Nota bene 143 máj 2013

da a jcu

Zá 6 zr pr po e ačn e lo u pr vi r é d e c

ie ťa

SLO

a

máj

ih

143 / 2013

Kn

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40 polovica pre predajcu

VÁ

nástenka

nota bene 143

4 ROZHOVOR

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

06.04. 2013 16:15 Dobrý deň. Chcem pozdraviť pani s číslom 601 na Kamennom námestí. Okrem NB som si kúpila aj knihu Zázračné dieťa. Pani bola veľmi milá. Prajem jej všetko dobré. Petra

08.04. 2012 14:23 Tak ako vždy aj dnes ma potešilo stretnutie s predajkyňou 008 z Podlavíc BB. Vždy sa teším na nové číslo časopisu, ku ktorému pridá úsmev a pekné slovo. Ďakujem. M. S. 09.04 2013 09:27 Veľa zdravia a šťastia pánovi 336 z NR! Keď som sadla do auta a cúvala z neprehľadného miesta na Farskej ulici, ochotne a s úsmevom mi ukazoval, že môžem. Macka R.

06.04. 2013 17:21 Pravidelne si kupujeme NB od nášho obľúbeného predajcu Vladka s číslom 21 na rohu Dunajskej a Štúrovej v BA. Dnes sme ho stretli opäť, a aj napriek zlému počasiu bol opäť usmiaty a pozitívne naladený. Prajeme vám takýchto predajcov čo najviac a týmto ho pozdravujeme. Peťo a Katka

09.04 2013 10:19 Skvelý časopis, super čítanie. Pozdravujem uja predavača zo Žiaru nad Hronom. Nech je aj on zdravý a šťastný. M.

07.04. 2013 07:27 Rád by som poďakoval predajcovi č. 450 pri OD Tesco (pri novom) v Košiciach za ochotný a milý prístup k zákazníkom. Hoci je dlhodobo nezamestnaný, žiadnej práci sa nevyhýba a príkladne sa stará aj o svoju rodinu, aj keď to na východe nie je jednoduché.

10.04. 2013 11:27 Kupujem Nota bene u predajkyne č. 4 v Hlohovci. Je zlatá, pridá úsmev, poďakovanie a hneď je deň krajší. Prajem jej veľa šťastia. Zároveň vás musím upozorniť na predajkyňu č. 3, ktorá stáva pri mestskom úrade. Je nepríjemná, s kopou podivných indivíduí okolo seba a slovníkom kočiša.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

NIEKTORÝCH KOLEGOV SI AJ POHNEVÁM

14.04. 2013 07:04 Milá Jela, napísali ste super knižku, ktorú som prečítala na jeden hlt. Držím Vám palce v živote a želám viac slnečných dní.

7

TÉMA TAJOMNÁ SILA SLOV

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Dobrý deň, pozdravujem celú redakciu, robíte naozaj záslužnú prácu. Váš časopis si kupujem od predajkyne Veroniky, ktorá predáva v Trnave na Hlavnej ulici pred obchodným domom ASO. Obálka aprílového čísla sa mimoriadne vydarila, fotograf Šimko Košík odviedol dobrú robotu a mladá žena na fotke je vyslovene krásna, na čom sme sa zhodli aj s manželkou. Želám Vám veľa zdaru vo Vašom snažení. Michal.

Médiá si majú všímať neprávosti, tlačiť na politikov, vystríhať pred extrémizmom. A to všetko robiť morálne a profesionálne zároveň, tvrdí novinárka Mirka Kernová.

11

Inzeráty predajcov Súrne hľadám prácu ako pomocný pracovník v Trnave a okolí. Som zodpovedný a flexibilný.

Prosím, ponúknite. Ďakujem. Kontakt: Marián, č. 96, Starohájska ul., Trnava, t. č. 0918 650 787

Negatívnym myšlienkam sa nevyhnú ani najväčší optimisti. Máme ich preprogramovať na pozitívne alebo nám pomôže skôr to, že sa nimi nebudeme zaoberať?

15

REPORTÁŽ VITAJTE V PISZTORYHO PALÁCI

FENOMÉN UNIVERZÁLNA MAGICKÁ FORMULA

Vyzerá ako iné honosné domy na Štefánikovej ulici. Ľahko ho prehliadnuť, ale to by bola škoda.

Vnútri sa dejú zázračné veci a aj vy môžete byť ich súčasťou.

Vyslovovali sme ho už kedysi pri hrách: Abrakadabra! Zaklínadlo, pomocou ktorého sme v detstve túžili ovládnuť svet. Boli sme vtedy blízko veľmi starej pravde.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

21

27

ĽUDIA Viedeň je mesto novín

PÚTNIK Kríza-nekríza ostrova

Tvrdí, že svet je fascinujúci, nezávisle na tom, kde práve ste. Rodená Američanka Dardis McNamee je dnes šéfredaktorkou mesačníka The Vienna Review.

Český štáb v slovenskej koprodukcii nakrúcal na Cypre film o Cyrilovi a Metodovi. Rolu pápeža Klimenta hrá cyperský šofér a jeho kata český veľvyslanec.

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Fotografia na obálke: Šimko Košík

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O PARTNERI PROJEKTU

editoriál

SKÚSME TO TRIKOM

vaše listy

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

z obsahu

2013 máj

Agatha Christie sa nikdy nebála, že nevymyslí novú detektívku. Nápadov mala dosť. Zakaždým len musela prečkať asi tri strašné týždne, kým knihu naozaj začala písať. Vo svojom životopise vtipne opisuje, ako presviedčala príbuzných, že písať už nedokáže a žiadnu ďalšiu knihu nedá dokopy. Oni ju uisťovali o opaku - veď minulý rok hovorila to isté a predminulý tiež. Je to iba nepríjemná fáza, ktorú zase prekoná. A mali pravdu. Po pár dňoch beznádejnej ochablosti sa v Agathe zapol akýsi vnútorný štartér a v kníhkupectvách sa onedlho objavil nový bestseller. Správne slová nezhľadúvajú iba spisovatelia.

V rozčúlení, v šoku, v návale radosti či dojatia sa hocikomu môže zdať, že „nemá slov“. Niekedy sa nám ich naopak dostáva až príliš a nevieme, čo s nimi. Vezmime si také politicky korektné slová, ktoré sa majú zastávať znevýhodnených, prehliadaných, prenasledovaných. Vznikajú s dobrým úmyslom, ale často sú príliš dlhé a znejú čudne. Ťažko z nich vytvoriť chytľavý novinový titulok a nevedno, či sa uchytia v hovorovej reči.

Koncom 80. rokov sa v Spojených štátoch rozbehla kampaň za používanie slova „ľudia“ pred názvom diagnózy či problému. Zámer to bol pekný – uvedomiť si, že každý je v prvom rade človek a hendikep je iba jeho vedľajšou stránkou, nie podstatou identity. A tak aj u nás máme ľudí s telesným postihnutím, ľudí pracujúcich v sexbiznise či ľudí so sociálnym hendikepom. Akurát už nie je úplne jasné, o koho naozaj ide. Americkí nevidiaci odmietli „ľudí“ vo svojom názve aj preto, že im to skôr evokovalo zahanbenie než skutočnú rovnosť.

Pomenovanie, ktoré by neurážalo, ale ani nezahmlievalo problémy, sa ťažko hľadá pre celú skupinu.

Možno je načase hovoriť viac o konkrétnych ľuďoch.

Náš predajca Dušan s číslom 1883 žije v chatke, ktorá kedysi patrila k železnici. Nota bene predáva niekoľko rokov a zákazníci si ho chvália. „Mám z nich radosť. Teší ma, keď sa pozhovárame sa. Povzbudzujú ma do života,“ hovorí. Pristavte sa pri ňom na chvíľu aj vy a namiesto zovšeobecnenej skupiny bezdomovcov spoznáte Dušana, človeka bez domova. Tento mesiac oslávi narodeniny (24. 5.) aj meniny (26.5.). Zablahoželať mu môžete pri predajni Terno, Stromová v Bratislave.

Dagmar Gurová redaktorka

V ďalšom čísle s témou NOVODOBÍ RADIKÁLI nájdete: Zelená hliadka

Záhradkári spojte sa

Fotografie s príbehom

Matúšovi Čupkovi prišlo ľúto, že mesto je plné odpadkov a začal ich zbierať. Dnes má nasledovníkov, ktorí každý týždeň upratujú ulice a parky. Pridajte sa.

Chcete spoznať nových ľudí a pri tom sa dobre baviť? Komunitná záhrada v centre mesta je na to ideálnym miestom. Zvlášť, keď si ju budujete spoločne.

Fotografi z anglickej agentúry Panos Pictures robia umenie a pri tom upozorňujú na sociálne problémy. Nehľadajú ich len v krajinách tretieho sveta, ale i doma.

3

Rozhovor

text: ada jung | foto: vlado kampf

nota bene 143

2013 máj

cez hlavu mi takmer vôbec nechodia odpovede z Markízy na moje otázky. Ja sa nehnevám, ani to neriešim. Novinár, ktorý píše o médiách, s tým musí rátať.

Ktorý tvoj text spôsobil najväčší rozruch?

Rekord v čítanosti malo spomínané Modré z neba, 150 tisíc čitateľov. Ale rozruch spôsobil skôr článok Falšuje Markíza nefalšované emócie? Bol o tom, ako v spravodajstve Markízy podľa mojich indícií zinscenovali radosť babiek z Lendaku z voľby pápeža. Hoci to nebolo veľké odhalenie, ľudí to pobúrilo. Diváci sú veľmi citliví na to, ak zistia, že ich chce niekto klamať, manipulovať. Väčšiu odozvu mal aj článok, v ktorom som napísala, že prezident by sa mal ospravedlniť novinárke, ktorú po normálnej novinárskej otázke nazval analfabetom. Alebo kritický článok o tom, že TA3 dala neadekvátne veľký priestor jednostrannej tlačovke Mariána Kočnera.

REALITA JE VIAC ČI MENEJ MANIPULOVANÁ

NIEKTORÝCH KOLEGOV SI AJ POHNEVÁM Médiá majú poukazovať na korupciu, všímať si neprávosti, tlačiť na politikov, vystríhať pred extrémizmom. To všetko majú robiť morálne a profesionálne zároveň, tvrdí novinárka a blogerka MIRKA KERNOVÁ.

Tvoj blog na sme.sk patrí v krátkom čase k najlepším. Čo myslíš, čím to je?

Neviem, či k najlepším, ale môžem povedať, že k najčítanejším. Píšem o médiách a tie ľudí zaujímajú, radi o nich hovoria, radi na ne nadávajú. Každý deň prinášam to podstatné, čo sa deje v televíziách, v reklame, na webe, v denníkoch na moju stránku o médiách, a keď ma niečo milo prekvapí alebo naštve, komentujem to na blogu. Čo ťa naposledy naozaj naštvalo?

Naštvalo ma, keď Markíza a JOJ ukázali, ako matka plače pri mŕtvom dieťati. To do médií naozaj nepatrí. A celkom účinný bol môj článok o podozrivom hlasovaní v relácii Na telo. Markíza to síce nechala bez komentára, ale hlasovanie pri Na telo už nie je. Na to som celkom hrdá.

4

A čo prekvapilo?

Relácia 9. A na STV. Vzhľadom na tému a zameranie by človek čakal, že bude nudná. A nebola.

Bolo to také autentické, ako keby ste sedeli priamo v školskej lavici alebo za katedrou a presne pociťovali problémy detí či učiteľov. To som pochválila. Škoda len, že STV to nasadila proti silným formátom na Markíze a JOJ. Akým spôsobom pracuješ?

Nesnažím sa hľadať lupou chyby novinárov a potom ich pranierovať. Viem, ako fungujú redakcie.

Je tam stres, článok síce napíše jeden novinár, no editor ho upraví, šéfredaktor napíše titulku...

Je to tímová práca, preto pri chybách skôr menujem redakcie. Ale keď novinár urobí zásadnú chybu alebo sa vedome chová nekorektne, potom som už veľmi konkrétna. Ako v prípade re-

Obvykle býva vulgárna...

Na mojom webe nemám anonymné diskusie a sú kultivované. No v anonymných diskusiách na SME sa vyskytnú aj agresívnejšie. Sociológom by som ich odporúčala preskúmať ako zvláštny fenomén.

daktora, ktorý písal pre tlačovú agentúru o ombudsmanovi, pričom bol súčasne jeho poradcom a dostával za to plat. Je to konflikt záujmov – v podstate pretláčal do agentúry, od ktorej čitatelia aj klienti čakajú objektívne spravodajstvo, pozitívne správy o ombudsmanovi.

Snažíš sa dohliadať na etiku médií. Čo presne to v blogerskej praxi znamená?

Aj keď mám na blogu napísané, že jeho cieľom je prispieť k väčšej etike a profesionalite slovenských médií, nechcem byť vnímaná ako policajt striehnuci na novinárov. Skôr to beriem tak, že ich hodnotím na základe mojich skúseností, ale aj etického kódexu. Z morálneho hľadiska. Nie všetko patrí do médií, no v bulvári sa tieto hranice posúvajú. Napríklad živý prenos z pohrebu utýraného dievčatka podľa mňa do médií nepatrí.

Čítaš všetky reakcie čitateľov na tvoje články?

Pod niektorými ich je aj vyše dvesto.

Keby som všetky čítala, nestíham písať. Skôr len preletím, či sú reakcie také, aké som očakávala.

Pri blogu o Vilovi Rozborilovi som predpokladala, že to bude rozpoltené. Buď mi budú nadávať jeho fanúšikovia, alebo naopak tí, ktorí Vila nemajú radi, ma budú chváliť. Veľké vášne vyvolávajú v diskusiách aj témy týkajúce sa Rómov či slovenskej histórie. Pri týchto témach presne viem, ako bude vyzerať diskusia.

Ako na tvoje blogy reagujú tí, ktorých sa priamo týkajú?

Už na začiatku som sa zmierila s tým, že asi niektorých naštvem. Ale reakcie, až na naozaj malé výnimky, nie sú zlé. Čakala som, že to bude horšie. A som prekvapená, že s mnohými novinármi, o ktorých som písala kriticky, sme zostali priatelia. Dokonca som sa takto s ľuďmi, o ktorých som nepísala len pozitívne, zoznámila. Ale sú aj takí, ktorí sa nahnevali, a nie len jednotlivci. Po blogu Modré z neba prerastá Markíze

Nezdá sa ti, že médiá, zvlášť televízia a internet, sa stali akýmsi novodobým zlatým teľaťom, pseudonáboženstvom?

U istej časti divákov to tak asi je. Televíziu berú ako východisko zo svojho trápenia, vyslobodenie z obyčajného života. Jej sledovanie neberú len ako relax, ale ako premiestnenie sa do inej reality. Diametrálne odlišnej od tej, ktorou žijú.

Rôzne seriály, reality šou ukazujú iný svet, ale aj iný, upravený spôsob života. A či sa to už ľuďom z médií páči, alebo nie, aj v spravodajstve je realita viac či menej manipulovaná. Na to by ľudia mali pamätať. Mali by všetko, čo vidia,

„S veľkou myšlienkou už prerazíte aj bez klasických médií. “ počujú a čítajú, brať len ako ponuku informácií, ktoré treba porovnať z rôznych zdrojov. Názor nech si potom vytvoria sami.

Bez mediálnej odozvy nemá v súčasnosti prakticky žiadna myšlienka nádej na úspech. Nie je to dosť brutálny nátlak na jednotlivca?

S veľkou myšlienkou sa už dá preraziť aj bez klasických médií. Navonok to síce vyzerá, že všetko sa točí len okolo nich, ale mladšiu generáciu pohlcujú skôr sociálne médiá. Stále viac pribúdajú ľudia, ktorí si nekupujú noviny a nemajú televíziu, lebo ju nechcú. Klasické médiá buď ignorujú, alebo dôkladnejšie selektujú. Preto dávajú sociálne médiá dobrému nápadu a atraktívnej kampani nové možnosti. Aj bez peňazí.

Aké vzory, aké posolstvá vysielajú médiá do spoločnosti? Človek by si mal vyberať a hľadať médiá, ktoré pre svoj život, prácu, pohodu potrebuje. Potom

môžu prevládnuť aj pozitívne vzory. Ale žiaľ, nehody, tragédie, kriminálne témy, priťahujú ľudí viac. Generujú vyššiu sledovanosť, preto v médiách prevládajú. Veľké slovenské denníky však majú radšej rolu strážneho psa ako šíriteľa pozitívne ladených článkov.

Sú médiá schopné objektívneho kritického súdu? A sme ho schopní my, čo sa médií týka?

Ja sa snažím viesť moje deti k tomu, aby si vytvorili vlastný názor, aby veľa čítali. Nie na počítači, ale knihy, časopisy. A aby rozmýšľali. Ak nebudeme ovce, ktoré si večer sadnú k telke a cez deň sledujú, čo kto povie alebo odporučí na sociálnych sieťach, tak si vytvoríme vlastný svet, s vlastnými prioritami. A negativizmus, ktorý v médiách prevláda, nás nepohltí. Médiá by sme mali pustiť do svojho života len potiaľ, pokiaľ nás informujú a zabávajú. Ale nie, aby spôsobovali depresie a nahrádzali reálny život.

Nakoľko sa informáciám, ktoré dostávame prostredníctvom médií, ešte dá veriť? Sú predsa ovplyvnené množstvom faktorov.

Vydavateľmi, lobbingom, politikmi, záujmovými skupinami, podsvetím, senzáciechtivosťou, subjektívnym postojom redaktora. Nie je všetko už len show?

Zo všetkého je v každom článku a reportáži trochu. Niekde má prevahu osobnosť autora, jeho názory. Tomu sa nedá zabrániť, články nepíšu stroje. A médiá, aby prežili, sú stále častejšie tlačené do používania prvkov, ktoré čitateľov priťahujú. Ak napíšete, že známa politička sa vyhla kolízii na ceste, nevzbudí to takú pozornosť, ako keď napíšete, že XY unikla smrti... Médiá so snahou o získanie priazne divákov zveličujú, a môže to prejsť aj do manipulácie, čo je zlé. Keď napríklad redaktor nabáda, aby sa hádka medzi susedmi, národnosťami vyostrila, lebo tak sa mu to hodí do reportáže, sám prispieva k rozdúchavaniu národnostných vášní divákov. Ale známe sú aj prípady zjednodušovania. V Amerike novinár nestihol snehovú búrku, tak mu asistent víril sneh, čo nechtiac zachytila kamera. Známy je aj prípad, keď mal fotograf pocit, že nezachytil puk letiaci do bránky, tak ho tam dokreslil. Výsledkom bolo, že v bránke boli puky dva, ten pravý si nevšimol. Manipulácia však nie je taký rozšírený fenomén, aby sme sa ho mali báť. Tiež si myslím, že v slovenských médiách neprevládajú nekorektné praktiky. Aj kvôli tomu, že žijeme v spoločnosti obklopenej reality šou, je fajn, že už na základných školách pribúda mediálna výchova. Čo sa na nej má učiť?

Napríklad 12-ročným dievčatám sa ukáže, ako vzniká fotka dokonalej modelky – ako sa vyretušujú faldíky, zúži pás, natiahnu nohy a dá sa iskra do zreničky. Alebo sa premietne dokument natočený v STV, kde sa redaktor chváli, ako za Mečiara manipulovali spravodajstvo, zdôraz-

5

nota bene 143

ňovali potrebnú atmosféru hudobným doprovodom, selektovali, čo do vysielania pôjde a čo nie. A povie sa im, že takto sa to nerobí. Lebo v slobodnej demokracii je neprípustné, aby mala na spravodajstvo vplyv politika.

Kto je viac manipulovaný? My médiami, ktoré robia politiku, alebo médiá politikmi, ktorí manipulujú nás?

Neviem, kto má prevahu. Ale viem, že politikom veľmi záleží, aby boli v médiách. A využívajú na to rôzne metódy. Práve novinári by mali byť v strehu, ak sa k nim politik chová neprirodzene priateľsky. Aj keď to tak nevyzerá, skôr politici sú tí, čo sa snažia vopchať do priazne novinárom.

Máme vôbec na Slovensku investigatívnu žurnalistiku? Od roku '89 bolo dosť času na jej vývoj a pátrať by naozaj bolo po čom!

Investigatívna žurnalistika na Slovensku je. Novinárov nie je veľa, no v takmer každej redakcii je niekto šikovný, kto prináša plnohodnotné investigatívne témy. Nemusí to byť vždy odhalenie veľkého korupčného škandálu. Ale aj poukázanie na prípady neprávosti u obyčajných ľudí, kde novinár dôslednou prácou odkryje chyby systému, považujem za investigatívnu prácu.

A investigatívneho ducha majú aj viacerí blogeri. Napríklad bloger, ktorý poukázal na organizovanú sieť žobrákov v Bratislave. Ľudia si pod investigatívou predstavujú, že novinári budú fungovať ako akási náhrada policajného a súdneho systému. Že naň budú tlačiť, aby konal. Je to omyl?

6

Je to omyl. Som v kontakte s viacerými šikovnými investigatívnymi novinármi. Ich práca pri získavaní informácií je naozaj podobná ako práca vyšetrovateľov. Ale ich úlohou je poukázať na problém, pýtať sa kompetentných, ako ho budú riešiť. Novinári nie sú sudcovia, ktorí by mali trestať alebo niesť zodpovednosť, ak sa to, čo odkryjú, nevyrieši. Ich úlohou je poukázať na problém a vytvoriť tlak na kompetentných.

Vzdali sa médiá svojho hlasu v prospech zisku? Mám pocit, že z nich už nezaznieva jasné áno a nie, ale skôr viac-menej. Že sa kompetentnosť zamieňa za rýchlosť, informácie za emócie, komentár za mienku.

Situácia v médiách sa za posledné roky zmenila. Kríza na ne doľahla možno viac ako na iné profesie. Firmy pri šetrení znížili výdavky na reklamu, z ktorej médiá žijú. Firmy a spoločnosti prestali tiež objednávať toľko výtlačkov tlače ako predtým. Výsledkom je, že do médií tečie menej peňazí. Zákonite majitelia redukujú počet novinárov – menej ľudí musí napísať viac. Je to na úkor kvality. Potom sa stáva to, že pre médiá je lepšie mať lacného a neskúseného, ale poslušného novinára, ako kvalitnejšieho, ktorý však potrebuje k dôkladnejšej práci viac času aj viac prostriedkov. Investigatívne témy naviac prinášajú riziko žalôb pre redakcie, preto napríklad v Markíze zrušili Paľbu. Takto sa z médií vytrácajú kvalitní novinári.

Profesor žurnalistiky Philip Meyer tvrdí, že posledný čitateľ novín v Amerike zomrie v roku

2040, lebo ešte predtým zomrú samotné noviny. Nie len printové, ale noviny vôbec. Dôvodom má byť, že sa stali tovarom ako každý iný.

Stratili spoločenskú a kultúrnu nadhodnotu a tým aj opodstatnenie svojej existencie. Dávaš im viac než necelých 30 rokov?

Ja s profesorom úplne nesúhlasím. Myslím si, že noviny nezaniknú. Možno papier, pri ktorom sa stále zvyšuje cena, spôsobí, že papierové verzie budú drahšie a noviny sa budú čítať na webe, na iPade. Je pravda, že do bulvárnych médií sa stále častejšie dostávajú dramatické prvky. Priznal to aj šéf spravodajstva Markízy, keď povedal, že televízne správy sú pripravované ako „kino“. Ale médiá ako také stále plnia dôležitú spoločenskú úlohu. Poukazujú na korupciu, všímajú si neprávosti voči slabým, tlačia na politikov, píšu o tom, že rasizmus, extrémizmus, národná neznášanlivosť nie sú v poriadku, všímajú si charitu. A v tomto je ich záslužné miesto.

Miroslava Kernová vyštudovala históriu a estetiku na UKF v Nitre.

Postgraduálne študovala históriu na UK v Bratislave a politológiu na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe. V rokoch 2000 až 2010 pracovala v spravodajstve denníka SME, od roku 2006 pripravovala aj prílohu Médiá. Od roku 2012 má svoju internetovú stránku www. omediach.com a blogerskú stránku www.omediach.blog.sme.sk, na ktorých sa venuje etike a profesionalite v žurnalistickej práci. Má tri deti, jej manžel je redaktor denníka SME.

2013 máj

text: dagmar gurová

TÉMA

Foto: Masaru Emoto

UZDRAVIA AKO LIEK, UBLÍŽIA AKO VÝPRASK PALICOU

TAJOMNÁ SILA SLOV Negatívnym myšlienkam sa nevyhnú ani najväčší optimisti. Máme ich preprogramovať na pozitívne alebo nám pomôže skôr to, že sa nimi nebudeme zaoberať?

Na zmienku o pozitívnom myslení a liečivej sile slov ľudia zvyčajne reagujú dvomi spôsobmi: vrele súhlasia alebo podráždene odporujú.

Obe skupiny venujú dosť času a peňazí hľadaniu dôkazu, ktorým by presvedčili svojich oponentov. Výsledkom je halda štúdií s protichodnými závermi.

Jeden z množstva pokusov som sa rozhodla sama overiť. Vybrala som si ryžový experiment, ktorý sa dá poľahky spraviť aj doma.

Jeho autorom je obdivovaný i zosmiešňovaný Japonec Masaru Emoto, ktorý skúma vplyv myšlienok na molekulárnu štruktúru vody – v tomto prípade obsiahnutú v uvarenej ryži. Hypotézou je, že pozitívne ladené slová ju udržia dlhšie čerstvú.

V nesolenej vode som uvarila trochu bielej ryže.

Rozdelila som ju do troch fľašiek, ktoré som

naplnila menej než do polovice a pevne zavrela. Prvú som označila nálepkou so slovami: Láska, radosť, krása, lahôdka. Na druhú som napísala nenávisť, zlý, škaredý, hnev, hlupák.

A tretia, kontrolná, ostala neoznačená. Fľaše som postavila na parapetnú dosku a tri týždne som sledovala, čo sa v nich deje. Po správnosti som k nim mala každý deň vysielať príslušnú energiu, no to už bolo pre mňa príliš absurdné.

Pár dní sa nestalo nič zvláštne, ale koncom prvého týždňa sa na ryži v „zlej“ fľaši objavili oranžové fľaky. Po troch týždňoch sa zmenila na čierno oranžovú hmotu, na ktorej sa uhniezdila huňatá šedá pleseň. Neoznačená ryža sa kazila pomalšie, ale aj tú nakoniec pokryl slizký bledý povlak. Obsah fľaše s pozitívnou nálepkou vyzeral iba o niečo horšie ako na začiatku. Na jednom mieste sa ryža sfar-

bila do oranžova a na dne fľaše sa utvorila malá čierna škvrna.

Prekvapilo ma to, ale jeden experiment na relevantný výsledok nestačí. O tom by sa dalo hovoriť až po mnohonásobnom testovaní vedecky uznávanými metódami.

Kryštálové slová Masaru Emoto, promovaný doktor alternatívnej medicíny, si však zakladá na laickom prístupe. „Začínal som bez akéhokoľvek moderného vedeckého vzdelania. Nepoznal som ani hranice vedy, ktoré by ma zabrzdili skôr, než by som dal tomuto výskumu šancu,“ komentuje svoj najznámejší projekt s ľadovými kryštálmi, ktorým demonštruje silu ľudských myšlienok. Je presvedčený, že voda odráža naše vedomie tak, ako hladina jazera zrkadlí oko-

7

nota bene 143

2013 máj

litú krajinu. Ako dôkaz mu stačil jednoduchý postup: vodu vo fľaši označil nálepkou „ďakujem“, dal ju zamraziť a pod mikroskopom odfotil vzniknuté kryštály. „Zakaždým, keď sme vode nadelili dobré slová alebo ponúkli úprimnú modlitbu, pozorovali sme nádherné kryštály. V opačnom prípade boli zdeformované,“ tvrdí Emoto na svojom webe, kde uverejňuje aj fotografie. Kryštály slov pravda, mier, láska či večnosť majú podobu hviezd so šiestimi cípmi, ktoré pripomínajú filigránske šperky. Slová ako zlo alebo hlupák vytvorili chaotické obrazce.

Aký je teda asi účinok myšlienok na ľudské telo, ktoré v dospelosti obsahuje 50 až 70 percent vody? Emoto verí, že dobré slová zlepšujú svet, zlé ho robia škaredým. Sú to vraj vibrácie, ktorými môžeme meniť svoje prostredie. Tak ako skupina 350 ľudí, ktorá údajne silou slova zahnala smradľavé riasy z japonského jazera Biwa.

„Možno ich zneistili aj úvahy, či sú takí chorí, aby bolo nutné povolať tím modliacich,“ dodal ďalší z výskumníkov, kardiológ Charles Bethea.

Výsledky štúdie však nevypovedajú o sile osobnej modlitby ani o modlitbách členov rodiny a priateľov, ako hovorí kaplán Dean Marek, spoluautor výskumnej správy. Pri svojej práci v obrovskej nemocnici už počul tony príbehov o sile modlitby. „A ja o nej nepochybujem,“ dodáva.

Dôvera rozhoduje

Teórie či fakty?

Skôr než sa úplne spoľahneme na zázračné slovíčka, mali by sme preskúmať hodnovernosť Emotových tvrdení. Znejú síce príťažlivo a majú mnoho fanúšikov, ale to z nich ešte nerobí fakty. Pre vedcov je tento výskum nedôveryhodný už len preto, že obchádza zaužívané výskumné postupy. „Jeho metodológia napríklad nezaručila, aby fotograf nemohol vedome či nevedome selektovať získané výsledky,“ upozornil Christofer Setchfield z oddelenia prírodných vied na Castletonskej štátnej vysokej škole vo Vermonte.

Podvedomú tendenciu odčítať výsledky tak, aby sa zhodovali s hypotézou, ťažko potlačiť.

Výskumníci preto poisťujú svoju nezaujatosť slepými štúdiami – napríklad zozbierané údaje posudzujú iba tí, ktorí nepoznajú očakávané závery. Fotky kryštálov by hneď boli spoľahlivejším dôkazom, keby fotograf netušil, s akým slovom sa daná vzorka spája. „Keďže Dr. Emoto nepublikoval všetky svoje fotografie, nevedno, či vylúčil kryštály, ktoré nepodporovali jeho hypotézu. Hoci mal v každom teste nafotiť vzorky zo stovky Petriho misiek, z jednotlivých setov zverejnil iba po jednom obrázku,“ dodáva Setchfield.

Podozrivé je i to, že nepublikoval nič, čo by aspoň trochu narúšalo jeho tvrdenia. Taká nízka variabilita zistení je veľmi nepravdepodobná.

Nehovoriac o tom, že vôbec nerátal s chybami, ktoré mohli spôsobiť vplyvy prostredia. Formovanie ľadových kryštálov totiž závisí hlavne od teploty a vlhkosti. Už aj to, že fotograf na vzorku dýchol, mohlo zmeniť výsledok.

Odčítanie vplyvu myšlienok na niečom takom krehkom je nevierohodné a posudzovanie krásy subjektívne. Ďaleko presvedčivejšia je Emotova viera v silu dobra než jeho „vedecké“ experimenty. On sám je príkladom toho, ako si človek môže filtrovať realitu, aby zodpovedala jeho potrebám a žilo sa mu v nej spokojnejšie.

8

Modlitba za chorých Vplyv modlitby na uzdravenie je ďalším parametrom, ktorý ťažko podriadiť vedeckej štúdii. Zástancovia takéhoto experimentu tvrdia, že chorý človek sa intuitívne utieka k modlitbe, ktorá dokáže uľaviť od utrpenia zatiaľ neznámym mechanizmom. Skeptici argumentujú, že skúmanie modlitby je mrhaním peňazí. Keďže predpokladá zásah nadprirodzena, už svojou podstatou je mimo dosahu vedy.

Skupina zložená z amerických vedcov, lekárov a kňazov sa o to predsa pokúsila. Ich výskum prebiehal v šiestich nemocniciach, trval takmer desať rokov a zahŕňal 1802 pacientov po operácii srdca.

Výskumníci zapojili do projektu tri kongregácie v troch amerických štátoch: Minnesota, Massachusetts a Missouri. Za chorých sa mali modliť tak, ako boli zvyknutí. Akurát mali spomenúť krstné meno pacienta so začiatočným písmenom jeho priezviska a frázu „pre úspešnú operáciu a rýchle uzdravenie bez komplikácií“.

Pacientov rozdelili do troch skupín. Ľudia v prvej vedeli, že kongregácie sa za nich modlia.

Modlitby dostávali aj tí v druhej skupine, ibaže to nevedeli naisto. Za chorých v tretej skupine sa modlitby nevysielali.

Výskum analyzoval komplikácie všetkých pacientov po dobu 30 dní od operácie. Ukázalo sa, že modlitby neznámych ľudí za pacientov po operácii srdca nemali vplyv na ich uzdravovanie. V zotavovaní skupín, za ktoré sa niekto modlil a nemodlil nebol rozdiel. Ten sa prekva-

Ako sú na tom chorí, za ktorých sa nemodlia vzdialení neznámi, ale konkrétni ľudia? „Keď sa modlíte za uzdravenie, obvykle sa dostanete blízko k niekomu, koho poznáte, dotýkate sa ho a vciťujete sa do jeho utrpenia,“ hovorí Candy Gunther Brownová, profesorka náboženských štúdií na Univerzite v Indiane, ktorá skúmala vplyv tohto typu modlitby na zdravie.

Stretla ľudí, ktorým sa nevysvetliteľne zlepšil sluch či zrak a oni tú zmenu pripisovali účinkom modlitby. Jasné zlepšenie zdravotného stavu potvrdili aj ich lekárske záznamy. Modlitba rovnako vplývala na chorých silnej i slabej viery. Lepšie sa však zotavovali pacienti, ktorých lekári boli presvedčení, že modlitba a medicína sa dopĺňajú. „My, lekári, nie sme trénovaní v komunikácii a v pochopení toho, ako sila našich slov súvisí s pacientovou schopnosťou a túžbou uzdraviť sa. A nie sú to iba lekári, ale všetky autority v živote pacientov, ktoré ovplyvňujú ich schopnosť prežiť a prekonať svoju chorobu. Rodičia, učitelia, kňazi a lekári menia životy svojimi slovami,“ hovorí doktor Bernie Siegel. Pôvodne pracoval ako chirurg na detskej chirurgii. Dnes píše kontroverzné knihy o možnostiach samoliečby. Jeho teória, že slová môžu liečiť alebo zabíjať ako skalpel, však stojí za zmienku.

Máme vraj tendenciu „poslúchnuť“ tých, čo pre nás predstavujú autoritu. Ak povedia, že sa uzdravujeme, môžeme sa cítiť lepšie. Ak nám nedávajú šancu, môže to prispieť k tomu, že si ju prestaneme dávať aj sami. „Keby ste niekomu, kto má vo vás dôveru, dali placebo a nazvali ho pilulkou na rast vlasov či liekom proti nevoľnosti, boli by ste prekvapení, koľkí by na vašu terapiu reagovali,“ hovorí doktor Siegel.

Nech sú jeho teórie akokoľvek diskutabilné, Foto: Šimko Košík jedno je isté: v každej chorobe je lepšie mať na svojej strane lekára, pre ktorého nie sme pivo objavil medzi dvoma skupinami pacientov, len položkou na zozname úloh, ale nás aj ľudktorým sa modlitieb dostávalo. Tí, čo to vedeli, sky podporuje. mali viac pooperačných komplikácií než tí, ktorí si neboli istí. Jedným z dôvodov mohlo byť čosi Nadávky menia mozog ako tréma – chorých mohla stresovať predsta- Nadávky, zosmiešňovanie a ponižovanie ubliva, že sa od nich očakáva „výkon“. žujú podobne ako pravidelný výprask palicou. „Otvára to otázku, ako a či by sa pacienti mali Vysoký stupeň rodičovskej verbálnej agresie dozvedieť, že sa za nich niekto modlí,“ povedal môže u detí vyvolať zmeny v bielej hmote mozjeden zo spoluautorov štúdie kardiológ Her- govej. Poukazuje na to štúdia doktora Martina bert Benson, známy propagátor upokojujúcej Teichera a jeho kolegov z harvardskej Lekárskej sily osobnej modlitby a meditácie. fakulty. Tí istí autori zistili, že aj slovné šikano-

9

nota bene 143

2013 máj

text: dagmar gurová

REPORTÁŽ

Foto: Dagmar Gurová

vanie rovesníkmi počas detstva môže spôsobiť trvalé zmeny štruktúry mozgu.

Skúmali skupinu 18- až 25-ročných ľudí, ktorí nikdy nezažili domáce násilie, neboli sexuálne zneužívaní ani fyzicky týraní rodičmi. Najskôr mali opísať, do akej miery ich v detstve slovne napádali rodičia a rovesníci. Následne im urobili sken mozgu. Tí, ktorých rovesníci na strednej škole slovne šikanovali, mali nevyvinuté prepojenie ľavej a pravej strany mozgu prostredníctvom zhluku vlákien corpus callosum.

Oproti zvyšku testovaných bola v tejto skupine aj vyššia miera úzkosti, depresie, hnevu, nepriateľských postojov a zneužívania drog.

Michael Miller z oddelenia psychológie Kalifornskej univerzity v Santa Barbare a jeho kolegovia upozornili, že poškodenie corpus callosum ovplyvňuje schopnosť robiť morálne súdy, presnejšie povedané hodnotiť skutky na základe úmyslov. Keby sme túto schopnosť nemali, bol by pre nás napríklad zlodej, ktorému nevyšla krádež, úplne nevinný.

Niekomu pomôže, keď sa naučí preformulovať negatívne vety tak, aby odrážali jeho reálnu situáciu a reálne možnosti.

Ale pozor, keby sme si dookola hovorili, že sme úžasní, štíhli, úspešní či milovaní, a v skutočnosti nie sme, môže nám to viac pohoršiť než prospieť.

Najnovšie výskumy naznačujú, že opakovanie na seba zameraných pozitívnych výrokov/afirmácií najmenej pomáha tým, ktorí ich najviac potrebujú.

Kanadská výskumníčka Joanne Woodová, profesorka psychológie na univerzite vo Waterloo a jej kolegovia z univerzity v New Brunswicku požiadali ľudí so zdravým a s nízkym sebavedomím, aby opakovali vetu: „Som milý človek.“ Následne zisťovali, akú majú účastníci testu náladu a čo sami k sebe cítia. Skupina s nízkym sebavedomím si pripadala horšie než predtým. Tí so zdravým sebavedomím sa cítili o trošku príjemnejšie. Ľudia s nízkym sebavedomím boli oveľa spokojnejší, keď o sebe mohli premýšľať negatívne. Nie preto, že by netúžili vidieť sa lepšie. Príliš pozitívnym výrokom o sebe skrátka neverili. Psychológovia zistili, že Krásny, milý, úspešný v takomto prípade môže byť pozitívna afirmáNegatívnymi slovami nás nemusí zahŕňať len cia kontraindikáciou. Ak sa niekto považuje za niekto zvonka, robíme si to aj sami. „To ne- absolútneho smoliara, opakovanie tvrdenia zvládnem. Nie som dosť dobrá. Som škaredý,“ „vždy uspejem“ v ňom vyvolá odpor a ešte upeva podobné formulky zvyšujú úzkosť, depresiu ní jeho doterajší nelichotivý pohľad na seba. a vyživujú nízke sebavedomie. Nenápadne rotujú na pozadí mysle, takže človek ich už ani Liečba prítomnosťou poriadne nevníma. To však neznamená, že ne- Preprogramovanie negatívnych myšlienok na škodia. Keď vnímame v extrémoch (absolútny pozitívne teda nemusí byť najlepšou cestou úspech alebo totálne zlyhanie), keď nás užie- k vyrovnanosti. „Mojou realitou sa stane to, rajú katastrofické vízie alebo vždy očakávame čomu sa rozhodnem venovať pozornosť. Iba horšiu možnosť, nežije sa nám ľahko. to, čo si všímam, utvára moju myseľ,“ pove-

10

dal koncom 19. storočia americký psychológ William James. A presne tak to je, potvrdzuje v posledných rokoch fenomén neuroplasticita: náš mozog sa dokáže pretvárať na základe našich zážitkov a vnemov.

Iba niečo pred dvadsiatimi rokmi si mnohí vedci mysleli, že mozog sa plne sformuje už vo veľmi mladom veku. Teraz vieme, že sa vyvíja a rastie do dvadsiatichpiatich rokov, a aj potom, až do našej smrti, denne produkuje desaťtisíc nových neurónov. Ak chceme udržať svoj mozog zdravý, musíme prísť na to, ako nové neuróny použiť, hovorí doktor Daniel Siegel, profesor psychiatrie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Ako využiť tvárnosť mozgu pre čo najväčšiu psychickú pohodu?

Odpoveďou môže byť „mindfulness“ – plné prežívanie prítomného momentu. Ak si opakovane všímame všetky naše pocity, vnemy, myšlienky bez toho, aby sme ich hodnotili, pretvárame štruktúru a aktivitu mozgových centier, ktoré kontrolujú hnev, strach, frustráciu, smútok. Teplota vzduchu, vtáčí spev, hra slnečných lúčov na stene odvedú našu pozornosť od negatívneho vnútorného monológu.

Nesústredíme sa na minulé traumy a nestresujeme sa tým, čo by mohlo prísť v budúcnosti. Bojovať so slovami, ktoré nám ubližujú, je ťažké a zrejme aj škodlivé. Prestaňme si ich všímať a stratia svoj účinok.

Zdroj: psychologytoday.com, recoveryhope4all.com, huffingtonpost.com, nytimes.com, is-masaru-emoto-for-real.com, masaru-emoto.net, stressstop.com, theemotionmachine.com

Foto: Palo Čejka V Pisztoryho paláci sa skutočnosť mieša s fantáziou.

KEĎ SA SPOJÍ UMENIE A POROZUMENIE

VITAJTE V PISZTORYHO PALÁCI Navonok vyzerá podobne ako iné honosné domy na Štefánikovej ulici. Ľahko ho prehliadnuť, ale to by bola škoda. Vnútri sa dejú zázračné veci a aj vy môžete byť ich súčasťou.

Keď prejdete do dvora Pisztoryho paláca, otvorí sa pred vami pôvabné zátišie: na strome „rastú“ plastové krhličky, ktoré ladia s pestrými záhradnými stoličkami. Po zemi sú rozmiestnené farebné lampášiky a to ste ešte nevideli gerbery a narcisy na schodoch vežičky, ktorou sa vchádza do divadelnej sály.

Divadlo bez domova tu práve otvára svoju prvú sezónu. Hra Zázračné dieťa je rovnako fascinujúca ako rovnomenná autobiografia spisovateľky, herečky a našej predajkyne Jely Matuškovičovej. „Sme tu v tesnom kontakte s publikom, všetko je oveľa intenzívnejšie,“ nadšene komentuje maličkú divadelnú sálu herec a predajca Nota bene Joshua.

V Pisztoryho paláci na Štefánikovej 25 sa skutočnosť ľahko mieša s fantáziou. Budovu dal v roku 1890 postaviť známy prešporský lekárnik Felix Pisztory. Cez druhú svetovú vojnu v nej vraj sídlilo nemecké veľvyslanectvo. Isté je, že začiatkom 50. rokov už palác okupovalo Leninovo múzeum. Pozlátené kazetové stropy, fresky a štuky sa nehodili k socialistickým heslám a fotografiám robotníkov. Pôvodnú výzdobu preto zakryl sadrokartón a paradoxne tým časť z nej zachránil.

Palác sa dlhú dobu spájal s pionierskymi sľubmi a povinnými školskými exkurziami. Možno aj preto sa tam po revolúcii ľuďom nechcelo.

Lenina vystriedali zahraniční Slováci, no ne-

zdržali sa dlho. Už v roku 2005 bol palác zase prázdny a nezadržateľne chátral. Nepomohlo mu ani to, že je národnou kultúrnou pamiatkou.

Budovu v súčasnosti spravuje Staré Mesto, ktoré ju vyčlenilo na kultúru. Všetko nasvedčuje tomu, že si vybralo partnerov, ktorí sem vrátia zašlú slávu. Dianie v paláci dramaturgicky vedie nezisková organizácia Via Cultura s ambíciou rozvíjať komunitno-kultúrne centrum s výstavami, prezentáciami, vzdelávacími aktivitami a diskusiami. Svoje miesto tu majú aj malé, nezávislé divadlá. Pod spoločným označením Ľavé krídlo v paláci sídli Divadlo bez domova, integrovaná tanečná skupina Len tak tak a jazdecko-divadelná skupina Equiteatro.

11

Foto: Patrik Krebs

V paláci našlo miesto Divadlo bez domova aj integrovaná tanečná skupina Len tak tak.

Foto: Archív len tak tak

Foto: Patrik Krebs

Ako sa z domu robí domov

mere a zapáčil sa jej. V podstate nám v paláci Divadlo bez domova viac ako sedem rokov otvorila dvere,“ hovorí Patrik. „Divadlo ostáva predtým hosťovalo v Štúdiu 12. Bola to strate- bez domova, ale už nie je bez domu. Domov gická spolupráca, vďaka ktorej divadlo vzniklo si vytvárame všetci spoločne a chcem veriť, že a existovalo, no malo to aj isté nevýhody. „Po tu sa nám to podarí.“ každom predstavení sme balili niektoré rekvizity do auta a odvážali ich k nám domov,“ spo- Divadlo je práca mínajú principáli DBD Patrik Krebs a Uršuľa Herci z jeho súboru to berú naozaj vážne. Ako Kovalyk. Hoci sa aj teraz delia o sálu so sused- by v nich nové zázemie povzbudzovalo chuť mi, súbor tu má svoju kanceláriu a herci môžu vydať zo seba to najlepšie. A nie len na javisčastejšie skúšať. ku. Na úprave svojho pôsobiska odpracovaAko sa sem dostala skupina, ktorá spája ľudí s postihnutím a tých, čo nemajú domov? „Tejto myšlienke sme sa začali serióznejšie venovať potom, ako sa raz ráno Uršuľa zobudila a povedala: Mala som veľmi živý sen, že sa sťahujeme do Pisztoryho paláca.“ Premeniť ho na skutočnosť nebolo jednoduché.

Divadlo, ktoré pracuje so znevýhodnenými sku- li viac než 550 hodín. Zapojili sa aj členovia pinami, sa nevyhne predsudkom a nepocho- s fyzickým postihnutím, napríklad Veve so štetpeniu. Patrik s Uršuľou sa však nedali odradiť. com v ústach natrela penetrákom všetky steny Dozvedeli sa, že o palác sa zaujíma Via Cultura v kancelárii a v divadelnej sále do výšky jednéa stretli sa s Magdou Vášáryovou, ktorá organi- ho metra nad zemou. Trvalo jej to asi týždeň. záciu zastupuje. „Povedali sme jej o našom zá- „Mám dobrý pocit z toho, že aj ja som to tu po-

„Sme tu v tesnom kontakte s publikom, všetko je intenzívnejšie.“

12

máhala vytvoriť,“ hovorí. V súčasnosti pracuje v administratíve, ale na divadlo si vždy nájde čas. Pre väčšinu jej hereckých kolegov je dlhodobé zamestnanie takmer utópiou. Za roky života na ulici sa im nahromadili problémy, pri ktorých je práca predajcu Nota bene tým najdostupnejším spôsobom obživy. Patrik je presvedčený, že aj divadlo je práca. Hoci diváci platia iba dobrovoľné vstupné, herci dostanú za každé predstavenie či skúšku malú odmenu. Umožňuje to projekt LaborA, podporený firmou Slovenské elektrárne, členom skupiny Enel. Členom súboru zďaleka nejde len o peniaze.

Na skrášľovaní paláca mnohí odrobili aj dvojnásobok toho, čo mali zaplatené. „Aj preto si myslíme, že by nám toto tu nemal nikto zobrať,“ hovorí Patrik, ktorý dúfa, že Staré Mesto im predĺži nájomnú zmluvu. „Vždy sme hrali pre každého, ale boli by sme radi, keby palác získal stálych návštevníkov z okolia. Naše predstavenia sú aj pre deti, hoci nehráme špeciálne len pre ne, horná veková hranica je bez obmedzenia.“

Foto: Soňa Maletzová

Foto: Archív len tak tak

Foto: Soňa Maletzová

Foto: Archív len tak tak

Pomojkať a prebudiť som, aby ste nad nimi rozmýšľali,“ uzatvára tak. „Aj ľudia s viditeľným fyzickým limitom.

Divadlo práve nacvičuje novú hru: na zemi, skúšku Patrik.

V našej skupine máme takých troch a stále opretý o stenu, sedí Frankie, molitanová bábka Joshua automaticky schytí metlu a dôkladne prebieha nábor ďalších. Všetci nejaký ten liv životnej veľkosti. Nevedno, či je chorý, opitý, vyzametá celú sálu. „Keby sem niekto prišiel, mit máme, niektorí viac, iní menej viditeľný a či spí, alebo číta. Herci sa vžívajú do role chod- nech nepovie, že sme bordelári.“ Po náročnej pri tanci sa spoločne integrujeme,“ hovorí Hecov na ulici a skúmajú, ako by na takéhoto člo- skúške nie je ani trochu unavený. „Práve na- lena Boldišová, ktorá v súbore pôsobí už od veka reagovali. opak, naladí ma to na celý deň. Premýšľam, jeho vzniku v roku 2007.

Cecilka vsadí na prvú pomoc. „Raz som zachrá- čo do toho dať, aby to bolo ešte lepšie. Väčši- Teraz, keď má skupina nový domov, začala nila muža, ktorý ležal na lavičke a dostala som nou takto nacvičujeme celý rok. Nazbierajú sa sa jej venovať naplno. Odišla z veľkej medziza to diplom,“ objasní. Mongi sa opito pritacká nám rôzne obrazy a nikdy nevieme, čo z nich národnej firmy, aby robila niečo, čomu verí. k Frankiemu a zvalí sa vedľa neho. „Kto chce vznikne. Obvykle ich skladáme dokopy na let- „Viem, že to bolo správne rozhodnutie a veľísť k dvom bábkam?“ núka Patrik. Jela zahrá nom sústredení.“ mi dobre si uvedomujem, že práve vďaka Len pohoršenú ženu, ktorá sa im zďaleka vyhne. Patrik hovorí, že dnes divadlo funguje úplne tak tak som si vytvorila prácu, ktorá mi dáva Zato Bejka sa skloní k hromádke tiel a jemne inak ako na začiatku. „Herci majú oveľa viac zmysel a radosť.“ ich pohladí. „Najskôr skúsim, či žijú, pomojkám skúseností. Každý má za sebou minimálne jed- Potešenie z „účinkovania“ v pôvabných komich a až potom ich prebúdzam.“ Jela neverí, že no predstavenie. Nemajú problém s improvi- natách paláca môžete nájsť aj vy. Stačí prísť na by sa to v skutočnom živote ujalo. „Veď by si záciou a to, čo naskúšame, si dobre pamätajú.“ verejnú tančiareň. Ak sa považujete za beznáostatní mysleli, že k tým bezdomovcom patríš,“ Väčšinu rolí alternujú, takže vystúpenie odo- dejné drevo a parket vás desí viac než mínodohovára Bejke. „No počkaj, my predsa nevie- hrajú, aj keď niekto vypadne. Žiadne zatiaľ ne- vé pole, ste špeciálne vítaní. „To, či máš alebo nemáš nohy, nemá nič spoločné s tým, či môme, či je Frankie bezdomovec,“ pridá sa Joshua. bolo treba zrušiť. „Možno mu len prišlo zle a odpadol.“ žeš tancovať. Pozývame všetkých, ktorí si mysNakoniec sa zhodnú, že okoloidúci by posta- Tango pre každého lia, že sú na tanec príliš starí, chorí, nešikovní vy na zemi skôr prehliadali. „Je viacero mož- „Tancovať môže každý,“ odkazuje nám sedem- či hanbliví,“ hovorí Helka. ností, ako by sa pri tom mohli tváriť. Chcel by členná integrovaná tanečná skupina Len tak Aby bolo jasné, že sa naozaj niet čoho báť, už

13

nota bene 143

2013 máj

text: ada jung | ilustrácia: klaus lempelman

FENOMÉN

VIETE, ČO ZNAMENÁ TAJOMNÉ SLOVO ABRAKADABRA?

UNIVERZÁLNA MAGICKÁ FORMULA Vyslovovali sme ho už kedysi pri hrách: Abrakadabra! Zaklínadlo, pomocou ktorého sme v detstve túžili ovládnuť svet. Boli sme vtedy blízko veľmi starej pravde.

Foto: Archív len tak tak Odvážte sa na parket. Tancovať môže každý.

prvá tančiareň prebieha vo veľkom štýle – na programe je Tango Argentino. „Má len osem základných krokov, na ktorých sú postavené všetky figúry,“ povzbudivo zahlási lektor Pavel Moisés z Tango klubu Granada, ktorý dnešnú hodinu povedie s tanečnou partnerkou Lindou. Dámy a páni sa rozostavia na opačné konce sály a prekvapivo rýchlo pochytia, čo robiť. „Hlava nedobehne telo, musíš sa postaviť na parket a vyskúšať si to. V skutočnosti to vôbec nie je také hrozné,“ uisťuje Helka.

Pavel spomína vydarenú akciu, na ktorej tancovali ľudia na invalidných vozíkoch. Nedávno si overil, že tanečné kroky zvládnu aj ľudia s mentálnym postihnutím. „Je to ako chôdza.

Keď sa ju naučíš, nepotrebuješ rozmýšľať nad tým, ktorou nohou vykročiť.“

Rozhovor bez slov Ľudia s fyzickým limitom zatiaľ nedorazili. Helka o to viac dúfa, že sa sem odvážia a budú sa v tančiarni cítiť rovnako príjemne ako ostatní.

Dnes sa tu stretli starší aj mladí, výborní tanečníci i takí, čo sa pôvodne do kola ani nechystali. Juraj si chcel iba obzrieť priestory paláca, v ktorých skupina po novom funguje. Z parketu nakoniec nezišiel až do konca hodiny. „Naposledy som tancoval na venčeku,“ povedal. „Z diaľky sa možno zdá, že nám to ide, ale ľudia sa mýlia. Zvlášť, keď si stále meníme partnerky.“ Tango Argentino je totiž spoločenská záležitosť. „Od začiatku budeme trénovať s týmto aspektom – učiť sa tanečným spôsobom komunikovať aj s neznámymi,“ hovorí Pavel. „Muž musí dávať

14

jasné signály, ako bude viesť. Žena zase musí byť dosť citlivá a vnímavá, aby si ich správne vyložila,“ dodá a s Lindou predvedie ladné úkroky, pri ktorých pôsobia ako jedno telo na štyroch nohách.

Tu sa však nemusíte hanbiť, ani keď sa vám nedarí. Lektori vám pomôžu. „Hovorí sa, že dobrý tanečník by mal vedieť odtancovať aj na znelku televíznych novín, ale lepšie to ide na melodickú hudbu,“ žartuje Pavel. Pri strhujúcej melódii dostáva dianie na parkete tie správne grády. „Á sedem, á osem,“ zaujato počíta kroky nesmelá dievčina. Jej partnerovi, zjavne oddanému vyznávačovi tanga, to neprekáža. V tvári sa mu zračí vytrženie, ako by práve prežíval duchovnú extázu. Vo víre lietajúcich sukní sa blíži párik chichotajúcich sa dievčat – niekoľko dám ochotne prebralo rolu pánov, ktorých je na tancovačkách vždy nedostatok, takže nikto neostal na ocot. „Zakloň ma,“ volá jedna slečna na druhú a vtipne napodobňuje vášnivý výraz tanečníkov v romantických filmoch. Už jej chýba len kvetina v zuboch. „Prišla som sem, lebo milujem argentínske tango a pozdáva sa mi spojenie integrácie s tancom,“ hovorí Simča. Po skončení oficiálnej hodiny s lektorom si vychutnáva krátky oddych, aby sa vzápätí znova vrátila do kola. „Je tu veľmi príjemná, priateľská atmosféra. Myslela som si, že to tak bude, preto som sa nebála prísť sama. A nesklamala som sa,“ hovorí. „Páči sa mi, že je tu mix rôznych tipov ľudí a všetci spolu tancujeme. Argentínske tango je super spôsob, ako sa spoznávať. Je to o pohybe, nie o informáciách. Takáto komunikácia je intímna, ale nenarúša osobné hranice.“

Dobré nápady Dobrých nápadov má skupina Len tak tak oveľa viac. „Nacvičujeme nové predstavenie, pri ktorom sa opäť dostávame k téme manipulácie a uzemnenia. Človek na vozíčku je často v situácii, že ho niekto tlačí a on ten pohyb nemá pod kontrolou. Naša tanečníčka Deni sa najskôr bránila byť na zemi, ale nakoniec zistila, že sa tam cíti oveľa bezpečnejšie ako na vozíku,“ hovorí Helka. „Pri tanci sa učíme byť k sebe citlivejší, komunikovať spolu tak, aby sme boli čo najviac rovnocenní.“ Toto posolstvo chcú zakomponovať aj do školení pre tých, ktorí v dobrej vôli rozhodujú o ľuďoch s fyzickým limitom, ale nie sú s nimi v každodennom kontakte. Ďalšie vzdelávanie plánujú ponúknuť aj tým, ktorí s ľuďmi s postihnutím pracujú denne a potrebujú povzbudiť, aby nevyhoreli. Vyznávači adrenalínovej zábavy si zase môžu skúsiť netradičnú turistickú prehliadku Spoznaj svoje mesto na vozíčku. Rodičov, deti i seniorov roztancujú tanečno-pohybové stretnutia pre verejnosť. Ponuka platí pre všetkých, ale ak žijete v Starom Meste, neváhajte. Máte to sem, k novým zážitkom, predsa tak blízko.

O jednotlivých akciách sa dozviete na stránke lentaktak.sk.

Vonku sa dávno zotmelo, ale v tanečnej sále ešte stále krúži zopár vytrvalcov. Čas vyhradený pre tančiareň sa poriadne natiahol a ľudia sa už dohovárajú, ako sa tu stretnú aj nabudúce. „Do Pisztoryho paláca sa ešte určite vrátim,“ hovorí Simča. A nebude jediná.

Najstaršie známe magické slovo na svete sa z nevedomosti hádže do jedného vreca s nič neznamenajúcimi slovnými spojeniami ako čáry máry fuk, simsala bim alebo hókus pókus.

O moci slova abrakadabra však svedčí už to, že po celé tisícročia nevymizlo. Naopak, zachovalo sa v takmer nezmenenej podobe. Pritom je nepreložiteľné aj napriek tomu, že možno kde-tu na nejaké pokusy o preklad natrafíte. Najčastejšie sa prekladá ako „staň sa“ alebo „nech je to požehnané“.

Zo slova abrakadabra je odvodené aj mezopotámske AB-BA-TAB-BA-RI, ktoré odriekali už starí Sumeri na privolanie vízií. Z neho zasa pochádza aramejské slovo pre Boha-Otca, je použité aj v novozákonnej modlitbe Otčenáš a znie Abba.

Samotné abrakadabra však vraj pôvodne v starobylej aramejčine znelo Evra kidabra, čo znamená Stvoril som slovom. Ide o dávnu mystickú tradíciu stvorenia sveta z ničoho púhym Stvoriteľovým slovom.

Správna kombinácia Veľa z tajomstva o tom, ako čarovné slovko abrakadabra vzniklo, prezrádza aj staré židovské zaklínadlo proti horúčke, ktoré si máme zavesiť na krk napísané na papieri. Začína sa takto: Ab Abr Abra Abrak Abraka Abrakal Abrakala Abrakal Abraka Abrak Abra Abr Ab...

Iný výklad hovorí, že abrakadabra pochádza zo skomolenej vety v Talmude: RaBA BaRa GaBRA. V preklade: Rava vytvoril napodobeninu človeka.

Je to v hebrejskej literatúre prvá zmienka o golemovi, soche oživenej človekom. Na jej oživenie je však potrebný šém. Lebo človek síce môže zopakovať tvorivý Boží čin – veď to, že je tvorený na Boží obraz znamená, že je tiež stvoriteľom – ale len prostredníctvom správnej kombinácie Božieho mena. Šém je potom pergamen, na ktorom sú tajné magické slová napísané.

Poučenie o tom, ako treba so slovom abrakadabra zaobchádzať, nachádzame v prastarej básni. Lekár Quintus Serenus Sammonicus ju venoval rímskemu cisárovi Septimovi Severovi okolo roku 208 n. l. Zjavne ho získal zo spomínanej židovskej liečiteľskej tradície. Slovo sa malo napísať na papierik, zavesiť okolo krku, nosiť deväť dní a potom sa mal papierik zahodiť cez plece do potoka tečúceho na východ. Čarovné slovo sa písalo tak, že v každom na-

sledujúcom riadku bolo o písmeno kratšie, až nakoniec zostalo len písmeno A. Súčasne vznikol trojuholník, ďalší posvätný symbol. Existujú rôzne spôsoby zápisu. Niekedy sa slovo abrakadabra skracuje „rýchlejšie“ – z oboch strán.

V tom prípade sa slovo abrakadabra dá prečítať aj zľava smerom nadol a doprava nahor.

A B R A K A D A B R A A B R A K A D A B R A B R A K A D A B A B R A K A D A A B R A K A D A B R A K A A B R A K A B R A A B R A B A Takto postupne, ako písmená v slove, mala zmiznúť aj pacientova horúčka či zimnica a prinavrátiť sa zdravie.

Slovo a kabala Mnoho silných magických formulí a zaklínadiel pochádza z hebrejčiny. Dôvod, prečo nie len Hebrejci, ale celé ľudstvo až podnes zaklínadlá a čarovné slová používa a verí v ich silu, je ukrytý v najkomplexnejšej z najstarších náuk o svätej tvorbe slov, v kabale.

Východiskom pre celú kabalu je hebrejská abeceda. Hebrejské písmo má 22 znakov a ich po-

radie nie je náhodné. Každý znak svojou hodnotou zodpovedá jednému číslu, svojou formou jednému hieroglyfu a vzťahom k ostatným znakom jednému symbolu.

Preto kombinovať hebrejské znaky znamená zároveň kombinovať čísla a idey. Každý znak je spätý s tvorivými silami Univerza, ktoré môže uvoľňovať vo všetkých sférach bytia a tak je počiatočným a konečným bodom (v gréčtine alfou a omegou) všetkého. Preto sa hebrejské výrazy nachádzajú v magických formulách a ceremoniáloch.

Zo všetkého povedaného vyplýva, že vzájomné priraďovanie, spájanie písmen, nemôže byť náhodné. Každé písmeno sa vzťahuje k menu Božiemu, k anjelom a nebeským sféram (sefirám).

Pretože každé písmeno je účinnou mocou, zoskupenie týchto písmen – znakov – podľa určitých mystických pravidiel umožňuje vznik centier sily.

Ak je ktorékoľvek centrum sily uvedené do pohybu, vytvorí sa silový prúd pôsobiaci na celé Univerzum, pretože centrá sú pospájané podobne ako bunky v ľudskom tele.

Na tomto princípe funguje podľa kabaly moc slova. To bol tiež dôvod, prečo Hebrejci nikdy nevyslovovali meno Božie nadarmo. použitá literatúra: Papus: Kabala, vydal Volvox globator, 1996 Kolektív autorov: Almanach záhad, vydal Reader's Digest Výber

15

Proti srsti

nota bene 143

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Nezatvárajme slová do slovníkovej klietky!

Jazyk je divoké zviera Ak sa niekde píše o slovenskom jazyku, zväčša ide o kritiku ľudí, laikov i profesionálov, že hovoria nespisovne, neľubozvučne, používajú cudzie slová namiesto našich, že kazia slovenčinu. Pritom škody na jazyku často páchajú práve títo kritici.

Mojím pracovným nástrojom je slovo. Je mi smutno, keď čítam pomerne inteligentný text plný pravopisných chýb, ktoré by dokázal odstrániť už aj ten najjednoduchší spellchecker zabudovaný v textovom editore. Ale viac ako hrúbky a preklepy v texte ma vedia rozosmútiť škody, ktoré na jazyku páchajú tí, čo by ho mali rozvíjať už z titulu svojej funkcie. Autori, korektori a jazykovedci.

Sú to v prvom rade novinári, spisovatelia, scenáristi, prekladatelia, spíkri, reklamní tvorcovia, ktorí používajú obmedzený slovník, kašlú na synonymá, vôbec sa s jazykom nehrajú.

Vystačia si s tou istou slovnou zásobou ako priemerní smrteľníci. Českí jazykovedci spočítali, že tí použijú len 500 rôznych slov týždenne a 4-5 tisíc za celý život, i keď poznajú význam desaťnásobku. Oproti priemernému človeku dobrý spisovateľ vie používať okolo 25 tisíc slov. Pritom len tých spisovných, ktoré sú v akademickom Slovníku slovenského jazyka, je až 250 tisíc. Pre porovnanie, angličtina má v Oxfordskom slovníku 600 tisíc hesiel, podľa monitoringu jazyka však spolu s nekodifikovanými slovami prekročila milión. Za ňou nasleduje mandarínska čínština so 450 tisícami slov.

hliadnuc od toho, že to je mestský mýtus a v skutočnosti žiaden jazykovedec takúto blbosť nespáchal, moju stereotypnú predstavu o ich práci mi pred desiatimi rokmi totálne nabúrala šéfka oddelenia Slovenského národného korpusu JÚĽŠ SAV Mária Šimková.

Oslovila ma s požiadavkou, aby sme im poskytli na spracovanie do korpusu slovenského jazyka všetky texty z internetového magazínu inZine vrátane diskusií. Áno, diskusií!

Až vtedy som pochopila, že kodifikačné príručky, ako je slovník, by sa mali tvoriť na základe toho, čo sa viacnásobne dostane do korpusu jazyka z rôznych zdrojov, od súčasnej literatúry, cez médiá, až po hovorovú reč a diskusie na internete.

Zebra za svoje pruhy nemôže

Jazykoví policajti a úradníci Mnohí autori sa so slovami pohrať vedia, žiaľ, až príliš často narazia na rigidných jazykových korektorov. Naschvál som nenapísala jazykových redaktorov, pretože korektor len opravuje hrúbky a stráži, aby von neuniklo ani jediné slovko, ktoré nie je kodifikované Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra, všetky slangové a hovorové výrazy, slovné hračky, novotvary aj archaizmy, bohemizmy a anglikanizmy preloží natvrdo do spisovnej slovenčiny, bez ohľadu na posunutie významu a nervové zrútenie autora. Alebo každé takéto previnilé slovo strčí na hanbu do úvodzoviek, aby bolo jasné, že to je, fuj, nespisovné slovo. Popri tom policajnom čistení textu od nespisovnosti mu unikajú autorove štylistické nedokonalosti, jazykové tiky a klišé.

Daj blbcovi funkciu, vymyslí formulár, daj jazykovedcovi ústav, vymyslí namiesto hot-dogu vopcháčik, myslela som si celé roky. Od-

16

„Daj blbcovi funkciu, vymyslí formulár, daj jazykovedcovi ústav, vymyslí vopcháčik.“

Celkom nové lingvistické obzory mi však otvoril až český jazykovedec Václav Cvrček, ktorý dnes riaditeľuje českému korpusu. Pred štyrmi rokmi v rozhovore pre časopis Respekt prirovnal niektorých svojich kolegov, ktorí tvrdo pranierujú nespisovné výrazy, k zoológovi, ktorý vyhlasuje, že zebru skúmať nebude, lebo sa mu nepáči a jej počet pruhov je nesprávny. Úlohou jazykovedca, podobne ako toho zoológa, je jazyk skúmať a popisovať, nie hodnotiť, a už vôbec nie to krásne divoké zviera ovplyvňovať a zatvárať do klietky umelých pravidiel.

Dobre vieme, ako to dopadá, keď človek, hoc i v dobrom úmysle, zachraňuje prírodu a zasahuje do jej prirodzeného chodu.

Tak ako tá zebra, ktorej sa najlepšie darí vo voľnej prírode, aj jazyk namiesto štátnej a inštitucionálnej ochrany potrebuje žiť v prirodzenom prostredí. Musí byť súčasťou bežných každodenných potrieb, intímnej komunikácie. Musí byť neformálnym, hovoreným a dialogickým jazykom, teda presne takým, ktorý najčastejšie označujú jazykoví policajti ako nespisovný a nesprávny. Nové slovo dokáže vypučať len z tohto podhubia. Odtiaľ si ho potom môžu zobrať autori na kultivovanie a vedci na skúmanie a zvečnenie v slovníkoch.

Naopak to nefunguje. Jazyk nie je majetkom úradníkov, je náš, my sme jeho tvorcovia, tak si ho nedajme okliešťovať a pustime sa smelo do jeho bezbrehého rozvíjania.

INZERCIA

RETRO

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 143

KOĽKO SLOV TREBA, ABY SA ĽUDIA ZBAVILI STRACHU?

Jeden podpis zmenil život Dvetisíc slov Pražskej jari: „Parlament sa odnaučil rokovať, vláda vládnuť, riaditelia riadiť. Voľby nemali význam, zákony stratili váhu... Ešte horšie však bolo, že sme už takmer nemohli dôverovať ani jeden druhému.“

ivana & mladý pán

ce, Mladej fronty, Zemědělských novin a Literárních listů, o dva dni neskôr aj v slovenskej Smene. Text vyzýval k podpore pokrokového krídla komunistov a Akčného programu. Zároveň kritizoval stranu za to, do akého stavu krajinu dostala. „Činnosť štátu a hospodárskych organizácií nemala kritiku. Parlament sa odnaučil rokovať, vláda vládnuť, riaditelia riadiť. Voľby nemali význam, zákony stratili váhu... Ešte horšie však bolo, že sme už takmer nemohli dôverovať ani jeden druhému.“ Spolu s výzvou vyšiel aj súpis 70 signatárov, medzi ktorými boli známi herci, športovci, vedci, lekári, súkromný roľník, pracovníčka štátneho družstva či niekoľko robotníkov.

Dvetisíc slov napísal novinár a spisovateľ Ludvík Vaculík na podnet skupiny vedcov. K hlavným iniciátorom patrili Jan Brod, riaditeľ Ústavu pre choroby obehu krvného v Prahe, Otakar Poupa, vedúci tretieho oddelenia Fyziologického ústavu Československej akadémie vied v Prahe, Otto Wichterle, riaditeľ Ústavu makromolekulárnej chémie ČSAV v Prahe, Miroslav Holub, vedecký pracovník Mikrobiologického ústavu ČSAV v Prahe a Bohumil Sekla, lekár, genetik a pedagóg Lekárskej fakulty Karlovej Univerzity.

Manifest zdôrazňoval, že obrodný proces nemôže prebehnúť bez komunistov ani proti nim. Zároveň však ľudí vyzýval, aby sa neuspokojili so súčasným stavom vecí, ale aktívne ho menili cez politické orgány v okresoch a obciach. „Žiadajme odchod ľudí, ktorí zneužili svoju moc, poškodili verejný majetok, jednali nečestne alebo kruto. Treba vynájsť spôsoby, ako ich primäť k odchodu. Napríklad: verejná kritika, rezolúcie, demonštrácie, demonštračné pracovné brigády, zbierka na dary pre nich do dôchodku, stávka, bojkot ich dverí.“

Nečakaný malér Koncom roka 1967 začali niektorí komunisti v socialistickom Česko-Slovensku ostrejšie kritizovať metódy a spôsob vedenia vlastnej strany.

Na ich nátlak odstúpil prvý tajomník KSČ Antonín Novotný, ktorého vystriedal Alexander Dubček. Novotný onedlho uvoľnil aj post prezidenta. Novou hlavou štátu sa stal Ludvík Svoboda.

Pre mnohých ľudí to bolo signálom, že sa snáď bude žiť slobodnejšie. Svoju činnosť obnovili „buržoázne“ organizácie ako skautský Junák a Sokol. Vznikol dočasný výbor katolíckeho duchovenstva. Otvorila sa aj téma politických procesov z 50. rokov – bývalí politickí väzni založili Klub 231, do ktorého sa hlásilo vyše 80 tisíc ľudí.

Dubček a tí druhí Zdalo sa, že strana tieto zmeny podporuje alebo aspoň toleruje. Na zasadnutí Ústredného výboru KSČ v apríli 1968 sa jednomyseľne prijal Akčný program, ktorý mal viesť k socializmu s ľudskou tvárou. „Široký priestor pre spoločen-

18

skú iniciatívu, otvorenú výmenu názorov a demokratizáciu celého spoločenského a politického systému sa stáva doslova podmienkou dynamiky socialistickej spoločnosti,“ písalo sa v dokumente. Už v najbližších dvoch rokoch sľuboval zásadné politické a ekonomické reformy.

„Žiadajme odchod ľudí, ktorí zneužili svoju moc, jednali nečestne alebo kruto.“

ktorí odkazovali, že sú pripravení pomôcť československým súdruhom pri spoločnej obrane socializmu. Ešte dôraznejším varovaním bolo vojenské cvičenie jednotiek Varšavskej zmluvy, ktoré vo veľkej miere prebiehalo na československom území. Manévre trvali od 20. do 30. júna, ale aj potom v Česko-Slovensku zotrvalo takmer 25 tisíc „bratských“ vojakov. Svoj odchod odďaľovali až do 3. augusta, čo ďalej zvyšovalo napätie v krajine a posilňovalo protisovietske nastavenie verejnosti.

Pár slov pre všetkých Skupina reformátorských komunistov však čelila odporu starej gardy okolo Aloisa Indru a Vasila Biľaka. Čoraz podráždenejšie sa ozývala aj Moskva, ktorá požadovala rázne opatrenia proti „antisocialistickým a pravicovým silám“. Tento názor odrážali aj štvavé kampane v sovietskej tlači. Moskovský denník Pravda uverejnil sériu listov sovietskych robotníkov,

V takejto atmosfére sa v novinách objavil manifest Dvetisíc slov, ktoré patrili robotníkom, poľnohospodárom, úradníkom, umelcom a všetkým. „Vzdajme sa nemožnej požiadavky, aby nám vždy niekto vyšší podal k veciam jediný výklad a jediný prostý záver. Každý si bude musieť urobiť svoje závery, na svoju zodpovednosť,“ prečítali si 27. júna čitatelia Prá-

komix

2013 máj

Novinári čoraz slobodnejšie komentovali dianie v krajine a posmeľovali čitateľov, aby si utvárali vlastný názor. Parlament to odobril zrušením cenzúry len deň predtým, ako vyšlo Dvetisíc slov. Redakcie, ktoré manifest vydali, ho pritom nepovažovali za nič nebezpečné. Aj jeho tvorcom sa zdalo, že iba nahlas hovoria to, čo už všetci vedia. Poupa spomína, že jeho manželka predpovedala malér. „Neviem, ako k tomu záveru došla, ale mala pravdu. Ja som to tak vtedy necítil.“ Pre Sovietsky zväz to samozrejme bol jasný dôkaz, že pomery v Československu sa vymkli spod kontroly. Brežnev osobne telefonoval Dubčekovi a hovoril o „nástupe síl, ktoré vyvolávajú kontrarevolučnú situáciu“.

Dvetisíc slov popudilo aj domáce vedenie strany, reformátorov rovnako ako konzervatívcov.

Predsedníctvo ÚV KSČ manifest odmietlo, ale miernejšie než sovietski predstavitelia.

Do redakcií novín medzitým prúdili haldy súhlasných reakcií od ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti, k výzve sa hlásili aj komunisti. Po-

čet signatárov sa odhaduje na 20 tisíc a viac.

Len v redakcii Práce sa vraj malo zhromaždiť až 102 621 podpisov. Okrem novín ich zbierali aj rozhlas, televízia a jednotlivci. Nesúhlasných rezolúcií bolo podstatne menej. Slovákov pohnevala zmienka o pripravovanej federácii, ktorá v texte vyznievala ako menej podstatná záležitosť. Vaculík sa ospravedlnil snahou dodržať presný počet slov. Posolstvo manifestu spolu s vedcami ujasňoval aj v televíznej besede či na verejných vystúpeniach. Domáca situácia sa upokojila, ale hystériu zahraničných politikov to neovplyvnilo. Sovietsky zväz a jeho spojencov už nič nepresvedčilo, že Česko-Slovensko je na dobrej ceste. Aby dali svoj postoj jasne najavo, poslali tam tanky.

Daň za názor Už v prvých hodinách 21. augusta 1968 vtedajší šéfredaktor Mladé Fronty Miroslav Jelínek zničil hárky s podpismi pod manifestom. Obával sa o bezpečnosť signatárov a mal pravdu.

Aj on sám sa čoskoro ocitol v nemilosti spolu s ďalšími šéfredaktormi, ktorých noviny výzvu uverejnili. Asi najhoršie na tom boli tí sedemdesiati, ktorí Dvetisíc slov verejne podporili. Prvé podpisy sa zbierali v chvate.

Niektorí signatári (napr. básnik Jaroslav Seifert) preto text podpísali, hoci ho nestihli prečítať. Lekár Jan Vanýsek dokument preštudoval, ale pre výhrady k niekoľkým výrazom, nepodpísal. Jeho meno sa na zoznam signatárov dostalo omylom, no i tak prišiel o miesto na klinike a funkciu prorektora Purkyňovy univerzity v Brne. „Ponúkli mi, aby som napísal do novín, že môj podpis bol podvod.

Aj keby som napísal len čistú pravdu, pripadal by som si ako zbabelec. Nemôžem odvolať svoj podpis pod niečím, čo som nikdy nepodpísal. To by bolo nelogické a neplatné.“ Otta Wichterleho, vynálezcu kontaktných šošoviek, zbavili vedenia ústavu makromolekulárnej chémie, pracoval tam ako radový zamestnanec. Rovnako dopadli všetci členovia Československej akadémie vied, ktorí neodvolali svoj podpis a zotrvali tak „na chybnom stanovisku“. Spisovateľ a cestovateľ Jiří Hanzelka nesmel publikovať a zúčastňovať sa verejného života. Rudolf Hrušínský dostal niekoľkoročný zákaz činnosti. Športová gymnastka Věra Čáslavská síce na letnej olympiáde v roku 1968 vyhrala zlato a vyhlásili ju za najlepšiu športovkyňu roka, ale už v ´71. ju vylúčili z Československého zväzu telesnej výchovy a športu. Bežec Emil Zátopek šesť rokov kopal studne. Napriek reštrikciám a snahe o „normalizáciu“ Dvetisíc slov neostalo jediným prejavom nespokojnosti, hoci tá podstatná zmena prišla až o 21 rokov neskôr.

Zdroj: academia.edu (Jakub Končelík: Dva tisíce slov), sk.wikipedia.org, totalita.cz, ludvikvaculik.cz

19

2013 máj

INZERCIA

text a foto: jana čavojská

Ľudia

Na západnom Slovensku vznikajú prvé fitparky pre seniorov Seniori, ktorí žijú väčšinou bez spoločnosti rodinných príslušníkov v bytoch, sociálnych zariadeniach, domovoch dôchodcov, či malometrážnych bytoch, majú obmedzené možnosti na aktívne trávenie času na čerstvom vzduchu. Tieto podmienky majú za následok prehlbovanie sociálneho vylúčenia, fyzické a psychické problémy. Športové aktivity môžu do značnej miery napomôcť k lepšej kvalite zdravia a života starších ľudí. Spoločnosť ZSE tak vyšla seniorom v ústrety a podporila projekty, ktoré pre nich vytvárajú priestor na aktívny odpočinok. Športoviská v mnohých mestách a obciach chýbajú. Vďaka finančnej podpore sa tvorcovia projektov snažia vytiahnuť ich z izolácie a aj takýmto spôsobom zapojiť do diania v komunite. Veľa parkov preto vznikne v blízkosti detských ihrísk, v mestských parkoch, kde sa budú môcť stretávať aj s ďalšími generáciami.

Cvičenie pod holým nebom

Nekonečné dobrodružstvo myslenia

Otvorenosť a prístupnosť športoviska, blízkosť a dostupnosť v lokalite, kde seniori žijú a samozrejme aj výber moderných športových zariadení sú kritériá, ktoré rozhodovali o výbere a vhodnosti projektu. Jeden z nich bude aj súčasťou bratislavskej Medickej záhrady, Projekt Medická záhrada pre všetkých sa zameriava na dotvorenie areálu obľúbenej bratislavskej záhrady. Počíta s umiestnením športových zariadení pre kondičné cvičenia tak, aby priestor v centre Bratislavy poskytoval viac atraktívnych možností pre aktívny oddych a športové aktivity seniorov, ale aj širokej verejnosti.

V rámci projektu pribudne v Medickej záhrade viacúčelová relaxačná časť pre športové aktivity.

Samospráva chce pri jej realizácii spolupracovať so seniorskými združeniami a s odborníkmi – cvičiteľmi so snahou podporiť seniorov v aktívnom využívaní športoviska. Vytvorenie viacúčelovej oddychovej plochy tak môže slúžiť seniorom, rovnako aj verejnosti a ľuďom so znevýhodnením (sociálnym, telesným, vekovým).

Viedeň je mesto novín

Rovnako ako v Bratislave si budú môcť zacvičiť pod holým nebom seniori z ďalších miest a obcí – napríklad v Palárikove. Fitpark pre seniorov bude prístupný v priestoroch bývalej materskej škôlky, ktorý je nevyužitý. Navyše, susedí s historickým anglickým parkom. Nebudú v ňom chýbať stroje na precvičovanie ramien, pásu, naťahovacie zariadenie, či rotoped, ale ani pravidelné tréningy s inštruktorom.

Fitparky privítajú seniorov už v roku 2013 Nové, moderné fitparky vzniknú okrem Bratislavy a Palárikova aj v Trnave, Senici, Šali, Leviciach, Topoľčanoch a tiež v obci Brezolupy. Príspevky budú žiadatelia čerpať už v lete a prvé športoviská pod holým nebom privítajú športuchtivých seniorov v septembri 2013. Fitparky pre seniorov sú podporené z Nadačného fondu ZSE pri Nadácii Pontis. Myšlienka vznikla v spolupráci s Nadáciou Socia a vychádzala tiež z roku 2012 ako Európskeho roka aktívneho starnutia, kedy si žiadatelia podávali projekty.

Tvrdí, že práve novinárčina ju vytiahla z vnútorného sveta von medzi ľudí. Písanie je pre ňu zároveň formou sebareflexie a pomáha jej vidieť svet jasnejšie. Šéfredaktorka The Vienna Review, Dardis McNamee.

Pracovali ste desať mesiacov v Centre nezávislej žurnalistiky na Slovensku. Ako si spomínate na toto obdobie?

Bolo to obdobie na prelome 1994 – 1995 a bol to depresívny rok. Mečiar sa dostal opäť k moci.

Stretávala som veľa bezradných ľudí. Neboli spokojní s novou vládou, ale netušili, čo s tým môžu urobiť. Cítila som obrovské napätie. Som vďačná za to, že som mohla zblízka sledovať tie fascinujúce zmeny a rýchly progres nových demokracií v strednej Európe. Čítala som o vás, že ste sa z Ameriky do Viedne presťahovali aj kvôli dobrodružstvu. Je toto mesto pre vás, aj po osemnástich rokoch, stále dobrodružstvom?

Samozrejme. Nikdy sa tam nenudím. Svet je fascinujúci a prestane byť takým, len keď mu

venujete málo pozornosti; keď prestanete sledovať veci okolo vás. Nezáleží teda na tom, kde ste. Ale byť v strednej Európe v časoch obrovských zmien, po páde komunistických režimov, bolo pre mňa extrémne vzrušujúce. Viedeň bola vždy centrom diania – centrom obrovskej habsburskej ríše, poslednou vysunutou baštou západu v socialistickej časti sveta a teraz je centrom dvoch tretín Európskej únie. Keď som sem prišla, bolo to relatívne tiché, pokojné mesto.

Dnes je plné udalostí. Vzniká tu veľa úspešných filmov a množstvo pravidelných akcií spojených s módou a dizajnom.

Bolo pre vás náročné robiť serióznu žurnalistiku v nemčine?

Bolo. Doteraz cítim hendikep. Mala som už cez štyridsať, keď som sa dostala do nemecky

hovoriaceho prostredia a začala sa učiť. Moja nemčina nie je perfektná. Moje deti hovoria po nemecky lepšie než ja. Keď píšem, stále si preverujem vetné konštrukcie a hľadám čo najpriliehavejšie pomenovania vecí.

Ešte sa vám stáva, že vás pri používaní nemčiny niečo prekvapí?

Anglicky hovoriaci ľudia majú množstvo predsudkov voči iným jazykom a voči nemčine špeciálne, pre to čo sa dialo cez 2. svetovú vojnu.

Hlavne Američania. Keď uvažujú o nemčine, automaticky uvažujú o nacizme. Mnohým nemčina pripadá príkra. Mne nie. Sú dialekty, v ktorých nemčina vyznieva drsne, ale viedenská nemčina je veľmi muzikálna, elegantná a plná krásnych, bohatých farebných výrazov. Čím dlhšie sa ju učím, tým zaujímavejšia mi pripadá.

21

nota bene 143

2013 máj

Podľa niektorých prognóz zaniknú tlačené verzie novín počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Myslíte si, že úplne stratia význam?

Mne ani tak nezáleží na tom, či je obsah na webe alebo na papieri, hlavne nech je dôveryhodný. Nemám krištáľovú guľu, aby som dokázala predpovedať zánik printu. Ale určite viem, že webový obsah nezostane zadarmo. Dovolím si tvrdiť, že do piatich rokov budú online noviny platené. To opäť zmení celý biznis. Ak budete chcieť čítať noviny na tablete, budete si musieť kúpiť tablet, nabíjať ho, kupovať si aplikácie, hľadať internetové pripojenie... Keď si zrátate tieto investície, možno sa radšej vrátite k printu.

Čítajú Viedenčania dodnes radi klasické papierové noviny?

Viedeň je mesto novín. Je to čiastočne vďaka viedenskej kaviarenskej kultúre. Noviny sú jej dôležitou súčasťou. Ľudia dnes nepotrebujú kaviarne, aby ušli z chladného bytu, ale stále v nich trávia veľa času. Hrá tam tichá, nevtieravá hudba, káva je skvelá, jedlo je tiež fajn.

Môžete tam zostať, ako dlho len chcete. Pri jednej šálke kávy môžete presedieť celé popoludnie a nikto vás nevyhodí. Mnohí ľudia v kaviarňach pracujú či absolvujú obchodné rokovania. Zaujímavé je, že napriek tabletom a čítačkám majú papierové noviny vo Viedni stále rovnaký priestor ako kedysi.

Náklady tlačených novín na Slovensku klesajú. Ľudia stále viac čítajú správy na internete. Je to v Rakúsku podobné?

22

Ani nie. Určite sa to printov dotklo menej ako napríklad v USA. Čomu dávate prednosť vy osobne?

Klasickým novinám. Z pozerania na obrazovku ma po chvíli začne bolieť hlava. Možno keď vymyslia kvalitnejšie monitory, budem radšej čítať z nich. Ale New York Times, ktoré v Európe nezoženiete v tlačenej verzii, musím čítať na

„Svet je fascinujúci, nezávisle na tom, kde práve ste.“ internete. Hoci majú decentne urobenú webstránku, neorientuje sa mi na nej tak dobre ako v printe. Prehliadnem veľa informácií. Keď

otvoríte tlačené noviny, máte pred sebou dve strany informácií, prehľadne rozmiestnených a vyznačených tak, že po nich prejdete očami a zachytíte najdôležitejšie headliny. Keď sa pozriem na webstránku, články sú umiestnené podľa úplne iného systému. Množstvo informácií mi unikne.

Myslíte si, že Rakúšania veria tlačeným novinám viac než tým na internete?

O tom niet pochýb. Rakúšania dôverujú väčšinou iba webom, za ktorými stojí silné tlačené médium. Ani neviem o médiu, ktoré by vzniklo iba na internete a darilo sa mu. Existujú akademické weby s dobrou reputáciou, to je ale úplne iný prípad ako noviny. Množstvo spravodajských webov iba kradne správy odinakiaľ a umiestňuje ich na svoj portál – a to pre mňa nie sú noviny.

Aké sú v tejto oblasti významné odhalenia, ktorými novinári zasiahli do dejín?

V Rakúsku napríklad odhalili masívny korupčný škandál Jörga Haidera, predsedu parlamentnej strany Zväz pre budúcnosť Rakúska, ktorý pred piatimi rokmi zahynul pri autonehode. Bol to inteligentný populista, ktorý sľúbil, že zbaví Rakúsko korupcie. Novinári odviedli skvelú prácu, keď odhalili, že ako korutánsky hajtman zneužíval pobočku banky Hypo Group Alpe Adria na svoje obchodné ciele. Priviedol ju na pokraj bankrotu a daňových poplatníkov to stálo milióny. Išlo aj o masívne pranie špinavých peňazí a rôzne „kamarátschafty“. A nebola to jediná šokujúNa webe sa každú minútu objaví množstvo ca kauza, ktorá sa vďaka novinárom dostala informácií. Rozvíja sa fenomén občianskej za posledných päť rokov na svetlo sveta. Požurnalistiky – ľudia online publikujú udalos- zitívne je aj to, že politici sa už zo svojich zloti zo svojho okolia, a to oveľa skôr, než by sa činov nemohli nijako vykúpiť a odpykávajú na miesto dostal profesionálny novinár. Aké si ich vo väzení. je teda miesto novinára v tomto kontexte?

Pojem občianska žurnalistika je absolútne ne- Písanie je podľa vás myslenie. Prečo? správny. Tí ľudia nie sú novinári. Skôr upozor- Písanie je schopnosť zachytiť naše myšlienky. ňujú novinárov na témy vo svojom okolí. Jed- Zaznamenať ich, aby nezmizli. Keď iba roznoducho zaznamenávajú zlomky udalostí, a to mýšľate, myšlienky vám preletia hlavou a je nie je žurnalistika. Taký príspevok nemá hĺbku, ťažké ich zadržať. Prípadne si na ne opäť sponepodáva vysvetlenie situácie a jej pozadia, menúť, keď ubehnú roky a prejdeme životnýneponúka súvislosti, nie je spracovaný v kva- mi zmenami. Keď si píšete denník a vraciate litnej rétorickej štruktúre. Podľa mňa má novi- sa k tomu, čo ste si poznačili pred niekoľkými nár produkovať zmysluplné správy, nie iba po- rokmi, je to fascinujúce. Vidíte vlastný osobukazovať na udalosti. Keď dá niekto na inter- nostný progres a zmeny. Takéto zaznamenánet fotku požiaru vo vedľajšej ulici bez akých- vanie udalostí vám pomáha vidieť svet jaskoľvek vysvetlení či súvislostí, nazvať to žurna- nejšie a získať lepšiu perspektívu. listikou je výsmech.

Prečo ste sa stali novinárkou?

Ako sa podľa vás darí novinárom fungovať Žurnalistika ma katapultuje z môjho vlastako kontrola moci a poukazovať na vážne ného sveta medzi ľudí. Spomienky na moje problémy? Spomínate si na výrazné prípa- dospievanie sú pre mňa dodnes ťaživé; žila dy, kedy práca žurnalistov viedla k dôleži- som vo svojom vlastnom mentálnom svete, tým odhaleniam? vo svojej vlastnej hlave. Bola som dosť odMyslíte monitorovanie, nie kontrolu moci. Kon- rezaná od okolitého sveta. Neviem, či som trola znamená, že máte právo hovoriť ľuďom, sa ho bála, alebo či som sa bála v ňom počo majú robiť. Myslím si, že novinári v tomto hybovať, lebo som neverila svojim schopnosohľade odvádzajú celkom dobrú prácu. A že jej tiam... Čo milujem na žurnalistike, je, že ma nikdy nie je dosť. Momentálne je situácia ešte prinútila vstúpiť do toho vonkajšieho svelepšia ako v minulosti, pretože tu funguje do- ta a ukázala mi cestu, ako sa v ňom správať slova celé odvetvie mimovládnych organizácií. a ako o ňom uvažovať.

Monitorujú jednotlivé oblasti a svoje zistenia posúvajú novinárom. Sú úžasným zdrojom informácií. Každá mimovládna organizácia má však svoje poslanie a preto je riziko, že jej štú- je novinárka a šéfredaktorka rakúskeho mesačdie budú nejakým spôsobom tomuto posla- níka The Vienna Review, vydávaného v anglicniu podriadené. Novinár musí k ich zisteniam kom jazyku. Počas svojej dlhej kariéry pracopristupovať s týmto vedomím. Ale je to skve- vala ako korešpondentka pre New York Times, lá možnosť, ktorá pred dvadsiatimi rokmi ne- Conde Nast Traveler, Wall Street Journal Euroexistovala – je to vynález 90. rokov minulého pe a Die Zeit. Pôsobila na niekoľkých univerzistoročia. Aj predtým boli think tanky a akade- tách, venovala sa hlavne vplyvu PR na politiku mické výskumné centrá či Amnesty Internati- v priebehu 20. storočia. V roku 2010 jej udelili onal a Greenpeace, ale nebolo ich toľko ako čestné rakúske občianstvo. Prednášala aj sloteraz. V tejto oblasti ide vývoj naozaj dopredu. venským študentom žurnalistiky vrámci kurPreto sa neobávam toho, že v dnešnom svete zu Reporting diversity (Reportovanie odlišnemá kto kontrolovať moc. Treba si však uve- ností), ktorý organizuje slovenský týždenník domiť, že táto práca nikdy nekončí.

Slovak Spectator.

Dardis McNamee

Svet podľa Sorata

Bez slov Pred divadlom zastalo auto. Muž so ženou razantne vystúpili a ponáhľali sa na predstavenie. Lenže pani mala obuté masívne lodičky, na abnormálne vysokých podpätkoch. Bolo mi do smiechu, keď som videl, ako sa snaží kráčať. Svojimi trhanými pohybmi mi raz pripomínala robota, raz bývalého futbalistu, ktorý má nohy do O. Potom zakopla a kľakla na kolená. Pančuška natrhnutá a koža krvavá. Muž červený. „Tak na toto ja už nemám slov...! To si si musela dnes obuť tie kopytá?!“ Tiež som nikdy nechápal, prečo si ženy dobrovoľne ničia zdravie chôdzou v nepohodlných lodičkách. Niektoré sa pri tom doslova trápia. Ani divadelné predstavenie nestihnú, nieto ešte utekať pred rozzúreným pitbulom. Často sa nachádzam v podobnej situácii.

Metaforicky. Zle sa mi chodí, krvavé otlaky, pády a nespokojnosť. Nehovoriac o tom, že niekedy tie „topánky“ kráčajú do slepej uličky.

Musím vtedy zastať, vyzuť ich (spôsob života, filozofiu...) a obuť si nové. Rozbehnúť sa a dýchať čerstvý vzduch.

Pretože mne táto vlastnosť chýba, vyhľadávam ľudí, ktorí dokážu dôležité veci trefne opísať, vyjadriť, vysvetliť. Hovoreným, ale najlepšie písaným slovom, ku ktorému sa dá kedykoľvek vrátiť a poprípade v ňom nachádzať nové významy. Najideálnejší stav nastáva, ak sa slová stávajú plnými života, keď dokážu svojím posolstvom radikálne zasiahnuť do reálneho, stále sa meniaceho Života. Keď sa stanú praktickými.

Už tri roky sa potichučky predáva kniha od najoriginálnejšieho slovenského teológa, pána Karola Nandráskeho: Ježiš a súčasnosť.

Znova som do seba nasal jej obsah a ostal som bez dychu a slov tíško sedieť. S úsmevom a radosťou, že konečne niekto opísal Ježiša tak, ako mi je to blízke. Ježiš paradoxne nezanechal po sebe nijaké písomnosti, lebo na prvé miesto nedával „náuku“, ale vnútornú premenu ľudí, nové postoje a činy, novú kvalitu života. Nandrásky je nemilosrdný kritik a inšpiratívne rozoberá rozličné otázky religionistiky, filozofie, literatúry, umenia a hlavne súčasného spôsobu života. Je to najdôležitejšia kniha, aká na Slovensku vyšla za posledné roky. A basta!

23

Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 143

2013 máj

More aj krajina ostrova berú dych. Očarili už množstvo cudzincov.

Na ostrove majú trochu strach, či turisti tento rok opäť prídu.

Hosť taverny sleduje cez okno rozbúrené more.

Koláč pre svätého Frenuria

Kríza-nekríza ostrova Už je to 1150 rokov, čo priniesli Cyril a Metod písmo do našich končín.

V čase najhlbšej bankovej krízy na Cypre tam o nich nakrúcal film český štáb v slovenskej koprodukcii. Rolu pápeža Klimenta hrá cyperský šofér a jeho kata český veľvyslanec.

24

„Povedali, že nemajú herca na postavu pápeža Klimenta. Hneď som vedel, koho im dohodím priamo na Cypre,“ smeje sa Costas Orphanides, Cyperčan, ktorý už dlhé roky žije v Prahe a hovorí po česky dokonca s českým prízvukom. Vedľa neho sa usmieva štíhly, sympatický pán tesne pred šesťdesiatkou s dlhými bielymi vlasmi a bradou. To musí byť nejaký vychytený cyperský herec, povieme si, očarené jeho charizmou. Omyl! „Georgios je šofér,“ ešte raz sa schuti zasmeje Costas. „Ale keď porovnávali jeho tvár s ikonami svätého Klimenta, zistili, že vyzerá úplne rovnako!“

Zo svahu na pláž Filmári si nakrúcanie na Cypre pochvaľovali.

A to napriek tomu, že si pri ňom okrem krízy bánk užili aj silný vietor. Fúkalo vyše stokilo-

metrovou rýchlosťou. Georgios sa do úlohy Klimenta vžil bez problémov až do okamihu jeho popravy. „Povedali mi, že mi uviažu niečo na krk a hodia ma do vody! Odpovedal som, že v žiadnom prípade,“ rozpráva Georgios. Žiadne presviedčanie nezabralo. V marci, v takej zime, navyše, keď má voda iba pätnásť stupňov? Scé-

„Padne po bankách na Cypre aj cestovný ruch?“ nu nakoniec nakrútili, ale s náhradníkom. Naopak, český veľvyslanec na Cypre sa svojej úlohe Klimentovho kata nevyhol.

Zdá sa, že na Cypre sa zišla skutočne zaujímavá partička. Nakrúcali aj v Taliansku, Slovinsku,

na Slovensku či v slávnej Hagii Sofii v Istanbule. Cyprus im do toho dokonale zapadol. „Je tu úchvatné more a pestrá krajina. Ostré útesy sa striedajú s citrusovými hájmi a vysokými horami v Throdose. Všetko je na dosah ruky, z miesta na miesto sa dostanete maximálne do dvoch hodín,“ vysvetľuje producent Viktor Krištof. „A je tu množstvo cirkevných pamiatok, na ktorých sa nepodpísal zub času.“ Čistá pravda. Rozdelený ostrov – severná časť patrí Turkom po tom, ako tam v roku 1975 vyhlásili Severocyperskú tureckú republiku, ktorú okrem Turecka nikto neuznal – je známy tým, že na jar sa tam môžete lyžovať v horách a o dve hodiny sa už kúpať v mori. Pravda, ak ste dosť otužilý. Takým Švédom to nerobí problém. A čo sa týka viery, tá je na Cypre tiež silná. Nedeľa, to je návšteva kostola a opulent-

25

Georgios si v česko-slovenskom filme zahral svätého Klimenta.

Ani v kríze si Cyperčania neodoprú dobré jedlo, víno a zábavu.

raja aj raj finančný. Žije a pracuje tu množstvo z nich. Biznismeni, manažéri, zamestnanci hotelov (v hoteli, kde som bývala, pracovalo až sedem Sloveniek), pracovníci v cestovnom ruchu, podnikatelia, ale aj ázijské upratovačky a au-pairky. Mnohí už získali občianstvo a domov sa vrátiť nechcú. Ešte pred krízou, keď tu bolo už toľko Rusov, že nápisy v ruštine bolo na uliciach vidieť bežne, sa Cyperčania snažili prilákať aj Číňanov. „Chcú obchodovať s Európskou úniou a cyperskú vládu napadlo, že práve Cyprus by mohol byť pre nich vstupnou bránou,“ objasňuje Brit Philippe, ktorý tu žije a podniká. „Nápad prišiel po dokončení novej letiskovej budovy v Limassole. Nevedeli, čo so starou, a niekde sa objavila informácia, že by ju chceli kúpiť podnikatelia z Číny. Tak niekto vymyslel ponuku trvalého pobytu na ostrove pre Číňana, ktorý si tu kúpi nehnuteľnosť minimálne za tristotisíc eur.“ Vraj to zatiaľ markantný úspech nemá. No realitky a billboardy ponúkajú nehnuteľnosti na predaj v čínštine vo veľkom.

Len ktovie, či Číňania ešte budú dôverovať cyperským bankám...

Rozdelený ostrov Aká bude sezóna? Prídu turisti? Alebo po bankách padne aj cestovný ruch? Traja Cyperčania popíjajú v Limassole frapé a zivaniu, miestny alkohol, ktorý je vraj taký silný, že ním v baroch aj umývajú stoly a v prípade potreby naň pôjde aj autobus. Je slnečná marcová nedeľa, Cyprus sa nachádza hlboko v ekonomických problémoch, politici sa práve pripravujú na zložité rokovania v Bruseli o záchrane zo strany Európskej únie. Banky sú už vyše týždňa zatvorené, bankomaty vydali poslednú hotovosť, občania ani cudzinci nesmú disponovať so svojimi vkladmi, previesť alebo vyviezť peniaze z ostrova je zakázané. Na Cyperčanoch je skvelé, že náladu im to nepokazilo. Aj traja spomínaní muži sa veselo usmievajú na slniečku. „Ekonomika? Vieme, že sme úplne na dne,“ skonštatujú. Ale – opäť s úsmevom.

Podnikatelia v cestovnom ruchu sa trochu obávajú. Hlavne preto, lebo ku kríze na juhu ostrova sa pridala aj snaha severnej, tureckej časti uchmatnúť si kúsok balíka turistov. Prvú sezónu masívne promujú a predávajú dovolenky na severe. Sú lacnejšie než tie na juhu.

Samozrejme, cyperskí Gréci a cyperskí Turci na seba pre to nezanevrú. Rozdelenie ostrova je vraj vec politikov a bežní ľudia sa na seba hnevať nebudú. Philippe mi vysvetľuje, že on aj turisti môžu ísť na sever bez problémov, stačí vyplniť jedno tlačivo.

A Turci zo severu zas môžu na juh. Občianstvo im nikto nezobral. Dokonca majú nárok na sociálne dávky z juhu. Týka sa to však len tých, ktorí žili na Cypre v čase násilného rozdelenia. Na sever sa totiž prisťahovalo mnoho ďalších Turkov.

Vyrieši sa raz situácia na rozdelenom ostrove a v poslednom rozdelenom hlavnom meste na svete, Nikózii? Naplní sa niekedy rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN, ktorá ešte v roku 1983 vyhlásila vznik samostatnej republiky na severe za protiprávny a vyzvala separatistickú vládu na jej zrušenie? Philippe krčí plecami. „Je to už dávno. Takmer štyridsať rokov.

A mladých to už veľmi nezaujíma.“ Nuž, hádam svätý Frenurius pomáha hľadať nielen stratené šeky, ale aj cestu von zo zapeklitej situácie, v akej sa ocitli obyvatelia tohto krásneho ostrova. text: sato

Len tak

Slovník užitočných slov Hľadáte občas tie správne slová, ale nič výstižné vám nenapadá? V situáciách, na ktoré je náš materinský jazyk prikrátky, prichádza pomoc z ďalekých krajín. Náš exotický slovník pomenúva mnohé znepokojujúce momenty a ľudí nášho každodenného života.

Azbuka aj pinyin Svätí majú nesporný dosah na životy moderných Cyperčanov. „Kamarátka nedávno stratila

26

nejaký šek a nevedela ho nájsť. Tri dni sa modlila k svätému Frenuriovi, ktorý pomáha nájsť stratené veci. A naozaj ho našla,“ spomína na nedávnu príhodu Češka Zdenka Serafínová, ktorá tu žije už jedenásť rokov. „Prišla som ju navštíviť a ponúkla ma koláčom. Že to si musím dať, že ho piekla pre svätého Frenuria. To je tradičná odmena svätému, ktorý vám pomôže.“ Život na Cypre ovplyvňuje aj cirkev. Hovorí sa, že politici potrebujú vysokých cirkevných hodnostárov za priateľov a v rozhodovaní nepôjdu proti nim. V čase krízy a zatvorených bánk,

CAVOLI RISCALDATI (taliansky)

TATENVERFÜHRER (nemecky)

CHANTEPLEURER (francúzsky)

neúspešný pokus znovuoživiť umierajúci vzťah.

Doslovne znamená „prihriata kapusta“.

pomenovanie pre mladého muža, ktorý má podozrivo dobré spôsoby.

výraz na to, keď sa pokúšate spievať a plakať zároveň.

GRENG-JAI (thajsky)

TINGO (pascuense, Veľkonočné ostrovy)

pocit, ktorý sa vás zmocní, keď nechcete, aby pre vás niekto čosi urobil, pretože sa domnievate, že by ho to mohlo obťažovať.

požičiavanie si vecí z priateľovho domu, jednej po druhej, až kým mu neostane už nič cenného.

TARTLE (škótsky)

Nedeľné bohoslužby. Cirkev vlastní na Cypre napríklad aj najväčší pivovar.

ný obed s rodinou; Cyperčania jedia radi a veľa, a radi pijú skvelé cyperské víno, kríza-nekríza.

A čo na tom, že dlhokánske bohoslužby strávia viac pred kostolom než v ňom, rozhovormi so známymi, maškrtením sladkostí zo stánku a dozeraním na deti, ktoré naháňajú holuby? Každý jeden vojde dnu aspoň na chvíľku, aby pobozkal ikonu alebo zapálil tenkú voskovú sviečku.

NITO-ONNA (japonsky) žena natoľko oddaná svojej kariére, že si nemá čas žehliť košele, a preto sa oblieka do pletených svetrov.

keď ostrov nevedel, kam z konopí, ponúkli predstavitelia ortodoxnej cirkvi, že založia cirkevné majetky a peniaze poskytnú štátu. Nakoniec nebolo treba, situáciu vyriešili v Bruseli aj bez nich. Cirkev vlastní na Cypre napríklad najväčší pivovar, Keo, aj podiel v jednej z krachujúcich bánk.

Dôležitou súčasťou života na Cypre sú cudzinci. Svojou príjemnou klímou a priateľskými obyvateľmi ich ostrov lákal už dávno predtým, ako vstúpili do platnosti priaznivé daňové zákony a urobili zo subtropického

zaváhanie a následný moment paniky, ktorý nastane, keď predstavujete spoločnosti osobu, na ktorej meno si za nič na svete nedokážete spomenúť.

BAKKU-SHAN (japonsky) dievča, ktoré vyzerá fantasticky, až kým ho neuvidíte spredu.

KANJUS MAKKHICHUS (hindsky) človek, ktorý je taý skúpy, že ak si v čaji nájde muchu, predtým než ju odhodí preč, najprv z nej vycucne všetok čaj.

PACKESEL (nemecky) človek, ktorý je počas výletu zavalený cudzími batohmi, ktoré nosí iným členom výpravy.

MAMIHLAPINATAPAI (yaghan, jazyk Ohňovej zeme) slovo popisuje pohľad, ktorým si dvaja ľudia naznačujú, aby ten druhý urobil to, čo si obaja želajú, ale do čoho sa ani jednému z nich nechce.

Nájdeme ho aj v Guinessovej knihe rekordov ako najstručnejší výraz.

SLAMPADATO (taliansky) človek vykazujúci jasné znaky závislosti od solárka.

Aby sme neboli príliš otravní, tak s cudzími slovami radšej opatrne a užívajme ich ani nie veľa, ani nie málo – akoby Švédi povedali – lagom. Ale hlavne si dajme pozor na naše úmysly skryté medzi riadkami. Na tie totiž naši blížni reagujú asi najviac.

Zdroje: www.telegraph.co.uk, www.urbandictionary.com

27

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 143

2013 máj

Keď modriny po tele nebolia, bolí duša

Bez oddychu Autistické črty sa prejavujú aj v maličkostiach. Čokoládu zje Dominik iba z jedného obchodu, periny sa vyťahujú presne o pol ôsmej. Jedinou autoritou je preňho mama. Ktorá občas skončí s modrinou...

S Andreou je debata komplikovanejšia. Ho- nevznikli náhodne. Andrea ich má od svojcikedy sa preruší, lebo do kuchyne vbehne ho osemročného syna, ktorého nadovšetko Dominik a ixtýkrát sa pýta, či si spolu nie- ľúbi a ktorému skúša deň čo deň vysvetliť, čo zahráme. Lepšie povedané, prikazuje to. že nesmie hneď na každého kričať a biť ho.

Dohadujeme si s ním časový limit – ešte „Momentálne sme však už v stave, že hosšesť minút a prídeme za ním do izby. Chla- pitalizácia na detskej psychiatrii je viac než pec nesúhlasí a vzdoruje. Krikom, šťucha- nutná. Koncom mesiaca Domčo nastupuje, snáď mu nanovo nastavia lieky, ktorých bením do mamy, dupotom...

Andrea je zvyknutá, Dominko jej do bodky rie kopec, a trochu sa jeho správanie zjemní.“ zmenil život. K lepšiemu? „To je bez debaty,“ láskyplne hovorí. Andrea nemá za sebou Električka úplne pohodové detstvo, ale komplikovanú Dominik chodí do špeciálnej školy, je prsituáciu v jej vlastnej rodine rozoberať rad- vák a jeho zošity sú úhľadné. Nádherne šej nechce. Žije pre Dominika a basta. píše, matematika mu ide bravúrne, z hlavy mi sype výsledky príkladov bez jedinéTušila to ho zaváhania, aj čítanie je dobré. S mamou Nikdy nemala ružové dievčenské sny – vo- sa pred chvíľou dohodol, že si napíše úlohy diť sa za ručičky s priateľom, stáť pred ol- a až po nich si môže pustiť telku. Poslúchol tárom v nabubralých bielych šatách a pred- a bol zlatý na zjedenie. Po štvrťhodinke však stavovať si neskonalú lásku až za hrob.

Romantika nie je jej šálka kávy. Manželstvo s Dominkovým otcom nevyšlo, práve zahajujú rozvodové konanie, ale slušne sa obaja dohodli, že prieky si robiť nebudú. Ona mu v kontakte so synom brániť nebude, naopak, potešilo by ju, keby si vedel k synovi nájsť správnu cestu. Keby pochopil, že čier- nastal obrat a chlapec si už akoby nevedel no-biela výchova pri Dominikovi neprichá- rady sám so sebou, tak vbehával za nami dza do úvahy. Vyhovieť mu vo všetkom ale- do kuchyne a vymýšľal. Zlostil sa, kričal, že bo ho prísne trestať – nie, tento recept je ho mama nemá rada a Andrea mu zdôrazpredsa zlý aj pri zdravom dieťati. A ich Do- ňuje, že ho ľúbi najviac na svete, ale nemôminik navyše zdravý nie je. že mať všetko hneď. Mladý pán natiahne Už krátko po pôrode tušila, že jej syn nie je ruku a chce mamu udrieť, netrafil sa, čo ho úplne v poriadku. Také čudno-zvláštne pre- ešte viac nasrdilo... javy. Keď ho chcela pohladkať, veľmi razant- „Je to ťažké, ale už som si zvykla a musela ne krútil hlavičkou zľava doprava, nemal rád som prijať, že je iný. Že sa s ním na ihrisdotyky. Iné bábätko, keď rozbalíš z plienky, ku nikto nechce hrať? Tak toto už naozaj od radosti kope nožičkami, Domčo zúrivo neriešim. Pohľady cudzích sú mi doslova plakal. „Až vrieskal,“ podotkne Andrea s tým, ukradnuté. Inak by som skončila v Pezinku. že všetko hneď hovorila aj detskej lekárke. Keď raz v električke prišiel Domčo do sporu Bol nadmieru nepokojný a zlostný. Diagnó- s jednou paňou, vyvrcholilo to príchodom za sa napokon našla. ADHD syndróm, ne- policajtov. Šofér ich na mňa zavolal. Vraj skôr povýšený na hyperkinetiku. Čiže – veľ- mám nevychované decko. Darmo som vymi, veľmi živé dieťa s poruchami správania. svetľovala, že malý má diagnózy, nič ne„A to sme neskončili. Už máme v papieroch zabralo. Odvtedy nosím so sebou lekárske aj Aspergerov syndróm, čiže autizmus a, bohu- správy, aby som mala rukolapný dôkaz. Ale žiaľ, lekári mi veľký optimizmus do budúcnos- často radšej vystúpim z MHD, jednu zastávti nevlievajú. Dominik má tú agresívnejšiu for- ku prejdeme pešo, nech sa trochu upokojí mu, teda zlepšovať sa jeho stav nebude. Skôr a zas nastúpime. A keď treba znovu vystúnaopak,“ opatrne povie. Modriny na nohách pime. Cesta do školy by normálne trvala 15

„Je to ťažké, ale už som si zvykla a musela som prijať, že je iný.“

28

minút, nám niekedy aj hodinu. Nie, nič si s ním nedokážem plánovať. Ja neviem nie čo bude zajtra, ale aký bude o hodinu-dve.

Pritom navonok vyzerá ako zdravý anjelik.

Psychické poruchy sú strašnou pliagou.“ Andrea si slzy zúfalstva necháva na noc, nech ju nik nevidí...

Sen Je šťastná, že v práci jej vyšli v ústrety a nemusí chodiť na poobedňajšie či nočné služby. Robí do tretej, dokladá v obchode jogurty. „Som v chladničkovom oddelení, kolegovia mi hovoria, že tam aspoň vychladnem z tých stresov, ktoré stále mám.“ V práci sa cíti ako v raji. Andrea nestojí o ľútosť, nie raz sa presvedčila, že spoľahnúť sa môže jedine sama na seba. Nezarobí veľa, ale nehundre a sympatické je aj to, že hoci má dlhy na pôžičkách, ona chce pomoc v inom – Dominik už pol roka sníva o aquaparku na Liptove, videl to v telke a básni o tom non stop. „Na trojdňový pobyt si nenašetrím, ani keby čo bolo. A viem, že s malým to bude len horšie. Túžim mu dopriať tie tobogany a iné atrakcie, kým ešte ako-tak viem ukočírovať jeho správanie. Je mi jasné, že pre mňa to relax nebude, ale stačí mi vidieť radosť v Dominkových očiach a som namäkko.“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Andrey s Dominikom oslovil. Radi by sme im prispeli na vysnívaný aquapark a pomohli s platbou nájomného na pár mesiacov. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Dominik.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Mama so synom, ktorý navonok vyzerá zdravo. Ale nie je.

29

text: zuzana uličianska | foto: ctibor bachratý

nota bene 143

Nechcela som byť viac vtipná než pravdivá

Anita v New Yorku

TÁŇA PAUHOFOVÁ má veľmi silnú sezónu. Hrá rozmarnú Grušenku z Karamazovovcov, ale napríklad aj bezdomovkyňu Anitu, ktorá celý svoj majetok nosí so sebou v nákupnom vozíku.

2013 máj

rý je preňho krajší – nech je už založený na spomienkach alebo na vizualizovaní si budúcnosti. Čím je tento vlastný svet bujnejší, tým viac môže na iných pôsobiť ako blázon.

INZERCIA

Kultúra

Zaujímalo by vás, čo by na túto inscenáciu povedali tí, ktorí život na ulici poznajú z prvej ruky?

Som na to veľmi zvedavá. Rada sa s nimi o nej porozprávam. Určite to pre nich bude niečím bolestné. Možno sa na tom budú vedieť aj zasmiať alebo si povedia, že to absolútne nie je pravda. Samozrejme, naša inscenácia nie je dokumentom, je to len jeden pohľad na skupinku troch ľudí na ulici. Ale veľmi by som sa na podobný rozhovor tešila. Myslím, že by mohol byť obojstranne podnetný.

Na ulici je to drsnejšie

Táňa Pauhofová si skúsila život na ulici v hre Antigona v New Yorku.

Ľudia vás asi najviac vnímajú cez postavy krehkých naivných žien. Ako vám sedí táto poloha?

Ako najmladšej v súbore mi boli automaticky posúvané tieto „najlepšie“ postavy. Boli to krásne úlohy, ale to je len etapa života, ktorú si herečka neskôr rada spestrí aj niečím iným. Je to totiž dvojsečné. Veľakrát sú tieto hrdinky napísané veľmi podobne a potom je veľmi ťažké hrať ich inak. Som preto šťastná, v tejto sezóne mi ponúkli veľa iných, rozmanitých úloh.

Túto sezónu hráte v inej hre so sociálnym nábojom. Hrdinami hry Antigona v New Yorku poľského dramatika Janusza Glowackého sú ľudia bez domova, ktorí doslovne umierajú na ulici.

Pritom sa na nej diváci celkom dobre zabávajú.

Tiež sme nad tým v šatni s kolegami premýšľali, či je to dobré. Ale potom sme si spomenuli, že sme sa mnohým veciam sami smiali, už keď sme čítali scenár. Glowacki vie, že cez iróniu je človek schopný otvoriť sa aj vážnym témam. Je v nej veľa humoru, ale vzápätí z nej cítite aj niečo úprimné, bolestné, naozajstné, nad čím sa človek vzápätí zamyslí.

Aj depresívnu, na svet nahnevanú Gloriu z inscenácie urobenej podľa románu Aj kone sa strieľajú.

Gloria nie je zlá, len sa nevie vyrovnať so životom. Napriek tomu, že je veľký bojovník, v jednej chvíli zloží zbrane.

V postave latino bezdomovkyne Anity, ktorú hráte v kučeravej parochni, by vás možno niektorí ani nespoznali.

Moju zmenu má na svedomí výtvarník Peter Čanecký.

Čo hovoríte na rovnomenný americký film Sydneyho Pollacka z roku 1969, ktorý si možno ešte ľudia pamätajú?

Je to skvelo nakrútený a úžasne zahraný film.

Režisér Martin Huba nám ho na začiatku skúšania pustil. Dodnes neviem, či nás chcel motivovať alebo „zabiť“.

Hrať opilcov či ľudí psychicky narušených býva niekedy návodom na zlé herectvo. Ako ste sa bránili pred hereckou rutinou?

Hranica, kedy herec prechádza do prehrávania či trápnosti, je veľmi tenká. Dúfam, že som neskĺzla do úplnej frašky. Musím si to však strážiť z predstavenia na predstavenie, lebo publikum

túžiace po zábave nás môže vtiahnuť do polohy, v ktorej budeme viac vtipní než pravdiví.

Ako sa človek pripravuje na takúto úlohu? Robili ste si aj nejaký prieskum v teréne?

Robím si ho priebežne. Mám celoživotnú potrebu spoznávať rôzne skupiny ľudí. Fascinuje ma všetko ľudské, a to nemusí byť vždy len to dobré. Skúmam, ako nejaká emócia vznikne, ako sa prejavuje. Aj v sebe. Tiež sa nepovažujem za úplne najnormálnejšiu bytosť. Ale zas čo je normálne?

S komunitou ľudí bez domova ste boli napríklad aj pri krste knihy Zázračné dieťa, však?

Ja som sa s dámou, ktorá je presne ako moja divadelná Anita, aj stretla. Môže mať okolo šesťdesiat rokov, oblieka sa ako dievčatko s mašľami, recituje básničky, ktoré si sama píše. Je to krásne i dojímavé. Keď sa na tým zamyslíte, pre ňu je práve toto cesta ako zostať človekom. Vo svojom svete si táto žena stále zachováva dôstojnosť, ktorú je na ulici ťažké nájsť. Naozaj je problém byť dlhodobo bez domova a zostať normálnym, ako tomu hovoríme. V rámci pudu sebazáchovy sa človek začne zatvárať do vnútorného sveta, kto-

30 Ďakujeme Táni Pauhofovej a divadlu SND za poskytnutie lístkov pre predajcov Nota bene.

„Bolo to úžasné,“ zhodujú sa Fero a Pavol, predajcovia Nota bene, o predstavení Antigona v New Yorku. Fero bol v divadle naposledy na základnej škole. „Bol som prekvapený, čakal som, že tam zaspím. Ale vydržal by som hru pozerať aj do rána.“ Až na detaily je podľa nich život na ulici taký, ako sa v nej opisuje. „Bola to trošku ,light´ verzia. Na ulici je to asi dvakrát drsnejšie,“ hovorí Pavol. Budiť ľudí bez domova obuškom či kopnutím je podľa Fera bežnou praktikou mnohých policajtov. „A medzi bezdomovcami je v skutočnosti väčšia rivalita,“ hovorí Pavol. Hra podľa nich v mnohom vystihuje, s akým odsudzovaním sa k ľuďom bez domova bežne správame. „Len málo ľudí k nám má normálny prístup. Nevidia za bezdomovcom človeka. Nevidia, kým naozaj je,“ hovorí Pavol. Tvrdí, že dlhodobý predaj Nota bene ho naučil rozlíšiť ľudí, ktorí sa o človeka zaujímajú od srdca a ktorí len tak naoko. Tak ako v hre aj v reálnom živote ťahajú ľudia bez domova za kratší koniec. Pavol bol svedkom situácie, keď znásilnenej bezdomovkyni policajti namiesto pomoci vynadali. Jej slovo malo menšiu váhu ako slovo tzv. „prispôsobivých“ občanov. „Aj ľudia bez domova sa chcú prispôsobiť, no nedostanú vždy šancu,“ hovorí. Mnohí to podľa neho riešia spôsobom „vysomrem euro, opijem sa a zabudnem na všetko“.

Tak ako postava maliara, s ktorou sa v hre stotožnil. „Túžil po zmene, ale strach mu to nedovolil.

K alkoholu je ľahký prístup, no nie je riešením,“ hovorí Pavol, ktorý už osem mesiacov abstinuje. „Keby tie postavy z predstavenia dostali pomocnú ruku ako my, asi by hra mala iné pokračovanie,“ dodáva.

Obom sa páčili záverečné slová hry: Na každých tristo Newyorčanov pripadne jeden bezdomovec.

To by znamenalo, že dnes je v divadle prinajmenšom jeden človek, ktorý sa onedlho ocitne na ulici. „Každý sa môže dostať na ulicu,“ hovorí Fero. „Prídeš o prácu, máš pôžičky – nikoho nezaujíma, že máš starosti. Dneska ti exekútor všetko zoberie. Možnože sa po tejto hre niektorí ľudia na nás budú pozerať trochu inak.“ (sato)

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Víta vás Aryanropa Správy z Grécka musia šokovať každého, pre koho niečo znamená kultúra. Lebo kolískou tej našej nebola Biblia, ale Atény – a zďaleka nie dnešné. V telke idú najmä štrajky a ekonomické problémy, avšak o podhubí, z ktorého vyrastajú smrteľne jedovaté huby, sa nehovorí. Neriešia ho ani páni europoslanci so svojimi nenormálnymi platmi. Na Peloponéze zatiaľ bujnie nádor.

Metastázy sa rozliezajú všade: útoky a rasistické vraždy sú všednosťou, represívne zložky sa spájajú s násilníkmi. V okrskoch Atén podporuje až 50 percent polície parlamentnú neonacistickú stranu Zlatý úsvit, ktorá chváli Hitlera. Vhodná je každá obeť: menšiny, homosexuáli, bezdomovci a zvlášť cudzinci. Grécko je totiž jednou z brán do únie. A my TUNÁ cudzích nechceme. Máme tu novú, árijskú Európu. Ukážkou zvrátenosti bolo, keď grécka polícia pomenovala záťah proti imigrantom Zeus Xenios. To bolo meno antického boha cestovateľov a pohostinnosti... Niečo by sme o tom mali vedieť aj u nás, v štáte, kde sa hrdíme údajnou pohostinnosťou a v skutočnosti kopeme von maximálny počet migrantov.

S Gréckom máme spoločné aj iné: z domoviny emigrovali miliónové skupiny Slovákov i Grékov.

V oboch prípadoch ich prijali a dnes žijú po celom svete. V skutočnosti režeme konár, na ktorom sedíme. Pretože ak má niečo na tomto egocentrickom kontinente nadčasovú hodnotu, je to svet antickej kultúry. Ten, ktorý v Aténach zďaleka nevytvorili iba Aténčania. Práve naopak. Anaxagoras priniesol do Atén filozofiu z Klazomén, Aristoteles prišiel z Chalkidiki a Démokritos zasa zo severu z Abdéry, Plútarchos bol z Chaironeiy, Hérodotos z Halikarnassu, Hippokrates prišiel do Atén liečiť mor z Ázie, sochár Polykleitos bol z Argu, otec tragédie Aischylos z Eleusíny a Euripides zo Salamíny... Náš svet vznikol vďaka otvorenosti. Dvier, brán a vrát – aj mysle. „Mne vlasťou nie je jedna pevnosť, jeden dom, lež každé mesto celej zeme, každý dom, čo je ochotný nás prijať k sebe.“ To povedal, pred vyše 2300 rokmi, kynický filozof Krates (bol z Téb), žiak veľkého Diogena (ten zas zo Sinópé).

Peter Getting autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 máj

S priateľom schopným kritiky môžeš ísť [...]. Johann Wolfgang von Goethe

... Daniela Pastirčáka

Pýtať sa a odpovedať V krajine slova sa môžeme pohybovať dvoma odlišnými smermi: Kladením otázok a odpovedaním. Otázkou sa jazyk otvára, odpoveďou sa uzatvára. Keď jazyk tvorí odpoveď, snaží sa uchopiť veci a deje tým, že ich popisuje a vysvetľuje, rozkladá a potom ich skladá dokopy. Odpoveďou ich pretvára na obsahy vedomia. Vedomie ich potom v istom zmysle vlastní a môže s nimi manipulovať. Čím presnejšia je odpoveď, tým väčšia moc nad pomenovanou časťou sveta. Lenže odpovedaním vydeľujeme veci z ich celostného bytia. Redukujeme ich na použiteľné časti, celok nám uniká. Vysvetľovanie zbavuje veci ich svojbytnosti a celistvosti. Z vecí, ktoré tu sú samy o sebe, sa stávajú veci okolo nás, veci pred nami, veci pre nás.

Skôr, ako odpovieme, musíme sa opýtať. Tu jazyk používame iným spôsobom. Keď sa jazyk pýta, otvára vedomie do nekonečna.

Otázkami tak nahliadne svet v jeho nezredukovateľnej celistvosti a v jeho priamej pod-

state. Veci a deje pred našimi otázkami existujú prítomné samy osebe v tajomstve svojej celistvosti. Existuje istý rozsah poznania, ktorý je nám prístupný iba v otázkach. Lúčmi otvorených otázok totiž naše bytostné vedomie siaha ďaleko za hranice toho, čo môže poznať naše odpovedajúce vedomie.

Božia najhlbšia reč v základoch nášho jazyka je rečou otázok. Ak sa máme dorozumieť so zmyslom nášho bytia, musíme sa naučiť slová nepoužívať len ako odpovede, ale klásť ich ako otvorené, nezodpovedateľné otázky.

„Otázkami nahliadneme svet v jeho nezredukovateľnej celistvosti.“

... zuzy uličianskej

Slovosvet Rozdiel medzi anglickým výrazom word (slovo) a world (svet) je v jednom písmene, vo francúzštine majú svet a slovo spoločnú začiatočnú slabiku „mo“, v slovenčine aspoň to s. Možno by sme mohli prestať pátrať po pôvode sveta, stačilo by sa zamyslieť nad jeho etymológiou. Na Slovensku by mohol svet pochádzať aj zo svetla. Nie zlé.

Pripúšťam, že niekedy váham nad nutnosťou všetkých tých písmeniek okolo nás. Naša fenka sa napríklad vie aj bez nich zaryť zadnými labkami do zeme tak výrečne, že okamžite pochopím, kam nechce ísť. „Ty si skutočne myslíš, že to, kam ideš, je dôležitejšie ako ja?“ pýta sa ma zakaždým očami, keď odchádzam z domu. Radšej sa tvárim, že nepočujem. Čokoľvek, čo by som jej tými našimi slovami odpovedala, by boli aj tak len výhovorky.

Na našej posadnutosti slovami zarábajú mobilní operátori či vydavatelia. Skutočne potrebujeme pretelefonovať toľké peniaze? Nestačilo by skúsiť vnímať ostatných? Veď aj kľúč k dobrému filmovému herectvu nie je v dobre vyslovených slovách, ale v tom, na čo herec myslí, keď sa naňho díva kamera. Samozrejme, nejaké tie slovíčka sú

sem-tam celkom praktické. Predstavujem si také televízne správy: moderátorom by chodili informácie pred očami a oni by nad nimi v štúdiu len rozmýšľali, a my by sme si ich mali telepaticky domýšľať. Trochu náročné.

Nakoniec, aj pri komunikácii s neverbálne založenou zvieracou ríšou sa občas zídu nejaké tie pokyny. Raz som sa mimovoľne zadívala na jednu pani, ktorá zúfalo bojovala so svojím psom o akúsi hračku. Povedala mi, že pes je z Grécka, a oni doma zabudli, ako sa po grécky povie „pusť“.

Ako keby bol ten náš svet z nejakej cudziny.

Naťahujeme sme sa s ním o kosť, a možno by len stačilo mať dobrý slovník a nájsť to správne slovo.

„Na Slovensku by mohol svet pochádzať aj zo svetla.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Schopnosť klásť múdre otázky, je [polovicou múdrosti]. Francis Bacon Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv.

Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: ataspisiakova@yahoo. com, tel: 0911 110 835, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.

centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33

INZERCIA

2013 máj

text a foto: dagmar gurová | foto: vlado šimíček - sme

pouličné blues

S DAROVANÝM AUTOM BUDE ZNOVA NEZÁVISLÁ

ANKA SA TEŠÍ NA PLNŠÍ ŽIVOT Tri náročné kilometre delia Anku od miesta, kde predáva Nota bene. Každý deň, aj za najhoršieho počasia, ich absolvuje na ťažkopádnom invalidnom vozíku.

Onedlho už na to bude iba spomínať. začali hľadať vhodné auto,“ dodáva.„Môžem si doň na chvíľu sadnúť?“ pýta sa Anka nesmelo a odmieta pomoc. „Zvládnem to sama,“ povie a obratne sa presunie na sedadlo vodiča. Obdivuje interiér a rozcítene pohládza volant. „Takú radosť som mala iba vtedy, keď som dostala Nelinku,“ ukazuje malého psíka, ktorého nosí všade so sebou. „Nové dieťa do rodiny,“ šepká a je jasné, že o auto bude dobre postarané. „Už mám preň aj miesto. Ľudia, ktorí bývajú pri mojej ubytovni, mi tam dovolili parkovať.“ Člen predstavenstva Allianz – Slovenskej poisťovne Todor Todorov podáva Anke pestrofarebnú kyticu a želá jej mnoho šťastných kilometrov. „Som dobrá šoférka,“ uisťuje Anka. „Za tridsať rokov za volantom som nemala žiadnu nehodu. Aj na tomto aute by som hneď odišla, keby som mala palicu, ale cestné pravidlá to nedovoľujú,“ povzdychne si. Skôr než v modrej škodovke prvýkrát vyrazí na cestu, musí mať špeciálne upravenú prevodovku.

Nové obzory

Naša predajkyňa Anka je v dôchodkovom V dobrých rukách veku, ale stále hľadá prácu. Uživiť seba aj Všetkým, ktorí je pomohli k opätovnej samostatchorého syna je o to ťažšie, že má amputova- nosti, horlivo ďakuje: novinárom denníka SME za nú nohu. Hoci bravúrne zvláda jazdu na inva- článok, ktorý medzi čitateľmi vyvolal spontánnu lidnom vozíku, náročné a zdĺhavé presuny ju zbierku, nášmu združeniu za podporu pri riešení už poriadne vyčerpávajú. Príspevok na kúpu zložitej prepravnej i životnej situácie a poisťovni auta, ktoré by jej veľmi pomohlo, úrad práce Allianz za to, že vysnívané auto premenila na zamietol. Anka vraj nespĺňa podmienky, lebo skutočnosť. oficiálne nepracuje. Mnohí to však vidia inak „Zachránili ma, už by som to dochádzanie asi a urobili všetko preto, aby vytúžený povoz dlho nevydržala,“ hovorí Anka, ktorej sa pri jazde dostala. po zlom teréne rozhrkal aj druhý, len nedávno Nakoniec to bola Allianz – Slovenská poisťovňa, kto jej venoval Fabiu, čerstvo vyradenú zo svojho vozového parku. Pri pohľade na nablýskanú karosériu žene na vozíčku vyhŕknu slzy. „Nečakala som, že bude v takom dobrom stave,“ hovorí dojato. „Vybrali sme to najmenej opotrebované zadovážený invalidný vozík. auto. Malo iba jedného majiteľa,“ vysvetľuje Lucia „Ankini priatelia sa stretli v správny čas na Muthová, hovorkyňa spoločnosti. správnom mieste,“ hovorí Lucia Muthová. Práve „Cítim sa, ako by som dostala štyri nohy. Tú moju k nej sa totiž dostala naša výzva firmám, aby mi to nevráti, ale konečne budem nezávislá od darovali Anke funkčné staršie vozidlo. „Naše druhých a snáď si nájdem aj prácu,“ reaguje Anka. vedenie s tým nemalo problém a kolegovia hneď

„Ako by som spolu s autom dostala štyri nohy.“

Peniaze na to máme – čitatelia denníka SME pre Anku ešte vlani vyzbierali 1946 eur. „Teraz len musíme overiť, čo je pre zdravie staršieho auta výhodnejšie – prevodovka na volant alebo automatická prevodovka,“ hovorí riaditeľ nášho združenia Martin Opeta. „Cenovo by sme sa mali zmestiť do vyzbieranej sumy. Ak by to predsa stálo viac, zvyšok doplatíme z našich zdrojov.“ Anka by teda už onedlho mohla viesť oveľa plnší život. Teší sa, že začne chodiť na niektorý z večerných kurzov (počítače alebo angličtinu), ktoré pre našich predajcov robia lektoridobrovoľníci. „Mohlo by mi to pomôcť pri hľadaní práce. Niektoré ponuky boli pre mňa nedostupné už len preto, že som nemala ako docestovať na pracovisko. A to sa teraz zmení.“ Sebavedomie jej určite zdvihne aj fakt, že sama zvládne mnoho vecí, pri ktorých jej asistovali naši sociálni pracovníci – vozili ju k lekárom, k odborníkovi na protézy, na úrady, ale aj na vyšetrenia s jej chorým synom. „Budem ďalej trénovať na vozíku, aby som si udržala kondíciu, a práve teraz sa učím používať protézu. Keď už budem jazdiť na aute, nech si do neho sama zvládnem naložiť vozík,“ hovorí a už sa tej slobody nemôže dočkať.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.