Page 1

TLAČIVO N A 2 % Z DA N E VO V N Ú TRI ČASOPISU

152 / 2014 február

1,40

O

CHVÁLA POMALOSTI

zv ie Kn 5 e rac ih pr ur ej a e p po d re lo uš da vic ič jcu a ke

miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu


nástenka

nota bene 152

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 30.12. 2013 17:04 Zdravím, chcela by som poďakovať predajcovi č. 41 z Michaloviec za milý a priateľský prístup k ľuďom. A chcem mu popriať veľa šťastia v novom roku. Kučerka 04.01. 2014 10:35 Kúpil som dnes Nota bene prvýkrát od predajcu č. 320. Bol veľmi milý. Ľutujem ho, že stojí vonku a nie vnútri v obchode. Jaroslav G., KE 05.01. 2014 18:37 Dobrý deň, pravidelne si kupujem váš vynikajúci časopis od slušného a nevtieravého predajcu v Banskej Bystrici s číslom 141, ktorý zodpovedne dodržiava všetky body kódexu predajcu. Prajem mu v novom roku dobré zdravie a príležitosť nájsť si prácu. Dana

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

06.01. 2014 15:12 Dobrý deň, teraz som si kúpil váš časopis a pomaly som ho musel predajkyni vytrhnúť z ruky. Peniaze mala, ale ja časopis skoro nie. Kupujem ho každý mesiac a rád ho podporím. Veľa šťastia, PF 2014. S pozdravom Jozef S. 08.01. 2014 18:41 Nota bene si kupujeme pravidelne od predajcu Jozefa č. 121 pri Lidli v BB. Kupuje ho náš štvorročný syn, ktorému sme vysvetlili, aký dobrý skutok tým okrem iného robíme. Tiež si ho kupujem preto, že je to jediný časopis, ktorý prečítam celý. 10.01. 2014 10:02 Dobrý deň. Dnes som si kúpila Nota bene od predajcu č. 0041 v Púchove. Bol veľmi príjemný, zhovorčivý a slušný. Stačilo pár slov a spríjemnil mi deň. Vrelá vďaka. 12.01. 2014 14:26 Chcela by som poďakovať predajcovi v Malackách pri Bille. Nielenže je sympatický, ale aj vďaka jeho úsmevu je môj deň krajší. Pozitívnu energiu priam rozdáva. Ďakujeme. Katka Tomkuliaková

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

Vianoce v Nota bene boli štedré

Skvelé jedlo a koláče, komorná hudba a príjemne spolu strávený čas, také boli Vianoce v Nota bene. Vďaka finančným darom sme zabezpečili pre všetkých 350 predajcov v 16 mestách Slovenska (pozri s. 37) darčeky – mestské ruksaky, ktoré predajcom poslúžia aj na prenos časopisov na ich pridelené predajné miesta. Dobrovoľníci navarili kapustnicu, upiekli koláče, urobili nám pekné fotky, zahrali na violončelo a husle, vyzdobili miestnosť a stoly, zabalili darčeky, pomáhali s obsluhou, ale hlavne – príjemne strávili s nami a predajcami svoj čas. Ďakujeme za štedrú podporu Renate Bláhovej, Nadácii Orange, Rotaract Clubu Bratislava Danube, cukrárni Ludvík, spoločnostiam ELET, METRO, Emineo partners, SWAN, Lovely day, Bamboo SK a individuálnym darcom. Ďakujeme aj Zdenke Prednej, ktorá pred podávaním vianočnej kapustnice pokrstila našu 5. knihu z pera predajcov O Zvieracej dušičke (pýtajte si ju u vášho predajcu) a na posedení si s nami spoločne zaspievala Tichú noc...

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

PARTNERI PROJEKTU

4 ROZHOVOR HĽADAJME PRIMERANÉ TEMPO

Pohodu, ktorú vyžaruje, nezískal ľahko. „Mával som aj také dni, keď som si nevedel dať odpoveď na otázku, na čo sa teším,“ hovorí hudobný skladateľ PETER ZAGAR.

11

REPORTÁŽ AKO CHUTIA TIE KNEDLE, SÚ JEDLÉ?

8

Jednou z najkrajších vecí v živote je vychutnať si dobré jedlo a pitie s rodinou a priateľmi. Prečo sme to zamenili za pripálené placky mletého mäsa medzi papierovými žemľami?

14

Ľudia ZAMESTNANÉ RUKY, UPOKOJENÁ MYSEĽ

FENOMÉN ZELENÁ NÁRUČ MEDZI MRAKODRAPMI

Pomalé je krásne. V prípade ručných prác to platí zvlášť. Niektorí ľudia ich prostredníctvom uniknú stresu, pre iných sú spôsobom, ako sa brániť úplnej nečinnosti.

Veľké metropoly sveta týrajú obyvateľov i návštevníkov zhonom, hlukom a reklamami. Čím je mesto väčšie, tým menej zelene v ňom nájdete a parky sú vyhľadávaným miestom relaxu.

27 TÉMA

28

SABATIKAL NIE JE DOVOLENKA

PÚTNIK INDIA, CESTA ZA SEBAPOZNANÍM

Viete si predstaviť, že by ste si dožičili rok prázdnin? Luxus, ktorý dovolí prepracovaným ľuďom naozaj vypnúť, sa nazýva sabatikal. Je to novodobá forma uvoľnenia sa od stresu.

Kvôli prebudeniu často potrebujeme odísť z nášho malého sveta. Duchovná história Indie je vpísaná do každej molekuly tejto zeme a všetky spirituálne procesy tu naberajú na intenzite.

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

z obsahu

2014 február

editoriál

SEĎ, NEROB NIČ! „Rýchlo spomaľ! Ak to neurobíš, niečo sa stane,“ povedala som si. Aj sa stalo. Komplikovaná zlomenina ruky po prirýchlej jazde na bicykli sa nechcela zahojiť. Absolvovala som tri operácie, posledná trvala osem hodín. Rekonvalescencia ma spomalila výrazne a rázne, no po tých troch rokoch, čo som so zlomenou rukou ešte aj tapetovala a kachličkovala, som si už vnútené spomalenie dokázala vychutnať. Lebo v skutočnosti ide o vnútorné spomalenie. Bez neho sa nemôže dostaviť ani žiadne iné... Zaujímavé je, že hnutia za spomalenie súčasného životného štýlu prichádzajú z mimoriadne rýchlej krajiny – Talianska. Rýchlosť je priamo vpísaná do ich temperamentu, ale už jej zrejme ani sami nestačia. Vyznávačov filozofie la dolce vita to musí riadne štvať! A tak začínajú šíriť globálnu filozofiu spomalenia. Chcú celý svet pribrzdiť prostredníctvom hnutí za pomalé jedlo, pomalú hudbu, pomalé milovanie či dokonca za pomalé mestá. Ak máte chuť spomaliť na chvíľku s nami, vypnite počítač, mobil, urobte si pohodlie a začítajte sa. Do rozhovoru so skladateľom Petrom Zagarom o tom, ako čoraz rýchlejší život poznačil aj vážnu hudbu. Alebo sa s našou redaktorkou Dagmar Gurovou vyberte za ľuďmi, ktorí si nájdu čas na relax prostredníctvom ručných prác. Tí so silnejším žalúdkom s ňou môžu zaskočiť aj do fast foodov a dozvedieť sa, prečo je rýchle občerstvenie také škodlivé. Môžete sa aj poprechádzať po parkoch rušných metropol alebo previezť historickou električkou. Že nemáte čas? Faktom je, že na spomalenie treba nemalú dávku odvahy. Na prekonanie strachu, že zostaneme mimo a ujde sa nám pečiatka lúzer. Presne v duchu oxfordského slovníka: pomalý – nechápajúci pohotovo, hlúpy, ťažko sa učiaci, zdĺhavý, lenivý... Mama ma kedysi zvykla napomínať slovami: „Neseď, rob niečo!“ Dnes by toto napomenutie malo znieť: „Seď, nerob nič!“ Ale aké je to ťažké! A tak sa náš svet čoraz viac podobá makro urýchľovaču častíc, snažiacich sa prekonať rýchlosť svetla. Oplatí sa to? Unáhlený život sa zákonite stáva povrchný. Čím viac sa ponáhľame, tým viac nám uniká. A v živote, ako povedal Gándhí, sa dá predsa urobiť oveľa viac, než len zvyšovať jeho rýchlosť. Ada Jung, editorka

V ďalšom čísle na tému ŽENA A POÉZIA nájdete: Tri múzy

Ladnosť pohybu

Verše o láske

Troch výtvarníčok sme sa spýtali, kde hľadajú inšpiráciu a ako sa odráža ich každodenný život v dielach, ktoré tvoria. Rodí sa prostredníctvom ich ženskosti v umení niečo osobité a neopakovateľné?

Je možné pohybom, jeho skúmaním a precítením ovplyvniť život? Celosvetovo obľúbená Feldenkraisova metóda je pre každú ženu, ktorá si želá pohybovať sa a žiť s väčšou ľahkosťou a rovnováhou.

Žena je večnou múzou básnikov. V extáze srdca a zmyslov napísali verše, ktoré sa stali stretnutím s láskou pre celý svet. Začítate sa do nich spolu s nami a nechajte sa opojiť nesmrteľnými citmi.

3


Rozhovor

text: ada jung | foto: alan hyža

nota bene 152

2014 február

jí. Pre úspešné zvládnutie skladby však nie je dôležité, či ju naštudujete rýchlo alebo pomaly. Na začiatku 19. storočia si verejnosť zamilovala novú generáciu virtuóznych klaviristov, napríklad nadaného Franza Liszta. Nie je pre súčasného interpreta zrýchlenie tempa spôsob, ako predviesť svoju technickú vybrúsenosť? Ak máš na mysli zrýchlenie tempa hry, tak to bol prostriedok na exhibíciu techniky vždy, vtedy aj dnes. Ak myslíš zrýchlenie tempa života, tak to nemá veľký vplyv na spôsob hry. Nezdá sa mi, že by to v hudbe fungovalo tak isto ako v športe: dnes sa 100 metrov behá za menej než 10 sekúnd, ale o 20 rokov sa bude behať za menej než 8. Mohol by si čitateľom objasniť, čo znamená hudobný termín tempo giusto? Doslovne to znamená „správne (adekvátne) tempo“, v hudbe sa takto zvyknú označovať skladby rytmické, energické, pri pomalých skladbách sa to veľmi nepoužíva. Ide teda o pokyn, aby si interpret zvolil také tempo, ktoré najviac vystihuje charakter hudby, alebo aby interpret dodržiaval určené tempo a neodchyľoval sa od neho.

AKO UPONÁHĽANÁ DOBA OVPLYVŇUJE HUDBU

HĽADAJME PRIMERANÉ TEMPO „V pohode, ja nikam neutekám,“ reagoval na to, že opäť odkladám náš rozhovor. Pohodu, ktorú vyžaruje, však nezískal ľahko. „Mával som aj také dni, keď som si nevedel dať odpoveď na otázku, na čo sa teším,“ hovorí hudobný skladateľ PETER ZAGAR. Ako podľa teba poznačila stále unáhlenejšia doba takzvanú vážnu hudbu? Zásadne. Človek rýchlej doby si čoraz menej nachádza čas na vnímanie veľkých časových oblúkov, v ktorých je vážna hudba doma. Plynie svojím tempom, rýchle pasáže sa striedajú s pomalými a tento proces často trvá desiatky minút. S príchodom rozhlasu a gramofónov stratila aj niečo zo svojej „sviatočnosti“, pretože mohla zaznieť hocikedy a hocikde. Človek nemusel vynaložiť nijaké úsilie, aby sa k nej dostal. A masové šírenie hudby ju doslova prevalcovalo, do popredia sa ako nikdy predtým dostala úžitková hudba.

4

Všetci cítime časový stres, a tak si nalaďujeme stanice ako Jemné melódie, stúpla aj počúvanosť Rádia Devín. Ľudia si uvedomili, že sa im pri vážnej hudbe dobre relaxuje. Aká hudba, aký skladateľ prináša relax tebe? Mám rád celý rad skladateľov a mávam obdobia, kedy uprednostňujem jeden štýl pred ostatnými, ale potom sa toho akoby prejem a vyhľadávam niečo iné. Napríklad voľakedy som počúval Wagnerovu hudbu radšej ako Verdiho, teraz je to naopak, mávam obdobie, kedy ma fascinuje hudba Schuberta, Chopina či Brahmsa, potom potrebujem zmenu a počúvam Stravinského, Bartóka, Pärta. Som profe-

Keď si veľmi unavený, alebo keď tá hudba nie je až taký zážitok? Skôr keď som veľmi unavený. Hudba, ktorá sa mi nepáči, vo mne vyvoláva nervozitu, banujem za strateným časom a pýtam sa sám seba, prečo toto musím počúvať.

sionálne deformovaný a hudbu počúvam analyticky, preto mi to znie čudne, keď poviem, že táto hudba mi prináša relax. Nie je to relax, skôr zážitok.

Chodíš v prírode či po meste so slúchadlami na ušiach? Niekedy áno. Najmä, keď ma nebaví chodiť po meste stále tou istou trasou, alebo keď si potrebujem niečo vypočuť pracovne. Inak mi však pri počúvaní hudby na ulici prekáža hluk a v konečnom dôsledku ma také počúvanie viac unaví ako poteší.

Už v roku 1742 požiadal gróf Kaiserling Bacha, aby mu svojou hudbou pomohol prekonať nespavosť. Bach prišiel s Goldbergovými variáciami. Máš aj ty podobné uspávanky? Zatiaľ nemám problém so spánkom a hudbu nepoužívam ako prostriedok na útlm. Stáva sa mi však, že pri hudbe zaspím, aj keď nechcem.

Pri našom rýchlom životnom štýle sa oceňuje schopnosť rýchlo sa učiť. Platí to aj v hudbe? Cení sa schopnosť naštudovať dielo čo najrýchlejšie? Ja si takú schopnosť cením iba preto, že čím rýchlejšie človek dielo naštuduje, tým viac času má na to, aby ho strávil a dokonalejšie pochopil. Samotné naučenie sa nôt je len polovica práce; podstatné je to, ako si človek hudbu osvo-

Počul si o hnutí Tempo Giusto? Súhlasíš s jeho základnou myšlienkou, že veľa vážnej hudby sa v súčasnosti hrá príliš rýchlo? Že andante znamená pre moderného klaviristu niečo celkom iné, než znamenalo napríklad pre Mendelssohna? Nepočul som o takomto hnutí a pri gúglení som natrafil iba na fínskeho dídžeja, ktorý sa tak nazýva. S názorom, že hudba sa vo všeobecnosti dnes hráva rýchlejšie než v minulosti, som sa tiež nestretol. Vždy je to individuálne, niektorí interpreti majú sklon preháňať, či už v snahe ohúriť, alebo majú v sebe silnejší „motor“. V súvislosti s hnutím tzv. historicky poučenej interpretácie, ktoré v hudbe pôsobí už vyše tridsať rokov, dnes prevláda názor, že v 20. storočí mali hudobníci sklon hrať niektoré tempá príliš pomaly. Napríklad tempo andante, teda „krokom“, v Mozartovej hudbe. Ale Mozart sám sa sťažoval, že Abbé Vogler mu svojím hraním masakruje sonátu v C dur. Vraj sa tá situácia nedala vydržať a on mu musel povedať, že je to príliš rýchle... To je prípad individuálneho hudobníka, ktorý preháňal, a pritom žil v Mozartovej dobe, ktorá nebola taká rýchla ako naša. Veď práve. Ja som to pochopila tak, že Mozartovi sa to zdalo rýchle, hoci Vogler hral ešte pomalšie, ako dnešní hudobníci. To nevieme. Pokojne to mohlo byť tak, že hral príliš rýchlo aj podľa dnešných kritérií.

Preto sa v hudbe zaviedlo tzv. BMP? Áno. BPM – beats per minute, údery za minútu – je objektívny údaj, zatiaľ čo allegro môže pre jedného hudobníka znamenať hocičo od 120 do 140 BPM. Dnešný skladateľ musí do partitúry zapísať presné tempo, teda nestačia slová, ale vyžaduje sa počet úderov za minútu. Inak sa nesmie čudovať, keď jeho hudbu zahrajú príliš rýchlo alebo príliš pomaly. Počul si niekedy nahrávku Beethovenovej Deviatej symfónie pod taktovkou Maximianna Cobru, ktorá trvá dvakrát dlhšie než iné súčasné prevedenia? Nepočul som nahrávky tohto dirigenta. Zistil som, že napísal esej o hudobnom tempe, ale ešte som ju nečítal. Myslím, že každá hudba sa dá hrať v trochu odlišných tempách, ale vždy existuje hranične pomalé i hranične rýchle tempo, pri ktorom skladbu ešte vnímame ako logický proces. Za týmito hranicami sa hudba rozpadáva na nezrozumiteľný zvuk. Ak Beethovenova Deviata trvá dvojnásobne dlho, je to pre mňa už za prípustnou hranicou. Cobrova interpretácia by ma asi nudila, ak by som ju vôbec dopočúval. Nie je to preto, že aj sami sme produktom zrýchlenej doby? Lisztovi trvalo prehrať Beethovenovu sonátu Hammerklavier takmer hodinu, o 50 rokov ju Schnabel zahral za necelých 40 minút a dnešní japonskí interpreti sa tými istými notami preženú rýchlosťou pod 35 minút. Isto, sme produktmi zrýchlenej doby, ale ak niekto hrá skladbu extrémne pomaly alebo rýchlo, podozrievam ho, že chce za každú cenu zaujať. Pri rozsiahlych a členitých skladbách, akými sú dve spomínané Beethovenove diela, je prirodzené, že každá interpretácia bude mať inú minutáž. V priebehu skladby je veľa miest, kde môže interpret narábať s časom, ale rozdiely v celkovom trvaní sa podľa mňa pohybujú okolo 30 až 50 percent. Poviem to inak: viem si predstaviť, že Chopinovo prelúdium, trvajúce asi dve minúty, môže niekto zahrať za štyri, ale zhruba hodinovú Beethovenovu Deviatu zahrať za dve hodiny, to si neviem predstaviť. Psychologický čas plynie inak pri krátkej skladbe a inak pri dlhej. Zmenil si ty sám tempo niektorej svojej skladby na rýchlejšie? Alebo naopak? Áno a stáva sa mi to často. Hudba totiž má svoj čas a ten plynie inak ako reálny čas. Závisí to od momentálneho rozpoloženia. Keď si svoju novú skladbu predstavujem, môžem byť príliš vybudený a potom sa mi trebárs tempo 120 úderov za minútu zdá príliš pomalé a napíšem tam 130. Pri počúvaní na koncerte však zistím, že to je už príliš rýchlo a korigujem to.

5


nota bene 152

niekto potrebuje k rovnováhe oveľa rýchlejšie tempo než ja? Dá sa stále pridŕžať svojho tempa? V niektorých činnostiach sa musíme navzájom prispôsobiť, aby sme mohli vedľa seba žiť. Áno, ale namiesto hľadania primeraného tempa nežijeme všetci skôr v kunderovskej extáze rýchlosti, ktorá je už vlastne kliatbou? Hľadajme to primerané tempo, som za. Každý musí začať u seba. Keď nás bude dostatočne veľa, možno sa to zlomí a svet sa spomalí. Nemám však ilúzie o tom, že svet sa spamätá bez nejakej katastrofy. Čo ráno urobíš ako prvé? Pozrieš sa, koľko je hodín? Začneš sa ponáhľať? Nosíš hodinky? Väčšinou ráno kontrolujem hodinky. Ak nemám nič naplánované, tak si vychutnávam polihovanie v posteli, niečo si pozriem v televízii alebo si niečo prečítam, urobím si raňajky do postele. Hodinky nosím, hoci čas vidím aj v mobile. Beriem ich ako súčasť odevu.

Koncom 70. rokov sa za ideálne tempo popovej hudby považovalo 120 úderov za minútu. Od začiatku 90. rokov zrýchlila na 170 a v Guinessovej knihe rekordov je zaznamenaný Mobyho technohit Thousand, ktorý uháňal rýchlosťou 1 000 úderov za minútu. Používa aj súčasná vážna hudba takéto extrémne tempá? Súčasná vážna hudba je taká rôznorodá, že sa v nej môže vyskytnúť všetko. Tisíc úderov za minútu si neviem v praxi predstaviť, najmä nie v hudbe, ktorú hrajú ľudia. Úder totiž neznamená každú znejúcu notu, ale akúsi mriežku v čase, do ktorej sú noty zasadené. Ak je táto mriežka príliš hustá, a to je prípad tempa 1 000 BPM, je fyzicky nemožné vtesnať medzi jednotlivé údery ešte aj niečo iné. V roku 1878 Brahms napísal, že na klavíri sa hrá oveľa rýchlejšie, živšie a vo väčšom tempe než na jeho predchodcovi čembale. Ako ovplyvňuje dnešná technika súčasnú hudbu? Je pravda, že hudobné nástroje sú mechanicky čoraz dokonalejšie a poskytujú väčší priestor na experimentovanie. Elektronika znamenala úplný zlom, pri nej sa limitom stáva ľudský sluch – niektoré výdobytky elektroniky človek už nedokáže ani vnímať. To hudbu určite ovplyvnilo, dokonca až tak, že sa do nej dostali aj zvuky, ktoré nijaký reálny objekt nedokáže vylúdiť. Vývoj však neprináša vždy iba zisk, niečo sa pri ňom aj stráca. Preto sa v poslednej tretine 20. storočia objavilo veľa hudobníkov, ktorí sa vrátili späť k starým nástrojom, vychutnávajúc si ich jemný, farbistý zvuk, ktorý na moderných nástrojoch nie je možné dosiahnuť. Moderné nástroje vznikli pre potreby väčších koncertných siení, ich zvuk je mohutnejší, ale aj ostrejší.

6

Čo si myslíš o hudbe tvorenej prostredníctvom počítačových technológií? Počítač zvádza človeka príliš sa sústrediť na podružné veci, napríklad zvuk. Ten je síce dôležitý, ale nie prvoradý. Ak je počítačová skladba iba prehliadkou zaujímavých zvukov, je to pre mňa málo. Takisto ma príliš nezaujíma, ako znie nejaký algoritmus aplikovaný na hudbu. Viac ma na hudbe zaujíma to, ako je poskladaná, ako plynie z jedného bodu na začiatku do druhého na konci, a to počítač vymyslieť nedokáže. Zaujímavým spôsobom volá po spomalení poblázneného sveta hudobný projekt Longplayer alebo ASLSP. Čo si takýchto projektoch a dielach myslíš? Longplayer, teda skladba Jema Finera, ktorá sa začala 1. 1. 2000 o 00.00 hodine a bude trvať do konca tohto tisícročia, alebo As Slow As Possible, skladba Johna Cagea, ktorá sa má hrať čo najpomalšie, a teda bude znieť ešte ďalších 627 rokov, sú konceptuálne diela pohrávajúce sa s jedným zo základných parametrov hudby – s časom. Keďže ich čas plynie mimo ľudskej mierky, neviem sa k nim vyjadriť ako ku skladbám, pretože ich nikdy nebudem počuť celé. Konceptuálne umenie ma zaujíma ako experiment, ale neviem si k nemu vytvoriť zmysluplný vzťah, neoslovuje ma na úrovni pocitov. Vyvoláva vo mne asi taký úžas, ako predstava, že nijaké číslo sa nedá deliť nulou. Nie je tajomstvom dobrého života uplatňovať vo všetkých činnostiach tempo giusto? Isto je to jedno z tajomstiev dobrého života, ale pýtam sa: Ako ľudia máme mať na jednotlivé činnosti rovnaké tempo giusto? Čo keď

Aké je tvoje obvyklé pracovné tempo? Ako najčastejšie vyzerá tvojich 24 hodín? Pracovné tempo mám pomalé, teda komponujem pomaly, ale celkovo pracujem veľa. Dlhé roky pre mňa neexistovali víkendy, stále som mal pred očami nedokončenú prácu. Môj pracovný deň plynie asi tak, že ráno vstanem okolo pol deviatej, do hodiny som v práci, okolo sedemnástej sa poberám domov, alebo ak idem na koncert, som v práci až do devätnástej. Potom si urobím niečo na večeru a do polnoci (aj dlhšie) pracujem doma. Priniesla ti niekedy pomalá práca rýchle výsledky? Čo je to rýchly výsledok? Máš na mysli, že ak budem robiť pomaly jeden deň, dospejem k výsledku, ku ktorému by som nedospel po piatich dňoch unáhlenej práce? Viem, že pomalá práca mi prináša také výsledky, s ktorými som spokojnejší. Unáhlená práca môže priniesť „rýchly“ výsledok, ale s odstupom času zistím, že je pochybný. Skladáš aj hudbu k dokumentárnym filmom, scénickú či filmovú hudbu, napríklad ku Kirchhoffovmu filmu Kauza Cervanová. Akým spôsobom pracuješ v takýchto prípadoch? Niekedy treba k obrazu vytvoriť presnú zvukovú stopu, ktorá synchrónne reaguje na filmový strih. Toto často nerobievam. Skôr s režisérom debatujeme o charaktere hudby, ktorú mám napísať a potom ju vkladáme do filmu či inscenácie podľa pocitu. Ale v tlači si sa vyjadril, že ľudia čoraz viac potrebujú k hudbe obraz a to ťa udivuje. Toto je iný prípad? Mal som na mysli, že na koncertoch avantgardnej hudby sa čoraz častejšie objavuje vídžejing.

2014 február

Teda okrem hudobníkov je tam výtvarník, ktorý tvorí pohyblivé obrázky počas hudby. Alebo aj to, ako hudobnú scénu ovládol videoklip. Mám pocit, že dnes sa populárna hudba už bez neho nezaobíde. Hrozil ti niekedy syndróm vyhorenia? Nielen mi hrozil, ale ma aj dobehol. Poznám ten pocit veľmi dobre a dodnes sa snažím nejako sa s ním vyrovnať. Keď si uponáhľaný, čo ťa najviac rozčuľuje? Vlastná neschopnosť naplánovať si prácu tak, aby som nebol uponáhľaný. Rozčuľuje ťa pomalý počítač či pomalý net? To ma až tak nerozčuľuje, lebo si vždy zabezpečím nápravu. S pomalým počítačom alebo netom radšej ani nijakú prácu nezačínam. Pri ktorej činnosti sa ti najťažšie spomaľuje? Pri upratovaní. Neviem si povedať, že upratovať treba pomaly a dôkladne. Pripadá mi to zbytočné, veď o týždeň to bude vyzerať rovnako neupratané. Ako spomaľuješ sám seba ty? Najčastejšie prechádzkou s kamarátom, potom uvarením si niečoho, čo som už dávno nejedol. Pocit spomalenia mám však aj vtedy, keď pracujem na niečom, čo nemusím odovzdať v stanovenom termíne. Lenže ako sa ti darí zložiť hudbu na termín? Kvalitné víno potrebuje čas a určite aj dobrá hudba... S tým mám problém, hoci častejšie robím hudbu na termín ako len tak, do zásuvky. Chce to plánovanie a disciplínu, rozvrhnúť si čas a pracovať systematicky. Dobrá hudba vznikne iba vtedy, keď človek pracuje. Nie je to tak, že človek musí čakať na múzu a až potom si sadnúť k práci. Vyžaduje si spomalenie veľkú odvahu? Voľakedy som sa takmer nikdy nedokázal zbaviť pocitu meškania s niečím a pocit spomalenia som si ani nevedel navodiť. Dnes to už viem, vyžaduje si to uvedomiť si dôsledky stresu, odvahu až tak nepotrebujem. Myslela som skôr na odvahu odporovať krátkym termínom, despotických šéfom, nedočkavým ľuďom... Toto si naozaj vyžaduje silnú osobnosť, sebavedomie a cieľavedomosť. Ale aj odvahu prijať to, že nedočkaví ľudia vás prestanú oslovovať a vy zostanete sám, takpovediac mimo diania. Pracovať na voľnej nohe vraj pomalšiemu životnému tempu výrazne napomáha. Môžeš to potvrdiť?

Mne to pomalšie tempo neprinieslo. Aj preto som sa ešte asi neodvážil vrátiť k práci na voľnej nohe. Vieš sa tešiť z prítomného okamihu bez toho, aby si stále vyzeral to ďalšie? Dopadol som tak, že sa učím tešiť z maličkostí. Mával som aj také dni, keď som si nevedel dať odpoveď na otázku, na čo sa teším. Ľudia sú posadnutí „šetrením času“? Dá sa čas vôbec ušetriť? Pokúšaš sa o to aj ty? Na čo je dobré využiť ušetrený čas? Tu asi platí známa Jungova veta o modernom človeku, ktorý sa neustále snaží získať viac voľného času a potom zistí, že ho nevie využiť. Na úrovni banálnych úkonov, ako vynášanie smetí, ukladanie vecí v byte, chodenie po meste za povinnosťami, sa snažím ušetriť sekundy a minúty, ale to iba preto, lebo tie činnosti nemám rád. Inak sa na čas snažím pozerať realisticky, a ak chcem niečo urobiť dobre, obetujem na to čas. Ušetrený čas je dobré využiť

„Ak pod spomalením chápeme návrat k sebe, ihneď sa otvára jeho duchovný rozmer.“ na zotrvanie so sebou samým – byť „pri sebe“, v prítomnosti, uvedomovať si, čo sa deje vo mne a okolo mňa. Ale to len tak rečním! Mne sa to darí málokedy. Vyhovujú ti ustavične otvorené hypermarkety alebo máš radšej už takmer vymiznuté malé obchodíky? Otvorené hypermarkety mi skôr vyhovujú, niekedy je totiž pre mňa relaxom aj to, že po celom dni si idem potraviny nakúpiť v noci, keď tam nie je zhon. Napriek tomu, mám rád malé obchodíky. Vedel by som si zvyknúť na staré časy, keď existovali iba tie. Hudobníci si stále vysoko cenia hudobné nástroje vyrábané ručne. Prečo sme si prestali ceniť napríklad rovnako vyrábané potraviny? Preto, lebo nám firmy prostredníctvom reklamy vymývajú mozgy. Obal predáva... Myslím si, že aj u nás už veľa ľudí pochopilo, že domácky vyrobené potraviny sú lepšie než tie továrenské. Len kde ich má mestský človek zohnať? Akú mám istotu, že to, čo má v supermarkete nálepku BIO, je naozaj BIO? Po rade škandálov som už opatrný. Pripadá mi to, že výrobcovia potravín sa s nami hrajú takú hru: rozlúšti nápis na obale a vyhraj! Rátajú s tým, že málokomu sa chce lúštiť.

V ktorej krajine sveta sa podľa tvojej osobnej skúsenosti žije naozaj pomaly? Hneď u susedov, v Rakúsku. Neviem, či sa tam žije naozaj pomaly, ale určite pomalšie ako tu. Cítim to tam na každom kroku, na tom, ako si nájdu čas na úpravu životného prostredia, na údržbu starých domov, ako si navzájom zjednodušujú život rôznymi maličkosťami, napríklad logickými orientačnými tabuľami alebo plánikmi v múzeách a galériách, ako sa nikam neponáhľajú v mestskej premávke atď. Môže za naše ustavičné zrýchľovanie okrem technického pokroku aj ekonomika, známe čas sú peniaze? V ekonomickej sfére som úplný laik, ale myslím si, že princíp „time is money“ u nás ešte tak nevládne ako v USA. Skôr nás stresujú mobilné telefóny, všadeprítomná agresívna reklama, individualizmus a z neho prameniaca netolerantnosť k životnému priestoru iných. Má teda v sebe spomalenie určitý duchovný rozmer? Jednoznačne má. Ak pod spomalením chápeme návrat k sebe, duchovný rozmer sa ihneď otvára. Keď sa konfrontujem sám so sebou, je veľmi pravdepodobné, že dospejem k základným otázkam svojej existencie: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Kam idem? Týchto otázok sa asi uponáhľaní ľudia zvlášť boja. Ty si si ich zodpovedal? Máš v tomto zmysle „pokojnú myseľ“? Najťažšia je pre mňa tá prvá otázka. Niečo už o sebe viem, ale stále sa vyrovnávam so svojimi zlyhaniami, učím sa prijímať svoje obmedzenia. V tomto smere nosím v sebe nepokoj. Ktoré činnosti si podľa teba vyžadujú pomalosť? Stravovanie, chôdza, rozprávanie, ranné vstávanie, umývanie si zubov, spoznávanie ľudí a krajín, opúšťanie kina po dobrom filme (až po titulkoch!).

Peter Zagar je hudobný skladateľ, redaktor a publicista. Na VŠMU v Bratislave študoval skladbu u profesora I. Hrušovského. Pracoval v Slovenskom rozhlase, v Hudobnom informačnom stredisku, v Slovenskej filharmónii a od roku 2000 vedie edičné oddelenie Hudobného centra. Bol členom súboru VENI ensemble a je členom súborov Požoň sentimentál, VAPORI del CUORE a don@u.com. Absolvoval umelecké študijné pobyty v Lyone vo Francúzsku a vo Filadelfii v USA. Je držiteľom Ceny Slovenskej muzikologickej asociácie, Ceny Dosky ’98 a Ceny Jána Levoslava Bellu.

7


REPORTÁŽ

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 152

RÝCHLE OBČERSTVENIE, POMALÉ STRAVOVANIE

AKO CHUTIA TIE KNEDLE, SÚ JEDLÉ? Jednou z najkrajších vecí v živote je neponáhľať sa, sadnúť si k stolu s rodinou a priateľmi a vychutnať si skutočne dobré jedlo a pitie. Prečo sme to zamenili za pripálené placky mletého mäsa medzi papierovými žemľami? Lahôdky V tržnici neďaleko centra Bratislavy môžete ešte stále ochutnať čosi zo života komunistickej éry. Stačí sa pretlačiť davom pri vchode, vystúpiť na poschodie a vybrať si podnik, v ktorom budete degustovať. Trochu honosnejšie zariadenie (s ozajstnými stolmi, stoličkami a obsluhou v bielej košeli) pozýva na raňajky, obedy a večere. Pred obedom sa v ňom občerstvujú hlavne postarší, ošumelí muži, ktorí si dopriavajú tekutú desiatu – pivo a rum. Daktorí sa nechajú zlákať aj na huspeninu, ktorá spolu s vajcami v aspiku a inými dobrotami pomaly usychá za preskleným pultom. Porcie sú malé, ale ceny sú na bratislavské pomery ešte stále ľudové – väčšinou čosi vyše eura. Hlavné jedlo je drahšie a väčšie, ale ani na to sa nečaká dlho. Ten pravý nával je v bufete s neprehliadnuteľným nápisom Lahôdky, teplé jedlá, šaláty. Rad zákazníkov, väčšinou starších ľudí a robotníkov, postupuje ako na bežiacom páse. „Päť deka tresky, päť paríž,“ predavačka v rýchlom tempe opakuje objednávku a zručne na-

8

berá šaláty z pretekajúcich mís. Majú tu všetky možné druhy – vlašský, rybí, feferónkový, diabolský, bulharský... Čo porcia, to kalorická bomba.

Na stojáka Na policiach za predavačkou stoja sladké malinovky, džúsy, keksy, dokonca aj nejaké plechovky, ale tunajší štamgasti zjavne preferujú čerstvú ponuku. Pýtajú trochu z toho, trochu z tamtoho šalátu a zopár rožkov. Ľudia v rade predo mnou platia pod tri a pol eura, ale najesť sa tu dá aj za menej. Zakúpenú poživeň si viacerí odnášajú so sebou, no dosť je aj tých, ktorí ju zlupnú pri pultoch na „stojáka“. Za sklenenou stenou bufetu vyzerajú ako ryby v akváriu, no zdá sa, že ich to neruší. Uprene hľadia do svojich tanierov alebo pozorujú okoloidúcich a ich spolustolovníci akoby neexistovali. Dvaja robotníci v reflexnom oblečení síce prišli spolu, no jedia mlčky, spája ich iba záľuba v majonéze a jedovato sfarbených malinovkách, na ktoré naďabili v chladiacom pulte.

Kúsok od nich mechanicky pojedá svoj obed stará žena v čiernom, cítiť z nej osamelosť a prípravky proti moliam. Dávam sa do reči s jej susedom, krehkým deduškom v ošúchanom kabáte. „Som dôchodca a vdovec,“ predstaví sa pán Jozef. „Chodím sem dosť často, je tu široká ponuka, takže nemusím jesť zakaždým to isté. Jedlo je chutné, pomerne lacné a mám tu aspoň akú-takú spoločnosť. Doma už nevarím, dám si kus chleba a som vybavený.“

Mladí a uponáhľaní V jedálenskej časti blízkeho obchodného centra obeduje úplne iná spoločnosť. Stretávajú sa tu hlavne mladší ľudia pod 40 rokov, vyfintení podľa najnovšej módy a uponáhľaní. Aj ceny sú vyššie. Základná porcia bez nápoja či šalátu stojí okolo štyroch eur. Zdá sa, že o dvanástej na obed sa sem nahrnú všetci z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Čo chvíľa mi ktosi z davu stúpi na nohu alebo ma štuchne lakťom. Do hluku hlasných rozhovorov sa mieša ostrý zvuk odšťavovača. „Po takto super zdravom drinku sa môžem s čis-

2014 február

tým svedomím napchať gyrosom,“ pochvaľuje si mladá slečna, ktorá práve dopila veľký pohár ovocnej šťavy. Na tomto mieste si čosi vyberie hádam každý nadšenec rýchleho občerstvenia. Tabule s krikľavými obrázkami ponúkajú „domácku“ stravu ako sviečkovú, zemiakové placky či grilovaný encián. Nechýba ani pizza, sendviče, klasické hamburgery s hranolčekmi a kolou. Trochu exotiky zabezpečujú ázijské jedlá v európskej úprave alebo mexická a kalifornská kuchyňa, za ktorú tu zrejme považujú vyprážané kura podávané so všemožnými prílohami. Sú tu aj vyprážané ryby v žemliach a „stopercentne čerstvé“ jedlá pre tých, ktorí hľadajú zdravší typ fastfoodu. „Poďme sa najesť ku mamke. To je správna papačka,“ hovorí mladík v obleku a ťahá svoju spoločníčku k oddeleniu s knedľami a vyprážaným syrom. „Nezdá sa ti, že tá omáčka vyzerá, ako by ju už ktosi natrávil?“ pýta sa dievčina s ironicky nadvihnutým obočím. „No vieš čo, tak si bež na tú svoju zajačiu stravu a nekaz mi chuť,“ odpovie jej náhle podráždený chlapík.

Ružová masa a hamburger Obzerám si bezprizorné postavy s naloženými táckami, ktoré márne pátrajú po voľnej stoličke. Na jedlo pri tom ešte čaká halda ľudí. Najviac párikov stojí pred oddelením s vyprážaným kuraťom, podávaným asi na tisíc spôsobov. Maďarské špeciality – plnená paprika či bravčové na smotane priťahujú hlavne mužov. Jeden z najdlhších zástupov sa tiahne pred oddelením zdravej výživy. Tu sa koncentrujú tí najštíhlejší. Na výber majú delenú stravu, ces-

toviny, rizoto a množstvo zeleninových šalátov. Postupujeme rýchlo. Neprejde ani desať minút a obráti sa na mňa predavačka s kŕčovitým úsmevom. „Čo si dáte? A niečo na pitie?“ vybafne tak rýchlo, že jej ledva rozumiem. Už len pri pohľade na to, ako jej kolegyne lietajú medzi pultom a kuchyňou, mi zo stresu stúpne tlak. Cítim sa ako v televíznom kvíze, kde treba okamžite odpovedať, inak boduje ďalší súťažiaci. V zmätku zabudnem, že som chcela šalát a pýtam si to, čo trojica zákazníkov predo mnou – cviklové rizoto. Vzápätí dostanem elegantný biely tanier s ružovou masou a guľkami mozzarelly, ktoré vyzerajú ako rozpadnutý snehuliak.

„Jedlo je chutné, lacné a mám tu aspoň akú-takú spoločnosť.“ Teraz sa aj ja šuchcem rozľahlým priestorom so stolmi a stoličkami a hľadám voľné miesto. Tácňa mi oťažieva v rukách, ale všade je obsadené. Bezvýsledne prejdem až na druhý koniec „jedálne“. Niektorí hostia si uchytili aspoň malé taburetky a obedujú s táckou na kolenách. Ja nemám také šťastie, preto sa obrátim k najbližšiemu stolu pre štyroch, kde sedí len jeden človek. Ochotne súhlasí, aby som si prisadla, ale potom už medzi nami nepadne ani slovo. Opovržlivo si obzerám jeho nádielku – hamburger, hranolčeky a kolu v papierových obaloch s červenožltým logom najznámej-

Pomalé jedlo aj po slovensky Hnutie Slow Food, Pomalé jedlo, vzniklo koncom 80. rokov. Taliansky novinár a enogastronóm (špecialista zameraný na lokálne jedlá a vína) Carlo Petrini ho založil ako alternatívu k fastfoodu a šíriacej sa globalizácii. Prvotným impulzom bol protest proti otvoreniu pobočky siete McDonald’s pri Španielskych schodoch v Ríme. Dnes sa hnutie zasadzuje o čerstvé a chutné sezónne jedlá, ktoré uspokojujú zmysly a pritom patria k tradičnej miestnej kultúre. K filozofii Slow food patrí aj to, že výroba a spotreba potravín nesmie ohrozovať životné prostredie, pohodu a prirodzené správanie zvierat ani zdravie ľudí. Ceny jednotlivých pochúťok musia byť dosiahnuteľné pre zákazníkov, ale aj férové pre producentov. Týmto sa hnutie snaží vzbudiť záujem o to, čo jeme, odkiaľ jedlo prichádza a ako jeho konzumáciou ovplyvňujeme životné prostredie. Slow food má zástancov po celom svete – eviduje viac ako stotisíc členov, dobrovoľníkov a podporovateľov v 150 krajinách. Od roku 2011 sa k nim pridalo aj Slovensko s miestnou pobočkou Slow food Pressburg. Jedným z jej cieľov je podporovať obnovu a zachovanie regionálneho i národného kulinárskeho dedičstva. Vyzýva Slovákov, aby sa zapojili do medzinárodného Slow food projektu Archa chutí, ktorý chce skatalogizovať až desaťtisíc vzácnych miestnych potravín, úžitkových zvierat a kultúrnych rastlín a takto ich ochrániť pred zabudnutím. Odporúčanie môže poslať ktokoľvek, stačí poslať vyplnený formulár zo stránky www. slowfood-pressburg.sk.

9


nota bene 152

2014 február

text: dagmar gurová

Ľudia

Každodenní konzumenti rýchleho občerstvenia si preto zarábajú na vznik obezity, srdcovocievnych ochorení, cukrovky a iných chorôb. Čo si vybrať, ak sa fastfoodu predsa len nemôžeme vyhnúť? „Najmenej vhodné sú kuracie krídelka, vysmážané hranolčeky, hamburgery s vysmážaným mäsom, dezerty, zmrzliny a sladené nápoje. Niektoré siete fastfoodov však ponúkajú aj grilované mäso či zeleninové šaláty, čo je v tomto prípadne rozhodne lepšia voľba,“ hovorí Katarína Skybová.

Pomaly a dôkladne

šieho fastfoodu. A radšej nechcem vedieť, čo si myslí on o mojej ružovej ryži. Syr odhŕňam stranou a pomaly do seba súkam jedno sústo za druhým. Už po chvíli to však vzdám – v ryži je primiešaná smotana a ja mám alergiu na mliečne výrobky. Pri každom jedle tu síce poctivo vypisujú alergény, ale v tej rýchlosti pri objednávaní som si to nevšimla. Odchádzam hladná, ale spokojná, že výskum mám za sebou. Rušná ulica pred obchodným centrom mi zrazu pripadá tichá. Vďačne sa nadýchnem „čerstvého“ vzduchu, ktorý je cítiť voňavkami, cigaretovým dymom a výfukovými plynmi, no nie je v ňom ani náznak jedla.

Jesť či nakupovať? Pre mnohých Bratislavčanov je jedným z najobľúbenejších rýchlych občerstvení jedáleň istého veľkoobchodu s nábytkom. Tu môžu spojiť príjemné s užitočným a vyjde ich to o niečo lacnejšie ako obed v ozajstnej reštaurácii. Hneď pri vstupe ma ovalí jedálenský pach, ktorému sa v samoobslužných zariadeniach nedá vyhnúť. Prostredie je však príjemné a hudba tlmená. Z rozjímania nad obsiahlou ponukou vytŕhajú akurát hlásenia o zľavách či deťoch zabudnutých v detskom kútiku. K pultom plným lákavo naaranžovaných predjedál postupujeme pomedzi zábrany podobné tým pred bezpečnostnou kontrolou na letisku. „Tak čo, dáš si jahodový koláčik?“ pýta sa žena predo mnou malého chlapčeka. „Nie,“ zapiští on výrazným hláskom. „Ja chcem mäso.“ Na výbere jedál sa nezhoduje ani párik za mnou. Mužovi, ktorý by si zjavne rád zajedol, sa nedarí roznietiť podobný apetít aj u svojej priateľky. Premýšľam, či drží diétu, keď v tom žena vyhŕkne: „Chcem len rýchlo čosi zhltnúť a konečne ísť nakupovať!“ Zdá sa, že najviac nadšené sú deti. Zvlášť, keď sa im podarí nahovoriť rodičov, aby tácky s jed-

10

lom poukladali na špeciálne vozíky, s ktorými sa dá zábavne „jazdiť“ okolo stolov. Vyberiem si tuniaka so zeleninou v chlebovej placke a zamierim do najodľahlejšej a najpokojnejšej časti jedálne. Pri stole oproti mne sedí mladá žena s tučnou pani neurčitého veku, ktorá neprestajne rozpráva. „Povedala som jej, že musí chodiť na obed aj v práci, ale ona stále narieka, že si tu nemá čo vybrať. No chápeš to?“ obracia sa na svoju susedu. „Pozri, koľko zemiakov dávajú, to je super. A ako ti chutia knedle, sú jedlé?“

Fastfood praje hladu Rýchle občerstvenie vábi možno oveľa viac návykovou chuťou, ako tým, že šetrí čas. Ale ako sa to chvíľkové potešenie odrazí na našom zdraví? „Na to, aby mozog prijal, vyhodnotil a spracoval všetky podnety, a aby vznikol pocit sýtosti, je potrebný určitý čas – 10 až 40 minút od prijatia jedla,“ hovorí Katarína Skybová z Inštitútu redukcie a prevencie nadváhy kompliment. To, kedy žalúdok zavelí stop, závisí od zloženia stravy a tempa/rýchlosti jedenia. „Najlepšie zasýti strava s väčším objemom – taká, ktorá má viac vody, s vyšším obsahom bielkovín, polysacharidov a vlákniny. Tuková strava má najnižšiu sýtiacu schopnosť,“ hovorí odborníčka na výživu. Rýchli jedáci, ktorí si dopriavajú jedlá s vyšším obsahom tukov a jednoduchých sacharidov (čo sa vzťahuje aj na ponuku rýchleho občerstvenia), zjedia veľmi pravdepodobne viac, ako potrebujú. Fastfood nám dodá veľa kalórií aj bez toho, aby sme zjedli nadmernú porciu. „Živočíšny tuk v menej kvalitnom mletom mäse, v majonéze či vysmážanom mäse a zelenine obsahuje veľa nasýtených mastných kyselín. Biele pečivo je príliš bohaté na jednoduché sacharidy.“ Takáto „diéta“ zaistí priveľa energie, ale málo vitamínov, minerálnych látok a vlákniny.

Moju predstavu dobrého jedla, na ktoré netreba príliš dlho čakať, spĺňa palacinkáreň v centre mesta. Ak sa tam vyberiem mimo obedného návalu, o chvíľu dostanem voňavé, teplé palacinky, ktoré ukuchtili priamo predo mnou. Všetko je tu čerstvé a chutné. Kým ma obslúžia, stihnem sa preladiť na to, že budem jesť. Náladu mi vylepší aj pohodová, tichá hudba a sympatický personál. Tunajší zamestnanci sú pohotoví, ale nepôsobia tak, že sa každú chvíľu zrútia od vyčerpania. Odborníčka na výživu upozorňuje, že nezáleží iba na tom, čo jeme, ale aj ako jeme. Všeobecne platí, že by sme mali sedieť, sústrediť sa na to, čo máme na tanieri a nerozptyľovať sa čítaním knihy či sledovaním televízie. „Dôkladné požutie jedla predlžuje čas jedenia, podporuje tvorbu slín a vylučovanie tráviacej šťavy, čo zabezpečuje dobré trávenie. Riziko rýchleho, hltavého jedenia je aj pri kvalitnej strave v tom, že ju dôkladne nepožujeme. Vtedy skonzumujeme viac, ako by sme chceli, môžeme mať tráviace problémy a cítiť sa prejedení,“ hovorí Katarína Skybová. „Hlavné jedlo by sme nemali zjesť rýchlejšie ako za desať minút. Prijateľný čas jedenia je 20 minút. Optimálna doba je však ešte dlhšia: 30 až 40 minút.“ Ani pri dodržiavaní zásad zdravej výživy však netreba byť príliš úzkostlivý. Americký komik George Burns, ktorý sa dožil sto rokov, povedal: „Osobne sa vyhýbam čerstvým potravinám. V mojom veku už potrebujem všetky konzervanty, ku ktorým sa môžem dostať.“

Ako dostať hlad pod kontrolu Jedzte pravidelne tri hlavné a dve menšie jedlá denne. Do jedálnička zaraďte kvalitné bielkoviny (majú dobrú sýtiacu schopnosť) a dostatok vlákniny (30 g denne). Vypite dva až tri litre nekalorických tekutín za deň. Pocit hladu stimulujú aj rôzne chute a chuťovo výrazné potraviny či pochutiny, ako slaná, pikantná, glutamanová chuť, kečup, horčica, hotové dressingy, sójová omáčka, ale aj rôzne polotovary, konzervované, instantné jedlá a jedlá rýchleho občerstvenia. Katarína Skybová z Inštitútu redukcie a prevencie nadváhy kompliment odporúča domácu čerstvo pripravenú stravu, aj keď je časovo náročnejšia, alebo reštaurácie s kvalitnou kuchyňou.

Marián, Marián K. a Marta vyrábajú darčeky v chránenej dielni združenia Okraj. Foto: oz. Okraj

ČAS PRE SEBA JE PRIESTOROM PRE TVORIVOSŤ

ZAMESTNANÉ RUKY, UPOKOJENÁ MYSEĽ Pomalé je krásne. V prípade ručných prác to platí zvlášť. Niektorí ľudia ich prostredníctvom uniknú stresu, pre iných sú spôsobom, ako sa brániť úplnej nečinnosti. Z preľudnenej, uponáhľanej Obchodnej ulice vchádzam do Dvora remesiel, ktorý patrí bratislavskému Ústrediu ľudovej umeleckej výroby. Razom si pripadám ako na návšteve u čarovnej babičky, kde sa po večeroch pradie, šklbe perie a vyšíva, a kde sa rozprávky blížia k skutočnosti. Kúsok tejto atmosféry si možno zadovážiť v tunajšom obchode, kde ponúkajú výrobky zo skla, keramiky, kože či textilu – krásne a trvácne, aké bežne nedostať. Kto by však chcel zamestnať svoje ruky a upokojiť si myseľ, nech vstúpi do niektorej z tvorivých dielní vo dvore a vyrobí si vlastný hlinený džbánik, drôtený šperk či kus tkanej látky. Všetko, čo preto musí urobiť, je prihlásiť sa na niektorý kurz zo širokej ponuky ÚĽUV-u.

Ticho a koncentrácia V hrnčiarskej dielni je neobvykle živo. Účastníci kurzu pôsobia ako skupinka priateľov, ktorí sa zišli pri káve. Ibaže namiesto šálok s voňavým nápojom majú pred sebou figúrky, tabuľky s obrázkami, hrnčeky či misky, ktoré horlivo upravujú do záverečnej podoby. Dnes majú poslednú hodinu, no väčšina sa chystá pokra-

čovať v ďalšom kurze. „Toto je ťažká fyzická práca, ktorá vyžaduje veľkú psychickú koncentráciu. Obvykle je tu úplne ticho, každý je ponorený do toho, čo práve robí,“ hovorí lektorka Jana Randušková. Ak máte z kusa hliny vytočiť na kruhu čosi použiteľné, nestíhate debatovať so susedom. A ani pri takej zdanlivo ľahkej úlohe, ako je glazovanie (farbenie) vypálených výrobkov, sa neoplatí byť nepozorným. Glazúry majú inú farbu pred a po vypálení. Navyše sa niektoré neznášajú a nesmú sa použiť súčasne. Práca s keramickou hlinou má ustálené postupy, ktoré nemožno preskočiť ani urýchliť. „Tento materiál na nás čakal milióny rokov, postupne sa naplavoval v riekach a opäť vysychal. Je predurčený na pomalé spracovávanie. Aj preto sa tu neženieme, každý napreduje podľa vlastného rytmu,“ vysvetľuje lektorka. Police plné hlinených vecičiek naozaj pôsobia akosi uzemňujúco. „Toto je terapia pre uponáhľaný svet, pre všetkých, ktorým chýba čas pre seba a priestor pre tvorivosť,“ hovorí kurzistka Zuzana. „Oddýchnem si tu, zabudnem na pracovné a iné problémy. Spojím príjemné s užitočným.“

Hmatateľné spomalenie Na kurzy do Dvora remesiel chodia často ľudia z kancelárií, manažéri, učitelia, ale aj lekárky a právničky. Keramickú dielňu si vyberajú skôr tí mladší, do štyridsiatky. „Väčšinou sú veľmi citliví. Byť s nimi je pre mňa radosťou a obohatením,“ hovorí lektorka. Peter vyštudoval učiteľský smer na umeleckej škole a sem prišiel preto, aby sa zdokonalil v keramike. „Pred časom som prišiel do Bratislavy a aj takto som chcel spoznávať umenie a nových ľudí. Mám dosť hektický život. Snažím sa zladiť prácu, školu, osobný život a tu môžem na chvíľu spomaliť, upokojiť sa a ešte aj niečo hmatateľné vytvorím.“ Na hrnčiarskom kruhu Peter vytáča hlavne úžitkové predmety – misky a džbániky, ktoré posúva ďalej ako darčeky. „Je to oveľa osobnejšie ako kupované veci. Ja sám si taký dar vážim oveľa viac. Každý ručný výrobok je totiž iný, má v sebe kúsok z človeka, ktorý ho vytvoril.“ Zuzka si vybrala keramický kurz ako protiváhu k svojmu zamestnaniu. „Pracujem v centre starostlivosti o zákazníkov, celý deň strávim pri počítači. Chcela som robiť niečo umelecké,

11


nota bene 152

2014 február

„Vyrábame všetky možné darčekové predmety, ale zameriavame sa hlavne na maľbu na sklo, textilné darčeky a bižutériu, ale aj keramické a aranžérske výrobky. Najčastejšie pracujeme na objednávku pre firmy alebo individuálnych zákazníkov. Predávame aj na špecializovaných trhoch,“ hovorí. „Snažíme sa získať čo najviac objednávok, aby sme mali zaistenú prácu počas celého roka. Ak práve žiadnu zákazku nemáme, dopĺňame si zásoby vianočného tovaru, aby toho na nás koncom roka nebolo priveľa.“

Chcelo to len cvik

V hrnčiarskej dielni ÚĽUV-u zabudnete na stres a uponáhľaný svet. Foto: Pavol Funtál

Tvorivá práca v chránenej dielni im nedá upadnúť do nehybnosti. Foto: o.z. Okraj

Hotové výrobky Peter daruje iným. Foto: Pavol Funtál

"Nedajte sa odradiť prvými nezdarmi," hovorí Zuzka. Foto: Pavol Funtál

čosi vyrábať vlastnými rukami,“ hovorí. „Netu- kovanie, plstenie, sieťovanie či tkanie na ráme čiarstvo, drotárstvo a všeličo iné. „A to ešte nie šila som, že si pri tom aj oddýchnem, uniknem a najnovšie aj šitú čipku. „Mnoho ľudí postupu- som ani v polovici ponuky ÚĽUV-u,“ pripomína. od stresu. Bolo to príjemné prekvapenie a je- je z kurzu do kurzu, preto vytváram stále ďalšie, „Najskôr som sa prihlásila na výrobu bábik zo den z dôvodov, prečo som už na druhom kur- aby si mohli vyskúšať niečo nové.“ šúpolia. Tie ma od malička fascinovali. Teraz ze a pôjdem na ďalší.“ Stíšenie a spomalenie, Každá textilná technika vraj potrebuje čas svoje poznatky posúvam ďalej – robím posektoré zažíva v tvorivej dielni, podvedome pre- a trpezlivosť. Odmenou je originálna vecička, denia so šúpolím pre kamarátov aj ako externáša aj do iných situácií. „Problémy riešim po- ale aj pokojná a pohodová nálada. Zvlášť tka- ná lektorka pre ÚĽUV. Popri tom si oddýchnem kojnejšie, a keď je zle, pomyslím si na to, že nie na krosnách pripomína meditáciu. Uvoľní- a získam zaujímavé kontakty, ktoré sa niekev piatok budem vytáčať hrnčeky.“ te sa, ale nemusíte sa sústrediť natoľko, aby dy rozvinú do hlbšieho priateľstva.“ Najviac ju baví vyrábať veci, ktoré môže pou- ste pri práci mlčali. Keď sa pohyb vašich rúk Marta Mesárošová sa dlho venovala šitiu odežívať, nie len vystavovať v poličke. „Už za je- zautomatizuje, nič nebráni rozhovoru s ostat- vov, výšivke a pleteniu, a tieto zručnosti vyuden kurz pri našej lektorke Janke sa na hrn- nými. Samozrejme, aj tu musíte dávať pozor, žíva aj ako lektorka drotárskej dielne. Šperky, čiarskom kruhu naučíte vyrobiť čosi funkčné. aby ste sa nepomýlili. ktoré tu na ukážku vystavuje, vyzerajú ako čipVaša miska možno bude mať miestami hrub- „Napríklad paličkovanie vyzerá veľmi náročne, ky utkané z jemnej pavučiny, ktorými sa kráššie steny alebo príliš silné dno, ale laik by to a pritom je založené na prekladaní dvoch pá- lia lesné víly. Prácu s drôtom totiž kombinuje nepoznal. Aj ja ešte robím chyby, preto sa sna- rov paličiek. Zručný začiatočník vytvorí za dve aj s textilnými alebo košikárskymi technikami. žím točiť pri každej príležitosti, aby som sa hodiny pätnásť až dvadsať centimetrový pá- Vyučuje i klasické drotárstvo, pri ktorom sa zo zlepšila,“ hovorí. „Začiatky nie sú najľahšie, ale sik podľa našej vzorkovnice.“ silnejšieho drôtu vyrábajú väčšie predmety, nanetreba sa zbytočne stresovať. Nedajte sa od- Pre mnoho žien, ktoré sa stretávajú v tkáčskej príklad zaujímavo zdobené misky. radiť prvými nezdarmi a povedzte si, že na bu- dielni, je to viac relax ako klasická škola. Aj „V minulosti bolo drotárstvo mužskou prácou, dúce to bude lepšie.“ sama lektorka tvrdí, že pri ručných prácach si dnes sa mu venujú skôr ženy. Ja som začínaoddýchne najlepšie. „Robím to tak každý deň. la ako lektorka detských kurzov, čo bolo veľPo kurze, ktorý sa končí o ôsmej večer, do pol- mi inšpirujúce. Teraz sa stretávam s ľuďmi Tkaná meditácia Tkáčska dielňa pôsobí útulne a žensky. Asi aj noci paličkujem.“ rôzneho veku – objavia sa tu aj stredoškopreto, že sem chodia hlavne ženy. Od vysokoškoláčky a jeden celý turnus som učila sedemdesiatročné dámy.“ láčok po dôchodkyne, ktoré majú ešte stále chuť Drotárska pavučina učiť sa. Lektorka Jarmila Rybánska je odborníč- Eva patrí k ľuďom, ktorým jeden kurz nestačí. Účastníci jej kurzov majú bez ohľadu na vek kou na všemožné textilné techniky. V ÚĽUV-e už Do Dvora remesiel sa vracia už niekoľko rokov. všeličo spoločné – pracujú precízne a dôsledne, dvanásť rokov vyučuje tkanie na krosnách, palič- Vyskúšala drevorezbu, tkanie na krosnách, hrn- a pri tom si často ani nevšimnú, ako ubieha čas.

12

Talenty na okraji Chránená dielňa občianskeho združenia Okraj zamestnáva ľudí sociálne slabších alebo bez domova, ktorým život sťažujú vážne zdravotné problémy. Za štyri hodiny denne si privyrobia na dôstojný život a objavia v sebe netušené talenty. Tvorivá práca im nedá upadnúť do nehybnosti – dáva im dôvod, aby vyšli von, robili čosi zmysluplné a stretávali sa s inými ľuďmi. Už cez veľké okno pri vchode vidno, čo všetko tu dokážu vyrobiť – maľované sklenené svietniky a taniere, keramiku, vence zo sušených bylín a kvetov, textilné hračky. V reprezentačnej miestnosti, od podlahy po strop obloženej pestrofarebnými výrobkami, ma víta Marián, najstarší zamestnanec dielne. „Nech sa páči, len poďte ďalej,“ vedie ma do pracovnej časti, v ktorej sa horlivo činia ďalší dvaja zamestnanci – Martina a Marián K. Je tu čisto a útulne. Každý má svoj vlastný stôl zameraný na určitú výrobu. Mariánov je obložený farbami a štetcami – on je tunajším špecialistom v maľbe na sklo. Martina s krajčírskym metrom okolo krku usilovne vystrihuje srdiečka z mäkkej červenej látky, ktoré neskôr zošije na stroji. Marián K., odborník na pomocné práce, čistí kahanec od zvyškov vosku a dožaduje sa nových úloh. Terry Singh, koordinátor chránenej dielne, je pripravený kedykoľvek poradiť, pomôcť a povzbudiť.

Firmy, ktoré majú viac ako 20 zamestnancov, musia prijať človeka s telesným postihnutím alebo platiť štátu pokutu. Treťou cestou je podporiť zákazkami niektorú z chránených dielní. „My sme pre nich výhodnou voľbou, lebo za svoje peniaze aj niečo dostanú,“ hovorí Terry Singh. „Naše výrobky sa zákazníkom páčia,“ dodáva Marián a hrdo ukazuje tanier vylepšený obrázkom dvoch anduliek. Obdivujem precízne vypracované detaily. „Inšpiráciu hľadám na internete,“ vysvetľuje majster. „Zo začiatku som si myslel, že sa na ručné práce vôbec nehodím. Mal som nervy, prvý obrázok som asi desaťkrát zmazal, kým sa mi ako tak podaril, ale vedúci mi veľmi pomohol. Ukazoval mi, čo a ako mám robiť.“ Terry hovorí, že to bolo spoločné víťazstvo. Marián, ktorý má za sebou búrlivú minulosť, nikdy predtým nepracoval. A keď už aj chcel, bránilo mu poškodené zdravie. „Nemám nohu, na jednej ruke nemôžem hýbať prstami, mám operovaný žalúdok a denne beriem dvadsať liekov.“

„Každý ručný výrobok je iný, má v sebe kúsok z človeka, ktorý ho vytvoril.“ Z najhoršieho sa dostával v bratislavskom Útulku sv. Lujzy de Marrilac, v ktorom opatrujú chorých ľudí bez domova. Odtiaľ sa presťahoval do domova sociálnych služieb v Rači. „Celý čas som tam len posedával, nemal som čo robiť. Veľmi som sa potešil, keď mi sestrička zo sv. Lujzy dala vedieť o tejto dielni. Asi tri mesiace mi trvalo, kým som sa zaučil. Musel som prísť na to, ako si pridržať kahanec zlou rukou, aby mi nestekali farby. Chcelo to len trochu cviku. Dovtedy som netušil, že by som čosi také dokázal vyrobiť,“ ukazuje na policu plnú svojich výtvorov.

Práca na mieru Martina, ktorá prekonala detskú mozgovú obrnu, pracovala už v niekoľkých chránených dielňach. „Mala som šťastie – iné deti skončili ako ležiaci alebo na vozíčku. Mňa mamina vypiplala pomocou Vojtovej metódy, ale predsa len som pomalšia a na normálnu prácu by som nestačila,“ hovorí. „Sem som po prvýkrát

prišla vlani na Dušičky. Práve sa vyrábali vence. Najskôr mi to nešlo, ale uchytila som sa.“ Keď Terry Singh zistil, že Martina je vyučená krajčírka, vytiahol šijací stroj a ponúkol je prácu „na mieru“. „Mojou špecializáciou je odevný textil. Začínala som s jednoduchšími vecami, ako je posteľná bielizeň a postupne som skúšala niečo náročnejšie. Po škole som šila len sporadicky, u sestry, ja som stroj nemala. Neskôr som vyšívala a maľovala obrazy, k šitiu som sa vrátila až po pätnásťročnej prestávke,“ hovorí. „Niečo som zabudla, čosi mi ostalo ako rutina, ale toto je veľmi dobrý, jednoduchý stroj. Je radosť s ním pracovať,“ nežne pohládza mašinu. O združení Okraj sa dozvedela od Mariána K., kamaráta a niekdajšieho kolegu z inej chránenej dielne. „Rodičia sa báli, že nebudem samostatná a nedokážem sa o seba postarať. Vždy som mala vážne zdravotné problémy, ale veľmi som sa snažila pracovať. Hoci by som nemusela – mám invalidný dôchodok a vlastný byt, kde žijem aj s manželom. Starám sa o domácnosť, ale chcela som vyjsť medzi ľudí a venovať sa aj niečomu inému ako domácim prácam.“

To je brnkačka Terry Singh hovorí, že združenie Okraj ako jediná chránená dielňa na Slovensku zamestnáva ľudí s postihnutím, ktorí nemajú domov alebo ich príjem, oklieštený napríklad exekúciami, nepresahuje nad 150 eur. „Z tejto cieľovej skupiny máme šestnástich čakateľov. U nás ide o to, či je človek trpezlivý a má chuť učiť sa nové veci. Nie sme majstri na všetko, takže pre našich zamestnancov robíme kurzy, na ktorých sa zdokonalia v rôznych technikách.“ Marián K. si pochvaľuje, že ich tu zaúčali aj v takej potrebnej veci, akou je prvá pomoc. „To bolo fajn,“ povzdychne si predajca Nota bene, ktorý už vyše dvadsať rokov zápasí zo sklerózou multiplex. Práve trhá vatu na malé, nadýchané kúsky, ktorými bude vypĺňať zošité srdiečka. „Mne je jedno, čo robím, len aby nejaká robota bola,“ tvrdí. „Marián chce každú úlohu dokončiť v rámci jedného pracovného dňa, teda počas štyroch hodín. Fascinuje ma, keď povie: To je brnkačka,“ dodáva Terry Singh, ktorý sa k práci s ľuďmi bez domova dostal cez združenie Proti prúdu, kde pracoval ako streetworker. Marián K. sa do dielne zasa dostal prostredníctvom Nota bene. Ešte nedávno býval na ubytovni, ktorá je od dielne vzdialená len kúsok cez ulicu. Zhoršujúci sa zdravotný stav ho však prinútil presťahovať sa do domova sociálnych služieb v Podunajských Biskupiciach. Nebol si istý, či odtiaľ dokáže dochádzať do práce na druhom konci mesta. „Takého dobrého pracovníka sme sa nechceli vzdať a on si našiel spôsob, ako sa sem dopraviť,“ hovorí koordinátor dielne. Marián je však húževnatý a po odchode z dielne ešte predáva aj Nota bene. „Domov sa vraciam o pol ôsmej večer. Nechcem ostať v nečinnosti.“

13


Fenomén

text a foto: ing. arch. renata rehorovská

nota bene 152

2014 február

Park Güell

Central park - bujná zeleň uprostred mrakodrapov.

Zelená oáza uprostred New Yorku na mieste zrušenej železničnej trate.

Takto vyzerá čakáreň na madridskej železničnej stanici.

PARKY SÚ POSLEDNOU OÁZOU POKOJA VEĽKOMIEST

ZELENÁ NÁRUČ MEDZI MRAKODRAPMI

Veľké metropoly sveta týrajú obyvateľov i návštevníkov zhonom, hlukom a krikľavými reklamami. Čím je mesto väčšie, tým menej zelene v ňom nájdete a parky sú vyhľadávaným miestom relaxu. Najnavštevovanejší Hovorí sa, že New York je mesto, ktoré nikdy nespí. Niečo na tom je, pretože je nabité zvláštnou energiou. No už po pár dňoch pobytu medzi nahustenými mrakodrapmi a únavne dotieravou svetielkujúcou veľkoplošnou reklamou začne človek premýšľať, kam uniknúť. Najprirodzenejším útočiskom na oddych je Central park. Filmy a televízne seriály, ktoré ho zahrnuli do svojich exteriérov, urobili mnohé jeho zákutia svetoznámymi. Central park otvorili už v roku 1859 a rozprestiera sa na rozlohe 3,41 km2. V centre Manhattanu zaberá plochu obdĺžnikového tvaru s rozmermi 4 000 x 800 metrov. Je výsledkom spolupráce slávneho krajinárskeho dizajnéra svojej doby Fredericka Lawa Olmsteda a architekta Calverta Vauxa. Podľa ich projektu mal park s pôvodným názvom Greensward čo najviac pripomínať prírodnú scenériu anglického vidieka.

14

Central park je už 50 rokov národnou historickou pamiatkou (National Historic Landmark) a vďaka 25 miliónom návštevníkov ročne aj najnavštevovanejším mestským parkom v USA. Pocit úzkosti a stiesnenosti z mrakodrapov sa uprostred bujnej zelene zrazu stratí a vy sa cítite ako doma v Európe, kde sme viac navyknutí vnímať zeleň ako súčasť života. Oddychujúci ľudia posedávajú na lavičkách a pozorujú športom posadnutých spoluobčanov, ktorí neúnavne krúžia po vytýčených trasách pre bežcov. Ľudia so psami na vôdzkach dodržujú striktné pravidlá parku a nepúšťajú svojich miláčikov voľne pobehovať po tráve, čo je zakázané. Central park je vďaka bujnej vegetácii oázou pre migrujúce vtáky a aj pre ich pozorovateľov. Je poprepletaný chodníkmi, ktoré vás privedú k dvom štadiónom na korčuľovanie, k trávnatým plochám využívaným na športové podujatia, k ihriskám pre

deti či k jazerám. Najväčšie je pomenované podľa Jacqueline Kennedy Onassisovej a slúžilo ako vodný rezervoár. Vyzerá síce prírodne, no spolu s ďalšími jazierkami bolo vytvorené umelo.

Zelená strecha Na prechádzky po parku plnom zelene nie je v New Yorku veľa príležitostí. Rozšíriť ponuku parkov v takom preurbanizovanom meste je skoro nemožné. V roku 1980 však v západnom Manhattane po štyridsiatich piatich rokoch zrušili nebezpečnú prevádzku nákladnej železničnej dopravy. To hneď využila skupina nadšencov zo združenia High Line na vytvorenie netradičného parku. Nosné konštrukcie dimenzované pre prejazd dvoch plne naložených vlakov sa stali pevným základom na vybudovanie nového zeleného priestoru pre ľudí. Pritom mnohé koľajnice ostali na svojich pôvodných miestach, rozpoznateľné

a implementované do krajiny ako súčasť nového dizajnu. Keďže sa park nachádza 25 metrov nad úrovňou bežných uličných komunikácií, pôsobí ako zelená strecha. Jeho súčasťou zostalo mnoho druhov rastlín, ktoré popri železničnej trati pôvodne rástli. Aj nové druhy trvaliek, tráv, kríkov a stromov sa vyberali s ohľadom na pôvodné druhy. Sú rovnako otužilé, udržateľné a vytvárajú očarujúce farebné variácie. High Line je iný ako ostatné newyorské parky, pretože je pamiatkou na priemyselnú históriu West Side a súčasne príkladom toho, ako vytvoriť inovatívny verejný priestor. Na jednej strane si zachováva tichý, kontemplatívny cha-

„V Európe sme navyknutí vnímať zeleň ako súčasť života.“ rakter, na druhej spĺňa špeciálne funkcie – má vodné prvky, vyhliadku, terasu i voľný priestor na divadelné predstavenia, koncerty, výstavy, vzdelávacie programy či privátne akcie. Pre svoje vyhliadky na rieku Hudson a mestskú panorámu, príjemnú atmosféru a bezpečnosť zaistenú profesionálnymi hliadkami, vyhľadávajú High Line rovnako obyvatelia mesta aj turisti. Prístupové body sú pevne uzamykateľné, dobre osvetlené a sledované.

Tropická čakáreň Viete si predstaviť tropickú záhradu na železničnej stanici? Zdá sa, že na takom rušnom mieste by ťažko mohla prežiť, a predsa sa rozrastá v symbióze s jednou z najkrajších staníc na svete. Atocha, madridská železničná stanica, je s úctyhodnými mierami 29 m výška a 157 m šírka najväčšou v celom Španielsku. Ľuďom slúži od roku 1851, v roku 1892 vyhorela a prestavali ju, na projektoch železných konštrukcií sa podieľal aj Gustav Eiffel. Pôvodná budova je zaujímavá predovšetkým spomínanou tropickou záhradou, ktorú navrhol Rafaelo Moneo v roku 1985. Nachádza sa tu 500 druhov rastlín, najzaujímavejšie sú rozmanité paprade. Raritou je veľký počet vodných korytnačiek, ktoré žijú pri vodných rastlinách. Obyvatelia Madridu sa totiž milosrdným spôsobom zbavujú svojich nechcených domácich korytnačiek tak, že ich tajne odnesú do tropickej záhrady. Tropická záhrada slúži stanici ako veľká čakáreň, čím sú návštevníci milo prekvapení. Sú tu lavičky, ale aj chodníky na prechádzku. So stanicou sa spája aj jedna veľmi smutná udalosť z 11. marca 2004. V tento deň, v čase rannej špičky, vo vlakoch smerujúcich na madridskú stanicu Atocha vybuchli bomby, ktoré usmrtili 191 cestujúcich a 1800 ľudí zranili. Pre týchto ľudí sa Atocha stala konečnou stanicou v ich živote.

sa nachádza na kopci nad Barcelonou v Španielsku. Patrí medzi najkrajšie a najzaujímavejšie verejné parky svete. Vytvoril ho známy katalánsky umelec a architekt Antoni Gaudí. 17 hektárov veľký park je pomenovaný po jeho zakladateľovi Eustebiovi Güellovi, ktorý v roku 1900 požiadal Gaudího, aby na jeho pozemku postavil luxusnú štvrť pre aristokratov. Gaudí plánoval postaviť do roku 1914 obytnú oblasť pre približne 60 rodín, no jeho plán zlyhal a v roku 1923 sa park stal majetkom mesta. Všetky stavby a detaily nesú Gaudího rukopis. Tvary sú zaguľatené, organické a hladké, farby sú veselé, ale prírodné. Park je plný stĺporadí, vymyslených tvorov a okrasných prvkov. Dlaždice a geometrické vzory tvoria základné prvky, zaujímavá je práca so železom netradičných tvarov. Medzi obľúbené ciele patrí terasa s výhľadom na mesto, na ktorej je jedna z najdlhších lavičiek sveta, anatomicky tvarovaná a skrášlená mozaikou. Schodisko stráži keramický plaz, cez ktorého preteká potôčik. Ďalšou častou zastávkou turistov je „perníkový“ domček, postavený v prvej fáze výstavby, v ktorom býval aj sám Gaudí.

Ueono Park Tento tokijský park je domovom mnohých múzeí, niekoľkých starých chrámov a tiež vôbec prvej japonskej zoologickej záhrady. Nádhernú scenériu popri hlavnom chodníku a jazere, na ktorom sa prevážajú zaľúbené páry v člnkoch, tvorí viac ako 1 000 čerešní. V čase ich kvitnutia, ktoré trvá asi dva týždne, navštívia park tisícky domácich i zahraničných turistov. Park je tiež plný zaujímavostí, nachádza sa tu napríklad socha samuraja, ktorý venčí psa. Je to Saigo Takamori, ktorý viedol povstanie proti vláde v 19. storočí a bol inšpiráciou pre film Posledný samuraj. Môže sa vám tiež stať, že priamo v parku zažijete výcvik vojakov alebo si môžete priamo na chodníku zahrať klasický či japonský šach. (aj)

15


nota bene 152

2014 február

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Proti srsti

SPOMALIŤ JE AKO DRŽAŤ DIÉTU V CUKRÁRNI

RÝCHLOSŤ JE DROGA Nežijeme vo vzduchoprázdne, ale v spoločnosti ľudí, ktorí sa všetci niekam ponáhľajú. Ich rýchlosť je nákazlivá a pomalosť môže byť hendikepom. Klasické záhrady v Su-čou je skupina deviatich záhrad v mestskej prefektúre Su-čou v provincii Ťiang-su. Počas takmer tisíc rokov, kedy tieto záhrady vznikali (od doby Severnej dynastie Sung v 11. storočí až po neskorú dynastiu Čching v 19. storočí), bolo v záhradách v Su-čou vytvorených veľa z kľúčových prvkov klasických čínskych záhrad – napodobenie prírodných scenérií skál, kopcov a vodných tokov so strategicky umiestnenými pavilónmi a pagodami. Elegantná estetika a jemnosť týchto záhrad, ktoré budovali učenci, ich delikátny štýl a vlastnosti boli často napodobňované v záhradách v ostatných častiach Číny, vrátane cisárskych záhrad. Najväčší rozvoj týchto súkromných záhrad bol v dobe od strednej dynastie Ming až po ranú dynastiu Čching, kedy ich vzniklo zhruba 200. Dnes je v Su-čou zachovaných 69 záhrad, ktoré sú všetky chránené ako národné pamiatky. V rokoch 1997 a 2000 bolo osem z najlepších záhrad v Su-čou spoločne s jednou v blízkom starovekom meste Tongli zapísaných na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Podľa tejto svetovej organizácie reprezentujú vývoj čínskej záhradnej architektúry za dobu viac ako 2000 rokov a sú najčistejšou formou záhradného umenia. (aj)

Niektorí ľudia veria, že objímaním stromov môžu získať pozitívnu energiu pre život.

Vallettský velikán Historické jadro hlavného mesta Malty La Valletta je síce zapísané do zoznamu pamiatok Unesco, ale čo sa týka verejných parkov a zelene, nie je nijako preslávené. Malta nemá vôbec bujnú vegetáciu, skôr veľmi striedmu. Pravdepodobne za to môže kvalita pôdy a jej celkový nedostatok, pretože ostrovný štát Malta nie je veľký. No paradoxne práve tam som náhodou objavila neuveriteľný strom. Ukrýval sa v Botanickej záhrade Argotti na predmestí Floriana, oproti University of Malta, ktorej stavbu som si bola pozrieť. Niektorí ľudia veria, že objímaním stromov môžu získať pozitívnu energiu pre život. Až do návštevy La Valletty som nad tým zvlášť nepremýšľala. Keď však stojíte zoči-voči zvráskavenej kôre veľmi starého stromu, akoby sa zastavil čas a nemôžete inak, len ho objať. Strom je poznačený rokmi tak silno, že pripomína starca, ktorý však čelí osudu, vetru a dažďu ohromnou silou vekov.

Je to práve 240 rokov, čo záhradu založil veľmajster Pinto a je z nej nádherný výhľad na opevnenia Valletty. Už v roku 1805 však obyvatelia pretvorili súkromnú záhradu na botanickú. V tom čase tu pestovali liečivé byliny a malú časť záhrady dodnes využíva univerzita na vzdelávacie účely. Okrem maltských druhov bylín v nej nájdete africkú a kanársku flóru a dokonca rastliny tropického pásma, ktoré inde v Stredomorí nerastú. Okrem príjemného tieňa, ktorý poskytujú košaté duby, osviežuje a zvlhčuje vzduch niekoľko fontán, rybníkov a vodných veží. V záhradnej vile sa nachádza malé múzeum, v ktorom sú exponáty miestnych i zahraničných osív a pôdorysy maltských záhrad. Každý park na Malte je vďaka vegetácii, ale aj milosrdenstvu obyvateľov plný mačiek. Neďaleko spomínaného stromu som v záhrade stretla starú pani, ktorá tam chodí každý deň kŕmiť štyri opustené mačky. Jedlo im kupuje zo skromného dôchodku a ony ju vždy v „dohovorenom“ čase čakajú.

Englicher Garten Darmo by ste park s názvom Anglická záhrada hľadali vo Veľkej Británii, pretože sa nachádza v Mníchove. Pôvodne sa volal Theodors Park podľa svojho zakladateľa kniežaťa Carla Theodora, ktorý dal na jeho vybudovanie príkaz v roku 1789 na rieke Isar. Kedysi vojenská záhrada patrí dnes rozlohou 4,17 km2 k najväčším európskym parkom. Je dokonca väčší než newyorský Central Park. Oddýchnuť si v ňom môžete rôznymi spôsobmi – len tak si leňošiť na trávniku alebo aktívne. Cesty parku, po ktorých sa môžete príjemne prechádzať a zhlboka dýchať alebo sa venovať rýchlej chôdzi, behu či bicyklovaniu, merajú totiž dokopy 78 km. Príjemným prekvapením je aj 12 km upravených pre jazdu na koni. Englischer Garten má umelé jazero s rozlohou 8,64 ha a pretekajú ňou tri potoky. Jediné, čo možno trochu celému parku škodí, avšak pri jeho rozlohe to nevnímate tak intenzívne, je cesta, ktorá ho od roku 1935 pretína na dve polovice.

16

Čaj si v záhrade môžete vychutnať priamo v Japonskej čajovni so záhradou. Čajový dom stojí na umelom ostrove uprostred Schwabinského potoka. Čínsku kultúru zasa pripomína drevená, 25 metrov vysoká veža, inšpirovaná pagodou v cisárskych záhradách v Pekingu. Niekoľkokrát vyhorela, naposledy pre 60 rokmi, no vždy znovu postavili jej vernú kópiu.

Najväčšou atrakciou parku je však surfing uprostred mesta. Vo dne i v noci môžete vidieť mladých i starších surferov, ako sa na doske vrhajú do divokých vĺn jedného z ramien rieky Isar, nazvaného Eisbach, Ľadový potok. Aj v lete má voda nanajvýš 18 stupňov. „Prúd vody netečie len tak ledabolo, ale prechádza cez zvýšený kamenný prah, naberá na výške a rýchlosti a vlna dosahuje výšku až jeden meter,“ povedala nám naša generálna konzulka v Mníchove, pani Veronika Lombardini. „Vzniká tak mníchovská vlna, raj surferov nie len z mesta, ale aj zo širokého okolia i zo zahraničia. Surfuje sa tu nielen v lete, ale vďaka neoprénovým oblekom aj v zime, keď je mráz alebo sneží. O divákov nie je nikdy núdza. Na malom kamennom mostíku, ktorý zo strany elegantnej Prinzregentenstrasse tvorí ústie z podzemného potoka, sa od rána do večera tisnú zvedavci a pozorujú fascinujúce divadlo. Naozaj mníchovská lahôdka!“ (aj)

Môj prvý byt v paneláku bol po starej tete. Bola som spokojná, že som pánom svojho priestoru, milovala som posedenia na balkóne v záplave tetiných kvetov a netrápila sa rozpadávajúcou sa kuchynskou linkou a rozheganým záchodom. Až do chvíle, keď ten záchod definitívne doslúžil a vytopil ma. Prišiel opravár, poslal ma kúpiť novú misu a kachličky. Keď už som behala po tých sanitárnych obchodoch, vyhliadla som si pekné obkladačky aj do kúpeľne. Vo svetle žiarivo novej kúpeľne sa mi zrazu zdala tá rozpadávajúca sa kuchynská linka a hnusné linoleum na zemi ako päsť na oko. Naškrabala som peniaze, zrekonštruovala kuchyňu a otočiac sa od tej novej krásnej linky som si všimla, aké škaredé zárubne a rámy okien mám... Keď si človek zvykne na určitý štandard, začne aj na ostatné oblasti svojho života hľadieť inými očami. A tak je to so všetkým, dokonca aj so zrýchľujúcim sa časom. Sú veci, ktoré si nezaslúžia, aby sme im venovali veľa pozornosti a treba ich spraviť rýchlo. Rýchlo nakúpiť cez internet, rýchlo preletieť prehľad správ, rýchlo zistiť na Facebooku, čo robia naši priatelia, čeknúť mailbox, čo nám kto píše a rýchlo odpovedať. Lenže problém s rýchlosťou spočíva v tom, podobne ako s mojou bytovou rekonštrukciou, že je nákazlivá a návyková.

vali čas. Technológie ako autá, lietadlá, počítače a mobilné telefóny celý proces zrýchľovania času, rozmnožovania informácií a zhusťovania priestoru len ďalej akcelerujú.

Detoxikácia od rýchlosti Keď sa stretne pomalý a rýchly čas, vždy zvíťazí ten rýchly. Stále je niečo akútne, čo je potrebné urobiť rýchlo a teraz. Lenže ak najprv robíme to, čo najviac ponáhľa, každodenná rýchla agenda zatláča do úzadia veci dlhodobé, na ktoré treba dostatok pomalého času. Nemáme čas tvoriť, rozmýšľať, koncipovať veľké projekty. A rýchle tempo prenášame aj do rodiny, do vzťahov, výchovy detí. Nakoniec sa pristihneme, že sedíme v kine a hľadáme tlačidlo forward. Rýchle striedanie dojmov a zážitkov je ako narkotikum. Pokiaľ ste navyknutí čítať dlhé texty, tie krátke prečítate ľahko. Opačne to však nefunguje. Návrat k pomalosti je ťažký. Ak sa chceme vrátiť k pomalému času, chce to vedomé rozhodnutie a dlhodobý proces rovnako, ako keď sa alkoholik rozhodne abstinovať. On sa už nechce nechať opantať alkoholom, my rýchlosťou. Najťažšie je to, že nežijeme vo vlastnom svete, v uzavretej liečebni, nemôžeme sa všetci odsťahovať na opustený ostrov alebo do Záježovej, ale musíme fungovať v spoločnosti, kde všetko okolo nás rýchlo beží. Každý si musí nájsť svoj spôsob, ako to zvládnuť.

Zrýchli alebo zomri Aj keby sme my sami nechceli zrýchľovať a pomalosť nám vyhovuje, svet okolo nás zrýchľuje neustále. Bez ohľadu na to, či za ním zaostávame, alebo ho predbiehame, sústavne, ako tá Červená kráľovná z Alenky, sa mu v rýchlosti prispôsobujeme. Zrýchli alebo zomri! To je evolúcia. Za súčasné besné životné tempo nemôžu len moderné technológie. My rapídne zrýchľujeme od chvíle, ako sme začali písať. Aspoň podľa nórskeho sociálneho antropológa Thomasa Hyllanda Eriksena je to tak. V knihe Tyranie okamžiku s podtitulom Rychlý a pomalý čas v informačním věku (Doplněk, 2009) tvrdí, že tá tyrania sa začala vo chvíli, keď neznámy sumerský génius vynašiel písmo a oslobodil jazyk od jeho interpreta. Už nebolo potrebné, aby sa príbehy a vedomosti odovzdávali osobne, prácne, ústnym podaním, od človeka k človeku, zrazu to išlo rýchlejšie. Zrýchlenie sa dramaticky znásobilo, keď prišla kníhtlač, keď peniaze zabstraktnili obchodné transakcie a hodinky externalizo-

Pár pomalých minút

„Spomaliť život môže byť ťažšie ako abstinovať.“

Možno si hovoríte, že na pomalé veci nemáte dosť času. Ale pomalý čas nie je to isté, čo veľa času. Prečítať jednu báseň nezaberie viac ako pár minút, treba to však urobiť pomaly a sústredene, nie ako keď rýchlo preskenovávame veľké množstvo správ v mobile. Začať teda môžeme rozhodnutím, že predtým, ako si ráno prelistujeme noviny, prečítame si najprv jednu báseň alebo jednu kapitolu v knihe. Emaily či Facebook budeme čítať iba dvakrát denne. Predplatíme si koncerty alebo divadlo, prihlásime sa na španielčinu či univerzitu tretieho veku, na balet, do kurzu varenia, každý večer prečítame deťom dve rozprávky, nebudeme ignorovať víkendy a dovolenky, ale naopak, začneme ich starostlivo plánovať a tešiť sa na ne. A aj rekonštrukciu bytu urobíme poriadne a naraz, nie chaoticky a po kúskoch, až keď nám začne tiecť záchod.

17


Poučenie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % (3%) zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších

2014 február

text: jana čavojská | foto: archiv petra martinka

NÁVRATY

predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“)

1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zdaňovacie obdobie, za ktoré sa platí daň, teda za ktoré zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane (ďalej len „zamestnávateľ“) vykonal daňovníkovi ročné zúčtovanie preddavkov na daň. Napr. ak sa v roku 2014 platí daň za zdaňovacie obdobie roku 2013, uvedie sa rok 2013. 2. Do kolónky „Adresa“ sa uvedie adresa trvalého pobytu daňovníka na území SR. Ak daňovník nemá trvalý pobyt na území SR, uvedie sa adresa pobytu na území SR, kde sa v zdaňovacom období obvykle zdržiaval. Skutočnosť, ktorá adresa sa uvádza, sa vyznačí krížikom. 3. Daňovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, podľa § 50 zákona o dani z príjmov, predložiť svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto daňovníkovi zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % alebo 3 % zaplatenej dane sa má poukázať ním určenej právnickej osobe. 4. Podiel do výšky 3 % zaplatenej dane podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov môže prijímateľovi poukázať fyzická osoba, ktorá v zdaňovacom období vykonávala dobrovoľnícku činnosť podľa zákona č. 406/2011 Z.z. počas najmenej 40 hodín a predloží o tom písomné potvrdenie, ktoré je prílohou tohto vyhlásenia. 5. Zoznam prijímateľov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % alebo 3 % zaplatenej dane poukázať, zverejňuje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímateľovi túto sumu poukázať. 6. Daňovník vo vyhlásení môže určiť len jednu právnickú osobu (prijímateľa). 7. Daňovník, ktorému zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti (ďalej len „ročné zúčtovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ročné zúčtovanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávateľa o tom, že daň za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa ročné zúčtovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný daňový nedoplatok vyplývajúci z ročného zúčtovania - daňovník, ktorý sa rozhodne predložiť vyhlásenie podľa § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže mať daňový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. 8. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane určenému prijímateľovi nemožno dodatočne upravovať ak sa dodatočne zistí, že daňová povinnosť bola iná. Ak v takom prípade daňovníkovi vznikne daňový preplatok z príjmov fyzickej osoby, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímateľovi a sumou do výšky 2 % alebo 3 % z upravenej daňovej povinnosti. K bodu 4. Dobrovoľníkom je fyzická osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť založenú na svojej schopnosti, zručnosti alebo vedomosti, ak dobrovoľnícku činnosť a) vykonáva mimo svojich pracovných povinností, služobných povinností a študijných povinností vyplývajúcich jej zo zákona, z pracovnej zmluvy, zo služobnej zmluvy, zo študijného poriadku alebo z iného obdobného pre neho záväzného dokumentu, b) nevykonáva pre orgán alebo funkcionára právnickej osoby, ktorej je členom, zamestnancom, žiakom alebo študentom, c) vykonáva mimo svojho podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti. Dobrovoľníckou činnosťou nie je a) činnosť vykonávaná medzi manželmi alebo medzi blízkymi osobami, b) činnosť vykonávaná v rámci podnikania alebo inej zárobkovej činnosti, c) činnosť vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, služobnom pomere alebo činnosť vykonávaná v rámci študijných povinností, d) vzájomná občianska alebo susedská výpomoc, e) činnosť vykonávaná osobami, ktoré nedovŕšili 15 rokov. Prijímateľ dobrovoľníckej činnosti je povinný vydať písomné potvrdenie o trvaní, rozsahu a obsahu dobrovoľníckej činnosti dobrovoľníka a písomné hodnotenie dobrovoľníckej činnosti, ak o to dobrovoľník alebo vysielajúca organizácia požiada.

Prvá električka na trase Viedeň - Bratislava na Námestí Korunovačného pahorku v roku 1914.

VIEDENSKÁ ELEKTRIČKA BOLA UNIKÁTNE RIEŠENIE

ZACHRÁNENÁ LOKOMOTÍVA Presne pred sto rokmi 1. februára 1914 na koľajnice medzi Bratislavou a Viedňou prvýkrát vyrazila električka. Teraz sa vďaka nadšencom vracia na Slovensko lokomotíva Eg 6. Technickú novinku si prišiel vyskúšať aj korunný princ Karol s manželkou Zitou. Samozrejme, inkognito. Na svoju dobu bola viedenská električka takým unikátnym riešením, že to chceli zažiť na vlastnej koži. Zo svojho zámku pri Viedni sa nechali autom doviezť na stanicu do Schwechatu, kde nastúpili do vozňa druhej triedy. Utajenie im však nevyšlo, a keď vystupovali v Prešporku, davy ľudí im volali na slávu.

Tri trate v jednej Spojenie Bratislavy a Viedne malo komplikovanú históriu. S touto myšlienkou prišiel viedenský inžinier Jozef Tauber ešte v roku 1898. Mala to byť elektrická železnica, ktorá by pre-

pojila siete električiek Viedne a Bratislavy. Tento projekt sa však nepozdával prepravcovi po Dunaji, rakúskej Prvej paroplavebnej spoločnosti. Aj Budapešť bola proti. Podľa tamojších politických predstaviteľov patril predsa Prešporok k Uhorsku. Komplikovaná bola aj samotná výstavba a technické riešenia trate. Mala totiž tri časti: viedenskú mestskú časť, medzimestskú medzi Schwechatom a Kopčanmi a bratislavskú mestskú časť. Keďže nijaká továreň nebola v tej dobe schopná vyrobiť električku s požadovanou rýchlosťou a prepravnou kapacitou, postavili medzimestský úsek ako obyčajnú elektrifikovanú železničnú trať. Po Viedni a Bratislave jazdi-

li vozne na miestnych elektrických okruhoch. Keďže Bratislava mala (a dodnes má) užší, metrový rozchod, museli na trať pridať tretiu koľaj. Navyše, mestské okruhy mali jednosmernú sústavu a medzimestský striedavú. Vo Schwechate a Kopčanoch boli výmenné stanice rušňov. Počas cesty ich museli meniť dvakrát. Uhorskí politici trvali na tom, že lokomotívy pre prevádzku na uhorskom úseku vyrobia u nich, nie v Rakúsku. Dve lokomotívy, električky a nákladné vozne objednali z Budapešti. Konštruktéri sa museli vysporiadať s nečakaným problémom: Most Františka Jozefa – dnešný Starý Most – mal nízku nosnosť. Tomu bolo treba nové mašinky a vozne prispôsobiť.

23


nota bene 152

2014 február

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

TÉMA

NIE LEN PRÁCOU SME ŽIVÍ

POMALŠÍ, ALE SPOKOJNEJŠÍ Keď nás okolnosti zabrzdia takmer na nulu, môže to byť príležitosť začať odznova. Získať nadhľad, čosi sa naučiť, vykročiť novým smerom. Prečítajte si dva príbehy ľudí, ktorým sa to podarilo. Pomalé roky Plán električkovej trasy podľa Ing. Traubnera.

Cestovné lístky II. a III. triedy.

Zachránená lokomotíva pricestovala na Slovensko.

Električka pred Veliteľstvom armádneho zboru.

Príbehy sedemdesiatich kilometrov vali naspäť na klasický rozchod 1435 milimetÚzky bratislavský rozchod vlastne môže za rov. Viedenská električka už do Bratislavy nenadšenie, s akým sa Peter Martinko zaobe- zachádzala. Keď sa potom na sklonku vojny rá mestskou dopravou a historickými mašin- blížil front, nemeckí vojaci vyhodili Starý most kami. „Odmala mi vadil metrový rozchod bra- do povetria, aby zabránili postupu oslobodetislavských električiek,“ hovorí. Preto sa začal neckých vojsk. A tým skončila prevádzka tejhrabať v histórii dopravy. Zbieral materiály to trate na našom území. venované viedenskej električke a vďaka galérii historických fotografií, ktorú zverejnil na Za cenu šrotu sociálnej sieti, sa zoznámil s rovnako nadše- Lokomotívy Eg 5 a Eg 6 fungovali bez problémov do roku 1935. Po prestavbe trate ich odnými ľuďmi... Ale vráťme sa ešte do histórie. Necelých sedemdesiat kilometrov trate sláv- stavili v depe v Kopčanoch. V januári 1941 nimi nostne uviedli do prevádzky 1. februára 1914. dopravný podnik vyrovnal dlh voči firme SieElektrická lokomotíva s osobnými vozňami, mens. Mašinky odišli do Rakúska na lokálnu ktoré boli zostrojené ako kompromis medzi trať pri meste Linz. Bolo o ne dobre postarané. železničnou a električkovou dopravou (dovte- Eg 5 pracovala do roku 1998, potom ju odkúpidy ľudia vídali skôr parné lokomotívy) pre- lo električkové múzeum v Mariazelli. chádzala slávnostne vyzdobenými stanicami. Trať mala obrovský úspech. Počas prvého roka prevádzky prepravila tri milióny cestujúcich. Cesta medzi viedenskou veľkotržnicou a Námestím Korunovačného pahorka v Bratislave trvala dve až dve a pol hodiny. A čo sa stalo s Eg šestkou? Peter Martinko Trať fungovala bez problémov do rozpadu s Romanom Delikátom a Michalom MilaRakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918. tom z Klubu priateľov mestskej hromadnej Dopravu v roku 1920 obnovili a električka a regionálnej dopravy, s ktorými sa zoznámil veselo premávala až do roku 1935. Vtedy sa vďaka fotogalérii na sociálnej sieti, začali po Bratislavský dopravný podnik rozhodol presta- nej pátrať. Z Linzu im odpísali, že lokomotíva je vať klasický úsek po hranicu v Bergu na met- stále u nich a do roku 2010 premávala na regiorový rozchod, na aký jazdili električky mest- nálnej trati. Takmer storočná mašinka stále funskej hromadnej dopravy. V roku 1936 začali govala ako hodinky. Teraz však bola odstavená z Fochovej ulice premávať do Bergu mestské v depe a určená na zošrotovanie. „Ak máte záuelektričky. Keď v roku 1938 pričlenili po Mní- jem, predáme vám ju za cenu šrotu,“ ponúkli im chovskej dohode a Viedenskej arbitráži Pe- z Linzu. Cena šrotu bola deväťtisíc eur... tržalku k Nemeckej ríši, Nemci odkúpili celú „Vyhlásili sme verejnú zbierku, oslovili sme ľudí, trať až po most a medzi Bergom a železnič- ktorí by mohli pomôcť. Viete, koľko vecí treba nou stanicou Engerau (Petržalka) ju presta- zachrániť? reagovala väčšina z nich. Uvažova-

„Lokomotívu kúpili za cenu šrotu – 9 000 eur.“

24

Peter Martinko, jeden zo záchrancov lokomotívy.

li sme, že každý z nás si vezme pôžičku a mašinu kúpime. Taký cenný historický exemplár predsa nesmú zošrotovať,“ rozpráva Peter Martinko. „Toto je koníček, ktorý vás chytí za srdce a už nepustí, venujete mu všetok svoj voľný čas a neváhate použiť vlastné úspory,“ krčí plecami. V hodine dvanástej sa k nadšencom pridal Bratislavský okrášľovací spolok a Bratislavský samosprávny kraj. A 25. novembra 2011 sa lokomotíva vrátila do Bratislavy. Po ceste – jej technický stav a rýchlostné nastavenia rakúskych tratí nedovolili, aby prišla „po svojich“.

Archívy a inžinieri Eg šestka má štyri motory. Tri z nich sú stále nefunkčné. Ich oprava si vyžaduje obrovskú investíciu. K stému výročiu spustenia prevádzky na trati je však zrekonštruovaná a dá sa do nej pozrieť. Všetko: karoséria, interiér, pantografy aj nátery sú rovnaké, ako boli v roku 1914. „Každý detail treba verne zrekonštruovať. V archívoch existujú historické materiály, dokumenty, noviny, technické výkresy z tých čias. Tam sú potrebné informácie,“ vysvetľuje Peter Martinko. Eg šestka mala ďalšie obrovské šťastie: v Bratislave ju okrem nadšencov čakali aj inžinier Král a inžinier Sojka, ktorí ovládajú množstvo technických parametrov. Milan Král má 87 rokov a neveril, že mašinku ešte niekedy uvidí. Jeho otec ju kedysi riadil na bratislavsko-viedenskej trati a on si ju z detstva pamätá. Spomína si aj na to, ako ho otec zobral pozrieť sa na odstavené stroje do kopčianskeho depa. Pozorovali ich cez akúsi škáru v bráne. Keď sa mašinka nakoniec predsa vrátila do Bratislavy, bol to preňho neskutočný zážitok.

Na internete koluje príbeh mladej matky, ktorá sa zbavila problému s dojčením vďaka pozorovaniu svojej mačky. Tá sa pohodlne vyhrievala na slnku, na bruchu mala prisaté štyri mačiatka a priadla. Na rozdiel od zúfalej, vyčerpanej mamičky s rozladeným bábätkom mačka neupratovala, nevarila, netelefonovala s kamarátkami, nepozerala televízor. Oddychovala a bola tam pre svojich potomkov, ktorí sa mohli kŕmiť vždy, keď vyhladli. Žena sa zariadila rovnako – dojčila, spala, bola v pohode a zakrátko bolo spokojné aj dieťatko. Keď je však problém väčší či skrytejší, môže byť cesta k rovnakému pochopeniu oveľa náročnejšia. Podobne ako u Radky a Igora...

RADKA: Z AKCIE DO IZOLÁCIE Pred desiatimi rokmi bola práca pre Radku tým najhlavnejším. Patrila k skupinke nadšencov, ktorí na Slovensku rozbiehali inovatívne kultúrne centrum. „Nemala som pevnú pracovnú dobu, ale vtedy mi to neprekážalo. Práca ma pohlcovala, dávala mi zmysel, bola pre mňa výzvou. Robila som so svojimi kamarátmi a pri tom som spoznávala aj nových ľudí. Na nejaký život pomimo nebol čas,“ spomína.

Jej pracovné nasadenie a plány do budúcna sa náhle zmenili narodením syna. Tesne po ňom jej manžel, cudzinec, prišiel o prácu. Nehovoril dobre po slovensky a šanca, že si rýchlo nájde niečo nové, bola malá. „Nastal problém s peniazmi, lebo ja som mala iba veľmi nízku materskú. Chceli sme, aby naša rodina ostala

„Život ma teší oveľa viac, užívam si každú maličkosť.“ pokope. Rozhodli sme sa presťahovať do Belgicka, krajiny môjho muža, kde mal lepšiu možnosť zamestnať sa.“ Z vrcholne akčného a spoločenského života sa Radka prehupla do takmer úplnej izolácie. „Hlavný problém bol v tom, že som neovládala jazyk. Bez pomoci som nemohla telefonovať, zájsť na nákup ani k lekárovi. Manželovi kamaráti sa so mnou snažili hovoriť po anglicky, no po chvíli ich to unavilo a prešli do svojej reči. Bola to veľmi spomalená doba.“

V Belgicku sa matky bežne vracajú do práce už pár mesiacov po pôrode. Radkin syn mal päť mesiacov, ona s ním zostávala doma a okolie jej to dávalo pocítiť. „Nájsť si prácu bez znalosti jazyka a belgického diplomu bolo ťažké. Oproti domácim som mala veľmi obmedzené možnosti. Aby som mohla žiť aspoň trochu nezávislejšie, začala som chodiť na kurz holandčiny. Trval niečo vyše roka a po jeho skončení som začala zháňať prácu.“ Síce už hovorila ako miestni, no stále ostávala cudzinkou a tomu zodpovedali aj jej zamestnania – umývala riad, vypomáhala v kaviarni, zarábala si v call centre. „Väčšina umývačov riadu tam bola dvadsať rokov a nakladanie tanierov do umývačky považovala za úžasnú prácu. Tam ste mozog prepli na nulu a fungovali ako automat. Práca v kaviarni bola skôr brigádou – zavolali ma, keď potrebovali za niekoho zaskočiť. V call-centre to bolo také zúfalé, že som tam ostala iba tri týždne.“ Neustále však hľadala ďalej, až v profesijnom rebríčku poskočila na administratívnu pracovníčku logistickej firmy. „Dva roky som vypĺňala excelovské tabuľky, ale nestačilo mi to. Kolegovia nepatrili k mojej krvnej skupine a nemali tendencie kamarátiť sa. Boli to väčšinou tridsiatnici, ktorí mali čo robiť, aby si udržali staré priateľstvá. Nemali kedy budovať nové.“

Radikálna zmena Keď sa Radke narodilo druhé dieťa, rozhodla sa pre radikálnu zmenu. „Zo svojej rodiny som mala veľkú radosť. No chýbalo mi čosi, čo by som robila len pre seba, čo by ma napĺňalo a posúvalo ďalej.“ Prihlásila sa na vysokú školu. Študovať popri dvoch malých deťoch nebolo ľahké. Škola zahŕňala aj povinnú prax niekoľko dní do týždňa – čosi ako prácu na skrátený úväzok. Cez deň sa Radka venovala deťom a chodila do školy, po nociach sa učila. To málo voľného času, čo jej ešte ostalo, vyplnila kurzami šitia a hry na klavír. Konečne robila niečo, čo ju bavilo a pri tom spoznávala ľudí, ktorí jej boli blízki. „Najviac priateľstiev vzniklo prostredníctvom mojich detí – prihlásila som ich na krúžky, kde som stretla podobne naladených rodičov. Zapojila som sa aj do rodičovskej rady v škole, kde sme pre deti pripravovali kultúrny program.“ Niekedy sa zdalo, že čím viac toho Radka na seba naloží, tým viac energie má. Po skončení školy si našla zaujímavú prácu v centre, kto-

25


nota bene 152

ré ľuďom bez domova, ilegálnym imigrantom či obetiam obchodovania s ľuďmi pomáha začať nový život. „Teraz som to ja, kto učí cudzincov hovoriť po holandsky,“ smeje sa Radka. So svojimi klientmi rozbehla veľký fotografický projekt, vyrábajú spolu animované filmy, spoznávajú ľudí z okolia pri práci v komunitnej záhrade. Radkin svet už nie je tichý ani osamelý, ale žije vyrovnanejšie ako kedysi na Slovensku. „Po práci mám ďalší život a rozvíjam sa vo viacerých oblastiach.“

IGOR: VO SVETE NEVIDIACICH Ako stavebný inžinier bol Igor ešte pred pár rokmi projektovým manažérom zaujímavých bratislavských stavieb. „Robil som stavby na kľúč pre veľké zahraničné firmy. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé obdobie, v tej práci som sa našiel. Dostal som zákazku a peniaze a mohol som robiť samostatne. Na stavbe som žil aj cez víkendy – robotníci by nebrali dobre, keby šéf oddychoval a od nich by očakával robotu,“ hovorí. „Nemusel som toľko pracovať, nebol som platený podľa odrobených hodín. Mňa to však naozaj bavilo.“ Už vtedy si občas všimol varovné signály, ktoré naznačovali, že jeho zdravie nie je celkom v poriadku. „Bol som viac unavený, ale nepripadalo mi to dôležité. Takto to šlo až do dňa, keď som sa zobudil s krvavými škvrnami pred očami. A v priebehu trištvrte roka som prišiel o zrak.“ Popri tom, ako sa vrhol na liečbu zanedbanej cukrovky, ešte stihol dokončiť svoju poslednú stavbu. „Z okuliarov som prešiel na lupu, v po-

čítači som používal väčšie písmo, zmenil som monitor, ale každý deň som videl menej ako ten predošlý. Išlo to veľmi rýchlo.“ Po odovzdaní stavby ostal na maródke, z ktorej sa po roku presunul na invalidný dôchodok. Veľa času trávil na lekárskych vyšetreniach – cukrovka je vážne systémové ochorenie, ktoré zasahuje celé telo. Operovali mu oči, ale na záchranu zraku už bolo neskoro.

Od pesimizmu k samostatnosti Igor, ktorý sa dovtedy celé dni pohyboval medzi ľuďmi, bol zrazu sám. „Keď zmiznete z verejného života, ako by ste prestali existovať,“ spomína. „Ostalo mi len zopár najbližších kamarátov. Ľudia totiž ani nevedia, ako sa k vám správať. V prvej chvíli okolo seba vysielate pesimizmus a ostatní majú dosť vlastných starostí, než aby na seba brali aj tie vaše. Našťastie mám veľmi dobrú manželku, ktorá za mňa bojovala viac, ako som to dokázal ja. V istom momente som to už sám chcel vzdať, ale ona ma neochvejne podporuje dodnes.“ Keď sa Igor dostal z najhoršieho, chcel sa vrátiť medzi ľudí, zase s nimi komunikovať. Na začiatok sa rozhodol pre počítačový kurz. „Manželka ma dotiahla do Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, kde som sa naučil používať klávesnicu a softvér pre nevidiacich. Tu mi dali do ruky aj palicu a znova som sa naučil samostatne chodiť. Navyše sa palica stala aj akýmsi mojím preukazom – bez nej ma ľudia nechávali stáť na križovatke. Keď som ich prosil o pomoc, neverili, že nevidím. Asi si mysleli, že som nejaký blázon.“

2014 február

text: marek roháček | ilustrácia: klaus lempelman

TÉMA

MALÁ PRÍRUČKA NA TO, AKO SA ZASTAVIŤ A POHNÚŤ ĎALEJ

Radujte sa, kým je čas Nevedel si predstaviť, že by sa ešte niekedy mohol zamestnať. „Mal som taký predsudok, že všetci nevidiaci sú maséri a na to by som pri svojom zdraví nestačil. Pohrával som sa s rôznymi nápadmi – uvažoval som napríklad o písaní poviedok, hoci len tak pre mňa, do šuplíka.“ S pôvodnou prácou nestratil iba osobnú náplň, jeho rodinu to ohrozilo aj finančne. „V tom čase ešte naše deti študovali na vysokej škole a splácali sme hypotéku za bývanie. Bolo to veľmi ťažké obdobie.“ S novými zručnosťami a pozdvihnutým sebavedomím predsa len prišla aj práca. „V Únii nevidiacich sa uvoľnilo miesto na Oddelení prevencie dopravných a architektonických bariér, takže pracujem vo svojej oblasti,“ pochvaľuje si Igor. „Uchytil som sa a už tu robím tretí rok. V Bratislave sme súčasťou stavebných konaní. Vyjadrujeme sa k projektovej dokumentácii. Chodíme na kolaudácie, robíme osvetu, prednášky, audit verejne prístupných stavieb – zisťujeme, či spĺňajú zákonom dané podmienky a ako sú dostupné pre nevidiacich.“ Igorov život sa spomalil, ale zmenil sa aj jeho názor naň. „Uvedomil som si, že každý je tu len dočasne, a nevie, kedy bude koniec. Kedysi som si myslel, že si užijem na dôchodku. V súčasnosti však dôchodcovia skôr zápasia o existenciu. Mnohí už ani nevládzu či nemôžu robiť veci, ktoré si na dôchodok plánovali. Ja sa dnes teším zo života oveľa viac ako predtým. Užívam si každú maličkosť, som spokojnejší a vyrovnanejší.“ INZERCIA

SABATIKAL NIE JE DOVOLENKA Viete si predstaviť, že by ste si dožičili rok prázdnin? Luxus, ktorý dovolí prepracovaným ľuďom naozaj vypnúť, sa nazýva sabatikal. Je to novodobá forma uvoľnenia sa od stresu. Čo teda sabatikal je, ak nie dovolenka? V našej kultúre s ním máme malú skúsenosť. Najlepšie ho pochopíte, ak ho absolvujete osobne, pretože vždy ide o osobný a osobitý príbeh. Môžete to skúsiť aj podľa nášho stručného manuálu. Podstatou je, že zabudnete na neustály pracovný stres, kolobeh porád, čítania mailov, vyzváňania mobilu, prezeranie sociálnych sietí a bezsenné noci, počas ktorých premýšľate, čo vás čaká na ďalší deň.

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

Návrat Zdieľajte zdieľateľné s rodinou – ak ste s nimi netrávili špeciálny čas už počas sabatikalu. Zdieľajte s kolegami – tak, aby sa aj oni cítili obohatení vaším sabatikalom. Do bežného života začleňte prvky sabatikalu pre vlastnú psychohygienu – napr. raz do týždňa budem bez počítača a dvakrát vymením večeru za beh. Aplikujte výstupy sabatikalu v malých a konkrétnych podobách – praktické aplikácie typu manželke ráno poviem „milujem ťa“, so synom pôjdem v sobotu na túru... Sú funkčnejšie ako globálne vyhlásenia typu „budem sa viac venovať rodine“.

Príprava Je dôležitejšia ako sabatikal samotný. Nech vám s ňou pomôže niekto, kto vás dobre pozná a komu na vás záleží. Zároveň nech má istý odstup, životnú múdrosť a schopnosť reflektovať. Takým ľuďom sa hovorí supervízor, kouč alebo mentor.

Plánovanie:

• témy, ktorým sa budete venovať, • knihy, ktoré budete čítať, a knihy, ktoré budete študovať (študovať a čítať sú dve veci s rozdielnym výsledkom), • činnosti, ktoré budete robiť, • činnosti, ktoré určite robiť nebudete, • stretnutia s ľuďmi, na ktorých inokedy nemáte čas alebo sú pre vás inšpiratívni, • miesto, kde sabatikal strávite. Neplánujte si však výsledok sabatikalu, je to čas na zmenu a zmena vyžaduje otvorenosť. Dĺžka sabatikalu rozhoduje, mala by korešpondovať s vašimi potrebami. Špeciálnu pozornosť venujte zladeniu s kolegami a s rodinou – po pracovnej aj osobnej stránke, aby ste netŕpli, čo sa v práci a doma deje. Založte si novú mailovú adresu a telefónne číslo a dajte ich len pár vyvoleným.

Pomáhame slabým aj silným

Dajte príležitosť ľuďom okolo, aby si vyskúšali nové roly a pohľady, napr. v rámci vášho pracovného tímu. Reflektujte svoj život – snažte sa „čítať svoj príbeh“ nie len počas sabatikalu, ale nájdite svoje vlastné nástroje aj pre priebežné reflektovanie.

Priebeh Upracte si pracovný stôl. Ak sa vám to nepodarí pred odchodom, určite to spravte pri návrate. Buďte, nie čiňte – vnímajte seba, svoje pocity, vnemy. Odložte hodinky – nemusíte plánovať detaily dňa, akoby ste boli v práci. Spomaľte a buďte viac naturálny – píšte ceruzkou, drevo na kúrenie si narúbte, jedzte pomaly, počúvajte hudbu, choďte pešo... Cestujte – aspoň na istý čas odíďte z miesta, kde trávite väčšinu času.

Vyspite sa – fyzické potreby sú prvoradé, aby bol váš mozog schopný prijímať a spracovávať náročnejšie procesy a témy. Robte to, čo bežne nerobíte – a zakážte si robiť tie veci, ktoré boli pre vás rutinou, čo vám brala energiu. Uvedomujte si vďačnosť – za konkrétne veci, situácie, a najmä ľudí, a vyjadrite to nahlas pred sebou, pred Bohom a pred nimi.

„Sabatikal je priestor pre osobnostný rozvoj a reflexiu.“ Plačte – z vďačnosti, zo smútku a slabosti, alebo len tak, lebo to patrí k životu a robíme to málo. Vráťte sa ku koreňom – aspoň v mysli sa pozrite na to, odkiaľ ste vyšli, čo a od koho ste dostali, čím ste prešli, čo ste sa naučili a čo vám nikto nemôže vziať. Dajte do kontextu minulosti a budúcnosti žitú prítomnosť – v dnešnom postmodernom svete je kontext života špeciálne oslabený. Uzavrite niektoré životné kapitoly – nie útekom, ale vďačnosťou za ne, aj keď boli ťažké, odpustením a ponaučením sa, tak aby nasledujúce boli konštruktívnym pokračovaním, pre zachovanie vlastnej integrity a identity. Pokúste sa nájsť nové témy a vízie pre svoj život.

Alternatívy:

• pracovné voľno na niekoľko mesiacov až rok; • pracovné voľno jeden deň v týždni počas jedného roka;

• špeciálne vyhradený pravidelný čas a miesto pre nejakú tému, napr. hodina každý večer po dobu aspoň niekoľkých mesiacov venovaná vlastnej reflexii, štúdiu, meditácii, modlitbe; • môžete pridať vlastné verzie... Sabatikal je v skutočnosti otázka psychiky, postoja, nie časopriestor vymedzený pre pracovné voľno. Je to najmä priestor pre osobnostný rozvoj a reflexiu.

Sabatikal Pojem sabbatical pochádza z hebrejského slova sabat, šábes. V židovskom náboženstve znamená deň odpočinku, sobotu. Deň pokoja a bohoslužieb. Dnešný sabatikal označuje pracovné voľno, ktoré trvá niekoľko mesiacov až rok. Takéto „vypnutie“, voľno na zrelaxovanie, sa uchytilo zatiaľ najmä v USA, vo Veľkej Británii, ale napríklad aj v susednom Rakúsku. Najviac sa praktizuje medzi vysokoškolskými pedagógmi, ktorí naň majú nárok po siedmich rokoch práce. Čoraz viac ho uplatňujú aj šéfovia firiem a manažéri. Na Slovensku podobné voľno závisí od zamestnávateľa, zákonný nárok naň neexistuje.

27


pútnik

text: petra sara pavitra | foto: krystalia

nota bene 152

2014 február

Prvotný a skutočný zámer je jasný: ukázať skutočnú Indiu tým, ktorí túžia a cítia, že India im má čo ponúknuť. Rok strávený štúdiom na jednej z indických univerzít mi pomohol spoznať Indiu zvnútra a vo mne sa zrodila myšlienka sprostredkovať aspoň kúsok tohto poznania tým, ktorí to potrebujú. Myšlienka sa stala slovom, slovo činom a 2. októbra minulého roku pristála naša skupina na letisku v Dílí. Sedem členov posádky. Aká veľavravná symbolika! Číslo sedem vládne všetkému dianiu v sublunárnom svete, je číslom kozmickej štruktúry, je zdrojom zmien, mesiac mení svoje fázy každých sedem dní. Význam čísla sedem je nekonečný. V Indii je jedno z najdôležitejších – sedem ročných období, sedem energetických centier v našom tele, sedem hĺbok nebies...

Haridwar Našich sedem bytostí sa vnára do šera skorého rána obrovského Dílí, ktoré nám poslúži iba ako východiskový bod. A púť sa začína! Čakajú nás náročné tri týždne, počas ktorých sa bude na pozadí púte skupiny odohrávať moja osobná púť za poznaním seba samej. Tri týždne, počas ktorých potrebujem previesť svoju minulú indickú skúsenosť do praxe a k spokojnosti účastníkov výpravy podať čo najlepší výkon sprievodcu. Sprievodcu po cestách, mestách, ašrámoch a horách, ale i sprievodcu po mystickej ceste sádhany, duchovnej praxe pradávnych majstrov védskeho hinduizmu. Naša prvá cesta vedie na Haridwar, univerzitu ašrámového typu, ktorá pripomína naše kláštorné školy minulosti. Na Haridware som už strávila 365 dní. Zmocňuje sa ma neopísateľná radosť z možnosti zdieľať tento priestor so skupinou. Sme priamo uprostred tradičnej kultúry Indie. Turistov tu na rozdiel od neďalekého Rišikešu veru nepoznajú. Počas ranného ohňového rituálu (yagya), pri ktorom ohňu z voňavých drevín obetujeme všetky neresti v podobe zmesi bylín, stretávam svoj tieň a pochybujem o schopnosti sprostredkovať svoj pocit druhým. Pochybnosť sa však rozplynie pri pohľade na iskrenie a bázeň v očiach jednej z pútničiek. Rovnako, ako je pre mňa táto púť i púťou osobnou, aj každý zo skupiny ju prežíva po svojom. Modlitebný mlynček - mani khorlo - "melie" do okolia pozitívnu energiu miliónov mantier.

BÁZEŇ, REŠPEKT, TICHO, POKOJ A NIKDY NEKONČIACA PÚŤ

INDIA, CESTA ZA SEBAPOZNANÍM Kvôli prebudeniu často potrebujeme odísť z komfortnej zóny nášho malého sveta. Duchovná história Indie je vpísaná do každej molekuly tejto zeme a všetky spirituálne procesy tu naberajú na intenzite.

28

Rišikeš Ďalšou zastávkou je Rišikeš, mekka jogy, plná hľadajúcich a turistov všemožného typu. Vítajú nás kaviarne a reštaurácie ponúkajúce pizzu, kávu a iné výdobytky západného sveta. Naším cieľom je však posvätná rieka Ganga, pokojne zostupujúca z majestátnych Himalájí do predhoria Rišikešu a nížin Haridwaru. Západ slnka na brehu rieky riek zavŕšime kúpeľom, ktorý zmýva všetky hriechy sveta. Pozdravíme Majstrov a Božský princíp v nás a spoločne recitujeme Gayatri mantru zasvätenú najvyššiemu Božstvu, Matke všetkých Bohov, prvopočia-

Ticho, pokoj a bázeň pri pohľade na zasnežené vrcholky Himalájí.

točnému princípu stotožnenému so Slnkom. V tomto momente sa rozlievame do priestoru, splývame so slnkom, riekou, s každým členom skupiny, s každým človekom, s každou živou bytosťou. Sme jednou časťou všeobsahujúceho Boha, cítime nekonečný mier a pokoj. Osvietenie, precitnutie, splynutie s Univerzom. Stav, ktorý prichádza znenazdajky a neočakávane práve vtedy, keď oň neusilujeme. Nekonečné hodiny meditácie a intenzívnej jogovej praxe blednú pred zážitkom Jednoty pri pohľade na zapadajúce slnko. Nie je to však to isté slnko ako všade inde na zemi? Nie je každá rieka prinášajúca vlahu a s ňou život posvätením pre krajinu a jej obyvateľov? Je potrebné za týmto prebudením precestovať pol sveta?

„Hľadanie je ako hračka na kľúčik.“ Pravdou je, že duchovná história Indie je energeticky vpísaná do každej molekuly kyslíka v tejto zemi a všetky psychospirituálne procesy tu naberajú na intenzite. Kvôli prebudeniu často potrebujeme odísť z komfortnej zóny nášho malého sveta. Rozhodnúť sa odísť do Indie nie je náhodné. Každý člen výpravy si tu po niečo prišiel. Pre niekoho bude tento pobyt zásadný, pre niekoho okrajový. Som vďačná, že môžem byť sprievodcom na tejto ceste sebapoznania.

Dharamsala, McLeod Ganj Vlakovo-autobusový presun smer sever prebehol hladko. Autobus je trochu náročný, ale indické vlaky mám rada, predovšetkým druhú triedu spacích vagónov. Stretnem tu zaují-

mavých ľudí a z idúceho vlaku uzriem krajinu okolo. Druhá trieda nie je síce žiaden luxus, ale v Indii si človek rýchlo zvykne na všetko. Musím sa usmievať, keď si spomeniem na osvetu, ktorú som sa pokúšala robiť pri poslednej ceste vlakom. Vraj prečo vyhadzujú odpadky von oknom z idúceho vlaku, keď je v uličke smetný kôš? Po niekoľkých prísnych napomenutiach sa ma spolucestujúci začali báť a poslušne vstávali k smetnému košu. Aké však bolo moje sklamanie, keď ho pred koncom cesty upratovači vyprázdnili rovno na koľajnice pod idúci vlak! Z Dharamsaly putujeme ešte pár kilometrov vyššie do hôr do mestečka McLeod Ganj, kde sídli tibetská exilová vláda na čele s Dalajlámom. Tentoraz sa nám ho však nepodarí zastihnúť – ako väčšiu časť roka i teraz je na cestách. Malý Tibet Indie mi však i napriek neprítomnosti Jeho Vznešenosti priniesol intenzívny zážitok rozpustenia ega. Pri pohľade na mnícha, ktorý si počas recitovania sutier celým telom líhal tvárou k zemi, vstával a opäť padal, bolo vo vzduchu cítiť úplné odovzdanie a pokoru. Sprevádzali ma potom aj počas dvojdňového treku smerom k Himalájam. Každodenné ranné cvičenie jogy a večerné dialógy o motíve cesty našu skupinu stmelili a výstup do takmer trojtisícovej výšky nám ukázal silu Matky Zeme. Pri pohľade na majestátne zasnežené vrcholky hôr sa nás zmocnili bázeň, rešpekt, ticho a pokoj...

Varanasi Úspešne zvládame ďalší náročný presun a na svitaní sa ocitáme v jednom z najstarším miest na svete, Varanasi. V meste, kde ku brehom rozvodnenej Gangy prichádzajú tisícky pútnikov, aby v posvätných vodách zmyli celoživot-

29


INZERCIA

né hriechy alebo nechali spopolniť blízkych zosnulých. V meste, kde túži zomrieť každý Hinduista. V meste, ktorého duch ponúka vyslobodenie z cyklu zrodenia a smrti. Krátko po príchode sa ocitáme na loďke uprostred Gangy a smerujeme k spaľovacím „ghatom“, prístavom. Tu za účasti rodinných príslušníkov a širokej verejnosti prebiehajú najintímnejšie rituály života a smrti. V hladine rieky sa odráža vychádzajúce slnko a plamene niekoľkých ohnísk. Vzduchom sa šíri sladkastý dymový opar. Zamrazí ma, keď si pomyslím, čo v tých ohniskách niekoľko metrov od nás horí. „Prach si a v prach sa obrátiš,“ zíde mi na um. Nepokojná myseľ sa na chvíľu zastaví v stave beztiaže. Čo je smrť? Zastavenie biologických funkcií, ktoré udržujú živý organizmus pri živote? Hinduizmus hovorí o znovuzrodení do ďalšieho života, ktorý sa bude odvíjať podľa myšlienok a činov života minulého. Preberáme sa zo zasnenia, pozrieme jeden druhému do očí, vzďaľujeme sa od žiary praskajúceho ohňa a deň vo Varanasi sa môže začať.

30

Bodhgaya Sme unavení z nekonečných presunov a tak tentoraz volíme pohodlnú cestu prenajatým džípom. Bodhgaya je z Varanasi čo by kameňom dohodil a pritom pôsobí, akoby sme boli na inej planéte. Duchovne jedno z najdôležitejších miest budhistických pútnikov nás privíta vôňou tibetských vonných tyčiniek. Práve tu pred 2 600 rokmi princ Siddhárta Gautama dosiahol pod stromom Bodhi osvietenie a stal sa Budhom. Potomok pôvodného stromu Bodhi je zasadený pod nádherným chrámom uprostred rozkvitnutých záhrad. Pod týmto stromom už nemám žiaden pocit. Akoby som sa vyparila, vnímam iba prítomný okamih. Dá sa tento stav vôbec opísať? Prežívajú ho aj moji spolupútnici? Niečo podobné som však zažila i pod prastarou lipou na kysuckých kopaniciach, na brehu Gangy v Rišikeši, na pláži panenského karibského ostrova Svätý Vincent...

Shantiniketan, Bengálsko Hľadanie je ako hračka na kľúčik. Keď ju natiahneme, zotrvačnosťou najprv tancuje a tan-

cuje, potom postupne spomaľuje, až tanec napokon ustane. Hovorí S. N. Goenka, učiteľ vipassany, meditačnej techniky, ktorou Budha dosiahol osvietenie. Táto myšlienka sa obzvlášť hodí na vysvetlenie mojej akoby nikdy nekončiacej púte, cesty za vnútorným pokojom. Nachádzam sa niekde v posledných štádiách tanca. Duša piští po jednom mieste, ale zotrvačnosť strunky ešte nevyčerpala svoju silu. Po trojtýždňovej severoindickej púti so skupinou česko-slovenských hľadačov a desiatich dňoch intenzívnej meditácie na retreate v Kalkate som našla útočisko. Necelých 200 km od Kalkaty, v univerzitnom mestečku Shantiniketan. Rozľahlé parky, prastaré stromy, študenti na bicykloch, umelecké diela v exteriéri – to všetko vyzerá presne tak, ako za čias mystického poetu Rabindranatha Tagora, ktorý toto mestečko posvätil založením univerzity. Sedím v prenajatom vzdušnom dome u mojej kórejsko-indickej sestry, bývalej spolužiačky z univerzity v Haridware, Nirmaly. Pijem posledné zásoby obľúbeného čaju, ktorý si so sebou nosím po celom svete a pokúšam sa prostredníc-

tvom klávesnice zachytiť intenzívne zážitky, pocity, prebudenia a zistenia posledného mesiaca. Pofukuje svieži vánok bengálskej jesene a napriek tomu, že vonku praží neúprosné slnko, vo vnútri je príjemne chladno. Jemný záves tancuje v prievane a brnká na struny gitary odpočívajúcej v rohu pod oknom. V snovej atmosfére okamihu sa pokúšam sústrediť na jej krehký zvuk. Akoby mi chcela niečo povedať. Odovzdať odkaz od Vyššej Sily, Boha, Brahmana, Univerza...

Šivananda ašrám, Madurai Je to už viac ako dva mesiace, čo česko-slovenská skupina odletela späť domov. Opäť sedím pri počítači a vnášam život do klávesnice. Z haly sa ozýva spev mantier. Dnes sa spevu nezúčastním. Namiesto toho sa vraciam do nedávnej minulosti a pokúšam sa rozlúštiť odkaz krehkého zvuku gitary v Shantiniketane. Presviedča ma, že pred sebou nikam neutečiem. Že všetky miesta na svete sú len vonkajším vplyvom. Že čokoľvek hľadám, ultimátne nájdem len v sebe. Že ašrámy, chrá-

my, meditačné centrá a iné energeticky silné miesta ma môžu posilniť len v čase, keď som im nablízku. V konečnom dôsledku som ale sama sebe pánom. Skutočným pánom však budem až vtedy, keď budem schopná ovládať nepokojnú myseľ, keď budem pánom svojej mysle kdekoľvek a kedykoľvek za akýchkoľvek okolností! Teraz už viem, že nepotrebujem nikam za pokojom cestovať. A preto sa odteraz môžem slobodne rozhodovať o ďalších cestách bez toho, aby som cítila nutkanie utekať.

Petra Sara Pavitra sa venuje alternatívnej a jogovej terapii, vedie semináre a workshopy na Slovensku, v Čechách i v zahraničí. Jedným z jej zaujímavých projektov je i zážitkový seminár na St. Vincente. V októbri 2014 povedie skupinu na himalájsku púť k prameňom posvätných riek so zastávkou na Medzinárodnej konferencii jogy a spirituality v Haridware. Viac informácií nájdete na www.pavitrayogatherapy.com.

31


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 152

2014 február

ZAČÍNAJÚ SI PÍSAŤ SVOJU ROZPRÁVKU

jedno, že rastú v chorom prostredí. Janka chodí k psychologičke, verím, že sa raz pevne postaví na vlastné nohy. Syn sa osamostatnil, býva v prenájme s kamarátom, alfou a omegou je preňho práca, pri ktorej by vydržal. Otec mu žiadny príklad k zodpovednosti nedal, preto mám trpezlivosť a verím, že „malý Imro“ sa naštartuje. Nepije, nie je asociál, len sa už pridlho hľadá. Ale ľúbim ho, rovnako ako Janku, sú to moje zlatíčka, ktoré ma držia nad vodou. Len pre ne žijem.“ Z krízového centra prešla na ubytovňu. Nijaká výhra. Podozrivé typy tam fungujú, človek sa večer miestami až bojí vojsť do erárnej izby. Od domova má ubytovňa riadne ďaleko. Janka robila všetko preto, aby sa dostala k vlastnej streche nad hlavou. A už rok ju má. Prenajatú, ale má! V maličkej cimre ukazuje paplóny – spomienky na manželstvo s mužom, na stole je aj ten počítač, ktorý brala deťom. Dosluhuje a pre maturantku Janku by sa viac než urgentne zišiel nový notebook. Písať Ježiškovi však nemalo zmysel.

ZÁZRAČNÁ JANA V pätnástich sa jej zrútil svet prvýkrát a o štyri roky, dva dni po svadbe, vlastne druhýkrát. Spomienky bolia, ale Jana sa im nepoddala. Poondiata kofola! Janke od základov zmenila život. V osemdesiatom siedmom v auguste mala pätnásť. Išla s otcom po kofolu len pár mizerných kilometrov. Náraz do stromu a tma. „Ale som tu a vďačím osudu, že mi dal druhú šancu na život,“ zhrnie štyridsaťdvaročná dvojnásobná mama. Rozvedená. S jej komentárom: „Konečne!“

Tunel, svetlo a dúha Narodila sa na Vianoce, tesne pred polnocou, darček ako vyšitý. Rozprávkový štart, lenže Jankin život ju ani zďaleka nepripomína. V maličkej prenajatej garsónke pomaly rozpletá svoj svet, napriek všetkému energická žena. Slza nepadne, statočná mama totiž vie, že sebaľútosť by ju dostala do záhuby. Na otázku, či je šťastná, bez váhania odpovie: „Ale áno, som. Veď žijem!“ Šoféroval vtedy otec, dostal mikrospánok a z kofoly nebolo nič. Jeho dcéra sa po troch dňoch prebrala z kómy. Zaviazané ruky, prelepené oči a pýtala si mamičku. Ani jej netrklo, že je to s ňou vážne. Pamätá si len jedno: tunel, svetlo s dúhou a ona stojí asi päť metrov pred tým tunelom. Videla ruku, ktorá jej bránila doňho vojsť. „A ešte mi hrubý mužský hlas hovoril, že sa musím vrátiť. Neuverí možno nikto, ale ja mám z toho aj teraz, po dvadsiatich šiestich rokoch zimomriavky.“

Následky autohavárie Realita bola však krutá. Janka prišla definitívne o zrak na pravom oku. „Vôbec mi to ale nedošlo, keď sa ma v nemocnici pýtali, či dobre vidím, z fleku som im odpovedala, že áno. A pritom som sa na svet dívala len jedným okom.“ Mala zdeformovanú tvár, kvôli čomu mala zakázané zrkadlo a príbor, pretože raz na lyžičke uvidela svoj odraz. Dokaličená bola aj ľavá noha – na sedemkrát zlomená. Operácia bola nevyhnutná a nie jedna. Následky havárie sa s Jankou vlečú dodnes. Má za sebou dvadsať narkóz, zlikvidované kĺby, pridružila sa aj diapetická nefropatia. Zjednodušene – odchádza jej jedna oblička. Artróza štvrtého, posledného stupňa ju dohnala do invalidného dôchodku. Čiastočného. Bez dvoch francúzskych bariel sa nepohne. Plus povinný bedrový pás, bandáž kolena, najnovšie ju čaká rehabilitácia pre zničené lakte – roky opreté o barle sa dostavili... „Nezabudnime aj na depre-

32

sie. Zaháňam ich, ako sa len dá, ale vlani v novembri to nešlo. K psychiatrovi som išla dobrovoľne.“ Spackaný život od pätnástich nemala len ona. Otec, ktorý bol vinníkom nehody, to neuniesol. Výčitky mu prerástli cez hlavu a už nikdy sa nevrátil do starých koľají. Až do konca svojho života bol pod drobnohľadom psychiatrov. „Ja som mu nemala čo odpúšťať, nemohol za to. Zvláštne, no pre mňa typické bolo, že ešte z nemocničnej postele som na mamu vyblafla, že vodičák na motorku si stále plánujem urobiť,“ pousmeje sa vianočné dieťa a dodá: „Jasné, že ho nemám. Lekári ma stopli. Rovnako aj školu. Učila som sa za kuchárku, dokončila som prvý ročník, do druhého som nenastúpila a po roku pozviechavania sa som sa zamestnala na vrátnici a tam som ho spoznala. Imra. Moje prekliatie.“

Na hranici únosnosti Príjem tejto rodiny je na hranici únosnosti. Poďme rátať: čiastočný invalidný mamy Jany bol 159,90 eur. „Od januára ho zvýšili na neuveriteľných 164 eur,“ zavtipkuje „milionárka“ Jana. Upratuje v dvoch firmách, dokopy šesť hodín denne, dohromady zarobí 150 eur. Plus náhradné výživné od štátu na dcéru – stovka. A rodinné prídavky – 23 eur. Suma sumárum – niečo cez 430. Za strechu nad hlavou mesačne odíde presne 360. A teraz, skúste žiť! Keď treba splácať aj dlhy za exmanžela. Nebyť brigády malej Jany, ktorá prinesie stovku do rodinného rozpočtu, nebolo by ani na jedlo. Baby však fungujú skvele, jedna chápe druhú, večer zaspávajú spolu na spojených váľandách. Malá Jana vie, že má tú najúžasnejšiu mamu na svete a veľká Jana vie, že jej dcéra je jej slnkom. „Vlastne, v tejto garsónke si začíname písať svoju rozprávku. Život bez kriku, bitky, hádok. Konečne máme doma lásku, nehu aj smiech. Teším sa, áno, som šťastná,“ vyprevádza ma ohromná bojovníčka. Jana. Zázračná žena.

Urážky, bitky, vyhrážky Prišiel do podniku za mamou. Vo vestibule si zapálil, energická mladá vrátnička ho vyhodila. Nech sa páči, cigaretka na ulici, tu nie! Na druhý

„Potrebujem aj kontakt s ľuďmi, nie som domased.“ deň jej priniesol s úsmevom kvety a bola ruka v rukáve. Do roka svadba, Janka v štvrtom mesiaci a myslela si, že rozprávka konečne začína. Imra milovala. Dva dni po svadbe však prišlo kruté prebudenie. Jej mladomanžel, ktorý si ani na svadbe neštrngol alkoholom, sa priznal, že má za sebou protialkoholické liečenie. Ale že už roky nepije a je čistý. A tak to už navždy ostane. „Zúrila som, bolo to akoby ma podviedol. Ale o. k., strávila som to a snažila sa mu veriť. Márne.“ Okrem toho, že sa len pofľakoval a iba občas zarobil na fuškách, prišiel deň D. Ožral sa na mol a premenil na hovädo. Spadol na dno a „zvyšok nášho spoločného života z neho už len na krátky čas vždy trochu povyskočil. Spoľahnutie, opora, dôvera – pre naše manželstvo cudzie pojmy. Urážky, bitky, vyhrážky, rozbitý nábytok – áno, toto bol náš režim.“ Udrel aj Jankinu mamu, ušlo sa aj deťom. Udania na polícii sa kopili, Imrove sľuby tiež. Do toho sa Janke zhoršovalo poškodené oko. Odtrhnutý hlavný očný nerv znamenal jedi-

Podlomené zdravie, tyrania, chudoba. Jana však nezatrpkla: „Teším sa, že chodím a dýcham.“

né – vybratie oka a nahradenie protézou. Od roku 2002 si Janka na noc vylúpne očnú protézu, prepláchne ju, odloží na servítku a uloží sa do postele. Každé tri roky jej vytvarujú nový model. „Človek privykne na všetko. A ak je sprostý, čo bol aj môj prípad, tak si zvykne aj na tyraniu. Nechápem, prečo som toľko rokov nenabrala odvahu a neodišla s dcérou aj synom preč. Rozvedená som len od roku 2010. Pomohol mi kolega.“

Papiere a paplóny Apropo, práca sa invalidnej dôchodkyni nikdy nebridila. Do roboty chodila stále, uživiť dve deti nebola sranda, ale ako hovorí, „potrebujem aj kontakt s ľuďmi, nie som domased“. Kolega si všimol jej mrzutý výraz tváre, modriny a hodil s ňou reč. Bolo to vo štvrtok a v sobotu už Janka prespala s deťmi v krízovom centre. Zbalila si najmä doklady, od rodných listov až po ten sobášny,

do tašky nahádzala oblečenie pre deti, plus starý počítač a paplóny. Ani o omrvinku viac. Bola na seba pyšná, keď žiadosť o rozvod naozaj podala. A dnes odušu ďakuje bývalému kolegovi, ktorý ju nakopol a vytiahol z bahna. Možno sa ešte podarí naštartovať aj jej deti. Hoci sú už dospelé. Mladšia Janka tento rok maturuje na zdravotke, nemčina jej ide ako po masle, plány má jasné – skúsiť život na Západe. „Prešla si však peklom, otec nebral ohľad na deti, bolo mu

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Janky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, prispeli na notebook pre jej dcéru, pomohli aspoň na čas s úhradou prenájmu či s doplatkom na kúpele, kam by tento rok konečne rada zašla. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Janka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

33


INZERCIA

nota bene 152

Invázne druhy rastlín V našej krajine sa v ostatnom období rozšírili a udomácnili viaceré nepôvodné druhy rastlín, ktoré sa na mnohých miestach správajú invázne, vstupujú do rastlinných spoločenstiev, odkiaľ vytláčajú pôvodné druhy a vytvárajú monocenózy (spoločenstvá pozostávajúce prevažne z jedného druhu). Tieto druhy boli na územie Slovenska dovezené ako okrasné a medonosné rastliny, zvyčajne z amerického kontinentu alebo z Ázie. Z parkov a výsadieb sa začali rýchlo šíriť do okolia a obsadzovať nové plochy. Za najdôležitejšie vlastnosti inváznych druhov rastlín sa považujú: vysoká konkurenčná schopnosť (vitalita, odolnosť voči stresom, dlhé

obdobie kvitnutia a tvorby plodov, formovanie dominantného porastu v štádiu semenáčikov, rýchly vegetatívny rast juvenilných a reprodukčne dospelých jedincov), schopnosť prežívať nepriaznivé obdobia (sucho, záplavy), schopnosť rásť aj na odlišných typoch stanovíšť, nielen na miestach ich prirodzeného výskytu, dobré reprodukčné vlastnosti (vegetatívne rozmnožovanie pomocou podzemkov, hľúz; generatívne – tvorba veľkého množstva semien, vysoká klíčivosť semien, bez zvláštnych nárokov klíčiacich semien na prostredie), účinné mechanizmy rozširovania, absencia alebo obmedzená frekvencia/hustota domácich prirodzených nepriateľov (predátorov, parazitov, chorôb).

Zoznam inváznych druhov Vedecké meno Ambrosia artemisiifolia Fallopia sp. (syn. Reynoutria) Helianthus tuberosus Heracleum mantegazzianum Impatiens glandulifera Solidago canadensis Solidago gigantea

• • • • • • • •

Slovenské meno ambrózia palinolistá pohánkovec (krídlatka) slnečnica hľuznatá boľševník obrovský netýkavka žliazkatá zlatobyľ kanadská zlatobyľ obrovská

• • • • • • • •

Rozmnožovanie generatívne vegetatívne generatívne/vegetatívne generatívne generatívne/vegetatívne generatívne/vegetatívne generatívne/vegetatívne

• • • • • • • •

Označenie skupiny B A C B C C

1. ambrózia palinolistá (Ambrosia artemisiifolia) Jednoročná alergénna rastlina pôvodom zo Severnej Ameriky. Dorastá do výšky až 200 cm. Kvitne od augusta do októbra. Priemerná rastlina vytvorí vyše 2 000 plodov (nažiek). Rastie na rumoviskách, skládkach, železničných násypoch a na neobrábaných poliach. Na ambróziu reaguje až 80 % alergikov. Už samotný dotyk s rastlinou môže po 20 – 30 minútach vyvolať u nich nepríjemné až bolestivé svrbenie či pálenie kože.

34

5. netýkavka žliazkatá (Impatiens glandulifera) Jednoročná, až 200 cm vysoká bylina, pôvodom zo subtropických oblastí západných a stredných Himalájí, Kašmíru a Nepálu. Táto medonosná rastlina kvitne od júna do októbra. Druh má v miestach hojnejšieho výskytu potenciál znižovať pôvodnú druhovú diverzitu a meniť charakter brehových zón, a to najmä v období kvitnutia. Vďaka vysokej produkcii nektáru môže potláčať opeľovanie iných druhov rastlín, ako napr. čistec močiarny (Stachys palustris). Existujú teórie, že ak sa bylina stáva dominantným druhom v brehových porastoch, môže sa vyskytnúť zvýšené riziko erózie následkom obmedzeného koreňového systému.

Trváca bylina pôvodom zo Severnej Ameriky dorastajúca do výšky 20 až 250 cm. Dostala sa k nám ako okrasná a medonosná rastlina. Kvitne od konca augusta do septembra. Vyskytuje sa na synantropných stanovištiach celého Slovenska, rýchlo a ľahko osídľuje nevyužívané plochy alebo plochy vytvorené človekom. Príbuzný druh – zlatobyľ kanadská – sa od zlatobyle obrovskej líši tvarom listov a ich usporiadaním na byli, chlpatosťou byle aj rubovej strany listov.

1.

Foto: Ema Gojdičová

3.

Foto: Helena Vojteková

5.

Foto: Helena Vojteková

Foto: Helena Vojteková

•Zapojte sa do mapovania inváznych druhov rastlín vo svojom bezprostrednom okolí. V prípade zistenia lokalít s výskytom invázneho druhu informujte o tejto skutočnosti:

•Invázne druhy je zakázané dovážať, držať, pestovať, rozmnožovať, obchodovať s nimi, ako aj s ich časťami alebo výrobkami z nich, ktoré by mohli spôsobiť samovoľné rozšírenie invázneho druhu, výnimku zo zákazu môže povoliť orgán ochrany prírody na účely výskumu, vzdelávania alebo liečebné účely.

- miestne príslušný obvodný úrad životného prostredia, - ŠOP SR (najmä ak ide o výskyt invázneho druhu v chránenom území), - miestne príslušný obvodný pozemkový úrad (ak ide o výskyt invázneho druhu na poľnohospodárskom pôdnom fonde), - obecný alebo mestský úrad (ak ide o výskyt invázneho druhu v intraviláne obce alebo mesta).

Zákon NR SR č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov:

- predchádzať výskytu a šíreniu burín na neobrábaných pozemkoch,

Tento mesiac uviedlo OZ TATRY do prevádzky internetovú stránku k projektu Na skládky nie sme krátki! – www.naskladkyniesmekratki.sk

Foto: Helga Kothajová

Podľa novelizovaného (verzia platná od 1.1.2014) zákona NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov:

- vykonávať agrotechnické opatrenia zamerané na ochranu a zachovanie kvalitatívnych vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a na ochranu pred jej poškodením a degradáciou,

Foto: Jaroslav Košťál

6.

Čo môžete urobiť Vy?

•Každý vlastník poľnohospodárskej pôdy alebo nájomca a správca poľnohospodárskej pôdy je povinný:

2.

4.

Invázne druhy rastlín a legislatíva

•Vlastník, správca alebo užívateľ pozemku je povinný na vlastné náklady odstraňovať invázne druhy rastlín zo svojho pozemku spôsobom, ktorý ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom, a starať sa o pozemok tak, aby sa zamedzilo ich opätovnému šíreniu. Ak ide o výskyt inváznych druhov rastlín na lesných pozemkoch, postupuje sa podľa programu starostlivosti o lesy.

3. slnečnica hľuznatá (Helianthus tuberosus) Trváca, až 250 cm vysoká rastlina, ktorá sa do Európy dostala začiatkom 17. storočia zo Severnej Ameriky. Pozorovateľa upúta úbormi žltých kvetov, ktoré sa objavujú v auguste až októbri, po odkvitnutí domácich druhov rastlín. Agresívne sa šíri do prirodzených biotopov. Najčastejšie rastie v pobrežnej nitrofilnej vegetácii, odkiaľ rýchlo kolonizuje ďalšie úseky potokov a riek.

4. boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum) Táto dvojročná až trváca rastlina dorastá do výšky 200 až 500 cm. Do Európy sa dostala ako okrasná rastlina v 19. storočí, z oblasti západného Kaukazu. Kvitne od júla do augusta. Druh má potenciál vytvárať husté zárasty, a tým znižovať pôvodnú druhovú diverzitu. Boľševník produkuje toxickú šťavu obsahujúcu furokumaríny (na svetlo senzitívne chemické zlúčeniny), ktoré pri kontakte s pokožkou a v kombinácii s UV žiarením spôsobujú poškodenie kože podobné popáleninám. Účinky sú porovnateľné s účinkami bojovej otravnej látky yperit.

6. zlatobyľ obrovská (Solidago gigantea), zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis)

C

Zoznam tzv. prioritných inváznych druhov rastlín podľa vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 173/2011 Z. z., ktorou sa dopĺňa vyhláška Ministerstva životného prostredia SR č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Vyhláška upravuje aj spôsoby odstraňovania inváznych druhov. Skupiny boli vyčlenené na základe spôsobu rozmnožovania jednotlivých druhov. Informačný portál ŠOP SR k inváznym druhom rastlín: http://www.sopsr.sk/publikacie/invazne/index.php

2. pohánkovec (krídlatka) (Fallopia sp., syn. Reynoutria) Trváca, dvojdomá rastlina pôvodom z východnej Ázie. Na miestach výskytu vytvára rozsiahle nepreniknuteľné porasty krovinatého vzrastu s výškou viac ako 100 cm. V Európe sa vyskytuje pohánkovec japonský (Fallopia japonica), pohánkovec sachalínsky (Fallopia sachalinensis) a pohánkovec český (Fallopia x bohemica). Tvorí rozsiahle porasty pozdĺž vodných tokov, ciest, na synantropných stanovištiach, v intravilánoch miest a obcí. Jej porasty významne poškodzujú brehové spoločenstvá zhoršovaním svetelných podmienok, zmenami v pôdnych podmienkach a vylučovaním chemických látok potláčajúcich rast iných druhov. Mohutný rast podzemkov a výhonkov môže narušiť základy budov, múry, chodníky, odvodňovacie systémy a prispieť k zvýšeniu rizika záplav (obmedzený prietok, poškodenie protipovodňových zábran).

2014 február

- zabezpečiť využívanie poľnohospodárskej pôdy tak, aby nebola ohrozená ekologická stabilita územia a bola zachovaná funkčná spätosť prírodných procesov v krajinnom prostredí.

Mgr. Rudolf Pado, predseda a projektový manažér OZ TATRY

V prípade záujmu sa môžete zapojiť do systematického mapovania inváznych druhov rastlín vo vašom okolí, kontaktujte OZ TATRY (oztatry@slovanet.sk). Na tejto elektronickej adrese si taktiež môžete vyžiadať Registračný list invázneho druhu rastliny pre potreby mapovania. •Informujte o problematike inváznych druhov rastlín verejnosť: študenti škôl môžu napr. realizovať rovesnícke vzdelávanie (podklady vám na požiadanie zašleme) v rámci školy či širšej komunity (iné školy), aktivity „od dverí k dverám“, informačné stánky, výstavy, písať propagačné články do obecných a regionálnych novín, pripraviť vzdelávacie aktivity do školského či obecného rozhlasu a pod. •V prípade, že vám to miestne podmienky dovoľujú, zapojte sa do praktického odstraňovania inváznych druhov rastlín z jednotlivých pozemkov, pod dohľadom odborníkov.

35


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Nové dielo od Kafku Nikdy som celkom nechápal to koncoročné obdobie so všetkými oslavami a kanonádou petárd. Polovicu Silvestrov som prespal: zobudil som sa a nezmenilo sa nič. Len pár ďalších ľudí zmrzlo na ulici, po dlažbe ležali mŕtvolky vtákov, čo zošaleli od strachu z ohňostrojov a pri smetiakoch zostali tony zoschnutých stromčekov. Po sviatkoch Proroka, ktorý opovrhoval hromadením statkov a miloval aj tú najmenšiu rastlinku. Živú. Mali sme opäť aj vianočný knižný trh so záplavou nových titulov. Prichádza doba, kedy sa hodí preliezť pulty ešte raz. V pokoji, v poloprázdnych kníhkupectvách, bez záplavy sviatočných čitateľov. Môže sa totiž stať, že ste prehliadli skutočnú perličku. Takou je „nové dielo“ od Kafku. Aj takmer sto rokov od smrti autora absurdne temných príbehov sa znova dokazuje, že jeho dielo nie je uzavreté a že nás čakajú stále nové objavy. V doterajších knihách má obvykle súdy bez súdnych siení, labyrinty bez východiska, zločiny bez zločincov. Tentoraz však Kafka prekonáva aj sám seba – v slovenskej realite. Hedviga opustila Slovensko, lebo svoje deti nechce vychovávať tam, kde vládne zlovôľa. Obíďme teraz fakt, že tento štát si nedokázal poradiť s dvojicou úbožiakov, ktorí v nitrianskom parku nemali hanbu zaútočiť na dievča a skrvaviť ho tak, že ju odfotili zhrození profesori. Rovnako ako to, že do prípadu sa nezákonne montovali premiér s ministrom vnútra aj ich poslušným hovorcom, že štátna moc sa vŕši na obeti a že tento chorý, zvrátený systém sa môže najbližšie obrátiť proti hocikomu z nás. Pôsobivé je iné. Hedviga je totiž stále obvinená, že klame. Avšak za celý ten čas – za celých tých neuveriteľných sedem rokov! – jej nikto nepovedal, v čom mala klamať. A teda sa ani nemá proti čomu brániť. Zdá sa to absurdné? Môžeme ťa pripútať k radiátoru alebo šupnúť do uzavretej cvokárne. Obeť je vinná a nikto nemá ani najmenší dôvod oznámiť jej obsah viny. Taká je kvadratúra bludného kruhu. Kafkovo nové dielo je hodné svojho autora. Dokazuje, že je stále vo forme. Peter Getting Autor je prozaik a publicista

36

Mimochodom

takmer bodka

2014 február

Nie je nič krajšieho [...] za peniaze. Alfred Hitchcock

... Daniela Pastirčáka

Rýchly alebo mŕtvy? „V Londýne si buď rýchly, alebo mŕtvy,“ povedal Nick, keď sme vystúpili z terigajúceho sa „double deckeru“. Svižným krokom sme predbehli staromódny autobus. Uháňali sme, aby sme stihli „evensongs“ v Katedrále svätého Pavla. Na schodisku do katedrály sme spomalili. Do hlasov evensongs sme sa vnorili už v úplnej nehybnosti. Heslo zo starých westernov vystihuje náš moderný štýl života. Od rána uháňame. Na ulici bez povšimnutia míňame okoloidúcich. Vo fastfoodoch hltáme rýchly obed, len aby sme nepremeškali položku zaznačenú v diári. Kam sa ženieme? Miesto toho, aby sme žili, podávame výkon. Pohybujeme sa na hladine, nesení rýchlymi vlnami, o tichu a rozmernosti hlbiny takmer nič nevieme. Je treba spomaliť. Spomaliť reč; lebo reč, ktorá sa ponáhľa, nehľadá dorozumenie, chce iba rýchlo presadiť svoj zámer. Je treba spomaliť konanie; lebo rýchly čin nepripravuje stretnutie, iba toho druhého používa na svoj zámer. Uprostred našich rýchlych miest zostali ostrovče-

ky pomalosti: Chrámy a cintoríny. Mestá obkolesujú hory. Tie žijú v pomalom rytme vegetačných období. Hora sa o nič nesnaží, iba je. Nuž, je treba spomaliť, zastaviť sa. Sadnúť si pod klenby chrámu, na lavičku cintorína či pod strom a znehybnieť ako hora. Nechať vyšumieť nutkavé myšlienky. Vrátiť sa od jednania k bytiu, od vecí k sebe a v sebe sa vrátiť k Bohu. „Si buď pomalý, alebo mŕtvy.“ Rýchlosti je treba čeliť nehybnosťou. Iba nehybná myseľ vidí to, čo je podstatné, iba v tichu znie hlas svedomia. V nehybnosti je treba začínať každý deň. V meditácii sa ponoriť do plného kontaktu s bytím, a odtiaľ vstupovať do vĺn na hladine dňa. Inak sa stratíme sami sebe. A stratení sami sebe jeden druhého nenájdeme.

„Stratení sami v sebe jeden druhého nenájdeme.“

... zuzy uličianskej

Stačí robiť to, čo treba „Tak to som zvedavá,“ zasmiala sa moja priateľka, keď sa dozvedela, že mám napísať stĺpček na chválu pomalosti. Patrím totiž k ľuďom, ktorým sa v dave spontánne vytvárajú koridory, keďže vydávajú signály, že cieľ ich cesty je akútne dôležitý z akéhosi záhadného geopolitického hľadiska. Dnešná doba vníma pomalosť ako úchylku, ak nie neresť, pohodovejšie národy s obľubou hádžeme do pekla lenivosti. Pritom nehovoria všetky matky sveta svojim deťom: Len pomaly, len pomaly? Samozrejme, s výnimkou ambicióznych tyranizujúcich tigríc. To, že ani pomalosť nie je synonymum bezpečnosti, vedia najlepšie letci či tí, čo dostali infarkt hneď v prvý deň na dovolenke. Avšak ani rýchlosť nie je to isté ako skutočná výkonnosť. Ľud síce dobre vedel, že práca chvatná málo platná, ale vysvetlite to dnešným manažérom. Odpusťte mi moju ekonomickú insitnosť, ale základom chaosu dnešnej spoločnosti je nadprodukcia. Robí sa priveľa všetkého, vydáva sa priveľa kníh, natáča sa priveľa seriálov, máme priveľa kanálov, priveľa búnd v skrini, nehovoriac už o počte áut.

Angličtina má nielen slovo efektivity ale aj efficiency, pričom to druhé má nielen kvantitatívny význam. Je totiž rozdiel, či robíme efektívne, ale blbosti, alebo hoci aj blbo, ale efektívne veci. Ženské magazíny dávajú tým, čo chcú trochu spomaliť svoj život, tie najprostejšie rady – jesť pomalšie, šoférovať opatrnejšie, užívať si prírodu, byť duchom prítomní, vychutnávať si veci a dýchať. Každý však vie, že na spomalenie potrebujeme presne toľko energie ako na zrýchlenie, takže radikálne zmeny nečakám. A hlavne je tu ešte tá celkom prvá a najzávažnejšia rada: robiť menej, ale to, čo treba. Sústrediť sa na to podstatné a nechať plávať to ostatné. Aké primitívne, ale aké účinné. Takže si už len rýchlo povedzme, čo je dôležité a bude to. Už?

„Na spomalenie potrebujeme toľko energie ako na zrýchlenie.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Človek si je vždy viac vedomý svojich individuálnych útrap [ako svojej surovosti] voči druhým. J. Čapek Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínová 4, 022 01 Čadca • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052

• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

37


PROTI PRÚDU

text: dagmar gurová | foto: archív nb

nota bene 152

INZERCIA

NOTA BENE NIE JE ŽOBRANIE

ROBO SA TEŠÍ NA PRÁCU Pri predaji Nota bene stretol Robo príjemných ľudí, natrafil na zaujímavú prácu a sám začal pomáhať iným. V ťažkej chvíli sa k časopisu vrátil, no už teraz plánuje, že sa zas pohne ďalej. Robo predáva Nota bene viac ako tri roky. Dostal sa k nemu tak trochu okľukou, cez charitatívny časopis Cesta. „Keď som ostal na ulici, začal som prespávať v nocľahárni Depaul. Zoznámil som sa tam s partičkou čučárov, s ktorými som vonku strávil prvých pár dní. Taký život sa mi vôbec nepáčil, tak som na radu sociálnej pracovníčky z nocľahárne začal predávať Cestu.“ Po nejakom čase však natrafil na dlhoročného predajcu Nota bene, ktorý mu povedal o našom časopise a systéme predaja. „Hneď som sa šiel zaregistrovať a urobil som si školenie pre predajcov začiatočníkov. Dostal som miesto pred obchodom s potravinami, ale nijako zvlášť sa mi tam nedarilo.“

Milí ľudia, dobrá práca Z ponuky voľných predajných miest si každý náš predajca môže vybrať jedno, ktoré mu pridelíme zadarmo. Za zmenu pracoviska už platí 2,5 eura. Robo si zmenu zaplatil a dostal sa pred ružinovské Tesco. Tam už bol nanajvýš spokojný. „Našiel som si stálych zákazníkov, veľmi milých ľudí. Prichádzali za mnou aj vtedy, keď si nekupovali časopis – len tak, na kus reči. Keď som sa niekoľko dní neukázal, vyzvedali, čo sa stalo. Aj chyba sa môže vyplatiť a predávať.“ Keď je najhoršie, odbehne sa zoChýbal som im.“ Robo sa však rozhodol pre zmenu. „A spravil hriať a pobesedovať do susednej trafiky. Cez Medzi jeho štamgastov patrila aj staršia žena, som chybu. Dal som sa zlákať na prácu do Čiech, hluché hodiny, keď je málo zákazníkov, si obktorej pomáhal s nákupmi. „Dozvedel som sa, kde nás oklamali – nedali nám plat. Na Sloven- čas posedí aj vo vyhriatom Avione. že má nevidiaceho syna a postupne som sa za- sko som sa vrátil bez peňazí a znova ma podr- „Nota bene je perfektný časopis. Veľmi pomočal venovať aj jemu,“ spomína Robo. Zobral to žalo Nota bene. Nanovo som sa zaregistroval a hol mne aj mnohým ďalším. Nikdy by som neaž tak vážne, že sa stal osobným asistentom. teraz predávam pred Billou na Starej Ivanskej. vedel otravovať ľudí žobraním o peniaze. S časopisom v rukách som mal pocit, že ponúkam A aby toho nemal málo, pribral si ďalšieho Už tu mám zopár známych, ktorí si vždy prvého niečo skutočné – tovar, za ktorý dostanem peklienta. „V agentúre mi navrhli, že by som sa mohol starať aj o chlapca na vozíku a ja som to vzal. niaze. Pri predaji Nota bene však nechcem ostať Bola to dobrá robota.“ celý život. Chcem sa posunúť ďalej, a preto už S nevidiacim chlapcom nacvičoval chôdzu s papotrebujem robiť čosi iné.“ Firma, ktorá Roba ličkou, toho na vozíku obracal na posteli, umýzlákala do Čiech na prácu bez pláce, mu predsa val, kŕmil. „Keď som mal nočnú, vôbec som nelen čímsi poslúžila. „Urobil som si tam papiere na obsluhu vysokozdvižného vozíka. Už som aj spal.“ Bola to dobrá škola – Robo si uvedomil, že aj iní ľudia majú vážne problémy, ale napriek v mesiaci prichádzajú kúpiť nový časopis. Jeden obišiel pracovné agentúry. Spomínali, že onedltomu sa nevzdávajú. „Ten chlapec nevedel sám pán kupuje vždy dva – pre seba aj pre mamu.“ ho by pre mňa mohli mať robotu. U nás by som ani ruku zodvihnúť, ale vedel si zo seba robiť žar- Býva na ubytovni, za ktorú platí päť eur denne. kvôli exekúcii skoro nič nezarobil, preto si hľadám miesto v Čechách.“ ty. Od malička poznal iba takýto život a všetko „Na izbe sme traja, takže súkromia tam moc nie bral tak, ako to bolo. Ja by som to na jeho mies- je. Zato je tam strašná zima. Síce kúria, ale cez Nota bene je pre Roba istota, ku ktorej sa môže te nezvládol.“ staré, zle utesnené okná všetko teplo vyfúka.“ v ťažkej chvíli vrátiť. Dúfa však v lepšiu budúcPopri osobnej asistencii ďalej predával Nota Z chladného obydlia sa presunie na studené nosť a vie, čo chce od života: „Robiť a žiť ako bene. „Boli to pekné dva roky. Zárobok bol dob- pracovisko, ale berie to stoicky: „Chcem bývať človek, mať dobrý podnájom, nájsť si priateľrý, mohol som si dovoliť aj podnájom.“ pod strechou, chcem jesť, takže tu musím stáť ku a usadiť sa.“

„Chcem robiť a žiť ako človek, mať priateľku a usadiť sa.“

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX, www.notabene.sk. Manažment organizácie: štatutárna zástupkyňa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. výkonný manažér: Marek Jajcay, marek.jajcay@notabene.sk, 0949 293 533 Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka: Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

INZERCIA


Nota bene 152 február 2014  

Chvála pomalosti

Nota bene 152 február 2014  

Chvála pomalosti

Advertisement