IN T ER V IE W
14. 11. 2020 • 46 /4933/
KATARÍNA MIŠÍKOVÁ-HITZINGEROVÁ, DIVADELNÁ REŽISÉRKA A DRAMATURGIČKA
Vojvodina je môj druhý domov Miroslav Pap
R
20/II
ežisérka, dramaturgička, lektorka dramatických textov, vyučujúca na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu a Akadémii umení v Banskej Bystrici, koordinátorka a ideová tvorkyňa Seminára tvorivého dramatického písania Píšeš? Píšem! v Pivnici – Mgr. art. Katarína Mišíková-Hitzingerová, ArtD., je všestrannou kultúrnou dejateľkou zo Slovenska, ktorá v poslednom desaťročí pôsobí aj v ochotníckom a profesionálnom divadelníctve vojvodinských Slovákov. Po štúdiách na Akadémii umení v Banskej Bystrici pobudla v meste Lake George v USA, kde pracovala ako asistentka v divadle Lake George Dinner Theatre a učila na Univerzite Adirondack Community College v Queeensbury. Po návrate na Slovensko pracovala ako prodekanka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v B. Bystrici, do roku 2018 v Základnej umeleckej škole v Hriňovej a v Galérii Jána Kulicha. Pôsobila aj v Slovenskej televízii – RTVS. V súčasnosti sa venuje aj lektorovaniu a tvorivému písaniu, tvorivej dramatike, analýze hereckých postáv a je porotkyňou na rôznych divadelných prehliadkach. Viac o sebe a jej prepojení s Vojvodinou nám prezradila v nasledujúcom rozhovore. Ako ste sa dostali medzi vojvodinských Slovákov? Vedeli ste predtým o tunajšom živote a kultúre? – O Dolnej zemi som predtým nepočula. Vedela som, že Slováci žijú v rôznych krajinách, ale Vojvodina ako taká mi nič nehovorila. Ak sa na Slovensku aj objaví zmienka o Dolnozemských Slovákoch vo forme vyučovacej hodiny na dejepise, je to len zbežné. Najmä vďaka folklóru a divadlu sa Vojvodina stala a je známou. Avšak, bohužiaľ, nie všetci sú folkloristi a divadelníci a nie všetci chodia na folklór a divadlo... Zviditeľniť Slovákov na Dolnej zemi – je to dlhodobá výzva pre Úrad pre Slovákov
Na Dolnú zem som sa dostala vďaka profesorovi Ľubkovi Majerovi, ktorý učil na mojej alma mater Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, a ja som už ako študentka potajme chodila na jeho hodiny réžie, respektíve hodiny práce herca s režisérom. Na terase školy si vybral cigaretku, vložil do kútika úst a hovorí: Katarína, daj mi voľáke texty. Najprv som nevedela, o aké texty má záujem. No tvoje. Voľajaké hry mi daj. Dve potrebujem. Jednu pre mojich divadelníkov v Pivnici a druhú zase do Brezna. Veľmi si vážim umelcov, ktorí dávajú možnosť tým začínajúcim, ktorí potrebujú, aby ich oslovila osobnosť, aby ich nakopla a verila v nich. A tak som Ľubkovi dala dve moje hry. Tragikomédiu Zabudla som, ktorú inscenoval s milovanými divadelníkmi v divadelnom súbore J. Chalupku v Brezne a čiernu komédiu Chodíte sem často, ktorú inscenoval v Divadle Katarína Mišíková-Hitzingerová Jank a Čemana (foto: z archívu spolubesedníčky) v Pivnici. A práve toto divadlo sa pre v zahraničí, ktoré najmä pod mňa stalo druhým domovom, vedením PhDr. Zuzany Drugovej Pivnica, rovinatá dedinka so svorobí výskum pre zachovanie slo- jimi tradíciami, krásnymi ľuďmi, venských tradícií, školy pre deti pokojom, kde som spoznala, v prírode, edukatívne programy že nedá sa – neexistuje. Pozvali pre zachovanie spisovného jazy- ma na premiéru. Bol jún 2010. ka a tak ďalej. Robia, čo môžu. A ja som si oprašovala angličIch je menej, peňazí je menej, tinu. Áno, angličtinu. Veď je to úprimného rešpektu je menej, v Srbsku. Presne takto som readobrosrdečnosti, ktorá je hlav- govala. S nepoznaním. V Pivnici nou črtou Dolnozemčana, je na ma privítal Vladko Kolár. Cítila Slovensku menej... Už horí, a buď som sa vytrhnutá z negativizmu, zhorí, alebo sa podarí uhasiť ktorý je v tomto čase na Slovenpožiar. Držím palce novému riadi- sku majoritným každodenným teľovi Úradu pre Slovákov žijúcich stereotypom (chvalabohu nie v zahraničí, aby sa mu podarilo u všetkých). Ísť na divadlo v Pivto, čo zostalo pod prachom roz- nici je sviatkom. Odchádzalo sa hodovania politikov a nie ľudí. mi stadiaľ ťažko. Nevedela som Lebo ľudia tvoria tradície, nie prijať, že ak tu dole sú slovenské politici. Ich úlohou je pomôcť korene, ktoré odišli pred 300 im, zveľaďovať. rokmi, prečo sa to zmenilo na žijúcich v zahraničí. Veľa mladých ľudí z Vojvodiny odchádza, korene sa pretrhávajú a viacerí, ktorí zostali (vo väčšine starší) hovoria: Zakapeme. A s nami aj všetko. Korene. Už dlhšie kričím túto realitu do sveta, aby sa niečo udialo. Nechcem zastaviť mladých ľudí, aby odišli do sveta. Chcem im pomôcť, aby nezabudli, vrátili sa, pomohli svojim koreňom rásť. Už len prvým veľkým krokom je, že v Banskej Bystrici pri Univerzite Mateja Bela vzniklo Metodické centrum Slovákov žijúcich
Slovensku. A to rapídnym spôsobom. Prečo vymizol kroj z dedín, prečo mizne slovenčina, prečo mizne dobrosrdečnosť, prečo už sused nie je najbližšou rodinou... Slovenské vojvodinské ochotnícke divadlo – ako ste ho zažili pred desiatimi rokmi, čo sa v ňom zmenilo medzičasom a ako sa naň pozeráte v súčasnosti? – Divadlo vo Vojvodine, ako som už spomínala, som zažila najskôr v Pivnici, potom v Báčskom Petrovci (aj profesionálnu scénu) a v Kovačici. Vďaka festivalu DIDA v Pivnici som si mohla urobiť širší záber a v článkoch, ktoré som napísala pre časopis Javisko, som prinášala informácie aj inšpirácie pre Slovákov na Slovensku. Pred desiatimi rokmi som ho reflektovala ako ochotu naštudovať divadelné predstavenie, s láskou k divadlu, vo väčšine komédiami, ktoré sú príťažlivejšie pre diváka, až po divadelné experimentovanie v divadelnom súbore Kokram v Kovačici. Za pozitívum považujem stálu ochotu a lásku k divadlu, pracovať na sebe, posúvať sa, prinášať divadelné inscenácie, zveľaďovať a prezentovať sa z minima... Za negatívum považujem, že divadelní ochotníci musia o svoj priestor zápasiť s politickým vedením, na divadelných festivaloch dostávajú neodbornú divadelnú kritiku, ktorá ich skôr demotivuje, ako by ich mala motivovať, ich vôľa učiť sa a posúvať sa nie je tvorená formou workshopov (a ak je, tak sa niektorí neboja siahnuť k citovému vydieraniu: Ak sa nezúčastníš...). Finančne (katastrofálne prehnaným honorárom) sú podporovaní vyhorení Bardovia zašlého divadla, ktorí zabudli, že aj oni niekde začínali, netvorí sa divadelný manažment, ktorý by podchytil rôznorodosť a tým silnejšiu prezentáciu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Chýba divadelná organizácia alebo divadelné združenie, ktoré by zveľaďovalo, posúvalo a edukovalo, chýba naozajstná objektívna divadelná kritika. Verím však v mladých ľudí, ako sú Svetlana Gašková, Marína Dýrová a skupina divadelníkov