QYS magazín • ZIMA20 by Nomantinels

QYS Rozhovor s Jolanou Novotnou o queer senioroch a seniorkách ber kvalitných queer poviedok

ZIMA 2020

•

Rozprávky, ktoré v Maďarsku chceli zakázať

Nová fotoséria Doroty Holubovej

Exkurz do dejín gej ikon

•

Výstava Loading:love

•

Vý-

Rozhovor s queer političkou Luciou Plavákovou •

Queer filmy, hudba, kniha

Magazín QYS Štvrťročník – magazín Ročník piaty Číslo 4/2020 Vydané 17. 12. 2020 ISSN 2453–9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc

Facebook MagazinQYS

Vedúci vydania Marek Hudec

Vydavateľ Nomantinels, o. z., Višňová 5, 831 01 Bratislava IČO: 42182603 Kontakt: info@nomantinels.sk

Redakčná rada Marek Hudec Dominika Chrastová Jakub Kováč Róbert Pakan Ria Gehrerová Ďalší redaktori Matej Somr Kristína Aschenbrennerová Michal Tallo David Benedek Jazyková korektúra Jana Vicenová Grafické spracovanie Lukáš Beňo Fotografie Jakub Kováč Titulná fotografia Dorota Holubová – Ema a Agáta, zo série Neskrývaná láska Web qys.sk

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, Ministerstva kultúry SR a Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný NOMANTINELS.

Obsah 6

Komentár: Na pandémiu predsudkov zatiaľ nemáme vakcínu

Jolana Novotná: LGBT+ seniori a seniorky? Ide o neviditeľnú menšinu, nielen v spoločnosti, ale aj v rámci komunity

Starnutie nie je trendy, no týka sa každého. Ako filmové umenie zobrazuje queer seniorov a seniorky?

Lucia Plaváková: Treba sa zamyslieť, aký svet chceme pre naše deti, keby patrili do LGBT+ komunity.

Liberálne roky aj krutosť nacizmu. Výstava Loading: love nastavila spoločnosti zrkadlo

Recenzia: Hoci sme všetci jedineční ako jednorožce, problémy máme spoločné

Zajačik si chce vziať iného chlapca zajačika. V novej rozprávke vystupuje aj Boris Zajkollár

Dobré správy: tri queer tváre novej slovenskej prózy

Rozprávka pre všetkých – preklad z maďarskej knihy

Queer poviedka: Kornel Dubský – Iné priania

Jaro Gyurík: Komunisti mali tendenciu homosexualitu umlčať, akoby vôbec neexistovala

Scenáristka Miriam Fulmeková: Mali by sme prelomiť stereotypy o bisexualite

Rekordmanku Zdenu Koubkovú československý šport úplne vymazal, bola totiž mužom ako viaceré jej súperky

Nová séria Doroty Holubovej: Portréty slovenských LGBTI párov a rodín

Exkurz do dejín queer ikon. Koho uznávame v dobe internetu?

Katy Perry a jej Cry About It Later: Útek pred problémami, prijatie vlastnej sexuality

EDITO

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Prišiel čas vianočných želaní, sviatkov pokoja, mieru a hrejivosti v duši. My sme si pre vás pripravili teplý darček v podobe chrumkavého vianočného vydania magazínu QYS, ktorý vás naplní pekným čítaním. O príbehoch ľudí z komunity, o starnutí LGBTI ľudí a ich potrebách, o nových queer knižkách Jednorožce a Marlon Zajdo. Ako bonus si môžete rozbaliť teplé poviedky slovenských autorov a autoriek, ako aj maďarské netradičné rozprávky, a spestriť si dlhé sviatočné večery. Boli by sme radi, keby aspoň trošku spríjemnili Vianoce ľuďom z komunity, pre ktorých nie sú tieto sviatky ľahké, lebo sú buď sami, ak sú vo vyššom veku, alebo ich prežívajú v kruhu rodiny, kde nemôžu otvorene hovoriť to, čo cítia, ak nemajú za sebou coming-out.

My za tím magazínu QYS vám prajeme čo najmenej stresu a čo najviac lásky. A v novom roku nech naša spoločnosť konečne začne vnímať LGBTI ľudí nie ako veci, ktoré môže skrývať v šuplíkoch, ale ako reálnych ľudí, ktorí sú hodnotnou súčasťou našej spoločnosti so všetkými právami, ktoré im prislúchajú. Spravodlivosť nie je len o potláčaní korupcie, aj keď je to veľmi dôležité, ale aj o tom, ako si ceníme a férovo zaobchádzame s každou menšinou, vrátane LGBTI ľudí na Slovensku.

Andrej Kuruc

ORIÁL MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Foto – Outnow.ch

Komentár: Na pandémiu predsudkov zatiaľ nemáme vakcínu

Maďarský europoslanec si nacvičuje šprint z gej barov, hoci doma by stratégiu rovnosti pre LGBT+ ľudí nikdy nepodporil. Americké vianočné filmy oživila téma coming-outu a vitaj Elliot Page. Aké témy hýbali queer svetom v posledných týždňoch?

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Abby zvyčajne nemá rada Vianoce, no tentoraz sa ich nevie dočkať. Vyzdvihne zásnubný prsteň a cestou k rodičom svojej priateľky si predstavuje, ako ju pred všetkými požiada o roku. Kým však ona má vo všetkom jasno, Harper svoju sexualitu doma tají a Abby predstaví ako osirotenú kamarátku. Film Happiest Season, s Kristen Stewart a Mackenzie Davis v hlavných úlohách, otvára tému coming-outu. Robí to postupne, nenútene a aj celkom autenticky. Abby mala šťastie, rodičia prijali jej záujem o ženy bez akýchkoľvek výhrad. John sa však po prezradení, že je gej, podpory nedočkal. Otec ho vyhodil z domu a následne s ním prehovoril až po trinástich rokoch. „To, že Harper ešte nie je pripravená, neznamená, že ťa nemiluje,“ vysvetľuje najlepší kamarát Abby. Tá má pocit, akoby sa jej priateľka za ňu hanbila. „Neskrývam ťa. Skrývam seba,“ namieta Harper so slzami v očiach. Americké mainstreamové snímky často nepatria medzi najkvalitnejšie, no v tomto prípade si film s príjemným vianočným happyendom pozrie aspoň väčšie publikum. A možno pár heterosexuálnych divákov lepšie pochopí, prečo stále bojujeme proti homofóbii alebo si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí transfóbie. Naposledy upriamil pozornosť na transrodovú komunitu Elliot Page, ktorý naplno prijal svoju identitu v tridsiatich troch rokoch. Jeho príbeh dokazuje, aká je cesta sebapoznania zložitá a niekedy aj zdĺhavá. Pod Elliotovým listom na Instagrame nájdeme stovky pozitívnych reakcií. Na Slovensku by ich, samozrejme, bolo neporovnateľne menej. Napriek tomu v redakcii dúfame, že aj vďaka tomuto magazínu sa krok po kroku posúvame k akceptácii všetkých farieb dúhy. Spolu s nami môžete pred akoukoľvek fóbiou hrdo vyhlásiť: „QYS my ass!“

Tá

MeN MAGAZÍN QYS

Predsudky a stereotypné predstavy tvoria zvlášť pandémiu, na ktorú vakcína zatiaľ ešte tiež neexistuje. To isté platí aj o pokrytectve. Kým Európska komisia predkladá v Bruseli stratégie pre rovnosť LGBT+ komunity, europoslanec, ktorý by nikdy podobné návrhy nepodporil, si nacvičuje šprint z gej barov. Niektorí Maďari zjavne chápu spoločnosť po svojom, a to v štýle: matka je žena, otec je muž a gang je bang, či nie? Možno nemusíme smútiť, že tento rok vianočnú Budapešť neuvidíme. Zatiaľ čo sa režim na hraniciach striedavo sprísňuje a uvoľňuje, dbajme na to, nech aspoň naša mentalita zostane otvorená. Nebojme sa prijať samých seba a tiež pár nových ľudí do svojich životov. Ktovie, kedy stretneme tú pravú osobu s peknými očami, v ktorých sa stratíme ako v opatreniach vlády. A ak aj na ceste sebapoznávania zablúdime, spomeňme si, že aj Kristen Stewart trvalo pár rokov, kým presedlala z trblietajúcich sa upírov na sebaisté ženy.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Foto – Nikola Bruncová pre PROUD z.s.

Jolana Novotná: LGBT+ seniori a seniorky? Ide o neviditeľnú menšinu, nielen v spoločnosti, ale aj v rámci komunity

Jolana Novotná pôsobí v českej organizácii PROUD ako koordinátorka programu pro LGBT+ seniorov a seniorky. Editovala Správu o situácii LGBT+ seniorov v Českej republike a nedávno jej vyšla esej v knižke Neviditeľná staroba.txt pod názvom Poodhalit a svést. Homointimita v heteronormativních rámcích stárnutí.

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Kedy a prečo ste sa začali venovať problematike LGBT+ seniorov a senioriek? V rokoch 2005 – 2008 som sa starala na dedine o mamičku, ktorá mala onkologické ochorenie. Vďaka spolupráci s rodinou, so susedmi, s kamarátmi, lekármi a charitou som ju mohla sprevádzať až do konca. Hovorila som si, aké ťažké musí byť starnutie pre ľudí, ktorí nemajú rodinu, alebo keď v rodine nie sú dobré vzťahy. V období, keď som prichádzala o partnerský vzťah, som ako bezdetná lesba myslela i na starnutie LGBT+ ľudí a svoje vlastné. Chcela som sa zapojiť do aktivity, organizácie, ktorá by to riešila. V Českej republike vtedy ale nič nebolo. V roku 2012 som sa obrátila na Platformu pre rovnoprávnosť, uznanie a diverzitu (PROUD), či by som pod ich hlavičkou nemohla sama niečo v tejto téme podniknúť. Žila som vtedy v malom meste pri Brne, takže to znamenalo aj cestovanie. Kolegovia a kolegyne boli o generáciu mladší, väčšina ich aktivít bola zameraná na mladších ľudí a dúhové rodiny. Veľa mi ale potom pomohli, vnímali a vnímajú otázky starnutia ako dôležité, keďže sami starnú. V začiatkoch sme spolupracovali s neziskovkou Společnost pro queer paměť s historikmi a s historičkami, ktorí sa venujú zaznamenávaniu queer histórie. Neskôr sa pridal Život 90, pražská proseniorská organizácia. Pod vedením Jaroslava Lormana sa stala vzorovou LGBT+ priateľskou organizáciou. Vďaka nemu vznikla aj pracovná skupina na ministerstve práce a sociálnych vecí, v ktorej spoločne s ďalšími riešime, ako pomôcť všetkým sociálnym službám (nielen seniorským), aby sa stali viac inkluzívnymi pre LGBT+ ľudí. Niekoľko posledných rokov má aj Prague Pride seniorský programový blok. Z malého pramienka v roku 2012 sa stáva skutočný prúd. Ako vnímate starnutie ako také? Ako záverečnú a završujúcu etapu, ktorá veľmi závisí od nášho predchádzajúceho života a od toho, či sme ho prežili ako heterosexuálna žena, muž, lesba, gej, transrodový človek, intersexuálna či nebinárna osoba. Starnutie je dosť ovplyvnené tým, akým

spôsobom sa spoločnosť k rôznym rodom a orientáciám stavia, akým stereotypom a stresom musíme čeliť, k akým zdrojom máme prístup. Ale to sú len tendencie, s ktorými potom každý sám či sama naložíme po svojom, individuálne, jedinečne. Editovali ste správu o situácii LGBT+ seniorov v Českej republike v rámci organizácie PROUD. Aká je situácia LGBT seniorov a senioriek v spoločnosti, či už českej alebo slovenskej? Jej jadro tvorí výskum Naděždy Špatenkovej a Ivy Oleckej z Palackého univerzity v Olomouci. Predhovor a doslov napísala sociologička Jaroslava Hasmanová Marhánková, ktorá český výskum zasadila i do kontextu zahraničných štúdií. O Slovensku veľmi prehľad nemám, ale myslím, že v niečom budú tie situácie podobné, pretože generácia starších LGBT+ ľudí vyrastala v Československu a bola ovplyvnená rovnakým historicko-spoločenským obdobím a politickým prostredím. A aké je ich postavenie? Snáď sa to pomaly mení aj vďaka aktivitám, o ktorých som hovorila. Aké sú ich najväčšie ťažkosti? Aj keď sme sa snažili v štúdii zistiť, čo seniorov a seniorky trápi najviac hlavne z pohľadu sociálnych a zdravotných služieb, nie je to jediné, čo nás zaujíma. Chceme tiež zistiť, čo je pre nich dôležité, aké majú siete pomoci, aké „stratégie“ starnutia volia, aký majú sami potenciál, čo sa môžeme navzájom učiť medzi generáciami a medzi väčšinovou spoločnosťou a menšinami. Majú nasledovné ťažkosti: osamelosť, slabnúce väzby na LGBT+ komunity, sú viac nedôverčiví voči zariadeniam sociálnych služieb, lebo majú viac skúseností s homofóbiou a transfóbiou. A skôr majú obavy z ostatných klientov a klientok než z personálu. Aj tí, ktorí napríklad žili otvorene, sa potom v domove pre seniorov vracajú „do skrine“, čiže skrývajú svoju identitu. Myslím, že je veľmi ťažké nemôcť sa o svojom živote s ostatnými porozprávať, nemôcť ho zavŕšiť, re-

MAGAZÍN QYS

kapitulovať v rozhovore s druhými. Ako zohľadňujú zariadenia sociálnych služieb špecifiká LGBT+ klientov a klientok? Keď to trochu zjednoduším, tak v podstate takmer nijako. Aspoň v ČR sú nastavené dosť heteronormatívne. O LGBT+ ľuďoch toho veľa nevedia a hlavne nevedia, že nevedia. Častou odpoveďou manažérov a personálu je, že sa starajú o každého rovnako, teda aj o LGBT+ klientov a klientky. Lenže rovnako neznamená unifikovane, pokiaľ majú splniť svoju deklarovanú zásadu, že rešpektujú jedinečnosť každého človeka. Ďalšia častá námietka je, že sexualita je intímna záležitosť každého človeka. Na tom je vidieť, ako si nás spájajú len so sexualitou, pritom u heterosexuálneho človeka by im takáto redukcia nenapadla. Na druhej strane by sa zariadenie malo venovať aj sexualite a intimite svojich klientov a klientok. Dobrá správa ale je, že zo strany zariadení je záujem vzdelávať sa o LGBT+ problematike. Aké aktivity pre LGBT+ seniorov a seniorky robíte? PROUD je nastavený dosť systémovo. Nevenujeme sa toľko konkrétnej práci so seniormi a seniorkami, aj keď som v osobnom kontakte s mnohými z nich, ale skôr zmenám, ktoré majú šancu zlepšiť nastavenie spoločnosti. Robíme štúdie, semináre, osvetu u odbornej a laickej verejnosti, spolupracujeme s médiami, ostatnými organizáciami, spolupracujeme s radami vlády, so splnomocnencom pre ľudské práva, spolupracovali sme s Kanceláriou verejného ochrancu práv, teraz sa zúčastňujeme spomínanej pracovnej skupiny. Som zapojená ešte do organizácie Klára pomáhá, ktorá sa venuje opatrovateľom a pozostalým, aj cez ňu sa darí niektoré veci v Brne posúvať. Je situácia pre LGBT seniorov a seniorky počas pandémie COVID horšia a prečo? Na to môžem odpovedať len odhadom, ale myslím, že práve odlišné siete pomoci a samota sú jeden z faktorov, ktoré môžu situáciu LGBT+ seniorov a senioriek zhoršovať. Snažila som sa byť v kontakte s tými, ktorých poznám, a napríklad ľudí z Prahy odkazovať na Život 90, ktorý som spomínala. Tiež

Hovorím si celkom často, dievča, ako si to spravíš, také to budeš mať. Vlastná aktivita. Sloboda ako hodnota. Nebáť sa zmien. Osvedčilo sa mi byť otvorená, aj u nás v malom meste, rozprávať sa s ľuďmi, čo prežívam, a tiež sa pýtať na ich životy. Hľadať, čo máme ľudsky spoločné. Na oboch stranách je celkom zbytočný strach. S tým sa dá veľa urobiť.

poznám aj starších LGBT* ľudí, ktorí druhým pomáhali. Považovať vyšší vek sám osebe za rizikový faktor je zjednodušujúci smer premýšľania, na ktorý u nás poukazujú odborníci, ktorí sa starnutiu venujú. Ako súvisí heteronormativita s vnímaním sexuality, sexuálnej orientácie, rodovej identity a starnutia? Jaroslava Hasmanová Marhánková píše v jednej štúdii o tzv. „priesečníkoch ticha“. Keď budeme predpokladať, že starí ľudia sú asexuálni, teda už nemajú záujem alebo silu sa sexuálne a intímne prejavovať, a na druhej strane budeme LGBT+ ľudí redukovať na sexualitu, čo veľa heterosexuálnych ľudí robí, vyjde vám vlastne z toho, že starí LGBT* ľudia vlastne nie sú. To, samozrejme, nemá s realitou nič spoločného. Spomínam si na jednu odpoveď manažéra zo štúdie: „LGBT seniori? Myslel som, že sa to týka len mladých.“

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Vo svojom texte Poodhalit a svést. Homointimita v heteronormativních rámcích stárnutí uvádzate tri odhalenia starnutia LGBT+ ľudí. Sú to vlastne čiastočne odpovede na časté otázky ľudí zo sociálnych služieb, ktorí chcú vedieť, v čom sú LGBT+ seniori a seniorky iní, aké majú „špeciálne“ potreby. Vravím, že základné ľudské potreby bezpečia, dôstojnosti, blízkosti, hygieny, jedla a pitia máme všetci rovnaké. Odlišnosť nespočíva v niečom, čo by bolo LGBT+ ľuďom vrodené, ale v tom, ako sa k nim spoločnosť správala a správa a ako to ovplyvňuje ich životy, teda aj starnutie. Prvé „odhalenie“ je skúsenosť stigmatizácie kvôli sexuálnej orientácii alebo rodovému vyjadreniu. Druhé sú odlišné siete pomoci. Podľa zahraničných štúdií je u lesieb a gejov dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že budú starnúť bez partnera či partnerky, a štyrikrát väčšia pravdepodobnosť, že bez detí. Všeobecne až 80% starostlivosti starým ľuďom zabezpečuje partner či partnerka alebo deti. A tretie bola práve heteronormativita a ako zneviditeľňuje LGBT+ starnutie. Keby sa ale sociálne služby stali kultúrne citlivejšími k LGBT+ ľuďom, získajú zručnosti, ktoré im umožnia vnímať jedinečnosť každého človeka. Aký by mal byť systém v zariadeniach starostlivosti pre seniorov vo vzťahu k LGBT+ ľuďom, teda tzv. vyvrcholenie? Inkluzívny, rešpektujúci, otvorený, učiaci sa. I vo vzťahu k iným menšinám. Už aj na Slovensku vznikajú prvé iniciatívy, ktoré sa problematike LGBTI ľuďom začínajú venovať. Čo by ste im poradili, čomu sa venovať? Pre mňa sú aktivity na Slovensku veľmi inšpiratívne. Veď knižku Neviditeľná staroba.txt, do ktorej som mohla prispieť, vydali ľudia zo Slovenska, ale pôsobiaci aj v Česku, zo združenia Display, Apart a kultúrno-spoločenského mesačníka Kapitál. Robili sme aj besedu na Pride v Banskej Bystrici a v Bratislave v Novej Cvernovke. Tiež Mária Ščepková založila nedávno FB skupinu pre LGBT 45+, 55+, 65+, ktorá je otvorená aj nám z ČR. Nedávno som

objavila knižku od Táni Sedlákovej a Duša Martinčoka Záhrebská: O stacionári pre seniorov, jeho susedoch a kávovare ťažkom ako hroch. Skvelé prepojenie ľudí všetkých orientácií. Z toho, čo robíme my v ČR, by som odporúčala začať čímkoľvek, čo komu napadne. Napísať článok, urobiť rozhovor, osloviť aktivistov a aktivistky z 90. rokov 20. storočia alebo z ešte skoršej doby a poradiť sa s nimi. Skúsiť urobiť program pre seniorov a seniorky – nám sa osvedčil moderovaný medzigeneračný brunch – ľudia mladší a starší sa stretli pri jednom stole nad jedlom a pitím a rozprávali sa. Zohnať peniaze na štúdie a urobiť pilotný seminár pre samosprávu a zariadenia pre seniorov. Veľmi rada by som bola, keby sme pokračovali v česko-slovenskej spolupráci. A nebáť sa toho, že sa veľa starších ľudí neozve, ani u nás to nie je slávne. Aj tak ich to ovplyvní, napríklad nepriamo. A naviac – tieto výstupy sú tiež pre budúce generácie seniorov a senioriek. Čo by ste odkázali LGBT+ seniorom a seniorkám? Premýšľam, čo by som povedala sama sebe. Tento rok mám 55 rokov a získala som seniorpas. Robila som si zo seba na Facebooku srandu, že je to môj moderný rituál prechodu. Ale pre ženy po prechode prichádza skutočná zmena a obdobie po päťdesiatke je pre to, ako budeme starnúť, rozhodujúce. Hovorím si celkom často, dievča, ako si to spravíš, také to budeš mať. Vlastná aktivita. Sloboda ako hodnota. Nebáť sa zmien. Osvedčilo sa mi byť otvorená, aj u nás v malom meste, rozprávať sa s ľuďmi, čo prežívam, a tiež sa pýtať na ich životy. Hľadať, čo máme ľudsky spoločné. Na oboch stranách je celkom zbytočný strach. S tým sa dá veľa urobiť.

MAGAZÍN QYS

Kristína Aschenbrennerová Foto – Archív FFI, Films Boutique

Starnutie nie je trendy, no týka sa každého. Ako filmové umenie zobrazuje queer seniorov a seniorky?

V programe Filmového festivalu inakosti bol tento rok hongkonský film Suk Suk, ktorý cez svoje postavy reflektuje minulosť i súčasnosť života staršej generácie homosexuálov.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Vzťahy ľudí po päťdesiatke ako ústredná línia filmu sú všeobecne stále zriedkavým javom, hoci práve preto kritizovaným. Aj v prípadoch, keď herecký predstaviteľ túto vekovú hranicu sám prekročí, jeho postava je buď neurčitého veku, alebo elegantne omladne. „Jeho“ nie je použité náhodou – partnerka je zdvorilo mladšia, a to aj o dve dekády. Na Zlatom jazere (r. Mark Rydell, 1981) s vtedy 76-ročným Henrym Fondom a 74-ročnou Katherine Hepburn, oprávnene jedna z klasík, varíruje pozornosť medzi párom dôchodcov a ich rodinou. Madisonské mosty (r. Clint Eastwood, 1995) a aj o necelých desať rokov mladší Lepšie neskoro ako nikdy (r. Nancy Meyers, 2003) či Manželská terapia (r. David Frankel, 2012) pokojne mohli svoju kampaň stavať nielen na hviezdach formátu Meryl Streep, Diane Keaton, Clint Eastwood, Jack Nicholson či Tommy Lee Jones, ale aj na fakte, že zobrazujú romantické vzťahy a problémy medzi postavami, ktoré sú pre romantické filmy (komédie) nezvyčajné. Na to, aby ste si odvodili, že inak to nie je ani v rámci LGBTQ+ filmov, netreba ani len maturitu z matematiky. Starnutie prosto nie je trendy, hoci sa týka každého z nás. Môžeme sa baviť o (ne)atraktivite tela, o prístupe zobrazovania sexuality a sexuálneho správania sa vo všeobecnosti, ako aj o spôsobe, akým sú v mainstreamovom filme zobrazovaní muži a ženy (s tým súvisí tiež otázka zobrazovania lesbického sexu). Aj vďaka prítomnosti silných hereckých osobností, ktoré neraz zastávajú aj posty producentov a režisérov, sa tento stav mení. Keďže pre kinoprodukciu je stále rozhodujúci mladý divák, deje sa tak skrz hviezdy – idoly našich rodičov – a v oblasti televíznej – seriálovej produkcie. Takto v rokoch 2013 – 2016 britská ITV odvysielala seriál Vicious s legendami divadelnej scény a filmu Ianom McKellenom a Derekom Jacobim o vytrvalom a večnom hercovi Freddiem (McKellen) a Stuartovi (Jacobi), manažérovi baru na dôchodku.

Seriál sa zameriava na ich vzájomný vzťah s intertextovými presahmi do života oboch hereckých predstaviteľov či reálií (Freddieho „najväčšia“ rola je zamestnanec kuchyne #4 v seriáli Panstvo Downtown), nevyhne sa starnutiu či smrti. Vicious je plný suchého až cynického humoru, vzájomného prekárania sa dlhoročných partnerov – v poslednej, druhej sezóne seriálu oslávia 50. výročie. Dynamiku zaslúžilého veku vo vzťahu k súčasnosti zastupujú vedľajšie postavy – Violet, ktorá neustále rieši online zoznamky, a mladý sused Ash. Pohľad na život seniorov s neskorým coming-outom a predchádzajúcim šťastným rodinným životom ponúkol cez vedľajšie postavy seriál Grace a Frankie, na ktorom sa pre streamovaciu platformu Netflix autorsky podieľala Marta Kauffman (napríklad Priatelia). Ako naznačuje názov seriálu, hlavnými hrdinkami sú Grace Hanson (Jane Fonda) a Frankie Bernstein (Lily Tomlin), no ich peripetie sa začínajú momentom, keď im ich manželia Robert (Martin Sheen) a Sol (Sam Waterston), partneri v advokátskej kancelárii, oznámia, že to už nejakú dobu spolu ťahajú a chceli by žiť spolu. Obaja muži tak doháňajú všetko, čo z gej života nežili naplno: brunche, „kariéru“ v muzikálovom divadle, spoločný pes. No zároveň stoja tvárou v tvár svojmu veku, diagnózam a ich plány ako právnikov na dôchodku zahŕňajú dovolenku na výletnej lodi rovnako ako spoločné hrobové miesto. Paralelne tak riešia obdobné problémy ako ich (teraz už single) manželky. Grace a Frankie však prelamuje tabuizáciu aktívneho sexuálneho života seniorov, hoci ju konfrontuje nástrahami tiel potrebujúcich osobitný prístup, či už v podobe vibrátora šetrného k zápästiam, alebo zdvihovej záchodovej dosky. Oba seriály spája prítomnosť nielen hviezdneho obsadenia – prítomného aj vo vyššie menovaných filmoch –, ale hviezdneho gej obsadenia: Jacobi a McKellen vo Vicious a Tomlin v Grace a Frankie. Bez ohľadu na sexuálnu orientáciu hercov, oba seriály dávajú jasný signál podpory LGBTQ+ ľuďom,

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

a to aj keď cez humor komunikujú normálnosť nielen sexuality, ale i starnutia. Filmový festival inakosti tento rok vo svojom programe uviedol hongkonský film Suk Suk (r. Ray Yeung, 2019) o dvoch mužoch, ktorí sa náhodou stretnú a zamilujú. Hoi je šesťdesiatnik na dôchodku, žije so svojím synom, nevestou a vnučkou a svoju sexuálnu orientáciu pred sebou už nejaký čas neskrýva. Taxikár Pak má po sedemdesiatke, má rodinu, dospelé deti. Hoi je preňho sprievodcom do neviditeľného sveta starších homosexuálov: do sveta klubov, sáun, diskusných skupín, ale aj lobingu za práva nielen pre mladých, ale aj seniorov (podpora pre gej-seniorský domov). Yeungov film však ide ešte o krôčik ďalej a ukazuje nahotu, intimitu prekračujúcu bozk a objatie v dlhšom než letmom trvaní. Telá pánov zobrazuje v kánone zvyčajnom pre mladých mužov, a to bez komického alebo hrdinského kontextu (Sylvester Stallone v jeho „návratoch“ k Rambovi, Rockymu a v sérii Expendables), ktoré by divákovi poskytli žánrový ventil. Naopak, Suk Suk svojho diváka necháva zaskočeného. Neospravedlňuje to, čo ukazuje. Suk Suk cez svoje postavy reflektuje minulosť i súčasnosť života staršej generácie homosexuálov v Hongkongu, no problémy, ktorým jeho postavy čelia, sú ľahko aplikovateľné aj za jeho hranicami. Film vychádza z knihy Oral History of Older Gay Men in Hong Kong: Unspoken but Unforgotten (Príbehy starších gej mužov z Hongkongu: Nevypovedané, ale nezabudnuté – pozn. red.; Travis S. K. Kong). Vypovedá o živote v čase po druhej svetovej vojne, keď bola homosexualita kriminalizovaná, keď bežné štandardy spoločenského a rodinného života prosto znamenali pre mužov a ženy jedinú schému: škola (keď to finančné možnosti a postavenie rodiny umožňovalo), zamestnanie, sobáš, deti. Medzi ľuďmi, snáď okrem umeleckých kruhov, neexistovalo povedomie o sexuálnej orientácii, o možnosti, že ich romantický a sexuálny život môže byť vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia. Paradoxne, toto obdobie je v súčasnej kinema-

tografii zobrazované skôr cez mladých hrdinov (Ďaleko do neba, Skrotená hora, Milk, ale aj Meno v tvojom srdci a pod.), ktorí túto dobu žijú alebo na ňu spomínajú. Samozrejme, aj ich rola v diskusii o vzťahu cis-hetero časti spoločnosti k LGBTQ+ ľuďom je dôležitá. No vyšší vek postáv umožňuje jej účastníkom reflektovať vyrovnávanie sa s minulosťou, zžívanie sa s prítomnosťou (a deťmi odmietajúcimi prijať homosexualitu rodiča) a zároveň vnímať nielen potreby seniorov, ale aj dopady súčasných verejných rozhodnutí na budúcnosť. Dodajme len, aj Ben Yuen a Tai Bo (obaja cis-hetero) sú rešpektovanými hercami s päťdesiatkou, resp. stopäťdesiatkou filmov, Tai Bo je známy najmä vďaka rolám v kung-fu filmoch po boku Jackieho Chana, Samma Hunga či Cynthie Rothrock (tá je lesba). Suk Suk tak rovnako ako západné filmy a seriály pracuje s efektom rešpektovaného herca ako tlmočníka idey, ambasádora.

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec FOTO: Jakub Kováč

Lucia Plaváková: Treba sa zamyslieť, aký svet chceme pre naše deti, keby patrili do LGBT+ komunity

Ako právnička sa dlhodobo venuje právam queer ľudí na Slovensku. Lucia Plaváková vstúpila do politiky, pôsobí v strane Progresívne Slovensko, ktoré sa v marci tesne nedostalo do parlamentu. V rozhovore pre magazín QYS vysvetľuje, prečo bolo nevyhnutné, aby začala verejne hovoriť o svojej sexualite, a akým spôsobom môžu političky a politici ovplyvňovať verejnú mienku.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Venujete sa právnemu poradenstvu aj pre LGBT+ ľudí. S akými najzložitejšími prípadmi ste sa stretli? Na našu právnu poradňu sa najčastejšie klientky a klienti obracajú s tým, že chcú právne upraviť svoj vzťah s osobou rovnakého pohlavia. Časť sa snaží upraviť rodičovské pomery, keďže mnohé páry rovnakého pohlavia majú deti. Najväčším problémom potom samozrejme je, že takáto právna úprava neexistuje. Je zložité nájsť možnosti, ako im pomôcť. Skúšame to rôznymi splnomocneniami, úpravami v rámci majetkového práva, ale možnosti sú obmedzené a nedajú sa porovnať s inštitútmi manželstva alebo registrovaného partnerstva, ktoré fungujú v iných krajinách. Je frustrujúce narážať na limity nášho právneho poriadku, ktorý doslova nevidí páry rovnakého pohlavia. Často riešime ešte situácie diskriminácie, šikany, nenávistných prejavov. V týchto situáciách je problémom často nedôvera voči orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, a klienti či klientky sa nakoniec rozhodnú nezačať súdne konanie alebo nepodať podnet na trestné konanie. Obávajú sa, že nedosiahnu spravodlivosť. Je to problém celej spoločnosti, ale ešte viac znevýhodnených skupín, ktoré sa boja stigmatizácie. Z vašej skúsenosti, je nedôvera queer ľudí voči týmto inštitúciám na mieste? Vedia sa domôcť spravodlivosti? Myslím si, že niekedy majú prehnané obavy. V skutočnosti som zažila prípady súdov, ktoré nijak negatívne neriešili napríklad transrodovosť klienta a predsudky neovplyvňovali ich rozhodovanie. Môže sa stať, že človek narazí na niekoho homofóbneho alebo transfóbneho na polícii či na súde, ale tieto orgány sa vo všeobecnosti snažia fungovať tak, ako by mali. Hovoríte, že je frustrujúce narážať na limity nášho právneho poriadku. Aj kvôli tomu ste šli do politiky, že ste mali pocit, že viete viac zmeniť? To ste vystihli správne. Roky pracujem v po-

radni a snažím sa pomáhať ľuďom z komunity, no neustále narážame na mantinel, ktorý sa dá prekonať len zmenou legislatívy. Bol to jeden z dôvodov môjho angažovania sa v politike a ďalší bol, že sa ma to osobne týka a záleží mi na tom, aby sa situácia zlepšila. Silnejšie som to začala pociťovať, keď sa mi narodila dcéra, zmocnila sa ma väčšia potreba zmeny. Jedna stránka je legislatívna úprava a druhá vnímanie spoločnosti. Tieto dva rozmery spolu súvisia, sú to prepojené misky. Je preukázané, že v krajinách, kde sa prijali registrované partnerstvá, rástla aj miera tolerancie. Mojím cieľom je, aby spoločnosť vnímala dúhové rodiny ako svoju bežnú súčasť, nič zvláštne a aby sa ľudia inej rodovej identity alebo sexuálnej orientácie cítili viac v bezpečí a uznaní štátom, aby sa na Slovensku cítili dobre. Je totiž bežný jav, že odchádzajú do zahraničia. Mnohí sa o tému zrovnoprávnenia queer ľudí nezaujímajú, lebo sú heterosexuáli a netýka sa ich priamo. Ako ich presvedčíte, že je to dôležité? No, v prvom rade by malo byť cieľom nás všetkých žiť v spoločnosti, kde sa každý cíti jej rovnoprávnou súčasťou, kde sa cíti dobre a kde vie bezpečne rozprávať o svojej identite, lebo len taká spoločnosť môže fungovať súdržne a napredovať. Stretla som sa s tým, že veľa rodičov v mojom veku vníma svoje deti a uvedomuje si, že aj ich dieťa môže patriť do LGBT+ komunity. Rozmýšľajú, aký svet by chceli pre potomka, keby bol inej sexuálnej orientácie alebo rodovej identity. Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo šťastné, aby žilo v spoločnosti, ktorá ho prijíma. Keby sa nad tým zamyslelo viac ľudí, zmenila by sa podľa mňa aj verejná mienka. Cez občianske združenie Dúhové rodiny sa snažíte upozorňovať na príbehy rodín, ktoré nie sú nijako právne chránené. Podľa odhadu na základe prieskumu agentúry Focus pre Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV je detí žijúcich na Slovensku v dúhových rodinách okolo 10-tisíc. Akými aktivitami sa dá na tieto deti a rodiny upozorniť?

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Chcela by som byť na očiach a neustále poukazovať na to, že je tu skupina ľudí, ktorú si dlhodobo nikto nevšíma a neadresuje jej problémy. Taktiež sa zameriavam na to, aby sme sa v oblasti demokracie a ľudských práv neodkláňali smerom k orbánovskému Maďarsku alebo Poľsku.

Ako vyzerá mimoparlamentná politika? Je to hlavne príprava na ďalšie voľby? Čo viete priamo ovplyvniť? Je veľmi náročná, lebo v porovnaní s inými stranami nemáme toľko možností a priestoru, aby sme sa zapájali do diskusie. Jedna časť mimoparlamentnej politiky je reakčná, teda sa vyjadrujeme k aktuálnej situácii, ale snažíme sa prinášať aj nové témy, napríklad dekriminalizáciu marihuany. V rámci opatrení prijímaných pri riešení pandemickej krízy tiež opakovane komunikujeme napríklad náš pohľad na riešenie kompenzácií dopadov tejto krízy. Slovensko zatiaľ patrí medzi krajiny, ktoré na finančné kompenzácie prispievajú najmenej. To sa nám môže v budúcnosti rýchlo vypomstiť.

Vieme o politikoch, pri ktorých je to verejné tajomstvo, a pýtam sa: čo by sa zmenilo, keby to už nebolo tajomstvom?

Časť aktivít nášho občianskeho združenia je zameraná na osvetu. To znamená, že sa jednak snažíme prinášať fakty do diskusie, ktorá je na Slovensku žiaľ zanesená množstvom mýtov a predsudkov. A na druhej strane sa snažíme priblížiť život dúhových rodín. Zdieľame teda momenty z našich životov a snažíme sa tak ukázať, že riešime rovnaké radosti a starosti ako akákoľvek iná rodina na Slovensku. Na dúhové rodiny teda upozorňujeme aj pootvorením dverí do našich životov. Pripravujeme tiež aktivity pre verejnosť, ako sú najmä diskusie. Plánujeme i prispieť k rozšíreniu detských kníh na našom trhu o také, ktoré ukazujú pestrosť rodín, ktoré na Slovensku žijú.

Dlho to vyzeralo, že Progresívne Slovensko bude súčasťou novej vlády. Mali ste ambície byť jej súčasťou? Ja som mala ambíciu získať hlavne mandát v parlamente, teda poslanecký post, chcela som sa sústrediť na oblasť spravodlivosti, ľudských práv a života LGBT+ ľudí. Chcela by som byť na očiach a neustále poukazovať na to, že je tu skupina ľudí, ktorú si dlhodobo nikto nevšíma a neadresuje jej problémy. Taktiež sa zameriavam na to, aby sme sa v oblasti demokracie a ľudských práv neodkláňali smerom k orbánovskému Maďarsku alebo Poľsku. To sú odstrašujúce príklady, kam, dúfam, neodbočíme. Ako právnička mám navyše skúsenosti s legislatívnym

MAGAZÍN QYS

procesom, čiže viem moje skúsenosti využiť pri príprave návrhov zákonov. Je obava z poľskej cesty oprávnená? Môže sa život LGBT+ ľudí zhoršiť? Nechcem znieť depresívne, ale mám isté obavy. Pozrime sa na zloženie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorého minister Krajniak je veľkým fanúšikom poľského fungovania, otvorene ho podporil. Sledujeme tiež dlhodobé diskusie o sprísňovaní interrupcií, Záborská sa už vyjadrila, že hoci sa jej to teraz nepodarilo presadiť, o šesť mesiacov sa pokúsi znova. Mám obavu, že sa to bude opakovať počas celého obdobia súčasnej vlády. Na druhej strane zloženie koalície dáva istú záruku, že nenastane to najhoršie. Strana Za ľudí a Mária Kolíková je pre mňa zárukou brzdy, rovnako strana SaS. Zatiaľ teda vnímam impulzy z niektorých rezortov, ako už zo spomenutého ministerstva práce, kde dostáva zabrať aj téma rodovej rovnosti. Neverím však, že by sme sa úplne vychýlili smerom k Poľsku. Je nejakým spôsobom v parlamente zastúpený hlas queer ľudí? Priamo podľa mňa nie, ale vnímam istú opozíciu voči konzervatívnym hlasov, je však malá. Nájdeme ju medzi poslancami a poslankyňami SaS, aj v klube OĽANO, ide však o jednotlivcov. Strana Za ľudí je rozdelená na liberálne a konzervatívne krídlo. Akákoľvek liberálnejšia téma býva prehlušená fašistami či Kuffom a jeho krídlom klérofašistov. Oceňujem, že sa dlhodobo ozýva Ondrej Dostál. Je svetielkom nádeje, keďže sa vždy otvorene stavia proti postojom útočne namiereným voči queer ľuďom. Minister vnútra Naď povedal, že si želá, aby registrované partnerstvá boli len pre heterosexuálov. Do akej miery takýto výrok, raz vyslovený z úst politika, ovplyvní okamžite verejnú mienku? Názory politikov majú veľký dosah, obzvlášť tých na najvyšších postoch, lebo dostávajú veľa priestoru. Neviem vám kvantifikovať, koľko ľudí presvedčí o svojom názore, ale asi to nestačí raz povedať. Keby sa to opakovalo, isto si to veľa ľudí osvojí a bude to

komunikovať. Nerozumiem, prečo to minister povedal, obzvlášť, keď tento model skúsili v Grécku a už v roku 2013 Európsky súd pre ľudské práva jasne skonštatoval, že je to v rozpore s Dohovorom, ktorého je aj Slovensko zmluvnou stranou. Na druhej strane pápež sa zastal zväzkov pre páry rovnakého pohlavia. To je veľká vec, lebo zastrešuje všetkých veriacich, aj tých, čo sedia v slovenskom parlamente. Bolo to veľmi dôležité a ovplyvní to celý svet, nielen Slovensko. Obzvlášť konzervatívne kruhy budú jeho posolstvo spochybňovať, ale už bolo vyslané do sveta a už sa, našťastie, nedá vziať späť. Nevedia zvrátiť, čo počul každý zo všetkých médií, a určite to ovplyvňuje vnímanie všetkých veriacich ľudí. Registrované partnerstvá boli aj súčasťou agendy strany SaS, no postupne z jej diskurzu táto téma vyprchala. Nebojíte sa, že časom vyprchá aj z vašej strany, z Progresívneho Slovenska? Verím, že kým v strane budem, tak nevyprchá. Dovolím si povedať, že je mojou životnou misiou, aby sa téma zrovnoprávnenia queer ľudí otvárala a nielen to, ale aby sa aj presadili zmeny. A cítim od kolegov a kolegýň v strane veľkú podporu. Sme na jednej vlne v tom, ako vnímame potrebu rovnoprávnosti v spoločnosti, ktorú považujeme za dôležitú pre napredovanie celej krajiny. Dosiahnutie zrovnoprávnenia queer ľudí tiež rovnako chápeme ako ľudskoprávny zápas. V zahraničí je mnoho politikov a političiek, ktoré otvorene o svojej inakosti hovoria. Na Slovensku je to, zdá sa, tabu. Vieme o politikoch, ktorí svoju sexualitu taja. Mali by sa oprávnene báť, že stratia preferencie a budú vylúčení zo spoločenského života? Ťažko povedať. Nepoznám prípad, na ktorom by sme to vedeli demonštrovať. Nestalo sa, že by niekto otvorene začal hovoriť o inej sexuálnej orientácii a že by to malo negatívny dopad na preferencie. Možno by to nimi spočiatku zatriaslo a možno ani nie.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Vieme o politikoch, pri ktorých je to verejné tajomstvo, a pýtam sa: čo by sa zmenilo, keby to už nebolo tajomstvom? Možno sa boja, že by potom museli tú tému pretláčať, čo nie je jednoduchý boj. Možno, ale obávam sa, že ich strach pramení zo zvláštneho zacyklenia sa. Všetci vieme, že na to, aby sa spoločnosť stala tolerantnejšou, musí čo najviac ľudí verejne komunikovať svoju identitu. Mnohí sa boja, lebo spoločnosť vnímajú ako homofóbnu a transfóbnu, a toto sa ťažko prelamuje. Mne bolo jasné, že keď do politiky vstúpim, musím otvorene o sebe hovoriť, aby sa niečo zmenilo. Verím, že raz sa pridajú viacerí a viaceré. Na Novom Zélande sa napríklad podarilo navoliť parlament, kde až desať percent jeho členov a členiek otvorene komunikuje svoju queer identitu.

Muselo byť ťažké rozhodnutie vystúpiť takto veľmi verejne za svoju sexualitu. Coming-out mnohých prebieha pred ľuďmi, pri ktorých sa cítia bezpečne, a vy ste to spravili pred neznámou masou ľudí. Samozrejme, bolo to jedno z najťažších rozhodnutí, možno aj najťažšie. Musela som rozmýšľať, aké dopady to bude mať na mojich najbližších a dcéru, ktorá je pre mňa najdôležitejšou, nespravila by som nič, čo by jej ublížilo. Na druhej strane prevážilo, že ak chcem dosiahnuť zmenu, toto je správny krok, ako k tomu prispieť. Hoci som sa stretla s veľkým množstvom nenávistných reakcií a facebookového hejtu, počas uplynulých mesiacov som stretla aj mnoho skvelých ľudí, ktorí mi boli podporou, a cítim, že to bolo dôležité aj pre komunitu. Vnímala, že niekto konečne v politike hovorí o svojej sexualite bez zatajovania.

Vychádza 7. 12. 2020

totoniejebrak.sk

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec Foto – Jakub Kováč

Liberálne roky aj krutosť nacizmu. Výstava Loading: love nastavila spoločnosti zrkadlo

O výstavu Loading: love, mapujúcu dejiny queer ľudí, bol v Novej Cvernovke veľký záujem a teraz ju môžete navštíviť aj v online priestore. Historička a jedna z autoriek výstavy Jana Jablonická-Zezulová vysvetľuje, ako prebiehal jej výskum a kedy ešte v minulosti bola spoločnosť k homosexuálom nastavená otvorene.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Za posledných sto rokov prebehlo na našom území veľa zásadných, revolučných zmien. Pripomínali sme si napríklad vznik štátnych útvarov po rozpade Rakúsko-Uhorska, udelenie volebného práva ženám. „Tento časový rámec nám teda prišiel zaujímavý na reflexiu toho, čo všetko sa zmenilo v živote queer komunity,“ hovorí historička Jana Jablonická-Zezulová, ktorá sa dejinám LGBT+ ľudí dlhodobo venuje. Jej výskum sa nedávno odrazil v rozsiahlej výstave Loading: love, ktorú ste do polovice októbra mohli vidieť naživo v Novej Cvernovke a dnes ju môžete navštíviť online na stránke Queermemory. Viete si ňou prechádzať podobným spôsobom ako ľubovoľným miestom na Google Maps. Jej súčasťou sú fotografie, videá, ale aj zvukové záznamy. „Naším cieľom bolo pozrieť sa, čo všetko sa zmenilo, odkedy ešte platili zákony trestajúce homosexualitu až po jej dekriminalizáciu a získanie úplnej dôstojnosti v spoločnosti. Keďže tieto procesy zrovnoprávnenia stále nie sú ukončené, považovali sme za dôležité komunikovať, či nám môže história poskytnúť isté kritické zrkadlo.“ Postupne skladá a dokončuje príbeh Imricha Matyáša Výstava Loading: love je okrem organizátorov aj výsledkom práce viacerých historikov a historičiek. Na českej časti napríklad spolupracoval Jan Seidl, za Maďarsko Judit Takács. „Moji kolegovia absolvovali náročný výskum v archívoch alebo spracovali materiály, ktoré sa im dostali do rúk priamo od pamätníkov udalostí, zakladateľov prvých LGBT spolkov,“ vysvetľuje Jana. Pre ňu osobne boli obrovským zdrojom inšpirácií denníky a písomnosti po bratislavskom úradníkovi Imrichovi Matyášovi, ktorý sa celý život usiloval dosiahnuť lepšie postavenie pre gejov a lesby. „Výskumom sa mi naskytol pohľad na prostredie, v ktorom žil, jeho vzťahy, väzby a iné ľudské príbehy.“ Jana postupne skladá a dokončuje Matyášov príbeh, chcela by ho vydať knižne. „Svoje písomnosti na sklonku života rozdelil na viac častí a daroval ich svojim priateľom.

Jedna časť sa dostala do rúk doktorovi Jánovi Majerskému z prvého gej spolku Ganymedes, iná časť nemenovanému pamätníkovi, korešpondenciu s dôležitými údajmi som vypátrala v Nemecku, pretože si písal s nemeckým publicistom a právnikom Kurtom Hillerom, stretla som sa aj s príbuznými Matyášovej sestry.“ Z pohľadu výskumníčky sa však Jane zdá, že materiálu je vždy málo, a najviac ju mrzí, keď sa dozvie, že niekde boli uložené nejaké cenné dokumenty, ktoré boli vyhodené, zničené, alebo že dôležitý pamätník zomrel tesne predtým, než ho stihla objaviť. Súčasťou výstavy sú aj novinové články, ktoré Jana získala vďaka spolupráci s inými historikmi a historičkami, ale aj hľadaním v archívoch digitalizovanej tlače. Niektoré sa nachádzali aj v zbierke dokumentov spomenutého Jána Majerského, ktorý sa usiloval o zhromaždenie rôznych materiálov v 90. rokoch. Vypuknutie vojny zvrátilo progres vo vnímaní komunity Počas sprievodných podujatí výstavy mala Jana aj komentovanú prehliadku, pri ktorej hovorila o dobe, keď bola spoločnosť nastavená k téme homosexuality otvorenejšie. „V 20. rokoch minulého storočia sa viaceré liberálne témy začali viac verejne prezentovať,“ vysvetľuje. „V 1931 začal v Prahe vychádzať Hlas sexuální menšiny, LGBT ľudia sa začali viac spoznávať a pravidelne stretávať. To platilo, samozrejme, pre väčšie mestá ako Praha, Plzeň, Brno, do istej miery aj Bratislava, rozhodne Budapešť – tam sociálny život homosexuálov prekvital, keďže celkovo veľké mestá poskytovali anonymnejší priestor a viac príležitostí realizovať svoje túžby.“ Akýkoľvek progres v tejto otázke však následne zvrátilo vypuknutie druhej svetovej vojny, udalosť, ktorá je na výstave zvýraznená čiernym hákovým krížom a počas ktorej gejov a lesby posielali do koncentračných táborov. Najslobodnejšie sa však podľa Jany queer ľudia napriek ťažkostiam môžu cítiť dnes.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

„Ale je veľmi dôležité povedať, s čím to porovnávam – so žalármi, ,liečbou‘ homosexuality, skrývaním svojej pravej identity, dvojitým životom, výsluchmi na polícii,“ upozorňuje. Je dôležité, aby sa komunita správne nahnevala Počas výskumu čítala Jana mnoho silných príbehov z komunity, ale jeden jej utkvel v pamäti viac: „Matyáš opisoval, ako sa jeho priateľ, paradoxne gej, stal členom Hlinkovej gardy, sympatizoval s nacistami, a preto sa s ním rozišiel. Následne sa totiž Matyáš v čase deportácií snažil zachrániť život dvom židovským priateľom, tiež gejom. Oboch krátky čas u seba ukrýval, zabezpečoval jedlo a financie a následne útek. Aj tak sa ich nakoniec nepodarilo zachrániť a stali sa obeťami holokaustu.“ Úryvok z Matyášových denníkov si môžete vypočuť aj na online výstave v priestore uprostred kocky, ktorý má pripomínať vypočúvaciu miestnosť z čias komunizmu. Mravnostná polícia z 50. rokov sa ho snažila presvedčiť, nech im prezradí mená ďalších homosexuálov, hlavne tých, ktorí sa politicky a verejne angažovali.

Výstavu ukončuje zmienka o zákone o registrovaných partnerstvách, ktorý je na Slovensku stále v nedohľadne, a zrkadlo s nápisom: Nebudem len tak ticho stáť s telefónom v ruke. „Chýba taká politická osobnosť, možno okrem prezidentky, ktorá by sa k téme vyjadrovala vecne a v kontexte toho, že je na Slovensku skupina občanov, od ktorých požadujeme rovnaké povinnosti, ale nezabezpečili sme im rovnaké práve a musíme sa o nich postarať,“ hovorí Jana. Je dôležité, aby sa do spoločenského diania zapájala viac aj komunita, bez jej snahy zaujímať sa a správne sa nahnevať to zrejme nepôjde, myslí si. Výstava bude fyzicky putovať najbližšie do Prahy a vo februári aj do Budapešti. Okrem spolupráce s iniciatívami Nomantinels a Inakosť si Jana pochvaľuje aj umeleckého šéfa výstavy Eugena Kordu. „Ja som do toho priniesla množstvo historického materiálu a nejaké pohľady, ako by to malo vyzerať, ale Eugen to uchopil nie ako remeselník, ale ako umelec. Jedna z mojich najlepších spoluprác doteraz.“

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Foto – Aspekt

Recenzia: Hoci sme všetci jedineční ako jednorožce, problémy máme spoločné

Cez poviedky v knihe Jednorožce precestujeme niekoľko krajín a spoznáme postavy, ktoré sa síce cítia stratene, no majú veľa spoločného. Mnohé z nich sú queer. Prečítajte si recenziu.

MAGAZÍN QYS

Scenáristka Barbora Hrínová nás vo svojej debutovej knižke prevedie Viedňou, Budapešťou, Gruzínskom, ale aj slovenskou každodennosťou. Postavy v jej ôsmich poviedkach pôsobia najskôr tiež rôznorodo – niektoré túžia po opačnom pohlaví, niektoré po rovnakom, no nakoniec si aj tak želajú najmä nájsť svoje miesto vo svete. Popritom prežívajú bežné problémy, s ktorými sa poľahky stotožníme. „Najneskôr tesne po tridsiatke dochádza v psychike k zásadnej zmene... Aj ten najväčší idealista pocíti potrebu ukotviť sa v hmotnej realite. Spôsobuje to Saturnov

návrat...“ Práve podľa tohto úkazu je pomenovaná prvá poviedka, ktorá nás vtiahne do autorkinej tvorby. Dej sa točí okolo Romany, nespokojnej právničky s koňom namiesto dieťaťa. Partnerka Vanda je mladšia a zároveň nezrelá náhrada za jej bývalú Zuzanu. Romanine neúspešné pokusy „ukotviť sa“ sledujeme z pohľadu spolubývajúcej, ktorá sa v príbehu objavuje len minimálne. Väčšinou píše scenáre a z bytu vychádza, iba keď sa má stretnúť so svojím psychológom. Poviedka nám prostredníctvom Romany poskytuje viacero hodnotných myšlienok. Mnohé sa týkajú najmä jej neúspešných

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

vzťahov. S nadriadenými, s rodičmi aj so ženami. S príbehom sa navyše stotožnia aj čitatelia z menších obcí, ktorí sa snažia kariérne uspieť v Bratislave, no hlavné mesto ich plánom nevychádza v ústrety.

nemala osud, život bez zmeny.“ Zhoda ju zoznámi s Viedenčanom Jürgenom. Nezhoda nastane, keď k nemu Tereza ani po týždňoch nič nepocíti, a jednoducho uzavrie ich medzinárodnú kapitolu ako skúsenosť.

Ako skĺbiť neurózu, cukrovku a psa? Druhá poviedka s názvom Chémia nás zavedie do Lodže, Budapešti a tiež na psychiatrické oddelenie. Bonifác je nespokojný so svojím menom aj prístupom, aký majú k nemu ženy na zoznamkách. Naživo to však neprebieha o nič lepšie. Bývalej sa viac ako Bony páči jeho byt a nový objav Zoja ho zas zaťažuje astrológiou. Rak a lev sa k sebe veľmi nehodia, ale určité antidepresíva spolu reagujú okamžite. Koniec-koncov, za všetkým sa skrýva chémia, čo platí aj o Bonyho šťastí. Kým však spozná tú pravú, stihne si ešte pri pohľade na dúhové pochody povzdychnúť: „Za neho bude kto manifestovať? Za škaredého muža s bipolárnou poruchou?“ Alica v tretej poviedke tiež hľadá svoju polovičku, no pre zmenu nie na Slovensku, ale v Gruzínsku. Výskum nástenných malieb sa postupne mení na výskum tamojších mužov, kultúry aj samej seba. Spolu s ňou sa dozvedáme viac o komunite expatov, teda cestovateľov, ktorí sa usadili v inej krajine, a ich sociálnej sieti s názvom InterNations. Zo vzrušujúcich zážitkov v zahraničí napokon zostanú Alici nové priateľstvá na Facebooku a nové možnosti. Hoci sa stále nezamilovala, v posledný kalendárny deň má na petržalskom balkóne aspoň o čom premýšľať. Ako skĺbiť neurózu, cukrovku a psa? To je otázka, na ktorú hľadá odpoveď štvrtá poviedka a zároveň nás zasvecuje do každodennosti psičkárov a diabetikov. Sladký príbeh nám napríklad prezradí, že čudné sny s prvkami agresie môžu byť predzvesťou hypoglykémie. Neuróza je prítomná aj v poviedke rovnomennej s debutom Jednorožce. Tereza, podobne ako ďalšie postavy knihy, hľadá partnera prostredníctvom zoznamiek. Vedie ju k tomu obyčajný súbor faktorov: „Nemôže stretnúť toho pravého, veľa nervov, málo zvratov, prešľapuje na mieste, cíti sa, akoby

Otvára podobné témy, no vždy inak Rozdiel medzi snami a realitou zažíva aj Lujza v príbehu Naša. „Živila v sebe predstavu, že raz príde niekto s krásnou a zložitou dušou, s kým bude viesť dlhé iskrivé diskusie.“ Keď si má v krčme vybrať medzi čašníkom a Annou, vyberie si práve študentku teológie. Jej život a náklonnosť ju zaujali, no „intenzita pocitu sa rovnala nule“. A tak Lujza naďalej pokračuje vo svojom hľadaní v každodennosti. Klebety a tajomstvá sú prítomné nielen v poslednej poviedke, ale aj v príbehu Tesne vedľa. Jakub ovláda viacero trikov. Dokáže si s priateľom v podniku prezliecť nohavice tak, aby si to nikto nevšimol. A tiež sa naučil o sebe rozprávať spôsobom, z ktorého nikto nevytuší, že je gej. Marek napriek tomu spozná jeho matku Líviu. Tá si ho nič netušiac v momente obľúbi a dokonca mu poskytne podnájom. V novom „hniezdočku lásky“ sa však chlapcom ich vzťah už nepodarí utajiť. A hoci Líviu podvádza vlastný manžel, za nenormálnu stále považuje najmä homosexualitu. Barbora Hrínová v literárnom debute viackrát otvára podobné témy, ale zakaždým iným spôsobom. Nesústredí sa na jeden typ postáv, vlastné myšlienky vkladá do rôznych jedincov od nespokojnej právničky až po pacienta psychiatrie. Každý pritom niečo hľadá, či už muža, ženu alebo aspoň náznak príťažlivosti k akémukoľvek pohlaviu. Nie je to však ústredný motív žiadnej poviedky, tou je skôr každodennosť. Práve vďaka tomu sa čitateľ spozná medzi riadkami aspoň jedného z ôsmich príbehov. Hoci sme všetci jedineční ako jednorožce, naše problémy nie sú až také unikátne. Vždy sa nájde niekto s aspoň čiastočne podobným osudom. Ak sa nám nedarí natrafiť na rovnakého „jednorožca“ v realite, možno sa nám to podarí v tomto debute.

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec Foto – Vydavateľstvo BRaK

Zajačik si chce vziať iného chlapca zajačika. V novej rozprávke vystupuje aj Boris Zajkollár

Americká rozprávková knižka Jeden deň v živote Marlona Zajda je paródiou na homofóbov. Jej slovenský preklad odkazuje na domáce reálie a časť zo zisku z predaja venuje vydavateľstvo inPoradni.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Žije v nudnom dome plnom nudných ľudí. Marlon Zajdo je rozkošný biely zajačik s dúhovou mašličkou a jeho dni plynú monotónne: raňajky, pozeranie správ, prechádzka v záhrade. Chudáčik, stále je sám, až do osudného stretnutia na lúke, keď spozná Kamila. „Bol to veľký našuchorený zajačik s tými najmäkšími ovisnutými uškami a najhuňatejším chvostíkom. Bol králikrásny,“ opisuje Marlon prvé stretnutie v rozprávkovej knihe Jeden deň v živote Marlona Zajda. S Kamilom mu dni zrazu plynú veselšie a pestrejšie. Dvojica pochopí, že chce spolu stráviť zvyšok života a rozhodne sa vziať. No príde zlý chrobák Neprajniak, ktorý s tým nesúhlasí. Zajačikovia by si mali brať len zajačice, nie iných zajačikov, káže. Ako to celé dopadne, sa dozviete v príbehu americkej autorky Jill Twiss, ktorý vyjde pred Vianocami v slovenskom preklade. Deň v živote viceprezidentovho zajačika Rozprávka môže pomôcť tolerancii voči menšinám a deťom vysvetliť, že iná sexuálna orientácia je úplne v poriadku. Knižka bola pred dvomi rokmi bestsellerom v Spojených štátoch a má zaujímavý príbeh vzniku. Marlon Bundo (alebo teda v preklade Marlon Zajdo) je domáce zvieratko amerického viceprezidenta Mikea Pencea, ktorý je známy svojimi homofóbnymi výrokmi. Tvrdil napríklad, že gejovia by sa nemali hlásiť do vojenskej služby, a má blízko k organizáciám podporujúcim konverznú terapiu. Okrem toho, že Marlonovi založili vlastný instagramový účet, rodina Penceová sa rozhodla o ňom napísať ilustrovanú rozprávku. Kniha Marlon Bundo – Deň v živote viceprezidenta mala deťom vysvetliť, aká je práca viceprezidenta v Spojených štátoch dôležitá, a opisovala bežný deň Mikea Pencea z pohľadu jeho zajačika. Túto snahu si všimol politický komentátor a komik John Oliver, ktorého môžete poznať z jeho šou na HBO. S jednou zo scenáristiek programu, Jill Twiss, vymysleli paródiu na detskú knižku rodiny Penceových. Napísali si vlastnú, takú, v ktorej Marlon nemal prob-

lém prijať svoju inakosť. Oba tituly vyšli zhruba naraz a John Oliver sa s Jill Twiss dohodli, že výťažok zo zisku z predaja ich knihy pôjde na podporu neziskovej organizácie Trevor Project, ktorá poskytuje LGBT+ ľuďom psychologické poradenstvo. Podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná Slovenská verzia knihy od Jill Twiss tiež obsahuje spoločenské odkazy. „Bolo nám jasné, že americká politika nebude pre slovenského čitateľa taká relevantná,“ hovorí prekladateľ Tomáš Hučko. „Navyše to vyzerá, že postava Mikea Pencea po voľbách odkráča na smetisko dejín, kam patrí, a nebude už vôbec dôležitá. Preto sme sa rozhodli Marlona presťahovať na Slovensko, keďže aj tu máme veľa problémov s homofóbmi a konzervatívnymi silami.“ V knižke preto vystupujú postavy ako Boris Zajkollár a Anna Záboborská. „Podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná,“ vysvetľuje Hučko. „Mená pre postavičky som vybral jednak pre možnú podobu s ich homofóbnymi predlohami, jednak pre možnosti, ktoré ich meno poskytuje na slovné hry. V knihe sa objavuje len niekoľko postáv, takže hromada slovenských homofóbov a homofóbok sa do nej nezmestila. Snáď nabudúce.“ Hučko vraví, že o inakosti treba hovoriť na všetkých možných úrovniach spoločnosti, knihy pre deti nevynímajúc. Deti sú totiž často bez rasových a rodových predsudkov a sú otvorené počúvať príbehy bez predpojatosti. Komu patria rozprávky? „Nečudo, že v našom regióne, kde majú konzervatívne represívne sily takú moc, sa voči takýmto knihám zdvihla vlna odporu.“ Hučko tým myslí napríklad prípad rozprávkovej knihy Rozprávkový svet pre každého (Meseország mindenkié), ktorá nedávno vyvolala rozruch v Maďarsku. Boli v nej príbehy o Popoluške zaľúbenej do dievčaťa, o svadbe dvoch princov alebo o hrdinke, ktorej dobrá víla pomôže v tranzícii na

MAGAZÍN QYS

chlapca. Rozzúrilo to domácich konzervatívnych politikov a političky, ktoré organizovali protesty a knihu demonštratívne skartovali. Maďarská vláda okrem toho pripravila zákon, ktorým by podobné knihy mohla cenzurovať. Patria teda rozprávky všetkým? Časti z knihy nájdete preložené aj v zimnom vydaní časopisu QYS. Slovenský preklad Marlona Zajda vychádza v decembri a vydavateľstvo BRaK sa rozhodlo výťažok z predaja podľa vzoru originálu venovať slovenskej inPoradni.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

333333 3 Kurátor a sprievodný text – Michal Tallo Ilustrácie – Viktória Szabóová

Dobré správy: tri queer tváre novej slovenskej prózy Nasledujúci výber textov vnímam ako niekoľko dobrých správ. Ide o tri úplne nové, zatiaľ nepublikované prózy (konkrétne dve ucelené poviedky a jeden úryvok z dlhšieho pripravovaného románu) jednej slovenskej autorky a dvoch autorov; ide iba o časť z mien, oslovených pre tento blok, konkrétne tú, ktorá práve nové texty mala či v tomto období dokončovala. Takže prvá dobrá správa: na Slovensku máme každým rokom viac spisovateľov a spisovateliek ochotných verejne sa prihlásiť k svojej queer identite na stránkach časopisu. Texty s queer motívmi sa prakticky každoročne objavujú v známej prozaickej súťaži Poviedka Kolomana Kertésza Bagalu (s tou je spojený aj náš výber: Ivana Gibová figurovala v Poviedke 2020 ako porotkyňa, predtým v roku 2012 ako finalistka, Šimon Drgoňa v nej získal prémiu a Jakub Spevák získal prémiu zase v predchádzajúcom ročníku 2019). Ide, samozrejme, predovšetkým o príslušníkov a príslušníčky mladšej a najmladšej generácie, predsa však môžeme považovať za dobrý signál, že sa ku queer identite aj napriek neakceptovateľnej a nezlepšujúcej sa celkovej politickej a ľudskoprávnej situácii hlási čoraz viac umelcov a umelkýň. Ďalšou dobrou správou je poetická, tematická i štylistická rôznorodosť týchto textov. Pred sebou 36

máme tri výrazne odlišné prístupy k práci s prózou a rozprávaním, tri jedinečné náhľady do najrôznejších aspektov prežívania a fungovania súčasného slovenského queer človeka – takpovediac od jemnej poetickej romance až k najtemnejším aspektom reality, o akých máme žiaľ stále často problém otvorene rozprávať. Pred sebou máme dvoch výrazne perspektívnych zástupcov mladej slovenskej prózy (Jakub Spevák aj Šimon Drgoňa sú obaja narodení v 90. rokoch, knižne zatiaľ nepublikovali, no ich texty možno nájsť napríklad v zborníku spomínanej Poviedky; zaujímavosťou je, že obaja študovali či študujú filmovú a televíznu scenáristiku na VŠMU v Bratislave) a jednu už etablovanú autorku: Ivanu Gibovú, narodenú v 80. rokoch, autorku zatiaľ štyroch kníh – Usadenina (2013), Bordeline (2014), barbora, boch & katarzia (2016) a Eklektik Bastard (2020); patrí medzi najznámejšie, najdiskutovanejšie a najoceňovanejšie mená súčasnej slovenskej prózy, nominovaná bola okrem iného aj na cenu Anasoft litera a jej knihy vychádzajú v prekladoch aj v zahraničí.) Tri mená, tri svety, tri podoby citlivosti, tri queer pohľady na svet okolo nás.

MAGAZÍN QYS

3 333333 Jakub Spevák

Divina

Ešte preseknem pár polien a skončím. Malo by im to stačiť. Veď potom prídem znova a narúbem ďalšie. Takto sem budem chodiť až do jari. Teraz je december, no taký ten december, ktorý sa podobá na apríl. Aj taxikár, ktorý ma viezol domov, povedal, že o pár dní by mohla byť Veľká noc a nie Vianoce. Prikývol som. S taxikármi sa nerád púšťam do reči.

dzi dverami stihne podať dózu s divinou. Na cestu. Nemám si ju už kam dať, no zoberiem si. Kýva mi na rozlúčku, kým sa nestratím za radom krušpánov. Ostane sama. Zakúri do pece a ľahne si spať. Sníva sa jej o svete, ktorý stratil obrysy. Predmety sa do seba vlejú, až splynú v jednu hmotu. Stará mama ich nevie od seba rozlíšiť. Zmätok ju upokojuje, už nemusí nachádzať skryté významy.

Prerúbané drevo zanesiem do kotolne. Do kože sa mi zarežú triesky a na oblečení sa zachytí sadza. Tu som iným človekom. Nesprchujem sa až tak často, lebo sa mi páči, že trochu smrdím. Rád som neoholený, strapatý. Rovnaké spodné prádlo nosím aj niekoľko dní. Volajú ma tu iným menom. Nemám silu zosúladiť tieto svety. Bez ich presného oddelenia neviem fungovať.

Jediné, čo sa mi nerozlieva pomedzi prsty, si ty.

Cinkne mi mobil. Pýtaš sa, kedy prídem. Ozveš sa z iného vesmíru. Chvíľu mi potrvá, kým pochopím, kto si.

Pred cestou sa viackrát dôkladne oholím a osprchujem. Do zrkadla sa nepozriem. Moja čerstvo oholená tvár nepatrí do tohto prostredia. Nechcem provokovať, zbytočne na seba pútať pozornosť. Sklopím hlavu a chlpy z môjho tela spálim na balkóne. Stará mama mi počas obeda neustále prihadzuje divinu. Nechutí mi, nechcem ju jesť, no neviem jej povedať nie. Jem nasilu, až sa spotím. Pot mi steká v tenkých prameňoch po nohách, chrbte. Popritom mi stará mama rozpráva, ako by už chcela konečne umrieť. Už som to počul toľkokrát. Peniaze – v skrini, za gaťkami. Hrob – tretí zľava, pod horičkou. Pomník – švédska žula, 120 na 250, meno a dátumy. Bez básničky, bez krížika. Jednohrob. Znova sa osprchujem. Ledva stihnem dobehnúť na autobus. Stará mama mi ešte me-

Autobusár stojí na zastávkach, na akých sa mu chce. V autobuse je nás pár. Dôchodkyne mieracie na zľavy do Kauflandu, dedinský podivín a skupinka apatických tínedžerov. Autobusár si zapáli cigaretu. Vadí nám to, no nekonfrontujeme ho, necháme si to pre seba. Cestujúci naopak začnú krivo pozerať po mne. Nespoznávajú ma? Niečo som urobil? Uhýbam pohľadom, no dedinský podivín si ku mne prisadne a povie mi, že smrdím. To nie ja, to divina, ospravedlňujem sa a na ďalšej zastávke vystúpim. V obchode kúpim veľa sáčkov, do ktorých divinu v dóze obalím, aby ju nebolo cítiť. Najradšej by som ju vyhodil. Sáčok, gumička, sáčok, gumička. Obalil by som aj seba, ale hanbím sa, ako by som vyzeral.

Na železničnej stanici je veľa ľudí. Čakajú na príchod svojich blízkych z veľkomesta, z inej republiky. Vrúcne sa s nimi zvítajú, zoberú im kufre a pýtajú sa ich, aká bola cesta. Jediný ja odchádzam preč. Slnko mi šteklí tvár, až si kýchnem. Vzduch je ostrý, robí malé ryhy z vnútornej strany mojich pľúc. Mohol by som tu aj zostať a umrieť. Potom si uvedomím, že už tam nepatrím. Sedíme každý vo svojom vlastnom kupé. Nevchádzame si do bublín, rešpektujeme 37

D ZIMA20

MAGAZÍN QYS

hranice vymedzené priestorom. Drieme sa mi. Popri železničnej trati sa tiahne rieka, ktorej meno nepoznám. Zadívam sa na jej hladinu a začnem sa v nej topiť. Je ľadová, reže mi končatiny na drobné kúsky. Dopadajú na dno rieky, až zo mňa zostane iba hlava. Pláva na hladine ako bójka. Vtom ma čosi vyloví za ofinu a hodí moju hlavu na druhý breh. Dopadnem tvárou k tomu. Má krásne, majestátne telo. Lesklú srsť a prenikavé oči, do ktorých sa musím pozerať. Odíde do priľahlého lesa a moja hlava ostane bezvládna na druhom brehu.

Nájdem si kupé, v ktorom sa nekúri. Tvárou som otočený k oknu, aby ma násilník nespoznal, ak by šiel náhodou okolo. Vlak zastaví z prevádzkových dôvodov. Beztak máme polhodinové meškanie. Nazriem von oknom, kde ma ožiari pulzujúca červeno-modrá siréna. Volám ti, že prídem neskôr, nech ma nečakáš. Zjavne sme zrazili Niekoho, kto nechcel byť ďalšie Vianoce sám. Alebo Niečo s lesklou srsťou a prenikavými očami. Je mi do plaču. Skupinke fajčiarov svietia cigarety ako svätojánske mušky. Ešte dlho potom, ako dovoláme, počujem, ako mi čosi šepkáš do ucha. Zotmelo sa. Všetky drobné, ktoré som si šetril na autobusový lístok, som venoval prvému bezdomovcovi na pečenú klobásu. Verím, že to bolo na ňu. Mohol som mu dať

Bývaš ďalej, ako som si zapamätal. Prsty na nohách mám omrznuté, v stehnách cítim miernu svalovicu. Opriem sa o zábradlie, oddychujem. V diaľke vidno, ako veterné mlyny agresívne prerážajú vzduch. Cítim až sem, ako ma každým otočením naberú a prehodia si ma medzi lopatkami. Je to vyčerpávajúce. Tu dole je rovina, nie ako u mňa, samé hory. Nič ti nebráni vo výhľade. Zo slúchadiel mi zahrá I wish I had river I could skate away on a ja sa začnem báť, že ma nespoznáš, že do seba nezapadneme.

Do môjho kupé si prisadne starý pán. Myslel som si, že vo vlaku rešpektujeme nepísané pravidlo – jeden človek na kupé. Nepozdraví sa, no začne sa so mnou rozprávať. Hovorí o vnúčatách, rodine, kúpeľoch a že inokedy bývalo lepšie, teraz to ide s nami do riti. Cítim sa zneužito, znásilnene. Mám chuť zakričať, aby už bol ticho, nezaujíma ma, čo hovorí. Namiesto toho ticho prikyvujem. Zašepká, že Hitler mohol ešte chvíľu požiť. Lepšie by sa nám tu dýchalo. Vzduch by nám nekradlo toľko cigáňov, buzerantov a židákov. Zoberiem si kufor a poviem mu, že vystupujem.

radšej moju divinu, ale to mi napadlo až potom, cestou k tebe. Fúka silný vietor, mesto cítiť po moči a asfalte. Šál si obtočím poriadne okolo hlavy aj nosa. Stretnem toľko málo ľudí, že mám chuť sa im zakaždým pozdraviť. Ovládnem sa, tu nie som na dedine. Zabúdam, že už som iným človekom.

Ukazuješ mi rúru, ktorú ti boli dnes ráno skontrolovať kvôli úniku plynu. Pohli s ňou a odvtedy nefunguje. Navyše na jej displeji bliká nastavený budík 01:35, ktorý nejde vypnúť. Ja nie som technický typ. Len tam stojím a prizerám sa, ako opakovane šťukáš do rúry a posúvaš ju sprava doľava. Nevieš, čo s tým. Nakoniec povieš, že si presvedčený o existencii akéhosi komanda plynárov. Nastavia všetkým budíky na rúrach na rovnaký čas a pritom im tie rúry aj pokazia. V momente keď budíky začnú po celom svete pípať, rúry vybuchnú a my konečne vymrieme. Príde mi to smiešne, no ty to myslíš vážne. Nemáš prehistóriu, len si. Vyhladlo mi. Nemáš nič prichystané, tak ti nevtieravo ponúknem divinu od starej mamy. Potešíš sa. Opatrne ju vyberiem zo všetkých tých sáčkov a gumičiek. Je celá sparená, smrdí po celom byte. Hanbím sa na teba pozrieť, bežím ju rýchlo vyliať do záchoda. Zastavíš ma a dózu s divinou vložíš do mikrovlnky. V byte je tma, osvetľuje nás len žiara z mikrovlnky.

MAGAZÍN QYS

Jednoizbový byt je strohý. Na zemi matrac, v jednom rohu stôl, v druhom chladnička, vedľa nej rúra, drez. Oblečenie máš v otvorenom kufri, pri matraci. Nič viac nepotrebuješ. Neaklimatizuješ sa. Je pre teba prežitkom mať domov. Nechceš vlastniť, zanechávať stopu. Bridí sa ti to. Keď vstaneš z matracu, tvoje telo sa na ňom neodtlačí.

a zaspíme. Zobudím sa na to, že píska rúra. Nedokážem otvoriť oči. Predstavím si len, ako po celom svete vybuchujú rúry a ničia domy, paneláky, mrakodrapy, mestá, civilizácie. Upokojí ma to. Počkám, kým rúra dopípa, a prehodím sa na druhý bok. Je ticho, počujem len, ako mi škvŕka v bruchu.

Divinu jeme rukami, priamo z plastovej dózy. Ješ nenásytne, akoby to malo byť to posledné, čo si vložíš do úst. Mäso sa rozkladá rovno na jazyku a teplo z potravy sa mi rozlieva po vnútornostiach. Je to vzrušujúce, mám zimomriavky. Omáčku prilepenú na okrajoch vytierame suchým rožkom. Pery sa ti lesknú po masti.

Ráno sa zobudím nahý na studenej dlážke. Svet pokračuje. Som sklamaný, no zvyknem si na to. Načiahnem sa za tebou a zistím, že pri mne už neležíš. Spanikárim a začnem ťa hľadať v rohoch tvojho jednoizbového bytu, v škárach, v mikrovlnke, v rúre, medzi oblečením v tvojom kufri. Odzipsujem matrac, či náhodou nie si v ňom.

Vtom veľmi jasne pocítim, ako enzýmy v žalúdku začnú rozkladať divinu na drobné kúsky, živiny. Presakujú do krvi cez tenké črevo a smerujú do orgánov. Začnú meniť ich morfológiu, preskupujú ich vo vnútornej hierarchii môjho tela. Zľaknem sa. Pozriem na teba a viem, že sa s tebou deje to isté. Nemusíme hovoriť, je to zbytočné. Aj tak sa slová rozložia dávno predtým, ako ich vyslovíme.

Vyjdem aj na balkón, kde ma ovalí chlad a beloba. Napadli dva metre snehu. Akosi ma to neprekvapuje. Zabalený do deky ťa hľadám ďalej, no neviem ťa nájsť. Žiadny odkaz, indícia. Topánky máš pod zrkadlom, kľúče sú z druhej strany vo dverách, tak ako sme ich nechali včera večer.

Telá máme ako v ohni. Vypijeme veľa vody, no nepomáha to. Vyzlečieme sa donaha a ľahneme si na studenú dlážku. Sme uväznení v nepríjemnom kŕči, póze. Pália nás svaly, akoby ich niekto odstrihával od úponov a naťahoval ich hore-dole. Kosti nám vyskakujú z kĺbov a orgány migrujú po celom tele.

Navzájom sa meníme.

Zrazu sa pozriem do zrkadla. Aj keď sa preľaknem, som skôr zvedavý. Vyzerám ako ja, ale nie som to ja. Zhodím zo seba deku a kúsok po kúsku analyzujem moje telo. Nevidím na ňom zmeny. Až po chvíli sa vo mne čosi pohne. Hlboko pod pokožkou, zamšou a podkožným tkanivom je ešte jedna vrstva kože. Jemne sa oddeľuje od tej mojej, no je dostatočne blízko na to, aby som ju cítil. Hreje ma. Jej vnútornosti sú aj moje.

Po dlhej dobe sa naše vnútra utíšia, kosti zacvaknú a svaly sa opäť scvrknú. Sme ako dve žubrienky, vyvrhnuté na súš. Dýchaš mi na zátylok. Priblížiš sa ku mne ešte viac. Dotkneš sa ma, no necítim tvoj dotyk. Len pozorujem. Noha ti zapadne pod moju pazuchu, oko sa zmestí pod koleno, zadok sa zaryje do môjho brucha a ruka ti pristane na mojom chodidle. Odgrgnem si divinou

Zazvoní mi telefón. Volá mi stará mama. Je u nás obrovská zima. Zamrzla voda v kohútikoch. Bojí sa, že drevo, čo som im nachystal, dlho nevydrží. Pýta sa, kedy prídem. Neprídem.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Ivana Gibová

Kapitola, v ktorej sa prvý raz objavia jogurty a sladké likériky nebuďme detailisti. Okrem toho mala stará Garajčíková doma fascinujúce množstvo mejkapu, rúžov a očných tieňov a s niektorými vyradenými sa nám dovolila hrať; jasná vec, že keď nebola doma, hrali sme sa aj s nevyradenými. Hry na doktorky, tieto Garajčíkovej mejkapy, jej bradavky a fľaše s alkoholom na príručných stolíkoch v obývačke boli štyri dôvody, kvôli ktorým som k Zuze chodila, pretože ja som doma nemala vlastnú izbu, moja Anetka sa nikdy nemaľovala, nikdy nepila alkohol a nikdy po byte nechodila s holými kozami. Garajčíková bola slobodná matka, na obchodnej akadémii učila slovenčinu a jej otec bol nejaký rusnácky papaláš zo Svidníka, ktorý Zuzanke ako správny dedko kúpil všetko, čo chcela. Ja som nemala ani len dedka, už keď sme pri tom, ani nikoho, kto by mi kúpil všetko, lebo môj Jarko bol šofér a moja Anetka kuchárka v materskej škole a môj Tomáško chodil do špeciálnej triedy, lebo sa narodil po Černobyli a mal ĽMD, čiže ľahkú mozgovú dysfunkciu, vtedy sa tomu tak neelegantne hovorilo, dnes sa tomu elegantne hovorí hyperaktivita, ADHD, dyslexia, dysgrafia a čo ja viem ešte ako, nuž taká my sme boli rodinka, no ale bývala s nami ešte Babička, lepšie povedané, my sme bývali s ňou, v Babičkinom byte na sídlisku, v paneláku oproti škole, ihrisku a Garajčíkovej. Vždy som sa hanbila pozvať si k nám kamarátky, lebo náš byt bol široko-ďaleko tým najodpornejším miestom v celom Malomeste, a to preto, lebo v ňom vládla Babička, a nie rodičia, ako bolo zvykom v normálnych malomestských rodinách. A tu niekde by sme možno mohli hľadať aj korene mojej fascinácie bradavkami starej Garajčíkovej a vôbec Garajčíkovou samotnou, lebo napriek tomu, že som ju z duše neznášala a považovala som ju za vymachlenú kundu, niečo ma na nej predsa len priťahovalo a to niečo bolo to, že to bola drzá mrcha schopná otvoriť si hubu, schopná bez hanby sa promenádovať nahá

UR OG

Stále mám desať a stále chodím do štvrtej bé, čiže stále ešte nie je do mňa ten Richvalský, zato Garajčíková sa práve v gaťkách prechádza po byte a ja pozerám na jej obrovské bradavky. Potom si oblečie župan a poinformuje ma, že neviem umývať riad. Neberiem to osobne, ale aj tak ma serie, lebo tým vlastne obviňuje moju Anetku z toho, že nie je schopná naučiť desaťročné decko umývať riad, nehovoriac o tom, že Garajčíková to vyvodila z pozorovania, že som každú vidličku umývala osobitne, a nie tak, ako bolo podľa nej správne, teda všetky naraz nedbalo hubkou napeniť a všetky naraz pod prúdom vody opláchnuť. Keby som nebola zakríknuté dieťa a keby som mala ten rozum, čo mám teraz, poslala by som ju už vtedy do zadku a vysvetlila jej, že ja to robím takto, pretože som precízny pedant so zmyslom pre detail a tomuto diletantskému prístupu nech učí svoju Zuzanku. Navyše toto nie je Garajčíkovej prvé faux pas, to sa odohralo zhruba rok predtým, keď ma vzala spolu so Zuzou na výlet so svojimi študentmi a v mojej prítomnosti kolegyni povedala, že ju o to požiadala Anetka, čo bola, samozrejme, blbosť. Asi si myslela, že keď má niekto desať rokov, je automaticky buď hluchý, alebo slabomyseľný. Okrem toho – to Zuza žobronila a prosila ma, aby som tam šla s ňou, lebo ona sa tam bude pri starších deťoch nudiť, a tá jej mater ma ešte išla k Anetke vypýtať. Skrátka, ak som niečo v detstve neznášala, tak to, že niekto krivdil mojej Anetke, čo dokazuje už len tá skutočnosť, že si tieto bezvýznamné somariny pamätám dodnes. Garajčíková bola matka mojej spolužiačky Zuzy a v detstve som ju neskopala asi len preto, že sme sa s jej dcérou, kým bola stará v robote, u nich hrali na doktorky, pod čím si treba predstaviť presne to blbé klišé, ktoré si bežne človek predstaví, keď sa povie, že sa deti hrali na doktorov. Zvyčajne síce ide zrejme o deti rozdielnych pohlaví, ale

R É K I L MAGAZÍN QYS

po byte pred kamarátkami svojej dcéry, schopná nechať sa po stolíkoch v gýčovej obývačke povaľovať ordinárne fľaše s likérikmi a po večeroch sa kurviť so ženatými mužmi, zatiaľ čo jej Zuzanka spala u babky a dedka alebo u nás v našej s bratom zdieľanej hnusnej detskej izbe, no stručne povedané, bola úplne iná než Anetka, bola schopná ovládať vlastnú domácnosť a vlastný život. Aby som pravdu povedala, u nás v rodine sa riad nikdy neumýval príliš dôkladne, skôr naopak. Ja jediná z celej rodiny som sa snažila tento neduh odstrániť a ja jediná som každý kus príboru umývala osobitne, ale to Garajčíková nemusí vedieť a ani nevie, takže ma oprávnene štve, že si môj spôsob umývania dovoľuje komentovať. Vlastne mi nevedomky vraví „rob to lajdácky ako ja“, čím sa v mojich očiach dokonale degraduje. A ešte aj tým, samozrejme, že jej pôvodným zámerom bolo cez moju akože neschopnosť akože ponížiť moju matku. Keby stará Garajčíková vedela, ako u nás po umytí vyzerá kuchynský riad, asi by si radšej bolestivo zahryzla do jazyka. Vôbec keby Garajčíková kedy bola u nás v kuchyni, asi by si odhryzla jazyk kompletne. Z prastarej rozbitej kuchynskej linky sa odlupovali kusy červenej tapety, ale Babička v tom nevidela problém, však bola stále funkčná. Linka aj Babička. Vlastne v celom byte bol z týchto dôvodov starý nábytok, možno s výnimkou mojej a Tomášovej postele. Na parketách ťažké vzorované koberce so strapcami a všade, ale skutočne všade boli rozprestreté, pohodené, položené alebo len tak mrdnuté kožušiny z rôznych zvierat – už vieme prečo, aj Richvalský vie, ale ešte stále nemám jedenásť. No skrátka – Babička vôbec mala v domácnosti hlavné slovo a to bude možno aj jeden z dôvodov, prečo sa z Jarka o niekoľko rokov neskôr stane alkoholik a prečo Anetka bola, je a aj po celý zvyšok života bude tou najsubmisívnejšou bytosťou vo vesmíre. V našej triede, asi ako v každej inej triede v deväťdesiatom piatom roku, sa deti delili na tie z lepších rodín a tie druhé deti. Môžeme hádať, v ktorej skupine som bola. V Tomášovej triede také nefungovalo, čo som

mu trochu aj závidela, tam boli iba tie ĽMD prípady a aj tých bolo zo desať, takže tam sa to tak nebralo, tam sa tvárili, že akože do takej triedy sa ani deti z lepších rodín nedostávajú. Vtedy ešte nikto nechyroval o nejakej integrácii, nijaká malomestská sabinovská mliekareň nevyrábala jogurty Integráčik, vtedy mohol byť tak maximálne Separaťáčik, lebo vtedy to tak proste chodilo. Richvalský aj Zuza Garajčíková boli z tých lepších rodín, so mnou sa kamarátili len zo zištných dôvodov; Richvalský preto, že teda potom už konečne bol ten rok deväťdesiatšesť a už sme boli piata bé a ja už som mala nábeh na potrebu prvej podprsenky, Zuza preto, lebo sme mali tie hry na doktorky, ale hlavne preto, že som bola vždy múdrejšia a ona pri mne chcela sedieť v lavici, aby mohla odpisovať. Škola vôbec v mojom živote bola samostatná kategória, na prvom stupni som bola strašne snaživá bifľoška, také to dievčatko, čo nikto nechce mať za spolužiačku, čo veľa číta, cez prestávku samo od seba utiera tabuľu, a keď pani učiteľka musí odísť z triedy, presne na toto dievčatko pozrie a povie: Magduška, dávaj pozor! Kto bude vyrušovať, toho zapíš na tabuľu. A Magduška, samozrejme, presne to aj urobila, jedno šťastie, že vtedy ešte neexistovala šikana, na prvom stupni aspoň, ak teda si len pod šikanou nepredstavujeme, že sa dievčatku vysmievajú za jeho smiešne odevy a volajú ho Jelenica. Lenže potom prišla piata bé, deväťdesiaty šiesty rok, druhý stupeň, nutnosť prvej podprsenky, Richvalského precitnutie, môj prvý frajer Peťo Štroncer z ôsmej cé a v neposlednom rade v tom roku do malomestskej školy prišiel aj Kovalčík, nový slovenčinár a fyzikár, ktorého aktívna slobodná matka Garajčíková zbalila ešte pred polročným vysvedčením, čím sa všetko zvrtlo.

Text je súčasťou pripravovaného románu Babička©, vznik ktorého z verejných zdrojov

formou

štipendia

podporil

Fond na podporu umenia.

ZIMA20

Šimon Drgoňa

MAGAZÍN QYS

G D E

Edgelord

Sú tomu dva týždne, čo sa na svet pozerám cez záclonu. Táto záclona jemne rozostruje môj zrak a znižuje sýtosť farieb, ale zato mi prežívanie dofarbuje konštantným podtónom beznádeje. Deväťdesiatypiatykrát skúmam vyrážku na mojich predlaktiach – je stále tam, bez akejkoľvek zmeny, už mesiac sa rozprestiera medzi dlaňami a pupkom. Keď si ju pri vstupnej prehliadke všimol môj nový praktický lekár, zamrzol a rýchlo odo mňa odtiahol ruky. Počas ich agresívneho umývania sa ma spýtal, odkedy tú vyrážku mám, a ja som predstieral, že som si ju nikdy predtým nevšimol. Moje vychudnuté telo sedí za písacím stolom, osvetlené modrým svetlom monitora, po zemi okolo mňa je porozhadzované minimálne týždňové množstvo špinavého oblečenia, príbory, obaly od cukríkov a prázdne fľaše od Gatoradu. Posteľ je rozostlaná

a na obliečkach s Flinstonovcami sú okrem iných škvŕn aj zaschnuté kvapky krvi. Na obrazovke svieti otázka Prečo si sa rozhodol nechať sa otestovať?

Zaklikávam možnosti Mal som náhodnú nechránenú súlož, Mám zdravotné problémy, ktoré by mohli súvisieť s HIV infekciou a Aplikoval som si injekčne drogu. Nemá zmysel sa hanbiť, toto je môj život. Keď skončím, zaklápam počítač a cez záclonu čumím do blba. Čumím a snažím sa sprocesovať spomienky, s ktorými ma dotazník konfrontoval. Vstávam, mechanicky dvíham zo zeme oblečenie a dávam ho na kopy podľa farebnosti. Väčšina je čierna, pranie bude treba rozdeliť na viac várok. Zbieram smeti a vyhadzujem ich do koša. Neseparujem. Vyzliekam periny a obliečky rovno odnášam do práčky. Som čistý, budem čistý, ostanem čistý.

MAGAZÍN QYS

GEL Obava, že nenájdem testovacie stredisko, ktoré je údajne v diskrétnej budove, sa rozplýva, keď už z druhého konca ulice vidím nad jednou z brán zavesenú veľkú bielu vlajku so symbolom ružovej stužky. Píšem šéfke, že idem na odbery a možno budem chvíľu meškať. Prehĺtam nervozitu, otváram bránu a nechávam sa usadiť v čakárni. Z plagátov na mňa spod sloganov o živote s HIV bez stigmy čumia obrázky šťastných objímajúcich sa chalanov. Neverím, že sú šťastní. Neverím, že by niekto so spečateným životom mohol byť šťastný. Krátko potom, ako som zrecidivoval, som sa rozhodol, že chytím HIV, odmietnem liečbu, a tým si poistím predčasnú smrť pre prípad, že ma nezabijú drogy. Zahodil som nádeje a začal som na Grindri vyhľadávať výhradne profily s pozitívnym statusom a emoji prasacieho rypáka. Vystriedal som ich desiatky a k tým najzvrhlejším som sa vracal, aby som u nich strávil dlhé dni sebazničujúceho, prázdneho sexu, ktorý aj tak väčšinu času pozostával z neprítomného čumenia do mobilov. Nepripúšťal som možnosť, že by som tu niekedy mohol sedieť, triezvy a s vôľou žiť.

Predtestový konzultant je twink s nevinnou tvárou, pravdepodobne študent medicíny. Sledujem jeho obočie, ktoré sa dvíha ponad rám okuliarov počas čítania odpovedí v mojom dotazníku. Po dočítaní mi oznamuje, že ma dajú otestovať na HIV, syfilis a hepatitídu typu C. Prikývnem. Má to absolútnu logiku.

Keď som sa po jedenástich dňoch bez spánku, strávených pendlovaním medzi robotou a bytmi teplých pikerov vrátil do bytu, kde bývam, bol som rád, že som prelomil cyklus bezmyšlienkovitosti práve v piatok, a teda mám k dispozícii viac ako dva dni na aspoň čiastočné dospávanie. Stačila však jediná správa na whatsappe od môjho obľúbeného HIV kontaktu, aby som sa našiel v pondelok o pol tretej ráno, ako čakám po kolená v snehu na taxík, zúfalý zo straty kontroly nad svojím životom. O dovolenku som požiadal až v utorok ráno, keď som sa prvýkrát prebral natoľko, aby som po stenách nevidel tieňové postavy. Mal by som byť rád, že ešte o prácu môžem bojovať, ale feťák vo mne kričí, že sa mu nechce. Po práci sa stretávam so spolužiačkou zo strednej. V pivárni. Pitím sám pred sebou predstieram normálny život, pijem štvrtú šestnástku a spoza rozostierajúcej sa záclony sledujem príbeh spolužiačkinho života za posledného polroka. Rozišla sa s dlhoročným priateľom a začala spávať so svojím ženatým šéfom. Tento týždeň im praskol kondóm a musela si ísť kúpiť tabletku po, ale všetky lekárne v okolí mali zavreté, lebo bola nedeľa, a musela ísť cez pol mesta do nákupného strediska, navyše má pocit, že ju bývalý neznáša a vôbec nechá-

Počas odberu mi vo vrecku zavibruje mobil. Sestrička naberá poslednú ampulku (dokopy ich bolo asi päť), prelepuje vpich a inštruuje ma, aby som si to miesto na pár minút stlačil prstami. Poďakujem a odchádzam. Hneď za dverami ruku púšťam, feťácky ju ohýbam v lakti a dávam za hlavu, aby som si mohol prečítať správu. Je to šéfka: Ahoj, v pohode, ale zastav sa prosím ťa za mnou, keď prídeš ;). Záclona zrazu zhustne, a kým prídem do kancelárie, kráčam úplne čiernobielym mestom.

Sedím oproti šéfke a moja pozornosť preklikáva medzi jej vážnym pohľadom a ľuďmi prechádzajúcimi za sklenenými stenami zasadačky. Počúvam ju, ako hovorí, ako by ma v inej firme vyhodili za to, že som neprišiel do práce a o dovolenku požiadal až po dni absencie. Ako ju na jednej strane teší, že som sa rozhodol zanechať štúdium a že sa chcem stať znova full-time zamestnancom, ale na druhej strane musím pochopiť, že po takomto excese mi to nemôže dovoliť a že musím ešte v čiastočnom úväzku dokázať, že o túto prácu stojím. Počúvam seba, ako hovorím, že chápem, že ma to mrzí a že sa to už viackrát nestane, že mi bolo strašne zle. Šéfka poďakuje za rozhovor a obidvaja odchádzame k svojim stolom. V záplave sebaľútosti takmer netrafím.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

pe prečo. Objednávam si ďalšie pivo, páči sa mi, ako rozostiera záclonu, s rozostretou záclonou sa ľahšie predstiera záujem. Je to, ako keby niekto z Trainspottingu počúval Bridget Jones.

veci. nemusíš

riešiť

takéto

gej, musíš byť rád, že Bože, závidím ti, že si Vychádzam z večierky s ďalšími piatimi pivami a v hlave sa mi opakuje veta, ktorou som Bridget odpovedal. Čakám na výsledky testov, ktoré potvrdia, či mám syfilis alebo HIV. Ktoré potvrdia, či budem žiť alebo zomriem. Nenávisť k svetu ma prikovala k mačacím hlavám, jediné, čo dokážem, je piť. Okolo mňa prechádzajú ľudia, autá, autobusy, ja stojím a pijem, jedno pivo za druhým, a pivo mi už na záclonu nefunguje. Na byt, v ktorom bývam, prichádzam s poloprázdnou fľašou lacnej vodky. Hádžem sa na posteľ a skúmam vyrážky na rukách. Vyzliekam si tričko a skúmam vyrážky na bruchu, bokoch, trupe. Skúmam svoje zahojené žily a skúmam stopu po odberoch. Takýto som človek. Chorý, zvrátený a nakazený. Nevidím žiadne svetlo, záclona je hrubá a platí na ňu jediná vec. Vyťahujem mobil. Konečne ma definitívne vyhodia z roboty, následne z bytu a nakoniec sa vystrelený na Mesiac hodím hlavou napred z mosta. Otváram whatsapp a píšem: Ahoj, deje sa dnes niečo? Odosielam. Prvýkrát za dva týždne cítim pokoj. Jasné, doraz. Telom mi prechádza elektrický prúd. Správu nasleduje video, v ktorom môj kontakt nakladá neznámeho týpka s mladým telom a lyžiarskou maskou na hlave. Odhadzujem mobil a vstávam. Už sa vidím

uňho na byte, úplne nahý, sústredený, so striekačkou v ruke, ale ako sa zohýbam po tričko, môj žalúdok exploduje žlčou. Ležím tvárou na záchodovej mise a nechávam do nej voľne dopadať lepkavé sliny. Pred nevidiacim zrakom mi beží film, film o mojej zúfalej mame, o vyhadzove z práce, o spôsobe, akým som dnes vypil litre alkoholu v boji so záclonou. O tom, ako ma dnes zachránila náhoda. Poslednýkrát ma naprázdno napína, vstávam a pohľadom prepaľujem záclonu tak, aby som videl bojisko. Sú tomu tri týždne, čo sa na svet pozerám cez záclonu. Sedím v čakárni v testovacom centre, nervózny, ale zapísaný do zoznamu čakateľov na ambulantnú liečbu závislosti, s dobrými výsledkami v robote a premazanými telefónnymi číslami. Z dverí lekárskej ambulancie vychádza vyžitá dvadsiatnička s červenými očami. Pozerám za ňou, ako odchádza s ramenami natriasajúcimi sa pod váhou diagnózy. Viem, že aj ja budem plakať, ak budem mať túto diagnózu, ale viem aj to, že to nebude koniec môjho života. Doktor kričí moje meno. Ako vchádzam do ordinácie, všímam si drobnú trhlinu na záclone.

MAGAZÍN QYS

Ilustrácie – Viktória Szabóová

Rozprávka pre všetkých

Na jeseň v susednom Maďarsku vyšla rozprávková kniha Meseország mindenkié, ktorá chcela poukázať na to, že v žánri plnom dobrých koncov sú často vynechané menšiny, LGBT+ ľudí nevynímajúc. Vyvolalo to rozruch a konzervatívni maďarskí politici zvolávali protesty proti vydaniu zbierky a protestne ju skartovali. Orbánova vláda navyše predložila zákon, ktorý by podobné knihy mohol v budúcnosti cenzurovať. Prečítajte si dva príbehy, ktoré pre dramatizované čítanie na festivale Drama Queer preložila Ágnes Csáky.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Edit Pengő: Unesená princezná

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden veľmi nešťastný princ, Bence. Mal nebeské oči a zlaté vlasy, avšak bol takej nízkej postavy, že aj jeho tri prekrásne sestry narástli vyššie než on. Bence bol kvôli tomu naozaj nešťastný, lebo cítil, že zo všetkých jeho súrodencov rodičia boli práve naňho najmenej pyšní. Všetky jeho sestry sa už vydali, porodili deti a mali veselé domácnosti, čo s radosťou navštevovali všetci hostia. Z jeho bratov sa stali hrdinskí rytieri, ktorí viedli otcove vojská v boji. Kráľ a kráľovná mali obavy, kedy Bence nájde svoje miesto vo svete. Márne k nemu chodili najlepší majstri v šerme, jednoducho na to nemal nadanie. Neodvážil sa nasadnúť ani na svojho skvostného koňa. A čo bola hanba, zvládol len obyčajných poníkov. Jedine v lukostreľbe preukázal talent, ale to nestačilo na to, aby zbierku trofejovej haly obohatil o líščiu kožušinu alebo jelenie parohy. Smútil Bence, smútili jeho rodičia, smútilo celé kráľovstvo. Jedného rána Bence narazil na zaujímavý inzerát v denníku, ktorý mu servírovali k praženici so šunkou.

Ferrum hľadá hrdinského zabijaka drakov! Princeznú zajal zlý drak chrliaci oheň. Po úspešnom vyslobodení bude hrdinova odmena manželstvo. Rytiersky titul a kôň nie je podmienkou. Prihláška s mottom „Prinesiem ju domov!“ na vrátnici paláca.

Ferrum bol názov susedného kráľovstva, známeho výrobou mečov. Vyrábali tam nádherné čepele, ktoré prerezali všetko možné, na čo bol hrdý aj ich samotný chamtivý kráľ. Bence celý deň uvažoval, či by nemal ísť do Ferrumu a skúsiť vyslobodiť princeznú. On ako zabijak draka? On ako manžel? Veď ani meč nedokáže udržať rovno! A aj keď sedel na koni, vždy skončil na zemi. Veď práve v ten deň až dvakrát pristál v tej istej mláke. Bol by terčom posmechu a výsmechu nielen svojich rodičov, ale aj celého sveta. Ale ak by uspel! A mohol by vidieť v očiach svojich rodičov uznanie! Nemusí draka zabiť mečom, veď by mohol tú dravú zver aj zostreliť; môže mu zraniť oko, a kým by drak zápasil s bolesťou, utiekol by s princeznou. Ani jeho bratia by nezískali takú slávu ríše. Pri zažiarení prvých ranných slnečných lúčov Bence osedlal svojho poníka a seba zamaskoval za sluhu – nech prostý ľud neuvidí princa na poníkovi – a vydal sa na cestu. Rodičom nechal odkaz, že sa nevráti, kým sa nestane synom hodným ich uznania. Vo ferrumskom dvore ho milo privítali. Vrátnik ho ihneď priviedol do čakárne a jeho príchod naliehavo oznámil kráľovi. − Jeho veličenstvo je veľmi zaneprázdnené, ale dúfajme, že si onedlho nájde čas na teba a na jeho pokyny. Vrátnikove nádeje sa nenaplnili, Bence čakal celý deň, aby ho pozvali dnu. Bol už čas na večeru, keď ho privolali. Kráľ stál chrbtom k dverám so zvesenou hlavou. Keď začul zvuk Benceho krokov, natiahol sa a pevne otočil k nováčikovi. Bol sklamaný, keď videl, že pred ním stojí malý chlapec v služobníckych šatách. Avšak neposlal ho preč, ale stručne mu vysvetlil úlohu. − Netvor prišiel na to, ako zničiť svadbu mojej dcéry. Rozbil kupolu kostola a vytrhol Žofi z rúk svojho snúbenca pred očami tých najbystrejších rytierov na svete. Tí sa rozbehli za nimi, ale vrátili sa zdolaní

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

a ošlahnutí. Dračia jaskyňa je na vrchu Strachu z výšky, cestu ti budú ukazovať obhorené stromy. Ak uspeješ... ruka mojej dcéry... – kráľ si zmätene odkašlal, bude tvoja. Poponáhľaj sa! Vieš si predstaviť, ako mi ten škandál škodí. Nikdy sme nepredali tak málo mečov. Kto by si chcel kúpiť zbraň od kráľa, ktorý nemôže získať svoju dcéru späť? Bence sa hneď po stretnutí vydal na záchrannú akciu. Ľahko si našiel cestu do dračej jaskyne. Všetko bolo tak, ako kráľ povedal: zuhoľnatené rastliny a brnenie odhodené počas úteku ukazovali, kam má ísť. Vchod do jaskyne bol na vrchole skalného braliska. Bolo by ťažké priblížiť sa k vchodu cez deň, dokonca i v noci, preto si radšej vyhľadal úkryt v dutine stromu. Od únavy okamžite zaspal. Zobudil sa vystrašene na náhly rev. Drak, obrovská šelma zelenej farby, sa ozval pri vchode do jaskyne a práve tak vystrašil jedného rytiera, že až zutekal. Hlasno spadol zo skaly, na ktorú sa snažil dostať v zbroji. Po náraze na zem začal horlivo prejavovať svoju lásku k Žofi a drak znovu zareval. Rytier bol nútený šupom odcválať. Krv v Bencových žilách ochladla. Mal by bojovať s týmto monštrom? Veď bol obrovský, plný pazúrov a tesákov! Veď jeho šípy sa otočia späť vo vzduchu z pohľadu na toho netvora! – Ak sa znova vráti, budem s ním hovoriť sama, – ozval sa dievčenský hlas. – Jeho pokusy o moju záchranu trvajú viac hodín ako naše zasnúbenie. Vedľa draka sa objavila Žofi. Na sebe mala chlapčenské šaty, vlasy ostrihané nakrátko, ale bola to bezpochyby ona, unesená princezná. Šikovne skryla svoj strach pred šelmou, ktorá sa nad ňou týčila. Naoko to vyzeralo, že veselo besedovali. Bence strávil deň špehovaním nepriateľa. Drak po tom, čo vyhnal rytiera, letel dole do záhrady, aby nazbieral zeleninu. Jeho obeť zostala v jaskyni. Namiesto toho, aby sa pokúsila o útek, vykonala otrockú prácu: vyvesila mokré šaty. Na poludnie varili obed zo zeleniny prinesenej zo záhrady – pričom Bence šibalskými očami sledoval, aby sa do polievky nedostala aj Žofi – a popoludní odleteli na okolité polia. Bol už podvečer, keď

sa niekoľko hodín po návrate draka vrátila aj Žofi, ktorá sa driapala k jaskyni po skrytom chodníku. Bence, ktorý od hladu skoro odpadol, počúval vzdialené zvuky: hrkanie tanierov, rozhovory a smiech. Keď prichádzala noc, odvážil sa vyjsť von a po chodníku vystúpil na skalnaté bralo. Prišiel sem, aby zachránil princeznú! Nemôže odísť a nechať ju v pazúroch draka... žiť šťastne. Vkradol sa do jaskyne. V tme ho oslovil hlas. – Už som sa nevedela dočkať, kedy sa objavíš. – Žofi sa naňho pozrela so založenými rukami a usmievala sa. – Ani som nevedel, že... – povedal Bence zmätene, potom pokračoval s predstieraným odhodlaním. – Prišiel som ťa zachrániť. – Jasné! No tak, zostala tu ešte nejaká večera. Baldur už išiel spať, takže nerob hluk. Je strašne zlý spáč. – Keď videla Bencov strach, dodala: – Neodhryzne ti hlavu, ak ho náhodou zobudíš. Neboj sa! Ráno ho Baldur veselo pozdravil. So svojím hlbokým, bručivým hlasom poznamenal, že mu je jedno, koľko detí v jeho jaskyni prebýva, môžu s nimi zostať bez obáv. Len nech si dávajú pozor, aby ich náhodou nepošliapal. Takto ho privítal jeho domáci pán. – Čo robíš rád? – prihrala mu otázku Žofi. – Ani neviem, – odpovedal chlapec váhavo. – Čo zvyčajne robievaš? – Bojujem mečom, jazdím na koni... – V poriadku, tak to urobme inak! Čo keby sme vymaľovali moju izbu? – Tvoju izbu? Ja som ešte nikdy... Asi by som to pobabral... Nerozumiem dievčenským veciam. – Kdeže dievčenské! Nenechaj sa prosiť! Celý deň maľovali Žofinu jaskynnú dutinu. Vybrali si farby a potom sa dohodli, čo a kde nakreslia. Jeleňa nad Žofinu posteľ, dračiu rodinu na strop a okolo vchodu jaskyne lístie. Benceho tá práca bavila, nepokazil ju. Ani Baldur nič nepokazil, aj keď sa štetec ťažko zmestil do jeho pazúrov. Bleskom dokonca vyšiel do kuchyne upiecť mrkvový koláč v ohni svojho plameňa, ktorý aj brnenie roztaví. Pred spaním si Bence spomenul, že sa zabu-

MAGAZÍN QYS

dol spýtať na únos. Na druhý deň ten nedostatok vyrovnal. Žofi mu porozprávala, že len čo dovŕšila dospelosť, jej otec sa ju pokúšal vydať. Po mnohých neúspešných zásnubách si dievča uvedomovalo, že problém nie je s mladými rytiermi ani so slečnami: láska ju nezaujíma. Viacerých z pytačov, ktorých jej ponúkal otec, si obľúbila, bola by rada, keby sa spriatelili. Ale vziať si ich? Nechcela sa stať ich ženou. Jej otec povedal, aby počkala na stretnutie s tou pravou osobou, a práve preto pozýval viac a viac hostí do paláca. Keďže mu došla trpezlivosť, na poslednom rytierskom turnaji stanovil, že sa víťaz stane Žofiným snúbencom, a to bez ďalších protestov. Keď to Žofi počula, rozhodla sa napísať list svojej matke Gréte. Gréta ju odmalička nevychovávala. Bola nešťastná vo ferrumskom paláci, a tak odtiaľ ušla – bez svojej dcéry. Neskôr ju však Žofi našla, písali si, občas sa aj stretli. Odcudzili sa, ale Žofi dúfala, že sa na ňu v skutočne veľkých problémoch môže spoľahnúť. Tak sa aj stalo: Gréta za ňou poslala Baldura. Bola by rada, keby sa jej dcéra prisťahovala k nej do Ríše drakov, ale ona radšej zostala s Baldurom. Bencemu sa život so Žofi a Baldurom veľmi zapáčil. Ich dni vyplnili menšie práce okolo jaskyne, čítanie kníh z Baldurovej knižnice a oddych. Našli preňho nové záľuby: kreslenie a šitie, zatiaľ čo on učil Žofi lukostreľbu. Dvaja mladí ľudia pomohli Baldurovi splniť jeho tristoročný sen – otvoriť si cukráreň. Vydali sa na dlhé lety, aby svoje dobroty mohli ponúknuť aj v ďalekých krajinách. Svoje rastúce vedomosti v šití obrátil na výrobu plyšových zvierat. Šil viac a viac hračiek, pre deti, pre dospelých a, samozrejme, aj pre seba. Aj Baldur dostal ako vankúš obrovského krokodíla. Raz, keď hľadal ďalšiu látku, dostali sa mu do ruky Žofine staré šaty. Boli plné trblietok a volánikov, nepríjemné, nepraktické na nosenie – nenašili na ne ani vrecko – nečudo, že ich Žofi odložila hlboko do spodnej časti skrine. Bence sa ich rozhodol prerobiť. Zachoval dievčenský strih, odstránil zbytočné ozdoby, doplnil a rozšíril ich podľa potreby. Odviedol skvelú prácu, ale márne, Žofi sa na ne nechcela ani

pozrieť. – Sukňa nikdy! – povedala bojovne. – Obleč si ich ty! Hodili by sa k tvojim vlasom! Bence šokovane pozrel na svoju priateľku. Vysmieva sa mu? Miloval svoje zlaté chumáče zametajúce jeho plecia. Mal by si ich dať ostrihať? Až teraz si uvedomil, aké nudné boli vojenské účesy kráľovského holiča. – Keď ja môžem nosiť chlapčenské šaty, prečo by si ty nemohol urobiť opak? Nehryzú! – a vopchala mu do ruky tú hromadu šiat. Šaty mu veľmi pristali. Vyzerali tak, akoby ich ani neopravil pre ňu, ale pre seba. Cítil sa v nich dobre. Bolo by mu ľúto, keby ich schoval späť do zadnej časti skrine, a tak sa rozhodol, že si ich niekedy oblečie sám. Spočiatku si ich len zriedka a placho vzal na seba, ale priatelia ho presvedčili, že ich môže nosiť hrdo kedykoľvek. V ten deň si tiež vyberal šaty, keď k nim prišla Gréta a doniesla správu: Benceho rodičia a Žofin otec sú práve na ceste k jaskyni. Už mali dosť neprítomnosti svojich detí, a preto sa vydali za chýrom klebiet. Dopočuli sa, že nejde o únos alebo o hrdinskú smrť, ale že ich deti šťastne žijú v dračej skrýši. Bence sa veľmi bál. Prichádzajú jeho rodičia! Iste mu budú vyčítať, že zmizol na taký dlhý čas. A tá sukňa – okamžite sa musí prezliecť, čo by na to povedali! – Sú to tvoji rodičia! Nemali by vidieť, kto si? – zastavila ho Žofi. Krátko nato kráľovské veličenstvá dorazili. Rodičia a deti na seba mlčky hľadeli. Bence bol takmer zaskočený od sĺz svojej matky a prísneho pohľadu svojho otca. – Svadba bude? – prelomil ticho Žofin otec. Vyzeral ešte unavenejšie, ako keď ho Bence videl v paláci. – Nie, nebude! – vybuchla Žofi. – Bence a Baldur sú moji priatelia, milujem ich, ale nikto z nich nie je moja láska! Pochop to konečne, ja sa nikdy do nikoho nezamilujem! – Ak tá pravá osoba... – Neexistuje žiadna pravá osoba! – zakričalo dievča. Gréta pristúpila k svojmu bývalému manželovi a zmierlivo povedala: – Ona je takto šťastná. Nemáme právo kritizovať ju a vnucovať jej manželstvo. Kráľ zvesil hlavu. Bolo na ňom vidieť, že tú

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

odpoveď očakával. Pomaličky začal prijímať to, proti čomu dlhé roky bojoval. Rozhovor medzi Bencem a rodičmi dopadol celkom inak. Alebo skôr, konverzácia sa veľmi nevyvinula. Benceho matka vzlykala, objala svojho syna a prosila ho, aby sa vrátil domov, zatiaľ čo jeho otec ich bez slova sledoval. – Veľmi si mi chýbal, zlatko! Schudol si! Poď domov! Palác je bez teba prázdny! Bence, dotknutý bolesťou svojich rodičov, sa rozhodol, že sa vráti s nimi domov. Aspoň na krátky čas. Baldur zmenu prijal so smutným zavrčaním, ale Žofi naštvane utiekla do svojej izby. Ani sa nerozlúčila. Bence, pochybujúc vo svojom odhodlaní, si sadol do koča. Po ceste domov sa zhováral s rodičmi a vysvetlil, ako chce meniť svoj život v kaštieli. Staré hnusné záľuby ako šerm, jazda na koni a lov nahradí kreslením a šitím. Bude vyrábať hračky pre všetkých, bude navrhovať šaty a necháva si dlhé vlasy. Jeho matka mu s úsmevom prisľúbila, že ho v tom podporí. Bence sa nevedel dočkať, kedy pozve svojich priateľov a zmieri sa so Žofi. Jeho rodičia dodržali slovo a v medziach života v paláci si mohol zveľaďovať svoje dni podľa svojich predstáv. Napriek tomu sa starý smútok do jeho srdca vkradol späť. Chýbali mu jeho priatelia. A ešte niečo, čo nedokázal slovami vysloviť. Možno to bolo tým, že nikoho skutočne nezaujímalo, že dokončil nové šaty alebo kresbu. Nehovoriac o slobode pri výbere slávnostných šiat pri dvorných obradoch. A čo keby dospelí jeho darčekové plyšové figúrky neprijímali rozpačito s poznámkou o svojich detských známych? Kiežby mohol ísť smelo dole do kuchyne. Keď sa raz odvážil a vkradol sa dole, kuchár nevedel, čo má robiť s jeho kráľovským pôvodom a tým, že chce pracovať – a k tomu chcel navyše upiecť koláč! Musel sa tiež oboznámiť s novým nepríjemným pocitom. Šuškali si o ňom. Jeho súrodenci, služobníci, obyčajní ľudia. Nikdy nepočul, čo hovoria, a keď sa k nim otočil, prestali, ale cítil, že sa rozprávali o ňom. V deň svojich narodenín sa rozhodol, že sa vráti k svojim priateľom. Na jeho počesť sa konala veľká slávnosť. Obvyklým spôsobom

dostal otcovské usmernenie, aby sa večer objavil v nohaviciach ako vhodný princ. Bence sa pred svojím otcom hanbil. Keby mu Žofin protest neznel v ušiach, bol by uveril, že je ešte horším synom než vtedy, keď ho po cvale alebo šerme museli zdvíhnať z mláky. Na konci hostiny mu otec daroval krásny rafinovaný meč. – Ušľachtilá zbraň, z ktorej má každý muž radosť a ktorú hrdo nosí. Bence sa vôbec netešil z darčeka. Vtedy sa konečne rozhodol, že nastal čas, aby sa vrátil domov. Ešte v tú noc napísal priateľom list a zbalil si veci. Jeho plán však stroskotal: keď ráno oznámil svojim rodičom, že má v úmysle odísť, zavreli ho do jeho izby. Pred dverami stáli stráže, nemal ani šancu na únik. Žofi a Baldur dorazili o päť dní neskôr, na svitaní. Celý kaštieľ zobudili s dračím revom. Keď ho uvideli, ako im spoza okna máva, prileteli bližšie a Baldur jediným švihom vytvoril dieru v stene. Žofin smiech bol prvý, čo Bence začul. Nikdy sa necítil šťastnejší. Vydriapal sa spod trosiek a skočil drakovi na chrbát. Objal svojich priateľov. Bojoval so slzami. Žofine oči – hoci ona by to nikdy nebola priznala – boli tiež zarosené. Potom šťastne odleteli domov. Bence si ľahko zvykol späť na život v jaskyni. Jeho dni plynuli pokojne a slobodne. Už sa nebál robiť to, čo naozaj miloval. Za vzniknutú škodu sa rodičom ospravedlnil v liste a zároveň ich pozval, aby navštívili jaskyňu, ak sa im zachce. Trvalo roky, kým prišli, ale napokon sa to konečne podarilo, a malá rodina ich s radosťou privítala. Žili šťastne, až kým nezomreli po mnohých veselých stretnutiach a rokoch strávených v láske.

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Kriszta Kasza: Trivadar, zajac s tromi ušami

Nie je tomu tak dávno, čo sa v hlbinách Zafírového lesa stala zvláštna vec. Niečo také podivuhodné, že mi možno ani neuveríte. Napriek tomu je to pravda, rovnako ako aj to, že ja, strýko Kliment, som najstaršie zviera v Zafírovom lese: mám presne dvestošestnásť rokov, šesť mesiacov a dva dni. Mojou úlohou nie je nič iné ako pokračovať v kronike histórie nášho lesa po mojich predkoch – korytnačkách. A teraz máte to šťastie, moji drahí ľudia spoza lesa, že sa s vami o ten najzvláštnejší príbeh mojej knihy podelím. Práve pred ôsmimi rokmi, šiestimi mesiacmi a siedmimi dňami (pamätám si to presne, pretože mi v ten deň praskol korytnačí pancier) došlo uprostred Zafírového lesa na Mrkvovej ulici číslo 6 k veľkej udalosti: Mama Zajačica porodila malé zajačiky. V tento veľký deň sa už všetci občania zhromaždili v lese, pretože príchod malých už pán doktor Diviak dávno predpovedal. Aj žaby a stonožky prerušili svoje typické svadobné tance, ktoré sa zvyknú konať v tomto období. Aj ony ustarostene, avšak plné nádeje sledovali cez okno, čo sa v zajačom dome deje. Veru, bol tam veľký rozruch! Myšiak Martin si so sebou dokonca vzal aj nočnú košeľu, lebo ktovie, možno to bude dlhá noc, a nechcel nič zmeškať. A noc sa tiahla naozaj dlho. Rodina stonožiek sa schovala do prehnitého brlohu a lienky si vyčistili bodky na chrbte (rovnako ako si pred spánkom čistíte zuby aj vy). Veveričky ostražito strážili dom. Občas svetlami svetlušiek osvetlili okno a podávali hlásenie o stave. Snežná sova to mala ľahké, ona nebola ospalá. Práve čítala rozprávku o Hedvige, o jednej čarovnej sove, keď zrazu zaznel výkrik: – Je tu prvý, – povedala pôrodná asistentka, Hraboška Hortenzia. Dvere sa otvorili a Hraboška Hortenzia šťastne držala malého nad hlavou, ako sa to zvyklo robiť podľa staro-

dávneho lesného zvyku. Všetci si šťastne povzdychli, ale žiadny oslavný krik nebol povolený. Nechceli vydesiť maličkého zajačika. Potom trpezlivo čakali ďalej. Takto sa to stalo aj druhýkrát, keď pôrodná asistentka zase šťastne ukázala malilinkého šedého drobčeka. − Chlapček! – ohlásila spokojne Hraboška. Myslím si, že to bude všetko! – dodala neskôr, ale z vnútra bol počuť slabý zvuk. Nad davom viselo šťastné vzrušenie (áno, ak počítame iba 323 členov rodiny mravcov, pokojne môžeme hovoriť už o dave). − Bude aj tretí? – spýtal sa malý krížový pavúk placho. Niektorí už odišli domov, ďalší si zdriemli v mesačnom svetle, keď to ticho prerušil hlasný výkrik. − No toto! – ozval sa hlas doktora Diviaka. Nakoniec sa aj po tretíkrát otvorili dvere. Hraboška Hortenzia držala v perinke niečo maličké a potom ho neisto tiež zdvihla nad hlavu. Všetci sa stíšili, iba Sojka Samo povedal: − Ale veď ten má jedno, dve, triii ušiii! − Ejha, veď je to samé ucho! Ihneď zvolám lesnú radu! – vyhlásil Kuna Kazimír, pán starosta. – Zajtra na svitaní, presne povediac, keď ďateľ päťkrát zaklope, všetci tí, ktorí sa dokážu pohybovať, a aj tí, ktorým to ide ťažko (tu sa pozrel na leňochoda), prídu k Jazeru revúcich žiab! – oznámil obyvateľom lesa. − Rozptýľte sa, tu nie je nič na obdiv, – náhlil ostatných žandár Šváb Šalamún. − Krá-krá! – hrozivo zakrákala jedna vrana. Občania lesa, pošuškávajúc a čudujúc sa, odchádzali domov. Čoskoro zhasli aj svetlá na Mrkvovej ulici č. 6. − Bude sa volať Trivadar! – ozval sa slabý hlas Mamy Zajačice, a hoci som už aj sám bol na ceste domov, stále som každé slovo zreteľne počul, veď ako viete, korytnačka nie je práve to najrýchlejšie zviera.

MAGAZÍN QYS

No, takto sa začína najzvláštnejší záznam v mojej kronike, príbeh Trivadara, zajaca s tromi ušami. A ako ďalej pokračuje? Poviem vám, počúvajte: pred blížiacim sa východom slnka sa zvieratá už tlačili pri Jazere revúcich žiab. Vážky lietali dokola a riadili dopravu. − Cvrčky doprava, mravce doľava! Vrany na siedme poschodie Veľkej vŕby! Veveričky do Orechovej čakárne! Slimáky na parkovisko! A tak ďalej. Napokon sa objavila dôstojná postava Kuny Kazimíra. Starosta okamžite začal schôdzu: − Stala sa neslýchaná vec! Ani jedna z našich starých kroník taký prípad ešte nezaznamenala! Ako všetci dobre viete, rodine Zajka Šimuna sa narodil potomok s tromi ušami. Obávam sa, že keď sa táto novinka rozšíri, objaví sa tu škrabák denníka Haravara a napíše hrozné veci o našom lese. − S dovolením, jeden záznam opisuje niečo podobné, – povedal na počudovanie všetkých Leňochod Leopold, ktorý napriek svojmu zvyku teraz nespal. – Aký záznam? Ako to vieš? – opýtal sa netrpezlivo starosta. – Nuž, tak Kolumbijský leňošský kódex, ktorý som ako lenivé dieťa často čítal medzi dvoma spánkami, spomína niečo podobné... Mám na mysli to, že existujú zvláštne zvieratá, ktoré sú iné ako my! Podľa kódexu žijú ďaleko od nás aj také zvieratá, ktoré menia svoju farbu, alebo obrovskí giganti s chobotom (tu bolo počuť tichý rozruch) a dokonca som niekde inde čítal o strašne škaredom káčatku, ktoré sa v dospelosti zmenilo na labuť! Tak potom prečo by nemohli existovať zajace s tromi ušami? – No tak, to je len fantázia! Nemáme iné dôkazy o ich existencii, iba jednu nikdy predtým nevidenú knihu nejakého námesačníka! – V skutočnosti som videl veľa vecí, – pokračoval leňochod. – Ako viete, ani ja nie som odtiaľto. Ak by na mňa putovný cirkus nezabudol, tiež by ste neverili, že žije také zviera ako ja. A tam, odkiaľ pochádzam, je všetko inak ako tu. – To ešte neznamená, že je to dobré! Veď

ako si pre nás užitočný? – zasyčal Had Herald. – Mohol by som byť užitočný, keby ste ma niekedy počúvali, – zamrmlal chudák Leňochod Leopold. – Vráťme sa k téme! – vzal si slovo Kuna Kazimír. – Hlasujme o tom, čo si so zajkom počneme! Budúci týždeň sem prídu orly lesné na svoj obvyklý lov myší! Mohli by sme im to malé stvorenie obetovať! – A-ale pro-prosím, – koktal Mravec Manfréd, ktorý s Leňochodom Leopoldom súhlasil. – Prečo by bol tento malý nováčik tak nebezpečný? Sta-stali sa už aj iné čudné veci v lese! V rámci nášho vla-vlastného druhu sme všetci výnimoční! – Ja mám napríklad pichliače! – zašepkal hanblivo Ježko Jaro. – Ja si zase nosím dom na chrbte! – dokazoval jeden slimák. – A dosť! – vykríkol starosta. – Hlasujme! Zvieratá zdvihli ruky hore. Vyhodenie Trivadara podporila len jedna rodina potkanov a Had Herald, tak teda Kuna Kazimír zhrnul výsledok. – Zvieratá! Na základe hlasovania bolo rozhodnuté nasledovne: malý zajačik, hoci je nezvyčajné stvorenie, nie je nebezpečný! Aspoň zatiaľ. Presne po siedmich splnoch mesiaca sa k tejto vážnej otázke vrátime, medzitým tu môže žiť s nami. Ale mimo Zafírového lesa o tejto bytosti ani slovo! – Starosta ukončil schôdzu a odišiel. Tak sa stalo, že malý Trivadar unikol orlom horským a dostal šancu žiť v lese ako každé iné malé zvieratko. Čas rýchlo letel. Obyvatelia lesa zazerali divne po Mame Zajačici, keď tlačila malé ratolesti v kočíku a zrazu sa objavili Trivadarove tri uši. O niekoľko rokov sa jeho spolužiaci pozerali na Trivadara rovnako čudne, keď išiel prvýkrát do zvieracej školy. Cez deň sa hral Trivadar šťastne s ostatnými, ale večer niekedy smutne hľadel na svoj odraz v zrkadle. – Mama, prečo som ja iný? – spýtal sa dakedy, keď si umýval uši. – Ty si jedinečný, miláčik! – odpovedala Mama Zajačica. – Ale deti sa mi vysmievajú, počujem ich

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

všetkými tromi ušami, márne šepkajú! Volajú ma vrtuľa a čudák, ale ja sa vôbec necítim byť iný! – Pretože nie si iný. Tak ich nepočúvaj, len seba samého. Jedného dňa si uvedomia, že sa v ničom od teba nelíšia! Uvidíš! Zajaca neposudzujeme podľa vzhľadu, ale podľa jeho činov! A jedného krásneho dňa Mama Zajačica mala naozaj pravdu. Tichá noc zostúpila do lesa, len Trivadar nemohol spať, krčil svoje malé ušká a snažil sa skĺznuť do spánku. Práve premýšľal o tom, prečo ho v ten deň upodozrievali z rozbitia tanierov v škole, a nie skutočného vinníka, Vranicu Veroniku. – Iste ich strhol uchom dole! – kričali a ukázali na Trivadara a ani učiteľ sa ho nezastal. Trivadara zrazu unavilo to nespavé, smutné váľanie sa v posteli. – Prejdem sa po záhrade, – rozhodol sa nakoniec, vstal z postele a odomkol dvere. Práve prišiel k malej lavici na konci záhrady, keď sa mu do uší (do všetkých troch) dostali zlovestné zvuky: vŕzganie, pukot a syčanie. Znelo to, akoby sa niečo zďaleka blížilo k lesu. Trivadar vbehol do domu a pokúsil sa zobudiť svojho otca: – Oco, oco! Zobuď sa, počujem nejaký zvuk a je čoraz hlasnejší! Ocko Zajko vstal z postele a trasúc sa od zimy vyšiel von k dverám. – Eh, synak, noc je čierna ako hrvoľ havrana a chladná ako žabia hlava! Prečo ešte nespíš? Nič nepočujem, upokoj sa a spi! Keby sa niečo stalo, Šváb Šalamún by už bol spustil poplach! – upokojil svojho syna a vrátil sa do postele. Trivadar sa nemohol upokojiť, musel sa rozhodnúť. – Musím si veriť, musím veriť svojim ušiam! – nakoniec sa odhodlal a vybehol z domu. Pribehol rovno k domu Vrany Veroniky a cez zatvorené okno zakričal. Oco Vrana mu ospalo odpovedal: – Kto si a čo chceš tak neskoro? – To som ja, Trivadar! Niečo nesedí, cítim to! Teda, počujem to! Niečo praská, chrumká a blíži sa! Leť ponad les, prosím, a pozri sa na to!

– V poriadku! – odvetil Vrana Verner, policajt vo výslužbe, ktorý túžil po malom dobrodružstve, vzlietol. Keď nahliadol doďaleka poza veľkú vŕbu, najskôr sa jeho hlas zasekol, ale potom začal divoko krákať: – Poplaaaach! Poplaaaach! Horí trstina pri lese! Pri Jazere revúcich žiab! Zobuďte sa! V mihnutí oka sa svetlá rozsvietili a celý les sa zobudil. Všetci sa ponáhľali, chvátali, jachtali. Trivadar sa rozbehol k núdzovému poľovníckemu rohu a z plnej sily zatrúbil. – Čo sa deje? – splašil sa Kuna Kazimír. – Kto zatrúbil? Ako sa to mohlo stať? Tamtí sú hasiči? Na poplach vyskočila banda potkanov v červených vestách a v labkách držali striekačky s vodou. – Poďme! Predtým ako požiar zasiahne aj náš les! Snáď ho stihneme skrotiť! – zakričali a rozutekali do všetkých smerov. Ostatné zvieratá bežali s plnými vedrami a všetci pomáhali hasiť požiar. Ešte včas začali hasičské práce, vďaka čomu požiar zoslabol na maličké plamene. Nakoniec, bafkajúc pred vchodom do lesa, úplne zhasol. Hurrraaaa! Náš les je zachránený! – zvolalo jedno myšie dievča a ostatní sa pridali a tešili sa. – Pozor, zvieratá! Zabránili sme katastrofe ešte včas! Kto zatrúbil na poplašných orgánoch? – spýtal sa starosta na dočasnom pódiu, ešte stále v mokrých šatách. – Bol to Trivadar! – vykríkla Vrana Veronika, ktorá udalosti sledovala z rodinného hniezda. Jej otec s ňou súhlasil a potom všetko porozprával zvieratám. – Naozaj! Keby nás Trivadar nezobudil, všetci by sme boli stratení! Veveričky pravdepodobne založili táborák na pečenie lieskových orieškov. Pravdepodobne si žiadna z nich nevšimla, že žeravé uhlíky ostali stále horieť. Vietor potom zafúkol dym. Praskanie ohňa však nikto nepočul, iba Trivadar si to všimol. On má z nás najlepší sluch! – Nech žije zajac s tromi ušami! – vykríkol jeden Roháč Veľký a všetci sa pridali. Tak sa stalo, že na mimoriadnom lesnom zhromaždení, ktoré sa konalo na druhý

MAGAZÍN QYS

deň, bol Trivadar vymenovaný za čestného občana Zafírového lesa a za prvého hasičského dôstojníka. Odvtedy sa za chrbtom Trivadarovi už viac nevysmievali ani nešepkali. Všetci ho vopred pozdravili. Dokonca sa naňho obrátili s každou maličkosťou: – Trivadar, počúvaj, moja rúra cvaká, pozrel by si sa tam, čo sa deje? Alebo: – Prosím ťa, skús načúvať ryby, kde nájdem tie najchutnejšie riasy? A tak ďalej. A Leňochoda Leopolda, ktorý stál od začiatku pri Trivadarovi, zaslúžene uctievali: bol menovaný za učiteľa lesa. Zvieratká si obľúbili jeho exotické kolumbijské príbehy a aj to, že si počas dňa dopriali niekoľko prestávok na spanie. Trivadar, zajac s tromi ušami, sa stal naj-

slávnejším zvieraťom v lese, ani obávaný denník Haravara o ňom žiadne klebety nedokázal napísať. A sláva mu nikdy nevstúpila do hlavy. Jedna vec sa však zmenila: keď si večer umýval uši a stál pred zrkadlom, už sa svojej matky viac nepýtal: Prečo som taký? Namiesto toho povedal: – Som, aký som, a takto je mi dobre! Práve takto, s tromi ušami! Som najšťastnejší zajac na svete! A teraz dokončím príbeh, už som unavený z rozprávania, veď už nie som mladý plaz! No ešte niečo! Dúfam, že pri pohľade do zrkadla ani vy nebudete nikdy nešťastní. Máte pehavé uši? Váš nos žiari v tme? Alebo vám tiež praskol pancier? Nerobte si kvôli tomu starosti! To len znamená, že ste tiež jedineční. A verte mi, veď to hovorím ja, strýko Kliment, najmúdrejšie zviera v Zafírovom lese.

P O V ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Zrazu som si všimol, že nie je pri mne. Našiel som ho v miestnosti zariadenej ako baroková spálňa. Sedel strnulo s vlhkými očami upretými pred seba. Moja pestrofarebná košeľa na ňom zvýrazňovala krásu jeho dokonale opálenej pokožky. Nasledoval som jeho pohľad k detskej kolíske. Zatlačil si prsty do tváre a na lícach sa mu objavili slzy. Vypustil zo seba nemý vzlyk. Sadajúc si k nemu som pomaly kĺzal rukou po jeho ramene, až kým sa naše dlane nespojili. Zaboril som si hlavu o jeho plece. Voňal omamným ružovým parfumom. Doteraz som si myslel, že nikdy netúžil po deťoch. Tak sme tam mlčky čakali, kým nás obíde smútok. Dopozerali sme si zvyšok múzea a vyšli sme úzkou uličkou na pontón, kde sme nastúpili na vaporetto. Viezli sme sa na pokojných vlnách Canal Grande. Po stranách sa vynárali renesančné priečelia skrývajúce príbehy súčasné aj dávno minulé. Okolo nás sa striedali čierne gondoly, luxusné vodné taxíky a malé motorové člny. Sledoval som, ako sa jemný vánok hrá s jeho čiernymi kučerami, a premáhal ma pocit, že k sebe patríme. Silne mi stisol ruku, aby upútal moju pozornosť na otca vezúceho smejúce sa dievčatko. Kde inde chcieť mať dieťa, ak nie v Benátkach, kde by vyrastalo na večnej sile vody a obklopené storočiami umenia. Aspoň mojej duši sa to takto zdá prirodzené. Turisti pristupovali a odstupovali na každej zastávke. My sme vystúpili pri Moste Akadémie, prešli sme rozkvitnutou alejou. Za jej rohom nás už očakávalo ohnivo zapadajúce slnko. Kráčali sme mu v ústrety a ústa sme mali plné banalít. Takmer každý na promenáde sa aspoň na chvíľu zastavil obdivovať majestátny kotúč a široký kanál, ktorý spolu so stovkami okien jeho budov odzrkadľovali ružové a oranžové záblesky jeho žiary. Staršia pani s taškou z Biennale mi vnukla fantáziu, že sa vrátila zaspomínať si na romantiku z mladosti. Alebo ešte stále neoblomne vyhľadáva vzrušenie novej zaľúbenosti? Sadli sme si na terasu a bez väčšej predstavivosti sme si objednali pizzu a Spritz.

Kornel Benkovič

Poviedka: Iné priania

MAGAZÍN QYS

Pocítil som už bezmála stratenú iskru. Naše nohy sa zblížili pod stolom. Po mesiacoch chladnúcej vášne sme si hľadali cestu naspäť k sebe. Plánovali sme zvyšok našich prázdnin. Múzeá a ostrovy, ktoré chceme ešte vidieť a navštíviť. Jedlo, ktoré by sme radi ochutnali. Po večeri sme sa ešte potkýnajúc prešli tesnými zákutiami a potom sme zamierili do prepožičaného bytu. Jeden po druhom sme sa umyli a v posteli sme začali rozprávať o návrate domov. Na chvíľu sme sa nechali uniesť predstavou, že by sme tu ostali nastálo. Našli by sme si prácu, ja v obchode a on by mohol učiť na univerzite. Možno by sme tu boli menej cudzinci ako u nás. Bývali by sme neďaleko vody, mali malý čln a časom... časom by sme si možno mohli adoptovať dieťa. Nápad vnukol on. Vyznal sa mi, že než sme sa spoznali, potomkovia pre neho neprichádzali do úvahy. No náš spoločný život ho naučil rozmýšľať inak. Ja som po deťoch túžil vždy, ale vekom a okolnosťami som sa vzdal predsavzatia budovať si rodinu. Táto myšlienka prevrátila môj svet hore nohami a znenazdajky ma ovládla beznádej bezbrehej lásky. Naše telá sa bez odkladu pustili do náruživého boja, no potreba zvíťaziť jeden nad druhým ustúpila neprekonateľnej túžbe spojiť sa. Stať sa jednotnou bytosťou z gréckej mytológie s dvoma tvárami a jednou dušou, jednou mysľou a spoločným želaním. Naše mená zazneli tej noci ako oddane šeptané slová vrúcnej modlitby. Náš pot sa miešal s prenikavou vôňou všadeprítomného jazmínu. Tanec našich tiel odrážal mliečny svit splnu. Kľud nám prinieslo až úplné vyšťavenie našich síl a emócií. Ráno budú opäť decká z cirkevného letného tábora kopať futbalovú loptu o našu stenu.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Foto – Jakub Kováč

Jaro Gyurík: Komunisti mali tendenciu homosexualitu umlčiavať, akoby vôbec neexistovala V rámci rozhovor s aktivistami z minulých období sme sa porozprávali s Jarom Gyuríkom, ktorý pôsobil v občianskom združení Ganymedes. Pripravil jeden z prvých reprezentačných dúhových plesov. Venoval sa aj aktivitám v oblasti prevencie HIV.

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Aktivista z 90. rokov minulého storočia Jaro Gyurík pochádza z Bratislavy a v súčasnosti má 55 rokov. Svoju inú orientáciu si začal uvedomovať už počas puberty. V socializme nebolo príliš veľa zdrojov a informácií o inej sexuálnej orientácii ako heterosexuálnej. Preto si myslel, že je to určité štádium vývoja ľudskej sexuality a to, že ho vzrušujú a viac priťahujú muži, je len dočasné a že to časom prejde. „Najviac som sám so sebou bol konfrontovaný v období základnej vojenskej služby, ktorá za socializmu bola dvojročná a len pre mužov.“ Až po vojne stretol človeka, ktorý bol ochotný sa s ním o týchto veciach rozprávať, a zistil, že to nie je súčasť pubertálneho procesu, ale že ide o holý fakt, že je homosexuálne orientovaný. „Väčšinu večera rozprával on o tom, ako žije, čo odhaľovalo moje skrývané predstavy. Tie predstavy bolo ťažké nielen realizovať, ale aj vysloviť ich pred sebou,“ priznáva Jaro. Podľa Jara spoločnosť, v ktorej človek vyrastá bez možnosti informácií, dáva vzorec žitia, do ktorého homosexuálne orientovaní ľudia nezapadajú. „To bol skok, bol to prvý človek, s ktorým som bol schopný otvorene komunikovať o homosexualite.“ Jaro tiež videl, že tento jeho kamarát je úplne otvorený aj pred rodinou, kde bol absolútne rešpektovaný. To mu dalo silu, aby prijal sám seba, aj keď pred rodinou to ešte skrýval, keďže nevedel, ako to celé prebehne. Ten človek mu otvoril aj dvere do komunity, kde sa zoznamoval s novými ľuďmi. V rozhovoroch mal možnosť spoznávať, ako funguje život s týmto zameraním. V tom období nefungovali médiá, ako sú mobil a aplikácie. Jediná komunikácia bola cez telefón, ktorý bol drôtom pripevnený k stene. Vtedy bola alfa omega nájsť aspoň jedného človeka, ktorý druhým sprostredkuje, aby sa stretávali s ďalšími. Bola ešte jedna možnosť, také verejné tajomstvo, a to ísť na miesta, kde sa homosexuálne orientovaní muži schádzajú. „Väčšinou to boli parky, záchody, kde za normálnych okolností má človek bariéru spraviť ten krok a ísť na také miesto.“ Potom ešte fungovala taká zaujímavosť, väčšinou za bieleho dňa, dodáva Jaro: „Keď kráčaš niekde a náhodou

spraví okoloidúci očný kontakt, tak zostaneš stáť pri výkladnej skrini, ktorá funguje ako zrkadlo, a v periférnom videní sleduješ, či dotyčná osoba pokračuje ďalej bez obzerania, alebo je indícia, že ten pohľad nebol náhodný.“ Toto bola naša aplikácia, s úsmevom vraví Jaro. Spomína si, že v Bratislave mali tzv. ružový trojuholník. Išlo o tri verejné záchody na Námestí SNP, Šafárikovom námestí a pred Redutou. Po revolúcii pribudla k tomu železničná stanica. „Zábavné bolo, že chodila ružová električka č. 13, ktorá stála presne na týchto miestach,“ spomína Jaro. Okrem týchto možností boli v Bratislave ľudia, ktorí boli sociálne a finančne dosť slušne zabezpečení a mohli si dovoliť mať dom. Ich spôsob fungovania vytvoril okolo nich bublinu. U týchto ľudí sa stretávalo mnoho gejov. Tí ľudia s domami vytvárali malé komunitné centrum, kde bolo možné prísť, pohovoriť si, stretnúť niekoho, dať si kávu. Jaro hovorí o jednom z nich, volal sa Izis, pán veľmi robustný a veľmi milý, potom to bol Golda, ten býval na Kolibe. Niekedy sa u dotyčných ľudí stretalo pár ľudí, niekedy to bola kvázi zábava. „Nikdy som na takej väčšej párty nebol. Bola to náhrada za kaviareň, pretože v období socializmu ísť do kaviarne znamenalo nadávky a bežní ľudia zvyčajne nemali extra peniaze na každovečerné vysedávanie pri kofole,“ spomína Jaro. Jaro fungoval v menších komunitách. Poznal ľudí, ktorí pracovali v baroch alebo reštauráciách, a teda mal príležitosť tam prísť a už len to stačilo k tomu, aby tam stretol mužov s tým istým zameraním. Aj v tom období bolo vidieť dvojice, ktoré spolu fungovali. Nebolo to pravidlo, ale väčšinou boli utajené. Vo verejnom živote sa o tom nehovorilo, podľa Jara prežívali na princípe disentu. „Väčšinou ak sa homosexualita spomenula, tak v súvislosti s tým, že bol niekde problém alebo kriminálna aktivita. Pre komunistov to bol problém číslo nula, lebo mali tendenciu homosexualitu umlčiavať, ako keby vôbec neexistovala.“ Sám skúsenosť s represiami zo strany štátu nemal. Počul sprostredkovane, že tajná služba mala zoznam homosexuálnych ľudí,

MAGAZÍN QYS

ktorých malo zmysel sledovať. Až krátko pred revolúciou sa zopárkrát objavovali články v novinách, ale väčšinou len v rovine, že niečo také existuje, nie že treba zmeniť prístup k týmto ľuďom. Za režimu bol homosexuálny kontakt s osobou mladšou ako osemnásť rokov trestný, čiže keď došlo k sexu s mladšou osobou, automaticky nastali opletačky so zákonom. Sex pri heterosexuálne orientovaných ľuďoch bol pritom povolený už od pätnástich rokov. Vyrovnalo sa to až po revolúcii v roku 1989. Vďaka Marianovi Vojtekovi a hnutiu Ganymedes sa podarilo zrovnoprávniť vekovú hranicu, zdôrazňuje Jaro. Tesne pred revolúciou sa Jaro išiel ešte porozprávať s lekárkou, aby sa uistil v tom, čo cíti. Navštívil sexuologickú ordináciu pani doktorky Castiglione. „Nemala dlhý proces, položila mi základnú otázku: O čom snívaš? Tak to je a nauč sa to prijať.“ Keď došla doba, že LGBTI ľudia mali možnosť sa viac slobodne prejavovať, tak mu raz jedného dňa pri priateľskom rozhovore povedala: „O tomto čase choď do foyer ROH, tam sa majú stretnúť ľudia, ktorí chcú v tejto veci niečo urobiť pozitívne pre vás, pre teba.“ Tak došiel na miesto, nikoho nepoznal, ale videl malú skupinku pri stole. S malou dušičkou sa prihovoril. Srdečne ho privítali, vedeli o ňom. Postupne sa stretávali a začali si vytvárať organizačnú štruktúru aj poštovú schránku. „Nikto nebol ochotný poskytnúť svoju poštovú adresu, tak sme si založili PO BOX,“ vysvetľuje Jaro. Pripravili stanovy a poslali žiadosť na registráciu občianskeho združenia na Ministerstvo vnútra. Prebehlo to hladko. „Zhodou okolností Marian Vojtek mal celkom slušné kontakty na zahraničné teplé organizácie a v roku 1990 sme vďaka tomu išli partia na Pride do Berlína, kde nám ukázali, ako funguje celý Pride, ako život a veci, ktoré boli pre nás úplná neznáma,“ opisuje Jaro. Na začiatku boli šiesti ľudia, ktorí sa podpísali pod zakladaciu listinu. Až neskôr sa Marianovi Vojtekovi podarilo nakontaktovať zopár žien, keďže chceli mať čo najširší záber. „Bolo niekoľko návrhov, ako sa má naša organizácia volať, uzniesli sme

sa na tom, že sa bude volať združenie Ganymedes.“ V prvej fáze vôbec neuvažovali o manželstvách alebo o registrovaných partnerstvách. Prvoradé bolo vôbec vytvoriť priestor na to, aby ľudia s touto orientáciou nemali pocit samoty, aby mali príležitosť sa zoznámiť. Ašpirovali na linku pomoci, čo bolo komplikované, lebo nemali žiadne prostriedky. Väčšina vecí sa diala na kolene. „Dom ROH bol obrovský, bezbariérovo otvorený priestor. Bolo obdivuhodné, že sa tam stretali ľudia, ktorí nemali problém s tým, že náhodou okoloidúci počuje, ako sa rozprávame o teplých veciach,“ obdivne vraví Jaro. Najaktívnejším bol Marian Vojtek, ktorý sa stal predsedom združenia. Neskôr sa k nim pridal Ivan Požgai. Marian a Ivan tvorili spolu pár. Riešili, ktorým novinám poskytnú rozhovor. „Marian mal tendenciu sa stále na niečo sťažovať, čo bolo opodstatnené, ale mne to neprišlo konštruktívne písať. Chcel som sa zamerať na pozitívne veci pre komunitu a rozprávať sa o tom,“ spomína Jaro. Aj preto začal chodiť menej na ich stretnutia, hoci, ako hovorí, dodnes je v úvodzovkách členom Ganymedesu. Jaro chcel tiež vytvoriť priestor pre zábavu teplých ľudí. Tým, že tancoval spoločenské tance, mal k tomu blízko. „Išiel som do PKO, zistil som možnosti, či si ho môžem prenajať ako súkromná osoba, že chcem robiť ples. Pani, ktorá to v PKO vybavovala, s tým absolútne nemala problém, keď som jej na rovinu povedal, o čo ide.“ Tak pripravil prvý reprezentačný gej ples, hoci na tom prerobil. Neskôr mal možnosť využívať Kamel klub, v ktorom sa potom desať rokov pravidelne každý mesiac robili gej párty. „Išlo o to, aby ľudia prišli, zabavili sa a našli si medzi sebou ľudí, ktorým ich spôsob zábavy a komunikácie vyhovuje.“ Neboli to prvé akcie, Marian Vojtek robil ešte skôr zábavy v Dome lodníkov. Napríklad tam prišli robiť zábavu Helena Růžičková so synom. Postupne sa aspoň niečo začalo diať. Vďaka kontaktom na zahraničie sa Marianovi Vojtekovi postupom času podarilo zorganizovať výlet do Amsterdamu. Počas týždňa im ukazovali, ako funguje redakcia

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

teplých novín, ako funguje v policajnom zbore oddelenie zaoberajúce sa LGBTI ľuďmi. Z histórie, ako vzniklo, že v Amsterdame je teplá štvrť. Stretli sa s policajným prefektom. „Bolo to pre nás poučné. V tom období som začal prvýkrát uvažovať aj o preventívnych aktivitách, lebo bol začiatok 90. rokov. Vtedy ešte neboli lieky na HIV, vyzeral to byť závažný problém.“ Holandsko Jarovi otvorilo oči, lebo tam bol konfrontovaný s tým, že to nie je záležitosť len pár ľudí. Tým, že bolo Slovensko za železnou oponou, malo nízky výskyt HIV pozitívnych ľudí. Po návrate z Amsterdamu sa rozhodol venovať viac prevencii. Na zábavách rozdával letáky, informácie, keď sa mu podarilo zohnať, tak aj prezervatívy. V období pred tridsiatimi rokmi nikto netušil, ako to celé bude, väčšina chalanov mala strach. Pomohli im ľudia zo zdravotníckeho prostredia. Neskôr sa zúčastnil na konferencii v Čechách s touto tematikou, kde sa zoznámil s Čechmi žijúcimi vo Švajčiarsku. Keď videli, že tieto preventívne aktivity robia svojpomocne, pomohli im napísať projekt, vtedy to nebolo také zložité. Navštívili aj Zürich, kde videli, ako funguje prevencia drog, záchranné stredisko pre drogovo závislých, rôzne organizácie, ktoré sa venujú teplému životu alebo prevencii HIV. „Z tých poznatkov vznikol projekt Jazda proti AIDS a drogám. Boli dva ročníky. Chodili sme s červeným Cadillacom. Slovenská akadémia vied nám poskytla priestor, aby sme mohli vyškoliť ľudí, a zároveň sme zbierali dotazníky, aby si SAV spravila prieskum, aké je povedomie a stav spoločnosti, čo sa týka pohľadu a skúseností s HIV a AIDS,“ vymenúva svoje aktivity Jaro. Čo sa týka partnerstiev, v komunite necítil nátlak na to, že toto je to najdôležitejšie, čo potrebuje. V tom období im bohato stačilo, keď sa mohli stretnúť. Napríklad okrem zábavy si vymysleli dezorientačné preteky. Alebo na Partizánskej lúke hádzali kabelkou. Jaro mal šťastie, že nemal veľa negatívnych skúseností spojených s orientáciou. Spomína si, ako raz v Carltone pripravovala anglická BBC 4 rozhovor s ním a Marianom Vojtekom. Carlton bol legendou, stretávali sa tam teplí ľudia, v hale bol obrovský sklenený luster.

V tom období už nefungoval, lebo ho rekonštruovali. Novinárka sa rozhodla natáčať tam. „Ja som chvíľu meškal, chystali točenie, a keď som tam klopal, otvoril mi strážnik, ktorý to komentoval nasledovne: Jáj, že to tam tí teplí točia, to treba postrieľať.“ Jaro mu na to: „Hovorím, môj zlatý, ty sa nechaj postrieľať. Ak niekto pustí z huby takúto vec, tak ho treba ignorovať. Načo riešiť úplne zbytočné slová,“ uzatvára príhodu Jaro. Čo sa týka transrodových ľudí, tak Jaro uvádza, že na ich akcie chodili aj drag queens či transrodové ženy. „Pre mňa je to taká vec, že ich rešpektujem, akceptujem, patrí to k životu, je to súčasť farebnej spoločnosti,“ vyjadruje sa Jaro. Jaro sa neskôr odsťahoval do Anglicka, kde žije doteraz. Podľa Jara za posledných tridsať rokov veľmi veľa vecí ovplyvnili technológie. Dnešné možnosti komunikácie výrazne ovplyvňujú to, ako sa správame. „Príde mi to, čo sa týka vnútra komunity, trochu chladnejšie. Mám pocit, že sme ako komunita bez tých technologických vymožeností držali viac pri sebe. Cítil som to stmelenejšie,“ zdieľa pocity Jaro. Z hľadiska zrovnoprávnenia si myslí, že verejné povedomie a akceptácia sú oveľa lepšie, ako bývali. Trochu ho prekvapuje cirkev, že začala „boj“, lebo keď si spomenie na začiatky, tak nikto žiadne prekážky neriešil. „Vôbec sme neboli s ničím takým konfrontovaní. Každý si riešil svoje. Dnes je v tom brutálny guláš a navzájom sa tie komunity napádajú. Nerobí to dobrú atmosféru.“ Čo sa týka aktivizmu, z tých indícií, ktoré má cez internet, je rád, že vôbec niečo funguje, že sú ľudia, ktorí sa zaoberajú týmito vecami. „Páči sa mi, že máme divadlo. Páči sa mi, že máme podnik, zábavu, že máme saunu. To, že sú to aj komerčné veci, nevadí, pretože to vytvára priestor, aby sme sa tam mohli stretnúť. Lebo nie je nič dôležitejšie ako mať pocit, že nie som na svete sám,“ uzatvára svoje rozprávanie Jaro.

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Foto – Laura Fulmeková, Jakub Kováč

Scenáristka Miriam Fulmeková: Mali by sme prelomiť stereotypy o bisexualite

„Nejde o to, akú má herec orientáciu, ale o to, ako sa vie vžiť do postavy,“ myslí si scenáristka Miriam Fulmeková. Minulý rok natáčala s Lukášom Víznerom film Bytosť, tento rok sa po premiére dočkali už aj viacerých ocenení. Ako pokračuje ich spolupráca a na čo treba myslieť pri písaní postáv, nám Miriam prezradila v rozhovore.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Prečo si sa rozhodla študovať práve scenáristiku? Odjakživa ma to ťahalo k písaniu, ako desaťročná som ručne vytvorila knižku. Na základnej škole som tiež vymýšľala s kamarátkami všelijaké príbehy a potom sme ich natáčali na mobil. Boli to také rodinné prípady, ale detská verzia. Neskôr na strednej sme mali vymyslieť fiktívny produkt a urobiť naň reklamu. To bola asi moja prvá skúsenosť s písaním scenára. V osemnástich som si povedala, že už sa musím rozhodnúť, čo budem robiť. Išla som na to vylučovacou metódou. Premýšľala som aj nad žurnalistikou, psychológiou a réžiou. Vtedy som však mala najbližšie ku kreatívnemu písaniu, tak vyhrala scenáristika. Minulý rok si prvýkrát pracovala ako asistentka réžie. Ľutuješ, že si nakoniec nešla študovať tento odbor? Svojím spôsobom áno. Mám rada, keď sa to, čo vymyslím, aj zrealizuje. Na scenáristike študenti veľa píšu, no len málokedy sa niečo z toho aj natočí. Budúci režiséri sú totiž vedení k tomu, aby si námety vymýšľali sami, a tvorili tak autorské filmy. Je to tiež veľmi nezladené, napríklad v prvom ročníku sme mali napísať tridsaťminútový scenár, ale režiséri vtedy robili iba desaťminútové filmy. Nepovedala by som však, že to bola životná chyba. Tak či tak pracujem na filmoch. A aspoň mám dobrý základ, lebo scenár vzniká vždy ako prvý. Už dlhšie tvorím s Lukášom Víznerom, práve na natáčaní jeho snímky som pomáhala ako asistentka réžie. S Lukášom ste prvýkrát spolupracovali na filme Hudba času. Ako ti pomohol s týmto projektom? V štvrtom ročníku sme konečne dostali príležitosť natočiť krátky film podľa svojho scenára. Potrebovala som na to vytvoriť štáb a produkčným sa stal Lukáš. Témou filmu bolo, ako človek dokáže žiť zaseknutý vo svojich spomienkach z minulosti, lebo nedokáže nájsť radosť v prítomnosti. Nebolo to však depresívne, malo to celkom pozitívny záver.

Potom ste sa znova spojili pri tvorbe Bytosti. Čo bolo najťažšie na natáčaní tejto snímky? Najťažšia bola práca s hercami, keďže Lukáš režíroval prvýkrát a ja som si to predtým skúsila iba pri svojom filme. Spoločne sme zistili, aké náročné je dostať námet z papiera do reality. Herci musia mať výborný scenár, aby presne vedeli, čo majú hrať, a podali dôveryhodný výkon. S Lukášom sme si však v tomto naozaj sadli – keď preberáme, ako budú scény vyzerať vizuálne, väčšinou sa zhodneme. Čo je podľa teba dôležitejšie – scenár alebo réžia filmu? Povedala by som, že to je vyrovnané. Bez kvalitného základu, teda scenára, sa nedá dobre režírovať. Ale zas, aj keď je scenár skvelý, no skončí v rukách zlého režiséra, film sa nepodarí. Je to ako jin a jang, navzájom sa dopĺňajú. Bytosť ste natočili za tri a pol dňa, výsledok má dvadsaťosem minút. Prekážal ti niekedy časový nepomer medzi produkciou a dielom? Ešte by som to rozšírila, na scenári sa niekedy robí aj polroka. Produkcia je časovo veľmi náročná, ale človeka poháňa dopredu to, že výsledok sa potom dostane k ďalším ľuďom. Povedala by som, že film je nesebecké umenie. Záleží nám, ako ho diváci prijmú a či sa s ním stotožnia. Vieme, že dielo nemôže mať tri a pol dňa, lebo by si ho nikto nepozrel. Hlavnými postavami Bytosti sú hudobník a pornoherec. Aké boli ohlasy po premiére? Myslím, že film zaujal. Na premiére v kine Lumière boli najmä naši známi, čiže to nemusí byť úplne objektívne, ale dobré odozvy sme dostali aj od iných divákov. Kritické reakcie mi pomohli uvedomiť si, na čo sa mám viac sústrediť v budúcnosti. Filmy však vychádzajú s časovým odstupom, keď je už človek mentálne inde. Čiže veci, ktoré nám diváci hovorili, sme si už stihli medzitým všimnúť. Bytosť sme tiež poslali na viacero festivalov. Ešte čakáme na mnohé vyhodnotenia,

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

ale podarilo sa nám už vyhrať ceny v Košiciach, Prahe a dokonca aj v Brazílii. Teraz je však zvláštne obdobie na vypustenie filmu do sveta. Festivaly sa reálne nekonajú, dielo si pozrie len porota, a buď ho ocení, alebo nie.

„Nepáči sa mi, keď sa o divákoch hovorí, že ešte nie sú pripravení. Treba im rovno ukázať hotový film. Možno sa niekto rozčúli, no niekto iný sa zas môže stať tolerantnejším. Podstatné je, aby dielo spustilo diskusiu. Stratégia, že čakáme a postupne otvárame LGBTI témy, podľa mňa nie je dobrá. Treba to brať ako súčasť filmov.“

Aký je život filmárky počas pandémie? Sedí doma a píše ďalšie a ďalšie scenáre, ktoré dúfa, že sa onedlho zrealizujú. Pôvodne sme mali teraz natáčať, ale pre koronu sa to odložilo až na marec. Naozaj nám to chýba. Dokonca sme si povedali, že ak sa podmienky nezmenia, na jar budeme všetkých testovať a pustíme sa do toho aj tak. Magisterský scenár bol tvoj prvý projekt, v ktorom vystupovali queer postavy. Prečo si sa rozhodla zamerať na život LGBTI menšiny? Mám veľa kamarátov z komunity a sama som bisexuálka, čiže sa v tej téme cítim ako doma. A celkovo ma zaujíma ľudská sexualita. Vtedy to bolo prvýkrát, keď som napísala vyslovene queer scenár, v ktorom ide v podstate o to, ako Slovensko a široká verejnosť vnímajú homosexualitu. Hlavnou postavou je herec, ktorý skrýva svoju orientáciu, no potom sa prevalí, že je gej. Čím sa inšpiruješ pri písaní postáv, aby boli dôveryhodné? Snažím sa ich tvoriť tak, aby som sa do nich dokázala vžiť. Nevychádzam úplne z ľudí, ktorých poznám. Keď píšem, zbieram črepinky zo všetkého, v čom žijem, čo počúvam, čo čítam a čo vidím. Potom sa to dá dokopy ako puzzle a vznikne nová postava. Teraz pracujeme s Lukášom na ďalšom projekte. Rozhodla som sa, že tam bude bisexuálny chlapec, lebo to je podľa mňa najväčšie tabu, aké existuje. Ľudia si myslia, že chalan bisexuál je proste gej a bisexuálne dievča je heterosexuálka, čo experimentuje. Tieto stereotypy by sme mali prelomiť. Bude tam tiež drag queen, tú zase vymýšľal Lukáš. Obaja vychádzame z toho, čo nám je blízke, asi aj preto nám spolupráca funguje. Dokonca som mu navrhla, aby sme raz vy-

MAGAZÍN QYS

tvorili projekt, v ktorom budú vo vzťahu dve dievčatá. Niečo také som ešte nepísala, je načase to zmeniť. Keď obsadzujete úlohy, záleží vám na tom, aby queer postavu hral queer herec? Nepovedala by som, že sa tým riadime. Je dobré, ak tú postavu hrá človek, ktorý s tým má naozaj skúsenosti. Ale netreba to brať tak, že teraz musíme nájsť herca bisexuála, inak netočíme. Tiež si neviem predstaviť, že by prišiel heterosexuálny herec a hral by super, no my by sme mu povedali, že tú úlohu nemôže dostať, lebo nepatrí do komunity. Celkovo nejde o to, akú má človek orientáciu, ale o to, ako sa vie vžiť do postavy. Aký máš názor na queerbaiting? Rozčuľuje ma. Nad filmom treba premýšľať aj ako nad produktom, ale propagovať LGBTI menšinu, len aby sme nalákali divákov, je nesprávne. Na Slovensku, samozrejme, queerbaiting nenájdeme. V Amerike zaradenie queer postáv do filmov už možno vnímajú aj ako povinnosť, no v tom prípade by ich mohli aspoň písať komplexnejšie. Uvidíme, aké zmeny v kinematografii spôsobia nové podmienky Oscarov. Ak nám prinesú pestrofarebnejšie filmy, budem rada. Nechcem však, aby povinnosť zapojiť do scenára menšiny obmedzila kvalitu alebo

to, čo chcel autor naozaj povedať. Mám obavy, že ľudia, ktorí by sa LGBTI komunite inak nevenovali, ju teraz do svojich diel dajú nasilu. Čo nie je dobré, ak jej nerozumejú. Myslíš, že sa niekedy odstránia stereotypné zobrazenia LGBTI ľudí v slovenských filmoch? Určite to príde, ale čaká nás ešte veľmi dlhá cesta. Možno potrvá aj niekoľko dekád. Závisí to od filmárov, sponzorov a garnitúry, ktorá schvaľuje rozpočty. Nepáči sa mi, keď sa o divákoch hovorí, že ešte nie sú pripravení. Treba im rovno ukázať hotový film. Možno sa niekto rozčúli, no niekto iný sa zas môže stať tolerantnejším. Podstatné je, aby dielo spustilo diskusiu. Stratégia, že čakáme a postupne otvárame LGBTI témy, podľa mňa nie je dobrá. Treba to brať ako súčasť filmov. Na druhej strane to možno sami príliš oddeľujeme. Pomenovaniami ako queer téma, queer vzťahy či queer postavy vytvárame bariéru. Bola by som veľmi rada, keby sa jedného dňa nehovorilo s negatívnou konotáciou, že aha, to je teplý film. Veď prečo by si heterosexuálni diváci nemohli pozrieť film o vzťahu dvoch žien alebo dvoch mužov? Snáď to raz bude úplne bežné. To je taký môj utopický sen.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Ria Gehrerová Foto – Wikipedia, reprofoto knihy Příběh české rekordwoman

Rekordmanku Zdenu Koubkovú československý šport úplne vymazal, bola totiž mužom ako viaceré jej súperky Mladá atlétka Zdena Koubková mieri v lete 1930 s celým tímom na súťaž do Poľska, keď ich na hraniciach zastavia colníci. „Jeden pozerá striedavo na fotku v mojom pase a na mňa, radí sa s kolegom. Z jeho slov vyplýva, že asi majú problém s mojím chlapčenským vzhľadom. Dokonca hovoria o škandálnom podozrení, že naša výprava chce do Poľska ilegálne vyviezť mladíka. A tým mám byť ja!“ zapísala si osemnásťročná Koubková do denníka. Text vznikol v spolupráci s Denníkom N. 70

MAGAZÍN QYS

Zdena Koubková 1936

Atlétka to považuje za drzosť, ale zároveň tomu rozumie. Už nejaký čas sa jej na tvári objavujú jemné chĺpky. Každý druhý deň si ich holí, ale tento raz pri balení na strojček zabudla. Vojaci sa začínajú rozprávať o nutnosti lekárskej prehliadky. Vedúci atletickej výpravy však túto debatu rýchlo ukončí a československé atlétky môžu pokračovať v jazde. Koubková tak dostane šancu vyhrať beh na 800 metrov, skok do výšky a pokoriť vtedajší svetový rekord v behu na jeden kilometer. „Ak by ste si prečítali dobovú tlač, tak jej boli plné noviny. Bola rovnako populárna ako futbalisti, ktorí boli v roku 1934 druhí na majstrovstvách sveta v Ríme,“ hovorí český športový novinár Pavel Kovář, ktorý o Koubkovej napísal knihu Příběh české rekordwoman. „Česká športová historiografia neskôr Koubkovú absolútne vymazala. A pritom to bola svetová hviezda.“

Pre mutovanie odišla zo zboru Na dobových fotografiách má Koubková plavé vlnité vlasy po ramená, ale postavou aj črtami tváre je viac mužom. Čím bola v ženskej atletike úspešnejšia, tým viac pochybností jej vzhľad vzbudzoval. Koubková sa navyše nikdy po tréningu ani po pretekoch nesprchovala v ženských šatniach a viacerí si všimli, že zarastá podobne ako jej mužskí kolegovia. V medzivojnovom období nebola téma intersexuálnych ľudí poriadne preskúmaná, a tak ani sama Koubková roky nevedela, čo sa s ňou vlastne deje. Vyrastala vo veľkej rodine neďaleko Ostravy, narodila sa ako šiesta z ôsmich detí. V škole mala samé jednotky, problém jej robili len ručné práce a spev, pretože ako tínedžerka začala nečakane mutovať a musela odísť z dievčenského zboru. Mala sa vyučiť za kvetinárku, ale nakoniec sa radšej stala predavačkou.

ZIMA20

„Všímam si rastúci počet

MAGAZÍN QYS

kamarátstva, skôr závisť,

K atletike sa dostala v podstate náhodou. Keď mala čerstvých sedemnásť, jej brat režíroval silvestrovský kabaret v jednej brnianskej reštaurácii. Koubková mala robiť len oponárku, ale jeden z hlavných hercov sa opil, a keďže bola na každej skúške a poznala všetky texty, obliekla si hercov kostým a odohrala celý večer namiesto neho. O kabarete sa v Brne veľa hovorilo a všimla si ho aj katolícka telovýchova Orol v Brne. Dve atlétky z tohto klubu si Koubkovú počkali pred obchodom, kde pracovala, a navrhli jej, aby účinkovala na ich hudobnom a recitačnom večeri. Koubková sľúbila, že im môže zarecitovať niekoľko básničiek pod jednou podmienkou: vybavia jej bezplatný vstup do telocvične, na športové ihrisko a atletickú dráhu. Atlétky vtedy ešte nevedeli, že majú pred sebou budúcu rekordmanku.

zlobu a zle skrývané pre-

Hra o Koubkovej najlepšou v Česku

očí, ktorý ma pozoruje pri každom atletickom tréningu, ale aj pri každej volejbalovej či futbalovej hre,“ hovorí Koubková v Kovářovej knihe. „Tie oči si zrejme zbierajú dôkazy pre svoje podozrenia. Áno, nechodím do ženskej šatne. Nikdy som v nej nenašla ani štipku srdečnosti či športového

javy opovrhnutia.“

V zime Koubková do klubu nastúpila a už na jar vyhrávala vo viacerých disciplínach – v skoku do diaľky aj do výšky, vo vrhu guľou aj v behu na 60 metrov. Ako sedemnásťročná

MAGAZÍN QYS

začala trénovať s mužmi a cítila, že jej výkony sa veľmi rýchlo zlepšujú. Na fotografiách sa spokojne váľa po zemi so skupinou mladých mužov, s ktorými ako jediná žena hrávala priateľské futbalové aj volejbalové zápasy, prípadne ragby. Koubková však na toto obdobie nemá len dobré spomienky. „Ak si myslíš, že si tu takto ulovíš ženícha, tak sa škaredo mýliš,“ vyčítala jej staršia kolegyňa z Orla. Koubková však nestála o manžela a ani o konflikty v tíme, a preto podobné podpichovanie zvyčajne prešla mlčaním. V divadelnej hre o Zdene Koubkovej s názvom Transky, body, vteřiny sa atlétka viackrát dostane do konfliktu so svojimi priateľmi a kolegami, ponižujú ju a znásilnia. Režisér hry Tomáš Dianiška však priznáva, že tieto situácie do hry doplnil, aby bola dynamickejšia, a nejde o reálne zážitky Zdeny Koubkovej. Chcel divákom ukázať, do akých situácií sa dostávajú transrodoví a intersexuálni ľudia a akým urážkam a ponižovaniu musia čeliť. „Zdena bola v tom čase čosi nové, dlhý čas to bolo tabu aj pre noviny. Dnes je situácia trans ľudí v niečom možno horšia, pretože o nich každý píše, každý má na nich názor a aj ho vyjadruje,“ hovorí Dianiška. Hra sa stala úspešnou a Dianiška s ňou tento rok získal najvyššie divadelné ocenenie v Česku, Cenu divadelnej kritiky. Súčasťou hry je aj scéna, v ktorej Zdena s kamarátkou rozbijú výklad židovského obchodu a ukradnú športové tenisky, takisto sa však naozaj nestala. Domyslené scény nahnevali autora biografickej knihy o Koubkovej, a to tak, že s divadlom nechcel spolupracovať. Aj keď je hra založená na jeho knihe, doposiaľ ju nevidel. „Nahnevalo ma, že používajú jej meno, ale úplne prekrútili fakty,“ hovorí Kovář. „Tú hru si pozrelo množstvo mojich kamarátov a boli dojatí. Tak si hovorím, že no dobre, asi tam pôsobí nejaká mágia divadla.“ Holenie na toaletnom stolíku Koubková nebola jediná, ktorú trápilo nadmerné ochlpenie. V tridsiatych rokoch sa na

pretekoch v Prahe stretla s poľskou atlétkou a olympijskou víťazkou v behu na 100 metrov Stanisławou Walasiewiczovou, ktorá žila od troch rokov v USA, a preto bola známa najmä ako Stella Walshová. Chcela sa s ňou pred zápasom zoznámiť, a tak prišla do jej hotelovej izby. „Zablúdim očami na neďaleký toaletný stolík Stelly. Vedľa manikúry na ňom leží hrebeň, ale potom môj pohľad upútajú štetky na holenie a vedľa nich ležiaci holiaci strojček,“ spomína si na návštevu Koubková. Keď nad ňou v behu na 100 metrov zvíťazila a kričali na ňu, že vyhrala „o fous“, zľakla sa, že sa smejú zo Stelliných jemných fúzov. Jej zarastenú tvár však nikto ďalej nerozoberal, ani rozhodcovia, a ani noviny. Vďaka víťazstvu nad Walshovou získava Koubková miesto vo Vysokoškolskom športe Praha. Aby sa do Prahy mohla presťahovať, ponúkli jej prácu vrátničky v hoteli Marathon, kde zvyčajne prespávali československí aj zahraniční športovci. Koubková na vrátnici aj býva, má tam skromne zariadenú malú izbu. A práve odtiaľto odbieha na tréning či na preteky. Po večeroch študuje, aby sa mohla stať profesorkou telovýchovy a píše texty pre športový magazín Star. V nich veľmi nalieha, aby ženská atletika získala väčšiu podporu. V tom čase išlo o veľmi moderné myšlienky. Veď ešte v roku 1928 Olympijský výbor ustanovil, že beh na 800 metrov je pre ženy nebezpečný. „Rozumným športovaním žena získava pravú eleganciu a prestáva byť chúlostivou bytosťou. Získavajte a presvedčujte ženy pre šport,“ apelovala v jednom z textov z roku 1934 Koubková. „Žena nepatrí do dancingu – žena patrí na ihrisko.“ Nelám si hlavu, lám rekordy „Všímam si rastúci počet očí, ktorý ma pozoruje pri každom atletickom tréningu, ale aj pri každej volejbalovej či futbalovej hre,“ hovorí Koubková v Kovářovej knihe. „Tie oči si zrejme zbierajú dôkazy pre svoje podozrenia. Áno, nechodím do ženskej šatne. Nikdy som v nej nenašla ani štipku srdečnosti či

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

športového kamarátstva, skôr závisť, zlobu a zle skrývané prejavy opovrhnutia.“ Koubkovej začínajú chodiť anonymné listy. V nich sa jej pýtajú aj na to, prečo sa vyhýba ženskej šatni. Chvíľu sa snažila zistiť, či to písmo nepozná, ale každý list vyzeral inak. Pre stupňujúce sa podozrenia začala Koubková pochybovať aj o svojej účasti na Svetových ženských hrách v Londýne 1934. Naznačila to aj svojmu trénerovi Josefovi Hronovi, ale ten ju upokojoval: „V Londýne si naša najväčšia nádej. Budeš tam štartovať s atlétkami, ktorých slávne mená sa spájajú s podobnými dohadmi a podozreniami ako to tvoje. Meno Koubková je už až príliš vryté do histórie ženskej atletiky, než aby si ho mohla jedným svojím nie vymazať.“ Tvrdil jej, že ak nebude štartovať, začnú to isté žiadať aj od ďalších športovkýň z Nemecka, Ameriky či Poľska. „Nelám si s tým hlavu, radšej lám rekordy,“ ukončil ich rozhovor tréner. Na Svetových ženských hrách v Londýne Koubková vytvorila nový svetový rekord v behu na 800 metrov a predbehla aj olympijské víťazky. Z výhry sa však netešila a nezúčastnila sa ani slávnostného banketu po ukončení hier. V britských novinách vyšiel následne článok o tom, že mnohé športovkyne, ktoré na hrách štartovali, sú viac mužmi než ženami, a autor medzi ne zaradil aj Zdenu Koubkovú. Vplyvný športový novinár svojím článkom otriasol ženskou športovou federáciou. Predsedníčka federácie od neho žiadala opravu. To však odmietol a chcel, aby ich spor rozsúdili lekárske prehliadky atlétok. Zároveň navrhol, že ak sa jeho článok niektorej športovkyne dotkol, osobne sa jej ospravedlní. Druhú časť jeho ponuky prijali a novinár tak strávil jedno popoludnie návštevami športovkýň. Koubková jeho ospravedlnenie aj návštevu odmietla. Vyvaľujú na ňu oči, stále a stále sa smejú Definitívne Koubková športový klub opustila až po tom, čo o nej v roku 1935 vyšiel román Zdenin svetový rekord. Časť knihy boli fakty, časť vymyslený ľúbostný román.

Koubková dúfala, že kniha bude úspešná a spopularizuje tak ženskú atletiku. Čiastočne sa jej to podarilo, kniha bola naozaj úspešná a písali o nej viaceré noviny. Jej však priniesla najmä veľa bolesti. „Nechceme ju tu už ani vidieť,“ hovorili po prečítaní knihy jej kolegovia z klubu, s ktorými trénovala a hrávala futbal. Dodnes však nie je jasné, čo presne ich v knihe pobúrilo. Autorka románu Lída Merlínová, ktorá bola v tom čase len o pár rokov staršia ako Koubková, opísala hlavnú hrdinku takto: „Zdena púta pozornosť. Je to nápadný, nevšedný zjav. Menej zhovievaví by povedali: výstredný. Máloktorý muž je taký veľký ako ona. Povedali by ste: Pekný mladík. Množstvo dievčat sa na ňu usmieva vyzývavými očami. Až kým nezistia, že ten pekný mladík má sukňu. A potom užasnuto vyvaľujú oči, prepuknú v hlasný smiech, štuchajú do seba, hovoria o nej popri tom, ako sa jej pozerajú do očí, obzerajú sa a zastavujú – a hlavne a stále, a stále sa smejú.“ Merlínová v knihe popisuje, že toto je dôvod, prečo Koubková nemá rada ľudí, je netaktná a v spoločnosti zahanbene hľadí do zeme. „Skvelá atlétka a jedinečná grácia na ihrisku sa stáva tragicky neohrabanou a nemožnou, keď má prejsť po kaviarni,“ píše v knihe. V románe sa do Koubkovej zamilujú traja muži – skladateľ, biznismen a básnik – ktorým sa na nej páči práve to, že nie je vyzývavá, nemaľuje sa a pôsobí „divoko“. Najfotografovanejšia žena Československa Pár mesiacov po publikovaní knihy dostala Koubková výpoveď zo športového klubu a musela sa vysťahovať aj z vrátnice hotela Marathon. Bez klubu nemohla štartovať ani na československom šampionáte v Prahe v roku 1935. To si všimla aj športová tlač. „Veľa rečí a dohadov vyvolala neúčasť známej rekordwoman Zdeny Koubkovej. Tá pred majstrovstvami oznámila, že vystupuje zo svojho klubu (…) Dôvody sú súkromné, študijné (pripravuje sa na skúšky) a zdravotné. Koubkovú zrejme na dráhe neuvidíme dlhú dobu, prípadne už vôbec. Odišla by tak z našej

MAGAZÍN QYS

atletiky najvýraznejšia a najúspešnejšia osobnosť posledných rokov,“ napísal športový magazín Star v roku 1935. Napriek tomu, že Koubková na pretekoch nesúťažila, noviny České slovo jej venovali takmer celý text. „Koubková sa po londýnskom úspechu, keď vytvorila nový svetový rekord, stala najfotografovanejšou ženou Československa. Dnes uverejňujeme jej obrázok tiež, pod ním však už nebude správa o jej novom rekorde, ale čosi, čo vyzerá ako nekrológ športovej činnosti,“ píše České slovo. „Odchodom Koubkovej stráca náš šport jednu z najvýraznejších postáv.“ Koubkovú nechceli ani v iných športových kluboch. Tie, čo prejavili záujem, od nej požadovali vstupnú lekársku prehliadku, ale to okamžite odmietala. Sparta Praha ju k sebe nakoniec vzala, ale proti jej vstupu sa takmer okamžite postavili viacerí funkcionári. Po jedných vyhratých pretekoch musela odísť. Urýchlilo to jej odchod zo ženskej atletiky a aj rozhodnutie vyhľadať pomoc lekárov, pretože cítila, že je mužom. „V priebehu niekoľkých týždňov mám za sebou toľko prehliadok a vyšetrení, že ich ani nespočítam. Cítim sa ako pokusný králik, ale musím dodať, že lekári so mnou hovoria otvorene a ohľaduplne. Nakoniec mi oznamujú, že podľa ich odborného názoru som indivíduom prevažne mužských znakov, preto mi odporúčajú operáciu. Neváham ani minútu a ich odporúčanie prijímam.“ Najkrajší vianočný darček Dvadsaťdvaročný Koubek pracuje v stávkovej kancelárii a hoci už noviny a aj jeho okolie vedia, že je mužom, stále čaká na operáciu a aj na oficiálne úradné potvrdenie, že je mužom. Bez nich si totiž nemôže kúpiť ani nohavice. Tie mohli v roku 1935 nosiť len muži. Ministerstvo vnútra a aj ministerstvo zdravotníctva však s potvrdeniami váha, pretože Koubek podľa nich nemá „podstatné mužské znaky“. Vyčkávajú na to, ako dopadne operácia. Koubka nečinnosť úradov postavila pred

vážnu dilemu. Blížili sa Vianoce a on sa mal stretnúť s rodičmi svojej priateľky. Premýšľal, ako sa obliecť. Dá si nohavice a bude riskovať pokutu, alebo si dá sukňu a pretrpí na návšteve rozpačité pohľady? Na Štedrý deň dopoludnia Koubek ešte pracoval, keď mu prišiel list od advokáta, vďaka ktorému mohol začať okamžite nosiť nohavice. „Je to ten najkrajší ježiško, akého som mohol dostať. Žiaden chlapec na svete nie je v roku 1935 obdarovaný cennejším vianočným darom.“ Operáciu mu naplánovali na marec. Závery lekárov naznačovali, že Koubková bola intersexuálna. To znamená, že mala mužské aj ženské pohlavné znaky. A keďže si s tým pri jej narodení nevedeli poradiť, priradili je ženský rod. Lekárske správy obsahujú aj opis jej tela, mala malú vagínu a útvar pripomínajúci penis. Vďaka operácii jej lekári zmenili genitálie tak, aby viac pripomínali mužské, a aj tak fungovali. V marci Koubek podstúpi operáciu a po zákroku už sa zobudil na mužskom oddelení. Na tabuľke nad posteľou mal meno Zdeněk Koubek. Turné po USA a preteky na javisku Po prelomení tabu začali médiá podrobne rozoberať termín jeho operácie, kedy bol na prehliadke u lekára a čo ho čaká. Sám Koubek po zmene rodu v novinách opísal celý svoj príbeh v niekoľkých pokračovaniach. Práve z jeho textov neskôr vo svojej knihe čerpal aj český novinár Pavel Kovář. Tesne po operácii Koubek vyrazil na turné po Spojených štátoch, ktoré trvalo niekoľko mesiacov. Koubek na ňom hovoril o svojom životnom príbehu a predvádzal športovú formu. „Na javisku pre mňa postavili dvadsať metrov dlhú elipsovitú bežeckú dráhu. Bola biela a pozadie zamatovo čierne. Bežal som dvadsať okruhov v pretekárskych trenírkach, potom som vybehol na rýchlo sa otáčajúci gumový pás a predviedol som finiš,“ opisoval svoje vystúpenia Koubek v novinách. Po vystúpení si musel podať ruku s niektorými

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

divákmi, ale ako sám píše, nerobil nič, za čo by sa musel hanbiť. Pavel Kovář v knihe predpokladá, že Koubek šiel na turné preto, aby si zarobil peniaze. Večerné gymnázium sa mu zrejme nepodarilo dokončiť, pretože si ho v oficiálnych dokumentoch neuvádzal, a po ukončení športovej kariéry začínal prakticky od nuly. Aj Koubek priznáva, že na turné mal „veľmi slušný“ plat. „To, čo som v Amerike zarobil za mesiac, nedostanem v Európe ani za pol roka,“ povedal v rozhovore pre Národní listy v roku 1938. Pár rokov po turné sa 27-ročný Koubek oženil so Slovenkou Uršulou Škrobačovou, ktorá pochádzala zo Žiliny. Pracoval v automobilke v Mladej Boleslavi a neskôr v pražských závodoch Škody. Jeho príbuzní o ňom hovorili ako o pohľadnom a povahovo vyrovnanom mužovi, ktorý bol veselý, spoločenský a často rozprával vtipné anekdoty. „Žil v harmonickom manželstve a rovnako ako jeho žena bol pobožný,“ povedal o ňom v knihe príbuzný z Moravy. Ako 31-ročný sa v roku 1944 vrátil aj k športu, s mladším bratom začal hrávať ragby za Říčany. „Vedeli sme, kto to je. Z predvojnových novín sme poznali jeho príbeh slávnej atlétky, ktorá sa neskôr stala mužom. Tým viac sme si cenili, ako si na ihrisku ako niekdajšie dievča počínal,“ spomínali na neho bývalí spoluhráči, s ktorými sa novinár Kovář stretol na prelome tisícročí. Ako príčinu svojho trápenia podľa nich označoval to, že ho rodičia obliekali do dievčenských šiat, aj keď bol vždy chlapcom. Koubek všetky svoje medaily vyhodil do koša a jeho svetové rekordy boli z medzinárodných tabuliek vymazané. Z československých záznamov mu v roku 1945 vymazali rekordy v skoku do výšky, do diaľky, v behu na 60 metrov, na 80 metrov, na 100, 200, 800, 1000 metrov aj rekord v štafete. Koubek nebol jediným mužom Tesne po vojne boli zrušené aj rekordy Koubkovej kolegyne z Prahy Štefánie Pekarovej pôvodom zo Žiliny. Pózujú spolu na mno-

hých fotografiách z atletických podujatí ako úspešné reprezentantky. Aj Pekarová neskôr prešla zmenou rodu a zvyšok života ju ľudia poznali ako Štefana. V roku 1945 Pekarovi z československých tabuliek vymazali rekord v hode oštepom, diskom, guľou a v šprintérskej štafete. Aj britská atlétka Mary Westonová v roku 1936 podstúpila sériu zákrokov, po ktorých mohla žiť ako Mark Weston. Poľská atlétka Stella Walshová, s ktorou sa Koubek stretol na viacerých pretekoch, zmenou rodu neprešla. V 80-tych rokoch ju náhodou zastrelili pri ozbrojenej lúpeži. Pri pitve sa zistilo, že Walshová mala podobne ako československé športovkyne mužské aj ženské pohlavný znaky, čo opäť spôsobilo zmätok v medzinárodných atletických organizáciách. Jej svetové rekordy však z tabuliek nakoniec vymazané neboli. V súčasnosti sa diskusia o hraniciach ženskej atletiky vedie najmä okolo bežkyne na 800 metrov Juhoafričanke Caster Semenyaovej. Jej telo prirodzene produkuje vyššie množstvo testosterónu, čo je pri športe výhodou. Medzinárodná federácia atletických asociácií preto športovkyniam s podobnými predispozíciami nariadila umelo si liekmi znižovať hladinu testosterónu. Časti športovkýň a športovcov sa to zdá byť nefér. Prirovnávajú to k situácii, v ktorej by medzinárodné asociácie prikázali plavcovi Michaelovi Phelpsovi skrátiť si ruky, pretože ich má dlhšie ako jeho súperi. Zdeněk Koubek vedel, že ako muž by v športe nevynikal, no napriek tomu pri ňom zostal. Ako ragbista aj ako rekreačný športovec. Ešte v časoch svojej najväčšej športovej slávy v novinách napísal: „Lámanie rekordov nemá byť podmienkou pre vykonávanie športu. Pravý športovec miluje svoj šport aj vtedy, keď sa umiestni na poslednom mieste.“

MAGAZÍN QYS

Stanisława Walasiewicz 1938

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Typické víťazstvo Koubkovej na majstrovstvách republiky v roku 1934 v behu na 800m, kedy porazila Grundovú (DTV)

MAGAZÍN QYS

QYS na základe tlačovej správy Michala Dudoňa Foto –Dorota Holubová

Nová séria Doroty Holubovej: Portréty slovenských LGBTI párov a rodín

Fotografka nám do magazínu venovala niekoľko záberov z jej série Neskrývaná láska spolu s príbehmi ľudí, ktorých zachytila.

NESK VANÁ ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Osveta spoločnosti, upozornenie na porušovanie ľudských práv a zvýšenie tolerancie širokej verejnosti voči LGBTI komunite. Fotografka Dorota Holubová dlhodobo dokumentuje život queer ľudí a pripravila novú sériu Neskrývaná láska. Vernisáž zámerne naplánovala na Medzinárodný deň ľudských práv 10. decembra v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave. Kolekcia intímnych portrétov a rôznorodých, výnimočných príbehov LGBTI párov a rodín žijúcich na Slovensku. „Zmena je nevyhnutná, hlas komunity LGBTI musí byť lepšie pochopený, keďže žijú úplne obyčajné životy ako ktokoľvek iný,“ tvrdí Dorota Holubová. Podľa nej sa ľudia často obávajú neznámeho. Strach je jedným z aspektov, ktoré spôsobujú negatívne názory na menšiny. Cez 27 portrétov lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí, ktorí prežívajú spoločný život v šťastných vzťahoch a so svojimi rodinami, sa ľudia môžu naučiť väčšej tolerancii a empatii, píše sa v tlačovej správe k výstave. Holubová ňou chce poukázať aj na štatistiky. Podľa posledného prieskumu Eurobarometra z roku 2019 si takmer 69% Slovákov myslí, že homosexuáli, lesby a bisexuáli by nemali mať rovnaké práva ako heterosexuáli. Slovensko je na samom konci krajín EÚ s toleranciou voči LGBTI ľuďom. O téme homosexuality sa zriedka hovorí pozitívnym alebo podporným spôsobom, je to pre väčšinu konzervatívnej spoločnosti do určitej miery stále nepriateľská téma. Nenávistné názory sú nielen medzi obyvateľstvom, ale aj medzi politikmi. Až 86% LGBTI ľudí na Slovensku zažíva negatívne komentáre alebo šikanovanie spolužiakov kvôli ich sexuálnej orientácii alebo rodovej identite, uzatvára tlačová správa.

KRÝ Á MAGAZÍN QYS

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

„V prvom rade musíme začať od seba. Úprimnosťou a odvahou. K sebe samým i svojmu okoliu.“

MAGAZÍN QYS

Možno sa môžem chlácholiť tým, že som z liberálnej Bratislavy a tu je situácia iná ako vo zvyšku Slovenska, no je pravda, že nos mi kvôli mojej orientácii zlomili dvakrát: raz v Bratislave a raz v ešte liberálnejšej Prahe. Idioti sa nájdu všade a bola by asi chyba riadiť sa podľa strachu. Strach nie je dobrý radca.

Martin a Michal

„Pochádzam z katolíckeho prostredia, navštevoval som katolícku školu, čiže reakcie na moju orientáciu boli rôzne. S niektorými som, žiaľ, dodnes nenašiel spoločnú reč, čo ma mrzí. V tej dobe, v tej najťažšej dobe ma zachránili konkrétne tí moji priatelia, ktorí paradoxne nemali plné ústa lásky a pomoci blížnemu svojmu. Vďaka nim som tu.

Sám som spravil množstvo chýb, keď som sa obával v spoločnosti (napríklad rodiny) správať sa k svojmu partnerovi „partnersky“. Vyskytnú sa možno aj výčitky, hádky, slzy, no nakoniec sa človek cíti slobodný práve vtedy, keď prestane klamať sebe samému či svojmu okoliu. V prvom rade musíme začať od seba. Úprimnosťou a odvahou. K sebe samým i svojmu okoliu. To prináša to najsladšie ovocie – slobodný život.“ – Martin

Najviac som sa, samozrejme, obával coming-outu pred rodinou. No tá to zobrala hrdinsky. Asi si neskôr aj poplakali, keďže som jediný syn, ale len tak, aby som to nevidel. Nesmierne ma dojali slová môjho otca, ktorý povedal, že síce tomu nerozumie, no pre neho je najdôležitejšie, aby som bol dobrým človekom. Zrejme najprekvapivejšou reakciou bola odpoveď mojej sestry, ktorá povedala, citujem: ,Chceš mi povedať, že si gej? Lebo ak áno, tak je to úplne v pohode, ale teraz musím stihnúť autobus, dobre? Ľúbim ťa.‘ Celý coming-out vybavený za päť minút, lebo niekam meškala. S Michalom sa poznáme už takmer jedenásť rokov. Prvýkrát sme sa stretli v teplom klube. Odvtedy sa z nás stali najlepší kamaráti, neskôr spolubývajúci a nakoniec partneri. Bývame spolu už sedem rokov a posledné tri sa ,frajeríme‘. Hoci mnohí nám to predpovedali už dávnejšie. Ja som si asi ešte musel prejsť svojím bláznivým obdobím, no som rád, že Michal počkal.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

„Rodina je pre mňa aj pre priateľku Viktóriu na prvom mieste. Neviem si ani predstaviť, že by ma neprijali, alebo že by som stratila ich lásku a dôveru.“

MAGAZÍN QYS

Viktória a Maja „Najhoršiu reakciu na svoj coming-out zažívam doteraz. Ak nie som len medzi blízkymi, dostávam nevyžiadané návrhy, zažívam sexuálne obťažovanie a počúvam sexistické narážky. Napriek tomu, že muž či chalan vedel, že som lesba či zadaná, nebral ohľad. Z jednej z takých skúseností sa bohužiaľ ešte snažím dostať.“ – Viktória „Môj coming-out nastal pomerne neskoro, v dvadsiatich piatich rokoch. Bolo to veľmi náročné krízové obdobie plné pochybností a strachu. Najväčšou oporou mi v tomto období bola moja sestra, bola dlhú dobu jedinou, ktorej som sa zdôverila s tým, čo prežívam. Neskôr sa okruh ľudí zväčšoval a trvalo niekoľko rokov, kým som túto tému – ‚kto vie a kto nevie, kto tuší, netuší‘ – prestala riešiť. Určite k tomu prispel môj dlhoročný šťastný vzťah. Všetci sme potrebovali čas. Rodina je pre mňa aj pre priateľku Viktóriu na prvom mieste. Neviem si ani predstaviť, že by ma neprijali, alebo že by som stratila ich lásku a dôveru.“ – Maja

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Adela a Martina s deťmi Zarou a Stellou „Počas strednej školy som riešila intuitívne chlapcov, lebo som si myslela, že to tak má byť. Potom som sa zaľúbila do dievčaťa. Tak naozaj. Mama to spočiatku akceptovala ťažšie, ale dnes si ‚zaťku‘ nevie vynachváliť. S Maťou sme spolu krásnych pätnásť rokov. Keď sa vrátim na úplný začiatok vzťahu, očami som ju dobýjala tri mesiace, kým mi pohľad opätovala. Ešteže som to nevzdala. Maťa pracuje, ja som na materskej. Deťom vysvetľujeme situácie a vzťahy veľmi otvorene. Podľa spoločenskej normy, a zatiaľ aj zákonov, základ rodiny tvoria muž a žena. No tak ako existujú rozdiely v etnikách, vierovyznaniach, politických preferenciách či filozofiách, tak existujú variácie rodín. ‚Ty máš dve milujúce maminy a musíš byť na to hrdá. Sú aj neúplné rodiny, bez maminy, bez ocina.‘

Sme pripravené aj na ťažšie situácie. No veľa lásky, dobré rodinné zázemie, racionálne vysvetlenia nedajú poryvom šancu. Ak niekto rieši ‚roly‘ v rodine, u nás je technický typ prirodzene Maťa, postavila takmer celý dom sama, veľa vecí sa naučila od otca. Maťa je šikovnejšia ako dvaja chlapi dokopy.“ – Adela „Mala som pätnásť, keď som sa zamilovala do susedy oproti. Naši to brali celkom ťažko. Zobrali ma aj k lekárovi, či nejde o chorobu, no napokon to naši nechali tak. Do ničoho ma nikdy netlačili, a keď spoznali Adelu, všetko prijali. Jej promócie sme oslávili za jedným veľkým trojgeneračným stolom. S rodičmi žijeme v úzkom kruhu trinásť rokov. Nikdy sme neriešili okolie, nikdy sme sa neskrývali a nestretli sme sa s negatívnou reakciou. Niektoré rodiny z LGBTI komunity majú pocit, že im je ubližované, ale my tento pocit našťastie nemáme. Myslíme si však, že je to aj o osobnom nastavení a vyžarovaní vyrovnanosti a úplnej normálnosti. V živote sa riadime zdravým rozumom a štandardným hodnotovým systémom. Sme bežná rodina, len legislatívne neuznaná. Chceli by sme mať rovnaké práva a ochranu zákona ako ostatné rodiny.“ – Martina

MAGAZÍN QYS

Sme pripravené aj na ťažšie situácie. No veľa lásky, dobré rodinné zázemie,

racionálne

vy-

svetlenia nedajú poryvom šancu.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Dominika „Minulý rok nastal môj najväčší ‚coming-out‘, keď som sa verejne vyoutovala celej rodine prostredníctvom whatsapp skupiny. Mala som trochu trému, no nakoniec to dopadlo dobre. Najhoršia reakcia, s ktorou som sa stretla, bola, že je to iba fáza. Cítila som sa pri tom, akoby to, čo hovorím, a to, čo cítim, nebolo vôbec správne. Zažila som aj reakciu, že som sa tak sama rozhodla. To bolo niečo, čo ma veľmi nahnevalo. Takisto ma hnevá a aj mrzí situácia v našej krajine. Je to bolestivá téma. Mám pocit, že sa ľudia v LGBTI komunite stále boja byť spolu na verejnosti a ani sa tomu nečudujem. Je to naozaj smutné. Ja sama som ale na lásku nezanevrela, dokonca mám plán vydať sa. Pevne verím, že sa mi tento sen raz splní. “

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Roman a Danko „Svoj coming-out som riešil v 80. rokoch. Nebol som však vyrovnaný sám so sebou, keď som o tom povedal rodičom. Spoločne sme sa dohodli, že pôjdeme moju orientáciu liečiť. Absolvoval som komplikovanú liečbu homosexuality, ktorá ma doviedla na úplné dno. Na psychiatrickej klinike som strávil tri mesiace. Trvalo mi desať rokov, než som sa dal z tohto ‚liečenia‘ ako-tak do poriadku. Stále ma to však prenasleduje. Spoločne s mojím partnerom žijeme možno lepším životom ako niekto iný. Som dospelý človek a nikto mi nemá právo hovoriť, čo mám a nemám robiť, vyzývať ma k celibátu. Toto musia ľudia počuť, a to za každých okolností.“ – Roman „Vyoutoval som sa, keď som bol dospelý a sebestačný. Mama si poplakala, potom si povedala, že aspoň nie som masový vrah. Spoločne s Romanom sme našu lásku nikdy neskrývali. Je to dvadsaťsedem rokov. Stretli sme sa na diskotéke, zaujal som ho, bol som skvelý tanečník.“ – Danko

„Spoločne s Romanom sme našu lásku nikdy neskrývali. Je to dvadsaťsedem rokov. Stretli sme sa na diskotéke, zaujal som ho, bol som skvelý tanečník.“

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

David Benedek Foto – Facebook, Wikipedia

Exkurz do dejín queer ikon. Koho uznávame v dobe internetu?

V histórii populárnej kultúry existuje mnoho celebrít, ktoré mali veľký vplyv na LGBTI+ komunitu. Či už išlo o ich hudbu alebo aktivizmus, stali sa ikonami pre queer ľudí po celom svete. Aký je rozdiel vo vnímaní queer ikon medzi staršou a dnešnou generáciou?

MAGAZÍN QYS

Počiatok slovného spojenia gej ikona sa spája s jedným menom – Judy Garland. Judy sa preslávila ako sedemnásťročná postavou Dorothy vo filme Čarodejník z krajiny Oz z roku 1939. Jej život bol kvôli drogovej závislosti krátky a tragický. Od 40. rokov až po jej smrť v roku 1969 cítilo mnoho homosexuálov blízke puto k jej životu a tvorbe. To, že jej dôležitým publikom boli práve homosexuáli, bolo jasné aj verejnosti. Queer magazín The Advocate ju dokonca raz nazval Elvisom pre homosexuálov. Judy mala vo svojom srdci vždy špeciálne miesto pre queer komunitu. Na otázku, či jej nevadí, že jej hlavná fanúšikovská základňa sú homosexuáli, často odpovedala: „Naozaj mi na tom nezáleží. Spievam pre všetkých ľudí.“ To, čo gej komunitu a Judy spájalo, bol fakt, že obe strany vedeli o tom, aké je to trpieť a aký osamelý dokáže človek byť v modernom svete. Esquire Magazine sa raz vyjadril: „Homosexuáli majú tendenciu stotožňovať sa s utrpením a neprijatím od spoločnosti. Sú prenasledovanou skupinou a chápu utrpenie. A rovnako aj Judy Garland.“ Dá sa teda povedať, že obdiv LGBTI+ komunity k ženským herečkám a speváčkam začal v stotožnení sa v rovnakom utrpení a nepochopení. Všetko sa to ale zmenilo v 60. rokoch, keď prišli na scénu dve ikonické mená. Prvé z nich je, samozrejme, Cher. Cher je definíciou slovného spojenia gej ikona už viac ako šesťdesiat rokov. Svoju popularitu si u queer publika našla vďaka svojej hudbe, výrazným kostýmom a veľmi verejným osobným životom. Jej štatút queer ikony sa potvrdil aj u generácie mileniálov vďaka jej obrovskému hitu Believe z roku 1998, a taktiež keď verejne podporila svojho transrodového syna Chaza Bona. Druhé meno je Dolly Parton. V Amerike existuje vtip: „Čo majú spoločné starí bieli republikánski muži a homosexuáli? Lásku k Dolly Parton.“ V country hudbe nie je obvyklé, aby sa speváci vyjadrovali k témam ako LGBTI+ práva, feminizmus či rasizmus. Dolly bola prvá country speváčka, ktorá verejne podporovala gej komunitu a dodnes tvrdí, že bez svojich gej fanúšikov by nebola

tam, kde je dnes. V 80. rokoch prišla jedna z najdôležitejších queer ikon v histórii – Madonna. Madonna si získala LGBTI+ komunitu svojím zobrazovaním sexuálnych tabu, populárnymi hudobnými klipmi, verejnou podporou LGBT+ komunity počas najhoršieho obdobia HIV/ AIDS epidémie a tým, že vždy mala okolo seba gej zamestnancov, tanečníkov a stylistov. Štatút gej ikony potvrdila v roku 1990 svojou piesňou Vogue, ktorá je lovesongom pre jej queer fanúšikov. V čom teda prišla zmena? Zatiaľ čo s Judy Garland sa gejovia stotožňovali kvôli tomu, že boli na okraji spoločnosti a neakceptovaní celým svetom, v Cher, Dolly Parton a Madonne si gejovia hľadali vzory dokonalosti a niečoho, čo reprezentuje ich vnútornú silu. V 90. rokoch sme spoznali štyri dôležité ikony – Mariah Carey, Britney Spears, Christinu Aguileru a Beyoncé (v danej dobe ešte ako členku dievčenskej skupiny Destiny’s Child). Dnešná generácia mladých ľudí si nedokáže predstaviť fenomén, akým Britney Spears bola. Koncom 90. rokov a začiatkom nového milénia ju poznala každá osoba na svete. Pre gej komunitu je ale dodnes dôležitou ikonou, ktorá predstavuje pre našu generáciu niečo podobné ako Judy Garland v minulom storočí. Britney si prešla osobným peklom, psychickou poruchou, neustálym negatívnym nátlakom médií a to je niečo, s čím sa queer fanúšikovia dokážu stotožniť dodnes. Silná neproblematická osoba, ktorej záleží na svojich fanúšikoch a je si vedomá toho, že bez gej komunity by jej kariéra nebola tam, kde je dnes. Ostatné známe speváčky z 90. rokov, vrátane Mariah, Christiny, Celine Dion, Janet Jackson či Kylie Minogue, spadajú dnes do špeciálnej kategórie, ktorá sa na dnešných sociálnych sieťach nazýva „legacy artist“. Ich tvorba v popovej hudbe je legendárna a v dobe vydania boli veľmi populárne, no ich nová produkcia má problém zaujať nových fanúšikov či priniesť veľké čísla v predaji albumov. V roku 2008 sa svetu predstavila Lady Gaga, pravdepodobne najdôležitejšia popová

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

speváčka a najväčšia gej ikona dnešnej generácie. Lady Gaga podporovala LGBTI+ komunitu od začiatku svojej kariéry. Urobila pre queer komunitu mnoho dobra, zložila pieseň Born This Way, ktorá je považovaná za modernú gej hymnu, a založila obrovskú platformu proti šikane s názvom Born This Way Foundation. Lady Gaga bola prvá celebrita tejto generácie, ktorá verejne podporovala LGBTI+ komunitu ešte pred tým, ako sa z gej práv stal trend. Vytvorila bezpečné miesto pre mladých gejov, ktorí sa vďaka nej cítili otvorene a vďaka jej hudbe a podpore boli schopní prijať samých seba a svoju sexuálnu orientáciu. Lady Gaga je pre LGBTI+ komunitu symbol, ktorý sa pre ňu snaží vytvoriť utópiu, kde môže byť každý človek sám sebou. Napriek tomu, že v prvých dvoch dekádach nového milénia sme mali gej ikony ako Britney Spears, Beyoncé, Rihanna, Lana Del Rey či Lady Gaga, ktoré svojich gej fanúšikov podporovali od začiatku, boli tu aj opačné prípady. Katy Perry sa v roku 2008 preslávila piesňou I Kissed a Girl, ktorú každá queer osoba pozná. Pred dvanástimi rokmi išlo o vynikajúci marketing, ktorý spravil z Katy obrovskú hviezdu, no v dnešnej dobe by fanúšikovia túto pieseň neprijali. Je totiž veľmi problematická a predstavuje lesbické a bisexuálne stereotypy, ktoré sú fetišom heterosexuálnych mužov. Ďalším zaujímavým prípadom je Taylor Swift. Taylor počas svojej štrnásťročnej kariéry nikdy nevyjadrila svoj postoj k politike či žiadnym spoločenským témam. Prišlo to až v roku 2019, keď vydala svoju pieseň You Need to Calm Down, ktorá je venovaná LGBTI+ komunite. V klipe k tejto piesni sa objavujú rôzne americké LGBTI+ celebrity (od Laverne Cox až po známe drag queens z reality show RuPaul’s Drag Race). Veľa ľudí bolo s týmto neskorým aktivizmom nespokojných. Taylor vyčítali, že zatiaľ čo Lady Gaga spievala o gej právach už v roku 2011 vo svojej piesni Born This Way (No matter gay, straight, or bi Lesbian, transgendered life), Taylorine texty typu „Cause shade never made anybody less gay“ prichádzajú

MAGAZÍN QYS

príliš neskoro. Je na tom trochu pravdy. No vždy, keď významná celebrita ako Taylor Swift verejne podporí gej práva, otvára tým nanovo diskusiu o dôležitých témach, za čo by sme mali byť vďační. Podporovanie svojich ikon sa v posledných rokoch dostalo až do extrémov. V roku 2000 vydal Eminem pieseň Stan o fanúšikovi, ktorý chorobne uznával svojho idola. V posledných rokoch sa dostal do popredia trend s názvom stan kultúra, ktorá vznikla na sociálnych sieťach Twitter, Instagram a TikTok. Výraz bol preslávený generáciou Gen Z a v podstate ide o silnú podporu istej celebrity. Slovo stan je pomenovanie pre mimoriadne alebo nadmieru nadšeného a oddaného fanúšika. Tejto pozornosti sa dočkali najmä súčasné mladé speváčky ako Ariana Grande, Dua Lipa, Lana Del Rey, Taylor Swift, Nicki Minaj či Miley Cyrus. Stan kultúra však dokáže byť nebezpečná. V mnohých prípadoch ide aj o zlé postavenie spoločnosti a nevhodné správanie queer fanúšikov. Podľa The Odyssey Online je stan kultúra definovaná extrémnymi činmi, ktorých sa dopúšťa menšina v rámci fanúšikovskej základne, ako napríklad vyhrážanie sa fanúšikom iných celebrít, zaobchádzanie s celebritami ako s polobohmi, alebo schopnosť urobiť čokoľvek pre pozornosť. Sociálne siete vytvorili hyperrealitu, v ktorej si fanúšikovia myslia, že vzdialenosť medzi nimi a ich ikonami je menšia ako inokedy. Človek by sa spýtal, prečo v súčasnosti neexistujú mužské gej ikony ako v minulosti. Je stopercentné, že Freddie Mercury, Elton John, David Bowie, Prince či George Michael boli obrovské hviezdy pre generácie starších queer ľudí (a pre mnohých z nás aj dodnes). Nie je to tak, že by v dnešnej popovej hudbe neexistovali gej speváci, je ich mnoho (Troye Sivan, Adam Lambert, Ricky Martin či Orville Peck). LGBTI+ komunita je ale stále fixovaná na ženské vzory a nedokáže svoju podporu plno preukázať spevákom, ktorých kariéry sa nedostávajú na rovnakú úroveň ako popových speváčok. Toto potvrdil minulý rok napríklad aj samotný Troye Sivan v Homo Sapiens Podcast. A čo heterosexu-

álni speváci? Najjednoduchšie vysvetlenie je, že mnoho heterosexuálnych populárnych spevákov nestojí o pozornosť queer komunity. Zatiaľ čo ženské speváčky otvorene uznávajú svojich gej fanúšikov, muži majú strach priznať, že gej fanúšikov majú. Queer publikum bude navždy uctievať svoje gej ikony a divy. V posledných rokoch ale prichádza k pozitívnemu trendu: gej kultúru začínajú definovať celebrity, ktoré sú súčasťou LGBTI+ komunity. Stále ide aj o speváčky a dokonca spevákov ako napríklad Janelle Monáe, Kim Petras, Hayley Kiyoko alebo Frank Ocean. Sú to však nové ikony z iných umení a médií, ktoré predstavujú zmeny, čo sa vo svete momentálne dejú. Transrodové herečky Laverne Cox (zo seriálu Orange is the New Black) a Indya Moore (zo seriálu Pose) dostávajú rovnakú podporu ako herečky, ktoré do LGBTI+ komunity nepatria. Vo filmovom a seriálovom svete patrí veľký obdiv menám ako Billy Eichner či Lena Waithe, ktorým sa postupne dostáva slávy za ich herecké a scenáristické talenty. RuPaul je na scéne od 90. rokov, jeho najväčšia popularita ale prišla s jeho reality šou RuPaul’s Drag Race, ktorá ročne dáva platformu mnohým drag queens, z ktorých sa taktiež stávajú gej ikony (napríklad Trixie Mattel, Katya, Shea Couleé). Ďalšou dôležitou gej ikonou súčasnosti je pravdepodobne tvorca Ryan Murphy, ktorý nám priniesol seriály ako Glee, American Horror Story či Ratched. Murphy je otvorený gej a zmenil zobrazovanie LGBTI+ postáv v súčasnej seriálovej tvorbe.

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

Matej Somr Foto – Facebook

Katy Perry a jej Cry About It Later: Útek pred problémami, prijatie vlastnej sexuality

Zásadný príbeh o tom, ako sa človek zbavuje trápenia? Novinka Katy Perry s názvom Cry About It Later poukazuje na speváčkino ťažké obdobie.

MAGAZÍN QYS

Život občas píše rôzne príbehy. Niekedy ide o krátke poviedky, občas sú to siahodlhé romány, pri ktorých sa hlavný hrdina či hrdinka neraz zapotia. V jednom sa však dokážeme zhodnúť – šťastným koncom predchádza nekonečné množstvo dramatických pasáží okorenených mätúcimi zápletkami. Katy Perry evidentne svoj „šťastný koniec“ dosiahla a prišiel čas rekapitulovať, čím si musela prejsť a čo na ceste za šťastím prežila. Jednou z takých skladieb zo šiestej štúdiovky Smile (Úsmev) je aj song s názvom Cry About It Later (Budem nad tým plakať neskôr). Perry opisuje album Smile ako jej cestu k svetlu s príbehmi o odolnosti, nádeji a láske. Hudobný prírastok uzrel svetlo sveta 28. augusta 2020 po speváčkinom období plnom depresií, kritiky verejnosti, rozchodu s vtedajším priateľom, po zásnubách s Orlandom Bloomom a napokon po jej tehotenstve. Singel Cry About It Later pochádza už práve zo spomínaného albumu. Podľa portálu ABC Radio News hovorí o zásadnom príbehu niekoho, kto robí všetko preto, aby zabudol na svoje trápenie. Nad problémami treba plakať neskôr Šťastie je vo všeobecnosti veľmi ťažko definovateľným pojmom. Každý ho nachádza v niečom inom – niekto v materiálnom, niekto zas v duchovnom. Nejestvuje jednotný druh šťastia, ktoré by uspokojilo všetkých rovnakým spôsobom, pretože ide o individuálnu záležitosť. Katy Perry sa viac-menej sústredila práve na duchovnú, respektíve psychickú časť človeka. Hľadanie vlastnej identity, hľadanie niekoho, kto by nás ako osobu napĺňal a priam dotvoril náš kompletný celok. Už ako zo samotného názvu skladby plynie, speváčka poukazuje na to, ako treba občas všetko zahodiť za hlavu a podľahnúť zábave, pričom plakať môžeme neskôr. Každý z nás rieši svoje problémy rozdielnym spôsobom. Zatiaľ čo jedna skupina hľadá potešenie v sladkých maškrtách, ďalšia zas má nutkanie siahnuť po „metle ľudstva“, iní bežia niekam do neznáma. Katy sa rozhodla

odsúvať svoju vnútornú bolesť na neskoršie časy. Priam ju odignorovala a uprednostnila čas venovaný nekontrolovateľnej zábave. Pieseň vypovedá aj o jej vlastných zážitkoch počas temných období jej života. Hľadanie šťastia v toxických vzťahoch Nalejme si čistého vína. Kto neurobil aspoň raz v živote niečo také? Vzťah s určitou osobou sa nedá len tak zahodiť za hlavu či po rozchode vymazať jedným tlačidlom. Aj napriek miliónom dôvodov, prečo sme opustili daného partnera, nám ostávajú v pamäti aj tie krásne prežité chvíle. Často sa ich snažíme hľadať v nových vzťahoch, tak ako Katy vo videoklipe. Cestuje skrz rôzne čarovné miesta, na ktorých stretáva potenciálnych partnerov, ale z nejakého dôvodu pri nich nenachádza to pravé potešenie. Od každého znenazdajky odchádza preč a pokračuje vo svojej pátracej misii po šťastí. „I know tomorrow I’ll be love hungover. But I’m ready for a shameless summer. Champagne on ice only makes you stronger.“ (Viem, že zajtra budem mať kocovinu z lásky. Ale som pripravená na nehanebné leto. Šampanské na ľade ťa len posilní.) Oddáva sa popritom bezprostrednej zábave a svoju vnútornú nespokojnosť si kompenzuje pitím či užívaním menších románikov. Nevyrovnané vnútorné pocity, neuzatvorené predošlé kapitoly nám tvoria komplikované zápletky na ďalších stranách knihy života. Zaručene sa postarajú o dramatické scény prilievajúce olej už aj tak do rozpáleného ohňa. Dochádza k začarovanému kruhu, z ktorého akoby niet úniku. Či chceme alebo nie, neurovnané emócie si berieme do ďalších vzťahov a márne sa snažíme o hľadania šťastia v inom náručí. Sme silno presvedčení o tom, že keď nájdeme svoju „náhradu“, vyriešime problém a zaženieme obavy či strach z pocitu osamelosti. Už len to, že nového partnera považujeme za náhradu starého vzťahu, je obrovský problém. Nový vzťah je zaručene predurčený ku katastrofe. Tak ako sa spieva v jednej strofe: „I’m gonna fake it ’til it makes me feel

ZIMA20

MAGAZÍN QYS

good.“ (Dovtedy to mienim predstierať, až pokým sa nebudem cítiť dobre.) Vytváraním ilúzií a predstieraním nevyplníme ten prázdny pohár, aby v konečnom dôsledku uhasil náš smäd. Niečo také si uvedomila aj speváčka Katy Perry pri samotnej skladbe. Vedeli ste, že textom sa song odvoláva na singel The One That Got Away? Pasáž zo skladby Cry About It Later: „I think I’m ready to be someone’s new muse / I think I’m ready for a brand new tattoo“ (Myslím, že som pripravená byť niekoho novou múzou / Myslím si, že som pripravená na úplne nové tetovanie) sa vracia do minulosti, tiež s prepojením na dávnejší hit v úryvku: „Someone said you had your tattoo removed / Saw you downtown, singing the blues / It’s time to face the music, I’m no longer your muse“ (Niekto povedal, že si si nechal odstrániť tetovanie / Videla som ťa v centre mesta spievať si blues / Je čas postaviť sa hudbe, už nie som tvojou múzou). Speváčka a jej bývalý manžel Russell Brand si v čase, keď ešte boli spolu, dali spraviť identické tetovanie. Herec sa ho po rozvode rýchlo zbavil, čo inšpirovalo Katy k napísaniu daného textu. V skladbe Cry About It Later je však pripravená ísť ďalej a tetovanie používa ako metaforu na hľadanie novej lásky. Nájdi sám seba, nájdeš skutočné šťastie Po pozretí videoklipu k skladbe ste pravdepodobne zaregistrovali celkom zaujímavý koniec. Speváčkina kreslená podoba pobozkala v závere klipu ženu. „I kissed a girl and I like it“ – pamätáte si túto slávnu hlášku z refrénu veľkého hitu, akým bol I Kissed a Girl? Opäť sa napájame na odkaz z minulosti, presnejšie na rok 2008. V danom roku vtrhla na hudobnú scénu so skladbou s bisexuálnym podtónom. Perry ale svoju sexualitu nikdy neoznačila. Na galavečere venovanom kampani za ľudské práva v roku 2017 vystúpila speváčka s príhovorom, kde opisovala aj svoje skúsenosti. „Hovorím svoje pravdy a svoje fantázie maľujem do týchto malých popových piesní s veľkosťou hltu. Napríklad: Pobozka-

la som dievča – a páčilo sa mi to. Pravdupovediac, urobila som viac než to,“ odznelo z úst populárnej speváčky. Ďalej sama priznala, že ako mladá bola veľmi zvedavá. Podľa jej slov sexualita nie je čierno-biela, ale ponúka pestrú paletu. Vzhľadom na text, ako aj audiovizuálnu podobu skladby, kde Katy bozká ďalšiu ženu, dochádza k mnohým špekuláciám. Napríklad, že singel hovorí práve o dávnejšom hlbšom vzťahu speváčky s neznámou ženou. Záver klipu môže mať aj ďalšie vysvetlenia. Dá sa hovoriť o symbolickom bozku s vlastným vnútrom, vlastnou dušou. Postava vo videoklipe stelesňuje anjela, čo môže stvárňovať ľudskú dušu. Ďalšia pointa môže tkvieť v tom, že ide o prijatie seba samého. Niekedy je skutočne najťažšie prijať práve vlastnú osobnosť, vlastnú sexualitu. Často odkladáme túto skutočnosť a nechceme ju riešiť, pretože je ľahšie splynúť s davom ako voči nemu čeliť tým, kto v skutočnosti sme. Môžeme nad tým plakať neskôr, no rozhodne by sme to nemali odkladať donekonečna. Pre vlastný vnútorný komfort a naše vnútorné šťastie.

MAGAZÍN QYS

ZIMA20

100

MAGAZÍN QYS