Za plotom - výber článkov z r. 2019

Page 1

za plotom 2. ročník   December 2019

Mama so silou draka

Po pôrode zo života predtým neostalo nič

Nadácia Pontis

Hipsteri ­dominikáni

Žijú proti prúdu dnešnej doby

Manažovať šťastie vo firme? Dôležité je pozorne počúvať


Editoriál

Esencia spoza plota Vzala som na ruky 2-ročného chlapčeka. Voňal po prasiatkach. Neprekvapilo ma to – bolo to v ­Rwande, kde som ako dobrovoľníčka strávila 5 mesiacov tohto roka. Rodiny tam spávajú v jednej miestnosti s domácimi zvieratami, pretože často nemajú ani len plot, o ktorý by ho vedeli uviazať. Voňať po prasiatkach nie je v našich európskych očiach nič moc, ale voňať po prasiatkach v Rwande znamená, že máte prasiatko. Keď som doma rozprávala zážitky, množstvo ľudí bolo znepokojených, že v 21. storočí niekto žije takto. Nuž, žije a, prekvapivo, v menšine sme my. Zhruba 46 % populácie má na deň menej ako 5 eur. A ďalších 26 % má menej než 3 eurá. Občas nám vo vyjadrovaní, a najmä zmýšľaní, lebo tam to celé začína, chýba pokora. V Afrike som bola relatívne krátko. Ale netrvalo dlho, aby som pochopila, že kvalita života sa neodvíja od komfortu. Že tá správna esencia, ktorá trošku štípe, trošku sladí, trošku korení a trochu osoľuje – teda, ktorá dáva životu tú správnu chuť, je niekde inde. Zo životov sa snažíme vytesniť koncept utrpenia. Vyhýbame sa mu, akoby vyhnúť sa mu bolo možné. Snažíme sa obaliť do bavlnky finančne výnosnej práce, pohodlného domova a ešte pohodlnejších vzťahov (a paradoxne trávime hodiny času

čítaním o tom, aká skvelá hodnota je sebazapieranie). Po roku prichádzame s ďalším tlačeným vydaním nášho onlinového magazínu ZaPlotom.sk. Za ten čas v ňom vyšlo 47 textov o rozličných témach a ešte rozličnejších ľuďoch, firmách či občianskych organizáciách. Napriek rôznorodosti, minimálne jedna línia sa tiahla každým z nich – všetci sa stretli s nejakým druhom trápenia, sebazapierania či nekomfortu. A to im otvorilo iný obzor. Ukázalo, ako robiť veci inak. A ako tak prinášať hodnotu do celej spoločnosti.

Foto: Nadácia Pontis

Na nasledujúcich stranách vám ponúkame výber toho naj. Prajeme vám príjemné začítanie sa, nech aj vy zacítite tú správnu esenciu.

Za redakciu ZaPlotom.sk  Zuzana Schaleková

3


OBSAH

6

10

16

20

25

AKO SA ZO SLOVENSKÝCH ­EMIGRANTOV STALI JEDNI Z NAJZNÁMEJŠÍCH ­FILANTROPOV NA SVETE

MAMA SO SILOU DRAKA: PO PÔRODE ZO ŽIVOTA PREDTÝM NEOSTALO NIČ

HIPSTERI DOMINIKÁNI. ŽIJÚ PROTI PRÚDU DNEŠNEJ DOBY

NAJVYŠŠIE POLOŽENÁ CHATA V TATRÁCH: TURISTI POMÁHAJÚ, ABY SA Z NEJ NESTAL BIZNIS

KEĎ ĽUDIA BEZ DOMOVA HRAJÚ DIVADLO

28

33

36

41

44

NA SAMOTE JE SPOLOČNÍKOM AJ POULIČNÉ OSVETLENIE

MANAŽOVAŤ ŠŤASTIE VO FIRME? DÔLEŽITÉ JE POZORNE POČÚVAŤ

UČÍ ĽUDÍ, AKO NEVYHORIEŤ. SAMÉMU SA TO STALO

K. ŠIMONČIČOVÁ: ZMENILA BY SOM OTČENÁŠ NA: „VODA, STROM A CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ“

LEKTORKA RODIČOVSTVA: DIEŤAŤU POMÔŽE UŽ TO, ŽE SA HO SNAŽÍTE POCHOPIŤ

za plotom

4

51

54

60

Vydala Nadácia Pontis, Zelinárska 2, 821 08 Bratislava, Slovensko

MIRKA SO ZRAKOVÝM ZNEVÝHODNENÍM: STÁVA SA, ŽE ĽUDIA SA NÁS SNAŽIA OKLAMAŤ

POPRI PRÁCI VYHRALA PARALYMPIÁDU. NAVÁDZAČOV BERÚ AKO KOMPENZAČNÚ POMÔCKU, HOVORÍ

PRÍRODNÉ POHREBNÍCTVO: KEĎ SA EKOLÓGIA SPOJÍ S ÚCTOU K ČLOVEKU

Editovanie: Zuzana Schaleková

www.nadaciapontis.sk   www.zaplotom.sk Zostavili: Jana Fedáková, Simona Fiabáne, Lucia Galdíková, Zuzana Schaleková Grafická úprava: Michal Šandrej Foto obálka: Tomáš Záhumenský

5


AKO SA ZO SLOVENSKÝCH ­EMIGRANTOV

STALI JEDNI Z NAJZNÁMEJŠÍCH ­FILANTROPOV NA SVETE

Myšlienka utiecť z neslobodného Československa počas socializmu skrsla v hlave Marici. Netrvalo dlho, kým sa naskytla príležitosť. V tomto bode sa začína písať príbeh jedných z najznámejších filantropov na svete, ktorí pochádzajú zo Slovenska. Manželia Ján a Marica Vilčekovci žijú v USA už viac ako 50 rokov. Newyorskej univerzite darovali vyše 105 ­miliónov dolárov a založili nadáciu na pomoc emigrantom, ­ktorými sami na začiatku boli.  Autorky: Katarína Šujanová, Zuzana Schaleková   Téma: Dávanie

Ján Vilček pochádza zo židovskej rodiny a vyrastal v Bratislave. Aj vďaku zázraku sa jemu a jeho rodičom podarilo vyhnúť koncentračnému táboru. Počas vojny však prežívali ťažké obdobia a neraz sa museli aj skrývať. Po skončení vojny Ján Vilček vyštudoval medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a zamestnal sa na Ústave mikrobiológie Slovenskej akadémie vied. Marica Vilčeková vyštudovala Dejiny umenia na Univerzite Komenského v Bratislave a pracovala v Slovenskej národnej galérii. Manželmi sa stali v roku 1962. Ujsť sa im podarilo, keď dostali od úradov povolenie na víkendovú návštevu ich kamarátov Moritschovcov vo Viedni v októbri 1964. Po pár týždňoch vo Viedni sa presunuli do Frankfurtu, kde sa im podarilo vybaviť si nemecké utečenecké pasy a požiadali o americké víza. Vo februári 1965 dostali imigračné víza a vďaka pôžičke od kamarátov a rodiny si zarezervovali najskorší let z Frankfurtu do New Yorku.

Jeho manželka začala najprv ako dobrovoľníčka v Brooklyn Museum, krátko na to ju prijali na pozíciu pisárky v knižnici Metropolitného Múzea Umenia. „Rada, ktorú Marica dodnes často dáva ľuďom hľadajúcim si prvé zamestnanie, je, že na pohyblivom americkom pracovnom trhu je dôležité začať na akejkoľvek pozícii, aj keby spočiatku nevyzerala atraktívne,“ píše Jan Vilček vo svojich memoároch Láska a veda. Už po pár mesiacoch Maricu povýšili na oddelenie katalogizácie a rokmi sa vypracovala až na kurátorku Metropolitného múzea umenia. „Zvyšné“ peniaze na pomoc spoločnosti

Popredný vedec a uznávaná kunsthistorička

Patent na Remicade otvoril Vlčekom nevídané obzory. „Prvý štvrťročný podiel z predaja Remicade, ktorý som dostal na jar 1999 od NYU, bol len o niečo nižší, ako môj ročný profesorský plat. Prvýkrát v živote som tak zarobil peniaze, ktoré sme nepotrebovali na život. Bola to suma výrazne prevyšujúca naše drobné každodenné túžby – napríklad dopriať si taxík, chodiť častejšie do reštaurácií, či kupovať o niečo viac oblečenia,“ spomína Vilček.

Ján Vilček dostal pracovnú ponuku na post asistenta profesora mikrobiológie od New York

Ako spomína Ján, malú časť zárobku používali na spríjemnenie života a na pomoc priateľom

Deň ich príchodu do New Yorku, 4. február (1965), oslavujú odvtedy každý rok. Niet sa čo čudovať. Do krajiny prišli z prázdnymi rukami, s dlhmi, ktoré nadobudli počas úteku, ale so vzdelaním. Postupne sa im podarilo uchytiť sa a vybudovať úspešné kariéry.

Foto: Flickr

University School of Medicine. Šancu, ktorú dostal, využil naplno. Stal sa svetoznámym mikrobiológom na New York University (NYU). V roku 1998 získal profesor Vilček patent na liek prevratného významu Remicade, ktorý slúži na liečbu Crownovej choroby.

Ján a Marica Vilčekovci

6

7


a rodine. No keď financie pritekali a suma stále narastala, uvedomili si, že sa musia zamyslieť nad serióznym finančným plánovaním. Nechceli radikálne meniť životný štýl a postupne dospeli k záveru, že by nečakané zvyšné financie mohli využiť na niečo, čo by pomohlo spoločnosti. Napokon sa v roku 2000 rozhodli pre založenie nadácie. Financovali ju fixným percentom z budúcich príjmov z predaja Remicade. Nebolo žiadnym prekvapením, že oblasťami podpory sa stali veda a umenie.

„Mali odvahu ponúknuť mi pracovnú pozíciu, keď som prišiel ako emigrant bez peňazí.“

Nadácia však nebola ani zďaleka jediným filantropickým projektom manželov. „Došiel som k záveru, že NYU si zaslúži byť najväčším príjemcom mojich finančných darov, pretože mali odvahu ponúknuť mi pracovnú pozíciu, keď som tam prišiel ako emigrant bez peňazí. A za mnohé roky mi NYU poskytla slobodu na rozvoj výskumného programu a vytvorila mi vhodné prostredie na prácu, pričom nikdy nezasahovala do môjho výberu výskumných tém alebo spolupracovníkov,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie Vilček v autobiografii Láska a Veda. Univerzite sa opäť zaviazal odvádzať percento z budúcich príjmov z predaja z Remicade, vtedy ešte nikto netušil, o aký veľký dar išlo. Nakoniec sa ukázalo, že to bol najväčší dar v dejinách lekárskej fakulty. V tom istom čase poskytovali finančnú podporu aj Metropolitnému múzeu umenia, kde Marica pracovala vyše 32 rokov. A tak sa v roku 2005 manželia Vilčekovci ocitli na zozname medzi 15 najštedrejšími americkými filantropmi, ktorý pripravuje časopis The Chronicle of Philantropy.

Chceli čeliť negatívnym náladám voči imigrantom So zvyšujúcimi zdrojmi na filantropiu sa Vilčekovci postupne začali zamýšľať nad významnejšou zmenou v poslaní nadácie. „S Maricou sme chceli, aby nadácia mala v náplni niečo, čo je dôležité a originálne. Naše úvahy sme zúžili takto: obaja sme emigranti. Ja som výskumník v oblasti biomedicíny a Marica je historička umenia. Dokážeme vybudovať program nadácie okolo kombinácie týchto našich spoločných skúseností?“ spomína Ján Vilček. Boli si vedomí, že emigranti v USA výraznou mierou prispievajú k rozvoju vedy a umenia. Prvé ocenenia Vilcek Prize udelili na jar 2006 za biomedicínu a druhé za umenie. Po čase manželia v snahe mať väčší dosah, začali uvažovať, či by nebolo vhodné zamerať sa na mladšiu generáciu vedcov a umelcov, pre ktorých by toto ocenenie bolo vzácnejšie. V roku 2009 započali udeľovanie Vilcek Prize for Creative Promise. Ocenenie udeľovali umelcom a výskumníkom v oblasti biomedicíny, narodeným v zahraničí, no pôsobiacim v Spojených štátoch. Podmienkou bol vek nižší ako 38 rokov a výnimočný prínos už v začiatkoch kariéry. Pomohli dnes už jednému z top slovenských umelcov Vilčekovci však podporovali mladé talenty aj priamo, mimo svojej nadácie. Jedným z umelcov, ktorým pomohli v začiatkoch kariéry bol aj Robert Hromec, jeden z najuznávanejších osobností súčasnej umeleckej scény na Slovensku i v zahraničí. V začiatkoch jeho kariéry mu ponúkli prácu, vďaka ktorej dokázal financovať svoj pobyt a štúdium v USA. Pre Roberta, ktorý dovtedy žil spôsobom „z ruky do úst“, bola takáto pomoc kľúčová. Neskôr mu Vilčekovci ponúkli pomocné práce u nich v domácnosti a ostali milo prekvapení, keď Robert ani nad touto prácou neohrnul nos. „Pre mňa to bola obrovská škola života. Stretával som sa s nimi

Foto: archív Roberta Hromca

Robert Hromec a jeho kabinet Silenzio, ktorý vytvoril pre prestížnu dizajnérsku značku Laura Meroni.

denne, viedli sme spolu dlhé rozhovory. Za domáce práce mi dávali peniaze, týmto spôsobom ma podporovali. Ján odo mňa dokonca kúpil aj nejaké obrazy, aby ma, nakopol´,“ spomína na vtedajší život. „Mohol mi dať nejaké peniaze aj priamo, mohol mi požičať. Ale pomohli mi viac tým, že mi dali prácu a peniaze som si zarobil,“ vysvetľuje. Podpora ako životný štýl Podporu mu vyjadrovali aj neskôr, keď už sa stával známejší. Navštevovali jeho vernisáže, prípadne si zakúpili ďalšie diela z jeho tvorby. „Brali to ako investíciu do mojej budúcnosti

a snažili sa, aby padla na úrodnú pôdu. Zakorenil sa vo mne jednak pocit vďačnosti a jednak pocit, že si aj ja musím vytvoriť projekt svojho života. Tá ich nesmierna dôvera a veľkorysosť bola pre mňa veľmi zaväzujúca. Posunula ma dopredu aj v najťažších situáciách.“ Vzťah medzi Robertom a Vilčekovcami trvá dodnes. Komunikujú najmä elektronicky. ­Robert im posiela podrobnosti o každej svojej výstave a Ján mu zakaždým odpíše s poznámkou, že je naňho veľmi hrdý. Pri návšteve Slovenska bol jednou zo zastávok aj Robertov ateliér, kde si kúpil 2 obrazy.

Článok bol spracovaný na motív autobiografickej knihy Láska a veda od Jána Vilčeka.

8

9


Padá sniežik bielučký, na polia i na lúčky, na záhrady, na lesy, vtáčik malý kdeže si? Gabriela nôti známu zimnú pesničku a v ruke sa jej striedajú obrázky. Raz ukazuje zasnežené pole, inokedy malého vtáčika pod strechou. Každé dva verše piesne majú svoju vlastnú ilustráciu, ktorú Gabriela našla na internete alebo použila vlastné fotky. „Niekedy to doma nazývam aj polygrafickým strediskom. Zalaminovala som už viacero pesničiek, básničiek, komunikačných knižiek a minimálne 500 slov slovnej zásoby,“ smeje sa. Tu na dvore bývam, pod strechou sa skrývam, zima mi je chuchuchu, mám teplúčko v kožuchu.  Foto: archív Gabriely Dominik – Tomáš Záhumenský

Gabriela so synom Teom.

MAMA SO SILOU DRAKA: PO PÔRODE ZO ŽIVOTA PREDTÝM NEOSTALO NIČ

Občas má pocit, že po pôrode neostal v jej živote kameň na kameni. Zanechala všetko, kým bola a na čom dlho pracovala, lebo verila, že malý Teo dokáže žiť aj lepšie. Odmieta však povedať, že sa musela obetovať alebo že je hrdinka. Pre svoje dieťa by podľa nej každý siahol až na dno svojich síl. Gabriela Dominik.  Autorka: Jana Fedáková   Téma: Vianoce inak – o tých, ktorých nevidíme

10

Gabika moduluje hlas podľa pesničky a vždy, keď výraznejšie zmení intonáciu, Teo dá hneď vedieť, že sa mu to páči. Reaguje. A vtedy je dobre. Zlý pocit Teo má dnes šesť a pol roka. Je jedným z troch detí na Slovensku a asi z 500 detí na svete, ktorý má Coffin-Siris syndróm, veľmi zriedkavé, geneticky podmienené ochorenie. Nerozpráva a nedokáže ani sám chodiť. Má vrodené vývojové vady mozgu, obličiek či kostí, poruchy príjmu potravy a narušené všetky zmysly. Najhoršie je na tom sluch. „Už od začiatku tehotenstva postupne prichádzali náznaky, že niečo nemusí byť v poriadku. Keď som sa pred prvým ultrazvukovým vyšetrením ráno zobudila, ovládol ma zlý pocit a môj manžel, ktorý bol vtedy na opačnom konci zemegule, ho mal tiež,“ spomína si Gabriela. Na snímke u lekára Gabika aj sama dokázala spozorovať akýsi vankúšik na šiji svojho budúceho bábätka. Nahromadená tekutina v zátylku plodu naznačovala vážne genetické anomálie.

„Cítila som, že musím zobrať situáciu do vlastných rúk. Na Slovensku nemáme dostatok odborníkov, ktorí by sa Teovi venovali, a tak som začala študovať ja. Musela som pomôcť našej rodine.“

„Nevedela som, ako mám zareagovať a čo robiť. Nikdy som sa s takou situáciou nestretla. Bola som však rozhodnutá si dieťatko nechať,“ podotkla. Prvé dieťatko Nasledovali ďalšie a ďalšie vyšetrenia a keď dve nezávislé podrobné morfologické ultrazvuky dopadli dobre, Gabriela sa snažila potlačiť aj svoj zlý vnútorný pocit. Vedela, že aj kvôli dieťaťu musí byť pokojná. Neskôr sa však objavili ďalšie podozrenia na závažné vrodené vývojové chyby a keď lekári nedokázali pre veľmi nízky tep zachytiť tlkot srdca dieťaťa, mesiac pred termínom podstúpila urgentný cisársky rez. Malému Teovi išlo o život. „Po pôrode ho okamžite previezli do detského kardiocentra a ja som ho nevidela dva dni. Chodil za ním len manžel a posielal mi fotky, ako naše prvé dieťatko vyzerá. Bolo hrozné ho vidieť napojeného na hadičkách, no lekári boli pomerne optimistickí. Vzhľadom na vážnu diagnózu a predčasné narodenie mal dobrú výšku aj váhu,“ rozpráva Gabriela. Teo strávil v nemocnici tri mesiace a až ďalšie vyšetrenia postupne odhaľovali rozsah poškodených orgánov. Stále sa objavovali nové diagnózy. Srdce, ktoré mu však spočiatku robilo problém, sa nakoniec dovyvíjalo a začalo dobre fungovať. Doma je dobre Aby si Gabika mohla syna vziať domov, musela sa v nemocnici naučiť zaviesť mu nazogastrickú sondu. Až do vyše dvoch rokov totiž nedokázal prijímať potravu. Okrem mamy sa z nej teda stala aj zdravotná sestra.

11


„Sondu som musela meniť každý večer, no každé kŕmenie bolo veľmi náročné. Vždy trvalo aspoň hodinu a Teo stále vracal. A nedá sa stráviť sedem hodín do dňa kŕmením. Vtedy by som asi zaplatila majland za to, aby mi niekto pomohol a Teo začal jesť. No žiadna takáto pomoc k dispozícii nebola,“ hovorí Gabriela. Doma ale bolo dobre. Bola pohoda. Výborne prebehla aj prvá noc a Gabriela s manželom pozorovali, ako sa Teo začína usmievať v spánku. Do vlastných rúk Volám sa Teo. Som veľmi veselý a vysmiaty chlapček. Pokiaľ nie som usmiaty, niečo je určite zle. Prosím, rozprávaj so mnou pomaly, zreteľne a dostatočne hlasno, pretože mám sluchovú vadu. A daj mi čas na odpoveď, ja komunikujem! Len buď vnímavý a počkaj pár sekúnd. Mám výborný očný kontakt. Ale pozor, ak pozerám „do blba“, tak ma buď nudíš alebo je niečo v neporiadku. Môžem mať epileptický záchvat, sleduj, či nie som akoby paralyzovaný. Ešte si neviem vypýtať jesť ani piť, musíš mi to dať podľa rozvrhu, inak zomriem od hladu. Keď pozerám do iPadu, nič nevnímam, prepáč. Cez neho sa učím komunikovať so svetom. Aj keď potrebujem pri všetkom pomoc, vždy ma prosím nejako zapoj do spolupráce. Gabriela mi ukazuje zalaminované malé brožúrky – komunikačný pas a komunikačné knižky, ktoré vyrobila a ja čítam niektoré z viet. Čo musím o Teovi vedieť, keď ho stretnem prvýkrát, ako komunikuje, čo má rád alebo pri čom potrebuje pomoc. Vyrobila ich veľa. Už nie je pre syna len zdravotná sestra, už je aj terapeut. „Cítila som, že musím zobrať situáciu do vlastných rúk. Na Slovensku nemáme dostatok odborníkov, ktorí by sa Teovi venovali a tak som začala študovať ja. Musela som pomôcť našej rodine,“ rozpráva. Aby sa s manželom psychicky odreagovali, počas víkendu sa pri oddychu vystriedajú. Za posledné tri roky však Gabika tie svoje víkendy venuje terapeutickým kurzom. Bola už na toľkých, že to nedokáže ani spočítať. Na základe nich potom Teovi tvorí podrobný program celého dňa. Trénujú spolu zrak, sluch či jazyk. „Odkedy sme začali pracovať so zrakom, postupne začína vidieť ostrejšie a ak vidí, má aj motiváciu niekam ísť a niečo nové objavovať. Z kartičiek sa učíme nové slová a vždy si hovoríme napríklad aj o aktuálnom ročnom období – aké je vtedy počasie, čo nosíme oblečené, aké športy robíme. Počúva to vždy raz za deň celé tri mesiace,“ vysvetľuje Gabriela.

12

Foto: archív Gabriely Dominik – Tomáš Záhumenský

13


Keď sa dieťa nič nepýta Múka, šošovica, gombíky – Teo sa skúša dotýkať rôznych povrchov, aby stimuloval svoje telo. Spoločne s Gabikou pomenovávajú aj veci v izbe a na bábike sa učia umývať si zuby. Ako epileptikovi mu pritom mama musí dávať tekutiny a stravu v presných časoch a dávkach rozpočítaných na jeho hmotnosť. Tea sa tiež Gabriela vždy pýta, ako sa má či ako sa vyspal a komentuje, keď si sadajú, keď niečo niekam položia, keď zdvíhajú ruky. Veci, ktoré by sme pri zdravom dieťati ani nemali potrebu opisovať, to postihnuté potrebuje počuť násobne viac. „Keď sa zdravé dieťa opýta niečo rodiča, tak on mu vždy odpovie, aj keď je unavený. Ale ak je unavený rodič postihnutého dieťaťa, prestane rozprávať, lebo sa ho nikto na nič nepýta. Človek sa teda v takých chvíľach musí často veľmi premáhať,“ hovorí Gabriela a ukazuje papier, na ktorom

si odškrtáva aktivity, ktoré počas dňa s Teom stihla. Na konci dňa tak vidí vysvedčenie, ako sa jej darilo. „Je to skôr o tom, či to zvládnem ja, nie on. Postupne sa totiž dostávam do fázy, kedy Teo už konečne vládze, no ja prestávam. Po siedmich rokoch je človek vyčerpaný,“ dodáva. Situácia do konca života Gabriela však hovorí, že nikdy neuvažovala nad tým, že by Tea nemali. Smeje sa, že ich život by bol potom asi prechádzka ružovým sadom. „Otehotnela som hneď po sobáši, takže náš manželský život bol od začiatku „hardcore“ (smiech). Keď vyriešime jednu vec, ďalšie tri sa objavia. Ideme na dno svojich síl a prekvapivo tam spoločne stále nejaké nájdeme. Je to situácia do konca života, buď nášho alebo jeho. Ale robíme to s láskou a po všetkých ostatných stránkach je nás život naplnený,“ hovorí s optimizmom Gabriela.

Hoci sa niekedy na Tea pozrie a uvažuje, aké by to bolo, keby bol zdravý, nenechá sa tým rozľútostiť. Nemôže, žije v realite. Ak by sa ona opustila, Teov vývoj by sa zastavil. Minulosťou a tým, čo by bolo, keby sa teda už snaží nezaoberať, utrápila by sa. Ani nevie, či sa človek dokáže s takouto situáciou vyrovnať. Gabriela však akceptovala, že jej život je iný a spoločne sa ho s manželom snažia žiť najlepšie, ako to situácia umožňuje. „Určite je to lepšie, ako to bolo na začiatku. Dnes sa snažíme pravidelne prehodnocovať terapeutické postupy, ktoré s Teom skúšame a posúvať sa stále ďalej. A verím, že momentálne po tých siedmich rokoch prichádzame do lepšieho obdobia. Veľa vecí sa utriaslo, veľa vecí máme naštudovaných a vieme, akou cestou sa chceme vydať. Nechceme sa už obzerať za minulosťou, ktorá sa nedá zmeniť,“ dodáva Gabriela.

Foto: archív Gabriely Dominik – Tomáš Záhumenský

14

O TÝCH,

KTORÝCH NEVIDÍME Ten kontrast nemohol byť väčší. Sedela som na nemocničnej posteli, na ktorej práve zaspal môj trojročný syn, s dvoma hadičkami v malej rúčke. Vyháňala som to pomotané klbko bolestivých myšlienok prázdnym posúvaním prsta po Facebooku. Tupo som pozerala na najnovší post obľúbeného foodblogera. Analyzoval hamburger. Pamätám si slová ako masívnosť žemle, vláčnosť mäsa... A úplne najviac si pamätám pocit, že toto je správa z iného sveta. Z toho, v ktorom už nie som. Z toho, ktorý sa ma netýka.  Komentár Ivany Vagaskej   Téma: Vianoce inak – o tých, ktorých nevidíme

O pár týždňov sme, našťastie, boli doma. Problém prežitia sa svižne rekalibroval na popísané steny v obývačke, zašliapaný rožok v koberci a krik dvoch bijúcich sa súrodencov. Šťastné starosti. Ale ten silný pocit strašnej izolácie, samoty, zimy… Ten vo mne ostal, ako keď sa porežete naozaj hlboko.

Foto: Nadácia Pontis

vravím oni. Však každý z nás sa vie tak ľahko ocitnúť v tom „inom“ svete, vzdialenom celú galaxiu a zároveň iba pár minút.

A spolu s ním množstvo otázok. Čo sa stane s naším životom, keď ho zrazu treba dať celý k dispozícii nášmu chorému blízkemu? A čo vtedy, keď nás ochromí bolesť z jeho straty? Čo ostane z toho, kým sme boli predtým? Budeme cítiť hnev a akúsi zatrpknutú nadradenosť voči tým, čo nevedia, o čom je život a skutočné problémy? Alebo budeme aspoň občas túžiť po tých chvíľach v živote, ktoré sú na prvý pohľad povrchné a sebecké, ale… Iba naše, naše a nikoho iného?

A niekedy to ani nie je o vzdialených svetoch. „…a pretože bola všade tam, kde ju potrebovali, nikdy ju nevideli,“ píše Sándor Márai vo svojej najslávnejšej knihe a mne je jasné, že hovorí o tom, akí krátkozrakí sme aj voči ľuďom v našom svete. Neviditeľnosť totiž nemusí byť spojená len s ťažkým osudom, bojom o život či skúsenosť so smrťou. Úprimne sa priznám, že až keď som sa stala mamou, pochopila som. Napríklad aj to, že ani také Vianoce sa nedejú len tak samy od seba. Sú to práve vyčerpané mamy, ktoré idú na doraz, aby vytvorili všetko to, čo väčšinou prijímame úplne automaticky… A nevidíme, nevnímame, akú námahu to stojí.

Uvedomujem si to odvtedy stále silnejšie. Tých, čo sa obetujú pre iných v skutočnosti nevidíme. Nepoznáme ich vnútorný svet a prežívanie. Nepýtame sa. Tých, čo zažili smrť blízkeho sa vidieť priam bojíme. Možno im povieme, že sú silní, že musia byť silní. A že ich obdivujeme. Ale neviem – chcú počuť práve toto? A akurát vtedy, keď sa cítia krehkí, zraniteľní, ubolení… A prečo vlastne

Možno je to rýchlosťou, v akej žijeme. Že sa stále ponáhľame, a preto nemáme čas a chuť pozrieť sa aj mimo nášho zorného poľa. Možno iba takto na konci roka je šanca spraviť to inak. Spomaliť a pristaviť sa. Nezostať pri povrchných utešujúcich frázach. Objať mamu a povedať, že to, čo nám dáva, je obrovský dar. A nenechať ju v tom samu.

15


HIPSTERI DOMINIKÁNI.

„Keď človek cestuje v autobuse v habite, vypočuje si na svoju adresu všetko, v závislosti od toho, čo sa práve rieši v médiách.“

ŽIJÚ PROTI PRÚDU DNEŠNEJ DOBY

Uprostred jedného z najväčších zvolenských sídlisk nájdete niečo, čo by ste nečakali. Už 20 rokov tam stojí dominikánsky kláštor. Od samotného začiatku v ňom žije aj brat Damián Mačura a o jeden rok menej brat Maroš Fintor, ktorí zasvätili život reholi. ­Keďže okrem kňazskej činnosti majú aj svoje civilné zamestnania, nemusia byť však na prvý pohľad rozpoznateľní. Samozrejme, ľahko ich identifikujete v habite. A ­možno rovnako ako ja, aj vy, keď ich náhodne stretnete na ulici, radšej odvrátite zrak a tvárite sa, že sú neviditeľní. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, ako vyzerá život v kláštore? Ako rehoľníci prežívajú život v službe pre druhých? Či ako trávia Vianoce? Ja som sa s nimi stretla a prekvapil ma ich triezvy pohľad na život, pokora, neskutočná múdrosť a skvelý zmysel pre humor.

V čase, keď som bratov vo zvolenskom kláštore navštívila, práve začínal advent. Atmosféra blížiacich sa sviatkov sa nedala prehliadnuť. Ako teda vyzerajú Vianoce v kláštore?

Damián Mačura  Foto: Slovenské centrum fundraisingu

­­  Autorka: Simona Fiabáne   Téma: Vianoce inak – o tých, ktorých nevidíme

Pre sviatky je typické, že na bohoslužby a spovede chodí oveľa viac ľudí. „Sme si vedomí, že niektorí ľudia prídu do kostola iba počas Vianoc. Preto venujeme viac času príprave homílií, aby sme oslovili aj tých ľudí, ktorí kostol navštívia len raz v roku,“ vysvetľuje brat Maroš. Najviac času v tomto období však bratia venujú spovediam, na ktoré prichádzajú desiatky až stovky ľudí. Vianoce trávia spoločne ako komunita, k svojim rodinám chodia až po sviatkoch. Neminie ich ani predvianočné upratovanie

Dominikáni, na rozdiel od diecéznych kňazov, žijú v komunitách. V tej zvolenskej nájdete 11 bratov. „Základnou štruktúrou nášho dňa sú spoločné modlitby a spoločné stravovanie,“ vysvetľuje brat Damián. Ich spoločný život začína o 7-mej ráno modlitbami a raňajkami, ktoré pripravil jeden z bratov ešte pred modlitbami. Zaujímavosťou je, že každý dominikán má aj svoje civilné alebo pastoračné zamestnanie. „Po raňajkách ide každý do svojej práce a znovu sa stretávame pri obede, kedy máme aj krátke spoločné modlitby. Potom sa ide do opäť do práce,“ dodáva Damián. Na záver dňa sa stretávajú na svätej omši a neskôr pri modlitbách o pol desiatej. Možno sa zdá, že spoločné modlitby 4-krát do dňa dominikáni absolvujú len pre „odškrtnutie“ účasti. Opak je však pravdou. Je to pre nich veľmi dôležitá súčasť dňa. „My sa vždy modlíme za ľudí, s ktorými sa stretávame, ktorí majú

16

Predvianočná atmosféra sa u bratov nesie v podobnom duchu, ako v bežných rodinách. Rozdelia si medzi sebou úlohy, pričom niekto je zodpovedný za upratovanie, niekto zasa zdobí stromček či varí. „Za ten čas sa nám tu vytvorili špecialisti na zemiakový šalát či kapustnicu, ale nie sú to ľahké úlohy, keďže každý z nás pochádza z iného regiónu a máme iné zaužívané predstavy. Večer máme krátke modlitby a potom štedrú večeru, po ktorej ideme do našej „obývačky“, kde si rozdelíme darčeky. Niekedy si zahráme aj nejaké hry, napríklad minule sme dostali spoločenskú hru Dixit,“ popisuje priebeh štedrého dňa brat Damián.

problémy v rodinách, stretávajú sa s drogami či psychickými ťažkosťami,“ vysvetľuje brat Maroš a dodáva: „Síce žijeme v kláštore, ale nie sme tu preto, aby sme boli zatvorení iba s Pánom Bohom. Do veľkej miery sme tu pre ľudí. Drvivá väčšina vecí, ktoré sa nám podarili zrealizovať boli vďaka tomu, že sme nadviazali veľa priateľstiev, z čoho vyplynulo množstvo ochoty. 20 eur na mesiac Život v komunite pre dominikánov znamená napríklad aj jeden spoločný účet, na ktorý prichádzajú príjmy všetkých bratov, ktoré sa podľa potrieb medzi nich prerozdeľujú. „V praxi to znamená, že keď niečo potrebujem, idem za svojím predstaveným a on mi dá povolenie, že si to môžem kúpiť,“ hovorí brat Damián a s úsmevom dodáva: „Každý z nás dostáva vreckové 20 eur na mesiac. Tie môžeme využiť ako chceme, či už na pivko alebo na vianočný darček pre svoju rodinu.“

Ako mi bratia vysvetlili, každá komunita si určuje sama, akým spôsobom zaobstarávajú darčeky. „V Košiciach si napríklad 14 bratia losovali, kto kúpi komu darček a každý brat na to dostane istý obnos peňazí. U nás to náš predstavený plánuje riešiť centrálne, čiže darčeky pôjde kúpiť on spoločne s jedným z bratov. Každému kúpia niečo, čo vedia, že potrebuje,“ popisuje Damián. Maroš Fintor  Foto: Slovenské centrum fundraisingu

17


o tom uvažoval, nevedel som si predstaviť, že by som bol ako diecézny kňaz niekde na fare sám, pretože pochádzam z malej dediny. Rozmer samoty je niekedy „brutálny“ a uvedomoval som si, že potrebujem do veľkej miery spoločenstvo. Vstupoval som do rehole mladý a vedel som, že vo veľa veciach potrebujem ešte dozrieť. Preto som vďačný, že som ako dominikán našiel vyváženosť v duchovnej i intelektuálnej činnosti, a tiež v angažovanosti v spoločnosti. Vyváženosť troch prvkov mi bola sympatická,“ vysvetlil svoje dôvody, prečo vstúpil pred 19 rokmi do rehole.

Foto: Simona Fiabáne

Dominikáni Maroš Fintor a Damián Mačura

Po darčekoch a spoločenských hrách sa bratia poberú k spoločným modlitbám a k prípravám na polnočnú omšu.

„Síce žijeme v kláštore, ale nie sme tu preto, aby sme boli zatvorení iba s Pánom Bohom. Do veľkej miery sme tu pre ľudí.“

Predsudkom sa bránia humorom Po sviatkoch bratia cestujú za svojimi rodinami. Ako upozornil Damián, aj to len v prípade, že im ostala ešte nejaká dovolenka, keďže majú pracovné povinnosti. Cesta domov však môže byť aj náročná. „Keď človek cestuje v autobuse v habite, vypočuje si na svoju adresu všetko, v závislosti od toho, čo sa práve rieši v médiách. Je však dobré

18

zareagovať s humorom. Každopádne, už sme si na to zvykli. Keď sme boli mladší, bolo nám to viac ľúto, veď každému záleží na tom, čo si o ňom druhí myslia. Obzvlášť, keď na to nemáš vplyv. Napríklad keď nejaký kňaz v Amerike urobí volovinu, z ktorej je tebe viac zle, ako tomu človeku. Nám je z toho totiž naozaj viac smutno, ako tým ľuďom, ktorí nám nadávajú do pedofilov, pretože my to reprezentujeme…“ Bratom je ľúto, že spoločnosť a cirkev si v poslednej dobe rozumejú menej resp. idú inými smermi. Zo spoločnosti aj z cirkvi je počuť často tie extrémnejšie hlasy. „Bolo by fajn, ak by sme z oboch strán dokázali navzájom lepšie a pokojnejšie komunikovať naše postoje a rôzne pohľady na tie isté veci.“ Život v kláštore = život proti prúdu Brat Maroš sa k predstave, že by sa stal dominikánskym kňazom dostal ešte počas strednej školy, kedy prežil aj čas rebelantstva, aj čas ­aktivizmu v rámci spoločenstva. „Keď som

Damián študoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave a býval na internátoch v Horskom parku. Tam sa spoznal s dominikánom, ktorý brával študentov na Kramáre, aby robili spoločnosť chorým pacientom a pomáhali im. Práve kontakt so smrťou v ňom zintenzívnil otázku, ako chce stráviť svoj život. „Povedal som si, že národné hospodárstvo je síce dôležité, ale že Pán Boh zo mňa môže vyžmýkať viac,“ hovorí Damián. „Zrazu sa mi ponúkla možnosť ísť na miesto, kde môžem dozrieť, kde budú moje talenty využité, kde sa musím naučiť milovať ľudí – aj takých, ktorých som si sám nevybral. Bolo mi ponúknuté niečo, kde musíš ísť až na hranicu svojich možností a prinášať ovocie, pretože v životoch ľudí, s ktorými sa stretávaš, zanechávaš stopu.“ Vybrať si život v kláštore je podľa Damiána cesta, ktorá je proti prúdu dnešnej doby. „Je to ako hipsterský spôsob života,“ dodáva s úsmevom.

„Som vďačný, že som ako dominikán našiel vyváženosť v duchovnej i intelektuálnej činnosti, a tiež v angažovanosti v spoločnosti.“

svojimi starosťami a v situáciách reaguje úplne inak, každý má iné predstavy. V čom však máme obrovskú výhodu je demokratický element.“ V cirkvi sa často zdá, že všetko je riadené zhora, avšak dominikáni majú iný pohľad. „To, čo nás ako dominikánov charakterizuje, je výrazná demokratická štruktúra. O veciach sa vždy diskutuje a až potom sa urobí spoločné rozhodnutie. Je jasné, že ten brat, ktorý je v menšine musí rešpektovať väčšinu, nabudúce to zas môže byť naopak,“ dodáva Damián. Vzdelanie ako priorita Dominikáni kladú vo svojom fungovaní veľký dôraz aj na štúdium. Všade, kde sa v minulosti objavili, vznikli skriptóriá a školy, z niektorých sa neskôr vyvinuli univerzity. Popri bezprostrednej farskej práci a starostlivosti o kostol, posielajú preto svojich bratov na štúdium. „Dávame im príležitosť, aby pôsobili v akademickej oblasti alebo sa snažíme robiť aj charitatívne projekty,“ vysvetľuje brat Maroš. „Keď k nám do rehole príde niekto nový, je pre nás dôležité, aby sme našli jeho talenty a zistili, ako ich využiť na maximum, aby aj jeho bavila práca, ktorú robí,“ dodáva brat Damián. Mnohí dominikáni majú totiž svoju už spomínanú civilnú prácu, do ktorej chodia každý deň ako ktokoľvek iný. Najčastejšie ide o povolania vo vzdelávaní. Dvaja bratia pôsobia v Slovenskej akadémii vied, jeden ako botanik, druhý ako filozof, a mnohí ďalší prednášajú na vysokých školách.

Fakty o reholi dominikánov: • na svete žije okolo 6-tisíc dominikánov

„Keď som vstupoval do rehole, ja som si tých chlapov, s ktorými tu žijem, nevybral a oni si nevybrali mňa. Je to teda aj dosť náročné, pretože ty vieš, že napríklad všetko, čo zarobíš, ide aj pre nich. Každý deň narážaš nielen na svoje slabosti, ale aj slabosti iných,“ vysvetľuje Damián. „Sme tu ľudia z odlišných prostredí, rodín, rôzneho vzdelania a sme nútení sa „okresávať“ v takomto zložení, v akom tu sme. Každý brat prichádza s niečím veľmi pekným, ale aj so

• sú rozdelení do provincií • v slovenskej provincii je 53 dominikánov, z toho 8 pôsobia v zahraničí • žijú v tzv. komunitách a dôraz kladú na vzdelávanie a spoločný život • na Slovensku máme 5 komunít – vo ­Zvolene, v Košiciach, v Žiline, v ­Bratislave a v Dunajskej Lužnej

19


NAJVYŠŠIE POLOŽENÁ CHATA V TATRÁCH:

TURISTI POMÁHAJÚ, ABY SA Z NEJ NESTAL BIZNIS Bez vody, elektriny, kanalizácie či mobilného signálu. Aby človek na Chate pod Rysmi vôbec prežil, všetko treba nejako doriešiť. Na najvyššiu položenú chatu v Tatrách vrtuľník so zásobami nelieta, potrebné veci pomáhajú vynosiť aj turisti. Na krosnách či vo svojich ruksakoch. Pomôžu veľa, odmenou im je čaj. Aké je to podnikať vo výške viac ako 2 000 metrov nad morom a každú zimu počítať s tým, že chatu môže stiahnuť lavína?  Autorka: Jana Fedáková   Téma: Vysoké Tatry

Foto: Jana Fedáková

20

21


Fotografie: Jana Fedáková

Suchá toaleta s najkrajším výhľadom na Slovensku

„Vždy, keď prídem na zmenu, musím niečo vyniesť. Priorita je 50-litrový sud piva alebo koly, ktorý sa počas letnej sezóny rýchlo minie a ak treba, ešte nejaké potraviny,“ hovorí Ján Muránsky, jeden z tímu mladých ľudí, ktorí sa pod vedením chatára a horského nosiča Viktora Beránka každý deň starajú o to, aby pod Rysmi našli turisti všetky základné potreby. Nosiči vynesú 250 až 300 kíl denne a turisti ďalších 300. Z Popradského plesa vedie na Rysy iba jedna trasa. Plechovú búdu, kde chatári nechávajú nabalené potraviny, tak nemožno minúť. Ani my sme sa nedali zahanbiť, vzali sme si prichystanú 30-kilovú krošňu so zemiakmi. Hneď, ako ju skladáme hore na chate, dostávame odmenu – čestné uznanie a poriadny pohár horského čaju, ktorého receptúru nám nik nechce prezradiť. Takto pomôcť môže každý. Z chaty nechcú biznis „Ak je daždivý deň, žiadna turistická krošňa nevyjde. Ale inokedy nám dokážu ľudia veľmi pomôcť, vynesú toho veľmi veľa. A zároveň sa sami takto snažia prekonávať vlastné hranice a sú hrdí, keď sa im podarí doniesť nám nejaké to kilo,“ hovorí Ján, keď spolu sedíme v malej chatárskej kuchynke pod Rysmi. Jeho pozornosť však v okamihu upúta dianie pri okienku. Jeden z turistov vyberá z ruksaku 15-kilové vrece peletiek na kúrenie a s hrdosťou

22

Chata pod Rysmi

ho podáva chatárom. Čaj na jeho počesť sa už čapuje. Ak by chate turisti dobrovoľne nepomáhali, na výnos zásob by bolo treba ďalších piatich až siedmich horských nosičov. Ani Jano s kolegami pritom nezaháľajú, občas robia vynášky i cez voľné dni. Vďaka tomu na Chatu pod Rysmi kvôli zásobám nemusí lietať vrtuľník. Podľa Viktora Beránka by sa takto stal z chaty biznis, stratili by kontakt s prírodou, razom by zmizli i silní chlapci a dámy by nemal kto ohurovať. „Veď dnes je už takmer každý manažér,“ smeje sa.

„Aj my si musíme dávať veľký pozor, keď ­vynášame na chatu zásoby. Aby sme to prežili.“

Kde je sprcha a splachovací záchod? Sú dve hodiny poobede, keď v kuchyni pod ­Rysmi pracuje tím ešte stále šiestich ľudí. Na službe sa práve striedajú dve trojčlenné zmeny. „Keď je cez víkend pekné počasie, je nás tu aj sedem či osem, aby sme všetko stíhali,“ vraví Ján. Spolu s ďalšími dvoma kolegami dnes vstával o piatej ráno, aby so sudmi a potravinami stihli prísť na chatu do pol jedenástej a zapojili sa do práce v kuchyni. Každý v nej má svoje miesto.

O živote na chate porozprával Janko Muránsky

Turisti za vynášku dostávajú čaj

Pozícia za okienkom, umývanie riadov, čapovanie či pekelný kútik, ako Ján vtipne nazýva priestor, kde sa varí. Keď neskoro popoludní začnú do doliny schádzať poslední turisti, pod Rysmi už ostávajú len dvaja horolezci. Chata poskytuje turistom ubytovanie v strešnej nadstavbe. Keď je však treba, ľudia spia aj v jedálni na podlahe.

nainštalované solárne panely. No ak je zlé počasie a slnko svieti málo, zapínajú benzínový agregát.

„Niekedy nás návštevníci vnímajú ako hotel. ­Pýtajú sa na sprchu a splachovací záchod a neuvedomujú si pritom, že sú vo výške 2 250 metrov nad morom. Všetko, čo je dole samozrejmé, my musíme na chate nejako doriešiť. Lebo tu fungujú iné zákony. Nevieme však vždy vyhovieť nároku turistov a oni to niekedy nevedia pochopiť,“ hovorí Ján.

Aby prežili

Musia si vystačiť s dažďovou vodou či snehom Najpodstatnejšia je voda. Na Rysoch neexistuje žiadny podzemný prameň, a tak musia chatári zachytávať sneh či dážď alebo vodu čerpať spod chaty. Slúžia im na to dve nádrže, vnútorná a vonkajšia, ktoré dokážu naplniť asi 12 kubíkmi vody. „Je to ale energeticky náročné. Ak sa nám podarí naplniť obidve nádrže, dokážeme s vodou vydržať týždeň až dva. Využívame ju pritom na všetko, na umývanie riadu, na varenie. Nie je pitná, ale prevára sa,“ vysvetľuje Ján. Na získanie elektriny do kuchyne zase majú na chate

Mobilný signál sa takmer vôbec nedá chytiť a pod Rysmi neexistuje ani žiadna kanalizácia. Krajší výhľad zo suchej toalety, ako ponúka Chata pod Rysmi, však v Tatrách určite nenájdete.

Dnes je sychravo. Z hustých mrakov občas krátko spŕchne a zo skál, po ktorých sme poslednú viac než hodinu kráčali, by nám pri neopatrnosti noha ľahko skĺzla dole. K Chate pod Rysmi vedie štyri a pol kilometrový úsek, ktorý je považovaný za najťažší turistický chodník v Tatrách. Na najnáročnejšie miesta preto ešte v roku 1886 umiestnili reťaze.

„Na chate napríklad nemáme ­smetný kôš. Aj na to sa nás turisti často pýtajú. Všetky odpadky, ktoré si človek hore donesie, musí zniesť aj naspäť.“

„Aj my si musíme dávať veľký pozor, keď vynášame na chatu zásoby. Aby sme to prežili,“ smeje sa Ján. Dodáva však, že niekedy turisti podcenia svoju výstroj alebo nie sú dostatočne opatrní,

23


čo vedie až k smrteľným úrazom. „Pred dvoma rokmi spadol z blízkeho Ťažkého štítu turista z Poľska, našťastie asi 300-metrový pád prežil. To bol taký veľký zázrak,“ spomína si. Ani náročná trasa s reťazami však turistov neodrádza. Rysy patria k najviac navštevovaným štítom Vysokých Tatier a zároveň najvyšším tatranským vrcholom, na ktorý sa môže turista dostať bez horského vodcu či lanovky. Polovicu zákazníkov chaty pritom tvoria Poliaci, jeho severozápadný vrchol je totiž najvyšším bodom Poľska. Podivíni Prvá prišla v roku 1948, ďalšia, keď sa písal rok 1955 a sneh zaplnil chatu až po strop. Potom rok 1962 a 1983, kedy lavína stiahla so sebou aj kus strechy. A v roku 2000 nastala tá najničivejšia. Zobrala všetko, čo jej prišlo do cesty. Aké je to podnikať vo vyše dvoch tisícoch metrov nad morom bez vody, signálu či elektriny, a zároveň každú zimu počítať s tým, že chatu môže stiahnuť lavína? Náročné, ale krásne a jedinečné zároveň, hovoria chatári.

„Aj tohto roku padla lavína, chatu však chytila len okrajovo, poškodila iba bojler a komíny. Dnu sa nedostala. Po prestavbe chaty po predošlej lavíne bola totiž zo strany Ťažkého štítu vybudovaná šikmá strecha, aby sneh cez dom preletel a škody boli minimálne,“ vysvetľuje Ján.

Foto: Divadlo bez domova

Chate pod Rysmi je verný už päť rokov. Pracuje tam vždy päť mesiacov v roku. A keď potom platí počas zimy v Tatrách uzávera turistických chodníkov, nájdete ho opäť kdesi v prírode. ­Nepracuje, túla sa. To je život, ktorý má rád. „A väčšina z nás to tak má, my sme takí podivíni. Aj zvyšok roka väčšinou trávime niekde v horách. Asi to potrebujeme,“ smeje sa. Dnes v noci Ján prespí na chate, aby zajtra už pred šiestou ráno začal chystať pre ubytovaných turistov raňajky. O pol siedmej budú pripravené čerstvé a teplé. Keď potom jeho zmenu popoludní vystrieda ďalšia, zbalí všetko potrebné, čo treba zniesť do doliny a ide si oddýchnuť. Pred ďalším výstupom pod Rysy a dvojdňovou službou má deň voľna. Deň, ktorý strávi opäť v prírode.

KEĎ ĽUDIA BEZ DOMOVA HRAJÚ DIVADLO

Je streda, tesne pred druhou poobede. V Pisztoryho paláci sa pomaličky začínajú schádzať herci a herečky na skúšku Divadla bez domova. Sú medzi nimi ľudia bez domova, fyzicky znevýhodnení muži i ženy, ľudia s psychiatrickou diagnózou či bývalí väzni. Všetci títo ľudia sa často ocitajú na okraji záujmu spoločnosti a trápi ich samota či sociálne vylúčenie. Divadlo bez domova im však dáva pocit, že niekam patria. Ak ste niekedy zavítali na niektoré predstavenie, určite ste pocítili aj vrúcnu, domácku atmosféru a vzájomnú priateľskosť a otvorenosť, ktorá medzi nimi vládne.  Autorka: Lucia Galdíková   Téma: Samota

Foto: Jana Fedáková

24

Cesta zahŕňa neľahké stúpania

Čo najviac motivuje ľudí bez domova hrať divadlo? Patrik Krebs, principál a režisér Divadla bez domova, má po ruke jednoznačnú odpoveď: „Jednoducho ich to baví.“ Nie je divadlo len akýmsi únikom z reality či zatváraním si očí pred každodennými problémami a neistotou života na ulici? „Áno, samozrejme. Ale len do tej miery, že každý človek zažíva únik z reality, keď si napríklad otvorí knihu a začíta sa do nej. My všetci musíme tento život nejako prežiť, a sú veci, ktoré tomu značne napomáhajú. Umenie

je jedným z takých zázrakov. Dotyk s ním zažívajú herci na vlastnej koži,“ pomenúva tajomstvo úspechu P. Krebs, ktorý divadlo vedie už trinásty rok spolu so svojou manželkou, principálkou, dramatičkou a spisovateľkou Uršuľou Kovalyk. Terapia umením a prácou „Z etymologického pohľadu terapia znamená zlepšovanie životnej situácie, kondície, podmienok a naberanie nových síl. Snažíme sa využívať

25


malé dievča hrala v detskom domove Červenú čiapočku. Divadlo ju baví rovnako i dnes a je rada, že si dokáže zapamätať texty. „Divadlo sa mi páči, pretože je ako rozprávka,“ dodáva s úsmevom.

„My sme tu všetci priatelia.“

Foto: Divadlo bez domova

Pišta (Štefan Malacký) si spomína na to, ako sa stal členom súboru: „Patrik Krebs ma prehováral, ale ja som dlho váhal. Hovoril som mu, že ako predajca Nota Bene mám dosť divadla na ulici. Potom sa skúšala inscenácia Bábka, ktorá ma zlomila a ja som si povedal, že idem do toho.“

Často sú tu vrelé, priateľské vzťahy, ktoré presahujú činnosť divadla.“ Má na mysli napríklad prácu osobného asistenta. Ľudia bez domova pomáhajú telesne znevýhodneným hercom alebo herečkám. Barát je momentálne asistentom študentky Deny, ktorá je na invalidnom vozíku. Okrem divadelných skúšok ju vozí aj do školy. So smiechom hovorí, že Deny je občas tvrdohlavá, no priznáva, že odkedy je jej asistentom, ich kamarátstvo sa značne prehĺbilo: „Sľúbil som jej, že jej budem vždy pomáhať, len aby dokončila školu.“

vedia poľahky vynájsť a veľká časť rozhovorov je výsostne divadelná, nonverbálna. Do budúcnosti by si P. Krebs želal, aby mal súbor väčšiu finančnú stabilitu. Uvítal by aj užšiu spoluprácu so slovenskými inštitúciami, ktorá zatiaľ, v porovnaní so zapojením sa do medzinárodných projektov, pokrivkáva. Jeho prianím je, aby politici, úradníci, študenti a školy nevideli v súbore len skupinku čudákov, ale aby sa viac zaujímali o ich prácu a divadlo radi navštevovali.

Hrajú v angličtine, nemčine či japončine a nórčine

Herci Divadla bez domova sú z rôznych sociálnych skupín. Divadlo im dáva pocit, že niekam patria.

divadlo a jeho terapeutický potenciál – a to v práci s hereckým tímom, ako aj v kontakte s divákmi,” vysvetľuje P. Krebs. Principál jediného bezdomoveckého divadla na Slovensku tvrdí, že divadlo vytvára pre jeho členov najmä bezpečný priestor, akúsi oázu, v ktorej sa nikto necíti v ohrození. Zažívajú iný druh osamelosti „Hoci herci dostávajú malú odmenu, nie je to zárobková činnosť. Divadlo sa však ukazuje ako výborný nástroj dlhodobej práce,“ približuje P. Krebs. Dodáva, že spoločným menovateľom, ktorý trápi nielen ľudí bez domova, ale i ­ostatné skupiny na okraji záujmu spoločnosti, je najmä samota a sociálne vylúčenie. „Je to iný druh osamelosti, ako keď sa bežný človek cíti sám. Vždy má totiž aspoň aké-také väzby, má zázemie, priateľov, rodinu. Ľuďom bez domova, znevýhodneným či utečencom chýbajú pevné vzťahy. Preklenúť samotu je pre nich takmer nemožné. Niektoré pre nás bežné veci považujú za neprekonateľnú prekážku. Dennodenne zažívajú diskrimináciu, útlak a negatívne reakcie, či už od bežných ľudí, inštitúcií alebo lekárov.”

26

Kreativitou proti vylúčeniu Inscenácie Divadla bez domova vznikajú spravidla ako kolektívne dielo všetkých členov tímu. Najnovšie Sny sa rodili postupne, niekoľko mesiacov. Počas tohto obdobia si herci zbierali, zapisovali či kreslili to, čo sa im prisnilo. Neraz išlo a hrôzostrašné a desivé nočné mory, ktoré odkryli ich hlboké traumy, krivdy a obavy. V skúšobnom procese sa k nim následne vracajú a rozprávajú sa o nich. Na niektoré problémy žiaľ nemajú dosah a nie je v ich silách ich zmeniť, upozorňuje P. Krebs. Pomocou dramaterapeutických pos­ tupov a cvičení však dokážu spoločne vykresať nové dielo. „Každý z hercov je iný, jedinečný, svojský. Pre niekoho je pracovať na kreatívnej úrovni veľmi jednoduché a prirodzené, priam srší nápadmi, zatiaľ čo pre iného je to naopak ťažšie. Aj pre nás je zaujímavé sledovať, akými rôznymi cestičkami sa dostávame bližšie k hercom, aby sa nebáli otvoriť sa,” opisuje tvorivé metódy súboru P. Krebs.

„Niektoré činy by si zaslúžili i Nobelovu cenu mieru. Často sú tu vrelé, priateľské vzťahy, ktoré presahujú činnosť divadla.“ Divadlo bez domova už hralo i pre odsúdených vo výkone trestu v Košiciach či Ilave a majú skúsenosť aj s prípravou divadelných workshopov pre väzňov. Ako povedala herečka Deny (Denisa Okrutská), „Potlesk v base bol zatiaľ zo všetkých najúprimnejší.“ Na diskusii po predstavení herci dostávajú i nezvyčajné otázky, ktoré sa týkajú ich identity: „Vy ste naozaj bezdomovci?“ zaznieva často. P. Krebs poznamenáva, že keď je niekto v kostýme, nie je celkom jasné, kým v skutočnosti je, a to je na tom príťažlivé. Netradičná divadelná rodina Čo členov Divadla bez domova lákalo na tom, stať sa hercami? Pani Cecília Maderová, ktorá je už v dôchodku, si rada zaspomína na to, ako ešte ako

Zaja (Zuzana Zajacová) má na divadle najradšej kreativitu, tvorbu a stretnutia s ľuďmi, ktorých má rada. Divadlo ju naučilo zodpovednosti: „Je to momentálne jedna z mála vecí, ktoré robím pravidelne a hoci sa mi niekedy nechce vstať z postele, vždy sa snažím na skúšku prísť.“ Anton Erős si váži i malé honoráre, ktoré herci dostávajú za každú skúšku i predstavenie. S humorom dodáva, že ako predajca pouličného časopisu Nota bene sa naučil hrať divadlo i s kupujúcimi: „Mám vám aj vydať?“ žartuje občas so zákazníkmi. Mongi (Igor Tibenský) na otázku čo mu do života prinieslo Divadlo bez domova, tajnostkársky odpovedá, že všetko je predsa už vypovedané v inscenácii Flashback. Ľudia bez domova ako osobní asistenti Herec Barát (Štefan Benda) i herečka Dada (Darina Brillová) berú divadlo ako možnosť odreagovať a zabaviť sa, aj ako príležitosť spoznať veľa nových ľudí. „My sme tu všetci priatelia,“ hovoria úprimne. Ich slová potvrdzuje i P. Krebs: „Niektoré činy by si zaslúžili i Nobelovu cenu mieru.

Jošua (Jozef Kanáloš) oceňuje najmä fakt, že vďaka divadlu súbor precestoval takmer celé Slovensko, ale i Maďarsko, Slovinsko, Nemecko a ďalšie krajiny. „Ako ľudia bez domova a predajcovia Nota bene by sme sa tam nikdy nedostali. Je to pre nás zábava, odviazanie sa a zmena oproti stereotypnej Bratislave,“ dodáva rodák z hlavného mesta. Jošuovou najobľúbenejšou inscenáciou je ­Haiku: „Bola to najluxusnejšia hra, takú by si nedovolilo uviesť ani Slovenské národné divadlo.“ Herci hrali v tradičných japonských kimonách a po japonsky dokonca aj hovorili. O tom, že sa neboja objavovať neznáme divadelné vody a prekračovať svoje hranice, svedčí i to, že niektoré predstavenia odohrali pre medzinárodné publikum v angličtine, nemčine, slovinčine či dokonca v nórčine. Divadlo bez domova v roku 2018 už po 12. raz zorganizovalo Medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel Error. Zaujímalo ma, ako prebieha komunikácia medzi súbormi, ktoré prichádzajú z najrôznejších krajín. P. Krebs je presvedčený o tom, že komunikácia funguje perfektne napriek tomu, že festival je doslova Babylonom jazykov. Herci sa totiž

Foto: Divadlo bez domova

Herci zo skupín na okraji ­spoločnosti prinášajú umenie medzi rôznorodé publiká.

Foto: Divadlo bez domova

Na diskusii po predstavení herci dostávajú i nezvyčajné otázky, ktoré sa týkajú ich identity, napr. či sú naozaj bez domova.

27


NA SAMOTE JE SPOLOČNÍKOM AJ POULIČNÉ OSVETLENIE

Autobus tam jazdí iba jeden deň v týždni, farár príde odslúžiť omšu len v teplejších mesiacoch či na sviatky a obchod alebo krčma neexistujú. Za tie roky si už ľudia zvykli žiť aj bez nich. Pojazdnou predajňou sa však pravidelne stáva starostove auto. V maličkej dedinke Suchá pri poľských hraniciach dnes býva uprostred hôr iba osem obyvateľov. Niektorí za samotou prišli, iní tam vyrástli a žiť už inak nevedia.  Autorka: Jana Fedáková   Téma: Samota

Foto: Tomáš Janeček

28

29


„Miro býva v Suchej,“ čítam ešte raz z Katkinho mailu presný názov dedinky, lebo mapa na Google si s ním akosi nevie poradiť. Suchá nad Parnou, Ratkovská Suchá, Suchá Dolina, Suchá Hora, jedna obec Suchá je dokonca aj v Čechách. O slovenskej Suchej nič. Katka sa musela pomýliť, niečo k tomu názvu ešte chýba, uvažujem nahlas. „Juj, to na internete treba písať ako Vladiča-Suchá, lebo päť dediniek sa spojilo do jednej. Hľadajte v stropkovskom okrese blízko poľských hraníc,“ naviguje ma hneď na úvod Miroslav Slivka, ktorý sa do dedinky pred šiestimi rokmi presťahoval zo Svidníka.

„Keď ľudia žijú a pracujú v zhone a strese, tu je to pre nich balzam na dušu. Vážia si pokoj.“

Vo Vyšnej a Nižnej Vladiči, Veľkej a Malej Driečnej a Suchej, ktoré dnes nesú spoločný názov Vladiča, má evidovaný trvalý pobyt 64 ľudí. Ako to už býva, ľudia pred rokmi postupne začali z dediniek odchádzať za prácou. Po druhej svetovej vojne len v Driečnej žilo vyše 500 ľudí a v obci fungovala aj väčšia škola. Keď otvorili vtedajšie Východoslovenské železiarne, mnoho obyvateľov sa presťahovalo do Košíc. Chcel oddych aj od ľudí V Suchej Miro počíta svojich susedov a oznamuje mi, že dokopy tam momentálne žijú ôsmi. „Ja s manželkou, dvaja parobci na dôchodku a jedna mladá rodinka s dvoma deťmi, ktorí prišli za prírodou. Keď tu však bývali ešte moji rodičia, mala dedinka asi 300 ľudí,“ ráta. Miro má 64 rokov. Celý život budoval a servisoval plynové čerpacie stanice po celom Slovensku i Česku. Veľa cestoval aj školil ľudí. Stále bol v kolektíve. Teraz na dôchodku už chce mať pokojný život. V Suchej sa preto necíti opustený, je rád sám. „Denno denne chodím so psíkom na prechádzky, v lete na huby a hoci aj žiadne nenájdem, tak sa aspoň prejdem v prírode. Okolo chalupy je tiež vždy čo robiť, kosím či pripravujem drevo. Stále

30

mám pohyb na čerstvom vzduchu a aspoň nepriberám,“ smeje sa s tým, že o nude či osamelosti nie je ani reči. S manželkou majú síce stále byt vo Svidníku, počas noci tam však ostávajú len málokedy. „Ja som si už tak odvykol v Suchej, že vo Svidníku nemôžem spať. Každý ruch počujem,“ vraví Miro s úsmevom. „Obchod? Nebláznite!“ Veru, vy žijete v krásnom kraji, v tomto náručí kopcov a lúk, poznamenávam a Miro hneď reaguje: „My sa ani nesťažujeme. Aj každému, kto sem príde, sa tu páči. Teraz nám napadlo toľko snehu, že sme takmer nemohli vyjsť von z chalupy. Za veľké mesto by som to nemenil.“ Praktický život na samote však ľahký nie je. Autobus do Suchej chodí len raz do týždňa. Do mesta ľudí vezme v pondelok ráno a z mesta domov zase na obed. Miro má auto, starších susedov preto vozí k lekárovi on, ak treba. Alebo si v ambulancii musia dohodnúť čas vyšetrenie tak, aby sa obedňajším spojom stihli vrátiť. „Sanitka však príde v priebehu pol hodiny, ešte našu dedinu evidujú,“ smeje sa.

Foto: obec Vladiča

Obchod či krčmu by ste však v Suchej hľadali márne. Keď sa na to pýtam, Mira to hneď zabaví. „Ale kde! Za socializmu tu chodila už len pojazdná predajňa. Ľudia tu vždy žili skromne a nemali peniaze nazvyš. Radšej im preto potraviny doniesli deti alebo sa vybrali autobusom do Stropkova, ako by si mali kúpiť drahší chlieb z pojazdnej predajne. Tá potom prestala do dediny chodiť, na pohonných hmotách spálila totiž viac ako mala zisk z predaja,“ vysvetľuje Miro. Hovorí, že v Suchej dokáže aj ušetriť, peniaze totiž nemá kde míňať. Aj kostol v Suchej podľa Mira ožíva bohoslužbou tiež iba počas teplejších mesiacov. „V zime farár nechodí vôbec, ani by sa tam v snehu nedostal, cesta sa nečistí. Na omšu mu však bežne prídu traja, štyria veriaci. Počas minuloročných veľkonočných sviatkov, keď nás prišli do Suchej pozrieť deti a spolu sme šli na omšu, farár povedal, že toľko ľudí nebolo odkedy si pamätá,“ rozpráva Miro. A mobilný signál? No, dá sa zavolať, hovorí Miro, na určitých miestach. „Musíte byť špekulantka

Foto: Tomáš Janeček

31


a hľadať. Každý však už pozná to svoje miestečko, odkiaľ vie, že sa spoľahlivo dovolá,“ dodáva s úsmevom. Pouličné osvetlenie je niečo ako rádio „Počkajte, zapnem počítač, mám tam štatistiku,“ hovorí mi starosta obce Vladiča Ján Čurpek, keď preberáme vekové skupiny obyvateľov spojených dediniek, na čele ktorých stojí. Ľudí nad 60 rokov je dosť, dokonca tri babky majú už po deväťdesiatke. „To znamená, že mali dobrých, starostlivých mužov, však? Čomu inému to mám prisúdiť,“ vraví s láskavým humorom. Ľudí v strednej generácii je málo, ale sú. Ďalej jeden mladý dospelý a šesť detí, teší sa starosta. Vidí v tom iskierku nádeje. A ďalšia mladá rodina si podľa neho kúpila pozemok a vracia sa do Driečnej. „Kedy si vážite zdravie? Keď ste chorá. Alebo kedy si vážite teplo? Keď poriadne vymrznete a prídete k peci. Keď ľudia žijú a pracujú v zhone a strese, tu je to pre nich balzam na dušu. Vážia si pokoj,“ odpovedá starosta na otázku, či sa ľudia v prázdnych dedinkách Vladiče necítia osamelí. Iní však v týchto obciach vyrastali i prežili celý život. A na samotu si zvykli. „Zdá sa mi občas, že žijú vo svojom vlastnom svete. Samotu nevnímajú ako pokoj, je to ich život. Ak k nim občas príde návšteva a zdrží sa dlhšie ako nejaké dve hodiny, už sa cítia nekomfortne, narúša to ich stereotyp,“ vysvetľuje starosta. Každý sa však v samote potrebuje vyrozprávať. So psíkom, so sliepočkou, so zvieratkami, o ktoré sa stará alebo aj so starostom, ak ide náhodou okolo po ulici. A príbehy, ktoré už Ján veľakrát počul či trápenia, ktoré sa stále opakujú, si preto rád vypočuje znova. „Vidíte, aj ja som sa s vami zarozprával, už asi aj mne to chýba,“ vraví so smiechom. Starosta hovorí, že aj takú vec ako verejné osvetlenie, berú obyvatelia ako spoločníka. „Vždy mi hovoria: Juj, ako dobre, že tie svetlá svietia, aspoň sa človeku zdá, že v tej dedine niekto je. Vnímajú ich povedzme ako rádio, ako niečo, čo človeku robí spoločnosť, aby sa necítil sám,“ vysvetľuje.

32

Chlieb ľuďom dovezie starosta Občas robí kuriča, občas závozníka, inokedy kronikára. Starosta sa smeje, že niekedy robí všetko, čo treba, toľko zamestnancov totiž vo Vladiči niet. A keďže v dedinkách nie je obchod, dvakrát do týždňa obyvateľom privezie zo Stropkova chlieb a pečivo. „Už viem, kto chlieb berie v pondelok a kto v piatok. Nakúpim, donesiem a ľudia zaplatia cenu, ako v obchode. Prirážky si neúčtujem,“ smeje sa. Aby sa však ľudia necítili osamelí, starosta sa snaží v obciach organizovať spoločenské akcie a vrátiť tak život do tohto kúta sveta. Už štyri roky napríklad vo Vladiči oslavujú deň matiek. Každá žena dostane pozvánku na podujatie, kde ju čaká občerstvenie, kultúrny program i malý darček. Tento rok chce starosta prvýkrát zorganizovať i deň otcov. Aj muži sa totiž ozvali, že by podobné spoločenské podujatie uvítali pre seba. A na leto zase chystajú Jánske ohne. Grilovanie, hudba, tanec a spev, akcia, na ktorú prídu starší aj mladší. Len je starostovi trochu ľúto za časmi, keď to v obci žilo tradíciami a napríklad svadobné ceremoniály trvali aj týždeň. „Vždy tu žili duchom bohatí ľudia,“ dodáva. Počas letných mesiacov je však nielen vďaka podujatiam v dedinkách vždy živšie. „Ja to nazývam tak, že keď začnú prilietať divé húsky na tie poľské jazerá, tak za nimi prichádzajú aj naši obyvatelia a ich deti či vnuci. A sú, myslím, veľmi hrdí na to, odkiaľ pochádzajú,“ podotýka starosta. Práve tieto teplé letá, kedy ožijú obecné ulice smiechom návštevníkov i drevenice rodinami chalupárov sú azda najkrajšími chvíľkami aj pre ľudí, ktorí v dedinkách uprostred Nízkych Beskýd žijú celý rok. A keď je v dedine veselo, verejné osvetlenie hádam ani netreba zapínať.

Foto: Slido – Juraj Volko

MANAŽOVAŤ ŠŤASTIE VO FIRME? DÔLEŽITÉ JE POZORNE POČÚVAŤ

Hovorí vám niečo názov pozície „happiness manažér“, teda manažér šťastia? Hoci to môže znieť úsmevne, vo viacerých slovenských firmách je táto pozícia realitou. Voľne preložené, ide o človeka, ktorý vytvára produktívne prostredie a stará sa o spokojnosť tímu. Happiness manažéra má aj S ­ lido, spoločnosť známa vďaka rovnomennej aplikácii, cez ktorú môžu účastníci eventov bez ostychu klásť otázky. O čo sa teda stará manažér šťastia, aký má takáto pozícia zmysel? A prečo sú v Slido dôvera a zodpovednosť na prvom mieste?  Autorka: Zuzana Schaleková   Téma: Detox

Začalo to praktickými vecami – objednaním ovocia pre kolegov, skrášlením a zútulnením spoločných priestorov. Vo firme o 15-tich zamestnancoch sa ľudské zdroje riadia veľmi jednoducho. Kolegovia si navzájom všetko povedia, nie je teda treba zavádzať žiadne procesy. Čo však v prípade, že za 3 roky počet zamestnancov vzrastie na vyše 100? Princípy by mali ostať, myslí si Martin Šramko, ktorý vo firme ­Slido zastáva pozíciu happiness manažéra a stará sa tak o spokojnosť svojich kolegov a kolegýň.

33


Šťastný v práci? „Je otázka, čo znamená byť šťastný – pre nás to nie je ten, čo sa usmieva a tlieska rukami. Šťastný zamestnanec je ten, kto je uspokojený vo svojej práci, dokáže dlhodobo podávať dobrý výkon, cíti sa pri tom dobre, robí to, čo má zmysel preňho, ale aj pre firmu,“ objasňuje M. Šramko. Podľa neho to zároveň zahŕňa aj v akých priestoroch ľudia pracujú, či majú všetko, čo pre svoj výkon potrebujú, ale i to, ako sa stotožňujú s firemnou kultúrou. Na spokojnosti kolegov a kolegýň nepracuje sám, za posledné roky sa na oddelení ľudských zdrojov vytvoril tím 6 ľudí, ktorí majú na starosti riadenie ľudských zdrojov, ale aj internú komunikáciu. „Našou hlavnou úlohou je vytvárať prostredie, kde môže tím poddávať výnimočné výkony, aby nemusel míňať energiu na veci, ktoré mu berú pozornosť. To ide ruka v ruke s odbúravaním nadbytočných prekážok, či už byrokratických alebo funkčných, ako napríklad správny dizajn kancelárskych priestorov,“ objasňuje M. Šramko. Čo manažuje happiness manažér Martin sa v minulosti zaujímal najmä o to, ako sa ľuďom v Slido pracuje a čo potrebujú k lepšiemu výkonu. Zameriaval sa tiež na to, aby identifikoval témy, ktoré sú v danom čase pre zamestnancov aktuálne, a aby im porozumel a vedel napomôcť ich vyriešeniu. Na to mu slúžili individuálne rozhovory s rôznymi kolegami. Buď za ním prišli sami, alebo si ich vytipoval ako tých, ktorí ho v konkrétnej téme vedia posunúť ďalej. Jedným dychom však dodáva, že ak by na to bol sám, nebolo by to dostačujúce. Na dobré riešenie je potrebná spolupráca všetkých – od zamestnancov, cez ich tímlídrov, až po najvyššie vedenie. Keďže Martin je zároveň vyštudovaný interiérový dizajnér, ďalšou časťou jeho práce bola starostlivosť o pracovné priestory, ktorá v súčasnosti tvorí väčšinu jeho náplne. Vytvoriť takúto pozíciu má podľa neho zmysel, keďže pre firmu je dôležité, aby sa v nej ľudia cítili komfortne a mali všetko, čo potrebujú k tomu, aby sa im dobre a efektívne pracovalo. Detox od práce si ordinuje každý sám V Slido sa riadia 3 hodnotami, ktoré idú naprieč všetkými aktivitami firmy. „We care“ hovorí o tom, aby sa ľudia zaujímali o seba navzájom, ale aj o to, čo sa vo firme deje; „Don’t stop“ zase odráža snahu neustále vylepšovať, čo sa vylepšiť dá – od produktu, až po medziľudské vzťahy. Treťou hodnotou je „Simply clever“, čiže snaha o to, aby všetko, čo ľudia robia, dávalo zmysel. A práve v poslednej

34

hodnote vidí M. Šramko aj prevenciu voči vyhoreniu, či snahu o mentálny detox, ak je potrebný. Nemá totiž zmysel, aby ľudia pracovali až za svoju hranicu, keďže vo výsledku to poškodí nielen ich samotných, ale aj firmu.

„Veríme, že keď dáš ľuďom priestor pracovať samostatne, slobodne a zodpovedne, naučíš ich takémuto prístupu, tak je to dlhodobo udržateľné.“

„Náš postoj k work life balance je taký, že každý človek je zaň zodpovedný sám a ak je treba pomoc, poskytneme potrebnú podporu,“ uvádza M. Šramko a dodáva: „Chceme, aby človek mal sám nad ním svoju moc, aby si ho vedel sám nastaviť, samozrejme v spolupráci so svojím tímom. Vnímame, že vo firme máme rôzne typy ľudí – od tých, ktorí majú rodinu, záväzky a nemôžu tu byť od rána do noci, až po tých, ktorí sú napríklad po škole a vyslovene chcú zamakať, nechceme im klásť polená pod nohy.“ Ako hovorí, nechcú nastavovať plošné pravidlá, pretože je pre nich dôležité rešpektovať individuálne nastavenie a záujmy každého zamestnanca či zamestnankyne. ­Neznamená to však, že ich v tom nechávajú samých. Je úlohou každého tímlídra kontrolovať, v akej kondícii sú jeho ľudia a či nepotrebujú podporu alebo usmernenie. V minulosti sa vyskytol prípad, že zamestnanec niekoľko mesiacov intenzívne pracoval na novom projekte. Po jeho ukončení si vypýtal viacmesačné voľno, aby sa dokázal zregenerovať. Bez problémov ho dostal. Dôvera a zodpovednosť na prvom mieste Slido bol ešte v nedávnych rokoch startup, dnes sa, vzhľadom na počet zamestnancov, radí k stredným firmám. Je takýto prístup udržateľný aj pri ďalšom raste firmy? „Veríme, že keď dáš ľuďom priestor pracovať samostatne, slobodne a zodpovedne, naučíš ich takémuto prístupu, tak je to dlhodobo udržateľné. Keby sme sa snažili neustále nastavovať zákony, pravidlá, príkazy a zákazy, tak zamestnanec možno prestane rozmýšľať, len sa bude snažiť všetko dodržiavať. A to nikam nevedie, takú firmu nechceme,“ hovorí M. Šramko. Zamestnancovi preto dávajú súbor odporúčaní, ako v danej situácií postupovať, je však na jeho uvážení, ako bude konať. Jediná podmienka je, aby neohrozil biznis alebo svojich kolegov. Napríklad, jedno z prvých všeobecných odporúčaní je porozprávať sa so svojím tímlídrom a snažiť sa s ním situáciu

vyriešiť. „Naša skúsenosť je väčšinou dobrá. Keď máš vo firme dobrých ľudí, tak sa úprimne snažia takýto prístup nezneužiť. Samozrejme, môže niečo vystreliť – vtedy je lepšie sa s človekom osobne porozprávať predtým, než nastavíme nejaké pravidlo pre celú firmu,“ vysvetľuje M. Šramko. Kľúčové je, aby zamestnanci mali informácie Ďalšou súčasťou starostlivosti o zamestnancov je ich pravidelné informovanie o dianí vo firme. Slido na to využíva viacero nástrojov. Každý pondelok ráno sa zamestnanci stretnú na spoločnom „Monday morning meeting“, na ktorom si prechádzajú udalosti posledného týždňa, ako aj to, čo firmu čaká v tom nasledujúcom. Raz mesačne, spravidla v piatok poobede, zase prebieha ďalšie spoločné stretnutie. Obsahom je informovanie o novinkách – o tom, ako sa mení firma personálne, ale aj ako sa mení samotný nástroj, na ktorom je postavený biznis. Súčasťou je zároveň možnosť opýtať sa výkonného riaditeľa akúkoľvek otázku z ktorejkoľvek oblasti. Dvakrát v roku tiež odchádza celá firma spoločne na stretnutia mimo kancelárie, ktoré majú okrem pracovného aj tímbildingový rozmer. Spokojnosť zamestnancov si Slido tiež sleduje vďaka barometru – čo je set otázok, ktorý posielajú zamestnancom raz za kvartál. Ak sa v niektorej oblasti objavia nižšie čísla, „pátrajú“ po tom, čo je za tým. Na všetkých meetingoch sa zúčastňuje aj CEO, a podľa možností sa zároveň pripájajú aj kolegovia z ďalších častí sveta – San Francisca, Londýna a Bali. A aké sú benefity takéhoto prístupu? „Hlavnou výhodou je, že ľudia sú zosúladení, „na jednej vlne“ v tom, na čom firma pracuje, pretože náš biznis je dynamický, veľa vecí sa často mení, a preto potrebujeme, aby boli ľudia informovaní. Ďalšou veľkou výhodou je budovanie tímov a vzťahov v tíme, a to nám funguje veľmi dobre,“ uzatvára M. Šramko.

Foto: Zuzana Schaleková

35


UČÍ ĽUDÍ, AKO NEVYHORIEŤ.

Radíte ľuďom, ako nevyhorieť. Vám sa stalo to isté. Ako ste sa k tomu dopracovali?

SAMÉMU SA TO STALO Myslel si, že bude celý život aktivista. Po 12 rokoch v rôznych mimo­ vládnych organizáciách však vyhorel. Keď už nevedel, ako ďalej, začal robiť to, čo mu bralo najmenej energie. Šoférovať. Kúpil si minibus a prevážal ľudí i nábytok. A popri tom vyštudoval psychológiu. Dnes učí ľudí, ako sa syndrómu vyhorenia vyhnúť. Psychológ Matúš Bakyta. ­  Autorka: Jana Fedáková   Téma: Detox

Už ako dieťa som mal blízko k aktivizmu. Keď som v roku 1993 skončil elektrotechnickú priemyslovku, vedel som, že toto v budúcnosti robiť nechcem. Jedného dňa som narazil na infostánok Slobody zvierat. Nadchla ma myšlienka i pekné vzťahy ľudí v komunite. Cez nich som spoznal Greenpeace, kde som bol najprv neplateným aktivistom, neskôr už zamestnancom. Postupne som počas rokov 1994 až 2006 ako koordinátor projektov vystriedal viacero mimovládnych organizácii. Poslednou boli Ľudia proti rasizmu, kde som už vyhorel do tla. Ako to vyzeralo? Keď sa to stalo, ešte som nevedel, že ide o vyhorenie. Zistil som to až neskôr. Počas tých 12 rokov v mimovládnych organizáciách som mal v sebe taký zvláštny sebaobranný mechanizmus. Vždy, že keď som cítil, že má práca už nenapĺňa, že to je už rutina, stále tí istí ľudia, tak som organizáciu zmenil. Až neskôr som odpozoroval, že sa to opakovalo vždy v približne dvojročnom cykle. Keď som však nastúpil do Ľudia proti rasizmu, uvedomil som si, že už nemám silu pokračovať. Mal som pracovať s dobrovoľníkmi a hoci som mal byť ten, ktorý ich najviac motivuje, bol som spomedzi nich najskeptickejší.

„Nemali by sme sa nútiť do aktivít len preto, lebo ich robí môj kolega či kamarátka.“

Čo bolo potom?

Foto: Voices

36

Fáza zúfalstva trvala niekoľko mesiacov. Myslel som si, že to bude dočasné, že to prejde. Ale ono to neprechádzalo. Cítil som, že som vyčerpaný fyzicky aj psychicky, na nervy mi liezli už aj ľudia. Bolo to také depresívne obdobie, kedy som nerozumel, kam sa podela moja energia. Keď som s aktivizmom začínal, mal som pocit, že to budem robiť celý život. V 90-tych rokoch však bola vlna aktivizmu obrovská, za týždeň

sa u nás diali aj tri demonštrácie. Sloboda zvierat napríklad uskutočnila protest proti chovu medveďov v Číne pre výrobu afrodiziaka a pred čínske veľvyslanectvo prišlo 300 ľudí. Vlna spoločenského nadšenia však postupne klesala, medzitým nám niekto vypálil kanceláriu a zabili Daniela Tupého. To všetko boli pre mňa silné veci. Dlho som rozmýšľal, že už v mimovládnom sektore nemám čo robiť. Ale čo iné budem robiť? Začal som preto sledovať, ktoré z mojich každodenných aktivít ma najviac vyčerpávajú a kde som aspoň na nule. A zistil som, že ma celkom baví šoférovanie, lebo si pri tom vyvetrám hlavu. Po dlhom zvažovaní som si požičal peniaze, kúpil mikrobus a začal prevážať ľudí i nábytok. To ma živilo ďalších vyše desať rokov. A popri tom ste vyštudovali psychológiu. Áno. Nadchla ma jedna prednáška, na ktorú ma vzala moja vtedajšia priateľka. Uvedomil som si, že som počas posledných rokov vždy zachraňoval niekoho iného, často veci na opačnom konci sveta. Bojoval som proti jadrovým testom v Tichomorí, za medvedíkov v Číne, proti ťažbe v amazonskom pralese, proti politike Georga Busha, za ľudské práva v Tibete. A potom som si uvedomil, že je čas začať zachraňovať aj seba. Syndrómu vyhorenia sa venujete od roku 2007, už počas štúdia ste o tom napísali bakalársku aj diplomovú prácu. Bola dôvodom osobná skúsenosť? Chcel som sa o tom dozvedieť viac a zároveň zvýšiť povedomie o syndróme vyhorenia. Ja som vyhorel, pretože som nevedel, že to, čo sa mi deje, je vyhorenie. Chcel som, aby sa ostatní do takejto fázy nedostali. V rámci diplomovej práce som zorganizoval workshop pre ľudí z mimovládneho sektora o vyhorení. Vtedy mi jeden kamarát, ktorý bol aktivistom, a zároveň mal malú reklamnú agentúru navrhol, aby som takéto workshopy robil aj pre firmy. Ako „neziskovkár“ som mal trochu predsudky, ktoré sa ale nenaplnili. Začal som robiť workshopy a tešilo ma to stále viac. A mám pocit, že za tých desať rokov sa to povedomie veľmi zlepšilo. V čase, keď som písal diplomovku, bolo náročné zohnať k tejto téme nejaké zdroje zo Slovenska alebo Česka. Dnes ich je veľa, čo je dobré.

37


Aké sú tie prvé signály, ktoré by mali človeka upozorniť, že niečo nie je v poriadku? V prvom rade si treba všímať vlastné telo, ktoré často zanedbávame. Keď sme chorí, dáme si tabletku a ideme do práce. Keď sme unavení, urobíme si tretiu kávu. Raz za čas pri dôležitých veciach sa to dá, ale ak sa takto správame dlhodobo, čo robí tá časť tela, ktorú potlačíme? Niekde sa to ukladá. Typickým prejavom je potom problém so spánkom. Ľudia by si aj chceli oddýchnuť, ale mozog im pracuje. Alebo majú bolesti hlavy či cítia celkovú únavu. Ja som v období vyhorenia mal chrípku s vysokými teplotami aj päťkrát ročne.

„Ľudia často v životnom kolobehu a tlaku zabudnú na svoje detské sny, a tak spolu vymýšľame, ako si ich teraz splniť. A často to nie sú náročné veci.“

Každý človek má štyri zložky osobnosti: fyzickú, sociálnu, intelektuálnu a spirituálnu. Ja radím ľuďom, aby si raz za týždeň urobili ich inventúru a sledovali, ktorá zložka je podvyživená a ktorá naopak prepálená. Ak sa rozprávame o vyhorení, najčastejšie sú prepálené časti sociálna a intelektuálna. Ľudia, ktorí sú preťažení sociálne, potrebujú potom zväčša stráviť viac času sami so sebou. Aj ja som vlani na jeseň cítil, že mám toho už trochu veľa, a tak som si požičal od kamaráta chatu v Nízkych Tatrách a bol tam deväť dní sám. Púšťal som si hudbu, pozeral filmy, chodil na túry a bola to jedna z mojich najlepších dovoleniek v živote. Nemali by sme sa nútiť do aktivít len preto, lebo ich robí môj kolega či kamarátka. Mali by sme robiť to, čo cítime, že robí dobre nám. Ktoré veci by si na nás malo všímať naše okolie? Človek je často podráždený, sociálne pasívny, má zlý partnerský život či jeho výkonnosť v práci klesá. Ja používam test, ktorý sleduje tri veci. Prvou je depersonalizácia (odosobnenie), teda do akej miery dokážeme ľudí vnímať ako ľudské bytosti a kedy sú nám už protivní. Druhou

38

je emocionálne, psychické vyčerpanie a treťou osobné uspokojenie. Čím viac je človek depersonalizovaný a emočne vyčerpaný a čím má naopak menšie osobné uspokojenie, tým viac je náchylný k vyhoreniu. Koľkokrát za posledné obdobie ste odchádzali z práce s tým, že dnes to bol fajn deň, lebo som urobil mnoho dobrej roboty? Osobné uspokojenie je dôležité, lebo potrebujeme vidieť výsledok svojej práce alebo aby nás za ňu niekto pochválil. Aby terapia bola účinná, je dobré vedieť, kde tkvie príčina a odkiaľ treba začať klbko rozmotávať.

vedela, že bude zubárkou, splnilo sa jej to, napĺňa ju to a zrejme do smrti to bude robiť s nadšením. A potom existuje druhá skupina ľudí, ktorá sa nejakú časť života venuje jednej téme, jednej profesii a inú časť života robí diametrálne odlišné veci. Táto skupina ľudí bola počas komunizmu podozrivá, boli označovaní ako fluktuanti. Aj dnes, ak niekde neodpracujeme aspoň rok, ďalší zamestnávateľ nás môže podozrievať, že tam niečo nebolo v poriadku. A tak je náš prístup často taký poddanský. Hovoríme si, že vydržíme, veď to nie je ešte až také zlé.

Do akej miery si človek vyhorenie dokáže spôsobiť sám?

A niekedy si zase človek dlhé roky buduje pozíciu, chce sa akoby vyšplhať na Everest. A keď naň vyjde, nevie, čo robiť ďalej. Alebo je ešte len v nejakých 6 000 metroch a povie si: mne sa tam vlastne nechce ísť, to bol sen môjho otca, alebo mu jednoducho dôjdu sily. Aké to je otočiť sa a ísť dole? Často sú s vyhorením spojené pocity zlyhania, no niekedy je to iba strach zo zmeny, ktorá však po dobrom zvážení môže byť veľmi oslobodzujúca.

Faktory môžu byť vonkajšie, vnútorné, prípadne kombinácia oboch. Veľa závisí na osobnostnej predispozícii. Na syndróm sú najviac náchylní workoholici, perfekcionisti alebo ľudia, ktorí nedokážu povedať nie. Otázkou je, čo ich poháňa. U mňa to bola potreba sebarealizácie či uznania, ktoré boli pre mňa akousi drogou, keďže som vyrastal v kultúre, kde tieto veci veľmi neexistovali. Alebo človek rozbehne dobrú firmu a začne sa mu dariť, jeho pracovný čas sa mu vymkne spod kontroly. Aj vonkajšie faktory sú pestré. Môžu to byť zlé vzťahy na pracovisku, nepríjemný šéf, spoločenská či ekonomická nedocenenosť profesie, časté konflikty.

„Sociálne siete im ukazujú príbehy úspešných startupistov, youtuberov, života bez obmedzení, čo mladým vnútorne kladie vyššie nároky aj na seba samých. Pričom to, ako sa prezentujeme na sociálnych sieťach, často nie je skutočná realita.“

Často sa však správame veľmi komfortne. Nie sme dostatočne odvážni meniť zaužívaný spôsob života, či už vo vzťahoch alebo v práci, hoci už dávno nie sme šťastní. Učí nás k tomu aj spoločnosť? Existuje jeden faktor, o ktorom sa nehovorí, je to akési dedičstvo komunizmu. Človek si už takmer na základnej škole má vybrať svoje budúce povolanie. Moja kamarátka už v škôlke

Môže byť syndróm vyhorenia taký závažný, že sa už človek nevráti do práce? Áno. Existuje niekoľko fáz vyhárania a my sa stále v nejakej z nich nachádzame. Na začiatku je to nadšenie, potom príde stagnácia, frustrácia, apatia a nakoniec syndróm vyhorenia. V tom procese sa neustále hýbeme oboma smermi podľa toho, koľko máme dobrých a zlých dní. No keď sa človek dostane do posledného štádia, naozaj pomôže už iba zásadná zmena práce a psychoterapia. Ak teda zájdeme príliš ďaleko, niekedy už nie je čo zachraňovať, podobne ako v partnerských vzťahoch. Mal som dokonca klientov, ktorí skolabovali na ulici alebo boli u lekára s vážnym srdcovocievnym či žalúdočným ochorením. Za tým všetkým bola aj psychika. Niektoré firmy preto používajú sabbatical. Radšej nech sa im zregeneruje dobrý človek, do ktorého investovali, ako školiť nového. Akí ľudia k vám chodia? Sú to najčastejšie ľudia vekom medzi 35 až 40 a prekvapilo ma, že v poslednom čase prichádza za mnou viac mužov ako žien. Ženy svoju prácu a problémy v nej asi viac rozoberajú, riešia. Muži skôr držia, chcú byť silní. Ale u každého je v poriadku, ak nevládze. Niekedy ku mne prídu ľudia len na jednu konzultáciu, potrebujú

Foto: Voices

si veci ujasniť. Často aj vedia, že chcú z práce odísť a potrebujú akoby iba odobrenie od niekoho zvonku. Vždy sa ich pýtam, či chcú zostať na súčasnej pozícii a ideme hľadať zdroje, ktoré im pomôžu vydržať alebo je čas sa posunúť niekam inam. Potom uvažujeme kam, kedy a ako. Ľudia často v životnom kolobehu a tlaku zabudnú na svoje detské sny, a tak spolu vymýšľame, ako si ich teraz splniť. A často to nie sú náročné veci. To, že človek vyhorí alebo že vyhára, teda niekedy nemusí byť zlá skúsenosť. Posunie ho to. Keď hovoríme o veku, zdá sa mi, že paradoxne aj veľa mladých ľudí je dnes vyhorených. Máte takú skúsenosť? Áno, sťažovali sa mi viacerí ľudia z firiem, že k nim prídu pracovať 25-roční absolventi a za krátky čas vyhoria. Vraj sú viac precitlivení. Psychický tlak na nich je však obrovský. Mladí dnes majú veľa možností a niekedy je ťažké sa rozhodnúť pre „tú správnu cestu“. To môže byť zaťažujúce. Sociálne siete im ukazujú príbehy úspešných startupistov, youtuberov, života bez obmedzení, čo im vnútorne kladie vyššie nároky aj na seba samých. Pričom to, ako sa prezentujeme na sociálnych sieťach, často nie je skutočná realita.

39


K. ŠIMONČIČOVÁ:

10 RÁD AKO NEVYHORIEŤ

OD MATÚŠA BAKYTU 1.

Vždy, keď hovoríš niekomu ÁNO, zváž, či nehovoríš NIE sebe. Nastav si svoje hranice. Nauč sa povedať NIE.

2.

Rob to, čo cítiš. Ak si unavený, tak si zdriemni. Ak sa nechceš socializovať, tak ostaň doma. Nechoď niekam len preto, že sa to patrí. Choď, lebo chceš.

3. 4.

40

Nájdi si koníčky. Nie si len tým, čím si v práci. Nájdi svoje ďalšie ja. Rob prácu, ktorá ťa čo najviac napĺňa. Nájdi odvahu tú súčasnú zmeniť. Netráv denne osem hodín niečím, čo pre teba nemá zmysel a čo ťa neteší.

5.

Nechoď z práce rovno domov. Deň sa nezačína a nekončí prácou. Choď na prechádzku, stretni sa s priateľmi.

6.

Rob si inventúru zložiek osobnosti – fyzickej, sociálnej, intelektuálne a spirituálnej. Uvažuj, ktorá je chudobná a ktorá prepálená. A zmeň to.

7.

Rozvíjaj sa. Ten, kto pravidelne spoznáva nové veci, nestagnuje. Prihlás sa na nejaký kurz. Len tak pre potešenie.

8.

Neboj sa o syndróme vyhorenia hovoriť. Navštív psychológa, ak cítiš, že niečo nie je v poriadku. Staraj sa o svoje duševné zdravie. Toto nemá byť tabu téma. Týka sa všetkých.

9.

Spíš si, čo ti v práci energiu berie a čo ti ju naopak dáva. A zdieľaj to s ostatnými kolegami. Možno to, čo teba nebaví, niekto urobí rád a ty zase môžeš niečo iné urobiť zaňho.

10.

Ak nemáš odvahu navštíviť psychológa, otestuj sa sám. Rôzne testy nájdeš na www.vyhorenie.sk alebo www.psychoweb.cz.

ZMENILA BY SOM OTČENÁŠ NA: „VODA, STROM A CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ“ Volajú ju „strombudsmanka“. Tam, kde je v ohrození nejaký strom, je i Katarína Šimončičová. Ochranárka a aktivistka už roky so zápalom presadzuje zachovanie zelene v mestách a bojuje proti výrubom stromov na celom Slovensku. Je členkou iniciatívy Bratislava otvorene, občianskeho združenia Nádej pre Sad Janka Kráľa či odborníčka v komisii územného a strategického plánovania, životného prostredia a výstavby pri mestskom zastupiteľstve. V roku 2013 získala za svoje úsilie prestížnu cenu Biela vrana.  Autorka: Lucia Galdíková   Téma: Životné prostredie

Foto: archív K. Šimončičovej

41


Katarína Šimončičová detailne pozná zákon o ochrane prírody a krajiny, dokonca lepšie ako mnohí úradníci. Prísne a nekompromisne dozerá na odôvodnenosť rozhodnutí súvisiacich s povoleniami výrubov drevín. Posiela odvolania, žiada vysvetlenia, protestuje, nahlas vyjadruje svoju mienku. Nenechá si ujsť takmer nijaké výrubové konanie: „Som účastníčkou všetkých výrubových konaní – aj jedného stromu – pre istotu, čo ak pôjde o nejakú veľkú vŕbu alebo lipu.“ Hodiny strávené za počítačom kontrolovaním moci samospráv a písaním odvolaní ale vôbec nevychádzajú nazmar – neraz už priniesli svoje ovocie v podobe množstva zachránených stromov. Strom – najlacnejšie klimatické zariadenie „Strom je najlepšie a najjednoduchšie klimatické zariadenie,“ tvrdí K. Šimončičová. Denne odparí až 400 litrov vody. Ak sa navyše z tieňa stromu premiestnite mimo neho, pocítite minimálne 10-stupňový rozdiel. K. Šimončičová je presvedčená, že stromy ľudí vo všeobecnosti upokojujú: „Keby sme mali viac stromov, nemali by sme toľko stresu,“ a s úsmevom poznamenáva, že: „Potom by nás nedokázali rozčúliť ani politici a ich vyjadrenia v televízii.“

Som účastníčkou v ­ šetkých výrubových ­konaní – aj ­jedného stromu – pre istotu, čo ak pôjde o nejakú veľkú vŕbu alebo lipu.“

Je dokázané, že ak sú napríklad pri škole vysadené stromy, deťom v nej sa darí lepšie. Prieskumy ukázali i to, že ak majú ľudia pri sebe skupinu

42

stromov, rýchlejšie sa im hoja pooperačné rany. „Ak toto všetko vieme, nerozumiem, prečo dávame prednosť investorom a neporiadnym úradníkom, aby si so stromami robili čo chcú,“ nechápavo krúti hlavou K. Šimončičová.

Nás, ochranárov, neznášajú, lebo upozorňujeme na to, čo nastane v budúcnosti. Ale potom, keď sa tak stane, už bude neskoro.

K ochrane prírody ju odmalička prirodzene viedli rodičia. Keď im pred domom tienili tri veľké lipy, mama si len sťažka povzdychla: „Prečo ja mám takú smolu, že moja dcéra je ochranárka? Už som tu dávno mohla mať svetlo.“ Dcéra jej však potom pripomenula, že ak by tam stromy už nestáli, nemala by sa pred páľavou kde skryť. Vysadenie líp na námestí – proces na dlhé lakte Jedným z úspechov, ktoré sa K. Šimončičovej podarilo dosiahnuť, je vysadenie štyroch líp na bratislavskom Hlavnom námestí. Začalo sa to tým, že šéf krajského pamiatkového úradu raz zmienil, že by si vysadenie nových stromov na tomto mieste „vedel predstaviť“. Keď K. Šimončičová pripravovala nový projekt, spomenula si na jeho ochotu a spýtala sa ho: „Ešte stále si to viete predstaviť?“ „Viem,“ odpovedal riaditeľ a Katarína začala s prípravami.

Ich súčasťou boli aj diskusie a taktické a rétorické manévrovanie s mestom i pamiatkarmi. Tí totiž, ako hovorí K. Šimončičová, nechcú

mať pred budovou konkrétnej chránenej pamiatky žiadne stromy, aby nezakrývali jej fasádu a nebránili vo výhľade. Aktivistka za mestskú zeleň im však pripomína, že čoskoro si pamiatky ľudia nemusia ísť ani pozrieť, keďže sa pre horúčavy nebude dať v meste fungovať. Ľudia si ich nebudú môcť ani len odfotiť, pretože pre nedostatok tieňa neuvidia ani na obrazovku telefónu. Stromy robia bývanie atraktívnejším Hoci je už na dôchodku, túžba starať sa o stromy jej dodáva silu neustále. Ako sama hovorí, jej najväčšou motiváciou sú zlosť a hnev. Niet sa čomu čudovať, veď len v Bratislave sa ročne vyrúbu tisíce stromov, ktoré musia uvoľniť priestor stavbám developerov. Priznáva, že často musí vysvetľovať aj investorom, že byty budú mať lepšiu predaja schopnosť, ak v ich okolí bude stáť aspoň jeden strom. Zvrátenie neželanej situácie je však viac ako možné. Dôkazom je napríklad zachované stromoradie 18 soforov japonských na Kulíškovej ulici v bratislavskej mestskej časti Ružinov. Zdravé stromy sa vlani mali stať obeťou zásahu stavebnej firmy, pretože ich korene prekážali pri plánovanej oprave chodníkov. Našťastie sa výrub po rozhovoroch obyvateľov s predstaviteľmi mesta nakoniec nekonal a stromy tam stoja dodnes. Zákony nie je treba meniť, stačí ich dodržiavať Zákony o ochrane prírody máme na Slovensku podľa K. ­Šimončičovej vypracované dobre. Problém je však to, že málokto dôkladne pozná ich obsah. Za každý vyťatý strom musí byť totiž zasadený ďalší, ktorý bude primerane veľký. Častým problémom je, že sa sadia stromy s omnoho užším kmeňom ako boli tie pôvodné. „Keby

Foto: Ctibor Bachratý

vysadili aspoň tri stromy za jeden, viete si predstaviť, čo by sme tu už mali za les?“ pýta sa strombudsmanka. Nespochybniteľná a nevyčísliteľná hodnota stromov, ktoré zachytávajú škodlivé látky z ovzdušia, a sú tak prospešné pre celý ekosystém vrátane všetkých ľudí, sa predsa len dá vypočítať čisto matematicky, podotýka pragmaticky K. ­Šimončičová. „Spoločenská hodnota stromu sa určuje podľa veľkosti obvodu jeho kmeňa a prirátavajú sa k tomu i rôzne prirážkové indexy. Kalkulačka nepustí – hodnota stromu s priemerom 17 až 20 centimetrov je približne 184 eur, ak by sme ju chceli premeniť len na peniaze.“ Aktívny občan chráni stromy „Nás, ochranárov, neznášajú, lebo upozorňujeme na to, čo nastane v budúcnosti. Ale potom, keď sa tak stane, už bude neskoro. Keď nebudeme mať stromy a vodu, nebudú ani potraviny, a povraždíme sa kvôli tomu,“ varuje K. Šimončičová. „Chcela by som zmeniť Otčenáš na – voda, strom a chlieb náš každodenný,“ dodáva ochranárka telom i dušou. Každý z nás by si mal podľa nej vybrať jeden svoj strom, sledovať, čo sa s ním deje a v prípade potreby upovedomiť príslušný úrad. „Ľudia by mali dávať pozor na to, čo poslanci robia, ako sa starajú o svojich občanov a dávať najavo svoj názor. Veď samospráva znamená všetci spolu – orgány v spolupráci s občanmi.“ V pamäti jej utkvela dojímavá súťaž pre deti Chráň svoj strom, ktorá by bola ideálnym príkladom i do budúcnosti. Jeden malý chlapec si vtedy do svojho zápisníka, kde zaznamenával všetko, čo v súvislosti so stromom spozoroval, poznačil: „Pred naším domom rastie breza a deti jej stále škodia – lozia na ňu a lámu konáre. Ja som si povedal, že ju budem chrániť. Na každého kričím: Je to môj strom, dajte mu pokoj!“

43


LEKTORKA RODIČOVSTVA:

DIEŤAŤU POMÔŽE UŽ TO, ŽE SA HO SNAŽÍTE POCHOPIŤ Rodičia dnes majú o výchove naštudovaného toľko, že sa v tom strácajú. Martina Vagačová si však nemyslí, že „riešia“ až príliš. Ak totiž chceme, aby niečo fungovalo, musíme sa o to zaujímať. Práve preto sa cez tzv. efektívne rodičovstvo snaží prekladať teóriu do praxe a radiť rodičom pri konkrétnych situáciách. Tvrdí, že neexistuje zlý rodič alebo neposlušné dieťa. Existuje len vzniknutý problém, na ktorý sa dá nájsť riešenie.  Autorka: Ivana Vagaská   Téma: Výchova

Čo nás robí dobrými rodičmi? Nielen v rodičovstve, ale v akomkoľvek vzťahu je dôležité byť ochotní pozerať sa na svet aj očami druhej strany. Kľúčom k spojeniu je empatia. Veľmi dlho trvá, kým sa dieťaťu vyvinie logická časť myslenia a tiež kým dieťa vie pomenovať svoje pocity. Ako rodičia by sme si mali byť tohto vedomí a pracovať na sebe – empatia nie je vrodená, musí sa trénovať ako akákoľvek iná zručnosť. Je práve empatia to, na čom je založené efektívne rodičovstvo? Efektívne rodičovstvo je založené na pocite spolupatričnosti, ktorý je centrálnou témou individuálnej psychológie A. Adlera. Vychádza z toho, že ľudské spoločenstvo má zásadný význam pre vývoj jedinca. Bez neho

Foto: Gabina Weissová

44

45


okrem času v škôlke aj hodiny na krúžkoch, to si spočítajte aj s dochádzaním a vyjde vám, že sú aj vyše 10 hodín „v práci“. Čiže tam, kde sa od nich niečo vyžaduje, kde sa musia správať určitým spôsobom. Do tých 6 – 7 rokov je pritom veľmi dôležitá voľná hra – nikto neriadi to, nad čím mám rozmýšľať, čo robiť, „poflakujem sa“ a spoznávam. Objavujem, čo robím rád a aj sám seba.

„Je dôležité uvedomiť si, že my vlastne svoje deti nezažívame v podobe, kým raz budú, ale v procese neustálej zmeny.“

S akým problémom sa na teba najčastejšie rodičia obracajú?

Foto: Simon Rae

by sa jednotlivec nevedel orientovať ani prežiť, keďže sme vzťahové bytosti. Ľudia sa potrebujú identifikovať so skupinou, potrebujú spolupracovať. Len tak zažívajú pocit vlastnej hodnoty a významu pre druhých. Výsledkom prirodzenej ľudskej potreby patriť vzniká pocit spolupatričnosti. Je však potrebné a dôležité ho rozvíjať. Cit spolupatričnosti je tým silnejší, čím viac sa nám darí nachádzať svoje miesto v spoločnosti a prispievať k jej prospechu. Spolu s ním rastie aj náš osobný pocit spokojnosti.

„Empatia nie je v ­ rodená, musí sa trénovať ako ­akákoľvek iná zručnosť.“

46

Čo to znamená pre rodiča? To, že žiadne dieťa nekoná s úmyslom ísť proti nemu. Jeho cieľom nie je rodičovi ublížiť, vyhrať nad ním. Dieťa v danom momente svojim správaním vyjadruje, čo potrebuje. Keďže je oproti rodičovi málo komunikačne zručné, má málo nažitých skúseností, použije aj nevhodné správanie. Čiže rodič by mal zastavovať nevhodné správanie, avšak prostredníctvom pocitov dieťaťa zistiť, čo potrebuje. To všetko sa deje v súlade s potrebami rodiča či okolia. Zoberme si napríklad situáciu, že mama odchádza na stretnutie s kamarátkou a dieťa ostáva doma s otcom. V momente, keď sa začne mama obliekať, dieťa spustí plač, drží ju za nohy, nechce ju nikam pustiť. Mama by mala uistiť dieťa, že chápe,

že by chcelo, aby ostala doma: „Aj ja som rada s tebou a tiež som rada aj so svojou kamarátkou, za ktorou práve odchádzam. O nejaký čas sa vrátim. Zatiaľ budete s ockom robiť niečo, na čo máš chuť, navečeriate sa a ja prídem.“ Ide teda o budovanie vzťahu prostredníctvom vzájomného rešpektu, budovaním dôvery a uplatňovaním zodpovednosti. V čom sme iní rodičia ako generácia pred nami? Veľa rodičov dnes chce mať deti ako „parťákov“, je tu väčší rešpekt, potreba s deťmi niečo zažívať. Zároveň však väčšia odtrhnutosť od komunity, starých rodičov – rodičia sú dnes väčšinou na výchovu dieťaťa sami. A je tu aj oveľa väčší tlak na výkon ako kedysi. Dnešné deti sú veľmi často preťažované. Už škôlkari trávia

S tým, ako regulovať emócie. A to nielen emócie dieťaťa, ale aj tie svoje. Rodičia ma vyhľadajú, keď sa stretnú s prvým vypuklejším problémom, a tým je zvyčajne obdobie vzdoru. Veľa z nich zostane doslova zdesených, že ako je možné, že ich dieťa sa takto správa. Ja sa snažím ich upokojiť – buďte radi, máte normálne, zdravé dieťa. Sú určité vývojové štádiá a ono obdobie „pokoja“ je v zásade veľmi krátke – od šiesteho roku do puberty. Preto je dôležité uvedomiť si, že my vlastne svoje deti nezažívame v podobe, kým raz budú, ale v procese neustálej zmeny. A úlohou rodiča je byť pre dieťa sprievodcom počas tejto zmeny. Aj s vedomím toho, že to vôbec nie je ľahké. Prečo o náročných stránkach rodičovstva vieme tak málo? V spoločnosti stále pretrváva mýtus, že rodičovstvo je niečo, s čím sa narodíme, a keď to príde, automaticky zvládneme túto rolu. A to je úplný nezmysel. Celkovo o tom, ako žiť vzťahy, sa nehovorí. Ani o emóciách. Emócie sú oproti výkonu stále niečím, čo sa v spoločnosti často považuje za slabosť. A ľudia sa preto boja priznať, ak niečo nie je harmonické, bezchybné. Boja sa zdieľať svoje skutočné prežívanie. Jednoducho, máme problém, tak ho zatlačíme do úzadia. Keď však príde do rodiny dieťa, začne narážať na tieto „nášľapné míny“ a zrazu to všetko ide von. Darmo ste si o sebe mysleli, že ste pokojná

osoba, až dieťa s tou intenzívnou blízkosťou a vysokými nárokmi vám ukáže, ako to s vami je. Čiže pri dieťati sa stretneme sami so sebou? Presne tak. Deti chcú sebaistého rodiča, ktorý vie, čo robí a odkiaľ kam kráča. Rodičia prichádzajú na moje kurzy kvôli deťom a potom sú prekvapení: „Však to je celé o mne, nie o dieťati.“ Myslím tým najmä deti do 6 rokov, kde je vplyv rodiča kľúčový. Na mojich kurzoch vidím, ako rodičia oceňujú, že ide o bezpečný priestor pre zdieľanie. Kde môžu na seba povedať aj „ťažké veci“ a pochopiť, že v tom, čo zažívajú, nie sú sami. Ako tieto kurzy prebiehajú? Predovšetkým začíname s pochopením princípov budovania vzťahu, teda rozoberieme zásady rešpektujúcej výchovy. Keďže ide o adleriánsky prístup, dodávanie odvahy ísť svojou vlastnou cestou je jeden z kľúčových postojov, ktorý rodičom osvetľujem. Učíme sa konkrétne komunikovať povzbudzovanie a podporu dieťaťa, ktorá buduje sebaistotu, odhaľuje mu jeho jedinečnosť a rozvíja pocit schopnosti zvládať život svojou vlastnou výbavou a tempom.

Martina Vagačová • Je mama dvoch detí, výchovná poradkyňa a lektorka ­Efektívneho rodičovstva. • Od roku 2010 sa venuje tomuto overenému konceptu výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý už zmenil vzťahy a život tisícok rodín po celom svete. • Vyškolila na kurzoch viac ako 1 000 rodičov, odprednášala a viedla stovky prednášok a rodičovských klubov. • Venuje sa aj vzdelávaniu pedagógov a vychovávateľov a poskytuje individuálne poradenstvo. • S rodičmi rieši ich konkrétne výchovne problémy, pomáha im nachádzať ich vlastné a jedinečné riešenia a prebúdza ich prirodzené rodičovské schopnosti.

Je to veľká výzva, pretože ide o niečo, čo sme väčšinou v detstve nezažili a mnohí si povzbudzovanie pletú s chválou. To sú mnohokrát vyjadrenia typu: „Ty si ale dobré dievčatko, keď takto poslúchaš rodičov.“ Dieťa nemusí

47


rozumieť, čo má dospelý konkrétne na mysli, keď toto hovorí. V dôsledku toho sa nabudúce ani nemusí trafiť správne. A čo potom? Nie som dobrá? Nechávať pocit vlastnej hodnoty na hodnotení druhých, ktorí o mne nemôžu všetko vedieť, je veľmi riskantné a najmä vedie k súťaživosti. A to, čo sa snažíme efektívnym prístupom vybudovať, je naopak spolupráca a spolupatričnosť. A keď spolupráca nefunguje? Riešenie konfliktov a disciplína je veľká výchovná téma. Tu sa dotýkame pochopenia dopadov odmien a trestov, ktoré všetci dobre poznáme. Tie sú v tomto prístupe, nazvime to, výchovnou skratkou, v podstate riskantnou cestou. Mať veci pod kontrolou a navyše okamžite, je veľmi lákavé. Ak však na to idete vzťahovým spôsobom, a teda vytvárate bezpečný priestor na to, aby dieťa mohlo hľadať a skúšať tú svoju cestu, tak mu vytvárate aj priestor na to, aby robilo chyby. A tu je zase veľkou témou miera, do akej to dovolíme. Veľa rodičov, ktorí odmietnu mocenský prístup k deťom, ide zase do opačného extrému. Nedávajú hranice, dookola vysvetľujú, debatujú. A to môže zájsť až k horším dôsledkom ako autoritárska výchova.

„Podpora – voľnosť – h ­ ranice – to ­všetko je potrebné, aby sme vedeli vo svete fungovať.“

Čo je správny prístup? Podpora – voľnosť – hranice – to všetko je potrebné, aby sme vedeli vo svete fungovať. Dôležitá však je forma, akou hranice nastavujeme. A tu si treba pamätať dva základné postoje – jasnosť a láskavosť. Kriticky rozmýšľať a múdro sa rozhodnúť

48

deti naučíme len tak, že majú voľbu a slobodu rozhodovania, ale samozrejme vo vymedzenom, bezpečnom priestore, s následným uplatňovaním zodpovednosti. Je prirodzené sa odmeniť. Spríjemňujeme si tak to, čo je pre nás náročné, ťažké. Odmena by však nemala byť podmienkou vykonania danej činnosti. Samotná činnosť sa potom pre deti stáva len prekážkou k odmene. Potvrdzujú to aj výskumy, napríklad aj ten, kde deti odmeňovali za čítanie kníh. Deti si postupne vyberali knihy s väčšími písmenami, hrubšími stranami, veľa ilustráciami… Už nešlo o radosť z čítania, ale o to, dostať sa čo najrýchlejšie k odmene. Ako teda motivovať dieťa k tomu, do čoho sa mu nechce? Niektoré veci sa urýchľovať nedajú. Sú rôzne typy detí a treba rešpektovať ich tempo. Veľakrát sa stane, že dieťa zrazu nechce chodiť na krúžok, ktoré si samo vybralo a chodilo tam predtým rado. A napríklad od 5-ročného dieťaťa nedostanete tak ľahko dôvod prečo. Často sa nemuselo udiať nič jemu samotnému. Citlivé deti však veľmi vnímajú atmosféru, zvýšený hlas, konflikt, ktorý prebehol hoc aj medzi niekým iným. Nezostáva vám nič iné len s dieťaťom empatizovať, nasledovať ho. Povzbudzovať, podporovať, ukazovať, že sa to dá zvládnuť, „postrkávať“, ale nenútiť. Skúsiť si ísť na krúžok na ďalšiu hodinu možno iba sadnúť, zostať pozorovať z diaľky. Takto krok po kroku pomáhame dieťaťu nadobudnúť stratené bezpečie, istotu. Ak prídu komentáre z okolia, dať najavo, že je v poriadku, čo dieťa robí, keďže má na to dôvod. Keď sme pri komentároch okolia, veľa rodičov zažilo situáciu, keď sa dieťa doslova hádže o zem v obchode či na ihrisku, pretože niečo nie je podľa jeho predstáv…

Áno, to je situácia, kedy naozaj nemáme veľkú vôľu empatizovať s dieťaťom, lebo sami sme pod tlakom. Máme pocit, že by sme tým odobrili jeho správanie. Ale empatia nemá nič spoločné s tým, či s daným správaním súhlasíme alebo nie. Je to o snahe precítiť pocit dieťaťa na sebe samých, aby sme porozumeli jeho potrebe v danom momente. Je rozdiel, či je zúfalé, bezmocné alebo nahnevané, aj keď navonok to môže vyzerať rovnako. Cestou teda je snažiť sa dieťaťu pokojne prihovárať, skúsiť pomenovať jeho pocity. Áno, môžete mať pocit, že vás cez ten krik nepočuje a nevníma, pravda je však taká, že dieťa vníma vašu snahu priblížiť sa mu a často mu to stačí na to, aby sa upokojilo.

Foto: Efektívne rodičovstvo

To znie veľmi ľahko v teórii, zachovať pokoj v takej situácii je však veľmi náročné.

Rodičia na workshope efektívneho rodičovstva.

Preto sa predovšetkým treba snažiť dieťa takým situáciám zbytočne nevystavovať. Ísť do hlučného obchodu a nebodaj do hračkárstva s unaveným a hladným dieťaťom po celom dni v škôlke je celkom riskantný nápad. A keď si zoberieme klasickú situáciu ráno, kedy dieťa nespolupracuje a rodič už vie, že meškajú do škôlky aj do práce, a hladina stresu sa zvyšuje, vtedy si treba pamätať tie základné princípy, a teda „jasne a láskavo“.

Ako rodičia robíme chyby, emócie často prevládnu nad empatiou, nereagujeme tak, ako by dieťa v tej chvíli potrebovalo. A vzápätí nám je to ľúto. Čo s tým?

V praxi to môže vyzerať takto nejako: „Chápem, že by si rád zostal doma, aj ja mám často takéto pocity (môžem dieťa objať, pohladkať). Mňa však už čakajú v práci, takže teraz ťa zoberiem a potrebujeme vyraziť. Po ceste sa môžeme rozprávať o tom, čo by sme radi spolu robili, keď ťa poobede vyzdvihnem. Niečo, na čo sa môžeme spolu tešiť.“ Sú deti, ktoré sa ani po tomto neupokoja a celé si to odplačú. Ale popritom predsa len cítia, že rodič sa snaží byť v tom s nimi, že sa im snaží pomôcť, že ich potreby mu nie sú ľahostajné. A toto buduje u dieťaťa dôveru.

Vďakabohu, že robíme chyby. Ak by sme ich nerobili, tak to naše deti „vzdajú“ hneď na začiatku – však ako by sa mohli vyrovnať takej dokonalosti? Nielen deti, ale aj my dospelí sa učíme skúsenosťou, zážitkom. A aj v takýchto situáciách sme deťom modelom, podľa nášho správania sa učia, ako to má fungovať. Takže rovnako, ako by sme sa mali ospravedlniť dospelému, aj dieťaťu treba vedieť povedať: „Mrzí ma to, toto som naozaj spraviť nemala. Nabudúce si dám na to pozor, aby sa to neopakovalo.“ A skvelé je aj spolu s dieťaťom vymyslieť, ako by sa daná situácia nemala opakovať. Dieťa napríklad môže povedať dohodnuté slovíčko, ak sa mu zdá, že napríklad už príliš zvyšujeme hlas. Toto deti veľmi oceňujú – že im dávame dôveru, že nám

„Je veľmi dôležité, aby dieťa zažívalo, že aj my máme priateľov, záľuby, obľúbené činnosti, ktorým sa pravidelne venujeme.“

môžu pomáhať. Cítia sa v týchto momentoch dôležitou súčasťou rodiny. S empatiou sa nerodíme. Kedy ju môžeme očakávať od detí? Neuroveda hovorí, že je to až okolo 8. roku života. Ale samozrejme, aj pred týmto vekom je dieťa schopné vypočuť nás a zareagovať. To, že má svoje potreby a je závislé na nás, neznamená, že my ako rodičia svoje potreby nemáme. A práve aj komunikovaním svojich potrieb u neho empatiu budujeme. Sú to také veci obyčajného rytmu života. Keď sa s niekým stretnete a radi by ste prehodili pár viet a dieťa vám do toho skáče neustálymi otázkami, ukazovaním niečoho. Tu je príležitosť, ako ho učiť počkať. K malému dieťaťu si čupnete, poviete mu, o čo ide, že sa porozprávate chvíľu a potom sa budete venovať jemu. Navrhnete mu, aby sa zatiaľ postaral o hladného plyšáka alebo porátal deti naokolo. Je veľmi dôležité, aby dieťa zažívalo, že aj my máme priateľov, záľuby, obľúbené činnosti, ktorým sa pravidelne venujeme. V priamom prenose tak získavajú skúsenosť s tým, čo ­vytvára spokojnosť a šťastie v živote.

49


MIRKA SO ZRAKOVÝM ZNEVÝHODNENÍM:

DESATORO EFEKTÍVNEJ VÝCHOVY

STÁVA SA, ŽE ĽUDIA SA NÁS SNAŽIA OKLAMAŤ

OD MARTINY VAGAČOVEJ

1.

Učte a modelujte vzájomný rešpekt. Účinným spôsobom je láskavý a zároveň jasný prístup: láskavý v ukazovaní rešpektu voči deťom a jasný pri prejavovaní rešpektu sebe a „potrebám danej situácie“.

povzbudenie ako pomoc pre dieťa pri napĺňaní „pocitu 2. Používajte spolupatričnosti“, čím sa vyhnete nevhodnému správaniu. Oceňujte každý krok smerom k zlepšeniu.

si vytvárajte exkluzívny čas s jedným dieťaťom (1:1) za úče 3. Pravidelne lom zdieľania toho, čo rado robí. Prináša to výraznú zmenu správania

Mirka Hrebičíková od detstva trpí chorobou, pre ktorú postupne stráca zrak. Odmietla sa však nechať obmedzovať svojím hendikepom a vo voľnom čase stíha viac než mnohí zdraví ľudia. Hovorí, že zrakové znevýhodnenie nemusí automaticky znamenať vyra­ denie zo života. Približuje, ako fungujú slabozrakí v každodennom živote a upozorňuje, na čo by si bežní ľudia mohli dať vo vzťahu k nevidiacim a slabozrakým pozor.  Autorka: Zuzana Schaleková   Téma: O svete nevidiacich a slabozrakých

smerom k spolupráci a prehĺbenie vzťahu.

deti a nerobte nič, čo vedia spraviť samé. Búdu sa cítiť dôle 4. Zapájajte žité a užitočné. riešení problémov je najprv potrebné vyrovnať sa so silnými 5. Pri ­emóciami. Výborným nástrojom je čas pre seba. Vytvorte spolu s deť-

mi príjemné miesto (kresielko, vankúše, domček…), kde získate pokoj. Všetci ho používajte.

vypočujte a prijmite pocity dieťaťa. Jedine správanie môže byť 6. Vždy odmietnuté, nie dieťa.

7. Nechajte deti vyberať v rámci bezpečných hraníc. sa, že dieťa v problémoch cíti, že ste na jeho strane. Dosiahnete 8. Uistite to cez vaše porozumenie, prijatie a úctu voči nemu. Nastáva to, ak ste zameraný viac na riešenie problému ako na jeho dôsledky.

deti, že chyby ukazujú spôsoby, ako veci správne zmeniť. Pod 9. Uistite mienkou je pravidlo HOP: Hľadaj, kde si spravil chybu. Oprav ju: Buďte pripravení povedať: „Prepáč mi to, ako som sa k tebe správal, nebolo to láskavé.“ Povedz, ako to budeš riešiť nabudúce.

10.

50

Užívajte si v rodine spoločnú zábavu a zdieľanie, pristupujte k životu s humorom.

Vychádzam z vlakovej stanice a vyzerám Mirku. Čakám osobu s tmavými okuliarmi a paličkou. Nikoho takého však nevidím. Hľadám teda kvetovanú sukňu, ktorú mi opisovala do telefónu. Vidím ju na sympatickej slečne s topánkami na opätku, ktorá ani náhodou nevyzerá, že má niečo so zrakom. Neskôr sa dozvedám, že slabozrakí majú problém práve s tým, že na nich nie je vidieť hendikep. Netrvá dlho a zisťujem, že Mirka je veselá, životaschopná žena, so zmyslom pre humor, ktorá svojou povahou pozitívne ovplyvňuje aj mnoho ľudí okolo seba. Vidí na 20 % Mirka sa narodila ako zdravé dieťa a až do svojich 6-tich rokov bolo so zrakom všetko v poriadku. Zrazu si však rodičia všimli, že pri televízore sedáva neprirodzene blízko. Obava, že má rovnakú, dedičnú, diagnózu ako jej staršia sestra, sa potvrdila. Mirke postupne odumiera sietnica, kvôli čomu zároveň prichádza o zrak.

Foto: Zuzana Schaleková

51


Momentálne vidí asi na 20 %. Sama to pripodobňuje zdravému človeku, ktorý pozerá do diaľky, vidí osobu, ale nevie ju identifikovať. Ona má tento pocit, keď niekto stojí zhruba meter od nej. „Vidím predmety okolo seba, ale nevidím ich zreteľne. Keď je vonku jasné svetlo a niekto ide oproti mne, nevidím ho vôbec alebo ho zaregistrujem až keď je v mojej tesnej blízkosti. Často potom narážam do ľudí. Nechtiac, no stáva sa to. Ale narazila som už aj do stromu a minule dokonca do lešenia, to sa ľudia aj otáčali, lebo to bola strašná rana,“ hovorí so smiechom. Kľúčové bolo, že vyrastala medzi zdravými Jej diagnóza nepozná lieky. So sestrou absolvovali jedine infúznu vazodilatačnú liečbu na spomalenie priebehu ochorenia. Stále však čakajú, či sa podarí vyvinúť nejaký nový spôsob, vďaka ktorému by sa ich zrak dal zachrániť. „Hádam nebudem sedieť v kúte a dumať nad tým, prečo nevidím,“ odpovedá na otázku, ako sa s ochorením vyrovnávala. Podľa jej slov, to, že stráca zrak spočiatku ani nevnímala. Brala to tak, že rovnako ako sestra, bude nosiť okuliare. Ochorenie ju začalo skutočne obmedzovať až neskôr, a to z veľmi prozaického dôvodu: „Začalo ma to hnevať, keď som prišla do puberty a nevidela som pekných chalanov. Keď sme chodili na diskotéky, povedala som kamarátke – vyhliadneš mi taký a taký typ a ja za ním potom pôjdem.“ So smiechom spomína na príhodu, ako sa okolo nej na parkete krútil chlapec, ktorého v tme vôbec nevidela. Až jej kamarátky prišli povedať, že o ňu prejavuje záujem.

„Vo voľnom čase som si nacvičovala trasy autobusov. Behala som po Bystrici a snažia som sa všetko zapamätať čo najrýchlejšie.“

Za veľmi dôležité vo svojom vývoji považuje to, že vyrastala medzi zdravými ľuďmi, s ktorými musela vo všetkom držať tempo. Na základnej škole bola jediná slabozraká. Mala síce individuálny študijný plán a učitelia jej nosili zadania na papieri so zväčšeným písmom, iná špeciálna starostlivosť tam však nebola. „Dosť mi pomohlo aj to, že som bola od malička medzi zdravými ľuďmi. Aj na strednej škole si ma na začiatku zavolala riaditeľka a povedala mi, že ma chce dať do špeciálnej triedy, kde budeme štyria zrakovo hendikepovaní. A ja jej vravím – tak to teda nie, ich pokojne dajte spolu, ale ja tam nechcem byť. A nakoniec aj bolo po mojom,“ hovorí.

52

Keď sa stretla s nevidiacimi, bol to pre ňu šok Mirka nastúpila na Strednú zdravotnícku školu v Levoči, kde študovala odbor Masér pre zrakovo postihnutých. Vďaka skvelému prospechu nemusela ako jediná skladať písomnú skúšku. „Čuduj sa svete, tam som sa prvýkrát v živote stretla s nevidiacimi a bol to pre mňa trochu šok,“ opisuje nečakane. Na izbu sa dostala s úplne nevidomou spolužiačkou. „Nevedela som, ako sa mám ku nej správať, nevedela som, čo mám robiť a pritom sama mám zrakový problém. Bola som z tej situácie trochu vedľa a trvalo mi asi mesiac, kým som si na to privykla.“ Stredná škola udala smer jej ďalšej ceste. Spoznala sa tam so staršou nevidiacou kamarátkou, ktorá na internáte hrávala na gitare, po čom zatúžila aj Mirka. Zapísala sa teda do ZUŠ v Levoči. Vďaka jej šikovnosti školu absolvovala za 3 roky namiesto bežných 7 a rozhodla sa v hudbe pokračovať na vysokej škole. Odišla študovať do Banskej Bystrice na Univerzitu Mateja Bela odbor Učiteľstvo hudobného umenia a školské hudobné súbory. Takmer skončila pod autom Prechod na vysokú školu sa nezaobišiel bez ťažkých situácií. Pohybovať sa v novom meste je pre väčšinou slabozrakých a nevidiacich obzvlášť stresujúce. Nájsť v škole učebne bolo veľmi náročné, na dverách boli len malé čísla. Tiež sa nevedela zorientovať v systéme MHD, pretože hlasové oznamovanie zastávok síce fungovalo, no nie v každom autobuse. Problémom boli aj zle čitateľné čísla autobusov, takže na zastávke musela prebiehať od stanoviska k stanovisku a pýtať sa okolostojacich na čísla autobusov. „Vo voľnom čase som si nacvičovala trasy autobusov. Behala som po Bystrici a snažia som sa všetko zapamätať čo najrýchlejšie,“ opisuje prvé mesiace. Práve v Banskej Bystrici Mirku jedného dňa takmer zrazilo auto. Pre slabozrakých je totiž problém rozlišovať farby na semafore, navyše, pri jasnom svetle je to takmer nemožné. Videla prichádzajúce auto, no zle vyhodnotila, že zastavuje a vydala sa na cestu. Auto pribrzdilo tak, že sa jej dotklo nohy. „Problémom je, že vyzerám ako vidiaca. Možno mi aj vodič niečo ukazoval, ale ja som to nevidela. Ľudia si všimnú, že mám problém so zrakom napríklad vtedy, keď si chcem prečítať sms-ku a dávam telefón príliš blízko k očiam, prípadne, keď si na ulici ohmatávam prvý a posledný schod. Alebo keď prechádzam zvonku dovnútra, kedy zvyčajne nič nevidím, pretože sa zmení svetlo z jasného na tmavé. Vtedy zvyčajne musím zostať chvíľu stáť a počkať, kým sa mi trocha rozjasní okolie. Často potom ľudia ostávajú zaskočení či prekvapení, keď do nich narážam, alebo

v poslednej chvíli pred nimi ostanem nehybne stáť,“ opisuje bežné situácie, s ktorými sa denne stretáva. Fungujú v elektronickom svete Vysvetľuje, že nevidiaci fungujú v elektronickom svete. Najlepšia pomôcka je pre nich počítač. Či už preto, že si na ňom vedia zväčšiť obrazovku alebo preto, že vďaka špeciálnym softvérom majú hlasovú nápovedu, ktorá dokáže v počítači takmer všetko prečítať. Mirka si nevie predstaviť život bez elektronickej čítacej lupy. Vďaka nej si dokáže prečítať knihu či sms-ku. Lupa dokáže písmo nielen priblížiť, ale aj nastaviť správny farebný kontrast, podľa zrakových preferencií daného človeka. Ak uvedú hendikep, na pohovor sa pravdepodobne nedostanú

lepšie, ako ktorýkoľvek zdravý človek,“ hovorí Mirka. Zamestnávatelia si možno neuvedomujú, že nevidiaci a slabozrakí sú vo väčšine prípadov poberateľmi invalidného dôchodku, čím vzniká pre zamestnávateľa príležitosť k úľave na odvodoch. Chce vidieť čo najviac Mirka si myslí, že jej zrakové postihnutie nemusí automaticky znamenať vyradenie zo života či spoločnosti. Pozná ľudí, ktorí sa kvôli nemu uzatvorili vo svojom svete a nemajú záujem z neho vychádzať. Ona sama je však mimoriadne životaschopná a všestranná. V čase nášho rozhovoru mala tesne pred nástupom do novej práce – ­keďže ovláda hru na 4 hudobných nástrojoch, zamest-

Foto: Zuzana Schaleková

Čo je podľa nej hlavná bariéra vo vzťahu vidiacich k nevidiacim či slabozrakým? „Na Slovensku je o nás dosť veľká nevedomosť. Ľudia si často myslia, že keď sme nevidiaci alebo slabozrakí, že sme aj mentálne retardovaní. Jednajú s nami, akoby sme boli mimo, snažia sa klamať. Napríklad sa mi stáva, že keď poukážem na svoj problém so zrakom, vydajú mi v obchode menej. Ale my nie sme hlúpi, vieme si skontrolovať veľkosť bankovky, vieme počítať,“ opisuje situácie, s ktorými sa občas stretáva. Ďalšou vecou je, že ľudia často nevidiacim či slabozrakým chcú pomôcť, no nevedia ako. Tak sa stáva, že ich napríklad na prechode tlačia pred sebou. „Akoby sme boli štít proti vetru,“ smeje sa Mirka. Vtedy radí, aby sa nevidiaci či slabozraký chytil za lakeť zdravého človeka, ktorý ho následne prevedie cez prechod pre chodcov vedľa seba. Dobré je vždy upozorniť na prvý a posledný schod, prípadne na obrubník či rozbitú cestu.

„Každý z nás sa ocitne v ťažkej neraz bezradnej situácii, no treba sa cez to všetko povzniesť, oprášiť rukávy a ­vykročiť s úsmevom do nového dňa.“

Problémom je tiež hľadanie práce. „Prax ukázala, že ak uvedieme do životopisu handikep, neozvú sa nám. Pritom niekedy vieme prácu urobiť

Elektronická čítacia lupa je nenahraditeľná pomôcka pre slabozrakých.

nala sa ako učiteľka na základnej umeleckej škole. Popritom je už 9 rokov členkou folklórnej skupiny Podžiaran z Papradna, ktorú môžete poznať aj ako finalistu šou Zem spieva z roku 2018. Každo­ ročne organizuje stretávku svojich nevidiacich a slabozrakých kamarátov z rôznych kútov Slovenska. Momentálne s priateľom rekonštruujú menší domček neďaleko jej rodnej obce. Rada spoznáva nových ľudí, cestuje, miluje vodu, more, plávanie a chodí na turistiku. Tvrdí, že kým ešte „ako-tak“ vidí, chce toho vidieť čo najviac. „Život si treba vychutnávať plnými dúškami. ­Každý z nás sa ocitne v ťažkej neraz bezradnej situácii, no treba sa cez to všetko povzniesť, oprášiť rukávy a vykročiť s úsmevom do nového dňa. Pretože každý deň máme možnosť začať odznova. ­Každým novým ránom dostávame príležitosť splniť si svoje sny,“ uzatvára Mirka.

53


POPRI PRÁCI VYHRALA PARALYMPIÁDU. NAVÁDZAČOV BERÚ AKO KOMPENZAČNÚ POMÔCKU, HOVORÍ Natália Šubrtová pôsobí ako diplomatka vo Viedni, kde zastupuje záujmy Slovenska v oblasti jadrovej energie. No Slovensko ju, prekvapivo, pozná skôr ako jednu z našich najúspešnejších lyžiarok. S Henrietou Farkašovou totiž tvoria dvojicu, ktorá má v zbierke 9 zlatých, 2 strieborné a 1 bronzovú medailu z paralympiád, sú 14-násobnými majsterkami sveta a pravidelne sa umiestňujú na najvyšších priečkach aj na pódiách svetového pohára.  Autorka: Zuzana Schaleková   Téma: O svete nevidiacich a slabozrakých

Natália ako navádzačka je tá, ktorá ide vždy pred slabozrakou Henrietou, dáva jej pokyny, referuje stav dráhy či komentuje techniku. Jednoducho – je jej očami. V rozhovore otvorene hovorí o tom, s akými názormi na navádzačov sa stretáva, čo je na tejto pozícii najťažšie, ale aj o tom, ako sa dajú zladiť dve úplne odlišné kariéry, či prečo sa ich tím nachádza na križovatke. Ako sa človek môže dostať k tomu, že robí navádzača nevidiacemu lyžiarovi? Keď sa okolo lyžovania pohyboval celý život. Ja lyžujem od malička, od troch rokov. Od piatich som bola členkou lyžiarskeho klubu. Neskôr som bola aj v žiackej a juniorskej reprezentácii. Na strednej som s tým prestala, pretože som šla na ročný študijný pobyt do Brazílie a neskôr na dobrovoľnícky do Mexika. Keď som sa vrátila, oslovil ma náš vtedajší tréner, či by som nechcela skúsiť navádzať – a bola to práve Heňa.

54

Aké vlastnosti musí mať navádzač? Je to veľmi individuálne, neexistuje recept na úspešného navádzača a ani recept na úspech. Dvojica si musí sadnúť. Za normálnych okolností je lyžovanie individuálny šport, ale v prípade zrakovo postihnutého športovca, je to párový šport. Takže tam sa musia stretnúť dve osobnosti, ktoré si po športovej stránke rozumejú a navzájom si sadnú. U nás s Heňou funguje asi to, že sme protiklady. Ja som extrovertnejší, komunikatívnejší typ, ona je introvertnejšia. Neviem si predstaviť ako by to vyzeralo, keby sme boli obe aj to, aj to. Alebo keby to bolo naopak. Takto sa dopĺňame a funguje nám to. Nerozmýšľali ste nad rozvíjaním sólovej kariéry? Tieto ambície som mala, keď som bola v žiackej kategórii. Vtedy som dokonca rodičom tvrdila,

Foto: FB Henrieta Farkašová & Nataly Šubrtová

že študovať nepotrebujem, že aj tak budem celý život lyžovať. (smiech) Ale život ma prirodzene doviedol k Heni. Ako som spomínala, veľmi zásadná skúsenosť bolo ísť študovať do zahraničia, zmenila mi pohľad na život a aj celkové zmýšľanie. Nevidela som sa v pozícii iba profesionálneho športovca.

ma nebavilo učenie na základnej ani na strednej, tak na vysokej som v mojom odbore (medzinárodné vzťahy a diplomacia, pozn. red.) úplne našla. Takže nič neľutujem, pretože dnes si neviem predstaviť, že by som iba lyžovala.

Od malička som bola veľmi aktívna, aj lyžovanie bolo jednou z mnohých voľnočasových aktivít. A potom nastal na vysokej škole obrat v tom, že ma štúdium naozaj bavilo. Tak ako

„Ja som jej oči a z toho ­ musím aj vychádzať.“

55


Heňa nie je úplne nevidiaca, je zrakovo postihnutá a má zvyšky zraku, ­takže navádzanie je kombinácia zvuku a vizuálu. Na prilbách máme nainštalované vysielačky, cez ktoré jej dávam pokyny – od informácií o zmenách trate, jej sklonu, prípadne ju upozorním na kritickú časť. Plus sa ešte otáčam a komentujem jej techniku, to znamená, že keď vidím, že niečo robí zle, má nesprávny záklon a pod. No a po vizuálnej stránke – mám na sebe krikľavé pretekárske tričko, ktoré pre Heňu slúži ako kontrastný orientačný bod. Sledovať techniku nevidiaceho pretekára nie je pre navádzača štandard.

Foto: AP Photo

Natália sa za Henrietou neustále otáča, aby sledovala vzdialenosť, ale aj komentovala techniku.

Znamená to, že trénujete vo voľnom čase popri práci? Áno, presne tak.

Najťažšie bolo pochopiť, že ten druhý je hlavný Ako vyzerá váš rok? Ako zlaďujete prácu s lyžovaním? Odkedy pracujem, časové nastavenie je o niečo náročnejšie. Lyžiarsku prípravu začíname na jeseň. Plánujeme si predĺžené víkendy na ľadovci. Vtedy čerpám dovolenku. V paralympijskom roku som si musela vziať neplatené voľno na 2 mesiace. Avšak, de facto som pracovala aj vtedy, aj keď len v takom rozsahu, v akom to bolo možné zvládnuť na diaľku, inak sa to nedalo. Bolo treba

56

urobiť ústupky z oboch strán. Ale musím povedať, že mám veľmi dobrých šéfov, ktorí ma vždy podporovali. A to bolo pre mňa veľmi dôležité. Mimo hlavnej sezóny každá trénujeme samostatne. Tréner nám pošle individuálne tréningové plány. Potom nás spätne kontroluje cez hodinky a GPS. V lete máme spoločne kondičné tréningy – behanie, korčuľovanie, bicyklovanie, fitnes a mnoho ďalšieho. Pretože lyžovanie zahŕňa čosi zo všetkého – musíte mať dobrú vytrvalosť, balančné schopnosti, koordinačné, ale napríklad aj silu. Bez toho to nejde. Čo bolo pre vás najťažšie v začiatkoch? Predpokladám, že predtým ste nepoznali svet nevidiacich. Najťažšie bolo skoordinovať sa. Pochopiť, že ten druhý je hlavný. Vy

prestávate byť podstatný v tom zmysle, že nemáte už čas riešiť svoje lyžiarske techniky a nedostatky. Ale musíte si byť natoľko istý sebou, aby ste boli schopný 100 % odovzdať informácie zrakovo postihnutému športovcovi. To je gro práce navádzača. Ja som jej oči a z toho musím aj vychádzať. Čiže v tréningu sa nesústredíte na vlastnú techniku, ale na iné veci. Aké? V skratke povedané – ja sa sústredím na to, aby sme čo najrýchlejšie zišli dole a aby sme vyhrali. To zahŕňa množstvo malých častí, napríklad musím vybrať správnu stopu pre Heňu, aby šla pekný, čistý, rýchly oblúk. Takisto sa musím neustále otáčať a kontrolovať vzdialenosť medzi nami dvoma, lebo čím je pri mne bližšie, tým je to pre ňu lepšie a tým rýchlejšie aj ideme dolu.

Nie, nie je to štandard. Preto vravím, že každá dvojica to má veľmi individuálne. Niektorým dokonca vyhovuje dávať len základné pokyny. Nám funguje veľmi intenzívna komunikácia od štartu až do cieľa.

„Za moju kariéru s ­Heňou mi niekoľkokrát bolo ­naznačené, že sa mám ­zaradiť na svoje miesto, ­pretože som len navádzačka.“ Ešte pred 10 rokmi, sme fungovali na signáloch pomocou pohybov. Napríklad zdvihnúť obe ruky znamenalo, že stojíme, keď som zdvihla jednu znamenalo to prejazdovú bránu a pod. Ale vysielačky skvalitnili proces zásadným spôsobom. Začala som Heni hovoriť aj presnejšie, rýchlejšie a najmä oveľa rozsiahlejšie informácie. Tréneri ma za to dosť kritizovali. Hovorili, že ju to vyrušuje. Ale ja som verila, že jej to pomáha. A neskôr sa to aj potvrdilo. Aj to, že jej komentujem techniku nám funguje, pretože športovec si v tom adrenalíne často niektoré veci neuvedomí.

Parašport je vnímaný kontroverzne Ako by ste charakterizovali vzťah navádzač – lyžiar? Ste kolegyne? Kamarátky? Alebo je to nejaký špecifický druh vzťahu? Povedala by som, že je to naozaj špecifický druh vzťahu. Nenazvala by som nás kolegyňami, ale ani najlepšími kamarátkami. Je to, takpovediac, profesionálne priateľstvo. Poviem veľmi otvorene, že keby sme sa stretli v bežnom živote, neviem, či by sme boli blízke kamarátky. Ale to je len vec toho, aké sme povahy a na čo sa v živote sústredíme. No my sme sa stretli kvôli lyžovania, tam nám to klape, a to je aj čaro nášho priateľstva. Myslím si, že si dobre rozumieme, rešpektujeme jedna druhú. Neprekáža vám, že niektorí ľudia to môžu brať, že vy ste akoby v tieni? Občas to tak môže vyznievať. Nepovedala by som, že mi prekáža, že som v tieni, ale prekáža mi, že sa zabúda na navádzačov. A teraz musím prstom ukázať hlavne na štát alebo zodpovedných za túto agendu

a dokonca aj funkcionárov vo vlastnom výbore, ktorí mnohokrát operujú s argumentom, že navádzač je len doplnok resp. niečo ako kompenzačná pomôcka. Za moju kariéru s Heňou mi niekoľkokrát bolo naznačené, že sa mám zaradiť na svoje miesto, pretože som len navádzačka. Vždy som proti tomuto nastaveniu bojovala. Pretože navádzač nie je lyžiarska palica alebo rukavica, ktorú vymeníte, keď vám nesedí. Je to človek, ktorý obetuje čas, energiu, kopec financií často aj na úkor vlastných osobných alebo profesných úspechov. Prekáža mi tiež, ako sa to interpretuje aj v médiách. Ako keby bol zrakovo postihnutý športovec sám. A pritom to nie je pravda. Veľakrát dokonca počúvam, že som navádzač, pretože som nebola dosť dobrý individuálny športovec. A pritom sa to vôbec nedá porovnať. Na navádzača to má dvojaké dopady. Jedni sú tie subjektívne, že sa s tým musí vyrovnať. Ale potom to má aj praktické dopady, napríklad materiálne zabezpečenie, financie a pod. Od štátu dostávame podporu len na jedného človeka, čo znamená, že

Foto: archív N. Šubrtovej

Natália Šubrtová s Henrietou Farkašovou v tesnom závese.

57


navádzač akoby neexistoval. Je to veľmi smutné. Pretože rovnako ako Heňa, aj ja musím ísť na ten istý kopec, musím s ňou trénovať, obe potrebujeme rovnaké lyže, lístky, ubytovanie, atď. Spolu jazdíme, spolu vyhrávame, spolu zdieľame aj útrapy. Darí sa vám meniť tieto stereotypy? Snažím sa túto tému otvárať, ale stále to vnímam ako tabu. Najmä preto, že aj samotný parašport je veľmi často kontroverzne vnímaný, hlavne médiami. Niektorí majú názor, že to nie je šport, ale sociálno-inkluzívna aktivita. Možno aj z tohto pramenia tie ostatné problémy.

Vrchol kariéry bolo získanie športových oscarov Lyžujete spolu už viac ako 10 rokov. Po takejto dobe prišiel minulý rok, ktorý bol mimoriadne úspešný – získali ste 5 medailí na paralympiáde, nomináciu na Krištáľové krídlo, nomináciu na Športovca roka, ale vrchol bolo ocenenie Laureus World Sports Awards, ktoré sa nazýva

aj športovými oskarmi. Prečo ten úspech prišiel práve teraz? Myslím si, že to bolo vyvrcholenie našej profesionálnej športovej kariéry. Viackrát som povedala, že rok 2018 bol „náš rok“, pretože sme to tak cítili. Je to aj také vyvrcholenie a uzatvorenie aj všetkých negatívnych skúseností nielen na lyžiach, ale aj okolo fungovania systému športu a funkcionárov. Je to pre nás také zadosťučinenie za všetky tie temné momenty, ktorých bolo v ostatných rokoch dosť.

„Niektorí majú názor, že parašport nie je šport, ale sociálno-inkluzívna aktivita.“

Dokonca v tomto momente neviem ani sama povedať, či a ako budem/e pokračovať ďalej. Preto je tento rok taký „utlmený“. Heňa bola aj zranená, čo ju zdravotne úplne odstavilo. Uvidíme, čo budúcnosť prinesie. A musím povedať, že aj keby to skončilo niekde tu, som s tým stotožnená a som na to pripravená. Rozhodnutie by padlo s pokojom na duši.

Jediná finančná pomoc je od štátu a je ťažké sa k nej dostať Aký je model financovania paralympijského športu? Funguje tam sponzoring? Veľmi málo. Slovensko dosť zaostáva za sponzoringovými aktivitami, čo sa týka športu celkovo, nielen v parašporte. Ale v našom odvetví je to ešte špecifickejšie, pretože nemá taký výtlak ako šport zdravých. Nie je to pre potenciálnych partnerov zaujímavé. Radšej sa rozhodujú pre influencera alebo instagramovú celebritu. (smiech) Ale zase musím povedať, že tých, čo sme mali, si veľmi vážime. Väčšinou nám pomáhali materiálne. Jediná finančná pomoc, čo máme, je od štátu. Lenže pravidlá, ktoré sú stanovené na financovanie sa v praxi nedodržiavajú. Čiže okrem toho, že riešite živobytie, trénujete, plánujete prípravu, musíte ešte aj bojovať o „vlastné“ peniaze, ktoré na vás štát vyčlenil. Nedostanú sa k vám, pretože vám ich niekto odmieta dať, lebo si myslí, že to sú jeho peniaze a môže vám určiť, na čo ich máte čerpať, u koho a podobne.

Súvisí to s vnímaním spoločnosti tohto parašportu? Lebo predsa len, keď je olympiáda, všetko sa vysiela v priamom prenose, pri paralympiáde to tak však nie je. To už je zodpovednosť médií. Nemôžem nikomu prikázať, o čom má alebo by mal písať. Určité vsunutie nohy do dverí by mohli vytvárať verejnoprávne médiá. Tam už aj boli pokroky – minulý rok RTVS vysielala aj priame prenosy z paralympiády. Mnohokrát sa stretávame s názorom športovej obce a športových novinárov, že šport postihnutých nie je šport, že to nepatrí do športových správ ani do denníkov, že to má byť skôr v iných reláciách, lebo je to inkluzívna aktivita. Všetkých postihnutých športovcov – od tých, ktorí to robia rekreačne až po vrcholových, hádžu do jedného vreca. Vnímajú to tak, že v takomto športe nie je podstatný výsledok, ale len to, aby sa postihnutí športovci cítili dobre resp. mali zmysel života. A stretávame sa aj s tým, že ľudia ani nie sú otvorení diskusii alebo tomu, že by zmenili svoje vnímanie. Pre nich sa medaily dávajú nie za výkon, ale za to, že človek vôbec športuje. Za tých 11 rokov však iste nastalo aj veľa pekných momentov. Ktorý bol pre vás najkrajší? Možno to vyznie povrchne, ale najkrajší moment, mimo samotných víťazstiev, bol udeľovanie športových oskarov Laureus World Sports Awards. Úplne otvorene – nemyslela som si, že to vyhráme. Myslela som si, že sa dostaneme do nominácie, ale že to vyhrá niekto zo športovo významnejšej krajiny.

„Nevidiaci ma naučili, že o ­ kolo nich netreba ­chodiť s predsudkami alebo obavami, či poviem niečo nesprávne.“

Lyžiarska dvojica počas galavečera Laureus World Sports Awards.

58

Foto: FB Henrieta Farkašová & Nataly Šubrtová

Natália v profesnom živote obhajuje záujmy Slovenska v oblasti jadrovej energie.

Keď nás vyhlásili, moja prvá emócia bol pozitívny šok, z toho, že sa nám to podarilo. A hlavne po tých sladko-trpkých skúsenostiach doma. Keď sme získali Laureusa, povedala som si – tak toto je niečo. Nechcem znižovať váhu ostatných ocenení, ale skutočne, keď sa ocitnete v spoločnosti Novaka Djokovića, Lindsey Vonnovej, Emersona

Foto: archív N. Šubrtovej

Fittipaldiho a mnohých ďalších športových legiend, tak si poviete, že toto je naozaj spoločnosť, do ktorej chcem aspoň na chvíľku patriť. Ako by ste vy opísali svet nevidiacich? Čo vás na ňom fascinuje? V prípade zrakovo postihnutých si my veľakrát neuvedomujeme ani podstatu samotného znevýhodnenia. Pretože keď stretnete telesne postihnutého človeka, vidíte ho napríklad na vozíčku alebo s amputovanou nohou, tak vám je jasné, že bude mať zdravotný problém. Avšak zrakové postihnutie nie je hmatateľné. Často sa musia stretávať s bizarnými situáciami, keď si ľudia okolo myslia, že im šibe alebo že sú ignoranti. A zvládať tieto momenty musí byť niekedy psychicky veľmi náročné. Čo ma však naučili je, že sa na to treba pozerať s úsmevom a nadhľadom. Myslím si, že zdravie je veľmi vzácne a znie to ako maximálne klišé, ale my si ho často neuvedomujeme a nevážime. Neviem si predstaviť, aké to je niekam prísť a musieť sa zorientovať, poprosiť iných o pomoc. Pričom ľudia často nie sú ochotní, lebo si myslia, že si z nich strieľate.

59


PRÍRODNÉ POHREBNÍCTVO:

KEĎ SA EKOLÓGIA SPOJÍ S ÚCTOU K ČLOVEKU Umelé kvety a vence s farebnými stuhami, kahance či sviečky v plastových obaloch. Nič z toho počas dušičiek na prvom slovenskom prírodnom cintoríne vo Zvolene nenájdete. Namiesto prezdobených hrobov tam môžete v pokoji zapáliť sviečku na vodnej hladine umeleckého diela v blízkom lesíku a pod korunami stromov si zaspomínať na svojich blízkych.  Autorka: Lucia Galdíková   Téma: O zomieraní

Vďaka inšpirácii a spolupráci Živice s českou neziskovou organizáciou Ke Kořenům, ktorá v Prahe založila prvý prírodný cintorín Les spomienok, vzniklo obdobné miesto posledného odpočinku aj na Slovensku. Záhrada spomienok je od roku 2017 súčasťou zvolenského cintorína Zlatý potok. Kamenný náhrobok a žulová platňa alebo kvetinové záhony a korene stromov? Mnohí ľudia si podľa skúseností správkyne Záhrady spomienok a ekologičky Andrey Uherkovej myslia, že prírodný cintorín znamená, že popol sa uloží do zeme a na tom mieste sa následne vysadí strom. Takto to však vo Zvolene nefunguje – v skutočnosti sa pochováva buď po obvode kvitnúcich trvalkových záhonov, alebo sa popol ukladá vo vzdialenosti 90 centimetrov od seba okolo kruhov z kvitnúcich tráv, ktoré obkolesujú mladé stromy. Na tieto miesta sa už potom nijaké ďalšie rastliny nevysádzajú. Mená zosnulých sa nachádzajú na malých kamenných tabuľkách. Nenosia sa sem nerecyklovateľné umelé kvety, ani vence. Hrobové miesto však môžete ozdobiť živými či sušenými kvetmi, ktoré po čase správkyňa cintorína odnesie do kompostu.  Foto: archív CEEV ŽIVICA

60

Pochováva sa tu v rozolžiteľných urnách z recyklvaného papiera alebo hliny

61


Autentická a osobná posledná rozlúčka „Veľa ľudí k nám prichádza s tým, že už za sebou majú zlú skúsenosť s konvenčnými pohrebmi v smútočných sieňach či krematóriách,“ vysvetľuje A. Uherková. Tie bývajú podľa jej slov často chladné a neosobné, pretože na nich rečnia ľudia, ktorí daného človeka vôbec nepoznali. „­Ľudia sedia v laviciach a sú zoradení ako v hľadisku v divadle, pozerajú sa na rečníka stojaceho pred nimi, a do tvorby obradu nie sú nijako zatiahnutí,“ poukazuje na zvyčajný priebeh tradičného pohrebu. „Najlepšie sa pritom so zosnulým vedia rozlúčiť tí, ktorí ho poznali a vedia o ňom rozprávať autenticky,“ dodáva. Tím ľudí, ktorý má cintorín na starosti, sa pritom v maximálnej možnej miere usiluje rodinu a blízkych zosnulého do prípravy obradu zapojiť.

„Celá táto téma sa i­nštitucionalizovala a so ­smrťou ­nemáme kontakt. A to, s čím ­nemáme kontakt, toho sa často bojíme.“

Keď A. Uherková začala premýšľať o alternatívnejšej forme pochovávania, jedným z hlavných aspektov pre ňu bola ekológia a dopad budúceho odpadu z cintorínov na životné prostredie. Postupne si však čoraz viac začala všímať aj blahodarné sociálne aspekty, ktoré tento druh pochovávania sprevádzajú. Jeho súčasťou je totiž zachovávanie úcty k človeku, ktoré je v súlade s prírodou. Sprievodcom rodiny počas prípravy pohrebu je obradník, ktorého úlohou je aj zisťovať čriepky zo života zosnulého, aby dokázal spoznať jeho príbeh a na základe toho vyskladať čo najosobnejšiu rozlúčku. „K zosnulému pristupujeme s úctou, rešpektujeme priania, ktoré mal ohľadom posledných vecí vo svojom živote, ako aj jeho životný príbeh, ktorý sa v obrade môže odrážať,“ vysvetľuje A. Uherková. Jedna z najdojímavejších posledných rozlúčok, na ktorú si spomína, patrila bývalej baletke. Na jej pohrebe nechýbali piesne z Carmen, v ktorej tancovala, a na konci zaznel i potlesk, akoby išlo o jej posledné predstavenie. Priestor pre osobnú rozlúčku „na mieru“ Slováci zatiaľ najčastejšie prídu v tichosti a úzkom rodinnom kruhu obradne uložiť popol svojich blízkych bez väčších smútočných slávností a potenciál prírodného cintorína tak nevyužívajú naplno, priznáva A. Uherková. Odvážnejšie nápady sa však už v plnej miere realizujú na spomínanom pražskom prírodnom cintoríne. Výnimkou nie je ani objednávka cateringu rovno do lesa či podávanie čapovaného piva. Netreba sa obávať čeliť ani ďalším

62

zaužívaným konvenciám: Čo tak obliecť si namiesto čiernych odtieňov odev vo farbe, ktorú mal náš blízky rád? Ako hovorí A. Uherková, spôsobov, ako obrad ozvláštniť a prispôsobiť ho osobnosti konkrétneho človeka, je nekonečne veľa. „Našou úlohou je oboznamovať ľudí so všetkými možnosťami, ktoré majú, a žiadnu im pritom nevnucovať. Chceme otvoriť priestor, aby sa zamysleli, ako to naozaj chcú, aby to pre nich celé dávalo zmysel, a my ich v tom radi podporíme,“ opisuje. Pozostalí môžu napríklad na stromoch rozvešať pamätné fotografie či zahrať obľúbenú pieseň zosnulého. Možno vás prekvapí, že poslednú rozlúčku je možné uskutočniť dokonca aj mimo cintorína a zákon vás dokonca nijako neobmedzuje ani v tom, kde popol zosnulého uložíte. Môžete si teda vybrať napríklad miesto, kam váš blízky rád chodieval, či také, ktoré by sa mu podľa vás páčilo. Načerpajme silu z poslednej rozlúčky Má to teda ďaleko od automatického vypĺňania dotazníkov v pohrebných službách, kde len nadiktujete, čo si na pohrebe želáte, a čo nie. Ako zdôrazňuje A. Uherková, nemalo by to byť tabuľkové, ľudia by si mali nechať si čas a priestor, aby ich rozlúčka v konečnom dôsledku posilnila, niečo si z nej odniesli a mohli pokračovať v živote. „Rozlúčka je súčasťou prechodového rituálu, v ktorom si uvedomíme, že daný človek už nie je medzi nami a potrebujeme sa s tým vyrovnať a uznať všetky pocity, ktoré v sebe máme,“ podotýka a dodáva, že na základe toho, že pozostalí si týmto procesom prejdú spoločne, posilní to ich medziľudské vzťahy, ktoré sa na pohreboch tak či tak ukazujú. „Pokiaľ je rozlúčka urobená dobre, môže pomôcť prejsť zármutkom a byť liečivá.“ Ďalšou prednosťou cintorína uprostred prírody je aj možnosť sledovať čarovný kolobeh striedajúcich sa ročných období. Na premenách prírody môžu tak rodičia svojim deťom vysvetliť i kolobeh ľudského života. Keď vidia opadané lístie, to, ako sa všetko mení a umiera, ale zároveň dáva priestor novému životu, nesmierne dospelým uľahčuje rozhovor na tému konečnosti našich životov. A to takisto prispieva k tomu, aby sme sa so smrťou „spriateľovali“ a nerobili z nej strašiaka. Ako tvrdí A. Uherková, smrť je našou učiteľkou a tajomstvom, ktoré nás presahuje. „­Nastavuje zrkadlo našim hodnotám a životnému nastaveniu. Keď sa stretneme so smrteľnosťou, môžeme prehodnotiť svoj život a to, ako chceme prežívať dni,“ dodáva. Prečo hovoriť o smrti ešte počas života? K zodpovednému prístupu k smrti, ktorý Živica presadzuje, patrí aj to, že svojim blízkym už počas života naznačíme,

Foto: archív CEEV ŽIVICA

Obrady sa konajú pod korunami stromov v uvoľnenej atmosfére

kde by sme po smrti chceli spočinúť. Tým ich odľahčíme od vybavovania, ktoré po smrti nevyhnutne nastane, a blízki ocenia najmä to, že nám plnia naše posledné prianie. A kto sú vlastne tí, čo sa rozhodnú nechať sa pochovať v lone prírody? Sú to vo veľkej miere ľudia, ktorých spája láska k prírode – záhradkári, hubári či rybári, no zároveň všetci, ktorí by neradi skončili pod mohutnou kamennou doskou na cintoríne, ale páčilo by sa im prostejšie prírodné prostredie, prezrádza A. Uherková. Aký nepokorný postoj máme v súčasnosti k smrti A. Uherková opisuje takto: „Súčasná spoločnosť je nastavená tak, aby sme boli výkonní, mladí a krásni. Dáva akcent na to, aby sme dosahovali stále viac a viac, a smrť je často vnímaná ako zlyhanie. Keď niekto zomrie, zvykneme používame slovník typu – prehral boj so smrťou, akoby išlo o boj, ktorý nemôžeme prehrať.“ Smrť sme, ako hovorí, vyhostili zo svojich životov do nemocníc. Keď niekto zomrie, pohrebná služba rýchlo odvezie jeho telo a stará sa oň, pričom my ani poriadne nevieme, čo sa s ním presne deje. Keby sme mali viac priestoru s mŕtvym telom stráviť istý čas, starať sa oň, dotknúť

sa ho, mohol by nastať moment uvedomenia. To všetko sa však postupne vytrácalo a dnes je kultúra smrti podľa jej slov vyprázdnená. „Celá táto téma sa inštitucionalizovala a so smrťou nemáme kontakt. A to, s čím nemáme kontakt, toho sa často bojíme,“ pripomína.

„Pokiaľ je rozlúčka urobená dobre, môže pomôcť prejsť zármutkom a byť liečivá.“

Do témy pohrebníctva sa Živica navyše snaží vnášať aj krásu. Na vsypanie popola sa využívajú drevené misy a na pochovávanie rozložiteľné urny od miestnych umelcov vyrobené z hliny alebo papiera, ktoré majú okrem funkčnosti aj pridanú estetickú hodnotu. Priniesť je možné len živé alebo sušené kvety, ktoré sa dajú skompostovať. Sviečky vyrába z včelieho vosku jedna z pozostalých. Nemusia tak používať parafínové sviečky z ropy, ani zbytočné plasty. Spomínanie sa tak nekoncentruje do matérie, ako to často zvykneme robievať.

63


Ďakujeme všetkým, ktorí vychádzajú za hranicu „svojho plota“, aby prispeli k lepšiemu životu na Slovensku.

www.zaplotom.sk


Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.