Nota bene 129 marec 2012

kupujte

1,40 polovica pre predajcu

KNIHY na Hr m aj i g te or il u

marec

miesto pre Ä?Ă­slo preukazu predajcu

s

129 / 2012

iba od predajcu s preukazom

nástenka

nota bene 129

vaše listy

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

08.02. 2012 11:14 Kupovala som si časopis v PD na pošte. Predávajúci mal napísané začiatočník. Peniaze si dal do vrecka a časopis mi nechcel dať, že už má posledný! Chvíľu sme sa doťahovali, potom mi ho s hnevom strčil. Po vyše roku som sa rozhodla kúpiť si časopis. Dovtedy som len dala almužnu, ale to ich vraj dehonestovalo.

08.02. 2012 19:46 Dobrý deň. Pred pár dňami som získal prácu snov od veľmi dobrých ľudí. Mal som chuť urobiť niečo dobré. Kúpil som si Nota bene v HC od mladej dámy s č. 2 pred Lidlom. Taký fajn pocit.

09.02. 2012 09:39 Pozdravujem Joshuu, predajcu v pasáži na Laurinskej. Dá sa s ním milo porozprávať. Dlhšie som ho nevidela. Dúfam, že nemá zdravotné problémy. Anna 10.02. 2012 09:35 Dnes za mrazivého počasia som si kúpila časopis Nota bene od príjemného predajcu č. 28 pri Lidli vo Vranove n/T. Želám všetko najlepšie jemu aj redakcii časopisu. Eva 10:27 2012 10:27 Vždy si kupujem Nota bene, ale v PD pred Tescom som sa nechala oklamať. Časopis nemá číslo. Keď som vychádzala z obchodu, pánko tam už nebol. Bola by som sa ho spýtala, či mu stojí za to klamať ľudí. Daniela Prievidza 12.02. 2012 13:13 Dobrý deň. Budem sa opakovať, ale tak ako po minulé razy aj dnes mi spríjemnila deň milá pani na vozíku č. 2386 v Poluse. Veľa šťastia.

inzerát predajcu Hľadám podnikateľa alebo firmu, ktorí by mi dali prácu na doma. Mám strednú školu bez maturity, PC aj tlačiareň mám doma.

Som z Bratislavy. Ďakujem. Katka, kontakt: 0918 020 995.

Z nášho webu Dobrý deň, som váš vášnivý odberateľ.

Začalo to najprv snahou podporiť dobrú vec a teraz som sa pristihol, ako zahĺbene čítam Nota bene na jeden dych. Zaujíma ma predovšetkým rubrika Fenomén, ale myslím si, že kvalita vášho časopisu stále napreduje, z čoho mám úprimnú radosť...

Prajem vám veľa úspechov a dobrých predajcov, ale ešte viacej odoberateľov :o) S pozdravom, váš Pavol Dobrý deň. Po dlhom čase som si kúpil Nota bene. Som silne inšpirovaný a mám chuť tvoriť. Ďakujem vám. Vašo Ďakujem za skvelý časopis a za to, že ste zmenili nielen môj pohľad na bezdomovectvo. Veronika

Naša odpoveď

dobré. Sú to úžasní ľudia, mala som tú česť s nimi chvíľu spolupracovať. Môj obdiv patrí ich zanieteniu a trpezlivosti pre prácu, ktorú robia. Taktiež prajem veľa síl a polepšenia si v živote čestným predajcom. Zmeniť môžeme to, čo sami zmeníme.

Danka B. z Nitry

V Starom Meste je veľa falošných predajcov, ale nájdete tu množstvo riadnych, zodpovedných a veľmi milých predajcov. Riadneho predajcu spoznáte podľa toho, že má ma viditeľnom mieste preukaz predajcu, číslo na časopise sedí s číslom na preukaze a dodrživa pravidlá predaja z kódexu predajcu zo strany 2 nášho časopisu. Odporúčame Vám dať si námahu a vybrať si toho svojho. Všímajte si ho viac dní a rozhodnite sa. Držíme palce.

Kódex predajcu

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Prajem zamestnancom Nota bene všetko

PARTNERI PROJEKTU

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

Dobrý deň, nakoľko mám v poslednom čase dosť negatívne skúsenosti s predajcami Nota Bene (samovoľné zvyšovanie ceny časopisu, osoba bez preukazu predajcu či uprosenie, aby som im časopis nechala, prípadne klasické žobranie), môžete mi odporučiť nejakého poctivého predajcu v okolí Starého Mesta v BA? NB je skvelý časopis so zaujímavým čítaním, ktorý by som si rada kupovala nielen ja, ale aj moji známi, no väčšina z nich má podobné negatívne skúsenosti. Preto ak má niekto svojho obľúbeného, poctivého predajcu, pokojne mu urobte reklamu, aby sa aj poctivosť vyplácala. Ďakujem :) Emma

zostavil Peter Michalko

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

z obsahu

2012 marec

7

ROZHOVOR Som vďačný človek

Spisovateľ Paulo Coelho tvrdí, že v živote každého človeka príde čas, kedy musí zabojovať za to, v čo verí.

14

DEŇ ŽIEN DRSNÝ ŽIVOT V KREHKOM TELE

10

O knihách

Nakoniec príde chvíľa, keď ženy na ulici premôže únava silnejšia ako ostražitosť. Ostanú sami a môže sa stať všeličo.

16

AKTÍVNE STARNUTIE Keď začnete, nemôžete prestať!

TÉMA Kniha za pár minút

Knihy vášnivo číta, recenzuje a občas aj píše.

Najmä ich však vlastní a kupuje. Kornel Földvári.

Svoju obrovskú knižnicu dopĺňa celý život.

V priemere človek z papiera prečíta za minútu 240 slov. Pri rýchločítaní stačí minúta na celý článok. Chyťte stopky a začnite čítať.

27 PÚTNIK Šampióni z Gori

RETRO SLABOSTI A ÚCHYLKY GÉNIOV

editoriál

34

Mám rada knihy, po ktorých vo mne zostáva pocit, že svet je predsa len fajn miesto. Zároveň sú mi blízki ľudia vláčení vlastnými pochybnosťami.

Medzi spisovateľmi je našťastie takých ustaraných optimistov dosť. Jeden z nich, Kurt Vonnegut vraj číta a píše knihy, lebo túži po pocite, že aj niekto iný „vidí svet podobne a zaujímajú ho tie isté veci, hoci sú väčšine ľuďom úplne ukradnuté.“ Knihy považujem za jednu z mála spravodlivostí tohto sveta. Nie každý totiž má to šťastie a žije obklopený oduševnenými a inšpiratívnymi ľuďmi.

Knihy tento deficit dokážu (na nejaký čas) vykryť.

Siahnete do poličky a môžete uvidieť svet očami múdrych ľudí. Nemôžete stráviť deň v koži niekoho iného, ale s jeho knihou ste skoro tam. Milióny svetov, len vstúpiť... A pripravte sa aj na otrasy.

Niektoré knihy sú považované za nebezpečné a dodnes sa mnohé z času na čas zakazujú. Verejné pálenie kníh bolo častým historickým nástrojom útlaku a pokorenia. Zakážeme čítať to, čo nám nehrá do kariet. Pekne sa dívaj, ako dupeme po tom, čo ti je drahé, mení sa to na popol a je to navždy zničené.

Spisovateľ Henrich Heine raz povedal: „Tam, kde sa pália knihy, dôjde nakoniec na pálenie ľudí."

Toto proroctvo naplnili o pár desiatok rokov fašisti.

Na ničenie kníh sme citliví dodnes. Veľkú kritiku nedávno vzbudil umelecký projekt Martina Zeta, vrámci ktorého chcel ničiť knihy nemeckého extrémistického politika. Vlna protestov mu v tom nakoniec zabránila. Protestovali aj tí, čo sa zhodli na tom, že obsah knihy je čistý hnus. Umelec to nakoniec vzdal. Usúdil, že pálenie CD diskov a USB kľúčov s dotyčnou e-knižkou by už nemalo tie grády.

Knihy sú podľa mňa posvätné aj tým, že poskytujú dostatočný priestor, aby sme do nich zhmotnili kus zo seba (hoci aj naše choromyseľné teórie).

Stále im patrí výsadné miesto.

P. S. Na stranách 5 a 6 nájdete Pexeso. Chceme ním vzdať hold krásnym stvoreniam – gorilám a ospravedlniť sa im za to, že im kazíme dobré meno.

Keď dvaja spolu zápasia, pot jedného sa zmieša s potom druhého. Vytvorí sa medzi nimi zvláštne puto, bratstvo, ktoré trvá naveky...

Mlátili svojich kritikov, pili vlastný moč, trpeli neurózami. Je toho veľa, čo nám o známych autoroch zatajili na hodinách literatúry.

Sandra Tordová šéfredaktorka

V ďalšom čísle s témou CHVÁLA BLÁZNIVOSTI nájdete: Krásne nepodarky

V koži Adriana Monka

Blázniví svätí

Vynálezy vznikajú v tvorivej mysli ochotnej uveriť aj najbláznivejším nápadom. Táto viera vynálezcu povzbudzuje, aby ich oživil. Niektoré potom zmenia svet, na iné sa s úľavou zabudne.

Má fóbiu zo špiny, neporiadku a v bežnom živote si neporadí bez asistentky. Spoznávate geniálneho televízneho detektíva Monka? Ľudia s podobným osudom žijú aj v skutočnosti.

Mnohí svätí dostávali od ľudí prívlastok bláznivý, prípadne pomenovanie hlupáčik Boží. A tí, okolo ktorých sa diali nevysvetliteľné javy, vzbudzovali úctu, ale aj nedôveru.

3

AKTUÁLNE

ilustrácie: shooty, poskytol denník sme

nota bene 129

Voľby, NIČ NOVÉ POD SLNKOM Páči sa mi vtipný slogan na sociálnych sieťach, v ktorom Róbert Fico káže „nevoliť menšie zlo“ – ergo káže voliť seba. Bavím sa na synovej pesničke na YouTube, kde Mikuláš Dzurinda rapuje na Mišovu hudbu „Lipšic sa zbláznil“. Konečne sa ľudia začínajú na politike schuti baviť a smiať. To je dobrý začiatok prestať robiť z parlamentnej demokracie tragédiu, z volieb existenciálnu drámu a z každého kibica, ale aj zo seba mudrca a dramatického umelca. Padla vláda a mne sa okamžite vybavila babička z českého filmu Farárov koniec, keď poslala uvedomelého učiteľa, aby jej „...vlezl se svojí vládou do pr...le“.

Vlády sa konštruujú aj padajú a medzitým

vládnu, na to sú. Voľby sa konajú pravidelne aj častejšie so všetkými bláznovstvami, čo k tomu patria. Nič nové pod slnkom. Stačí si prečítať slovenských klasikov Jesenského ale-

„Konečne sa ľudia začínajú na politike schuti baviť a smiať.

To je dobrý začiatok.“ bo Kalinčiaka, alebo sem tam pozrieť vnútorné spravodajstvo trebárs z USA. Nakoniec omnoho perfídnejšie voľby zažívajú ľudkovia doma, na lokálnej úrovni. Úplatní či zlodejskí starostovia

a poslanci ich vzrušujú akosi menej ako tzv. veľká politika. Ono na tých ďaleko a vysoko sa nadáva bezpečnejšie ako na suseda. A najlepšie sa zatvára do väzenia, vešia a stínajú hlavy doma, v teple, za počítačom.

Všetkému, a tým aj sebe, prikladáme dramatický náboj a zvýznamňovaním volieb zvýznamňujeme aj seba. Lenže slovenský trpaslík je našťastie nás všetkých členom Európskej únie a každý parlament a každá vláda môže blbnúť chválabohu len po hranice ratifikovaných zmlúv a dohôd. Pozrime na takého Orbána a nedramatizujme.

A hlavne, že je mier, nie?

Zuzana Szatmáry

Kto nám vládne – Gorila či zákon?

Moc pokúša, korumpuje, opája.

Preto jej zväzujeme ruky právom.

Právo každému zaručuje rovnaké a predvídateľné podmienky. Bez ohľadu na vôľu mocných a bohatých. Vo svete myšlienok a papiera je teda zákon najmocnejším vládcom. Bez múdrych ľudí a inštitúcií, ktoré ho vykladajú, však ostáva len literárnym príbehom.

Nie nadarmo sa hovorí – radšej byť súdený americkým sudcom podľa ruského práva ako ruským sudcom podľa amerického.

Na Slovensku sme investovali veľa, aby sme naše právo priblížili Európskej únii a vyspelému svetu. Prijali sme úžasné zákony, ktoré ľuďom umožňujú, aby nazreli do kuchyne štátu a mohli brániť svoje práva. Tieto zákony však

4

zatiaľ vládnu prevažne vo svete papiera. Na to, aby sa stali skutočnými obrancami našich práv a peňazí, by sme potrebovali „amerických“ sudcov, policajtov, prokurátorov.

„Nerobme si ilúzie.

Politici budú len takí, akí sme my sami.“ Kauza Gorila mnohým ukázala hrozivý svet skutočnej moci. Je však len vrcholom ľadovca, pod ktorým sa ukrývajú obrovské množstvá „hlasov podobných hlasom najrôznejších politikov“, neférových tendrov na mýta, sanitky, prenájmy priestorov, prepadnutých

Hedvíg Malinových, podvedených občanov... Žiadny z toho oceánu prípadov doteraz nevyvolal také silné emócie.

Práve to množstvo je však skutočnou diagnózou. Gorila nie je výnimkou, je pravidlom. Túto krajinu vybojovali pre nás odvážni ľudia v roku 1989 a my sme si ju nechali ukradnúť. Nechali sme politikov a boháčov, aby si kúpili naše právo i inštitúcie. Aby chránili páchateľov korupcie, únosu Michala Kováča mladšieho...

Nerobme si ilúzie. Politici budú len takí, akí sme my sami. Zmena preto nezačína u nich, ale v našich vlastných životoch.

Zuzana Wienk

2012 marec

text: www.streetnewsservice.org | foto: reuters / christian hartmann, alex grimm

rozhovor

Ak neprijímaš výzvy, akoby si bol mŕtvy

Som vďačný človek Alef, posledná kniha spisovateľa Paula Coelha, bola v Iráne zakázaná.

Tak ju zdarma zavesil na internet. Tento vášnivý katolík tvrdí, že v živote každého človeka príde čas, kedy musí zabojovať za to, v čo verí. A niekedy musí bojovať aj so samotným Bohom. to by ma len zbytočne paralyzovalo. Je prirodzené, že sa snažíme všetkým zavďačiť a preto na to netreba myslieť.

Mnohých svojimi príbehmi inšpirujete, preto môže byť pre čitateľov prekvapením, že ste vo viere tiež prešli krízou.

Ako každý človek, aj ja zažívam obdobia plné pochybností. K pravej viere vedie kľukatá cesta. Je to ako výstup na horu, zažiješ vrcholy i pády. Potrebujem vieru, aby som mohol veriť v Boha. Aj ateisti musia mať vieru, aby mohli veriť, že Boh neexistuje.

Písanie je podľa vás predovšetkým objavovanie seba samého. Pri písaní ktorej knižky ste sa o sebe dozvedeli najviac?

Pri všetkých. Ale najväčší zvrat v mojom živote nastal pri prvej knihe, Alchymistovi.

Vtedy som začal každému tvrdiť, že som spisovateľ.

Rovnako ako Alchymista, aj Alef opisuje putovanie, ktoré je v skutočnosti duchovnou cestou. Museli ste prejsť krížom krážom cez celý kontinent, aby ste spoznali sám seba?

V roku 2006 som bol usadený vo svojom pohodlnom svete – úspešný, svetovo predávaný autor. Vyzeralo to, akoby na mňa už nečakala žiadna výzva. No život je plný výziev! Ľudia zvyčajne zotrvávajú vo svojom známom, pohodlnom svete, pretože je to bezpečné. Ale ak neprijímaš výzvy, akoby si bol mŕtvy.

Vaša posledná kniha Alef sa vyšplhala na prvú priečku najpredávanejších kníh. Je svetový úspech vašich kníh dôkazom, že všetci zdieľame rovnaké obavy a sny?

Pri čítaní tweetov a komentárov na sociálnych sieťach som si uvedomil, že aj keď nezdieľame rovnaké odpovede, kladieme si rovnaké otázky.

To mi pomáha. Necítim sa potom ako autor tak sám. Ale keď píšem knihu, sústreďujem sa na svoje vlastné, osobné otázky. A keďže píšem pre seba, musím sa aj sám seba pýtať: bude tomu ešte niekto rozumieť? Zdá sa, že rozumie.

V čom je tajomstvo vášho úspechu? Z akého dôvodu sa práve z vašich kníh stávajú bestsellery?

Nie je za tým nič. Dôvody sú dobré pre klamárov. Človek si nájde tisíc dôvodov, aby sám pred sebou obhájil svoje zlyhanie, ale úspech nevysvetlíš. Nevidím žiadnu súvislosť medzi knihou, ktorá sa páči mne a tou, ktorá má úspech. Všetky moje knihy, a to prisahám, som písal s rovnakým zanietením a láskou. Hlavne sa snažím pri písaní zabudnúť na pol miliardu čitateľov,

Akoby sme nežili naozaj?

Platí to pre mnohých ľudí, ale nie pre všetkých.

Inak by som nemal žiadnych čitateľov. Je to dnešný trend, proti ktorému musíme bojovať.

Asi nebojujeme dosť.

To je pravda. Bojíme sa zmeniť sami seba. Čítajú ľudia vaše knihy, aby lepšie obstáli v tomto boji?

Moje knihy môžu pôsobiť ako katalyzátor.

Môžu vyprovokovať reakciu u človeka, ktorý je pripravený na zmenu. Ale nemyslím si, že by čitatelia čítali moje knihy preto, aby sa naučili, ako sa zmeniť.

7

nota bene 129

Sme podľa vás my, ľudia západného sveta – so svojou posadnutosťou vlastniť, predurčení k večnej nespokojnosti? Žijeme v konzumnej spoločnosti. Každého zaujíma ako, ale nikto sa nepýta prečo. Ako si zbohatol? Ako si sa stal najpredávanejším autorom?

Ako si sa stal novinárom? Všetci chcú vedieť, ako urobiť to, ako urobiť tamto. Skôr by sme sa mali pýtať, prečo by som mal to či ono urobiť. Skúsme vymeniť AKO za PREČO a zmení sa náš život.

Súvisí ekonomická kríza s tým, že máme v živote nesprávne ciele?

Krízu spôsobila nezodpovednosť politikov. Ja to viem, vy to viete – žijeme v jednom veľkom klamstve. Zatvárame pred tým oči, schovávame sa. Jedného dňa to však vybuchne a následky pocítime všetci. Najviac zo všetkých tí najchudobnejší. Som pesimista – kríza ešte nepovedala posledné slovo.

Vaše knihy obsahujú mnoho znamení a symbolov. Sú v živote každého človeka nejaké znamenia?

Ak veríte v Boha, tak ako verím ja, intuitívne si nájdete spôsob komunikácie. Môj spôsob je ale odlišný od toho vášho, moje znamenia nie sú vašimi znameniami. Je to veľmi osobný dialóg. Musíte sa spoľahnúť na svoju intuíciu, správne rozhodnutie sa dá rozpoznať. Či veríme alebo neveríme v Boha (či intuíciu), tieto znamenia väčšinou zostávajú pred nami skryté, hlavne preto, že sa priečia našej logike.

V knihe Alef dokonca tvrdíte, že niekedy je nutné bojovať aj proti Bohu. Povedzte o tom niečo viac.

Kresťanskí fundamentalisti i islamskí fundamentalisti bojujú ZA Boha... Obetujú svoje životy, stávajú sa martýrmi. To je veľmi lákavý a silný odkaz. Som katolík a viem, o čom hovorím. Ľudia si potrebujú zdôvodniť svoj život a hľadajú jeho zmysel. Keď hovorím o bojovaní s Bohom, mám na mysli intenzívny vzťah s ním, ktorý nie je len o podriadenosti. Veď o tom je celý Nový zákon. Sú chvíle, kedy proroci – a dokonca aj sám Ježiš – s Bohom zápasia. Napríklad keď hovorí na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ V živote človeka sú chvíle, kedy treba zabojovať. Nie s úmyslom ničiť, ale bojovať za niečo, v čo veríme. Veľa sa tým naučíme. Ak však prijmeme všetko a nepýtame sa prečo ani ako, nežijeme. Jednoducho sme sa iba podvolili pravidlám – ako baránok.

V Iráne sú vaše knihy zakázané. Prečo ich považujú za nebezpečné?

To sa spýtajte ich! Akákoľvek myšlienka môže byť nebezpečná. Záleží na kultúre, ktorá ju vstrebáva. Nepovažujem svoje knihy za nebezpečné, písanie je revolúciou samotného autora. Takže nerozumiem, prečo sú niektoré

8

2012 marec

zakázané. Ani po tom nepátram. Nemusí nás to trápiť, veď máme internet.

Publikujete svoje príbehy aj na internete?

Predpokladal som, že Alef bude v Iráne zakázaný. Môj bývalý vydavateľ vo Veľkej Británii mi knihu preložil. Na svojej webovej stránke som uverejnil link na stránku, kde je kniha preložená.

Nebudete mi veriť, ale zaznamenali sme tam 317 000 stiahnutí v perzskom jazyku farsi.

Prežili ste diktatúru, v 70. rokoch vás dokonca väznili a mučili. Čo by ste dnes poradili tým, ktorí sú utláčaní v Iráne alebo Sýrii alebo na iných miestach, o ktorých ani nevieme? Ako ste sa vyrovnali s touto skúsenosťou vy sám? Úplne som prestal veriť. Keď ma prepustili, nemohol som uveriť, že toto sa deje práve mne. V hlave sa mi ozývalo: To nie je fér. Toto je úplne nesprávne. Boh ma nemá rád. Trvalo mi sedem rokov, kým som sa toho zbavil. Keď si vo väzení a mučia ťa, prestaneš existovať.

Keď ťa prepustia, väzenie ti naďalej zostáva v duši. Je nesmierne ťažké niekomu radiť. Mňa vyliečil čas. Ale vidím aj ľudí opúšťajúcich väzenie, ako sa vracajú späť do ulíc. Klobúk

„Keď ťa prepustia, väzenie ti naďalej zostáva v duši.“ dole pred nimi! Sú tak odvážni a statoční.

Jediné, čo môžem urobiť ja, je že sa pripojím k organizáciám ako je Amnesty International a stanem sa Poslom mieru pre Organizáciu spojených národov. Tak môžem využiť svoj vplyv, aby sa podobným situáciám v budúcnosti zabránilo.

Bolo toto utrpenie dôležitou súčasťou vašej duchovnej cesty?

Pochybujem, že by bolo. Užitočný bol skôr čas, ktorý som strávil v psychiatrickej liečebni. Nemyslím si, že musíš byť väznený a mučený, aby si sa dostal v živote tam, kam máš. Naopak, toto je jediná vec, ktorú by som najradšej zo svojej minulosti vymazal. Mám priateľov, ktorí sa z tejto skúsenosti nikdy nespamätali. Za každých troch ľudí, ktorým sa podarí prekonať toto utrpenie, je tu sedem ďalších, ktorí sú zlomení na celý život. Nič nemôže ospravedlniť väznenie iných len preto, že s niečím nesúhlasia a majú iný názor.

Je vaša brazílska identita dôležitá pre vaše písanie?

Som veľmi hrdý na svoju krajinu. Veľa záleží na koreňoch, odkiaľ človek pochádza. Brazílčania neoddeľujú emócie od fyzickej reality. Takže to, čo by iné kultúry považovali za príliš abstraktné, aby sa o tom dalo písať, mne žiaden problém nerobí.

Bill Clinton a Vladimír Putin sú vraj vašimi fanúšikmi.

Putina som stretol na jednej akcii pre médiá.

Asi pätnásť minút sme spolu odpovedali na otázky. Putin potom požiadal novinárov, aby odišli a diskutovali sme spolu ešte asi dve hodiny. Prirodzene vám neprezradím, o čom sme hovorili. Bolo to súkromné. Pomyslel som si – ten chlap musí byť neuveriteľne zaneprázdnený, ale sedí tu a rozpráva sa so mnou.

Na zadnej obálke jedného vydania knihy Alchymista je citát popovej hviezdy Madonny.

Stretli ste sa s ňou? Volajú vám ľudia ako ona s prosbou o radu?

S Madonnou som sa stretol na festivale v Cannes a poďakoval jej za podporu, ale volať mi určite nevolá. Raz som ale ja sám zavolal Willovi Smithovi. Obvykle v každom interview spomína moje knihy. Tak som napísal na twitteri: Ak má niekto z vás číslo na Willa Smitha, dajte mi ho prosím, chcem sa mu poďakovať.

Potešil sa vášmu telefonátu?

Dúfam, že áno. Myslím, že je dôležité, aby sme nezabúdali iným poďakovať. Ja som veľmi vďačný človek. Časopis Forbes vás označil za druhého najvplyvnejšieho používateľa twitteru po Justinovi Bieberovi.

S väčším vplyvom než má Lady Gaga a Barack Obama.

To neznie zle.

Prekvapilo ma to, ale nezáleží mi na tom.

Držím Justinovi Bieberovi palce, aby svoju popularitu k niečomu využil. Je veľmi mladý.

Dúfam, že môže svoj vplyv využiť na niečo dobré.

Veľmi často aktualizujete svoj blog a twitter.

Máte pocit, že svojim čitateľom niečo dĺžite, alebo sa cítite voči nim zodpovedný?

Používam blog, aby som zdieľal príbehy z celého sveta, príbehy z rôznych kultúr. Moje blogy navštevujú ľudia, ktorí so mnou súhlasia, ale aj tí, čo vidia svet inak. V súčasnosti sa všetky mosty rúcajú – ekonomické, politické, sociálne. Len jeden most zostal stáť, ten kultúrny. Nemusím porozumieť vášmu politickému systému, nemusím pochopiť vaše náboženstvo, ale rozumiem vášmu príbehu.

Chápem vašu maľbu. Rozumiem vašej hudbe, tancu – v tom je ten most. Ako spisovateľ mám zodpovednosť urobiť všetko pre to, aby tento most ostal stáť.

Z anglického originálu spracovala: Sandra Tordová Na preklade spolupracovali: dobrovoľníčka Marcela Škubalová a Zuzana Pohánková

Paulo Coelho Jeden z najpredávanejších spisovateľov sveta sa narodil 24. augusta 1947 v Brazílii. Študoval právo, no štúdium neukončil a začal sa venovať divadlu. Pôsobil ako riaditeľ divadla a autor hier, skladateľ a žurnalista. Za svoje názory bol väznený a mučený. Dnes inšpiruje milióny ľudí na ich duchovnej ceste. V roku 1986 v Amsterdame zažil mystické stretnutie, na základe ktorého sa vydal na púť do Santiaga de Compostela a stal sa katolíkom. O rok neskôr napísal svoju prvú knihu Pútnik – mágov denník. Jeho knihy boli vydané v 150 krajinách a preložené do 56 rôznych jazykov. Posledná kniha je Alef (u nás vydaná v 2011), ale najvýznamnejším dielom stále ostáva Alchymista (1988), ktorý sa stal povinným čítaním v školách celej desiatky krajín. Spisovateľ má vlastný inštitút Instituto Paulo Coelho, ktorý slúži na podporu chudobných detí v Brazílii.

Zdroj: wikipedia

9 Vďaka vašim 2 % ľudia bez domova získavajú nové vzťahy a priateľstvá.

DEŇ ŽIEN

text: dagmar gurová | foto: aj

nota bene 129

PRÍBEHY ŽIEN Z ULÍC BRATISLAVY

DRSNÝ ŽIVOT V KREHKOM TELE V chladnej noci drkocú zuby aj pod troma perinami. Aké-také teplo a bezpečie je len v mestskej doprave. Nakoniec však príde chvíľa, keď je únava silnejšia ako ostražitosť. Keď ostanú sami, môže sa stať všeličo.

Valika sa hrbí na nepohodlnej kovovej sedačke Otázka na parlament v čakárni Hlavnej stanice. Hlavu si drží v dla- Dole v hale sa o múrik vedľa jednej z pokladní niach. Spí. Zachumlaná v ošúchanom hne- opiera Betka. Nerozoznali by ste ju od iných dom kabátiku, s dojemným prúžkom umelej cestujúcich. Alebo možno predsa – je to veľmi kožušiny okolo krku. Zvyšný majetok má v pekná žena. Vyzerá skvelo – od manikúry až po poloprázdnej igelitke. Nikam necestuje. Na dokonalý účes. Betka je totiž radšej hladná než stanici je doma. neupravená. Iba tak si pripadá dôstojne. Ako Slávo, môj sprievodca z komunity sv. Egídia, človek. Aj preto je teraz nespokojná. „Pozrite, sa jej iba zľahka dotkne a okamžite ju zobudí. aký otrhaný mám kabátik,“ ukazuje vnútornú Pôsobí trochu dezorientovane, no o chvíľu nás podšívku. „Minule mi doniesli čižmy. Pekné víta. „To som rada, že ste prišli,“ hovorí sťažka. boli, ale urobila som v nich pár krokov a celá Snaží sa usmiať, ale hlava jej kvická. „Ste veľmi podrážka sa odlepila.“ Smutne predvádza unavená?“ pýtam sa. „Nie, len ma hlava bolí. nohy obuté v darovaných teniskách. „Sú mi Zbili ma. Tiekla mi krv z nosa aj z úst. Mám veľké a ťažké. Nevládzem v nich chodiť. Každú tam zrazeninu.“ Vo vlasoch jej vidno obrovskú chvíľu sa vyzúvajú. A keď je mokro, okamžite hrču zasypanú dezinfekciou. „Dala som si dole sa premočia.“ obväz, strašne to svrbelo.“ Tvrdí, že jej to urobili Na jedlo Betka naozaj nemá veľa. Nie že by rozhadzovala, ale čo si môže dovoliť zo železniční policajti. „Vieš, pre ženy je to vonku oveľa ťažšie. Kto štátnej dávky 62,5 eura? „Išla som do parlasa nás zastane? Kedysi som mala aspoň mentu, aby som sa na to opýtala politikov,“ chatku, ale mi ju vypálili. Tak som tu, lepšie už hovorí rozhorčene. Oni vraj na oplátku vyz- Eva a Veronika (zľava) už nežijú na ulici. nebude.“ Staničná čakáreň jej vyhovuje viac než vedali, prečo nevymení stanicu za nocľaháreň. predali mi ho so zľavou. Na hlave mal nakrivo nocľaháreň či útulok. „Som svojská, nemám na „Skúsila som to, ale hnusí sa mi spať na poci- prišitú čiapočku. Odpárala som ju a pozrite to povahu. Pôjdem k Sestrám Matky Terezy kaných matracoch. Radšej driemem postojačky. – má len jedno uško,“ s láskou ho uhládza. na ošetrenie. Možno tam aj prespím, ale dlho Keby som sedela, skôr by ma okradli.“ Ak už „Lekár mi povedal, že sa takto hrám, lebo sa neostanem.“ sa má usadiť, najskôr ovonia lavicu či sedadlo. mi nedostalo materskej lásky. Mama mala Pre istotu naň ešte položí kus kartónu, aby sa zlú povahu. Bola výborná kuchárka. Najesť odizolovala od možnej špiny.

Osudový vzťah nám dala, ale rada nás nemala,“ zachmúri Na ulici má najlepšiu kamarátku, 84-ročnú „Aj bezdomovcom odtiaľto sa vyhýbam. Mu- sa. „Bola najkrajšia v dedine. Keď zomrel náš Hermínku. Stará sa o ňu tak, ako by to nikto sela by som byť ako oni, aby ma prijali.“ Betku ocinko, našla si druhého aj tretieho. Ja som iný nerobil. „Majú osudový vzťah. Občas sa vydeľujú aj jej psychické problémy, zjavné už vždy chcela len jedného ako Angelika Joffreya pohádajú. Vtedy každá sedí na opačnom po prvých minútach rozhovoru. Bojí sa nových de Peyraca. Nenašla som ho, ale mám teba. konci čakárne, ale potom sa pomeria a sú tvárí a niekedy aj tých, ktoré pozná dlhšie. Obá- Škoda, že nehovoríš,“ obracia sa k macíkovi. zase nerozlučné,“ opisuje ich Slávo. Valiku va sa sprisahancov, ktorí sa ju snažia zničiť. Ja Poznamenám, že sa na ňu stále usmieva. zaskočím otázkou, kde sa s Hermínkou zasa toho, či by jej niekto uveril, ak by sa naozaj „Áno,“ rozžiari sa. „A chráni ma. Minule zahnal prvýkrát streli. „Tuším ma stiahla so sebou čosi stalo. Betke sa zrejme už niekto snažil zlodeja.“ Ten sa vraj zľakol a ušiel, keď zbadal na autobus, aby sme sa zohriali. Doviezli vybaviť liečbu na psychiatrii. Ona to považuje medvedíka na vrchu tašky. sme sa až do Jaroviec, ale na konečnej sme za krivdu a oveľa desivejšiu možnosť, ako byť ostali trčať v strašnej zime. Odvtedy sme na ulici.

Pípajúca radosť spolu.“ Betka sa starala aj o živého ježka. „Nosila Valika takto žije osem rokov. A ako to vydrží? Angelika a macík som mu smotanu. Krochkal ako prasiatko, „Modlím sa k Bohu, aby ma ochránil, aby som Z pochmúrnych úvah ma vytrhne jej keď pil. Nakoniec ho roztrhal pes.“ Z igelitky prežila. To mi dáva silu.“ Stále viac sa jej zatvá- rozžiarená tvár. Ukazuje mi miniatúrneho vyťahuje balíček slnečnice a vtáčí zob, ktorým rajú oči, hovorí čoraz tichšie. Lúčime sa, aby si plyšového macíka v improvizovanej perinke živí ďalších priateľov – vrabce, drozdy, sýkorky, aspoň na chvíľu zdriemla. z papierovej vreckovky. „Bol pribalený k čaju, havranov. „Ak nemám nič iné, podelím sa

10

2012 marec

Policajti sa už chytali za hlavu, keď som to prišla nahlásiť.“ Aby bola čo najmenej vonku, zapájala sa do všetkého, čo sme vtedy organizovali. „Napríklad som aj s ďalšími predajcami opravovala detské ihrisko v Petržalke.“ Hovorí, že ju zachránila práca a naša bývalá sociálna pracovníčka Norika. „Vždy si na mňa našla čas.

Veľmi ma podporovala. Bez jej rád by som sa z toho nedostala.“ Veronika si vďaka Nota bene našla prácu. Po štyroch rokoch ju prepustili, znižovali stavy.

Dnes upratuje a ďalej si privyrába predajom nášho časopisu. S dcérou býva v záhradnej chatke. Zháňajú podnájom, v ktorom by im dovolili byť so psom.

Pokoj a bezpečie

aspoň o rožok. Jeden havran mi ukázal, že ho treba namočiť – ponáral omrvinky do mláky, šibal.“ Betka je najšťastnejšia na svojej lavičke v Medickej záhrade. „Vtáčiky sa ku mne zlietajú na kŕmenie. Na strome nad mojou hlavou potom krásne pípajú. Ách, radosť.“ Podobne ako Valika však neverí, že by sa jej život ešte mohol zlepšiť. O čosi nádejnejšie vyznievajú príbehy žien bez domova, ktoré som našla medzi našimi predajkyňami.

Pripravená na všetko Inge je na ulici 25 rokov. Väčšinu času bola odkázaná sama na seba. „Neraz ma okradli alebo zbili. Pred jedným chlapom sa ubrániš, ale keď sa na teba vrhnú dvaja – traja, nič nezmôžeš,“ spomína. Fyzické násilie podľa štatistík zažije jeden zo štyroch bezdomovcov bez ohľadu na pohlavie. Pravdepodobnosť, že sa žena stane obeťou sexuálneho obťažovania či znásilnenia je trikrát väčšia ako u muža.* Dá sa s takou hrozbou žiť a nezblázniť sa? „Musíš mať pevnú vôľu, byť pripravená na všetko. Mne veľmi pomohli ľudia z Nota bene a Odysea. Teraz sa mi

už štyri roky darí. Bývam v záhradnej chatke.“ Renáta prežila vonku celú jednu zimu. Sama v rozpadnutej chajde. „Nemohla som spávať.

Pri mínus pätnástich stupňoch som ležala naobliekaná, obutá v čižmách, pod troma perinami,“ opisuje najťažšie momenty. „Sama sebe sa čudujem, ako som to zvládla. Cez deň som predávala Nota bene alebo som sa vozila v MHD, aby som sa trochu zohriala.“ Náš časopis jej umožnil zarobiť si na ubytovňu. „Raz som hore, raz dole, ale už nemrznem.“

Zaspíš a okradnú ťa Veronika v roku 2003 prišla o prácu. „Nemala som z čoho platiť bývanie. Celých 12 mesiacov som ostala na ulici. Cez deň som sa flákala po meste, večer som sa vozila z konečnej na konečnú.“ Mestská doprava bola najbezpečnejším miestom pre osamelú ženu v strednom veku. „Mohla som si tam zdriemnuť.

Keď som zaspala na stanici, zakaždým ma okradli. Raz mi rozpárali vrecko na bunde a ukradli mi jednu cigaretu so zapaľovačom – nič viac som nemala. Šesťkrát mi vzali doklady.

Eva s manželom stanovali blízko nemocnice na Antolskej. Veľa času trávili pomáhaním v kostole. Po vyše 20-ročnom civilnom manželstve sa tam cirkevne zosobášili. O mesiac neskôr Evkin muž zomrel. Okrem detí, ktoré vyrástli v detskom domove, jej nikto neostal. Jeden zo synov rodičov tesne predtým našiel. Presviedčal ich, aby predávali náš časopis a zarobili si na nocľaháreň. „Ja som chcela ísť, ale tatko si nedal povedať. Bol tvrdohlavý a ostal vonku až do smrti.“ Aj Eva bola na tom zle, do nemocnice sa dostala v poslednej chvíli.

Odvtedy spí v nocľahárni, kde aj upratuje. Ibaže má ďaleko do kostola. „Vstávam o piatej ráno, aby som chytila autobus do Petržalky a stihla rannú omšu. V sobotu chodím na jednu, v nedeľu na tri. Mám tam známych, svoj kútik.

Pokoj a bezpečie.“ Ženy tvoria len jednu tretinu ľudí bez domova.

Mnohé radšej vydržia zlé podmienky doma, pretože tie aspoň poznajú. Niekedy im však neostáva nič iné ako ulica a drsný život v krehkom tele.

* štatistika podľa Jana L. Jasinski, Jennifer K. Wesely, James D. Wright: Hard lives, mean streets: Violence in the lives of homeless women

Chlieb a srdce V bratislavskej Komunite sv. Egídia sú hlavne mladí ľudia. Každú stredu večer po krátkej modlitbe za chudobných vyrážajú do centra mesta a na Hlavnú stanicu. S chlebíkmi, čajom, kávou a dekami hľadajú bezdomovcov. Tí sa často ešte viac tešia na priateľský rozhovor s ľuďmi, ktorým na nich záleží. Osamelosť je totiž pre mnohých bezdomovcov horšia ako hlad.

Vyjadrenie bratislavskej krajskej polície: Bratislavskí policajti nezistili, že by Valiku kontrolovali v čase jej zranenia na hlave. Príslušníci, ktorí hliadkujú v obvode železničnej stanice už s ňou dlhšie neboli v kontakte. Neevidujú ani žiadny záznam v súvislosti s použitím donucovacích prostriedkov proti Valike.

11 Vďaka vašim 2 % si môžu ženy na ulici zabezpečiť bezpečné ubytovanie predajom Nota bene.

SONDA

text: dagmar gurová | foto: dorothea lange

nota bene 129

DORASTÁ PRVÁ GENERÁCIA DETÍ BEZDOMOVCOV

MATERSKÁ LÁSKA NA ULICI Život v záhradnej chatke bez vody a elektriny dá zabrať. Aj na obyčajné varenie či sprchu treba vynaložiť veľa energie. Všetko je ešte ťažšie, ak tam bývajú deti.

Magda vyšla z polepšovne, dnes sa jej manažovať. Fascinuje ma, ako to zvlá- cítim, že partnera by veľmi chcela,“ hovorí hovorí reedukačný domov, a zaľúbila sa. dajú.“ Ich deti sú šťastné, hoci nemajú Miklianová. „Mnohé túžia po tom, aby ich Hľadala oporu. Namiesto toho otehot- mobil ani značkové oblečenie. Čím to je? niekto ľúbil a prijímal.“ Žijú však v komnela po vynútenom styku. plikovanej situácii a väčšinou Nevedela, či dieťa dokáže stretávajú mužov, ktorí sú mať rada, ani ako sa o neho na tom podobne. Často sú z starať. A vôbec netušila, nich rizikoví partneri. Majú kam sa podejú. Jednu dobu priveľa vlastných problémov, žili na ulici. Neskôr mohla preto sa žene nestanú opona čas ostať v detskom rou, ktorú potrebuje. domove a v krízovom cenPre niektorých je potomok tre. Dnes by ste ťažko našli kompenzáciou vlastných oddanejšiu matku, ktorá sa psychických zranení. „Ak viac venuje svojmu dieťaťu. mali zlé detstvo, pre svoje Ani bývanie ju už nestraší. dieťa chcú mať čosi viac. No Uzmierila sa s rodičmi, ktorí neuvedomujú si, že mu to ju aj s vnúčaťom vzali k sebe. nevedia dať.“ Koordinátorka Tento príbeh dopadol dobre Cesty spomína na dvojicu aj preto, že mladá mamina z rozpadnutej garáže, ktorá nebola úplne sama. Podsa po trojmesačnej známosti poru, rady a povzbudenie rozhodla splodiť nový život. našla v Centre výchovy Jana mala dve ďalšie deti k rodičovským zručnostiam v krízovom centre. „Povedali – Cesta, ktoré funguje pri mi, že je to vytúžené bábo.

Slovenskom výbore pre Dôkaz ich lásky.“ „Nechcem UNICEF. Pomoc tam hľadajú nikoho súdiť, ale veľakrát aj ďalšie ženy, ktoré s deťmi nie je iné riešenie, ako vyňať Matka s dvomi deťmi bez domova na ceste v Siskiyou County, California. žijú v maličkých záhraddieťa z rodiny,“ ných chatkách bez vody a elektriny, Rodičom na nich záleží. „Vtedy aj večer v garážach, podradných ubytovniach bez elektriny v malom priestore môže Cesta rozdeľuje aj spája alebo v stane pod mostom. rodinu stmeľovať.“ Podľa Miklianovej skúseností ide To sa podarilo Anne, ktorá kedysi žila iba o väčšinu prípadov. Ktosi sa uspokojí Skromné, ale pekné pre drogy. Prešla liečbou, aby sa dokázala s tým, že o jeho deti je postarané. Iný „V súčasnosti nám dorastá prvá generácia postarať o svoje deti. Pridelili jej mestský sa aj chce starať sám, ale nevie to. detí rodičov bez domova,“ hovorí koordiná- byt a má dve práce, aby rodinu uživila. Monika svojim piatim deťom vášnivo torka Cesty Lívia Miklianová. Za stratou „Vidno, že sa majú radi a držia spolu.“ prejavovala lásku, ale nedokázala im bývania sú často vážne osobné a zdravotné zabezpečiť základné veci pre život. problémy, nefunkčné vzťahy, traumy, dlhy, „Minimum peňazí dokážu A to ani pri všemožnej podpore zvonka. ale i neschopnosť odhadnúť dôsledky svo„V náhradnej rodine sa výrazne posunuli jich rozhodnutí. To všetko si bezdomovci geniálne manažovať.“ vpred, majú sa tam dobre.“ Zároveň nesú so sebou, ich problémy sa hromadia neprišli o kontakt s mamou. Pravidelne a zhoršujú. Majú čo robiť, aby prežili. Ak sa sa vídajú v Ceste. starajú o deti, je to ešte oveľa ťažšie.

Protikladom je matka desiatich detí. Aj ľudí, ktorým odoberú dieťa, sa Predstavte si, že by ste bývali kdesi na „Všetky vychoval štát, hoci mala byt.“ Ak tam snažia naučiť, čo znamená byť periférii. Za sprchou, práčkou či na úrady človek nemá rodičovský cit, dieťa trpí. rodičom. Podporujú ich, aby za deti cítili by ste museli zdĺhavo cestovať. Aj tie Platí to bez ohľadu na to, či je bezdomo- zodpovednosť a budovali si s nimi vzťah. najobyčajnejšie veci ako šálka čaju by vec alebo boháč. Ibaže v druhom prípade Strata dieťaťa niekedy motivuje k zmene, vás stáli kopu námahy – doniesť vodu, je zanedbávanie menej viditeľné. na ktorú sa človek dovtedy nemohol nazbierať drevo, udržať oheň. odhodlať. Začne robiť všetko preto, aby „Poznám ľudí, ktorí sa veľmi snažia aj Túžia po opore bola rodina znova spolu. V Ceste môže v najskromnejších pomeroch vybudovať Momentálne je Cesta v kontakte s 59 pochopiť potreby dieťaťa a objaviť v sebe pekné a podnetné prostredie pre svoje rodinami. Len tri z nich tvoria manželia. zodpovedného rodiča. deti,“ hovorí Miklianová. „Majú mini- Zvyšok sú páry, ktoré žijú „na divoko“ alemum peňazí, ale dokážu ich geniálne bo slobodné matky. „U každej z tých žien Mená matiek v článku sú zmenené.

12 Vďaka vašim 2% poskytujeme predajcom a predajkyniam Nota bene sociálne poradenstvo.

2012 marec

text: elena akácsová | foto: klaus lempelman

proti srsti

Internet má nový fenomén

Elektronické knihy sú tu

Ešte pred desiatimi rokmi sa polemizovalo o tom, že elektronické knihy, e-knihy či e-booky nikdy nenahradia nádherný zážitok listovania v papierovej knihe. Dnes tvoria desať percent predaja kníh a sú na vzostupe.

Knihy versus internet? Súboj na život a na smrť? Tak nejako zneli otázky v roku 2000, keď som pripravovala do dnes už nebohej televízie Luna reportáž o tom, či moderné technológie ovplyvnia čítanie kníh. Nad svojim starým scenárom sa usmievam, lebo sa plní, aj keď možno trochu neskôr a trochu inak.

Tak ako kino nezničilo divadlo, televízia filmy, platne hudbu, tak ani internet nezničil knihy.

Naopak, stal sa ich silným distribučným kanálom v podobe internetových kníhkupectiev a tiež nosičom e-kníh.

Pred dvanástimi rokmi sa ešte internetom niesla vlna nadšenia z toho, čo všetko môže byť na internete zadarmo a dostupné všetkým.

Z toho, že odpadnú vysoké náklady na výrobu, distribúciu, reklamu a aj zisky nenažraných vydavateľstiev. Server na kopírovanie hudby Napster práve prežíval najväčší rozkvet a hudobné vydavateľstvá osudovo podcenili silu nastupujúceho média. Svoje autorské práva bránili síce súdnou cestou a Napster zničili, ale džin už bol vypustený z fľaše a rozmach ďalších serverov, kde sa dala zadarmo sťahovať hudba a neskôr aj filmy a seriály, nezastavili.

Guttenberg a požičovne kníh V tomto nadšeneckom období vznikol projekt Gutenberg (na Slovensku Zlatý fond SME), ktorý vo veľkom digitalizoval knihy, aby sa dali z internetu sťahovať zadarmo. Už vtedy bolo jasné, že nové médiá prinášajú nové možnosti, na ktoré staré riešenia ochrany autorských práv nestačia. Už vtedy padol návrh diela nie predávať, ale „prenajímať“ za malý výpožičný poplatok ako v knižnici. Na podobné riešenie prechádza teraz aj hudobný priemysel, ale najprv musela vzniknúť internetová platba kartou, ktorú môžu ľudia používať online.

S ideou internetovej požičovne kníh prišlo nedávno aj internetové kníhkupectvo Amazon.

Používateľ si môže do čítačky stiahnuť jednu knihu mesačne, tá sa vymaže automaticky, ak si požičia ďalšiu.

No ideálne alebo aspoň použiteľné riešenie, ktoré by ochraňovalo autorov a zároveň úspešne využívalo nové technologické možnosti, ešte stále neexistuje. Potvrdzujú to aj najnovšie udalosti okolo nových zákonov na ochranu autorských práv – v USA PIPA a SOPA, v Európe ACTA.

Elektronický atrament Prvé nemotorné elektronické čítačky, softbooky a racketbooky existovali už v roku 2000.

Pri pohľade na ne sa nikomu nechcelo veriť, že okrem nadšencov by toto niekto vymenil za knihu. Už vtedy sa ale začal v MIT (Massachusetts Institute of Technology) vyvíjať elektronický atrament. Nová technológia sľubovala, že digitálny text či obrázok sa bude

„Extrémny nárast e-predaja má červená knižnica a horory.“ dať zobraziť na akomkoľvek materiáli, nielen na obrazovke, ale aj na papieri, na stene či na tričku. Medzivýsledkom sú práve dnešné elektronické čítačky ako Kindle alebo Wooky, ktoré sú ľahučké a neťahajú oči. Rozmach e-kníh výrazne ovplyvnil aj Apple a jeho iPady.

Koncom minulého storočia sme si predstavovali, že do čítačky sa prenesú knihy na nejakej diskete veľkej ako žuvačka, dnes by sme povedali USB kľúči. Už ale ani ten netreba. Stačí vzduch, teda wi-fi sieť. K nej potom počítač, smartfón alebo vlastné čítacie

zariadenie. Ak chceme knihy z Amazonu, tak musíme mať čítačku Kindle, ak chceme knihy v slovenčine, sú tu momentálne tri zdroje.

Kníhkupectvo Martinus, ktoré má v ponuke už viac ako 1000 titulov, a Rajkníh.sk, tu ponúkajú e-knihy pre čítačky Wooky. Pre zariadenia od Applu ponúka zopár slovenských titulov už aj iBook Store.

Horory a harlekýnky Naše ani zahraničné vydavateľstvá zatiaľ nezverejňujú reálne čísla predaja. Udávajú však 500 aj 700 percentné nárasty objemov predaja oproti predošlému roku.

Zaujímavejšie ako konkrétne počty predaných kusov sú informácie, čo sa najlepšie predáva. Nie sú to encyklopédie ani umelecká literatúra. Extrémny nárast predaja majú žánre ako červená knižnica a horory.

Nuž, napokon aj internet vďačí za svoj dramatický rozvoj najmä pornografii. Vďaka nej ľudia vymysleli, ako zobrazovať obrázky aj videá, ako prenášať veľké objemy dát, ako za obsah platiť a chrániť ho pred neplatičmi.

Ak teda červená knižnica a horory rozvinú trh e-kníh a doriešia spôsoby platenia a ochrany autorských práv, všetci to oceníme.

13

Európsky rok aktívneho starnutia

text: dorota kráková | foto: peter krištúfek

Knihy sú dobrý sluha, ale zlý pán

Keď začnete, nemôžete prestať!

Knihy vášnivo číta, recenzuje a občas aj píše. Ale najmä ich vlastní a kupuje.

Obrovskú knižnicu v byte dopĺňa celý život a už mu prerástla cez hlavu. Knihám však stále trpezlivo ustupuje, a tak tam, kde si ešte včera mohol sadnúť, dnes nemá miesto. Kornel Földvári.

Ako je to teda s touto láskou ku knihám?

Láskou na celý život alebo menej poeticky, nevyliečiteľnou chorobou. Doteraz ľutujem ešte aj zošrotované krváky, o ktoré som prišiel, keď otca zatvorili a nás vyhodili z bytu. Naši ich považovali za brak, ale pre mňa boli súčasťou detstva. Asi sa už s nimi nikdy nestretnem, nemajú ich ani len v Univerzitnej knižnici – za vojny ju evakuovali tuším do Trnavy a neznámi „čitatelia“ ich rozkradli.

To je ale dobrá správa, že aj knihy sa kradnú.

Pri dnešných cenách si veru viem predstaviť prepadnutie kníhkupectva. Ale aj ako horlivého čitateľa detektívok ma zaskočilo, že ktorúsi bratislavskú galériu nedávno prepadli a so zbraňou žiadali konkrétny Mednyánszkeho obraz. Úplne ako v románe alebo vo filme.

Ale aby sme sa vrátili ku knihám, mám k nim naozaj osudový vzťah. Čítať sa dá totiž odučiť oveľa ťažšie, ako fajčiť. Keď začnete, nemôžete

14

prestať. To nie je chvíľková pasia. Knihy sú, rovnako ako oheň, dobrý sluha, ale zlý pán.

Zmocnia sa vášho času i životného priestoru a keď si to uvedomíte, zvyčajne je už neskoro.

Synovec ešte ako chlapec vyhlásil, že náš byt by sa dal upratať iba ak plameňometom.

O vašom byte a knihách kolujú legendy. Aké sú prvé príznaky tejto špeciálnej choroby?

U mňa je to skôr akési zvrátené zberateľstvo.

Ako bývalý filatelista som túžil po kompletnosti. Keď som mal od autora jednu – dve knihy, automaticky som zháňal ďalšie, najlepšie kompletné zobrané spisy. Až neskôr som si uvedomil, že fúra autorov napísala jediné dobré dielo a potom namiesto rýdzeho kovu produkovala samú hlušinu. Žiaľ, to som ňou už mal zavalenú nielen knižnicu, ale aj byt a dodnes sa mi z nej nepodarilo vysekať. No aspoň pri nových výpravách do kníhkupectiev som o čosi opatrnejší. Napriek pokusom

o diétu som sa však stále nezbavil čitateľskej nenásytnosti. Knihy mám rád ako blízkeho človeka alebo verného psíka. Chcem ich mať ustavične okolo seba. Požičať si vytúžené dielo a potom zisťovať, čo môj predchodca pri čítaní jedol alebo objavovať jeho duchaplné poznámky na okraji je neznesiteľná predstava.

Vaša láska prekračuje všetky hranice, to je jasné. Kedy ste to pochopili?

Pochopil som to vlani, keď nám zatepľovali byt a museli sme odstrániť zapratané kúty okolo okien. Tak som zistil, že knihy sa mi delia do troch kategórií. Na tie, ktoré mi odpadli od srdca alebo zastarali a viem sa ich vzdať.

Potom tie, o ktoré by som nerád prišiel, ale nemusím ich mať pri sebe. Dočasne som ich ubytoval v sklade v Petržalke. No a potom tie, s ktorými sa neviem rozlúčiť. Podľa tohto kľúča som s pomocou priateľov predbežne odľahčil náš byt o 45 banánových škatúľ, nehovoriac

2012 marec

o celých pohoriach novín a časopisov. Pietne som ponechal na mieste len prvé ročníky Světovky, ktorá nám roku 1956 ako prvá pootvorila okno do sveta. Nikdy nezabudnem na Škvoreckého a Dorůžkov Marsyas USA a úryvok z Jonesovho románu Až na veky, ktorý som si potom pätnásť rokov túžil prečítať, kým ho po veľkom váhaní konečne vydali.

Ktorá kniha to celé spustila?

Veľmi skoro a vlastne omylom maminho strýka som sa dostal ku Cooperovi, k jeho Lovcovi jeleňov. Keď kupoval pre mňa darček, nevedel, že mám len šesť rokov. Odvtedy ma už nezaujímali rozprávky a to, čo som nazýval „výmysly“.

Ale úplne nový svet – to bol Karl May. Keď som mal desať rokov, dostal som na Vianoce niekoľko jeho kníh, úplný poklad – za vojny sa zháňali české knihy veľmi ťažko. Nad prvou mayovkou ma od vzrušenia doslova roztriasla horúčka. Čosi podobné som pri čítaní potom pocítil už len raz.

Ako dospelý nad Joycovým Ulyssesom.

Ale zakotvili ste pri detektívke, ktorej ste venovali svoj celoživotný záujem a nedávno aj knihu esejí. Pre niekoho je to nízky žáner.

O to sympatickejšie, že za ňu lobujete vo svete teoretikov.

Kniha O detektívke je čosi ako môj celoživotný čitateľský denník. Detektívka je plnokrvný žáner s takými istými ambíciami ako celá literatúra. Vzniká s rovnakým tvorivým vypätím ako každý kvalitný román. Povýšení estéti sa mýlia, keď tvrdia, že je ako krížovka – po vylúštení ju možno hodiť do koša. Aj keď po prečítaní už vieme, kto je vrah, vždy tu ostávajú výrazné charaktery, umne skomponovaný príbeh so situáciami na ostrie noža, ktoré obnažujú tajné zákutia ľudskej psychiky.

A najmä s príťažlivým rozprávačským majstrovstvom, popretkávaným iróniou a vtipom.

Ideálny žáner do nepohody všedného dňa, strháva nás omamným pocitom vzrušenia a

zároveň vierou v možnosti ľudského rozumu a túžbou po spravodlivosti.

Kupujete ľuďom knihy? Áno, aj keď mám isté obavy, že môj vkus sa občas rozchádza s vkusom obdarovaných, najmä mladej, elektronickej generácie.

byť za čosi zodpovedný. Dospelý bol môj otec, ktorému v štyridsiatke ležala na pleciach zodpovednosť za obchod, za život celej rodiny. Čas hrozne uteká, je to ako v starších filmoch: strih a nasleduje záber po tridsiatich rokoch.

Už preto by sa človek nemal brať tak smrteľne vážne, namýšľať si, že trpí najviac zo všetkých na svete, prípadne opačne, že je zo všetkých najvynikajúcejší. Stačí zázračná kvapka pokory, uvedomenie si vlastných obmedzení a nedokonalosti. Nakoniec jediná zbraň slabých a bezbranných je irónia a sebairónia.“

Vychádzajú dnes dobré knihy?

Napodiv áno, aj keď ich je menej, ako by mohlo a malo byť. Hoci je na prvý pohľad v ofenzíve komercia, knihy sa môžu vydávať bez ideologických zábran a obmedzení. Kvalita potrebuje ako podhubie kvantitu a pri preferovaných grafomanoch sa nakoniec dostanú k slovu aj talenty. Chýba však plnohodnotný literárny život, spisovateľ, publicista, prekladateľ a milovník zdravé prostredie, ktoré by malo samočistiacu kníh. V roku 1963 pod pseudonymom Miroslav schopnosť. Je málo literárnych kritikov – nie Kostka publikoval Haškovou Lipnicou ocenený tých, čo iba ak pošteklia pierkom, ale vlkov, súbor humoresiek Netypické príbehy. Pod vlastktorí neľútostne strhávajú chorých jedincov, ným menom debutoval v roku 1999 knihou O stručnosti. Nasledovali Príbehy z naftalínu (2003), Svet pre dvoch (O Lasicovi a Satinskom, 2004), Päťadvadsať (2005), O Karikatúre (2006) a O detektívke (2009). Bol riaditeľom Divadla na Korze v jeho zlomovom období počas okupácie, v čase normalizácie bol referentom v LITA. narúšajúcich rovnováhu v literárnom lese. Po revolúcii pôsobil ako námestník ministra Literárne časopisy majú zanedbateľné náklady, kultúry Ladislava Snopka. vládne existenčná neistota. Progresívne malé vydavateľstvá, ozajstné tvorivé dielne našej Článok bol pripravený v spolupráci so Zaliteratúry, sú na polkrok od priepasti. Svoje stúpením Európskej komisie na Slovensku, www.europa.sk, v rámci Európskeho roka kultúrne hrady si staviame na piesku. aktívneho starnutia a solidarity medzi geV týchto dňoch oslavujete osemdesiatku, no neráciami 2012. nikto by vám ju netipoval.

Necítim sa ako osemdesiatnik. Keď sa to tak vezme, vlastne mám len 60, lebo 20 rokov normalizácie som prakticky neexistoval.

Kornel Földvári (1932)

„Kultúrne hrady si staviame na piesku.“

Ale aj na šesťdesiatnika ste vitálny.

Moje boľavé kolená mi nedovolia namýšľať si, že som mladý. Len stále nemám pocit, že som dospelý. Nikdy som totiž nemal možnosť

15

téma

text: marcela glevická | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 129

Koľko času vám zaberie, kým toto prečítate?

Kniha za pár minút Máte šesť minút? Tento článok má približne 6000 znakov a v prepočte 1000 slov bez perexu, ktorý práve čítate. Odstopujte si, koľko času vám zaberie, kým ho prečítate. V priemere človek z papiera prečíta za minútu 240 slov. Pri rýchločítaní stačí minúta na celý článok. Začnite čítať.

Zakladateľ internetového kníhkupectva Martinus.sk Michal Meško prečítal tento text za 2 minúty 8 sekúnd. Spisovateľ Michal Hvorecký prečíta tisíc slov tohto textu, spolu s perexom za 2 a pol minúty.

Chceli by ste čítať rýchlo ako oni?

Rýchločítanie sa môže naučiť každý. Človek v priemere prečíta za minútu 150 – 240 slov. Ak za minútu prečítate asi sto slov, čítate slabšie. Zrýchliť efektívnymi typmi a radami sa dá za pár hodín a rýchlosť môžete aj zdvojnásobiť. Na odmeranie, ako rýchlo čítate, by ste si mali zobrať minimálne jednostranový text.

Je dobre, aby bol popísaný rovnomerne, nie dialóg alebo text s číslami. Stačí si odstopovať, koľko vám trvá prečítanie

16

textu, spočítať slová textu a vydeliť odmeraným časom. Ak čítate text v počítači, budete mať pravdepodobne horšie výsledky. Za minútu prečíta človek na monitore počítača asi o 40 slov menej, čo sú dva riadky alebo dva a pol riadka. Ale tiež záleží na tom, ako často je zvyknutý čítať na displeji.

Naučiť sa rýchločítanie je jednorazová záležitosť. Človek si môže zaplatiť dvoj alebo trojdňový kurz, kúpiť knihu s radami o rýchločítaní alebo sa učiť rýchlo čítať na počítači pomocou cvičení. „Môj kurz rýchleho a efektívneho čítania trvá dva dni a vyučuje sa 8 hodín denne. Techniku vie človek okamžite využívať a v podstate navždy,“ povedala lektorka rýchločítania

Janka Jedináková z agentúry Radosť.

Tvorca originálnej českej vzdelávacej metodiky rýchleho čítania a racionálneho čítania David Gruber hovorí, že rýchločítanie môže človek využiť pri textoch do strednej obtiažnosti ako sú napríklad bežné maily, administratíva alebo články v novinách a knihy. „Na ťažšie texty a náročnejšie ciele nastupujú metódy rýchloštúdia,“ dodáva Gruber.

Obidvaja sa zhodujú, že rýchločítanie nie je o tom, aby človek rýchlo preletel text a nič z neho nemal, ale človek rýchlo číta, lebo sa intenzívne sústredí.

Dôležité pri rýchločítaní je podľa odborníkov správne osvetlenie miestnosti, správne sedenie alebo sústredenie sa

2012 marec

na text. Vo svojich textoch Gruber zhŕňa akési všeobecné minimálne kroky. Pred začatím čítania si oživte, čo už viete o problematike, o ktorej idete teraz čítať. Čítajte zoširoka – majte veľké zrakové rozpätie, neartikulujte. Ak niečo nepochopíte, nevracajte sa späť, hľadajte stratenú informáciu v ďalšom texte. „Čím rýchlejšie čítame, tým je vyššia koncentrácia mozgu, takže si viac pamätáme,“ vysvetľuje Jedináková. „Ak o tej koncentrácii niečo vieme a správne sa k nej postavíme,“ dodáva Gruber.

Dôležitý je pohyb očí po texte. Rýchlosť, akou človek číta, ovplyvňuje rozsah periférneho videnia. Všeobecne platí, že ľudské oko po riadku nekĺže, ale skáče a rýchlosť závisí od toho, koľko slov je na danom riadku. Na riadku normovanej stránky oko „poskočí“ 7- až 9-krát. Ak chceme každé slovo prečítať, musí sa oko na tomto slove zastaviť, to znamená, že sa zafixuje na prvé písmeno daného slova, zosníma ho a informácia sa prenesie do mozgu. Každá z týchto fixácií vrátane preskoku trvá priemerne 0,33 sekundy.

Tento samotný čas nevieme veľmi výrazne ovplyvniť, takže ak chceme zvýšiť rýchlosť čítania, máme len jednu možnosť – zväčšiť rozpätie fixačných vzdialeností.

Rýchle čítanie nefunguje na čítaní znakov – písmen, ani na čítaní slov, ale na čítaní skupín slov a celého obsahu textu.

Nehláskovať, prosím

Napriek tomu, že hláskovanie ako v prvej triede a čítanie nahlas spomaľuje čítanie, podľa Jedinákovej by sa rýchle čítanie malo začať trénovať až potom, čo dieťa zvládne klasické čítanie, keď voľne chápe obsah čítaného textu.

Gruber hovorí, že niekde skúšajú učiť globálne čítanie už od prvej triedy. Skôr ako sa naučí človek čítať po slabikách, učí sa čítať v celých slovách. „Deti učia vnímať slovo ako akýsi globálny jednoliaty obrázok. Ja túto metódu globálneho čítania vidím minimálne ako rovnocennú bežnej výučbe pomocou slabikovania.

Globálne čítanie však samo osebe ešte nie je rýchločítanie. Rýchločitateľ číta po skupinách slov, nie po jednotlivých slovách, takže aj dieťa naučené globálnemu čítaniu by potom malo ísť do kurzu rýchločítania,“ povedal Gruber.

Najrýchlejší rýchločitatelia sa dostanú cvikom nad 1000 slov za minútu s asi 85 % mierou pochopenia. Ide približne o 1 % čitateľov. U priemerných rýchločitateľov vychádza, že zachytia nad 60 % podstatného obsahu textu.

Rýchločítanie učí vystihnúť podstatu textu. „Pri výučbe ide o balík viac ako tri-

dsiatich očných a mozgových schopností a návykov. Pri rýchločítaní ide a) o hĺbku a b) o schopnosť vystihnúť podstatu. Až na treťom mieste je rýchlosť,“ vysvetľuje David Gruber.

Dyslexia sa dá odstrániť

Využitím očných a mozgových schopností sa dokáže do istej miery naučiť rýchlo čítať dokonca aj dyslektik. Človek, ktorý trpí tým, že si mýli niektoré písmená s podobným tvarom. „Dyslexia je porucha činnosti spolupráce mozgových hemisfér.

Pomerne jednoduchými cvičeniami sa dá odstrániť a následne naučiť sa rýchlo čítať,“ hovorí Jedináková.

Počas tridsaťročnej praxe na kurzy k Davidovi Gruberovi prišlo medzi tisícmi bežných žiakov asi pätnásť dyslektikov. „Začínali v polovici alebo až v štvrtine čitateľského výkonu bežných neškolených čitateľov. Na konci kurzu končili asi na úrovni tretiny až polovice svojich spolužiakov, čo bolo štandardné tempo neškolených čitateľov. Platí, že dyslexia má mnoho úrovní od ľahkej až po závažnú, preto je ťažké zovšeobecňovať,“ povedal Gruber.

Na plnú kapacitu

Podľa testov v angličtine od readingsoft.com vychádza, že priemerný čitateľ číta päťkrát pomalšie ako rýchly čitateľ.

Jeho porozumenie čítaného textu je ale sedemkrát horšie ako porozumenie človeka, ktorý číta efektívne. „Čísla zo zahraničia je však treba brať s rezervou,“ upozorňuje Gruber. „Absolvoval som nie jeden kurz ako hosť napríklad v USA alebo v Austrálii – a žiaľ, záverečné testy bývali vždy príliš ľahké, aby výsledok vyzeral ohromujúco.“ Podľa ich skúseností sa ľudia učia systematicky čítať nanajvýš do dvanástich rokov, potom sa už ale v čítaní nezlepšujú natoľko, aby využili naplno mozgovú kapacitu.

To, koľko človek porozumel sa meria pomocou jednoduchých otázok. Úloh, na aké sú žiaci zvyknutí z hodín cudzích jazykov na čítanie s porozumením.

Otázky sa pýtajú na to, čo bolo v texte a v možnostiach sú podobne znejúce informácie, ktoré človek čítal pred niekoľkými sekundami.

Po prečítaní tohto článku by ste si na záver mali vedieť zodpovedať približne 10 otázok o jeho obsahu. Napríklad ako rýchlo prečítal text Michal Hvorecký. Ďalšou otázkou by mohlo byť koľkokrát je v priemere vyššie porozumenie človeka, ktorý dokáže čítať efektívne oproti priemernému čitateľovi.

Pomoc pre dyslektikov: Veľa spraví font písma V holandskom dizajnérskom štúdiu vymyslel Christian Teo Boer špeciálny font písma s názvom yslexia. Dizajnér je dyslektikom, a preto písmo uspôsobil pre ľudí s touto poruchou. Dyslexia je špecifická vývinová porucha učenia, ktorá sa prejavuje problémami v čítaní. Človek má problémy s intonáciou a melódiou, nesprávne narába s dychom, opakuje začiatky slov, neudrží pozornosť v jednom riadku, zle sa orientuje v texte. Dôsledkom sú ťažkosti s reprodukciou a pochopením textu. Človek si vôbec nepamätá, čo čítal, pretože sa veľmi sústredil na rozpoznávanie písmen. V lepšom prípade je schopný reprodukovať text s pomocnými otázkami. „Na Slovensku malo podľa minuloročných výsledkov celoslovenského testovania žiakov 9. ročníka základných škôl 3,9 % testovaných žiakov špecifickú vývinovú poruchu učenia,“ povedala Eva Polgáryová, vedúca oddelenia zodpovedného za prípravu T9 v NÚCEM. Dyslektik si často zamieňa písmená, mýli si niektoré s podobným tvarom, ako sú napríklad d – b, m – n, a – e – o.

Prvé príznaky špecifických vývinových porúch učenia, teda aj dyslexie, možno odhaliť už v predškolskom veku. „Potvrdiť diagnózu dyslexie však možno až v druhom a treťom ročníku základnej školy,“ povedala Polgáryová. „Úplne všeobecne môžeme povedať, že priemerný žiak prečíta v treťom ročníku okolo 60 slov za minútu, dyslektik okolo 20, pričom tempo čítania v súvislosti s vynaloženou námahou môže klesať.“ Font písma z Holandska má preto väčšiu hrúbku písmen, orientáciu do strán a výraznejšie začiatočné písmená viet. „Na Slovensku najčastejšie používame čítacie okienko. Využíva sa napríklad čítanie s motorickou aktivitou alebo Fernaldovej metóda, kde si dieťa najskôr podčiarkuje zložité slová, s ktorými by mohlo mať problém a až následne číta celý text. Uľahčiť čítanie môže už zmena fontu na niektoré z bezpätkových písiem, teda Arial, vhodný je aj font Verdana

17 Vďaka vašim 2 % ľudia bez domova získavajú sebaúctu.

Poučenie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) 1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zdaňovacie obdobie, za ktoré sa platí daň, teda za ktoré zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane (ďalej len „zamestnávateľ“) vykonal daňovníkovi ročné zúčtovanie preddavkov na daň. Napr. ak sa v roku 2012 platí daň za zdaňovacie obdobie roku 2011, uvedie sa rok 2011.

2. Do kolónky „Adresa“ sa uvedie adresa trvalého pobytu daňovníka na území SR. Ak daňovník nemá trvalý pobyt na území SR, uvedie sa adresa pobytu na území SR, kde sa v zdaňovacom období obvykle zdržiaval. Skutočnosť, ktorá adresa sa uvádza, sa vyznačí krížikom.

3. Daňovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, podľa § 50 zákona o dani z príjmov, predložiť svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto daňovníkovi zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % zaplatenej dane sa má poukázať ním určenej právnickej osobe.

4. Zoznam prijímateľov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % zaplatenej dane poukázať, zverejňuje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímateľovi túto sumu poukázať.

5. Daňovník vo vyhlásení môže určiť len jednu právnickú osobu (prijímateľa).

6. Daňovník, ktorému zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti (ďalej len „ročné zúčtovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ročné zúčtovanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávateľa o tom, že daň za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa ročné zúčtovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný daňový nedoplatok vyplývajúci z ročného zúčtovania - daňovník, ktorý sa rozhodne predložiť vyhlásenie podľa § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže mať daňový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. Ak mal daňovník z ročného zúčtovania preddavkov na daň daňový preplatok, v riadku 11 sa uvedie dátum 31. marec zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa podáva toto vyhlásenie.

7. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane určenému prijímateľovi nemožno dodatočne upravovať ak sa dodatočne zistí, že daňová povinnosť bola iná. Ak v takom prípade daňovníkovi vznikne daňový preplatok z príjmov fyzických osôb, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímateľovi a sumou do výšky 2 % z upravenej daňovej povinnosti.

2012 marec

text: madla rjabininová | foto:shutterstock

kultúra

Potrebujete dobrú knihu s dobrým koncom

Pekné príbehy pekných ľudí

Niektoré knihy vám dokážu zmeniť život. Iné vás omráčia prekvapivou pointou, z ktorej sa potom neviete spamätať. A vďaka ďalším si zas uvedomíte niečoho, čo ste nevedeli a možno ani vedieť nechceli. To všetko je fajn, ak vám ku kvalite autor v závere pribalí aj happy end.

Život môže byť naozaj krutý, depresívny, vulgárny, sprostý, zúfalý a ťažký až na hranicu znesiteľnosti.

Ale napriek tomu máte stále chuť si čítať. Lenže aj dobré knihy sú často náročné a depresívne.

Preto potrebujete niečo navyše – dobrú knihu s dobrým koncom. Takú, ktorú si zoberiete do rúk a oddýchnete si pri nej. Nerozčúli vás pridlhými opismi niečoho, čo si aj tak neviete predstaviť alebo v nej nenastanú síce krásne, ale tak nereálne situácie, že vás viac rozladia, ako naladia. Proste potrebujete knihu na dobrú chvíľu. Preto vám ponúkam zopár (overených) tipov.

Anna Gavalda Zapamätajte si toto meno a kúpte si od nej hociktorú knihu. Len si dajte pozor, aby ste nekúpili tú, čo už máte, pretože vychádza v češtine aj v slovenčine s rozdielnymi názvami. Napríklad Báječný výlet a Pár gramov pohody je tá istá kniha. Nech už sú názvy akékoľvek, všimnite si už to posolstvo v nich obsiahnuté: Prostě spolu, Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal alebo Člověk není nikdy úplne šťastný. Možno by ste v kníhkupectve na tieto knihy siahli aj bez môjho podnetu. Gavalda píše bez náznakov pátosu, ľahko a priamo. V Báječnom úniku zažijete viac ako pár gramov pohody spolu so súrodencami, ktorí na víkend uniknú od svojich rodín, aby

nými bytmi, o ktoré sa už 27 rokov stará 54-ročná domovníčka. Vyzerá presne tak, ako domovníčky zvyčajne vyzerajú – je malá, škaredá a tučná. Ale za dverami svojho bytu žije intelektuálsko-gurmánsky život. Vychutnáva každý tón vážnej hudby, ktorú počúva, Paul Auster každé sústo jedla, ktoré si uvarí a každé slovo Brooklynské frašky je môj ďalší typ. Hlavný hrdi- filozofických kníh, ktoré číta. V dome, kde na – čerstvý dôchodca, sa rozhodne kúpiť si byt pracuje, žije viacero nájomníkov a jeden z nich a dožiť svoj život v tichej časti Brooklynu. Nie ju náhodou „prekukne“, takže s ním potom je depresívny z premárneného života, predsa pri skvelej večeri a hudbe môže na úrovni však cíti, že ten svoj už má za sebou a svoje diskutovať. Nevznikne medzi nimi láska, ale posledné dni chce v dožiť v kľude. Na novom „iba“ priateľstvo, „iba“ život a „iba“ príbeh. boli spolu. Neujdú od svojich rodín preto, že sa v nich necítia dobre, neriešia problémy z detstva, nehľadajú zmysel života v dlhých debatách. Sú skrátka iba tak spolu a cez riadky knihy presakuje súrodenecká láska – taká obyčajná a taká vzácna.

„Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal.“ mieste sa zoznamuje s novými ľuďmi, ktorí majú svoje vlastné životy a tie sa niekde okolo nášho hrdinu pretnú. Prekvapivo farbisté príbehy a udalosti spôsobia, že život starnúceho muža je čokoľvek iné, len nie nuda. A to si myslel, že najdôležitejšie v jeho živote sa už stalo.

Muriel Barbery V knihe S elegancí ježka sa na chvíľu ocitneme v parížskom dome s ôsmimi luxus-

Marcel Pagnol Preslávil sa najmä ako autor divadelných hier a filmových scenárov. Na sklonku života si často spomínal na svoje detstvo, ktoré strávil v čarovnom Provensálsku.

Toľko o ňom rozprával svojim priateľom, až ho presvedčili, aby tie príbehy napísal.

A napísal dve útle, malebné knižky – Zámok mojej matky a Sláva môjho otca. Ak sa do nich začítate, ocitnete sa v Pagnolovom detstve – v domčeku na samote, kam chodieval s rodičmi na celé leto alebo na poľovačke s otcom. Sú to pekné príbehy pekných ľudí, pekne napísané milujúcim synom.

23

KULTÚRA

text: dagmar gurová | foto: ada jung

nota bene 129

TEMNÝ PRINC V ŽENSKÝCH ROMÁNOCH

DIVOŠKA NECHCE ZOMRIEŤ Od detstva sa učíme snívať o princoch. Čakať na záchrancu sa zdá ľahšie, ako bojovať so svojimi drakmi. Pasivita a sebaklam sú však ničivejšie než oheň a tesáky.

Mladá, hanblivá sirota je platenou spoločníčkou tyranskej americkej dámy. Jej chmúrne vyhliadky na budúcnosť náhle zmení švárny, ale tajomný vdovec Maxim de Winter.

Povráva sa o ňom, že nevie prekonať smrť dokonalej manželky Rebeky. Napriek tomu už po dvoch týždňoch požiada sivú myšku o ruku.

V novom domove, slávnom sídle Manderley, ju privíta nevraživá správkyňa Danversová.

Určite spoznávate slávny román Daphne du Maurier – Rebeka. Toľkými milovaná, nádherná a žiadostivá Rebeka. Jej duch stále ovláda honosné sídlo a vraj aj srdce bývalého manžela.

No je to úplne inak. Maxim miluje len svoju novú ženu, Rebeku nenávidel. Ich falošné šťastie sa neskončilo tragédiou na mori, ako si všetci mysleli. Zastrelil ju. Dramatickú spoveď vysloví, až keď mu hrozí odhalenie. Priznanie prehĺbi vzťah novomanželov, zaženie Rebekinho ducha aj obvinenie z vraždy. Ich šťastie nezakalí ani požiar Manderley. Znamená totiž nový začiatok.

24

Vrah v maske princa Du Maurier sa obávala, že kniha je príliš ponurá na to, aby sa páčila. Príbeh v prvej osobe rozpráva nová pani de Winter, ktorej nikdy nevidíme do tváre. Nespoznáme ani jej dievčenské meno a aj preto sa s ňou

„Pri niektorých mužoch sa toľko nestrachujete.

Urobíte, čo povedia.“ ľahko identifikujeme. Prežívame jej neistotu, beznádej, poníženie. Vyvoláva v nás súcit. Žije v prepychu, ale večne je sama. Ešte aj postele majú s mužom oddelené. Odmeraný Maxim je väčšinou zaneprázdnený. A keď už má čas, číta noviny. Manželka sa mu všemožne snaží vyhovieť, no vždy čosi spacká. Maxim reaguje podráždene, ale nič jej neuľahčí. Neprepustí Danversovú, nevyhodí Rebekine veci.

Romantická duša si asi pomyslí, že po zlej skúsenosti s prvou ženou sa bál otvoriť sa tej druhej.

Je aj iné vysvetlenie: Maxim je domáci tyran.

Rebeku zabil a jej následníčku utláča duševne.

Pani de Winter začína svoje rozprávanie po požiari na Manderley. Opisuje svoju nudnú, nehybnú existenciu bez akejkoľvek vášne.

Vlastného života sa vzdala v prospech muža, ktorého meno znamená maximálnu zimu (Maxim de Winter). Nebyť jej tajného záujmu o anglický vidiek, umrzla by na smrť.

Rebeka na svoje manželstvo odkazuje básňou z knihy, ktorú darovala Maximovi. Je o žene, ktorá dňom i nocou uteká pred mužom. Uniká mu vo svojej mysli, uprostred sĺz sa pred ním schová za smiech. Ale ťažké, strašidelné kroky ju aj tak doženú. Rebeka sa odmietla obetovať.

Chcela si užívať, precítiť a ochutnať, čo sa len dá. Pradávna divoká ženská sila z nej sršala tak, ako to v spoločnosti s tradíciou patriarchátu bolo neprípustné. Preto je z Rebeky zlá postava, a preto musí zomrieť.

2012 marec

pohodlný únik z nenaplneného života. Ibaže čítaním o vytrvalej, odvážnej a nakoniec aj vrúcne milovanej deve sa ňou ešte žiadna nestala.

Snívať je ľahšie, než bojovať za seba. Sebaklam je pre ženy často prijateľnejší ako riziko, že zostanú samé. Zvlášť, ak majú deti a sú od muža finančne závislé.

Kedy bude rad na mne?

Prespievať sa na slobodu Selina Davis je mulatka, ktorá v Londýne hľadá lepší osud. Bez práce a takmer bez peňazí ostane na ulici. Vtedy sa zjaví záhadný pán Sims a ponúkne jej krásny, ale chátrajúci byt na periférii.

Tak sa začína poviedka Nech to volajú džez od skoro zabudnutej spisovateľky Jean Rhys. „Pri niektorých mužoch sa toľko nestrachujete.

Urobíte, čo povedia, pretože vám snímu ťarchu zo srdca a pripadáte si bezpečná. Nie je to tým, že by niečo povedali alebo urobili. Je to pocit, ktorý vám dávajú,“ hovorí Selina, keď ako princezná na zakliatom zámku čaká na vyslobodenie. Sims sa v rozhodujúcej chvíli vyparí, čo naznačuje už anagram jeho mena (miss – slečna, chýbať, uniknúť).

Selina skončí vo väzení. Z hlbokej depresie sa preberie, až keď z ktoréhosi okna vysoko nad väzenským dvorom počuje neobvyklú pieseň.

Väzenkyňu, ktorá spieva, nevidno. No jej odkaz, aby sa ženy nevzdávali, sa nesie doďaleka.

Selina zrazu vie, že nemusí čakať na žiadneho princa. Silu vybojovať si slobodu má predsa v sebe. Zdedila ju po hrdej, nezlomnej babičke, ktorá najradšej spievala: „Neobťažujte ma, vy bez cti. Nechoďte za mnou, vy bez hanby.“ Spev nás vracia k tomu živelnému a hlučnému, čo nechce byť umlčané. Dokáže vyjadriť aj to, čo naše vedomie bežne blokuje. Cez väzenskú pieseň Selina so sebou nadviaže spojenie, ktoré už nestratí. A pochopí ešte čosi: samo vedomie vlastnej hodnoty a sily problémy nezaženie. Musí sa s nimi naozaj popasovať.

Nešťastné ženy snívajú Joanin osud malo predznamenať meno po slávnej herečke. Matka dúfa v úspešnú krásku, no dcéra sa odmietne vtesnať do cudzích snov. Zo vzdoru sa vypracuje na chorobne obéznu tínedžerku. V obrom tele je neviditeľnou pozorovateľkou, izolovanou od pocitov. V devätnástich rokoch sa z nej akoby zázrakom vykľuje nová žena. Vo Veštici Margaret Atwood nás čaká plno prekvapení.

Navonok sa Joan zmení na podmanivú, štíhlu červenovlásku so zelenými očami.

Schudne ochotne, na zlosť matky, ktorá jej dovtedy neúspešne vnucovala diéty. Iba tak môže po tete zdediť peniaze, ktoré ju oslobodia od nešťastného domova.

Zaslúžila by si takú šancu aj keby nezodpovedala estetickým kritériám? Dnes je vraj podstatná krása ducha. Máme ignorovať kult tela, ale zároveň nám reklama odporúča zaručene úspešné tabletky na chudnutie.

Neistotu z duálnej reality Joan, zaháňa totožnosťou založenou na tetiných dokladoch.

Louis K. Delacourt má účet v banke a úspešnú kariéru autorky gotických románov. Joan vychovaná červenou knižnicou, dúfa, že aj ona stretne nehynúce šťastie. Keď ho nenachádza, stále nutkavejšie uniká do fantázií Louis K. Tam dostane všetko, čo jej chýba v manželstve s Arthurom. Nahovára si, že práve preto sú šťastnejší než iné dvojice. V skutočnosti je na tom rovnako ako jej čitateľky – frustrované ženy, ktoré hľadajú

Joan nič z toho nezväzuje. No aj tak sa nechá využívať nevyrovnaným manželom. Je mu matkou, opatrovateľkou, živiteľkou. Trpezlivo počúva jeho smiešne plány na záchranu sveta, ale lásku tým nezíska. Arthur už miluje revolúciu a hlavne sám seba.

Joan si vybájila obdivuhodnú minulosť. No aj tak sa vidí ako Tučná dáma, ktorá vyvoláva úsmešky a pohoršenie. Desí sa odhalenia, že za nič nestojí. Koľko žien radšej tají ozajstné myšlienky, pocity a želania, aby sa vyhlo problémom? „Podľa mojej skúsenosti úprimnosť a vyjadrovanie pocitov môže viesť len k jedinej veci – pohrome,“ potvrdzuje nám Joan.

Pod tou pretvárkou a sebazaprením v nej rastie hnev. „Kedy už bude rad na mne?“ pýta sa. Tá chvíľa nastane, keď Louis K. experimentuje s automatickým písaním. Je to vraj metóda, pri ktorej slová diktuje naše podvedomie alebo duša. Na jej základe vznikne Veštica – trúchlivý príbeh o láske bez šťastného konca. Má obrovský úspech ako otvorená spoveď o nevydarenom manželstve.

Joan knihu vydala pod vlastným menom, a tým sa symbolicky vybrala na púť za pravdou. Najskôr musí zinscenovať svoju smrť, aby ostala sama so sebou a posledným románom Louis K. Mal by spieť k obvyklému finále: cnostná mladica sa chystá padnúť do náruče napraveného zloducha. Od oltára ich delí iba skon hrdinovej zlej manželky. Zápletka sa však Louis K. vymyká z rúk. Už nedokáže predstierať. Lord Redmond sa mení na vraha svojich žien, ktoré zrkadlia Joan vo všetkých jej podobách. Pred totálnym vnútorným vyhorením ju zachráni len plné priznanie.

Iba keď nahlas vyslovíme a prijmeme svoju minulosť, máme nádej na lepšiu budúcnosť.

Uznať realitu a vziať za seba zodpovednosť môže byť bolestné, ale oplatí sa to. Ak aj nie v každej knihe, v živote určite.

Poznámka: Rebeka prvýkrát vyšla v roku 1938. Nech to volajú džez v roku 1962, Veštica v roku 1976.

10 žien pre vašu knižnicu Banana Yoshimoto: Kuchyňa Agatha Christie: Vlastný životopis Sylvia Plath: Pod skleneným zvonom Alexandra David-Neel: Moja cesta do Lhasy Iris Murdoch: More, more May Sarton: Denník samoty Tove Jansson: Ocinko píše pamäti Jane Austen: Northangerské opátstvo Clarissa Pinkola Estés: Ženy, ktoré behali s vlkmi Alice Sebold: Pôvabné kosti

25

Vďaka vašim 2% ľudia bez domova môžu prevziať za seba zodpovednosť a zmeniť svoj život k lepšiemu.

srdcovky

text: aj | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 129

SVALOVCA NA TITULKE UŽ NEHĽADAJTE

HAPPY END JE POVINNÝ Nerobiť nič všedné, stále sa ovládať, byť nezištná, veselá, statočná. Každý druh bolesti tíško zniesť. Hovoriť si: rovné, priame držanie tela je prejavom priamej, rovnej duše. Takto premýšľa hrdinka románu z Červenej knižnice.

A takto zrejme premýšľajú aj milióny žien na celom svete, ktoré si večer ľahnú do postele s pohárom vína a vzápätí do svojej spálne neváhajú vpustiť najromantickejšieho z romantických hrdinov – paperbackového. Podľa predajnosti titulov Červenej knižnice to robia desiatky miliónov žien, a tak v tomto žánri len v Amerike pribudne mesačne okolo dvesto nových titulov.

Romány sa síce čítajú stále menej, neplatí to ale o zamilovaných príbehoch. Polovica všetkých papierových väzieb v USA patrí červenej knižnici a tá svojim vydavateľom ročne zarobí takmer dve miliardy dolárov. Väčšina titulov sa umiestni v prvej desiatke najpredávanejších kníh. Vzhľadom na čísla štatistík to vyzerá tak, že ženy dokážu prečítať mesačne desať, ale aj niekoľkonásobne viac takýchto románikov. *

Istota je úľava

Bolo to v roku 1972 a dobrých dvadsať rokov sa na obálkach romantických knižiek udržali variácie základnej témy: hypnoticky mužný muž si na odhalenú hruď vášnivo pritíska sporo odetú ženu s bujným poprsím. Posledných dvadsať rokov sa však námet obálky zmenil, bol vraj prisladký. Nikto už nechcel čítať knihu s takýmto obalom v autobuse či v metre. Na titulkách sa teraz objavujú len tváre mladučkých dievčat a zrelých žien, hrady, zámky, morské zátoky alebo nedočkavé čitateľky zvierajú v rukách len čistú, jednofarebnú obálku.

Dej klasických romantických príbehov Červenej knižnice sa pôvodne odohrával v minulosti, najlepšie v stredoveku alebo vo viktoriánskych časoch. Monogamní hrdina a hrdinka sa priťahujú od prvej chvíle nečakaného, dramatického stretnutia. V láske im však bráni zdanlivo neriešiteľný konflikt, ale ten sa v pravú chvíľu vyrieši nečakaným zázrakom. Šťastní hrdinovia konečne splynú vo vášnivom objatí.

Na danej schéme sa nič nemení, pretože sa ani nesmie. Happy end je povinný! Keď čitateľka kupuje takýto román, vie, čo ju čaká, a kupuje ho Ale za čo a pred kým sa vlastne hanbia? práve preto. Musí dostať, po čo si prišla – dávku V ľudskej psychike je predsa prirodzene zakósladkého napätia a čistej romantiky so šťastným dovaná túžba po šťastnom konci. Inak by sme koncom. Experimentovanie sa pisateľkám, ani našim najmilším – deťom – nerozprávali už od vydavateľom nevypláca. Ale ten istý, zručne kolísky rozprávky. Potom sa teda zrejme pred namiešaný koktail sa v súčasnej odosobnenej „dospelými“ hanbia za dieťa v sebe. A zato, že technodobe nezunuje, naopak, je stále viac opoj- ho je viac, ako sa na dospelého „patrí“. ný. Čosi sa však predsa len zmenilo.

„Sexualita musí zostať rafinovane ukrytá medzi riadkami.“

Titulná strana Novodobá história červenej knižnice sa začala, keď nakladateľstvo Avon Books vydalo dielko Plameň a kvetina (The Flame and the Flower).

26

Nereálna realita

Je tu však jeden smutný rozdiel. Dieťa pri rozprávke rozťahuje krídla svojej fantázie. Pre dospelého ide o formu úniku pred realitou. Zo žiadnej reality však nie je možné uniknúť úplne. Preto je

lepšie pozmeniť ju a oslobodzujúci príbeh lásky bude hneď uveriteľnejší. Ženy viac veria (lebo chcú veriť) pravdivosti príbehov z prostredia, ktoré poznajú. Ľahšie sa stotožňujú s hrdinku rovnakého alebo podobného životného štýlu. Čitateľka sa v koži hlavnej hrdinky ocitá v známom prostredí, v známych situáciách a rieši problémy súčasnej ženy.

Síce už toľko nedá na mienku okolia a až tak sa nestará o svoju nepoškvrnenosť, sexualita však musí naďalej zostať rafinovane ukrytá medzi riadkami alebo je jednoznačne spojená s hlbokými citmi, ktorým už skrátka nie je možné odporovať. Nevera sa síce pripúšťa, má však fatálne dôsledky.

Národná červená Zaujímavé je, že ženy túžiace po romantických príbehoch lásky, ktorá zvíťazí nad neprajným osudom, uprednostňujú „národnú“ červenú.

Vydavateľstvá zaznamenávajú úspech v predajnosti domácich autoriek. V českej Červenej knižnici nájdete napríklad tituly z pera Marie Kyzlinkovej alebo Viléma Neubauera s poetikou Babičky Boženy Němcovej: „Vyprávění o cikánských houslích šumělo její duší jako koruny vysokých smrků nad její hlavou.“ Alebo v duchu porekadla Co Čech, to muzikant: „Velebné, mohutné akordy se linou ze strun. Je to improvizace tak širokého proudu, že z ní Riča stěží zachycuje sluchem pokorný hymnus rodnému kraji – kde domov můj...“ U nás letia Katarína Gillardová a najmä Táňa Keleová-Vasilková, ktorá napísala viac ako dvadsať románov a Zlaté či Platinové knihy za predajnosť sa jej len tak sypú. Stredoveké anglické hrdinky nahradili súčasné slovenské – a hrdinov tiež. Lady je teraz dievča z lazov a džentlmen automechanik zo susednej obce.

O to je príbeh uveriteľnejší. Síce sa zrejme nestal, ale čo ak predsa?

* Zdroj: Reuters, Romantic Times Book Club

2012 marec

Text a foto: jana čavojská, autorka je redaktorka plus 7 dní

Pútnik

Deti v Gori trénujú bezplatne.

V Gruzínsku sa vraj deti učia najprv biť a až potom chodiť

Šampióni z Gori

Keď dvaja spolu zápasia, pot jedného sa zmieša s potom druhého. Tak sa medzi nimi vytvorí zvláštne puto, bratstvo, ktoré trvá naveky... Nugzar Skhireli mal kedysi veľa takýchto bratov. Pred rokmi, keď bol ešte mladým zápasníkom.

Fotky niektorých z nich visia na stene jeho maličkej kancelárie. Nugzar Skhireli má teraz šesťdesiatpäť rokov. „Tí, ktorí už nevládzu zápasiť, občas prídu a prosia, aby sme ich nechali na tréningu. Že sa chcú aspoň pozerať, ako zápasia iní,“ hovorí. „Zápasenie je ako droga. Keď ju nemáš, dostaneš absťák.“

Činky zo zastávky Nugzar Skhireli sa hrdí titulom Zaslúžilý tréner Gruzínska. Je hlavným trénerom juniorskej gruzínskej reprezentácie a riaditeľom jednej z najlepších škôl tavisupali, gruzínskeho tradičného zápasu vo voľnom štýle. Hoci škola je trochu honosný názov. Žiaci trénujú v meste Gori v rozbitej budove neďaleko

slávneho Stalinovho múzea. K dispozícii majú veľkú telocvičňu so žinenkami, rebrinami a kruhmi, predsieň s činkami a plesnivými stenami, malú šatňu (tam sa ledva zmestia chlapci; pre dievčatá závesmi oddelili kútik v predsieni), oplieskané sprchy a zapáchajúcu toaletu. Najmodernejší kus vybavenia je osobná váha. A ešte posilňovací stroj na ruky, aké majú v moderných fitkách. Lenže ten je rozbitý.

Hrdzavé činky spoľahlivo držia pokope.

Pozornejší pohľad odhalí, že kruhy visia na bezpečnostných pásoch z automobilu. Staré pásy použili aj na výrobu niekoľkých ďalších zariadení. Činky, lavičky a hrazda sú zas z rozobratej autobusovej zastávky. „Objavili sme ju kdesi na dedine, už ju roky nepoužívali. Dali

sme starostovi zopár drobných, aby nám ju dovolil odniesť. Aj sprchy a záchod sme si urobili sami. Bez toho sa trénovať nedá,“ usmieva sa tréner chlapcov Merab Muziashvili.

Jednoduchá telocvičňa je maximálne využitá.

Na tréningoch sa striedajú všetky vekové kategórie. Najmladší majú osem rokov a najstarší, majster sveta a bronzový z olympiády v Pekingu George Gogshelidze, tridsaťdva. Jediný voľný deň je utorok.

Riaditeľ Skhireli vyštudoval históriu. Trénera však robí už tridsaťosem rokov. „Od roku 1973,“ spresní. „Rok po mníchovskej olympiáde, na ktorej Tediashvili vyhral zlatú medailu, sme otvorili túto školu tavisupali. Zápasenie bolo zrazu hit. A stále máme úspechy.“

27

nota bene 129

Telocvičňa je obsadená každý deň vrátane víkendov, voľný je iba utorok.

Zápas je bolesť

„Ktorékoľvek dieťa môže u nás trénovať. DoJe nedeľa. Začína sa tréning dievčat. Deväť konca bezplatne. Vo väčšine škôl v Gruzínsku chudučkých, tenučkých dievčiniek vo veku od sa už platí. Nám dáva peniaze štát. Ale sú to miosem do dvanásť rokov behá po telocvični a zerné peniaze. Fungujeme vďaka entuziazmu,“ rozcvičuje sa. Desiata, šestnásťročná Anuka hovorí Skhireli. „Bitka je bolesť. Každý deň Akopovi im ukazuje, ako správne cvičiť. Anu- vydávaš veľa potu. Potom si na to zvykneš a ka dnes zvládne dva tréningy. Najprv tento s nemôžeš bez toho žiť.“ V Gori však nebojujú iba dievčatami a potom ďalší, s mužmi. Tam sa bije na žinenkách. Žiaci každý deň dvíhajú hrdzaako levica a je mužom rovnocenná protivníčka. vé činky, ktoré pre nich zostrojili ich tréneri, Tréner Davit Pogosian ju sleduje: „Gruzínsko už roky nemalo ženskú šampiónku v zápasení.“ Možno Anuka o pár rokov túto bilanciu zmení.

Tréning najmenších detí je zameraný predovšetkým na kondičku, rýchlosť, výbušnosť a silu. Po roku ich už učia základy, ako sa biť, a pravidlá tavisupali. Po tréningu zápasníčky ešte hrajú futbal so staršími v ošúchanej plesnivej predsieni. Ich „značkové“ chlapcami a ich mamky sa rozhovoria: „Prečo dresy sú iba dokonalé „fejky“ z Turecka. Podľa by sa dievčatá nemohli biť? Tento šport ich trénera by mali športovci jesť dobrú stravu. baví!“ Pred dvomi rokmi práve ony iniciovali „Delikatesy. Ryby, ikry, bravčovinu, baraninu. založenie dievčenského zápasníckeho odd- Všetko pečené. Varené mäso nedá športovcovi ielu v Gori. Dievčatá sú väčšinou vysídlenkyne toľko energie.“ Ale gruzínske rodiny na to pepo osetínskej vojne v roku 2008. Neosobné niaze nemajú. „Členovia zbornej, reprezentácie domčeky, podobné si ako vajce vajcu, sú ich Gruzínska, trénujú šesť mesiacov v roku na druhým domovom. zboroch a tam dostávajú dobrú stravu.“

„Zápasenie je ako droga.

Keď ju nemáš, dostaneš absťák.“

28

Päťdolárová výplata Ako zápasník a ako tréner obišiel Nugzar Skhireli svet. Videl, aké podmienky na šport majú inde. „Napríklad vo Fínsku je veľa olympijských športovísk. Ale nemajú žiadneho olympijského víťaza. U nás v takýchto, prepáčte za výraz, kurníkoch, vyrástli svetoví šampióni a olympijskí víťazi. Nemáme ani desať percent z toho, čo majú inde. Teplá voda v sprchách je najvyšší komfort.“ Spomína na úplne najhoršie obdobie, dvadsať rokov dozadu. Výplata trénerov bola vtedy osem lari mesačne. V prepočte päť dolárov. „Čo sme si mohli kúpiť? Ani na chlieb to nestačilo! Hoci, potraviny boli u nás lacné. Potom nám trochu pridali. Dvanásť lari, pätnásť lari, dvadsaťpäť lari.

Teraz mám ako starší tréner zbornej, reprezentácie Gruzínska, tisíc lari. V celej krajine sme iba traja s takým vysokým platom. Obyčajní tréneri dostávajú tristo lari, teda stopäťdesiat eur.

Skhireli však nikdy nemal chuť vykašľať sa na trénerstvo kvôli nízkej výplate. Ostatne, v tých časoch sa v Gruzínsku mali zle skoro všetci. „Keď moji žiaci prehrajú na majstrovstvách, vtedy sa sám seba pýtam: Načo to vlastne robím? Ale na druhý deň vždy vstanem a idem do práce.“

2012 marec

Napriek provizórnym podmienkam vyrastajú v Gori šampióni.

Uši ako špongia Okolo mňa sa mihajú sústredené pohľady a napnuté svaly. Dvojice sa okolo seba krútia, ťahajú a tlačia. Z mladých mužov kvapká pot. Žinenka je už vlhká. Výrazný pach potu sa mi dostáva až pod kožu.

Niektorí chalani musia utekať na posledný autobus domov do dediny. Ostatní sa bijú ďalej.

Väčšina z nich má uši ako špongie. „Pokojne ho chyť, nebolí to,“ smeje sa Davit Pogosian a ponúka mi svoju „špongiu“. Vysvetlí mi, že je to dôsledok zlomenín ucha. Pri zápasení uši niekedy zavadia o telo súpera a dolámu sa.

Krv sa v ušnici rozleje, potom to celé stvrdne.

Zostane špongia.

Inak je vraj zápasenie celkom bezpečný a bezproblémový šport. Všetci tvrdia, že zranenia sú zriedkavé, a ak sa vyskytnú, tak ide väčšinou o natiahnuté svaly a šľachy, vykĺbené ramená a kolená a občas o narazené či prasknuté rebrá.

Cestou z Mexika Keď sa dobijú, wrestleri si natiahnu tepláky a šuštiakové bundy. Nechápem, ako to v takom teple vydržia. Najprv klusajú

dokola a potom jeden druhému masírujú svaly. Niektorí robia brušáky, šplhajú alebo dvíhajú činky v predsieni. Na stene je tam lepiacou páskou pripevnený portrét Josifa Vissarionoviča Džugašviliho, rodáka z Gori, ktorého svet pozná pod priezviskom Stalin.

A riaditeľ Skhireli rozpráva príhody zo zápasníckeho života. Hlavne zo zahraničných turné. Spomína na svojho najväčšieho dobrodinca. So svojimi zverencami bol na šampionáte v Mexiku a naspäť leteli cez Miami. Netušili, že Američania aj na letiskový tranzit vyžadujú vstupné víza. Gruzíncom dali na výber: každý zaplatí tristo dolárov alebo ich vrátia do Mexika. „Nemali sme tie peniaze,“ krčí plecami Skhireli. „Vymyslel som, že sa vrátime do Mexika, zamestnáme sa tam niekde na stavbe a za pár mesiacov zarobíme na víza a nové letenky. Vtedy šiel okolo nejaký muž. Černoch. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, zaplatil za nás po tristo dolárov!

Prosil som ho, nech mi dá adresu a peniaze mu pošlem naspäť. V žiadnom prípade, povedal. „Pre zápasníkov z Gruzínska to robím rád.“

Tieto fotografie a mnohé ďalšie môžete vidieť na aktuálne prebiehajúcej výstave Tisíc životov Jany Čavojskej. Výstavu môžete navštíviť do 13. marca v bratislavskom Dome umenia. Fotografka a novinárka Jana Čavojská (1980) sa vo svojej reportážnej fotografickej tvorbe zameriava na každodenný život bežných ľudí, ich problémy a radosti, vplyv rozhodnutí vo sfére „veľkej politiky“ na tento mikrosvet v rôznych častiach sveta. Jej fotografie sú neštylizovaným a neprikrášleným zobrazením skutočnosti – nie vždy príjemnej, ale pravdivej.

29

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 129

Veľa vytrpela, no nikomu nepraje nič zlé

Rodičia sa jej vzdali Pôsobí placho, jemne, neskutočne citlivo.

Minulosťou bolestivo poznačené žieňa spriada svoje plány opatrne. Rodiča sa jej vzdali, no kus cesty, ktorý prešla sama, zvládla bravúrne.

Zoznámte sa: Renáta.

Na ponuku tykania odpovie prosto: „Vy my tykajte, ja to nedokážem. Nehnevajte sa na mňa. “ Má dvadsaťsedem rokov a jej rozprávanie pripomína psychotriler. Mala štrnásť, keď sa jej rodina oficiálne vzdala. Je to čierne na bielom, mama s otcom s jedným zo svojich štyroch detí nechceli mať nič spoločné. Renátka má dvoch starších bratov a jednu mladšiu sestru. Renátka prišla na svet v siedmom mesiaci. Drobné dievčatko – váha 1600 gramov, inkubátor. Normálny rodič by časom skákal od radosti, že sa neprejavilo nijaké postihnutie.

Napríklad v takýchto prípadoch častá mozgová obrna. Renátka dobehla rovesníkov a bola z nej chutná slečna. Mala päť alebo šesť, keď zažila veľký rodičovský skrat. „Prišla som domov z ihriska a mame som sa priznala, že som stratila náušnicu.“ Trest?

Matka jej zabuchla pred nosom dvere. Vyhodila ju. Malé dievčatko vedelo, že urobilo niečo veľmi zlé. Vrátilo sa na „miesto činu“ a prehľadávalo kúsok po kúsku celé pieskovisko.

Lenže náušnicu nenašlo. Mama ju do bytu stále nepúšťala. Renátka plakala ostošesť. Čuduj sa svete, o polnoci ju napokon rodičia prichýlili.

Dnes stojí za úvahu otázka, či by pre ňu nebolo lepšie, keby ju boli vyhodili natrvalo už vtedy...

Vyzliecť donaha

Súrodenci aj mama. Nik sa jej nezastal a ona sa nedokázala brániť. Všetci na ňu čumeli, keď otec cvakal foťákom, liezli jej do kúpeľne, keď sa sprchovala. Spočiatku sa zamykala, potom prestala. Načo?

Hral v správaní rodičov rolu aj alkohol? „Bola som šťastná, keď si občas vypili. Vtedy boli úplne iní, takí normálni, pekne sa ku mne správali. Zvláštne, že?“ nevinne povie Renáta.

Všetko sa zmenilo v deviatej triede. Učiteľka z dramatického krúžku zasiahla a Renátka skončila na psychiatrii. To už mala za sebou niekoľko pokusov o samovraždu. „Zjedla som lieky, ktoré boli v kuchyni v krabici. Zobrala som všetko, čo bolo. Mix. Rezala som si telo, zjedla som aj žiletku, bola som v nemocnici, keď mi lekár povedal, že mi ostávalo už len päť minút, odvrkla som mu: „Kto ťa o to prosil?“ Nechcela žiť. Nerozumela ničomu.

Vysokoškoláčka Z psychiatrie ju presunuli do diagnostického centra, kam za ňou chodili aj rodičia. „Keď som sa vrátila domov, týždeň bolo relatívne dobre, potom sa začal starý známy kolotoč.“ Napo-

„Z úradov nám už prestali odpovedať. Sme odkázaní. na dobrých ľudí.“

Týranie dieťaťa rodičmi je bezcitné, odporné, trestuhodné. Renátka spomína na „bežné“praktiky, ktoré v jej rodine vládli. Tvrdí, že škole vďačí za život. Milovala školskú tašku, kon skončila v detskom domove. Mala kriticrada sa učila, tešila sa do triedy. Domov už kých štrnásť, vek, v ktorom v decáku väčšinou menej. „Za skriňou som mala posteľ a keď skončia nečakané siroty. Ona však bola pokojsom prišla, postavila som sa na ňu, schovaná ná. Tu aspoň vedela, že hoci ju nikto nebude za skriňou a čakala, kedy sa to začne.“ Bitka, ľúbiť, aspoň si na ňu netrúfnu s tyraniou. Po nadávky, fotenie... Zvláštny „ocko“ totiž prišiel, roku vymenila detský domov a tam to už vraj nahučal, prípadne hneď jednu fukol a vydal bolo úplne fajn. Študovala odbor kuchár-čašník obligátny príkaz: Vyzliecť donaha, kľaknúť a a hoci mala v pláne maturitu, riaditeľka jej ako vystrieť obe ruky. „Toto robil ešte aj môjmu devätnásťročnej pobyt nepredĺžila. Čerstvo bratovi, druhému v poradí. Kľačali sme a na dospelá žena zostala na ulici, prichýlená vystreté ruky nám kládol knihy. Ruky nesmeli v rôznych centrách... Ale maturitu zvládla. klesať, ak áno, bolo zle!“ A dnes predo mnou sedí študentka štvrtého Renátka už ani nevie, čo najhoršie sa jej stalo. ročníka na vysokej škole! „Nie, otec ma pohlavne nezneužíval, to robil „Vlani som skončila bakalára a zdalo sa mi, že najstarší brat. Asi od ôsmich rokov. Otec ma na magistra už nemám. Ale už len dve skúšky ,iba’ fotil. Nahú.“ Doma všetci o všetkom vedeli. a mám uzavretý zimný semester predposled-

30

ného ročníka. Tak mi držte palce,“ placho sa pousmeje. Popritom hľadá v notebooku fotky.

Mamy, otca, rodiny. Na prvý pohľad normálni ľudia. Čo k nim cíti teraz? „Neviem, mamu aj otca má človek len jedného. Jasné, že mám za sebou veľa sedení u psychológov, najviac mi však pomohli sedenia v komunite tu, v krízovom centre, kde bývam. V januári som tu prvýkrát pred všetkými hovorila o svojom osude. Vybehla som síce s plačom a plakala som dlho aj na izbe, ale už som o tom dokázala

2012 marec

láskou a zodpovednosťou. Presný opak vlastných rodičov. Renátke sa rozžiaria oči, keď hovorí o staršej dáme s Downovým syndrómom.

Pri jej nástupe do práce nechodila, kŕmili ju.

Viem si živo predstaviť, s akou vervou a najmä láskou sa Renátka pustila do roboty. Pani začala chodiť, sama jesť a vyfarbovať obrázky. „Nedávno ale dostala zápal priedušiek, tak sa jej stav znova zhoršil, stále na ňu myslím.“ Aký bude Renátkin život o pár rokov? Týrané dieťa onedlho získa vysokoškolský diplom, s prácou si tiež bude vedieť poradiť a podaril sa jej aj husársky kúsok: bude žiť v jednoizbáku, ku ktorému získala kľúče od starostu.

Bytík je však v dezolátnom stave – kuchyňa nepoužiteľná, záchod detto, o fľakoch z vytopenia a padajúcej omietke nehovoriac. Všetko je to o peniazoch, ktorých niet, ale Renátka sa nesťažuje. Bude sporiť a po kúsočkoch čo-to v byte prerábať. Ťažko sa však sporí, keď už treba platiť nájomné dvakrát – jedno v krízovom centre, druhé za byt. „V centre môžem byť do konca júna. Z tejto izby si zoberiem obrázky, dostala som antialergický paplón s vankúšom a obliečkami. Ešte je tu môj notebook a zopár drobností.“ Preložené do matematiky, treba kúpiť posteľ, skriňu, stolík...

Renátka si pomoc zaslúži. Nie z ľútosti, ale pre jej odvahu a silu. Napriek tomu, že vzťahy nadväzuje opatrne, že sa ešte občas začne automaticky obraňovať rukami (keď najmä muž silnejšie gestikuluje), že tmu nemusí, že potrebuje cítiť ohraničenie priestoru, napriek všetkým nočným morám minulosti by si rada neskôr adoptovala dve deti. Jedno menšie, no jedno štrnásťročné. „Takéto deti nikto nechce, sú pre každého staré. Viem, o čom hovorím.“ A vlastná rodina? „Možno.“ Renátka náhle vyskočí z postele a z počítača pustí skladbu, ktorú sama naspievala. Má príznačný názov: Mama. Napriek všetkému...

Vysokoškoláčka: „Prvýkrát som sa odfotila bez rozpustených vlasov."

rozprávať. Nikomu neprajem nič zlé, teda ani niekde v zahraničí. Telefón na nich má, keď svojim rodičom.“ majú sviatok, pošle im sms, ona však na svoje Až po opustení detského domova sa Renáta narodeniny 13. januára nijaké blahoželania dozvedela, že sa jej rodičia oficiálne vzdali. nedostáva.

Podpísali lajstre a basta. „Zvláštny pocit,“ okomentuje rodičovský počin. Niekto na nich aj Zaslúži si pomoc poslal trestné oznámenie, Renáta nevie kto. Má dvadsaťsedem a život sa snaží uchopiť „Nič sa však nedokázalo, nič nenašli, otec fotky do svojich rúk. Ide jej to skvele. Okrem školy zničil. Neviem, či by sa mi ľahšie žilo, keby boli sa našla aj v práci, robí ergoterapeutku odsúdení, môj život by sa tým neskvalitnil.“Dnes v domove dôchodcov. Závidím starčekom žijú rodičia so sestrou a s jedným z bratov „učiteľku“, ktorá všetko robí s ohromnou

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Renátky oslovil. Radi by sme jej, aj s vašou pomocou, prispeli na nutnú rekonštrukciu bytu, predovšetkým na 2 plastové okná. Žena bez detstva si to zaslúži. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Renátka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

31

GALÉRIA

text: ada jung | foto: archiv t.k.

nota bene 129

ZLATÉ JABLKO ZA SlOBODU Jeho grafiky okamžite zaujmú expresívnou bezprostrednosťou. Hneď potom sa zamyslíte nad technikou, lebo k ilustrácii robenej prostredníctvom počítača sa nespráva štandardne – bravúrne kreslí linky a plochy, akoby ich v tisícich vrstvách odoberal rydlom. A nakoniec si uvedomíte, že knihe ušil na mieru garderóbu z jej vlastnej, do priehľadna vypracovanej kože. Autorov text obliekol do slobodných, svojbytných, dokonale priliehajúcich obrazov, no zároveň ho zázrakom zachoval nahý. Toto dokáže mladý výtvarník a ilustrátor Tomáš Klepoch (1981). Minulý rok si jeho umenie v konkurencii 355 ilustrátorov všimla aj medzinárodná porota a udelila mu Zlaté jablko BIB za ilustrácie ku knihe Ruda Slobodu Ako som sa stal mudrcom (Slovart 2010).

32

2012 marec

text: dado nagy | ilustrácia: klaus lempelman

kultúra

Autorské podanie môže dodať atmosféru

Dobrá kniha na počúvanie Ak by sa ma niekto spýtal na vysnívaný druh práce, ktorému sa nevenujem, povedal by som, že vydávanie audiokníh.

Ako dieťa som na platniach počúval načítané rozprávky, neskôr poviedky Šimka a Grossmana, dialógy Lasicu a Satinského, hry divadla Járu Cimrmana... Vtedy sa to ešte nevolalo audioknihy. S týmto elegantným slovom som prišiel do styku až ako vysokoškolák, keď sa mi na katedre anglistiky dostali do rúk fascinujúce nahrávky autorských čítaní u nás takmer neznámeho amerického rozprávača Garrisona Keilora. V podstate šlo o jednoduché príbehy z amerického malomesta Lake Wobegon. Keilor má však zvláštny melancholický humor a jeho autorské podanie dodáva rozprávaniu pohľad vyzerá. Klasickým príkladom neporozuneskutočnú atmosféru. menia princípom audiokníh je napríklad slovenČíta pomalým a hlbokým hlasom a s veľkým ská audioverzia Harryho Pottera alebo Beštie od citom pre sebairóniu a jemný humor. Počúvať Dominika Dána. V prvom prípade je mimo úplne jeho príbehy je synonymom pohody. A všetko, v druhom najmä dramaturgia a réžia. práve o tom sú podľa mňa audioknihy – o Nie každé dielo je vhodné na audioknihu neopakovateľnej intímnej atmosfére rozpráva- a nie každý herec či autor je aj dobrý čítač. nia, takže ich môžeme počúvať znova a znova Ak aj máte vhodný text a dobrého herca, je ako dobrú hudbu.

Neoplatí sa?

Vydávanie audiokníh určite nie je veľký biznis.

Ak sa však audiokniha vydarí, môže byť jemne zisková.

Ak sa o vydávaní audiokníh rozprávate s knižnými vydavateľmi, väčšinou sa iba bolestne pousmejú – na našom trhu sa to neoplatí. Mnohí z nich však vôbec nerozumejú špecifikám tohto média.

Základné omyly sú dva: audiokniha nie je iba zvuková nahrávka pre nevidiacich alebo lenivých a urobiť naozaj dobrú audioknihu je zvyčajne omnoho náročnejšie, ako to na prvý

„Audiokniha nie je iba zvuková nahrávka pre nevidiacich alebo lenivých.“

nevyhnutné, aby ho niekto udržal v polohe, ktorú si daný text vyžaduje.

Naozaj vydarené audioknihy sú potom rovnako silným zážitkom ako akékoľvek iné kvalitné umenie. Príkladom je takmer päťhodinová česká audiokniha novely Stephena Kinga – Rita Hayworthová a

vykoupení z věznice Shaw Shenk v podaní Oldřicha Keisera. Opakom je množstvo audiokníh, pri počúvaní ktorých mi už po minúte ulietali myšlienky a chytala ma nuda.

Čas a energia Keď mi pred asi dvoma rokmi môj kamarát hudobný skladateľ Juraj Dobrakov navrhol, aby sme spolu nahrali audioknihu, vychŕlil som naňho všetku svoju skepsu, ale potom som si povedal – ak do toho investujeme iba čas a energiu, prečo nie? Naše prvé CD sme nahrávali spôsobom, ako by to žiadny profesionál nikdy nerobil – všetko sme stále dokola prerábali, až kým sme si neboli istí, že to už nedokážeme urobiť lepšie. A mali sme šťastie na vydavateľa Ľuboša Houšku, ktorý poviedky Daniila Charmsa s Ďurovou hudbou a mojim čítaním vydal.

Momentálne nahrávame už tretie CD – a po asi ôsmich načítaných verziách začínam mať pocit, že ak nám bude priať šťastie, do roka by sme hádam mohli byť hotoví.

INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

33

RETRO

text: sandra tordová | grafika: klaus lempelman

nota bene 129

Pikantérie do literárnej kaviarne

Slabosti a úchylky géniov Mlátili svojich kritikov, pili vlastný moč, zhrýzali sa pochybnosťami a neurózami. Robert Schnakenberg vo svojej knihe Tajné životy slavných spisovatelů prezrádza to, čo nám o známych autoroch zatajili na hodinách literatúry.

O svojom písaní hovorí: „Je pre mňa ako zvraNobelovka za trest Pre najznámejšiu súčasnú spisovateľku, všetkými canie – ako keď sa prejete alebo vypijete zlý úzkosťami stíhanú Elfriede Jelinek, bola Nobelo- alkohol. Zachraňuje mi duševné zdravie, ktoré va cena za literatúru (2004) danajským darom. aj tak nie je ktovieaké." Táto tvrdohlavá femi„Ste ako papierová vreckovka, voľná na použitie. nistka, ktorá nie je vo svojich dielach nežná ani Každý sa môže do vás vysmrkať,“ opísala svoje k ženám, svoj boj za lepší svet nevzdáva. Snom pocity zo straty súkromia. Príležitosť kopnúť si ľudoplachej Elfriede je aspoň raz pred smrťou do diela tejto kontroverznej rakúskej autorky s vidieť newyorské mrakodrapy. charakteristickým červeným rúžom na perách využili mnohí. Jej tvorbu nazývali „ufňukanou TIP na čítanie: román Pianistka (bol aj sfilmovapornografiou“. V Die Presse napísali, že Jelineková ný), Milenky, Vyvrhelové, Zimná cesta si dala za úlohu „zbaviť vzťahy medzi mužom a ženou posledných zbytkov radosti".

Samotárka Emily Osobnému prevzatiu nobelovky, ale aj mno- Ešte posadnutejšie sa stránila spoločnosti hých ďalších literárnych ocenení, spisovateľke jedna z najväčších amerických poetiek, Emily zabránila vážna sociálna fóbia, ktorou od mlados- Dickinsonová. Robert Schnakenberg vo svoti trpí. Nedosiahnuteľná je pre ňu aj obyčajná jej knihe Tajné životy slavných spisovatelů o návšteva kina či cesta hromadnými dopravnými Dickinsonovej tvrdí, že kvôli plachosti ju lekár prostriedkami. Tento nútený odstup však jej písa- vyšetroval cez škáru pootvorených dverí. Keď niu neškodí. Naopak, vo svojich dielach analyzuje sa niekto priblížil k Emilinmu domu, s výkrikom svet ako vedci, ktorí skúmajú hmyz: „Z diaľky „Oslové, Davy!“ – čo bol citát z jej obľúbenej vidíme mechanizmy, v ktorých žijeme jasnejšie, knihy David Coperfield – sa hnala dovnútra. než keď sa nachádzame medzi nimi.“ Len tí najlepší priatelia dokázali to, že im na-

34

koniec dvere otvorila. Aby sme boli spravodliví, až taká odrezaná od sveta nebola. Deťom zo susedstva spúšťala z okna v košíku maškrty a s priateľmi a rodinou ostala v styku prostredníctvom pohľadníc a listov.

Počas života vyšlo Emily len zopár básní a ani tie neurobili veľký dojem. Sestra Lavinia básne po jej smrti poslušne pálila, lebo Emily si to želala. Keď však Lavinia našla v zásuvkách ďalšiu tisícku básní, vzdala to a vydala ich. Za pol roka sa vypredalo šesť vydaní Dickinsonovej básní a vstúpila do panteonu najväčších amerických básnikov.

TIP na čítanie: Učili sme sa celú lásku, Neumím tančit po špičkách, Svůj podíl noci snést

Neurotický prežúvavec Neurózy príroda štedro nadelila aj Franzovi Kafkovi. Známy hypochonder bol na svojej nekonečnej púti za zdravím uchváteným nadšencom fletcherizmu. Podivuhodný stravovací režim z viktoriánskych čias dostal meno podľa svojho

2012 marec

Trochu telocviku doprial svojim kritikom aj papa Ernest Hemingway. Tento bývalý amatérsky boxer knokautoval kritika, ktorý si dovolil komentovať prehnané „mačovské“ tendencie, ktorými si spisovateľ podľa neho dokazoval vlastnú mužnosť. Svoj pôvod mali vraj v traume z detstva, kedy ho matka navliekala do dievčenských šiat.

Rodinné záležitosti

objaviteľa, ktorého prezývali aj Veľký prežúvavec.

Kafkov otec bol vraj taký znechutený synovým prežúvaním (každé sústo pohrýzol 45-krát), že s ním odmietal sedieť pri jednom stole.

Aj vďaka dominantnému otcovi, ktorý ho od detstva ponižoval, v Kafkovi prevládal celoživotný pocit zúfalstva a odcudzenia, ktorý mu cez jeho diela získal tisíce fanúšikov a ctiteliek. Síce po smrti, ale no a čo. Podľa Schnakenberga napriek niekoľkým vzťahom, ktoré Kafka prežil, sexu príliš neholdoval. „Koitus je trest za šťastie byť spolu,“ raz si zapísal do denníka.

Spisovateľ, ktorý vážne opovrhol svojím vzhľadom, mal však svojho osobného trénera!

Kolosálne neskromní Naopak, kolosálnou sebadôverou írskeho románopisca a básnika Jamesa Joycea netrpel on sám, ale zato celé jeho okolie. Na stretnutí s nič netušiacim básnikom W. B. Yeatsom bol Joyce neznesiteľne nadutý a urazil ho hneď na sto spôsobov. Legendárny Yeats mu napríklad ponúkol, že si prečíta jeho vcelku príšerné básne, ale Joyce vyhlásil, že jeho názorom neprikladá väčšiu dôležitosť než názorom akéhokoľvek náhodného okoloidúceho. Pri Yeatsovej zmienke, že sa vo svojej tvorbe práve dostáva do experimentálnej fázy, Joyce vybafol: „Aha!

„Za triezva vždy splňte to, čo ste v opitosti sľúbili. To vás naučí držať jazyk za zubami.“ (Hemingway) Bol ním dánsky nadšenec a guru fyzickej akti- To je známka toho, ako rýchlo upadáte.“ A vity Jens Miller. Kafkove ranné hodiny telocviku záver rozhovoru zaklincoval poznámkou: vraj prešpikovával rasistickými poznámkami „Stretli sme sa príliš neskoro, už ste príliš o dokonalosti nordického tela – nie príliš ideálna starý na to, aby som vás nejako mohol partia pre zakomplexovaného, neurotického žida. ovplyvniť.“ Čo čakať od autora Ulysses, ktorý Kafka miloval pobyt na čerstvom vzduchu a sa preslávil citátom: „Na svojho čitateľa pridal sa aj k populárnemu naturistickému mám jedinú požiadavku – aby venoval celý hnutiu v Prahe. Zábrany však neodhodil a stal svoj život čítaniu mojich diel.“ sa medzi nimi známy ako „ten muž v plavkách“. Prehnanou skromnosťou netrpel ani EdPochybnosti a slabá sebadôvera tohto neu- gar Allan Poe. Svojho Havrana nazýval rotického velikána takmer obrali svet o jeho najvýznamnejšou básňou, aká kedy vznikla. posledné diela. Môžeme sa z nich tešiť len Vzdelanie a doživotné nočné mory získal vďaka kamarátovi Maxovi Brodovi, ktorý v detstve na miestnom cintoríne, ktorý nerešpektoval jeho poslednú vôľu aby ich spálil. susedil so školou. Medzi nebožtíkmi preA potom dôverujte svojim priateľom. biehali hodiny matematiky, keď z náhrobkov odčítavali dátum narodenia od dátumu TIP na čítanie: Ortieľ, Premena, V trestaneckej smrti. Pri kopaní hrobov si deti užili telocvik kolónii, Zámok, Proces na čerstvom vzduchu.

Na nudný život sa nemohli sťažovať ani vlastné rodiny veľkých literátov. Autor knihy Kto chytá v žite J. D. Salinger zachytával svoj ranný moč a tento páchnúci medikament denne poctivo užíval. Jeho dcéra spomína, že fanatický homeopat a akupresurista svojich blízkych týral alternatívnymi liečiteľskými experimentami dovtedy, kým sa nepoučili a nezačali pred ním svoje choroby skrývať.

J. R. Tolkien, autor Pána prsteňov, najpredávanejšej knihy po Biblii a citátoch Mao Ce-tunga, o svojej knihe dlho pochyboval. „Stvoril som monštrum – desivý príbeh nevhodný pre deti, pokiaľ je vôbec vhodný pre niekoho,“ smutne konštatoval. Dnes je z nej vypredaných viac než stomiliónov kópií.

Schnakenberg uvádza, že Tolkien ovládal 14 jazykov a presne také množstvo ich aj sám vymyslel. „Hŕ na nich a rozpŕchnu sa!“ hulákal tento postrach motoristov, keď sa rútil po cestách necestách – často v protismere. Niet divu, že jeho manželka si s ním odmietala sadnúť do auta.

Lev Nikolajevič Tolstoj sa počas mladosti pravidelne liečil z pohlavných chorôb a svojej šokovanej žene Soni pred svadobnou nocou čítal šťavnaté intímnosti zo svojich denníkov. Ku koncu života tento abstinent, vegetarián a kresťanský anarchista na neveľkú radosť svojej ženy plnými priehrštiami rozdával svoj majetok. Bojovníka proti establishmentu paradoxne ku koncu života obklopovala asi stovka fanúšikov.

Obliehali a táborili okolo jeho domu a dúfali, že sa budú môcť aspoň letmo dotknúť plášťa velikána. Autor knihy Vojna a mier či slávnej Anny Kareniny opustil tento svet ako bezdomovec na železničnej stanici so slovami: „A roľníci, ako umierajú roľníci...?“ Tak to si už asi bude musieť vyskúšať v ďalšom živote.

Schnakenbergova kniha o slávnych literátoch vás zaručene vyženie do kníhkupectiev a knižníc – dychtivých prevetrať zaprášené poličky stozväzkových klasikov. Tolstoj mal pravdu, na toľko parádnych kníh nám jeden život nestačí.

Zdroje: Róbert Schnakenberg: Tajné životy slavných spisovatelů (Euromedia Group, k.s.) idnes.cz, sme.sk, wikipedia

35

Vďaka vašim 2% ľudia bez domova získavajú dôstojný príjem predajom kníh z našej dielne.

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

O ľudskej aj skutočnej džungli Marec je vraj mesiacom kníh, ale bude aj mesiacom, kedy miniatúrne Slovensko príde spasiť rovno 26 politických strán s ich množstvom mesiášov.

Ešteže tak. Takže sa môžeme venovať literatúre.

Poznáte tie hry s číslicami v názvoch umeleckých diel? Občas je to poriadne zlá matika. Len si vezmite: Dumasovi Traja muškerieri boli v skutočnosti štyria.

No dobre, bola to doba romantizmu, kde sa všetko preháňalo. Ale aj zástupca realizmu E. M. Remarque má román Traja kamaráti, hoci jeden z tých kamošov má frajerku Patríciu, zomierajúcu na tuberkulózu a tento tragický príbeh je osou knihy. Hádam len tých Sedem statočných je fakt sedem, ibaže to je americký remake japonského filmu Sedem samurajov, no a Japonci sú na čísla machri.

Podobne aj Dvaja divosi, ktorí boli v skutočnosti traja. Traja chalani, čo sa hrali v lese na Indiánov – a popri tom spoznávali oveľa viac. Vlastne boli dohromady až štyria, keď k tomu rátame aj autora knihy, prírodovedca a umelca Ernesta Thompsona Setona, ktorý zostal tým chlapcom v lese do konca života.

Jeho ústrednou témou bola príroda, drsný krásny svet, v ktorom neexistujú také rýdzo ľudské veci ako podlosť, zrada, lži. Písal príbehy z džungle – ale tej pravej, nie tej ľudskej džungle, kde si mocní nad kávičkou dohadujú kradnutie miliárd, zatiaľ čo inde ľudia mrú od nedostatku ako muchy a kde blížny blížnemu svojmu bodá dýku od chrbta do srdca.

Seton životu v prírode zasvätil všetko, zbieral kvety, stopy zvierat, zdecimovanú kultúru pôvodných Američanov a občas aj múdrosť, ktorú sa dopočul od starých tulákov. „Zo všetkého najdôležitejšie je vydať sa za nejakým cieľom,“ napísal kedysi. V tej našej marcovej džugli nezaškodí aj dodatok: „Pamätajte si však, že aj keď idem za nejakým cieľom, považujem za múdre ho zmeniť, ak narazím na nejakú zaujímavú vec. Kto lipne na svojom pláne len preto, že s ním vyšiel, aj keď sa ukáže, že nie je zďaleka najlepší, je nielen nemúdry, ale aj hlúpy a tvrdohlavý.“ Asi to platí o potulkách lesom aj životom.

Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

36

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Návrat hrdinu Myslím, že dozrel čas pre návrat hrdinu.

V posledných desaťročiach sme vo „veľkej literatúre“ hrdinu nepúšťali k slovu. To, čo by povedal, nám najprv začalo pripadať príliš samozrejmé, neskôr dokonca nebezpečné.

Akoby sme mohli vpustiť do literatúry niekoho, kto by vykonal niečo naozaj veľké a mal pri tom aj čisté motívy? Opäť by sa nám pokúšal nahovoriť, že človek môže žiť pre čosi väčšie, než je sám. Vztýčil by sa nad nami vo svojej veľkosti a vrhol by na nás svoj drzý tieň.

Lenže my sme už za vodou, chlapče. Inteligentný autor s inteligentným čitateľom dávno uzavreli inteligentnú dohodu: hrdinu postupne vyzlečieme z jeho hrdinstva, zostane z neho iba bezradná postava a nebude už viac škodiť. Takže – ak sa chceš dostať na stránky našich kníh, nesmieš byť svätcom, ani mudrcom. Kedysi sme sa svätcov a mudrcov zbavovali buď tým, že sme ich upálili, alebo sme ich svätorečili. Dnes sme ich jednoducho vykázali na perifériu mlčania.

Autor nás už viac nebude ponižovať svojim hrdinom. To nech radšej poníži hrdinu.

Chceme malého, zakomplexovaného, podľa možnosti úchylného a zbabelého hrdinu. Musí však byť úprimný, na nič sa nesmie hrať, jeho banálna priemernosť musí byť dostatočne autentická a nízka. Chceme sa na neho pozerať tak trochu zhora. Robí to dobre našej sebaúcte a to je pre civilizovaného človeka predsa najdôležitejšie.

Ani cnosť, ani múdrosť sa dnes do literatúry nehodia. Sú nepresvedčivé. Mohli by nabúrať všeobecne uznávaný mýtus, že v živote sa jedná v prvom rade o nič.

A predsa si myslím, že dozrel čas, aby sa hrdina vrátil. Jeho návrat by nám pomohol vzbúriť sa proti tichej a všemocnej totalite priemeru.

„Chceme malého, zbabelého hrdinu. Robí to dobre našej sebaúcte.“

... zuzy uličianskej

Romániky s knihami Keď prídem do kníhkupectva, chytí ma depresia, povedal mi jeden vydavateľ. Aj mne sa medzi regálmi občas zatočí hlava, a to nemám v tomto biznise svoje peniaze. Nepreháňame to trochu s produkciou písmenok? Nemáme viac meditovať, ako písať – viac sa vciťovať, ako čítať? Zostane po všetkých tých papierových slovách a slovách aspoň hamletovské ticho alebo už len sieť antikvariátov? Životy kníh bývajú aj smutné. Množstvo výtlačkov zostáva v sklade a umiera na zošrotovanie, u podaktorých titulov to dokonca ani nie je taká škoda. Ani osud predanej knihy však nemusí byť naplnený.

Knihy sú totiž našimi milenkami a milencami – najviac po nich túžime, kým si v nich len tak úchytkom listujeme, najintenzívnejšie ľúbostné romániky s nimi prežívame, ak nám ich niekto požičia len na deň či dva. Najväčšiu šancu stať sa nábytkovým doplnkom majú knihy po tom, čo si ich sebecky prisvojíme.

Každý, kto sa už sťahoval, musel byť s bolestným samorozmnožovaním kníh konfrontovaný.

Najviac v domácnostiach po čase zavadzajú tie, ktoré zavádzajú či navádzajú. Máločo je

nepotrebnejšie ako dobré rady pre mládež zo sedemdesiatych rokov, cestné mapy NDR či učebnice programovania staršie ako mesiac.

Klasiku, ktorú sa v dobrých rodinách kedysi patrilo mať, stíha často o niečo šťastnejší osud – stáva sa z nej obľúbená 3D tapeta na stenách štýlových kaviarní.

Verím, že všetky tie milované romány z detstva touto degradáciou až tak netrpia. To, čo zapadá prachom a cigaretovým dymom, je už len mŕtve hmotné telo kníh.

Tie totiž začínajú žiť až sublimáciou do nášho vedomia, otlačením do našich predstáv. Ich papierovým schránkam treba dať preto maximálnu slobodu – požičiavať si ich, vymieňať, strácať po parkoch, skenovať, kopírovať, polievať slzami či kávou, čmárať po ich okrajoch. Len tak sa stávajú duševným vlastníctvom sveta, na ktoré medzinárodné dohody ani prach nedosiahnu.

„Knihy sú ako milenky – najviac po nich túžime, kým v nich len listujeme.“

takmer bodka

2012 marec

Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale skôr o to, nájsť [...]. (Werner von Siemens)

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Realista je človek, ktorý má správny odstup od [svojich ideálov]. Truman Capote Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na: jaro@notabene.sk odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

37

PROTI PRÚDU

text: dagmar gurová | foto: archív nb

nota bene 129

ČÍTAJÚCI SPISOVATELIA

MÁME RADI KNIHY Medzi predajcami Nota bene sa objavilo niekoľko talentovaných žonglérov so slovami. Spýtali sme sa ich, čo čítajú, keď práve nepíšu čosi vlastné.

Vďaka % vašim 2 údu i pr o.z. Prot dve vydalo

knihy

Naši notabeňácki spisovatelia (zľava) Július, Jela a Peťo

Július

Jela najradšej čítala doma na gauči – každom čítaní sa vynárajú nové veci.“ Peter Bývalému predajcovi Nota bene sme vydali kni- životopisy herečiek, režisérov, umelcov. u spisovateľov nehľadá návod na život, ale hy Ulica môj domov, Muži, ženy, deti a pes a tre- „Teraz buď zarábam, alebo som v divadle. Na dobrý pocit. Dôvod pre smiech, pre radosť. tiu s dvomi novelami Na skok v base a Pouličná knihy mi už veľa času neostáva,“ hovorí. Ako „Vyrastal som medzi knihami. Neviem, ktorú romanca. Predávali sa spolu s časopisom Nota profesionálna korektorka číta skôr knihy som čítal ako prvú.“ Po chvíli však predsa bene a mnohým predajcom umožnili privyrobiť v češtine. „V slovenčine podvedome vnímam spomína na detské poklady. Veľakrát prelissi v ťažkom zimnom období. chyby, ruší ma to.“ S nostalgiou spomína na toval Ferda Mravca s obľúbenými ilustráciaprvé leporelo o rodinke Ježkovcov. „Mali po- mi. Nadchli ho aj Traja pátrači, Pán Tragáčik Július číta stále. Ako dôchodca má na to hodu, akú som ja doma nezažila.“ Od detstva a Winetou. Od šestnástich ho sprevádzali dosť času. Zaujíma ho literatúra faktu, ale aj miluje Búrlivé výšiny a nedá dopustiť na An- filozofické spisy Friedricha Nietzscheho. dobrodružné veci spojené s históriou. „Práve dersenovu rozprávku o Statočnom cínovom Častejšie než knihy však teraz číta ľudí, teraz mám rozčítané Záhady Jeruzalema od vojačikovi. „Do posledného dychu bojuje za ktorých stretáva.

Haltera,“ hovorí. „Som rýchly čitateľ. Chodím lásku a ide až do krajnosti. Ako ja.“ INZERCIA do knižnice takmer každý týždeň.“ Požičia si tri, štyri knihy. Niektoré prelúska okamžite, iné ho Peter nezaujmú a ostanú nedočítané. A ku ktorej sa Ešte vlani predával Nota bene a s ním aj vždy rád vráti? „Nie je to žiadne klišé, keď po- vlastný časopis Pouličný diviak. Vo februári viem, že si opakovane čítam Bibliu. Hrabem sa mu vyšla rovnomenná kniha. Jeho prvá.

Pomáhame slabým aj silným. hlavne v Starom zákone. Hocikde ho otvorím Peter sa vyzná vo filozofii, orientuje sa v • Korporátne a právne služby a prečítam si kapitolu, na ktorú narazím. Som umení a s neutíchajúcim záujmom študuje • Správa pohľadávok už predsa len starý. Bujarého života mám za a zaznamenáva život. sebou dosť. Hľadám upokojenie.“ • Príprava zmluvných dokumentov Otázky o knihách Petra zastihli v najlepšej • Poradenstvo a riešenia v obchodných Jela možnej chvíli. Práve sa prechádzal v kníhspoločnostiach Predáva Nota bene na Patrónke. Hrá v Di- kupectve. „Dlhodobo sa vraciam k Siddhárvadle bez domova, ktoré podľa jej auto- thovi od Hermanna Hesseho. Ale na prvom SENGER & Partners s.r.o. biografie naštudovalo hru Zázračné dieťa. mieste mám aj Meno ruže od Umberta Eca či Štúrova 6/13 (budova Lúčnice) Vyšla jej aj kniha O zvieracej dušičke a Zasľúbenú krajinu od Wladyslawa Stanislawa Tel: 0220707111 pripravuje ďalšiu – o ľuďoch bez domova. Reymonta,“ povedal. „Keď ti kniha sadne, pri Web: www.sengerpartners.sk Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. o. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, tordova@yahoo.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, editorka Mgr. Milada Čechová.

Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Kresba na obálke: Ivana Šáteková. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk.

Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Denný street work: Peter Kadlečík, 0907 733 388 peterkadlecik@notabene.sk

38

INZERCIA