Za plotom - výber článkov z r. 2018 by Pontis Foundation

ZA PLOTOM

Úradníčka, ktorá sa odmietla nechať odsúdiť

L. Piussi: Mať pri sebe rómske dieťa je dar

Ako vyzerá, keď kultúra príde za obyvateľmi?

EDITORIÁL Čo nájdete za plotom Pár dní dozadu stratil môj trojročný syn Kubo pred poštou pružinku z pera. Pre niekoho je to len pružinka z pera, no pre Kuba to bolo oveľa viac. Vlastne to bolo najviac, čo si v tej chvíli prial. Tá strata mu vytlačila na tvár niekoľko obrovských sĺz.

Keď to videla staršia pani prichádzajúca na poštu, odložila svoje listy naspäť do kabelky, čupla si k zemi a začala hľadať pružinku spolu s nami. O chvíľu sa k nám pridal aj pán v obleku a mladý zaľúbený pár. Každý z tých ľudí sa mohol ponáhľať, nevidieť, nestarať sa. Namiesto toho sa s nami plazili na zaprášenom chodníku pre kúsok Kubovej radosti. Je vždy veľmi príjemné vidieť ľudí, ktorí sa prechádzajú po ulici s otvorenými očami. Ľudí, ktorí sa nestarajú iba o dianie v mikroregióne ohraničenom plotom svojej záhrady, ale vidia aj zaňho. V Nadácii Pontis máme to šťastie, že pri svojej práci takýchto ľudí stretávame často. Pomáhajú ľuďom na okraji, ktorí sú ohrození chudobou. Ukazujú, že podnikať sa dá zodpovedne a čestne s prínosom pre všetkých nás. Snažia sa o lepšie podmienky vo vzdelávaní. Dohliadajú na transparentné čerpanie verejných peňazí. Často sa púšťajú do odvážnych aktivít na úkor svojho voľného času a riešia omnoho

naliehavejšie problémy ako stratená pružinka z pera. Robia to navyše so všetkou energiou, lebo v týchto aktivitách našli svoje naplnenie. Na stránkach magazínu, ktorý práve držíte v rukách, chceme poukázať práve na dobrých ľudí, zaujímavé neziskové a verejné organizácie a zodpovedné firmy. Všetci títo vykročili z komfortu svojho gauča, otvorili dvere a dnes sa snažia o pozitívnu zmenu za plotom.

Foto: Nadácia Pontis

Články sú výberom toho najlepšieho, čo sme v roku 2018 publikovali v našom onlinovom magazíne ZaPlotom.sk, ktorého slogan znie „Čítanie o lepšej stránke Slovenska“. Veríme, že vás nasledujúce texty nielen inšpirujú a motivujú, ale že vám zároveň dodajú vieru, ktorú máme aj my v Nadácii Pontis – že dobré stránky Slovenska prevažujú tie negatívne. Za autorský tím redakcie ZaPlotom.sk Tomáš Janeček

O B

S A

6 P. HALÁK: DETI BY NEMALI ÍSŤ DO ŠKOLY NA 13 ROKOV DO VÄZENIA, ALE NA TO, ABY PREŽÍVALI SVOJE DETSTVO

22 BUDUJÚ PRELIEZKY PRE DOSPELÝCH, ABY SVET DRŽALI V POHYBE

43 MIESTO, KDE SA NEUMIERA. HUMENSKÝ DOM PRE SENIOROV SA VYMYKÁ SLOVENSKÝM ŠTANDARDOM

10 AKO VYZERÁ, KEĎ KULTÚRA PRÍDE ZA OBYVATEĽMI?

27 HĽADAJÚ RODIČOV, KTORÍ DOKÁŽU BOJOVAŤ AJ S DINOSAUROM

48 DÔCHODCA NEVZDAL ZÁPAS S VETERNÝMI MLYNMI. V DEDINE NASTALA ZMENA

14 ÚRADNÍČKA, KTORÁ SA ODMIETLA NECHAŤ ODSÚDIŤ

BÝVALÝ BOXER TOMI KID PRACUJE S DEŤMI: NECHCEL SOM LEN KLUB, CHCEL SOM RODINU

L. PIUSSI: MAŤ PRI SEBE RÓMSKE DIEŤA JE DAR

V. BOSÁKOVÁ: AK RODINA DÁ SENIORA DO DOMOVA, NEZNAMENÁ, ŽE SA NESTARÁ

Vydala Nadácia Pontis, Zelinárska 2, 821 08 Bratislava, Slovensko www.nadaciapontis.sk, www.zaplotom.sk Zostavili: Jana Fedáková, Simona Fiabáne, Lucia Galdíková, Zuzana Schaleková Editovanie: Zuzana Schaleková Grafická úprava: Tibor Krátky Foto obálka: Matej Kautman

P. HALÁK:

DETI BY NEMALI ÍSŤ DO ŠKOLY NA 13 ROKOV DO VÄZENIA, ALE NA TO, ABY PREŽÍVALI SVOJE DETSTVO

Peter Halák, aj napriek vyštudovanej ekonómii, pôsobí v oblasti školstva a vzdelávania. Nie je učiteľom, no úzko s nimi spolupracuje. S organizáciou Indícia podporuje učiteľov, ktorí chcú prinášať do vzdelávania pozitívne zmeny. Keď nevedel kam dať svoje deti na školu, založil Školu Felix, kde dávajú deťom namiesto príkazov a nariadení dostatočnú slobodu a zodpovednosť za to, o čom rozhodnú. Autorka: Simona Fiabáne

Ste vyštudovaný ekonóm, no venujete sa vzdelávaniu. Ako ste sa k tomu dostali? Celé detstvo som chcel byť železničiarom ako môj otec. V siedmom ročníku som začal chodiť do matematického krúžku, kde som si vďaka prístupu vedúceho vypestoval záľubu v matematike. Udalosti 89-teho ma ale podnietili k tomu, aby som sa začal zaujímať o ekonomické a politické záležitosti. Preto som nakoniec vyštudoval ekonomiku. No po skončení školy som sa vrátil do partie matematikov, ktorí organizujú súťaže a aktivity pre deti. To bol začiatok mojej pracovnej kariéry. Na jednej strane som sa venoval ekonomickým záležitostiam – účtovníctvu aj finančným analýzam, a ako hobby som organizoval súťaže. Niekoľko rokov som viedol matematický krúžok. V roku 1997 sme založili neziskovku P-Mat, ktorá sa dodnes venuje nadanej mládeži. Postupne, ako organizácia rástla, sme aktivity, ktoré boli pre smerované na učiteľov, presunuli do samostatnej organizácie – Indície. Matematika väčšinou nie je obľúbeným predmetom detí. Mali ste dobrého učiteľa matematiky? Ako si pamätáte vašich učiteľov? Asi každý z nás mal aj dobrých, aj zlých učiteľov. Za mojich čias boli aj takí, ktorí aj napriek režimu učili dobre a, samozrejme, aj takí, ktorí učili, ako museli, pretože nevedeli a nemohli inak. Pamätám si, že som zažil „kultúrny“ šok, keď som začal chodiť na spomínaný matematický krúžok. Stretol som sa s dovtedy nevídaným prístupom vedúceho, ktorý nás postavil

pred problém a v skupinke 4 až 5 žiakov sme sa hádali, ako ho rozlúsknuť. Úlohy mali často rôzne riešenia, neexistovalo len jedno správne. To bolo niečo úplne iné ako v škole, kde nám učiteľka vysvetlila sčítanie zlomkov, a to sme 2 týždne trénovali. Z toho krúžku si dodnes pamätám mnoho vecí, zatiaľ čo z hodín matematiky nie. Zmenilo sa podľa vás školstvo od čias, keď ste vy sám chodili do školy? Dnes už takmer 30 rokov žijeme v demokracii a aj napriek tomu niektoré školy fungujú stále v režime ako za socializmu. Učiteľ direktívne nariadi žiakom, čo majú robiť – naraz a rovnako – a oni len poslúchajú príkazy. Ak však chceme naše deti vychovávať v demokracii tak, aby sa z nich stali slobodní a zodpovední občania, nie je takýto prístup správny. V Indícii spoznávame učiteľov, ktorí chcú zmenu k lepšiemu. Nie je im ľahostajné, ako ich školy vyzerajú. Na našich podujatia sa navzájom stretávajú a zdieľajú skúsenosti, čo im dáva pocit, že niekam patria. Častým problémom v školách totiž je aj to, že jedného alebo dvoch inovatívnych učiteľov sa zvyšok zboru snaží „upratať“ a nedovolí im pretláčať žiadne zmeny. Ak takíto učitelia majú podporu v iných školách, majú pozitívny príklad, nestrácajú tak ľahko nádej.

Foto: archív Petra Haláka

Foto: Simona Fiabáne

Súčasťou štátneho vzdelávacieho programu sú aj zručnosti 21. storočia. Ako je to v praxi v školách? Často je to, žiaľ, tak, že napríklad fyzikár si povie, že ja som tu na to, aby som učil fyziku, komunikáciu nech učí niekto iný. Takto to však nefunguje. Fyziku sa môžu učiť napríklad tak ,že 5-členný tím bude spolu robiť experiment a v rámci toho sa priučia aj ako komunikovať, argumentovať a podobne. Učitelia by sa týmto zručnostiam mali dlhodobo a cielene venovať, samé totiž neprídu. Keď deti celých 9 rokov len sedia v lavici, nesmú odpisovať či rozprávať sa, nemôžeme očakávať, že budú mať rozvinutú zručnosť spolupracovať v tíme. Denne by mali zažívať prácu v menších skupinkách a tam sa prirodzene vytvorí priestor na tímový manažment, kompromisy, diskusie, argumentácie či schopnosť prijímať názory iných. Nedá

sa to urobiť umelo, napr. že „žiaci na dnešnej hodine sa budeme učiť argumentovať“. Tak to skrátka nefunguje. Musia pre to byť vytvorené situácie a deti to musia zažívať. Niekedy sa školy vyhovárajú na to, že nemôžu učiť inovatívne kvôli osnovám… Štát stanovuje vzdelávací program, v ktorom je predpísané, čo majú deti v ktorom ročníku vedieť. Ten musia dodržiavať všetci, ale ďalej je to už na konkrétnej škole. Osnovy neurčujú, čo majú žiaci v akom poradí prebrať. Ako si to učiteľ zorganizuje v rámci školského roka, je len na ňom. Musí si to ale, samozrejme, premyslieť a na základe osnov určiť, ako to bude deti učiť. Akákoľvek škola na Slovensku toto môže využívať. Ale samozrejme, je jednoduchšie používať to isté každý rok a nemusieť sa nad tým zamýšľať.

V Indícii organizujete viaceré podujatia – konferenciu Učíme pre život, Roadshow či kurzy na konkrétne témy, na ktorých sa stretávate s mnohými učiteľmi. Akí sú dnešní učitelia? Na naše podujatia chodia väčšinou aktívni učitelia, ktorí chcú niečo zmeniť. Snažíme sa zasiať semienko, inšpirovať ich, no ďalej je to na nich. Stretol som sa napríklad už aj s učiteľmi, ktorí mali pocit, že učia inovatívne. Keď sa však prídete pozrieť na ich hodiny zistíte, že namiesto jednej bielej kriedy používajú štyri farebné, ale v zásade sa ich prístup nemení. Samozrejme sú aj takí, ktorí zmenia hodinu tak, že sa decká cítia ako doma v detskej izbe, ale zároveň sa niečo naučia. Iný extrém je zase, keď sa len hrajú a tá hra nemá cieľ. To je potom len strata času.

Ako by ste opísali ideálnu školu v slovenských pomeroch? Ideálna škola podľa mňa neexistuje. Bolo by však dobré, keby štát dával väčšiu slobodu školám a existovali by viaceré typy. A ideálne by bolo nenariaďovať, čo presne majú deti vedieť v ktorom ročníku, na ktorom predmete. Spoločný základ nech majú rovnaký, ale deti sú rôzne a už od puberty sa potrebujú niekde ukotviť a vybrať si smer. A to by malo školstvo rešpektovať. Dôležité je, aby každá škola mala svoju víziu, ktorú by jasne komunikovala rodičom. Aby rodičia vedeli do čoho idú, lebo keď nevedia, vznikajú konflikty. Dávajú si rodičia záležať na výbere vhodnej školy pre svoje deti? Mnohým je to jedno. Berú to tak, že keď oni prežili školu, aj ich dieťa prežije. Dajú ho do najbližšej, aby ho nemuseli voziť. Na druhej strane sú rodičia, ktorí intenzívne premýšľajú a vyhľadávajú si informácie. Podobne, ako keď idú k lekárovi a predtým si vyhľadajú choroby na rôznych weboch a v skupinách. Je fajn, že existuje priestor, kde sa môžu zamýšľať, ako vychovávať svoje dieťa, ale treba to robiť s rozumom. Niekedy si vyberú a zapamätajú len nejakú časť a keď ju aplikujú len čiastkovo, nefunguje to dobre. Na základe čoho by si mali rodičia vyberať školu pre svoje deti? Rodičia si v škôlkach často zvyknú na to, že si vyberajú krúžky a angličtinu. Tieto dve veci sú pre nich často rozhodujúci faktor

aj pri školách. Vôbec však neriešia, ako sa tam učí slovenčina či informatika, a ako sa pristupuje k žiakom počas vyučovania. Dieťa strávi na základnej a strednej škole 13 rokov. Počas toho ja – rodič som s ním veľmi málo. To, ako bude vyzerať, veľmi ovplyvňujú jeho učitelia. Vôbec to nezávisí od toho, či dieťa bude chodiť na angličtinu alebo na futbal, ale od toho, čo s ním učitelia robia 6 hodín denne. Je veľký rozdiel či 90 % času sedia v lavici a píšu si poznámky, alebo sú 90 % času na hodine aktívni. Na to by sa možno mali rodičia viac zamerať – čo na hodinách deti reálne robia. Či je na hodine aktívny učiteľ alebo deti, či je učiteľ v pozícii mentora a sprievodcu alebo či je udavač tempa. Majú podľa vás rodičia dosah na zmeny v škole, v ktorej študujú ich deti? Na škole má najväčší vplyv, samozrejme, riaditeľ. Ak ju vedie dobre, vie ju aj meniť, aj zavádzať inovácie. Vplyv by ale mohli mať aj rodičia. Na každej škole existuje rada rodičov, zložená zo zástupcov rodičov z každej triedy, a aj rada školy, v ktorej sú zastúpení aj rodičia. To by mal byť poradný orgán, ktorý určuje, kam škola smeruje. Žiaľ, v realite to často vyzerá tak, že rada rieši len aké keksíky majú kúpiť do mikulášskych balíčkov a či má prísť čert alebo víla. Veľakrát je skrátka pohodlnejšie neprijímať od rodičov vážnejšie veci. Nemalo by to však tak byť. Rodičia vedia ovplyvniť aj to, aké metódy učenia sa využívajú na škole. Keď sa ich nájde dostatok a budú spolu predsadzovať niečo konkrétne, dá sa o tom rokovať či už na úrovni rady školy cez riaditeľa školy a podobne.

Potrebujeme na Slovensku reformu školstva? V prvom rade je potrebné stanoviť si jasný cieľ kam ideme. Ten nám momentálne chýba. Máme v poradí už 21. ministra školstva od roku 1989, čiže jeden minister vydrží v priemere rok a pol. S každým novým sa menia pravidlá, neexistuje žiadna dlhodobá vízia. V mnohých krajinách to funguje tak, že premiér krajiny sa postaví pred občanov a povie, že je cieľ zmena školstva v horizonte 20 rokov a plán odsúhlasia všetky politické strany. U nás však minister mnohokrát nemá podporu pomaly ani vlastnej strany a už vôbec nie ostatných strán. Potom sa čokoľvek ťažko presadzuje. Reforma školstva by však nemala byť politická téma, je to vyslovene odborná vec. Keď panuje všeobecná zhoda, že chceme vychovávať slobodných občanov, ktorí budú vedieť rozumne voliť a nepôjdu nevhodnými či extrémistickými cestami, tak nie je o čom premýšľať. Treba sa len zhodnúť, že toto je smer a odborníci by mali ďalej vypracovať podklady. Namiesto toho sa u nás robia len čiastkové veci, napríklad že pridáme hodinu dejepisu a podobne, ale to nie je úloha ministra. Navyše mu takýto mikromanažment uberá kapacity. Minister by mal určovať smer, financovanie a kompetencie riaditeľov. Foto: Simona Fiabáne

AKO VYZERÁ, KEĎ KULTÚRA PRÍDE ZA OBYVATEĽMI?

Najväčšie košické sídliská nie sú len anonymným betónovým zhlukom bytov, ako to zvyčajne býva. Medzi panelákmi ukrývajú poklad – výmenníky tepla. Niekdajšie verejné technické budovy totiž v posledných rokoch nabrali úplne nový účel. Ukazujú, čo sa stane, keď obyvatelia nemusia za kultúrou dochádzať do centra, ale keď príde priamo medzi nich. Výsledkom sú legálne grafity skrášľujúce sídliska, amatérske divadelné zoskupenia, módne prehliadky ručne kreslených sukien od matiek a ich dcér a mnoho ďalšieho. Autorka: Zuzana Schaleková

Na 4 najväčšie košické sídliská sa kultúra a umenie začali vkrádať už v roku 2009. Nadšenci združení v projekte SPOTs prišli s návrhom využiť vtedy už bezúčelové výmenníky tepla. Sídliskové „kotolne“ slúžili na redistribúciu tepla pre byty v okolí. Zmenou technológií ostali opustené a začali chátrať. Až kým sa mesto nerozhodlo vdýchnuť im život. A tak vznikol európsky unikát – miesta komunitného umenia priamo na sídliskách. Umenie aj na periférii Začínalo to v malom. Košičania zmapovali, čo ľuďom na sídliskách najviac chýba v oblasti kultúry a komunitného života a následne nadviazali spoluprácu s lokálnymi neziskovkami. Dnes je zrekonštruovaných celkovo 7 Výmenníkov. Koncept je postavený na podpore neformálnych skupín alebo jednotlivcov, ktorí sa chcú podeliť o svoje skúsenosti so susedmi. Dáva im nielen priestor na realizáciu, ale prepája ich s odborníkmi a profesionálnymi umelcami, ktorí dobrovoľne zdieľajú svoje know-how.

„Je pre nás dôležité, aby sa zaktivizovali obyvatelia. S aktivitami neprichádzame iba my, ale vyzývame ich, aby prišli a prispeli.“

„Nie je to o tých najvyšších formách umenia. Vymenníky angažujú v umení bežných ľudí, ktorí k nemu doteraz nemali prístup ale-

bo ho nepoznali. Chceli sme, aby sa umenie rozvíjalo aj na periférii Košíc, nielen v centre,“ objasňuje Matúš Binc, projektový manažér Výmenníkov. Dnes projekt patrí pod organizáciu K13 – Košické kultúrne centrá, ktorá je príspevkovou organizáciou mesta Košice. Na koncert v papučiach Za prvotným zámerom stála myšlienka, aby si človek mohol doslova v papučiach prísť pozrieť divadlo či výstavu alebo vypočuť koncert. Postupom času však každý Výmenník získal vlastnú identitu. „Identitu získal ‚tvárou ľudu‘. Formovali ju ľudia aktívni vo Výmenníku a dnes je každý jeden niečím špecifický,“ hovorí M. Binc. Napríklad Výmenník Brigádnická je typický divadelnými zoskupeniami, Výmenník Wuppertálska je zameraný ekologicky, Výmenník Važecká má zase vlastnú módnu značku, na Ľudovej sú skejteri a grafiťáci, na Štítovej sa často konajú výstavy a podobne. Aktivity sa nedejú výlučne vnútri Výmenníkov, ale aj na ďalších verejných priestoroch – blízkych ihriskách či v podchodoch. „Pomáhame ľuďom skrášľovať napríklad bytovky. Máme legálnu skupinu grafiťákov, ktorí skrášľujú priestory sídliska,“ hovorí M. Binc. Dvakrát ročne sa tiež konajú mestské festivaly USE THE C!TY a Festival Rozmanitosť, vďaka ktorým sa o projekte dozvedajú noví ľudia, ale navzájom sa aj spoznávajú ľudia aktívni v rôznych Výmenníkoch. Komunita sa tak neustále rozširuje. Minulý rok navštívilo akcie vo Výmenníkoch zhruba 28 000 ľudí.

Foto: Výmenníky

Kľúčoví sú kultúrni mediátori

Výmenníky žijú každý deň

„Je pre nás dôležité, aby sa zaktivizovali práve obyvatelia. S aktivitami neprichádzame iba my, ale vyzývame ich, aby prišli a prispeli,“ vysvetľuje M. Binc. Práve to je úlohou kultúrneho mediátora, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou Výmenníkov. Má na starosti nielen vytváranie programu a aktivít, ale aj vyzývanie ľudí, aby prišli so svojím nápadom a vytvárať im zázemie. „Nie je to len o tom, že do Výmenníkov voláme profesionálne telesá, ale najmä o tom, aby sme poradili ľuďom, spojíme ich s odborníkom, poskytneme im techniku. Sme vyhľadávači talentov,“ vysvetľuje M. Binc. Ak sa neskôr z amatérov stanú profesionáli, presúvajú svoju činnosť mimo Výmenníky. Príkladom je Divadlo Nad vecou, ktoré dnes dokáže vypredať divadelnú sálu v Kasárňach Kulturpark. V komunitnej záhrade na Výmenníku Wuppertálska sa počas leta konajú koncerty, predstavnia či prednášky.

A čo sa teda deje v sídliskových kultúrnych centrách? Mesačný program na každý deň zostavujú kultúrni mediátori. Aktivity sa delia na pravidelné a príležitostné. Pravidelné sú napríklad tvorivé dielne pre deti a rodičov, kurzy šitia pre matky s dcérami, kluby seniorov, divadelné skúšky, kurzy grafity, športové tréningy, pracovné terapie a mnoho, mnoho ďalšieho. Tieto aktivity často vyúsťujú do väčších podujatí, ako sú napríklad módna prehliadka „výmenníkovej“ značky VYVA, divadelné predstavenia a podobne.

Foto: Výmenníky

Komunitná záhrada, ale aj skejtový bowl Súčasťou je aj napríklad komunitná záhrada na Výmenníku Wuppertálska, kde sa konajú nielen kultúrne akcie, ale obyvatelia sa môžu zasvätiť do tajov pestovania kvetín a bylín. Vnútri Výmenníka na Ľudovej sa zase nachádza jediný skejtový bowl na Slovensku, v ktorom trénuje aj Richard Tury, jeden z najznámejších skejterov na Slovensku. Na Výmenníku Obrody sa zase sformovala seniorská skupina Terasanky, ktoré šijú patchworkové deky a popri nich sa angažujú priaznivci Vedeckých kaviarní a Vedeckých brlohov, ale aj Knižný klub žien. Inkluzívny charakter Výmenníkov podčiarkuje napríklad aj škola šachu určená pre vidiacich i nevidiacich hráčov. Nezvyčajné nie sú ani tanečné večery alebo škola nového cirkusu pre deti. Jednoducho, program Výmenníkov je rôznorodý práve tak, ako sú rôznorodí obyvatelia sídlisk. Uznanie aj zo zahraničia O tom, že projekt je európsky unikát svedčí aj úspech, ktorý zaznamenal v rámci Európy. Významne prispel napríklad k titulu Košice – Európske hlavné mesto kultúry z roku 2013. Výmenníky pracujú so stovkami obyvateľov, množstvom komunít, desiatkami umelcov, ktorí dobrovoľne poskytujú svoje know-how, aby vytvorili lepšie okolie pre všetkých. Projekt dokazuje, že kultúra môže byť súčasťou bežného života, že je to niečo, čo sa týka každého z nás.

Foto: Matej Kautman

ÚRADNÍČKA, KTORÁ SA ODMIETLA

NECHAŤ ODSÚDIŤ Monika má veľmi rada svoju prácu. Baví ju, hovorí o nej, že je kreatívna a denne sa pri nej učí veľa nového. Svojich kolegov považuje za profesionálov, s ktorými dokáže posúvať veci dopredu. Monika pracuje na Ministerstve vnútra. Ostali ste prekvapení? Autorka: Zuzana Schaleková

Kým v zahraničí je práca pre štátnu sféru lukratívnou a ľudia sa ňou chvália, v našej krajine sa, pre mnohé kauzy, ktoré neustále víria hladinu politickej scény, musia skôr vyviňovať. Pritom sú to často ľudia, ktorí svoju prácu robia s nasadením, presvedčením a v snahe priniesť pozitívnu zmenu. Takou je aj Monika Filipová. Odmietla sa zmieriť s prevládajúcou mienkou, že ak človek pracuje pre skorumpovaný systém, je aj on sám skorumpovaný. Vznikli tak viaceré aktivity, ktoré chcú pozdvihnúť prácu úradníkov a podporiť tých, ktorí robia poctivú a transparentnú verejnú službu.

Foto: Matej Kautman

Monika pracuje na Ministerstve vnútra, na riadiacej pozícii, už 5 rokov. Pracovať v štátnej správe nebolo jej snom, pred nástupom ani netušila, čo to obnáša. Chcela len využiť svoje vedomosti, ktoré získala štúdiom na 3 odboroch súčasne. Svoju prácu má veľmi rada: „Je kreatívna, rozmanitá, posúva ma dopredu. Dokonca vidím, že sa dá bojovať aj s byrokraciou, len si to vyžaduje aktívny prístup. Na našom oddelení cítim veľmi zdravého ducha, sme mix mladých ľudí aj staršej generácie a pracuje sa nám spolu veľmi dobre,“ hovorí. Podpora transparentných úradníkov chýba Keď sa však v roku 2016 prevalila kauza na Ministerstve zahraničných vecí, pocítila zo strany verejnosti tlak. „Akoby úradníci nemali vlastnú integritu a kvôli nastavenému systému neriešia stránku etiky. Necítila som podporu, že keď robím svoju prácu zodpovedne a transparentne, mám tam ostať,“ hovorí. Jej prvou reakciou bolo zverejnenie otvoreného listu, ktorým chcela povzbudiť čestných úradníkov v štátnej správe. Množstvo ľudí jej za tento krok poďakovalo. Ale žiadna zmena nenastala. S ďalšou kauzou to bolo ešte horšie a jej prácu na ministerstve odsudzovali dokonca aj blízki priatelia.

„Necítila som podporu, že keď robím svoju prácu zodpovedne a transparentne, mám na ministerstve ostať.“ „Premýšľala som – jedna vec je kritizovať, lebo my Slováci stále len kritizujeme, a druhá je prísť s nejakým riešením alebo návrhom, ktorý môže prispieť k zmene,“ hovorí. Po tom, čo poskytla Denníku N veľmi úprimný rozhovor o pomeroch na ministerstve, ktorý vyvolal mimoriadny rozruch, zrodila sa jej v hlave myšlienka. Chýbala iniciatíva, ktorá by povzbudila ľudí na úradoch, ale zároveň by jasne komunikovala, že za to, ako systém vyzerá, je zodpovedný každý z pracovníkov. „Nemôžeme stále len kritizovať vedenie, aj my máme zodpovednosť. Aj my môžeme navrhnúť skvalitnenie procesov, pracovných metód, alebo zlepšiť napríklad aj obyčajnú komunikáciu,“ myslí si.

Úradníci sa spojili, aby šírili dobré meno Začiatkom tohto roka Monika spolu s 11 ďalšími kolegami z rôznych úradov, oznámili vznik Dobrého úradníka. Tomu predchádzali mesiace príprav, kedy formulovali ciele, ale napríklad aj Desatoro dobrého úradníka, alfu a omegu iniciatívy. Dnes sa komunita úradníkov, ktorí sa hlásia k desatoru a k záväzku šíriť dobré meno, zväčšuje. Pravidelne sa stretávajú a preberajú konkrétne témy, aby zistili čo a ako funguje či nefunguje a hľadajú konštruktívne riešenia, ako meniť systém z ich pozície. Organizujú tiež webináre so zahraničnými úradníkmi, ktorí hovoria o fungovaní v rámci svojich inštitúcií a zdieľajú príklady najlepšej praxe.

Práca v štátnej sfére je služba Monika verí, že napriek tomu, že pojem „úradník“ zahŕňa veľmi široké spektrum ľudí, spája ich jedno poslanie. „Je to služba pre štát a pre ľudí. Každý úradník, na všetkých úrovniach, by sa mal snažiť uľahčiť fungovanie občana. Mali by sme svoju prácu vykonávať s presvedčením, že prispievame k verejnému dobru a uľahčujeme život ľuďom,“ hovorí. Uvedomuje si, že to znie idealisticky, ale verí tomu a snaží sa podľa toho aj riadiť. O tom svedčí aj fakt, že už niekoľkokrát mala možnosť odísť pracovať do zahraničia, ale rozhodla sa ostať. Cíti, že by chcela pomôcť zlepšiť situáciu na Slovensku a ak raz človek odíde do zahraničia, je ťažké vrátiť sa späť.

Foto: Matej Kautman

Bariérou je byrokracia aj nízka miera zodpovednosti Práca úradníka má však viacero bariér, ktoré je potrebné systematicky odbúravať. A práve na to má slúžiť zdieľanie skúseností a povzbudzovanie sa. Ako hlavnú prekážku vníma Monika byrokraciu, ktorú je mnohokrát ťažké obísť tak, aby bol dodržaný postup v medziach zákona. Druhou je nízka miera zodpovednosti v samotných úradníkoch: „Často mám pocit, že ten úradník hľadá cestu, prečo to nepatrí jemu a stavia to v rovine zákona. A má pravdu. Ale možno by sa na to mohol pozrieť, že je tu občan s opodstatneným problémom, ja síce neviem pomôcť, ale porozmýšľam, ako by sa jeho situácia dala čím skôr vyriešiť,“ hovorí Monika a vzápätí dodáva: „Uvedomujem si však, že málo ľudí si trúfne na seba zobrať zodpovednosť, lebo veľmi dobre vedia, že z toho môžu mať problémy. Aj to je chyba systému. Tiež existujú aj cholerickí sťažovatelia a aj kvôli nim nevieme niekedy s našou prácou pohnúť, lebo nás brzdia a frustrujú.“ Súčasnú situáciu na Ministerstve vnútra hodnotí s chladnou hlavou. „Ja aj kolegovia to vnímame ako dôsledok, vyvrcholenie niečoho, čo sa v štáte už dlhodobo zhromažďovalo – to, že za kauzy nikto nevyvodil politickú zodpovednosť. Snažíme sa napriek všetkému pracovať ďalej a robiť si svoju prácu kvalitne.“

To všetko oni, nie my! Máme heslá. Toho odvolať, tamtoho zvoliť. Chcem to nejako inak. Politici do basy. Stop korupcii. Áno, stop korupcii je moje najobľúbenejšie heslo. Odstráňme korupciu a bude dobre. Nie je to pravda, ale ak by aj bola, korupciu si predstavujeme ako to, čo robia oni, nie my. Ich si predstavujeme ako ľudí s kufríkmi a v limuzínach, ktorí nechodia po tých uliciach, po ktorých chodíme my, bežní (a slušní!) ľudia. To všetko oni, nie my. Akurát, že ani to nie je pravda. Komentár Sama Mareca Takto zhruba pred rokom som rozprával na protikorupčnom pochode, mohlo tam byť aj 15 000 ľudí a to bolo až donedávna veľmi veľa. Porozprával som z pódia, čo chceme a kto všetko je na vine. Súhlasili. Povedal som, koho treba odvolať a kto by mal odstúpiť, koho nechceme, čo nechceme a ako to chceme namiesto toho. Páčilo sa im to, lebo heslá sú fajn. Sú krátke a jednoduché a najmä, keď tam tak stojíte na námestí, jednoduchá je aj tá realizácia. Alebo sa to tak aspoň zdá. Zatlieskali. Vtedy som mal skončiť, povedal som predsa presne to, čo som mal, ale neskončil som. Povedal som aj druhú časť, hoci som vedel, že sa bude páčiť omnoho menej. Chcete žiť v lepšej krajine? Protestujete proti korupcii? Začnite od seba, povedal som. Nájdite si veci, ktoré môžete zlepšiť a zlepšite ich. Buďte slušní, slušne sa správajte a pomáhajte si. Plaťte dane, neulievajte sa, odmietajte korupciu aj v malom. Aj v každodennom živote. Korupcia, to totiž nie sú iba milióny v hotovosti. Skrátka, začnite od seba.

päťdesiat rokov. Poznám – všetci poznáme – ľudí, ktorí neplatia dane tak, ako by mali. Pokladáme to za umné, nie odsúdeniahodné. A potom sa stretneme na námestí a sme proti korupcii. Neuvedomujeme si, že keď hovoríme o jej konci, hovoríme aj o konci toho, čo sami robíme. Mnohí, ktorí si tento stĺpček prečítajú, nebudú súhlasiť. Lebo to nie je to isté. Lebo kto neokráda štát, okráda seba. Lebo lebo. Každý ma svoje lebo, nikto nahlas a otvorene nepovie, že kradne. Každý má svoje dôvody, prečo práve on nerobí to, čo ostatní. Ak však nechceme korupciu, tak nechceme všetku korupciu a nielen tú, ktorá nám nevyhovuje. Ak ste proti korupcii, začnite od seba a robte to každý deň. Žiadajte bločky, zaplaťte radšej viac ako naruku. Neskúšajte sa dohodnúť s policajtmi. Definitívne víťazstvo nad korupciou totiž neexistuje, ale dá sa minimalizovať. A najlepšie je začať od seba samého.

Potlesk bol omnoho slabší, odozva menej nadšená. Toto už neboli heslá namierené proti abstraktnému nepriateľovi niekde tam hore. Vedel som to, ale aj tak som to povedal, lebo som vedel, že mám pravdu. Keď som pracoval v reklamnej agentúre, mal som ponuku posunúť dôverné materiály za odmenu. Keď som zastupoval vlastníkov bytov, nikto si nevedel predstaviť, že popritom nekradnem a nakoniec ma nahradili niekým, kto kradne, ale býva tu

Foto: archív Sama Mareca

Foto: Tomáš Janeček

BÝVALÝ BOXER TOMI KID PRACUJE S DEŤMI: NECHCEL SOM LEN KLUB, CHCEL SOM RODINU Tomi Kid Kovács – bývalý majster sveta v boxe v poloťažkej váhe aj európsky šampión World Boxing Organization. Dnes otec, tréner s dušou chalana, ktorý v sebe dokázal skĺbiť pokoru so zdravým sebavedomím. Pracuje s mladými a vedie ich k aktívnemu životu. Svojím

Box je síce olympijský šport, no časť verejnosti ho stále neprijíma. Naopak, z druhej strany zaznievajú argumenty, že je to šport, ktorý pozitívne formuje človeka a jeho vlastnosti. Ako vás vyformovali roky boxu? Box mi dal v živote veľmi veľa. Naučil ma, že ak niečo chcem, musím o to bojovať. Človek totiž nedokáže box oklamať. Ak sa nepripravuje na zápas a netrénuje, v ringu sa to rýchlo ukáže. Ring nemá dvere, cez ktoré by sa dalo utiecť. Je tam 16 lán a ak niekto nie je pripravený, môže to byť pre neho kruté. Nemyslím to tak, že dostane bitku. Príde však únava, fyzická aj psychická. Tak to je aj v živote. Ak sa človek nevzdeláva, nepripravuje a nepracuje na sebe, bude sa len túlať a dostávať od života rany.

„Ľudia neriešia, koľko treba pri boxe rozmýšľať, že sa treba pripravovať takticky aj technicky.“ Je to určite šport, ktorý človeka formuje. Už len to, že sa niekto naučí chodiť každý deň na tréningy, má pevný harmonogram a získava disciplínu. Pracujem s mládežou a mám aj chlapcov, ktorí denne trénujú dvakrát. Majú indi-

vystupovaním, rozprávaním, postojmi a človečinou vyvracia stereotyp o tom, že boxeri to v hlave nemôžu mať v poriadku. Porozprával nám o peknom vzťahu k otcovi, potrebe pohybu aj o predsudkoch ľudí k boxu. Autor: Tomáš Janeček

viduálny učebný plán. Tlačím zároveň na to, aby sa chlapci dobre učili. Nemusia mať samé jednotky, ale nemôžu mať v škole problémy. Myslím, že sa mi to darí. Nehovorím, že každý z nich je elitný športovec a elitný študent, no správajú sa slušne. Keď som bol malý, hrávali sme s kamarátmi na sídlisku futbal, hokejbal, basketbal aj tenis. Stačilo, že rodičia kúpili loptu, a 15 ľudí malo vyplnený program, až kým sme ju nezodrali. Ako sa však človek dostane k boxu? Narodil som sa do boxerskej rodiny. Môj otec bol reprezentant a majster Československa. Človek, ktorý pre box žil. Dodnes je pre mňa veľkým vzorom. Okrem toho, je to človek, ktorý mi dal v živote veľmi veľa. Vždy som ho vnímal ako silného, spravodlivého, prísneho, no aj dobrého. Mal som vďaka nemu krásne detstvo. Chodili sme veľa do prírody, chytali sme ryby. Vždy sa snažil a pre úspech si musel všetko vydrieť. Trénoval, pracoval, chodil na fušky, no popritom sa aj dobre staral o rodinu a snažil sa nás vychovávať v harmónii. Chcel som byť ako on, a tak som sa dostal k boxu. Mám o štyri roky staršieho brata, ktorý chodieval na tréningy, a neskôr som začal aj ja. Mama to moc nechcela. Teši-

la sa, že otec skončil svoju kariéru, no potom začal s boxom brat a ešte aj ja. Nemala to jednoduché. (smiech)

obyčajný boxerský klub. Chcel som mať jednu veľkú rodinu. A takto to je. Sú to moje deti. Prežívame spolu úspechy a dôverujú mi.

Veľa športovcov hovorí, že športu obetovali svoje detstvo. Bolo to aj u vás tak?

Ako by ste opísali svoju rolu pri práci s deťmi? Ste tréner, starší brat či učiteľ ?

Vôbec nie. V detstve som sa venoval športu toľko, koľko mi vyhovovalo. Existujú lajdáci, potom veľkí lajdáci a potom som bol ja. Box mi nezobral klasické aktivity. Veľakrát som namiesto tréningu išiel s kamarátmi do parku. Na konci dňa som si namočil tričko do fontány, aby to po návrate domov vyzeralo, že som sa spotil. Bol som naozaj lajdák.

Som tréner, mentor, vzor, motivátor, otec, mama, kuchár, čašník, všetko čo treba v danej situácii. Je dôležité, aby som poznal ľudí, s ktorými pracujem.

Množstvo športovcov má po ukončení kariéry problémy a ťažko sa s tým vyrovnávajú. Ako ste zvládali koniec kariéry vy?

Väčšinou prichádzajú rodičia s tým, že ich deti si potrebujú vybiť energiu. Moja najmenšia skupina v Galante sú deti od šesť rokov. Zbožňujem prácu s nimi. Nevedia ešte tak udržať pozornosť. Máme preto pre nich veľa hier, robíme im súťaže, prekážkové dráhy, vždy niečo nové. Chodí tam aj môj syn. Nikdy som mu nehovoril, aby bol boxer, ani som na to netlačil. Baví ho to však. Keď bude chcieť robiť iný šport, je to jeho rozhodnutie.

Nemal som s tým problém. Mal som okrem boxu veľa iných aktivít. Popri boxerskej kariére som pracoval a mal som už aj vtedy svoje podnikanie. Nie je to teda tak, že by som sa po jej ukončení stratil. Som človek, ktorý rád pracuje a vie veľa pracovať. Box je, samozrejme, môj život. Staviam si teraz boxerskú akadémiu, chceme ju otvoriť v septembri. Otvárate si akadémiu s tým, že chcete prebudiť slovenský box a dotiahnuť viac ľudí do telocvične. Čo vás motivuje k tomuto kroku? Pravda je, že veľa ľudí má k boxu predsudky. Počujú „box“ a predstavia si, že to sú bitkári, ktorí budú hlúpi, budú mať vybité hlavy a choroby. Neriešia to, koľko treba pri boxe rozmýšľať, že sa treba pripravovať takticky aj technicky. Bol som svetový a európsky majster v boxe. Napriek tomu to zo mňa neurobilo známeho športovca. Veľa ľudí si ma všimlo, až keď som vstúpil do televíznej súťaže Let's Dance, kde som tancoval. Bol to pre mňa dosť zvláštny pocit, že dovtedy si ma nikto poriadne nevšimol. Akadémiu otvárate v septembri, no už teraz trénujete deti v Galante. Áno, to je pravda. Keď som v roku 2007 založil boxerský klub v Galante, začínal som od nuly. Nemal som žiadnych boxerov. Postupne som však vychoval pár majstrov Slovenska, potom som mal reprezentantov, medailistov Európy. Nechcel som však mať

Navštevujú váš boxersky klub iba deti, ktorých k boxu priviedli rodičia alebo aj deti, ktoré rodičia v boxe nepodporujú?

Vnímate niekedy aj pri deťoch, že si so sebou nesú do ringu svoje problémy? U mňa je na prvom mieste mentálna príprava, až na druhom kondičná. Keď niekto nemá veci v hlave v poriadku, nemôže byť úspešný športovec, a nemôže vyhrať. Ak je vonku hmla, nevidíme jasno. Ak je hmla v hlave, nemôže prísť úspech. Boxoval som zápas, keď som mal zložité obdobie a stalo sa mi v tom čase veľa zlých vecí. V ringu sa to odzrkadlilo. Bol som úplne iný človek. Boxovali sme 12 kôl a úplne som stratil všetok rozum. Kričal som po súperovi. Kričal som na divákov. Taktiku som dal nabok a súpera som nebral ako športovca, ale ako nepriateľa. Chcel som ho potrestať za to, čo sa mi stalo.

„Som tréner, mentor, vzor, motivátor, otec, mama, kuchár, čašník, všetko čo treba v danej situácii. Je dôležité, aby som poznal ľudí, s ktorými pracujem. U detí to je tiež vidieť. Keď príde nejaký problém, hneď je to vidieť na tréningu alebo na zápase. U niekoho je to dlhodobé, u niekoho chvíľkové, a prichádza to vo vlnách. Práca v telocvični je veľmi dôležitá.

Sú to však aj veci prinesené zvonku, ktoré ovplyvňujú výkon športovca. Aký je váš postoj? Snažíte sa s deťmi riešiť ich problémy alebo to nechávate na ich rodiny? Nemôžem to nechať len tak. Musím do toho zasahovať. Som dobrým psychológom, veľa sa o tom učím, veľa to študujem. Pracujem tiež s mentálnymi trénermi, často chodím na prednášky a aj robím prednášky. Myslím si, že mám vnútorný pokoj či schopnosť rozpoznať situáciu a potom ju riešiť. Problém môže byť v tom, či to človek na druhej strane prijme alebo nie. Veľa sa hovorí o tom, že ľuďom chýba pohyb. Máte skúsenosť aj s deťmi s nedostatkom pohybu? Chodievame do škôl a tam robíme rôzne súťaže. Robíme to zábavne. Boxujeme proti riaditeľovi školy, máme nadrozmerné rukavice. Deti sa tešia. Dávame ich tiež skákať a občas sa ukazuje, že sa preceňujú. Niekto si myslí, že je veľký, no v ringu nevie robiť základné veci a je zadýchaný. Deti vyrastajú v dobe, ktorá dáva veľa možností. Už nebudú mať toľko preskákané a prelezené ako sme mali my v našom detstve.

To im chýba. Skončili časy, keď jedna skupina liezla po stromoch a druhá sa naháňala. My sme trávili čas vonku. Keď mama zakričala, dobehli sme k nej, každý dostal chleba, najedli sme sa a išli sme sa hrať ďalej. Keď dnes niekto dostane bicykel, je hotový, lebo nevie, kde ho má oprieť. Pracujete momentálne aj na projekte Vyboxuj si svoj sen. Viem, že jeho cieľom nie je len rozhýbať deti. Viete nám o ňom povedať viac? Chodíme po Slovensku a robievame v školách rôzne semináre. Berieme so sebou aj boxerský ring a snažíme sa ľudí zbaviť predsudkov o boxe. Ukazujeme tiež deťom, že ak má niekto nejaký sen, nech za ním ide a môže ho dosiahnuť. Rozprávam o svojej kariére. Hovorím o tom, aké to bolo ťažké, ako som šiel krok za krokom za úspechom, že tam boli pády, no potom som sa postavil. Vedľa mňa stoja ďalší chlapci, ktorí to v živote vôbec nemali ľahké, a predsa niečo dokázali. Rozprávame sa o problémoch doma, v školách, o šikane a základných problémoch, ktoré deti majú. Je to športovo-zábavno-motivačný seminár. Veľa sa rozprávame, súťažíme a hráme sa. Cez hry im tiež ukazujem, že je možné prekonať sám seba.

Foto: Tomáš Janeček

BUDUJÚ PRELIEZKY PRE DOSPELÝCH, ABY SVET DRŽALI V POHYBE Na internete videli ľudí, ako cvičia na stojanoch na bicykle, lavičkách či detských preliezkach a o pár mesiacov už zakladali vlastný startup. Mladí študenti z firmy OCTAGO začali po Slovensku stavať plochy na cvičenie s vlastnou váhou tela. Dnes sa snažia z workoutového ihriska urobiť osobného trénera. Autorka: Jana Fedáková

„Všetko sa to začalo veľmi spontánne. Vybrali sme sa do mesta, vtedy sme žili v Piešťanoch, a začali hľadať miesto, kde by sme workout mohli robiť. Našli sme detské ihrisko s troma hrdzavými hrazdami a začali tam trénovať,“ hovorí Dušan Matuška, ktorý sa dnes hrdí titulom spolumajiteľ OCTAGO, hoci priznáva, že ešte pred pár rokmi nevedel na hrazde urobiť ani zhyb.

Súbory hrázd, stĺpov, bradiel, kovové konštrukcie. Ak sa človek zahľadí na workoutové ihrisko, každé je takmer rovnaké. „My sme chceli byť už na pohľad niečím iní, inovatívni a navrhli sme objímku, ktorá spája hrazdy so stĺpmi a vo finále vytvorí osemuholník,“ vysvetľuje Dušan. Osemuholník následne športoví nadšenci vložili do loga aj do názvu startupu. OCTAGO malo cveng.

S pribúdajúcimi tréningmi sa komunita začínajúcich športovcov postupne rozrastala. Posilniť si svalstvo na hrdzavé detské ihrisko nakoniec niekoľkokrát v týždni prichádzalo 30 až 40 ľudí.

Prvé ihrisko startupisti postavili v máji 2015. Dušan rozpráva, ako prišli na súkromnú záhradu do rodiny, ktorá mala dvoch synov. Bratia, ktorí spolu nemali ani desať rokov, vtedy trávili väčšinu svojho voľného času hraním hier v tablete. Klasické detské ihrisko na záhrade ich zabavilo len na dva týždne, potom oň už nejavili záujem.

„Už to pre nás nebolo dostačujúce, preto sme zašli na magistrát a poprosili o poriadne workoutové ihrisko. Oni sa pre náš nápad nadchli a do pol roka bolo na svete,“ vraví Dušan o vtedy najväčšom ihrisku svojho druhu na Slovensku. Na slávnostné otvorenie prišlo až 400 ľudí a viacerí z nich chceli mať tiež podobné ihrisko vo svojom meste. „Hovorili sme si – vieme, ako má byť ihrisko zostavené, lebo sme navrhovali jednotlivé prvky, hľadali dodávateľa, radili mestu. Máme dobrú skúsenosť. Poďme teda pretaviť našu záľubu do podnikania,“ spomína si Dušan. Koncom roka 2014 tak z úspor študentov a pôžičky rodiny vznikla eseročka.

„Keď sme začali na záhrade spájať hrazdy a stĺpy, deti si konštrukciu neustále skúšali a aby sme mohli pokračovať, museli sme ich z tyčí doslova zvesiť. Vtedy sme si potvrdili, že to má zmysel. Pred pár dňami som po troch rokoch znova stretol otca týchto chlapcov a s nadšením mi rozprával, že synov workoutové ihrisko stále baví a chce ho ešte rozšíriť,“ hovorí Dušan. Od svojho prvého ihriska chlapci postavili už viac ako 50 ďalších po celom Slovensku, jedno v Rakúsku a ďalšie tri v Chorvátsku.

Foto: OCTAGO

Hľadá sa pridaná hodnota V OCTAGO sa však spočiatku pasovali s definovaním biznis modelu. Nechceli byť len ďalšou firmou, ktorá stavia konštrukcie, chceli robiť viac. Rozhodli sa preto o komunitu starať. Chceli deti i dospelých naučiť, že pohyb je pre náš život rovnako dôležitý ako spánok. Začali organizovať workoutové dovolenky či workshopy. „Často sa stáva, že človek príde na ihrisko a povie si, že je určené profesionálom, nie jemu. Nevie, čo tam má robiť a ide preč. Ľuďom sa preto snažíme ukázať, že nemusia hneď vedieť urobiť zhyb. Ihriská sú naozaj vhodné pre ľudí bez rozdielu veku alebo výkonnostnej úrovne. Stačí zvládnuť napríklad päť jednoduchých cvikov a dokážu sa veľmi rýchlo zdokonaliť. A potom si uvedomia: Vau! Veď tu mám fitko zadarmo na čerstvom vzduchu a cvičím prirodzene s vlastnou váhou,“ vysvetľuje Dušan. Prerod človeka jedna na človeka dva je však často veľkou výzvou, preto sa v OCTAGO snažia komunitu edukovať. Na konštrukciách si ľudia napríklad nájdu nálepky s QR kódom, vďaka ktorým hneď uvidia, ako majú na ktorom prvku cvičiť. „Tak, ako je rodič zodpovedný voči svojim deťom, tak chceme byť my zodpovední voči našim klientom. To je prirodzená morálka. Firma má odrážať hodnoty jej zakladateľov a vracať niečo späť do spoločnosti,“ myslí si Dušan.

Foto: OCTAGO

Rozhýbali základné školy Spomínate si, ako to často vyzeralo na hodinách telesnej výchovy? Učiteľ na začiatku rozdelil žiakov na dve skupiny, hodil im loptu a oni mali hrať. Dievčatá zväčša volejbal, chlapci futbal. Dvaja či traja za loptou počas hodiny skutočne utekali. Ostatní stáli na mieste a keď k nim mierila strela, nastrčili svoju tenisku. Učiteľ medzitým vyzbieral od ďalšej hŕstky žiakov posedávajúcich na lavičke malé papieriky. Doniesli ospravedlnenie od rodiča, že dnes cvičiť nemôžu. Lebo. Nejaký dôvod vždy

bol. Hodina sa skončila a mnohým odľahlo.

hybu. A ohlas bol skvelý. Keď im Nadácia Pontis na projekt Rozhýb

„Telesná výchova na školách často nenaučí dieťa narábať s vlastným telom a nevytvára u neho vzťah k pohybu. Ten však už neskôr vzniká len ťažko,“ hovorí Dušan, prečo s OCTAGO začali pôsobiť práve na základných školách.

„Chceli sme deti i dospelých naučiť, že pohyb je pre náš život rovnako dôležitý ako spánok.“

Najprv si za vlastné financie urobili test v Piešťanoch. Workout, cirkusová akrobacia, chodenie po lane. Každá trieda počas dňa absolvovala jednotlivé stanovištia a vyskúšala si rôzne typy po-

svoju školu poslala grant, projekt sa rozšíril po školách na celom Slovensku. Dosiaľ ich bolo desať a ďalších päť na svoj športový deň ešte čaká.

Kartu na šport, prosím Zo základných škôl išli aj do korporácií. „Firmy si často myslia, že zdravý benefit znamená urobiť pre zamestnancov zdravé raňajky raz mesačne, teambuilding na čerstvom vzduchu a vybaviť zľavu do fitness centra. Naplnia rozpočet a očakávajú, že ľudia budú zdraví. Asi 80 percent zamestnancov však pre slabú motiváciu a prílišnú zaneprázdnenosť zľavy nevyužije,“ hovorí Dušan. V OCTAGO sa preto tento rok začali starať aj o ľudí, ktorí sedia každý deň osem hodín za počítačom. Analyzujú pritom, ako sú ľudia zvyknutí vo firme fungovať, aké majú návyky, ako sa stravujú, sedia, všimnú si nábytok. Potom zorganizujú workshopy pre ľudí a pre firmu navrhnú dlhodobé rozvojové opatrenia, aby sa dostala do zdravého režimu. „Súčasný životný štýl je taký rýchly, že nám často nedáva priestor na to, aby sme si po práci ešte išli zacvičiť. Preto sa s našimi trénermi snažíme ľudí naučiť, ako kompenzovať negatíva sedavej práce, ako pomocou nenápadných cvikov aktivizovať brucho, trapézy, ramená či zápästia, vyhnúť sa bolestiam krku alebo chrbta a mať tak stále energiu,“ vysvetľuje Dušan. Bez strát to nejde

Foto: OCTAGO

Startup, ktorý zakladali ešte ako študenti, bude čoskoro oslavovať štyri roky. Postupne začali mladí nadšenci robiť aj indoorové konštrukcie, zariaďujú fitness centrá, telocvične či hotely a pre samosprávy zase odštartovali budovanie detských ihrísk i fit strojov pre seniorov. Ľudí tiež brávajú na aktívnu dovolenku. Ako prví totiž

začali organizovať komunitné zájazdy do Chorvátska, počas ktorých spoločne trénujú na workoutovom ihrisku. Aj takto chcú ľudí prilákať k pohybu.

že to má zmysel a vypýtať si od nich peniaze s tým, že netušia, ako to celé dopadne, to je výzva. Buď klameš alebo máš naozaj dobrý projekt,“ smeje sa Dušan.

Ani OCTAGO, ktoré dnes tvoria štyria plnohodnotní zamestnanci a ďalších šesť spolupracovníkov, však neobišli problémy. „Prvou hlúposťou, ktorú sme urobili, bolo, že sme firmu založili 16. decembra. Našu zľavu na daňovú licenciu, ktorá mohla platiť až rok, sme tak využívali presne 15 dní,“ smeje sa Dušan.

Vzápätí mu však napadne ďalší najväčší úspech. Ľudia už podľa neho vnímajú, čo je workout a občas toto slovo zamieňajú za OCTAGO.

Hladko niekedy nešli ani objednávky. Zlá komunikácia, meškanie, nezodpovední subdodávatelia, nepodpísané zmluvy. Zákazka na juhu Slovenska istý čas startupistom nedala spávať. „Mesto neustále volalo, že niekto neprišiel alebo niečo chýba a subdodávatelia nám nezdvíhali telefón. Na mnohé situácie sme vtedy ešte neboli pripravení, napriek tomu to nakoniec dopadlo skvele a dnes je toto workoutové ihrisko jedno z najvyťaženejších na Slovensku,“ rozpráva Dušan. Idem cvičiť na OCTAGO Prvé dva roky chalani v OCTAGO fungovali sami, z vlastných úspor, z pôžičiek od rodiny. Minulý rok však startup získal investora. „Ak sa ma pýtaš, čo považujem za najväčší úspech, tak zrejme práve tento moment. Presvedčiť ľudí,

Foto: OCTAGO

„Firma Termos vymyslela tepelne izolovanú fľašu, ktorej dnes už nikto nepovie inak ako termoska. Tenisky od firmy Botas tiež navždy ostanú botaskami. Presne takí sme chceli byť aj my a malou, milou odmenou pre nás je, že postupne to presne takto ľudia začínajú vnímať,“ hovorí Dušan. Momentálne sa v OCTAGO snažia dostať na rakúsky trh a záujem o nich prejavil už aj Dubaj. Mladí startupisti chcú totiž ihrisko prepojiť s technológiami. Na konci snaženia by tak mala vzniknúť aplikácia, ktorá na základe nainštalovaného kamerového systému na ihrisku vyhodnotí, koľko zhybov človek zacvičil, v čom by mal pridať či kde robí chyby pri tréningu. Športovca pritom identifikuje pomocou OCTAGO trička s jeho unikátnym kódom. „Chceme z workoutového ihriska urobiť osobného trénera a práve to Dubajčanov zaujalo. Verím, že budúci rok by naše ihrisko už v Spojených arabských emirátoch mohlo stáť,“ dodáva Dušan.

HĽADAJÚ RODIČOV, KTORÍ DOKÁŽU BOJOVAŤ AJ S DINOSAUROM

Ako by vyzeral svet, keby každé dieťa malo rodinu? V mimovládnej organizácii Návrat to vedia celkom presne. Na našej planéte by už nežili zlovestné dinosaury. Aj s nimi totiž vo svojom vnútri bojujú deti, ktorých domovom nie je rodina. Autorka: Jana Fedáková Načiahne sa, aby dobre videl, dlaňou pohladí piesok a vloží doň malú postavičku chlapca. Blízko neho zabára do piesku stromy, za ktorými sa skrývajú dinosaury. Ani jeden nevyzerá priateľsky. „V tom lese sú bytosti, ktoré sú obrovskejšie, než chlapček a sú veľmi nebezpečné. A sú tam aj také, ktoré vedia lietať,“ komentuje malý Maťko príbeh, ktorý vytvoril v piesku. Na druhej strane malého pieskoviska ukladá domček s dvoma postavami, mamou a otcom. Chlapec sa k nim túži dostať, oni ho však nevidia. Sú otočení chrbtom.

Maťko prišiel do združenia Návrat na pieskovú terapiu. Istý čas prežil v detskom domove, no keď bol menší, adoptovali si ho náhradní rodičia. Vie, že prišiel z iného bruška. Keď mu to však pripomenuli spolužiaci v škole, začal si uvedomovať, že nemôže žiť s vlastnými rodičmi. „Deti poprosíme, aby nám vytvorili v piesku obrázok a oni nám zobrazia svet, ktorý okolo seba vnímajú. Ak je pre nich stresujúci, vkladajú doň napríklad zlovestné šelmy a rozprávajú o strašidelnom pralese. Mnohé z detí, ktoré zažili traumu, sa cítia tak, ako-

Foto: Návrat

by im v ušiach neustále vyhrávala akási žraločia hudba,“ hovorí psychologička Soňa Očkášová. Prešlo niekoľko stretnutí v Návrate, niekoľko rozhovorov Maťka a jeho adoptívnych rodičov. Môcť rozpovedať svoje trápenia bolo preň životne dôležité. Keď Maťko neskôr znova tvoril príbeh v piesku, zo strašidelného lesa bol zrazu pohodový. „Chodím tu s rodičmi na huby,“ zahlásil a napravo od postavičky chlapca položil figúrku mamy, naľavo otca. V domove nie je lepšie Soňa pracuje v mimovládnej organizácii Návrat. Asi tri desiatky sociálnych pracovníkov a psychológov sa tam deň čo deň snažia, aby každé dieťa vyrastalo v rodine. „Keď sme s Návratom v roku 1993 začínali, bežne prevládal názor, že deťom je lepšie v detskom domove. Majú tam už predsa svojich kamarátov, navzájom sa poznajú. Dnes si to už, našťastie, myslí málokto. Aj ľudia prešli od ľutovania týchto detí k tomu, že rozmýšľajú, ako im môžu pomôcť,“ rozpráva. Posledné štatistiky hovoria, že v roku 2016 boli v detských domovoch necelé tri tisícky detí a ďalších takmer 1 500 žilo v profesionálnej rodine. „Detský domov je prostredie bez vzťahov. Hoci sa tam ľudia snažia pracovať so srdcom i nasadením, predsa len v istú hodinu odídu z práce domov a vystrieda ich niekto ďalší. Človek, ktorý by tam bol neustále iba pre nich, chýba,“ hovorí Soňa. Deti tak podľa nej majú často voči ostatným povrchné vzťahy a v dospelosti si nevedia nájsť trvalého partnera či byť dobrými rodičmi. Ich sebaúcta je v porovnaní s deťmi, ktoré vyrastali v rodine, veľmi nízka. „Ak navyše dieťa v domove žije celé detstvo, štart do nového života v osemnástich rokoch je veľmi ťažký. Takíto mladí nie sú zvyknutí na bežný chod domácnosti, nevedia hospodáriť s peniazmi, vo vzťahoch sú naivní a rýchlo sa dostanú do ťažkostí,“ dodáva Soňa. Detský domov je prostredie bez vzťahov. Hoci sa tam ľudia snažia pracovať so srdcom i nasadením,

predsa len v istú hodinu odídu z práce domov a vystrieda ich niekto ďalší. Človek, ktorý by tam bol neustále iba pre nich, chýba. Hľadá sa rodina Sú manželmi už niekoľko rokov, no počať potomka sa im nedarí. Keď už ani medicína nedáva žiadnu odpoveď, na rad príde adopcia. Žiadosť na úrade, dodanie rôznych potvrdení, 26 hodín prípravných stretnutí, ktoré robia aj v Návrate a už len čakať. Väčšinou dlho, ak sú požiadavky žiadateľov na dieťa vysoké. „Adoptívni rodičia chcú väčšinou bábätko, zdravé a nie inej etnickej príslušnosti. My ale hľadáme rodičov pre všetky deti, lebo všetky ich veľmi potrebujú a snažíme sa o tom s rodičmi hovoriť už počas prípravy,“ hovorí Soňa a v hlave počíta dokumentácie detičiek, ktorým sa nedarí nájsť rodičov. Úrady ich do Návratu pošlú vždy, ak sú neúspešné pri hľadaní rodičov v kraji dieťaťa. Sú medzi nimi najmä súrodenci, deti so zdravotným postihnutím, staršie či rómske deti. Mimovládna organizácia sa tak snaží osloviť ďalších záujemcov, ktorých pozná. „V oblastiach Slovenska, kde žije viac sociálne vylúčených komunít, je aj väčší problém nájsť žiadateľov o osvojenie či pestúnstvo rómskych detí. Postupne však stúpa počet ľudí, ktorým na pôvode dieťaťa nezáleží,“ podotýka psychologička. Medzi adoptívnymi rodičmi, ktorí chcú deťom pomôcť, sú pritom aj Rómovia. Máte doma tanečníka? So žiadateľmi, ktorí sa pripravujú na prijatie rómskeho dieťaťa, v Návrate hovoria najmä o postojoch. Tie si musia budúci náhradní rodičia sami pred sebou vyjasniť. „Nie je to isté povedať si, že mi nevadí, akú farbu pleti má moje dieťa a reálne pred ním aj okolím otvorene hovoriť, že je Róm,“ zdôrazňuje Soňa. Ak s tým totiž rodičia sami majú problém, len ťažko presvedčia dieťa, že je všetko v poriadku. Prijať na Slovensku rómske dieťa tiež podľa psychologičky často znamená stať sa vo vnímaní verejnosti polorómskou rodinou. „Pre mnohých ste čudní, vytŕčajúci, na očiach. Tieto rodiny sa musia pripraviť na to, že okolie si ich môže neustále všímať

Foto: Nรกvrat

a klásť otázky. Alebo bude automaticky predpokladať, že dieťa je rodený tanečník či spevák a nabádať rodičov, aby ho prihlásili na krúžok. Stereotypov je veľa. Mnohokrát sú to pritom všestranne veľmi nadané deti,“ hovorí Soňa. V Návrate tiež rodičom vysvetľujú, aby sa snažili spoznať pozitívne aspekty rómskej kultúry a vedeli tak vedomosti dieťaťu ďalej odovzdať. Keďže ono do istej miery nepatrí ani jedným ani druhým, musí si za pomoci adoptívnych či pestúnskych rodičov nájsť svoju cestu. Izolujte sa Všetko sa podarilo. Rodičia si našli dieťa a po niekoľkých zoznamovacích kratších či dlhších stretnutiach ho už majú doma. Začína sa prvý z deviatich mesiacov predosvojiteľskej starostlivosti, počas ktorých si vyskúšajú, či dokážu byť spolu. Adaptačná fáza je však niekedy náročná. Dieťa plače, je nepokojné,

v noci nespí alebo sa nechce pritúliť. Pomáhať adoptívnym či pestúnskym rodinám je najväčšou úlohou občianskeho združenia Návrat. „Výborným spôsobom, ako podporiť pripútanie dieťaťa k matke, je spánok v spoločnej posteli. Dieťa potrebuje dotyk, zvyknúť si na maminu vôňu, rytmus dýchania, všetko, čo vzájomne stratili tým, že dieťatko rástlo v inom brušku,“ hovorí Soňa. A ďalší trik? Izolujte sa! Vždy, keď v Návrate rodičia počujú túto radu, objavia sa im úsmevy na tvárach. „Odporúčate nám izolačku?“ chcú sa uistiť. Psychologička Soňa vysvetľuje, že deti potrebujú mať čas, aby začali vnímať, kto sú „jeho ľudia“. Dosiaľ mali okolo seba množstvo sociálnych či zdravotných pracovníkov a teraz potrebujú zistiť, kto je mama a kto je otec. Musia byť teda spolu sami.

Foto: Návrat

„Rodičia by preto zo začiatku nemali prijímať veľa návštev. Aj staré mamy inštruujeme, aby pomáhali najmä variť a žehliť a nebrali dieťa stále do náručia. Ono totiž potrebuje vnímať, kto je jeho mama, nemať chaos,“ vysvetľuje Soňa. Náhradným rodičom tiež v Návrate často radia, aby si predĺžili materskú dovolenku a s dieťaťom si tak vynahradili deväť mesiacov tehotenstva. Ak dieťa príde do novej rodiny do dvoch až troch rokov a náhradný rodič je mu vždy nablízku, je väčšia šanca, že sa na seba pevne pripútajú.

V Návrate sa preto neustále snažia povzbudzovať rodičov, aby rôznymi spôsobmi podporovali sebaúctu dieťaťa. Ak však dôvera príde, deti už po veľmi krátkom čase začnú adoptívneho rodiča volať mamou či otcom. Ich prirodzená túžba mať rodičov je veľká.

Výborným spôsobom, ako podporiť pripútanie dieťaťa k matke, je spánok v spoločnej posteli. Dieťa potrebuje dotyk, zvyknúť si na maminu vôňu, rytmus dýchania, všetko, čo vzájomne stratili tým, že dieťatko rástlo v inom brušku. Boxovací panák ako ventil V útulnej miestnosti nájdete pre deti všeličo. Masky na prezliekanie, rôzne skladačky, boxovacieho panáka. Hernička, ako ju ľudia v Návrate volajú, je prispôsobená tomu, aby si v nej deti vyventilovali svoje emócie. „Keď sú detičky v rodine ešte krátko, navštevujeme ich doma. Menšie aj väčšie deti chodia však spolu s rodičmi i k nám do herničky,“ hovorí Soňa. Šesťročná Alenka si už našla svoje miesto medzi hračkami. Prišla s adoptívnymi rodičmi, ktorí sa už niekoľko týždňov trápia s tým, že im klame. Mnohokrát sú tieto deti nedôverčivé vo vzťahoch, preto si neveria a nehovoria pravdu. „Nie je to však charakterová vada, ale spôsob, ako sa naučili predtým fungovať. Nechcú rodiča sklamať, tak povedia niečo, o čom si myslia, že je to správna odpoveď. Pocit toho, že nie sú hodné rodičovej lásky a pozornosti, je u nich silný,“ vysvetľuje Soňa.

Foto: Návrat

(Ne) povedať dieťaťu, že je adoptované? S dieťaťom treba hovoriť o jeho koreňoch a o tom, že sa narodilo niekomu inému. Rodičia často vysvetľujú, že prišlo z iného bruška a potom si ho našli. Vedieť, kto som, je právo dieťaťa. Ak to dieťa zistí vo vyššom veku, prežíva to veľmi ťažko. Zatajovanie faktov či to, že mu rodičia nepovedali celú pravdu, môže spôsobiť veľkú krízu vo vzťahoch.

Raz si prídem po teba

V puberte môže byť ťažko

samo zistilo, kde chce vlastne byť.

Píšu im listy, navštevujú každý mesiac či dva, v dobrom úmysle sľubujú, že si po nich raz prídu. Deti v detskom domove, ktoré sú v kontakte so svojimi biologickými rodičmi, do náhradnej rodiny, adoptívnej či pestúnskej, niekedy odísť nechcú. Čakajú na tých svojich, no často sa aj nedočkajú.

„Žiadny problém nie je neriešiteľný,“ hovorí Soňa, keď sa jej pýtame, s čím si v Návrate dosiaľ nevedeli rady. Ak rodičia zvládajú v prvých rokoch dieťa dobre až uspokojivo, tak v puberte prichádza podľa psychologičky skúška pre obe strany. Rodičia vtedy hľadajú spôsob, ako pomôcť dieťaťu vyrovnať sa

„Boli preto aj také situácie, kedy sme na istý čas hľadali pre tínedžera náhradnú rodinu, ktorá má s takou situáciou dobré skúsenosti. A niekoľkokrát to zafungovalo,“ podotýka Soňa. Väčšinou však pomáha, keď sa s dieťaťom stretne pracovník Návratu alebo sa zorganizujú stretnutia pre mladých, kde sa o veciach debatuje. Potrebujú totiž hovoriť aj s niekým iným, ako s rodičmi.

Aj biologickým rodinám sa v Návrate venujú. Snažia sa im pomôcť, ak majú problém s bývaním, nedokážu rodinu uživiť, vytiahnuť ich zo závislosti na alkohole či vymaniť spod domáceho násilia. „Snažíme sa už v zárodku riešiť problém v rodinách a zabrániť tak tomu, aby deti museli odísť do domova. Alebo pracujeme s rodinami na tom, aby sa deti mohli znova vrátiť z detského domova k vlastným rodičom,“ vysvetľuje psychologička. Hovorí, že neodsudzujú, ale pomáhajú. Neposkytujú finančnú pomoc, ale ľudskú. Vypočujú a poradia. Často sú to slobodné mamy, ktoré zo skromného platu nedokážu zabezpečiť rodinu. Mnohé nemali rodinu, kde by sa mohli naučiť, ako sa postarať o viac detí. No snažia sa robiť všetko najlepšie, ako to len dokážu.

Rozumiete tomu?

Profesionálna rodina – zamestnanci detského domova, ktorí sa po absolvovaní špeciálneho školenia u seba doma starajú o deti 24 hodín denne. Keď sa dieťaťu nájde rodič z profesionálnej rodiny odchádza. Adoptívna rodina – rodina, ktorá prijíma opustené dieťa na základe rozhodnutia súdu za vlastné so všetkými právami a povinnosťami, aké majú biologickí rodičia. Pestúnska rodina – rodina, ktorá poskytuje náhradné rodinné prostredie dieťaťu, ktoré nemôže vychovávať biologická rodina. Rodičmi naďalej ostávajú biologickí rodičia, ktorí rozhodujú o zásadných veciach (vážna operácia, štúdium v zahraničí). Pestúni tiež umožňujú dieťaťu kontakt s biologickými rodičmi.

so svojou minulosťou a vnímať svoju identitu pozitívne. Občas sa stane, že sa potrebujú na nejaký čas od dieťaťa odlúčiť, aby si od seba navzájom oddýchli a ono aj

„Pre nich to nie je len veselé, že si ich niekto našiel, ale aj smutné, lebo ich niekto opustil. A to nemajú vnútorne spracované. Stáva sa však len veľmi zriedkavo, aby tínedžer odišiel a rozhodol sa sám nájsť svojich biologických rodičov,“ dodáva Soňa.

A kedy vie, že sa príbeh skončil úspešne? Niekedy je treba si na šťastné konce počkať do dospelosti, keď si už ľudia nájdu prácu, založia rodinu a majú deti. To je pre náhradných rodičov vždy najväčšia odmena. Za ich lásku, odhodlanie, trpezlivosť. Za to, že to nevzdali, keď sa objavili problémy.

L. PIUSSI: MAŤ PRI SEBE RÓMSKE DIEŤA JE DAR Luciu Piussi pozná väčšina ľudí ako speváčku kapely Živé kvety. Je však aj matkou dvoch krásnych chlapcov – 4,5-ročného Ferka a adoptívneho, 1,5-ročného Lukáška. Tak, ako ju samotnú inšpirovali k adopcii priatelia a známi, i ona je teraz pozitívnym príkladom pre rodiny, ktoré nad osvojením si dieťatka ešte len uvažujú. Dodáva im odvahu a snaží sa pomôcť odbúrať ich predsudky. Autorka: Lucia Galdíková

Lucii sa jej prvý syn, Ferko, narodil po štyridsiatke. Jej príbeh o druhom vysnívanom dieťatku mal rýchly spád a bezbolestný priebeh. Napriek rozšírenej predstave, manželov nečakali nijaké byrokratické problémy či nepríjemné úradníčky. Prvého chrobáka nasadili do hlavy Lucii a jej manželovi ich známi z Oravy, ktorí si tiež adoptovali synčeka. Ako tvrdí, nenapadlo jej, že vzápätí tak urobia aj oni. Niet nad osobnú skúsenosť, ktorá okrem toho, že dokáže inšpirovať, vyvracia i počiatočné mylné predstavy, že na dieťatko budete čakať štyri či päť rokov. Keď sa Lucia dozvedela, že rómske dieťa by mohli mať pri troche šťastia doma hoci aj o mesiac, v momente sa do tejto predstavy zamilovala.

Foto: Matej Kautman

Máme pre vás vaše dieťa Keď Lucii jedného dňa zazvonil telefón, neverila vlastným ušiam. Práve sa v bratislavskej nemocnici narodil malý človiečik, ktorý sa mohol stať ich synom. Lucia priznáva, že Lukáša ľúbila už od momentu, keď ho prvýkrát zbadala na oxeroxovanej fotke. Bolo to ešte predtým, než mala vôbec šancu vidieť ho naživo. Pri predstave, že Lukáš leží v nemocnici sám a nikto si ho k sebe nepritúli, sa cítila zúfalo. Avšak, ako sa neskôr dozvedela, milovali ho aj sestričky. Narodil sa pod šťastnou hviezdou. Dokonca, keď ho brali do profesionálnej rodiny, z nemocnice vybehla sestrička so slovami: „Keby ste mu nevedeli nájsť rodičov, ja si ho vezmem k sebe.“

Od prvého momentu sa Lucia stretávala s nesmiernou ochotou sociálnych pracovníčok. Tie sa usilovali o to, aby nádejní rodičia mohli svoje budúce bábätko čo najskôr navštíviť. Po dvoch týždňoch v nemocnici sa Lukáš dostal na ďalšie dva týždne do profesionálnej rodiny. Ako Lucia spomína, vydýchla si, pretože vedela, že je v dobrých rukách. Počas troch povinných interakcií, za prítomnosti psychologičky, mohli manželia Lukáša nosiť na rukách, pričom psychologička dozerala na to, ako dieťa na svojich nových rodičov reaguje. Lucia je vďačná za systém, ktorý u nás máme, s úsmevom hovorí, že je prvýkrát šťastná, že žije na Slovensku. Na porovnanie, v Česku stále existujú dojčenské ústavy a nie profesionálne rodiny.

Počas prípravy sa dozviete všetko Ak sa rozhodnete adoptovať si dieťa, čaká vás dotazník plný otázok. Svoje dieťa si môžete, takpovediac, vymodelovať. Ak ste však príliš vyberaví, môže sa stať, že dieťa podľa vašich predstáv sa jednoducho nikdy nenarodí. Lucia s manželom zaškrtli aj kolónku, ktorej sa na Slovensku mnohé páry desia – rómske dieťa. Priali si bábätko do jedného roka. Keďže v minulosti dochádzalo pri adopciách k tragickým omylom a chybám (mohlo sa napríklad stať, že adoptované dieťa začalo šikanovať svojho súrodenca, ak neboli dodržané presné postupy), dnes sa už počas prípravy na náhradné rodičovstvo dozviete takmer všetko. Čo je veľmi dôležité, nastal aj veľký pokrok v diagnostike detí. „Dobré je v prvom rade urobiť si jasno v tom, na čo máte, na čo si trúfate a čo by už bolo nad vaše sily,“ radí Lucia. S tým, že vaša cesta nebude celkom ľahká, Lucia súhlasí: „Počas prvého týždňa odišlo z prípravy niekoľko párov, ktoré si to rozmysleli. Opadla totiž ich pôvodná romantická predstava.“ Zaujímavosťou je, že na stretnutiach boli nielen dvojice, ale aj jednotlivci, ktorí sú sami a radi by poskytli zázemie i starším deťom. A prečo našiel malý Lukáš svoj domov tak rýchlo? „Hoci počet záujemcov rastie, obávam sa, že nerastie záujem o rómske deti.“ Napriek množstvu čakateľov v poradovníkoch podľa Lucie zavážilo to, že oni nešpekulovali a boli pevne odhodlaní. „Je dobré prejsť

si všetkými pochybnosťami, a potom ich zahodiť a dať aj na intuíciu.“ Jedným dychom uvádza príklad: „Keby ste na chodníku našli novorodeniatko, určite by ste ani na chvíľu nezaváhali.“ Luciu na príprave šokovalo, koľkí uprednostnia nerómske dieťa, hoci nie sú rasisti – obávajú sa toho, čo by povedali susedia. „Problém, je že ľudia si často pletú sociálnych delikventov s rasou. Je to však otázka chudoby a dôsledok segregácie.“ S hrdosťou hovorí, že sa im podarilo odbúrať strach z neznámeho v ich bezprostrednom okolí. Hneď, ako ľudia zbadali ich adoptívneho syna, rozplynuli sa všetky fantómové obavy. Opora zo strany partnera „Keď príde do rodiny nové dieťa, váš partner by sa mal automaticky upnúť na staršie dieťa, aby sa necítilo odstrčené,“ vysvetľuje Lucia. „Skláňam sa pred svojím mužom, ktorý to všetko prevzal.“ V rodine, v ktorej vládne láska, sa dá prekonať i počiatočná žiarlivosť medzi súrodencami. Stalo sa napríklad, že starší syn Ferko povedal Lucii: „Mami, vy máte Lukáša radšej ako mňa,“ alebo sa vrátil zo škôlky s otázkou: „Mama, prečo som adoptovaný?“ Lucia mu vysvetlila, že adoptovaný nie je on, ale mladší Lukáš a že ich ľúbi oboch rovnako. Ferko je dnes pre Lukáša idolom a vzorom, čo mu prirodzene veľmi lichotí. Starší je pre mladšieho šoumenom, ten mladší je zase slniečko a stačí mu málo – dokáže byť veľmi vrúcny a vďačný. Nový rozmer vzťahu vďaka adoptívnemu dojčeniu Vďaka svojej známej – laktačnej poradkyni, sa Lucia dozvedela o metóde adoptívneho dojčenia, ktoré dokáže rozbehnúť laktáciu bez užívania hormónov. Mamička tak môže kojiť i dieťatko, ktoré nie je jej biologickým. Lucia spomína na urputné začiatky, keď s napätím čakala na to, či sa malý Lukáš prisaje na jej prsník. Dva dni jej pripadali ako večnosť. Aj v tejto náročnej situácii ju podporoval a upokojoval jej manžel: „Veď dva dni sú nič. Vydrž!“ A napokon sa to podarilo. Ako hovorí Lucia, od momentu, keď začala svoje nové bábätko dojčiť, ich vzťah nabral úplne iný rozmer: „Mala

Foto: Matej Kautman

som pocit, akoby sa mu rozžeraveli centrá v mozgu, ktoré už pomaly začínali vyhasínať. Pre adoptované deti je to malý zázrak, ktorý sa môže udiať,“ hovorí Lucia, a zároveň dopĺňa, že mlieko z fľašky je prvá vec, ktorú dieťa dostane zadarmo. Naopak, z prsníka si ho musí s námahou zaslúžiť. Pre bábätko je to tá ťažšia, ale prospešnejšia cesta. Pravda a láska sú na našej strane Lucia sa vôbec nebojí toho, že jej synovi raz budú ľudia nadávať, že je Cigán. „Je to nemysliteľné, ja aj s manželom sme v tomto takí silní, že si ani neviem predstaviť, že by sme si s tým neporadili.“ Rovnako mu nebude brániť v tom, aby vyhľadal a spoznal svoju biologickú mamu. Má totiž v rukáve veľa vecí, ktoré mu v tom okamihu plánuje povedať: „Tvoja mama otehotnela keď mala 16 rokov, bolo to jej prvé tehotenstvo, nikdy ti neurobila nič zlé. Počas tehotenstva nepila alkohol ani nefetovala, pravidelne chodila na lekárske prehliadky. Išla vopred do nemocnice, aby si vybavila utajený pôrod, aby si sa rýchlo dostal k nám, a tak ťa zachránila. Poďakuj sa jej za to, že ti dala taký krásny život.“ A netrápia Luciu ani obavy z toho, že raz ich Lukáš opustí a zanevrie na nich? Naopak, najviac ju hnevá, že: „Ľudia chcú akúsi záruku lásky. A pritom očakávať to od milovanej osoby je úplne smiešne. O to smiešnejšie je chcieť záruku lásky od dieťaťa, či už vlastného alebo adoptovaného. Jediné, čo môže človek spraviť je, že lásku odovzdá a dieťa tú lásku stopercentne niekam investuje. Možno vám ju vôbec nevráti, ale niekde sa to určite prejaví.“ Lucia má vo svojom okruhu blízkych ľudí niekoľko priateľov, ktorí si tiež adoptovali rómske dieťa. A nikto z nich nemá zlú skúsenosť. „Rómovia majú potenciál, ktorý, ak hneď odmalička podchytíte, v budúcnosti môžete len zúročiť. Tieto deti sú zdravé, krásne, citlivé, inteligentné, komunikatívne a vedia neskutočne napredovať. Aby človek všetko zvládol, musí mať, samozrejme, aj určité ideály. A ja by som sa pobila s celým svetom, lebo pravda je na našej strane a ja nepochybujem, že to ustojíme!“

Foto: Matej Kautman

ZODPOVEDNOSŤ NÁS VŠETKÝCH V kabelke nosievala konzervu salka na sebaobranu. Keď chodila po tmavých uličkách popri Hornáde, bola pripravená ňou niekoho ovaliť. Helena, sociálna pracovníčka v Košiciach, ma pred rokmi uviedla do sveta matiek v krízových centrách, sociálnych bytovkách, na ulici a do sveta neistôt ich detí. Komentár Ľudmily Kolesárovej

Foto: archív Ľ. Kolesárovej

Moja dcéra mala vtedy tri mesiace a vždy, keď som sa na ňu a na syna dívala, mrzela ma tá nespravodlivosť, že iné deti sa tak dobre nemajú. Po prvom dni stretnutí som sa schúlila večer medzi svoje deti a triasla sa. Tak ťažko žijú deti bez skutočného domova, bez detskej izby, v chladných a preplnených priestoroch sociálnych zariadení, kde môžu byť možno len dva, tri roky a potom sa podejú ktoviekam. Avšak majú aspoň to, náznak rodiny a strechu nad hlavou! Aj to je veľmi dôležité. Odvtedy som chodila medzi tieto deti pravidelne a s mnohými som v kontakte až dodnes. Asi viete, že väčšina detí v detských domovoch, sú deti žijúcich rodičov. Nie je to vždy tak, že ich rodičia nechcú, skôr sa o nich nedokážu postarať. Rovnako, v krízových centrách pre matky s deťmi nemôžu byť partneri, preto sa deti v krízovom centre neohrejú dlho a túlajú sa z nájmu do nájmu, a občas zablúdia do detského domova. Slovensko nepochopilo základnú vec, že pokiaľ pomôžeme ľuďom s bývaním, neraz dokážeme zachrániť deťom rodinu aj budúcnosť. Nedostatok nájomných bytov považujem za katastrofu. Dôležitosť spájania a tútorovania rodín pochopil napríklad ÚSMEV ako dar. Zariadeniami Dorka som nadšená. Miesto, kde sa stretne rodina opäť, otec a matka povedzme zo zariadenia pre bezdomovcom, deti z detského domova, môžu tam spolu

nejaký čas bývať a vzdelávať sa, ako správne žiť, hospodáriť, považujem za modelový príklad záchrany rodiny. A keď už teda nie je v dosahu rodič, môže sa dieťaťu stať rodičom niekto iný. U nás, v Dobrom anjelovi, máme 19 rodín, kde sa rodičmi stali starí rodičia. Dokonca si spomínam na prípad, keď onkológ po tom, čo boli jeho pacientmi obaja rodičia chlapčeka a dievčatka a obaja umreli, si deti sám vzal do starostlivosti. Ako dieťa som nechápala, prečo si všetky opustené deti niekto neadoptuje. No na druhej strane, sama som si ako dospelá dieťa neadoptovala, tak možno tu mám odpoveď. Trochu strachu, trochu pohodlnosti, trochu alibizmu, trochu zbabelosti. Prepáčte mi. Veľké uznanie majú v mojich očiach ľudia, ktorí poskytli navždy objatie deťom z detského domova. A že ich mám okolo seba veľa, to ma veľmi teší. Možno za to môže sčasti Karol Sudor, novinár, ktorý o svojom Jurkovi napísal krásny článok, možno len to, že som obklopená skutočne dobrými ľuďmi. Deti by nikdy nemali trpieť. A to je zodpovednosť nás všetkých. Možno nenájdeme v sebe odvahu na adopciu, ale určite by sme mali nájsť chuť, energiu a peniaze pomáhať tým ľuďom a organizáciám, ktoré sa o ich lepšiu budúcnosť starajú.

V. BOSÁKOVÁ:

AK RODINA DÁ SENIORA DO DOMOVA,

NEZNAMENÁ, ŽE SA NESTARÁ Liečebnú pedagogičku Vierku Bosákovú v praxi zavialo do domova dôchodcov, hoci to vôbec neplánovala. No ako hovorí, stačili prvé týždne na to, aby sa do seniorov úplne zaľúbila. Tvrdí, že je mýtus, že rodina, ktorá dá svojho seniora do domova sa oňho nestará. Radí, ako sa správať k starým ľuďom, aby sa nepoddávali veku. Jej životné motto znie „Život je možný“. Autorka: Zuzana Schaleková

Väčšina ľudí pozná všeobecnú pedagogiku, pozná špeciálnu pedagogiku, ale už menej ľudí tuší, čo je liečebná pedagogika. Môžeš nám vysvetliť, o čo ide? Liečebná pedagogika má ľudí nielen vzdelávať, ale aj rozvíjať, „vyťahovať“ z nich to najlepšie, jednoducho robiť to, čo by sme sa dočítali v Komenskom, keby sme ho čítali. (úsmev) Liečebáci neučia, neliečia, neriešia u klienta kritickú situáciu, ale pomáhajú mu posunúť sa tam, kam sa môže dostať, a to tak, aby to urobil sám. My sme jeho sprievod, barlička. Takže liečebná pedagogika súvisí aj so psychológiou? Áno, so psychológiou, s medicínou, aj so sociálnou prácou či s klasickou pedagogikou. Ale liečební pedagógovia nie sú učitelia, navyše, nevenujeme sa len deťom, ale človeku od narodenia až po smrť. Čiže pracujeme napríklad aj s alzheimerikmi, alebo v hospicoch. Teba zavialo medzi seniorov. Plánovala si to alebo to bola zhoda okolností? Pri nástupe na vysokú školu mi to nenapadlo. Vždy som chcela robiť niečo s hudbou, preto som sa zamerala na muzikoterapiu a zdalo sa mi najlepšie pracovať s malými detičkami. Nevedela som si seba predstaviť vo veľkých skupinách klientov, ako sa väčšinou so seniormi pracuje. Dokonca, keď ma spolužiak v poslednom ročníku vzal na prax ku nim do zariadenia pre seniorov, nevedela som zo seba vydať ani slovo. (úsmev) Ale keď som v deň štátnic dostala pracovnú ponuku z domova dôchodcov, povedala som si, že to skúsim. A behom dvoch mesiacov som sa do starkých úplne zaľúbila. Foto: Zuzana Schaleková

Kto sú najčastejšie obyvatelia domov pre seniorov? V tejto dobe sú to najčastejšie ľudia s rôznymi typmi demencie a neurodegeneratívnych ochorení. Momentálne je politika nastavená tak, aby boli seniori, kým sa o seba vedia postarať, čo najdlhšie doma. A potom, keď už majú veľmi nízku samoobslužnosť, získajú posudok do zariadenia. A ako to berú, keď majú ísť do domova? To je veľmi rôzne. Videla som rozdiel medzi štátnym a súkromným zariadením. Do štátnych sa väčšinou dostali seniori zo zlých rodinných pomerov či bytových podmienok. Niektorí sa naozaj cítili tak, ako si to každý z nás predstavuje – odložení, nešťastní, hundrajúci na celý svet. Niektorí boli radi, že sú na mieste, kde je teplo a kde dostanú jedlo. Boli takí, ktorým už všetci umreli a nemal sa o nich kto postarať. V súkromných zariadeniach sú väčšinou ľudia s dobrým rodinným zázemím. Avšak, všimla som si, že môžeš mať milujúcu rodinu, ktorá za tebou chodí 24-hodín denne, ale keď nie si stotožnený s tým, že už nedokážeš byť doma sám, nikto ti to nevysvetlí. A vtedy sa na človeka nedá tlačiť. Treba však ešte povedať, že aj keď si v domove seniorov najväčšia hviezda, dokážeš tancovať, chodiť s paličkou pod pazuchou, príde jedna z posledných fáz – ja tomu hovorím, že ťa dobehne vlastná smrteľnosť – a to je posledný boj, ktorý musíš vybojovať. Dokázať prijať, že si prežil taký a taký život s tým, že už sa nedá zmeniť, a musíš sa s tým vysporiadať. A to môžeš aktívne – ak sa dá niečo napraviť, napravíš, ak sa nedá, prijmeš to, alebo pasívne – celé to poprieš, odmietneš na to myslieť a keď sa ti niečo pripomenie, budeš na všetkých nervózny. Čo ty ako liečebná pedagogička najčastejšie robíš so seniormi? Je to veľmi rôzne. V domovoch dôchodcov sa vždy snažia pripraviť ponuku programu, z ktorej si seniori môžu vybrať. Aby mali dôvod „vychádzať zo seba“. Jednak preto, že keď je človek zamestnaný niečím, z čoho má radosť, progres v demencii a v starnutí nie je až taký rýchly a viditeľný, a jednak pre sociálne kontakty, ktoré ich tiež vedia držať. Ja najčastejšie robím skupinové aktivizácie s použitím toho, čo je starkým blízke. Čiže robíme kognitívne tréningy, napríklad na cvičenie pamäte, pozornosti, koordinácie; ďalej vyrábame veci – od najťažších po najjednoduchšie, ako je šúpanie levanduľových kvietkov či vystrihovanie.

Hrávame spolu hry, cvičíme, chodievame na prechádzky, máme muzikoterapiu. Všetko, čo si každý predstaví, keď poviem, že pracujem v domove dôchodcov. A nie sú to veci, ktoré by zvládol robiť, povedzme, nejaký animátor? Áno, v zásade by to mohol robiť hocikto, ale nechce to robiť hocikto. A navyše, odbornosť sa ukáže, keď senior zareaguje zle – vynadá ti, pošle ťa preč. Animátor môže urobiť to, že povie: „Nechcete? Tak dovidenia a pekný deň.“ Ako terapeut sa opýtam, či môžem urobiť niečo inak. Pretože mám na starosti celú skupinu. Nemôžem zabudnúť na babku, ktorá nikam nechodí, lebo ju všetko bolí. Nemôžem zabudnúť ani na tú najaktívnejšiu, ktorá by furt niečo chcela a furt má toho málo. Aj tento človek musí byť prijatý a docenený, rovnako ako ten, ktorý potrebuje už len, aby si pri ňom sedela a držala ho za ruku – vtedy to možno vyzerá, že nič nerobíš, ale v skutočnosti robíš. A možno niekedy aj oveľa viac ako s tými ostatnými. Je potrebné mať skúsenosti, ale aj cit pre to, čo kedy a ako spraviť. To ti nikto nepovie. A zároveň sa neustále v sebe pýtaš – spravila som dnes dobre? Mala som to spraviť ináč? Bolo to to, čo klient naozaj potreboval? Urobím to takto aj zajtra? Aké sú najčastejšie stereotypy o senioroch, s ktorými ty pri svojej práci vôbec nesúhlasíš? (So smiechom) Prvý stereotyp, ktorý mi narušili hneď v prvom mesiaci, bolo, že práca so seniormi je pokojné zamestnanie. Napríklad, mala som klienta, ktorého som mala fakt rada, ale fakt som sa ho bála. Polovicu života prežil vo väzení, bol celý potetovaný a mal takú „ohnivú“ povahu. Raz sa ku mne prišiel veľmi vehementne sťažovať. Sedela som v kancelárii – bola to malá miestnosť iba s dverami a so zamrežovaným oknom, nebolo mi všetko jedno. Vtedy som zistila, že toto zamestnanie asi nebude veľmi pokojné. So seniormi sa stále deje niečo zásadné, málokedy prejde deň bez veľkej drámy. Napríklad, keď babka plače, že ju neprišiel pozrieť manžel, nedá sa robiť nič iné, musíš pri nej chvíľku zostať a byť s ňou. V takýchto chvíľach sa na to musíš naladiť a prežívaš tie vzruchy s ľuďmi.

Aj taký veľmi chorý, veľmi starý zomierajúci človek, ktorý nevládze dopovedať vetu, aj ten ti má veľa čo dať. Ale musíš to vedieť prijať a spracovať. Druhý, veľmi častý, stereotyp je, že starí ľudia sú do domovov odkladaní a že rodina, ktorá to spraví, je zlá. To je veľký blud a na tomto treba pracovať. Lebo mať doma „echt“ alzheimerika v nepokojnej fáze, kedy nespí deň-noc, všetkých budí, neručí za seba, čo urobí – zapne plyn, otvorí okno, odíde z domu… Pre rodinu, v ktorej obaja dospelí pracujú, deti sú v školách a senior je sám, je to neúnosná situácia. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí, keď k nám dávali svojho seniora, boli na pokraji šialenstva, a ešte zápasili s ťažkými výčitkami svedomia. Bohužiaľ, dnes nie sú také možnosti ako napr. v 50. rokoch, keď niekto so seniorom mohol ostať doma. Avšak v zariadení sa pracovníci vystriedajú a poradia si spolu. Takže naozaj treba pracovať na tom, že ak niekto dá svojho seniora do zariadenia, neznamená to, že sa nestará. Áno, možno v niektorých situáciách to tak je, ale myslím si, že vo väčšine to nie je tento prípad.

Je podľa teba pravda, že seniori už nemajú čím prispieť do spoločnosti? Záleží na tom, čo si predstavujeme pod prispievaním do spoločnosti. Ak to, že budú prinášať ekonomickú hodnotu, tak to asi nemajú. Väčšina seniorov, ktorých poznám z domova, sa „zakonzervuje“ v stave, v ktorom sú – už len tak trávia dni, užívajú si. A je to hodnota? Nie je to hodnota? To je ťažké posúdiť. Osobne si myslím, že to hodnota je. Podľa mňa je hodnota, vedieť si užívať, že svieti slnko, sedieť na lavičke a pozerať sa na kvety. Podľa mňa je hodnota počúvať, čo nám hovoria, počúvať, čo a ako v živote robili a ako to zvládli.

Keby si to mala zjednodušiť, v akých prípadoch je lepšie dať ich do domova? Kedy to aj samotní seniori ocenia? Veľmi záleží, ako je na tom senior. Zažila som prípady, keď sa ľudia sami zobrali a odišli. Povedali si, že nič nemôžem spraviť sám, o všetko sa musia starať deti, nemá to tu pre nikoho význam, idem radšej do domova. Potom sú ľudia, ktorí sú kognitívne v poriadku, a vtedy veľmi pomáha, keď sa o tom v rodine spoločne otvorene bavia, keď si rovno povedia, čo sú ich strachy, čo chcú, čo nechcú, a na základe toho sa rozhodnú. Keď sa u starkých vyskytol aj nejaký typ demencie, je to už ťažšie. Na to neexistuje recept. Avšak demencia neznamená, že hneď musia utekať do zariadenia, priebeh sa dá spomaliť podpornými liekmi. Akonáhle to však pre rodinu a okolie začne byť tak zaťažujúce, že to nedokážu spoločnými silami vykryť, je čas začať sa zamýšľať. A potom má zmysel skôr tlačiť na kvalitu poskytovaných služieb.

Foto: Zuzana Schaleková

Nehovoriac o tom, že je množstvo podnikavých dôchodcov – cestujú, vyrábajú, vymýšľajú a sú úplne aktívni. Kopec ľudí je na 300 % pri svojich vnúčatách a rodinách. Kedysi som predávala v zmrzlinárni u pani, ktorá ju robila, ale nemala čas ju predávať, lebo sa starala o vnúčatá, vozila ich na krúžky a stíhala viac, ako ja stíham dnes. Ak sa bavíme o tých, ktorých väčšinou stretávam v domove dôchodcov, tak majú čo priniesť; a je dobré, keď sa na to vieme naladiť. Čo znamená naladiť sa na to? Znamená to, že sa na chvíľku vypneš z toho svojho „letím si svetom“ módu, že sa na chvíľočku zamyslíš nad tým, čo a prečo tento človek robí. Musíš sa zamerať na neho, nie na veci okolo. Vtedy ti má veľa čo priniesť. Aj taký veľmi chorý, veľmi starý zomierajúci človek, ktorý nevládze dopovedať vetu, aj ten ti má veľa čo dať. Ale musíš to vedieť prijať a spracovať. Ako sa vyrovnávaš so smrťou klientov? Je to ľahké v tom, že je to veľmi prirodzené. Keby som nerobila so seniormi, asi by to bolo pre mňa náročnejšie. Ale pri nich sa na to nejako pripravujem, som účastníkom toho procesu. Mnohokrát sa mi stalo, že keď klient umrel, bola som hrdá na to, že som bola súčasťou jeho príbehu. Na pol roka, mesiac, dva týždne… Stalo sa mi aj, že umreli takí klienti, po ktorých mi ostal pocit – čo ste mi to spravili, veď ešte nie?! Ale jednoducho, keď človek ide do práce, ráta s tým, pripravuje sa na to. A je to zvládnuteľné. A keď som smutná, tak si poplačem. Čo robiť v rodine so seniormi, aby sa nepoddávali veku? Toto je boj, ktorý si musia rodiny vybojovať. Rovnako ako puberťáci, ktorí sa musia „urevoltovať“ k tomu, čo vlastne chcú robiť, tak aj seniori majú prirodzený nárok na to, aby si povzdychali – veď ja už nie som najmladší, čo bude s tou záhradkou, keď tu už nebudem a podobne. Myslím, že časť týchto rečí je pre okolie veľmi výchovná. Je to veľmi dobrá príprava pre tých, ktorí ho majú strašne radi a nevedia si ani predstaviť, že by odišiel. Tieto reči je treba prijať, povedať si – áno, teraz mi chce povedať toto. A hotovo. A potom sa zamyslieť – je to tým, že sa cíti sám? Neprijatý? Zúfalý z toho,

že už nevie, čo tu vlastne robí? Cíti sa neužitočný? Čo je za tým? Je to o tom, čo nám ten starký komunikuje. Niekedy sa cíti starý a potrebuje si v sebe len upratať, že už to nebude ako predtým. Niekedy len potrebuje nové podnety. A niekto je možno naozaj od prírody ufrflaný a bude frflať na bársčo a ešte len vtedy bude nespokojný, keď si nebude môcť pofrflať. (úsmev) Čo by si povedala mladým ľuďom, ktorí sa boja zostarnúť? Nebojte sa, aj tak sa to stane! (smiech) Je veľmi dôležité, položiť si otázku, prečo sa boja. Môžu to byť rôzne dôvody. Niektoré môžu vyznieť povrchne, že: och, budem mať vrásky, budem škaredá. Ale za tým môže byť niečo hlbšie. Napríklad, že pre takú ženu je krása vec, na základe ktorej sa cíti hodnotná. Ale, a to nám mnohí neveria, vidieť krásu možno aj v starých ľuďoch. Len ide o to, vedieť vidieť… Ďalšia vec je, že ľudia sa boja straty slobody, samostatnosti, boja sa, čo sa stane, keď budú napospas ostatným. Dnes nie je hodnota starať sa o ostatných, dnes je super, keď sa zvládneš o seba postarať sám. A vedieť sa zveriť niekomu do rúk, je náročné. Myslím si, že je to výzva osobnej zrelosti – staroba je prirodzená a treba dozrievať. A viac, ako sa báť, je potrebné sa pýtať, čoho presne sa bojím. Čoho presne sa bojím, keď vyjdem ráno z domu a nebudem učesaná? Že ma vysmejú kolegyne? Že sa mi vlasy zauzlia tak, že ich nikdy nerozčešem? Čoho presne sa bojím? Čoho presne sa bojím, keď sa bojím starnutia? Ako by mal podľa teba vyzerať ideálny domov pre seniorov? Pre mňa by mal vyzerať tak, že všetci ľudia, ktorí tam robia, tam chcú pracovať. Samozrejme, mal by byť bezbariérový, mal by mať priestor na vychádzky a priestor, kde môžu byť s rodinou. Na to sa už začína myslieť. Ale dôjdeš do bodu, kedy sú toto blbosti a všetko závisí od toho, aby sa o teba denne staral človek, ktorý to chce robiť. Ja to volám vankúšová terapia – vojdeš do izby a začneš natriasať vankúš. Niekomu stačí raz a dá si ho pod hlavu, niekto to potrebuje opakovať 15-krát, kým je spokojný. A ty to pre toho človeka spravíš. Na to nie je treba žiadnu špeciálnu školu, ani kurzy, ani prípravu, je to rozhodnutie natriasať vankúš dokým nebude starký spokojný. Je to len elementárna ľudskosť.

Miesto, kde sa neumiera.

Humenský dom pre seniorov sa vymyká slovenským štandardom

Chceli, aby tí najstarší prestali zbytočne umierať a aby bolo o nich postarané ľudsky. A tak si na zelenej lúke postavili Slnečný dom, kde bojujú o život človeka, hoci niekedy len na ďalších pár dní. Lebo už vedia, že vždy treba pomôcť. A popri tom podnikajú so seniormi dobrodružné výpravy okolo sveta. Autorka: Jana Fedáková

Foto: Jana Fedáková

Slnko už pomaly zapadá, keď vchádzam do nádhernej záhrady s altánkom a malou kaplnkou. Sme na okraji mesta a pokojné ticho občas prerušia len tlmené rozhovory, šum lístia na stromoch či štebot anduliek z klietky upevnenej na skalke. Obdivujem veľké maľby folkloristov na stenách domu, ktorý záhradu obkolesuje a občas si musím pripomenúť, kde som. Slnečný dom je ošetrovateľské centrum, domov dlhodobo chorých na sklonku života. „V Humennom si môžete tak akurát otvoriť okno, nie centrum, vysmievali sa nám miestni, keď sme prišli s ideou založiť agentúru ošetrovateľskej starostlivosti. Hneval nás ten odpor a skepsa, a zároveň sme

nedokázali prehliadať, aká zlá je úroveň starostlivosti o starších. To všetko nás hnalo vpred,“ hovorí Zuzana Fabianová, ktorá je dnes riaditeľkou pre odborné a personálne činnosti v Slnečnom dome. Na zelenej lúke Z toho, čo bolo najprv iba nápadom privezeným zo študentskej praxe v zahraničí a vysnívaným na vysokoškolskom internáte, sa neskôr stala agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti a potom ošetrovateľské centrum. Kapacity však zrazu nestačili, a tak raz na veľkom stole na chalupe vznikol prvý

Foto: Jana Fedáková

nákres Slnečného domu. Keď Európska únia odobrila dotáciu, bolo rozhodnuté. Začalo sa stavať. „Sme sestry. Zo skúseností sme vedeli, že napríklad izby pre pacientov s intenzívnou starostlivosťou musia mať priehľadné sklá, aby ich personál monitoroval alebo že potrebujeme široké chodby, lebo manipulujeme s posteľami. S projektovaním budovy sme sa však nikdy predtým nestretli,“ rozpráva Zuzana. Navštívili preto moderné geriatrické zariadenie vo Viedni, v podstate okopírovali koncepciu jedného podlažia a ešte ju vylepšili. „Zachovali sme sa teda, so súhlasom riaditeľky, ako Japonci,“ dodáva so smiechom. A v roku 2011 mohli Slnečný dom otvoriť.

Prečo tu máte sestry? Spoza vysokého pultu recepcie na rozhraní dvoch chodieb sa na nás usmeje sestra. Vymeníme si len krátky pohľad, keď na jeden z dokumentov odtlačí zvláštnu pečiatku. Počas telefonátu s lekárom si na nej potom postupne odškrtáva jednotlivé políčka. „To je taký malý kontrolný zoznam v pečiatke. Jednoducho sme si vymysleli sériu vlastných pečiatok, aby sme pri konzultácii s lekárom na nič nezabudli. Lebo niekedy stačí, ak sa raz zabudne niekto niečo opýtať,“ vysvetľuje Zuzana. Ešte zvláštnejšie ako inovatívna pečiatka je však samotná sestra. Čo vlastne v zariadení sociálnych slu-

žieb robí? Veď všade inde pracujú opatrovatelia. „Na začiatku to nikto nechápal, dokonca nám to bolo vytýkané. Vraj nie sme štandardné zariadenie. Prečo je tu ošetrovateľská starostlivosť, keď tu má byť iba sociálna, pýtali sa nás,“ spomína si Alena Mochnáčová, riaditeľka prevádzky v Slnečnom dome. Pacient je často vo svojej bezvládnosti odkázaný len na iných. Ak je však ktorýkoľvek faktor

„…a keď budeš milovať svoju prácu a budeš ju robiť s vášňou, všetky sily sa spoja, aby sa ti darilo…“

zdravia podcenený, od hydratácie cez stravu až po polohovanie, čoskoro je uňho všetko rizikom. Opatrovateľ si pritom nemusí nič všimnúť, výstražné signály sestra ale spozná. „Pacient má inú farbu kože? Môže byť anemický. Opúchajú mu nohy? Môže byť za tým zlyhávanie srdca alebo málo bielkovín v krvi. Užíva ten a ten liek? Treba pravidelne kontrolovať zrážanlivosť krvi. A ranu môžeme ošetrovať donekonečna, keď má pacient nesprávnu výživu,“ vymenováva Zuzana. Nikdy sa podľa nej nestalo, že by na službe nebola žiadna sestra. Ak by to hrozilo, v Slnečnom dome majú pripravenú metodiku rizika. To, čo je inde bežne akceptované, v Humennom vnímajú ako kritický stav.

Foto: Jana Fedáková

Dobrodružstvo za každými dverami …a keď budeš milovať svoju prácu a budeš ju robiť s vášňou, všetky sily sa spoja, aby sa ti darilo…, započujem zrazu časť myšlienky. Hlas sa rozlieha chodbou i izbami Slnečného domu a na pozadí hrá príjemná hudba. „Máme vlastný rozhlas a seniorom pravidelne púšťame pozitívne zamyslenia nad životom, ktoré vždy načítam na diktafón. Chceme ich inšpirovať, dodať im energiu. Vždy vravia, ako sa im to dobre počúva,“ vysvetľuje s úsmevom Zuzka. Vecí, ktoré sú už na pohľad v Slnečnom dome úplne iné oproti podobným zariadeniam, je však

Foto: Jana Fedáková

omnoho viac. Stačí sa len prejsť chodbou. Na dverách nenájdete iba čísla izieb, každá v sebe skrýva vlastné dobrodružstvo. Jedna z nich je kúzelným podmorským svetom, v druhej sa ocitnete uprostred hôr, v ďalšej v romantickom Taliansku alebo v obrovskej knižnici. „Sme ako malá nemocnica. Ak sa niekomu napríklad zhorší zdravotný stav, preložíme ho na lôžko s intenzívnou starostlivosťou, aby ho mali sestry stále pod dohľadom. Medzitým sa niekomu polepší a tiež ho treba preložiť. Ľudia to však nemajú radi, už si na tú svoju izbu zvykli. Preto vznikol nápad: Čo keby to bolo tak, že keď ide pacient z izby do izby akoby cestoval v čase a priestore?“ rozpráva s nadšením Zuzana. Nápad pretvorili do reality a dnes je každá izba zariadená tematicky. Má svoju špecifickú vôňu a personál v nej púšťa špecifickú hudbu, šumí v nej more či vyhrávajú horské píšťaly. A mimochodom, aj obrazy, ktoré skrášľujú izby a chodby sa stále menia. Každý mesiac prídu nové! Pravidelne ich v Slnečnom dome vymieňajú ženy zo spolku výtvarníčok.

Foto: Jana Fedáková

Keď autobus nechodí Niektoré „vychytávky“ si v Slnečnom dome vymysleli sami, iné si priniesli zo zahraničia. Napríklad z Veľkej Británie prišiel nápad so zastávkou autobusu, na ktorú ale autobus nikdy nepríde. „Niektorí pacienti s demenciou majú tendenciu odchádzať. Ak ich však nikam nepustíte, sú nervózni a môžu byť agresívni. Stále ich preto vezmeme na zastávku, dáme lístok a spoločne čakáme na autobus. Keď po čase skonštatujeme, že dnes asi nejde, pacient sa s tým uspokojí a vráti sa do domu,“ opisuje občas každodenné situácie Zuzana. V záhrade pre takýchto pacientov tiež vytvorili bezpečné zóny, teda miesta bez nerovností povrchu a ohraničené malým plotom. Pacienti tak majú pocit, že sami rozhodujú o tom, kam sa budú pohybovať, sú však pritom stále v bezpečnom priestore. A počuli ste už o Slnečnom elixíre? Dať si z neho štamperlík môžete len v Humennom. Pred niekoľkými rokmi zariadenie v spolupráci s liehovarom a po konzultácii s lekárom vytvorilo likér, ktorého zloženie je vhodné pre starších ľudí. Obsahuje totiž 23 byliniek a zložky, ktoré podporujú trávenie. „Seniorom im ho ponúkame každé popoludnie. Majú ho veľmi radi, pripomína im to domov,“ dodáva Zuzka. Na tabuľke pri jednej z postelí seniorov si zrazu všimnem niekoľko informácií. Pani má vraj rada, ak ju oslovujú Betka, rada zaspáva na dvoch poduškách, neznáša mlieko, ale obľubuje vodu so sirupom. Kopec jednoduchých, no dôležitých detailov. „Pri prijatí klienta si vždy urobíme prieskum, čo má a čo nemá rád. A tak hoc k nám príde do domu pomôcť aj nejaký študent, prečíta si tabuľku a hneď dokáže mať k seniorovi osobnejší prístup,“ podotýka Zuzana. Na striedačku mi Zuzka s Alenkou menujú ďalšie „vychytávky“. Terapeutická cestička, levanduľová aromaterapia, musicbox pre zamestnancov, aby si mohli pustiť pesničku, ktorá im pri ťažkom dvíhaní pacientov počas rannej hygieny zlepší náladu.

Foto: Jana Fedáková

„Nikde by sme sa ale neposunuli, ak by sme nemali v tíme inovátora. Zuzka je v tomto výnimočná. Stále hľadá cestu a nakoniec ju nájde,“ chváli kolegyňu Alenka. „Všetci sme však otvorení novým nápadom, lebo to robíme pre vyšší cieľ, s láskou a vášňou. A často príde obdobie, že ten nápad nefunguje. Vtedy ale vieme, že to nesmieme vzdať. Všetko prehodnotíme, vychytáme muchy a úspech sa zrazu dostaví,“ dopĺňa ju Zuzka.

Foto: Jana Fedáková

Aby neumierali zbytočne Je polovica septembra a Zuzana si v počítači preklikáva štatistiky. Za posledné tri mesiace v Slnečnom dome nik nezomrel. Nikdy vraj také skóre nemali. „Dnes som si po chodbách spievala: … to miesto, kde sa neumiera,“ zanôti s úsmevom a ukazuje mi dokumenty v rozsahu niekoľko stoviek strán. Od roku 2005, kedy začali pracovať so staršími, si robia analýzy všetkých zhoršení zdravotného stavu a spracúvajú do ucelenej, stále aktualizovanej koncepcie.

V Slnečnom dome vytipovali spolu 13 typických zhoršení zdravotného stavu od embólie cez zápal až po zlyhanie srdca, ktorých riziko sa snaží personál odhaliť už pri príjme seniora do zariadenia. „Ak by sme ho totiž nezistili, človek môže zomrieť aj do troch dní. A to len preto, že sme na to nepýtali,“ zdôrazňuje Zuzana.

„Pacienti napríklad často umierali na infekciu. A tak sme zaviedli povinné očkovanie proti pneumónii a ak je sezóna, aj proti chrípke. Úmrtia v súvislosti s infekciou sa radikálne zredukovali,“ vysvetľuje Zuzana.

Svoje skúsenosti si však v Slnečnom dome nechcú nechať len pre seba. Aj preto sa Zuzka ako predsa odbornej pracovnej skupiny pre ošetrovateľstvo na ministerstve zdravotníctva snaží aspoň časť z nich preklopiť do národných štandardov. „Keď my dokážeme zabezpečiť, aby u nás ľudia zbytočne neumierali, dokážu to aj iné zariadenia na Slovensku. A práve to nás poháňa dopredu,“ podotýka Zuzana.

Alebo také preležaniny. Veľa pacientov podľa Zuzky prijali vo veľmi vážnom stave. „Dôslednou ošetrovateľskou starostlivosťou nám pred očami ich telo začalo odpúchať, pribrali na váhe, zlepšila sa orientácia, vedomie, začali chodiť a niektorí dokonca odišli do domáceho liečenia. To bol nádherný pocit,“ spomína si Zuzka.

Osvetu sa pritom snažia šíriť aj prostredníctvom tzv. senior boxov. Edukatívne balíčky pomoci rozdávajú prostredníctvom nemocníc či iných zariadením blízkym dlhodobo chorých, aby ich upozornili na rôzne nástrahy pri starostlivosti o seniorov. Tento rok ich už po štvrtýkrát bude Slovenskom putovať dva a pol tisíc.

DÔCHODCA NEVZDAL ZÁPAS

S VETERNÝMI MLYNMI. V DEDINE NASTALA ZMENA Vladimír Špánik je dôchodca, ktorý si však penziu užíva úplne iným spôsobom, ako hovoria bežné predstavy o vyložených nohách a bafkaní z fajky. Ročne navštívi desiatky obcí po celom Slovensku a radí obyvateľom, ako v nich zabezpečiť transparentnosť, a tak aj lepší život. Sám si tým totiž, krok po kroku, prešiel. Príbeh Vladimíra Špánika má čo povedať najmä v kontexte súčasného diania na Slovensku. Autorka: Zuzana Schaleková

Hovorí, že má životopis ako Tom Jones. Pochádza z jednoduchej bratislavskej rodiny s 8 deťmi. Pôvodným povolaním je baník, ale pracoval aj ako elektrikár, murár, maliar, obuvník či tlačiar. Práve to mu pomáha rozumieť duši bežných ľudí. Problémy občanov najmenších dedín na Slovensku mu nie sú ľahostajné, pretože sám pred pár rokmi čelil rovnakej situácii. Dostať sa z nej mu pomohli jeho zmysel pre spravodlivosť, odhodlanosť, ale aj dávka humoru, ktorý je dodnes jeho zbraňou v boji s veternými mlynmi. Nespokojní občania nechceli zmeniť situáciu V roku 2006, keď sa jeho pracovný život blížil do finále, si s manželkou povedali, že odídu z Bratislavy. Pre život si vybrali Vinodol, malú obec v Nitrianskom okrese, v ktorej mali kúpený starý vidiecky dom. Ešte predtým, ako sa do nej nasťahovali natrvalo, si chceli preveriť situáciu a pomery v dedine. Zistili, že ľudia nie sú spokojní s vtedajším hospodárením, ale zároveň sú väzby v obci také silné, že s tým nevedeli, a dokonca nechceli, nič robiť.

Spustil „americkú“ kampaň Keďže sa práve v tom roku konali komunálne voľby, Vladimír sa z vlastnej iniciatívy pustil do hľadania vhodného protikandidáta. To sa mu nepodarilo, a tak si 2 týždne pred termínom nahlásenia kandidátov na starostu zmenil trvalý pobyt a súhlasil, že sa bude o tento post uchádzať. Ako sám hovorí, pri zostavovaní kandidátskej listiny na poslancov stavil na mladých ľudí. Špánikovci mali v 90-tych rokoch firmu na polep reklám, z ktorej im ostalo množstvo materiálu a reklamných pútačov. „Vo Vinodole sme spustili americkú kampaň. Postavili sme trojnožky, olepili plochy v dedine a začali sme propagáciu,“ opisuje vtedajšie dianie Vladimír. „Pravda je, že na tých trojnožkách sme museli ráno, na obed a večer premaľovávať kosoštvorce a neviem čo všetko, lebo na nás poslali úderku, ktorá nás mala zastrašiť. Ale pre nás to bola radosť,“ dodáva so smiechom. Priznáva, že v tomto boji mal oproti iným ľuďom jednu obrovskú výhodu – bol nezávislý. „Na cintoríne vo Vinodole leží plno Špánikov, ale žiadny z nich nie je môj predok. A to ma stavalo do úplne inej pozície, v akej boli moji spoluobčania.“

„Chcel som ukázať ľuďom, že stojí za to bojovať.“

Foto: archív V. Špánika

Prejav na debničke od piva

Recept je pracovať s ľuďmi

Napriek snahe sa mu voľby nepodarilo vyhrať. „Opoziční“ poslanci však získali v miestnom zastupiteľstve miernu väčšinu, bolo ich 5 z 9. Ľudia v dedine boli z výsledku sklamaní. Preto sa postavil v krčme na debničku od piva a začal ukazovať, aké zmeny sa vďaka väčšine v zastupiteľstve môžu udiať. „Povedal som im – ľudia, nebláznite. Tešte sa, čo bude nasledovať, máme 5 poslancov, konečne budete vedieť, kedy zasadá zastupiteľstvo!“ Dnes hovorí, že toto je realita v mnohých dedinách – že obyvatelia nemajú ani základné informácie o správe obce.

Prišli druhé voľby a v dedine sa opäť nenašiel žiaden kandidát. Aktívni občania na čele s Vladimírom založili občianske združenie ZOULUS, začali vydávať noviny, obnovili tradície, pomaly sa približovali k ľuďom. V druhých voľbách sa starosta opäť nezmenil, ale pomer poslancov sa zvýšil na 7 ku 2. Situácia bola stále náročná, ale nakoniec sa podarilo nájsť spoločnú reč a dedina sa začala posúvať dopredu. V tretích voľbách nakoniec nastala zmena aj na starostovskej stoličke a dnes dedina funguje transparentne, v priateľskej atmosfére. „Každému hovorím, že toto je re-

Foto: archív V. Špánika

cept – pracovať s ľuďmi. Ale mať trpezlivosť, väčšinou to trvá minimálne jedno volebné obdobie,“ hovorí o svojej skúsenosti. V roku 2010 Vladimír stál pri zrode celoslovenského Združenia občanov miest a obcí Slovenska (ZOMOS), ktoré do tohto roku aj viedol. Dnes je, vo

svojich 70-tich rokoch, predseda správnej rady a ročne navštívi desiatky dedín. Pomáha pozerať zlým starostom na prsty a vzdeláva aktívnych občanov, ako ich monitorovať v medziach zákona. Robí to vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu. „Chcel som ukázať ľuďom, že stojí za to bojovať,“ uzatvára svoj príbeh.

JE TO TAKÁ INÁ LÁSKA Vedel na počkanie vysypať latinské predložky s akuzatívom. Hovorieval po nemecky a občas čo-to zahlásil aj vo francúzštine. „C’est la vie,“ opakoval, keď sme spolu krútili hlavou nad životnými zvratmi. Komentár Zuzany Schalekovej

Sedával najčastejšie v kuchyni, pred sebou mal noviny alebo niektorú zo svojich múdrych kníh a študoval. Čo na tom, že už mal bližšie k deväťdesiatke ako k osemdesiatke. Boj o postup na MS v hokeji so mnou odmietol sledovať, lebo sa mu srdce rozbúchalo viac, ako keď mu na dvore vyrástli krásne čerešne. Výsledok si však nenechal ujsť a s napätím čakal, kedy zahlásim, či sa to našim podarilo. Keď som k nemu vošla, knihy zavrel, rádio vypol. Stála som v strede kuchyne a aj jeho pozornosti. Rozprávala som, čo nové v práci i mimo nej. Občas si so mnou aj poplakal. Robieval mi „Nesku“ a sladil ju namiesto cukru medom. A keď som mu doniesla kávu z Talianska, vytiahol z povaly 25-ročný stroj na prekvapkávanú kávu. Pretože „káva od Zuzanky z Talianska sa nezalieva“. Rozprávali sme sa o Facebookoch a Instagramoch, Googloch a Photoshopoch. Držal s nami krok, lebo sme mu to dovolili. Závidel mladším smartfóny, nudilo ho, že on do svojho telefónu „iba“ ťuká. Voliť chodil

pravidelne, pýtali sme sa ho koho. Zaujímal nás názor človeka, ktorý v práci zastával vysokú funkciu aj napriek tomu, že nikdy nevstúpil do strany. Nebáli sme sa, že jeho hlas ohrozí našu lepšiu budúcnosť. Bol to úplne typický dôchodca. Akurát že s pokorou a pokojom prijal svoj vek a to, že život má svoj rytmus. Zapôsobilo to aj na nás. Uvedomili sme si, že naši starší potrebujú iný prístup ako deti, kamaráti, kolegovia. Že je treba zastaviť sa a započúvať. Aj keď dookola opakujú tie isté príbehy. Aj keď už príbehy zabudli. Aj keď to je občas nesmierne ťažké. V jednom filme zaznelo, že skutočná krása si pozornosť nepýta. Pri starých ľuďoch ju občas dokonca treba chvíľu hľadať. Ale kto ju nájde, obohatí život o úplne iný rozmer.

Foto: Nadácia Pontis

Starý otec odišiel. Nie sú to ešte ani dva mesiace. Ostali po ňom pocity, že 90 rokov je vlastne strašne krátko. A stromy, ktoré zasadil a štepil a ktoré v tomto roku priniesli mimoriadnu úrodu. A ešte taká iná láska – aká je len medzi vnučkou a dedom.

Ďakujeme všetkým, ktorí sa odhodlali vyjsť z komfortu svojho gauča a snažia sa o pozitívnu zmenu za plotom. NADÁCIA PONTIS