Page 1

kupujte

127 / 2012 január

iba od predajcu s preukazom

miesto pre číslo preukazu predajcu

1,40 polovica pre predajcu

RECEPTY NA KRÍZU

KALENDÁR 2012 VO VNÚTRI ČÍSLA


SMS PRE PREDAJCOV pozor!

z obsahu

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

07.12. 2011 17:47 Zdravím milého pána, čo predáva Nota bene v Čadci. Predajcovi č. 49 želám veľa zdravia a úspechov v živote. Lenka

02.12. 2011 06:33 Hmlisté, studené ráno mi dnes Vašim časopisom vylepšil sympatický predajca s č. 138, ktorý každé ráno stojí v TT aj v takomto nečase. Želám mu veľa šťastia! Petra

08.12. 2011 06:58 Ďakujem pani s číslom 22 za spríjemnenie dňa. Je fajn, keď popri čakaní na vlak na Hlavnej stanici v BA človek natrafí aj na príjemného predajcu. Väčšinu času sa tam pohybujú skôr pochybné indivíduá so skrčeným Nota bene, bez preukazu a otravujú o drobné.

0915 779 746

03.12. 2011 17:23 Predajkyňa č. 601 je veľmi milá pani. Vždy príjemná. Len si ľudia dávajte pozor na falošných predajcov na stanici. Tam je ich veľmi veľa, často bez preukazu. 03.12. 2011 21:56 Mladý chlapec, predajca č. 301 v Nitre. Bol veľmi milý, tichý a príjemný. Ako môže taký mladý chlapec nemať domov? Lena 04.12. 2011 13:45 Veľmi milá, sympatická pani. Dobre sa s ňou porozprávalo. Tesco Zlaté piesky. Hneď mi zlepšila náladu. Prajem jej veľa pekných dní. Vodič MKd 05.12. 2011 11:39 1883, to je milý chlapík. Úctivý a nenásilný. Prajem mu pevné zdravie. 07.12. 2011 06:35 Na Mikuláša mi spríjemnila náladu pani 1755. Bola príjemná a to nielen ku mne. Igor, Pezinok 07.12. 2011 12:38 Časopis najradšej kupujem od veľmi jemnej a milej pani. Neviem číslo, no zvykne stáť pred Billou v centre mesta Košice. 07.12. 2011 17:43 Už dlhší čas si kupujem Nota bene od veľmi milého pána 2082 pri podchode na Poštovej. Je príjemný, slušný, usmiaty a ja sa vždy teším na stretnutie s ním. Prajem mu všetko dobré. Mária

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

08.12. 2011 07:48 Pozdravujem predajcu 540 v BA. Veľmi milý pán, ktorý vždy pozdraví, aj keď si od neho nekúpite časopis. Prajem Vám veľa zdravia a hlavne nech sa Váš život zmení k lepšiemu. Neodsudzujme týchto ľudí, lebo nikdy nevieme, či sa osud s nami nezahrá rovnakým spôsobom. Lenka 08.12. 2011 15:53 Dobrý večer, akurát čítam vaše noviny. Včera podvečer som si ich kúpila pred Tescom v Prievidzi. Pán bol málo zhovorčivý a na otázku, koľko mu ostáva z predaja, mi nepovedal pravdu, čo ma veľmi zarazilo. Odporúčam viac komunikačných zručností s kupujúcim. Pri predaji nemať v ruke len jeden kus časopisu. Jana 09.12. 2011 11:41 Držím palce veľmi milému a slušnému predajcovi 1739 spred Národnej banky. Pravidelne ho vídam pracovať aj pred ôsmou ráno. Nech sa mu darí!

inzeráty predajcov Slobodná matka s 12-ročnou dcérou vezme za rozumnú cenu do podnájmu obývateľnú chatu. Voda a elektrina nutná. Postrážim proti vykradnutiu. Ďakujem. Kontakt 0902 101 572. Na obálke sme použili fotku Jona Gnarra od fotografa Hördura Sveinssona uverejnenú v POLITIKEN.DK. Ďakujeme

PARTNERI PROJEKTU

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

6

RETRO Nepokorený génius

rozhovor Za krízu môže pýcha

9

editoriál

Optimisti vracajú úder Keď v roku 1929 skrachovala americká burza, český kráľ topánok Tomáš Baťa práve vybudoval svoj dom služieb a zakladal podniky v zahraničí. Keď svetová kríza dorazila do Zlína, stihol ešte rozšíriť výrobu.

13

Sme ako ľudia nepoučiteľní? Opakujeme stále tie isté chyby? Je súčasná kríza iná ako predošlá? Ako ju vidí a čoho sa najviac obáva, o tom sa s nami porozprával novinár, spisovateľ a esejista Martin M. Šimečka.

17

TÉMA Našetrili si na život

proti srsti Posun k jednoduchosti

Ako to tí Nóri robia? Európu, ba celý svet straší kríza a im sa darí. Zlé ich obchádza? Majú šťastie? Alebo je to v bohatstve na nerastné suroviny? Recept je oveľa jednoduchší. Nóri skrátka neutrácali.

Témou čísla je návrat k jednoduchosti – ako možný recept na riešenie krízy ekonomickej aj krízy ducha. Naspäť cesta nevedie, vpred sa ísť musí. Jednoduchosť nás tam už čaká.

19

Prežiť krízu rozhovor VITAJTE, TEMNÉ NOCI DUŠE Život na hrane

Životná kríza je možno len výzvou, aby sme sa lepšie spoznali. Zistili, čo naozaj chceme, čo je pre nás dobré, akým smerom sa máme uberať. Tak to aspoň vnímali ľudia z nasledujúcich troch príbehov.

24

Exkluzívne interview so slávnym horolezcom Reinholdom Messnerom o nebezpečenstvách civilizácie a o blízkosti, ktorú cíti k ľuďom bez domova.

Kým sa v novom roku zasa vrhneme do sveta v obvyklom nevďačnom móde, na chvíľu sa nad tým pozastavme a potešme sa. Ja určite trochu pozdvihnutia potrebujem, lebo depresívne reči o kríze ma už ubíjajú. Ako sa na ňu pozrieť tak, aby sme si zachovali chuť do života? Môže byť na kríze aj niečo dobré? V združení Proti prúdu nás finančné dôvody prinútili vzdať sa večerného streetworku. Za projekt teraz prevzalo zodpovednosť 9 šikovných ľudí – našich bývalých terénnych pracovníkov. Budú ho rozvíjať, sami pri ňom rásť a získavať ďalších ľudí pre pomoc bezdomovcom. Pre mňa osobne to znamenalo dotieravé pocity zlyhania a nutnosť prekročiť svoj tieň. Pre bezdomovcov je nové združenie 100% zisk. Kríza nás dokope k tomu položiť si otázku, čo je naozaj dôležité. A možno sa budeme musieť vzdať aj toho dôležitého. Tomuto umeniu sa dobrovoľne učí málokto. Kríza, veľká učiteľka, nám rada poslúži. Svet je síce na omnoho vyššom stupni rozvoja a bohatstva ako v 30. rokoch, ale inak povedané: padáme z väčšej výšky. Nielen ekonomika, ale aj my sami musíme padnúť zo svojej výšiny a nájsť správnu mieru pokory. V tom nám zas pomôžu naše malé súkromné krízy. Veľkým povzbudením pre mňa bol nový film známeho režiséra Kim Ki-duka s názvom Arirang. Sfilmoval v ňom svoju práve prebiehajúcu krízu. Skrytý pred svetom v záhradnej chatke natočil sám seba, ako so „sviečkou“ pod nosom popíja pálenku, fakt zle spieva, kladie si zásadné otázky a smeje sa sám sebe. Odvážne, vtipné a ľudské! Byť sám sebou, vysmiať sa „dôležitosti“ a urobiť veci po svojom, s väčšou ľahkosťou a s vtipom – to je aj príbeh Jona Gnarra, ktorého kríza priviala do islandskej politiky. Mne vlial do týchto čias veľa nádeje a optimizmu. Sústrediť sa na podstatné – byť menej vážny, jednoduchší a pravdivejší. To nám všetkým želám do nového roka. Boh žehnaj takú krízu, ktorá nám to prinesie! Sandra Tordová šéfredaktorka Nota bene

V ďalšom čísle s témou SUSEDIA nájdete: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

Haló, je tam niekto?

Musíme si pomáhať

Rabín a kazateľ

Sú mimozemšťania výmyslom, ktorý živí autorov science fiction? Božími bytosťami, ktoré uctieva excentrické náboženstvo? Alebo naozaj nie sme vo vesmíre sami? Vedci tvrdia, že onedlho to bude jasné.

Žili skromne. V jednej izbe, o ktorú mohli každú chvíľu prísť. Mali však susedov. Priateľov, ktorí s nimi držali aj v zlom. Až do smrti. A to je zdá sa tá najlepšia investícia.

Kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák sa zhováral s bratislavským rabínom Baruchom Myersom. O čom? Nechajte sa prekvapiť rozhovorom dvoch duchovných pastierov.

3


PORTRÉT

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

NEDOkÁŽE SA VYROVNAŤ S NEČINNOSŤOU

SILNÁ ŽENA

Anka hovorí, že predávať Nota bene je práca ako každá iná. Časopis ju zachránil, keď prišla o nohu. Cesta k ľuďom

Vďaka % vašim 2 du ti prú o.z. Pro a aj pomáh ANKE Našu predajkyňu Anku si nemôžete pomýliť. liečba. Anka chce, aby postup lekárov preveril Nota bene ponúka z invalidného vozíka. „Bývam Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. tri električkové zastávky od Polusu, kde mám Najskôr ju iba bolel palec a príčinu nenašli. predajné miesto. Samej mi to tam prvýkrát Až keď o niekoľko mesiacov neskôr odumieral, trvalo dve hodiny,“ spomína. „Teraz to prejdem zistilo sa, že za to môže upchatá cieva. Po operáza pol hodiny, ak je sucho.“ cii lekári Anke tvrdili, že je v poriadku, hoci jej K časopisu sa dostala vlani v septembri, keď tŕpli zvyšné prsty na nohe. Skončilo sa to ďalšími nemohla nájsť inú prácu. „V jednej firme som troma operáciami v priebehu dvoch týždňov. Po lepila obálky, ale po pár razoch sa už neozvali.“ poslednej sa prebrala bez nohy. A to sa tam Anka štverala na poschodie len s pomocou jednej nohy a zábradlia. Vozík jej vyniesli, ale stále s ním komusi zavadzala. Inde bol zas problém vek, má už po šesťdesiatke. „Kým som bola zdravá, mala som štyri roboty naraz. Začínala som ráno o piatej. Zrazu som mala iba tak sedieť? Bolo to na zbláznenie. Bála „Ktosi na ubytovni mi povedal, že sa to stalo, som sa aj, že prídem o ubytovňu. Nemala som aby som konečne nepracovala, ale oddychoju z čoho platiť.“ Anka dostáva 169 eur – z in- vala,“ hovorí Anka. „Bola som však vyčerpaná validného dôchodku spláca staré dlhy. Živí aj práve preto, že som žiadnu robotu nemohla syna, ktorý je po mozgovej obrne. „Päť rokov zohnať.“ Zo zúfalstva sa rozhodla pre Nota pracoval, upratoval, ale prepustili ho. Psychicky bene. „Je to práca ako každá iná. Ľutujem len, sa zrútil, keď som prišla o nohu.“ To bolo pred že som sa na ňu nedala skôr. Inak už som dvoma rokmi, tesne pred Vianocami. Nešťastie zmierená s tým, čo sa stalo. Človek musí byť je o to väčšie, že ho zrejme spôsobila nesprávna silný a brať život s humorom.“

„Človek musí byť silný a brať život s humorom.“

Akási žena sa raz zdesene pýtala, kto Anku vytlačil predávať časopisy von do zimy. „Vysvetlila som jej, že som prišla sama. Keby mi príjem stačil na živobytie, chodila by som sem už len preto, že sa neviem vyrovnať s nečinnosťou,“ hovorí. „Nota bene mi veľmi pomohlo. Nejde len o peniaze. Dáva mi šancu byť medzi ľuďmi.“ Niektorí ju ignorujú. „Iba zazrú, že nemám nohu, ale to si nevšímam.“ Častejšie sa okoloidúci pristavia a rozbehne sa príjemná debata. „Jednu pani zaujímalo, aký krém používam. Povedala som, že veru žiadny. Peniaze potrebujem na jedlo, bývanie a dopravu. Na to mi priniesla balíček plný kozmetiky. Dojalo ma to tak, až som sa rozplakala.“ Anka sa pritom zdá byť stále v dobrej nálade. Usmieva sa, zažartuje s vami. „Plačem, len keď ma nikto nevidí. Väčšinou po ceste.“ Tú každý deň prekonáva sama na vozíku. „Najskôr sa mi to zdalo nemožné, ale naučila som sa ovládať ho. Snažím sa byť samostatná. Aj keď mi niekto núka pomoc cez prechod, poďakujem a odmietnem. Viem, že to musím dokázať sama.“ Na jednej nohe vojde do vane, preskáče pár schodíkov či vytiahne vozík na vysoký obrubník. Aj po časopisy do našej výdajne dlho cestovala mestskou dopravou, hoci to vyžadovalo prestupy a časť trasy musela prejsť sama. V zime je to príliš komplikované, musí si zaplatiť taxík. V čase prípravy článku v Bratislave ešte nenasnežilo a Anka netušila, ako sa do práce dostane po šmykľavom chodníku. „Všetko by bolo iné, keby som mala svoje auto. Nezmokla by som, mala by som si kde oddýchnuť.“ Príplatok na auto jej však zamietli. Nespĺňa podmienky – presun na miesto, kde predáva Nota bene, vraj nie je cestovaním do práce. Anka rozmýšľa, že sa bude súdiť o finančné vyrovnanie za nesprávnu liečbu. „Mám zákazníka, ktorý mi v tom chce pomôcť. Ponúkal mi aj odvoz, ak budem potrebovať. Aj sem ma mal viezť, ale som mu utiekla,“ usmieva sa Anka, ktorá prišla do našej výdajne taxíkom. „Hádam sa neurazí, ale nechcem ho zneužívať. Iba keby bolo najhoršie a nemala by som peniaze na dopravu.“

Živá reklama „Hovorím ľuďom, aby si vzali Nota bene, keď „Niektorí sa smejú, vraj nech ich dobehnem – a za neho dali peniaze. Aj za iný tovar zaplatia utekajú preč bez výdavku.“ Anka to vynahrádza a nenechajú ho pri pokladni.“ Nechce peniaze tým, že sa delí s inými. Časopis niekedy predá len tak, pretože nežobre. Tringelt je niečo iné. lacnejšie. Napríklad dvom dievčatkám, ktoré

4

jej chceli nechať 40 centov. „Súhlasila som, ale s podmienkou, že si vezmú časopis. Bola tam vystrihovačka, s ktorou sa mohli zahrať. A ja som mala dobrý pocit.“


RETRO

text: jitka vaňová | foto: shutterstock

V Amerike si Baťa na vlastnej koži vyskúšal aj dlhé odmietanie žiadostí o zamestnanie. Vedel, že zarobiť si vlastnými rukami je iné, ako inkasovať za prenájom nehnuteľnosti. Nosenie ťažkých nákladov na chrbte sa neskôr podpísalo na jeho podlomenom zdraví a kŕčové žily sa mu takmer stali osudné.

Štyrikrát S

Pred 115 rokmi ho zachránili pred krachom plátenné baťovky

NEPOKORENÝ GÉNIUS Keď v roku 1929 skrachovala americká burza, slávny český kráľ topánok Tomáš Baťa práve vybudoval svoj dom služieb, dokončil letisko a zakladal podniky v zahraničí. Mal svoju plynáreň, obchodný dom, kino a internáty. Keď svetová kríza v roku 1932 dorazila do Zlína, stihol ešte rozšíriť výrobu o pneumatiky, klinové remene, gumový tovar, hračky, lietadlá a umelé vlákna. Počas veľkej krízy začiatkom 30. rokov mi- Morálna bieda nulého storočia sa nezamestnanosť v býva- „Do čerta s rozumom, ktorý mi radí obesiť lom Československu vyšplhala až na 17 per- sa!“ Takto sa posilňoval v ťažkých časoch cent. Denná tlač prinášala fotografie zástupov manažérsky guru Tomáš Baťa. Aj keď cielene mužov čakajúcich na prácu so žalostivými nevymýšľal citáty, jeho odkaz prežíva, bohužiaľ, komentármi, prirovnávajúcimi boj o pracovné hlavne v nich. Azda najznámejší je komenmiesto k vojnovému boju. Mladíci sa snažili tár ku kríze z roku 1932, ktorý vyslovil krátko uživiť zo dňa na deň, napríklad aj výpomo- pred svojou tragickou smrťou: „Neverím, že cou žene pri vyšívaní. V súčasnej kríze so prelomy sa dejú samé od seba. To, čomu sme 14-percentnou nezamestnanosťou nevzni- zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iné meno kajú hladné údolia a namiesto vystávaní pre morálnu biedu... V našej krajine je veľa v radoch na ulici surfujeme na Profesii. Máme ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky pocit, že nemôžeme urobiť nič iné, ako čakať úpadok sa dá zachrániť peniazmi. Hrozím sa na koniec krízy. dôsledkov tohto omylu... Krízu dôvery treba

6

prekonať technickými zásahmi, nie finančnými a úverovými... Dôveru možno obnoviť iba mravným hľadiskom a osobným príkladom.“ Všetky citáty neúnavne pracovitého Tomáša Baťu sú podložené osobnou skúsenosťou. Už v počiatkoch podnikania, keď by to iní vzdali, pracoval cez deň v dielni a v noci chodil sám na stanicu pre materiál. Ako majiteľ továrne, usilujúci sa o čo najväčší zisk, sa niekoľkokrát vydal na cestu po Amerike, aby si zmeral sily s tamojšou konkurenciou. Tej sa už potom nikdy nebál, hral pred ňou vždy s otvorenými účtami ziskov a strát. Postupoval teda úplne opačne, ako kážu súčasné etické kódexy firiem.

Baťova urputnosť pramenila z jeho prístupu k životu. Považoval ho nie za súkromné vlastníctvo, ale za kapitál, ktorý musí vytvoriť niečo navyše – zabezpečiť rodinu aj potomkov. Je známe, že podnikanie považoval za službu verejnosti a každého robotníka chcel zaangažovať na úspechoch firmy – urobiť z neho kapitalistu. Smeroval teda na úplne opačnú stranu, ako my dnes - šetril, ale nie na zamestnancoch. Jeho teória štyroch S mu od zamestnancov priniesla vďaku a spokojnosť. Teda Spolupráca – Spoluúčasť – Spoluvlastníctvo - Spolupodnikanie. Kapitalizmus s ľudskou tvárou? Utópia? Nie, v Zlíne to bola v časoch krízy pre všetkých nádejná a mohla byť aj doživotne zabezpečená budúcnosť. Krízy sa mu nevyhýbali – aj jemu banky dlhovali za nezaplatené štátne dodávky. Ale vždy ich prekonal pružne, doslova mihnutím oka. Tvrdil, že „deň má 86 400 sekúnd, okamihov. Za okamih sa dá prísť aj odísť, za okamih sa dá rozhodnúť. Nápad či nová myšlienka trvá okamih“. Pri priemyselnej kríze v 20. rokoch minulého storočia znížil o 50 percent ceny a aby nemusel prepúšťať aj o 40 percent platy. Kompenzáciou pre zamestnancov bola možnosť nakupovať v Baťových centrách o polovicu lacnejšie ako inde v štáte. Keď v roku 1929 skrachovala americká burza, Baťa práve vybudoval svoj dom služieb, dokončil letisko, a aby nemusel platiť dovozné clá, zakladal podniky v zahraničí. Mal svoju plynáreň, obchodný dom, kino, internáty Mladí muži a Mladé ženy.

Východ a západ slnka „Spôsob, ktorý by pracoval automaticky ako východ a západ slnka,“ našiel Baťa v zavedení účasti zamestnancov na zisku každej dielne. Neposkytoval ho však z milosrdenstva, ale preto, aby topánky boli lacnejšie a platy vyššie. Práve v tomto kroku bol počiatok najväčšieho rozmachu jeho firmy. Operatívne dielne mali neveľký počet „spolupracovníkov“ (ako svojich zamestnancov nazýval) a jednoduchý spôsob účtovníctva – všetci mali možnosť týždenne kontrolovať svoje zisky a straty. Zo ziskov jeho zamestnanci profitovali, no zo strát netratili, iba stagnovali, lebo za straty boli zodpovední manažéri. Za chod dielne niesol plnú zodpovednosť majster. V podniku neustále vládla podnecovaná a po zásluhe oceňovaná súťaživosť. Baťa bol náročný sám na seba a podľa toho vyžadoval precíznosť aj u druhých. Chybné výrobky a nedisciplinovanú pracovnú morálku pokutoval.

Symbol Baťovej prosperity - výrobný komplex v Zlíne.

Zo zamestnaneckých pokút založil podporný fond – geniálny prostriedok na to, aby časť ziskov nemusel odvádzať do štátneho rozpočtu,

„Do čerta s rozumom, ktorý mi radí obesiť sa!“

exportu dorazila do Zlína v roku 1932. Tomáš Baťa ešte stihol rozšíriť výrobu o pneumatiky, klinové remene, gumový tovar, hračky, lietadlá a umelé vlákna. Nešťastný pád jeho lietadla však v tom roku ukončil jeho život. Ale nie napredovanie jeho firmy. Oplatila sa mu rodinná spolupráca a zúročilo sa mu všetko, čo vložil do firemného manažmentu.

ale aby ich zmysluplne využil tam, kde vznikli. Práve z neho čiastočne financoval aj vlastnú nemocnicu. Svetová kríza a 70-percentná strata

Krízy Baťa prekonával modernizáciou výroby, nákupom lacnejšieho materiálu, cestami do zahraničia za novými skúsenosťami a budovaním

Chudoba – výhovorka

7


text: sandra tordová | foto: apeuropeos

Rozhovor

Všetko je v pohybe a budúcnosť je neistá

Za dnešnú krízu môže pýcha ČAS NA SKROMNOSŤ Gerald Celente je prognostik trendov, zakladateľ a šéf Trend Research Institute (Inštitút výskumu trendov). Úspešne predpovedal svetové udalosti ako burzový krach 1987, zánik Sovietskeho zväzu v roku 1990, ázijskú finančnú krízu 1997, recesiu 2001, začiatok zlatej horúčky 2002, úpadok trhu s nehnuteľnosťami v roku 2005, recesiu 2007 a paniku 2008. Pred viac ako troma rokmi sa v interview s reportérkou Danyelle Freeman na FBC (foxbusinesschannel.com) zamýšľal nad vtedy sa ešte len začínajúcou hospodárskou krízou. Predvídal, že sa staneme svedkami zrútenia celého maloobchodného systému, zrútenia priemyselných realít, atď. Odhadol, že táto kríza potrvá dlho a bude oveľa horšia ako Veľká hospodárska kríza 30. rokov. Jeho rady, ako prežiť zlé časy, sú aktuálne aj dnes: Naučme sa žiť v skromnosti. Nemíňajme ani o jeden cent viac, ako v skutočnosti máme. Kupujme len veci, ktoré skutočne potrebujeme a ktoré vydržia dlhšie. Ide o kvalitu, menej je viac. Viac ako štúdium na vysokých školách sa teraz oplatí praktická a užitočná výučba – ako inžinier, technik alebo všetky remeselnícke povolania. Starajme sa o svoju obec/mesto a buďme aktívni. Všetko sa to začína na lokálnej úrovni. Hľadajme možnosti, ako sa osamostatniť od systému (od štátu a koncernov). Produkujme vlastné potraviny a generujme vlastnú elektrinu. Vytvorme nový motor hospodárstva, napríklad technológie alternatívnych energií. Musí to byť čosi revolučné, ako objavenie ohňa alebo vynález kolesa.

• • sebestačnosti. Mal vlastné stavebné a predajné oddelenie, strojárne, tehelne a elektráreň. Okrem iného dočasne hospodáril so zamestnaneckými výplatami – zakladal zamestnancom osobné účty z ich vlastných miezd a vkladov, ktoré úročil 10 percentami. Tieto našetrené peniaze investoval do kapitálu, aj keď si ich zamestnanci mohli po udaní dôvodu vybrať. Prioritou teda bolo zvyšovanie príjmov na obidvoch stranách. Baťa nikdy nečakal, kým zamestnanci sami prídu pýtať zvýšenie platov. Dohliadal na to, aby jeho zamestnanci investovali svoje úspory do vzdelania, ktoré nepovažoval za nákladovú položku a ani v časoch krízy ju nerušil. Z absolvovaných školení skladali zamestnanci aj skúšky a cieľom zvyšovaní odbornosti bolo zastúpiť v prípade potreby šéfa. Vybudoval svoj systém školstva – dbal, aby mohol každý rozvíjať tú sféru osobnosti, v ktorej vynikal. Pred teóriou uprednostňoval prax, pred znalosťou typov antických stĺpov schopnosť narysovať vodovodné potrubie. Vedel, že keď budú zamestnanci motivovaní k práci a oceňovaní tak, aby im narastala životná úroveň, predíde krachom a nespokojnosti. A toto malo byť, podľa neho, aj prvoradou úlohou a záujmom štátnikov. To bola jeho celoživotná služba verejnosti, za ktorú podnikanie považoval. Baťa nastolil také podmienky, že uňho mohlo platiť: zámožnosť – povinnosť, chudoba – výhovorka.

8

Baťa bol psychológ a pragmatik v jednom. Dodnes stojace mestečko domčekov z červených tehál so záhradkou vystaval najmä preto, aby zamestnancom neklesala výkonnosť z úmorného dochádzania do roboty. Ale zdôvodnil to takto: „Do veľkého bytu človek dorastie, v malom sa skrčí. Zdravé a silné deti nemôžu vyrastať v činžiaku“. Zdroj: Milan Zelený: Cesty k úspěchu – trvalé hodnoty soustavy řízení Baťa. 2005

Baťamúdrosti Každý sám sebe podnikateľom na svojom pracovisku Kvalitný človek – kvalitný výrobok Čistota a poriadok = kvalita Rozkaz zákazníka je svätý V rýchlosti je sila Nepokračuj v zlej práci Učte sa jazyky! Pomôž si sám! Nehovor, že to nejde, povedz, že to nevieš Kto sa naháňa za peniazmi, ten ich nikdy nedohoní Rob prácu lepšie ako sused a peniaze pribehnú samé Na to neexistuje učebnica, na to musí byť príklad Skromná žena – lenivý muž

• • •

Ako to vidí Celente?

• Európska únia sa môže rozpadnúť.

Stačí vraj na to nacionálny populista v jednom členskom štáte, ktorý si myslí, že len pomocou výstupu z EÚ dokáže zvládnuť krízu. Vojny sa vedú, ale inak. Po Veľkej hospodárskej kríze sa pozeralo na druhú svetovú vojnu ako na východisko. Teraz je iná doba. Dnešné vojny sa vedú len proti nevyvinutým krajinám. Už nejde o vystrelenie interkontinentálnych rakiet. Je to vysoko technologická guerillová vojna, ako tá v Iraku a v Afganistane.

Zdroj: project-respublica.blogspot.com, Freeman: Alles Schall und Rauch, 2008

Sme ako ľudia nepoučiteľní? Opakujeme stále tie isté chyby? Je súčasná kríza iná ako predošlá? Ako ju vidí a čoho sa najviac obáva, o tom sa s nami porozprával novinár, spisovateľ a esejista Martin M. Šimečka. Žijeme v čase nevídanej prosperity a 66-ročného mieru. Po stále stúpajúcej krivke rastu si ťažko dokážeme predstaviť, že by to mohlo byť aj inak. Tak zle, ako v 30. rokoch. Hrozí nám vojna? Bohužiaľ, obávam sa, že budúcnosť nie je príliš ružová. V Európe sa blíži nevídaný jav, keď po prvý raz od druhej svetovej vojny sa prinajmenšom na Západe bude mať mladá generácia zrejme horšie ako generácia jej rodičov. Doteraz bola Európa zvyknutá na neustály rast životnej úrovne a sociálny pokoj. To sa zmení. Neviem predpovedať, čo všetko sa stane, ale jedno je isté – dejiny sa nezastavia. Dokonca sa často, v rôznych podobách, opakujú. Preto je dobré ich študovať. Neviem, či nám hrozí vojna, ale hrozí nám všeobecný chaos a nárast násilia, ak sa rozpadne Európska únia. V čom táto kríza pripomína Veľkú hospodársku? Sme ako ľudia nepoučiteľní? Opakujeme stále tie isté chyby? Paralely tu sú. Najmä v tom, že vtedy aj dnes sa banky utrhli z reťaze a ľudia boli priveľkí optimisti a zadlžovali sa. Grafy akciových trhov sa pozoruhodne zhodujú s vývojom vtedy a dnes, čo neveští nič dobré. Krízu z tridsiatych rokov vlastne ukončila až druhá svetová vojna. Ľudia často opakujú tie isté chyby, lebo stačia dve generácie na to, aby sa zabudlo na skúsenosti z minulosti. Mám pocit, že dnešní mladí ľudia už takmer nič nevedia o dejinách dvadsiateho storočia. Z histórie vieme, že kríza oslabuje demokraciu. Je to čas, kedy vyliezajú „silní“, xenofóbni vodcovia. Na čo by sme si mali dať pozor? Demokracia je ťažkopádna, často nevie nájsť rýchlu odpoveď na ekonomický vývoj. Dnes je napríklad jasné, že časová priepasť medzi finančnými trhmi, ktoré reagujú v priebehu hodín, a európskymi politikmi, ktorí potrebujú na svoje rozhodnutia celé mesiace, je obrovská. Dejiny demokracie nás však učia, že v konečnom dôsledku vedia vyriešiť vnútorné napätia, ale ľudia nesmú prestať veriť v ich silu. Bohužiaľ, opäť sme pri tom istom probléme, že ľudia nepoznajú dejiny, preto o demokracii pochybujú a snívajú o silných vodcoch. V čase krízy sa všetko mení, oslabuje sa zažitý systém a vtedy sa často vyroja šialenci a falošní proroci. Vidím ich dosť aj na Slovensku a obávam sa, že ľudia ich nedokážu rozoznať.

Na malom Islande po svojom bankrote strčili do väzenia pár bankových manažérov a politikov. Namiesto silného vodcu, ktorý hľadá nepriateľa, je primátorom Reykjavíku známy komik, ktorý sa vysmieva zo systému a sám zo seba. Je to nádej pre nás všetkých, že nadobudneme schopnosť sebareflexie?

„Každá kríza je krízou hodnôt, ekonomika je len povrchný jav.“ Je to skôr špecialita severských národov, ktoré majú vyvinutý silný zmysel pre spravodlivosť, keďže na severe každé zlyhanie jednotlivca vždy ohrozovalo celú komunitu. U nás táto tradícia neplatí a obávam sa, že budeme hľadať falošných vinníkov. Na druhej strane, myslím si, že Slováci sú psychicky možno lepšie pripravení na zlé časy ako mnohé iné národy. Dejiny ich naučili žiť relatívne skromne.

Čo dobré môže kríza priniesť? Slovo kríza pochádza z gréčtiny a znamená aj zmenu. Kríza prinesie v každom prípade staronové poznanie, že všetko je v pohybe a budúcnosť je neistá. To by mohlo ľudí prinútiť začať vážne uvažovať o sebe a vrátiť sa k Sokratovskej „starosti o dušu“, čo v princípe znamená návrat k zodpovednosti. Podľa známeho citátu Tomáša Baťu nie je hospodárska kríza finančnou krízou, ale morálnou krízou hodnôt. Každá kríza je krízou hodnôt. Ekonomika je len povrchný jav. Západ si myslel, že keď zvíťazil nad komunizmom, už nemusí dodržiavať morálne pravidlá. Stručne by sa dalo povedať, že za dnešnú krízu môže pýcha.

Martin M. Šimečka (1957) je novinár a spisovateľ. Angažoval sa v novembrových udalostiach roku 1989, neskôr viedol vydavateľstvo Archa. V roku 1997 viedol týždenník Domino fórum, od roku 1999 bol šéfredaktorom SME. V rokoch 2006 – 2008 viedol týždenník Respekt, doteraz je jeho editorom. Venuje sa esejistickej tvorbe.

9


Téma

text: sandra tordová | foto: archív filmu gnarr

Po škandalóznom krachu troch najväčších bánk sa v roku 2008 islandská ekonomika zrútila. Pod nohami zadĺžených Islanďanov sa navyše zatriasla zem, Eyjafjalla sa prebudila a začala chrliť popol do sveta. Kríza – čas, keď zo svojich dier vyliezajú diktátori a iní pomätenci. Príbeh Jóna Gnarra však ukazuje, že história sa opakovať nemusí a hrdinovia často prichádzajú v tých najprekvapivejších podobách.

Jednoducho najlepší

Anarcho-surrealistická strana Jóna Gnarra je výsmechom doterajšieho obrazu politiky.

Taký normálny mimozemšťan

GNARR:

SEVERSKÝ LIEK NA KRÍZU „Čím hlbšie si ponorený v bahne, tým viac sa potrebuješ smiať, odkazuje Jón Gnarr, primátor Reykjavíku, hlavného mesta Islandu. Preč so smrteľne nudnou dôležitosťou. Viac úprimnosti a zábavy do politiky. Aj takto vyzerá islandská odpoveď na krízu.

10

V roku 2009, šesť mesiacov pred mestskými voľbami, známy islandský komik Jón Gnarr založil so svojimi priateľmi politickú stranu nazvanú Najlepšia strana (Besti flokkurinn). „Povedal som si, že je načase, aby som začal zarábať poriadne peniaze,“ tvrdil Gnarr so smrteľne vážnym výrazom televíznym reportérom. Dodával, že v týchto ťažkých časoch chce samozrejme zabezpečiť dobre platené miestečko nielen sebe, ale aj svojej rodine a známym. Strana s heslom „Všetko možné pre nešťastných,“ sľubovala svojim voličom: otvorenú korupciu, polárneho medveďa do reykjavíckej zoo, zdarma uteráky do každej plavárne a Disneyland, kde by sa každý nezamestnaný mohol zdarma odfotiť s Mickey mousom. Nechýbali ani biznis nápady, ktoré by naplnili mestskú kasu, napr. vybudovať na Islande lukratívnu väznicu pre „biele goliere“ z celého sveta. Najlepšia strana tiež sľubovala, že poriadne zatočí s politikmi a bankármi obvinenými za národný krach. „Doba je ťažká. Je čas na poriadne jarné upratovanie!“ plamenne rečnil Jón Gnarr. Veľké upratovanie už bolo v tom čase v plnom prúde. Občianske protesty viedli k odstúpeniu vlády a k znárodneniu bánk. 93 % občanov v referende odmietlo splatiť dlhy, ktoré spôsobili špekulanti a slabý systém kontroly. Vláda bola donútená začať vyšetrovanie zodpovednosti za vzniknutú krízu. Finálna správa vyšetrovacej komisie bola tak napäto očakávanou udalosťou, že v čase jej priameho prenosu firmy a kancelárie na hodinu zavreli. Hoci obsah odhalenia obrovskej korupcie v bankovom sektore o spoluvine politických lídrov či nekompetentnosti finančných regulačných systémov príliš neprekvapil, správa komisie Islanďanmi otriasla. Hnev občanov začal narastať. Následkom správy sa zvýšila ochota občanov splácať dlh, ktorý dvakrát v referende odmietli. Objavil sa však aj nečakaný vedľajší efekt, ktorého následky boli pre mnohých aktívnych politikov, ale aj bežných občanov, prekvapivé.

Fenomén Gnarr Strana Besti flokkurinn začala s dvomi percentami preferenčných hlasov. Medzi Islanďanmi vládlo znechutenie z bezbrehého kapitalizmu a z celého politického systému,

ktorý krach dopustil. Spolu s hnevom občanov exponenciálne rástla aj podpora Najlepšej strane. Po zlyhaní skúsených politikoch, bola strana, ktorá nemá odpoveď na všetko, veľkým osviežením. Podľa islandskej blogerky Notsilvie Najlepšia strana ukázala zrkadlo nielen politikom, ale aj voličom, ktorí na hlúpe sľuby naletia. V role politického imbecila dával aj Jón Gnarr korektné sľuby a ľúbivé slogany. Len v druhej polovici vety všetko akoby pokazil. „Rád sa hrám na blbečka,“ vraví. Napríklad v predvolebnom shote sa zastrájal: „Teraz je čas sa rozhodnúť. Poraďte sa s rodinou a známymi, či chcete jasnú a žiarivú budúcnosť s Najlepšou stranou alebo chcete, aby bol Reykjavík zničený!“ „Génius,“ obdivne vzdychali mnohí. „Zábava je to dobrá, ale... čo ak vyhrajú?“ pýtali sa ďalší. Strana okrem programových vyhlásení typu „viac počúvať ženy a starých ľudí“ žiadnu jasnú platformu neponúkala. Nie všetci občania boli odviazaní z toho, že sa moc dostane do rúk muža, u ktorého nikdy nebolo jasné, kedy vtipkuje a kedy nie. Haukur S. Magnússon z internetového magazínu Reykjavik Grapevine napísal: „Sprivatizujú sociálny systém alebo predajú všetky elektrárne Montymu Burnsovi (postava z amerického seriálu Simpsonovci – pozn.red.)? Ako to máme vedieť? Zrazu to znelo strašidelne.“ S Najlepšou stranou nebola ani tesne pred voľbami rozumná reč. Na otázku, s akými stranami bude po zvolení spolupracovať, Gnarr rezolútne vyhlásil, že je to v podstate jedno, lebo nejde o stranu, ale o ľudí. No za žiadnych okolností nebude spolupracovať s nikým, kto nevidel aspoň päť sérií z TV seriálu Wire. Voličov jeho strany neodradila ani neskrývaná nevedomosť v kľúčových otázkach: Čo chcú urobiť s daňami? A čo si myslia o vstupe do Európskej únie? Gnarrova odpoveď znela, že mesto so svojou štruktúrou a úradníkmi je perfektne schopné fungovania bez akejkoľvek pomoci politikov. Tí, ktorí sa tejto problematike dlhodobo venujú, to predsa vedia určite lepšie ako on.

Kafkov žiak „Vždy som rád šokoval,“ tvrdí o sebe Jón Gnarr v interview pre internetový anarchistický magazín Reykjavík Grapevine. „Ako dieťa som sa zamiloval do knižiek Franza Kafku. Hlboko ma zasiahol jeho pohľad na umenie. Podľa neho umenie slúži na to, aby narušilo status quo. Má šokovať, vyviesť z miery, vzbudiť pocity, o ktorých ani nevieme, lebo sú v nás ukryté tak hlboko. Tým umenie prinúti ľudí premýšľať.“ Jón Gnarr sa narodil 2. januára 1967 ako Jón Gunnar Kristinsson. Ako každý Islanďan, dostal namiesto priezviska meno otca plus prídavok son – syn. Svoje druhé krstné meno si oficiálne zmenil na Gnarra, lebo ho tak v detstve oslovovala matka. Tá sa kvôli nemu často prepadala od hanby, lebo už ako štvorročný kládol v autobuse

„Doba je ťažká. Je čas na poriadne jarné upratovanie!“

neznámym ľuďom nevhodné intímne otázky. V mladosti hral Jón na base v punkovej kapele, prešiel niekoľkými strednými školami a istý čas sa živil ako taxikár. Preslávil sa ako herec, komik, scenárista a publicista. Hral napríklad v úspešnom televíznom seriáli Næturvaktin (Nočná smena), kde stvárnil excentrického komunistu Georga

Bjarnfretarsona so slabosťou pre všetko švédske. Za autobiografické vyhlasuje svoje vystúpenia vrámci série stand up comedy s názvom Kedysi som bol hlupák (Ég var einu sinni nörd). Šokovať a vyvádzať z miery sa Jónovi darilo. Počas jeho umeleckej kariéry boli jeho výroky častým predmetom súdnych sporov a keď

11


text a foto: jana čavojská, reportérka plus 7 dní

téma

Moc ma nezaujíma Na naše otázky exkluzívne odpovedal poslanec za Najlepšiu stranu Einar Örn Benediktsson (bývalý člen Sugarcubes – exkapely Björk). Ako sa to celé začalo? Ako ste sa vy osobne stali členom Besti flokkurinn? Jón Gnarr sa ma jednoducho opýtal, či s ním do toho idem. Povedal som, že áno. A tak som sa stal členom strany, do ktorej môže vstúpiť každý. Sme otvorené a flexibilné zoskupenie.

Gnarr s Heide Helgadóttir (šéfkou volebnej kampane) ide na rokovanie do zastupiteľstva.

pôsobil v rádiu Stöd 2, stanica dostala rekordné množstvo žiadostí o odhlásenie – na protest proti jeho show. Jón Gnarr vraj trpí ľahkou formou Aspergerovho syndrómu, čo je forma autizmu. Je ženatý, v jednom rozhovore tvrdil, že má päť detí. Kto chce, nech uverí. Ja vážne neviem.

Surreálne víťazstvo „Nikdy som nesledoval politiku,“ objasňuje svoje motívy vstúpiť do politiky Jón, „ale keď náš premiér v televíznom prejave prosil Boha, aby nás ochraňoval, došlo mi, že sa tu deje niečo vážne zlé. Niekto musel už konečne niečo urobiť.“ Od prvého momentu kampane Jón trval na tom, že to myslia smrteľne vážne. Kandidátov Najlepšej strany tvorili zväčša umelci ako známy hudobník Einar Örn Benediktsson, ale aj žena v domácnosti či architekt – všetci bez akýchkoľvek politických skúseností. „Chceli sme dokázať, že politiku nemusia robiť len politici, ale aj bežní ľudia,“ vyhlásila Heide Helgadóttir, šéfka kampane strany v TV interview. Priznáva, že to, že naozaj ide do tuhého, jej došlo až týždeň pred voľbami: „Prieskumy boli tak sľubné, že sme sa museli vážne začať zaoberať tým, čo urobíme, ak naozaj vyhráme. Bol to veľmi surreálny pocit.“ Tento pocit nie je ničím výnimočným pre stranu, ktorá samu seba definuje ako anarcho-surrealistickú. Najlepšia strana – strana, ktorej jediným vážnym sľubom bolo, že zaručene porušia všetky svoje volebné sľuby, po júnových voľbách v roku 2010 obsadila v mestskom zastupiteľstve šesť z pätnástich kresiel. Tzv. protestné hlasy voličov vyniesli Jóna Gnarra do kresla primátora Reykjavíku. Besti flokurinn sa s volebným výsledkom 35 % stala najsilnejšou stranou mesta. Po svojom zvolení Jón Gnarr v médiách vyhlásil: „Na to, že sme jediný druh, ktorý je schopný humoru, ho používame príliš málo.“ Jeho hlavným cieľom je vraj robiť ľudí šťastnými. „Neviem, kedy nuda a predstieraná serióznosť zaplavili politiku, ale podľa mňa je to nesprávne,“ hovorí.

12

38% to je nádhera Jeden z volebných sľubov Jón Gnarr predsa len splnil. Reykjavík sa vďaka svojmu primátorovi stal určite zábavnejším. Jednu z prvých vecí, ktorú po zvolení urobil, bolo že prezlečený za ženu otváral Gay parade a predstieral, že primátor bol príliš zamestnaný, aby medzi nich prišiel. „Asi je na návšteve v údolí Muminkov (fínskych rozprávkových trolov).“ Neskôr v televíznom interview trval na tom, že je v skutočnosti mimozemšťan z ďalekého vesmíru. Na rameno si nechal vytetovať logo mesta. „Ako výraz môjho rešpektu k mestu a jeho občanom.“ Ólafur Ísleifsson, asistent profesora na univerzite v Reykjavíku hodnotí primátora Gnarra a jeho stranu ako pomerne nezvyčajný a kontroverzný úkaz. „Avšak v dôležitých veciach, ako boli napr. problémy s financovaním Reykjavíckej energetickej spoločnosti, ktoré zdedili po predchádzajúcej vláde, rozhodli z môjho pohľadu veľmi efektívne a zodpovedne,“ konštatuje. Strana Besti dnes musí robiť aj niektoré nepopulárne rozhodnutia, čo sa odráža na prieskumoch verejnej mienky. Obľúbenosť strany vyše rok po voľbách klesla a s primátorom a jeho vedením je nespokojných 62 % občanov. Gnarr si znovu vybral tú pozitívnejšiu správu: „38% občanov mi verí. To je nádhera!“ Ak vás zaujíma, čo sa aktuálne deje s Jónom Gnarrom, na Facebooku si otvorte jeho denník primátora (Mayoral diary), ktorý si vedie online v angličtine. Nech je Jónov odkaz inšpiráciou naším mužom a ženám v poslaneckým laviciach. Za cenné informáce a kontakty pri príprave článku ďakujeme Jurajovi Kušnierikovi. Odporúčame vám jeho knihu o Islande s názvom Hudba ostrova. Ďalšie zdroje: film GNARR: gnarrthemovie.com, bbc.co.uk, telegraph.co.uk, wikipedia.com, notsylvia.wordpress.com, youtube.com, thenewsignificance.com, grapevine.is

Volebný program Najlepšej strany bol samozrejme najlepší. Je to aj rok po voľbách stále taká sranda? Nezmenili sa vám priority? Je to stále zábava. Zábava by mala byť v každej práci. Ak nás to nudí, nemali by sme to robiť. Ale okrem zábavy sú aj ťažké chvíle, keď robíme vážne rozhodnutia. Priority sú stále rovnaké: byť čestní, žiadne protekcionárstvo, a pokúsiť sa dať tomu celému zmysel. Vaša strana priniesla do politiky zábavného a hravého experimentálneho ducha. Je to islandská špecialita? Určite sa to môže stať kdekoľvek. V politike dominujú politici, ktorí nechcú, aby do nej vstúpil aj niekto iný, chcú si udržať moc. Naša strana im túto moc vzala a ukázala, že aj nepolitici môžu robiť politiku. Pre mňa je to dôležité, pretože moc ma nezaujíma a nechcem ju mať, chcem ju odstrániť. Moc korumpuje. Na začiatku bola myšlienka urobiť si srandu z politickej garnitúry, ktorá totálne zlyhala... Odpoveď je – zlyhala aj nezlyhala. Vládnúca garnitúra by nemusela byť zlá, keby nevládli lídri závislí na moci. Až vtedy sa začínajú diať divné veci. Čím je Jón výnimočný ako primátor? Čo sa zmenilo, keď vaša strana začala vládnuť? Jón je geniálny, ja som geniálny a aj vy ste geniálni. Hlavne vy, ktorí čítate tieto riadky. Choďte do toho! Napadnite systém, zmeňte ho. INZERCIA

Rekreačný rybolov vo fjorde na severe Nórska.

Milujeme dane, hovoria o sebe Nóri

Našetrili si na život Ako to tí Nóri robia? Európu, ba celý svet straší kríza a im sa darí. Zlé ich obchádza? Majú šťastie? Alebo je to v bohatstve na nerastné suroviny? Recept je oveľa jednoduchší. Nóri skrátka neutrácali. „Občas niekto navrhne, že by sme si konečne mali znížiť dane a žiť trochu z ropných peňazí. Ale zvyšok verejnej mienky ho prevalcuje. Peniaze treba odložiť na horšie časy. A to je podľa mňa správne,“ neochvejne tvrdí Guri Smenesová. Nóri sa na ropu nespoliehajú. Sme milovníci daní, hovoria o sebe položartom. Daňové zaťaženie sa v tejto severskej krajine pohybuje medzi 29 až 40 percentami. V odľahlých regiónoch na severe krajiny, ďaleko za polárnym kruhom, kde sú drsné životné podmienky a tri mesiace v roku slnko nevy-

chádza, je to o niečo menej. Prevažná väčšina peňazí z ropy putuje podľa zákona rovno do Štátneho suverénneho fondu. „Utratiť ich hneď by bolo predsa okrádanie budúcich generácií,“ odôvodňuje existenciu fondu známy nórsky ekonóm Eirik Wekre.

Čierne zlato v mori Poniektoré krajiny si „prežrali“ peniaze za nerastné suroviny ešte v dobách blahobytu a teraz plačú. Nóri, naopak, síce budovali silný sociálny štát, ale zároveň si dávali pozor, aby

všetko neutratili. Vláda primerane vstupuje do ekonomických procesov a nenecháva všetko na „neviditeľnú ruku trhu“. Obyvateľom severského štátu sa nepozdáva ani klub s názvom Európska únia. Začiatkom decembra 2011 zverejnili výsledky prieskumu verejnej mienky, v ktorom 79,8 % Nórov vyjadrilo, že sú proti členstvu svojej krajiny v EÚ. V referende už dvakrát odmietli vstup do únie – v rokoch 1972 a 1994. V súčasnej kríze eura je ich postoj ešte jednoznačnejší. Viac sa im pozdáva nórska koruna a vlastná menová politika.

13


V Kirkenes stavajú lode. Lodiarsky priemysel je významným zdrojom živobytia ľudí. Prichádzajú aj zamestnanci zo zahraničia.

V lete si mohli Nóri opäť vydýchnuť. Už sa noduché, Nóri si na okázalosť nepotrpia. pomaly pripravovali na to, že zásoby ropy Kirkenes vôbec nepôsobí ako mesto v jednej sa o pár rokov minú a nastúpi nový scenár z najmodernejších krajín sveta. V jednom fungovania krajiny. Ale potom geológovia z barov s nariasenými záclonkami na oknách objavili nové ložiská, síce na ďalekom se- a živými kvetmi čapuje zavalitá barmanka vere na dne Barentsovho mora, čo ťažbu v legínsoch pivo, robotníci si z jukeboxu čierneho zlata predraží, ale predsa. Podľa odhadov tam leží miliarda vyťažiteľných barelov. Centrom ťažobného priemyslu sa stane mestečko Kirkenes na samom konci Európy, na nórsko-ruskej hranici, kde ľudí živí rybolov, kraby a stavba lodí a kvôli drsným prírodným podmienkam sa sem púšťajú Boney M. V tomto podniku akoby sťahujú len vďaka daňovým úľavám od vlády. sa usadila „depka“ spred pätnástich rokov. Snáď iba pôvodní obyvatelia, chovatelia so- Vtedy prišli nervózne pofajčievajúcim chlabov Sámovia, sa tu cítia komfortne. Mnoho pom oznámiť: Baňu na železnú rudu zatváz nich dodnes tradičným spôsobom kočuje rame. Do roku 1996 zabezpečovala všetko so svojimi stádami. Vzdelávajú sa vo svojom v Kirkenes ťažobná spoločnosť. Postavila jazyku, majú vlastné rádio, televíziu, ale aj škôlku, školu, nemocnicu, telocvičňu, staparlament, v ktorom sa schádzajú Sámovia rala sa o zdravie a kultúru zamestnancov a z Nórska, Fínska aj Ruska – pretože žijú vo ich rodín. Toto všetko sa malo zrazu skončiť. všetkých týchto krajinách. „Mala som vtedy desať rokov a pamätám sa, ako môj otec a otcovia mojich kamarátok Mesto ťažobnej spoločnosti bezradne sedeli v kuchyni, fajčili a nemali čo Kirkenes je mestečko na konci jedného robiť,“ spomína si tmavovlasá Vania. „Všetci z fjordov. Žije tu asi 3 500 ľudí. Väčšinou si boli istí, že Kirkenes zanikne. Teším sa, v prízemných domčekoch. Stavby sú jed- že teraz je z neho príjemné, sebestačné

„Depresie nemáme, akurát sme trochu ospalí.“

14

mestečko. Vieme, že už nikdy nechceme byť mestom ťažobnej spoločnosti.“ Snáď sa toto prianie obyvateľom Kirkenes splní, aj keď sem prídu ťažiť ropu.

Polárna noc Vania je presvedčená o tom, že jej mestečko získava na dôležitosti na mape Európy. Tu sa riešia vzťahy s Ruskom a ochrana Schengenskej hranice, toto je prvý prístav Západu na dôležitej lodnej ceste do Ázie cez rozmŕzajúce Severné more. Vania je jednou z organizátoriek hudobného festivalu, ktorý do Kirkenes každú zimu pritiahne desaťtisíc ľudí. Za polárnym kruhom, uprostred polárnej noci, sa zabávajú, ale aj učia o dôležitosti chrániť prírodu. Pretože tu, na severe Nórska, cítia dôsledky klimatických zmien. Vlani v lete teploty dvakrát prekročili tridsiatku. „Vo fjorde máme pieskovú pláž. Cítili sa tam ako niekde pri Stredozemnom mori. Samozrejme, len kým sme nenamočili nohu do vody, ktorá je, našťastie, stále dosť studená,“ usmieva sa Jonas Karlsbakk. A ako si dokáže poradiť s polárnou nocou? „V žilách nám vtedy namiesto krvi koluje káva... Nie, depresie nemáme. Akurát sme trochu ospalí.“ Veľa obyvateľov severu v zimných

Guri považuje za správne, že jej krajina nežije z ropných peňazí. Nesťažuje sa na vysoké dane.

mesiacoch zamieri na španielske pláže. Starý morský vlk Per však slnko nepotrebuje. Má vlastný návod na zvládnutie dlhej polárnej noci. „Vyhreješ sa v jacuzzi rovno na brehu fjordu a potom skočíš do mora cez vysekanú dieru v ľade. S tmavým obdobím sa skrátka musíš dokázať vyrovnať. Nie utekať pred ním preč. Je súčasťou nášho života na severe. Sme zvyknutí pracovať v zime a tme.“ Teploty vtedy v Kirkenes bežne klesajú na mínus tridsať stupňov.

Stalinove kraby Per kormidluje malý motorový čln na svoje obľúbené miesto. Na dne mora tam žijú tisícky kráľovských krabov. Žerú všetko, čo im príde do cesty. Aj zárodky pôvodných druhov rýb, ktorých tak ubúda. Na pevnine sú vyhľadávanou pochúťkou, z Barentsovho mora ich vyťahujú veľké lode a ešte živé rozvážajú do celého sveta. Priemyselne loviť kraby je jeden z najnebezpečnejších džobov na svete. Počas sezóny zahynie priemerne jeden „krabiar“ týždenne. Kráľovské kraby sa do Barentsovho mora dostali vďaka Stalinovi. Chutné živočíchy pôvodne obývali studené moria okolo Aljašky a Kamčatky. Stalin dostal skvelý nápad – kraby budú vhodnou potravou pre ľudí z ďalekého

severu. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa plán podaril. Veľké, silné kraby sa v Barentsovom mori zabývali. Lenže potom sa im začalo až príliš dobre dariť, rozšírili sa až k nórskemu pobrežiu. Rybári ich vyťahovali v sieťach a nevedeli, čo s nimi. „Opatrne ich vymotajte a hoďte naspäť do mora, to sú ruské kraby,“ radili im na úradoch. Až v roku 2002 sa Nóri s Rusmi dohodli na komerčnom love. Je to lukratívny biznis. „Kraby chceme aj nechceme,“ konštatuje Per. „Zarábame na nich, ale zároveň ničia ekosystém. Preto je na niektorých miestach povolený ich neobmedzený lov.“

INZERCIA

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu? Strihanie psíkov a poradenstvo

Pani príroda Malým lietadlom prelietame medzi mestami Kirkenes a Tromso. Medzipristátie je na jednom z ostrovčekov v Barentsovom mori. „Ste tu správne? Neprišli ste tak ďaleko na sever nejakým omylom?“ žartuje kapitán, keď vyjde z pilotnej kabíny. Je pokojný deň. „Dnes sú na lietanie ideálne podmienky,“ skonštatuje. Obvykle musí lietať v oveľa horších. Silný vietor, sneh, ľad. Z tohto letiska sa raz odlepil od zeme až na siedmykrát. Ale – tu na ďalekom severe je predsa len ešte paňou príroda. A ľudia si na to zvykli.

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

15


TÉMA

text: daniel hevier | ilustrácia: klaus lempelman

text: elena akácsová | ilustrácia: oko

Proti srsti

Návrat nie je riešením, zvlášť ak zájdeme priďaleko

Posun k jednoduchosti Témou tohto čísla je návrat k jednoduchosti – ako možný recept na riešenie krízy. Krízy ekonomickej aj krízy ducha. Ja si však myslím, že naspäť cesta nevedie, vpred sa ísť musí. Jednoduchosť nás tam už čaká.

Odnaučili sme sa padať na nos

Kríza, skry sa! Aj vám to už lezie na nervy? Tie reči ako bude ešte horšie, než je? Ako nie je robota – a ak aj je, niet peňazí, aby nám ju zaplatili? Ako nie sú na nič peniaze a bude ich čoraz menej? A ak sa ešte niekde kotúľajú posledné mince, ani náhodou našim smerom? Slovo kríza sa stalo zaklínadlom, ba skôr či väčšie alebo najväčšie krízy? Finančné, preklínadlom. Známeho ekonomického vzťahové, citové, pracovné, zdravotné? Práve novinára Gideona Rachmana sa pýtali, ako naopak, dlhé obdobia bez otrasov a kríz by by nazval dnešné časy. „Pred dvoma rokmi nás mali znepokojovať. Pretože to znamená, som to nazval časom úzkosti, ale teraz by že sa deje niečo neprirodzené, umelé. A fakt som to nazval dramatickejšie – čas paniky.“ – ekonómovia upozorňujú, že neprirodzene S panikou mám svoje skúsenosti, pred dlhé obdobia rastu a luxusu boli umelo vyčasom ma dosť často navštevovala táto tvorené diabolským systémom hypoték a Pani K. Odborná literatúra uvádza, že panika pôžičiek, životom na úkor zajtrajška. sa okrem iného vyznačuje iracionálnymi a extrémnymi reakciami. Keď mi vysadla Vizionársky investor na chrbát Pani K., naučil som sa používať Môžeme si predstaviť krízu ako monštrum, niekoľko trikov. Napríklad som začal zhlboka, ktoré rúca našu prosperitu ako domčeky pravidelne, pomaly a dôkladne dýchať. Dnes z kariet. Môže to byť železný vlak, ktorý sa už viem, že na paniku sa nezomiera. Ani na vykoľajil do krajiny alebo rieka, ktorá sa vyliakrízu sa nezomiera. la z koryta. Ale môžeme si ju predstaviť ako prísneho učiteľa, ktorý nás prišiel pokarhať, Vrchol kopca vyšticovať alebo dokonca poriadne prefackať. Tí, ktorí sa dobre učili starovekú literatúru na Ale čo ak je to múdry majster, ktorý nás strednej škole, si možno pamätajú, že kríza prišiel naučiť niečo podstatné? A čo ak je Mr. je regulárnou súčasťou každej poriadnej Kríza vizionársky investor, ktorý prichádza antickej drámy. A že to boli nejaké divadelné do našich končín s množstvom ponúk, úloh, hry, veď sa hrajú dodnes! Expozícia, kolízia, pracovných príležitostí a investícií? kríza, peripetia a katastrofa. Ako vidíte, kríza Istý úspešný biznismen, ktorý podniká je v strede, nič sa ňou nekončí. Je to iba vr- v celej Európe a domovskú firmu má na chol kopca, na ktorý sme sa doteraz škriabali. jej severe, mi raz povedal: „Keď sa objaví A teraz pôjdeme hladko dolu. Nemusíme ani v našej firme problém, ktorý nevyriešili ani šliapať do pedálov. Alebo je to dno rybníka, naše najlepšie mozgy, oslovíme našich partnajväčšia hlbočina, z ktorého sa už blížime nerov v Indii. Tí to určite vyriešia.“ Prečo? na plytčinu. Vari majú Indovia väčší talent na riešenie Kríza teda nie je nič výnimočné, naopak, je to problémov, vyspelejšie mozgy, väčšie prirodzená súčasť našich životov, života našej predpoklady kreativity? Určite nie – ale spoločnosti, kultúry, civilizácie. Chcete azda vyrastajú z tvrdších podmienok, každý deň povedať, že nezažívate každý deň menšie museli bojovať o prežitie, o to, aby sa dostali

16

z ulice, aby získali vzdelanie... Tvrdý výcvik ich vybavil väčšou kreativitou, schopnosťou improvizovať, vidieť cestu tam, kde západný človek vidí iba múr či bahno.

Oprášiť si kolená

Mám rád životopis Bustera Keatona – prežil aj krízu filmového priemyslu, keď film dostal hlas. Stovky nemých hercov ostali na ulici, no Buster vyšiel z krízy úspešnejší ako predtým. Napísal: „Byť bohatým vylučuje ochotu padať a šaškovať, keď to zvyčajne robím, keď pracujem.“ Neodnaučili sme sa náhodou padať na nos? Ba ešte horšie – neodnaučili sme sa po páde oprášiť si kolená a opäť vstať? Henry Kissinger napísal: „V nasledujúcich týždňoch nemôže byť žiadna kríza, môj diár je už plný.“ Samozrejme, nie je v našich silách odvrátiť globálne procesy. Je však v našich silách pozrieť sa do diára, či ho už máme zaplnený zmysluplnou činnosťou. Že niet roboty? Pozrime sa lepšie okolo seba: koľko práce na nás čaká. Ak nie inej, tak práce na sebe, na vzťahoch. Sú veci, ktoré nemôže jednotlivec ovplyvniť, ale všetko sa začína od jediného človeka. Od nás samých. Kríza sa rýmuje so slovom schíza, no nemusíme sa zblázniť. Nemusíme byť porazení. Nemusíme skončiť. Niekto alebo niečo chce, aby sme spanikárili, aby sme stratili vieru i nádej, aby sme sa zvlčili a zosuroveli. Ale my sme ľudia a človek je neporaziteľný, kým si nedá ukradnúť srdce a dušu.

Najprv svet strašili všelijakí Al Gorovia s globálnym ochladzovaním, potom zas otepľovaním, vytvárali v nás pocit viny za nivočenie planéty, takže celý západný svet sa zbláznil a začal recyklovať, šetriť, triediť a predovšetkým nakupovať všetko s nálepkou eco, bio, fair a podobne. Teraz nás strašia aj ekonomickou katastrofou, chudobnými rokmi, trestom za nestriedmosť a mnohí už rozmýšľajú, kde si kúpia políčko, aby si doň nasadili zemiaky a neumreli od hladu, keď to príde. Apokalyptické vízie sa stupňujú a ako riešenie sa ponúka dobrovoľná skromnosť. Vlastne teraz už ani nie dobrovoľná, ale skromnosť z donútenia okolnosťami.

Návrat do prírody

okolití farmári nestíhali spotrebúvať. Nánosy zhrnutého trusu siahali niekedy až do výšky dvoch-troch metrov, lemovali ulice – ako pri snehovej kalamite záveje snehu. Ťažko sa v tom pohybovalo, neuveriteľne to zapáchalo, muchy, potkany a iná háveď mali raj a tak sa šírili mestami nebezpečné choroby. Predpovede budúcnosti hovorili o pochovaním miest zaživa pod konským hnojom. Už v roku 1898 sa v New Yorku uskutočnila prvá medzinárodná urbanistická konferencia, ktorá mala ako hlavný problém riešiť práve problém trusu. Ale nevyriešila a bola predčasne rozpustená. Apokalypsa bola na dosah. A potom ten problém zázračne a bez potreby regulácií vyriešila električka, neskôr automobilizmus. Áno, za sto rokov z toho vyrástla ďalšia hrozba apokalypsy, ale nikto súdny sa nebude chcieť vracať k tej predošlej. Určite aj vtedy existovali návrhy na návrat k jednoduchosti, obmedziť kone a obnoviť životný štýl z čias pred ich rozmachom. Ale návrat nie je riešením, zvlášť ak zájdeme priďaleko. Už vtedy, pred vyše sto rokmi, by to neznamenalo len začať viac chodiť pešo, ale obmedziť obchod, deľbu práce a vôbec zrušiť mestský spôsob života. Ani zvolávať konferencie, predpovedať budúcnosť a navrhovať riešenia, ktoré vychádzajú zo všeobecne známych podmienok a predpokladov, nie je najlepší nápad. Pretože električku ani auto takto nikto nevymyslí.

Lenže to nebude fungovať, tak ako nefungovala ani len tá dobrovoľná skromnosť a svet nezachránia nálepky eco, bio a fair. Človek svoje správanie mení len ťažko, ak vôbec, a to nielen preto, že je prirodzene lenivý a sebecký, ale aj preto, že mu to často nedovolí širšie okolie a prostredie, v ktorom žije. Stačí sa pozrieť na sociálne experimenty s návratom do prírody a život v komúne. Nič proti idealistom, nech si to len pekne každý, kto o tom sníva, vyskúša. Pokiaľ sa to týka len jedného človeka, prípadne rovnako zmýšľajúcehu páru, dá sa všeličo vyriešiť, uskromniť sa, vyrobiť si svojpomocne. Dokonca, ak máte šťastie na zamestnávateľa a typ práce, dá sa pracovať z domu cez internet, netreba sa živiť ťažkou Návrat k podstate manuálnou prácou. Stačí ale, aby do toho Keď Steve Jobs povedal svojim kolegom, prišlo jedno dieťa, ktoré musí chodiť denne že chce tak jednoduchý telefón, že na ňom do vzdialenej školy z lazov, kam jazdí len raz bude jediné tlačidlo, pozerali sa na neho ako denne autobus, a už je treba použiť auto. na blázna. To nepôjde zredukovať! On ale A je po skromnom živote. nechcel redukovať mobilný telefón, chcel Napriek tomu vidím budúcnosť optimisticky úplne iný prístroj. Dnes ten jeho nápad funa nádej do mňa začal vlievať až prípad so guje, očaril celý svet a denne inšpiruje tisíce zázračným vyriešením dopravných kolapsov. Steve Jobs sníval o dokonalej jednoduchosti. tvorivých ľudí k novým úžasným nápadom Čítala som o ňom hneď v niekoľkých knihách, to spôsobovalo dopravné zápchy. Je to živé ako ho ďalej využiť, aby nám zas o niečo ale až keď som na neho narazila tretíkrát stvorenie, ľahko sa mohlo zrútiť alebo inak zjednodušili život. v zábavnej knihe SuperFriekonomics od Ste- poraniť, takže ho museli utratiť. Na mieste sa Nikoho nenavádzam na bezbrehé plytvanie, vea D. Levitta a Stephena J. Dubnera, tak mi muselo čakať na políciu, veterinára a človeka zadlžovanie sa a nezodpovedné správanie to trklo. z organizácie proti týraniu zvierat, čo ešte zá- s naivnou predstavou, že nejaké zázračné pchy zvyšovalo. Kone sa neovládajú tak ľahko riešenie sa nájde, netreba robiť nič, len treNávrat do minulého storočia – ako autá, časté boli nehody a prípady usmrte- ba počkať. To rozhodne nie. Len sa netreba Na začiatku minulého storočia mali vo veľkých nia chodcov. Za rok pripadol jeden mŕtvy na upínať k idylickej – ale najmä idealizovanej svetových metropolách, ako je napríklad New 17-tisíc obyvateľov. Pre porovnanie, dnes je – jednoduchosti minulých čias. Naopak, treYork, strašné dopravné problémy. Na každých to jeden mŕtvy na 30-tisíc. Ale najhoršie pro- ba byť pripravení na budúcnosť, otvorení sedemnásť obyvateľov pripadal jeden kôň a blémy spôsobovali konské výkaly, ktoré už inováciám a celkom novým prístupom.

17


Pouličné blues

text: jozef1828-terno-petržalka | foto: vlado holina

ľahol. Celé si to ani veľmi nepamätám, pojem času mi nič nehovoril. Zobudil som sa ráno pripútaný nohami aj rukami o nemocničnú posteľ. Mal som plienku a do oboch rúk mi tiekli infúzie. Bol som pripojený na monitor, ktorý sledoval moje životné funkcie. A došlo mi, že som na ARO!!! „Sestrička, čo sa stalo?“ opýtal som sa. „Á, dobré ránko. Príde pán primár a on vám všetko vysvetlí.“ Prichádza primár. „Vitajte medzi živými. Viete, čo sa stalo?“ opýtal sa ma. „Nie,“ odpovedám. „Tak vás vítame opäť na tomto svete. Keď vám dotečú infúzie, pustíme vás, ale najprv sa s vami porozprávam.“ Infúzie dotiekli. Všetko oblečenie, ktoré som mal, bolo v jednom mechu na smeti. Dostal som nové, čo tam mali asi po mŕtvom. Potom som dostal prepúšťaciu správu. No a k tomu slová primára. Povedal presne toto: „Zachránila vás pani, ktorá vás našla a naši záchranári – a my tu. Možno ešte 20 minút a bolo by po vás. A keď nie, následky na mozgu, ktorý odumiera ako prvý, neviem ani sám odhadnúť.

„Dostal som druhú šancu. Pomohla mi rodina a Nota bene.“ „Tento príbeh o mne je pravdivý,“ hovorí Jozef.

opÄť medzi živými

Piate narodeniny

Jozef si každý deň vyžobral peniaze, aby mohol popíjať. Za to, že namiesto postele má len tenký kartón, vinil každého okrem seba. Až keď raz opitý takmer zmrzol, pochopil, že za svoj život zodpovedá on sám. Je štvrtého decembra 2006. Sychravé ráno, zima ako na Sibíri a ja bez cigariet, jedla aj vína. Najhoršie, čo može byť. Aspoň vtedy. Nebol som ešte predajcom časopisu Nota bene, ale tým klasickým bezdomovcom, ktorý niečo vždy vyžobre. Spával som, kde sa dalo. Pivnice aj opustené budovy a vlakové stanice. A peniaze??? Vždy som si vyžobral aj dve stovky slovenské za deň, hlavne pred Vianocami. Takže aj teraz som si pretrel svoje pripité oči a poobzeral sa okolo seba či nejaké to čučo ešte neostalo. Neostalo. Takže som sa pobral na parkovisko najväčšieho petržalského supermarketu niečo vysomrovať – v našom slangu – akože na jedlo. Triasol som sa ešte viac, aby som urobil dojem. Bolo asi sedem hodín a za hodinku bolo aj na cigy aj víno. Fajn. Išiel som si kúpiť a hneď aj patrične degustovať. O chvíľu začali prichádzať ďalší mne podobní kumpáni, z ktorých som väčšinu poznal. Kto to

18

nepozná, nevie, ako to chodí, ale to hneď, že daj napiť a daj cigu však vysomrujeme a vrátime. Takže sme sa rozdelili a žobrali až do nejakej šiestej večer. A popri tom náležite popíjali, čo sme obhajovali veľkou zimou. No a potom sme išli pofajčovať a popíjať za supermarket, aby sme neboli príliš na očiach. Popri tom tie naše reči, ako sú všetci zlí, a ako nás oklamali, ublížili a podobné disciplíny. Stále tie isté sťažnosti na všetkých a všetko. Ale to najpodstatnejšie, čo nás všetkých spájalo – alkoholizmus a neochota s tým niečo robiť, pretože takto to väčšine z nás vyhovuje – tak o tom ani zmienka. Každý z nás povedal, že za to môžu tí druhí. Takto to prebiehalo až do neskorých nočných hodín. Postupne sme sa začali rozchádzať do svojich brlohov, no ja som zostal. Pil som sám. Zostali mi asi tri litre čuča. Začalo ma brať na spánok. Priniesol som si nejaké kartóny z papiera, ktoré boli nablízku. O chvíľu som si

No prikláňam sa k prvej verzii. Priviezli vás v ťažkej kóme. Hovorím – možno 20 minút, možno menej. Môžete ísť a rozmýšľajte nad sebou a s touto prepúšťacou správou choďte k svojmu obvodnému lekárovi.“ „Ďakujem, dovidenia,“ povedal som skôr šepotom a s hlavou zvesenou dole. Hanbil som sa. „Radšej zbohom,“ odpovedal. V správe bolo zhruba toto: Pacient privezený vo faktickej kóme v bezvedomí, výrazne podchladený, dehydrovaný, teplota 31.6!!! No radšej sem tie ostatné lekárske veci ani nepíšem, ale toto si budem pamätať navždy. Mal som piate narodeniny, tento príbeh o mne je pravdivý. Dostal som druhú šancu. Teraz som predajcom časopisu NOTA BENE, ktorý mi pomohol z dna. Kde je úplné dno? Ja som tým prešiel. Dnes mám prenajatý malý domček a vychovávam syna, ktorý už nemá 7, ale 12 rokov a dorastá v tínedžera. Za to vďačím pani, ktorá ma našla, všetkým lekárom aj záchranárom, no najmä svojmu synovi a blízkej rodine, pár priateľom (hlavne Petrovi), ktorých mám – lebo s tými ostatnými si už nemám čo povedať – no a všetkým v NOTA BENE, pretože aj vďaka nim a časopisu, ktorý predávam, som dnes tu a mám možnosť vám tento pravdivý príbeh napísať. PS: Povedzte o našom časopise vašim blízkym a známym. Podporte nás kúpou časopisu. Viac kupujúcich – viac prostriedkov na dôstojnejší život pre ľudí bez domova. Ďakujem.

text: dagmar gurová | foto: archív p. p.

PREŽIŤ KRÍZU

MAŤ MENEJ, ŽIŤ VIAC

VITAJTE, TEMNÉ NOCI DUŠE Životná kríza je možno len výzvou, aby sme sa lepšie spoznali. Zistili, čo naozaj chceme, čo je pre nás dobré, akým smerom sa máme uberať. Tak to aspoň vnímali ľudia z nasledujúcich troch príbehov. Šedivý, nevľúdny deň – ako by sa na oblohe zatiahli záclony. Na stromoch sa trepoce ešte zopár ubiedených, zhnednutých listov. Moje kroky sa rozliehajú v pustej uličke. A zrazu je tu iný svet. Neviem, čo vnímať skôr: usmiateho pána, ktorý ma vedie do bieleho domčeka alebo veselého psíka, čo ma tiež dobehol privítať. Kým zápasím s kabátom, Peter Paľaga mi predstavuje svoju ženu Andreu. Obvykle robím rozhovory v nejakej tichej kaviarničke. Manželia Paľagovci ma však pozvali k sebe, do Dunajskej Lužnej. Sadáme si za veľký okrúhly stôl k bábovke a čaju. Aká pohoda, napadne mi. Takmer idylicky znie aj Petrov príbeh. Od toho, že vojenčil zväčša na volejbalových tréningoch až po úspešné zamestnanie. Chvíľu po revolúcii dostal ponuku pracovať v novozaloženej firme. Vyplatilo sa to obom stranám. Peter si pochvaľuje, že firma doteraz prosperuje. S manželkou spomínajú aj na príjemný život bezdetnej dvojice. „Užili sme si všetky výhody slobody.“

Peter sa z úspešného podnikateľa zmenil na spokojného učiteľa.

ktorom záviselo množstvo obchodov a za- Čo je bohatstvo? mestnancov. Živil rodinu a bolo ťažké opustiť Čo robí Peter teraz? Učí na základnej škole Viac si hádam ani nemohli priať. Či predsa? vybudovanú pozíciu. Vystaviť neistote seba aj v Dunajskej Lužnej, vedie krúžky pre deti, je akAj keď sa náš život zvonku javí ako selan- blízkych. Ak sa vzdá svojej práce, dokážu si tívny v živote miestnej komunity. Každý mesiac organizuje prednáškovo-diskusné stretnutia so ka, nemusí nás plne uspokojovať. Peter to udržať dovtedajšiu životnú úroveň? pocítil okolo tridsiatky. „Začal som sa pýtať, „Trvalo to mesiace a nebolo mi ľahko. Prejavilo zaujímavými ľuďmi. aký má moje bytie zmysel. Prečo som tu?“ sa to aj fyzicky, únavou a chorobou,“ spomína „Objavil som pre seba pravdivý život. Teším V Kristových rokoch k nemu tieto otázky Peter. „Veľmi si vtedy schudol,“ dodáva Andrea. sa z maličkostí, mám čas na rodinu. Je to aj doliehali stále nástojčivejšie. „Rodičia ma Vyústilo to do rozhodnutia dať si odstup, o odvahe,“ myslí si. „Väčšia či menšia kríza príde na vychovávali v skromnosti. A ja som zarábal ročný sabbatical (pracovné voľno zamerané každého. Rozdiel je v tom, či len vidíme cestu, ktorou by sme sa mali uberať alebo na ňu skutočne viac, ako si kedy vedeli predstaviť. Chcel vykročíme.“ Zlomové obdobie má podľa Petra výzsom sa o tie peniaze podeliť.“ Súviselo to aj nam. Nie je to čosi zlé. „Možno nás len upozorňuje, s tým, že jeho rodinný príbeh je prepletený že sme sa odchýlili od svojej cesty. Sme nastavení s osvojením dvoch synov. „Plánovali sme tak, že trápenie treba potlačiť. Zobrať si tabletku, vlastné deti, ale nestalo sa. A je to dobre. ktorá prehluší bolesť a neriešiť príčinu. Prijmime Naša skúsenosť nás urobila citlivejšími temné noci duše, aj keď je to ťažké a vyjdime k potrebám druhých ľudí,“ hovorí Peter. Akosi prirodzene sa aj preto stal sponzorom na osobný rozvoj). „Moji spolupracovníci, z toho zrelší. K tomu potrebujeme aj trochu pokory. združenia Návrat, ktoré podporuje návrat partneri mi veľkoryso dali priestor, nech si Prijať, že všetko nemáme pod kontrolou.“ opustených detí z detských domovov do vyčistím hlavu. Nechali mi otvorené dvere, Nie každý v Petrovom okolí jeho premenu chápal. „Zanechal som možnosť mať viac (peňazí). rodín. „Sám som takú prácu túžil robiť, ale ak by som sa chcel vrátiť.“ nevedel by som ako. Obdivoval som ľudí, Najskôr to skúsil ako dobrovoľník – asistent a Uvedomil som si totiž, že mám dosť – a práve ktorí sa bytostne podieľali na zmene sveta. „dievča pre všetko“ v Návrate. „Rýchlo som si to je bohatstvo.“ Paľagovci hovoria, že nikdy Chcel som im v tom pomôcť aspoň peniazmi.“ však uvedomil, že to nie je to, čo potrebujem. zbytočne nerozhadzovali a po Petrovom preChcel som robiť niečo pre seba a vybral som si rode si len potvrdili život v skromnosti. Peter ďalšie štúdium.“ Vrátil sa na fakultu, kde si uro- je presvedčený, že čas na zmenu prichádza Nájsť svoj smer Nejaký čas to celkom fungovalo, no po pár bil pedagogické minimum a doplnil si aj nový opakovane. U neho je to približne každých rokoch sa pocit vnútornej prázdnoty znova odbor – etiku. Okrem toho si zobral párhodi- desať rokov. „Ak sa príliš neodchýlime zo svojzintenzívnil. „Bolo to krízové obdobie, musel nový úväzok ako lektor angličtiny. „Štúdium vy- ho smeru, nemusí to možno mať taký búrlivý som si prejsť temnou nocou duše.“ Na jednej chádzalo na dva roky. Už po prvom som vedel, priebeh. Znie to síce absurdne, ale ja sa na strane cítil, že potrebuje zmenu, robiť niečo že k starému životu sa nevrátim. Kolegovia to ďalšiu krízu teším. Keď porozumiem, prečo prišla, zas sa o niečo posuniem.“ iné. Na druhej bol zavedený podnikateľ, na pochopili a rozišli sme sa ako priatelia.“

Prečo som tu?

„Aj keď to znie absurdne, teším sa na ďalšiu krízu.“

19


PREŽIŤ KRÍZU

text: dagmar gurová | foto: archív ľ. b.

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

PREŽIŤ KRÍZU

HRAVO, INTUITÍVNE, JEDNODUCHO

MAREK NECHÁPAL, PREČO PREŽIL, KEĎ SI TO NEZASLÚŽIL

ŽIVOT AKO HOSTINA

NÁVRAT STRATENÉHO SYNA

Ľubica zistila, že jej únava a vyčerpanie súvisí s tým, čím sa kŕmi. Odvážila sa to zmeniť. A postupne začala variť, myslieť aj žiť inak. Všetko robí naplno, snov, plánov a želaní má ešte veľa.

Chcel vyťažiť zo života, čo sa dá. Čím viac sa však snažil získať pre seba, tým viac zabŕdal do problémov. Podvody, dlhy, závislosti, až napokon ostal úplne sám, hlboko pod vodou. Teraz Marek verí, že sa necháva viesť správnym smerom.

sa lepšie cítila. Príjemnejšie myšlienky sa mi liahli v hlave, a pretože myšlienka je tvorivá, tým príjemnejšie veci sa mi začali diať aj v bežnom živote.“

Každý podľa seba A ako na Ľubicinu revolúciu reagovala jej rodina? „Mojim najbližším som chcela to najlepšie. Neuvedomila som si, že nemôžem nikomu robiť dobre podľa svojich predstáv. Vnucovať svoje názory a presvedčenia. Preto som najskôr vyvolala mierny odpor.“ Našťastie si to rýchlo všimla a zmenila taktiku – varila dvojmo. Sebe zdravé a chutné a ostatným iba chutné. Začali byť zvedaví, nakúkali, ochutnávali. Zrazu si vyberali podľa toho, ktoré jedlo bolo chuťovo konkurencie schopnejšie. „Väčšinou vyhralo to chutnejšie a zázračnou zhodou okolností zároveň to zdravšie.“ Nikoho nepresviedča, že toto je jediná správna cesta. Každý má právo vybrať si, čo mu najviac vyhovuje. „Mnoho ľudí odsudzuje či nedôveruje všetkému, čo nepozná. Ako sa však môžem presvedčiť, že je to naozaj tak, ak to nevyskúšam?“ Ľubica si nevyberá medzi zdravou a chutnou stravou, má rada to najlepšie z najlepšieho – je zdravo a chutne. Nevyberá si medzi účinnou a ekologickou drogériou, čistí účinne, efektívne a ekologicky zároveň.

Aj lúka je občas Ľubicinou kuchyňou.

Ľubica Balážová je jemná žienka. Pôsobí aj doma. Po čase som sa cítila unavená a na mňa ako víla, ktorá na chvíľku odbehla vyčerpaná.“ Začala vnímať, že to dosť súvisí aj z tancovačky na rozkvitnutej lúke. Fascinuje s jedlom, ktorým sa kŕmila. „Skombinovala sa ma, koľko energie vyžaruje. Už len tie slová, moja zvedavosť – po revolúcii sa objavili nové, ktoré často používa – hravý, tvorivý, intuitívny. pre mňa neznáme potraviny a túžba dať deťom „Na ničom neľpieť, nekomplikovať,“ hovorieva. niečo lepšie, než som mala ja.“ A že ak počúvame sami seba, vieme, čo je pre Stravu menila postupne a prechádzala rôznymi nás dobré. Platí to o úžasných jedlách, ktoré stravovacími smermi. „Často som fungovala na Ľubica vymýšľa a pripravuje. Aj živote, aký vedie. Súčasť prírody Mnohé jej recepty sa objavili u nás v Nota bene. „Považujem sa za súčasť prírody. Cítim sa tam Mňa zaujímal ten, podľa ktorého mieša svoju vynikajúco, preto sa mi nežiada tráviť čas silu, nadšenie a odvahu. Mala ho vždy? v umelom prostredí rôznych centier. Radšej si „Bola som typické mestské dieťa. Zajedala som užívam šteklenie slniečkom, hladenie vánkom, salám slaninou, cukríky čipsami, čučala do naháňanie sa s vetrom, pobehovanie medzi televízora alebo visela na prašiakoch. Do lesa kvapkami dažďa, tancovanie so snehovými som sa dostala skôr výnimočne,“ hovorí. Trocha spôsob pokus/omyl a vylučovacou metódou vločkami.“ prírody si užila na záhradke, kde sa od jari som prichádzala na to, čo mi robí lepšie. Nešla Ľubica pritom nie je superžena, ktorú nič nedo jesene radostne „pásla". „Veľmi rada som som do toho preto, že by som musela. Chcela zdolá. „K vyhoreniu som mala vždy veľmi blízko. trávila prázdniny u rodiny na dedine. Tam som som.“ V tom je podľa Ľubice obrovský rozdiel. Nedokážem odhadnúť, kedy mám dosť. Ak žila občas ako húsenica – obliezala stromy, keď „Musím je nátlak a oberá ma o energiu. Chcem sa do niečoho vložím, zvyčajne je to naplno. rodili, občas ako žaba – preskakovala mláky a je nadšenie, radosť a energiou ma dobíja.“ Našťastie, moja strava a občasná psychohyploty. Najradšej som sa túlala niekde vonku.“ Ak má mať reforma zmysel, prerastie do giena ma výrazne zachraňuje.“ Základ pre výlety, na ktorých si ingredienciami životného štýlu. Aspoň Ľubica to tak cítila. Nie je to len veľká kríza, čo nás dokáže posunúť z lúky či lesa teraz vylepšuje pikniky, tam teda Zdravie totiž berie ako výsledok prepojenia vpred. Spokojný život je možno práve sériou stravy, pohybu a psychiky. „V tom som mala väčších či menších premien a nových začiatkov. bol. Skutočná zmena však prišla nebadane. veľké rezervy, no znova mi výrazne pomohla „Nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte Nemusím, ale chcem strava,“ hovorí. Stačilo si uvedomiť, ako ju lepšie. Všetko sa vyvíja, plynie a byť bez zmeny Ľubica mala niečo po dvadsiatke a dve malé (doslova) otravovalo zlé trávenie. „Hrubé by pre mňa znamenalo stagnovať, čo fakt nedeti. „Po materskej som nastúpila do práce a črevo, srdce a mozog sú prepojené. Čím viac musím,“ hovorí Ľubica. snažila som sa byť čo najperfektnejšia tam som vyčistila stravou hrubé črevo, tým som Snov, plánov a želaní má ešte veľa.

„Nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie.“

20

Marek Jajcaj napĺňa svoje dni stretnutiami s ľuďmi. Niektoré sú plánované, no mnohé sa udejú bez prípravy. Len tak na ulici, rovno za chôdze menia jeho život. Verí, že sa necháva viesť správnym smerom. Ale vždy to tak nebolo. „Vyrastal som na dedine, kde muži pred problémami unikali do krčmy a ženy museli zvládnuť deti aj domácnosť. A výsledok? Narušené vzťahy, z ktorých sa vytratila láska.“ Marek verí, že to spôsobili hlboké zranenia, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. „Po veľkých sklamaniach v ľuďoch som aj ja začal žiť tak, ako som to videl vo svojom okolí. Nebolo to šťastné riešenie.“ Riadil sa filozofiou, že skutočná láska neexistuje. Každý sa musí starať sám o seba. Vyťažiť zo života, čo sa dá. Vrátane rýchleho uspokojenia, aké dáva alkohol, drogy, gambling či krátkodobé vzťahy. „Musel som sa preto naučiť klamať. Nepoznal som pravé hodnoty. Chcel som akurát uspokojovať svoje túžby. Manželka a synček boli vždy na druhom mieste.“

Ak chcete o Marekovi vedieť viac, napíšte mu na jajcay.marek@gmail.com.

Tvárili sa, že o nič nejde, aby ma nevystrašili.“ Trvalo päť hodín, kým ich objavila veľká loď. Čím viac sa snažil získať pre seba, tým viac Náhodou. Skôr, ako ich mohli zachrániť, dvaja z člnu vypadli do vody. Veľká vlna ho vzápätí zabŕdal do problémov a dlhov. Nakoniec sa jediným riešením zdalo odísť na Nový Zéland rozlomila a aj Marek sa ocitol pod vodou. a odtiaľ podporovať rodinu aj splácať dlhy. „Myslel som si, že to je koniec a bol som s tým Onedlho potom, čo odišiel, mu však zomrel zmierený. Uvedomil som si, ako som všetko syn a manželstvo sa definitívne rozpadlo. pobabral, stratil. V tom mi napadlo, čo je „Rozmýšľal som nad tým, či je môj život len o alkohole, gamblovaní, striedaní žien. Nemal som žiadnu slobodu, otročil som svojim túžbam.“ Možno práve tieto otázky spustili sériu stretnutí, ktoré Mareka posunuli ďalej. Začalo sa to nenápadne, stopovaním. Zastavil mu syn z farmárskej rodiny, ktorá patrila do s ostatnými. Sú to dobrí ľudia, majú rodiny. kresťanského spoločenstva. „Keď som prvýkrát A pomyslel som na Boha – ak je tu, nech nás medzi nich prišiel, pripadal som si ako v raji. zachráni. V tom momente som dostal silu a Bolo tam asi tristo ľudí, z ktorých vyžarovala vyrazil som nad hladinu. Kúsok odo mňa sa tí traja držali zvyšku kajaku. Vytiahli nás na loď. láska, radosť a vzájomná úcta. Cítil som, ako by A ja som vedel som, že to zariadil Boh.“ to do mňa vsakovalo,“ spomína Marek.

Sám sebe väzením

„Za peniaze nedostanete pokoj, lásku, rodinu, zdravie ani priateľov.“

More, búrka a Boh Raz ho noví priatelia pozvali na natáčanie dokumentu o kajakároch na rozbúrenom mori. „Počasie bolo horšie, ako sme predpokladali. Chceli sme sa vrátiť, ale do kajaku sa nabrala voda a unášalo nás na otvorené more. Bola tma, hrozne pršalo. Bol som na mori prvýkrát. Moji traja spoločníci boli skúsení vodáci.

Udám sa sám Namiesto šťastia na neho doľahol pocit viny. „Chcel som napraviť všetko, čo som robil zle. Nedokázal som si odpustiť. Nechápal som, prečo som prežil. Veď som si to nezaslúžil!“ Skončilo to tým, že sa udal na polícii za pobyt na čierno. To zase nechápali policajti. „Najskôr ma zavreli do väzenia, ale o chvíľu

ma pustili. Vraj mi zavolajú, keď vybavia všetky doklady. Kým ma deportujú, nechajú ma na slobode.“ Posledné dni na Novom Zélande trávil u známych, tiež nelegálnych prisťahovalcov. Marekov zážitok na mori ich tak zasiahol, že aj oni sa udali. Policajti boli stále viac prekvapení a rozhodli, že trojicu vyhostia spoločne. Na letisku im povedali, že ich nedeportujú. Dostali letenky a cestovali ako bežní cestujúci.

Zmierenie Marekovi však ešte nejaký čas trvalo, kým sa zmieril sám so sebou. „Keď som konečne pochopil, že Boh mi odpustil a prijal som milosť, odovzdal som svoj život Bohu. A bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.“ Medzitým si prešiel všeličím – od manažéra po bezdomovca. Teraz už možno pochopil, prečo prežil. Hľadá príležitosti na vytvorenie vzťahov založených na dôvere a úprimnosti. „Som presvedčený, že za peniaze, ktoré tak naháňame, nedostaneme pokoj, lásku, rodinu, zdravie ani priateľov.“ Páči sa mu verš v Biblii, ktorý hovorí: „Zostávajte vo viere, nádeji a láske, ale to najväčšie z týchto je láska.“ „A to je pravda. Láska je to najdôležitejšie, nedá sa kúpiť. A to je to, čo hľadám a učím sa. Myslím, že vzťahy v rodinách a s ľuďmi okolo nás sú podstatnejšie ako peniaze.“

21


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Balvan na tele aj na duši

Z postele sa nepohne, hygiena sa deje tam. Prinesú jej lavór s vodou a ona sa snaží čo najlepšie umyť. Toaleta je už tvrdší oriešok. „Na záchod by som si nedokázala sadnúť. Je to hrozné, ale stále si hovorím, že ešte nie som odkázaná na plienky. Netuším, či na mňa vôbec nejaká veľkosť aj existuje. Nádor ma znetvoril, zdeformoval, zbavil ma ľudskej dôstojnosti.“ Trikrát do mesiaca ide z bytu von. Je to ponižujúca tortúra, ktorú nikomu nepraje. Štyria chlapi ju presunú na plachtu, znesú po schodoch a naložia do sanitky. „Hanbím sa, ale čo mám robiť? Všetci všade na mňa čumia ako na prízrak. Nielen kvôli nádoru aj kvôli morfiovému výrazu v tvári,“ utiera si slzy a pozrie na svojho Dušana. Skromného tichého chlapa, s ktorým sa kedysi rozviedla. „Z hlúposti.“ Dušan sa však vrátil v najhoršom a ich vzťah je dnes harmonickejší ako kedykoľvek predtým. Padlo medzi nimi už aj slovo svadba, Marek by sa potešil.

Strašných 25 kíl Len nech mi dajú aspoň nádej, zúfalo prosí Erika. Verí, že sa nájde niekto, kto sa odhodlá zbaviť ju 25-kilogramového tumoru. Ponurosť, beznádej, bolesť, strach a slzy. V takejto istote žije Erika, ktorá v apríli oslávi štyridsiatku, už piaty rok. Pri pohľade na jej telo naskakuje husia koža. To predsa nie je ani možné! Erika nevládze, jej svetom je už iba posteľ, telka a najsilnejšie dávky morfia. Je z nich sfetovaná, oči má kalné, hrozne unavené. Z morfia jej vynecháva pamäť, prepadá stavom zúrivosti a hoci láduje do seba aj antidepresíva, depka je jej verným spoločníkom. Nespí a necíti hlad. Zúfalo hľadá recept na život. Na to, ako sa nezblázniť a zachovať si čo najväčšiu dávku ľudskej dôstojnosti. Erikin príbeh je katastrofou.

až do polovice chrbta. Erika nedokáže poriadne sedieť, ležať, neurobí ani krok. Rany na nádorovej koži jej mokvajú, sestrička jej ich každý druhý deň dezinfikuje. Keď sa chce trochu posunúť na posteli, najskôr si naberie do jednej ruky nádor a druhou rukou sa skúsi posunúť. Niekedy to ide, inokedy nie... „Povedzte, ako ma môže baviť život?“ bezradne sa opýta. Odpoveď však nečaká.

Nikto nepomôže?

V ružomberskej nemocnici jej lekári oznámili, že s týmto stavom sa musí zmieriť. Vraj jej nádor neodkážu odstrániť, ani zmenšiť. Naopak, všetko sa bude len zhoršovať. Ťažký nádor jej zlomil panvu, s ktorou sa nedá nič robiť. Rovnako ako so zničeným bedVziať si život... „Myslí si, že spím, keď mám zavreté oči. Na- rovým kĺbom. Výmena neprichádza do úvahy. kloní sa čo najtesnejšie nad moju tvár a Dôvod? Kvôli extrémne veľkému nádoru sa počúva môj dych. Bojí sa o mňa, nemohla ku kĺbu nedostanú. Lekári jej predpíšu dávky by som mu to urobiť. Vziať si život...“ tisnú sa morfia, v algeziologickej ambulancii, kde sa Erike slzy do očí. Nad vodou ju drží 12-ročný liečia chronické bolesti, jej pridajú ďalší balík syn Marek. Šiestak, ktorý by ju nevymenil tabletiek, nech nekričí od bolesti, dostane za nič na svete a ktorý zaspáva aj vstáva so aj antidepresíva a dovidenia. Nikde jej vraj strachom, či mamka ešte dýcha. nepomôžu. Erike v detstve diagnostikovali neurofibro- „Na internete som si našla, že v Bratislave matózu. Ochorenie na celý život. Začína odstránili jednej pani stokilový nádor. Stále najskôr kávovými fliačikmi na koži, ktoré sa časom premenia na nádory. Väčšinou nezhubné. Nešťastná žena ich má na sebe fúru, sú ako hrášok, niektoré ešte menšie. „Dá sa na to zvyknúť, bolo mi jasné, že nijaká miss zo mňa nebude, ale kašľať na to. Stále som sa cítila ako človek. Chodila som po vlastných, mala som prácu, išlo to.“ Naposledy sa nádejám, že možno mám šancu aj ja. Len predávala v bufete. nech si ma niekto pozrie. Lenže v mojej nePred piatimi rokmi spadla a na ľavom stehne mocnici mi nechcú dať ani odporučenie na si nahmatala hrčku. Lekári to považovali za ďalšie vyšetrenie. Cítim, že im idem na nervy, dôsledok pádu, bude z toho väčšia modrina. keď sa tam objavím. Pýtajú sa ma, čo zasa Nebola. Hrčka rástla a cétečko vynieslo ortieľ chcem...“ – neurofibromatický nádor. Nezhubný. Bude sa to sledovať... „Ja neviem, kde nastala chyba, Bojovník Marek že som sa dostala do takéhoto stavu. Z malej Marek svoju mamu ticho počúva, už si na hrče sa mi nakopila takáto masa. Strašné,“ podobné debaty zvykol. Neplače, vie, že to povie ubolená Erika a opatrne si sťahuje ob- mamke nepomôže. Radšej ju chytí za útlu rovitánske tepláky. Každý pohyb jej spôso- studenú ruku, objíme ju, vystíska a milovaná buje námahu a keď spod čiernych gatí začne mama práve dostala tú najlepšiu dávku lieku. kypieť rôsolovitá kopa nádoru, nedokážem sa Syn jej nosí všetko doslova pod nos. Pohár vody, kúsok jedla, ktoré často aj sám navarí, ani ja ubrániť zúfalému výkriku. Útle telo stále mladej ženy je zamorené balva- asistuje pri obliekaní. „Pomáha ako málokto. nom, ktorý váži 25 kíl!!! Zo stehna sa jej rozliezol Vysáva, utiera prach, nakupuje – najlepší syn

Čierny bod Je ním dcéra Veronika. Má sedemnásť a na svoju mamu kašle. Vulgárne jej nadáva, vykrikuje nech skape, odchádza z domu alebo sa tam vracia opitá a sfetovaná. Chodila na osemročné gymnázium, dostala sa do partie a začala blicovať. Keď som bola v nemocnici, nasťahovala si domov o päť rokov staršieho frajera. „Za víťazstvo považujeme, že sa nám podarilo vyštvať ho z bytu. Veronika striedavo býva u babky alebo u nás. Je to s ňou zlé, volali sme na ňu aj policajtov, do školy, samozrejme, nechodí. Zneužíva moju bezvládnosť, ignoruje Mareka, Dušana. Desím sa, kde to skončí. A je to pritom moje jediné dieťa, ktoré je zdravé a ktoré sa narodilo bez problémov. Kradne nám aj babke peniaze, nie je v nej kúsok citu a slušnosti. To je aká hra osudu?“ pýta sa Erika.

„Nádor ma znetvoril, zdeformoval, zbavil ľudskej dôstojnosti.“

22

Mama Erika a syn Marek – drobné, unavené, ťažko skúšané žieňa so svojim anjelom strážnym.

na svete. A ako sa o mňa bojí, pritom sám to má ťažké,“ vyzná lásku k synovi hrdá mama. Keď sa Marek pred dvanástimi rokmi sa narodil, jeho vykrútená nožička neveštila nič dobré. Vyšetrenia potvrdili, že má pseudoartrózu s cystickou prestavbou. Laicky povedané, kosť na pravej nohe bola prerušená cystou, nebola celistvá. Chlapček mal dlho v špeciálnych kruhoch vyvesené nožičky, sedemkrát ho operovali, veľa narkóz sa prejavilo na občasných poruchách sústredenosti. Problémy má aj s očami, pre tupozrakosť na jedno oko vidí len obrysy. Chalan však

nad sebou nefňuká. „V škole mám kamarátov, neposmievajú sa mi, ale keď som bol menší, tak na mňa vykrikovali, že som hybrid a beznohár,“ potichu povie Marek a pohladká svoju Aju. Prítulného a, ako priznáva, rozmaznaného psíka, ktorého mu kúpili, keď vôbec nemohol chodiť. Dnes sa má oveľa lepšie. Zvykol si na barle, aj špeciálne ortopedické topánky. Chorá noha, ktorá bola pôvodne kratšia o osem centimetrov, sa už o riadny kus predĺžila. Trikrát brali štep z kosti aj jeho ockovi Dušanovi. Marekova pravá noha ľavú takmer dobehla, chýbajú už

len tri centimetre. Chlapec túži po počítači, aby nemusel kvôli projektom chodiť poobede do školy. Robil by si ich doma a bol by pri mame. Je s ňou rád a vždy, keď príde zo školy, objíme ju a spovedá, či zjedla tabletky, či pila, čo ju bolí... A na hlúpu otázku, či sa za mamu pred kamarátmi hanbí, odpovie nádherne: „A prečo?“

Strata dôstojnosti Erika rozpráva o intímnych detailoch, ktoré by zruinovali hocijakého statného chlapa. Vie, že špeciálne pre ženu je to ponižujúce.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho ťažký osud Eriky oslovil. Skúsme im aspoň trochou finančne pomôcť, Erike na hygienické doplnky a pre Mareka na počítač. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Erika. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

23


ROZHOVOR

text: gabi pfeiffer | foto: reuters

ktoré boli ľuďom vlastné po tisícročia, ale ktoré sme už takmer potlačili. Priepasť robí veci jasnými – ak spravíte chybu, umriete. Padajú kamene, môže vás zmietnuť búrka alebo len obyčajná gravitácia. Pred týždňom sme boli liezť so synom. Ako vždy som sa cítil neuveriteľne bdelý a hladinu adrenalínu som mal na maxime. Keď už je reč o adrenalíne, v jednom interview ste povedali: „Nebol som v ohrození života často, len asi tak stokrát.“ Len veľmi zriedkavo sa mi stávalo, že som nemal veci stopercentne pod kontrolou. Aj v roku 1978 na Mount Evereste som to zvládol, krok za krokom. Ale boli aj momenty, kedy sa mi všetko vymklo z rúk. Vtedy sa môžete spoľahnúť na svoj inštinkt, oprieť sa o skúsenosti, ale potrebujete aj trochu šťastia. Viac než polovica extrémnych horolezcov nezvládne návrat z hory späť. Najhorším takýmto zážitkom bolo, keď na Nanga Parbat umrel môj brat Günther. Ako vás to zmenilo, vrátili ste sa odtiaľ ako iný človek? Pred touto tragédiou som sa cítil extrémne trúfalo. Obaja s bratom sme verili, že sme neporaziteľní. Až vtedy som naozaj pochopil, že my, ľudia, sme smrteľní. Odvtedy žijem omnoho intenzívnejšie. Dnes robím to, čo chcem a to, čomu verím, že je pre mňa najlepšie. Zažili ste množstvo sólo výstupov na vrchol, kde strach a pocit samoty bol asi intenzívny. Keď sa vyšplháte na vrchol tu v Dolomitoch, odchádzate skoro ráno a večer ste späť, necítite to. Ale keď už 40 dní putujete po púšti Gobi, ako som šiel ja, nikde nikto s kým sa môžete podeliť o svoje obavy... Zdieľaná starosť je polovičná starosť. Keď je vás viacej, omnoho ľahšie sa aj rozhoduje.

Messner a Dalajláma

Kto má rozum, na hory nelezie

Život na hrane

Exkluzívne interview so slávnym horolezcom Reinholdom Messnerom o nebezpečenstvách civilizácie a o blízkosti, ktorú cíti k ľuďom bez domova. Pán Messner, ste najvýznamnejší žijúci horolezec a cítite blízkosť k ľuďom bez domova. Ako to ide dokopy? Voči bezdomovcom cítim odjakživa rešpekt, pretože viem, aké ťažké je prežiť, keď ste hladný a je vám zima. Žobranie ako spôsob živobytia je mi známe z ázijskej kultúry. Tibetský básnik Milarepa, rovako ako Goethe v Nemecku alebo Dante Alighieri v Taliansku, pochádzal z veľmi bohatej rodiny. Vzdal sa všetkého, odišiel žiť do jaskyne ako žobrák a stal sa najväčším básnikom Tibetu. O živote

24

v odriekaní nielen kázal, ale ho aj skutočne žil. Ak sa chceme vyhrabať z krízy, v ktorej žijeme, mali by sme sa to naučiť aj my. Keď sa zbavíme materializmu, budeme tisíckrát šťastnejší. Asi by ste boli radšej na vašich horách ako na tomto interview? Žijem v horách, prakticky ako v stredovekej pevnosti. Vôbec to nepovažujem za nejakú obeť, naopak, je to fantastická príležitosť mať Alpy stále na dosah. Horolezectvo je vo svete relatívne nová vec, v podstate je to luxus. Len

ľudia, ktorí už majú všetko, sa môžu premávať po horách. Nikto, kto má rozum, na hory nelezie. Prečo? Je absolútne schizofrenické ísť niekam, kde môžete zomrieť s tým, že zomrieť vôbec nechcete. Čo vás tam ťahá? Prepadol som tomu už ako dieťa. Je úžasné vyjadriť sám seba tak, že k tomu nepotrebujete veľa vecí. Prebúdza to vo mne pocity,

Paralelu s bezdomovcami vidíte práve v tejto samote? Vo svojom zúfalstve a osamelosti majú ľudia bez domova tendenciu sa združovať. Často to zažívam v Mníchove, ale aj v Dillí, Káthmándú a nedávno som to zažil aj v Tokiu. Nie až tak počas dňa, keď si zháňajú obživu a žobrú, ale počas večerov ich vídam v skupinkách po troch, štyroch. Človek je sociálna bytosť, potrebuje iných ľudí. Keď ste trekovali cez Tibet alebo Andy, báli ste sa viac ľudí alebo hôr? Tento pocit mám z celej našej civilizácie, ktorá nepatrí práve k tým príliš sociálne orientovaným. Konzumná spoločnosť a ekonomický zázrak priniesol do našej civilizácie veľa závisti. Tu zlyhávajú snahy dnešných reprezentantov demokracie, ktorí chcú spoločnosť udržať pohromade. Ľudia všade žiadajú priamu demokraciu. Takto sa to zle skončí; ľudia hádžu zodpovednosť na politikov, médiá, ale napriek

tomu chcú mať slovo. Bude to viesť k národným katastrofám. Pozrite na Grécko – politici to aj pochopili, ale ľudia sami neprijali fakt, že musia začať šetriť. Som presvedčený, že tento systém zlyhá. O takých 20 až 30 rokov sa obnoví klanový systém a rodiny sa budú musieť postarať o svojich starých a chorých členov. Akú úlohu hrá u vás strach? Keď ste spomínali na svoje detstvo, povedali ste, že „strach prišiel zvonka, obavy do nás boli implantované“.

„Viac než polovica extrémnych horolezcov nezvládne návrat z hory späť.“

neposudzujem. Projekt vyrástol, vzniklo 30 pracovných miest a múzeum sa teraz o seba musí postarať samo. Ja idem hľadať niečo nové. Určite už máte nejaké plány... Idem sa pustiť do celovečerných filmov. Témou ostáva stretnutie človeka a divočiny. Film ponúka obrazy, slová, hudbu a možno dokonca aj vôňu – môžete sa kompletne vnoriť do pocitov. Nikto sa už nebude musieť štverať na Mount Everest. Prevzaté z nášho spriateleného pouličného časopisu Strassenkreuzer, Nemecko. Z angličtiny preložila Sandra Tordová.

Reinhold Messner

lezie po horách už od svojich piatich rokov a stále žije na hrane života a smrti. Keď mal 26 rokov, takmer umrel na hore Nanga Parbat, v roku 1980 urobil sólový výstup na Mount Everest a neskôr si prebehol púšť a Antarktídu. Bol členom Európskeho parlamentu a založil Messnerove horské múzeum v Južnom Tirolsku. Ako 60-ročný V lete ste otvorili piate Messnerovo horské sa opäť vrhá do životunebezpečných siMúzeum „Ripa“ v južnom Tirolsku. tuácií a dvíha si hladinu adrenalínu v obÁno, už je to hotové. Vyše pätnásť rokov som sa jatí hôr. Za mnoho rokov sebapozorovania zaoberal myšlienkou zakladať múzeá, bola pre v extrémnych podmienkach prišiel na mňa veľkým potešením a zábavou. Zameral množstvo zásad a pravidiel, ktoré platia som sa na to, čo sa stane, keď sa stretne človek pri akomkoľvek ľudskom konaní. Vraví, že a hora. Vždy som sa na to pozrel z inej perspek- „z neúspechu sa môže človek poučiť viac tívy. Robil som to spôsobom – vysvetľujem, ako z úspechu.“

Ja sa o seba nebojím. Môj otec sa obával o moje živobytie. Bál sa, že si neporadím. Ale napriek tomu, že som nikdy nemal normálnu prácu a namiesto toho som šiel za svojím snom, finančne sa nemám zle. Povedal by som, že keď žiješ tak, že robíš to, čo ťa skutočne zaujíma, budeš zabezpečený. Viac už robiť netreba.

25


RECEPTY NA KRÍZU

text: ada jung | foto: stammgast

inzercia

JEDLO JE DOBRÉ, PÔST ZDRAVÝ

MUZIKANTI V BRUCHU Nakúka vám do hrncov kríza? Skúste knihu so starými receptami. Naši predkovia vedeli variť chutne aj lacno. A nášmu zdraviu by len prospelo, keby sme sa opäť naučili počúvať, ako nám v bruchu muzikanti vyhrávajú. Aspoň raz za deň. Zdraviu určite neuškodí občasné škvŕkanie v bruchu, ale zato prejedanie sa áno. Nemusíme sa báť ani známeho a mnohými opäť oprášeného pôstneho dňa. Jeden v týždni len prospeje. Niektorí pri ňom pijú čistú vodu, iní bylinkové čistiace čaje či riedené ovocné a zeleninové šťavy. Alebo skúste klasiku – chlieb a vodu. Že nie? Tak čítajte milé malé receptové príbehy a niektoré si vyskúšajte. Zaujímavé – nikdy v nich, či k nim, nechýba kvapka alkoholu. Pre zdravie.

Frakúňova torta Keď sa európsky husľový virtuóz maestro Francesco de Frakun občas vrátil do Prešporka vymeniť si frak, zakaždým sa to stalo udalosťou. Ženy mu vždy nachystali pohostenie a aby im určite prišiel porozprávať o svete a svojich láskach v ňom, spoločne mu pripravili jeho obľúbenú palacinkovú tortu nazývanú Frakúňa. Tomčíkuľa upiekla dvanásť palaciniek z mlieka, múky, vajca a štipky soli. Prešnajderka priniesla štvrť kila jedlých húb a popražila ich na husacej masti spolu s veľkou rozkockovanou cibuľou. Šikulica nastrúhala štvrť kila syra a zo tri uvarené vajcia, ochutila to mletou rascou, soľou a čiernym korením. Tyralka sparila pol kila žihľavy, špenátu, medvedieho cesnaku či inej zelenej dobroty, posekala to nadrobno, posolila, zaliala mliekom a zapražila. Na prvú palacinku natreli vrstvu zelenej miešanice, na tú položili druhú palacinku a natreli ju syrovou zmesou, na tretiu palacinku prišla vrstva húb, a tak to striedali, kým sa všetky palacinky neminuli. Tortu vloženú do vysokého pekáča zaliali dvoma vajíčkami rozhabarkovanými v štvrť litri smotany, nastrúhali na ňu štvrtinu oštiepka a vložili do rúry, aby sa všetko doružova zapieklo. Maestro Francesco de Frakun sa torty nevedel dojesť, vychutnával ju najskôr teplú, potom

studenú a každý druhý hlt zapíjal frankovkou. Šepce sa, že vďaka tomuto pokrmu zostával večne mladý a nikdy nestratil chuť milovať.

Šebejkove fašírky Šebastián bol na ryžovanie zlata lenivý, no dokázal sa rukami a nohami biť tak znamenite, že rozličné komediantské spoločnosti, ktorých sa po Uhorsku tmolilo neúrečne, licitovali medzi sebou, ktorá si ho zjedná. V jarmočných arénach zvíťazil nad každým parobkom a keď sa po týždňoch zápasníckeho putovania vrátil domov, naisto vedel, že mu manželka Maurícia urobí na večeru rybacie fašírky. Lačný Šebastián sa pozeral, ako zručne pokrájala pol kila až kilo kelu a dala ho variť do osolenej vody, z ktorej predtým vybrala štvrťhodinku varené rybky. Tie obrala a mäso pomlela. Zamiešala doň dve vajcia, posekaný tymian, bazalku a saturejku alebo pamajorán. Pridala lyžičku mletého čierneho korenia a medu, dve polievkové lyžice hladkej múky, dve vajcia. Zamiešala, zahustila jemnou strúhankou, prisolila podľa chuti a nechala odstáť. Ku kelu pridala povariť šesť obielených a pokrájaných zemiakov. Popučenú bielu hlávku cesnaku opražila na troch polievkových lyžiciach masla, zasypala ho tromi lyžicami hladkej múky a miešala, kým nezačala po kuchyni rozvoniavať svetlá zápražka. Rozhabarkovala ju potom v pollitri mlieka a vliala do kelu s uvarenými zemiakmi. Prívarok nechala pekne variť do zhustnutia. Odstátu rybaciu zmes prisladila lyžicou medu, okorenila, prisolila a urobila šestnásť guliek, pováľala ich v strúhanke a dozlatista vypražila. Keď Šebastián zjedol tretiu porciu, posadila sa mu na kolená a túžobne mu oblizla ucho: „A milovať by si sa ešte vládal?“ Lenže Šebejko sa zvalil oblečený na kanapu a tak tuho zaspal, že sa prebudil až ráno. Netušil, že jeho verná Maurícia si zabehla k susedovi, aby sa navzájom do polnoci obšťastnili.

krupice. Varíme ešte päť minút od chvíle, keď nám krupica zhustne. Potom do kaše zľahka vmiešame tuhý sneh z dvoch bielkov a kašu odstavíme z ohňa. Do ešte teplej vmiešame dva žĺtky. Kašu nalejeme do formy na srnčí chrbát, vypláchnutej studenou vodou. Dáme vychladnúť a v chladničke stuhnúť. Vychladené flameri vyklopíme a pokrájame na dva centimetre hrubé plátky. Poukladáme ich na tanieriky. Polejeme ich a podlejeme hustým šodó z bieleho vína. To sa pripravuje tak, že dva žĺtky na jeden deciliter bieleho vína šľaháme metličkou nad parou, kým nevznikne hustá pena. Šľaháme s vanilkou, sladíme medom. A navrch položíme veľké bobule tmavého hrozna. Podávame vychladené. Niekto ako zrenicu nedáva hrozno, ale zaváraný vlašský orech. Ak máš, dáš. Ak nemáš, radšej nezaváraj. Je to papračka.

Klepáčov životabudič Pri listovaní v rodinnom archíve dnešných Klepáčovcov objavila sa dôveryhodná stopa, že istý z klepáčovských predkov vyrábal nápoj, ktorý kriesil utopencov, podchladených ľudí a tých, ktorí premrzli. Starobylým písmom je zapísané, že k životabudiču potrebujete jeden liter ríbezľového, bazového, malinového, jahodového alebo červeného vína, tretinu litra pramenistej vody, tri polievkové lyžice medu, tretinu litra jablkovice, vínovice, malinovice alebo hruškovice a po veľkej štipke soli, materinej dúšky, šalvie, bazalky, rozmarínu a mäty piepornej. Vodu, med, soľ a korenia päť minút povarte. Odstáty vývar preceďte do litra vína. Tekutinu nechajte na ohni, kým sa na nej nezačne vytvárať pena, v nijakom prípade však nesmie vrieť. Odstavte z ohňa, zamiešajte do nej destilát a ešte horúce podávajte premrznutým ako aperitív. Nielenže okamžite človeka zahreje, ale prírodné sily skryté v bylinkách dodajú človeku energiu, fantáziu a dobrú náladu.

Aničkine sladké oči Život treba žiť, aký prichodí, lebo krásnej a bezstarostnej lepšej budúcnosti sa skôr nedožijeme ako áno. Uvaríme si preto hustú krupicovú kašu, sladkú podľa chuti a kore- Podľa knihy Peter Ševčovič: Z kuchyne nenú vaníliou. Na pol litra mlieka rátame tri prešporských vodníkov. Vydal Albert Marenčin polievkové lyžice cukru, päť polievkových lyžíc – Vydavateľstvo PT, www.marencin.sk.

26

27


text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Obyčajné priateľstvo Každý máme svoje obdobie, čas, ktorý nás formoval a zostal v nás, či sa nám to páči alebo nie. U mňa to boli dobré knihy a dobrá muzika, úvod 90. rokov, kedy sťažka padla železná opona. Sprostota doby sa tratila len pomaly a popritom som si fidlikal s kamošmi v kapele. Podobne ako pár rokov predtým trojica, ktorá sa volala Nirvana a neskôr vstúpila do dejín hudby. Až kým to zrazu neukončila správa z rádia, že Kurt si strelil do hlavy. Dnes, po toľkých rokoch, listujem v Kurtových zápisníkoch. Volajú sa jednoducho: Kurt Cobain – Journals. Je tu hrubá, objemná kniha (a aj riadne mastná, ale ulakomil som sa.) Celá je bez akéhokoľvek komentára. Tvoria ju vlastne len kópie stránok z denníkov, zápisníkov, útržkov blokov. Tam všade sú záznamy (nielen) o jednej kapele, jednom muzikantovi a jednom životnom trápení. Okrem Kurta tam bol aj basgitarista Nirvany Chris Novoselic, ktorého úloha je takmer úplne neznáma a prehliadaná. Ako potomok chorvátskych emigrantov totiž cez prázdniny chodil do vtedajšej Jugošky (tam sa dalo, ku nám nie). Odtiaľ nosil platne východoeurópskeho punku, ktoré počúvali s Kurtom, takže aj hudba spoza železnej opony mala istý význam pre muziku 90. rokov... Našťastie nestíchol. Dnes už vystupuje pod skutočným a nie poamerikanizovaným menom, Christ Novoselić. Okrem muziky píše aj parádne blogy o stupídnej politike. Toho chlapíka by som raz rád stretol! A prečo som tento stĺpček zaradil do literária, keď tu ide o spomienky a muziku? Pretože z tej knihy, z toho množstva poznámok a skíc vyplýva, že Kurt s Christom boli fakt kamoši. A to aj keď spravili dieru do sveta, navyše, pri komplikovaných vzťahoch vnútri kapiel, kde sa musí zniesť pohromade veľa ľudí, ak majú niečo vytvoriť. Dosť ma to vzalo. Taká nečakaná vec ako priateľstvo, úplne normálne ľudské priateľstvo. Lenže potom ma vzalo aj to, v akom čudnom svete to žijeme, keď sme prekvapení z toho, že dvaja ľudia sú – priatelia. Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

28

Mimochodom

takmer bodka Máme len slabé nádeje, [...]. (Paul Valéry)

... Daniela Pastirčáka

Odvaha a strach Bránou Vianoc sme vstúpili do nového roku. Vstúpiť zo starého do nového, na to potrebujeme odvahu „troch kráľov“. Opustili bezpečie svojho kráľovstva, hoci doma boli králi, veľkí mudrci, mágovia. Tu, v cudzej krajine, sa im nikto nepokloní. Doma bolo všetko vysvetlené, na ceste za hviezdou je všetko nejasné. Kam sa to vybrali? Čo ich hnalo? Aký nepokoj? Nepokoj tých, ktorí v márnosti života hľadajú skrytú pointu. Chcú nájsť niečo viac, než je ich malé, márnivé ego. Na konci cesty kráľov čaká iný kráľ – Herodes. Ich vedie odvaha, no nad Herodesom vládne strach. Strach vstúpiť bránou Vianoc v ústrety novému. Prečo sa bojí? Preto, lebo jediná vec, na ktorej mu záleží, je jeho vlastný život: moc, bohatstvo a postavenie. Je pripravený obetovať všetkých, len aby ubránil svoju dôležitosť. Bojí sa, lebo do jeho sveta náhle vtrhol Boh. Nekonečná veľkosť vrhá tieň na jeho komickú, pominuteľnú slávu.

Poznáme ten strach. Ako veľmi sa bojíme poznania, že nie sme nezávislí králi – vlastníci svojho života, že všetko, čím sme, je nám darované. Každý výdych a nádych, každý pohyb, každá myšlienka. Prví králi sa na konci

„Jediná múdrosť, v ktorú môžme dúfať časom, je múdrosť pokory.“

príbehu klaňajú dieťaťu. Ten druhý deti zabíja, aby zachránil vlastnú dôležitosť. B o ž e , n a ro d e n ý v o V i a n o č n o m dieťati, daruj nám odvahu vystúpiť z našej smiešnej pýchy. Daruj nám odvahu pokloniť sa ti. Prijať sa od teba ako dar a darovať sa ďalej. Veď jediná múdrosť, v ktorú môžme dúfať časom, je múdrosť pokory – a tá je nekonečná.

... zuzy uličianskej

Bez čoho žiť? Žijeme prehnane luxusne? Pri každom prázdninovom pobyte na dedine u dedka som si v duchu robila plány, ako raz budem šéfovať hospodárstvu plnému džavotu husí a kôz. A potom sme sa vždy na konci augusta vrátili naspäť do mesta a s myšlienkami na alternatívny život som si dala do ďalšieho leta pokoj. Keď teraz čítam rady, aby sme si začali kupovať oslíky namiesto áut, spomeniem si na jedného, ktorého mal sused za plotom a trochu sa bojím, že z toho celého ešte môže byť veľký smrad. Bavia ma aj predstavy mestských detí, ktoré sa chystajú dorábať si ekologické potraviny. Fázu amatérskeho pestovania mrkiev tenkých ako myší chvostík či hrášku, pri ktorom počet nasadených bobuliek presiahol počet zozbieraných, už mám za sebou. Na čom teda ušetrím? Na cigaretách ťažko, nefajčím, na benzíne tiež nie, nemám auto. Kníh mám síce v knižnici dosť a popravde, keby som začala čítať všetky tie neprečítané, mám čo robiť do niektorého z koncov sveta. Chcem však, aby kvôli

mne zbankrotovali kníhkupci, vydavatelia i autori? Môžem si na zimné večery posťahovať všetky filmy sveta, ale čo ak tým ohrozím ešte aj blahobyt Angeliny Jolie? Šetriť tak, aby sme sa všetci navzájom nezruinovali, je fakt ťažké. Stále si však hovorím, že kým rozmýšľame, bez čoho by sme sa zaobišli, sme na tom ešte relatívne dobre. V konečnom dôsledku si totiž každý dáko vystačí bez toho, čo nemá. Horšie už bude, ak svet okolo začne rozmýšľať, či by sa nedokázal zaobísť aj bez nás. Túto fázu krízy už skutočne nemusíme prežiť. Preto by sme sa predsa len mohli niekedy zamyslieť, na čo všetko vynakladáme energiu – svoju aj tú pracne získavanú. V prvej fáze mi napadli Adventné kalendáre pre psov, ale určite prídeme aj na všeličo iné.

„Šetriť tak, aby sme sa navzájom nezruinovali, je fakt ťažké.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Fantázia je dôležitejšia [ako poznanie]. (Albert Einstein) INZERCIA

PODPORTE NAŠU PRÁCU S ĽUĎMI BEZ DOMOVA:

SPONZOR KRÍŽOVKY

• online na www.notabene.sk cez darcovské portály • zaslatím finančného daru na náš účet č. 266 347 5014/1100 v Tatrabanke • zriadením trvalého príkazu pre o. z. Proti prúdu • venovaním vašich 2 % • jednoducho tým, že si po zaplatení časopis vezmete a nenecháte ho predajcovi v úprimnej snahe mu pomôcť. Škodí to dlhodobo predajcovi i našej organizácii.

ĎAKUJEME!

29


Proti prúdu

text: sandra tordová | foto: archív nb

ZMENA V PROJEKTE STREETWORK Zimné obdobie je pre ľudí, ktorí trávia na uliciach 24 hodín denne, najťažšie. Od januára do konca tejto zimy sa zmenia hodiny, kedy budeme k dispozícií ľuďom bez domova v uliciach Bratislavy. Namiesto večerných služieb budeme vyhľadávať ľudí bez domova počas dňa, pomáhať im prežiť zimu a zabezpečiť si základné životné potreby – odvážať chorých k lekárovi či do zariadení, poskytovať im poradenstvo, základné ošetrenie a ošatenie. Svoje tipy na ľudí, ktorí potrebujú pomoc, môžete volať počas denných hodín na známu Linku na pomoc ľuďom bez domova: 0907 333 388. Túto pomoc môžeme zabezpečiť vďaka podpore spoločnosti SAP, ktorá nám venovala 10 000 eur. Denný streetwork podporila aj firma Unicor a individuálni darcovia. Všetkým veľmi pekne ďakujeme. Už v minulom čísle sme vás informovali, že k 1. januáru 2012 končíme v o. z. Proti prúdu s projektom večerného streetworku z finančných dôvodov. Nutnosť ukončiť jednu z dôležitých služieb bola pre mňa osobne jedna z najbolestnejších vecí, ktoré sme v Proti prúdu museli urobiť. Skvelá správa je, že

projekt nekončí a večerný streetwork bude prevádzkovať združenie Vagus, ktoré tvoria naši bývalí streetworkeri. Som rada, že tak nadväzujú na to všetko, čo sme spolu za 5 rokov vybudovali a že je projekt v dobrých rukách. Držíme im palce a ponúkame im na rozbeh našu podporu: priestory, auto či inú materiálnu pomoc. Pomoc pre ľudí bez domova dôležitým spôsobom dopĺňa výdaj teplej stravy. Jej prípravu zabezpečuje už štvrtý rok združenie Kresťania v meste. Domácu stravu pre ľudí z ulice varia vo svojich domovoch konkrétne rodiny a individuálni dobrovoľníci. Som vďačná všetkým, firmám a jednotlivcom, ktorí podporili projekt denného streetworku nášho združenia Proti prúdu a terénnym pracovníkom z Vagusu, ktorí sa s veľkou vervou pustili do zbierania financií na zachovanie večerného streetworku. Pretože vďaka tomu, napriek dramatickým okolnostiam, ľudia bez domova nepocítia zhoršenú dostupnosť pomoci. Naopak. Bude to prvá zima, v ktorej budú mať ľudia bez domova v Bratislave k dispozícií pomoc streetworkerov nielen počas večerov, ale aj počas dňa. Sandra Tordová

text: Ivana Pástorová, teoretička združenia fotografov PHOS | foto: matúš zajac

galéria

Absurdnosť roka

Miesto, kde ľudia žijú v súlade s prírodou

Sme vážne znepokojení prístupom voči ľuďom bez domova v Maďarsku. Pokiaľ pristihnú maďarského bezdomovca dvakrát za pol roka nocovať na ulici, hrozí mu od decembra minulého roku pokuta či väzenie. Trestanie ľudí bez domova namiesto systematickej pomoci z nich robí kriminálnikov. Maďarsko patrí tak ako Slovensko ku krajinám, ktoré nemajú dostatok lôžok a inej pomoci pre ľudí bez domova. Občanov, ktorí sú na dne a v ohrození, tak trestajú za to, že spoločnosť im nedokáže poskytnúť šancu vo forme útulkov a inej dostupnej pomoci pri ich návrate do bežného života. Kriminalizovať tých, čo potrebujú pomoc (ktorá by stála úsilie a peniaze) je najjednoduchší spôsob, ako sa zbaviť zodpovednosti za najslabších členov spoločnosti. V čase krízy môže hroziť, že podobné radikálne „riešenia“ budú lákať aj politikov v našej krajine. Tendencie zametať ľudí bez domova ako smeti, dať ich preč z dohľadu, sú bohužiaľ stále živé. Ide o nepochopenie bezdomovectva, ktoré je mylne vnímané ako životný štýl a nie ako vážny sociálny problém vylúčenia. Škoda, že väzenie nehrozí politikom zodpovedným za podobné neľudské a nesystematické riešenia.

Venezuela – krajina nespútanej exotiky a krásnych žien. Takýto obraz raja na zemi sem láka väčšinu turistov. Navštíviť hornatú oblasť venezuelských hôr v okolí Guanare znamená však čosi celkom iné – spoznať život farmárov, komunitu ľudí, ktorí splynuli s nedotknutou

prírodou a žijú z rybolovu a chovu dobytka. Objavili sme tu nádherných ľudí. Vyžarovali neskonalý pokoj, ktorý nás prinútil zastaviť sa a prostredníctvom portrétov pochopiť ich zvláštnosť. Práve na tvári sa najviac odráža spôsob života, história i tradícia tak odlišná

od našej. Ako potomkovia rôznych predkov žijú vo vzájomnej harmónii. V pralese dokonca žijú pôvodní obyvatelia – potomkovia indiánov. Dôverne sme sa zoznámili s citeľnou ľudskosťou, so životom ľudí, ktorým čas plynie inak, lebo zostávajú súčasťou prírody.

Vianočný večierok Ďakujeme dobrovoľníkom z organizácie Rotaract club Danube za kapustnicu a dobrovoľníkom z IBM za koláče a aj všetkým čitateľom, ktorí priniesli koláče na Vianočné posedenie s predajcami. Viac info s fotkami na www.notabene.sk.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 2. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk. Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Lito a tlač: Typocon, BIND print s.r.o. Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

Distribučné miesta BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www. charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRENČÍN Sociálne služby mesta Trenčín, m. r. o., Piaristická 42, 911 01 Trenčín, PhDr. Alena Laborecká, 0902 911 805, riaditelssmt@slovanet.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@ zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

30

31


INZERCIA

Nota bene 127 január 2012  

Recepty na krízu

Nota bene 127 január 2012  

Recepty na krízu

Advertisement