Svetové misie 2/2017

svetové misie 2/2017

pápežské misijné diela

Kňazi sú sprievodcami rumunských Slovákov

Misie v srdci viery 10 – 13

4–5

Radostná misionárka 22 – 23 s dušou dieťaťa 1

pápežské misijné diela Pápežské misijné diela Oficiálna organizácia Katolíckej cirkvi rozvíja misijnú myšlienku medzi veriacimi a organizuje pomoc pre zahraničné misie. Pápežské misijné diela pôsobia vo vyše 120 krajinách sveta a zabezpečujú financovanie svojich troch misijných inštitúcií:

etí dielo d ť Misijnsaéo našu budúcnos e Starám

Misijné dielo šírenia viery

Budujeme svoju Cirkev

ké pápežs misijné

la diela jné die 74 x P. O. Bo Ako ava Mis a kom 6 sk diela.

Pet ijné die u pom k ediela.s ra z o S lo sv. áha Pápežské misij Fin a lov né diela a Lazaretská 32, ako nčné ens pošto P. O. 4074 da ka? la 814 99 Bratislavady Box 0 s ry p e o n 02/529 64 916 náku a ich minari máha rov, p štu štú stom jú ka info@misijnediel d d žd a ij iu pre ďalša.sk vád ných m m, v pokrý ý rok www.misijnedie ie via va ate yb polo zku nárola.sk žky a úd riálo avenie jú nák c v. v, rž la súv isia bu b mzdy knižn Mis u ce s íc p ij fun dov, s rofes , sku né die o tr gov aním avu a veľk každo lo sv.

ro a sem V p é sem čne pošto iin la o n a v B sled áre Petr enin nýc su nčne e, T h ro mou podp a na S ogu lo o o , Ča koch kolo ruje m ven80 de a to a Ako Alb boli 000 lé i ánsk sem eur. mô • m u. ináre žet odli e pom kos tbou tí za aleb ô pov cť v • • ola o obeto na y? nia v m vaním (VS nčným isiá ) 30 ch životn 0 n darom ých a čís • d ťažlo ú s varia aro van čtu biln ím 400 ý dvo 025 m sym ch a 660 b leb 2/3 olom o tr 100 och pež perc s ent are ké mis dan ts í 99 ká 32 ijné die Bra ,P la 9 6 tislav . O. Bo 4 a x 74 mis 916 ijn isijn ediela edie .sk la.s k

páp mis ežské ij die né la

pápežské Mis smis i v.ijné diel aap jné d

ošt ola ielo Pet ra

Slú žim e sv ojej Cirk vi

Misijné dielo šírenia viery podporuje evanjelizačné i sociálne programy a pomáha pri budovaní infraštruktúry novovzniknutých misijných cirkví. Pomáha všetkým 1 105 misijným diecézam vo svete. Svetový deň misií – Misijná nedeľa prebieha predposlednú októbrovú nedeľu vo všetkých farnostiach Katolíckej cirkvi na svete a jeho súčasťou je aj zbierka na misie. Finančné prostriedky z tejto zbierky slúžia výlučne na financovanie projektov Misijného diela šírenia viery.

Misijné dielo detí podporuje projekty z oblasti zdravotníctva, sociálnej a výchovno-vzdelávacej sféry, ktoré poskytujú komplexnú starostlivosť o zdravý vývoj detí – fyzický, psychický i duchovný. S mottom „Deti pomáhajú deťom“ vzbudzuje u detí na Slovensku záujem o misie a vedie ich k solidarite a kresťanským hodnotám, ako sú súcit, schopnosť deliť sa a otvorenosť prijať každého človeka ako svojho brata.

Misijné dielo apoštola Petra je jediná inštitúcia Katolíckej cirkvi, ktorá systematicky poskytuje materiálnu pomoc na formáciu a vzdelávanie seminaristov, kňazov a rehoľných povolaní v misijných krajinách. Vyše 90 percent zo 754 misijných seminárov, v ktorých študuje vyše 70 000 študentov, je závislých od finančnej pomoci Misijného diela sv. apoštola Petra. Prostredníctvom kampane Adopcie seminaristov umožňuje farnostiam, spoločenstvám a jednotlivcom na Slovensku podporovať jednotlivých študentov misijných kňazských seminárov počas celého štúdia.

Kontakt: Pápežské misijné diela, Lazaretská 32 P. O. Box 74, 814 99 Bratislava. tel.: 02/52964916 mobil: 0915/633856, e-mail: info@misijnediela.sk www.misijnediela.sk facebook.com/misijnediela 2

Obsah

Úvodník Viktor Jakubov

Úvodník 3

Milí misijní priatelia, svätá Terézia z Lisieux, patrónka misií, mala veľkú túžbu odísť do misií a ohlasovať evanjelium pohanom, ale pre jej krehké zdravie sa táto jej túžba nenaplnila. Keď neskôr hľadala, čo je jej povolaním v Cirkvi, doľahla na ňu hlboká duchovná kríza, o ktorej sa zmieňuje vo svojej autobiografii Dejiny jednej duše. V istej chvíli po prečítaní úryvku z Prvého listu Korinťanom zrazu objavila svoje miesto v Cirkvi: „Pochopila som, že Cirkev má srdce, a tým srdcom je láska. Ja chcem byť láskou v srdci svojej Matky Cirkvi.“ A toto svoje poslanie naplnila hrdinským úsilím v každodennom živote, čím sa stala jednou z najobľúbenejších svätíc v novodobých dejinách Cirkvi. Mnohí inšpirovaní jej príkladom pochopili, že byť láskou je povolaním každého kresťana. Je to však povolanie presahujúce ľudské sily, pri ktorom narážame na hranice svojich možností.

Aj Svätý Otec v tohtoročnom Posolstve k Svetovému dňu misií, ktoré uverejňujeme v plnom znení, hovorí, že „evanjelium lásky nás Kristus posiela ohlasovať v sile Ducha Svätého“. Milovať tak, ako od nás žiada Kristus, je vecou viery, ktorá pomáha človeku objaviť nové pramene duchovnej sily.

Aj preto slávenie tohoročného Svetového dňa misií sprevádza motto z posolstva Svätého Otca Františka Misie sú v srdci viery, v ktorom hovorí, že „v tento deň, keď slávime Svetový deň misií, sa máme znovu zamyslieť nad skutočnosťou, že misie sú v srdci kresťanskej viery“. To, čo má ohlasovať svetu každý kresťan, je Božia láska k človeku i svetu, a to je jadrom evanjelia: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Nové vydanie časopisu Svetové misie vám na ďalších stranách chce aspoň trochu priblížiť život Katolíckej cirkvi v Rumunsku, s ktorým nás spája viacero vecí. Rumunsko je jednou z krajín bývalého socialistického tábora, s ktorou sme prežívali podobný osud.

V rumunskom Sedmohradsku žije tiež početná slovenská menšina, ktorú sme navštívili a o ktorej vám na nasledujúcich stránkach prinášame zaujímavé reportáže. Pôsobia tam aj misionárky zo Slovenska – rehoľné sestry z Kongregácie dcér sv. Františka Assiského a z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža, s ktorými sme sa stretli, aby sme vám priblížili ich prácu.

Prinášame aj prehľad misijných projektov, ktoré sme tento rok podporili v niekoľkých krajinách Afriky, medzi nimi aj Senegal.

Práve tam dlhé roky pôsobila uršulínka Margita Ambrišková, ktorá sa delí o svoje zážitky z misijnej práce v tejto zaujímavej krajine.

O možnostiach darovať originálny vianočný darček a podporiť bohoslovcov v misiách sa dočítate na posledných stranách tohto vydania. Želám vám príjemné čítanie.

MISIJNÉ POSOLSTVO Misie v srdci kresťanskej viery 4 – 5 DUCHOVNÁ KVAPKA Apoštolský tulák 6 PROJEKTY PMD PMD podporujú kňazské semináre 6 – 7 TÉMA RUMUNSKO Kňazi sú sprievodcami rumunských Slovákov 10 – 13 Tolerantná krajina nepardonuje korupciu 14 – 15 Rumunsko v obrazoch 16 – 17 Rumunskí Slováci obľubujú odpust 18 – 19 V Temšvári sú svedkami tichých zázrakov 20 – 21 Slováci vrátili Oradei katolícku vieru 24 PORTRÉT Radostná misionárka s dušou dieťaťa 22 – 23 INŠPIRÁCIE Krížovka 25 Knižné tipy 25 Recept 26 Originálny vianočný darček 28

svetové misie Svetové misie vydávajú dvakrát ročne Pápežské misijné diela na Slovensku, IČO: 30806976, dátum vydania: september 2017, ročník: 24.

Zodpovedná redaktorka: Martina Grochálová.

Zostavili: Viktor Jakubov, Michaela Pobudová.

Dizajn: Jozef Mak. Sadzba: Viva Design s. r. o.

Jazyková úprava: Jana Palkovičová. Snímka na obálke: Michaela Pobudová. Tlač: KO&KA, spol. s.r.o. ISSN 1336-1074, evidenčné číslo: EV3088/09. Nepredajné. Kontakt: Pápežské misijné diela, Lazaretská 32, P. O. Box 74, 814 99 Bratislava, tel.: 02/52964916, mobil:

Autor je národným riaditeľom Pápežských misijných diel na Slovensku.

0915 633 856, e-mail: info@misijnediela.sk. Číslo účtu: IBAN SK65 3100 0000 0040 0025 6602

Misie v srdci kresťanskej viery

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu misií 2017 Každý Svetový deň misií (SDM) je sprevádzaný posolstvom Svätého Otca.

V tohtoročnom posolstve Svätý Otec v úvode spomína základnú pravdu viery, keď poukazuje na Krista, ktorý je základom misijnej činnosti: „Svetový deň misií nás zhromažďuje okolo osoby Ježiša, ktorý je ‚prvým, najväčším hlásateľom evanjelia‘ a ktorý nás neustále vysiela hlásať evanjelium lásky Boha Otca v sile Ducha Svätého.“ On je silou, ktorá pôsobí v nás, a bez nej nemôžeme naozaj nič urobiť.

Drahí bratia a sestry, aj tohto roku nás Svetový deň misií zhromažďuje okolo osoby Ježiša, ktorý je „prvým, najväčším hlásateľom evanjelia“ (Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 7) a ktorý nás neustále vysiela hlásať evanjelium lásky Boha Otca v sile Ducha Svätého. Tento deň nás pozýva, aby sme sa znovu zamysleli nad skutočnosťou, že misie sú v srdci kresťanskej viery. Cirkev je vskutku zo svojej povahy misionárska; ak by takou nebola, potom by to nebola viac Kristova Cirkev, ale len jedno združenie medzi mnohými, ktoré by čoskoro splnilo svoj účel a zaniklo.

Preto by sme si mali položiť pár otázok, ktoré sa týkajú samotnej našej identity ako kresťanov a našej zodpovednosti ako veriacich vo svete, pre mnohé klamy zmietanom v chaose, zranenom veľkou frustráciou a trýznenom mnohými bratovražednými vojnami, ktoré nespravodlivo postihujú najmä nevinných. Čo je základom misií? Čo je srdcom misií? Ktoré sú pre misie životne nevyhnutné postoje?

Misie a premieňajúca sila evanjelia Krista – Cesty, Pravdy a Života 1. Misie Cirkvi sa obracajú na všetkých ľudí dobrej vôle a sú založené na premieňajúcej sile evanjelia.

Evanjelium je dobrou novinou, ktorá nesie so sebou nákazlivú radosť, pre4 | Misijné posolstvo

tože obsahuje a ponúka nový život: život vzkrieseného Krista, ktorý sa s nami delí o svojho oživujúceho Ducha (porov. Jn 14, 6), a tak sa pre nás stáva Cestou, Pravdou a Životom. On je Cesta, ktorá nás vyzýva, aby sme ho nasledovali s dôverou a odvahou.

Keď budeme nasledovať Ježiša ako Cestu, zakúsime Pravdu a prijmeme Život, ktorý je plným spoločenstvom s Bohom Otcom v sile Ducha Svätého. Takýto život nás oslobodzuje od akejkoľvek formy egoizmu a je zdrojom tvorivosti v láske.

2. Boh Otec chce takúto existenciálnu premenu svojich synov a dcér.

Táto premena sa prejavuje modlitbou v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23 – 24), životom oduševňovaným Duchom Svätým v nasledovaní Syna Ježiša na slávu Boha Otca. „Božou slávou je živý človek“ (Irenej, Adversus haereses IV, 20, 7). Takto sa hlásanie evanjelia stáva živým a účinným slovom, ktoré uskutočňuje to, čo hlása (porov. Iz 55, 10 – 11), teda Ježiša Krista, ktorý sa neprestajne, v každej ľudskej situácii stáva telom (porov. Jn 1, 14).

Misie a Kristov kairos 3. Misie Cirkvi teda nie sú šírením akejsi náboženskej ideológie ani neponúkajú nejakú vznešenú etiku.

Mnohé hnutia vo svete vedia vzbudzovať veľké ideály alebo viesť k úctyhodným spôsobom života. Pros-

tredníctvom misií Cirkvi však naďalej hlása evanjelium a koná sám Ježiš Kristus, preto sú misie kairosom, tým najvhodnejším okamihom pre spásu v dejinách. Hlásaním evanjelia sa Ježiš zakaždým znovu stáva naším súčasníkom, aby ten, kto ho prijme s vierou a láskou, zakúsil premieňajúcu silu Ducha vzkrieseného Ježiša, ktorý robí človeka a stvorenie plodným rovnako ako dážď zavlažujúci zem. „Jeho vzkriesenie nie je vec minulosti; obsahuje životnú silu, ktorá prenikla svet. Kde už všetko vyzerá mŕtve, z každej strany sa začnú objavovať výhonky vzkriesenia. Je to sila, ktorej niet páru“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 276).

4. Mali by sme stále pamätať, že

„na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou; s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“ (Benedikt XVI., encyklika Deus caritas est, 1). Evanjelium je Osobou, ktorá sa neustále ponúka a pozýva každého, kto ju s pokornou a činnou vierou prijme, aby sa svojím životom skutočne podieľal na jej veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania. Tak sa prostredníctvom krstu evanjelium stáva prameňom nového života, oslobodeného spod nadvlády hriechu, ožiareného a premeneného Duchom Svätým; pros-

Misie Cirkvi si vyžadujú pripravenosť na neustále putovanie cez rôzne púšte života, cez skúsenosti hladu a smädu po pravde a spravodlivosti.

de a medzi všetkými zmierenie, bratstvo a spoluúčasť.

Misie Cirkvi povzbudzujú k postoju trvalého exilu, aby človek túžiaci po nekonečne zažil pocit „vyhnanca“ na ceste do definitívnej vlasti, medzi „už“ a „ešte nie“ nebeského kráľovstva.

6. Misie Cirkvi sú oživované spiritu-

tredníctvom birmovania sa stáva posilňujúcim pomazaním, ktoré vďaka tomu istému Duchu naznačuje nové cesty a stratégie svedectva a blízkosti; a prostredníctvom Eucharistie sa stáva pokrmom nového človeka a „liekom nesmrteľnosti“ (Ignác Antiochijský, Epistula ad Ephesios, 20, 2).

5. Svet nevyhnutne potrebuje evanjelium Ježiša Krista. On prostredníctvom svojej Cirkvi naďalej plní poslanie milosrdného Samaritána, ktorý lieči krvácajúce rany ľudstva. Koná tiež ako Dobrý pastier, ktorý hľadá tých, čo sa na krivolakých cestách bez cieľa stratili. A vďaka Bohu nechýbajú cenné skúsenosti, ktoré svedčia o premieňajúcej sile evanjelia. Myslím na študentku z kmeňa Dinka, ktorá riskovala svoj život, aby zachránila študenta z kmeňa Nuer, ktorého chceli zabiť. Mám na mysli tiež eucharistické slávenie v Kitgune v Severnej Ugande – ktorá bola v dôsledku zúrenia skupiny povstalcov poznačená krviprelievaním – počas ktorého misionár vyzval veriacich, aby opakovali Ježišove slová na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, ako výraz zúfalého volania bratov a sestier ukrižovaného Ježiša.

Toto slávenie bolo pre ľud zdrojom veľkej útechy a odvahy. A môžeme si spomenúť na mnohé iné nespočetné svedectvá, ako evanjelium pomáha prekonávať uzavretosť, konflikty, rasizmus a tribalizmus podporujúc vša-

Misie inšpirujú k spiritualite neustáleho exodu, putovania a exilu alitou neustáleho exodu. Ide o to, „vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 20). Misie Cirkvi si vyžadujú pripravenosť na neustále putovanie cez rôzne púšte života, cez skúsenosti hladu a smädu po pravde a spravodlivosti.

Misie Cirkvi povzbudzujú k postoju trvalého exilu, aby človek túžiaci po nekonečne zažil pocit „vyhnanca“ na ceste do definitívnej vlasti, medzi „už“ a „ešte nie“ nebeského kráľovstva.

7. Misie hovoria Cirkvi, že nie je sama

sebe cieľom, ale len pokorným nástrojom a sprostredkovateľkou Božieho kráľovstva. Cirkev zameraná sama na seba, ktorá sa teší z pozemských úspechov, nie je Kristovou Cirkvou, jeho ukrižovaným a osláveným telom. Preto by nám mala byť milšia „Cirkev doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc,“ než Cirkev „chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty“ (tamže, 49).

Mladí – nádej misií 8. Mladí ľudia sú pre misie nádejou.

Ježišova osoba a dobrá zvesť, ktorú hlása, sú aj dnes pre mnohých mladých príťažlivé. Hľadajú totiž cesty, na ktorých by mohli prejaviť svoju odvahu a zápal srdca v službe ľudstvu. Je veľa „mladých, ktorí ponúkajú svoju solidárnu pomoc pri riešení problémov vo svete a ktorí sa angažujú rozličnými spôsobmi aktivizmu i dobrovoľníctva... Je krásne vidieť, že mladí sú ,pouličnými kazateľmi viery‘, šťastnými, že môžu zaniesť Krista do každej ulice, na každé námestie, na každý kraj sveta!“ (tamže, 106). Nasledujúce riadne plenár-

ne zhromaždenie Biskupskej synody, ktoré sa bude konať v roku 2018 na tému „Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolaní“, bude vítanou príležitosťou na to, aby sme nadchli mladých pre spoločnú zodpovednosť za misie, ktoré potrebujú ich bohatú predstavivosť a kreativitu.

Služba Pápežských misijných diel 9. Pápežské misijné diela sú cen-

ným nástrojom na to, aby sa v každom kresťanskom spoločenstve prebudila túžba prekročiť vlastné hranice a vlastné istoty a vyplávať na šíre more hlásania evanjelia všetkým. Prostredníctvom hlbokej, denne živenej misionárskej spirituality a neustálej snahy o misijnú formáciu a animáciu sa deti, mládež, dospelí, rodiny, kňazi, rehoľné osoby i biskupi usilujú o väčšie misionárske srdce každého z nich. Svetový deň misií, organizovaný Pápežskými misijnými dielami je vhodnou príležitosťou na to, aby misionárske srdce každého kresťanského spoločenstva odpovedalo na veľké a naliehavé potreby evanjelizácie modlitbou, svedectvom života a spoluúčasťou na dobrách.

Misie s Máriou, Matkou evanjelizácie 10. Drahí bratia a sestry, inšpirujme

sa pri misiách Máriou, Matkou evanjelizácie. Ona, vedená Duchom, prijala v hĺbke svojej pokornej viery Slovo života. Nech nám Panna Mária pomôže povedať „áno“ na naliehavú požiadavku, aby Ježišova dobrá zvesť zaznievala aj v našej dobe. Nech nám od Zmŕtvychvstalého vyprosí nové nadšenie, aby sme všetkým prinášali evanjelium života, ktorý víťazí nad smrťou. Na jej orodovanie nech nás naplní svätá odvaha, s ktorou budeme hľadať nové cesty, aby mohli všetci dosiahnuť dar spásy.

Vo Vatikáne 4. júna 2017, na sviatok Zoslania Ducha Svätého FRANTIŠEK Misijné posolstvo | 5

Apoštolský tulák

Pápežské misijné diela podporujú kňazské semináre

„Tvoja modlitba by mala prúdiť vo všetkom, skrytá, silná a živá ako krv,“ povedal bl. Vladimír Ghika, ktorý zomrel v rumunskom komunistickom väzení. Narodil sa v roku 1873 v Istanbule v pravoslávnej rodine. Bol synovcom posledného vládcu Moldovy a potomkom francúzskeho kráľa Henricha IV. Vyštudoval medicínu, botaniku, filozofiu, históriu, právo, umenie a literatúru v Paríži, teológiu a filozofiu v Ríme. Na radu pápeža Pia X. sa najskôr stal laickým apoštolom. Spolu so sestrami vincentkami otvoril prvú nemocnicu Máriin Betlehem v Bukurešti a položil základy Sanatória sv. Vincenta de Paul. V roku 1923 bol ako 50-ročný vysvätený za kňaza v Paríži. V roku 1924 založil misijnú spoločnosť Dielo bratov a sestier sv. Jána. Bola mu zverená farnosť v najnebezpečnejšej a najchudobnejšej časti Paríža, kde bol poverený aj pastoráciou cudzincov. Rozvíjal charitatívnu činnosť v Európe, Ázii, Austrálii, Afrike a v Južnej Amerike. Pápež Pius XI. ho nazval veľkým apoštolským tulákom. Bol spovedníkom vzdelaných i ľudí na okraji spoločnosti. „Ak dokážete vložiť Boha do všetkého, čo robíte, nájdete ho vo všetkom, čo sa deje s vami,“ tvrdil. V roku 1939 sa vrátil do Rumunska a po nástupe komunizmu odmietol ako potomok kráľovskej rodiny možnosť opustiť krajinu, aby mohol byť blízko chudobným a opusteným. V roku 1952 bol ako 80-ročný uväznený, mučený a obvinený z najvyššej velezrady.

Zomrel vo väzení v roku 1954 na následky neľudského zaobchádzania.

V roku 2013 ho pápež František vyhlásil za blahoslaveného. Jeho spomienka je 16. mája.

Viktor Jakubov Snímky: archív PMD

Milí členovia Pápežských misijných diel (PMD), milí priatelia misií, tohto roku mám príjemnú povinnosť oboznámiť vás s projektmi PMD na Slovensku na rok 2017. Prijemnú preto, lebo rok 2016 bol rekordným z hľadiska objemu získaných darov. Tým, že sa na misie vyzbieralo spolu vyše 648-tisíc eur, môžeme viac pomáhať kresťanským spoločenstvám v misijných krajinách. Táto suma bola rozdelená na projekty troch misijných diel.

1. Pápežské misijné dielo šírenia viery V rámci Pápežského misijného diela šírenia viery (PMDŠV) bolo vyzbieraných spolu 518 337,25 eur.

Z týchto prostriedkov sme sumou 43 111,99 eur podporili študentov troch pápežských kolégií v Ríme, ktorí boli poslaní z misijných krajín, aby získali akademické vzdelanie a mohli pomáhať svojim biskupom v správe diecéz. Podrobný zoznam študentov

je k dispozícii v národnej kancelárii PMD v Bratislave. Ďalšia suma vo výške 22 684,29 eur bola určená na podporu činnosti medzinárodných sekretariátov v Ríme, ktoré sú centrom misijnej spolupráce pre celú Cirkev, miestom, kde prebieha koordinácia, distribúcia a spracovávanie projektov z celého misijného sveta.

Najväčšia časť 452 540,97 eur

Sr. Sávia Lukáčová CFSF, misionárka v Temešvári

6 | Duchovná kvapka

Deti z farnosti v Porto Novo v Benine počas nedeľnej svätej omše

bola venovaná na projekty Misijného diela šírenia viery (PMDŠV) pre krajiny Senegal, Demokratická republika Kongo a Togo.

Pomoc pre Senegal činí v tomto roku spolu 199 790,60 eur na rôzne projekty. V diecéze Kaolack sme podporili stavbu dvoch kaplniek vo filiálkach Karon Ba a Sagna, výstavbu kláštora pre rehoľné sestry sv. Jozefa v Glunachu. V diecéze Kolda sme sa podieľali na výstavbe sanktuária Panny Márie, Kráľovnej pokoja, v Temento. Podporili sme stavbu fary vo farnosti Pakour a stavbu kostola sv.

Germana vo farnosti Marsassoun.

Pre cirkevné spoločenstvo v Togu bola vyčlenená suma 195 000 eur. Tieto finančné prostriedky budú použité na rôzne projekty v dvoch diecézach Adakpame a Kpalime. V prvej z nich podporíme napríklad výstavbu dvoch kostolov v Bassane, filiálke farnosti Dobrého pastiera v Moretan a v d’Owoyo, filiálke farnosti sv. Michala v Koeroma. V tejto diecéze podporíme aj výstavbu kláštora pre rehoľné sestry Našej Pani z Nazareta v Badou vo farnosti sv. Františka Xaverského.

Druhou diecézou je Kpalime, kde podporíme okrem iného stavbu dvoch kostolov. Prvým je kostol sv.

Petra a Pavla v Kebo-Dzigbe, druhým je stavba kostola Premenenia Pána vo filiálke farnosti v Yletivikondji.

Treťou krajinou, kam tento rok

Kňazský seminár vo Ouidah v Benine

smeruje pomoc veriacich zo Slovenska vo výške 57 750,37 eur, je Konžská demokratická republika, diecéza Kinkala. Tam podporíme stavbu dvoch kaplniek v Yanga-Nzala a Malela Bombe.

2. Pápežské misijné dielo detí Tohtoročná pomoc Misjného diela detí zo Slovenska vo výške 65 405,57 eur smerovala do afrických krajín Mali, Senegal, Etiópia, Keňa a Juhoafrická republika. Časť z tejto sumy vo výške 33 000 eur darovala kolednícka akcia Dobrá novina. Projekty sú zamerané na oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, kresťanskej výchovy a ochrany života. Úplný prehľad projektov Misijného diela detí si môžete pozrieť na našej webovej stránke www.misijnediela. sk v sekcii Misijné projekty.

Prvou cieľovou krajinou tohtoročnej pomoci je africké Mali, diecéza Sikasso. Podporíme tam detské zdravotné stredisko, kde financujeme vyvŕtanie studne na pitnú vodu do hĺbky 70 metrov a inštaláciu vodárne s nádržou 10-tisíc litrov, dodanie a osadenie solárneho čerpacieho systému.

Pomôžeme tým asi 2 500 deťom, ktoré toto zariadenie navštevujú. Ďalšou cieľovou krajinou je Senegal, diecéza Kaolack a Kolda. Podporíme tam napríklad rekonštrukciu internátu pre dievčatá, elektrifikáciu

poľnej pôrodnice v Kanikou, kde sa nočné pôrody vykonávali pri osvetlení pomocou batérií alebo fakieľ.

V Etiópii prispejeme na stavbu materskej školy pre 120 chudobných detí v Maniye. V kenskej diecéze Lodwar podporíme vzdelávací projekt kresťanskej výchovy pre asi 1 500 detí. Na záver zostáva spomenúť projekt v Juhoafrickej republike v diecéze Witbank, kde podporíme Detské stredisko sv. Jána, ktoré poskytuje zdravotnú starostlivosť a bezpečné prostredie pre 65 opustených, zanedbaných alebo osirelých detí.

3. Pápežské misijné dielo apoštola Petra Z fondu Pápežského misijného diela apoštola Petra (PMDAP) sme tohto roku podporili misijné kňazské semináre v troch afrických krajinách sumou 64 780,23 eur.

Sumou 36 000 eur sme prispeli na kňazský seminár Mons. L. Parisota v Benine, ktorý dlhodobo podporujeme formou adopcií bohoslovcov. Ďalšie dva kňazské semináre podporíme tento rok v Burkine Faso.

Kňazský seminár sv. Petra Klavera v Koumi v arcidiecéze Bobo-Dioulasso podporíme sumou 13 780,23 eur a Kňazský seminár sv. Jána Krstiteľa v hlavnom meste Ouagadougou podporíme sumou 15 000 eur.

Študenti malého seminára v Natitingou v Burkine Faso

7

Snímka: Michaela Pobudová

RUMUNSKO Mnohí Slováci odchádzali v minulých storočiach za lepším životom na takzvanú Dolnú zem, do Sedmohradska, ktoré bolo od 19. storočia súčasťou Rakúsko-Uhorska. Dnes patrí táto oblasť do Rumunska, obrovskej multikultúrnej krajiny s vyše dvadsiatimi miliónmi obyvateľov. Balkánsky štát, v ktorom vládol krutý socialistický režim neľútostného vodcu Nicolae Ceaușesca, zaznamenal v posledných rokoch prudký ekonomický rozvoj, ale aj vlnu emigrácie do krajín západnej Európy. Zvyšujúci sa blahobyt však priniesol so sebou odklon od duchovných hodnôt.

V prevažne pravoslávnej krajine udržiavajú katolícku vieru vo veľkej miere práve rumunskí Slováci.

Kňazi sú sprievodcami rumunských Slovákov Martina Grochálová Snímky: Michaela Pobudová

Do Bihorskej oblasti v Rumunsku začali Slováci prichádzať v 19. storočí. Z Kysúc, Oravy, Gemera či východného Slovenska putovali peši alebo na jednoduchých vozoch stovky kilometrov na Dolnú zem. Dodnes si zachovali jazyk i vieru. Katolícki kňazi vo farnostiach boli nielen ich duchovnými, ale aj životnými sprievodcami. V slovenských obciach Gemelčička a Nová Huta na rumunských kopaniciach sú spolu s rehoľnými sestrami ich oporou doteraz.

Do malebnej obce Gemelčička roztrúsenej po lazoch Bihorsko-salažskej oblasti vedie dnes krásna asfaltová cesta spájajúca viaceré slovenské dediny. Kedysi ľudia prekonávali vzdialenosti peši či na vozoch, dnes majú mnohí autá, o ktoré sa delia so susedmi. „V Gemelčičke sa človek stane buď apostatom alebo svätcom,“ hovorilo sa o jednej z najväčších slovenských obcí v Sedmohradskom rudohorí, po rumunsky známej ako Făgetu. Hoci niektorí kňazi pôsobili na rumunských kopaniciach iba niekoľko rokov či mesiacov, súčasný farár Martin Roľník (60) zostáva svojim ovečkám i svojej rodnej obci verný celých 35 rokov. Stať sa kňazom túžil od

detstva, osobitne od chvíle, keď ako siedmak zažil primície Jána Muchu, svojho kňazského ideálu. Podobne ako iní slovenskí kňazi v Rumunsku absolvoval štúdium filozofie a teológie v maďarskom seminári v Alba Iulii, čo preňho nebolo ľahké, lebo sa musel popasovať s maďarčinou.

Krátko po vysviacke sa stal v roku 1982 farárom v Gemelčičke, no jeho práca nemá len duchovný rozmer.

Pre miestnych obyvateľov sa stal otcom, lekárom, opatrovateľom, hospodárom i radcom v mnohých oblastiach života. Stal sa vodcom, ktorého miestni ľudia vždy potrebovali.

Hneď po príchode do farnosti si kúpil kone, aby bol mobilný a naporúdzi. Zároveň sa musel starať o roz-

Ľudia si na rumunských kopaniciach stavali domy tam, kde bola voda.

10 | Reportáž

siahle polia patriace Cirkvi. Ľudí motivoval, aby pracovali a zlepšovali svoju situáciu, pričom im sám pomáhal stavať domy.

Pracovití slovenskí katolíci Oblasť, kde sa dnes nachádza Gemelčička, bola kedysi zalesnená.

Keďže miestni páni potrebovali lesy vyklčovať, hľadali robotníkov, ktorí by pre nich pracovali. „V tom čase platilo pravidlo, že ľudia museli prevziať vieru toho pána, ktorému patrili pozemky. V tomto regióne bol majiteľom katolík, preto si hľadal dobrých drevorubačov katolíkov,“ vysvetľuje Martin Roľník. „Drevo sa rúbalo od jesene do jari, a tak sem robotníci z Oravy, Kysúc či Gemera prichádzali na

Sestra Gabirela Kubelaková pôsobí v Novej Hute už 15 rokov.

jeseň. Keď páni videli, že sú to veľmi pracovití ľudia, pozvali ich, aby prišli aj s rodinami a pozemok, na ktorom rástli stromy, si mohli vyrúbať a odkúpiť, či už prácou alebo peniazmi,“ dodáva miestny farár.

Mnohí ľudia nemali na presun na Dolnú zem ani kone, preto odchádzali s kravami a jednoduchým povozom. Na ňom sa viezli malé deti a najpotrebnejšie veci, ostatní kráčali peši. „Putovali smerom na východné Slovensko, pri Užhorode prešli cez Tisu. Ľudia boli veľmi chudobní, prišli prakticky s holými rukami,“ opisuje neľahký osud našich predkov v Rumunsku Martin Roľník.

On sám je potomkom Slovákov, ktorí do Gemelčičky prišli v 19. storočí, no ako mnohí tunajší ľudia nevie, odkiaľ presne jeho rodina pochádzala.

Domy v Gemelčičke sú roztratené po kopcoch pre nedostatok vody. „Vždy, keď našli pod kopcom prameň, postavili si jednoizbovú drevenú kolibu. Dom sa preto ešte donedávna nazýval izba. Ľudia si postupne pristavovali ďalšie izby a hovorili: ,Nabíjam si izbu,‘“ opisuje miestne zvláštnosti Martin Roľník.

Dnes prebieha vo farnosti množstvo aktivít, fara je otvorená pre mnohé návštevy, ktoré tam prichádzajú z celého sveta, napríklad z partnerského švajčiarskeho mesta Sarnen. Veľmi obľúbené sú najmä ľudové misie, ktoré v Gemelčičke obnovili po revolúcii. „Ľudia si ich pamätali z minulosti a rozprávali o nich svojim deťom. Hneď, ako to bolo možné, pozvali sme k nám slovenských vincentínov, a tí boli skutočne prekvapení, koľko ľudí prišlo. Na každej omši sa zúčastňovalo aj 300 – 400 ľudí,“ spomína Martin Roľník.

Rehoľná posila Oporou slovenských farností i kňazov v Rumunsku sú rehoľné sestry. V Gemelčičke pôsobia Milosrdné sestry Svätého kríža Ulrika Muchová (44) a Terezka Sulean, nedávno sa k nim pridala mladá rehoľníčka Barbora Revická (27), ktorá je jedinou

nerumunskou Slovenkou v ich komunite. Sestry vedú farskú domácnosť, pomáhajú pri organizovaní liturgických slávností a pomáhajú v škole, ktorá je prepojená s farnosťou. Starajú sa aj o dve ležiace ženy, ktoré farár prijal, pretože boli v zúboženom stave a nemal sa o ne kto postarať.

Sestry každý rok organizujú letný tábor pre deti, kam im prichádzajú pomáhať spišskí bohoslovci i dobrovoľníci z bratislavského Univerzitného pastoračného centra.

Podobné zázemie vytvárajú krížové sestry aj v susednej obci Nová Huta. „Prvoradá je katechéza v škole. Poobede máme školu po škole, kde vypomáham a robím s deťmi záujmové činnosti. Zároveň učím náboženstvo,“ vymenúva aktivity, ktoré im boli zverené, sestra Bernadeta Vavrová (49). V Novej Hute je iba dva roky, no predtým pôsobila osem rokov v Gemelčičke. Do kláštora túžila ísť už ako sedemnásťročná, no za komunizmu to nepripadalo do úvahy. „Po páde komunizmu prišli do Gemelčičky prvé sestry a keďže moja mama odtiaľ pochádzala, od príbuzných som sa dozvedela, čo všetko robia, ako sa venujú deťom a mládeži,“ spomína sestra Bernadeta, ktorej mama tiež túžila byť rehoľnou sestrou, no tento sen sa jej pre vojnu a chudobu nenaplnil. Keď sestra Bernadeta videla, ako sestry nacvičujú s mladými rôzne akadémie a predstavujú sa s nimi v okolitých farnostiach, povedala si, že aj ona by chcela takto prichádzať k ľuďom a privádzať ich k Bohu.

Aj v Novej Hute organizujú v lete tábor, s ktorým im pomáhajú spišskí bohoslovci. „Robievame ho v auguste vždy od utorka do piatka. U nás v kláštore sú dievčatá a dole na fare chlapci. Pre deti je to veľký zážitok.

Rodičia sú radi, lebo vedia, že deti sú v dobrých rukách,“ hovorí rehoľníčka a dodáva, že deti musia po príchode do tábora odovzdať mobil. Každý večer o ôsmej ho na chvíľu dostanú, aby mohli zavolať domov. Deti si na to zvykli a akceptujú to.

Martin Roľník je farárom v Gemelčičke už 35 rokov.

Sestra Terezka Sulean má v Gemelčičke na starosti hlavne zdravotnú starostlivosť.

Kostol v Gemelčičke, ktorá je jednou z najväčších rumunských obcí.

Reportáž | 11

Novohutniansky farár Augustín Albert bol šestnásť rokov zároveň starostom obce.

S modlitebnou knižkou pod pazuchou Novohutianskym farárom je už dvadsaťsedem rokov Augustín Albert (62). V tejto obci sa narodil a pochádza z nej niekoľko generácii jeho predkov. „Slováci v Bihorskej oblasti sú známi tým, ako radi a vzorne chodievajú do kostola,“ hovorí otec Augustín, ktorého známi oslovujú Gusto. „V nedeľu kráčajú aj päť či šesť kilometrov peši do kostola s modlitebnou knižkou pod pazuchou. Svätá omša je zámerne až o dvanástej, aby sa mohli ráno postarať o hospodárstvo,“ vysvetľuje. Počas týždňa veriaci do kostola nechodia, ľudia z filiálok prichádzajú, iba keď sú hody. Preto chodieva kňaz k nim a v období Vianoc navštívi postupne každú rodinu.

Nová Huta, po rumunsky Şinteu, je jediná slovenská obec s vlastnou 12 | Reportáž

samosprávou. Šestnásť rokov v nej nebol starostom nikto iný ako Augustín Albert. „Malo to byť na zastupovanie na chvíľu,“ smeje sa bývalý starosta nad relatívnosťou času.

K farnosti v Novej Hute patrí šesť filiálok, no kostol je iba jeden. „Veľa mladých odtiaľto odišlo, farnosť starne. Vlani sme mali osem krstov a 24 pohrebov. Na druhej strane sa niektorí vracajú a zakladajú farmy, získavajú peniaze z Európskej únie. Chovajú prevažne kravy. Povzbudzujem ich, aby si zachovali dobré plemeno, ktoré tu majú, lebo hrozí, že vyhynie,“ hovorí kňaz, ktorý je aj v tejto farnosti pre ľudí viac ako farárom.

Podobne ako do Gemelčičky, aj do Novej Hute začali prichádzať ľudia z Oravy, Zemplína, Šariša, Zvolena, Trenčína či Gemera v 19. storočí, obec však zažila aj vlny vysťahova-

lectva. „Farnosť sa trikrát vyprázdnila. V rokoch 1918 až 1926 odišlo veľa ľudí do Brazílie. V roku 1947 mnohých volali späť na Slovensko, ale napokon ich poslali do vyľudnených Sudet,“ hovorí o smutnom osude rumunských Slovákov poslaných do česko-nemeckého pohraničia bez kňaza i učiteľa. Zároveň vyjadruje radosť nad tým, že dnes sú mnohé rodiny v jeho farnosti opäť otvorené prijímaniu detí a majú viac ako dve. Ľudia na rumunských kopaniciach nemajú ľahký život. Hoci žijú jednoducho, cez storočia si zachovali jazyk i mnohé zvyky, ktoré tam so skromným majetkom priniesli ich predkovia. S podporou kňazov a rehoľníčok hľadajú dnes v lone krásnej prírody spôsoby, ako čo najlepšie žiť a umožniť dobrý život na vidieku svojim deťom.

Cesta pre veľvyslanca Niekoľko rokov po odchode z Rumunska som sa úplnou náhodou stretol s bývalým prefektom župy Salaj Pavlom Petrom Halmajanom a zaspomínali sme si na naše prvé stretnutie v roku 1991. Do Gemelčičky patriacej do župy Salaj sme prišli „zapáliť prvú elektrinu“. Gemelčička, rýdzo slovenská obec, kde hádam ani policajt nebol Rumun, je porozhadzovaná po niekoľkých kopčekoch. Komunitný život sa odohrával v rímskokatolíckom kostole, škole a, pravdaže, v krčme. Bol to chudobný kraj, bez elektrického prúdu, ale aj bez akéhokoľvek spojenia so svetom: bez telefónu, bez normálnej cesty. Prísť tam mohol človek len pešo, na koni alebo dobre známym terénnym autom. Ak bolo treba niekoho ratovať – napríklad pre náhlu chorobu či pôrod – mohli sa spoľahnúť len na pomoc Božiu a na to, že voz so zapriahnutými volkami stihne ešte včas doraziť do cieľa.

Pochopiteľne, podporovali sme morálne i materiálne, aby sa čo najskôr realizovala elektrifikácia, ktorá by zmenila život i postavenie miestneho človeka, ale veľkou prekážkou boli

nevyhovujúce cesty. Rumunská strana vychádzala skutočne v ústrety, ale posledné stovky metrov boli priam nezdolateľné. Pri nejakej príležitosti sa ma miestny farár Martin Roľník opýtal, či by som neprišiel k nim na návštevu, aby som dodal trochu nádeje tamojším Slovákom a ubezpečil ich, že na nich myslíme aj u nás na Slovensku. Pravdaže, nemohol som nesľúbiť.

Pán farár zašiel do sídla župy a rovno za prefektom. Vyložil mu situáciu, že by ich obec mal navštíviť veľvyslanec Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR), ale po takejto ceste by to bola nielen hanba, ale aj dosť nebezpečné...

Po takejto ceste sa tam nedostane a nedokážu dokončiť ani elektrifikáciu obce.

A prefekt len počúval, zdalo sa mu to až komické – veď čo by tam ten veľvyslanec hľadal. Nonšalantne a so smiechom mu teda sľúbil, aby sa neobával, že keď do Gemelčičky príde veľvyslanec, pôjde k nim po novej ceste.

Ubehli vari dva týždne a pán farár bol u prefekta znova. Priniesol mu list, v ktorom som potvrdzoval dátum mojej návštevy v Gemelčičke a oznamo-

val, že so mnou príde aj ďalší veľvyslanec apoštolský nuncius Ján Bukovský, ktorý bol slovenského pôvodu a k svojmu pôvodu sa vždy hrdo hlásil.

Prefekt bol zaskočený a považoval za povinnosť, aby dodržal svoje slovo.

Elektrický prúd bol do Gemelčičky zavedený a aj cesta, hrdá cesta, viedla do osady. Tou novou cestou sa doviezol aj prefekt župy. Paradoxom je, že nuncius ani veľvyslanec ČSFR novú cestu nevyužili, ale tou starou cestou-necestou ich na terénnom aute doviezol novohutiansky farár Augustín Albert.

Pre prefekta to bola prvá návšteva Gemelčičky, prvá návšteva u Slovákov v Rumunsku. Nebola však posledná. Pravdaže, ani pre mňa táto cesta nebola posledná, ani pre arcibiskupa Bukovského. Keď to bolo len trochu možné, navštívili sme kňazov i sestričky, ktoré prichádzali do Bihoru vypomáhať. Pred očami nám vyrastal nový svet aj nový človek.

Milan Resutík, veľvyslanec ČSFR v Rumunsku v rokoch 1990 – 1996

Náš národ volá po katolíckych kostoloch i školách „Dlhé roky Slováci na Slovensku ani nevedeli o tom, že v terajšom Rumunsku je do päťdesiattisíc Slovákov katolíkov, ktorí roztratení po sedmohradských horách zachovali si podnes svoju reč. Sú oni v prevažnej väčšine roľníci, drevorubači, robotníci po rozličných továrňach a je medzi nimi niekoľko remeselníkov a obchodníkov. Do rumunských hôr, na takzvané Rudohorie sedmohradské dostali sa pred 200 rokmi zo slovenského východu i z Považia, aby klčovali lesy a budovali osady. Žijem medzi našimi krajanmi v Rumunsku už piaty rok a pôsobím ako národný kultúrny katolícky pracovník. Upozornil som na našich Slovákov Národnú radu

v Bratislave i Spolok sv. Vojtecha a môj hlas bol vždy vypočutý. Náš národ v Rumunsku volá stále po slovenských katolíckych kňazoch a učiteľoch a potrebuje katolícke kostoly a katolícke školy. Na rudohorskej oblasti v župe Bihorskej žijú uvedomelí katolíci – Slováci. Pochádzajú z východného Slovenska a pracujú hlavne v sklárňach Starej Huty. Je tu okrúhle do 50 obcí a usadlísk, v ktorých žije vyše 20 000 Slovákov. Je tu desať čiste slovenských obcí. Majú vyše 2 500 školopovinných detí, potrebujú preto i nové školy, aby neboli odkázaní len na výchovu rodičovskú.

Volám k vám, drahí rodáci na Slovensku, aby ste pomáhali našim bratom

tu náboženskou kultúrou, darovaním katolíckych učebníc a slovenských poučných kníh vôbec a pritom prosíme od vás aspoň štyroch katolíckych kňazov a katolíckych učiteľov.“ Citát z článku Rudolfa Dočolomanského, otca slovenského herca Michala Dočolomanského, v Pútniku svätovojtešskom na rok 1936.

V Bihorskej oblasti pôsobil v tridsiatych rokoch 20. storočia v obciach Starý Šastelek, Boromlaka a Gemelčička ako vyslaný učiteľ Československa pre slovenskú menšinu v Rumunsku.

13

Tolerantná krajina nepardonuje korupciu Michaela Pobudová Rumunský kultúrny charakter bol formovaný rímskym vplyvom a svojou polohou, pretože územie krajiny je pretkané veľkými migračnými cestami. Rimania dobyli dnešné Rumunsko okolo 1. storočia a na jeho pôde sa zmiešali s Dákmi, ktorí v tejto oblasti žili už od 3. storočia pred Kristom. Dácia sa stala územím Rímskej ríše na viac ako storočie a rímski obchodníci, úradníci aj vojenské jednotky prispeli k romanizácii regiónu. Rumunský jazyk patrí vďaka týmto udalostiam do rodiny románskych jazykov napriek tomu, že nikto z jej dnešných susedov jazykom z tejto skupiny nehovorí. V 5. storočí prišli na územie Huni a ďalšie takmer tisícročie bolo rumunské územie prechodne zastávkou či bojiskom ďalších migrujúcich skupín. Obyvatelia žijúci v rurálnych oblastiach venujúci sa poľnohospodárstvu zostávali, presun ľudí zasiahol najmä urbánnejšie oblasti pri Čiernom mori a v povodí rieky Dunaj, preto sú aj etnickí Rumuni tradične z roľníckeho prostredia. Avari a Slovania sa na územie Rumunska dostali na prelome 6. a 7. storočia. Slovania si tam svoju pozí-

ciu upevňovali až do 9. storočia. Po konverzii bulharského cára Borisa I. v roku 864 sa na územie Rumunska rozšírilo kresťanstvo. Koncom 9. storočia sa v oblasti severných Karpát usadili Maďari, nazvali ju Transylvánia alebo Sedmohradsko a pripojili k maďarskému kráľovstvu. Okolo 12. storočia prišli do okolia Karpát švábski Nemci. Rómovia prišli do rumunskej oblasti v 14. storočí z Indie.

Kniežatstvá Valašsko a Moldavsko V 14. storočí vznikli samosprávne územia Valašsko a Moldavsko, ktoré sa zjednotili v 19.storočí a svojím osamostatnením sa z ríše Turkov položili základ nezávislému Rumunsku. Od 14. do 19. storočia sa krajina kultúrne aj nábožensky formovala v duchu východnej ortodoxie so sídlom v Konštantínopole. Dnešné Rumunsko nebolo plne integrované do Osmanskej ríše. Za cenu každoročnej vysokej dane si istú autonómiu udržiavalo od polovice 16. storočia, keď vplyv v oblasti získali Turci. Habsburgovci v 18. storočí privádzali nemeckých osadníkov do oblasti Banátu, dúfa-

Transylvánski horali v 19. storočí. Snímka: internet 14 | Fakty

júc, že rozvinú túto oblasť a rozšíria tam katolicizmus. Koncom 18. storočia rástol na území Rumunska vplyv Ruska a v prvej polovici 19. storočia sa tam usadili poľskí i ruskí Židia. V tomto období sa však začala silnejšie prejavovať aj vôľa Valašska a Moldavska o zjednotenie a nezávislosť a v roku 1859 si s podporou západných mocností zvolili Alexandra Cuzu za princa oboch kniežatstiev. Formálne zjednotenie, spoločensko-politické reformy a postupná sekularizácia boli súčasťou jeho vládnutia až do roku 1866, kedy sa po jeho nútenej abdikácii stal novým princom a neskôr kráľom Charles Hohenzollern-Sigmaringen – Karol I. V roku 1881 sa mu podarilo dosiahnuť uznanie Rumunska ako zjednoteného kráľovstva veľkými mocnosťami.

Rast Rumunského kráľovstva Cieľom kráľa Karola bolo urobiť z Rumunska regionálnu mocnosť a koncom 19.storočia sa v tajnosti pridal k Trojspolku, do ktorého patrili Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko. V Rumunsku sa však rozvíjala nevraživosť voči Rakúsku-Uhorsku pre nútenú asimiláciu Rumunov v oblasti Sedmohradska, a preto sa začiatkom prvej svetovej vojny nakoniec Rumunsko priklonilo k štátom Dohody: k Veľkej Británii, Francúzsku a Rusku pre ich sľub, že víťazstvo prinesie Rumunsku územný zisk Sedmohradska a priebežné zásobovanie z Ruska. Rusko však v dôsledku vlastnej revolúcie prestalo Rumunsko zásobovať a zdecimovaná krajina podpísala s centrálnymi mocnosťami Trojspolku prímerie v máji 1918. Ku koncu vojny sa však Rumuni opäť prihlásili k spojencom a uzavreli svoje účinkovanie vo vojne na víťaznej strane. Rumunsko sa výsledkom vojny rozrástlo o Sedmohradsko a Banát od Maďarov, Bukovinu od Rakúska a Besarábiu od

Počet obyvateľov: 19 500 000 Rozloha: 238,391 km²

Oficiálny názov: Rumunsko Hlavné mesto: Bukurešť

Ruska. Plošne aj počtom obyvateľov Rumunsko dvojnásobne narástlo a zastúpenie menšín, napríklad Maďarov aj Židov, sa zvýšilo na 30 % celkového obyvateľstva.

„Červené“ dejiny Napriek krátkej demokratickej epizóde v povojnovom období vyhlásil po ekonomických ťažkostiach kráľ Karol II. kráľovskú diktatúru a rozpustil všetky politické strany. Začiatkom druhej svetovej vojny a bez pomoci Francúzska a Veľkej Británie si zobrali Rusko, Maďarsko a Bulharsko časť rumunského územia. Po týchto udalostiach Karol II. abdikoval a jeho nástupcom sa stal generál Antonescu, ktorý sa pridal na stranu Nemecka.

Keď sa ukázalo, že Nemecko má stále menšiu šancu zvíťaziť, spojila sa demokratická opozícia zastúpená Iuliom Maniu a nástupcom Karola II. Michaelom a zorganizovala úspešný prevrat, po ktorom sa Rumunsko pridalo na stranu spojencov. Krátko po tejto udalosti ulicami Rumunska prechádzala Červená armáda. V marci 1945 potvrdil pod ruským nátlakom kráľ Michael prokomunistickú vládu pod vedením Petru Groza. Na apel kráľa a opozície západné mocnosti priviedli Sovietsky zväz k akceptovaniu predčasných volieb, no v novembri 1946 v zmanipulovaných voľbách získali komunisti drvivú väčšinu hlasov. Nasledovalo uväznenie opozície, nútená abdikácia kráľa a vyhlásenie Ľudovej republiky

Náboženstvo: 86 % Rumunská ortodoxná cirkev, 5 % Rímskokatolícka cirkev, 4 % protestantské cirkvi, 5 % ostatné

Rumunsko v decembri 1947. Zriadenie v Rumunsku sa zmenilo na totalitu a nasledovala reštrikcia slobôd, limitovanie činnosti cirkví, kolektivizácia, sovietizácia v oblasti kultúry, ako aj vytvorenie celoštátneho bezpečnostného aparátu Securitate.

Nicolae Ceaușescu Šesťdesiate roky 20. storočia priniesli Rumunsku väčšiu spoločenskú voľnosť a vzrastajúce napätie so Sovietskym zväzom. Dôvodom bol rozvoj domáceho, národného komunizmu.

Vtedajší líder komunistickej strany Gheorghiu Dej pre nesúhlas s predstavami Sovietskeho zväzu o pravom duchu komunizmu a charaktere Rumunska vyhlásil nezávislosť miestnej komunistickej strany. Jeho nástupca Nicolae Ceaușescu pokračoval v tejto politike a na znak svojej emancipácie sa nezúčastnil na invázii Československa Sovietskym zväzom v roku 1968 a odsúdil ju. S novým lídrom sa však skončilo obdobie voľnosti a nastúpila diktatúra, aká nemala v krajine precedens. Ceaușescu posilnil bezpečnostný aparát, rotoval ľudí v kľúčových pozíciách, aby si nevytvoril konkurenciu v boji o moc, a začal budovať kult svojej osobnosti. Jeho ekonomické počiny viedli v Rumunsku k nedostatku a rastúcej nespokojnosti. Napriek zdanlivej sile diktátora prepukli v Temešvári a neskôr v Bukurešti nepokoje, ktoré viedli k prevratu v roku 1989.

Spolu s manželkou Elenou bol Ceau-

Rumunsko je jednou z európskych krajín, ktoré ponúkajú nielen možnosť zimných športov a rekreácie na horských svahoch v Karpatoch, ale aj horúci letný oddych na brehoch Čierneho mora. Ozdravné kúpele v slaných transylvánskych jazerách, historické mestá roztrúsené po krajine, zaujímavé a rozľahlé prírodné krásy, horské jazerá či podzemné jaskyne a dunajská delta, ale aj ochutnávka exkluzívnych vín, to všetko sú dôvody, prečo sa oplatí ísť pozrieť do Rumunska. șescu chytený v snahe o útek a takmer ihneď boli obaja odsúdení na smrť. Po prevrate viedli krajinu najprv bývalí komunisti a neskôr aj stredopravé vlády, no životná situácia v Rumunsku sa zlepšovala pomalšie ako vo väčšine postkomunistických krajín. Rumunsko sa približuje západu svojím členstvom v NATO (2004) a v Európskej únii (2007).

Korupcia a vlna občianskeho aktivizmu V roku 2002 vzhľadom na pretrvávajúce problémy s korupciou, pre ktoré je Rumunsko notoricky známe aj za hranicami, bola vládou vytvorená protikorupčná agentúra so skratkou DNA. V roku 2013 s nástupom hlavnej prokurátorky Laury Codruty Kovesiovej si agentúra získala obrovskú dôveru rumunských občanov. S odvahou otvorila vyšetrovanie premiéra, ministrov či iných prominentných ľudí hovoriac, že pred právom sú si všetci rovní. Za túto odvahu a úspešné odhalenie množstva vrcholových politikov má jej úrad väčšiu podporu ako samotná vláda.

V otázkach korupcie sa zároveň obdivuhodne angažuje rumunská populácia, ktorá v státisícových zhromaždeniach protestuje proti korupčným praktikám vo vláde a volá po spravodlivejšom spravovaní krajiny, čo je pozitívny signál pre budúcnosť tohto východoeurópskeho štátu.

Fakty | 15

Rumunsko v obrazoch Michaela Pobudová Snímky: Shutterstock, internet ▸ Drakula Transylvánsky vládca a upír, ktorého vo svojom hororovom románe prvýkrát oživil írsky autor Bram Stoker v roku 1897, je založený na postave skutočného kniežaťa Valašska Vlada III., ktorý žil v 15.storočí. Dôvod, prečo si autor vybral práve tohto vládcu, vraj je, že počas života bol známy krutosťou, ktorú preukazoval tým, čo sa proti nemu postavili. Za svojho času dostal prezývku Țepeș – napichovač pre spôsob, ktorým rád zabíjal svojich oponentov. Jeho ďalšia prezývka, ktorá inšpirovala názov románu, pochádza zo slova Dracula. Toto meno patrilo ešte jeho otcovi Vladovi II. Dracul, ktorý získal Rád draka, sa teda v preklade volal Vlad II. Drak.

Dracula s koncovkou „a“ je genitívom tohto slova, keďže Vlad III. bol synom Draka.

▸ Eugène Ionesco Jedna z najvýznamnejších rumunských osobností európskej kultúrnej scény 20. storočia, prežila väčšinu svojho života vo Francúzsku.

Eugène Ionesco sa narodil v Rumunsku v roku 1909, detstvo prežil vo Francúzsku, odkiaľ pochádzala časť rodiny jeho matky. Vyštudoval v Bukurešti francúzsku literatúru a po vypuknutí druhej svetovej vojny odišiel spolu s rodinou do Francúzska. Napriek tomu, že divadelné hry začal písať až v zrelšom veku, práve pre ne je známy a uznávaný. Zaraďuje sa do skupiny umelcov Divadla absurdity spolu so Samuelom Beckettom či Václavom Havlom. Jeho tvorba sa zaoberala relatívne banálnymi udalosťami, ktoré opisovali nezmyselnosť masových ideológií či malosť a bezvýznamnosť existencie človeka.

▸ Palác parlamentu Budova rumunského parlamentu, nazývaná tiež Dom republiky alebo Dom ľudu, je jedna z najväčších budov na svete s rozlohou 365 000 m2. Jej stavba sa začala v roku 1984 ako súčasť plánu Ceaușesca na rekonštrukciu Bukurešti po zemetrasení, ktoré zastihlo hlavné mesto. Dodnes však nie je úplne dokončená väčšia časť z jej 1 100 miestností. Na výstavbe sa podieľali tisícky ľudí a materiál pochádzal takmer výlučne z Rumunska. Dnes v nej sídli 16 | V obrazoch

okrem parlamentu aj niekoľko múzeí a konferenčné centrum, no napriek tomu je veľká časť budovy naďalej prázdna. Pre svoju obrovskú váhu sa každoročne prepadáva o niekoľko milimetrov.

Temešvár

▸

Hlavné mesto oblasti Banát je historická metropola s vyše 300-tisíc obyvateľmi a už na pohľad zrozumiteľnou prezývkou Malá Viedeň.

Od 18. storočia mesto spravovali Habsburgovci, ktorí mestu dodali rakúsku vizáž a mnohé progresívnejšie ekonomické i spoločenské atribúty. Temešvár bol podľa viacerých zdrojov prvým mestom v monarchii, ktoré malo elektrické pouličné osvetlenie, a druhým európskym mestom s električkou s konským záprahom. Po protestoch v roku 1989 sa takisto stalo prvým slobodným mestom po páde komunizmu v Rumunsku.

Delta Dunaja

▸

Južne od hranice s Ukrajinou, skôr než sa vleje do Čierneho mora, vytvára Dunaj rozľahlú deltu, ktorá je zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. S rozlohou 4 187 km2 vytvárajú Kilijské, Sulinské a Svätojurajské rameno Dunaja oblasť, kde voda močiarov obopína menšie kusy pevniny obrastené trstinou. Táto jedinečná biosféra je domovom pestrej fauny s vyše tristo druhmi vtákov a vyše sto druhmi rýb. Rodinné dobrodružstvo pri spoznávaní rôznych druhov vtákov, pozorovanie zapadajúceho slnka v objatí prírody a rybacia polievka s rumunským vínom je jedným zo spôsobov, ako sa dá príjemne využiť čas v tejto oblasti.

Kostol Densuș, Kostol sv. Mikuláša ▸ Najstarší kostol v Rumunsku sa nachádza v dedinke Densuș, 170 km na východ od Temešváru. Dnešný pravoslávny kostol má dlhú históriu, ktorá podľa odhadov niektorých historikov siaha do 2. storočia. Predpokladá sa, že pôvodne bol kostol v Densușe rímsky chrám, pri ktorého stavbe boli použité materiály z Daciánskej pevnosti. Jeho súčasná forma bola vytvorená v 13. storočí ako kresťanský kostol. Kostol je 30 metrov dlhý, 8 metrov široký a jeho veža má 18 metrov. Táto unikátna kamenná stavba je jednou z najzaujímavejších v celom Rumunsku.

Jedna z nástenných malieb v kostole zobrazuje malého Ježiša v rumunskom tradičnom odeve a na tehlách sú zachované rímske nápisy.

V obrazoch | 17

Rumunskí Slováci obľubujú odpust Vladimír Dolinay

„Najzvláštnejšie vyzerali Slováci so svojimi veľkými pastierskymi klobúkmi, vrecovými, špinavo bielymi nohavicami, bielymi plátennými košeľami a obrovskými obíjanými koženými opaskami, širokými takmer jednu stopu a husto posadenými mosadznými cvokmi. Boli obutí do ponožiek, do ktorých mali napchané nohavice, mali dlhé čierne vlasy a husté fúzy.“ Slováci v Rumunsku určite nevyzerajú „najzvláštnejšie“, ako to opisuje v uvedenom citáte svetoznámy írsky spisovateľ Bram Stoker vo svojom románe Dracula, ktorý sa odohráva v Rumunsku. Pravdaže, ide o fikciu, pretože Slováci v Rumunsku žijú v iných oblastiach než slávne knieža Dracula. Naši krajania žijú v tejto krajine už tretie storočie a ich cesta sem nebola ľahká. Životné podmienky, ktoré ich tam čakali, boli veľmi drsné.

Treba si uvedomiť, že keď Slováci putovali do Rumunska, neprekračovali hranice, iba sa za nimi ocitli vplyvom spoločensko-politických udalostí. Na takzvanú Dolnú zem odchádzali vo viacerých migračných vlnách, približne pred dvesto až tristo rokmi, keď bolo územie dnešného Slovenska súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie.

Vlny exodu Slováci začali prichádzať do dnešného Rumunska, vtedajšieho Sedmohradska, v 18. storočí a pokračovali aj v prvej polovici 19. storočia. Pochádzali z rôznych oblastí dnešného Slovenska – Gemera, Spiša, Zemplína, Oravy, Kysúc či Zvolena – a usádzali sa hlavne v štyroch väčších lokalitách – v Aradsko-banátskej oblasti, Bihorsko-salažskej oblasti, Satmársko-marmarošskej oblasti a v severovýchodnej oblasti známej ako Bukovina.

Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2011 sa k slovenskej 18 | Fakty

národnosti v Rumunsku hlásilo približne sedemnásť a pol tisíc osôb, čo z celkového počtu tvorí len 0,07 percenta populácie vo vyše dvadsaťmiliónovej krajine.

Slovenská komunita sa v Rumunsku začala prudko zmenšovať najmä za posledných šesťdesiat rokov. Najväčší otras spôsobila takzvaná repatriácia obyvateľstva, teda medzištátne dohody o výmene obyvateľstva v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Z vyše 50-tisíc Slovákov sa vysťahovalo niekoľko desiatok tisíc.

Táto udalosť zapríčinila veľký kultúrny a edukačný zlom. Rumunsko opustili skoro všetci slovenskí učitelia a dokonca i kňazi, repatriácia viedla k asimilácii niektorých málopočetných dedín s rumunským či maďarským prostredím. Ľudia sa odchodom učiteľov prestali vzdelávať, postupne dochádzalo k izolácii, stagnácii a kultúrnej dekadencii. V dôsledku repatriácie prišlo vo viacerých obciach aj k etnickým zmenám, keď uvoľnené pozemky a domy odkúpili Maďari alebo Rumuni.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia nastal ďalší veľký presun obyvateľstva, takzvaná ekonomická migrácia, keď sa mnohí Slováci z lazov postupne sťahovali do miest, predovšetkým v Bihorskej oblasti – Alešď, Lugaše, Urvinda, Popešť, Oradea, Madarás, Salonta, ale aj vzdialenejšej Aradsko-banátskej oblasti, teda do Nadlaku, Olari, Monoštúru, Tešu, Brestovca či Butínu. Ďalším zlomovým momentom

v dejinách slovenskej menšiny v Rumunsku bol rok 1989. Počet príslušníkov slovenskej menšiny dosahoval po revolúcii okolo 21-tisíc (1992).

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia začali však mnohí obyvatelia odchádzať z krajiny za lepšími životnými a pracovnými podmienkami do rozvinutejších krajín. Rumuni odchádzali najmä do Talianska, Španielska, Nemecka a Írska. Otvorenie hraníc a vstup Rumunska do Európskej únie umožnil slovenskej menšine bez akýchkoľvek problémov pracovať na Slovensku, ale aj v Česku či neďalekom Rakúsku. Na Slovensku sa usádzajú hlavne na Záhorí – v obciach Sološnica, Senica, Skalica, Malacky, ale i na východnej strane Malých Karpát – v okolí obcí Horné a Dolné Orešany, Pezinok, Modra, Bernolákovo, Galanta a, pravdaže, v Bratislave. Niekoľko desiatok rodín môžeme nájsť na strednom Slovensku pod Zvolenom v okolí Krupinskej planiny – obce Krupina, Levice, Nové Zámky.

Viera súčasťou identity Slovenské katolícke farnosti spadajú pod správu biskupstva v meste Oradea. Takmer každá obec, kde žije výraznejší počet Slovákov, má svoju farnosť so slovenským kňazom. Každý slovenský kňaz v Rumunsku vie aj po maďarsky, pretože počas komunizmu študovali budúci kňazi v maďarskom seminári v Alba Iulii.

Náboženstvo a viera tvoria neoddeliteľnú súčasť miestnej kul-

túrnej a národnej identity. V Bihorsko-salažskej oblasti pôsobí sedem kňazov, ktorí sú miestnymi rodákmi.

Pôvodne boli farnosti založené už začiatkom 19. storočia v obciach Nová Huta, Bodonoš a Gemelčička. Časom a migráciou Slovákov začali vznikať aj ďalšie farnosti.

V mestách sa Slováci nachádzajú v menšine a slovenčinu využívajú iba v kostole pri bohoslužbách, respektíve v domácom styku, ale v práci a v škole hovoria po rumunsky.

Naproti tomu na lazoch, napríklad v Novej Hute či Bodonoši, sa slovenčina používa aj v škole a bežne ju počujete aj na ulici. Náboženstvo zohráva veľmi dôležitú úlohu v živote Slovákov a s tým súvisí aj návšteva bohoslužieb. Každú nedeľu a sviatok sú kostoly plné veriacich, najmä na miestnych lazoch. V priebehu týždňa pre veľké vzdialenosti a prácu na miestnych poliach navštevujú kostol len tí, ktorí bývajú v jeho bezprostrednej blízkosti.

Odpust ako stredobod Zvláštnu úlohu majú hody, ktoré miestni nazývajú odpust. Ide o jednu z najdôležitejších udalostí cirkevného roka. V deň slávnosti patróna kostola sa v minulosti zvykli konať viacdňové púte a procesie do miesta konania odpustu. Tie sa už teraz nekonajú, no odpustová slávnosť stále zostáva najväčšou spoločenskou udalosťou v obci. Pri slávnostnej liturgii koncelebrujú takmer všetci slovenskí kňazi, ktorí pôsobia v tejto oblasti, v kostole sa zíde celá dedina a mnohí ľudia z okolitých obcí.

V deň odpustu prídu na návštevu do slovenských obcí aj mnohé rodiny, ktoré medzičasom odišli za hranice.

Do kostola sa vo zvýšenej miere zvykne chodiť okrem nedieľ, sviatkov či odpustov aj počas májových pobožností alebo na adventné ranné omše roráty. Tieto pobožnosti obľubujú najmä mladí, pretože rodičia zväčša potrebujú obriadiť hospodárstvo. Ranné omše stihnú ešte pre školou a májové pobožnosti po

Na hornej snímke z tridsiatych rokov 20. storočia je odpustová slávnosť vo Valea Ungurului, na ktorú prichádzali tisíce Slovákov. Dolná snímka znázorňuje rumunských Slovákov, ktorí si pod vedením katolíckeho učiteľa Rudolfa Dočolomanského svojpomocne postavili lurdskú jaskyňu. tom, ako pomôžu rodičom s prácami na poli. No zároveň je to priestor, kde sa môžu so svojimi rovesníkmi stretnúť aj inde ako len v škole.

Samozrejme, že vo veľkej obľube je aj slávenie Vianoc a Veľkej noci.

Dodnes sa dodržiava množstvo zvykov. Po Božom narodení chodia po dedine „betlehemci“. Sú to piati vystrojení muži, ktorí majú svoje mená – Anjel, Fedor, Kubo, Stach a Bačas.

V Bihorskej oblasti sú veľmi rozšírení aj „čerti“, alebo „Doroty“. Hra „chodenia s Dorotou“ poukazuje na silnú vieru Doroty k Ježišovi, ktorú nezlomia útrapy zaľúbeného kráľa. Vystu-

pujúci na záver zaspievajú pesničku a domáci ich pohostia. Dodnes sa udržiava aj zvyk „strašokov“ pri zabíjačkách, na Veľkonočný pondelok sa nešibe, ale je zvyk oblievania dievčat.

Slovenská menšina v Rumunsku je stále živá. Udržiava si svoj jazyk, kultúru, tradície, ale aj náboženstvo, ktoré je identifikačným prvkom Slovákov.

Autor je bývalý učiteľ v Gemelčičke a zakladateľ Krajanského inštitútu v Bratislave.

Snímky: archív Spolku sv. Vojtecha Fakty | 19

Slovenské františkánky (zľava) Mazarella Frollová, Vincentia Halčinová, Clareta Mandulová, Sávia Lukáčová a Lívia Tereštíková sa starajú o zomierajúcich v temešvárskom hospici.

V Temešvári sú svedkami tichých zázrakov Martina Grochálová Snímka: Michaela Pobudová

Slovenské františkánky prišli do rumunského Temešváru, mesta ruží, krátko po páde komunizmu. V metropole spájajúcej kultúry i náboženstvá vedú dnes hospic. Bez veľkých slov tak deň čo deň v tichosti privádzajú ľudí k zmiereniu či prijatiu ťažkého osudu. „Po páde komunizmu sme sa dozvedeli, že v Rumunsku ešte žijú naše spolusestry, hoci tam rehole boli nielen zakázané, ale aj zrušené. Cez generalát sme dostali výzvu, aby sme im pomohli adaptovať sa v novej situácii a postarali sa o ne, pretože už boli staršie,“ spomína sestra Sávia Lukáčová CFSF (59) na dôvody, ktoré ju v roku 1995 priviedli do Rumunska.

Prišla s prvými dvoma sestrami a deväť rokov bola v tejto národnostne zmiešanej komunite predstavenou.

Hoci je Temešvár univerzitné mesto s bohatou históriou, na začiatku pocítili slovenské sestry kultúrny šok. „Rumunsko nebolo na takej ekono20 | Reportáž

mickej a spoločenskej úrovni ako dnes. Rozvoj je tu teraz veľmi rýchly, no smeruje k materializmu i blahobytu,“ myslí si sr. Sávia.

Neľahké začiatky „Hoci komunizmus vládol aj na Slovensku, ani zďaleka nebol u nás taký devastačný ako v Rumunsku.

Po rozpustení reholí boli rehoľníčky vyvezené do sústreďovacieho tábora v Marii Radnej a potom do Orăştia.

Tam v starom františkánskom kláštore žili spoločne sestry z viacerých rehoľných komunít,“ spomína sr. Sávia.

Keďže rehoľa bola rozpustená, sestry sa snažili prispôsobiť. Nie-

ktoré sa zamestnali v nemocniciach, pravdaže v civile, iné odišli domov. „Zo 74 sestier zostalo 14 – aspoň tých, ktoré sme našli. Našou úlohou bolo zhromaždiť sestry na jedno miesto, aby mohli žiť spoločný rehoľný život tak ako predtým,“ dodáva skúsená rehoľníčka, ktorá do kongregácie vstúpila pred štyridsiatimi rokmi.

Sestry začínali v Rumunsku veľmi skromne. Pôvodnú budovu kláštora, v ktorej počas komunizmu bývali nájomníci a ktorú sestry dostali znovu do vlastníctva, bolo treba opraviť. „Nemohli sme sa spoľahnúť na tunajších robotníkov, pretože pracovali nedôsledne. Trikrát sme opra-

vovali strechu, až museli prísť robotníci z Terchovej a dať ju do poriadku,“ opisuje neľahké začiatky sestra Sávia. So strechou mali šťastie, pretože keď ju odkryli, akoby zázrakom celý mesiac nepršalo.

V tom čase vládla v krajine chudoba. „Sestry vstavali ráno o štvrtej a išli s kanvičkou na mlieko. Bolo málo mäsa aj iných potravín,“ hovorí sestra Clareta Mandulová CFSF (48), ktorá sa k temešvárskej komunite pridala o tri roky neskôr.

Keďže sestry nevedeli na začiatku po rumunsky, v prvom rade sa usilovali naučiť jazyk. „Začali sme pracovať ako dobrovoľníčky v diecéznej charite, opatrovali sme chorých po domoch, a tak sme sa zdokonaľovali v rumunčine,“ vysvetľuje sr. Clareta.

Práve táto práca položila základy ich hospicu, ktorý bol jedným z prvých v krajine.

Chorí aj mládež Prvé františkánky boli vyslané do Rumunska v roku 1902, iba osem rokov po zrode Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského. Pracovali ako zdravotné sestry na rôznych miestach a keďže to bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, pochádzali z rozličných národností. „Keď sme sem prišli, našli sme medzinárodnú komunitu, ktorú tvorili Nemky, Rumunky, Maďarky a Slovenky. Temešvár je multinárodné, multikultúrne a multináboženské mesto, preto aj sväté omše v našom farskom kostole doteraz bývajú každý deň v inom jazyku. Aj v komunite sme sa ruženec modlili v piatich jazykoch, lebo sme pridali aj latinčinu,“ spomína sr. Clareta. V čase, keď prišla spolu so sestrou Ľubomírou Holubčíkovou (46), našli komunitu, aká má byť – so spoločným životom, pravidelným striedaním modlitby a práce.

Okrem ošetrovania chorých sa sestry v Temešvári angažovali aj v iných oblastiach. Hneď po príchode v roku 1995 začali spolupracovať s miestnym rozhlasom, ktorý má každú nedeľu hodinové vysielanie

pre slovenskú menšinu. „Pokračujem v tom až doteraz, teda 22 rokov,‘‘ hovorí sr. Sávia. „A musím povedať , že ma to baví. Najviac pripravujem náboženské a zdravotnícke témy. Myslím si, že je dobré pripomínať rumunským Slovákom ich korene a dobré ohlasy poslucháčov nás povzbudzujú, aby sme to robili aj naďalej,“ teší sa zo záujmu slovenská rehoľníčka.

V minulých rokoch pracovali sestry viac s mládežou i deťmi, navštevovali ľudí v dedinách, spolu s nimi sa zúčastňovali na svätej omši a učili ich spievať slovenské náboženské piesne.

Deti pripravovali na prijatie sviatostí, organizovali pre ne tábory a učili ich mládežnícke piesne. „Rodičia mali spočiatku problém pustiť deti do tábora, lebo si nevedeli predstaviť, že budú týždeň preč z domu. Deti museli od malička tvrdo pracovať. Raz bola v tábore 22-ročná dievčina, ktorá povedala, že to bol najkrajší týždeň v jej živote,“ spomína sr. Clareta.

Brána do života Dnes sestry investujú takmer celú svoju energiu do hospicu, vyžadujúceho pozornosť dvadsaťštyri hodín denne. Otvorili ho v roku 2006 a bol reakciou na situácie, ktoré zažili pri podomovom ošetrovaní chorých. „Videli sme veľa ťažkých vecí, ľudia zomierali sami a v ťažkých podmienkach. Asi poslednou kvapkou bola istá mladá žena so sklerózou multiplex,“ spomína sr. Clareta a vysvetľuje, že muž tejto pacientky bol alkoholik a dcéry sa o ňu veľmi nestarali. „Vždy sme ju ošetrili, nakŕmili, postarali sa o ňu, no keď sme prišli na druhý deň, bola v takom istom zúboženom stave ako deň predtým. Preto sme rozmýšľali, či by nebolo jednoduchšie stiahnuť týchto ľudí na jedno miesto.“ Z iniciatívy sr. Sávie, ktorá bola vtedy predstavenou, uvažovali o stavbe nového kláštora, aby v pôvodnej budove mohli zriadiť hospic. Sestry si uvedomovali, že riadenie hospicu bude spojené s náročnou administratívou a samy by to nezvládli, pre-

to hospic zastrešuje diecézna Charita.

Keď bol v roku 2004 požehnaný nový kláštor, začali sestry s rekonštrukciou budovy starého kláštora.

Prvého pacienta prijali do hospicu na začiatku roka 2007 po tom, čo ho na slávnosť Krista Kráľa v roku 2006 inaugurovali. V Banátskej oblasti išlo o úplne prvé zariadenie tohto druhu.

Súčasnú temešvársku komunitu tvorí sedem sestier – šesť Sloveniek a jedna Rumunka. Sestry pracujú v hospici ako zdravotné sestry a sanitárky, sestra Sávia je koordinátorkou hospicu.

Do zariadenia pre ľudí v terminálnom štádiu, obklopeného krásnou záhradou uprostred rušného mesta, môžu prijať desať pacientov. „Aj keď sa človek na to pripravuje, je veľmi ťažké prijať skutočnosť, že najbližší človek odchádza, preto je niekedy viac práce s príbuznými ako so zomierajúcimi,“ vysvetľuje sestra Clareta. „Mnohí sa nás pýtajú, či sme tu videli zázraky. Fyzické nie, ale keď vidíme, že za ten čas, čo je chorý u nás v hospici, je rodina schopná prijať situáciu, „pustiť“ svojho blízkeho, aby odišiel, alebo sme svedkami zmierenia po dvadsiatich rokoch či spovedí po štyridsiatich rokoch – to sú skutočné zázraky.“ Do knihy na oltári hospicovej kaplnky sestry zapisujú mená tých, ktorí odišli do večnosti. V niektoré dni sú to aj štyria ľudia. Napriek tomu v hospici zažili aj krst či svadby.

Každú nedeľu prichádza do hospicovej kaplnky slúžiť svätú omšu rímskokatolícky kňaz. No hospic je otvorený pre ľudí všetkých vierovyznaní, preto ak treba, zavolajú duchovného, ktorého si zomierajúci žiada.

Krížová cesta vo vstupnej hale temešvárskeho kláštora je inštalovaná zdanlivo naopak – smeruje sprava doľava. Pri poslednom zastavení je totiž kaplnka s Eucharistiou, miesto, kde všetko vrcholí, kde sa začína život. Podobne sa aj hospic, ktorý sestry s láskou a profesionalitou vedú, stáva bránou do života, hoci na prvý pohľad sa to môže javiť naopak.

Reportáž | 21

Sestra Margita Ambrišková pôsobila v rokoch 1994 až 2007 v Senegale, potom dva roky v rumunskej Oradei a v roku 2009 sa vrátila na ďalšie dva roky späť do Senegalu. Po štvorročnej prestávke na Slovensku odišla do západoafrickej krajiny opäť, no tento rok sa definitívne vrátila na Slovensko. V Senegale prežila spolu 17 rokov.

Radostná misionárka s dušou dieťaťa Viktor Jakubov | Snímka: archív Margity Ambriškovej

Pápežské misijné diela na Slovensku za posledných šesť rokov podporili množstvo projektov v Senegale sumou vyše 800-tisíc eur. Slovenskí veriaci týmto príspevkom, ktorý sa v priebehu uvedených rokov vyzbieral vďaka ich štedrosti, pomohli ľuďom vo farnostiach, deťom v školách i bohoslovcom v seminároch v tejto africkej krajine. Senegalčania tlmočili svoju vďačnosť za nezištnú podporu predovšetkým prostredníctvom apoštolského nuncia arcibiskupa Michaela W. Banacha a rehoľných sestier. Dlhých 17 rokov pôsobila v Senegale aj sestra Margita Ambrišková OSU (63), rodáčka z Košíc-Kavečian, ktorá sa s nami podelila o zážitky zo svojich misijných ciest.

Krásny, nákazlivý a bezstarostný smiech, to je prvá vec, ktorá upúta každého, kto stretne sestru Margitu. Od detstva ju priťahoval rehoľný život. „Bolo mi jedno, do ktorej rehole pôjdem, len aby sa mi to podarilo,“ hovorí s úsmevom. K uršulínkam v Košiciach ju nasmeroval vtedajší farár, keď mala 15 rokov. Bolo to v roku 1969 v čase politického odmäku. Keďže na Slovensku rehole nemohli prijímať dievčatá do noviciátu, odišla do Česka. Uršulínky tam vtedy mali dve komunity. „Odišla som tam skúšobne na tri týždne, ale domov som sa už nevrátila,“ spomína rehoľníčka.

Spočiatku pôsobila v Broumove v Krkonošiach, kde bolo v budove kláštora sústredených mnoho sestier z rôznych kongregácií. Odtiaľ odišla do Zvíkovca v okrese Rokycany. Vykonávala rozličné práce ako pomocníčka. „Nosila som uhlie, vymetala kachle, upratovala,“ vymenúva. V roku 1971 vstúpila do noviciátu a o dva roky neskôr zložila prvé rehoľné sľuby. Do habitu sa však obliecť nemohla. Po roku 1971 sa totiž sestry museli vyzliecť z rehoľných šiat a boli už iba v civile. Neskôr začala študovať na zdravotníckej škole v Hradci Králové, ale po pol roku bola prepustená. Pokúšala sa dokončiť školu na iných miestach, ale ako rehoľnej sestre jej to nebolo umožnené. Pokúšal sa jej pomôcť aj známy teológ Josef Zvěřina, ktorý napísal list do prezidentskej kancelárie, no bezvýsledne. Vo Zvíkovci bola až do roku 1985, keď sestry dostali povolenie vrátiť sa na Slovensko. Zdravotnícku školu sa jej potom podarilo ukončiť v Trenčíne v roku 1992. O dva roky odišla na misie do Senegalu.

Cirkev je v Senegale vnímaná pozitívne V Senegale sa venovala chorým v dispenzári – ošetrovni. „Denne sme mali 200 – 300 pacientov, ktorým sme poskytovali základné ošetrenie vrátane vyšetrenia na HIV. Odobrali sme pacientovi krv a poslali do laboratória na rozbor. Keď prišla obál-

ka zalepená, vedeli sme, že pacient je pozitívny,“ spomína sestra Margita.

Od roku 2007 do roku 2015 žila sestra Margita mimo osady Pandienou-Lehar. „V tejto dedinke je katolícka aj štátna škola. Katolícka škola je kvalitnejšia, je však spoplatnená, štátna je zadarmo. Do katolíckej školy chodia aj moslimské deti. Keď som sa v roku 2015 vrátila, videla som veľký pozitívny rozdiel. V škole deti rozprávali po francúzsky. Predtým všetky deti nechodili do školy,“ porovnáva misionárka.

Francúzi podporujú deti formou adopcie na diaľku. Sestra Margita mala na starosti financie, ktoré prichádzali z Francúzska, zabezpečovala fungovanie školy, aby bol dostatok školských potrieb, z týchto financií sa podporovali aj rodiny a všetko, čo bolo treba, pretože tam bol rozšírený alkoholizmus aj u žien.

Cirkev prispieva svojou pomocou v oblasti vzdelávania. Na katolíckych základných a stredných školách študujú spolu deti rôznych náboženstiev. Ďalej zabezpečuje zdravotnícke služby, ktoré sú v krajine vysoko cenené. „Len nedávno sme v Senegale slávili 50. výročie založenia katolíckych zdravotníckych dispenzárov.

Pracovala som v dvoch takýchto našich uršulínskych zariadeniach,“ spomína sestra. „Práca spočívala aj vo výjazdoch do terénu do okolitých dedín, kde sme sa starali najmä o deti, robili zdravotnícku prevenciu a osvetu. Ošetrovanie tam nie je bezplatné. Dispenzár zabezpečuje platy pre zamestnancov, ktorí tiež potrebujú z niečoho žiť. Ľudí, ktorí nemali čím zaplatiť za ošetrenie, sme ošetrili na dlh alebo priniesli nejaké naturálie, aby sa zavďačili,“ prezrádza potmehúdsky sestra Margita.

Cirkev v Senegale je veľmi mladá, iba nedávno oslávila 150 rokov od príchodu prvých misionárov. „Prejavuje sa živým prežívaním liturgie, ktorú sprevádzajú domorodou hudbou s tamtamami, hrkálkami, tancom, spevom a radosťou z toho, že sú spolu,“ vysvetľuje uršulínka.

Dôležitou súčasťou života Cirkvi sú katechéti, teda laici, ktorí vyučujú náboženstvo a pomáhajú kňazom pri liturgických zhromaždeniach.

Príhody z misijného života Všetky zážitky sestry Margity sa krútia okolo zdravotníctva. Spomína si napríklad na moslimských chlapcov, ktorí sa škriabali po stromoch. „Jeden z nich, asi desaťročný Matar spadol a roztrhol si stehno. Do nemocnice nechcel ísť, lebo sa tam muselo platiť, a oni boli chudobní. Prišli teda za mnou a ja som ranu zašila.

Odvtedy prešli roky. Nedávno mi zavolal, že ma chce navštíviť. Prišiel aj s otcom na veľkom policajnom aute a vysvitlo, že je najvyšším veliteľom policajtov v Dakare. ,Sestrička, vy ste nám veľmi pomáhali, lebo ste nám stále dávali chuť do života,‘ povedal.“ Zo stromu spadol aj ďalší chlapec, na ktorého si sestra Margita spomína. Zlomil si nohu, no rodičia s ním nešli do nemocnice, ale k šamanovi, lebo nemali peniaze. Ten obviazal nohu, no tá opuchla a začala zahnívať. Priviezli ho do dispenzára na voze s oslom. „Prišla som k vozu a zacítila som silný zápach. Odkryla som plachtu a pochopila, o čo ide. Doviezla som chlapca do štátnej nemocnice, ktorá je lacnejšia, nechala som ho na chodbe a išla som hľadať peniaze. Pomohol mi istý moslim a chlapca hneď operovali. Nohu mu síce museli amputovať, no chlapec bol usmiaty a spokojný. Po mnohých rokoch ma prišiel navštíviť s babkou. Teraz má 19 rokov, študuje na gymnáziu a je to veľmi nadaný študent,“ dodáva misionárka.

V Senegale je podľa jej slov veľa prípadov uštipnutia hadom. Šamani na to majú takzvaný čierny kameň, ktorý sa prilepí na ranu, po dvoch dňoch odpadne a vysaje jed z rany. „Jedného, asi 14-ročného chlapca tiež poštípal had. Bol u šamana, stiahol mu ten jed a nezomrel. Potom prišiel ku mne, ale nohu mal opuchnutú ako melón. Dva týždne som ho liečila antibiotikami. Vyliečil sa a dnes je vo Francúzsku.“ Profil | 23

Slováci vrátili Oradei katolícku vieru Martina Grochálová | Snímky: Michaela Pobudová

Mesto Oradea, historicky známe ako Veľký Varadín, založil v 11. storočí sv. Ladislav. V súčasnosti tam funguje najmladšia slovenská farnosť, ktorú vedie kňaz Ján Mlynarčík (44).

Ján Mlynarčík

Kostol sv. Ladislava v ora- Katedrála Nanebovzatia dejskom hradnom areáli Panny Márie v Oradei

Starodávna legenda hovorí, že mesto vzniklo, keď bol sv. Ladislav na poľovačke a zaspal na pláni medzi riekami Kriš a Peța. Tam sa uhorskému kráľovi údajne sníval sen. Niektoré zdroje hovoria, že sa mu v ňom zjavili anjeli, iné, že samotná Panna Mária.

V každom prípade dostal sv. Ladislav pokyn, aby na tomto mieste, známom pod názvom Ostrov, postavil kostol. „Vzápätí tam preniesol biskupstvo z Bihára, ktoré tam založil uhorský kráľ sv. Štefan, a okolo biskupstva sa zrodilo mesto Oradea. Na Ostrove vznikla prakticky nedobytná hradná pevnosť, pretože voda v rieke Peța je termálna a v zime nezamŕza,“ vysvetľuje Ján Mlynarčík. „Kostol v hradnom areáli sa stal veľkým pútnickým miestom, pretože bol v ňom pochovaný sv. Ladislav. Patril medzi prvých desať pútnických miest v Európe. Pôvodný kostol bol v čase reformácie zbúraný, zachovalo sa iba niekoľko relikvií, ktoré sa nachádzajú na rôznych mestách v Európe, najcennejšia z nich je lebka sv. Ladislava uchovávaná v maďarskom meste Györ. Aj napriek viacerým vykopávkam sa hrob sv. Ladislava nepodarilo identifikovať,“ dodáva.

V roku 1692 sa biskupstvo v Oradei obnovilo, no keďže všetci obyvatelia mesta boli reformovaní, biskupstvo bolo nútené priviesť do mesta veriacich z iných miest. Tak sa podľa slov Jána Mlynarčíka prvými katolíkmi po 24 | Reportáž

reformácii stali v Oradei ľudia pochádzajúci z územia dnešného Slovenska a Oradeu možno považovať za najstaršiu slovenskú osadu v Rumunsku.

Slovenské korene Ján Mlynarčík sa narodil v rumunskej obci Bodonoš, no hovorí vynikajúcou slovenčinou. Aj vďaka tomu, že sa doma rozprávali výlučne po slovensky a v detstve navštevoval slovenskú školu. Keďže sa chcel stať kňazom, posledné dva ročníky gymnázia absolvoval na maďarskom gymnáziu, aby sa naučil maďarský jazyk. „Bolo to za komunizmu a nemal som nádej, že by som raz mohol študovať na Slovensku, preto som išiel do maďarského seminára v Alba Iulii, kde som študoval dva roky,“ spomína Ján Mlynarčík.

V tom čase prišla revolúcia, a tak mohol seminarista dokončiť štúdium teológie v bratislavskom kňazskom seminári. Za kňaza bol vysvätený v roku 1997 v rodnej dedine v Rumunsku.

Vždy sa však rád vracia na Slovensko, kde má veľa príbuzných a známych.

Neobvyklá farnosť Farnosť v Oradei je výnimočná vo viacerých smeroch. Okrem toho, že je to jediná nová katolícka farnosť, zriadená v roku 2007, nie je kompaktná ako farnosti v slovenských dedinách. Vznikla tak, že do mesta začali za prácou prichádzať mnohí Slováci z vidieka. Rím-

skokatolícku cirkev v Sedmohradsku tvoria väčšinou maďarskí veriaci, pretože Rumuni sú pravoslávneho alebo gréckokatolíckeho vierovyznania. Keďže Slováci po maďarsky nerozumejú, vznikla myšlienka zriadiť novú slovenskú farnosť v Oradei. Tvoria ju Slováci žijúci v meste i okolitých osadách, ako aj slovenskí veriaci z filiálky Madaras. „Slovenské omše tu bývali aj predtým, no vždy boli v inom kostole a slúžil ich iný kňaz,“ vysvetľuje Ján Mlynarčík. Po zriadení farnosti bol pridelený rumunským Slovákom kostol v hradnom areáli, ktorý bol pred dvoma rokmi reštaurovaný. Slováci sa tak pri slávení liturgie stretávajú na historicky najstaršom mieste v meste, ktoré je spojené s úctou k sv.

Ladislavovi. Barokový chrám, ktorý tam stojí dnes, je už štvrtý v poradí. „Našu farnosť tvorí 332 veriacich.

Dovolím si tvrdiť, že vo farnosti sú ľudia z každej slovenskej dediny v Rumunsku,“ hovorí oradejský farár. „Keďže sú u nás takmer všetky nové manželstvá zmiešané, teda slovensko-rumunské, aspoň časť svätej omše je v rumunčine, napríklad prečítam po rumunsky evanjelium a modlitbu Otče náš.“ „Budúcnosť Slovákov v Rumunsku nie je istá. Mládež migruje na Slovensko, do Česka alebo do iných krajín Európy či sveta, starší ľudia vymierajú a mladá generácia splýva s miestnou populáciou,“ konštatuje Ján Mlynarčík.

Krížovka

s tajničkou, ktorá obsahuje myšlienku rumunského spisovateľa Petru Dimitria VODOROVNE: A. ZAČIATOK TAJNIČKY. B. Hnev (lat.) – veľký potok – hmyz. C. Náradie tenistu – ústie sopky. D. Major – pelerína – osobné zámeno. E. A iné – popevok – žen. meno – oslovenie kaplána – ŠPZ Československa. F. ŠPZ Trenčín – občianka SR – medzimestský expres. G. International Academy of Astronauties – vzácny kameň – knokaut (fonet.). H. 901 (rím.) – citoslovce – recept – osob. zámeno – Trnavský spolok nepočujúcich. I. Predložka s dat. – Zem – muž. meno (čes.) – tebe. J. UKONČENIE ZAJNIČKY. ZVISLE: 1. Systém vzduchového pruženia automobilov – Katolícka univerzita. 2. Územie – človek. 3. Olejnatá rastlina – Rajecká Lesná – zvrat. zámeno – je (nem.). 4. Plošná miera – MPZ Španielska – druh oleja. 5. Mne – cesta (čín.) – obrábaj – prehĺtam potravu. 6. Španielsky futbalový klub – forma – teológia (skr.). 7. Patrí k (špičke) – tábor –predložka. 8. Dolný Kubín – Realizačno-technická agentúra – citoslovce – hrad vo Švédsku. 9. Svätý Anton – citoslovce prekvapenia – odhaľte. 10. Hľa (rus.) – doklad totožnosti – spojka – spojka – pichliač (čes.). 11. Extrakt – 100. v poradí. 12. Franc. mesto – rím. 999.

1

2

3

4

5

6

7

8

9

10

11

12

A B C D

Správne znenie tajničky z minulého čísla: Ó, Bože, žehnaj Južný Sudán.

Knihu Viliama Judáka Boží priatelia posielame trom výhercom: Františke Buchlovej z Dolného Lopašova, Erike Siskovej zo Serede a Ľuborovi Pätoprstému z Bratislavy.

Výhercom srdečne blahoželáme!

Autor krížovky: M. Martin.

Správne odpovede pošlite do 31. decembra 2017 na adresu PMD poštou alebo e-mailom (kontakt na s. 27).

E F G

I

Traja vyžrebovaní získajú knihu Benedikta XVI. a Petra Seewalda Posledné rozhovory, ktorú venoval Spolok svätého Vojtecha.

J

POMÔCKA: AIRMATIC

H

Benedikt XVI. - Peter Seewald Posledné rozhovory

Kniha je duchovným testamentom emeritného pápeža Benedikta XVI., v ktorom sa vyjadruje k vnútornému utrpeniu, k dojímavým a ťažkým chvíľam, ktorými bol pretkaný život tohto mučeníka za pravdu.

Oldřich Selucký Vzbura v Assisi

Pútavý rytiersky román hovorí o živote svätého Františka pred obrátením, ale aj o množstve iných postáv mladých ľudí, ktorí hľadajú vo svojom živote zmysel a naplnenie.

Leo Maasburg

Matka Tereza. Neobyčajné príbehy

Mimoriadne obľúbená kniha vychádza v novom rozšírenom vydaní. Rakúsky autor Leo Maasburg v nej zachytáva príbehy hovoriace o bezhraničnej dôvere v Božiu lásku a nezlomnej nádeji.

Krížovka | 25

RECEPT

Ciorba de burta – držková na rumunský spôsob Ako hovorí bývalý veľvyslanec Česka a Slovenska v Rumunsku Milan Resutík, nie je to polievka pre každého, no on i jeho manželka Daniela ju majú veľmi radi. „V Rumunsku je zopár reštaurácií, ktorých chýr je založený práve na kvalite tejto polievky.

Podľa jedného z kulinárskych odborníkov spisovateľa Radu A. Romana pochádza z arabského Orientu,“ hovorí Milan Resutík. „Keď mám pred sebou tanier rumunskej držkovej polievky, viem presne pochopiť, čo znamená mať sto chutí. Ak sa vydarí, človek musí cítiť každú vôňu a najmä každú chuť osobitne. A potom spolu to vytvára neuveriteľne lahodnú a vyváženú kyticu chutí i vôní,“ vysvetľuje bývalý veľvyslanec.

Na desať porcií potrebujeme: 1,2 kg predvarených držiek, 1 hovädziu kosť (prípadne bravčové kolienko alebo paprčky), 1,5 ks mrkvy, 1 kaleráb, 2 petržleny, 1 zeler, 1 PL celého korenia, 1 bobkový list, ½ červenej papriky, 1 feferónku, 400 g kyslej smotany, 6 veľkých strúčikov cesnaku, 4 PL soli, 2 PL oleja, 7 PL octu (na premytie držiek) Držky nakrájame na kúsky tak, aby sa ľahko naberali na lyžicu. Potom ich umyjeme v piatich vodách, do ktorých sme primiešali asi lyžicu octu. Necháme odkvapkať cez sitko, pridáme 2 lyžice soli, ktorú v rukách do držiek dobre vmiešame. Znovu ich umyjeme pod prúdom vody, aby sme odstránili soľ. Preložíme do misky, zalejeme vodou a pridáme dve polievkové lyžice octu. Necháme asi hodinu odstáť.

26 | Recept

Do veľkého hrnca dáme 4 litre vody, pridáme zeleninu (kaleráb, mrkvu, zeler, petržlen) nakrájanú na väčšie kúsky, bobkový list, korenie a hovädziu kosť. Necháme zovrieť, pri primeranej teplote varíme najmenej hodinu. Penu priebežne odstraňujeme.

Získaný vývar precedíme cez sito a hrniec, v ktorom sme ho varili, umyjeme. Do hrnca dáme 2 polievkové lyžice oleja a pridáme zvyšnú polovicu nastrúhanej mrkvy, ako aj nastrúhanú polovicu červenej papriky, a dusíme zhruba 5 minút.

Zalejeme precedeným vývarom a pridáme 2 polievkové lyžice soli.

Pridáme odstáte držky a na krúžky nakrájanú feferónku. Necháme zovrieť na strednom plameni asi 40 minút (riadime sa podľa inštrukcií na vrecku s držkami). Dohliadame, aby sa polievka na slabom ohni varila, ale aby neklokotala.

Smotanu vylejeme do hrnčeka a premiešame s piatimi naberačkami vriacej polievky. Potom ju za stáleho miešania naberačkou pomaly vylievame do hrnca s polievkou, aby smotana nezhrudkovatela.

Rozdrvené strúčiky cesnaku premiešame s trochou soli a prelejeme 1 naberačkou polievky. Takto vytvorenú zálievku pretrieme do hrnca s polievkou cez sitko (napríklad čajové) a ešte pridáme čerstvo rozotretý cesnak, ktorý dodá plnú arómu.

Skontrolujeme, či sú polievka i zálievka dostatočne slané, a pridáme, čo chýba.

Na slabom ohni necháme variť ešte 5 minút, odstránime pokrievku a necháme vychladnúť.

Podáva sa teplá, spolu s priloženou feferónkou, z ktorej si odhrýzame ako z jablka, alebo nakrájanú na malé kusy pridáme do taniera, prípadne s octom alebo citrónom.

Podporujeme seminaristov v misiách

Ako postupovať, ak chcete podporiť seminaristu?

Pápežské misijné diela ponúkajú možnosť podpory jednotlivých seminaristov z kňazských seminárov v Tchanvédji, diecéza Lokossa v Benine, a v Bobbo-Dioulasso v Burkine Faso formou Adopcie na diaľku. Finančná podpora vo výške 600 eur na jeden akademický rok pokrýva náklady na

Najprv nás mailom, telefonicky alebo listom informujte o svojom zámere podporovať seminaristu formou adopcie. Po dohode s nami pošlite sumu 600 eur poštovou poukážkou alebo prevodom na účet Pápežských misijných diel: IBAN SK65 3100 0000 0040 0025 6602, variabilný symbol (VS) 320. Zároveň je potrebné poslať do kancelárie PMD kontaktné údaje (poštová adresa, e-mail, telefón). Uvedenú sumu je možné poslať buď jednorazovo na začiatku akademického roka (október) alebo po častiach tak, aby bola celá suma uhradená do konca akademického roka (jún). Prosíme, aby ste nás informovali, pre akú formu podpory sa rozhodnete. Po zaregistrovaní tejto sumy, respektíve jej prvej splátky na našom účte, vám zašleme fotografiu a krátky životopis seminaristu z kňazského seminára v Benine alebo Burkine Faso.

Obojstranné preklady listov zabezpečuje národná kancelária PMD.

štúdium, ubytovanie a stravu v seminári. Komunikácia so seminaristom prebieha viackrát za rok formou výmeny listov. V tomto akademickom roku presiahne počet adoptovaných bohoslovcov číslo 90. Seminaristov si adoptovali jednotlivci, ružencové spoločenstvá i niektoré farnosti.

27

Originálny vianočný darček Ak premýšľate nad tým, čo darovať svojim blízkym na Vianoce, máme pre vás návrh na originálny a zmysluplný darček. Darujte tento rok niečo naozaj hodnotné a podporte v mene obdarovaného misie. Pomôžte deťom, bohoslovcom alebo celým kresťanským spoločenstvám v misiách. My vám pošleme jednu z troch pohľadníc s venovaním vnútri, ktoré môžete darovať blízkym pod stromček.

,

l oho po m iá c h som mis o m s v ne e m ťo m o ž e d eň t rý m e o e d j . r p vo m né ed v T dobný e ur, o Št j cen ti t e c h u o u 5 v t e n a o z a ať d u p n m m l st s u hc e ie č o d ú p r í ve j c ťn u e l b i a in o T o va e b e e n e g t ra v a ní m r T a S h d ri po a a k c k o m j a a p o č ný c ď V fri e u n n o t k ia v a r a vo l á s t i a v d i S z ž . š re k o c i tú op Ma p o m mn é h je . pr í ko v at i v s

Mi l

a áS

š ka

Vyberte si konkrétny účel, ktorý by váš blízky podľa vás najradšej podporil, a pomôžte: • seminaristom v Benine dokončiť štúdium, • deťom v Senegale získať prístup k potravinovej a zdravotníckej pomoci, • farnostiam v Togu vybudovať štyri nové kostoly a kláštor pre rehoľné sestry.

Suma, ktorou sa rozhodnete podporiť misie v mene obdarovaného, je ľubo-

voľná a bude uvedená vnútri pohľadnice, minimálne je to však 5 eur. Pohľadnicu pošleme buď priamo vám hneď po zakúpení, aby ste darček mohli odovzdať osobne, alebo pred Štedrým dňom ju pošleme vo Vašom mene priamo Vašim blízkym na Vami určenú adresu, ktorú nám oznámite.

Objednávky Pohľadnice si môžete objednať telefonicky, e-mailom alebo na webovej stránke www.misijnediela.sk/vianocne-pohladnice.

Pápežské misijné diela Lazaretská 32 P. O. Box 74 814 99 Bratislava Tel.: 02/52964916 Mobil: 0915/633856 E-mail: info@misijnediela.sk

Viac informácií na:

www.misijnediela.sk