__MAIN_TEXT__

Page 1

ZÁHRADA

da a jcu

Zá 6 zr pr po e ačn e lo u pr vi r é d e c

a

ie ťa

apríl

ih

142 / 2013

Kn

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40 polovica pre predajcu


nástenka

nota bene 142

2013 apríl

6 ROZHOVOR

pozor!

0915 779 746

02.03. 2013 11:44 Dnes som si kúpila od pána Juraja 2048 Nota bene v Bratislave na Laurinskej. Stál vo výklenku a schovával sa pred studeným vetrom. Ako bonus k číslu mi pribalil príjemný rozhovor. Prajem mu, aby sa mu splnili jeho cestovateľské sny a našiel si prácu, ktorá ho bude napĺňať. Lucia 05.03. 2013 14:15 Veľmi pekne pozdravujem milého a hlavne trpezlivého mladíka, ktorý predáva na pošte vo Vranove nad Topľou. Až do posledného časopisu má úsmev na tvári. Prajem mu všetko dobré. 06.03. 2013 10:22 Dnes som šla namrzená zo školy, ale náladu mi zlepšil pán predajca zo Štúrovej 2418. Prajem mu veľa šťastia v živote a ešte raz ďakujem za potravu pre dušu. Eva

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

07.03. 2013 16:53 Chcem poďakovať pánovi z Karlovej Vsi v BA č. 2475 za jeho láskavý, milý prejav a zaželať, aby sa aj na neho usmial osud. Ešte raz vďaka za každé NB. 07.03. 2013 19:43 Dobrý deň. Chcem pozdraviť predajcu s číslom 214 v Bratislave na SAV-ke. Každý mesiac si od neho kúpim časopis a vždy, keď tadiaľ idem, ma pozdraví. Je veľmi milý a po stretnutí s ním mám vždy lepšiu náladu. Nech sa mu darí. B. 08.03. 2013 08:17 Chcela by som pochváliť pána s č. 69 z NR. Je nesmierne milý a usmievavý. Vždy sa poteší, keď si kupujem Nota bene. Mali by sme si z neho brať príklad a svet by bol hneď krajší. 09.03. 2012 11:22 Chystala som sa Vám napísať o skromnom a milom predajcovi z BA (Miletičky), keď som dnes o ňom našla článok v čísle 141, s. 36, v rubrike Pouličné blues. Zaslúžil si ho aj pre tú úžasnú skromnosť, ktorá je dnes príťaž. H.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

WWW.AFG.SK

11

TÉMA

O raste

vaše listy Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Kúpil som si časopis a môžem povedať, že úrovňou predčí veľa slovenských periodík. Tiež som bol milo prekvapený predavačom, zaželal pekný deň. Zdeno

Rada objavuje gazdovstvá či farmy a varí z ich voňavých, „ozajstných“ produktov. Aj to je aplikovaná ekológia, ktorej sa Zuzana Gallayová venuje.

Knihu zázračné dieťa som dostala na Vianoce. Je to kniha, ktorá ma v poslednej dobe najviac oslovila. Odporúčam. Eva

17

Inzeráty predajcov Hľadám bývanie do 200 eur mesačne v Bratislave. Najlepšie garsónku alebo izbu v dvojizbovom byte. Podmienkou je bezbariérový prístup do budovy. Kontakt: Anna Mazáčová, telefón 0907 121 578

Excelentné vína vypestujeme len s odrodami, ktorým naše prostredie robí dobre. Kabernetu sedia lokality v Bordeaux, odrode Hron zas naša pôda a mikroklíma.

20

FENOMÉN KEĎ MENÁ CHUTIA A OBRAZY HRAJÚ

TÉMA ČÍNSKA KLASIKA

Synestetici sú ľudia s čarovným vnímaním. Niektorí vidia hudbu ako farebný ohňostroj, iní vnímajú ľudí a svet okolo ako podivnú zmes chutí.

Číňania už stáročia budujú záhrady založené na nesúmernej prirodzenosti prírody. Navyše v nich vytvárajú novú krajinu.

Kódex predajcu

22 RETRO

V ZÁHRADE ZNOVA JEDNÝM SÚ

PÚTNIK DVE STRANY ATLASU

28

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

PARTNERI PROJEKTU

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

editoriál

NÁJDITE SI SVOJHO FARMÁRA VÁH VO FĽAŠI

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

MILITARY SHOP

2

11.03. 2013 14:16 Dobrý deň. Práve som si kúpila Nota bene od predajcu 2480. Je to veľmi milý, skromný a trocha hanblivý pán. Prajem Vám aj jemu veľa šťastia. S pozdravom Zdenka

Fotografia na obálke: Šimko Košík

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

z obsahu

Za vznikom slávnej záhrady Sissinghurst Castle Garden je nekonvenčný milostný príbeh. Manželia Vita a Harold v nej žili šťastne, až kým nepomreli.

Hľadači exotiky tu na jednom mieste stretávajú zaklínačov hadov, cvičiteľov opičiek, hudobníkov s tradičnými nástrojmi a rozprávačov legiend.

V polovici marca prijal maďarský parlament zmenu ústavy. Ľudia bez domova, ktorých prichytia tráviť noc na ulici, môžu byť trestne stíhaní. Ak to podpíše ich prezident, stanú sa oficiálne podľuďmi. Maďarsko a Slovensko patria ku krajinám, kde dopyt po pomoci vysoko prevyšuje ponuku. Trestať tých, čo potrebujú pomoc, pretože im pomôcť nedokážeme, je dych vyrážajúca obludnosť. Kriminalizácia ľudí bez domova má aj u nás rôzne formy. Odvážanie mimo centra, likvidovanie prístreškov či vypaľovanie osobného majetku. Znepokojenie je namieste! Hranica je tenká. Čo sa stane, ak určitých ľudí vyhlásia za podľudí, ukázal Osvienčim. Dá sa to aj inak. Kamarát Marek pracuje s ľuďmi bez domova. Aj doslovne, s rýľom a sekerou v ruke. Dva razy do týždňa sa stretávajú na spoločnej večeri, ktorú pre nich organizuje s priateľmi. Dáva im prácu a má podivuhodnú filozofiu, ktorá nemôže fungovať, a predsa z nejakého dôvodu funguje. Každý deň po práci sa ich spýta, či zajtra prídu. Nechce vedieť dôvod, iba to, či s nimi môže rátať. Najskôr sa stávalo, že na druhý deň chýbali tí, čo sa najviac dušovali, že prídu. Nikdy im to ani slovom nespomenul. Prekvapení sa k nemu vracali a ospravedlňovali sa. On sa len smial a vzal ich späť. Namietala som, že je to bezhraničné. A že tento jeho systém je priateľský ku všetkým, okrem neho samého. Nikdy nevie, či ho nenechajú v štychu. Ale začali sa diať zaujímavé veci. Práca v lese je fyzicky náročná. Ulica sa podpíše pod zdravotný stav a telo už nevládze toľko ako predtým. Marekovi je jasné, že priveľké nároky končia zlyhaním. Chlapi sa sami učia odhadnúť svoje sily. Učia sa otvorene povedať, zajtra si chcem oddýchnuť, alebo nechce sa mi. Systém si tvoria sami. A chlapi sa sami od seba menia. Keď sa v poslednej dobe spýta, kto príde, aj tí čo dopredu oznámia, že neprídu, sa často objavia a ešte prinesú ďalších troch. Pracujú o stošesť a ľuďom, ktorí si ich najmú, padá sánka pri pohľade na ich robotu. Spomenula som si na príbeh o orlovi a sliepkach. Mladý orol spadol do kurína a po rokoch života so sliepkami uveril, že je sliepkou. Jedného dňa sa pozrel na oblohu a zbadal majestátny let orla. Srdce sa mu rozbúchalo. Poobzeral sa okolo seba. Sliepky nerušene zobali ďalej. Pridal sa k nim, a na oblohu už viac nepozrel. Neviem, prečo to tomu Marekovi funguje. Možnožekeď sa pridlho v živote plazíme pri zemi, potrebujeme, aby nám niekto dal priestor zistiť, kto vlastne sme. A aby sme rástli, potrebujeme slobodu občas to pokašlať. Sandra Tordová, šéfredaktorka

V ďalšom čísle s témou SLOVÁ nájdete: Všemocné slová

Hurá do paláca

Slová vraj môžu liečiť aj ničiť. My sme ich silu overovali v pokuse Japonca Masaru Emota – tvrdí, že uvarená ryža označená pozitívne bude po trojtýždňovom skladovaní vyzerať lepšie, ako ryža z tej istej várky s negatívnym prívlastkom. Energia slov totiž podľa neho vplýva na molekulárnu štruktúru vody (v tomto prípade obsiahnutej v ryži).

V bežnom živote sa boria s kopou obmedzení, ale na pódiu v Pisztoryho paláci nám presvedčivo ukazujú, aké je svet výnimočné miesto – prvú divadelnú sezónu tu otvoria herci Divadla bez domova v predstavení Zázračné dieťa. Aby divákom od vysedávania v hľadisku netŕpli nohy, divadlo Len tak tak chystá verejnú tancovačku. Začne sa vášnivým tangom.

3


ZAUJÍMAVOSTI

text: red

nota bene 142

2013 apríl

Zelený raj blízko neba V centre Londýna, na Kensingtonskej High street, je obrovská, ale dobre utajená záhrada. Nachádza na streche niekdajšieho obchodného domu Derry and Toms, o ktorú sa delí s luxusnou reštauráciou a súkromným klubom. Donedávna bola najväčšou strešnou záhradou v Európe. Vo výške 30 metrov nad ulicou zaberá neuveriteľných šesťtisíc metrov štvorcových. Vstup do záhrady je zadarmo. V jej spletitých uličkách uprostred vôní a farieb čoskoro zabudnete na to, že ste v strede rušného mesta. V španielskej záhrade s fontánkami a palmami sa budete cítiť ako v maurskej Alhambre. V romantickej tudorovskej záhrade vás obklopia ruže, ľalie, levanduľa či vistérie. Nechýba tu ani anglický park, v ktorom je vyše 70 stromov, potôčik a záhradné jazierko s rybami a štyrmi priateľskými plameniakmi Billom, Benom, Sploshom a Peckom. Zelený raj je dielom záhradného architekta Ralpha Hnackoka, ktorý ho vybudoval v rokoch 1936 až 1938 na pôde hlbokej iba 1,5 metra. Dnes sa o záhradu stará vyše sto šikovných profesionálov, niektorí z nich sú jej verní už viac ako 30 rokov. Ak sem raz prídete, pochopíte prečo.

Včely do miest patria V obývačke Salvadora Dalího

Horké korene sicílskej mafie

Boží záhradníci

Žiadne drogy a obchod s bielym mäsom, ale citróny. Sicílska mafia je Kanadská spisovateľka Margaret Atwoodová hovorí, že jej knihy sa nedajú pojednoznačne najslávnejšia a najúspešnejšia zločinecká organizácia. važovať za sci-fi. Opisuje totiž veci, ktoré sa mohli stať a možno sa už aj stali. Jej Vedci A. Dimico, A. Isopi a O. Olsson prišli s hypotézou, že korene jej posledný román, Rok potopy, naozaj nepríjemne pripomína našu súčasnosť bohatstva sú úzko spojené s trhom citrusov, ktorý prekvital koncom 19. – genetické pokusy, šialené omladzovacie techniky a záhadný smrtiaci vírus storočia. V roku 1898 bolo z celkového počtu citrónovníkov 70 % stro- ženú ľudstvo k finálnej katastrofe. Boží záhradníci, členovia nenásilnej eko-námov na Sicílii. Citrusy a produkty z nich tvorili viac ako 40 % príjmu boženskej sekty, sa na túto „potopu“ roky pripravovali. V malých spoločenz exportu. Medzinárodný dopyt po citrónoch a pomarančoch a legisla- stvách, sústredených okolo tajných strešných záhrad, sa pod vedením Adamov tívne nedostatky poskytli ideálne podmienky pre mafiu, ktorá začína- a Ev učili pestovať, zbierať, chovať a loviť, stavať, šiť i bojovať. Bude im to la tým, že poskytovala súkromnú ochranu producentom citrusov pred však na prežitie v novom svete stačiť? Kniha je skvelým čítaním aj veľmi akziskuchtivými zlodejmi. tuálnym varovaním.

4

Dielo Salvadora Dalího zvyčajne ľudí nadchýna alebo znechucuje. Nech patríte k hociktorému táboru, stojí za to navštíviť oblasť Alt Empordá v Katalánsku. Pozrite si obrovské a fascinujúce Dalího múzeum v starom divadle vo Figueres, kde je aj pochovaný, ale najmä jeho kraj. Majstrove surrealistické vízie nepochybne inšpirovala aj krásna a bizarná príroda v okolí prírodnej rezervácie Cap de Creus. Je až prekvapivo ľahké identifikovať reálne skalné útvary v jeho obrazoch. Mladý Salvador vyrastal v pôvabnom mestečku Cadaqués na brehu Stredozemného mora a desiatky rokov býval v prístave Port Lligat. Tam si postupne prerábal staré rybárske domčeky, tesne nalepené na seba. Výsledkom bolo obydlie s relatívne veľkou viacúrovňovú záhradou, z ktorého sa odsťahoval až po smrti milovanej družky a inšpirátorky Galy. V skutočnosti je dom súčasťou záhrady a naopak: presná poloha postelí korešponduje so systémom zrkadiel, ktoré odrážajú prvý slnečný lúč. Priamo v záhrade je zas niekoľko „obývačiek“, ktoré vôbec nepripomínajú klasické záhradné posedenia. V jednom z jej mnohých zákutí nájdete obrovské kamenné vajíčka či sochu odpočívajúceho Krista vyrobenú z recyklovaných materiálov. Kreativita pána domu a záhrady prýšti z každého detailu a v návštevníkoch vzbudzuje radostný úžas. Možno je to preto, že Dalí prírodu nechápal iba ako zdroj inšpirácie, ale ako partnera, ktorého môže aj vyzvať na súboj a vzápätí mu postaviť slávobránu. text: Anna Grusková, foto: Damas Gruska

Hostia si vychutnávajú Verdiho a o poschodie vyššie je v plnom prúde sofistikovaná továreň na med. Roje včiel do svojho úľa prinášajú nektár z okolitých parkov a záhrad, tak ako to robili tisícky rokov na poliach a v lesoch. Dnes sú to strechy parížskej a viedenskej opery, ktoré im poskytujú domov. Mestské včely nikoho nerušia, nikto si ich ani nevšimne. Ak nie ste kvet, včelu nezaujímate. Včely z našich životov miznú. Následky v poľnohospodárstve sú obrovské. Znepokojenie je na mieste. Napriek počiatočnej nechuti ľudí deliť sa o svoj životný priestor so včelami, vznikajú na strechách veľkomestských hotelov či obytných domov na sídliskách strešné záhrady so včelínmi. „Včely majú radi mestá. A navyše tu produkujú viac medu. Mestský med je fantastický,“ hovorí vedec Noah Wilson-Rich. Americká organizácia Best bees dodáva úle, montuje a pomáha ich spravovať každému, kto o ne požiada – v mestách či na vidieku. Na strednej škole vo Fenway napríklad chovajú včely za sklom ako učebnú pomôcku. Zo školského včelína vylietavajú včely priamo do zadnej časti parku. Vedec Noah Wilson-Rich sníva o tom, že strechy New Yorku budú o sto rokov namiesto sivého asfaltu pokrývať zelené záhrady, kde sa budú pestovať plodiny priamo v meste. Výhody sú zjavné: ušetríme na doprave, budeme jesť zdravšie jedlo a vytvoríme pracovné príležitosti pre miestnych ľudí. Lebo ak skončia včely, skončíme aj my. O projekte organizácie Živica, ktorý sa zaoberá chovom včiel v mestskom prostredí, budovaním komunitných záhrad si prečítate v júlovom čísle s témou AKO PREŽIŤ. Zdroje: roofgardens.virgin.com, www.ted.com, www.gupea.ub.gu.se

5


rozhovor

text: ada jung | foto: andrea uherková

nota bene 142

2013 apríl

návke v klube dôchodcov mi účastníčky rozprávali, že uvarený cícer obalený v cukre nosili do školy ako maškrtu. Sú jedlá, ktoré pretrvali všetky doby – taký chlieb. Pečenie chleba baví deti aj dospelých, oslovuje nás – chrumkavý, voňavý. Čo by ste poradili ľudom, ktorí by si chceli tiež dopestovať nejaké svoje potraviny, ale jediné, čo majú, je ich panelákový byt? Aby si našli v okolí svojho bydliska farmára. Kontakty môžu nájsť napríklad na stránkach biospotrebitel.sk či predajzdvora.sk. Tieto farmy nemusia mať vždy certifikát BIO, ale predávajú miestne potraviny, tzv. gazdovské. Potom na uksup.sk je presný zoznam fariem, ktoré majú aj certifikát o tom, že hospodária podľa pravidiel ekologického poľnohospodárstva. S niektorými farmármi sa dá dohodnúť nielen na odbere jeho produktov, ale tiež na pomoci na farme. Potom ponúkajú napríklad pri samozbere ovocia nižšie ceny. Výborné tipy sa tiež dajú získať cez sieť prírodných záhrad, ktorá slúži práve na výmenu skúseností a nápadov. Prevádzkuje ju Občianske združenie Sosna, www.sosna.sk. Moja babina síce na balkóne pestovala paradajky, pažítku, fazuľu, reďkovky, ale v panelákovom byte sa dajú pestovať skôr bylinky.

CHCE TO ZMENIŤ SYSTÉM NAKUPOVANIA

NÁJDITE SI SVOJHO FARMÁRA Rada sa túla po kopcoch, objavuje gazdovstvá či farmy a varí z ich voňavých, „ozajstných“ produktov. Lebo aj to je aplikovaná ekológia, ktorej sa ZUZANA GALLAYOVÁ venuje. Súhlasíte s tým, že súčasným životným štýlom strácajú mladí ľudia vzťah k pôde, k zemi, k prírode? Vzťah k pôde bol v minulosti určite iný. Naši starí rodičia ako deti pásli kravy, pomáhali na poli, žilo sa podstatne inak. Ale nebolo všetko ideálne, bez poškodzovania. Aj ja sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí si v živote sami nevytrhli mrkvu zo zeme. Ale je to len ich chyba? Je však skvelé, že na Slovensku máme školy, ktoré si zakladajú prírodné záhrady. Ako si máme predstaviť prírodnú záhradu? Ako opak „povysávaného“ trávnika pred katalógovým domom. Prírodná záhrada prináša úžitok bez používania chemikálií a podporuje prírodné väzby. Totiž niektoré rastliny i hmyz si vzájomne

6

prospievajú – cesnak a mrkva, voškami sa živia lienky... Záhrada, kde je zelenina, ovocie, bylinky, ale aj kôpka raždia pre ježka, kúsok „neobrábanej“ plochy pre motýle, to je prírodná záhrada. Ide o premyslený systém. Viem si predstaviť, že deti také záhrady pri škole milujú. Získavajú tak priamu skúsenosť s pestovaním, učia sa, tešia sa. Paradoxne, oficiálne si nesmú z vlastnoručne dopestovanej mrkvy, zemiakov či reďkovky pripraviť v škole jedlo! Ale zemiaky z Egypta školská jedáleň môže používať, podobne ako chemicky konzervovanú zeleninu. Mám pocit, že predpisy, ktoré mali chrániť deti, blokujú dnešné snahy učiteľov a rodičov. Pritom minulý rok sme boli s piatakmi štiavnickej školy

v rámci projektu Dobrodružná cesta zdravých potravín na blízkej farme. Deti pomáhali pri sadení cesnaku, domácom odšťavovaní jabĺk, česali ovčiu vlnu a plstili z nej, v banskom múzeu piekli tradičnú ťahanú štrúdľu. Spolu sme spoznávali jednotlivé plodiny, pátrali po pôvode potravín, lúštili zloženie ich desiat podľa etikiet. Deti veľmi bavilo variť bazový sirup a pripravovať jogurt. Táto téma im chutila! Aké plodiny sa pestujú od pradávna dodnes? Obilniny. Ovos vraj jedávali rímski bojovníci namáčaný vo víne. Dnes vieme oceniť sýtosť, obsah vitamínov a minerálnych látok ovsenej kaše. Na niektoré plodiny sme v našom jedálničku akoby pozabudli, napríklad na pohánku, cícer, kvaku. Ale dnes zažívajú čiastočný návrat. Na jednej ochut-

Je v dnešnom svete uskutočniteľná permakultúra? Najprv si povedzme, čo permanent agriculture vlastne je. Ide o miesta, kde sa spájajú produkčné, ekologické aj estetické funkcie. Ich prvkami sú vyvýšené záhony, bylinkové špirály, jazierka s obojživelníkmi, ale aj nekosené plôšky pre prezimovanie hmyzu, so zloženými konármi na úkryt pre ježe, časťami s nepozbieranou úrodou pre vtáky, suchými múrikmi či kôpkami kamenia pre jašterice a podobne. Dôkazom toho, že permakultúra je stále realizovateľná, sú konkrétne príklady. Centrum environmentálnych aktivít v Trenčíne v rámci cezhraničnej spolupráce práve realizuje sériu seminárov a exkurzií do Čiech na túto tému. Môžem odporučiť praktické kurzy zakladania permakultúrnych záhrad, ktoré robia Paťa Čermáková, Silvia Szabóvá, Paulína Urdová, občianske združenie Jablonka, Alter-nativa... Ako sa tisícročiami menil vzťah ľudí k pôde? Je ten náš dnešný z globálneho hľadiska najhorší? Ťažké otázky. Vzťah k pôde sa menil, veď sa menil spôsob života. Hoci aj v minulosti nachádzame príklady devastácie. Netrúfam si označiť súčasný vzťah k pôde za najhorší, veď vždy môže byť aj horšie. Na Slovensku máme oblasti, kde sme pôdu zničili tak, že sa nedá využívať. Napríklad Horné Opatovce – obec, kde bolo tak znečistené prostredie v dôsledku činnosti hlinikárne v Žiari nad Hronom, že ju museli v 60. rokoch vysťahovať. Takýchto príkladov nie je málo. Každodenný život väčšiny z nás nie je spätý s doty-

kom s pôdou. Hoci samozrejme vieme, že bez nej by sme sa nenajedli, v dennom konaní to nepremietame. Prispela poľnohospodárska veda k rozvoju pestovania pozitívne alebo negatívne? K zvýšeniu produkcie prispela pozitívne, ale sú s tým spojené aj negatíva. Príde mi logické, že poľnohospodár, ktorý si niečo v pote tváre dopestoval a dochoval, sa snažil, aby mal dosť, aby potraviny nenapadli cez zimu škodcovia, aby bolo až do jari čo jesť – lebo zima bola dlhá a detí veľa... Dnes si to skutočne nevieme predstaviť. Napadne 30 cm snehu a kolabuje doprava. Na koľko dní máte doma zásoby potravín? Takže z tohto hľadiska chápem hľadanie ochranných prostriedkov, hnojív, šľachtenie – až na to, že sme dospeli k mnohým absurditám. Príklad: DDT sa používalo na ničenie hmyzu, avšak prišlo sa na to, že je to látka, ktorá sa ťažko rozkladá, dostáva sa cez potravinové reťazce do organizmov – vtákom narušuje metabolizmus vápnika, čo má vplyv na pevnosť škrupín a rozmnožovanie, u cicavcov sa ukladá v tukoch, prechádza cez materské mlieko z matky do dieťaťa... Dnes je táto látka zakázaná, ale z prostredia nevymizla. Vy fandíte ekofarmárčeniu. Paprika z Izraela, hrozno z Juhoafrickej republiky, jogurt z Belgicka, kuracie pečienky z Brazílie. Čudné. Premýšľam, koľko a akých látok je v jahodách, ktoré nám ponúkajú teraz, na konci zimy. Preto obdivujem každého farmára (gazdu mi znie lepšie), ktorý v dobe celoplanetárneho presúvania potravín u nás hospodári a snaží sa ponúknuť spotrebiteľom miestne kvalitné pro-

„Bioparadajky v januárovej akcii hypermarketu ma nezaujmú.“ dukty. Ekologické poľnohospodárstvo ma ako spotrebiteľa zaujíma, lebo ponúka bioprodukty vypestované bez priemyselných hnojív či chemických ochranných látok. Pri chove živočíchov je zakázané podávanie rastových hormónov, pri spracúvaní sa nesmú používať syntetické farbivá, zvýrazňovače chuti atď. Biomed z Argentíny či bioparadajky v januárovej akcii hypermarketu ma však nezaujmú. Takže ekologické poľnohospodárstvo je jediné východisko? Žiadna dogma nie je šťastná. Ekologické poľnohospodárstvo môže byť cestou pre určité oblasti Slovenska, no nemyslím, že je reálne, aby nahradilo konvenčné v plnej miere. Ale dovážať aj potraviny, ktoré si vieme vypestovať, nemá veľkú logiku. Naopak, má to vážne environmentálne, sociálne aj ekonomické dopady. Poľnohospodársky sektor na Slovensku je z rôznych dôvodov

vo veľmi zlom stave, naša potravinová sebestačnosť je cca 45 – 50 %. Avšak každé hospodárenie v krajine by malo v čo najväčšej miere predchádzať poškodzovaniu životného prostredia. Nechceme sa predsa vrátiť do jaskýň. Ku svojmu životu potrebujeme krajinu využívať. Záleží však na tom, akým spôsobom, akou intenzitou a či sú naše požiadavky racionálne. Dnes poznáme mnohé postupy, ktoré rešpektujú únosnosť krajiny. Má vôbec ekologické pestovanie šancu v systéme, kde hlavným cieľom je zisk? V tomto som mierne optimistická. Nejde o neovplyvniteľný stav, systém je tvorený ľuďmi. Každým svojim nákupom podporujeme istý systém pestovania, chovu, spracovania, balenia, dopravy... Ako nám predajú niečo, o čo nemáme záujem? A záujem o produkty ekologického poľnohospodárstva rastie nielen v zahraničí, ale aj u nás. Aké sú vaše skúsenosti s ekofarmami? Moje spojenie s ekofarmami je najmä spotrebiteľské. Bývame na sídlisku v Banskej Štiavnici a krok po kroku sa snažíme hľadať „svojich“ farmárov v okruhu 30 až 50 km. Z farmy v Devičanoch máme vďaka debničkovému dodávateľskému systému sezónnu zeleninu, ovocie a bylinky. Z farmy na Môťovej kupujeme syry, bryndzu, jahňacinu, kurence, aj mydlá s kozím mliekom. Zo Skleného morky a teľacie. Je to len časť našej spotreby, ale verím, že ponuka sa bude rozširovať. Chcelo to trochu zmeniť systém nakupovania. Jedným z cieľov našich rodinných výletov po Slovensku sú farmy. Aké sú? Čo majú spoločné? Niektoré sa blížia tým, ktoré som videla v Rakúsku, iné sa dobudovávajú, ďalšie vznikajú a majú veľké plány. Ich gazdovia majú spoločnú húževnatosť, pracovitosť, presvedčenie. Víkendový pobyt na farme môže byť romantický, ale každodenne? To je riadna drina. Ak máte dnes farmu, nestačí, že vyprodukujete. Spotrebiteľ očakáva, že ho po farme prevediete a čo-to máte aj pripravené. Od ochutnávky, cez vozenie sa na koníkovi pre deti, ukážku remesiel, vkusne zabalené produkty, až po ubytovanie či zaujímavú a aktualizovanú webstránku... Často je to veľa o vysvetľovaní – ako a prečo hospodárite a že sa naozaj dajú vypestovať jablká bez postrekov... Niektorí farmári začali spolupracovať so školami, čo považujem za naozaj dôležité. Vy tiež pomáhate realizovať Zelenú školu. Zelená škola je medzinárodný vzdelávací program, ktorý má premieňať školy. Premieňať ich spôsoby výučby, pohľad na riešenie problémov. Školy, momentálne je ich na Slovensku zapojených okolo 250, sa snažia znižovať vplyv ich prevádzky na životné prostredie. Učitelia, zamestnanci školy, žiaci i rodičia vytvoria akčný tím, kolégium, ktoré je impulzom pre riešenie

7


nota bene 142

problémov na škole, zmenu návykov. Na istej sídliskovej škole pri vstupnom audite zistili, že majú rezervy, čo sa týka zelene a ochrany prírody. Rozhodli sa zmeniť školský dvor. Jednotlivé triedy vyjadrili, čo sa im na dvore páči a nepáči, ako by mal podľa nich vyzerať. Návrhy sa prediskutovali a určili sa jednotlivé aktivity – vybudovanie bylinkovej špirály, jazierka, vyvýšených záhonov, kompostoviska, zachytávanie dažďovej vody na polievanie. Určili si termíny a zodpovedné osoby a všetci sa pustili do práce. Zaujímavo prepojili svoj plán s výukou. Na biológii zisťovali, aké dreviny už majú vysadené, na informatike zasa spracúvali výsledky... Základná škola v Žarnovici zasa vynaliezavo pripravila pri úprave školského dvora kurz budovania prírodnej záhrady pre verejnosť. Podporuje program invenčnosť žiakov? Prekvapia vás niekedy? Mám zážitok z mojej prvej návštevy na základnej škole v Prenčove, kde som konzultantka. Je tam malotriedka 1. stupeň, takže 6- až 10-ročné deti. Už vstup do školy ma oslovil. Koľko nápadov, aktivít a ako zaujímavo prezentovaných! Potom, pri rozhovore s deťmi, som sa snažila svoje otázky zjednodušovať, kládla som ich opisne, až sa ma jeden prváčik spýtal: „Myslíte audit?“ A hneď aj so spolužiakmi vysypal, čo a prečo robia, rozprávali, ako vysvetľovali spolužiakom pravidlá Zelenej školy, čo sa im už podarilo, a čo nie, a čo s tým budú robiť, ako sa pani riaditeľka s nimi radí, ako im starostka pomohla... Sebavedomé, cieľavedomé deti, debata na úrovni. Učiť sa dá rôzne, a je úžasné pozorovať, že miesto bezduchých cvičení vie pani učiteľka predpísanú učebnú látku zostaviť do logicky nadväzujúcich úloh, takže dieťa vie, čo robí a prečo. A to nie je len pri menšom počte detí v malotriedke, ale aj na mnohých veľkých Zelených školách, ktoré sú už v programe zabehnuté. V čom spočíva vaša spolupráca so Sokratovým inštitútom? Niekedy mám pocit, že som lanový most, ktorý sa snažíme vybudovať medzi akademickým a mimovládnym prostredím. Ide totiž o spoločnú prácu pomerne odlišne fungujúcich organizácií. Technická univerzita vo Zvolene, kde pracujem, je v tomto projekte partnerom. Zriaďovateľom Sokratovho inštitútu je Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pripravovala som potrebnú dokumentáciu, aby sa témy workshopov Sokratovho inštitútu stali na Technickej univerzite vo Zvolene súčasťou nového predmetu Súčasná spoločnosť – výzvy a vízie. To sa nám aj podarilo, prihlásiť sa môžu študenti z rôznych univerzít, pričom získajú aj kredity akceptovateľné ku štúdiu na svojej vysokej škole. K predmetu vydáme učebné texty našich lektorov, ktoré práve s veľkým rešpektom editujem. Teším sa aj na grafické a programátorské spracovanie e-learningu, v ktorom som sa zamerala na alternatívy v poľnohospodárstve.

8

Ing. Zuzana Gallayová, PhD.

Sokratov inštitút

vyštudovala Fakultu ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, kde v súčasnosti učí Environmentálnu výchovu a Náuku o krajine na Katedre aplikovanej ekológie. Je dobrovoľníckou konzultantkou programu Zelená škola, vytvára výukové programy, pripomienkuje projekty. Pre nadaných študentov Sokratovho inštitútu vytvorila e-learning o alternatívach v poľnohospodárstve, ktorý v dohľadnej dobe nájdete na jeho stránkach.

dáva možnosť vysokoškolákom z rôznych odborov rozšíriť si na jedenástich workshopoch vedomosti a zručnosti v procesorientovanej psychológii, globálnej výchove, alternatívnej ekonomike, médiách, riešení konfliktov, právach občanov na ochranu životného prostredia, vrátane pobytu v slovenských horách či na ekofarme. Workshopy sú praktické, s uznávanými lektormi zo Slovenska, Čiech, Fínska a Švajčiarska. Prihlášky je možné podať ešte do 20. apríla tohto roka. Viac na www.sokratovinstitut.sk.

INZERCIA


Všetko je inak

text: www.streetnewsservice.org, sharon begley | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 142

text a foto: jana čavojská

2013 apríl

Téma

Kríza stredného veku neobchádza ani primáty

Motivačná krivka šťastia Čas impulzívnych rozhodnutí, rozchodov a odchodov z práce, nákupov červených športiakov a hľadania zmyslu. Kríza stredného veku ostáva terčom vtipov a ťažkým sústom pre tých, čo ju zažívajú. Ako to s ňou vlastne je?

Prišiel čas na to, aby štyridsiatnici a päťdesiatnici postihnutí krízou stredného veku prestali svoje problémy pripisovať nevydarenému manželstvu, nekončiacim sa výdavkom na deti či technológiám, vďaka ktorým sa pri mladších kolegoch cítia asi tak moderne ako zvitok papyrusu. Nedávny výskum totiž ukázal, že kríza stredného veku často postihuje aj primáty ako šimpanzy a orangutany, a nie je teda čisto ľudským fenoménom. „Nemohli sme tomu uveriť,“ hovorí Andrew Oswald, ekonóm z Univerzity vo Warwicku a spoluautor výskumu o zistení, že krivka životného šťastia u primátov má formu písmena U. Pokiaľ ide o ľudí, krivka mapujúca pocit šťastia v priebehu života je už dávno známa. Výsledky výskumov, ktoré boli od roku 2002 vykonané v päťdesiatich krajinách naznačujú, že pocit šťastia u ľudí kulminuje v mladosti, prudko klesá v strednom veku a opäť narastá v staro-

10

be. Zatiaľ čo eufória u mladých súvisí s ich zdravým a veľkými mladíckymi nádejami, šťastie v starobe je podľa Oswalda skôr výsledkom nahromadenej životnej múdrosti. „Starí ľudia sú okrem toho častejšie konfrontovaní so smrťou blízkych a rovesníkov, vďaka čomu si svoj život viac vážia,“ myslí si Oswald.

„Čo ak príroda nechce, aby sme v strednom veku nečinne sedeli?“ Avšak v prípade obdobia stredného veku, ktoré je mimochodom aj obdobím najčastejšieho užívania antidepresív a najvyššieho počtu samovrážd, dôvody nespokojnosti až také zrejmé nie sú. Donedávna sa pokles spokojnosti v stredných rokoch pripisoval najmä ekono-

mickým a sociologickým faktorom: napríklad neustály strach manažéra o svoju prácu, alebo keď si účtovníčka uvedomí, že hviezdou na Broadway sa už nikdy nestane. K týmto faktorom však patrí aj pocit zlyhania pre nevydarené manželstvo či ťažoba neľahkej finančnej situácie. Oswald a jeho kolegovia sa, ako sám hovorí, v „záchvate šialenstva“ rozhodli zistiť či nespokojnosť stredného veku postihuje aj tvory, ktoré netrápi kariérny neúspech a hypotéka na krku. Ich výskumnú vzorku tvorilo 155 šimpanzov z japonských a 181 z amerických a austrálskych ZOO, ako aj 172 orangutanov z USA, Kanady, Austrálie a Singapuru. Oswald za pomoci ošetrovateľov, ktorí vybrané primáty dobre poznali, skúmal a porovnával mieru ich spokojnosti. Okrem iného ho zaujímalo, ako veľmi je pre spokojnosť šimpanzov a orangutanov – bez rozdielu veku – dôležitá sociálna interakcia. Vysvitlo, že u jednotlivcov vo všetkých sledovaných skupinách sa objavilo obdobie podobné kríze stredného veku. Pocit nespokojnosti bol najsilnejší u primátov, ktorí mali 27, 28 a 35 rokov, teda boli vo veku, ktorý u človeka zodpovedá obdobiu medzi 40. a 50. rokom. Otázkou zostáva, prečo šimpanzy a orangutany takúto krízu, veľmi podobnú ľudskej kríze stredného veku, prežívajú. Podľa Oswalda to môže byť tým, že spoločnosť týchto primátov sa podobá ľudskej, a teda je formovaná nielen biologickými, ale aj sociálnymi faktormi. Je možné, že primáty takisto zažívajú pocity existenčného zúfalstva, napríklad keď si uvedomia, že už sa nikdy nestanú alfa samcom či samicou. Z evolučného hľadiska je vysvetlenie ešte zaujímavejšie. „Čo ak príroda nechce, aby sme v strednom veku boli spokojní a nečinne sedeli s vyloženými nohami? Čo ak je skutočnou úlohou nespokojnosti ľudí opäť „naštartovať“ a motivovať ich, aby zmenili svoj život k lepšiemu?“ hovorí Oswald. „Možno poznatky z nášho výskumu pomôžu ľuďom, ktorí zažívajú krízu stredného veku, aby boli sami k sebe láskavejšími. Keď si uvedomia, že kríza stredného veku je biologický fenomén, zistia, že aj toto neľahké obdobie sa dá úspešne prekonať.“ Za preklad ďakujeme dobrovoľníčke Lenke Janotkovej.

Strihanie vinohradu.

Dvadsaťdeväťročný proces šľachtenia

Váh vo fľaši Ako kabernetu sedia lokality vo francúzskom Bordeaux, tak pre odrodu Hron sa zas hodí pôda a mikroklíma tu, na Slovensku. Excelentné vína vypestujeme, len keď sa pustíme do odrôd, ktorým naše prostredie robí dobre. Pani Dorotu Pospíšilovú určite netreba predstavovať žiadnemu vinárovi. Prvá dáma slovenského šľachtenia a autorka všetkých nových slovenských odrôd viniča má dnes osemdesiatdva rokov a želá si iba jedno. „Keby som tak mohla ešte pokračovať v práci, ešte raz prežiť šesťdesiatročné obdobie môjho pracovného života,“ hovorí vo svojej obývačke v bratislavskom byte. „Pred tromi rokmi som nútene odišla do dôchodku, lebo rušili Výskumnú stanicu vinohradnícku a vinársku v Šenkviciach. Bola som však nabitá energiou, vedomosťami, skúsenosťami... Bolo by prínosné z hľadiska nových myšlienok, keby som mohla šľachtiť ďalej.“

Dievča z mesta Devín, Dunaj, Nitria, Váh, Hron, Rimava, Rudava, Rosa, Torysa – prvé rýdzo slovenské odrody viniča už vydávajú svoje plody. Mok z nich je podľa odborníkov – enológov excelentný. Vyrobiť kvalitné víno nie je jednoduché. Naopak, je to celá veda. Ak chceme špičkové víno, musíme prírode pomôcť. Rozličné podmienky pasujú rôznym typom vína. Darmo sa vinár pod Karpatmi bude trápiť s kabernetmi francúzskeho typu, keď mu chýba podstatná ingrediencia: taký objem slnečných lúčov, aký majú tieto odrody k dispozícii na teplom juhu Európy. Preto treba vytvoriť vinič, ktorý aj v našich podmienkach vyzreje do kvalitného vína.

Takúto úlohu dostal tím šľachtiteľov okolo Doroty Pospíšilovej ešte za hlbokého socializmu. Na kolene a s nedokonalým prístrojovým vybavením sa pustili do práce. „Čo dokáže to dievča z mesta?“ pošuškávali si vtedy mnohí na adresu inžinierky Pospíšilovej. Ale ona sa nedala. Hoci jej docentúru zamietli štrnásť dní pred habilitačným konaním a nepovolili jej ani veľký doktorát. Nebola v komunistickej strane, tak vraj nebola na tituly politicky dosť vyspelá... Nezáležalo jej na tom. Ani na poznámkach niektorých kolegov zo zahraničia, ktorí sa bez znalosti reálií v socialistickej krajine pozastavili nad tým, že taká významná vedkyňa si neurobila ani titul.

11


INZERCIA

Vyrobiť kvalitné víno je veda, prírode treba pomôcť.

Zber hrozna.

Dorota Pospíšilová, prvá dáma slovenského šľachtenia.

Na pestovanie modrých odrôd máme tu u nás málo slnka.

Dorota Pospíšilová považovala za dôležitejšie, že ju vláda poslala ako expertku pre vinič na dva roky do Alžírska. Naspäť do Bratislavy cestovala vlakom a cestou navštevovala šľachtiteľské ústavy v Nemecku a vo Francúzsku. Tak získala cenné informácie a kontakty. Normálne mohla cestovať len do Sovietskeho zväzu a krajín RVHP. Obohatila aj svoju génovú banku viniča. Momentálne v nej je vyše tisíctristo odrôd.

Božská trpezlivosť

Vinohrady v zime.

tenia predĺži minimálne o desať rokov. Ale vďaka tejto metóde preniesla Dorota Pospíšilová tie najlepšie vlastnosti z dvoch pôvodných druhov rastlín do nového kríženca. Predstavte si, že roky pracujete na skrížení určitých odrôd, keď sa ukáže vážny kaz, nedostatok novej rastlinky, napríklad prílišná

„Charakteristickú chuť slovenských vín ešte len spoznávame.“

Práca šľachtiteľa je náročná a hlavne zdĺhavá. Na neistý výsledok treba čakať roky. Celý proces šľachtenia viniča, od nasadenia náchylnosť na plesne, a vy môžete všetko semenáčov až po zápis novej odrody, trvá zahodiť a začať odznova! Šľachtiteľ potrev tom najpriaznivejšom prípade dvadsaťo- buje okrem vedomostí aj božskú trpezlivosť. sem rokov! Dorota Pospíšilová navyše ako „Zo svetového sortimentu som vybrala sto prvá na svete postupovala metódou hete- odrôd, ktoré by sa hodili na naše podmienrózy a príbuzenského kríženia. Používali ju ky, a tri roky som ich sledovala v rozličných väčšinou pri kukurici. Vinohradníkom sa prostrediach,“ opisuje Dorota Pospíšilová zdala asi príliš náročná, pretože dobu šľach- svoj postup pri krížení nových odrôd vini-

12

Igor Blaho zariskoval a vysadil nový vinohrad zo slovenských odrôd.

ča. „Z nich som si potom zvolila najvhodnejšie. Z červených odrôd mi ako najlepšie vyšli abouriou, pretože je to skoršia odroda a u nás máme menej slnka, a castest s výrazným buketom kabernetu.“ Keď po rokoch ochutnala prvý pohárik v malom dorobeného vína, cítila, že to stálo za to. Jeho vlastnosti sa javili fantastické. Ibaže na zápis novej odrody sa vyžaduje jej stálosť. S Dorotou Pospíšilovou spolupracovalo niekoľko vinárov, napríklad Ondrej Korpáš zo Strekova alebo Karol Braniš z Horných Orešian. Nasadili nové odrody do svojich vinohradov a pestovali ich v Orešanoch sedem, v Strekove dokonca dvadsať rokov. Našťastie, výsledky boli excelentné.

Víno s chuťou ruže V posledných rokoch zaregistrovali na Slovensku dvadsaťšesť nových odrôd viniča, stolových aj na víno. Dvadsaťštyri z toho je Doroty Pospíšilovej, zvyšné dve registrova-

Vína u Igora Blaha dozrievajú v drevených sudoch z Chorvátska.

la výskumná stanica v Šenkviciach. Šľachti- skôr priemerné,“ usmieva sa Igor vo svoteľka svoju úlohu splnila, teraz ešte zostá- jej vínotéke. Jeho vína chutia prekvapivo va rozšíriť novinky s rýdzo slovenskými ná- plno, výrazne a harmonicky. Aj tu, na sezvami medzi vinohradníkov. Vyžaduje si to vere, môžeme pestovať červené vína. Ibaodvahu. Založenie jedného hektára vinohra- že to musia byť odrody, ktorým naše podmienky vyhovujú. du stojí tridsaťtritisíc eur! Igor Blaho zo Zelenča sa nových odrôd ne- Nebolo príliš riskantné pustiť sa do nových zľakol. Pestuje všetky slovenské novošľach- odrôd? Predsa len, nie sú odskúšané pestence a dorába z nich víno. Dunaj, Nitriu, tovateľmi a ani konzumenti ich ešte nepoVáh, Hron, Rimavu, Rudavu, Torysu. A Rosu. znajú... Teda, Dunaj už áno. Ale taká Rimava Unikátne slovenské víno s vôňou ružových či Torysa predsa len ešte nie sú úplne vžité. lupeňov a chuťou naozaj po ružiach. Vznik- „Okolo Zelenča je rovina, sprašové pôdy. Biela skrížením troch odrôd: picpoul, frankovky le vína odtiaľto sú priťažké. Ale pre červené modrej a tramínu červeného. Je s ňou vraj odrody máme ideálne podmienky.“ Igora Blaveľa práce a výnosy minimálne. ha nové slovenské odrody okamžite zaujali. Igor Blaho nepochádza z vinohradníckej Na výskumnom ústave pil ich vzorky. Chutirodiny. Hoci si nejaké vínko doma vždy do- li mu. Ale hlavne sa mu páčilo, že sa narodirábali. V roku 2004 nanovo vysadil v Zelen- li na Slovensku a pre naše podmienky. „Je to či vinohrad, na mieste, kde ho kedysi vykl- úplne iná chuť, než na akú sme zvyknutí. Tú čovali. Odvtedy sa venuje vínu naplno. „No- charakteristickú vlastne ešte ani nepoznávošľachtence dosahujú špičkové paramet- me. Tie vína sú ešte príliš mladučké. Len sa re, hoci iné červené vína sú na Slovensku ich učíme rozoznávať.“


text: www.streetnewsservice.org, dagu | foto: the big issue in the north

nota bene 142

Predajca Craig ukazuje prístupovú kartu k novej, digitálnej verzii anglického pouličného časopisu The Big Issue in the North.

POULIČNÝ ČASOPIS UŽ AJ V DIGITÁLNEJ VERZII

PREDAJCOVIA IDÚ S DOBOU Pouličné časopisy pomáhajú ľuďom bez domova vyše 20 rokov a fungujú vo viac než 40 krajinách. V Anglicku sa koncom minulého roku rozbehol pilotný projekt digitálneho vydania, ktoré sa predáva ako alternatíva papierovej verzie. Colin sa živí predajom pouličného časopisu The Big Issue in the North. Začínal v Birminghame a pred štyrmi rokmi prešiel do Manchesteru. Už ako tínedžer striedal jednu ubytovňu za druhou a mal vážny problém s alkoholom. V poslednej dobe však svoj život výrazne mení. Vyrovnáva sa so závislosťou, v čom mu veľmi pomáha aj to, že získal vlastný byt. A ešte niečo má nové – koncom minulého roka ako jeden z prvých predajcov na svete ponúkol zákazníkom aj digitálnu verziu pouličného časopisu. S alternatívou k papierovému vydaniu prišla Medzinárodná sieť pouličných časopisov

14

(INSP), ktorej členom je aj Nota bene. Reagovala tým na celosvetový trend v oblasti printových médií, ktoré rapídne prechádzajú na digitálnu formu. Americký časopis Newsweek napríklad nedávno ohlásil zánik tlačenej verzie a aj predplatitelia Financial Times už majú väčší záujem o digitálny než papierový formát. Predajom časopisov združených v INSP si pomáha 14 tisíc predajcov vo viac než šesťsto mestách. Ľudí bez domova, ktorí potrebujú záchrannú sieť, stále pribúda. A tým stúpajú aj nároky na produkt, ktorý predávajú. Otázkou je, ako ho priblížiť dnešným požiadav-

kám, no zachovať koncept pouličného predaja. V INSP veria, že našli ten správny spôsob. V Manchestri a ďalších mestách na severe Anglicka ho už aj vyskúšali.

Čitatelia majú na výber Tamojší čitatelia sa môžu rozhodnúť pre klasickú alebo digitálnu formu časopisu. V oboch prípadoch zaplatia rovnako a vždy kupujú u predajcu. Záujemca o elektronickú podobu dostane prístupovú kartu s QR kódom, vďaka ktorej si pohodlne stiahne nové číslo na tablet, smartphone či počítač. Colinovi sa novinka páči. „Predpokladám, že sa bude dobre predávať hlavne študentom a biz-

2013 apríl

nismenom, ktorí si v minulosti časopis až tak nekupovali. Myslím, že v tejto podobe bude pre nich väčším pokušením.“ Spokojný je aj predajca Craig, ktorý sa po strate práce a následnej depresii ocitol v jednej z manchesterských ubytovní. Časopisom The Big Issue in the North si vypomáha už osem mesiacov. „Pre každú organizáciu je veľmi dôležité, aby šla s dobou, čo v súčasnosti znamená byť online. Časopis musí byť konkurencieschopný. Keby si ho ľudia prestali kupovať, ostali by sme bez práce. Elektronické vydanie si snáď nájde svoje nové publikum. Aj pre nás predajcov je dobrým ťahom. Karty sa nám prenášajú ľahšie ako časopisy. Dúfam, že zvýšia predaj – to by bolo pre všetkých najlepšie,“ hovorí. Bezdomovcom sa totiž môže stať hocikto, dodáva Craig, ktorý chce v budúcnosti robiť s ľuďmi bez domova. Už čoskoro plánuje začať ako dobrovoľník, aby zlepšil svoje zručnosti a nabral sebadôveru k návratu do práce na plný úväzok. „Dúfame, že digitálne vydanie pomôže udržať úspech nášho časopisu, ktorý v Manchesteri funguje od roku 1992,“ hovorí riaditeľka The Big Issue in the North Caroline Priceová. „Nechceme nahradiť tradičný tlačený formát elektronickým, ale dať ľuďom na výber, v akej podobe ho budú čítať.“ Redakcia sa skrátka prispôsobuje novej dobe. „Hlavným cieľom The Big Issue in the North je dať ľuďom bez domova možnosť zarobiť si. Aby sme to dosiahli, musíme zabezpečiť, aby časopis zaujal čo najširší záber čitateľov. A to aj vrátane tých, ktorí sa rozhodli čítať noviny a časopisy v elektronickom formáte.“

Sme pripravení? Šéf technického vybavenia BBC Scotland John Maxwell Hobbs si myslí, že svet je pripravený na digitálne pouličné časopisy. „Ľudia čoraz viac uprednostňujú čítanie online, kedykoľvek a kdekoľvek. Pri kúpe na ulici je to jednoduchšia voľba aj preto, že sa vám nemusí chcieť nosiť so sebou papierový časopis. Ten v digitálnej verzii má väčšiu šancu, že si ho prečítate a výhodnejší je aj z hľadiska ekológie.“

Nižšie náklady na výrobu a tlač by mali priniesť väčšiu efektívnosť a viac peňazí na prácu s predajcami. Pouličné časopisy umožňujú dôstojný zárobok ľuďom bez domova, ale aj tým, ktorým hrozí strata bývania. Popri tom pomáhajú budovať a rozvíjať pracovné návyky a sociálne zručnosti. Zlepšujú aj schopnosť plánovať a hospodáriť s peniazmi. Prvý pouličný časopis vznikol koncom 80. rokov v New Yorku a tento koncept odvtedy prerástol do globálneho hnutia proti chudobe a sociálnej nerovnosti. V 41 krajinách dnes vychádza vyše 122 rôznych vydaní.

Papier zatiaľ vedie Maree Aldamová, rozvojová manažérka INSP hovorí, že elektronická verzia zaujala hlavne mladých a ľudí, ktorí dochádzajú za prácou vlakmi či autobusmi. Väčšina čitateľov naďalej uprednostňuje klasický papierový formát. „Digitálne karty zatiaľ tvoria dve až tri percentá z celkového predaja časopisov. Okolo novinky bola na začiatku veľká reklama a predajcov aj zákazníkov zaujala. Po krátkom čase sa však obe strany cítili komfortnejšie s klasickým produktom,“ hovorí Aldamová. „Dôvodov môže byť viacero – jeden z predajcov poukázal na to, že to môže závisieť od predajného miesta. Jeho štamgasti sa o digitálne vydanie nezaujímajú, ale na inom predajnom mieste je možno väčšia šanca osloviť biznismenov a dochádzajúcich za prácou.“ Digitálne časopisy sa ďalej testujú v Anglicku a onedlho ich majú vyskúšať aj v USA. Ak sa uchytia, INSP sprístupní túto technológiu všetkým svojim členom. „Ľudia bez domova nepredávajú ovocie, telefóny či ponožky. Predávajú správy a informácie,“ hovorí výkonná riaditeľka INSP Lisa Macleanová. „Pouličné časopisy v printovej aj digitálnej forme môžu vo verejnosti stimulovať zmenu vnímania chudoby a sociálnej nerovnosti. S viac než šiestimi miliónmi čitateľov po celom svete sa stávajú mocnou platformou pre nevypočuté hlasy. Veríme, že tento projekt má potenciál stať sa nielen jednou z najväčších základní platených digitálnych médií , ale aj jednou z najdôležitejších.“

Obhája pouličné časopisy svoju existenciu? Predaj kartičiek chápem ako určitý experiment. zámerov pouličného časopisu a to – že je miesVo mne tieto snahy otvárajú otázku, či je to prí- tom stretnutia. Pouličný časopis spája tých, čo prava na koniec éry papierových novín. Poulič- pomoc potrebujú, a tých, čo pomôcť chcú – svet né časopisy vychádzajú z toho, že ľudia si časo- ľudí bez domova s tými, čo domov majú. Časopisy prirodzene kupujú, tak prečo nie od ľudí pis je jednoduchý nástroj na vyjadrenie podpobez domova. Ak sa mediálny svet kompletne ry a zároveň dôvod na stretnutie. Zo stretnutia presunie online – obhája v novej dobe poulič- môže vzniknúť rozhovor či podporný medziľudné časopisy svoju existenciu? ský vzťah. Či sú kartičky funkčným spôsobom Čarom bežných internetových novín je rých- ,ako držať prst na tepe doby, to ukáže čas. Kola a jednoduchá dostupnosť – stačí poslať legom držíme palce a budeme ešte chvíľu slesms. Pre pouličné časopisy by bol tento sys- dovať, ako sa im darí. tém slepou cestou. Kartičky sú snahou zachovať jeden z hlavných Sandra Tordová, šéfredaktorka

INZERCIA

SVET


Proti srsti

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 142

2013 apríl

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

FENOMÉN

Kam sa z trhov podeli bulharskí zeleninári?

Zmiznutie Lacného Jožka Môj dedo bol Bulhar a na bratislavských trhoch predával svoju vlastnoručne dorobenú zeleninu. Ako sa sem dostal a prečo sa vo mne ozýva všelijaké volanie, len nie túžba porýľovať na jar záhradku?

ABCDEFGHIJKL M N O P R STY UV Z SO SYNESTÉZOU JE SVET ZAUJÍMAVEJŠÍ

KEĎ MENÁ CHUTIA A OBRAZY HRAJÚ Nedávno som sa rozprávala s matematikom profesorom Brunovským o jeho vášni pre trhy s čerstvou zeleninou a ovocím. V Bratislave si pamätal ešte trh za sochou Stalina (dnes Námestie SNP), potom na Rybnom námestí, ktorý, keď zbúrali synagógu a stavali Most SNP, presunuli na Zochovu, ale ten vraj rýchlo zakapal. Trh je ako rastlina, tiež sa mu nedarí všade, hovoril mi. Rád nakupoval u Bulharov, ale tí akosi vymizli z trhov, zostali len Maďari a Záhoráci. A mal hneď aj teóriu prečo. Bulhari podľa neho žili v Bratislave a ich potomkovia „zmešteli“ (asi podľa vzoru spanšteli), na rozdiel od Maďarov, ktorí sú z vidieka a pri záhradkárčení prirodzene zostali. Potvrdila som mu, že s tými Bulharmi sa nemýli a ja som toho dôkazom. Môj dedo, Bulhar, na všetkých tých trhoch zeleninu predával. A sám ju aj so svojou ženou pestoval. Obe jeho dcéry v záhrade tvrdo pracovali, ale obe súčasne študovali, dedo si na ich vzdelaní mimoriadne zakladal, stali sa z nich učiteľky. Ešte viac si zakladal na vzdelaní nás, vnukov, dokola nám opakoval, že sa musíme dobre učiť, aby sme nemuseli drieť tak tvrdo ako on. My, vnuci, sme sa teda dobre učili a občas v záhrade pomáhali tiež, ale rozhodne sa z nás nestali vášniví mičurinci.

Záhradkárski špecialisti? Čo však profesor Brunovský nevie, a dlho som to nevedela ani ja, moji bulharskí starí rodičia neboli žiadni tradiční zeleninári, dediaci vedomosti o pôde a pestovaní zeleniny z generácie

16

na generáciu. Dedo bol synom krčmára a babkina rodina sa živila chovom zvierat. V rodnom Bulharsku vlastne ani nikdy nemali žiadnu veľkú zeleninovú záhradu so skleníkmi, len pár hriadok za domom a niekde ďaleko za dedinou zemiakové pole. Moja rodina prišla do Bratislavy cez vojnu medzi dvoma veľkými imigračnými bulharskými vlnami. Tá prvá, najznámejšia a najpočetnejšia, bola skutočne zeleninárska, prichádzala na územie Slovenska koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia. Väčšina z nich prišla z malého územia zo severu Bulharska okolo Veliké-

„Bulhari slovenskú pôdu, na ktorej tvrdo pracovali, nevlastnili.“ ho Tarnova. Usadzovali sa v okolí miest, kde bol dobrý odbyt zeleniny. Druhá vlna Bulharov bola celkom iná, prichádzala až v 50. a 60. rokoch študovať na vysoké školy a značná časť z nich tu po absolvovaní štúdia zostala, napriek tomu, že bulharská vláda robila všetko pre to, aby svoju inteligenciu dostala odtiaľto naspäť domov.

Bezzemkovia a obchodníci Zvláštnosťou bulharských zeleninárov bolo, že pôdu, na ktorej pracovali, nevlastnili, mali ju len prenajatú od obce. Boli organizovaní do akýchsi malých združení, kompanijí, v lete na sezónne práce najímali robotníkov a robotníčky, čas-

to z opačného konca republiky. Za zárobkom sem dochádzali aj krajania z rodného Bulharska. Bývali v primitívnych podmienkach, celé to riadili akísi vajdovia, ktorí spravovali peniaze a mali teda nad nimi takmer neobmedzenú moc. Bolo ťažké osamostatniť sa z takejto kompánie. Na sezónne práce sa sem dostal po prvýkrát ako trinásťročný aj môj dedo so svojím otcom a pretĺkali sa, ako sa dalo. Trvalo sa tu usadili aj s rodinami až v roku 1943. Po vojne pri združstevňovaní len zopár Bulharov do družstva nevstúpilo, medzi nimi aj môj dedo a jeho brat. Stali sa z nich súkromne hospodáriaci maloroľníci. Patrili k tomu 0,05 percentu súkromných podnikateľov, čo prežili socializmus, i keď nevlastnili ani len pôdu, na ktorej celý život makali a ktorá sa po revolúcii stala pre mesto zrazu cennou stavebnou parcelou. V mojich žilách koluje polovica bulharskej krvi, ale lásky k záhradkárčeniu by sa vo mne nikto nedorezal. Možno aj preto, že som na svojich starých rodičoch videla, aká nekonečná je to drina, keď ide o obživu a nie len voľnočasovú zábavku. Absencia vzťahu k pôde ma veľmi nemrzí, skôr ľutujem, že som po dedovi nezdedila jeho obrovský obchodnícky talent. Volal sa Vasil, ale všetci ho poznali pod menom Lacný Jožko, čo bola obľúbená prezývka mnohých balkánskych trhovníkov na Slovensku. Moji bulharskí predkovia neboli rodení záhradníci. Tvrdo pracovali, nikdy sa nesťažovali, a keď ich bieda prikvačila, nebáli sa vyraziť do neznámej zeme, zmeniť profesiu a naučiť sa celkom nové veci.

Synestetici sú ľudia s čarovným vnímaním. Vidieť hudbu ako farebný ohňostroj je nepochybne úžasné. Rozoznávať svojho známeho ako chuť jogurtu s mletým mäsom však môže byť dosť mätúce. ra zlatistých dvojok. Ľudia s príjemne vyfarbeSlovo kniha v ústach okamžite vyvolá nezame- Zeleno-modré Nota bene niteľnú chuť jahôd. Zvuk trúbky má mäkkú čer- „Nota bene je zeleno-modré, Bratislava mod- ným menom sú jej hneď sympatickejší. Pekne veno-zlatú farbu a letiace vtáky vzbudzujú po- ro-červená, Košice čierno-oranžové, Paríž zladená adresa zvyšuje šance na dobré bývanie. cit zamatu na tvári. Apríl má podobu rozšafné- modrý a New York zeleno-žltý. Moje meno je Zaujímavá kombinácia farieb sa môže stať púho pána a všetky pondelky sú modré. Vnímate zlato-žlté a priezvisko vidím v menej výraz- tavým novinovým titulkom. svet podobne? Možno máte nevšedný dar, kto- nej bielo-žltej. Výnimkou je červený mäkčeň, „O tieto informácie sa obvykle s nikým nederý sa volá synestéza. ktorý žltému c dodáva červenkastý nádych.“ lím, ale riadim sa nimi.“ Spojenie znakov a faZnamená to, že súbežne pociťujete dva alebo Synestéza je veľmi individuálna aj v rámci jed- rieb využíva aj ako mnemotechnickú pomôcviaceré vnemy, z ktorých je iba jeden skutočný. ného typu, takže rôzni ľudia pripisujú písmenám ku, podobne ako by si v texte podčiarkovala Tie ostatné mozog vytvára ako bonus navyše. a číslam rôzne farby. Výsledné sfarbenie slova zvýrazňovačmi. Pre väčšinu ľudí sú hranice medzi zmyslami pre Zuzanu do veľkej miery určuje poradie pís- Na „sklerózu“ sa vraj nemôžu sťažovať ani ľudia, jasne oddelené, no synestetikom automatic- men. Začiatočné vníma ako najvplyvnejšie. „Ako ktorí vidia číselné sekvencie ako body v priestoky splývajú. Raz vytvorené spojenia sa už nere – napríklad rok 1979 majú umiestnený ďalej ako rok 2013. menia. Ak od detstva vidíte roky ako body rozmiestnené v priestore, takmer naisto vám to Vďaka tomu si na minulé udalosti spomínajú ostane po celý život. oveľa ľahšie a detailnejšie ako my ostatní. Synestéza zahŕňa azda hocijakú kombináciu zmyslov a má mnoho podôb. Tou najčastejšou Slonia pamäť Solomona je prelínanie čísel/písmen a farieb. Len málokto sa však vyrovná ruskému novi„M je červené, B modré, K čierne, štvorka zele- by na tie nasledujúce hádzalo svoj tieň,“ vysvet- nárovi Solomonovi Šereševskému, ktorý svoná,“ hovorí novinárka Zuzana Uličianska. „Vní- ľuje. Celkový dojem závisí aj od toho, aká je to jou extrémne elastickou pamäťou ohuroval mam to tak odjakživa, ale až vo vysokej dospe- hláska – spoluhlásky vníma v sýtejších farbách, v 20. rokoch minulého storočia. Dokázal presne samohlásky sú priesvitné. Podobne je to s čís- zreprodukovať komplexné matematické vzorlosti som zistila, že patrím k menšine.“ Prepojenie farieb s číslami a písmenami brala lami, niektoré sú výraznejšie ako iné. ce aj siahodlhé básne v cudzích jazykoch, ktoré ako samozrejmosť. Netušila, že iní ich môžu vi- "Deviatka, osmička a sedmička sú v odtieňoch si zapamätal už v priebehu niekoľkých minút. dieť odlišne. Keď počuje, vysloví alebo si pomys- hnedej, čiernej a šedej. Svetločervená trojka Za všetko mohla rozbujnená synestéza, ktolí hocijaké slovo, v duchu k nemu mimovoľne na mňa pôsobí agresívne, dvojka má milú, žltú rá prepájala jeho päť zmyslov. Keď počul zvuk, priradí farbu, ktorá sa ani po čase nemení. Sa- farbu.“ hneď uvidel aj farbu, dotyk mu evokoval chuť mostatné písmená majú svoje špecifické sfar- Dátum 21. 12. 2012 mnohým naháňal strach, ale a čísla videl ako ľudí. „Zoberme si jednotku, to benie. Ako náhle však utvoria slovo, niektoré Zuzane pripadal krásny – z kombinácie priesvit- je dobre stavaný, pyšný muž. Dvojka je veľmi odtiene prerážajú mocnejšie. ných núl a bielych jednotiek sálala pokojná žia- temperamentná žena, trojka pochmúrna oso-

„Písmeno I je občas trochu ustráchané, ale dá sa s ním vyjsť.“

17


nota bene 142

komix

2013 apríl

ivana & mladý pán

ba. Šestka je muž s opuchnutou nohou, sedmička fúzatý chlapík a osmička zavalitá žena – čosi ako vrece vo vreci. 87 vidím ako tučnú ženu s mužom, ktorý si vykrúca fúziky.“ Pripisovanie osobností číslam, písmenám či dňom v týždni spadá pod personifikačnú synsetézu, dobre zdokumentovanú už koncom 19. storočia. „T je spravidla mrzutá a nežičlivá bytosť, U je bezduché, štvorka je čestná, ale trojke, tej nemôžem veriť,“ tvrdil respondent výskumu psychologičky Mary Whiton Calkinsovej z roku 1893. Súčasný neurológ Richard Cytowic nám tento fenomén približuje v opise synestéta M. T. „I je občas trochu ustráchané, ale dá sa s ním vyjsť. J je chlapík, ktorý pôsobí ako huncút, no má pevný charakter. K je žena, tichá a zodpovedná.“

Štedrá k ženám i mužom Netradičné prepojenie vnemov zaujímalo už starovekých Grékov. Hĺbali nad tým, či je farba hudby merateľnou kvalitou. Isaac Newton a Goethe sa domnievali, že farebné a hudobné tóny majú zhodné frekvencie. Prvý lekársky opis farebného sluchu pochádza z roku 1812. Koncom 19. storočia sa už synsetéze venovala veľká pozornosť. Nemecký experimentálny psychológ Gustav Fechner urobil v roku 1871 prvý výskum súbežného vnímania farieb a písmen, ktorého sa zúčastnilo vyše 70 synestetikov. Polyhistor Francis Galton si všimol, že synestéza sa kumuluje v určitých rodinách, teda je zrejme dedičná. Subjektívne zážitky však boli ťažko merateľné a s nástupom behaviorizmu v polovici 20. storočia sa na synestézu zanevrelo. Výskumníci z oblasti neurológie, psychiatrie a psychológie ju nanovo „objavili“ až v 80. rokoch. Zatiaľ sa ešte stále nezhodli na tom, prečo synestetici vnímajú odlišne. Príčinou môže byť aktivácia nadbytočných mozgových centier – to znamená, že pri určitom vneme sa „zapne“ aj časť mozgu, ktorá by za normálnych okolností nemala reagovať. Podľa jednej hypotézy sa všetci rodíme s poprepájanými zmyslami, ktoré sa neskôr diferencujú. Ibaže u synestetikov ten proces neprebehne naplno. Synestézu môže vyvolať aj užitie halucinogénnych drog, epileptický záchvat, mozgový nádor, mŕtvica či úraz hlavy. Občas sa vyvinie aj po strate niektorého zmyslu. Napríklad pri slepote môže dotykový vnem evokovať vizuálny a človeku sa zdá, že čosi vidí, hoci to tak reálne nie je. Kedysi sa synestéza považovala za veľmi zriedkavý jav, ale posledné výskumy hovoria až o štvorpercentom výskyte v populácii. Verilo sa tiež, že u žien je šesťkrát častejšia než u mužov, no v skutočnosti je rovnako štedrá k obom pohlaviam. Táto milá zvláštnosť raz môže objasniť, ako náš mozog spája viacero vnemov (vôňu, obraz, dotyk) do komplexnej informácie (kvetiny, ktorú držíme v ruke). Synestéza môže prispieť aj k pochopeniu a liečbe autizmu či epilepsie spánkového laloku, s ktorými má zrejme podobný genetický základ.

18

Zajatec chutí Synestetikom je čo závidieť, no ich výnimočnosť môže mať aj temnejšiu stránku. Svoje o tom vedel aj vyššie spomínaný novinár Šerešenský. Napriek excelentnej pamäti zle rozoznával tváre, ktoré mu pripadali veľmi premenlivé. Ťažko si zapamätával informácie s preneseným, rozšíreným či dvojitým významom. Problémy mal aj s čítaním, lebo písané slová v ňom vyvolávali priveľa iných, rušivých vnemov. Ešte horšie to bolo, keď popri čítaní jedol. A stávalo sa aj to, že pre nadmernú vnímavosť sa k jedlu ani nedostal: „Raz som si vyšiel na zmrzlinu. Spýtal som sa predavačky, aký druh ponúka. Povedala, že ovocnú, ale vyslovila to takým tónom, že z úst jej vyletela kopa čierneho uhlia. Po takejto odpovedi som sa už nedokázal prinúť, aby som si tú zmrzlinu kúpil.“ James Wannerton, člen komisie Synestetického združenia v UK, je na svoju slovno-chuťovú synestézu patrične hrdý. Spôsobuje mu však aj nemalé starosti. „Cítim chuť zakaždým, keď vyslovím napísané slovo, keď nejaké počujem alebo naň len pomyslím. Aj vo sne,“ opisuje svoj svet. „Bývam v dome, ktorý chutí ako zemiaková kaša v ovocno-žuvačkovom meste. Moji susedia sú zmesou jogurtu, želé a slabého náznaku voskovej hmoty. Mám karamelového synovca a moja babička bola ako kondenzované mlieko.“ Nepríjemné je, že niektorí jeho priatelia majú nechutné mená, pondelky sú celý deň gumové a piatky v znamení spamu (konzervovaného mäsa podobného lunchmeatu). Wannerton neustále myslí na jedlo, nemôže čítať romány a niektoré hlasy mu pod návalom chutí prestávajú byť zrozumiteľné. Neustále chuťové vnemy ovplyvňujú jeho pozornosť a koncentráciu, ale aj vzťahy. „Dostanem e-mail od neznámej Karen a okamžite pocítim chuť jogurtu s čiernymi ríbezľami. Hocikedy pomyslím na Karen alebo jej email, pocítim túto chuť a nič iné. Keď jej zavolám, jogurtová chuť je stále tam, ale Karenin hlas, výslovnosť, prízvuk, tempo a štýl reči bude k originálnej chuti pridávať alebo z nej uberať. Výsledkom je, že cítim mišmaš chutí, ktorými je Karen. Ak sú obzvlášť silné, prevalcujú Kareninu osobnosť skôr, než ju vôbec stihne prejaviť. Jednoducho pre mňa bude len príchuťou.“

Vidiny a umenie Väčšina synestetikov znáša svoje zvláštnosti dobre a využíva ich ako pomôcku v bežnom živote aj v práci – pri zapamätávaní si mien a telefónnych čísel, pri mentálnej aritmetike či tvorivých procesoch. Musí byť predsa úžasné vidieť hudbu, ale aj hocijaké hlasy a zvuky z okolitého prostredia ako ohňostroj farieb a tvarov, ktoré vystreľujú do rôznych smerov. „Počúvala som Vivaldiho hudbu a pri tom som maľovala. Najskôr ma naplnila optimistickým, šťastným pocitom a vnímala som množstvo variácií červenej, žltej a oranžovej,“ hovorí hudobníčka a vizuálna umelkyňa

Anne Saltzová. „Vyzeralo to ako pole týchto farieb, podobné prikrývke vyrobenej z jesenného lístia,“ opisuje vnemy, z ktorých vzišiel obraz s názvom Vivaldi. Výtvarníčka Carol Steen má mnohonásobnú synestézu – hudba a dotyky jej evokujú rôzne farby a ona tieto zážitky premieňa na pôsobivé obrazy. Spúšťačom k jednému z nich bola akupunktúra. „So zavretými očami som pozorne sledovala, či zbadám niečo magické, lebo nie vždy sa to objaví. To, čo občas vidím, nie je ani zaujímavé, ani krásne. Ležala som a pozorovala, ako mäkkým, čiernym, zvlneným pozadím, ktoré vidím vždy, keď zavriem oči, začína prenikať jasná červená farba. Formovala sa v strede sýtej, zamatovej čierňavy. Červená začala ako malá bodka, ale rýchlo sa rozrastala a odháňala väčšinu čiernej. Uvidela som zelené tvary, ktoré sa pohybovali cez červené a čierne oblasti,“ hovorí umelkyňa, ktorá dala svojmu obrazu meno Vidina. „Prvý tón, ktorý som zahrala na piano, bol zelený, ale nasledujúcich dvadsaťpäť rokov som sa o tom nikomu nezmienila,“ spomína Marcia Smilacková, ktorá fotí odrazy na rozvlnenej morskej hladine. Tak ako väčšina synestetikov to nepovažovala za čosi mimoriadne, až kým zistila, že jej spôsob vnímania má odborné meno. „Keď som v lekárskej príručke našla synestézu medzi záchvatmi (seizures) a syfilisom, rýchlo som stratila entuziazmus a na ďalších dvadsať rokov som na ňu zabudla,“ spomína. Nový pohľad na vec získala až vďaka článku o Carol Steenovej. Bola pri ňom emailová adresa, a keď jej Marcia napísala, že počuje očami, ihneď dostala odpoveď: „Vitaj v klube. Si v skvelej spoločnosti.“ Marcia si uvedomila, že bez toho, aby o synestéze niečo tušila, využívala ju vo svojej tvorbe. „Naučila som sa urobiť fotku vždy, keď cítim synestetickú reakciu na to, čo vidím: ak pri tom zároveň vnímam dotyk, pohyb, chuť či zvuk, beriem to ako signál, že nastal čas stlačiť spúšť.“ Jeden z najkrajších obrázkov odfotila, keď pri nočnej prechádzke povedľa vody začula violončelo. „Hneď ako som sa odpútala od svojich myšlienok, zaplavil ma pocit, ako by sa cezo mňa prelievala voda zladená so zvukom a stala sa saténom na mojej koži. Keď som pocítila ako leziem do tieňov medzi jeho záhybmi, cvakla som spúšť. Zakaždým, keď tú fotku vidím, počujem čelo, ale všimla som si, že ak ju otočím naopak, stane sa husľami.“ Väčšina synestetikov považuje svoje vnímanie za dar, dodatočný skrytý zmysel, o ktorý by v žiadnom prípade nechcela prísť. A niet sa čomu diviť. Zdroj: en.wikipedia.org, faculty.washington. edu/chudler/syne.html, jwannerton.pwp.blueyonder.co.uk, livescience.com, scholarpedia.com, marciasmilack.com

19


Téma

text a foto: jana čavojská

Kopce, skaly, rieky, pagody

a spoločenské udalosti, pavilón kvetov s terasou a skalkou, pavilón s výhľadom na všetky štyri svetové strany, aby si návštevník mohol vychutnať rozličné pohľady na záhradu, lotosový pavilón, kde cítiť vôňu lotosových kvetov vysadených okolo a pavilón mandarínskych kačiek. Ten má letnú a zimnú časť. V letnej cítiť v horúcich dňoch chladný vánok a osviežujúcu vôňu borovíc, zimná, otočená na juh, využíva počas krátkych chladných dní maximum slnka, a keď prichádza jar, zakvitnú pred ňou voňavé slivkové kvety.

Čínska klasika Založiť si záhradu – aké jednoduché! Lenže na Východe to nie sú len kvietky a skalky. Číňania, milovníci pravidelnosti vo filozofii aj architektúre, budujú už stáročia záhrady založené na nesúmernej prirodzenosti prírody. Navyše v nich vytvárajú novú krajinu. Koncept klasickej čínskej záhrady v skratke znamená, že čínsky záhradník nepestuje kvety, ale umelo a v malom vytvára odraz prirodzenej krajiny. Teda akúsi miniatúru územia. Záznamy o prvých čínskych záhradách pochádzajú ešte zo 16. storočia pred naším letopočtom. Vladári dynastie Shang ich dávali budovať v údolí Žltej rieky. Boli to rozľahlé prírodné parky, kde pestovali ovocie a zeleninu a chovali zvieratá, ktoré potom panovník a šľachta mohli loviť. Slúžili však aj na oddych a prechádzky uprostred zelene. Tie najkrajšie a najslávnejšie záhrady opisujú aj čínski poeti v literatúre.

Nádrž s vínom a mäsový prales Už vtedy boli súčasťou záhrad umelo vytvorené jazerá s ostrovmi a bohato zdobenými pavilónmi. Niektoré záhrady boli pre filozofov a literátov vzorovými miestami pokoja a harmónie, iné zas vzorom dekadencie. Napríklad záhrada, ktorú v klasickej literatúre nazývajú Nádrž s vínom a mäsový prales. Nádrž bola skutočne naplnená vínom, a keď sa bohémski hostia preplavili na loďkách na ostrov, mohli si priamo zo stromov trhať kusy pečeného mäsa a zapíjať ich vínom z nádrže. Nedajme sa ale pomýliť. Záhrady vtedy aj dnes slúžili v prvom rade na oddych a príjemne strávený čas ďaleko od ruchu mestských ulíc. Číňania dodnes milujú a navštevujú svoje parky. Mnohí si nájdu čas, aby takto začali deň. Prichádzajú sami, prejsť sa, zabehať si, zacvičiť si taiči, započúvať sa na chvíľu do zvukov prírody. Iní prinesú do záhrady vtáčika, ktorého chovajú doma v klietke. Položia ho vedľa seba na lavičku a počúvajú, ako trilkuje. Považujú to za rovnako dôležité, ako keď psičkár vetrá svojho psa. Vtáčik, chovaný v zajatí, si zaspieva s voľne žijúcimi vtákmi a je potom vyrovnaný a šťastný. Ďalší návštevníci parkov a záhrad sa venujú hromadným športovým aktivitám. Skupinky ľudí všetkých vekových kategórií cvičia uprostred zelene s úsmevom na perách. Číňania vždy vynikali v poetike, a to im aj zostalo. Záhradné pavilóny dodnes nesú romantické názvy odvodené od výhľadu alebo skúsenosti, ktoré ponúkajú návštevníko-

20

Sen o červenej komnate

vi. Napríklad Hala vzdialených vôní, Veža s výhľadom na horu, Pavilón mesiaca a vetra, Pavilón lotosového vánku, Pavilón načúvania dažďu, Terasa, kde jemný dážď prináša osvieženie... No neznie to krásne?

Ostrov ôsmich nesmrteľných Klasické čínske záhrady dávali budovať panovníci, vysokopostavení úradníci, ale aj spisovatelia či učenci. Inšpirovali sa desiatkami vecí. Mohla to byť reálna úchvatná krajina, ktorú chceli stvárniť v malom, ale aj rozľahlý palác alebo miesto, ktoré možno nikdy neexistovalo a popisovali ho iba legendy. Takým bol napríklad Ostrov ôsmich nesmrteľných s bájnou horou Penglai, ktorú stvárňovalo množstvo záhrad. Miniatúra ostrova s umelo vytvorenou horou symbolizujúcou rajské miesto je doteraz súčasťou mnohých čínskych záhrad. Iné záhrady boli pokusmi o vytvorenie idealistickej kópie prírody. Vybudovali v nich celé rieky, kopce a jazerá, v ktorých žili vtáky, zriedkavé druhy zvierat a ryby. Keď sa v Číne v prvých storočiach nášho letopočtu rozšíril budhizmus, vznikali malé záhrady okolo budhistických chrámov. Literáti si vytvárali záhrady, kde mohli nerušene tvoriť a prostredie ktorých ich inšpirovalo. Obľúbeným sa stal napríklad umelý potok, po ktorom púšťali poháre s vínom. Na inšpiráciu, samozrejme. Tento typ atrakcie tiež dostal svoje pomenovanie – záhrada plávajúcich pohárov. V niektorých rozľahlých záhradách vytvorili ich stavitelia desiatky bohato zdobených pavilónov. Inde sa nachádzali kópie celých miest alebo výjavy znázorňujúce históriu Číny. Na umelých riekach bývali preteky lodí a na umelých jazerách divadelné predstavenia. Keď vládca Huizong budoval v 12. storočí záhradu nazývanú Nádrž čistoty zlata, neváhal zbúrať všetky mosty na Veľkom kanáli medzi mestami Hangzhou a Peking, len aby mohol do záhrady po vode dopraviť obrovské balvany, z ktorých tam potom vybudoval stometrovú Horu rovnováhy. Napriek rôznorodosti majú klasické čínske záhrady spoločnú štruktúru, ktorej sa viac-menej držia. Zväčša je ich súčasťou budova na rodinné obrady a ceremónie, pavilón na bankety

Mesačná brána v parku Dujiangyan.

Návštevníci vodného diela Dujiangyan.

Bežný pohľad v čínskych záhradách a parkoch – cvičiaci ľudia.

Zarámovaná „požičaná scenéria“, kde všetko sedí, ako keby to bol obraz namaľovaný rukou umelca.

Ako kedysi, tak aj dnes slúžia záhrady aj ako miesto spoločenských stretnutí či popíjania čaju.

Napodobenina mestečka na vodnom kanáli v Letnom paláci v Pekingu.

Toto všetko vyzerá veľmi ohromujúco a megalomansky. V čínskych záhradách sa však prejavuje zmysel aj pre najmenší detail. Známy je napríklad koncept „požičanej scenérie“, v rámci ktorej sú krajinky konštruované tak, aby zarámované v rozličných oknách či bránach rôznych tvarov poskytovali návštevníkovi uhladený, kompozične dokonalý obraz. Každá zvláštne tvarovaná skala, kvitnúci strom, vzdialený vrchol hory či pagoda sú nakomponované tak, aby pohľad na ne navodil harmóniu. Všetko musí sedieť a presne zapadať do obrazu. Do tejto filozofie patria aj bonsaje. Umenie ich pestovania sa do Japonska rozšírilo práve z Číny. Asymetrické, starostlivo udržiavané ministromčeky pochádzajú práve z filozofie dokonalosti čínskych záhrad. Poet, maliar a budhistický mních Wang Wei vytvoril v 8. storočí záhradu s dvadsiatimi výhľadmi a ku každému priložil osobitné verše. Spojenie obrazov a poézie inšpirovalo mnohých ďalších učencov k vytváraniu podobných záhrad. A v čínskej literatúre vznikol osobitný smer venovaný záhradám, nazývaný Polia a záhrady. Najznámejším dielom tohto smeru je Sen o červenej komnate, ktoré Cao Xueqin venoval výhradne záhradám. Niektoré záhrady boli naaranžované tak dokonale, že to v návštevníkoch z cudziny zanechalo dojem chaosu a neusporiadanosti. Možno preto, lebo v iných sférach verejného života v Číne sa stretávali len s dokonalou symetriou. V klasických záhradách je v skutočnosti každý detail vymyslený a dokonale naprojektovaný. Prvý Európan, ktorý pre Západ záhradnícke umenie z Východu opísal, bol pravdepodobne cestovateľ Marco Polo. V roku 1552 prišiel do Číny prvý jezuitský kňaz, František Xaverský. Postupne dostali povolenie usídliť sa tu aj ďalší jezuiti. Práve oni priniesli čínsku filozofiu vytvárania záhrad do Európy. Pavilóny a záhrady v čínskom štýle boli na starom kontinente istý čas veľmi populárne. Ak navštívite Čínu, určite si nenechajte ujsť jej záhrady. Aspoň na pár hodín sa po nejakej poprechádzajte a skúste ju vnímať všetkými zmyslami. Väčšina stojí na svojom mieste už celé stáročia a je dôležitým zrkadlom čínskej filozofie.

21


RETRO

text a foto: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 142

2013 apríl

Šťastní v záhrade

PORTRÉT NEOBVYKLÉHO MANŽELSTVA

V ZÁHRADE ZNOVA JEDNÝM SÚ Za vznikom jednej z najkrajších anglických záhrad Sissinghurst Castle Garden je nekonvenčný milostný príbeh. Manželia Vita a Harold v nej žili šťastne, až kým nepomreli. Vita Sackville-Westová a Harold Nicolson boli dvadsiatych rokoch sa džez miesil s hlasmi sufmanželmi takmer päťdesiat rokov. Ona písa- ražetiek, tanečníci boli odviazaní a vášniví, šaty la romány a básne, ktoré vyhrávali významné krátke a mravy uvoľnené. Ale asi nie dostatočliterárne ceny. On bol zahraničným diploma- ne – Vita s Haroldom vyvolávali značné pohortom, neskôr členom parlamentu, uznávaným šenie. Nigel spomína, že rodičov to nikdy neliterárnym kritikom a autorom štyridsiatich trápilo. Nezaoberali sa ani tým, že Harold by kníh. Spolu vytvorili asi najslávnejšiu záhradu za svoje eskapády mohol skončiť vo väzení vo Veľkej Británii. – homosexualita medzi mužmi bola v tej dobe „Bolo to jedno z najzvláštnejších a najúspeš- v Anglicku trestná. „Ich intelektuálni priatelia nejších spojení dvoch nadaných ľudí,“ napísal boli nesmierne tolerantní, na názoroch zvyšku v knihe Portrét manželstva ich mladší syn Ni- sveta im nezáležalo.“ gel. „Vzali sa z lásky, ktorá sa každým rokom prehlbovala, hoci si boli neustále a so vzájom- Správna voľba ným súhlasom neverní.“ Vita strácala hlavu naj- V odolnosti voči klebetám sa Vita trénovala už mä pre ženy, Harold uprednostňoval mužov. od detstva. Pochádzala z aristokratickej rodi„Dali si úplnú slobodu bez výčitiek a vyzveda- ny, ktorej patrilo jedno z najväčších vidieckych nia. Ich manželstvo bolo úspešné, pretože tr- sídiel v Anglicku a k tomu zbierka šťavnatých valé a nerušené šťastie nachádzali iba jeden škandálov. Starý otec, Lord Sackville, mal päť vedľa druhého.“ nemanželských detí. Jeho najstaršia dcéra VicVzali sa v roku 1913 a krátko na to už mali toria (Vitina mama) sa vydala za prvostupňodvoch synov. Čoskoro však pochopili, že kla- vého bratranca, dediča rodinného majetku. Na sický rodinný život nie je pre nich. V búrlivých dôvažok mala bohatého ctiteľa, ktorý podporo-

22

val rodinu štedrým vreckovým a pamätal na ňu aj v závete. Nárok na tieto peniaze si Sackvillovci hájili v škandalóznom súdnom procese. Až keď ho vyhrali, neochotne súhlasili s dcériným sobášom. S Haroldom sa Vita prvýkrát stretla v roku 1910 a veľký dojem na ňu neurobil. „Bola energická, činorodá, pripravená na hocičo vzrušujúce. Vyhľadávala nové zážitky, hazardovala so životom,“ píše Nigel. Otec bol podľa neho úplný opak. „Nemal zbraň, nevedel hrať karty, dokonca ani tancovať.“ Bol však veľmi sčítaný, inteligentný a šarmantný spoločník. S neobvyklým „chlapčenským“ dievčaťom sa pomaly zbližoval, no nebolo to bez komplikácií. Sackvillovcom prekážalo, že nemá vznešený pôvod ani majetok, ktorým by ten nedostatok vyvážil. Okolo jeho vyvolenej sa obšmietali mladíci, ktorí mohli ponúknuť oboje, no ona si už vybrala. Zaľúbila sa do dávnej priateľky Rosamund Grosvenorovej a nevidela v tom nič nepatričné. Alebo aspoň do času, kým sa

prisľúbila Haroldovi. Dala si rok na rozmyslenie, ale zmáhali ju pochybnosti. Nakoniec pochopila, že práve Harold môže byť záchranou pred nástojčivými rodičmi, rozohnenými nápadníkmi, a aj pred Rosamund, ktorej čaro už vyprchávalo.

Violet a Virginia Neskôr hovorievali, že vybudovať šťastné manželstvo dá námahu. „Muž musí pestovať kvality ako porozumenie a schopnosť počúvať svoj inštinkt. Žena odmeranosť, logické vyjadrovanie a rozhodnosť. On musí reagovať na slzy, ona nesmie meškať na vlak.“ Vita s Haroldom sa vraj pochytili len raz: „Jeden večer prišla do jeho izby. Zakričala, nech vypadne, hodila po ňom ľalie, ktoré držala v ruke a zaplesla za sebou dvere. On sa rozbehol za ňou, aby vysvetlil, že narodeninový darček, ktorým ju chcel prekvapiť na druhý deň ráno, leží zabalený na jeho stole.“ Ideálne spolužitie dosiahli až vďaka dlhej kríze, ktorá ich takmer stála manželstvo. Vita sa vášnivo zaľúbila do ďalšej priateľky z detstva – spisovateľky Violet Trefusisovej a niekoľkokrát opustila rodinu. Vtedy sa prezliekala za muža, čo bolo zábavné a vyhla sa tak nepríjemným otázkam. Ľúbostný ošiaľ vydržal tri roky, počas ktorých sa ženy neustále schádzali a rozchádzali. V jednej z prestávok sa Violet vydala, ale obe si sľúbili vernosť. Keď sa prevalilo, že priateľka sľub porušila, Vita ju definitívne opustila. „Cítim, že sme si bližší než hocijakí iní dvaja ľudia, a čokoľvek sa stane, nakoniec budeme

spolu,“ písal Harold svojej žene, hoci netušil, či ju ešte uvidí. „Toto bola jediná aféra, ktorá ich naozaj ohrozila. A prežili spolu kopu ďalších, z ktorých by každá stačila na rozpad vzťahu.“ K najznámejším Vitiným láskam patrila spisovateľka Virginia Woolfová, ktorú ich „stretnutie“ inšpirovalo k napísaniu slávneho románu Orlando. Nigel ho opisuje ako najdlhší a najpôvabnejší ľúbostný list v literatúre. V milostnej korešpondencii však nezaostávali ani jeho rodičia. Harold často odchádzal na dlhé zahraničné misie a svojej žene písal aj niekoľkokrát denne. Vymenili si tisícky listov a všetky si odkladali. Písali si denne, takže

„Muž musí reagovať na slzy, žena nesmie meškať na vlak.“ je to jedno z najlepšie zdokumentovaných manželstiev. Po Violet už spolu intímne nežili. Spájali ich spoločné záujmy a záľuby, podporovali sa v ťažkých chvíľach a zhodli sa v potrebe byť občas „od seba“. On hovoril jej láskam „tvoje motanice“, ona jeho intelektuálnym priateľom „tvoje zábavky“. Za najdôležitejšiu považovali bezhraničnú dôveru. „To, čo je pre väčšinu manželstiev vernosť, pre nich znamenalo, že si vždy povedia o svojich neverách,“ vysvetľuje Nigel. Manželstvo a fyzickú blízkosť vnímali ako odlišné veci.

Čím boli starší, tým si boli vzácnejší. Harold zanechal diplomatickú kariéru, aby boli viac spolu. Pracovný týždeň trávil v Londýne, kde viedol oslnivý spoločenský život. Na víkendy sa vracal domov, do zámku Sissinghurst Castle, kde si Vita užívala pokoj a dobrovoľnú samotu. Ich manželstvo sa čoraz jasnejšie odzrkadľovalo v záhrade, ktorú vybudovali na smetisku vedľa ruiny zámku Sissinghurst. Najskôr v ňom nebolo jedinej obývateľnej izby a Nigel sa desil, ako tam budú bývať. „Mama, ktorá sa prechádzala medzi rozvalinami a odpadkami, sa na mňa zrazu otočila so slovami: Myslím, že tu budeme šťastní.“ Záhradu budovali vo voľnom čase, keď na ňu zarobili dosť peňazí. „Bola doplnkom k ich knihám ako ľavá ruka k pravej pri hre na piáno.“ Harold sa staral o dizajn – navrhol sériu miestností, ktorých steny tvoria živé ploty a múry z červených tehál. Každá má jedinečnú kvetinovú výzdobu a vchod naaranžovaný tak, aby sa pred návštevníkom znenazdajky otvoril výhľad do úplne inej časti záhrady. Prechádzka v nej je sériou prekvapení. Vitinou doménou bola výsadba. Keď sa manžel vrátil domov, ešte v londýnskom obleku a s kufríkom v ruke sa vybral na obchôdzku. Ona ho zatiaľ podrobne informovala o svojich nápadoch, obavách, sklamaniach a triumfoch, ktoré cez týždeň poctivo zaznamenávala do obrovského zápisníka. „Poď, pozri sa. Čo by sme s týmto mali urobiť?“

Po konci príde začiatok Ich spoločné dielo dnes patrí organizácii National Trust, ktorá udržuje a chráni rôzne architektonické a prírodné pamiatky v Anglicku, Walese a Severnom Írsku. Stačí zaplatiť vstupné a môžeme obdivovať záhradu, ktorá sa nebráni divým kvetom a kde ruže nemajú elektrizovať, ale zvádzať. Ak rastliny presiahnu ponad chodník, nesmú sa zostrihať. Návštevník pod nimi v pohode prejde, keď sa trochu skloní. Po dobrej sezóne sa záhrada necháva úhorom, aby sa zachoval prirodzený cyklus. „Vždy som si dávala veľmi dobrý pozor, aby som ťa neriadila. Horko-ťažko by som sa odvážila upraviť ti golier na kabáte, ak si ma o to nepožiadal. Myslím, že to je ozajstný základ nášho manželstva, pretože sme sa nemiešali jeden do druhého a na počudovanie sme na seba ani nežiarlili. A teraz, s postupujúcim vekom, sa ľúbime hlbšie než kedykoľvek predtým, a tiež oveľa bolestnejšie, lebo sme si vedomí nevyhnutného konca. Nie je pekné vedieť, že jeden z nás musí zomrieť skôr ako ten druhý.“ Vita odišla v roku 1962 a Harold sa z jej smrti nikdy úplne nespamätal. Zomrel o šesť rokov neskôr. V záhrade snáď znova jedným sú. Zdroj: Nigel Nicolson: Portrait of a marriage, en.wikipedia.org

23


Svet

text: reuters, ori lewis a lianne gross | foto: reuters/baz ratner

nota bene 142

Vynález zo záhradnej kôlne

Bicykel z kartónu Zmení kartónový bicykel spôsob cestovania od preplnených svetových veľkomiest až po chudobné časti Afriky?

2013 apríl

Nové pravidlá hry by mali takmer úplne vykompenzovať exis- fekt. „Nepotrebuje žiadnu údržbu, namiesto Gafniho obchodný partner Nimrod Elmish je tujúce výrobné náklady. V chudobných kra- reťaze má rozvodový remeň z auta a kolepresvedčený, že používanie kartónu a iných jinách by sa vďaka tomu mohli kartónové sá bez dofúkavania vydržia desať rokov,“ vyrecyklovaných materiálov by mohlo prispieť bicykle rozdávať zadarmo. Elmish dodáva, svetľuje Elmish. k dramatickej zmene v oblasti výroby. Do- že výrobcovia by profitovali z reklamných Základný model bicykla bude vážiť okolo tácie a úľavy by totiž smerovali len k miest- príjmov od firiem, ktoré by bicykel využíva- deväť kíl, čo je v porovnaní s bežným konym producentom a využívanie lacnej pra- li na svoju propagáciu. vovým modelom približne o päť kíl menej. covnej sily by pri výrobe bicyklov neviedlo Tri modely bicyklov a invalidný vozík, ktoré Mestský model, podobný londýnskemu „Bok žiadnym finančným výhodám. sa majú dostať do výroby ako prvé, by sa ris bicyklu“, bude mať nainštalovanú prípra„Znamenalo by to skutočnú zmenu,“ hovorí mohli začať predávať v priebehu tohto roka. vu na elektrický motor. Ľudia, ktorí budú na Elmish. „Zmenil by sa spôsob výroby aj lo- „Plánujeme výrobu mestského bicykla s elek- bicykli dochádzať do práce, si motor budú gistiky produktov. Namiesto toho, aby sa vý- trickým motorom, špeciálne upraveného bi- môcť dobiť v robote alebo doma. roba sťahovala tam, kde je lacnejšia, továr- cykla pre deti v Afrike, bezpedálového mo- Gafni verí, že kartón raz bude mať omnoho ne sa budú stavať všade. Všetko, čo vieme delu pre malé deti, ale aj invalidného vozí- širšie využitie – pri výrobe áut, či dokonca o svete produkcie, môže byť inak.“ ka, ktorý by neziskové organizácie distribu- lietadiel. To je však ešte veľmi ďaleká buKartónové bicykle sa podľa neho budú vy- ovali v Afrike. dúcnosť, priznáva vynálezca. „Sme len na začiatku. Ak sa moja vízia splrábať takmer plnoautomaticky, takže by do ní, kartón jedného dňa nahradí kov a chuvýroby chceli zapojiť prevažne dôchodcov a Lacný a ľahký ľudí s postihnutím. Okrem toho, že bicykel je finančne nená- dobné krajiny ho budú využívať na výrobu Podnikateľský plán Elmisha a Gafniho je ročný na výrobu, je aj veľmi ľahký a odol- množstva vecí.“ postavený na tom, že vládne granty a úľa- ný. Jeho pneumatiky, vyrobené z použitých vy za využívanie „recyklovaných“ materiálov pneumatík starých áut, nikdy nedostanú de- Za preklad ďakujeme Lenke Janotkovej.

S kartónom na večné časy Päťdesiatročný Izraelčan Izhar Gafni sa celé roky pohrával s myšlienkou vyrobiť bicykel z kartónu. Pre amatérskeho fanúšika cyklistiky a odborníka na automatizovanú výrobu to bola zaujímavá výzva. Po dlhom období pokusov a omylov sa mu napokon podarilo zhotoviť prototyp vhodný na masovú produkciu. „Vždy ma fascinovala možnosť využiť netradičné technológie pri spracovaní materiálov a niekoľkokrát som to aj vyskúšal. Na vzniku tohto bicykla však majú zásluhu viaceré okolnosti. Posledné štyri roky som pracoval na vylepšení štrukturálnych nedostatkov vlnitého kartónu.“ Vytvoriť trvácnu a odolnú kartónovú škatuľu je ľahké, no urobiť z toho istého materiálu bicykel bolo oveľa náročnejšie. Gafni najskôr musel zistiť, ako kartón preložiť niekoľkými rôznymi spôsobmi. Trvalo mu rok a pol, kým po mnohých pokusoch zistil ako na to.

Koniec doby železnej Kartón vyrobený z celulózy sa začal používať v 19. storočí. Slúžiť mal hlavne ako obalový materiál na cenné predmety. Komu by napadlo, že sa dá využiť aj na konštrukciu

24

iných predmetov a že by raz mohol nahradiť napríklad železo? Kartón sa najskôr vystrihne do požadovaného tvaru. Následne sa natrie tajnou zmesou z organických materiálov, čím sa stane vode odolným a ohňovzdorným. Pre atraktívnejší vzhľad sa nakoniec ešte nalakuje. Gafni overoval trvácnosť takto spracovaného kartónu tým, že jeho vzorku na niekoľko mesiacov vložil do vody. Ukázalo sa, že aj vo vode si zachoval požadovanú tvrdosť a ďal-

„Ak sa moja vízia splní, kartón jedného dňa nahradí kov.“ šie vlastnosti potrebné na to, aby sa z neho dal vyrábať bezpečný dopravný prostriedok. Detaily o štruktúre bicykla, určeného na masovú výrobu, zatiaľ pre patentové konanie nie sú známe. No už je jasné, že na ňom nebude kúska kovu. Všetko, vrátane brzdovej mechaniky, kolies a pedálových ložísk, bude z recyklovaných materiálov.

„Sila kartónu ma znova a znova prekvapuje... je to úžasné. Hneď, ako sa bicykel dostane do výroby, nebude na ňom jediná kovová súčiastka,“ potvrdzuje Gafni. Jeho dielnička – polorozpadnutá záhradná kôlňa – vyzerá presne ako miesto predurčené na veľkolepé vynálezy. Je zaprataná náradím a bicyklovými súčiastkami a všade sú porozhadzované kúsky kartónu. Gafni, ktorý jeden kartónový bicykel vyrobil aj pre svoju dcérku, vlastní niekoľko špičkových kovových exemplárov. Každý z nich má hodnotu niekoľko tisíc dolárov, ale ich kartónový náprotivok by sa mal predávať približne za dvadsať. Náklady za použitý materiál by nemali presiahnuť deväť dolárov na jeden bicykel. „Keď sme asi pred dvoma rokmi začínali, ľudia sa nám smiali. Dnes neprejde deň bez toho, aby sme nedostali aspoň dvanásť e-mailov s otázkou, kde sa dá náš bicykel kúpiť. Dáva mi to nádej a pocit, že naozaj môžeme uspieť,“ vysvetľuje Gafni. Jazda na kartónovom prototype je síce o niečo tvrdšia ako na bežnom bicykli, ale okrem toho sa v ničom nelíši.

Všestrannosť kartónu objavuje stále viac vynálezcov. Vytvárajú z neho veci odolné a funkčné, no zároveň ekologické, vtipné a krásne. S kartónovým vysávačom Vax-EV anglického dizajnéra Jakea Tylera sa upratovanie mení na ušľachtilú činnosť. Výsledkom je perfektne čistá domácnosť a spokojné svedomie – každú súčiastku tejto elegantnej mašinky vyrobenej zo „zelených“ materiálov možno ďalej recyklovať. Stojí oveľa menej ako klasický vysávač, ale pracuje rovnako dobre. Dizajnér Peter Gore navrhol stoličku z recyklovaných kartónových trubiek, ktorá lahodí oku, ale je aj pohodlná a bezpečná. Trubky pevne pospájal plastovými sťahovacími páskami, ktoré sa používajú na prichytenie káblov. Netradičnú stoličku si môžete kúpiť v rôznych farbách a veľkostiach. Ponúkajú k nej aj mäkučký poťah z bublinkovej fólie. Firma Creative Coffins (Kreatívne rakvy) ponúka unikátne kartónové schránky pre posledný odpočinok – najlepšie a najkrajšie v UK, ako tvrdí na svojej

stránke creativecoffins.com. Ich produkty sú naozaj osviežujúce. Po chvíli takmer isto zabudnete, o akú pochmúrnu záležitosť ide, a ponoríte sa do radostných úvah – vybrať si škatuľu čokoládových bonbónov alebo puzdro s nablýskanou elektronickou gitarou? Ak si radi zavtipkujete, nie je nad rakvu s dizajnom zeleného hrášku a nápisom Rest in Peas (Odpočívaj na hráškoch), čo v angličtine znie tak isto ako Odpočívaj v pokoji (Rest in peace). Truhly sú vhodné na kremáciu aj pochovávanie do zeme. Sú vyrobené z recyklovaného papiera kombinovaného s celulózou, takže večný spánok zosnulého neruší žiadna ekologická záťaž. S japonskými Muji, prenosnými kartónovými reproduktormi, si budete pripadať veľmi nažive. Stačí ich len poskladať ako obyčajné papierové škatuľky a pripojiť k nim svoj iPod. Kým budete počúvať, môžete reproduktory pokresliť priloženými ceruzkami. Tvoriť niečo vlastné a jedinečné je totiž oveľa zábavnejšie ako bezducho konzumovať. dagu, ecofriend.com

25


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 142

2013 apríl

Počas školských prestávok volá mame a hlási jej cukor

Doživotne Rachel chce byť modelkou. Aj s inzulínovou pumpou. „No a čo?“ Je z nej už polovičná doktorka, o svojej chorobe hovorí bez okolkov, plynule, a hoci povie, že je to ťažké, druhým dychom dodá: „Veľa detí je na tom ešte oveľa horšie. Nie, ja neplačem.“ Rachel. Desaťročné dievčatko, ktoré sa krát- Nie je čas na nič mám v manželovi oporu, nepomôže, nezaistí, ko po nástupe do prvej triedy muselo zmieriť „Bol to zvláštny pocit, stále ste v tom, že liečime že sa malá naje v správny čas, neskontrolus tým, že bude doživotne odkázané na inzulín. zápal priedušiek, že musím byť trpezlivá, aby je, čo zjedla. Už dávno má môj muž iný svet, Mama Silvia sa celý čas na svoju dcéru us- lieky zabrali, a namiesto radosti, že priedušky iné priority, my dve v ňom miesto nemáme.“ mieva a nespustí z nej oči. „Ona vám povie sú čisté, príde rana ako z dela v podobe cukrov- Matematika nepustí, byt sa predá a mama všetko a bez chyby, je veľmi šikovná. Až si ky. Zrazu nie je čas na nič. Musím sa rýchlo učiť s dcérou sa musia presťahovať do menšieho hovorím, po kom to dievča je,“ zámerne od- pichať injekcie, študovať kombinácie čo robiť, mestečka. „Život ide ďalej, na prvom miesľahčí tému žena, ktorá si uvedomuje, že naj- keď cukor stúpne, keď klesne, ako dávkovať je- te je u mňa zdravotný stav Rachel. Všetko ťažšie obdobie, kedy si Rachel bude uvedo- dlo a čo vlastne malej môžem, a čo nemôžem zvládneme,“ opatrne povie Silvia a malá slečmovať svoju diagnózu, ešte len príde. Keď variť. Bola som bezradná, nahovárala som si, že na pozrie na hodinky. Pripomína, že sa blíži dospeje a zatúži po vlastných deťoch. Cuk- sú aj iné, horšie choroby, ale jednoducho bolesť prvá večera, „len som zvedavá, aký bude curovkárky si totiž svoje tehotenstvo musia z toho, že moje milované dieťa už nikdy nebu- kor. Veď som stále smädná, mám v sebe už prísne plánovať a byť nepretržite pod lekár- de zdravé, prevážila a plakávala som ako malá. tretí džús, niečo nebude v poriadku.“ Cestoskym dohľadom. Tajne, nie pred dcérkou.“ Šikovná štvrtáčka však viny a múčne jedlá musí obmedzovať, zvykla dodá aj iný možný dôvod vzniku cukrovky: „Číta- si, že milované strapačky môže len raz za Predčasne la som, že to môže byť aj zo stresu alebo z veľ- čas. „Zato mäso môžem jesť do aleluja, strašRachel baví všetko. V škole má prím slovenčina, kého šoku a podľa mňa to sa stalo aj mne. Mala ne zvláštna je cukrovkárska diéta. Ale čo už. matematika, rada má hip-hop, ale keď vyrastie, som svojho milovaného psíka, ktorého zrazilo Viem, že keď nebudem poslúchať doktorov, bude asi modelka. „Mama povedala, že mám auto a zomrel. Videla som ho mŕtveho a hroz- môže sa stať všeličo, hrozí slepota, amputádlhé dlhé nohy a som chudá, nevadí, že mám ne som plakala a bola smutná. Pokojne mohol cia končatín, a to si neviem ani predstaviť.“ S mamou sú zohratou dvojkou. Rachel vníinzulínovú pumpu, “ prezradí dôvody svojej bu- aj mŕtvy psík zapríčiniť moju chorobu...“ dúcej kariéry mladá slečna. Pokojne však môže ma nie príliš ružovú finančnú situáciu, a prebyť aj moderátorkou, je pohotová, bezprostredto keď sa jej opýtam, po čom túži, najskôr z nej vylezie, že nič nepotrebuje. Následne ná... Stačí, že sa opýtam mamy na hocičo, Rachel skočí do debaty a odpovedá ona. mrkne na Silviu a nevinne detsky prizná: A mama potom len prikyvuje, smeje sa a dodá: „Mať svoju detskú izbu s počítačom, to by „Áno, presne tak to bolo.“ Napríklad banálna Silvia je dobrovoľne nezamestnaná, zatiaľ sa jej bolo! Ale ak to nevyjde, nevadí, veď veľa stootázka o narodení malej Rachel. Štvrtáčka vie nepodarilo nájsť prácu, v ktorej by akceptovali ja potraviny, ja viem.“ Učí sa na samé jednotvšetko: „Prišla som na svet malilinká, veľmi viaceré prestávky počas dňa. Keď sa Rachel zme- ky a vie, že maturitou sa pre ňu vzdelanie malilinká, maminka sa o mňa bála, asi aj pla- ní cukor, musí letieť do školy, okrem toho musí neskončí. „Určite pôjdem na vysokú školu kala.“ Bolo to 30. augusta 2002, päť týždňov kontrolovať stravovací a pitný režim. Zdravý pan- a budem robiť mamke radosť. Budem pocpred plánovaným termínom. Bábätko malo len kreas vylučuje inzulín, pričom reaguje na zvýšenú tivá diabetička. Doživotne.“ 1200 gramov a 37 centimetrov. Ale bojovalo a hladinu glukózy v krvi. To znamená, že človek povystrábilo sa. Bez akýchkoľvek následkov. Ra- trebuje viac inzulínu, keď je, a menej, keď spí. Dia- Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka chel bola živá za troch. Vyhýbali sa jej aj bežné betik ako Rachel sa musí naučiť plánovať si denné uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pochoroby, mama Silvia tvrdí, že až dnes si uve- jedlá a inzulínové injekcie tak, aby ladili s jej den- môcť sociálne slabším rodinám a rodinám s podomuje, aká bola vtedy šťastná. Zdravé dieťa. nými aktivitami. Je veľmi dôležité udržiavať poža- stihnutým členom preklenúť bezútešnú situáNič viac si človek nemôže priať. V septembri dovanú hladinu glukózy v krvi počas dňa. Jedine ciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli 2009 s veľkou radosťou nastúpila Rachel do pr- tak sa dá predísť hyperglykémii (nadmerne vyso- v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho vej triedy, no už v októbri dostala zápal priedu- ká hladina cukru v krvi) alebo hypoglykémii (prí- osud Rachel s mamou oslovil. Radi by sme im šiek. Silný. Skončili v nemocnici. „Prepustili nás liš nízka hladina cukru v krvi). „Je ešte malá na to, prispeli na detskú izbu pre Rachel. ĎAKUJEME! z nej až pár dní pred Vianocami a darček sme aby som sa mohla spoľahnúť, že všetko zvládne a Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: dostali vskutku originálny. Diabetes melitus 1.“ dodrží.“ Aj preto nemôže chodiť napríklad do ško- 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poZápal totiž napadol bunku na pankrease, ktorá ly v prírode. Hoci je veľmi rozumná, je to ešte die- známku – Rachel. praskla a „na svete bola cukrovka“. Pankreas ťa a pri hre zabudne, že si má skontrolovať cukor, totiž prestal produkovať inzulín. Takto zjedno- že sa má najesť... Ak poznáte zo svojho okolia príbeh, ktorý vás dušene to vysvetlí Rachel a ukazuje dopichazaujal, príp. ak si aj váš osud zaslúži našu pozorné prsty, na ktorých nie je hladká koža, preto- Nový domov nosť, budeme radi, ak nám dáte vedieť. Možno že sú na nej hrbolčeky po vpichoch. Šesťkrát Veľkým problémom je momentálne aj rodin- sa pokúsime pomôcť aj prostredníctvom OZ Meza deň si musí kontrolovať hladinu cukru v tele ná situácia. Silvia má pred rozvodom, prizná- dzi nami. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 a podľa toho dávkovať inzulín. va, že odhodlať sa k tomu mala už skôr. „Ne- 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Mať svoju detskú izbu s počítačom, to by bolo!

S cukrovkou sa dá žiť, len treba ustrážiť režim.

26

27


Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 142

2013 apríl

Berberi pijú silný presladený mätový čaj.

Starý Berber sa snaží predať čo najviac výrobkov z ručne vypracovanej ťavej kože. Ženy z Agouti sú ovešané deťmi pri každej činnosti.

Ovca znamená v Agouti celý majetok.

Maroko ako Európa aj moslimská Afrika

Dve strany Atlasu

Hľadači exotiky sú nadšení. Zrejme sa cítia tak trochu ako v arabskej rozprávke. Na jednom mieste tu stretávajú zaklínačov hadov, cvičiteľov opičiek, hudobníkov s tradičnými nástrojmi a rozprávačov legiend. V úzkych uličkách Marakéša majú svoje obchodíky stovky trhovníkov. Súk tu fungoval už za dávnych čias. Aj predkovia dnešných remeselníkov a obchodníkov nahlas vychvaľovali a ponúkali svoj tovar. Sortiment sa veľmi nezmenil: nádoby, koberce, zelenina, ovocie, mäso, chlieb, oblečenie, sladkosti, kožený tovar... Súk je prepchaný ľuďmi. Je tu snáď viac

28

sokou bránou je manufaktúra na spracovanie koží. Robotníci využívajú veľké kade, vybetónované priamo vo dvore. Pomocou chemikálií kože opracúvajú, zjemňujú a farbia. Za bakšiš čokoľvek Celé dni fungujú v hroznom smrade a použíNiekto nás smeruje z krytej časti súku do uli- vajú len minimum ochranných prostriedkov. ce medzi domy bežných Marakéšanov. Vraj „Dva týždne pasieme stáda v pohorí Atlas si tam pozrieme nezvyčajnú atrakciu. Za vy- a dva týždne pracujeme tu, v meste, s kožami,“ turistov ako miestnych. Vo francúzsky hovoriacom Maroku sa predavači prihovoria po anglicky. Veď ide o kšeft.

vysvetľuje jeden z farbiarov. Starší bradatý muž hovorí obstojne po anglicky. Smeje sa na starých vtipoch s bielymi turistkami, ktoré majú odhalené ramená. Vo svojej konzervatívnej komunite by to, samozrejme, nestrpel. Berberi berú islam vážne. Ale obchod je obchod. Preto návštevníčky z Európy, Ameriky či Austrálie rešpektuje a snaží sa im predať čo najviac výrobkov z kože. Ak turisti nič nekúpia, znechutene mávne rukou a už im nevenuje pozornosť. Exkurzia po farbiarni tiež nie je zadarmo. Sme predsa v Marakéši. V meste, kde pre vás bez bakšiša nepohne prstom zrejme vôbec nikto. Navyše sme v moslimskej krajine. Žiadne fotky, prosím, Alah nemá rád vyobrazovanie ľudí! Ale opäť – len kým nezaplatíte bakšišné.

Orientálna rozprávka? Podvečer turisti bežia na námestie Djemma El-Fna. Vraj najrušnejšie námestie Afriky. Zhromažďujú sa tu podnikatelia v cestovnom ru-

chu: Maročania v šialených krojoch, v ktorých kedysi predavači ponúkali čerstvú vodu, tatéri, maséri, zaklínači hadov, cvičitelia opíc, rozprávači príbehov... Hlavnými aktérmi večerného diania na námestí sú však kuchári. Keď sa slnko priblíži k obzoru, vytiahnu z dvorov kovové stánky a rozložia ich na námestí. Prinesú stoly, lavice, všetko pekne vysvietia a pustia sa do prípravy lákavých pochúťok: slimákov, plodov mora, mäsa, zeleniny, zemiakov, baklažánov, pikantných omáčok, chlebových placiek, polievok, tažínov, kuskusu, čerstvo vytlačených džúsov a sladkých koláčikov. Každá táto pojazdná reštaurácia má svoje registračné číslo a názov. A partiu vyškerených nadháňačov, ktorí do nej lákajú hostí. Pozdraviť dokážu azda v každom jazyku sveta. Jedlo je lacné a výborné. Turistovi dokonca dovolia fotografovať, aj napriek Alahovi a jeho pravidlám. Ale len v stánku, v ktorom si dal večeru. Marakéš, to je v podstate

Európa. Francúzi vtlačili tomuto mestu silnú pečať. Cítiť ich v architektúre, životnom štýle aj gastronómii. Tričká s výstrihom a krátke sukne tu ženy nosia bežne. O pár desiatok kilometrov ďalej na juh, v pohorí Atlas, by to bolo úplne nemysliteľné.

Údolie ruží Cesta z Marákeša do Údolia ruží trvá autobusom šesť hodín. Treba prejsť zákrutami cesty cez Vysoký Atlas a okrajom púšte do mestečka Keela M´Gouna. Pre slabšie žalúdky je to cesta skutočne strastiplná a autobus robí iba jednu prestávku, v malom motoreste v najvyššom bode asfaltovej cesty. Práve teraz, na jar, sa inokedy jednotvárna piesková krajina Údolia ruží mení na voňavú záhradu. Kvety ruže damascénskej zbierajú koncom apríla a začiatkom mája. Ľudia hovoria, že ruže a tradíciu ich pestovania na ružovú vodu sem priniesli pútnici zo Saudskej Arábie v 10. storočí. Časť úro-

29


nota bene 142

2013 apríl

Proti prúdu Svet podľa Sorata

vať. Skutočne slobodné sú len medzi stenami svojich domovov. Tam nikomu neprekáža, ak im spod šatky vykĺzne pramienok vlasov. Ale ani to sa zrejme nestane. Ženy v Agouti majú vlasy tesne obviazané niekoľkými vrstvami látok, a to aj vo vlastných kuchyniach za zamknutými dverami, kam by sa cudzí muž nedostal ani len zázrakom. Zahaľujú už celkom malé dievčatká. Aziz, učiteľ na základnej škole, nikdy nevidel bez šatky ani vlastnú mamu. Maroko „arabská jar“ akosi obišla. Stále tam vládne tá istá kráľovská rodina a ľudia z hôr, s ktorými sme hovorili, si ani neželajú, aby to bolo inak. „Lepšie sú pomalé zmeny než revolúcie a násilnosti,“ vyjadrovali sa svorne. Jednou takou zmenou bolo napríklad zavedenie povinnej školskej dochádzky. Stalo sa tak len nedávno. Deti, ktoré teraz v Agouti chodia do školy, sú prvou generáciou gramotných obyvateľov dediny. Ich rodičia väčšinou nevedia čítať ani písať. Sú to berberi. Francúzštinu veľmi neovládajú. Hovoria arabsky a berbersky. Základná škola v Agouti funguje po šiestu triedu. Ďalšie štyri roky môžu deti bezplatne študovať v susednej dedine na „college“. Susedná dedina v podmienkach pohoria Veľký Atlas znamená trojhodinovú cestu kaňonom, čiastočne naboso korytom rieky, po členky v studenej vode, čiastočne po skalných rímsach a úzkom chodníčku v skalách.

Čo zasadíte?

Dievčatá a univerzity Mužov je v Agouti málo, väčšina pracuje na stavbách v Casablance a domov chodí dvakrát ročne.

dy odvážajú v dnešných časoch priamo do tovární v Casablance. Zvyšok spracúvajú priamo v Keele. Z ton kvietkov vydestilujú ružovú vodu, ktorú potom ďalej používajú v kozmetickom priemysle. Obchodíky na hlavnej ulici v Keele, iba biedne zásobené iným tovarom, ponúkajú široký sortiment výrobkov z ruží. Aj do zaprášenej Keely už občas zablúdia dobrodruhovia zo zahraničia. Kvôli ružiam a pohoriu Atlas. Keela je posledné ako-tak zásobené mesto, kde pred trekom v horách zoženú zásoby a všeličo potrebné. Tu sa pravdepodobne naposledy aj normálne osprchujú. Za Keelou sa civilizácia vzďaľuje míľovými krokmi. Na hygienu zväčša slúži vedro a vlažná voda.

Cez rieku Starým prepchaným mikrobusom, čo okrem pasažierov rozváža aj vrecia s múkou a ryžou priamo pred dvere hlinených domov tých, ktorí si ich objednali, pokračujeme z Keely ešte štyridsať minút do dediny Boutaghrar. Na mininámestíčku tam pracuje holič, mäsiar, obchodník a predavač suvenírov. A to je všetko. Vlastne, sú tu ešte tri hotely, dva z nich majú dokonca pripojenie na internet (to znamená, že cudzincovi dovolí láskavý recepčný pozrieť si maily na svojom kompe so šialene pomalým pripojením). No život tu funguje rovnako ako už stov-

30

ky rokov, až na to, že pribudli televízory a autá: po uliciach sa preháňajú muži a ženy na somároch a koňoch, dievčatá vlečú na chrbtoch náklady trávy pre hospodárske zvieratá, pastieri ženú ovce a kozy korytom rieky a ďalej do hôr. Rieku prebrodíme aj my, aby sme sa dostali na prašnú cestu. Východnou stranou údolia vedie

„Cesta do školy – tri hodiny naboso cez rieku a po skalných rímsach.“ do dedinky Agouti. Je to asi hodinu pešo. Niekedy sem zablúdi nejaký mikrobus, najčastejšie v stredu, keď je v Keele trh a ľudia z hôr si chodia nakúpiť. No väčšinu času sú obyvatelia dediny odkázaní na vlastné nohy. Zdá sa, že im to neprekáža. Mestečko nepotrebujú často. A majú čo robiť doma a na svojich políčkach.

Cesta do školy Agouti je hlinený svet vo výške 1800 metrov nad morom. Jednoduché ľudské príbytky majú farbu okolitých kopcov a skál. Domy a dvory sú ohraničené vysokými múrmi. Nevyhnutnosť v tunajšej striktne moslimskej spoločnosti. Rodina drží spolu a ženám sa nepatrí veľmi ukazo-

College je zadarmo, deti z Agouti si však musia platiť ubytovanie na internáte, stravu v školskej jedálni a časť pomôcok na vyučovanie. Dvanásť eur mesačne je pre ich rodičov nepredstaviteľná suma. Rodiny tu fungujú zo skromných políčok a z toho, čo zarobia chlapi na stavbách v Casablance. Dve-tri ovce sú skvelým prilepšením, a krava k tomu, to je hotové šťastie. Ak rodičia naškrabú na školu, pošlú do nej, samozrejme, chlapca. Načo by bolo vzdelanie dievčaťu, ktoré sa musí čo najskôr vydať, rodiť deti a starať sa o manželovo pohodlie? Češka Jana prišla do Agouti náhodou pred pár rokmi. S manželom trekovala v marockom Atlase podľa nepresných máp, stratili sa a nejako sa dostali do Agouti. Cestička ich doviedla rovno pred dom miestneho učiteľa Aziza. „Keď som vtedy v dedine videla celkom malé dievčatká pracovať na poli a vláčiť na chrbtoch vodu a krmivo pre kravy, povedala som si, že musím pre ne niečo urobiť,“ rozpráva Jana. Tak vznikla myšlienka podporovať ich cez občianske združenie Berkat v Čechách a na Slovensku. Stačí maličkosť, 150 eur ročne, a dievčatá z Agouti môžu chodiť do školy, rozširovať si obzory a možno sa mať v budúcnosti lepšie ako dnes ich rodičia. „Možnosti v tomto kraji nie sú veľké. Dievčatá pravdepodobne nevyštudujú univerzitu, možno to nedotiahnu ani na maturitu, lebo sa budú musieť vydať,“ pokračuje Jana. „Ale čím dlhšie budú v college, tým dlhšie budú chránené od ťažkej práce na hospodárstve a od skorého sobáša.“

Predajcu Ivana poznajú aj v Japonsku Ivan patrí k predajcom Nota bene, ktorí v rámci Bratislavy dlhodobo predávajú najviac časopisov. Zvesť o jeho horlivosti prenikla až do Japonska povestného zaujatím pre prácu. Postarala sa o to Kayoko Yakuwa, redaktorka pouličného časopisu The Big Issue Japan. Ivanov príbeh spísala po návšteve Slovenska pred dvoma rokmi. Japonskí kolegovia ho teraz svojim čitateľom pripomenuli na novej online verzii svojho časopisu.

NEKROLÓG

VINCENT CSÉNI MILÝ PREDAJCA, OCHOTNÝ POMOCNÍK Obľúbený bratislavský predajca Nota bene Vincent Cséni zomrel 9. marca. Nota bene predával medzi Tescom na Kamennom námestí a hotelom Kyjev. Najčastejšie ste ho mohli nájsť pri parkovacom automate. Šoférom tam ochotne zamieňal drobné a tým bezradnejším poradil aj s obsluhou automatu. Získal si tak zákazníkov, ktorí sa k nemu radi vracali. Svedčia o tom aj ďakovné esemesky, ktoré prichádzali do našej redakcie. Vinco nám všetkým bude chýbať.

Bol to práve Ivan, kto v apríli 2011 predal najviac kusov Nota bene a zo všetkých predajcov sa tak najväčšmi pričinil o pomoc Japonsku zničenému sériou prírodných katastrof. V ten mesiac sme z každého predaného čísla venovali päť centov Japoncom, ktorí pri obrovskom zemetrasení stratili domovy a svojich blížnych. Celkovo to bolo 1424,8 eur, ktoré poslúžili napríklad na varenie polievky.

Keď som bol krpec (aj neskoršie), najradšej som sa pohyboval na čerstvom vzduchu. Priestor našej veľkej záhrady mi do budúcnosti poskytol viacero dôležitých poznatkov o živote a rozvinul fyzické zručnosti. Keď pomaly odchádzal sneh, netrpezlivo som chodil kontrolovať tri miesta, a keď som konečne videl snežienky, vedel som, že nastal nový štart všetkého životaschopného. Pri sadení som fascinovane hádzal do jamiek krpaté semiačka, z ktorých vyrástla veľká a hrubá mrkva, ktorú som rád vyťahoval a potom chrúmal. Čerstvý hrach som tiež nehádzal o stenu, ale hneď ham! Vrchol zeleniny pre mňa však predstavovali zemiaky, ktoré otec (bol Lipták) pestoval v takých úhľadných kopčekoch. Len ten strach, aby som ich nepresekol motykou. Vždy to boli tie najväčšie kusy... Na ovocných stromoch rozličnej výšky som sa naučil liezť a tým sa vrátil k tomu, čo máme v génoch. Takisto pri zabití prvej myši, ktorú som neukameňoval, ale „uzemiakoval“. Rád som oberal ríbezle, nenávidel egreše a najväčší adrenalín mal pri zbere jahôd. Červenali sa v mnohých riadkoch, ale problém bol v tom, že pred nimi sa nachádzalo dvanásť úľov so včelami. Krčil som sa a prekonával limity v priblížení, lenže tie, čo boli priamo pred úľmi, sa dali obrať iba vo včelárskej kukle a v kompletnom viacvrstvovom oblečení (strašný pot). Napriek týmto opatreniam som často utekal a v panike mával rukami pred agresívnymi žihadlami. V takom tajomnom kúte rástol veľký orech, ktorý som rád obíjal dlhou palicou. Tiež som pod ním skúšal fajčiť jeho suché listy zabalené v novinách. K záhrade patril plot, ktorý sa dal preliezť a zistiť, čo je mimo. V zime sa všetko upokojilo, brodil som sa v tichu a potom znova narástli snežienky. Po otcovej smrti záhrada zmenila majiteľa. Orech vypílili, aj hrušku, ktorá rodila parádnu hruškovicu (tienila pani domácej výhľad z kuchyne), a čerešňu zohavili (pani domáca sa postavila na rebrík a spílila spodné konáre aj s úrodou). Vzhľad a obsah záhrady veľa napovie o človeku. Tak je to aj v živote. Čo ste dobré zasadili a aká bola úroda? Smiechu, lásky, empatie myslím.

31


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Naše, moje a svoje Niekedy si predstavujem prvého chlpatého mača, ktorý si označkoval priestor pred jaskyňou a odmietol do nej pustiť jaskynné medvede, netopiere a ďalších tvorov podobných sebe. Dnes sme sa už dopracovali ďalej. Rozparcelovali sme celú zem. Choďte do veľhôr, patria mafii. Do parkov sa zahrýzajú developeri. Vyjdite si do lesa, patrí poľovníkom alebo cirkvi, ktorá ich prenajíma tým, čo v nich strieľajú „svoje“ zvieratá a rúbu „svoje“ stromy. Na každej prechádzke ideme po „cudzom“. Dokonca vedieme vojny pre pofidérne čiarky: „hranice“. Sťahovavé vtáky sú v našej trápnej realite hádam jedinými ozaj slobodnými tvormi. Nepomôže ani moderné nadávanie na Ameriku s „jej“ konzumom. Bol to práve americký filozof Henry David Thoreau, pre ktorého bol strom bohom siahajúcim do nebies... V jednej z úvah opisoval majiteľa pozemku so zememeračom, ktorí namiesto toho, aby si uvedomovali krásu krajiny, snorili po zemi a hľadali dieru pri hraničnom kolíku. Dokonale to vystihuje našu absurdnú snahu „vykolíkovať“ si svoj svet. „Ak niekto strávi polovicu dňa chodením po lesoch len preto, že ich skutočne miluje,“ hovorí Thoreau, „riskuje, že sa na neho budú ostatní dívať ako na povaľača. Keď však niekto strávi celý deň špekulovaním, stínaním lesov a oberaním zeme o všetko krásne, aby ju potom nechal ako ošklbané kura, toho budú považovať za podnikavého občana. Akoby stromy boli pre mesto zaujímavé len tým, že ich možno všetky vyrúbať!“ Radový občan však bude šťastný, že sa do smrti zadlží preto, aby mal dom na „svojom“ pozemku. Nerozumieme kočovníkom, ba pobrali sme im pre istotu nielen kone, ale aj kolesá a oje z vozov, len aby nám neukázali, že sa dá žiť inak a slobodne. Zavreli sme ich do domov a spravili z nich otrokov, ktorých dnes nenávidíme. Naše domy sú pritom stavbami na pohyblivom piesku. Kdesi hlboko v Indii našli kedysi zápis, takzvanú agrafu, teda výrok, ktorý nie je známy z evanjelií, ale pripisuje sa Ježišovi. Ak by aj nebol autentický, stojí za to: „Tento svet je most; prejdi po ňom, ale dom si na ňom nestavaj.“ Peter Getting autor je spisovateľ a publicista

32

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

takmer bodka Schopnosť klásť múdre otázky, je [...]. Francis Bacon 2013 apríl

Záhrada Raj znamená záhradu. Je to kozmický symbol. Predstavuje nám vesmír ako záhradu. Keď večer zdvihneme hlavu k temnotám nad nami, dívame sa do nekonečnej záhrady, na záhony planét a hviezd. Pred miliardami svetelných rokov bolo zasiate prvé semienko. Z neho sa zrodili slnká, hviezdy, mesiace, z neho sa zrodila zem. Zem splodila moria, rieky, pralesy, púšte i hory. V moriach, pralesoch a stepiach sa zrodili ryby, vtáci, zvieratá. A napokon sa uprostred tej životom pulzujúcej záhrady zrodil človek. Tvár, telo, myseľ i srdce toho človeka sa zrkadlili tisícročie za tisícročím vždy v novej podobe v nespočetných generáciách, až sa napokon ten človek narodil v tebe. Nesieš si v svojom malom srdci celé dejiny vesmíru od veľkého tresku až po túto podvečernú chvíľu. Boh postavil človeka do záhrady vesmíru, a potom z neho samého utvoril záhradu. Rozdelil človeka na muža a ženu, aby po sebe túžili, hľadali sa a milovali. V než-

nom spojení tej lásky sa mal človek vždy znova a znova stávať živou záhradou. V novembri sa cintoríny rozžiaria tisícami svetielok. Plamene sviec akoby na zemi odrážali hviezdne nebo. Sme záhrada, kyprá, plodná pôda nadčasového tela, utkaného z duší živých i mŕtvych. Bije v nás srdce našich predkov i srdce našich ešte nezrodených detí. Voda, čo oživuje veľké stromy i najmenšie kvietky, pochádza zo záhradnej studne slobodnej lásky, a tá láska sa má celá uskutočniť tvojím malým nepatrným životom.

„Boh postavil človeka do záhrady vesmíru.“

... zuzy uličianskej

Záhradné invázie Všetko sa začalo niekoľkými semiačkami borovice „vejmutovky“ čiže hladkej, ktoré do jedného z čísel mládežníckeho ABC vložila jeho nezodpovedná redakcia. Na obale som si prečítala, že Pinus strobus dosahuje v Amerike 50 až 80 metrov, že rastie rýchlo a je nenáročný. Viac mi nebolo treba. Dodnes si pamätám, s akým vzrušením som sledovala, ako sa z črepníka na balkóne na treťom poschodí vytiahla prvá stonka so smiešnou čiapočkou. Dosť by ma zaujímalo, koľkým deťom sa z tejto várky podarilo vypestovať niečo podobné stromu. Pre tie moje vejmutovky sa stala osudnou sama príroda. Presadené do divokého prostredia našej nepokosenej záhrady neprežili ani prvý rok. V ABC však vedeli, že je dôležité dať deťom práve túto lekciu – všetko, čo vyklíči a povyrastie, je zázrak. Naša záhrada mi dopriala ešte nejedno užitočné poznanie. Už napríklad viem, že netreba ignorovať informácie z príbalových letáčikov typu: rastie do výšky dvoch až troch metrov, aj keď sa vám zdá, že ten úbohý kríček to tak ďaleko nemôže dotiahnuť. Naivným milovníkom prírody všeličo prerastie cez hlavu.

Hrdinom nás – záhradných amatérov – je však rakúsky kancelár Klemens Metternich, ktorý si nechal vo svojom parku pri zámku Kynžvart neďaleko Mariánskych Lázní vysadiť boľševníky zo semiačok, ktoré mu kamarátsky priniesol cár Alexander I. S veľkolepými krami s bielymi okolíkovitými kvetmi sa nechal aj hrdo vyfotiť. Dnes je len v najbližšom okolí boľševníkom akútne zamorená plocha stovky kilometrov štvorcových a s touto inváznou rastlinou sa trápia po celej Európe. Nesmejem sa. Sama som závidela susedovi bujný kríček a preniesla si z neho nejaké tie koreňové odrezky. Naučila som sa aspoň, že na pohánkovca zaberá len Roundup. Ale stonky sa vraj dajú aj vyprážať.

„Ignorovať informácie z príbalových letáčikov sa neoplatí.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Chyby sú užitočné, musia byť však [rýchlo objavené]. Maynard Keynes Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.

centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33


pouličné blues

text a foto: dagmar gurová

nota bene 142

2013 apríl

INZERCIA

OD SLIEPOK K NOTA BENE A NAOPAK

JOZEF HĽADÁ ĎAĽŠIU PRÁCU Kedysi si Jozef kupoval víno. Dnes mu Nota bene zarába na kávu a dobrú večeru, ktorú si sám uvarí. Býva v maringotke a už teraz tvrdo pracuje, ale je ochotný robiť ešte viac, aby sa mal lepšie. prostredie, už som si tam zvykol.“ Po rannej práci si v maringotke zakúri a uvarí zaslúženú kávu. Po krátkom oddychu cestuje do mesta – predávať Nota bene, ktoré ho živí. Niekedy ešte musí zájsť do našej výdajne a dokúpiť si časopisy. Medzi jeho domovom, výdajňou a predajným miestom vedľa Baumaxu na Rožňavskej sú nemalé vzdialenosti. Pri cestovaní mestskou dopravou sa zdajú byť ešte dlhšie, pretože treba niekoľkokrát prestupovať. Iní by frflali, ale Jozef si pochvaľuje dobré spoje. „Akurát večer som už trochu unavený,“ pripúšťa.

Predajca aj trhovník

Náš predajca Jozef je jedným z mála ľudí, ktorí sa nesťažujú. Nemá to ľahké, ale robí všetko preto, aby žil lepšie. Doobeda pracuje na ekofarme v okrajovej časti Bratislavy. Poobede si zarába predajom Nota bene. Stíhal by aj prácu navyše, len ju zatiaľ nevie zohnať. „Nie som vyučený. Mám iba základnú školu, ale už som robil pri murároch, so stolárom, na streche. Učím sa rýchlo, nemám s tým problém,“ hovorí. „Zobral by som hocijakú robotu – môžem upratovať, pomôcť okolo záhrady, niečo opraviť.

Dobrodružstvá so sliepkami Na farme pracuje za bývanie v maringotke. Umývať sa či prať môže kedykoľvek u svojej zamestnávateľky, ktorej hovorí Babka. „Vstávam pred siedmou. Vypustím sliepky a kačice. Dám im kŕmnu zmes, kukuricu, seno. Sliepky

ma už poznajú. Keď beriem vedro, utekajú k plotu a celé nedočkavé ma ďobú do nôh a do topánok.“ Jozef vyrastal na dedine. Doma tiež chovali sliepky, takže ich zvyky dobre pozná. „Musím kontrolovať plot, či v ňom nie sú diery. Sliepky

„Chcel by som normálne žiť. Starať sa o zvieratá, mať niečo vlastné.“ sa niekedy pokúšajú ujsť. Jedna ma minule poriadne vybehala, kým som ju chytil,“ spomína s úsmevom. „Ale nesú dobre, dvadsať-tridsať vajec denne.“ Sem-tam pomáha aj na Babkinej záhradke, kde pestuje mrkvu, šalát či špenát. „Je to pekné

A má byť prečo. Keď dopredáva časopisy, vyberie sa s Babkou na malé trhovisko na Súmračnej. „Ponúkame med, orechy, mandle, sušené marhule. Babka chce, aby sa človek postavil na nohy a zabudol na alkohol. Zaúča ma, ako predávať,“ hovorí Jozef, ktorému onedlho pribudne ďalšia práca. Babka má totiž veľké plány, ako preorganizovať územie svojej farmičky. Jozef verí, že aj popri tom by mu ostal čas a sily na ďalšiu prácu. „Keď predávam časopis, ľudia sa často pýtajú, čo nejdem robiť. Odpovedám im, že pôjdem rád, ale nech mi dajú robotu. Niekoľkí si aj zobrali moje číslo, no potom sa už neozvali.“ Nota bene s prestávkami predáva od roku 2004. „Za ten čas som si zvykol na všelijaké reči. Netrápi ma to tak ako začiatočníkov.“ Začínal v Nových Zámkoch, kde si predajom časopisov zarába aj jeho mamina. „Sme v kontakte, chodievam za ňou na návštevy,“ hovorí. „Bude sa tešiť, keď si o mne prečíta.“ Jozef na sebe poriadne zapracoval. „Kedysi som predal jeden časopis a hneď som si kúpil víno. Teraz, keď mám peniaze, dám si kávu alebo nejakú sladkosť. Kúpim si zemiaky, šošovicu, hrach, aby som mal z čoho variť. Najskôr som nebol moc dobrým kuchárom, ale dnes mi varenie nerobí problémy. Všeličo sa dá zvládnuť, keď človek naozaj chce.“ Jozef má rôzne plány do budúcna. „Neviem, čo z toho vyjde, ale chcel by som normálne žiť. Starať sa o zvieratá, mať niečo vlastné.“

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

AN

M PEL M LE S U čuje u r KLA o dop

Podporujte umenie!

Pomáhame slabým aj silným. • Korporátne a právne služby • Správa pohľadávok • Príprava zmluvných dokumentov • Poradenstvo a riešenia v obchodných spoločnostiach SENGER & Partners s.r.o. Štúrova 6/13 (budova Lúčnice) Tel: 0220707111 Web: www.sengerpartners.sk

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

35


36

Profile for Proti prudu

Nota bene 142 apríl 2013  

Záhrada

Nota bene 142 apríl 2013  

Záhrada

Advertisement