Page 1

kupujte

iba od predajcu s preukazom

136 / 2012 október

1,40

miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

Umenie odísť


nástenka pozor!

nota bene 136

vaše listy

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 02.09. 2012 13:42 Projekt NB bol úžasný nápad. Dokonca som o ňom napísala aj svoju diplomovú prácu. Za veľa ďakujem aj pánovi Stankovi s č. 98 pred Kauflandom v BB. Ľubka 02.09. 2012 17:58 Dobrý deň. Dnes po dlhej dobe sme kúpili Nota bene v Piešťanoch pri Bille od veľmi sympatického pána s č. 121. Ďakujeme. Dúfam, že sme pomohli. 03.09. 2012 11:28 Medzi budovami Tesca a MY na Kamennom námestí som práve teraz zase stretla menšieho chlapíka, ktorý žobre a má v ruke NB. Preukaz nemá. Je mi ľúto, že vám nerobí dobré meno. Ivana 05.09. 2012 21:22 Predajca 1213 bol veľmi milý, ukázal mi aj cestu na hotel a poradil mi, kadiaľ mám ísť.

07.09. 2012 09:57 Zdravím, chcem pozdraviť milú pani s číslom 55, ktorá pracuje pred Tescom v centre Žiliny. Veľmi dlho som nezažila taký pekný prístup. Veľa šťastia praje Lenka 10.09. 2012 20:14 Ďakujem nášmu zákazníkovi, ktorý napísal do NB 2.8. o 11:52. Napriek tomu, že som bezdomovec, predaj Nota bene naplnil môj život vzťahmi. Roman, č. 110, Trnava 11.09. 2012 10:00 Chcem pochváliť predajcu NB s číslo 1525 v Bille v Dúbravke. Milý, čistý, nevtieravý, tak si predstavujem predajcu NB. Ďakujem. Feri, BA

Inzeráty predajcov Hľadám akékoľvek zamestnanie, napríklad ako predavačka v PNS. Som na invalidnom vozíku. Predajca reg. č. 2386, Anka. Kontakt: mob. 0907 121 578.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Pomáhame slabým aj silným

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

4 ROZHOVOR KEĎ JE OBEŤ DÁMOU

Už som Vám povedal, že sa nedívam na televízne programy, nepočúvam rádio, ani nekupujem tlač? Okrem jediného časopisu – Nota Bene. Týmto ďakujem celému tvorivému kolektívu, predajcom (hlavne v Nitre) a osobitné ĎAKUJEM pre Sandru Tordovú. Ladislav Veľká Vďaka za (o. i.) inteligentne písané články. Len veľmi ťažko sa (mi) na slovenskom trhu hľadá čitateľný časopis, ktorý by bol navyše aj „Made in Slovakia“. Sisa Oceňujem obsah augustového Nota bene. Nekupujem si ho pravidelne, no vždy, keď mi ho niekto ponúkne, pričom som ho kupovala skôr ako pomoc pre predajcu, nie kvôli jeho čítaniu. Nikdy som neprečítala celé číslo, až teraz. Bolo veľmi zaujímavé, každý jeden článok, ďakujem. Prajem veľa ďalších podobných čísel. Andrea

z obsahu

2012 október

TÉMA SMRŤ MÁ PESTRÚ BUDÚCNOSŤ

8

Prežiť limbo

Do politiky sa už vrátiť nechce. Z pudu sebazáchovy, a aj preto, aby nestratila posledné ideály. Alebo sa nestala politikom bez mena a priezviska. IVETA RADIČOVÁ.

„Kde by som chcel mať rozptýlený svoj popol? Neviem. Prekvapte ma,“ povedal americký komik Bob Hope. Ak odložíme posledné veci na poslednú chvíľu, možno nás udivia viac, ako by sme si priali.

REPORTÁŽ NA ZÁMOK, NA REZNE, NA OPERU

ĽUDIA NOVÉ MYSLENIE JE MOŽNÉ

Dlho sme nevedeli, kam tento rok vziať predajcov na výlet. Zrazu sa ozval úplne neznámy človek a ako dáky mág vyčaril lístky na operu a zorganizoval program.

Ekonomika je tu len na to, aby sme si uvedomili, čo je pre nás v živote dôležité, ale čomu sa dnes venujeme stále menej. Tvrdí renomovaný holandský ekonóm ARJO KLAMER.

13

editoriál

Vznášam sa v limbe a je mi vcelku fajn. Viem, to je len začiatok, ono sa to zhorší. A nakoniec je vždy ťažko odtiaľ uniknúť. Že aké limbo? Medzipriestor, do ktorého upadám, keď sa musím pre niečo rozhodnúť. Miesto ani tu – ani tam. Nič sa tu nestráca, všetky možnosti ostávajú otvorené. Podľa starej kresťanskej tradície bolo limbo miesto na hranici medzi dvomi svetmi – v tých optimistickejších variantoch to bol očistec, v tých horších predpeklie. Druhá možnosť trochu vystihuje môj stav rozhodovania sa. Niekedy tam so sebou stiahnem aj mojich nevinných a trpezlivých kolegov. Opakuje sa situácia – ani jedna z možností, pre ktorú sa treba rozhodnúť, sa nezdá byť samostatne dosť dobrá, ale obe sú pridobré na to, aby som sa ich vzdala. Aj keď je stav, v ktorom sa nachádzam, asi tak príjemný ako nádor, akákoľvek strata bolí. Pri rozhodovaní o novej titulke Nota bene mučivé limbo ukončí uzávierka. Naše životné poletovanie niekedy ukončí až únava materiálu. Za hranicou limba si zatiaľ spokojne plynie skutočný život. Každý deň ponúka lekcie v umení strácať a oddelovať to podstatné od menej podstatného. Aby sme si úplne nezúfali, dostali sme ako dar – limbo dance. Keď na večierkoch viazne zábava, ohneme chrbty, vypučíme hruď a snažíme sa podtancovať prekážku, ktorá sa posúva stále o kus nižšie. Pôvodný limbo tanec bol vážna vec. Pochádza vraj z afrického tanca legba alebo legua, ktorý sa tradične tancoval na pohreboch. Ak sa tanečníkovi podarilo prejsť pod horiacou prekážkou prekliate nízko pri zemi, znamenalo to, že duša zosnulého sa bez problémov dostala na druhý breh. Afričania verili, že limbo tanec je obraz kolobehu života. Moment, keď sa hlava vynorí spoza žŕdky, symbolizuje víťazstvo života nad smrťou. Čím lepší tanečník, tým nižšia prekážka. Čím nižšia prekážka, tým väčšia výzva. Prejdú len najlepší. Svetový rekord v limbe dosiahla 18-ročná Shemika Charles z Trinidadu, ktorá podtancovala žŕdku vo výške 21,5 cm nad zemou! Čo z toho vyplýva? Z limba je možné elegantne vytancovať (ak sme dostatočne trénovali). Keď sa zdá, že nás život stále viac tlačí k zemi, môže to byť kompliment.

16

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

18

28

TÉMA NAVŽDY ZOSTANE MAMOU

RETRO JEDNO GESTO STAČÍ

Keď sa narodí dieťa, rodič si berie na plecia dvojitú zodpovednosť. Nielen prijať dieťa do svojho života, ale mu aj v pravý čas dovoliť odísť. To však nebýva jednoduché.

Odpor voči zlu dokáže človek prejaviť tisícmi spôsobov. Nemusí mať pritom v ruke pušku a plány revolucionára. Príbeh prístavného robotníka Augusta Landmessera.

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

zostavil Peter Michalko

2

Sandra Tordová šéfredaktorka

V ďalšom čísle s témou NOSTALGIA nájdete: Paradoxy OSTalgie

Dobrý samaritán

Hipsteri

V mladších vyvoláva nostalgiu za detstvom. Starším pripomína zúfalstvo bývalého režimu, ktorý sme v roku 1989 s takou nádejou opustili. Ost blok dizajn – zavrhnutý a zabudnutý. Je však naozaj bezcenný?

Pomôžte bezdomovcom vo svojom meste prežiť zimu. Poraďte im, kde sa môžu najesť, osprchovať, prezliecť do čistého. Nasmerujte ich do nocľahárne. Všetky informácie nájdete v našej špeciálnej prílohe.

Sú ako oživené koláže, ako spomienka na šťastné detstvo oblečená do babičkinho svetra, s tvárou napoly zakrytou obrovskými okuliarmi. Neznášajú konzum, no milujú produkty Apple. Sú plní protikladov.

3


rozhovor

text: karol sudor | foto: alan hyža a archív i.r.

nota bene 136

2012 október

Ako by dnes Stano Radič v rámci humoristického hlásenia počasia hodnotil vaše pôsobenie v politike? Asi takto: „Slovenskom sa prevalilo tsunami v podobe premiérky. Našťastie na tomto svete existujú aj krajiny, v ktorých je poriadok a v ktorých žena chodí zahalená. Muž ju na Vianoce vezme von, aby sa pozrela, ako to vyzerá v okolí, ale len cez ten úzky priezor a mlčky.“ A dodal by: „Že doma poslúcham, ešte neznamená, že tak budú automaticky robiť aj ostatní.“ (smiech) Keď sa človek zaľúbi, neuvažuje len racionálne, robí aj bláznovstvá. Všimli ste si to na sebe, keď ste sa zaľúbili do Mariána Balázsa? Že niekto pre lásku stráca hlavu, sa predsa hovorí o chlapoch, nie?

S lekármi kvôli výpovediam? Áno. Musela som urobiť ťažké rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu. Na tú polnoc v živote nezabudnem. Nikdy som to verejne nepovedala, ale dnes to priznám – vyhŕkli mi slzy. Neplakala som, ale mala som ich v očiach, lebo sme sa nedohodli. Lekári sa však chytili za ruky a začali tancovať niečo na spôsob „kolo kolo mlynské“.

Bolek Polívka to povedal inak: Nestrácajte hlavy, kto to má po vás upratovať? Musím priznať, že to strácanie hlavy je na chlapoch nesmierne šarmantné. A teraz vážne – nikdy som nemala strach zo samoty, naopak, občas je dôležitá. Osamelosť je však desivá, a tak sa teším, že mám partnera, ktorý vie počúvať, ale si aj povedať svoje. Ak sa niekomu takto pošťastí, pridá mu to pokoj, ale aj pokoru.

Tešili sa, že ste sa nedohodli? Presne tak. Nič hroznejšie som nezažila a myslím to vážne. Nastali tie strašné dni prevozov chorých, záchrany detí, keď som premýšľala len nad tým, ako sa postarať o pacientov, ktorí sú na prístrojoch, a to bez 1500 chýbajúcich doktorov. Unavený výraz, ktorý spomínate, bol v tom čase zodpovedajúci situácii.

Je lepším poradcom alebo partnerom? Od niektorých koaličných partnerov som často počúvala, že mám vymeniť šéfa poradcov, lebo radí zle. Radil však dobre. Nikdy sa nevnucoval, vždy počkal na otázku. Keď som mala dilemu o tom, či kompromis, ktorý idem urobiť, nie je za hranicou morálnych princípov, mohla som sa spoľahnúť, že dostanem jasnú spätnú väzbu. Takého vzdelaného a rozhľadeného človeka stretnete málokedy. Teraz sa zmenilo jediné – menej sa škriepime. (smiech)

EXPREMIÉRKA: V POLITIKE SOM STRATILA PRIATEĽA

KEĎ JE OBEŤ DÁMOU Do politiky sa už vrátiť nechce. Z pudu sebazáchovy, a aj preto, aby nestratila posledné ideály. Alebo sa nestala politikom bez mena a priezviska. IVETA RADIČOVÁ.

4

Aj ste si poplakali? Nie. Svet nemá rád slzy. A v politike sa vnímajú ako prejav slabosti. Faktom však je, že od leta 2011 až do pádu vlády som na úsmev nemala dôvod. Nebudem sa pretvarovať, že sa teším, ak sa mi pod rukami rozpadáva to, v čo som verila. Bola som nešťastná, nevedela som si pomôcť. Do toho mi pred Úradom vlády v rámci protestov Gorila horela brána s postavenou šibenicou. Vtedy tiež prebiehali najťažšie rokovania, aké som kedy mala.

Kedy vám došlo, že koalícia nejde dobrým smerom? V októbri 2010, keď poslanec Janiš navrhol za generálneho prokurátora Dobroslava Trnku. Dozvedela som sa to z médií a nielen

„Môj odchod je moje vyúčtovanie za pád vlády. Očakávala som, že toho budú schopní aj partneri.“

Mohla „vaša“ vláda nejako prežiť? Musela by som ísť za hranice, ktoré sú už pre mňa neprijateľné. To by už nebola Iveta Radičová, ale politik bez mena a priezviska. Krásne to vyjadril Petr Pithart – to, čo sa u nás stalo, raz bude označované ako „obeť dámou“, kde dáma je figúrka v šachovej partii. Hoci vláda padla, zachránila som kráľa v podobe postavenia Slovenska. Akýkoľvek iný krok by viedol k zhoršeniu nášho mena, našej pozície. Možno by som udržala vládu, ale pýtam sa – načo? Aby sme boli čiernou ovcou Európy?

ako politička, sociologička, ale aj ako normálne uvažujúci človek som vedela, že je zle. Nemôžem tiež nič zmeniť na fakte, že šiesti poslanci koalície hlasovali práve za Trnku, čím sa postavili proti nevyhnutným zmenám, a teda v podstate proti programovému vyhláseniu vlády. Urobili tak napriek tomu, že som vtedy dala do hry aj svoju demisiu.

Posledné mesiace vlády ste pôsobili mimoriadne unavene. Keď sa niečo podarilo, vyžarovala zo mňa radosť. A podarilo sa toho dosť. Mala som veľkú radosť, keď prešli zmeny v súdnictve vrátane protikorupčných opatrení. Žiaľ, prišli aj zlé obdobia.

V politike ste teda definitívne skončili? Za sedem rokov som absolvovala tri kampane. V tej prezidentskej som sa stretávala s podrazmi ťažkého kalibru. Dokonca bol spáchaný trestný čin, keď niekto vylepil bilboardy o tom, že sľubujem Maďarom autonómiu. Ďalší podraz bol, keď v rozhodujúcom dueli kandidátov

Poslanec Janiš bol z vašej SDKÚ, tí šiesti ostali anonymní. Poznáte ich mená? Na túto otázku nebudem odpovedať.

v televízii Markíza o mne pustili manipulatívny zostrih, ktorý nemá precedens – z môjho vystúpenia k výročiu SMK vytrhli z kontextu dve vety, ktoré úplne otočili skutočný obsah. Neverila som vlastným očiam. Riaditeľom Markízy bol súčasný šéf RTVS Václav Mika. Debatu moderovala Zlatica Puškárová. Nepýtali ste sa, čo to malo znamenať? Pýtala. Povedala, že to nebola jej práca. Faktom je, že ten zostrih bol v takej podobe pripravený, dodaný a neuveriteľne podpásový. Objednávka Smeru či Gašparoviča? Logicky to muselo byť z dielne tých, ktorí slúžili protikandidátovi. Takže odpoveď na otázku, či sa ešte vrátite, znie ako? Myslím si, že občania rozumejú frustrácii človeka, ktorý už do politiky v pude sebazáchovy, a tiež aby nestratil posledné ideály, nechce vstúpiť. Definitívne? Áno. Tá moja frustrácia je obrovská. A s kým by som mala robiť tú politiku? Znechutili a vyštvali ma odtiaľ. Martin Poliačik z SaS povedal, že ste boli príliš čistá v príliš špinavom prostredí. Dodal však, že aj nedobrá manažérka. Koaličná vláda nie je firma s hierarchiou postavenia v nej. A parlament už vôbec nie. Nemôžete ich riadiť ako OLO. Musíte sa snažiť manažovať dosiahnutie dohody s rovnocennými partnermi. To je však komplikované, pretože naše stredopravé strany sú neštandardné, možno okrem KDH. SaS – v čom je liberálna? Liberalizmus je o slobodách a ľudských právach – bez prvkov nacionalizmu. Čím viac však sledujem vyjadrenia jej politikov, tým viac ma zaráža práve ich nacionalizmus. Most je skôr etnicky ako programovo definovaná strana, Matovičovci sa ani nesnažia niekam zaradiť. Na strane opozície sú teda väčšie rozdiely ako medzi ľavicou a pravicou? Pod toto sa podpisujem. Vlády konzervatívcov s liberálmi sú skôr výnimkou než pravidlom aj v iných krajinách, bežnejšie je spojenie pravice s ľavicou. Spomeňte si na Jána Čarnogurského, ktorý väčšie ohrozenie pre Slovensko vidí v liberáloch než v komunistoch. Ale stred s pravicou dostali moc a odhodili ju... Od občanov čakáme zodpovednosť a oni ju právom očakávajú od politikov. Ja som si zodpovednosť na svoje plecia vzala a aj preto som povedala, že sa už do politiky nevrátim. To je moje vyúčtovanie za pád vlády. Očakávala som, že toho budú schopní aj partneri.

5


nota bene 136

Možno ste si doteraz mysleli, že umenie odísť je vlastne schopnosť trochu viac riskovať, aby sme vymenili vrabca v hrsti za holuba na streche. Lenže naopak! Človek je schopný oveľa viac riskovať pre udržanie vrabca ako pre chytanie holuba. Začnime od vtáčej chrípky. Spojené štáty sa pripravujú na epidémiu, ktorá môže zabiť 600 ľudí. Odborníci vypracovali dva záchranné programy. Program A je schopný zachrániť 200 ľudí. Pri programe B je 30-percentná pravdepodobnosť, že sa zachráni všetkých 600 ľudí, ale súčasne 60-percentná pravdepodobnosť, že sa nezachráni vôbec nikto. Ktorý z programov by ste vybrali, keby ste boli členom odborného tímu? Ak ste si vybrali istotu, že zachránite aspoň 200 ľudí, teda A, a nechceli ste riskovať stratu všetkých ani za cenu, že by sa s malou pravdepodobnosťou zachránili všetci, tak ste sa zachovali ako 72 % lekárov v prieskume. Tým ale prieskum neskončil – existujú totiž ešte dva ďalšie programy. Program C, pri ktorom zomrie 400 ľudí, a program D, pri ktorom existuje 30-percentná pravdepodobnosť, že nezomrie nikto, a súčasne 60-percentná pravdepodobnosť, že zomrie 600 ľudí. Ktorý si vyberiete teraz? Ak ste vybrali D, tak ste volili ako 78 % vyššie spomínaných lekárov. Zavrhli ste istotu záchrany aspoň 200 ľudí a zvolili neistý hazard (až 60 %), že zomrú všetci.

Takže si nemyslíte, že sa vás snažili odstrániť? Nežijem s pocitom krivdy, ale viem, že rozpor medzi mnou a Miklošom s Dzurindom bol nakoniec nemalý. V Ivanovi Miklošovi som stratila priateľa. Tým som povedala všetko. S Dzurindom to nikdy nebolo v rovine priateľstva, ale spolupráce. Poznali sme sa, rozišli sme sa, nemali sme však za sebou dlhú cestu ako s Ivanom, ktorá trvala od roku 1990. Veľmi to bolelo. Viete, čo bolo vaším hendikepom v politike? Veľa vykladám, som profesorka. To je katastrofa (smiech). Pre politika je dôležité, aby hovoril ľudovo, ale v tých slovách musí byť pravda, nie lož. Ako však v sebe skĺbiť rozmer akademika z vysokej školy a politika? To bol môj večný vnútorný konflikt. Ako akademik vidím svet mnohofarebne, ako politik ho musím vnímať jednoduchšie a všetko povedať zjednodušene. Ak chcete, aby to bolo aj pravdivé, je to umenie, ktorému sa treba naučiť. Hovoriť nepravdy len preto, aby som pôsobila ľudovo, odmietam.

Averzia voči strate

Nezutekali ste z boja? Určite nie. Bojovala som do poslednej sekundy a do svojich posledných síl.

6

Proti srsti

VRABEC NÁS MÁ V HRSTI

Konkrétne? Nemyslím si, že pánovi Dzurindovi patrí to negatívne renomé, ktoré má – v takej miere azda jediný. Keď si vezmeme, v akom stave Slovensko prevzal v roku 1998, nie je to voči nemu spravodlivé. Slovensko bolo vtedy v krachu, no napriek tomu dosiahol pozitívne výsledky. Ak teda mal vieru, že dokáže SDKÚ vdýchnuť nový život, ľudsky som nevidela jediný dôvod, aby som mu bola prekážkou. Bol to predsa on, kto mi dal kedysi šancu. Oslovil ma v čase, keď som prežívala najťažšie obdobie života (smrť manžela Stana Radiča, pozn. autora) a práve on ma reštartoval. Ja na také veci nezabúdam.

Budete sa naďalej vyjadrovať k veciam verejným? Mlčať nemôžem a nebudem. Ako som už viackrát povedala, nikdy som nebola apolitická, a nebudem ani v budúcnosti.

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Záchrana jednej tretiny je strata dvoch tretín

Časť spoločnosti si myslí, že vás odstavili Dzurinda s Miklošom, lebo ste im prerástli cez hlavu. S Ivanom Miklošom sme naozaj boli posledný rok v konflikte. Šéfovanie SDKÚ som zvažovala, ale nakoniec som do toho nešla z ľudského dôvodu, z empatie.

Kedy odchádzate učiť do Oxfordu? V januári. Možností bolo viac, ale najskôr som si musela usporiadať veci doma, keďže tu mám svoj úväzok na fakulte. Chcela som, aby to odobrila.

2012 október

Ste dnes šťastná? Hm... Pád vlády nikdy nespracujem. Dá sa s tým však naučiť žiť. Snažím sa o to aj s vedomím miery vlastnej zodpovednosti. Leto som strávila na množstve konferencií a seminárov vo viacerých krajinách, chystám sa na ďalšie. Vedomá si očakávaní a z nich vyplývajúceho záväzku sa snažím formulovať a vyslovovať myšlienky, tézy, otázniky a provokácie s tým, že o nich budem rada diskutovať s každým, kto prejaví záujem tak, aby naša spoločnosť napredovala.

Iveta Radičová Narodila sa v roku 1956, vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Postdoktorálne štúdium absolvovala v Oxforde. Pred vstupom do politiky aj po odchode z nej pôsobila a pôsobí ako vysokoškolská profesorka. V rokoch 2005 a 2006 bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny, neskôr poslankyňou parlamentu za SDKÚ. Od roku 2010 do predčasných volieb v roku 2012 bola premiérkou. Budúci rok začne prednášať v Oxforde.

odďaľujeme čo najviac a za každú cenu. MiKoľkí z vás si poklopkali na čelo, že čo vám to tu lujeme víťazstvo, ale prehrávanie a strácanie tlačím do hlavy za kaleráby? Veď predsa variant nenávidíme viac. Vedci to dokonca vyčíslili A = C a variant B = D, len je to inak sformulované. – prehra bolí dvakrát viac, ako teší víťazstvo. Ak ste na to prišli, ste chladnokrvne uvažujúci Povedané rečou peňazí, strata 100 eur nás matematici, a takým ako vy by bolo treba zveriť bolí dvakrát viac ako nás teší 100 eur zisku. do rúk záchranu ľudstva pred vtáčou chrípkou aj A, žiaľ, nielen to. Na záchranu tých 100 eur svetovú ekonomiku. Áno, záchrana jednej tretiny sme schopní riskovať ešte viac, ako je saľudí (200) je to isté ako strata dvoch tretín (400). motných 100 eur. Tak prečo väčšina lekárov reagovala tak rozdielne na inak formulovanú otázku? Lebo keď nás ohrozujú straty, sme ochotní riskovať a to veľmi. Veľmi veľa. A nerozumne. Ospravedlňujem sa za tieto matematickolingvistické cvičenia (príklad je z knihy Johana Lehrera Jak se rozhodujeme?), ale najlepšie osvetlí istý jav. Behaviorálni ekonó- Úplný bankrot movia Daniel Kahneman a Amos Tversky ho To je, zdá sa, tiež jeden z dôvodov, prečo zlynazvali panický strach zo straty alebo tiež hávame v umení odísť odtiaľ, kde to pre nás averzia voči strate (loss aversion). nemá žiadnu perspektívu. Na prvý pohľad by Strata, ba i jej samotná predtucha, mení sa mohlo zdať, že keď odniekiaľ nechceme naše správanie na iracionálne, agresívne, odísť, keď váhame s výpoveďou, nezbavujeme defenzívne. Rozhodujeme sa unáhlene. sa zlých akcií, nenecháme Grécko zbankrotovať, Strata zviditeľňuje naše zlyhania, tak ju nepodávame demisiu, neopúšťame nevhod-

„Milujeme víťazstvo, ale prehrávanie a strácanie nenávidíme viac.“

ného partnera – robíme to preto, že sme paralyzovaní strachom. Ba čo viac – robíme ešte aj riskantné a škodlivé kúsky, len aby sme sa na pozícii udržali. Zubami nechtami sa držíme toho, čo už stratilo hodnotu. Strach zo straty je emócia, ktorá zatemňuje našu racionálnu myseľ a podľa niektorých ekonómov je aj za pádom nechválne známej investičnej banky Lehman Brothers. Prirodzene, jej najväčším problémom bolo zlé obchodovanie na trhu s nehnuteľosťami. Ale keď už bola v problémoch, riaditeľ Richard Fuld sa snažil banku zachrániť, rokoval o fúziách, hľadal kupcov, no vzápätí považoval ich ponuky za nízke – ich prijatie by znamenalo veľké straty. A tak o pár mesiacov zbankrotoval úplne... Ako sa teda vyhnúť averzii zo straty? Rada expertov je jednoduchá: nekonať zbrklo. Dať si 24-hodinový odklad na rozhodnutie o krátkodobých krokoch – a súčasne si uvedomiť a zvážiť dlhodobé ciele. A dávať si pozor na záporné formulácie. Práve tie totiž panickú loss aversion spúšťajú a utvrdzujú.

7


TÉMA

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 136

2012 október

zohreje v alkalickom roztoku, ktorý do troch hodín rozpustí všetko okrem kostí. Tekutina putuje do kanalizácie a kosti rozdrvené na prášok prevezmú pozostalí. Je však dôstojné a bezpečné vypustiť milovaného do odpadných vôd? „Niet sa čoho obávať,“ tvrdí Sandy Sullivan, škótsky vynálezca Resomatora. „Kvapalina neobsahuje žiadnu DNA.“ Majiteľ pohrebníctva, John McQueen, prezentuje novú metódu ako zelenú kremáciu. Oproti spaľovaniu znižuje o tretinu produkciu skleníkových plynov a spotrebuje podstatne menej energie. Umožní aj separáciu amalgámových plomb, z ktorých pri horení uniká do ovzdušia škodlivá ortuť. „Je to oveľa jemnejší proces ako spaľovanie. Veríme, že o resomáciu sa bude uchádzať veľa rodín,“ nadšene uzatvára McQueen. Rozpúšťaniu bude zrejme konkurovať nápad švédskej biologičky Susanne Wiigh-Masak. Jej patentovaný prístroj pracuje s tekutým dusíkom. Telo sa vystaví teplote mínus 196 stupňov Celzia. Následne ho kratučká vibrácia rozbije na jemný prach. Ten sa ešte suší a prechádza špeciálnym sitom, ktoré zachytáva zubné výplne a rôzne kovové implantáty. Preosiaty prášok v biologicky odbúrateľnej truhle sa pochová do plytkého hrobu. Na začiatku procesu zvaného promessionácia boli úvahy o komposte. „Kuchynský a záhradný odpad sa zmení na pôdu už za dva až tri týždne,“ hovorí vášnivá záhradkárka Susanne. Podnietilo ju to zistiť, či takúto premenu môžeme podstúpiť aj my. A výsledok? Z ostatkov ošetreným jej metódou sa stane zemina do šiestich až dvanástich mesiacov. Stačí už len vysadiť kvety a zo smrti vznikne život.

POHREBNÉ SLUŽBY AKO ICH NEPOZNÁTE

SMRŤ MÁ PESTRÚ BUDÚCNOSŤ „Kde by som chcel mať rozptýlený svoj popol? Neviem. Prekvapte ma,“ povedal americký komik Bob Hope. Ak odložíme posledné veci na poslednú chvíľu, možno nás udivia viac, ako by sme si priali. Deti šantia vo farebnej herni plnej hračiek. Dospelí oddychujú v elegantnej hale, či naberajú sily vo večne kvitnúcej záhrade. Všetci sa nakoniec stretnú v útulnej kaviarni s voňavou kávou a čerstvými zákuskami. Kto by si pomyslel, že sú v krematóriu? Rodinný podnik Anderson-McQueen na Floride robí všetko preto, aby sa odlíšil od tradičných pohrebných domov. Ponúka lekcie zvládania smútku aj online konverzáciu s tera-

8

peutom. Predovšetkým však oslavuje životy pýši najmodernejšou technológiou. Nedávzosnulých. Na plochej obrazovke v spomien- no tu ako prví na svete spustili Resomator kovej miestnosti sa práve premietajú fotky – prístroj, ktorý by raz mohol nahradiť klasické usmievavého staršieho pána. Jeho blízkym kremačné pece. pripomínajú, že naplno vychutnával radosti života. Napríklad aj jazdu na traktore. Rozpustení či preosiati Trúchliaci, ktorí sa nemohli rozlúčiť osobne, Lesklá oceľová mašina stojí v presklenej sledujú jeho poslednú šou v priamom pre- miestnosti plnej svetla. Vyzerá ako vesmírna nose. Stačí im na to mobil s internetom. loď kombinovaná so zariadením pivovaru a Pohrebníctvo Anderson-McQueen sa totiž na princípe sci-fi kuchyne aj funguje: telo sa

Ako voňajú fialky odspodu? Čoraz viac ľudí sa zaujíma o prirodzené, prírodné pohreby. Netúžia po honosných kryptách a pomníkoch na preplnených cintorínoch. Chcú splynúť so zemou, doslova voňať fialky odspodu. V tomto prípade to nie je klišé. Zelené cintoríny povoľujú iba rakvy z biologicky rozložiteľného materiálu ako látka, neošetrené drevo či lepenka. Plytké hroby zároveň umožňujú mikrobiologickú aktivitu podobnú tej, ktorá prebieha v komposte. Telá nesmú byť nabalzamované. Namiesto náhrobkov slúžia stromy označené malými kovovými tabuľkami. Ortodoxných vyznávačov prírody vyhľadajú ich blízki pomocou GPS. Každá návšteva cintorína je malým dobrodružstvom. Rodina obťažkaná ruksakmi sa prediera húštinou, aby si na hrobe svojho drahého urobila piknik. Na lúkach a v lesoch majú dosť súkromia živí aj mŕtvi. Spoločnosť im robia vtáky a divoké zvieratá. Na prírodnom pohrebisku Foxfield Preserve je

to do dvesto „hrobov“ na aker a v niektorých častiach sa nepochováva vôbec. Len si to porovnajte s typickým cintorínom, kde sa na jeden aker (4 000 m2) zmestí až tisíc hrobov. Zelené pohreby sú lacnejšie a akosi skutočnejšie než zautomatizovaná mašinéria v obvyklých pohrebných zariadeniach. Navyše pomáhajú obnoviť a uchovať kus krajiny s neporušenou prírodou. „Pamätajte prosím na to, že obnova je dlhodobý proces a výsledky vidno po dekádach, nie po mesiacoch,“ píše sa na stránke Foxfield Preserve. Za 25 rokov tu vyrastie plno malých stromov, za 80 z nich bude zrelý les a za dvesto unikátna oblasť s vlnitými lúkami a vysokánskymi stromami. Na takom mieste sa naozaj dá stráviť večnosť.

Virtuálny oltárik Kamenári v Seattle idú s dobou a ponúkajú interaktívne náhrobky. Osloviť chcú hlavne mladšiu generáciu smútiacich, pevne zrastených s multifunkčnými mobilmi. Práve tie ich pomocou bezplatnej aplikácie prenesú na osobnú webstránku zosnulého. Dozvedia sa o ňom najrôznejšie osobné informácie a dokonca mu môžu nechať odkaz. Na internete visí halda virtuálnych pamätníčkov, ktoré zhromažďujú fotky a videá nebohých a ich blízkych. Spomienkové texty striedajú správy adresované osobám z nášho i z druhého sveta.

Na páse ku spáse Kúpa klasického pohrebného miesta v Japonsku je ako výhra v lotérii – stáva sa to, ale zriedka. Cintoríny sú preplnené, voľných miest je minimum a stoja absurdné sumy. Ako teda vyhovieť stále silnej tradícii a neminúť pri tom celoživotné úspory? Vynaliezaví Japonci si spomenuli na opustené veľkosklady a pretvorili ich na poschodové nekropoly. Pozostalí jednoducho strčia kartu do snímača a ostatky ich blízkych sa k nim dopravia na páse. Jeden takýto „cintorín“ dokáže prichýliť až sedemtisíc nebožtíkov. Klasický by na rovnakom priestore ponúkol iba sto hrobov. Na svoj odchod myslia Japonci poriadne dopredu. Hrobové miesta v prerobených veľkoskladoch skupujú skôr, než ich oficiálne otvoria.

Hibernatus sa vracia

s nádejou, že uviazneme v ľade. Konzerváciu vybaví spoločnosť Alcor. Svojich členov zmrazuje za neveľké poplatky. Uchovanie celého tela stojí minimálne 200-tisíc dolárov. Za mozog sa platí aspoň 80-tisíc dolárov. K tomu ešte treba prirátať ročné poplatky. Proces zmrazovania má jednu nevýhodu. Pacient musí najskôr oficiálne zomrieť. V ideálnom prípade ho naložia do tekutého dusíka tesne po zlyhaní srdca. Najlepšie podmienky sú vraj do 15 minút po smrti. Dá sa to aj neskôr, ale pre budúcu medicínu bude o to ťažšie zrehabilitovať pacienta do bezchybného stavu. Členovia Alcoru veria, že skôr či neskôr si medicínska technológia poradí aj s najkomplikovanejšími problémami. Napríklad, ako ich rozmraziť tak, aby to v zdraví prežili. „Nedá sa hodnoverne predpovedať, koľko dekád či generácií to potrvá,“ informuje spoločnosť. Svojich členov prebudí, keď uzná, že je to v ich najlepšom záujme. Príbuzní a priatelia im zatiaľ posielajú blahoželania k narodeninám a píšu listy, s ktorými by rozmrazení ľahko aktualizovali svoj život. No čo ak sa ich čakanie na opätovné stretnutie nepríjemne natiahne? Nahovorte na zmrazenie svojich blízkych, uchováme vám aj zvieracieho miláčika, dobrodušne radí firma. „Ak kryonika funguje, dá vám tú najúžasnejšiu príležitosť zo všetkých – získať nových priateľov, možno aj spomedzi vašich vlastných potomkov.“ Nech už nám ponúkajú akékoľvek neodolateľné pohrebné služby a sľubujú budúce životy, najradšej by sme sa celému tomu humbugu vyhli. „Nemám nič proti tomu, že budem ďalej žiť v srdciach a mysliach svojich blížnych, ale radšej by som ďalej žil vo svojom byte,“ vyznáva sa za mnohých režisér Woody Allen.

Skôr, než na seba uvalíme bremeno nesmrteľnosti, zvážme Hibernatovu metódu. Nemusíme sa vydať na severný pól

Zdroj: alcor.org, foxfieldpreserve.org, io9.com, andersonmcqueen.com, bbc.co.uk

„Je dôstojné a bezpečné vypustiť milovaného do odpadných vôd?“ Špeciálnou kategóriou je profil na Facebooku. Smútiaca rodina ho môže deaktivovať alebo zmeniť na virtuálny oltárik. Jedným spôsobom je zmraziť profil tak, ako ho užívateľ zanechal. Pre svojich priateľov bude aj naďalej prítomný. Oni budú rozjímať nad jeho statusmi, komentármi, „lajkami“ či fotkami a donekonečna ich komentovať. Druhou alternatívou je zverejniť profil ako klasický internetový pomník. „Vytvoríme vám online stránku, ktorú možno archivovať navždy,“ sľubuje ktorýsi z poskytovateľov. Pre jedného je to úľava, pre druhého peklo. Digitalizácii už podľahli aj niektoré starobylé cintoríny. Namiesto osviežujúcej prechádzky medzi zvetranými náhrobkami núkajú virtuálnu túru doplnenú o zapálenie virtuálnej sviečky. Ak to s našou realitou pôjde takto ďalej, možno z nej úplne vykĺzneme na „druhú stranu“ a smrť nás nebude mať kam odniesť.

9


TÉMA

text a foto: jana čavojská

nota bene 136

2012 október

sú pestro pomaľované. Vyzerajú veľmi pekne. Hrozná škoda, že dočasnú dedinu po pohrebe podľa tradície spália. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou na uskutočnenie pohrebu je, aby sa zišla úplne celá rodina. Miestni mi rozprávali o nebožtíkovi, ktorého majú príbuzní doma už tridsaťsedem rokov! Z nejakých dôvodov sa totiž ešte všetci rodinní príslušníci nemohli zísť na pohreb. Inak je bežnou praxou, aby zosnulý prebýval so svojimi blízkymi aspoň rok. Nepovažujú ho totiž za mŕtveho, ale za človeka, ktorý prechádza zo sveta živých na druhý svet. Príbuzní mu každý deň servírujú jedlo a nápoje. Ak do domácnosti zavíta návšteva, dobrý zvyk káže, aby s mumifikovaným telom zotrvala aspoň pár minút v priateľskom rozhovore. Morbídne? Možno pre nás. V Toraji neznamená smrť určený okamih, ale cestu človeka z pozemského života do pudže, večného života. Táto cesta sa začína úmrtím. Duša potom celé mesiace či roky postupne napreduje k pudži. Najprv prebýva s rodinou v dome, v blízkosti svojho zabalzamovaného tela, neskôr sa odváži do dediny a potom, prostredníctvom pohrebného rituálu, konečne opustí tento svet a odíde do druhého života.

Pohreb nie je lacný špás, niekoľko dní treba kŕmiť stovky hostí

Viera a tradície

NA BLÁZNIVEJ CESTE DO DRUHÉHO ŽIVOTA

TANCUJÚ AJ CHLAPI S TRUHLOU Druhý život je oveľa krajší, lepší a príjemnejší, prečo by sme teda mali smútiť, keď niekto opustil tento svet? – pýtajú sa príslušníci etnika Toraja na indonézskom Sulawesi. Ich pohreby sú netradičné: spieva sa na nich, tancuje, jačí z plného hrdla, trieska do tradičných hudobných nástrojov. Nesmú chýbať zápasy byvolov na ryžových poliach. Mať čo najväčšiu a najbujarejšiu posmrtnú oslavu je stále životným cieľom Torajanov. Takým dôležitým, že napríklad málokedy cestujú – veď by mohli zmeškať nejakú dôležitú pohrebnú ceremóniu. Okrem toho treba peniaze odkladať na pohreb. „Samozrejme, že aj ja si želám obrovský tradičný pohreb, na ktorom ma čo najviac ľudí odprevadí do druhého života,“ prekvapil ma v malej reštaurácii v meste Rantepao tridsaťtriročný Rudy. Dovtedy som si myslela, že torajská ceremónia je akousi dožívajúcou tradíciou, ktorá odíde spolu so staršou generáciou Toraja-

10

nov a zachová sa iba na fotografiách, filmoch, v knihách etnografov a v skanzenoch ako pútavé vystúpenie pre turistov. V Rantepau som pochopila, že je súčasťou vnímania sveta aj u najmladšej generácie. Torajania zo svojich pohrebov turistov neodháňajú. Naopak, ich prítomnosť považujú za prestíž a hrdo im predvádzajú svoje tradície. Funguje tu akýsi pohrebný cestovný ruch: cudzinec si najme sprievodcu, ktorý ho na pohreb dovedie, rodine prinesie dar (zvyčajne stačí kartón cigariet; miestni to majú zložitejšie, prinášajú prasatá, kohúty a byvoly) a môže byť súčasťou svojráznej pohrebnej ceremónie. Miestni hrdo tvrdia, že cestovný ruch za ich pohrebmi funguje už stopäťdesiat rokov.

Návštevy u nebožtíka Pravda je taká, že oblasť je cudzincom dostupná iba posledných päťdesiat rokov. Bláznivé pohreby Torajanov lákajú turistov, odkedy v roku 1972 vyšla v časopise National Geographic reportáž z pohrebu posledného „čistokrvného“ príslušníka najvyššej kasty národa Toraja, Puanga Sangalla. Aj ja som na pohrebnej ceremónii s dvomi kartónmi cigariet a sprievodcom Davidom srdečne vítaná. Vchádzam na rante, ako tu nazývajú miesto pohrebnej ceremónie. Je to úplne novučičká farebná drevená dedina, ktorú museli kvôli tejto udalosti príbuzní vystavať. Tongkonany, tradičné domy so zaoblenou strechou, ktorá má symbolizovať rohy vodného byvola,

Pán Appang čakal po smrti na svoj pohreb dva roky. Teraz je jeho telo konečne uložené v truhle a čaká pod jedným z prístreškov na hostí. Pán Appang bol vážený človek, pretože sa zúčastnil mnohých pohrebných ceremónií a do daru priniesol veľa prasiat. Jeho deti majú dobré vzdelanie, zarábajú v zahraničí, tak si te-

„Návšteva zotrvá s mŕtvym pár minút v priateľskom rozhovore.“ Manželka pána Appanga drží počas ceremónie jeho fotografiu.

raz môžu dovoliť honosný pohreb aj preňho. Keďže išlo o váženého príslušníka komunity z vyššej kasty, príbuzní očakávajú aspoň dvetisíc návštevníkov. Väčšinou sú pestro poobliekaní do tradičných pásikavých torajských odevov, iba manželka a najbližšie príbuzné sú v čiernom. Z reproduktorov znie hlasná hudba, o „zábavu“ sa stará moderátor, ruky kuchárov sa nezastavia, keď zabíjajú, porciujú a varia prasatá. Servírky zas medzi ľudí roznášajú betel na žuvanie, čaj a sladkosti. Ceremónia sa začína. Oficiálny kameraman zapína svoju kameru. Prvé minúty sú vyhradené kňazom. Torajania väčšinou od holandských kolonizátorov prijali kresťanskú, rímskokatolícku vieru. Svojsky si ju však skombinovali s vlastným tradičným polyteickým náboženstvom aluk, čo v preklade znamená cesta. Pán Appang má síce na truhle symbol kríža, no katolícke obrady sa o chvíľu končia a striedajú ich bláznivé tradície.

Hostia prinášajú rodine dary.

11


2012 október

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

INZERCIA

REPORTÁŽ

NOTA BENE V ROZPRÁVKE

NA ZÁMOK, NA REZNE, NA OPERU Zástup žien nad seba rozprestrel červenú látku.

Na námestie dočasnej dediny prichádzajú muži v rovnakých čiernych tričkách. Vytvoria kruh a začnú tancovať a spievať. „To je tanec a pieseň o životnom príbehu zosnulého,“ poučia ma okolostojaci. Okolo sa ozýva hlasný hrdelný výskot divákov. Po mužoch sú na rade ženy. Dlhými hrubými palicami tlčú do drevenej obetnej nádoby.

Bláznivý tanec Na námestí sa ako na povel zhromažďujú ľudia. Pestrofarebne oblečení chlapci a dievčatá so symbolickými dýkami v rukách, najmenší chlapci s dlhými bambusovými palicami, na ktorých sa trepocú vlajky. Zástup žien v čiernom si nad hlavami rozmotáva červený pás látky, pripevnený k prístrešku nosidiel, na ktoré chlapi nakladajú ťažkú truhlu s telom nebožtíka. Ďalšie nosidlá sú pripravené pre vdovu. Hlasné hrdelné výkriky sa ozývajú odvša-

12

diaľ, ako sa celá procesia pohne dopredu. Moderátor hučí zo všetkých reproduktorov, radostne ujúka a chlapi s truhlou tancujú, pokým im to jej hmotnosť dovolí. Veselý sprievod obíde celú dedinu a opäť sa roztancuje na námestí. Vtedy vezme mikrofón do ruky Beny, syn mŕtveho. S úsmevom žiada všetkých prítomných, aby sa pripojili k bláznivému tancu a odprevadili tak jeho otca na ceste do druhého života. Ľudia skáču, výskajú, spievajú a chlapi zatiaľ vynášajú truhlu po strmých schodoch nahor, pod tradičný prístrešok nad námestím. To však ešte nie je koniec. Oslavy budú trvať niekoľko dní. Pri obetnom kameni rituálne zabijú preseknutím krčnej tepny byvolov, svine, kohúty a psy, z mäsa pripravia kuchári jedlo pre všetkých, a tí budú zatiaľ tancovať a spievať a sledovať zápasy byvolov na ryžových poliach. Kto chce, môže si staviť na víťaza.

Dlho sme nevedeli, kam tento rok vziať predajcov na výlet. Zrazu sa ozval úplne neznámy človek a ako dáky mág vyčaril lístky na operu a zorganizoval program. Cecilka si uhladí šperky, Milan opatrne uloží Nech žije náš sprievodca drahocenný fotoaparát, Vierka sa s pôžitkom „Vraj má narodeniny a chcel by ich osláviť s zahryzne do nanukovej zmrzliny. Predajcovia nejakými milými ľuďmi. S vami,“ prihovára Nota bene a moji kolegovia zo združenia Proti sa šéfredaktorka Nota bene Sandra Tordová prúdu si hovejú v klimatizovanom autobuse, osadenstvu autobusu. Všetci dojato tlieskajú. ktorý práve vyráža na cestu. Dobehla som „Nech žije Nota bena,“ volá Cecilka, ktorá pre v poslednej chvíli a s úľavou sa vnáram do časopis uprednostňuje ženský rod. „Nech žije pohodlného sedadla. O tento výlet by som náš sprievodca!“ nerada prišla. Betka hovorí, že jej až slzy vyhŕkli. „Super chaZberáme sa do Rakúska. Na prehliadku zám- lan. Neverila by som, že sa nájde mladý človek, ku vznešených Esterházyovcov, na lahodné ktorý by pre nás takéto čosi urobil. Ľudia majú rezne, a hlavne na operu Carmen v Rímskom hrozné predsudky.“ Betka je milá pani, vždy kameňolome v St. Margarethen. To všetko krásne upravená. Mimo predajného miesje len necelých 60 kilometrov od Bratislavy. ta by nikomu nenapadlo, že patrí k ľuďom Akoby sme si zo všedného života odskočili do bez domova. S mužom Lacom býva na ubyrozprávky. A mág, ktorého som v spomínala tovni. Svoju izbu si prerobili na útulný malý v úvode, je náš nový kamarát Roland Tóth – byt. Laco pracuje v továrni, Betka aj napriek zdravotným problémom pravidelne predáva pracuje pre Operné hry St. Margarethen.

Nota bene. Zarábať musí. Veď iba na bývanie potrebujú takmer 400 eur mesačne. Dnešnú šichtu vynechala, no zmeškaný zárobok neľutuje. „Raz som bola na Aide, ale to už bolo dávno. Opera naživo je úžasná,“ teší sa. Štefan zasnene listuje katalógom Operných hier. „Moja mama robila v Slovenskom národnom divadle. Chodieval som tam za ňou a videl som všetky slávne opery. Aj Carmen. Dokonca som sa pár rokov učil balet.“ Odmlčí sa a zdá sa mi, že znova je v tých šťastných časoch. „Toto bude moja prvá opera po dvadsiatich rokoch,“ dodá po chvíli.

Prvýkrát v zahraničí Za oknom sa mihajú pokosené lúky, upravené dvorčeky, rozkvitnuté záhrady. V diaľke sa leskne obrovské Neziderské jazero.

13


nota bene 136

2012 október

Vtedy sa často zamýšľame nad tým, čo v živote je pre nás naozaj dôležité. Pre Rolanda je to aj pomoc tým, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii. My mu za to ďakujeme a s mohutnými ováciami gratulujeme k jeho narodeninám. „Toto bol jeden z mojich najlepších dní,“ hovorí Roland. „Aj šoféra treba odmeniť, bez neho sa nepohneme,“ pripomína Dušan, keď sa presúvame ku kameňolomu. Dorazíme tam potme. Usádzame sa pri prvých tónoch prvého dejstva. Prírodná scéna pôsobí o to úchvatnejšie. Milan hneď vyťahuje fotoaparát a montuje ho na statív. Do úzkeho priestoru medzi sedadlami ho ledva zmestí. Napadne mi, či je to bezpečné. V tom okamihu sa statív zakolíše a veľký aparát sa rúti k hlave diváčky, ktorá sedí o radu nižšie. Milan ho pohotovo zachytí a po zvyšok predstavenia sa dramatické zvraty dejú už len na javisku. Na vrchole lomu horia ohne. Po dlhom schodisku schádza zástup ľudí s horiacimi fakľami. Po javisku prefičí motorka aj jazdci na koňoch. S príchodom toreadora sa na skalách objavia tiene v tvare býkov. Svetelná šou pretvára kulisy na záplavu kvetín a vejárov, ale aj na orloj, ktorý naznačuje, že čas sa nachýlil. Všetko víri v zlatej, červenej, cyklámenovej. Svetelné efekty sa v závere menia na skutočný ohňostroj. „Nádhera,“ volá Anka do rachotu nad našimi hlavami. „Toto je najlepší výlet,“ hlaholia ďalší predajcovia. Cestou domov sa pýtam Štefana, či sa mu opera páčila. „Veľmi. Na budúci rok dávajú Bohému. Musím na to začať šetriť.“ „Najlepší výlet,“ zhodujú sa predajcovia.

miestnosti. „Sú až podozrivo pekné. Boli také naozaj, či ich maliari vylepšovali?“ Nakoniec sa zhodnú, že sem-tam ich asi predsa len vyretušovali. „Nemajú vrásky,“ zdôvodní Milan a ustúpi, aby do hľadáčika fotoaparátu dostal ten správny obPochutnávame si na šalátoch a dobre naklepaných rezňoch. raz. „Odkedy fotím, vnímam veci okolo seba inak. Predajcovia sú vo vytržení. Niektorí nikdy sa zdalo, že si musí prehliadku odoprieť. Predtým som hrady a zámky len tak prebehol. neboli v zahraničí. Moja kolegyňa Barborka K zámku vedie dlhé schodisko. Náš silák Anton Teraz sa ssústreďujem na zaujímavé detaily.“ pre istotu každému podáva lístok s ozna- a pracovník zo zámku ju však vezmú dnu iným V mladosti fotil na čierno-biely film, dnes mom v nemčine, že dotyčný sa stratil a treba vchodom. Tam stačí prekonať pár schodov. nás kontaktovať. Popri tom má aj inú, tak Anka žiari. „Veľmi sa mi tu páči. Dobre mi padne trochu tajnú úlohu. Cestujúcich nenápadne odpútať sa na chvíľu od mojich problémov.“ žiada o podpis do knihy bývalého predajcu Júliusa. Má to byť narodeninové prekvape- Záhada krásnych žien nie pre Rolanda. „Čo sa podpisuje?“ vyhŕkne Prechádzame z jednej skvostnej izby do zvedavý Duško. Z okolia nasleduje niekoľko druhej. Obzeráme si starobylý nábytok, hlasných pssst. Vo veselom šume autobusu jemný porcelán a vzácne tapety. „Tieto na krku hrdo nesie digitálny fotoaparát si oslávenec nič nevšimne. „Chcel by som sú francúzske,“ vysvetľuje ktosi za mnou. s velikánskym objektívom. „Ešte stále ho sa ešte takto niekam tešiť,“ hovorí práve Sprievodkyňa Mária hovorí po maďarsky. splácam. Mal som lacnejší, ale nebol som Sandre. Kedysi robil turistického sprievodcu Niektorí rozumejú skôr ako to Roland preloží spokojný.“ Svoju záľubu berie vážne. Fotky a pochodil celý svet. Namiesto krajín teraz a majú kopu otázok. Pišta sa práve vyzvedá posiela do súťaží. Portrét v Nota bene by spoznáva nás. Potešenie z toho je vzájomné. na kúrenie. Mnohí predajcovia bývajú však nechcel. Úplne ho chápem, keď mi poA už sme v Eisenstadte, pri zámku Esterházy. v chatkách. Vedia, aká dôležitá je dobrá pec. vie prečo. Má dobrú prácu aj kolegov, ale oni Jeho komnaty s nami bude obdivovať aj Sandra s Milanom debatujú o portrétoch tunajších nevedia, že si privyrába predajom časopisu. Anka, ktorá sa pohybuje na vozíčku. Pôvodne obyvateliek, ktoré na nás hľadia azda v každej „Neprezradil som to, lebo sa bojím sa, že by

„Chcel osláviť narodeniny s milými ľuďmi, s predajcami Nota bene.“

14

potom odo mňa bočili.“ O predajcoch Nota bene totiž hovoria dosť nelichotivo. S Máriiným výkladom sú nám dávni šľachtici hneď bližší. Oceníme „trucovňu“, v ktorej mala pani domu nerušené súkromie aj gauč, na ktorom oddychovali znavení pisatelia listov. Duško tvrdí, že kým driemali, tvorili dejiny. Joshua nám zasvätene vysvetľuje rôzne detaily panského života. „Kedysi sa neumývali, ale voňavkovali. Voda bola neprípustná.“ V tichu zámockej kaplnky už podaktorým škvŕka v bruchu. K luxusnej reštaurácii, v ktorej budeme večerať, je to našťastie len pár krokov. Vyhradili pre nás najlepšie miesta na terase a už nám nosia šaláty a dobre naklepané rezne. Cecilka si pochutnáva na torte Esterházy a zamyslene pozerá na zámok. „Dalo by sa tam bývať,“ zhodnotí nakoniec.

Niečo zmysluplné Pýtam sa Rolanda, prečo to pre nás robí. „Chcel som spraviť niečo zmysluplné. Mám skvelú prácu, dobre zarábam, ale vždy to nestačí. Keď ochorie niekto blízky a ty mu nemôžeš pomôcť...“

Ďakujeme autorom nápadu výletu na operu, opernému manažérovi Rolandovi Tóthovi, ktorý bol aj hlavným organizátorom akcie, a našej externej spolupracovníčke, redaktorke SME Zuzane Uličianskej. Za spoluprácu ďakujeme Petrovi Scherhauferovi. Projekt podporili Opernfestspiele St. Margarethen a Súkromná nadácia Esterházy, audítorská spoločnosť KPMG, bratislavský developer FINEP – Jégého alej, jazyková škola The Bridge, PR agentúra FUSION a individuálni darcovia a priatelia projektu Nota bene: Ivana Boledovičová, Pavel Kailing, Roman Luhový, Ladislav Pomšár, MUDr. Sylvia Bzdúchová, Jana Ofúkaná, Katarína Bušová, Matej Slašťan, Katarína Zjavková, Miroslava Furjelová, Peter Hloža, Ing. Michal Kosorín, Ing. Daniela Kubovič a Slavomíra Slabejová.

Svet podľa Soráta

Do zdusenia! Odkedy sa človiečik postaví na nohy a urobí prvý neistý krok, má o zábavu postarané. A až do poslednej stopy, ktorú sa mu podarí otlačiť do času pred opustením života, si nemôže byť istý, či sa vydal správnym smerom. Vždy je dôležité, aby bola možnosť úhybného manévru, spätného chodu alebo rýchleho úteku. Môžu nastať situácie, kedy sa to zrazu nedá a hocikto sa môže ocitnúť v bezvýchodiskovom ochrnutí. Kde nie je pohyb, nastáva smrť! Nedávno som stretol pod hradom Devín Martina. Zarastený kráčal s veľkým turistickým batohom na chrbte a na prvý pohľad bolo vidieť, že je veľmi unavený. Je Maťo turista, ktorý práve dokončil prechod Karpatmi od ukrajinskej hranice po sútok Dunaja a Moravy? Nie. Je Maťo bezdomovec? Nuž...V prvom rade je to človek, ktorý sa podieľa na ťahaní slovenskej ekonomiky tým, že pracuje ako kmeňový zamestnanec nemeckej automobilky. Kedysi bol predajca, potom dlhé roky muklačil u rozličných súkromníkov na čierno, až sa v decembri minulého roka rozhodol, že sa zamestná riadne na zmluvu a pokúsi sa dostať do bežného života. Podarilo by sa mu to, nebyť šoku v podobe zablokovaného účtu. Po rokoch ho dobehli exekúcie za čierne jazdy v MHD. Tri naraz. Išiel za exekútorom a žiadal o rozumný splátkový kalendár. Nepochodil. Z dvoch výplat zostali odrobinky z ktorých sa nedalo zaplatiť nájomné, jedlo a iné účty. Maťo sa nevzdal, nedal výpoveď, ale bojuje. Prespáva medzi šichtami vonku, občas u známych, ako sa dá. Ešte pár dní ostáva do „celej“ výplaty a potom si zaplatí bývanie. Má však strach, lebo vie, že neuhradených pokút má omnoho viacej a ako povedal – „ešte raz sa mi to stane a odchádzam z fabriky“. Tento problém má množstvo bezdomovcov. Niektorých toľkokrát chytili revízori bez lístka, že nemajú šancu splatiť tie tisíce eur. Ani si otvoriť účet a riadne sa zamestnať. Je pravda, že za priestupok by mal každý pykať, lenže ak ste na ulici, máte toľko problémov s prežitím, že na budúcnosť nemyslíte. A keď začnete, tak je nemožné sa z tejto pasce dostať, lebo vám žiadny exekútor na Slovensku nikdy nič neodpustí. Čítal som kedysi v Biblii, že počas niektorých rokov alebo sviatkov sa tým, ktorí nemali z čoho zaplatiť dlh, zvyklo odpúšťať, aby sa mohli nadýchnuť a začať odznova. Na Slovensku platí – Do zdusenia! Peter Sorat

15


ľudia

text: zuzana uličianska | foto: tomáš benedikovič

nota bene 136

2012 október

domu, ale akú hodnotu má môj domov? Vytvoriť ho si vyžaduje námahu, čas, kreativitu. Preto najmä v kultúrnom sektore čísla nedávajú veľký zmysel. Kultúrne inštitúcie sú tu na to, aby vytvárali kvalitu, nie kvantitu. Ak sa v umení sústreďujeme len na čísla, sme slepcami v tme. Dajú sa však vôbec na meranie kvality určiť nejaké objektívne kritériá? Práve to sa pokúšam preskúmať. Bude chvíľu trvať, kým sa zavedú, ale keď sa financuje kultúrny projekt, nesmie ísť len o počet návštevníkov, ale aj o hodnotu umenia, komunity a tradície. Koncepcie kultúrneho priemyslu zdôrazňovali, že treba investovať do kultúry, lebo tým napríklad zvýšime návštevnosť miest, mikroekonomiku. V čom sa vaša teória odlišuje od tohto spôsobu myslenia? Ja používam termín kultúrny kapitál, pod čím myslím silu inšpirovať. Ak dnes viac ľudí chodí do Prahy, ako do Bratislavy, tak je to zrejme preto, že Praha inšpiruje viac ľudí ako Bratislava. Musíte sa pýtať, čo potrebujú v meste turisti, čo domáci. Niektorí hľadajú kaviarne, iní parky, ďalší experimentálne divadlo. Každé mesto by sa malo snažiť zvýšiť si kultúrny kapitál, pretože práve ten definuje kvalitu života.

SME NA ROZHRANÍ, MUSÍME SA OTOČIŤ

NOVÉ MYSLENIE JE MOŽNÉ Ekonomika je tu len na to, aby sme si uvedomili, čo je pre nás v živote dôležité, ale čomu sa dnes venujeme stále menej. Tvrdí renomovaný holandský ekonóm ARJO KLAMER. Aký je vzťah medzi kultúrou a ekonomikou? Silnú ekonomiku okamžite reflektuje silné umenie. V Číne rastie nielen ekonomika, ale aj kultúrny sektor. Keď sa už nepotrebujeme len živiť a šatiť, máme viac času na to, aby sme hľadali zmysel toho, čo kupujeme. Preto je ekonómia stále viac virtuálna – pridanou hodnotou každého výrobku je zároveň naša predstavivosť. Rád používam tento príklad: Môžete si kúpiť dom, ale nie domov. Dom je

16

len nástrojom na to, aby ste si vytvorili domov. Najdôležitejšie veci ako priateľstvo, rodinu, ale tiež umenie a vedu si nemôžete kúpiť. Ekonomika je tu len na to, aby sme si uvedomili, čo je pre nás v živote dôležité, ale čomu sa dnes venujeme stále menej. Zdá sa ale, že tvrdé ukazovatele zisku pôsobia stále presvedčivejšie ako argumentácie nejasnými hodnotami.

To sa už mení, dokonca aj medzi účtovníkmi. Účtovníctvo využíva nástroje, ktoré sme si vytvorili v 30. rokoch počas krízy. Mali sme pocit, že na zvládnutie ekonomiky potrebujeme čísla. A tak sme začali rátať, voláme to „hardware“. Lenže aj v účtovníctve sú čísla len konštrukciou, nie sú také striktné, ako si ľudia myslia. Veď ukazovatele nejakej banky môžu v jeden deň vyzerať dobre, hoci na ďalší skrachuje. Viem presne zistiť hodnotu môjho

Vieme však kvalitu života nejako definovať? Je pravda, že pri otázke, čo vlastne skutočne chcú, mnohí ľudia zostávajú doslova zmätení. Majú peniaze a postavenie, no odrazu zistia, že to nie je to, po čom túžia. Byť konzumentom nestačí. Obzvlášť to platí v kultúre a umení. Umenie nie je produkt, ktorý si kúpite. Musíte si ho sami „vyrobiť“. Ak sedíte v divadle, až vy si vyrábate hudbu zo zvukov, ktoré počujete – na tureckú pieseň či Schoenberga si musíte pripraviť ucho. Podobne ani domov nemôžete len tak „konzumovať“. Chodíme tráviť víkendy do supermarketov, lebo umenie v školách podceňujeme, a tak sa ho nenaučíme prijímať. Mám program pre ľudí stredného veku, ktorí majú úspešnú kariéru, ale zrazu zistia, že nemajú vzťah k umeniu a to, že ho nedokážu pochopiť, pociťujú ako svoj nedostatok. Bežne kladiem takýmto ľuďom otázky, prečo robia to, čo robia. Skupina právnikov mi povedala, že pracujú pre peniaze. Odpovedal som, že nemôžu robiť len pre peniaze, lebo tie sú iba nástrojom. Vyšlo z nich, že radi vyhrávajú ťažké hry, teda právo je pre nich istým športom. A nakoniec priznali, že chcú pomáhať ľuďom. Neviem, koľko našich právnikov chce pomáhať ľuďom bez ohľadu na finančné ohodnotenie. Možno sme len veľmi skeptickí. Som presvedčený, že treba robiť správne veci. Nenatrafil som na nikoho, kto by chcel robiť niečo nesprávne. Ak sa spýtate, na čo dávajú svoje

peniaze, nakoniec povedia, že na to, aby boli s priateľmi či s rodinou. Lenže stále rátame HDP, nie hrubé národné šťastie. Áno, sústreďujeme sa len na to, čo je merateľné. Práve preto potrebujeme iné spôsoby merania. Ale čo urobíte? Navštívite Angelu Merkelovú? Zájdete do Svetovej banky a zmeníte ich ukazovatele? Už som sa s nimi zhováral a veľmi dobre na môj koncept zareagovali. Ale chce to čas. Paradoxne pomáha aj kríza, lebo v čase krízy ľudia hľadajú alternatívy. Sme na rozhraní, musíme sa otočiť. Doterajšie nástroje nám dobre slúžili posledných šesťdesiat rokov, ale je čas na zmenu. Urobím všetko preto, aby sme sa začali sústreďovať na kvalitu a navrhli indikátory, ktoré ju dokážu určiť, či už v bankách alebo v divadlách. Aby sme už nerozprávali o ekonomickom obrate, ale o kultúrnom prínose. Napríklad v rodine to znamená nehodnotiť manželku podľa toho, koľko zarobí, ale čím všetkým do rodiny prispieva. Čo je z peňazí, ak nikdy nie ste doma? Istý čas som bol zapojený do projektu, v rámci ktorého sme sa pýtali ľudí pred smrťou, čo bolo pre nich dôležité. Nikto nepovedal, že by bol hrdý na to, koľko zarobil.

„Viem presne zistiť hodnotu môjho domu, ale akú hodnotu má môj domov?“ Ako však zmeniť hlboko zakorenený pohľad na ekonomiku a kultúru? Niektoré veci sa menia samy – v rámci dialektiky, že všetko vyvoláva svoj protiklad. V oblasti biznisu sú si ľudia najviac vedomí zvrhlosti čisto ziskuchtivého spôsobu myslenia. Naopak, veľmi málo takto zmýšľajúcich ľudí nachádzam v samotnom kreatívnom priemysle a vo vzdelávaní. Kultúra prešla na manažérsku logiku, a tým stráca svoj cieľ. Veľmi rád by som podporil iný spôsob myslenia a videnia sveta, to, čomu hovoríme diskurz. Ten sa zmenil napríklad v 30. rokoch, kedy začali pôsobiť ekonómovia ako John Manyard Keynes. Ak porovnávate 20. a 40. roky, ide o obrovskú zmenu. Niečo podobné môže nastať aj teraz. V 40. rokoch však predovšetkým nastala vojna. Áno, aj ja sa bojím toho, že sa ľudia zapoja do hlúpych deštrukčných aktivít. Radikálni pravičiari sa vracajú k provincionalizmu, čo mi naháňa strach. V hodnotovom vákuu sa môžu diať aj takéto veci. Po zmene režimu pred dvadsiatimi rokmi sme boli vystavení neoliberálnej ideológii ako jedinej možnosti.

Neoliberalizmus je spôsob vládnutia, nie riešenie. Aby sme to pochopili, musíme si viac uvedomovať prebiehajúce spoločenské procesy. V silných spoločnostiach sa veľa vecí deje z iniciatívy zdola – v Anglicku napríklad existuje hnutie Veľká spoločnosť. Teda vy a ja sa dohodneme, že treba niečo robiť. V neoliberálnych systémoch je to tak, že si niekto z vlády vymyslí divadlo a potom doň menuje manažéra. Takto to však nefunguje. Ak niečo vychádza zdola, majú k tomu ľudia celkom iný vzťah. Fungujúca spoločnosť je rozhodujúca pre fungujúce trhy, nie naopak. V slabých spoločnostiach sú len skorumpované vlády. Naša spoločnosť je rezignovaná, neviem o iniciatíve zdola, ktorá by priniesla veľkú zmenu. Ľudia sa uzatvárajú do individualizmu. Prekvapuje ma u vás istá submisívnosť, veľmi slabá miera podnikavosti a pesimizmus. To všetko je však súčasťou kultúry. O Američanoch sa hovorí, že sú individualisti, ale pritom je tam veľmi ľahké čokoľvek zorganizovať – milióny ľudí sa dobrovoľne zapájajú do rôznych kampaní. Je súčasná ekonómia vedou alebo ideológiou? Ideológiou. Aj euro je ideológia, väčšina ekonómov argumentovala proti nemu, ale politici sa preň napriek tomu rozhodli. Podobne aj aplikovanie ekonomických pravidiel na zdravotnú starostlivosť vedie k veľmi divným výsledkom. Majú teda Gréci nakoniec pravdu, že najdôležitejšie veci na svete sú slnko, pohoda, čas, nie efektivita práce? Aj príklad Grécka ukazuje, že národné kultúry sú v konečnom dôsledku veľmi silné a sú rezistentné voči zmenám zhora, pričom často z takéhoto nátlaku vychádzajú ešte silnejšie. Ignorovanie odlišných kultúr vedie k vzniku úzkoprsého nacionalizmu. Odchod Grécka z eurozóny by ste teda nepovažovali za zlú správu? Nie. Bude teda všetko zlé aj na niečo dobré? Krízy majú obyčajne po čase dobré dôsledky, ak však nimi dokážeme správne prejsť. Potrebujeme nové myslenie. Teraz je možné.

ARJO KLAMER (1953) Od roku 1994 je profesorom ekonómie kultúry a umenia na Erasmus University v holandskom Rotterdame. Prednáša aj na Amsterdam University College, Netherlands School of Public Administration či na univerzite v Novej Gorici. Pôsobil v USA na Univerzite Georga Washingtona. Založil Academia Vitae University College, kde pôsobí ako dekan. Je autorom viacerých publikácií o vzťahu kultúry a ekonomiky.

17


téma

text: zuzana mojžišová, jana michalová | foto: šimko košík

nota bene 136

2012 október INZERCIA

Doma je lepšie ako v domove.

Pani Eňa, úžasná žena a profesionálna mama.

Keď sa otočíš, kde sú všetky tie roky?

Navždy zostane mamou Keď sa narodí dieťa, rodič si berie na plecia dvojitú zodpovednosť. Nie len prijať dieťa do svojho života, ale mu aj v pravý čas dovoliť odísť. To však nebýva jednoduché. Život sa podobá neustálemu prúdeniu Prvá bolesť z odchodu príchodov a odchodov. Niekedy vyzerá ako Pani Eňa Melnová je úžasná žena. Biologická rušná vlaková stanica v metropole, niekedy mama štyroch detí a profesionálna náhradná ako zastávka pre osobáky na okraji poľa mama ďalších, ktoré u nej doma našli útočisko. pod lesom. Sedieť s ňou za jedným stolom a počúvať jej Prichádza detstvo, odchádza detstvo. rozprávanie je ozajstný zážitok. Veď odchodov Prichádzajú lásky, odchádzajú lásky. Niečo si v živote užila až-až. sa rozvíja, niečo chradne, zaniká. Aj rodina „Hrozne ťažké bolo, keď Zuzka išla do Ameriky robiť je miestom, kde sa to takto melie, lebo je aupairku. Nevedeli sme, na ako dlho odchádza. zmenšeným modelom sveta. Je tiež priesto- Napokon tam ostala sedem rokov. Išla som ju rom najkrajších zážitkov a najťažších prehier, na letisko odprevadiť, všetko bolo fajn, ona nespleťou hlbokých, trvalých i komplikovaných plakala, ja som neplakala, zamávali sme si... Potom vzťahov. Každý deň v nej robíme skúšku som sa vrátila z letiska domov a vzala som jej veci, dospelosti – z múdrosti a trpezlivosti. ktoré mala zbalené v krabiciach, že ich poukladám. Odchody v rodine bývajú zväčša A vtedy prišla taká fyzická bolesť srdca, akú som bolestivejšie ako príchody. Dnes už priam ešte nezažila. Napadlo mi niečo, čo ma veľmi zraklasickým rodinným odchodom je rozchod, nilo: že už nič nebude také, ako doteraz. Aj keď sa rozvod partnerov. Ale nie o tejto klasike Zuzka vráti, už to nikdy nebude to, čo bývalo. To poznanie ma bolelo. Nikdy predtým som si také chceme rozprávať.

18

dačo neuvedomila. Ani keď moja mama odišla. Ale vtedy, keď toto dieťa – ako prvé – odišlo, vtedy ma to zasiahlo. A naozaj sa to potvrdilo.“

Profesionáli so srdcom Napriek prorockému nádychu vety jednej priateľky o samých dievčatách v rodine Melnovcov, objavili sa aj chlapci. Medzi deťmi, ktoré manželia Melnovci prijali z detského domova. Ako tzv. profesionálni rodičia sa vlastne stali oficiálnymi zamestnancami detského domova. Len sa o dieťa, ktoré im bolo zverené, starali vo svojom rodinnom prostredí. Takáto forma náhradnej starostlivosti sa volí vtedy, ak biologickí rodičia nemôžu zabezpečiť starostlivosť o dieťa, ale ich výpadok sa javí ako dočasný. Dieťa sa teda z profesionálnej rodiny bude môcť vrátiť do svojej pôvodnej rodiny. Melnovci boli jednou z prvých profesionálnych rodín na Slovensku.

„Keď odišla Jarka, malé dievčatko, ktoré bolo u nás dva roky, tiež to bolo ťažké. Aj pre môjho manžela. Odchádzala od nás asi pred dvanástimi rokmi. Ale je na facebooku a akurát dnes tam hvizdla takú peknú fotku. Páči sa mi, ako tam veci komentuje, je z nej taký filozof, má svoje názory, minule písala o nejakom vzťahu a o zrade... Mám ju medzi priateľmi, môžem si to čítať, ale nikdy to nekomentujem. Keď sme na tom facebooku jedna druhú objavili, povedala, že navždy ostaneme pre ňu tí najbližší. Nestretávame sa, boli sme s ňou odvtedy len párkrát, ale vieme aj my, aj ona, kde je to naše miesto.“

"Nepamätáme si minulosť, lebo myslíme len na budúcnosť.“ Pani Eňa rozpráva aj o Slávke, Maťovi, Jurajovi a ďalších. Rozpráva o nich s láskou a jedným dychom aj zdravo pragmaticky. Veď práca profesionálneho rodiča vôbec nie je jednoduchá, nie je to nič pre bábovky. Viac ako inde musíte vedieť lásku rozdávať, ale aj sa jej vzdať. „Mali sme u seba aj Gabiku,“ spomína pani Eňa. „Jej mama žila na stanici, tak sa dostala do detského domova. Keď som si Gabiku odtiaľ brala, jej mama volala, aby mi ju nedávali, že jej ju chcem ukradnúť. Tak som si ju vypýtala k telefónu a povedala som, nech sa nebojí, že mám štyri deti, viem, čo je to byť mamou, a hneď, ako bude schopná sa o Gabiku postarať, tak jej ju dáme. Povedala som, že len chcem, aby Gabike za ten čas bolo lepšie než v domove. Bola nám veľmi vďačná, písala krásne listy... A za pol roka sa s pomocou charity tak zmohla, že dostala sociálny byt a išla doňho bývať aj s Gabikou.“

Odovzdávanie sa odohralo na pôde detského domova. Pani Eňa aj po rokoch prežíva dramatickosť tých chvíľ: „Keď sme odovzdávali Gabiku, dozvedeli sme sa, že tam už máme pripravenú Jarku. Bolo to hektické. Mama s Gabikou sa vítali, ale Gabika aj plakala, že musí od nás odísť. Jarka zasa plakala, lebo sa aj s bratmi dostali do domova, zobrali ich od otca. Bratia ostávali v domove a ju sme šli odviezť. Komplikované.“

Každá rozlúčka bolí Jeden štafetový kolík Melnovci odovzdali a ďalší prijali: „Jarka mala päť rokov, keď k nám prišla. Chvíľu to aj vyzeralo tak, že u nás ostane nastálo, že si ju adoptujeme, lebo otec sa prestal ozývať. Oslovovala ma mamina. Ale potom sa to zvrtlo, otec oznámil, že ju chce späť. Jej odchod bol pre mňa taký krutý, že ku koncu, keď už som vedela, že pôjde preč, bola som na ňu zlá. Absolútne som na toto rozlúčenie nebola pripravená. Nezvládala som to. ´Mama, ty navždy ostaneš v mojom srdci, navždy zostaneš mojou mamou.´ To malé dieťa mi toto povedalo. A potom cez Vianoce, to bola u otca len pár dní, volala som jej: ´Jarka, vieš, kto ti volá?´ ´Áno, viem, ty si teta Eňa.´ Bum! A bolo to. Ale odvtedy, keď niekedy máme spolu kontakt, opakujem jej, že má v našich srdciach presne také miesto, ako to povedala vtedy. Bolo správne, že išla k otcovi, ale aj tak ma jej odchod zranil.“ Pani Eňa môže rozprávať príbehy bez prestania, jeden za druhým. Ktorý odchod, ktorá rozlúčka bolí viac? To sa vôbec nedá povedať. Každá. Ak si to uvedomíme, prestaneme vraj hnať čas dopredu. „Aby už tie naše deti vyšli zo škôlky, aby už išli do školy, aby už vyšli zo školy, aby už boli samostatné... Ženieme čas dopredu a potom si niekedy ani nepamätáme minulosť, lebo myslíme len na budúcnosť. A zrazu sa otočíš a ani nevieš, kde sú všetky tie roky. Preto hovorím, že v rodine je veľmi dôležitý vzťah partnerov. To je jadro, kde si obaja nájdu zmysel, keď deti odchádzajú.“

19


kauza

text a foto: nataša holinová

nota bene 136

LEPŠIE JE BYŤ BOHATÝ A ZDRAVÝ

ASOCIÁLNA POISŤOVŇA Väčšinou nemyslíme na to, že nejaká katastrofa nás môže zo dňa na deň usadiť do invalidného vozíka. Ak nám to aj zíde na um, tak zároveň s myšlienkou, že nejako vyžijeme z invalidného dôchodku. Naozaj?

2012 október

novinky: synovitída kolien a struma. To všetko na základe rovnakých lekárskych správ ako predtým, ku ktorým pribudlo aj pár novších, najmä o neurologickom vyšetrení priamo na úradnom konaní 3. mája. V posudku z toho dňa ma prekvapuje informácia v úvode objektívneho vyšetrenia, že menovaná má červený melír na vlasoch a nalakované nechty na rukách. V akom vzťahu je lak na nechtoch k neurologickému ochoreniu? Alebo má čitateľa pripraviť na to, že reč bude o excentrickej osobe, ktorá si chorobu vymýšľa?

Mária Szegfüová pred takmer štyrmi rokmi prekonala vážnejšie prechladnutie a hneď sa objavili obrovské ťažkosti. Ráno sa zobudila a nedokázala vstať z postele. Kolená mala opuchnuté, nohy jej tŕpli a svoje bolesti opisuje tak, že nezniesla ani len dotyk vlasu. Stratila rovnováhu a rýchlo nastala atrofia, čiže úbytok svalov. Začalo sa behanie po doktoroch. Najprv ortopédie, kde okrem odporúčania operovať meniskus krčili plecami. Potom sa dostala na neurológiu, druhú, tretiu... Dospieť k dnešnej diagnóze trvalo spolu dva a pol roka – od januára 2009 do júla 2011. Na tom nie je nič divné, keď ide o komplikovanú diagnózu a stav. Takzvané polyneuropatie môžu mať množstvo príčin aj prejavov, preto sa dá pochopiť, že nie je jednoduché rozpoznať nejakú vzácnu špecialitu. Dnes sa Mária pohybuje po dome s „chodítkom“, mimo domu na vozíčku a čudné sú na tom úplne iné veci, konkrétne boj s úradmi. Od januára 2009 sa neprešla sama po dedine. Prvé poschodie rodinného domu opúšťa iba v sprievode manžela a niektoré dni ani to nie. „Prekonať schody hore je pre mňa to isté, ako pre iných vyliezť na nejakú horu.“ Nohy ako paličky bez svalstva vidí cez nohavice aj oko laika. Absolvovala jednu operáciu a tri pobyty v Kováčovej. V polovici septembra 2012 však podľa úradov nemá nárok na invalidný dôchodok ani na rôzne príspevky pre postihnutých. Ako to?

20

Kto má zmätok v hlave? Do polovice septembra a do uzávierky tohto čísla Sociálna poisťovňa nerozhodla, ale zdá sa, že pre ňu nebude také jednoduché prehodnotiť predchádzajúce závery a konečne prijať fakt, že Mária nemá svoj problém „v hlave“, ako sa vyjadrila. O šlendriánstve posudkov Sociálnej poisťovne svedčí aj taký detail, že údajné psychiatrické ochorenie je označené ako G 54 a G 45, pričom G je označenie chorôb neurologických. Psychiatria má v klasifikačnom systéme pridelené písmeno F. Zároveň je to pekná ilustrácia toho, ako sa jedného dňa začali splietať neurologické a psychiatrické diagnózy, ale aj psychiatrické diagnózy navzájom. Že sa tie dve diagnózy podobajú? Áno, ale keď niekomu beriete invalidný dôchodok, musíte byť maximálne presní. V správach a posudkoch sa proti Márii používa aj tvrdenie, že navštívila mnohých lekárov, a dokonca „snaha vyliečiť sa“, čo má asi potvrdzovať tézu, že jej ochorenie je psychiatrické.

„Z boja s úradnou šikanou sa stala vojna za princíp a za pravdu.“

Asociálna poisťovňa? O invalidnom dôchodku Mária spočiatku nechcela ani počuť. Pre človeka, čo až do banálneho prechladnutia behal ako srnka a staral sa o dve deti, to znamená spečatenie osudu a významné narušenie sna o happyende – veď už bude mať aj na papieri, že je invalid. Ešte pred štyridsiatkou sa jednoducho necítila na úradné odpísanie svojej osoby. Keď sa však druhý rok takéhoto jestvovania chýlil ku koncu, obvodný lekár ju prehovoril, aby si podala žiadosť o invalidný dôchodok. Dôvod je jednoduchý – péenky sa nedajú ťahať donekonečna a hoci sa Márii ako účtovníčke ešte nejaký čas darilo pracovať z postele a na ten účel si kúpila notebook, nebol to únosný stav.

rologický nález im poskytla. Keďže proti psychiatrickému vyšetreniu nič nemá, vyhľadá rajónneho psychiatra. Od MUDr. Judity Šomodiovej v Šamoríne si odnáša správu bez akéhokoľvek psychiatrického nálezu: lekárka konštatuje pozitívne myslenie, depresiu nebadá a nevidí dôvod na hospitalizáciu ani psychiatrické liečenie.

V septembri 2010 podala žiadosť. V decembri 2010 ju zamietli s odôvodnením, že nedosahuje potrebných 40 percent poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Dnešná neurologická diagnóza bola ešte vo hviezdach. V decembri dosiahnutých 35 percent poklesu tvorilo podľa posudku 25 percent na poruchy nervových koreňov a spletí a 10 percent na tzv. somatoformnú poruchu – na základe psychiatrického vyšetrenia z roku 2010, kde sa však uvádzajú iné diagnózy: atypická somatoformná depresia (iná afektívna porucha) a disociatívna porucha. O čo ide? Disociatívnu

poruchu možno laicky nazvať hysterická obrna a spočíva v tom, že k ochrnutiu dôjde z psychických dôvodov, pričom nie je prítomný nijaký fyzický nález, ktorý by ho zdôvodňoval.

Zober, daj, zober Mária sa odvolala a 3. mája 2011 dostala rozhodnutie, ktorým jej invalidný dôchodok priznali. Čuduj sa svete, zrazu mala 75 percent poklesu pracovnej neschopnosti, pričom 70 percent mala tvoriť spomínaná somatoformná porucha spletená s diagnózou disociatívnej poruchy a 5 percent úplné

Mária má od leta 2011 stanovenú dnešnú neurologickú diagnózu a záver, ktorý konštatuje „chronické periférnoneurogénne postihnutie ťažšieho stupňa“, rozširujúce sa aj na svaly horných končatín a brucha. Posledná veta znie, že úprava stavu je problematická, ide totiž o postihnutie buniek predných rohov miechy následkom infekcie enterovírusmi. V lete 2012 Mária dostáva rozhodnutie Sociálnej poisťovne, že jej invalidný dôchodok opäť berú a jeho ďalšie prehodnotenie podmieňujú psychiatrickou hospitalizáciou. Je to nepochopiteľný zmätok, pretože neu-

Prirodzene, nedokážem rozhodnúť, ktorá diagnóza je správna, pripadá mi však zvláštne jeden rok klientovi priznať invalidný dôchodok pre tzv. hysterickú obrnu, druhý rok mu ho vziať a zároveň ignorovať neurológom konštatované postihnutie nervových buniek a zlú prognózu. Ja o diagnóze rozhodnúť nedokážem a ani nemusím – na rozdiel od posudkových lekárov. Pýtam sa však odborníka, ktorý nebol zaťažený nijakými informáciami o predchádzajúcich diagnózach. Psychiatrička Judita Šomodiová vraví, že diagnóza somatoformnej ani disociatívnej motorickej poruchy sa nedá jedným vyšetrením potvrdiť ani vylúčiť, ale podľa jej názoru by svalová atrofia vyzerala inak. „Je vysoko nepravdepodobné, že by tzv. hysterická obrna pretrvávala tri a trištvrte roka.“

Prešlo desať mesiacov Invalidné dôchodky sú oblasť, kde sa točia peniaze – a nie príslovečné fazuľky. Preto by mal rozhodovací proces vyzerať maximálne transparentne a tak objektívne, ako

len súčasný stav medicíny umožňuje. Ak si však predstavujem, že invalidita sa percentuálne posudzuje v nejakej tabuľke, kde by sa sčítavali body za podrobné a konkrétne okolnosti, som na veľkom omyle. V posudkoch Sociálnej poisťovne sa hádže diagnózami a percentami poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť ako v mixéri. Ako sa vďaka jednému odvolaniu stane z Máriiných 35 percent zrazu 75? Podľa jej slov jej posudková lekárka, ktorá už v Sociálnej poisťovni nepracuje, chcela pomôcť a v rámci dobrej vôle prihodila percentá na duševnú poruchu. Keď poisťovňa odpovedala pozitívne, od podania žiadosti prešlo desať mesiacov vrátane odvolacích lehôt. V máji poisťovňa píše, že invalidita vznikla od decembra 2010, rozhodnutie však bolo doručené až koncom júla 2011. Pre zdravotne postihnutého človeka je dôležité, aby sa o nároku na dávky dôchodkového poistenia rozhodlo v čo najkratšom čase. Preto je zákonná lehota 60, v mimoriadne zložitých prípadoch 120 dní. Desať mesiacov handrkovania sa o prvý záver sa logicky zdá človeku až-až. A to ešte netuší, čo ho čaká každý rok pri prehodnocovaní dôchodku.

To ešte nie je všetko V Kováčovej Márii poradili, že by mohla mať nárok na viaceré kompenzačné príspevky od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Uznali jej 60 percent postihnutia a dostala parkovací preukaz, preukaz ZŤP, príspevok na asistenciu, príspevok na hygienu, lebo chodí s pomôckou, atď, atď, všetko okrem príspevku na prestavbu kúpeľne. Po piatich mesiacoch, v čase, keď Sociálna poisťovňa zamietla ďalšie poskytovanie invalidného dôchodku, začal prehodnocovať veci aj úrad, vyžiadal si lekárske správy a Máriu si pozval. Všetky príspevky jej vzali s tvrdením, že jej de facto nič nie je, pričom úrad nepochopiteľne konštatoval zlepšovanie stavu. Posudkový lekár Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorého meno chýba a nedá sa zistiť, konštatuje v komplexnom posudku „účelovú psychickú nadstavbu“. Konštatovanie ortopéda, že sprievod druhej osoby, preukaz ZŤP a doprava osobným vozidlom je pre Máriu nutná, asi zaujíma iba mňa. Mária má papiere pedantne odložené. O každej jednotlivosti sa korešponduje zvlášť. Úrad priznáva/priznáva/priznáva/priznáva. Úrad odníma/odníma/odníma. Mária sa odvoláva/ odvoláva/odvoláva. Hoci mám pocit, že táto úradná šikana by ma už dávno prestala baviť, pointa je inde – z tohto boja sa stala vojna za princíp a za pravdu. Akoby človeku nestačilo, že má od osudu riadne naložené už tým, ako sa mu žije s pohybovým postihnutím.

21


EURÓPSKY ROK AKTÍVNEHO STARNUTIA

text: dagmar gurová | foto: gabriel kuchta

ANGLIČTINA, MOST PRE SENIOROV

UČIŤ SA, BAVIŤ SA, UČIŤ SA Good morning, zdravia sa seniori, ktorí nemajú strach hovoriť po anglicky. Veď aj odísť do dôchodku a zostať aktívny je umenie, vďaka ktorému sú nezávislejší a sebaistejší. Pán Roman kráča vyľudneným centrom mesta. Príjemná zeleno-biela učebňa sa čoraz viac Je tesne pred desiatou, pre 73-ročného dôchod- zapĺňa. „Good morning,“ zvučne zdravia prišelci, cu najpríjemnejší čas na presun. Doobeda už od prvého momentu preladení na cudzí jazyk. MHD neokupuje nával pracujúcich, na turistov je priskoro. Presne s tým rátala jazyková škola Kaderník mal pravdu The Bridge, keď pred rokom a pol otvárala „My nemáme strach rozprávať po anglicky,“ dopoludňajšie kurzy angličtiny pre seniorov. vysvetľuje pani Eva. „Tešíme sa z každej Toto leto ich ponúkla zadarmo a záujem ďaleko príležitosti, či už to povieme správne presiahol očakávania. alebo nie.“ Školu The Bridge si zvolila na „Rátali sme so sto ľuďmi, prihlásilo sa stopäťdesiat,“ odporúčanie svojho kaderníka. „Tvrdil, že hovorí Klaudia Bednárová, riaditeľka The Bridge. v nej naozaj kladú dôraz na konverzáciu. „Seniorov niekedy odrádza predstava, že na To síce sľubujú všetky jazykové školy, ale učenie sú príliš starí. Takto si vyskúšali, ako to skutočnosť je iná. Vyskúšala som ich šesť a u nás chodí a potom už vedeli, či sa im oplatí žiadna mi nevyhovovala. Zato tu som sa už investovať 150 eur do 12-týždňového kurzu.“ na prvej hodine nenudila. Netreba mi biznis Pán Roman kedysi chodil do jazykovky, no angličtinu, ale praktickú.“ v poslednej dobe sa angličtinou zapodieval len Na to myslela aj pani Viktória, keď sa doma. „Rád študujem, preto som využil aj túto v zahraničnom hoteli prácne dožadovala možnosť. Som spokojný. Používajú tu samé čistej posteľnej bielizne. „Mám malú slovnú zaujímavé metódy,“ pochvaľuje si. zásobu, používam jednoduché vety. Na

22

komplikovanejšie požiadavky to nestačí.“ Plynulejšia angličtina sa jej hodí na výletoch do cudziny, ale aj pri ňúraní po internete. „Mám dcérku a vnučku v Austrálii. Vnučka po slovensky rozumie, ale nehovorí. Ja som chcel rozumieť jej, tak som sa pred rokom začal učiť po anglicky,“ placho sa usmieva pán Igor. Plánoval to zvládnuť sám. Teraz je rád, že si svoje pokroky overil na kurze. „Samému je ťažko posúdiť, či hovorí správne alebo nie,“ pridáva sa pani Viktória. „Ja si vždy myslím, že som sa vyjadrila dobre. Že niečo asi nie je v poriadku zbadám, až keď okolo seba vidím začudované tváre,“ smeje sa pani Eva.

Zázračné metódy neexistujú „Dobré je, že sme na tom podobne vekovo aj vedomostne,“ zhodujú sa spolužiaci. „Toto tu nie je len obyčajná výučba, ale aj spoločenská záležitosť a cvičenie pamäte.“

2012 október

Niektorí seniori študujú z praktických dôvodov, iným ide skôr o intelektuálne vyžitie. Hľadajú alternatívu ku klasickým klubom dôchodcov. Prevládajú ženy, ale oproti iných typom kurzov sem chodí aj dosť mužov. Vekovo sa pohybujú od 55 do 85 rokov, ale nikto si tu nepripadá odstrčený, zabudnutý, pomalý. V jednej skupine je najviac osem študentov, aby mal lektor na každého dosť času. Slabozrakým vytlačia materiály s väčším písmom. Nedoslýchavých usadia blízko CD prehrávača. Inak sa penzisti učia presne tak ako všetci ostatní. „Zázračné metódy neexistujú. Treba čítať, písať, rozprávať, počúvať a učiť sa aj doma,“ hovorí riaditeľka školy. „Bez sebadisciplíny to nejde,“ súhlasí pán Igor a nalistuje si domácu úlohu. Lektorka Katka so skupinou prejde všetky cvičenia. Študenti spokojne pokyvkávajú hlavami a odškrtávajú si správne odpovede. „Je niečo nejasné, máte otázky?“ pýta sa Katka, kým prejdú k ďalšiemu programu. Hovorí po anglicky, no zakaždým si overí, či jej rozumejú. Študentov koriguje citlivo – tak, aby použili správny výraz, výslovnosť, vetnú skladbu, ale aby ich neochromil strach z chýb. Veľakrát ich iba jemne postrčí, aby svoj omyl opravili sami. Každý učiteľ to takto nedokáže. Neprekvapuje ma, že Katka si učenie seniorov vybrala zámerne. Ani to, že oni jej talent vnímajú a oceňujú.

Kto rozlúskne šifru Práve horlivo diskutujú o monumentoch Bratislavy a o svojich obľúbených mestských zákutiach. „Je tam Most SNP a

štadión,“ informuje pán Ferdinand. „Takže cestou do zahraničia sem prídeme s pasom vy chodíte na futbal?“ vyzvedá pán Roman, a kuframi,“ napovedá lektorka. „Okolo je ktorý uprednostňuje divadlo a výstavy. veľa lietadiel,“ dodá a tváre študentov sa K povestným miestam Bratislavy radí aj svo- rozjasnia náhlym poznaním. „To je predsa je obľúbené kníhkupectvo. Pani Viktória zas airport, letisko,“ ozve sa z viacerých strán. nedá dopustiť na prechádzky popri Dunaji. Premýšľam, o čo je to zábavnejšie, než Po chvíli Katka diskusiu preruší. Odteraz nekonečné memorovanie slovíčok a bezbudú hovoriť po jednom. Namiesto vlast- duchých vyznaní typu: Môj otec je učiteľ. ných viet však ostatným prerozprávajú to, Ján Novák je z Československa. Tak si totiž čo počuli od svojho suseda. výučbu cudzích jazykov pamätám ja. „KePo tomto malom tréningu pamäte dysi bolo všetko skôr proti tomu, aby sme preskočia k hre zameranej na slovnú zá- sa po anglicky naučili,“ hovorí pán Roman. sobu a dobrý postreh. Z dvoch stĺpcov „Učebnice boli slabé. Prepisovala som si nezmyselných skomolenín na tabuli majú slová pesničiek,“ spomína na svoje študijné vyčariť použiteľné anglické slovíčka. „Vyhrá začiatky pani Viktória. Dnes je tých možností až príliš, no kvantita nevypovedá o kvalite. Nerozhoduje o nej ani cena. Podstatné je, koľko hodín absolvujete a kto vás bude učiť. Dobrých lektorov nie je veľa, no seniori z letnej školy The Bridge už majú jasno. Tu to stojí za to.

„Toto nie je len učenie, ale aj cvičenie pamäte a spoločenská záležitosť.“

ten, kto ich rozlúskne najviac,“ povzbudzuje lektorka. Stačí poprehadzovať pár písmen, no nie je to až také ľahké. Niektorí si do zošitov čmárajú podivné kódy, iní sú zahľadení do seba ako pri meditácii, ďalší si šeptavo skúšajú rôzne variácie. Pár nedočkavcov sa chce nahlas pochváliť, ale Katka ich pohotovo umlčí. Každý má pátrať sám za seba. O to väčšia je radosť z rozlúštenej šifry. Všeobecnému úsiliu však vzdoruje ešte jedno slovíčko. „Pred

Článok bol pripravený v spolupráci so Zastúpením Európskej komisie na Slovensku, www.europa.sk, v rámci Európskeho roka aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami 2012.

23


inzercia

24

25


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 136

2012 október

ANI ŠUNKU, PRAŽENICU ČI ROŽKY

Všetko len preto, lebo mám chorého syna.“ Eva je však na svojho Nicolasa pyšná. Aj v špeciálnej škole, kde práve začal prvú triedu, ho pani učiteľka chváli. Snaží sa. Špeciálnou ceruzkou, ktorá sa ľahšie uchopí, ho už baví vyfarbovať obrázky, matematika mu problém nerobí, horšie to bude asi s čítaním a písaním. Nicolas však má o svojej budúcnosti jasno: „Budem hokejovým kapitánom, budem mať veľa peňazí a budem veľký ako obor.“ A vlastne má už vyriešený aj súkromný život, šibalsky prezradí, že má frajerku: „U nás na škole, šiestačku Kiku, aj som jej dal pusu.“

VEČNE HLADNÝ NICOLAS Malý Nicolas naučene hovorí: Je to doživotné. Ak by som nedodržiaval diétu, zomrel by som. Vo februári sa z ich života stal chaos. Eva doteraz Homocystinúria spôsobuje rôzne poruchy cennič poriadne nechápe, v jednom kuse študuje le- trálneho nervového systému, zraku, nestabilikárske správy, učí sa chápať nové, cudzie výrazy. tu kostry, ako aj poruchy cievneho systému. Nico prišiel na svet predčasne, v siedmom me- „Prakticky všetko,“ dodá Eva a ukazuje na Nicosiaci, ale nijaké extrémne nízke miery to neboli. lasa. Prváčik na špeciálnej základnej škole to Takmer dva a pol kila a 51 centimetrov. „Lekárka zhrnie jednoducho: „Musím jesť nízkobielkomi povedala, že keby som rodila v termíne, bol by vinovú diétu. Bielkoviny ma totiž môžu zabiť.“ z neho riadny slon,“ usmeje sa Eva. Jej syn pritaká- Nico môže mať v strave len 15 gramov bielkova: „Aj tak zo mňa bude obor, budem veľmi veľký.“ vín za deň. „A to je pre nás katastrofa. Viete, Po narodení si malé bábätko pobudlo deväť dní čo je to povedať večne hladnému synovi, že v inkubátore. Keď mal mesiac, museli mu urobiť mäso, ktoré doslova hltal, si už nikdy nemôtransfúziu krvi. Inak sa vraj nič dramatické ne- že dať do úst? Ani šunku, praženicu, normáldialo. Evu upozorňovali, že treba malého sledo- ny chlieb, rožky... Navonok akože maličkosti, vať, treba poctivo chodiť do poradní, každé skôr ja viem, život nie je o jedle, ale jeho nízkobielnarodené dieťa musí byť monitorované. Do roka kovinová diéta nás z mesiaca na mesiac ruisa zvykne vylúčiť, resp. potvrdiť detská mozgová nuje. Spočiatku som si myslela, že ok, miesto obrna, ktorá má „milión“ variant. mäsa budem variť sóju, ale kdeže. On nemôNicolasko však robil Eve radosť. Vo vývoji zaostá- že prakticky nič. Jeho špeciálna strava totiž val o dva-tri mesiace – len o niečo neskôr teda za- v našich obchodoch ani nie je. Niečo zoženiem čal sedieť, bľabotať, robiť prvé kroky. Až po nástu- v Rakúsku, väčšinu objednávam z Bardejova, pe do škôlky si pani učiteľky všimli, že je akoby iný. kde im to dodávajú z Poľska. V lekárni kúpim „Nevedeli mi to vysvetliť, ale odporučili mi psy- sušené mlieko, ryžu a cestoviny. Z Bardejova chologickú poradňu.“ Začali sa prejavovať prvé nám chodia balíky chleba, keksíkov, sušených problémy v komunikácii, neskôr sa prišlo na to, vajec... V Rakúsku som našla džúsy.“ že malý nekreslí nie preto, lebo ho to nebaví, ale preto, že mu to nejde. K tomu sa pridali oči. Každá návšteva ambulancie znamenala vždy vyššie a vyššie dioptrie. Celé to bolo čudné. Nicolas to nahlas okomentuje: „Stále nové a nové okuliare, a ja neviem načo.“ Eva začala cítiť, že s kostolným poriadkom to nebude. „Malý totiž dosť čas- Ryža stojí takmer šesť eur, cestoviny dve, chlieb to dobre videl aj bez okuliarov. Jednoducho, keď tri, ale aj cez štyri eurá... brutálne ceny pre chomu už zistili mínus päťky, povedala som si dosť rého človeka. Pre pacienta odkázaného na špecia skúsila som súkromnú kliniku. Proste som na- álnu stravu, pre Nicolasa, ktorý vďaka svojej hlavšej očnej prestala dôverovať, podotýkam, že ne- nej diagnóze a ďalším pridruženým potrebuje byť šlo o začínajúcu lekárku.“ pod drobnohľadom.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Evy s Nicolasom oslovil. Radi by sme im prispeli na nákup potravín pre Nicolasa a možno aj na notebook, po ktorom chlapec túži. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Eva. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie SPP, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

„Aj tak zo mňa bude obor, budem veľmi veľký.“

30 eur od štátu je urážka

Na svojho Nica je pyšná

Bolo to vo februári tohto roku. Mladá doktorka v súkromnom centre si Nicolasa prezrela a okamžite vedela koľká bije. Vraj tento typ problému s očami je jedným z hlavných príznakov vážnych metabolických porúch. Poslala ich na Kramáre na odborné vyšetrenia. Po kolotoči odberov výslednému ortieľu mama Eva nerozumela: homocystinúria. „Kreslili tam predo mnou nejaké množiny, čo môžeme a čo nemôžeme. Pochopila som len jedno, je to vrodená metabolická porucha, a keď je niečo vrodené, znamená to, že sa na to môže prísť hádam hneď po narodení alebo v oveľa kratšej dobe, nie? Môjmu Nicolasovi to zistili až teraz, keď mal šesť a pol roka. Najhoršie je, že som mohla vlastnému synovi spôsobiť až smrť,“ plače Eva.

Nico je hyperaktívny, je na utlmujúcich liekoch, jeho prejavy sú vopred ťažko odhadnuteľné. „Je vzdorovitý, presadzuje si svoje, odvráva a diriguje, je problematické ho zastaviť. Kričím naňho, občas sa mu aj ujde po zadku, ale keď sa upokojí, mám výčitky. Veď on za nič nemôže. Ja som nervózna aj z peňazí. Uráža ma, že na jeho diétu dostávame od štátu smiešnych tridsať eur, musím byť na opatrovateľskom, od exmanžela dostávam na malého stotridsať. Keď to všetko spočítam, máme na mesiac 390 eur. Až 80 eur ide mesačne len na doplatky za lieky, okolo stovky ma vyjde jeho špeciálna strava, idem sa z tých počtov zblázniť. Nevychádza mi to, nech robím, čo robím. Bývame s mojimi rodičmi v prenájme, na vlastnú strechu nad hlavou nemáme, do práce ísť nemôžem.

26

INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

Eva a Nicolas. Bielkoviny sú hrozbou, z normálnych jedál môže len to nezdravé: slaninu, zemiaky, masť. „Ale ja by som tak chcel kačicu alebo segedínsky...“

27


retro

text: peter getting | dobová propagandistická fotografia

nota bene 136

2012 október

lodenice v Hamburgu. A keď si opäť všimneme dátum udalosti, je jasné, že ide o Hitlerovu Tretiu ríšu, plachetnicu nacistického námorníctva a typickú propagandistickú akciu, aké chrlia diktatúry rad za radom. Čiernobiela fotografia, ktorá obletela svet, dokumentuje dobovú atmosféru, avšak v dave medzi stovkami hajlujúcich ľudí vidno robotníka Augusta Landmessera, ktorý schválne nezdraví nacistickým pozdravom – ruky má založené na hrudi a na tvári ľahko opovržlivý výraz nad tou fraškou. Aj po viac než 70-ročnom odstupe to pôsobí v dave ako päsť na oko.

Obyčajný príbeh Dôvod na tento protest bol vcelku prozaický, tak ako celý Landmesserov život. August nebol antifašista ani nacista. Do Hitlerovej strany NSDAP vstúpil tak ako tisíce iných v roku 1931, kvôli práci. Opustil ju však už v roku 1935, keď sa oženil s Irmou Ecklerovou. Jeho manželka bola totiž židovka. Rodinné šťastie však netrvalo dlho. V októbri 1935 sa im narodila prvá dcérka Ingrid a manželka bola o dva roky opäť tehotná. To sa už pokúsili ujsť do Dánska. Útek z totalitného pekla sa však nepodaril a Augusta začali ťahať po súdoch, uväznili a odsúdili ho na základe norimberských zákonov za hanobenie rasy.

„Aj ten zdanlivo najbezvýznamnejší človek môže odmietnuť zlo.“

AUGUST LANDMESSER, MUŽ MIMO DAVU V DAVE

JEDNO GESTO STAČÍ Odpor voči zlu dokáže človek prejaviť tisícmi spôsobov. Keď chce. A nájde silu. Nemusí mať pritom v ruke pušku a plány revolucionára. Niekedy to ide dokonca aj bez slov. 28

Bol by to vlastne celkom obyčajný život celkom obyčajného muža, ktorý má ženu, dve dcéry a šichtu v dokoch Hamburgu. Prístavného robotníka Augusta Landmessera by spoločnosť nikdy nezachytila a história nezaregistrovala, žil by a zomrel tak ako milióny pred ním a po ňom. Zanikol by v mase rovnakých ľudí. Ibaže žil v 20. storočí, ktoré masy využívalo a zneužívalo podľa svojej ľubovôle a zlovôle. August Landmesser, radový nemecký občan narodený v roku 1910, nemá veľa dostupných fotografií z mladosti či rodinného života. Tá jediná známa však predčí všetky. Fotografia z 13. júna 1936 zachytáva tohto zamestnanca hamburskej firmy Blohm + Voss počas uvítania plachetnice Horst Wessel do

Rasistické zákony nacistov, ktoré vo fašistickom Slovenskom štáte okopírovali slovenskí ľudáci, nedovoľovali na základe fantasmagorických a nevedeckých teórií žiadny vzťah medzi árijským občanom a občanom druhej kategórie: židom. Porušenie scestných zákonov bolo trestné, takže perzekuovali nielen Augusta, ale aj manželku, ktorú zaistilo gestapo a počas vojny väznilo v nacistickom lágri vo Fuhlsbüttele. Obe ich dcérky Ingrid a Irene im vzali a rozdelili, Ingrid žila u starej matky a Irene u náhradných rodičov. Otca Augusta prepustili až počas vojny, avšak na jej sklonku, keď už bol celý Hitlerov boj proti svetu dávno prehratý, ho zaradili spolu s inými odporcami režimu do trestného bojového oddielu Strafdivision 999. Vo februári 1944 ho vyhlásili za nezvestného v akcii a následne mŕtveho. Aj jeho tragická a nezmyselná smrť bola podobná miliónom ostatných. Príbeh sa však dostal na svetlo sveta vďaka dcére Irene a to dávno po týchto udalostiach. V roku 1996 vydala knihu Die Vormundschaftsakte 1935–1958 s podtitulom Prenasledovanie jednej rodiny za hanobenie rasy. V nej priniesla archívne dokumenty o rozbití rodiny, súdoch a prenasledovaní, ale aj dobovú fotografiu, kde

jej otec jediným gestom zotrel nacistickú propagandu. Dnes sa s ňou môžeme stretnúť na rôznych motívoch o odpore voči moci a aj na tričkách mladých ľudí.

Muž bez mena Bludy v tých časoch vyznávali a poslúchali mnohí a vzdor sa nenosil ani u známych osobností. Jednou z mála výnimiek u nás bol dramatik Ivan Stodola, autor známeho Jožka Púčika a jeho kariéry, ktorý neodzdravil fašistického ministra Alexandra Macha. Sám umelec na to spomínal: „Ani pri vstupe k ministrovi som nepovedal: Na stráž, ale: Pán minister. O tejto smelosti potom Mach vykrikoval na ľudovom zhromaždení v Trenčíne: „Stáva sa mi aj také, že vysokopostavený úradník nepozdravil Na stráž!“ Po nacistickom a ľudáckom hajlovaní prišli zasa povinné komunistické ceremónie a oslovenia súdruh či súdružka. Ešte aj malé deti sa na hodinách museli hlásiť slovami „súdružka učiteľka“. Protestom v tejto dobe, keď si údajne všetci boli rovní, hoci niektorí ľudia boli považovaní za odpad spoločnosti, mohlo byť už to, že človek zmenil pozdrav na „dobrý deň“ či oslovenie na „vážená pani“. Okrem vzdoru to bola nielen skutočná rebélia, ale aj prejav obyčajnej ľudskej úcty. Kým tieto prejavy neposlušnosti – alebo inak povedané ľudskej statočnosti – majú svojich hrdinov, mnohí iní nám ostávajú neznámi. Ako napríklad muž, ktorý na známom zábere z námestia Nebeského pokoja v Pekingu stojí zoči-voči hlavni tanku uprostred ulice. Táto scéna z júna 1989 sa síce stala celosvetovým symbolom odporu voči brutalite, ako však vyplýva zo záznamu, bezbranného muža čoskoro obkolesili a odviedli muži, podľa všetkého príslušníci tajnej polície. Po neznámom hrdinovi sa odvtedy zľahla zem a pri dnešnom stave Číny s jej porušovaním základných ľudských práv len ťažko možno dúfať, že sa svet dozvie pravdu o jeho ďalšom osude. Nedozvedel sa ani len jeho meno.

Človek v stáde Príbeh Augusta Landmessera je však zaujímavý z viacerých príčin. Predovšetkým, nešlo o žiadnu typickú „vyhliadnutú obeť", akých majú režimy vždy dosť, či už sú to Židia, Rómovia, šachisti a esperantisti (tí prekážali Stalinovi), ľudia s okuliarmi (tých zasa vraždili Červení Kméri) alebo s dlhými vlasmi (okrem eštébákov na nich dnes útočia neonacisti, vražda Daniela Tupého je strašným mementom). August Landmesser zrejme nijako zvlášť neriešil politiku, nebol ani žiadny angažovaný disident či intelektuál, len malý človiečik uprostred veľkej doby. Bol „iba" človekom, ktorý ukázal, že aj ten zdanlivo najbezvýznamnejší z nás môže odmietnuť zlo a byť čiernou ovcou: medzi stádom poslušných.

29


FENOMÉN

text: dagmar gurová | Ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 136

HOROROVÁ ŠKOLA, MRAVOV STODOLA

NASTAL ČAS TROCHU SA BÁŤ Staré horory sú ako rozprávky. Možno nás nevystrašia natoľko, aby sme cvakali zubami. Zato vyvolávajú znepokojivé otázky, na ktoré nie sú jasné odpovede.

Ruky drží pri tele, akoby si ešte nezvykol na Práve naopak. Vyvoláva odpor a strach. Na Draculovi pomohol až k sebe domov. „Je to pre voľný priestor okolo seba. Niet sa čo diviť, rozdiel od svojich novodobých filmových teba dobrá príležitosť. Gróf je bohatý,“ lákal veď len pred chvíľou oddychoval v obľúbenej nástupcov zobrazuje zlo bez príkras. Kruto a ho agent Renfield, Draculov tajný pobočník. truhle. Pohybuje sa strnulo, zhrbený pod bezcitne sa zmocňuje toho, čo chce. V túžbe „Čo na tom, že ťa to bude stáť trochu bolesti a ťarchou prežitých stáročí. Vysoký, vyziabnutý, po živote prekračuje všetky hranice. Pije možno aj trochu krvi?“ so zlovestným pohľadom. Upír Nosferatu krv mladých, aby sám unikol smrti, ktorej Harkera viackrát vystríhali, ale on sa len smial v nemom filme Friedricha Murnaua straší dávno patrí. a ako blázon sa rútil do záhuby. „Predstavujeme si, že bez strachu by sme boli divákov už vyše 90 rokov. Najväčšia hrôza sála z titulnej postavy, ktorú Drahé darcovstvo odvážnejší a statočnejší. V skutočnosti by sme stvárnil záhadný Max Schreck. Gróf Dracula v jeho Upíri sú v kurze už od Stokerovho románu, boli hlúpejší,“ potvrdzuje psychologička Kelly podaní pôsobí tak skutočne, že chvíľami pochybu- ktorým sa Murnau výrazne inšpiroval. Možno McGonigal na portáli psychologytoday.com. jeme o hercovej identite (pozri film V tieni upíra). je nám táto téma blízka aj preto, že po našej „Ukázalo sa, že strach zásadne ovplyvňuje voľbu Krvilačný Schreck nezavádza eleganciou „krvi“ je neustály dopyt. Koľko energie nám správnych rozhodnutí.“ ani šarmom. Nedojíma osamelosťou ani odsáva stres, práca nadčas či každodenná Harker si bol príliš istý sám sebou a takmer zlomeným srdcom. A už vôbec nevzbudzuje spŕška emailov? A vystavujeme sa tomu stratil lásku aj život. Možno je načase trochu nežné city v romantických puberťáčkach. dobrovoľne. Presne ako naivný Harker, ktorý sa báť, aby sme neskončili podobne.

30

komix

2012 október

ivana & mladý pán

V zajatí fantóma Desivé a zlé sa často spája so škaredým. Je však zlo dôsledkom ohavnosti – alebo je to naopak? „Ak som Fantóm, tak len preto, že ma ním urobila ľudská nenávisť,“ hovorí zloduch, vrah a netvor známy ako Fantóm opery. V nemom horore z roku 1925 ho excelentne zahral sám veľký Lon Chaney. Hovorí sa, že na mieste nakrúcania dodnes straší jeho duch vo Fantómovom kostýme. Zrejme mu nedá spávať odporný mejkap, ktorý mal. Najprv síce vidíme len jeho ruku či tieň, ale nakoniec sa dočkáme spolu s Kristínou. Neznámej speváčke sľubuje kariéru opernej divy. Nič iné ju ani nezaujíma, preto jej neprekáža, keď Fantóm zraní nevinných návštevníkov Opery a bezohľadne vyšachuje predošlú hviezdu. Pre vidinu budúceho úspechu sa Kristína vzdá aj krásneho Raola. Bez váhania sa sľúbi neviditeľnému dobrodincovi s podmanivým hlasom. Cestou do jeho skrýše v podzemí Opery zneistie, no svoju chybu pochopí, až keď Fantómovi strhne masku. Jeho tvár akoby nepatrila živému človeku, ale telu v rozklade. „Teraz uvidíš zlého ducha, ktorý robí moju tvár takou škaredou,“ vyhráža sa odvrhnutý netvor, odhodlaný udržať si lásku aj násilím. No o čo lepšia je Kristína, ktorá chce obludného Fantóma zas rýchlo vymeniť za oslnivého Raola?

nedokázal prevziať zodpovednosť, a tak ich mená právom splývajú – vražednú beštiu málokto nazve inak než Frankenstein. Film z roku 1931 je o dojemnom, zmätenom strašidle, ktoré túži po svetle a hrozí sa ohňa. Všetci sa však boja jeho. Chcú ho zahnať, spútať, zničiť, a tak sa bráni. Zabíja. Aj jeho jediná šťastná chvíľa sa skončí tragicky. Monštrum hodí do vody dievčatko, ktoré sa ho ujalo. Chce, aby plávalo ako kvetinová loď, ale ono sa topí a zdesený netvor ho nedokáže zachrániť. Perfektne zamaskovaný Boris Karloff odohral celý film bez slov. Svoje gestá dopĺňal len srdcervúcimi zvukmi pripomínajúcimi vystrašené zviera. Tento film je jeden z najsmutnejších. Kto vie, či ho videl aj americký vedec Jacque Cohen so svojím tímom... Nedávno priznal, že priviedol na svet 30 detí „tri v jednom“ – teda každé s génmi dvoch žien a jedného muža. Ide vraj o „prvý prípad genetickej modifikácie u ľudí, ktorej výsledkom boli normálne zdravé deti". My sa môžeme iba domýšľať, čo sa stalo s tými nenormálnymi. Ťažko totiž uveriť, že toto bol jediný šľachtiteľský pokus.

Obyčajný muž

V každodennej realite pohroma často prichádza v podobe obyčajného, nenápadného človeka. Nevieme, ako vyzerá. Netušíme, kedy udrie. Iba neNajkrajší aj najmrzkejší jasne cítime, že môže byť kdesi nablízku. Tak ako Mnoho zločinov sa obhajuje vyššími cieľmi, ale v kultovom filme Fritza Langa M (Vrah medzi nami). naozaj nás túžba po kráse a dobre oprávňuje Dnes sme si zvykli na drastické, skoro dokumenk podlosti? Dr. Jekyll sa na to pozrel vedecky a tárne snímanie smrti. Lang však ukáže len balónikvytvoril pána Hydea. Mohol tak ostať filantro- bábiku, ktorá uviazla v drôtoch elektrického vedenia, pom, dobrodincom, záchrancom chudobných a srdcia divákov zachváti nevýslovný smútok. a zároveň podľahnúť každému zlému impulzu. „Ešte som neskončil,“ píše vrah polícii, ktorá V nemej verzii z roku 1920 sa dvojrole úspešne s povestnou nemeckou dôslednosťou prezhostil John Barrymore – v halde remakeov veruje aj tú najmenšiu stopu. Vrah detí Hans snáď najkrajší lekár a najmrzkejší lotor. Jekyll- Beckert zatiaľ predvádza strašidelný úškľabok ovo diabolské alter ego spodobil uveriteľnejšie v zrkadle. Nakoniec ho hľadá verejnosť aj mafia. než iní. Pri prvých premenách na pána Hydea Z násilníka sa stáva obeť. Udalosti zrazu vnísi pomáhal len prácou tvárových svalov. mame z jeho pohľadu a dokonca v nás vzbu„Tento doktor Jekyll ma uráža. Nikto nemôže byť dzuje súcit. „Nedokážem byť iný,“ narieka pred taký dobrý, za akého sa on vydáva,“ rozčuľoval ľudovým súdom, ktorý ho chce poslať na smrť. sa jeho budúci svokor a starý pôžitkár Sir Carew. „Silný muž sa nebojí ničoho. To slaboch má strach z nových skúseností,“ našepkával mu. No nebol to skôr vnútorný nepriateľ, čo naštrbil doktorovu úpornú túžbu po dokonalosti? Čím viac ho potláčal, tým rýchlejšie narastal a zrazu už nebol Jekyll – iba Hyde. Koľko takých „vzorných“ tyranov, násilníkov a podvodníkov žije v našom okolí? A ku ktorej „Stojím pred plagátom a len čítam a čítam, čo som zase urobil. Ja? Nič o tom neviem.“ strane máme bližšie my? Temnú časť zo seba nemôžeme vydeliť. Iba ak prijať, poznať a naučiť Šéf podsvetia odpovedá, že smrť je jediná sa s ňou žiť. „Ale máme v rukách možnosť možnosť. Vrah dostane doživotie, ale príde rozhodnúť sa – čím chceme najviac byť, tým aj amnestia a je to. Akoby sa nič nestalo. Znova sme,“ odkazuje nám starý, ale stále aktuálny film. môže zabíjať. Čo teda urobiť s niekým ako Beckert? Ak ho zavraždíme, budeme ako on? Monštrum Frankenstein Staré horory sú rozprávky pre dospelých. Doktor Frankenstein sám seba vyvolil za Možno nás už nedesia spracovaním, zato vyvoBoha. Chcel zostrojiť nového človeka, no vyšlo lávajú nestarnúce otázky a nechávajú nám z toho Monštrum. Vynálezca za svoje „dieťa“ priestor na hľadanie odpovedí.

„Čo na tom, že ťa to bude stáť trochu bolesti a možno aj trochu krvi?“

31


PROTI PRÚDU

text: dagmar gurová | foto: martin opeta

nota bene 136

2012 október

text: uršula kovalyk | foto: patrik krebs

do zložitého vysvetľovania, ktorým obhajuje svoj život. „Nie ste povinní opisovať svoje osudy,“ hovorí Ivan. „Nemusíte zdôvodňovať, prečo predávate časopis ani sa za to ospravedlňovať. Skúste odpovedať vetou: Teraz si zarábam na život takto.“

Zázračné leto Divadla bez domova Dobrí holubi sa vraj vracajú, platí to aj pre Divadlo bez domova. Už tretí raz si zbalilo pár slivák a zavítalo do Nitrice, dedinky v Západných Karpatoch.

Slušnosť víťazí

NOTA BENE JE VIAC NEŽ ČASOPIS

SPOLU TO IDE ĽAHŠIE

Baltazára pozorujeme z úkrytu za novinovým stánkom. Zisťujeme, či dodržuje pravidlá predaja, čo robí dobre a v čom by sa mohol zlepšiť. Na ďalšom skupinovom stretnutí spolu s ním a ďalšími predajcami hľadáme odpovede na problémy, ktoré ich trápia.

Baltazár ponúka Nota bene pred vchodom do ne- spolu s nimi hľadáme problém aj jeho riešenie. Zobrali by ste to? mocnice. „Nevnucuje sa, ale ani nestojí ako socha,“ Motivujeme ich k vyššej kvalite života, k uvedo- „Čo vám robí radosť? Čo vás hnevá, otravuje?“ chváli ho náš sociálny pracovník Peťo. Väčšina oko- meniu si vlastnej hodnoty aj ceny práce, ktorú pýta sa Ivan. loidúcich ho napriek tomu ignoruje. Premýšľam, robia. Toto všetko sa deje pri každodennom „Mňa vždy poteší, keď ľudia odzdravia a usaký je to pocit – byť neviditeľný. Zrazu sa z davu kontakte vo výdajni Nota bene aj na individuál- mejú sa, hoci si aj nekúpia časopis,“ hovorí oddelí mladá žena a jeden časopis si kúpi. nom poradenstve. Stanko. „Mrzí ma, že nás majú za príživníkov,“ „Na tomto mieste som už kedysi predával. Pár K osobnému rastu predajcov vo veľkej miere povie Gejza. „Posielajú ma robiť, že som starých zákazníkov si na mňa pamätá. Inak je prispieva aj intenzívna práca v skupinách. Tú ešte mladý,“ pridá sa Ján, vyučený murár – to dosť bieda,“ hovorí Baltazár, keď priznávame sme rozčlenili na tri povinné stretnutia. obkladač. Nedávno prišiel o prácu a novú našu malú špionáž. Na prvom si predajcovia objasňujú, čo pre nich zatiaľ nenašiel. Nemal na odvody, tak zrušil „Robíš to dobre,“ povzbudzuje ho Peťo, ktorý za pre- znamená predávať Nota bene. Je to práca či živnosť a pridal sa k nám. „Kedysi som Nota bene kupoval, teraz ho predávam, aby som dajcami pravidelne vyráža do ulíc. „Veľa nováčikov žobranie? Aké má výhody a nevýhody? je na tom podobne. Ľudia sú zo začiatku opatrní. „Na jednej strane neplatia odvody a nešetria na prežil.“ Čím častejšie ťa vidia, tým pravdepodobnejšie si dôchodok. Na druhej sa podobajú živnostníkom. Našim predajcom občas ktosi dohodí „výhodod teba kúpia. Tých minulých zákazníkov si ako zís- Časopisy si kupujú za vlastné peniaze. Idú do nú prácu“. Skôr sa však očakáva, že za minikal?“ Baltazár si spomenie, že pribúdali postupne rizika, lebo nevedia, koľko predajú,“ hovorí náš mum peňazí vďačne vezmú robotu, o ktorú a trochu ho to posmelí. sociálny poradca Ivan. Témou ďalšieho stret- iní nestoja. nutia sú techniky predaja obohatené o tipy Fero tvrdí, že mnohí len skúmajú, ako prePrečo som v Nota bene? úspešných predajcov. Ja som sa prišla pozrieť dajca na podobnú výzvu zareaguje. „Ja už Podporujeme predajcov, aby si ujasnili, čo od na skupinu o zvládaní problémových situácií robotu mám, predávam Nota bene,“ skúsi si Nota bene očakávajú – chcú mať lepšie bývanie, na predajnom mieste. Spoločnosť mi robia to zahrať Pavel. „Tomuto hovoríš práca? To ťa privyrobiť si k invalidnému dôchodku, zbaviť samí muži. Nejde o rodovú diskrimináciu, na predsa ja živím zo svojich daní,“ skúša ho Ivan sa dlhov? Sledujeme, či sa im to darí. Ak nie, ulici sa skrátka ocitnú častejšie než ženy. v roli rýpača. Pavel sa stále viac sa zamotáva

32

Ďalšou nepríjemnosťou sú falošní predajcovia a žobráci. „Stoja vedľa mňa a pijú. Ľudia si potom myslia, že patríme k sebe. A to je najhoršie,“ hovorí Pavel. „Ako sa od nich môžete odlíšiť?“ navádza diskutérov Ivan. „Poviem im, nech sa posunú ďalej,“ zamyslí sa Ján. „To pomôže na desať minút,“ kontruje mu Fero. „Mne zabralo až to, že som sa dohodol s SBS-kármi.“ Stanko hovorí, že zákazníci sú všímaví. „Keď mám preukaz a dodržujem kódex predajcu, zbadajú, že som iný,“ hovorí s nádejou. „Istým nepríjemnostiam sa asi nevyhnete. Svojím vystupovaním však môžete zmenšiť ich vplyv. Keď vás ľudia spoznajú, keď získate ich dôveru, nebudú vás zavrhovať.“ Pavel pripúšťa, že na tom čosi je. „Zámerne predávam na mieste, kde som vyrastal. Najväčšie klebetnice ma najskôr odsudzovali, ale slušnosťou som to prebil. Teraz si odo mňa kupujú časopisy. Ukázal som im, že nie som ten, za koho ma považovali.“ Prekonať každodenné prekážky, robiť veci inak a možno o kúsok lepšie – aj vďaka našej práci v teréne a v skupinách už na to predajci Nota bene nemusia byť sami.

ĎAKUJEME Skupinová práca a streetwork s predajcami Nota bene je od 1. 9. 2012 realizovaná v rámci projektu financovaného z Blokového grantu pre MVO Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce. Počas roka ju ďalej podporili: Accenture Nadačný fond – Nadácia Pontis, IBM na Slovensku a Nadácia Tatrabanky, vďaka ich zanieteným zamestnacom Márii, Michalovi a Danke, ktorí predložili náš projekt. Ďakujeme aj individuálnym darcom, čo nás podporili cez portál Dobrá krajina Nadácie Pontis, kde našu prácu s ľuďmi bez domova môžete podporiť aj vy. Hľadajte projekt „Boj o človeka v prvej línii ulice”. Ak nám chcete pomôcť a osloviť svojho zamestnávateľa o podporu našich aktivít, ozvite sa prosím na zuzana@notabene.sk.

Herci a herečky DBD pred kultúrnym domom v Nitrici.

Umelecké zájazdy naši herci a herečky milujú. Najmä ak prebiehajú v nádhernej prírode, medzi pohodovými ľuďmi. Aj bezdomovci a telesne postihnutí si potrebujú oddýchnuť od veľkomesta, zabudnúť na zaprášené ulice, hlučné križovatky, bariéry na chodníkoch. A ukázať svoje umenie ľuďom, ku ktorým sa profesionálne divadlá rozhodne nehrnú. Inscenácia Zázračné dieťa, ktorú napísala herečka Divadla bez domova Jela Matuškovičová, opisuje jej detstvo, vznik psychickej choroby a pobyty na psychiatriách počas totalitného režimu. Dáva znepokojujúce otázky, na ktoré dokážu nájsť odpovede aj ľudia žijúci zdanlivo pokojným dedinským životom.

Keď prší potlesk Ubytovali sme sa v našom obľúbenom rekreačnom zariadení Púšť, niekoľko kilometrov od dedinky. V deň nášho príchodu pršalo. Pretože sme zmokli aj pred rokom, herci škodoradostne skonštatovali, že jediná púšť, kde stále prší, je na Slovensku. Predstavenie sme hrali na druhý deň. Nitrica má kultúrny dom postavený v „socíkovskom“ štýle, ale s nádherným dreveným javiskom a ozajstnou oponou, ktorá sa mechanicky otvára kľukou.

Keď sa večer na javisku odohrával podmanivý Jelkin príbeh, diváci zhypnotizovane mlčali. Až neskôr sa ozval uvoľňujúci potlesk, aby rozprúdil debatu o duševných chorobách a sociálnom postavení ľudí, ktorí nimi trpia. Ráno sme sa naraňajkovali, zbalili veci, zamávali ospalej mokrej Púšti a hajde do Pezinka!

Prídeme zas Vystúpenie pre pacientov na Psychiatrickej klinike Philippa Pinela sme plánovali niekoľko mesiacov. Zuzka Šipošová, projektová referentka nemocnice, nás svojim entuziazmom očarila natoľko, že sme privreli obe oči nad nevyhovujúcou sálou a nedokonalým zatemnením okien. Pred pacientmi v nemocnici sme hrali prvýkrát a mali sme obavy ako predstavenie prijmú, ale Jelina osobná skúsenosť ich nesmierne zaujala. Kládli výborné otázky a dostali zaujímavé odpovede. Nemôžem ich všetky podrobne opísať, ale je isté, že na psychiatrickú kliniku sa vyberieme účinkovať znovu, získali sme tu totiž nesmierne citlivé a pozorné publikum. Bolo to pre Divadlo bez domova naozaj zázračné leto – horúce na počasie i na zážitky. Projekt podporili MK SR, Nota bene a PP Rent Cars

33 Knihu Zázračné dieťa z pera Jely Matuškovičovej nájdete od 1. 11. v uliciach vášho mesta – len u vášho predajcu


téma

text: madla rjabininová | foto: andrea šafaříková

nota bene 136

ČO Z TOHO, ČO MÁME, SI ODNESIEME SO SEBOU?

NIE SME PÁNMI NAD ŽIVOTOM Keď hovoríme o smrti, slová „odišiel“ či „zaspal“ bolestne nesedia. Kto zomrie, viac tu nie je. Nezobudí sa, ani sa nevráti. A jeho blízki musia žiť s jeho smrťou ďalej.

2012 október

Naučila som sa toho veľa o tom, čo má v živote hodnotu. A viem, že nič z toho, čo je naozaj hodnotné, si nekúpim. Naučila som sa, že človek sa nemení len preto, že je chorý. Že aj keď sa telo zmenilo k nepoznaniu, tam vo vnútri je to stále ten istý človek. S chybami, aj s dobrými vlastnosťami. Naučila som sa, že sa dá tešiť sa a milovať aj taký život, ktorý sa zdá byť iba utrpením. Vždy, keď som stretla Jána, mal ďalšiu ranu. Na jedno oko už nevi-

Odovzdať dar

34

syna (aj nás, takže o tom, čo sa dialo, vieme). S každým sa zmieril, rozlúčil a usporiadal to, čo bolo pozemské. Syn mu ešte zahral na husliach jeho obľúbenú skladbu, a keď za pár minút potom zomrel, ľahol si k nemu a počkal, kým príde lekár. A pani Laura povedala: „ Nikdy som nepočula, nevidela, ani nečítala, že by niekto zomrel tak pekne, ako môj manžel.“ (Aby nedošlo k nedorozumeniu – oslepla len pár rokov predtým, ako jej manžel ochorel.) S takýmto vedomím sa žije ľahšie. Takýto pocit pomáha prežiť.

Byť nablízku Od toho môjho prvého stretnutia so smrťou vstupujem pomerne často do celého toho trápenia a snažím sa chorým a ich blízkym

byť na blízku. Je to tak trochu ako zvyknúť si na bezmocnosť. A to sa nedá. Dá sa ale byť v tom celom s poznaním, že to má zmysel, že táto blízkosť v takej chvíli pomáha – viac ako vhodné slová, lebo tie som, úprimne povedané, doteraz nenašla. Ako psychoterapeutka ovládam teóriu, nejaké techniky, mám už prax, ale vnímam svoje hranice pomoci. A uvedomujem si, že nie sme pánmi nad životom. Robím túto prácu rada. Napadlo mi, či to nie je čudné a tak som rozmýšľala, čo z toho mám a na toto som prišla: Byť v blízkosti smrti znamená byť v blízkosti pravdivosti. Byť s chorými ma naučilo uvedomovať si cenu zdravia. Byť s odchádzajúcimi ma naučilo vážiť si a radovať sa z toho, že som (ešte) tu a vychutnať si aj všedné veci viac.

Späť sa vrátili rovno do nemocnice. Ale nádor na mozgu sa už operovať nedal. Sedela som s nimi v nemocničnej izbe a počúvala ich príbeh. Keby som si ho čítala, tak zavriem knihu, toľko romantiky by som nezvládala. Ale v malej miestnosti, kde Jana hladila Petra po tvári a on to ešte vnímal, sa láska dala krájať. A oni ŽILI ŠŤASTNE až do Petrovej smrti. Teda ešte pár hodín potom, čo som od nich odišla.

Zrak upriamený hore

Keď pred štrnástimi rokmi zomierala moja krstná dcéra Bernadetka, rovnako stará ako ja, bolo to ťažké. Bola som pri odchádzaní do večnosti prvýkrát a podobne ako Bernadetkini príbuzní som nevedela, čo robiť. Naša neistota sa prejavila aj v tom, že sme napokon ani presne nezbadali, kedy zomrela. Čakala, kým príde jej manžel. Chytil jej tvár do dlaní – strašne ju už ťažila vlastná hlava, a mama jej podoprela chrbát. Veľmi ju bolel, bolo jej ťažko sedieť bez opierania sa o čosi. Ja som sedela na stoličke vedľa a opierala som sa o Boha. V modlitbe za nich všetkých. Niekedy počas toho Bernadetka odišla. V jednej chvíli sa mi zazdalo zvláštne, že sa už dlho nepohla. Pozorovala som, či dýcha, no nedokázala som to rozoznať. Predtým však nevydržala ani minútu v jednej polohe a zrazu ubiehali bez pohybu jedna za druhou... Vstala som a zašla za sestričkou. Zistila, že Bernadetka sa už tiež opiera o Boha – celou svojou bytosťou. Mala rakovinu a nebolo to fér. Lenže z toho všetkého, čo nebolo fér, sa čosi dalo zmeniť. Aby to aspoň iní mohli mať v niečom ľahšie... Keď som šla z nemocnice, znelo mi v hlave jediné: takto to nemá byť! Odvtedy ubehlo štrnásť rokov a viem, že dnes už je to inak. Aspoň o málo. A že som k tej zmene trochu prispela.

Ak hovoríme o smrti, tak slovo „odišiel“, ktoré pri tom často používame, bolestne nesedí. Kto odíde, môže sa vrátiť. Ani zaspal sa nehodí. Kto zomrie, viac tu nie je a nezobudí sa, ani sa nevráti. Kým on „iba“ zomrel, jeho blízki musia s jeho smrťou žiť ďalej. A to bolí. Dlho a veľmi. Ale ak niekto zomrel dôstojne, vyrovnane, pokojne a zmierlivo, odovzdal tak svojim blízkym veľký dar, na ktorý nikdy nezabudnú. Ktorý im pomôže niesť lepšie nielen stratu toho, koho miloval, ale aj svojho vlastného strachu. Niekedy si spomínam na pani Lauru, ktorá bola slepá, ale napriek tomu sa dokázala postarať o svojho manžela – s pomocou domácej hospicovej starostlivosti, ktorú sme za pomoci dobrovoľníkov zadarmo poskytovali. Do dôstojnej smrti. Jej manžel zomrel doma. Netrpel neznesiteľnými bolesťami a mal pri sebe všetkých, ktorých miloval. Manželku, mamu,

potom oženil a ona vydala. On žil v Bardejove, ona v Bruseli. Keď sa raz Peter po tridsiatich rokoch ocitol v Čaradiciach, spomenul si na Janu. Našiel ju na Facebooku a napísal jej. Jana sa náramne prekvapila, potešila a odpísala. Potom si párkrát zavolali. Potom šla Jana na pracovnú cestu na Malorku, on prišiel za ňou a mali sa ešte lepšie ako v pionierskom tábore! On už bol vdovec, ona už rozvedená.

del a ani hovoriť už nemohol. Ale v jeho zdravom oku boli vždy iskričky a nie raz mi povedal, „strašne sa mi páči život, baví ma žiť!“ Aj on ma naučil, že radosť, tá hlboká, pramení z vnútra. Viem viac o tom, ako vyzerá priateľstvo, ako vyzerá materstvo či otcovstvo, synovstvo či dcérstvo. A najmä o tom, ako vyzerá láska.

Jana a Peter žili šťastne Peter sa s Janou zoznámil v pionierskom tábore v Čaradiciach. Ešte v časoch, keď boli všetky deti, až na výnimky, pioniermi. Ona bola z Trnavy, on zo Svidníka. Láska to bola taká veľká, ako vzdialenosť medzi oboma mestami. Bez mobilu, internetu a bez peňazí sa ale vzťah udržiaval ťažko. Takže on sa

V meste, v ktorom bývam, je nemocnica na okraji. Tvorí ju viacero pavilónov v pomerne veľkom parku. Chodia tam pacienti, zamestnanci, návštevníci, ale aj tí, čo si iba krátia cestu – lebo je to aj skratka z bodu A k bodu B. Raz do týždňa by som každému odporučila si takúto skratku – zo starostí ku starostiam, z práce do práce, zo školy ku škole – len pre psychohygienu – spraviť. Pre uvedomenie si, že starosti môžu byť aj väčšie, ťažšie, neriešiteľnejšie, nespravodlivejšie, ako tie, ktoré nesieme vo svojej hlave. Keď tam každý štvrtok chodím (na onkologické oddelenie, kde v programe Ligy proti rakovine pôsobím 4 hodiny v týždni ako psychoterapeut), tak vidím všeličo. Napríklad naposledy som videla pani na vozíčku. Nebola to onkologická pacientka, ale aj tak sa zjavne nemala dobre. Musela mať hlboko zaklonenú hlavu a nemohla sa vyrovnať. Bola už stará a pôsobila vyrovnane, podobne ako jej príbuzná, ktorá tlačila vozík. Rozmýšľala som, aké by to bolo – môcť sa pozerať iba hore. A neviem. V skutočnosti si prajem, aby som sa to nikdy nedozvedela. Ani moje deti, ani moje kamarátky, ani moji blízki. Aby sme ničím takým nikdy nemuseli prejsť. Ale upriamiť svoj zrak hore znamená vnímať všetko inak. V pohľade zameranom na Boha sa neznesiteľná realita môže zmeniť na pokorné prijatie. V pokornom prijatí je odchod dôstojný. V dôstojnom odchode je nádej. V nádeji je Boh. Boh je Láska. S internetom a mobilom sa vzťah medzi A láska nikdy neprestane. Bruselom a Bardejovom udržiaval ľahko. Za necelý rok sa vybrali na predsvadobnú cestu a tu by to celé mohlo a malo skončiť Autorka textu je certifikovaná psychoterapeutka, spolumajiteľka nitrianskeho kníhkupectva, antikvariátu a libressa Pod Vŕškom, v ktorom pracujú aj ľudia s mentálnym postihnutím a psychiatrickou diagnózou. Stála pri zrode hospicovej starostlivosti na Slovensku a iniciovaklasickým: ...a žili šťastne, až kým nepomreli. la vznik Hospicu u Bernadetky, domu pokoja Lenže druhý deň po príchode na dovolenku a zmieru v Nitre. Spolupracuje s Ligou proti raPeter odpadol. Pohotovosť. Strach. Podozre- kovine a viac ako sedem rokov sa venuje sprenie, potvrdenie podozrenia a zase strach. vádzaniu chorých a ich príbuzných. Ale nie taký veľký, aby spolu ešte neprežili Kontakt: www.madlarjabininova.sk krásnu dovolenku.

Madla Rjabininová

„Byť v blízkosti smrti znamená byť v blízkosti pravdivosti.“

35


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Tatry – oi oi oi! V Tatrách mrholí, ale, našťastie, neblýska sa, hromy divo nebijú a nikto sa nestráca. Slováci, Česi ani Židia. Za nimi som sa tam s kamarátkou vydal. V Tatrách totiž nie je (okrem peknej a drancovanej prírody) len mafia a lyžiarske vleky, ale aj príbehy. Lebo na rozdiel od nás sem kedysi ľudia chodievali skôr zomierať... Zastávka prvá: 1921. Kafka v Matliaroch. Tam sa dá ľahko dôjsť pešo za 20 minút z Lomnice. Penzión, kde sa chorý (a ako inak, povinne migrenózny) Franz liečil, síce dávno nestojí, zato je na jeho mieste nový pamätník. Bárs má na ňom menšie uši ako v skutočnosti, s kamarátkou musíme zvolať: „Oi oi oi!“ (To nie je len punkový pozdrav, tak si kedysi Kafka zapísal jojkanie domácich ženičiek.) Zastávka druhá: 1923. Polianka po Wolkrovi. A opäť ten tieň tubery, kašľa a chorých bytostí uprostred nezlomnej prírody. O básnikovi tu akoby nechyrovali, ale ak si nepotrpíte na pamätné cedule, ukazovatele a roty turistov, nakoniec si sami nájdete cestu a vzadu za liečebňami, skryté v burine ako malý poklad, jazierko, kam Wolker rád chodieval. „Smrti se nebojím, smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého.“ Vo výhľade mal štíty, ktoré aj nás strážia cestou na Štrbské pleso. A veľhory sa zviechajú z následkov víchrice aj napriek lykožrútom, kšeftárom a primitívom z lampasáckej prokuratúry SR. Tretia zastávka sa týka ženy tak uhrančivo krásnej, že by si zaslúžila prednosť. Maška Haľamová sem prišla ako dievča a odišla ako zrelá dáma. Medzitým v bielom domčeku na brehu plesa stihla prežiť vydarené manželstvo, inšpirácie aj pomoc antifašistickému odboju. Ako pomocníčka manžela-lekára zažila ešte nefalšovaných goralov a autentický podhorský život bez bratislavských zbohatlíkov – osady, kde pri osvete proti týfusu museli vysvetľovať dedinčanom, že nejde o robotu čertov, ale o špinavú vodu a šírený vírus. Vtedy vraj vstal krásny, bielovlasý storočný starec a povedal: „A pan doktor, ked su ony taky mudry, tak nam povedia, kde to dostal ten prvy!“ A bolo po osvete. S osvetou radšej končím aj ja. Peter Getting autor je prozaik a publicista

36

Mimochodom

takmer bodka

2012 október

Skúsenosť je meno, ktoré dávame svojím [...]. O. Wilde

... Daniela Pastirčáka

Šatňa na konci sveta Unavená, urazená, trochu podozrievavá tvár. to, čo vo mne vždy Poznám ju v rôznych podobách. Prezident, kto- platí, je iba to jedrý znova kandidoval, hoci ho už nikto nechcel no jediné, tajomvoliť. Predseda, ktorý nedokázal v pravý čas né meno, ktoré si odstúpiť z čela strany. Pop hviezda, ktorá tráp- v sebe nesiem ako nymi gestami prosí verejnosť o almužnu slávy, svetlo: JA SOM. Tu hoci jej čas už pominul. Matka, ktorá nepustí sa vo mne odráža z objatia svoje dieťa, aj keď synček má už dáv- Boh – jeho meno no po tridsiatke. Otec, ktorý si vynucuje autori- – Som, ktorý som. tu tam, kde už nezostal nikto, na kom by mo- Na konci sveta je hol uplatňovať svoje nároky. Ľudia, ktorí neve- šatňa, v ktorej sa dia odísť. Herci, ktorí si svoju identitu zamenili zo všetkých pos postavou. Masku už nejde oddeliť od tváre. zemských rolí všetci navždy vyzlečieme. Do tej V živote zohrávame niekoľko bytostných rolí. šatne však môžem vstupovať už tu a teraz, denJa osobne som muž, nodenne, v modlitbe a meditácii, syn, manžel, otec, farár, občan, spisovav pozornosti upriateľ... Tie role sú dôlemenej k prameňu žité, zapájajú ma akbytia. Tam sa v titívne do scenára živochu mysle až do nahoty ducha vyta. Vďaka nim sa v tej či onej epizóde zaplietam s inými postava- zliekam zo všetkých pominuteľných rolí. mi. Žiadna rola však nie som ja. V šatni za Kto sa takto vyzlieka, tomu masky neprioponou sa z nich vyzliekam, pretože vo svo- rastú k tvári. A keď sa rola, ktorú zohral, jej nemennej podstate nie som len muž, syn, skončí, bude mať slobodu odísť zo scény otec, manžel, farár, občan, spisovateľ... Lebo v pravý čas.

„V tichu mysle sa až do nahoty ducha vyzliekam z pominuteľných rolí.“

... zuzy uličianskej

Umenie odísť, umenie zostať Odchádzať ako Liza Minnelli v Kabarete, ani sa neobzrieť, len zľahka zamávať rukou tomu, kto nás odprevádza obdivným pohľadom – to má štýl. Takto necháva odchádzať zo svojich hier milované hysterky aj A. P. Čechov. Pri týchto triumfálnych scénach však vždy niekto zostáva zabudnutý v dome – starý sluha, obetavý ujo, nevydatá dievka. Umenie odísť je aj umením opúšťať. Akoby sa ľudstvo delilo na tých, čo odchádzajú a na tých, čo zostávajú. Akoby sa všetky základné konflikty sveta odohrávali medzi týmito dvomi skupinami. Jedno aj druhé má totiž svoju logiku, vlastnú etiku i pravdu. Odchádzame pred zimou, pred smútkom z konca, utekáme pred povinnosťou, ale aj za vierou a láskou. Zostávame tiež kvôli zime, z iného smútku, z inej lásky a z inej povinnosti. Emigranti sa nikdy neprestávajú porovnávať s tými, čo zostali doma a naopak. Kto ich rozsúdi? Kristus hovoril, kto neopustí otca, matku, nemôže byť jeho učeníkom. Cestovatelia a pútnici si toho prinajmenšom viac prežijú... Paradoxne však o skúsenosti nepríde ani

ten, čo zostáva až do úplného konca. Tí, čo stále držia krok s ostatnými, sa isté veci nemajú ako dozvedieť. Len skúste niekedy za všetkými zaostať! Napríklad firemné párty. Ten, kto odíde zo žúrky „v najlepšom“ (ako sa tomu ktovie prečo hovorí), si mnohé síce ušetrí, ale zas ani mnohé nezažije. Kto chce zistiť, kto s kým vlastne vo firme chodí, kto si chce vypočuť tie najúprimnejšie spovede či nadávky na šéfov, ten musí zatvárať lokál. Samozrejme, že mu druhý deň hrozí migréna, ale možno aj nová láska či priateľstvo. V týchto typoch balíčkov pre zostávanie sú potom ako bonusy pribalené upratovania po bujarých zábavách, rozvozy opilcov, opravy rodičovských domov, doopatrovávania rodičov... Hovorí sa, že odísť je umenie, ale niekedy treba vedieť aj zostať.

„Cestovatelia a pútnici si toho prinajmenšom viac prežijú...“

Vylúštenie z minulého čísla: Osy a včely sajú ten istý nektár, avšak rovnaký [med neznášajú]. Joseph Joubert Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

37


fotoriport

text: peter kubínyi | foto: alan hyža

nota bene 136

Môj svet a moje pravidlá „Ekonomická kríza? Mám sedemdesiat kilo- za najkrajšie. Tam, v chate U Daga Björnda- „Vždy sme chovali zvieratá, ale nikdy sme ich gramov ryže! A príroda krízu nepozná!“ Zu- la, kde žil aj Tore... nejedli. Nie som vegetariánka, ale nedokážem zana Barossová kedysi žila vo Vrútkach. Za- „Bol to jeleň, mláďa, ktoré nám kedysi dáv- zjesť niečo, čo malo meno,“ povie. Prvá bola koza mestnala sa v depe, pretekársky lyžovala a no priniesli drevorubači. Dali sme mu meno Dunda, potom boli aj časy, keď tých kôz mali sejedného dňa si pobalila svoje veci a nasťa- Tore, podľa hrdinu románu Trygve Gulbras- demnásť, ale všetky len na mlieko, lebo – „Tu sa hovala sa na chatu k priateľovi v neďalekej sena Večne spievajú lesy. Preto sa aj táto nevraždí!“, zdôrazní Zuzana. „Všetky kozy dožiTrusalovej. Okrem leta, keď prídu chalupári a chata volá U Daga Björndala. A jeleň bol li do vysokej staroby, dostávali aj ibalgin, aby chatári, žije vlastne stále sama. Zostala tam Tore. Poznali ho široko ďaleko, chodil aj do ich nič nebolelo a skončili pri plote na pozemaj potom, keď jej priateľ umrel. neďalekého motorestu, občas dakomu zo- ku. Sliepky? Áno, na vajíčka. Keď dožijú, jama „Do paneláku? Iba v truhle!“ odpovedá na žral stierače na aute a povráva sa, že padli pri plote a čečinový veniec!“ A nakoniec dodá: otázku, či by svoju pustatinu opustila. Za- aj sušiace sa slipy akéhosi turistu,“ spomí- „Toto je môj svet a platia v ňom moje pravidlá!“ Nezávidíte jej? žila tam všetko, čo človek v živote pokladá na pani Barossová. Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

38

inzercia


INZERCIA

Nota bene 136 október 2012  

Umenie odísť

Nota bene 136 október 2012  

Umenie odísť

Advertisement