vovali strechu, až museli prísť robotníci z Terchovej a dať ju do poriadku,“ opisuje neľahké začiatky sestra Sávia. So strechou mali šťastie, pretože keď ju odkryli, akoby zázrakom celý mesiac nepršalo. V tom čase vládla v krajine chudoba. „Sestry vstavali ráno o štvrtej a išli s kanvičkou na mlieko. Bolo málo mäsa aj iných potravín,“ hovorí sestra Clareta Mandulová CFSF (48), ktorá sa k temešvárskej komunite pridala o tri roky neskôr. Keďže sestry nevedeli na začiatku po rumunsky, v prvom rade sa usilovali naučiť jazyk. „Začali sme pracovať ako dobrovoľníčky v diecéznej charite, opatrovali sme chorých po domoch, a tak sme sa zdokonaľovali v rumunčine,“ vysvetľuje sr. Clareta. Práve táto práca položila základy ich hospicu, ktorý bol jedným z prvých v krajine.
Chorí aj mládež Prvé františkánky boli vyslané do Rumunska v roku 1902, iba osem rokov po zrode Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského. Pracovali ako zdravotné sestry na rôznych miestach a keďže to bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, pochádzali z rozličných národností. „Keď sme sem prišli, našli sme medzinárodnú komunitu, ktorú tvorili Nemky, Rumunky, Maďarky a Slovenky. Temešvár je multinárodné, multikultúrne a multináboženské mesto, preto aj sväté omše v našom farskom kostole doteraz bývajú každý deň v inom jazyku. Aj v komunite sme sa ruženec modlili v piatich jazykoch, lebo sme pridali aj latinčinu,“ spomína sr. Clareta. V čase, keď prišla spolu so sestrou Ľubomírou Holubčíkovou (46), našli komunitu, aká má byť – so spoločným životom, pravidelným striedaním modlitby a práce. Okrem ošetrovania chorých sa sestry v Temešvári angažovali aj v iných oblastiach. Hneď po príchode v roku 1995 začali spolupracovať s miestnym rozhlasom, ktorý má každú nedeľu hodinové vysielanie
pre slovenskú menšinu. „Pokračujem v tom až doteraz, teda 22 rokov,‘‘ hovorí sr. Sávia. „A musím povedať , že ma to baví. Najviac pripravujem náboženské a zdravotnícke témy. Myslím si, že je dobré pripomínať rumunským Slovákom ich korene a dobré ohlasy poslucháčov nás povzbudzujú, aby sme to robili aj naďalej,“ teší sa zo záujmu slovenská rehoľníčka. V minulých rokoch pracovali sestry viac s mládežou i deťmi, navštevovali ľudí v dedinách, spolu s nimi sa zúčastňovali na svätej omši a učili ich spievať slovenské náboženské piesne. Deti pripravovali na prijatie sviatostí, organizovali pre ne tábory a učili ich mládežnícke piesne. „Rodičia mali spočiatku problém pustiť deti do tábora, lebo si nevedeli predstaviť, že budú týždeň preč z domu. Deti museli od malička tvrdo pracovať. Raz bola v tábore 22-ročná dievčina, ktorá povedala, že to bol najkrajší týždeň v jej živote,“ spomína sr. Clareta.
Brána do života Dnes sestry investujú takmer celú svoju energiu do hospicu, vyžadujúceho pozornosť dvadsaťštyri hodín denne. Otvorili ho v roku 2006 a bol reakciou na situácie, ktoré zažili pri podomovom ošetrovaní chorých. „Videli sme veľa ťažkých vecí, ľudia zomierali sami a v ťažkých podmienkach. Asi poslednou kvapkou bola istá mladá žena so sklerózou multiplex,“ spomína sr. Clareta a vysvetľuje, že muž tejto pacientky bol alkoholik a dcéry sa o ňu veľmi nestarali. „Vždy sme ju ošetrili, nakŕmili, postarali sa o ňu, no keď sme prišli na druhý deň, bola v takom istom zúboženom stave ako deň predtým. Preto sme rozmýšľali, či by nebolo jednoduchšie stiahnuť týchto ľudí na jedno miesto.“ Z iniciatívy sr. Sávie, ktorá bola vtedy predstavenou, uvažovali o stavbe nového kláštora, aby v pôvodnej budove mohli zriadiť hospic. Sestry si uvedomovali, že riadenie hospicu bude spojené s náročnou administratívou a samy by to nezvládli, pre-
to hospic zastrešuje diecézna Charita. Keď bol v roku 2004 požehnaný nový kláštor, začali sestry s rekonštrukciou budovy starého kláštora. Prvého pacienta prijali do hospicu na začiatku roka 2007 po tom, čo ho na slávnosť Krista Kráľa v roku 2006 inaugurovali. V Banátskej oblasti išlo o úplne prvé zariadenie tohto druhu. Súčasnú temešvársku komunitu tvorí sedem sestier – šesť Sloveniek a jedna Rumunka. Sestry pracujú v hospici ako zdravotné sestry a sanitárky, sestra Sávia je koordinátorkou hospicu. Do zariadenia pre ľudí v terminálnom štádiu, obklopeného krásnou záhradou uprostred rušného mesta, môžu prijať desať pacientov. „Aj keď sa človek na to pripravuje, je veľmi ťažké prijať skutočnosť, že najbližší človek odchádza, preto je niekedy viac práce s príbuznými ako so zomierajúcimi,“ vysvetľuje sestra Clareta. „Mnohí sa nás pýtajú, či sme tu videli zázraky. Fyzické nie, ale keď vidíme, že za ten čas, čo je chorý u nás v hospici, je rodina schopná prijať situáciu, „pustiť“ svojho blízkeho, aby odišiel, alebo sme svedkami zmierenia po dvadsiatich rokoch či spovedí po štyridsiatich rokoch – to sú skutočné zázraky.“ Do knihy na oltári hospicovej kaplnky sestry zapisujú mená tých, ktorí odišli do večnosti. V niektoré dni sú to aj štyria ľudia. Napriek tomu v hospici zažili aj krst či svadby. Každú nedeľu prichádza do hospicovej kaplnky slúžiť svätú omšu rímskokatolícky kňaz. No hospic je otvorený pre ľudí všetkých vierovyznaní, preto ak treba, zavolajú duchovného, ktorého si zomierajúci žiada. Krížová cesta vo vstupnej hale temešvárskeho kláštora je inštalovaná zdanlivo naopak – smeruje sprava doľava. Pri poslednom zastavení je totiž kaplnka s Eucharistiou, miesto, kde všetko vrcholí, kde sa začína život. Podobne sa aj hospic, ktorý sestry s láskou a profesionalitou vedú, stáva bránou do života, hoci na prvý pohľad sa to môže javiť naopak. Reportáž | 21