Nota bene 145 júl 2013

AKO PREŽIŤ

da a jcu

Zá 6 zr pr po e ačn e lo u pr vi r é d e c

a

ie ťa

júl

ih

145 / 2013

Kn

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40 polovica pre predajcu

nástenka

nota bene 145

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 29.05. 2013 06:36 Dobrý deň. Pozdravujem predajcu s č. 1458 spred Fakultnej nemocnice v BA. Po polroku som prišla s mamkou na kontrolu a pán stál tam, kde som ho pred pol rokom stretla. Pozdrav, úsmev – a časopis od neho už čítam. Dúfam, že ho stretnem aj nabudúce. Prajem mu veľa zdravia. Valika 31.05. 2013 08:01 Takmer dva roky kupujeme časopis v Hlohovci od predajkyne č. 3. Vždy pridá milé slovo, úsmev. Je to naša Helenka A. R. L. 31.05. 2013 09:53 Dobrý deň. Videla som viackrát predajcov NB, no tentokrát ma predajca zaujal prvý raz. Pôsobil upravene, slušne – skrátka kúpila som.

Pán bol taký vďačný, že ešte doma som bola presvedčená, že si pôjdem kúpiť zase. Pomôžte, ten dobrý pocit za to stojí.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

02.06. 2013 16:53 Dobrý deň. Predajca č. 2112 v BA Rači vám robí dobré meno – vždy slušný, upravený, usmievavý, príjemný a nápomocný. Prajem jemu aj vám všetko dobré. Ivana 05.06. 2013 16:25 Predajca č. 1064 na Hlavnej stanici v BA je veľmi príjemný, pokojný a nevtieravý. Má slušné vystupovanie a milý prejav. Veľa šťastia a Boh ho žehnaj.

05.06. 2013 16:25 Ďakujem všetkým, ktorí stoja za Nota bene!

Predajca č. 1888 z Račianskeho mýta v BA mi vždy dodá chuť do života. Aj keď prší, poskakuje medzi autami, srší z neho dobrá nálada a to ma vždy povzbudí a naštartuje. Všetko dobré prajem. Stano, BA 07.06. 2013 14:04 Dobrý deň, pravidelne kupujem časopis pred Hypertescom v Žiline od veľmi milého a slušného predajcu s číslom 51. Ďakujem mu za jeho krásny úsmev. L.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

2013 júl

4 ROZHOVOR

8

TÉMA VEĽKÁ DRÁMA EŠTE LEN PRÍDE NEBOJME SA VČIEL

vaše listy Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Milé Nota bene! Váš časopis čítam od prvého vydania dodnes. Podľa mňa je to absolútne najlepší časopis na Slovensku. Keď ho otvorím, nedokážem ho pustiť z ruky, až kým ho neprečítam krížom-krážom celý. Ešte aj krížovku musím doplniť. Momentálne cestujeme s manželom 10 mesiacov po Ázií, pred cestou som sa však poriadne zásobila číslami, ktoré som nestíhala čítať pri písaní diplomovky. Teraz už prečítané čakajú, kým ich posuniem kamoške v Bangkoku. Tisíckrát ďakujem za to, čo robíte, a prajem Vám a predajcom všetko len to najlepšie! Miriam

Opäť v rytme

Na začiatku som si kupoval Nota bene viac-menej iba zo solidarity. Neskôr už aj kvôli editoriálom Sandry Tordovej. Či už boli povzbudivé, alebo to boli zamyslenia nútiace aj mňa myslieť, vždy mi dobre padli. No a napokon som zistil, že Nota bene je naozaj skvelý časopis s veľmi kvalitnými článkami. Ďakujem zaň. Nech sa vám darí. Tomáš

Hovorí o smrti civilizácie, ako ju dnes poznáme. Globálny analytik MUDr. JURAJ MESÍK považuje za svoju povinnosť ľudí varovať, aby sa na to pripravili.

Včely z vidieka vo veľkom a záhadne miznú, čo má vážne dôsledky pre poľnohospodárstvo.

Začalo sa im však dariť v mestách a je len na nás, aby sme si ich tam udržali.

12

TÉMA PRÍRUČKA PREŽITIA

FESTIVALOVÝ SPRIEVODCA

Viete, ako uniknúť z horiaceho domu, čo robiť, keď natrafíte na medveďa alebo vám v cudzine ukradnú doklady? Poradíme vám, ako zvládnuť nečakané komplikácie.

Kam tento rok vezmete prevetrať stan? Kde si vypočujete obľúbenú hviezdu, objavíte hudbu svojho života? Juraj Kušnierik poradí, za kým sa oplatí pocestovať.

18

Hviezdy a hviezdičky

Kódex predajcu

21

26

PÚTNIK Rohovka za bábiku

eko na dobrých základoch

Dokáže malá látková bábika robiť zázraky?

Prostredníctvom Občianskeho združenia Berkat napríklad vráti zrak nevidiacim v Afganistane. A to zázrak určite je.

Hypotéka „škodí zdraviu“, no niekde bývať treba.

Aké sú jej cenovo dostupné alternatívy? Na Slovensku rastú prvé „hobitie domčeky“, ktoré sú ekologické a lacné.

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Fotografia na obálke: Peter Sit

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Pomáhame slabým aj silným

editoriál

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

PARTNERI PROJEKTU

z obsahu

V Cambridge celý deň prší a fúka studený vietor.

O to viac sa ponáhľam do miestnej školy, kde sa zohrejem na tancovačke 5Rhythms/5Rytmov. Nie je to diskotéka, ale meditácia v pohybe podobná fázam morskej vlny: plynúca, staccato, chaos, lyrická a nehybná. V telocvični sa už zhrčilo zopár ľudí, väčšinou starých známych, ktorí sem chodia každý týždeň. Tanec na vlne je však otvorený pre každého, kto je triezvy a tolerantný, chce relaxovať, nájsť si priateľov či zažiť niečo nevídané. Po „parkete“ už živelne krúži vysoký bielovlasý pán, ktorý pripomína bujarého medveďa.

Doširoka rozhadzuje rukami, ako by chcel každú chvíľu vzlietnuť a postupne sa k nemu pridávajú ďalší. Keď DJ spustí hudbu, je nás asi dvadsať. Obávala som sa, že prídu hlavne univerzitní študenti, medzi ktorými sa budem cítiť staro, ale opak je pravdou. Ešte s dvoma tridsiatničkami sme najmladšie účastníčky. Zvyšok je medzi štyridsiatkou a šesťdesiatkou.

Zo začiatku sme neistí, zvŕtame sa opatrne, možno až trochu strnulo. „Vnímajte nohy, ktoré sa pohybujú po parkete okolo vás a skúste sa s nimi zladiť,“ povzbudzuje nás DJ. Onedlho už nezáleží na tom, ako vyzeráme, koľko máme rokov, ani či sa poznáme. Chvíľami tancujeme, ako sa nám zachce, inokedy nás DJ vyzve, nech sa dáme dokopy s tým, kto je najbližšie. Spoznávame sa bez slov, prirodzene vylaďujeme svoje pohyby. Držíme sa za ruky, skáčeme, krúžime okolo seba a podchvíľou vybuchneme smiechom. Vonku na ulici by sme sa bez záujmu obišli, tu si zrazu máme čo „povedať“ a je to povznášajúce. Keď sa lúčime, spojení do veľkého kruhu, postarší pán podobný princovi Charlesovi hovorí: „Ráno som si prečítal nápis na kostole. Čakal som, že tam bude niečo pozitívne, a dozvedel som sa len, že všetci zomrieme. Presne to som si potreboval pripomenúť v daždivý piatok cestou do práce. Našťastie je tu ešte vždy 5Rhythms.“ Náš svet sa zásadne mení. Počasie blázni, včely citlivé na životné prostredie vo veľkom umierajú. Ak máme prežiť, potrebujeme nájsť spoločnú reč s neznámymi, spojiť svoje talenty a sily. Naučme sa robiť spolu niečo zmysluplné. Teraz to bude príjemné, čoskoro to môže byť nevyhnutné.

Dagmar Gurová redaktorka Nota bene

V ďalšom čísle na tému OHROMNÉ MALIČKOSTI nájdete: Odkaz pre starostu

Bývanie ako prvý krok

Rozdiel, ktorý zaváži

Prechod pre chodcov nám môže pripadať ako maličkosť. Keď sa pokazí a k oprave sa nikto nemá, začneme to vidieť inak. A práve nám môže pomôcť portál Odkaz pre starostu.

Hannu Puttonen hovorí o tom, ako vo Fínsku výraze znížili počet bezdomovcov. Hneď na začiatku im dali bývanie, čím vyriešili ich základný problém a mohli sa sústrediť na tie ostatné.

Zelenina bez chuti dovezená z druhého konca sveta, mlieko od kráv, ktoré v živote nevideli lúku – musíme jesť toto či máme aj zdravšiu a cenovo dostupnú možnosť?

3

Rozhovor

text: ada jung | foto: alan hyža

nota bene 145

2013 júl

dôležité hodnoty, ale pre nás, humanistov šmrncnutých zelenou, je život jednou z tých najdôležitejších. Čo taký analytik celý deň robí?

V ideálnom prípade číta a premýšľa, prípadne sa popri tom rýpe v záhrade alebo sa venuje inej príjemnej práci a fyzickej činnosti. Inokedy píše, zháňa informácie, prednáša, keď je to nevyhnutné, niekam cestuje. U mňa veľa času zaberá aj starostlivosť o syna a komunikácia s inými ľuďmi. Najmä s takými, s ktorými zdieľam záujem o perspektívy ďalšieho vývoja.

Povedali by ste, že máte ľudí „prekuknutých“? Že viete, ako sa budú správať v kritických situáciách ešte skôr ako oni?

Nie, ľudí nemám prekuknutých. Myslím, že ich nemá skutočne prekuknutých nikto. Samozrejme, sú známe a dajú sa predvídať niektoré stereotypy správania sa v krízových situáciách. Časť ľudí sa ich snaží nevidieť a ignorovať, iní reagujú hnevom a hľadaním vinníkov alebo naletia obchodníkom s oblakmi, ktorí im sľúbia, že pod ich vedením krízu šťastne prekonáme. Ďalší upadnú do depresie a apatie. No a sú ľudia, ktorí sa dokážu aj v nesmierne ťažkých situáciách správať racionálne, dokážu problémy riešiť a byť dôstojnou oporou ostatným. Ale ktorí v budúcnosti prevládnu, je veľká záhada. Človek dúfa v to najlepšie, no je rozumné pripravovať sa aj na tie horšie možnosti. Príklad z nedávnej histórie: Američania za krízy zvolili Roosevelta, Nemci Hitlera. Správanie ľudí je veľká neznáma.

Ale spomínali ste stereotypy... Áno, s veľmi vysokou mierou pravdepodobnosti vieme určiť, kam smerujú niektoré základné systémy, na ktorých je ľudstvo bytostne závislé. V mnohých prípadoch totiž ide o trendy, ktoré sú dané prírodnými zákonitosťami a možno ich preto predvídať s omnoho väčšou mierou is-

„Šťastie nie je udalosť života, ale ľudská schopnosť.“

FINANČNÁ KRÍZA JE ZAČIATOK KONCA GENERÁCIE NA DLH

VEĽKÁ DRÁMA EŠTE LEN PRÍDE Považuje za prirodzené, že jeho slová vzbudzujú hnev. Veď to, o čom hovorí, je vlastne správa o smrti civilizácie takej, ako ju dnes poznáme. Globálny analytik MUDr. JURAJ MESÍK považuje za svoju povinnosť ľudí varovať, aby sa na to pripravili.

4

Vysvetlíte tým čitateľom, ktorí sa s vašou profesiou ešte nestretli, kto je analytik globálnych trendov?

Je to človek, ktorý systematicky sleduje, čo dôležité sa vo svete deje, premýšľa o tom a snaží sa svoje postrehy zdieľať s ostatnými. Teda píše, prednáša, poskytuje rozhovory... Dôležité pritom nie je to, kto vyhral majstrovstvá alebo olympijské hry, ani to, aký nový softwear začal predávať Microsoft, aký nový typ áut sa zjavil na trhu alebo ktorá „celebrita“ práve s kým otehotnela. Dôležité sú tie veci, pri ktorých ide o život – ľudí, druhov, ekosystémov. Sú samozrejme aj iné

toty ako správanie jednotlivcov a más. Je napríklad fyzikálne dané, že klíma Zeme smeruje závratne rýchlym tempom do vyšších teplôt a že tento trend bude aj pri najpriaznivejších scenároch ďalej pokračovať najmenej niekoľko desaťročí. V dôsledku otepľovania už dnes stúpa frekvencia aj intenzita suchých období a bude sa to zhoršovať. Keďže bez dostatku vody život nefunguje – alebo je veľmi málo produktívny – je potom biologicky dané, že v mnohých regiónoch sveta bude klesať poľnohospodárska produkcia.

Výsledkom budú drahšie potraviny, a teda hladovanie chudobných ľudí a celých krajín. Je geologicky dané, že skôr či neskôr – a všetko nasvedčuje

tomu, že veľmi skoro – narazí ľudstvo na limity ťažby ropy a o niekoľko rokov neskôr aj uhlia a zemného plynu. Keďže ropa, uhlie a plyn ľudstvu poskytujú 85% všetkej energie, ich klesajúce množstvo na trhoch sa pretaví do vyšších cien, čo bude mať ďalšie predvídateľné ekonomické dôsledky. Toto sú veci, ktoré vieme predvídať. Pri nich nie je otázka, či vôbec nastanú, ale kedy sa naplno rozvinú, ako rýchlo bude teplota stúpať a produkcia ropy či potravín klesať.

Našich ekonómov dosť rozčuľovali vaše predpoklady o vývoji ekonomickej krízy u nás. Prečo?

Rozčuľovali ich? Ja mám skôr pocit, že serióznejší ekonómovia radšej mlčia. A potom tu máme dav ekonómov, a najmä politikov, ktorí sú platení a volení občanmi za to, že predpovedajú žiarivú budúcnosť a „istoty“ nekonečného ekonomického rastu. Samozrejme, že poznám ľudí, ktorých to, čo hovorím, rozčuľuje. Je to úplne normálne.

To, čo hovorím, je vlastne správa o smrti civilizácie, takej, ako ju dnes poznáme. A na veľmi zlé správy ľudia reagujú podobne, ako na správu o tom, že majú smrteľnú chorobu. Najprv to nechcú počuť a ignorujú, potom sa na lekára, ktorý ich informuje hnevajú a nadávajú mu, a keď im aj ďalší lekári potvrdia, že áno, máte rakovinu, hľadajú zázračné liečenia, o ktorých „tí hlúpi lekári u nás nevedia, ale vo Švajčiarsku, Amerike, Mexiku... sa to už dá“. Keď zistia, že „zázračná“ liečba nefunguje, upadajú do depresie. Často sa až po tomto všetkom začnú s realitou vyrovnávať a začnú racionálne premýšľať, čo so zvyškom života urobiť. Takže hnev na to, o čom hovorím, je len prirodzenou ľudskou reakciou. Ľudia tak vždy reagovali. Niektorí feudáli dokonca dávali poslov zlých správ popraviť, akoby mohli za obsah správy, ktorú doručili. Ani mňa nijako zvlášť neteší to, kam vývoj smeruje, ale považujem za svoju povinnosť varovať ľudí, lebo im to dáva šancu pripraviť sa fyzicky aj psychicky na to, čo nás čaká.

Tvrdili ste, že Európa má šancu na prijateľný, nie tragický vývoj. Stále to tak vidíte? Áno – geograficky sa Európa nikam neposunula.

Kým je väčšina Európy v miernom klimatickom pásme, máme väčšiu šancu ako väčšina ostatných regiónov sveta. Môžeme však rozdielne rozumieť tomu, čo považujeme za „prijateľný vývoj“. To, čo mám pod tým výrazom na mysli, je vývoj bez hladu a pádu spoločnosti do chaosu a extrémnej biedy a násilia, ktoré by postihli väčšinu Európanov. Taký Egypt, Pakistan, Nigéria a mnohé iné veľké aj malé krajiny sveta na takýto vývoj šancu nemajú. Smerujú do skutočne tragického obdobia hladomorov a vojen.

Nemajú žiadnu inú možnosť, žiadnu nádej?

Neexistuje v histórii ľudstva výnimka z takéhoto „logického vývoja“?

Nádej majú jednotlivci, možno aj krajiny. Ale je to nádej, že nezahynú, že prežijú hlad a vojny,

5

nota bene 145

do ktorých tie krajiny spejú. Nie nádej, že by sa tragickému vývoju plnému biedy a násilia mohli v nasledujúcich desaťročiach vyhnúť. Len veľmi zriedka sa v dejinách stáva, že spoločnosti dokázali odvrátiť zdanlivo nezvratný osud. Dobrým príkladom je Japonsko v ére Tokugawa. Dnešná situácia je však omnoho vážnejšia a na svete nevidno žiadnych osvietených lídrov, ktorí by mohli spoločnosť úspešne previesť cez búrlivé vody blízkej budúcnosti.

Vráťme sa nazad do Európy. Čo trend niektorých krajín vystúpiť z Únie a názory, že je neudržateľná a nezmyselná, lebo vznikla pod istým ekonomickým nátlakom? Prežije podľa vás Únia?

Ja dúfam, že EÚ prežije, ale samozrejme, že pokiaľ chce z Únie niekto vystúpiť a obyvatelia príslušnej krajiny to potvrdia v referende, nech sa páči, veľa šťastia! Úniu považujem za veľmi zmysluplný projekt. Nie kvôli dojeniu eurofondov, ale preto, lebo vytvorila množstvo mechanizmov zabezpečujúcich najdlhší mier v dejinách starého kontinentu. A mier je to, čo potrebujeme udržať. Nezabúdajme, že Európa dala svetu okrem iného aj dve svetové vojny. To stačilo. Najväčšou hrozbou pre Európanov sme my sami – teda to, ako sa s veľkou krízou, ktorá sa začína, dokážeme vyrovnať.

Ak udržíme na kontinente mier, zvládneme aj všetko ostatné.

Podľa vás sa veľká kríza v Európe ešte len začína? Väčšina ľudí si asi myslí, že to len tu, na Slovensku...

Skutočná kríza sa skutočne ešte len začína.

Zatiaľ sa prejavuje najmä finančná kríza, teda začiatok konca života celej našej generácie na dlh. Áno – celej našej generácie. Týka sa to aj tých z nás, ktorí žiadne osobné dlhy nemajú. Napríklad mnohí ľudia vo verejnom sektore majú prácu len preto, že sa štáty, vrátane nášho, čoraz viac zadlžujú. Svetová produkcia ropy ešte nezačala klesať, globálne otepľovanie sa ešte len začína rozbiehať. Veľká dráma je ešte len pred ľudstvom. Vrátane našej slovenskej maličkosti. Čo je teda najväčšou globálnou hrozbou?

Otepľovanie klímy. Postupuje závratne rýchlo, takže prírodné ekosystémy nemajú čas sa naň adaptovať. Platí to aj o poľnohospodárstve, na ktorom je ľudstvo absolútne závislé. Nemáme k dispozícii žiadne účinné nástroje, ktorými by sme boli schopní globálne otepľovanie zastaviť a do chodu sme spustili mnoho mechanizmov, ktoré ho urýchľujú a ktoré sú úplne mimo ľudskú kontrolu. Napríklad rýchle topenie morského ľadu v Arktíde – ľad a sneh odrážajú väčšinu slnečného žiarenia späť do vesmíru, temná voda oceánu naopak väčšinu dopadajúceho žiarenia pohlcuje. Roztápanie permafrostu na Sibíri uvoľňuje veľké množstvá metánu, silného skleníkového plynu, ktorý sa v permafros-

6

te nachádza. Obrovské suchá a lesné požiare v Amazónii a inde po celom svete premieňajú lesy, ktoré predtým pohlcovali CO2, na jeho zdroj a tak ďalej.

Nejde len o poplašné katastrofické scenáre?

Komu by v konečnom dôsledku mohla v takej závažnej téme vyhovovať slepota? Žiadne poplašné scenáre. Je to čistá veda a exaktné merania. Prečo dnes ľudia nerozumejú základným vedeckým faktom, je možno otázka na zástup ministrov školstva, čo sa tu za ostatných dvadsať rokov premleli. Čo sa týka slepoty, tá v prípade klimatických zmien plne vyhovuje tým úplne najbohatším priemyselným koncernom na planéte – ropným gigantom, uhoľným firmám a ich vlastníkom. Napríklad texaským ropným magnátom financujúcim Republikánsku stranu v USA, tým, z ktorých kruhov vzišli rodiny Bushovcov a Cheneyovcov. Vyššie dane na palivá alebo uhlíková daň by znížili ich už aj tak gigantické bohatstvo. Jeden z mála fenoménov, ktorý, žiaľ, nepozná hranice, je chamtivosť a nenásytnosť bohatých. Mysleli by ste si, že im stačia dve luxusné jachty a dve súkromné tryskové lietadlá. Ale nie. Potrebujú ešte tretie, štvrté, piate... Čo je slovenským kameňom úrazu?

To, čo bolo v slovenskej histórii kameňom úrazu skoro vždy. Nevedomosť a pocit, že sme malí a bezvýznamní, nech teda problémy sveta za nás riešia veľkí. Však my sa už nejako zvezieme.

Prečo by to malo byť kameňom úrazu, keď to vlastne fungovalo? A v najhoršom sme predsa vždy zabrali a ubránili sa.

Obávam sa, že sme sa vždy skôr zviezli popri zápase, ktorý za nás vybojoval niekto iný. Až v závere historických zápasov sme vystúpili spoza pece a pridali sa k víťazom. Ale možno by ma nejaký historik presvedčil, že občas sa stalo aj niečo iné.

Ktorá krajina by mohla byť Slovensku vzorom?

Mohli by sme vôbec niektorú v našej situácii napodobniť? Prijať jej model na záchranu a rozvoj?

Nepoznám žiadnu krajinu, ktorá by brala klimatickú hrozbu skutočne tak vážne, ako by sme ju mali brať. Ale určite by sme mali aspoň v rámci EÚ energicky podporovať všetky politiky vedúce k rýchlemu a výraznému znižovaniu spotreby energií a spaľovania fosílnych palív a k znižovaniu emisií skleníkových plynov. Ciele 20-20-20 nezodpovedajú vážnosti hrozby. (Ide o úsilie EU znížiť do roku 2020 v EU o 20 % spotrebu energie, emisie CO2 a zvýšiť na 20 % podiel obnoviteľných zdrojov.)

Urobme si o Slovensku taký krátky asociačný test. Školstvo?

Nezaplatení učitelia, ľahostajní rodičia, ignorantské vlády, klesajúca kvalita. Veľký „prúšvih“.

2013 júl

Zdravotníctvo?

Nezaplatení a frustrovaní lekári a sestry. Ľahostajní a frustrovaní pacienti na chodbách. Skorumpované vlády, parazitické zdravotné poisťovne, bohatí exministri popíjajúci vínko na Kanároch. Nedostatok zdravotnej prevencie.

Zdraví a mladší ľudia ľahostajní k svojmu zdraviu.

Lekári, ktorí sa voči tomuto všetkému dokázali v roku 2011 vzoprieť – napriek nebývalej štvavej kampani politikov a časti masmédií. Ich úspešný zápas proti cynickej svojvôli mocných je jediné svetlo nádeje, ktorú zdravotníctvo ešte má.

Politici?

Chamtivosť. Nevzdelanosť. Malosť. Arogancia.

Ale je medzi nimi pár výnimiek.

A teraz trochu zo sveta. Korupcia?

Slovensko. Nigéria. Grécko. Politické strany.

Koncerny?

Ekonomická a politická moc. Koncentrácia bohatstva.

Koniec sveta?

Bol už neraz. Vždy bol zrodom nového sveta. Aspoň raz ho zažije každý.

Aký je najväčší komplex ľudstva a kedy ho prekoná?

Momentálne je to asi ilúzia, že sme sa stali bohmi. Viera, že na každý problém nájdeme technologické riešenia, že svoje správanie nemusíme zmeniť. Viera v nekonečný ekonomický rast a pokrok. Prekonáme to, keď narazíme na realitu.

Keď si tak pospomínate na svoje prognózy, na koľko percent triafali do čierneho? Žiaľ, triafajú dosť presne.

Niektoré z nich sú ako dobrý čierny anglický humor. Vy sám ich myslíte úplne vážne?

Mám dobrý zmysel pre humor, ale keď hovorím o perspektívach sveta v nasledujúcich desaťročiach, ani trochu nežartujem.

Uráža vás, keď vás pre vaše názory považujú za blázna?

Nie. Považujem to za úplne prirodzenú ľudskú reakciu.

Rozčuľujú vás žurnalisti?

Nie, veď človek nemusí čítať veci, ktoré považuje za hlúposti.

Asi ste za také hlúposti považovali aj koniec sveta v decembri 2012. Mnohí ľudia sa vtedy začali správať ako „prepareri“, teda ľudia pripravujúci sa na rôzne katastrofy. Čo je na ich počínaní choré a čo zdravé?

Choré boli dôvody, prečo o „konci sveta“ v decembri 2012 ľudia uvažovali. Zdravé zasa uvedomenie si, že budúcnosť by mohla byť diametrál-

ne odlišná od toho, čo väčšina súčasníkov očakáva. Inak môžu byť prepareri rovnako uletení ako tí, čo si myslia, že smerujeme do ružových zajtrajškov, a keby sa niečo vážne stalo, štát sa o nich postará.

Poraďte teda niečo rozumné, ako prežiť, nehladovať, neprísť o prácu, strechu nad hlavou...

A dáte mi potom Nobelovu cenu (smiech). Je to otázka na knihu – mimochodom, také knihy sú napísané. Len pár vetami: pracovitý človek s kusom záhrady, pár nástrojmi a knihami neprichádza o prácu, môže prísť len o platenú prácu. Ako neprísť o strechu nad hlavou?

Neberte si žiadne dlhy. Ak nechcete v budúcnosti hladovať, urobte si nejaké zásoby potravín a naučte sa ich čo najviac sám dopestovať. Nedá sa to v meste? Vráťte sa na vidiek, odkiaľ pochádza väčšina obyvateľov Slovenska. Učte sa veci, ktoré poznali vaši predkovia.

Dokázali šťastne žiť s mnohonásobne nižšou spotrebou materiálov a energie ako my. Saďte stromy, hlavne ovocné. Čím skôr, tým lepšie. Všade, kde sa dá.

Vy sám sa týmito radami riadite?

Snažím sa. Dlhy som v živote nemal, fyzickej práce som sa nikdy nebál – naopak, mám ju rád. Snažím sa žiť skromne, s výnimkou veľkého množstva informácií veľa materiálneho k spokojnému životu nepotrebujem. A ovocné stromy sadím. Tento rok okrem iného niekoľko fíg.

A k tomu všetkému na záver: ako neprísť o veselú myseľ?

Milujte sa, ale bez množenia. Nájdite radosť vo fyzickej práci – ona naozaj vyplavuje endorfíny.

Tlmte materiálne očakávania – svoje, aj svojich detí. Naučte sa, že nie ste to, čo máte, ale to, čo dávate iným. Nezabúdajte, že naši starí a prastarí rodičia žili šťastne s mnohonásobne menšou spotrebou tovarov aj energie. Že šťastie nie je udalosť života, ale ľudská schopnosť. Že žiadny majetok si do hrobu aj tak nevezmete.

MUDr. Juraj Mesík (1962) je publicista, vysokoškolský učiteľ, analytik globálnych trendov. V rokoch 1990 – 1993 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, podpredsedom Strany zelených, riaditeľom odboru sociálnych súvislostí na Federálnom výbore pre životné prostredie v Prahe a poradcom ministra. Potom bol až do roku 2002 riaditeľom nadácie Ekopolis, teraz je členom jej správnej rady.

V rokoch 2003 – 2008 sa vo Svetovej banke vo Washingtone venoval rozvoju komunitných nadácií vo svete. V súčasnosti prednáša na Palackého univerzite predmet Globálne výzvy a na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. Počas celej svojej kariéry aktívne pôsobil v treťom sektore. Za svoju prácu získal viacero ocenení v USA, Veľkej Británii, Rakúsku.

7

TÉMA

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 145

NECH NÁM NEULETIA NAVŽDY

NEBOJME SA VČIEL Včely z vidieka vo veľkom a záhadne miznú, čo má vážne dôsledky pre poľnohospodárstvo. Začalo sa im však dariť v mestách a je len na nás, aby sme si ich tam udržali.

2013 júl

Vyrastala som na sídlisku, kde bolo plno ďate- V poslednej dobe sa však nazbieralo toľko neliny. Len čo sa na jar trochu oteplilo, bavili sme gatívnych faktorov, že odborníci nevedia určiť, sa hľadaním štvorlístkov. Vôbec nás nerušilo, že čo včelám škodí najviac. okolo nás bzučali desiatky včiel. Vtedy to bolo „Spôsob, akým sa vedie poľnohospodárska výčosi bežné – málokto sa ich bál a nepamätám roba, deštruuje včeliu pastvu – senáže, ktoré si, že by kohosi poštípali. A dnes? Keď pri nás nedávajú lúkam šancu zakvitnúť, pesticídy, kučosi pruhované zabzučí, bude to takmer isto kurica ako jediný zdroj pre bioenergetiku, gevšetečná osa, ktorú prilákal náš parfum, slad- neticky modifikované semená. K tomu prispieký nápoj či voňavé jedlo. Divé kvety a ovocné va aj evidentné globálne otepľovanie spojené stromy, ktoré by priťahovali včely, sme totiž vy- so striedaním horúčav a ničivých lejakov,“ vymenili za zelené trávniky a tuje. Zrejme toho ratúva Pavel Filo, včelár a riaditeľ strednej odmáme na svedomí ešte viac, pretože včely po bornej školy Pod Bánošom, ktorá ako jediná na Slovensku vyučuje včelárstvo. celom svete sa záhadne strácajú.

Pre amerických včelárov je toto zatiaľ najhoršia sezóna. Až 40 percent tamojších včelstiev Zradné pesticídy neprežilo zimu. „Niežeby včely umierali, skrát- Náznaky miznutia včelstiev sa objavujú aj ka zmiznú. Nenachádzame ani len ich mŕtve u nás, a to práve v lokalitách s intenzívnou poľtelá. Nazýva sa to syndróm kolapsu včelstiev nohospodárskou výrobou. „Príčiny nie sú cela je to veľmi zvláštny fenomén. Bádatelia po kom preukázané. Vyskytuje sa to pri monokulcelom svete nevedia prísť na to, čo ho spôso- túrach, ktoré vedú k jednostrannej výžive včiel, buje. S klesajúcim počtom včiel narastá cena a hlavne v oblastiach, kde sa používajú prípravviac než stotridsať druhov ovocia a zeleniny, ky na báze syntetických nikotínov,“ hovorí Filo. na ktoré sa spoliehame ako na zdroj potra- Poľnohospodári sa bránia, že nie je jasné, či vy,“ hovorí v prezentácii na ted.com Noah Wil- tieto látky včelám naozaj ubližujú. Európska son-Rich, včelár a výskumník, ktorý študuje vče- komisia od mája pozastavila používanie neonikotinoidov, aby sa vyjasnil ich podiel na úhyly a ich choroby. ne včelstiev. Proti jej rozhodnutiu protestovalo osem členských štátov vrátane Slovenska.

Včely z dovozu O každý tretí hlt nášho jedla sa nejakým spôso- Výskum však ukazuje, že neoniká pôsobia na bom zaslúžili včely a ich úbytok už poľnohospo- včely ako nervový jed. Narušujú ich schopnosť dári cítia. V kalifornskom Central Valley nebo- navigácie, vďaka ktorej nájdu kvety a trafia lo koncom februára dosť komerčne chovaných späť do úľa. Vedci z Harvardu dokázali imitovčiel na to, aby opelili 800 tisíc akrov mandľov- vať príznaky syndrómu kolapsu včelstiev, keď níkov. Niektorí zúfalí pestovatelia si dali dopra- včely na 23 týždňov vystavili malým dávkam viť náhradníčky z Austrálie, aby „obslúžili“ ich najpopulárnejšieho pesticídu na svete, neonistromy. Aj do Veľkej Británie sa dováža oko- ka s názvom imidacloprid. Jeffrey Pettis, šéf lo desaťtisíc včelstiev ročne. Včelie populácie Laboratória na výskum včiel pod americkým v Európe sa znížili natoľko, že to znepokojilo už Ministerstvom poľnohospodárstva, predstai politikov. Podľa časopisu Forbes miznú rých- vil štúdiu, podľa ktorej sú včely vystavené imilosťou 300 tisíc včelstiev za rok. daclopridu náchylnejšie na infekcie. „Ďalším faktorom je súčasné používanie chemických látok na ochranu rastlín, ktorých synergický efekt je nepredvídateľný napriek tomu, že každú z nich osobitne je včela medonosná schopná zvládnuť,“ hovorí Filo.

Z narúšania včelej imunity sa podozrieva aj biologický pesticíd baktéria Bt (Bacillus thuringienProblémy nemajú len včely medonosné, ale aj sis), ktorá sa nachádza v peli geneticky upravenej divoké opeľovače. Za posledných 50 rokov kles- kukurice. Včely tiež vo veľkom oslabuje klieštik li populácie voľne žijúcich včiel v Spojených štá- Varroa, ktorý im vyciciava krv. Tento parazit môže toch o 90 percent, 15 druhov opeľovačov je na byť taký ničivý, že po zime včelárovi ostanú len listine ohrozených druhov. Svetová únia za za- prázdne úle. Veľký problém spôsobuje aj zatiaľ chovanie prírody/World Conservation Union neliečiteľný mor včelieho plodu. predpovedá, že v nasledujúcich dekádach vy- Na včely sa toho znieslo naozaj veľa. Kým sa hynie v dôsledku celosvetového poklesu ope- vedci, poľnohospodári a vlády dohodnú na tom, ľovačov vyše 20 tisíc druhov kvitnúcich rastlín. ako ich zachrániť, môže byť neskoro.

Niektoré kvety potrebujú včelu medonosnú, iné sú závislé na voľne žijúcich druhoch. Ich kom- Ako Sherlock Holmes binovaný úpadok môže vyvolať krízu v poľno- Je tu však šanca, že včelám dokážeme pomôcť hospodárskom systéme, z ktorej sa tak ľahko aj my, bežní ľudia. Začnime ich chovať v mesnespamätáme. tách – na strechách a dvoroch našich domov, Opeľovače zrkadlia stav životného prostredia. na záhradkách, v školách. „Prežívajú tam lepšie Ak hynú, znamená to, že sa deje čosi nedobré. ako na vidieku a ešte aj produkujú viac medu,

„Do štyroch rokov po zmiznutí včiel vraj ľudstvo zahynie.“

8

9

nota bene 145

2013 júl

Žihadlami šetria

Včelári Friedrich Haselsteiner a Heidrun Singer na streche Viedenskej štátnej opery. Foto: Bienenfreunde a Imkerinnen, Rakúsko

ktorý je lahodný,“ hovorí Wilson-Rich. Mestské nevyrobia toľko medu, ako by sa dalo čakať prostredie im podľa neho prospieva asi preto, v teplejší rok. Po neobvykle dlhej zime sa totiž že je tam vyššia teplota, menej veterno, mož- nestihli vyvinúť tak rýchlo, aby sa v plnej sile no aj viac peľu a menej pesticídov. venovali kvitnúcej repke olejnej. Jej žlto sfarV americkom seriáli Elementary chová včely na bené lány sú tu zdrojom najväčšej znášky, ďalstreche svojho domu v súčasnom New Yorku šie príležitosti sú už neisté. aj slávny detektív Sherlock Holmes. Dokonca vyšľachtí novú včelu a pomenuje ju po dokto- Neobvyklý darček rovi Watsonovi, z ktorého tu scenáristi netra- Zo strechy radnice je výhľad na malebné Námestie dične spravili ženskú postavu. Holmesovu fas- Přemysla Otakara II., ale včely si ho veľmi neužijú. cináciu včelami si však nevymysleli. Pripísal Výlet z úľov majú otočený iným smerom, aby ľumu ju už jeho stvoriteľ, Sir Arthur Conan Doyle. ďom v centre nešli do cesty. Niektoré senzáciechtiO tom, že včelárenie v mestách zďaleka nie je vé médiá tvrdili, že včely mesto rozdelili na znepriafikciou, som sa presvedčila v Českých Budějovi- telené tábory, zástancov a odporcov. „Vôbec to nie ciach. Tamojší magistrát chová včely na streche je také dramatické. Prevádzkovatelia podnikov sa historickej budovy mestskej radnice od apríla obávali, že včely môžu obťažovať ich návštevníkov, tohto roka. V štyroch úľoch žije niekoľko tisíc ale ony lietajú vo väčšej výške a iným smerom. Nevčiel, o ktoré sa stará vedúci oddelenia sprá- treba sa ich báť,“ uisťuje Mikšátko. Navyše sa nevy verejnej zelene Aleš Mikšátko. „Včelárim od sústreďujú len na okolie radnice, nektár zbierajú šestnástich, teda už dvadsať rokov,“ hovorí, keď v okruhu štyri až šesť kilometrov. stúpame na vrchol budovy. „Dedo bol včelárom, Ľudí asi najviac desí predstava rozdivočeného a keď umrel, prebral to po ňom strýko. Keď- roja, ktorý by sa im vznášal nad hlavami. Aleš že máme vedľa chalupu, akosi prirodzene som Mikšátko má 40 vlastných včelstiev a vie, čo sa pridal a chytilo ma to,“ spomína. Včelárenie robiť, aby sa včely nevyrojili. Vyštudoval včepovažuje za adrenalínový zážitok, pretože vče- lársku školu a dnes môže včelárenie vyučovať. ly sú aj pre skúsených chovateľov plné prekva- „Začínal som sám a učil som sa na vlastných chypení. „Sezóna trvá od polovice apríla do konca bách. Postupne som nadobudol taký pozorovací augusta, takže aj keby ste včelárili päťdesiat talent, že okamžite zistím, ak so včelami niečo rokov máte len päťdesiatkrát tri a polmesač- nie je v poriadku.“ Ich chov vo výškach je však výných šancí overiť si, čo ste celú zimu vymýšľali.“ zvou aj pre neho. „Vidím v tom dve možné riziká S prihliadnutím na tohtoročné divoké počasie – teplo a vietor. V lete môže byť na streche príliš sa českobudějovickým včelám darí. Aj keď asi horúco, preto máme odvetrávané úle so sieťo-

Včelám sa darí aj na streche pražského obchodného centra Chodov. Foto: Vyšehradští včelaříci

vaným dnom. Silný vietor by mohol oslabiť výkonnosť včiel. Uvidíme, ako sa s tým vyrovnajú.“ Ak sa radničné včely osvedčia, mesto ich chov možno ešte rozšíri. Tie, čo už majú, by v dobrej sezóne mohli vyprodukovať okolo 20 kilogramov medu na jedno včelstvo. „Úroda“ poslúži ako darček pre oficiálne návštevy. „Včela nič zlé do medu nepustí. Navyše v hodnotení kvality životného prostredia v českých mestách sú České Budějovice v prvej päťke,“ hovorí Mikšátko. Mestský med bude podľa neho podobný vidieckemu. „Je možné, že moje vlastné včely lietajú na rovnaké repkové polia ako tie zo strechy radnice.“ Na rozdiel od rozľahlého územia Spojených štátov a veľkosti tamojších miest je vzdialenosť medzi mestami a vidiekom v Čechách aj u nás pre včely malá.

Medobranie v kúpeľni Dagmar Šormová z pražského klubu Hradčanské včely si myslí, že včelárenie v meste má budúcnosť, ale na riešenie tak komplexného problému, akým je syndróm kolapsu včelstiev, to nestačí. „Je však veľmi dôležité i pre ďalšie živočíchy, ktoré v meste žijú. Opelenie rastlín a následná produkcia semien má význam ako prirodzená a plnohodnotná potrava pre drobné stavovce. Nakrájaný rožok v kŕmidle nenahradí vtákom bobule a semená.“ V Prahe, bohatej na parky a záhrady, sa včely chovali odnepamäti, i keď v druhej polovici minulého storočia počet včelárov aj tu klesal. Jan

Holý, včelár, pokladník a člen predstavenstva Spolku pražských včelárov, vlastnil úle pod Daliborkou. Odtiaľ jeho včely na začiatku 20. storočia vylietali za znáškou do záhrad a Jeleního příkopu. V Královských zahradách na prianie prezidenta Masaryka navrhol Josiph Plečnik včelín a včely v ňom sú, okrem krátkej prestávky po druhej svetovej vojne, dodnes. Terajším včelmajstrom je tam Jiří Šustr. „Dnes sa v Prahe včelári aj na terasách a strechách bytových domov i obchodných centier – to predtým nebolo,“ hovorí Šormová. „Med, hlavne kvetový, je viacdruhový a veľmi chutný.

Na druhej strane, vzhľadom k menšej vlhkosti sú v meste zanedbateľné znášky medovicového, ľudovo povedané lesného medu.“ Hradčanské včely sú občianskym združením, pod ktoré patrí Včelársky klub a detský krúžok. „Združenie má pätnásť členov, ale aktívnych včelárov je tam maximálne šesť. Založili sme preto klub a na našich akciách technického rázu, ako je napríklad zbíjanie a vypletanie rámikov, sa schádzajú kluboví priatelia.“ Združenie robí aj akcie pre verejnosť. Pre tých, ktorí si chcú dopriať piknik v Loretánskej záhrade a pri tom sa dozvedieť niečo o včelách a včelárstve, organizujú Čerešňový deň. „Medobranie, ďalšiu našu akciu, snáď tento rok po prvýkrát budeme robiť v nebytovom priestore. Minulé roky to bolo v kúpeľniach našich členov. Med nepredávame, iba rozdávame členom, deťom, priateľom a samozrejme susedom.“

Práve tých potrebujú mať mestskí včelári na svojej strane. „Včelárime na Petříně, napríklad v Lobkovické zahradě, hádam už natrvalo! Pre protesty a obavy obyvateľov Prahy 1, niekedy až hysterické, sme sa v minulosti niekoľkokrát sťahovali. S údivom sme zistili, že ľudia na deväťdesiat percent nerozlišujú včelu a osu, prepadajú panike a nie sú schopní prijať akékoľvek argumenty. Tvrdia, že im včely budú sadať na sušienky, lietať do izby a padať do pohárov s pitím... to však robia osy,“ hovorí Šormová. „Zaujímavé je, že problémy prepuknú až vtedy, keď si susedia úle všimnú. Predtým, hoci aj rok bývajú vedľa nich, sú v pohode. Zo skúseností našich i známych včelárov vieme, že na možnosť prípadného bodnutia suseda je najlepšou „náplasťou“ pohár medu.“ Nezhody medzi susedmi v Čechách aj u nás urovnáva Občiansky zákonník, ale ten by mal byť až posledným riešením. Najviac by pomohlo všeobecné povedomie o tom, že včely nechcú pre nič za nič prísť o život, takže nás nebudú bodať bez príčiny. A čo môže byť účinnejšie, než overiť si to hneď od malička? „S deťmi máme vynikajúce skúsenosti. Bez obáv z bodnutia nám pomáhajú pri včelách, až nás to znovu a znovu prekvapuje. Máme pre ne detské včelárske klobúky, ale niektoré deti pokojne pracujú bez rukavíc a žihadlo nedostanú,“ hovorí Šormová.

Zdá sa, že v Prahe pribúda uvedomelých a maškrtných ľudí, ktorí o včely stoja. Svedčí o tom aj záujem o „služby“ Vyšehradských včelaříků, krúžku mladých včelárov, ktorý je súčasťou združenia Protebe. Od svojho vzniku v roku 2009 založili úle v záhrade Jedličkova ústavu na Vyšehradě, na streche obchodného centra Chodov a v Botanické zahradě Praha 7 – Troja. „Tieto inštitúcie sa na nás obrátili sami po medializácii našej ročnej činnosti na Vyšehrade.

Každé stanovisko má ešte patróna spomedzi skúsených včelárov,“ hovorí vedúci krúžku Jiří Cafourek. Vyšehradští včelaříci majú 12 členov vo veku od 10 do 19 rokov a dvaja z nich už vlastnia svoje včelstvá. O včely sa zaujíma stále viac detí. Určite to súvisí aj s tým, že včelaříci propagujú svoje hobby na verejných stáčaniach medu, besedách či tlačových diskusiách. Ďalších členov teraz neprijímajú, ale v Prahe už pomohli založiť tri ďalšie krúžky mladých včelárov.

Na opernom nebi K medonosným metropolám patrí aj Viedeň, kde sa včelám darí na streche nejednej budovy. Asi najznámejšie sú úle na Viedenskej štátnej opere. Rušný život ich obyvateľov sníma webkamera, ktorej obraz môžeme sledovať na bienenfreunde.at a imkerinnen.at – internetových stránkach dvoch platforiem, ktoré stoja za týmto projektom.

Včely „obývajú“ Operu od roku 2010. Starajú sa o ne renomovaní včelári Friedrich Ha-

selsteiner (Bienenfreunde/Priatelia včiel) a Heidrun Singer (Imkreinnen/Včelárky), ktorí vlani osídlili včelami aj strechu hotela InterContinental Viedeň. Minulý rok vydalo včelie úsilie až 60 kilogramov medu na jeden úľ, a to napriek tomu, že im včelári ponechali dostatočnú zásobu medu na prezimovanie.

Nevyšliapanou cestou Včelárenie na strechách mestských budov sa u nás len rozbieha. Jeho priekopníkom by mohlo byť Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica. V rámci projektu „Nevyšliapanou cestou“ chce v Bratislave a vo Zvolene vybudovať tri komunitné záhrady a osadiť šesť včelstiev. „Niektoré z nich umiestnime do záhrad, ale rokujeme aj s verejnými budovami ako divadlo, mestský úrad či hotel. Do mesta možno zakúpiť pokojné včely, špeciálne vyšľachtené tak, že sa menej roja a zriedka bodajú, aj keď s nimi včelár manipuluje. Práve tie budeme používať v našom projekte,“ hovorí Petra Ďurišová zo Živice.

Včelám môžu pomôcť aj tí, ktorí sa nechcú obšmietať okolo úľov. Stačí zmeniť aspoň kúsok svojho pokoseného trávnika na divokú lúku. Čím viac takýchto ostrovčekov v mestách bude, tým skôr si tam včely nájdu cestu. Trochu našej podpory by sa zišlo aj včelárom. „Potrebujú dôstojné ohodnotenie, ale kvázisociálny tlak na nízke ceny to neumožňuje. Je to predaj z dvora, ktorý dáva niektorým šancu nedeliť sa s cenou so spracovateľmi a obchodnými reťazcami,“ hovorí Filo. „Včela nám umožnila prežívať na zemi vďaka svojej schopnosti udržať potravinový reťazec. To už vedel aj Einstein, keď povedal, že do štyroch rokov po zmiznutí včiel ľudstvo zahynie.“ Zdroj: blogs.discovermagazine.com

Slovensko potrebuje viac včelárov Včelárstvo má na Slovensku dlhodobú tradíciu. V posledných rokoch klesá počet včelárov a stúpa ich vek, preto je vítaný každý, kto sa chce včelám venovať. Dospelý, ktorý v posledných piatich rokoch nebol evidovaný ako včelár, sa môže prihlásiť na bezplatné školenie začínajúcich včelárov. Kurz, ktorý organizuje banskobystrická SOŠ Pod Bánošom umožní získať 80-percentnú podporu zo strany štátu na nákup do piatich úľov a do piatich včelstiev. Účastník sa naučí dosť na to, aby sa vyhol základným chybám. „Vyššie zručnosti získa jednoročným štúdiom včelárstva, ktoré končí výučným listom, ale skutočným včelárom sa stáva až po piatich či desiatich rokoch, keď pochopí, čo všetko o včelách nevieme,“ hovorí Pavel Filo, riaditeľ včelárskej školy. Viac o nej sa dozviete na vcelari.sosbanbb.sk.

10

11 Prečítajte si o mede v našom archíve na notabene.sk/archiv, NB číslo 109, str. 9 – 11.

Téma

text: dagmar gurová | ilustrácie: klaus lempelman

nota bene 145

CESTA K BEZPEČIU SA ZAČÍNA V NAŠEJ HLAVE

PRÍRUČKA PREŽITIA Viete, ako uniknúť z horiaceho domu, čo robiť, keď natrafíte na medveďa alebo vám v cudzine ukradnú doklady? Poradíme vám, ako zvládnuť nečakané komplikácie. Čím pohodlnejšie si žijeme, tým sme zraniteľnejší. Nie len preto, že väčšina z nás by nevedela založiť oheň kresadlom či uloviť si večeru, keby sme nečakane prišli o výhody civilizácie. Často nie sme pripravení ani na nástrahy, ktoré nás ohrozujú bežne. Veríme, že práve nám sa nič zlé nestane. A keby sa predsa len stalo, niekto nás určite zachráni. V skutočnosti nemáme žiadnu istotu, že to tak bude a pridlhé čakanie na záchranárov môže byť osudné. Nepomôže nám však ani to, keď sa budeme dopredu báť. Naše šance na prežitie naopak stúpnu, keď si začneme všímať, čo sa deje okolo nás a v duchu si naplánujme, ako postupovať v krízových situáciách. Nemôžeme sa pripraviť na každú alternatívu, no po takomto mentálnom tréningu by sme mali reagovať pokojnejšie a racionálnejšie aj za nepredvídaných okolností. Nechajme si poradiť od skúsenejších, ako prežiť.

Požiar v dome Ak horí, nezhľadúvajte cennosti, nestrácajte čas obliekaním, snažte sa dostať von. Za me-

12

nej než jednu minútu dokáže oheň naplniť váš byt či dom dymom, ktorého vdýchnutie zabíja častejšie ako plamene. Pohybujte sa čo najbližšie pri podlahe, tam je najviac kyslíka. Aj keď dym nevidno, vo vzduchu môžu byť nebezpečné toxické látky – ostávajte pri zemi. Nos a ústa si prikryte mokrou šatkou alebo aspoň suchou vreckovkou. Dvere teplé na dotyk v žiadnom prípade neotvárajte, za nimi je oheň. Ak neostáva nič iné, pokúste sa uniknúť oknom. Hoďte dole matrac, obliečky, hocičo, čo zmierni váš pád. Neskáčte priamo, zaveste sa rukami o vonkajší parapet, čím aspoň čiastočne znížite výškový rozdiel. Pri dopade skrčte kolená a kotúľajte sa.

ukážu vám zaujímavosti, o ktorých bežní turisti netušia. Poradia, kde pohodlne a lacno prespať, kde sa najesť, na čo si dať pozor. Ak nemáte dosť peňazí na cestu ďalej, pomôžu vám krátkodobým zamestnaním (výroba suvenírov pre turistov, opatrovanie domácich zvierat...). S miestnymi sa najľahšie zoznámite pri zháňaní vody a jedla, bezpečnejšie je to v reštaurácii ako v bare. Pozor však na tých, ktorí vám príliš rýchlo a ochotne sľubujú hory-doly. To je vždy podozrivé. Dajte na intuíciu – ak nemáte dobrý pocit, hľadajte pomoc inde.

Petra Sara Pavitra Pavlacová, cestovateľka a rozvojová pracovníčka

Sama v divokom svete

Ak zlodeji vyrabujú váš dom či byt, neprídete len o majetok. Na vykradnutých nepríjemne dolieha aj strata súkromia a bezpečia na mieste, ktoré dovtedy považovali za svoje útočisko.

Na nežiaducich návštevníkov vás môže upozorniť alarm napojený na váš mobil či priamo na bezpečnostnú službu. Ani tá vás však neochrá-

Nevytŕčajte z davu, snažte sa čo najviac splynúť s domácimi obyvateľmi. Obliekajte sa tak, aby ste nenarúšali lokálne tradície (napr. sárí v Indii, dlhé rukávy a sukne pod kolená v Izraeli). Je to bezpečnejšie a miestni si vás takto budú viac vážiť. Byť s nimi zadobre sa oplatí:

Bez zlodejov

2013 júl

ni, ak zlodejom sami nahrávate – koľkokrát vykladáte nákup z auta a pri tom máte otvorenú bránu do domu? Pre lupiča je to ideálna príležitosť, ako sa dostať dnu a urobiť škodu – bohatú nádielku často nájde hneď za vstupnými dverami, kde si mnohí odkladajú kľúče, mobily, peňaženky. Vykrádačov neodradí ani fakt, že ste v blízkosti domu – bez problémov sa obslúžia, zatiaľ čo nič netušiac pracujete na záhradke alebo sedíte s priateľmi na terase. Zamykajte si vstupné dvere, a ak nie ste v miestnosti, ktorá je zvonku ľahko prístupná, nenechávajte tam ani otvorené okná. To isté platí aj v noci. Bytoví zlodeji sa zvyknú nepozorovane prešmyknúť dnu pri zatváraní garážovej brány.

Ak vchádzate či vychádzate, vždy sa uistite, že to nikto nevyužil a dvere sa za vami skutočne zavreli. Kľúče od bytu/domu nechávajte len u dôveryhodných ľudí, nikdy nie pod rohožkou alebo kvetináčom pri vchode.

Okradnutý v cudzine V prípade, že slovenskému občanovi ukradnú v cudzine doklady (cestovný pas alebo občiansky preukaz), veľvyslanectvo mu vydá náhradný cestovný doklad, aby sa mohol vrátiť domov. Ak mu ukradnú aj telefón, z ambasády môže zavolať rodine. V prípade, že ho okradli aj o peniaze, poskytnú mu informácie, ako mu príbuzní môžu poslať peniaze cez Western Union.

V súčasnosti každý, kto využíva služby slovenských mobilných operátorov, dostane pri

prechode cez hranice uvítaciu SMS s telefonickým kontaktom na slovenské veľvyslanectvo a číslom pohotovostného mobilu, na ktoré sa môže v prípade núdze v danej krajine obrátiť. Je však veľmi dôležité, aby si ľudia ešte doma zistili základné informácie o štáte, do ktorého sa chystajú, a poznačili si pre istotu adresu a telefónne čísla na príslušné slovenské veľvyslanectvo. Tieto informácie sú na webovej stránke www.mzv.sk. Ak v krajine, do ktorej cestujete, nemáme zastúpenie, v prípade núdze sa môžete obrátiť na ktorékoľvek veľvyslanectvo krajiny, ktorá patrí do Európskej únie.

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Paríži

Nepríjemnosti vo výťahu Moderné výťahy spĺňajú tie najnovšie technické normy. Pri pravidelnom servise a poctivých opravách aj staršie typy spoľahlivo odslúžia okolo 40 rokov. Ich bezpečnosť závisí vo veľkej miere od majiteľa výťahu, ktorý má zabezpečiť regulárne bezpečnostné kontroly. Len ojedinele sa stane, že sa nejaký výťah zrúti, a aj vtedy by jeho dopad mali zmierniť zachytávače kabíny alebo tlmiče. V prípade, že by ste sa predsa len dostali do takejto nepríjemnej situácie, zaveste sa na tyč alebo rímsu (ak nejaká vo výťahu je) alebo si ľahnite na podlahu, aby žiadna časť vášho tela neniesla bremeno nárazu.

Oveľa častejšie sa výťah s pasažierom zasekne. V kabínke by malo byť telefónne číslo na pohotovostnú službu, ktorá rieši takéto po-

ruchy. Ak nemáte so sebou mobil, stlačte pohotovostné tlačidlo alebo zvonček, aby ste upozornili susedov. Ak sa zaseknete na medziposchodí, nepokúšajte sa dostať z výťahu skôr, než výťahári spustia kabínu na úroveň poschodia. Vyhnete sa tak vážnym zraneniam, keby sa výťah nečakane pohol.

Zasiahnutí traumou Neexistuje stopercentný recept rovnaký pre všetkých – dve tretiny ľudí sa z traumy zotavia spontánne, jedna tretina môže trpieť jej následkami ešte dlho potom. Ale je pár jednoduchých rád, ktoré môžu pomôcť: Nezostávajte s tým sami. Vyberte si však, komu sa zdôveríte, nie všetci to pochopia.

Hľadajte pre seba vhodnú rovnováhu medzi kontaktom s tým, čo sa stalo (rozprávaním o tom, myslením na to, spomínaním...) na jednej strane a na druhej strane odpútaním sa od toho a pokračovaním v každodennom živote. Zotaveniu napomáha, ak robíte veci, ktoré vás tešia, zaujmú, povzbudia...

Neberte na seba vinu za to, čo sa stalo. Uvedomte si, že to, ako reagujete, aj keď sa to vám (aj iným) môže zdať čudné, je normálna reakcia na nenormálnu situáciu.

Ak je bolesť priveľká alebo máte pocit, že sa časom nelieči, obráťte sa na psychoterapeuta, ideálne niekoho, kto má skúsenosti v práci s traumou.

Hana Vojtová, psychoterapeutka zameraná na prácu s psychotraumou

13

nota bene 145

2013 júl

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

proti srsti

Ktoré vaše schopnosti sú univerzálne?

Ako prežiť po tom Koniec sveta sa minulý rok nekonal. Veľa ľudí však rozmýšľalo nad tým, ako ho prežiť. Odhliadnuc od toho, že skutočný definitívny koniec sa prežiť nedá, zaujímavejšia je otázka, čo by sme robili potom.

Dá sa pripraviť na najhoršie, urobiť si zásoby, vyzbrojiť sa, vybudovať kryt. Ale všetky tieto scenáre sú dočasné, počítajú s tým, že treba len vydržať, pokiaľ sa svet vráti do pôvodného stavu. Lenže čo ak nie? Čo ak by sa splnili katastrofické fantázie tvorcov sci-fi a ocitli by sme sa v rozvrátenom svete, necivilizovanom chaose? Bez elektriny, ropy, googlu, moderných vymožeností, bez fungujúceho priemyslu a obchodu. Zdecimovaná fauna a flóra a hordy zdivočených ľudí túžiacich len najesť sa a nejako to čo najdlhšie a najpohodlnejšie prežiť. Rozmýšľali ste nad tým, ako by ste sa so svojimi súčasnými znalosťami, schopnosťami a zručnosťami uplatnili v takomto Novom svete?

Poctivá práca rúk Stratený v temnom lese Na to, aby ste prežili noc v prírode, je dobré držať sa niekoľkých zásad: ROZVAHA A POKOJ vás zachránia ako prvé, od nich sa odvíja úspech vášho prežitia. Aj s najlepšou výbavou môžete zlyhať, ak si nedokážete udržať chladnú hlavu. Je dobré byť na takúto situáciu vždy psychicky pripravení, v čom vám môže veľmi pomôcť mentálny tréning.

TEPLO A SUCHO budú pre vás ďalšie dve kľúčové veci. Podchladenie a noc prebdená kvôli chladu môžu zlomiť aj tú najsilnejšiu povahu. Držte sa ďalej od vody kvôli vlhkosti a nájdite si suché záveterné miesto, ktoré dokáže ochrániť aj od prípadného dažďa. Využite suchý prírodný materiál (listy, ihličie, trávu...), odizolujte sa ním od zeme a prikryte sa ním. Ak dokážete rozložiť oheň, vaše šance na prežitie výrazne stúpnu.

ENERGIA sa vám nemusí zdať až tak dôležitá, lenže na nej sa láme jeden z úspechov prežitia. Po celom dni blúdenia v neznámom a často neschodnom teréne si telo začne vyberať svoju daň. Nemrhajte zbytočne energiou a zvážte každý svoj krok, aby ste neskončili v absolútnom vyčerpaní. Jedlo si rozrátajte dopredu a predvídajte, že blúdiť môžete aj niekoľko nasledujúcich dní.

A na záver ešte jedna rada – najlepší spôsob, ako prežiť noc stratený v prírode, je vôbec sa nestratiť.

Ján Mitrík, Slovenský skauting

14

Zoči-voči medveďovi sa medveď približuje, hoďte mu napríklad baAk sa pravidelne pohybujete po slovenských toh, aby sa trochu zdržal a odíďte. V prípade horách, medveďa ste už asi stretli a ani ste núdze môžete použiť aj sprej na medvede. o tom nevedeli. Vo väčšine prípadov totiž Erik Baláž, ekológ, člen Lesoochranárskeho odíde skôr, ako ho človek zazrie. Niekedy združenia VLK, zaoberá sa veľkými šelmami sa zase medveď pokojne pasie na čučoriedkach len sto metrov od turistov, a tí si Škatuľka to istí ho nevšimnú.

Z najhoršieho vás môže vytrhnúť „krabička Pokiaľ sa pohybujete po vyznačených trasách, poslednej záchrany“, známa ako KPZ. Pre tuje málo pravdepodobné, že sa stretnete zo- ristov, táborníkov a dobrodružných cestovači-voči. Medvede ich poznajú a dávajú si po- teľov by mala byť samozrejmosťou: pevná a zor, aby sa tam ľuďom vyhli. Mimo turistických vode odolná, no zároveň ľahká a malá (do chodníkov je blízke stretnutie pravdepodob- vrecka bundy), inak budete mať tendenciu nejšie. Dobré je rozprávať sa alebo vydávať „zabúdať“ ju doma. Obsah pravidelne kontroiné zvuky, ktorými medveďa na vašu prítom- lujte a vymieňajte predmety, ktorým hrozí nosť včas upozorníte. prestarnutie. V základnej výbave by mali byť Ak na neho predsa len narazíte, môže sa cí- zápalky, sviečka, lupa (na zapálenie ohňa), tiť ohrozený vašou prítomnosťou. Vtedy sa zatvárací špendlík, leukoplast alebo rýchsnažte o zmiernenie napätia. Najjednoduch- loobväz, píšťalka, motúz, rybárske háčiky a šie to urobíte tak, že odvrátite pohľad bokom vlasec, dentálna niť, ihla a niť na šitie, moa pomaly ustupujete smerom, odkiaľ ste pri- sadzný drôt, kondóm (zmestí sa do neho až šli. Ak o vás medveď ešte nevie, upozornite liter vody), fluorescenčné svetlo, kus papieho pokojným hlasom, aby neprišiel bližšie. ra, ceruzka. Škatuľku oceníte v divočine a s V takejto situácii nie je vhodné kričať, strieľať trošku zmeneným obsahom aj v bežnom žiči mať so sebou voľne pusteného psa, ktorý vote. Ak neviete, čo si do nej zabaliť, v obchomôže medveďa vyprovokovať. de s netradičnými darčekmi kúpite KPZ-ku Trochu odlišne sa treba správať pri stretnu- asi na každú príležitosť – do kabelky, do fittiach s tzv. kontajnerovými medveďmi, ktoré ness centra či kancelárie, na svadbu aj pre spoznáte najmä podľa lokality výskytu (na- vodiča v núdzi. príklad pri hoteli) a aj podľa toho, že po zaregistrovaní človeka neutečú. Nepribližujte sa Zdroj: Akkermans, Cook, Mattos, Morrison: k nim a neprikrmujte ich. Radšej odíďte. Ak Prežiť, vydal: Scojtka&Co., 2010; Shaman.cz

Mám kamaráta, ktorý na to myslí neustále.

Je úplne paralyzovaný strachom, že s umenovedným vzdelaním a s oboma rukami ľavými by neprežil ani deň. Z toho pramení aj jeho nekritická adorácia manuálnej práce, ktorú jedinú považuje za poctivú a všetky ostatné povolania sa na nej len priživujú. Uvedom si, chlácholím ho, že dnešný robotník by bol rovnako stratený ako ty. Chlapík od montážnej linky alebo šička v čínskej továrni na tenisky ovláda len malú časť celého výrobného cyklu.

Sami by nevyrobili ani pojazdné auto, ani topánku. Manuálne pracujúci nerovná sa remeselne zručný. A ani tí zruční, čo dokážu sami vyrobiť celý výrobok, už dnes nerobia všetko, niekto im musí dodať nástroje, materiál, komponenty. Zeleninu dnes málokto pestuje od semienka, nehovoriac o príprave samotného semienka. Priateľ nesmelo prikyvoval, ale to som ho presvedčila len o tom, že sa máme báť viacerí, a nie, že sa nemá čoho báť on sám.

Tak som ho presviedčala ďalej, že ak by nastal chaos, najviac zo všetkého by boli potrební a cenení ľudia schopní ostatných zorganizovať, vytvoriť nové pravidlá koexistencie spoločenstva a potom ho riadiť a udržiavať poriadok. To však bola slabá náplasť na kamarátovo ustráchané srdce, pretože on rozhodne nepatrí medzi riadiace typy a má problém zorganizovať aj sám seba.

Poctivá práca hláv Na pomoc mi napokon prišla beletria, jeho obľúbená parketa. Spomenula som mu ro-

„Ako prežiť apokalypsu s umenovedným vzdelaním a oboma rukami ľavými.“

mán Roberta Merleho Malevil. V ňom po atómovej vojne preživšia hŕstka ľudí naráža nielen na to, ako po spotrebovaní zásob dopestovať novú úrodu a dochovať dobytok, ako vyrobiť množstvo potrebných vecí, ale aj na problém vlastníctva, hierarchických vzťahov a spoločenských noriem, vrátane sexu. Rozprávač, majiteľ zámku Malevil, socialista a ateista, sa pod tlakom situácie ujme nielen vodcovstva, ale v záujme udržania poriadku a nedeliteľnej moci v jeho osvietených rukách sa prehlási aj za hlavu novej cirkvi. To je ono, to by sa hodilo aj môjmu priateľovi! Hlásateľ novej viery, to by bolo pre neho ideálne uplatnenie! Tam by využil celú šírku svojho humanitného vzdelania a znalosť popkultúry.

Obrátila som sa cez internet na ďalších ľudí, aby skúsili zadefinovať, ktoré ich schopnosti, vlastnosti a zručnosti by v postkatastrofickom svete stúpli na cene. Väčšina sa držala toho istého manuálneho prvotno-pospolného prípadne, lovecko-zberačského klišé – teda vlastnoručné zabezpečovanie jedla a domáce majstrovanie všetkého druhu. Kamarátka programátorka sa pod vplyvom mojej otázky rozhodla, že sa neodkladne naučí páliť alkohol, to sa vraj vždy bude hodiť. Lekár sa obával, že jeho znalosti bez technológií a farmácie budú celkom nanič a že sa teda asi začne zaoberať bylinkami a liečiteľstvom. Najsebaistejšie sa cítili chemici a fyzici, ale tiež rozmýšľali, koľko si vlastne pamätajú zo základov svojich vied. Kamarát spisovateľ a amatérsky bubeník sa videl v úlohe zariekača chorôb a zlých duchov, mal v pláne po osadách a hradiskách bubnovať za lepšiu úrodu alebo bohatší úlovok. Bol si istý, že skôr či neskôr by ho niekto zabil, ale ešte chvíľu by si vraj požil.

Zdá sa, že mnohí intelektuáli by sa pod hrozbou hladu uchýlili k okultným praktikám, ktorými dnes s prehľadom opovrhujú. Ale kamarátka numerologička sa nebojí, že by prišla o prácu. Má náskok, len si trochu viac precvičí jasnovidectvo a telepatiu. Vraj po konci civilizácie sa telepatické kanály neuveriteľne vyčistia, takže ona si vodu i obživu nájde veľmi ľahko.

Nuž, nebudem sa jej ešte aj ja trepať do biznisu a počkám si na konkrétnu situáciu. Dôležité je nestratiť to, čo z človeka urobilo vrchol potravinového reťazca – rozum a schopnosť adaptovať sa na akékoľvek nové podmienky.

15

fenomén

text: zuzana uličianska | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 145

2013 júl

Aký vzťah má tento prístup k existujúcim náboženstvám?

Pracujem s ľuďmi rôznych náboženstiev. To, čo im hovorím, nemá s náboženstvom nič spoločné, ale môže im pomôcť prísť bližšie k Bohu. Naša viera je totiž často len povrchná. Pritom vzťah k Bohu môže byť pre ľudí pomocou. Náboženstvá sú dôležité, lebo sú vyjadrením toho, čím ste duchovne vo vzťahu k Bohu. Verím, že sa všetky sústreďujú na dobro. Ja som rodená katolíčka, medzi autormi Tajomstva sú napríklad aj moslimovia či hinduisti. Pri prednáškach o zákone príťažlivosti používame výraz „Boh/vesmír“, lebo niektorí ľudia v Boha neveria, len v niečo väčšie než sme my.

Ak sa pritom odvolávate na kvantovú fyziku, neznie to trochu ako paveda?

Kvantová fyzika je skutočná veda, skúmal ju aj Einstein, aj on veril, že medzi všetkým existujú ešte aj iné, väčšie prepojenia. To, že sme spojení s nejakou vyššou silou, ale aj medzi sebou, tvrdí aj každé náboženstvo. Kvantová fyzika je vysvetlenie ľavej polovice mozgu pre to, čo cítime vo vzťahu k Bohu. Kňaz, ktorého som poznala ešte ako dieťa, sa kedysi vyjadril, že raz vedci dokážu existenciu Boha. Myslím, že kvantová fyzika to už urobila.

Ľahšie zmeníme svoj stôl ako myslenie

Dobré veci sa dejú Marie Diamond patrí k tým, čo chodia po svete a presviedčajú, že všetci ľudia môžu byť šťastní a úspešní. Spoluautorka svetového bestselleru Tajomstvo, ktorá sama zažila aj život bez domova, radí, že ak chceme zmeniť svoj život, musíme najskôr zmeniť myslenie.

Na skeptickom Slovensku budete mať so svojím posolstvom trochu problém. Vo všeobecnosti tu prevláda názor, že ak je niekto šťastný, niekto iný na to musel doplatiť.

Môj bože, to je zaujímavý pohľad! Každá krajina má svoj vlastný koncept negativity.

V Belgicku sa zas hovorí, že ak ste bohatý, určite ste v živote urobili niečo zlé. Ale ja nehovorím o peniazoch, ale o tom, akí ste bohatí na iné veci. Ja totiž verím, že ak svetu niečím prispievate, ak dávate iným nejakú hodnotu, udejú sa vám dobré veci a bohatstvo sa vám vráti v podobe priateľov či rodiny. Toto nie je sústreďovanie sa na peniaze, ale na to, čo môžete s inými zdieľať. Hojnosť znamená prúdenie, ide teda o to, ako nechať vaše hodnoty plynúť k iným.

16

Prečo sa kniha dobrých rád pre život volá Tajomstvo?

Kedysi sa informácie udržiavali len medzi ľuďmi na špičke – v náboženstvách, politike či umení. Naša kniha sa otvorila každému. My tvrdíme, že ľudia sú presne takí dôležití, ako ich vodcovia a majú právo vedieť to, čo oni.

Hovorí sa však aj to, že ak nie je niekto dostatočne pripravený na istý typ informácií, môžu mu uškodiť.

Ako môže byť škodlivé to, ak sa naučíte byť šťastnejším vo vašom živote? Je to jednoducho iný spôsob myslenia a konania. Každý je pripravený, nielen vybraní jednotlivci sú tu na to, aby mali dobrý život. Skôr si myslím, že je to otázka moci. Tieto informácie sa držali v taj-

nosti, lebo boli zdrojom vplyvu. Nechceli ich nikomu odovzdať a tvárili sa, že sú nebezpečné, aby si mohli moc udržať. Dnes je už svet na to pripravený, preto tieto informácie zdieľame.

O čom je ten tajomný zákon príťažlivosti, na ktorý sa odvolávate?

Nie je to o peniazoch, ale o tom, ako oceňovať hodnotu iných ľudí. Ak to dokážete, aj vás si ľudia budú vážiť a dajú vám na oplátku to, čo potrebujete, a aj finančne ohodnotia to, čo robíte. Ak sa naopak na niečo len neustále sťažujete, budete dostávať stále viac toho zlého.

Kniha Tajomstvo si už našla milión čitateľov, ľudia začali rozmýšľať, že by sa snáď dali veci vnímať aj inak. Chápem však aj skeptikov, ja sama takto často rozmýšľam.

Vaše meno sa spája predovšetkým s feng shui. Skutočne ovplyvňuje prostredie naše životy až z jednej tretiny, ako to tvrdíte?

Mocní ľudia v histórii toto vždy vedeli, preto stavali svoje domy na miestach, z ktorých mohli vidieť hory a vodu. Už od 17. storočia sa východné učenia začali šíriť medzi vtedajšími vládcami Európy.

Ktorá známa budova na svete je postavená podľa zákonov feng shui?

Napríklad Buckinghamský palác. V 18. storočí si kráľovná pozvala kohosi z Číny, aby jej poradili, kam dať fontány. A pozrite sa, táto rodina stále prosperuje. White House nie je až také dobré miesto. Zámok vo Versailles je však postavený kompletne podľa princípov feng shui.

Práve zámok vo Versailles možno nebol až taký dobrý pre krajinu, nepriamo viedol k francúzskej revolúcii.

Pri dobrom feng shui si všímate aj vašich nasledovníkov a celú rodinu. Ak napríklad analyzujem nejaký podnik, všímam si aj ľudí, ktorí ho možno budú viesť o pár rokov. Toto učenie nie je na rok či dva, ale na stovky rokov.

Nie je to všetko len ľahšia cesta? Určite je náročnejšie zahlbovať sa do meditácií, ako si pozvať do bytu experta na feng shui.

Nie je to najjednoduchšie, ale najpraktickejšie.

Keďže som robila s mnohými svetovými lídrami, viem, že niekedy nie je také ľahké zmeniť svoje myšlienky, ale zmeniť svoj stôl sa dá. Tým sa však následne zmení aj vaša myseľ a začnete inak myslieť. My ženy tieto veci vieme. Prídeme do domu

a povieme: nepáči sa mi tu. A niekde inde zas spontánne vykríkneme: Ja to tu milujem! Podvedome totiž cítime energiu daného miesta. Ak teda viete niečo zmeniť, čo následne zmení aj vás, je to ten najpraktickejší aspekt vašej životnej zmeny.

Mnohí si však robia z feng shui vtipy. Ak prídu traja experti do bytu, každý z nich často poradí niečo celkom iné.

Treba v prvom rade zdôrazniť, že v rámci feng shui existuje viacero odlišných škôl a odborníci na ne majú preto odlišné prístupy. Najdôležitejšie je si uvedomiť, že ak chcete mať dobrý chlieb, musíte ísť k majstrovi pekárovi. Aj v tomto prípade treba ísť k majstrovi, ktorý toto umenie praktizuje viac rokov a má úspechy so svojimi klientmi. Aj v tejto oblasti platí, že sú ľudia, ktorí sa niečo naučili na základnej úrovni a sú majstri vo svojom odbore. Ak chcete teda niekoho osloviť, vždy si najprv preverte, aké majú títo ľudia vzdelanie a aké sú ich referencie.

Je feng shui len o matematike a prepočtoch?

Do akej miery pri svojich analýzach využívate svoju intuíciu?

Povedala by som, že na 75 % je to matematika.

Našťastie som ju študovala a som v nej dobrá,

„Každým stretnutím s ľuďmi sa môžete pozdvihnúť.“

vedala by som, že prvé zmeny pozitívnou energiou som urobila ešte v čase, keď som pracovala pre európsku vládu. Ľudia sa ma totiž začali pýtať, ako to robím, že stále prichádzam do práce taká rozžiarená. Odpovedala som, že každé ráno meditujem a sústreďujem sa na všetko dobré, čo ma v ten deň čaká. Mali sme v práci napríklad pani, ktorá roznášala kávu a mala stále zlú náladu, lebo nikto nikdy neocenil jej prácu. Prečo si nepomyslíte, že v tej káve roznášate všetko dobro a lásku, poradila som jej. Po dvadsiatich rokoch sa začali na ňu ľudia usmievať. Každým stretnutím s ľuďmi sa môžete pozdvihnúť.

Prečo ste sa rozhodli odísť od právnickej praxe?

Povedala som si, že existujú aj iné možnosti, ako vytvárať viac pozitívne energie.

Ako sa teda vyrába?

Treba si uvedomiť, že dobré veci sa dejú aj vo vašom živote, stačí len na ne myslieť. Netreba zostávať pri zlých, aj keď môžu byť práve veľmi negatívne. Ja som skoro stratila život, zbankrotovala som, bola som bezdomovkyňou. Prešla som si všetkými problémami sveta, podobne ako deväťdesiat percent spoluautorov knihy Tajomstvo. Som rada, že som bola aj na dne, lebo dnes môžem nielen oceniť to, čo mám, ale sa aj podeliť s poznaním, že sa môžete dostať aj z tých najhlbších problémov a kríz. Práve táto skúsenosť ma naučila sústreďovať sa na svetlo v mojom živote, na všetky tie krásne veci, ktoré sa dejú okolo mňa.

lebo v nej musím ísť stále hlbšie a hlbšie. Niektorí intuíciu majú, iní nie. Ak mi niečo nesedí, vraciam sa k matematickej analýze.

Cítite nielen energie rôznych prostredí aj ľudí?

Sú isté energie, s ktorými sa začínate spájať.

Môžem niečo s ľuďmi jemne zdieľať, aby sa zas mohli napojiť na niečo v sebe. Stále to však závisí na vás, či mi dáte povolenie sa na vás pozrieť. Úcta k ľuďom je dôležitá.

Kedy ste vo svojom živote pochopili, že sa chcete venovať východným umeniam?

Prvé „prehliadnutie“ prišlo, keď ma zrazilo auto.

V podstate som už bola vyhlásená za mŕtvu, mala som cez seba natiahnutú plachtu, ale po päťdesiatich minútach si lekári uvedomili, že som ešte stále nažive. Keď som sa prebrala z kómy, vedela som od prvej chvíle, že som tu na to, aby som niečo zmenila.

Videli ste aj vy akési zvláštne svetlo, ktoré popisujú mnohí z tých, čo prešli klinickou smrťou? Áno, mala som zážitok na prahu smrti. Mala som však len pätnásť rokov, nevedela som, čo s tým mám robiť, a tak som sa rozhodla, že budem ako právnička radiť politikom a diplomatom. Po-

MARIE DIAMOND majsterka feng shui a transformačná líderka.

Narodila sa v Belgicku, vyštudovala právo, pracovala pre európske inštitúcie v Bruseli. Neskôr sa však rozhodla naplno venovať východným umeniam, ktoré ju zaujímali už od mladosti. Pracovala s biznis lídrami, umelcami, ale aj s politikmi, viac rokov pôsobila v Amerike, dnes žije opäť v Európe, a pri svojich prednáškových cestách nevynecháva ani východnú Európu. V marci prišla na Slovensko na pozvanie Real Women Forum 2013, najbližšie v Bratislave vystúpi 3. júla.

17

Festivalový sprievodca

text: juraj kušnierik

2013 júl

Atoms For Peace. Foto:Festival Bažant Pohoda

Nick Cave. Foto: Cat Stevens

Stretnutia s hudbou v sladkom dave

Festivaly 2013: hviezdy a hviezdičky Kam tento rok vezmete prevetrať stan? Kde si vypočujete svoju obľúbenú hviezdu alebo objavíte hudbu svojho života? Juraj Kušnierik poradí, za kým sa oplatí pocestovať.

V čase, keď píšem tieto riadky, prší, vonku je ponuro a teplota na pravé poludnie len mierne prevyšuje 10 stupňov Celzia, začína sa obdobie letných hudobných festivalov. A nezačína sa veru najlepšie.

Wilsonic, festival s vynikajúcim line-upom a s dlhoročnou reputáciou výborne zorganizovaného stretnutia hudobných fajnšmekrov, bol tento rok takmer zrušený. Festival sa mal prvýkrát konať v areáli Divokej vody v Čunove, po prvýkrát mali na Slovensku vystúpiť hviezdni My Bloody Valentine a tešil som sa aj na mladú bratislavskú pesničkárku, vystupujúcu pod umeleckým menom Katarzia. Mal to byť oficiálny začiatok festivalovej sezóny. Ale takmer nebol, nakoľko sa predalo málo lístkov. Nakoniec sa to však predsa len na dobré obrátilo: Wilsonic sa zredukoval na jeden deň a presunul sa do Refinery Gallery vo Vlčom hrdle.

18

Počas leta bude na Slovensku a v jeho blízkom okolí množstvo festivalov. Každý víkend niekoľko. Sú medzi nimi festivaly veľké (Pohoda, Topfest) aj malé (jeden z najmenších má zároveň úplne najkrajší názov Ticho na náhornej plošinke a koná sa 13. júla na náhornej plošinke Kostivrch). Nájdete tu festivaly kresťanské (Lumen, Campfest) aj žánrové (Uprising, OpenJazzFest, Hip hop žije), festivaly operné (Zámocké hry zvolenské), festivaly animovaného filmu (Fest Anča), festivaly na letiskách (Grape, Pohoda), v mestách (Viva musica!), mestečkách (Sliačske rockové leto) či na vidieku (POKEfest).

Všetko potrebné o festivaloch sa dá zistiť na internete. Namiesto všeobecných prehľadov preto uvediem zopár veľkých festivalových headlinerov, ale aj menej známych hudobníkov, na ktorých sa teším ja. Nasledovné informácie sa týkajú festivalov, ktoré sa budú

konať na Slovensku, a dvoch veľkých, slovenským publikom vyhľadávaných festivalov Sziget a Colours of Ostrava.

Hviezdy Sú to kapely, speváci či speváčky, ktorým na plagátoch patria najväčšie písmená a na festivaloch „headlinerské spoty“. Sú to ľudia, ktorých chceme vidieť, počuť, zažiť, pretože ich hudba tvorí zvukovú stopu našich životov. Tu sú moje tohtoročné hviezdne tipy.

Nick Cave Na Nicka Cavea sme čakali roky. Teda, nie že by sme nič nerobili – chodili sme na jeho koncerty do Viedne či do Prahy, čítali sme jeho knihy, počúvali albumy, pozerali filmy. Párkrát to už vyzeralo nádejne: v roku 2005 vystúpilo na Pohode temné trio ...Bender a v ňom Nic-

kov vtedajší klávesák James Jonston, o pár rokov neskôr na Pohode spieval Barry Adamson.

Ten s Nickom nahral ako basgitarista niekoľko starších albumov a nedávno sa do Bad Seeds vrátil. Pred pár rokmi bola účasť Nicka a jeho kapely takmer potvrdená, no v poslednej chvíli si vybrali iný festival.

Nick Cave and the Bad Seeds prídu na trenčianske letisko v špičkovej forme. V ostro rockovej bokovke Grinderman akoby členovia Bad Seeds chytili druhý dych. Zásluhu na tom mal nepochybne energický huslista a šikovný aranžér Warren Ellis, ktorý v Bad Seeds nahradil dlhoročného Nickovho spoluhráča a priateľa Micka Harveyho (ten oživil svoju starú kapelu Crime and the City Solution a nahral s ňou celkom dobrý album). Aktuálny album Bad Seeds má názov Push The Sky Away a patrí medzi to najlepšie, čo bledý Austrálčan s čiernymi vlasmi a modrými očami kedy vytvoril. Melanchólia, hlboký dušespyt, láska, pálčivé tajomstvá aj volanie k Bohu. Prosto Nick Cave so všetkým, čo k nemu patrí.

Nick Cave and the Bad Seeds vystúpia v júli na festivale Bažant Pohoda (11. – 13. júl) a v auguste na Szigete (7. – 11. august).

Sigur Rós Pre mnohých sú esenciou islandskej hudby: ľudia v nich počujú vodopády, ľadovce, ako aj vietor, ktorý fučí ponad lávové polia. Nie som si istý, či je to tak, ale budiž. Sigur Rós je pre mňa jedna z najzvláštnejších kapiel na svete. Od samého začiatku išli proti prúdu: keď boli v móde britpopové pesničky, oni skladali dlhé, pomalé kompozície, keď všetci, čo sa chceli presadiť vo svete, spievali po anglicky, oni skladali texty vo vonlandštine, teda vo vlastnej verzii islandštiny pomenovanej podľa prvého albumu kapely (Von, 1997), keď iní vymýšľali ľahko zapamäta-

teľné názvy albumov, oni vydali platňu s názvom () a o pár rokov neskôr platňu, ktorá sa volá Með suð í eyrum við spilum endalaust, teda S bzučaním v ušiach hráme bez konca.

V tvorbe Sigur Rós je skoncentrované obrovské množstvo krásy, ich hudba je hlboko spirituálna, dotýkajúca sa hĺbok, dvíhajúca vysoko. A Jónsi je úžasný spevák s hlasom, ktorý akoby prichádzal z iného sveta. Koncerty Sigur Rós sú multimediálnym zážitkom, ich súčasťou je vždy prepracovaná a silná vizuálna stránka. Napriek tomu máte pocit, že sa dívate na úplne obyčajných ľudí, ktorí stoja na pódiu a hrajú (sa).

Sigur Rós sú headlinerom festivalu Colours of Ostrava (18. – 21. júl).

Atoms For Peace Kým Nick Cave či Sigur Rós majú za sebou bohatú diskografiu a ich mená sú známe aj mimo okruhu oddaných fanúšikov, Atoms For Peace nahrali zatiaľ len jeden jediný album a mimo USA doteraz vystúpili len raz (v roku 2010 na japonskom festivale Fuji Rock). Ich vystúpenie na Pohode je vôbec prvé v Európe.

Atoms For Peace je to, čomu sa hovorí „superskupina“, teda kapela, pozostávajúca z výrazných osobností iných veľkých kapiel. V tomto prípade ide o speváka a gitaristu Radiohead Thoma Yorka, producenta a spolupracovníka Becka, Radiohead, Air, Paula McCartneyho či R. E. M. Nigela Godricha, basgitaristu Red Hot Chili Peppers Michaela Petra Balzaryho, známeho ako Flea, bubeníka Joeyho Waronkera (Beck, Elliot Smith, R. E. M.) a brazílskeho perkusionistu Maura Refosca (Red Hot Chili Peppers, Forro In The Dark).

Vo februári vydali Atoms For Peace album Amok. Hoci sme od neho očakávali veľmi veľa, neboli sme sklamaní. Hypnotizujúca elektro-

nika, sugestívny Yorkov spev, svojsky pokrútené pesničky. Koncert na Pohode bude s veľkou pravdepodobnosťou mimoriadny zážitok.

Blur Prísne vzaté patria Blur k britpopovej vlne zo začiatku 90. rokov. Talent speváka Damona Albarna a gitaristu Grahama Coxona však úzko definovaný žáner od začiatku prekračoval. S britpopovými kolegami ich spája schopnosť vymyslieť ľahké, nákazlivo melodické pesničky v duchu tej najlepšej britskej tradície. Hoci má kapela po siedmich albumoch svoje najtvorivejšie obdobie pravdepodobne za sebou, jej členovia sa venujú vlastným hudobným projektom a stretávajú sa hlavne pri preberaní cien za prínos hudbe, minulý rok predsa len spoločne zašli do štúdia. Hoci album oproti pôvodným plánom mešká, živé hranie s playlistom v štýle „best of“ ide kapele veľmi dobre.

Najväčšie hity Blur si budú môcť vypočuť všetci, ktorí zájdu 9. augusta do Budapešti na Sziget.

Emilíana Torrini Vystúpenie islandskej speváčky Emilíany Torrini na minuloročnej Pohode patrilo k najlepším chvíľam festivalu. Speváčka chcela najskôr spievať operu (talianske gény sa nezaprú), no keď sa jej začal hlas formovať do belcantového sopránu, zostala verná popu. Ešte ako mladučká tínedžerka vyhrala na Islande spevácku súťaž, nahrala tri úspešné albumy, spolupracovala s Gus Gus a na ľadovom ostrove sa stala celebritou. Odišla preto do Londýna, nahrala vynikajúci medzinárodný debut Love In The Time Of Science, napísala pesničku pre Kylie Minogue, ďalšiu naspievala do filmu Pán prsteňov, vydala jemný akustický album Fisherman’s Woman a mimoriadne úspešnú platňu Me and Armini.

19

nota bene 145

Emilíana má silný hlas, dokonalú intonáciu, cit pre výrazové detaily a okrem toho je aj nesmierne zaujímavou osobnosťou. Emilíana vystúpi 10. augusta na Szigete.

Hviezdičky Festivaly sú ideálnymi miestami na objavovanie novej hudby. Túlate sa v areáli, prípadne si prečítate niečo zaujímavé vo festivalových novinách a zájdete sa pozrieť k niektorému z menších stejdžov. V najhoršom prípade chvíľu počúvate a idete ďalej.

V tom lepšom prípade objavíte niečo, čo ste ešte nepočuli.

Maria Peszek Táto poľská speváčka a herečka v roku 2005 debutovala výborným albumom Miasto mania, v ktorom okrem iného spieva, že „nie mam czasu na seks“, rada provokuje (aktuálny album má názov Jezsus Maria Peszek). Jej spev akoby znel z nejakého punkového kabaretu. A je v tom aj ten pátos, ktorý máme na Poliakoch tak radi. Maria Peszek vystúpi na Colours of Ostrava (18. – 21. júl).

Foto: Rasmus Jurkatam

Ewert and the Two Dragons Ďalšou z kapiel, ktoré uvidíme na Pohode, sú Ewert and the Two Dragons z Estónska.

V roku 2009 vydali debutový album The Hills

20

text: jana čavojská

Pútnik

Behind The Hills a vydali sa na baltické turné.

Dopadlo veľmi dobre, získali veľa fanúšikov, v lotyšskom vydavateľstve I Love You Records vydali album Good Man Down a v severnej Európe sa stali miláčikmi alternatívnej scény.

Ich baltická verzia alt-country v niečom odkazuje na Bon Ivera či Fleet Foxes, no zostáva pritom originálna.

Foto: Festival Bažant Pohoda

Ásgeir Trausti Ásgeir má 21 rokov a minulý rok vydal debutový album. Na 300-tisícovom Islande si ho kúpilo 30 tisíc ľudí. A pritom ide o introvertne pôsobiaceho pesničkára, skladajúceho netriviálne, magické pesničky s jemnými aranžmánmi bez rádiových refrénov. Po domácom úspechu Ásgeir vyráža do sveta. A ako vieme, tam sa ide cez trenčianske letisko plné Pohody.

Foto: Noni Korf Vidal

Maïa Vidal Narodila sa v Kalifornii, žije v Barcelone a v Paríži, čo je úplne v poriadku, nakoľko má francúzske a španielske korene. Hrá na akordeón, husle a všelijaké hračky a mašinky.

Kým nezačne spievať, pôsobí krehko a placho. Jej piesne však majú v sebe vtip, sú nekonvenčne poskladané a bravúrne zahrané.

Trochu kabaret, trochu elektronika, trochu experimentovanie. Veľký nadhľad, bravúrny spev. Treba nielen počuť, ale aj vidieť. Napríklad na Pohode.

Foto: Festival Grape

The Joy Formidable Waleské trio so sympatickou speváčkou a gitaristkou Ritzy Bryan na čele nehrá žiadnu avantgardu. „Len“ obyčajné pesničky.

Ritzy má však veľmi pekný, čistý hlas a používa ho s pokojom a rozvahou, čo vytvára zaujímavé napätie s drvivou intenzitou hudobného prejavu kapely. The Joy Formidable sú jedným z mnohých dôvodov, prečo sa 9. a 10. augusta oplatí zájsť do Piešťan na festival Grape.

2013 júl

Foto: Lauren Dukoff

Dengue Fever Dengue Fever je hrozná tropická choroba.

Dengue Fever je však aj skvelá kapela z Kalifornie. Bratia Ethan a Zac Holtzmanovci na cestách po južnej Ázii objavili kambodžskú hudbu. Po návrate domov sa zoznámili so speváčkou Chhom Nimol a založili kapelu. Nejde o žiadne „etno“. Aj keď Chhom spieva nielen po anglicky, ale aj po khmérsky.

Dengue Fever je normálna americká kapela, v ktorej jednoducho cítiť kultúrny background jej členov. Svižná hudba do tanca aj na počúvanie. Chhom je výborná speváčka, khmérština znie úžasne. Aj Dengue Fever vystúpia na Pohode.

Tame Impala Kapela Skrotená impala (ide o druh antilopy) pochádza z Perthu a jej členovia hrajú hudbu, akú by možno skladal Syd Barrett, keby nežil v daždivom Anglicku, ale v slnečnej Austrálii. Čiže psychedélia letných dní. Vydali dva albumy, pričom ten druhý – Lonerism – patril do Best of 2012 zoznamov mnohých hudobníkov a hudobných novinárov. Tame Impala vystúpia v nedeľu 11. augusta na Szigete.

Rokia Traoré Z afrického Mali pochádza veľa výborných hudobníkov, spevákov a speváčok. Ja mám zo všetkých najradšej v Paríži žijúcu Rokiu Traoré. Páči sa mi jej hlas, spôsob, akým hrá na elektrickej gitare, jej pesničky. Páči sa mi jej aktuálny album Beautiful Africa, ktorý nahrala s Johnom Parishom, aj ten predchádzajúci (Tchamantché) produkovaný Philom Brownom.

Rokia Traoré bude hrať a spievať na Colours of Ostrava (18. – 21. júla).

Nielen hudba Hudba nie je jediný dôvod, prečo napriek slnku či dažďu, chodíme na letné festivaly. Vrbovské vetry si napríklad nemožno predstaviť bez bratov Jobusovcov a Multiorganizácie Kriak s „pánom precedom“ Húpacím Konýkom na čele. Na Žákovic Open chodíme kvôli domáckej atmosfére, ktorú na lúke pri svojom penzióne vytvára Maroš Žákovic a Yxo. Na Grape vládne neskutočne príjemná, ležérna atmosféra. Sziget je známy okrem hudby aj vynikajúcim jedlom a pitím.

Na pohodovej Pohode bude nielen Nick Cave či Thom York, ale napríklad aj Robert Roth, ktorý tu odohrá monodrámu Hollyroth. A slnečnice, ktoré na letisku každý rok rastú pre Davida, Martina a Nikolku, nám ostatným pripomínajú nielen vlastnú krehkosť, ale aj nádej presahujúcu tento svet.

Vonku stále prší. Čoskoro však určite vyjde slnko a začnú sa letné festivaly.

Autor je zástupca šéfredaktora časopisu .týždeň.

V Afganistane žijú ľudia v úplne inom storočí

Rohovka za bábiku Dokáže malá látková bábika robiť zázraky? Prostredníctvom Občianskeho združenia Berkat dokáže napríklad vrátiť zrak nevidiacim v Afganistane.

A to zázrak určite je.

Afganistan je zreteľne vpísaný do osudu čes- ka, keďže po desiatich rokoch v zahraničí nepokej vojnovej reportérky Petry Procházkovej. Po znala českú politickú scénu. Jej ingušský mandrsných skúsenostiach z konfliktu v Čečensku, žel Ibrahim Zjazikov sa stratil kdesi na Kaukakeď už mala pocit, že jej články a televízne prí- ze. A potom, 11. septembra, padli v New Yorku spevky nič nezmenia, sa rozhodla pomáhať. Dvojičky. Hneď štrnásteho sedela s kolegom V Groznom založila detský domov pre vojnové Jaromírom Štětinom v lietadle do Tadžikistasiroty. Použila na to peniaze, ktoré získala za nu. Boli celí rozradostení, že konečne majú zas predaj záberov z výbuchu vojenského obrne- čo robiť. Z Tadžikistanu sa dalo letieť do afganného vozidla, ktoré vyletelo do vzduchu prá- ského Faizabádu. A ďalej už iba autom a vysove vtedy, keď sa na ňom viezla aj ona a len ko v horách pešo. Cez Hindukuš. Až do Kábulu. zázrakom prežila, a honorár za film o verej- „Kaukazania sú nám oveľa bližší,“ spomína Petra ných popravách.

Procházková na svoje prvé dojmy z Afganistanu. „Je to civilizácia rovnaká ako tá naša, máme Pešo cez Hindukuš spoločnú minulosť, rovnaký zmysel pre humor, Neskôr prišiel Afganistan. Tiež sa tam vybrala dohovoríme sa po rusky. V Afganistane žijú ľuako vojnová reportérka. V roku 2001 ju vyhos- dia v úplne inom storočí. Je to iná mentalita a tili z Ruska. V Prahe strávila niekoľko depre- kultúra. I keď aj Čečensko sa mení. Keď som sívnych mesiacov ako nepoužiteľná novinár- tam prišla v roku 1993, bola to svetská krajina.

Dievčatá tam chodili oblečené rovnako ako u nás. Neskôr tam islam zosilnel. Pribudlo šatiek na hlavách.“ V Afganistane to vraj nebolo až také ťažké, ako sa to často opisuje. „Už som tam predtým bola, vedela som, ako sa mám obliecť a správať. A Afgánci sú veľmi priateľskí. Cudzinca bez problémov ubytujú a nakŕmia. Aj ak je z krajiny skazenej civilizácie, ako hovorievajú.

Je hosťom a minimálne tri dni je nedotknuteľný.“ No pracovať tam je predsa len náročné.

Krajina je prakticky stále vo vojne. Cudzinec nevyhnutne potrebuje tlmočníka, šoféra a bodyguarda. Zahraniční humanitárni pracovníci a novinári žijú zväčša v oplotených a chránených kampusoch. V nich nastúpia do auta a vystúpia v druhom takom priestore. Väčšina sa sťažuje, ako počas misie v Afganistane priberie.

21

komix

ivana & mladý pán

V Afganistane nefungujú nijaké sociálne istoty. Foto Andrej Bán

Modlitba uprostred afganských hôr. Foto Andrej Bán

Rohovku dostanú úplne nevidiaci pacienti, ktorí by si ju nikdy nemohli dovoliť. Foto: Archív OZ Berkat

Doktor Wahid Hafizi, jeden z mála oftalmológov v Afganistane. Foto: Lukáš Grinaj

Žena, ktorá zarába

a správy sa stále šíria ústnym podaním. Samozrejme, kým sa dostanú k adresátom, ich obsah sa do určitej miery pozmení. Výsledná správa znela, že do Afganistanu prichádza zázračný lekár z Čiech, ktorý dokáže vyliečiť všetky choroby. „A nás čakalo asi tisíc pacientov s rôznymi neduhmi! Mnohí prišli zďaleka, na oslíkoch alebo pešo, cestovali aj niekoľko dní. Bolo hrozne ťažké oznámiť im, že im nemôžeme pomôcť...“

Petra sa nakoniec vydala za afganského muža, tlmočníka Paikara. Našťastie, jeho rodina je vcelku otvorená. Jeho otec viackrát navštívil Európu. „Myslím, že bol celkom rád, keď som sa objavila,“ konštatuje Petra. „Rodina vo mne možno videla aj zdroj prilepšenia.“ Základ útlaku žien v tradičnej afganskej spoločnosti je podľa Petry ekonomický. „V rodine drží kasu muž. Ale keď sa objaví žena ako ja, ktorá si na seba zarába a dokonca podporuje aj zvyšok rodiny, tak sa jej postavenie diametrálne mení.

Ak zarábaš, začnú s tebou komunikovať, počítať. Keď prišli na návštevu nejakí moji známi z Česka, všetci sa radovali, aké je to v Afganistane skvelé. A pýtali sa, čo sa mi na fungovaní rodiny nepáči, keď všetko ide tak bezproblémovo. Všetci muži chcú byť mačovia.

V niektorých kultúrach im to nedovolíme, v tej afganskej áno. Tam ovládajú všetko a majú privilégiá. No zmeny sa nedajú urýchliť. Z Afganistanu 14. storočia sa nedá preskočiť

22

do Afganistanu 21. storočia. Aj samotné ženy tivita naštartovala projekt, vďaka ktorému obsa postavia proti radikálnym zmenám. Femi- čianske združenie Berkat v Česku a jeho nový nistiek je tam len zopár. Masy žien by boli po- malý súrodenec Berkat na Slovensku už vrátihoršené, keby sa tam nasilu začali zavádzať li zrak viac ako dvestopäťdesiatim pacientom. nejaké emancipačné poriadky.“ „Sme tím nadšených ľudí, ktorí všetko robia zaRozdiel kultúr a fungovania spoločnosti sa pre- darmo a vo svojom voľnom čase,“ vysvetľuje javil aj v Česku. Petrin muž Paikar napríklad Petra Procházková. Dôchodkyne, pacienti psynemá priezvisko. Na úradoch ho však stále po- chiatrických liečební, deti v školských kluboch žadovali. Potrebovali aj meno jeho matky. A to a klienti domovov sociálnej starostlivosti zaje v afganskej kultúre neprístojné len tak ozna- darmo šijú látkové bábiky. Z ich predaja – dajú movať. Ani mená manželiek sa tam na verej- sa kúpiť aj cez internet – sa financuje nákup nosti nehovoria, obchádza sa to slovným spo- rohoviek z Očnej tkanivovej banky Fakultnej jením „matka mojich detí“. nemocnice Královské Vinohrady. Jedna stojí približne tisíc eur. Do Kábulu ich transportuPríchod zázračného lekára jú vojenským dopravným lietadlom Českej arV roku 2001 uverejnili české Lidové noviny fo- mády. „Prvýkrát sme do Afganistanu priviezli tografiu afganského chlapca Adžamala. Dlho- päť očných rohoviek a českého lekára, ktorý dobo trpel hladom a do nemocnice sa dostal ich mal transplantovať,“ spomína Petra Propodvyživený takmer až na smrť. Keď si foto- cházková. „V televízii sme vyzvali nevidiacich grafiu pozrela Marta Nollová, mala pocit, že pacientov, aby prišli na vyšetrenie. Spomedzi musí tomu chlapcovi pomôcť. Adžamalovi sa nich sme chceli vytipovať vhodných príjemcov.“ nakoniec už nepodarilo vrátiť zrak. No jej ak- Lenže elektrinu má v Afganistane málo ľudí

Iba jedno oko Rohovky teraz v Kábule na klinike Núr, čo v preklade znamená Svetlo, transplantuje afganský očný lekár, doktor Wahid Hafizi. On aj vyberá pacientov, ktorí by si inak operáciu nikdy nemohli dovoliť. Dodržiava pritom dôležitú zásadu: transplantuje sa vždy iba jedno oko nevidiacemu na obe oči. Rohovková slepota je v regiónoch s veľkou prašnosťou a nízkym hygienickým štandardom pomerne rozšírená diagnóza. Operácia ne-

vidiacemu úplne zmení život. V Afganistane neexistuje systém zdravotného ani sociálneho poistenia. Nevidiaci je odkázaný na starostlivosť príbuzných. Jednoduchá operácia ho však vráti naspäť do života. Môže opäť pracovať, zarábať peniaze pre rodinu, urobiť niečo prospešné pre spoločnosť. A je zázrak, keď sa niečo také podarí.

Tridsaťtriročný Zahir si napríklad vďaka operácii našiel nevestu. Predtým nevidel, sedel neužitočný doma a žiadna žena sa zaňho nechcela vydať. Po transplantácii si našiel prácu ako robotník, má stály príjem, oženil sa a má dve malé deti. A konečne je šťastný.

To je jeden zázrak. Druhým zázrakom je, koľko skvelých ľudí v Česku a na Slovensku projektu pomáha. Že sú tu ľudia ochotní zadarmo a vo svojom voľnom čase šiť zázračné bábiky alebo zabezpečovať ich predaj. No a že sú ľudia, ktorí si bábiku za päť, sedem alebo deväť eur kúpia a podporia tak pacienta na druhom konci sveta, v ďalekom Kábule.

23

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Svalová atrofia nie je tým najhorším, čo ich ťaží

Život s netvorom Mama štyroch detí vie, že mala konať skôr, a je pyšná na svoju dcéru, ktorá zalarmovala políciu.

Agresívny otec sedí v base. Len na deväť rokov.

Slniečkom rodiny je šesťročný Miško. Silvestrovské dieťa, ktoré prišlo na svet riadne v termíne, s ideálnymi mierami: 51 centimetrov a 3150 gramov. Prvý syn Terky a Michala. Predtým sa podarili tri dievky, dnes 21-ročná Paulína, rok po nej prišla Terka a v 1996. Miška. O idylke však zďaleka nemôže byť reči. Na rovinu, vážna Miškova diagnóza – svalová atrofia – je možno tým menším balvanom, ktorý všetkých ťaží.

Patriarchát Skúsme ísť po poriadku, skúsme nájsť príčinu, prečo sa mama Terka dnes ocitla v zúfalej, nezávideniahodnej situácii. Hneď však bude zrejmé, že chyba bola už kdesi na počiatku. Manžela a otca detí jednoducho vybrala úplne zle. Sekla sa teda riadne. Terka nemala vzor normálnej rodiny, nič také nepoznala. Rodičia boli alkoholici, vychovávala ju babka s dedkom a veľmi skoro sa osamostatnila. Michala si našla v tlačiarni, kde obaja pracovali. „S kolegyňou Blaženou sme sa stavili, že ktorá v ten deň viac odrobí, vyhrá Miša. Taká hlúpa babská rozmarnosť. Bola som väčší pracant, vyhrala som. Ale výhra to ani zďaleka nebola. Mišo bol moje prekliatie,“ hovorí Terka. Má 45 rokov, postavu anorektičky, výraz tváre je strhaný, bezradný. Troska. Zvnútra aj zvonka. Svoj život si už dávno neplánuje, žije zo dňa na deň. Verí, že ešte aspoň šesť rokov bude relatívne pokoj.

Jedine prvá dcéra Paulína vznikla dobrovoľne. „Ostatné deti sú dôsledkom znásilnenia. Ale ony za to nemôžu a ja ich ľúbim najviac, ako sa len dá. Hoci ich detstvo, vlastne celý život, bol jedno velikánske peklo.“ Otec v rodine zaviedol primitívny patriarchát. Do roboty pravidelne chodila len jeho žena. Jemu vyhovovalo zápecníctvo, kamaráti, neskôr automaty. A keď prišiel domov, rozdával rozkazy na všetky strany. Sedemročná dcéra mu na povel varila kávu, praženicu, do zúrivosti ho vedel priviesť detský plač. Stačila len malá nepozornosť, napríklad rozbitý pohár a otec bil ostošesť. Dievčatá mlátil, keď bola mama v robote. Večer sa to obrátilo a zlomený nos, prasknutú sánku a modriny po celom tele „doprial“ svojej manželke. No a čo, že sa na všetko pozerali deti, že prosili, aby prestal. Zhúkol na nich, že ich pozabíja a bolo.

Olejom do ohňa bolo postihnutie druhorodenej dcéry Terky. Dievčatko malo svalovú atrofiu a okrem lásky potrebovalo pravidelné cvičenia, pri ktorých plakalo ono aj mama. Vojtova metó-

24

da bolí. „Zodpovedný“ otec radil žene, že „decko treba dať do ústavu, že je príťažou a v byte zavadzia“. Pre mamu Terku nepredstaviteľné. Chorú dcérku milovala. Prečo však neriešila svoju bezútešnú situáciu so stopercentným tyranom? Odpoveďou je dlhokánske ticho a myknutie plecom.

Nevie. Potom sa pokúsi o analýzu: „Nebol alkoholik, pred cudzími mal slušné, uveriteľné vystupovanie, ani náznak, že doma trieska deti a ženu.

Ja som jednoduchá žena, ktorá nemala „gule“ na vojnu s mužom. Hlásiť ho na polícii a potom doma dostať ešte väčšiu nakladačku. Navyše, veľakrát sa dušoval, že už bude dobrý. A ja som verila. Mesiac vydržal a potom sa všetko vrátilo do starých koľají. Dcéry sa ho báli, nenávideli ho, ja tiež,“ hovorí štvornásobná mama, ktorá však milovanú chorú Terku napokon stratila. „Zomrela mesiac pred svojimi šiestimi narodeninami. Dnes by mala dvadsať... Stále nemám odvahu isť na jej hrob, pri bráne cintorína sa zaseknem a Paulíne s Miškou poviem, že ich tu počkám, nech zapália sviečku bezo mňa. Nejde to,“ roztrasene

„Niečo sa vo mne zlomilo, uvedomila som si, že on je toho fakt schopný.“ hovorí utrápená žena pozerajúc pritom na šesťročného Miška. Chutný anjelik dostal do vienka rovnakú chorobu ako jeho mŕtva sestrička. Svalová atrofia je veľká pliaga.

Miško Ani štvrté dieťa Terky si lásku otca neužilo. Narodil sa na Silvestra, pri odchode z pôrodnice si ho síce prišiel zobrať aj Mišo, „ale sťatý bol riadne, páchlo z neho na sto honov“. A hoci by si laik povedal, že keď po troch dcérach príde konečne syn, tato bude teda v siedmom nebi, opak bol pravdou. „Nechcel mu dať ani priezvisko. A to sme ešte boli v tom, že je Miško zdravý.“ Nebol. V ôsmom týždni len ležal, nepokúšal sa otočiť hlavičku, vedela som, že je zle. Mala som pred očami Terku... Mňa diagnóza už neprekvapila. O to viac som sa snažila venovať malému,“ spomína Terka. Miško bol poslednou kvapkou. Mama Terka akoby konečne nabrala odvahu a začala sa ozývať. Dcéry už boli veľké a podporovali ju v tom.

Vkuse mame vtĺkali do hlavy, že musia od otca odísť. Keď mal malý dva a pol mesiaca, priznala

Miško prebudil v mame odvahu vzoprieť sa otcovi.

sa detskej lekárke. S tyraniou, bitkami a najmä agresívnymi vyhrážkami. „Miško plakal, muž ho od zúrivosti schmatol, otvoril okno a vrieskal, že ho vyhodí z okna. Niečo sa vo mne zlomilo, uvedomila som si, že on je toho fakt schopný.“ Skončila s deťmi v krízovom centre. Iba na štyri dni.

Terka totiž opäť podľahla a uverila sladkým sľubom – že už nič také neurobí, nikoho biť nebude, už začnú fungovať ako pekná rodina...

Hrdinka Miška Aby sme to skrátili, jasné, že sa nič nezmenilo, pribudlo len ďalšie dieťa – Miško, ktoré si zvykalo, že Vianoce ani narodeniny sa neoslavujú, že mama asi musí byť bitá, keď neposlúcha, že otec keď skríkne, tak sú všetci v pozore. A že naňho sa tato nikdy ani nepozrie... Medzitým sa rodina musela vysťahovať pre nedoplatky z bytu a žili na ubytovni. Brutálny zlom nastal pred vyše troma rokmi.

A hrdinkou sa stala dnes sedemnásťročná Miška.

Mamu otec sekol päsťou do krku tak, že ostala nehybne ležať na zemi, necítila si jednu časť tváre, chrčala, strieskal aj Mišku.

Vyvádzal ako zmyslov zbavený. Miška v sekunde zobrala na ruky nevládneho Miška, utiekla na ulicu a zalarmovala políciu. Na ubytovňu nabehlo asi desať kukláčov. Aj Miško si to pamätá a popri hre s kockami bezstarostne opisuje: „Prišli kukláči, bolo ich veľa, otec ich chcel päsťou biť, oni zasa jeho. To bolo! Potom ho zobrali. Oco bol zlý...“ Dostal natvrdo deväť rokov. Za týranie, ublíženie na zdraví.

Po vynesení rozsudku sa s kamennou tvárou otočil smerom k Miške, ktorá otca udala. Pozrel jej do očí a zasipel: „Teba zabijem, len čo ma pustia. Nájdem si ťa.“ Miška je pod dohľadom psychiatrov a psychológov. Nebola schopná dokončiť školu, týranie je v nej asi najhlbšie zakorenené. Nesníva o rodine, mužovi, deťoch. Je navonok „otrlá“ a ľaho-

stajná. Mala sklony k sebapoškodzovaniu. Niet sa čo čudovať. Rozpráva málo, odpovede sú jednoslovné. Jej svetom je Miško a mama. Staršia sestra je už vydatá, má dcérku, muža. Miška si chce urobiť opatrovateľský kurz a starať sa o chorého bračeka, ktorý sa nikdy nepostaví na vlastné, ktorému postupne začne ochabovať svalstvo na rukách, začnú zlyhávať aj pľúca... Ale zatiaľ to tak nie je. Zatiaľ je z neho iba nechodiaci drobec, ktorému sa stačí bezbranne usmiať a život má pre Mišku hneď zmysel. „Teraz je dobre, pokoj, kým je v base. Čo bude potom, neviem,“ povie Miška a mama Terka dopovie: „Musíme pred ním utiecť. Preč. Možno aj do cudziny. On svoju pomstu Miške myslí vážne. Je schopný ju aj zabiť. My ho poznáme najlepšie, žiadna basa jeho vnútro nezmení, najkrajšie obdobie máme teraz. Vieme, že večer nepríde a nezačne tu cirkus. Možno ešte šesť rokov nám to bude dopriate. Potom ho pustia a...“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Terky s deťmi oslovil. Žijú len z opatrovateľského, v prenájme. Pomôžme Terke a jej rodine s úhradou jednoizbáku, no potrebujú peniaze aj na základné živobytie. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Terka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

25

Eko

text: mária bulková | ilustrácia: klaus lempelman, foto: daniel szabó

nota bene 145

2013 júl

ňať potreby svojich najrozmanitejších obyvateľov a sú postavané čoraz menším počtom veľkých developerských firiem. Pocit vlastného rukopisu v novom byte sa zapláta výberom podlahy a kúpeľňových kachličiek. Navyše, takýto dom či byt si môže znova dovoliť len málokto bez pomoci úverov, ktoré banky ponúkajú ľuďom, akoby ich išli splácať za nich. „Nikto nehovorí o tom, že hypotéka je najúčinnejší spôsob, ako sa stať neslobodným. Človek, ktorý si vezme hypotéku na desiatky rokov, nemyslí na nič iné, len na to, ako ju splácať.

Nebude sa starať o svoje zdravie, nebude mať voľný čas, osobné záujmy, nebude mať odvahu oponovať šéfovi,“ myslí si Štefan Szabó z ekologického vzdelávacieho centra Sosna, ktoré sa snaží šíriť osvetu o prírodných, zdravých a finančne oveľa menej náročných alternatívach bývania. Aj preto v Sosne vedú pravidelne kurzy, na ktorých sa záujemcovia môžu podučiť, ako urobiť hlinené omietky či zatepliť svoj dom slamou, konopou či ovčou vlnou, alebo ako si urobiť vegetačnú strechu.

Zdravé a kvalitné

Naša koláž približuje, ako by raz hobitia dedinka mohla vyzerať.

Budeme si opäť stavať vlastné bývanie sami?

na dobrých základoch Hypotéka „škodí zdraviu“, no niekde bývať treba. Aké sú jej cenovo dostupné alternatívy? Na Slovensku rastú prvé „hobitie domčeky“, ktoré sú ekologické a lacné. S internetovým projektom WikiHouse si dom postavíte jednoducho ako skladačku.

Bývanie je jednou zo základných ľudských potrieb, nie je to niečo, čo si môžeme odrieknuť bez vážnych následkov. V minulosti a ani dnes nie je naplnenie tejto potreby jednoduché. Na Slovensku je všeobecne akútny nedostatok bytov – podľa posledného sčítania pripadá na 1000 obyvateľov len 329 bytov, a sociálnych bytov je z celkového bytového fondu len 0,7 % (oproti 17 %

26

v Českej republike či 23 % v Rakúsku). „Väčšinu z toho, čo dnes voláme architektúrou, je obchod s bývaním pre jedno percento najbohatšej svetovej populácie,“ hovorí Alastair Parvin, mladý britský architekt, spoluzakladateľ WikiHouse, vo svojom TED príspevku.

Výzvou pre ďalšiu generáciu architektov je nájsť spôsob, ako osloviť zvyšných 99 % populácie. Koncept dostupného bývania je pod-

ľa Parvina potrebné zadefinovať nanovo, s ohľadom na nové výzvy, ako sú klimatické zmeny, rastúca svetová populácia či sociálne nerovnosti.

Jedna veľkosť nesedí všetkým Takáto úloha sa môže zdať nemožná, keď sa človek poobzerá po vlastnom meste a vidí jednotvárne štvrte, ktoré majú rovnako spĺ-

Najnovšie sa po víkendoch pokúšajú postaviť domček, v akom býval Frodo z Pána Prsteňov predtým, než sa vydal zachraňovať Stredozem.

Príbeh „hobitieho domčeka“, ako si ho nazvali, má byť alternatívou k masovým stavbám. „Za socializmu deprimovala šedivá, neporiadne postavená záplava panelákov a im podobných rodinných domov. Dnes je situácia síce pestrejšia, ale opäť prevláda nevkus, teatrálne predvádzanie bohatstva a absolútna absencia citu pre históriu, kultúru a prostredie.

Niekedy mám pocit, že domy, ktoré vyrastajú, odrážajú typ telenovely, ktorú ich majitelia práve pozerali,“ hovorí Szabó. Skúsenosti s domami z prírodných materiálov, ako je hlina, slama, kameň či neopracované drevo, má najmä z rozvinutých krajín, ako sú Veľká Británia, Francúzsko či Škandinávia. Výhody týchto materiálov si nevie vynachváliť: „Nepredstavujú žiadnu záťaž pre životné prostredie ani pre zdravie človeka. Sú dostupné prakticky všade po ruke a zadarmo,“ vymenúva len niektoré z nich. Pre výstavbu tohto domu si zvolili techniku „Earthbags“, čo je prírodná stavebná technika, ktorá sa využívala pri stavbe historických vojenských bunkrov a dočasných protipovodňových hrádzí. „Technika spočíva v navršovaní stien z vriec naplnených ílovitou hlinou. Vrecia sa nakladú postupne na seba ako tehly a ubíjajú sa drevenými tĺkmi. Po dokončení múrov bude domček zastrešený samonosnou strechou a celý objekt bude kvôli dokonalej tepelnej izolácii prisypaný hlinou, takže bude vyzerať ako kopček zarastený okrasnými rastlinami,“ hovorí Szabó. Väčšina materiálov na stavbu takéhoto domu je cenovo dostupná. „Jediný materiál, ktorý určite treba kúpiť, je hydroizolačná fólia na odizolovanie strechy,“ dopĺňa Szabó.

Cesta k sebestačnosti Väčšou prekážkou masového využitia domov z týchto materiálov je slovenská legislatíva. Mnohé z tradičných materiálov, ako napríklad slama, nie sú certifikovaným stavebným výrobkom, ako uvádza na svojej stránke občianske združenie Arthur, ktoré sa venuje alternatívnym možnostiam stavania a bývania. Sosna s povolením na stavbu „hobitieho domčeka“ problém nemala. „Dom nemá betónové základy, ale tradičné sypané, a jeho pôdorys nepresahuje povolený pôdorys tzv. drobnej stavby. Takže sme na obecnom úrade nahlásili len realizáciu drobnej stavby,“ vysvetľuje Szabó. Ľahká cenová dostupnosť domov z prírodných materiálov by mohla predstavovať riešenie otázky slušného a dôstojného bývania pre ľudí ohrozených chudobou. Aj Štefan Szabó zo Sosny v nich vidí veľký potenciál: „Pokiaľ sa najzraniteľnejšie a ohrozené skupiny: mladé rodiny s nízkym príjmom, nezamestnaní, bezdomovci či Rómovia naučia, ako si sami môžu zlepšiť svoje životné podmienky, tak majú veľkú šancu na to, že budú žiť lepší život.“ Že je to možné, si už odskúšali v mnohých iných krajinách. Celoročne obývateľné hobitie domy aj na takéto účely stoja vo Veľkej Británii, Francúzsku, Škandinávii či Spo-

„Vziať si hypotéku je najúčinnejší spôsob, ako sa stať neslobodným.“ jených štátoch. Zoznam alternatívnych stavieb, ktoré môžu byť odpoveďou na preľudnenie či problém chudoby, hobitími domčekmi zďaleka nekončí.

Keď spolupracuje celý svet Jednou z najvýznamnejších svetových organizácií, ktorá prináša voľne dostupné inovatívne architektonické a dizajnérske riešenia, ako aj pomoc pri ich realizácii ohrozeným komunitám, je Architecture for Humanity. Vznikla v roku 1999 a jednou z prvých krajín, kde pôsobila, bolo Kosovo. Otvorená dizajnérska súťaž priniesla množstvo nápadov, ako zlepšiť život miestnych ľudí vracajúcich sa späť do vojnou postihnutej krajiny. „Nechceli sme stavať len núdzové prístrešia, ale prechodné prístrešia, ktoré vydržia päť až desať rokov a ktoré je možné umiestniť v tesnej blízkosti miest, kde predtým títo ľudia žili, aby mali možnosť venovať sa rekonštrukcii svojich domov. Nechceli sme im vnútiť našu predstavu o architektúre, ale skôr im poskytnúť nástroje a priestor, aby mohli vybudovať všetko odznova podľa ich vlastnej predstavy. Prišli sme s nádhernými, ako aj smiešnymi návrhmi, ale všetky fungovali. Napríklad postavili sme nafukovací dom z konope. Dodnes stojí,“ hovorí

vo svojom TED príspevku architekt a jeden zo zakladateľov organizácie, Cameron Sinclair.

Začínali ako malá iniciatíva, a tak bolo spočiatku možné komunikovať s každým architektom a dizajnérom, ktorý prejavil záujem pomôcť, rovnako aj s každým žiadateľom o pomoc. K organizácii sa však pridávalo stále viac a viac nadšencov, ktorí takto nezískajú len pocit užitočnosti, ale aj priestor na väčšiu kreativitu, ktorú im požiadavky klientov v komerčných architektonických kanceláriách neumožňujú. Tento nárast bol pre organizáciu novou výzvou, s ktorou sa vysporiadala tak, že v roku 2004 prešla na open-source model. Do riešenia miestnych problémov sa tak mohol zapojiť ktokoľvek kdekoľvek na svete.

Spotrebitelia tvorcami Možnosti nových technológií prepájať ľudí, ktorí by v offline svete nemali šancu sadnúť si za jeden stôl, využíva aj Alastair Parvin. Vytvoril koncept domu, ktorý si za pomoci dvoch ľudí môže za deň postaviť ktokoľvek s pomocou CNC frézy a dosiek, hoci aj z preglejky. Parvin je spolutvorcom projektu „WikiHouse“, konštrukčného systému, ktorý je tiež založený na open-source. „Každý má prostredníctvom internetu bezplatný prístup ku knižnici 3D modelov domov, ktoré si môže stiahnuť a upravovať podľa svojich potrieb. Všetky časti domu sú očíslované. Je to taká netradične veľká IKEA stavebnica. Tím dvoch alebo troch ľudí dokáže takýto dom postaviť za jeden deň bez akýchkoľvek tradičných staviteľských zručností či veľkej škály používaného náradia,“ vysvetľuje na stránke projektu. Modely týchto domov sa už využívajú na zlepšenie životných podmienok ľudí po celom svete. V Christchurch na Novom Zélande vznikla skupina, ktorá sa venuje rozvoju bývania po zemetraseniach, v Rio de Janeiro ďalšia, ktorá sa snaží vybudovať v jednej z chudobných faviel komunitnú továreň a mikrouniverzitu. Parvinovi sa tak splnil sen o spoločensky zodpovednej architektúre, v ktorej nebudú obyvatelia vnímaní len ako spotrebitelia, teda ako to bolo doteraz. „Od čias industriálnej revolúcie je všeobecne akceptované ako normálne, že domy, podobne ako mnohé iné komodity na trhu, sú masovo vytvárané profesionálmi a konzumované obyvateľmi,“ vysvetľuje vo svojej knihe A right to build (Právo stavať). Parvin je presvedčený, že práve teraz nastal čas na zmenu a systém výstavby bývania by sa mal demokratizovať. Dôvodov je niekoľko. Jednak sú to technológie, ktoré umožňujú doteraz nevídaný rozsah spolupráce, a tiež neisté ekonomické predpovede.

Ak teda práve riešite bývanie, stojí za to dobre si zvážiť svoje potreby, to, kde sa vidíte o pár rokov a čo dokážete urobiť sami. Budete prekvapení, že toho nie je málo.

27

POULIČNÉ BLUES

text: peter sorát | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 145

2013 júl

z kontajnerov medzi obytnými domami. Je to nechutné, prehrabávať sa v tých igelitových taškách s odpadkami. Radšej použiť vyššie zmienené cestičky.

Sú ale špeciálne akcie, kde pozrieť do odpadkového koša odporúčam. Počas vianočných trhov nájdete veľa nedojedených cigánskych, klobások, a nie je až také pravdepodobné, že budú pokazené.

Pri Bratislavskom maratóne (2013), dostali bežci po dobehnutí tašku, kde bola šunková bageta, nealko pivo a minerálka. Množstvo neporušených tašiek skončí v košoch. V máji a v júni sa dá pochutnať na špecialitách, ktoré zanechajú účastníci Slovak food festivalu na Bratislavskom hrade a Gurmán feste v Medickej záhrade. Človek z ulice, ktorý si kupuje vlastné jedlo, vie, že je to najvyššia položka v rozpočte. Ak si nemáte kde variť, prudko stúpajú náklady.

Ako si zarobiť?

Ako prežiť na ulici v Bratislave

Toto je základ. Keď si chudobný človek nájde možnosť pravidelného príjmu, posunie sa na komerčnú ubytovňu alebo privát, kde žije bez obmedzení.

Základy života

Škvrkot v bruchu

Život má rád zmenu. Dnes spíte v pohodlí mäkučkých vankúšov a zajtra s holým zadkom na dlažbe. Dôvodov je veľa, ale začiatok má každý nový bezďák rovnaký – musí vyriešiť najdôležitejšie body svojej existencie.

Ponúkam zopár praktických rád z vlastnej skúsenosti.

Množstvo ľudí si za svoju prvú spálňu vybralo čakáreň na Hlavnej stanici. Podriemkávanie je prerušované kontrolami železničnej polície a „chmatákmi“, ktorí sa snažia unaveným spáčom skontrolovať obsah vačkov. Na noc ju však zatvárajú. Situácia na autobusovej stanici Mlynské Nivy je podobná.

Niektorí sa pokúšajú voziť nočnými linkami MHD, ale ak je človek špinavý, opitý, alebo si ho všimne šofér, môže ho vyhodiť. Niektorí sa pokúšajú prespávať v odstavených vagónoch, ale raz mi jeden známy rozprával o tom, ako ho zobudili policajti a dostal aj zopár úderov do hlavy. Odporúčam hľadať iné riešenie.

Lavičky na rozličných miestach sa dajú využívať iba za lepšieho počasia. Dôležitá je bezpečnosť, preto si treba dobre vybrať miesto, kde sa nachádzajú. Najlepšie priamo pred americkou ambasádou na Hviezdoslavovom námestí. Skamaráťte sa s ochrankou a blízkymi policajtmi. Bezdomovec je neustále nútený okolnosťami improvizovať, objavovať nové riešenia, a preto sa miesto spánku často mení. Využívajú sa rozličné opustené bu-

28

dovy, záhradné chatky, garáže, kanály. Ja som spal dokonca niekoľko mesiacov spolu s dvoma kamarátmi v betónových rúrach. (Spánok v skupine je vždy bezpečnejší a nebudíte sa pri každom šuchote, ako keď ste sám.)

Rúry sme mali vystlané papierovými kartónmi a kúpené spacáky.

Dobre sa chrapkalo na čerstvom vzduchu.

Tiež som bol ubytovaný vo viacerých chatkách – bez vody a elektriny, čo prináša starosti navyše. Neprezradím vám, kde sa nachádzajú. Čo ak ich predsa len budem ešte niekedy potrebovať?

Týmto som vás naučil dôležitú vec. Svoje miesto na spanie neprezrádzať cudzím bezdomovcom, aby sa vám tam nenakvartírovala škodná. To nie je sebectvo, ale realita ulice. Každý je zodpovedný sám za seba a musí si vedieť poradiť. Kto neustále hľadá, určite niečo nájde.

Útulky Ten, kto si dokáže každý deň zadovážiť 0,85 centov, môže staviť na istotu. Pri letisku sa nachádza nízkoprahová nocľaháreň De Paul. Vo

veľkej výrobnej hale je natlačených 90 postelí, kde sa vyspíte, ak vám neprekáža množstvo spolubývajúcich. To je takzvaná miestnosť číslo dva, kde spia ľudia s maximálne 0,3 promile alkoholu. V menšej miestnosti číslo jedna sú silne podgurážení alebo inak toxikovaní klienti. Na večeru dostanete polievku. Ráno je budíček o 6:00, kto chce, môže ísť do sprchy a dostane raňajky. Potom treba zariadenie opustiť.

Večer môžete prísť do 22:00. Medzi bratislavskými bezdomovcami je početná skupina ľudí, ktorí v De Paule nikdy neboli a nešli by tam ani zadarmo. Nechcú byť v prostredí, kde sa často vyskytujú vši, svrab a hádky.

Radšej idú do útulku Mea Culpa vo Vrakuni, kde sa platí jedno euro, je tam podobný režim, ale slušnejší ľudia, pretože sa tam fúka a musíte mať nulové promile. Kapacita je obmedzená na 36 miest, z toho je osem miest pre ženy.

V spoločenskej miestnosti je plazma a knižky.

Pobyt je ale limitovaný, po dvoch týždňoch si musíte podať žiadosť o predĺženie. Niekedy vám nevyhovejú. Bolo by fajn, ak by sa Mea Culpa dala aspoň desaťkrát naklonovať.

Bratislavskí bezdomovci každý deň využívajú viaceré možnosti, kde si zadarmo alebo za symbolický poplatok zaplnia žalúdok. Najobľúbenejšie sú Misionárky Matky Terezy v Petržalke a zariadenie „U brata Barnabáša“ na Hattalovej ulici, ktoré patrí reholi Milosrdných bratov.

V pondelky (ak neprší a nesneží) rozdávajú okolo 16:00 svoje vegetariánske jedlo príslušníci hnutia Hare Krišna na Poštovej ulici.

Takisto v utorok a štvrtok pod Hlavnou stanicou alebo v parku na Račianskom mýte dostanete teplú polievku alebo bagety. Podobne aj od mníšok pri Kostole sv. Ladislava a inde.

Samostatnejší jednotlivci nechodia po charitách. Niekto má známeho, ktorý pracuje v kuchyni, alebo chodí na istotu do určitých kontajnerov pred reštauráciami, kde vyhadzujú nepredané porcie. Smial som sa kedysi jednému známemu, ktorý každý deň baštil veľa hamburgerov z kontajnera pri Mc Donalde, že bude mať americkú postavu.

Samostatná kapitola sú dojedači zvyškov. Sú to sólo jazdci, snažia sa nevyčnievať z davu. Vojdú do jedálenského kúta v nákupnom centre alebo do reštaurácie, kde sa nachádzajú vozíky, do ktorých si zákazníci odkladajú tácky s taniermi. Stále je množstvo ľudí, ktorí si kúpia väčšiu porciu, ako zvládnu zjesť. Niektoré slečinky nechávajú len troška pozobkanú porciu. Potom príde dojedač, zoberie tácku, snaží sa byť nenápadný a papá. Keď je priveľmi viditeľný, môžu si ho všimnúť na kamerách a prichádzajú chlapci z SBS. Vtedy obed končí.

Neodporúčam konzumovať vyhodené jedlo

Začnite žobraním – skúste si niekde kľaknúť a čakajte, či vám niekto niečo hodí do čapice.

Potom sa pokúste oslovovať ľudí. Zistíte, že je to veľmi namáhavé, ale otestujete si, či vôbec máte na to odvahu.

Následný krok býva predaj tohto časopisu. To už je naozajstný spôsob, ako si zarobiť a odraziť sa. Pri predaji sa môže stať, že vám niekto ponúkne reálnu prácu, brigádu v záhrade, na stavbe. Musíte byť opatrní, pretože okolo bezdomovcov sa pohybuje aj dosť špekulantov, ktorí zamestnajú načierno a potom zvyknú neplatiť.

Bezdomovci využívajú aj pracovné agentúry typu Nosluš a chodia na brigády. Existujú jednotlivci, ktorí prácu nehľadajú, pretože od rána do večera chodia po meste a pozerajú do kontajnerov. Druhotné suroviny do zberne, nájdené knihy do antikvariátov, pohľadnice a starožitnosti priekupníkom. V nedeľu je na Interi burza, kde sa nájdené veci tiež predávajú. Inžinier, tak prezývajú istého sebestačného chlapíka, ktorý nikdy nepredával Nota bene ani nežobral. Chodí do čínskych veľkoskladov a potom s ťažkými taškami plnými tovaru obchádza mesto krížom-krážom a predáva svojim zákazníčkam podprsenky, nohavičky, obrusy, ponožky atď.

Kto ovláda hru na gitare, zarába si pouličným muzicírovaním.

Autor tohto textu, niekoľko rokov popri predaji Nota bene písal a vydával svoj vlastný „pouličný časopis“, pretože ho to bavilo. Od toho sa dopracoval ku svojej knižnej prvotine, a ak nezomrie, napíše aj ďalšie knihy. Život bez istoty je namáhavý, plný omylov, hľadania, ale aj úspechov. Každý človek je jedinečný a má rozličné možnosti, ako si pomôcť. Tak to bude až do skonania sveta. Hodne zdaru. autor je expredajca Nota bene Jeho knihu Pouličný diviak si môžete objednať priamo u neho na 0944 508 523.

Svet podľa Soráta

Rozvrat a Zvrat Nespolieham sa na to, že si niekto všimne moju knižku v kníhkupectve. Som zvyknutý sám hľadať nových čitateľov, a preto ju chodím ponúkať na rozličné miesta. Na Dobrom trhu, ktorý sa konal na Jakubovom námestí, som našiel viacero nových očí pre moje texty. Blížil sa večer, pozvoľna nastával koniec, poďakoval som sa usmiatej organizátorke Illah za dobre situované predajné miesto, ktoré mi určila (vedľa bol stánok z chutným ríbezlákom z Devína). Okrem knihy som predal aj niekoľko olejomalieb mojej známej a balím zvyšky. Zrazu ma osloví veľmi nervózny človek, v ktorom spoznávam bývalého zákazníka. „Ahoj, pamätáš si na mňa? Nemal by si chvíľu čas? Potrebujem sa vykecať. Ja už nevládzem žiť!“ Ideme do kaviarne a muž pokračuje. „Včera som bol u kamoša lekára, na vyšetrení. Povedal mi, že som na tom zle. Reálne mi hrozí infarkt alebo ma klepne! Ja mám tri firmy. Prosperujúce. Ale už nevládzem ďalej. Ja makám aj 16 hodín denne. Ako stroj. Načo?! Mám veľkú vilu, prišiel som včera domov a všade bordel. Vravím žene, to si nemohla upratať, veď celé dni nič nerobíš! Ona na to, a načo?, veď zavolám upratovaciu firmu. Hneď som jej dal facku. Ty krava, veď ty minieš toľko peňazí každý mesiac na sprostosti, čo si kedysi zarobila za celý rok! Ja neviem, čo mám robiť, načo mi je vlastne tá hnusná vila, načo mám porsche a ďalšie tri autá? Načo mám tie milióny? Veď ja mám prd zo života! Som troska! Ja sa asi obesím!“ Radím mu, aby s tým ešte počkal, aby sa pokúsil o nejakú zmenu.

Veď keď vyčerpá všetky možnosti, môže sa potom k povrazu vrátiť, ale najprv treba ešte bojovať. Prešlo pár dní a ja som ho náhodne stretol, keď som predával na moste SNP, počas majálesu. Spokojne si vykračoval so ženou a dcérkou. „Ďakujem ti, že si ma vtedy vypočul, pomohol si mi. Vieš, je som sa rozhodol, že úplne zmením svoj život. Predávam dve firmy, už som našiel kupcov a nechám si len jednu.

Taktiež som už strelil to porsche. Ja už také veci nepotrebujem. A cez leto s rodinou ideme cestovať po Slovensku a Čechách, a berieme aj stan.“ Takto svet prichádza o samovrahov. autor je prozaik a expredajca Nota bene

29

POULIČNÉ BLUES

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 145

BEZDOMOVKYŇOU V CUDZEJ ZEMI

CECILKINE DOBRODRUŽSTVÁ Naša predajkyňa Cecilka dokázala to, čo by zvládol málokto. Uprostred zimy, bez znalosti cudzích rečí, bez peňazí a dokladov prežila niekoľko mesiacov v uliciach neznámej krajiny a šťastne sa vrátila domov.

30

2013 júl INZERCIA

Naša predajkyňa Cecilka nedávno oslá- ne manželstvá. „Samé štrajky a manifestávila sedemdesiatku. Blondínka s od- cie,“ opisuje Cecilka, ktorá sa párkrát ocitla zbrojujúcim úsmevom, ktorá si potrpí v rozvášnenom dave. na pekné šaty, koráliky a čelenky, je ako dievčatko prezlečené za princeznú i roz- Cecilke na stope právková babička zároveň. Je v nej čosi Medzičasom sa po nej rozpútalo pátranie. veľmi milé, čisté a úprimné. Asi aj pre- Náš sociálny pracovník Tomáš Kubiš ju hľato bez väčšej ujmy prežila dobrodruž- dal zo Slovenska, pracovníci slovenského stvá, ktoré by iných zložili. veľvyslanectva v Paríži rozhodili siete vo Začiatkom tohto roka sa vybrala na náv- francúzskej metropole. Tomáš obvolal viaštevu k príbuzným, ktorí žijú vo Francúzsku. cerých medzinárodných dopravcov a zistil, Rodinné stretnutie sa nevydarilo a ona sa že Cecilka neodcestovala autobusom, na nečakane ocitla v neznámom svete – bez ktorý mala lístok, ani iným spojom. Ukámapy, bez znalosti cudzej reči, odkázaná zalo sa, že sa jej snažil pomôcť francúzsky len na seba. Ako zázrakom sa dostala až Červený kríž, ktorý dal pracovníkom veľvydo Paríža, kde mala nastúpiť na autobus slanectva tip na centrum pre bezdomovdomov, no to sa jej už nepodarilo. „Zača- cov v Montreuil. Naša predajkyňa tam už la som sa ponevierať po meste a nemoh- síce nebola, ale na druhý deň ju nečakala som nájsť stanicu. Pýtala som sa polície, ne našli inde. ale nevedeli mi pomôcť, tak si ma zobra- „Zavolali nám z parížskej polície, že majú li k sebe. Dali mi najesť aj napiť čistej vody, na stanici Slovenku, s ktorou sa nevedia potom aj so sirupom. Večer ma odviezli dohovoriť, pretože nerozpráva po francúzdo útulku v bunkri mimo Paríža,“ spomína. sky ani iným svetovým jazykom. Požiadali Tento nocľah mal pre ňu vážne následky. sme ju, aby prišla na naše veľvyslanectvo, V útulku si totiž nechala všetky svoje veci kde sme jej vystavili náhradný cestova už ich viac nevidela. ný doklad na cestu domov, pretože nám oznámila, že jej doklady ukradli,“ hovorí Stratená v Paríži Lucia Urbančoková z Veľvyslanectva Slo„Ráno prišiel šéf a povedal, že máme rých- venskej republiky v Paríži, ktorá Cecilke lo vypadnúť, lebo musí zamknúť budovu a pomohla kúpiť cestovný lístok a posadibránu. Kázal nám, aby sme sa vrátili o ôs- la ju na autobus do Bratislavy. mej večer. Ja som sa už nevrátila, lebo som „Dali mi najesť a kávu, čaj aj čistú vodu. A do nevedela potrafiť na to miesto.“ cesty ma nabalili. Pani, čo ma odprevadila na autobus, mi kúpila bagetu a minerálnu „Konečne som doma, vodu,“ vďačne spomína naša predajkyňa. „Pani Cecília pôsobila optimisticky a pozitívvydýchla som si z toho ne, hoci podľa vlastných slov žila dlhší čas hrozného ponevierania sa.“ bez peňazí a bez prístrešia v cudzej krajine.

Neskôr, keď mi čiastočne vyrozprávala svoj zložitý životný príbeh, neubránila som sa Cecilka prežila v parížskych uliciach pri- obdivu nad jej schopnosťou prijať a vyrovbližne tri týždne uprostred najväčšej zimy. nať sa s ťažkým osudom. Odvaha je vlast„Prespávala som na lavičkách, na zastáv- nosť, ktorá jej nechýba, vďaka nej prežila kach, v útulkoch – kde sa dalo. Chodila v neznámej krajine a šťastne sa dostala dosom o hlade a o smäde. Bola som pod- mov,“ hovorí Lucia Urbančoková. chladená od zimy.“ Musela si vystačiť len s tým, čo mala pri od- Šťastná pútnička chode z nocľahárne na sebe. O náročnosti „Hurá Slovensko. Konečne som doma,“ vyjej putovania svedčia aj rozodraté podráž- hŕkla Cecilka, keď vystúpila z autobusu ky jej úplne nových snehulí. Pre ženu, kto- a vydýchla si „z toho hrozného ponevierará si dáva záležať na tom, aby vždy pôsobi- nia“. Na stanici ju už čakal Tomáš, s ktorým la upravene, to bolo veľmi ťažké. Nešlo len si hneď začala vybavovať nové doklady. „Šla o vzhľad. Nemožnosť prezliecť sa do čisté- som si pre dôchodok a vrátila som peniaze, ho jej spôsobila aj zdravotné problémy. Ce- ktoré mi požičali na vycestovanie domov. cilka hovorí, že nejaký čas strávila v nemoc- A veľmi som sa tešila, že môžem vrátiť nici. Zdá sa až neuveriteľné, že si dokáza- čestne. Som čestná osoba, je to moja zásala zabezpečiť aspoň to najnutnejšie. Zvlášť, da,“ hovorí. „Som šťastná, že som prišla na keď hovorí iba po slovensky. „Všade bolo Slovensko, inak by som už asi bola pochoplno Čechov, v nemocnici, v útulkoch aj vaná na neznámom mieste. Prežívanie na na polícii, takže mi porozumeli,“ tvrdí. Jej ulici v zahraničí bolo na moje staré kolepobyt v Paríži bol o to dobrodružnejší, že ná ťažké. Nikomu to neprajem,“ hovorí Cesa tam práve vo veľkom demonštrovalo cilka a ďakuje všetkým, ktorí jej pomohli pre snahu vlády legalizovať homosexuál- v ťažkých chvíľach.

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

31

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Cúvaním vpred!

Knižky môžu byť aj nebezpečné. Presviedčam sa o tom stále. V dobe, keď sa mi zo všetkých strán pchajú do života údajné hviezdy typu Paťko Vrbovský či Miško Dušička, obraciam sa od bilbordov k literatúre spred nášho letopočtu. Je krásna; ale sú v nej miesta, z ktorých mrazí. Písmo, jazyk, slová totiž majú jednu vlastnosť: zachovávajú svedectvá.

Herodotos, otec dejepisu, precestoval svet, vrátane starovekého Egypta. A bárs bol v otrokárskom režime, zaznamenal v 2. knihe svojho epochálneho diela Dejiny jeden z vtedajších zákonov, ktorý by sme dnes nazvali Zákon o preukazovaní pôvodu majetku: „Za vlády faraóna bol v krajine veľký blahobyt, a to jednak z toho, čo dávala rieka Níl pôde, aj z toho, čo od pôdy dostávali ľudia. Faraón ustanovil zákon, podľa ktorého musí každý Egypťan bez rozdielu každoročne preukázať kráľovi, čím sa živí. Kto tak neučinil, ani neoznámil spravodlivý pôvod svojich peňazí, z ktorých žije, prepadol smrti.“ Herodotos poznamenal, že u nich doma to robí aj vládca Atén: „Solón ustanovil tento zákon pre Aténčanov, ktorí sa ním stále riadia, keďže je to zákon, ktorému sa nedá nič vytknúť.“ Je to svedectvo staré 2500 rokov. K človeku cez tú priepasť letia otázky. Čuduje sa niekto, že sa nám smejú do tvárí novozbohatlíci s ich nakradnutými miliardami, keď zástupy bývalých špicľov a zlodejov podpísaných pod rozkradnutím štátneho majetku si u nás celé roky užívajú majetky, na ktoré si nemohli zarobiť legálnym spôsobom? Čerešničkami na torte sú vily Elektra či luxus najväčšieho Slováka, ktorý sa vyváža v miliónových fárach, oficiálne vlastnených lokajom z Afriky, za ktorým si chodia popíjať pivo čelní predstavitelia vojenskej rozviedky.

To všetko v područí politickej garnitúry, ktorá blokuje prijatie zákona o pôvode majetku, za asistencie skorumpovanej štátnej moci a vždy pripravenej polície, ktorá kdesi v poli chytila zlodejov zemiakov, ktorí nemali čo do úst.

Má zmysel v tomto totálnom morálnom rozvrate, keď lož, zlodejina a neprávo sú „právom“, hovoriť o pokroku? Nie je už v samotnom slove „pokrok“ naznačené, že robíme krok vpred? Ako potom nazvať toto cúvanie? autor je prozaik

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 júl

Nezostaneme dobrými, pokiaľ sa stále [...]. Gottfried Keller

... Daniela Pastirčáka

Aj tak nikto neprežije Od rána do večera sa človek namáha. Prečo?

Jeho život je ohrozený zánikom. Musí sa starať, aby prežil: biologicky, psychologicky, sociálne. Ak v živote nejde o nič viac, než o to, aby som prežil, potom je všetko vopred stratené. Od malička predsa viem, že neprežijem. Ak je moja biologická smrť definitívnym zmarom všetkého, čím som bol, nevyhnutne musím stratiť všetko. Sily zmaru prevládnu a hrobárovi tu jedného dňa isto-iste zanechám svoju mŕtvolu. Žijeme, aby sme bojovali o prežitie v boji, ktorý je vopred stratený? Ak je to tak, sme odsúdení do posledného výdychu iba chrániť samých seba; uväznení v obranných valoch sebastrednosti. Človek sa pod diktatúrou boja o prežitie mimovoľne stáva centrom svojho malého vesmíru. Osoby a veci majú v tomto svete iba taký význam, akým prispievajú k jeho životným záujmom. Stávame sa tak jeden druhému vecou na použitie.

Nezištne milovať, pripustiť si holú pravdu, myslieť a konať naozaj slobodne je v takom prípade nemožné. Sme otrokmi pod vládou nevyhnutnosti? Múdrosť evanjelia hovorí, že kto si chce svoj život zacho-

vať, stratí ho, no kto život stratí pre lásku a pravdu, nájde ho. V boji o prežitie totiž človek paradoxne stráca život sám. Strácajú sa mu hodnoty, ktoré robia život hodným žitia. Zatiaľ čo moja biologická existencia je pominuteľná, hodnoty, ktoré zakladajú moju ľudskosť, sú nepominuteľné – od dočasného ma volajú k večnému. Ak milujeme človeka, láska nás postaví pred strašnú voľbu, keď bude umierať. Koho uvidíme na smrteľnej posteli? Biologický stroj, ktorý sa opotreboval a mení sa na kôpku biologického odpadu, alebo večnú bytosť, ktorá vyzlieka svoju pozemskú podobu a vstupuje do tajomstva bytia, ktoré tu iba tušíme? Milovať, napísal filozof Paul Ricouer, znamená uvidieť v milovanom človeku večnú bytosť.

„Bojujeme o prežitie v zápase, ktorý je vopred stratený?“

... zuzy uličianskej

Pre prípad, že prežijeme Fakt neviem poradiť, ako prežiť. Mám síce napozeraných zopár dielov Ultimate Survival, dokonca v kabelke nosím príručný záchranný balíček s Paralenom, nožíkom a leukoplastom, ale obávam sa, že by to v prípade vážnejšej krízy nepostačovalo.

Hoci bohvie, niekedy človeka zachráni aj minca nájdená v bočnom priečinku tašky či tabletka na spanie zapadnutá do medzery medzi kachličkami v kúpeľni.

Pred časom som písala o „príperoch“, ľuďoch, ktorí sa „prípravujú“ na galiby, v podstate jedno aké. O jednom takom bol aj film Take Shelter. Natoľko fanaticky sa jeho hrdina chystal na prípadné supertornádo, až mu to udrelo na mozog. Manželka ho teda vzala na liečenie k moru. A ako tam tak oddychovali na pláži, ďaleko od svojho útulného súkromného úkrytu, prišlo čo? No, samozrejme, tornádo.

Aj história pozná viaceré podobné scenáre. Načo boli Hitlerovi šialené opevnenia na Normanských ostrovoch, keď zo strieľní, pri ktorých stavbe zahynuli stovky väzňov, ani raz nevystrelil? Nepoznám žiadneho diktátora, ktorý by šťastne dožil v neja-

kom dômyselne skonštruovanom bunkri. A pritom každý z nich má nutkanie si nejaký predsa len postaviť. „Just in case,“ ako hovoria Angličania. Čo všetko vo svojom živote robíme pre prípad, že by sme prežili? Sporíme si na dôchodok, staviame domáce atómové kryty, vytvárame spoločenské triedy, naparujeme sa?

Nečudujem sa, že je téma prežitia námetom toľkých kameňákov. Život je totiž jedna z tých vecí, ktoré sa nám v konečnom dôsledku prežiť určite nepodarí. Nemohli by sme sa teda uvoľniť? Zbaviť sa nezmyselnej predstavy, že sa od nás očakáva úspech, a začať brať každý bod navyše, ktorý uhráme v boji voči prírode či sebe samému, ako nečakanú výhru?

„Život sa nám v konečnom dôsledku prežiť nepodarí.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Každý, kto mi lichotí, je mojím nepriateľom. Každý, kto ma kritizuje, [je mojím učiteľom]. Z Číny Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv.

Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.

centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33

Proti prúdu

text: sandra tordová | foto: zuzana pohánková

nota bene 145

Namiesto pomoci ľuďom často „liečime“ sociálny problém

Bývanie – luxus či základná potreba?

Zodpovednosť zabezpečiť si bývanie a prácu kladie systém na plecia každého z nás. Na to však treba vytvoriť podmienky. Účastníci konferencie hľadali cesty, ako dať ľuďom bez domova reálnu šancu postaviť sa na vlastné nohy.

Kde to hapruje

Na konferencii vystúpili aj naši predajcovia Nota bene – Pišta, Marián a Veronika, ktorí absolvovali vzdelávaciu sériu tréningov a vystupujú ako lektori o problematike bezdomovectva.

Prístup k bývaniu, práci a posilnenie vlastného mere – veď bývanie je základná potreba nás potenciálu ľudí bez strechy nad hlavou – v tom- všetkých,“ vyhlásil Puttonen. to duchu sa niesla medzinárodná konferencia „Sme ochotní priznať právo na bývanie všetkým o integrácii „Ľudia bez domova 2013“, ktorej piaty obyvateľom Slovenska?“ pýtala sa sociologička ročník zorganizovalo združenie Proti prúdu (vy- Zuzana Kusá vo svojom príspevku. Trpkú chuť davateľ Nota bene). slovenskej reality vzbudili výsledky prieskumu, Koncom mája si v Beladiciach blízko Nitry vy- v ktorom 70 % opýtaných Slovákov súhlasilo menilo skúsenosti 124 účastníkov zo Slovenska, s odstraňovaním rómskych obydlí bez poskytČiech, Poľska, ale aj Fínska, ktoré je jednou z mála nutia možnosti náhradného bývania. Právo na krajín, ktorej sa darí posledných dvadsať rokov bývanie je súčasťou mnohých ľudskoprávnych konzistentne znižovať počty ľudí bez domova. dokumentov, no Slovensko sa k nemu nehlási.

Vedenie štátu obratne prehodilo zodpovednosť za obstaranie vlastného bývania na obPoraď si sám Panuje všeobecný súhlas s tým, že tí, čo stratili čana. „Predpokladom fungovania tohto prindomov, potrebujú v prvom rade bývanie. Návrh, cípu však je, aby štát a obec vytvorili občanom aby prístup k bytom mali všetci ľudia bez domo- vhodné podmienky na zabezpečenie bývania,“ va, však kdekomu zdvihne mandle. Presne tak to povedala Kusá. A to sa nedeje. Slovensko má však urobili vo Fínsku. Zrušili útulky a nocľahárne výrazný nedostatok bytov – podľa posledného a premenili ich na sociálne nájomné bývanie. Prí- sčítania pripadá na 1000 obyvateľov len 329 bystup zvaný Housing first/Bývanie ako prvý krok, tov. Nájomné bývanie, ktoré je v mestách alternaprezentoval Hannu Puttonen, ktorý stál pri jeho tívou pre veľkú časť strednej triedy, je ešte v žazrode. Dvadsaťročné skúsenosti vo Fínsku uka- lostnejšom stave. Obecné alebo tzv. sociálne byty zujú, že riešiť u ľudí bez domova v prvom rade tvoria len 0,7 % z celkového bytového fondu (oproistotu dlhodobého bývania a až následne všet- ti 17 % v Českej republike či 23 % v Rakúsku). Ľudia ky ďalšie problémy, je efektívne a dokonca aj lac- na Slovensku necítia istotu dlhodobého bývania: nejšie riešenie ako doterajšie prístupy. „V priebe- chýbajú zákony na ochranu nájomníkov, príspehu dvoch rokov spoločnosť ušetrila na každom vok na bývanie sa nedostáva k tým, čo ho najviac ubytovanom bezdomovcovi sumu skoro v hod- potrebujú, a obce nevyužívajú všetky ponúkané note jedného bytu. Nehovoriac o ľudskom roz- možnosti podporovanej výstavby bytov.

Ako skonštatovala Helena Woleková z nadácie SOCIA vo svojom príspevku, „dobré zákony uľahčujú prácu“. Účastníci konferencie v spoločnom Vyhlásení vyjadrili znepokojenie, že sociálne služby pre ľudí bez domova dostávajú od obcí a samosprávnych krajov najmenšiu podporu a fungujú najmä vďaka entuziazmu pracovníkov. Legislatívny rámec pomoci ľuďom bez domova priblížili zástupcovia ministerstiev – Elena Szolgayová z MDVRR SR spolu s Lýdiou Brichtovou z MPSVR SR. Organizácie pracujúce s ľuďmi bez domova využili šancu zapojiť sa do pripravovaného legislatívneho procesu novely Zákona o sociálnych službách.

Zúčastnené organizácie sa zhodli, že sieť základných služieb krízovej intervencie pre bezdomovcov je nedostatočná. Tá je však len prvou fázou ich začlenenia do spoločnosti. Skutočnou šancou na dôstojný život je pomoc formou lacného nájomného bývania a stabilnej práce. Táto rovina pomoci výrazne absentuje, podobne ako chýba preventívna práca s neplatičmi a inak ohrozenými skupinami ľudí.

Medzery nájdeme nielen v zákonoch, ale aj v prístupe sociálnych pracovníkov. Český sociológ Petr Holpúch upozornil, že namiesto pomoci ľuďom často „liečime“ sociálny problém. Priveľký dôraz kladieme na aspekty dôležité pre fungovanie v ekonomickom systéme (kvalifikácia, pracovné návyky) a zanedbávame individuálne potreby ľudí bez domova ako hľadanie osobného zmyslu a motivácie. Všetko stojí a padá na vzťahu pracovníka s človekom bez domova. Úspešné modely zamestnávania predstavila Barbara Sadowska z poľskej nadácie Barka, ktorá spolu s rodinou žila uprostred komunity ľudí bez domova. S pomocou Nadácie Barka vzniklo okolo 200 projektov, z ktorých mnohé vedú bývalí bezdomovci. Budujú centrá pomoci, vyrábajú bicykle či predávajú biovýrobky z vlastnej farmy.

Konferencia ako jediná svojho druhu na Slovensku prináša od roku 2007 príklady dobrej praxe v oblasti riešenia bezdomovectva a vytvára priestor na diskusiu ľudí z praxe a aj zástupcov ministerstiev.

Konferenciu podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v Nadácii Pontis. Za preklad a tlmočenie ďakujeme našim dobrovoľníčkam Janke Ofúkanej a Katke Bernáthovej.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

INZERCIA