielen k jedlu, ale aj k Bohu, jedlo je predsa Boží dar.

V súčasnej dobe sa veľa píše aj hovorí o tom, ako sú Rómovia neprispôsobiví, často pod vplyvom omamných látok alebo alkoholu. Je to smutné, no osobne si myslím, že požívači tohto hnusu sú len odchovancami dnešnej doby. Určite nevedia, čo je to rodina. Ak by boli vychovávaní v klasickej rómskej rodine s pravými hodnotami, nikdy by sa neunúvali žiť nekalým spôsobom. Pre dieťa je rómska rodina útočiskom, je to miesto, kde rodina dieťa chráni, ale má aj určené mantinely, ktoré nesmie prekročiť. Rodina odovzdáva deťom svoje hodnoty. Pravé hodnoty u nás sú rodina, láska a úcta k nim. To je bohatstvo. Človek nemusí byť bohatý na to, aby mal čisté a spravodlivé srdce.

V práci v rámci dobrých vzťahov udržiavame zvyk, že ak má niekto sviatok, prinesie niečo na pochutenie. Niekto urobí nátierky, niekto upečie koláč a podobne.

Raz nám kolegynka oznámila, že nech si necháme po obede kúsok miesta na sladké. Niektoré nedočkavé maškrtné jazýčky zistili, že to bude štrúdľa. Tešili sa ako malé deti. Ja samozrejme tiež, od detstva milujem štrúdľu. Ešte som ani nedočiahla na stôl, ale už som si prisunula stoličku a „pomáhala“. Konečne sme sa po práci a dobrom obede dostali k vytúženému múčniku.

Videla a počula som ženy ako ochkajú a jajkajú nad čudom, ktorému dala kolegyňa názov štrúdľa... Asi ešte poriadnu štrúdľu nejedli, lebo mňa chuť prešla, len čo som to čudo zbadala.

Rozhodla som sa, že pri najbližšej príležitosti prinesiem štrúdľu ja. Tak sa aj stalo. Dala som si tú námahu a urobila som si pravé domáce cesto na ťahanú štrúdľu. Skúste to aj vy podľa tohto receptu. Keď som svoje dielo priniesla do práce, kolegyne sa ma zborovo spýtali: „Kde si to objednala?“ Skoro som odpadla! „Našla som pri kontajneri,“ odpovedala som tak, ako si otázka zaslúžila.

32

Kúzlenie pri varení Kým boli Rómovia nútení žiť na okraji miest a dedín, pripravovali jedlá na otvorených ohniskách alebo v provizórnych pieckach z kameňov a kovovej platne. Pretože žili kočovným životom, používali suroviny použiteľné na cesty, nenáročné na úpravu a prostredie. Pri príprave jedál dominovali múka, zemiaky, strukoviny, mliečne výrobky, vnútornosti, údeniny a rôzne bylinky, ktoré Rómovia nazbierali v prírode. Každá rómska žena bola naučená doslova kúzliť zo základných potravín, z mála dokázala vyčariť výborný pokrm, ktorý zasýtil celú rodinu. Gazdinky používali rovnaké suroviny, z akých sa varili klasické jedlá. Špecifikum bolo len v tom, že ich atypicky kombinovali. Aj jedlá pripravované v skromných a provizórnych podmienkach museli byť „čisté“, chutné a sýte. Role kuchárok sa ujímali ženy, ktoré mali povinnosť udržiavať celú domácnosť, starať sa o deti a starých rodičov.

Pravá ťahaná štrúdľa

2014 máj

Polievka Žufka

Placky (Marikľa)

Potrebujeme: 1 sliepku, mrkvu, petržlen, zeler, cibuľu, soľ, vegetu, nové korenie celé, čierne korenie celé, tenké rezance.

Potrebujeme: 1 kg polohrubej múky, 100 g bravčovej masti, 2 vajcia, 1 kocka kvasníc, voda, cesnak.

Postup: Sliepku dobre umyjeme, vložíme do hrnca a zalejeme vodou. Pridáme malú lyžičku soli, nové a čierne korenie a varíme na miernom ohni. Po hodine až dvoch (podľa veľkosti sliepky) pridáme očistenú zeleninu a naďalej varíme na miernom ohni. Cibuľu vkladáme do hrnca celú a po zmäknutí ju z vývaru vyberieme. Počas varenia postupne odoberáme tmavú hmotu, ktorá sa vytvára z mäsa. Polievku varíme, kým nezmäkne mäso, ktoré vyberieme, oddelíme od kostí a nakrájame na malé kúsky. Uvarenú zeleninu taktiež nakrájame na menšie kúsky. Vývar dochutíme soľou a vegetou. V inom hrnci si odvaríme rezance.

Podávame v hlbokom tanieri alebo v miske. Polievka by mala byť hustá, už samotný jej názov prezrádza, že jej človek zje maximálne za „žufanku“ (naberačku).

Goja (národné jedlo) Potrebujeme: 2 zväzky bravčových čriev, 1500 g zemiakov alebo 400 kg krupice, 500 g cibule, soľ, čierne mleté korenie, rascu.

Postup: Črevá poriadne vymyjeme. Zemiaky nakrájame na menšie kúsky, pridáme soľ, koreniny a nadrobno nakrájanú cibuľu. Zmesou naplníme črevá, nie však príliš nahusto lebo črevá sa nám počas tepelnej úpravy scvrknú. Črevá môžeme naplniť aj krupicou bez cibule namiesto zemiakov. Konce čriev môžeme upevniť kúskom špajle. Naplnené črevá vložíme do vriacej osolenej vody a varíme asi 30 minút.

Potom črevá z vody vytiahneme a upečieme v rúre domäkka. Podávame horúce, najlepšie s chlebom.

Postup: Suroviny zmiešame, cesto dohladka vypracujeme a vyvaľkáme na hrúbku necelého centimetra. Vykrajujeme kolesá s priemerom asi 10 cm. Ak nemáme možnosť vykrajovať kolesá, cesto vyvaľkáme na veľké koleso, ktoré po upečení nakrájame na kúsky. Pripravené cesto pečieme na horúcej platni, nie na panvici. Ešte horúce placky pomastíme roztopenou masťou, posolíme a potrieme prelisovaným cesnakom.

Podávať môžeme samotné alebo s fazuľovou nátierkou. Tento recept je už vylepšený. Pôvodný obsahuje len múku, vodu a soľ.

Fazuľová nátierka Potrebujeme: 2 konzervy červenej fazule, 2 cibule, 200 g údenej slaninky, 50 g hladkej múky, soľ, vegetu, olej.

Postup: Slaninku pokrájame nadrobno a upražíme dozlatista, pridáme cibuľu a smažíme doružova. Zmes dobre premiešame s fazuľou, pridáme zápražku z hladkej múky a oleja, a podľa potreby pridáme nálev z fazule. Nátierku dochutíme soľou a vegetou.

Rezance s pečienkami (Chumer s bukami) Potrebujeme: 750 g polohrubej múky, 2 celé vajcia, 2 kopcovité lyžice bravčovej masti, necelých 100 ml studenej vody.

Postup: Zo surovín vypracujeme cesto rukami, aby sme cítili, či je už dostatočne hladké a tiež preto, aby sme doň dali kus seba. Rozdelíme ho na dva bochníky, prikryjeme hrncom a naň položíme druhý hrniec s teplou vodou. Necháme odpočívať asi 30 min. Potom cestá vyvaľkáme na pomúčenom obruse, na tenučko potrieme roztopenou masťou a zospodu od stredu ho naťahujeme až na veľkosť stola. Vytiahnuté cesto musí byť také priesvitné, aby sa cezeň dalo čítať. Plníme podľa chuti na slano alebo na sladko. Plnkou a maslom nešetríme, nebudeme predsa klamať sami seba. Potom pomocou obrusa štrúdľu stočíme, prenesieme na plech a potrieme vyšľahaným vajíčkom. Upečenú štrúdľu posypeme práškovým cukrom zmiešaným s vanilkovým. Vôňa bude vytáčať nos aj susedom. Výsledok stojí za to. Je to prastarý a veľmi chutný recept. Dobrú chuť!

Potrebujeme: 1 kg širších rezancov, 500 g kuracích pečienok, 100 g cibule, 2 strúčiky cesnaku, 50 g bravčovej masti, soľ, mleté čierne korenie, olej.

Postup: Rezance uvaríme a scedíme. Na rozpálený olej dáme nadrobno nakrájanú cibuľku, pečienky a prelisovaný cesnak, koreniny a soľ. Na širokej panvici alebo pekáči premiešame zmes s rezancami. Dochutíme koreninami podľa chuti.

33

nota bene 155

Pišota (pirohy) Potrebujeme: 300 g v šupke uvarených zemiakov, 300 g polohrubej múky, 1 vajce, soľ.

Na plnku: sušené slivky alebo slivkový lekvár. Na poliatie: 100 g rozpusteného masla.

Na posypanie: 150 g jemnej strúhanky (100 g masla na opraženie strúhanky) alebo 250 g tvarohu, práškový cukor.

Postup: Zo surovín na cesto vypracujeme vláčne cesto ako na rezance. Cesto rozvaľkáme, narežeme na štvorčeky, ktoré plníme podľa chuti.

Preložíme tak, aby nám vznikli pirohy.

Naplnené pirohy vyvaríme v horúcej, osolenej vode. Hotové sú, keď vyplávajú na povrch. Scedíme a polejeme maslom. Pirohy môžeme posypať na masle opraženou strúhankou, tvarohom alebo makom a cukrom.

Kuracie srdcia s cestovinou

Lepenec s údeným mäsom

Potrebujeme: 500 g kuracích sŕdc (alebo žalúdkov), 250 g cestovín, 250 g syrokrému, 2 cibule, olej.

Potrebujeme: zemiaky, cibuľu, masť, kapustu, údené mäso.

Postup: Srdiečka umyjeme, očistíme a nakrájame. Nadrobno nakrájanú cibuľu opražíme na oleji, pridáme srdiečka, soľ a korenie. Jemne podlejeme, aby sme mali trochu omáčky. Hotové srdiečka vlejeme do uvarených cestovín a zmiešame so syrokrémom.

Postup: Zemiaky uvaríme v šupe a pokrájame na kocky. Cibuľu osmažíme na masti, pridáme kapustu a podusíme.

Jemne podľa chuti okoreníme a zmiešame so zemiakmi.

Podávame ako prílohu k údenému mäsu.

y. jú váh oužíva ňami p e n y jú dla Rómk y mera ami Surovin ohármi, lyžic ky, in p d o aleb re gaz hy, bne. P používať vá o d o p a é t u v n o k recept ú navy ktoré s o ostatných máž. d a r e g sm pridali

Džatky Potrebujeme: 2 kg zemiakov, 180 g hladkej múky, 250 g polohrubej múky, 500 g oravskej slaninky, 1 kg cibule, 400 g jemného hrudkového tvarohu, soľ, cukor, olej.

Postup: Slaninu pokrájame nadrobno a opražíme. Zvlášť opražíme aj na veľké kusy nakrájanú cibuľu, odstavíme ju, keď je zlatistá až mierne hnedá. Zemiaky očistíme, pokrájame na menšie kúsky, vložíme do hrnca a zalejeme vodou tak, aby boli zakryté. Osolíme a dáme variť. Pred dovarením zlejeme vodu, trochu z nej ponecháme a zemiaky rozpučíme ako na kašu. Pridáme oba druhy múky, trochu soli, premiešame a ešte asi 5 min. necháme variť na miernom ohni. Zmes postupne stuhne na cesto, z ktorého pomocou dvoch lyžíc vykrajujeme veľké halušky.

Na tanieri ich polejeme škvarenou masťou a posypeme slaninou a cibuľou. Džatky môžeme pripraviť aj na sladko. Zmes pripravíme rovnako, a halušky polejeme roztopeným maslom a posypeme cukrom, prípadne tvarohom a cukrom. Ďalšie recepty a príbehy nájdete v pripravovanej knihe Dagmar Ferenčíkovej s názvom Aven te han, Poďte sa najesť!

34

INZERCIA

Kultúra

text: zuzana mojžišová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 155

2014 máj

text a foto: ada jung

Proti prúdu

NÁPADITÝ, PESTRÝ, ŠŤAVNATÝ, DRSNÝ, IRONICKÝ

PRE ALICU JE PREDAJ NOTA BENE JEDINÝM PRÍJMOM

JEDEN DEŇ OTTA VON F.

S NEĽAHKÝM OSUDOM SA DÁ BOJOVAŤ

Keď vyšiel román Moskoviáda ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča, písal sa rok tisícdeväťstodeväťdesiattri.

Alica Ondrejíčková (1956) je tichá, subtílna žienka, z ktorej vyžaruje pokoj a rozvážnosť. Hneď medzi prvými slovami o sebe povedala: „Som taká samotárka.“

váreň. „Fonvizinka“ je svetom samým osebe. Čo svetom, celým vesmírom. Univerzom na spôsob univerza iného literárneho mága – Vladimíra Sorokina (a pravdepodobne mnohých ďalších, ktorí píšu na východ od Čiernej nad Tisou).

Napokon sa Ottovi podarí vymaniť sa zo začarovaného kruhu bláznivej a krutej pivárne, ocitnúť sa na daždivej ulici a pokúsiť sa konečne dostať ku Kyrylovi. Lenže... Človek mieni, osud mení, ťahá hrdinu sem a tam, z rozpadnutého bytu do podzemia, z blata do kaluže. Na prvý pohľad sa jeho blúdenie mestom zdá celkom absurdné, zarážajúco sa však podobá všelijakým tým absurdným vývrtkám dejín a ich zahrávaniu sa s ľuďmi. Ottovi pôjde do slova a do písmena – o život.

Bomba raz vybuchne

Mnohé, premnohé sa odvtedy udialo v politických a spoločenských ukrajinských aj ukrajinsko-ruských vzťahoch. Andruchovyčova kniha je skvelá, tak trochu vizionárska, dejiny popri nej cupitajú či letia o život, a ona je schopná byť čítaná v prítomnosti ich porážok a víťazstiev vždy iným, vždy novým, prekvapivým a čerstvým spôsobom. To sa stáva len naozaj utrafeným, naozaj pravdivým dielam. A vôbec nemusia byť z rodu realistických, možno skôr naopak.

Priestor stratených duší Hlavný hrdina Moskoviády sa volá pomerne zvláštne – Otto von F. Je básnikom, Ukrajincom dlhodobo žijúcim v Moskve, o ktorej medzi rečou podotkne, že ak v nej žije milión Ukrajincov, ako sa zvykne hovoriť, potom je Moskva najväčším ukrajinským mestom na svete. Býva v niečom, čo by sa dalo nazvať spisovateľská bytovka, internát. Je to úľ neútulný, chodbovitý, so sprchami v podzemí, s výťahom poškvrneným krvou z etnických šarvátok. Priestor stratených duší, skrachovaných existencií, ale aj hviezdnych, hoci podenkových kariér. Jedným z najobľúbenejších básnikov Otta von F. je Jurij Andruchovyč.

Celá knižka popisuje jediný Ottov deň, myslím, že sobotu. Nevľúdnu, upršanú. Ale zrána sa veci

36

ešte nezdajú beznádejné. Dokonca Otto v sprchách zažije niečo veľmi obveseľujúco pikantné, teda, jemu to tak pripadá, nám čitateľom ani veľmi nie. Hoci von F. nie je človek, ktorý by žil podľa pevného rozvrhu, nie, je to presne opačný typ, na tento deň predsa len plán

„Neviem kradnúť, bezbožne klamať, sľubovať naprázdno.“ má: „Myslím, že som sa mal stretnúť s Kyrylom. Dokonca mám kdesi jeho číslo. Je to dosť dôležité. Ide o vydávanie pokrokových ukrajinských novín v Moskve. Veľmi dobre. Po druhé, mal som nájsť obchod s fantastickým názvom Detský svet. Plánoval som nakúpiť darčeky pre deti mojich priateľov. Lebo deti mojich priateľov – to sú aj moje deti. Výborne. Po tretie, budem sa usilovať nezabudnúť na jednu z mojich milovaných žien.“ Človek mieni, osud mení. Do Ottovej izby, ktorej steny sú „ovešané kozákmi a dejateľmi Západoukrajinskej ľudovej republiky“, vtrhnú jeho podarení kamaráti a stiahnu ho na pivo na Fonvizinovu ulicu. No nie je piváreň ako pi-

Jurij Andruchovyč (narodený v roku 1960) už dlho patrí k stáliciam ukrajinského literárneho neba. Píše básne, formálne farbistú beletriu, eseje, prekladá z viacerých jazykov, angažuje sa v umeleckom živote svojej krajiny.

Keď hovorí o politike, napríklad o ministerstve kultúry, nemôžem sa zbaviť pocitu, že mi to niečo veľmi pripomína, konkrétne nejedno naše ministerstvo: „Toto ministerstvo nič nerieši a ničím sa v skutočnosti nezaoberá. Iba imituje horúčkovitú činnosť rovnako ako náš parlament a úradnícky aparát. Nikdy v živote sa nechcem medzi tých ľudí dostať, (...) umrel by som, keby som rok čo rok iba jedol, spal a chodil do sáun a reštaurácií. Neviem kradnúť, bezbožne klamať, sľubovať naprázdno.“ Moskoviáda, ktorú si istotne nezabudnite prečítať, je štylisticky i jazykovo nesmierne šťavnatý text, drsný, ironický, formálne nápaditý, štýlovo pestrý. Spoveď o svojom dni zväčša adresuje Otto von F. sebe samému alebo imaginárnej Jeho kráľovskej Milosti, Blahorodiu Oleľkovi Druhému (Dlhorukému-Riurikovičovi): „Panorámu svojich vzťahov so ženami som Vašej kráľovskej Milosti opísal minule. Teraz o mojich vzťahoch s kágébé. Predpokladám, Vaša Belasosť, že o tejto inštitúcii viete aspoň niečo. Ak nie, potom si z môjho ďalšieho rozprávania budete môcť vytvoriť istú predstavu. Ide totiž o to, že do môjho životopisu bola vložená časovaná bomba. Môžem dokonca aj zomrieť (čomu takmer neverím), ale tá bomba aj tak raz vybuchne...“ V Moskoviáde je aj táto skvelá veta: „Dejiny si nevyberáme. Ale mohli byť iné.“ Jurij Andruchovyč: Moskoviáda.

(Preložil Valerij Kupka, Bratislava: Kalligram 2013)

Možno tým chcela naznačiť, že nie je veľmi navyknutá rozprávať veľa s druhými ľuďmi a už vôbec nie o sebe. Spôsobne sedela v kresle, v dokonale zladenom, zároveň elegantnom aj veselom oblečení. „Nie som v tom prieberčivá,“ povedala. „Mám to, čo mi ľudia dajú.“ Lenže aj z toho si treba vedieť vybrať, pomyslela som si.

Pani Alica vyrastala u babky. Bola najstaršia z detí, ale mama ju opustila ako úplne maličkú a ona sa s ňou už nikdy nestýkala. Zo školy šla hneď robiť čašníčku a vydávala sa mladá, devätnásťročná. S manželom sa presťahovali do Senice, kde dostali podnikový byt od Slovenského hodvábu. Mali spolu troch synov. „Bola som šťastná,“ hovorí Alica. „Porodíte tri deti, ste šťastná. Ani po toľkých rokoch nemám čo zlého povedať. Chodili sme do roboty, starali sa o deti, všetko v poriadku, rozumeli sme si...“ zadíva sa niekam do neznáma a dodá: „A potom manžel zomrel. Na rakovinu. Mal 33 rokov.“ Alica mala 29, keď zostala sama. Bolo to ťažké, najmladší syn mal len šesť rokov. Bolo to tesne pred Nežnou revolúciou a po nej sa situácia na Slovensku výrazne zmenila, čo postihlo aj Alicu – prišla o prácu. Jej dlhy narastali, pôžičku si nemala odkiaľ vziať, nemala ani rodinu, ktorá by pomohla, babka, u ktorej vyrastala, zomrela už v čase, keď sa Alici narodil prvý syn. A tak napokon prišla o byt. Pre prácu odišla do Bratislavy a zamestnala sa ako upratovačka.

Starostlivá matka Pri toľkých starostiach o deti a zamestnanie nemala na nič čas. Ani o žiadnu ďalšiu známosť už nemala záujem, dodnes zostala sama. Možno jej samotárstvo vyplýva práve zo vzťahu, ktorý mala s manželom. „Ani keď žil, nemali sme času na zábavu. Pri deťoch sme sa striedali podľa denných a nočných služieb v robote,“ a jednoducho dodá: „Bola som starostlivá.“ Pani Alica pracovala ako upratovačka až do minulého roku, kedy prišla o prácu úplne. Nota bene predáva už desať rokov, momentálne má miesto pri Bille na Bajkalskej ulici v Bratislave. „Je to dobrá pomoc. Kedysi to bola pomoc na prilepšenie, keď som potrebovala. Teraz je to už moja jediná robota.“ Alica býva sama na ubytovni, kde platí 152 eur mesačne a to, čo si zarobí predajom časopisu, jej vystačí aj na stravu.

Pýtam sa, ako vyzerá jej bežný deň, keď žije takým samotárskym životom. „Ráno si urobím kávu, to je moje. Potom navarím, idem sa poobliekať a predávať Nota bene. Na obed sa vrátim, najem sa, trošku si oddýchnem a zasa idem

predávať. Keď som doma, rada pozerám tele- „Bol so mnou na ubytovni, kým sa dalo. Liečbu vízor, hlavne telenovely,“ usmieva sa Alica. Vraj a lieky hradila sociálka. Bolo to ťažké, veľmi ťažje pre ňu napínavé, ako sa to skončí. „Inak ni- ké. On nikdy nepil, nikdy ani len nefajčil a vidíte. kam nechodím. Kam by som chodila? Po krč- Mal len 32 rokov...“ O rok menej ako mal manmách? Ja alkohol nenávidím, s ľuďmi, čo majú žel, keď ju navždy opustil. vypité, sa ani nebavím. Najstarší syn si občas Skúšam pani Alicu odpútať od smutných spovypil, keď dospieval, a bol potom agresívnejší. mienok a pýtam sa, kto, ako a kedy jej v živote Manžel nikdy nepil a mne sa to zhnusilo úplne.“ skutočne pomohol. Na prvom mieste spomína Nota bene, potom pána, ktorý jej kúpil chladĎalšia rana osudu ničku, no napokon dodá: „Synovi zaplatil pohAlica vyzerá dobre, preto sa jej nebojím opýtať reb úrad, ale jedna pani, ktorá ma už dlhšie pona zdravie, ktoré je pre predajcov Nota bene zná, mi darovala 400 eur na urnu. Mám ju doma veľmi dôležité, bez neho by len ťažko mohli trá- a až si našetrím, dám ju pochovať.“ viť hodiny na ulici v akomkoľvek počasí. Dostávam pomerne zvláštnu odpoveď. „Zdá sa, že je Každý niekoho potrebuje Ostatní dvaja synovia sa s Alicou navštevujú, ale z vnúčat sa zatiaľ tešiť nemôže. Z vlastnej životnej skúsenosti dodáva, že pokiaľ nemajú vlastné byty, ani by nebolo pre nich rozumné zakladať si rodinu. dobre, ale kto vie, čo je v človeku ukryté.“ Do- Predsa však má jeden skromný sen. Nie nesplmnievam sa, že myslí na manžela a jeho rakovi- niteľný. „Chcela by som si kúpiť psíka. Alebo si nu. Alicine oči opäť nadobudnú neprítomný vý- vziať nejakého z útulku. Chcem len takého nejaraz, akoby sa opäť vzdialila veľmi, veľmi ďaleko. kého malinkého, čo nenarastie, lebo v ubytovni je A o chvíľočku sa to dozviem. „Minulý rok v júni málo miesta. S malinkým psíkom by som aj premi zomrel prostredný syn. Na leukémiu krvi...“ dávať mohla, vošiel by sa mi pod kabát, do tašNeviem, čo povedať. Čo môžete povedať žene, ky... Takého maznáčika na hranie by som chcela.“ ktorej jediným zmyslom života zostali jej deti? Oči pani Alice teraz žiaria. Veď každý k sebe Pre ktoré toľko rokov žila a tvrdo pracovala, bo- niekoho potrebuje. Aj taká hrdinská „samojovala s osudom a stále s ním statočne bojuje? tárka“, ako ona.

„Porodila som tri deti a bola som šťastná.“

37

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 155

2014 máj

PONIŽOVANIE, URÁŽKY A NÁSILIE

ale momentálne cíti, že nevládze. „Starnem,“ zasmeje sa. Deti predsa potrebujú mamu v kondícii, nie rozcukanú trosku. Radšej s prázdnejšou peňaženkou, ale fungujúcim zdravím.

A po čom túži žena, ktorá v chorom prostredí skvele vychovala tri deti? Po obyčajných radostiach, pre mnohých z nás bežných veciach – samozrejmostiach. Všetko orientuje len na deti – dodnes nemajú počítač, dokonca ani mobil, rada by s nimi strávila aspoň jeden predĺžený víkend na nejakej chalupe či v penzióne. „Viem, že aj mojou vinou mali skazené detstvo, veľa pekných zážitkov nemali, rada by som s nimi strávila jednu-dve noci mimo bytu – mali by sme malé Vianoce!“ Vie, že by s ňou išli aj dve staršie deti – dvadsaťročná dcéra a čoskoro plnoletý syn. Nehanbia sa za mamu. „Dokonca ma môj veľký syn aj objíme, pohladká, vlastne – aj toto je pre mňa forma šťastia. Môj vzťah s deťmi je čistý a férový. Plný lásky a pochopenia, mám obrovské šťastie,“ vzdá hold svojich ratolestiam „sestrička z Kramárov“.

MUSÍM TO ZVLÁDNUŤ Prázdne vrecká, prázdna chladnička, ale znižujúce sa dlhy po ex a skvelé deti.

Miluje svoju prácu, teší sa do nej a tvrdí, že tam svojich troch detí, ktoré oňho nemajú záujem. to bol vždy iný svet. Krajší, lepší, bezbolestný... „Samozrejme, ich otec na nich zvysoka kašle, Vierka nikdy nemala potrebu prenášať svoj dokonca neplatí ani výživné. Až keď mu posúkromný život do špitála. Otravovať ním ko- hrozia súdom, pošle jednu – dve splátky. Čiže legov či, nedajbože, pacientov. Tí sú pre ňu do- ja som preto ani nemala dôvod podať trestné slova „zákonom chránení“. Ako zdravotná ses- oznámenie. Teraz je už povinný platiť len na trička nielenže musí, ale ona aj chce chorým po- najmladšieho syna minimálnu sumu – tridsať máhať úsmevom a dobrou náladou. Do roboty eur. Neposiela. Nemám nervy bojovať s ním.“ sa chodí usmievať a dobiť energiou. Pozitívnou.

Čiara za minulosťou Veľmi opatrne, pomaly a zahanbene z nej idú slová. Priznáva, že sa hanbí za to, ako to u nich doma pár dní pred výplatou vyzerá. Vlastne, tak je to aj dnes. Je štvrtok, mzda nabehne na účet až v pondelok... Chladnička zíva prázdnotou. „Mlieko, margarín, cibuľa,“ opíše jej obsah. Pár drobných na chlieb ešte má. Všetko ostatné musí počkať, našťastie vyberavé jazýčky v jej domácnosti nie sú. Zje sa všetko, dokonca najobľúbenejšie jedlo nikto ani nedokáže pomenovať. „Mám skvelé deti, ani raz mi nevyčítali, že žijeme poskromnejšie. Že nemá zmysel porovnávať sa s ich rovesníkmi. A to naozaj nemá,“ nahlas si povzdychne trojnásobná mama. Na spoločné posedenie v reštaurácii si nespomína, vlastne, nikdy ani neboli osláviť narodeniny takýmto spôsobom. „Ale asi pred dvoma rokmi sme si dopriali McDonald,“ spomenie si žena, ktorá na otázku, kedy bola naposledy šťastná, nedokáže odpovedať. Vraví, že šťastím je pre ňu zdravie jej detí, pretože ak by sa k jej chudobe pridala ešte aj choroba, bola by to hotová apokalypsa. „To by som už nezvládla.“ Vierka hovorí, že roky jej chudoby spôsobili dlhy po bývalom manželovi, nabral pôžičky, ktoré nesplácal, na druhej strane však prízvukuje, že už nemá zmysel „okydávať” bývalého. Chce mať od neho pokoj, nechce sa vracať do minulosti. Rozvodom sa urobila hrubá čiara a ona je presvedčená, že spoľahnúť sa môže len a len na seba. Vláčiť sa s ním po súdoch, na ktoré by aj tak nechodil, to by bolo len zabíjanie času.

A aj tak by nedal na splátky ani cent. Takže sa pustila do splácania sama, zo sestričkovského platu. „A musím povedať, že po rokoch sa už konečne blížim k finále. Na krku mám ešte tri tisícky, keď sa mi ich podarí zlikvidovať, budem tuším hrdá aj sama na seba,“ sympaticky sa usmeje štyridsaťtriročná žena. A až kdesi na konci debaty vyloží všetky karty na stôl. Alkohol a agresia – tak by charakterizovala otca

38

Prenajaté domovy

Aj Vierka je ďalšou z dlhého zástupu týraných žien na Slovensku. Ponižovanie, urážky a k tomu fyzické násilie. Najkrajšie roky života strávila vlastne uväznená vlastným mužom. Aj ona si myslela, že to raz prejde, že všetko sa na dobré obráti. Omyl! Svoje si s otcom užili aj deti, dnes už dve čerstvo dospelé a siedmak Miško. Jedného dňa však pretiekol povestný pohár jej trpezlivosti, nabrala konečne odvahu a odišla s tým najcennejším, čo mala a má. S deťmi. A rozhodla sa pre prenájmy a skromný život, ale bez páchnuceho alkoholu, potupných bitiek a oplzlých ponižovaní. Momentálne žijú v dvojizbáku, ktorý ju mesačne stojí štyristosedemdesiat eur. Fúra peňazí. Viac než polo-

Budúcnosť?

Vierka automaticky začne hovoriť o deťoch, aby mali šťastnejšiu ruku pri výbere partnera, aby si našli prácu, dopracovali sa k vlastnému bývaniu. A čo ona? Prizná sa, že o sebe nerozmýšľa. Úvahy o partnerovi? „Poviem tak, ako to cítim. Asi by som sa už bála pripustiť si k sebe muža. Moje sklamanie a utrpenie je také hlboké, že si už samu seba neviem predstaviť po boku nového partnera, ktorému by som verila. Ďalším mínusom je, že som už roky naučená fungovať podľa svojho režimu, sólovo, spoliehať sa len sama na seba, asi by som bola ťažkým orieškom na spolužitie...“ s úsmevom povie Vierka.

„Už by som sa bála pripustiť si k sebe muža.“ vica osemstoeurovej výplaty. Byt musí vyplatiť, aj keby mali mesiac hladovať. „Prenajatá strecha nad hlavou je základ. Bezdomovci z nás byť nemôžu. Áno, predstavy o vlastnom byte som sa vzdala už dávno, nenosím ružové okuliare, som realistka. Do konca života budem odkázaná na pendlovanie po cudzích bytoch. Ak by sa mi aj podarilo vyplatiť dlhy po exmanželovi, som vo veku, kedy mi už žiadna banka úver nedá. Nuž, najlepšie a najefektívnejšie roky som akoby premrhala.“ Na prenájmoch je najhoršie, že nikdy nemôžeš stopercentne povedať „tu som doma“.

Vierka už nepočíta, koľkokrát sa sťahovali. Museli privyknúť na trochu kočovnícky život – pendlovanie z jedného bodu do druhého. Hoci, vo Vierkinom prípade vždy v rámci jedného mesta. Deti museli pre sťahovačky aj zmeniť školu. Je mnoho takýchto skrytých negatív, ktoré život bez vlastnej strechy prináša. Stále je to však lepšie, ako čo i len spomienka na život so zle vybraným partnerom.

Mama Vierka. Keď vyplatí prenájom bytu a mesačné splátky dlhov po exmanželovi, ostane jej takmer prázdna peňaženka. Už treba vyplatiť „len“ tri tisícky. Pomôžeme?

Späť k peniazom Ako druhé odchádzajú z výplaty čiastky na splácanie dlhov. Je ich po „ex“ niekoľko, sú rozhodené na všetky svetové strany. V banke, nebankovke, na krku je už aj exekútor, plus niečo treba vrátiť aj fyzickým osobám. Keď to zráta, vyjdú jej smiešne dve stovky, niekedy ani tie nie, na pokrytie mesačného fungovania. Oblečenie sa musí nájsť v secondhandoch, chlad-

nička trošilinka vylúdi úsmev po výplate, keď sa v nej objaví aj saláma, jogurty, do mrazáku pribudne kúsok mäsa. Ale o veľkých týždňových nákupoch nemôže byť ani reči.

S chudobou sa Vierka naučila žiť. V začiatkoch síce plakala, ale nikdy ju nik nevidel roniť slzy. „Na to som si dávala pozor, musela som byť sama. Otráviť náladu svojou bezradnosťou deťom či kolegom? Čo by kto z toho mal? Dnes

už neplačem, ani keď som sama, nad vodou ma drží, že sa už hádam do roka dopracujem k vynulovaniu dlhov. Hoci, tri tisícky sú pre mňa stále akoby milión. Obrovská suma.“ Vierka je kúzelníčka, bytosť, ktorá by mohla dať recept ostatným na to, ako sa nezblázniť z pokafraného života. Tvrdí, že ľútosť musí ísť bokom, beznádej riešila prácou, boli časy, keď mala aj dve či tri roboty. Privyrábala si aj ako predavačka,

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Vierky oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli s čo najväčším ukrojením dlhu po agresívnom exmanželovi. A deti by sme skúsili prekvapiť notebookom. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Vierka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Neľahký osud Vierky oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

39

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Obete sú v zrkadlách Asi by sa patrilo hovoriť o rómskej literatúre. Ale toto literárne okienko býva často akési rozbité.

Podobne, ako je to s naším vnímaním literatúry od tých, ktorým pomaly dobre že neupierame právo byť ľudskými bytosťami.

Ktože už vie, že medzi rómskymi autormi bol napríklad spisovateľ Ľudovít Didi, jeden z mála odvážnych, čo podpísali Chartu 77? Aj si to patrične s manželkou „zlízli“. Minulý rok zomrel a zanechal za sebou viacero zaujímavých kníh – už preto, že patrili k pionierskym počinom v slovenskej literatúre.

Nebol jediným rozprávačom a ani rómskych príbehov nie je tak málo, ako by sa mohlo zdať. Mnohé tituly totiž vychádzajú v miniatúrnych nákladoch, majú problémy s distribúciou do mainstreamových predajní, často končia v niekoľkých akvizičných kusoch v regionálnych knižniciach, máločo prenikne do našej sterilnej, trápne uponáhľanej reality. Pritom je to celý autentický svet rozprávaní, anekdot, povier, mýtov a rozprávok, tá pestrá paleta, ktorú sme ešte pred dákym storočím miesto PC a FB a 3D poznali aj my.

Na mnohé rómske príbehy som narazil pri písaní novej poviedky. Vyjsť by čochvíľa mala v knižke a hlavnými postavami sú v nej fízel, blondína a Róm Lajoš – tri typické obete vtipov.

Mihne sa aj Škót, Žid Kohn, hlúpy Jano a Ježiš.

A chudák Lajoš si v tej kose, keď daromne vyzimení a hladní stoja na ulici, povzdychne: „A kotlik plny klobas! Ale Lajoš može mať klobasku jedine na chrbte – miesto v bruchu. E kolbasa pro dumo, vaš andro per. Keď k nam nabehnu taki vymodeni s helmama a flintama jak ritieri a nakričia po osade a pobiju decka a potom sa povi, že skutek sa nestal.“ U romistky Mileny Hübschmannovej som našiel aj krásne rozprávania o muloch – mŕtvych, ktorí neodišli, ale chodia ďalej do sveta živých, strašia, šarapatia, skrátka – robia protivu. To, čo leží v regáloch vo zväzkoch filozofov, u Rómov koluje od úst k ústam.

Osobne sa mi veľmi páči napríklad toto: „Kola voda phikeren andro vesmiros, furt, furt, roden vareso, so našťi arakhen, bo korkore na džaden se roden.“ V preklade: „Duše blúdia a blúdia po svete, stále, stále niečo hľadajú, ale nemôžu to nájsť, lebo nevedia, čo hľadajú.“ Peter Getting autor je prozaik a publicista

40

Mimochodom

takmer bodka

2014 máj

Vzácna je šťastná doba, keď môžeš cítiť čo chceš a [...]. Tacitus

... Daniela Pastirčáka

Keby Keby som sa z vôle Božej narodil Dežkovi a Aranke v hlinenej chyžke pod bukovým lesom, keby mi Všemohúci namiešal do krvi oheň mojich kočovných predkov, bol by som vtelením horiacej emócie. Žil by som celkom pohltený mágiou okamihu. Negniavil by ma čas, nevedel by som nič o tom, čo bolo pred a čo bude potom. Každý pohyb by mi bol tancom, nikdy by som nevypadol z rytmu. Celé svoje srdce by som premenil na pieseň. Spevom by som plakal, spevom by som sa smial. Nepoznal by som odstup, nezožieral by som sa reflexiou. Keby som sa radoval, radoval by som sa na plné hrdlo, keby som sa hádal, hádal by som sa z plných pľúc. Poznal by som osobne anjelov i démonov.

Keby som sa z vôle Božej narodil s pleťou farby dymu, bol by som na svete cudzincom. V autobuse by si odo mňa gadžovia znechutene odsadli.

V kanceláriách by o mne odborníci viedli učené debaty. Bol by som navždy uväznený v rodnej chatrči, na hlinenom dvo-

re plnom odpadkov. Keby som chcel pracovať, nikto by mi neuveril. Keby som chcel študovať, nikto by mi nepomohol. Pre jedných by som bol Cigán, pre druhých Róm. Chlapi v krčme by sa radili, ako toho cigána zniesť zo sveta. Aktivisti by zas zasvätene debatovali o tom, ako uchovať jedinečnú rómsku kultúru. Plánovali by pre mňa skanzen. Tam by si ma chceli uchovať ako nejaké exotické zviera. Nikto by mi nerozumel. A ten, kto by mi predsa len porozumel, vedel by, že nechcem byť ani Cigán ani Róm, ale iba človek ako vy všetci.

„Celé svoje srdce by som premenil na pieseň.“

... zuzy uličianskej

Milosrdní Rómovia Narodeniny, kary, svadby či spolužiacke Najhoršie je, že stretnutia – všetky sa končia veľmi po- „normálni a slušdobne. Bez ohľadu na to, koľko láskypl- ní“ ľudia si túto ných prejavov, koľko omší či aspoň pre- zvýšenú vlnu nekrižovaní predchádzalo neobmedzenému tolerancie nevšíjedeniu a pitiu, sprievodné debaty sa majú, ak ju sami zvrtnú na tie isté témy: sex (podľa veku voči niektorým alternatívne choroby), politika a „cigáni“, skupinám donajnovšie veľmi často aj v opačnom pora- konca neiniciujú. dí. Všetko sa začne už pri rezni, keď niekto Dá sa ešte zastaprehlási, že demokracia zlyhala, čoho dô- viť toto tsunami kazom je všeobecné volebné právo prisu- neznášanlivosdzujúce rovnakú váhu hlasu „inteligenta“ ti každého proti aj Róma. Nasleduje séria zasvätených po- každému? Obáliticko-nelogických úvah typu: „Dánsko je vam sa, že vystresované učiteľky s ním kráľovstvo. Dáni sú šťastní. Treba zaviesť nemajú možnosť účinne zabojovať, ale vemonarchiu.“ Po vodke sa už ide naostro: dela by som o niekoľkých mienkotvorných „Nemám predsudky inštitúciách, ktoré voči Rómom, aj na sú platené z daní muzikáli o nich som a majú celkom dobre zorganizobol, ale Romáci nikdy vané pravidelné nebudú dobre pracovať, kradnú a za všetnedeľné školenia. ko si môžu sami svojím životným štýlom.“ To by si však žiadalo prirovnať Rómov poUpokojiť emócie nepomáhajú žiadne názna- vedzme k Samaritánom. Ani tých Židia ky, že „biela“ korupcia oberá nás všetkých nemali v láske a nikomu sa nepáčilo, keď o niekoľkonásobne viac ako všetky sociálne Ježiš pripustil, že aj medzi nimi môžu byť programy a drobná kriminalita dokopy. Veľ- milosrdní. Trúfne si však niekto na niečo podobné? ké ryby nesmrdia a nechytíme od nich vši.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Smutné je, že hlupáci sú tak sebaistí a ľudia [múdrí tak plní] pochybností. Russel troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“.

INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

„Veľké ryby nesmrdia a nechytíme od nich vši.“

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

41