__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte

iba od predajcu s preukazom

miesto pre číslo preukazu predajcu

august

neuveriteĽné

1,40

polovica pre predajcu

134 + / 2012


nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 13.06. 2012 14:52 Ahoj. Kupujeme si NB s mamou od pani Betky s č.1309 pravidelne. Je to milá, láskavá pani. Stojí tam s barlou, pekne sa usmeje, pozdraví. Ale keď idem von a vidím tam falošnú predajkyňu, ako sa opitá vtiera každému do auta, mám sto chutí ju vyhodiť. SBS v Tescu je asi jedno, že obťažuje ich zákazníkov! Držím palce pani Betke. Veľa trpezlivosti, lebo v takých podmienkach sa jej ťažko predáva. Katka, BA 14.06. 2012 12:48 Dobrý deň. Predajca s č. preukazu 240 mi spríjemnil deň, zlepšil mi náladu. Milý pán. Ďakujem. 16.06. 2012 09:42 Dobrý deň. Nota bene si kúpim vždy, keď stretnem vášho predajcu. Zatiaľ som mala len dobré skúsenosti. Sú to veľmi milí a usmiati ľudia, takže mi spravia krajší deň. Mnohí by sme sa mohli od nich učiť, veď úsmev nás nič nestojí. V časopise sa vždy dočítam niečo zaujímavé, čo ma donúti zamyslieť sa nad životom a jeho hodnotami. Ďakujem. Lucia, PP 18.06. 2012 18:13 Ďakujem za pozdvihnutie nálady milému predajcovi č. 1006 z DNV-Terno. Vždy, keď zbadám toho usmievavého pána, je mi hneď na svete ľahšie. Andrea 16.06. 2012 14:20 Dobrý deň. Len vám chcem poďakovať za veľmi vydarené júnové číslo. Akurát ho čítam počas sobotňajšej siesty pri káve. Fakt kvalitné čítanie. A ešte by som chcela pozdraviť predajcu 2287 z Tesca na Bieloruskej ulici. Je veľmi milý, nevtieravý, vždy upravený a nápomocný babkám a matkám s dverami. Prajem veľa úspechov. Zuzana, BA 17.06. 2012 13:21 Kedykoľvek stretnem predajcu pred Billou v BB, vždy je príjemný a milý. Od neho si časopis vždy rada kúpim. Má číslo 070.

inzeráty predajcov

nota bene 134+

• NOTA BENE má 72 000 čitateľov (žien je o niečo viac ako mužov – 54 %). • Z hľadiska veku má NOTA BENE tri približne rovnako silné skupiny: tridsiatnici (19 %), päťdesiatnici (20 %) a šesťdesiatnici (21 %). • Čitatelia NOTA BENE patria skôr k vzdelanejšej vrstve: 33 % má maturitu a 31 % dokonca ukončenú vysokú školu. • 60 % je z Bratislavského kraja a 40 % žije v manželskom zväzku.

SOM NEVINNÝ

TÉMA ZÁZRAČNÍ LIEČITELIA

10

Keď sa hovorí o bezdomovcoch, málokto si predstaví spisovateľku. Naša predajkyňa Jela Matuškovičová premenila svoj život na knihu Zázračné dieťa. Teší nás, že môžeme medzi ľuďmi bez domova objavovať talentovaných žonglérov so slovami. Od roku 2006 premieňame ich rukopisy na knihy, ktoré pomáhajú. Pomôžte nám vydať už 4. knihu Nota bene aj vy – darom na náš účet: 266 347 5014/1100 Tatrabanka, VS: 4444, alebo online na www.notabene.sk. Meno každého darcu uvedieme v knihe. Ďakujeme!

Priznám sa, časopis často nečítam. Včera som cestovala z Bratislavy (z úspešných bakalárskych štátnic) a do ruky sa mi dostalo júnové číslo. Prečítala som ho celé! Veľmi dobré články, takže ďakujem! Dominika

Kódex predajcu

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Dobrý deň, pred dlhším časom som si kupoval časopis iba sporadicky a odrádzal ma málo zaujímavý obsah. Včera som si kúpil júnové číslo a bol som milo prekvapený tieňovým divadlom, doma sme sa pri vyrábaní aj hraní s dcérou zabavili. Celkovo sú už aj iné témy zaujímavejšie. Vďaka za vašu zmysluplnú prácu. S prianím veľa úspechov, Gabriel

PARTNERI PROJEKTU

editoriál Nádej

Prajem Vám pekný deň a veľa úspechov redakcii i predávajúcim časopisu NOTA BENE. Podľa mňa je Váš časopis jeden z najlepších slovenských časopisov, v ktorom si človek prečíta skutočne len dobré články a žiadny bulvár. Nech sa Vám darí. Monika

Hľadám prácu – upratovanie a vypomôžem v domácnosti, prípadne opatrím staršieho človeka. Plat dohodou. Čím skôr. Ďakujem. Alžbeta, kontakt: 0902 101 572.

Rozhovor s Vladimírom Ballom o nezmyselnosti života sa paradoxne nekončí odpoveďou, ale otázkou. Povinnosťou spisovateľov je ich klásť.

14

Tajomnú liečivú moc je vraj možné privolať, ovládnuť a zmierniť ňou utrpenie. Tí, ktorí tvrdia, že to dokážu, však môžu aj ublížiť.

16

RETRO DÁMA S BRADOU, TROJNOHÝ MUŽ

SLADKÉ LETO FUNKI PUNKI AKO OD MAMKY

Ľudí s postihnutím kedysi v cirkuse vystavovali ako exponáty v podivnej zoo. Boli však omnoho ľudskejší než tí, čo si ich obzerali.

Palacinkový majster pripravuje čerstvé dobroty. Daktorým stravníkom je až ľúto, keď je ich objednávka hotová a musia odísť.

18

ĽUDIA DAŇ ZA MOJU BLBOSŤ

22

FENOMÉN V PANDORINEJ SKRINKE

Nedá sa predať, nemôžeš ju kúpiť,“ znie slogan organizácie Casagrande, ktorá nechala v júni na Londýn pršať básne. Pri otvorení najväčšieho festivalu poézie lietadlo zbombardovalo mesto 100 000 veršami. Takéto bombardovanie sa mi páči. Potešili ma aj brazílski väzni – šliapaním na stacionárnych bicykloch vyrábajú eko-energiu a skracujú si trest. Parádny spôsob ako otočiť zlé na dobré. Niežeby som to s nami videla príliš ružovo. Naopak, dobrými správami si vedome budujem nádej. Vadí mi totiž, ako netvorivo opakujem(e) dookola tie isté chyby. Štve ma, že je náš život postavený na smrti miliónov iných tvorov – zvierat. Stojí to vždy za to? A je mi ľúto veľkej krivdy, ktorá sa stala Mons. Bezákovi. Bolo krásne mať arcibiskupa, ktorý nepodľahol moci a trpel neduhmi ako je sebareflexia a otvorenosť. Zachovať si nádej, keď sa deje nespravodlivosť, otočiť zlé na dobré je umenie. Možno je svet výcvikový tábor, aby sme si tento užitočný kúsok dosýta natrénovali. Je kopa príkladov, že to ide. Napr. nášho kamaráta takto „cvičí“ jeho vlastná rehoľa. Roky bojuje s nespravodlivými obvineniami a učí sa nezúriť, ale tiež neupadnúť do falošnej pokory či apatie. Nejako z toho vždy vyviazne plný energie a iskry, ktorú teraz vracia do života ľuďom v zabudnutom kúte Slovenska. Obrovskou chuťou do života ma vie nakaziť aj francúzska speváčka ZAZ (radostne výskajúca novodobá Edith Piaf). Potešil ma tiež blog telesne postihnutej Marcely, ktorá sa odhodlala dať si minisukňu a vykašlať sa na odporné poznámky doktora, ktorý jej bral nádej, že sa vylieči. Nádej je posvätná a nikto by ju nemal nikomu brať. Lebo, ako povedal Dalajláma, beznádej ničomu nepomôže. Preto vďaka za všetkých nosičov nádeje a ministrov optimizmu. (Túto funkciu u nás zastáva naša kolegyňa Zuza Pohanka. Vivat Zuza!) Keď sa mi zdá, že „zlí chlapci“ znova víťazia a dobro ťahá za kratší koniec, spomeniem si na slová Paula Johnsona, že Bohu a spoločnosti poslúžia aj polokriminálne typy... V tom je naozaj veľká nádej, lebo tých máme vždy dosť a na prekvapivo vysokých miestach.

zostavil Peter Michalko

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

Sandra Tordová šéfredaktorka Užíva si a nechápe, prečo sa kedysi naháňal a snažil sa zarobiť veľké peniaze. Svoju liečbu dnes spláca aj prácou v prospech iných.

Autentické zážitky z regresnej terapie, ktorá má prostredníctvom poznania minulých životov pomôcť zbaviť sa tráum duše i tela.

P.S. Minulomesačné NB sme omylom označili číslom 134, namiesto 133. Pre veľký úspech aj tento mesiac pokračujeme krásnou 134-kou.

V septembrovom čísle sa dočítate:

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Pomáhame slabým aj silným

2

4 ROZHOVOR

KTO ČÍTA NOTA BENE? vaše listy

z obsahu

2012 august

Rozhovor s dalajlámom

Adoptuj si starého rodiča

Na púti do Santiaga de Compostela

Jeho svätosť dalajláma štrnásty poskytol exkluzívny rozhovor pre Medzinárodnú sieť pouličných novín, ktorej členom je aj Nota bene. Mimoriadny rozhovor súčasne vyjde v pouličných časopisoch po celom svete.

Seniorov z Centra sociálnych služieb Náruč záchrany najskôr prekvapilo, že niekto chce s nimi nezištne tráviť čas. Bez dobrovoľníkov, ktorí ich navštevujú raz týždenne, si to dnes už nevedia predstaviť.

Môžete byť sami alebo sa pridať k ľuďom okolo. Vnímať krajinu alebo sa sústrediť na svoje myšlienky. Kráčate stále vpred, ale pritom aj hlbšie do svojej duše. Tak ako tisícky pútnikov stáročia pred vami.

3


rozhovor

text: zuzana uličianska

nota bene 134+

STÁLE HĽADÁ NÁROČNÉHO ČITATEĽA

SOM NEVINNÝ Od stretnutia s ním ma odrádzali, vraj je veľmi nekomunikatívny. Spisovateľ BALLA sa však na jednej čítačke ukázal ako šarmantný a vtipný rečník, tak som to riskla. Rozhovor o nezmyselnosti života sa paradoxne nekončí odpoveďou, ale otázkou. Povinnosťou spisovateľov je ich klásť.

2012 august

Tak teda tých pár jednotlivcov, čo poznáte, je apatických? Nazvime to zmierenosť s tým, že isté veci zo socializmu sa ešte neskončili. Akoby si ľudia neuvedomili, že ich oni sami zachovávajú. Napríklad v mojom okolí, na úrade či všeobecne v živote je opäť úplne bežné, že sa ľudia boja povedať svoj názor na politickú situáciu, klamú, zahmlievajú, prípadne si myslia, že je výhodné mlčať. Ale sú to vlastne oni, ktorí vracajú systém tam, kde bol. A pritom oni sú ten systém. Možno nie je už riskantné vyslovovať názor na politiku, ale určite je stále nebezpečné kritizovať vlastného šéfa. Šéfovia nás majú v rukách. Ale v štátnej správe to mimoriadne úzko súvisí s politikou, žiaľ.

Podľa jedného vtipu je za každým spisovateľom detská trauma, nešťastná láska, verný pes a strašne veľa nudnej práce. Čo z toho platí na vás? Traumu z detstva nemám. Len celú kopu komplexov. Ale mnohé sa mi ako-tak podarilo riešiť písaním o nich. A podstatný býval kedysi aj úspech. Tragické je, že som si neskoro všimol, že úspech v literatúre je nepodstatná záležitosť. Mal som sa radšej venovať ekonómii, alebo čo som to vlastne študoval.

Na diskusii v rámci podujatia Anasof Litera ste sa vyjadrili, že odrazu túžite žiť. Viem si zhruba predstaviť, čo to znamená, keď také niečo povie pubertiak. Čo to ale znamená vo vašom prípade? Presne to isté. Vraciam sa k tomu, čo bolo na začiatku. Teda približne vo veku dvadsať rokov. Asi som sa v poslednom období cítil starý, ale teraz ma to zrazu prešlo.

Ani verného psa nemáte? Kto vás stráži, keď píšete? Stále niekto iný. Keď píšem, vždy si predstavujem nejakého čitateľa. Ale keď nejaký text dopíšem, tak zabudnem, koho som si pri písaní predstavoval a začnem si predstavovať niekoho iného. Keď sa potom na text dívam jeho očami, zdá sa mi, že nie je dobrý, a tak ho začnem prepisovať. To sa opakuje donekonečna.

Čo je pre písanie plodnejšie – uzavretie sa do seba či takéto spoznávanie života? Obidva prípady sú plodné, len po tej fáze „života“, otvorenosti udalostiam a všelijakým zážitkom, bude plodná fáza nasledovať až neskôr. Ak chcem teraz popri práci na úrade aj žiť, nestíham písať. Nemyslím si ale, že by som sa musel niekam ponáhľať. Niekedy

Býva to aj niekto imaginárny? Nie, vždy je to niekto konkrétny. A v skutočnosti stále hľadám veľmi náročného čitateľa, to má význam, zlepšuje to kvalitu textov.

Foto: anasoft litera

treba zbierať materiál. Ja však cítim pomaly až čosi ako vinu za to, že žijem. Niekedy sa prichytím pri tom, že to, čo ostatní považujú za najvlastnejšiu náplň svojho života, to podstatné, vnímam len ako materiál na písanie. Ako niečo, čo bude kompletné len vtedy, ak sa o tom napíše. Je to vlastne akési zneužívanie seba aj iných s určitým literárnym cieľom. Aj zneužívanie ostatných ľudí? Aj, ale oni o tom vedia, aspoň väčšina z nich. A sú zas aj takí, ktorých to vôbec nezaujíma. Väčšina ľudí okolo mňa v podstate nečíta, im je jedno, či sa ocitnú v nejakej poviedke. Hlavná postava novely V mene otca dodnes určite netuší, že nejaký taký text existuje. Inak by už asi nasledoval proces.

Fantastična dvojka: Balla a Jacek

Píšete existenciálne, ako vás ohovárajú kritici? Absolútne. Inak by ma to nebavilo. Nepíšem, aby mi niečo vydali, aby som niekomu niečo dodal do časopisu, ale preto, že sa chcem k niečomu vyjadriť, hoci nie priamočiaro. A ak sa zmienky o „existenciálnom písaní“ v kritikách opakujú, bude to tým, že aj ja sa opakujem, vyjadrujem sa opakovane k rovnakým veciam a opakovane rovnako.

4

Foto: Palo Čejka

Dnes som už oveľa starší a skromnejší. Už nerúbem privysoko – píšete v knihe V mene otca. Cítite aj vy niečo podobné? Tá veta sa mala vzťahovať na rozprávača – otca, ale je pravda, že som myslel aj na seba. Aj keď niekedy mám naivný pocit, že teraz je ešte hádam posledná šanca niekam rúbať.

V závere knihy píšete o „tamojších“ ľuďoch: sú apatickí, lebo to majú v povahe. Nechajú si skákať po hlave, mlčky znesú každý režim... Máte pocit, že slovenský národ je apatický? Slovenský národ nepoznám, poznám veľa jednotlivcov, ale vôbec neviem, k akému národu patria.

Na pódiu sedí chlapík a valí sa z neho surreálna spŕška slov, akási zmes poľštiny a čechoslovenčiny. V bulletine vidím, že diskusiu so spisovateľom Ballom má moderovať jeho poľský prekladateľ Jacek. Čo je to za zlý vtip? V podivuhodnom monológu sa dozvedám, že on, Jacek, je „fantastičny“ prekladateľ, ale o Ballovi ešte dlho, dlho nič. Moje podráždenie rastie, ale zvedavosť tiež. O pár minút sa s ďalšími 200 divákmi ideme popukať od smiechu a je mi jasné, že beseda so spisovateľom Vladimírom Ballom a jeho poľským prekladateľom Jacekom Bukowskim bude vrcholom festivalu Anasoft Litera 2012.

Hovoria o vás, že ste trochu mizantrop. Chápem, že moje texty vyvolávajú takéto pocity, kedysi to bol možno zámer. Pravdou je, že sa občas nudím, keď sa s niekým zhováram. Radšej by som si to, čo hovorí, prečítal v zhutnenej podobe. Ale keďže viem, že on to nikdy nenapíše, tak ho predsa len počúvam. Vždy sa však čudujem, že mnohí moji známi nečítajú, že ich nebaví sledovať „vrcholné výkony“ iných ľudí. Výsledkom písania by mala byť totiž istá esencia, ktorá by obsahovala zhutnené skúsenosti. Preto píšem krátke knihy, aby som nikoho priveľmi neotravoval.

Foto: anasoft litera

Ale kritici to nie sú. Tak by som nenapísal nič. Vlastne ani neviem, ktorého z nich by som si asi tak mal predstavovať. Nemáte ani s jedným teoretikom pocit súznenia? Keď vidím, že je recenzia pozitívna, tak sa ju hanbím čítať do konca, preto neviem, či s niekým súzniem. Keď je negatívna, tak si ju čítam niekoľkokrát za sebou, lebo je to poučné. Ale naposledy pristúpila k môjmu písaniu analyticky azda Stanislava Repar-Chrobáková a to už bolo veľmi dávno.

Máte rád ľudí? Áno.

Jacek Bukowski si vás podmaní. Vplyvom jeho nákazlivého nadšenia sa všetko stáva „fantastične“. A keďže sa Jacek rozhodol, že „fantastičny“ je hlavne Balla, niet nám pomoci. Jacek nie je len prekladateľ, ale aj úžasný propagátor jeho kníh. Najskôr presvedčí najlepšie poľské vydavateľstvá, aby vydali Ballu, „jednego z najvjetšich spisovatelu europskych a vobec svjetovych“, a potom ich dokope k tomu, aby knižku nielen vydali, ale sa ju aj pokúsili predať. Balla sucho konštatuje, že tých „najlepších poľských vydavateľstiev“ bolo viac, ale prestali byť „fantastične“, keď odmietli vydať jeho knižku. Ako vznikol tento slovensko-poľský dokonalý tan-

dem? Balla: „Pred šiestimi rokmi mi zazvonil telefón, pevná linka, takže sa neukazovalo, kto volá, inak by som nezdvihol. Ozvalo sa: „Tu Jacek Bukowski muvi, ja som najľepši poľsky przekladateľ a budem przekladať tvoje knihy. Budúci týždeň cestujem do Novych Zamkov a budem u teba tri dni byvať. Potom ti poviem, kde ty robiš chyby a dohodneme sa.“ Ľudia z obecenstva sa zhodujú: „Nikdy som si nemyslel(a), že autorské čítanie môže byť také zábavné.“ Hoci k samotnému čítaniu vlastne ani nedošlo. Balla ho odmietol s vysvetlením, že jeho knihy sa majú čítať maximálne tak v duchu. Cestou sem vo vlaku si už myslel, že našiel pasáž, ktorá by sa mu pozdávala natoľko, aby sa mohla ticho šepotať na gauči a možnože aj prečítať nahlas, ale že teraz už vie, že nie. Vraj sú obaja s Jacekom „psychopatickí pedanti“. Balla opravuje a prečiarkuje vety aj v hotovej vytlačenej knižke. Na najnovšiu Ballovu knihu „V mene otca“, ktorá vyšla vo vydavateľstve K.K. Bagalu, sme stáli v rade mnohí. Nezaručujem, že vás nechytí túžba si ju šepotať alebo dokonca nahlas prednášať jej pasáže priateľom. Sandra Tordová

5


nota bene 134+

Populárni speváci si ale naopak zvyčajne volia svoje krstné mená. Oni sa asi majú radi. Nemajú proti sebe nič. Ale ja som sa v časoch svojich literárnych začiatkov nenávidel. A nepoužívam krstné meno ani vo vzťahu k druhým, neoslovujem ich. Mne sa väčšina krstných mien ani nepáči, zdá sa mi divné osloviť niekoho krstným menom. Ale nejaké chladné meno, v ktorom niet intimity, napríklad Ingrid alebo Gudrun, vysloviť viem, to sa ešte dá. Ak ste sa kedysi nemali rád, už ste si odpustili? Zistil som, že som nevinný. Ani ja nemôžem za to, že existujem. Teraz je mi to skôr ľahostajné.

Foto: anasoft litera

A čo vaša povestná mizogýnia (nenávisť k ženám)? To je číry nezmysel. Ak som sa niekedy aj takto vyjadroval, išlo vždy o konkrétne osoby, nie globálne o ženy. Ale vôbec si na to nespomínam. Do akej miery je úrad práce, kde pracujete, pre spisovateľa podnetným prostredím? Túto inšpiráciu mám ešte v talóne, prakticky som ju vôbec nevyužil. Väčšinou píšem o tom, čo sa už skončilo. A táto zamestnaneckoúradnícka fáza našťastie ešte pokračuje. Koľko dní či rokov potrebujte na odstup od nejakej udalosti, aby ste o nej niečo napísali? Keď pred pár týždňami, v nedeľu o 15.50, skončil môj niekoľkoročný vzťah, hneď som zapol počítač, že ho idem spracovať. Ale keďže v tú istú nedeľu po 22.00 sa prekvapujúco začal iný vzťah, nestihol som zatiaľ spracovať nič. Nemohla počkať? Nebolo by ľahké jej to vysvetliť. Žijete v Nových Zámkoch, je pre spisovateľa výhodnejšia pozícia v centre alebo v provincii? Od rozšírenia internetu už prakticky provincie neexistujú. Ale isté nevýhody život mimo centra má. Ja som pár rokov napríklad nebol v divadle, preto som sa rozhodol, že sa nebudem k nemu radšej nikdy vyjadrovať, lebo mu nerozumiem. Stačí vám malá skupinka ľudí, s ktorou sa viete v Zámkoch o literatúre pozhovárať? Nestačí. Ale povedzme taká poviedka Oko by určite nevznikla, keby som žil inde, lebo

6

je výsledkom každodenného opakovaného stretávania sa s niekým, kto by sa mi za iných okolností asi zdal veľmi nudný. Máte rád čítačky? Ak dobre dopadnú, čo sa občas stane, vyvolá to u mňa pocit, že táto činnosť predsa len má význam. No to je veľmi zriedkavá situácia. A možno sa pri čítačke predá aj pár kníh. Ale o to mne veľmi nejde. Ako spisovateľ mám obrovský komfort, že som od roku 1996 nemusel hľadať iného vydavateľa, ako je Bagala. A to aj v čase jeho najhorších finančných kríz, ktoré som určite svojou komerčnou neúspešnosťou spôsobil, ale Bagala mi to nikdy nevyčítal, za čo mu ďakujem. Prečo vo svojom literárnom živote nepoužívate krstné meno? Nechcel som ho používať, lebo je to niečo veľmi intímne – a ja som nedokázal byť takto intímny ani v kruhu najbližších. To sa medzičasom trochu zmenilo. Vaše priezvisko pôsobí ako logo nejakej firmy. Je to dobrá značka, za tým si stojím. Druhá vec je, že som schopný pokaziť aj dobrú značku. Aký je rozdiel medzi takouto značkou a pseudonymom? Nechápem používanie pseudonymov. Zdá sa mi to trochu nepoctivé a neviem, aký to má zmysel, ak nová identita nie je sprevádzaná novým, iným spôsobom písania. Balla znie fakt ako nejaká značka, zdá sa mi, a je to takto pravdivé, je to skrátka moje priezvisko. Je to razantnejšie a zároveň trochu chladnejšie ako Vladimír Balla, je v tom určitý odstup.

Mávate depresie? Depresia je paralyzujúci pocit, preto sa ju väčšinou snažia liečiť. Ale depresívny človek neraz vidí svet správne, netají pred sebou napríklad záverečnú pravdu o smrti. Tvrdiť niekomu, že choroba či upútanosť na lôžku v novozámockej nemocnici je pekná vec, sa nedá. Ale netreba to zas brať tak vážne, netreba na to celý čas myslieť. Netrápi ma to stále a v každej sekunde, veď čo s tým? A mimochodom, vy ste už počuli o nejakom zmysle života? Pomáhať ľudom, chorým, bezdomovcom, slovenskej literatúre... To všetko je úžasné. Ale prečo by toto malo byť zmyslom života? Čo sa stane, keď sa naplní tento zmysel? Nehádam sa s vami, ja si tiež myslím, že je lepšie pomáhať ako nepomáhať, ale to nie je zmysel života, lebo život zmysel jednoducho nemá. Niekto by sa chcel schovávať za to, že sa zmysel len nedá vyjadriť slovami, ale inak existuje, taký nevysloviteľný. Ale ja si nemyslím ani to. Vidí sa mi, že zmysel života neexistuje, a nie preto, že sa nedá vyjadriť jazykom, a nie preto, že chcem niekoho ohurovať. Hovorím to pokojne, pokorne, potichu, aha, ale zmysel neexistuje. Alebo hej?

Balla (1967) Patrí k najoriginálnejším slovenským spisovateľom, je laureát Ceny Ivana Kraska a viacnásobný finalista ceny Anasoft Litera. Žije v Nových Zámkoch a pracuje na úrade práce. Je verný svojmu najlepšiemu vydavateľovi K. K. Bagalovi. Ten o ňom hovorí, že Balla je majster v používaní prozaickej skratky. Balla debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996). Nasledovali knihy Outsideria (1997), zbierka krátkych próz Gravidita (2000), ďalej knihy Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008) a V mene otca (2011). V roku 2012 vydal zbierku troch poviedok pod súborným názvom Oko. Zdroj: www.literarnyklub.sk

2012 august

text: zuzana uličianska | foto: palo čejka

rozhovor

Slovenskí autori začínajú byť v Poľsku módou

NEMÁM RÁD LITERÁRNY MAINSTREAM JACEK BUKOWSKI prekladá slovenskú literatúru do poľštiny. Keď pri návšteve Bratislavy dával v hoteli do úschovy počítač, žiadal, aby naň dávali veľký pozor, lebo obsahuje budúcnosť slovenskej literatúry. Aká je podľa vás táto budúcnosť, čo sa Poľska týka? Slovenskí autori začínajú byť v Poľsku trochu módou, máte stále lepšie knihy. Mladí ľudia patria už do celkom inej generácie, konečne hovoria cudzími jazykmi, konečne cestujú. Doteraz mali vaši spisovatelia hlavne starosti so svojimi koreňmi, teraz prichádza prvá skutočne slobodná generácia. Navyše, už píšu aj pekné ženy a pritom nie takú tú idiotskú ženskú literatúru. Konečne vzniká rovnováha medzi spisovateľkami a spisovateľmi, čo už bolo badať aj na minulom ročníku súťaže Anasof litera. Slovenský autor má teda šancu presadiť sa? Ani jeden slovenský autor doteraz nemal na Poliakov – s výnimkou poľských slovakistov – veľký vplyv. Naopak na Slovensku je aspoň desať poľských spisovateľov všeobecne známych. Poľská literárna tradícia je gigantická, kým spisovná slovenčina je mladým jazykom. Ale všetko sa to mení. O Slovákoch sa v Poľsku už začína hovoriť nie len ako o sympaťákoch, ktorí vyprážajú syr. Veľmi sa páčil Vaclav Pankovčin, teraz má aj Balla dobré recenzie. Je jediným slovenským spisovateľom, od ktorého som prečítal všetky knihy. V Poľsku mu nedávno vydali tretiu a práve prekladám aj Víťa Staviarskeho, ktorého tiež považujem za vynikajúceho autora. Ako ste sa dostali k Ballovi? Vydavateľ Koloman Kertész Bagala mi povedal, že najlepším spisovateľom je Balla. Ballu nezaujímajú príbehy. To, čo píše, sú skôr texty. Ak je vo svete obľúbený magický realizmus latinsko-amerických autorov, prečo by sa nemal páčiť Balla? Môžu byť príbehy zo slovenského malomesta univerzálne prijímané? Balla je „everyman“, keď píše o svojom živote, akoby písal o všetkých. V jeho písaní nie je len niečo egocentrické, jeho literatúra je silnejšia ako jeho život. Ak niekto pozná len Ballove knihy, musí si pomyslieť, aký je to strašný človek! Ale on je v súkromnom živote jemný, sám sebou neistý, sympatický. Ak by sa mali sfilmovať Ballove romány, akému režisérovi by ste ich najradšej zverili?

Jimovi Jarmuschovi alebo Wernerovi Herzogovi. Je totiž trochu platónsky i trochu aristotelovský, je v ňom osamotenosť aj mysticizmus.

„V Ballovi je osamotenosť aj mysticizmus.“ Neprekladáte autorov, ktorí sú známejší, populárnejší ako Balla – predstaviteľov hlavného literárneho prúdu. Prečo? Nevyberám si podľa vašich rebríčkov. Nezaujíma ma, kto je u vás predsedom akého zväzu či spolku. Mnohí vaši spisovatelia sú veľmi kultivovaní, ale v ich textoch nie je nijaké tajomstvo. Ak je život človeka viacpodlažnou budovou, oni často prichádzajú len po prvé

poschodie. Avšak Balla sa zaujíma aj o pivnicu, podkrovie, ba ešte aj o nebo nad strechou. Občas mu nerozumiem, ale nerozumieme ani abstraktnému umeniu, ktoré sa nám páči. Nemám rád literárny mainstream, rád prekladám extrémnych autorov a Balla je expresionistický i filozofický. Aj Pankovčin bol extrémny, hoci celkom inak ako Balla. Nikdy nebudem prekladať spisovateľa menej inteligentného ako ja sám a nemôžem ani prekladať spisovateľov bez humoru. Balla ho však má.

Jacek Bukowski (1945) Poľský básnik, novinár i prekladateľ. Vyštudoval technickú vysokú školu, literatúre sa venuje od 60. rokov.

7


kauza

text: nataša holinová | foto: vlado holina

nota bene 134+

2012 august

Všade doma, nikde dobre

AKO DOKÁŽU INŠTITÚCIE POBABRAŤ ŽIVOT

DIEŤA V PAZÚROCH ŠTÁTU Netreba byť ani odporcom adopcií netradičnými rodinami, aby sme trpeli predstavou, že v detskom domove nechýba dieťaťu nič – snáď okrem rodičovskej lásky. O dieťa, ktorého karty osud pomiešal tak, že nemá Rozprávanie o Dodovi sa začína u Idy Želinskej, vlastnú funkčnú rodinu, sa predsa postará štát. ktorá v rokoch 2006 – 2008 šéfovala Detskému Štát mu zabezpečí výživu, výchovu, vzdelanie, domovu Pohoda, čo bola jedna z početných ochráni ho pred zlými vplyvmi, drogami, zločinom. Dodových štácií. Ako sa tam dostal? Po dovŕšení dospelosti ho vyprevadí do sveta. My „Sociálka mame zobrala dve deti, keď mali tri a ostatní pošleme vyradené oblečenie a pred Viano- päť rokov, a dali ich najprv do krízového centra. cami sumu, ktorá nás nebolí. Z nejakého dôvodu sa Zobrali jej ich preto, lebo nemala podmienky – nazdávame, že ktosi sa o tieto deti stará. bývala s nimi v garsónke, muž ju bil a prosila o pomoc. Takže sme jej pomohli tak, že sme jej vzaNa počiatku bola sociálka li deti.“ Dve deti odsunuli do krízového centra SOS Niektoré prípady sociálnej pomoci v našej kra- len dva týždne pred narodením tretieho. Akýmsi jine smutne pripomínajú vtip o slepcovi, ktorého zázrakom už toto dieťa asi malo „podmienky pre previedli cez ulicu, aj keď sa urputne bránil. Taký svoj vývin“, pretože matka si ho mohla ponechať. Je to matka, ktorá sa nikdy v živote nechcela je aj život osemnásťročného Doda Brablika.

8

zbaviť detí, ale nevie komunikovať s úradmi, nevie sa zbaviť muža – tyrana, nevie si urobiť splátkový kalendár. Jej mantrou bol byt, ktorý jej však nikto nedá. To sa dá pochopiť – sociálnych bytov bolo málo a budúcich politikov veľa. So všetkým ostatným sa jej však dalo pomôcť tak, aby deti mohli ostať u mamy. Lenže to by sociálni pracovníci museli skutočne „dbať na záujem dieťaťa“, čo je ich povinnosť podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Naozaj treba, ako sa vraví, vysokú školu na pochopenie, že rodina je pre dieťa to najlepšie? Mimochodom, vtedy mnohí sociálni pracovníci nemali ani tú.

Z krízového centra SOS dali deti do veľkopočetnej pestúnskej rodiny, akých bolo na Slovensku veľa. Tieto rodiny si brali dvanásť až pätnásť detí. Aby zarobili na všetko, muselo byť detí minimálne osem. Ani toto nevyzerá byť dobrý model. Keď sa Doda pýtam na rôzne detaily života v pestúnskej rodine, vidím jednu vec: nedošlo tam k vytvoreniu nijakého vzťahu s „rodičmi“. Vlastne ma to neprekvapuje, lebo od Idy Želinskej už viem, že rodina odkladala deti na celé prázdniny. Pýtam sa, prečo šli odtiaľ do detského diagnostického centra, kde boli pol roka až rok. Nevedno – možno ich už pestúnska rodina nechcela. Pokúšame sa sprehľadniť a spočítať všetky Dodove domovy. Zisťujeme, že sa nám to asi ani nepodarí. Krízové centrum SOS, pestúnska rodina, návrat k mame, diagnostický ústav Trnávka, detský domov Pohoda, druhá Trnávka, opäť návrat k mame, útek z tretej Trnávky, pol roka na ulici, obeť násilného trestného činu, u mamy, detský domov, diagnostický ústav Záhorská Bystrica. Pomedzi to nejaké psychiatrie a reedukačné domovy – už sa v tom koktaile nevyzná ani samotný aktér. Nie je však miesto, kde by Dodo necítil „blahodarný“ vplyv sociálnych pracovníkov a ich starostlivosti. Na konci katastrofálneho výpočtu stojí dnes osemnásťročný človek bez vlastného domova, pre inštitúcie absolútne nedôveryhodný, ktorý sa medzitým stal obeťou závažného násilného trestného činu. Paradoxne, štát ho prevychovával v reedukačných zariadeniach spolu vyše rok a pol: pre nič horšie ako úteky z neznesiteľnej situácie dostalo tzv. prevýchovu decko, ktoré nikdy nič delikventné nespáchalo a vždy odmietalo drogy či prostitúciu. Na oboje dostalo viac príležitostí, než by bolo milé, a môžeme len hádať, vďaka komu.

Návrat k mame Matka sa detí domáhala rôznymi spôsobmi a ony sa po desiatich rokoch vrátili domov. Ťažko povedať, čo by robil ktokoľvek z nás na jej, ako aj na ich mieste. Po desiatich rokoch prišli veľké deti s úplne inými zvykmi do cudzieho prostredia, k cudziemu chlapovi. Kolaps je z dnešného pohľadu úplne zákonitý. Mame a najmladšiemu bratovi to vraj dali poriadne vyžrať. Podľa Idy Želinskej mama prosila úrady, že svoje deti chce, ale takto to nezvláda. Sama vymyslela celkom rozumný spôsob: najprv si vezme Doda a až potom jeho brata. Zvyknú si na seba, adaptujú sa na prostredie a mama ich jedného po druhom naučí chodiť do školy. Potrvá to rok, ale chce ich a pôjde to. Vtedy sa sociálna pracovníčka z úradu práce Bratislava V. rozhodla, že matka si buď berie obidve deti – alebo ani jedno. Nie je jasné,

ako si príslušník rodu Homo sapiens môže myslieť, že napríklad diagnosťák je lepší ako spôsob navrhovaný mamou, ale zjavne môže. Takto inštitúcie zaobchádzajú s ľuďmi a už sa ani nečudujem, že Dodo dnes dáva tieto veľké rošády za vinu sebe. Boli predsa „zlí“. Lenže prečo boli zlí? Nie náhodou preto, že im od útleho detstva úrady vyrábali v životoch jedine zmätky?

Zlatá baňa Detský domov sa zbaví dieťaťa presunom na dočasný pobyt – teda maximálne šesť mesiacov – do reedukačného zariadenia bez najmenších problémov. Jednoduchým motívom môžu byť financie. Dieťa na úteku alebo presunuté do polepšovne znamená pre detský domov čistý zisk, pretože zaň dostáva určitú sumu, či už sa tam fyzicky nachádza alebo nie. V konkrétnych číslach

„Na odsun dieťaťa do polepšovne stačí akákoľvek banalita." ide o zhruba 1000 eur mesačne, z ktorých musí posunúť reedukačnému domovu okolo 200 eur. Zvyšok je čistá, bezprácna ryža pre detský domov. Argumentom pre toto fungovanie je to, že detský domov má stále výdavky v určitej výške, napríklad pre odsun dieťaťa neprestane zamestnávať vychovávateľa a tiež neodkrojí zo svojej budovy. V skutočnosti však zabije dve muchy jednou ranou: zbaví sa „chuligána“ a ešte zarobí. Takto absurdne štát živí detský domov aj polepšovňu zároveň. „Máme jedného klienta v dvoch systémoch,“ potvrdzuje Ida Želinská. Cui bono?

Výsledok tejto praxe je, že napríklad na odsun do polepšovne stačí sociálnym pracovníkom akákoľvek banalita. V Dodovom prípade to bol dvakrát neskorý príchod od rodičov a údajné arogantné správanie voči vedúcemu výchovy. Meškal autobus? V reči sociálnych pracovníkov ťažký výchovný problém. Po spomínanom trestnom čine sa Dodo bál vrátiť do detského domova, lebo bol nechráneným priestorom. Napriek tomu ho tam vrátili. Výsledok pôsobí už ako zo zlej komédie – matka zháňala telefonicky pomoc pre dieťa, ktoré jej zavolalo, že v areáli detského domova sa potuluje páchateľ a vychovávateľka spí.

Kto postráži strážcov? Sociálny pracovník je hlavný pánbožko v živote dieťaťa, ktorý sa stará o jeho záujmy. Očividne to však nefunguje, veď napríklad Dodov život predstavuje celá séria zlých rozhodnutí sociálnych pracovníkov. Po vynesení záveru, že matka nedokáže zabezpečiť normálny vývin dieťaťa, sa úrady nikdy nepostarajú o dieťa ani tak ako zlyhávajúca matka. Súdy vychádzajú z papierov pripravených sociálnymi pracovníkmi. „Som presvedčená, že deti nevedia, kto ich má na starosti, ktorá ,teta je tá moja‘,“ vraví Ida Želinská. „Teraz hovorím proti sebe – bola som riaditeľkou detského domova. Prišli dve zlé deti, ktoré mali ísť k mame. Keď ich mama po dvoch mesiacoch vrátila, nieže my sme mali písať posudok, ale mňa mal niekto odvolať. Alebo moje sociálne pracovníčky.“ Aký je teda ich kontrolný mechanizmus? Nijaký neexistuje. Nanajvýš náhodná kontrola zistí, že sociálna pracovníčka nekoná a vezmú jej osobné ohodnotenie. Ona napríklad spôsobí, že dieťa ide do polepšovne. Ak to urobila zle, príde o 30 alebo 70 eur. Skúsme zrátať, o čo všetko prišlo to dieťa.

9


TÉMA

text: ada jung | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 134+

CHOĎ V POKOJI, TVOJA VIERA ŤA UZDRAVILA

ZÁZRAČNÍ LIEČITELIA Ľudia vždy inštinktívne verili v existenciu liečivej sily, ktorá im môže navrátiť zdravie. Túto tajomnú moc je možné privolať, ovládnuť a zmierniť ňou utrpenie. Tí, ktorí tvrdia, že to dokážu, však môžu aj ublížiť. So sestrou držíme mamu každá pod jednou „Vaša mamička obdržala milosť,“ šepká nám pazuchou. Pomaly sa uberáme do malého Milka a mama prikyvuje, zaskočená, ale domčeka, v ktorom na nás možno čaká zázrak. šťastná. Usmievame sa aj my so sestrou, Zázrak uzdravenia. Mama sa druhý rok trápi radosť je nákazlivo okamžitá. Pani Milka ods rakovinou. Podstúpila ožarovanie, operáciu, ba mieta peniaze, vraj išlo o mimoriadne uzdraaj 50-dňový pôst s pitím bylinnej čajovej zmesi. venie a za milosť Božiu sa neplatí. Vychudla, ale cítila sa výborne, výsledky mala dobré. Kým nezačala opäť normálne jesť. Potom choroba plnou silou udrela do kostí. Všetky tri sme utrápené, vyčerpané. My so sestrou to pred mamou skrývame, ona sa zasa tvári statočne a veselo kvôli nám. Nechce zomrieť. Veľmi chce žiť. A my si nevieme predstaviť, že odíde. Takú bolesť z možnej straty sme ešte necítili. Chceme urobiť všetko pre to, aby zvíťazil život.

a uzdravovateľ z Ameriky. Vzduch v hale je čoraz nedýchateľnejší, čudujem sa, ako to vydržia ľudia, ktorí sem prišli s nejakým fyzickým neduhom. Ja som tu najmä zo zvedavosti. Pot sa z nás všetkých len tak leje, ale ovládla nás kolektívna vlna nadšenia.

2012 august

ľudí. Sila ľudského ducha použitá na dobré či domov. Ani na chvíľu však skutočne neverím, že zneužitá na zlé – podobne ako jadrová energia... som uzdravená. A naozaj. Môj starý problém sa Evanjelizácia sa skončila, vychádzame z haly ozve hneď nasledujúci deň. na trávnik. Vzrušenie stúpa, lebo až teraz príde pre mnohých to najdôležitejšie – uzdra- Pri tehotenskom brušku vovanie vyháňaním zlého ducha. Na pódiu „Je to už za mnou, aj keď sa stále cítim ako síce tiež uzdravili zopár vyvolených, ale teraz hlupaňa,“ hovorí 33-ročná Janka, pričom enerje to tu pre všetkých. Ako inak – staviam sa gicky krúti pohárom na vysokej stopke. Popíja do nekonečného radu ľudí. Musím to vyskúšať. biele víno, lebo, ako s ironickým úsmevom A ak sa navyše zbavím aj dedičného zdravot- poznamenáva, už môže. „Mám vysokú školu, ného problému, tak fajn. som úspešná a darí sa mi, ale ako vidno, rozum Exorcisti postupujú pomerne rýchlo. V pod- môžete stratiť hocikedy.“ state ide o to, že hlavný vyháňač oproti nám Janka je jednou z „pacientiek“ liečiteľa od vystrie ruky, prípadne ich na nás položí a nahlas Galanty, okolo ktorého na jar tohto roku vybuniekoľkokrát zvolá: „Go in Jesus Name!“ Dvaja chol škandál s fiktívnymi tehotenstvami. Na pomocníci zasa idú poza nás. To preto, aby desiatky (!) žien mal totiž taký sugestívny vplyv, zachytili a jemne položili na trávnik toho, koho že sa u nich začali prejavovať všetky alebo tak-

Najlepší liečiteľ Každé liečenie, či už liečiteľské alebo lekárske, je založené na viere. Veríme lekárom, hoci lekárska veda je napriek úžasnému pokroku v podstate stále v plienkach. Dokáže veľa, ale zďaleka nie všetko a tam, kde končí, začína svoje pôsobenie liečiteľ. Odkiaľ pokiaľ však môžeme veriť liečiteľom? A máme veriť viac klasickej alebo alternatívnej medicíne? Moderná psychoterapeutika tvrdí, že máme veriť predovšetkým sami sebe. Veď aj najväčší „liečiteľ“ všetkých čias Ježiš Kristus povedal: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila,“ alebo „Nech sa ti stane podľa tvojej viery“. Nikdy však nepovedal: „Ja som ťa uzdravil“. To znamená, že nemusíme mať vieru v žiadnu konkrétnu osobou (hoci môžeme, na vlastné riziko) a nemusíme mať ani žiadnu náboženskú vieru, a i tak môžeme byť uzdravení. A síce liečivým mechanizmom ukrytým v našom vnútri tak, ako je ukrytý v prírode, v zákone ustavičnej obnovy života a teda aj zdravia.

V domčeku u Milky Liečiteľka, ktorá má medzi chorými dobré meno, nás milo víta. Hneď sa ujme mamy a usádza ju na pohodlnú stoličku. Liečiteľ, ktorého sme navštívili predtým, na nás dobrý dojem neurobil. Čakali sme dve hodiny v bráne ošumelého domu neďaleko bratislavskej budovy YMCA. Rad ľudí sa hadil k dverám jeho bytu cez dve poschodia. Za návštevu si vypýtal dvesto korún, ale ja som mala pocit, že na mame mu vôbec nezáležalo, hoci nad ňou urobil niekoľko „liečivých“ ťahov rukami. Pani Milka je iná. Má upokojujúce správanie a vyžarovanie, nevtieravú sebaistotu, príjemný vzhľad. Keď mama začne hovoriť o svojej chorobe, pani Milka ju jemne preruší. Hovorí, že vie. A dodáva: „Nebojte sa, bude to dobré.“ Spýta sa, či by mame neprekážalo, ak by zostali len samé. Vychádzame so sestrou čakať do vstupnej chodbičky. Spolu s ďalšími chorými, ktorí si sem prišli po uzdravenie. Alebo aspoň po nádej. Rozprávajú si skúsenosti, rozoberajú utrpenie svojho tela tak metodicky, akoby už ležalo na pitevnom stole. „Ostrieľaní“ dávajú rady „začiatočníkom“, ani čoby bolo uzdravenie maratónom, ktorý zabehnú len tí najlepšie trénovaní. A odhodlaní. Aj moja mama potrebuje takéto rozhovory. Ale ja cítim, že tieto reči by sa mali viesť len po určitú hranicu uvoľnenia traumy chorého, lebo potom už preňho predstavujú podvedomý blok, negatívnu sugesciu, znemožňujúcu uzdravenie. Čakali sme asi pol hodinu. Mama prichádza v doprovode liečiteľky, ide sama, pani Milka ju nepodopiera, obe sa naširoko usmievajú. Hneď sa ponáhľame k nim, zblízka vidíme, že majú v očiach slzy. Taká veľká je ich radosť.

10

Najviac ju trápi, že k tomu istému liečiteľovi priviedla aj priateľku, ktorá naďalej verí, že je tehotná a chystá sa koncom leta na bábätko. „Rovnako ako mne jej ultrazvuk nič neukazuje, brucho má prázdne, ale stále verí jeho argumentu, že dieťatko nevidno, lebo je okolo astrálna clona. On ho ale vidí, vie aj koľko meria a váži.“ Janke sa lícami kotúľajú dve slzy, okamžite ich zastaví dlaňami. „Pre seba som neplakala ani chvíľu, akoby sa mi okamžite vrátil rozum. Ale vidieť takto ju, to je nad moje sily.“ Rozpráva o sklamaniach žien, ktoré teraz bojujú za prešetrenie činnosti liečiteľa políciou. Jednej povedal, že jej dieťa „sa vstrebalo“, druhej, že „sa narodilo do inej dimenzie“, tretej, že „ho v skutočnosti ani nechcela, tak odišlo“. Má plno rôznych ezoterických vysvetlení a Janka si myslí, že im aj sám verí. Že je ako človek chytený do vlastnej pasce. „Uveril sám sebe. Alebo ešte horšie – sám v seba.“

MUDr. Anatolij M. Kašpirovskij Po maminom „zázračnom uzdravení“ prišla do mesiaca recidíva, ukrutné bolesti kostí. Keď sa sestra išla za pani Milkou poradiť, povedala jej, že mama si za to môže sama. Lebo obdržala milosť, ale stratila vieru. Prinavrátila si chorobu svojimi pochybnosťami a strachom. Uverila som týmto argumentom a hnevala som sa v skrytosti na mamu ešte aj vtedy, keď ju už ochrnutú a nemohúcu doopatrovávali láskavé ruky rehoľných sestier na Heydukovej. Až oveľa neskôr som si položila zásadnú otázku: ak to naozaj bola taká mimoriadna milosť, prečo vymizla ako obyčajný placebo efekt?

Na zelených pasienkoch Športová hala na bratislavských Pasienkoch. Napchatá až po strop, akoby šlo o koncert známej hviezdy. Ale nie. To prišiel kazateľ

Svedectvá viery, ktorá uzdravuje, majú veľkú moc. Teda konkrétne – Ježiš uzdravuje cez svojich oddaných služobníkov. Okrem „domácich liečiteľov“ prišlo na Slovensko po roku 1989 aj veľa neúnavných apoštolov. Svedectvo o Ježišovi odhodlane, v duchu prvých kresťanov, dokladajú zázrakmi. Dvíhajú ruky nad chorými a v Ježišovom mene vyháňajú diabla, lebo každý neduh, duševný aj telesný, je jeho dielom a prejavom. Čochvíľa máme zažiť zázrak uzdravenia všetci. Alebo aspoň väčšina z nás. Alebo aspoň niektorí... Tí, ktorých viera je najsilnejšia a tí, ktorých Boh omilostí, ako sám uzná za vhodné. V tej chvíli si spomínam na Kašpirovského. Na jeho liečiteľských seansách bola podobná atmosféra a keď som sa dívala na jeho fascinujúcu osobnosť, musela som myslieť aj na Rasputina. Takto nejako alebo ešte mocnejšie ovládal

uzdravujúca moc zhodí z nôh. Ak sa nič nestane, mer všetky znaky gravidity. „Najprv mi vynechal idú ďalej. Ak je niekto uzdravený, nahlas ďakujú menzes, potom ma začali pobolievať prsia a Bohu. Sledujem reakcie ľudí. Tí, ktorí zostanú stáť, rásť brucho,“ hovorí teraz už skôr nahnevaná len ťažko ukrývajú sklamanie a s nevyslovenou ako nešťastná žena. Myslí si, že k tomu, čo sa otázkou sa dívajú na tých, ktorí ležia na chrbáte s ňou začalo diať, okrem vlastnej túžby po dieťati v tráve. Tá otázka znie: Prečo oni a prečo nie ja? prispela nielen sugestívna osobnosť liečiteľa, ale Zrazu sú vykonávatelia Božích zázrakov pri mne. aj povesť, ktorú mal – že mnohým pomohol. Cítim sa trošku komicky a nedokážem zadržať „Ľahšie uveríte, keď o jeho schopnostiach úsmev, či skôr úsmešok. Hneď pri prvom Go svedčia iní. A myslím, že aj on sám je o nich in Jesus Name pocítim akoby tlakovú vlnu. Nič presvedčený. Pre mňa je veľkým prekvapenepríjemné, ale zato jednoznačné. Okamžite ním to, že som schopná takej veľkej viery. zľahka padám dozadu. Nie je to podlomenie Je to naozaj mocné a práve mám príležitosť nôh. Padám vystretá a vedomie ma opúšťa použiť to opačným smerom.“ Myslí tým podobným spôsobom ako pri narkóze, len postupné zmenšovanie narasteného bruška, rýchlejšie. Sluch odchádza posledný, a tak ešte ktoré teraz vyzerá na začatý štvrtý mesiac, začujem nadšené aleluja! Neviem, ako dlho som ale bolo vraj raz také. Siahnem naň, je pevné mimo. Keď sa preberiem, zachytávam trochu ako skutočné brucho tehotnej, žiaden tuk z očakávajúce a trochu závistlivé pohľady ľudí obyčajného priberania. Okrem toho, Janka okolo. Oprášim sa a idem v povznesenej nálade je úplne štíhla.

Ukrajinský psychoterapeut svojimi hromadnými, televíziou a rozhlasom prenášanými seansami, poriadne rozvíril verejnú mienku. Obviňovali ho z klamstva, šarlatánstva, manipulácie a hypnózy (hoci dnes je to bežne používaná psychoterapeutická metóda). Kašpirovskij sa oženil s Češkou, preto v 90. rokoch pomerne často navštevoval Československo, najmä keď mu v Sovietskom zväze zakázali činnosť. Istý čas žil v USA. Od svojich seáns postupne pod tlakom upustil, klesol aj záujem o ne. O ďalšom Kašpirovského živote je známe málo. Istý čas ho bolo vidieť v Jeľcinových kruhoch a údajne chcel kandidovať za prezidenta. Bol aj vo vládnej delegácii počas vojny v Čečensku. O svojej metóde hovoril, že spúšťa mechanizmus biologickej autoregulácie, že len prišiel prebudiť zákon, ktorý tu bol už vtedy, keď sme tu ešte my neboli.

11


TÉMA

text: peter getting

nota bene 134+

komix

2012 august

foto: freepussyriot.org

Foto: Igor Mukhin

Bohorodička, vyžeň Putina!

foto: freepussyriot.org

Za hudbu vo väzení Ak u nás sa za mrežami ocitali umelci naposledy počas komunistickej diktatúry, v putinovskom Rusku je to možné aj dnes. Avšak uväznenie hudobníčok, akokoľvek kontroverzných, je unikátom aj v Rusku, ktoré je dlhodobo kritizované na porušovanie ľudských práv. Na členky skupiny sa zniesla surová kritika zo strany fanatických provládnych aktivistov i ortodoxných veriacich. Na ulici zbili dokonca Punk v kostole aj fanúšikov kapely, ktorí protestovali proti Takýto happening moskovská Katedrála Krista uväzneniu hudobníčok. Hlava ruskej praSpasiteľa asi nezažila. Päť členiek Pussy Riot vošlo voslávnej cirkvi označila akciu v kostole za 21. februára do centrálneho kostola v ruskej metro- „bohorúhačstvo“ a prípad odštartoval aj masopole, rozostavili zosilňovače a pred ikonami spustili vú kampaň „na ochranu viery“, ktorá vyvrcholila improvizovaný koncert. V refréne pesničky nazva- veľkou demonštráciou veriacich v Moskve. nej Punková modlitba kritizujú Putina a vládny establishment a spievajú: „Bohorodička, vyžeň Provokatérky? Putina!“ Čoskoro nato nasledovalo zatýkanie. Hudobníčky pritom neprišli len s lacnou V napätom predvolebnom čase napokon pu- provokáciou. V novej piesni nekritizovali len tovali za mreže mnohí Putinovi odporcovia. Putina, ale chceli upozorniť aj na prepojeTrojica ruských provokatívnych hudobníčok zo skupiny Pussy Riot je vo väzení už od februára a hrozí im až sedem rokov. To všetko za hudobný happening, kde sa pankáčky pustili do tvrdej kritiky Putina.

12

nie ruského pravoslávneho kléru s tajnými službami a oficiálnymi politickými štruktúrami. Rockerky Nadežda Tolokonnikovová, Jekaterina Samucevičová a Marija Aľochinová musia až do procesu zostať vo väzení. Tam držali aj hladovku, keďže celý ten čas musia byť mimo svojich malých detí. Ich právny zástupca komentoval túto šikanu stručne: „Keď súd púšťa na slobodu policajta podozrivého zo znásilnenia občana, ale dievčatá obvinené zo žartovného priestupku drží za mrežami, tak ide o absolútnu zvôľu.“ Šikanovaniu sú podľa neho vystavené aj vo väzení. Nešlo o prvú akciu Pussy Riot. Táto feministická punková skupina neohlásene vystupovala napríklad na Červenom námestí alebo v luxusných butikoch, ktoré navštevuje ruská vyššia vrstva.

Kritizujú nedodržiavanie základných ľudských práv, diskrimináciu, šokujú vulgárnym slovníkom. Špecifická situácia v Rusku, kde je striedavo premiérom a prezidentom bývalý agent KGB, ich núti vystupovať pod pseudonymami a v kuklách, avšak ako ukázal incident, polícia a tajné

„Razancia, s akou ruské úrady reagovali, nie je ospravedlniteľná.“ služby majú v Rusku dlhé chápadlá. Medzitým Putin opäť vyhral voľby a moskovský obvodný súd rozhodol o predĺžení väzby hudobníčok. Prokuratúra pripravuje obvinenie z chuligánstva s charakterom organizovaného zločinu, za čo im hrozí až sedem rokov za mrežami.

Petícia a koncert Ľudskoprávna organizácia Amnesty International už zaradila hudobníčky na zoznam „väzňov svedomia“ a spustila petíciu na ich prepustenie.

V stanovisku uvádza, že „razancia, s akou ruské úrady reagovali, nie je ospravedlniteľná.“ Výzvu na prepustenie hudobníčok zverejnila aj legendárna česká hudobná skupina The Plastic People of the Universe: „Pýtame sa, prečo sa vláda, ktorá je presvedčená o svojej bezúhonnosti, bráni tak drasticky kritike slobodomyseľných ľudí, aj keď je vyjadrená trochu vyhroteným spôsobom.“ A napokon sa na podporu ruských pankáčok usporiadal aj festival Už zasa zatvárajú muzikantov, na ktorom vystúpili Plastici, Filip Topol, Vlastimil Třešňák a ďalší umelci. Hoci s formou protestu Pussy Riot nemusia mnohí súhlasiť, aj medzi samotnými Rusmi sa nájde dosť tých, ktorí rovnako nesúhlasia ani s tvrdým postupom voči pankáčkam. A situácia skutočne až príliš pripomína koncert Plastikov v roku 1976, ktorý sa stal zámienkou na nové prenasledovanie oponentov komunizmu a priaznivcov undergroundu v Československu. Agresia moci však docielila pravý opak: vtedajšie uväznenie a tresty pre hudobníkov spustili Chartu 77, vlnu solidarity a mali celosvetový ohlas. Aj putinovské Rusko má svoje vlastné, ruské „Plastičky“.

13


Retro

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 134+

2012 august

Podobnú situáciu riešili sestry aj v reálnom živote, a to len rok po premiére Oblúd. Violet sa zasnúbila s hudobníkom Mauriceom L. Lambertom. Úradníka, ktorý by ich zosobášil, hľadali po celej krajine. V tom čase sa verejná mienka aj štát zhodli, že siamské dvojčatá nemajú právo na milostný život. Nie to ešte na manželstvo. Snúbenci oň žiadali v 51 amerických štátoch, no povolenie nedostali a rozišli sa. V roku 1936 sa Violet predsa vydala. Vzala si svojho dlhodobého tanečného partnera a dôverníka dvojičiek Jima Moorea. O päť rokov mala svadbu aj Daisy. Manželstvo s tanečníkom Haroldom Estepom vydržalo len dva týždne. Po úpadku estrádnych šou koncom 60. rokov sa niekdajšie boháčky pretĺkali ťažko. Po rôznych peripetiách sa ich ujal riaditeľ obchodu s potravinami, kde ukladali nákupy do tašiek. Jedného dňa sa nedostavili do práce. Našli ich doma, v maličkom prívese. Zomreli na chrípku.

PRAVÉ OBLUDY ČASTO VYZERAJÚ OBYČAJNE

Dáma s bradou, trojnohý muž a tí ďalší Kedysi bol pre ľudí s postihnutím cirkus jedinou šancou, ako si zarobiť na dôstojný život. Vystavovali ich ako exponáty v podivnej zoo, ale boli omnoho ľudskejší než tí, čo si ich obzerali. Princ Randian má výraz neohrozeného muža, veľké fúziská a náušnicu v uchu. Čo však nemá, sú ruky a nohy. Leží na bruchu, v kútiku úst zviera cigaretu. Vezme zápalkovú škatuľku, ústami ju otvorí, vyberie zápalku, škrtne, pripáli si a zápalku obratne sfúkne nosom. V jednej z najznámejších scén filmu Obludy (The Freaks) to bez náhlenia stihne za 15 sekúnd. Režisér Tod Browning predstavil cirkus tak, ako ho v roku 1932 poznal len málokto. „Obludy“ ukázal ako ľudí, ktorí svoje nedostatky kompenzujú až zázračnými zručnosťami, ale žijú aj cítia ako všetci ostatní. Majú priateľov, milencov, manželov, deti. Poznajú vášeň aj rodinnú pohodu. Browning dokonca naznačil, že vo vzťahoch sú úprimnejší a spokojnejší než tí, čo vyzerajú štandardne. Pre vtedajšie obecenstvo to bolo čosi neprijateľné. Film pobúrene odmietlo. V Anglicku ho zakázali na 30 rokov. Pár štátov USA nikdy nezrušilo zákony, ktoré premietanie Oblúd zatrhli. Technicky vzaté je tam ilegálne dodnes.

Dobrodružstvo s priateľmi „Keď chcem vidieť príšery, stačí mi pozrieť sa von oknom,“ komentoval Polovičný chlapec Johny Eck tých, pre ktorých bol len netvorom zo šou kuriozít. „Stretol som tisíce ľudí, a nikoho lepšieho, než trpaslíkov a siamské

14

dvojčatá, húseničieho muža, bradatú dámu a ľudského tuleňa s maličkými plutvami namiesto rúk. Nikdy som im nedával trápne otázky a oni ich nikdy nepoložili mne, a Bože, to bolo dobrodružstvo.“ Vo fraku a bielej košeli s motýlikom pod krkom Johny obratne poskakoval na rukách, ktorými nahrádzal chýbajúce nohy. Medzi jeho akrobatické kúsky patril vzpor na jednej ruke. Keď nekočoval s „obludáriom“, so zdravým dvojčaťom Robertom viedol vlastný orchester. Vo voľnom čase kreslil, maľoval a preháňal sa na špeciálne upravenom závodnom aute. Na rozdiel od svojho kamaráta Princa Randiana sa nikdy neoženil. Ten si už v mladosti vzal krásku známu ako Princezná Sarah a mal s ňou štyri deti. Manželka ho verne podporovala v kariére, ktorá trvala skoro pol storočia. Princ Randian bol bystrý muž. Rýchlo sa prispôsobil podmienkam cirkusového života. Hovoril po anglicky, nemecky, francúzsky a hindsky. Bol slávny performer. V priliehavom pletenom úbore sa súkal po pódiu ako had. Fascinovaným divákom predvádzal, ako šúľa cigarety, píše, maľuje, holí sa britvou. Rekvizity mal schované v drevenej škatuli, ktorú si sám vyrobil. Zvykol vraj žartovať, že takto si raz zbúcha aj dom.

S bradou a platom prezidenta Dnes sa zdá dehonestujúce a kruté, že sa niekto musel živiť ako „príšera“. No kedysi bol cirkus pre mnohých ľudí s postihnutím jedinou šancou na dobrý zárobok a dôstojný život. Bradatá dáma Annie Jones na vrchole svojej kariéry zarábala viac ako vtedajší americký prezident. V roku 1865 sa narodila do rodiny s jedenástimi deťmi. Rodičia neodolali ponuke slávneho principála P. T. Barnuma a deväťmesačnú Annie vyslali na jej prvé turné. Už vtedy zarábala 150 dolárov týždenne, čo poľahky uživilo celú rodinu. Do deviatich rokov ju na cestách sprevádzala mama, potom si musela vystačiť sama. V pätnástich sa prvýkrát vydala. Cirkusáka Richarda Elliota však nezaujímala jej povestná krása, iba peniaze. O pár rokov už mala druhého manžela, cirkusového kostyméra Williama Donovana. Spolu sa vybrali do Európy. V Petrohrade Annie očarila cársky pár a pred najvyššou šľachtou triumfovala aj v ďalších krajinách Starého kontinentu. Vysoké zárobky prezieravo investovala do realít, no nestihla si ich užiť. Najskôr jej zomrel muž, potom ochorela na tuberkulózu. Jej posledným želaním bolo, aby ju pochovali takú, aká vždy bola – s bradou.

Dvojičky hľadajú lásku Siamské dvojčatá Daisy a Violet Hilton zo svojich peňazí dlho nič nevideli. Nie že by slabo zarábali, no všetko zhabala ich adoptívna matka a neskôr poručníci. Tí si z príjmu Hiltonovych dievčat postavili luxusný dom. Sestry dávno prekročili plnoletosť a v kočovných šou ešte stále spievali, tancovali, hrali na klarinet a saxofón skoro zadarmo. Od zneužívania ich oslobodil právnik Martin J. Arnold. Dom síce ostal poručníkom, ale sestry od nich vysúdili takmer 80-tisíc dolárov. Daisy a Violet, ktoré patrili k najkrajším ženám šoubiznisu, mali viacerých nápadníkov. Pomáhali si pri tom trikom slávneho eskamotéra Harryho Houdiniho. Ten ich naučil, ako sa od seba mentálne odpojiť. V Obludách Daisy hrala manželku koktajúceho Roscoea, ktorej pokoj v rodine narúša nespokojná sestra. Našťastie však Violet požiada o ruku krásny mladík a všetko dobre dopadne. „Musíte nás niekedy prísť pozrieť,“ hovorí vo filme budúci mladomanžel. „Áno, a vy musíte niekedy prísť k nám,“ vykoktá Roscoe.

Tučná dáma a Kostený muž K najšťastnejším manželom v cirkuse a zrejme aj mimo neho patrili Hannah a John Battersbyovci alebo Tučná dáma a Kostený muž. Ona s váhou nad tristo kíl bola koncom 19. storočia asi najťažšou ženou sveta. On síce nebol trpaslík, ale údajne vážil iba 20 kíl. Ich dcéra Rachel bola klasická krásavica – ani chudá, ani

„Keď chcem vidieť príšery, stačí mi pozrieť sa von oknom.“ tučná. John mal niečo po štyridsiatke, keď spadol z voza a vážne si poškodil chrbticu. Vzdal sa vystupovania a viedol kováčsky obchod. Po zvyšok života sa pohyboval na vozíku. Pribral na 45 kíl a ťažkal si, že je príliš tučný. Od Johnovej nehody Hannah s cirkusom vyrážala iba na polovicu roka. Dlhšie bez muža nevydržala. Doma mali špeciálne vystužený nábytok, aby ju uniesol. V každom hoteli, kde spala, museli spevniť jej posteľ oceľovými pod-

perami. Na turné sa vozila osobným vlakovým vagónom s dvojnásobne širokou posteľou. Z jednej cesty sa vrátila predčasne, vo vozni s batožinou. Spadla pri zostupovaní z pódia. K zraneniu sa pridali komplikácie, po ktorých Hannah zomrela. John na vozíčku zúrivo obraňoval ich dom pred zvedavcami, ktorí sa naposledy snažili zahliadnuť jej obrovské telo.

Vzdelávanie namiesto senzácie Frank Lentini, Muž s troma nohami, nemal šťastné detstvo. Rodičia sa ho vzdali. Teta ho dala do domova. O to viac sa snažil, aby deti okolo neho boli šťastné. S manželkou Theresou Murayovou mal štyri vlastné, no milý a pozorný bol aj k cudzím. Trpezlivo im odpovedal na otázky, keď sa prišli pozrieť na jeho slávny výstup – výkop futbalovej lopty treťou nohou. Aligátoria žena Esther C. Parnel v detstve trpela pre svoju zvláštnu, šupinatú kožu. Susedia od nej bočili. V 16 rokoch ju vylúčili zo školy, jej stav vraj môže byť nákazlivý. Samozrejme, že nebol. Spôsobila ho genetická porucha – tak ako u väčšiny cirkusových „oblúd“. S rovnako postihnutým bratom Billom sa teda Esther dala k cirkusu. Tú prácu najskôr neznášala. Nedovolili jej odpovedať na otázky divákov. Cirkusový rečník im nahováral, že jej tehotnú matku vystrašil aligátor. „Tí, ktorí sa narodia zvláštni, nie sú príšery. Sú to veľmi špeciálni ľudia,“ povedala raz novinárovi. Po svadbe s cirkusovým hudobníkom Thomasom Blackmonom si založila vlastnú šou. Neplánovala vyvolať senzáciu, ale vzdelávať verejnosť. Ľudí s postihnutím zas učila, aby si cenili samých seba. Na javisku držala v náručí prvorodeného syna Chrisa. Ukazovala, že aj atypickí ľudia môžu mať zdravé deti. V závere Oblúd sa z najkrajšej artistky stane najodpudivejšia príšera. Všetko zlé, čo mala v sebe, sa prederie na povrch a je to desivé. V skutočnosti nás totiž nedefinuje to, ako vyzeráme, ale akí sme. Zdroj: phreeque.tripod.com, imdb.com INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

15


SLADKÉ LETO

text: dagmar gurová | foto: david trčka a palo čejka

nota bene 134+

Palacinkoví majstri sú pripravení na nápor zákazníkov.

ÓDA NA PANKÁČSKE PALACINKY

FUNKI PUNKI AKO OD MAMKY Palacinkový majster pripravuje čerstvé dobroty. Unavený hladoš ho sleduje z barovej stoličky. Často si pri tom dobre podebatujú. Daktorým stravníkom je až ľúto, keď je ich objednávka hotová a musia odísť. Zabočím do Nedbalovej, uličky za bratislavskou Všetko je ozajstné bolo už aj vajce. No my nevieme ani nechceme Starou tržnicou, a náhlivo sa rozhliadam. Som „To robí cukor,“ usmieva sa aj David. „Chceli ľudí ošmeknúť. Všetko robíme z ozajstných už strašne hladná a tu niekde má byť povestná sme mať hodiny pre manažérov, nech si surovín,“ hovorí Ivan, navlečený v pôvabnej palacinkáreň Funki Punki. Nehľadám podnik prídu vyrobiť vlastnú palacinku. Trochu by si gazdinkovskej zástere. s honosnou terasou, ale výdajné okienko. Pod zamakali a hneď by sa cítili lepšie. Niektorých veselým, oranžovým pútačom už postáva hlúčik to aj zaujalo, ale zatiaľ asi nenabrali odvahu.“ Dáte si niečo zmyselné? biznismenov v nažehlených košeliach. Bez nich Výhody takejto striedavej činnosti oceňuje Na palacinky sa chvíľu čaká, ale o to sú lepšie. by vyzerali ako dovolenkári na pláži. Usmievajú z vlastnej skúsenosti. Tak ako Ivan a Juraj, „Nechystáme ich dopredu. Asi po dvadsiatich minútach by začali schnúť a gumovatieť. Ovesa, tváre vystavujú slnečnému kúpeľu. O to viac s ktorými palacinkáreň rozbiehal, má aj on medzi nimi vytŕča trojica, ktorá všeobecnej ešte inú prácu. Je fotograf. „Dlho vysedávam rili sme si to.“ Donášku robia preto viac-menej pohode zatiaľ neprepadla. Ich porcia sa totiž pri počítači a toto je potom veľký relax. Aj keď v centre. Na žltom bicykli Ukrajina to v pohode v žiarivej oranžovo-bielej kuchyni ešte len chys- to samozrejme nie je žiadne leháro.“ stíhajú až k Auparku na druhom brehu Dunaja. tá. Naznačujú, že mám postúpiť k okienku, ale Najviac práce je cez obed. Po lahodné živiny „Keď si niekto objedná dvadsať palaciniek? Do nedočkavo mi nazízajú poza chrbát. sem chodia hlavne ľudia, ktorí pracujú v cen- desiatich minút sú hotové,“ hovorí David. Je pol jednej a zákazníci sa sem len hrnú. Ivan „Keby ste ich vyhadzovali do vzduchu, boli by tre. Nie všetci požadujú cukor. Na výber je aj a brigádnička Katka, ktorí sa činia v hlbinách rýchlejšie hotové,“ pozerá zrejme najvyhladovanejší viacero verzií, ktorých základom je sýte slané pán na palacinky, ktoré postupne zlatnú na troch cesto so zemiakom. Ja si dávam pohánkovú pa- kuchyne, pripomínajú zručných cirkusových panviciach. „Je to len efektný trik. Na rýchlosť nemá lacinku s humusom a sezónnou zeleninou. Som žonglérov. „Dáš si niečo takéto zmyselné?“ pýta vplyv,“ odpovedá mu David, jeden zo zakladateľov nadšená. Konečne miesto, kde si objednám sa dievča zamilovane opreté o svojho priateľa. pankáčskej palacinkárne. „Ale ak chcete, môžete rovno z jedálneho lístka. Bez vysvetľovania Ten si naozaj vyberá zo sladkej ponuky a jej si to vyskúšať.“ Ponuka muža umlčí, možno predsa a doprosovania, akému sa vegetarián s aler- radí: „Vypýtaj si polievku. Tu majú najväčšiu.“ Ešte treba dodať, že poctivú ako od mamy a len nie je až taký expert. Vzápätí aj s kolegami giou na lepok a laktózu vo väčšine podnikov každý deň inú. Ponúkajú prekvapivé kombinádostáva vytúžené palacinky – s gaštanovým pyré nevyhne. Výsledkom nie je kompromis, ale a kiwi, jahodovo-smotanovú a s orieškovou nu- chutné jedlo. cie ako špenát s mätou, ale aj klasický nedeľný telou. Spokojne sa do nich zahryznú ešte na ulici „Nepoužívame polotovary. Ktosi nám ponúkol vývar s obrími kusmi zeleniny, cícerovú či a rozveselení odchádzajú. hotovú palacinkovú zmes v prášku, v ktorej mrkvovú so zázvorom. Tým, čo chcú špecialitu

16

2012 august

Palacinkáreň na Nedbalovej ulici farebne aj ideovo nadväzuje na tú pôvodnú z Jedlíkovej.

dňa poznať dopredu, stačí kliknúť na Facebook. „Kto má červenšiu polievku ako my? Dnes pre všetky dievčatá bonus: prírodný rúž na pery v cene!“ dočítajú sa napríklad. Denne je tu však ešte čosi, za čo sa nepripláca – čakanie na svoju nádielku si zákazník môže spríjemniť rozhovorom s palacinkovými majstrami. Teraz beseduje hlavne David, ktorého panvica je najbližšie k okienku. Unavený hladoš sa vonku pohodlne usadí na barovú stoličku a obvykle už po chvíli plynie nenútená debata.

Odísť je ťažké „Kedy otvoríte ten váš nový podnik? Idem na sedem mesiacov do Číny a ešte predtým by som si k vám rada zašla,“ hovorí mladá slečna. „Pôvodne sme to plánovali na Deň detí. Najbližšia vhodná príležitosť je až na Deň ústavy,“ žartuje s ňou Ivan, ktorý na okamih vykukne spoza Davida. Ich ďalší priestor v centre bude cez deň kaviarňou s barom, večer krčmou a až do noci palacinkárňou. Slečna cestovateľka odchádza s potešeným chichotom a kompletným menu – polievkou a dvoma palacinkami. „Pôvodne sme fungovali na Jedlíkovej a oproti nám bývalo veľa dôchodcov. Niektorí nám už za dva dni vyrozprávali celý svoj život. Pravidelne chodieval napríklad učiteľ hudby, ktorý svojej manželke vždy kúpil dve tvarohové,“ spomínajú chalani. Daktorým stravníkom je vraj až ľúto, keď je ich objednávka hotová a musia odísť. Nečudujem sa. V zákazníkovi tu vyvolávajú osviežujúci pocit, že v tej chvíli záleží špeciálne na ňom. Nielen na tom, čo bude jesť, ale aj ako sa cíti. Už na Jedlíkovej si to v okolí svojho okienka pekne prerobili. Natreli fasádu aj starý odkvap.

„Keď už sme to dali dokopy, prišla suseda a spýtala sa: Chlapci a to sa vám oplatí robiť na dva mesiace? A tak sme sa dozvedeli, že tam príde Billa,“ hovorí Ivan. Aj tu, na Nedbalovej je všetko čisté a farebne zladené. Ešte i kvetináč na pulte je oranžový.

Čo varia aj jedia Z príjemných vnemov je mi do skoku ako pri dobrom „funki“. Chalani však nemajú číra ani zatváracie špendlíky namiesto náušníc. Tak kde je „punki“? „Pankáčmi sme boli, keď sme mali šestnásť a odvtedy nestarneme. Teda to aspoň hovoríme dievčatám,“ smejú sa. Súhlasím, a nielen preto, že som dievča. Podľa jednej z definícií je pankáč práve mladý človek, člen skupiny, ktorá rebeluje proti zavedenej kultúre. To môže robiť hoci aj v oblasti

„Za všetkým je žena. Palacinky nás naučili robiť naše úžasné mamy.“ stravovania. A čo je u nás väčším rebelantstvom, než chutné, čerstvé jedlo za primerané ceny a k tomu milá obsluha? Po obednom šialenstve David oddychuje pri tanieri vlastnej polievky. „Vidíš Ivan, ako mi chutí? Druhýkrát si nakladám,“ volá z kuchyne. „Naše jedlo jeme celý deň a niekedy aj večer.“ Sedia v susednom podniku a keď vyhladnú, odbehnú si urobiť palacinky. Práve Ivanovi môžem ďakovať za to, že robia pohánkové aj špeciálne bezlepkové. Má celiakiu a nebyť tejto možnosti, ostal

by v práci hladný. Tvrdí, že raz si doprial až sedem palaciniek za deň. Neviem si to dobre predstaviť, lebo sú naozaj veľmi sýte.

Princezná palacinka „Máme kamaráta, záujmového kuchára, ktorý nám pomáha vymýšľať nové plnky. To on prišiel s domácou paštétou alebo princeznou palacinkou, v ktorej je domáci karamel, šťava z čerstvých citrónov a trstinový cukor,“ hovorí David. „Novinky objavujeme aj na výletoch. Chcelo by to zase nejaký, najlepšie do Francúzska,“ zasníva sa Ivan. „Minulý Silvester bol celý o palacinkách. Vznikla tam aj plnka gaštanové pyré s kiwi. To boli totiž jediné prísady, čo nám nakoniec ostali. Všetky ostatné sme už vyjedli.“ Na otázku, od koho sa palacinkovému umeniu naučili, má David jasnú odpoveď: „Máme úžasné mamy.“ A vôbec, za všetkým je žena, zhodujú sa chalani. Kamarátke napadlo, že by mali robiť palacinky. „Čo blázniš?“ pýtali sa jej najskôr. No potom sa ukázalo, že presne to je dobrota, čo na trhu chýba. Začínali sami a doteraz tam sú aspoň cez obed. Poobednú šichtu už zveria aj brigádnikovi. Neberú však hocikoho. Len takých, čo to v kuchyni vedia. Ako Katka. „Sem-tam sa stane, že máš naraz desať objednávok a niečo sa pripáli. Vtedy neostáva iné ako zachovať pokoj, očistiť panvicu a začať znova,“ hovorí David. „Ľudia sú celkom normálni, chápu to.“ Pri okienku je práve ďalší spokojný zákazník. „Aj toto je klasik, čo chodí každý deň,“ upozorňujú ma. Už dostal svoje palacinky a jeho smiech sa rozlieha doďaleka. „Tak zajtra,“ volá na neho Katka od panvice s ďalšou várkou. „Čo zajtra?“ zháči sa mladík. „Jáj, jasné,“ nadšene máva. „Zajtra sa zase uvidíme!“

17


ľuďia

text: karol sudor | foto: alan hyža

JOZEF VÁCLAV ZVÍŤAZIL NAD RAKOVINOU

DAŇ ZA MOJU BLBOSŤ Užíva si a nechápe, prečo sa kedysi naháňal, rozčuľoval a snažil sa zarobiť veľké peniaze. To, čo do neho štát investoval v rámci liečby, sa dnes snaží splácať aj prácou v prospech iných. Kým ste tesne pred revolúciou neochoreli, vnímali ste vôbec témy ako rakovina? Nie, nijako sa ma netýkali. Predsa nik neuvažuje, že ju raz môže dostať, človek sa nad ňou nezamýšľa, tobôž v mladom veku. Dokonca som rakovinu odmietol akceptovať aj vtedy, keď som už ležal na onkológii. Lekár vám to môže povedať akokoľvek otvorene, hlava to odmieta prijať. Príčiny ochorenia sú rôzne. Viete odhadnúť tie svoje? Určite práca, fajčenie, celková životospráva. Naháňal som sa za peniazmi, mal som tri zamestnania naraz. Pracoval som s drevom ako robotník vo výrobe, neskôr ako majster, popritom som si otvoril živnosť, naháňal zákazky, privyrábal som si aj stavaním kulís pre filmové štúdiá. Čiže stres? Práveže ten som nepociťoval, vtedy som bol mimoriadne spokojný. Asi to bolo dané aj tým, že som zarábal oveľa viac ako dnes. Lenže potom ma z ničoho nič začali bolieť ramená. Predzvesť choroby? Áno, ale pripisoval som to prepracovaniu. Fajčil som štyridsať cigariet denne, vypil som si, jednoducho som sa správal ako mladý človek, pre ktorého je život gombička. Horšie je, že diagnózu najskôr netrafili ani lekári, ktorí za všetkým videli tiež iba priveľa práce a málo oddychu. Obvodná lekárka ma poslala na elektroliečbu, ktorá znásobovala moje problémy a urýchľovala rast nádoru. Aj vďaka tomu ma správne diagnostikovali pomerne neskoro. Až po dlhšom čase mi v nemocnici spravili aspoň röntgen. Zistili, že mám niečo v hrudnom koši, ale stále nevedeli určiť definitívny výsledok. Miesto liečby tak na mne lekári niekoľko mesiacov robili pokusy, zavádzali mi cez slabiny všelijaké sondy, čo len spôsobovalo ďalšie problémy. To vás neposlali na CT? Na ňom by nádor zistili okamžite. Žiaľ, nie. Až keď bolesť ramien neustupovala, dal som si cez známeho lekára spraviť krvný rozbor. Tento odber už ukázal, že je to vážne,

18

že to okrem iných chorôb môže byť aj rakovina. V štátnej nemocnici sa však so mnou stále „hrali“ ako s prepracovaným človekom. CT som si nakoniec vybavil sám, našťastie tam robil bratranec. Lekár ma totiž prepúšťal domov s tým, že vystaví požiadavku a budem musieť čakať, kým na mňa príde rad, čo môže trvať aj dva či tri mesiace. Odpovedal som, že v pondelok mu môžem doniesť výsledky. Aj tak bolo. Od tej chvíle som konečne vedel, že to, čo ma trápi, je v skutočnosti nádor na srdcovej aorte. Našťastie som nemal metastázy, takže existovala šanca na vyliečenie. Nádor vám vyoperovali? Urobilo sa len histologické vyšetrenie. Samotný nádor bol totiž neoperovateľný. Nechytala vás panika? Vtedy ešte nie, lebo som stále neveril, že ide o rakovinu. Človek sa to snaží vytesniť. Predpokladám, že vám nasadili chemoterapiu. Pomohla? Nie. Nezabralo ani ožarovanie, hoci oba procesy trvali asi rok. Okrem toho mi vďaka jednému hormonálnemu lieku lietala váha, v priebehu mesiaca aj o desiatky kilogramov. Vyvolával totiž neuveriteľné pocity hladu, niekedy som doslova žral aj obyčajnú soľ. Fyzicky ma to likvidovalo, lebo po vysadení lieku prišiel opačný efekt – nechutenstvo. Tvorili sa mi plesne v ústach, malo to však aj výhodu – úplne som prestal fajčiť. Ak niekto fajčí štyridsať denne, má s tým vážny psychický problém. Dokonca ma to trápilo viac ako to, že nemám vlasy alebo priberám. Pomohol mi s tým nemocničný psychológ. Ako? Odporúčal mi, aby som si vždy večer pri zaspávaní predstavoval, že fajčím. Prišlo mi to nezmyselné, ale ráno som mával skutočné pocity prefajčenia. Je to zvláštne, ale funkčné. Po štyroch mesiacoch som na cigaretu ani nepomyslel a ostalo mi to dodnes. Chemoterapia zabíja plodnosť. Poslal vás lekár na odobratie a zmrazenie spermií?

nota bene 134+

2012 august

Poslal ma domov, aby sme sa s manželkou ešte rýchlo pokúsili splodiť dieťa. Našťastie to nebolo treba, keďže v tom čase už bola v treťom mesiaci. Čo vám nakoniec pomohlo? Liek, ktorý ešte u nás nebol zavedený. Mával som taký nízky tlak, že keď som zdvihol hlavu, zamdlieval som. Lekár videl, že liečba nezaberá. Jedna z alternatív znela, že sa možno nedožijem Vianoc. Šancu prežiť ohodnotil na dvadsať percent. Tak sme si doma spravili Vianoce so stromčekom aj darčekmi už v lete. Pre istotu. Kde sa ten liek vzal? Z Ameriky sa vrátil môj predchádzajúci lekár s tým, že priniesol nový liek na danú diagnózu. Nebol overený a schválený, ale šanca na prežitie sa zvýšila. Bol som jedným z prvých, na kom ten liek u nás skúšali, musel som podpísať súhlas. Nič drastickejšie som nezažil. Neskôr som sa dopočul, že lekári tejto metóde hovoria Václavova metóda, lebo som bol prvý, kto sa u nás vďaka nej vyliečil. V čom bol ten liek drastický? Vo vedľajších účinkoch. Také stavy neprajem nikomu. Vplýval aj na nervy, človek chcel spáchať samovraždu. Pri pomyslení na ďalšiu dávku som sa triasol, čo sa zase bude diať. Práve táto liečba ma nakoniec psychicky zložila, pomaly som sa

„Každý by mal odovzdať svetu niečo, za čo nečaká žiadnu odmenu.“ začal lúčiť so životom. Malo to však aj humorné stránky – tak sa mi štikútalo, že to bolo počuť o dve poschodia nižšie. Nikto si to nevedel vysvetliť, lekári sa na mňa chodili pozerať ako na zjavenie. Presnú príčinu nikdy nezistili. Zmenili ste stravovanie? Pri chemoterapii nie, hoci som sa vyhýbal ťažkým jedlám. O to sa však starala skôr moja mama, nie ja. Začal som jesť viac zeleniny, nosila mi rôzne alternatívne doplnky, kozie mlieko a podobne, k tomu špeciálne bylinkové zmesi. Dnes si dávam na jedlo väčší pozor. Ako na chorobu reagovala manželka? Pre ňu to muselo byť strašné. Plakávala často, ale nikdy nie predo mnou. Doma malá dcéra, ona na materskej, ja na invalidnom dôchodku, nemali sme peniaze, strašná situácia. Počas choroby sme minuli všetky úspory, pomáhali nám rodičia. Jeden deň som nakoniec manželke oznámil, že liečbu nezvládam a chcem zomrieť. Ani jej to nebolo treba hovoriť, videla, že má doma 59-kilogramového chlapa, ktorý pôsobí ako starec. Že ne-

mienim pokračovať v liečbe som chcel oznámiť aj v nemocnici s tým, že podpíšem reverz. A práve vtedy mi lekár povedal, že na to nie je dôvod, lebo liečba zabrala. Číra náhoda, že sa to udialo v rovnaký deň. Čiže ste sa psychicky spamätali? Vždy som si myslel, že keď mi oznámia dobrú správu z onkológie, zaleje ma neuveriteľný pocit šťastia, že budem skákať od radosti. Nič také sa nestalo, len som to zobral na vedomie. Ten stav by som označil skôr za apatiu. Nedemotivuje človeka aj to, že na onkológii okolo neho zomierajú iní? Určite. Ešte aj lekár mi odporučil, aby som sa príliš nezoznamoval s pacientmi, lebo nikdy neviem, kedy o koho prídem. Zoznámil som sa len s dvomi. Jeden zomrel, debatoval som s ním ešte hodinu pred smrťou, s tým druhým som kamarát dodnes, žije v Šali. Po vyliečení chodí pacient na kontroly ešte päť rokov. Pri každej sa obáva, či sa choroba nevráti. Kedy ste uverili, že ste za vodou? Až po deviatich rokoch. Na kontroly som ich však chodil až sedemnásť. Prosím? Na vlastnú žiadosť. Chcel som mať istotu, a tak som si nechával brať krv na takzvané onkomarkery. Až nedávno ma lekári požiadali, aby som už fakt nechodil, že je to zbytočné. V roku 2006 vás zase zložila embólia pľúc. Niekto by si myslel, že rakovinou si už vyčerpal choroby na celý život. Práve keď si myslíte, že ste za vodou, objavia sa nové problémy. Zrazu sa mi začal zhoršovať sluch, zrak, cítil som kĺby, odumrela mi jedna hlasivka. Nerozumel som tomu, lebo už rok po liečbe na onkológii som sa zase začal aktívne venovať športu. Nakoniec sa mi po jednom zranení urobili tromby a na pľúcach sa objavil zvláštny útvar. Lekári v tom, pochopiteľne, okamžite hľadali recidívu rakoviny, keďže v karte mali, že som sa z nej už liečil. Nakoniec správnu diagnózu určila hematologička, ktorá vyslovila podozrenie na embóliu pľúc. Nasadila mi lieky, tromby zmizli, a keď ma obvodná lekárka poslala k iným odborníkom, nechápali, čo tam robím. Žiadne tromby už totiž nenašli. Ako sa prejavujú? Dusením sa. Človek hrá futbal a hoci má skvelú kondíciu, okamžite sa zadýcha tak, že nerozumie, čo sa deje. Po vysadení liekov sa tromby objavili znovu. Zasa som mal dva až tri mesiace čakať na CT vyšetrenie, tak som si ho vybavil po známosti a cez úplatok. Keby som to neurobil, dnes som asi mŕtvy. Po CT ma už nechali ležať s tým, že sa nemám hýbať.

19


nota bene 134+

2012 august

text: elena akácsová | foto: shutterstock

proti srsti

Neuveriteľné záhady umocňujú naše šťastie

Záhada skúškového saka

Mala som sako, ktoré mi nosilo šťastie. Obliekala som si ho na každú skúšku a vždy som ju spravila. Raz som si ho neobliekla a hneď som letela. Potom som už radšej neexperimentovala. Bola som trochu ako ten legendárny holub v skinnerovom boxe. Kontroverzný americký psychológ Burrhus Frederic Skinner vytvoril pokusnú skrinku, ktorá obsahovala rôzne tlačidlá a páčky. Holub (prípadne laboratórna myš, občas aj nejaký primát), v nej pomerne rýchlo zistil, ktorá kombinácia činností mu prinesie vytúženú odmenu. To však nie je koniec. Skinner mu začal dávať odmenu náhodne, bez ohľadu na jeho správanie. Navyše mu občas uštedril aj elektrický šok. Holub si to vysvetlil po svojom. Odmenu, resp. trest pripisoval tomu, kam vykročil, ako sa otočil a čo ďalšie robil vo chvíli, keď odmena či šok prišli. Keďže prichádzali náhodne, musel svoje správanie stále komplikovanejšie kombinovať, takže na konci pokusu bol v skrinke zblbnutý holub točiaci sa dokolečka v nádeji, že príde ďalšia odmena a nie ďalší šok.

Lekárka skonštatovala, že keby jej ukázali taký snímok pľúc, neverila by, že ten človek žije. Nakoniec povedali, že mi pomohol práve šport. Vďaka nemu som mal silné srdce, ktoré dokázalo pumpovať krv tak, že som prežil. Ste veriaci? Som, ale nechodím do kostola. Nemyslím si však, že moje vyliečenie je výsledkom zázraku, skôr ide o kombináciu akejsi psychickej nepoddajnosti a medicíny. Na druhej strane musím priznať, že v záverečnej fáze liečby som to už vzdával, tak neviem. Plakávali ste? Často. Najmä vtedy, keď mi povedali, že šanca na reálne vyliečenie z rakoviny je len dvadsať percent. Človeku sa vtedy zrúti svet, nevie to adekvátne spracovať. Plakal som aj pri liečbe z embólie pľúc. Nemrzí vás, že liečba vám znemožnila mať ďalšieho potomka? Dnes už nie, ale asi po troch či štyroch rokoch od vyliečenia z rakoviny sme chceli ešte jedno dieťa. Bol som na vyšetrení, zistilo sa však, že miesto desiatok miliónov spermií je funkčná len jedna. Lekárka odporučila, aby som prišiel o pol roka, lebo tá jedna dáva nádej, že sa to ešte znásobí. Nakoniec to dopadlo vtipne. Lekárka so smiechom vravela, že ešte nič také nezažila. Vraj mám stopercentné zlepšenie, funkčné bičíky sú až dva (smiech). Žiaľ, vylepšiť sa to už nedalo, takže bolo po nádeji.

20

Štvalo vás niekedy, prečo ste museli ochorieť práve vy? Nepýta sa človek sám seba, prečo sa mnohým vagabundom nič nestane a v zdraví sa dožijú vysokého veku? Nie, hoci ma rakovina drapla už v mladosti. Vinu som však hľadal skôr v sebe. Dodnes nechápem, prečo som sa kedysi tak naháňal, rozčuľoval, snažil sa zarobiť veľké peniaze, prečo som bol ochotný pracovať s lakmi na drevo bez respirátora a podobne. Človek chodí domov nafetovaný, ale myslí si, že tak to má byť. Tá choroba teda bola najmä daňou za moju blbosť. Preto sa dnes snažím fungovať inak. Pridám ešte jednu skúsenosť – keď som hľadal prácu ako čiastočný invalid, nikde ma nechceli vziať. Invalidi sú v tomto neskutočne hendikepovaní. Potom som sa dal na vlastnú žiadosť vyradiť z evidencie a okamžite som sa zamestnal. Menia ťažké choroby hodnoty v živote? Nie je to len fráza? Určite menia, a to zásadne. Odmietam sa naháňať za peniazmi, čo zarobím, to miniem. S manželkou si užívame, ako nám to situácia umožňuje. A povedal som si, že keď už do mňa tento štát vrazil peniaze za liečbu, budem robiť to, čím mu to splatím. Každý by mal odovzdať svetu niečo, za čo nečaká žiadnu odmenu. Samozrejme, nie je hanba, ak ju dostane. Ak však všetko robíme len za peniaze, robíme to len pre seba a pre druhých nerobíme nič. Na svete je tak len málo ľudí, ktorí menia svet k lepšiemu. Aj preto sa venujem malému futbalu, organizujem turnaje a podobne. Suplujem tak to, čo by mal robiť práve štát.

Čo konkrétne? Organizujeme bratislavskú ligu malého futbalu, spolupracujeme s inými ligami, dávame dokopy celoslovenskú. Prihlásili sme sa aj do európskej ligy, chystáme prvé majstrovstvá Slovenska. Keď sme pred tromi rokmi organizovali jeden turnaj proti rasizmu, pozvali sme aj reprezentácie Česka a Rumunska. Minulý rok som sa dozvedel, že Rumuni to vnímali ako prvé majstrovstvá Európy v malom futbale. Dnes je zapojených už 15 štátov a spolu máme tri milióny členov. Pribúdajú krajiny ako Kazachstan, Izrael, Veľká Británia a ďalšie. Táto práca ma veľmi teší, a som rád, že mi to život napriek všetkým ťažkostiam umožnil.

Jozef Václav (1966) sa narodil v Bratislave, maturoval na drevárskej priemyslovke. Väčšinu života pracoval s drevom (ako robotník, majster výroby, organizačný manažér), podnikal v oblasti eurofondov. Aktuálne je zamestnaný ako manažér predaja. Pred viac ako 20 rokmi sa liečil z onkologického ochorenia, bol na čiastočnom invalidnom dôchodku, prekonal embóliu pľúc. Popri zamestnaní sa venuje malému futbalu (ako štatutár bratislavskej ligy aj Slovenského zväzu malého futbalu), podieľa sa aj na organizácii futbalových turnajov proti rasizmu. Je ženatý, má jedno dieťa, žije v Bratislave.

Vysvetlenie zmierňuje dosahy Snaha objavovať vo svete poriadok a súvislosti aj napriek tomu, že ich potom vidíme aj tam, kde v skutočnosti nie sú, je geneticky zakódovaná. Je automatická a veľmi silná u všetkých živočíchov, vrátane človeka. Vysvetľovať si racionálne aj neuveriteľné záhady nám pomáha správať sa v predvídateľných situáciách tak, aby sme z nich vyťažili maximálny úžitok či minimalizovali škody. Často tým však zároveň meníme podstatu týchto skúseností. Ak sú to veci nepríjemné, začneme si ich interpretovať tak, aby sme zmiernili ich dosah. Neurobila som skúšku, lebo som nemala sako, nie preto, že som sa neučila. To je pochopiteľné a stále by to bolo v prospech nášho šťastnejšieho prežívania života. Horšie však je, že vysvetlenie nezmierňuje len dosah nepríjemných, ale aj príjemných skúseností. Oslabuje ich, ba priam ruší. Povedzme, že začneme dostávať tajné vyznania alebo darčeky od neznámeho človeka. Rozochveje sa nám žalúdok a začneme lietať v oblakoch. Kto môže byť ten záhadný ctiteľ? Točí sa nám dokola v hlave... Keď sa to nikdy nevysvetlí, zapamätáme si tento vzrušujúci mystický zážitok veľmi dlho. Ak však jedného dňa zistíme, že naším tajným ctiteľom bol nezaujímavý kolega odvedľa, nadšenie rýchlo pohasne. Teda akonáhle si nejakú udalosť dokážeme vysvetliť a zdôvodniť, môžeme ju odložiť do zadnej zásuvky pamäti, prestaneme o nej premýšľať a prejdeme na ďalšiu.

Nevysvetliteľné udalosti majú teda dve základné vlastnosti. Po prvé nás zaujmú vzácnosťou a neobvyklosťou, po druhé o nich radi premýšľame. Vo svojej zaujímavej aj zábavnej knihe Stumbling on Happiness (Škobrtnout

„Akonáhle si nejakú udalosť dokážeme vysvetliť, prejdeme na ďalšiu.“ o štestí, Dokořán, 2007) problém takto zhŕňa profesor psychológie na Harvardskej univerzite Dan Gilbert.

Istoty namiesto radosti? Zo spomínaného faktu, že tajomné nás priťahuje viac, radi ťažia spisovatelia a scenáristi, aj celá dnešná móda mysterióznych seriálov, filmov a kníh. Ak si nemôžeme celkom dobre vysvetliť, čo sa s hlavným hrdinom stalo, uviazne nám v hlave a budeme o ich diele dlhšie premýšľať. Ak je to zhodou okolností aj dobré dielo, predĺži sa tým naše potešenie z neho. A tak je to aj s našimi vlastnými

zážitkami. Naopak vysvetlenie okráda udalosť o jej emocionálny dosah, lebo jej strháva závoj záhadnosti a strácame dôvod si ju ďalej hýčkať v mysli. Zaujímavé je, že o nej prestaneme premýšľať aj v prípade, že vysvetlenie vlastne ani nie je poriadne vysvetlenie, len sa tak tvári. Z toho, že neistota a mysterióznosť môže zachovať a predlžovať našu radosť, naše šťastie, by sa logicky mohlo zdať, že ju ľudia dokážu oceniť. Opak je, žiaľ, pravdou. Ľudia chcú istoty. Potvrdzujú to nielen výsledky našich posledných volieb, ale aj mnohé výskumy psychológov. Ak dáme ľuďom na výber, či chcú vedieť, kto je ich tajným ctiteľom, vyberú si väčšinou možnosť istoty pred neistotou, vysvetlenie pred záhadou. Aj keď ich to oberie o možnosť krásne si snívať o rôznych možnostiach ďalej. Ozaj, chcete vedieť, ako to bolo v skutočnosti s tým mojím sakom? Mala som na ňom veľké vrecká, do ktorých sa mi pohodlne zmestili ťaháky formátu A6. Na svoju obranu uvádzam, že som ich len málokedy na skúške aj vytiahla. Ich písanie však bolo pre mňa oveľa intenzívnejším učením ako len čítanie skrípt. No nebolo to zaujímavejšie bez tohto vysvetlenia?

21


fenomén

text: m. larkin | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 134+

2012 august

SÚ TO FÁMY A VYMYSLENÉ PRÍBEHY?

ho výsledkom bolo skutočné oživenie sochy. Dnešní mnísi sa tejto viere smejú. K tomuto regresu môžem dodať len toľko, že som vždy milovala jogu a mojou túžbou dodnes je odísť aspoň na čas žiť do tibetského kláštora.

V PANDORINEJ SKRINKE Som úplne v tranze, povedala priateľka, keď som jej rozprávala zážitky z regresnej terapie, ako sa moderne nazýva jedna vetva hypnózy. Výhonok, ktorý by mnohí terapeuti, lekári i nelekári, najradšej hodili do ohňa. Regresná terapia sa totiž zaoberá uvedením hyp- „Lucia!“, zvolám. Je to bábika, ktorej telo, hlavu notizovaného pacienta do „minulých životov“, aby aj ruky tvoria plastové guľky, na spodu je zaťaich prostredníctvom odhalil a vyriešil nejaký sú- žená tak, že sa hojdá a pritom jej v brušku hrá časný, fyzický či duševný problém. Freudovskou mechanický strojček melódiu, ktorú okamžite hantírkou povedané, aby z temna podvedomia v duchu začujem. Lucia! Ako som len na ňu mohvytiahol na svetlo vedomia nejakú poriadne po- la zabudnúť? Milovala som ju tak veľmi, že keď chovanú traumu. Potom sa ešte stále v hypnóze sa o pár rokov rozbila, srdcervúco som plakala. odstráni a vec je vybavená. Vraj. Pre mňa je pod- Toto bol dobrý ťah. Uvoľňujem sa a viac verím, vedomie Pandorina skrinka a pochybujem, že by že sa možno niekam dostaneme. sa malo otvárať... Napriek tomu som tu. Napokon som absolvovala štyri sedenia, počas ktorých ma hypnotizér zaviedol asi do pätnástich „minulých životov“. Úvodzovky nechávam, Cibuľa miesto jablka? Žiadna luxusná kožená sedačka, žiadna tajomná lebo v ne veľmi neverím. On áno, aj keď rozatmosféra. Len mierne privreté žalúzie, tichučko hodne zastáva stanovisko, že samotná hypnóznie priezračná Mozartova symfónia. Hypnoti- za ich nijako nedokazuje. Niekoľko z tých „mozér – jemu by sa viac páčilo hypnoterapeut – sa jich“ životov tu teraz stručne opíšem, aj moje pýta, aký problém potrebujem vyriešiť. Odpove- reakcie a internetové overovanie toho, čo som dám, že roky sa nehojacu zlomeninu oboch kos- videla a počula. Vety, ktoré uvádzam v zátvortí ľavého predlaktia. Fajn, poteší sa, to určite vy- ke, som z rôznych dôvodov nevyslovila nahlas. riešime. Dobre som si vraj vybrala regresnú terapiu, lebo ako tak počúva o mojom prípade, ktorý Kňažky okolo zrkadla už ani traumatológovia a chirurgovia nevedia cel- Kde sa nachádzate? kom dobre vysvetliť, problém bude ukrytý v mo- Som sama na lúke pod kopcom. (Je čosi menej jom podvedomí, v niektorom z minulých životov. ako desiate storočie.) Mám dlhé biele šaty z ľahVysvetlí mi, že hypnóza nie je úplná bezmoc- kého materiálu, veľmi dlhé vlasy, dávam si do nich nosť klienta v rukách hypnotizéra, ale že ide kvety. Neďaleko je les. Niekto ma z neho pozoruje, o zmenený stav vedomia podobný spánku. Mo- ale nemôže prísť bližšie. Toto je zakázané územie. zog sa preladí na iné vlnenie, klient nestratí slo- Choďte do kopca. Čo vidíte? bodnú vôľu, ale dokáže sa dostať do hĺbok pod- Zvláštnu stavbu. Chrám. Som kňažka, je nás vedomia. Tranz, v ktorom by mi vsugeroval, že viac, všetky sme nedotknuté, máme hlavnú cibuľa chutí ako jablko, nie je potrebný a nebol kňažku. Veštíme a prorokujeme vysokopostaby ani prospešný. Bude ma jemne posúvať do veným mužom. Veštecká miestnosť je okrúhla, minulosti podľa mojej hypnability (schopnosti v strede je veľká kruhovitá plocha, ktorá vyzeupadnúť do tranzu). V tomto mu musím dôvero- rá ako vodná hladina a zrkadlo zároveň. Je to vať. Kedykoľvek však môžem vyjadriť svoje žela- oboje. Zrkadlo je vysokoleštená mosadz, voda nie skončiť a on ma odhypnotizuje. Rozumiem? na nej je plytká, asi desať centimetrov. Keď vešÁno. Tak ideme na to! tíme, uvedieme sa do tranzu, pričom sedíme v kruhu okolo zrkadla a držíme sa za ruky. Niekedy hovorí jedna, niekedy viaceré. Moja milá Lucia Dodržiava obvyklý postup: uvoľnenie – fantazij- Presuňte sa ďalej, prichádza panovník... né techniky a koncentrácia – test hĺbky hypnó- Družinu necháva v lese, koňa pred chrámom, zy. V tomto bode ma začne posielať do minulos- on sám ostáva v chodbe pred touto miestnosti, najprv len do detstva. Mám tri roky, sú Viano- ťou, ani on nesmie vstúpiť. Hlavná kňažka vyce, máme vianočný stromček, nájdem pod ním chádza, aby sa spýtala, čo chce. hračku, ktorá ma veľmi potešila. Aká je to hračka, Za služby vám platí? pýta sa. Keď otázku vyslovuje, preletí mi hlavou Nie, on nie. Zriadil túto veštiareň a udržiava ju, myšlienka, že to teda určite neuvidím. No len posiela nám jedlo a všetko, čo potrebujeme. čo vysloví posledné slovo, vidím ju ako naživo. Veštiareň je tajná, skrytá a strážená, vie o nej

22

Ak je to vôbec možné

málo ľudí. Iní muži, ktorí sem chodia, platia, ale tento muž im to musí najprv dovoliť. Kto je to? Nejaký kráľ? Nie som si úplne istá, či je kráľ, je za tým niečo nejasné. (Je to Svätopluk.) Na čo sa pýta? Čo mu veštíte? Pýta sa na veľký boj. Sme v tranze. Veštba nie je dobrá. Veľký boj bude nakoniec prehratý, jeho dvaja synovia v ňom padnú bok po boku, jeho ríša sa rozpadne. Bojíme sa, ako panovník zareaguje. Bojíme sa jeho hnevu. Ale on len veľmi smutný odchádza. Akoby naraz zostarol... Dejepis som neznášala a moje vedomosti z histórie sú chabé. Preto som ani nevyslovila meno Svätopluk nahlas, bála som sa, že je to hlúposť. Zdalo sa mi nezmyselné aj to, že by Svätopluk zriadil vešteckú svätyňu s kňažkami, aj keď tajnú, veď na Veľkú Moravu povolal Cyrila a Metoda a dal sa pokrstiť. A navyše – všetci poznáme legendu o troch Svätoplukových prútoch, ktoré symbolizovali jeho synov – spolu predstavovali ich silu a neporaziteľnosť, oddelene ich záhubu a zánik ríše. Lenže veštba sa vyslovene týkala dvoch synov, nie troch. A pamätala som si, že bojovali proti sebe, nie bok po boku. Na internete som našla zhruba toto. Svätopluk (? – 894) mal ako panovník Veľkej Moravy podľa niektorých historikov (nie sú v tom jednotní) aj titul rex – kráľ. Svätoplukov život bol v podstate neustály boj o vytvorenie a udržanie jednotnej Veľkomoravskej ríše. Definitívne ho prehral až po smrti, prostredníctvom svojich synov.

Historicky sú doložení len dvaja synovia – Mojmír II. a Svätopluk II. Pre(d)slav je považovaný za legendu. Hoci dvaja bratia viedli medzi sebou bratovražedný boj, niektorí historici sa zhodujú v tom, že napokon padli spolu v pamätnej bitke pri Bratislave r. 906.

Rozhovor s Budhom Nasledujúci regres bol pre mňa ešte ťažšie uveriteľný. Som muž, veziem sa na slonovi. Je bohato zdobený, aj moje rúcho je bohato zdobené drahokamami. Predierame sa džungľou. Vidím chrám spojený s malým kláštorom. Sú v ňom mnísi? Idete na návštevu? Chcete sa stať mníchom? Nie. Kláštor je opustený, chrám sa rozpadáva, džungľa ho zarastá. Zliezam zo slona. Teraz vidím, že som sedel(a) na zlatej, bohato vykladanej truhlici. Viem, že je v nej celý môj majetok. Odháňam slona, nechávam na osud, kam dôjde a kto nájde môj poklad. Vyzliekam sa takmer donaha, len v bedrovej rúške idem k chrámu. Vchádzam dnu. Vidíte nejaký oltár? Nie je tam oltár. Zostala len socha Budhu na podstavci. Bola zlatá, ale zlato je opadané. Modlíte sa? (Chvíľu mlčím, lebo neviem opísať, čo prežívam, neviem nájsť slová a hlavne sa mi to zdá neuveriteľné.) Som v akejsi zvláštnej extáze. Socha Budhu je pre mňa živá. Akoby Budha ožil, hýbal sa, vystupoval mimo sochy, nie však na zem. Hovorí so mnou. Budeme sa takto rozprávať častejšie, veľakrát. Zostanem tu dlhšie. Potom budem musieť ísť.

Kam? Budem musieť ísť a napraviť učenie Budhu tam, kde zišlo z cesty. Kam pôjdete? (Neodpovedám. Mohla by som sa pozrieť aj ďalej, ale nechcem, som fascinovaná tým, čo vidím a žasnem.) Tento „život“ som v podstate ihneď zamietla. Bol pre mňa ešte nepravdepodobnejší ako predošlý. Dokonca som ani nešla hľadať na internet. Hanbila som sa, že som tárala ne-

„Taký intenzívny a nesmierne čistý cit som v tomto živote nezažila.“ zmysly, pretože som mala predstavu, že India pozná najmä hinduizmus a budhizmus je záležitosťou Číny a Tibetu. Až asi o dva týždne som si na regres spomenula a zadala som do googlu heslo: indický reformátor budhizmu. Nečakala som absolútne nič, ale stálo tam: Atíša (982 – 1054), indický učenec, jeden z najväčších reformátorov tibetského budhizmu-lamaizmu. V roku 1042 odišiel do Tibetu, snažil sa upevniť prísnosť mníšskych tradícií, bol vynikajúci jogín a učiteľ. Neviem prečo, ale zadávam ešte absurdnejšie heslo – oživenie sochy Budhu. Dozvedám sa, že v súčasnosti sa zaň považuje len vloženie zvitku s mantrou dovnútra sochy, ale kedysi to vraj bol rituál najvyšších lámov, ktoré-

Citovo oveľa väčší účinok mali na mňa jednoduché, „obyčajné životy“. Napríklad ten, v ktorom som ako malé dievča mlela múku pomocou žarnova v domci uprostred lesa. Videla som, ako v posteli pokojne umiera moja mama a vedela som, že v tomto živote to bola moja babka, ktorá s nami žila v jednom byte a vlastne ma vychovala, lebo som bola celé dni s ňou. Silný účinok mal na mňa „život“, v ktorom som sa ocitla, keď som mala vyhľadať šťastnú, veľkú lásku. Opäť som sa ocitla uprostred lesa, bolo šero, podvečer, neďaleko sa konala pomerne hlučná slávnosť s ohňami a hostinou, dokonca sa tancovalo. Vedela som, že je to 13. storočie v Anglicku. Prekvapilo ma, aká som mladá, sotva sedemnásť rokov, on bol len o málo starší. Stáli sme oproti sebe, držali sa za ruky, čelá sme mali pritisnuté k sebe a dívali sa jeden druhému do očí. Obaja úplne nevinní. Ohromilo ma, čo cítim. Taký intenzívny a hlavne nesmierne čistý cit som v tomto živote nezažila. Bolo to dobou, bolo to tým, akí sme obaja boli. Vôbec sme nepotrebovali slová, cítili sme rovnako. „Môžete toho muža opísať?“ Nie, nemôžem. Do tváre vidím sebe, on je chrbtom. Ale viem, kto to je. „Myslíte v súčasnosti?“ Áno, poznám ho. Je to môj priateľ. Už nevyslovím, že od prvého okamihu k nemu cítim niečo veľmi podobné, ak to je vôbec možné...

Dočkal sa aj hypnotizér Stalo sa to pri treťom sedení. Z ničoho nič som vojakom, podľa oblečenia si myslím, že rímskym, ale keď o pár dní pozerám nejaký historický hraný dokument, zistím, že sparťanský. Všetko sa odohrá rýchlo. Priskočí ku mne nepriateľ a hoci proti nemu vystriem pravú ruku s mečom, on sa mi zaženie po ľavej a odtne mi ju v polovici medzi lakťom a zápästím. Dívam sa, ako ruka leží v prachu a stále zviera kruhový ochranný štít. Mám úplne tupý pocit, čas akoby sa zastavil. Zato môj hypnotizér je nadšený, ani mi nemusel dať pokyn a sama som sa vybrala tam, kam bolo treba (nemohol to nechať na mňa už skôr?). Sugesciou ruší „zlú karmu“, nebude ma vraj už podvedomo znepokojovať a brániť mi v uzdravení. Celé sedenie končíme imagináciou liečivej svetelnej energie a posthypnotickou sugesciou uzdravovania sa. Nechcem túto svoju skúsenosť nijako zvlášť komentovať. Len toľko, že v minulé životy neverím o nič viac (ani menej) ako predtým a ruka sa mi zatiaľ, po ďalších troch mesiacoch, nezrástla.

23


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 134+

Hrdinovia príbehov z roku 2011

Medzi nami a spolu s vami

OZ Medzi nami už šiesty rok uverejňuje v Nota bene príbehy ľudí, ktorí statočne čelia chorobe a nešťastiu a pomáha im preklenúť bezútešnú situáciu. V roku 2011 sa do pomoci zapojilo viac ako 550 čitateľov Nota bene a vaša podpora sa vyšplhala na sumu 6000 euro.

Máme za sebou ďalší úspešný rok. Na stránkach Nota bene sme vám priniesli osudy 11 rodín, ktoré majú od „blahobytu“ poriadne ďaleko. Napriek tomu sme ani z jedného stretnutia neodchádzali sklesnutí. Každá rodina, kam sme zavítali, napriek hendikepu (či už zdravotnému alebo sociálnemu) fungovala podľa hesla: vždy môže byť ešte horšie, tešme sa, že sme! Uverejnením príbehov sme sa aj s vašou láskavou pomocou snažili zmierniť ich ťažkú situáciu a ukázať im, že sú na svete ľudia, ktorým osud druhých nie je ľahostajný. Že aj cez stránky časopisu sa vieme zomknúť a prispieť niekomu, koho vôbec nepoznáme, ale komu našich hoci len pár eur bytostne pomôže. Veľké ďakujem každému, kto prispel a pomohol!

úplne zdravý nebude. Manželstvo sa rozpadlo a Renátka ostala s Kristiánom sama. Chlapcovi diagnostikovali autizmus a jej život sa obrátil o 180 stupňov. Je rozhodnutá urobiť pre svoje

JANUÁR: STÁZKA

dieťa maximum. Zháňa si o diagnóze informácie a zisťuje dostupné možnosti. Kiko má však aj veľké problémy s vyprázdňovaním. Aby nemusel často podstupovať nepríjemný klystír, pomáhajú mu probiotiká, ktoré však musia plne hradiť. Práve sem išla aj finančná pomoc pre Renátku a dnes už 14-ročného Kika.

Sympatická stredoškoláčka s rázštepom chrbtice. Zmierená s realitou, že na vlastné nohy sa už nikdy nepostaví. Je miláčikom rodiny, mama je kvôli nej na opatrovateľskom, otec pracuje na Liptove

APRÍL: MIŠKO

Amyotrofická laterárna skleróza, v skratke ALS oberá človeka o pohyb. Nielen nohy, postupne oťažejú aj ruky a keďže ide o ochabovanie svalstva, pacienta časom, bohužiaľ, neminie kyslíkový prístroj. Stopercentne však funguje mozog a po-

24

urobil raz prvé kroky. Vedia, že to nebude dnes, ani zajtra, chce to intenzívnu rehabilitáciu pod tým najlepším vedením. V Adeli centre robia zázraky. Raz tam už boli a ich túžba znela jasne – prispieť na ďalší pobyt v tomto centre. Podarilo sa a Miško už liečbu aj absolvoval. Vďaka nemala konca-kraja.

MÁJ: PAVOL Bezstarostný život skončil dôchodcovi Pavlovi 28. apríla 2005. Vtedy prišiel za svojou manželkou Milkou na návštevu do nemocnice, kde mu ozná-

za smiešnu mzdu. Sympatické je, že Stázka sa neizoluje. Kým väčšina ľudí s takýmto hendikepom ukončí len základnú školu, mladá slečna pokračuje aj na strednej škole. Lenže príspevok od štátu na benzín je nízky, Stázka tvrdila, že im pomôže každý cent, ktorý dostanú. Použijú ho len a len na benzín do školy. A tak sa aj stalo. Aj vďaka vám aspoň na čas benzínová pumpa nebola pre rodinu strašiakom.

Renáta vyrastala od troch rokov v detskom domove, tvrdí, že do osemnástich bola klasické erárne dieťa. O to viac vedela, že raz si vytvorí naozajstnú rodinu. Budú sa ľúbiť „ako kone“ a nič viac im nebude treba. V prvom vzťahu sa jej narodil syn Kiko. Od začiatku bolo jasné, že

Milka sa po čase trochu prebrala, teda ostala v bdelej kóme. Potrebuje odbornú starostlivosť, v nemocnici už nemohla ostať a štátne zariadenia pre takýchto pacientov prakticky nie sú. Pavol našiel miesto v súkromnom zariadení, ktoré však stojí nekresťanské peniaze. Oba dôchodky padnú na mesačný nájom v zariadení a neostane mu ani cent, naopak, ešte mu chýba. Preto si privyrába v novinovom stánku. Denno-denne je pri svojej Milke, umyje ju, prihovára sa, hladká ju a verí, že raz sa zobudí. Príspevok, ktorý Pavol dostal, putoval na nájomné v sanatóriu pre jeho Milku.

JÚN: PETER

torikou, ľavá ruka aj noha neposlúchajú takmer vôbec. Rehabilitácie sú komplikované práve preto, že nález je na mozgu – cvičenie musí byť pod odborným dohľadom. Erike sme prispeli nielen na alternatívne lieky, ktorým nadovšetko verí, ale aj na zdravotnícke pomôcky. Erika je plná optimizmu a všetkým odkazuje, že ani náhodou nič nevzdáva.

SEPTEMBER: AJO

Peter je rozvedeným otcom ťažko postihnutých dospelých dvojičiek, o ktoré sa stará. Rozvod nebol práve ideálny, majetok nevysporiadaný, vzťahy medzi exmanželmi nie najlepšie. A tak sa s dvoma chorými dcérami ocitol v starom

slúcha aj srdce. Bezvládny človek si tak do špiku kostí všetko naplno uvedomuje a prežíva. Stáva sa nedobrovoľným väzňom vo vlastnom tele. Ivetka je odkázaná už 4 roky na posteľ, dýchací prístroj a opatrovateľky. S kanylou v krku sa rozprávať nedá, Ivetkinými ústami sú oči. Keď klipne viečkami, znamená to áno. A snaží sa deň čo deň cvičiť. Aby čo najviac svalstvo vydržalo. Ivetka verí, že nie je

mili, že jeho Milka bojuje na ÁRO o život. Je v kóme, dýchajú za ňu prístroje. Pravdepodobnou príčinou bolo uviaznutie kúska jedla v krku, nedokysličil sa istú dobu mozog a nešťastie bolo na svete.

rodičovskom dome. Dievčatá majú 23 rokov, Martinka na vozíčku je na tom o čosi lepšie než Zuzka, ktorá najmä leží a oveľa ťažšie jej rozumieť. Peter by potreboval zaviesť do baráku vodu a vybudovať kúpeľňu, túto náročnú investíciu sa zatiaľ nepodarilo urobiť. Potreboval však aj peniaze na drevo, pretože v chladnom dome s hrubými múrmi je zima ešte aj v máji. A postihnuté dievčatá musia mať teplo. Okrem pomoci s kúpou dreva si dopriali aj pobyt v kúpeľoch, kde vždy naberú dievčatá druhý dych a kam sa tešia aj preto, lebo je tam kúpeľňa.

NOVEMBER: RIKI Autonehoda ho pripútala na invalidný vozík. Rok po havárke strávil na posteli, ochrnutie niesol zle. Študoval operný spev, čakali ho štátnice a kariéru mal už sľubne rozbehnutú. Plánoval štúdium

V sedemnástich sa musel zmieriť s amputáciou nohy. Nádor. Trauma fyzická aj psychická. Ajo priznáva, že je to strašne ťažké, ale má okolo seba starostlivú, milujúcu rodinu, ktorá stojí pri ňom. Bohužiaľ, sociálne úrady veľmi nie. Schváliť

Lucia s Dávidom sa tešili na svoje prvé bábätko. V roku 2009 sa narodil Miško a prišla tvrdá rana. Rázštep chrbtice, perspektíva zlá. Miško je po operácii rázštepu, kedy mu z chrbátika odstránili hrbček a rodičia robia všetko preto, aby ich Michal

MAREC: IVETKA

FEBRUÁR: KIKO

všetkým dňom koniec, nádeja sa v transplantáciu kmeňových buniek, popritom však potrebuje peniaze na výživové doplnky a vitamíny. Finančná injekcia ju potešila a povzbudila!

2012 august

príspevok na debarierizáciu kúpeľne pre chalana s amputovanou nohou? V princípe dostali odpoveď, že do vane sa predsa s jednou nohou dostane... Prispeli sme na prerábku kúpeľne, Ajo už má sprchovací kút, novú kúpeľňu. Momentálne však bojuje s chorobu ďalej. Objavili sa problémy s rukou, držme mu palce!

OKTÓBER: VLADKO Vladkovi sa v roku 2008 narodil braček. Radosť v rodine trvala krátko. Pretože v tom istom roku začal Vladko chradnúť – po odberoch to bolo jasné. Leukémia. Kolotoč liečby zanechal stopy na celej rodine. Byt sa premenil na údolie sĺz.

muzikálu v Brne a zrazu ostal nehybný na lôžku. Riki zosmutnel... Otec muzikant zanechal svoju robotu, stal sa opatrovateľom vlastného syna a jeho najlepším priateľom. Hľadá pre Rikiho možnosti rehabilitácií, venujú sa alternatívnym formám liečby, dbajú na psychohygienu. Riki sa pozviechal, už ochrnutý dokončil štátnice, postupne sa začal aj rozospievávať, nejaké vystúpenia má za sebou a veríme, že mnohé pred sebou. Príspevok, ktorý dostal, použil na masérov, fyzioterapeutov a na živobytie. Skvelá správa je, že Riki napreduje, verí, že koncom roka sa pomocou ortéz postaví na vlastné nohy!

DECEMBER: KARINKA Anjelské dievčatko. Karinka. Vrodená svalová atrofia jej dokaličila život už od začiatku. Urapotaná slečna nechodí, nelozí, v ručičkách nič neudrží. Posediačky len smutne komentuje,

JÚL: ERIKA Erika má tridsať, rozkošné dvojičky-prváčky a budúcnosť neistú. Nádor na mozgu je priťažké sústo... Ona je však bojovníčka a po 2 dlhých

operáciách na neurológii verí, že ak chorobu nezastavili, tak ju minimálne „uspali“. Následky primárneho nálezu sú ťažké. Veľké problémy s mo-

Vladko však bol beťár a bojovník. Liečbu úspešne zvládol a momentálne je z neho už veľký školák. Stále je ešte v štádiu pozorovania, o vyliečení sa pri tejto diagnóze môže začať opatrne hovoriť po 5 rokoch. Aby toho nebolo málo, vlani na jar diagnostikovali Vladkovmu ockovi rakovinu semenníkov. Príjem rodiny sa rapídne znížil, mamina na materskej, otec na péenke. A snom bolo kúpiť zdravotné matrace. Z príspevku, ktorý dostali, sa ich podarilo kúpiť.

prečo ona nemôže ísť do piesku tak ako iné deti, prečo nemôže ísť do škôlky, keď aj jej ročný braček chodí... Rodičia Karinky sa o ňu bravúrne starajú, finančne sú však na tom veľmi zle. Dlh na nájomnom rástol, aj preto sa peniažky použili práve na tento účel. Prísť o strechu nad hlavou by všetkých úplne zložilo. Karinka má od mája tohto roku už zavedenú aj kanylu, veríme, že najkritickejšie pooperačné obdobie už má za sebou a naučí sa usmievať aj napriek novej bariére, ktorú jej nevyliečiteľná diagnóza priniesla. Ďakujeme. Kontakt OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk)

25


Na palube

text a foto: vladimír kampf

nota bene 134+

2012 august

Strojník Palo lezie z dokormidlovacieho zariadenia.

Kolega počas bežných prác na lodi.

Kapitán Milan. Na komande sedí celý deň.

Lodníci hovoria, že žijú na plechu. Niečo na tom bude.

Budapešť z vody je krajšia ako pri pohľade z brehu.

PLAVBA JE PRVORADÁ, ČAS SÚ PENIAZE

Na obhajobu holandských zvykov treba povedať, že si potrpia na poriadok. Ich lode sú väčšinou čisté a vynatierané lakovkou – farbou, ktorá sa leskne takmer ako karoséria nového auta. Pri vstupe do wohnungov alebo na komando (kormidelný mostík) sa treba nekompromisne vyzuť. Kto vie, či sa vyzúvajú aj potkany, ktoré nám naložili spolu s kukuricou...

KAPITÁNI SÚ NA ROZTRHANIE Ráno som sa videl v zrkadle. Dvojtýždňové strnisko vyzerá hrozne. Aj som na chvíľu váhal, že ho dám dole, ale zazvonil zvonec. Kapitán nás volá na palubu. Vchádzame do ďalšej plavebnej komory. Plávame po riečke, ktorá ďalej cez kanál spája rieky Dunaj, Mohan a Rýn. Porovnávam. Náš Hron je asi širší. Kým v Západnej Európe dokázali splavniť hocijaký potok, na Slovensku sa o podobných možnostiach dlhé roky iba rozprávalo. „Keby sme boli Holanďania, už by sme dávno plávali úplne všade,“ skonštatoval lodný strojník Palo, ktorý tu so mnou zdieľal predný wohnung (ubytovaciu nadstavbu) na náladnej lodi A-Quadraat. Palo si ma zobral pod ochranné krídla, keď som sa po desiatich či dvadsiatich rokoch rozhodol vrátiť na loď. Po celý čas ma strašil, ako sa strašne namakám a ako mi to tu polezie hore krkom. Zatiaľ nič také. Len akýsi smútok. Za čím? Ešte pred dvoma týždňami som bol novinár. Hovoril som si „reportér“. Aj mi to celkom išlo, len kríza a zmena pomerov v redakciách spôsobili, že práve tam mi to začalo liezť hore krkom. Na reportáže o tom, ako ľudia žijú, vydava-

26

telia kašlú. Vlastne nekašlú. Aj by ich chceli, ale zadarmo alebo za urážajúci honorár. Čím chýrnejšie vydavateľstvo, tým smiešnejšia suma. Manažéri presviedčajú autorov, aká je to česť a prestíž u nich publikovať. Žiada sa mi zakričať: Hovno! Vyučil som sa za lodníka a k novinárčine som sa dostal – ani sám neviem ako. Vždy som po nej túžil. V posledných mesiacoch sa mi niesli hlavou slová, ktoré kričal veliteľ pobrežnej stráže do vysielačky na kapitána luxusnej výletnej lode Costa Concordia, keď zbabelo zdrhal z potápajúcej sa lode. „Vráť sa na palubu, k...!“ Už som tu.

Potkany a kukurica Nalodil som sa vo Viedni, odkiaľ sme prázdni smerovali do Baje na juhu Maďarska. Tam nám naložili kukuricu, ktorú teraz vezieme k Amsterda-

mu. Je to paráda vnímať, že kontinent je pospájaný vodnými cestami. Po vode to však trochu trvá. Šuchceme sa rýchlosťou zhruba od päť do pätnásť kilometrov za hodinu. Štreka z Baje do Amsterdamu sa tak natiahne aj na viac ako desať dní. Včera sa nám menili aj kapitáni. V Regensburgu vystúpil Slovák Milan a prišiel sám majiteľ Askal. Askal je Holanďan. Spláca loď a podniká. Kríza ho zatiaľ nežerie až tak, že by s tým musel skončiť. Po otvorení kanála Rýn-Mohan-Dunaj sa na Dunaj dostali holandské lode. Doslova zaplavili rieku. Kedysi na nej bolo vidno len plavidlá podunajských štátov. Dnes je silná flotila pod holandskou zástavou. Samozrejme, aj naši lodníci u nich pracujú. O Holanďanoch sa hovorí, že sú prísni a niektorí majú aj prehnané či zvláštne požiadavky. Niekedy až hlúpe zvyky. Naši lodníci sa cítia občas šikanovaní. A občas sa aj sami zašívajú. Ľudia sú rôzni.

Spoločník hĺbkomer Že čo tu celé dni robíme? Robíme. Režim na holandských lodiach je podobný. Ráno vstávame. Niekedy o pol štvrtej, inokedy o šiestej. Nahodíme motory, vyhodíme laná a ide sa. O ôsmej nastupujeme do regulárnej práce. Kapitán nám rozdá úlohy a ide sa na to. Väčšinou nič zložité, len niečo škriabať, brúsiť, natierať, utierať... Čerpať vodu, prečerpávať naftu, kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má. O desiatej je prvá pauza na kávu. Stretneme sa na komande u kapitána, ktorý celý deň sedí za kormidlom. Dáme si kávu a kecáme o všeličom. Potom jeden z dvojice mužov paluby odchádza variť obed, aby bol na poludnie hotový. Ak nám do toho príde šlajza (plavebná komora) obed sa posúva. Plavba je prvoradá. Čas sú peniaze. K Amsterdamu sa musíme dočľapkať presne. Čakajú nás s vykládkou. Šviháme. Odkedy opustíme Dunaj, potrvá to ešte týždeň.

Ak to nie je inak, máme od dvanástej do jednej pauzu na obed a malý relax. Potom opäť nastupujeme na palubu. O tretej popoludní je ďalšia povinná kafepauza. Po nej ešte do piatej robíme, čo treba. Potom máme voľno. Ale nie celkom. Musíme byť na palube a viazať loď počas každého prechodu komorami. Bezpodmienečne. Kapitán sedí pri kormidle až do večera. Často aj do desiatej. Väčšinou je tam sám. Teda s televízorom, notebookom a kopou prí-

„Kapitán sedí pri kormidle až do večera. Často aj do desiatej. Väčšinou je sám.“ strojov. To sú jeho najvernejší spoločníci: kormidlo, hĺbkomer, GPS, merač rýchlosti a momentálnej spotreby. Tiež uši – tak sa hovorí dvom pákam na ovládanie výkonu motorov.

Sme na hrane Takmer dvetisíc ton kukurice si proti prúdu aj cucne svoje. Celkovú spotrebu nafty sme mali na Dunaji na oboch motoroch okolo stodvadsať litrov. A to Milan dosť šetril. V ťažších úsekoch to bolo aj cez dvesto litrov. Šetríme. Aj tu straší kríza. Kapitán Milan ju počas rokov svojej praxe vníma: „Prepravné tarify klesli, nafta išla hore,“ hovorí

muž za kormidlom. „Keď som začal plávať ako nájomný lodivod, stálo tisíc litrov nafty stopäťdesiat eur. Dnes stojí sedemstopäťdesiat! Sme na hrane. Roboty je našťastie ešte dosť. Hlavne kapitáni sú na roztrhanie. Mladých je málo a nových nikto cielene nevychováva. Maximálne si otec zaškolí syna.“ Ja to tu asi nezachránim.

Najdlhšia európska rieka Dunaj preteká cez desať európskych krajín – Nemecko, Rakúsko, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko, Moldavsko a Ukrajina. Jeho vody obmývajú brehy v štyroch hlavných mestách, vo Viedni, Bratislave, Budapešti a Belehrade. Rieku poznali už starí Rimania – Danubius tvoril severnú hranicu ich impéria. Dunaj vzniká sútokom riek Breg a Brigach v meste Donaueschingen. Aj pre menšie plavidlá je splavný od mesta Ulm, kde prijíma alpský prítok Iller a vstupuje na územie Bavorska. Bez zvláštneho povolenia je však plavba na Dunaji povolená až od Kelheimu. Priemerný prietok Dunaja je v ústí 6 500 m3/s, vo Viedni 1 900 m3/s, v Bratislave 2 025 m3/s a v Budapešti 2 350 m3/s. Delta rieky Dunaj je druhá najväčšia európska riečna delta (po Volge) a od roku 2001 je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO.

(Zdroj: wikipédia)

27


pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 134+

Cestujúci sa nezmestia na jednoduché lavice.

Mníška vo vlaku okolo Rangúnu.

Okolo Rangúnu po koľajniciach

Barma vo vlaku Hlavné mesto Mjanmarska pred šiestimi rokmi presťahovali. Vládnuca vojenská chunta, štátne úrady a ministerstvá sa premiestnili z Rangúnu do nového sídla, vybudovaného z ničoho uprostred džungle. Nazvali ho Naypyidaw. Naypyidaw je v preklade Sídlo kráľov. Štátni úradníci žiadnymi kráľmi neboli. Vraj im nakázali zbaliť si jedlo, lebo v novej metropole ešte nič nefungovalo, naložili ich na nákladné autá a odviezli ich takmer 400 kilometrov na sever. Dnes, keď Majnmarsko (či po starom Barma) určitými signálmi smeruje k uvoľňovaniu diktatúry a demokracii, ohlásili už viaceré krajiny premiestnenie svojich ambasád z Rangúnu do Naypyidaw. Rangún však naďalej zostáva najvýznamnejším obchodným centrom zeme.

28

2012 august

A symbolom centralizovanej štátnej moci aj odboja proti nej v podobe domu na brehu jazera Inya, v ktorom strávila disidentka Aun Schan Su Ťij v domácom väzení dve desaťročia.

Lístky pre cudzincov Turistickí sprievodcovia radia ako najlepší spôsob spoznania Rangúnu vláčik, ktorý robí okolo mesta trojhodinový okruh. Barmčanom zostal ako milé dedičstvo ešte po britských kolonizátoroch. Na trase dlhej 45,9 kilometra zastavuje v 39 staniciach a denne prepraví až 150 000 cestujúcich.

Na nástupišti postávali miestni cestujúci s jednoduchými žltými cestovnými lístkami v rukách. Nás však okamžite poslali dovnútra nejakej búdky. Tam predávali špeciálne lístky „for foreigners only“ za dolár. Teda päťkrát drahšie než je cena pre Barmčanov. Chceli aj zápis do špeciálnej knihy, meno, štátnu príslušnosť a číslo pasu. Zamestnanec železníc sa nám slušnou angličtinou ospravedlňoval, že nemôžeme zaplatiť v miestnych kyatoch. „Prepáčte, ale peniaze za lístky predané cudzincom musíme odovzdať úradu v dolároch.“

Neuveriteľné, koľko ľudí v Barme hovorí dobrou angličtinou. Sú to muži a ženy všetkých vekových kategórií a spoločenských vrstiev. Angličtina sa dnes už bežne vyučuje na školách, no boli roky, keď bola zakázaná. Možno práve preto sa ju ľudia učili sami. Počujeme vŕzganie, vláčik konečne dorazil. Nastupujeme spolu s predavačmi zeleniny, betelu a šijacích potrieb, mamičkami s malými ratolesťami v náručí, nezbednými chlapcami, mníškou a zopár žobrákmi, ktorých policajti pohotovo vyhodia. Dôvodom sme pravdepodobne my, cudzinky.

Uličky, slumy, smetiská Ktovie, či mali tieto vozne niekedy sklá na oknách a klasické dvere. Asi ani nie. Cestujúci sa skladajú na jednoduché lavice a podlahu zapĺňajú krabice, bedne, tašky, koše s ovocím a zeleninou, potreby do domácnosti, nádoby s vajíčkami... Všetko, čo ľudia potrebujú, si vozia v tomto vlaku. Spája totiž centrum Rangúnu s predmestiami, prímestskými lokalitami a vidieckymi trhmi. Okolo usadených cestujúcich ešte obehne predavač byliniek proti nevoľnosti, odtrúbia a vlak vyrazí.

V našom vozni funguje VIP zóna. Dvaja policajti, ktorí dozerajú na poriadok a bezpečnosť, si ju oddelili špagátom. Tvária sa prísne, usmerňujú cestujúcich: „Pustite sadnúť tieto dve cudzinky!“Pozeráme z okien a veľmi rýchlo zisťujeme, že tento vlak okolo pamiatok nejazdí. Pred očami sa nám mihajú zadné dvory, špinavé uličky, smetiská, slumy najchudobnejších. Zrazu vidíme hromady áut. Nahádzané na sebe na miestnom šrotovisku pripomínajú angličáky. Minulý týždeň sme v Thajsku na hranici videli, ako presne takéto autá pašujú do krajiny na loďkách cez rieku Moei. Tu teda končia. Sú ich tisíce. Zrazu sa strhne ruch, hluk a boj o miesto. Za oknami sa ukáže obrovská spleť ovocia, zeleniny, tovarov, nádob a ľudí. Tržnica Insein. Táto štvrť je preslávená hlavne najťažšou väznicou, kde režim drží politických väzňov. Medzi miestnymi je však táto tržnica rovnako známa. Zrejme tu urobia ešte lepšie nákupy než na iných trhoviskách v meste, lebo do vlaku hádžu neuveriteľné množstvá tovaru. Podlaha nášho vagóna sa rýchlo zapĺňa. Krabice a koše strkajú dovnútra aj cez okná. Každý chce napchať dovnútra svoju batožinu; na koho nevyjde,

musel by čakať na ďalší spoj. Predavačka rezancov, ktorá drží svoj impozantný náklad slížov a mištičiek s omáčkami na hlave, s frflaním dvíha plastový šamlík a posúva sa do chodbičky.

Vyzliekli uniformy Za tržnicou začína skutočný vidiek. Míňame polia, vodné byvoly a tradičné bambusové domčeky. V susednom vozni si vyvesili plagáty nejakí kresťanskí aktivisti a prednášajú cestujúcim o narodení Ježiška. Na lavici oproti nám zaspali dve mladé mamičky s bábätkami v náručí. Jedna práve kojila a jej prsník zostal obnažený. Policajti zhodili košele a zostali len v nátelníkoch. Aspoň si ich neprepotia. Zavesili si ich nad seba a zrazu sú z nich normálni ľudia. Usmievajú sa, do svojho VIP priestoru usádzajú cestujúcich, ktorým sa neušlo miesto na lavici. Pristúpi mamka jedného z nich a prinesie im obed. Rangún je veľmi príjemné mesto. Široké bulváre lemujú koloniálne budovy, ich jedinečná architektúra je síce ošarpaná a skrytá pod nánosom prachu, ale predsa ju návštevník vytuší. Toľko historických štýlov na jednom mieste sa zachovalo tu a možno v ďalších pár mestách

29


nota bene 134+

2012 august

Cesta okolo mesta trvá tri hodiny. INZERCIA

Okruh okolo Rangúnu vedie aj cez vidiecke oblasti.

sveta. Dole, pod budovami, sa život rozbieha od skorého rána. Predavači ponúkajú tradičný mjanmarský čaj so zahusteným sladeným mliekom „lapej“ a raňajky. Ostatní už rozkladajú na plachtách zeleninu, ovocie, čerstvé mäso a ryby. Pomedzi nakupujúcich sa motajú budhistickí mnísi, ktorí si každé ráno musia vyžobrať denný prídel jedla. Nesmú vlastniť nič osobné. Všetko, čo potrebujú, musí byť darom od veriacich. Každý muž by mal aspoň dvakrát za život stráviť nejaký čas v kláštore. Povinnosťou matky je priviesť tam syna vo veku okolo 6 rokov aspoň na 3 dni. A potom mladí muži po skončení školy vstupujú do kláštora, aby sa pripravili na život. Magické číslo v Barme je 9. Deväť dní teda stačí na takúto prípravu. Ale sú aj takí, ktorí vstúpia do kláštora na rok, ako to bolo kedysi. Iní tam však nevydržia ani tie tri dni. „Musíme nášmu chlapčekovi priviezť do kláštora nejaké jedlo, chudáčik, volal, že je hladný,“ starostili sa raz rodičia jedného desaťročného výmyselníka, ktorého odviezli za veľkej slávy na trojdňový pobyt do kláštora. „Veď nemôže jesť! Iba dvakrát denne a len to, čo dostane od ľudí,“ upozornil ich rodinný priateľ. „To dohodneme s predstaveným. Hádam ho nenecháme o hlade,“ argumentovali rodičia a

30

už balili jedlo. Tí skôr narodení Barmčania si v takýchto prípadoch povzdychnú: „Dnešné deti sú príšerne rozmaznané!“

Pani v Osle Svet sa prudko mení aj v uzavretej Barme. Krajina sa otvára svetu. Generáli sa aspoň čiastočne vzdali moci, súčasná vláda sa prezentuje ako civilná – aj keď ústava stále garantuje právo ozbrojených zložiek na určitý počet miest v parlamente aj na pozíciu

„Autá nahádzané na seba na miestnom šrotovisku pripomínajú angličáky.“ viceprezidenta. Aun Schan Su Ťij, ktorej všetci hovoria jednoducho „Pani“, dostala pas a odišla do Európy. Krajinu opustila prvýkrát po 25 rokoch. V Osle si prebrala Nobelovu cenu za mier, ktorú jej udelili ešte v roku 1991. Keď jej pred rokmi v Británii zomieral manžel a nedovolili mu vstúpiť do Barmy, aby sa so ženou naposledy stretol, „Pani“ nevycestovala. Vedela, že by ju úrady nepustili naspäť.

A náš vláčik sa naďalej šinie týmto svetom. Ľudia diskutujú. V centre Rangúnu pri Sule Pagode sa koná sviečková demonštrácia proti častým výpadkom elektriny. Inde protestujú šičky z textilných fabrík za vyššiu mzdu. Mesačne zarobia 15 000 kyatov. V prepočte 18 dolárov. Mnohé polovicu z toho posielajú domov, na vidiek, rodine. Teraz žiadajú pridať aspoň 10 000 kyatov. Napodiv, tieto demonštrácie nikto nerozoženie. Napriek tomu mnohí neveria, že vláda to myslí s demokraciou vážne a dobre. „Pani“ v Osle upozornila, že politickí väzni zostávajú za mrežami. Niektorí si myslia, že generáli potrebujú len uvoľniť sankcie a embargá, aby mohli obchodovať s drahými kameňmi a nerastnými surovinami a aby do krajiny prišli zahraničné investície. Tak uvidíme. Po troch hodinách sme zas na hlavnej stanici. Na peróne postávajú ďalší cestujúci. Policajti si oblečú košele a opäť kontrolujú nástup, výstup, nakládku a vykládku nákupov. A kto z cudzincov sa bojí absolvovať tento výlet na vlastnú päsť, pre toho je tu ponuka cestovnej agentúry: trištvrte hodinu vo vlaku, prechádzka po tržnici Insein, odvoz do hotela a osviežujúci obrúsok. Za 36 dolárov.


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

O (ne)ľahostajnosti „Asi neumím psát glosy. Jsem spíš na básničky. Ty mě ale napadají nejčastěji nevhod.“ Tieto slová čítam v knižke Karla Kryla Země Lhostejnost dosť často. Porevolučné texty vydával po rôznych pokútnych novinách, lebo inde ich nechceli. Pravdupovediac, zavše aj rozumiem. Kryl bol skvelý básnik, ale je až zarážajúca totálna jedovatosť, kritika všetkého a všetkých, ktorá ho dostávala do čoraz väčšej izolácie. Vzoprel sa úlohe robiť cvičenú opicu, ktorá bude dookola spievať Bratříčka a nebude sa rýpať v súčasnosti. Rýpal sa. Isteže, bola to doba prudkých porevolučných zmien, mafianizácie politiky a brutalizácie spoločnosti, zrodu nových gaunerov, nesplnených sľubov a lží... Ale – čo by povedal dnes? Klaus sa stal z komunistického ekonóma kapitalistickým a tiež odborníkom na globálne otepľovanie. U nás zasa ešte ani raz nebol zvolený prezident, za ktorého by som sa nemusel hanbiť. Tí, čo v totalite sedeli za názor, ho dnes v mene lásky upierajú iným, stačí, aby mali radi inú farbu, napríklad ružovú. V chaose našej verejnoprávnej telky roky tolerujú neonacistu, ktorý poúča o Izraeli a zároveň má vlastné verzie správ na náci weboch a v Čechách ti zasa, Karle, bliaka tvoje pesničky v „maskáčovej“ verzii vyšumelý fašoun, ktorý nemá odvahu ani na to, aby to priznal. V Nigérii nastal hladomor a Bono zarobil za pár hodín 1,5 miliardy za kšeftovanie s akciami Facebooku. Držiteľ Nobelovky za fyziku profesor Sheldon Glashow konštatoval, že umelý virtuálny svet tzv. sociálnych sietí u mladých „vytlačil a nahradil myslenie“ a mňa toľko otravovali emailami, že „mám na webe viac priateľov, než si myslím“, že som zrušil aj daný email. V tom reálnom svete rozdrvil smetiarsky lis ďalšieho bezďáka, lebo si ustlal v kontajneri. Kryl v tých posledných rokoch zavše zabúdal, že veci nie sú len čierne, ale v jednom sa trafil: „Lhostejnost je v mých očích ten nejděsnější hřích, ten nejpodlejší vrah, ta nejzrůdnější a nejodpornější neřest, jíž je člověk schopen.“ autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2012 august

Malá chyba [...] na konci. Giordano Bruno

... Daniela Pastirčáka

Neuveriteľné! Šesť hodín ráno. Počujem vtákov, polyfóniu hlasov. Neuveriteľné! Vlny neviditeľných vibrácií bubnujú na bubienok môjho ucha. Tanec neviditeľných častíc vo mne vyvoláva radosť. Uchvátenie pra-hudbou sveta. Neuveriteľné! Otváram oči. Dvíham ich k oknu. Chvíľu ich nechám popásať sa na sýtomodrom nebi. Povrch mojej sietnice bombardujú svetelné častice a v mojom vnútri sa deje zázrak belasosti: čosi vo mne rozprestrelo krídla a letí uchvátené farbou neba. Neuveriteľné! Idem do kúpeľne. Dívam sa na tvár v zrkadle. Letno oholená lebka, chumáče čarodejníckych chlpov na obočí. Poznávam sa: toto som ja! Ja som! Viem, že som! Existujem, myslím. Pýtam sa na zmysel a hodnotu toho jestvovania. Neuveriteľné! Temnou chodbou zostupujem do podzemného kostola. Zapaľujem sviecu. Sadám si na chladnú lavicu, vyzúvam sandále, nech sa bosé chodidlá dotýkajú zeme. Vnorím sa do ticha.

Zvírená studnička srdca znehybnie. Ustáli sa. Jej priezračnou hladinou vnikne ku mne nekonečno. Nesmiernosť bytia už nie je len okolo mňa, je vo mne. A v jej strede znova vzplanieš ty – Láska. Neuveriteľné! Vraciam sa hore do nášho bytu nad kostolom. V obývačke ma privítajú tváre. Oči. Vesmír toho druhého, tajomný vnútorný svet mojej ženy, mojich detí... Sú tu so mnou, vedia o mne, ja viem o nich, myslíme na seba, občas sa nám oči stretnú spojené nevýslovným súzvukom. Neuveriteľné! Chesterton mal pravdu: Svet nezahynie na nedostatok divov, iba ak na nedostatok údivu.

„Čosi vo mne rozprestrelo krídla a letí uchvátené farbou neba.“

... zuzy uličianskej

Neuveriteľné veci každý deň Niektoré veci sa zdajú neuveriteľné, hoci okolo nich chodíte každý deň – ako ja okolo výkladu jedného kvetinárstva. V tieni akože excentrickej kytice umelých kvetov tam spolunažíva niekoľko nepravdepodobných kreatúr. Dvaja anjeličkovia s pusami vyškerenými akoby práve trénovali tvárovú gymnastiku. Sklenený slon so strieborným chobotom, na ktorom drží zlatú guľu. Ďalší sloník, tentoraz doružova a roztancovaný. Akási porcelánová krava s pikovými fľakmi. Nemo ako pokladnička. Iný oranžový tvor ako pokladnička, možno otec. Kominár lebediaci si na klobúku muchotrávky-mamičky, ktorej už vyrástli okolo muchotrávčie detičky. Vrana s mašľou na hlave a bodkovaným srdiečkom. Prečo bodkovaným? Neriešim. Čosi v sklenenej guli. Biely macko v ligotavých gaťkách s hlavou na ligotavom vankúšiku, ktorému z hlavy trčí ešte akési biele perie. Nekomentujem. Niekoľko moduritových trpaslíkov rôzne kľačiacich i sediacich. Žabka s korunkou na hlave, teda vlastne asi žabiak. Delfín práve vyskakujúci z vlny, ktorá je rafinovane jeho podstavcom. Miniatúrny jelenček.

Séria kvetináčov v podobe futbalovej lopty s hojdajúcimi sa lienkami a včielkami na slnečný pohon. Keď to vidím, zakaždým na mňa doľahne ťažoba, že toto všetko musel niekto vyrobiť! Teda najprv navrhnúť a potom vyrobiť. Toľko práce, toľko energie, toľko lásky... A toľko zbytočnosti. Keby medzi tými serepetičkami bola jedna, ktorá by si ma získala malými čiernymi očkami, na počkanie by som vylúskala stĺpček o potrebe drobných radostí. Presne tak je to so všetkým, čo má vyvolávať emócie - s olympijskými štadiónmi i divadlami. Akurát, že diskusie o zbytočnostiach, ktoré stoja miliardy, už pointu nemôžu mať. Ani len nejakú chabú. Pretože kto rozsúdi milovníkov lienok a tých, čo majú radšej včielky?

„Kto rozsúdi milovníkov lienok a tých, čo majú radšej včielky?“

Vylúštenie z minulého čísla: Kvalita je najpresnejšou mierou [všetkých vecí]. Aristoteles Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na: jaro@notabene.sk odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33


PORTRÉT

text a foto: dagmar gurová

nota bene 134+

2012 august

text: peter kubínyi | foto: alan hyža

fotoportrét

MARIÁN SA NAJVIAC SPOLIEHA SÁM NA SEBA

ŽIŤ SA OPLATÍ VŽDY O Nota bene sa dozvedel v čase, keď sa predávalo iba v Bratislave. Povedal si, že to skúsi a odcestoval do hlavného mesta. Prvé dni spal na stanici. Dnes si už platí ubytovňu. S našim predajcom Mariánom si po chvíli na návšteve v jeho ubytovni pripadám ako doma. „Prepáč, je tu rozrobená dlažba,“ ukazuje na podlahu v chodbe. Sama by som si nič nevšimla, všade je čisto. „Upratujem ja. Vyrastal som bez mamy, o to viac ma viedli k poriadku,“ hovorí. „Tu nie je upratovačka ako na niektorých ubytovniach. Čo si neurobíš, to nemáš.“ O izbu sa delí s ďalším chlapíkom, o kuchyňu a kúpeľňu so susedmi z vedľajšej izby. V tej jeho je veľmi príjemne. Len čo sa usadíme, Marián opäť vstáva a varí mi výbornú kávu. „Kedysi som pil zalievanú. Na túto ma naučili dievčatá z papiernictva, ktoré bývalo pri mojom predajnom mieste.“ Za roky, čo tam predáva, sa okolo petržalskej červenej pošty zmenilo všeličo. Len ľudia ostali rovnakí. Niektorí milí, iní nevľúdni. „Robil som strojára aj v bani. Predávať Nota bene bolo pre mňa čosi úplne nezvyčajné. Už som si zvykol, že daktorí ma posielajú do roboty. Na tých ja kašlem,“ hovorí pokojne. „Čo môžem so svojou diagnózou? Dvadsaťtri rokov mám sklerózu multiplex. Inú robotu ako Nota bene si už nenájdem. Nevládal by som.“

Krstný otec Predajom časopisu si prilepšuje k invalidnému dôchodku. „Dostávam 330 eur. Žiť iba z toho nie je bomba.“ Marián však dokáže hospodáriť aj s málom. „Niekto dá peniaze na čučo. Mne chlast nič nehovorí, tak si môžem kúpiť televízor,“ ukazuje na vymoženosť, ktorá ticho vrní v rohu miestnosti. „Mnohí si myslia, že som hádam milionár. Mám len ten televízor, práčku a posteľ, za ktorú platím 130 eur mesačne. Obdivujem predajcov, čo okrem časopisu nemajú iný príjem, no dokážu si zaplatiť ubytovanie.“ Marián je vždy upravený, vyvoňaný. Keď si oblečie svoj čierny kabát, nasadí klobúk a k tomu si vezme paličku, vyzerá ako Krstný otec s blýskavými čiernymi očami. Raz sa na neho ktosi oboril za to, že má značkové tenisky. „Rád by som sa s takýmito ľuďmi vymenil. Dal by som im svoju diagnózu a dôchodok, oni mne svoje zdravie a našiel by som si inú prácu.“

O našom časopise sa prvýkrát dozvedel z televízie. „To som ešte býval v Považskej Bystrici. Povedal som si, že to skúsim.“ Neriešil, čo bude. Jednoducho nasadol na vlak do Bratislavy, kde ho nikto nepoznal a nečakal. „Prvé tri dni som spal na stanici. Postupne som od bezdomovcov zisťoval, kam ísť, čo robiť. Jeden mi ukázal cestu do Nota bene. Zaregistroval som sa a odvtedy predávam. Už je to osem rokov.“ A či sa bál? „Nie. Vedel som, že maximálne môžem zomrieť.“

Nikdy nehovor nikdy S časopisom sa prepracoval od rôznych útulkov až k ubytovni. „Štve ma, keď ľudia odsudzujú bezdomovcov. Kedysi som si aj ja myslel, že sa mi to nemôže stať. Mal som byty, autá a čo mám teraz? Nikdy nehovor nikdy. Nevieš, čo sa ti môže prihodiť. Ja som napríklad kopu rokov hrával hokej – a potom prišla choroba.“ Aj napriek nej sa Marián spolieha hlavne sám na seba. No ak predsa len potrebuje pomoc, vie si ju zohnať. Možno aj preto, že o ňu každú chvíľu nežiada. „Zatiaľ mi v chôdzi pomáha moja palička. Na predajnom mieste mám stoličku. Som vďačný riaditeľke pošty, že ma tam necháva. Nezvládol by som dlhšie stáť.“ Napriek všetkému odhodlaniu a samostatViera a humor nosti raz bude potrebovať miesto v domove Marián sa o súcit neprosí. Nepôsobí ako frfloš. dôchodcov. Onedlho si ho vraj začne zháňať. V najnečakanejších momentoch ma rozosmie- „V nemocnici som videl ozajstné ľudské trosky. va vtipnými poznámkami. Ako keď rozoberáme, To si človek uvedomí, že žiť sa oplatí vždy.“ že v tejto uponáhľanej dobe je čoraz ťažšie INZERCIA s niekým si pohovoriť. „S predajcami Nota bene ľudia majú šancu. Tí im nikam neujdú. Len počúvajú ako bútľavé vŕby,“ usmieva sa.

„Štve ma, keď ľudia odsudzujú bezdomovcov.“ Zisťujem, ako sa odreaguje on. „Jáj, ja už nerobím nič. Nemám žiadne sny. Teraz je zmyslom môjho života dobrý film.“ V tých slovách nie je trúchlivosť, akú by som čakala. Skôr zvláštny pokoj. „Som so všetkým zmierený,“ dodá Marián po chvíli. „Drží ma Boh a humor. Nebyť toho, dávno by som to skončil. Prežil som si všeličo.“

Pomáhame slabým aj silným. • Korporátne a právne služby • Správa pohľadávok • Príprava zmluvných dokumentov • Poradenstvo a riešenia v obchodných spoločnostiach SENGER & Partners s.r.o. Štúrova 6/13 (budova Lúčnice) Tel: 0220707111 Web: www.sengerpartners.sk

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Ada Jung. Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Denný street work: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

34

Zhmotnené šialenstvo Kto vraví, že šialenstvo je neviditeľné, mýli sa. boril a vrchné smetie splynulo s dolným. Že čo tam Z času na čas sa dokáže doslova zhmotniť a pre- mal? Dajte fantázii krídla: všetko! Bábiky bez hláv, konať aj tie najodvážnejšie predstavy. Videl som hlavy bez bábik, televízory bez obrazovky a obraluster – tortu na strope, priatelil som sa so ženou, zovky bez televízorov, handry, topánky – či skôr žijúcou v malej kutici s pätnástimi mačkami a dvo- topánku, lebo dve našiel iba málokedy. Obrazy dávma psami, videl som i chlapa, ktorý tvrdil, že lami- no mŕtvych ľudí, vence z hrobov, zrkadlá, čo nevidenátu patrí budúcnosť a mal ho plný dvor. li ľudskú tvár celé roky... „To sa zíde,“ Tonkove obľúTonko, to bol iný prípad. Posadlo ho smetie! V kaž- bené slová, kým liezol kolenačky po haraburdí do dom cárachu videl poklad, kultúrne dedičstvo ľud- postele v jedinom trochu slobodnom kúte domu. stva, a dovliekol si ho do domu, čo zdedil po svojich „Občas mi tu chodia potkany, ale hádžem na ne adoptívnych rodičoch. Zapratal izby, potom začal delobuchy, potom dajú pár dní pokoj.“ Z jeho úst odpad vláčiť na pôjd, nuž a ten sa mu časom pre- odznievali aj horšie slová: „Toto bude pre Hanku!“

Hanka, jeho niekdajšia priateľka, si prepila mozog a skončila v ústave. Myslel na ňu. Vždy, keď sa ocitol pri kontajneri. Vyťahoval z neho staré nohavičky, podprsenky, ponožky a dokola opakoval: „Bude pre Hanku. Ani prať to netreba, však je to celkom čisté!“ Tonko zoslabol, zostarol a na jeho dom sa vrhli bagre. Zrovnali ho so zemou aj so všetkým tým haraburdím, čo znova skončilo na smetisku. Ale spomienka na ten dom mi zostáva v pamäti. Koľkokrát si naň spomeniem, tíško dodám: „Neuveriteľné!“

35


INZERCIA

Profile for Proti prudu

Nota bene 134 august 2012  

Neuveriteľné

Nota bene 134 august 2012  

Neuveriteľné

Advertisement