Nota bene 139 január 2013

kupujte

iba od predajcu s preukazom

1,40

139 / 2013 január

cu

ed

aj

Zá zr 6 a pr e čn e ur é pr d 3, 50

a ih

Darček Kalendár 2013

Kn

štart

ie ťa

miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

nástenka

nota bene 139

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

02.12. 2012 19:00 Dobrý deň. Chcela by som pozdraviť veľmi sympatického predajcu č. 1291, od ktorého som si kúpila NB pred Billou v Bratislave na Jantárovej ceste. Bol veľmi zdvorilý, milý. Každého, kto išiel do predajne, slušne pozdravil, tak isto pri odchode. Želám mu veľa šťastia.

03.12. 2012 17:20 Pozdravujem! Chcem pochváliť milých pánov spred piešťanského Kauflandu s č. 93 a 29. Začala som si od nich kupovať časopis nedávno.

Super čítanie. Sú veľmi zdvorilí a vždy si navzájom poprajeme pekné veci a viem, že to myslia úprimne. Stačí pohľad do ich očí. Ďakujem. Jana 04.12. 2012 08:45 V Nových Zámkoch som kúpila časopis od predajcu, ktorý bol neoznačený a vtieravý. Časopis mal napoly zložený, ako by ho čítalo niekoľko ľudí. Číslo časopisu 280.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

04.12. 2012 15:45 Nota bene som začala kupovať iba pred pár mesiacmi pri Bille v Poprade od Tibora s č. 022, ktorého poznám z čias, keď ešte pracoval v Tatrách. Je milý, nevtieravý a vďaka nemu som objavila výborný časopis. Vďaka. Marika 04.12. 2012 20:23 Pozdravujem pána, ktorý predáva pred potravinami na Seberíniho ulici v bratislavskom Ružinove. Je láskavý, zdvorilý a vždy mi šarmantne popraje krásny zvyšok dňa. Iveta 10.12. 2012 06:50 Vážená pani Jelka. Práve som dočítala Vašu knihu. Len Sinclairova Džungľa a Váš príbeh vyvolali vo mne také protichodné pocity. Zlosť a zúfalstvo nad tým, čo na Vás spáchali ľudia, ktorí Vás mali milovať, chrániť a liečiť. Ste veľmi silná žena, keď ste to všetko prežili. Želám Vám už len pokoj v duši. A nie ste tu načierno. Irena Bresková 07.12. 2012 11:27 Predajca s č. 69 pri Tescu v Nitre mi vždy zdvihne náladu. Hneď mám krajší deň. Lucia

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

11.12. 2012 18:04 Dnes ma vytočili hneď dvaja predajcovia na Hlavnej ulici v Košiciach. Predávali vedľa seba s rovnakou fintou: mám len jeden časopis, Môžete mi ho nechať? Tak som zaplatila dve eurá a odišla som bez časopisu (viem, moja chyba). O pár metrov to isté. Takíto vám robia hanbu! Stála čitateľka Iveta

4 ROZHOVOR SLNKO SA VOLÁ SHEMESH

TÉMA RAZ, DVA, TRI, STARTUP

7

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Dobrý deň, kúpili sme si časopis Nota bene a sme príjemne prekvapení jeho obsahom, ktorý zaujme širší okruh čitateľov. Ďakujeme. Ešte by sme chceli vyzdvihnúť minimálny objem reklám a iných pútačov, ktoré len zbytočne zaberajú miesto v každom časopise či novinách. Rodina Hesková

Som tak vďačná dobrým dušiam, že ani nevládzem písať, hovorí vo svojej knihe JANA SHEMESH. A mnohí sú vďační jej. Za odvahu, s akou bojuje s rakovinou, lebo jej boj je zároveň ich bojom a naopak.

Od myšlienky k biznisu môže byť ďaleko, ak ste na všetko sami. V komunite podnikateľov - nováčikov získate rady aj podporu, či už štartujete umelecký projekt, alebo inovatívny stánok s hotdogmi.

FENOMÉN DOMÁCKE OBJAVY NADŠENCOV

TÉMA MECENÁŠI, KDE STE

V ženevskom CERN-e zaznamenali Higgsov bozón, v NASA si všimli existenciu planéty Kepler 22-b, no my by sme vám chceli predstaviť trochu iné objavy roku 2012.

Kedysi sa tomu hovorilo predplatné, dnes je to crowdfunding. Vďaka internetu a sociálnym sieťam vám umožní osloviť a zaujať veľké množstvo ľudí v krátkom čase.

12

16

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

18

30

ĽUDIA TROLEJBUSÁR STRATENÉHO MESTA

REPORTÁŽ ERROR NEMÁ CHYBU

Bol to jeho detský sen: šoférovať trolejbus. Chcel zažiť veci zvnútra kabínky vodiča. No nie je to celoživotné povolanie. Vyštudoval v Amerike, zaujíma sa o politiku a hľadá stratenú Bratislavu.

IVAN BÚTORA.

Vtipné, mystické, bláznivé i dojemné boli predstavenia hercov zo Slovenska, Česka, Maďarska, Poľska, Talianska či Fínska na Medzinárodnom festivale bezdomoveckých divadiel. Na svete je jediný, ale stojí za to.

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

PARTNERI PROJEKTU

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

editoriál Odmietajú pomoc?

vaše listy

Páči sa mi Váš časopis. Stále sa dozvedám nové veci, o ktorých v iných časopisoch ani nechyrovať. Výrazy ako „ostalgia“ alebo „hipster“ mi doteraz nič nehovorili a aj vďaka vám som o niečo múdrejšia. Váš časopis kupujem už dlhé roky a môžem povedať, že ste z roka na rok lepší. Ďakujem Vám. Soňa

z obsahu

2013 január

Nechápte ma zle, nemám nič proti útulkom.

U nás na Slovensku sú nevyhnutné a kapacitne zďaleka nestačia. Vážim si prácu našich kolegov, ktorí v nich pracujú, často v zlých podmienkach.

Hnevajú ma však povrchné a zjednodušujúce vyjadrenia, že ľudia bez domova, ktorí odmietajú útulky, vlastne odmietajú pomoc.

Je zarážajúce, ako rýchlo nás táto podivuhodná logika dovedie ku konštatovaniu, že im takýto život vyhovuje. Namiesto toho si skúsme položiť otázky: Čo im bráni využiť túto pomoc? Prečo mnohí ľudia bez domova radšej uprednostnia riziko a strávia noc v mínus desať stupňovom mraze pred útulkom? Ako môžeme lepšie zareagovať na ich potreby?

Americký systém Najprv ubytovanie (Housing first, článok na strane 18) nás vracia k tomu, aby sme znovuobjavili to, čo je zjavné: Ľudia bez domova sú v prvom rade ľudia, s rovnakými potrebami ako máme my. Túžia po útulkoch asi tak, ako sa my túžime z práce vrátiť do zapotenej preplnenej miestnosti, kde s nami žije niekoľko cudzích ľudí. Kto z nás sníva o bývaní, v ktorom sú nám fixne dané časy, kedy môžeme prísť a odísť? Ľudia bez domova túžia po domove, nie po útulkoch.

V útulkoch končia tí, ktorým zlyhali všetky ostatné možnosti. Pre mnohých sú jediná šanca na prežitie.

Ak však ostaneme len pri nich, je to akoby sme ostali ležať kus za štartovacou čiarou. Skúsenosti krajín, ktoré bezdomovectvo skúmajú dlhodobo, nám pripomínajú, že skutočným riešením je cenovo dostupné dlhodobé bývanie – tzv. sociálne byty. Ľuďom bez domova sa často vyčíta, že nedokážu prísť do útulkov triezvi. Závislosť je ťažká choroba, treba veľa sily a motivácie pustiť sa s ňou do boja. Vybojovať tento boj a začať abstinovať je ťažká úloha aj pre ľudí, ktorí majú zázemie – nieto pre tých, čo sa im rozsypal svet na kúsky, trpia zimou a nedostatkom jedla.

Prístup Housing first dokázal, že právo na bývanie nie je len základným ľudským právom, ale aj nevyhnutnou potrebou. Pretože len ak existuje vo vašom živote bezpečné miesto a prestanete míňať energiu na provizórne riešenia – vtedy sa môžete skutočne nadýchnuť a pustiť sa do riešenia obrovskej kopy problémov.

Pretože len keď stojíte pevne na zemi, máte šancu s vecami pohnúť.

Sandra Tordová šéfredaktorka

V ďalšom čísle s témou DVOJKA nájdete: Záhadné dvojičky

Druhá koža

Hello, Nota bene

Vyzerajú ako zdvojený obraz jednej bytosti, hovorí sa, že majú spoločnú dušu. Ako sa žije identickým dvojičkám, ktoré sú odpradávna zdrojom mýtov a zvedavosti?

Čakanie na dôležitý orgán sa už nemusí zhodovať len s čakaním na smrť vhodného darcu. Špecializované laboratóriá dnes dokážu vyvinúť svaly, krvné cievy aj kosti.

Skupinka našich predajcov sa už niekoľko mesiacov odhodlane borí s anglickým jazykom. Výdatne im v tom pomáha dvojica šikovných a sympatických lektorov – Danny a Lucia.

3

rozhovor

text: ada jung | foto: tomáš benedikovič /sme, archív js

nota bene 139

2013 január

la, ako ma berie sanitka a na tvári mám kyslíkovú masku. Ani už na to nechcem myslieť.

Rozhodne. Keby na mňa kašľal, tak by sa asi správal inak.

Zdá sa ti dospelejšia ako iné deti v jej veku? Ako sa to prejavuje? Áno, ale v istých veciach je strašne naivná. Ona všetkému verí a veci prežíva úplne až na dreň.

Pozná ľudské slabosti, príde mi tolerantnejšia ako iné deti. Ale je jasné, že každý rodič si myslí, že jeho dieťa je niečo extra. Čo teda aj je.

Ste obaja silné osobnosti, a preto aj kríza medzi vami musela byť silná. Bolestivá. Možno aj divoká. Ale prekonali ste ju. Je teraz vaše spojenie obnovené?

Akurát dnes som sa o tom bavila s jednou kamarátkou. Napísala som jej, že sme to nechali vyhniť a stálo to za to. Aj keď je všetko veľmi krehké.

Z tvojej knihy vyplýva, že vzťah so svokrovcami nie je ideálny. Ba veľmi napätý a ťažký. Ešte stále ti sťažujú život? Naozaj ti v chorobe ani trochu nepomohli? Neobdivujú ťa za to, ako statočne si bojovala a pri tom bola aj manželkou a matkou?

Ja už ich nejako neriešim. Nerozumiem, prečo robili to, čo robili. Koho chceli chrániť. Obdiv od nich nečakám. Vlastne nečakám ho od nikoho. Ja som bojovala pre seba. Nechcela som umrieť v 35 rokoch a nechať na svete vdovca a polosirotu.

Momentálne máš výsledky testov dobré? Ako vnímaš svoju chorobu po rokoch boja?

Som v remisii. Snažím sa nemyslieť na to, čo to vlastne znamená. To, že som len bez príznakov.

Usilujem sa, aby som rakovinu za sebou neťahala ako svoj tieň.

Spomínaš však iné dobré duše, ktoré ti pomohli... Áno, okrem mojich rodičov, sestry, ľudí z rodiny, rodinných známych aj moje dávne kamarátky, ktoré som roky nevidela a len sme si občas napísali.

Neváhali mi pomôcť ani s dosť vysokými čiastkami. Bez debaty, bez veľkého vysvetľovania z mojej strany. Ale pomohli mi aj ľudia, ktorých osobne nepoznám. Napríklad kolegovia mojej sestry.

„Usilujem sa, aby som rakovinu za sebou neťahala ako svoj tieň.“

PREČO BY SOM TO NEMALA ZVLÁDNUŤ PRÁVE JA?

SLNKO SA VOLÁ SHEMESH

Som tak nesmierne vďačná dobrým dušiam, že ani nevládzem písať, hovorí vo svojej knihe JANA SHEMESH. A mnohí sú zasa vďační jej. Za odvahu, s akou bojuje s rakovinou, lebo jej boj je zároveň ich bojom a naopak.

Pred šiestimi rokmi si sa vydala a odišla si žiť do Z tvojej knihy stále cítim Janu, ktorá plná enerIzraela. Nebolo príliš kruté prísť do novej kraji- gie prebehla redakciou, veľmi jasne a veheny a takmer ihneď vážne ochorieť? mentne povedala svoj názor, poopravila náMožno to bolo kruté, ale snažím sa na to po- zor niekoho iného, niečo niekomu prikázala... zerať z inej strany. Napriek tomu, že som bola Ako sa takému energickému človeku prijíma na veľa vecí sama, napriek tomu, že sme zapla- „ortieľ“ menom leukémia? tili hrozné peniaze a bez pomoci známych by No asi tak, ako keď ideš na bicykli a niekto ti do kosme to nezvládli, rakovinu som dostala v kraji- lesa vrazí palicu. Zrazu som sa ocitla v situácii, keď ne, ktorá je v medicíne špička. Mohla som ocho- som prišla o svoju nezávislosť, takmer všetky istoty, nemohla som riadiť svoju rodinu, dokonca som rieť aj v Mongolsku...

4

ani nevedela ovládnuť vlastný mechúr. Teraz mi je to niekedy až smiešne, ale bol to riadny kopanec.

Napísala si, že tvoja lekárka je „veľmi dobrá žena“. Bolo to pre teba a tvoju liečbu dôležité?

Lekári sú k pacientom väčšinou čo najviac neosobní...

Hlavne som musela mať pocit, že ma niekto neklame a na druhej strane, že nedramatizuje. Naviac som bola v takej rodinnej situácii, že sme lieč-

bu museli riešiť ambulantne. Ona mi to všetko umožnila. Ale aj ja som stretla lekárov, ktorí ma až ranili svojim cynizmom. A to som, prosím pekne, sama dosť veľký cynik.

To bolo cítiť najmä z tvojich komentárov psychoterapeutky, ku ktorej si sa dostala. Aj s odstupom času to vidíš ako zlé? Ako konkrétne ti ublížila?

Ona mi neublížila v tom zmysle, že by chcela. Ona ma jednoducho nepochopila. Nepotrebovala som bodré heslá, ako to všetko zvládnem. Keby som to vedela zvládnuť, tak asi neprídem do podpornej skupiny. Ale ako píšem v knihe, ona prišla z armády. Potom prišla iná a s tou som dodnes. „Neviem, koľko tu budem a chcem, aby moja dcéra vedela, ako to bolo.“ Teraz má tvoja „Noemi“, ako si ju v knihe nazvala, päť rokov. Jedna vec je zapisovať si, ako to bolo a druhá sú reálne, bolestivé prítomné okamihy. Snažila si sa ju pred svojou chorobou chrániť?

Ruth – Noemi vedela, respektíve vie, že som chorá.

Nevie, čo to je rakovina, o smrti má dosť hmlisté predstavy. Je z nej ale malá ošetrovateľka. Videla hrozné veci, pomáhala ma dvíhať na posteľ, vide-

K najsilnejším pasážam knihy patria aj tie, ktoré píše manžel „Jossi“. Napísala si ich zo svojich poznámok z párovej terapie. Jossi ťa hodnotí veľmi jasnozrivo a tvrdo – precitlivelá, pyšná...

Ako si prijímala tieto slová, keď si iste bola fyzicky i psychicky takmer v koncoch? Že mi konečne hovorí, ako sa cíti, ako ma vníma.

Aj keď som mala stavy klasického citového vydierania v zmysle: Ako toto môžeš povedať chorej osobe? Rafy – Jossi bol asi jediný, kto ma neľutoval a neodkladal veci napotom. Ale niekedy som mala chuť kričať, aby už zavrel ústa. A teda som aj kričala. Čo sa viac podpísalo na vašej manželskej kríze s Jossim? Svokrovci či tvoja choroba?

Manželské krízy sú komplexná vec, to vie každý z nás. Tú našu rakovina len urýchlila. Urýchlila aj to, že sme si dosť dramaticky so svokrovcami vyjasnili vzťahy a názory na život. Viniť ale rakovinu, ich, mňa či môjho muža, by som si nedovolila. Každé manželstvo máva krízy.

Ale medzi riadkami stále je cítiť i Jossiho lásku. Uvedomovala si si ju, keď ti bolo najhoršie?

Veľmi populárny je názor, že choroby si spôsobujeme sami svojim myslením. Netvrdím, že psychosomatika neexistuje, a predsa mávam chuť týmto ľuďom rázne zavrieť ústa. Čo si myslíš ty?

Toto ma deptalo asi najviac. Také tie reči, že snaž sa, musíš byť silná a tak podobne. Hlavne od takých ľudí, čo mali dva dni sopeľ a dali sa vypísať na PN, ma to vyslovene vytáčalo. Myslím, že v knihe som napísala, že je absolútne drzé povedať matke trojročného dievčaťa, že sa nesnaží vyliečiť.

Chápe sa to skôr tak, že máme v sebe hlboko, na úrovni podvedomia bloky, ktoré keď neodstránime, nefunguje to, nestačí chcieť sa uzdraviť na vedomej úrovni. Pripadá ti to ako psychologicko-psychiatrické bľabotanie?

Nechcem to veľmi komentovať, lebo viem, že veľa ľudí tomu verí. Je jasné, že my ako populácia sme plní potláčaných emócií, dosť robíme to, čo sa od nás očakáva, bojíme sa byť iní, bojíme sa konfrontácie. Či to má vplyv na chorobu, neviem. Možno jeden. Ale toto sa mi zdá také jednoduché. Fajn, odstraňujme svoje bloky, ale prestaňme sa aj prejedať, piť alkohol, fajčiť, ponocovať, nemyslieť na zadné vrátka a špiniť si prostredie okolo seba. Také reči, že všetko je akože psychológia a máš to v hlave, ma nepresviedčajú.

Na podobné existenčné otázky si v knihe sama odpovedáš protiotázkou – a čo malé deti a ich utrpenie? Budhisti, ale aj stará židovská tradícia, majú odpoveď karmy predchádzajúcich životov. Pre teba je neprijateľná?

Prijateľná, neprijateľná, neviem. Mne to príde strašne lacné. Máš blbú karmu, tak ti treba, tak mi to niekedy pripadá. Aj keď predpokladám, že je to hlbšia filozofia. Len ľudia si vždy z toho vyberú niečo úplne mimo.

To znie, akoby si mala na mnoho vecí svoje jasné odpovede. A tam, kde ich nemáš, sa prestaneš pýtať? Alebo ako to u teba funguje? Môže to byť ten správny recept pre mnohých...

Mám milión otázok, ale niektoré si nekladiem. Napríklad: Prečo sa to stalo akurát mne?

5

nota bene 139

2013 január

text: dagmar gurová | foto: sonya maletz

TÉMA

Čím som si to zaslúžila? A tak podobne. To sú také výkriky do tmy. Ja sa pýtam radšej takto: A prečo by som to nemala zvládnuť práve ja? Veď zvládajú aj iní. Oveľa horšie veci. A so cťou. „Chudera, čo má RAKOVINU,“ hodnotíš sama seba.

Nie je to príliš zraňujúce?

Môže byť. Ale ja som sa vtedy presne tak cítila.

Tiež často používaš slová: nenávidím ich, nenávidím sa... Ale ja neverím, že by rakovinu porazil nenávistný človek.

Nie som nenávistný človek. Dnes by som asi použila iné slová. Keď si v koncoch, tak máš aj expresívny slovník. Dnes sa snažím, aby som prestala nenávidieť, ale musím povedať, že niektoré veci strašne ťažko akceptujem.

Na tvojej knihe sa mi páči práve to, že si jej ponechala dokumentárny charakter a nezačala si meniť veci, ktoré by si dnes, ako vravíš, napísala inak.

Je to denník, čo je dokumentárny žáner. Písala som si ho skutočne poctivo. Pri redigovaní som samozrejme mala pokušenie niektoré veci „zmeniť“, lebo sa už posunuli, ale potom som odolala.

To je ako s novinami. Ranné noviny sú už vlastne staré. Ak by som niečo prikrášľovala, bolo by to asi tak, ako som si predstavovala, že by to malo byť.

A nie ako to bolo.

Ako inak si si plánovala život predtým?

Chceli sme mať ešte jedno dieťa, mať normálny rodinný život, chodiť na prázdniny a tak...

Ako si ho plánuješ teraz?

Neplánujem. Rozčuľuje ma to síce, ale neplánujem. Nie som až taká šialená.

Keď si v remisii, je to predsa nádej. Bojíš sa uveriť jej, a teda aj plánovať?

Nie, neplánujem. Nechcem byť sklamaná. Zo seba, že som niečo nestihla alebo nevládala. Zatiaľ sa mi dvere otvárajú samé. Ako s knihou. Ponuka napísať ju prišla, keď som bola fakt na dne. A kniha sa už predáva. „Prvým krokom k vyliečeniu, nielen z choroby, je pomenovanie reality a to, že ju akceptujeme. Teraz ľutujem, koľko času som stratila pre seba a iných tým, že som sa hrala na skrývačku, že som si nechcela pripustiť pravdu, že som sa obviňovala a namiesto toho, aby som si priznala problém, hrala som sa na hrdinku.“ Čo bola tá pravda a ten problém?

Dosť dlho som pred všetkými, vrátane mojich najbližších, tajila, v akom stave je moja choroba.

Oni, celkom pochopiteľne, nechápali moje správanie. To je celé. Čiže podľa tvojich skúseností je potrebné povedať okoliu celú pravdu? Toto by si radila ľuďom s podobným bremenom?

6

Jasné. Ako môžete od niekoho čakať primeranú reakciu, ak vlastne nevie, čo sa s vami deje? Potom sa nemôžete urážať, že vás ľudia nechápu.

Kniha Smrť si neškrtne sa len začala predávať a ty už píšeš ďalšiu. Zatiaľ má názov Dobrá krajina. Ktorá to je?

Je to o hľadaní ideálnej krajiny pre ľudí, ktorí sú outsidermi.

To mi pripadá riadna fuška, ako pre gurua. Ako chceš outsiderom pomôcť? Je to tak trochu aj pre predajcov Nota bene...

Ale veď to nie je žiadne čarovanie. Bude to o ľuďoch, ktorí sú menšinami z rôzneho pohľadu a o tom, ako si hľadajú miesto na svete. Nehovorím, že viem, ako im pomôcť, to nevedia ani oveľa múdrejší ľudia. Myslím, že treba pracovať na tom, aby sa outsiderstvo nevnímalo ako nejaké prekliatie, ale skôr ako výzva. Aj keď sa to ľahko hovorí. Ja sama som sa vlastne v priebehu týždňov prehupla kvôli chorobe na stranu outsiderov v spoločenskom aj ekonomickom zmysle. Je to boj. O to viac oceňujem ľudí, ktorí sa snažia z toho vymotať.

V knihe si si dala meno Klára, lebo sa ti od detstva páčilo. Clara znamená jasná, svetlá. Pre mnohých ľudí podobne trpiacich si sa cez svoj blog a teraz aj cez svoju knihu stala takýmto svetlom. Prajem ti, aby sa tvoja choroba už nikdy nevrátila, ale zároveň by som chcela, aby si neprestala svietiť. Bolo by to možné?

Ja ani nemôžem. Moje priezvisko Shemesh v preklade znamená Slnko.

Jana Shemesh (1975) je novinárka, od roku 2002 pracovala v denníku SME. V roku 2006 sa vydala, presťahovala do Izraela, žije v meste Petach Tikva a má päťročnú dcéru.

V SME, .týždni a ďalších slovenských periodikách publikuje články o Blízkom východe. Keď jej v roku 2009 diagnostikovali leukémiu, o svojom ochorení začala písať blogy. V súťaži Novinárska cena Nadácie otvorenej spoločnosti získala v roku 2005 uznanie za reportáž z Gazy a v roku 2008 zvíťazila v kategórii Najlepší krátky publicistický príspevok za sériu stĺpčekov Izraelský zápisník. V polovici novembra 2012 jej vyšla vo vydavateľstve Ikar kniha Smrť si neškrtne.

PRESTAŇTE SNÍVAŤ, ZAČNITE PODNIKAŤ

RAZ, DVA, TRI, STARTUP Od myšlienky k biznisu môže byť ďaleko, ak ste na všetko sami. V komunite ďalších podnikateľov-nováčikov získate rady aj podporu – bez ohľadu na to, či štartujete umelecký projekt, alebo inovatívny stánok s hotdogmi.

Vernisáž na treťom poschodí obchodného „Diela mladých slovenských výtvarníkov chceme domu Dunaj je v plnom prúde. Návštevníci dostať tam, kde ich nečakáte – do firiem, verejných krúžia labyrintom kreatívneho priestoru The priestorov či do vašej kancelárie,“ hovoria zakladaSpot, ktorý je všetkým možným, len nie klasic- telia novátorskej požičovne umenia Miška Kučokou výstavnou plochou. Funguje ako netradič- vá a Igor Rjabinin. „Výstava je praktickou ukážkou né pracovisko, vzdelávacie centrum a spojni- zmeny, ktorú mladé umenie v priestore vytvára. ca pre tvorivých ľudí. Inšpiruje k originálnym Dokonca aj v takom nevšednom, ako je The Spot.“ nápadom, podporuje spoluprácu, pomáha roz- Sem totiž nepreniklo nič z ubíjajúcej šede a habiehať inovatívne biznisy. Aj preto je celkom rabúrd typických pre mnohé pracoviská. Toto prirodzené, že projekt Soyart so svojou výsta- miesto je nastavené tak, aby ste mohli voľne vou štartuje práve odtiaľto. dýchať, myslieť, tvoriť. A obrazy od Soyartu mu

dodávajú ešte čosi navyše. Povzbudzujú hravosť, sviežosť, prekvapenie – osvedčené stimulátory fantázie, ktoré zjavne pôsobia už tento večer.

Je to, ako by sme sa napojili na neviditeľný prívod energie. Ako by čosi do nás pumpovalo inšpiráciu a túžbu meniť svoje plány na skutočnosť.

Takí mladí a svieži Stavím sa, že niektorí návštevníci sa sem onedlho vrátia s vlastným startupom. Kedysi sa takto označovali hlavne čerstvo založené spo-

7

nota bene 139

2013 január

ločnosti s výrobkami alebo službami vyvinutými pomocou nových techník a technológií. Dnes si tak hovorí pomaly každý podnikateľ-nováčik bez ohľadu na to, či štartuje umelecký projekt alebo stánok s hotdogmi. Zaujímalo ma, ako vníma startup odborník. „Je to rozbiehajúci sa biznis, ktorý by mal obsahovať inovatívny prvok – spájať zdanlivo nespojiteľné, ponúkať niečo, čo predtým nikto nerobil alebo to nerobil takýmto spôsobom,“ hovorí Ivan Debnár, jeden zo zakladateľov priestoru The Spot. „Mal by vtiahnuť viacerých ľudí, mať dopad na širšie okolie, nielen živiť svojho autora. Skvelým príkladom je práve Soyart.“ Ten združuje „nudný“ IT segment s pestrým svetom umenia. Prenájom obrazov síce nie je novinkou, no u nás ho ešte nikto nespojil s dielami študentov. „Idea bola moja, Miška jej dala formu,“ hovorí Igor, webdizajnér na voľnej nohe. „Mám kamarátov dobrých výtvarníkov, ktorých práce by ľudia mali vidieť. Nemôžu sa však naplno venovať tvorbe. Aby zarobili na rámy a farby, robia kopu vecí, ktoré neprospievajú ich talentu.“ Prenájom obrazov by mladým autorom zaistil peniaze na materiál a dostal by ich aj pred publikum, ktoré neholduje návšteve galérií. Firmy by si vylepšili pracovné prostredie bez toho, aby sa zruinovali a ešte by sa mohli považovať za patrónov umenia. A Miška s Igorom? „Pre nás je poslanie dôležitejšie ako príjem. Živíme sa inak. Svoj podiel by sme investovali hlavne do propagácie Soyartu.“ Chcú z neho spraviť dobrú/známu značku, ktorá bude zárukou kvality. „Jedného dňa by sa študenti mohli biť o to, koho zaradíme do našej onlajn galérie,“ smeje sa Miška, ktorej „denná“ práca nemá s výtvarným umením nič spoločné. Hoci vyštudovala ŠUP-ku, školu úžitkového výtvarníctva, za umelkyňu sa nepovažuje. „Zistila som, že ma

vota začínajúcim podnikateľom. „Ako dobre by nám vtedy padlo mať si kde sadnúť a pohovoriť s ľuďmi v podobnej situácii. Tak prečo by sme nepomohli ďalším, ktorí sa rozbiehajú?“ Svojim členom ponúkajú príjemné pracovisko so stolom, pripojením na internet či možnosťou požičať si zasadačku. Môžu tu získať kontakty na kvalitných mentorov aj na investorov. A pri káve či partičke stolného futbalu sa prirodzene zoznámia s aktívnymi, podnikavými ľuďmi, ktorí si pomáhajú a navzájom sa inšpirujú. „Členstvo je platené, aby sme mohli poskytovať čo najlepšie služby.“ Za 69 eur na mesiac tu môžete pracovať každý deň od 9.00 do 19.00. K tomu patria spomínané výhody a voľný vstup na všetky akcie v priestoroch The Spot. Za 139 eur na mesiac už máte stále pracovné miesto prístupné 24 hodín denne.

Keď som sa tu zastavila v jeden obyčajný pracovný deň, predná miestnosť bola plná mladíkov.

Mali akýsi seminár, ktorý pôsobil celkom veselo a rušno. Do hlavnej miestnosti však nič nepreniklo. Tam, v sústredenom tichu, sa nad laptopmi hrbili mladí muži. Zbadala som aj slečnu, ktorá sa zručne pasovala so spleťou káblov. Daktorí sedeli sami, no väčšina sa zhlukovala do malých skupiniek tvorených dvoma, troma spojenými stolmi. Bolo jasné, že makajú, a pritom z nich šla zvláštna pohoda. Mala som chuť prisadnúť si a opýtať sa, ako to robia. Azda na to ešte bude príležitosť – mnohé akcie sú voľné aj pre nečlenov.

Bežne na ne chodí od 40 do 60 ľudí, ale býva ich aj viac. Vtedy je jediným obmedzením kapacita miestností. Musí sa v nich „dať dýchať“.

The Spot už pomáhal aj vychytenému podujatiu Startup Weekend, teda 54-hodinovému tvorivému maratónu, počas ktorého môžete zmeniť svoje progresívne nápady na realitu a ešte si dať pri tom poradiť od skúsených podnikateľov.

„Tu môžete voľne dýchať, myslieť a tvoriť.“

Zabehnutých i začínajúcich biznismenov, ľudí na voľnej nohe i tých, ktorí neradi pracujú z domu, spája aj novovybudovaný priestor Connect v Cvernovke. Každú stredu sem môžete prísť na neformálne podujatie Jelly meeting. Za jeho nezvyklý názov môže želé, ktoré sa pojedalo na prvom z týchto stretnutí. Ešte v roku 2006 ho zorganizovali dvaja newyorskí freelanceri otrávení z práce osamote. Vzopreli sa osudu a pozvali podobne trpiacich, aby jeden deň pracovali spolu. Z osviežujúcej skúsenosti sa onedlho vyvinula tradícia, ktorej sa s radosťou chytili osamelí pracovníci po celom svete. V Connecte sa želé nepodáva, no zato vás nakŕmia samými užitočnými informáciami.

Jelly meetingy robia už takmer rok. Kým nemali priestor v Cvernovke, stretávali sa v kaviarni. „Pozývali sme úspešných podnikateľov z rôznych oblastí, ktorí rozprávali o svojich začiatkoch,“ hovorí Naďa Stránska z Connectu. Ktosi dostal cennú radu a sám možno inšpiroval ďalších. Iní zas celkom nečakane natrafili na podnetných spolupracovníkov. Tak ako Janica Lacová a Matúš Valter alebo Little Monster a Cocopinda.

baví prezentovať umelcov. Prispieť k tomu, aby ich ľudia poznali a ocenili, a to nie len peniazmi, ale aj pozornosťou.“ Mladých výtvarníkov podporuje aj cez ďalší, tak trochu punkový projekt Hlupane na bráne. Táto neformálna skupina zodpovedá napríklad za vylepšenie zdevastovaného podchodu na Patrónke, ktorý zásah študentov z neďalekej ŠUP-ky premenil na unikátnu pouličnú obrazáreň. „Soyart by mal byť niečím medzi Hlupaňami a klasickou galériou, ktorá robí iba s etablovanými umelcami,“ dodáva Igor.

Makajú a sú v pohode „Musím povedať, že obrazy veľmi zlepšili náš priestor,“ pochvaľuje si Ivan Debnár, ktorý dobre vie, čo znamená štartovať priekopnícky biznis. Každý z tvorcov The Spot bol v istej fáze ži-

8

Aký pán, taký pes

9

nota bene 139

Ona pomáhala organizovať Jelly meeting, na priestor s obrovskými oknami vás zaručene lém,“ zdôveril sa. „Priateľka chce často vedieť, ktorý bol on pozvaný ako podnikateľ ochotný preberú a nakopnú vašu tvorivosť. čo jej svedčí viac. Kým si vyskúša štvrté šaty, ja podeliť sa o skúsenosti. Dali sa do reči a one- „Máme firmu so sídlom v Žiline, no rozšírili sme si už nepamätám, aké boli tie prvé... veď to asi dlho už diskutovali o tom, ako spojiť sily. sa už do piatich európskych krajín. Bratislava aj sami poznáte,“ dodáva a niekoľkí muži chápavo prikyvujú.

Matúš vyrába tričká s originálnymi motívmi, nám vyhovuje logisticky aj administratívne a ktoré sú jemne rebelské, ale nikoho neuráža- mňa sem pritiahli aj súkromné dôvody,“ hovo- Zatiaľ, čo si mentori rozdelia prvú skupijú. Pochybujete, či to platí aj o názve jeho ob- rí Marek, čerstvý záujemca o členstvo s neob- nu „startupistov“, my ostatní sa zapájame do workshopu či oddychujeme pri bare. Mentoring chodu? Vedzte, že je počestný. Neznamená nič medzeným prístupom. „Nevyhovuje mi robiť iné ako kokosový orech. z domu, ale nechcel som mať kanceláriu, v kto- a workshopy budú takto pokračovať dlho do noci.

Janica je žena mnohých záujmov a profesií. rej by som bol celý deň sám,“ vysvetľuje. „Pre Robí marketing, grafickú dizajnérku, copy- mňa má veľký zmysel stretávať sa s rozumný- Vzdialený asistent sa blíži Bez zdravej súťaživosti by nebolo rastu, preto writerku, píše PR články, pod značkou Jemi- mi ľuďmi v inšpiratívnom prostredí. Navyše né vytvára jednoduché recepty a vzdeláva sem môžem vziať pracovných partnerov, s kto- aj štartujúce biznisy súťažia o prvenstvo v inov oblasti zdravej výživy. Okrem toho navr- rými sme sa doteraz stretávali po kaviarňach.“ vatívnom priemysle. Koncom novembra sa vyhuje jedinečné detské oblečenie Little Mon- V Connecte sa pravidelne objavuje aj Andrej, hlasovali ceny za najlepšie podnikateľské náster, ktoré predstavila kolekciou Aký otec, ktorého som vyrušila pri debate s dvoma „ko- pady – Startup Awards 2012. Mňa najviac zaujal startup Mapz, víťaz kategórie Spoločnosť. taký syn, aká matka, taká Katka. Toto oble- legami“. Zdá sa, že im to nijako neprekáža. So čenie vychádza zo slovenských prísloví a na záujmom sa pýtajú na moju robotu a ja pocho- Nevidiacim ľuďom chce uľahčiť orientáciu v neznámych priestoroch.

Slovensku sa aj vyrába.

Všetko, čo budú po„Zohnali sme kvalitné látky z Európy. Na potrebovať, je smartfón, tlač používame ekološpeciálny vibračný pás gicky neškodné farby, a vzdialený asistent.

Ten môže navigovať ktoré neohrozujú zdraz hocijakého miesta. vie detí,“ hovorí Janica.

Stačí, aby mal v mobiVlani si založila krajle či v počítači aplikáčírsku dielňu FASHION ciu asistenta. Polohu Menufactory, aby mala nevidiaceho kamaráta výrobu oblečenia komvidí na mape. Overopletne pod palcom. vať si ju môže aj vďaka A práve tá zaujala Matúobrazu, ktorý aktuálne ša. „Janica už vyvíja tričsníma telefón nevidiaká, na ktoré si mädlíceho. Asistent zadáva me ruky,“ hovorí. „Popri pokyny hlasom alebo tom spolu chystáme vysiela signály do vibkolekciu pánskych koračného pásu, ktorý šieľ a košeľových golierikov pre psy s názvom nevidiaceho navádza správnym smerom.

Pán a pes.“ Matúš má „Vzdialený asistent sa na starosti potlač, Janipáči predovšetkým ľuca látky a šitie. „Všetko Kolekcia Pán a pes. Vznikla v spolupráci COCOPINDA a FASHION Menufactory. prediskutujeme, vymeníme si nápady. Sme pím, že presne takto to funguje – každý je tu ďom zvyknutým chodiť iba s bielou paličkou rovnako naladení, máme podobný zmysel vítaný, každý je zaujímavý a má čo ponúknuť. alebo so psom. Niekedy ide len o drobnú pomoc – nájdenie taxíka na parkovisku alebo topre humor, takže sa vždy dohodneme a niečo „Connect a ľudia s ním spojení mi pomáhajú z toho vznikne.“ v osobnom rozvoji aj na rôznych frontoch môj- alety v nákupnom centre,“ hovorí Tomáš Staník z Mapz. „Naším cieľom nikdy nebolo vytvoriť ho podnikania,“ hovorí Andrej. „Vypočujem si Každý je vítaný nápad, ktorý síce nesúvisí s mojím zameraním, počítačom riadený navigačný systém. Ten neNehľadáte biznis-partnera, ale pri práci by ste no inšpiruje ma tak, že ho pretvorím na nie- dokáže pomôcť tak, ako rada od kamaráta.“ Za Mapz stojí štvorica študentov z Technickej si sem-tam podebatovali? čo vlastné. Tu nájdem šikovných partnerov na V Connecte môžete pracovať medzi podobne zveľadenie svojho podnikania a možno aj po- univerzity v Košiciach pod vedením Jaroslava Porubäna. K vynálezu ich motivoval nevidiaci akčnými a tvorivými ľuďmi celý týždeň. Zá- tenciálnych zákazníkov.“ kladné členské 14 eur vám zabezpečí vstup Keď sa neskôr vrátim na akciu Mentorská noc, spolužiak. „Počas štúdia sme do tohto projekna štyri hodiny mesačne, bezplatné či zvý- Marek ešte stále pracuje za svojím stolom. An- tu investovali veľmi veľa voľného času. O pol hodnené vstupné na niektoré akcie a priro- drej dorazí chvíľu po mne. Mám dojem, že vi- roka však budeme mať školské časy za sebou a plánujeme dotiahnuť posledné detaily.“ dzené promo v rámci tunajšej podnikateľskej dím viacerých, čo som dnes už stretla. Sú tu Vzdialeného asistenta by prví používatelia komunity. Za 139 eur mesačne už máte neob- však aj nové tváre – mentori a ľudia, ktorí chcú medzený prístup. A za ďalších 25 si na túto vylepšiť svoje startupy. Predstavujú ich krátky- mohli vyskúšať koncom leta 2013. adresu môžete prehlásiť sídlo svojej firmy. mi prezentáciami. Niektorí nám ukazujú pre- Startup je podľa mňa vytrvalé a odvážne hľadanie lepších odpovedí, než aké sme Ak chcete pracovať osamote, môžete sa za- cízne vypracované slajdy, iní len odrapocú čo vrieť do niektorej z menších miestností alebo robia a akú radu potrebujú. Najviac nás po- mali doteraz. A to od navigácie pre nevido silent room – tichej izby, kde sa nesmie baví chalan s mobilnou aplikáciou, ktorá mla- diacich až po zdanlivo bezvýznamný stánok s hotdogmi. Občas totiž aj maličkosti vedú rozprávať ani telefonovať. No ak vás osamo- dým dievčatám uľahčí výber šiat na večernú te prepadá malátnosť, milí ľudia a moderný párty. „Vyriešil som tým aj svoj osobný prob- k veľkým veciam.

10

2013 január

text: elena akácsová | foto: klaus lempelman

Proti srsti

Sila negatívneho myslenia a pozitívnej odozvy

Snívať nestačí!

Ak chcete niečo v živote dosiahnuť, musíte si ujasniť, čo to je. Vysnívať si svoj cieľ však nestačí. Prílišné snívanie bez realistického zváženia prekážok môže byť dokonca škodlivé. Ale pochvaly, tie sú vítané vždy.

Vystúpili sme z lanovky na Trangoške a po štvrť hodinke chôdze sme si urobili zaslúženú pauzu. Kamarátka vytiahla fľašku piva a požiadala okoloidúcich lyžiarov, aby nám ju otvorili. „Ešte je ďaleko na Štefánikovu chatu?“ spýtala sa konverzačne. „Týmto tempom máte čo robiť do zajtra,“ zasmiali sa lyžiari a pustili sa šusom dole. Nechápali sme, boli sme presvedčené, že chata je niekde za rohom. Veď sme už prešli aspoň polovicu tej slabej polhodinky, o ktorej hovoril kamarát, čo nás tam zavolal.

O tri a pol hodiny neskôr, totálne zničené a unavené na smrť, sme už vedeli, prečo sa nám smiali. Nadávali sme na kamaráta a prisahali, že už nikdy nikto nás sem hore nedostane.

Preč s negativistami!

Keď mi niekto vyčíta, že som hrozný pesimista a že príliš premýšľam o tom, čo všetko sa môže pokaziť, keď myslím na zadné vrátka, robím si časové rezervy, vymýšľam plány B, C aj D, občas si spomeniem na tú hororovú cestu na Ďumbier. Ten kamarát nám zaklamal o príjemnej polhodinovej prechádzke vraj len preto, aby nás neodradil od cesty. Nie som veľká turistka a možno by som vtedy ozaj bola zostala doma. Lenže napriek zariekaniu, že na tú chatu ma už nikto nikdy nedostane, som tam ešte párkrát vyliezla. Keď už som vedela, čo ma čaká, ako si rozložiť sily, kde je najodpornejší stupák a kde fúka vietor, dalo sa to zvládnuť za dve hodiny. Niektorí nosiči to vybehnú plne naložení aj za 55 minút. Žijeme takú pozitivistickú motivačnú dobu a ja sa v nej necítim celkom vo svojej koži. Snažím sa pozitívne si vizualizovať šťastné konce, nekritizovať slabé miesta, neupozorňovať na možné problémy. Keď za mnou môj šéf kedysi posielal nováčikov vo firme, vždy ich vystríhal, aby si všetko poriadne zapisovali, ale aby sa mnou nenechali znechutiť. V jednej motivačnej knihe som dokonca našla radu, že ľudia, ktorí chcú niečo dosiahnuť, nemali by sa obklopovať kritikmi a pesimistami, ale len ľuďmi, čo ich nekriticky podporujú.

Preto ma veľmi prekvapil článok o sile negatívneho myslenia, ktorý som našla na stránke 99u.com. Informoval o najnovších výskumoch psychologičky Gabriely Oettingenovej z Hamburskej univerzity a Heather Barry Kappesovej z Newyorskej univerzity, ktoré poukazujú na to, že snívanie o víťazstvách, sa nám môže po-

riadne vypomstiť. Maľovať si naružovo, kam sa chceme dostať a ako krásne nám tam bude, síce môže byť inšpiratívne, oberá nás však o energiu potrebnú na vykonanie reálnej práce. Mentálne už totiž prežívame úspech, takže sa cítime menej nabudení preň aj niečo urobiť. Ak zostávame príliš dlho pri snení, odvádza nás to od vykonania potrebných krokov.

Negativisti, späť!

Mať jasný cieľ, smer aj dôvod, prečo to robíme, je veľmi dôležité. Rovnako dôležité je však venovať dostatok času uvažovaniu o prekážkach,

„Mentálne kontrastovanie nás chráni pred samoľúbosťou.“ ktoré na nás po ceste striehnu, a plánovaniu krokov, ako cestu prekonáme. Oettingenová to nazýva stratégiou mentálneho kontrastovania.

Podľa jej štúdie, vykonanej na skupinách manažérov nemeckých nemocníc, vedomé používanie tejto stratégie napomáha najmä v tom, že si vyberáme také cesty, ktoré sme schopní zvládnuť, a vyhneme sa včas tým, ktoré nikam

nevedú. Treba dodať, a dodáva to aj psychologička, že definovanie prekážok neodradí od dosahovania cieľa iba vysoko motivovaných ľudí. Ďalšia Oettingenovej štúdia vykonaná na desiatkach študentov, ktorí si mysleli, že sa skúma len ich kreativita, ukázala, že náš pokrok významne znásobuje pozitívna spätná väzba.

Polovica dostala falošnú spätnú väzbu o ich úžasnom kreatívnom potenciáli. Ešte predtým dostali niektorí z účastníkov za úlohu zamyslieť sa nad tým, aké ťažké bude úlohu vyriešiť.

Najlepšie výsledky dosiahli tí, čo dostali pozitívnu spätnú väzbu a súčasne robili mentálne kontrastovanie. Vysoko prekonali tých, čo dostali nafúknutú pozitívnu spätnú väzbu a oddávali sa len pozitívnemu mysleniu, a prekonali aj tých, čo dostali negatívnu spätnú väzbu bez ohľadu na to, či robili alebo nerobili mentálne kontrastovanie.

Mentálne kontrastovanie nás chráni pred samoľúbosťou, pomôže nám, aby sme sa netešili z víťazstva predčasne, znásobuje náš dlhodobý úspech. Vysnívajme si teda svoje ciele, obklopujme sa ľuďmi, čo nás vedia aj pochváliť, aj upozorniť na prekážky a problémy. Pochvaly si užime, upozornenia zoberme do úvahy a posilnení synergickým blahodarným účinkom zdoláme aj Ďumbier za slabú polhodinku.

11

text: mária bulková | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 139

2013 január

dôvody, pre ktoré niečo robíme, sa prejavia na výsledku. Bratia Wrightovci nemali ani zďaleka ideálne podmienky na uskutočnenie prvého letu. Naopak, mnohí iní mali oproti nim hneď niekoľko silných konkurenčných výhod – kvalitné vzdelanie, peniaze a dobré kontakty.

Medzi nich patril aj Samuel Pierpont Langley, o ktorom ste však pravdepodobne nikdy nepočuli. Napriek tomu, že mal všetky výhody, ktoré predurčovali na úspech, a o prvenstvo sa pokúšal celé roky, dočkali sa ho Wrightovci. Zatiaľ čo Langleyho hnala dopredu túžba po úspechu a uznaní, Wrightovcov predstava o novom, dostupnejšom svete, v ktorom sa vzdialenosti budú prekonávať jednoduchšie. A boli schopní presvedčiť ďalších, ktorí s nimi pracovali, aby tejto predstave uverili. To, že ľudia s nimi nepracovali len za výplatnú pásku, sa podpísalo aj pod ich výsledkami.

Inšpiratívna diskusia Okrem dostatku času a motivácie podporuje vznik objavov a dobrých nápadov aj spätná väzba. Profesor psychológie Kevin Dunbar

„Každý je dobrý v niečom inom a dokáže veci zlepšovať zo svojej perspektívy.“

AKO VZNIKAJÚ DOBRÉ NÁPADY

HEURÉKA!

Osamotený vedec zhrbený nad mikroskopom v tichu laboratória.

Inšpirácia, moment osvietenia, záblesk poznania. Heuréka! Ďalší objav je na svete! Naozaj je to také jednoduché?

Naozaj sú nápady len výsledkami okamihu, jedinej svetlej chvíľky? Navonok sa zdá, že objavné nápady vznikajú izolovane od dlhodobých vonkajších podnetov. Zbúrať túto predstavu nepomáha ani pamäť, lebo má tendenciu zameniť si aj niekoľkoročnú prácu len s jej výsledkom. Navyše, krátke príbehy nestihnú nudiť, sú obľúbené a receptov na instantný úspech nie je nikdy dosť. Lepšie sa počúva, že niekoho zrazu osvietilo, ako že vytrvalo pracoval.

Vo väčšine prípadov to však nie je pravda.

Veľké vedecké objavy a dobré nápady driemu pod povrchom celé mesiace, neraz

12

aj roky. Spisovateľ Steven Johnson vo svojej Motivácia prináša úspech knihe Odkiaľ sa berú dobré nápady: Kultúrna Nielen čas, ktorý človek práci venuje, ale aj história inovácií uvádza nasledujúci príklad: dôvody, pre ktoré ju robí, sa podpíšu pod Prírodovedec Charles Darwin vo svojej au- úspech alebo neúspech. Biológ a farmakotobiografii k svojmu sformulovaniu teórie lóg Alexander Fleming povedal na margo evolúcie prirodzeným výberom hovorí, že to svojho vynálezu antibiotika: „Keď som sa bol moment inšpirovaný esejou Thomasa R. zobudil tesne po úsvite 28. septembra 1928, Malthusa O princípoch populácie. Keď však určite som neplánoval obrátiť celú medicínu o viac než sto rokov nazrel do Darwinovho naruby tým, že objavím prvé antibiotikum na denníka americký psychológ zaoberajúci sa svete.“ Len si robil svoju prácu najlepšie ako kreativitou Howard Gruber, zistil, že Darwin vedel, tak ako každý iný deň. mal teóriu prirodzeného výberu sformulo- Spisovateľ a motivátor Simon Sinek uvádza vo vanú už mesiace predtým, ako čítal Mathus- svojej knihe Začni s prečo ďalší zaujímavý príklad ovu knihu. Skôr, ako si teóriu sám uvedomil. – bratov Wrightovcov. Ich príbeh potvrdzuje, že

strávil v 90. rokoch niekoľko mesiacov pozorovaním práce vedcov v štyroch špičkových laboratóriách a výskumných centrách na svete. Chcel zistiť, aké prostredie podporuje a urýchľuje tvorivosť. Na rozdiel od predošlých výskumov nerobil s vedcami len kvalitatívne rozhovory, v ktorých sa ich na proces objavovania priamo pýtal. Navyše si ich každodennú rutinu zaznamenával kamerou a tisícky nakrútených hodín potom pozeral a analyzoval.

Zaužívaná predstava, že vedci prichádzajú na veľké objavy osamote v laboratóriu, sa nepotvrdila. Naopak, z rozhovorov vyplynulo, že všetky významné objavy a nápady sa formujú najmä na pravidelných neformálnych poradách, a to vďaka diskusii. Práve výmena informácií, objavovanie slabých miest a prinášanie nápadov na zlepšenie od kolegov z rôznych vedných disciplín posúva formujúce sa objavy a myšlienky dopredu.

Kolektívny mozog Príkladov, ako inovácie vznikajú vďaka spolupráci, je v knihe Stevena Johnsona hneď niekoľko. Jeden, ktorý ilustruje, že „kolektívny mozog“ dokáže oveľa viac ako mozog jednotlivca, používame dennodenne. Je ním GPS navigácia. Vďaka spolupráci a dobrej

spätnej väzbe vznikla ako vedľajší objav pri iných experimentoch.

Keď Rusi v októbri 1957 vypustili Sputnik, mladí študenti William H. Guier a George C. Weiffenbach z Laboratória aplikovanej fyziky Univerzity Johna Hopkinsa boli nadšení a rozhodli sa, že vyskúšajú zachytiť jeho signál. O ich aktivite sa dopočuli ďalší, pridali sa k nim aj so svojimi nápadmi. Jedni boli schopní podľa frekvencie vypočítať rýchlosť, akou sa satelit pohybuje, iní vzdialenosť od prijímacej antény. Až sa im takto podarilo zmapovať celú trajektóriu satelitu okolo Zeme.

Ich aktivitu si všimol aj ich nadriadený Frank McClure. Navrhol im, aby sa pokúsili vďaka známej polohe satelitu zistiť neznámu polohu na Zemi. Podarilo sa im to a aj vďaka tomu dnes vieme ľahko nájsť dobrú reštauráciu v neznámom meste nielen podľa vôní a radu čakajúcich zákazníkov.

Uvarme si kávu!

Spomínaný príbeh svedčí o tom, že pre vznik objavov a dobrých nápadov je spolupráca kľúčová. Aj preto sa multidisciplinárne kreatívne laboratóriá, kde na projektoch robia spoločne programátori, fyzici, biológovia, sociológovia či výtvarníci, tešia čoraz väčšej obľube. Každý je dobrý v niečom inom a dokáže produkt vnímať a zlepšovať zo svojej perspektívy. Kolektívna vedomosť je silnejšia. Umožňuje učiť sa vzájomne jeden od druhého.

Predstavte si, že by ste si mali vystačiť na svete len s tým, čo viete vy sami. Že by ste museli začať od nuly a zabezpečiť si sami všetko to samozrejmé, čo funguje vďaka tisícročným kolektívnym poznatkom a spolupráci. Kto by si napríklad vedel čo i len založiť oheň na rannú kávu? A kto by vôbec vedel tú kávu spracovať?

Kaviarenskí povaľači?

Neprávom sa mnohým, ktorí vyhľadávajú stretnutia v kaviarňach, hovorí kaviarenskí povaľači. Pritom sa v kaviarni neraz vymyslí viac než za pracovným stolom. Prečo je to tak? Podľa anglického spisovateľa Stevena Johnsona mali kaviarne kľúčovú úlohu už vo formovaní osvietenského hnutia. A to z dvoch dôvodov – preto, čo sa v nich pilo, a preto, kto sa tam stretával.

Kým neboli vo Veľkej Británii kaviarne, ľudia pili prevažne alkohol a to z prostého dôvodu: piť vodu nebolo bezpečné. Šírili sa ňou rôzne nákazy. Neprestajne opitá hlava však toho veľa nevymyslí. Okrem toho, že kaviarne vniesli do pitného režimu zmenu v podobe čaju a kávy, boli tiež miestom, kde sa mohli naraz stretnúť ľudia z rôznych skupín s rôznymi záujmami, diskutovať, vymýšľať. Niet sa čo diviť, že s kaviarňami prišlo aj osvietenstvo s novými objavmi.

INZERCIA

fenomén

fenomén

text: mária bulková | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 139

ivana & mladý pán

Najväčšie vynálezy v roku 2012

DOMÁCKE OBJAVY NADŠENCOV V ženevskom CERN-e zaznamenali Higgsov bozón, v NASA si všimli existenciu planéty Kepler 22-b a to sa zoznam prelomových objavov roku 2012 len začína. Napriek tomu by sme vám chceli predstaviť trochu iné objavy.

Sú aj objavy, ktoré nevznikajú v špičkových laboratóriách vybavených drahými technológiami, ale v obyčajných bytoch nadšencov. Napriek tomu, že ich autori nemali za sebou žiadnu inštitucionálnu podporu, nápady sa dostali na zoznamy najväčších invencií. Posledný mesiac minulého roka ich zverejnili prestížne noviny a časopisy: The Times, The New York Times, Wired a Buzzfeed.

Základná výbava pre civilizáciu Predstavte si, že by každý mal vedomosť o tom, ako si podomácky vyrobiť 50 najdôležitejších strojov. Postačovali by na to, aby akákoľvek menšia komunita mohla byť sebestačná. Takúto základnú výbavu pre civilizáciu sa v rámci projektu Global Village Construction Set zastrešeného združením Open-source Ecology pokúša zostrojiť Marcin Jakubowski, bývalý vysokoškolský pedagóg, farmár a priemyselný dizajnér. Predpokladá, že výbava umožní rozvoj malých, sebestačne fungujúcich ekonomík po celom svete. „Je naozaj možné vytvoriť autentickú, prosperujúcu a sebestačnú komunitu 200 ľudí na 200 akroch pôdy?“ kladie si najväčšiu otázku svojho života. Do neistého projektu sa pustil, lebo verí,

14

komix

2013 január

že odstránenie prekážok, ktoré stoja v ceste rozvoju farmárstva, staviteľstva či výroby, rozpúta obrovské množstvo ľudského potenciálu.

Jakubowski už podomácky vyrobil niekoľko strojov, medzi nimi traktor, tehliarsky lis, vysokovýkonné vŕtačky a modulárne riadiace jednotky pre napájacie systémy v stavebníctve, poľnohospodárstve aj výrobe. Sám ich aj používa.

Ku každému zo zhotovených strojov vypracuje manuál, ako si jednoducho vyrobiť jeho kópiu. „Dáme jednotlivcom do ruky nástroje, s pomocou ktorých budú schopní premeniť špinu pod nohami na materiál potrebný pre stavbu domu, školy, obchodu či nemocnice,“ píše o projekte.

Dôležité je, že cena zhotovenia týchto strojov je zlomkom ceny strojov dostupných na trhu.

Nároky na kvalitu sú pritom porovnateľné.

Napríklad výkonnosť Jakubowského strojov je rovnaká, dokonca vyššia ako u priemyselných strojov. Otvorený podnikateľský model, ktorý umožňuje používateľom kopírovať a modifikovať stroje z tejto základnej výbavy podľa svojich potrieb, vytvára priestor pre ich zdokonaľovanie.

Nebolo by to prvýkrát, čo inovácie vzišli od používateľov, nie výrobcov. Jakubowski verí, že otvorenie podnikateľských modelov môže pomôcť

iným pri začínaní akéhokoľvek podnikania, či ide o pestovanie jabĺk alebo o tvorbu mobilných aplikácií.

Rukavice, ktoré hovoria Podľa štatistík na svete žije viac ako 40 miliónov ľudí, ktorí trpia sluchovým alebo rečovým postihnutím, alebo ich kombináciou. Vzhľadom na vysoký stupeň variácie medzi znakovými rečami, ktoré sa podobne ako hovorená reč líšia od regiónu k regiónu, neexistujú jednoznačné štatistiky, na základe ktorých by sa dalo určiť, koľko ľudí ovláda aspoň jednu znakovú reč. Skúste si však spomenúť, koľko poznáte nepočujúcich, nemých alebo hluchonemých a koľko tých, čo ovládajú znakovú reč.

Nepomer medzi jednou a druhou skupinou si všimli aj štyria študenti z ukrajinského mesta Donets, keď sa na škole zoznámili s mladými nepočujúcimi atlétmi. Uvedomili si, že by bolo dobré vytvoriť zariadenie, ktoré by im umožnilo jednoduchú a plnohodnotnú komunikáciu so zdravými. Tak sa zrodila myšlienka projektu Enable Talk, ktorý dnes zbiera ceny na technologických súťažiach. Dáva ľuďom so sluchovým a rečovým postihnutím nádej, že budú

mať k dispozícii dostupnú pomoc, ktorá zbúra komunikačné bariéry medzi nimi a zdravými.

Traja programátori a dizajnér pod spoločnou značkou QuadSquad vytvorili prototyp rukavíc umožňujúcich komunikáciu so sluchovo a rečovo postihnutými bez poznania znakovej reči. Jednoduché čierne rukavice majú v sebe ohybné senzory, ktoré zachytávajú pohyby rúk pri znakovej reči. Typ pohybu a samotný znak sa následne prenesie do smarfónu, v ktorom aplikácia spáruje prichádzajúci pohyb s konkrétnym znakom, prepíše ho do textovej podoby a priradí mu zvuk.

Hoci QaudSquad nepatrí v tejto oblasti prvenstvo,

„Pre Smildea skutočne platí, že počasie je také, aké si ho urobí.“ ich prototyp rukavíc má oproti konkurentom veľa výhod. Na rozdiel od iných menej sofistikovaných prototypov, ktoré stoja aj 1200 dolárov, cena týchto rukavíc sa pohybuje okolo 75 dolárov. Keďže znakových rečí je veľa, nezanedbateľné je aj to, že samotní užívatelia môžu systém naučiť nové gestá a modifikovať tie, ktoré v ňom už sú.

Oblaky v interiéroch Holandský umelec Berndnaut Smilde neprišiel so žiadnym prelomovým vynálezom. Svojou tvorbou oblakov v interiéroch však dokázal, že umenie a veda sa dokážu krásne a efektne dopĺňať. Dokonca, že umenie môže slúžiť popularizácii vedy.

Pre Smildea skutočne platí, že počasie je také, aké si ho urobí. Keď ho pekné bezoblačné nebo omrzí, vytvorí si s pomocou prístroja na výrobu hmly, ktorý je bežne dostupný a využíva sa napríklad v kluboch a na diskotékach, vlastný oblak. Svoje oblaky vystavoval už v mnohých galériách

a známe sú aj z fotografií, no zazrieť naživo sa ich podarilo len zopár šťastlivcom. Oblak vydrží pokope len veľmi krátko, potom sa rozplynie vo vzduchu. Tomuto prchavému momentu však predchádza pomerne náročná príprava, ktorá si vyžaduje trpezlivosť a starostlivé načasovanie.

Oblak vznikne len za určitých podmienok, autor si musí strážiť ideálnu teplotu, vlhkosť a svetlo v miestnosti.

Smilde svoje oblaky rád umiestňuje do atypických priestorov – prázdnych kostolov, galerijných miestností, opustených tovární. „Na tvorbe oblakov ma zaujíma najmä aspekt ich dočasnosti, ich efemérnosť. Oblak je tu len veľmi krátky moment a potom sa rozpadne. Je to o potenciáli myšlienky, ktorá však v konečnom dôsledku nebude nikdy fungovať,“ vyjadril sa Smilde pre denník Washington Post. Kritici jeho tvorbu hodnotia ako návrat k surrealizmu a prirovnávajú ho k belgickému maliarovi Renému Magrittovi.

Na čo sa môžeme tešiť Avizovaných nápadov od vedcov aj nadšencov sú celé stovky. Patrí medzi ne napríklad oblečenie, ktoré z jemných rozdielov v teplote na rôznych miestach tela dokáže vyrobiť elektrickú energiu na nabitie MP3 prehrávača alebo mobilu.

Fínska spoločnosť Myontec zasa pracuje na vývoji spodnej bielizne, ktorá by na základe senzorov dokázala vyhodnotiť, ako pracujú jednotlivé svaly. Hoci je táto bielizeň určená najmä atlétom a ich trénerom, tvorcovia veria, že použitie pre širšiu verejnosť by malo tiež význam. Keby ľudia v každom momente vnímali, že ich svaly nepracujú, vyhýbali by sa sedavému spôsobu života.

Lepšiemu zdraviu má slúžiť aj ErgoSenzor, monitor od spoločnosti Philips, ktorý vás zakaždým, keď sa zhrbíte za počítačom, upozorní, aby ste sa vystreli. Monitor vám tiež napovie, kedy si dať od práce prestávku.

15

TÉMA

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

PENIAZE NA DOBRÉ NÁPADY VYZBIERA DAV

MECENÁŠI, KDE STE Kedysi sa tomu hovorilo predplatné, dnes je to crowdfunding. Vďaka internetu a sociálnym sieťam vám umožní osloviť a zaujať veľké množstvo ľudí v krátkom čase.

Michelangelo a Galileo mali za sebou peniaze mocnej rodiny Mediciovcov, Vincent van Gogh zas starostlivosť a obdiv láskavého brata Thea. Umelci, vedci či kreatívni podnikavci sa bez podpory zvonka nezaobídu ani dnes. No nie sú už úplne odkázaní na vrtochy bohatých mecenášov, firemných sponzorov či nadácií. Nemusia ustupovať cudziemu vkusu ani sa podrobiť ubíjajúcej grantovej byrokracii. Tým šikovným a nevšedným, ktorí svoje nápady vedia spropagovať, sa na ne vyzbiera dav „obyčajných“ ľudí.

Stačí si zaregistrovať projekt na niektorej z početných crowdfundingových platforiem.

Nazbierate peniaze, spravíte si reklamu a ako bonus získate skupinu fanúšikov/zákazníkov navnadených na vaše dielo skôr, než vôbec vznikne.

K priekopníkom davovej zbierky patrí japonská rocková skupina Electric Eel Shock.

V roku 2004 vyzbierali od sto fanúšikov, známych ako sto samurajov, 10 tisíc libier.

Nepotrebovali na to ani album vydaný pod vychytenou značkou. Darcom jednoducho ponúkli, že do konca života môžu byť hosťami kapely.

Slovenská „davovka“ Väčšina crowdfundingových webov archivuje ukončené projekty, ktorými sa oplatí inšpirovať. Dôležité je vybrať si správny portál pre svoj zámer. Niekde sa zbiera skôr na umelecké projekty, inde na vedecké výskumy, startupy (rozbiehajúce sa inovatívne biznisy), komunitné a ekologické projekty, ale aj na prsné implantáty.

K peniazom na dobré nápady sa dá takto dopracovať aj zo Slovenska. Dôkazom je skupina The Ills, ktorej fanúšikovia prispeli na vydanie vinylu. Výzvu zadával basgitarista Filip Drábek s priateľkou, bookerkou kapely. Vybrali si platformu Indiegogo, ktorá podporuje umelecké zámery, spoločenské, politické, environmentálne kauzy, a aj začínajúcich podnikateľov. Filipovi sa páčilo, že ponúka flexibilnú formu zbierky. Pri nej vám darované peniaze os-

16

tanú, aj keď sa nazbiera menej, ako ste zadali. „Ak nedosiahneme stanovený limit, Indiegogo si stiahne viac percent, ako keď ho dosiahneme,“ vysvetľuje Filip. Pri fixnej forme získate všetko alebo nič. Hodí sa na projekty, ktoré sa bez požadovanej čiastky nedajú rozbehnúť – ak potrebujete päťtisíc dolárov, tisícka by vás nevytrhla, ale darcovia by sa domáhali sľúbeného výsledku.

Dolár k doláru The Ills sa uchádzali o 700 dolárov. „To nie je ani štvrtina nákladov, ktoré sme dali do vydania, nahrávania a podobne. Popravde som v tých sedem stoviek len dúfal. Nepovažoval som to za veľmi reálne.“ Brali to ako experiment – aj keby prišlo pár dolárov, bolo by to lepšie ako nič. Svoj cieľ nakoniec presiahli o 76 dolárov. Priaznivci totiž môžu prihadzovať peniaze, aj keď ste presiahli svoj plán. Zbierka sa končí až vypršaním termínu, ktorý ste si určili. Pri flexibilnej kampani na Indiegogo to môže byť až 120 dní, pri fixnej 60. Úspešné projekty často vyzbierajú o niečo viac, na portáli Kickstarter svoj cieľ mnohé prekročia až o 30 percent.

A odkiaľ sa berú darcovia? Niektorí priamo vyhľadávajú nápady hodné podpory. Väčšinu však musíte upútať svojou kampaňou. „Využívali sme mailový newsletter, sociálne siete a niekoľkým webovým médiám som poslal tlačovú správu,“ spomína Filip.

Kapelu podporili hlavne fanúšikovia zo Slovenska a niekoľkí z Česka. „Mali sme jedného človeka z Austrálie, jedného z Francúzska a dvoch zo Spojených štátov, čo sú paradoxne krajiny, v ktorých sme nekoncertovali.“ Filip má dobrý pocit z toho, koľko Slovákov v nich verilo tak, že si kúpili album bez toho, aby ho počuli. Na to, akú (vraj) malú spoločnosť zaujíma hudba a kultúra, ktorú The Ills tvoria, si ich výzvu všimlo dosť ľudí. „Myslím, že to účinne zarezonovalo. Doteraz si pamätám prvé dve hodiny, čo sme to mali spustené a zrazu sme mali štyri-päť objednávok a sto dolárov vyzbieraných.“

nota bene 139

2013 január

Samozrejme, nebolo to „zadarmo“. Každý príspevok hudobníci odmenili darčekom.

Za dolár v predstihu poslali prvú pesničku z nového albumu, za 20 dolárov to už bola limitovaná edícia CD a originálne tričko. „Sme príliš obyčajná, neznáma a nezaujímavá kapela na to, aby ľudia od nás chceli pozvania na večere, čo býva celkom časté pri veľkých zahraničných menách,“ skromne tvrdí Filip. Na skúšku ponúkli súkromný koncert za príspevok 150 dolárov. Za tristo by po darcovi pomenovali pesničku, no nikto sa nechytil. „Dali sme to tam skôr zo žartu, ako experiment. Naozaj sme počítali iba s predajom CD-čiek, vinylov, tričiek a rôznych kombinácií týchto produktov.“

Tesla a psí dych Filip spája úspech kampane The Ills aj s tým, že crowdfunding je u nás ešte stále dosť neznáma metóda. Nevylučuje, že ju využijú znova, ale... „Vďaka maličkému boomu, ktorý sa okolo toho vytvoril, by už repete nemuselo zaujať toľko ľudí. Určite by bolo treba vymyslieť niečo nové, trochu to obohatiť.“ Najviac prispievateľov reaguje na výzvy, ktoré ich osobne zainteresujú – ako výstavba Teslovho múzea v americkom mestečku Shoreham. Slávny vynálezca tam chcel vybudovať vežu, ktorá by vysielala bezdrôtovú energiu do celého sveta. Projekt zlyhal pre nedostatok peňazí, v roku 1917 vežu zbúrali. Teslovi obdivovatelia na Indiegogo nedopustili, aby sa história opakovala. Na múzeum vyzbierali vyše 1,3 milióna dolárov. Dr. Bob Wagstaff, 78-ročný

„Zbiera sa na umelecké projekty, vedecké výskumy aj na prsné implantáty.“ vynálezca a podnikateľ, zas našiel riešenie na smradľavý psí dych. Za špeciálnu kefku na čistenie psieho jazyka vydali vďační psičkári 62,5 tisíc dolárov a to doktor žiadal „len“ 40 tisíc. Cez portál Microryza zas ľudia poslali vyše 15 tisíc dolárov výskumníkom, ktorí hľadajú nové lieky proti cudzopasným červom.

Zahrajte si s Fujartom Ak máte chuť podporiť tvorivý nápad, jeden vám hneď aj odporučíme. Všeumeleckovedecké teleso Fujart pripravuje ďalší hodnotný film (hodnotu predošlých si overíte na stránke fujart.sk). Tentokrát to nebude nič menšie než umelo vytvorená ľudová rozprávka. Scenár majú hotový, stačí ho len sfilmovať. A za čo? To už môže byť otázka na vás, možných donorov. „Máme tam zaľúbený pár, skromného až

naivného idealistu, krásne dievča v procese premeny na žabu, hovoriacu sliepku, nenásytných pánov stoličných, kruté lesné strašidlo a samozrejme plno kúziel a veselých, pôvodných, umelo vytvorených ľudových pesničiek,“ hovorí Peter Drmlík z Fujartu. „Keby len dvaja z vás prispeli ľubovoľnou sumou, hneď máme na sadu nalepovacích fúzov pre postavu učiteľa Skanzena, vrátane lepidla. Herec, ktorý ho má stvárniť, totiž napriek veku a veľkej hereckej profesionalite nedokáže dostatočne zarásť.“ Ak chcete vedieť viac či rovno prispieť, navštívte portál ludialudom.sk. (www.ludialudom.sk/vyzvy/739) Fujart sa vám bohato odmení menom v titulkoch, účinkovaním v komparze v masových tanečných scénach, rekvizitou z predošlých filmov ako šúsbomba (granát v topánke) či punčový rez z polystyrénu. „Z najštedrejších darcov vylosujeme jedného, ktorý sa objaví vo filme v detaile a bude mať text obsahujúci jedno až dve slová.“ Nevýhodou crowdfundingu je, že geniálne nápady môže ktosi kopírovať. Ak sa toho zľaknete, z vášho projektu možno nič nebude. Ak zariskujete, svet môže byť aj vaším pričinením krajší.

Čo, kde, ako?

Väčšina crowdfundingových portálov vás zaregistruje zadarmo. Darcovia platia cez PayPal alebo kreditné karty. Vy si už len musíte vybrať, či budete zbierať peniaze za odmenu (vhodné hlavne pre charitatívne, ekologické či komunitné projekty) alebo pôjdete do pôžičky/lending či hľadania investorov/equity (ideálne pre startupy, vývoj softwéru, počítačových hier, tvorbu hudby, filmov). indiegogo.com +umelecké projekty, politické, ekologické kauzy, začínajúci biznis, charita +flexibilná forma – pri dosiahnutí/prekročení cieľa účtujú 4%, inak 9% +fixná forma – darcom stiahnu peniaze, až keď splníte cieľ, portál si potom berie 4% www.dobrakrajina.sk + sociálne projekty + projekt Nota bene nájdete pod názvom Boj o človeka v prvej línii ulice fondomat.cz +svadobné/narodeninové dary, spoločný nákup, charita, umelecké projekty +flexibilná forma, 4% poplatok pri dosiahnutí cieľa kickstarter.com +len kreatívne projekty +iba ak vám projekt podá niekto s bývaním a bankovým účtom v USA/UK +fixná forma, 5% poplatok pri dosiahnutí cieľa Zdroj: en.wikipedia.org, creativeindustry.sk

17

Ľudia

text: jana michalová, zuzana mojžišová | foto: alan hyža

nota bene 139

2013 január

Čo sa týka intelektuálnej stránky, tak určite nezapájam celú svoju kapacitu. Ale sú v službe veci, čo ťa potešia: keď sa jazda podarí, keď ťa niekto z cestujúcich pochváli či poďakuje. A aj do tej jazdy sa dá zapojiť rozum. Čomu sa ešte okrem šoférovania venuješ?

Podieľam sa na občianskej iniciatíve Lepšia doprava. Je nás asi desať, profesionálov i nadšencov, ktorí sa však špecializujú na konkrétne témy a majú dobrý prehľad napríklad o trendoch v zahraničí. Pripomienkujeme rôzne projekty a dávame vlastné návrhy na dopravné riešenia. Rád by som sa v budúcnosti viac venoval najmä pešej doprave v meste, v tomto je Bratislava úplne pozadu. Rozmýšľam, že si ešte doplním dopravné vzdelanie, aby som mal lepší prehľad o technických aspektoch a mohol byť spolutvorcom dopravných projektov.

Hovoril si, že hráš na klavíri. Áno, od malička. Mám výborného učiteľa. Raz za pár mesiacov zahrám na kolektívnom koncerte, a zhruba raz za rok mám svoj vlastný koncert.

Hudba je mi blízka, na univerzite som myslel, že ju možno budem aj študovať. Mám veľmi rád Skrjabina. Teraz nedávno som nacvičoval dve zaujímavé skladby od estónskeho skladateľa Arva Pärta.

„Je to stresujúce a vyčerpávajúce povolanie.

Skláňam sa pred tými, čo to robia dlhé roky.“

ODVEZIE VÁS NEOBYČAJNÝ ČLOVEK

TROLEJBUSÁR STRATENÉHO MESTA Bol to jeho detský sen: šoférovať trolejbus. Chcel zažiť veci zvnútra kabínky vodiča. No nie je to celoživotné povolanie. Vyštudoval v Amerike, zaujíma sa o politiku a hľadá stratenú Bratislavu. IVAN BÚTORA. Na ktorej linke jazdíš? Ovládaš všetky trolejbusové trasy?

Robím rôzne trasy, podľa potrieb Dopravného podniku, a áno, poznám ich všetky. V Bratislave je to celkom pestré, trolejbusové trate vedú cez rôzne kúty mesta, rôzne štvrte. Tri roky som bol šoférom na plný úväzok. Je to náročná práca. Občas je to dosť stresujúce a vyčerpávajúce povolanie. Skláňam sa pred tými, čo to robia dlhé roky.

18

Ráno sa vstáva pred piatou?

Na rannú zmenu často oveľa skôr. Vstávať musíš aj o pol tretej, o štvrtej, podľa toho, ako ďaleko od vozovne bývaš a kedy máš nástup do služby. Najväčšia časť vozov má výjazd z garáže medzi štvrtou a piatou.

Zažiješ pri jazde aj divokejšie situácie?

Každá linka má svoje „publikum“, ktoré sa mení aj počas dňa. Asi najexponovanejšie sú linky na

Dolné hony. Ale inak tie divoké situácie vznikajú hlavne v premávke, keďže po meste jazdia rôzni blázni.

Prečo si prestal robiť šoféra na plný úväzok?

Pred dvoma rokmi som kandidoval do miestneho i mestského zastupiteľstva a nestíhal som kampaň i prácu na plný úväzok, a tak som to vtedy sekol. Potom som si už plný úväzok neobnovil, zároveň som totiž začal pracovať na

knihe Stratené mesto. Momentálne zhruba rok pôsobím tiež v predstavenstve Dopravného podniku.

To si teda sám sebe šéfom?

Nie celkom. Riadenie prebieha v dvoch úrovniach. Okrem predstavenstva je tu aj výkonný manažment, ktorý je zodpovedný za každodenný chod podniku. Predstavenstvo je volené mestským zastupiteľstvom.

Aké to je byť dieťa známych rodičov? (Ivanovi rodičia sú známa sociologička Zora Bútorová a bývalý veľvyslanec Martin Bútora, pozn. red.) Čo hovoria na tvoje zamestnanie?

Byť synom svojich rodičov mi pripadá normálne, nemám s tým nejaké problémy. A čo sa šoférovania týka, s mamou sa občas na tú tému doberáme, ale rešpektuje to. Nemám dôvod, aby som prestal jazdiť.

No nezdá sa, že by si pri riadení trolejbusu využíval svoj potenciál na sto percent.

Málokto sa po absolvovaní Harvardu či Princetonu vráti domov. Ty si však tu. To bolo jasné vždy?

V podstate áno. Mal som od začiatku pomerne jasno v tom, že som sa chcel vrátiť domov. Spoza oceánu som sa väčšmi začal zaujímať o dianie v Bratislave. Vlastne ma k tomu priviedla sčasti aj téma mojej diplomovej práce, ktorú som písal o bratislavskom Novom moste. Tiež som sledoval, čo sa deje v mestskej doprave – na výbornom portáli imhd.sk. Nepáčilo sa mi, že v Bratislave je tendencia preferovať automobilovú dopravu pred verejnou. Po skončení štúdia som ešte rok stážoval v New Yorku v organizácii Project for Public Spaces, ktorá sa venuje verejným priestorom. Bol som naplnený novými myšlienkami a chcel som ich doma uplatniť. Bližšie do diania v samospráve som prenikol najmä ako poslanec Starého Mesta v minulom volebnom období.

Ako to na takej univerzite funguje? Neočakáva sa, že po jej absolvovaní nastúpiš na nejakú top pozíciu?

Hej, istá časť ľudí naozaj už v tom treťom, štvrtom ročníku veľmi cieľavedome hľadá svoju bu-

dúcu kariérnu dráhu. Aj keď v posledných rokoch v dôsledku krízy mali aj absolventi špičkových univerzít väčšie problémy zamestnať sa. Ja som však nerozmýšľal prioritne o kariére. Vzdelanie, ktoré som tam absolvoval, mi hlavne pomohlo kriticky myslieť a uvažovať v súvislostiach.

Aj keď som študoval históriu, tušil som, že historikom profesijne asi nebudem. Ale zužitkoval som to pri projekte Stratené mesto. Čo je Stratené mesto?

Kniha, ale aj širší projekt revitalizácie historickej pamäte, ktorý inicioval Miloš Žiak z Izraelskej obchodnej komory. Kniha vznikla pod vedením profesora Nižňanského, obsahuje štúdie o živote jednotlivých národnostných skupín v Bratislave a taktiež časť o búraní Podhradia a výstavbe Nového mosta, ktorú som písal ja. Málo sa vie o tom, že v druhej polovici 60. rokov Bratislavčania o tomto zásahu do starého mesta vášnivo diskutovali, viedli sa rôzne spory a mnohí občania i odborníci s výstavbou mosta nesúhlasili. Čo povedali v Amerike na takúto bratislavskú tému?

Nebol to problém. Na Princetone je taká prax, že študenti sami prichádzajú so svojimi témami pre diplomové práce. Samozrejme, katedra ich musí schváliť. Práce by mali byť originálne. Obaja profesori, s ktorými som konzultoval, boli odborníkmi na históriu 20. storočia a stredoeurópsku históriu.

Ale tam sú zásahy tipu zbúrame túto štvrť a postavíme diaľnicu bežné, nie?

V Amerike sa naozaj vybudovalo mnoho diaľnic priamo cez mestá. Preťali sa štvrte, cenné verejné priestory – napríklad nábrežia – sa umŕtvili.

Ale dnes sa to mení. Taký New York za posledné roky prechádza viditeľnými zmenami – budujú sa kvalitne riešené cyklopruhy, zvýšil sa podiel cyklistickej dopravy, vznikajú nové pešie zóny a verejné priestory, križovatky sa lepšie prispôsobujú pre chodcov. Dopravná komisárka Janette Sadik-Khan otvorene hovorí, že sa inšpirovala Kodaňou. O zmenách sa diskutuje s verejnosťou, občas sú kontroverzné, ale za pár rokov sa podarilo urobiť veľa. K týmto trendom sa pripájajú aj mnohé ďalšie americké mestá. Chcú mať živé ulice a kvalitné verejné priestory, čo je dnes nevyhnutné aj pre ekonomickú prosperitu. Keď som pred desiatimi rokmi v Amerike žil, možno až na mesto Portland v štáte Oregon, hovorilo sa o takýchto veciach málo. Amerika má fascinujúcu schopnosť zmeny a vývoja.

A ako je to u nás? Máme dobrú hlavnú architektku?

Myslím, že hlavná architektka má záujem, aby sa k verejným priestorom pristupovalo inak ako doteraz. V Bratislave sa veci menia ťažko a pomaly. Problém je napríklad v tom, že uličné priestory i viaceré námestia v podstate spravujú

19

nota bene 139

2013 január

text: kevin roberts, www.streetnewsservice.org | foto: eddie byrd/one step away

SVET

dopravné oddelenia magistrátu, kde zatiaľ niečo ako kvalitu verejných priestorov veľmi nevnímajú. Vidno to na tom, že na jednej ulici nájdeš tri-štyri druhy rôznych stĺpikov alebo reklamné zariadenia, ktoré obmedzujú chodcov. V Bratislave sa rutinne kreslia parkovacie miesta na chodníky, a to aj na takých centrálnych uliciach ako Štúrova alebo Ulica 29. augusta. Čo nové developerské projekty?

Verejné priestory by mali byť pri nových projektoch kľúčové. Doteraz to fungovalo tak, že diskusie s verejnosťou boli viac-menej formálne, developer kúpil pozemok, architekti tam niečo nakreslili a na verejný priestor sa myslelo len okrajovo. Aj preto tak zle dopadol napríklad River Park. Iste, zapojiť verejnosť je náročné a nemáme s tým na Slovensku veľké skúsenosti, takže celý proces môže trvať o niečo dlhšie. Ale napríklad na Kamennom námestí je dôležité, aby aj každodenní užívatelia tohto verejného priestoru mohli vyjadriť svoje predstavy. Samospráva môže vytvoriť mechanizmy, ako ľudí zapojiť, sú na to rôzne nástroje. Skúšali sme to nedávno, 22. septembra počas Dňa pre námestie. Cyklokoalícia pod vedením Zory Pauliniovej (Kalky) zorganizovala verejné plánovanie námestia. Celá táto iniciatíva má aj svoju facebookovú stránku Námestie pre ľudí. Čo sa tam dialo?

Napríklad Emočná mapa – ľudia mohli na veľkú mapu lepiť žlté alebo červené štítky, ktoré vyjadrovali pozitívne či negatívne emócie. Najviac žltých štítkov získala paulovnia, krásny veľký strom, na ktorý je už však vydané výrubové povolenie pre výstavbu podzemnej garáže. Ľudia tiež pozitívne vnímali budovu OD Tesco. Okrem emočnej mapy sa trikrát počas dňa odohral tzv. „urban walk“ – prechádzka trasovaná cez niekoľko problémových bodov, ktorá slúžila jednak na dovzdelanie verejnosti, jednak na zaznamenanie konkrétnych podnetov. A počas celého dňa boli k dispozícii anketové lístky, je ich vyplnených vyše 200. Bolo to v Bratislave prvýkrát, čo sa uskutočnil takýto pokus o participatívne plánovanie kľúčového verejného priestoru.

Po zlých skúsenostiach s developermi a sklamaniach zo samosprávy – bude názor ľudí vypočutý?

Výstupy z podujatia sa spracúvajú do písomného materiálu, ktorý bude predložený hlavnej architektke a primátorovi. Vyzerá to tak, že mesto chce vypísať dve súťaže, jednu urbanistickú na celý priestor od Amerického námestia cez Kamenné námestie, Námestie SNP po Šafárikovo námestie, a potom aj užšiu urbanisticko-architektonickú súťaž na samotné Kamenné námestie. Zadanie súťaže by malo zohľadniť aj výstupy z verejného plánovania. Ťažko predpovedať, čo bude, ale teší ma, že sa tu vytvorila nejaká aktívna verejnosť.

20

S čím sa tebe spája Kamenné námestie?

Pohyboval som sa tu od malička. Pre mňa je to také skutočné centrum mesta. Zaujímavé prelínanie rôznych historických vrstiev a druhov architektúry. Miesto, ktoré má svoju pamäť. Spomínam si napríklad na stretnutia s mamou pri zvonkohre po tréningoch karate, zvykli sme si tam dať langoš. V súčasnosti má developer zámer námestie kompletne prestavať a aj zastavať, hovorí sa o zbúraní obchodného domu či hotela. Takýto spôsob riešenia by bol podľa mňa deštrukčný a nekultúrny.

Ako by malo podľa teba Kamenné námestie vyzerať?

Rád by som si tam napríklad sadol na lavičku.

Keď dobrovoľníci v rámci Dňa pre námestie vybudovali provizórnu lavičku pod paulovniou, ľudia ju hneď začali využívať. Aj takéto malé zásahy dokážu zlepšiť verejný priestor. Inak sú moje predstavy podobné tomu, na čom sa zhodla väčšina ľudí – viac zelene, vodné prvky, pekná dlažba, zrušenie povrchového parkoviska, odstránenie stánkov a reklám. Mal by byť zachovaný verejný charakter námestia, aby bolo prístupné pre všetkých. Malo by si zachovať svoju pestrosť, to, že je to priestor pre ľudí rôznych sociálnych skupín a životných štýlov. Začiatkom roka už vznikla petícia Stop búraniu Bratislavy! za zachovanie obchodno-spoločenského komplexu na Kamennom námestí.

Teraz k trochu inej téme. Mnohým ľudí bez domova bránia postaviť sa na nohy obrovské dlhy voči Dopravnému podniku. Naprí-

klad náš expredajca Jozef je odkázaný na prácu, v ktorej dostáva peniaze na ruku. Lebo ak by si našiel stálu prácu, exekútor by mu strhol takmer celý plat a nemal by z čoho platiť bývanie a životné náklady. S dlhmi na krku, hoci mladý, akoby bol navždy zakonzervovaný v tomto stave. Je Dopravný podnik ochotný jednať s jednotlivými dlžníkmi, aby mohli začať odznova?

Určite by bolo správne, ak by sme ponúkali takýmto ľuďom spôsob ako, povedzme, zaplatiť aspoň symbolickú časť dlhu a zvyšok odpustiť, aby mali znovu šancu. Dôležité bude zadefinovať nejaké kritériá. Na základe vášho oslovenia som sa s konkrétnymi otázkami obrátil na generálneho riaditeľa Ľubomíra Belfiho. Uvidíme, či sa podarí niečo pohnúť dopredu.

Zdá sa, že ak by mal dopravný podnik vlastného exekútora, odpadla by najväčšia zložka dlhu, ktorú si prirátavajú exekučné firmy a dlžníci by mali šancu na dohodu. Aký je váš názor?

Netrúfam si to takto z brucha zhodnotiť. Vo všeobecnosti je názorová línia súčasného manažmentu DPB taká, že je výhodnejšie objednávať služby rôzneho druhu externe. Ja s tým nie celkom súhlasím, myslím, že treba mať najprv serióznu analýzu, ktorá porovná náklady rôznych variantov a až na základe toho sa rozhodnúť. To sa týka napríklad aj čistenia vozidiel MHD, ktoré pre DPB vykonáva externá firma – osobne som presvedčený o tom, že túto činnosť by sme efektívnejšie zvládli interne v rámci dielní.

PODPOROVANÉ BÝVANIE NA PRVOM MIESTE

Útulky ako riešenie nestačia Aj vy si myslíte, že bezdomovci, ktorí nevyužívajú útulky, odmietajú pomoc? Iný názor má americký expert – profesor Denis Culhane. Aby hlbšie prenikol do problému, strávil dva mesiace v útulkoch. Jeho výskum pomáha riešiť problém dlhodobého bezdomovectva v USA. „V 80. rokoch som pracoval ako komunitný pracovník vo filadelfskej Únii bezdomovcov a riadil som Národnú úniu bezdomovcov v Bostone. To si okrem iného vyžadovalo tráviť veľa času v útulkoch. Zároveň som si robil doktorát a napadlo mi: Mám neskutočne dobrú príležitosť vypočuť si názory ľudí s bezdomoveckou skúsenosťou. Prečo by som to nepoužil do svojej dizertačnej práce?“

Culhane strávil takmer dva mesiace vo fila- Zistil, že spoločným nepriateľom všetkých delfských útulkoch. „Pracoval som v utajení, ak bezdomovcov je útulok. Cítili sa byť využívaní sa to tak dá povedať. Nepredstavoval som sa ako a manipulovaní. Človek zvonku by to nechápal. výskumník, len som sa postavil do radu, dostal „To, na čo stále zbierame peniaze, sú útulky, aby posteľ a zostal tam na noc.“ Získal tak jedinečný sme ich mohli naplniť ľuďmi. Pritom bezdoprístup do systému, ktorý výskumník zvonku movci neznášajú útulky a nocľahárne, pretože zvyčajne nemá. im často servírujú jedlo po dobe trvanlivosti, Najdôležitejšie pre Culhanea bolo dozvedieť ponúkajú natesnané postele a vyžadujú dissa, na čo sa ľudia bez domova najviac sťažujú. ciplínu. Ostatný svet v nich vidí pomocníkov

21

nota bene 139

2013 január INZERCIA

a spasiteľov, ale pre bezdomovcov sú to ľudia, ktorí im iba hádžu odrobinky pochádzajúce od zvyšku spoločnosti.“ Culhane hneď vedel, že nikdy nenapíše odborný článok, v ktorom by dospel k záveru, že svet potrebuje viac útulkov pre bezdomovcov. „Aj keby boli útulky lepšie, čo by mohli byť, ako riešenie problému nepostačujú.“ Za riešenie dlhodobého bezdomovectva dnes považuje podporované bývanie a tiež snahu o to, aby sa neobjavovali noví dlhodobí bezdomovci.

Vojdi, ľahni si a zdekuj sa Culhane nespochybňuje, že nocľahárne a útulky majú v systéme svoje miesto, ale presadzuje ich nové chápanie. „Nocľaháreň, ktorá poskytuje len možnosť prespať, kam ľudia vstúpia o 19. hodine, odídu z nej o 7. hodine a potom sú celý deň na ulici? Nikdy som nemal pocit, že by toto fungovalo! A predsa je to najbežnejšia stratégia v krajine. Ľudia si myslia, že je to v poriadku, pretože je to lepšie ako ostať na ulici.“ Najlepším argumentom v prospech zachovania útulkov je podľa Culhanea, že budú chápané ako miesto vykonávania konkrétnych opatrení.

A tie budú časovo obmedzené a presne cielené. „Väčšina ľudí opustí útulok do 30 dní (na rozdiel

22

od Slovenska, kde v útulkoch ľudia prežívajú dlhodobo, lebo sa niet kam posunúť, pozn. red.), takže by sme mali pripraviť aj program, ktorí im pomôže nielen vtedy, keď v ňom prespávajú.“ Až 60 – 70 percent tých, ktorí sa dostanú z ulice bez pomoci zo strany oficiálnych orgánov, sa vracia späť k rodine a priateľom. „Takže je celkom zjavné, že útulok by mal slúžiť ako časovo obmedzená, tridsať až šesťdesiatdňová pomoc, pričom by nemal poskytovať len miesto, kde sa

„Ak je podmienkou bývania abstinencia, tak je latka nastavená privysoko.“ možno vyspať, ale mal by byť organizovaný tak, aby pomohol vyriešiť problém, ktorý človeka do útulku dostal. „A to znamená uľahčiť opätovné nadviazanie kontaktov s členmi rodiny.

Mnohí sú ochotní vziať bezdomovca späť, pokiaľ sa im dostane podpory. Chcú, aby im niekto pomohol a dal takejto osobe šancu. Či už pôjde o poskytnutie liečby, zamestnania alebo úhrady nejakých dlhov z minulosti.“ Pre bezdomovcov žijúcich s partnermi navrhuje

Culhane osobitné útulky, ktoré budú takisto poskytovať vyššie spomínanú podporu. „Ak zorganizujeme systém tak, že bude pomáhať ľudom, aby sa dostali von, bude to fungovať.

Musíme pomôcť ľuďom získať prístup k službám, ktoré potrebujú, pracovať s ich rodinami, pomôcť im k získaniu stáleho bývania namiesto toho, aby sme im povedali: Postav sa do radu, vojdi, ľahni si, potom sa zdekuj, vypadni odtiaľto a do najbližšej noci sa tu neukazuj... Neviem, ako by im takýto prístup mohol pomôcť.“ Ako prevenciu bezdomovectva odporúča sledovanie indícií vedúcich u niektorých ľudí k dlhodobému bezdomovectvu. Mali ako deti či tínedžeri dočinenie s verejným systémom sociálnej starostlivosti alebo súdnym systémom pre mladistvých? Ak áno, budú mať ťažkosti s uplatnením a tým aj najväčší potenciál stráviť na ulici veľmi dlhý čas. Culhane radí zamerať sa na takýchto ľudí s ponukou verejnoprospešného a dotovaného zamestnania, aby boli zamestnaní a nezostali na okraji spoločnosti.

Najprv ubytovanie Culhanea jeho výskum obohatil po viacerých stránkach. „Mal som naozaj veľké šťastie. Keby sme s mojím tímom nemali úspech, keby sme ne-

získali viac zdrojov na riešenie problému, neostal by som pri tom. Iba skúsenosť v teréne – práca s bezdomovcami – nám ukázala správny smer.

Ak poviete teoretikom pracujúcim za písacím stolom, aby navrhli nejaké riešenia problému bezdomovectva, nezískate dobrú odpoveď. Buď budú ich riešenia odtrhnuté od života, alebo založené na skúsenosti strednej triedy.“ V iniciatíve na boj s dlhodobým bezdomovectvom dosiahol Culhane veľký úspech – takmer 70 000 stálych obytných jednotiek v rokoch 2005 až 2009. To je veľa ľudí, ktorí sa dostali z ulice a získali bývanie. „Som vďačný, keď ľudia vravia, že sme sa odvážili prekročiť zaužívané hranice a posunuli veci ďalej. Bez Národnej aliancie pre elimináciu bezdomovectva, ako aj bez ďalších sponzorov a podporovateľov, by sa výskum pozastavil.“ Vo svojej kariére sa však Culhane dostáva aj do konfrontácie, najmä so zástancami tradičných poznatkov. Pre pracovníkov s ľuďmi bez domova je niekedy popri všetkých problémoch, ktorými ich klienti trpia, ťažké uznať, že v skutočnosti majú pred sebou osobu, ktorá potrebuje najmä bývanie. Hoci väčšina pracovníkov v teréne, ktorí spočiatku fungovali na základe tradičných poznatkov, už tiež razí novú cestu. „Tým netvrdím, že ľudia v núdzovom útulku sa nemajú napríklad liečiť. No je veľa dlhodobých, chronických bezdomovcov, ktorí podstúpili liečbu od závislosti desiatky, stovky ráz a bez úspechu. Na základe výskumu vieme, že liečba závislosti od návykových látok má úspech len u 60 percent ľudí. Povieme tým zvyšným štyridsiatim, že ich ponecháme napospas životu na ulici až do smrti?“ pýta sa Culhane.

A tak sa zrodilo hnutie Najprv ubytovanie, Housing first. Ako riešenie problému bývania pre ľudí, ktorí nedokázali najprv prekonať závislosť. „Musíme vyriešiť ich bezdomovectvo a pomôcť im dostať sa do stavu, keď si budú znižovať dávky, keď sa budú snažiť nájsť si prácu a usadiť sa. No bývanie musí byť na prvom mieste, lebo ak systém nastavíme tak,

že podmienkou na získanie bývania je abstinencia, tak je latka nastavená privysoko.“ Samostatná iniciatíva v tomto smere existuje aj pre vojnových veteránov, ktorí sa ocitli na ulici.

Vyriešiť problém Úloha systému pomoci bezdomovcom už nespočíva v tom, aby sa týmto ľuďom poskytlo lôžko. Úlohou systému je, aby ľudí na ulici vymanil z bezdomovectva. „Mali by sme platiť ľudí, ktorých prácou je dostať ich z tohto stavu,“ hovorí Culhane. „Vyriešili ste problém bezdomovectva u konkrétneho človeka? Dostanete zaplatené za prácu. Nezaplatíme vám za to, že budete hľadať bývanie pre takéhoto človeka, zaplatíme vám, keď mu bývanie nájdete. Je nápadné, že sme túto skutočnosť doteraz nikdy nemali v našom systéme starostlivosti o bezdomovcov zakotvenú.“

Článok je zrealizovaný s finančnou podporou Úradu vlády SR v rámci dotačného programu „Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd“. Za obsah je výlučne zodpovedné občianske združenie Proti prúdu, vydavateľ Nota bene.

Dennis Culhane, PhD. Expert na problém bezdomovectva v USA a riaditeľ výskumu v Národnom centre pre bezdomovectvo začal svoju akademickú kariéru životom v útulkoch mesta Filadelfia. Jeho výskum prispel k posunu od systému založeného na útulkoch pre bezdomovcov po uprednostňovanie dotovaného bývania. Profesor a dekan na Pennsylvánskej univerzite je držiteľom mnohých cien, napríklad Ceny národného partnera, ktorú mu udelila Medzirezortná rada USA pre bezdomovectvo (2006) či Ceny časopisu Esquire pre najlepšieho a najoriginálnejšieho amerického akademika (2005).

Z ulice rovno do bytu Princípom Najprv ubytovanie (Housing first) je poskytnúť klientovi rovno z ulice dlhodobé ubytovanie, bez podmienok predošlého absolvovania liečby alebo inej služby. Toto bývanie je spojené so širokou škálou podporných sociálnych služieb v oblasti hľadania práce, zdravia či riešenia závislosti. Pričom ďalšie ubytovanie nie je podmienené spoluprácou klienta na týchto službách. Sam Tsemberis, zakladateľ organizácie Pathways, ktorá je priekopníkom tohto prístupu, hovorí: „Naša skúsenosť je, že ponúknuť najskôr istotu bývania a až následne ďalšiu starostlivosť je veľmi efektívny spôsob, ako pomáhať znižovať závislosť a zlepšiť zdravotný stav klientov. Iné prístupy môžu zabrať tiež, ale nie pre ľudí, ktorí sú na ulici dlhodobo.“ Model ubytovania organizácie Pathways zahŕňa ubytovacie jednotky roztrúsené medzi bežnými obyvateľmi.

Urýchľuje to reintegráciu ľudí bez domova do okolitej komunity. Výskumy ukázali, že prístup, ktorý uprednostňuje dlhodobé podporované bývanie na úkor útulkov, je v konečnom dôsledku efektívnejším a dokonca aj lacnejším riešením. Model „najprv ubytovanie“ je prijatý americkou Medzirezortnou radou na riešenie bezdomovectva ako najlepší model na riešenie dlhodobého bezdomovectva. Tento prístup dokázal, že právo na bývanie nie je len základným ľudským právom, ale aj nevyhnutnou potrebou a jej naplnenie je základnou bázou na naplnenie ostatných práv. (Viac k téme pozri editoriál str. 3, pozn. red.)

23

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 139

2013 január

Sen o osemdesiatich percentách

Plány do budúcna sa v tejto famílii nahlas neriešia. Babka s dedkom, ako aj Soňa s manželom veria, že do prvej triedy už Laura nastúpi s fungujúcou ručičkou. „Postihnutá pravá ruka už však ľavú nedobehne. Teraz je už kratšia tak o dva centimetre, v poslednej dobe sa malej ťažko vystierajú prsty, používame špeciálne pásky, aby sme jej ich vystierali. Počas dňa má na ruke aj ortézku, aby sa nevykrivovala. Dvakrát do týždňa chodíme do centra Harmony, za čo nemusíme platiť a pomáha nám to. Odborné pobyty v Dunajskej Lužnej nevynechávame tiež. Najskôr mala Laura nárok na štyri dvojtýždňové turnusy do roka, teraz sú to už len tri. Za seba ako sprievod musím platiť, šetríme si na to doslova euro po eure.

K domácej Vojtovke sme pridali aj Bobatha – je to nové cvičenie formou hier. Bolí menej ako Vojtovka. Robíme a skúšame všetko, čo sa len dá. Len aby malá rozpohybovala ruku čo najviac. Aby sa dokázala sama raz obliecť, obuť.“

Kolotoč cvičení a nádeje Bol október 2009 a všetci sa už nevedeli dočkať malej Laury. Soňa mala dvadsaťjeden, bola prvorodička. Pôrodu sa bála, ale chlácholila sama seba otrepanou frázou – „veď to zvládli už toľké predo mnou“. Verila, že to prežije a stane sa z nej mama. To sa aj stalo, ale...

Prenajatému trojizbáku v hlavnom meste kraľuje dnes už trojročná princezná Laurinka. Štebotavé dievčatko, ktoré má energie za troch a ktoré slovo „hanbiť sa“ nepozná. V sekunde sa stískame, mojkáme, detskou hatlaninou Lalinka povysvetľuje, kto je kto, kde má svoje hračky, čo najradšej papá a potom už len určuje, čo sa budeme hneď a zaraz spolu hrať. Laura chodí, smeje sa, je krásna! Na prvý pohľad nič nevidno. Až na ten druhý, keď trochu zaostríme zrak a zbystríme pozornosť. Pravá ručička v poriadku nie je. Ani zďaleka.

Päť kíl „Celé tehotenstvo som mala bezproblémové. Trochu som spozornela len v siedmom mesiaci, keď mi z ultrazvuku oznámili, že malá je už dosť veľká – mala 3800 gramov. A vraj by sa nič nestalo, keby som aj hneď porodila,“ načne tému „Laura“ jej mama Soňa. Pôrod napokon prebehol v termíne v nitrianskej nemocnici. „Bolo to úmorné.“ Trval 19 hodín a Laurinke sa išlo na svet priťažko. „V princípe sa akoby zasekla, lekári ju nemohli vytiahnuť.

Dusila sa a bola fialová. Hlavička bola vonku, ale ramená už nešli. Bolo to strašné, nakoniec ju zo mňa doslova vytrhli.“ Bodaj by aj nie, veď bábätko bolo riadny cvalík. Laurine miery pri narodení nepotrebujú žiaden komentár: 56 cm a 5,02 kg. Uf! Cisársky rez by asi naplánoval každý súdne uvažujúci človek. O to viac, keď už v siedmom mesiaci mala Laurinka viac než ideálnu pôrodnú váhu. Asi bolo jasné, že za dva mesiace plod ešte porastie...

Ubolenej mame Soni päť hodín po pôrode stroho oznámili, že dcéra je „zranená, pravá ruka je ochrnutá. Inak je zdravá“. A Soňa začala lapať po dychu. Zrútil sa jej svet. Nič nechápala. Deväť mesiacov je všetko v poriadku a zrazu toto. „Ešte mi potom zdôraznili, nech som vlastne rada, lebo to mohlo skončiť oveľa horšie. Sakra, ale prečo? Stačilo odporučiť cisársky rez a Laurinka by bola stopercentne zdravou slečnou.“ Soňa mala oporu v manželovi Jozefovi, v rodičoch, ale priznáva, že každý pohľad na jej prvé dieťa ju bolel. Zabalená v perinke vyzerala Lau-

24

Delfíny

rinka na nerozoznanie od iných bábätiek, po rozbalení však hýbala len jednou rúčkou. Okamžite nastúpil kolotoč cvičení, bolestivých rehabilitácií, ktorý tak skoro ani neskončí. Vojtova metóda je jedno obrovské utrpenie. Plače pri ňom dieťa aj rodič. „Lenže nič iné pre ňu urobiť nemôžem, iba takýmto trápením sa môžeme dopracovať milimeter po milimetri k nejakým zmenám. Neurologička mi povedala, že nádej tu je. Ide však o beh na veľmi dlhú trať. Ruka nebude nikdy stopercentná, ale mohli by sme ju časom rozpohybovať na osemdesiat percent. Kedy to bude, netuším, o to viac nesmieme v cvičení spomaliť. Trikrát do dňa rehabilitujeme doma. Už by nám to aj chýbalo,“ pousmeje sa Soňa. Žije s rodičmi, manželom

Snom je však delfinoterapia. Na tú sa však v rodine neposkladajú, ani keby začali hladovať. Laura miluje vodu, zvieratká, stretnutie s delfínom a cvičenie s ním by ju mohlo nakopnúť dopredu. „Delfíny už vyliečili, resp. pomohli mnohým deťom, moja jediná vnučka si zaslúži, aby sme vyskúšali všetko možné i nemožné. Aj pani primárka malej odporúča pobyt pri mori, to sú už však náklady pre nás nerealizovateľné,“ hovorí dedo Peter. Jasné, že Laura by sa k moru zbalila aj hneď. Netuší, že mama s ocom a babka s dedom vkladajú do delfínov veľkú nádej, ona sa chce hrať vo vode a hladkať pekné zvieratká. Laura svoj svet len s jednou zdravou ručičkou nevníma ako odlišný. Ešte je primalá na to, aby si uvedomovala svoj hendikep. Tričko aj nohavice jej oblečie maminka, zapne jej aj zips na bunde, aj zaviaže šnúrky na topánkach. Lebo je to tá najlepšia maminka na svete! No a mama Soňa zas verí, že na staré kolená bude Laura zapínať tie gombíky jej. Pretože jej pravá ruka bude aspoň na tých osemdesiat percent rozpohybovaná. „Dala by som za to všetko!“

„V Laurinom svete sa všetko robí ľavačkou. “ a dcérkou v prenajatom byte v hlavnom meste.

Presťahovali sa pred rokom, „jednak kvôli práci, ale hlavne sú tu väčšie možnosti na odborné rehabilitácie s Laurou“.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Laurinky oslovil. Radi by sme im prispeli na pobyt pri mori s delfinoterapiou pre rozkošnú Lauru. ĎAKUJEME!

Všetko ľavačkou Copatá trojročná slečna povie, že má chorú ručičku, ale veľkú pozornosť tomu nevenuje, zvykla si.

Na chvíľu ukáže, pokiaľ ju vie nadvihnúť, ako vie vystrieť pršteky (keď sa priveľmi snaží), a potom už zasa prejde do svojho sveta. V ňom sa všetko robí ľavačkou. Kreslí, chytá loptu, pohár – lenže jej najbližší už majú hlavu v smútku z detailov, pri ktorých ochrnutá pravačka chýba. „Neoblečie sa, nevyzlečie, topánky si neobuje, ani na záchode nie je samostatná, v troch rokoch aj zdravé dieťa má neobratné pohyby, trvá mu dlhšie, kým si dá dole nohavice a gaťky, takže ja sa ani nečudujem, že naša Lalinka to s jednou rúčkou nedokáže. Viem však, že by spoločnosť detí potrebovala ako soľ,“ vysvetľuje Soňa, ktorá je už na predĺženej materskej a príjem má 190 eur plus 22 eur prídavky. Manžel v automobilke majland neza-

Ochrnutie pravej ruky je priveľká brzda na bezstarostný život.

robí a rodičia detto. Prenájom ich stojí mesačne cez šesťsto eur, sympatické však je, že sa neľutujú, nesťažujú, že nemajú z čoho žiť. „Viem, že sú

ľudia na tom oveľa horšie a riešia aj oveľa ťažšie postihnutia,“ povie Soňa, pričom jej skočí do reči Laurinka, lebo sa už nevie dočkať pózovania pred

objektívom. Rodená herečka. Vyparádená organizuje aj fotografa, vie, že treba povedať „sýýýr“, aby bola na fotke pekná...

Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Laura.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

25

pútnik

text a foto: vladimir kampf

nota bene 139

2013 január

klobúk dolu a súhlasím, aby túto profesiu robila aj moja dcéra. Budem na ňu hrdý.“

Sedí na dedičstve

János Fazekas zdedil Széchenyiho reťazový most Ferenc Fábián je služobne najmladším mostmajstrom a modelárčinu po svojich predkoch. v Budapešti. Stará sa o Most slobody a Petöfiho most

János Fazekas sa nikdy nechcel stať mostmajstrom. Ešte za mladi si kúpil gitaru a chcel dobyť rockový svet. Založil nespočetné množstvo skupín. S menšími a väčšími úspechmi. „Ale keď môj otec ochorel, želal si, aby som sa venoval tomuto povolaniu. Teraz som veľmi hrdý, že som zdedil jeden z najkrajších mostov sveta. Keď prejdem popri Dunaji a vidím vysvietený reťazový most, vždy som dojatý a hovorím si, že len málo synov dostalo také krásne dedičstvo ako ja.“ Okrem mosta dostal do daru aj štyri levy, ktoré strážia vjazdy na most a stoličku mostmajstra, ktorú vyrobil ešte jeho dedo. Veľmi rád vyrábal nábytok, modely a ďalšie veci z dreva. „Som rád, že ja ako jeho vnuk môžem na nej sedieť. Je dobrá a pevná. Ešte dlho vydrží. Možno aj niekoľko generácií. K stoličke mám aj niekoľko ďalších vecí, napríklad jeho telefón alebo lampu. Dúfam, že moje deti a ich deti si ich budú vážiť rovnako ako ja. Keď o tom rozprávam ľuďom, veľmi sa čudujú, že také niečo existuje. Prišiel som na to, že rockových hudobníkov je veľa, ale mostmajstrov je veľmi málo. To, čo robím teraz, je oveľa zaujímavejšie. Mám svoju prácu veľmi rád.“

Fáma o jazykoch Názov mosta a mytologické krížence dravých vtákov na vrcholoch pilierov pravdepodobne najviac lákajú samovrahov.

Chránia mosty a životy ľudí

Z jednej strany na druhú Széchenyiho reťazový most v Budapešti. Autor myšlienky postaviť ho skončil v blázinci a sochár, autor kamenných levov, ktoré strážia nájazdy naň, vraj z neho skočil do rieky. Kopa nešťastných udalostí v čase jeho uvedenia do života však nezastavila architektov. Pokračovali v smelých plánoch prekonávať vodu a spájať Pešť s Budínom.

Najkrajší most v Európe a možno aj na svete spája brehy Dunaja v hlavnom meste Maďarska. Ak sa aj niekomu nezdá ako ten úplne najkrajší, jednoznačne je to vôbec druhý pevný most, ktorý preklenul brehy druhej najdlhšej rieky na starom kontinente.

V čase, keď ho postavili, práve potlačili revolúciu v Uhorsku a v dnes už rumunskom prihraničnom meste Arad popravili trinásť uhorských generálov. O postavenie tohto skvostu

26

sa postaral jeden z najbohatších uhorských Kilometer v rodnom liste šľachticov Štefan Széchenyi: Bolo to asi na Súčasný mostmajster reťazového mosta začiatku devätnásteho storočia. Po nepríjem- János Fazekas dlho váhal, kým prišiel na nej správe, že mu zomiera otec, sa hnal do- to, že jeho život je jednoznačne spojený mov z cesty. Bolo to v decembri. V Dunaji plá- s Dunajom. vali ľadové kryhy. Nikto ho nechcel previezť „Bolo úplne prirodzené, že som žil a vyrástol na Budínsku stranu. Vtedy sa vážne naštval... pri reťazovom moste,“ usmieva sa. „Aj môj Neskôr sa aj naozaj zbláznil. A nebolo to len otec tu bol mostmajstrom. Neskôr som sa z mosta. Možno preto, že mal takú zanovi- dozvedel, že môj starý otec sa narodil rovtú povahu a len máločo si nechal vyhovoriť. no na Dunaji na palube. Pradedo bol lodník.

Žetón, ktorý si musel kúpiť každý, kto chcel prejsť cez reťazový most po jeho sprístupnení.

Do dedovho rodného listu nebola zapísa- „Dúfam, že aj môj syn alebo moja dcéra budú ná ulica ani mesto, ale dunajský kilometer. pokračovať v rodinnej tradícii. Môj syn stáPo svetovej vojne sa stal správcom Margi- le hovorí, že sa nechce stať mostmajstrom. tinho mostu. Pri práci vždy vyrábal modely Ale moja dcéra sa zaujíma o túto prácu, bavilodí. Chvíľu po mojom narodení sa môj otec lo by ju to. Myslel som si, že dievčatá sa nestal mostmajstrom reťazového mostu. Po- môžu stať mostmajstrami, lebo je to nebezchádzal zo štyroch bratov. Môj strýko dote- pečná práca. Človek musí vyliezť vysoko do raz spravuje Margitin most.“ János je tretia výšky alebo zliezť do hĺbky k základom mosgenerácia Fazekasovcov v službách mostov. ta. Ale odkedy sa na jednom maďarskom Majú z toho čosi ako rodinný podnik. moste stala jeho ochrankyňou žena, dávam

„Trošku vám porozprávam o tom, čo robí mostmajster. Ľudia sa na to stále pýtajú,“ hovorí muž, ktorý zdedil svoje zamestnanie po meči a stal sa tak kuriozitou maďarskej metropoly. Svoju slávu zvláda pokojne a spokojne. Užíva si ju rovnako ako svoju prácu. „Každý deň prejdem pešo po moste z jednej strany na druhú a vrátim sa naspäť. Toto musím zopakovať denne dva razy. Znie to jednoducho, ale na moste sú také systémové časti a miesta, kde je veľmi ťažké sa dostať. Očami tam nevidno, človek sa musí plaziť po bruchu. Musí ísť do hĺbok, do komôr.

Musím skontrolovať aj tieto miesta. O mostmajstroch sa zvykne hovoriť, že fungujú ako kamery. Ja som ten, ktorý musí mať dennodenne oči otvorené. Spolupracujem so skupinou inžinierov. Tým oznamujem, keď sa mi niečo nepáči, keď nájdem nejakú chybu alebo problém s mostom. Oni to okamžite opravia,“ usmieva sa lišiacky.

Keď most dostavali, o dva roky neskôr pribudli aj dva páry kamenných levov. Dodnes sa hovorí, že nemajú jazyky. Podľa legendy vraj sochár preto spáchal samovraždu. To však nie je pravda. Ale: Na druhý deň, ako levov nainštalovali, vyšli noviny, že levy na reťazovom moste naozaj nemajú jazyky. Sochár János Marschalkó čoskoro odpovedal cez tie isté noviny: „Autorovi článku želám, aby jeho

27

nota bene 139

Svet podľa Sorata

2013 január

manželka mala taký jazyk, ako majú tieto levy.“ Marschalkó pochádzal z Levoče a jeho sochy zdobia napríklad aj košický Dóm sv.

Alžbety. Dožil sa úctyhodného veku a levy ho prežili.

Mostmajster musí niekedy vyliezť na samý vrchol pilierov. To je veľmi ošemetná časť práce.

Nie preto, že by sa poriadny strážca mosta bál, ale svoje rozhodnutie musí vopred nahlásiť hasičom, policajtom a bezpečnostnému úradu. „Aby si nemysleli, že chcem spáchať samovraždu alebo že chcem nebodaj vyhodiť most do vzduchu. Stalo sa, že kolega z Alžbetinho mostu kráčal hore za svojou prácou a...

Zabudol nahlásiť, kam sa chystá. Zrazu zbadal, že premávka na moste je zastavená, objavila sa vysokozdvižná plošina a hasič na neho začal kričať. Snažil sa vysvetliť, že je predsa mostmajster. Hasič na neho volal naspäť, že to predsa hovoria všetci samovrahovia.“

Down... Start... Up?

Priťahuje samovrahov Ferenc Fábián, mostmajster Mostu slobody, je celkom iná káva. Rovnako ako most, nad ktorým drží ochrannú ruku. K svojej práci sa dostal pred dvomi rokmi cez známeho. „Vždy som mal rád mosty a vodu,“ hovorí. Nikdy s nimi však nemal nič konkrétne. Snáď len to, že je rybár. „Môj predchodca išiel do dôchodku, tak sa mi sem podarilo dostať.“ Obhliadky robí vždy na začiatku a na konci pracovnej doby. Každý týždeň sa musí dostať aj pod most do jeho konštrukcie a popreliezať cez veľmi úzke chodby a štrbiny.

Most slávnostne otvoril cisár pán František Jozef. Symbolicky pribil posledný strieborný nit. Ten časom zmizol. Tak ako občas zmiznú z mosta aj niektoré ďalšie súčiastky. Ľudia sú všelijakí.

Od rekonštrukcie je most natretý zelenou farbou, ktorá odoláva grafity. „Mladí nám ho občas popíšu. Ja však mám jeden prostriedok, ktorý sa používa, ako keby som utieral okno. Jednoducho zotriem čarbanice ako zo školskej tabule.“ Ferenc sa teší z toho, že jeho most je medzi konzolovými mostmi vyhlásený za jeden z najkrajších na svete. Je to prvý most, ktorý bol navrhnutý a vyrobený Maďarmi. Stavali ho v rokoch 1894 až 1896. Názov Most slobody a turul – mýticky vták symbolizujúci Maďarsko lákajú samovrahov. Práve tento most využívajú najčastejšie. Prídu a skočia. „Raz, keď som sa sem po raňajkách vracal, jedna pani práve preliezala cez zábradlie.

Chcela skočiť do vôd Dunaja. Utekal som za ňou, strhol som ju naspäť a spýtal som sa: Prečo chcete spáchať samovraždu? Povedala, že má život v troskách, aby som ju pustil. Samozrejme, neurobil som to. Je to veľmi dobrý pocit, keď niekomu zachránite život,“ usmieva sa Ferenc.

28

Budapešť je ôsme najväčšie mesto Európskej únie. Spájajú ho aj Alžbetin most (na fotografii dole), Most slobody (uprostred) a Petöfiho most.

V podzemných útrobách reťazového mosta je množstvo dôležitých zariadení.

Je to paradox. Kancelária mostmajstra reťazového mosta je pri vjazde do tunela. Zákutia pod Mostom slobody.

Najväčšie budapeštianske skratky cez Dunaj Széchenyiho reťazový most je najstarší v meste. Prví obyvatelia Pešti a Budína po ňom prechádzali od roku 1849 a bez akéhokoľvek zásahu most slúžil až 65 rokov. Prestavať ho museli iba vďaka zvyšujúcej sa dopravnej náročnosti a záťaži. Na konci druhej svetovej vojny ho vyhodili do vzduchu. Opäť spájal brehy v roku 1949. Alžbetin most sú vlastne dva mosty na jednom mieste. Starý slávnostne otvorili v roku 1903. Aj tento most vyhodili v roku 1945

Levy strážiace nájazdy na reťazový most

Ešte posledné kroky v čerstvo napadnutom snehu, výdychy a konečne stojím na obľúbenom mieste. Zrúcanina hradu Pajštún. Očami pozerám široko-ďaleko a tíško meditujem až do chvíle, kým nedorazia ďalší turisti. Dvaja chalani a dievča. Oblečení od hlavy po päty v nepremokavých a drahých vecičkách dohopkali na najvyšší bod. Bez pozdravu sa postavia blízko mňa, pohľadom zhodnotia situáciu v Stupave, Rakúsku, a potom sa rozhovoria. Nič moc tento Pajštún, som myslela, že to bude lepšie. Ani počasie nevyšlo, nevidno Alpy, sťažuje sa deva. Troška od nich odstupujem a debata sa rozvíja k (ich) podstate. Start up sem, start up tam. Majú veľa nápadov, používajú slovíčka ako projekt, investor, firma a tešia sa, ako budú onedlho za vodou. Ja sa teším z toho, že som sa konečne dozvedel, čo to ten start up vlastne je. Mať nápad, o ktorom si myslím že je cool, k tomu finančne holú riť, nájsť niekoho, kto moje halucinácie zacvaká, a dúfať, že na tom zarobím tak, aby som nemusel nič robiť. Nemusieť šliapať na protivný Pajštún, ležať niekde v piesku a žiť bez námahy. Keď zostupujú dole, tak sa jeden z diskutujúcich štartovačov pokĺzne a ťažko padne na zadok. Zahreší. Byť neustále v strehu sa niekedy vyplatí, len tak ma napadne.

Poznám naozajstného start up-era. Človek stredného veku, po dlhoročnom bezdomovčení, dostal nápad zmeniť si myslenie a niečo so sebou urobiť. Jeho start situation je nasledovná. Má niekoľkoročný dlh v zdravotnej poisťovni a nevlastní kartičku poistenca. Pojem lekárska prehliadka sa z jeho života pred rokmi vytratil a na opravu pokazeného chrupu nemá prostriedky.

Má veľa exekúcií za čierne jazdy v MHD. Nie je nikde vedený a nepoberá od štátu ani najnižšiu sociálnu dávku. Má len veľké odhodlanie toto všetko začať riešiť. Taktiež špekuluje nad bežným podnikateľským nápadom, ktorý chce zrealizovať. Nezarobil by na ňom milióny, nechce ležať v piesku, stačí mu, keď poteší seba a niekoľkých ľudí. Som zvedavý, ako to dopadne a budem vás o jeho ceste pravidelne informovať.

do vzduchu, čím spečatili jeho osud. Trosky odstránili a na jeho mieste dnes stojí nový Alžbetin most. Most slobody otvorili v roku 1896 za účasti vtedajšieho panovníka Františka Jozefa, po ktorom mal most pôvodne aj meno. Maďari ho príliš v láske nemali, preto ho pri prvej možnej príležitosti premenovali. Aj tento most vyhodili ustupujúci Nemci počas druhej svetovej vojny do vzduchu. Takmer päťtisíc ton ocele znovu poskladali podľa starých plánov.

INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

REPORTÁŽ

text: dagmar gurová | foto: sonya maletz

nota bene 139

NA JAVISKU SÚ SI VŠETCI ROVNÍ

ERROR NEMÁ CHYBU Vtipné, mystické, bláznivé aj dojemné – také boli predstavenia hercov zo Slovenska, Česka, Maďarska, Poľska, Talianska či Fínska na Medzinárodnom festivale bezdomoveckých divadiel. Na svete je jediný, ale stojí za to.

Muž čaruje s vodou, ktorú pomaly leje z jednej nádoby do druhej. Tenký prúd cvendží, špľachoce, vzýva život. A na javisku, pod veľkou bielou plachtou, sa ktosi už aj prebúdza, opatrne sa hýbe. Nad trojicou precitnuvších víl sa ako konáre smutnej vŕby hompáľajú vešiaky na elastických motúzoch. Alebo sú to neviditeľné bytosti, ktoré nebadane krúžia okolo nás? Divožienky ich obliekajú do nádherných, pestrých šiat a už o tom niet pochýb – s talianskym divadlom Compagnia del Filo prišlo do Bratislavy 27 duchov. Pre mňa je to hra o milovaní, ktoré nás vzďaľuje, aj o hľadaní cesty k sebe. Mnohoznačné symboly však na každého pôsobia inak. „Talianky sú krásne,“ zasnene vzdychajú muži v sále a oči im svietia.

Nemožné?

Aj takto vyzerá Error – Medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel. „Je jediný v Európe a asi aj na svete. Zatiaľ sme na ďalší nenatrafili,“ hovoria organizátori – principáli Divadla bez domova Patrik Krebs a Uršuľa Kovalyk. Svoje

30

umenie tu predvádzali bezdomovci, ale aj herci s telesným postihnutím či psychiatrickou diagnózou premiešaní s profesionálmi.

Na javisku ťažko rozoznať, kto býva pohodlne a kto mrzne v záhradnej chatke. Tu sú si všetci rovní. Niektorým možno všeličo nevyšlo, niečo nezvládajú tak, ako my, ale v inom nás predstihujú. A hlavne: nedajú sa zastrašiť predstavou nemožného. Ako Veve, ktorá so štetcom v ústach maľovala steny Pisztoryho paláca, kam sa Divadlo bez domova nedávno presťahovalo. Šiestym ročníkom festivalu sa tak vo veľkom štýle rozlúčilo s dlhoročnou „domácou“ scénou v Štúdiu 12.

netradičné kostýmy – farebné pršiplášte z tenkého igelitu. Jeho šušťanie často sprevádza aj kozmonautov/bezdomovcov, ktorí okružujú Zem v bludných kruhoch a nedarí sa im pristáť.

Lajka má vážny podtón, ale aj kopu humorných momentov – keď bezdomovci vytiahnu transparenty, keď uspávankou tíšia svojho večne nespokojného kráľa, či keď ich priestor zaberú blikotaví policajti.

Po búrlivom potlesku Patrik predstavuje autora scenára – herca Štefana, ktorého v tejto hre iba počuť. To jemu patrí mocný hlas, ktorý kolegov z ulice neprestajne irituje a diriguje spoza hradby kartónovej škatule. Keď sa neskôr stretneme, pôsobí na mňa ako hanblivý, jemný človek. Rozpráva málo, ticho, ale k veci.

Bezdomovci vo vesmíre Na Errore som nováčikom a možno aj preto som „Kdesi som čítal, že Lajka bola psom – bezdožiadne zázraky nečakala. Lajka, hra českého zo- movcom, ktorého odchytili na ulici. To ma inskupenia DivaDno ma však dostala už efektným špirovalo,“ spomína. „Niekedy si zapisujem texnástupom hercov. Najskôr sú len pohyblivými ty, poznámky o všeličom, čo mi napadne. Poblikajúcimi svetielkami. Kadejako krúžia, spá- spájal som ich a vznikla z toho hra. Dal som jajú sa a preskupujú, a pri tom záhadne šucho- ju Kajetánovi, nášmu vedúcemu a on doriecú. Vo svetle reflektorov vysvitne, že za to môžu šil to, v čom sa nevyznám, napríklad kostýmy.“

2013 január

Skromne dodáva, že konečná verzia je výsledkom spolupráce celého súboru. Lajka je prvá Štefanova hra, ktorú DivaDno nacvičilo. Dúfam, že budú aj ďalšie.

Faktor utajenia Karel a Ramon zhodili pršiplášte a na pódium sa vracajú ako projekt – Black Deep Dance Theatre s tanečným predstavením Črepy v tme. Zvládnuť dve vystúpenia za sebou musí byť náročné, ale na nich únavu nevidno. Karel sa pôvabne vlní v ručne šitom kostýme, blýska šperkmi. Raz pripomína sfingu, inokedy vášnivú vyznávačku tanga. Ramonove pohyby sú vláčne, no zároveň presné a pohotové. Chvíľami je ako z gumy, vzápätí ako stroj – rázny, ostrý, úsečný.

Karel mi už predtým hovoril, že budú tancovať na mix Vivaldiho a Gombitovej, no nedokázala som si to predstaviť. „Verím na faktor utajenia,“ hovorí Ramon. „Ľudia nevedia, čo čakať a je to potom pre nich strašný šok.“ Ramon je posadnutý perfekcionizmom, tvrdí Karel. „Je workoholik. Nadopuje predstavenie efektmi, v jeho náročnej choreografii si každý môže niečo nájsť.“ Kajetán ich preruší, aby si teraz oni našli čosi pod zub. Krehký Ramon odmieta polievku. „Tak aspoň koláč,“ nevzdáva sa vedúci, ktorý dbá o výživu svojho súboru. „Tento rok za veľa vďačíme DivaDnu, ktoré bolo našou základňou a istotou,“ hovoria chalani. Prichádzali hodinu-dve pred skúškami Lajky a pracovali na svojom predstavení. Aj Kajetán musel doraziť skôr, aby im otvoril. „Možno si ani neuvedomuje, ako nám pomohol svojou trpezlivosťou a pripomienkami,“ hovorí Ramon. „Nerobím si zásluhu na tom, že Črepy v tme tu mali premiéru. Nebolo to len moje dielo. Tvrdiť opak by bolo

neférové voči kolegom a ľuďom, ktorých mám rád a ktorí majú radi mňa,“ vyznáva sa. „Keby som to bral egoisticky, mohol by som tvoriť, ale bolo by to umelé, bez života. Aj preto plánujeme BDDT rozšíriť. Čím viac nás bude, tým lepšie.“

ný, hľadal som sám seba. Veľmi si cením, že Patrik s Uršuľou to pochopili. Myslím, že tým, čo robím teraz, sa im najlepšie odvďačím.“ Vyštudoval husle na konzervatóriu a diaľkovo si dorobil choreografiu, no vraj nebol skvelý študent. „Bol som lenivý. Až neskôr som pochopil, že poVyhrala Gombitová kiaľ na sebe nebudem pracovať, nikam to neOn sám sa chce viac sústrediť na choreografiu dotiahnem. Snažím sa posúvať vpred. Ako a či ako tancovať. „Približnú koncepciu mám v hla- sa mi to darí, musia posúdiť ľudia okolo mňa.“ ve už pri výbere hudby. Tu som veľmi premýšľal, aký mix zvoliť. Kým sme začali skúšať, zmazal Nakoniec veľká Kuca Paca som desať verzií. Nakoniec som si povedal, že Pred sálou je rušno, všetci sa hrnú na posledné dám Slovákom darček – jednoznačne to chce- predstavenie. Error uzatvára hra Divadla bez dolo Gombitovú.“ mova Kuca Paca 2 (alebo na druhú), pretože v nej A ako vzniká choreografia? „Niečo si zapíšem, účinkuje dvojnásobný počet hercov ako v pôvodzakreslím a zvyšok sa tvrdo dorába na pľaci,“ nom predstavení. „Sú tam aj vážne veci, ale buvysvetľuje Ramon. „Hovorí mi, nech počúvam deš sa smiať,“ uistil ma náš predajca/herec Joshua. hudbu a robím, čo mi pri tom napadne. Prípad- Kuca paca vznikla ako desaťdňový experiment režisérky a dramatoterapeutky Magdalény Komárovej, ktorú Patrik s Uršuľou pozvali na osvieženie zabehnutej pracovnej rutiny. „Každý si mal pripraviť hádanku. Opísať svojimi slovami čosi, čo má rád.

V niektorých prípadoch sme narazili na citlivé témy, ktoré som si netrúfla sama ďalej rozvíjať, ale našli sme iný spôsob, akým sa herci mohli zapojiť.“ Hra vznikla prepojením rôznych cvičení a pôsobí ako ne to ešte upravíme,“ dopĺňa Karel. Črepy v tme mali nacvičené len na 90 percent, pestrá koláž. Nezabudnuteľný Joshuov rybací motak si vypomohli improvizáciou. „Skúšanie bolo nológ sa strieda s Cecilkinou cvičebnou zostavou náročné a nestihli sme všetko dotiahnuť. Obe- a dojímavou Jelinou výpoveďou. Nízky Gusto skácenstvo nás vyhecovalo, aby sme tých 15 minút če do náruče vysokého Antona a Jožo rapuje tak, vyplnili čo najlepšie,“ hovorí. „S Karlem sme tak že na neho nemajú ani hviezdy z rádia. „Nikto mi zladení, že nám stačí jeden pohľad a rozumie- nechce veriť, že som to vymyslel na stavbe,“ home si. Ale nechcem stavať na improvizácii. Tá sa vorí o svojom slávnom čísle. „Utrel som si ruky od hodí na workshopy. Takéto predstavenie má byť malty a už to zo mňa išlo.“ nacvičené,“ tvrdí Ramon.

Kuca paca je absurdná, snivá, hravá, bláznivá Kedysi začínal v Divadle bez domova, odišiel po- a plná prekvapení. Je to skvelá zábava tak ako čas skúšania hry Oktagon. „Bol som nevyrovna- celý festival. Prísť na Error nebola chyba.

„Na javisku nerozoznáte, kto býva v pohodlí a kto mrzne v záhradnej chatke.“

31

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Na konci sveta Pri výrobe časopisu sa vždy píše s predstihom. Tieto riadky píšem ešte v decembri starého roku. Rátam s tým, že žiadny koniec sveta nenastane. A keďže vy to čítate v januári 2013, vidíte, že nenastal.

Táto pobláznenosť s koncom sveta ukazuje aj na niečo iné. Nielen na našu znudenosť, ale aj na povrchnosť obyvateľov tzv. civilizovaného sveta, ktorí nemajú štipku záujmu o autentickosť, kultúru, a namiesto toho veria nezmyslom údajne zašifrovaným v mayskom kalendári. Každý s minimálnym záujmom si predsa ľahko zistí, že ide o absolútne nepochopenie toho, ako svet vnímali pôvodní obyvatelia Ameriky. Ich dnešní potomkovia sa pre tlačové agentúry môžu maximálne vyjadriť k našej hlúposti. K tej, ktorá jestvuje stáročia. „Neklamte o konci sveta. Hovorte pravdu o našich časových cykloch. Ozývame sa proti podvodu, klamstvám a ohýbaniu pravdy, proti tomu, že si z nás urobili zdroj zisku.“ Tak nejako sa vyjadril zástupca guatemalského združenia Mayov. A v skratke zhrnul, že celá mašinéria funguje len preto, aby sa na tomto bohapustom mýte mohlo – zarobiť.

Peniaze na podporu posledných autentických zvyškov pôvodnej kultúry sa, prirodzene, nájdu oveľa ťažšie. Nezostali však len spomienky či balvany s vytesanými obrazcami. Okrem dnešných trendy kníh o „mayských veštbách“ môžete objaviť diela, ktoré sa nesporne dotýkajú pravdy oveľa bližšie, oveľa podnetnejšie: úchvatné pôvodné príbehy, rozprávané z pokolenia na pokolenie, v severoamerických lesoch aj v zamrznutých iglú, v príbytkoch Mayov či ich bratrancov Yakiov, až po obyvateľov amazonských pralesov a domorodcov z Ohňovej zeme. Starý rozprávkar Ezop veru nebol zďaleka jediný. Múdrosti v prastarých legendách učí otec-žabiak i starec so sivými vlasmi, korytnačka prekabáti hlúpeho kojota a vďaka kúzlam ožívajú podivné stvorenia a čary.

V jednej z legiend pôvodných mexických obyvateľov zvíťazí nad pumami, medveďmi a vlkmi praobyčajný svrček s včelami. Na konci tejto bájky sa hovorí: „Neexistuje malý nepriateľ. Brániť sa môže každý.“ Snáď to platí aj o nás, zoči-voči hlúposti, ktorou sa nás snaží zavaliť tento svet.

Peter Getting autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 január

Cieľ, ktorý bol dosiahnutý, už [...]. Hermann Hesse

... Daniela Pastirčáka

Tabula rasa Januárové dni nám prinášajú „mýtus nového“.

Starý rok končí, nový začína, na zdravie! Zátky lietajú, šampanské perlí, pripíjame si na – „šťastný nový rok“. Čo nové nás čaká v novom roku? Čakajú nás, samozrejme, nové situácie; nové možnosti, nové problémy – o väčšine z nich dnes nič nevieme. No prísne vzaté odbitím polnoci v srdci silvestrovskej noci sa nič nezmení: Nový rok bude pokračovaním starého. Všetko bude pokračovať v starých koľajach.

Je vôbec možné niečo vo svojom živote naozaj zmeniť? Sme iba bezmocnými zajatcami minulosti? Verím, že zmena je možná. Nové však začína iba tam, kde staré naozaj končí. Na Štedrý deň máme sviatok Adama a Evy. Upomienku na počiatok sveta. Ako začal ten veľký začiatok všetkého? Začal z ničoho. Boh stvoril svet ex nihilo.

Môj učiteľ dejín umenia Ján Berger povedal myšlienku, ktorú nezabudnem: Tvorivý akt vzniká iba ojedinele. I veľký majstri iba občas stvorili niečo naozaj nové. Väčšinou opakovali variácie toho, čo vytvorili predtým. Aby

človek vytvoril niečo nové, jeho vedomie musí vstúpiť do stavu „tabula rasa“ – musí sa stať prázdnou nepopísanou tabuľou.

Na všetko, čo sa naučil, musí zabudnúť a vstúpiť do prázdna, na začiatok nového. Staré musí skončiť, aby nové mohlo začať. Poznáme to predsa dobre: Naša komunistická totalita neskončila naozaj, preto sa vynára znova v novej demokratickej spoločnosti. Nuž skončime, aby sme začali. Ako napísal Majster Eckhart: Keď chcem písať, musím zmazať všetko, čo je na tabuli napísané. A nikdy sa mi tabuľa nebude hodiť tak dobre k písaniu, ako v prípade, keď na nej nebude napísané vôbec nič.

„Aby človek vytvoril niečo nové, musí sa stať nepopísanou tabuľou.“

... zuzy uličianskej

Rada Billa Gatesa „Vstávať ráno načas, rýchlo, bez záhaľky, veselo, v stanovenú hodinu. Hodinky naťahovať ráno, nie každých desať minúť...“ Dvadsaťjeden podobných predsavzatí si môj otec napísal na prvé strany denníka. Boli mi povedomé, najmä to posledné: strániť sa čo najostrejšie hnusnej letargie. O pár dní nato dostal rozkaz narukovať. Bol október 1944.

Ešte na tej istej strane denníka ho pojal zlý pocit opustenosti a dal sa unášať udalosťami pohnutých dní. „Chýry všelijaké kolujú, padá dážď a dni sú také smutné,“ čítam si v jeho zápiskoch.

Dodržiavať vlastné predsavzatia je aspoň také ťažké ako nepodliehať letargii, a keď si to druhé dáme do záväzku, vyrobíme si tým problém na druhú. Ale možno je kúsok letargie občas v živote aj nutný. Nijako totiž nechcem absolutizovať prínos splnených predsavzatí pre blaho ľudstva. Keby sme ich medzi ľuďmi všetky zozbierali, možno by z toho vzišla len najnudnejšia motivačná kniha na svete s názvom: Zarobiť a schudnúť.

Predsavzatia sú však dôležitým sprievodnými javmi pocitu začiatku. Hovorím o pocite,

lebo nové začiatky jednak netrvajú dlho a jednak asi ani neexistujú.

Reštart – hoci aj natvrdo – z času na čas potrebujeme všetci, najmä ak si pootvárame naraz priveľa okienok a dáme nášmu starnúcemu počítaču priveľa protichodných príkazov.

Ale nečakajme, že nám na našej obrazovke odrazu sám od seba naskočí celkom iný obrázok a objavia sa nové ikony. Môžeme si síce čo-to z plochy poupratovať do novozaloženej zložky: Archív 01, ba aj nainštalovať nové programy, ale vopred rátajme s tým, že príkaz vyprázdniť kôš v živote nefunguje.

A ozaj, počuli ste ten vtip, ako sa v púšti pokazilo auto a Bill Gates poradil len z neho vystúpiť a opäť nastúpiť? Aké geniálne!

„Reštart, hoci aj natvrdo, z času na čas potrebujeme všetci.“

Každý, kto [odhodí zrkadlo], aby se zmenil, už sa zmenil. Seneca Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33

POULIČNÉ BLUES Koniec roka v Nota bene Odmietnutia prežívam ťažko, obzvlášť ak ide o moje nápady, ktoré zo seba v práci chrlím.

Pomáha mi predstava, že odmietnuté nápady umiestnime do „karantény“ na doliečenie. Som presvedčená, že práve schopnosť vysporiadať sa s odmietnutím je povinná výbava pre predajcu Nota bene. Raz som čítala, že sa dá povzniesť nad odmietnutia s vedomím, že čím viac ich je, o to skôr príde prijatie. Verím, že logika predaja nepustí. Za mnohými „nie“ si predajca nakoniec vypočuje „áno“.

Veľké „áno“ Nota bene zinkasovalo vrámci projektu Slovensko 2012 Advent do ktorého nás oslovila Slovenská televízia RTVS ako jednu zo štyroch neziskových organizácií. Počas projektu Advent si predaj Nota bene vyskúšali viaceré osobnosti – výtvarník Rudolf Sikora, futbalista Ľubomír Moravčík, herečky Henrieta Mičkovicová a Kristína Farkašová, i herci Dano Dangl, Andej Bičan a Peter Sklár. Ocitli sa na chvíľu na ulici v koži tých, čo sú nepoznaní a odmietaní. Ďakujeme, že aj takto podporili náš projekt.

Vyvrcholením hektického týždňa adventných koncertov pre Nota bene bol nedeľný večer v ktorom odznelo mnoho podstatných informácií o našej práci, zanietení a obrovskej snahe predajcov. Koncerty a diskusie nájdete v archíve na www.slovenskoadvent.sk a linky nájdete aj na stránke www.notabene.sk. Štedrí diváci nám počas týždňa poslali 32 328 Euro. Ďakujeme za dôveru! Ďakujeme RTVS za túto skvelú šancu, ale aj umelcom Katke Knechtovej, Petrovi Cmoríkovi, Andrejovi Šebanovi, skupine Pacora Trio, Palovi Hammelovi a Mariánovi Čekovskému s fantastickým orchestrom, ktorí vystúpili na našu podporu. Ďakujeme aj operátorom Orange, Slovak Telekom a Telefonica O2 Slovakia, ktorí na účel zbierky odviedli celú vyzbieranú sumu.

Ak nás chcete podporiť sumou 4 euro aj vy práve teraz, pošlite prázdnu SMS na číslo 826. Dáte šancu ľuďom bez domova, aby si dokázali pomôcť sami, a podporíte naše projekty na pomoc ľuďom bez domova v ich snahe začleniť sa. Viac informácií nájdete na www.notabene.sk/zbierka.

INZERCIA

Nový rok – nová šanca Spýtali sme sa našich predajcov, čo by chceli od nového roku reštartovať vo svojom živote.

Nový rok by som chcela naštartovať tým, že by som bola užitočná iným.

Jela, 1768

V novom roku by som si chcel vybaviť stále ubytovanie, zo zdravotných dôvodov.

Dušan, 1883

Čím by jsem chtěl být? Za prvý, chtěl bych být podnikatel úspěšný a nechtěl bych být takový, jaký jsem byl předtým. A od lidí by jsem chtěl, aby byli víc usmátí a společenskí a aby jsem byl víc všímavější pro lidi. Děkuji pěkně.

Tibor, 1481

V novom roku by som si želal zmeniť moju životnú situáciu, t. j. mať svoje zázemie, aby som nemusel prespávať v rôznych nocľahárňach. Moje druhé želanie je, aby som nebol stále sám bez rodinnej pohody.

Roman, 2455

Zuzana Pohánková PR a fundraising POĎAKOVANIE 17. decembra sme mali tradičné vianočné posedenie, kde sme spolu s predajcami a dobrovoľníkmi strávili poobedie pri štedrovečernom menu a rozdali si darčeky. Podporili nás: Nadácia Orange, Nadácia VÚB, Johnson Controls, Slovenské liečebné kúpele Piešťany, IKEA, Rotary a Rotaract, cukrárne Danela a Ludvík i mnohí dobrovoľníci domácimi koláčmi. Ďakujeme!

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

34