Page 1

NOVÍ RADIKÁLI

da a jcu

Zá 6 zr pr po e ačn e lo u pr vi r é d e c

a

ie ťa

jún

ih

144 / 2013

Kn

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40 polovica pre predajcu


nástenka

nota bene 144

4 ROZHOVOR

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 07.05. 2013 08:28 Ahoj Žanetka 008. Ďakujem za donášku Nota bene do práce každý mesiac. Je to časopis pekný a zaujímavý. Prajem veľa šťastia a teším sa na nové číslo. Maťa z BB 09.05. 2013 13:57 Chcem pochváliť predajcu s číslom 214 na moste pri SAV. Je vždy milý a usmievavý a s prianím pekného dňa a komplimentom sa hneď lepšie funguje. Dávam ho za vzor ostatným predajcom a ľuďom. Keby sme boli všetci takýto pozorní, svet by bol naozaj krajší. Izabela 09.05. 2013 18:09 Dnes som si kúpila váš časopis pri Kauflande v Novom Meste nad Váhom od milého, zlatého a slušného chlapca, predajcu Nota bene č. 197, želám mu veľa zdravia, nech sa mu darí. A. V.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

09.05. 2013 18:09 Chcem vysloviť pochvalu predajcovi BB 070 pri Bille v Sásovej v Banskej Bystrici za jeho milý, ústretový a hlavne nevtieravý prístup k zákazníkovi. Andrea Fudorová 15.05. 2013 19:19 Vážení NB: asi pred hodinou som mala takúto skúsenosť. Milá pokorná pani ponúkala NB. Pýtala som si preukaz, že ho má v batohu. Podišla nemilá, mladšia, asi „pasáčka“, a odtiahla ju. Bolo to pri Mirbachu pred františkánskym kostolom. Nevydávala! A časopis nemá žiadne číslo predajcu. Tam som si to nevšimla. Eva 17.05. 2013 08:19 Dobrý deň. V Prievidzi sa opakujú pokusy predať jedno číslo časopisu viackrát. Už sa to stalo dvom mojim známym a dnes aj mne. Neviem, kam to treba nahlásiť. Oľga Zrejme išlo o falošnú predajkyňu, ktorá časopis zneužíva ako rekvizitu na žobranie. Každý oficiálny predajca má mať preukaz na vi-

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

diteľnom mieste a časopis označený číslom, ktoré je totožné s číslom na preukaze. Prievidza zatiaľ nie je oficiálnym distribučným mestom. Pokiaľ tam niekto predáva NB, tak to robí „načierno“. red.

REJŽA Z LESA

TÉMA

7

Na čom naozaj záleží

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Dobrý deň, Nota bene si kupujeme pravidelne v Bardejove. Pred Hypernovou ho predáva pán 0041. Aj touto cestou mu chceme vysloviť poďakovanie. K vynikajúcemu časopisu pridá vždy pár povzbudivých slov. Obidvaja sme s manželom dôchodcovia a ZŤP, takže nám to dobre padne. Ďakujem touto cestou jemu a hlavne vám všetkým, ktorí vkladáte svoju energiu a dušu pri vydávaní tohto fantastického časopisu. Je to jedna z mála dobrých vecí, ktoré nás v tejto hektickej dobe ešte udržujú v nádeji, že život našich detí bude šťastnejší, keď stretnú denne aspoň jedného človeka, v ktorého očiach uvidia, že srdce je doma. Zdraví Mária z Bardejova.

O smiechu a extáze, o autocenzúre, z ktorej sa uzdravuje starnutím a o novom filme s najúprimnejším českým režisérom Tomášom Vorlom.

10

Nemajú dvadsať, nie sú to nepokojní,bezohľadní mladíci. Ich cesta ku šťastiu nie sú peniaze a kariéra. Svoje schopnosti dali do služby riešenia problémov dnešného sveta.

16

REPORTÁŽ DRUŽME SA!

FENOMÉN AJ KEĎ BEZ PEŇAZÍ?

Chceli by ste záhradkárčiť, ale nemáte kde? Zapojte sa do komunitných projektov, ktoré menia smetiská na voňavé záhony. Získate zeleninu aj nových známych.

Peniaze nám vnucujú vlastné hodnoty, podliehajú inflácii, sú ohrozené v bankách aj v pančuche. Nečudo, že podchvíľou niekto skúšať fungovať bez nich.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

20 PÚTNIK

26

VOĽNÁ RIEKA

ĽUDIA OBRAZY SILNEJŠIE AKO SLOVÁ

Divoká príroda v Chorvátsku je dodnes poznačená vojnou. Mnohé miesta v záplavových územiach na sútoku Dunaja a Drávy sú kvôli mínam prístupné iba loďkou.

Fotografi z anglickej agentúry Panos Pictures robia umenie a pri tom upozorňujú na sociálne problémy. Nehľadajú ich len v krajinách tretieho sveta, ale i doma.

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Fotografia na obálke: Šimko Košík

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O PARTNERI PROJEKTU

editoriál

NOVÍ RADIKÁLI

vaše listy

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

z obsahu

2013 jún

Britskí dôchodcovia sa už nemusia cítiť odsunutí na vedľajšiu koľaj aj vďaka snahe Adil Abrara, jedného zo zakladateľov projektu The Amazings/Úžasní. Funguje ako akési online trhovisko, na ktorom ľudia v dôchodkovom veku ponúkajú svoje zručnosti a skúsenosti mladšej generácii. Za príslušný poplatok vás Eli naučí umeniu rozprávať príbehy, Sean vás prevedie starou londýnskou štvrťou Hackney a Mary naučí, ako urobiť indickú masáž hlavy. Život začína po 60-ke! Množstvo opustených budov a stovky organizácií, ktoré si nemôžu dovoliť drahý nájom. Prečo to nespojiť? Združenie 3Space prevádzkuje nevyužité budovy, ktoré poskytuje na dočasné použitie miestnym neziskovým projektom. Vyhrávajú všetci. Neziskovky priestor zadarmo a majitelia nehnuteľností pokoj od starostí, až kým si nenájdu platiacich nájomcov. Oba projekty ponúkajú tvorivé riešenia na pálčivé problémy dneška. Ich tvorcovia sú na zozname tzv. nových britských radikálov, ktorý vypracovala organizácia Nesta v spolupráci s týždenníkom Observer. Ide o ľudí, ktorí opustili svoje dobre platené „fleky“ a službe pre komunitu venujú celý svoj pracovný čas a schopnosti. Nemusíme chodiť až tak ďaleko. Aj u nás máme ľudí, ktorí fulltime hľadajú riešenia na naše spoločné problémy, ako Zuzana Wienk z Aliancie Fair-play, Matúš Čupka zo Zelenej hliadky či Peter Palaga, ktorý zanechal podnikanie, aby sa stal učiteľom na základnej škole. Marshall Rosenberg, zakladateľ Nenásilnej komunikácie, si raz spísal zoznam neradostných úloh, ktoré v živote vykonáva. Slovíčko „musím“ v zozname nahradil slovom „chcem, pretože si želám“... Dodatočne sa prestal sťažovať na nekonečné cesty autom do vychytenej školy, lebo si uvedomil, že dobré vzdelanie svojich detí považuje za dôležité. Ak nenašiel dôvod, za ktorý sa vedel postaviť, niektoré veci vyškrtol zo svojho života. Radikáli nás inšpirujú zodpovedať si otázky, ktoré si nie vždy kladieme: Prečo robím to, čo robím? Aký svet chcem spoluvytvárať – ja s mojimi darmi a schopnosťami? Nie všetci sme rozrážači ľadovcov, nemusíme zachraňovať svet. Ale všetci sa môžeme pokúsiť nájsť v živote svoju vášeň. Byť radikálni a nájsť si svoju víziu. Niečo, čo stojí za to, znášať bolesť aj neúspech. Čosi pri čom zažívame aj také momenty, že si želáme, aby to, čo robíme, nikdy neskončilo a hlboko vnútri cítime také naplnenie, že na ničom inom nezáleží. Sandra Tordová šéfredaktorka

V ďalšom čísle s témou Ako prežiť nájdete: Včely v meste

Príručka prežitia

Iná káva

Včely z vidieka vo veľkom a záhadne miznú, čo má vážne dôsledky pre poľnohospodárstvo. Začalo sa im však dariť v mestách a je len na nás, aby sme si ich tam udržali.

Ako uniknúť z horiaceho domu, čo robiť, keď natrafíte na medveďa alebo vám v cudzine ukradnú doklady? Poradíme vám, ako bezpečne zvládnuť nečakané komplikácie.

Koláčiky pre celiatikov, nápojový lístok v brailovom písme či personál na invalidných vozíkoch – Café Luxor myslí na každý typ zákazníka. I na toho, kto na kávu nemá.

3


Rozhovor

text: lucia mušáková | foto: archív tv

nota bene 144

2013 jún

a pišťalo. Herci utekali a dávili za vrátami. Polívka sa opíjal. Celý štáb sa vytratil. V mäsokombináte som zostal len ja a kameraman a nemali sme vlastne koho nakrúcať. Tak sme to na chvíľu tiež vzdali a šli sme sa upokojiť na vzduch. Ktorá fáza filmového procesu vás najviac irituje a ktorá najviac teší? Najotravnejšie je zháňanie peňazí, kľačanie pred sponzormi a písanie žiadostí a zmlúv. Väčšinu života si pripadám ako úradník, nie ako umelec. Ďalším desom je rozhodnutie, že idete film nakrúcať, aj keď viete, že naň nemáte dosť peňazí. Pred štábom a pred hercami musíte predstierať, že sa film nakrúti a naozaj dokončí. Zatiaľ sa mi našťastie vždy podarilo v priebehu nakrúcania všetky potrebné peniaze zohnať. No a najpríjemnejšie sú tie chvíle, keď sme už v strižni a dávame tie filmové črepiny dokopy. To je už istota, že film vznikne. Potom však prichádzajú ďalšie nepríjemné okamihy, keď pustíte film do kín a ľudia naň veľmi nechodia a kritika mu naloží. To je ideálna chvíľa sa obesiť.

Režisérsky život Tomáša Vorla je jedna veľká pracovná dovolenka.

Autocenzúra je choroba, ktorá nám berie slobodu

Rejža z lesa O smiechu a extáze, o autocenzúre, z ktorej sa uzdravuje starnutím, o novom filme a o tom, prečo smeruje stále hlbšie do lesa s najúprimnejším českým režisérom Tomášom Vorlom. Počas štúdií na FAMU ste pracovali ako barrandovský asistent réžie Barbry Streisand a Joea Dantea. Akým spôsobom sa na vás podpísala spolupráca s hollywoodskymi esami? Fascinovalo ma, ako americký štáb tvrdo pracoval a na slovo poslúchal režisérov. A tých pritom nebolo ani počuť, ani vidieť. Barbra sa krčila na stoličke, Zdeněk Troška jej nad hlavou držal slnečník a okolo kmitalo desať amerických a päť českých asistentov. Streisand vždy len niekomu niečo pošepkala a celý štáb sa ihneď rozvibroval. A tak som si vtedy naivne myslel, že som si vybral tú správnu profesiu, réžiu. Keď som doštudoval FAMU a slávnostne prišiel na Barrandov nakrútiť svoj debut Pražká pětka a na pľaci zakričal „tak budeme nakrúcať prvý záber“,

4

nikto ma nepočúval. Všetci sa medzi sebou bavili, hovorili si anekdoty a vtipné historky z iných filmovaní a chľastali za agregátom. Ja som mal zatiaľ neustále v pätách barrandovského produkčného, ktorý do mňa hustil, že nestíhame, že už nie sú prachy, že musíme ukončiť nakrúcanie a že je to všetko moja chyba. Nepripadal som si ako režisér, ale ako trápna otrava.

a akože nič nerobím. Len cvičím, pijem čaj, počúvam hudbu, pozerám sa na stromy a na zvieratá. Po obede idem do práce. Sadnem si k stolu, zapnem počítač, píšem scenár, odpovedám na interview alebo zháňam peniaze na film. Po zotmení rozložím oheň a varím si večeru. Potom počúvam hudbu, idem do krčmy alebo tancovať. Môj režisérsky život je vlastne jedna veľká pracovná dovolenka.

Nakoľko vysiľujúci je teda život českého režiséra? Pokiaľ práve nenakrúcam film a nie som uprostred dvojmesačného pracovného šialenstva trvajúceho od šiestej rána do neskorej noci, tak bývam vysilený len natoľko, nakoľko sa vysiliť chcem. Môj normálny deň vyzerá tak, že dopoludnia mám dovolenku

A odvrátená tvár takejto dovolenky? Bolo nejaké filmovanie také náročné, že ste to chceli zabaliť? Áno! Keď sme nakrúcali Skřítka na skutočných jatkách za plnej prevádzky. Všade okolo nás kvičali zabíjané prasatá. Na koľajniciach jazdili kusy krvavého mäsa. Po zemi plávali oči a uši. Všade to smrdelo, jačalo

Ako sa umením skúšaný režisér dobíja pozitívnou energiou? Intenzívne sa stýkam s mladými dievčatami. V štábe zamestnávam mladých ľudí. Do každého filmu obsadzujem aj nové tváre. Behávam po lesoch po štyroch, aby som sa stal aspoň na chvíľu zvieraťom. Tancujem pri ohni. Veľa chodím bosý a nahý. Jazdím na koni. Plávam v rybníkoch. V lete žijem uprostred lesa. Čo najmenej sa zdržiavam v meste. Čo najmenej šoférujem. Čo najmenej sedávam na stoličke. Čo najmenej sa pozerám do počítača a do telefónu. V každom ročnom období sa kúpem v rieke. Snažím sa nepiť alkohol a namiesto kávy piť čaj. Mäso jesť minimálne a celkovo jesť minimálne. Raz za čas si dám magické huby. Bývam často sám, aby ku mne nedoliehali starosti a depresie druhých ľudí. Pokúšam sa zabúdať na minulosť aj na budúcnosť. Keď sa mi to podarí, ocitám sa v prítomnosti. A tá je vždy nová, mladá, čerstvá, nezaťažená a kreatívna. Utiekate sa aj k zradnejším barličkám podnecujúcim pohodu a tvorivosť? Stále menej a menej. V dávnych dobách som býval nonstop naliaty a vyfajčil som štyridsať cigariet denne. Inak by som nebol schopný nič napísať ani nakrútiť. A vlastne som bol presvedčený, že to ani inak nejde. Ale ide to. Dnes už píšem a filmujem úplne triezvy a čistý. To je zjavné aj na vašom hraní. Čím to je, že si takmer v každom svojom filme strihnete menšiu rolu? Už od čias, keď nás s bratom mama nakrúcala na rodinnú kameru, som si uvedomoval,

S Evou Holubovou a s Tomášom Hanákom, bývalými kolegami z divadla Sklep.

že to akože hrám. Potom som robil s otcom divadlo Zvoneček, kde som účinkoval s bábkami. Neskôr prišla veľká slávna exhibícia na doskách, ktoré znamenajú Sklep. A keď som definitívne odišiel z divadla, nejako mi to chýbalo. Preto sa obsadzujem do svojich filmov a tiež sa nechávam obsadzovať inými režisérmi do ich snímok. Je zdravé sa občas ocitnúť na druhej strane kamery. Človek nestuhne, nezlenivie. S rovnakou frekvenciou do filmov obsadzujete i syna Tomáša. Vycítili ste u neho herecké sklony alebo sú za tým prízemnejšie dôvody? Keď mal Prudínek sotva rok a začal chodiť, tak som práve nakrúcal svoj celovečerný debut – Pražskú pětku. Synak tam v povied-

„Realita je taká šialená, že vám ju po prenesení do filmu nikto neuverí.“ ke Na brigádě tlačil kočík po dedine a tváril sa naivne. Priznávam, že zo začiatku to boli praktické dôvody, chcel som ho mať viac na očiach. Potom si Tomíkove hranie všimla napríklad aj Eva Holubová, ktorá ma donútila, aby som mu dával väčšie role. A tak v Ceste z města už hral jej syna. Aký je rozdiel režírovať na pľaci syna a iných hercov? Keď nakrúcame, tak neviem, že je to môj syn. Ani neviem, že je to vôbec človek. Je to len postava z filmu a ja som ku každej svojej postave nemilosrdný. Predsa si zlým hraním nenechám pokaziť film! Ja raz umriem, syn raz umrie, kamaráti raz umrú. Ale naše filmy tu zostanú a ľudia sa na ne budú pozerať.

Ako ste „režírovali“ syna v bežnom živote? Ja som Toma režíroval iba vo filmoch. Nikdy som ho nevychovával. Chránim ho len pred zimou a hladom. Inak ho nechávam bez dohľadu, bez ochrany, bez výchovy. On sa vychováva sám. Kedy bol váš vzťah so „samovychovaným“ potomkom najlepší? Je takých pár okamihov, na ktoré človek nezabudne. Keď ho priniesla manželka z pôrodnice a on sa na mňa po prvýkrát usmial. Keď mi raz z čírej radosti hodil do tváre dlažobnú kocku. Keď som ho pustil na bicykli a on šliapal ďalej sám. Keď prišiel v pätnástich za mnou a slávnostne mi oznámil: „Tati, rozhodol som sa, že prestanem fajčiť trávu.“ Tomáš s vami práve nakrúca film Vejška. Prečo vás lákalo pokračovať v príbehu Petra Kocourka z Gymplu? Začalo nás zaujímať, čo sa bude diať s Kocourkom a s Kolmanom po tom, ako opustia brány gymnázia. Budú aj ďalej kamaráti? Budú ešte po nociach maľovať graffiti? Čo bude s ich rodičmi? Samozrejme, hecoval nás i záujem divákov a nadšenie deväťdesiatich tisícov fanúšikov Gymplu na facebooku. Na čo sa vo Vejške najviac tešíte vy a čo majú netrpezlivo očakávať diváci? Prežívam radosť z toho, že si okrem réžie robím aj kameru. K dispozícii mám skvelé technické zázemie, vďaka ktorému bude kamera vo výsledku rozlietaná, divoká a nespútaná. Vo filme ukazujeme Prahu a jej periférie tak, ako ich ešte nikto nevidel. Nesklamú ani herci. Jirka Mádl, Tom Junior, Jan Kraus, Ivana Chýlková, Zuzana Bydžovská, David Vávra, Jakub Kohák či Petr Čtvrtníček hrajú ako o život.

5


nota bene 144

2013 jún

text: dušan ondrušek, pdcs | ilustrácie: klaus lempelman

TÉMA

Otec zbieral celý život bábky a hral nám s nimi divadlo. Najradšej som mal čerta, draka a gašparka. Škriatok je taká syntéza všetkých troch. Je to podivná entita, je úplne nezaraditeľný, nevyspytateľný a záludný. Neskôr v dospelosti, keď som vyskúšal magické huby, v zmenených stavoch vedomia, som si potvrdil, že škriatkovia existujú. A nielen to. Existuje toho oveľa viac, než vidíme na vlastné oči.

Takmer v každom svojom filme si zahrá menšiu rolu. Foto: Vlado Anjel

Predpokladáme, že aj Vejška bude charakteristická vaším drsným humorom. Čo ho sformovalo? Zvoneček – bábkové divadlo môjho otca v Bránickej ulici pôsobilo v rovnakom kulturáku, kde hrávalo aj Divadlo Járy Cimmrmana. Potom som tam po prvýkrát v živote videl hrať Bolka Polívku. Neskôr sme na Braníku s Davidom Vávrom a Milanom Šteindlerom založili divadlá Sklep a Mimoza a okolo nás sa začali zjavovať ďalšie divadlá Pražskej pětky. V krčme Na Kovárně s nami každý piatok chľastali Tři sestry a ďalšie neuveriteľné týpky – výtvarníci, hudobníci a zabávači. To by som musel byť úplne tupý, aby som za takýchto okolností nebol vtipný.

tu. Potom Divadlo Járy Cimmrmana, neskôr Sklep, Bolka Polívku, Radomila Uhlíře, Pavla Lišku a Tomáša Matonohu. Dnes ma baví už len Sacha Baron Cohen s filmami Borat a Brüno, ktoré sú na hranici znesiteľnosti. Vedieť rozosmiať je dar. Keď sa naplno smejete, dostávate sa do extázy. Nebojím sa povedať, že do náboženskej extázy. Ľudia, ktorí sa úprimne smejú, sú bližšie k Bohu, sú s ním zajedno. Je to presný opak tých strnulých a tragických tvárí v katolíckych kostoloch, ktoré sú od Boha vzdialené na hony.

S akým humorom rád pracujete? Stačí kopírovať život, ktorý sa okolo vás odvíja. Život sám o sebe je predsa taká zábava a absurdita, že už nemusíte vôbec nič vymýšľať. Práve naopak! To, čo sa deje v realite, je také šialené, že keď to dáte do filmu, tak vám to nikto neuverí a bude presvedčený, že si to scenáristi vymysleli pri stole. Takže, ak chcete, aby vás diváci nevysmiali, musíte bláznivú realitu učesať a učiniť ju vierohodnou.

Vaše filmy sú čiastočne autobiografické. Do akej hĺbky ste až ochotný zájsť pri odhaľovaní seba samého? Každý film je úplne iný, no pritom všetky vychádzajú z môjho života alebo zo života mojich blízkych. Na všetkých som sa podieľal autorsky alebo spoluautorsky, takže prirodzene odhaľujú moje vnútro. Najautobiografickejší je Kamenný most. Ten Hanák, to som celý ja. Nedokážem zobrať cudzí scenár, hoci aj dobre napísaný, a chladne profesionálne ho nakrútiť. Ja vlastne ani nie som to, čomu sa hovorí režisér. Som len predavač svojich vízií divákom.

Kto dokáže rozosmiať vás? V detstve som mal rád humor Spejbla a Hurvínka, potom Felixa Holzmana a Luďka Sobo-

Vo vašich filmoch sa tiež často objavujú škriatkovia. Prečo práve tieto „pofidérne“ tvory?

6

Pripomínate mi lososa plávajúceho proti prúdu. Odjakživa ste mali odvahu ísť svojou cestou? Celý svoj život sa mi chce hovoriť, čo vidím a cítim, ale mám strach to vysloviť. Najprv som sa bál rodičov. Neskôr učiteľov, komunistov a eštebákov. Potom filmových kritikov a novinárov. Bojím sa, že ma za to, čo poviem, nejako potrestajú. Že mi dajú zlé známky a vylúčia ma zo školy. Že ma zavrú do väzenia, že napľujú na môj film. Jasne vidím, ako tento strach zaťažuje všetky moje vety a scenáre. Nie sú úplne slobodné. Je to niečo horšie ako cenzúra. Autocenzúra, pestovaná od detstva, je ako choroba. Dá sa jej ťažko zbaviť. Ale postupne ako žijem a starnem, tak sa uzdravujem. Moje filmy sú preto tiež stále slobodnejšie. To, čo som si dovolil v snímkach Ulovit miliardáře a Cesta do lesa, by som sa pred desiatimi rokmi bál povedať. Dokážete ešte pozerať filmy len tak pre radosť a neskúmať v nich kameru, svetlo či strih? Na cudzie filmy sa dívam ako dieťa. Keď ma film strhne, remeslo vôbec neskúmam. Zízam až do konca. Akonáhle zistím, ako je to robené, odchádzam z kina. Inak to mám samozrejme so svojimi filmami. Na tie sa, naopak, nemôžem pozerať vôbec. Aj bez toho sa mi často premietajú pred spaním v hlave. Vidím vtedy, kde som urobil chyby. Presne viem, ako inak sa to malo natočiť, ale už je neskoro. Všetky svoje filmy by som najradšej nakrútil nanovo. Nedokážem sa toho zbaviť.

Tomáš Vorel

(*1957, Praha)

je český režisér, producent, scenárista, príležitostný herec a kameraman. Vyštudoval réžiu na FAMU, pôsobil v divadle Sklep a pantomimickej skupine Mimoza. Prvú dieru do sveta spravil ostrovtipným krátkym filmom To můj Láďa. Drsnému a zábavnému štýlu zostal verný aj v svojich celovečerných filmoch: Pražská pětka, Kouř, Kamenný most, Cesta z města, Z města cesta, Skřítek, Ulovit miliardáře, Gympl a Cesta do lesa. Momentálne v Prahe nakrúca Vejšku, voľné pokračovanie diváckeho hitu Gympl. Premiéra je naplánovaná na január 2014.

Transformujte svoj život a zachráňte svet

Noví radikáli Nemajú dvadsať, nie sú to žiadni nepokojní bezohľadní mladíci. Svoj boj si starostlivo vybrali. Ich cesta ku šťastiu nie sú peniaze a kariéra. Svoje schopnosti dali do služby riešenia problémov dnešného sveta. Kye Marshall je 67-ročná škótska čelistka, špičková umelkyňa, ktorá má za sebou sedemnásťročnú kariéru v svetoznámych kanadských orchestroch. S klasickou aj džezovou hudbou hosťovala v americkom Centre for Performing Arts, v Glenn Gould Studios a vlastne všade po svete, kde si ju vyžiadali a obdivovali hudobní znalci a fanúšikovia. Kye nahrávala CD-čka, komponovala a prvú polovicu života nepredpokladala, že by sa jej profesijný život mohol uberať nejako inak. „Ľudia si myslia, že presúvať sa z koncertu na koncert je vznešenosť sama. Ale ja som to tak necítila. Po rokoch sa mi to zdalo absolútne netvorivé,“ hovorí Kye. Pocítila potrebu venovať sa niečomu, čo nesie skutočný význam, aj keby to malo znamenať radikálny obrat v kariére. „Začala som uvažovať, ako by som mohla prispieť k lepšiemu svetu, ale

došlo mi, že mojím poslaním nebude ísť kopať studne do Botswany. Užitočná môžem byť v tom, čo viem najlepšie – robiť niečo, čo je spojené s hudbou.“ Na vrchole hudobnej slávy Kye šokovala okolie, spoluhráčov, kritikov a poslucháčov. Stala sa psychoterapeutkou. V muzikoterapii, hraním a pomocou improvizácie s pacientmi spoločne utvárajú nový svet. Bubienky, píšťalky, xylofóny, sláčiky a čelo vydávajú liečivé tóny, zvuky plné emócií a bezprostrednosti. Namiesto koncertných sál Kye sedáva v liečebniach a v klubovniach svojpomocných skupín, napríklad aj so ženami s poruchami príjmu potravy. Spoločne konverzujú väčšinou bez slov – len prostredníctvom hudby a zvukov. „Keď vytvárajú niečo krásne, začínajú si uvedomovať, že aj v nich je niečo obdivuhodné, niečo, čo kvôli osobným ka-

tastrofám a nekončiacim problémom doteraz ani nevnímali. Niekedy pomocou hudobných nástrojov zviditeľňujú hnev, ktorý nedokážu vyjadriť inak. Je to bezpečný spôsob – to kvíli tá trúbka, nie ja... a my tak môžeme počuť ich vnútro...“ Keď sa skupina hudobne nevzdelaných amatérov chytí nástrojov, môže to pre nezainteresované ucho znieť ako kakofónia. Prežívanie hrajúcich je úplne iné – to my sme tá hudba.

Kotrmelce k zmysluplnosti Kye prišla o celebritný príjem, o pohodlie luxusných hotelov, o koncertné výkriky „bravóó“. Namiesto toho získala neopísateľne dobrý pocit, že robí niečo, čo prináša pocit zmysluplnosti. Kye možno označiť za novú radikálku – je jednou z niekoľko sto ľudí, s ktorými sa rozprávala kanadská autorka Julia Moulden. Na základe

7


nota bene 144

rozhovorov napísala výbornú knihu s názvom We are the New radicals (My sme Noví radikáli). Zaujímali ju zámerné zlomy v kariére, keď sa veľmi úspešní profesionáli v druhej polovici svojho života rozhodli nepokračovať v dobre platenej a často viditeľnej kariére. Prehodili výhybku a presmerovali svoje životné snaženie do málo platených aktivít, ktoré im dávali väčší zmysel. Spravidla to prekvapí ich zamestnávateľov, spolupracovníkov a priateľov. V prvom momente po tomto profesionálnom kotrmelci býva jediným autenticky šťastným iba samotný aktér – nový radikál. Spravidla trvá niekoľko mesiacov či rokov, kým túto zmenu pochopia a ocenia aj ľudia z okolia. Tento jav už nie je izolovanou výnimkou – dochádza k nemu tak často, že Julia Moulden hovorí o celom hnutí Nových radikálov. Tento trend oslovuje stále väčší počet ľudí z takzvanej „boomer“ generácie – povojnovej generácie dnešných päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov, ktorí sa vypracovali, presadili a zakorenili vo svojich profesiách a v druhej polovici života si dávajú otázku, čo môžu po sebe zanechať. Čo z toho, čo urobili, bude mať väčšiu hodnotu, než len zabezpečenie seba a vlastnej rodiny. Ako napríklad Bill Gates, ktorý si uvedomil, že v 52. rokoch by sa už asi mal začať venovať niečomu dôležitejšiemu, ako je riadenie softvérovej firmy: „Potrebovali sme niečo, čo nebude len výzvou pre náš intelekt, ale čo bude výzvou pre našu ľudskosť.“ Volanie po obrate k ľudskosti, prírode, prirodzenosti, globálnej zodpovednosti, zmysle, nie je nič nové. Takmer každá generácia si potrebuje nanovo formulovať, v čom spočívajú jej korene, nanovo si definuje vlastné vertikálne parametre. Takéto volanie je občas reakciou na prílišné zvecnenie vzťahov, na konzumizmus, zužovanie životných obzorov. Novými radikálmi sa stávajú nielen úspešní zakladatelia a lídri dobre fungujúcich firiem a bánk, vysoko výkonné autority zo sveta univerzít či verejných inštitúcií, ktorí už nevidia svoje miesto v komplikovaných byrokratických štruktúrach so zavedenými postupmi, ale napríklad aj vysoko postavení cirkevní hodnostári, akým bol Matthew Fox, ktorého sa Vatikán pokúsil umlčať, keď sa postavil voči jeho skostnateným praktikám. V 60. rokoch minulého storočia mala reakcia na zvecnenie a tlak masovej kultúry podobu úteku z miest, vytvárania autentických komunít, hippie a posthippie životného štýlu. Na začiatku 21. storočia má podobný životný pocit tej istej a nasledujúcej generácie podobu revolúcie v sociálnych hodnotách. K tomu prichádza nie len Julia Moulden, ale aj Leonard Steinhorn. Ten vo svojej knižke The Greater Generation (Úžasnejšia generácia) opisuje, ako súčasná „boomer“ generácia už nerieši spoločenské problémy útekom do nepoškvrnenej prírody a autentických nepokazených komunít (ako za mlada), ale krok za krokom robí drobné zmeny v sociálnych hodnotách, pozitívne sa angažuje vo

8

svete, ktorý nás obklopuje, a ten svet už zďaleka nemá národné, štátne či kultúrne hranice.

Bez múdrosti a pokory Áno, žijeme vo svete, kde sú pod takom konzumu ohrozené autentické hodnoty. Komunitarián Benjamin Barber skľučujúco hovorí, že „dnešní spotrebitelia žijú vo svete starnutia bez dôstojnosti, obliekania bez formálnosti, sexu bez reprodukcie, práce bez disciplíny, hry bez spontánnosti, hromadenia vecí bez úče-

„Je nekonečná množina možností ako svetu prinášať nádej a radosť.“ lu, istoty bez pochybností, života bez zodpovednosti, narcizmu až do staroby a do smrti bez náznaku múdrosti či pokory“. Súčasne žijeme vo svete, kde sa iná časť spoločnosti s konzumentským zvecňujúcim tlakom vyrovnáva odvážnym rozhodnutím nenechať si diktovať životný štýl. Nepodľahnúť tlaku hnať sa po dobre platených profesiách i v prípade, že by to znamenalo podieľať sa na práci, ktorá

človeka neteší a kde nevidí jej zmysel. Odolávať rétorike politikov, ktorí ľudí strašia ťažkými časmi a možnosťou prísť o ekonomické „istoty“. To nie je len náš domáci folklór. V angloamerickom anti-konzumentskom slangu dokonca existuje zvrat „hip pocket nerv“. V skratke vystihuje situáciu, že voliči citlivo reagujú na momenty ohrozenia, a tak politici často ľudí mobilizujú pomocou tzv. „bedrového nervu“ (zadného vrecka, v ktorom ľudia držia peňaženku). K dispozícii sú práce, ktoré nelákajú výškou výplaty, ale inou formou odmeny. Na zistenie, že spoločensky angažovaná činnosť a altruistické aktivity prinášajú šťastie, nepotrebujeme výskum, potvrdzujú to tisícky ľudí v spolkoch, občianskych iniciatívach, charite. Pritom kapacita pre možnosť pomáhať nie je naplno využitá. Bill a Melinda Gatesovci, ktorí spravujú jednu z najmohutnejších nadácií sveta, konštatujú, že potreba vysoko prevyšuje súčasnú kapacitu a pre svoje nadácie potrebujú zdvojnásobiť personál. Podobne jedna z renomovaných inštitúcií sledujúca občianske aktivity vo svojej analýze, Bridgespan Report, uviedla, že v nasledujúcej dekáde bude neziskový sektor potrebovať 2,4 krát viac lídrov, než je v súčasnosti.

2013 jún

Hypotekárni utečenci Výskumníci sa snažia pochopiť motiváciu pre krok, ktorý získal názov „downshifting“ – teda zámerná redukcia vlastných príjmov a presun do činností, ktoré sú neplatené alebo prinášajú len malý príjem. Celosvetová kríza ukázala riziko životného štýlu, ktorý je diktovaný veľkými hypotékami od mladosti. Môže znamenať pasce splácania, keď mladí ľudia roky a desaťročia strácajú slobodu vo výbere práce a životného štýlu. Vyznávači životného štýlu, ktorý popiera tradičný model „vyštuduj – zadlž sa – zarábaj – splácaj a zomri skôr, ako začneš žiť“, boli ešte donedávna ironicky označovaní ako: „hypotekárni utečenci“, „greenies“, vyznávači „hnutí pomalosti“ (hnutie slow food, slow homes, slow travel, slow design...) V posledných desiatich rokoch zámerne prešlo na menej platenú, ale zmysluplnejšiu prácu až 25 % Britov vo veku 30 – 59 rokov a zo zostávajúcej skupiny o tom každý ôsmy uvažuje. Nie je to len záležitosť vzdelanejších skupín a ľudí z bohatšej a strednej triedy, tento trend sa týka všetkých. Tiež neplatí, že by sa tak presúvali ľudia, čo zbohatli a je to pre nich vítaná možnosť užiť si bohatstvo, ktoré nadobudli predtým. A ne-

platí ani bežná predstava, že je to súčasťou životného štýlu presunu na vidiek a do satelitov. Noví radikáli sa pre nový životný štýl rozhodujú na základe veľmi rôznorodých spúšťačov. Elizabeth a Stephen Aldermanovci kompletne zmenili svoj život po tom, ako pred dvanástimi rokmi pri útoku na newyorské dvojičky prišli o svojho syna. Z úspešnej učiteľky a rádiológa sa stali zapálení mieroví aktivisti, ktorí sa venujú obetiam násilia a ich príbuzným po celom svete. Pripravujú ľudí, ktorí pomáhajú iným vyrovnávať sa s posttraumatickými dôsledkami kritických udalostí. Nimi pripravení profesionáli a dobrovoľníci len za posledné roky pomohli vyše 50 000 ľuďom. Nepriazeň osudu môže ľudí prevalcovať, ale môže ich aj vybudiť k ďalšiemu rastu. Aj keď sa to mnohým nepáči, nepriazeň a prekážky, s ktorými sa stretávame, sú nepríjemnými a niekedy bolestnými, avšak užitočnými stimulmi do plnohodnotného života. Jeden z najbystrejších psychológov súčasnosti – Jonathan Haidt hovorí, že „ľudia potrebujú nepriazeň, nápory, ktoré ich zvrátia naspäť, a možno dokonca aj traumu na to, aby dosiahli najvyššiu úroveň sily, naplnenia a osobného rozvoja“. Zdroje: Julia Moulden – We Are The New Radicals: A Manifesto for Reinventing Yourself and Saving the World.

otestujte sa

Ste nový radikál? Takže byť novým radikálom alebo smerovať k nemu nebude asi ani v našich podmienkach až takou zvláštnosťou. Skúste si úprimne odpovedať na nasledujúce otázky: Stále viac mi záleží na tom, aby to, čomu sa chcem dlhodobo venovať, malo hlbší zmysel. Verím, že svet smeruje k lepšej budúcnosti a aj jednotlivec môže k tomu prispieť. Myslím, že veľmi záleží aj na aktivite spočiatku „osamelého bežca“. Mám netradičné nápady, zmysel pre neodskúšané veci, dravosť a výdrž pre experimenty a inovácie, aj keď sa dlho nedaria. Dokážem sa vzdať peňazí, ak je to nutnou cestou k hodnotovému naplneniu, ku zmyslu a radosti. Nebojím sa byť iný než väčšina, nebojím sa ísť proti prúdu, viem si vážiť nezávislých ľudí, a to aj takých, s ktorými v niečom nesúhlasím. Odpovedali ste na tieto otázky kladne? Ak áno, možno ste tiež nový radikál...

9


REPORTÁŽ

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 144

PARADAJKY MEDZI PANELÁKMI A PARKY PLNÉ ŽIVOTA

DRUŽME SA! Chceli by ste záhradkárčiť, ale nemáte kde? Zapojte sa do komunitných projektov, ktoré premieňajú smetiská na voňavé parky a záhony. Spolu s chutnou zeleninou získate aj nových známych. Filiálka mi pripomína more. Niekdajšia železničná stanica kúsok od centra Bratislavy sa zmenila na dlhokánsky pás zelenej lúky, po ktorej ako pruhy námorníckeho trička bežia opustené koľajnice. Len kúsok vedľa, za polorozpadnutým betónovým plotom, svištia zástupy áut. Ľudia sa náhlia po rozpálenom asfalte, akoby dostávali bod za každú ušetrenú sekundu. Na Filiálke plynie čas pomalšie a ja sa mu ochotne prispôsobím. Čistý horizont vyvoláva pocit slobody, chuť zhlboka dýchať. O to ostrejšie sa tu vynímajú rozbité televízory, ktoré robia spoločnosť odvrhnutej záchodovej mise. Kusy skla sa nebezpečne blýskajú vo vysokej tráve. Šaty, hračky i prapodivné súčiastky ticho tlejú v zemi. Sú tu celé vrstvy zbytočností, z ktorých by archeológovia budúcnosti mohli študovať našu civilizáciu. Asi im to predsa len nebude dopriate.

Zelená hliadka a Bratislavská občianska samo- šli upratovať aj jeho kamaráti, miestni psičkári. správa. V diaľke už vidím postavy, ktoré horlivo „Chodíme sem každý deň a ten bordel nám vadí,“ plnia odpadkové vrecia. „Nechcem sa dožiť toho, hovorí Evička, ktorú sprevádza elegantný vlkodav. aby mi moje deti vyčítali, že sme to tu zhumpľo- „Naše psy sa už niekoľkokrát poranili na pohodevali,“ hovorí David Vereš z komunity The Garde- nom skle. Ak majú mať bezpečný výbeh, musíner/Záhradník. Filiálku objavil asi pred rokom a me pre to aj sami niečo urobiť,“ pridáva sa Júlia. pol a hneď mu napadlo, že by z nej mohol byť Úrady a médiá pripisujú tunajšie skládky ľuďom komunitný park. „Chceli by sme to pretvoriť na bez domova, no miestni majú iný názor. Viacerí miesto pre oddych a šport, a pritom zachovať pô- sa zhodujú, že veľká časť odpadu je navezenou čiernou skládkou. „Bezdomovci sú celkom v povodný ráz železníc.“ Z koľajiska by mohla byť dlhá galéria so stroma- hode. Jedni tu žijú už roky, sú to slušní ľudia. Majú mi, dráhou pre cyklistov a voľným výbehom pre udržiavaný príbytok a ich pes je očkovaný,“ hovopsov. Všetko závisí od toho, či nápad podporia Že- ria Lucka a Juraj. leznice SR, ktorým pozemok patrí. V tejto lokali- Pri obnove Filiálky David Vereš ráta aj s jej dote sa mala budovať podzemná železničná trať časnými obyvateľmi. „Chceli by sme im aspoň Predmestie-Filiálka ako súčasť plánovaného pre- trochu zlepšiť podmienky, zabezpečiť vodu, sopojenia železničných koridorov v Bratislave. Mi- ciálne zariadenia. Výmenou za to by sa starali o nisterstvo dopravy však vlani projekt pozastavilo. údržbu parku.“ „Chceme Železniciam ukázať, koľkým ľuďom na Najhoršia špina je smerom na Jarošovu. Tam stoFiliálke záleží,“ hovorí Juraj Bilčík z Bratislavskej jí aj veľkorozmerný kontajner, pri ktorom sa čiPark na koľajniciach Dnes sa na Filiálke robí veľké upratovanie. Spo- občianskej samosprávy, ktorá rieši lokálne prob- nia odvážni chalani zo Zelenej hliadky – dobrolupracujú na ňom tri zoskupenia – The Gardener, lémy od rozbitých ciest až po špinu. S Jurajom pri- voľníci, ktorí sa nemohli pozerať na znečistené

10

2013 jún

mesto, tak ho upratujú. Postavy v bielych kombinézach lopatami dolujú smradľavú zmäť ťažko identifikovateľných predmetov, ktoré sa valia z rozpadnutej garáže. „Nás nič nevystraší,“ hovorí pravidelný „hliadkar“ Mišo. „Neskôr bude závisieť na ľuďoch z okolia, aby si poriadok ustrážili.“

Osviežujúca spoločnosť Nepochybujem, že sa im to podarí. Veď viacerí z miestnych tu už odviedli kus roboty. „Nemohla som sa na to dívať,“ hovorí 71-ročná pani Danica, ktorá má výhľad do areálu Filiálky. „Keď sme sa sem pred tridsiatimi rokmi nasťahovali, stanica ešte fungovala. Odkedy vlaky prestali jazdiť, všetko chátra. Dnes som ani na záhradku nešla, aby som vám pomohla. Veľmi by som chcela, aby tu bolo miesto plné života, ale neviem, či sa nejakého parku dožijem.“ Najdlhšie som pracovala s postaršími dámami Etelou a Katarínou, ktoré na Filiálke „odslúžili“ asi sedem hodín. „Záleží mi na životnom prostredí. Odsudzujem ľudí, ktorí sem nanosili všetok ten odpad,“ povedala pani Etela. Jej kamarátka prišla aj napriek zdravotným problémom. Nemohla sa zohýbať, no dlhými kliešťami zbierala odpadky tak obratne, ako iní rukami. „Nepotrebuješ pomôcť?“ volala na ňu pani Etela spoza kopy harabúrd. „Nie, ďakujem. Ja sa tu už družím,“ odpovedala pani Katarína. Čistenie Filiálky bolo totiž nečakane príjemnou spoločenskou udalosťou. Stretlo sa tu vyše 50 aktivistov, dôchodcov, zaľúbených párikov, rodín s deťmi, hanblivcov aj zabávačov. Z neznámych sa stávali známi a bolo to veľmi osviežujúce.

Najviac ma ohúril šofér, ktorý svojou dodávkou pozvážal do kontajnera všetkých 163 vriec odpadu. Neváhal odviesť ani matrace a koberce, ktoré zapáchali tak, že citlivejšie duše sa zdráhali popri nich i prejsť. Keď sme podvečer odchádzali, veľká časť lúky bola čistá a nás umýval dážď. Zatiaľ nikto nevie, ako to s Filiálkou dopadne. Inšpiráciou však môže byť aj úspešný projekt kultúrneho uzla Stanica Žilina-Záriečie, ktorý premenil spustnutý pozemok v okolí funkčnej železničnej stanice na komunitný park. Do jeho čistenia sa ako prví pustili zanietení dobrovoľníci – Francúz Christian Potiron a Španiel David Naranjo. „Zobrali si to za svoje a presvedčili

„Nechcem, aby mi moje deti vyčítali, že sme to tu zhumpľovali.“ nás, že to má zmysel,“ hovorí Robo Blaško zo Stanice. Takmer dvojhektárový park vznikal asi päť rokov a pracovalo v ňom okolo päťsto ľudí. V lete sa mení na kemp pre návštevníkov staničných workshopov a festivalov. Pestrofarebná stanová lúka zatienená stromami pôsobí idylicky, a pritom je len kúsok od rušného žilinského obchvatu.

Koľko zjedia, toľko vypestujú Komunitné projekty nie sú módnym výstrelkom. Menia naše okolie a spájajú nás s tými, ktorých nepoznáme, hoci žijeme blízko seba. Budujú vzá-

jomnú dôveru aj vedomie, že spolu dokážeme viac a ešte sa pri tom dobre zabavíme. Kultúrne centrum Nitriansky Hidepark je zároveň parkom i jedlou záhradou. „Najskôr sme chceli robiť hlavne hudobné akcie. Vedeli sme, že mesto nám nedá povolenie na rušenie nočného pokoja, preto sme si zámerne vybrali priestor vo vyľudnenej lokalite. Pamätám si ho ešte z detstva, dodnes mám odtiaľto jazvu po páde z bicykla – boli tu haldy odpadkov a naokolo nič,“ hovorí Marek Hattas zo združenia Triptych. Celý Hidepark vytvárajú dobrovoľníci. Parčík revitalizujú od roku 2010. „V lete v ňom robíme hudobné festivaly, workshopy, petangue ligu. Ľudia cvičia parkour, prechádzajú sa so psami alebo si len tak čítajú knihu. Cez zimu sa tu jazdí na snowboardových jiboch.“ Tento rok k parku pribudla desaťárová komunitná záhradka s romantickým názvom Giardino Segreto/Tajná záhrada. „Uvedomili sme si, že na našich akciách vydávame dosť peňazí na zeleninu, ktorá by sa dala dopestovať na mieste. Spočítali sme si, koľko za rok skonzumujeme a podľa toho sme plánovali,“ hovorí záhradný architekt Laco Bakay, ktorý si projekt zobral na starosť. Časť záhradky ponúkol Triptych verejnosti, zvyšok obrábajú dobrovoľníci z Hideparku spolu s praxujúcimi študentmi záhradnej architektúry a záhradníctva zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. V prvej sezóne pestujú rajčiny, papriky, cibuľu, zemiaky, cesnak, tekvice, uhorky, melóny, mak, strukoviny, bylinky. Vsadili na prírodný spôsob bez chémie.

11


„Prvotným cieľom je zásobovať zeleninou naše letné akcie a dobrovoľnícke aktivity. Nadbytok budeme ,konzervovať‘ a použijeme ho ako darčeky pre hostí Hideparku. Uchovávať budeme aj semená pestovaných rastlín, aby sme boli sebestační,“ hovorí Bakay. Nitrianskej komunite sa darí aj preto, že svoje nápady môže rozvíjať na pozemku sympatizujúcej rodiny z Bratislavy. Za jeho prenájom do roku 2017 platia iba jedno euro. „Keď sme prišli s návrhom na komunitnú záhradku, veľmi sa potešili. Sami majú malú ekofarmu, takže nám fandia,“ hovorí Marek Hattas.

Ako plátať dieru zeleninou Sandra Štasselová s manželom Michalom bývali istý čas v Amsterdame. Bez toho, aby to plánovali, nasťahovali sa vedľa komunitnej záhradky. „Bývali sme na prízemí, za vysokým plotom, cez ktorý sme nevideli k susedom. Zaujali nás podivné zvuky, tak sme sa postavili na stoličku a nakukli na druhú stranu: pršalo, ale deti s krhličkami tam polievali bylinky a dospelí okopávali zeleninu.“ Sandra s Michalom sa pridali a v novom meste si hneď našli prvých kamarátov. Po návrate do Bratislavy si uvedomili, ako ťažko tu spoznať vlastných susedov. Chýbajú priestory, kde by sa mohli stretávať a ľudsky zbližovať. „V meste je zároveň kvantum nevyužitých pozemkov – dier, na ktorých sa roky nič nedeje. Nikto nevie, kedy sa predajú či zastavajú. Len v Starom Meste tvoria viac než päťdesiat hektárov, čo je päť percent z rozlohy centrálnej mestskej časti,“ hovorí Sandra, študentka priestorového plánovania, ktorá sa tomuto fenoménu venovala v diplomovej práci. Odpoveďou na tieto problémy by mohol byť koncept mobilných záhrad. Sandra, Michal a ďalší nadšenci z ich združenia Vnútroblok ho teraz overujú pilotným projektom na Sasinkovej. V prieluke medzi obytnými domami, výbornou pivárňou a budovou polície vytvárajú prvú záhradu, ktorú možno na žiadosť majiteľa pozemku kedykoľvek premiestniť.

Kočujúce záhrady V dvadsiatke drevených boxov sa už zelenejú rastliny a postupne k nim pribúdajú ďalšie. „Chceme z toho spraviť miesto pre radosť, pestovať plody, ktoré sa dajú oberať dlhšiu dobu. Mali by tu byť bylinky, kvety, ktoré lákajú včely aj neobvyklé druhy zeleniny, napríklad kapucínka, výborná na šalát, a možno aj fialové paradajky. Na Slovensku je registrovaných 2184 zeleninových odrôd. Koľko z nich kúpite v supermarkete a ako chutia?“ Experimenty plánujú sústrediť do centrálnej záhradky. Osobné boxy prednostne dostanú susedia z okolia a najaktívnejší dobrovoľníci, ktorí si vypestujú plody podľa vlastného výberu. „Zrejme z nás nebudú sebestační pestovatelia a nejde ani o to, aby si chcel každý niečo zasadiť. Naším cieľom je, aby boli ľudia spolu.“ Na Sasinkovej sa stretávajú všetky generácie, prichádza-

jú sem z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Niektorí sa dostavia každý týždeň, iní sem odskočia len na to, aby darovali semiačka či domáci koláč. Sandra mi hrdo ukazuje dar od jedného zo záhradkárov – fóliovník a latrínu, ktorá je zatiaľ skladom náradia. Všetko stojí na paletách, a keď bude treba, záhrada sa zmení na alegorický sprievod a odtiahne inde. „Náš zemepán je zlatý človek, filantrop, ktorý dlhodobo skrášľuje Bratislavu a zapáčil sa mu aj tento projekt. V súčasnosti pozemok predáva, takže pre ďalšiu sezónu hľadáme nový.“ Nebude to ľuďom zo Sasinkovej ľúto? „Naším zámerom je stimulovať vznik susedských komunít, odovzdávať im know-how a podporiť ich v tom, aby si nový priestor našli a upravili sami,“ hovorí Sandra.

Pripravení na premenu Zmena spustnutej plochy na úrodnú záhradku môže prekvapivo vyvolať aj negatívne reakcie. Svoje o tom vedia pestovatelia z komunity Krasňanský zelovoc, ktorým račianski poslanci schválili prenájom pozemku pri zdravotnom stredisku na Hubeného. To sa však nepozdávalo tamojším lekárom i niekoľkým občanom. Hoci šlo o zaburinenú lúku plnú psích výkalov, prekážalo im, že ju mestská časť prenajala za symbolických 60 eur ročne. Dnes je tu 16 políčok a niekoľko pestovateľských vriec, o ktoré sa stará 27 rodín. Niektoré sa už poznali z rodičovského centra Ráčik, ďalšie pribudli z okolia. „Robili sme kampaň na webe aj na detských ihriskách,“ hovorí spoluzakladateľ Krasňanského zelovocu Miroslav Dudlák. Takmer všetci pestovatelia majú malé deti alebo ich čoskoro mať budú. Na záhrade ich odmalička privykajú na to, že časť svojho jedálnička si môžu dopestovať sami. Zároveň ich učia zručnostiam, ktoré sa im raz môžu veľmi hodiť. Klimatické zmeny a zmenšujúce sa zásoby lacnej energie sú reálnou hrozbou, ktorú neodvrátime popieraním ani ignorovaním. Môžeme ustráchane čakať na „koniec“ sveta alebo sa na život v nových, ťažších podmienkach aktívne pripravovať už teraz. Celosvetové fórum Transition Network/ Sieť premeny upozorňuje, že našu životaschopnosť môžu rozhodujúcim spôsobom posilniť práve komunitné projekty v oblasti jedla, dopravy, odpadov, energie či vzdelávania. Keď vypovedia službu veľkí dodávatelia energie, keď zlyhá zásobovanie obchodov a počasie sa zblázni, ľudia zvyknutí na fungovanie v spoločenstvách odolajú šokujúcim okolnostiam lepšie než iní. Môžeme byť frflošmi, ktorí všade vidia nedostatky, alebo vyjsť zo svojich obývačiek a spolu meniť veci k lepšiemu. To je tá najradikálnejšia zmena a je celkom v našej moci.

V parku pri Stanici Žilina-Záriečie v lete kempujú návštevníci festivalov. Foto: Natália Zajačiková

Krasňanský zelovoc – dobré miesto pre deti. Foto: Krasňanský zelovoc

Odvážni chalani zo Zelenej hliadky čiastia najšpinavšiu časť Filiálky. Foto: Soňa Maletzová

Hidepark sa rozšíril o komunitnú záhradku. Foto: archív Hideparku

Dobrú chuť. Foto: Krasňanský zelovoc

Projekt Hidepark sa môže uskutočňovať vďaka podpore Nadácie Ekopolis a spoločnosti HEINEKEN Slovensko v rámci programu Pohoda za mestom, Nadačnému fondu Tesco pre zdravšie mestá v Nadácii Pontis, Nadácii SPP.

12 Pri čistení Filiálky sa stretli všetky generácie. Foto: Soňa Maletzová

V drevených boxoch na Sasinkovej chcú pestovať aj neobvyklú zeleninu. Foto: Vnútroblok


téma

text: mária bulková | foto: soňa maletzová

nota bene 144

2013 jún

rovoľníci sú skôr obyčajní ľudia, ktorých zaujíma, ako to okolo nich vyzerá,“ konštatuje. Motivácie pomocníkov a pomocníčok sú rôzne. „Na akcie chodím kvôli dobrým a zaujímavým ľuďom, ktorých tam stretávam,“ hovorí Matúšov brat, ktorý sa k nemu pridal hneď na začiatku. Okrem toho, že je príjemné stráviť voľný čas vonku na čerstvom vzduchu a s príjemnými ľuďmi, dobrovoľníci chcú mať pocit, že majú reálny vplyv na svoje okolie. Upratané miesta stratia cudzosť, s akou sa väčšinou na Slovensku nahliada na verejné priestranstvá. Stanú sa „ich“ miestami a radi sa tam vracajú. „Lokality, ktoré vyčistíme, ako by sme si adoptovali,“ hovorí Matúš, „tým, že ľudia vedia porovnať, ako sa vďaka nim zmenil Čierny les, Chorvátske rameno alebo lužné lesy, vytvárajú si k nim vzťah.“ Jednoducho povedané, čím viac práce s niečím máme, tým viac si ceníme výsledok. Behaviorálny ekonóm Dan Ariely nazval tento fenomén IKEA efekt. Svoju nie práve vydarenú policu máte radi nie napriek tomu, že ste sa pri jej skladaní natrápili, ale práve preto.

Stojí to za to

Matúš Čupka a Zelená hliadka sa nezľaknú ani tej najhoršej špiny.

Čisté ulice ako v susednom Rakúsko môžu byť aj u nás – a zadarmo

Na nezaplatenie Dvadsaťšesťročný Matúš už rok oficiálne nepracuje, no roboty má vyše hlavy. Môže za to Zelená hliadka, ktorú založil pred dvomi rokmi. Opatrné pokusy upratať ulicu pred svojím domom sa rozrástli na pravidelné akcie. Výsledkom je päťdesiatšesť ton vyzbieraného odpadu a stovky dobrovoľníkov, ktorí prispievajú k tomu, že sa na Slovensku žije príjemnejšie. Matúš Čupka skončil verejnú politiku a má nie sú pre ľudí dostatočnou motiváciou. Pre prax v súkromnom aj neziskovom sektore. mnohých je oveľa dôležitejší pocit užitočnosti, Možností, čomu sa môže venovať namiesto zmysel práce a výzvy, ktoré im práca prináša. zbierania odpadkov, je nespočetne veľa. On „Chceli sme sa vymaniť zo skupiny ľudí, ktosám si vybral Zelenú hliadku a systematický rí sa stále len sťažujú, a ukázať, že s tým doboj proti odpadkom, bariéram a vizuálnemu kážeme niečo urobiť aj sami,“ hovorí Matúš. smogu v uliciach Bratislavy. A to i napriek tomu, že za to nič nedostane. Teda, ako sa Začať od seba to vezme. Behaviorálny ekonóm Dan Ariely, Matúš je presvedčený, že ľudia by sa mali ktorý pôsobí na Duke University v Severnej o svoje okolie starať. On sa o to svoKarolíne, upozorňuje, že peniaze už zďaleka je začal viac zaujímať pred Majstrov-

14

stvami sveta v hokeji v 2011. „V tom čase u nás prebiehala diskusia o tom, či máme Bratislavu pred príchodom turistov upratať alebo nechať všade bordel a špinu, aby videli, ako to u nás vyzerá bežne,“ spomína na začiatky. Spolu s bratom sa rozhodli, že upracú okolie Štadióna Ondreja Nepelu, pri ktorom bývajú. K bratovi sa pridala mama, k mame pár blízkych kamarátov. Skupinka štyroch až šiestich ľudí začala vo svojom voľnom čase pravidelne upra-

tovať rôzne ulice Bratislavy. Netušiac, že o rok sa k nim pridajú stovky neznámych ľudí a iniciatíva sa rozšíri do ďalších slovenských miest. „Zápasili sme s úplne rovnakými vecami ako naši noví dobrovoľníci. Mali sme strach, že nás niekto uvidí niečo zbierať zo zeme. Pýtali sme sa sami seba, či to má zmysel, či sa tam odpad znovu nevráti,“ hovorí Matúš. Zlom nastal, keď sa rozhodli upratať priestor okolo Chorvátskeho ramena v Petržalke. Upratať rameno dlhé päť a pol kilometra, kde žijú desaťtisíce ľudí, bolo nad sily malej skupinky skalných dobrovoľníkov. Matúš zintenzívnil ohlasovanie akcií na sociálnych sieťach. „Ľudia zrejme videli, že to myslíme vážne a máme výsledky. Začali sa k nám postupne pridávať, až sa na jednej akcii objavilo 32 dobrovoľníkov. To bol to obrovský skok,“ hovorí Matúš.

Adoptované miesta Dnes na akcie Zelenej hliadky chodia tí najrôznejší ľudia – od detí na základnej škole po dôchodcov. „Zaujímavé je, že nie je medzi nami veľa environmentalistov. Naši dob-

Matúšovi práca v súkromnej firme zabezpečovala slušný príjem, no chýbal mu v nej zmysel. „Pripadalo mi to ako návrat do ZŠ, kde som sa v jednej triede, tak ako tentoraz v jednom open-space, stretol s ľuďmi s rôznym vzdelaním a rôznymi motiváciami, prečo sú v práci a čo chcú ďalej urobiť so svojím životom. Bol z toho jeden obrovský nefunkčný guláš.“ Práca na Zelenej hliadke dáva Matúšovi veľa. Napriek tomu, že so sebou nesie aj veľa zodpovednosti a zhltne veľa času a energie, pozitíva stále prevažujú. „Zabezpečuje mi miesto pod slnkom,“ hovorí Matúš. Chce sa jej venovať aj naďalej, hoci aj za symbolický príjem. Baví ho meniť ulice miest a myslenie ľudí v tematike, ktorej sa dote-

„Ľudia sa narodili medzi odpadkami a myslia si, že je to normálne.“ raz u nás systematicky nikto takto nevenoval. Posledné dva roky v Zelenej hliadke mu priniesli široké spektrum zručností a skúseností, ktoré by len ťažko získal za taký krátky čas v inej práci. Či už ide o možnosť prezentovať svoju myšlienku pred stovkami ľudí, komunikovať s médiami, volenými zástupcami samospráv alebo koordinovať veľké skupiny dobrovoľníkov. „Chceme rozširovať naše aktivity a stále si vyberať väčšie sústa,“ hovorí. Tento rok by chceli upratať koľajisko Filiálka

a garážové mestečko Zátišie. „Myslím si, že pre Zelenú hliadku je to tá správna výzva,“ dodáva. Okrem problematiky odpadu sa Matúš venuje aj téme tzv. vizuálneho smogu. „Ide o presycovanie mesta reklamou. Problémom sú hlavne neregulované a nelegálne formy reklamy. Napríklad ide o vylepované plagáty, rôzne plachty, ceduľky.“ Najväčší problém vidí v tom, že zákon mnohé reklamné zariadenia nepozná, a preto ich ani nie je možné sankcionovať. Snahám odstrániť nelegálne reklamné pútače bránia aj diery v zákone. Hoci sú umiestnené na miestach, kde to nepovoľuje všeobecne záväzné nariadenie, každé z týchto zariadení je súkromným majetkom, ktorého poškodenie sa trestá. Nezáujem ľudí, ktorí okolo takejto reklamy dennodenne chodia, zlepšenie súčasnej situácie neuľahčuje. „Ľudia sa narodili medzi obrubníkmi, reklamami, odpadkami, a myslia si, že je to normálne. Potom idú za roh do zahraničia, vidia Viedeň, kde je menej reklám, minimum obrubníkov, veľa cyklotrás, majú to tam pekné, čisté. Povedia si, veď to je Rakúsko. A pritom je to také jednoduché mať také Rakúsko aj u nás,“ hovorí Matúš.

Nebáť sa pýtať Presviedča, že mať krajšie a čistejšie verejné priestranstvá, ktoré slúžia ľuďom, je reálne dosiahnuteľný cieľ. A naši politickí zástupcovia sú za jeho napĺňanie platení. „Že na to kašlú, to je ich problém, nie náš. My na to kašlať nechceme,“ hovorí Matúš, ktorý má počas dvoch rokov rôzne skúsenosti so samosprávami. Väčšina z nich reagovala z pochopiteľných dôvodov pozitívne – čím viac toho Zelená hliadka uprace, tým menej upratovania zostane na pleciach mestskej časti. Matúš sa však postupne začal zaujímať aj o to, ako Magistrát nakladá s peniazmi určenými na verejný poriadok a odstraňovanie skládok. Organizácii náhle začali hroziť rôzne pokuty. Matúša to však v žiadnom prípade neodradilo, práve naopak: „Budeme sa pýtať ešte viac. Chcel by som, aby ľudia pochopili, že treba klásť správne otázky na správnych miestach. A že zaujímať sa o to, čo sa okolo nás deje, nemá byť spojené so strachom a obavami z toho, že budeme mať problém.“ Matúš verí, že sa mu to podarí. Zelená hliadka sa zatiaľ pekne rozrastá. „Veľmi nás teší, že sme pokryli Bratislavský kraj a Hliadky fungujú v Malackách, Pezinku aj Senci. Veľmi silná skupina je aj v Považskej Bystrici či Topoľčanoch,“ hovorí. „Stačí si pozrieť ich stránky na Facebooku a budete žasnúť nad tým, čo malá veselá skupina ľudí dokáže spraviť za krátky čas pre svoje okolie.“ Ak sa vám Zelená hliadka páči, podporte ju tak, ako je vám blízke! www.facebook.com/zelenahliadka

15


fenomén

text: zuzana uličianska | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 144

2013 jún

s prijímaním služieb niekoho iného, čo nie je až také samozrejmé, ako sa zdá na prvý pohľad. Prvú timebanku založil v USA Edgar S. Cahn, ktorý začínal ako poradca prezidenta Kennedyho. „Dostaneme všetko, čo potrebujeme, ak využijeme všetko, čo máme,“ znie jeho povestný výrok. Jedným z cieľov tohto systému bolo zapojiť do spoločnosti aj znevýhodnené skupiny ľudí – starších ľudí či mladých dobrovoľníkov. Stránka Timebanking.org v súčasnosti združuje asi 310 britských časových bánk, do ktorých prispieva vyše 27 tisíc dobrovoľníkov. Japonský systém sa volá Fureai Kippu, čo v preklade znamená čosi ako lístok na starostlivosť. Sieť vzájomnej výpomoci sa, spolu s rastúcim počtom ľudí odkázaných na pomoc, stáva stále zaujímavejším konceptom. Pri necelej stovke sietí je to však aj v Japonsku výrazne menšinový fenomén. Limity tohto systému si totiž vieme predstaviť – tí, ktorí najviac potrebujú starostlivosť, nemajú peniaze ani kredity. Prieskumy navyše ukázali, že prispievatelia do systému hovoria skôr o pocite zadosťučinenia než o zarábaní kreditov. Otázka potom je, v čom

sa líšia od bežných dobrovoľníkov. Fureai Kippu je dosť zviazaný s japonskými reáliami, ale od roku 2005 sa začal používať aj v Číne, kde je momentálne najväčšou timesharingovou komunitou na svete. Na Slovensku práve teraz rozbieha časovú banku združenie BartTime. Stránka timenet.sk je zatiaľ presmerovaná len na facebook. Jeden z iniciátorov tohto projektu, Richard Koprda sa domnieva, že formou akejsi časovej banky je samozrejme aj stará dobrá susedská, priateľská či rodinná výpomoc.

Slobodné peniaze? Peniaze samy o sebe možno nie sú až taký problém, ako úroky s nimi spojené. Prinajmenšom to tvrdí nemecká alternatívna ekonómka Margrit Kennedyová v knihe Peniaze bez inflácie a úrokov. Odvoláva sa okrem iného na aktivistu a teoretického ekonóma Silvia Gesella. Ten už po prvej svetovej vojne tvrdil, že ak zostane zachovaný súčasný peňažný systém založený na úroku, za necelých 25 rokov budeme mať ďalšiu a ešte horšiu vojnu. Tá druhá

svetová prišla skôr, ako sa bál. Podľa Kennedyovej sa už vtedy mal zrušiť úrok spolu so zlatým štandardom. Kennedyová tvrdí, že funkcia peňazí by mala byť obmedzená na výmenný prostriedok, meradlo cien a konštantný štandard hodnoty. Centrálna banka usmernená vládou by potom používala namiesto úrokov akýsi parkovací poplatok na to, aby udržiavala peniaze v obehu. Úrok bol zavedený až koncom 15. storočia a ním začal aj neustály odliv peňazí od chudobných k bohatým. Na bezúročnej báze fungujú niektoré miestne výmenné systémy. Z nich najznámejší je asi systém LETS (Local Exchange Trading System), ktorý pracuje aj so zelenými dolármi bez poplatku. Ak zajtra pri platení vytiahnete z kabelky starú dobrú peňaženku, mám pre vás aspoň citát. Niall Ferguson ním ukončil svoju knihu o finančných dejinách sveta nazvanú Vzostup peňazí: „Peniaze sú zrkadlom ľudstva, ktoré každú hodinu odhaľujú, ako si ceníme sami seba a zdroje okolo nás. Nie je chybou zrkadla, že odráža naše nedostatky rovnako zreteľne ako našu krásu.“

Bitcoin ako alternatíva?

S peniazmi sú problémy. Čo však namiesto nich?

Aj keď bez peňazí? Na peniazoch nás štve už to, že existujú. Vnucujú nám vlastné hodnoty, podliehajú inflácii, sú ohrozené tak v bankách, ako aj v pančuche. Nečudo, že podchvíľou niekto skúša fungovať bez nich. skupín na čele s Nataliou Oreiro, pritrafil sa aj Bartrové výmeny Začiatkom apríla prebehla vo viacerých mes- DVD filmu Útek do Budína, miniatúrny samovar, tách na Slovensku akcia nazvaná ambiciózne masážne strojčeky, háčkované dečky, no a saZóna bez peňazí. „Predstavte si, ako vám mla- mozrejme nekonečne veľa plyšákov a handier. dý sympaťák s úsmevom na tvári opraví bicy- „Môžem doniesť, nemusím doniesť, môžem zokel za to, že mu dáte zopár knižiek, záclonu či brať, nemusím zobrať,“ opisuje systém Manik z pohár zaváraných čerešní,“ vysvetlili svoju ide- neformálnej komunity Projekt Život, ktorá stáálnu predstavu organizátori z Topoľčian. la za akciou. „Páči sa mi koncept výmeny, fakt, Čo sa však dá reálne nájsť medzi vecami, kto- že staré veci nejdú do koša, aj to, že si nemuré niekto dá dobrovoľne do bartrového obehu? sím kupovať nové. Na každom takom podujatí si Všetko a nič. Na bratislavskej burze v Batelieri nájdem aj niečo pre seba,“ vysvetlila svoje motisa ponúkali podomácky napečené koláčiky, kur- vácie jedna z dobrovoľných organizátoriek akcie. zy maľovania, staré učebnice angličtiny, nepre- Od raja, do ktorého každý prispieva tým, čo má, dajné príručky jehovistov, cédečka obskúrnych a dostáva to, čo potrebuje, majú podobné ak-

16

cie dosť ďaleko, ale aspoň sa to, čo zvýši, odnáša na dobré miesta – do knižníc či útulkov pre bezdomovcov. Je síce pravda, že pravdepodobnosť, že na takejto akcii prídete k niečomu, čo práve súrne potrebujete, sa rovná nule, na medzinárodnej úrovni sa však bartrovo vymieňa stále väčšie percento tovarov.

Časové banky Časová banka je komunita ľudí, ktorí si vymieňajú služby, vedomosti či zručnosti, pričom výmennou jednotkou je čas. Čas všetkých účastníkov je hodnotený rovnako. Každý musí nielen ponúknuť kus toho svojho, ale aj súhlasiť

Kým u vyššie uvedených nápadov ide o lokálne iniciatívy, projekt bitcoinov má globálny dosah. Bitcoiny (BTC) sú decentralizované digitálne peniaze, do obehu ich pustil v roku 2009 hacker, ktorý sa označil ako Satoshi Nakamoto. Totálna anonymita bitcoinových operácií zatiaľ láka najmä nelegálny obchod. Či sa raz cez ne budú nakupovať nielen drogy, ale aj pizze, zostáva otázkou. Ani táto mena však nie je chránená pred hackerskými útokmi či výkyvmi trhu. Investovanie do nej nateraz pripomína skôr nákup akcií, výmenný kurz bitcoinu je totiž veľmi pohyblivý. Jedni považujú virtuálne peniaze za menej než bublinu, iní v nich vidia riešenie aktuálnych problémov spojených s dlhovou krízou. Michal Nejeschleba sám seba označuje za zaujatého pozorovateľa fenoménu bitcoin, ktorý považuje za možné riešenie mnohých ekonomických a politických problémov. Výhody digitálnych peňazí prezentoval aj na Zóne bez peňazí, ktorá sa konala na jar v Bratislave. Prečo môže byť koncept bitcoinov v budúcnosti zaujímavý? Bitcoin je finančná sieť, neexistuje teda žiadna autorita, ktorá by riadila ich obeh. Pri iných finančných systémoch je vždy nutné, aby ste niekomu dôverovali, či už je to kráľ alebo centrálna banka. Pri nich treba dôverovať len matematike a kryptografii. Sú bitcoiny vôbec menou? Nie. Mena je niečo, čo je podľa definície späté so štátom. Bitcoin sa snaží plniť funkcie peňazí: zúčtovacia jednotka, výmenný prostriedok, úschova hodnoty.

Čo mám robiť, ak ich chcem využívať? Stačí, ak si založíte digitálnu peňaženku. Bude sa skladať z dvoch kódov, jedného verejného, aby vám mohli ľudia naň posielať peniaze, a z druhého osobného, ktorý slúži ako váš digitálny podpis, ktorým podpisujete vaše transakcie. História všetkých transakcií bitcoin-siete je zapísaná vo verejnom zápisníku, ktorý je uložený v sieti. Ak vám ja pošlem nejaké bitcoiny, len sa v tom verejnom zápisníku prepíšu zo mňa na vás. Kde všade môžem nimi platiť? Predovšetkým na internete. Niektorí dokonca dávajú tým, ktorí platia bitcoinami, zľavu, lebo ušetria náklady, ktoré musia platiť spoločnostiam prevádzkujúcim platobné karty. Prijímajú bitcoiny už aj veľkí internetoví predajcovia? Nie. Ale už existuje firma, ktorá funguje ako rozhranie. Cez ich stránku môžete zaplatiť tovar aj z Amazonu či iných stránok, ktoré bitcoiny neprijímajú. Pracuje tak trochu ako zmenáreň. Koľko ľudí podľa vás používa bitcoiny na Slovensku? Viem zatiaľ o jedinom podniku, Progress bar, kde sa za ne dajú nakúpiť aj nápoje. Tam však chodia skôr ľudia z IT komunity. Zatiaľ to teda nie je veľmi rozšírený fenomén, hoci jeho popularita prudko rastie, hlavne s rozširovaním finančnej krízy. Všimla si ho aj Európska centrálna banka a vydala k nemu stanovisko.

Michal Nejeschleba foto: Tibor Somogyi, SME

Tá však označila bitcoiny za potenciálnu hrozbu pre menovú stabilitu. S tým úplne súhlasím, lebo bitcoin má niektoré aspekty, ktoré centrálne banky nemajú. Napríklad pri ňom nie je možná inflácia. Navyše jeho transfery sú oveľa rýchlejšie ako bankové. Transakciu máte overenú do desiatich minút, pričom náklady sú minimálne. Táto „banka“ funguje aj v nedeľu večer. Najväčšia hrozba bitcoinu pre centrálne banky však spočíva v tom, že sa bitcoin ukazuje ako dobrý prostriedok na úschovu hodnôt, čo sa dnešným menám veľmi nedarí. Je to proste zaujímavá alternatíva. Je možné, že skôr či neskôr proti tomuto fenoménu začnú bojovať banky a vlády. Bitcoin bol však navrhnutý tak, aby ho nebolo možné kontrolovať. Čoskoro sa teda ukáže, či je to skutočne tak, alebo nie.

17


Svet podľa Sorata

Malí radikáli Do autobusu nastúpili dvaja 6 – 7-roční chlapci a sadli si za mňa. Témy ich rozhovoru sa v plynulom tempe menili. Neodolal som a započúval sa. „... ja si aj tak myslím, že najpríjemnejšia samovražda je, keď zaspíš a zamrzneš.“ „No ale veď to by tomu človeku najprv musela byť zima. To nemôže byť sprvu príjemné.“ „Tak by sa to dalo tak spraviť, ako keď idú tí horolezci do hôr, sú v tej výške veľmi unavení a len tak hlboko zaspia a zamrznú.“ „No ale mne by asi bola zima a celý by som sa triasol, kým by som umrel, ja by som si radšej pustil plyn.“ „To je blbosť, veď to sa musíš pri tom dusiť. Skús si len tak zapchať nos a nedýchať.“ „Áno, ale keď tí ľudia najprv zaspia a potom sa udusia, ako keď sa stane nejaká nehoda, že uniká plyn, tak tí ľudia to necítia, lebo by sa zobudili. A tak to asi nebolí.“ Na zastávke sa tacká opitý chlap a zapaľuje si cigaretu. „Pozri, ako ho sáče. Ja sa vždy bojím, keď oco niekedy príde opitý. Strašne ten alkohol z neho smrdí, potom nadáva a búcha do stola. Aj mama sa ho bojí. Potom aj grcá a ja sa za neho hanbím, lebo to susedia musia počuť. Ráno je celý biely a bolí ho hlava. Potom vraví, že sa už neopije. Keď je triezvy, tak je normálny a nebúcha do stola. Aj sa usmieva. Ja by som ten alkohol zakázal predávať. Alebo by som dal do tých alkoholových fabrík nálože a odpálil to!“ „To bola škoda, keď v tej Amerike vybuchla tá továreň. Aj veľa ľudí umrelo.“ „Jáj, to som počul, tam vybuchli nejaké hnojivá.“ „No a to je škoda. Radšej mala vybuchnúť alkoholová továreň. A aj cigarety by som všetky zničil. Oco s mamou fajčia v kuchyni, aj som im povedal, či by nešli na balkón, že mi to smrdí, ale tatko mi dal lízanca. To ja keď budem veľký, tak ja budem politik a zakážem tie cigarety.“ „To ja sa ku tebe pridám. Alebo by som dal také ceny, aby si to nikto nekúpil.“ „Ľudia sú sprostí. Oni dajú hocikoľko, keď niečo chcú. To by som to radšej zakázal úplne. Alebo by som tie fabriky na alkohol a cigarety zničil!“ „Ale tie cigarety treba ináč zničiť. Nie aby horeli. To by bolo veľa smradu.“ „Niečo vymyslíme.“ A ja som musel vystúpiť.

18

NOTA BENE, Integrované pohybové divadlo LEN TAK TAK, Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Bratislava Staré Mesto a Zastúpenie Európskej komisie v SR pozýva sympatizantov aj pochybovačov, čitateľov a predajcov Nota bene na spoločné stretnutie a priateľské rozhovory.

komix

ivana & mladý pán

H MELESS JUNIÁLES v sobot u 2 2. júna od 16:00 d o 21:00 ho d v záhrade Veľ kého ev anjelickéh o kostola na Pa n e n s k e j

28 v Bratis

lave.

Program:

koncert LA3NO CUBANO EQUITEATRO predstavenie pre deti tanečný workshop

LEN TAK TAK integrované pohybové divadlo

výstava HOMONYMUS časozberný fotografický projekt tanečný workshop

SILLMARION

Akcia Poznaj svoje mesto na vozíku a ďalšie...

Vaše koláče sú vítané.

Vstup voľný!

19


Pútnik

text: jana čavojská

nota bene 144

2013 jún

Vtákom sa tu darí viac než inde. Foto: Marin Topić

Lesy okolo dunajských ramien miestami pripomínajú Amazonský prales. Foto: Marin Topić

Voda a ľudia chorvátskej Baranje

Voľná rieka Kraj pri Dunaji je v Chorvátsku dodnes poznačený vojnou. Tá neušetrila ani divokú prírodu záplavových území na sútoku Dunaja a Drávy. Mnohé miesta sú kvôli mínam dodnes prístupné iba loďkou.

20

Každú jar a jeseň Dunaj zaplaví lesy v Kopačkom rite. Foto: Jana Čavojská

Zeko (druhý zľava) diskutuje so svojimi hosťami s neodmysliteľnou cigaretou v ruke. Foto: Jana Čavojská

Našťastie, zvieratám to vôbec neprekáža. Napríklad v lokalite Čošak šume hniezdi viac ako tisíc párov volavky popolavej. Páry bocianov sa bežne ubytovávajú na komínoch okolitých dedín. Kedysi sa ich sem vracalo sto párov. Dnes je to už menej, bocian je ohrozený druh, no v porovnaní s inými lokalitami stále dosť. No a kormorány? Kvôli tým skrachovala aj miestna rybia farma. Veselo sa ponárali do chovných nádrží a kradli odtiaľ ryby. Ornitológovia napočítali na tom mieste pred pár rokmi až dvadsaťtisíc vtákov! Bolo to na jeseň, keď sa potrebovali vykŕmiť pred cestou do teplých krajín.

Ornitológovia si prídu na svoje. Foto: Marin Topić

Tibor Vaš býva v úplne poslednej ulici dedinky Kopačevo. Ďalej je už len hrádza, les a voda. „Do lesa nechoď, stále sú tam míny,

„Na plavbe po parku Kopački rit sa cítite ako v Amazonskom pralese.“ stúpiš na nejakú a vyletíš do vzduchu,“ upozorňuje ma. Ukazuje mi staré čiernobiele fotografie, na ktorých je dvor vidieckeho hos-

podárstva pod vodou a jeho prapradedo sa potápa do pivnice po fľašu domáceho vína. Je to fúzatý Maďar – na tomto etnicky zmiešanom území nič nezvyčajné – a na sebe má široké biele ľanové nohavice. Na inej fotografii urobila dunajská voda z ulíc Kopačeva kanály. Obyvatelia sa prepravujú z domu do domu na drevených loďkách. Dunaj to tu zaplavuje už stáročia, hlavne na jar a na jeseň. Ľudia si zvykli. Veď voda prináša aj nový život. Keď opadne, pôda je automaticky pohnojená. Z Dunaja mali navyše ryby – Kopačevo bolo dlho rybárskou dedinou.

21


2013 jún

a pracovali na farme s ošípanými. Dnes tu zostali iba polozborené domy a traja zamestnanci štátnych lesov. A ekocentrum v priamom kontakte s prírodou. Pre deti tu majú dva koníky a množstvo zaujímavých informácií. Dospelým ponúkajú plavbu na kanoe s GPS po zaplavených územiach prírodného parku. Je to skúsenosť ako v Amazonskom pralese.

„Potom tu vláda zriadila prírodný park a rybárom prakticky zo dňa na deň zakázala loviť. Prišli o živobytie,“ krčí plecami Tibor. Bolo to pred štyridsiatimi piatimi rokmi. Tibor pracuje v prírodnom parku, väčšinou sprevádza turistov na hodinovej výletnej plavbe ramenami Dunaja. Keď sú záplavy, lesy okolo dunajských ramien sú do určitej výšky pod vodou. Tibor tiež vysvetľuje, prečo je dôležité neregulovať rieku do betónového koryta, ale nechať ju tiecť voľne, a aký to má význam pre ekosystém prírodného parku. Hoci aj k jeho vlastnému domu občas stúpa voda... Okrem práce pre národný park je Tibor pravým dedinským hospodárom. Návštevám ponúka vlastnoručne vyrobený pršut, chorvátsku verziu sušenej šunky, a miestne víno z regiónu Baranja. Je vďačný za dnešný pokojný život uprostred prírody. „Cez vojnu bol môj dom jedným z posledných domov na chorvátskej strane. Vojaci tu mali svoj hlavný stan,“ spomína na udalosti nie tak dávne. Kopačevo a celý prírodný park ležia na dnešnej hranici. Chorvátske územie historicky obývala srbská menšila. Hranica tu dodnes neprechádza stredom rieky Dunaj, čo by bolo logické, ale kade-tade pretína jej koryto a ohyby podľa toho, ako sa to podarilo vyrokovať v mierových dohodách.

Stopy vojny O vojne tu ľudia nerozprávajú radi. Občas niekto prehodí pár viet, ak je hosť príliš zvedavý a vypytuje sa, ako to bolo. No do podrobností sa nezachádza. Udalosti spred dvadsiatich rokov sú stále čerstvé. Výnimkou nie je ani Zeko. V dedine Aljmaš má konobu, teda krčmu, kde aj varí jedlá z dunajských rýb a prenajíma tri izby turistom. Aljmaš leží hneď na hranici prírodného parku. Stačí sadnúť na čln a o pár minút ste v dunajských ramenách. Zeko chová morky, sliepky, prasiatko a malého koníka, s ktorým sa prechádza po ulici ako so psom. V jeho veľkej záhrade dozrieva ovocie a vinič. Vyrába víno a dlhý zoznam domácich ovocných alkoholov. No nevypije ani kvapku. „Cez vojnu do nás liali pivo a pálenku, aby sme bojovali v prvých radoch. Odvtedy nepijem,“ prehodí pri káve s neodmysliteľnou cigaretou v prstoch. Bojoval štyri roky. Aljmaš však získali Srbi. Chorvátov posadili na loď a poslali do Osijeku. Každý si mohol zobrať jedno vrece osobných vecí. Do ich domov sa potom nasťahovali Srbi, ktorých z domovov vyhnali Chorváti... Po sedemročnom vyhnanstve, v roku 1998, sa Aljmášania mohli na základe mierovej dohody vrátiť domov. Ich cestu dodnes pripomína pamätník v tvare loďky na nábreží. „Odvtedy sa tu neodohral jediný incident,“ hovorí Zeko. „Srbi sú dobrí ľudia, príjemní a nápomocní, keď máte problém. Myslím tým Srbov zo Srbska. Tí naši, chorvátski, sú tvrdší. Žijú tu po mnoho generácií, Srbsko ani poriadne nevideli, no Chorvátsko stále neprijali za svoju vlasť.“

Po krk v Dunaji Kopački rit je unikátny tým, že Dunaj tu spolu so svojím prítokom, riekou Drávou, vytvára vnútrozemskú riečnu deltu. Spleť kanálov a záplavové územia, ktoré sú na jar a na jeseň pod vodou. Riečne ramená tu volajú „dunavac“, prírodné vodné kanály „fok“ a ostrovy z naplavenín „ade“. Tieto miesta si obľúbili hlavne vtáky. Hniezdi tu napríklad aj orliak morský. „Ich populáciu sledujeme už niekoľko rokov,“ hovorí ornitológ Tibor Mikuska. Každý rok na jar krúžkuje v prírodnom parku mladé orliaky. Pomáhať mu prichádzajú lezci z Maďarska. „Hniezdo hľadáme na základe GPS súradníc z minulých rokov. Nie je to jednoduché, často sa brodíme zaplaveným lesom po krk vo vode,“ opisuje. Potom treba vyliezť hore na strom do hniezda a zakrúžkovať vyliahnuté mláďatá orliaka. Podľa krúžkov ornitológovia monitorujú stav ich populácie a ich pohyb. Nie je to však iba divočina. Baranja, ako tento kraj miestni volajú, bola odjakživa domovom sedliakov a rybárov. V prírodnom parku sú dedinky, známe vinohrady, pasienky pre kravy aj hospodárske lesy. A aj zámoček Habsburgovcov, Tikveš, ktorý si obľúbil aj jeden z juhoslovanských prezidentov, Josip Broz Tito. Chodieval sem poľovať. A v Kopačkom rite vzniklo prvé ekocentrum v Chorvátsku. Vybudovala ho mimovládna organizácia Zeleny Osijek v dedinke Zlatna Greda. Je to vlastne pusta. Kedysi tu žili ľudia

22

INZERCIA

nota bene 144

Pradedko Tibora Vaša sa po fľašu vína musel ponoriť. Foto: Archív T. V.

Zázračná socha

Rybári z Kopačeva, tradičnej rybárskej dedinky, na historickej fotografii. Foto: Archív T. V.

Historická fotografia záplav v Kopačeve. Foto: Archív T. V.

Do Aljmáša prichádzajú stovky pútnikov za sochou Panny Márie. Ako násilné vysťahovanie cez srbsko-chorvátsku vojnu tak aj povesť o soche a jej zázračnej moci sú spojené s Dunajom. Sochu vraj kedysi vložili rehoľníci do člna v Osijeku a pustili dolu vodou, aby ju nezničili plieniaci Turci. Priplávala nepoškodená až do Aljmáša. Tam ju veriaci umiestnili do svojho chrámu a odvtedy sa im údajne vyhýbali pohromy, nešťastia a epidémie. V roku 1991 však katolícky kostol zrovnali so zemou a na jeho mieste urobili ihrisko. Socha, našťastie, zostala neporušená. Po vojne tu vyrástol moderný chrám. Keď privriete oči, tak v jeho tvare vidíte dunajskú vlnu, ktorá sem kedysi priniesla vzácnu sochu...

23


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 144

2013 jún

berie len nočné, aby stíhal vyučovanie. Zarobí okolo troch stovák. Kde býva? Ubytovňa ho stojí 155 eur mesačne. Kde si perie? Varí si? Ako trávi sviatky? Milión otázok, ktoré jeho spolužiakom pripadajú možno až smiešne. Veď všetko predsa robia rodičia. U Doda nie. Odkázaný je len a len sám na seba. Momentálne má krízu. Finančné suchoty. Robota v trnavskom špitáli posledné dva mesiace nebola, bol bez príjmu, narástol dlh na ubytovni. „Ale bude dobre, už zasa sa do nemocnice vraciam,“ sympaticky sa usmeje mladý muž, ktorý dnes, hoci je pol druhej, ešte nič nejedol, v peňaženke má dve eurá... Snaží sa byť silný, vie, čo chce: „Neviem, či to chápeš, ale ja musím dosiahnuť viac, dostať sa inde ako moja rodina.“ Vyrovnať štartovaciu čiaru, ktorú mu osud nadelil, ho stojí obrovskú námahu. Občas prichádzajú chmúrne myšlienky. Počas Vianoc, Silvestra či Veľkej noci si berie služby v nemocnici, aby zahnal samotu. „Ale koncom minulého roka som bol na tom naozaj zle. V noci som sa prechádzal po Novom moste, bolo mi ťažko a rozmýšľal som všelijako... Áno, pozeral som, opretý o zábradlie, na Dunaj pod sebou... Doľahlo na mňa, že nemám nič. Strechu nad hlavou, rodinu, peniaze... Ale vrátil som sa potom do postele.“ Dodo je neskutočný. Charizmatický, v hlave má poriadok a jasne utriedenú hierarchiu hodnôt. Priateľku zatiaľ nemá, tvrdí, že jej nemá čo poskytnúť, no o rodine sníva. „Vlastný byt, jedno-dve deti, tak aby som sa o nich vedel postarať. A asi by som rád našiel mamu. Žije vraj v Poltári, zatiaľ nemám odvahu po nej pátrať...“ Je pripravený aj na to, že mamu si len zidealizoval a nájde ju ako asociálnu trosku? Veď aj ona sa možno mohla posnažiť a vypátrať svojho syna... Je iné odisť od muža a iné od detí... „Hej, rátam aj s tou horšou možnosťou, asi aj preto som sa do hľadania intenzívne nepustil...“

Milión otázok, jeden sen a kopec driny

Biela vrana Dodo sa stavia na vlastné nohy. Chlapec z osady si na štúdium na strednej škole zarába po nociach ako ošetrovateľ v nemocnici. Na biologickú rodinu chce zabudnúť. Túži po inom živote. Spoľahnúť sa môže len na seba. Čistá duša. Má dvadsať, o rok maturuje, snom je vysoká škola. Policajná akadémia. Dodo sa vidí v policajnej uniforme. Ak sa mu to podarí a ak sa jeho charakter nezvrtne iným smerom – tešme sa na ideálneho strážcu zákona. Bez okolkov priznáva: „Som polovičný Róm.“ Otec bol tmavý, mama biela. Spolu mali šesť detí. Dodo prišiel na svet druhý v poradí, po dcére prišiel syn. Človek by povedal – že tatko bude na pokračovateľa rodu pyšný. Houby. Život malého Dodka bol desivým príbehom, odstrašujúcim príkladom – ako nesmie família fungovať. Odpor a hanba najmä k otcovi doviedli Doda k ráznemu presvedčeniu: „V septembri si zmením priezvisko, nechcem mať s otcom nič spoločné. Nič. Absolútne nič.“

Samorast Hovorí opatrne, s prestávkami. Spomienky bolia, zabudnúť sa nedá. Najkrajšie momenty z detstva? „Žiadne.“ Oslava narodenín, darček na Vianoce, spoločný obed, smiech v dome? Neznáme pojmy. „Štedrý deň bol klasicky rovnaký. Otec spitý na mol, agresívny, arogantný, tĺkol všetkých hlava-nehlava.“ Mama? „To si pamätám, ona jediná ma občas pohladkala a snažila sa ma chrániť. Blondína, milá, zaspával som s ňou. Zo všetkých súrodencov som bol najneobľúbenejší, dôvod netuším. Žili sme aj so starými rodičmi z otcovej strany – tí nikdy nezasiahli. Naopak. Mamu neznášali a ja som im bol ukradnutý.“ Súrodenci sa Dodovi kopili rok po roku, dnes s nimi v kontakte nie je. „Žijú čudne, asociálne. V takom prostredí však aj vyrastali, takže sa ani nečudujem.“ Otec sa párkrát ocitol aj v base – šoférovanie pod vplyvom alkoholu, lúpeže, bitky. V chládku je aj teraz. „Za vraždu. Dostal päť rokov. Klasifikovali to ako neúmyselné zabitie. Celý život mal frajerku v Trnave, vodil ju aj domov, mal s ňou tuším tri deti, pili obaja. Raz, keď boli na mol, dobil ju tak, že po pár hodinách umrela.“ Dodo akoby odmalička cítil, že do tejto rodiny nepatrí. Vy-

24

rástol z neho samorast. Samostatná jednotka. Odčlenený od všetkých. Prišiel zo školy a išiel von. Od dvanástich si zarábal sám na seba, vypomáhal v bare – zbieral a umýval poháre, v noci po šichte prišiel domov len prespať. Za svoje sa stravoval. V dedine bol obľúbený, brigádoval na dvoroch, v škole stíhal. Chodil na bežnú zédeešku medzi „normálne“ deti. V šiestej triede však prišlo k zlomu. Preradili ho do osobitnej do Trnavy. „Pretože súrodenci sa na učivo nechytali, a keďže ich bolo hodne, starí rodičia rozhodli, že na osobitnú patrím aj ja.“ To už boli časy, kedy mama Mária od rodiny definitívne odišla. A podala o rozvod. Nechala v osade deti, zbalila si tašky a viac

„Už od dvanástich rokov si musel zarábať sám na seba.“ sa neozvala. „Mal som osem rokov, prišiel som zo školy domov a mamy nikde. Pochopil som, že je to navždy. Bolo mi smutno.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Doda oslovil. Radi by sme mu prispeli nielen na úhradu nájmu na ubytovni, ale aj na nový notebook, ktorý Dodo akútne potrebuje kvôli škole. A ak by sa ste vedeli o nejakej práci, napíšte nám. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Dodo. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Maturita, ošetrovateľstvo a depky Oficiálne si všetky deti zobrali do opatery otcovi rodičia, Dodo to však vníma tak, že im išlo najmä o príjem. Lásku z ich strany necítil a dnes si myslí, že stonásobne lepšie by sa mal v detskom domove. „S tým už ale nič nenarobím.“ Osobitnú školu dokončil v Trnave, povinnú školskú dochádzku zavŕšil opäť na špeciálnom učilišti v Hlohovci. Kariéru maliara-natierača však zavrhol už v prvom okamžiku. Má na viac. Sám sebe sa dnes čuduje, že neskĺzol, že si nevybral život povaľača. V živote nič neukradol, alkohol a horšie veci sú mu cudzie, on naozaj sníval o maturite. Aj vďaka dobrým ľuďom sa mu podarilo dostať medzi seberovných. Dodo dnes študuje v hlavnom meste na strednej škole so zameraním na sociálnu prácu. Baví ho to. Popritom robí ošetrovateľa v trnavskej nemocnici,

Dodo vie, čo chce, a robí pre to všetko. V tomto boji ho chceme podržať a podporiť. Dodo, klobúk dole pred Tebou.

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

25


ĽUDIA

text: dagmar gurová | foto: panos pictures

nota bene 144

2013 jún

Sheila z Ugandy. Foto: Karen Robinson/Panos Pictures

Louisiana (26) z Litvy šla do Británie robiť čašníčku. Namiesto toho ju donútili k prostitúcii. Foto: Karen Robinson/Panos Pictures

Theresa (53) z Indie otročila ako slúžka v domácnosti. Foto: Karen Robinson/Panos Pictures

NA SEKUNDU SA ZASTAV A POZRI SA NA ICH ŽIVOT

OBRAZY SILNEJŠIE AKO SLOVÁ Fotografi z anglickej agentúry Panos Pictures robia umenie a pri tom upozorňujú na sociálne problémy. Nehľadajú ich len v krajinách tretieho sveta, ale i doma. Správy o novodobých otrokoch či pouličných gangoch mladistvých sa v médiách objavujú zriedka. A tých pár zmienok má častejšie podobu senzácie než vážnej reportáže. „Aj seriózne noviny už na titulnej strane dávajú priestor celebritám. Možno sa obávajú, že inak by im klesal predaj,“ hovorí Josh Lustig z fotoagentúry Panos Pictures, ktorá dokumentuje sociálne problémy po celom svete. „Musíme byť kreatívni a nachádzať ďalšie spôsoby, ako prácu na-

26

šich fotografov zviditeľniť. Jednou z možností sú veľké výstavy. Nerobíme ich v galériách, ale v kostoloch, na vlakových staniciach – tam, kde sa ľudia prirodzene nachádzajú.“ Modelovým príkladom bola znepokojujúca expozícia Slave Britain/Otrokárska Británia v londýnskej Katedrále sv. Pavla. Na kovových konštrukciách podobných klietkam viseli fotky obetí obchodovania s ľuďmi. Výstava mala vernisáž v roku 2007, kedy si Anglicko pripo-

mínalo dvesto rokov od zrušenia obchodu s otrokmi. Poodhalila realitu tisícok žien, detí a mužov, ktorí sú aj v takejto civilizovanej krajine tovarom na sex či domáce práce.

Novodobí otroci Keď Sheila z Ugandy v pätnástich osirela, rodinný priateľ ju predal mužovi v Anglicku. Podarilo sa jej ujsť, no v cudzej zemi bola stratená. Aby prežila, musela sa živiť prostitúciou.

Divia z Indie. Foto: Karen Robinson/Panos Pictures

Tehotná a zúfalá sa nakoniec dostala do orga- marátka. Dvadsaťtriročnú Egle presúvali pasá- nič nevybavila. Nerozumeli jej a poslali ju preč. nizácie, ktorá chráni deti pred násilím a kru- ci po celej Európe. Predali ju päťkrát v priebehu Skončila ako ilegálna prisťahovalkyňa. V čase, tosťou. „Veľmi mi pomohli. Teraz sa cítim tak, štyroch rokov. Inzerát s ponukou práce pre upra- keď ju Robinsonová fotila, už siedmy rok spáako by som mala rodinu... Keď mám problé- tovačky a čašníčky prilákal do Británie 26-ročnú vala v parku a živila sa príležitostnými prácami. my, ak by som sa chcela zabiť alebo čo, ak som Louisianu. Muž z pracovnej agentúry jej zobral Na výstave spolupracoval aj fotograf David v depresii, viem, že môžem ísť k pracovníkovi, pas a povedal, že musí pracovať ako prostitútka. Rose. Nafotil všedné anglické ulice, na ktorých ktorý je tam pre mňa... Predtým som si pripa- „Dlžila som mu peniaze za cestu a takto som ich sa skryte obchodovalo s ľuďmi. Obrazy niekedy dala ako príšera, teraz som človek,“ povedala mala odpracovať. Bola som šokovaná.“ zasiahnu silnejšie než slová a občas popchnú vtedy 20-ročná Sheila fotografke Karen Robin- Diviu dohodila na prácu v Anglicku kuvajtská k akcii aj politikov či zákonodarcov. Tak ako sonovej. V jej fotosérii vystupujú hlavne ženy, rodina, pre ktorú pôvodne pracovala. U nových projekt Slave Britain, ktorý prispel k úprave často veľmi mladé. Na väčšine záberov im neanglickej legislatívy. Obetiam obchodovania vidno do tváre. Niektoré sa k objektívu postavis ľuďmi sa tu už zabezpečuje aspoň minimálli chrbtom, iné sú len torzom, rukou, nejasným ny štandard ochrany a podpory bez automaodrazom v zrkadle. Pre ne to bola otázka beztickej deportácie z krajiny. pečnosti. Nám to napovedá, že obchod s ľuďmi oberá svoje obete o identitu, degraduje ich Ďalšie stratené dieťa na zameniteľné telá. Fotografka sa tomu vyhla „Vyhľadávame angažovaných fotografov, ktorí tým, že každý portrét doplnila osobným príbe- zamestnávateľov prespávala na zemi v komo- dokážu zachytiť vizuálny príbeh, majú čo povedať a svoju tému rozvíjajú náruživo, no prihom. Mnoho žien a dievčat, ktoré pri práci na re a hladovala. tejto téme stretla, pochádzalo z Litvy. „Jedlo som mohla variť, ale nie jesť,“ poveda- tom citlivo,“ hovorí Lustig. Takým je aj Adam Devätnásťročnú Dianu predal na prostitúciu la 28-ročná Indka, ktorú jej „páni“ neprestajne Patterson, ktorý už piaty rok pracuje na fopriateľ, 21-ročnú Jovitu speňažila najlepšia ka- okrikovali a bili. Hoci od nich ušla, na polícii tografickom cykle Another Lost Child/Ďalšie

„Projekt Slave Britain prispel k lepšej ochrane obetí obchodu s ľuďmi.“

27


nota bene 144

2013 jún

Foto: Mads Nissen/Panos Pictures

Fabrika na plodnosť

Kým je Mo tehotná, Vipoh varí. Foto: Adam Patterson/Panos Pictures

Vipohove zranenia po zrážke s konkurenčným gangom. Foto: Adam Patterson/Panos Pictures

stratené dieťa. Motivovali ho k nemu povrch- vyjadriť sa prostredníctvom obrazov, textov, ne spracované správy o vojne tínedžerských filmov. Svoj dokument však čoskoro sústregangov v Londýne. Počas nepokojov v roku dil na mladého černocha Jeana Claudea pre2008 tam zahynulo 29 mladistvých. Polícia na zývaného Vipoh. Osemnásťročný veterán pousituáciu reagovala agresívnymi prehliadkami, ličného života vtedy viedol skupinu mladíkov, ktoré mali odhaliť členov súperiacich gangov. ktorých nazýval Loughborough Soldiers/LouZamerala sa na mladých černochov, aziatov ghboroughskí vojaci. Prešiel všemožným náa zmiešané národnosti v najchudobnejších čas- silím a skoro pri tom zomrel. Pattersonovi sa tiach mesta. Tento kontroverzný prístup len otvoril výmenou za pár fotiek na propagáciu zväčšoval priepasť medzi autoritami a mladý- svojej hudby. mi. Patterson, ktorý sa v tom čase presťaho- „Rýchlo sme sa skamarátili a vytvorili si štýl spoval do Londýna, chcel o ľuďoch v pouličných lupráce, pri ktorom sa cítil rovnako zainteresobandách vedieť viac. Ponúkol im možnosť vaný ako ja,“ povedal fotograf, ktorý svoj pro-

28

Vipoh a Mo. Foto: Adam Patterson/Panos Pictures

jekt nazval podľa tetovania na krku jedného z členov pouličného gangu.

Gangster a medvedík Prvé fotky zachytávajú chalanov, ktorí oddychujú pri futbale, smútia za pobodaným kamarátom či ukazujú peniaze zarobené predajom drog. Mnohí naozaj pôsobia detsky. Také sú aj Vipohove texty, ktoré sa miesia pomedzi obrazy z londýnskych ulíc. Môžu sa zdať prostoduché, no je v nich úprimnosť a prirodzenosť, akej dospelí často nie sú schopní. „Prosím, zastav sa na sekundu a prečítaj si môj život,“ vyzýva.

Hrdý otec. Foto: Adam Patterson/Panos Pictures

Drsného gangstera nečakane zmení láska. Zrazu býva u priateľky Mo v Doncasteri a na ulici už bojuje iba s ťažkými nákupnými taškami. Adam Patterson je pri tom. Dokumentuje nezhody i chvíle domáckej pohody. Mo je tehotná a s blížiacim sa pôrodom Vipoh preberá domáce práce – zoznamuje sa s vysávačom či zákernou pecou, z ktorej sa valia kúdole dymu. „Ja a Mo sme sladký párik. Sme spolu takmer dva roky. Všetko robíme spolu a všade chodíme spolu. Je mojou najlepšou priateľkou, mojou milenkou. Mo pozná moje srdce, vie, čo chcem. Je

to môj veľký plyšový medvedík. Mne a Mo sa čoskoro narodí bábo,“ vyznáva sa Vipoh. Fotoséria sa končí v momente, keď šťastný otec bozkáva novorodeného syna. Mohol by to byť happyend, ale Vipohov život ani projekt Adama Pattersona sa ešte nekončí. Zdroj: panos.co.uk Josh Lustig prišiel na Slovensko na pozvanie Nadácie otvorenej spoločnosti. Ďakujeme agentúre Panos Pictures za bezplatné poskytnutie fotografií.

Pohľad na ďalší fenomén našej doby prináša reportáž Madsa Nissena Najväčšia svetová spermobanka. Cryos International, dánska fabrika na plodnosť, stojí za vyše 30 tisícimi tehotenstvami a svojím artiklom zásobuje viac než 70 kliník po celom svete. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi ju založil v mestečku Aarhus miestny podnikateľ Ole Schou. Inšpiroval ho k tomu sen o ľadovo modrom mori, uprostred ktorého plávali stovky zamrznutých spermií. Na začiatku sám oslovoval možných darcov, a nie všetci tým boli nadšení. Jeden ho dokonca udrel. Dnes sa sivovlasý, večne usmiaty Schou pýši 170 litrami spermií a šesťsto donormi, ktorí čakajú v poradovníku na svoju šancu. Fotograf Nissen nás sprevádza klinikou od miestností pre darcov až po laboratórium so spermiami uloženými v tekutom dusíku. Recepciu spermobanky zdobí veľký obraz so spermiami v mori. V Schouovej pracovni sa vyníma starodávny mikroskop, ktorým skúmal prvé „vzorky“. Na prvý pohľad trošičku absurdný zábavný príbeh má aj vážnejší podtón. O produkt dánskej spermobanky má záujem veľa zahraničných klientov, ktorí sa vo svojich krajinách nedostanú k spermiám tak ľahko. Napríklad v Anglicku výrazne klesol počet donorov po schválení zákona, ktorý dáva ich deťom právo spoznať identitu biologického rodiča. Dánski darcovia môžu mať okolo dvadsaťpäť potomkov, tí najpravidelnejší prispievatelia až do stovky. Za každý dar im spermobanka vyplatí päťsto dánskych korún (okolo 64 eur). Darovanie spermií je tu ešte stále anonymné – deti sa nedozvedia, kto je ich otcom ani to, či a koľko súrodencov majú. Schou chce svoje podnikanie rozšíriť do Južnej Afriky, Indie a Španielska, aby mohol ponúkať materiál z rôznych genofondov. Nissenovu reportáž môžeme vnímať ako varovanie: ak sa časom nezačne regulovať počet tehotenstiev s použitím materiálu od jedného darcu, je reálna možnosť, že jeho potomkovia sa v dnešnom globalizovanom svete stretnú. Neodhalené príbuzenské vzťahy by tak mohli viesť k rôznym komplikáciám.

29


Proti srsti

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 144

2013 jún

text: juraj hudák | foto: tomáš mihálik

pouličné blues

Skôr, ako radikálne zmeníš život, chyť do ruky kefku

TRAGIKOMÉDIA O SIEDMICH HRIECHOCH

Hlavu nevymeníš

ZATRATENCI

Dvadsaťsedemročný redaktor Paul Miller sa na celý jeden rok odpojil od internetu. O tomto prelomovom zážitku informoval na internetovom portáli The Verge.

Herec divadla Hopi Hope a predajca Nota bene Juraj Hudák hovorí o novom predstavení, v ktorom hrajú bezdomovci i tí, čo domov majú.

Paul Miller sa cítil byť vyhorený. Mal pocit, že internet, na ktorom je od svojich dvanástich rokov, ho oberá o reálny život, že žije vo virtuálnej bubline a nerobí nič iné, len surfuje po webe, číta e-maily a lajkuje všetko naokolo. Chcel dať výpoveď, odsťahovať sa k rodičom, čítať a písať knihy, nájsť svoje skutočné JA. Ako človek, ktorý píše o technológiách, chcel prísť na to, ako konkrétne internet ničí naše životy a nájsť spôsob, ako proti tomu bojovať. Začiatok bol presne taký, ako si vysníval. Vymenil smartfón za obyčajný telefón, veľa čítal, rozpísal knihu, pohyboval sa po meste bez navigácie. Schudol, viacej sa rozprával so svojou sestrou a namiesto e-mailov čítal stovky ozajstných listov, ktoré mu chodili do ozajstnej poštovej schránky a obdivovali jeho počin.

ho života a idú do opačného extrému. Z absolútneho komfortu do Zaježovej pliesť košíky a chovať ovce, z bohapustého života hľadať Boha do ašramu, po živote sústredenom len na seba ísť zachraňovať Afriku. Všetko je to iste krásne. Na chvíľu, pokiaľ nás nedobehne realita aj tam. Stačí si v tej Zaježovej založiť rodinu a dochovať deti do školopovinného veku. V tej chvíli sa už nedá zaobísť bez auta, ktorým treba deti voziť do školy. A to som vytiahla len námatkovo jeden problém, ktorý by sa iste dal napokon nejako riešiť, keby sa popri tom nevyvalilo ďalších desať.

Pred sebou neutečieš

Vytriezvenie Po prvom opojení zo slobody, zo straty každodenného tlaku z množstva informácií z internetu, z nadšenia nad vlastnou odvahou a originalitou, sa dostavila všednodenná realita a staré zlozvyky. Namiesto toho, aby čas, ktorý získal odpojením sa z internetu, investoval do kreativity a vzdelávania, pasívne ho zabíjal a stále viac sa izoloval. Celé dni nevychádzal z domu, jeho najobľúbenejším miestom sa stal gauč, kde hral hry a počúval audioknihy. Paul si uvedomil, že práca sa dá robiť aj bez internetu, že dobrú knihu si rád prečíta bez ohľadu na to, či je online alebo offline, ale vyjsť von medzi ľudí, ho stojí stále viac síl. Uvedomil si, že priatelia na facebooku sú lepší ako žiadni priatelia a že bez sústavného virtuálneho kontaktu sa aj ich reálne životy úplne rozišli. Potvrdil mu to aj internetový teoretik Nathan Jurgenson, podľa ktorého je „veľa reálneho vo virtuálnom svete a mnoho virtuálneho vo svete reálnom“. Paul definitívne pochopil, že skutočný svet je s internetom už neoddeliteľne spätý a že jeho život bez neho nebol lepší, ale že to už život vôbec nebol. Áno, áno, áno, zvolala som, keď som si ten článok prečítala a vrelo ho odporúčam do pozornosti každému, kto je nespokojný so svojím súčasným životom a pociťuje potrebu radikálnych zmien. Podobne ako Paul sú na tom asi mnohí, čo sa násilne odtrhnú od moderné-

30

„Podľa expertov na životné zmeny vytvoriť si nový návyk trvá 30 dní.“

Ak by sme aj našli spôsob, ako sa celkom odpojiť od internetu, civilizácie, ako utiecť od každodennej reality, odseknúť sa od nevyhovujúcich vzťahov, stále sa nedá jedno – vymeniť vlastnú hlavu, vlastné zlozvyky, vypnúť myšlienky a stereotypy. Tie si berieme všade so sebou a čo je horšie, všade nájdeme len to, čo si tam so sebou prinesieme. Ak utečieme z veľkej korporácie pred hlupákmi, závistlivcami a karieristami, nájdeme ich aj na lazoch, aj uprostred Afriky. Záchrana je v našom vnútri, v našej hlave. Možno je pre začiatok jednoduchšie zmeniť vonkajšie okolnosti, ako zostať v starom prostredí. Ale ak sa nesnažíme zmeniť aj sami seba, vonkajšie okolnosti fungujú ako akcelerátor len dočasne. Navyše sa nám môže stať to čo Paulovi. Po roku v offline svete má pocit zlyhania a obavy, že teraz už neuspeje ani vo svete, do ktorého prirodzene patrí. Ak však jeho pokus bude ponaučením pre mnohých ďalších, čo ho chceli nasledovať a mysleli si, že odpojenie vyrieši ich problémy, potom tento pokus stál za to a misia bola naplnená. Skôr ako radikálne zmeníte svoj život, skúste zmeniť len niečo. Experti na životné zmeny tvrdia, že vytvoriť si nový návyk trvá 30 dní a je dobré ho rozložiť skutočne na úplne drobné. Ak si napríklad dáte predsavzatie, že si budete denne umývať medzizubné priestory, prvých desať dní postačí, ak si pravidelne tú medzizubnú kefku len zoberiete do ruky. Že je to smiešne málo na radikálnu zmenu života? No, na to si spomeňte večer, keď vám bude zaťažko tú kefku zo skrinky vyberať.

Sedem ľudí sa po smrti stretáva na nejasnom mieste, ktoré tak trochu pripomína smetisko. Neprišli sem naľahko, každý z nich si nesie smrteľný hriech. Upratovačka bola pyšná, Viking sa príliš často hneval, bača bol lenivý... Jeden po druhom teraz rozprávajú svoje príbeh. Ak chcete vedieť viac, vyberte sa na Zatratencov, divadelnú hru košického sociálneho divadla Hopi Hope. Hráme v nej štyria ľudia bez domova z útulku Oáza – nádej pre nový život: Juraj Hudák, Julo Krok, Jozef Mihálik a Stanislava Sárošiová. Spolu s nami vystupujú režiséri a scenáristi Peter Kalmár a Oto Lengyel, aj naša kamarátka, študentka sociálnej práce Petra Timková. Tragikomédia o siedmich hriechoch je autorským divadlom. Nemali sme scenár, ktorý by sme sa učili naspamäť. Dostali sme námety, ktoré sme rozvíjali na našich stretnutiach. Celkom iste môžem povedať, že predstavenia mali úspech. Pozitívne ohlasy sme zožali aj v televízii, rádiu, denníku a napokon aj na internete. Potešilo nás to, pretože všetci siedmi sme sa snažili predviesť pekné predstavenie. Rozumieme si a máme sa radi, opravujeme si svoje chyby. Verte mi, že niekedy to nie je „med lízať“, ako si niektorí myslia. Nevedia, čo

je za tým driny na našich skúškach. Pred premiérou sme skúšali aj deväť hodín. Neustále hľadáme nových sponzorov a divadlo potrebuje aj reklamu. Okrem toho, že som sa stal hercom, som aj predajca časopisu Nota bene. Je to ťažká, poučná a náročná práca v teréne. Pri predaji spozná-

„Divadlo mi umožnilo nájsť moje Ja, mať opäť radosť a chuť žiť.“ vam rôznych ľudí, ktorí na nás predajcov rôzne reagujú. Stretol som veľa srdečných ľudí. Aj takých, ktorí si myslia, že to nie je práca, ale žobranie. Mýlia sa... Veľmi ma trápi a nepáči sa mi, že sa nájdu medzi nami aj „nepraví predajcovia“. Nekupujú si časopisy z redakcie, ale od zákazníkov. Niektorých už poznáme, preto za seba pošlú iného človeka, ktorý im časopis kúpi. Sú medzi nami „predajcovia“ bez preukazu alebo takí, čo si ho ofotia. Moje motto pri predaji je: Aj keď zákazník nemá záujem o časopis, zaželám mu pekný

deň. To ho niekedy vráti späť a moje noviny si nakoniec predsa len kúpi. Vždy sa usmievam, keď predávam. Snažím sa byť ku každému milý. To je podľa mňa veľmi dôležité! Ja celý život hľadám pravdu a svoju cestu. Prežil som aj život v blahobyte, nevedel som, čo je hlad, zima, až kým som to na vlastnej koži nezažil. Verte, nikomu to neprajem. Život je ako cesta autobusom, nikto nevie, aká cesta to bude, či nastúpil na ten správny autobus. Naše cesty sa však vzájomne prepájajú a spájajú. Potrebujeme iba otvoriť oči, pozrieť sa pred seba či vedľa seba, nebyť sebcom a namysleným. Veď načo aj?! Konečne by som rád našiel ženu, ktorá by ma chápala a bola by ku mne milá a verná. V živote som urobil dosť chýb, ale neľutujem, poučil som sa na nich. Nie je hanba spadnúť na dno, ale je umenie sa z neho odraziť, postaviť sa na nohy. Divadlo mi umožnilo nájsť moje Ja, prebudiť môj talent, mať opäť radosť a chuť žiť. Viem, že mám ako herec veľa nedostatkov. Spolu s Petrom Kalmárom a Otom Lengyelom na nich pracujeme. Oni zbadali, čo vo mne je a prebudili to. Chcem sa všetkým poďakovať: kolegom z divadla Hopi Hope, Oáze, pánovi farárovi Petrovi Gombitovi, ktorý má útulok na starosti, vedúcim zariadenia Renáte a Monike a mnohým ďalším. V Zatratencoch hrám vodiča autobusu, ktorého najväčším hriechom bola závisť. Tentokrát rád zhreším a poviem, že som nesmierne pyšný na to, čo sa nám v divadle podarilo. „Sú veci, ktoré sa dajú zmeniť, ktoré sa musia, alebo sa nedajú zmeniť... Ak máme čas, zmeňme preto všetko, čo sa len dá, vzťahy, lepší vzduch okolo nás – bez sebectva a falše. Veď žijeme len raz!“ Divadelná hra Zatratenci je spoločným projektom divadla Hopi Hope a útulku Oáza – nádej pre nový život. Útulok Oáza – nádej pre nový život je dočasným domovom pre sto ľudí bez domova z celého Slovenska. Je známy zvieracou farmou, o ktorú sa starajú obyvatelia útulku. Divadlo Hopi Hope pôvodne spájalo profesionálnych hercov a ľudí s mentálnym postihnutím. Dnes je spoločným projektom viacerých združení. V šiestich súboroch integruje ľudí bez domova, ľudí s postihnutím i azylantov.

31


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Päťdesiatpäť storočí Knihy majú rôzne osudy. Aj ich ničenie. Hovorí o tom nová kniha venezuelského autora Fernanda Báeza, ktorú som si práve kúpil. Zničiť ju neplánujem. Báez vo svojich Všeobecných dejinách ničenia kníh opisuje, že už v temných hlbinách času sa našlo dosť tých, čo knihy písali aj ničili. Od Sumerov, starých Egypťanov, nechýba antický svet. Za obeť padali celé zväzky, ba aj knižnice. Mnohé poznáme len podľa názvu, po génioch zostalo sotva pár slov, jedinečné poklady sú navždy stratené. Knihy sa pálili a trhali v totalitách i demokraciách. Nacisti ako pravá nadradená rasa vymysleli zlepšovák, keď knihy hádzali pod pásy tankov alebo filozofické diela rozmixovávali na propagandistické plagáty. Samostatnou kapitolou je ničenie kníh tými, ktorí sa zaštiťovali menom proroka tolerancie a pritom netolerantne brojili proti inakosti. Cirkev prakticky totálne zničila celú písomnú kultúru pôvodnej Ameriky, kým v Európe upaľovala s knihami rovno aj ich autorov. Päťdesiatpäť storočí sa ničili slová na papyruse, pergamene, koži i papieri. Uvidíme, ako to dopadne s elektronickými čítačkami kníh, na ktorých, podobne ako na iPhonoch, tabletoch a herných konzolách, leží krv novodobých otrokov z tretieho sveta. Svoju knihu Báez spisoval dvanásť rokov a ďalších šesť ju dorábal, lebo s udivením zistil, že dosiaľ nikto nič podobné nevydal. Venezuelský spisovateľ je personou non grata v USA, lebo preukázal, že absurdná vojna v Iraku hubila okrem životov aj miestnu kultúru. Je to zrejme špecialita nášho živočíšneho druhu, ktorý sa tak nerád necháva usvedčiť z vlastných chýb. Neradi vidíme smetiská, ktoré po sebe zanechávame, ľudské trosky spod mostov, po ktorých sa preháňajú fára úspešných zlodejov; odvrátenú stranu príbehu človeka, ktorý ešte aj popol (ten z kníh, aj z povraždených ľudí) posype na svoju záhradku. Básnik Heinrich Heine kedysi povedal: kde sa ničia knihy, tam sa nakoniec ničia aj ľudia. Ale čo bude s tými, ktorí namiesto kníh čítajú len reklamné letáky a ktorých vodcovia sa nevedia ani podpísať? autor je prozaik

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 jún

Každý, kto mi lichotí, je mojím nepriateľom. Každý, kto ma kritizuje, [...]. Z Číny

... Daniela Pastirčáka

Bunker „Poďme si pozrieť ten bunker,“ povedali sme nátov. Toto všetsi, keď sme sa vracali s mojou ženou Jarkou ko skupina mlaz Heinburgu. Museli sme zliezť z bicyklov a dých ľudí dokázazísť z hrádze. Neoľutovali sme. Pri zrekon- la vo svojom voľštruovanom bunkri postávala skupina mla- nom čase, bez dých ľudí, niektorí oblečení do uniforiem podpory mesta, z prvej Československej republiky. Jeden bez verejných fiz mladých mužov sa nás ujal a urobil nám nancií, všetko zo výklad. S veľkým zaujatím nám popisoval svojich vlastných historické súvislosti i strategické a technic- prostriedkov. I poké detaily toho bizarného objektu. Dozve- platok za exkurziu deli sme sa, že štyri bunkre v Petržalskom s fundovaným výlesíku tvorili časť československého pev- kladom bol dobronostného systému postaveného v rokoch voľný. „Nádherní 1935 – 1938. Vo svojej dobe to bol údajne fanatici,“ pomysnajdokonalejší pevnostný systém na svete. lel som si. Vyjadril som svoj obdiv nahlas. Žiaľ, pre Mníchovskú zradu a následnú kapi- „Vyrastali sme ako deti v tomto lese. Plníme tuláciu Českoslovensi náš detský sen,“ ska sa obranný sysvysvetlil mi sprievodca. „Bez toho tém nikdy nepoužil. Prechádzali sme zádieťaťa v nás, by to nebolo možné.“ kutiami pevnosti obnovenými tak detailne, že sme chvíľami mali Nuž existuje aj radikalizmus detských snov. pocit, akoby posádka toto miesto opustila Hodnoty v našom svete prežívajú i vďaka len nedávno. Chlapcom sa podarilo zhro- detským snom a vďaka tým, ktorí tie sny maždiť i zopár historicky unikátnych expo- nezradili.

„Hodnoty prežívajú aj vďaka radikalizmu detských snov.“

... zuzy uličianskej

Ako myška ťahala repku Ak sú radikálmi tí, čo idú až na koreň veci, tak najradikálnejší zo všetkých boli legendárni dedko s babkou, čo ťahali repku. Repa bola evidentne vyžraná i zažraná, ale oni si na ňu aj tak trúfli. Tento archetypálny príbeh nám však ukazuje i to, ako ľahko môžeme pri tom aj padnúť na zadok. Keď som po revolúcii prišla na návštevu k strýkovi na Floridu, bola som šokovaná z toho, ako poctivo vymývali každučkú nádobku od jogurtu, aby ju mohli dať do separovaného zberu. Dnes sama všeličo poctivo triedim, ale tiež všeličo len tak vyhodím. Zelení sme dnes už pomaly všetci. Teda tak trochu. Na radikálnosť nemáme vždy nervy, čas či peniaze. Prispejeme možno občas na dobrú vec, ale rovnako dobre používame aj mobily či počítače vyrobené takmer otrockou prácou a ešte to aj zajedáme hamburgerom. Teda nie všetci. Britská rodina z dokumentárneho filmu o katastrofických výhľadoch do roku 2050 si dovolila ísť na milovanú lyžovačku len vtedy, ak sa im v tom roku podarilo znížiť rodinnú spotrebu energie a CO2 porovnateľne s tým, čo vy-

pustí do ovzdušia lietadlo pri lete do Švajčiarska a naspäť. Radikálne sa totiž rozhodli, že nebudú ohrozovať prežitie budúcich generácií svojimi potešeniami. Práve pri jednej rodinnej dovolenke mali totiž možnosť vidieť, ako radikálne sa topia ľadovce v Alpách. A tak sa rozhodli žiť na statku a používať vlastný slnečný i veterný kolektor.Minule som si na nich spomenula, či sú ešte aj dnes verní svojmu presvedčeniu. Či si už nepovedali, že keď sa dedko s babkou k ničomu nemajú, nebudú sa oni, myšičky, s nejakou repou naťahovať. Ani by som sa im nečudovala. Ale zas, keď sa nám podarí aj s tou našou myšou váhou, čo i len povytiahnuť nejaký problém, nie je to radikálne krásne?

„Na radikálnosť nemáme vždy nervy, čas či peniaze.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: S priateľom schopným kritiky môžeš ísť [rýchlejšie vpred]. Johann Wolfgang Goethe Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.

centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33


POULIČNÉ BLUES

text: dagmar gurová | foto: martin opeta

nota bene 144

2013 jún INZERCIA

DOKÁZAL, ŽE MÁ NA VIAC

PAĽO ŽIJE „Paľo László stále pije a nikdy sa dobrovoľne nevzdá,“ preslávila ho pesnička skupiny Karpina. Kedysi tomu tiež veril. Vlani v lete sa však rozhodol žiť inak a darí sa mu to. pravdivé. Presne to vystihovalo môj život,“ priznáva. „Paľo László stále pije a nikdy sa dobrovoľne nevzdá... Paľo László ešte žije, aj keď sa vám to nezdá!“ spieva Karpina. Dnes je to inak – Paľo žije, hoci už nepije. „Bol legendou Karlovej Vsi. Párkrát sme ho dostali na pódium a zaskákal si tam s nami,“ spomína gitarista Karpiny Peter Deák prekvapený tou premenou. „Sme radi, že sa mu darí,“ odkazuje kapela. „Dostal som sa do suterénu, ale vlastnou vôľou som sa vyšplhal na prízemie,“ hovorí Paľo. Ešte predtým si však odsedel sedem rokov vo väzení. Za ten čas prišiel o bývanie, o peniaze i vzťahy. „Pustili ma vlani v júli. Ostal som s desiatimi eurami na ulici. Nikoho nezaujímalo, ako prežijem.“ Z najhoršieho ho vytiahol náš časopis, ktorý predáva od minulého augusta.

Bez domova, bez súkromia

Paľa nikdy nezahanbovalo, že predáva Nota bene. Predajné miesto si zámerne vybral na bratislavskom sídlisku, kde ho všetci dobre poznali. „Mali ma tam za najväčšieho vagabunda. Chcel som im ukázať, že som iný.“ Babky, ktoré si ho pamätali ako nenapraviteľného opilca, mu zo začiatku príliš neverili. „Svojím vystupovaním a triezvou hlavou som ich presvedčil, že som slušný človek. Časopis si odo mňa kupuje aj sudkyňa, ktorá ma odsúdila na dvanásť rokov. Dnes vidí, že žijem poctivo a bez alkoholu. Nepijem už osem mesiacov.“ Paľo je presvedčený, že príčiny jeho problémov siahajú do detstva. „Mal som výraznú poruchu reči, ale rodičia ma aj tak dali do normálnej školy. Deti v tom veku dokážu byť veľmi kruté – spolužiaci sa mi posmievali, ponižovali ma.“ Pocity menejcennosti zaháňal športom. Dal sa na džudo a praktizoval ho aj mimo telocvične – sám seba ustanovil za ochrancu slabších. Ak mal vypité, zastával sa ich obzvlášť vehementne. „Pil som, aby som sa vyrovnal ostaným, no potom som bol agresívnejší. Stačilo málo a hneď som robil poriadky.“

Búrlivé roky & rock Ochranárske sklony ho v devätnástich dostali do väzenia, kam sa s prestávkami vracal až do roku 1993. „Ďalších dvanásť rokov som bol na slobode. Zamestnal som sa v strážnej službe a striedavo som žil na ulici. Rodina ma vyhadzovala z domu a ja som bol príliš hrdý na to, aby som sa niekomu prosil.“ Všetko sa zhoršilo, keď ho prepustili z práce. Pred pochmúrnou realitou čoraz častejšie unikal do alkoholovej nirvány. „Postával som pre lahôdkami a od každého som pýtal nejakú tú korunu na chľast.

„Zo suterénu som sa vlastnou vôľou vyšplhal na prízemie.“ Oslovil ma tam chlapík z rockovej skupiny Karpina, vraj či môže o mne zložiť pesničku. Súhlasil som a doteraz ma to prenasleduje,“ usmieva sa Paľo, ktorému pesničku, a tým aj jeho minulosť, stále ktosi pripomína. „Všetko, čo sa tam spieva, bolo

„Nota bene mi pomohlo, lebo som to sám chcel. Uvedomil som si, že s alkoholom to ďaleko nedotiahnem. Ak by som zarobené peniaze prepil, nemal by som si za čo kúpiť ďalšie časopisy. Je to veľmi dobrý projekt. Učí nás zodpovednosti.“ Na začiatku bol otrhaný, zarastený, špinavý, no postupne sa pozviechal. Teraz by ho nikto netipoval za bezdomovca. „Ale stále ním som. Momentálne bývam na Krčméryho (Útulok Sv. Lujzy – útulok pre ľudí bez domova so zdravotnými problémami). Máme prísny režim, ale som vďačný, že tam môžem byť.“ Súkromia si však veľa neužije a práve to mu veľmi chýba. „Chcel by som mať svoje bývanie, založiť si rodinu, ale najskôr potrebujem stabilný príjem. Dnes so mnou paničky flirtujú, ale keď ich pozvem na obed, odmietnu, lebo som bezdomovec,“ hovorí. „Moje predajné miesto je fajn, mám tam stálych zákazníkov. Dokážem si čosi ušetriť na horšie dni, no nie je tam taký obrat, aby som zarobil na ubytovňu. Snažím sa vystupovať ako optimista, ale vnútri sa aj ja občas bojím, čo bude zajtra.“ Paľo síce vyzerá ako statný muž, no v skutočnosti má kopu zdravotných problémov. „Skúšal som robiť za pásom aj upratovať, ale fyzicky som to nezvládal. Viem trochu robiť s počítačom, mohol by som byť napríklad vrátnikom,“ zasníva sa. „Mám určité predstavy, ale musím žiť v realite. Nedarí sa mi tak, ako som si predstavoval, ale mám sa lepšie než vlani, keď som s Nota bene začínal. Je to veru dobrý pocit, že aj Paľo Lászlo za niečo stojí.“

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream


INZERCIA

Nota bene 144 jún 2013  

Noví radikáli

Nota bene 144 jún 2013  

Noví radikáli

Advertisement