QYS magazín • JAR2022 by Nomantinels

M A G A Z Í N

DUHOVYROK.SK

JAR 22

QYS

Anketa: Ako sa môže vojna dotknúť queer ľudí? • Život queer utečencov v Európe je plný prekážok • Príbeh Petra Mazalána a jeho operného diela Už stačí • Dramatička a režisérka Valeria Schulczová: Ak niekoho poburuje dúhová vlajka, tak by sa mal nad sebou zamyslieť • Rozhovory s osobnosťami queer divadla Jurajom Bakom, Viktorom Horjánom, Petrom Tilajčíkom • Ako môže cosplay pomôcť pri tranzícii? • Rozhovor s novinárom Filipom Titlbachom o jeho knihe Byli jsme tu vždycky • Rozhovor s tiktokerom Lukášom Obermajerom • Recenzia na novú Eufóriu, knihu Tá bolesť ťa prejde a knihu Telegraph Club

Magazín QYS Štvrťročník Ročník siedmy Číslo 1/2022 Vydané 05. 04. 2022 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Vedúci vydania Marek Hudec Redakčná rada Marek Hudec Dominika Chrastová Jakub Kováč Róbert Pakan Ria Gehrerová Ďalší redaktori a redaktorky Matej Uhlár Kristián Lazarčík Kristína Aschenbrennerová Kristína Gyuríková Sia Bajtek Tonie Thimble David Benedek Jazyková korektúra Elena Teplanová Grafické spracovanie Lukáš Beňo Titulná fotografia s Cherrytree Wood Jakub Kováč Web qys.sk Facebook MagazinQYS Vydavateľ

Realizované s finančnou podporou Fondu

Nomantinels, o. z.,

na podporu umenia. Realizované s finanč-

Višňová 5, 831 01 Bratislava

nou podporou Ministerstva kultúry. Za ob-

IČO: 42182603

sah tohto dokumentu je výlučne zodpoved-

Kontakt: info@nomantinels.sk

ný NOMANTINELS.

6 Komentár: Pomoc nemusí stáť veľa 8 Anketa: Ako sa môže vojna dotknúť queer ľudí? 15 Pomáha queer utečencom z afrických krajín. Teraz sa zapája do návrhu stratégie v súvislosti s Ukrajinou 19 Nastal čas na queer divadlo 24 Dramatička a režisérka Valeria Schulczová: Ak niekoho poburuje dúhová vlajka, tak by sa mal nad sebou zamyslieť 30 Umelcovi Petrovi Mazalánovi pomáhalo divadlo v coming-oute. Zrežíroval dielo s názvom Už stačí 34 Vďaka cosplayu si môžu transrodoví ľudia uvedomiť, že už nechcú hrať divadlo 38 Moderné divadlo často obsahuje queer témy, no Hedwig ich spracovala mimoriadne nekompromisne 44 Režisér Juraj Bako: Queer divadlo mi pripadá trefné, lebo sa vyjadruje k veciam, ktoré sú často v spoločnosti tabu 48 Divadlo a realita pri tranzícii: príbeh performancie F64.2 53 Herec Peter Tilajčík: Každý si musí vyjasniť, nakoľko má rád slobodu a nakoľko chce byť slobodný

Obsah

60 Herec Viktor Horján: Sila nie je v dave, ale v jednotlivcoch, ktorí sa za seba nehanbia! 63 Queer muzikály z Broadwaya a West Endu 66 Tá bolesť ťa (možno) prejde 69 Filip Titlbach: Nepoznám queer človeka, ktorý by si prial zmeniť svoju identitu, aj keď pre ňu často trpí 74 Telegraph Club vás pri čítaní prenesie do Teplárne 76 Mentalita ľudí sa mení, prichádza 21. storočie, tvrdí slovenský tiktoker Lukáš Obermajer aka postteenager 80 Nová Eufória si udržala kvalitu, no dopláca na priveľa postáv 82 Ako mi skupiny gejov medveďov pomohli prijať svoju identitu 86 Mločina – 4. časť

Editoriál šéfredaktora Už to vyzeralo, že sa svet otriasol zo zákernej choroby, ktorá nás trápila dva roky. A za to nikto nemôže, vírusy si hľadajú svoje cesty, ničiť ľudí nie je ich zámerom. Preto som ostal v šoku, keď sa prezident Ruska zachoval horšie ako COVID-19. Cielene zaútočil na susednú krajinu, na Ukrajinu, a uvrhol zemeguľu do nevídaného chaosu. Keby mal obyčajnú ľudskú empatiu, všetko mohlo byť inak. Dennodenne sme konfrontovaní so správami o humanitárnej kríze a vojnových zločinoch proti obyvateľom a obyvateľkám Ukrajiny. Je ťažké bezmocne sa prizerať, a tak sa snažíme aspoň zmierniť pocity bezradnosti nezištnou pomocou tým, ktorí utekajú. Medzi nimi sú aj LGBTI+ utečenci a utečenkyne, ktorí a ktoré ani predtým nemali vo svojej krajine na ružiach ustlané. Mnoho z nich sa dostalo do novej pasce, keďže ani krajiny, do ktorých putujú, ako Slovensko, Poľsko či Rumunsko, nie sú rajom pre život teplých ľudí. Mnohé a mnohí uviazli na Ukrajine, kde sa ocitli vo zvýšenom ohrození, jednak zo strany ruského agresora, ale aj zo strany ukrajinskej armády, ktorá povolala napríklad aj transrodové ženy, ktoré stále majú marker M v dokladoch. V podobnej situácii sa ocitli gejovia a ich rodiny. Obhajovať sa menšinovým statusom im nepomôže, a tak sa musia opäť skrývať, zatajovať aj pred vlastnými spoluobčanmi a bojovať či organizovať sa len v rámci svojej siete. Celé vojnové besnenie je desivé, nikto v tejto vojne nezvíťazí, vyhasne množstvo ľudských životov, a otázkou zostáva: kvôli čomu?

Podobné otázky dnes víria v hlavách asi nám všetkým. Preto sme aj do nového čísla nášho magazínu zaradili niekoľko článkov, ktoré reflektujú ruskú inváziu na Ukrajinu. Dočítate sa o nej v komentári Dominiky Chrastovej alebo v článku o ľuďoch na úteku od Mareka Hudeca. Zároveň sa však nechceme poddať situácii a venujeme sa aj témam, ktoré sme si pre vás na tento rok pripravili. V jarnom čísle sme pootvorili dvere do súčasného slovenského queer divadla a snažili sa pozrieť na to, aké má na Slovensku miesto. Viedli sme rozhovory s umelcami a umelkyňami, ktorí vo svojej tvorbe reflektujú aj queer tematiku, ako režisérka Valeria Schulzová, umelec Peter Mazalán, režisér Juraj Bako. Tiež sme sa porozprávali s hercami Petrom Tilajčíkom a Viktorom Horjánom. Pozreli sme sa aj na tému transrodovej identity v divadle. A samozrejme, prinášame niekoľko zaujímavých recenzií queer umenia z posledného obdobia. Osobitne by som vypichol knihu rozhovorov Filipa Titlbacha z českého Deníka N, ktorá prináša osudy ľudí z queer komunity poznačené minulým politickým režimom socializmu, kresťanským fundamentalizmom či transfóbiou v spoločnosti. Andrej

Pomoc nemusí stáť veľa

Komentár

Dominika Chrastová Fotografia: Jakub Kováč (z bratislavského protestu za mier na Ukrajine)

Šiesteho marca uplynuli dva roky, odkedy sa na Slovensku objavil prvý prípad ochorenia COVID-19. Médiá však tentoraz zostali voči nepríjemnému výročiu takmer ľahostajné. Na scéne je totiž nová bezprecedentná kríza. Už druhá za túto dekádu, ktorá sa zapíše do učebníc dejepisu.

Magazín QYS

Záver februára bol plný zvratov. V jeden deň sa na bratislavskom námestí slávnostne odhaľoval pamätník Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, na druhý deň vo veľkej paráde dorazili bronzoví hokejisti... A krátko nato sa z iného námestia v hlavnom meste ozýval koncert na podporu Ukrajiny. Mladšie generácie na Slovensku sa ešte nikdy neocitli tak blízko vojny ako teraz. A to nielen geograficky, ale aj ľudsky. Prostredníctvom médií sledujeme zverstvá, ktorých rukojemníkmi sa stali milióny nevinných osôb. Možno máte medzi nimi známych, či dokonca spolužiakov alebo rodinu. Aj bez toho však už prvotné zábery vyvolávali úzkosť, obavy, a možno i bezmocnosť či mentálne vyčerpanie. Podobné pocity sa spájali aj so začiatkom pandémie. Na základe nedávnych skúseností môžeme usúdiť, že sme vo fáze „šitia rúšok a tlieskania zdravotnému personálu“. Sociálne siete momentálne prekypujú skôr solidaritou, než blúznením o nebezpečných utečencoch. Snáď to tak aj zostane. Pretože, hoci môže byť ťažké poučiť sa z minulosti, ktorú sme nezažili, komunikačne absurdný vývoj koronakrízy si všetci dobre pamätáme. Vojna na transrodovosť nemyslí V čase písania tohto komentára sa Ukrajine naďalej darí – hoci za cenu nevypovedateľného utrpenia a nenávratných strát – odolávať. Veľké ohrozenie a beznádej však pociťujú transrodové ženy. Skúmanie vlastnej rodovej identity je proces, ktorý je náročný sám osebe, nehovoriac o nutnosti čeliť transfóbii. Teraz k nim pribudol ďalší problém – pre mobilizáciu nemôžu muži v produktívnom veku opustiť krajinu. A mnohé transrodové ženy majú vo svojich dokladoch stále uvedené toto pohlavie. Queer komunita vo všeobecnosti ťahá za kratší koniec, nielen v bežnom živote v mierových časoch, ale aj vo vojne. Keď sa tím kyjevského Pride-u neukrýva pred bombardovaním, snaží sa odvádzať čo najviac osôb

Jar 2022

do bezpečia, prípadne ich zásobovať jedlom či liekmi. Ako sa sami vyjadrili, ich povojnový plán je jasný: zorganizovať obrovskú dúhovú oslavu, aby komunita na terajšie traumatické zážitky aspoň na chvíľu zabudla. Alebo aby si pripomenula aj tých pár drobných posunov, ktoré LGBTI+ komunity zaznamenávajú v zahraničí. Nie tak dávnym príkladom je úspech Michaely Jaé Rodriguez – ako prvá transrodová herečka v histórii získala Zlatý glóbus za rolu v seriáli Pose. Na Slovensku nič nové Medzitým by u nás takmer 41 % obyvateľstva nechcelo mať za susedov osoby s inou ako heterosexuálnou orientáciu. Prieskum agentúry Focus pre Denník N nepriniesol v tomto smere možno až také prekvapenie, ako skôr dôkaz o stagnácii. Napriek tomu sa teraz o tom píše ťažie. V komentári z minulého čísla sme spomínali smutný fakt, že naša spoločnosť nezvláda multitasking, a preto šance na zlepšenie postavenia LGBTI+ ľudí počas pandémie nevyzerajú ružovo. Lenže teraz je vojna na Ukrajine a Slovensko má zdanlivo opäť vyčerpanú kapacitu. Preto sa optimistické rady v takejto komplikovanej situácii nehľadajú ľahko. Ako jednotlivci nevieme preniknúť do myslí tisícok ľudí a presvedčiť ich, že rôznorodosť a inakosť je normálna. Takisto nedokážeme ovplyvniť rozhodnutia politika, ktorý namiesto terapie radšej absolvuje vojnu. Zároveň zďaleka nie každý či každá z nás môže Ukrajine pomôcť finančne alebo materiálne. No pomoc nemusí vyžadovať priame náklady, samosprávy a zapojené mimovládky pomôžu nájsť uplatnenie každej ponúknutej kapacite. Aj vzdelávanie seba a blízkych s použitím overených zdrojov je spôsob, ako prejaviť solidaritu. A celkom zadarmo dokážeme byť k sebe milí. Či už v rámci komunity, alebo k ľuďom utekajúcim z Ukrajiny. •

Anketa:

Andrej Kuruc, Marek Hudec Fotografie: Archív opýtaných

Ako sa môže vojna dotknúť queer ľudí?

Vojna za našou východnou hranicou vyvoláva v queer komunite obavy. Objavujú sa správy o hrozbe pre ukrajinských aktivistov a aktivistky v prípade ovládnutia krajiny Ruskom. V tragickej situácii sa kvôli chýbajúcej právnej úprave môžu ocitať aj transrodové ženy a gejské rodiny s deťmi, ktoré nesmú opustiť Ukrajinu. Spýtali sme sa slovenských LGBTI+ aktivistov a aktivistiek, ako sa podľa nich môže neprehľadná situácia dotknúť queer menšiny.

Magazín QYS

Zara Kromková (PRIZMA) Vojna, ktorú rozpútal režim Vladimíra Putina, je bezprecedentným, hrubým a neospravedlniteľným porušením medzinárodných zmlúv o bezpečnosti v Európe. Táto agresia vyhnala z domovov milióny ľudí. Dnes (v čase uzávierky 14. marca, pozn. red.) vieme, že z Ukrajiny utieklo už viac ako 2,3 milióna obyvateľov a obyvateliek najmä do Poľska, Rumunska, Moldavska, Maďarska a na Slovensko. Vyše 1,5 milióna ľudí bolo nútených utiecť v rámci Ukrajiny. Vojna sa dotkla všetkých bez výnimky a je potrebné pomôcť všetkým ľuďom dostať sa do bezpečia. Tak ako pandémia, aj vojnový konflikt a s ním spojená humanitárna kríza nám však ukazujú, že tieto krízy obzvlášť tragicky zasahujú tie skupiny obyvateľstva, ktoré už v mierových časoch štát zneviditeľňoval alebo pre ne nevytváral systémové riešenia na prekonanie špecifických problémov, s ktorými sa ako menšinové skupiny stretávajú. Transrodoví ľudia čelia prekážkam, ktoré nedokážu zvládnuť sami z dôvodu systémového nastavenia, ktoré existenciu transrodových ľudí nereflektuje. V tejto chvíli je mimoriadne dôležité zamerať pozornosť na transrodové ženy. Mnohé z nich majú v oficiálnych dokladoch uvedené mužské pohlavie, určené pri narodení. Keďže na Ukrajine bol vyhlásený vojnový stav a všeobecná mobilizácia pre mužov vo veku 18 – 60 rokov, transrodové ženy, ktoré majú v dokladoch uvedené mužské pohlavie, nemôžu opustiť krajinu. Takisto je dôležité si uvedomiť, že transrodové ženy na jednej strane utekajú pred ohrozením, ktoré pre ne predstavujú ruskí vojaci a v prípade dlhodobej okupácie Ukrajiny aj samotný režim Ruskej federácie, ktorá aktívne prenasleduje LGBTI+ ľudí na svojom vlastnom území, a na druhej strane čelia hrozbe nútenej regrutácie do ukrajinskej armády a nasadenia do aktívnych bojov. Nemám ilúzie o tom, ako by sa zaobchádzalo s týmito ženami v ukrajinskej armáde. Okrem spomenutého je problémom samozrejme aj zdravotná starostlivosť spojená s tranzíciou. Najmä pre tých transrodových ľudí, ktorí sú už v procese medicínskej tranzície alebo medicínsku tranzíciu absolvovali. Mám obavy, že LGBTI+ ľudia budú čeliť dôsledkom tejto absurdnej vojny vo zvýšenej miere aj po jej skončení, ešte dlhý čas.

Jar 2022

Róbert Pakan (Drama Queer) Vo vojne vždy trpia menšiny, ľudia, ktorí sú aj počas mieru nejakým spôsobom ostrakizovaní. Práve vybičované emócie počas vojny ešte viac spôsobujú týmto ľuďom traumy, prinášajú odsúdenie. Zvyknú byť aj prenasledovaní. Frustrácia na oboch stranách frontu si už vyžiadala a vyžiada mnohé obete práve z radov zraniteľných skupín, a to sú najmä deti, seniori, seniorky, ženy, ľudia z LGBTI+ komunity aj zdravotne znevýhodnení ľudia. Jednoducho ľudia, na ktorých sa počas vojny zabúda. Nemalo by sa, mali by byť prví, ktorým sa pomáha.

Martin Macko (Iniciatíva Inakosť) Rovnako ako pri pandémii, aj tu platí, že krízová situácia zvýrazní už existujúce nerovnosti v spoločnosti. LGBTI+ ľudia žijúci na Ukrajine pocítia všetky negatíva ruskej agresie rovnako ako ostatní, ale navyše sa musia vysporiadať s dôsledkami svojho menšinového postavenia a predsudkov voči nim. K spoločensky vylúčenej skupine sa môže horšie dostávať pomoc, gejovia môžu byť šikanovaní v armáde a podobne. Najhoršia je situácia transrodových ľudí, obzvlášť žien, keďže proces právnej zmeny pohlavia je na Ukrajine ťažko dostupný a väčšina z nich je štátom považovaná za mužov. To im v praxi znemožňuje opustiť krajinu. Na druhej strane treba zdôrazniť, že po ruskej invázii ostalo veľa LGBTI+ ľudí brániť svoju krajinu, a aj LGBTI+ aktivistov a aktivistiek podporovať svoju komunitu priamo na mieste.

Magazín QYS

Alexandra Demetrianová (Saplinq) Tak ako v každej kríze, aj vo vojnových konfliktoch sú najviac ohrození ľudia, ktorí si nesú viacero vrstiev diskriminácie či vylúčenia; ľudia, ktorých väčšinová spoločnosť marginalizuje dlhodobo. Preto niet pochýb, že vojna na Ukrajine má a bude mať výrazné dôsledky pre LGBTI+ komunitu. Je to z viacerých dôvodov. Jednak je vojna stavom absolútneho bezprávia, chaosu a násilia, kde je ohrozený ľudský život ako taký. Avšak sexuálna orientácia alebo rodová identita môžu z človeka spraviť cieľ útokov na základe existujúcej homofóbie a transfóbie. To je v realite vojny, kde je ktokoľvek ozbrojený a kde platí zákon silnejšieho, veľké riziko. I keď Ukrajina v súčasnosti zažíva bezprecedentné zomknutie sa obyvateľstva proti spoločnému nepriateľovi – agresorovi a okupantovi – a je možné, že sa budú stierať rozdiely medzi menšinami a majoritou, ako si myslia niektorí ľudia z komunity na Ukrajine, osobne zostávam obozretná a opatrná. LGBTI+ komunita na Ukrajine totiž pred vojnou tvrdo bojovala o svoje práva a za prijatie v spoločnosti, ktorých sa jej nedostávalo. Sprostredkovane vieme, že mnohí transrodoví ľudia sa necítili na Ukrajine bezpečne a čelili verbálnym i fyzickým útokom už pred vojnou. V súčasnej situácii sú transrodoví ľudia rozhodne jednou z najohrozenejších skupín, okrem už spomenutých dôvodov je to aj pre povinnú všeobecnú mobilizáciu. Zákaz opustiť krajinu sa totiž týka aj transrodových žien s nedokončenou právnou tranzíciou, ktoré majú marker M v pasoch. V podobne ťažkej situácii sa ale isto nachádzajú aj single otcovia a gejské rodiny, ktoré musia riešiť dilemu, čo bude s ich deťmi, keď otcovia musia zostať v krajine.

Jar 2022

Z Ukrajiny sa k nám nedávno dostala aj informácia o fyzickom útoku na LGBTI+ ľudí v ich byte. I keď nie je jasné, kto ich napadol, mohlo ísť o homo-/bi-/transfóbny útok. Čo je však dôležité, je fakt, že sa aktuálne nemajú preživší takýchto útokov na koho obrátiť a kde hľadať ochranu. Takýchto prípadov môžu byť desiatky či stovky. Osobne mám obavy aj z vlny nacionalizmu na Ukrajine, ktorý je síce pochopiteľný v reakcii na agresiu, inváziu a bombardovanie civilného obyvateľstva, avšak môže prerásť do extrému a nenávisti k „inakosti“. Sprostredkovane vieme, že LGBTI+ ľudia na Ukrajine sa najviac obávajú ultrapravicových jednotiek, ako napríklad bataliónu Azov, ktoré boli začlenené do obrany krajiny. Tieto spolky sú neonacistické, homo-/bi-/transfóbne a xenofóbne. Ak ich vplyv bude rásť vo vojne či po vojne, je to priama hrozba pre queer komunitu. No a nezabúdajme ani na možnosť, že by Putin okupoval Ukrajinu dlhodobo, prípadne si dosadil svoju bábku do vedenia krajiny. To by pre queer komunitu nepochybne znamenalo prenasledovanie, okliešťovanie práv LGBTI+ ľudí, cenzúru a pomalú smrť občianskej spoločnosti a queer budúcnosti na Ukrajine.

Jana Filoména Míčeková (Dúhový PRIDE Bratislava) Nikto z nás ani v tom najtemnejšom sne nepredpokladal, že v 21. storočí v Európe zažijeme „raw“ vojnu. Vojnu takú, akú poznáme len z rozprávania staršej generácie. V krízových situáciách potreby marginalizovaných skupín idú úplne bokom. Queer ľudia vo východnej Európe opatrne upozorňujú na nedodržiavanie základných ľudských práv. Rovnako to bolo na Ukrajine, kde sa celé tímy mestských Pride-ov (Kyjev, Charkov, Odesa) organizujú a pomáhajú queer komunite riešiť životnú tragédiu. Najvážnejší problém vzniká pri transrodových ženách, ktoré majú stále v dokladoch zapísané M. Ich situácia je momentálne neriešiteľná a najviac frustrujúca.

Roman Samotný (Tepláreň, Queer Slovakia) S hrôzou sledujem dianie na Ukrajine, tá nespravodlivosť a bezmocnosť sú skľučujúce. Kyjev sa v rámci kultúry stával „Berlínom východu“, kam ľudia zo západných krajín chodili za tamojšou subkultúrou, ktorá bola veľmi progresívna a pestrá. Ruská agresia ničí všetko slobodné a iné, queer komunita je v tomto smere veľmi zraniteľná. Ruskému útoku vlastne už dlhé roky čelí dúhová komunita v celej Európe. Štvavá ruská propaganda sa u nás snaží ničiť vzájomný rešpekt a dôveru a cez podporu extrémistov a náboženských fanatikov posilňuje v ľuďoch to najhoršie. Musíme ich zastaviť.

Magazín QYS

Róbert Furiel (PRIDE Košice) Myslím si, že momentálna agresia Ruska voči Ukrajine má potenciál negatívne sa odraziť na duševnom zdraví LGBTI+ ľudí na Slovensku, pretože mnoho ľudí si uvedomí, aká krehká je ich bezpečnosť a živobytie. Podľa mňa tiež hrozí, že ruská propaganda sa zameria na LGBTI+ ľudí všeobecne, čo bude mať opäť negatívne dôsledky predovšetkým na duševné zdravie našich ľudí. Zároveň vidím veľkú vlnu solidarity s ukrajinskými queer ľuďmi zo strany slovenských LGBTI+ ľudí a som ňou úprimne dojatý. Dúfam, že nám to ako komunite vydrží, lebo zo Slovenska sa stane cieľová krajina pre mnohých queer Ukrajincov a Ukrajinky, ktoré budú potrebovať našu pomoc pri integrácii do spoločnosti. Verím, že tu nájdu priateľské komunity, ktoré im budú druhým domovom. Queer ľuďom z Ukrajiny sa rozpadli podporné komunity. Vojna v najväčšej miere zasahuje najviac utlačované a znevýhodnené skupiny ľudí, v tomto kontexte najmä transrodové ženy, ktoré majú problém dostať sa cez hranice.

Milan Zvada (PRIDE BB) Po skúsenosti s rétorikou počas utečeneckej krízy z roku 2015 sa obávam, že vlna solidarity sa môže čoskoro zmeniť na selektívnosť voči ľuďom na úteku pred vojnou na základe ich inej národnosti či inej charakteristiky, vrátane príslušnosti k LGBTI+ komunite. Bojím sa, že v ľuďoch na Slovensku (a politikoch) sa opäť prebudí závisť a sebectvo, dvojaký meter na ľudí, podľa ktorého si budú ospravedlňovať svoje postoje voči ľuďom z iných krajín. Veľmi ma však tešia doterajšie promptné reakcie vlády, ale najmä samospráv, inštitúcií a neziskoviek a ich obrovská snaha pomáhať ľuďom na úteku. Jar 2022

Daniela Mužíková (Amnesty International Slovensko) Ak chceme hovoriť o tom, ako ruská invázia zasiahne LGBTI+ ľudí, musíme v prvom rade upozorniť na dva základné fakty: queer ľudia na Ukrajine čelili už pred vojnou šikane, stigmatizácii, útokom a porušovaniu ich základných práv. Zároveň, práva menšinovej populácie (či už ide o etnické menšiny, ľudí žijúcich v chudobe, bez domova alebo queer ľudí), letia vo vojnových konfliktoch z okna ako prvé. Najohrozenejšou skupinou sú v tomto prípade transrodové ženy, ktoré čelia zvýšenému riziku zločinov z nenávisti, sexuálneho a fyzického násilia, odvodu do armády či usmrtenia, a to tak od ruských, ako aj ukrajinských vojakov. Všeobecná branná povinnosť zároveň niektorým LGBTI+ ľuďom znemožňuje ujsť pred násilím a opustiť krajinu, aj napriek tomu, že nie sú spôsobilí bojovať. Štátom podporovaná homofóbia a transfóbia v Poľsku či Maďarsku zároveň ľuďom na úteku výrazne obmedzuje možnosť začať nový život v susedných krajinách. Kto z nich sa rozhodne pre útek na Slovensko, bude čeliť rovnakým prekážkam ako slovenskí queer ľudia, a to hlavne nedostatku zdravotnej starostlivosti, chýbajúcej právnej úprave partnerských a rodinných vzťahov, ako aj rozšírenej netolerancii. Skúsenosť s vojnou, ktorú majú spoločnú všetci ľudia na úteku z Ukrajiny, by však podľa mňa v očiach slovenskej verejnosti mohla vzbudiť vyššiu mieru empatie aj voči queer ľuďom a viesť tak k rozšíreniu povedomia a akceptácie toho, že LGBTI+ ľudia majú úplne rovnaké práva a problémy, ako všetci ostatní. •

Magazín QYS

Pomáha queer utečencom z afrických krajín.

Jar 2022

Marek Hudec Archív Barbory Majdišovej

K dôvodom migrácie patria aj iná sexuálna orientácia alebo rodová identita. Rozdielne životné podmienky v jednotlivých krajinách môžu spôsobovať rôzne problémy, ktorým títo ľudia čelia. Vo Švédsku sa im venuje aj Slovenka Barbora Majdišová.

Rozhovor

Teraz sa zapája do návrhu stratégie v súvislosti s Ukrajinou

Z Ukrajiny unikli za dva týždne od začiatku ruskej invázie viac ako dva milióny utečencov. Hľadajú bezpečie v okolitých krajinách, okrem iného aj na Slovensku. Sú medzi nimi aj queer ľudia, ktorí sa môžu kvôli rozdielnym právnym prístupom k sexuálnej orientácii alebo rodovej identite stretávať s viacerými problémami. Transrodové ženy alebo rodičov-gejov nemusia pustiť cez hranice, lebo nemajú výnimku z brannej povinnosti. Na hranici operuje aj švédska organizácia RFSL, ktorá sa téme queer azylantov venuje dlhodobo a ktorej pobočka v Malmö má programovú riaditeľku Barboru Majdišovú. Pochádza zo Slovenska a v zahraničí zostala kvôli priateľke. Zisťovali sme, akým problémom môžu LGBTI+ utečenci čeliť v novej krajine a ako vyzerá jej práca so žiadateľmi a žiadateľkami o azyl a ďalej tými, ktorým krajina už azyl udelila.

Od práce závisí, či budú môcť zostať v Európe „Poskytujeme im právnu pomoc a pomáhame pri ich integrácii do spoločnosti. V pondelok prichádza do pobočky dobrovoľník právnik, s ktorým môžu zadarmo konzultovať svoju individuálnu situáciu. Pomáhame im pri písaní pracovného životopisu alebo motivačného listu, od práce totiž závisí, či budú môcť v krajine zostať,“ vysvetľuje Barbora. Okrem toho v RFSL utečencom radia, ako si nájsť vhodnú zdravotnú starostlivosť alebo napríklad ako komunikovať s daňovým úradom. V piatky zas pre klientov a klientky pripravujú komunitné podujatia, kurzy švédčiny alebo večere, dôraz kladú aj na edukáciu v LGBTI+ otázkach, keďže mnohí prichádzajú z mimoriadne homofóbnych krajín a sú len na začiatku cesty k sebaprijatiu. Najčastejšie sa Barbora stretáva s príbehmi utečencov z Blízkeho východu alebo Afriky. Podľa staršej štatistiky vo Švédsku žiada ročne približne 2- až 3-tisíc ľudí o azyl z dôvodu sexuálnej orientácie alebo rodovej identity. Preto má aj RFSL mimoriadne veľa klientov a klientok, ktorým sa venujú v troch mestách.

Jar 2022

V Afrike sa queer ľuďom môžu vlastní rodičia vyhrážať smrťou

Inakosť sa v minulosti na úradoch dokazovala barbarsky

„LGBTI+ utečenci sú menšinou v menšine. Sú neustále na úteku, ak napríklad prídu s rodinou, môžu pred ňou skrývať, že na migračnom úrade ako dôvod na azyl uviedli inú sexuálnu orientáciu. Niektorí si nechávajú poštu posielať k nám do kancelárie, aby sa nedostala k ich príbuzným a neboli nechtiac vyoutovaní,“ vraví Barbora.

Na to, aby bol queer migrantom a migrantkám udelený azyl, musia svoju inakosť úradom dokazovať, čo vytvára ďalšie bizarné situácie. Barbora vysvetľuje, že napríklad musia preukázať, že sa v istom bode života začali cítiť vyčlenene, potom, že zažívali v krajine svojho pôvodu stigmatizáciu a boli ostrakizovaní. Nakoniec musia dokázať, že cítili aj hanbu, čo nie je univerzálna skúsenosť. V minulosti sa vraj inakosť dokazovala aj barbarskejšími spôsobmi, napríklad mužom ukazovali gejskú pornografiu a úradníci sledovali, či sa im pritom postaví penis.

Mnohí z utečencov majú vážne posttraumatické psychické problémy, ktoré môžu vyústiť v pokusy o samovraždu. O život im ide často. Na Slovensku sa môže stať, že gejov alebo lesby ich rodičia po coming-oute vyhodia z domu, no v Afrike sa im môžu vyhrážať smrťou. Bežne sú obeťami fyzického, sexuálneho násilia alebo sa ocitajú vo väzení. „Je pre nich náročné nájsť si v novej krajine ubytovanie, sú strašne zraniteľní, čo môžu zneužiť rôzne indivíduá. Snažíme sa im pomôcť tak, aby boli radšej závislí od nás, než od neznámych jednotlivcov.“ Vo Švédsku môžu utečenci získať azyl na tri roky, počas ktorých si musia nájsť stálu prácu. Ak azyl alebo prácu nezískajú, dostanú rozhodnutie o vyhostení. V prípade, že im však doma hrozí smrť, volia si radšej, že zostanú v Európe načierno a prečkajú v hrozných podmienkach štyri roky, po ktorých môžu znova požiadať o azyl. Krajina totiž ročne môže prijať len 5 000 utečencov, tak si stanovila kapacity, ktoré dokáže zvládnuť.

„Pri gejoch sa stavia do popredia emočná časť sexuality. Úrady hľadajú v ich príbehu romantickosť, musí im prísť človeka ľúto,“ dodáva. V RFSL sa snažia utečencov na zvláštny proces pripraviť, právnik si s nimi prechádza ich príbeh. Organizácia sa snaží pomáhať aj na ukrajinskej hranici, na vojnový konflikt podľa Barbory zareagovala rýchlo. Situácia Ukrajincov a Ukrajiniek je samozrejme iná než situácia ľudí z krajín tretieho sveta. Európska krajina je napriek chýbajúcej právnej ochrane v porovnaní s inými vnímaná ako tolerantná. Najviac problémov tak LGBTI+ ľudia zažívajú pri prechode hraníc. Momentálne sa na Slovensku pripravuje celonárodná stratégia na pomoc utečencom, ku ktorej sa Barbora snaží prispieť svojimi skúsenosťami. Barbora je v kontakte aj s organizáciami, ako sú Dúhové rodiny alebo PRIDE Košice, v spolupráci s ktorými pre mnohých utečencov hľadá aj ubytovanie a pomáha im so začlenením sa na Slovensku. •

Magazín QYS

Téma čísla

„Boli tam queer postavy, otvorene sa tam riešili tieto témy a to bolo fajn, lebo veľa takého divadla som zatiaľ nevidel,“ komentoval nedávno v diskusii jeden z mojich študentov na kritickom seminári inscenáciu, ktorú videl pár dní predtým. Išlo o inscenáciu s názvom Generácia Z: Sused, ktorého nechcem, vychádzajúcu okrem iného z výskumu zameraného na hodnoty mladých ľudí, ktorý v roku 2020 realizovala Rada mládeže Slovenska. Inscenácia má aj veľavravný podtitul – Projekt tolerancie.

Martina Mašlárová Fotografie: Jakub Kováč (z festivalu Drama Queer 2021)

Nastal čas na queer divadlo

Výrok študenta je parafrázou, ale predsa je inscenácia ako taká, ako aj jeho reakcia na ňu, podľa mňa významným signálom citeľnej zmeny paradigmy. To, čo bolo ešte prednedávnom považované za vyhradené úzko vymedzenej diváckej komunite alebo čo sa často rozpačito a šablónovito dostávalo do mainstreamovej kultúry v rôznych parodizujúcich podobách, sa konečne stáva niečím do takej miery bežným, že sa pomaly nad tým začneme pozastavovať. Práve vtedy dosiahneme bod, v ktorom už mnohé krajiny, najmä tie na západ od nás, dávno sú a v ktorom sa delenie a škatuľkovanie podľa príslušnosti k nejakej menšinovej či väčšinovej identite zdá banálne a hlúpe, a naopak, rozmanitosť sa stáva neoddeliteľnou súčasťou každodennosti.

V tomto zmysle je progres v spracovaní a recepcii queer tém v divadle na Slovensku v jeho porevolučnej histórii zjavný a uberá sa podľa všetkého dobrým smerom. Kým prvá slobodná dekáda a zároveň posledná desaťročnica 20. storočia sa niesla v znamení prvotných nesmelých prienikov inakosti do dominantne heteronormatívneho sveta drámy a divadla – pričom nesporne odvážnejšie boli v tomto smere nezávislé divadlá, ako napríklad Stoka či Balvan na čele s Michalom Murinom, než zriaďované scény –, prvá dekáda nového milénia už znamenala ráznejšie, aj keď stále pomerne marginálne snahy presadiť aj na javiskách kamenných divadiel tituly, ktoré prinášajú témy rozmanitosti rodových a sexuálnych identít. Aj konvenčnejšie scény v tomto období začali odvážnejšie siahať po hrách z prúdu tzv. in-yer-face drámy a všeobecne súčasnej drámy, v ktorej prestávajú existovať tabu a queer postavy

Magazín QYS

či zápletky (popri iných) nie sú len kuriozitou, ale čoraz bežnejšie regulárnou súčasťou dejovej línie. Príkladom môže byť uvedenie hry škandinávskeho dramatika Pera Olova Enquista Noc lesbičiek v Divadle a.ha (2008), hoci napriek názvu nebol motív ženskej homosexuality pre hru celkom ústredný. Ďalším podobným titulom bola v tom istom roku Gelardiho Zlomatka v Divadle ASTORKA Korzo ‘90. Centrálnou líniou hry je neakceptovanie synovej homosexuality bigotnou matkou, ktorú v tomto prípade plasticky zahrala herečka Zuzana Kronerová. Aj keď kvality textu aj inscenácie mohli byť predmetom polemiky, zaujímavé je najmä spätne si čítať recenzie, ktoré v jazyku odrážajú spoločenskú normu napríklad použitím prívlastku „tabuizovaná“ v súvislosti s témou hry. Dokonca aj v súčasnosti, keď sa s queer kultúrou stretávame čoraz bežnejšie, jazyk stále prezrádza fixované stereotypy, napríklad tendenciu reflektujúcich porovnávať prežívanie citov hetero- a homosexuálne orientovaných postáv, akoby láska či iné emócie neboli späté s individuálnym vnútorným nastavením každého človeka, ale nejakou kolektívne zakúšanou skúsenosťou variujúcou na základe rodovej alebo sexuálnej príslušnosti (Podrobnejšie o tejto vývojovej krivke píšem v článku MAŠLÁROVÁ, M. Queer v slovenskom divadle. In Témy na okraji záujmu. Bratislava: VEDA SAV, 2021, s. 93 – 109.).

Druhá dekáda 21. storočia však znamená v slovenskom divadle prelom, aspoň čiastočné zmenšenie priepasti medzi domácou tradíciou a svetovými trendmi, v rámci ktorých sa v západných krajinách queer divadlo rozvíja na rôznych úrovniach už desiatky rokov. Za toto priblíženie vďačíme v prvom rade Divadlu Nomantinels (Písanie názvu variuje od Nomantinels cez NoMantinels, No Mantinels po NOMANTINELS), ktoré od roku 2009 (Prvá inscenácia pod hlavičkou zoskupenia Keby veci boli tým, čím sú – uvedenie hry Andreja Kuruca, ktorá bola ocenená v súťaži Dráma 2005, premiéra 2. 6. 2009 v Štúdiu 12 v Bratislave.) kontinuálne a systematicky prostredníctvom svojich inscenácií, ale aj ďalších aktivít, rozširuje verejný diskurz a umenie o queer optiku. Divadlo, ktoré začínalo ako neprofesionálna iniciatíva s občiansko-aktivistickou motiváciou, sa medzičasom etablovalo ako rešpektovaná súčasť divadelného prostredia a stalo sa organizmom, ktorý spolupracuje s profesionálnymi tvorcami a tvorkyňami. Vracia nás to k téme zmeny paradigmy – divadlo, ktoré vzniklo sčasti z frustrácie jeho zakladateľov Andreja Kuruca a Róberta Pakana ako odpoveď na absenciu obdobnej platformy, sa profesiona-

lizovalo, získava podporu z dotačných schém a jeho „otcovia“ medzičasom zorganizovali aj množstvo iných queer podujatí, predovšetkým (doteraz) deväť ročníkov festivalu Drama Queer. Práve festival je hodný osobitnej zmienky – mimochodom, prebrali nad ním záštitu prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová aj primátor Bratislavy Matúš Vallo, čím aj z pozície najvyšších predstaviteľov verejného života mesta a krajiny dali najavo, že podujatie tohto druhu je nanajvýš legitímnou súčasťou (nielen) kultúrnej scény. Je to obzvlášť dôležité v čase, keď v parlamente aj vo vláde dostávajú veľký priestor silne konzervatívne hlasy a tiež hlasy extrémnej pravice a spoločnosť sa v posledných rokoch opätovne radikalizuje pod vplyvom rôznych pnutí. Drama Queer sa stala relevantnou platformou pre prezentáciu queer umenia, nech už ho chápeme v užšom zmysle alebo široko ako niečo, čo sa vymedzuje voči normativite absolútnou otvorenosťou a slobodou. Festival hostí inscenácie a performatívne projekty aj z iných krajín, predovšetkým z Česka, je priestorom pre diskusiu a miestom, ktoré rozhodne nenavštevujú iba príslušníci a príslušníčky LGBTI+ komunity. Zároveň divadelné umenie najmä vďaka tvorcom a tvorkyniam mladšej strednej a mladej generácie postupne čoraz prirodzenejšie integruje bohaté podnety, ktoré môže z tohto rozširujúceho sa diskurzu čerpať. Niektorí z nich z tohto východiska dokonca spravili svoj umelecký program – režiséri Tomáš Procházka a Marián Amsler v rozhovore, ktorý vyšiel v časopise kød v januári 2022 (AMSLER, M. – PROCHÁZKA, T. Právo na zobrazovanie v umení. In kød, 2022, r. 16, č. 1, s. 5 – 14), obaja potvrdzujú, že svoju príslušnosť ku queer komunite chápu ako istý záväzok, nepísanú povinnosť aj prostredníctvom svojej tvorby zviditeľňovať témy a problémy, s ktorými sa LGBTI+ ľudia stretávajú. Obaja sú v tom pomerne úspešní – Procházka sa

napríklad v roku 2020 stal laureátom Ceny Nadácie Tatra Banky pre mladých tvorcov za réžiu inscenácie Requiem pre priateľa v rámci projektu HEY! Slováci v Mestskom divadle Žilina, ktorá vychádzala zo skutočného príbehu predčasne zosnulého queer aktivistu Dušana Veselovského. Okrem toho je súčasťou populárnej českej drag performance skupiny House of Garbáge. Ako mnohí iní slovenskí umelci, žije v Prahe aj preto, lebo tamojšia spoločnosť je liberálnejšia a tolerantnejšia voči inakosti (stačí, keď si pripomenieme výrazný rozdiel medzi možnosťami inštitucionalizácie iných než heterosexuálnych vzťahov u nás a v Česku). Marián Amsler sa na druhej strane po dlhšom pôsobení v Českej republike, kde vytvoril viaceré inscenácie s explicitne queer tematikou, vrátil na Slovensko a snaží sa pracovať spôsobom, v ktorom neoddeľuje queer témy od svojej „mainstreamovej“ tvorby. Viaceré jeho inscenácie – adaptácia Balzacovho románu Lesk a bieda kurtizán v Divadle Aréna, Portrét Doriana G. podľa Wilda v Slovenskom komornom divadle Martin či medzi najnovšími napríklad Dom podľa Lorcu v Divadle Andreja Bagara (Viac o Amslerovej dramaturgii pozri MIŠOVIC, K. Dramaturgia režiséra Mariána Amslera. In Slovenské divadlo, 2021, r. 69, č. 4, s. 341 – 362.) – sú dokladom toho, ako sa dá aj v klasických textoch nenásilne a remeselne zaujímavo pracovať s queer motívmi bez toho, aby to okázalo manifestovali. Aj to je spôsob, akým si tzv. bežné diváctvo môže privykať na reprezentáciu queer osôb v umení bez toho, že by malo pocit nepatričnosti či nestotožnenia sa s danou interpretáciou.

Magazín QYS

Samozrejme, Procházka s Amslerom ani divadelníci z Nomantinels nie sú jediní slovenskí tvorcovia, ktorých tvorbu by sme mohli označiť prívlastkom „queer positive“. Najmä sféra súčasného tanca a nezávislého umenia – za všetkých Jaro Viňarský, ale aj ďalší a ďalšie, vytvárajú projekty, ktoré dekonštruujú stále dominantnú patriarchálnu optiku cisrodových heterosexuálnych bielych Európanov a vnášajú do umenia a verejnej debaty širšie a bohatšie perspektívy. Výpočet dopĺňajú aj nezávislí tvorcovia ako Peter Tilajčík a Divadlo GAFFA, Divadlo Skrat, sčasti DPM či Uhol_92, najnovšie Peter Mazalán.

Ako ešte významnejšie sa však z môjho pohľadu javia napríklad projekty skupiny, ktorá samu seba nazýva Dočasný kolektív. Ich participatívna performatívna inštalácia Centrum lásky k feminizmu bola živou ukážkou toho, že najmladšia generácia už uvažuje inak než tie pred ňou, zamýšľa sa nad príčinami nerovnomernosti v spoločnosti a hľadá spôsoby, ako na ňu upozorňovať. Sami sa pritom vyhlasujú za nehierarchické zoskupenie, ktorého filozofia je založená na popieraní tradičných rolí a zástoja jednotlivých umeleckých profesií na vzniku diela. Z podobného súdka je aj už spomínaný, zatiaľ dvojdielny projekt Generácia Z. Jeho súčasťou je okrem inscenácie Sused, ktorého nechcem aj druhá časť s názvom Krása nevídaná. Obe časti, bez ohľadu na ich umelecké kvality, sú silne generačnou výpoveďou, v ktorej cítiť živý záujem o témy spojené s inakosťou, rodovou nespravodlivosťou a ďalšími formami spoločenskej nerovnováhy, ktorá ich obklopuje. Môžeme preto dúfať, že je to pozitívny signál od mileniálov, ktorí majú na dotyk palca svet v celej jeho farebnosti a ktorí vnímajú queer tematiku v divadle už nie ako inováciu, ale ako bežnú súčasť svojej umeleckej agendy. •

Jar 2022

Dramatička a režisérka Valeria Schulczová:

Režisérka a dramatička Valeria Schulczová vyštudovala divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2002 až 2010 pôsobila v Českej republike ako divadelná dramaturgička a režisérka napr. v brnianskom HaDivadle, či v Divadle Na zábradlí v Prahe. Po návrate na Slovensko sa podieľala na seriáloch Odsúdené, Za sklom a Nevinní. Je spoluautorkou divadelných hier pre viaceré činoherné scény, pre ktoré pripravila napríklad hry Rodáci (SND), Doktor Macbeth (DPOH) a Leni (SND). Od januára je šéfkou mestského divadla DPOH v Bratislave.

Rozhovor

Andrej Kuruc Fotografia: Jakub Kováč

Ak niekoho poburuje dúhová vlajka, tak by sa mal nad sebou zamyslieť

Magazín QYS

Ste dramatička, scenáristka, režisérka a teraz aj šéfka mestského divadla DPOH. Čo z toho robíte najradšej a čo je pre Vás najväčšou výzvou? Vždy ma bavilo byť rozkročená medzi rôznymi profesiami. Obohacujú ma a dávajú mi väčšiu spätnú väzbu a pocit, že nie som závislá len od jednej veci. Zároveň získavam nadhľad. Nejdem za niečím za každú cenu a cez mŕtvoly. Vo všetkých veciach, čo robím, je pre mňa jeden spoločný menovateľ. V rámci televízie je to jasné, vzniká tu a teraz. V rámci divadla je to podobné. Ale na divadlách sa mi zdá, že mnohé z nich nemajú pocit, že divadlo by malo byť politikum, že by malo mať nejakú občiansku výpoveď. To je pre mňa výzva. Baví ma, ak sa vyjadruje k stavu spoločnosti a má presah. Samozrejme, dá sa to dosiahnuť aj cez klasické texty. Možno je to tým, že som žila dlhšie obdobie v Čechách. Keď som odchádzala zo Slovenska, tak som nemala pocit, že súčasná slovenská dráma je zásadná. Tam som si uvedomila, že súčasná dráma je veľmi dôležitá pre každú krajinu. Buduje celkové kultúrne povedomie. A čo iné môže rýchlo a flexibilne reflektovať spoločnosť, ako práve divadlo? Z umenia je toto jeden z najkomunikatívnejších žánrov. A tým, že sa uskutočňuje živými ľuďmi, pre živých ľudí, tak má veľký výtlak. Nemusí byť masový, ale má šancu otvárať témy, ktoré sú pre ľudí hraničné, v niečom nepríjemné. Má šancu zvýšiť citlivosť vnímania aj v takých témach, ako je LGBTI+. Aký je rozdiel medzi českou a slovenskou súčasnou drámou? Česko je väčší trh, čo generuje väčší počet dramatikov i divadiel. Ale ďalší veľmi dôležitý rozdiel oproti Slovensku je ten, že majú tradične mestskú kultúru. V každom väčšom meste je divadlo. Aj keď nemá vlastný súbor, má budovu, do ktorej prichádzajú hosťujúce súbory. Kultúrne povedomie mestských ľudí sa vytvára aj týmto faktom. Buduje sa identita. My sme veľmi rurálna spoločnosť, veľmi tradičná. Som presvedčená, že u nás osvie-

tenstvo neprebehlo. Súčasná dramatika, pokiaľ sa má vyjadrovať k aktuálnym témam, je niečo, čo Slováci až tak nechcú, nepotrebujú. Samozrejme, postupne sa to zlepšuje. Ale keď som odchádzala zo Slovenska v roku 2002, diela slovenských autorov sa hrali výnimočne, alebo boli len autorské divadlá, ako Stoka, Gunagu, Radošinci. V takom prípade sa však dramatici nemajú šancu posúvať. Pokiaľ si píšu iba do šuflíka, nerastú s výzvami. V momente, keď ich hry začínajú byť inscenované, dostávajú spätnú väzbu a rozumejú čo funguje, čo nefunguje, v tom lepšom prípade aj prečo to nefunguje, a tým pádom majú šancu rásť. A keď rastú dramatici, rastú aj inscenácie a vzapätí divák. Sú to spojené nádoby. Česká dráma a české divadlo je omnoho bližšie nemeckému typu divadla, aj v myslení, poetike, formálnom prevedení. My máme naozaj tendenciu ísť viac na východ a na Balkán. Obdivujeme nespútanosť, keď herci trhajú kulisy… a keď sa príliš veľa rozpráva, tak nás to nudí a otravuje, čo sa tiež nemení. Vo vašej tvorbe, či už divadelnej, alebo televíznej, sa viackrát objavili aj postavy z LGBTI+ komunity. Prečo si myslíte, že je dobré ukazovať aj postavy s inou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou? Lebo sú medzi nami. Sú úplne legitímnymi občanmi a občiankami našej krajiny, s úplne rovnakými právami. Prečo by nemali byť zobrazení v rámci dramatickej tvorby? Myslím si, že dobu, keď postavy boli zobrazované práve pre ich sexualitu, máme za sebou. Pamätám si filmy, ktoré ma zasiahli, keď som mala dvanásť rokov. A ich obsahom bolo, že ich sexualita predstavuje problém a chcú rešpekt v spoločnosti. Pamätám si obdobie, keď som mala desať rokov a všade sa hovorilo o AIDS-e. V trolejbuse, ktorým som cestovala z Koliby do mesta, boli plagátiky, aké sú príznaky HIV. A ja som ako desaťročná stála, a hovorila som si: aj to mám, toto mám, čo keď mám AIDS? To boli prvé momenty, keď som zisťovala, že niečo ako homosexualita

Magazín QYS

existuje, a vždy to malo pachuť negatívneho, pejoratívneho, vulgárneho. Minimálne to tak interpretovala socialistická morálka. Dúfam, že je tá doba už preč. Teraz je potrebné hovoriť o tom, že aj LGBTI+ ľudia sú normálni. Nejde o otázkou voľby, je to otázka vrodenej danosti, to je akoby si ľudia mohli vybrať, či chcem väčší, alebo menší nos. Postoj ľudí, ktorí sú voči LGBTI+ ľuďom vyhranení, je pre mňa úplne nepochopiteľný. Na druhej strane rozumiem tomu, že na Slovensku sme negatívne vyhranení voči elementárnym veciam, tak prečo obísť túto komunitu? V tom, čo píšem, sa snažím zobraziť v rámci divadla, že iná sexuálna orientácia nie je senzácia, ale že je to iba súčasť charakteru postavy. Podstatné je, ako sa prejavuje ako človek, a toto je ďalšia pridaná charakteristika, ktorá ju obohacuje. Veľmi ma potešilo, keď sme teraz robili projekt Generácie Z – Sused, ktorého nechcem, že pre deti z generácie Z, zoomerov, to prestala byť „téma“. Inú sexuálnu orientáciu vnímajú ako samozrejmosť. Témou je nenávisť spoločnosti voči LGBTI+ komunite. Stále medzi nimi funguje rasizmus, ktorý si oni uvedomujú ako niečo negatívne, ale keď idete hlbšie otázkami, tak je tam niekde stále zakorenený. Vyrastajú v prostrediach, kde sú predsudky, často mimo Bratislavy. Na jednom sa však dokážu zhodnúť – že téma LGBTI+ je pre ne ako dýchať vzduch. Nerozumejú, ako niekto môže atakovať niekoho sexualitu alebo rodovú identitu. To bolo jedno z najpríjemnejších zistení počas skúšania, že pre nich je to normál a sú ochotní sa do krvi pohádať so svojimi rodičmi na túto tému. Takže je šanca na zmenu. Pokiaľ ich spoločnosť nezvalcuje, aspoň v niečom by Slováci mohli byť otvorenejší.

Jar 2022

Gejský pár sa dostal aj do vašej hry Rodáci, ktorú ste napísali s Romanom Olekšákom a hrala sa v SND. Čo vás viedlo k tomu, že ste v hre otvorili aj túto tému? Bol tam aj gejský pár, ktorý hrali Ľubo Kostelný a Jožo Vajda. Jozef bol obsadený presne proti typu, ktorý sa s ním spája „na prvú dobrú“ – sexidol, seladón a sukničkár. Bol skvelý, bral to absolútne bez predsudkov. Hra Rodáci bola modelová vo všetkých formách nenávisti a v tom, čo spoločnosť rozdeľuje. Postavy, okrem toho, že mali svoje charaktery, vždy predstavovali istý stereotyp. Čiže bol tam nácek, skorumpovaný politik, aktivistický umelec atď. Snažili sme sa však o to, aby postavu to, ako je zadefinovaná, fixne nedeterminovalo, ale aby prekvapila tajomstvom alebo reakciou, ktorú by sme nečkali. Niekto, kto sa javí nejakým spôsobom, sa vo výsledku ukáže inak. Napríklad manželský pár dvoch mužov. V inej krajine žijú harmonický vzťah, ale vo chvíli, keď sa vrátia na Slovensko, tak aj tá harmónia sa medzi nimi vytráca. Išlo o zámerné poukázanie na to, že my sme naozaj krajina, ktorá deštruuje všetko. Okrem toho sme prepadli šialenej anómii. My nie sme rozdelená spoločnosť od pandémie COVID-u. Sme rozdelení odnepamäti a pandémia to len odhalila. Sme nezrelá a mladá spoločnosť. Riešime veci, ktorými si iné spoločnosti prešli pred desaťročiami. Rozruch vzbudil aj plagát k predstaveniu Rodáci. Hádam prvýkrát sa na ňom v SND vyskytli tancujúce páry rovnakého pohlavia, na dôvažok aj s folklórnym motívom. Čo bolo zámerom? Poznali sme tvorbu Ivany Šátekovej, videla som jej edíciu krojovaných hlupákov, teda veľmi zlých ľudí. Povedali sme si, že by sa hodili k Rodákom. Takže sme cez dramaturgičku inscenácie Darinu Abrahámovú kontaktovali Ivanu, či by nespravila plagát k inscenácii. A zafungovalo to. Hneď vzbudil rozruch. To bolo skvelé.

Niektorí ľudia z inscenácie odchádzali, sám som to zažil na predstavení. Zažila som niekoľko repríz, na ktorých ma fascinovalo, že tam evidentne sedeli pravicoví extrémisti. V nejakom momente kričali. Potom tam sedeli ľudia, ktorí boli hodnotovo na úplne opačnom póle. Diváci reagovali nezvykle živo. Zrazu to bolo ako tribúna, v ľuďoch vzbudzovala potrebu reagovať. Vždy sa tam prejavili ľudia z rôznych táborov. Časť hercov bola nadšená textom. Režisér, ktorý pochádzal z Nemecka a bol veľmi talentovaný, veľmi progresívny a pomerne skúsený, bol fascinovaný tým, že určitá skupina hercov text odmietala. Nerozumel, prečo. V Nemecku by tento typ hry bol absolútny trhák sezóny. Nerozumel, prečo niektorí herci majú pocit, že také veci do divadla nepatria. Predpokladám, že to bolo ich mentálnym ukotvením, že ich osobný postoj prevážil nad profesionalitou, a tým vznikol taký zvláštny prúd odporu. Odvtedy tá téma veľmi nezarezonovala v premiérach Slovenského národného divadla. Zľakli sa? Podľa mňa nedávajú od témy ruky preč. Lebo o pár mesiacov budem skúšať hru, ktorú sme opäť napísali s Romanom Olekšákom. Volá sa Ostrov. Tam nie je len téma homosexuality, ale ešte aj téma incestu. Je to aj ekologická hra, jemne apokalyptická. A je tam prítomná aj téma migrácie. Je dosť možné, že bude odsúdená na neúspech. Premiéra bude v máji.

V nejakom momente kričali.

Chcú herci hrať postavy gejov? Niektorí heterosexuálni muži gejov nechcú hrať. Ale poznám aj veľa gejov, ktorí ich nechcú hrať. A rozumiem im, v situácii, keď sa komplikovane pretĺkajú vlastným životom, keďže spraviť coming-out v našej spoločnosti je stále ťažké. A keď nájdu vo svojom živote nejaké ekvilibrium a príde takáto postava, oni sa jej môžu zľaknúť. Neobviňujem ich zo zbabelosti, ale, samozrejme, bolo by skvelé, keby sa vôbec nedostávali do takejto situácie. Prajem si, aby sa naša spoločnosť dostala do stavu, keď o tom ľudia budú schopní hovoriť bez hanby a obáv. Ak o svojej orientácii hovoria známi či slávni ľudia, zvyšujú šancu bežným ľuďom, že to zvládnu tiež a dokážu si poradiť s takouto životnou situáciou. Malo by byť aj divadlo 21. storočia príkladom diverzity, inklúzie a zviditeľňovania rôznych menšín? Jednoznačne áno. Ale otázne je, či to tak vnímajú aj v Spišskej Novej Vsi. Samozrejme, nechcem tamojších ľudí uraziť. Ale stále si myslím, že v Bratislave je spoločnosť pravdepodobne najotvorenejšia. Tie témy do divadla patria. Ak sa chceme v poetikách priblížiť svetu, tak sa musíme aj v témach. Ja považujem prázdny formalizmus, ktorý možno je na úrovni európskeho divadla, ale jeho téma je zápecnícka, za nepostačujúci. Formu si má vynútiť obsah a nie naopak. My sa v rámci mestského divadla DPOH snažíme napríklad otvoriť aj zdravotne znevýhodneným. Problémom je, že divadlo nebolo postavené bezbariérovo. Počas pandémie sme uvažovali, že by sa napríklad spravili aj navádzacie linky pre nevidiacich, že by pribudli načúvadlá pre ľudí so sluchovým znevýhodnením. Ale narážame v tom na finančné bariéry. Poskytujeme lístky zadarmo občianskym združeniam, ktoré sa starajú o ženy a deti zažívajúce násilie. Čiže chodia na detské predstavenia a niekedy prídu mamy samotné, aby si oddýchli, prišli na iné myšlienky. Radi by sme to robili omnoho systémovejšie, ale jednak je to

Magazín QYS

koncepčná práca, musíte mať víziu budúcnosti, a musíte mať aj šťastie, že máte okolo seba ľudí, ktorí vnímajú tieto potreby. V sociologických prieskumoch v rámci Európy vychádza, že na Slovensku napríklad LGBTI+ tému ľudia veľakrát nevnímajú ako problém. Problém neexistuje, ak ho nevidíte. Obdobne je to aj s rasizmom. A divadlá nie sú výnimkou. Existenciu niečoho si musíte najprv uvedomiť, aby ste vnímali aj stav vecí – či sú, alebo nie sú problémom. Až potom dokážete veci riešiť, alebo o nich hrať inscenácie. Budovanie diverzity chce systematickú, dlhodobú a kolektívnu prácu. Nedá sa to naraz, repertoár budujete postupne. Zdá sa mi, že to ste celkom začali robiť v DPOH. Viackrát sa tam objavili aj témy inakosti a LGBTI+ ľudí. Napríklad v projekte Anómia to bola hra Peťa Scherhaufera Cena za závisť. Je to zámer dramaturgie? Čo sa týka Anómie, tam boli zámerne oslovení Peťo Sherhaufer a Majo Amsler ako tvorcovia, ktorí sa netaja svojou orientáciou. Bolo mi jasné, že Peter s témou homosexuality príde aj sám, ale my sme ho predbehli a zadali mu ju priamo. Najprv sme rozmýšľali, že by to spracoval režisér, ktorý nie je gej. Potom sme si povedali, že naopak, ak s tým Majo nemá problém, nie je to pre neho tabu, tak nás zaujíma, ako k téme spoločne pristúpia. To, že bola hra inscenovaná v Klariskách, bolo cieľom od začiatku projektu. Myslím si, že práve priestor kostola je ten, kam hra o závisti, láske a odpustení patrí. Nie v snahe pobúriť, naopak, v snahe znormálniť tému a problémy LGBTI+ ľudí. Takisto v novom cykle inscenácií Generácia Z sa dotýkate pálčivých tém. Prečo ste sa rozhodli osloviť túto generáciu? Témy tam sú, lebo ich priniesli herci, študenti konzervatória. A boli medzi aj neheterosexuálni mladí ľudia. Cyklus obsahuje silný príbeh chlapca, ktorý naozaj krásne hovorí, ako vníma a ako sa cíti v tejto spoločnosti. Zamýšľa sa, prečo má trpieť len preto, že nejaký „Jožo z Braväcova“ nikdy nepocítil lásku, takže ju závidí ostatným, alebo ju nevie prijať. Napísal si to sám. Má to o to väčšiu silu. Je tam aj

Jar 2022

veľa vtipných momentov, ale pri tejto pasáži som na skúškach opakovane plakala. Druhý silný príbeh je od dievčaťa, ktoré je Rómka a teraz má šťastné životné obdobie, lebo ju prijali na konzervatórium. A jej inakosť nie je prekážkou, ale obohatením. Ale popisuje svoju ťažkú skúsenosť, ktorú zažívala od malička. A to je naozaj tristné. Keby to hrali herci, mohlo by to pôsobiť banálne. Ale tým, že je to ich autentická skúsenosť a oni ešte ani nemajú osemnásť rokov, tak to má váhu dokumentu. Vtedy si človek uvedomí trpkosť spoločnosti, ktorá nás obklopuje, čo je úplne desivé. Divadlo sa prihlásilo k podpore LGBTI+ komunity, pokiaľ viem, aj vyvesením dúhovej vlajky počas dní, keď prebiehal Dúhový PRIDE. Myslíte si, že je dôležité aj takto podporiť LGBTI+ komunitu? Ukázať, že divadlo je aj pre ňu otvorené? To je to najmenej. Ak niekoho poburuje dúhová vlajka, tak by sa mal nad sebou zamyslieť. Naozaj, ja sa cítim súčasťou takého civilizačného okruhu, kde to nemá padnúť ako otázka, lebo je to normálne. Pre ľudí v komunite je to dôležité, vidieť, že nás vnímajú aj takéto kultúrne inštitúcie. Určite pre niektorých ľudí predstavuje problém už len to, keď sa rieši, či sa vlajka niekde vyvesí. Viem, že keď si národné divadlo vlani dalo svoju facebookovú stránku do dúhových farieb, hneď vznikol interný prípis, že sa to má okamžite stiahnuť. A to považujem za hanebné a veľmi zbabelé. Podliehať náladám väčšiny, to sme tu mali v roku 1939, aj 1942 a 1948. Nikdy s tým nebola dobrá skúsenosť. Aké sú vaše ďalšie dramaturgické plány v divadle? Plánujete sa venovať aj v budúcnosti týmto témam? Pripravujem aj režijne v máji v SND inscenáciu Ostrov, ktorú som spomínala. A potom verím, že si cez prázdniny oddýchnem. Uplynulá sezóna bola kvôli pandémii náročná, bol to chaos a pracovali sme a hrali aj celé minulé leto, až doteraz. •

Umelcovi Petrovi Mazalánovi pomáhalo divadlo v coming-oute.

Marek Hudec Fotografia: Jakub Kováč

Zrežíroval dielo s názvom Už stačí

Príbeh

Spojil barokovú hudbu s témou hľadania vlastnej identity. Novinka operného speváka a režiséra Petra Mazalána s názvom Už stačí / Ich habe genug je výnimočná v tom, že ju uvádzajú veľké divadelné inštitúcie. Zároveň má však aj dôležitý osobný rozmer.

Magazín QYS

Na pódiu sa stretáva niekoľko častí osobnosti jedného človeka. Komunikujú navzájom, snažia sa pochopiť vlastnú identitu. Prečo musí bojovať sám so sebou len preto, že túži po milujúcom vzťahu s mužom? Operný spev sa strieda s pohybovým umením, dialógy s koncertom Bachovej hudby a moderného ambientu. Na záver sa pred hlavným hrdinom otvorí opona a umelec vychádza k divadelnému hľadisku.

„S každou stranou sa mi zdalo viac a viac, že je s mojou témou krásne prepojená. Navyše v nej Hesse pracuje aj s Bachovou hudbou,“ vraví Peter. Zdôrazňuje pritom, že sakrálnym hudobným dielom spojeným s témou, ktorá je v našich pomeroch kontroverzná, nechcel nikoho dráždiť a inscenáciu rozhodne nekoncipoval ako protest. „Na druhej strane sa mi páči, keď je umenie smelé a spája netradičné veci,“ dodáva.

Inscenácia Už stačí / Ich habe genug je autorským dielom režiséra a speváka Petra Mazalána a má mimoriadne osobný charakter. Hoci jej živú premiéru v Štátnom divadle Košice zmaril pandemický lockdown, na jar sa vracia a jej reprízy sa už čoskoro objavia v Bratislave v Slovenskom národnom divadle a koncom roka aj na festivale Drama Queer. Peter tento projekt vytvoril ako úvahu, štúdiu jednej postavy, ktorá zároveň odzrkadľuje zložité obdobie coming-outu, ktorým si počas pandémie prešiel.

Za dôležitý považuje aj názov svojho diela: Už stačí / Ich habe genug. „Z nemčiny sa do angličiny často prekladá v zmysle ‚som naplnený, už mi nič nechýba‘. Ďalšía konotácia môže byť: ‚už stačí, musím niečo zmeniť‘,“ vysvetľuje Peter, čo ho k takémuto názvu inšpirovalo.

Názov môže mať rôzne výklady Prvou Petrovou myšlienkou bolo reinterpretovať Bachovo dielo v súvislosti s témou sexuálnej orientácie. Jeho kamarátka a kolegyňa, speváčka Eva Šušková, mu dala do pozornosti román Hermanna Hesseho Demian z roku 1919. Kniha je akýmsi vnútorným rozhovorom človeka so svojím náprotivkom. Hesse tu otvára týmto takmer filozofickým textom širokú škálu interpretácie. Peter videl už v prvých stranách silné a priame súvislosti s témou, o ktorej chcel sám rozprávať. Už úvodná veta knihy je v tomto smere veľavravná: „Nechcel som predsa nič, len pokúsiť sa prežívať to, čo samo od seba zo mňa chcelo von. Prečo to bolo také ťažké?“

Svoju orientáciu väčšinu života skrýval, hovoriť o nej začal až nedávno. „Bol to trochu samovydierací proces. Snažil som sa v podstate urýchliť svoj coming-out tvorbou,“ vraví. „Sám seba som už viac klamať nemohol. Ubližoval som si tým. Vedel som, že okoliu nedlžím žiadne vysvetlenia, keďže do klamstva som nezatiahol okrem seba nikoho iného.“ Dlho sa nevedel stotožniť s vlastnou stereotypnou predstavou o komunite. Peter zároveň už roky pôsobí v umeleckom svete a je mimoriadne všestranný. Pracuje ako režisér, scénograf, performer, a zároveň učí architektúru na Fakulte architektúry a dizajnu STU a Divadelnej fakulte VŠMU. Účinkoval aj na viacerých zahraničných operných scénach a zdá sa mu, že byť gejom v tomto prostredí môže byť aj privilégiom. Viackrát si v minulosti povedal, že už stačilo a mal by sa so svojou inakosťou konečne zmieriť. Najprv na konci strednej školy, potom na vysokej, no vždy od toho cúvol. Odhodlal sa, až keď dosiahol 36 rokov. „Možno som s pribúdajúcim vekom vnímal intenzív-

Magazín QYS

nejšie, že si už nechcem uberať zo svojho života, možno to súviselo aj s túžbou po vzťahu. Povedal som si, že už nemá cenu hanbiť sa a klamať.“ Zároveň sa mu zdá, že jeho blízki kamaráti, kamarátky, spolupracovníci, spolupracovníčky ho už natoľko poznajú, že táto nová informácia nezmenila ich postoj k nemu. Nezažil ani žiadnu negatívnu reakciu. „Zatiaľ sa mi v živote po coming-oute nič výrazne nezmenilo. Možno aj preto, že v umeleckých kruhoch je miera tolerancie k inakosti väčšia,“ myslí si. „Zažíval som situácie dámskej náklonnosti, ktoré pre mňa vytvárali „nepríjemné“ momenty. Oslobodzujúce boli pre mňa chvíle, keď sa dokázali dodatočne niektoré veci vysvetliť a prinieslo to do vzťahov uvoľnenie a úprimnosť. Jeden hudobník ho kvôli Bachovi odmietol Na Slovensku máme málo divadelných inscenácií, ktoré by sa na veľkých javiskách venovali životu queer ľudí. Aj preto je výnimočné, že Petrovu inscenáciu uvádzajú veľké inštitúcie, ako Slovenské národné divadlo a Štátne divadlo Košice. Projekt si však zároveň manažuje sám a vníma to ako výzvu, keďže len účinkujúcich je dokopy sedemnásť a zladiť ich kalendáre býva náročné.

„Národné divadlo potrebuje svoju dramaturgiu vyskladať tak, aby bola sála plná slovenských divákov a diváčok. Citlivé a marginalizované témy sú preto v repertoári zastúpené o niečo menej.“ Dielo Už stačí / Ich habe genug napriek téme zatiaľ nikde neodmietli. Stalo sa však, že keď Peter nedávno hľadal náhradu za jedného z hudobníkov, stretol sa s dôrazným odmietnutím. „Alternantovi sa nepáčilo spojenie Bacha s touto témou, zdalo sa mu to znevažujúce, až vulgárne, čo ma prekvapilo.“ Projekt bude mať dve pokračovania. Na letných predstaveniach v SND Bachovu hudbu doplnia diela Arnolda Schönberga, a teda baroková hudba sa spojí s modernou. Zároveň Peter chystá nahrávku piesní Franza Schuberta s názvom Das war ich (názov podľa jednej zo Schubertových piesní), ktoré ho sprevádzali od začiatku jeho vokálnych štúdií až po coming-out. Ako umelec dôverne pozná to známe klišé, že z okamihov trápenia vzíde v umení niečo hlboké. V inscenácii okrem Petra účinkujú Jana Oľhová, Richard Autner či tanečný performer Yuri Korec. •

„Bol to trochu samovydierací proces. Snažil som sa v podstate urýchliť svoj coming-out tvorbou,“ vraví. „Sám seba som už viac klamať nemohol. Ubližoval som si tým.“ Jar 2022

Vďaka cosplayu si môžu transrodoví ľudia uvedomiť, že už nechcú hrať divadlo

Tonie Thimble Fotografia: Archív autorky

Téma čísla

Fenomén prezliekania sa za svoju obľúbenú postavu z popkultúry sa pomaličky dostáva do povedomia širšej verejnosti. Vin Diesel rád hrá Dungeons and Dragons; Henry Cavill pozerá Hviezdnu bránu a miluje Sapkowského Zaklínača. Henry Cavill by sa obliekol za titulnú postavu z hier a kníh o zaklínačovi, aj keby mu Netflix za to neplatil. Avšak z prezliekania sa do kostýmov sa sformovala za posledných dvadsať rokov subkultúra s medzinárodnými fanúšikovskými súťažami. Ak náhodou nesedí rod či pohlavie fanúšičky a postavy, nie je to žiadny problém.

Magazín QYS

Star Trek ako fenomén spojil nejednu domácu žienku s novými kamarátkami. Jeho fanúšičky v Spojených štátoch pohli svetom, zabezpečili pokračovanie seriálu a rozbehli hromadné fanúšikovské stretnutia v sedemdesiatych rokoch, teda časoch pradávnych, predinternetových. Spomínam ich preto, lebo za kolísku cosplaya sa bežne považuje Japonsko, hoci prvými kostýmami z dielne fanúšikov a fanúšičiek boli práve uniformy z pôvodnej série seriálu Star Trek. Cosplay ako pomenovanie vzniklo spojením dvoch slov – costume (kostým) a play (hra). Slovo hra je v tomto prípade dvojznačné. Cosplay je aj zábavka, aj divadelná hra, svojím spôsobom.

Jar 2022

Cosplayer je kostymér, autor stylingu, masky a herec v jednom. Je to človek, ktorý sa venuje cosplayu, aktívne si kúpi a upraví alebo od nuly ušije kostým (kvalitné a presné kostýmy sa dajú kúpiť hotové len posledných pár rokov, a to tiež len z populárnych frančíz). Zháňanie parochní, styling, makeup, špeciálne efekty, výroba masiek, často aj svietiacich rekvizít, výšivky, to sú všetko kategórie, v ktorých sa v Európe súťaží. Významnou kategóriou je predvedenie (performance), v ktorej ide o to, ako presvedčivo cosplayer zahrá danú postavu. Pamatám si na jednu dievčinu, ktorá sa umiestnila na druhom mieste na festivale Istrocon v Bratislave. Neuveriteľne dobre sa potácala, napodobňujúc opitého kapitána Jacka Sparrowa. Bradu si nalepila lakom na nechty, keďže nič iné jej na tvári nedržalo.

Divadlo je umenie a anatomické nezhody medzi rodom a pohlavím cosplayera a postavy nevadia. Subkultúra fandomu je v tomto veľmi vynaliezavá a o všetky triky, ktoré poznajú a používajú transrodové osoby, sa medzi sebou delia aj cosplayeri a cosplayerky. Tu by som chcelo venovať chvíľku rozdielom medzi transvestitizmom, transrodovosťou, dragom a cosplayom. Transvestita je starý výraz pre mužov obliekajúcich sa do ženských šiat a v psychológii je tento jav patologizovaný ako choroba. Výraz drag vznikol ako skratka pre výraz DRessed As a Girl – oblečený ako dievča. Tieto dámy sú zabávačky a tancujú; majú profesionálnu osobnosť s prehnaným ženským správaním a zvyčajne nesúťažia – Ru Paul’s Drag Race necháme teraz bokom. Ani transvestitizmus ani drag nemajú nič spoločné so sexuálnou orientáciou osoby. Cosplay je prezliekanie sa za komiksovú postavu pre zábavu, fotenie, a občas súťaže. Takisto nesúvisí so sexuálnou orientáciou jedinca. Rodová identita a cosplay by mohli naplniť nejednu dizertačnú prácu. Cosplay v dnešnej forme pochádza primárne z japonského prostredia. V súvislosti s Japonskom si treba uvedomiť jednu zásadnú vec. Do začiatku dvadsiateho storočia nemali Japonci rod; ani len gramatický. Mali jedno zámeno pre tretiu osobu, doteraz nerozlišujú jednotné a množné číslo, a budúci čas slovies je viac abstraktný koncept, než reálna gramatická štruktúra. Z mena nie je vždy jasné, či ide o ženu, alebo muža. V tradičných japonských divadlách vystupujú iba mužskí herci. Kabuki herci špecializujúci sa na ženské role sa volajú onnagata – ženský tvar. Prapôvodne v divadle kabuki hrali ženy, čo sa však veľmi rýchlo zvrhlo na reklamnú akciu pre jednotlivé prostitútky, a z toho dôvodu vláda zakázala hrať ženám a naopak, povolila mužom. Nehovorím, že to zastavilo bitky o služby toho-ktorého herca

po predstavení, ale kabuki sa vyvíjalo ďalších štyristo rokov ako forma umenia, kde niektorí herci študovali a stvárňovali ženskú ladnosť na javisku. Na erotické začiatky divadla kabuki sa už zabudlo a dnes fanúšikovia obdivujú rýchle striedanie kostýmov na javisku, ktorému robí konkurenciu iba Disney a Elsina zmena kostýmu z tmavých šiat na bledomodré. Najlepšia verzia jej premeny, akú som kedy videlo, je zachytená na dvojminútovom videu z cosplayovej súťaže – krátko po premiére filmu Ľadové kráľovstvo, pred oficiálnymi muzikálmi –, kde dvaja pomocníci potiahnu za šnúry a za sekundu, za obrovského potlesku, má súťažiaca nový kostým. V modernom japonskom divadle máme aj protipól ku kabuki. Volá sa to takarazuka a je to čisto ženské obsadenie muzikálov. Takarazuka verzia rakúskeho muzikálu Elisabeth je úchvatná inscenácia, ktorá sa dá nájsť na YouTube. Vrelo odporúčam. Fanúšikovia a fanúšičky zdieľajú medzi sebou osobne, na internetových fórach alebo na tej prekliatej vtáčej aplikácii svoje obľúbené scény aj vzorce správania zo života. Analýzy postáv, ktoré vo voľnom čase spisujú fanúšikovia, sú kvalitou tajným snom vašej slovenčinárky. Fandom dumá nad symbolikou oblečenia svojej postavy či významom držania tela alebo dialógu. Nehovoria tomu metafora, ale vysvetľujú, čo tým a oným autor myslel. Záves je modrý, lebo autor bol smutný. Jozef Mak sa nezlomí pod ťarchou svojich problémov, lebo človek je mocnejší ako oceľ či kameň. Viola zo shakespearovskej hry Večer trojkráľový sa prezlečie do masky muža, aby mohla prežiť v neznámej krajine. V Európe si obliekame masky na fašiangy, v Spojených štátoch sa nosia masky na Halloween, na Všechsvätých. Mimo cosplaya existuje aj ďalšia skupina ľudí, ktorý si každý deň nasadia masku. Sú to tzv. neurodivergentní ľudia, ktorých mozgy sú naformátované troška inak ako je tomu u priemerného

Magazín QYS

obyvateľstva. Neurodivergentní ľudia majú problém vnímať nevyslovené spoločenské pravidlá. Na deťoch si to nevšimneme, lebo tie prosto hovoria, čo si myslia. Puberťáci a dospelí zrazu majú kódovaný slovník, a keď sa ich spýtate, či chcú s vami na kávu, odpovedia, že áno, niekedy. Snažia sa vám naznačiť, že sa na tej káve asi nikdy nestretnete, ale nechcú to povedať priamo.

Iní prispôsobia svoj vzhľad rodu postavy. Takto sa rodia aj nové transrodové osoby, alebo slangovo povedané, rozbíjajú vajíčka. Zatiaľ čo nemôžeme zovšeobecniť, že každý transrodový človek si svoju transrodovosť uvedomí pri cosplayi, veľa cosplayerov si uvedomí svoju transrodovosť práve vďaka tomu, že si v kamarátskom kolektíve skúsia existovať ako osoba iného rodu.

Ľudia na autistickom spektre, ľudia s ADHD alebo takí, čo si prežili traumu, žijú vo svete bez príručky. V snahe zapadnúť začnú – hlavne osoby vychovávané ako ženy – kopírovať správanie, ktoré vidia, aj keď mu nerozumejú a musia to robiť vedome. Psychológia tomuto javu hovorí maskovanie. Neurodivergentných ľudí to stojí veľmi veľa energie. V zúfalej snahe nebyť vyobcovaní zo spoločnosti hrajú neurodivergentní ľudia divadielko; podobne, ako keď sa Viola premenila na Cesaria.

Divadlo, herectvo aj amatérske pokusy sú živnou pôdou pre pochopenie toho, koľko z nášho správania je prejavom nášho vnútra a koľko zúfalá snaha zapadnúť. Subkultúry fandomu, queer a neurodivergentných ľudí sa ako množiny prekrývajú a ovplyvňujú. Fandom priťahuje podobných ľudí, ktorí sa od seba navzájom naučia šiť, tvoriť. Pomáha tak spoznávať seba a nové obzory. Vrana k vrane sadá a čitateľstvo teórie Judith Butler povie tým, ktorí a ktoré chcú počúvať, viac o tom, že rod je sociálny konštrukt. A performatívny. Tým, že sa začleníme do spoločnosti – na základe toho, čo spoločnosť považuje za mužské a ženské –, sa stávame mužmi, ženami, transrodovými vajcami, alebo ak niekto chce, môže byť aj helikoptérou. Celý život hráme divadlo. Fandom je priestor, kde si mnohí uvedomia, že nechcú hrať divadlo sami pred sebou.

Chlapec prezliekajúci sa za dievča alebo dievča prezlečené za chlapca je populárna zápletka nejedného príbehu v japonskej popkultúre. Existujú na to dva výrazy, podľa toho, kto sa prezlieka za koho, veľmi podobne ako v transrodovej komunite máme ftm (female-to-male, trans muž) a mtf (male-to-female, trans žena), japonci hovoria o džosó (ženské šaty, drag) a dansó (mužské oblečenie).

•

V angličtine sa zaužívalo slovo crossdress pre opačný odev bez ohľadu na rod aktéra a ostatné jazyky to prebrali. Na Slovensku mladšia generácia násťročných a čerstvých dvadsiatnikov a dvadsiatničiek používa výraz crossplay, opačné divadlo. Fanúšikovský priestor je tolerantný, zhovievavý k inakosti a prelína sa s queer priestorom. Niektorí cosplayeri si prispôsobia postavu, pomenia kostým i jej rod. „Internetové pravidlo 63“ hovorí presne o tomto. Genderbend, ohnutie rodu, je ďalší výraz pre tento jav.

Jar 2022

Od uvedenia kultového muzikálu, ktorý revolučne otvoril témy rodovej a sexuálnej fluidity, prešlo viac než dvadsať rokov. Šou Hedwig and the Angry Inch, ktorá sa pohybuje na hranici stand-upu, koncertu a divadla, mala tento rok prvý raz premiéru v Česku. Rozprávali sme sa s jej režisérom Pavlom Košatkom a autorom kostýmov Lacom Hudecom Šubrtom.

Téma čísla

Marek Hudec Fotografie: Foto: Lenka Hatašová, Lukáš Matocha

Moderné divadlo často obsahuje queer témy, no Hedwig ich spracovala mimoriadne nekompromisne

Magazín QYS

Šou vznikla v newyorskom gejskom klube na prelome tisícročí. Americký dramatik John Cameron Mitchell dal Hedwig odzbrojujúci hlas, divokú povahu a ostrý humor. Postavu inšpirovala vychovávateľka s nemeckým pôvodom, ktorá kedysi pracovala pre jeho rodinu. Hedwig je v jeho príbehu kabaretnou speváčkou, ktorá túžila emigrovať zo Sovietskeho zväzu. Narodila sa ako chlapec, no kvôli plánu úteku prešla nepodarenou zmenou pohlavia. V Spojených štátoch si potom založila kapelu The Angry Inch a počas koncertov spieva o svojom živote.

Jar 2022

Dnes už kultový muzikál Hedwig and the Angry Inch vznikol najprv ako súčasť drag vystúpení a rozšírenie projektu kapely, ktorú mal John so svojím partnerom Jackom a skladateľom Stephenom Traskom v 90. rokoch. Z hudobnej šou sa postupne stalo divadelné dielo, ktoré však sprvu veľmi nezaujalo širšiu verejnosť. Kultovým sa stalo až vďaka filmovému spracovaniu v roku 2001 a dnes patrí medzi najvýznamnejšie queer muzikály spolu s The Rocky Horror Picture Show a Rent.

Verím, že náš muzikál by mohol slovenské a české publikum – a vyznie to možno ako klišé – inšpirovať, aby sa nebáli byť sami sebou a hľadať svoje šťastie.

Autorov môžeme obdivovať za ich odvahu Pavla zaujala hra Hedwig and the Angry Inch hlavne nekompromisným humorom v kombinácii s hlbokým ľudským príbehom o hľadaní svojej druhej polovičky a svojho miesta vo svete. „Skvelý je tiež nejednoznačný koniec, ktorý diváctvu ponúka nielen pocit zmierenia sa, uzavretie cesty postavy Hedwig, ale zároveň aj priestor pre vlastnú fantáziu.“ Šou zaujímavo kombinuje prvky stand-upu, koncertu a divadla, no najmä sa revolučne venuje téme rodovej fluidity. „Hlavne v roku 1998 to mohol byť pre publikum šok, pretože aj keď je to americké oveľa otvorenejšie, toto predstavenie sa venuje témam, ktoré boli vtedy tabu. Autori boli veľmi odvážni, za čo ich obdivujem. Nikto vlastne dodnes nič podobné nespravil. Moderné zahraničné predstavenia často spracúvajú queer či rodové témy, ale nie takto explicitne a nekompromisne,“ vysvetľuje Pavel.

Príbeh o rodovej a sexuálnej fluidite sa teraz po prvýkrát dostal aj na české pódiá. Vo februári mal premiéru na pražskej Malostranskej besede. „Český divák je pomerne konzervatívny, obzvlášť, čo sa týka muzikálov,“ vysvetľuje režisér Pavel Košatka, prečo sa dielo našim krajinám dosiaľ vyhýbalo. „Keď sa niečo vymyká klasike alebo pop-rockovým pesničkám, tak to spravidla nemá veľký úspech. Situácia sa ale zlepšuje a myslím si, že diváci a diváčky v Prahe či Bratislave sú už na Hedwig pripravení.“

„Pred Hedwig sa za najvýznamnejší titul, čo sa queer tém týka, dá považovať The Rocky Horror Picture Show. Verím, že náš muzikál by mohol slovenské a české publikum – a vyznie to možno ako klišé – inšpirovať, aby sa nebáli byť sami sebou a hľadať svoje šťastie. Posolstvom našej šou je, že ‚nie si v tom sám‘, chceme komunitu maximálne podporovať.“ Podľa Pavla zahraniční autori šou posmeľujú tvorcov, aby jej inscenácie adaptovali na svoj lokálny spoločenský kontext. Česká verzia príbehu sa teda odohráva v súčasnej Prahe, reaguje napríklad na domáci šoubiznis a niektoré vtipy a situácie museli tvorcovia prispôsobiť, aby im domáce publikum porozumelo. Upravený text musel prejsť autorským schvaľovaním v Spojených štátoch.

Magazín QYS

Ústrednou témou bola vulva „Myšlienku na českú produkciu Hedwig sme nosili s dramaturgom Jardom Panenkom v hlave už niekoľko rokov a na poradách padlo mnoho mien, kto by mohol hrať hlavnú rolu. Od celebrít, muzikálových matadorov, až po mladých talentovaných neznámych spevákov. Rola Hedwig je skutočne náročná a jedinečná v porovnaní s bežnými muzikálmi.“ Prácu nakoniec Pavel s Jardom ponúkli jednému zo svojich najlepších priateľov, Romanovi Tomešovi. Mladý herec vystupoval pred siedmimi rokmi aj v českej verzii muzikálu Rent. „Rolu prijal, a potom chvíľu aj ľutoval, ale nakoniec s ňou dobre zabojoval a zžil sa s ňou. Roman je veľmi otvorený, hoci nepatrí do LGBTI+ komunity, nebol to pre neho morálny problém. Verím, že sa medzi hercami nájdu takí, ktorí by sa do ženských šiat z princípu neobliekli,“ vraví Pavel. Na projekte spolupracoval aj slovenský muzikálový herec Laco Hudec Šubrt, ktorý si pred pár rokmi založil s kamarátkou značku Vecizveci, upozorňujúcu na plytvanie v móde. Pestrofarebné vankúše, tašky, ľadvinky pripravuje zo starého oblečenia, napríklad z košieľ alebo džínsov, ktoré nachádza v secondhandoch. Do Hedwig ho zavolali ako autora kostýmov.

„Najprv som si pozrel film, a príbeh ma veľmi zaujal. Povedali mi, že to, čo nosí Hedwig, je najdôležitejšie. Preto som začal s jej odevom. Inšpiroval som sa dobou a jej príbehom. Je šťastná vo svojej koži? Cíti sa ako muž, alebo ako žena? Odpovede som sa snažil vložiť do jej kostýmov. Postup bol rovnaký aj pri ďalších postavách – zisťujem si, kde postavy žijú, pozerám si videá, čítam módne časopisy a vystrihujem si obrázky a inšpirácie. Často sú to texty, hlášky, vtipy. Potom si listujem a vymýšľam konkrétne odevy. Ústrednou témou bola pre mňa vulva, je skoro na každom kostýme.“ Laco je šťastný, že si ho tím šou vybral aj preto, že chceli, aby boli kostýmy čo najviac upcyklované. Z tohto dôvodu má Hedwig sukňu z kravát alebo top vyrobený z džínsov. Všetky veci okrem topánok a jednej bundy sú zo secondhandov a následne dotvorené. „Napríklad Hedwig má džínsovú bundu zo sekáča, na chrbte má vytvorenú spomínanú vulvu zo zbytkov látok a strapce na rukávoch zo zipsov vo farbe nemeckej vlajky. Zipsy som dostal od jednej firmy ako tzv. deadstock – nevyužitý materiál.“ Českú verziu plánuje autorský a herecký tím rozšíriť aj do ďalších miest, pripravujú aj verziu pre festivaly a dohaduje sa i hosťovanie v Bratislave počas jesenného festivalu Drama Queer. •

Verím, že sa medzi hercami nájdu takí, ktorí by sa do ženských šiat z princípu neobliekli...

Magazín QYS

Pavel Košatka (vpravo) s choreografom Tomášom Smičkom na skúške Hedwig v Malostranskej besede

Jar 2022

Režisér Juraj Bako:

Andrej Kuruc Fotografia: Jakub Kováč

Téma čísla

Queer divadlo mi pripadá trefné, lebo sa vyjadruje k veciam, ktoré sú často v spoločnosti tabu

Juraj Bako je mladý umelec, ktorý pochádza z Bratislavy. Na VŠMU začal študovať divadelnú réžiu. Ako sám však hovorí: „Na divadelnej réžii mi typ výuky nevyhovoval. Zistil som, že inklinujem k iným formám divadla. A preto som nakoniec skončil bábkarskú réžiu a dramaturgiu.“ Od jesene začal doktorandské štúdium na katedre bábkarskej tvorby, a zároveň študuje digitálne umenie vo Viedni, kde v súčasnosti aj žije.

Magazín QYS

V roku 2015 založil s ľuďmi zo svojho ročníka Divadlo FÍ, ktoré sa venuje najmä detskej tvorbe. Nemyslí si, že to, že je gej, priamo ovplyvnilo jeho výber divadelného povolania. „Na strednej som chodil na ‚dramaťák‘. Bol to otvorený priestor pre ľudí, ktorí doň chodili, kamarátov, pedagógov a pedagogičiek. Trávil som tam veľa času. Bol to pre mňa bezpečný priestor,“ spomína Juraj. Keďže sa vo svojom okruhu cítil prijatý, ani pri coming-oute svojim blízkym kamarátom sa nikdy nestretol s negatívnou reakciou. „Doma to bolo tiež veľmi hladké. Drámy sa nekonali. Chvíľku trvalo, kým sa s tým rodičia naplno stotožnili. Ale od začiatku boli veľmi podporní. Som im za to vďačný,“ spomína Juraj. Čo je vlastne queer divadlo? Juraj by ho definoval ako divadlo tvorené ľuďmi z komunity, alebo divadlo, v ktorého dielach je ústredná queer tematika a témy menšín. „Queer divadlo mi pripadá trefné, lebo sa vyjadruje k veciam, ktoré sú často v spoločnosti tabu,“ dodáva. Sám s queer témami pracuje vo svojej tvorbe, napríklad v inscenácii Δ x Ψ Nyuli (delta vs. psí). Ide o predstavenie vizuálneho divadla podľa denníkov známeho stredoeurópskeho maliara Ladislava Medňanského (Mednyánszky László), ktorý bol gej. Publikácia o Medňanskom ho svojou formou zaujala. „Mám rád intímne zápisky ľudí. Je fascinujúce skúmať a odhaľovať osobnosť konkrétneho človeka. Zároveň som sa vedel s jeho denníkmi stotožniť. Bolo to jedno z prvých literárnych diel, v ktorom som sa stretol s ústrednou témou homosexuality,“ vysvetľuje Juraj. Zápisky majú často romantické ladenie a Medňanský ich písal formou listov zosnulému priateľovi. Zaujímavý vzťah motivoval Juraja spracovať maliarove spomienky do divadelného tvaru. Zaoberá sa témami, o ktorých je potrebné rozprávať. „Fakt, že Medňanský bol homosexuál, sa v dejinách

umenia dlho cenzuroval a zatajoval. Pritom je pre jeho tvorbu kľúčový. Na mnohých obrazoch sú postavy mužov z rôzneho prostredia.“ Keď bol Juraj na činohre, vnútorne sa nestotožňoval s tým, ako sa od nich žiadalo veci robiť. Cítil potrebu spracovať príbeh po svojom a netradične. Pri spracovaní textu postupoval metódou, v rámci ktorej jednotlivé pasáže z denníkov spájal kolážovou formou. V inscenácii aj sám účinkoval. V minulosti sa zúčastňoval recitačných súťaží. „Bola to vždy pre mňa aktívna performerská rola, takže som si pri tomto predstavení povedal, že si to ešte chcem vyskúšať.“ Momentálne sa však neplánuje k hraniu vrátiť. Menšinová téma sa objavila aj v predstavení Bratia. A sestry?, ktoré robil s Divadlom FÍ. „Celé sa to točilo okolo rôznych mytológií. Pracovali sme so starou slovanskou, severskou mytológiou aj bibliou a ich pohľadom na ženu. Zabŕdli sme do feministickejších tém a tém rôznych identít,“ vysvetľuje Juraj. V tvorbe pre deti sa v Divadle FÍ snažia prispieť k ich budúcej spoločenskej angažovanosti. Teraz sa venujú témam ochrany životného prostredia, globálneho otepľovania. „Pri všetkých projektoch je pre nás dôležité pretlmočiť deťom, aby boli angažované. Že v situácii, keď niečo neviem vyriešiť, ak sa ozvem, požiadam o pomoc, tak potom iní ľudia majú páky na to, ako problém začať riešiť,“ opisuje ich prístup. A rovnako sa venujú téme akceptácie. Obecenstvo spoznáva inakosť napr. cez postavičky rôznych zvierat, vekovo prístupným spôsobom. Podľa Juraja sa až na zopár výnimiek queer tematika objavuje najmä v repertoároch nezávislých divadiel alebo performatívnych skupín. „Keď som ešte situáciu na Slovensku sledoval aktívnejšie, zdalo sa mi, že v kamenných divadlách sa projekty točia okolo tej istej skupiny ľudí. Je tam malá variabilita, a tým pádom aj obmedzený výber tém.“

Magazín QYS

Queer divadlo mi pripadá trefné, lebo sa vyjadruje k veciam, ktoré sú často v spoločnosti tabu.

Podľa Juraja by pomohlo pozývať viac ľudí zo zahraničia a divadlá viac otvoriť diverzite. Ani na škole sa napríklad nevenovali špecificky queer téme. Jedine na výberovom predmete Slávy Daubnerovej o tanečnom divadle pozerali a rozoberali rôzne záznamy aj s touto tematikou. No čo sa týka iných predmetov, ako dejiny divadla, tam nič také nezachytil. Ale verí, že veci sa začínajú meniť. Dôležité podľa neho je, že sa LGBTI+ témy otvárajú, stále sa im venuje priestor, nemlčí sa o nich, napriek žalostnej politickej situácii na Slovensku.

v takýchto „drobnostiach“ vidím, že tá spoločnosť to celkom inak prijíma a má už inú úroveň diskusie,“ zamýšľa sa Juraj.

Juraj vo Viedni sleduje nezávislú scénu. V študentských prácach je queer tematika veľmi prítomná. „Mám pocit, že už sú ďalej. Rozoberajú témy ako nebinárnosť, fluidita v sexualite,“ približuje Juraj. Ako príklad uvádza kultúrny priestor s názvom studio brut. Ide o koprodukčný dom, kde nadväzujú spolupráce s viedenskými a medzinárodnými umelcami a umelkyňami. Nemajú stálych performerov, majú však vybudovanú sieť takých, s ktorými často spolupracujú. Venujú sa multidisciplinárnym projektom. „Zaujímavé je, že experimentálne divadlo vo Viedni vychádza viac z vizuálneho umenia, ktoré je vo všeobecnosti progresívnejšie,“ približuje Juraj. Tam sa venujú častokrát queer témam. Sprevádzajú to aj zdanlivé drobnosti. Napríklad v bulletinoch uvádzajú účinkujúcim preferované zámená. V tom kultúrnom priestore mali toalety, kde boli dve miestnosti. Na dverách jednej mali obrázky dvoch pisoárov a jedného záchodu a na dverách druhej dva záchody. „Ľudia si mohli vybrať, kam chcú ísť, bez podmieňovania rodom. V zásade

Čo sa týka budúcnosti, Juraj plánuje pokračovať v spolupráci s Divadlom FÍ. Na jeseň však pripravuje projekt Pandémia+ s divadlom Nomantinels. „Motivovala ma tematika HIV. Je dôležité o tom hovoriť. Je to pre mňa výzva pracovať s novými ľuďmi, tímom, nový typ projektu. Zmenu pre mňa predstavuje aj to, že po divadle pre deti sa tým vraciam k divadlu pre dospelých,“ popisuje Juraj. Koncom minulého roka sa podieľal na založení novej platformy pre súčasnú bábkarskú tvorbu, kde plánujú robiť projekty v experimentálnej línii, taktiež skôr pre dospelé publikum. „Vidím, že veci sa menia, hoci superpomaly, ale smerujú k lepšiemu. Za posledné roky vzniklo veľa nových nezávislých divadiel, ktoré sa venujú tiež angažovaným témam. Pomohlo by, keby sa univerzity, kamenné divadlá, inštitúcie viac otvorili, aby neboli skostnatené, aby tam bola diverzita ľudí aj tém,“ uzatvára Juraj.

Jar 2022

V súčasnosti Juraj študuje digitálne umenie vo Viedni. „Mojou motiváciou bolo získať know-how, tipy, triky, zručnosti, ktoré by som vedel využiť v divadle. Získať technický background.“ Aj vo svojom aktuálnom výskume na VŠMU sa venuje rôznym možnostiam využitia interaktívnych a digitálnych technológií v bábkarskej tvorbe.

•

Tonie Thimble Fotografie: Jakub Kováč Ilustrácia: Viktor Hajnal

Téma čísla

Divadlo a realita pri tranzícii: príbeh performancie F64.2

Vnútorné prežívanie ako osoba iného pohlavia, než jej bolo určené pri narodení, sa na Slovensku diagnostikuje ako transsexualizmus. Komunita a internet preferujú na označenie týchto ľudí výraz transrodoví, keďže prípona -sexuálni mnohých mýli. Rodová identita nesúvisí so sexuálnou orientáciou. Stret sveta medicíny a reality „pacientov“ je plný nepochopení a prekvapivých otázok. Transrodový mladík Claude Johann Čierny oslovil transrodovú komunitu dotazníkom o najčudnejšej otázke, ktorú ako klienti dostali počas sedení u psychiatra či psychiatričky. Desať „najlepších“ otázok spracoval do divadelnej performancie, ktorú spolu s ním odohral kolektív výhradne transrodových účinkujúcich.

Magazín QYS

S predponami cis- a trans- sme sa snáď každý a každá stretli na základnej škole na chémii. Cis- znamená „na tejto strane“ a trans- „na opačnej strane“, obe predpony pochádzajú z latinského jazyka. Google vám našepká, čo to znamenalo v organickej chémii pri molekulách. Pre nás je zaujímavé vnútorné prežívanie človeka a to, či je v súlade s hormónmi, ktoré v puberte menia naše telo. Cisrodový človek sa cíti vo svojom tele ako doma. Veľa transrodových ľudí sa nespoznáva v zrkadle a nevie, čo robiť so sebou, aby to prestalo bolieť. Tento nesúlad vnútra a zovňajšku sa označuje slovom rodová dysfória. Riešenie a „liečba“ sú jednoduché – klientovi či klientke sa dovolí fungovať v spoločnosti ako osoba takého rodu, s akým sa vnútorne identifikuje. Zmení sa mu meno, doklady, a možno sa mu predpíšu hormóny. Ak chce a má na to možnosti, dá si preoperovať časti

tela. Nie každý to však chce. Rod aj sexualita sú analógové, sú to spektrá. Psychiatri a psychiatričky sa veľmi zdráhajú povoliť predpisovanie hormonálnej liečby a operatívne upravenie genitálií. Veď čo ak si to ten jedinec rozmyslí? Ich riešením je povoliť zmenu pohlavia v dokumentoch, až keď si dospelý jedinec nad 18 rokov preskákal cez všetky prekážky a dal sa sterilizovať. Iné krajiny povoľujú úradnú tranzíciu spolu so sociálnou, čiže skoro okamžite. A medicínskej tranzícií dajú čas. Čize ak si to náhodou rozmyslíte v zahraničí, iba si zmeníte doklady naspäť, ale ak ste z toho 1 %, ktoré tranzíciu oľutuje na Slovensku, máte smolu. Lekárski špecialisti a špecialistky z psychiatrie-sexuológie si občas priam užívajú moc, ktorú majú nad vaším životom. Minimálne tá psychiatrička, ktorú som hrala v divadle ja, áno.

Claude Johann Čierny, mladý transrodový chalan zo Žiliny sa rozhodol poukázať na realitu tranzície divadelnou hrou. Oslovil transrodovú komunitu a zostavil z nej herecké obsadenie. Často sa stáva, že transrodové postavy vo filme stvárňujú cisrodoví herci a herečky. Eddie Redmayne si takto vo filme Dánske Dievča zahral Lili Elbe, jednu z prvých transrodových žien, ktoré podstúpili operáciu genitálií. Pri Lilinej tranzícii neboli použité hormóny a krátko po transplantácii maternice zomrela na komplikácie. Dá sa teda pochopiť, prečo sa v tomto prípade produkcia rozhodla do hlavnej úlohy obsadiť muža, no tento trend v Hollywoode prevláda celkovo a redukuje komplexnosť transrodovej ženy na muža v sukni. Divadlo, kde transrodových ľudí hrajú transrodoví amatérski herci a herečky a jedinú cisrodovú postavu hrá tiež transrodový človek, je príjemnou zmenou. Scenár vznikol po zozbieraní otázok z reálnych psychiatrických a psychologických sedení, ktoré si transrodová mládež odskákala pri snahe prejsť medicínskou tranzíciou. V inscenácii si tak zahrali sami seba a konečne dostali príležitosť verejne vyjadriť pohoršenie nad tým, ako ich budúca lekárska starostlivosť závisí od toho, či je ich obľúbená farba modrá, alebo ružová. Jeden z respondentov spomenul, že lekár chcel vedieť, či číta noviny. Túto otázku sme pretransformovali. Noviny slúžili ako tangenta na otvorenie novej, aktuálnej témy. Pri premiére som sa ako psychiatrička pýtala, čo si myslia o Borisovi K. a jeho údajnej zápletke s transrodovou modelkou. Pri ďalšom predstavení, ktoré bolo kvôli pandémii ochorenia COVID-19 o rok neskôr, sme debatovali o orbánovských zákonoch, ktoré boli odmietnuté

v našom parlamente. Jedným z tematických, no neodsúhlasených návrhov, bolo spomenúť prvorodené dieťa Angeliny Jolie a Brada Pitta, ktoré po rokoch vystupovania v oblekoch prišlo na premiéru filmu Eternals v šatách. Asra, člen tímu bez predchádzajúcich divadelných skúseností, spomenul, ako mu performancia F64.2 pomohla pracovať na svojej úzkosti a dovolila mu stretnúť sa s ľuďmi, ktorých trápia podobné veci: „Mohol som prejaviť svoje pocity ohľadne aktuálnej situácie, ohľadne toho, ako sa správajú ľudia, hlavne lekári, k transrodovým ľuďom. Ukázali sme publiku našu realitu a dúfam, že sa vďaka tomu transfóbovia nad sebou zamyslia.“ Názov performancie je kód z Medzinárodnej klasifikácie chorôb v desiatej verzii desiatej revízie (MKCH-10), ktorú aktuálne na Slovensku používame. Kód F64.2 zapíše pacientovi či pacientke do zdravotnej karty lekár, keď u nich diagnostikuje poruchu sexuálnej identity v detstve. Diagnózy F64 sú v MKCH-10 zaradené medzi duševnými poruchami a poruchami správania, pod hlavičkou porúch sexuálnej identity, hneď po poruchách návykov a impulzov (F63), pred poruchami voľby sexuálneho objektu (F65). Na povolenie medicínskej tranzície potrebuje klient či klientka diagnózu F64, čo transfóbni ľudia radi zneužívajú a tvrdia, že transrodové osoby sú duševne choré. Menej zbehlí lekári a lekárky sa k transrodovým ľudom správajú ako k pacientom, miesto toho, aby ich brali ako svojich klientov a klientky. Patologizujú tak skupinu ľudí, ktorí im musia dokázať, že to s tranzíciou myslia naozaj naozajsky vážne. Štúdií, ako pracovať s transrodovými ľuďmi, je veľmi málo. Mladistvých skúmame ešte menej. Najcitovanejšia je štúdia z roku 2013, z pera Thomasa Steensmu, ktorá spomína vlastné limity a nedostatky. 63 % respondentov a respondentiek si do šestnástich

Magazín QYS

rokov rozmyslelo, že nie sú transrodovými osobami. Číslo je to vysoké, ale nižšie ako v predchádzajúcich štúdiách. Do štúdie však boli zaradené aj deti, ktoré prejavovali bežné experimentovanie v ranom detstve, aké je súčasťou prirodzeného vývoja dieťaťa. Nemalá časť detí sa už nevrátila na druhú časť štúdie, ale bola vo výsledkoch zaradená do skupiny desistívnych detí, teda detí, ktoré od pôvodne predpokladanej prezentovanej transrodovej identity upustili. Dotazník vyplňovali rodičia, nie deti samotné. Väčšina detí nevyjadrila záujem o tranzíciu. Steensma zistil, že deti, ktoré v ranom detstve explicitne povedali, že chcú prejsť tranzíciou, mali rovnaké želanie aj v puberte. Vyplýva z toho, že ak dieťa samotné povie, že je chlapec alebo dievča, bude to isté tvrdiť, aj keď dosiahne vek potrebný na právnu a medicínsku tranzíciu. Deti, ktoré sa len hrali s maminými lodičkami alebo otcovými oblekmi, by vôbec nemali byť považované za transrodové, kým to samy nepovedia. Transfóbna časť populácie však radšej prezentuje ako fakt interpretáciu, že väčšina detí „z toho vyrastie“. Následkom toho sú snahy obmedziť všetkým deťom slobodný výber účesu

a šatníka, keďže tak predsa prebieha tranzícia u mládeže. Žiadne operácie, hormóny, maximálne tak blokátory puberty, ktoré sa predpisujú aj cisrodovej mládeži, keď začne dospievať priskoro. Lekári a lekárky – nateraz necháme bokom, či je to prejavom ich transfóbie – nevedia naisto, ako zhodnotiť, koho nechať prejsť tranzíciou a koho nie. Najlepšia štúdia v tomto ohľade sama pripúšťa, že jej cieľom nebolo stanoviť kritériá na tranzíciu. Slovenskí lekári a lekárky sa málokedy vzdelávajú prostredníctvom medzinárodných štúdií a radšej sa spoliehajú na otázky, ako napríklad či sa klient hrával s bábikami alebo autíčkami (čo takto plyšáci, pero a papier?), či klienta priťahujú mladé deti (pedofília nemá s transrodovosťou nič spoločné) a či má rád chlapcov alebo dievčatá. Dovolím si citovať part Viktora Hajnala, ktorého kresba ilustruje aj tento článok: „Sexuálna orientácia nesúvisí s rodovou identitou“. Viktor Hajnal chce cez svoje umenie poukázať na to, že nie každý či každá z nás spadá pod stereotypy spoločnosti; na to, že nás transrodových ľudí bolí žiť na reťazi. Jedného

z hercov som v druhej časti performancie symbolicky ja ako psychiatrička spútala nemetaforickou reťazou a odtiahla z pódia za zvuku transfóbnej nahrávky z Kulturblogu. Mojou úlohou ako psychiatričky bolo viesť predstavenie pomyselnou psychoterapeutickou skupinovou diskusiou, kde som v skutočnosti viedla monológ a odpoveďou na moje otázky boli nemé pohľady, údiv a groteska. Logika mojej postavy bola, že chcem svojim pacientom pomôcť, ale nevnímam, čo mi hovoria a ako mi dávajú najavo, že moje otázky sú často nemiestne. Po predstavení sme zachytili dvojaké reakcie od publika. Transrodoví diváci a diváčky len smutne prikyvovali, ako dobre sme vystihli realitu lekárskej starostlivosti na Slovensku. Cisrodová časť publika nás častovala objatiami so slzami v očiach, že sme im pomohli pochopiť ich transrodových kamarátov. Najväčší kompliment, ktorý som dostala ja, bol od postaršej panej, ktorá ma prišla pochváliť za moju ťažkú úlohu psychiatričky. Povedala mi, že sama je psychologička a vraj som vystihla niektorých jej kolegov. Bola si pozrieť naše predstavenie, pretože sama má transrodovú dcéru. Mladému režisérovi sa podarilo spojiť transrodových ľudí a ich rodiny a priateľov a nastaviť zrkadlo zdravotnému systému. Škoda len, že to nevideli lekárky a lekári, ktorí sa potrebujú najviac vzdelať o absurdnosti gatekeepingu, aký na Slovensku máme. Aktuálny systém nepomáha, nechráni, iba zdržuje pri získaní zdravotnej pomoci. Tak čo, akú farbu máte radi vy? •

Magazín QYS

Herec Peter Tilajčík:

Jar 2022

Kristián Lazarčík Fotografia: Jakub Kováč

Peter Tilajčík (1991) je divadelný herec a pedagóg. Pôsobí na Katedre bábkarskej tvorby na DF VŠMU a Katedre intermédií VŠVU v Bratislave. Už počas štúdia účinkoval v inscenáciách Blaha Uhlára v Divadle Stoka v Bratislave a Divadle Disk v Trnave. Hosťoval však aj v inscenáciách Štúdia 12, GAFFA, DPM, Uhol_92, Divadla Nomantinels, Divadla Ludus, Divadla Aréna, SND či v rôznych nezávislých zoskupeniach. Je členom Divadla Stoka a H.R.H. OZ. Väčšinou účinkuje v alternatívnych performatívnych a pohybových divadelných inscenáciách.

Téma čísla

Každý si musí vyjasniť, nakoľko má rád slobodu a nakoľko chce byť slobodný

S Blahom Uhlárom si začal profesionálne spolupracovať už počas štúdia na Vysokej škole múzických umení. Do akej miery ovplyvnil vývoj tvojej tvorby? Celá moja nasledujúca tvorba je ovplyvnená Blahom Uhlárom. Princípy improvizácie a dekompozície využívam pri tvorbe vlastných inscenácií alebo aj v spolupráci s inými divadlami. Stále na to nejakým spôsobom nadväzujem. Čo ťa na práci s ním najviac baví a inšpiruje? Najpríťažlivejšia je pre mňa tvorivá sloboda. Nie si obmedzovaný a zväzovaný nejakým divadelným textom, ktorý predtým už niekto napísal a ktorý musíš len interpretovať. Tvoríš od piky všetko sám, v spolupráci s partnerom, partnerkou alebo viacerými partnermi*kami. Najzásadnejšou pri tvorbe „uhlárovskou metódou“ je silná komunikačná úroveň v hereckom kolektíve. To je to, čo ma na tom baví. Sloboda, nespútanosť nejakými striktnými predstavami režiséra. Ja interpretujem sám seba. Postavy, ktoré si sám vymyslím, a tie potom hrám. V niekoľkých inscenáciách si stvárnil aj ženské postavy. Sú pre teba tieto roly niečím osobnejšie, intímnejšie? Pri improvizáciách, najmä v Stoke a Disku, sa mi často stáva, že prirodzene prechádzam z jedného rodu do iného. Mám postavu, ktorá v rámci jedného výstupu vystupuje ako muž, a potom ako žena, ale stále je to tá istá postava. Pre mňa v tom rozdiel nie je. Pokúsim sa to vysvetliť: môžem v rámci improvizácie hrať postavu, ktorá vychádza zo mňa a je so mnou nejakým spôsobom spätá. Ale nie som to ja, je to tá postava. Nie som to úplne ja, je to kúsok mojej osobnosti. Môže to byť niečo zamlčané alebo nejaká kreácia, napríklad škriatok. A rovnako je to aj pri stvárňovaní ženských postáv. Je to časť mňa. Nesnažím sa pri jej stvárnení viac gestikulovať alebo sa inak správať, modulovať hlas, inak sa tváriť alebo natáčať hla-

Jar 2022

vu. Držanie tela mám možno iné, ale to len vtedy, keď som na podpätkoch, pretože na nich stojíš inak než v bagančiach. Keď som robil Borderline, nezmenil sa dokonca ani môj prístup k textu. Delenie na to, či hrám ženu, alebo muža, mi pripadá v niečom hlúpe. Je to postava. Nezávisle od toho, či je to muž, žena alebo pes. Nezáleží na tom, ak v postave hľadáš jej základné motivické linky. Preto si myslím, že to netreba rozlišovať. Treba vystihnúť postavu, ako ju dokážem stvárniť a ako ju dokážem tlmočiť. Ako ti ju môžem predstaviť tak, aby si mi uveril, že som žena. Nemá zmysel uvažovať nad rodom. Pociťujem slobodu toho, že môžem zahrať čokoľvek. Pre javisko a v rámci skúšobného procesu, kde sa improvizuje, je to pre mňa bezpečný priestor. Toto pre mňa znamená slobodu. Aj to, že môžem stvárňovať ženy. Pre mňa je sloboda robiť to, čo mi akurát vtedy napadne. Čo sa vynorí z podvedomia. Asi je pre mňa typické, že sa to takto strieda. Často pracujem so ženami. Možno je to aj tým, že som vyrástol v ženskom kolektíve, kde sa prirodzene cítim bezpečnejšie. V tom mužskom sa mi ťažšie nadväzujú nejaké kontakty. Je pre teba v tvojej profesii jednoduchšie odhaliť sa fyzicky, alebo duševne? Záleží viac na tom, s kým pracujem a nakoľko tomu človeku dôverujem. Keď sme napríklad robili predstavenie Eva s Maťom Hodoňom v GAFFE v roku 2017, ešte som sa nedokázal tak vnútorne otvoriť, aby som povedal všetko. Predstavenie bolo naviazané aj na moju mamu a v tom čase som sa ešte vyrovnával s jej stratou. Nechcel som si nejakým spôsobom jatriť rany. Mal som pocit, že sú veci, ktoré by mali jednoducho zostať súkromné. To si už ale teraz nemyslím. Jednoducho, ak pracujem s niekým, komu dôverujem, je pre mňa rovnako ľahké vyzliecť sa aj z kože, aj z oblečenia. Ale, samozrejme, asi je ľahšie vyzliecť sa donaha, než ukázať svoju vnútornú nahotu. Ľudia to dokážu využiť. Na druhej strane, je toho toľko, čo sa dá využiť. Ja

nepracujem s ľuďmi, ktorým by som nedôveroval alebo ktorých by som nemal rád. Keďže som na voľnej nohe, pracujem s ľuďmi, s ktorými mám aspoň čiastočne vybudovaný nejaký vzťah. Určite je to ťažké, treba si na to zvykať. Ja som od roku 2012 naučený na to, že idem stále zo seba, a tak je to pre mňa už jednoduchšie. Je teda pre teba teraz už jednoduchšie rozprávať na javisku aj o čerstvých bolestiach? Je to o prehodnotení. Tým, ako sa život nejakým spôsobom vyvíja a starneš, tak si vlastne uvedomíš, že možno rozprávať aj o veciach, ktoré sú veľmi boľavé. Aj keď by si z pohľadu spoločnosti nemal, ale možno sa s tým niekto stotožní, môže si to s niečím spojiť. Tá bolesť sa pretransformuje na niečo iné. Či už na hnev, radosť, lásku. Ale je tam tá životná skúsenosť. A to je asi najpodstatnejšie, aspoň pre mňa a v mojej tvorbe, aby tam bola pravda. Nájsť ju, aby to bolo skutočné, aby tam bol aspoň ten pach niečoho, čo je pravdivé. S Katarínou Gurovou pripravujete performatívne dielo s názvom Bastard. Ide o ďalšiu inscenáciu podľa knihy Ivany Gibovej Eklektik bastard? Nie. Vidíš, tento kontext mi ani nenapadol. Ako teda Bastard vznikol a o čom to bude? Bolo to v jeden taký večer, keď sme s Kaťušou Gurovou trošku pili, zabávali sa, a naraz sme si povedali, že by sme chceli spievať. Ani sme sa nenazdali, už sme sa ocitli na rezidencii divadla Pôtoň. Obaja síce vieme spievať, ale nie tak, že by sme tým ohurovali. Tak sme si vymysleli, že spravíme šansónové duo. Neviem to ešte úplne uchopiť slovne, ja to volám performatívny šansón – čokoľvek ten pojem znamená. Bude sa tam spievať aj hrať divadlo. Texty, ktoré sme si pripravili na rezidencii, na seba budú nadväzovať a spracúvajú témy, ktoré sa nás momentálne veľmi dotýkajú: od toho, že teraz všetci

v mojom okolí majú deti, lebo už tlačí čas, až po to, že ide vojna a treba ďalšie zásoby. Je to aj o chľaste, ktorý nás strašným, ale aj dobrým – teda neviem, či úplne dobrým – spôsobom ovplyvňuje. Pracujeme s témami, ktoré vychádzajú z nás, z akéhosi pocitu neukotvenosti mileniálov, ktorí sa predierajú a strácajú v živote, nevedia si nájsť svoj priestor. Kedy sa môžeme tešiť na prvý výstup? Momentálne čakáme na to, či nám dá niekto peniaze, aby sme mohli osobne osloviť hudobníkov, ktorí by nám zložili hudbu, aby to malo nejakú relevanciu a hodnotu. My na seba nepotrebujeme, no toto potrebujeme pokryť. Nechceme, aby ľudia pracovali zadarmo. Pre mňa je to láska, no ostatným nemôžem povedať, že poďte s nami robiť a všetci budeme teraz žiť z lásky. I keď by to bolo super. Od Nadácie mesta Bratislava a BRDS by sme sa to mali dozvedieť najneskôr niekedy v apríli. FPU má teraz otvorenú výzvu, výsledky sa dozvieme až niekedy v máji. Toto bude v podstate náš prvovýstup. Názov Bastard nie je inscenáciou, ale platformou. Dúfajme, že sa to rozvinie. Budem držať palce. Keď už sme teda spomenuli Ivanu Gibovú – je ti jej tvorba blízka aj mimo divadelných dosiek? Jej texty sú pre mňa príťažlivé tým, že v sebe majú hlad. Postavy sú plastické a viem si ich spájať s ľuďmi, ktorých ona možno ani nepozná. Je tam veľmi silná dávka autenticity a trápnosti. Nie je to iba kalkul. Ona, s tou svojou živočíšnosťou v textoch, nemá žiaden ostych pracovať s témami, ktoré nie sú príjemné alebo sú pre väčšinu ľudí absolútne tabu. A to je mi veľmi blízke, lebo sa s tým stretávam aj ja pri svojej tvorbe. Páči sa mi, že je v tom slobodná a dovolí si ísť miestami veľmi silno proti prúdu, ktorý tu je.

Magazín QYS

Vraj jej v textoch veľakrát vyčítajú vulgarizmy. Nám v Stoke aj v Disku vždy vyčítali, aj vyčítajú, že sa v inscenáciách veľmi veľa nadáva a že je to hrozné. Ale veď do piči, všetci nadávame. To je presne tá ľudská faloš – doma je to v poriadku, ale len čo to príde na verejnosť, už nie. Dejú sa oveľa horšie veci, nadávka je to najmenej. Kto nadávky nechce používať, nech ich nepoužíva, ale prečo mám byť takto obmedzovaný ja? Veď je to moje slobodné rozhodnutie, a robíme to všetci. Aj v duchu. Nakoniec aj myšlienka je hriech, keď už sa ideme odvolávať na nejaký katechizmus. Je kniha, ktorá ťa nejakým spôsobom ovplyvnila, alebo zmenila niečo v tvojom nazeraní na život? Neviem či úplne zmenila, ale možno skôr niečo otvorila. Mám tri knihy, ktoré sú pre mňa veľmi vplyvné, čo sa týka voľby literatúry a vôbec textov, ktoré mám rád a v ktorých si niečo nachádzam. Prvá je Čakanie na Bojanglesa od Oliviera Bourdeauta. Je trošku podobná Vianovej Pene dní, je to veľmi bolestivé, smutné čítanie, a to občas potrebuješ. Potom Malý život od Hanye Yanagihara. To je knižka, pri ktorej sa mi prvýkrát stalo, že som sa natoľko zžil s postavami, že som po ceste na skúšku rozmýšľal, čo asi robia. Aj keď prvých osemdesiat strán bolo príšerných, nedalo sa to čítať, a pôvodne som si myslel, že tú knihu ani nikdy nedočítam. A posledná, čo ma teraz chytila, je od Joan Didion Lízni si a hrej. Ale je ešte milión takých kníh. Jedni z mojich najobľúbenejších spisovateľov sú Szilárd Borbély alebo poet Milan Děžinský. Ja aj v literatúre vyhľadávam taký ten pach, ten život, tú bolesť, autenticitu a pravdivosť, a môže byť aj v magických motívoch. Alebo Malý princ je pre mňa kniha, ktorú kedykoľvek prečítam, kedykoľvek si ju otvorím, niečo v nej nachádzam. Je tam pravda, nie

Jar 2022

Tá bolesť sa pretransformuje na niečo iné. Či už na hnev, radosť, lásku. Ale je tam tá životná skúsenosť. A to je asi najpodstatnejšie, aspoň pre mňa a v mojej tvorbe, aby tam bola pravda. Nájsť ju, aby to bolo skutočné, aby tam bol aspoň ten pach niečoho, čo je pravdivé.

je to umelina. Teraz čítam knihu od americko-vietnamského autora Oceana Vuonga, ktorý s rodinou emigroval do Ameriky. Je fajn, ale je tam istá dávka akéhosi pátosu a zvláštneho idealizovania neidealizovateľného, napriek tomu, že to idealizovať nechcel. Mám rád, keď sú texty plnohodnotné, plnokrvné, aj s tým močom a krvou. Nemám rád usmerňovanie – načo? Pripravujete teraz niečo nové v spolupráci s tvojim kamarátom a kolegom Braňom Mosným? Vo februári sme mali premiéru predstavenia Stayin’ alive v Disku v Trnave. Teraz začíname chystať novú inscenáciu, tiež v Disku. A konečne sme sa dostali k rekonštrukcii priestoru pre Stoku, takže, ak sa nám to podarí, niekedy v polovici apríla, najneskôr v máji by sme tam mohli začať hrať.

Tu na Slovensku máme takú zvláštnu náturu a zvyk komentovať všetkých. Práve to prináša neslobodu. Pre mňa bude sloboda to, keď vyjdem von, na hlave budem mať hoc aj kohúta, a nikto si to nevšimne – bude to nejakým spôsobom mimo vnímania. Budeme sa vnímať len ako jednotlivci, ty si a ja som, a ja som preto, lebo si ty.

Ako vnímaš situáciu queer ľudí a komunity na Slovensku? Zaznamenal si nejaký progres? To je ťažká otázka. Myslím si, že spoločnosť sa nejakým spôsobom vyvíja. Mám pocit, že ľudia sú nespokojní, nešťastní, a práve tým dochádza k radikalizácii istej konzervatívnej časti, zatiaľ čo iná sa veľmi liberalizuje. V Bratislave si už môžem dovoliť vyjsť von s nalakovanými nechtami alebo výstredne oblečený, ale stopercentnú bezpečnosť necítim. Tu na Slovensku máme takú zvláštnu náturu a zvyk komentovať všetkých. Práve to prináša neslobodu. Pre mňa bude sloboda to, keď vyjdem von, na hlave budem mať hoc aj kohúta, a nikto si to nevšimne – bude to nejakým spôsobom mimo vnímania. Budeme sa vnímať len ako jednotlivci, ty si a ja som, a ja som preto, lebo si ty. Samozrejme, pred desiatimi rokmi by som do Dunajskej Stredy nemohol ísť v žltom kabáte. Alebo by som nešiel – ako to hovorím v Pasáži 5. Vnímam tu drobné zmeny, ale niekedy neviem, či sú to zmeny v spoločnosti, alebo vo mne.

Myslíš si, že bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa dostaneme k ideálu, aký opisuješ? Ja dúfam, že sa toho dožijem. A nielen kvôli tomu, že tu máme vojnový konflikt na Ukrajine, ale aj kvôli tendenciám v spoločnosti, či už v Európe, alebo aj na celom svete. V našom východoeurópskom kontexte je to vyhrotené a rozkoly v spoločnosti sa prehlbujú. Stále sa pritom nachádzajú kolektívni vinníci – či už Maďari, Rómovia, alebo queer ľudia, o chvíľu to budú, a niekde už aj sú, ženy. Neviem, či ten liberalizačný posun nezačne stagnovať pod šovinistickým tlakom. V momentálnej situácii si niečo takéto predikovať nedovolím. Pre mňa je zlý sen a des, ako môžu vôbec v parlamente sedieť takí ľudia, akí tam sedia. A to nerozprávam len o Kotlebovej strane, alebo o Republike či Hlase, bavíme sa aj o OĽaNO a tak ďalej, kde sú ľudia, ktorí sú rezolútne proti nejakej liberalizácii. A sú v každej strane. Neexistuje tam jedna strana, ktorá by túto tendenciu nemala aspoň čiastočne. A to je hrozné. Existujú ľudia, nielen mladí, ktorí sa cítia tro-

Magazín QYS

chu stratene v spoločnosti aj vo svojej sexuálnej orientácii a boja sa otvoriť. Čo by si im z tvojej pozície herca a pedagóga odkázal? Každý si musí vyjasniť, nakoľko má rád slobodu a nakoľko chce byť slobodný. Lebo, ako hovorí Bukowski, ľudia nerozumejú slobode a nemajú radi slobodu. Lucia Piussi v Živých kvetoch spieva: „Sloboda je to, čo ťa najviac uráža a irituje“. Asi je to o tom, zvážiť si, či chcem byť vnútorne slobodný. Či sa chcem prijať taký, aký som, alebo žiť v skrytosti, tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď nie je. Aj mne dlho trvalo, než som to dokázal. Môj verejný coming-out prišiel v roku 2015, v rámci inscenácie budbabkar.2015. Je to iba sedem rokov dozadu. Tiež som uvažoval, či to vôbec spraviť, aký to má pre mňa zmysel. Ale nezačal som sa potom správať inak. Pokračoval som v rovnakom obliekaní, rovnako som rozprával, gestikuloval, tancoval. Len sa ma odvtedy už nikto nespýtal: „A ty si gej?“ A to ma baví.

Jar 2022

Niekedy to, či človek nájde odvahu byť slobodným, závisí aj od prostredia, v ktorom vyrastá a ktoré ho formuje, či v ktorom žije. Nezostanú niektorí ľudia radšej v utajení svojej identity, ale v určitej komfortnej zóne? Toto je tá otázka. Či je to vôbec komfort, byť neslobodný. Áno, pre niekoho možno je. To je otázka, ktorú si ale musí každý zodpovedať sám. Neodsudzujem ľudí, ktorí sa „neoutli“. Možno by im to pomohlo, aj komunite, ale kto som ja, aby som súdil, alebo aby som niekoho k niečomu vyzýval. Je to na každého osobnom rozhodnutí. •

Herec Viktor Horján:

Matej Uhlár Foto: Archív Viktora Horjána

Rozhovor

Sila nie je v dave, ale v jednotlivcoch, ktorí sa za seba nehanbia! Divadelný herec Viktor Horján je pre svoju otvorenosť a úprimnosť, s akou sa vyjadruje k témam, ktoré predstavujú v slovenskej spoločnosti tabu, milovanou i nenávidenou osobnosťou šoubiznisu.

Ako by ste sám seba charakterizovali? Som herec… Mal som na mysli skôr to, aká ste osobnosť. Myslím si, že to je veľmi náročná otázka pre človeka, o ktorom je reč. Rozhodne sa nehanbím za to, kto som, kým som. Nemám problém hovoriť o tom, čo práve prežívam, čo ma trápi, čo ma teší. No o tom, aká som v skutočnosti osobnosť, asi najlepšie vypovedajú moje činy. Všetko, čomu sa venujem a čo sa snažím po sebe zanechať. Ale hodnotiť sám seba predsa nemôžem. To by ste sa asi museli opýtať iných ľudí, či im niečo dávam.

iný, ak tým nikomu neubližuje, je to predsa úplne v poriadku. Každý z nás si zbierame skúsenosti na iných cestách osudu. Prečo by sme sa teda mali báť podeliť sa s ostatnými o svoje poznanie? Nikdy nevieme, komu tým môžeme pomôcť.

Prináša podľa vás javisková forma umenia dostatočnú pomoc queer komunite? Podstata divadla je v tom, že toto umenie vždy reaguje na témy. Je úplne jedno, o aké témy ide – či o spoločenské, náboženské, queer, politické alebo úplne iné. Na javisku sa vždy nejakým spôsobom odzrkadľuje to, v akej situácii momentálne spoločnosť žije, aké problémy rieši. To, akú hodnotu bude mať inscenácia pre publikum, pre spoločnosť, v istom zmysle závisí aj od toho, aké silné a vyrovnané osobnosti sú jej tvorcovia a jej protagonisti.

Hneď v prvej odpovedi ste sa identifikovali ako herec. Dodáva vám sloboda divadelného umenia suverenitu, ktorá z vás vyžaruje? Divadlo je môj život. Herectvo mi pomáha prežiť aj tie najťažšie životné situácie. Pretože keď vyjdete na javisko, zabudnete na svoje osobné starosti, chmáry či pocity. Jednoducho sa musíte prevteliť do nejakej inej postavy a odžiť si kúsok jej života. Neraz tak nájdete aj odpovede na otázky, ktoré vlastne momentálne riešite aj vo svojom súkromí. To, že stojíte pred publikom, vám dáva nadhľad a odosobnenie, pretože vašou úlohou je v prvom rade sústrediť sa na to, aby ste podali čo najlepší výkon. A v tom je vlastne tá sloboda, ktorú môže človek získať prostredníctvom dramatického umenia. Pretože každá divadelná hra podlieha striktným pravidlám. Bez toho by vlastne nevzniklo žiadne predstavenie. Mnohokrát totiž aj niekoľko desiatok ľudí musí fungovať ako jeden celok, aby vytvorili celovečerné dielo.

Ako to myslíte? Som veľmi otvorený človek, nemám problém hovoriť napríklad o svojich problémoch aj vtedy, keď sa týkajú vecí, ktoré sú pre spoločnosť tabu. Som gej a nehanbím sa za to. Teraz sa vlastne v divadle GUnaGU premiéruje moja monodráma, ktorú som si sám napísal a sám v nej aj účinkujem. Je o rozchode páru rovnakého pohlavia. Nemám problém verejne hovoriť o tom, že ako opačne orientovaní sú šťastní. A zároveň poukazovať aj na to, že som človek, ktorý sa stretáva s rovnakými radosťami a starosťami ako všetci ostatní, ktorý prežíva rovnaké radosti a starosti. Aj keď sú niekoho názory na život trošku odlišné od väčšiny a jeho život v nejakom aspekte

Je podľa vás divadelné umenie vhodným nástrojom na zobrazovanie LGBTI+ problematiky a komunity? Divadlo nám nastavuje zrkadlo, v ktorom môžeme komplexne vidieť a vnímať problémy našej spoločnosti. Myslím si, že na to, aby vznikli napríklad nejaké divadelné súbory, ktoré by boli zamerané iba na inak orientovaných ľudí, slovenské obecenstvo jednoducho nie je pripravené. Vy a ani my herci nemôžeme predsa niekoho donútiť, aby človek prijal daný fakt či problém, a už tobôž nie, aby sa napríklad riadil riešením, ktoré mu ponúkame v inscenácii. To by bol určitý neželaný nátlak. Cieľom umenia je poukazovať na problémy a ovplyvniť ľudí, aby sa nebáli byť sami se-

Jar 2022

bou, byť silnými sebavedomými jedincami, ktorí sa nehanbia za svoju vnútornú silu. Tá z nás totiž robí to, kým naozaj sme. To vďaka nej sa cítime šťastní, a nie vďaka nejakému davu, v ktorom naša individualita zaniká. Stále sa však príliš často stretávame s názorom, že homosexualita sa spája prevažne s umeleckým svetom… Pre mňa je to len klišé, ktorého sa nezbavíme, kým sa mienkotvorní, úspešní a vysokopostavení ľudia nezačnú otvorene hlásiť k svojej orientácii. Ja osobne nenávidím toto delenie na queer a „normálny“ svet. Pre mňa je to obrovská hlúposť. Tak ako aj dúhové pochody či iné komerčné aktivity. Neheterosexuálne orientovaní ľudia sa musia najprv zbaviť nálepky inakosti. Podľa mňa napríklad v rámci Pride-ov si túto nálepku dobrovoľne dávame na čelo sami. Nie, skôr by sme sa mali prestať hanbiť za to, že aj keď sme teplí, máme presne taký istý život ako všetci ostatní, trápia nás rovnaké veci. Nemôžeme si adoptovať deti? No nemôžeme. Lebo, povedzme si, tá byrokracia je strašná a šikanuje nielen opačne orientovaných, ale často aj heterosexuálne páry či slobodné matky. Prečo sa teda nespojiť, keď evidentne máme všetci ten istý problém? Toto hranie sa na minority nikam nevedie. Veď každý človek je jedinečná bytosť, a preto je pochopiteľné, že cesta za šťastím viedla u každého z nás niekade inokade. Človek vo svojej podstate nemôže byť iný. Stále je to totiž ľudská bytosť. Človek môže byť iba jedinečný. Nebojme sa preto hovoriť o svojej výnimočnosti. O tom, aké radosti či starosti nám naša jedinečnosť prináša. Neschovávajme sa ale v dave, ktorý sa pokúša bojovať za naše práva. Každý človek ich má predsa rovnaké. Nehanbime sa za svoje životy a nebojme sa o nich rozprávať. LGBTI+ akcie budú mať zmysel vtedy, keď na nich nebude pochodovať dav, ale zástup silných a hrdých jednotlivcov – ak by tam bol napríklad nejaký spevák, bez ostychu napíše pieseň o láske k rovnakému pohlaviu, ak by tam bol maliar, namaľuje na túto tému obraz. Presne tak sa to snažím robiť aj ja. Máte na mysli svoju najnovšiu monodrámu?

To, že sa venujem LGBTI+ témam na javisku, je preto, lebo som, aký som. A myslím si, že každý umelec by mal podporiť práva alebo poukázať na neprávosti proti menšine, ku ktorej patrí a kde sa cíti byť šťastný. Uvedomujem si, že to nie je jednoduché. Ja som sa napríklad vo svojej hre za tú hodinu a desať minút poriadne vytrápil. Ale tak to malo byť. Pretože je to moja osobná výpoveď o tom, čo som si prežil. Rozpadol sa mi dvanásťročný vzťah s priateľom. To predsa zasiahne každého jedného človeka, ktorý si niečím podobným musel prejsť. A je úplne jedno, akého pohlavia bola jeho polovička. Myslím si, že to proste rozpráva o niečom, čo sa deje v spoločnosti takmer každý deň. Človek je tvor spoločenský, a preto vzťahy zanikajú a vznikajú. S divákom či diváčkou ma mohlo prepojiť práve to, čo som prežil. Možno sa mi podarilo ukázať emóciu, ktorú prežíva aj niekto v publiku a nevie sa s ňou vysporiadať, lebo ho trápi alebo sa za ňu hanbí, pretože si myslí, že ak pociťuje bolesť, sklamanie, zúfalstvo, robí to z neho slabšieho človeka. Možno sa mi prostredníctvom mojej inscenácie podarilo odovzdať niekomu informáciu, že cítiť sa presne takto je úplne v poriadku. V dnešnej čudnej dobe sa človek často až hanbí za svoje pocity. Bojí sa ukázať, že je zraniteľný. Možno aj preto existuje toľko pomyselných múrov a nenávisti medzi ľuďmi. •

Magazín QYS

Queer muzikály z Broadwaya a West Endu

David Benedek Fotografia: flickr.com - edfilmfest (Everybody‘s Talking About Jamie)

Muzikály sú pre mnoho queer ľudí útekom z ich každodenného života na miesto, kde prevláda hudba a tanec. Nie je tajomstvom, že mnoho členov LGBTI+ komunity obľubuje predstavenia z amerického Broadwaya či anglického divadla West End. Tento článok vám predstaví 10 populárnych muzikálov s queer témami a postavami.

Jar 2022

Priscilla, Queen of the Desert (2006) Jukeboxový muzikál adaptovali podľa rovnomenného filmu z roku 1994, v ktorom sú použité známe popové piesne ako I Will Survive či Girls Just Wanna Have Fun. Rozpráva príbeh dvoch drag queens a transrodovej ženy, ktoré sa dohodnú na vystupovaní v drag show v odľahlom rezorte. Spoločne smerujú na západ Sydney na palube svojho autobusu Priscilla. Dostanú sa však do mnohých komických omylov, stretnú veľa zvláštnych ľudí a zažijú aj homofóbiu, pričom sa im podarí rozšíriť svoje komfortné zóny a nachádzať nové obzory. Kinky Boots (2012) Muzikál inšpirovaný britským filmom Kinky Boots z roku 2005 rozpráva príbeh Charlieho, ktorý zdedil po svojom otcovi továreň na topánky. Vytvára partnerstvo s kabaretnou umelkyňou a drag queen Lolou, aby spoločne vyrobili kolekciu topánok na vysokom podpätku a zachránili podnik. Počas toho Charlie a Lola zistia, že nie sú až takí rozdielni. Inscenácia si vyslúžila 13 nominácií a 6 víťazstiev na odovzdávaní cien Tony, ocenenie si odniesol aj Billy Porter za najlepšieho herca! Fun Home (2013) Alison objavuje vlastnú sexualitu, svoj vzťah s otcom, ktorý je gej, a pokúša sa odhaliť záhady, ktoré obklopujú jeho život. Ide o prvý broadwayský muzikál s lesbickou protagonistkou. Je vyrozprávaný v sérii nelineárnych scén prepojených rozprávačkou, ktorou je dospelá postava Alison. Muzikál získal mnoho cien a bol dokonca finalistom Pulitzerovej ceny za drámu v roku 2014.

The Prom (2016) Muzikál sleduje štyroch hercov z Broadwaya, ktorí nariekajú nad svojou zašlou slávou, zatiaľ čo cestujú do konzervatívneho mesta Edgewater, aby pomohli lesbickej študentke, ktorej bolo zakázané priviesť svoju priateľku na stredoškolský ples. Napriek vážnym témam si Prom dokázal udržať veľkú dávku humoru a obecenstvu predstavuje zaujímavé postavy. Spojenie muzikálových hercov a stredoškolského prostredia bavilo divákov tak veľmi, že Ryan Murphy natočil filmovú adaptáciu pre Netflix. Everybody‘s Talking About Jamie (2017) Muzikál založený na skutočnom príbehu je inšpirovaný britským dokumentom z roku 2011. Sleduje 16-ročného školáka Jamieho Campbella, ktorý prekonáva predsudky a šikanu, aby vystúpil z temnoty a stal sa drag queen. Everybody’s Talking About Jamie oslavuje prijatie, spolupatričnosť, silu bezpodmienečnej lásky matky k svojmu dieťaťu a to, aký dobrý je život, keď sa každý usiluje byť najlepším, ako vie. Muzikál sa v roku 2021 dokonca dočkal podarenej, rovnomennej filmovej verzie. The View UpStairs (2017) Inscenácia je založená na skutočných udalostiach podpaľačského útoku z roku 1973 v gejskom bare UpStairs Lounge v New Orleans. Tento útok mal za následok smrť 32 ľudí, čo bol pred streľbou v nočnom klube v Orlande najsmrtiacejší útok na LGBTI+ komunitu. Muzikál je inšpirovaný mnohými ľuďmi, ktorí toto miesto navštevovali, a vzdáva im poctu.

Magazín QYS

The Cher Show (2018) Nejde tak veľmi o muzikál s queer témou, ale venuje sa najznámejšej gejskej ikone všetkých čias, Cher. Muzikál zobrazuje tri etapy jej života, prostredníctvom troch herečiek – Babe, Lady a Star. Vykresľuje tiež viacero ľudí, ktorí boli v jej živote dôležití, vrátane legendárneho módneho návrhára Boba Mackieho, Sonnyho Bona a Cheriných rodičov. Muzikál obsahuje piesne Cher, ako napríklad I Got You Babe, Gypsys, Tramps and Thieves či Believe. Jagged Little Pill (2018) Muzikál je inšpirovaný rovnomenným albumom Alanis Morissette z roku 1995. Skúma celý rad citlivých tém: znásilnenia, sexuality, závislosti a rasizmu. Sústreďuje sa na príbeh rodiny Healyovcov, ktorú tvoria MJ, Steve a ich dospievajúce deti Frankie a Nick. Na prvý pohľad Healyovci pôsobia ako dokonalá rodina, no MJ bojuje so silnejúcou závislosťou od opiátov a s traumou z minulosti. Steve sleduje, ako sa mu jeho žena stále viac vzďaľuje, bez toho, aby vedel prečo. Ich deti medzitým zápasia s vlastnými výzvami. Frankie je odhodlaná nájsť svoj vlastný hlas a objaviť svoju sexualitu, zatiaľ čo Nick musí vyvážiť tlak svojich rodičov. Muzikál mal premiéru v decembri 2019 a skončil o dva roky nato z dôvodu pandémie. Na 74. ročníku Tony Awards získal 15 nominácií, čo bolo najviac zo všetkých predstavení zo sezóny 2019/2020. Získal taktiež cenu Grammy za najlepší divadelný muzikálový album.

& Juliet (2019) Muzikál o dospievaní s hudbou švédskeho popového skladateľa Maxa Martina. Obsahuje známe popové piesne od Britney Spears, Katy Perry či Backstreet Boys. Predstavenie sa začína hádkou Shakespeara a jeho manželky Anne Hathaway o ukončení hry Rómeo a Júlia. „Čo ak sa Júlia nezabila?“ pýta sa Anne pri vymýšľaní pokračovania, v ktorom sa oživená hrdinka vzoprie plánu svojich rodičov poslať ju do kláštora a utečie do Paríža v sprievode svojej sestry a nebinárnej najlepšej kamarátky May. Šou bola nominovaná na deväť cien Laurence Olivier Award v roku 2020, medzi nimi aj na cenu za najlepší nový muzikál. A Strange Loop (2019) Muzikál je o Usherovi, ktorého meno znie zhodou okolností rovnako ako jeho denná práca uvádzača (anglicky usher) Levieho kráľa na Broadwayi. Usher je tučný čierny homosexuálny spisovateľ, ktorý sa snaží orientovať v heteronormatívnom svete bielych ľudí. Podporuje ho šesťčlenný queer súbor, ktorý vyjadruje jeho vnútorné myšlienky. Muzikál získal Pulitzerovu cenu za drámu za rok 2020. Broadwayská premiéra ho čaká v apríli tohto roku. •

Jar 2022

Tá bolesť ťa (možno) prejde

Dominika Chrastová Fotografie: Nomantinels a Jakub Kováč

Novinárka Mia Žureková často píše o právach žien a queer komunite. Minulý rok získala za sériu textov o transrodových ľuďoch nomináciu na Cenu Inakosti. Ako povedala pre QYS, k týmto témam ju vedie tendencia vždy sa postaviť za niekoho, s kým spoločnosť zaobchádza neférovo. V marci divadlo Nomantinels navyše vydalo jej debutovú novelu Tá bolesť ťa prejde. Knižka má potenciál priblížiť spektrum transrodovej identity aj ľuďom mimo komunity.

„Pristupoval si ku mne tak, ako som ani netušila, že chcem, aby ku mne niekto pristupoval,“ opisuje rozprávačka svojho kolegu Michala Hviezdu. Hoci spolu pracovali už dlhšie, detailnejšie si ho všimla až na teambuildingu v Bohéme. Niečo ju k nemu priťahovalo, ale zároveň by poľahky uverila, že je gej. Bol taký zvláštne elegantný a... ženský. Navyše ju dokázal bez problémov rozosmiať a nemal problém vyzdvihnúť ju z nevydareného rande. Zrodilo sa tak „láskou prešpikované priateľstvo“, ktoré ešte viac utužilo intímne tajomstvo. Michal bol totiž zároveň aj Maia. Príbeh stojí na reálnych základoch. Autorku inšpiroval život transrodovej osoby z jej okolia. Odhaľovanie vlastnej identity a komplikácie, ktoré inakosť môže spôsobiť v kamarátstvach, rodine, práci či romantických vzťahoch, následne Mia pretavila do svojej knižky. „Pripadalo mi zaujímavé pozrieť sa bližšie na túto tému a zároveň ju literárne dotvoriť,“ objasňuje autorka. Zaslúžená frustrácia Pridané depresívne stavy na strane Michala aj rozprávačky bez mena posunuli dej do vcelku ponurej roviny. Príbeh napreduje prostredníctvom listov, ktoré hlavná postava píše ako zadanie od svojej terapeutky. Už na prvej strane je teda jasné, že rozprávačka musela zažiť niečo bolestivé. Ako vysvitne, ešte predtým v nej smrť otca zakorenila spasiteľský komplex. Možno aj preto ju priťahuje Michal, ktorý sa trápi svojou identitou. Maiu jej predstaví po dlhšom váhaní. Rozprávačka zareaguje tak jednoducho, až sa na tom LGBTI+ komunita možno pobaví. No jej prvotné otázky a postrehy uveriteľne zobrazujú myšlienkové pochody väčšiny.

Jar 2022

Rovnako výstižne pôsobí aj kapitola s parochňou. Hlavná postava chce dokázať svoju otvorenosť voči inakosti a objedná pre Maiu päťdesiateurový model. Namiesto trpezlivosti a empatie však rozprávačka priam vyvíja nátlak, aby sa jej Michal ukázal v ženskej podobe. Frustrácii pri čítaní sa teda zrejme nevyhnete, no v tejto pasáži vytvára želaný efekt. Queer ľudia si možno spomenú na podobné skúsenosti a heterosexuálna majorita pocíti, že iný prístup by bol oveľa vhodnejší. Čo sa stalo štvrtého novembra? Kvalitu knižky mierne znižuje časté používanie ošúchaných fráz („nohy ako z olova“, „kamenný výraz v tvári“), ktoré sa dajú nájsť vo väčšine ženských románov. Málokedy sa však autorkám a autorom podarí uveriteľne vystihnúť psychické ťažkosti a vnútorný zápas s identitou, pokiaľ nevychádzajú z vlastnej skúsenosti. Mii sa to podarilo, sama tvrdí: „Myslím, že som dobrá pozorovateľka. Viem veľa vecí nasať alebo vycítiť, predstaviť si ich a pretaviť do slov.“ Ako ďalej prezrádza, pri písaní záveru ju mierne skrotila editorka, inak by kľúčová scéna vyzerala ešte vyhrotenejšie. Obsah jedného z listov celkom okato zdôvodňuje, prečo sa hlavná postava nechala voviesť do danej situácie. Napriek tomu ide o potrebnú pasáž, inak by ovplyvniteľnosť rozprávačky nedávala veľmi zmysel. „Neurobí človek azda všetko preto, aby aspoň raz zažil skutočné spojenie s iným človekom, hoci ho to neskôr môže stáť nesmierne veľa?“ Už táto otázka je predzvesťou toho, čo hlavné postavy podniknú štvrtého novembra. Najmä daný večer tvorí esenciu novelového žánru knižky a tiež azda najtemnejšie tajomstvo rozprávačky. Terapeutka sa ho nedozvie, no my z listov áno.

Kruhy pod očami, tá bolesť ťa prejde... Autorka sa na začiatku písania započúvala do Katarzie, a tak sa útržky z piesne Michal tiahnu dejom. Okrem mena je kľúčová aj fráza „tá bolesť ťa prejde“, ktorá svieti na obale knižky. Možno však nejde o najvýstižnejší názov. Hoci tiež dotvára novelový dojem, neodráža koniec príbehu. Bolesti ujde len jedna z postáv, druhá dospeje k záveru, že aj keď bolesť môže časom zoslabnúť alebo zmeniť formu, nezbaví sa jej nikdy. Presvedčivá preto zostáva iba interpretácia, že ide o zbožné prianie či výkrik. Knižka je pre slovenskú literatúru jednoznačným obohatením, a to z dvoch dôvodov. Zatiaľ vyšlo v našom jazyku len veľmi málo diel, ktoré bez klišé ponúkajú náhľad do prežívania transrodovej osoby a majú potenciál pozitívne ovplyvniť zmýšľanie heterosexuálnej cisrodovej väčšiny. Príbeh z pera Mie Žurekovej navyše dáva do pozornosti potrebu zamerať sa na vlastné duševné zdravie. Nech si už akokoľvek ceníme lojálne priateľstvá a chceme pomáhať druhým s ich problémami, svoje vlastné pocity nesmieme odsúvať do úzadia. Novelu Tá bolesť ťa prejde vydalo divadlo Nomantinels. Text by sa teda ešte pokojne dal posunúť do dramatickej roviny, ktorá by vďaka vypätým scénam bola rovnako zapamätateľná, ako napríklad monodráma na motívy príbehu Bordeline od Ivany Gibovej. •

Autorka knihy Mia Žureková

Magazín QYS

Matej Uhlár Fotografia: Archív Filipa Titlbacha

Filip Titlbach: Nepoznám queer človeka, ktorý by si prial zmeniť svoju identitu, aj keď pre ňu často trpí

Jar 2022

Knihu Byli jsme tu vždycky si najprv zakázal napísať. Českému novinárovi Filipovi Titlbachovi sa zdalo, že príliš súvisí s jeho vlastnými nedostatkami. Myslí si, že jeho zbierka príbehov o queer komunite je pre všetkých ľudí, ktorí majú otvorenú myseľ a chcú sa dozvedieť o LGBTI+ svete niečo viac či stotožniť sa s ľuďmi, ktorých životné príbehy by ich mohli inšpirovať. Jeho literárny debut vyšiel vo februári.

O svojej knihe tvrdíte, že je určená každému, kto má otvorenú myseľ. Ako to myslíte? Ja mám to šťastie, že som zo skratky LGBTI+ iba to G. Myslím si, že vďaka tomu je môj život oveľa jednoduchší ako napríklad životy transrodových ľudí. Keďže na vás na prvý pohľad nie je vidno, že ste gej, vždy máte možnosť voľby, či to ľuďom, s ktorými sa práve stretávate, poviete. Viem, že nezainteresovaným osobám sa môže zdať, akoby queer svet na nich kričal z každej strany, no nie je to tak. My sme tu predsa boli vždy už od počiatkov ľudstva. Mení sa iba to, aké dostávame možnosti hovoriť o svojich obyčajných životoch, o tom, čo prežívame, aj keď sa nás spoločnosť stále snaží vyčleniť do izolovanej komunity. Ľudia si možno ani neuvedomujú, ako nám týmto ubližujú. V Česku, a myslím si, že aj na Slovensku, je totižto komunita vnímaná ako nejaké zoskupenie ľudí, ktorí sa nechcú prispôsobiť, chcú narúšať pravidlá spoločnosti a podobne. To ale nevypovedá nič o queer ľuďoch. My chceme iba šťastne prežiť každý jeden deň bez toho, aby sme museli riešiť, či nás kvôli našej sexuálnej orientácii či rodovej identite nevyhodia z práce alebo či verejný coming-out nebude mať dôsledky pre naše doterajšie vzťahy. Akoby z nás naša homosexualita razom spravila úplne iného človeka, než sme boli doposiaľ, iba tým, že naberieme odvahu byť skutočne sami sebou. Spoločensky dráždivý moment a zároveň obrovskú výhodu vidím v širokej dostupnosti informácií z celého sveta. To možno na niekoho pôsobí dojmom, že sa o LGBTI+ svete hovorí príliš, v skutočnosti sa však iba vyvažuje obrovská nerovnováha, ktorá tu panovala storočia. Zároveň je podstatné rozlišovať spoločenskú situáciu a postavenie ľudí s inou orientáciou a rodovou identitou v spoločnosti v rozličných štátoch. Napríklad my Česi sa vo všeobecnosti máme lepšie ako Poliaci a možno trochu lepšie ako Slováci, no na druhej strane sa máme oveľa horšie ako napríklad v USA či Dánsku. To bežnému človeku, ktorý

sa nepohybuje v danej problematike či nemá kontakty medzi queer ľuďmi, uniká. Preto sa vo svojej knižke snažím reflektovať aktuálnu situáciu LGBTI+ ľudí v Česku. Či už je to prostredníctvom odžitých príbehov ľudí, alebo z pohľadu náboženstva či psychoterapie. Takisto netreba opomenúť tému manželstiev pre všetkých, ktorá už niekoľkokrát otriasla naším parlamentom. S akými pohnútkami, s akým prvotným impulzom ste sa pustili do písania knihy? Už v predošlom zamestnaní v Českom rozhlase som s kolegyňou robil program Kvér, ktorý sa venoval LGBTI+ témam, takže k tomu nemám profesne ďaleko. Možno to trošku súvisí aj s tým, že som workoholik a perfekcionista. Skrátka, chcel som sa ešte viac vedieť stotožniť s ľuďmi, ktorých starosti, radosti, ale aj pohľady na svet sa snažím obsiahnuť aj vo svojej súčasnej profesii novinára. Veď, povedzme si úprimne, zaujímavých príbehov, ktoré nás môžu inšpirovať, ovplyvniť, je presne toľko, koľko je na svete ľudí. Preto som hľadal akýsi ďalší spojovací most, cez ktorý by som sa mohol dozvedieť niečo nové a obohacujúce. Dodnes neviem povedať, či ma vôbec prekvapilo, že sa mi nepodarilo nájsť podobnú publicistickú literatúru, ktorá by mapovala queer súčasnosť v Česku. Na druhej strane však musím povedať, že myšlienku, že by som takúto knihu ja sám napísal, som si na začiatku zakázal. Prečo? Neoplývam žiadnym veľkým literárnym talentom. A taktiež sa mi zdalo, že mám ešte asi odžitého málo na to, aby som dokázal vystihnúť a pokryť rozmanitosť a farebnosť queer sveta. Vďaka týmto nedostatkom som si však vytvoril koncept celej knihy. Vedel som, že ako novinár a osoba, ktorá sa už niekoľko rokov pohybuje v mediálnom prostredí, sa možno viem pýtať. Ostatné dôležité informácie, ktoré som chcel spracovať vo svojej publikácii, predsa vedia ľudia, ktorí už dané

Magazín QYS

Jar 2022

príbehy žijú alebo s queer ľuďmi nejakým spôsobom pracujú, či už prostredníctvom poradní, terapií, alebo jednoducho majú na svet inej sexuality a rodovej identity svoj vyhranený názor. Moju túžbu, aby som či už ja sám, ale aj ktokoľvek ďalší, kto bude mať záujem, mohol siahnuť po takejto literatúre, umocňovalo aj dianie a nepriaznivé postoje voči queer ľuďom, ktoré v spoločnosti zaznievajú. Zdá sa mi dosť smutné, že ešte aj dnes, v 21. storočí, v rozvinutej, pokrokovej krajine, sa až príliš často stávame terčom kultúrnych a politických bojov a nemáme rovnaké práva ako všetci ostatní. Vaša kniha má názov Byli jsme tu vždycky. Boli ste vždy hrdý na to, kým ste? Myslím, že to poznáme všetci. Každý z nás totiž v živote stojí v rôznych situáciách a takpovediac pred rôznymi coming-outmi. A je úplne jedno, akej sme sexuálnej orientácie. Vždy, keď stojíme pred otázkami, ktoré sú z určitého dôvodu v spoločnosti menej akceptované, zamýšľame sa nad tým, aký vplyv a dôsledky to bude znamenať nielen pre nás osobne, ale aj pre našich blízkych a v pracovnej či spoločenskej sfére. Či budeme napríklad stále obľúbení, keď sa prihlásime k niečomu, čo vybočuje zo štandardov. Nikto nechce byť vyčlenený zo spoločnosti. Som hrdý na to, kým som sa stal a čomu sa venujem dnes; že sa napríklad snažím pomáhať iným queer ľuďom. To sú úspechy, za ktorými stojím ja osobne. Úspechy, ktoré sú výsledkom môjho snaženia. Ale byť pyšný na to, že som gej? No ja neviem. Je to niečo, čo mi bolo dané, a aj tak by som to nikdy nedokázal zmeniť. To je ako keby sa vás niekto opýtal, či ste pyšný na to, že máte vlasy a nie ste plešatý. To tiež nie je vo vašej moci. Môžete sa s tým len stotožniť, realisticky to prijať ako svoju súčasť. Ale ani keby som mal možnosť voľby – čo, samozrejme, nemám –, nemenil by som. A nepoznám žiadneho queer človeka, ktorý by si prial svo-

ju identitu zmeniť, aj keď kvôli spoločenským prekážkam často trpí. Majme sa radi takí, akí sme na tento svet prišli. Vy sám ste uviedli, že ste si chceli knižku s queer tematikou prečítať. Na aké otázky ste v nej potrebovali nájsť odpoveď? Myslím si, že literatúra a umenie vznikajú z potreby stotožňovať sa s rôznymi príbehmi. Vôbec to nemusí súvisieť s tým, že by ste priamo hľadali nejakú odpoveď. Človeku vie niekedy pomôcť aj to, keď vie, že to, čo prežíva, v rovnakej chvíli alebo v minulosti zažíval aj niekto iný. Skrátka, že nie je sám a nie je ani divný. Napokon, aj tak si na väčšinu zásadných otázok dokážeme odpovedať sami. Každý a každá z nás predsa cítime, kedy sme šťastní, v akej spoločnosti je nám najlepšie. To najdôležitejšie, čo potrebujeme v tých momentoch vedieť, je, že v tom nie sme sami.

Myslím si, že literatúra a umenie vznikajú z potreby stotožňovať sa s rôznymi príbehmi. Vôbec to nemusí súvisieť s tým, že by ste priamo hľadali nejakú odpoveď. Človeku vie niekedy pomôcť aj to, keď vie, že to, čo prežíva, v rovnakej chvíli alebo v minulosti zažíval aj niekto iný. Skrátka, že nie je sám a nie je ani divný.

Magazín QYS

Pri čítaní vašej knihy mi napadlo, že by z nej mohol byť aj edukačný nástroj, možno v rámci sexuálnej výchovy. Určite sa moja kniha dá vnímať aj ako vstupenka do LGBTI+ sveta. V poznámkach na okrajoch vysvetľujem používané výrazy, pretože zo svojej skúsenosti s písaním viem, že ľudia im nie vždy rozumejú. Nie je to však ich chyba. Keď človek do tohto sveta nepatrí, nemá skrátka dôvod zisťovať používanie určitých slov. No o tom, ako bude slúžiť moja knižka, rozhodne čitateľstvo. Už teraz som dostal niekoľko správ, napríklad od psychológov, ktorí mi písali, že ju chcú mať vo svojej ambulantnej knižnici. Taktiež sa mi ozvali rodičia, že chcú, aby ju mali doma ich deti. Ja som si stanovil dva ciele. Prvým je, aby kniha bola dostupná pre čo najväčšiu skupinu ľudí. Postupne sa mi to dúfam darí. Knihu môžete nájsť vo všetkých väčších kníhkupectvách v Českej republike a môžete si ju tiež kúpiť na webe českého aj slovenského Denníka N. Ešte by som si prial, aby sa časom podaril aj poľský preklad knihy a jej následný predaj v tejto krajine.

Jar 2022

Bude mať kniha Byli jsme tu vždycky svoje pokračovanie? Určite by bolo vhodné a prospešné, aby sa tejto téme niekto venoval aj v rámci ďalších knižných publikácií. Pretože mne sa podarilo zhrnúť iba základ. V tejto chvíli však neviem povedať, či budem v písaní pokračovať. Priznám sa, že od odovzdania rukopisu som sa do neho nepozeral. Zakázal som si to, mal som totiž pocit, že som v téme ponorený až tak veľmi, že o svojej knihe neviem absolútne nič. No moment, keď som svoj titul mohol držať v ruke a privoňať si k nemu, som si vychutnal naplno. Ktovie, možno ma tento pocit inšpiruje k niečomu ďalšiemu. •

Dominika Chrastová Fotografia: Goodreads

Telegraph Club vás pri čítaní prenesie do Teplárne Najmä v bratislavských kníhkupectvách nachádzame medzi vystavenými dielami čoraz častejšie knihy s queer protagonistami a protagonistkami. Príbeh Last Night at the Telegraph Club približuje čitateľkám a čitateľom život sedemnásťročnej Lily Hu. Prvá láska však (konečne) nie je to jediné, čo hrdinku trápi.

Tínedžerka objaví plagát, ktorý promuje spevácku šou v miestnom bare. Keď zistí, že hviezdou programu je žena, ktorá vystupuje ako mužská persóna s menom Tommy Andrews, okamžite tam zatúži ísť. Na predstave vykradnúť sa v piatok večer z domu a odvážne zamieriť do lesbického klubu ju čosi neodolateľne priťahuje. Veľakrát už okolo neho prechádzala, no myšlienka, že by doň vstúpila, jej pripadala škandalózna. Tajná túžba sa jej napriek tomu môže naplniť, a to vďaka spolužiačke Kathleen Miller, ktorá pre ňu dokonca začne vybavovať falošný občiansky preukaz. Lily pri čítaní lacného lesbického románu v trafike premýšľa, či vo svojom fádnom školáckom šatníku vôbec

nájde vhodné šaty na takúto príležitosť. Oblečenie jej totiž vždy vyberá starostlivá, no prísna matka, ktorá si svoju dcéru predstavuje ako slušnú naturalizovanú Američanku s čínskymi koreňmi. Keby bola kniha od autorky Malindy Lo priemerným queer románom, už v tomto bode by sa dal zvyšok deja neomylne predvídať. Lily si zaobstará obstojný outfit, pustia ju do klubu, dá sa dokopy s Kathleen, padne prvý bozk a príde aj kapitola s coming-outom... Lenže toto nie je priemerný román. A objavovanie vlastnej sexuality je len jedna z mnohých línií príbehu.

Magazín QYS

ich rovesníkmi. Joseph prišiel o dokumenty s potvrdením o pobyte v krajine, pretože nechcel prezradiť totožnosť jedného člena takéhoto spolku. Keďže išlo o jeho pacienta, dal prednosť Hippokratovej prísahe. Lily si váži svojho otca a jeho hodnoty, nechce mu spôsobovať ďalšie problémy. Lenže tým sa tak či tak nevyhnú, pričom „na vine“ budú priateľstvá. V tejto rodine nie sú žiadni homosexuáli

Aká doba, taký život Číňan Joseph slúžil ako lekár na strane Američanov v druhej svetovej vojne. Vďaka tomu nemá problém získať americké občianstvo a usadiť sa s rodinou v San Franciscu. S manželkou Grace vychovávajú dve deti – mladšieho Edwarda a staršiu Lily. Píše sa rok 1954. Ich dcére chýba už len rok do ukončenia strednej školy. Lily chce pokračovať ďalej v štúdiu, aby sa mohla stať astrofyzičkou. V tom čase sa však matematike venuje len veľmi málo žien. Rodičia Lily v tomto smere podporujú, no spolužiačky považujú Liline ambície za sen, aký mávajú chlapci. Kathleen je jediná z rovesníčok, kto jej rozumie, sama sa chce venovať leteckému inžinierstvu. Obe dievčatá tak spája viac než len piatkové zakrádanie sa do klubu Telegraph. Hoci ich obavy zostávajú nevyslovené, vedia, že riskujú veľa. Homosexualita sa v tom čase považuje za psychickú chorobu. Polícia bežne vykonáva v podobných podnikoch razie. V čínskej štvrti San Francisca sa zároveň utvárajú komunistické spolky, a to aj medzi

Jar 2022

Shirley má tiež svoj sen. Chce, aby ju a Lily prestali Američania vnímať ako orientálne bábiky. Túži po úspechu a obdive aj za stredoškolskými bránami. Jej najlepšia kamarátka však prestáva byť od nej závislá a začína sa správať výstredne. Klebeta, že ju videli utekať z lesbického baru, je poslednou kvapkou. Podobné výstrednosti môžu ohroziť aj jej povesť. A tak Lily varuje, no dočká sa prekvapivej reakcie. Lily radšej vyjde s pravdou von, aj pred matkou. Ale pravda niekedy máva bolestivé následky a zasahuje aj do plánov na budúcnosť. „V tejto rodine nie sú žiadni homosexuáli,“ zaznie v kuchyni, a Lilin posledný ročník strednej školy tak naberie úplne iné kontúry. Nie však nevyhnutne zlé, vzhľadom na obdobie, v ktorom sa dej odohráva. Autorka Malinda Lo vychádzala pri písaní nielen z vlastných skúseností, ale aj zo života svojich predkov či z historických filmov a literatúry. Výsledkom je komplexný, uveriteľný príbeh dotvorený podmanivou atmosférou fiktívneho klubu Telegraph. Na slovenský preklad si síce musíme ešte počkať, no oplatí sa hneď siahnuť po anglickej verzii. Na rozdiel od mnohých iných, monotónnych príbehov sa vám tento usadí v pamäti a spomienka naň sa vám možno príležitostne vynorí aj v Teplárni, prípadne na letnej Pride párty. Alebo vás knižné opisy, naopak, prenesú do chvíľ, keď ste sa, ako Lily, prvýkrát ocitli v queer podniku. •

David Benedek Fotografia: Archív Lukáša Obermajera

Mentalita ľudí sa mení, prichádza 21. storočie, tvrdí slovenský tiktoker Lukáš Obermajer aka postteenager

V posledných rokoch sa sociálna sieť TikTok teší obrovskej popularite, hlavne u mladšej generácie. Aj na Slovensku máme mnoho talentovaných tvorcov videí, ktorí sú na tejto sieti veľmi populárni. Medzi nich patrí aj Lukáš Obermajer aka postteenager. V súčasnosti má viac ako 414-tisíc sledovateľov.

Magazín QYS

Jar 2022

Študoval si scenáristiku na VŠMU, ako spomínaš na toto obdobie? V dobrom a aj v zlom. Keď som prišiel na VŠMU, bol som uzavretý chlapec zo Záhoria, ktorý počul slovenčinu tak akurát v televízii. A zrazu som bol na intráku s ľuďmi z celého Slovenska. Bol som vychovaný na amerických filmoch a na VŠMU som bol konfrontovaný s európskym vnímaním umenia. Otvorilo ma to. V niečom som našiel seba. Ale zároveň som bol asi málo hádavý a nestál si za svojím. Chcel som sa zapáčiť a kvôli tomu ma veľa ľudí sklamalo a cítil som, že som sklamal aj ja. S odstupom si uvedomujem, že som mal mať väčší odstup a viac sa emočne chrániť. To najpozitívnejšie, čo sa mi stalo, je, že som spoznal kamarátov. A to je najdôležitejšie. Venuješ sa stále scenáristike? Aké tvoje projekty môžu momentálne vidieť diváci? Práve teraz asi žiadne. Prednedávnom skončil seriál Šťastní vs. Šťastní, ktorý som spoločne s kamarátkou adaptoval z ruského originálu. Chystám veľa nových vecí. Aj film. Bude to romantická komédia. Radšej by som však o týchto veciach ešte nerozprával, lebo som poverčivý. Mám skúsenosť, že keď sa o projektoch, ktoré chystám, rozhovorím, tak skončia na cintoríne. Niečo sa pokazí. Ale tak to asi je v audiovizuálnom svete. Človek musí chystať desať vecí a dúfať, že aspoň jedna sa narodí.

Čo ťa motivovalo k tomu, aby si začal robiť tiktokové videá? Videl som kompiláciu tancujúcich ľudí z TikToku na YouTube. Tak som si aplikáciu stiahol a zistil som, že sa v nej vytvárajú fakt super kreatívne a hodnotné veci. A vtipné. Hrozne sa mi zapáčilo, že môžem všetko natočiť sám, vo svojej izbe, a hneď to zverejniť a dostanem okamžitú spätnú väzbu. V podstate opak toho, čo robím ako scenárista. A skutočne sa mi páči byť aj pred kamerou. Asi mám v sebe miernu chuť predvádzať sa. Určite všetkému pomohlo, že na začiatku som na TikToku nemal nikoho zo svojich kamarátov. Cítil som, že ma tam nikto nepozná, a to mi dodalo odvahu. Nečakal som, že čoskoro tam budú všetci. Ako by si opísal svoje videá pre niekoho, kto ťa nepozná? Nebudeme si klamať. Sledujú ma asi hlavne deti a keď som si to uvedomil, tak som pocítil neuveriteľnú zodpovednosť. Preto sa snažím nebyť vulgárny. Snažím sa robiť vtipné videá založené na charakteroch, aké máme všetci vo svojom okolí. Aspoň tak som začínal. Robil som videá o triednej „šprtke“, o dynamike medzi bratmi, emo bratrancovi. V poslednej dobe skúšam aj iné veci. Občas spravím vážne video na témy, o ktorých si myslím, že sa ľudí dotýkajú. Napríklad video o hanbe za svoju izbu. A občas robím make-upové videá. Aj keď neviem nič o make-upe. Myslím si, že ma ľudia spoznajú tak, že sa pozrú na moje video, na prvý pohľad si povedia, že je pre deti, a ak sa budú chcieť zamyslieť, tak si uvedomia, že v druhom pláne je o bizarných, hrozných a veľakrát nevhodných veciach. Aspoň dúfam.

Občas sa mi stane v obchode, že po mne ľudia pozerajú a vidno na nich, že uvažujú, či som to ja. Občas chce niekto fotku, a to najdesivejšie, čo sa mi stalo, bolo, že ľudia rozpoznali podľa stromov v mojom videu, kde bývam.

Magazín QYS

Ako prichádzaš na nápady na nové videá? Pracne. Každý deň si vravím, že toto je koniec, že už nemám nápady a skončil som. Som hrdý na to, že nekopírujem zahraničné videá, ako je to veľakrát na TikToku zvykom. Prinajhoršom ukradnem niekomu tému videa. A tou aj začínam. Vyberiem si niektorú z mojich postáv, vymyslím si tému, ktorá sa tej postave hodí, a už niečo napíšem. Asi mi pomáha, že som scenárista. Som zvyknutý pracovať a vymýšľať, aj keď nemám nápady. Na začiatku som vydával aj štyri videá denne. Teraz je to asi jedno denne. Človeka prestane stresovať, že nič nenatočil. Ľudia majú radšej kvalitu ako kvantitu.

Ako by si opísal stretnutia tiktokerov, ktoré mávate v rôznych mestách? Ja sa na ne nikdy neteším. Neviem prečo. Mám vnútorný pocit, že je to súťaž o to, ktorý tiktoker dá najviac podpisov, ktorého rozpozná najviac ľudí. Plus mám príšerný podpis a nikdy neviem, či sa mám podpisovať ako postteenager, alebo ako Lukáš. Ale keď už sa dopracujem k tomu, že na stretnutí som, tak je to príjemné. Väčšinou sa odohrávajú niekde v parku, podpíšeme sa, pofotíme, pokecáme a občas máme aj hry a ceny. Je to príjemná akcia. A po stretnutí idú tiktokeri do baru, kde sa sťažujeme, že už nemáme čo natáčať.

Dá sa na Slovensku zarobiť na TikToku? Podľa mňa hej. Ľudia vedia posielať „gifty“, ak robíte live stream a firmy chcú propagáciu. Ja som v zarábaní peňazí ale celkovo príšerný, takže ja z TikToku neprofitujem. Môžem si za to sám. Ako som už povedal, primárne ma sledujú asi deti a cítim zodpovednosť, preto od nich peniaze nepýtam. A nesnažím sa im niečo predať. Preto som odmietol väčšinu spoluprác. Samého ma to hnevá, lebo aj keď nie som v zarábaní dobrý, tak som nesmierne dobrý v utrácaní.

Je na Slovensku veľa queer tiktokerov? To je otázka. Každému TikTok zobrazuje iné videá, podľa toho, čo si „myslí“, že sa mu páči. Je teda šanca, že som ich kopec ešte nevidel. Ale mám pocit, že ich je tak priemerne. Rád by som bol, ak by ich bolo ešte viac. A nie každý mal coming-out. A ani si nemyslím, že dlhujú coming-out internetu. Nie je ľahké byť na internete, špeciálne, ak ste akokoľvek iný. Nenávistné komentáre prídu. Toto je ale veľakrát pekné na slovenskom TikToku: tým, že sme malá krajina, mám pocit, že je intímnejší a všetci sa poznáme. A človek môže sledovať vývoj ľudí, vývoj trendov a vývoj otvorenosti voči queer otázkam a ľuďom. A s radosťou môžem povedať, že aj keď je medzi komentármi veľa hejtu, ľahko nájdete aj neuveriteľné množstvo podpory. Veci sa menia k lepšiemu. Mentalita ľudí sa mení. Prichádza 21. storočie.

Ako zvládaš veľkú pozornosť a fanúšikov? Veľmi ľahko, lebo som stále doma. Popravde, akosi necítim, že by som dostával obrovskú pozornosť. Rúška tiež pomáhajú. Občas sa mi stane v obchode, že po mne ľudia pozerajú a vidno na nich, že uvažujú, či som to ja. Občas chce niekto fotku, a to najdesivejšie, čo sa mi stalo, bolo, že ľudia rozpoznali podľa stromov v mojom videu, kde bývam. Možno ak by som chodil častejšie von, tak si veľkú pozornosť všimnem. Úprimne, tú pozornosť by som aj chcel, aby som sa mohol sťažovať, že nemám súkromie.

Jar 2022

•

Nová Eufória si udržala kvalitu, no dopláca na priveľa postáv

Dominika Chrastová Fotografia: HBO

Pokračovania úspešných seriálov väčšinou nenaplnia potenciál prvej série. Niekedy postavy stagnujú aj dvadsať epizód a dej sa vlečie spolu s nimi. To však rozhodne nie je prípad Eufórie, ktorá sa dokonca stala druhým najsledovanejším seriálom na HBO po Hre o tróny.

Každá z ôsmich nových častí pôsobí ako film sám osebe, pričom aj v druhej sérii je takmer vždy stredobodom pozornosti iná postava. Prvú epizódu otvára príbeh Fezca, ktorého vychovávala gangsterská stará mama a predstavovala ho ako svojho obchodného spoločníka. Neskôr sa toto oslovenie prenesie na Asha. Nahliadnutie do minulosti síce nepokrvných, no o to nerozlučnejších bratov vtiahne diváčky a divákov hneď do deja, ktorý neprestal napredovať ani pri postave Rue. Už v prvej sérii chcela postava stvárnená Zendayou najmä dve veci – mať prístup k drogám a byť vo vzťahu s Jules. Tvorca seriálu Sam Levinson jej preto hneď v prvej epizóde pokračovania doprial oboje. Úspešne tak poukázal na fakt, že to, čo chceme, nie je vždy to, čo potrebujeme, aby sme boli naozaj šťastní. Alebo aspoň spokojní či vyrovnaní sami so sebou. Jules, ktorú hrá transrodová herečka Hunter Schafer, medzitým zmenila účes. Už nevyzerá ako bábika, skôr sa ponáša na Kurta Cobaina. Záleží jej na Rue a v žiadnom prípade nechce o ňu prísť. Starostlivosť a ublíženie sa však niekedy navzájom nevylučujú. Jules a Rue sú toho príkladom. Ich „titanicový“ vzťah navyše zamotala prítomnosť Elliota. Rolu novej postavy získal Dominic Fike, doteraz vychádzajúca hviezda skôr v hudobnom priemysle. Okrem brnkania na gitare predviedol v Eufórii aj zmyselné scény práve s Hunter. Možno práve tieto situácie spojili dvojicu v reálnom živote, keďže od februára tvoria oficiálne pár.

Magazín QYS

Sny o drsnom chlapovi

Párty sa skončila

Oveľa zamotanejší romantický trojuholník je medzi Nateom, Maddy a Cassie. Táto línia príbehu pôsobí zároveň najviac stredoškolsky. V Eufórii však žiadna postava nie je jednoduchá, nánosy traumy, úzkosti či sebectva posúvajú každú scénu na temnejší úroveň. Okrem toho nechýbajú erotické predstavy a Nateova všemožná snaha neskončiť ako jeho matka a otec. Najmä otec, kvôli ktorému mal ako dieťa nočné mory.

Sam Levinson sa pri písaní druhej série Eufórie obával, že sa bude príliš podobať na tú prvú. Preto chcel pokračovanie odlíšiť aj vizuálne. Zatiaľ čo predtým mali epizódy podľa neho atmosféru párty o druhej nadránom, teraz sa čas posunul na piatu ráno, keď už naozaj treba ísť domov. Okrem toho pribudli priam fotografické zábery a kompozície podobné slávnym filmovým scénam či nástenným maľbám. Hoci ide naďalej o pútavé a jedinečné scény, pri spätnom uvažovaní o sérii pôsobí táto rozmanitosť prekombinovane. Záver sa navyše odohráva v školskej divadelnej sále, čo môže po párty úvode pôsobiť stiesňujúco.

Druhá séria nám však objasňuje príčiny Calovho správania, a tak postava Nateovho otca nadobudla nový rozmer. Zlomový moment v jeho živote nastal, keď bol sám stredoškolákom. Darilo sa mu vo wrestlingu, mal najlepšieho kamaráta Dereka, obaja si našli frajerky, svet bol gombička. V jeden upršaný večer sa s Derekom ocitnú v gejskom bare a po tanci nasleduje bozk. Cal je výnimočne šťastný, až kým ho na druhý deň neprebudí telefonát, že bude otcom. Jeho postava sa tak stala ukážkou, čo sa stane, keď niekto žije roky v sebazaprení. Zaprieť svoje pravé ja sa nedarí ani Kat, hoci tentoraz by spočiatku naozaj chcela. Má totiž skvelého frajera Ethana a vzťah s ním jej závidí aj Maddy. Kat však k Ethanovi akosi prestáva čokoľvek cítiť. Zatiaľ čo on je nežný chlapec, ona sníva o drsnom chlapovi. Zároveň na ňu sociálne siete „kričia“, aby sa mala rada taká, akou je. Lenže nekončiace kázanie o potrebe sebalásky môže mať na človeka časom rovnako toxický účinok ako šírenie mýtu krásy.

Spojenie „prekombinovaná rozmanitosť“ sa dá použiť aj pri hodnotení deja. Eufóriu síce čaká tretia séria, no diváčky a diváci chceli vidieť detailnejšie rozuzlenia už teraz. Napríklad taká Rue. Sam Levinson píše jej postavu na základe vlastných skúseností so závislosťou. V dvoch epizódach sa mu podarilo emotívne ukázať, aká náročná je takáto situácia aj pre rodinu, a najmä mladšieho súrodenca, ktorý okrem bolesti znáša tiež odsúvanie na vedľajšiu koľaj. Vysvetleniu, ako sa Rue dostala zo svojich dlhov, však už tvorca Eufórie nevenoval priestor. Aj dôležitý fakt, že hlavná postava napokon zostala „čistá“ až do konca školského roka, zaznie iba v jej monológu. Pritom možno stačilo len vypustiť štvorminútové hudobné číslo Dominica Fikea. Alebo menej skomplikovať život Feza a Asha v závere. Tak či onak, aspoň postava Lexi konečne predviedla svoj potenciál a na tanečnú choreografiu v scéne z divadla nedáme dopustiť. Aj vďaka nej si táto osemdielna séria zaslúži celkové hodnotenie osem z desať. Dva body chýbajú práve preto, že až s dvomi epizódami navyše by získala každá komplexná postava priestor na uspokojivý koniec. •

Jar 2022

Matej Uhlár Ilustrácia: Viktória Szabóová

Ako mi skupiny gejov medveďov pomohli prijať svoju identitu

So sexuálnou výchovou na našich školách to nevyzerá ružovo. Nemôžeme sa preto čudovať, ak je queer človek na začiatku svojej cesty, v začiatkoch svojho coming-outu zmätený. Tiež som si tým prešiel. Pomoc, alebo lepšie povedané odpovede na otázky, za ktoré som sa možno aj hanbil, som dostal až v českých „medvedích“ skupinách.

Magazín QYS

Páčia sa mi a priťahujú ma ľudia rovnakého pohlavia. Priznanie, ktoré je oslobodzujúce. Táto veta vás však postaví na začiatok cesty za svojím šťastím, na začiatok cesty, ktorá má mnohé úskalia a mnohé nebezpečné úseky. Aj ja po tejto ceste už nejaký ten rok kráčam. Alebo, aby som bol presnejší, veziem sa touto cestou. Od narodenia som totiž fyzicky znevýhodnený a na pohyb používam invalidný vozík. Je naprd byť menšinou v menšine. Teda aspoň moje okolie sa ma o tom snaží vždy presvedčiť a všemožne odkláňať moje smerovanie od teplého sveta.

riť si, že sú to predsa len platonické lásky a túžby po nich sa vytratia v momente, keď nájdem to správne dievča. Utekajúci zajačik Možno pre môj hendikep alebo preto, že som nikomu nechcel vysvetľovať, čo cítim (že sa mi páčia starší muži), som vo svojom okolí nikoho podobne orientovaného nepoznal. Teda možno aj poznal, ale keďže sme sa ani jeden k tomu neprihlásili, nevedeli sme o sebe. Potreboval som si však nájsť partiu ľudí, ktorá by pochopila, čo prežívam. Chcel som spoznať gejský svet, chcel som sa o sebe dozvedieť pravdu.

Iba platonické lásky Som gej. Chápem, že tento spôsob života so sebou prináša riziko nepochopenia a isté problémy. Mám však pocit, že moje okolie oveľa viac desí odhalenie mojej celej pravdy, toho, čo sa mi naozaj páči. Sú to starší muži. Čiže chlapi, ktorí vyzerajú mužne, majú bruško, bradu. „V čom sme spravili chybu? Máš pocit, že sa ti tatino málo venoval?“ Dodnes si pamätám ten mamin výraz nepochopenia a zdesenia. „Nechcel by si vyhľadať odbornú pomoc?“ pokračovala. Nie, nechcel. O svojom živote som mal vždy veľa otázok, napríklad prečo som na vozíku. Nikdy mi však nenapadlo spýtať sa samého seba, prečo som inak orientovaný a prečo sa mi páči to, čo sa mi páči. Vnímal som to ako svoju prirodzenú súčasť, ktorá ma robila šťastným. Rozvíjať však túto svoju súčasť na cirkevnom chlapčenskom gymnáziu asi nebol jeden z mojich najlepších nápadov. No moja prirodzenosť bola ako divoký mustang, ešte k tomu dopovaná hormónmi mladosti. Neraz ma pokukovanie po pekných učiteľoch dostávalo do nepríjemných situácií či priam prúserov. Stále som sa však snažil nahovo-

Jar 2022

Chcel som zistiť, či by som ako teplý mohol byť šťastný. Prihlásil som sa preto na zoznamku. Vstúpil som, nabral som tú odvahu, bol som na seba hrdý a cítil som sa spokojne a šťastne. Chvíľu som si čítal príspevky, väčšinou od ľudí v mojom veku. Tieto príspevky doslova kričali po naplnení túžob. Som tu správne, pomyslel som si. „Ahoj, som na vozíku, hľadám staršieho muža s bruškom a strniskom“ odoslal som na spoločnú nástenku. „Ďalší zlatokop! Ahoj, mal by som záujem, koľko by si za to chcel…“ prišlo mi do správ po pár minútach. „Ako chcel?“ odpovedal som nechápavo. „No predsa koľko ti mám zaplatiť za to, že budeš mať so mnou sex?“ „Prečo by sme mali mať hneď sex a prečo by si ma mal za to platiť?“ odpisoval som zmätene. „Prečo by inak také mladé ucho, taký mladý zajac hľadal staršieho muža?“ znela odpoveď. „Lebo ma priťahujú,“ odpísal som úprimne. „Tak potom si čudný!“ Takéto odpovede som dostával od chlapov nielen o niekoľko generácií odo mňa starších, ale aj od rovesníkov. K tomu ešte pridali nejakú sarkastickú po-

známku a výsmech. Pocit šťastia z osobného coming-outu tak veľmi rýchlo vyprchal. Podarilo sa mi síce nájsť staršieho muža, s ktorým som sa stretol, no to znamenalo akurát toľko, že táto posmešná katastrofa sa presunula z online priestoru do reality. Vlastnú sexualitu som sa preto snažil opätovne potlačiť čo najhlbšie. Upadol som do depresií. Môj coming-out mi však stále akosi klopal na srdce. Cez čierne myšlienky, že nepatrím absolútne nikam, som si stále uvedomoval, ako mi chýba možnosť napísať si s niekým: robilo by mi to predsa radosť, posúvalo by ma to v túžbach a pocitoch. Po predchádzajúcich skúsenostiach som sa však už s nikým nechcel stretnúť. Aj preto som vyhľadal českú zoznamku, kde som sa veľmi často stretával so symbolom medveďa. Ako Slovákovi, ale asi aj ako človeku, ktorý mal väčšinu spoločenských kontaktov spojenú s rodičmi, keďže sa o mňa starali, mi nebolo jasné, čo to znamená. Až keď si ma zopár ľudí pridalo medzi priateľov na sociálnej sieti, dostal som sa postupne do skupín gejov-medveďov. Ide o komunity ľudí aktívnych aj mimo online prostredia. Nájdete tam aj veľa Slovákov. Medvedie skupiny nie sú len o mužnosti „Prečo si sa rozhodol vyhľadať medveďov?“ spýtal sa ma David Vězník skôr, ako som stihol začať rozhovor. „Lebo som túžil nájsť miesto a ľudí, kde sa budem cítiť dobre,“ odpovedal som nesmelo. „Tak to si tu správne! Ja som iba radovým členom z Brna, no mám rád túto partiu ľudí, keď si s nimi môžem po práci len tak vydýchnuť pri pive. Milujem motorky a tu sa vždy nájde niekto, kto so mnou podnikne nejaký výlet, keď je čas,“ vstupuje do nášho rozhovoru Pája.

„Vďaka medveďom a sociálnym sieťam môžeš mať priateľov po celom svete. My sme si tak našli kamarátov vo Francúzsku, čiže o ubytovanie na dovolenke je vždy postarané. A vlastne aj o milú spoločnosť na výletoch,“ dodáva s úsmevom Jirka, tiež člen brnianskych Bears. „Tipujem, že kvôli tvojmu vozíku si si už v živote vypočul všeličo,“ pokračuje predseda ostravských Bears. „To ja mám napríklad ‚špeky‘, ale som drobný a do ideálneho medveďa mi chýba výška, takže tiež nezapadám do ideálu krásy,“ dodáva s úsmevom. V USA sa prvé medvedie skupiny začali formovať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V roku 1984 vzniklo v Kolíne nad Rýnom prvé medvedie hnutie v Európe. V tejto dobe sa však za členov medvedej komunity považovali chlpatí muži akejkoľvek postavy. Užšia špecifikácia medveďa ako robustného chlapa prišla až neskôr. V Česku skupiny tohto typu začali vznikať okolo roku 2000 vo viacerých väčších mestách, často nezávisle od seba. Až o osemnásť rokov neskôr vznikla asociácia Czech Bears, ktorá tieto lokálne komunity podporuje. Počas svojej existencie začali medvedie skupiny, či už v jednotlivých mestách, alebo ako jedna spoločná organizácia, robiť osvetu nielen doma, ale i v zahraničí. Okrem rôznych výletov a zážitkových podujatí pravidelne organizujú napríklad semináre, kde si ľudia rozprávajú svoje životné príbehy a odovzdávajú rôzne skúsenosti, napríklad o tom, ako čeliť bodyshamingu (t. j. zahanbovaniu človeka za to, aké má telo). U medveďov ide hlavne o to, cítiť sa dobre vo svojom vlastnom tele. A vlastne celkovo sa cítiť dobre. Zdá sa, akoby tieto skupiny o niečo viacej priťahovali ľudí, ktorí majú problémy so sebaprijatím, či už vyplývajúce z pocitu menejcennosti, alebo na základe predsudkov. Naša komunita vie pomôcť ko-

Magazín QYS

mukoľvek a podporiť každého, kto to potrebuje. Záleží však na jednotlivcovi, či sa chce iba schovať vo väčšom kolektíve ľudí, alebo chce niečo viac, prípadne má silu a chuť rozvíjať komunitné aktivity. Snažíme sa o to, aby sa členovia našich spolkov k sebe správali „ako chlapi“. To znamená, aby boli otvorení a úprimní. Iba vtedy má stretávanie sa nejaký zmysel. „Keď si dokážeme vychutnať spoločne strávený čas, je každý výlet zážitkom,“ objasňuje David. Inšpirovať sa ťažšou situáciou Je asi ľudskou prirodzenosťou, že vo väčšom kolektíve zákonite dochádza aj k sporom. Tie sa, samozrejme, nevyhýbajú ani medveďom. „Je zaujímavé, že v krajine, ako je Poľsko, vznikla celoštátna medvedia asociácia. Jej členovia majú na základe členských kartičiek rôzne zľavy. Často sa sám seba pýtam, prečo to takto nemôže fungovať aj u nás a v Česku. Možno je to práve preto, že poľskí homosexu-

áli majú vo svojej krajine oveľa horšiu situáciu ako my. Preto držia spolu a fungujú úžasne. Každý z nás však určite vie, aké náročné je bojovať za svoje práva. Mnohí máme vo svojom okolí niekoho, kto jednoducho nezvládol to, že aj ľudia, ktorí sú na rovnakej lodi, sa dokážu vysmievať a nenávidieť. Dovolím si tvrdiť, že niekedy oveľa viac ako nejaký homofób,” dodáva Jaroslav, Mr. Bear 2020. Podobné skúsenosti mám aj ja. Nebyť medvedích skupín, kde nemajú až taký veľký problém prijať medzi seba hendikepovaných alebo drag queens alebo proste hocikoho, kto cíti, že potrebuje presne takýto kolektív, vzdal by som to aj ja. Myslím, že aj na Slovensku existuje nejaká medvedia alebo podobná skupina na sociálnej sieti. No nepodarilo sa mi nájsť informácie o tom, že by sa jej členovia aktívne stretávali a diskutovali o vážnych témach, organizovali výlety a trávili spolu voľný čas. •

Ambrosia Bajtek Ilustrácia: Viktória Szabóová

Mločina

Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina predsudky búra – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si štvrtú časť, prvé tri sme publikovali v predchádzajúcich číslach.

Magazín QYS

Časť štvrtá

Feromóny Feromóny sú jednou z tých najtajomnejších foriem mágie. Každý živý tvor na planéte zanecháva za sebou istú stopu. Zmes duševnej esencie, individuálne vlastnosti a osobitné črty tela sa zmiešajú a vytvorí sa unikátne kúzlo, feromón. Niektoré feromóny sú silnejšie než ostatné a aj v zmesi mnohých vôní prerazia. Doteraz sa ani tým najväčším učencom Mločej federácie, ba dokonca ani mágom mágov nepodarilo rozlúštiť podstatu tohto výnimočného kúzla. Mločiemu tancu predchádza spárovanie, založené na veľmi jednoduchom, no o to mocnejšom kúzle – feromónoch. Mločie páry sa nájdu práve vďaka nim, ten druhý ich pritiahne na základe svojho vlastného kúzla. Samozrejme, stane sa, že sa veci trocha skomplikujú a vôňa mloka priláka viac než jednu mločicu, alebo opačne, keď priazni dám nadbiehajú viacerí nápadníci. Podstatou tohto kúzla je však spárovanie dvoch mlokov, zakončené neporušiteľným sľubom „NAVŽDY“.

Jar 2022

V skutočnosti však kúzlo feromónov pôsobí na každého jedinečne. Všetci očakávajú, že so svojou polovičkou z mločieho bálu zostanú navždy, no kúzlo často vyprchá už po prvých mesiacoch či rokoch od tancovačky a mloky sa v tajnosti alebo pod pretvárkou nevedomosti partnera zapletú s inými mlokmi. Nie je zriedkavé zazrieť váženého mloka v stredných rokoch, ktorý túto jar vymenil svoju drahú za mladšiu tanečníčku z mlokoradia a sledovať, ako sa pomedzi debutantov bálu pripletú aj postarší mloci i mločice, rovnako dúfajúc v účinok svojho kúzla. Neprahnú po ničom inom, len tiež skončiť v hlbinách jazera, hoci už nie s cieľom splodiť omladinu. Eugen so záujmom skúmal krištáľové lustre, ktoré z vysokánskeho vápencového stropu vrhali na sálu teplé lúče blížiaceho sa leta. Vzduch bol nabitý najrôznejšími zvukmi zo žabích gájd a slávičieho vyspevovania, vzrušenými výkrikmi a hanblivými chichotmi, pomedzi ktoré sa miešali aj vône plejády jedál od čerstvých štrúdiel a nákypov z dafnií až po lahodné švédske stoly plné červov a mušiny. Čím viac sa vzďaľoval od bohato naložených stolov, tým viac ho pohlcovali oblaky feromónov.

Na parkete sa to len tak hemžilo mlokmi z blízka i ďaleka a sem-tam medzi toľkými vynikla aj nejaká výraznejšia vôňa. Jemná, kvetinová, čo mu vyčarovala úsmev na upnutej tvári, hrejivý pach, čo ho preniesol späť do detstva a milujúcej náruče staručkej mločunky, až ho zrazu zasiahol náboj a krv sa mu zapálila. Ako tak sledoval rozjarený dav tanečníkov a tanečníc, pristavil sa za ním akýsi neznámy mladúch.

Eugen cítil, ako ním lomcovala elektrina. Uši sa mu rozhoreli, srdce tĺklo ako divé a splašene pumpovalo vriacu krv do každučkej časti jeho rozhorúčeného tela. Feromón, čo ho zasiahol priamo do srdca. Cítil záplavu túžby a doteraz neznámeho vzrušenia, ale zároveň strach a odpor k reakcii vlastného tela. Hoci mu nik nevidel do hlavy, predsa mal pocit, že je teraz pre každého ako otvorená kniha.

Magazín QYS

Po celý večer, keď sa pri ňom rojili a mizli kruhy tanečníc, nezacítil nič ani len zďaleka podobného tomu, čo zrazu strhlo cyklón citov v jeho vnútri. Až doteraz si bez väčšieho záujmu o osadenstvo bálu vychutnával miazgovicu a planktónie jednohubky, až kým sa pri ňom nepristavil tento junák, ponorený do hlbokého kurizovania neznámej mločici zahalenej v šedých bodkách. Bol to práve mlok, a nie mločica, čo mu po zime rozprúdilo krv.

Sala mu zakývala a rozpačito zo seba vypustila: „Ahoj, neviem, či ma spoznávaš, ale to som ja… Tvoja... sesternica Sala.“ Eugena nečakané stretnutie zaskočilo a ešte viac rozvírilo jeho čerstvý zmätok. „Ahoj, jasné, že si spomínam. Tvoje črty sa nezmenili a rodina sa predsa spoznáva, no nie?“ a rozpačito sa na Salu usmial. Sala sa na neho s úľavou vyškerila: „Je to tu trocha napráskané, neprejdeme sa vonku?“ a vykročili spolu do májovej noci. •

Utvrdilo to jeho podozrenie. Je iný – a asi má na krku nemalý problém. Len čo precitol, bleskovo sa snažil prebiť von. Preč, čo najďalej od tohto živého klbka veselice… keď sa pred ním zrazu vynorila akási známa postava. Nebol si istý, či je to skutočne ona.

Jar 2022