Nota bene 138 december 2012

kupujte

138 / 2012

1,40 polovica pre predajcu

miesto pre číslo preukazu predajcu

december

iba od predajcu s preukazom

ŠŤASTNÝ KONIEC

nástenka

nota bene 138

Inzeráty predajcov

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

03.11. 2012 11:33 Predajca č. 631 pri Slovenskom rozhlase má veľmi príjemné vystupovanie. Vie si vážiť to, čo je v živote najdôležitejšie... zdravie. Plánujem ho z čistej ľudskosti pozvať na kávu. Romana

07.11. 2012 16:49 Dnes som prvýkrát dostala do rúk Nota bene.

Predal mi ho (skôr ma prehovoril) veľmi príjemný pán spred SLSP Brezno.

Jarka

04.11. 2012 16:59 Predajca s preukazom 2082 spred podchodu na Hodžovom námestí v BA je perfektný. Naozaj milý a príjemný človek! Vyžaruje z neho veľa lásky a porozumenia. Je mi príkladom. Lucia L.

08.11. 2012 13:22 Časopis Nota bene kupujem pravidelne niekoľko rokov pre zaujímavé články, ale posledné roky aj pre príjemného a sympatického predajcu Dušana s č. 1883, ktorý predáva pred supermarketom Terno na Stromovej ulici v Bratislave. Vľúdne sa prihovára mamičkám s deťmi, priateľsky zdraví zákazníkov, ochotne pomáha seniorom. Za všetkých ďakujem.

05.11. 2012 16:31 Dobrý deň. Chcem pozdraviť predajkyňu Renátku s č. 1296 spred Sámošky pri Dome služieb v Dúbravke. Je mojím slniečkom. Vždy vo mne vzbudí dobrú náladu svojou milou povahou. Je inteligentná, usmievavá, čistotná. Má krásne a slušné deti. Patrí jej moja úcta a poďakovanie. Zdravím aj redakciu. Ste skvelí! Juraj

08.11. 2012 19:51 Zdravím. Chcem extra vyzdvihnúť prístup predajcu č. 468, ktorý je veľmi príjemný a nevtieravý. Vždy, keď prídem do petržalského Tesca, kúpim si od neho nový výtlačok vášho super nápadu, časopisu Nota bene. Pochváľte ho a pokojne ho uvádzajte ako vzorového predajcu. S pozdravom Tomáš

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

PARTNERI PROJEKTU

Pomáhame slabým aj silným

Mladý manželský pár s ročným dieťaťom hľadá seriózne bývanie – byt, dom alebo chatku do 250 € mesačne. Kontakt do výdajne Nota bene: 02 / 52 62 59 62. Ďakujeme. Michal 1094, STM – Heydukova, Eva 1927.

6 ROZHOVOR

12

TÉMA NECHCEME VYHRAŤ, CHCEME AKO SA RODÍ KUNSTHALLE SPOJENIE

vaše listy

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Dobrý večer, nielen tajnička je OK, ale aj celé NOTA BENE je OK. Veľmi Vám všetkým fandím a ďakujem za taký skvelý časopis. Asi jediný časopis, ktorý sa dá čítať od prvej stránky po poslednú. Pamätám si ho ešte z čias, kedy bol čierno-biely. NECH SA DARÍ. S pozdravom Marie

Keď som po prvýkrát čítala váš časopis, bola som naozaj prekvapená. Vôbec som nečakala takú kvalitu článkov a zároveň perfektné témy. Momentálne je to môj najobľúbenejší časopis. A popravde, niet sa čo čudovať. Je totiž na Slovensku jediný, ktorý dáva možnosť človeku uvažovať a rozmýšľať bez toho, aby mal predostretý jeden názor. Kiežby väčšina médií u nás poskytovala ľuďom „open mind“ a zároveň morálne podhubie.

Anna

Pozná skvelú metódu ako pochopiť druhého, aj seba samého. Je ňou nenásilná komunikácia.

LAURA PNACEK-HAAS pomáha ľuďom nájsť svoju vášeň a svoj vnútorný hlas.

Desaťročia fungovala pre ľudí bez rozdielu vierovyznania. Teraz jej to môžu splatiť a ešte sa aj stať nesmrteľnými. S neologickou synagógou v Žiline sa deje zázrak.

FENOMÉN ŠŤASTNÝ KONIEC SVETA

TÉMA ZOZNÁMTE SA S PETROM BLACKOM

Elektronika a zariadenia obsahujúce vodiče sú vyradené, zrútila sa satelitná aj rádiová technika, prestali lietať lietadlá, civilizačný ruch nahradila hrôza chaosu. Ľudstvo podlieha zániku.

V divadelnej sále zhasnú svetlá. Tmou sa rozlieha nadšené detské pišťanie, akoby tam víril neviditeľný kolotoč. Zrazu sa pred nami rozžiari pódium, zaznie hudba a ruch v hľadisku stíchne.

16

18

K ó de x p r e d a j c u 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

26 PÚTNIK

SLOVENSKÁ JAMA NA BALKÁNE

ĽUDIA SILA SA VRACIA

34

K ó de x KUPUJ Ú CE H O Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

zostavil Peter Patrónsky

2

z obsahu

2012 december

editoriál Najväčší dar Nastal čas, kedy to, čo naozaj sme, začína prevládať nad tým, čo si myslíme, že sme. Naša myseľ nikdy úplne nepochopí tento proces, pretože je mimo rámca jej definícií. Preto sa ani nesnažme príliš pochopiť, čo sa s nami deje. Skúsme to skôr vycítiť ako jemný vánok, ktorý nás hladí po tvári, keď sa dívame na nekonečný oceán života.

Sme v procese, kedy každý človek na planéte začína zažívať, že je tu niečo viac, než len to, čo vidíme.

Začíname si uvedomovať, že nie sme ani telo, ani myseľ, ani emócie. Všetko, čo nás doteraz definovalo, už nestačí. Uvedomujeme si, že chceme byť v jednote – že je lepšie veci spájať, než rozdeľovať. Prichádzame na to, že v nás samých je naozaj niekto, kto pozoruje naše myšlienky. Kto to je? Pýta sa myseľ. Odpoveď neexistuje, pretože v momente, keď dáme akúkoľvek odpoveď, bude to znova „iba“ definícia našej mysle.

Otázka „kto som?“ je iba pomôcka v procese vlastného uvedomovania sa a zostáva nezodpovedaná.

Keď sa oslobodíme od myšlienkových pochodov a dáme priestor našej pozornosti – teda tomu, čo v skutočnosti sme – a necháme veci, myšlienky a emócie plynúť bez vyhodnocovania, možno prvýkrát pocítime, čo v skutočnosti sme. Nemusí to byť na dlho. Môže to byť spočiatku iba malý záblesk v zhone našich povinností.

Prijali sme ako fakt, že záleží na tom, kým sme, čo máme a čo sme dokázali. Pravdou však je, že nezáleží.

Jediné, na čom záleží, sú práve tie drobné záblesky, v ktorých sa vytvorí priestor pre pozornosť na našu najvnútornejšiu podstatu. Ona nám, hoc aj na malú chvíľu, osvetlí podstatu nášho života. Predtým, než sa opäť vrhneme do projekcií našej mysle.

Nezáleží na tom, či ste bezdomovec alebo milionár. Obaja prežívate vlastnú formu utrpenia, ktorého účelom je prebudiť vašu pozornosť, vaše najvnútornejšie ja. V momente, keď dosiahne vaše utrpenie hraničný bod (tesne pred úplným kolapsom šialenstva), uvoľní sa vaša pozornosť z okov vašej mysle a začne hľadať inú formu prejavu.

Verím, že sa už končí čas, kedy sme sa učili cez utrpenie.

Martin Opeta riaditeľ

Jaskyniarstvo nemá na Balkáne tradíciu, no sú tam oveľa väčšie možnosti. Na obrovských nepreskúmaných planinách sa ovce pasú ako pred stáročiami a všetko je tam povolené.

Stretnutie s inšpiratívnym človekom zvyšuje životnú energiu. EVA MOSNÁKOVÁ patrí k ľuďom, ktorí to dokážu. Nech vás nemýli jej požehnaný vek – 83 rokov. Je jedným z najmladších ľudí, akých poznám.

P. S.: Nota bene si prekladám ako „Venujte pozornosť“.

To je to najcennejšie, čo môžete tomuto svetu dať.

Pretože tým dávate sami seba.

V ďalšom čísle s témou START UP nájdete: Raz, dva, tri startup

Nápad za všetky peniaze

Diplomovaný trolejbusár

Od myšlienky k biznisu môže byť ďaleko, pokiaľ je na to človek sám. Čo tak získať tím nadšených spolupracovníkov, vytvoriť si marketingovú stratégiu a premeniť ideu na skutočné podnikanie?

Váš projekt by bol zábavný, prospešný, krásny, no nemáte štartovací kapitál?

Vsaďte na crowdfunding: požiadajte veľa ľudí o malú čiastku a vaše cédečko, film či originálna služba sa razom stane realitou.

Vyštudoval históriu na prestížnom Harvarde a Princetone, no robí šoféra trolejbusu. Ivan Bútora hovorí, že si tak splnil detský sen. Zároveň sa angažuje za lepšiu dopravu v Bratislave a píše knihu Stratené mesto.

3

Vianočný príbeh

text: paulo coelho, www.streetnewsservice.org | ilustrácia: andrea šafaříková

2012 december

NIE JE VŠETKO TAK, AKO SA ZDÁ Milý čitateľ, prvý pouličný časopis som si kúpil v roku 2005 vo Francúzsku. Som zástancom ich predaja, lebo pomáhajú zmierňovať chudobu a znižovať počet ľudí bez domova po celom svete. Preto som sa tento rok stal veľvyslancom Medzinárodnej siete pouličných časopisov (INSP – International Network of Street Papers).

Príbeh Nie je všetko tak, ako sa zdá som napísal, aby som ľudí prinútil dva razy porozmýšľať, kým budú iných súdiť, keďže veci sú často iné, ako vyzerajú na prvý pohľad. Túto vianočnú poviedku som venoval pouličným časopisom z INSP, lebo som presvedčený, že ľudia by mali pomáhať druhým, a najmä tým, čo majú menej šťastia ako oni sami. Presne to robia pouličné časopisy a to isté robíte aj Vy, keď si pravidelne kupujete výtlačok od svojho predajcu. Želám Vám príjemné čítanie.

P

odľa jednej starej známej legendy, ktorej pôvod sa mi nepodarilo zistiť, týždeň pred Vianocami požiadal archanjel Michal svojich anjelov, aby navštívili Zem. Chcel vedieť, či je všetko pripravené na oslavu Kristovho narodenia. Poslal ich vo dvojiciach, starších s mladšími, aby získal širší obraz o tom, čo sa deje v kresťanskom svete.

Dvojica, ktorú vyslal do Brazílie, docestovala neskoro v noci. Keďže nemali kde prespať, požiadali o nocľah v jednom z veľkých sídiel, ktoré nájdeme v niektorých častiach Ria de Janeiro.

Majiteľ domu, šľachtic na pokraji úpadku (čo nie je v tomto meste nič nezvyčajné), bol zapálený katolík a hneď spoznal nebeských poslov podľa zlatej svätožiary nad hlavou. Mal však plné ruky práce s prípravami veľkej oslavy Vianoc, a keďže nechcel pokaziť takmer hotovú výzdobu, poslal ich spať do pivnice.

Hoci na vianočných pohľadniciach vždy sneží, v Brazílii sú tieto sviatky uprostred leta. V pivnici, kde anjeli nocovali, bolo hrozne teplo a vlhký vzduch sa takmer nedal dýchať. Ľahli si na tvrdú zem, no skôr ako sa začali modliť, starší anjel si všimol trhlinu v stene. Vstal, opravil ju svojimi nadpozemskými schopnosťami a vrátil sa k večernej modlitbe.

Noc v pivnici bola horúca ako v pekle. Spali mizerne, museli však splniť zverenú úlohu. Na druhý deň pochodili krížom-krážom obrovské dvanásťmiliónové mesto s jeho plážami, horami a množstvom kontrastov. Všetko si pozapisovali, a keď sa zvečerilo, vybrali sa do vnútrozemia. Ešte si však nezvykli na časový rozdiel a na noc znovu ostali bez strechy nad hlavou.

Zaklopali na dvere skromného domčeka, kde ich privítal manželský pár. Keďže nepoznali stredoveké rytiny s podobizňami poslov Božích, nespoznali dvoch pútnikov. Videli však, že potrebujú niekde zložiť hlavu a hneď ich pozvali dnu. Pripravili večeru, ukázali im svoje novonarodené dieťatko a ponúkli im vlastnú spálňu. Ospravedlňovali sa za horúčavu v dome, boli však chudobní a nemali peniaze na klimatizáciu.

Keď sa anjeli ráno zobudili, našli dvojicu v slzách. Ich jediný majetok a zdroj obživy, krava, čo im dávala mlieko, z ktorého robili aj syr, ležala mŕtva na poli. Rozlúčili sa s pútnikmi, zahanbení, že im nemajú čo ponúknuť na raňajky, keďže už nemôžu nadojiť mlieko.

Keď anjeli kráčali ďalej po prašnej ceste, mladší dal najavo svoje pobúrenie: „Vôbec si neviem vysvetliť tvoje správanie! Prvý muž mal všetko, čo potreboval, a aj tak si mu pomohol. Títo chudobní manželia nás tak pekne prijali, a ty si neurobil nič, aby si zmiernil ich utrpenie.“ „Nie je všetko tak, ako sa zdá,“ odvetil starší anjel. „V tej príšernej pivnici som si všimol, že v stene je množstvo zlata, ktoré tam ukryl predchádzajúci majiteľ. Cez trhlinu bolo poklad vidieť, a tak som sa rozhodol znovu ho skryť, lebo majiteľ domu nevie pomôcť tým, čo to potrebujú. Keď sme včera spali v posteli tých manželov, zbadal som tretieho hosťa: anjela smrti. Poslali ho po dieťa, keďže sa však poznáme dlhé roky, presvedčil som ho, aby namiesto neho zobral život krave. Spomeň si na deň, ktorý si práve budeme pripomínať: len pastieri navštívili Máriu.

A preto ako prví uvideli Spasiteľa sveta.“ Za preklad ďakujeme Jane Marcelliovej.

4

5

rozhovor

text: sandra tordová | foto: gabriel kuchta

nota bene 138

2012 december

Čo nám bráni porozumieť si navzájom, aj keď po tom veľmi túžime?

Nepočúvame jeden druhého a berieme príliš osobne, čo nám ten druhý hovorí. Pritom je to vlastne informácia o ňom a jeho potrebách. Napríklad, muž sa vracia z práce a žena bola celý deň doma s deťmi. Obaja sú unavení a vypukne hádka. Manžel sa sťažuje, že doma nie je žiadne jedlo. Žena, ktorá túži po ocenení, to vezme ako kritiku. Keby za slovami počula jeho potrebu, znelo by to asi nejak takto: „Som vyčerpaný, tak veľmi potrebujem nehu a starostlivosť. Pripravila by si mi, prosím ťa, niečo pod zub?“ Takáto komunikácia by zvýšila šancu, že sa naplnia potreby oboch. Kritika a výčitky sú len tragicky nezvládnutým vyjadrením našich potrieb.

hovoriť, čo robia zle. Ale že prevezmeme úplnú zodpovednosť za svoj život a prestaneme sa vyhovárať na iných: „To kvôli tebe som smutná...“ Tento systém ma štve a ubíja. Často si myslíme, že naše pocity sú reakciou na svet okolo nás, no udalosti sú len podnetmi. To naše potreby sú skutočný dôvod, prečo reagujeme tak, ako reagujeme. Dobrý príklad je situácia, keď niekto mešká. Ak práve potrebujem viac času, meškanie mi vôbec nevadí, dokonca ho možno privítam. Ale ak potrebujem cítiť rešpekt, každá minúta čakania bolí.

Keď ste nám na kurze premietali obrázky a mali sme hovoriť, čo pri pohľade na ne pociťujeme, bolo to prekvapivo ťažké. Áno, pre mnohých ľudí je veľmi náročné spojiť sa so svojimi pocitmi. Niektorí sa dokonca úplne odrezali od svojich pocitov – takmer nič necítia. Keď boli malí, zažili zranenie a odpojenie od vlastných pocitov si zvolili ako stratégiu prežitia. Dá sa to však znovu naučiť. Pocity sa totiž prejavujú veľmi telesne. Prvý krok je sadnúť si a vnímať svoje telo. Je to však dlhý proces.

Dokázať to inak, aj o tom je nenásilná komunikácia. Ako si sa k nej dostala?

Od pätnástich rokov som chodila na rôzne workshopy, spoznávala svet, ľudí a hľadala si svoju cestu. Éva Hava Jónai, mama môjho vtedajšieho priateľa, bola prvou maďarskou lektorkou nenásilnej komunikácie. Po návrate z Izraela som si urobila kurz a pochopila som, že Prečo je také dôležité naučiť sa vnímať svototo chcem robiť. Už viac ako šesť rokov učím, je pocity a potreby? ale nie preto, že si myslím, aká som v tom dob- Na mojom tréningu bola jedna pani, mama piará. Učím, aby som sa stále zlepšovala, aby som tich detí. Po skončení prišla za mnou a hovorí: nenásilnú komunikáciu žila. Keď pomáham „Nikdy som si nemyslela, že je dôležité, aby som ostatným, zdokonaľujem sa sama. hovorila o tom, čo potrebujem ja.“ To je prípad väčšiny mamičiek, ale aj mnohých otcov. Majú To je veľmi efektívna metóda.

Pre mňa je to hlavne stav mysle. Pomáha mi žiť v láske, spájať sa so sebou a s ostatnými ľuďmi. Keď rozumiem, čo cítiš, naše srdcia sú prepojené. Podľa zakladateľa metódy Marshalla Rosenberga je za všetkým, čo robíme, snaha naplniť svoje potreby. Ak na nás niekto kričí, pýtajme sa – aká potreba je neuspokojená? 40-50 rokov, no svoje pocity a potreby sa vyjadNechceme vyhrať, chceme spojenie. Samozrej- rovať nenaučili. A keď to oni nedokážu, ani deti me, najdôležitejšie je praktizovať to aj sama na sa nenaučia, že je v poriadku postarať sa o seba. sebe. Len ak dokážem počúvať seba, dokážem Svoje deti učím vzájomnému rešpektu. Myslím, že sme boli stvorení, aby sme boli šťastní. Boh počúvať aj druhých. chce, aby sme boli šťastní. Naše pocity nám slúžia ako lampy, ktoré nám osvetľujú, či po tejto Ako to vyzerá v praxi?

Keď dieťa chytí záchvat plaču, lebo práve ceste ideme alebo nie. Preto tu máme smútok, nemôže dostať zmrzlinu, namiesto reakcie preto je tu bolesť. Žiadne iné signály k dispozícii „Okamžite prestaň,“ sa snažíme nájsť si k nemu nemáme. Pocity ukazujú, čo nám chýba a naša cestu. Predstavíme si, aké musí byť pre die- hlavná úloha je nájsť cestu, ako ich uspokojiť. ťa príjemné a dôležité dostať ju. A hneď je tu Bez toho, aby sme ubližovali iným. spojenie, hneď je to iné. „Si smutný, vidím, že si veľmi chcel tú zmrzlinu...“ Možno ho to ne- Na tréningu si vravela, že v každej hádke je zastaví, možno bude plakať ešte viac, ale vie, kratučký moment, kedy sa môžeme rozhodže mama mu rozumie. Vie, že chcem, aby bolo núť, ako zareagujeme. šťastné. Neznamená to, že musím urobiť všet- Keby som si robila doktorát v odbore psycholóko, o čo ma požiada. Je to o tom, že sa spojí- gia, tak moja doktorantská práca by bola presme, aby sme našli riešenie, ktoré uspokojí nás ne o tomto špeciálnom momente! Ako to, že oboch. To isté platí aj pre dospelých. niektorí ľudia sú schopní reagovať inak, než sa naučili, a iní nie? Je to o tom, že vždy, keď sa Takže základom je empatia k sebe a k druhému? s niekým hádam, je to moje rozhodnutie. Áno, Áno. A veľmi dôležitá je absolútna úprimnosť. idem do toho alebo nie, nejdem. Pretože nieNemyslím tým, že máme iným ľuďom odvážne čo iné je mi prednejšie.

„Každý pocit má svojho anjela a tí sa ti prihovárajú.“

BOLI SME STVORENÍ, ABY SME BOLI ŠŤASTNÍ

NECHCEME VYHRAŤ, CHCEME SPOJENIE Pozná skvelú metódu ako pochopiť druhého, aj seba samého.

Je ňou nenásilná komunikácia. LAURA PNACEK-HAAS pomáha ľuďom nájsť svoju vášeň a svoj vnútorný hlas.

6

Čo ti pomáha nepremeškať tento okamih?

Verím, že je to všetko o tom, či sme našli svoju najhlbšiu motiváciu. To, aký život chceme žiť, aký svet vytvárať. Musí to byť niečo veľmi, veľmi silné, živé. S touto svojou víziou som neustále v spojení.

Pomáha mi zastaviť sa, nedať sa strhnúť šakalom, čo mám v sebe. Chcem ju žiť tu a teraz. Pomáha mi ostať žirafou. Žirafa je Rosenbergov symbol nenásilnej komunikácie. Má dlhý krk, vidí svet z nadhľadu a – má veľké srdce. Najväčšie z pozemských živočíchov. A šakal, ten je proste šakal.

Bráni sa, útočí, hryzie a šteká. Keď poviem, že si nasadzujem žirafie uši, všetci na kurze vedia, že žirafa počuje iba potreby ostatných. Nepočúva kritiku, neanalyzuje, to ju nezaujíma. A keď si uši otočím na seba, vedia, že načúvam sama sebe.

Darí sa ti krotiť tvojho šakala?

Mojou výzvou je, že som veľmi emocionálna. Takže keď sa teším, je to úžasné a z celého srdca a keď sa hnevám, tak kričím a búcham. Nenásilná komunikácia mi pomáha udržať si kontrolu nad sebou, aj keď sa hnevám. V skratke ten proces vyzerá tak, že si uvedomím zlostné myšlienky, čo mi letia hlavou a dám ich von. Jeden z trénerov na kurze použil ako príklad istý druh rybky. Puffer fish je malá rybka, ktorá sa v strese nafúkne (smiech).

A presne toto treba urobiť – dajme v sebe hnevu priestor! Dnes prišiel môj syn domov zo škôlky a zadúšal sa plačom. Zlomili mu lietadielko, ktoré mu otec priniesol z Londýna. Okamžite vo mne začal rásť hnev na tých, čo to spôsobili. No v hlave som si rýchlo prebehla, čo sa stalo a čo mi práve chýba, a už som bola spojená sama so sebou.

Uvedomila som si, že v tomto konkrétnom prípade moja potreba je, aby moje dieťa žilo v bezpečnom svete. A bezpečie, ktoré mu teraz dokážem dať je, že som s ním. Hnevať sa ničomu nepomôže. Tak ho objímem a som s ním.

Takže vyjadríš hnev a potom sa sústredíš na to, čo je naozaj dôležité? Ó, ale hnev JE dôležitý! Pomáha mi nájsť to, čo potrebujem. Je to alarm. Predstav si, že si bezpečnostný technik v atómovej elektrárni a na paneli sa ti rozsvieti červený alarm. To je tvoj hnev, na niečo upozorňuje! Ak ho len vypneš a nič s tým nespravíš, raz to buchne. Hovorievam, že každý pocit má svojho anjela a tí sa ti prihovárajú. Tvoje pocity sú tvoji pomocníci – poslovia od Boha. Hnev je v službách vzťahu. Ak ho potlačíš, strácaš možnosť niečo zmeniť k lepšiemu.

A čo ak ten druhý nerád rozoberá svoje pocity?

Môj manžel je taký. Dôležité je, že ho nechcem zmeniť, nechcem ho prinútiť, aby to robil ako ja. V takýchto prípadoch je dôležité, aby som dávala empatiu aj sama sebe. Keby si len dávala a nedostávala, tak to vzdáš. Ďalší level je, že keď praktizuješ túto metódu ako životný štýl, nič nečakáš späť. A myslím si, že iba vtedy to skutočne funguje.

7

nota bene 138

2012 december

text: dagmar gurová | foto: sonya maletz

REPORTÁŽ

Ale keď som voči druhému chápavá, vždy trochu dúfam, že aj on pochopí mňa. Takto to teda nefunguje?

Niekedy áno, niekedy nie. Ale vždy sa môžeš spoľahnúť na to, že ty osobne spoznáš, čo potrebuješ. Potom už toľko nezáleží na tom, čo robia ľudia okolo teba, či ťa chápu alebo nie.

Už rozumieš sama sebe. Niekedy silou mocou bojujeme o pochopenie toho druhého, lebo nerozumieme sami sebe. Nie sme spojení sami so sebou, s Bohom, s čímkoľvek, čo je pre nás dôležité. Preto vravím, že chcem pomôcť ľuďom nájsť svoju vášeň a svoj vnútorný hlas – to je moja misia.

Na prvý pohľad sa nezdá, že nejako zvlášť túžime po spojení. Pohľady upierame do mobilu, do zeme, doma do telky...

Myslím, že sme veľmi zranení a uzavretí v našej bolesti a osamelosti. Aby sme sa cítili v bezpečí, vytvorili sme si vlastnú stratégiu prežitia a v tejto malej klietke dokážeme prežiť celý život. Mimo našej zóny komfortu sa však dejú zázraky! Len musíme vyjsť von.

Tam sa však zranenia môžu obnoviť. Najviac odvahy nás stojí zmena v našich najbližších vzťahoch. Áno, a aj keď sa vymaníme zo starých spôsobov a naučíme sa žiť inak, z času na čas nás to hodí naspäť. To sa mi stalo, keď som bola na návšteve u mamy v Budapešti. Mamu milujem, ale občas sa pohádame. Keď deti zaspali a mali sme na seba trochu času, znovu sme sa povadili kvôli nejakej maličkosti. Každá vo vlastnej bolesti sme nevnímali jedna druhú. Hovorí mi: „Ty si myslíš, že som príliš hlúpa, aby som tieto veci chápala...“ Bránila som sa: „Ja ti to nehovorím preto, že si hlúpa, ale preto, že stále nerozumieš, čo ti chcem povedať...“ Bolo jasné, že to nikam nevedie. A pritom som tak zúfalo túžila po blízkosti medzi nami! Povedala som: „Musí byť ťažké žiť s predstavou, že si tvoja dcéra myslí, že si hlúpa.“ A bludný kruh sa zrazu prelomil. Už nemusela so mnou bojovať. Povedala mi, že je to pre ňu veľmi bolestné. Zdieľala so mnou, ako jej v detstve ľudia hovorili, že je hlúpa a čudná, pretože mala rada básne a bola iná ako deti z ich dediny. Túto bolesť si niesla so sebou. Bolo to pre mňa nové. Spýtala som sa jej, či chce vedieť, čo si o nej naozaj myslím. Vyjadrila som jej, aká je pre mňa špeciálna a aká som hrdá, že je práve ona mojou mamou. Náš vzťah to posunulo na inú úroveň.

Aj keď máme z času na čas konflikty, naša láska a spojenie sa prehĺbili.

Ako môžu ľudia, ktorí domov majú, porozumieť a nadviazať spojenie s ľuďmi, ktorí sú bez domova?

Asi pred mesiacom sme sa vracali vlakom z Viedne. V našom kupé spal človek so psom, pravdepodobne bez domova. Tesne pred

8

UKÁŽE VÁM VECI, O KTORÝCH STE DOTERAZ NETUŠILI slovenskými hranicami ho sprievodca zobudil a povedal mu, že nemá lístok a musí vystúpiť. Vo vlaku bolo hrobové ticho, všetci sme mlčali. Keď som potom cez okno pozorovala, ako odchádza sám do noci, tiekli mi slzy. Mohli sme sa ho zastať, kúpiť mu lístok, mohli sme urobiť tisíc vecí. Najviac zo všetkého som ľutovala, že som mu nepovedala: „Je mi veľmi ľúto, že musíš odísť.“ Nemusíme robiť veľké veci. Stačí urobiť niečo, čo dá ľuďom bez domova pocítiť, že patria k nám. „Neviem, aké to je a ani si len nechcem pomyslieť, aké to môže byť, ale cítim, že si jeden z nás. Nie je žiadny rozdiel medzi tebou a mnou.“ Toto môže byť cesta.

Aké je tvoje najhlbšie prianie?

Moja vízia je, že všetci žijeme vo vzájomnej úcte a porozumení. Vnímame sa navzájom, počúvame sa. Všetci robíme to, čo milujeme robiť a žijeme v láske, bez neustáleho posudzovania a hodnotenia. Slovo láska sme už toľkokrát zneužili! Pre mňa je láska základ našej

existencie. Keď vidíme na ulici človeka, automaticky ho posudzujeme. V mojej vízii cítime jeden s druhým okamžité spojenie. Niekedy, keď vystupujem z autobusu, mám tento zvláštne krásny pocit spojenia s ľuďmi okolo. Sme jedno. Rôzne prejavy jedinej duše. Vtedy mám zimomriavky. Toto je moja vízia, to ma ženie vpred. Toto je pre mňa oslava života.

Karim, netradičný sprievodca

Laura Pnacek-Haas (1976)

Štíhly chlapík v čiernom kabáte a šiltovke do čela sa ležérne opiera o velikánsky červeno-biely dáždnik. Tvár napoly zakrytú slnečnými okuliarmi vystavuje slnku. „Ja som Karim. Teší ma,“ doširoka sa usmeje a podáva mi ruku ozdobenú blýskavými náramkami a prsteňmi.

trénerka, mediátorka, koučka a mama troch detí.

Narodila sa v Budapešti, už deväť rokov žije so svojou rodinou v Trnave. Vedie tréningy založené na metóde Nenásilnej komunikácie samostatne aj v spolupráci s pátrom Jozefom Hegglinom v Dome srdca Ježišovho v Nitre. Špecializuje sa na porozumenie v rodinách a na školách (rodičia – deti, učitelia – deti, partneri) a ponúka podporu tým, čo hľadajú svoju životnú víziu a chcú žiť v súlade so svojím vnútorným hlasom. Môžete ju kontaktovať na haaslaura76@gmail.com. Viac o nenásilnej komunikácii nájdete na www.cnvc.org.

Dlhé nechty má nalakované zvláštnym čierno- Pragulic, ktoré predstavuje Prahu optikou bý- Iný sa s myknutím zastaví a užasnuto vytriešťa zlatistým odtieňom, ktorý ladí k šperkom i ves- valých bezdomovcov. Počula som, že prehliad- oči. Pár okoloidúcich čosi pohoršene zamrmle. te pošitej iskrivými flitrami. Keď si na žiadosť ky majú úspech, tak som sa na jednu prihlásila. „Som exhibicionista,“ nevzrušene reaguje Karim. našej fotografky zloží okuliare, je to akoby od„Sledujem, ako ľudia prijmú, že som gay, HIV kryl poklop hlbokej studne.

Pražské prekvapenie pozitívny, niekdajší feťák, bezdomovec, šľapHľadím do jeho štedro nalíčených očí zvýraz- „Budete prekvapené. Ukážem vám veci, o kto- ka. Ukazujem im to, čo si nevšímajú a nechcú nených umelými mihalnicami a v duchu rátam, rých ste doteraz netušili,“ sľubuje Karim. Naše vidieť,“ opisuje svoj priamočiary prístup k tabukým všetkým Karim alebo Karel Lampa je – ce- putovanie sa začína na Jungmannovom náměs- izovaným témam. lebrita pražských ulíc, herec bezdomoveckého tí, ktoré je akousi spojnicou Václaváku a Národní „Narodil som sa na východnom Slovensku a divadla, výtvarník, kostymér, travesty umelec třídy. V sobotu doobeda sa tadiaľ tiahne súvis- vyše dvadsať rokov žijem v Prahe. V šestnástich a najnovšie aj netradičný turistický sprievodca. lý prúd chodcov, ktorých Karimov exotický zjav som odišiel z domu, chcel som sa osamostatniť Od leta totiž pracuje pre občianske združenie patrične ohromuje. Ktosi len vyjavene zamrká. od rodiny. Žiť po svojom, slobodne,“ spomína.

9

nota bene 138

2012 december

„Chytil som sa prvej partie a buď som musel byť za jedno s nimi, alebo odísť. Šesť rokov som bol na drogách, ale sám som sa z toho dostal. Ulica na človeku zanecháva stopy. Od prvej chvíle ho mení psychicky a skôr či neskôr aj fyzicky.

Dostal som sa na dno, no zároveň to bola neskutočná škola. Keby som žil inak, nemal by som zážitky, ktoré môžu druhých obohatiť.“

Strašidlá a bezdomovci Na nočných prehliadkach sprevádza turistov chtivých spoznať život v potemnených uliciach komunistickej i súčasnej Prahy. Cez deň prepája informácie o pamiatkach a rozprávkovej mágii so skúsenosťami človeka bez domova. „Pýtajte sa na čo chcete. Rád odpoviem,“ vyzýva nás v Kostele Panny Marie Sněžné, z ktorého mal byť korunovačný chrám. Ukazuje zaujímavé detaily nedokončeného veľkolepého projektu a opisuje smrť štrnástich pražských mučeníkov zavraždených tu a v priľahlom kláštore. „Tunajší kňazi mi pomohli, keď som bol na ulici,“ plynule prechádza do osobnej histórie. „Bezdomovcov mnohí považujú za odpad, ktorý sa opíja a zasmrádza vzduch v električkách. Ja chcem ukázať, že sú aj takí, ktorí namaľujú štvormetrový obraz alebo uháčkujú pekný šál,“ upozorňuje nás na miestny ateliér pre ľudí bez domova. „Praha je rozparcelovaná na magické časti ovládané pozemnými, vodnými a vzdušnými strašidlami a rozdelená rajónmi bezdomovcov,“ vysvetľuje Karim, keď sa vydáme ďalej po ulici. „Pri kostoloch sa prevádzkuje cirkevná žobrota, v metre dopravná. Máme tu klasických pouličných žobrákov aj žobrotu pokorou. Rozšírená je aj talentová – hra na rôzne hudobné nástroje, ale i kuchynské vybavenie. V okolí pamiatok sa žobre od cudzincov.“ Aj prostitúcia má vyhradené revíry. Václavské námestie patrí cudzinkám, Hlavní nádraží chlapcom. My sme práve došli na Perlovku, najväčšie centrum sexbiznisu v totalitnej Prahe. „Predávali sa tu dievčatá, chlapci, transvestiti. Mnohí s tým už skončili alebo sú mŕtvi. Časť sa presunula do klubov, kde sú lepšie podmienky. Ulica je najdrsnejšia,“ hovorí Karim. „Kedysi sa dalo lepšie zarobiť. Chodili sem zahraniční klienti, ktorí platili aj mesiac dopredu. Bola tu však veľká rivalita, pre lepší zárobok sa i vraždilo.“ Obete klientov, pasákov, ale aj kolegov pripomína nenápadná tabuľka venovaná padlým ženám.

V 80. a 90. rokoch vraj daktorí policajti obchod so sexom prehliadali a brali za to percentá zo zisku. „Niektorí sa nám vnútili za zákazníkov. Keď sme ich obslúžili, nechali nás robiť, inak sme mali peklo. To už sa stratilo. Teraz sa prostitúcia viac-menej toleruje. Je to nekončiaci kruh – jeden odíde a jeho miesto okamžite zaplní ďalší. Niekto po tom siahne v krízovej situácii, inému ide o rýchle peniaze. Doba sa

10

zhoršuje, bezdomovcov pribúda. Ľudia by mali vedieť, ako to na ulici chodí. Nikto nemá istotu, že tam raz neskončí. Ak o tom vie aspoň čosi, má väčšiu šancu prežiť.“

Tvorivá terapia na HIV Karim študuje zákony ulice, hoci už nie je aktívnym bezdomovcom. Udržuje kontakty s dávnymi známymi. Spomína na staré časy a porovnáva ich s dnešnými. Kedysi býval v rozpadnutých domoch či vagónoch. Prespával aj na lodi prerobenej na útulok pre bezdomovcov. Desať rokov býval v Domě světla, v centre pre ľudí postihnutých HIV/AIDS. Dnes si už platí komerčnú ubytovňu.

Cestou na Staroměstské náměstí sa bavíme o jeho chorobe. „Nakazil ma klient, ktorý vírus zámerne rozširoval. Možno si myslel, že sa mu tak bude ľahšie žiť,“ hovorí Karim. „Nežijem s pocitom obmedzeného času.

Nemám depresie. Na minulej prehliadke sa jeden chalan pýtal, ako je možné, že o tom hovorím tak pokojne a s úsmevom. Diagnózu beriem ako súčasť obohacovania. Som workoholik. Život mám vyplnený aktivitami, ktorými chcem prospieť iným a zároveň aj sebe. Zastupujem menšiny v projekte Živé knihy, maľujem, robím grafiky, prednášam na školách o prostitúcii a HIV.“

„Kedysi som myslel hlavne na seba. Teraz chcem, aby tu čosi po mne ostalo.“

Na Liliovej vyzeráme koňa s bezhlavým templárom, no ten zjavne straší až v noci. „Ja som v živote videl len dve-tri strašidlá, ale možno sú aj takí, ktorí natrafili na všetky,“ usmieva sa Karim. „Veľmi rád sa sám túlam starou Prahou a snívam o tom, aká bola kedysi.“ „Postavte sa bokom, aby vás turisti nezašliapali,“ inštruuje nás na Karlovom moste spevnenom pätnástimi kopami surových vajec. Nevieme, kam pozerať skôr: Belveder, Daliborka, Hladová zeď, Čertovka?

A k tomu ďalšie strašidlá. Práčku, ktorá nezvláda nápor panskej bielizne, zachráni oživené súsošie s Turkom, jeleňom a kresťanmi v jaskyni.

Zlú krčmárku Doru vyzvŕta na zamrznutej Vltave duch utopeného mladíka, a potom ju stiahne k sebe pod hladinu. Cestou na Malú stranu počúvame príbeh kostlivca, ktorý behá po Újezde a v lebke mu chrastí vražedný klinec. „Prosím vás, ako sa ide k Pražskému Jezulátku?“ pristaví nás pani, ktorá započula Karimov výklad. „Pridajte sa k nám, práve tam ideme,“ pozve ju. Pani s dcérami zanecháme pred kostolom a vydáme sa do magickej jaskyne s kvapľami a obrazmi z fantazijného sveta. Nesmiem zabudnúť ani na pôsobivý palác nemeckej ambasády, v ktorom do dnešných čias behá pyšná kňažná v horiacich chlebových topánkach. „Kto by nemal rád rozprávky?“ vysvetľuje Karim svoj záujem o strašidlá a magické bytosti.

Na chvíľu sa mu podarilo preniknúť aj na filmové plátno a stať sa súčasťou tajomnej fikcie. „Moje najslávnejšie role majú vždy rovnaký priebeh – päť sekúnd v zábere a smrť,“ komentuje pôsobenie v komparzoch, ktorými si bezdomovci radi privyrábajú.

Predierame sa k orloju a Karim rozpráva legendu o oslepenom majstrovi Hanušovi. Pridá aj povesť o dieťati zamurovanom v jednom z do- Ľudia sú lepší ako drogy mov na Staroměstskom náměstí. „Medzi pol- „Tu si ľudia oberajú jablká, slivky aj hrozno,“ nocou a jednou čaká, kto ho zdvihne zo zeme upozorňuje nás na úrodný sad v strmom a vyslobodí.“ Tu sa defenestrovalo, tu popra- kopci medzi Petřínem a Hradem. „Kto nevili českých pánov. O kúsok ďalej skočila roz- vládze, vezmem ho na chrbát,“ ponúka. Podprávková Saxana po lexikón do studne zakry- chvíľou sa nadchýna výhľadom a mne natej ozdobnou klietkou. Karim dáva k dobru aj padne, že okrovo-zelená farebnosť pražvlastný akrobatický kúsok, ktorý sa mu podaril ských striech sa premieta do jeho obrázpred pár dňami na akomsi festivale. „Vyskako- kov. „Je to tak, moje aktivity sa navzájom val som z torty a zamotala sa mi vlečka. Skoro prelínajú,“ súhlasí a odprevádza nás do aresom spadol, ale zahral som to tak, aby to vy- álu Pražského hradu, poslednej zastávky znelo ako umelecký zámer.“ Travesty robí vyše dnešnej prehliadky.

12 rokov a zložité kostýmy si šije ručne. „Zrela- Fotografka má skrehnuté ruky, mne v studexujem pri tom, upokojím sa. Je to taká tvorivá nom vetre očerveneli uši, ale je nám podivne terapia.“ Dodáva, že ľudia bez domova často ľahko a veselo. Nakoniec nás ani nemrzí, že oddychujú v neďalekej mestskej knižnici. „Je sme boli jediné účastníčky. „Niekedy prídu dvatam teplo, automat na kávu, internet.“ ja, traja, ale mal som aj dvadsaťčlennú skupinu. Kolega Honza mi hovoril, že sa hlási stále Päť sekúnd v zábere a smrť viac škôl. Podaktorí potom prídu na predstaAj Karim dopĺňa prehliadky informáciami vypát- venie DivaDna alebo si zopakujú prehliadku ranými na webe. Často však čerpá z vlastných a dovedú aj priateľov,“ pochvaľuje si Karim. „Keskúseností. „Trasy som si vyberal sám. Som zho- dysi som myslel hlavne na seba. Teraz chcem, vorčivý typ, od začiatku som nemal strach roz- aby tu čosi po mne ostalo. Teší ma robiť nieprávať. Stále hľadám čosi nové. Chcem, aby ľudia čo zmysluplné pre druhých. Ľudia sú lepší doodchádzali spokojní a myslím, že sa mi to darí.“ ping ako drogy.“

11

TÉMA

text: dagmar gurová

nota bene 138

2012 december

AKO SA RODÍ KUNSTHALLE Desaťročia fungovala pre všetkých ľudí bez rozdielu vierovyznania. Teraz jej to môžu splatiť a ešte sa aj stať nesmrteľnými.

So synagógou v Žiline sa deje zázrak.

Po rokoch sa vraciam do neologickej syna- kurátorským programom. „Nechceme za kažgógy v Žiline. Nenápadnými bočnými dve- dú cenu pretláčať cudzie slovo, ale potreburami vchádzam do krátkej chodby. Náhle sa jeme sa odlíšiť od termínu galéria, ktorým predo mnou otvorí obrovský voľný priestor. sa dnes označujú aj obchodné centrá,“ hoVzhliadnem k sedemnásť metrov vysokej vorí riaditeľ združenia Marek Adamov. Chýkupole a je to ako vynoriť sa nad hladinu bajúca kunsthalle je už desaťročia jednou a zhlboka sa nadýchnuť. Z úzkych okien vy- z pálčivých tém slovenskej kultúry. Pretvoresoko pod stropom sem dopadá mäkké sivo- ná synagóga teda nebude len obohatením modré svetlo. V závane chladného vzduchu genia loci. Okrem tisíc metrov štvorcových jemne víria zrniečka prachu. Drkocem zuba- určených na výstavy tu má byť aj miesto pre mi, ale nielen preto, že je tu zima. V obna- filmový klub, koncerty, konferencie, kníhkuženej budove sa deje niečo zvláštne. Čosi pectvo, ďalšie kultúrne a spoločenské akcie. zrelé sa skrýva v temnote a čosi nové ešte len začína klíčiť.

(Pre)myslieť architektúru Za tento zázrak môže občianske združenie Každý krok k žiarivej budúcnosti však musí Truc sphérique, ktoré stojí aj za úspešným byť vyvážený ústupom do tajomnej minukultúrnym centrom Stanica Žilina-Záriečie. losti. „Chceme ukázať Behrensa v čo najV spolupráci a s podporou Židovskej nábo- lepšom svetle,“ hovorí Adamov. No slávny ženskej obce v Žiline sa teraz odvážne pus- architekt sa so svojimi záchrancami hrá tilo do rekonštrukcie vzácnej pamiatky roky na skrývačku. Nezachovali sa takmer žiadzakuklenej pod nánosmi „papundeklu“. Syna- ne fotografie pôvodného interiéru synagógógu projektoval svetoznámy nemecký archi- gy a projektová dokumentácia sa stratila. tekt Peter Behrens. Modlitebňou však bola „Máme iba situačný plán parcely,“ hovorí hislen krátko. V roku 1931 ju dostavali a v roku torička architektúry Magdaléna Kvasnico1942 už zo Žiliny vyrážali transporty do kon- vá z FA STU, ktorá nám predstavuje výsledcentračných táborov. ky päťmesačného pamiatkového výskumu.

Berie nás na cestu do minulosti, ktorá odhaľuKino, divadlo, kunsthalle je synagógu s jej svätostánkom, štyrmi schoZa môjho detstva tu bolo kino s tvrdými, červe- diskami, fontánkami vo vestibule či sofistikonou koženkou potiahnutými sedadlami. Popred vanou vzduchotechnikou. ne viedol úzky biely pult, pozostatok auly Vyso- Jej výklad dopĺňa Peter Szalay z Oddelenia archikej školy dopravnej. Ešte pred ňou tu bola diva- tektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV. delná a koncertná sála. „Keď som mala osem- Práve jemu sa v Nemecku podarilo vypátrať orinásť, chodievali sme sem tancovať. Vtedy tu síd- ginálne Behrensove kresby a grafiky, ktoré možlilo PKO,“ spomína postaršia pani, ktorá si spolu no pomôžu nahradiť chýbajúcu dokumentáciu. s ďalšími zvedavcami prišla obzrieť postup prác. S reštaurátormi Jánom Hromadom a Ivanom Pil„Je nás tu toľko, že keby sme rozdali mon- ným nás sprevádza po budove, ktorá s každým ich térky, mohli by sme aj niečo urobiť,“ žartuje slovom dostáva konkrétnejšiu a farebnejšiu popredseda Židovskej obce v Žiline Pavel Frankl. dobu. Vo svetle baterky nám odhaľujú zlatý náter, Dobrovoľníci si tu oddreli už nejednu brigá- ktorý zrejme pokrýval zástenu chrániacu svätostádu – búrali nepôvodné prestavby, uprato- nok. O kus ďalej zasa sonda odhaľuje červeno-bievali, pomáhali pripravovať koncert, čítačku le pásy široké 65 centimetrov. „Opticky zväčšovaa rôzne výstavy, ktoré sú akýmsi nahliad- li interiér,“ hovorí Hromada. Zdobili ho aj ušľachtinutím do dní budúcich. Truc sphérique tu lé omietky, ktoré imitovali vzácne kamene, naprítotiž plánuje vytvoriť kunsthalle, živú plat- klad alabastrový mramor na emporách. Vonkajformu pre súčasné umenie s kvalitným šia fasáda zas mala šedú omietku, akoby zloženú

12

Foto: Natália Zajačiková

Foto: Natália Zajačiková

Foto: Marek Jančúch

Foto: Natália Zajačiková

13

nota bene 138

Synagóga dvoch architektov Peter Behrens V dejinách architektúry a dizajnu je považovaný za jedného z krstných otcov modernizmu.

K jeho asistentom a spolupracovníkom patrili Walter Gropius, Ludwig Mies van der Rohe a Le Corbusier.

Kúpte si tričko Aj my, návštevníci, sa cítime ako dobrodružní bádatelia. Prehliadka chvíľami nadobúda ráz prekážkovej dráhy a nové poznanie nás stojí námahu. Vyhýbame sa kanálom, ktoré číhajú v podlahe. Šplháme sa cez naukladané drevo, ktoré nahrádza chýbajúce schodíky. No niet sa čoho báť. V nebezpečných úsekoch nás sprievodcovia chránia vlastným telom. Páni podávajú ruku dámam a doprajú im lepší výhľad. Putovanie časom a priestorom tak bez problémov zvládnu mladší aj starší.

Spolupráca a podpora často navzájom neznámych jednotlivcov je typická pre celý projekt. „Mysleli sme, že nájdeme päť veľkých sponzorov a získame dotáciu z verejných zdrojov. Predpokladali sme, že bude záujem prispieť na obnovu takejto vzácnej pamiatky,“ hovorí Adamov. „V skutočnosti je to skôr mamička, ktorá zo svojej dvestoeurovej materskej vydelí pätnásť eur a venuje ich synagóge.“ Viacero dobrovoľníkov a malých firiem prispelo prácou.

Peniaze na rekonštrukciu však teraz plynú len z verejnej zbierky. Združenie Truc sphérique sa tým nedalo odradiť a k problému sa postavilo po svojom – tvorivo. Ponúka niekoľko spôsobov ako darovať peniaze. Kúpa originálneho trička za 20 a viac eur prinesie financie aj reklamu. Jeho majiteľ bude na vlastnej hrudi prezentovať ušľachtilý zámer rekonštrukcie a nového využitia budovy.

Martin Jančok Je laureátom ceny za architektúru CE.ZA. AR 2011 v kategórii interiér a CE.ZA.AR

Priestor je výzva

Stačí milión „Na eurofondy nedočiahneme, po nórskych fondoch sa zľahla zem, potenciálni sponzori sa vyhovárajú na krízu. Veríme, že sa to môže podariť aj inak než nastavovaním ruky štátu či globálnym firmám. Už dvetisíc ľudí dokáže malým pravidelným darom posunúť projekt vpred,“ hlása kampaň Kúpte si nesmrteľnosť.

Tí, čo si nastavia trvalý bankový príkaz a mesačne posielajú na účet synagógy symbolickú sumu, budú nesmrteľní. Tak ako umelecké dielo vytvorené z ich mien, ktoré bude jedinou stálou súčasťou kunsthalle. „Na rekonštrukciu potrebujeme milión eur,“ hovorí Adamov. „Nekomunikujeme s masou darcov. Toto nie je téma, ktorá by ľudí zasiahla tak silno ako rakovina. Podporujú nás tí, ktorým záleží aj na kultúrnom dedičstve. Nie je ich až tak veľa, preto potrebujeme, aby prispeli viackrát.

Oni nás na oplátku pozorne a kriticky sledujú a zároveň nám dávajú pozitívnu energiu, akú sme nezažili ani pri budovaní Stanice. Sú prekvapení, že sme sa odvážili na takú veľkú vec.“

Foto: Marek Jančúch

Bláznivý nápad A prečo to urobili? „Vedel som, že Židovská obec hľadá pre synagógu nové využitie. Vo večerníku som si prečítal, že sa im to zatiaľ nepodarilo. Do-

14

2012 v kategórii exteriér. Nemecký časopis o architektúre, urbanizme a kultúre Bauwelt udelil projektu rekonštrukcie Behrensovej synagógy cenu Bauwelt Advancement Award 2013. Návrh bol v súťaži ako spoločné dielo celého tímu Novej synagógy. Medzinárodná porota ho vybrala spomedzi 200 prihlásených projektov.

Viac na novasynagoga.sk

šlo mi, že by sme to mali skúsiť my,“ hovorí Adamov. Po debate s nezávislým kurátorom Fedorom Blaščákom a architektom Martinom Jančokom sa zhodli, že treba do toho ísť. „Na Stanici to najskôr veľké nadšenie nevyvolalo. Diskutovali sme o tom, ale ľudia neverili, že to naozaj budeme robiť. Mysleli si, že je to bláznivý nápad.“ Aj staničnú budovu opravovali a prestavovali.

Motiváciou však bolo získať vhodný priestor pre rozvetvujúce sa aktivity. Keď ho v roku 2009 rozšírili o novú budovu S2, zdalo sa, že budovateľský zápal môžu utlmiť.

No práve S2 zmontovaná z pivných prepraviek a slamy ho zase nepriamo rozdúchala. „Prvýkrát som tam prišiel akurát na predstavenie o Tisovi,“ hovorí predseda Židovskej obce. „Keď som videl, čo vystavali, pomyslel som si, že takých by bolo treba aj do synagógy.“ K žiadosti o jej prenájom Truc sphérique definitívne popchla správa, že o budovu sa zaujíma podnikateľ, ktorý tam chce spraviť diskotéku. „Ja som to zastavil,“ dopĺňa Frankl. „Ale nám to nahnalo strach, tak sme rýchlo predložili ponuku,“ usmieva sa Marek Adamov. Synagógu dostali do nájmu na 30 rokov za symbolickú cenu. Podali žiadosť o grant na ministerstvo kultúry a získali dvadsaťtisíc eur, ktoré použili na pamiatkový a reštaurátorský výskum. Práce sa rozbehli, ale prvý rok bol ťažký. „Zdalo sa nám, že sme si toho naložili príliš. Boli momenty, keď by sme to najradšej vzdali, ale nechceli sme ostať v hanbe.“

Foto: Marek Jančúch

Foto: Ľubo Bechný

Situáciu nesťažuje len zháňanie peňazí, ale aj snaha vyhnúť sa chybám. „Pamiatková obnova prináša mnohé dilemy. Na každú otázku existujú aspoň tri odpovede. A aj keď si teraz nejakú vyberieme, neskôr sa môže zmeniť,“ hovorí Adamov. „Nie som za uzavreté riešenia,“ zhoduje sa s architektom Martinom Jančokom nad 3D modelom budúcej kunsthalle. „Naším cieľom nie je vrátiť budovu do prvotného stavu.

Chceme jej dať novú funkciu tak, aby zanechala čo najmenšie stopy na pôvodnej architektúre.“ Počas rôznych akcií testujú, ako na budovu reagujú návštevníci. „Je to výzvou pre nás aj pre umelcov a kurátorov, ktorým dáva priestor isté limity.“ Tu už nepracujú v čistej bielej kocke, typickej galérii 90. rokov. V súlade s dnešným trendom tu umenie komunikuje s okolitým priestorom a je viac možností ako výstavy inštalovať. A na toto všetko musí architekt reagovať. „Keď sa nám nedarí, pretlačíme to našou energiou. No entuziazmus dobrovoľníkov ani darcov nevydrží večne, preto sme si ako limit stanovili rok 2014. Vtedy kunsthalle otvoríme. Bude funkčná a pripravená na prípadné budúce rekonštrukcie,“ hovorí Adamov. Po celodennom stretnutí s pamiatkarmi, architektmi a historikmi kráča potemneným mestom. V náruči zviera model Novej synagógy a ja som si istá že „Behrens“ nemôže byť v lepších rukách.

INZERCIA

z maličkých kvapľov. Počas divadelnej éry pribudol kupole bielo-modrý náter. „Pri dobrom svetle pod ním ešte stále presvitá Dávidova hviezda,“ upozorňujú reštaurátori.

2012 december

fenomén

text: ada jung | foto: archaeology.about.com

nota bene 138

SVETADIELY SA ROZTRHLI, MORIA PRELIALI, HVIEZDY POPADALI

ŠŤASTNÝ KONIEC SVETA Elektronika a zariadenia obsahujúce vodiče sú vyradené, zrútila sa satelitná aj rádiová technika, prestali lietať lietadlá, civilizačný ruch nahradila hrôza chaosu. Ľudstvo podlieha zániku.

Gigantické toky slnečného vetra spôsobili zrútenie magnetického poľa Zeme, pretože spojenie medzi jadrom a povrchom sa uvoľnilo. Pevná vrstva zemského povrchu sa nezadržateľne kĺže po tekutých vnútorných vrstvách, mrakodrapy padajú ako domčeky z karát, svetadiely tak, ako ich poznáme, už neexistujú – zem sa roztrhala na kusy. Nepretržité zemetrasenie vytvára vertikálnymi posunmi nové hory v priebehu niekoľkých hodín. Novovzniknuté magnetické pole planéty poprelievalo moria, gigantické slapové vlny s výškou niekoľko kilometrov obehli zemeguľu a spolu s tornádami dorovnali všetko, čo ešte stálo v ceste.

Dnes je 21. decembra 2012, deň zimného slnovratu na severnej pologuli a letný slnovrat na južnej pologuli. Podľa mayského kalendára nastal koniec sveta.

Magický dátum Tento výrok musíme poopraviť, podľa Mayov to celkom nie je. Hrôzostrašný význam sme zas a opäť dali okolnostiam my sami.

Pôvodne nájdený mayský kalendár zachytáva totiž obdobie 5 125 rokov a potom sa (21. 12. 2012) zrazu končí. Z toho teda vyplýva naše chápanie konca: Mayovia z hviezd nič viac nevyčítali a nezaznamenali preto, lebo po spomínanom dátume už skrátka niet čo predpovedať a zaznamenať. Navyše, podľa mayských kňazov sa zároveň končí tzv. piaty vek Slnka, a keďže dnes vieme, že zároveň dôjde z pohľadu Zeme k vzácnemu postaveniu Slnka v strede Mliečnej dráhy, je to priveľká zhoda, a teda žiadna náhoda – ďalší vplyv Slnka na našu planétu bude zničujúci.

Proroctvami o konci sveta nás médiá výdatne kŕmili aj dvanásť rokov dozadu. Ale teraz môže nastať totálna apokalypsa v priebehu jediného dňa – Zem sa napríklad môže 21. 12. zraziť s iným telesom z vesmíru. Môže to byť asteroid alebo planéta. Najhorúcejšími kandidátmi sú planéty Nibiru, o ktorej existencii hovorili starí Sumeri, hoci naši astronómovia ju nikdy nevideli, ďalej fiktívna Planéta X či planétka Eris, ktorá aj skutočne existuje na periférii našej slnečnej sústavy. Takto,

16

pomocou vesmírnej kolízie, sa okamžitý koniec sveta s konkrétnym dňom dá zladiť jednoducho a logicky. Čítate tieto riadky pred magickým dátumom 21. 12. 2012? Tak to sa ešte môže stať všeličo! Možno práve prežívate posledné hodiny tohto sveta. Čítate tieto riadky po magickom dátume? Tak to už viete, že koniec sveta nenastal! No možno stále pokračuje...

Z iného uhla pohľadu bol totiž prelom milénií v roku 2000 len začiatkom konca a rok 2012 len ďalším míľnikom na ceste k záhube.

Pripomeňme si aspoň niektoré novodobé vysvetlenia starovekých proroctiev.

Apokalyptické konfigurácie 18. augusta 1999 nastala špeciálna vesmírna konfigurácia planét, tzv. Veľký kríž, v štyroch súhvezdiach zvieratníka – Leva a Vodnára, Býka a Škorpióna. Tieto znamenia vytvárajú štvorec a spojením oproti sebe stojacich planét z nich vzniká kríž. Je znamením napätia, kríz a skazy.

„Čítate tieto riadky pred magickým dátumom 21. 12. 2012? Tak to sa ešte môže stať všeličo!“ Dôrazne na ňu upozorňoval Nostradamus a v našich časoch sa spojila s obrazom z Apokalypsy sv. Jána o štyroch bytostiach podobných levovi, človeku, býkovi a orlovi (kedysi sa znamenie Škorpióna nazývalo Orlom). Sú predzvesťou posledných vecí tohto sveta, ktoré Ján ďalej opisuje na základe svojich videní a sú natoľko desivé, že kniha Jánových zjavení právom dostala názov Apokalypsa. Ďalšia hviezdna konfigurácia mala odštartovať to, pred čím vystríhal Veľký kríž, v reáli. Išlo o mocnú konjunkciu (spojenie) siedmich planét, pri ktorej sa 4. mája 2000 Zem ocitla v opozícii k nim. Sila toľkých spojených planét mala spôsobiť ionizovaný solárny vietor a také výrazné zmeny podnebia, že povedú k prírodno-katastrofickým udalostiam po celej Zemi.

Tým pádom tiež k slabej úrode, zvyšovaniu cien, hladomoru, nepokojom, vojnám...

Nastanú veľké zmeny Na spomínané znamenia neupozorňuje len Biblia či Nostradamus, prípadne nespočetní súčasní „proroci posledných čias“, ale aj výpočty Mayov. Lenže ich fanatický záujem o hviezdy a chápanie toho, čo ľuďom na Zemi prinášajú a spôsobujú, je diametrálne odlišné od nášho chápania. Pre nás je „koniec“ apokalypsou, hrôzou, ktorá prekrýva nový začiatok a odsúva ho do pozadia. Pre Mayov je „koniec“ práve týmto novým začiatkom.

Potvrdzujú to aj súčasní potomkovia Mayov v Guatemale. „Bude to o veľkých zmenách na osobnej, rodinnej a komunitnej úrovni, je to o harmónii medzi ľudstvom a prírodou,“ píše sa v prehlásení združenia siedmych organizácií siedmych mayských kňazov s názvom Oxlajuj Ajpop.

Našu pomýlenú predstavu mayského konca sveta snáď úplne zlikvidoval najnovší, minuloročný objav v guatemalskom Xultúne v departmente Petén. Nástenné maľby z 9. storočia nájdené v bežnom dome, považovanom za príbytok pisára, zahŕňajú aj obvyklý mayský kalendár. Výpočtom je venovaná celá jedna stena domu. Je tu obradný kalendár o 260 dňoch a slnečný o 365 dňoch.

Je tu zaznamenaný aj obvyklý 584-dňový cyklus Venuše a 780-dňový cyklus Marsu, nič však nenaznačuje koniec sveta v tajomne pôsobiacich číslach dátumu 21122012. Naopak, kalendár je vypočítaný až do roku 7 000 – a aj vtedy „budú veci také, aké sú“.

Kalendár sa teda po cykle končiacom tento rok jednoducho začína znovu a rok 2012 je tak v duchovnejšom chápaní rokom zlomu či bodom obratu. Šancou pre ľudstvo začať znovu a múdrejšie. Takto uvažujú aj nadšenci nastávajúcej éry Vodnára, teda ďalších 2 143 rokov trvajúceho úseku, počas ktorého sa predĺžená zemská os spätne pohybuje znamením Vodnára a prináša tak po kresťanskom veku Rýb novú duchovnosť. Aj samotní kresťania v ňu veria, lenže má prísť s návratom Krista, ktorého dátum (narozdiel od sektárov) nijako konkrétne neurčujú a nevypočítavajú. Tiež sa však snažia rozlíšiť a pochopiť „znamenia časov“ tak, ako o nich hovorí Biblia, aj už spomínané Zjavenie svätého Jána.

2012 december

Koniec dobrý, všetko dobré Na všetkom, čo sme tu zhrnuli, je určite pozitívne, že mayský kalendár podľa najaktuálnejších objavov pokračuje ďalej – to pre tých, ktorí sa dátumu 21. 12. 2012 naozaj desia. No pozitívna je aj skúsenosť ľudstva, čo sa konca týka. Toľkokrát sme ho už čakali a neprišiel!

Najvýraznejšie to bolo pred prvým miléniom nášho letopočtu. V roku 999 si ľudia v Európe mysleli, že svet skončí v plameňoch a všeobecná hystéria narastala. Ale bola vlastne pozitívna. Je zaznamenané, že ľudia si navzájom odpúšťali dlhy, prepustili odsúdencov, pytliaci sa zmierovali s lénnymi pánmi, zbožní boháči rozdávali majetok, dokonca oslobodili a vypustili aj domáce zvieratá. V noci 31. decembra sa v Bazilike sv. Petra v Ríme slúžila „posledná“ omša.

Keď sa skončila, nastalo hrobové ticho, no nič sa nestalo.

Pre stredovekých astrológov, vtedy súčasne astronómov, bol koniec sveta spojený s druhým príchodom Krista. Slávny Tycho de Brahe za jeho predzvesť považoval novú hviezdu, ktorú objavil v roku 1572.

Obľúbeným katastrofickým dátumom bol aj rok 1666 pre známe trojčíslie 666 označujúce apokalyptickú šelmu zo Zjavenia sv. Jána. Vypočítaval sa deň, kedy to asi príde a všetky tragické udalosti (londýnsky mor, vzbury a povstania) boli predzvesťou prichádzajúceho konca.

Z novodobejších dejín sú zasa známe viaceré výpočty konca sveta Mormónov či Svedkov Jehovových, ale po nevydarených predpovediach počítať prestali. No a s čím všetkým sme rátali v roku 1999 my, to si ešte živo pamätáme...

Všetky tieto konce však zostali bez konca. Život na planéte Zem pokračuje. Dokonca aj keď sa na nej udiala katastrofa – biblická potopa či dopady meteoritov a doba ľadová – ľudstvo nezaniklo, naopak, obnovilo sa a samotná Zem sa aj naďalej krúti okolo Slnka.

S týmto optimizmom však nemôžeme poprieť, že mnohé súčasné „katastrofické“ proroctvá sa vypĺňajú. Najmä tie týkajúce sa klimatických zmien a prírodných katastrof, či ekonomickej a potravinovej krízy, násilí a vojen. Ak to nevidíme, tak len preto, že nechceme. Alebo preto, že sa nám to prostredníctvom médií deje síce priamo pod nosom, no ešte stále bezpečne ďaleko. Alebo možno preto, že sa to nedeje šokujúco naraz, ale postupne rok po roku a my sa vždy otrasieme, privykneme, uspokojíme. Možno je to ľahostajnosť a možno ľudská schopnosť ísť ďalej za každých okolností. A možno práve to nás – nakoniec – zachráni.

17

TÉMA

text: dagmar gurová | foto: divadelné centrum martin

nota bene 138

DIVADLO NA CESTÁCH

ZOZNÁMTE SA S PETROM BLACKOM V divadelnej sále zhasnú svetlá. Tmou sa rozlieha nadšené detské pišťanie, akoby tam víril neviditeľný kolotoč. Zrazu sa pred nami rozžiari pódium, zaznie hudba a ruch v hľadisku stíchne.

Peter Black má zlý sen, ktorý sa onedlho zmení je 90 percent. Zvyšok minimálne nevyrušuje dobre vymyslené a deti nudili. Nemohol som na na skutočnosť. Možno preto, že je menovcom a my máme pocit vnímavého publika.“ Na jeho tom nič zmeniť. Tu sa dá improvizovať.“ smoliarskej karty z hry Čierny Peter. Ale kto vie? hry chodia žiaci druhého stupňa základnej Doteraz sa mu darilo, ako by sa volal Šťastný. školy aj stredné školy. Jazyková úroveň je preto Náš divák, náš pán Mal vlastný byt, dobrú prácu, frajerku. Stačil však nastavená tak, aby sa chytili aj menej zdatní Ak je v hľadisku prílišné ticho, herci prejdú na jeden zlý deň a stratil zub, lásku, priateľov aj angličtinári. Práve tu majú šancu prekonať zábra- základný, osekaný variant. „Natrafili sme už aj úspory. Ostalo mu len to, čo si stihol obliecť. Blíži ny a averziu k cudzej reči. Základný dej pochopí aj na piatakov, ktorí rozumeli tak perfektne, že sa večer a Peter nemá kam ísť. Cíti, že tenká začiatočník. A to podstatné po každej odohranej pre nich malo zmysel hrať plnú verziu,“ dodáva Andrej. Pôvodne mala 50 minút, teraz ju môžu košeľa ozdobená kravatou ho nadlho nezahreje. časti zhrnie resumé v slovenčine. „Ten je nahraný. Som zvedavá, čo urobí,“ zamumle Jednoduchú konverzáciu dopĺňajú zložitejšie natiahnuť na 70. dievčina v rade predo mnou. „Pssst,“ preruší ju slovné hračky a vtipy. Na správnu angličtinu, Hra sa ako obvykle definitívne utriasla až počas suseda. Herci na pódiu totiž hovoria po anglicky. primeranú danej vekovej kategórii, dohliadajú skúšok a prvých predstavení. Tam sa najlepšie Kto chce rozumieť, musí sa poriadne sústrediť. pedagógovia anglického jazyka. Slangové výrazy ukáže, čo má úspech, čo skrátiť, kde pridať vtip Nešťastný hrdina stretáva zástup bizarných Tomáš konzultuje s rodeným Angličanom, lekto- – napríklad primiešať k čisto anglickým replikám postavičiek, ktoré hovoria mnohorakými dialektmi rom v Native School of English. pár slovenských slovíčok. „Kolobežka from Singaamerickej ulice. „Héj mén, dets má gan,“ čuduje sa „Text musí ísť hercom do huby. Zároveň evokuje pur? Super, to nechajme,“ povedal vtedy Tomáš prostoduchý gangster, keď s Petrom „výhodne“ frázy, ktoré stokrát počuješ vo filmoch, takže ti a mal pravdu. Nečakané spojenie zakaždým zmení svoju bundu za svoju zbraň. Nejde mu pripadajú známe a zrozumiteľné, hoci nepoznáš prekvapí a vyvolá salvy smiechu. do hlavy, čo tým obchodom získal a smúti nad všetky slovíčka.“ Príbeh aj jazyk musia upútať Občas si herci doprajú potešenie okamžitej imneriešiteľným hlavolamom. Ja zase slzím od smie- širokú skupinu. „Zárukou úspechu je dynamická provizácie. „Hráme stále dookola a s novými chu. Bujaré ohlasy vyvolá aj šikovný podnikateľ akcia, jednoduché, rýchle dialógy oživené prízvu- vtipmi je to zábavnejšie. Keď sa ľudia zasmejú, nabíja nás to.“ – podfukár, ktorý hladnému, uzimenému a una- kom a množstvo exotických postáv.“ venému Petrovi núka čínsky bicykel. Presviedča Na to všetko stačia traja herci. Petra Blacka dnes Všeobecnému veseliu zopárkrát podľahol aj ho, že posledné doláre nemôže investovať lepšie. hrá Andrej Šoltés, ktorému pod rôznymi maskami zvukár Viktor, ktorého zaskočili najnovšie žartíky.

Keď vyratúva prednosti svojho pochybného tovaru, kontruje Lukáš Púchovský s Ivanou Kivaderovou. Napríklad pieseň bezdomovca, ktorý sa na pódidecká v hľadisku sa zadúšajú smiechom. „S Tomášom sa spolupracuje výborne. Pozná um dovalí s čarovným kontajnerom. Voľná tvorba tínedžerského diváka, dokáže hovoriť jeho rečou. však musí rešpektovať zásady anglickej gramaKto sa smeje, rozumie Neuráža ho infantilnosťami a vie mu podať aj tiky a má svoje hranice. Inak by hra stratila spád. „Odčítajú prvé štyri fóry a je nám jasné, že ro- dospelácke témy,“ hovorí Lukáš. „V kamennom di- Z reakcií publika herci odhadnú, kde pridať a kedy zumejú,“ hovorí režisér Tomáš Hudcovič. „Takých vadle som hrával aj v predstaveniach, ktoré neboli ubrať. „Divák si sám povie, čo chce.“

18

2012 december

Nedotknutý zápisník

Dôjde aj na Nota bene

Za nevšedným zážitkom ani nemusí merať dlhú Na novej hre Tomáš obvykle pracuje pol roka. cestu. Divadlo príde k nemu. Stačí si vybrať z po- Príbeh necháva dozrieť a píše pár dní pred nuky Divadelného centra Martin, ktoré produkuje prvou skúškou. „Vtedy to už ide rýchlo. Nedivadelné predstavenia pre deti a mládež. musím váhať, vymýšľať. Iba prepisujem to, čo „Pochodili sme celé Slovensko, čo je síce náročné, mám v hlave.“ Na scenár hry Peter Black však ale aj dobrodružné,“ hovorí Lukáš. Cestujú tri dostal len mesiac. „Pôvodne sme mali hrať až štyri dni v týždni a za jeden deň odohrajú inú hru, ku ktorej už bola aj čiastočne hotová dve alebo tri predstavenia. „Je to kočovný život. scéna. Na poslednú chvíľu z nej zišlo, tak sme Ráno hráme v šesťstomiestnom Dome umenia rýchlo potrebovali čosi nové,“ spomína Anv Piešťanoch, poobede v malom kulturáčiku drej. Nakoniec z toho bola kolektívna réžia. v Leopoldove,“ dodáva Andrej. „Vedeli sme, že to bude story jedného človeka.

Vďačné obecenstvo majú aj na Východe, kde V priebehu prvých piatich minút ho pripravíme sa školáci nedostanú na kultúru tak často ako o všetko a budeme sa pýtať, čo má v takej situácii robiť,“ hovorí Tomáš. „Vyšlo z toho, že sa ich rovesníci v Bratislave. Práve triedy v malých mestečkách niekedy omračujú skvelou úrovňou budeme hrať na jedlo, spanie, teplé oblečenie. angličtiny. No funguje to aj naopak. „Učiteľky Toto musí mať naplnené, aby mohol aspoň trochu normálne existovať.“ Debatovali aj o tom, či je bleskový sociálny úpadok reálny. „Možno je to trochu zhustené, ale chceli sme ukázať, že aj takto sa žije a môže sa to stať hocikomu,“ hovorí Andrej. Zaujímalo ma, ako sa cíti v roli stroskotanca. „Najskôr som ho hral ako zdrveného človeka. Postupne som to začal nám odkazujú, že už na nás boli piatykrát vnímať tak, že k nemu nič neprichádza náhodou. a znova sú spokojné,“ hovorí Lukáš. „Chvália Priťahuje si to sám.“ Tak ako jedlo a teplú bundu, angličtinu aj humor, ale ak niečo nefunguje, ktoré získa prácou a dôvtipom. hneď to máme na stole. Je to veľmi jasná spätná Herci tu dostali príležitosť zahrať si, koho chceli. väzba,“ dopĺňa Tomáš. „Kolegyňa Iva si želala veštiť, tak hrá vešticu.

Istá stredná škola dopredu odmietla anglické Z mojich hudobníkov tam nakoniec nie je nikto, predstavenie. Čosi také vraj v našich pomeroch ani len nórsky fujarista,“ smeje sa Lukáš. Andrej určite nebude kvalitné. Divadelné centrum Martin si prial byť Laktibradom a podarilo sa. Ako tateda pozvalo jej študentov, nech si to bezplatne jomná božská bytosť v osudovej chvíli žongluje overia. „Do prvého radu si sadla elegantná pani so životom s smrťou. Tak sa to aspoň javí mne, profesorka s prísnym výrazom a pohotovo nachys- keď Peter takmer prekĺzne na druhý svet. Zase taným zápisníkom,“ spomína Tomáš, ktorý v ten sa však potvrdí, že všetko zlé je na niečo dobré. deň zaskakoval za iného herca. „Po očku som sle- Keby ho nezrazilo auto, nespoznal by nových doval, ako sa tvári. Najskôr vyzerala ako skúšajúca. kamarátov, ostrieľaných bezdomovcov. RozosPrvé myknutie úst sa ešte snažila potlačiť, ale mejú nás bez toho, aby sme sa im vysmievali.

Dojímajú, no nepôsobia srdcervúco. „Nevedeli nakoniec nevydržala a usmievala sa. Zápisník ostal sme, ako to ukončiť. Napadlo mi, že by mohli nedotknutý a pre tú školu už hráme pravidelne.“

predávať tento časopis. No bál som sa, že ostatným to bude pripadať patetické,“ hovorí Tomáš.

Trojica bezdomovcov však predsa hrdo stíska naše výtlačky. „Aha, Nota bene. To poznám,“ začujem detský hlások. „Aj my kupujeme,“ pridá sa ďalší. Peter Black sa dočkal šťastného konca a súčasne aj nového začiatku. „Našiel priateľov aj prácu,“ ozýva sa z reproduktorov.

INZERCIA

„Tínedžera neuráža infantilnosťami a vie mu podať aj dospelácke témy.“

19

proti srsti

text: elena akácsová | foto: klaus lempelman

nota bene 138

2012 december

text: kevin roberts, www.streetnewsservice.org, preklad: zuzana suranová | foto: eddie byrd

KAŽDÝ ŠŤASTNÝ KONIEC MÁ SVOJ KONIEC

BÝVALÝ BOXER V BOJI PROTI BEZDOMOVECTVU

90 MINÚT PO HAPPYENDE

NEZOSTAŤ NA ZEMI

SVET

Od malička sa naše životy upínajú k významným cieľom. Vysvedčenia, maturity, štátnice, svadby, zamestnania, domy, stromy, deti...

Predpokladáme, že po ich úspešnom dosiahnutí budeme žiť už len šťastne.

Bývalý šampión v boxe Nate Miller vyrastal v pestúnskej starostlivosti, preto sa venuje práci s deťmi. Chce im dať takú podporu, akú dostal on sám. A zapája sa aj do boja za odstránenie bezdomovectva.

Pamätám si ten pocit dodnes. Vyšla som z miestnosti, kde sa konali štátnice a vedela som, že som to dala. S odretými ušami, s neuveriteľným náhodným šťastím, ale dala. Cítila som, ako zo mňa opadáva strašný, niekoľkomesačný stres, sústredenie a strach.

Konečne ma od množstva informácií, čo som sa snažila do seba rýchlo nasúkať, prestala bolieť hlava.

Bola som šťastná, že to mám konečne za sebou. Ako vždy, prvá v abecede, aj tu som bola prvá vonku a tak som nejakú hodinkudve čakala na ostatných spolužiakov, pokiaľ to budú mať za sebou aj oni. Konečne sme vyšli všetci zo školy a zamierili do Zimáku, obľúbenej krčmy ekonómov. Teraz to roztočíme, budeme oslavovať až do odpadnutia! Vypili sme sotva jeden sekt a namiesto toho, aby nálada gradovala, postupne sa niekam vytrácala. Spolužiaci sa po jednom ospravedlňovali, že potrebujú dospať tie predošlé noci a trúsili sa preč.

V rekreačnom centre Happy Hollow sa to hemží a vrie. Švihadlá plieskajú o zem, údery narážajú do vriec a pravidelné zvuky pum-pum boxerskej hrušky vytvárajú hudobnú kulisu starobylej boxerskej telocvične v meste Germantown v severnej Filadelfii. Vtom vojde Nate Miller. Ťažko to nazvať významnou udalosťou, keďže to robí každý deň. Ale keď prejde okolo svojho obrovského plagátu, viacerí sa otočia a ukážu na neho. To je on – Šampión.

Miller si vždy nájde čas na deti v centre, povzbudiť ich alebo im poradiť. V hre aj v živote.

Sám vyrastal v náhradných domovoch, no dotiahol to až na majstra sveta v poloťažkej váhe, jedného z najlepších zápasníkov v histórii Filadelfie a člena Pensylvánskej siene slávy. Pomáhať deťom nezísť zo správnej cesty, dodávať im odvahy, aby to nikdy nevzdávali, je pre neho veľmi dôležité.

Toto je happyend?

Idúc domov som si v duchu kládla otázku: Tak toto je ten happyend? A čo bude teraz?

Zmocňoval sa ma znovu strach. Hádam ešte väčší ako ten raňajší pred skúškou. Uvedomila som si, že nemám absolútne žiaden životný plán. Tak veľmi som sa sústredila na to úspešné dokončenie školy, že mi nezostal čas na plánovanie ďalšieho cieľa. Predo mnou sa črtala len široká neznáma krajina, cez ktorú som mala prejsť, nevedela som, čo ma po ceste stretne, a jediný svetlý životný medzník, ktorý sa črtal kdesi na obzore, bol odchod do dôchodku.

Nikto ma nepripravil na to, že po šťastnom konci život pokračuje a že po dosiahnutí méty to nemusí zákonite ísť len hore, ale pokojne aj dole, do strany, do slepej uličky. Ešte niekoľkokrát sa ten pocit prázdnoty predo mnou zopakoval, aj keď už nikdy nie v takej intenzite. Vždy to bolo spojené so sústredením sa na nejakú podobne významnú vec, ako boli štátnice. Keď dokončím tento projekt, budem zas voľnejšie dýchať, zabávať sa, žiť... Keď si nájdem robotu... Keď dám konečne výpoveď...

Keď schudnem... Keď nájdem muža svojich snov... Keď sa s ním rozídem...

Radosť zo šťastného dosiahnutia konca nikdy netrvala dlho, nech to šťastie bolo akokoľvek

20

Dobrý príklad veľké. Potom som sa dočítala, že ani človek, ktorý vyhrá milióny v lotérii, nevydrží dlho šťastný a o chvíľu sa začne strachovať, či mu tie peniaze niekto nebude závidieť, či mu ich niekto neukradne, či od neho nebudú chcieť peniaze príbuzní a kamoši, o ktorých dovtedy ani netušil, že ich má.

Ponaučenie Po rokoch som narazila na knihu doktora Plzáka o duši, ktorá mi to vysvetlila vedecky a dokonca veľmi presne časovo vyjadrila. Eufória, nech je akokoľvek veľká, opodstatnená a krásna, trvá maximálne 90 minút. Má to niečo spoločné

„Nech robíme, čo chceme, mozog vytvára dobrú náladu len hodinu a pol.“ s nervovými peptidmi v hlave a praktickým dôsledkom je to, že v radostnej pohode človek vydrží len hodinu a pol. Potom jednoducho mozog prestane vyrábať dobrú náladu, nech robíme, čo chceme. Teda, môžeme si to predĺžiť alkoholom či inými drogami, preto vlastne tak radi každý úspech oslavujeme, ale to je len umelé chemické predĺženie, ktoré si potom

vyberie telo aj hlava naspäť v podobe poopičnej depky v rovnakej intenzite len so záporným znamienkom. Plus bolesti hlavy a žalúdok na vode.

Na celej veci je najnespravodlivejšia skutočnosť, že neexistuje opačná zákonitosť. Po radosti prichádza smútok do 90 minút vždy, po smútku však radosť nie je samozrejmá. Odborníci sa domnievajú, že automatické vyprchanie radosti je vlastne sebazáchovný mechanizmus, pretože v povznesenej nálade strácame ostražitosť a mohlo by nás v džungli niečo väčšie a nebezpečnejšie zožrať. Z toho istého dôvodu záporné emócie naopak automaticky nevyprchávajú, lebo by sme sa mohli prestať báť aj napriek tomu, že ohrozenie naďalej trvá.

Keď som toto všetko spracovala a pochopila, vzala som si do života dve ponaučenia a rada sa s nimi podelím. Každá zábava a radosť má svoj zákonitý koniec a netreba byť sklamaný, keď sa od nás plazí preč. Nič netreba nasilu predlžovať, naopak, treba s tým počítať a rýchlo sa vytratiť tiež. Druhé ponaučenie je ešte dôležitejšie. Každý potrebuje veľké sny a ciele, ku ktorým smeruje jeho každodenné úsilie. Popri tom však netreba zabúdať na to, že rovnako dôležité je žiť naplno tu a teraz, tešiť sa z malých radostí, z každých 90 minút, pretože po happyende sa nepretržite šťastne žije ďalej len v rozprávkach.

Nate Miller nikdy nezabudol na pomoc a vedenie, čo dostal v tejto telocvični. „Doma nás vyrastalo osem,“ hovorí. „Všetci sme boli v náhradnej opatere a len ja som sa vracal. Ostal som s rodinou v kontakte. Bol som v pestúnskej starostlivosti do osemnástich. Nikdy som nevedel prečo a nikdy som sa na to ani nepýtal. Nemám to nikomu za zlé. Bolo mi celkom dobre, starali sa o mňa dobrí ľudia. Nemám žiadne zlé skúsenosti a nikdy som to nebral ako nejakú tragédiu.“ Miller mal tri náhradné rodiny. Obidvaja jeho rodičia sú po smrti. Otca poznal málo, mama pred rokmi zomrela na infarkt. Stále má široko rozrastenú rodinu, ale on našiel domov v Happy Hollow. „Prechádzal som okolo rekreačného centra, nazrel som cez okno a uvidel som chlapíkov rozdávajúcich údery,“ hovorí Milller. „Bol som tam s kamarátom a povedal som mu: Idem dnu a predstavím sa. Ďalej to už poznáte.“ Millerovi podali pomocnú ruku Eugene Pearson a Stan Williams. „Nikdy som trénerov nezmenil, mali sme vzťah ako otec a syn.“ „V podstate všetko, čo chlapcom tu ukazuje, je to, čo som ho sám pred rokmi naučil,“ smeje sa Pearson. „Je však výborný, má veľkú trpezlivosť.

Chová sa k nim s láskou a rešpektom.“ „Stále opakujem, že nie som žiadny vzor, ale myslím si, že môžem byť dobrým príkladom.

Nehovorím, že som bol svätý, keď som vyrastal.

Ale vyhýbal som sa problémom. V našej štvrti boli gangy. Časy boli zlé, ale ak niekto dostane

NABF (Severoamerická boxerská federácia) a úspešne ho obhájil ešte päťkrát – vrátane namáhavého zápasu s Andrem McCallom, ktorý mu v treťom kole zlomil sánku. „Pamätám sa, ako som si povedal, že ak ma ešte raz takto udrie, má to vyhrané,“ hovorí Miller. Ale ďalšiemu priamemu úderu sa už vyhol, veľa ich rozdal a nakoniec v siedmom kole McCalla vyradil.

O svoj titul prišiel v zápase s Jamesom Warringom v roku 1990 na body. Prišli aj ďalšie prehry, ale Miller spravil to, čo vždy – vrátil sa do práce, lebo aj ako boxerský šampión išiel každý deň robiť na stavbu v severnej Filadelfii. „Do práce a potom do telocvične na tréning,“ krčí Miller ramenami. „Bral som si na zápasy voľno. Ja som taký, chcel som pracovať. Keď som sa stal profíkom, nemohol som uveriť, že môžem zápasiť a dostávať za to peniaze. A byť majstrom sveta? Úžasné! Mal som veľké šťastie. Celé mesiace som si len hovoril wow.“ A potom išiel späť do práce, klásť dlaždičky a montovať okná.

Ísť si za svojím V tej dobe sa na Millera prilepila jeho prezývka „Mister“. Dodnes sa podpisuje Nate „Mr.“ Miller. „V skutočnosti som tú prezývku ukradol Renaldovi Snipesovi, chcel som získať viac rešpektu,“ priznáva, „ale rešpekt si aj tak musíte zaslúžiť.“ Miller úspešne obhájil titul päťkrát a vždy súpera knokautoval. V roku 1999 zápasil s legendárnym Thomasom Hearnsom, prehral na body.

S kariérou zápasníka skončil v roku 2001 so skóre 31 : 9. Vo Filadelfii zápasil 22-krát a všetky zápasy vyhral. Knokautom vyhral 27-krát, všetky prehry boli len na body. Zriedkakedy dokázal niekto zraziť Millera k zemi. A on ležať nikdy neostal. S touto myšlienkou prichádza každý deň do Happy Hollow a šíri ju ďalej medzi mladých mužov, ktorí, ako dúfa, budú pokračovať v jeho šľapajach.

Raz dal Millerovi kamarát číslo časopisu One Step Away, kde si všimol článok o zakladateľovi nadácie Knockout Homelesness (Knokautujpríležitosť, môže sa rozhodnúť správne. Nikdy me bezdomovectvo). Rovno kontaktoval One neľutujem niekoho, kto dostal šancu.“ Step Away, aby sa mohol zapojiť. „Hovorím tým ľuďom jedno – nevzdávajte sa! Jediná vec, ktoPráca a tréning rú by ste si mali priať, je príležitosť. Ak chceMiller bol pensylvánskym šampiónom, keď te uspieť, musíte si ísť za svojím. Nemôžete sa sa v roku 1986 stal profesionálom. Vyhral pr- vzdávať nádeje. Robte len to, čo chcete. Nebuvých 13 zápasov a postúpil v rebríčkoch. V roku de to vždy ľahké, ale nenechajte sa odradiť. Na1989 knokautom v siedmom kole vyhral titul ďalej verte a nevzdávajte sa nádeje.“

21

happyend podľa milana

text: dagmar gurová | foto: milan

nota bene 138

2012 december

DOBRÁ FOTKA VEĽA ÚPRAV NEPOTREBUJE

OHŇOSTROJ FARIEB „Fotím všetko, čo život prináša,“ hovorí MILAN, keď mi ukazuje svoju zbierku. Len cvakať spúšťou mu však nestačí. Keď sa vráti z predaja Nota bene či z práce, ktorú si našiel, nahromadené fotky dlho do noci upravuje. „Prídem, pozriem si správy, Facebook a idem na to - orezať, vyregulovať farby, kontrasty.“ Hneď mi aj názorne ukazuje, ako to robí. „No, asi takto by to malo vyzerať. Viac zázrakov s tým neurobím,“ smeje sa. „Ak má fotka dobrú kompozíciu a je ostrá, veľa úprav nepotrebuje.“ Milanove fotografie odhaľujú krásu aj tam, kde by mnohí čakali všednosť: odraz jesennej krajiny na hladine jazera, fontána obklopená zlatistým svetlom, predajkyňa Nota bene v objatí so svojím psíkom...

Fotky z kuchyne Prvé fotky náš predajca urobil ešte ako dieťa. „Otec bol fotograf-amatér. Mali sme doma súpravu na výrobu čiernobielych fotografií. Vyvolávali sme ich v sťažených podmienkach v kuchyni. Hlavne v zime, keď bolo menej svetla,“ spomína. „Zrazu leteli len farebné fotografie, o čiernobiele nebol záujem. Nemal som peniaze na novú výbavu, tak som to vzdal.“ K dávnej záľube sa vrátil asi pred dvoma rokmi. „Z výplaty som si kúpil notebook a vo vrecku mi ostali štyri eurá s načatým balíčkom cigariet na celý mesiac. Rozhodol som sa takto zariskovať a bez Nota bene by som to nezvládol.“ Onedlho si kúpil aj lacnejší fotoaparát, ktorý spolu s laptopom bral ako investíciu do novej živnosti. Z podnikateľských plánov nakoniec zišlo, tak sa mohol naplno venovať lovu prchavých momentov. „Všetko som sa naučil sám. Občas mi čosi poradil náš riaditeľ Martin Opeta, no väčšinu informácií som si vyhľadal na internete.“ Prihlásil sa na portál pre amatérskych fotografov, kde si navzájom radia a diskutujú. „Dávam fotky aj do súťaží. Sám sebe by som chcel dokázať, že kvalitne nafotím ohňostroj. To je jedna z najťažších vecí. Čítal som, že ak je zo sto záberov jeden dobrý, považuje sa to za úspech.“

Malé veľké Určite sa to Milanovi podarí. Veď už teraz jeho snímky pripomínajú ohňostroj – farieb. Neznamená to však, že uchvátenosť farbami prekričí detail. Naopak, fotografie zachytávajú kúzlo mikro- a makrosveta, akoby sme sa naň dívali mikroskopom i teleskopom zároveň. Také sú najmä jeho snímky prírody. A potom je tu zrazu človek v reálnom vzťahu k okoliu. Tieto fotografie sú síce tiež malým a veľkým svetom zároveň, ale celkom iným spôsobom. Oslobodené od efektov aj afektov študujú jednotlivca takmer dokumentárnym spôsobom.

Na novších Milanových snímkach vidno, že už používa kvalitnejší fotoaparát. Stále ho síce spláca, ale napriek tomu zvládne zaplatiť všetko, čo potrebuje. „Zarobím na podnájom, na výživné na deti, aj na električenku.“ Má prácu, ku ktorej si privyrába predajom Nota bene. Kedysi však žil úplne inak.

Ďalší čaj bez rumu „Keď je človek pod tlakom, alkohol mu dáva útechu, pomáha mu zabudnúť na problémy. Keď o nich nemá s kým hovoriť, rieši ich alkoholom. Ale čím viac pije, tým menej sa sústredí na prácu, zanedbáva ju, až ho vyhodia,“ hovorí. „Dlho som aj ja žil takýmto lajdáckym životom. Našiel som robotu, vyhodili ma, našiel som si novú.“ Pred šiestimi rokmi stratil prácu spojenú s ubytovaním. Z najhoršieho ho vytrhlo Nota bene. Väčšinou mal aj ďalšie zamestnanie, no nevedel si ho udržať. Rozhodol sa preto, že skoncuje s alkoholom. Nechýba mu už štyri roky. „Jeden deň som pil čaj bez rumu, tak som si povedal, že vydržím i ďalší. Takto postupne som to dokázal.“ Paradoxne mu pomohli aj silné mrazy, ktoré ho vyhnali z nevykurovanej záhradnej chatky. Presťahoval sa na ubytovňu, kde nepúšťali podnapitých – o dôvod viac prečo nepiť. „Vtedy ma veľmi podporil vedúci krčmy, v ktorej som bol štamgastom. Oslovil ma, či mu pomôžem v kuchyni. Chválil ma, že nepijem, ale zároveň mi dal voľnú ruku – keby som chcel, mohol som si vypiť.“ Dôvera nového priateľa povzbudila Milana tak, že alkohol ignoroval. „Ľuďom nejde do hlavy, že som prestal piť akurát v krčme,“ usmieva sa.

22

23

INZERCIA

pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 138

2012 december

Balkán je vzdialený deň jazdy, takže sa jaskyniari môžu na miesta výskumov pravidelne vracať. A to je pri mapovaní jaskýň podstatné. Iste, párkrát boli aj v Brazílii, aj tam niečo objavili, no ťažko hovoriť o systematickom výskume na miestach na opačnej strane zemegule, keď potrebujete veľa času a peňazí, aby ste sa tam dostali. „Balkánske pohoria sú rozlohou rovnako veľké ako Alpy. Alpy sú však väčšinou žulové. Balkán vápencový. Takže jaskyne tam sú,“ vysvetľuje Ján Šmoll. „Neexistuje tam infraštruktúra, cesty, lanovky. Ale môžete sadnúť do auta a vyviezť sa v národnom parku po kopcoch a lúkach až do výšky nášho Kriváňa. Všetko je dovolené, nikto vás nezastaví.“ Na druhej strane pre neexistujúce cesty trvá aj dva dni, kým sa jaskyniari dostanú na svoju lokalitu. Spia tam jednoducho v stanoch a spacákoch. Alebo bivakujú priamo v podzemí.

Objaviť jaskyňu na Balkáne je podľa Šmolla jednoduché: stačí chodiť a dívať sa. „Keď je človek aspoň trochu jaskyniar, tie diery v zemi vidí.“ Podľa prúdenia a teploty vzduchu vie odhadnúť, či niečo pod zemou je alebo nie. Potom jaskyňu preskúma, zameria, odfotografuje a publikuje o nej článok v odbornom časopise. Objaviteľ má právo jaskyňu aj pomenovať. Partia okolo Jána Šmolla takto pomenovala už viac ako päťdesiat jaskýň.

Mapa z krčmy Do jaskyne treba brať zameriavaciu techniku, fotoaparát a často aj veci na bivak.

JASKYŇA JE BEZPEČNEJŠIA AKO HORY

SLOVENSKÁ JAMA NA BALKÁNE Jaskyniarstvo nemá na Balkáne tradíciu, no sú tam oveľa väčšie možnosti. Na obrovských nepreskúmaných planinách sa ovce pasú ako pred stáročiami a všetko je tam povolené. Ľudia tam skrátka vždy žili inak. Vojny, existenčné starosti. Vždy bolo na programe niečo dôležitejšie než zlaňovanie do dutín vápencových pohorí. „Chodíme tam preto, lebo máme z toho radosť. Nie, aby sme boli slávni,“ skromne hovorí Ján Šmoll, speleológ z Liptova.

Do jaskýň sa zamiloval ešte ako decko.

V Demänovskej doline. Demänovská jaskyňa slobody je preňho prototyp ideálnej jaskyne: rieka pod zemou, sintre, kvapľová výzdoba, rozsiahle chodby, jazierka s chladnou vodou...

Na Balkán však s partiou kamarátov cestuje aj za úplne inými jaskyňami. Vie, že ich nikdy

26

nenavštívia davy ľudí – jaskyniar musí mať pri objavovaní jaskyne šťastie a nájsť ju blízko miest, ciest a inej infraštruktúry. Návštevníci sa nebudú štverať pešo niekam do hôr, aby si ju prezreli. Ján Šmoll má na konte päťdesiatku objavených jaskýň. Z nich sa sprístupňuje iba jedna – Velika Klisura v Kosove.

pastí. Jedna z nich s hĺbkou 1502 metrov, ktorú pomenovali Liptovská Priepasť 2, je momentálne desiata najhlbšia na svete. „Boli sme mladí a neskúsení. Skúmali sme ju bez oficiálneho povolenia, tak sme sa spojili s talianskymi jaskyniarmi, ktorí povolenie mali. A oni nás z prieskumu úplne odpinkali.

Pokračovali bez nás a jaskyňu nám aj premenovali. Na Cehi 2. Lebo Československo, Premenovaná Prvýkrát sa partia slovenských jaskyniarov to boli pre nich iba Česi,“ spomína Ján Šmoll vybrala do zahraničia hneď v roku 1990. na začiatky v cudzine.

Na Monte Canin v Julských Alpách v Slovin- Potom sa s kamarátmi vybral spoznávať sku. Objavili a preskúmali tam tridsať prie- balkánske kopce. Malo to logický dôvod:

Velika Klisura je jediná jaskyňa objavená v zahraničí Slovákmi, ktorá bude prístupná verejnosti. Ján Šmoll s kamarátmi jaskyniarmi ju objavili v Kosove v roku 1995. „Má asi desať kilometrov a podobný charakter ako Demänovská jaskyňa slobody: leží v doline a je veľmi pekne vyzdobená.

Miestni jaskyniari pracujú na jej sprístupnení.

V Kosove je to však ťažké, nie sú peniaze.

A do sprístupnenia jaskyne treba investovať veľa.“Kdesi v krčme v Macedónsku raz niekto Slovákom dal vojenskú mapu s vyznačenými čiernymi bodmi. Vojaci tak znázornili vchody do podzemia, ktoré našli pri prieskume terénu. Bolo ich asi dvadsať.

V pohorí Jakupica, ktoré je vlastne náhornou planinou vo výške 2400 metrov, kde sa pasú tisíce oviec. Pastieri počas storočí mnoho vstupov do podzemných priestorov zasypali, aby im do nich nepadali ovce. Ďalšie uzavrel ľad. Partia zo Slovenska ich začala skúmať pred desiatimi rokmi. Jaskyniari postupne objavujú rozsiahly podzemný jaskynný systém. Nazvali ho Slovačka jama.

Jaskyniar potrebuje v podzemí množstvo výstroja. „Laná, horolezeckú výbavu, kombinézy, bivakovacie veci, fotoaparát, meračské prístroje na zameranie jaskyne,“ vypočítava Šmoll. Ešte nikdy sa vraj neotočil, lebo by sa mu zdal ďalší prechod jaskyňou príliš

Obrovské priestory vyryla do vápencových skál voda.

27

nota bene 138

Jaskyniarstvo nemá na Balkáne tradíciu. Tamojší speleológovia sú oproti tým našim oveľa slabšie vybavení.

Príroda niekedy ponúka nezvyčajné divadlo.

nebezpečný alebo náročný. „Ak som sa otočil, tak len preto, aby som sa vrátil na zemský povrch po ďalší výstroj, čo mi pomôže prekonať prekážky.“ Paradoxne, v neznámom prostredí jaskyne necíti nebezpečenstvo. Zával sa dá prekopať, sifón preplávať alebo odčerpať, komín vyliezť.

Chodba – to nie je prekážka. „Práveže to človeka teší, že môže do nej vojsť, objavovať ďalšie priestory, hulákať do neznáma,“ rozpráva jaskyniar. „Alebo sa ňou plaziť, keď je príliš nízka. Sú však aj chodby vysoké päťdesiat metrov. Jaskyňa ponúka veľa zaujímavých možností. Je oveľa bezpečnejšia

28

Niekedy sa do jaskyne nedá vstúpiť, pretože vchod prikryl ľad.

ako hory,“ myslí si. „Nehrozí lavína ani zmena počasia. Len pri silných dažďoch sa môže do podzemia dostať príval vody a zaplaviť nejakú chodbu. Ale to sa dá predvídať.“

Kopú a kopú Samozrejme, nechodí len ďaleko. Speleoklub Červené vrchy, v ktorom Šmoll pôsobí a ktorý je pomenovaný podľa masívu medzi Západnými a Vysokými Tatrami, mapuje jaskyne práve v týchto kopcoch. Na slovenskej strane ich nie je veľa. Tie na poľskej však majú dokopy vyše sto kilometrov. Sú to najväčšie jaskynné systémy v celej Strednej Európe. Mimochodom,

Slováci majú celkovo na konte vyše šesťtisíc objavených jaskýň. Lenže do tohto počtu započítavajú aj jaskyne s minimálnou dĺžkou.

Jaskyniarov a speleoklubov je veľa, územie malé. Takže prelezú všetko. To však neznamená, že celé Slovensko je už preskúmané.

Nová technika umožňuje skúmať aj na miestach, kde to speleológovia kedysi museli vzdať. Alebo kde nikdy nepredpokladali, že by mohla byť jaskyňa. „Okolo deväťdesiat percent jaskýň u nás treba kopať, pretože chodby sú zavalené a ďalší postup je možný len kopaním,“ upozorňuje Ján Šmoll na ďalšiu komplikáciu. „Vo svete to nie je bežné. Čím väčšie

2012 december

Jaskyne skrývajú všeličo.

Laná a skoby sú pod zemou nevyhnutné.

a rozľahlejšie hory, tým rozsiahlejšie jaskynné systémy.“ Aj tak máme oproti Balkánu šťastie.

Speleológia má u nás tradíciu. Áno, aj tu mali ľudia iné starosti. Ale aj keď bolo peňazí málo, liezli do jaskýň. V krajinách Balkánu taká tradícia nie je.

Zákaz vjazdu neexistuje Balkánsku pohostinnosť si slovenskí jaskyniari nemôžu vynachváliť. Ochotní a milí ľudia, ktorí poskytnú nocľah a vystroja hostinu. Stačí vypiť v krčme s miestnymi pivo a hneď sú kamaráti. Inak to bolo len počas vojen v bývalej Juhoslávii. „Na začiatku vojny sme práve boli v Bosne. Cítili sme

napätie. Nestalo sa nám nič zlé. Ale srbskí vojaci boli na každom moste a každom strategickom mieste a všade si pýtali úplatky. Boli ozbrojení, takže nemali problém zobrať nám peniaze.“ Nadšení slovenskí jaskyniari, ktorí si výpravy financujú z vlastného vrecka, vtedy nemali peňazí nazvyš. Skladali sa na benzín, aby sa niekam dostali, spali v stanoch v horách, len občas im kamaráti, miestni jaskyniari, vybavili v meste niečo komfortnejšie – jednoduchú ubytovňu či neobývaný kosovský dom. So všetkou výbavou na chrbtoch potom kráčali balkánskymi horami aj dvadsať-tridsať kilometrov, aby sa dostali

k nejakej diere v zemi, ktorú chceli preskúmať.

Neskôr sa vedeli všade dostať dobrým autom. Zákaz vjazdu v Macedónsku neexistuje.

Funguje tam síce prírodná rezervácia a na prieskum jaskyne treba oficiálne povolenie, no nijaké prísne obmedzenia ako trebárs v našich Tatrách tam nemajú. Dokonca tam miestni boháči chodia poľovať.

Ale najviac Jána Šmolla teší to, že na Balkáne je stále čo skúmať. Rozsiahle neprebádané pohoria budú výzvou pre jaskyniarov možno aj stovky rokov. A všetko nasvedčuje tomu, že pod zemou sú veľké jaskynné systémy. Len ich treba nájsť a preniknúť do nich.

29

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 138

2012 december

BEZ ODVAHY NA REVERZ BY TU NEBOL

Ivanka vie, že sa dali na dlhý boj. Minimálne dvojročný, pričom najagresívnejší je prvý polrok. „Lenže už teraz sme trochu v sklze. Tak dva-tri týždne. Kvôli leukopénii. Vtedy sa zastaví chemoterapia.“

ANJELIK LUKÁŠKO

Ježiško musí priniesť gitaru

Štebotavé slniečko na detskej onkológii. Bojovník, zlatíčko, anjelik. Nie, nič z toho nie je prehnané.

Choroba deťom nepatrí!

Lukáško si ako najväčší gurmán odhrýza zo syrového pagáčika. Mňam! Ponúkne maminku aj mňa, keď s poďakovaním odmietneme, svetácky zašvitorí: „Nevadí, dám ho do postieľky!“ Čiže do bruška. Rapoce ostošesť. Maminka je Ivanka, ocko Rastík a polročná sestrička Nelka. Mladý pán tvrdí, že ho poslúcha. Pritakáva, že má rád futbal, ale že teraz zo všetkého najviac chce ísť do herne. „Aký je Lukáško? Statočný a nádherne šikovný.

Spontánny, milý. Na svoj vek vyspelý. Keď teraz, v septembri, nastúpil do škôlky, pani učiteľky nešetrili chválospevmi.“ Lenže.

Všetko by bolo fajn, keby...

Je pondelok, polovica novembra. Po vyše mesiaci boli s Lukym na tri dni doma. Vo vlastnom byte. „Celkom pookrial. Zlepšila sa mu chôdza, je stabilnejší, silnejší, uvidíme, čo s ním urobí blížiaca sa dávka chemo. Prišli sme nabalení na dlho. Materskú s Nelkou prežívam zvláštne. Ďakujeme kamarátke, že môžeme v hlavnom meste spávať v jej prenájme, každý deň však s malou trielime na Kramáre za Lukym. Nelka chodí na vychádzky na onkológiu. Nič milé, ale nás tu potrebuje naše slniečko. Náš Lukáško, ktorý je najväčší hrdina na svete. Nikdy nemyslí len na seba, minule mi nakreslil štyri slniečka. Jedno je tatinko, jedno maminka, jedno Nelka, jedno on. Vie sa rozdať celý. Musíme vyhrať tento boj.“ Po dlhom čase sa Ivanka odhodlala k internetu. „Keď čítam všetky tie správy, že choroba môže o pol roka po liečbe udrieť znova a keď čítam príbehy tých, ktorí sa liečili a...,“ nedopovie. Statočná mama sa bojí plánovať. Život sa im obrátil naruby, strach o vlastné dieťa sa nedá opísať. Strach, z čoho budú žiť, je však na pretrase tiež. Treba platiť byt v rodnom meste, ale život v nemocničnej Bratislave nie je zadarmo. „Každé euro má pre nás obrovský význam, je ťažké ocitnúť sa zrazu v pozícii toho, kto potrebuje pomoc. Všetko je tak veľmi drahé. Zrazu zistíte, ako zle je nastavený sociálny systém, že na nič nemáme nárok, lebo Lukáško má len tri roky. Papierovo je pre sociálku akoby zdravé dieťa. Len koľko minieme na benzín, parkovné, prášky na pranie, nové pyžamká, ktoré pri toľkých infúziách malý aj cez plienky preciká... Vianoce? Kde? Neviem. Ak bude leukopenický... Vianoce budú tam, kde bude náš Lukáško. Strašne rád varí. Túži po kuchynke a gitare s naozajstnými strunami. To mu Ježiško musí priniesť. Hoci aj na onkológiu...“

tu vyoperovali. Bolo to nezhubné, ale muselo to von. „Strašne sme sa báli, ale Lukáško to zvládol.

Ohromný bojovník,“ s láskou povie mama Ivana.

Keď na jeho telíčku objavili kávové fliačiky, keď lekárka mraštila čelo a nariadila komplexné vyšetrenie s podozrením na neurofibromatózu, opäť prišlo obdobie strachu. Výsledky potešili – je to len alergická reakcia, nič strašidelné. Uf! Všetko zlé je preč, už bude len dobre.

Vďaka za internet Na jar bol Lukáško na ročnej preventívke. Pani doktorka povedala, bodaj by všetky deti boli také zdravé ako on. V lete, v milovanej Bešeňovej však Rasťo s Ivanou začali pozorovať, že sa niečo deje. Lukáško bol viac než sa patrí unavený, slabli mu nožičky, teplota taká nijaká – trochu nad 37 stupňov a „vždy, keď spadol, okamžite naskočila modrina,“ opisuje Rasťo.

Modriny pribúdali aj v septembri, po nástupe do škôlky. Milujúci rodičia sadli k internetu – zadali príznaky svojho syna a medzi iný-

Ocko Rastík prináša veľké tašky z auta, mama Ivanka hovorí čo a prečo, babka zatiaľ kočíkuje malú Nelku. Len keby sa všetko nedialo na detskej onkológii!

Rozkošnému Lukáškovi totiž začína ďalšia šichta.

Chemoterapia. Dnes ho však, po povinných odberoch, treba najskôr infúziami zavodniť. Tá vodička, ktorá „musí zničiť to zlé“, začne tiecť až zajtra.

Lukáš má tri roky, škôlku stihol okúsiť len jeden týždeň. Pretože do jeho života nespravodlivo vhupla leukémia... Ivana začína od piky.

Má tridsaťjeden, s Rasťom sú spolu pätnásť rokov. „Môj prvý a jediný,“ nádherne sa usmeje.

Po dvoch nechcených potratoch sa tešila, že je znova v tom. Radosť nemala konca kraja. V do- mi im tam vyskočila leukémia. Bola nedeľa máckej regionálnej nemocnici však zažila veľký a hneď v pondelok si v ordinácii pýtali odšok: „Bola som tak v ôsmom či deviatom týždni, bery krvi. „Regionálny výsledok nás upokokeď mi zrazu oznámili, že na sone nevidno em- jil. Leukémia to nie je.“ Ktorá mama by tomu bryo. Primár následne rozhodol – ráno kyre- nechcela veriť?! V utorok sa však karta obrátáž. Volala mužovi, ten vzápätí na bratislavskú tia. Laboratórny rozbor v Bratislave dokázal súkromnú kliniku – vraj nech príde čo najskôr. opak. Leukémia. V stredu okamžitý transport Podpísala reverz. Kyretáž, teda zrušenie teho- na Kramáre. Oddelenie detskej onkológie. tenstva, odmietla. „Lekársku správu mi podá- Lukáško s babkou v sanitke, za ňou v aute vali s tým, že nech si nemyslím, že v hlavnom Ivanka, ocko Rasťo, maličká sestrička Nelka. meste mi povedia niečo iné. Potrat vraj urobia K tomu kopa tašiek plus more strachu a netak či tak. Lenže, neurobili.“ Ivana lapala po dy- istoty. Nádherne rozbehnutý život mladej rochu, keď jej „bratislavské sono“ ukázalo srdieč- diny dostal riadnu facku. ko. Tak predsa!!! A začiatkom júla 2009 prišiel na svet Lukáško. Anjelik, ktorý, nebyť odvahy Radšej ja ako on a reverzu rodičov, tu vôbec nemal byť! Ivana Rozbor krvi bol zdrvujúci. Kostná dreň poškos Rasťom boli najšťastnejšími rodičmi na svete. dená na 82 percent, miecha na 5 percent. HlúNa čelíčku sa mu tvorila hrčka, regionálna nemoc- pa otázka ako sa to dá všetko stráviť... Ivanka nica opäť povedala niečo iné ako tá v hlavnom na chodbe onkológie hompáľa na kolenách meste. Vraj nič urgentné, treba to len sledovať. čerstvo prebudenú polročnú Nelku, snaží sa „V ružinovskej nemocnici sme klopali na dvere udržať slzy a po pár sekundách ticha povie: ambulancie a prosili o vyšetrenie. Luky mal se- „Zrúti sa vám svet. Nič nemá cenu a donekodem mesiacov, keď mu nebezpečne rastúcu cys- nečna sa pýtate prečo. Prečo náš Lukáško ne-

„Donekonečna sa pýtate prečo. Prečo náš Lukáško nesie taký kríž?“

30

Lukáško. Do reči sa dá s každým, miluje folklór, krásne spieva, kreslí, chutia mu pagáčiky, sladko sa usmieva. Dodáva silu maminke aj ockovi. Anjelik!

sie taký kríž? Vybojovali sme si jeho narodenie, veď pre niektorých lekárov v mojom bruchu ani nebol, zvládli sme cystu na tvári, nepotvrdila sa neurofibromatóza... Prečo sa v troch rokoch musí zoznamovať s chemoterapiou? Prečo jeho krásne husté vlásky idú preč? Prečo nemôže trénovať futbal, na ktorý začal chodiť?

Prečo nemôže chodiť za kamarátmi do škôlky? Prečo riešime otázku života a...???“ Pozor, zmena témy. Z oddelenia prišiel na chodbu Luky. S pomocou ocka opatrne tlačí pri sebe stojan s infúziou na zavodnenie pred zajtrajšou chemoterapiou. Pohľad, ktorý bolí. Ale chytľavý úsmev malého drobca prebije smútok. „Mami,

chcem ísť do herne,“ sladko povie chlapček, ktorému by človek zniesol aj modré z neba. Luky je na zjedenie, jasné, že je miláčikom oddelenia.

S tetou upratovačkou si dohaduje grilovačku, zdravia ho všetky sestričky. Za mesiac a pol si na erárne nemocničné prostredie zvykol, jasné, že najviac ho láka herňa, ale rád si vypočuje aj pani doktorky, ktoré mu vždy správne vysvetlia, čo sa ide diať. Bystrý trojročný chlapček už zažil veľký pád. „Keď je leukopenický, musí byť na izolačke.

Prestal chodiť, znovu sme nabehli na plienky, neprajem to ani najväčšiemu nepriateľovi.

Hoci sme neveriaci, modlila som sa, aby úpl-

ne nezaľahol. Prosila som ho, že musí aspoň štvornožkovať, obaja sme ho s manželom podopierali, aby skúšal svoje nožičky a urobil pár krokov k hračke, ktorú sme mu pripravili k meninám. Nie, pred malým neplačem, ale potom večer do vankúša... Slzavé údolie.

Verte, radšej by človek zobral tú pliagu na seba, než má na vlastné oči vidieť ako choroba kaličí jeho dieťa,“ hovorí sympatická Ivana, ktorá internet zbožňuje aj nenávidí. Na jednej strane vďaka nemu okamžite pochopili, čo asi Lukymu je. Pri nástupne na onkooddelenie im povedali, že o mesiac už mohlo byť veľmi, veľmi neskoro. Snáď prišli včas...

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom pomôcť preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Lukáška oslovil a rozhodne sa pomôcť. Našou snahou je prispieť Lukáškovi nielen na „Ježiška“, no predovšetkým na to, aby jeho rodičia ľahšie zvládali život v nemocničnej Bratislave. Aby okrem strachu o synčeka čo najmenej riešili strach o existenciu. VOPRED OBROVSKÁ VĎAKA! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Lukáško.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)

31

retro

text: peter getting | foto: klaus lempelman

nota bene 138

INZERCIA

SÚ ZÁBAVNÍ AJ PROSPEŠNÍ – ZABRAŇUJÚ NEDOROZUMENIAM

SMAJLÍCI MAJÚ TRIDSAŤ ROKOV Usmiati či zamračení stali sa súčasťou každodennej komunikácie.

Prekladáme nimi všetko, čo vyťukáme do klávesnice, aby sme dali na diaľku najavo, ako to myslíme a čo cítime. Inak by mohla nastať aj katastrofa.

Už ste sa s niekým pohádali pre zle pochopenú vetu z emailu či esemesky? Možno ste si v tej chvíli uvedomili, že kedy ste sa s tým druhým rozprávali osobne, nič také by sa nestalo. Naša komunikácia je totiž mimoriadne zložitá záležitosť. Reč tela, mimika, mimovoľné gestá i očividné prejavy – dávno preskúmané, popísané a využívané modernou psychológiou – sa len ťažko pretavujú do slov. „Zo všetkých informácií, ktoré dávame okoliu, má 65 percent nonverbálnu podobu,“ konštatuje muž, čo celý život pracuje s umením bez slov, mím Milan Sládek.

Lenže naša komunikácia sa čoraz viac prenáša z priamej do písomnej podoby. A tá odjakživa potrebuje celú vedu znakov, značiek a pomocných barličiek. Písmená, ktoré tvoria slová a tie vety a súvetia, nie sú totiž všetkým, čo pre písomný záznam myšlienok a emócií potrebujeme.

32

2012 december

Čiarka a otáznik Uvedomili ste si, že aj tento text obsahuje okrem písmen množstvo ďalších pomôcok, ktoré ho pomáhajú spraviť čo najzrozumiteľnejším? KEBYSMEICHNEMALIVYZERALOBYTOASIPREVÁSDOSŤNEPREHĽADNE. Pritom v minulosti bol bežný práve takýto zápis. Napríklad antické divadelné hry či filozofické diela boli písané nielen bez medzier medzi slovami, ale aj bez bodiek či odsekov. Slová na konci riadkov sa rozdeľovali podľa ľubovôle pisára, z čoho vznikali ďalšie novotvary, ktorým však, žiaľ, rozumel len on. Pokrokom bolo už písanie veľkého písmena na začiatku celkov, odsekov a viet.

Písmo síce bolo pekné, ale natoľko ornamentálne a odlišné podľa každého pisára, brka či krajiny, že prestávalo plniť svoju funkciu.

To sa zmenilo v stredoveku počas karolínskej reformy na prelome 8. a 9. storočia. Písomná komuniká-

cia sa začala zjednocovať a pripomínať náš zápis.

Skutočné zmeny pritom ešte len mali prísť. Viaže sa k nim viac či menej pravdivý príbeh. Podľa neho kráľ Karol Veľký k listine so žiadosťou o milosť pre väzňa nadiktoval výnos: „Prepustiť, nemožno popraviť.“ Pisár, ktorý netušil, ako funguje čiarka, však zapísal: „Prepustiť nemožno, popraviť.“ Druhá verzia príbehu je podobná, len v nej miesto čiarky figuruje otáznik. Keď mali popraviť istého hodnostára, kráľ údajne zvolal: „Toho popraviť!“ Muža zoťali a kráľa skoro porazilo, lebo jeho zámer bol celkom opačný. Zvolal totiž: „Toho popraviť?!“ Či už je historka pravdivá alebo nie, čiarka i otáznik si našli v písomnej komunikácii svoje miesto. Stala sa zrozumiteľnejšou, no stále neobsiahla všetko, čo obsahuje reálny dialóg z tváre do tváre – radosť, potešenie, hnev, zúrivosť, napätie, iróniu...

Žart a nežart Mladej generácii sa síce zdá, že tu boli odjakživa, ale sú tu len niečo vyše dvoch desaťročí. Emotikony či smajlíky vznikli preto, aby sme ich vložením do textu mohli vyjadriť svoje emócie. To prezrádza aj názov pochádzajúci z anglického Emot(ion)icon, čiže zo slov emócia a ikona. Podoba emotikonov neodráža len našu náladu a pocity, ale sa aj graficky ponáša na výrazy ľudskej tváre. „Často počujete ľudí sťažovať sa, že emaily či esemesky vyraďujú vplyv tónu ľudského hlasu. Že je ťažké povedať, či niekto žartuje alebo nie... A aby to vykompenzovali, používajú veľa pomlčiek, kurzívu, veľké písmená. To je aj dôvod, prečo prišli s emotikonmi,“ hovorí autorka úspešnej knihy o interpunkcii Lynne Trussová.

Presnejšie, prišiel s nimi profesor Scott Fahlman z Carniege-Mellon Univerzity. Podľa vlastných slov použil túto formu inovatívnej digitálnej komunikácie po prvý raz v roku 1982, dosiahli teda zrelý vek.

Dlho sa zdalo, že originál prvého záznamu smajlíkov sa definitívne stratil, no po rokoch ho predsa len našli. Fahlman v ňom uvádza: „Navrhujem nasledovný symbol pre znak žartu :-) Čítajte to zboku. Podobne je ekonomickejšie označiť veci, ktoré nie sú žart takto :-(.“ A najznámejšie dva emotikony boli na svete.

Najväčší alebo najzúfalejší?

Uchytili a do mnohých variácií sa rozrástli práve preto, že umožňujú vkladať do písomného textu aj veľmi individuálne emócie. „Sami si môžete nájsť kreatívne symboly na vyjadrenie vašich vlastných emócií,“ nabáda nás dvojica psychológov Robert Alberti a Michael Emmons, ktorí dlhodobo publi-

kujú diela o asertivite a medziľudských vzťahoch.

Tie by presunutím sa do prevažujúcej formy bez možnosti vyjadrenia osobných a osobitých emócií mohli poriadne ochladnúť a viesť aj k vážnejším nedorozumeniam. Prečo?

Ak je totiž obsah nášho emailu neutrálny, máme tendenciu domýšľať si negatívny tón. Daniel Goleman na to upozorňuje vo svojej knihe Social intelligence. To je naozaj dobrý argument, prečo do písomnej komunikácie dopĺňať smajlíky.

Nemusí ich však byť toľko ako soli v presolenej polievke. Preto skúsme zopár emotikonov nahradiť slovným vyjadrením, veď pri ich používaní je, ako vo všetkom, dôležitým faktorom miera.

Spisovatelia predsa dokážu tou istou základnou

„Ak je obsah nášho emailu neutrálny, máme tendenciu domýšľať si negatívny tón.“

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

abecedou, ktorú používame všetci, opísať aj najzložitejšie ľudské emócie. Mohli by sme to trochu skúsiť všetci, aj keď to nebude na nobelovku.

Lebo inak síce môžeme súhlasiť s Lynne Trussovou, že emotikony sa od otáznika z čias Karola Veľkého stali najväčším vynálezom v interpunkcii, ale zároveň sa pýtať, či nie aj najzúfalejším.

A nezabudnite! Nezaškodí sa občas zdvihnúť od obrazovky a z umelej virtuálnej reality vyraziť do ozajstného sveta, a vytiahnuť kamošku/kamoša na kávu/pivo.

33

ľudia

text: peter sorát | foto: gabriel kuchta

nota bene 138

2012 december

Počas komunizmu nepokračoval antisemitizmus inou formou?

Cítila som ho skrytou formou – za chrbtom!

Inak som mala vždy priateľov z rôznych národov a rôznych názorov. Napriek tomu, trauma z vojnových krívd v mojej generácií pretrváva. Ľudia, ktorých sa to týka, ju nosia na svojich pleciach. Stretávam sa aj so seniormi, ktorí prežili holokaust, a prenikla som hlboko do ich cítenia.

Stále im chýbajú matky, otcovia, deti, súrodenci, ktorí boli zavraždení a nikdy sa nevrátili domov.

Prejavuje sa prežité utrpenie vo vašom myslení, správaní?

Je pravda, že hlavne preto mi dnes prekáža každý prejav rasizmu, šovinizmu, fanatizmu a dávam to najavo. Rada sa stretávam s mládežou a vysvetľujem. Lebo nedostatok tolerancie je nebezpečenstvo, ktoré číha na potomkov všetkých slušných ľudí.

Dlhodobo žijete v Bratislave. Stala sa pre vás domovom?

Bratislava nás pritúlila, som tu od roku 1955 a cítim sa tu dobre. Vadí mi ale snaha násilne prerobiť predtým provinčné, pokojné mesto na mesto „veľkého štýlu“. Tie opachy, developerské budovy, kričia doďaleka a rušia peknú panorámu mesta.

Nie sú ani plne funkčné a množstvo mŕtvych, tmavých, neobývaných okien to potvrdzuje. Pre mňa je výnimkou Eurovea, ktorú som si obľúbila. Obdivu-

„Sú ľudia, čo pomôžu tým, ktorí to potrebujú. To aj mne zachránilo život.“

ŽIVOT SI PREDLŽUJE ROZDÁVANÍM ENERGIE

SILA SA VRACIA Stretnutie s inšpiratívnym človekom zvyšuje našu životnú energiu.

EVA MOSNÁKOVÁ patrí k ľuďom, ktorí to dokážu. Nech vás nemýli jej požehnaný vek – 83 rokov. Je jedným z najmladších ľudí, akých poznám.

Kde sú vaše korene?

Mamička pochádzala z Brna, otec z Nitry. Pracoval ako veterinár a jeho prvá štácia bola Handlová, kde som začala chodiť do školy.

34

V desiatich rokoch sa však idylické detstvo skončilo...

Pred vypuknutím druhej svetovej vojny ma odviezli k rodine do Brna, odkiaľ som sa

vrátila až v roku 1941. Hneď som bola konfrontovaná so skutočnosťou, že mám kvôli židovskému pôvodu rasovo prenasledovaného otca. Do roku 1944 ho chránilo jeho po-

volanie, bol nedostatok veterinárov. Lenže po potlačení SNP už bolo priame nebezpečenstvo, že bude aj s nami deportovaný do koncentračného tábora. Otcov dobrý priateľ nás skryl na tichom majeri pri Nitre.

V novembri sa začala poľovka na našu rodinu.

SS-man Zimmerman zo seredského tábora nás priam zúrivo hľadal. Dal dokonca v dedine vybubnovať prísľub odmeny tisíc korún tomu, kto oznámi, kde sa nachádzame. Tak sa stalo, že sme ako bezdomovci prespávali v kozli slamy či v kope z krovia, kým nám nenašiel iný úkryt.

So šťastím ste prežili. Čo bolo po vojne?

Osud je nevyspytateľný. Jeden z našich záchrancov sa stal mojím manželom a prežili sme spolu päťdesiat rokov, až do jeho smrti. Narodili sa mi dvaja synovia a až potom som si dokončila vysokú školu. Pracovala som ako ekonómka na ministerstve poľnohospodárstva. Teraz mám už päť vnúčat a štyri pravnúčatá, moje veľké radosti.

jem tiež Danubianu, škoda, že plavby loďou tam sú obmedzené len na letnú sezónu. Dúfam, že sa moje pravnúčatá dočkajú propelera! Mám rada aj okolitú prírodu, len škoda, že Železná studnička nemá viac možností posedieť si, ako to bolo kedysi.

Vidím, že váš diár je stále plný. Čomu všetkému sa venujete?

Po odchode do dôchodku som začala nový život – robím len to, čo ma teší! Problém ale je, že ma teší veľa vecí. Niekedy ich už ani nestačím zvládať. Pripravujem program v klube seniorov, ktorého som členka. Vyberám a pozývam na besedy rôznorodých ľudí. Potom som cvičiteľkou zdravotného telocviku a robím aj osvetu zdravého životného štýlu. Vychovávam svoje cvičenky, dôchodkyne, aby nestrácali sebavedomie a rozhodnosť. Aby bojovali za svoje zdravie a tým aj za sebestačnosť.

Veľmi rada tiež spolu s ďalšími priateľmi a výborným inštruktorom Ľubom Cisárom cvičím tai-chi v jednom penzióne, aj s nemobilnými seniormi.

No a, samozrejme, čítam knižky a počúvam krásnu hudbu. Nadchýnala som sa aj Zelenou poštou v Design Factory. Učím sa anglicky, chodím na výstavy, aj do Viedne. Býva to pre mňa veľký sviatok,

veď za totality to nebolo mysliteľné. Naučila som sa používať internet a Skype využívam na kontakt s mojimi blízkymi roztratenými po svete. No a nakoniec – som rada v prírode. Povzbudilo ma, keď som v septembri ešte dokázala vyliezť na Chopok.

V minulosti sa žilo lepšie, hovoria ľudia často.

Aj vy si to myslíte?

To sa ľahko povie, ale ťažšie dokazuje. Starší ľudia povedia – vtedy bolo lepšie. Áno, lebo boli mladší, v kondícií, nemali choroby, ale to skresľuje pohľad na históriu a politickú situáciu konkrétnej doby. Ja si myslím, že po nežnej revolúcii žijeme plnšie. Samozrejme, sú tu mnohé negatíva, veľká korupcia.

Parlament by mal byť jadrom demokracie. Som však presvedčená, že v budúcnosti bude lepšie.

Stále sme vo vývoji, veci starnú, degradujú a ľudia musia niečo nové nájsť, aby vývoj pokračoval. Čo vás v poslednom čase najviac potešilo?

Oslava sedemdesiateho výročia svadby mojich priateľov! On má 97, ona 92 rokov. Majú síce zdravotné problémy, pochopiteľne, ale sú stále veľmi múdri a milujú sa! Do ďakovnej reči manžel zahrnul aj jej vzdelanie. Bola skvelou stredoškolskou profesorkou matematiky a fyziky. Viete, oni nikdy nerezignovali a stále si plánujú budúcnosť.

Ako sa dívate na dnešnú mladú generáciu?

Mladí si neuvedomujú, že príde čas, keď budú starí aj oni a to s celou parádou. Prídu choroby, príjmy budú skromné a budú úzkostlivo dbať na to, aby neboli na ťarchu. Potom im mladší tiež dajú niekedy najavo, že sú menejcennejší, lebo sú starí.

To je známka nezrelosti, ale obávam sa, že aj my sme v mladosti starších nedoceňovali. Dnešnú mládež ale nepodceňujem a myslím, že mladým rozumiem. Nemajú to vôbec ľahké. Preťažení rodičia priskoro začínajú vykupovať svoju neprítomnosť darmi a peniazmi. Tak deťom ešte viac škodia. Chýba systematická výchova k empatii, k práci, pri rozvodoch prichádzajú o harmonickú rodinu.

Dokážete do niekoľkých viet zhrnúť vašu životnú filozofiu?

Už dávno som zistila, že sila sa vracia. Keď poskytujem svoju energiu blížnemu, ktorý ju potrebuje, tým, že mu pomôžem, sa aj sama nabíjam novou, oveľa silnejšou energiou. Je to radostné a som presvedčená, že tento fakt mi predĺžil život. Z tohto môjho poznania ďalej vyplýva, že sa pýtam: Aký si? nie: Kto si? Na hodnotu človeka treba nazerať bez predsudkov. Nerozlišovať ju podľa farby pleti, národnosti, náboženstva a sociálneho postavenia.

Trápi ma, keď slušný Róm nedostane prácu len preto, že je Róm. Že deti našich spoluobčanov z Ázie či Afriky trpia preto, lebo majú šikmé oči, či sú tmavší.

Aj všetkých bezdomovcov hádžeme do jedného vreca asociálov... Ľudia síce sú niekedy nenávistní, brutálni, závistliví, ale sú chvála Bohu aj takí, ktorí svoju česť stavajú nad prospech dosiahnutý podvodom či krádežou. A ktorí pomôžu tým, čo to potrebujú. To aj mne zachránilo život.

35

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Na cestách-necestách Chcem napísať pár slov o jednom skvelom básnikovi, ale hlavne o cestách-necestách života.

Ivan Blatný má totiž naozaj fantastické básne a nemenej fantastický je jeho životný príbeh. Ale pekne po poriadku.

Dnes je oceňovaný ako jeden z najtalentovanejších českých básnikov 20. storočia. Počas života zakúsil len omrvinku slávy, keď ako mladý nádejný literát vydal pár básnických zbierok. Všetko sa však skončilo po februári 1948, keď pred totalitou a neslobodou emigroval do Londýna. Doma ho najbližší priatelia-básnici okydali, fízli si vymysleli aj historku, že zomrel.

Pochovaný zaživa však Blatný žil.

Prebíjal sa ťažko. Ako pravý nepraktický umelec si nevedel nájsť robotu, skončil v policajných celách, na ulici, stratený, neumytý: „Tulák páchne ale psi ho milují,“ veršoval. Okrem toho uňho narastali depresie a paranoja (nie celkom nereálna), že ho chcú uniesť eštebáci, takže skončil v blázinci. Tam zostal prakticky po zvyšok života. Zabudnutý pre svet, len s knihami. Personál kliniky v Ipswichi ho považoval za veľmi dobrého pacienta a nemal ani tušenia, kohože to vlastne má. V roku 1989 tam aj zomrel.

Tu však prichádza pointa. Čírou náhodou sa o jeho osude dozvedela anglická pôrodná sestra miss Frances Meachamová. Vyhľadala ho a znovuobjavila. Pomáhala mu, hoci vôbec nerozumela česky a poézia ju nikdy nezaujímala. Odkladala Blatného rukopisy, takže ich už nehádzali každý deň do koša ako čarbanice. Keď ich poslala do sveta, spôsobili šok a vrátili ho do literatúry. Blatný písal neustále, mal vynikajúce postrehy i originálne obrazy, Thatcherovú označil za Hitlerovu sestru, vysvetľoval „vrabcům jak je to s mým surrealismem“ a sebaironicky dodal: „Já vskutku píši za libru – básně a básničky různých kalibrů.“ Ten sled udalostí je až dojímavo zaujímavý. Keby si ho človek vymyslel do románu, nikto mu neuverí.

Ale naozaj sa stal. A stáva sa.

Kiež na nás, čo sme teraz, v tejto chvíli kdesi zabudnutí, čaká naša slečna Meachamová. A kiež sme ňou zas my pre niekoho ďalšieho.

Peter Getting autor je prozaik a publicista

36

Mimochodom

takmer bodka

2012 december

Každý, kto [...], aby se zmenil, už sa zmenil. Seneca

... Daniela Pastirčáka

Nešťastný happyend Sme tak trochu apokalyptická generácia. Celú druhú polovicu minulého storočia sme vždy s novým rozletom temnej predstavivosti čakali koniec sveta. Nuž, happyend je pre nás nielen urážkou dobrého vkusu, ale i intelektu.

Veď ako by sme mohli uveriť happyendom, keď celkom očividne všetko končí zle? Každý rozkvitnutý kvet zvädne, každé vtáča dolieta, každý život sa končí smrťou...

Hoci neznášam happyendy, verím v šťastný koniec všetkého. Autori happyendov možno iba chceli napodobniť prastarú múdrosť rozprávky. V nej sa predsa všetko končí dobre: pravda víťazí nad lžou, láska nad nenávisťou, dobro nad zlom, život nad smrťou...

Hollywoodske happyendy sú odpudzujúce. Nie pre zdarné zavŕšenie príbehu, ale preto, že šťastie, ktoré nám ponúkajú, je očividne klamlivé. Tie najlepšie rozprávky svoj happyend nekladú do vnútra pominuteľného života. Kladú ho až za hranice smrti. Malá morská víla sa rozplynie na vlnách, aby mohla získať

nesmrteľnú dušu.

V Hollywoode jej v tom zabránili.

Skôr, než sa stihla rozplynúť, vydali ju za krásneho princa. Smutný happyend.

Povedzme to rovno. Ak smrť nemôže byť šťastná, každý happyend je ilúziou. Neverím v šťastie, ktoré sa nezrodilo z bolesti, neverím v nájdenie, ktoré sa nezrodilo z blúdenia, neverím v život, ktorý by sa nezrodil zo smrti. Hoci neznášam happyendy, verím v šťastný koniec všetkého. „V mojom počiatku je môj koniec,“ píše T. S. Eliot v úvode básne East Coker. „V mojom konci je môj počiatok,“ píše v jej závere. To je jediný happyend, ktorému verím.

„V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok.“

... zuzy uličianskej

Skenovanie na harddisk sveta Moja mama si veľa šťastných koncov neužila ani len vo filme – na to mala priveľmi dobrý literárny vkus. Jej život bol limitovaný nekončiacou starostlivosťou o deti a starých ľudí.

Len pár posledných rokov života si mohla dovoliť starať sa aj o svoju lásku k umeniu.

Stala sa vášnivou čitateľkou, prečítané tituly si zapisovala s poznámkami „zaujímavé“, „krásne čítanie“ ale aj: „V spomienkach sa mi to páčilo viac.“ Posledný záznam s číslom 102 urobila len pár mesiacov pred smrťou. Z próz Dobroslava Chrobáka si vypísala: „Čítať a čítať. Každý prečítaný riadok je zažatou sviecou v našom živote. Čím viac prečítame, tým svetlejším bude náš pobyt na zemi.“ S odstupom času sa mi zdá symbolické, že jej zápisky končia práve takto. Paradoxne ma po jej smrti najviac trápilo, kam sa podeli všetky tie knihy, čo prečítala, tie filmy zo zlatej éry, ktoré si napozerala z dévedečiek, akoby chcela dohnať celý život. Už si z ich analýz nemohla urobiť doktorát, ba ani ich len šarmantne využiť v nejakej debate. Bolo to teda celé zbytočné?

Zdalo sa mi strašne nespravodlivé, že by sa

všetky tie jej zážitky mali len tak stratiť spolu s jej telom, ktoré ju aj tak nikdy bohvieako nepočúvalo.

Tak rada by som verila teóriám, že po smrti sa kvantové informácie z počítača v našom mozgu nezničia, len sa rozptýlia do vesmíru. Páčila by sa mi predstava, že sa svojou životom prečistenou mysľou vlastne ako dobrovoľníčka zapojila do skenovania ľudského dedičstva pre centrálnu vesmírnu databázu.

Možno preto pri sledovaní filmov sedela tak sústredene, úplne bez pohybu, aby nerušila procesy ukladania na harddisk sveta.

Ak by všetko to, čo sme kedy pekného videli, urobilo svetlejším aj náš pobyt v nebi, taký happyend by som brala. A myslím, že aj ona.

„Každý prečítaný riadok je zažatou sviecou v našom živote.“

Vylúštenie z minulého čísla: Veľa ľudí [žije v troskách] svojich zvyklostí. Jean Cocteau Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

37

POULIČNÉ BLUES Svet podľa Sorata

Bizóny Pred víchricou zvykne každý utekať. Nie tak bizóny, ktoré udržujú priamy smer a pochodujú priamo proti nej. Krok za krokom.

Kamarát pracujúci v automobilovom priemysle nevydržal tlak exekútorov na svoju výplatu. Nebavilo ho neustále živoriť, pretože z minima, čo mu nechali z každej výplaty, sa normálne žiť nedalo. Postavil sa tomu čelom a už sa nepodieľa na ťahaní slovenskej ekonomiky. Dal výpoveď a zohnal si prácu v zahraničí. Dostáva peniaze na ruku a nečakajú pri nej exekútori, s ktorými sa nedalo rozumne dohodnúť. Je konečne usmiaty.

Kamarátka pomáha druhým ľuďom. Pracuje v štátnom zariadení ako terapeut s mentálne postihnutými klientmi. Baví ju to a na druhej strane úplne vyčerpáva, pretože je to katastrofálne platené. Po uhradení nájmu, električenky a iných neodkladných vecí, má v peňaženke necelých 100 eur (!!!), z ktorých si musí kúpiť jedlo, napríklad... Nezostane jej vôbec žiadna suma na aktívny oddych a osobný rozvoj! Nemôže cestovať, kúpiť si knižku, ísť na koncert atď. Po niekoľkomesačnom vnútornom boji tiež vykročila „všetkému“ oproti. Je vo výpovednej lehote, ktorá sa skončí 1. 1. 2013. Doteraz sa jej nepodarilo nič vhodné zohnať. Ak poznáte v Bratislave majetného človeka s mentálne postihnutým dieťaťom, ktorý potrebuje osobného asistenta, alebo viete o „niečom“, tak sa jej ozvite na adrese uhrabka@post.sk. Vďaka. Rád by som ju stretol na budúci rok s úsmevom, bez existenčného vysilenia.

Pýtate sa, prečo tie bizóny neurobia čelom vzad a neutekajú pred víchricou kade ľahšie? Pretože cítia, že niekde vpredu tá víchrica končí...! Tak je to správne, pred ničím neradno utekať, ale postaviť sa tomu čelom. Krok za krokom pochodovať neustále dopredu, napriek nárazom protivného vetra, dažďa a inej nepohody.

Všetkým nám, ktorých čakajú v novom roku všelijaké víchrice a pohromy, prajem silu vydržať a udržiavať priamy smer. Každá nepohoda sa raz skončí a nastane vytúžený pokoj. Ten Vám želám nielen na Vianoce, ale počas celého nadchádzajúceho roka. A nezabudnite. Treba ísť stále priamo dopredu.

nota bene 138

Sila vianočného mrazu Ako malý chlapec som sa veľmi hneval stromčekom na mráz. Mráz si maľoval na sklenenú nadelí kus dotabuľu okna kvety, ale ja som sa ich snažil brôt. Slama rozmazávať. Vzájomne sme si robili na pod stolom a truc, ruvali sa a zápasili. Mráz bol silnejší imelo rozvonež ja, ale chcel som nad ním zvíťaziť. niavali po celej Chcel som vidieť cez sklenenú vyplň m i e s t n o s t i . okna von, na zasneženú vianočnú krajinu. Napísal by som Neprestajne som dýchal na sklo, s čoraz mu, ale písať väčšou usilovnosťou som stieral srieň ste- budem vedieť až na budúci rok, keď pôjkajúci po skle. Drobné kvapôčky zrazené dem do školy. Počká? Ale áno, veď je taký z teplého dychu na zmrazenom skle. dobrý, ako mi rozprávala stará mama po Pred chvíľkou som bol pred domom, večeroch, keď sme sušili jablká. Teším sa. ale dlho som vonku nevydržal. Veľmi ma oziabali nohy aj ruky, zamrz- „Až pred vianočným stromom budete, moji nutý nos ma štípal. Prinútilo ma to milí, stáť a vaše oči sa budú blahom šťastia vrátiť sa do teplej izbietky. Iba cez smiať, za sviatočnú štedrovečernú tabuľu okienko som sa mohol pozerať na budete usadať, spomeňte si na toho, kto zasnežený dvor a ulicu. Bolo ráno vás má rád a koho vy chcete mať radi. štedrovečerného dňa. Všade bol frmol. Ale predovšetkým spomeňte si na V kuchyni sa obšmietala mama človeka trpiaceho a chudobného, ktorý s vianočkou a s vianočným koláčom nemá domov a teplo, že aj on vám chce s jablkami a hrozienkami. Chys- veselé vianočné a Bohom požehnané tala sa ho na plechu vložiť do vy- sviatky, prežité v zdraví a spokojnosti, ako hriatej starej pece, ktorú sme mali aj šťastný vstup do Nového roka 2013 v starom dome. Mňam, mňam. Čo mi len z úprimného srdca priať.“ ten Ježiško prinesie? On je dobrý...

Na toto som ja, Joshua, myslel na Vianoce Za všetkých predajcov Nota bene a hercov roku 1961, keď som Ježiškovi namaľoval Divadla bez domova na sklo obrázok, za ktorý mi večer Joshua Jozef Kanáloš pod voňavým ozdobeným vianočným z Laurinskej v Bratislave

CECILKA ĎAKUJE

Dramatické stretnutie našej predajkyne Cecilky so štvoricou revízorov sa skončilo na polícii. Tam sa jej ujali príjemní policajti a všetko sa na dobré obrátilo. Cecilku upokojili a poradili jej. Nemusela platiť pokutu a ešte jej ukázali aj cestu na autobus. Dojatá Cecilka nás požiadala, aby sme uverejnili toto poďakovanie.

Cecília Maderová

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

38

INZERCIA