__MAIN_TEXT__

Page 1

da a jcu

ie ťa

ROVNOVÁHA

Zá 6 zr pr po e ačn e lo u pr vi r é d e c

a

marec

ih

141 / 2013

Kn

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40 polovica pre predajcu


nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

30.01. 2013 11:00 Krásny deň. Radi by sme sa s mojou sestrou poďakovali pani Monike s číslom 15. NB u nej kupujeme skoro vždy. Je veľmi príjemná a usmievavá. Vďaka tomu, že môžeme pomôcť jej, pomáhame aj sebe. Ďakujeme. 03.02. 2013 23:13 Dobrý deň. Chcem pozdraviť a pochváliť predajkyňu s číslom 377, ktorá predáva v KE na Hlavnej ulici pri Bille. Je slušná, milá, inteligentná. Je to slniečko, ktoré vždy urobí ľuďom dobrú náladu. Prajem jej všetko dobré. Stála čitateľka z KE. 04.02. 2013 16:58 Chcem pozdraviť milú pani s číslom 466, ktorá dnes predávala na Mlynskej ulici v KE. Tak mi dnešný deň nespríjemnilo len nové Nota bene, ale aj jej úsmev. Prajem jej veľa síl. Simona

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 141

07.02. 2013 14:27 Ďakujem vám za váš časopis, ktorý si kupujem pravidelne. Predávajúca pani pri Lidli pri kláštore v Košiciach s číslom 468 je veľmi milá a sympatická. Pozdravujem ju a nech sa jej darí. Mária 07.02. 2013 15:43 Dobrý deň. V snehom zasypanej Spišskej Novej Vsi ma dnes potešil predajca s číslom 022. Sľúbil som mu, že keď sa budem vracať z pošty, kúpim si u neho Nota bene. Pripomenul sa milým úsmevom. Po zaplatení mi zaprial pekný víkend. Potešilo ma to o to viac, že bol ešte len štvrtok. Ján 08.02. 2013 13:00 Rada si kupujem váš časopis, hlavne od predajcu s číslom 214. Ukážkovejšieho nepoznám. Vždy je jasne označený. Prajem mu, nech sa karta obráti. S pozdravom Lenka 09.02. 2013 10:24 Pozdravujeme predajkyňu s číslom 008 z BB v Podlaviciach. Rada sa s ňou vždy porozprávam a kúpim nové číslo či knihu.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

z obsahu

2013 marec

4 ROZHOVOR

11.02. 2012 14:10 Posielame milý úsmev a pozdrav pánovi Ferkovi z predajne potravín na Drieňovej v BA, ktorý je vždy veľmi milý a zhovorčivý. Prajeme mu veľa zdravia! Posielame anjela strážneho. Janka a Zuzka

ZABIJAK VYHRAL TIGRA

REPORTÁŽ VEGÁNI V OBLUDE

V šťastí i v nešťastí

12.02. 2013 15:47 Ďakujem pánovi Petrovi Dušanovi z AS Mlynské Nivy, že bol súčasťou našich dní a večerov. Budeme na Vás radi spomínať. Eva

vaše listy Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Oceňujem vysokú úroveň časopisu, v ktorom som si prečítala všetky príspevky od prvej až po poslednú stranu. Želám Vám veľa zdravia a tvorivých nápadov. S pozdravom Alžbeta Žofajová

Nový znepokojujúci film režisérky Miry Fornay získal hlavnú cenu medzinárodného filmového festivalu v Rotterdame. S autorkou aj o tom prečo je dôležité počúvať outsiderov, a vlastné pochybnosti.

12

Inzeráty predajcov Hľadám bývanie do 200 eur mesačne v Bratislave. Najlepšie garsónku alebo izbu v dvojizbovom byte. Podmienkou je bezbariérový prístup do budovy. Kontakt: Anna Mazáčová, telefón 0907 121 578

Dlhé stoly sú plné jedla. Každý si môže dopriať, koľko chce, a bez výčitiek. Za tieto lahôdky nepadol ani jeden zvierací život. Otázkou je, čo ochutnať skôr.

ĽUDIA

16

TÉMA MANTRY, KRAVY, ZÁZRAKY

Padžerovo

Sedím pri rieke, nohy ponorené v posvätných vodách Gangy. Môj ročný študijný pobyt na univerzite Dev Sanskriti Vishwadyalaya v Indii práve začína.

Fotografiu robotníkov, ktorí hompáľajú nohami na mrakodrape nad New Yorkom, pozná asi každý. Málokto však vie, že muž úplne napravo, je našinec.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

27 KULTÚRA

30

Európer

PÚTNIK Cez buš na vozíku

Karpatský pastier či Utešiteľ Slzička, takto sám seba nazýval spisovateľ Dominik Tatarka. Od jeho narodenia v týchto dňoch uplynie rovné storočie.

Henry z Južného Sudánu nevidí, no i tak vysiela v rádiu, hrá v kapele, skladá piesne a založil organizáciu, ktorá obhajuje práva hendikepovaných a žien.

PARTNERI PROJEKTU

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Fotografia na obálke: Šimko Košík

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

editoriál

8

Dievča na pódiu sa obratne zvŕta s pohárom vína vybalansovaným na koreni nosa. Na tomto vratkom základe už o chvíľu nesie štvorposchodovú pyramídu z plných pohárov a horiacich sviečok. Bez problémov s ňou tancuje a na záver svojho čísla vylezie po dvoch rebríkoch opretých o nebezpečne rozknísanú hojdačku. Také čosi by som nikdy nedokázala, pomyslím si. S prekvapením si uvedomím, že to neplatí len o cirkuse. K rovnováhe mám ďaleko aj vo všednom živote. Dlho som verila, že vyrovnanosť vedie iba k stagnácii a nude. Dnes o tom pochybujem. Čo ak je tým ozajstným dobrodružstvom cesta k harmónii? Zdá sa totiž, že dosiahnuť ju je nesmierne ťažké. Snažíme sa vyhovieť nárokom v práci, nájsť si čas na našich blízkych a popri tom si uchmatnúť aspoň chvíľku len pre seba. Máme skvelé vízie a plány, ako všetko zvládnuť, no v skutočnosti to často dopadne inak. Presviedčame sa, že si treba stanoviť priority, ale pod povrchom v nás rastie nespokojnosť. Analyzujeme a zvažujeme, ako a čo by sa dalo spraviť lepšie, čo sme mali povedať a nemali urobiť a koho je to vina, že sa nám nedarí. Všimli ste si? Skoro stále sa zaoberáme sami sebou. Všetko hodnotíme zo svojho hľadiska. Možno práve preto sa neustále zmietame v extrémoch. Kamarátka nedávno strávila pár dní v budhistickom kláštore. S budhizmom predtým nemala žiadnu skúsenosť. Hľadala jednoducho pokojné miesto, kam nedosiahnu telefóny, internet či klebetenie. Miesto, kde sa človek ľahšie stíši a zosúladí so svetom. Tu sa na to ide prostredníctvom meditácie, ktorá odfiltruje neprestajnú samovravu nášho mozgu. Vtedy vraj príde veľmi oslobodzujúci pocit – zrazu sa vnímame ako súčasť väčšieho celku a naše osobné úspechy, neúspechy, obavy a starosti strácajú na intenzite. S týmto vedomím dokážeme žiť v šťastí aj v nešťastí bez toho, aby sme jedno či druhé preceňovali. Ak pochopíme, že sme súčasťou každého a všetkého navôkol, cudzí život sa stane rovnako dôležitý ako ten náš. Meditácia je samozrejme len jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť. Nech už si zvolíme hocaký, rovnováhu udržíme iba vytrvalým nácvikom. Na začiatok to skúsme s jedným „pohárom“... Dagmar Gurová redaktorka

V ďalšom čísle s témou ZÁHRADA nájdete: Čítajú farbu, počujú chuť

Umelci a záhradníci

Pouličné časopisy idú s dobou

Niektorí ľudia cítia viac než iní. Čísla a písmená vidia farebne, slová im evokujú rôznu chuť, pri pohľade na farby počujú tóny. Táto záhada má meno synestéza.

Umenie a záhradníčenie má k sebe blízko. Pre mnohých umelcov bola záhrada miestom aktívneho oddychu, inšpiráciou aj ústredným bodom tvorby.

Pouličné časopisy pomáhajú ľuďom bez domova vyše 20 rokov a fungujú v 40 krajinách. V Anglicku rozbehli pilotný projekt digitálneho vydania.

3


rozhovor

4

text: jana michalová, zuzana mojžišová | foto: alan hyža

nota bene 141

2013 marec

5


nota bene 141

Chcete lepšie spoznať seba samého? • Chcete lepšie porozumieť pocitom a potrebám ostatných ľudí? • Je pre vás dôležité naučiť sa efektívne riešiť nedorozumenia, komplikované vzťahy či medziľudské konflikty? • Ak ste na tieto otázky odpovedali áno, srdečne vás pozývame na prvú medzinárodnú konferenciu o Nenásilnej komunikácii na Slovensku. Nenásilná alebo súcitná, či spolupracujúca komunikácia, ako sa tento model nazýva, je prístup, ktorý vyvinul v 60. rokoch dvadsiateho storočia humanistický psychológ Marshall Rosenberg. Nenásilná komunikácia v sebe zahŕňa súcit a empatiu k sebe, ako aj k druhému človeku, s ktorým sme v kontakte. Ľudia, ktorí dokážu takto komunikovať, načúvajú bez posudzovania a odsudzovania, v rozhovoroch využívajú pozorovanie bez hodnotenia, konštruktívne a neobviňujúco vyjadrujú svoje pocity a potreby, no zároveň pozorne vnímajú pocity a potreby partnerov, s ktorými vedú dialóg. Nenásilná komunikácia pomáha ľuďom v rôznych osobných aj pracovných situáciách. Využíva sa:

6

- v partnerskej komunikácii v rodine či pri výchove detí a adolescentov; - vo vzdelávaní; - pri riadení ľudí a organizácií; - pri riešení každodenných nedorozumení aj konfliktov; - pri mediácii, v poradenstve, sociálnej práci alebo psychoterapii.

teľa, trénera a kouča, empatia a komunikácia...). Aby ste sa konferencie zúčastnili, stačí váš záujem o seba a druhých, nemusíte byť nutne odborníkom, ktorí s ľuďmi pracuje profesionálne. Konferencia aj workshopy sa budú konať v Bratislave, v dňoch 16. – 17. apríla a cena dvojdňovej konferencie je 99 eur.

Na konferencii vystúpia poprední predstavi- Viac informácií o programe, prihlášky a odpotelia nenásilnej komunikácie zo Švédska, Ra- vede na vaše otázky získate na emailovej adkúska, Maďarska a Slovenska. Budete mať rese nkomunikacia@gmail.com alebo na tel. možnosť zažiť osem workshopov k rôznym čísle 0903722874. témam (základy nenásilnej komunikácie, ako zvládať tlak a stres, ako dobre načúvať ostat- „Svet, v ktorom žijeme, je utváraný kvalitou ným, prvky nenásilnej komunikácie v práci uči- našich vzťahov.“ Martin Buber

INZERCIA


REPORTÁŽ

text: dagmar gurová | foto: soňa maletzová

nota bene 141

2013 marec

Stal sa vegánom a prežil

CHUTNE, PESTRO, ZDRAVO

VEGÁNI V OBLUDE Dlhé stoly sú plné jedla. Každý si môže dopriať, koľko chce, a bez výčitiek. Za tieto lahôdky nepadol ani jeden zvierací život. Pórový quiche, jablkový koláč, papriky plnené zeleninovým rizotom – čo ochutnať skôr? „Neváhaj, lebo o chvíľu ti nič neostane,“ vytrhne ma zo zamyslenia dievčina, ktorá sa naťahuje po zeleninových tortillách. Povzbudená jej príkladom si jednu vezmem a okolostojaci si vzápätí rozdelia zvyšok. Šiesta Vegánska večera v Klube Intergalaktická Obluda na bratislavských Kramároch sa práve začala. Podchvíľou pribúdajú noví hodovníci a s nimi aj ďalšie dobroty – na tejto hostine sa podieľa každý hosť. Väčšina priniesla doma vyrobené šaláty, zeleninové rolky, nátierky, omáčky, sladkosti. Mnohé pokrmy zaváňajú mexickou kuchyňou, ktorej je venovaný dnešný večer. No aj oriešky či ovocie z obchodu sa s chuťou zužitkujú. Prispieť možno hocičím okrem mäsa, mlieka či iných živočíšnych látok.

Čo navarili, to aj zjedia „Ľudia si zvykli, že zaplatia, a potom len pasívne konzumujú. Tu spoločne vytvárame niečo

8

dobré a ukazujeme, že to ide aj bez peňazí,“ hovorí Ondrej, ktorý s kamarátmi Karolom, Luciou a Terezou Vegánske večere v Bratislave rozbiehal. „Nie sme organizátori, ale hostia,“ dopĺňa Karol. „My sme iba na začiatku vybavili fixné miesto, čas a rozhlásili sme to. Zvyšok už závisí od každého, kto sem príde. A vidíš, funguje to.“ S nápadom oslovili majiteľov Obludy, ktorá raz ročne hosťuje aj obľúbené Vegánske hody. „Súhlasili, a tak sme mohli podobne zmýšľajúcim ľuďom ponúknuť priestor založený na rovnosti, solidarite a kreativite. Tu sa môžeme stretávať, spoznávať, inšpirovať sa,“ hovorí Lucia. Každý druhý pondelok od siedmej večer sú vítaní všetci, ktorí chcú ochutnať skvelé pokrmy, objaviť nové recepty, dozvedieť sa viac o vegánskom životnom štýle a filozofii, či zoznámiť sa s niekým zaujímavým. „Najskôr chodili hlavne naši kamaráti, medzi ktorými je veľa vegánov

a vegetariánov, ale pozývame aj mäsožravcov. Hostí postupne pribúda a my môžeme šíriť naše myšlienky aj takto príjemne – cez žalúdok, nielen premietaním filmov o utrpení zvierat,“ dodáva Tereza. Bezmäsitá strava získala povesť nepríliš chutnej. Ako dokazuje aj Vegánska večera – nespravodlivo! Zabudnite na nudné a zle ochutené tofu z reštaurácií. Domáce lahôdky sú pripravené s ozajstnou gurmánskou vášňou.

Hanblivci, sem sa! Záujemcov o dobré jedlo a príjemnú spoločnosť je viac než dosť. Všimla som si to už z reakcií na facebooku, no v plnej miere to cítim až tu. Klub je tak natrieskaný, že ledva prejdem z jednej strany miestnosti na druhú. Vyhýbam sa rozšanteným deťom, prekračujem psy, predieram sa pomedzi skupinky hostí najrôznejšieho veku. Zisťujem, že toto je ideálne miesto

pre hanblivých. Podchvíľou sa na mňa niekto neznámy usmeje, dá mi tip na dobré jedlo a bez problémov so mnou debatuje nielen o vegánstve a varení. „Fazuľový šalát sa vydaril,“ poznamená dievča, ktoré sa práve postavilo vedľa mňa. S ústami plnými koláča pritakávam a naznačujem, že aj ten má čosi do seba. Je lahodný a navyše pobaví: „Svadobný vegánsky mexický koláč, ktorý spľasol, lebo to mali byť guľky,“ oznamuje priložená kartička. „Ale je fakt dobrý,“ s chichotom komentuje susedka, ktorá uchvátila predposledný kúsok. „To piekol môj brat,“ usmieva sa Lucia, ktorá je dva roky vegánkou. „Pridal sa ku mne aj s priateľkou a mamina je už skoro vegetariánka. Na zmenu nikdy nie je neskoro.“ S vegánskou stravou sa však spája veľa obáv a mýtov. Najčastejšie sa hovorí, že vedie k nedostatku vitamínov a minerálov. „So správne zladenými potravinami to nehrozí. Treba si naštudovať, ako na to. Najskôr ťa všetci strašia, takže máš tendenciu podrobne si plánovať jedálny lístok. Časom si už celkom prirodzene ustrážiš, aby ti nič nechýbalo.“ Tereza vyradila mäso v šestnástich. „Mamina súhlasila, no povedala, že si budem variť sama. Musela som sa to naučiť, a to bol ďalší prínos pre môj život,“ spomína. „Teraz mám dvadsaťtri a už druhý rok som vegánka. Doma sa stravujeme hlavne mojím štýlom, lebo ja varím radšej.“

Maroš prestal jesť mäso koncom 90. rokov. „Vtedy sa o tom ťažko zháňali informácie. Zvlášť u nás v Hlohovci. Naši mi predpovedali, že do troch mesiacov zomriem. Aj ja som si to myslel, ale riskol som to. Nezniesol som, aby pre mňa ešte nejaké zviera trpelo. Po troch týždňoch bez mäsa mi naň prešla chuť a nikdy sa nevrátila. Nezomrel som a už dva roky som vegánom. Na veľké prekvapenie rodiny som zdravý. Moje krvné testy sú výborné, zatiaľ čo oni sú kôpkou civilizačných chorôb,“ usmieva sa pravidelný návštevník Vegánskych večerí. „Aj prvýkrát nás prišlo dosť, no doniesli sme podobné jedlá. Všade bolo rizoto. Ľudia na to okamžite zareagovali a už na druhej večeri bol pestrý výber.“ A čo mu najviac chutí? „To je tu najčastejšia otázka. Nedá sa ochutnať všetko, jedlo mizne rýchlo. No i tak je ho dosť a je dobré a zdravé, čo neplatí pre všetky vegánske pokrmy.“ Nejde len o to, čo z jedálnička vylúčiť, ale čím to nahradiť. Výmena mäsa a mlieka za bielu múku a cukor nikomu zvlášť neprospeje. „Mne nechutí veľa druhov zeleniny, a predsa mám rozmanitú stravu. Nejedávam to isté dvakrát po sebe.“ Maroša neťahajú do Obludy iba gurmánske zážitky. „Stretávam tu samých milých, inteligentných ľudí. Začínam mať pocit, že väčšia uvedomelosť a vnímavosť s vegánstvom akosi súvisia.“ Maroša som vytrhla z debaty s novou kamarát-

„Vegánstvo sa dá šíriť aj takto príjemne – dobrým jedlom.“ kou Martou. Tá síce jedáva mäso, ale aj plody vypestované na rodinnej záhradke. Nevyhýba sa ani neobvyklým prísadám, ako sú sedmokrásky či lopúchové listy, no vegánsku stravu ochutnala až tu. „Páči sa mi, že každý čímsi prispeje. Robí nás to ľudskejšími.“

Adam sedí s kamarátmi bokom pri pive, ale pre ostatných doniesol obrovskú misu kuskusu s fazuľou, rajčinami a cibuľkou. „Keď poviem, že som vegetarián, každý sa hneď spýta, čo jem. Hovorím, že všetko, ale ľudia si to nevedia predstaviť. Samozrejme, že ryžu na tanieri potrebuješ čímsi doplniť. A keď o tom začneš uvažovať, otvorí sa ti celá plejáda nových potravín,“ vysvetľuje mladík, ktorý si nedávno začal sám variť. Bolo to jedno z jeho novoročných predsavzatí. No nerozhodol sa tak preto, že by musel. „Nedeľné obedy u nás už dlhšie nie sú o vyprážaných rezňoch. Naši chceli, aby som jedol. A keďže sa im lenilo chystať dve rozličné jedlá, varilo sa po mojom.“ Punky je vegetarián so sklonom k vegánstvu, jeho priateľka Lucia má rada mäso. Na Vegánsku večeru do Obludy prišli prvýkrát, prilákala ich mexická téma. „Mám rád štipľavé. Všetko, čo som tu vyskúšal, mi chutilo,“ hodnotí spokojný Punky. Lucia si medzitým opisuje recept na pikantnú nátierku. „Pri ňom som si zvykla na veľa vegetariánskych jedál,“ žmurká na priateľa. „Kedysi boli ľudia závislejší na živočíšnych produktoch. My už máme kopu možností, ako ich nahradiť,“ hovorí Tereza. „Jeden čas som brigádoval v prasačinci a videl som, v akých podmienkach tam držia zvieratá,“ spomína Karol. „Žiť a jesť sa dá aj bez toho, aby sme niekomu ubližovali.“

Nebojte sa Obludy, nehryzie Intergalaktická Obluda je alternatívny klub vychádzajúci z hardcore/punk DIY scény, v ktorom sa organizujú koncerty a party rôzneho druhu (punk, hardcore, metal, oldies, ska, reggae, tekno, dnb, hip-hop...), premietania filmov a dokumentov, diskusie. Viac o klube nájdete na stránke obluda.sk. Všetko o Vegánskych večerách v Bratislave sa dozviete na facebook.com/VeganskeVecere. O vegánskej strave a životnom štýle čítajte na veganka.cz.

Čo na to rodičia? Sestry Renáta a Mirka patria k stálym hosťom a ich kulinárske výtvory sa rozchytajú medzi prvými. Dnes ponúkli zapekané hrušky s mandľami, ďatľami a karamelom, aj cviklovú nátierku. „Už si ani nepamätám, kedy presne som sa zmenila z vegetariánky na vegánku,“ hovorí Renáta, ktorá mäsu od detstva nefandila a trvale bez neho žije už šesť rokov. Mirka sa k nej pridala pred rokom a pol. „Naši to najskôr považovali za výstrednosť. Hlavne otec, zarytý mäsožravec, to neprijal moc dobre. Teraz je to iné. Vidí, že sme zdravé.“ Renáta má výživu dôkladne naštudovanú. Robí v biopotravinách, takže pozná aj produkty, ktoré v bežných obchodoch nedostať.

Zapekané hrušky podľa Renáty Vyskúšajte elegantne jednoduchý recept na skvelý dezert. Na vegánskej večeri šiel na dračku: Potrebujete lodičkové hrušky, ďatle, mandle, karamel. Hrušky prekrojte, v strede vydlabte jamku a vydlabané zvyšky rozmixujte. Primiešajte k nim pokrájané ďatle a mandle, pridajte perníkové korenie a karamel. Pár minút nechajte zapiecť. Dobrú chuť.

9


TÉMA

text: dagmar gurová

nota bene 141

2013 marec

tia žena Vera podala žiadosť o rozvod. Alfredo cítil šancu na posledný veľký výstup a zastrelil ju aj seba.

Nedostižný samouk

Foto: REUTERS, David Moir.

ZÁZRAKY NIE SÚ ZADARMO

KREHKÁ ROVNOVÁHA AKROBATOV Cirkusoví artisti ťažko trénujú a riskujú zranenia, aby na pár minút dokázali nemožné. Nevšedné schopnosti však nie sú zárukou, že rovnako ladne sa prenesú aj ponad starosti bežného života. Muž sa vznáša vysoko vo vzduchu, rukami zachytený o tenké pruhy látky. Nedbá na gravitáciu. Telo drží rovnobežne so zemou, ako by odpočíval na nehmotnej posteli. Aby to nebolo málo, na krku mu visí pôvabná žena. Akrobati ohurujú mimoriadnou obratnosťou, zmyslom pre rovnováhu a orientáciu v priestore už od doby bronzovej. Umelci minojskej Kréty ich zvečnili pri preskakovaní ponad bežiace býky už okolo roku 2000 pred Kristom. Klasický cirkus sa rozvíja od konca 18. storočia. Súčasných artistov však skôr vídať v divadlách a halách. „Začínali sme asi pred dvanástimi rokmi s vystúpeniami ohňovej šou priamo na ulici. Cestovali sme po európskych turistických mestách a vyberali peniaze do klobúka,“ spomína Matúš Ritomský, dnes už zavedený profesionál, ktorý viackrát vystupoval aj na akciách Nota bene. Najskôr sme ho vzhliadli pri tanci s ohňom v skupine Anta Agni. A len nedávno si niekoľko predajcov vychutnalo Matúšove najnovšie predstavenie – Argolla 5. Ele-

10

ment. „Projekt Argolla už sedem rokov rozvíjame s mojou životnou partnerkou Silviou Poláčkovou. Hlavnou ideou bolo prepájanie žánrov – od pouličného umenia cez rôzne podoby nového cirkusu, akrobacie až po klasické tanečné a divadelné formy.“

Dramatický život kráľov Prví artisti pracovali s predmetmi, ktoré mali bežne okolo seba – s miskami, stolčekmi, lanami, rebríkmi. Tak je to i teraz, no techniky sú stále náročnejšie a výsledky neuveriteľnejšie. Už niekoľko dekád letí nový cirkus, ktorý inovatívnymi, neverbálnymi spôsobmi rozpráva divadelný príbeh. U nás ho propaguje festival Cirkul´art, ktorý bude tento rok od 23. do 26. mája v Medickej záhrade a Novej Starej tržnici. Kedysi akrobatom stačilo ohromiť divákov čo najkrkolomnejšími kúskami. Zázračné schopnosti však nikomu nezaručili, že s rovnakou ladnosťou sa prenesie aj ponad komplikácie

bežného života. Alfredo Codona, kráľ lietajúcej hrazdy, o tom vedel svoje. „Aj keby ho prešiel nákladiak, pôsobil by tak elegantne, že vašou prvou pohnútkou by bolo zatlieskať mu,“ vychvaľoval kolegu ďalší slávny „letec“ Art Concello. Alfredovým vrcholným číslom bolo trojité salto, s ktorým triumfoval v cirkusoch po celom svete. V jednom z nich spoznal svoju druhú ženu, šarmantnú hviezdu Lillian Leitzel. Jej špecialitou bola akrobacia na kruhoch s dramatickým finále. Vďaka YouTube môžeme ešte vždy vidieť, ako vysoko nad zemou, zavesená za jednu ruku, odkrúti sto i viac premetov za sebou. Alfredovi bolo jasné, že je tou pravou, ale ich príbeh sa skončil nešťastím. V polovici predstavenia, akurát v piatok trinásteho, sa pod Lillian odtrhlo lano a ona sa zrútila z 15 metrovej výšky. Po jej smrti viackrát spadol aj Alfredo. Hoci ho zachytila sieť, opakovane si vykĺbil rameno a lietaniu medzi hrazdami bol koniec. Každodenné ovácie mu neznesiteľne chýbali a jeho tre-

Komediantský život mnohí považovali za nevyrovnaný, plný búrlivých vzťahov, romantických zvratov a tragédií. Otec mladej nemeckej baletky Cryzty Bobbe s ňou dva roky nehovoril, aby ju odradil od zámeru študovať na cirkusovej škole. Ani tak sa nevzdala a začiatkom 90. rokov sa vypracovala na úspešnú tanečnicu na napätom drôte. Matúša Ritomského pohyb bavil od malička, ale netušil, že to vyústi do profesie novodobého cirkusanta. Prišlo to vraj spontánne a dodnes je to popri práci i zábava. „Na ulici jedného európskeho mesta som videl ľudí, ktorí točili s ohňovými palicami. Bolo to veľmi dynamické, živočíšne. Pohyb umocnený ohňovým efektom sa mi zapáčil. Na Slovensku sa tomu vtedy nikto nevenoval, tak som začal ako samouk. Najprv som si omotal rúčku od metly starými handrami a sám pre seba som si točil v izbe.“ Con Colleano bol síce z cirkusovej rodiny, no povrazolezecké umenie v jeho okolí neovládal nikto. Nevedomky si tak vypracoval unikátnu techniku, ktorá mu vyniesla prezývku Čarodej na drôte. V skutočnosti totiž nehopsal na lane, ale na silno napnutom, pružiacom drôte. V rýchlom tempe predvádzal rôzne poskoky a zložité tanečné kroky. V roku 1923 ako prvý ovládol nielen premet vzad, ale aj salto vpred, ktoré sa dovtedy považovalo za neprevediteľné. Nacvičoval ho päť rokov a trénoval sedem hodín denne. Con predvádzal všelijaké neslýchanosti: zdalo, že už-už spadne, no iba prefíkane dosadol

„Cítite sa ako pri jazde na poriadne divokej horskej dráhe.“

Foto: Tomas Halasz, 5 element.

obruči, ktorá krúži po pódiu. Raz som nohami nadol, vzápätí nahor, prevrátený dolu hlavou. Je to veľmi náročné na vnímanie rovnováhy. Treba sa vyrovnávať s pocitom, ako keď sa veziete na poriadne divokej horskej dráhe v zábavnom parku a popri tom si udržať výraz, na pol zadku, aby sa vzápätí vymrštil do salta, vnímať hudbu či svoju pozíciu na pódiu. Venupočas ktorého si strhol časť rafinovaného kos- jem sa tomu tri roky, ale stále mám čo robiť.“ týmu a vrátil sa späť do polosedu. Jeho šikov- Aj nepatrný omyl či zaváhanie môže akrobanosť obdivovali aj Hitler s Mussolinim, ktorým tovi spôsobiť vážne zranenie. „Pri väčšine výškových akrobacií sa nepoužíva istenie, pretoneprekážal ani majstrov neárijský pôvod. Con že by prekážalo. Trénuje sa so žinenkami a v bol cirkusantom až do šesťdesiatky, ale jeho malých výškach. Na ostro sa ide až vtedy, keď sláva postupne bledla a posledné vystúpenie ostalo takmer nepovšimnuté. máte svoj výstup stopercentne zvládnutý.“ Matúš dodáva, že väčšine zranení sa dá predchádzať dodržiavaním bezpečnostných pravidiel, Trénuj a ži naplno „Je bežné, že akrobatický akt, ktorý na pred- dôkladnou starostlivosťou o náradie a neprecestavení trvá povedzme päť minút, sa nacvi- ňovaním vlastných síl. „Určitá miera rizika tam čuje dlhé roky. K priemernému výkonu sa pri vždy je a bude. Tomu sa nedá vyhnúť.“ troche talentu dostanete pomerne rýchlo. Ak Angel Wallendu, mladú povrazolezkyňu zo slávmáte ambíciu ďalej sa zdokonaľovať, čaka- neho klanu artistov, nezabila práca, ale rakovina. jú vás tisícky opakovaní určitých pohybových Hneď ako jej to liečba dovoľovala, balansovala na schém, ktorými sa pomaly obrusuje každý vý- drôte napnutom takmer päť metrov nad zemou. stup a nadobúda jemné kontúry,“ komentuje Svoje umenie naposledy predviedla už bez časti Matúš Ritomský. Sám práve zápasí s náradím pľúc a s protézou namiesto amputovanej nohy. Cyr Wheel. „Pohybujem sa a otáčam vo veľkej „Keď som hore v oblakoch a kráčam po ten-

kej čiare s umelou nohou, ľudia pozerajú nahor a naozaj mi venujú pozornosť,“ povedala. „Vidia, že všetko čo mám používam na to, aby som žila najlepšie, ako viem. Keď o tom uvažujú, zamyslia sa aj nad sebou a niektorým dôjde, že by svoj život mohli prežívať oveľa lepšie.“ Zdroj: circopedia.org., nytmes.com INZERCIA

11


TÉMA

text a foto: petra sara pavlacová | koláž: klaus lempelman

nota bene 141

2013 marec

India je chudobná, ale ľudia tu nestratili svoju a zeleninové kari) s množstvom čili. Konečne tvár. Sú hrdí na svoju zem, na to, že sú Indovia. môžem opäť jesť rukami a nikomu to nie je „Ako sa ti páči indická kultúra?“ pýtajú sa hneď divné. Od návratu z Afriky mi táto vymoženosť v úvode našich rozhovorov. Môj orientálny vý- skutočne chýbala. Jedlo má tú pravú chuť, až zor spôsobuje, že ma často oslovujú v hindšti- keď sa ho človek dotýka rukami. Cesnak, cibuľa, ne. Čoskoro im budem môcť odpovedať, o pár mäso a vajíčka sú tu z etických a myseľ rozptydní sa tento čarovný jazyk začínam učiť. K rieke ľujúcich dôvodov zakázané, zato soľou nešetria. prichádza skupinka žien. Chystajú sa na „puju“, Žalúdok ma nepretržite páli, takže keď mi ponáboženský obrad vďakyvzdania Božstvu Gan- uličný predavač pri bráne univerzity pošepne: gy. Posvätnosť cítiť všade. Život Indov je ako je- „Pani, kúpte si sladké mango,“ vezmem si ich za plnú náruč. Dnes už do jedálne nepôjdem. den veľký, nikdy sa nekončiaci rituál. Na okraji pútnického mesta Haridwar, kde strá- Porozprávam sa s indickou spolužiačkou, ktorá vim najbližší rok na univerzite ašrámového typu, nechápe, že ešte nie som vydatá, a vraciam sa je posvätnosť ešte zdôraznená svätyňou boha Šivu ku Gange. Ráno bola pokojná, teraz je rozbúrev strede areálu školy. Každé ráno o pol šiestej sa ná a špinavá, plná piesku a bahna. Usmievam vykonáva Yagya – ohňový očistný a liečivý rituál. sa – v záplave svätých obrázkov, sviečok, tyčiniek O šiestej večer zaznie meditačná hudba a celá ško- a náboženských predmetov rôzneho druhu, čo tu la zmĺkne v 15 minútovej „povinnej“ meditácii ve- všade predávajú, som zbadala tričko s nápisom novanej Šivovi, ktorý ničí všetko zlé, očisťuje, pre- King of the Pop. Vidieť tvár Michaela Jacksona mieňa. Okrem toho sem celý deň doliehajú mantry, medzi obrázkami Šivu je trochu smiešne. modlitby a kázne z ampliónov miestnych ašrámov.

India pre pokročilých

NALAĎTE SA NA VEČNE PREMENLIVÚ GANGU

MANTRY, KRAVY, ZÁZRAKY Sedím pri rieke, nohy ponorené v posvätných vodách Gangy. Do očí sa mi znenazdajky vtisnú slzy. Cítim vytrženie, vďaku a lásku k „Veškerenstvu“. Môj ročný študijný pobyt na univerzite Dev Sanskriti Vishwadyalaya v Indii práve začína.

12

Teplomer ukazuje takmer 40 stupňov Celzia. Po včerajšom ponaučení nech sa viac zahaľujem, som trochu otrávená, že sa musím podriaďovať tradícii. V predpísanom oblečení školy, ktoré sa skladá zo širokých nohavíc, kurty (dlhej blúzky s dlhými rukávmi) a dupaty (závoja prehodeného cez plecia) mi je teplo a potím sa ako zajac. „Nuž čo, vydržím to,“ povzdychnem si, zahľadím sa do rieky a pokorne sa podriadim tunajšej kultúre. Nie je to vždy jednoduché. Dávam si Indiu pre najpokročilejších, ale som len začiatočník, a tak ma čakajú krušné chvíle. Takmer tri roky som žila v komforte západnej civilizácie a odvykla som si od trópov. Zmena prostredia, krajiny, svetadiela je u mňa vždy akýmsi rituálnym prerodom. Tentokrát o to náročnejším, že som tu zatiaľ sama medzi stovkami indických študentov. Univerzitný areál leží iba niekoľko sto metrov od obrovského ašrámu Shantikunj, ktorý má s kapacitou 20 tisíc ľudí charakter duchovného mesta. Univerzita je úzko spätá s ašrámom. Môj mentor a zároveň rektor univerzity Dr. Chinmay Pandya je zaťom spirituálneho „renesančníka“ Gurudeva, ktorý založil dnes už obrovské hnutie All World Gayatri Pariwar s jednoduchou základnou myšlienkou: Ak zmeníme seba, zmení sa i svet. Uplynuli tri hodiny, čo som ponorila nohy do prúdu liečivých vôd Gangy. Voda klesá, už sa mi nedotýka nôh. Za chvíľu sa zmenila. Tak ako sa všetko mení, stále a neustále. V ašráme Šantikunj si kupujem niekoľko knižiek od Gurudeva. Zisťujem – tak ako už mnohokrát predtým – že všetky náboženstvá, majstri a svätci hovoria o tom istom, len trochu inak. Ponúkajú odlišné prostriedky k dosiahnutiu toho istého cieľa.

Šiva a Jackson Je čas obeda. V univerzitnej jedálni sa dvakrát denne ponúka „tali“ (tradičné indické jedlo, ktoré obsahuje ryžu, placky, strukovinovú omáčku

Vo vlnách Gangy

Dnes sa po prvýkrát okúpem v Gange! Nechce sa mi čakať, kým ma niekto naučí všetky tie rituály spojené s obradom očistného kúpeľa, tak budem improvizovať. Poďakujem sa rieke, bohom, slnku a vstúpim do rozbúrenej vody. Sedemkrát ponorím hlavu a položím sa do prúdu Gangy. Jednou rukou sa držím reťaze, druhou zábradlia a mám pocit, že všetko zlé zo mňa odchádza preč. Pokúšam sa sústrediť na prítomnosť, ale moja myseľ je ako neposedná opica. Začína sa stmievať, nuž smerujem na internát. Doma sa posadím na terasu a uvidím čo ďalej. Objavuje sa Arpana, naša dievčenská „vychová-

„Položiť nohu na niečo, čo človeku prináša obživu, je zneuctenie.“ vateľka“ alebo skôr dôverníčka pre ženskú polovicu zahraničných študentov. Dáme sa do reči o úlohe rodiny v indickej spoločnosti, o tom, ako i jej vydaj bol dohodnutý, ako sa mladomanželia spoznávajú až po svadbe a uzol oddania sa je pre nich posvätný.

Strašidelný mních a kvietok Na chvíľu zájdem do Šivovej svätyne. Nikto tu nie je. Je skorý večer. Odteraz až do noci cvrlikajú cvrčky. Pomodlím sa a prihovorím tomu silnému Božstvu. Začína monzún. Tak ako každý deň, je i dnes pod mrakom a trochu prší. V neuveriteľne sparnom večernom vzduchu sa šíri pach kravínov. Okrem centra jogy, jogovej terapie, ayurvédy, akupresúry a bylinných záhrad, má totiž univerzita aj malú kravskú farmu. Zužitkuje sa nielen mlieko, ale i hovienka, z ktorých sa robí mydlo, vonné tyčinky či šampón. Mydlo trošku posmrdkáva, ale je fajn, sú v ňom bylinky. V obchodíku predávajú i kravský

moč v plastových fľašiach, ktorý je vraj úžasným liekom na všelijaké neduhy. Sedím na múriku pod jemne voňajúcim jazmínom a premýšľam o rannom zážitku z ulice. Sedela som so Sapnou, americko-indickou dobrovoľníčkou, pri stánku, kde tetuška vytláčala čerstvé džúsy. Kým sme čakali na náš pomarančový, pristúpil k nám strašidelný „Baba“ – pouličný svätec, mních s obrovskou kosťou na krku. Pýtal peniaze na deku, lebo sa vraj chystá do Himalájí. Sapna mu venovala sto rupií (asi 1,5 eura) a on jej na oplátku dal posvätný kvietok pre šťastie. Upozornil ju, že sa ho nemá dotknúť rukami, ale opatrne ho zobrať do kusu látky. Sapna vytiahla uterák, Baba tam vtlačil kvietok, a keď Sapna otvorila dlane, v uteráku ležal strieborný ornamentálny prívesok. Na vlastné oči som videla, ako jej medzi dlane vkladal oranžový kvet. „Áno, aj toto je India,“ pousmejem sa.

Maj v úcte srdce autobusu Každý deň sa učím nové veci. Včera som počas cesty autobusom položila nohu na skriňu, kde sa ukrýva motor. „Čo to robíš? Okamžite daj tú nohu dole!“ zahriakol ma šofér. Poslúchla som a spolusediaci, s ktorými som sa už predtým zhovárala, mi to vysvetlili: motor je srdcom autobusu a autobus je šoférov živiteľ. Položiť nohu na niečo, čo človeku prináša obživu, je zneuctenie. Dnes som sa zase naučila, že sa neovoniava spoločné jedlo, lebo sa mu vraj kradne chuť. Na svojom tanieri si každý môže kradnúť chuť, ale nie zo spoločného. Že sa muž so ženou nedržia za ruky – to som sa naučila hneď v úvode. Len muži sa môžu držať. Som rada, že som sa dnes rozhodla pre pokojný deň. Včerajšok bol plný vnemov, zážitkov a ponaučení. Vzrušujúci výlet do Har-Ki-Pairi, k Božím schodom, kde prúdia denne tisícky pútnikov, ma úplne vyčerpal. Tam, kde vraj Višnu zhodil božský nektár a nechal za sebou odtlačky nôh, sa kúpeľom v Gange zmývajú všetky hriechy. A tak som ich zo seba zmyla všetky! Doteraz som mala s Gangou iba malé intímne stretnutia u nás v odľahlej časti Haridwaru, kde si rieka plynie bez svedkov. K vode pri Božích schodoch som sa musela prebojovať. Kňaz za mňa urobil puju, pomodlila som sa za pokoj a s vrúcnou prosbou som dolu riekou pustila kvetovú lodičku s horiacou sviečkou. Je pol deviatej večer a z reproduktora znie modlitba na dobrú noc. Celkom milá melódia. Hmkať ju už viem, no mantru sa ešte musím naučiť. Nebude to problém, veď ju budem počúvať po mnoho večerov. Moja indická púť za poznaním a vnútornou rovnováho ešte len začala. Som zvedavá, kam ma zavedie. V októbri sa na Univerzite Dev Sanskriti Vishwadyalaya ( www.dsvv.org) v Haridware koná Medzinárodný festival jogy, kultúry a spirituality. Petra bude viesť slovenskú delegáciu. Všetci ste vítaní! V prípade záujmu píšte na: petrasara@gmail.com.

13


Retro

text: peter getting | foto: tasr, archiv ag

nota bene 141

komix

2013 marec

ivana & mladý pán

tračných táborov, sama musí veriť. Nie na zázrak, ale vo vlastné schopnosti,“ hovorí Katarína Hradská. „Vyvinula nadľudské úsilie, aby zachránila tých, čo sa ešte mohli zachrániť.“ Sledovala ju aj tajná fašistická polícia, neskôr ju zatkli, potom zas prepustili. V jednom z posledných listov pripísala: „Som teraz v pazúroch leva.“ Po poslednom zatknutí putovala Gizi do lágra v Seredi, kam počas Povstania deportovali ďalšie tisíce Židov. Mučili ju a výmenou za slobodu od nej žiadali, aby prezradila skrýše bratislavských Židov. Odmietla. S poznámkou pri jej mene „návrat nežiaduci“ ju zaradili do transportu 17. októbra 1944 do Osvienčimu, kde ju ihneď po príchode zavraždili.

Nemôžem byť dlhšie nemým svedkom

Pomáhala ostatným, sama si však pomôcť nedokázala

V pazúroch leva Dvaja Bratislavčania. Žena a muž, ktorí sa možno nikdy nestretli. Popredná židovská aktivistka a katolícky farár. Obaja v rámci svojich možností bojovali proti deportáciám ľudských bytostí, označených štátnou mocou za podľudí. Gizela Fleischmannová a Augustín Pozdech. Krátko po 14. marci 1939 vstúpili do platnosti slovenské zákony zakazujúce Židom ísť do parku, vlastniť rádio alebo hrať šachy. Nasledovali protižidovské normy tvrdšie než v Tretej ríši. Deportácie desaťtísícov Židov a Rómov prebehli s požehnaním mlčiacej väčšiny. Gizela Fleischmannová a Augustín Pozdech patrili k tým, čo neostali ticho.

Spájala zdanlivo nespojiteľné Gizela Fleischmannová čoskoro pocítila brutalitu režimu na vlastnej koži, keď uprostred kedysi tolerantnej a multikultúrnej Bratislavy na smrť ubili jej brata. Začala najrušnejšia a naj-

14

odvážnejšia etapa jej života. Gizi, šéfka slovenskej sekcie Medzinárodnej ženskej sionistickej organizácie, sa ocitla na čele ilegálnej Pracovnej skupiny, ktorá pomáhala slovenským židom utiecť do bezpečia. „V mene idey – za záchranu tisícov životov stmelila mužov rôznych svetonázorov a politických línií, čo bolo aj na tú dobu viac ako výnimočné. Spájala zdanlivo nespojiteľné,“ podotýka historička Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Katarína Hradská, ktorá sa Fleischmannovej dlhodobo venuje. Nemalo zmysel pôsobiť na morálku či svedomie: prezident a poslanci nebrali na vedomie prosby, memorandá a náreky. Ostával

posledný pokus – úplatky a vyjednávanie s nacistami. „Pri záchrane bratov sa nemá zavrhnúť ani spojenie s čertom,“ povedané slovami členov Pracovnej skupiny. Gisela Genendel Fischerová, tak ako dievčatá v tej dobe, absolvovala iba osem rokov základnej školskej dochádzky, ale celý život na sebe pracovala. Verila myšlienke sionizmu, vytvorenia samostatného židovského štátu na území vtedajšej Palestíny. Tisícom ľudí pomohla ujsť do bezpečia, no sama niekoľkokrát odmietla možnosť ukryť sa. „Gizi Fleischmannová veľmi skoro pochopila, že ak chce pomôcť desaťtisícom ľudí, ktorí sa ocitli za bránami koncen-

Hoci sa niektorí duchovní tajne snažili pomáhať prenasledovaným, duchovenstvo nedokázalo odmietnuť rasovú politiku. V pastierskom liste odmietali antisemitské opatrenia len pre pokrstených a nechýbali tam ani tradičné stereotypné predsudky o židoch. Katolícky kňaz Augustín Pozdech si dovolil nesúhlasiť s touto politikou. Od roku 1927 bol správcom farnosti Bratislava-Nové Mesto, o ktorej napísal útlu knižku. Zaznamenal v nej aj nasledovné temné udalosti: „Rok 1940. Začali na Slovensku prevádzať rôzne nekresťanské nemecké zákony ako prenasledovanie židov, zhabanie ich majetku a neskoršie ich deportovanie.“ Proti deportáciám otvorene pro-

„Pri záchrane bratov sa nemá zavrhnúť ani spojenie s čertom.“ testoval. Hneď v ich začiatkoch, na jar 1942 adresoval list vtedajšiemu predsedovi židovskej obce v Budapešti. „Možno sa Vám bude zdať zvláštne, že sa na Vás obracia v predmetnej veci katolícky kňaz,“ písal tento radový duchovný. „Rozhodol som sa pre túto akciu, lebo už nemôžem byť dlhšie nemým svedkom strašného utrpenia, ktorému sú vystavení židia, moji blížni. Som hlboko rozhorčený, že ľudské bytosti, ktoré nemajú inej viny, ako že sa narodili ako židia, sa zbavujú všetkého majetku, oberú ich o posledný zvyšok osobnej slobody a odvlečú do cudzej krajiny ako otrokov. Chcel by som vyburcovať svedomie celého sveta proti tomuto prenasledovaniu. Žiaľ Bohu, nemám možnosť pozdvihnúť môj hlas tak, aby ho počuli aj mimo môjho úzkeho kruhu. Preto sa obraciam na Vás s prosbou, aby ste vzbudili, vyburcovali svedomie sveta; urobte všetko, aby sa zmiernilo strašné utrpenie židov na Slovensku. Nie je predsa možné, aby svet ostal nečinným svedkom, keď malé deti, na smrť chorých starcov, mladé dievčatá vytrhnuté z ich rodín a

mladých mužov deportujú ako dobytok, v dobytčích vagónoch, do neznáma, do neznámej budúcnosti. Konajte, kým nie je príliš neskoro, konajte rýchlo, tak azda ešte bude možné zachrániť časť slovenských židov. Dúfam, že moje slová budú vypočuté, dúfam, že urobíte všetko, čo bude vo Vašich silách, v záujme Vašich úbohých nešťastných spoluveriacich.“ Historička Katarína Hradská podotýka, že by bolo zaujímavé sledovať reakciu slovenského katolíckeho kléru, keby dostal list tohto znenia z radov vlastných kňazov. „Vzhľadom na tú dobu a na skutočnosť, že na čele slovenského štátu, ktorý sa zbavil svojich židovských spoluobčanov, bol katolícky kňaz Jozef Tiso, je Pozdechov list prejavom jeho nesmiernej občianskej odvahy. Veď ktorý z duchovných by našiel v sebe toľko odvahy vzpriečiť sa svojmu najvyššiemu predstavenému, ktorý deportácie v podstate schvaľoval a aj verbálne ich podporoval?“ O Pozdechovej snahe by sme sa zrejme nedozvedeli, keby sa jeho list nedostal do rúk vtedajšiemu zástupcovi Svätej stolice, chargé d’affaires Giuseppemu Burziovi, ktorý ho pripojil ku svojej korešpondencii s Vatikánom. Gizela Fleischmannová nevypadla z našich dejín aj vďaka neúnavnej snahe historičky Kataríny Hradskej. Aj jej zásluhou Gisin príbeh dnes žije ďalej a inšpiruje umelcov. A to je dobre, lebo Gizine slová: „Všetko, čo sa stalo, môže sa diať znova,“ visia nad nami podnes.

Rabínka Život Bratislavčanky Gisi Fleischmannovej bol plný paradoxov. Pozná ju málo ľudí, hoci pomohla tisícom. Film Anny Gruskovej Rabínka je prvé filmové spracovanie jej osudu. Viac informácií o filme na www.rabinka.sk. Otvorenie výstavy Odtlačky Gisi Fleischmannovej v Pisztoryho paláci v Bratislave sa uskutoční 21. 3. 2013 a výstava potrvá mesiac.

15


Pozostatok Gustovho rodného domu.

Padžerovo Ikonickú fotografiu robotníkov, ktorí hompáľajú sa len usmieva. Je hluchonemý. „Je nás tu málo, nohami na mrakodrape nad New Yorkom, po- avšak všetci pracujú. Máme prosperujúce družzná asi každý. Málokto však vie, že muž úplne stvo, kameňolom, aj charitný dom. Zopár chlanapravo, je našinec. Gustáv Popovič, rodák zo pov pracuje v lese a ženy v Jednote. Rómovia – Spiša. Existuje aj vo forme dobovej pohľadnice. s výnimkou jedného, u nás nežijú,“ hovorí Jozef Gusto ju poslal svojej žene Márii ako dôkaz, že a beží si obliecť bielu košeľu. Na fotografii predsa má v Amerike dobre. sa treba vyzerať, ako sa patrí! Fotografiu pred vyše osemdesiatimi rokmi uro- Ján Chovanec, vedúci kameňolomu, podpredseda bil istý Charles C. Ebbets. Použil veľkoformáto- družstva, zástupca starostky a majiteľ penziónu vú kameru Graflex a materiál Kodak. Dokumen- v jednom, zatiaľ vymenúva ďalšie lákadlá, pre toval výstavbu Rockefellerovho centra v New ktoré sa oplatí prísť. „Naša starostka neYorku. V roku 1932 ju olovenou sadzbou vytlačili dávno pri rekonštrukcii domu objavila sväté relikvie. Nechala ich tu jej sesternica v The New York Herald Tribune. Vnuci Gusta Popoviča žijú vo Vyšnom Slavkove do- – mníška zo strachu pred komunistami. Sú aj dnes. Cesta do jeho rodnej vsi je zážitkom. Jazda s originál certifikátmi. Máme ich vystavené v koscez Levočské planiny po zasneženej lokálnej hrad- tole. Takým niečím sa hocikto pochváliť nemôže,“ skej nie je nič pre začiatočníka. Napriek tomu, že povie hrdo. „Slovenskí turisti tu nedávno otvov protismere pravdepodobne nestretnete ani jed- rili nový chodník. Voláme ho silvestrovský a veno auto a neminiete nijaký dom či nebodaj človeka. die na miesto s najkrajším výhľadom. Hneď pod Kto by na jej konci čakal nejaký zapadákov zmie- ním máme originálnu offroadovú dráhu. Hosťom taný krízou, bude sklamaný. v penzióne na nej ponúkam adrenalínové jazdy Vyšný Slavkov je úhľadná dedina s tristo dušami v mojom Pajere.“ Mimochodom, Pajero, väčšinou ukrytá v malebnom prostredí na úpätí Braniska. s volantom vpravo, parkuje v Slavkove takmer „U nás je všetko v poriadku,“ hovorí Jozef Paločko, v každom dvore. Niekde aj dve či tri. Veď aj mlávnuk Gustáva Popoviča. Jeho bratranec Marek dež z okolia dedinu nenazve inak ako Padžerovo...

16

Slávna fotografia v rukách Gustových vnukov.

To najlepšie si však Ján Chovanec necháva nakoniec. „Vlani v lete sme tu na stretnutí rodákov mali vrtuľník zo Spišskej Novej Vsi. Pristál na lúke za požiarnou zbrojnicou. Za dvadsať eur na hlavu vozil ľudí päť minút ponad dedinu. Záujem bol taký, že musel prísť aj na druhý deň. Veď kto by nechcel vidieť svoj dom zo vzduchu? Tento rok ho zavoláme zas. Už je to dohodnuté.“ Zdá sa, že obec je v dobrých rukách a vývoj ide správnym smerom. O chudobe a vysťahovalectve, ktoré v týchto končinách vládli za čias Gusta Popoviča, nemôže byť ani reči. Život je v rovnováhe. Celkom tak ako chlapi na slávnej fotografii. A nielen oni. V rovnováhe je kompozícia, perspektíva a expozícia. Ale aj národnostná pestrosť: okrem prisťahovalcov ako štvrtý sprava hompáľa nohami aj Indián menom Akwesasne. A ešte voľačo. Jeden sympatický, rovnovážny detail. Kým iliterárni prisťahovalci, aj negramotný Indián, pozerajú do novín a výkresov, náš Gusto sedí na mrakodrape s fľaškou v ruke. Akiste si z nej zvykol pri práci riadne, po chlapsky hrknúť. Pre istotu. Aby sa mu z tej výšky nad Manhattanom nezakrútila hlava. Text a foto: Alan Hyža Marek Popovič

Jozef Paločko


Rockefeller Center v New Yorku. Robotníci na fotografii oddychovali vo výške 69. poschodia. INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream


2013 marec

text: sandra tordová | foto: karol kaliský

Téma

ČAS HRÁ PRE SPOLUPRÁCU S PRÍRODOU

LESOM NETREBA POMÁHAŤ O rovnováhe a o tom, ako to dopadne, keď sa divokej prírode pletieme do cesty, sme hovorili s ekológom a čerstvým dvojnásobným otcom Erikom Balážom. Pri čítaní tvojich materiálov ma prekvapilo, že nie až tak dávno u nás bola väčšia divočina než si trúfame predstaviť. Niekoľkometrové ryby v Dunaji, po Európe sa preháňali africké šelmy. Aká bola európska divoká príroda kedysi? V Dunaji žili ešte v stredoveku najväčšie sladkovodné ryby na svete – vyzy, v Čechách tiahlo toľko lososov ako dnes na Aljaške. V Maďarsku a na Ukrajine sa našli kosti levov a leopardov pochádzajúce len z pred niečo viac ako dvoch tisícročí. Žili tu aj ďalšie veľké zvieratá ako pratury, zubry, vodné byvoly a divé kone. Obrovské prastaré stromy hrubé až štyri metre zmizli z nášho územia v posledných storočiach. Staré stromy kedysi slúžili pohanom podobne ako dnešné kostoly. Súčasťou „vykoreňovania“ pohanstva bolo preto aj ničenie týchto starých stromov, či dokonca celých svätohájov, a tiež zabíjanie uctievaných zvierat, ako boli medvede a vlky. Načo je dnes modernému človeku divočina? V čom mňa, mestského človeka, ohrozuje fakt, že prirodzený les mizne?

Divoká príroda môže byť pre nás zrkadlom. Len ak máme dostatok divokej prírody, môžeme porovnať ako pristupuje k podkôrnikovej kalamite príroda a ako človek. Divočina je naším dávnym domovom. Prežili sme tu viac ako 95 percent našej biologickej evolúcie a tu sme sa stali tým, kým sme dnes. Mali by sme preto mať k prírode úctu, tak ako by sme ju mali mať ku kultúrnym pamiatkam. Divoká príroda je tiež dôležitá pre stabilizáciu našich životných podmienok. Ukazuje sa, že prirodzené lesy dokážu omnoho lepšie hospodáriť s vodou, čím zabraňujú povodniam, lepšie sťahujú z atmosféry CO2 a podobne. Lesoochranárske zoskupenie VLK, ktorého si členom, už dávno upozorňoval na súvislosť povodní s miznúcimi lesmi. Čo hovoria výskumy? Nejde len o miznutie lesov, ale najmä o zmenu ich kvality. Staré prirodzené lesy s 15 centimetrovou vrstvou pôdneho humusu zachytia omnoho viac zrážok ako mladý les vysadený na holorube. Existuje o tom množstvo dôkazov. Najlepšie máme zdokumentované zrážky a odtoky v pohorí Čer-

gov. Tu sa jasne ukazuje narastajúce množstvo povodní pri rovnakej alebo menšej intenzite zrážok. Drevo asi ťažiť neprestaneme... Nemusíme prestať ťažiť úplne. Niekde stačí, aby sa namiesto niekoľkohektárových plôch vyberali z lesa len jednotlivé stromy. Tiež je lepšie, keď sa ťaží na zamrznutej pôde. Pôda sa poškodzuje menej, keď sa drevo neťahá priamo po potokoch... Na príliš strmých svahoch, prameniskách a v blízkosti malých vodných tokoch by sa nemalo ťažiť vôbec. Moderní ľudia si myslia, že prírode je potrebné pomôcť a spravovať ju. Iní tvrdia, že jediné, čo od nás lesy potrebujú k životu, je pokoj. Ako to vidíš ty? Lesom určite netreba pomáhať. Existujú na Zemi už takmer štyristo miliónov rokov. Za tých pár storočí našej starostlivosti sme im skôr poškodili. Naše zásahy sa pritom často prejavia až o desaťročia alebo storočia neskôr, napríklad vyčerpaním pôdy. Mali by sme si preto úprimne priznať, že lesom nemôžeme pomôcť. Môžeme v lesoch rúbať stromy, ale nemali by sme si namýšľať, že

23


nota bene 141

2013 marec

40 medveďov a pralesné organizmy sa vracajú do svojich domovov. Môže sa to stať aj kdekoľvek inde, ak prírode dáme dostatok priestoru a času. Čo tvoja životná rovnováha? Horolezci nás učia, že treba mať aspoň tri oporné body – aké sú tie tvoje? Mám pocit, že môj život je ďaleko od rovnováhy. Niekedy sa mi zdá, že sa pohybujem na hrane, čo ma ale núti byť kreatívnym a hľadať riešenia. Myslím si však, že človek by mal byť niekde ukotvený a tými opornými bodmi sú pre mňa najmä rodina a miesta, kde som vyrastal a strávil veľa času.

Ekológovia tvrdia, že s lykožrútom si poradí vietor a prirodzení nepriatelia. Sú teda hrozby lykožrútom len zásterkou finančných záujmov? Na mŕtve drevo sú viazané tisíce druhov organizmov, ktoré sú súčasne najviac ohrozenou skupinou. Sú to rôzne druhy húb, hmyzu, ale aj vtáky hniezdiace v dutinách stromov. To čo lesníkom pripadá ako katastrofa, vníma ďateľ trojprstý – špecialista na podkôrny hmyz – celkom inak. Kalamita vytvára podmienky aj pre život tesára čierneho. Mŕtve drevo je tiež prirodzené hnojivo a zvyšuje vodozádržnú schopnosť lesov. Lykožrút je preto do veľkej miery len zámienkou pre ťažbu dreva. Mnoho ľudí skutočne verí, že je potrebné s podkôrnikmi bojovať. Skúseností z území, kde takýto „boj“ prebiehal, ako sú Spišská Magura, Levočské vrchy či Nízke Tatry dokazujú, že ťažba nemala veľký účinok. Výsledkom sú tisíce hektárov rúbanísk, na ktorých síce nežije lykožrút, ale ani stromy. Takže viac škody ako osohu... Je pravda, že vystrieľaním vlkov spôsobujeme šírenie chorôb, ktoré ohrozujú aj domáce zvieratá? Vzťah medzi výskytom vlka a výskytom diviačieho moru študovala Jana Strnadová, dnes už Zajaková. Zistila, že v území s výskytom vlka, ktoré predstavuje asi polovicu územia Slovenska, sa diviačí mor vyskytuje omnoho menej ako v druhej polovici Slovenska bez vlkov. Ak sa v území s výskytom vlkov mor vyskytne, vlky majú schopnosť zastaviť šírenie epidémie. Nehrozí, že premnožené vlky zdecimujú ostatnú divú zver? Vlky samozrejme lovia veľké bylinožravce, ako sú jelene. Ale tým, že lovia selektívne, veľmi často práve choré zvieratá, môžu zastaviť epidémie a stav bylinožravcov tak zvýšiť. Môžu ho však aj znížiť, a to najmä v prípade, keď je bylinožravcov príliš veľa. Vtedy sú jednotlivé jedince oslabené nedostatkom potravy, a teda sú ľahšou korisťou vlkov. Je to príklad autoregulačných mechanizmov, ktoré zabezpečujú rovnováhu medzi vegetáciou, veľkými bylinožravcami a mäsožravcami. Koľko je u nás vlkov a medveďov? Počet vlkov sa dá zistiť relatívne ľahšie, pretože žijú vo svorkách a teritóriá svoriek sa príliš neprekrývajú. V Tatrách sa tak pohybuje asi šesť svoriek vlkov, na Slovensku ich je niečo vyše 40. Počet vlkov je teda pred poľovníckou sezónou

24

Veľa času si strávil aj v Tichej a Kôprovej doline... Pre mňa je Tichá a Kôprová dolina posvätným miestom a „oporným bodom“ môjho života. Príroda sa tu vyvíja úplne prirodzeným spôsobom a ja len sledujem všetky tie fascinujúce príbehy, ktoré sa tu odohrávajú. Keď som v Tichej a Kôprovej doline, viem, že môj život má zmysel... Na čom pracuješ teraz? V súčasnosti sa snažím pomôcť lepšej ochrane rozsiahleho územia na slovensko-poľsko-ukrajinskom pohraničí, vo Východných Karpatoch. Už teraz je tam niekoľko chránených území. Ich lepšia ochrana by mohla vytvoriť jedno veľké súvislé chránené územie, ktoré by vďaka svojej mimoriadnej kvalite prilákalo aj turistov. Tí by mohli zabezpečiť pracovné príležitosti pre miestnych ľudí. na celom Slovensku asi 300, po sezóne lovu len asi 150. Počet medveďov sa zisťuje omnoho ťažšie, pretože ich teritóriá sa značne prekrývajú a medvede využívajú veľmi rozsiahle územia. Odhady medveďov sa pohybujú od 700 až do 2000. Si spokojný s tým, ako sú u nás šelmy chránené? V prípade vlkov je situácia veľmi zlá. Vlčie svorky predstavujú ekvivalent ľudských rodín s rodičmi a ich mláďatami, ktoré pochádzajú z dvoch po sebe idúcich vrhov. Ak zo sedemčlennej svorky každý rok zastrelia tri-štyri vlky, čo sa reálne deje, je to

držiavala platná legislatíva a medvede sa lovili len vtedy, ak je to naozaj nevyhnutné. O medveďoch si s kolegom napísal knihu a natočil film. Čo ťa naučili? Medvede ma naučili najmä to, že nemám veriť všetkému, čo sa k nám dostáva z médií. Väčšinu života sa pasú na tráve a čučoriedkach alebo spia. Ľudí sa boja a chcú mať od nich pokoj. Sú to ale nenapraviteľní maškrtníci a tak sa niekedy nechajú zlákať na odpadky.

Aký je stav lesov na Slovensku? Nemáme ich vlastne vcelku dosť oproti iným krajinám? „Lesov“ máme samozrejme dosť, ale je veľký rozdiel medzi prirodzeným lesom a lesom premeneným činnosťou človeka. Rozloha prirodzených lesov na Slovensku sa stále rýchlo znižuje. Najväčšia katastrofa sa v posledných rokoch udiala v Nízkych Tatrách, kde sa pod zámienkou kalamít pre svorku katastrofa. Poľovníci každý rok prak- vyrúbali tisíce hektárov starých lesov. ticky vystrieľajú celoročný prírastok populácie vlkov. Lov medveďov je nižší a medveďov je u nás Chránené územia bez zásahov človeka tvoria viac ako vlkov. To ale neznamená, že všetko je v súčasnosti menej ako dve percentá z úzev poriadku. V minulosti sa zastrelilo množstvo mia Slovenska. Je to dosť? medveďov, ktoré nespôsobili žiadne problémy. Tieto údaje sa veľmi ťažko porovnávajú, keďže Väčšinou existuje dosť možností ako predchá- každá krajina má pre chránené územia vlastné dzať konfliktom s medveďmi, napríklad zabez- štandardy. Vo väčšine krajín je napríklad národpečenie odpadov, použitie elektrických ohradní- ný park naozaj prísne chránené územie bez ťažkov a strážnych psov. My sa snažíme, aby sa do- by dreva a poľovačiek. U nás to tak nie je. Ročne

„Staré stromy kedysi slúžili pohanom podobne ako dnešné kostoly.“

sa v našich rezerváciách udelí niekoľko tisíc výnimiek na rôzne činnosti, vrátane ťažby dreva, poľovačiek, použitia chemických látok a výstavby ciest. Nielen u nás, ale ani v Európe sa takmer nezachovali veľké divoké územia. Je dôležité vytvoriť veľké chránené územia namiesto väčšieho množstva menších? Prečo na veľkosti záleží? Čím väčšie je prísne chránené územie, tým lepšie. Čistá voda v potoku môže byť len vtedy, ak je dobre chránené celé povodie. Prirodzené počty zvierat môžu byť len na územiach bez poľovačiek, ktoré sú dostatočne veľké a zvieratá z nich nevychádzajú do poľovných zón. Takéto naozaj veľké prísne chránené územia v Európe v podstate chýbajú. Mali by sme sa preto snažiť o vytvorenie území s rozlohou aspoň niekoľko desaťtisíc hektárov. Vašej organizácii VLK sa v tom darí celkom slušne. Ste majiteľmi rezervácií Vlčia a Rysia, ktoré majú spolu viac ako 50 hektárov. Tých hektárov je dnes už viac, v Rysej a Vlčej spolu už takmer 100 hektárov. Vďaka aktivitám LZ VLK sú chránené nielen naše rezervácie, ale aj ďalšie územia, ako je napríklad Tichá a Kôprová dolina v Tatrách. Pred 60 rokmi tam boli holoruby, na ktorých sa pásol dobytok. Žili len dva medvede a vlky boli úplne vyhubené. Dnes je tam viac ako

Nie sme na tomto svete sami. Sme len jedni z mnohých, a preto si musíme navzájom pomáhať, píše na svojom blogu Juraj Lukáč, šéf LZ Vlk. To je dosť menšinový názor v tomto koristníckom svete. Čo ti pomáha nestrácať nádej? Ja neverím tomu, že si tieto súvislosti raz neuvedomia všetci ľudia a svet bude lepší. Ľudia, ale aj ostatné organizmy, sú v princípe egoisti. K spolupráci sú nakoniec prinútení samotným životom. Často je pre jednotlivcov výhodnejšie spolupracovať ako bojovať. Cesta k tomuto poznaniu však bude viesť cez prehraté boje s prírodou. Verím, že čas hrá v prospech spolupráce s prírodou, a teda som optimista.

Erik Baláž (1978) ekológ, člen Lesoochranárskeho združenia Vlk. Žije v Tatrách a zaoberá sa problematikou ekológie lesa a veľkými šelmami. Tento vášnivý pozorovateľ medveďov je spoluautorom dych vyrážajúceho dokumentu a knihy s názvom Strážca divočiny. Organizácia VLK svojou aktivitou Kúp si svoj strom umožňuje ľuďom vytvoriť si vlastnú divočinu, nezávislú od štátnych inštitúcií. Erik je jedným z lektorov pripravovaného projektu Sokratov inštitút pre študentov vysokých škôl. Viac na www.sokratovinstitut.sk.

INZERCIA

im tým pomáhame. Je rovnováha v prírode prirodzený stav? V prírode fungujú určité autoregulačné spätné väzby, ktoré sa vyvíjali a vylaďovali milióny rokov. Nejde však o stabilitu v zmysle nemennosti. Lykožrútová kalamita môže spôsobiť smrť tisícok stromov a teda dramatické zmeny. Keď sa však na ňu pozrieme bližšie, zistíme, že je nevyhnutnou súčasťou vývoja mnohých organizmov, ktoré by bez kalamít strádali.


proti srsti

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 141

2013 marec

text: peter getting | foto: tasr

Čo nás vyčerpáva a čo napĺňa? A ako to udržať v rovnováhe?

Očistný démon súhlasu

Práca-nepráca, oddych-neoddych Je piatok večer a ja namiesto toho, aby som sa išla niekam do mesta zabávať po dlhom a vyčerpávajúcom týždni za počítačom, sedím doma, zase za počítačom, a píšem tento článok o potrebe rovnováhy v živote. majú radi neistotu, riziko. „Elitní futbalisti, ktorých obdivujeme, v najťažšej chvíli zoberú loptu a zodpovednosť a idú na pokutový kop. Vedia, že bez rizika nič nedosiahnu. Vedia, že stať sa najlepším, nie je zadarmo, že je nutné pre to niečo urobiť, v každom prípade zostať celý život v pohodlnom závetrí je pre nich devastujúce. Keď urobia chybu, poučia sa. Čím útrpnejšia je cesta, tým slastnejšia je odmena. Posteľ je najmäkšia po namáhavej ceste,“ hovorí Waltonová a tie slová si môžeme zobrať k srdcu aj v prípade, že neplánujeme šliapať jej na päty v rebríčku najbohatších.

Odmeny a sebapotvrdzovanie

Nadávam si, že som neschopná nájsť medzi prácou a oddychom rovnováhu, rozmýšľam, ako to robia moje kamarátky, ktoré majú náročné povolania, deti, domy, psy a po večeroch stíhajú písať knihy, maľovať obrazy a četovať cez skype s ex-frajerom v Bolívii. Zúfalo hľadám na internete recept, prikázania, urob toto, nerob tamto a docieliš rovnováhu, keď tu zrazu narazím na prednášku bojovníčky za rovnoprávnosť pracujúcich žien Marii Wilsonovej. No a tam sa dočítam prekvapivú pravdu, že nič také ako rovnováha medzi prácou a oddychom v skutočnosti neexistuje.

Zle rozmiestnené misky Vydýchnem si, že sa teda nemám za čím pechoriť a čítam ďalej o dlhoročnom výskume doktorky Edy Greenblattovej, ktorá skúmala prepracovanosť u pracujúcich ľudí. Vychádzala zo zaužívanej predstavy, že práca vyčerpáva, a naopak, keď nepracujeme, tak sa naše sily regenerujú. Z toho by malo teda automaticky vyplývať, že treba dať výpoveď alebo pracovať čo najmenej. To možno platilo pri nekonečnej drine na poli či za pásom vo fabrike, ale nie pre väčšinu súčasných ľudí pracujúcich v kan-

26

celárii a za počítačom. Edy Greenblattová tvrdí, že prácu aj oddych treba sčítať a premiešať, a potom na jednu stranu pomyselnej váhy dať to, čo nás oberá o energiu, v práci i mimo nej, a na druhú stranu to, čo nás napĺňa a regeneruje, v práci i mimo nej. Rovnováha nemôže byť cieľ, ku ktorému sa dopracujeme dlhoročnou lopotou, aby sme jedného dňa zakotvili v raji, kde budeme jemne žblnkať vo vyrovnanej hladine. Je fajn, že niekedy prežívame takéto pokojné vyrovnané dni, ale na to, aby sme niečo ozajstné vytvorili a vykonali, musíme napnúť všetky sily a ob-

„Nič také ako rovnováha neexistuje.“ čas siahnuť až na dno. O tom hovorila pre časopis FirstClass aj ďalšia zaujímavá žena, deviata najbohatšia na svete, Christy Waltonová, šéfka obchodného reťazca Wal-mart. Momentálne koluje po internete jej 20 rozdielov medzi boháčmi a priemernými ľuďmi, v ktorých Waltonová okrem iného tvrdí, že na rozdiel od priemerných ľudí, ktorí chcú mať pokoj, bohatí

Z toho všetkého mi vychádza, že v živote nejde o to, vyvažovať strastiplné cesty slastnými odmenami, tvrdú prácu oddychom, lebo to je súčasťou jedného vyváženého balíka automaticky. To, čo túto vyváženosť ničí, sú veci, ktoré nás oberajú o energiu, a treba ich čo najviac eliminovať. Nudné ničnerobenie, pasívny oddych a všetky tie hnusné ubíjajúce práce, ktorými zabijeme deň, ani nevieme ako. Na serveri the99percent.com identifikovali až päť druhov takejto práce-nepráce. Reagovanie, plánovanie, rutinné úlohy, riešenie problémov a piatu nazvali insecurity work. Dalo by sa to preložiť ako sebapotvrdzovanie – lebo pod tým rozumejú obsesívne sledovanie rôznych štatistík a ukazovateľov týkajúcich sa našej roboty, čo o nás, našej firme, našich výrobkoch píšu iní ľudia, opakované sledovanie príspevkov a lajkov na vlastnom blogu či facebooku. To sú všetko veci, ktoré môžu úzko súvisieť s našou prácou, ale zväčša nás neposúvajú vpred, iba nás uisťujú, že všetko je OK. Podľa dvoch autorov, ktorí sa angažujú v personálnom poradenstve, Jima Loehra a Tonyho Schwartza (u nás vyšla ich kniha pod názvom Buďte vo forme), dobre žijeme vtedy, keď sa ráno tešíme do práce, poobede sa s rovnakou radosťou vraciame domov a sme schopní jasne stanoviť hranice medzi tými dvoma svetmi. Ja sa teším, že som dopísala tento text a že zajtra skočím ku kamarátke aj s kastrólom vlastnoručne vyrobeného tiramisu. No ale teraz si už nalejem dvojku dobrého rakúskeho rizlingu a skočím kuknúť na stránku .týždňa, koľko ľudí si kliklo moje články, a na facebook, koľko kamarátov zareagovalo na môj status s fotkou toho tiramisu.

Kultúra

Sem strieľajte, súdruhovia

Európer Karpatský pastier či Utešiteľ Slzička. Takto nazýval sám seba spisovateľ Dominik Tatarka, jedna z hlavných postáv slovenskej literatúry. Od jeho narodenia uplynie v týchto dňoch rovné storočie. Nie je to storočie hocijaké. Od narodenia Dominika Tatarku, 14. marca 1913 v dedinke Plevník-Drienové pri Považskej Bystrici, až do jeho smrti v lete 1989 sa toho zomelie viac než dosť. Pri väčšine zásadných udalostí nechýba. Po stredoškolských štúdiách na Slovensku v 30. rokoch odchádza Dominik študovať najprv na pražskú Karlovu univerzitu a tesne pred vojnou dokonca na parížsku univerzitu Sorbonne. Až do vypuknutia vojny zažíva nádejný mladík svet, ktorý doslova buble modernými umeleckými prúdmi a táto skúsenosť z neho vytvára svetobežníka. K svojmu pobytu v Paríži sa neskôr vracia aj v románe Prútené kreslá, ale celý tento aspekt sa z Tatarkovej tvorby vlastne nikdy nestratí. Dochádza u neho k zvláštnemu premiešaniu zdanlivo nesúrodých prvkov: Tatarka vždy náleží k prostrediu, z ktorého vzišiel, no rovnako sa od neho líši.

V úzkosti blúdenia Uprostred bigotného sveta vystúpi z cirkvi a ťahá ho to nielen na filozofické diskusie, ale aj na ľavicové manifestácie. Do jeho osudu zasiahne

vojna. Vracia sa na Slovensko, kde vznikol totalitný klerikálny režim a pracuje ako učiteľ na severe Slovenska. Popritom v časopisoch publikuje prvé vážnejšie práce. V roku 1942 mu vychádza prvá zbierka V úzkosti hľadania, neskôr román Panna zázračnica, ktorý o dvadsať rokov neskôr ožil aj vo filme Štefana Uhera. To sa však už schyľuje k pádu fašizmu a Tatarka vstupuje aktívne do Povstania a do komunistickej strany. Kým v prvom prípade ide o cennú životnú skúsenosť, v prípade druhom bude svoje politické rozhodnutie splácať ešte dlho. Naznačuje to už prvý povojnový román Farská republika, v ktorom sa vyrovnáva s vojnovou totalitou. Žiaľ, tak ako prezrádza názov diela kopírujúci komunistickú hantírku, výsledkom je plochý a schematický opis vojnových rokov, ktorý brutálnu realitu mení na klišé a frázy socialistického realizmu. Toto obdobie Tatarkovej tvorby sa dá vlastne ľahko vysledovať už z tragikomických názvov jeho budovateľských kníh ako Prvý a druhý úder, Naša brigáda, Radostník či Družné letá. Kým nová totalitná moc vraždí oponentov vo vykonštruovaných procesoch, Tatarka sa zapája do umeleckého prúdu, ktorý stalinistickú tmu premaľováva na ružovo.

Na rozdiel od mnohých našich spisovateľov, ktorí sa zaplietli s tou-ktorou politickou garnitúrou, však Tatarka postupne vytriezvie, čo korunuje satirou s mnohoznačným názvom Démon súhlasu. Autor sa v nej vyrovnáva nielen so socialistickou realitou, keď sa „z ľudí stávali len poslušné figúrky“, ale aj s vlastnými zlyhaniami, ktoré nesie autobiografická postava. V horkom texte opisuje spisovateľa slúžiacemu zločinnej moci, jeho prikyvovanie, schvaľovanie zla a neschopnosť protestu. „Spisovateľ klamal nie iba telom, postojom, ale i tým, že mlčal, i tým, že písal o inom, než mal. Klamal z presvedčenia, svoj talent premrhával v márnom úsilí, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy.“ To je sebareflexia v slovenskej literatúre, servilnej voči tej-ktorej vládnucej moci, dosiaľ výnimočná a nadčasová. V dobe uvoľnenia pred príchodom okupačných tankov sa stáva profesionálnym spisovateľom a popredným predstaviteľom spoločenského života. Okupácia ho zastihne na čele mládežníckych masových demonštrácií, v zápalistých výrokoch a činoch, z ktorých je známy ten, keď si pred tankom odhalí hruď a skríkne: „Sem strieľajte, súdruhovia!“

Sám proti noci Návrat do nenormálneho systému lži, pokrytectva a strachu s absurdným názvom „normalizácia“ ho odstaví nielen od publikovania, ale aj vyradí zo života. Vyškrtnutý zo Zväzu slovenských spisovateľov sa na dlhých dvadsať rokov sťahuje do disentu. Udržiava styky s českými kolegami a ako jeden z mála Slovákov podpisuje Chartu 77. Pracuje aj ako pomocný robotník v lesnom závode – a píše. Vzniká početná skupina diel, ktoré nesú výrazné biografické črty a vychádzajú v samizdate. A opäť už ich názvy hovoria o mnohom: V ne čase, Listy do večnosti, Sám proti noci či Hovory o kultúre a obcovaní. Postoje nemení ani neskôr a ešte v roku 1989 dáva Hane Ponickej podpis na petíciu za prepustenie Václava Havla. Podpisuje sa do nej len pár mesiacov pred svojou smrťou. Všetko sleduje tajná komunistická polícia, ktorá ho vedie pod krycím menom Seladon. V eštébáckej správe z februára 1989 sa konštatuje, že Tatarka petíciu podpísal chorý, v nemocnici, hoci iní spisovatelia ako Rúfus podpísať odmietli. Zomiera krátko pred pádom železnej opony v máji 1989. Jeho dielo sa až teraz môže dočkať oficiálneho vydania a prichádzajú posmrtné ocenenia. A pretrvávajú aj jeho slová, bárs staré desaťročia: „Kto si kladie za povinnosť hovoriť, prázdnymi slovami rozvirovať prostredie, nech si vraví. Ale vy, ľudia moji, nedajte sa mýliť: pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve, čo nás vháňa do osamenia a blázincov... Pravda je a môže byť iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť.“

27


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 141

2013 marec

rovateľské nárok nemajú. „Sluchovo postihnuté deti sú na okraji záujmu spoločnosti. Všade vás odbijú, že čo by ste chceli. Parkovací preukaz? Veď chodí a nie je slepá. Alebo aspoň príspevok na benzín? Veď má len choré ušká! De facto máme akoby zdravé dieťa...“ Angelika zbožňuje tanec. „Myslíte, že ju nejaký klub chcel zobrať? Integrácia sa tu nenosí.“

Keď ide choroba ruka v ruke s chudobou

Viac ako priveľa Postihnutá Angelika, mama s rakovinou a ocko bez príjmu. Priveľa nešťastia na jednu skromnú rodinu. Nádej však nestrácajú. Je február a obývačke dominuje obrovská vyzdobená borovica. Sedemročná Angelika radostne ukazuje na stromček a hneď je jasné, že práve pre toto krásne stvorenie sa odzdobovanie odďaľuje. Angelika skáče ostošesť, keď vidí, že chválime naozaj velikánsky strom. Áno, skáče, keď vidí našu radosť. Angelika totiž nepočuje. A v tejto famílii to nie je jediný hendikep...

Tehotná Martina s Jarom sa päť rokov snažili o dieťa. „Na február 2006 sme už dokonca mali termín na umelé oplodnenie. Ibaže v januári som mala pozitívny test. Netešila som sa, nebol to predsa prvý test, ktorý dával nádej. Až keď mi lekárka povedala, že som v ôsmom týždni, vtedy som uverila.“ Pocity? „Neopísateľné,“ usmieva sa tridsaťšesťročná mama. Od začiatku bola na rizikovom. Najskôr skákali pečeňové testy, upravilo sa to diétou, no koncom šiesteho mesiaca začalo tvrdnúť brucho, ako prvorodička v panike letela k lekárovi, no dostala upokojujúcu odpoveď. Nič vážne to nie je. Bolo. Piateho júna 2006 sa po dlhom trápení narodila malá slečna. Drobulinká, krehučká. Miery žalostné: 900 gramov, 39 centimetrov. Ale anjelik. Preto dostala meno Angelika. Po dvoch mesiacoch v inkubátore si koncom leta priniesli vytúžené bábätko domov. Malo presne 2 020 gramov. Prognózy? „Ani som ich nevládala počúvať, lenže naša princezná zabojovala.“ V šiestich mesiacoch si sadla, v deviatich veselo cupitala. Ročná začala bľabotať „ach, jajaj, mama, dedo, babka, haló...“, do troch rokov „vcelku dobrý psychosomatický vývin,“ povie Jaroslav. Potom prišla narkóza. Nosné mandle museli von. Údajne tlačili na sluch. Po operácii nabrali udalosti dramatický spád. Dievčatko nielenže nenapredovalo, ale začalo upadať. Nereagovalo na zvuky a prestalo rozprávať. V piatich rokoch to dostali čierne na bielom: ťažká percepčná porucha sluchu, 100 percentná nedoslýchavosť.

Dovolenka v komore „Bola to rana ako z dela, zúfalstvom som bola celá bez seba, vybratie mandlí jej malo pomôcť a stal sa presný opak. Išla som sa zbláz-

28

Prsník preč? Martinu zatiaľ čaká ťažké rozhodnutie. Chirurg navrhuje amputáciu prsníka, ak nie celého tak určite väčšiu časť. „Už po prvej chemoterapii mi nález zmizol, preto som na vážkach. Prekáža mi prístup chirurga. Navrhol takýto postup a basta. Mala som pocit, že ho obťažujem a zdržujem. Nie, nie som presvedčená o nutnosti amputácie. Muž mi síce hovorí, že nech ho teda poslúchnem, on ma bude chcieť aj takú, ja sa však snažím zohnať si aj názor iného chirurga, chcem mať pocit, že som urobila maximum pred takým radikálnym zásahom do svojho tela. Pochopí to niekto?“ Martinka si napochytro utrie slzu. Táto láskavá žena si život prestala plánovať dopredu. Nevie, čo prinesie zajtrajšok. Raz jej ktosi povedal: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ Martina: „Len toto je už priveľa. Hluchota, rakovina a k tomu všetkému čakáme v najbližších týždňoch na genetické testy. Angelika má odmala pár kávových fliačikov na tele, od začiatku som na ne upozorňovala lekárku, až vlani sa toho jedna doktorka ujala a nariadila testy. S podozrením na neurofibromatózu. Strašná pliaga!“ rozplače sa Martinka, zatiaľčo Angelika vyťahuje tancujúcu bábiku a spolu s ňou sa hýbe aj ona. Potom príde k mame, dá jej prst na ústa, aby už nehovorila. Niečo v zmysle – dosť bolo smutných rečí, poďme sa hrať!

niť. Nechcela som tomu veriť a poriadne ani neverím doteraz, veď ona na nejaké zvuky reaguje, občas sa jej zadarí povedať „mama“, ale je mi jasné aj to, že väčšinou vydáva len ťažko identifikovateľné zvuky.“ Začal sa kolotoč vyšetrení, konzultácií, Angelika dostala načúvací aparát, ibaže s ním reaguje rovnako ako bez neho, čo je zvláštne. Chodí do škôlky pre deti s poruchou sluchu, učí sa posunkovú reč a pripravuje sa na školu. „Zháňame informácie a možnosti, ako jej skvalitniť život, vyhrali sme v jednej súťaži dovolenku za 2 tisíc eur, za dvadsať rokov sme na žiadnej neboli. Výhru sa nám podarilo premeniť na pobyt v hyperbarickej komore pre dcérku. Decibely jej stále skáču, stav nie je jednoznačný, preto nestrácame nádej. Je taká krásna, nemôže ostať v tichu!“ hovorí Martina, ktorá by s manželom rada dala Angelike súrodenca, „aby neostala v dospelosti sama“. Prípadné druhé bábo však musí počkať.

„Je taká krásna, nemôže ostať v tichu!“ Presne pred rokom, v marci 2012, prišla pre Martinu nečakaná rana. Hrčka na ľavom prsníku. Dva a pol centimetra. Biopsia potvrdila zhubný nález. Od júna minulého roka nastúpila statočná mama na brutálnych šesť cyklov chemoterapie. Skončila v novembri. Zvláštne je, že o svojej chorobe hovorí nadľahčene. „A čo mám plakať? Prepadnúť ľútosti a zúfalstvu? Takú ma Angelička nesmie vidieť, musím žiť a bojovať kvôli nej. Viac ma trápi, že to ťažko prežíva manžel. Uzavrel sa do seba, vidím a cítim to. Navyše je takmer rok bez práce, neakceptovali mu, že chodí s dcérou po vyšetreniach, aj keď priniesol potvrdenia od lekárov. Hovorí sa tomu výpoveď dohodou...“ Teraz je situácia v rodine nanajvýš kritická. Jaro už nemá nárok ani na podporu, ako údržbár nemá ani fušky, v zime ľudia neprerábajú kúpeľne. Martina má nemocenskú dve stovky, plus okolo stovky posiela Dobrý anjel. A tak sa začínajú kopiť resty. Na plyn už tri mesiace neostalo, dva mesiace meškajú aj so splátkami úverov. Na opat-

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Martiny oslovil. Radi by sme im prispeli na vyplatenie účtov za plyn, aby ich neodpojili od kúrenia, plus budeme radi, ak im prispejeme na živobytie, pretože v tejto rodine je finančná situácia naozaj kritická! ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Martina. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)

Ťažký údel ich nezlomil. Jaro a Martina hľadajú všetky možnosti, aby ich Angelika žila obyčajným životom zdravého dieťaťa.

Ak poznáte zo svojho okolia príbeh, ktorý vás zaujal, prípadne ak si aj váš osud zaslúži našu pozornosť, budeme radi, ak nám napíšete na medzinami@zoznam.sk. Možno sa pokúsime pomôcť aj prostredníctvom OZ Medzi nami.

29


Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 141

2013 marec

Triedu počas vojny zabrali vojaci. Žiakom ju vrátili rozstrieľanú.

Victoria možno raz bude pracovať vo vlastnom malom ofise a bude samostatná.

Uprostred Afriky už hendikepovaných nechcú skrývať

Cez buš na vozíku

Henry je výnimočný mladý muž. Nevidí, napriek tomu vysiela v rádiu, hrá v kapele, skladá piesne a založil organizáciu, ktorá obhajuje práva hendikepovaných a žien. Túži vyštudovať za ľudskoprávneho advokáta – a ja verím, že sa mu to podarí. Hoci žije v Južnom Sudáne.

30

Aj keď som hendikepovaný, dokážem robiť veľa vecí, spieva Henry Swaka na blatistej ulici Juby a lúska si do taktu prstami. Bielu palicu si zatiaľ oprie o stoličku. Hlavné mesto mladého štátu, ktorý sa narodil v júli 2011 po desaťročiach bojov za nezávislosť, nie je práve ideálne miesto pre život. Aby úrady eliminovali násilie, po jedenástej večer platí zákaz vychádzania. Cez vojnu sem prišlo množstvo utečencov z iných regiónov a teraz ledva prežívajú zo dňa na deň. Ďalší sem neustále prúdia a dúfajú v lepší život. Áno, sú tu už reštaurácie aj

niekoľkoposchodové hotely (no aj najjednoduchšie ubytovanie stojí okolo sto dolárov na noc). No ako môže fungovať krajina, ktorej rozpočet závisí z deväťdesiatich ôsmich percent na rope? O ktorú sa navyše háda so svojím severným susedom, s ktorým donedávna tvorila jeden štát...

Krajina so štyrmi oftalmológmi Až sedemdesiat percent dospelých nevie čítať ani písať. Dve generácie kvôli vojne nechodili do školy. Henry mal šťastie, jeho rodičia ušli pred bojmi do Juby a tu ho dali do

špeciálnej školy pre nevidiacich. Krajina má však akútny nedostatok ľudí na všetky kvalifikované pozície. V celom Južnom Sudáne sú napríklad len štyria oftalmológovia a šiesti chirurgovia oka... „Ale v školách sa pripravuje päť ďalších odborníkov,“ chváli svoju vládu Ali Iusif Nor, miestny koordinátor holandskej mimovládky Light for the World (Svetlo pre svet). A pokračuje o úsporných opatreniach, ktoré majú mladému štátu pomôcť: „Kompetentní napríklad znížili platy ministrov a ministerských úradníkov o tridsať percent a obmedzili drahé zahraničné

31


nota bene 141

Triedy pod stromom

nica pôjde na rok do školy. Ako inak, na tricykli. Pohybovať sa na tomto dopravnom prostriedku alebo na invalidnom vozíku po prašných cestách cez buš si vyžaduje silné ruky a božskú trpezlivosť. Hlavne s pneumatikami. „Vydržia asi tri mesiace a v celom Južnom Sudáne nezoženieme náhradné. Musíme ich voziť z Nairobi,“ vysvetľuje Etiópčanka Sophia, ktorá tu pracuje pre Sudánsku evanjelickú misiu. „Navyše kolesá v období dažďov zapadávajú do blata.“ Lakinina starká Rulas, ktorá dievčatko vychováva, sa smeje novinárskym otázkam. Ako tu žije? Jej prvý muž mal štyri ženy; polygamia je v Južnom Sudáne legálna a boháč môže mať manželiek aj sto. Našťastie vraj vychádzali spolu dobre. Keď chlap zomrel, ostatné ženy si našli nových manželov. Rulas je sama, no šťastná. „Predtým bola vojna. Stále sme museli utekať pred vojakmi a skrývať sa v buši. Teraz mám konečne dom, žijem na jednom mieste. O čom ďalšom môžem ešte snívať?“

„Iba tri percentá učiteľov skončilo univerzitu,“ opisuje Deng Wai neradostnú situáciu školstva vo svojej krajine. „Z troch miliónov detí nechodí do školy viac ako milión. Veľká väčšina žiakov základných škôl je však staršia, prváci majú bežne osemnásť – devätnásť rokov. Cez vojnu totiž nemohli chodiť do školy.“ Štátna alebo národnooslobodzovacia armáda zabrali väčšinu školských budov a urobili si z nich hlavné stany a ubikácie. Spomínam si na rozstrieľané triedy Najšťastnejšia Victoria v jednej škole na vidieku, v ktorých hrali Mnoho prípadov zdravotného či mentálchlapci futbal. Murovaná budova je však neho postihnutia spôsobujú neliečené trokomfort. Väčšina tried stále funguje jed- pické choroby, parazity, hmyz, míny a bombardovanie cez vojnu. Žiadne prekliatia či noducho – pod stromom. Školstvo tu však trápia aj ďalšie neduhy. Ro- prekročenie rieky za úsvitu. Jeden obrovský dičia často nerozumejú tomu, prečo by mali prínos pre vzdelanie hendikepovaných však do školy chodiť aj dievčatá. Noviny nedávno Južný Sudán má: práve teraz, keď krajina písali o okrese, v ktorom za posledný rok vstáva z prachu, vytvára aj učebné osnovy. otehotnelo s učiteľmi až dvesto žiačok. Ten- A to na základe inkluzívneho vzdelávania. to problém kvári celú krajinu. A od sexu so Teda hendikepovaní navštevujú tie isté trieštudentkami neodradilo dotyčných učiteľov dy ako zdraví žiaci. Takýmto modelom sa neani to, že za takýto prečin im hrozí doživot- môže pochváliť ani veľa modernejších krajín. ný zákaz vykonávania učiteľskej profesie. Nie je ale trochu predčasné riešiť vzdelanie Keď to preženiem, nečudo, že učiteľ si chce postihnutých, keď ani všetky zdravé deti neobčas urobiť potešenie. Situácia pedagógov môžu chodiť do školy? Hlavne, ak nevidiaci je neradostná. Zarobia mesačne tristo libier, blúdi z domu lesom a bušom pomocou biečo je asi sto eur. Ale vrece surgumy, ktorú po- lej palice a vozíčkarke cesta do školy trvá aj trebuje na nakŕmenie rodiny, stojí na trhu až dve hodiny, keďže jej vyfučané kolesá stále tisíc libier! Aby učitelia hromadne neopúšťa- zapadávajú do blata? li svoju profesiu, zaviedla pre nich vláda ne- „Verím, že moja dcéra Victoria školu dokondávno príspevky na ubytovanie a oblečenie. čí,“ hovorí Clement Morgan hrdo. Kvôli tomu, aby mohla navštevovať vyučovanie, sa preBoháč a sto žien sťahoval do mestečka Lui z dediny MereKeď tehotná žena ráno vojde do rieky, na- di vzdialenej dvadsať kilometrov. Victoria rodí sa jej postihnuté dieťa. Alebo je hendi- ochrnula ako päťročná, keď dostala malákep potomka trest za hriechy rodičov. Alebo riu a nablízku nebol nijaký doktor, veď bola dieťa niekto preklial. To sú len tri z množ- vojna. Jej otec ju nikdy nechcel skrývať. Prástva povier, ktoré kolujú medzi ľuďmi. Die- ve naopak. Všade ju brával so sebou. Najprv ťa s hendikepom preto rodičia radšej scho- v prútenom koši a keď z neho vyrástla, tak vávajú doma. na káričke. Keď pred šiestimi rokmi dostala To však nie je príbeh sedemročnej Lakiny. z evanjelickej misie tricykel, bola najšťastnejším dievčaťom pod juhosudánskym slnDievčatko nezačalo v obvyklom veku sedieť a vstávať ako iné deti. Stále bolo ako han- kom. „Môžem chodiť do školy aj do kostodrová bábika. Nohy má nefunkčné. Ale od- la,“ dodáva placho. Jej otec vzdelaniu verí. „Ak Victoria dokonkedy dostalo chodítko a tricykel, behá okolo domu a vyrovná sa ostatným deťom. Smeje sa, čí školu, môže byť trebárs účtovníčka. Bude že rada pomáha starej mame okolo domu, iba sedieť vo svojej malej kancelárii a bude saprať nemôže. Kvôli svojmu postihu. Malá jazyč- mostatná,“ sníva si pre ňu aj pre seba.

32

INZERCIA

návštevy politikov. A prezident všetkých vyzval, aby vložili peniaze z úplatkov do štátnej kasy.“ Nedostal však nijakú odpoveď. Autami vchádzame do komplexu juhosudánskych ministerstiev. Sú to jednoduché prízemné klimatizované budovy pod ochranou zahraničných mierových síl, časť z kontajnerov, časť murovaná. Na ministerstve školstva nás víta štátny tajomník Deng Wai so starším úradníkom, ktorému hovorí Uncle, Strýko – tak v Južnom Sudáne nazývajú vážených a skúsenejších.

2013 marec

Nevidiaci Henry spieva v kapele a chce byť ľudskoprávnym advokátom.

Školská budova je v Južnom Sudáne luxus. Veľa detí sa stále učí jednoducho pod stromom.

Malej Lakine nefungujú nožičky. Vôbec to však nie je zakríknuté dieťa.


PROTI PRÚDU

text: dagmar gurová | foto: martin opeta

nota bene 141

Svet podľa Sorata

2013 marec

je vyškoliť ich na expertov, ktorí budú viesť ve- aby si udržal výhodné miesto? rejné diskusie o živote a problémoch ľudí bez „Ja by som to riešil po dobrom,“ hovorí Maridomova. Doteraz v tejto role vystupovali pra- án. „Predával by som pred obchodom, správal covníci združenia Proti prúdu, ktorých predaj- by som sa tak ako predtým. Snáď by pochopil, covia dopĺňali svojím príbehom. že som v pohode a zmenil by názor.“ Milan na„Na jednej besede pre základnú školu sme s pre- vrhuje kompromis. „Skúsil by som sa dohoddajcom Vladom hovorili o bezdomovectve. Deti núť, za akých podmienok by ma nechal vnútri.“ boli vnímavé, sedeli sme tam skoro o hodinu Pišta by sa naobliekal, presunul by sa von a nedlhšie. Pri odchode som si všimla plagátik, kto- príjemného vedúceho by ignoroval. Barborka rý žiakov pozýval na stretnutie so Sandrou Tor- sa mu otočí chrbtom. „Ako by sa ti so mnou dovou, ktorá pracuje s alkoholikmi a asociálmi,“ takto hovorilo? Nerozčuľovalo by ťa to?“ Pišta spomína naša šéfredaktorka. „Hrozne ma to za- sa však nedá. „Možno by mu to vŕtalo v hlave mrzelo. Ako sa mohol cítiť Vlado, ktorý zastupo- a po čase by sa mi sám chcel prihovoriť.“ val našich klientov? Došlo mi, že o bezdomovec- Aj Peťo predáva v obchode, kde sa cíti ako tve by mali čo najviac hovoriť tí, ktorí to sami doma. A rovnako ako Paľo zažil konfrontáciu zažili. Ostatní ich tak dokážu vnímať reálnej- s nepríjemným strážnikom. „Pohovoril som si šie a skôr sa zbavia nezmyselných predsudkov.“ s ním, a keď to nepomohlo, zavolal som jeho nadriadeným. A hneď som mal pokoj. Za tie Spory domáce roky, čo tam robím, mám kontakty. V najhorSkupinové poradenstvo prebieha na štvorhodi- šom prípade by som šiel až na riaditeľstvo.“ nových stretnutiach s profesionálnym lektorom, Barborka vyzvedá, či by to Paľo predsa len zvlána ktoré tematicky nadväzujú dvojhodinovky dol aj bez pomoci zhora. „Mohol by nadviazať s našimi sociálnymi pracovníkmi. Predajcovia už reč s SBS-károm, ale ak ho ten dopredu odsúnacvičovali sebaprezentáciu, učili sa, ako odklo- di a nechce počúvať, Paľovi ostáva len zmena niť príliš osobné otázky a reagovať na neprí- predajného miesta,“ hovorí Milan. Barborka jemné či útočné poznámky. Pracujú aj na tom, nás upriamuje na postup, ktorý načal Mariaby sami boli tolerantnejší, dokázali počúvať án. „Strážnik má negatívny názor na bezdodruhých a rozoznať vlastné predsudky. Dnes movcov všeobecne, no mohla by som zmeniť, ako vníma konkrétne mňa?“ Asi by stálo za to sa zamerajú na konflikty. „Môžeme z nich vyťažiť aj niečo dobré?“ pýta sa skúsiť – pritakávajú viacerí. „Keby som bol čistý, naša sociálna pracovníčka Barborka a hneď na- triezvy a nesprával by som sa arogantne, možvrhuje aktivitu, pri ktorej si to overíme. no by ho to časom presvedčilo,“ uvažuje Milan.

„O bezdomovectve by mali hovoriť tí, ktorí to sami zažili.“

Dobrovoľník Boris a náš predajca Marián pri vášnivej debate o tajomnej žene.

PREDAJCOVIA NOTA BENE SA ZASTANÚ BEZDOMOVCOV

EXPERTI NA ŠKOLENÍ Mnohé ľudské práva sú bezdomovcom nedostupnejšie ako lety do vesmíru. Už onedlho sa na to budete môcť spýtať našich predajcov, ktorí sa špeciálne pripravujú na lektorovanie verejných diskusií. Je to starena či mladá žena? Nejasný obrázok rozdelil našich predajcov na dva tábory. „Je to stará žena utrápená životom,“ hovorí Peťo a tí, čo to vidia rovnako, horlivo prikyvujú. „Ale kdeže,“ kontrujú im zástancovia opačného názoru. „Veď je mladá a krásna. Ako Julia Roberts, keď hrala v Pretty Woman,“ tvrdí Marián. V skutočnosti je žena načrtnutá tak hmlisto, že môže byť hocakého veku. Prečo sa teda rozhádané strany úporne držia svojho presvedčenia? Odpoveď je jednoduchá – nevedomky sa naň dopredu nastavili. Pred chvíľou si totiž pozerali iné obrázky: Petrova skupina rozoberala portrét

stareny, Mariánova zas hĺbala nad vyobrazením 20-ročnej krásky. Teraz ich uzmieri až snaha nájsť na spornej podobizni čosi, v čom sa zhodnú – napríklad, že je to žena a nemá viditeľné vrásky.

Informácie z prvej ruky Mnohí ľudia si utvoria názor na bezdomovcov, hoci žiadneho bližšie nepoznajú. Jednoducho preberú zovšeobecnené tvrdenia a podľa skreslených predstáv posudzujú všetkých bez rozdielu. Ľudia bez domova sú zase takí zavalení existenčnými problémami, že svoje práva a záujmy často nedokážu hájiť.

Strata primeraného bývania, jedného zo základných medzinárodných ľudských práv, skoro automaticky vedie aj k strate zamestnania a bezpečného miesta na odpočinok. Bezdomovci sa veľakrát nedomôžu zdravotnej starostlivosti. Spia, jedia a umývajú sa na ulici a s spolu s domovom prichádzajú aj o sebaúctu a dôstojnosť. Niekoľko predajcov Nota bene však ukazuje, že s trochou podpory sa to môže zmeniť. Na špeciálnych skupinových tréningoch si už pár mesiacov posilňujú komunikačné a sociálne zručnosti a upevňujú sebaúctu. Naším cieľom

Katka s Peťom sa mali zamyslieť nad sporom fiktívnej dvojice. „Fero celý deň predáva časopisy a z toho, čo zarobí, platí ubytovňu aj stravu. Jana ostáva väčšinu dňa doma, pozerá televízor. Neuprace, neuvarí, ledva spraví nákup,“ prečíta Katka zadanie. „Niečo podobné sme vo svojich vzťahoch zažili aj my. Obaja sme boli vo Ferovej pozícii,“ hovorí Peťo. „U mňa to dopadlo tak, že partner platí ubytovanie za oboch. Ja sa starám o nákupy a varenie. To, čo spravíme so zvyškom svojich peňazí, je už vecou každého z nás,“ vysvetľuje Katka. „Ja som to nevládal stále ťahať sám, tak som si určil hranice. Keď sa dvaja majú radi a klape im to, dokážu sa dohodnúť,“ pridáva sa Peťo a väčšina s ním súhlasí.

Bez pomoci zhora Úloha druhej skupiny však vyvolá vášnivú diskusiu: predajca Paľo dlhodobo predáva pred istými potravinami. Vybudoval si tak dobré meno, že mu dovolili ponúkať časopis vo vestibule. Nový vedúci strážnej služby s tým nesúhlasí. Paľa chce okamžite vyhodiť. Čo má robiť,

Šanca na dohodu Ak budeme na protivníka útočiť, obviňovať ho, zosmiešňovať či ignorovať, konflikt len zhoršíme a dopadneme ako spolubývajúci, o ktorých sme hovorili na minulom stretnutí: od malej hádky kvôli neporiadku sa dopracovali až k osočovaniu a prerezávaniu pneumatík na sokovom aute. Ak naopak prejavíme porozumenie, navrhneme možné riešenie a udržíme vlastný hnev, máme šancu na dohodu. „Všetky témy v skupinách boli k veci. A hlavne táto, lebo konfliktom sa na ulici nevyhneš,“ hovorí Pišta. Ôsmi predajcovia Nota bene sú po dnešku zas o niečo bližšie k tomu, aby na školách, úradoch a rôznych inštitúciách podávali autentickú správu o živote na ulici. A pripomínali, že mnohé zo základných ľudských práv ostávajú bezdomovcom nedostupnejšie než lety do vesmíru.

Aktivita „Ľudia bez domova ako lektori“ je realizovaná v rámci projektu financovaného z Blokového grantu pre MVO Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce a s finančnou podporou Úradu vlády SR v rámci dotačného programu podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny „Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd“.

Modrá harmónia Pravidelne konzumujem a púšťam do svojho vedomia pekné umenie. Bez prísunu príjemných, farebne i obsahovo podarených obrazov, by som nebol schopný fungovať v desivom svete, ktorý ma obklopuje. Raz som sa veľmi sekol a išiel do známej bratislavskej galérie na vernisáž výstavy viacerých mladých výtvarníkov. So znepokojením a nudou som prechádzal miestnosťami a márne hľadal niečo omračujúce a tvorivo pekné. Posledná inštalácia, ktorú som tam videl, ma odrovnala definitívne. V strede prázdnej sály bolo rozsypané sklo. Vedľa sa povaľoval menší kameň, na ktorom bolo napísané meno výtvarníka. V jednej stene bola menšia diera a dole opadaná omietka z toho, ako ten kameň dotyčný hodil o tú stenu. Manifestácia neschopnosti niečo vymyslieť. Pri stoloch s občerstvením bolo plno a ľudia, mysliaci si o sebe, že sú umelci, divoko diskutovali a nezmysloch. Musel som ísť na čerstvý vzduch a už som sa tam nevrátil. Našťastie vždy existuje možnosť výberu. Nemusíte utekať do Košíc, aby ste sa ocitli v európskom meste kultúry. Stačí vám prísť do Modry, malebného mestečka, kde tečie dobré vínko a pokojný život. Na Štúrovej ulici 61, na námestí, sa nachádza vynikajúci podnik. Musique Club Galerie. Majú otvorené každý deň, a keďže je to chránené pracovisko, dobrú kávu alebo čokoládu vám naservírujú mentálne postihnutí čašníci. V príjemnom prostredí sa pravidelne konajú výstavy umeleckých diel zdravotne znevýhodnených a začínajúcich umelcov. Tesne po Medzinárodnom dni žien tu bude mať svoju prvú autorskú výstavu výtvarník, ktorý sa podpisuje Hrk. To je skratka mena Hromík a ja mám jeho tvorbu rád, aj keď je len v začiatkoch. Dlhé minúty som hľadel na jeho veci. Hypnotizovaný som sa nemohol odtrhnúť od jeho liečivých olejomalieb prírody a všade sa objavujúcich žien. Plnosť života a krásy. Veľmi vám jeho výstavu odporúčam. Pritom jeho diel tam nebude až tak veľa, pretože Hromík je chudobný a nemal financie na kúpu farieb a ďalších plátien. Tie, ktoré tam budú visieť, si však môžete kúpiť, urobiť si radosť a podporiť Hromíka!

34

35 Aj vďaka vašim 2% sa lektori z radov predajcov Nota bene budú zúčastňovať na diskusiách.


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Ruiny a my Aj najväčšie kraviny môžu byť poučné. Dozvedel som sa to z pamätí Alberta Speera. Prominentného nacistu, Hitlerovho lokaja a tvorcu všetkých tých obludných stavieb, symbolov organizovaného zla a straníckych areálov s monštruóznymi orgiami, ktoré mali ohurovať svet. Spolu s vodcom sedeli tí dospelí muži nad maketami ako malí chlapci, zatiaľ čo kvôli ich cínovým vojačikom krvácala planéta. Vo svojich hrách týčili k nebu megalomanské stavby tisícročnej ríše, ktorá trvala len pár rokov. A oni počítali aj s tým. S detskou fantáziou si vymysleli akýsi „zákon ruín“, podľa ktorého nebolo dôležité len to, aby architektúra bola pekná v reálnom čase, ale po stáročia. Tak ako rímske ruiny. Kreslili si k tomu aj romantické obrázky. Ruiny propagandistických štadiónov obrastá divá ruža, brečtan sa vinie po rozpukaných stenách a germánske slniečko gýčovo zapadá. Psychopatia a zlý vývin v detstve majú rozmanité následky. Pobavilo ma to aj zaujalo. Aké ruiny zostanú po našej realite? Piliere pretvárky a lží, korupcie a agresie, plechové základy po hypermarketoch vystavaných protizákonne tam, kde mali stáť stromy? Odporné diery v zemi po benzínkach a otrávené prostredie, v ktorom prežije len zmutovaná forma civilizácie? Pozostatky po štáte, v ktorom nie je možná urážka hlavy štátu, keďže hlava štátu je urážkou, a v ktorom asi niet väčších problémov ako hádky o čistokrvnú slovenskú hudbu, rasovo vyčistenú ministrom nekultúry a dvojicou sprofanovaných rockerov? Letáky a televízne programy s politickou diskusiou moderovanou botoxovou barbinou, čo po večeroch hráva bowling s tými, ktorí majú stíhať zločincov a sami sú bielymi koňmi mafie? Alebo archívy ústavu, ktorý má skúmať našu vybielenú pamäť a pritom propaguje kolaboráciu s totalitou, hoci nikdy nie sme ďaleko od toho, aby sme si zopakovali naše minulé chyby? Nie je to pritom práve dnešok, od ktorého všetko závisí? Minimálne to, čo okrem hromady odpadu vykopú po nás archeológovia, ktorí sa ešte nenarodili. autor je prozaik a publicista

36

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

takmer bodka Chyby sú užitočné, musia byť však [rýchlo objavené]. Maynard Keynes 2013 marec

Poznať a milovať Človek vznikol preto, aby kontemploval svet: napísal Cicero. Boh uviedol na scénu človeka, aby bol pozorovateľom Boha a jeho diel; a nie len pozorovateľom, ale aj interpretom: mienil Epictetus. Myšlienka, že zmyslom existencie človeka je poznanie sveta, tvorí základ západnej civilizácie. Čo bolo stvorené Božou múdrosťou, môže byť múdrosťou človeka poznávané. V súčasnosti viera v poznateľnosť sveta prežíva krízu. Postmoderní filozofi upozorňujú na hranice jazyka. Pravda je konštrukt jazyka. Každý máme iba svoju pravdu. Ak je však naozaj všetko, čo povieme, iba konštrukciou, pravda sa stáva nástrojom politickej manipulácie, zbraňou v rukách aktivistov kultúrnych vojen. Ak pravda neexistuje, človek nemôže byť slobodný. Ocitli sme sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane – nevyhnutnosť poznávať svet, na druhej strane – poznanie o relatívnosti nášho po-

znania. Čo s tým? Západné myslenie pozná koncept, ktorý napätie medzi absolútnom pravdy a relatívnosťou poznania zmierňuje v paradoxnej rovnováhe. „Boh je trojjediný.“ Boh nie je iba jedinosťou, z ktorej je všetko ostatné odvodené. Boh je sieťou vzťahov. Nie iba pravda, ale i láska. Boh, ako hovorí Augustín, je Milovaný, Milujúci a Duch Milovania. Pravda je poznaná cez lásku, vo vzťahoch – v reláciách. Učenie o trojjedinosti Boha naznačuje, že samo absolútno je relatívne. A človek ako obraz Boha v hlbine vlastného bytia zrkadlí práve tento paradox.

„Viera v poznateľnosť sveta prežíva krízu.“

... zuzy uličianskej

Pomsta boha spokojnosti V Amerike má každý ústavné právo ísť za svojím šťastím. Ja by som najradšej uzákonila právo byť iba vyrovnaným, ba občas aj nespokojným. Nezmutovalo náhodou nasledovanie šťastia na jeho prenasledovanie? V poslednom čase ma totiž vytáča všadeprítomná snaha o moju spokojnosť. Zastavím sa len tak v centre svojho mobilného operátora. Niečo sa chaoticky spýtam, vlastne neviem, čo chcem, logicky preto odchádzam bez vybavenia. Druhý deň mi volá príjemný mladý hlas. V záujme zlepšovania našich služieb chceme vedieť, ako ste boli spokojná s návštevou v našom centre. Tak už ma majú! Predstavujem si, ako po nejakej mojej nevhodnej poznámke v rámci monitorovaného rozhovoru prepúšťajú nešťastnú pracovníčku z práce. Pre istotu skladám telefón. Vzápätí príde sms, že si môžem odmietnutie poskytnutia spätnej väzby ešte rozmyslieť. O dva dni dostávam ďalší telefonát. Nechcem, aby ma už označili za hysterku, tak súhlasím s rozhovorom. Myslíte si, že je naša ponuka tá najvýhodnejšia? Možno ani nie, ale teraz to nemám kedy riešiť, odpovedám neuvážene. Druhý

deň mi volá vševediaci boh spokojnosti. Jeho ucho zaznamenalo jedného málo nadšeného zákazníka. Vyjadrili ste sa, že naše služby nie sú najvýhodnejšie? Zadarmo dostávam prednášku, ako musím byť šťastná, že ich mám. Raz som sa stala podobnou obeťou prieskumu novej čokoládovej tyčinky, ktorú som mala okomentovať. Je čokoláda na povrchu podľa vás dostatočne tmavá, priveľmi tmavá, primerane tmavá alebo nedostatočne? A aká je jej konzistencia? Je tak trochu hebká, dostatočne hebká, alebo až priveľmi hebká? Po desiatej otázke tohto typu som túžila vypľuvnúť celú tú lahodnosť na chodník! Trest boha ustavičnej spokojnosti by ma však určite neminul.

„Uzákonila by som právo byť nespokojným.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: [Veľa zdaru pre tých čo si ctia i] bezmenných neznámych. Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.

centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

37


pouličné blues

text a foto: dagmar gurová

nota bene 141

2013 marec

PROTI PRUDU

PREDÁVAŤ NOTA BENE JE ŤAŽŠIE NEŽ KOPAŤ

ŠTEFAN TÚŽI PO RODINE Bezpečie domova cíti tam, kde dostane bývanie, jedlo a prácu, ale aj pevný režim a pravidlá. Tak ako si to pamätá z detského domova. Predaj Nota bene môže byť práve tou skúsenosťou, ktorá mu raz dodá odvahu „dospieť“ a žiť samostatne. ktorá je tiež z detského domova. Chcem si ňou založiť rodinu, vybudovať zázemie. To bude pre mňa najväčšia radosť v živote – mať deti a dokázať sa o ne postarať.“ Ešte než sa na to odhodlal, chcel vyskúšať, ako by zvládal život „vonku“. Opustiť istoty v komunite bolo veľmi ťažké. „Nevedel som, čo budem jesť, kde budem bývať. V najhorších chvíľach som uvažoval o samovražde.“ Nakoniec sa rozhodol ísť do Bratislavy, kde pracovali kamarátky zo Žakoviec. „Nenechali ma v štichu, veľmi mi pomohli.“

Chce to čas a odvahu

Náš predajca Štefan vyrastal v detskom domove. O svojich rodičoch vie len málo. „Otec bol neznámy ruský vojak, tak to mám napísané v rodnom liste.“ Neskôr mala mama ďalšie deti, no nevlastných súrodencov Štefan nepozná. „V domove som bol spokojný. Boli tam dobrí ľudia.“ Najradšej ho mali kuchárky, s ktorými trávil veľa času pri varení a pečení. „Aj som sa niečo pri nich naučil. A mal som privilégiá. Namiesto čaju a mäsa, ktoré mi nechutili, ma kŕmili krupičnou kašou s mliekom,“ usmieva sa pri tej spomienke. Kamarátil sa aj s ostatnými deťmi, ale nikto mu nebol taký blízky, aby sa mu zdôveroval. „Vždy som bol skôr samotár.“ Vyučil sa za murára. Po skončení učňovky musel z domova odísť. „Kamaráti sa roztratili po svete, ostal som sám a nevedel som, čo robiť.“ Nikdy nemal stálu prácu, robil len fušky načierno. „Často mi nedali robotu, lebo som Róm. Povedali, že nemajú miesto, a potom vzali niekoho iného.“

Mládenec na skusoch Dozvedel sa však, že sa dá zarobiť žobraním v zahraničí. „Počul som, že sú z toho pekné peniaze. Nechal som sa vyviezť, ale tí ľudia sa mi nepáčili. Brali od nás poplatky.“ Odišiel od nich a v cudzích krajinách prežíval vďaka charitám. Po návrate domov býval v azylovom dome, ktorý však zakrátko zrušili. „V televízii hovorili o Žakovciach pri Poprade – kresťanskom zariadení, kde prichýlia bezdomovcov, odchovancov detských domovov, alkoholikov, gamblerov, bývalých väzňov. Vybral som sa tam.“ V komunite, kde má každý vážne problémy, sa nežije vždy ľahko. Štefan tu však našiel to, na čo bol zvyknutý v detskom domove – pevný režim a pravidlá. „Mal som bývanie a teplú vodu. Dostával som oblečenie, stravu a každý deň prácu. V Žakovciach sa robí a modlí, aby sa ľudia dali dohromady a dokázali sa o seba postarať, keď raz odídu,“ hovorí. „Nikdy som nebol vychovaný k modleniu. Tu ma pokrstili, šiel som na prvé sväté prijímanie aj birmovku. Viera mi veľmi pomáha.“ A získal ešte niečo. „Našiel som si priateľku,

Prekvapilo ho, že v Bratislave plnej bezdomovcov, chýba celodenné centrum. „V zahraničí je bežné, že aj cez deň máte kam ísť na čaj, oddýchnuť si, schovať sa pred zimou a večer tam môžete prespať.“ Vďaka nášmu predajcovi objavil, že sa uživí aj inak, než žobraním. „Predaj Nota bene je ťažká robota, zárobky poctivých predajcov sú ozaj vydreté,“ hovorí Štefan, ktorý obľubuje kopáčske práce. „Keď už si človek na kopanie zvykne, baví ho,“ tvrdí. Ponúkať Nota bene je vraj oveľa náročnejšie. Na začiatku ho všetko bolelo od dlhého státia, ale zvládol to. „Nikdy som časopis nevnucoval. Stál som so sklonenou hlavou a bolo na ľuďoch, či sa pristavia a kúpia. Nemal som odvahu vynukovať, aby to nebrali ako obťažovanie.“ Niektorí sa vracali pravidelne a boli milí, ale našli sa aj takí, čo mu nadávali. Za to, že je Róm a bezdomovec. V oboch prípadoch sa cítil rovnako ponížený, no od predaja ho to neodradilo. Hoci sa o seba dokázal postarať, nebol presvedčený, že takto môže pokračovať. „Kamarátky vraveli, nech sa nevraciam do Žakoviec, keď to tu zvládam. Ale ja sa chcem vrátiť. Kvôli priateľke, aj preto, že ešte stále nie som vyrovnaný so svojím životom. Neviem, ako to dobre povedať – cítim potrebu, aby sa o mňa niekto staral, tak ako to bolo v domove.“ Z budúcnosti má strach, nerád o nej uvažuje. Bojí sa, čo by sa mohlo stať. Zato v Žakovciach vie presne, čo ho čaká. Tento mesiac sa Štefan s Nota bene lúči a ďakuje za podporu svojim zákazníkom. Možno však práve to, čo sa naučil pri predaji nášho časopisu, mu raz dodá odvahu osamostatniť sa a žiť svoj vlastný život.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

NEKROLÓG DANKA TOMANOVÁ

PREDAJKYŇA Z PETRŽALKY Po dlhších zdravotných problémoch v januári zomrela naša nepravidelná predajkyňa Danka Tomanová. Nota bene ponúkala v Petržalke, naposledy pred potravinami Albert na Romanovej ulici. Veríme, že našla svoj pokoj a svoje miesto.

DUŠAN MULINKA

SKVELÝ ČLOVEK A PREDAJCA Takmer vždy, keď sa náš predajca Dušan Peter Mulinka zastavil pre časopisy, bavil nás žartíkmi a historkami zo svojho neobvyklého života. Tak to bolo aj naposledy, no vtedy nikto z nás netušil, že sa viac neuvidíme. O dva dni neskôr, 12. februára 2013, Dušan zomrel. Stalo sa to skoro ráno, keď sa zberal na svoje predajné miesto. Na Autobusovej stanici Mlynské nivy predával Nota bene viac než dva roky. Za ten čas sa tam stal obľúbenou postavou a získal mnoho stálych zákazníkov. „Nestojím nemo ako socha slobody,“ vysvetľoval svoj úspech. Začínal ráno o šiestej, končil podvečer o piatej. Patril k snaživcom, ktorí predávali najviac časopisov. Nota bene ho živilo odvtedy, čo mu choré pľúca znemožnili zamestnať sa inde. Jeho zdravie však bolo čoraz horšie. Dušan sa práci nikdy nevyhýbal, skúsil naozaj všeličo. Od kopania vodovodu Trenčín – Senec prešiel k cirkusu, no najviac si pochvaľoval výnosnú prácu hlavného hrobára. Posledné roky žil z mála. Prespával v lacnej nocľahárni, hoci mohol byť v domove dôchodcov. Splácal totiž exekúciu a nechcel, aby jeho šesť sestier na pobyt v domove prispievalo. „Ešte to tak,“ hovorieval. Najstaršia sestra kedysi dávno emigrovala do Ameriky. Dušan sníval, že ju navštívi, no vydal sa na inú cestu. Svojím zákazníkom aj nám v Nota bene bude veľmi chýbať: Dušan, skvelý človek a ukážkový predajca.

ZDEŇKA BIHÁRIOVÁ

V PIEŠŤANOCH BUDE CHÝBAŤ Zarábala si na lieky, bývanie a stravu. Nota bene predávala na lavičke na Nitrianskej ulici, časopisy nosila v košíku trojkolesového bicykla. Verní zákazníci tam na rozlúčku zažali kahančeky. V Piešťanoch bude chýbať.

39


Profile for Proti prudu

Nota bene 141 marec 2013  

Rovnováha

Nota bene 141 marec 2013  

Rovnováha

Advertisement