QYS magazín • JAR21 by Nomantinels

JAR 21 Rozhovory s NaiKavols, Wyme a Samom Hošekom • Najúspešnejší queer speváci a speváčky • Príbeh bubeníckej kapely, ktorá hrala na PRIDE • Esej o queerbaitingu • Recenzia inscenácie Socializmus s teplou tvárou • Hudba reflektuje gej vzťah na diaľku • Rozhovor s ilustrátorom, ktorý začal v gej kaviarni a dnes robí na Hviezdnych vojnách a Jurskom svete • Queer playlist, filmy, seriály

Magazín QYS Štvrťročník - magazín Ročník šiesty Číslo 1/2021 Vydané 9. 4. 2021 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Vedúci vydania Marek Hudec Redakčná rada Marek Hudec Dominika Chrastová Jakub Kováč Róbert Pakan Ria Gehrerová Ďalší redaktori Matej Somr Kristína Aschenbrennerová Michal Tallo David Benedek Jazyková korektúra Elena Teplanová Grafické spracovanie Lukáš Beňo Titulná fotografia Katarína Ščasná Realizované s finančnou podporou FonWeb

du na podporu umenia. Realizované s fi-

qys.sk

nančnou podporou Ministerstva kultúry. Realizované s finančnou podporou Minis-

Facebook

terstva spravodlivosti SR v rámci dotač-

MagazinQYS

ného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na

Vydavateľ

predchádzanie všetkým formám diskrimi-

Nomantinels, o. z.,

nácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu

Višňová 5, 831 01 Bratislava

a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah

IČO: 42182603

tohto dokumentu je výlučne zodpovedný

Kontakt: info@nomantinels.sk

NOMANTINELS.

Obsah 6 Nechajme svoje srdcia ešte chvíľu v lockdowne 8 Dídžejka Wyme: Queer akcie by mali priťahovať aj ľudí, ktorí nie sú z komunity 12 Bubenícka kapela, ktorá hrala na PRIDE: Naše skúšky často pripomínajú telocvičňu 16 Sophie nás naučila, že plakať je v poriadku 20 NaiKavols: Pre mňa má veľký význam v tvorbe moja homosexu álna orientácia aj z hľadiska toho, čo všetko sa mi stalo. 25 Počuť nás stále viac. Kto sú najúspešnejší súčasní queer speváci a speváčky? 30 Spevák Samuel Hošek: Snažím sa pomôcť ľuďom na ich ceste 38 21 dúhových skladieb, vďaka ktorým je pandémia znesiteľnejšia 39 Spevák Jordy: Vzťah na diaľku s tou pravou osobou môže fungovať 42 Queerbaiting a performatívna bisexualita. Ako popkultúra ubližuje queer komunite

46 Recenzia: Socializmus v hre Andreja Kuruca odhalil svoju teplú tvár 50 Začínal v gej-kaviarni, dnes ilustrátor Kurt van der Basch pracuje na Star Wars a Jurskom svete 56 Socialistický človek nemôže byť homosexuál. Tabu, ktoré zneužívala ŠtB 64 László Láner: Pôsobenie v gej magazíne Mások predstavovalo najlepších 20 rokov môjho života 72 Dvakrát sa vydala, mala dve deti, dnes spája queer ľudí nad 45 rokov 74 Recenzia: Na nezrovnalosti v biografii Amonit zabudnete vďaka prsiam Kate Winslet 76 Veľké diela o AIDS sú depresívne, a to je v poriadku. Nový seriál však vytŕča

Editoriál šéfredaktora 44 Nemusíte sa báť, v prvom jarnom čísle Magazínu QYS 2021 sa nezameriavame na pandémiu. Radi by sme vám zato ponúkli pár tipov v oblasti queer hudby, predstavíme novú slovenskú vychádzajúcu hviezdu NaiKavols, dídžejku Wyme a ďalšie queer umenie. Pripomenieme si speváčku Sophie aj to, ako sa v minulosti žilo LGBTI+ ľuďom v Maďarsku. Avšak je epidémia, ktorú musím spomenúť, a tou je epidémia nenávisti, ktorá sa prehnala Národnou radou SR. 44 poslancov a poslankýň slovenského parlamentu hlasovalo 17. marca za návrh zmeny ústavy, ktorý definuje, kto môže byť rodičom a ako sa má človek cítiť z hľadiska rodovej identity. A to napriek vedeckým konsenzom a dátam, ktoré svedčia o tom, že páry rovnakého pohlavia vychovávajú deti bez negatívnych vplyvov na ich rozvoj a že možnosť tranzície je nevyhnutná pre psychické zdravie transrodových ľudí. Nikomu neubližujú, chcú len rovnaké práva ako ostatní a žiť tak, ako ich príroda stvorila.

Ale kdeže! Skupinka zákonodarcov si povedala, že sú viac ako Boh a majú právo označiť, čo je zdravé a prirodzené, a čo choré, nenormálne a deviantné. Zasahujú tak hrubým spôsobom do ľudskej integrity, dôstojnosti a práva na súkromie a rodinný život LGBTI+ ľudí.

Pri zmene ústavy ide o život! Ešte horšie je, že nás v tomto prípade neohrozuje nekontrolovateľný vírus, ale niekoľko ľudí sediacich v parlamente. K návrhu fašistov sa pridali aj poslanci a poslankyne z takzvaných „štandardných“ strán. A to pod rúškom svojich hodnôt. Na jednej strane bojujú za nenarodený život, na druhej strane neváhajú ohroziť utrpením a potenciálne tragickým skonom živé ľudské bytosti. Ich logika je absurdná a naviguje ju nenávisť, ale majú moc, tak čo tam po zmysle, po vedcoch, po obyčajných smrteľníkoch? Apelujeme na vládu, poslancov a poslankyne i všetkých demokraticky zmýšľajúcich ľudí, aby nedopustili pustošenie ľudských práv, ktoré boli v minulosti tak kruto pošliapavané počas diktatúr! Andrej

Nechajme svoje srdcia ešte chvíľu v lockdowne

Dominika Chrastová

Komentár

Reklamná kampaň na Valentína hlásala: čo láska spojí, hejt nerozdelí. Pandémia to však zobrala ako výzvu a farby okresov sa na COVID automate menia rýchlejšie než odstupujú ministri. Napriek tomu netreba zúfať, internetový priestor je pre queer komunitu pestrejší ako zvyčajne a vakcína je pomaly, ale isto, na dosah.

Magazín QYS

Skôr ako sme sa zmierili s minuloročným marcom, prišiel ďalší. Pandémia trvá už rok a s ňou aj lockdown číslo... Vie ich niekto spočítať? Okrem fyzického zdravia dostáva navyše zabrať aj naše mentálne. Keď sa náhodou zakrádame mestom s niekým, s kým by sme podľa nariadení nemali byť, cítime sa ako queer ľudia na rande za socializmu.

S vodkou po ruke sa taktiež naskytla možnosť vypočuť si na Clubhouse poučné diskusie o životoch transrodových a intersexuálnych ľudí. A keď už sme pri počúvaní, rozhodne stojí za klik hudba od speváčky a producentky Sophie, ktorej tvorba neprestane byť dôležitá ani po jej tragickej smrti, najmä pre trans komunitu.

Nájsť balans medzi ochranou zdravia a prirodzenými potrebami človeka sa po toľkom čase stáva ťažšie ako vyriešiť koaličnú krízu. Sociálne siete a zoznamovacie aplikácie už nestačia, túžime po objatí či dokonca nevydarenom tinder-stretnutí. Duševné zdravie vysokoškoláčok sa podľa prieskumu zhoršuje a single pracujúci majú pocit, že im dochádza čas na spoznanie svojej osudovej polovičky.

Opäť sú to všetko len online aktivity a z letargie nás možno nevytiahnu. Vakcína je však tento rok už na dosah, tak vydržme a nechajme svoje srdcia ešte chvíľu v lockdowne. Pandémia napokon predsa len skončí, tak ako po dlhých útrapách aj „miništrant“ Krajčí na svojom poste. Potom budeme môcť chodievať na rande ako na antigénové testy a objatia naberú na hodnote, podobne ako sa to za posledné mesiace podarilo pokémon kartičkám.

Aby toho nebolo málo, inPoradňa pre LGBTI ľudí prestala fungovať, lebo na vyúčtovanie sa na Slovensku čaká ešte dlhšie ako na sebareflexiu. A dotácie na rodovú rovnosť, samozrejme, zas išli organizáciám, v ktorých sa za vás najskôr pomodlia, až potom vám pomôžu. V Poľsku a Maďarsku medzičasom navrhujú a schvaľujú homofóbne zákony a v Česku rozídené páry rovnakého pohlavia zisťujú, že vyhláška na ne pri striedavej starostlivosti o dieťa nemyslela.

A pokiaľ sa obávate, že ani potom si nenájdete svoju polovičku alebo sa rozídete s aktuálnou, dovoľte si byť aspoň v tomto kontexte pozitívni. Láska sa zjaví vo vašom živote podobne bez ohlásenia ako Sputnik V na košickom letisku. Hlavne sa do ničoho nenúťte. Lebo byť vo vzťahu a byť zamilovaný nie je to isté. •

Na druhej strane, v posledných mesiacoch je o LGBTI ľuďoch na Slovensku počuť viac ako zvyčajne. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vznikol študentský spolok Light, ktorý verejnosti objasňuje rozdiely medzi pojmami ako rod a pohlavie, a tiež prináša fakty z histórie komunity. Najnovšia kampaň Absolut s motívom „každá láska je láska“ vyvolala na sociálnych sieťach plamenné diskusie. Už tradične mal zrazu každý potrebu vyjadriť svoj názor, a tak nepochybujeme, že sa cieľ kampane naplnil na dvesto percent.

Jar 2021

Dídžejka Wyme: Queer akcie by mali priťahovať aj ľudí, ktorí nie sú z komunity

Téma čísla Rohovor

Dominika Chrastová Fotografie: Jakub Kováč

Možno ju poznáte z bratislavského klubu Fuga alebo z relácie Klubtúra na RTVS. Zuzana Morovičová alias dídžejka Wyme sa venuje mixovaniu hudby už približne sedem rokov, pričom pred dvoma založila feministickú párty xeno-. Okrem hrania tiež upozorňuje na zastúpenie žien a LGBTQ ľudí v klubovom prostredí.

Ako sa zmenil tvoj kreatívny život, keď porovnáš obdobie pred pandémiou s terajškom? Predtým som to mala celkom dobre rozbehnuté. Hrávala som aj v Česku, Rakúsku a Maďarsku. Tu som vystupovala nielen vo Fuge, ale aj na rôznych festivaloch ako Pohoda, Medzihmla či Next. Taktiež som robila sety pre rádiá a internetové platformy. Tomu sa venujem aj teraz a nahrávam ich na SoundCloud. Odkedy je pandémia, vyskytlo sa len pár kreatívnych príležitostí. V prvej vlne zorganizovali kamaráti z Rakúska live stream cez Twitch. Vďaka inému známemu sa mi neskôr ozvali z talianskeho rádia Avant. Spolupracovala som aj s poľskou platformou Legetebe, ktorá oslovuje LGBTQ dídžejov a dídžejky z krajín strednej a východnej Európy. Koncom februára som prvýkrát počas lockdownu išla niekam hrať osobne. Pozvali ma do Liptovského Mikuláša na feministický fes-

Jar 2021

tival ArtWife. Dodržiavali sa tam prísne opatrenia a celý program bol len streamovaný. Účinkovala si aj v novej relácii Klubtúra z produkcie RTVS, ktorú moderujú Michal Kaščák a Martin Valihora. Ako sa o tebe dozvedeli? Odporučila ma B-Complex, za čo jej ďakujem. Priznávam, že o tomto projekte som dovtedy ani nevedela, pretože posledné mesiace sa snažím obmedzovať svoju aktivitu na sociálnych sieťach. Toto ťažké obdobie nás poznačuje stále viac a viac a skrolovanie na mobile, čítanie nikam nevedúcich komentárov pod necitlivými vyhláseniami politikov taktiež nikomu neprospieva. Zároveň mi vždy prišlo ľúto, keď som videla, ako moji kamaráti v zahraničí robia niečo zaujímavé, a ja som tam nemohla byť s nimi. Celé je to veľmi frustrujúce, tak som si povedala, že si od toho chaosu musím oddýchnuť.

Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa stala dídžejkou? Odjakživa som tušila, že by ma to bavilo. Dostať sa tam, kde som, a to sa nepovažujem za žiadnu elitu, však trvalo dlho. Začínala som asi pred siedmimi rokmi. Hrávala som rôzne žánre, spočiatku najmä v Nu Spirite. Všetko sa rozbehlo, keď zhruba pred troma rokmi prišlo obdobie vystupovania vo Fuge. Cítila som, že môžem hrať oveľa voľnejšie a to, čo ma najviac baví. Nemusela som sa báť, že by niekto moje sety neocenil, lebo by sa im zdali nudné alebo divné. Už som si vybudovala dôveru a cítila som, že ma publikum prijalo. Boli aj akcie, ktoré nedopadli dobre, ale z väčšiny som sa veľmi tešila. Keď je odozva od ľudí pozitívna, napĺňa ma to. Ako by si opísala hudbu, ktorú hráš? Vždy hovorím, že je to eklektický štýl. Väčšinou ide o tanečnú hudbu, ale vôbec ju nemám zaradenú do žánru. Každý set si pripravujem aj podľa toho, kde hrám alebo na čo má slúžiť. Okrem hudby ti záleží aj na zastúpení žien a LGBTQ komunity v klubovom prostredí. Ako sa snažíš dostať túto tému do popredia? Keď som pred dvomi rokmi zakladala párty xeno-, chcela som docieliť, aby boli viac obsadzované ženy, ľudia z LGBTQ komunity, ale zároveň aj naši sympatizanti a sympatizantky. Tiež som dúfala, že sa mi podarí vyrovnať zloženie publika. Mám pocit, že na Slovensku sú queer akcie zamerané viac na mužov a nestretneme tam veľa ľudí, ktorí nie sú z komunity. Napríklad v Berlíne je to úplne zmiešané. Aj preto neorganizujem akciu výhradne pre queer komunitu alebo iné menšiny. Je to párty pre všetkých ľudí, ktorým záleží na komunitnej spolupatričnosti a dôvere. Taký „safe space“, kde sa môžete cítiť slobodne a bez strachu sa prejaviť.

Prečo si sa rozhodla pre názov xeno-? Vznikol zo slova xenofília, čo v tomto kontexte vyjadruje, že človek je prijatý a akceptovaný komunitou ľudí, ktorá je iná ako on. Xeno je predpona, preto za ňou píšem spojovník ako náznak, že za tým ešte niečo nasleduje. Aký býval záujem o túto párty? Organizovala som ju zhruba každé tri mesiace, čiže ju beriem ešte ako veľmi mladú akciu vo vývoji. Keď som mala plno, bolo tam stopäťdesiat ľudí. Niekedy prichádzalo aj menej, okolo šesťdesiat. Väčšinu párty pokrýval grant, ktorý dostala Fuga, a tak som nemusela vždy tŕpnuť, koľko vstupov sa predá. Mohla som sa viac sústrediť na dramaturgiu a detaily. No a teraz sa to stoplo. Kedy bola zatiaľ posledná xeno- akcia? Presne v ten piatok, keď sa na Slovensku objavil prvý prípad COVID-u. Headlinerka prišla z Francúzska a mala som tam aj pár kamarátov z Česka. Vtedy sme ešte presne nevedeli, čo sa bude diať, i keď sme tušili, že asi nič dobré. Nakoniec išlo o „rozlúčku so slobodou“. Bolo to veľmi emotívne a mnoho ľudí mi spätne písalo, aké sme mali šťastie, že sme to ešte mohli zažiť. Na tvojich podujatiach často vystupujú zahraniční hostia, pred zmenou opatrení ti dokonca sľúbila účasť americká dídžejka. Volajú aj teba takto do zahraničia? Áno, ale iba v rámci strednej Európy. Myslím si, že bude jednoduchšie dostať sa aj do ďalších krajín, keď začnem publikovať svoju produkciu a ujme sa. Častejšie totiž oslovujú dídžejov, ktorí sú zároveň producenti alebo hudobníci. Hrám na klavíri, ale nie som virtuózka, skôr mi pomáha ako harmonický nástroj, keď niečo vytváram na počítači. Predstava, že by som vystupovala ako hudobníčka, ma celkom stresuje. Už viackrát som mala možnosť si to skúsiť a je za tým oveľa viac zodpovednosti. Dídžejing je pre mňa uvoľnenejší a viem si ho viac užiť. Je to určite aj tým, že hrám už dlhšie a viac si dôverujem.

Magazín QYS

Plánuješ intenzívnejšie pracovať na vlastnej tvorbe, alebo ťa niečo brzdí? Brzdia ma jedine motivácia a moja lenivosť. Nestačí mi niečo vyprodukovať, keď viem, že to ešte nebude dobré. Teraz si dokážem predstaviť, že by som nahrala spev, pracovala so svojím hlasom a o inštrumentálnu časť by sa postaral niekto skúsenejší. Cítim, že potrebujem viac času a praxe, kým sa v počítačových programoch naučím pra-

Jar 2021

covať na takej úrovni, akú očakávam od iných producentov. Dosť ma frustruje, keď pre niečo stagnujem. Toto je ale obmedzenie, ktorého trvanie závisí len odo mňa. •

Bubenícka kapela, ktorá hrala na PRIDE:

Marek Hudec Fotografie: Archív Maribondo

Kapela Maribondo zaujala, lebo nehrala na pódiu, ale priamo medzi ľuďmi. Noví členovia a členky sa k nej hlásia potom, ako zažijú ich koncert. Taký silný zvykne byť.

Téma čísla Príbeh

Naše skúšky často pripomínajú telocvičňu

Magazín QYS

Uprostred davu s dúhovými vlajkami sa pohybuje skupina niekoľkých hudobníkov a hudobníčok. Dravo udierajú do bubnov, ktoré majú pripnuté na drieku, a ich okolie sa rýchlo necháva uniesť tanečným rytmom. „Keď hráte v lavíne ľudí, ktorí pochodujú za spoločný cieľ, nechávate sa strhnúť nimi, oni vami, všetci okolo vás sa tešia, usmievajú sa, podporujú vás a vy ich. Vždy je to silný zážitok a zásoba energie na mnoho dní,“ hovorí Bronislava Kotrbčíková z bubeníckej skupiny Maribondo. Na Dúhovom PRIDE hrali niekoľko rokov po sebe, naposledy v roku 2018, a zúčastniť sa na ňom je pre nich dôležité: „Aj medzi nami sme mali i máme členov z LGBTI komunity.“ Hoci sa PRIDE vníma ako pochod za ľudské práva, hudobné vystúpenia pripomínajú, že je aj oslavou inakosti a lásky. Koncert Maribondo však zaujal aj preto, že sa neodohrával na pódiu, ale priamo medzi ostatnými účastníčkami a účastníkmi pochodu. Keď videli ich vystúpenie, chceli sa k nim pridať „Naši zakladajúci členovia pôvodne pôsobili v bubeníckom orchestri BATATIMBA, čo bol

projekt perkusionistu Eddyho Portellu. Keď skončil, pár členov sa rozhodlo pokračovať a dali dokopy nové zoskupenie,“ vysvetľuje ďalej Bronislava. K skupine sa postupne pridali aj ľudia z iných projektov, ba dokonca fanúšikovia, ktorí kapelu videli hrať na festivaloch a túžili sa toho zúčastniť. „Byť členom bubeníckeho orchestra si však vyžaduje veľa času a úsilia. Niektorí členovia zostali, ďalší mali aj iné hudobné záujmy, ktoré časom prevážili, niektorí zostali ako naši kamaráti či fanúšikovia.“ Od roku 2016 Maribondo vystupovalo napríklad na World Music Festivale, Uprisingu, Bratislava Street Art Festivale či na Dni otvorených dverí SND. Meno kapely odvodili od názvu piesne Mel de Marimbondo, pričom druhé „m“ vypustili kvôli jednoduchšej výslovnosti. V súčasnosti ju tvorí osem ľudí. Maribondo síce na svojej stránke uvádza, že kapelu inšpirovali hlavne brazílske rytmy žánru samba-reggae, Bronislava však dopĺňa aj ďalšie: „Jednotlivo sa niektorí venujeme aj africkým rytmom alebo rytmom Blízkeho východu... keď sa k nám na vystúpeniach pridajú aj tanečnice v krásnych kostýmoch a so strhujúcimi pohybmi, zážitok je ešte silnejší.“ Maribondo sa za bežných okolností stretáva dvakrát do týždňa po práci. Bronislava hovorí, že spoločné skúšky a cvičenia sú dôležitou súčasťou prípravy, prirovnala by to k performanciám: „Sme orchester, fungujeme ako ‚bubenícka sada‘, na každý bubon alebo menšiu perkusiu hrá jeden človek. Všetko musíme dokonale zohrať, aby to malo ten správny puzzleefekt. Skúšky často pripomínajú dokonca skôr telocvičňu, lebo vystúpenia sú fyzicky náročné.“ Kapela stále priberá nových členov Pripraviť vystúpenie je ťažké aj preto, že členovia orchestra majú rôzne povolania. Prináša to časové a organizačné výzvy: „Treba napríklad stihnúť prísť aj z iného mesta na

Jar 2021

skúšku, a pri hraní sa potrebujeme prepnúť do úplne iného režimu. Ale aspoň takto môžeme po práci vypustiť paru.“ Bronislava hovorí, že sa stále snažia zlepšovať a priberať nových členov, členky. Väčší orchester podľa nej rozvíri ešte viac energie. V Brazílii majú aj oveľa väčšie zoskupenia. Kapela využíva rôzne druhy nástrojov. Surdo je napríklad basový bubon, caixa zas vypĺňa medzery medzi basovými údermi, dobra má melodickejší zvuk. Všetky druhy bicích si môžete prezrieť na stránke Maribondo. Zohnať ich vraj nie je problém, sú na to špecializované hudobniny aj v Európe. „Horšie je to s výberom správneho nástroja, často nie je s čím porovnávať ako napríklad pri gitarách alebo bicích, ktoré je kde preskúšať. Celá zostava hráčov aj nástrojov sa v čase nejakým spôsobom vyvíja a nájsť si správny zvuk a vyhotovenie spomedzi rôznych variantov pre celé zoskupenie je nekonečná téma.“

Náročné je tiež nástroje prepravovať, kapela musí vždy rátať s jedným veľkým autom alebo viacerými malými, aby sa všetky zmestili. Pandémia a lockdown sa hudobníkov a hudobníčok, samozrejme, výrazne dotkla. „Nič nenahradí živé hranie a plnohodnotné stretávanie sa na skúškach. Na začiatku pandémie bolo treba riešiť, či a koľkí môžeme skúšať, nahrávať, trénovať. V lockdowne už nejde takmer nič.“ V online režime sa skúšky môžu realizovať len obmedzene, kapela potrebuje čo najväčší priestor na prácu s nástrojom a viac ľudí pokope. „V každom prípade sa snažíme dodržiavať všetky opatrenia tak, aby sme čo najskôr mohli zas hrať ‚live‘ pre ľudí, pretože o tom naša muzika je,“ dodáva Bronislava. •

Čo majú spoločné Madonna, Charli XCX, MØ či Kendrick Lamar? Okrem slávy aj spoluprácu s jedinečnou producentkou Sophie, ktorá stihla položiť základy popovej hudby budúcnosti a ukázať fanúšikom a fanúšičkám, ako prijať samých seba. Nezabudnuteľná kariéra jej však nebola dopriata, v januári vydala singel Unisil a o dva dni nato nás navždy opustila.

Dominika Chrastová Fotografie: Facebook Sophie

Téma čísla Príbeh

Sophie nás naučila, že plakať je v poriadku

Magazín QYS

Najznámejší klip Sophie sa začína pohľadom na hviezdnu oblohu. V popredí stojí postava pripomínajúca Davida Bowieho a Troya Sivana zároveň. Má štýlový ryšavý zostrih, výrazné lícne kosti a obnažené telo. Hlas pripomína podmanivý šepot, ktorý vás dokáže upokojiť a ubezpečiť, že všetko je v poriadku. Až do vydania opísanej skladby It’s Okay To Cry v októbri 2017 fanúšikovia a fanúšičky netušili, ako Sophie naozaj vyzerá. V rádiových rozhovoroch a dovtedajších songoch si upravovala hlas a svoju tvár odmietala zverejniť. Hudobný svet pokladal publikovaný klip za veľkolepé odhalenie transrodovej identity a manifest, že je potrebné cítiť sa dobre vo svojej koži. Sophie to zaskočilo,

Jar 2021

pretože to vraj nebolo jej zámerom. Ako sa vyjadrila pre nemeckú reláciu Arte Tracks, sklamalo ju, aké je pre ľudí dôležité spájať si hudbu s imidžom umelca či umelkyne. Svoju tvár a telo použila jednoducho na umocnenie efektu skladby. Hviezdne spolupráce a nominácia na Grammy Sophie predpovedali, že ju čaká žiarivá budúcnosť na čele súčasných rebríčkov popu. Jej vzťah k elektronickej hudbe začal ešte v detstve, keď jej rodičia púšťali magnetofónové kazety. Následne dostala na narodeniny keyboard a na ňom robila svoje prvé kroky

k producentskej kariére. Celé dni trávila zavretá v izbe, pričom jej sestra si myslela, že sa venuje dídžejingu. Dokonca ju zavolala hrať na svoju svadbu, a tak sa Sophie zdokonalila aj v mixovaní hudby. Hoci jej rodičia nedovolili odísť zo školy, aby mohla svojej tvorbe venovať všetok čas, cestu si predsa len našla. Najskôr hrala v kapele Motherland a dostala sa do hudobných a producentských kruhov. V roku 2013 sa jej po nazbieraní kontaktov podarilo vydať debutový singel Nothing More to Say. Skutočný prelom v jej kariére nastal, keď s ňou ohlásila spoluprácu Charli XCX a neskôr aj Madonna, MØ či Kendrick Lamar. Najväčší úspech zožala za album Oil of Every Pearl’s Un-Insides, ktorý v roku 2019 získal nomináciu na Grammy. Na slávnostné podujatie prišla aj so svojou vtedajšou priateľkou, a tiež transrodovou ženou, Tzef Montana. Časopis Vogue ich označil sa ikonický queer pár, ktorý sa však ešte v tom istom roku za kontroverzných okolností rozišiel. Sophie to však v tvorbe nezabrzdilo, vlani vydala singel Metal a tento rok v januári ešte stihla zverejniť skladbu Unisil.

partnerkou sa stihla presťahovať do Grécka, kde sa neskôr bližšie spoznávala s novou priateľkou Evitou Manji. „Stihla som jej povedať, že ju ľúbim a nech bojuje. Bola môj život, mali sme sa vziať,“ zverejnila Evita na svojom instagramovom účte po tragickej nehode. Sophie neskonala hneď, so zraneniami si už však nedokázala poradiť. Pritom išlo o takú banalitu! Tridsiateho januára sa zadívala na spln mesiaca a chcela si ho odfotiť. Nasledoval však pád zo strechy, po ktorom skončila medzi hviezdami, podobne ako v klipe It’s Okay To Cry, ktorým sa jej fanúšikovia a fanúšičky utešujú dodnes. •

Po splne zostali oči pre plač Na elektronickej hudbe sa Sophie odjakživa páčilo to, že jej nekládla limity ako napríklad inštrumentálne nástroje. Každý zvuk si nahrávala alebo vytvárala sama, čo ju podľa fanúšikov odlišovalo od tuctových producentiek a producentov. Svoju osobnosť vkladala aj do textov, chcela, aby každý prijal, kým je. Otvorenosť o jej rode pre ňu znamenala, že konečne nikto nebude mať od nej očakávania na základe pôvodného pohlavia a ona sa bude môcť slobodnejšie rozhodovať, akým smerom sa jej život bude uberať. Hoci sa narodila v Škótsku, v istom období svojej kariéry žila v Los Angeles. Pred novinármi pôsobila hanblivo, pričom išlo len o jej povestné pokojné vystupovanie, ktoré bolo pre ňu typické aj v súkromí. Ešte s bývalou

Magazín QYS

Jar 2021

Téma čísla Rozhovor

Andrej Kuruc Fotografia: Katarína Ščasná

NaiKavols: Pre mňa má veľký význam v tvorbe moja homosexuálna orientácia aj z hľadiska toho, čo všetko sa mi stalo.

Projekt NaiKavols vznikol v roku 2018. Stojí za ním mladý, 21-ročný queer spevák, tvorca a producent Kristián Mikulovský. Za krátky čas stihol vydať 14 releasov, 3 albumy, 8 EP a 3 single. Je známy svojím veľkým hlasovým rozsahom. Jeho tvorba je viacžánrová: pop, klasická hudba, miestami až gospel. Posledný jeho album sa volá Woke (Part 1. Ethereality a Part 2. Astral Plane) a nedávno predviedol svoju tvorbu aj vo vysielaní Rádia FM.

Hovoríš o sebe ako o queer spevákovi, producentovi a tvorcovi. Čo pre teba znamená takéto označenie? Identifikujem sa ako gej, prípadne queer, a mám dojem, že fluidita v sexualite, ale aj rode je v každej dekáde citeľnejšia. Postupne sa zmazávajú rozdiely, čo sťažuje škatuľkovanie, a ja sa v tom celom nachádzam. Idea celého projektu, alebo persóna NaiKavols, spočíva vo využití mojej queerness z hľadiska mojich skúseností a zážitkov. Počas dospievania som kvôli orientácii zažil veľa negatívnych vecí, avšak z dlhodobého hľadiska mi to nakoniec pripadá ako pozitívum. Negatívne zážitky v období dospievania ma postupne pretvorili v človeka, ktorým som, a teraz viem oveľa lepšie zaznamenať svoje emócie, spracovať ich, poprípade ich vložiť do hudby.

Jar 2021

Aké teda bolo pre teba dospievanie? Stretol som sa so šikanou, hlavne psychického a slovného charakteru. Na strednej škole som sa jej však začal stavať čelom. V druhom ročníku som so šikanou konfrontoval riaditeľa, ktorý sa ma spýtal na mená ľudí, ktorí mi znepríjemňovali život. Predpokladal som, že keď pritlačím na najsilnejšieho zo šikanujúcej skupiny, tak to pomôže. A naozaj sa to zlepšilo. Napokon sa mi začali lepšie vytvárať vzťahy aj s heteronormatívnou spoločnosťou. Pretože ma ľudia začali brať ako rovnako silného. Už som nebol človek, na ktorom si vybíjali svoju silu a frustráciu. Pochopil som tiež, že ich šikana vychádza z nepoznania situácie toho človeka a väčšinou je to spôsob vybíjania si niečoho zvnútorneného, čo videli, zažili doma alebo konzumovali z médií. Som z malého mesta a nevyhnem sa otázkam: ako berieš svoju homosexualitu, prečo si vlastne homosexuál, ako to funguje v tvojej komunite? Beriem to v dobrom a po-

viem im svoj príbeh. Myslím si, že pre mňa, ako človeka z našej komunity, je dôležité konštantne informovať a odpovedať na otázky neangažovaných ľudí, aj napriek tomu, že ma to niekedy nebaví. Je to dôležité! Pretože ľudia si o téme nespravia prieskum základných informácií práve kvôli nedostatku podnetov, či možno aj istej pohodlnosti. Čiže ja som taký živý podnet, ktorý rozprúdi konverzáciu. Ako si sa dostal k hudbe? Asi ako veľmi veľa ľudí v našej komunite, chodil som do základnej umeleckej školy. Navštevoval som divadelný krúžok, ale to ma moc nebavilo. Potom som začal chodiť na spev, čo mi odporučila rodinná známa, keď ma počula spievať. Neskôr na strednej škole som bol na Erasme, ktorý sa zameriaval na umenie, LGBT+ spektrum, aktivizmus a neformálne vzdelávanie. Ja som v tom čase nevedel, že existuje niečo iné než cisrodovosť alebo monoamória. Stretol som sa s rôznymi ľuďmi, ktorí mi dali nový pohľad na celé spektrum queer ľudí. Tam som spoznal jedného chlapca, ktorý vytváral beaty v hudobnom programe FL Studio. Odporučil mi, aby som si ho stiahol, a tak som začal tvoriť hudbu. Venujem sa jej už 3-4 roky, pomaly sa posúvam a transformujem svoje posolstvá a emocionalitu do skladieb. Inšpirujem sa napríklad Čajkovským, ktorý bol tiež „náš“. V súčasnosti študujem v Nitre hudbu a zvukový dizajn na Univerzite Konštantína filozofa. Odbor je skôr zameraný na historickú stránku. Akej hudbe sa venuješ? Každý album sa snažím koncipovať okolo iného obsahu a v inom štýle. Asi najlepšie sa to dá označiť pojmom ethereal pop. Keďže som vyrastal v silne kresťanskej rodine, inšpiroval som sa sakrálnym štýlom a myšlienkami, čo počuť najmä v EP In a Day of the Michael, Taurus Season či Cosmic Connection. Povedal by som, že ma fascinuje idea zobrazenia božstiev, nielen v rámci kresťanstva, ale aj

iných náboženstiev. Čerpám výdatne aj z pohanskej minulosti, ako pri poslednom albume Woke či Memories of Entities Vol 1. Skúsiš nám priblížiť svoj proces tvorby? Pre mňa je veľmi zaujímavý. Napríklad Cosmic Connection a Memories of Entities Vol. 2 boli projekty, ktoré som mal za mesiac hotové. Dostanem sa obyčajne do stavu mysle, v ktorom si vytvorím svoj svet, akýsi mikrokozmos, a ten transformujem do diel. Ku všetkému si píšem aj vysvetlenia, aby mala moja práca opodstatnenie. K poslednému albumu mám šestnásť strán referencií, o tom, z čoho čerpám. Samozrejme, chcem aby si ľudia vytvorili aj svoj vlastný pohľad na moju tvorbu, ale zároveň v dielach chcem mať fixný bod pre mňa osobne. Pracujem intuitívne. Niektoré skladby vzniknú za hodinu-dve, niektoré vzniknú za týždeň, je to rôzne. Celkovo sa neustále vyvíjam. Prichádzam na nové veci a spôsoby, ako pracovať na hudobnom materiáli. Môj proces tvorby sa s novými dielami exponenciálne predlžuje – posledný album som robil skoro rok. Čo je tvoja platforma, kto sú tvoji fanúšikovia a fanúšičky? Ja som chcel začať koncertovať minulý rok, ale prišla pandémia. Dva-tri koncerty, čo som mal mať v druhom polroku 2020, sa zrušili. Jediný koncert, ktorý som robil, bol nedávno pre Rádio FM a je zverejnený na YouTube. Čiže momentálne sa mi ešte len otvárajú možnosti v sektore živého vystupovania. Podal som si projekt napríklad na Tehláreň či iné festivaly a dúfam, že sa na ne dostanem. Čo by si odkázal mladým queer umelcom a umelkyniam, ako by podľa teba mali svoju identitu zapasovať do svojej tvorby, ako pracovať na tom, aby sa za ňu nehanbili? Podľa mňa hneď, ako začnú ľudia tvoriť, tak sa z nich začne vylievať celá priehrada citov, ktoré veľmi dlho držali v sebe, a začne sa to otláčať do ich práce. Uvažoval som, že spra-

Magazín QYS

vím bakalársku prácu o tom, ako z hľadiska histórie ovplyvňovala queerness skladateľov klasickej hudby. Aj Čajkovskij mal veľmi emocionálne kompozície, ktoré by asi nezložil, keby nezažil trápenie z hľadiska hľadania identity. To isté Händel, Corelli či Lully, ktorí boli tiež queer. Pripadá mi, že umelci našej komunity boli v niečom napred. To je aj moja rada: zbaviť sa zábran, ktoré queer ľudia, alebo aj ľudia celkovo, majú, aby našli a odkryli svoje pravdivé „ja“, a to hlavne pred samým sebou. Neexistuje univerzálna formulka pre všetkých, ktorou sa to dá spraviť, ale konkrétny človek v danom momente bude vedieť ako. Máš v hudobnej oblasti nejaké ciele, ktoré by si chcel dosiahnuť? Môj cieľ je zanechať v hudbe odkaz. Ten si ďalšie generácie môžu zobrať a využiť to. Ja si nič do hrobu nezoberiem. Všetko materiálne, čo za života získam, použijem na vytváranie umenia.

Jar 2021

Ako funguješ počas pandémie, ovplyvnila ťa? „Koronarežim“ mi vyhovuje, lebo som začal chodiť často do prírody a zbierať si bylinky. Mohol som vďaka tomu viac tvoriť. Aj so svojimi kamarátmi som sa rozprával o tom, že táto situácia im dala nadhľad nad rutinou, ktorú zažívali. Zistili, že veci, o ktorých si mysleli, že ich musia robiť, vlastne robiť vôbec nemusia, pretože všetko je pominuteľné. Mali by sme sa sústrediť hlavne na seba samých: na to, či to zvládame z hľadiska psychického a fyzického zdravia. Momentálne som doma, a aj celú produkciu si robím sám. Mám rád nezávislosť, nechcel by som robiť hudbu len preto, aby sa páčila ostatným. Aj keď, iste, čiastočne by som ju chcel komercializovať, ale nie je to moja priorita. Hráš na hudobnom nástroji? V súčasnosti nehrám na ničom. Učil som sa hrať na klavíri, ale mám veľký problém s autoritami, tak som prestal. Namiesto toho som sa sám učil akordy, v koncertnej sále na ZUŠ,

ktorú som mal k dispozícii. Mohol som tam nacvičovať od rána do večera. Zistil som, akým spôsobom fungujú akordy, a začal som improvizovať. Otvorilo mi to veľa brán v tvorbe. Naučil som sa rozumieť hodnotám medzi notami a čo vytvára tón. Takto vznikla moja klavírna tvorba. Okrem toho spievam. Mal som ísť na operný spev či muzikálové herectvo do Bratislavy a Prahy, ale napokom som išiel na technické lýceum so zameraním na informatiku. Operu som nakoniec nechcel ísť študovať, pretože som si uvedomil, ako sa mi môže z dlhodobého hľadiska zmeniť hlasový prejav, čo som nebol ochotný podstúpiť. Rodičia povedali: super, aspoň máš teraz niečo v rukáve. Pre mňa však existuje jediný cieľ: tvoriť umenie a zdieľať ho. A teraz otázka, ktorej sa nemožno vyhnúť: ako si prišiel k hudobnému menu? NaiKavols. Išlo o náhodu, sedel som v izbe po návrate z párty a snažil som sa vymyslieť slovo, ktoré neexistuje. Chcel som mať v názve písmeno K (ako Kristián) a chcel som, aby bol spätý so Slovenskom. Napadali mi slová slovenský, Slovakian – a tak vznikol Na-

iKavols, čo podľa Martina Staňa z Rádia FM znie veľmi grécky. Aký bol tvoj coming-out? Udial sa na konci deviateho ročníka na základnej škole, pretože som pociťoval, že potrebujem ísť na novú školu s „čistým štítom“. V škole to dosť bublalo z hľadiska šikany a deti v mojej triede vytvorili dva tímy. Jedni si ma doberali za to, že som sa „hral“ na heterosexuála, a druhí ma obraňovali, že aj keby som bol gej, nič to nemení na tom, že som ľudská bytosť. No s nástupom na strednú školu sa mi zdalo, že som spravil krok späť, a aj môj vyslovený coming-out mohol začať odznova. Ľudia sa okolo mňa zmenili a ja som chcel byť v prvom ročníku skôr v bezpečí ako gej. No to nič neznamená, pocit bezpečia si musíme vytvoriť sami, nemôžeme sa spoliehať na to, že nám ho poskytne naše okolie. Hovorím to, pretože šikana sa neskončila až dovtedy, kým som sa jej sám nepostavil na odpor. •

Magazín QYS

Téma čísla Listicle

David Benedek Fotografie: Facebook Sam Smith a Trixy Mattel

Počuť nás stále viac. Kto sú najúspešnejší súčasní queer speváci a speváčky?

V minulom storočí bolo mnoho queer spevákov a speváčok oslavovaných za odvahu otvorene sa prihlásiť k svojej sexuálnej orientácii. Umelci ako Freddie Mercury, George Michael či Elton John sa stali ikonami. Súčasná generácia úspešných hudobníkov je o svojej sexuálnej identite omnoho otvorenejšia, a tým pádom sa LGBTI+ komunita stáva čoraz viditeľnejšou aj v hudobnom biznise.

Jar 2021

Adam Lambert Adam sa dostal do povedomia verejnosti vďaka speváckej súťaži American Idol, v ktorej sa v roku 2009 umiestnil na druhom mieste. To, že súťaž nevyhral, nijako neuškodilo jeho kariére. Práve naopak, stal sa jedným z najúspešnejších ex-súťažiacich. Ešte v rovnakom roku vydal debutový album For Your Entertainment, ktorý obsahoval veľmi populárnu pieseň Whataya Want from Me. Počas minulej dekády vydal ďalšie tri albumy, ktoré sa v Spojených štátoch tešili úspechu. Okrem sólovej kariéry ho môžu ľudia poznať aj ako súčasného speváka kapely Queen, s ktorou koncertuje od roku 2011. Trixie Mattel Populárna reality šou RuPaul‘s Drag Race pomohla začať kariéru mnohým drag queens, ktoré po svojej účasti v šou začali hudobnú kariéru. Žiadna z nich sa ale do toho nepustila takým spôsobom ako Trixie

Mattel. Hudobnú kariéru odštartovala v roku 2017 s albumom Two Birds a rok nato vydala druhý album s názvom One Stone. Oba albumy sa niesli v country a folkovom duchu. Trixie je dnes jednou z najúspešnejších drag speváčok na svete, čo dokázala aj minulý rok so svojím tretím albumom Barbara. Lil Nas X V lete 2019 sa nedalo uniknúť piesni Old Town Road od mladého rapera a speváka Lil Nas X. Pieseň nabrala popularitu na populárnej sociálnej sieti TikTok a neskôr ju prespieval ako duet s country spevákom Billym Rayom Cyrusom. Prekonala veľké množstvo rekordov a strávila 19 týždňov ako najhranejšia skladba v USA. V rovnakom roku vydal svoje prvé EP, na ktorom boli úspešné single Panini a Rodeo. Lil Nas X kombinuje vo svojej hudbe hip-hop a country, čo je pre dnešné poslucháčstvo zaujímavá kombinácia. V roku 2020 vydal vianočnú pieseň Holiday a momentálne dokončuje svoj debutový album. Troye Sivan Jeden z najpopulárnejších spevákov-gejov súčasnosti začal svoju kariéru na YouTube, kde pravidelne pridával spevácke videá. Do povedomia širšej verejnosti sa dostal vďaka svojim singlom Happy Little Pill a Youth. V roku 2018 vydal štúdiový album s názvom Bloom. Mnoho piesní na tomto albume hovorí o láske k mužom a dokonca aj o sexe s rovnakým pohlavím. Vďaka tomuto albumu sa Troye odvážil byť na 100 % sám sebou, čo v jeho prípade znamená byť na 100 % queer. Minulý rok vydal EP s názvom In a Dream, z ktorého si fanúšikovia zamilovali hlavne skladbu Easy.

či 1, 2, 3 Dayz Up. V roku 2019 vyšiel jej debutový album Clarity a minulý rok sa tešila úspechu piesne Malibu. Kim vedela o svojej trans identite od dvoch rokov a počas celej svojej kariéry bojuje za LGBTI+ práva. Frank Ocean Frank je vďaka svojmu experimentálnemu prístupu k R&B jeden z najuznávanejších umelcov svojej generácie. Jeho debutový album Channel Orange prišiel v roku 2012 a bol nominovaný na cenu Najlepší album roka na Grammy Awards 2013. Najznámejšia pieseň z albumu je Thinkin Bout You, ktorú pôvodne vydal na sociálnej sieti Tumblr. V roku 2016 vydal druhý štúdiový album Blonde, ktorý sa stal jedným z najlepších albumov roka. Momentálne pracuje na svojom treťom albume. Sam Smith Najúspešnejší queer hudobník súčasnosti sa dostal do sŕdc mnohých fanúšikov v roku 2014 singlom Stay with Me. V rovnakom roku vydal úspešný album In the Lonely Hour, na ktorom boli ďalšie známe piesne ako Lay Me Down či I‘m Not the Only One. V roku 2016 vyhral Oscara za pieseň Writing‘s on the Wall v kategórii Najlepšia originálna pieseň k filmu. Počas ďalších štyroch rokov vydal ďalšie dva albumy – The Thrill of It All (2017) a Love Goes (2020). V roku 2017 verejne vyhlásil, že je rodovo nekomformnou osobou.

Kim Petras Populárna transrodová speváčka začala hudobnú kariéru už v roku 2011, no jej debutový singel I Don‘t Want It at All prišiel až v roku 2017. Následne pokračovala s úspešnými piesňami Feeling of Falling, Heart to Break

Magazín QYS

Hayley Kiyoko Svoju kariéru začala ako súčasť popovej skupiny The Stunners, ktorá bola predskokankou Justina Biebera na jeho svetovom turné My World Tour. Jej prvým veľkým hitom sa stala pieseň Girls Like Girls, v ktorej spieva otvorene o láske k inej žene. V roku 2018 sa fanúšikovia dočkali jej debutového albumu Expectations. Hayley má obrovskú fanúšikovskú základňu, ktorá ju dokonca nazýva „lesbian Jesus“. Years & Years Britská popová kapela, ktorú tvoria traja členovia – Olly Alexander, Mikey Goldsworthy a Emre Türkmen. Ich prvý album Communion bol v roku 2015 najrýchlejšie predávaným debutovým albumom roka a singel King sa stal obrovským hitom po celom svete. Druhý album Palo Santo vydali v roku 2018 a pohrali sa na ňom s dystopickým konceptom sveta robotických bytostí, v ktorom sú ľudia menšinou. Toto je vidieť napríklad aj vo videoklipe k piesni All For You. Janelle Monáe Jej hudobná kariéra začala už v roku 2003, no debutový album The ArchAndroid vydala až o sedem rokov neskôr. Veľa ľudí ju spoznalo vďaka piesni We Are Young, ku ktorej ju prizvala americká kapela Fun. V roku 2018 vydala tretí štúdiový album s názvom Dirty Computer a taktiež svoj najväčší hit Make Me Feel. Janelle počas svojej kariéry bojuje za LGBTI+ práva a za práva Afroameričanov a Afroameričaniek. •

Jar 2021

Ilustrácie: Viktória Szabóová

Spevák Samuel Hošek: Snažím sa pomôcť ľuďom na ich ceste

David Benedek Fotografie: Jakub Kováč

Téma čísla Rozhovor

Samuel Hošek je mladý slovenský spevák, na hudobnej scéne sa pohybuje už niekoľko rokov. Koncom minulého roka vyšiel jeho debutový album s názvom Our Time Is Now, ktorý je skvelým prínosom pre slovenskú pop-music. Podľa jeho vlastných slov sa svojou hudbou snaží ľuďom pomôcť na ich ceste, ale aj sebe samému.

Magazín QYS

Začnime teda poporiadku. Kedy a ako si sa začal venovať hudbe? Začiatky nachádzam už v útlom veku. Ako malý som sa veľmi nehral s hračkami, veľa som kreslil a miloval som stanicu MTV. Bol som ňou úplne uchvátený. Pamätám si, ako u mňa bola sesternica a bola sklamaná, že sa s ňou nehrám, pretože práve v tom čase vyšiel nový klip Christiny Aquilery Come on Over a ja som pozeral hitparádu European TOP 20 a čakal som, kedy ho zahrajú. Sestrin priateľ mi vyrobil kábel, s ktorým som mal prepojenú hi-fi vežu s televíziou a nahrával som si na kazetu všetky hity. Obývačku odvtedy rozdeľoval kábel na dve územia a všetkým ostatným v rodine zavadzal, no mne prinášal nesmiernu radosť. Odjakživa si sníval o tom, že budeš spevákom? Pravdupovediac, ani teraz sa necítim byť spevákom. Mám pocit, že len tak som a robím to, čo ma baví. To je základ. Vždy sa snažím obklopiť ľuďmi, s ktorými sa cítim príjemne, a vytvárať veci, pri ktorých je zábava. Týmto životom sa chcem „prezabávať“. Baví ma maľovať, kresliť, tancovať aj hrať. Z každej oblasti robím niečo a zatiaľ to nejako funguje. Keď už som spomínal to MTV, tak ako dieťa som bol fascinovaný Britney Spears, NSYNC, Back Street Boys, Michaelom Jacksonom a už menovanou Christinou Aquilerou. Ovládal som ich choreografie a sám som doma napodobňoval ich klipy a koncerty. Z drôtu som si vyrobil okolo ucha mikrofón a povystrihoval som z papiera lístky, ktoré som nožničkami predierkoval, aby sa z nich dal koniec odtrhnúť ako zo vstupenky. Čo je pre teba v súvislosti s tvojou hudbou najdôležitejšie? V mojej tvorbe je určite najdôležitejšie, aby to išlo zo mňa. Nemám nejakú veľkú ambíciu, kam by som sa chcel dostať, alebo kde by som chcel hrať. Mal som len potrebu vyjadriť

sa a zanechať niečo po sebe. Som rád, že sa mi podarilo dať dokopy ucelený album, presne taký, aký som chcel, či už po hudobnej stránke, alebo vizuálnej, čo sa týka obalu. Nebaví ma, že mnoho spevákov na Slovensku vlastne nemá nejakú konkrétnu predstavu a ich cieľom je len to, aby im niekto vyprodukoval hit. Vo väčšine prípadov prídu s nejakou zahraničnou referenciou a podľa toho sa potom skladba napíše, prípadne odkopíruje. Nedokážem si predstaviť, že by som so svojou tvorbou, a vôbec hudbou, kalkuloval. Tie dve veci pre mňa osobne nejdú dokopy, a preto som možno tam, kde som. Každá skladba na mojom albume sa spája s nejakou mojou osobnou skúsenosťou, s osobou, prípadne pocitom. Myslím si, že najlepšie je, ak si spevák dokáže napísať vlastné skladby a vyjadriť sa. Čo chceš svojou hudbou odovzdať poslucháčom a poslucháčkam? Pravdaže ma poteší, ak mi ľudia povedia, že sa im moja hudba dobre a príjemne počúva. Nerád spájam umenie s nejakou depresiou alebo temnotou. Umenie by podľa mňa malo ľudí tešiť, baviť, poukazovať na nejaké témy, prípadne šokovať. Určite by som nechcel vyvolávať strach alebo nejaké úzkostné stavy. Myslím si, že som veľmi otvorený a tolerantný človek. Nikdy som nebol radikálny. Ani „čierny“, ani „biely“. V sporoch som bol vždy niekde v strede a chápal som obe strany. V mojom živote sa stretávam s ľuďmi s rôznym vierovyznaním, rôznej farby pleti či orientácie. Každý z nás má nejaký životný background a niečo si nesie, s niečím bojuje, či už viac, alebo menej úspešne. Snažím sa pomôcť ľuďom na ich ceste nájsť silu, objaviť svoj potenciál – a v neposlednom rade pomôcť aj sám sebe. Povedal by si, že je tvoja hudba aj pre queer ľudí? Myslíš, že sa v nej dokážu nájsť? Samozrejme. Myslím si, že každý človek prirodzene prechádza rôznymi fázami sebapo-

Magazín QYS

znávania. Pre niektorých je tá cesta ľahšia, a pre niektorých náročnejšia. Každý máme inú štartovaciu pozíciu a niečo si so sebou nesieme. Dôležité je mať okolo seba ľudí, ktorým dôverujete, ktorí vás ľúbia a sú vašou oporou. Na hudbe je pre mňa zázračné, že existujú skladby, ktoré mi pri počúvaní dodávajú odvahu a silu, alebo také, ktoré rád počúvam, keď som smutný. Bol by som rád, keby moja hudba mohla poslúžiť ľuďom. Ako vnímaš umelcov, ktorí si prešli na Slovensku coming-outom? Majú môj veľký obdiv. Nie každý má ideálne rodinné pomery a nie každý nájde podporu u svojich najbližších. LGBTI ľudia si prechádzajú veľkým zranením, s ktorým sa počas života vyrovnávajú. A potom, keď u nich nastane fáza uvoľnenia, práve vtedy si tým musia prejsť ich blízki. Psychicky je veľmi náročné niesť si pocit viny či ospravedlňovať sa za niečo, za čo vlastne človek nemôže. V dnešnej dobe je stále obrovské množstvo inštitúcií či náboženských dogiem, ktoré pohľad na skutočnosť skresľujú. Niektoré rodiny pochopia celú situáciu až vtedy, keď sa im to stane na vlastnej koži. Myslím si, že je dôležité počúvať druhých. Počúvať ich príbeh a snažiť sa im porozumieť. Prvý song, ktorý som od teba počul, bol Own World v roku 2015. Keby si ho mal porovnať s hudbou, ktorú si nedávno predstavil na svojom debutovom albume, ako sa tvoj hudobný štýl odvtedy zmenil? Na svoje začiatky spomínam veľmi pozitívne. Spolupracoval som vtedy s mojím skvelým kamarátom a producentom Andrejom Hruškom, ktorý sa podieľal na CD napríklad aj Celeste Buckingham či Lucie Bílej. Veľmi mi pomohol, a aj vďaka nemu som dnes tam, kde som. Hneď prvé, čo mi v štúdiu povedal, bolo: „Nenávidím prehnanú skromnosť“. Veľmi ma posúval vpred, vrátane hudobného smerovania. Bol som také vystrašené kuriatko, prehnane sebakritický, bojazlivý a vô-

Jar 2021

bec som si neveril. S odstupom času v tom vnímam aj vplyv pomerov, v ktorých som sa kedysi pohyboval. Som z kresťanského prostredia, a to – či už šlo o školu alebo kostol – viedlo človeka k skromnosti. Čo je fajn, ale neskôr som si uvedomil, že sa v tomto priestore necítim úplne komfortne. Keď sa za cieľ kladie prehnaná skromnosť a pokora, mnohí ľudia si potom neveria, akoby do istej miery potláčali samých seba. Cítil som to aj na sebe, bál som sa pochváliť, lebo som to hneď bral ako pýchu. Pritom je veľmi dôležité vedieť o svojich silných a slabých stránkach. To je základ úspechu. Akoby mi v tom období chýbala určitá triezvosť a objektivita. Avšak tú človek objaví, až keď sa začne pohybovať v rôznych spoločnostiach, spozná odlišných ľudí, zistí, že na veci existujú rôzne pohľady, a pochopí, že nemusí byť všetko správne tak, ako sme boli naučení. Naberie skúsenosti. A ja som bol vždy otvorený učiť sa a spoznávať seba a ostatných. Netreba sa toho báť. Skôr sa snažím porozumieť druhým a dopátrať sa k príčinám, prečo uvažujú tak, ako uvažujú, ako konajú a sledovať ich zázemie. Neskôr som nadobudol pocit, že máme s Andrejom na niektoré hudobné veci iný názor a nejako prirodzene sa naše cesty rozišli. Stretol som producenta a hudobníka Jureša Líšku z Fallgrappu a cítil som, že on je ten, s kým chcem spolupracovať. S Andrejom však doteraz spolupracujem na iných projektoch. Tvoj debutový album Our Time Is Now vyšiel v decembri minulého roka. Ako dlho si na ňom pracoval? Na začiatku som neplánoval urobiť album, vyvíjalo sa to postupne. Najprv som sa odhodlal poslať Jurešovi tri svoje demá nahraté na mobil. O všetkých troch som si myslel, že sú otrasné. On si ich vypočul a vybral jedno z nich, na ktorom sme začali pracovať. Bola to skladba Home. Nahrávací proces bol pre mňa veľmi inšpiratívny. A odrazu sme si uvedomili, že máme stále viac a viac mate-

Nebaví ma, že mnoho spevákov na Slovensku vlastne nemá nejakú konkrétnu predstavu a ich cieľom je len to, aby im niekto vyprodukoval hit.

riálu a že by to vlastne mohlo byť na album. Nemal som žiaden deadline, čo bola výhoda, ale ani peniaze. Každopádne, nemusel som nič robiť narýchlo. Prvé skladby vznikli v roku 2017. Postupne som ich začal nahrávať, no popri tom som vystupoval, dokončoval si školu a niekoľko mesiacov som ešte veľmi intenzívne skúšal divadelné predstavenie v Prahe. Strávil som stovky hodín vo vlaku medzi Prahou a Bratislavou. Zvládnuť všetko bolo časovo dosť náročné. Potom som sa na pol roka aj úplne odmlčal, pretože som získal pocit, že to nemá význam. Žiadal som o grant, ale nakoniec som nestihol dodať nejaké potvrdenie, a tým pádom som prišiel o možnosť dostať finančnú podporu. Bol som trochu „domotivovaný“. Často to viazlo hlavne na financiách. Žiť na voľnej nohe ako slobodný umelec nie je ľahké, a ak má človek financovať ešte svoj vlastný projekt, je toho naozaj dosť. Mal som obdobie, keď som mal rozpracované skladby, ale vôbec som nemal chuť tvoriť. A ani ma to nenapĺňalo. Potom odrazu prišiel nejaký zlom, niečo sa mi v živote udialo alebo som stretol niekoho zaujímavého, niečo som prežil, a dokázal som napísať a zložiť aj dve skladby za deň. Sú to pre mňa také dve fázy mánie, ktoré sa striedajú. Ale to má podľa mňa každý človek. Dobré a horšie obdobia sa nejako striedajú a je fajn sa s tým vedieť nejako konštantne pasovať. O rok neskôr sa mi už podarilo získať štipendium od FPU a všetko sa nakoniec podarilo.

Prečo si album nazval Our Time Is Now? Nachádzal som sa v období, keď som si uvedomil, že žijem tu a teraz. Nechcem sa viazať ani na minulosť, ani na budúcnosť. Snažím sa veci prežívať naplno a intenzívne. Neznášam, keď je niečo nevýrazné, nudné. V tomto smere mám rád extrémy. A ja som mal extrémne krásne obdobie, paradoxne, aj keď prišla korona. Celý ten rok bol pre mňa zázrak. Veľa som sa naučil a som zaň vďačný po všetkých stránkach. Ešte viac sa mi zintenzívnili a prepojili priateľstvá a vzťahy všeobecne. Som veľmi vďačný za ľudí a energiu okolo mňa. Preto Our Time Is Now. Teraz je ten čas. Platí to s hocičím – či už so vzťahmi, športovaním alebo chudnutím.

Magazín QYS

Aké zažívaš obdobie od vydania albumu? Je to taký paradox. Väčšinou sa zvykne po vydaní CD koncertovať, ale teraz je všetko inak. Teším sa z pozitívnych ohlasov a som rád, že album dostal aj pomerne veľký mediálny priestor, a tak chodím občas niečo porozprávať a zaspievať do televízie, či robím nejaké rozhovory. Momentálne si to ešte oveľa viac vážim, keďže sa toho moc nedeje. Je to veľmi príjemné. Pamätám si svoj prvotný šok, keď sa album vydal a ja som o polnoci skroloval Spotify a bol tam už aj môj album. Odrazu mali všetci prístup k mojim skladbám. Ku skladbám, ktoré som pár rokov denne počúval, pracoval som na nich a snažil som sa v nich vytvoriť tú najlepšiu verziu

Jar 2021

seba. Bol to veľmi pekný pocit, a zároveň aj strašidelný. Moje obľúbené piesne z tvojho albumu sú Kingdom a Body. Vieš mi povedať, ako vznikli? Každá skladba sa viaže k nejakej osobe, každá skrýva nejaký príbeh. Kingdom je pre mňa čistá schizofrénia. Obsahuje mnohé hudobné žánre. Od RnB a soulu cez rap až po prvky klasickej hudby či plačúce dieťatko. Tak som sa vtedy aj cítil. Boli to počiatky mojich vzťahov a stretol som sa s jedným, možno aj trochu toxickým vzťahom, aj keď to z druhej strany nebolo vôbec naschvál. Musel som to nejako ustrihnúť, ale bol som veľmi zranený.

Bolo to veľmi intenzívne a spomínam na to už iba v dobrom, no vtedy mi to emočne aj ubližovalo. Skladba Body je o mojej úplne prvej láske a zlomenom srdci. Človek si po rozchode prejde rôznymi fázami, potom už má pocit, že je OK, a následne ho prekvapí ďalšia fáza. Body som napísal vo fáze, keď som mal pocit, že som už na tom dobre, a vlastne mi tá osoba vôbec nechýba, že mi chýba iba náš fyzický kontakt. Je tam pre mňa silná pasáž, ako vnímam nejakú vyššiu silu, vďaka ktorej danej osobe odpúšťam a stávam sa silnejším. Každá skladba na albume ma viac a viac oslobodila.

Nedávno si vystupoval v Teleráne pred našou prezidentkou. Aké to bolo? Veľmi som sa potešil, keď mi volali z produkcie TV Markíza. Vedeli, že pani prezidentka má rada džez, a tak ma poprosili, či by som jej mohol niečo zaspievať a spríjemniť čas, keď bude v štúdiu. Cítil som sa poctený, som totiž neskutočne hrdý, že našu krajinu vo svete reprezentuje práve ona. Hneď ako prišla, celé štúdio zaliala upokojujúcou žiarivou energiou a ja som sa chcel až rozplakať od dojatia, ako vždy, keď počujem jej príhovor. Myslím, že naša pani prezidentka je platonická láska nejedného Slováka a Slovenky. A to je krásne.

Máš na albume pieseň, ktorú považuješ za svoju najobľúbenejšiu? Moje obľúbené sú Soulmate a Body. Sú aj skladby, ktoré už nemám rád. Aké si mal ohlasy na album od svojich blízkych kamarátov, prípadne rodiny? Dostal som veľmi veľa pozitívnych reakcií, z čoho sa úprimne teším. Moja hudba je dosť svojská a mám pocit, že nepatrím ani do alternatívnej škatuľky, ale ani nie do popu. Som niekde medzi a asi mi to aj vyhovuje. Byť trošku inkognito a byť aj trošku slávny, haha. Moja rodina ma veľmi podporuje v tom, čo robím, a som im za to vďačný. Aj keď viem, že to nemusí byť úplne ich štýl alebo nie so všetkým súhlasia, ale tak to už býva. Pre mňa je podstatné, že som stále viac úprimný sám k sebe i k ostatným a som stále ešte na dlhej ceste k pravde, ale tá oslobodzuje a to je úžasné. Prvý singel z albumu sa volá Magic Carpet, ku ktorému vyšiel aj skvelý videoklip. Je veľmi vizuálny, plný skvelých kostýmov a tanca. Koncept klipu si vymyslel ty? O svojich skladbách mávam už vopred nejakú predstavu. Najhoršie je, že vždy ich vidím trochu komplikovane, keďže taký rozpočet na ne nikdy nemám. Na klipe Magic Carpet som spolupracoval s úžasnou osobu, choreografkou a tanečnicou Chilli, a s kameramankou Veronikou Donutkovou alias „Deravou Buchtou“.

Znova sa ukázalo, aké zanedbané sú práva LGBT+ komunity a za čo bojujú aktivisti a aktivistky, ktoré sa to snažia zmeniť.

Aký je tvoj názor na LGBTI+ práva na Slovensku? V čom by mala prísť zmena? Pandémia prekvapila všetkých. Nikto na ňu nebol pripravený, ale myslím si, že aj v tomto smere sú LGBT+ ľudia znevýhodnení. V situácii, keď sa nemôže cestovať do zahraničia, alebo ani len do iných okresov v krajine, prichádzajú zdravotné komplikácie… to všetko sa týka aj homosexuálnych partnerských zväzkov. Poznám mnohé dlhodobé homosexuálne páry, ktoré sa nemajú ako preukázať, že sú partnermi, pretože pred očami štátu akoby neexistovali. V dnešnej situácii naozaj nemožno hovoriť o žiadnom módnom výstrelku. Myslím si, že všetci by mali mať právo vidieť svojho partnera či partnerku a vycestovať za nimi, vedieť o ich zdravotnom stave bez ohľadu na pohlavie. Znova sa ukázalo, aké zanedbané sú práva LGBT+

Magazín QYS

komunity a za čo bojujú aktivisti a aktivistky, ktoré sa to snažia zmeniť. Je pre teba dôležitý imidž a to, ako ťa ľudia vnímajú? Imidž je súčasť prezentácie. Takže jednoznačne áno. Hudba je aj zábavný priemysel a je to pre mňa akýsi únik zo všednosti. Mám rád módu a mám rád koncepty. Uvedomil som si, že kedy, keď nie teraz, je ten čas, keď môžem skúšať rôzne veci a hrať sa s vizuálom. Moji rodičia sú veľakrát nespokojní. Boli by najradšej, keby som bol oblečený slušne a nie výrazne. Môj tatino sa so mnou dokonca aj pár dní nerozprával, keď som si nafarbil vlasy. Ale nakoniec to aj moji rodičia prežili.

Imidž pre mňa určite nie je najdôležitejší, ale je súčasťou celého konceptu. Hudobník musí mať nejakú stage presence. Nemám rád, keď je niečo rozpačité a nemastné-neslané. Pódium je platforma, kde sa môže vystupujúci prejaviť. A vlastne aj veci okolo… celé ma to baví, je to hra. Netreba sa báť, vážne. Nie nadarmo sa hovorí, že je to zábavný priemysel. Chystáš sa po pandémii spraviť s novým albumom aj koncertnú šnúru? To zatiaľ neviem. Jediné, čo viem, je, že okamžite pôjdem do Viedne na kávu. •

Amy Wald – Liebesleben Bea Miller – Making Bad Decisions Carmen Paradise – Turn Me On Conan Gray – Maniac Daughter – Youth Dotan – Numb Fletcher – Sex With My Ex Jaymes Young – I’ll Be Good Lauren Sanders on – Frustrated Leah Kate – Fuck Up The Friendship Michele Morrone – Watch Me Burn Mothica – Vices Olivia Rodrigo – Drivers License

21 dúhových skladieb, vďaka ktorým je pandémia znesiteľnejšia

Dominika Chrastová

Téma čísla Hudba, ktorú máme radi

Queer Jane – A Happy Drunk Raign – Things Can Only Get Better Rosenfeld – I Want To Sam Smith – Kids Again The Aces – Daydream Tom Grennan – Something Better Troye Sivan – Easy Twenty One Pilots – Leave the City

Single, zadaní, rozídené. Osamelí, šťastné, úspešní či unavené. Tento playlist je pre vás všetkých a všetky. Niektoré skladby vás roztancujú, iné vám zas dodajú pocit, že sa netrápite sami. Samozrejme, vyberali sme aj spomedzi LGBTQ umelcov a umelkýň, vďaka ktorým je táto pandémia o niečo znesiteľnejšia.

Magazín QYS

Matej Somr Fotografia: Jordy

Téma čísla Odporúčame si vypočuť

Spevák Jordy: Vzťah na diaľku s tou pravou osobou môže fungovať

Súčasná doba nepraje mnohým veciam, počnúc ekonomickou situáciou, až po napĺňanie našich základných potrieb. Protiepidemické opatrenia nám nielenže bránia stýkať sa so svojimi známymi, priateľmi a priateľkami, rodinami, ale zároveň neprajú ani rozvíjaniu vzťahov. Mladý americký spevák Jordy však otvoril tému vzťahov na diaľku. Môžu fungovať? Ak nájdete správnu milujúcu osobu, ani kilometre nie sú prekážkou, tvrdí v pesničke. Jar 2021

Sociálna sieť TikTok zaznamenala svoj rozmach počas pandémie. Vďaka nej používatelia a používateľky našli priestor na zdieľanie svojich myšlienok, názorov, tanečných či vtipných videí, ako aj filmových alebo hudobných tipov. Pre mnohých ľudí sa stala rutinnou záležitosťou a každodennou spoločníčkou. A občas vyniesla na povrch skryté talenty. Stalo sa to aj mladému textárovi a spevákovi Jordymu z Los Angeles. Jeho krátke hudobné video z 2. februára 2021 spôsobilo na TikToku ošiaľ. Hudobný poklad TikToku V krátkej ukážke predstavil skladbu Long Distance (Veľká vzdialenosť), ktorá si v priebehu pár minút získala obrovskú pozornosť. Ani samotný Jordy nemohol uveriť, akú pozitívnu odozvu vyvolala. Sympatický mládenec zo Spojených štátov sľúbil fanúšikom, že bude naďalej pokračovať na produkcii skladby. O dva týždne neskôr, presne 18. februára 2021, zverejnil nielen samotný singel, ale aj videoklip k nemu. Od premiéry má už vyše stotisíc zhliadnutí. Song Long Distance inšpirovali skutočné udalosti „Inšpirácia vzišla zo skutočného zážitku. Je to veselá pieseň o láske na diaľku. Nudil som sa, tak som zverejnil na TikToku krátku ukážku, aby som zistil, či si to niekto zvonku vôbec vypočuje. O pár dní naskočilo viac ako milión zobrazení. Bolo to šialené! Hľadel som na stovky komentárov, na všetkých tých ľudí, ktorí prechádzajú tým istým ako ja. Necítim sa už taký osamelý,“ prezradil o zákulisí skladby Jordy pre portál Celebrity Page. Mladý hudobník sa inšpiroval vlastným životným príbehom počas pandemickej situácie, keď sa cez Instagram zoznámil s mužom z Filadelfie. „Yeah I got pulled in. I met a guy on the internet last week,“ začína pieseň. (Áno, vtiahlo ma to. Stretol som minulý týž-

deň na internete jedného chlapa.) Tento muž ho oslovil ako prvý, potom, ako videl jeho videá na TikToku. Po čase sa odvážil posielať aj správy v „koketnom“ duchu. Vymenili si telefónne čísla a začali veľa času tráviť rozhovormi cez aplikáciu FaceTime. Text pokračuje: „I’m so impulsive. Got a flight to the east coast already. I get indulgent cause I don’t get very lucky. Finding ones who have emotions so f**k it I‘m just living in the moment, yeah.“ (Som veľmi impulzívny. Odletel som na východné pobrežie. Dopriavam si, pretože nemám veľké šťastie na ľudí, ktorí niečo cítia. Takže kašlem na to, žijem v prítomnom okamihu, áno.) Jordy po množstve textových správ, videočetov a iných chvíľ strávených spoločne v online priestore získal pocit, že by mohlo ísť o človeka, ktorý mu je veľmi blízky. Napokon za ním pricestoval z Los Angeles do Filadelfie, kde – už milenecká – dvojica strávila spoločný víkend. Ako spevák priznáva, bolo to pre neho šialené, spontánne, no neľutuje to. Optimistický pohľad na vzťah na diaľku „Know that my ex said that we couldn’t make it work apart. And so we ended ‘cause he thought for me it’ll be too hard. Thought it was useless, but the truth is it was just another one of his excuses. And I think that maybe you and me could do this.“ (Vedz, že môj bývalý povedal, že na diaľku by to nemohlo fungovať. A tak sme skončili, pretože si myslel, že to bude pre mňa príliš ťažké. Myslel som si, že to nemá cenu, ale pravdou je, že išlo iba o ďalšiu z jeho výhovoriek. A myslím si, že ty a ja by sme to mohli zvládnuť.) – Jordyho predchádzajúci vzťah stroskotal práve na tom, že sa odsťahoval do zahraničia a jeho expriateľ neveril, že by mohli ďalej pokračovať na diaľku. Po príchode do Los Angeles bol presvedčený o tom, že lásku svojho života nájde, aj keby nemala byť z rovnakého mesta: „And I keep

Magazín QYS

Asi každý z nás sa aspoň raz v živote stretol okrem platonickej lásky aj s takou, čo bola na diaľku. Mnohí si ju prežili, iní práve teraz prežívajú, i keď možno s menšími pochybnosťami. Má to vôbec zmysel, keď nie sme spolu?

saying to myself. That there’s somebody somewhere else. It might not be here in LA. So even if you’re far away.“ (A stále si hovorím, že niekto existuje, niekde inde. Možno to nebude tu v L. A. Takže aj ak si ďaleko...) Vzťah na diaľku berie so všetkým, čo k nemu patrí. Aj keď to v určitých záležitostiach môže byť komplikované, pokiaľ sú si dvaja súdení a myslia to vážne, niet takej prekážky, ktorá by dokázala prekaziť ich lásku. Pokiaľ si partneri navzájom prejavujú dostatok citov, žiadna diaľka nedokáže zničiť plnohodnotný a láskyplný vzťah, vyplýva z pesničky. „I’ll take the long distance. Don’t care where you’re living if you’re something worth missing. Then it’s alright, I don’t mind the space between us. If it means I can keep ya.“ (Zvládnem veľkú vzdialenosť. Je úplne jedno, kde žiješ, ak stojíš za to, aby si mi chýbal. Potom je to v poriadku, nevadí mi tá vzdialenosť medzi nami. Ak to znamená, že si ťa môžem ponechať.) Citová vzdialenosť sa meria srdcom „I think that I would rather be distant with you than feel distant with someone who is standing in front of me but I can‘t even feel

Jar 2021

a thing. I would rather be distant with you than feel distant with someone who is living right down the street but don’t feel close to me.“ (Myslím, že radšej by som bol s tebou na diaľku, než by som sa mal cítiť vzdialený s niekým, kto stojí priamo predo mnou, ale nič k nemu necítim. Radšej by som bol s tebou na diaľku, než by som sa mal cítiť vzdialený s niekým, kto býva na rovnakej ulici, ale nemá pocit, že sme si blízki.) Asi každý z nás sa aspoň raz v živote stretol okrem platonickej lásky aj s takou, čo bola na diaľku. Mnohí si ju prežili, iní práve teraz prežívajú, i keď možno s menšími pochybnosťami. Má to vôbec zmysel, keď nie sme spolu? Je, alebo nie je to vlastne vzťah? A takto by sme vedeli pokračovať a klásť si ďalšie pochybovačné otázky. Jedna múdrosť hovorí, že niekedy máme niekoho pri sebe, ale i napriek tomu sa dokážeme cítiť ako najosamelejší človek na svete. Láska ako taká nemá žiadnu „vôdzku“ konkrétnej dĺžky, ktorá by určovala, nakoľko sa môžeme od svojho milovaného človeka vzdialiť. Ak ľúbime, tak poriadne a naplno, bez ohľadu na vzdialenosť! •

Esej

David Benedek Fotografie: Facebook Harry Styles a Wikipedia

Queerbaiting a performatívna bisexualita. Ako popkultúra ubližuje queer komunite

Mnoho mladých ľudí zažíva prvý kontakt so svojou sexuálnou orientáciou vďaka popkultúre a médiám. Bohužiaľ, mnoho médií zobrazuje queer ľudí spôsobom, ktorý nie je autentický, čím dáva mládeži klamlivý obraz o homosexualite a bisexualite.

V populárnej kultúre sa objavuje mnoho spôsobov, akými heterosexuálni tvorcovia a umelci využívajú homosexuálnych a bisexuálnych ľudí vo vlastný prospech, bez toho, aby brali ohľad na službu LGBTI+ komunite. Najznámejší a najčastejší z nich sa nazýva queerbaiting. O queerbaitingu sa začína hovoriť na začiatku minulého desaťročia. Čo to vlastne je? Veľmi jednoducho povedané, podľa blogu Qrewcial je to taktika, pri ktorej ľudia využívajú queer identitu na vlastný profit a popularitu. Spisovatelia, hudobníci, filmári či iní umelci ukazujú vo svojich dielach náznaky queer orientácie, bez toho, aby ju potvrdili alebo explicitne ukázali. Väčšinou ide o pokus prilákať LGBTI+ publikum. Mnoho takýchto prípadov nájdeme v televízii. Pri seriáli Sherlock sa diváci a diváčky počas celého jeho trvania pýtali, či sú

Magazín QYS

postavy Sherlock Holmes a John Watson pár, pretože obsahoval mnoho náznakov toho, že sú gejovia. Tvorcovia seriálu to ale nikdy nepotvrdili, kvôli čomu ich publikum obvinilo z queerbaitingu. Ten sa totižto podľa online magazínu The Walrus živí nádejou zameranou do budúcnosti, a nie na súčasnú realitu. Potreby queer diváka nie sú pre tvorcov dôležité. Podobné situácie vznikli aj v seriáloch Supernatural, The 100 a Riverdale. Z televízie sa môžeme presunúť na veľké plátno, konkrétne k seriálu Fantastické zvery, ktorý sa odohráva v čarovnom svete Harryho Pottera. Tu pripomeňme problém s autorkou scenárov J. K. Rowling. Spisovateľka je známa svojimi transfóbnymi vyjadreniami, za ktoré sa jej celá queer komunita obrátila chrbtom. Dopustila sa taktiež queerbaitingu. V minulosti sa vyjadrila, že postava Dumbledora (Jude Law) je homosexuálna a že čarodejník bol v mladosti vo vzťahu so svojím sokom Grindelwaldom (Johnny Depp).

Jar 2021

Po prvom filme sa fanúšikovia začali sťažovať na to, že ich vzťah nebol pomenovaný, a ani spomenutý. Rowling sa vyjadrila, že v druhom filme si aj títo fanúšikovia určite prídu na svoje, a pokračovala v prísľuboch, ako sa o ich vzťahu dozvieme viac. Nestalo sa tak. Ide jednoducho o to, že autorka napísala v deväťdesiatych rokoch knižnú sériu, ktorá mala hlavne biele heterosexuálne postavy, ale postupom času sa svet stal inkluzívnejším miestom pre menšiny, a tak sa Rowling snaží zmeniť svoj príbeh a začína tvrdiť, že jej postavy sú rozmanitejšie. Ako fanúšik Harryho Pottera by som chápal, že Rowling napísala knihy tak, ako ich napísala, ale to, ako sa snaží momentálne zmeniť minulosť, jej neverím a považujem to za zbytočné i smiešne. Queer publikum nie je hlúpe. Vo Fantastických zveroch sa snažia tvorcovia ťažiť z LGBTI+ komunity, s vedomím, že gejovia budú tvoriť významnú časť publika, na ktorej zarobia. Čo za to ale gejovia dostanú naspäť? Iba prázdne sľuby od osoby, ktorá ich využíva na vlastnú publicitu.

Performatívna bisexualita Dostávame sa k druhému spôsobu využívania queer ľudí, ktorý sa nazýva performatívna bisexualita. Breanne Fahs, profesorka rodových štúdií zo Spojených štátov, ktorá sa špecializuje na ženskú sexualitu, radikálny feminizmus a politický aktivizmus, vo svojej knihe Journal of Bisexuality upozorňuje na niečo, čo sa nazýva performatívna bisexualita. Performatívna bisexualita je podľa Urban Dictionary vykonávanie homosexuálnych činov pred publikom s úmyslom prilákať heterosexuálneho partnera, v tomto prípade heterosexuálne publikum. Toto sa v médiách najčastejšie týka ženských speváčok, ktoré tvrdia, že sú bisexuálne, poprípade vo svojich videoklipoch alebo vystúpeniach vykonávajú provokatívne akty s inými ženami. Robia to kvôli tomu, aby zaujali mužské publikum, ale hlavne preto, aby sa o nich viac hovorilo. V popkultúre existuje mnoho príkladov tohto fenoménu. Americká raperka Nicki Minaj na začiatku svojej kariéry často tvrdila, že je bisexuálka. To, že išlo iba o marketingový ťah, sa potvrdilo minulý rok v texte piesne Say So, v ktorej rapuje „Used to be bi, but now I‘m just hetero.“ Rovnako sa vyfarbili speváčky Rita Ora a Jessie J. Prvá menovaná v roku 2018 vydala pieseň Girls, v ktorej spieva o tom, že chce v stave opitosti bozkávať dievčatá. Text piesne mnohým neznie ako vyjadrenie autentickej túžby po druhej žene, skôr ako motivovaný túžbou uspokojiť mužské publikum. Mnohé lesbické speváčky, ako napríklad Hayley Kiyoko, či Kehlani, s textom piesne polemizovali, pretože podľa nich vyznieva stereotypne. Existuje tiež veľké množstvo videoklipov, v ktorých sa heterosexuálne ženské speváčky bozkávajú, dotýkajú na intímnych miestach a hrajú vzájomnú príťažlivosť. Shakira a Rihanna to spravili v roku 2014 v klipe k populárnej piesni Can‘t Remember to Forget You, Ariana Grande v roku 2019 vo videoklipe Break Up with Your Girlfriend, I‘m Bored, Demi Lovato v pesničke Cool for the Summer spieva o letnom flirte

s dievčaťom, napriek tomu, že je heterosexuálna, a Katy Perry sa toho dopustila už v roku 2008 s piesňou a klipom I Kissed a Girl. Každý a každá z nás si spomína na ikonické vystúpenie z MTV Video Music Awards z roku 2003, v ktorom Madonna pobozkala Britney Spears a Christinu Aguileru. Išlo o obrovský moment v popkultúre, ktorý šokoval divákov po celom svete a hovorí sa o ňom dodnes. Je pritom perfektným príkladom performatívnej bisexuality, s jediným cieľom – aby sa o danom vystúpení hovorilo a zvýšila sa popularita daných troch speváčok. Čo si však z tohto vystúpenia má zobrať lesbické publikum? Dáva mu najavo, že ich sexualita má slúžiť na uspokojenie heterosexuálneho muža. Speváčky majú dovolené predstierať bisexualitu, pretože lesbická sexualita je tolerovanejšia než gejská, a umožňuje im kedykoľvek sa automaticky vrátiť k heterosexualite. Ak by mužský spevák skúsil homosexuálny vzťah alebo mal vo svojom klipe nejaký homosexuálny prvok, publikum by si ho zafixovalo ako homosexuála a už by sa viac nemohol hlásiť k heterosexualite. Hoci sa môže zdať, že ženy sú v tomto prípade slobodnejšie, nestojí za tým férovosť, ale sexizmus, ktorý prevláda v hudobnom biznise a zároveň aj u publika. Existujú však aj výnimočné prípady, keď heterosexuálni speváci využili gejské publikum na získanie pozornosti. Nick Jonas sa v roku 2014 snažil vybudovať sólovú kariéru po tom, ako sa rozpadla jeho skupina Jonas Brothers. Išiel na to neobvyklým spôsobom, keď sa snažil sústreďovať špeciálne na gejskú komunitu. Začal zverejňovať fotky bez trička, aby ukázal svoju novú vypracovanú figúru, vystupoval v gej-baroch a zahral si v dvoch seriáloch (Kingdom a Scream Queens), kde stvárnil homosexuálne postavy. Potom ako jeho album získal popularitu po celých Spojených štátoch, Nick zabudol na gejskú komunitu a všetko to úsilie, ktoré vyvinul, aby sa s ňou spojil. Nick bol pre komunitu mnoho rokov objektom fascinácie, či už vďaka svojmu atraktívnemu vzhľadu, alebo veľkému talentu. Čo nám to hovorí o jeho charaktere?

Magazín QYS

To, že dokázal využiť vo svoj prospech publikum, ktoré si cenilo, že sa k nemu hlási známa osobnosť popkultúry. Zaujímavým príkladom zo súčasnosti je spevák Harry Styles. Osobne som obrovským fanúšikom jeho hudby aj osobnosti, ale ako člen LGBTI+ komunity si zároveň uvedomujem, že spôsob, akým sa prezentuje, je pre komunitu trochu problematický. V novembri minulého roka sa stal prvým mužom, ktorý sa objavil sólo na titulke časopisu Vogue. V celom photoshoote mal na sebe ženské oblečenie, čo je už niekoľko rokov súčasťou jeho verejného imidžu. Ľudia ho začali okamžite ospevovať za odvahu verejne sa prezentovať bezrodovým spôsobom. Tu ale prichádza problém. Harry Styles je cisrodový heterosexuálny muž, ktorý sa prezentuje niečím, čo homosexuáli a transrodoví ľudia robia už mnoho rokov, ale sú za to odsudzovaní, či prinajmenšom ignorovaní. Týmto, samozrejme, nechcem znehodnocovať Harryho prežívanie alebo tvrdiť, že prezentuje niečo, čo nie je autentické a osobné. Ide o fakt, že speváci ako Troye Sivan či Adam Lambert sú vo svojich klipoch a vystúpeniach taktiež „gender-free“, ale nezískavajú za to publicitu a ovácie, a to len z toho dôvodu, že sú homosexuáli. Queer komunita je dnes už zvyknutá na väčšiu reprezentáciu a chce dôstojné a realistické zobrazenie v médiách. Mnoho ľudí si môže myslieť, že sledujeme priaznivý posun v popkultúre, pretože sa o queer ľuďoch aspoň hovorí. No nie je to také jednoduché. Queer správaním, využívaným dočasne ako nástroj na zviditeľnenie, heterosexuálne celebrity posilňujú v publiku mýtus, že queer orientácia je iba voľba, ktorú možno opustiť. Najsmutnejší fakt na queerbaitingu a performatívnej bisexualite je to, že heteronormatívna spoločnosť nemá v týchto prípadoch snahu o queer reprezentáciu a ani jej na nej nezáleží. Ide čisto o marketingový ťah, ktorý má za cieľ iba jediné – zisk. •

Jar 2021

Socializmus v hre Andreja Kuruca odhalil svoju teplú tvár

Recenzia

Dominika Chrastová Fotografie: Ľuboš Kotlár

Predstavte si, že neexistujú sociálne siete ani zoznamovacie aplikácie. Ľudí s rovnakou sexuálnou orientáciou nájdete len v určitých podnikoch alebo na „tajných“ miestach. Rodina s vami nechce mať nič spoločné a režim vás pokladá za hanbu spoločnosti. Ak sa o vás dozvie verejná bezpečnosť (taký bol dobový názov polície), skončíte v „ružových zoznamoch“ a môžu vás vydierať. Netradičná inscenácia súboru NoMantinels Socializmus s teplou tvárou, ktorú napísal Andrej Kuruc a režíroval Marián Amsler, kombinuje divadelné i filmové prvky, pomocou ktorých zobrazuje životy teplých ľudí za normalizácie.

Magazín QYS

„Odmalička cítim, že som iný. Nerozumel som, čím to je, mal som pocit, že som určite jediný na planéte,“ zveruje sa mladý muž podivnému triu, ktoré stretne v hlavnom meste. Už na prvý pohľad vyzerá ako nevinný zasnívaný romantik. Jeho plaché vystupovanie je v ostrom kontraste so sebavedomými prejavmi Zlatice, Básnika a Alex. To však nie sú ich pravé mená, ale prezývky, vďaka ktorým vedú dvojitý život. Na obrazovkách môžu pôsobiť ako vyfabulované postavy s pridlhými, nostalgickými monológmi. Pritom ide o identity a spomienky ozajstných pamätníkov, ktorých autor hry vyspovedal. Ako aj zakomponoval do scenára, v minulom storočí homosexuáli bežne vyhľadávali partnerky opačného pohlavia, aby na nich okolie neukazovalo prstom. Sobáše predstavovali jednoduchšie, a možno aj menej osamelé riešenie. Pokiaľ si niekto vybral inú cestu, musel rátať s osočovaním, či dokonca vydieraním.

smrť matky a silou-mocou dohadzuje potenciálnych partnerov. Básnik (Ľuboš Janák) mal v škole vždy samé jednotky, no keďže bol „jemný“, presvedčili ho, nech ide za kaderníka. Práca ho bavila, až kým sa nerozšírilo po meste, že ho videli vychádzať z bytu zákazníka – vychýreného geja. Rodina sa ho v momente zriekla a s prázdnymi vreckami odišiel. V Bratislave spoznal Zlaticu, postavu, ktorá všetkých spája. Meno vzbudzuje dojem, že ide o ženu, pritom je to prezývka geja, stvárneného Petrom Tilajčíkom. S mužmi má množstvo skúseností, väčšinou ho však len využili a napokon skončil sám v bezútešnej garsónke. Prichýlil teda aspoň Básnika, ktorý sa do Zlatice zamiloval. No ten ho pre peniaze posiela robiť prostitúta. Keď stretne geja, ktorý je očividne v hlavnom meste nováčikom, nazve ho Vidiečan a spolu s Alex a Básnikom ho začnú priúčať, ako to za socializmu v teplej komunite chodí.

Si „jemný“? Choď za kaderníka

Gejovia boli aj medzi eštebákmi

„Socialistický človek nie je homosexuál!“ viackrát zdôrazňuje Alex (Michaela Fech) počas prípitkov. Zlatica ju prezýva aj „majiteľka žien a ich klitorisov“. Alex vyštudovala históriu a chvíľu pracovala na akadémii vied, no nakoniec tam skončila ako upratovačka záchodov. Hoci na prvý pohľad vyzerá, že sa jej nič len tak nedotkne, trápi sa pre lásku k vydatej žene a sestra jej navyše vyčíta

Skúsenosti však nie sú všetko. V prvých minútach hry sa môže zdať, že Vidiečan je stratený, no v skutočnosti môžeme za stratené považovať všetky ostatné postavy – každá sa nachádza vo vlastnej nešťastnej situácii. Životy im komplikuje najmä verejná bezpečnosť, ktorá si informácie o teplých ľuďoch spisuje do takzvaných ružových zoznamov. Príbeh obzvlášť zamotáva ženatý eštebák

Biely (Tomáš Pokorný), ktorý sa, mimochodom, nápadne podobá na Johna Travoltu z Pomády. Nielenže vydiera Zlaticu, ale sám je gej. Jeho práca, režim aj názory v spoločnosti viedli uňho k internalizovanej homofóbii. O gejoch sa vyjadruje ako o chorých a odporných ľuďoch, pritom pri sexe s manželkou myslí na Vidiečana a dotyky, ktoré si vymieňali v kaviarni Luxor. Práve on zavedie Vidiečana aj na takzvané záchodky, kde sa muži stretávajú s jasným cieľom. Tu by hra na divadelných doskách narazila na značné limity v prevedení scény. Za pandemických podmienok sa však tvorcovia šikovne vynašli a dobové priestory Novej Cvernovky v spojení s kreatívnou kamerovou prácou vťahujú divákov ešte hlbšie do deja. Opakom lásky je nezáujem Averzívna terapia. Diagnóza 302 – homosexualita mužská. To sú pojmy, ktoré podvedený Vidiečan pocíti aj na vlastnej koži. „Nenávidím svoje telo. Nenávidím svoje perverzné myšlienky. To, čo robím, je choré. Som nemravný a zvrhlý,“ opakuje na príkaz doktora. Z liekov mu je zle a z „liečenia“ nespoznáva svojich kamarátov a stále zvracia. Kým sa predávkuje, zisťujeme, že doktorova manželka spáva s Alex a sestričkin manžel nie je nikto iný ako práve eštebák „Travolta“. Autor všetky postavy navzájom pozoruhodne prepojil, a do príbehu sa tak „zmestilo“ viac tém, ktoré koncom socialistického režimu rezonovali. Ako príklad môže poslúžiť aj začínajúce povedomie o AIDS. Hra sa zároveň nebojí explicitnosti – nahé alebo čiastočne obnažené uvidíme v priebehu dvoch hodín azda všetky postavy. Tvorcovia pracovali aj s farbou scén. Niektoré zmenili na čiernobiele, čo vystihlo atmosféru normalizácie, iné hýrili farbami podobne ako rôznorodé sexuálne orientácie a rodové identity. Príbeh vrcholí na Zlaticinej párty, kam príde aj Vidiečan po úteku z nemocnice. Veselé spevy však preruší zásah verejnej bezpeč-

Jar 2021

nosti. Trblietky vystrieda krv na vypočúvaní. Básnik už nezvládne psychický nátlak. „Opakom lásky nie je nenávisť, ale absolútny nezáujem,“ konštatuje zlomene Zlatica. Hoci oňho už nik z rodiny nestál, on ju bol ochotný chrániť aj za cenu donášania na svojich známych. Bože, odpusť „básnikom“ Záver hry Socializmus s teplou tvárou prinesie happyend azda len Alex, čo je príjemná zmena oproti seriálom, v ktorých lesbické postavy často umierajú. Ženatý eštebák naďalej potláča, kým je, hoci priznáva: „To, čo prežívam s mužom, je niečo úplne iné ako to, čo prežívam so svojou ženou.“ A Vidiečan? Ten zostáva verný svojim hodnotám, i keď už vytriezvel z naivných ideálov. Pochopil totiž, že sa nedá vyliečiť z niečoho, čo nikdy nebolo chorobou. Keby išlo o typickú divadelnú hru, premiéru by uzavrela tradičná klaňačka – a v tomto prípade aj zaslúžené standing ovation. Divákov a diváčky v pohodlí domova však namiesto toho čakala ešte posledná scéna, ktorá zavŕšila dvojhodinové striedanie emócií dojímavým prevedením skladby Roba Grigorova Pocta Majakovskému v podaní Ľuboša Janáka – Básnika. Text piesne v kontexte tejto hry nenechal chladnými ani bravúrnych hercov stvárňujúcich reálne spomienky teplých ľudí, s ktorými sa socializmus nemaznal. Okrem nich však existovali aj stovky ďalších, ktorí boli nútení svoju identitu a lásku skrývať až do konca. Práve na nich si môžeme spomenúť pri veršoch: „Ach, pane, nezatrať duše rebelov. Aj keď ti možno v nebi robia krik, na zemi ich to štvalo, bolelo.“ •

Marek Hudec Fotografie: Mira Antonović, archív Kurta van der Bascha

Začínal v gej-kaviarni, dnes ilustrátor Kurt van der Basch pracuje na Star Wars a Jurskom svete

Rozhovor

Storyboard – to je séria obrázkov, ktorá pripomína komiks a pri výrobe filmov je potrebná, aby si produkčný tím vedel predstaviť rozloženie záberov a scén. Obrázky kreslia umelci a umelkyne, ktorí sú špeciálne na to vyškolení. Jedným z najvychytenejších v profesii je momentálne Kurt van der Basch (1975), Kanaďan, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi presťahoval do Prahy, kde žije dodnes so svojím priateľom. Jeho kariéra sa v posledných rokoch rozbehla závratným tempom, pracoval napríklad na nových epizódach Hviezdnych vojen, pripravovanom film zo série Jurský svet, či na očakávanom seriáli Pán prsteňov. Prečítajte si jeho príbeh.

Pochádzaš z Kanady, čo ťa viedlo k rozhodnutiu usadiť sa v Strednej Európe, v Prahe? Pôvodne som v Kanade študoval hru na klavíri, no veľmi mi to nešlo. Túžil som sa stať skôr kresličom. Rozhodol som sa pre radikálny krok a odsťahoval som sa do Prahy, pretože kamarátka z mojej dediny tiež odišla do Česka učiť angličtinu – bol rok 1999. Čoskoro som si našiel českého priateľa, a možno aj vďaka tomu som sa rýchlo naučil česky. V tom čase tu totiž mladí dobre anglicky nevedeli. Rýchlo som sa integroval do pražského gejského sveta, a na konci deväťdesiatych rokov, krátko po socializme, bola tunajšia komunita úplne na vrchole. Všade boli nejaké gej-párty, gej-bary. Ja som pracoval v slávnom queer podniku Erra. Prišiel som z mestečka v Kanade, pochopiteľne som sa tam už nechcel vrátiť. Možno nie vrátiť sa naspäť. Dnes pracuješ na veľkých hollywoodskych projektoch. Neriešil si v istom momente dilemu, či nejsť do USA, kde je queer kultúra ešte zaujímavejšia? Po šiestich mesiacoch som dostal ako ilustrátor prácu v štúdiu Barrandov, čo bolo zvláštne, lebo filmy ma nezaujímali, nepoznal som každého herca, režiséra, nebol som žiadny cinéast. Prácu som dostal len preto, že som vedel kresliť a náhodou som bol na správnom mieste, keď sa v Barrandove za-

Jar 2021

čali nakrúcať veľké projekty. Za sedem rokov v Prahe som si spravil taký rozsiahly životopis ako v Kanade za dvadsať rokov. A v Los Angeles? Tam musíš byť v odborovom zväze, musíš si platiť členstvo, a dobrú pozíciu na veľkom filme by som aj tak nedostal, lebo ich dostanú tí starší, známejší. Tušil som, že som v Prahe na dobrom mieste, pretože som nemal veľkú konkurenciu v storyboarde. Ďalším krokom v mojej kariére bolo, keď som v roku 2007 dostal ponuku na prácu v cudzine. Čo sa medzitým stalo? Niekto si ťa všimol? Asi áno, viackrát sa mi stalo, že sa mi ozval niekto neznámy. Keď sa v Budapešti nakrúcal film Season of the Witch, náhle im ochorel storyboardista. Zavolali mi zo štábu, či by som ho vedel nahradiť a či mám čas, lebo by bolo dobré, keby som stihol nasadnúť ešte v ten večer na lietadlo. Sníval som pritom, že budem pracovať aj v iných krajinách, a následne som dostal prácu aj v Holandsku a potom v Berlíne na filme Atlas mrakov so sestrami Wachovskými a Tomom Tykwerom. Zrejme som získal povesť, že mi nerobí problém cestovať. Rozhodol som sa, že budem pendlovať hlavne v Európe. V Írsku som pracoval na seriáli Vikingovia, no a v roku 2014 som dostal ponuku na Hviezdne vojny, čo bol ďalší skok v mojej kariére.

Hviezdne vojny: Sila sa prebúdza, vtedy najúspešnejší film všetkých čias. Ako sa ti to podarilo? Storyboardisti nemajú agentov či manažérov ako iné pozície vo filmovom priemysle. U nás záleží len na tom, s kým si už predtým pracoval, ten človek ťa zavolá znovu na ďalší projekt alebo ťa môže odporučiť niekomu inému. Hviezdne vojny sa nakrúcali v Londýne, no a tam storyboardistov nie je veľa, pričom drahé blokbastre zvyknú zamestnávať aj troch-štyroch storyboardistov. Lenže zároveň asi nie všetky filmy storyboardistov potrebujú. To závisí od žánru aj náročnosti produkcie. Mať storyboard je pri nakrúcaní skôr luxus, a hlavne pri drámach, ktorých scény pozostávajú často len z dialógov, je to zbytočné. Storyboard potrebuješ hlavne pri scénach s digitálnymi efektami. Hoci pri seriáli Babylon Berlin by sa zdalo, že nie je až taký náročný, pravdou je, že sa často nakrúca pred zeleným plátnom, na ktoré sa dorobí prostredie z minulého storočia. Polovica príbehu sa odohráva napríklad na policajnej stanici, ktorá bola kedysi na námestí Alexanderplatz, ale dnes už neexistuje. Tvorcovia si musia dobre naplánovať, čo kde vidíš a kedy, lebo napríklad teórie hovoria, že ak sa na digitálnu animáciu pozeráš dlhšie ako šesť sekúnd, začneš vnímať, že to nie je skutočné. Do produkcie Hviezdnych vojen ťa teda niekto odporučil? Jeden kamarát mi zavolal, že nestíha pracovať na istom filme a dal produkcii môj kontakt. Nevedel som, o aký titul ide. Napísali mi e-mail, že pripravujú projekt v Londýne a či som dostupný. Ja som si vygooglil, že mi napísal asistent producenta, ktorý mal práve v Londýne pripravovať Hviezdne vojny. Neveril som: asi by mi nevolali kvôli tomu. Na e-mail som odpísal, že by som mal čas, hoci to nebola pravda. V tom čase som už pracoval na seriáli Marco Polo pre Netflix. Niečo mi našepkalo, že by som mal ponuku vziať. No a potom som teda pracoval v Londýne a odvtedy dostávam čoraz zaujímavejšie ponuky. Pritom som mal len šťastie.

Do Česka si prišiel ako cudzinec, bolo ťažké dostať v deväťdesiatych rokoch občianstvo? Vtedy to bol „Divoký západ“. Ešte sme neboli v Európskej únii. Chodil som každé tri mesiace do Viedne alebo Bratislavy, aby mi dali novú pečiatku na turistický pobyt. Bál som sa, že ma vyhostia, no všetci sa báli. A na druhej strane, mňa na polícii neotravovali, lebo som pochádzal z Kanady, ku ktorej sa vtedy vzhliadalo ako k rozvinutej krajine. Problémy mali skôr ľudia z Východu. Inak sa správali k Američanom a inak k Ukrajincom. Vo Viedni na cudzineckej polícii pre Ukrajincov vyhradili samostatný rad. A oni sa sťažovať nechceli, lebo by ich poslali dokelu. Keď som s bývalým priateľom uzavrel registrované partnerstvo, dostal som trvalý pobyt. Samozrejme, pomohlo, že som vedel česky, dali mi urobiť menší jazykový test. Ako výroba storyboardu prebieha? Pošlú ti vopred scenár? Záleží na filme. Pri Jurskom svete alebo Assasin’s Creed scenár ešte nebol hotový, keď som začal. Niekedy scenár totiž vymyslia až na základe obrázkov. Sedíš na stretnutiach tvorcov, zapisuješ si ich nápady, potom odbehneš do kancelárie urobiť pár hrubých skíc. Niekedy ich škrtnú a hodia hneď do koša. Musíš si však na to zvyknúť, že tvoju prácu často nikto neuvidí. Inokedy ti vopred pošlú scenár a potom si sadneš s režisérom a dohodnete si sled záberov. Napríklad povie: Tu v prvom obrázku vidíme, ako kamera klesá dole cez stromy, a tak ďalej. Potom sa vrátiš domov a pripravíš všetky podklady. Hovorilo sa, že v nových Hviezdnych vojnách bude vystupovať aj gejský pár. Nakoniec tam nebol. Počul si o tom? Počul som o tom rovnako ako ty, len cez rôzne queer blogy. Neviem o tom, že by ich niekedy dali do scenára. Stále som bol však zvedavý, akým spôsobom a kedy sa Disney rozhodne na plátne ukázať nejaký gejský pár.

Magazín QYS

Nakoniec sa iba v tretej časti niekde na pozadí v zábere bozkávali dve ženy. Teraz robíš storyboard pre film Jurský svet. Máš zmluvne zakázané o ňom hovoriť? Presne tak. V zmluve je napísané, že o ňom vôbec nesmieš hovoriť, no v praxi je to dôležité len do okamihu premiéry. A na Instagrame zdieľam obrázky, na ktorých šírenie v zásade nemám vyslovene povolenie. Lenže ľudia v štábe samozrejme rozumejú, že svoju prácu musím nejak propagovať, aby si ma vďaka nej mohli všimnúť ďalší tvorcovia. Problematické by zrejme bolo, keby som, povedzme, niekde začal predávať skice z Hviezdnych vojen, respektíve sa snažil na nich zarobiť.

Za sedem rokov v Prahe som si spravil taký rozsiahly životopis ako v Kanade za dvadsať rokov. A v Los Angeles? Tam musíš byť v odborovom zväze, musíš si platiť členstvo, a dobrú pozíciu na veľkom filme by som aj tak nedostal, lebo ich dostanú tí starší, známejší.

Pracuješ aj na niečom vlastnom? Môj priateľ na mňa stále tlačí, aby som nakreslil vlastný komiks alebo pripravil krátky film. Pravda je, že túžim pracovať na filme o gejoch, čo sa mi podarilo len raz – v Atlase mrakov jedna časť príbehu hovorí o queer páre. No filmy ako God‘s Own Country alebo Amonite na storyboard pravdepodobne nemajú peniaze. To by asi Marvel musel nakrútiť film o gejoch superhrdinoch, aby som ho mohol kresliť. A ktovie, možno sa toho dožijem. S mladou spisovateľkou Kateřinou Šardickou sme si vymysleli jeden diel komiksu a vždy, keď mám voľno, niečo z neho nakreslím. Touto rýchlosťou to však stihneme dokončiť v roku 2050. Kateřina už isto aj zabudla, že na tom pracujem. Lenže ja mám stále toľko roboty, že sa musím naučiť hovoriť „nie“. Vieš, ráno začínam o ôsmej a končím večer o siedmej. Mám 45 rokov, a keď cez víkend budem ešte aj pracovať na nejakom menšom projekte, rýchlo sa unavím. Pracuješ aj na veľmi očakávanom seriáli Pán prsteňov. Nemusíš teda hovoriť konkrétnosti, ale prezradíš aspoň, aký máš z neho dojem? Pripravuje ho španielsky režisér Juan Antonio Bayona a je to taký génius, že sa vôbec nebojím o výsledok. Veľmi sa na seriál teším. Pracoval som na ňom však krátko, len vtedy, keď sa nakrúcal v Barcelone. Produkcia sa potom presunula na Nový Zéland, takže ktovie, či v seriáli vôbec zostalo niečo z toho,

Jar 2021

čo som kreslil. Neštve ťa vlastne, že zväčša tie obrázky nikto okrem produkcie neuvidí? Neštve, ale musíš si v tejto profesii na začiatku na to zvyknúť. Ináč budeš smutný, a hlavne, keď pracuješ veľa. V Barrandove sa napríklad bežne robí desať hodín v kuse. Teší ma, keď si niekto obrázky všimne. Napríklad režisér seriálu Babylon Berlin ma vždy pochváli, a keď vidím jeho nadšenie, na istý čas ma to napĺňa. Všímam si, že na Netflixe je oproti iným televíznym platformám oveľa queer obsahu. Asi je po ňom dopyt. Ty si robil na veľmi inkluzívnom seriáli Sense 8. Ten pripravovala rovnaká produkčná rodina ako Atlas mrakov, teda režiséri Tom Tykwer a sestry Wachovské. Hoci vedúci tímu dizajnérov je hetero, zvyšok tvoria geji. V Berlíne s nimi vždy pracujem, sme veľká rodina, je to úžasné. Robili aj na seriáli Dámsky gambit, aj tam vidíš, že z hľadiska produkcie je úplne iný, možno je v tom nejaký „gay magic“.

Pravda je, že túžim pracovať na filme o gejoch, čo sa mi podarilo len raz, v Atlase mrakov jedna časť príbehu hovorí o queer páre. No filmy ako God‘s Own Country alebo Amonite asi na storyboard nemajú peniaze.

•

Magazín QYS

Jar 2021

História

Markéta Bernatt-Reszczyńská Preklad: Marek Hudec Fotografie: Barbora Žentelová, Paměť národa

Socialistický človek nemôže byť homosexuál. Tabu, ktoré zneužívala ŠtB

Výstava Loading: love o živote queer ľudí v minulom storočí sa v marci presunula do Českej republiky. Jej súčasťou je aj nový text vychádzajúci zo spomienok českých pamätníkov. Prinášame vám ho v preklade. „Neexistovala jediná informácia o homosexualite. Za komunistov títo ‚úchyláci‘ akoby ani neexistovali, pretože v komunizme bolo všetko dokonalé,“ opisuje situáciu v dobe pred rokom 1989 Jana Kociánová. Narodila sa v roku 1948 v Prahe, keď sa homosexualita trestala ako „smilstvo proti prírode“ väzením od päť rokov podľa trestného zákonníka ešte z doby rakúsko-uhorskej monarchie. Ďalší trestný zákonník z roku 1950 trestnosť homosexuality zachovával, hoci sa komunisti v medzivojnovom období hlásili k myšlienke jej dekriminalizácie. Po vzore stalinského Sovietskeho zväzu, ktorý homosexualitu považoval za buržoázny jav a jej kriminalizáciu využíval na vytváranie

Magazín QYS

siete informátorov spomedzi homosexuálov, v paragrafe 241 sa písalo: „Kto sa pohlavne stýka s osobou rovnakého pohlavia, bude potrestaný odňatím slobody až na jeden rok.“ Keď Jana Kociánová dospievala a začala si uvedomovať, že sa líši od spolužiačok, ktorým sa páčil nový učiteľ, kým ju očarila učiteľka, homosexualita prestala byť trestnou. Na konci roka 1961 vstúpil do platnosti nový trestný zákonník, ktorého paragraf 244 stanovil trest „len“ za pohlavný styk s osobou rovnakého pohlavia mladšou ako 18 rokov, za zaplatený styk a za styk, ktorý budil verejné pohoršenie. Aj keď k dekriminalizácii prispela štúdia československých sexuológov, ktorí v odbornom posudku pre právnickú komisiu uviedli, že homosexualita nepredstavuje pre spoločnosť nebezpečenstvo, nesprevádzala ju žiadna osvetová kampaň a publikovanie informácií o homosexualite. Aj naďalej bola považovaná za úchylku, za tabu. Mladí ľudia s inou sexuálnou orientáciou žili v temnote a samote. A zrazu sa to stane Jana Kociánová si svoju odlišnosť naplno uvedomila ako sedemnásťročná na turnaji v rakúskom Linzi. Od štrnástich hrala závodne stolný tenis a úspechy jej umožnili cestovať do zahraničia. „Šli sme tri športovkyne a sedem funkcionárov, ktorí nás strážili,“ hovorila o situácii v roku 1965. Na záverečnom večierku po turnaji sa Jana zamilovala do rakúskej športovkyne Inge. „Otvorili sa dvere a vstúpila žena, nádherná, prekrásna bytosť, nielen vizuálne, a niečo sa stalo, úplne som stuhla, na ten okamih nikdy nezabudnem,“ spomínala si. S Inge sa zblížili na ďalšom turnaji v Rakúsku a obe pritom tápali a nerozumeli, čo sa s nimi deje. V Rakúsku bola homosexualita stále trestná, k jej legalizácii prišlo až v roku 1971. „Rakúšania sú ešte väčší puritáni,“ vysvetľuje Jana a dodáva, že ich fyzický vzťah považovala za prejav lásky.

Jar 2021

O dekriminalizáciu homosexuality sa pokúšala v časoch prvej republiky skupina lekárov a právnikov. Argumentovali, že homosexualita je vrodená a nedá sa liečiť a že homosexuálne správanie neporušuje nikoho práva, napriek tomu, že zákon vytvára podmienky pre vydieranie. V roku 1931 začal v Československu vychádzať časopis Hlas sexuálnej menšiny, ktorý propagoval myšlienku „zrovnoprávnenia homosexuálnych osôb s heterosexuálnymi pred zákonom aj pred spoločnosťou. Počas existencie prvej republiky sa nepodarilo prijať nový trestný zákon, a homosexualita tak zostala trestnou.

Prvou krajinou sveta, v ktorej dekriminalizovali homosexuálny styk, bolo Francúzsko. V roku 1791 prijalo porevolučný trestný zákonník. V roku 1795 ho nasledovalo Belgicko a v roku 1811 Holandsko. Homosexualita prestala byť trestnou v roku 1922 v novovzniknutom Sovietskom zväze, jeho prvé dva porevolučné trestné zákonníky paragraf o trestaní homosexuálneho styku vynechali. V roku 1933 sovietska vláda pod vedením Josifa Stalina homosexualitu opäť kriminalizovala a trestala až piatimi rokmi tvrdej práce. Trestnosť homosexuality trvala v ZSSR až do roku 1993. V roku 1990 bola homosexualita vyškrtnutá z Medzinárodnej klasifikácie chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie.

To, že ide o lesbický vzťah, si Jana uvedomila až vtedy, keď si prečítala knihu Studňa osamelosti od spisovateľa Radclyffea Halla z roku 1928, ktorá vyšla v českom preklade už v roku 1931 a neskôr v roku 1969. „Je to biblia lesieb. Bola to prvá kniha, v ktorej bol popísaný mne podobný príbeh dievčaťa priťahovaného ženami,“ hovorila. Ich vzťah na diaľku vydržal, napriek železnej opone a obmedzenej možnosti cestovať, dvanásť rokov, až do predčasnej smrti Inge. Jana svoju sexuálnu orientáciu tajila pred svojou mamou, mladším bratom aj kolegami v práci. Dôvodom bola spoločenská aj pracovná diskriminácia homosexuálnych ľudí. Ich práva nechránil žiadny zákon, a tak mohli byť pre svoju sexuálnu orientáciu prepustení. Kvôli nedostatku informácií navyše v spoločnosti kolovali predsudky, homosexuáli boli terčom posmechu a opovrhnutia. Jana Kociánová pracovala v 70. rokoch na Národnom výbore hlavného mesta Prahy (vtedajšom magistráte), a svojimi schopnosťami a pracovitosťou sa vypracovala na významnú pozíciu, hoci nebola členkou Komunistickej strany Československa. Neustále čelila narážkam, prečo sa nevydá a prečo nemá deti. Zámienkou jej bol šport, v tej dobe stále hrala závodne stolný tenis – extraligu za Spartu. Napriek tomu uvažovala, že vstúpi do manželstva, aspoň naoko. „Najhorší bol neustály stres, musela som zostať utajená, utajená, utajená. Do poslednej chvíle. To bolo najhoršie. Pretože to ostatné – to sme riešili súkromnými žúrmi, uzavretými spoločnosťami,“ spomínala si na dobu normalizácie. Nakoniec sa nevydala a jej príťažlivosť k ženám sa prezradila v jej práci. Dostala okamžitý „vyhadzov“. V novom zamestnaní, v Projektovom ústave dopravných a inžinierskych stavieb, bola nakoniec spokojnejšia. V súkromnom živote čelila šikane sociálnych pracovníčok kvôli výchove syna svojej partnerky. „Predvolali si nás do školy, tam už sedela komisia a ja som sa musela udržať, aby som sa

Magazín QYS

Podozrivý mladík Podobné skúsenosti ako Jana Kociánová má aj jej vrstovník František Bloudek. V dobe svojej mladosti v Otviciach márne hľadal akékoľvek informácie o homosexualite. Tušil, že sa od svojich spolužiakov odlišuje, no v čom presne, to zistil až pred maturitou vďaka náhode. Odišiel študovať do Prahy na Vysokú školu poľnohospodársku a využil anonymitu metropoly. Navštevoval miesta, kde sa stretávala homosexuálna komunita, pravidelne chodil do kúpeľov Koruna. Po relatívnej slobode, ktorú zažíval počas štúdií, prišli ťažké chvíle v prvom zamestnaní v poľnohospodárskom odbore Výboru ľudovej kontroly ČSSR. Pekného mladíka chceli zbaliť

kolegyne a František sa stal ich odmietavým podozrivým. O jeho inej sexuálnej orientácii sa nešťastným spôsobom dozvedel riaditeľ podniku: „V práci som bol celkom obľúbený, stala sa však nepríjemná vec: mal som pomer s jedným chlapcom, ktorému neskôr diagnostikovali syfilis. Podľa zákona musel taký človek nahlásiť lekárom všetky svoje intímne kontakty. Z ordinácie mi volali na pracovisko a priamo riaditeľovi. Ten bol, prirodzene, zvedavý, čo sa deje. Doktor mu to ako súdruh súdruhovi priamo povedal. Klebetami sa po celom úrade roznieslo, že som teplý. Atmosféra ochladla, potemnela, riaditeľka personálneho úradu, ktorá bola do mňa predtým zaľúbená, ma prestala zdraviť a malo to rôzne ďalšie následky.“ František sa nakoniec rozhodol zo zamestnania na vlastnú žiadosť odísť. Nedorozumenie poznamenalo aj jeho vzťah so súrodencami. „Myslia si, že homosexualita je vec osobného rozhodnutia. Keďže nečítajú, nevedia, prečo je človek homosexuál. Myslia si, že si to vybral, aby nemal starosti, pretože je to sebec.“ Osvetové články o tom, že homosexualita nie je deviácia, ani vec voľby, sa začali v československých médiách objavovať v 80. rokoch

Jana Kociánová s Inge v Budapešti v roku 1972

nesmiala. Oni neboli schopní pomenovať náš vzťah, chodili okolo horúcej kaše, bolo to stále tabu,“ opisovala Kociánová situáciu v škole, po ktorej ich občas navštevovali sociálne pracovníčky. „Tvrdili, že idú len skontrolovať, ako dieťa žije, či je umyté a nakŕmené.“ S nepochopením sa stretla aj vo svojej rodine, švagriná jej zakázala stretávať sa s neterami, „aby ich nenakazila“.

František Bloudek

Príbehy Jany Kociánovej, Františka Bloudeka a Libuše Jarcovjákovej zo zbierky Paměť národa sú súčasťou putovnej výstavy Loading: love, ktorá mapuje históriu LGBT+ komunity v Československu a Maďarsku v 20. storočí. Vidieť ste ju mohli do 29. marca v Prahe na Alšovom nábreží pri Rudolfíne. Výstavu pripravila historička Jana Jablonická Zezulová a slovenské divadlo NoMantinels s grafikom Eugenom Kordom. Po Prahe sa sťahuje do Budapešti. Spomienky pamätníkov a pamätníčok nakrútil Adam Drda pre zbierku Paměť národa, ktorú spravuje nezisková organizácia Post Bellum vďaka podpore súkromných darcov. 60

Magazín QYS

z iniciatívy sexuológov Antonína Brzka a Jaroslava Zvěřinu. Noviny a časopisy pritom odmietali zverejňovať zoznamovacie inzeráty typu „Muž hľadá muža,“ či „Žena hľadá ženu“. Keď Františkovi prišlo odmietavé stanovisko so zdôvodnením, že od roku 1985 platí zákaz zverejňovať homosexuálne inzeráty, poslal sťažnosť Českej národnej rade. Dozvedel sa, že je to kvôli prevencii kriminality. Homosexualitu si spájali s násilím a podsvetím. „Záležalo na súdružke pri priehradke,“ poznamenala k zákazu zoznamovacích inzerátov Jana Kociánová s tým, že niekedy prešli inzeráty so skrytými odkazmi ako „Hľadám kamarátku na dovolenku. Značka: Naučím jazyky.“ Téčko a Pekáč

Libuše Jarcovjáková

V Prahe sa mohli homosexuáli stretávať v dvoch kluboch – v „Pekáči,“ teda podniku U Petra Voka na Smíchove, a v „Téčku“ pri Jungmannovom námestí. Uvoľnenú atmosféru týchto podnikov v rokoch 1983 – 1985 zachytila fotografka Libuše Jarcovjáková: „Od prvého dňa som vedela, že sa mi to páči a že by som tam veľmi chcela fotiť,“ spomínala si, s tým, že do klubu sa nechodilo niekoho zbaliť, ale jednoducho byť na pár hodín samým sebou. Fotila len tých, ktorí súhlasili. „Nechcela som odfotiť niekoho, kto to nechce, kto s tým nie je vysporiadaný, že bude na zábere z takého-

to prostredia. To bol dôvod, prečo som všetko fotila s bleskom. Aby som bola viditeľná. Napokon, bolo tam veľa ľudí, ktorí ešte nemali za sebou coming-out. A boli tam mnohí, ktorí nechceli, aby som ich tajomstvo vyniesla von.“ Mnohí svoju orientáciu tajili a žili dvojitý život, niektorí v „normálnych“ manželstvách, čím boli ľahšie vydierateľní Štátnou bezpečnosťou. Tá svojich informátorov získavala spomedzi utajovaných homosexuálov raziami na verejných záchodoch. „Pamätám si neskutočnú raziu pri Jiráskovom moste. Pracovný deň, letné popoludnie, most obsypaný ‚čumilmi‘, a tam zo záchodov vyviedli skupinu asi ôsmich mužov s aktovkami a všetkých preverovali,“ popisuje Jarcovjáková zážitok z čias normalizácie. „To bolo neuveriteľne ponižujúce. A s tým cieľom to robili. Problém bol, že človek, ktorý svoju identitu nevyriešil spoločensky, nechcel, aby sa to o ňom vedelo, a teda sa dal ľahko vydierať,“ myslela si. Libuša Jarcovjáková s fotografovaním prestala, keď si ju predvolali na políciu, aby svoje zábery poskytla pri vyšetrovaní vraždy. „Uvedomila som si, že je to obrovský problém; že nemôžem ukazovať svoj archív a fotografie, ktoré som vyhotovila v presvedčení, že budú slúžiť len mne a možno komunite. Nenašla som silu v tom pokračovať, pretože som si uvedomila, aké je to problematické.“ •

Jar 2021

Výstava Loading: love v Prahe

László Láner sa narodil v máji 1956 v Budapešti, kde prežil takmer celý život. Vzdelaním je inžinier živočíšnej výroby, ale v tejto oblasti pracoval len šesť rokov. Živil sa mnohými činnosťami, napríklad ako kamelot, predavač na trhu, pracoval vo výskumnom inštitúte, vyrábal keramiku. „Potom som sa však našiel v teplom aktivizme a dvadsať rokov som pracoval ako editor gej-magazínu Mások,“ začína svoje rozprávanie László.

História

Andrej Kuruc Fotografie: Archív Lászlóa Lánera

László Láner: Pôsobenie v gej-magazíne Mások predstavovalo najlepších 20 rokov môjho života

Magazín QYS

O prijatí identity Pochádzal z intelektuálnej rodiny strednej triedy. Obaja rodičia pracovali na úrade a mal sestru. Otec zomrel, keď mal László štrnásť rokov, mama pred dvoma rokmi. „Vo veľmi mladom veku som zistil, že ma zaujímajú muži, čo vo mne vyvolalo silný pocit viny,“ opisuje svoje začiatky zmierovania sa s identitou László. Nemal odvahu niekomu sa zdôveriť. Nenašiel ani žiadnu literatúru, ktorá by mu poskytla informácie. Nebol si istý, či nie je jediný na svete. „Až keď som mal dvadsaťdva, nadviazal som prvý dlhodobý vzťah s mužom, ktorý mi pomohol dostať sa von zo sebatrýznenia a ukázal mi úplne iný životný štýl,“ usmieva sa László. Predtým mal aj „jednorazovky“. Na verejných toaletách alebo v električke si vymieňal s neznámymi mužmi pohľady, ale len zriedka. Potom ho trápilo zlé svedomie. Cez svojho partnera sa zoznámil s ďalšími gejmi. „Zabávali sme sa, chodili do divadla, cestovali… nebolo to politické. Otvoril sa mi nový svet,“ vysvetľuje, ako žili. Život v gejskej komunite mu pomohol zlepšiť sebahodnotenie a sebaprijatie, lebo videl, že sú aj iní, ktorí žijú v harmónii so svojou identitou a majú naplnený život. „V tom období nebol medzi mojimi kamarátmi nikto, kto by oficiálne žil v partnerstve. Nebolo to možné. Ale boli ľudia, ktorí spolu žili v jednom byte,“ opisuje partnerské vzťahy. Jeho priateľ žil vo veľkom byte s matkou a on sa k nim prakticky nasťahoval. Partnerova mama žila v jednej izbe, oni dvaja v druhej. Navštevovali ich priatelia, žili úplne normálny život. Skrývanie sa na pracovisku Na Lászlóovom pracovisku však nik o tom nevedel. „Predstieral som, že som heterosexuálny mladý muž,“ priznáva László. Keď išiel na dovolenku s priateľom, hovoril, že ide s priateľkou. Keď sa vrátili, kolegovia chce-

Jar 2021

li vidieť fotky, a on nemal čo ukázať. Keď mu priateľ opakovane zavolal do práce, bol z toho nervózny, obával sa, že ho budú podozrievať. Istý čas si myslel, že je možné oddeliť súkromný život od práce. Ale z dlhodobého hľadiska to nemohlo fungovať optimálne. Coming-out mame a sestre Utajoval svoj vzťah, panikáril, kolaboval. Svoju orientáciu najprv skrýval aj pred vlastnou rodinou. „Na strednej škole som randil štyri roky s dievčaťom. Bol to krycí vzťah,“ opisuje dospievanie. Keď stretol priateľa a videl, že on je úplne otvorený vo vzťahu k rodine, ktorá ho prijala, vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch povedal o svojej orientácii mame a sestre. Coming-out bol ťažký. „Moja matka bola nábožensky založená, takže upadla do zúfalstva. Ale veľmi ma ľúbila a nesnažila sa ma meniť,“ opisuje, s akou reakciou sa stretol. Videl, že sa bála a bola nešťastná, ale ich vzťah to nepoznačilo. „Avšak moja sestra spravila škandál. Nehovorila so mnou rok. Doma kričala, že by som mal ísť k psychiatrovi a dať sa liečiť,“ spomína László. To na dlhú dobu úplne zničilo ich vzťah. Teraz sa občas stretnú, rozprávajú sa, pozná jeho priateľa. Temnota za socializmu „Môj najväčší problém v socialistickom období bol nedostatok informácií. Nevedel som, ako a kde gej-komunita žije, ani čo je homosexualita,“ popisuje László. V temnote napadnú človeku myšlienky, ktoré nekorešpondujú s realitou. Tlač sa nezaoberala homosexualitou inak ako vo vzťahu k trestným činom, podsvetiu a jej nemravnosťou. Podobne, policajný program ju spájal napríklad aj s pedofíliou. Ale v kontexte bežného života sa homosexuáli na verejnosti v žiadnom prípade neukazovali. Taký bol mediálny a spoločenský obraz. „Doma sme mali malú encyklopédiu a vyhľadal som si v nej

slovo ‚homosexualita‘. Uľavilo sa mi, že tam bolo zahrnuté a vysvetlenie bolo korektné,“ spomína László. V dnešnom svete si ťažko predstaviť, že LGBTI ľudia boli odstrihnutí od všetkých druhov informácií. Byť iným znamenalo pre nich šok. Snahy o liečenie a homofóbia v spoločnosti „Po zmene režimu som robil rozhovor so staršou lesbickou ženou. Keď bola mladá a ľudia na jej pracovisku zistili, že je lesba, poslali ju na liečenie,“ vysvetľuje László. Chodila od gynekológa k psychiatrovi a k mnohým ďalším lekárom. Istý čas strávila v nemocnici. Povedala, že neskúšali na nej špecifickú terapiu, ale vždy musela podstúpiť nejaký druh medicínskej procedúry. Osobne László nezažil vážne fyzické útoky. Zato zažil nespočetné množstvo malých incidentov. „Myslím si, že všetci homosexuálni ľudia to zakúsili. Napríklad, sedeli ste v električke a počuli vtip o gejoch. Spôsob, ako sa na tom smiali, alebo ako o nás hovorili v krčmách, bol strašný. Dopadalo to na nás ako facky. Škodilo to sebaúcte. Mali ste pocit, že je to namierené priamo proti vám,“ opisuje László zážitky so stresom, ktorý, ako príslušník menšiny, zažíval. Napríklad na univerzite si bol László blízky so študentom v rovnakom ročníku. Bývali v trojposteľovej izbe na internátoch. Išlo o blízke priateľstvo, ale kamarát nebol gej. Dokonca nikdy nehovorili o homosexualite. Po čase sa na nich niektorí spolužiaci pozerali s odporom. Pýtali sa ich, či sa spolu zosobášili. „A raz niekto na schôdzi komunistickej organizácie mládeže uviedol, že počul o divnom páre na univerzite, ktorý žije spolu. Bolo to hrozne ponižujúce,“ trpko konštatuje László. Po tomto incidente cítil viac stresu. Myslel si, že okolie sa v kuse o nich rozpráva a pozerá na nich s hnusom. To boli situácie, ktoré teplí ľudia zažívali neustále.

Miesta, kde sa stretávali teplí ľudia v Budapešti V Budapešti boli za socializmu dva gejské bary. „Jeden sa volal Egyetem. Počas dňa ‚normálna‘ kaviareň. Od desiatej večer gejbar. Nachádzal sa v centre mesta,“ spomína László. Často tam prichádzala polícia a kontrolovala dokumenty zákazníkov. Podľa Lászlóa je veľmi pravdepodobné, že tam fungovali aj informátori. Miesto však bolo populárne, napriek riziku odhalenia. „Do magazínu som pripravil rozhovor s pani, ktorá pracovala v gejskom podniku v šatni. Nebola lesba. Až po týždňoch si uvedomila, že tam skoro vôbec neboli ženy, len samí muži. Pripadalo jej to čudné. Manažér jej povedal, že je to miesto pre „buzerantov“. Šatniarka chcela dať výpoveď, že je to hrozné. A potom sa jej manažér opýtal: ‚Niekto vám ublížil?‘ Odpovedala: ‚Nikto, chlapci sú veľmi milí a zdvorilí.‘ Cítila sa tam veľmi dobre. Manažér nato: ‚Tak prečo chcete odísť?‘“ opisuje jej príbeh László. Pani prediskutovala situáciu s rodinou a ostala. Stala sa významnou osobnosťou teplej scény, bútľavou vŕbou pre gejov so zlomeným srdcom. Druhým gejským podnikom bola čiastočne reštaurácia, čiastočne pivný bar s hudbou, ktorý sa volal Zöld Diófa. Z počutia László vedel, že to bol menej elegantný podnik, kde chodili jednoduchší našinci. Na promenáde pri Dunaji a obyčajne okolo verejných toaliet boli známe miesta na „cruising“. Napríklad v parku na budínskej strane Margitinho mosta. V lete sa stretávali v prístave na pláži kúpaliska Palatinus na Margitinom ostrove alebo v Széchenyiho kúpeľoch, kde boli nudistické slnečné terasy exkluzívne pre mužov. Kontakty hľadali na verejných toaletách, kde muži stáli bok po boku. „Nebolo to bezpečné. Niekoľkých gejov na záchodoch zbili. Po zmene režimu, keď máme gejské sauny a viac gej-barov, tento typ stretávania sa najmä vo verejných toaletách skoro úplne vymizol. Vtedy to bola nevyhnutnosť,“ rozvádza László.

Magazín QYS

„Štátne inštitúcie veľmi dobre vedeli o gej-baroch. Bolo pre ne výhodné, že mohli zozbierať všetky informácie o teplom svete na jednom mieste,“ upozorňuje László. Bytové párty

Pink Piknik (1992)

Najdôležitejšie pred pádom režimu boli takzvané bytové párty – stretnutia priateľov u niekoho v byte či rodinnom dome. Bolo to najbezpečnejšie, keďže tam obyčajne polícia neprišla kontrolovať občianske preukazy. Niektorí usporiadatelia sa svojimi zábavami preslávili. Menšie skupinky priateľov organizovali menšie párty. Nedalo sa na ne prísť priamo z ulice, museli ste niekoho poznať.

A raz niekto na schôdzi komunistickej organizácie mládeže uviedol, že počul o divnom páre na univerzite, ktorý žije spolu. Bolo to hrozne ponižujúce...

„Podujatia jedného gej páru, ktorý dodnes spolu žije, boli známe v celom meste a konali sa tam prvé drag shows,“ spomína László. Neskôr sa mnohí stali profesionálnymi drag performermi, ktorí vystupujú dodnes. „Drag skupinou známou v celom Maďarsku boli Miraculous Mandarins. Vystupovali aj v divadle,“ chváli ich László. V Divadle Józsefa Katonu ich do svojej hry obsadila známa režisérka a choreografka Yvett Bozsik. László bol na predstavení, kde v hľadisku sedel aj vtedajší maďarský prezident Árpád Göncz. Po predstavení vyšiel na javisko a gratuloval hercom vrátane drag performerov.

Jar 2021

Po zmene režimu vyšli najavo prípady, v ktorých polícia vydierala ľudí na základe sexuálnej orientácie. Šlo však len o kusé informácie, keďže spisy tajnej polície sa v Maďarsku nezverejnili a celkový obraz minulého režimu tak zostal skrytý. „Týkalo sa to napríklad známeho divadelného kritika. Volal sa Péter Molnár Gál. Každá jeho recenzia bola udalosťou. A zistilo sa, že bol gej vydieraný štátnou políciou a naverbovaný, aby písal správy o najznámejších hercoch.“ spomína László. Obyčajných ľudí neverbovali, nemali čo poskytnúť, nepoznali známe osobnosti. „Ale nie som si istý, polícia mohla vedieť podrobnosti o každej minúte nášho súkromného života.“ dodáva László. Editor v magazíne Mások „Pôsobenie v gej-magazíne Mások predstavovalo najlepších dvadsať rokov môjho života. Spoznať teplú komunitu bola úžasná skúsenosť,“ teší sa László. Najprv sa magazín volal Más (odlišný). Ďalší názov bol Más-ok, čo znamenalo: byť odlišný je okej. A nakoniec ostalo jednoducho Mások (plurál – odlišní). „Oficiálne, v tlačenej verzii, vychádzal od roku 1991 do roku 2008. Išlo o mesačník, ktorý sa dal kúpiť v celom Maďarsku.“ Vďaka magazínu stretol László veľa ľudí, politikov a tiež spojencov otvorených pre teplé témy. V roku 1991 ho začali vydávať ako samizdat doma na rozmnožovacom stroji a distribuovali ho na rôznych podujatiach, napríklad v kine Ipoly. „Riaditeľkou kina bola fantastická lesbická žena Ildi Juhász. Organizovala zmiešané LGBTI podujatia v kine, aj pre ženy aj pre mužov,“ chváli ju László. Zúčastňovalo sa ich päťdesiat a viac ľudí. „Tam sme začali distribuovať náš magazín.“ Najskôr bol magazín čiernobiely. Mal asi dvadsať strán. „Prvýkrát sme mali farebnú titulku, keď bol prvý Pride v Budapešti,“ spomína László. Neskôr prešli na lepší pa-

pier a nakoniec bol magazín celý farebný. „Ku koncu sme mali 70 – 80 strán. Vychádzalo približne päťtisíc výtlačkov,“ sumarizuje László. Niekedy si výtlačok kúpil jeden človek a ďalší desiati ho čítali, keďže nemali odvahu si ho kúpiť. Zisk z predaja nebol veľký, žili z reklamy a dotácií, najmä takých, ktoré sa týkali prevencie HIV/AIDS. „Kancelária šéfredaktora bola v našom byte, kde sme žili s partnerom. A často sme žili z ruky do úst, nemali sme peniaze. Magazín nemal žiadne rezervné zdroje,“ opisuje László problémy. „Pokrývali sme prevenciu HIV/AIDS, osobné inzeráty, politiku, keď niekto v parlamente povedal niečo o gejoch, alebo pred voľbami,“ hovorí László o obsahu. Z oblasti umenia uverejňovali recenzie na novinky každého druhu: filmy, knihy, divadelné hry. Sami organizovali gej-podujatia a písali o nich. Publikovali aj krátke príbehy. Keď slávny maďarský básnik a prekladateľ Ádám Nádasdy vydal knihu Bradatý Neptún, obsahovala krátke príbehy gejov, ktoré predtým publikoval v magazíne Mások pod pseudonymom Miklós Graff. Počas vydávania magazínu sa snažili nadviazať medzinárodné vzťahy s redakciami podobných časopisov v iných krajinách, ako napríklad SOHO revue v Československu, na ktorého uvedení v Prahe sa zúčastnili.

Magazín Mások

Vydieranie štátnou políciou

Magazín QYS

Zoznamy na polícii „Na jar 1992 prišla do nášho bytu polícia a pýtala si zoznam predplatiteľov. Samozrejme, že sme im ho odmietli odovzdať, keďže išlo o dôverné údaje.“ Policajti im tvrdili, že sa stala vražda a kópia homosexuálneho magazínu sa našla pri tele obete, takže zoznam by mohol pomôcť pri vyšetrovaní. Následne si ich predvolali na policajnú stanicu. „Snažili sa nás zastrašovať, že maríme vyšetrovanie a môžeme byť potrestaní. Preto sme v jednom rádiu informovali v živom vysielaní, že sme boli vypočúvaní políciou. Prišiel potom za nami jeden z najvyšších predstaviteľov polície a kričal na nás, čo je to za bezočivosť.“ Politici sa s políciou hádali o jej vyšetrovacích metódach. Bolo už po páde režimu, a tak publicita a médiá vedeli v takej situácii pomôcť. „Počas vypočúvania nám jeden policajt prezradil, že stále majú zoznamy gejov a lesieb, ktoré štát zbieral za socializmu. Že nikto nás nebude podozrievať. Povedal: ‚Mám to tu v zásuvke.‘“ László nevie, či to bola pravda, alebo sa ich len snažil dotlačiť k odovzdaniu mien. Po založení prvého teplého združenia Homérosz jeho predseda Dr. Lajos Romsauer povedal Lászlóovi, že v súvislosti so žiadosťou o registráciu združenia musel pravidelne chodiť na políciu. Ukázali mu tam celé fotoalbumy aj s plnými menami gejov. Neboli v nich žiadni kriminálnici, ale jednoducho gejovia. A pýtali sa ho, či niekoho z nich pozná. Nepoznal nikoho, prirodzene: a to bolo v roku 1988, keď bol systém uvoľnenejší a blížil sa pád režimu. Ružové pikniky V roku 1992 začali spolu s ďalšími organizáciami pripravovať budapeštiansky Pride. „Ukázalo sa, že nikto hneď nechce pochodovať ulicami. Preto sme vymysleli tzv. ružové pikniky, ktoré sme inzerovali v magazíne. Išlo o podujatie vonku na budínskom

Jar 2021

kopci, kam mohol prísť, kto chcel,“ opisuje László, ako sa vynašli. Cestu k pikniku označili malými ružovými trojuholníkmi na stromoch. Zhromaždilo sa asi sto ľudí, čo znamenalo v tom čase dosť vysokú účasť. Pikniky usporadúvali každý rok, až jedného dňa usúdili, že sú pripravení vyjsť do ulíc, namiesto toho, aby z mesta odchádzali do lesa. „V roku 1997 sme zorganizovali prvý pochod Pride, aj keď bol krátky. V gej-bare pri Dunaji, ktorý sa volal Capella, sa konali rôzne podujatia. Bol to veľký úspech,“ priznáva László hrdo. A odvtedy mali pochod každý rok. Najprv sa stretali skôr s podporou, neskôr im robilo ťažkosti mesto a stalo sa aj, že boli napadnutí fašistami. László smutne dodáva, že rok 2020 bol prvý, keď sa Pride v uliciach neuskutočnil, kvôli koronavírusu sa presunul online. Koniec magazínu Po roku 2008 už Mások nebol schopný pokračovať. Čiastočne kvôli finančným problémom. Zároveň, mladí ľudia začali väčšinu informácií čerpať z internetu, ktorý prebral miesto tlačeným médiám. „Nemali sme zamestnancov, distribúciu sme si riešili sami. Výtlačky sme s priateľom nosili vo veľkým taškách do gej-barov, kde sa predávali.“ Začali byť z toho už unavení. V redakčnom kruhu mali šikovný tím mladých ľudí, ktorí zadarmo odvádzali kvalitnú prácu. „Ale keďže všetci mali svoje zamestnanie, redakčný kruh sa postupne rozpadol a bolo po magazíne,“ uzatvára László. Myslí si však, že dodnes ho veľa ľudí používa ako perfektnú dokumentáciu minulej éry. V súčasnosti existuje s LGBT+ zameraním bezplatný magazín Humen, ktorý sa dá nájsť v gej-baroch. LGBTI aktivizmus v Maďarsku Začiatky LGBTI aktivizmu v Maďarsku sa datujú do 80. rokov dvadsiateho storočia.

Lajos Romsauer a ďalší vrátane Lászlóa Lánera založili združenie Homérosz. Pri registrácii sa odvolávali aj na potrebu efektívnejšieho šírenia informácií týkajúcich sa prevencie HIV/AIDS v komunite. Mohli sa predsa dostať k ľuďom, ku ktorým úradníci zvonka nemali prístup. „A takto sme dosiahli legalizáciu organizácie,“ spomína László. V Maďarsku spôsobili rozruch. Inteligencia ich podporovala, písalo sa o tom v tlači. Počas štátneho socializmu nebolo možné organizovať ľudí zdola, ale gej-združenie ako toto mohlo vydláždiť cestu iným grassrotovým skupinám. Išlo o krok k demokracii. „Museli sme verejne vyjsť s orientáciou. V televízii boli diskusie. Lajos Romsauer bol prvý, kto urobil verejný coming-out so svojou tvárou a menom.“ Pracoval ako psychiater na klinike, takže mohol veľa stratiť. Ale neprišla negatívna odozva, dokonca mal potom viac klientov. Občianske združenie Homérosz bola teda prvá LGBTI organizácia v Maďarsku a podľa Lászlóa aj v celom východnom bloku. Homérosz zabezpečil skutočne anonymné testovanie na HIV v Maďarsku, aby ľudia mali odvahu prísť sa otestovať. Organizoval tiež voľnočasové aktivity. „Napríklad sme si prenajali loď na Dunaji a každý víkend sme usporadúvali diskotéku. Bolo to bezpečné, pretože keď ľudia nastúpili na loď, vyplávala z prístavu, a okolo jedenástej večer zakotvila,“ opisuje László. Ale začiatkom ďalšieho roka, keď si chceli opäť prenajať loď na leto od štátnej lodnej spoločnosti, tá im oznámila, že všetky lode na všetky dni v roku má už prenajaté. „Už vedeli, že sme teplá organizácia. To bola jedna z najhorších homofóbnych skúseností. Oni radšej nechali stáť lode prázdne, ako by ich poskytli gejom,“ sťažuje sa László. Homérosz sa tiež pokúsil zakladať pobočky v iných mestách, napríklad v Győri. Kanceláriu si zriadili v prenajatej chatke na predmestí, lebo nemali veľa peňazí. Susedia zistili podľa názvu združenia na poštovej schránke, že pani, ktorá chatku prenajímala, ju poskytla

queer organizácii. A obťažovali ju kvôli tomu, pľuli na ňu na ulici, lebo „nechala chatku buzerantom“. Nebola lesba, ani ideová spojenkyňa, chcela si len zarobiť prenájmom. Bola však veľmi milá a nápomocná, a ani napriek nepríjemnostiam zmluvu nevypovedala. Neskôr sa organizácii podarilo získať győrsky nočný klub Locáll v suterénnych priestoroch. Maďarská filmová dokumentaristka Mária Takács natočila o komunite dva filmy. Jeden sa volá Utajené roky a pozostáva najmä z rozhovorov s lesbickými ženami, ale obsahuje aj archívne materiály o ružových piknikoch. Druhý dokument nesie názov Teplí muži, chladná diktatúra. „V ňom som vystupoval, aj so svojím partnerom a jednou z drag queens zo skupiny Miraculous Mandarins,“ opisuje László. Film predstavuje príbehy piatich starších mužov z obdobia, keď boli mladí. Neskôr László s priateľmi založili novú organizáciu, ktorá vydávala magazín Mások. Volala sa Lambda Budapest (Meleg) Baráti Társaság, teda Budapeštianske priateľské združenie Lambda, spočiatku bez slova „Meleg“ – v doslovnom preklade „teplé“. Registrované partnerstvá a súčasnosť Dnes je už László „na dôchodku“ z hnutia. Podľa jeho názoru nastal aj v Maďarsku istý posun v právach gejov v porovnaní s obdobím pred zmenou režimu: „To najdôležitejšie, čo sa podarilo dosiahnuť, je štatút registrovaného partnerstva. Nie je to však manželstvo a nepokrýva všetky práva.“ Tesne po zmene režimu mali páry rovnakého pohlavia len možnosť neformálnej kohabitácie. „Teraz pri registrácii si môžeme dať prstene, pobozkať sa a máme nárok na vdovecké dôchodky,“ popisuje výhody. Podarili sa aj spomínané pochody a sprievodné podujatia Pride v Budapešti. Zúčastňuje sa ich stále viac ľudí s odvahou na verejný coming-out. Pozitívne veci vznikli aj na poli umenia: divadelné hry, filmy, knihy o tejto téme. „Na druhej strane, máme veľmi konzervatívnu pravicovú vládu,

Magazín QYS

ktorá sa ani nepokúša skrývať homofóbiu. Usiluje sa o prijatie zákonov, ktoré vylučujú LGBTI ľudí. Polícia sa snaží usmerňovať trasu pochodov Pride tak, aby sa vyhli hlavnej ulici a prechádzali vedľajšími ulicami. Sme svedkami miliónov hrubých, homofóbnych komentárov. To vyvoláva strach,“ opisuje László súčasnú situáciu. Podľa neho veľa mladých nevyužíva inštitút registrovaného partnerstva, lebo sa obávajú, že sa tým dostanú do evidencie, ktorá bude dostupná ľuďom pri moci. „Najväčším utrpením je však život v neustálom strachu. Báť sa znamená byť zraniteľný. Moje posolstvo preto znie: nebojte sa!“ – uzatvára svoje rozprávanie László. •

László Láner (v strede)

Najväčším utrpením je však život v neustálom strachu. Báť sa znamená byť zraniteľný. Moje posolstvo preto znie: nebojte sa!

Rozhovor

Ria Gehrerová Fotografia: Beáta Kováčiková

Dvakrát sa vydala, mala dve deti, dnes spája queer ľudí nad 45 rokov Keď sa päťdesiatnička Mária Ščepková svojich priateľov a priateliek spýtala, či si spoločne nezaložia skupinu pre LGBTI ľudí nad 45 rokov, v miestnosti zostalo ticho, oči sklopené. Vtedy si uvedomila, že zrelšia generácia má pocit, že do komunity tak celkom nepatrí. Povedala si, že je načase začať pracovať na tom, aby sa LGBTI ľudia vo vyššom veku necítili prehliadaní, menejcenní či zosmiešňovaní, povedala v rozhovore pre magazín Queer.sk. A preto na Facebooku založila skupinu. Mária sa však časom rozhodla byť viac offline a „upratať si vo svojom živote,“ ako to ona sama pomenovala. Zo skupiny odišla a jej vedenie odovzdala Beáte Kováčikovej. Tá sa dnes snaží, aby sa v skupine každý cítil dobre. Dve manželstvá a dve deti Beátin príbeh ukazuje, prečo sú dnes mnohí gejovia či lesby vo vyššom veku neviditeľnými. „V mladosti som bola hlboko veriaca a snažila som sa vtesnať do hraníc, ktoré mi viera určila,“ hovorí Beáta. „Vydala som sa, mala som dve deti a žila som heterosexuálnym životom. Ale nebola som šťastná.“

V súčasnosti má priateľku. „Dcéra nám fandí,“ hovorí. Syn má zdravotné znevýhodnenie a Beáta sa aj preto profesionálne venuje špeciálnej pedagogike. Učí na škole vo Veľkom Krtíši, kde pracuje aj s rómskymi deťmi. Napriek tomu, že žije v malom meste, svoju sexuálnu identitu ani priateľku netají. „Ale nie každý chce žiť takto otvorene,“ hovorí. Aj preto je podľa nej uzavretá skupina pre starších LGBTI ľudí dobrým spôsobom, ako sa zoznámiť, nájsť si priateľov a vzájomne sa podporiť. Transrodoví ľudia sú pre mňa nová inakosť Keď sa k skupine pridáte, mali by ste sa predstaviť: meno, vek, odkiaľ ste. Počas pandémie sa noví členovia a členky vidia aspoň cez videohovor, ale po pandémii chcú organizovať reťazové stretnutia v rôznych mestách na Slovensku. „Skupina je veľmi rôznorodá. Máme výsluhového vojaka, umelkyňu z Kanady,“ menuje Beáta. Má skúsenosť s tým, že gejovia a lesby s pribúdajúcim vekom zostávajú osamelí. „Nepoznajú nikoho, kto by žil ako oni.“ Aj preto mnohé a mnohí z nich vznik skupiny privítali. „Nasmejeme sa spolu, porozprávame si, čo má kto nové,“ hovorí. Spočiatku sa snažili na online stretnutiach venovať nejakej konkrétnej téme, ale takýto koncept sa neujal. „Tí ľudia oveľa viac túžili po priateľstvách. Niektorí sa na mňa obracajú aj v súkromných správach. Vždy, keď viem, snažím sa im pomôcť,“ hovorí Beáta. V skupine sa stretla aj s témami, ktoré jej dovtedy boli pomerne cudzie. „Napríklad máme v skupine aj trans ľudí prechádzajúcich premenou. To je pre mňa nová inakosť,“ priznáva. „Skúšam sa vžiť do toho, ako to vnímajú. Neviem im síce odborne poradiť, ale viem im byť nablízku.“

Jar 2021

Čo zaznie v skupine, zostane v skupine Aj keď je skupina určená pre ľudí od 45 rokov, občas urobia výnimku a prijmú aj mladších členov a členky. Dokonca aj sama Beáta je tesne pod vekovým limitom skupiny. „O prijatie do skupiny nás žiadajú aj LGBTI ľudia na hranici štyridsiatky. Niekedy urobíme výnimku, lebo už aj v tejto vekovej skupine majú občas pocit, že nikam nepatria,“ hovorí Beáta. Jedným z dôvodov, prečo skupina pre queer ľudí v zrelom veku vznikla, bol aj fakt, že na online zoznamkách alebo v skupinách pre LGBTI ľudí dnes často figurujú najmä dvadsiatnici alebo tínedžeri. No starších otvorene žijúcich gejov alebo lesieb je stále pomerne málo. Mnohí sa boja, že by im coming-out popretŕhal priateľské či rodinné väzby. „Skupinu tvoria rôzni ľudia, časť z nich je bez vzťahu, iným zomrel partner alebo partnerka,“ hovorí Beáta. Dnes je v skupine asi 170 LGBTI ľudí a ich podporovateľov. Riadia sa pravidlami, ktoré sa pri vstupe zaviažu dodržiavať. Je napríklad zakázané vynášať zo skupiny súkromné informácie, členovia by k sebe mali pristupovať s úctou, empatiou, počúvať sa navzájom a upozorňovať adminov na hanlivé komentáre. Napriek tomu, že Beáta v súčasnosti skupinu moderuje, nepovažuje sa za aktivistku. Prečo? „Ak by som ňou bola, asi by som musela stále bojovať za určité témy a musela by som o nich viac vedieť. Zatiaľ mi stačí, že pomáham vytvárať skupinu, v ktorej si ľudia rozumejú.“ •

Na nezrovnalosti v biografii Amonit zabudnete vďaka prsiam Kate Winslet Keby raz nakrúcali film o vás, koho by ste chceli vidieť v hlavnej úlohe? Meno Mary Anning doposiaľ nebolo v nevedeckých kruhoch veľmi známe, no to sa po premiére snímky Amonit (Ammonite) postupne mení. Roly paleontologičky sa zhostila oscarová herečka Kate Winslet a po jej boku sa predstavila Saoirse Ronan známa z filmov ako Lady Bird či Malé ženy.

Najnovší počin režiséra Francisa Leeho, ktorý má na konte aj gejskú snímku Na konci sveta (God’s Own Country), nás prenesie na južné pobrežie Anglicka. Pred dvesto rokmi tam skutočne žila zberateľka fosílií Mary Anning. Dokonca jej objav skameneliny vyhynutého plaza môžeme dodnes nájsť v Britskom múzeu. Film sa začína zobrazením každodennosti hlavnej hrdinky. Na pobreží Lamanšského prielivu hľadá nové fosílie, ktorých je vždy najviac po zosuve pôdy v zimných mesiacoch. Potom ich čistí a predáva turistom v skromnom obchode. Zárobok však nemá veľký, v noci sa trasie od zimy. Riešenie jej finančných problémov prinesie nečakaná návšteva Rodericka Murchisona. Geológ je ochotný zaplatiť Mary nemalú sumu, ak ho priučí svojmu remeslu.

Recenzia

Láska či materinský inštinkt?

Jeho manželka Charlotte je už na prvý pohľad krehká žena. Čierny odev páru naznačuje ich smútok. Z ďalších scén sa dovtípite, že pravdepodobne prišli o dieťa. Ich vzťah je na pokraji rozpadu, no kedysi boli šťastní. „Chcem späť svoju veselú a vtipnú manželku,“ trpko poznamená Roderick. „Nechcem byť sama,“ odvetí Charlotte. Práve táto vý-

Magazín QYS

Dominika Chrastová Fotografia: Amazon Prime mena naznačuje, že si už navzájom nevedia pomôcť. Geológ odíde na mesačnú vedeckú výpravu a svoju partnerku dá za nemalý príplatok na starosť práve Mary. Tá však nevpustí do svojho sveta len tak hocikoho. Naplno je oddaná svojej práci, hoci nemá veľké šance presadiť sa vo vedeckej sfére. Ako žena nemôže ani voliť či študovať na univerzite. Členovia geologického spolku v Londýne občas zmienia jej objavy, no medzi seba by ju nikdy neprijali. Prítomnosť Charlotte ju spočiatku irituje, no keď jej zverenkyňa ochorie, stará sa o ňu vo dne aj v noci. Možno to znie romanticky. Dvadsaťročný rozdiel medzi herečkami však spôsobuje, že spočiatku za tým vidíme skôr materinský inštinkt. Nielen vek, ale aj vzťah postáv je v istom rozpore so známou realitou. Dielo Francisa Leeho sa vydáva za biografický film, no neexistuje žiadny dôkaz, že by Mary a Charlotte boli v skutočnosti niečo viac ako heterosexuálne kamarátky. Vzdialená rodina britskej paleontologičky na to upozornila ešte pred premiérou. Režisér zareagoval na Twitteri argumentom, že o sexualite fascinujúcej paleontologičky neexistuje žiadna zmienka, a preto nevidel nič zlé na tom, aby v jeho spracovaní inklinovala k ženám. Pri hereckom obsadení však nemusel staviť práve na tieto hviezdy, keďže Charlotte mala byť o jedenásť rokov staršia ako Mary.

Jar 2021

Ľudia sú ako amonity Tieto nezrovnalosti vám možno zídu z mysle pri pohľade na prsia Kate Winslet, ktorá bude tentoraz plávať v mrznúcej vode s niekým iným ako Leonardom DiCapriom. Ani prítomnosť oscarovej herečky však nedokáže obohatiť niektoré nudné scény. Preto skôr odporúčame snímky Portrét ženy v plameňoch a Favoritka, s ktorými má Amonit spoločné historické zasadenie príbehu, scény na pobreží aj metaforu s figúrkami. Záver filmu sa odohráva v Londýne, kam Mary vycestuje po smrti matky. Charlotte tam naplánovala pre svoju milenku celú budúcnosť. No zatiaľ čo ona sa už nechce vrátiť k predošlému životu s Roderickom, Mary zas nie je pripravená na zmenu. Zvykla si na svoju rutinu a slobodu. V obave, že by skončila uväznená ako jej najvzácnejšia fosília, od Charlotte ujde, no potom sa znova stretnú v Britskom múzeu. Otvorený koniec necháva priestor fantázii. A hoci niektoré scény pripomínajú svojou statikou práve skameneliny, za názvom filmu môžeme nájsť aj hlbší význam. Aby ste uvideli komplexné štruktúry amonitu, musíte sa najskôr predrať cez tvrdý povrch a očistiť ho od nánosov minulosti. Až potom objavíte jeho krásu tak, ako ju našla Charlotte v Mary. •

Recenzia

Marek Hudec Fotografia: HBO

Veľké diela o AIDS sú depresívne, a to je v poriadku. Nový seriál však vytŕča

Seriál Bol by to hriech najprv veľké britské televízie nechceli vysielať. „Je to len kopa klamstiev. Chcete vedieť pravdu? AIDS je len konšpirácia na to, aby zbohatli farmaceutické spoločnosti. Myslíte si, že skutočne existuje choroba, ktorá zabíja len gejov? A čo bisexuáli a bisexuálky? Ich to zabije len raz za čas? Chcú nás len vystrašiť a odradiť od sexu, aby sa z nás stali totálne

nudní ľudia,“ uvažuje Richie, hlavná postava skvelého britského seriálu Bol by to hriech. Hrozba nového vírusu, o ktorom sa už začalo písať v novinách, ho nedesí. V skupine kamarátov a kamarátok o chorobe žartuje. Seriál Bol by to hriech sa odohráva vo Veľkej Británii osemdesiatych rokov, no príliš pripomína súčasnosť. Vedci zaznamenali prvé indície o smrteľnom víruse, ale verejnosť sa zdráha pripustiť si varovania – informácie sú skres-

Magazín QYS

lené a šíria sa len v podobe mýtov a povier v nočných kluboch. A tak sa začala epidémia, ktorá dodnes zabila už viac, ako 33 miliónov ľudí. Zdá sa, že každú nebezpečnú chorobu vyživujú dezinformácie a zľahčovanie. A hoci najprv sa dotkne len Richieho vzdialenejších známych, HIV postupne preniká aj do okruhu jeho blízkych. Hovorí o smrti, ale aj o každodenných hrdinstvách a priateľstve S filmami o chorobe sa spája predsudok, že sú vždy depresívne a moralizujúce. Veď konkrétne aj veľké diela o HIV, ako divadelná hra a jej skvelá televízna adaptácia Anjeli v Amerike alebo francúzska snímka 120 tepov za minútu poukazujú na to, ako sú queer ľudia v spoločnosti diskriminovaní a že práve v osemdesiatych rokoch im väčšinová spoločnosť potvrdila, že na ich životoch nezáleží. A, samozrejme, mnohé z nich končia smrťou. Seriál Bol by to hriech je tiež obžalobou a ani on nekončí veselo, a je to v poriadku, ale ide hlbšie než väčšina doterajších filmových spracovaní témy. Zaostruje nielen na tragédiu stratených životov, ale aj širšiu skutočnosť, v ktorej epidémia prebiehala. Rovnako ako o smrti, útlaku, klamstvách či vyčlenení hovorí aj o každodenných hrdinstvách, snahe vybudovať si dobrý život napriek sťažujúcim sa podmienkam a o sile priateľstva. Séria piatich epizód, ktoré si viete pozrieť na HBO GO, je v rovnakej miere smutná, ako aj dojemná a často vtipná, podfarbená suchým britským humorom. Scenárista seriálu Russell T. Davis, ktorý stvoril tiež kultový seriál Queer as Folk, spracoval aj problematickú časť témy. Dnes, keď mnohí mladí ľudia zostávajú počas pandémie koronavírusu doma, aby nemohli nakaziť svojich starších blízkych, Davis v Bol by to hriech otvára aj otázku individuálnej zodpovednosti pri HIV. Je zložité o tom hovoriť, pretože queer komunita stále čelí stereotypom o promiskuite a je príliš sexualizovaná,

Jar 2021

no Davis naznačuje, že ani jeho hrdinovia a hrdinky nerobia vždy len správne rozhodnutia, hoci zdôrazňuje, že rozhodne nie sú zloduchmi tohto príbehu. Bez dobrých hercov by postavy neožili tak uveriteľne Autor sa zároveň pýta, akú rolu v tejto zodpovednosti zohráva rodina, do ktorej sa narodíme. Bez toho, aby som priveľa prezradil o deji, vrcholom seriálu je rozhodne jeho záverečná epizóda a brilantná niekoľkominútová scéna v nemocnici, ktorá pôsobí zároveň komicky, mrazivo a bolestivo. Práve v nej sa ukazuje, ako skvele dokáže Davis každým ďalším dialógom, ba každým ďalším záberom, meniť atmosféru príbehu a taktiež uhol pohľadu. Tempo rozprávania je rovnako majstrovské a svižné, Davis nenapísal ani jednu scénu nazvyš a vidno, že od prvého okamihu vie, kam sa seriál osudovo uberá, čo ním chce povedať a aké témy otvoriť. Hoci je Davis výborným pozorovateľom charakterov, bez dobrých hercov by jeho postavy neožili tak uveriteľne. Prekvapí hlavne spevák Olly Alexander zo skupiny Years & Years, ktorý doteraz nemal veľa hereckých príležitostí a stvárnil hlavnú postavu Richieho. Spolu s herečkou Keeley Hawes v roli jeho mamy sa im podarilo vytvoriť mnohovrstevnaté, plastické osobnosti. Bol by to hriech patrí k tomu najlepšiemu, čo o HIV kedy vzniklo, pritom je šťastie, že sa ho vôbec podarilo nakrútiť. Davis v rozhovore pre denník HuffPost spomína, že od roku 2015 mu seriál odmietli všetky veľké britské televízne spoločnosti vrátane BBC. Aj na Channel 4 príbeh prijali až potom, ako sa zmenilo vedenie televízie. Na druhej strane, dodáva, že odklad realizácie seriálu pomohol textu dozrieť a aj vďaka tomu je zaujímavejší a hlbší. •