Page 1

Michal Knitl Autor cestopisov Na juhoamerickej vlne, Hodvábny vietor a Farebný svet, organizátor cestovateľského festivalu Cestou necestou, priniesol svoje zážitky z ciest pre viac ako 7500 poslucháčov počas 163 prezentácií v 48 mestách Slovenska a Českej republiky.

“Práve radosť a krásne slová od ľudí mi dávajú silu a sú najlepšou odmenou za prácu, ktorú robím.“


Obsah Cestopisy ...............................................................................................................................................3 “Na juhoamerickej vlne” ......................................................................................................................................4 “Hodvábny vietor” .............................................................................................................................................17 “Farebný svet” ...................................................................................................................................................19

Prezentácie ..........................................................................................................................................20 Rozhovory ...........................................................................................................................................32 Piešťanský týždeň (7.12.2010) ...........................................................................................................................32 Slovak Lines (číslo 5 - november, 2012) .............................................................................................................34 Cestovateľ (december 2013) ..............................................................................................................................40

Články v časopisoch .............................................................................................................................46 Brejk: Na konci sveta (November 2010)* ..........................................................................................................46 Benkovské (školské) noviny (2011) ...................................................................................................................53 Brejk: Kde sa vrany otáčajú na sever (Február 2011)* .......................................................................................54 Trend: Putovanie po Los Glaciares (28.7.2011) .................................................................................................62 Brejk: Od ľadovcov po prales (August 2011)* ....................................................................................................64 Katolícke noviny: Príchod Nového roka s Himalájami v objektíve (5.1.2014) ....................................................72 Profi t: Cestovatelia (2.4.2014) ...........................................................................................................................74 Plus7dní: Pútnik (20.2.2014) ............................................................................................................................78 * ukážka z časopisov Brejk je náhľad pred tlačou (bez správnych popisov obrázkov) .........................................84

Michal Knitl sa narodil 2.12.1983 v Bratislave. Vyrastal v Petržalke, v paneláku oproti Inchebe.  Prvýkrát sa dostal do zahraničia počas hromadného pochodu pri príležitosti otvorenia hraníc,  peši s rodičmi. Od rakúskeho colníka dostal cukrík. Plávať sa naučil o dva roky neskôr počas prvej  dovolenky pri mori v Chorvátsku. Poznámky z ciest si začal zapisovať ešte ako 12-ročný počas návštevy  Alhambry v španielskej Granade. Krásu a čaro prírody začal spoznávať počas stredoškolských výletov  s triednym učiteľom Ondrejom Demáčkom. Cestovať začal počas vysokej školy. Najprv program  Work and Travel v USA, neskôr aj vďaka dobrovoľníckym a študijným pobytom po Európe. Napriek  úspešnému ukončeniu štúdia manažmentu ľudských zdrojov v Bratislave a získaniu 1. ceny Centra  pre fi lantropiu za najlepšiu diplomovú alebo ročníkovú prácu na tému fi lantropia, cítil, že jeho cesta  vedie iným smerom. Vydal sa do Južnej Ameriky, kde strávil 15 mesiacov. O svojej ceste napísal cestopis  „Na juhoamerickej vlne“. Od mája 2011 strávil necelých 15 mesiacov v Strednej Ázii a na indickom  subkontinente, ktoré opisuje v cestopisoch „Hodvábny vietor“ a „Farebný svet“. Je najaktívnejším  couchsurferom na Slovensku a jedným zo 100 najaktívnejších couchsurferov na svete. Cez 500 nocí  prespal na viac ako 200 gaučoch na troch kontinentoch. A ďalších 50 ľudí ho pozvalo domov priamo  z ulice alebo turistického chodníka. Napríklad v jurte v Kirgizsku, keď išiel okolo. Keď cestuje,  zaujímajú ho dve veci: život domácich a hory. Živí sa písaním o cestovaní, prezentovaním svojich  zážitkov a počas zimy je snowboardovým inštruktorom. Aj keď by ho rodičia ako jediné dieťa mali  najradšej doma, vydáva sa do neznámych končín. Prostredníctvom cestopisov predstavuje svoj príbeh  na cestách a opisuje život ľudí, ktorých stretol. Rád by svojími cestami inšpiroval ďalších a tvrdí,  že každý môže žiť svoj sen. Precestoval cez 60 krajín, dvakrát sa dostal do výšky 6000 metrov nad  morom a organizuje cestovateľský festival Cestou necestou.


Cestopisy

Michal Knitl

Na juhoaMericKej vlNe Od 直adovcov po prales


“Na juhoamerickej vlne” Že vraj Ti nedošla moja správa ? Ozvi sa, či je toto Tvoja správna adresa Sveťo LACKO .... Už ho nemôžem nájsť ... ale pokúsim sa ho zreprodukovať ... Tá TVOJA KNIŽKA ma OHÚRILA !!! Som veľmi rád, že som ju dostal aj s Tvojim venovaním ... a budem ešte radšej, keď sa spolu stretneme a porozprávame ... daj mi vedieť, keď budeš prechádzať cez Poprad. Pozdravuje Ťa Sveťo p.s. Samozrejme, že si NEPRAJEM vykanie ... z prvých kapitol Tvojej knižky som vycítil, že sme rovnakej krvnej skupiny .... Ahoj Miško, práve som dočítal kapitolu s hipíkom Mateom v “Cagalandii” ... ako keby som tam bol s vami ... Už 2. deň si užívam pohodu po 83-dňovej šnúre na Štrbskom plese ... odučil som okolo 250 hodín ... tak každé ráno prečítam ďalšiu kapitolu z Tvojej knižky. Pozeral som aj Tvoj album na PICASAWEB ... kedy Ty vlastne oddychuješ ? Len ŽI, tak ako ŽIJEŠ !!! Naplno !!! Aj ja sa tak snažím ... len na rozdiel od Teba musím zabezpečovať rodinu (bývanie a 2 študujúce deti). Až po začatí čítania Tvojich cestovných zážitkov som pochopil, čo to tú MOJU VLADKU tak ťahá do sveta. Pozdravuje Ťa Sveťo Sveťo Lacko, inštruktor horolezectva a otec Vlaďky, s ktorou som absolvoval túru v Peru a výstup v Bolívii

S Mateom, Čile


Tvoja kniha “Na juhoamerickej vlne” sa mi velmi pacila a precital som ju, ako sa hovori, na jeden dych. Najviac ma zaujali zazitky a skusenosti s obycajnymi ludmi, ktorych si spoznal pocas dobrovolnickej praci a couchsurfingu. Dovolim si tvrdit, ze prave fakt, ze si popri cestovaniu venoval velku cast knihy aj tymto zazitkom, posuva Tvoju knihu z cestopisu do este zaujimavejsej oblasti (aspon pre mna). Myslim, ze aj Tvojim hlavnym dovodom pre napisanie tejto knihy, boli pocity z obycajnych ludi a cestopis sa pridruzil az potom. Dokonca mi Tvoja kniha v niecom pripomina knihy mojho najoblubenejsieho autora Jacka Kerouaca (od ktoreho som uz takmer vsetko precital, takze pis dalej..:-). Najviac sa mi pacili prve dve kapitoly o Europskej dobrovolnickej sluzbe v Uruguaji a o 5 mesacnom cestovani v Patagonii. Kedze som knihu docital uz pred par mesiacmi, na niektore veci som pozabudal, ale ak by som mal z fleku povedat, co mi pride prve na um, tak su to tieto pojmy: Florencia, Casa Joven, Melipeuco a Mateo. V knihe je tiez vela citatov myslienok, ktore su trefne a zaujimave. Co sa tyka cestopisu, nemozem to uplne posudit, kedze cestopisne knihy velmi necitam, ale nemam co vytknut. Fotografie a opisy prirody su nadherne a clovek v knihe najde plno uzitocnych informacii na cestu po Juznej Amerike. Tiez vysoko hodnotim aj papier a formu knihy (zalomenie a podobne), kedze viem, ze si to robil sam a ze si sa to vsetko ucil od zakladov. Myslim, ze clovek neznaly problematiky, si nevsimne ziaden nedostatok. Tolko o knihe. Este jedna vec ma vsak napada. Velmi sa mi na Tebe paci zanietenie, s ktorym si knihu pisal a teraz sa venujes jej propagacii. Poviem pravdu, vobec som netusil, ze je to take tazke napisat knihu, vydat ju a predat. Stravil si 11 mesiacov pisanim a ucenim sa ako knihu zalomit, musel si investovat vlastne peniaze do tlace knihy a teraz ju propagujes v tazkych slovenskych podmienkach. Naozaj obdivuhodne. Paci sa mi, ze sa tvrdohlavo venujes tomu, co Ta bavi..:-) Juraj Majer, spolu s autorom pracoval ako šofér rikše v San Diegu v roku 2004

Montevideo, Uruguaj


Dobry den, dakujem za knihu Na juhoamerickej vlne, ktoru som vyhrala v sutazi, velmi ma potesila, vyhra mi uz bola dorucena a s radostou ju cita cela rodina. A. Cavojska, víťazka súťaže cez MySport.cz

Kniha je fakt super a paci sa mi, ze obsahuje aj take podrobnosti ako je vyska cestovneho, ockovannie...Je to fakt pomocka pre tych, ktori chcu vycestovat do Juznej Ameriky. Dominika

Nazdar Miso, dnes som objavila tvoj blog na smecku. odhliadnuc od toho, ze ide o formu annecisto prepisanu z dennikov, sa mi tvoj pohlad na svet a dobrodruzny duch paci. hned som si uploadla takmer vsetky tvoje clanky, ktore si zachovam otvorene v kompe na dlhe vecery. som rada, ze som objavila tvoj blog, pis dalej. Martina Trginová

Caf Miso, prave som si precital tvoj blog a drzim ti palce, nech sa ti dari na tvojej ceste a dufam ze vydas aj druhu knihu. Nech je aspon taka fajna ako ta prva o juznej amerike-bola pre mna dobrou inspiraciou Martin Eliaš

Na upätí vulkánu Osorno, Čile


Na juhoamerickej vlne: od ľadovcov po prales Táto kniha od Michala Knitla nie je len „obyčajný” cestopis. To, čo je, naznačuje aj jej názov: je to kniha o nachádzaní ľudí na tej správnej vlne (muy buena onda, ako hovorí Michal) a o ich opúšťaní, pretože to je práve to, čo znamená slovo cestovanie a Michal nám vo svojej knihe ukazuje, prečo je cestovanie tak krásne. Vystihol to už prvý citát od Sv. Augustína: svet je kniha a tí, čo necestujú, čítajú iba jednu stránku. Michal strávil v Južnej Amerike pätnásť mesiacov ako dobrovoľník, couchsurfer a cestovateľ, počas ktorých navštívil Argentínu, Uruguaj, Bolíviu, Čile, Brazíliu, Ekvádor, Paraguaj a Peru. Pracoval s mládežou v Montevideu, niekoľko týždňov strávil s Mateom na odľahlom patagónskom fjorde, pomáhal v komunite pri bolívijskom pralese, staval chrámy z rákosia na jazere Titicaca, vystúpil na skoro sedemtisícový zasnežený vrchol Huayna Potosí, prešiel nádherný trek v Peru, navštívil soľnú púšť v Argentíne a vulkán v Bolívii, ale aj turisticky známe miesta ako vodopády Iguazú, posvätné údolie Inkov v Peru či slávny patagónsky národný park Torres del Paine. Toto všetko je neuveriteľne zaujímavé (a výborne napísané), ale tá hlavná myšlienka, s ktorou Michal knihu písal, je o obyčajných ľuďoch, u ktorých žil a s ktorými spoznával rozdielne kultúry Južnej Ameriky. To, že náhodou stretol čílsku prezidentku, je omnoho menej dôležité ako množstvo bežných ľudí „na tej správnej vlne”. Táto kniha je cestopis ako sa patrí. Nájdete v ňom nielen turistické zaujímavosti a prírodné krásy (ktoré sú naozaj úchvatné, od zasneženého národného parku v Čile až po vulkán v Bolívii), ale aj príbehy ľudí, ktoré odrážajú krajinu, v ktorej žijú, a tak sa zoznámite napríklad so životom ľudí od tak rozdielnych miest ako je bolívijský prales až po veľkomesto Buenos Aires. Čítanie je to naozaj napínavé a predovšetkým neuveriteľne zaujímavé a zábavné, ako keď Michal daroval tričko Para za prenocovanie ;-). Pre mňa ako milovníka prírody bola najfantastickejším čítaním kapitola o piatich mesiacoch strávených v nádhernej Patagónii. Knihu dopĺňa množstvo fotografií (naozaj nádherných, ktoré by už len samé stáli za knihu, a to nepreháňam) a aby toho nebolo málo, aj niekoľko čerešničiek na torte na záver. Jednou z nich sú rady na cesty (bezpečnosť, doprava, jedlo, internet, očkovanie, pošta, túry...), ale to je len začiatok. Michal nám dáva recepty miestnych špecialít, kde sa dozviete, ako pripraviť Mateove palacinky, uruguajské empanadas či bolívijský ryžový chlieb; zároveň je tu kapitolka o jazykoch troch kmeňov, s ktorými Michal prišiel do styku, spolu s krátkymi slovníkmi fráz, ktoré sa naučil. Napriek všetkému (a je toho naozaj veľa), čo kniha obsahuje, jej základná myšlienka sprostredkovať Južnú Ameriku spolu s krásou cestovania tak, ako ju nespoznáte prostredníctvom cestovnej kancelárie, ale len životom s miestnymi, sa nestráca a zároveň je veľmi prehľadná - každú kapitolu uvádza mapka s cestou, na konci je cestovateľský denník s dátumami a celková mapa a register jednotlivých krajín s navštívenými miestami. Nedá mi nepichnúť do faktu, že v texte sem tam vykukne gramatická chybička a čiarkam sa veľmi nechce byť na tých správnych miestach, ale to je asi jediná chybička krásy tohto skvelého cestopisu, ktorý je preplnený láskou k tejto nádhernej a rôznorodej krajine. Ak radi cestujete a nebodaj snívate práve o Južnej Amerike, určite si ju nenechajte ujsť. Ivana Krekáňová, recenzia zverejnená na jej blogu: krekanova.blog.sme.sk

Torres del Piane, Čile


Knizka sa mi velmi pacila, uplne ma to navnadilo, ze by som hned sadla do lietadla a isla objavovat tu juznu ameriku. Vidno, ze aj ked je tam vela turistov, naozaj to asi maloktory z nich presiel tak autenticky ako ty :) Pacilo sa mi, ze si to nepisal len ako povrchny pozorovatel, ale mas tam plno pribehov s ludmi, ktorych si stretol a ktori citatelovi poskytuju aj obraz beznych obyvatelov miest a dedin. Ale najviac zo vsetkeho sa mi pacili tie opisy tur (fotky ani nevravim, tie vies, ze su krasne, ved som ich pomahala vyberat:)). Prilohy mas spracovane uplne super, tie recepty musim vyskusat :) a tie rady na cestu su super vec, kedze ak si niekto tu knihu kupi, je predpoklad, ze tam sam chce ist. Dozvedela som sa fakt vela novych veci :). Hanka Šišková

Musim sa priznat, ze som este nemala sancu si knizku precitat ako celok az do konca. Niektore casti som si uz precitala, ked som si knizku kupila (najma tie prakticke, to bol vyborny napad, to dat do knizky). Velmi sa mi pacili i ukazky a fotopribehy, ktore si daval na blog.sme.sk a aj preto sa uz teraz tesim, ked si ku knizke sadnem a cele si to poporiadku precitam a pozriem este raz vsetky fotky, z ktorych niektore su naozaj uzasne (minimalne pre mna, lebo ja mam velmi rada fotky prirody, hor, panoramy atd.). Pokusim sa Ti potom napisat aj nejaku uverejnitelnu recenziu (dufam, ze cca do marca...davam si taky splnitelny zavazok:-)). Zatial Ta viem len pochvalit, ze mne osobne sa velmi paci, ze z Tvojho pisania je citit taky entuziazmus a radost, z toho koho si stretol, co si zazil a videl. A opisujes to tak detailne, ze ci to clovek vie zivo predstavit a pre mna ako (trosku mensieho ale velmi podobne cestujuceho) cestovatela je to vyborne citanie, lebo i ked som tam este nebola, si to viem krasne predstavit:-) Iveta Rohošková

Torres del Paine, Čile


Mám Vašu knihu, došla v poriadku, bola veľmi precízne zabalená. A dnes som kvôli nej hodinu meškala do práce! Zaželal si ju môj manžel k meninám, ale tie má až v septembri, tak som si ju ráno tajne listovala a nevedela som sa od nej odtrhnúť. To boli teda super zážitky! My sme takí domaseďkovia, tak aspoň prostredníctvom Vás spoznáme ďalekú exotiku. Píšete príjemne, trochu stručne, ale veľmi pozitívne, dýcha z toho pokoj a hlavne spokojnosť. Ďakujem. Dana, Košice

Ahoj Miško neviem, či si na mňa spomínaš, istého dňa v roku si mal prezentáciu o Južnej Amerike v Čajovni v Liptovskom Hrádku dnes mi na teba padla myšlienka, riešim totiž akurát nejaký volunteering, tak som z police vybrala tvoju knihu a čekujem veci ohľadom Patagónie a tak... som rada, že si mal taký super nápad, popísať svoje zážitky z cestovania, a že si ho aj zrealizoval. napríklad by som bez teba vôbec nevedela o couchsurfingu alebo ako povedať v tacane toustovaný chlieb nech topánky nerobia otlaky! Martina, Liptovský Hrádok

Naozaj naozaj ďakujem za ochotu. Určite do Hrádku znovu prídi, viacerí ťa radi uvidíme a uvítame:) Fakt, vlastne vďaka tebe som začala chodiť na túry do tých našich kopcov a minulý rok aj liezť teraz rozmýšľam, či si cez nejakú agentúru, niečo na spôsob Work and Travel, hodiť nejakú prácičku na pár mesiacov pred školou, alebo iba ísť len tak na blink s batohom na chrbte. Martina, Liptovský Hrádok (o pár dní neskôr)

Villa Alcira, Bolivia


Ahoj, tu Aďa, bola som na tvojej super prednáške o dobrodružstvách, ktoré si zažil počas cestovania cez Južnú Ameriku. Síce som sa ešte nedostala po úplný koniec tvojej knižky, ale myslím, že názor na toto knižné dielo sa už veľmi nezmení. V prvom rade by som Ti chcela pogratulovať, dokázať niečo také ( a to mám na mysli nielen tvoje cestovanie po J. Amerike) je úžasné. Ako by som vystihla tvoju knihu z môjho pohľadu? V obyčajnom ľudskom odhodlaní a túžbach sa skrýva nádhera života a všetky radosti a strasti, ktoré si doňho prinášame a odnášame. To je asi to, čo vystihuje tvoju knihu, keď sa do nej človek začíta. Výstižne dotvorená fotografiami, ktoré sa prelínajú s príhodami z jednotlivých častí tvojho cestovania. Čo by malo ľudí zaujať, je aj štýl akým si knihu napísal - osobne, otvorene, približujúc sa jazyku bežného človeka a nie odborný cestovateľský opus, ktorý možno až svojou preštylizovanosťou (neviem, či takéto slovo existuje) kazí celkový dojem z opísaných cestovateľských zážitkov. Také niečo som badala pri čítaní už len jednej knihy a to od J.D. Salingera - Catcher in the Rey....táto knižka je písaná síce v trošku inom žánry ale to nemení na veci fakt, že podobne ako Salinger sa dostal prostredníctvom mladého chalana do sŕdc mnohých ľudí, dostal si sa tam so svojou knižkou aj ty. Krásne príbehy ľudí zo života, ktorý žijú podobný a predsa rozdielny život (predovšetkým hodnotovo). Myslím, že knižka osloví aj takým tým občasným knižným suchým humorom (v jednej pasáži je len tak spomenuté !no dúfam, že sa mi už nič zlé nestane okrem toho že som si pristúpil okuliare :D:D:D)Viem si predstaviť 1000 000 ľudí, ktorí by už asi z kože vyskočili. Musím však povedať, že to nie je vždy ľahké čítanie, pretože zapamätať si toľké mená ľudí, miest... niekedy sa mi trošku zdá, ako by si v niektorých častiach knihy stagnoval a len opisoval, zobral som autobus, stopol loď, vtedy sa na do toho človek musí oveľa viac zahĺbiť, aby sa cez také časti preklenul. Ale inak asi nič iné. Čo sa mi však veľmi páči je myšlienka, ktorá je v knihe (aspoň podľa mňa ) obsiahnutá a je dobre, že sa ju pravidelne snažíš v každej kapitole pripomenúť. A to že človek si má ísť za svojimi snami a túžbami, nikdy netreba hovoriť nikdy a všetci sme si strojcami vlastného šťastia a osudu. Táto citácia ma dostala úplne: “ ....ak dáš možnosť, aby sa niečo stalo a niečo pre to urobíš, je oveľa väčšia šanca, že sa to stane, ako keď povieš, že to nejde :D!” Takže ešte raz knižka je úžasná, idem ešte späť dočítať posledné stránky. Andrea Ubrežiová, Nitra

Mashaquipe, Bolívia


V súčasnosti je Južná Amerika priam eldorádom cestovateľov a dobrodruhov. Nie každému sa však podarí svoje skúsenosti a zážitky sprostredkovať aj ďalej, tak ako Michalovi Knitlovi. Mal som to šťastie vidieť jedno z jeho pútavých premietaní a tak som neváhal a hneď na ňom som sa stal aj majiteľom jeho knižky. Michal strávil v Južnej Amerike na jeden záťah neuveriteľných 15 mesiacov. Pracoval ako dobrovoľník na rôznych miestach, ale hlavne veľa cestoval. Býval pritom v rôznych rodinách a komunitách, čo mu umožnilo preniknúť domácim “až na kožu”. Nerobilo mu však problém ísť aj na niekoľkodňový trek so stanom, dokonca vystúpil na šesťtisícovku... V knižke si nájdete veľa tipov a dobrých rád. Odporúčam hlavne tým, čo by sa tam radi niekedy pozreli na vlastnú päsť, bez cestovky. M.Bartoň, Vetroplachmagazin.sk

Kniha sa vsetkym pacila, hlavne mojmu dedkovi, ktory si ju hned cital. Sranda, vyklul sa z neho uplny milovnik Uruguaja, uz sa tam tesim! Silvia Puchovská, ktorú som stretol štyri dni pred jej odchodom na pol roka do Južnej Ameriky

„Ahoj Miško, práve tu nad Tvojou knižkou vzdychá moja kolegyňa... ...kolegyňa je veľmi pekná, takže krásna kniha v krásnych rukách :-).“ Zuzana Minarovičová

Cestou do Mashaquipe, Bolívia


Kusok Junej Ameriky pre kazdeho Kniha Na juhoamerickej vlne ma osobne velmi potesila, chystam sa do Uruguaja a pokusala som sa zohnat nejaky cestopis, co sa mi vsak nedarilo. Vdaka knihe Michala Knitla som sa mohla dozvediet o krasach Juznej Ameriky, o sposobe zivota a vsetkom co je na cestovani pritazlive. Kniha obsahuje vela krasnych fotografii, ktore len dotvaraju celkovy dojem z citania. Prakticke rady na konci knihy mozu tiez pomoct vsetkym cestovatelom. Knihu odporucam vsetkym, ktori sa do Juznej Ameriky chystaju ako aj pre vsetkych ludi s dobrodruznou dusou :D Monika, recenzia zverejnená na stránke Martinus.sk

Skutočne od ľadovcov po prales Cestopis na Juhoamerickej je voľné a veľmi spontánne rozprávanie autora o jeho potulkách naprieč kontinentom pretkané opismi pozoruhodných miest, bizarnými náhodami a príťažlivými mikro príbehmi množstva ľudí, s ktorými sa tento cestovateľ dostal počas svojho putovania Latinskou Americkou do kontaktu. Pre umocnenie zážitku z tejto roztomilej publikácie odporúčam text čítať tak, že každé jedno mesto, či obec si vložte do google maps. Človek má tak možnosť spoznať krajinu tak dôverne, ako ju spoznal sám autor. Početné zastúpenie ilustračných fotografií priamo v texte tento moment väčšmi podporuje. Vďaka za skvelé čítanie a prínosné myšlienky! Katka, recenzia zverejnená na stránke Martinus.sk

Parinacota, Bolívia


Ahoj, potkali jsme se v Praze na festivalu Kolem světa... jsem ta, co neustále vyzvídala Začala jsem číst Tvou knihu a už, co jsem ji zběžně prolistovala, myslím, že v ní najdu všechny odpovědi na mé další otázky. Moc se mi líbí, že je koncipovaná jako cestopis, kde se dozvídám prosté věci z tamního života, Tvé zkušenosti a postřehy a zároveň zde nacházím natolik užitečné informace, které bych nenašla v leckterém průvodci. Velmi si cením informací ohledně dobrovolnických organizací a všech dalších odkazů. Zaujala mě také příloha s jednoduchými recepty, zvláště pak ovesné koláčky s kousky čokolády, které musím vyzkoušet V závěru jsou zajímavé ukázky rozdílů jazyka. Fotografie provázející celou knihu jsou nádherné. Vložené citace jiných autorů vnímám jako třešničku na dortu... chtěla bych Ti poděkovat za připomenutí mi některých vět Thoreaua. Jsem moc ráda, že jsem se s Tebou mohla setkat osobně, hodně jsi mě inspiroval a dodal jistou energii. Na Tvém blogu jsem se dostala k zamyšlení, kam by člověk měl směřovat, co chce a co od něj očekává okolí... měla jsem pocit, že mi mluvíš z duše. Vím, že jsem teprve na začátku svých cest a v porovnání s Tvými zkušenostmi nemám zatím žádné, ale..... Přemýšlela jsem o tom, proč mě to cestování tolik láká, mohla by to být snaha o útěk... před společností, systémem, před pocitem marnosti nebo před sebou... ale spíše je to prostá fascinace z poznávání... nových krajin, kultur, dobrodružství, z dotýkání se vlastních hranic.. a nakonec toho všeho uvědomnění si své nicotnosti v porovnání se světem, pokora a neskutečná vděčnost za onen získaný prožitek, za přítomný okamžik... vždycky, když jsem na cestách, čas běží jinak, všechno se tak nějak zpomalí a jakoby vyznívaly na povrch jen ty skutečně důležité věci, všechno ostatní, materiální, je podřadné... to, co potřebuji k životu, mám sbaleno v batohu na zádech, mám pocit volnosti, nejsem ničeho a nikoho otrokem... Jen mě vždycky strašně dlouho trvá udělat ten první krok, odhodlat se k činu, rozpohybovat se, s tím bych na sobě měla hodně zapracovat... Ale, vlastně jsem Tě chtěla jen pozdravit, poděkovat a vyjádřit Ti můj obdiv a koukám, že jsem se nějak rozepsala Přeji Ti mnoho štěstí a duševní síly při dalších cestách životem. S pozdravem Adéla

Ausangate, Peru


Simplemente maravilloso!!! Qué buen trabajo, Misko! Gracias por el honor... Sólo con ver la estructuración, la selección de fotos y la composición de las páginas (pues aún no aprendí eslovaco), me doy cuenta del espíritu que tiene: transmite una experiencia riquísima, un sinfin de sorprendentes descubrimientos personales. Me alegra ser parte de ello, y aún así, veo con la impresión de tus ojos todo lo nuevo. Me complace mucho ver todo lo que dejaste y pusiste de ti en este trabajo desde que empezaste tu viaje. Felicitaciones! Odpoveď Gabriely, učiteľky španielčiny v Uruguaji, ktorej som sa pýtal, či môžem zverejniť jej fotografiu

Ahoj Miško, akurat pred pár minútami som dočítala tvoju knihu :) musím povedať že si naozaj zaujímavý človek. Cestopisov z Južnej Ameriky som prečítala viac, ale vždy je to celkom iné čítanie,každý má ine skusenosti a pohlady .Ja tvrdím ,že ked si z hociktorej knihy zapamatam časom aspon jednu vec, tak mala pre mna zmysel. I tvoja kniha ma čaro, bavilo ma ju čítať, niečo nove som sa zas naučila a sprostredkovane som mohla zdielať rozne situacie :))Zachytil si krásne snímky,inak celá kniha je krásna. Ja roky tužim navštíviť povodných americkych obyvatelov,snad sa mi to niekedy podarí.Z toho vyplýva, že mna osobne bavili tie časti knihy ,kde si sa k nim najviac približil. A ešte by som pridala Matea a ludi okolo Sebastiana :) Chcela by som tým aj jemne naznačiť, že trebars v tvojej buducej knihe by bolo fajn keby si šiel viac do hlbky tak ako u niektorých osob a komunit v tejto knihe.Bo bolo v nej aj velmi vela mien,z ktorých si už žiadne nepamatam a viacmenej vaše vzájomne stretnutia maju hodnotu iba pre vas.Neviem či som to presne vyjadrila .)) Celkovo sa ale dobre čítala, preto budem rada, ak si budem mocť kupiť v tlačenej podobe i tvoju dalšiu knihu a uplne že naj s venovaním:) želám ti mnoho užasných cestovateľskych zažitkov a nech si tvoje knihy (verím že ich bude časom viac) najdu miestočko v policiach čitatelov. Všetko dobrééééééééé!!! Sisa Silvie Kopčeková

Huayana Potosi (6088 metrov), Bolívia


Cestovanie za ľudskou dušou cez celý svet Na juhoamerickej vlne sa viezol Michal Knitl „Všetci sme cestovatelia v divočine tohto sveta, a to najlepšie, čo môžeme nájsť na našich cestách, je dobrý priateľ.“ R. L. Stevenson

Medzi obyčajnými turistami a cestovateľmi je veľký rozdiel. Ak chcete naozaj spoznať nejakú krajinu, určite sa vám to nepodarí tak, že si objednáte hotel v nejakej vychytenej destinácii. Michal Knitl si to asi myslí tiež, pretože jeho spôsob spoznávania je naozaj extrémny – vydá sa na cestu, prespáva na gaučoch cudzích ľudí a oni mu za to ukážu to, čo bežný turista nikdy neuvidí. Na juhoamerickej vlne (Od ľadovcov po prales) je cestopis o 15-tich mesiacoch dobrovoľníctva, couchsurfingu a turistiky v Uruguaji, Argentíne, Čile, Brazílii, Paraguaji, Bolívii, Peru a Ekvádore. Južná Amerika skrýva mnoho krás. Autor sa však nesnažil zachytiť všetky, v rozprávaní postupoval rovnako ako jeho cesta – denníkovým spôsobom prešiel naozaj dlhú trasu. Napriek tomu, že autor videl na svojich cestách veľa zaujímavých scenérií a pamiatok, svoju pozornosť upiera na životné príbehy miestnych ľudí. V jeho cestopise dominujú ľudia, a vďaka tomuto autorovmu „humanocentrizmu“ spoznávame život v danej krajine. Text je doplnený fotografiami v čiernobielej, ktoré vyvažujú farebnosť textu. Farebné fotografie v prílohe knihy tvoria akoby samostatné príbehy a ukážu nám náš svet v trochu iných farbách a zaslúžili by si samostatnú fotoknihu. Možno je svet farebnejší, ako si myslíme. Autorov štýl písania je pomerne jednoduchý. Nepoukazuje na rozdiely, nesnaží sa vyvracať stereotypy, nevzrušuje sa nad krásou a nepohoršuje na nad nedokonalosťami. Denníkový štýl mu umožňuje hodnoverne - do najmenších detailov opísať, čo zažíval deň za dňom ďaleko od domova. Takýto spisovateľský purizmus môže niektorým čitateľom pripadať nudne. Treba si však uvedomiť, že nejde o cestujúceho spisovateľa, ale o cestovateľa, ktorý si píše zápisky. Snáď preto, aby nezabudol, čo všetko videl, možno preto, aby svoje zážitky sprostredkoval ďalej. Nenájdeme tu vtipné príbehy a vypointované anekdoty, čo sú atribúty autorského štýlu snáď najznámejšieho slovenského cestovateľa Borisa Filana – „cestopisateľský“ štýl Michala Knitla je analytickejší a opisnejší. Podtitulky, ktoré rozdeľujú text, sú stroho opisné a jednoduché, rovnako ako samotné rozprávanie, ktoré nám v detailoch prináša dobrodružný život autora aj bežný život ľudí, s ktorými sa na svojich cestách stretol. Z cestopisu je cítiť, že Michal Knitl si cestovanie užíval plnými dúškami. Ak by ste ho náhodou chceli nasledovať, nájdete tu užitočné rady, čo si nenechať ujsť a čomu sa vyhnúť, kde možno piť aj miestnu vodu, čo treba ochutnať a aké víza a povolenia sú na cestovanie potrebné.

Prečítajte si aj: - Hodvábny vietor – Od pohostinných ľudí v Iráne cez junty a ľadovce Kirgizska do Kábulu: cestopis o piatich mesiacoch na trase Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Náhorný Karabach, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan a Afganistan, a z Dílí do Kábulu. - Farebný svet – Za tajomstvami Indie, horami Nepálu a ľuďmi Bangladéša - cesta, ktorá trvala pol roka, nadväzuje na predchádzajúcu knihu, ktorá sa končí na letisku v Kábule. Ak sa teda chystáte cestovať alebo sa len chcete prostredníctvom obrazov a slov túlať v topánkach jedného zo sto najaktívnejších surferov sveta, ktorý strávil päťsto nocí na dvesto gaučoch na troch kontinentoch, môžete sa zviezť po juhoamerickej vlne a nechať sa odviať hodvábnym vetrom do farebného sveta. Hana Justová, zverejnené na: http://book.review.sk/recenzie/cestovanie-za-ludskou-dusou-cez-cely-svet


“Hodvábny vietor” Mladý pán cestovateľ,v utorok 26.11.2013 som bola na vašej besede v michalovskej knižnici. Zanechal ste vo mne príjemný pocit,vaše rozprávanie bolo zaujímavé. Napriek tomu, že poslucháčov bolo málo atmosféra bola družná a spontánna. Dokonca som našla nového záujemcu o cestovanie. Škoda,že chýbali mladí ľudia. Teraz som už na dôchodku, ale venujem sa mnohým zaujímavým činnostiam, medzi ktoré patrí turistika a cestovanie, ale iba tak, ako mi to dovolí moje zdravie. Prerušila som čítanie knihy,,Afrika” od Ivana Bulíka, aby som si prečítala vašu,,Hodvábny vietor”. VEĽMI SA MI PÁČI, lebo je písaná zaujímavo, jednoducho a pútavo. Inšpirovali ste ma k novým cestám a tiež k písaniu. Zatiaľ píšem, len krátke reportáže a fotografujem. Želám VÁM pevné zdravie,pohodu a mnoho krásnych ciest. Všetko najlepšie k n a r o d e n i n á m!!!!! S pozdravom, Ingrid Hrubá, Michalovce (29.11.2013)

Damavand (5610 metrov) je stále činnou sopkou, Irán.


“Farebný svet”


Prezentácie Tri a pol roka, 46 miest, 150 prezentácii, viac ako 7000 divákov

“Autovták” - divácka cena za najlepšiu prezentáciu na jednom z najväčších festivalov na Slovensku (Hory, cesty, ľudia v Bánovciach nad Bebravou s plnou sálou viac ako 600 ľudí, 2.3.2013)


Ahoj Michal. Len ma tak napadlo ta pozdravit. Nalogovala som sa na couchsurfing asi po roku, co som sa tam prihlasila a pripomenula sa mi prednaska v bratislave o peru, co si mal, ktoru som videla tesne pred svojim odchodom.... a rada by som ti podakovala za inspiraciu, ktoru si do mna zasial po zhliadnuti tvojej prezentacie. Andrea Šimková

Ahoj Michal. Niektore fotografie, hlavne portrety su podla mna velmi kvalitne, niekedy mi to pride az prilis nerealne/’ruzove’... Som velmi rad, ze si uzivas a prinasas radost a skusenost inym, menej odvaznym ludom. Sposobujes mi nutkanie sa potichu zbalit a ist... Vela zdravia a lasky, kamarat! Rado Korčok, s ktorým som sa spoznal a stopoval v Iráne

Miško, bolo to super. Fakt nas mrzelo, ze sme museli skor odist, lebo to bolo putave. A hlavne je to ten styl co mi vyhovuje. Viem, ze vsade sa nedostanem a hlavne nie som velkym fandom treku a takto mam vsetko sprostredkovane, ako by som tam bola + zaujimavosti od domacich a to cele v prijemnej dlzke, ze to cloveka bavi, zaujima a chce este vediet pikosky. Fakt super. Dobra praca. Drzim palce Evka Biharyová Pešková (prezentácia 24.10.2012 v DK Lúky, rovnako aj všetky nasledujúce)

Jeden zo stropov chrámu v Khive, Uzbekistan


Rada som ta videla a hlavne som si velmi rada vypocula. Bolo to veelmi zaujimave, som rada, ze si sa podelil s nami o skusenosti. Ani mi nenapadlo, ze cestovanie moze prebiehat aj takto - vela po vlastnych nohach, s prespavanim v divokej prirode alebo u domacich. Vcera to bolo velmi inspirativne. Aspon sa lahsie bude vyberat destinacia, keby sa nam niekedy podarilo spravit si volno na dlhsi cas. Budem sa tesit aj na dalsiu knihu alebo dalsie rozpravanie o tvojich cestach Nech sa ti dari teraz doma! Uzi si naplno luxus nasej civilizacie, kym ta zas behave topanky odnesu niekam do divokych dialav Hana Hauptvoglova

Ďakujem za prezentáciu, cítil som sa veľmi príjemne Matúš Kováčik

Misko, super to bolo, uplne si ma vytrhol z bratislavskej reality, som sa normalne zasnivala... a najma som ta rada po takom dlhom case zase videla Marci Madová

V tvojom podaní vyzerá cestovanie naozaj jednoducho, fakt zobrať batoh a ísť .. .to sa mi páči Barbora Šafárikovie

Kopule mešít v Shah-i-Zinda v Samarkande, Uzbekistan


Pre mna bolo najvacsi sok, ze “strihol som 200 km peso” a “tam som presiel 1000 km”... som fakt netusila... a som len kukala ze cozeeeeee, to sa da Silvia Augustinova

Ahoj Miško! Som veľmi rada že som včera bola na tvojej prezentácii, i keď som musela pred druhou časťou odísť. Teším sa na čítanie tvojej knižky a verím že ešte budeme mať príležitosť sa porozprávať o cestovaní:) Mira Vyrobikova

Ahoj Michal, dakujem Ti velmi pekne za pozvanie na Tvoju prezentaciu. Bol to skvely zazitok, uzasne si to prezentoval a klobuk dole ozaj pred takymi “vykonmi”, ako odvazne cestujes a najma tam, kam nas cestovne kancelarie nezavedu. Neviem si predstavit take cestovanie s planovanim na mieste, musis mat velku trpezlivost a svoj vlastny pristup :) Zuzka Gregušová

Prezentacia bola skvela, ale mozno by to chcelo rozdelit nabuduce na 2 casti. O deviatej sa mi uz vsetko zlievalo dokopy.Myslel som, ze povies viac o Irane a vystupe na Damavand, ale asi si to len pretrpel (v juli Iran nebol dobry napad). Uruguaj a India je tvoja srdcovka. Najlepsi vtip boli bratranci “lama, vikuna, alpaka” Radovan Hancik

Národný šport Ulak-Tartysh, pri ktorom telo kozy slúži ako lopta, Kirgizsko


Hej hej, bolo to velmi dobre a inspirative. Uz rozmyslam, ze ako by sa dalo dakam ist budem ta asi este dakedy kontaktovat pre dalsie rady. Dakujeme velmi pekne za skvelu prednasku s krasnymi fotkami a aj za predaj knizky. Juraj Petrik

Pačilo sa nám, obidve časti - pred (Južná Amerika) aj po prestávke (Ázia). V druhej časti si bol evidentne odvážnejší. Ja by som si na prezentáciu pred zaplneným kinom ani netrúfol - som známy trémista. Zážitkov máš na rozdávanie. Do knihy som sa už niekoľkokrát začítal a nevedel som sa od nej odtrhnúť. Pekne si to napísal. Len my bežní smrtelníci si nevieme nájsť čas ani na čítanie, a to nehovorím o samotnom cestovaní. Preto takéto stretnutie, príp. čítanie Tvojej knihy pôsobí dosť relaxačne - pre človeka žijúceho stereotypný (a ani nevie, s akým “i,y” :-) deň, týždeň ... roky v štýle do práce, domov, do práce, domov ..víkend ...vianoce .... Držím Ti palce, aby sa Ti podarila aj druhá kniha. Daj na papier všetky svoje pocity, ktoré si na ceste mal, daj si záležať na detailoch, aby si čo najvýstižnejšie zachytil vôňu okamihov, ktoré si zažil ... a dal takto aj nám necestovateľom/čitateľom nepriamu príležitosť zažiť to s Tebou ešte raz Roman

Mišo a jeho -vyprávění- byl jeden z nejsilnějších zážitků letošního Kolem světa v Praze. A na stejné vlně pluji doteď společně s jeho knížkou, u které jsem od druhé strany přestala vnímat, že není psaná v češtině. Zdravím a děkuji. :o) Terka, zverejnené na www.pnky.sk

Ľadovec Južný Inylček, Kirgzisko


Bola som prekvapená, že sa na túto cestu vlastne vybral sám, bez spoločnosti. Aj keď povedal, že niekedy sa stretol s inými turistami a išiel s nimi pár dní spolu. Asi by som sa veľmi bála, keby sa takto vybral na cesty môj syn. Miškove cesty sú úžasné. Dostal sa na také miesta, čo by ma ani vo sne nenapadlo vidieť. Nech sa mu aj naďalej darí cestovať tak, ako doteraz. A nech zase príde prezentovať svoje nové zážitky. Ola o prezentácii v Piešťanoch (28.11.2012), zverejnené na www.pnky.sk

Pochodil si toho pozehnane - to ti nikto nezobere - tym ze som tiez nieco zazil, viem o com hovorim Myslim, ze ludia , co nikde nikdy neboli to ani poriadne nepochopia- dolezita je vzdy cesta- a tvoja cesta je cesta dobrodruzstva môj ujo Jožko, po ktorom som prebral štafetu cestovania v rodine, po prezentácii v Bateliéri

Nazdar Michal, tak vcerajsok predcil moje ocakavania. dakujem ti za to, som rad ze som ta mohol spoznat a priblizil si svoje cesty. prisiel som do BA z BN iba kvoli tvojej prezentacii, vratil som sa domov po polnoci ale nebanujem. utekal som od apollo business centra kde som nechal auto a trochu mi trvalo kym som batelier nasiel. podarilo sa...a mal som par minut aj rezervu. zatial som si stihol s tebou podat ruku, kupit si knihu a mineralku, nasat atmosferu... ked si precitam knihu, dam ti tiez urcite vediet ako sa mi pacila. teraz mam rozcitaneho mortensona - tri salky caju. dokoncim, a potom zacnem s juhoamerickou vlnou. btw. este viac sa tesim na aziu...to je moj favorite. prihlasim sa teda aj na odber newsletterov aby som o nic neprisiel. ak by som mal zaujem o stretko, bolo by mozne niekedy pokecat? mam poznacene nejake otazky ktore by som ti rad polozil a inspiroval sa tebou... inak, ak budes prechadzat cez banovce, urcite sa ozvi aj ty, zabehneme aspon na caj a prehodime zopar slov. pevne zdravie a laska nech ta sprevadzaju celym zivotom... Majo Jankovic o prezentácii v Bateléri (11.12.2012). Majo ma ma úplne dostal... Vôbec som netušil, že cestoval takú veľkú vzdialenosť iba kvôli prezentácii. O to viac som rád, že sa mu páčila.

Chcela som ti len napisat, ale nedalo sa to tak som musela poziadat o priatelstvo. chcela som ta tam vcera odchytit ale stale si bol s niekym, ale to chapem ved si bol hviezdou vecera no a chcela som ti teda povedat, ze tvoja prezentacia bola fakt najlepsia a najvtipnejsia bola som tam s bratom a strasne sme sa smiali na tom ako “dedko to tahal dopredu a dozadu” a na tom ako ta ti domaci chceli napadnut ked boli opiti no proste- fakt najlepsi zazitok vcerajsieho dna skladam poklonu! Jana Chudobová, po prezentácii na festivale v Bánovciach nad Bebravou, 3.3.2013 (facebook)

Ladovec Južný Inylcheck, Kirgizsko


Miško som veľmi rada, že sme sa stretli na festivale v Bánovciach - bol si úplne skvelý:-) .. a tvoju knižku mám už skoro celú prečítanú... nedá sa inak - mám pred sebou veľkú mapu južnej ameriky a aspoň prstom na mape sledujem trasu, ktorou si išiel. Som natešená, že ju mám aj s tvojim venovaním... nádhera, koľko zážitkov si si z týchto ciest doniesol. Oceňujem aj koľko dobrých odkazov a doporučení v knižke uvádzaš... skladám svoj obdiv k tvojmu spisovateľskému a cestovateľskému talentu;-) Určite doporučujem knižku aj ďalej. Ala Debnárová, po prezentácii na festivale v Bánovciach nad Bebravou, 11.3.2013

Ahoj Miso, prave som odisiel z tvojho premietania v dunaji ktore bolo mimochodom famozne:-) Brano Ned, po prezentácii v Cestoklube v KC Dunaj, Bratislava, 25.3.2013

Ahoj Miško,bola som dnes na Tvojej prezentácii o Južnej Amerike,veľmi sa mi to páčilo, aj som si kúpila Tvoju knihu,úžasné:-),veľmi to na mňa zapôsobilo. Tak skvelo si to rozprával. Števka Lišková, po prezentácii v Cestoklube v KC Dunaj, Bratislava, 25.3.2013

Ahoj, dakujem za dalsiu super prezentaciu. Je to uzastny pocit vidiet, ze sa da zit aj inak ako je “bezne” zauzivane pravidlo. Tomas Miartus, po prezentácii v Cestoklube v KC Dunaj, Bratislava, 25.3.2013

Píšou nám různí lidé ohlasy na Caminos a asi jsi jedny silně inspiroval svou přednáškou. Měli naplánovaný v hlavě trek do Nepálu, ale nejspíš to budou měnit za Kyrgyzstán. Tak si je navnadil. Jarda, organizátor festivalu Caminos v Karlových Varoch, 6.11.2013

Petroglyfy Saimaluu-Tash na juhu Kirgizska patria k najrozsiahlejšiemu nálezisku petroglyfov v Strednej Ázii


caw michal este raz diki za vcerasie posedenie v trencine urcite si pre nejedneho cloveka vzorom a mna tez strasne upatalo tvoje cestovanie Jakub Šedivý, po prezentácii v Trenčíne, 7.11.2013

Ahoj Michal, takze este raz velke diky za prednasku v Trencine. knizku som zacal uz citat a diky ze si ma namotivoval na dalsie cestovanie...tvoja prednaska bola uprimna, poucna a zaroven vtipna.. Mas moj respekt a obdiv, tak nech sa dari a snad sa uvidime v Bratislave na festivale Juraj Edge Šinka, po prezentácii v Trenčíne, 7.11.2013

Ahoj Michal, bola som na Tvojom premietaní o polročnom putovaní Strednou Áziou v piatok v kine Strojár v Martine. Tvoje premietanie bolo troška iné ako tie ostatné. Tie boli skôr o zážitkoch, zaujímavostiach. Tvoje rozprávanie bolo také autentické, že som si vedela predstaviť, aké to tam asi v skutočnosti bolo. Takto o svojom putovaní dokáže rozprávať len málokto. Kúpila som si hneď preto včera aj Tvoju knihu na Juhoamerickej vlne, čítala som ju do polnoci a dnes večer budem v čítaní pokračovať. Želám Ti ešte mnoho cestovateľských úspechov, nech sa Ti podarí zrealizovať všetky odvážne plány. Eva Žbirková, po prezentácii v Martine, 10.11.2013

Ahoj Michal, bola som na prednaske vo ZV, velmi sa mi pacila, takze este raz chcem podakovat a zelam vsetko dobre, si pre mna inspirativny clovek zelam vsetko dobre. Martina Fekiačová, po prezentácii vo Zvolene, 10.11.2013

Pamír, Tadžikistan


Miško to je posol poznania sveta Alžbeta Lesná, 13.11.2013

Ahoj, 11.11.2013 v BN MSKS na tvojej prednáške som sedel v prvom rade na kraji , skoro oproti tebe. Zaujala tvoja prednáška a aj svojsky ale správny spôsob komunikácie. Máš môj obdiv. Mal som kolegu - inda, hodne mi rozprával a s údivom som ho počúval, ako aj teba... Pre nás je to niečo, čo možná v živote nezažijem, tak aspoň si rád vypočujem alebo prečítam. Prajem ti veľa cestovateľských zážitkov. Ladislav Valko, po prezentácii v Bánovciach nad Bebravou, 14.11.2013

Na festivale v Nitre si ma úplne dostal. Niečo tak pútavého s trefnými a vtipnými poznámkami som už dávno nevidel a nepočul. Držím ti všetky palce a nech sa ti všetko podarí!!! Vladimír Bátora, po prezentácii na festivale v Nitre, 20.11.2013

Tradičná drevená kolíska, kde má dieťa pripútané nohy i ruky, Pamír, Tadžikistan


Ahoj, videla som Vás a Vašu prednášku na Iných cestách, a musela som Vám napísať ako Vás strašne obdivujem za všetku tú energiu a nekonečný optimizmus, aký je vidno z každej časti Vašej práce a z každého kroku na tej nádhernej ceste. Ľudia ako Vy sú jedným z posledných volaním po stratenej prirodzenosti človeka - človeka v pohybe, človeka bez hraníc, človeka ktorý žije. Ale čo ma najviac ohromilo, je to s akou ľahkosťou sa postavíte pred publikum napriek, dovolím si to pomenovať istej kozmetickej vade, a to preto, áno už to tušíte, že mňa samú dlho sprevádzala životom rovnaká “vada”. Preto ma až šokovalo ako bez hanby a ľudsky sa napriek všetkému venujete tomu, čo chcete, robíte presne to, čo chcete. Teraz to znie akoby to bolo niečo za čo sa treba hanbiť, no čo chcem povedať je, že máte neuveriteľný dar a neuveriteľnú odvahu, a ja som ešte nikdy nevidela niekoho “takého” vystupovať, baviť, a Vaša prednáška mi dala neuveriteľne veľa. Ja a rovnako mnoho ďalších ľudí by sa Nikdy neodvážili. Akokoľvek rozpačito to vyznelo, chcem Vám len vyjadriť svoj obdiv a podporu. Vaša charizma ma upútala hneď na prvý pohľad, (možno ste ma aj videli, dievča v štvrtom rade vpravo, ale tu už skutočne znejem ako švihnutá fanúšička:D až som znepokojená:D) no po konci Vašej prednášky boli moje dojmy tisíc krát hlbšie a len tie najlepšie. Ostáva mi len poďakovať a dúfať že sa snáď ešte niekedy stretneme :) s pozdravom Lenka Frančáková, po prezentácii na festivale Iné cesty v Košiciach, 23.11.2013

Trh s vtákmi v starom meste, Kábul, Afganistan


Nádherný, ešte stále vo vôni jesene sa nesúce ránko, Miško! Tento mailík Ti už píšem od bratislavského festivalu Cestou necestou, no človek niekedy necháva myšlienky blúdiť svojím vnútrom tak dlho, až má pocit, že už tie slová zhmotnil i v maili a nechá sa ďalej strhávať životom... Až kým ho niečo nepoklepe po pleci a neupozorní na to, že predsa len je čosi ešte nevypovedané... A tých klepnutí bolo viac, pretože som sa s Tvojou osôbkou stretávala na viacerých miestach, vrátane mailíkov od Deni, ktorá mi písala, že hneď po návrate na Slovensko pôjde na Tvoju oslavu narodenín kdesi do tajomnej čajovne. :-) No naintenzívnejší pocit, že Ti mám napísať, prišiel presne pred týždňom, kedy som bola na festivale v Nitre. Zavolal ma naň kamarát, ktorý chcel vidieť práve Tvoju prednášku, pretože v Kirgizsku bol už dvakrát (raz dokonca na bicykloch). Sama som bola zvedavá na túto krajinu a Tvoje písané rozprávanie bolo veľmi zaujímavé... Už po mojom premietaní o Aconcague na Cesou necestou som Ti chcela napísať, že obdivujem Tvoje oduševnenie pre to, čo robíš i napriek svojim hraniciam v slovnom prejave. Že si ideš za svojim snom i napriek všetkým tým prekážkam krôčik za krôčikom, i napriek viac či menej viditeľným neúspechom, i napriek tomu, že vydať sa tou cestou, po ktorej kráčaš, chcelo veľkú odvahu... Chápem však, že Ťa to naučilo cestovanie... A bytie samým so sebou, spoliehanie sa najmä na svoje sily, schopnosti, viera, že za ďalším kopcom už bude rovina... Poznám to, preto chápem. :-) I ja, čím viac som toho videla, precestovala, zažila, tým sa mi zdajú svet i problémy menšími a možnosti bezhraničné... Chcem Ti tým len povedať, že Ti držím palce na Tvojom úsilí za niečím, čoho skutočný dôvod a motivačnú silu poznáš len Ty. Tvoje fotky i veci prežité boli úžasné a ešte viac čosi v mojom vnútri i vďaka Tvojmu premietaniu zarezonovalo, aby som sa tam niekedy vydala... Verím, že raz... Chcela som sa pri Tebe aj pristaviť, keď si bol na chodbe a rozprával sa s autormi úžasného filmu Vlčie hory, no nechcela som vyrušovať a navyše som sa veľmi ponáhľala na bus... Želám Ti oči plné optimizmu, srdce plné nádeje, ruky naplnené odhodlaním a následným činom a uči pozorné pre ďalšie podnety... Maj sa nádherne a verím, že niekedy opäť raz. :-))) Erika Kopálová, prednášajúca na festivale Cestou necestou v Bratislave, po prednáške v Nitre, 23.11.2013

Kančendžonga, Nepál


Ahoj :) chcela by som sa podakovat za tvoju vcerajsiu prezentaciu o Kirgizsku. Bolo to naozaj supeeer. Dufam ze sa mi niekedy podari tiez dostat do tejto hornatej krasnej krajinky. Vcera som si kupila aj tvoju knihu Na juhoamerickej vlne. Ale az neskor som pochopila, ze 5 eur je minimalna suma, a ze mozem dat viac. A ked som si neskor knihu prezerala,je mi jasne ze je hodna viac :) uz som ju aj zacala citat z velmi sa tesim na to co ma este caka. Takze: urcite ti coskoro este nejaku sumicku poslem ... na tvoje cesty :) tak ti prajem este vela zaujimavych ciest a dobrych a inspirativnych ludi na kazdy den :) rozpravali sme sa spolu len chvilku pri autograme,ale vyzeras,ze si velmi mily a dobry clovek. God with you! Jana Gogova, po prezentácii na festivale Iné cesty v Košiciach, 23.11.2013

Ahoj ahoj Michal uz sa ti chystam napisat od tvojej prednasky v cajovni v Amane v Kosiciach a stale som si to nechaval na neskor, no dnes je ta prava chvila hned na zaciatok ti chcem poblahozelat k dnesnemu velkemu sviatku, kedze oslavujes take pekne zaokruhlene cisielko prajem ti vsetko naj sam super, nech sa ti dari v zivote, laske a patricne to OSLAV a aj preto ti vlastne pisem, lebo uz dlho planujem nad dalsiu cestou niekam na dlhsie, zatial boli len mesacne cesty a velmi si na namotivoval az ovplyvnil do urcite miery comu sa velmi velmi tesim a chcel by som ti za to z uprimneho srdca podakovat velke dakujem a dufam, ze sa mi podari moje cesty zrealizovat velmi prijemna prezentacia bola, s lahkostou podana... este raz vdaka a oslav to... Pavol Šaffo, po prezentácii na festivale Iné cesty v Košiciach, 2.12.2013

Dolpo, Nepál


10

Číslo 49 Utorok 7. decembra 2010

rozhovor

Na juhoamerickej vlne s Michalom Knitlom Koncom novembra sa v Piešťanskom informačnom centre hovorilo o Južnej Amerike. Cestovateľ, dobrovoľník a  couchsurfer Michal Knitl tu hovoril o  svojich zážitkoch z pätnásťmesačnej cesty, počas ktorej pracoval s deťmi ako dobrovoľník, no na vlastnej koži zažil tropickú džungľu a videl i ľadovce.

Michal Knitl

val s deťmi v Casa Joven Bien al Sur, v dome mládeže, kde deti chodili pred a po škole (v Uruguaji majú dvojzmenné vyučovanie). Majú zabezpečenú stravu a doučovanie, pričom ak by do školy nechodili, boli by vylúčení. Hlavnou myšlienkou je budovanie hodnôt človeka – ak sa snaží a  bude sa učiť, niečo dosiahne, a  aby nebol na ulici a  nerobil neplechu. Ďalej som pôsobil na dvoch farmách v Čile, na rozvojovej stáži s  organizáciou AIESEC v  Brazílii a v komunite v Bolívii. Išli ste na vlastnú päsť a sám. Prečo ste sa takto rozhodli? - Na projekt do Uruguaja som išiel sám a  potom, aj keď som cestoval, nie je ľahké nájsť ľudí, čo majú čas sa dlhú dobu túlať. Aj keď som cestoval sám, aj vďaka couchsurfingu (medzinárodná sieť hostiteľov a hostí) som vždy bol s priateľmi a známymi.

Ľadovcová krása národného parku Lagúna San Rafael.

 Mali ste predstavu o ceste, o tom, čo všetko chcete vidieť a navštíviť?

Mateo uprostred „svojej“ samoty v čilskej džungli.

Tradičné tance na námestí v uruguajskom Montevideu.

- Predstavu som mal, ale veľa sa po ceste menilo. Okruh Patagóniou mi mal trvať dva mesiace a nakoniec trval päť. Pôvodne som chcel ísť aj do peruánskej Amazónie, hôr Ekvádoru, Kolumbie, ale našiel som miesto dobrovoľníka v Bolívii, a tak som nakoniec zostal tam.

 Môžete nám v krátkosti popísať vašu cestu? - Tri mesiace som pracoval s mládežou v  Uruguaji a päť mesiacov som cestoval po Patagónii (cez Čile na juh vrátane dvoch krátkych 2-3-týždenných zástaviek na farmách a ďalej som

 Čo vás viedlo k podniknutiu cesty po Južnej Amerike? - Po ukončení štúdia na Fakulte manažmentu UK v  Bratislave som nevedel, čo robiť. Mal som 23 rokov, no začať kancelársky život sa mi nechcelo, a tak som sa išiel venovať tomu, čo viem robiť najlepšie – stal som sa snowboardovým inštruktorom. Počas zimy som si však uvedomil, že potrebujem odísť z  Európy a  vďaka organizácii Keric a veľkému šťastiu sa mi podarilo ísť na projekt Európskej dobrovoľníckej služby do Uruguaja.  Čo ste robili počas doby dobrovoľníckej služby? - Prvé tri mesiace som praco-

Národný park Torres del Paine je vraj najkrajším v Patagónii.


rozhovor

Číslo 49 Utorok 7. decembra 2010

11

cez Argentínu išiel na sever). Vianoce som strávil v Uruguaji a pokračoval som stážou v Brazílii, kde som bol mesiac a pol. Nasledovala Severná Argentína, potom mesiac v bolívijskej komunite Villa Alcira. Cesta pokračovala do Peru, štyri dni som strávil v Ekvádore, odkiaľ som letel domov. Celkovo to trvalo 15 mesiacov.  Ako sa správali miestni ľudia? Máte z cesty aj nejaké nepríjemné skúsenosti? - Po prvých mesiacoch som sa cítil takmer ako doma, nie ako turista. Najpriateľskejších ľudí som stretol v  Uruguaji, ktorí sú najviac ovplyvnení turizmom v Peru. Keď som prekročil hranice Peru a Ekvádoru, ako keby som sa ocitol v inom svete. Väčšina príjmov Peru je z turizmu a niektorí ľudia

Chacaltaya - bývalé najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete, vo výške 5300 metrov nad morom.

 Čo považujete za vaše osobné „naj“ z tejto cesty? Ktorý zo zážitkov si budete ešte dlho pamätať? - Južná Amerika toho ponúka veľmi veľa. Navždy si budem pamätať tri krásne mesiace s  Florenciou v Uruguaji, veľa veľa mesiacov v národných parkoch Patagónie, Bolívie i Peru, vždy dobre naladených ľudí, ktorí, aj keď majú oveľa menej ako my, sú viac šťastní, a mnoho ďalšieho.

Zo školy v bolívijskej Scure.

 Bola táto cesta finančne náročná? Koľko vás to celkovo stálo? - Financoval som si to celé sám, no bez pomoci mojich rodičov by to určite nešlo. Poistenie, letenky, vybavenie na cesty ako stan, varič, karimatky a ďalšie veci cesta ma vyšla približne 5000 eur.  Kedy ste sa vrátili domov a ako vyzeral váš návrat po 15 mesiacoch? - Pôvodne som plánoval byť v Južnej Amerike iba od konca aprí-

la do Vianoc, avšak bolo tam tak krásne, že sa nedalo ísť tak rýchlo domov. Počas nasledujúceho leta mala moja mama oslavovať päťdesiatku, a tak som takmer deväť mesiacov vedel, kedy pôjdem domov. Mesiac pred odchodom som na to už aj bol psychicky pripravený. Posledné dni som sa už aj tešil. Samozrejme, doma sú veci iné, atmosféra a  mentalita ľudí odlišná. Ak by sa ľudia u  nás na ulici viac usmievali, nenadávali na všetko, čo nefunguje, ale radovali sa z toho, čo majú, hneď by tu bola lepšia atmosféra. Igor Paulech

VIZITKA Meno: Michal Knitl Dátum narodenia: 2. december 1983 Stav: slobodný Čo mám rád: fotografovanie, cestovanie, kempovanie, snowboarding, koncerty, hudba, palacinky, stretávanie sa zo zaujímavými ľuďmi...

V Brazílii pri hraniciach s Argentínou sa nachádzajú vodopády Iguazú.

sú už tým, žiaľ, veľmi ovplyvnení. Počas silvestrovej zábavy sa ma v dave snažili v Uruguaji olúpiť, ale neúspešne. Raz v autobuse v Brazílii, neviem, či bol niekto šikovný, alebo mi z  vačku vypadla peňaženka (mal som

ju schovanú, ale prekvapilo ma, že vodič autobusu chcel vidieť od každého doklad, nakoľko na lístku bolo napísané aj meno pasažiera) a aj doklady. Našťastie, doklady sa nakoniec našli, peniaze nie.

Šesťtisícovka Ausangate ponúka niekoľko možností na výbornú turistiku.


Rozhovor z 5. čísla časopisu Slovak Lines (november 2012) Rozhovor | Text: Barbora Daxner / Foto: Michal Knitl

Lonely Planet je pre mňa zbytočné Nečakal som, že v Iráne stopnem Porsche a budem v ňom piť vodku, hovorí cestovateľ Michal Knitl, autor cestopisnej knihy Na juhoamerickej vlne.

¿ Kedy sa u teba zrodila túžba cestovať? Počas druhého ročníka vysokej školy som sa vybral s kamarátom na program Work and Travel do San Diega. Dva mesiace som tam pracoval ako šofér bicyklovej rikše. Jeden mesiac som cestoval po juhozápade USA a omrkol som aj Mexiko. Inšpirovali ma spolužiaci, ktorí takto išli cestovať rok predtým. V treťom ročníku na výške som sa zasa vydal s kamarátom a dvoma kamarátkami na road trip po Európe. Za sedemnásť dní sme precestovali Slovensko, Poľsko, Pobaltské štáty, Fínsko, Švédsko a  Dánsko. Na jeseň v  tom istom roku som prvýkrát cestoval sám – inter-

26

Lines | 2012

railom po západnej Európe. Chcel som navštíviť kamarátku v Taliansku, ďalšiu v Paríži a kamaráta v  Brightone. Nakoniec som tridsať dní cestoval po Európe vlakmi. A vo štvrtom ročníku som išiel na leto na Erazmus do Portugalska. Nebolo to však priveľmi o štúdiu. Naučil som sa tam plávať s  hlavou vo vode, cestoval som po Portugalsku a trochu po Maroku. Potom som sa zapojil do kampane Eurizons. Bolo nás päťdesiat mladých z celej Európy. Stopovali sme z Rigy do Štrasburgu, rozprávali o  Rozvojových cieľoch tisícročia (MDGs), zbierali názory ľudí, pýtali sa ich, čo by chceli odkázať europoslancom a po-


dobne. Výsledky sme potom prezentovali v europarlamente v Štrasburgu. ¿ A čo ťa priviedlo do Južnej Ameriky, o ktorej je tvoja prvá kniha? V piatom ročníku na vysokej škole som strávil ako dobrovoľník deväť mesiacov vo Fínsku. Bol som tam od októbra do júna, takže mi bola pekná zima!: -) A potom, ako som spromoval, som sa ocitol v takej malej osobnostnej kríze. Premýšľal som, čo vlastne chcem v živote robiť a čo mi ide najlepšie. Výsledok bol ten, že som začal pracovať ako snoubor-

dový inštruktor. A potom som jedného dňa pocítil, že potrebujem vypadnúť. Vypadnúť z Európy. So šťastím som sa dostal na projekt do Uruguaja. Keby projekt nebol, išiel by som do Južnej Ameriky na vlastnú päsť o  mesiac až dva neskôr. ¿ V čom spočíva čaro nezávislého cestovania? Mnoho ľudí uprednostňuje poznávacie zájazdy. Aký máš na ne názor? Mám teóriu, že s cestovkou by som ani zadarmo nešiel. Prečo? Lebo všetko je organizované. Prekážalo by mi, že by mi niekto cudzí ro-

Lines | 2012

27


Rozhovor

bil program a nemohol by som ísť kam chcem a  kedy chcem. Moji rodičia prišli za mnou do Južnej Ameriky s  cestovkou, lebo sami sa ísť báli. Preto som videl, ako tieto poznávacie zájazdy fungujú. A  tých šesť dní, čo som s  nimi a so zájazdom strávil, mi bohato stačilo. :-) ¿ Robíš si pred cestami aspoň svoj vlastný itinerár? Kde bývať, kam ísť…? Cestovanie po Európe bolo na moje pomery ešte dosť organizované. Z  domu som vyšiel s ruksakom na chrbte a päťdesiatimi papiermi, na ktorých som mal rozpis vlakov. Býval som v tej dobe ešte v hosteloch, ak som práve nebol na návšteve u  niektorého z  kamarátov. Dnes už nebývam ani v  hoteloch, ani v  hosteloch. Cestujem pomocou couchsurfingu, teda žijem u domácich. Alebo v horách stanujem. V hoteloch by som nebýval ani zadarmo. S domácimi sa cítim lepšie. Myslím si, že hotely majú veľkú nevýhodu – človek je tam sám, nikoho nespozná, nepričuchne k lokálnej kultúre a ešte za to aj veľa platí. Hostely sú niečo podobné. Áno, stretnete mnoho cestovateľov - ale opäť nie ste v úzkom kontakte s domácimi. Ja cestujem preto, aby som spoznal domácich v danej krajine, nie cudzincov. ¿ Ako si cestoval po Južnej Amerike? Prišiel som tam ako dobrovoľník. Keď mi po troch mesiacoch končil projekt v Uruguaji, rozoslal som e-mail asi dvesto couchsurferom smerom na juh kontinentu. Pri couchsurferoch to funguje tak, že na žiadosť o ubytovanie od-

28

Lines | 2012

povie v priemere jeden z desiatich a ponúkne možnosť bývať u  neho. Vtedy sa mi ozvali tridsiati a podľa toho, v ktorej lokalite sa nachádzali, som si naplánoval trasu. Počas križovania Južnej Ameriky som teda žil u domácich, videl som ich každodenný život a naučil som sa po španielsky. V Južnej Amerike sa väčšinou býva v  rodine. Mladí nemajú peniaze na to, aby sa osamostatnili. Keďže mám rád prírodu, chodieval som aj do národných parkov. V Čile som si zadovážil aj stan, ešus a celú výbavu. Z pätnástich mesiacov, ktoré som strávil v  Južnej Amerike, som bol pol roka dobrovoľníkom a v stane v národných parkoch som žil štyri až päť mesiacov. Podobný čas som strávil u couchsurferov a menej ako mesiac v hosteli. ¿ Čo ti cestovanie po Južnej Amerike dalo? Úžasné zážitky a skvelých priateľov. Zistil som, aké sú medzi nami rozdiely. Tam majú ľudia málo, no napriek tomu sa dokážu radovať zo života. U nás sú ľudia stále s niečím nespokojní. Juhoamerické krajiny sú otvorenejšie, šťastnejšie. Tu sa stále za niečím ženieme. ¿ Ako funguje couchsurfing? Na stránke www.couchsurfing.org si vytvoríte profil, dáte fotku a  napíšete niečo o  sebe. Tak ako na facebooku. Pomocou vyhľadávania si môžete nájsť ľudí po celom svete, napríklad v  Rio de Janeiro. Napíšete im správu, kedy by ste chceli prísť a  oni podľa toho, či majú čas, či sa im váš profil páči a či majú možnosť ubytovania môžu napísať áno, alebo nie. Všetko je


dobrovoľné. Rovnako môžete hostiť ľudí u seba doma, alebo ak nemáte kde, môžete sa s nimi stretnúť, alebo ukázať im mesto. Každý pondelok sú i  stretnutia couchsurferov v  Bratislave. V  iných mestách to nie je také pravidelné. O  bezpečnosť je postarané troma spôsobmi. Každý po stretnutí alebo hosťovaní u niekoho napíše osobnú referenciu a tak, ak sa vám ozve niekto, kto má 50 pozitívnych referencií, niet sa čoho báť. Druhou možnosťou je „vouchovanie“, resp. zaručenie sa za človeka, ktoré môže dať iba človek, za ktorého sa už traja ľudia zaručili. Poslednou je verifikácia – overenie mena a adresy na základe jeho príspevku, z ktorého organizácia funguje. Ten je dobrovoľný. Po zaplatení bankovým prevodom vám klasickou poštou príde kód, ktorý napíšete na stránku a  ľudia potom vedia, že vaše meno a adresa sú pravé. ¿ A aké to bolo v Ázii? V strednej Ázii som najmä trekoval a býval som v stane. V Nepále som išiel na dve osemnásťdňové túry, na ktoré veľa ľudí nechodí. Absolvoval som trek do Dolpa a okolo Kančendžongy, tretej najvyššej hory sveta. Išiel som celkom sám. Bez vodcu, bez nosičov. Musel som obchádzať kontroly, pretože turistika v  týchto oblastiach na vlastnú päsť je zakázaná. Na mape je zaznačené, kde sa kontroly nachádzajú. A  keď ma raz chytili, zaplatil som len normálny poplatok a mohol som ísť ďalej. Na tieto túry treba povolenie, ktoré získavajú iba turistické kancelárie. Tie vedia vybaviť povolenie s „naaranžovaným“ sprievodcom, keď máte sprievodcu na papie-

ri, aby ste ten papier dostali, ale s vami nejde. Dávať takto cez 100 dolárov namiesto 40 som nemienil. V  Strednej Ázii, najmä v  Kirgizsku a Pamíre, som našliapal okolo 1000 a v Nepále cez ďalších 500 kilometrov. ¿ Tvoji rodičia majú z tvojho dobrodružného cestovania radosť, však? :-) Veľkú. Teraz majú radosť, lebo som doma. Časom si však už zvykli. Najväčší stres mali, keď som išiel do Afganistanu a  keď som im napísal, že idem pešo dvesto kilometrov cez pohorie Pamír. Vytlačil som si staré sovietske mapy, zbalil som si jedlo a išiel som. ¿ Čo ťa priviedlo do Afganistanu? Je to predsa najnebezpečnejšia krajina sveta... Vybral som sa navštíviť kamaráta, ktorý tam pracoval na jednom projekte pre organizáciu Človek v ohrození. Inak by som tam nešiel. Do Kábulu som pricestoval po zemi. Dva dni autobusom z  Khorogu. To tiež cestovatelia normálne nerobia. Celý pobyt v Kábule som trávil s ním. Von sme sa dostali trikrát. Raz do starého mesta a raz na televíznu vežu, z ktorej je výhľad na mesto. Cez víkend sme išli na výlet mimo mesta, na ktorý sa kamaráti veľmi tešili – mohli sa voľne poprechádzať na čerstvom vzduchu. Dvakrát som musel ísť aj na indickú ambasádu, ale to ma viezol jeho šofér. V  Afganistane cudzinci priveľmi nechodia von. Rozvojoví pracovníci musia po príchode podpísať revers, že za múrmi sídla organizácie sa pohybujú na vlastnú zodpovednosť. Nemajú veľa možností, Lines | 2012

29


Rozhovor

ako sa voľne poprechádzať. Budova, kde sídli organizácia, je obohnaná trojmetrovými múrmi a na dvore stojí zaparkované auto. Človek nasadne do auta a  bleskovo sa presunie do iného komplexu budov, opäť obohnaného múrmi. ¿ Ktorá krajina ťa pozitívne alebo negatívne prekvapila? Nevedel som, čo mám očakávať od Gruzínska alebo od Iránu. Gruzínsko sa mi zdalo vo všetkom iné ako zvyšok sveta. Šoférujú šialene, ich abeceda vyzerá ako špagety. Majú úžasnú prírodu – päťtisícové hory pohoria Kaukaz, more, aj kvalitné víno. Hovorí sa o ňom, že ruskí cári ho uprednostňovali pred francúzskym. ¿ A Irán? Iránci sú najpohostinnejší ľudia na svete. Krajina je oveľa vyspelejšia, ako si všetci myslia. Ich mestá sú na podobnej úrovni ako na Slovensku. Je tam možno väčší ruch a dezorganizovanejšia doprava, no človek je tam v  úplnom bezpečí. Aj keď nie je moslim. To, čo sa o  Iráne hovorí v  západniarskych médiách, je hrôza. Realita je celkom iná. Cestovateľ sa tam nemá absolútne čoho báť.

30

Lines | 2012

¿ Ako reagujú na bielych nemoslimov? Sú na cudzincov zvedaví. Hoci zo zákona majú zakázané ubytovávať cudzincov, aj tak to robia. Panujú tam však určité pravidlá. Dievča nemôže ísť s chlapcom na rande na verejnosti. Ak ich chytí policajt, telefonuje rodine dievčaťa a zisťuje, či vie, s kým sa ich dcéra stretáva. A nemajú tam napríklad žiadne bary, lebo nepijú. Pri prechádzke mestom mi domáci vysvetľoval, ako to tam chodí. Mladí chalani a i baby chodia v skupinkách stále dookola a  keď sa im niekto páči, snažia sa tajne vymeniť telefónne číslo. Potom si dlho, predlho píšu, až kým sa raz, na tajnom mieste, stretnú. ¿ Čo najnezvyčajnejšie sa ti tam prihodilo? Navštívil som dedinku pri Tabrize, na severozápade krajiny, kde sú do skaly vytesané hlinené domy. Nepremáva tam autobus. S  domácimi som išiel s taxíkom, no cestou späť som sa s ním už nechcel vrátiť, lebo pre jedného to bolo drahé. A tak som zháňal alternatívny spôsob. Prihovoril som sa pekne nahodenej dvojici, ktorá sa tam tiež vybrala na výlet. Pýtal som sa ich, ako sa vrátia naspäť do dediny. Súhlasili, že ma vezmú naspäť na zastávku autobusu svojím autom, ak mi však nevadí, že vzadu je málo miesta. Hovorím im, že


je to úplne v pohode a môžem byť i na streche. No keď sme prišli k  autu, neveril som vlastným očiam. Najnovší kabriolet Porsche Carrera. Vzadu bolo naozaj málo miesta. :-) Vrchol všetkého však bol, keď počas jazdy vytiahli plastovú fľašu vodky a všetci, vrátane šoféra, sme si z nej logli. V Iráne je pritom alkohol zakázaný. Hoci normálne nepijem, vtedy som nemohol odmietnuť. Fakt by ma nenapadlo, že v Iráne stopnem Porsche a budem v ňom piť vodku. :-)

Je tam presná chronológia toho, ako som cestoval, koho som stretol.

¿ Cestuješ sám alebo ťa niekto sprevádza? Väčšinou sám. Občas sa však niekto ku mne pridá po ceste. V Iráne som stretol jedného Slováka, ktorý stopoval. Tak som stopoval s  ním. Alebo som v Kirgizsku bol na sedemnásťdňovej túre na ľadovec s dvoma Slovákmi. Inak som v tej krajine za dva mesiace prešiel peši asi 600 kilometrov Väčšinu sám.

¿ Ktorá destinácia je tvojou srdcovkou? Skôr je to o ľuďoch. Určite sa chcem niekedy vrátiť do Uruguaja. A do Fínska. Býval som tam u rodiny, ku ktorej mám dodnes veľmi blízko. Sú ako moji druhí rodičia.

¿ Ako a kedy sa zrodil nápad napísať cestopisnú knihu? Po pol roku v  Južnej Amerike som prišiel k  Mateovi, ktorý býval na samote uprostred fjordu v centrálnej časti Čile. Osem dní som mu strážil pozemok s  takmer nulovou možnosťou komunikácie s  ostatným svetom. Práve vtedy padlo rozhodnutie. Pôvodne som chcel urobiť niečo s  fotkami, ale dnes má každý fotoaparát. Cestoval som štýlom ako málokto. Na Slovensku a ani v Čechách nikto nenapísal o couchsurfingu alebo dobrovoľníctve v Južnej Amerike v takom rozsahu, a  tak som sa rozhodol o  svojich zážitkoch, skúsenostiach a  poznatkoch napísať knihu. Najzaujímavejšie je, že ľudia si môžu prečítať o tom, u koho som spal, a potom tej istej osobe napísať a ísť k nej domov. ¿ A čo bedekre typu Lonely Planet? Z bedekrov si len vytlačím mapu a to je všetko. Nepoužívam ich. Nie som cieľová skupina. Do reštaurácií nechodím, agentúry nepotrebujem, v  hoteloch nespím. A  ani do múzeí nechodím. Preto je pre mňa bedeker zbytočný.

¿ Pripravuješ aj ďalšiu knihu? Plánujem cestopis o strednej Ázii a o Indii, Nepále, Bangladéši. Neviem, či z toho bude jedna kniha alebo dve. Záleží aj na tom, či nájdem sponzorov. Doteraz som si všetko robil sám, až do pdfka. Vydával som ju prakticky na kolene. Tlačiarne mi ju len vytlačili.

¿ Ktorá krajina je pre teba, naopak, výzvou? Rád by som išiel do Pakistanu. Kvôli horám. Už niekoľkokrát mi nedali víza. Láka ma i Papua Nová Guinea. Malo by to byť jedno z posledných miest s úplnou divočinou. ¿ Môžem sa otvorene spýtať – koľko míňaš na cestovanie? Isto to nie je za facku. To by sa každý čudoval. Je to otázka toho, akým spôsobom človek cestuje. Mňa vyšlo pätnásť mesiacov v Južnej Amerike na približne 5000 euro. A Ázia o tisícku menej. Môj spôsob cestovania je však špecifický. Napríklad ma nikto nenahovorí, aby som sa vybral len na mesiac do Pakistanu. Letenka je drahá, preto keď už sa tam vyberiem, tak na dlho. Ani na víkend do Vysokých Tatier by som nešiel. Ak, tak by som sa zobral prejsť celú červenú magistrálu a prísť až na hranice s Ukrajinou. Keď už cestujem, tak vo veľkom štýle. :-)

Miškova Miškova špeciálna akcia Chceli by ste si kúpiť Michalovu knihu o Južnej Amerike? Napíšte na jeho e-mailovú adresu: michal.knitl@gmail. com, do predmetu uveďte: Slovak Lines

¿ Tvoja kniha sa však nepodobá na bedeker, alebo áno? Písaval som si niečo ako denník a po návrate domov som to ucelene spracoval do podoby knihy.

a získate na ňu 2 eurá zľavu! Viac o autorovi, jeho cestách a prezentáciách na: www.michalknitl.com

Lines | 2012

31


CEST VATEĽ

Michal Knitl pomáha pri budovaní chrámu Hare Krsna na ostrovčeku na jazere Titicaca v Bolívii

82


CEST VATEĽ

83

CESTOVANIE NA VLNÁCH

CouchSurfingu

Michal Knitl (30) z Limbachu patrí medzi sto najaktívnejších couchsurferov na svete. Svoje cesty plánuje podľa toho, kde mu ponúknu nocľah. Prostredníctvom gaučov spoznáva miestne zvyky a odlišné kultúry.

OR V

VOR O H

HOVOR ROZ

RO Z

PETER MARTINÁK Foto: archív MICHALA KNITLA

ROZ HO


CEST VATEĽ

Domáci oddel’ujú smotanu od mlieka, Kirgizsko

84

Čo pre teba znamená cestovanie?

Máš obľúbený dopravný prostriedok?

S

Z

lobodu. S ruksakom môžem ísť kam chcem, stačí si len zvoliť smer. Na potulkách svetom sa človek aj veľa naučí. Niekedy za rok viac ako počas piatich rokov v práci. Stretáva nových ľudí, pochopí, že čo je u nás zlé, môže byť niekde dobré a naopak.

Aké ponaučenie si si z ciest po svete vzal ty?

Ž

e všetko sa dá, keď sa chce. Videl som ľudí, ktorí majú jednoduché bývanie, ledva čo jesť, ale usmievajú sa a tešia zo života. Po návrate domov pociťujem, ako stále nadávame na niečo, čo nefunguje.

OR V

VOR HO HOVOR ROZ

RO Z

Na ktoré veci kladieš pri putovaní najväčší dôraz?

N

a ľudí a hory. Cielene však nič nehľadám. Vopred nemám takmer žiadny program. Má to svoje výhody aj nevýhody, ale radšej sa nechám prekvapiť. Viac človeka poteší, keď objaví niečo, o čom nevedel, ako keď si ide iba pozrieť pamiatky, ktoré už toľkokrát videl na fotkách.

áleží kde a koľko mám času. Ak sú blízko hory, idem peši. Na Slovensku uprednostňujem vlak, ale nie, ak je oveľa drahší ako autobus. Skúsenosti mám aj so stopovaním, najmä z miest, kde iný spôsob dopravy nebol dostupný. Napríklad v Argentíne sa mi podarilo zastaviť kamión, ktorý ma odviezol 1 500 km z Ushuaie na Penínsulu Valdés. Zúčastnil som sa aj kampane, v ktorej päťdesiat Európanov stopovalo z Rigy do Štrasburgu.

Ktorým smerom si vyrazil na prvú dobrodružnú cestu?

M

oje cestovanie začalo po druhom ročníku na vysokej škole. V rámci programu Work and Travel sme so spolužiakom dva mesiace šoférovali rikše v San Diegu. Potom sme s ďalšími Slovákmi a Čechmi navštívili Mexiko a prebrázdili národné parky na juhozápade USA – Joshua Tree, Bryce Canyon, Zion, Death Valley, Yosemite. Pokračovali sme cez San Francisco do Los Angeles. Keď kamaráti odišli, zostávalo mi štrnásť dní do návratu. Na týždeň som sa vrátil do Yosemitov, kde som bol vlastne prvýkrát sám v národnom parku.

ROZ HO


CEST VATEĽ

85

Do akej miery plánuješ detaily svojich trás?

D

o Južnej Ameriky som išiel cez Európsku dobrovoľnícku službu. Vybrali ma narýchlo ako náhradníka do Uruguaja, takže nebol čas zisťovať podrobnosti. Cez sieť Couchsurfing som potom napísal e-mail asi dvesto ľuďom z Argentíny a Čile. Z nich sa mi ozvalo asi 20 až 30, podľa toho som si spravil plán. Pred expedíciou do Ázie som sa zase zaujímal hlavne o víza. Z domu som vycestoval iba s vízami do Iránu a Uzbekistanu, ostatné som vybavoval po ceste.

Spomínal si Južnú Ameriku. Odkiaľ si získaval peniaze na jej poznávanie?

V

rámci projektu Európskej dobrovoľníckej služby som mal preplatenú letenku, ubytovanie, stravu, poistenie aj vreckové. Pracoval som s deťmi v centre voľného času. Mal som zabezpečenú aj letenku domov, ale neletel som. Na vlastné náklady, aj vďaka rodičom, som zostal ešte rok. Za ubytovanie a stravu som neskôr pomáhal na farmách v Čile, v jednej neziskovke v Brazílii a aj v jednej komunite v Bolívii.

Domov si sa vrátil aj s poznámkami do cestopisu Na juhoamerickej vlne.

N

ápad vznikol u Matea, ktorému som v Čile strážil opustenú farmu uprostred fjordu. Osem dní som bol odrezaný od civilizácie. Pôvodne som chcel urobiť niečo s fotkami, ale dnes má zrkadlovku takmer každý, tak som si povedal, že napíšem o dobrovoľníctve a couchsurfingu v Južnej Amerike. Dovtedy o tejto téme veľa napísaného nebolo. Človek si môže prečítať, kto ma hostil, aké som mal pocity, či sa mi páčilo a tým istým ľuďom sa ozvať a navštíviť ich.

Patríš medzi sto najaktívnejších využívateľov sociálnej siete Couchsurfing na svete, ktorej členovia si bezplatne ponúkajú nocľah. Čo získavaš popri ušetrených peniazoch?

C

ouchsurfing nie je len o prespaní. Chcem vidieť, ako žijú domáci, spoznať ich kultúru a tradície. V hosteloch človek väčšinou stretáva zahraničných hostí a ja predsa nejdem na druhý kontinent kvôli tomu, aby som tam stretol turistu z Nemecka. Ak v nejakom meste nemám gauč, strávim tam maximálne jednu noc. Čo sa týka tej štatistiky, na príslušnej webovej stránke sú profily, kde ľudia po skúsenostiach s ubytovaním píšu referencie. Ak oslovíte niekoho s dvadsiatimi pozitívnymi referenciami, nemáte sa čoho báť. Ja osobne som strávil vyše päťsto nocí v dvesto domácnostiach.

V kirgizskej jurte


VOR HO

OR V

HOVOR ROZ

RO Z

CEST VATEĽ

ROZ HO

Dobrodruh Michal Knitl na l'adovci Južný Inylcˇ ek, Kirgizsko

86 Po Južnej Amerike nasledovalo ďalších pätnásť mesiacov v Ázii. Kadiaľ viedli tvoje kroky?

domy, žiadna elektrina, zopár zvierat, pôda a široko-ďaleko nič iné. Čo sa týka Kábulu, odkedy tam prišli Američania, Afganci majú veľké nákupné centrá aj s typickým jedlom z USA.

N

Kde si spal, podľa čoho si sa orientoval? A vôbec, nemal si strach?

aprieč Bulharskom, Tureckom, Gruzínskom, Arménskom, Náhorným Karabachom, Iránom, Turkmenistanom, Uzbekistanom do trojice stredoázijských republík – Kirgizska, Tadžikistanu a Afganistanu, odkiaľ som pokračoval ďalej cez Indiu, Nepál až do Bangladéša. Peši som prešiel približne 1 700 kilometrov. Celkové náklady vrátane víz predstavovali 4 100 eur.

Expedíciu dokumentuješ v knihách Hodvábny vietor a Farebný svet. Dej prvej menovanej končí v Strednej Ázii. Nemal si občas pocit, že v tomto kúte sveta zastal čas?

D

o Afganistanu som celú cestu absolvoval po zemi. V prvých usadlostiach po prechode tadžicko-afganskej hranice to naozaj vyzeralo ako v stredoveku. Hlinená cesta, hlinené

N

epoužívam GPS, v teréne mi poslúžili staré sovietske mapy. Prespával som hlavne v stane alebo v príbytkoch pastierskych rodín. Keď spätne zohľadním, kde som bol, musím uznať, že rodičia mali právom obavy. Ísť cez Pamír sám peši dvesto kilometrov s tým, že možno niekoho stretnem, asi nie je normálne. Ale vtedy mi to pripadalo ako dobrý nápad. Domácich som stretol na pastvinách so zvieratami priemerne raz za deň. Ľudia v tejto oblasti trú biedu a dodnes s nostalgiou spomínajú na sovietske časy. Mal som aj šťastie. Počas osemnásťdňovej túry na ľadovci Južný Inylček v pohorí Ťanšan, na ktorej som bol s ďalšími dvoma Slovákmi, som síce v ruksaku niesol ovsené vločky, sušené ovocie, veľké kirgizské


CEST VATEĽ

87

Svadba v Indii

chleby, jeden a pol kila nutely, zeleninu, cestoviny či konzervy tuniaka, no nebyť vracajúcich sa ruských horolezcov, ktorí nám v základnom tábore pod štítom Pik Pobeda dali zvyšné zásoby zaváraného mäsa, boli by sme počas posledných dní asi trošku hladní... V hlavnom meste Afganistanu ma prichýlili Slováci z organizácie Človek v ohrození.

Skús pomenovať zopár tvojich ázijských NAJ.

N

ajpohostinnejší ľudia, akých som kedy stretol, sú Iránci. Najmilšie prekvapenie na mňa čakalo v Gruzínsku. Zdalo sa mi, že v tej krajine je všetko iné. Majú vlastnú abecedu, jazyk, dokonca aj zvláštny dlhý a úzky chlieb. Za najsilnejší zážitok považujem pozvanie na tradičnú indickú svadbu. Na najvyššiu horu – do šesťtisícovej výšky som po sutine vyliezol v Nepále oproti severnej stene Kančendžongy.

S kým najradšej cestuješ?

V

určitom čase som prestal riešiť, kto pôjde so mnou. Aj tak na cestách väčšinou nejakého kamoša stretnem, alebo nájdem. Hľadať človeka, ktorý by len tak išiel na rok do sveta nie je ľahké, a takého, čo cestuje rovnakým štýlom ako ja, už vôbec nie.

Čo nesmie chýbať v tvojom ruksaku?

S

pacák, karimatka a nepremokavé oblečenie. V budúcnosti by som sa chcel naučiť odľahčiť náklad. Lebo tých tridsať kilogramov, ktoré som nosil v Ázii, bolo šialených. Myslel som si, že všetko je potrebné. Na druhej strane, aj keby týždeň bolo dvadsať pod nulou, tak prežijem.

Je pre teba dôležitejšia cesta alebo cieľ?

K

eď som išiel do Ázie, cieľom bolo byť na ceste. ■


2-51 november BREJK:BREJK master NEW

9/23/10

10:45 AM

Strรกnka 18


2-51 november BREJK:BREJK master NEW

9/23/10

10:45 AM

Stránka 19

Na konci sveta Pôvodní obyvatelia kmeňov Mapuche, jazerá, fjordy, vulkány, ľadovce, vždyzelené lesy, tisícročné stromy, to všetko skrýva severná časť čílskej Patagónie, od Pucónu po Villu O’Higgins. Autor: Michal KNITL Foto: autor, profimedia.sk

P

olovica augusta, kalendárne je zima. Iba blázon cestuje po Patagónii. Nad horským mestečkom Pucón, ktorý je centrom regionálneho turizmu a nachádza sa približne v strede tejto dlhokánskej krajiny, sa vzpína vulkán Villarrica. Agentúry ponúkajú jeho zdolanie, ba dokonca jazdu na snouborde pri jeho zostupe. Vrchol je v oblakoch už niekoľko dní, výlet sa ruší. Národný park Huerquehue: Lokálnym autobusom sa skoro ráno presúvam k bránam parku. Začalo snežiť. Ľudí nikde. Po príchode do parku som zistil, že pri jazere je ubytovňa, Hospedaje El Rincon. Prespať sa dalo za ľudových tritisíc pesos (štyri eurá). O chatu sa starala Jocelin s manželom. Bývajú tu so synom Nachitom, prváčikom na základnej škole. Cez týždeň ostávajú u starých rodičov v Pucóne, kam malý chodí do školy, a víkendy trávia spolu v parku. Iba jej manžel žije v parku celoročne. Stará sa o ostatné chaty, ktoré tu ľudia majú a prichádzajú iba v lete alebo na víkendy. Keď som sa dozvedel, že som prvý návštevník od apríla, ani veriť sa mi nechcelo. „Táto zima je veľmi slabá. Minulý rok

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov odlišný od nášho.

o tomto čase sme mali všade viac ako meter snehu a tri týždne sme boli odrezaní od sveta,“ rozprávala Jocelin. Ráno sa budím, vonku opäť zamračené, v chate chladno. Pomaly začínam šliapať jediným vyšliapaným chodníkom k vodopádom a trom vyššie položeným jazerám. Bolo pod nulou. Vodopády po ceste prekypovali krásou. Voda sa valila po skalách dole, veľká masa kvapiek letela vzduchom a pristávala na najbližších kríkoch, kde zamŕzala. Po dvoch hodinách som prišiel k prvému jazeru. Časť bola zahalená v hmle, ktorá sa po chvíli rozplynula. Ocitol som sa v malebnej prírode, nádhernom zasneženom lese, kde slniečko svietilo. V diaľke, na úpätí kopcov, rástli araukárie.

Španieli sem nedošli: Počas dvoch týždňoch pomáhania piatim novousadlíkom zo Santiaga na farme neďaleko dedinky Melipeuco som spoznával život pôvodných obyvateľov Mapuche. Väčšina ľudí žije zo štátnej podpory. Veľa práce nie je. Keď prišli, veľa ľudí sa pýtalo na prácu. Jedného dňa prišiel päťdesiatročný dedinčan, zložil klobúk a začal s pozdravením „Don Samuel“. Až po prvej zime v jednoduchej drevenej chalúpke a stanoch domáci pochopili, že prišelci to myslia vážne. Rozdiel medzi ľuďmi z dediny a mesta je obrovský. Časť dedinčanov sú Mapuche, pôvodní obyvatelia. Kedysi boli diskriminovaní, dnes dostávajú štátnu podporu. V minulosti španielski kolonizátori obsadili severnejšie i južnejšie oblasti, ale na územia kmeňov Mapuche sa nedostali. Po oslobodení a vzniku Čile žili kmene Mapuche stále na svojom území. Až jedného dňa prišli čilské vojská a začali im brať územie pre neskorší predaj domácim a zahraničným investorom. Mapuche boli vytlačení na menej ako päť percent svojho pôvodného územia. Pôdu zaberali rôznymi spôsobmi. Či už v dávnej minulosti vojskom a násilným presunom, alebo v posledných rokoch predajom pozemkov, keď napríklad domácich opili, tí podpísali papiere a nový majiteľ oplotil pozemky. Polícia nepomohla a konflikty sa vyostrovali. To sa dialo počas celého dvadsiateho storočia až do roku 1989, keď vláda po diktatúre Pinocheta ustanovila rôzne podporné programy a granty, ktoré pôvodným obyvateľom nielenže pomáhajú, ale ich aj nepriamo potláčajú proti vzburám a umlčujú. Ak


2-51 november BREJK:BREJK master NEW

totiž protestujú a „robia problémy“, žiadne peniaze nedostanú. V celom údolí Melipeuca žijú ľudia pôvodom Mapuche na úpätí kopcov. Žijú na ťažko dostupných miestach, kam boli vytlačení. Dnes sú jednými z najchudobnejších obyvateľov Čile. Živia sa najmä poľnohospodárstvom. Žatvu má pre dedinčanov na starosti Ramon. Nemá však stroj, ktorý sa pripevňuje za traktor. Dosiaľ ho ľudia prenajímali z mesta. Platí sa v naturáliách. Päť a pol percenta pre majiteľa traktora Ramona za prácu, päť a pol percenta pre prenajímateľa. Ten má obilie bez práce. Novousadlíci rozbehli kampaň za nákup spoločného stroja. Neskôr by radi založili fond, z ktorého by sa kupovali ďalšie stroje pre všetkých. Všetkým sa myšlienka páči. „Sú ľudia, čo nemajú čas a chcú peniaze, a tí, čo majú čas a nikam sa neponáhľajú,“ povedal Raul pri mojom príchode. Aj Sami spomenul, že keď dostali mail od Slováka, čo nechce platiť za hostel, ale spoznať kultúru a ľudí, povedali si: „Jasné“. Babka z Považia:Raul, vyštudovaný architekt, si zaspomínal na časy, keď mal dvadsať rokov a išiel cestovať po Európe. Navštívil aj Slovensko. Na Bratislavu a Nové Mesto nad Váhom, odkiaľ pochádza jeho babka a kde prespával u rodiny jej známych, spomínal s neuveriteľnými zážitkami: „Prišiel som vo veľmi výnimočnom období, dva mesiace po revolúcii v roku 1989. Sledoval som, ako ľudia reagovali, všetko sa menilo a ako keby ľudia

9/23/10

10:46 AM

Stránka 20

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov odlišný od nášho.

slobodu iba spoznávali. Ľudia nevedeli, čo robiť.“ Zážitok na celý život. Raulove slová potvrdzujú, že nové miesto a úplne iný spôsob života ponúkajú nový pohľad na svet: „Ľudia si požičiavajú od banky a pracujú dvadsať rokov len na to, aby bývali a splatili byt. Ja tu za jeden-dva roky postavím dom vlastnými rukami a považujú ma za šialeného.“ Život na dedine je pokojnejší a bohatší na duchu. Človek je sám sebe pánom a aj keď sú vzhľadom na počasie dobré aj zlé časy, vidieť oveľa väčšiu pokoru a skromnosť. Pred mojím odchodom Sami oslavoval narodeniny. Domáci grilovali prasiatko, veľká slávnosť. Na návšteve bola aj suseda Miriam, ktorú som už predtým niekoľkokrát stretol. Aj keď vedela, že som zo Slovenska, prekvapene sa opýtala: „To si išiel takú dlhú cestu na toto miesto?“

Dominantný vulkán: Tristo kilometrov južnejšie je Národný park Vicente Perez Rosales, ktorému dominuje vulkán Osorno. Z oboch strán je obklopený jazerami. Jazero je na východe prepojené s Argentínou lodnou dopravou. Vulkán bol v hmle a oblakoch, ktoré ešte zväčšovali túžbu ho vidieť. Malé vodopády v blízkosti mali vďaka zimnému obdobiu veľa vody, ktorá sa rútila obrovskou rýchlosťou pomedzi veľké kamene. „V noci zvyčajne prší a cez deň je pekne, bez zrážok,“ povedal ráno domáci. Mal pravdu. Hory tu majú pekné zvyky. Z Petrohué som šliapal severne popri jazere, prekračoval prastaré sopečné jazyky a sopečné dráhy, nachádzal miesta so značnou eróziou, ktorá vytvorila roklinu s dvoma vodopádmi. Chodník stúpal stále vyššie. Obišiel som štvrtinu vulkánu a prechádzal sa po prvých stopách snehu. Už som veľakrát myslel, že o chvíľu budem vychutnávať pohľad na druhé údolie, ale stúpanie sa nekončilo. Až na druhý deň ráno sa ukázal vulkán Osorno v plnej kráse. Trojtisícročné stromy: V oblasti Puerto Montt nájdete hneď niekoľko národných parkov. Jedným z nich je Alerce Andino. Vedú doň dve cesty – zo severu a z juhu. Bol september. Zima sa končila, cez deň bolo aj pätnásť stupňov. Z obidvoch dedín je potrebné do parku prešliapať osem kilometrov, autobusy idú k bráne parku iba v lete. Už prvé kilometre po Carretere Austral boli nádherné. Malé dedinky, krásne hory a pobre-


2-51 november BREJK:BREJK master NEW

9/23/10

10:46 AM

Stránka 21

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

žie spojené od Puerta Montt až po Villu O’Higgins. Cesta dlhá vyše tisíc kilometrov, pár trajektov a takmer všetko prašná cesta. Popri ceste do parku žijú ľudia v chalúpkach, pestujú zeleninu a chovajú zvieratká. Tí, čo nerobia ani jedno, ani druhé a ani rybolov, väčšinou chodia pracovať do Puerta Montt. Keď ide človek do parku, patrilo by sa ohlásiť. Normálne ma myklo, keď sa zrazu v búdke, okolo ktorej som išiel druhýkrát, zobudil strážca parku. „Stanovanie v parku je v zime zakázané. Kúsok nižšie pri rieke je prázdny súkromný kemping. Tam sa môžeš zložiť,“ povedal. Noc bola chladná, steny stanu mali námrazu. Jediným chodníkom som začal stúpať k jazeru vzdialenému desať kilometrov. Potôčik mal viac vody ako zvyčajne, preskakoval som z jednej strany na druhú. Bujná príroda, krásne sviežozelené farby, množstvo húštiny a machu, uzučký chodník a jazero na konci. Stromy vynárajúce sa spod hladiny boli mladé, svieže, plné života. Voda priezračne čistá, vrcholky kopcov všade vôkol. Po ceste hore som videl vodopád a jeden veľký alerce. Večnezelený strom, po ktorom je tento park pomenovaný. V parku je

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov troc odlišný od nášho.

ich niekoľko, čo majú dva až tritisíc rokov. Majestátny pohľad. Kmeň má vysoký. Veľmi vysoký. Vetvy začínajú až vo veľkej výške. Celá túra aj s návratom trvala iba šesť hodín. Stopom a autobusom ma cesty zaviedli do dedinky Hornopirén. V zajatí pumy: Chcete zistiť, ako ďaleko je Národný park Hornopirén? Ako sa tam dostať? Nikto vám nič presné nepovie, turistické informácie sú zatvorené. Inštrukcie domácich boli jednoduché: „Treba ísť stále rovno desať až osemnásť kilometrov, päť až sedem hodín k bránam parku.“ Nad mestom sa vypína sopka rovnakého mena. Meria vyše 1 500 metrov, jej vrchol pokrýva sneh. Po hodine šliapania ma dobehol Juan. Momentálne je na vojenskej službe. Išiel navštíviť svojho otca, ktorý pracuje na farme. Rozprával o okolí, ako aj o ľadovci, ktorý je vzdialený iba hodinu a pol od jazera v parku. Predstavil mi otca i súrodencov. Jeho brat Jaime išiel na ryby a ukázal mi kúsok cesty k hlavnému stúpaniu. Vyššie v údolí žije už iba jedna rodina, normálne je tu Juan starší cez týždeň sám. Preskakovali sme množstvo potôčikov, išli rôzny-

21


2-51 november BREJK:BREJK master NEW

mi chodníkmi a až neskôr som si uvedomil, že cesta pre autá sa končí pri ich dome. „Sú to ešte také štyri hodiny do kopca,“ povedali. Spomenuli aj pumu. Na rozdiel od predchádzajúceho parku mi povedali, že je nebezpečná. Chodník je značený a strážca parku by tam mal byť každý deň, aj keď to nehovorili s veľkým presvedčením. Stúpanie sa prudko začalo po veľkých balvanoch. Spletitá sieť chodníkov, ktoré sa stále spájali a rozpájali v hustom lese, neponúkala veľa možností na stanovanie. Ako som sa dostával vyššie, objavil sa prvý sneh a v ňom stopy, ktoré viedli až k jazeru a stanici parku. Až neskôr som si začal uvedomovať nebezpečenstvo pumy, po španielsky leon, ako aj to, že v stopách sa začali objavovať listy stromov. Bolo mi čoraz jasnejšie, že hore nikoho niet. Všade bolo tridsať centimetrov stvrdnutého snehu a stanovanie nereálne. Dvadsať minút pred štvrtou som prišiel na miesto. Nádherné jazero obklopené zasneženými strmými svahmi hôr, les pokrytý snehom a chata národného parku, v ktorej nikto nebol. Bol na nej iba papier s oznamom: „Strážca tu býva v januári a februári.“ Nechápal som, prečo mi v Puerte Montt dávali mapku parku s tým, že tam môžem ísť. Našťastie, bola tu jedna malá chatka, ktorej brána sa dala podliezť a stala sa mojím domovom. V strede bolo ohnisko, pár hrncov a trošku dreva. My-

9/23/10

10:46 AM

Stránka 22

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov odlišný od nášho.

šlienka ísť ďalej náhle upadla. Onedlho som sa začal cítiť ako v zajatí pumy. Na druhý deň pred druhou som prišiel k farme, kde Juan pracuje. Pohostili ma domácim chlebom, pan amasadom, s masielkom a výbornou polievkou. Pýtal som sa aj na pumu, keďže som o nej veľa nevedel. Z ich rozprávania som mal pocit, že sa správa asi ako medveď u nás. Keď je viac ľudí spolu, neurobí nič. Keď išla počas minulého leta uprostred sezóny jedna turistka s ruksakom rýchlejšie ako skupina, našli ju roztrhanú. Nemala šancu. Puma je hnedej farby, vysoká po kolená, ak nie ešte menšieho vzrastu a má výrazný zápach, ako prasa. Občas sa stane, že si prinesie do lesa ovečku.

Počas zimy schádza pre potravu nižšie. Juanova žena rozprávala, ako jedného dňa išla ponad dom. Pes sklopil uši a dal sa do brániacej pozície. Ocitli sa na mieste, kde puma išla predtým. V tú noc psy brechali a Juan starší ráno spomínal, že jedna puma bola v blízkosti, pri susedovi. Ostrov Chiloé: Kým oblasť Puerta Montt je známa rozmachom rybolovu, na ostrove Chiloé sú atrakciou starodávne palafitos, domy s drevenými kolmi. Výška prílivu je osem metrov, a tak ľudia v minulosti mali čerstvé ryby a trh na jednom mieste. Dnes už sú všetky domčeky prerobené na reštaurácie a ubytovanie pre turistov. Ich duch tu však ostal.


2-51 november BREJK:BREJK master NEW

9/23/10

10:46 AM

Stránka 23

na cestách Klenot ostrova je jeho západné pobrežie – široké nekončiace pláže s hrubým tmavým pieskom, piesočné duny, útesy. Ľudí v týchto oblastiach býva minimálne. Z dedinky Cucao vedie stúpanie severne, smerom do Národného parku Chiloé. Po dvoch útesoch, na ktorých bývajú ľudia a oddeľovala ich pláž, prechádzam na malú pláň s opusteným domom. Po vystúpení na vrchol útesu mi pred očami zažiaril raj, takmer raj – nádherná planina, lúka, kde sa voľne pásli ovce a kone, burácajúce vlny, čo narážajú na skalnaté útesy, oceán a omračujúco smaragdová zeleň. Kráčam po pláži, posledné dve hodiny ani nohy, a tu zrazu rodinka sediaca na piesku a obeduje kraby. Za nimi hučala veľká rieka so spadnutým mostom, za ktorým sa začína Národný park. Po prieskume rieky mi Juan povedal, že ak chcem ísť na druhú stranu, najlepšie je o siedmej ráno, keď je odliv, a okolo piatej sa môžem vrátiť. Ráno vstávam, ale voda bola vysoko. Keď Juan počul, že sa nedalo prekročiť, povedal, že ma odvezie na bote na druhú stranu. Nevidel som tam žiadny čln ani nič iné. Prostriedok, ktorým sme išli, bol veľmi vtipný – desať malých úzkych drevených dosiek spojených do štvorca a na jeho rohoch boli pripevnené veľké kusy polystyrénu. Pomaly sme nastúpili a lanom pripevneným na oboch brehoch sa posúvali.

Ocitol som sa v divokom lese, kríky a stromy všetkých druhov, potôčiky a popadané mostíky, vyše tridsaťmetrové stromy arrayan. Vidieť, že už dávnejšie tadiaľto neprešla ľudská noha. Po trištvrte hodine sa otáčam. Potôčik si to valil po chodníku, stromy popadané, nebolo inej možnosti. Po návrate sa rozprávam s Juanom. So ženou budujú dve chaty na pláži, ktoré budú v lete slúžiť turistom. Stavba im trvá celý rok. Ponúkam ich poslednými kúskami čokolády, Juanovi veľmi chutí a asi ju už dlho neochutnal. „V opustenom dome na kopci bývala moja mama, no dnes sme jediní, ktorí ostali bývať v týchto končinách,“ prezradil. Večer som sa na útes vrátil. Po postavení stanu mi Juanova žena zamávala, išla pozrieť kone pasúce sa v ohrade na južnom svahu útesu. Nádherný pocit pozdravenia od ľudí, ktorých predkovia tu žili. Patagonia sin represas: Jedna z najvážnejších tém obyvateľov Čile je využívanie obnoviteľných zdrojov energie v Patagónii. V priebehu posledných desaťročí čilská vláda sprivatizovala veľké množstvo riek v divokej prírode, stovky kilometrov od civilizácie, na miestach, kde žije pár pôvodných obyvateľov. Spoločnosti chcú vybudovať päť obrovských vodných priehrad, zaplaviť celé údolia a postaviť tisíce kilometrov elektrického vedenia. Ľuďom sa

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov odlišný od nášho.

to nepáči a vznikla iniciatíva Patagonia sin represas, Patagónia bez priehrad. Nájdu sa však aj ľudia, ktorí myslia na prírodu. Jedným z nich je Douglas Tompkins, ktorý kúpil osemtisícsto štvorcových kilometrov divočiny, čo je približne šestina Slovenska, na území Argentíny a Čile. Veľká časť územia sa vďaka jeho iniciatíve stala národným parkom a bojuje za zachovanie prírody. Predsa ustupuje: Ľadovce tvoria neoddeliteľnú súčasť celej Patagónie. Ich plocha sa z roka na rok zmenšuje. Najvýraznejšie, až dva metre za rok, ľadovec ustúpi v lagúne San Rafael, najsevernejšom mieste na južnej polo-


2-51 november BREJK:BREJK master NEW

9/23/10

10:46 AM

Stránka 24

guli, kde sa kolmou stenou vysokou vyše štyridsať metrov končí vo fjorde. Lagúnu objavili koncom 17. storočia, keď sa fjordom plavili prví moreplavci. Ľadovec nedosahoval ani po more. Menej ako o sto rokov neskôr ďalšia výprava zistila, že sa neuveriteľne rozrástol a pokrýval väčšinu lagúny. Dnes ustúpi o neuveriteľných dvesto metrov ročne. O niekoľko rokov sa už možno bude na tieto plavby iba spomínať. Jeho zemepisná dĺžka 46° by na severnej pologuli predstavovala miesto v oblasti Balatonu alebo Nantes na západnom francúzskom pobreží. Na loď nastupujem v Puerto Chacabuco. Ďalšie ráno prichádzame do lagúny. Ľadovec sa dal pozorovať z diaľky. Neskôr sme sa v malých člnoch plavili bližšie okolo veľkých ľadovcových krýh najrôznejších farieb. Od bielej po jasnomodrú. Ľad, v ktorom nebola ani bublinka vzduchu. Plavili sme sa až po hladinu posiatu kusmi ľadovca. Podával sa Jack Daniels alebo po domácom Juanito Caminador, s ľadom priamo z plávajúceho ľadovca.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Zíde sa vedieť Na vstup do Čile na menej ako deväťdesiat dní občania Slovenskej republiky nepotrebujú víza. Pri dlhšom pobyte si pred vycestovaním zistite podmienky na získanie víz. Z vlastnej skúsenosti viem, že stačí deň pred vypršaním víz vycestovať na hranicu s Argentínou a dať si pas opečiatkovať obidvoma colníkmi. Čilský colník ma požiadal, aby som nasledujúci deň išiel na úrad v meste, do ktorého som sa vracal. Na úrade som mal ukázať doklady, že mám finančné prostriedky na dlhší pobyt, ale keď sa dopočul, že by som rád ostal iba desať dní, dal mi pečiatku a na papierik napísal, že môžem ostať mesiac. Slovenská republika má v Južnej Amerike veľvyslanectvá v mestách Buenos Aires (Argentína) a Brasilia

24

(Brazília). Mena je čilské peso, ceny sú u nich trochu nižšie ako na Slovensku. V národných parkoch na juhu krajiny a v lyžiarskych strediskách je najdrahšie. Voda z vodovodu je pitná, žiadne očkovanie nie je povinné. Podnebie Čile je veľmi rôznorodé, tak ako celá krajina. Vzdušná vzdialenosť od severu na juh je vyše štyritisíctristo kilometrov, priemerná šírka stosedemdesiatpäť kilometrov. Púšť a náhorná plošina na severe až po večnezelené lesy v strede a ľadovce na juhu krajiny. Najlepšie obdobie na návštevu Patagónie je november až marec, obdobie leta na južnej pologuli. Do väčšiny národných parkov sa platí vstupné, ak však človek príde pred ôsmou hodinou ráno, je veľká

šanca, že sa dostane zadarmo. Stanovanie je oficiálne dovolené iba na vyznačených miestach, na niektorých miestach zadarmo, v niektorých parkoch spoplatnené. Okrem hotelov a hostelov sú v Čile rodinné

ubytovne, hospedaje, ktoré sú lacnejšie a človek je bližšie domácim ľuďom, ktorí často hovoria iba po španielsky. Kúrenie je iba v drahých hoteloch. Kultúre sa môžete dostať pod kožu prostredníctvom sietí ľudí, hostiteľov a hosťov, na stránke www.couchsurfing.org alebo www.hospitalityclub.org, kde máte možnosť vidieť, ako žijú, čo robia, pričom všetko je dobrovoľné. Najbežnejší dopravný prostriedok je autobus. Na niektorých miestach, napríklad od Coyhaique do Villa O’Higgins, premávajú iba dvakrát do týždňa. Vlaky sú iba na veľmi malých úsekoch na severe krajiny pri hranici s Bolíviou, miestne lety zabezpečuje LAN Chile. Stopovanie je bezpečné, ale na Careterre Austral je premávka veľmi slabá.

Careterra Austral: Tisíckilometrová cesta, jedna z najlepších vecí, aké sa podľa domácich za diktatúry Pinocheta urobili. Spojila sever s juhom. Ľudí, ktorí boli úplne odrezaní od sveta. Až v roku 2000 prašná cesta prišla do dedinky Villa O’Higgins, posledného bydliska obyvateľov, obklopených horami z oboch strán a ľadovcovým jazerom na juhu. Iba veľmi málo kilometrov ciest je vyasfaltovaných. Autobus južne od Coyhaique, neďaleko jazera General Carrera, druhého najväčšieho na juhoamerickom kontinente, blízko ktorého sa nachádza posledný hraničný prechod s Argentínou, chodí iba dvakrát do týždňa. Áut ubúda. Nasledujú stovky kilometrov dlhé a široké údolia, V nich sa striedajú močiare, jazerá, svieži mladý les, ako aj pustatina s mŕtvymi stromami. Zomreli pod vulkanickým prachom, ktorý explodoval z vulkánu Jackson v roku 1991. Ten, tak ako Chaitén v roku 2008, lávu nepriniesol. Vulkanický prach pokryl celú oblasť vrátane časti Argentíny a vo viacerých aspektoch je oveľa ničivejší. Explózia však bola menšieho charakteru. Cesta je prašná, ak ide auto oproti, treba sa uhýbať. Ešte pred pár rokmi bola Villa O’Higgins koniec sveta. Dnes už sedem rokov premáva loď cez jazero rovnakého mena a umožňuje prejsť do argentínskeho Národného parku Los Glaciares. O ňom však inokedy.


Benkovské (školské) noviny (2011)


1-51 feb 11:BREJK master NEW

12/14/10

2:44 PM

Strรกnka 16


1-51 feb 11:BREJK master NEW

12/14/10

2:44 PM

Stránka 17

Kde sa vrany otáčajú na sever Vrcholy, ktoré sú snom horolezcov. Túry trvajúce týždeň. Ľadovce dlhé stovky kilometrov. Miesta, kam sa plavili Darwin a Fernão de Magalhães. Údolia, kde vietor duje závratnou rýchlosťou. Vitajte na Ohňovej zemi. Autor: Michal KNITL Foto: autor, profimedia.sk


1-51 feb 11:BREJK master NEW

12/14/10

2:44 PM

Stránka 18

H

ranicu Čile a Argentíny som sa rozhodol prekročiť na jednom z najmenej tradičných miest. Z dedinky Villa O’Higgins beriem loď na druhú stranu jazera rovnakého mena. Tam sa nachádza čilská hranica Candelario Mancilla. Hranica Argentíny je vzdialená dvadsaťjeden kilometrov a vedie údolím, kde vietor fúka takmer stále. Colník pozerajúci futbal a jeho kolega miesiaci chlieb sa len tak čudovali, odkiaľ som sa vzal. Colnica je hneď pri Lago del Desierto. Šliapať ďalších päť hodín s dvadsaťpäťkilogramovým ruksakom sa mi tento ani nasledujúci deň veľmi nechcelo. Colník sa cez vysielačku opýtal, či príde loď, ktorá mala chodiť pravidelne. Prišla a ako neskôr vysvitlo, iba po mňa. Chlapov som trošku sklamal, že som nemal argentínske pesos. Keďže som išiel z Čile, mal som iba čilské a zmenárne posledné tri dni v dedinkách neboli. Cenu som vedel v čilských pesos, a keď mi povedali, že je to jedenapolkrát toľko, zrazu som nevedel, či si vymýšľajú, alebo ma v Čile zle informovali. Po postávaní pred loďou sme sa napokon dohodli. „Daj nám toľko, koľko si si myslel, že to bude stáť,“ oznámili mi. Veľa možností im neostávalo. Bolo už takmer sedem hodín večer, autobusu niet až do ďalšieho poludnia. Mal som veľké šťastie. Prišlo auto, ktoré sa po chvíli vracalo. Zobrali ma na rázcestie, kde sa začínala túra do údolia, odkiaľ sa lezie na severnú stranu Fitz Roya. Len tesne pred zotmením som našiel akýsi „nocľah“ medzi stromami, ktorý lemoval toto široké údolie. Vietor silnel a celou šírkou údolia dul tak silno, ako som dosiaľ nezažil. Zaspal som v priebehu pár sekúnd, priamo v Národnom parku Los Glaciares. Slovenský prvovýstup: Po búrke je vždy krásne. Slnečné ráno a nádherné hory vôkol. Po dvoch až troch hodinách prichádzam do kempu Piedra del Fraile, odkiaľ stúpam po chodníku hore kopcom po ľavej strane. Strmé stúpanie, začínajúca únava, sneh a čím idem vyššie, tým je vietor silnejší. Spoza mrakov sa začal vynárať majestátny Fitz Roy s úžasnou pastelovou až trošku dočervena sfarbenou stenou. Sen a cieľ mnohých horolezcov. Vietor vyše sto kilometrov za hodinu neposkytuje veľa možností na lezenie. Expedície tu často čakajú týždne až mesiace, aby si mohli zaliezť. Fitz Roy i Cerro Torre majú steny vysoké okolo osemsto metrov. Ako mi domáci, čo si práve odložili veci na lezenie pod skalu pri Paso del

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u ncov trochu odlišný od nášho.

A predsa sa topí: Niekoľko hodín cesty autobusom, na južnom konci Národného parku Los Glaciares sa nachádza známy ľadovec. Ľadovcov som videl za posledný mesiac neúrekom. No ani jeden nebol pri brehu taký mohutný a vysoký a kde chodník vedie tak blízko, že môžete počúvať praskajúce ľady na okrajoch aj vnútri ľadovca. Perito Moreno je ako jediný známy tým, že sa ešte stále zväčšuje. A možno jeden z mála takých prístupVšetko zarovnané: Význam krásy je u ncov trochu odlišný od nášho.

18

Quadrato, povedali, je to na dva dni. Aj keď ostávajú na mieste dva týždne, neveria, že by mali také šťastie na počasie, aby ho zdolali. V informačnom centre v dedinke El Chaltén, odkiaľ väčšina ľudí prichádza do Národného parku, som mal nádherný pocit. Keď som študoval trasy prvovýstupov na Fitz Roy, našiel som cestu Eslovaca v zložení Michal Orolín, Vladimír Petrík a Róbert Gálfy z roku 1983. Z dediny vedie niekoľko chodníkov. Jedna z najkrajších túr smeruje k Lagune Torre s nádhernou horou Cerro Torre. Jazero, ľadovec a prekrásna scenéria.


1-51 feb 11:BREJK master NEW

12/14/10

2:44 PM

Stránka 19

Rady na cesty Na vstup do Argentíny na menej ako deväťdesiat dní občania Slovenskej republiky víza nepotrebujú. Pri dlhšom pobyte si treba zistiť podmienky víz pred vycestovaním. Pre ľudí, ktorí radi cestujú, môže byť jednoduchšie každé tri mesiace vycestovať do inej krajiny a do Argentíny sa vrátiť. V Buenos Aires máme veľvyslanectvo. Nový pas vám vystavia za tri mesiace. Pri odcudzení sa dá oveľa rýchlejšie. Mena je argentínske peso. Ceny sú vo všeobecnosti o čosi lacnejšie ako na Slovensku. Za najdrahšie mesto sa považuje El Calafate pri ľadovci Perito Moreno. Sever krajiny pri hranici s Bolíviou je lacnejší ako Patagónia. Značkové outdoorové oblečenie stojí rovnako ako na Slovensku. Voda z vodovodu je pitná, žiadne očkovanie nie je povinné. Argentína hraničí s Uruguajom, do ktorého sa dá najlepšie dostať loďou z Buenos Aires. Pri vodopádoch Iguazú je hranica s Paraguajom a Brazíliou. Hranica s Čile sa tiahne pozdĺž Kor-

diller na západe – od vinárskeho regiónu Mendoza po Patagóniu. Na severozápade sa začína náhorná pláň, ktorá pokračuje

v Bolívii. Najlepšie obdobie na návštevu Patagónie je november až marec, obdobie leta na južnej pologuli. Na pozorovanie veľrýb na polostrove Valdez sa odporúča júl až november, sever Ar-

gentíny pri hranici s Bolíviou je možné navštíviť celoročne, ale najlepšie od apríla do novembra, po dvoj- až trojmesačnom dažďovom období, ktoré však nie je príliš „búrkové“. Do niektorých národných parkov sa vstupné platí (ľadovec Perito Moreno, Tierra del Fuego), do iných nie (Národný park Los Glaciares pri dedinke Chaltén, Bariloche). Stanovanie je oficiálne dovolené iba na vyznačených miestach, ktoré sú zvyčajne zadarmo. Najbežnejší dopravný prostriedok je autobus. Časy odchodov autobusov sú dostupné aj na stránke: . Retiro je hlavná stanica v Buenos Aires. Cesta z Buenos Aires do Ushuaie trvá približne päťdesiat hodín a stojí osemsto pesos, čo je stopäťdesiat eur (s prestupom v Rio Gallegos). Druhá, rýchlejšia, ale drahšia možnosť je letieť s linkami Aerolineas Argentinas alebo LADE. Loď z Ushuaie, ako aj lietadlo z Punta Arenas do Puerta Williams stojí stotridsať dolárov jednosmerne.

ných. Pravda však je, že každé dva až tri roky sa predná časť ľadovca pod tlakom vody zrúti a začína rásť znovu. Tiahne sa z masívneho Campo Hielo Sur a končí sa pri výbežku, ktorým oddeľuje dve jazerá. Ako ľad rastie a hrubne, hladina menšieho južnejšieho jazera klesá. Tlakom vody severného jazera sa ľadovec začne podmývať. Vytvorí most, ktorý sa neskôr zrúti. Naposledy sa to stalo v júni alebo júli. Prvýkrát sa ľad rúcal v zime. Z fotiek umiestnených na promenáde bolo vidieť, ako sa celý tento proces udial v priebehu dvoch dní. Dážď striedali snehové prehánky a neskôr aj slniečko na chvíľu vykuklo. Sledovať ľadovec by sa dalo aj hodiny. Praskanie, raz za čas aj ulomenie a pád veľkého kusa prednej steny ľadu s obrovským rachotom. Jedinečný zážitok. Keď padne do vody, trvá mu aj niekoľko sekúnd, kým sa opäť objaví na hladine. S vynorením prichádzajú obrovské vlny. Pred niekoľkými rokmi bol priamo pri ľadovci kemping a človek mal predstavenie v podobe praskania ľadu zaručené. Dnes tu nocľah už zakázali a je povolená iba jednodňová návšteva. Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

19


1-51 feb 11:BREJK master NEW

12/14/10

Bobor na Ohňovej zemi: Po celodňovom presune autobusom som sa dostal „na koniec sveta“, do Ushuaie. Celá oblasť je známa najmä vďaka názvu Ohňová zem. Národný park Tierra del Fuego sa nachádza iba pár kilometrov za mestom. Bolo zamračené, miestami prehánky, na hrebeni snehové. Najviac ma v parku prekvapili rozľahlé bobrie priehrady a riečny systém, ktorý si tu bobor vytvoril. A pritom je to tvor, ktorý by tu nemal čo robiť. Doviezli ho počas španielskej kolonizácie. V oblasti nemá prirodzených nepriateľov a úplne mení miestny ekosystém. Tri veže: V Punta Arenas som sa stretol s Patrickom, riaditeľom cestovnej kancelárie. Mal som odporúčanie na možnosť práce v Národnom parku. Aj keď z nej nakoniec nič nebolo, pozval ma do svojej chatky s majestátnym výhľadom na Torres del Paine. Hlavná Patrickova záľuba, ako aj práca, je chytanie rýb. Až tu som sa naučil, čo znamená „fly fishing“, aj keď to bolo iba pre Patricka. Ja som chytal len normálnou udicou. Tri ho-

2:44 PM

Stránka 20

diny sme skúšali a skúšali, aj miesto sme zmenili, no ostali sme bez večere. Zato sme doniesli drevo a nádherný pocit z času stráveného vonku, na úpätí hôr. Ráno som sa vybral k vstupnej bráne parku tak skoro, že tam ešte nebola žiadna kontrola. Začal som sa približovať k majestátnym horám. Na prvý deň som si naložil riadnu dávku. Od vstupu až po Campamento Guardes priamo pri ľadovci Grey. V ruksaku som mal jedla vari na desať dní. Oficiálne bol veľký okruh uzavretý. Na druhý deň som sa išiel pozrieť ďalej v smere okruhu, až po bod, pokiaľ sa dá ísť. Po jedenástich hodinách šliapania v prvý deň som potreboval oddych. Uzávera nebola pre sneh, hoci ho bolo v sedle neúrekom, ale pre jeden žľab, v ktorom ešte nenamontovali reťaze. Ísť na lane s plným ruksakom nie je žiadne potešenie. Strážcovia parku, ako aj dvojčlenné skupinky, čo išli oproti, povedali, že sa to dá. Len si treba dávať pozor. Začínalo sa mračiť a pršať. Topánky už mali čo-to za sebou, prvé diery nedali na seba

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

20


12/14/10

čakať. Napriek tomu, že na nasledujúci deň sa tadeto vybrala skupinka ľudí, do toho strmého kopca a snehu sa mi so všetkým vôbec nechcelo trepať. Radšej som sa popri jazere vybral do Campamento Italiano, aj s Austrálčanom Scottom a Švajčiarkou Sarinou. Počasie sa radikálne menilo. Cez noc začalo pršať a do dvanástej sa zo stanu ani neoplatilo vyjsť. Malá prechádzka na vyhliadku na Torres príliš veľa výhľadov nepriniesla, iba jemný poprašok snehu. Zato malá lavína z protisvahu len tak zadunela. Po dvoch nociach na jednom mieste prišiel čas na zmenu. Campamento base a večerný výbeh na Torres. Miesto je známe predovšetkým červeným sfarbením skál pri východe slnka. Bola to iba taká rozcvička. O štvrtej ráno som išiel opäť hore. Mráčiky boli len na ďalekom východnom horizonte. Prvý slnečný lúč nás so Scottom oblial teplom okolo siedmej ráno. Po pár hodinách spánku predpoludním som sa išiel pozrieť na koniec údolia cez Campamento Japones. Aj tu sa rýchlo menilo počasie.

2:44 PM

Stránka 21

Horolezci si postavili prístrešok a obrovské stany s kuchyňou na nasledujúce tri mesiace. Predchádzajúci deň sa jeden z nich snažil vyniesť materiál pod stenu, no vietor ho tak zvalil na zem, že sa radšej otočil. Človek na Slovensku je zvyknutý, že zdoláva vrcholy, no tu sú štíty také strmé, že všetky chodníky vedú iba údoliami, a tak má otočenú hlavu smerom nahor. Vrcholy sú len pre tých najskúsenejších horolezcov. Stopovanie za zážitkom: Po návrate autobusom do Punta Arenas, v ktorom som sa dozvedel o túre na ostrove Navarino, padlo rozhodnutie. Začal som stopovať späť do Ushuaie, že tam prídem, stopnem loď do Puerta Williams alebo na nejaký ostrov a bude krásne. Po pár minútach ma berie Jorge s mamou, ktorý mal namierené do dedinky Punta Delgada, desať kilometrov za odbočkou do Ushuaie na pätnásty ročník speváckeho festivalu San Gregorio. Konal sa v miestnej telocvični. Prišla celá dedina. Všetci domáci. Nácvik, ako aj tanečné predstavenia boli vý-

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Ľudí tu žije tak málo, že keď som videl na mape usadlosť, ktorú som považoval za malú dedinku, niekedy tam bol iba jeden dom a aj to

opustený

1-51 feb 11:BREJK master NEW

borné. Spevácke talenty všetkých žánrov, väčšina z Punta Arenas. Prespal som v stane vo dvore u Marca, Jorgeho kamaráta. Ráno som napriek pokračujúcemu festivalu stopoval ďalej. Najviac som sa zasekol hneď za trajektom, kde pravidelne chodili autá z lode. Až po troch hodinách ma niekto zobral. Štyri krátke a rýchle stopy ma doviedli na miesto uprostred ničoho. Keď ma tam videl šofér kamióna, ktorý mi predtým povedal, že má zakázané brať stopárov, zastavil a mohol som nastúpiť. Tesne pred večerom sme prišli do Rio Grande. Opäť som skúšal šťastie. Po chvíli zastavil Tomas, domáci gaučo. „Vezmem ťa štyridsať kilometrov na jedinú obrovskú farmu v oblasti, Estancia Viamonte,“ oznámil mi. Vyžaroval z neho obrovský šarm, niečo vnútorne veľmi silné. Nikoho takého som dovtedy nestretol. Hovoril, že je jeden zo siedmich percent, oficiálne z osemdesiatich percent katolíkov, ktorí sa nielenže k náboženstvu hlásia, ale ho aj praktizujú. Farma je obrovská a patrí svokrovi. Jeho žena je piatou generáciou anglickej rodiny a stále doma hovoria po anglicky. Tomasove korene sú francúzske, no nevie ani slovíčko. Jazyk pretrval iba dve generácie. Počas života v odľahlom domčeku prichýlil už veľa stopárov a cyklistov. Výborne sa spalo. Za deň tu skonzumujú až kilo mäsa na osobu! Šunka na raňajky, hovädzia polievka, mäso ako hlavné jedlo a ešte aj na večeru. Len občas majú rybu. V Argentíne je vraj priemer dvesto gramov mäsa na osobu na deň. Poriadna to porcia. Najodľahlejšia túra sveta: Radostné správy, po dostopovaní do Ushuaie sme prišli podvečer. V prístave som našiel turistov, ktorí mi sľúbili odvoz motorovou plachetnicou do Puerta Williams. Robia komerčnú expedíciu na Antarktídu, ale musia sa povinne zastaviť v Čile na opečiatkovanie pasov, pretože turistická časť ľadového kontinentu patrí podľa medzinárodných dohôd práve Čile. V priebehu voľného dňa som toho veľa nenaspal. Stretol som sa s Jeffom z Anglicka a Peetom z Holandska a spolu s nimi som kapitánovi odovzdal pasy. Dozvedáme sa, že vietor je priaznivý nadránom. Budeme vyrážať o tretej ráno. Sledujem vari prvý narodeninový východ slnka v živote. Vietor nám praje, ale slabý. Plavba trvá päť hodín. Počas dvoch hodín čakania na colníkov otvárame vínko. Peet mal iba dva dni voľna, a preto rýchlo vyrazil do hôr. S Jeffom sme sa vyšuchtali spoznávať

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

21


12/14/10

krásy dosiaľ veľmi málo prebádaného turistického okruhu o chvíľku neskôr. Okruh Dientes de Navarino – Zuby ostrova Navarino, na druhej strane kanálu Beagle nás očaroval divočinou, nespútanou krásou a chodníkmi, po ktorých do dnešného dňa prešlo iba veľmi málo ľudí a nie je veľký problém zablúdiť. Čaká nás päťdesiattri kilometrov a štyri sedlá. Zapisujeme sa na policajnej stanici a volíme chodník cez dolinu. Na hrebeň, z ktorého sa neskôr schádza k hornému jazeru, sa nám vôbec nechcelo. Po niekoľkých hodinách jemného stúpania staviame stany medzi spodným a horným jazerom. Zaspávam do dvadsiatich sekúnd. Vstávame na juhoamerický spôsob, vyrážame až o jedenástej. Do sedla stúpame po pár centimetroch snehu a obchádzame zamrznuté jazero. Po prvom sedle sa s Jeffom lúčim. Pomaly klesám a traverzujem. Občas sa na kameňoch objavuje modrá značka. Je vidieť, že chodník, ktorý bol sprístupnený iba pred niekoľkými rokmi, nie je vychodený. Drsná príroda pripomína sever Škandinávie. Sú tu stromčeky veľmi malého vzrastu, najmä machy a lišajníky. O hodinu až dve stanujem pravdepodobne pri Lagune la Escondida. Oddychujem, dopĺňam „vitamíny“ z krupicovej kaše s kakaom a z blízkeho kopčeka sa neviem vynadívať na juh ostrova, ako aj ďalšie ostrovčeky v blízkosti. Prekračujem ďalšie sedlo. Nádherný pohľad do údolia plného jazierok, riečneho systému ovplyvneného životom bobra, strmé suťové svahy, ktorých kamene sú také jemné a podlhovasto zvetrané, že už pri dotyku sa lámu. Pekného miesta na stanovanie niet. Deň si predlžujem, značku strácam. Ráno pozerám jedinú mapu celého ostrova s turistickými chodníkmi, ktorú som zohnal. Aj keď bola mapa malá, formátu A5, zistil som, že ma čakal posledný prechod hrebeňa. Pozerám na hory a určujem miesto, v ktorom by malo byť prekročenie najľahšie. Ani som netušil, koľko malých niekoľkometrových kopčekov bude potrebné zdolávať. Hore a dole, hore a dole. Po vyše hodine nachádzam značku. Najvyššie položené miesta prechodu boli takmer rovné, pripomínajúce malú náhornú plošinu. Na hrebeni je prevýšenie minimálne. Vybral som sa hľadať bod s výhľadom na celý kanál Beagle. Z niekoľkominútového zámeru bola hneď hodina. Silný studený vietor fúkal od mora. Keď som videl svah, po ktorom mala viesť cesta dole, zvolil som druhú alternatívu. Predieram sa hustým lesom. Nachádzam jazero, priam obrovskú priehradu, ktorú tu bobry budovali po desaťročia. Obrovi-

22

2:44 PM

Stránka 22

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Praskanie, raz za čas aj ulomenie a pád veľkého kusa prednej steny ľadu s obrovským rachotom. Jedinečný zážitok. Keď

padne

1-51 feb 11:BREJK master NEW

do vody, trvá mu aj niekoľko sekúnd, kým sa opäť objaví na hladine.

tánske močiare, kde prúd malého potôčika bobor natoľko ovplyvnil, že neunikne ani kvapka. „Patrilo by sa aj jedného spozorovať,“ pomyslel som si. V momente som počul „čľup“. Vynoril sa a hneď sa aj schoval. Keď si všimol, že nič nerobím, už aj s hlavou nad hladinou začal plávať. Po chvíľke som našiel lesnú cestičku, odkiaľ domáci zvážajú drevo. Po príchode na hlavnú cestu som po pár minútach stopol prvé auto s robotníkmi do Puerta Williams. Nádherný okruh. Po rozdelení s Jeffom nikde nikoho, krásna a neporušená príroda. Opustené domy: Po doplnení zásob prespávam necelé tri kilometre za Puertom Williams v opustenej chatke pri pláži. Ľudí tu žije tak málo, že keď som videl na mape usadlosť, ktorú som považoval za malú dedinku, niekedy tam bol iba jeden dom a aj to opustený. Vydal som sa na východný koniec ostrova, Caleta Eugenia. Po odšliapaní polovice cesty so šťastím stopujem lekára, ktorý chcel zobrať vzorky z ovce na zabíjačku. Na konci býva iba jeden muž, za ktorým išiel. Počas prechádzky po okolí som stúpal na okolité kopčeky. Podľa mapy, ktorú som mal, tu existuje chodníček do druhej dediny. Ten však poznajú vari iba domáci. Myšlienka výhľadu na Cape Horn ma poháňala vyššie a vyššie. Postupne sa

dostavovala únava. Nachádzal som sa sám v divokom lese, a tak som sa radšej vrátil. Začal fúkať silný vietor. Pri prechádzke na cíp polostrova, ktorý bol v blízkosti, občas tak zafúkalo, že som sa radšej posadil. Naskytol sa mi výhľad na rozbúrený oceán a miesta, kadiaľ sa v minulosti plavili moreplavci. Počas fujavice som v hlave počul zvuky gramofónovej platne. Vietor priniesol v noci búrku a až popoludní ma čakal návrat do Puerta Williams. Počas dvadsiatich kilometrov som živej duše nestretol. Všetky domčeky pri ceste boli úplne opustené. Iba voľne pasúcich sa kráv a koní bolo neúrekom. Ďalší deň o jedenástej pristávalo lietadlo s Holanďanmi, ktorých som stretol pri príchode do Puerta Williams v prístave. Boli si odskočiť na týždeň do Torres del Paine a mali naplánovanú plavbu do Ushuaie. Zobrali ma aj s ďalším Holanďanom, ktorý takisto „hľadal loď“. Kamiónom za veľrybami: Trvalo až tri hodiny, kým som sa z Ushuaie dostal. Po dvoch rýchlych stopoch som sa zasekol na dve hodinky v Rio Grande a až večer na hranici sa na mňa usmialo šťastie. Dvaja mladí muži išli až do mesta Bahia Blanca v provincii Buenos Aires. Pätnásťročný kamión s dvoma miliónmi najazdených kilometrov. Chalani nejedli, nepili


1-51 feb 11:BREJK master NEW

12/14/10

2:44 PM

Stránka 23

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od

a dvadsaťštyri hodín nonstop šoférovali. Striedali sa. Ak by boli jedli alebo pili, vraj by boli ospalí. Šofér bol v mojom veku. Jeho otec bol takisto šofér a jeho svokor, ktorý ho sprevádzal, robí automechanika. Živí ženu a malú dcéru. Zárobok dvetisíc dolárov je slušný, ale domov sa dostane iba na pár dní v mesiaci. Pocit počas jazdy bol super. Ísť v kamióne uprostred ničoho je oveľa lepšie ako v autobuse plnom turistov. Ale v Argentíne žiadne časové limity šoférovania nemajú, tak som bol rád, keď sme prišli do Trelewu a cesta sa končila. Zrazu som sa ocitol tisícpäťsto kilometrov severnejšie. Leto v plnom prúde. Teplomer síce ukazoval „iba“ dvadsaťpäť stupňov, no horúčava po polroku s konštantnou teplotou okolo pätnástich stupňov bola neuveriteľná. Peninsula Valdez a najmä vyhliadkové plavby spojené s pozorovaním veľrýb sú jediné miesto na východnom pobreží Argentíny, ktoré stojí za návštevu. Zvyšok je okrem najjužnejších niekoľkých desiatok kilometrov pri Ushuaii čistá pampa ako mesačná krajina. December je koniec sezóny a obdobie, keď veľrybie samce už dávno odišli na pobrežie Antarktídy hľadať potravu. Pri návrate majú až polmetrovú zásobu tuku. Počas plavby výletnou loďou, ktorá išla oveľa ďalej, ako sa bežne plaví, sme videli

dve veľrybie samice s dvoma malými a jedného mladého sama, ktorý sa nám s radosťou predvádzal a ukazoval svoj veľrybí chvost. Bolo ich viac ako päť, no pre bežného človeka rozoznať ich nie je vôbec jednoduché. Aj mladé veľryby sú také veľké, že by som nepovedal, že sú mladé. Boli jedny z posledných, ktoré tu ostali. Nachádzali sa takmer na otvorenom oceáne, pomaly sa pripravovali na odchod. Počas hlavnej sezóny ich na týchto miestach žije vyše dvetisíc a populácia každý rok rastie o sedem percent. Veľryby nemajú zuby a ich vek sa ťažko určuje. Odhaduje sa, že sa dožívajú až osemdesiat rokov. Nedávno našli mŕtvu veľrybu, bola v nej zapichnutá starodávna harpúna, ktorou domorodí obyvatelia lovili veľryby na juhu koncom devätnásteho storočia. Žila vyše sto rokov! Veľryby sú veľmi zvedavé, a keď sme ich našli a pomaly sa približovali, takmer po celý čas plávali v blízkosti lode a párkrát ju aj podplávali. Počas plavby som sa zoznámil s Portugalcami, ktorí si prenajali autíčko. Dovolili mi pridať sa na výlet po celom polostrove. Obdivovali sme uškatce, slonie tulene a aj kolóniu magalánskych tučniakov. Predchádzajúci deň ľudia videli aj orku, ktorá sem chodí večerať nič netušiace tučniaky. No také neuveriteľné šťastie sme nemali.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od

23


Trend: Putovanie po Los Glaciares (28.7.2011)


trend 2 strany


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Stránka 18

Od ľadovcov po prales Soľná púšť, vulkány, plameniaky, gejzíry, večný sneh, Amazónia a väčšina pôvodného obyvateľstva – to všetko ukrýva Bolívia. Autor: Michal KNITL Foto: autor, profimedia.sk

18


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Strรกnka 19

19


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Stránka 20

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

V

polovici apríla opúšťam Argentínu. Bienvenidos a Bolivia! Mením zvyšné argentínske pesos na bolívijské bolivianos a nastupujem do prvého vlaku v Južnej Amerike. Po takmer desiatich hodinách prichádzam do Uyuni.

Soľná púšť Uyuni: Mestečko plné hostelov a stoviek agentúr, ktoré ponúkajú ten istý produkt, soľnú púšť Salar de Uyuni. Pridávam sa do jedinej štvordennej skupiny s dvoma Austrálčankami a Novozélanďanom Rhysom. Po cintoríne zhrdzavených vlakov, ktoré neobíde žiadny turista, sme prišli na najväčšiu soľnú púšť na svete s rozlohou vyše 10 582 štvorcových kilometrov. Prvý deň končíme v dedinke Coqueza, ktorá leží na severe soľnej púšte, na mieste, kde sa týči vulkán Tunupa, vysoký 5 432 metrov. Južný poloblúk jeho krátera je viditeľne nižší. Miesto a výstup, pre ktorý sme si zvolili o deň dlhší zájazd. Večer ideme s Rhysom k vyhliadke a aspoň mierne pripravujeme telo na zajtrajšiu túru do výšin, v akých sme sa dovtedy nepohybovali. Pridáva sa k nám David z Holandska. Po niekoľkých mesiacoch cestovania po Južnej Amerike mu začal chýbať bicykel, a tak si jeden kúpil. Zážitok z cyklistiky po soľnej púšti mal nádherný, no zároveň aj zničujúci. Miesta sa zdajú stále rovnako ďaleko. Človek šliape a šliape, až kým nohy vládzu. Hovoril, že keď stanoval v strede púšte, v noci nemrzlo. Veľký kontrast s tvrdením domácich, ktorí hovoria o dvadsiatich stupňoch pod nulou. Púšť vo výške 3 656 metrov je v letných mesiacoch priateľské miesto na stanovanie. Pred šiestou hodinou ráno začíname stúpať. Po hodine a pol už telá nahrievajú prvé ranné lúče slnka. Z oblastí s nízkou a mierne zelenou vegetáciou šliapeme vyššie a vyššie. Cesta po malých oranžových kamienkoch nemá konca. Začínam cítiť bolesť hlavy. V ústach mám prvýkrát kokové listy. Len pomaly, krok za krokom sa dostávame na okraj vulkánu. Za chrbtom máme nádherný výhľad. Soľná púšť je sneho-

20

biela, úplne rovná ako hladina oceánu. Iba z času na čas z nej vyrastajú malé ostrovy. V diaľke vidíme soľnú púšť Coipasa. Stúpame ešte o trošku vyššie. Aj napriek veľkej záťaži na hlavu to bol jeden z najkrajších výhľadov, aké som kedy zažil. Prvýkrát nad 5 000 metrov! Po zostupe nás netrpezlivo čakal uponáhľaný šofér. Priviezol brazílsky pár, ktorý išiel na najpopulárnejší trojdenný okruh. Po návšteve Isla del Pescado s tisícročnými kaktusmi, ktoré rástli po celom ostrove uprostred soľnej púšte, sme sa začali so soľnou púšťou lúčiť. Niekoľko stoviek kilometrov dlhé údolia nás vedú popri majestátnych vulkánoch a skalných formáciách, ktoré vznikli počas stoviek miliónov rokov. Nádherné ružové plameniaky v Lagune Colorada a Lagune Verde, gejzíry pred východom slnka a kúpanie v termálnych prameňoch bolo po poslednej noci vo výške 4 600 metrov tým najkrajším ukončením výletu. Výhľadom na vulkán Licancabur, 5 920 metrov, sme zakývali čílskym hraniciam a vrátili sa späť do Uyuni ešte včas, aby sme stihli posledný autobus do Potosí, najvyššie položeného mesta na svete. V ríši striebra: Potosí sa v šestnástom storočí, iba niekoľko desaťročí po nájdení striebra a príchode Španielov, stalo jedným z najväčších miest na svete so stošesťdesiattisíc obyvateľmi. Dnes je počet obyvateľov len o pár desiatok tisíc vyšší. Za rozmachom stojí kopec, ktorý sa nachádza hneď pri meste, Cerro Rico. Legenda hovorí o príbehu, ako sa domácemu Indiánovi stratili lamy. Išiel ich hľadať, a keď sa blížila noc, založil oheň. V nasledujúce ráno v ohnisku zbadal trblietajúce sa kúsky tvrdého kovu. Bolo to striebro. Počas kolonizácie Španieli priviezli desiatky tisíc černochov, ktorí pracovali, spávali a žili v baniach. Prežili iba niekoľko rokov. Dnes sa tu nachádza vyše tristo baní, ktoré majú viac ako tridsať majiteľov. Ako som sa aj počas návštevy mohol presvedčiť, baníci stále pracujú primitívnymi nástrojmi. Krompáč, voda, dynamit, tlačenie vozňa po koľajniciach s rudou von, kde ich že-

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Zíde sa vedieť Slováci na turistické cesty do deväťdesiat dní víza nepotrebujú. Pri dlhšom pobyte je dobré si zistiť

podmienky víz pred vycestovaním. Najbližšie veľvyslanectvo je vo Viedni, pre Slovákov v Južnej Amerike geograficky prislúcha veľvyslanectvo v Buenos Aires, Argentíne. Pri prvom prekročení hranice smerom z Argentíny mi dali víza na tri mesiace. Po návrate z Peru iba na mesiac. Myslel som si, že mi to bude stačiť. Keď som išiel vybavovať predĺženie na úrade v Rurrenabaque, mali tam tabuľku, v ktorej bolo pri Českej republike deväťde-

siat dní bez víz, ale pre Slovensko bol údaj tridsať dní. Po krátkom rozhovore mi však víza na ďalší mesiac bez poplatku predĺžili. Mena je bolívijské boliviano (BOB; 1 euro = 10 bolivianov). Bolívia je najlacnejšia krajina Južnej Ameriky, ceny sú výrazne lacnejšie ako na Slovensku. V La Paz obedné menu na tržnici stojí 5 bolivianov, v Rurrenabaque 10 bolivianov. Počas februára a marca zvyčajne v oblasti soľnej púšti Salar de Uyuni, ako aj v džungli na prelome roka prší. Stanovanie by malo byť dovolené kdekoľvek. Najbežnejší dopravný prostriedok je autobus. Medzi dôležitými mestami funguje letecká doprava. Vlaky chodia na hlavných ťahoch dva- až trikrát týždenne. Majú tri triedy, pričom stredná aj prvá trieda je veľmi pohodlná a oveľa lacnejšia a komfortnejšia ako autobus.


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Stránka 21

ny rudu drvia a hľadajú cenné kovy. Legenda hovorí, že ženy do bane nemôžu. Pachamama, stvoriteľka zeme, by žiarlila a drahokamami ich neobdarila. Každá baňa má svojho patróna, po španielsky sa povie „tio“. Má podobu diabolskej sochy, ktorej obetujú listy koky, alkohol a cigarety. Aj dnes baníci celý deň nič nejedia a nepijú, len majú natlačené listy koky v ústach. Tie zabraňujú pocitu hladu, smädu i únavy. Väčšina z nich sú mladí chalani. Ich práca je ťažká a platená minimálne. Ak niečo nájdu, zarobia. No ak nie, nemajú nič. V niektorých prípadoch ešte aj oni platia sedemdesiat percent zo zisku majiteľovi bane. V súčasnosti sa však ťaží čoraz menej. Mesto ma v prvom rade prekvapilo krásnymi pestrofarebnými historickými budovami, množstvom kostolov a deťmi behajúcimi v školských uniformách. Získavam prvý kontakt s krásnou pestrofarebnou bolívijskou kultúrou. Krása a nevraživosť: Je čas na Sucre, konštitučné hlavné mesto Bolívie. Pokojné, s nádherným koloniálnym centrom. Zvlnený terén a malé kopčeky posiate domčekmi ma očarili už pred príchodom do centra. V meste je výborné múzeum etnografie a folklóru s karnevalovými maskami, múzeum textilu s tradičnými kobercami z Tarabuca, no najmä príjemná atmosféra. Fotografie a história ľudí z kmeňa Uru Chipayas žijúcich v okrúhlych hlinených domoch, ktoré ich chránili pred vetrom v časoch pred Inkami, boli fascinujúce. Medzi Sucre, konštitučným hlavným mestom Bolívie, v ktorom bola podpísaná nezávislosť krajiny, a La Paz, kde sú prakticky všetky dôležité štátne orgány, panuje nevraživosť. Nedávno tu bol štrajk študentov. Polícia potlačila demonštrácie streľbou a niekoľko ľudí zahynulo. Policajti boli na týždeň vyhnaní z mesta, počas ktorého im ľudia vypálili stanice, ako aj stanicu požiarnikov. Atmosféra mesta bola nádherná. Bolívia sa mi začínala dostávať pod kožu. Po rannom príchode do La Paz som spoznával mesto. Nemá ani milión obyvateľov, ale s okolitým El Alto a Viacha, s ktorými je prakticky zrastené, presahuje jeden a pol milióna obyvateľov, čím je najdôležitejším ekonomickým a štátnym centrom krajiny. Mesto má veľmi hornatý ráz, nadmorská výška sa pohybuje od tritisíc a presahuje štyritisíc metrov nad morom. Zvrchu je úchvatný pohľad do údolia. Kotlina i všetky úbočia sú posiate domami. Práve ľudia z bohatých rodín stavajú a kupujú domy na najvyššie položených miestach, kde je klíma aj o niekoľko stupňov priaznivejšia. Predmestia sú na Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

21


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Stránka 22

náhornej plošine a ulice smerom k centru sa prudko zvažujú. Zvrchu je úchvatný pohľad na rozľahlé mesto. Centrum je plné ľudí. Na križovatkách je totálny chaos. Pár krokov od centra má každá ulica svoje zameranie. Na jednej sa predáva iba elektronika, na inej domáce potreby, na ďalšej iba okuliare či topánky a podobne. Iba domáce ženy v tradičných pončách s čiernymi klobúkmi posedávajú na chodníkoch a predávajú rovnaké výrobky: čiapky, rukavice, tričká, rôzne odevy a suveníry, ktoré sa turistom tak páčia. Centrum sa nachádza vo výške 3 660 metrov, čím sa stáva najvyššie položenou metropolou na svete. Býval som u Piusa zo Švajčiarska, Mallory zo Spojených štátov amerických a Samiho z Nemecka. Boli tu na dobrovoľníckych a manažérskych projektoch a prichyľovali cestovateľov zo siete Couchsurfing.org. V ich trojizbovom byte nás jedného dňa spalo dvadsaťjeden vrátane domácich. Spalo sa všade, kde sa dalo. A ako niečo také funguje? Na stene mali návštevný poriadok, dve kópie kľúčov a aj oznam, že ak by návštevníci radi niečím prispeli, môžu rumom alebo toaletným papierom. „Tých nikdy nie je dosť. Najmä keď niekto dostane žalúdočné problémy,“ hovorí domáca. Jedno popoludnie nakupujem na trhu čarodejníc, keď sa to stalo. Na spodných námestiach prebiehali hromadné demonštrácie proti zákazu predaja obnoseného šatstva zo zahraničia a dav rozháňali slzným plynom. Ten sa šíril veľmi rýchlo aj malými uličkami. Museli sme pridať do kroku, aby sme sa z oblasti, kde nás štípali oči, dostali. Predchádzajúcu noc bola dokonca v centre hodinová prerušovaná prestrelka z automatických zbraní. Pár kilometrov oc La Paz leží niekdajšie najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete Chacaltaya. Tento bývalý ľadovec dnes zíva prázdnotou. Vplyvom globálneho oteplenia je totiž bez snehu. Mikrobusom sme sa dostali až do výšky 5 300 metrov, odkiaľ sme ďalších sto metrov vystúpili na vrchol. Výhľad na okolité končiare posiate snehom a ľadom bol nádherný. Od pustatiny k banánom za tri dni: Ďalším lákadlom pre ľudí milujúcich hory je trojdňová túra Choro trek. Ráno sme sa spolu s cestovateľmi s rovnakým plánom autobusom dostali do priesmyku La Cumbre vo výške 4 725 metrov. Pri sedle vo výške 4 859 metrov stretávame domácich s alpakami. Od tohto momentu nás čakali tri dni klesania cez všetky vegetačné pásma. Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

22


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Stránka 23

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Od vyprahnutých kopcov až po bujarý les, banánovníky a mandarínky. Chodník z veľkých kameňov ešte z čias pred Inkami bol počas prvého dňa široký vyše dvoch metrov. Klesanie bolo obrovské. Každú chvíľu sme prechádzali okolo obydlí ďaleko od civilizácie. Jedným z nich bol aj Japonec, ktorý sem prišiel po dlhej plavbe začiatkom púťdesiatych rokov. Jeho brat ostal v Sao Paule, on cestoval ďalej. Býva na mieste s prekrásnym výhľadom na údolie, má záhradu s kvetmi, ovocím a so zeleninou. V knihe návštev mal aj mapu Slovenska, ktorú mu predchádzajúci návštevníci nakreslili. Dnes, aj keď sme ho ešte stále videli pracovať v záhrade, je jeho reč občas ťažko zrozumiteľná a chodí úplne zhrbene. Na konci túry nás čakala dedinka Chairo, vo výške okolo 1 300 metrov a malé stúpanie do Coroica, malebného mestečka na kopčeku. Miesto, kde sa končí zjazd na horských bicykloch zo sedla, odkiaľ sme začali šliapať pred troma dňami. Vraj naposledy pred dvoma týždňami, deviateho mája, jeden cyklista zomrel. Táto cesta je považovaná za najnebezpečnejšiu na svete. So šťastím kupujem lístok na autobus späť do La Paz. Bola nedeľa a úplne vypredané.

šli do výškového tábora Campo Baso Alto vo výške 5 130 metrov. Na ľadovci pri horskej chate sme vyskúšali mačky a výstroj. Večeru sme mali tak skoro, že sme ani netušili, kam to máme dávať. Vypil som vyše litra kokového čaju. Už o šiestej večer sme išli spať. Prvé noci vo vysokých nadmorských výškach sú skôr o prebdení, ako o spánku. Náš hlavný vodca Juan Jose bol úplne v pohode, nikam sa neponáhľal. Vstávali sme o pol tretej. O hodinu neskôr ako ostatní. Ešte za tmy sme pomaly začínali stúpať. Kokový čaj a čokoláda urobili svoje, cítil som dostatok energie, niektorí zo skupiny to však vzdali. Väčšina ľudí ide na vrchol dookola z pravej strany. Keď som sa pozeral na mapu, videl som inú možnosť. Priamo hore. Dvesto metrov strmo do kopca, vrchná polovica každý krok s cepínom. Dalo to zabrať, ale stálo to za to. V tomto roku išiel môj vodca touto cestou prvýkrát. Na vrchole obrovské previsy snehu a ten výhľad… La Paz, Illampu, Titicaca, výhľad pomaly až na Slovensko! Sprvu ma previs prekvapil. Keď som nakukol dole, minimálne tisíc metrov voľného pádu. Dole sme išli klasickou cestou. A potom rozjímanie o nezabudnuteľných chvíľach.

Šesťtisíc metrov nad morom: Huayana Potosí. Kráska, jedna zo šesť tisícoviek, ktorá sa vzpína nad La Paz. Chcem tam! Počas prvého dňa sme vy-

Na vodách Titicacy: Pár hodín cesty autobusom na západ, pri hranici s Peru, sa nachádza dedinka Copacabana, odkiaľ sa plavia lode na

Všetko zarovnané: Význam kráodlišný od nášho.

Ostrov slnka, Isla del Sol. Na jeho pôde sa traduje legenda o stvorení sveta. Na lúke pri posvätnom kameni boh Viracocha stvoril slnko a prvých ľudí, Inkov – Manca Capaca a Mamu Ocllo – ktorí neskôr založili impérium Inkov. Z vrchu sledujem čarovný západ slnka nad vodami Titicacy s ľadovcami v diaľke. Počas prechádzky po ostrove som zistil, že ľudia tu pestujú aj zeleninu, o ktorej som nikdy dosiaľ nepočul. Orko, zelenina podobná mrkve, ktorá sa však necháva tri dni na slnku predtým, ako sa môže jesť. Pestujú kukuricu, malé zemiaky, fazuľu, obilie a hrach. Polia sú na všetkých dostupných miestach. Po návrate do Copacabany, po ceste do La Paz, stretávam v autobuse Germana z Čile, ktorý pomáha na jednom ostrovčeku blízko dedinky San Pedro de Tiquina na jazere Titicaca. „Poď sa tam pozrieť, bude to stáť za to. A pracujú tam aj dvaja mnísi z Hare Krišna,“ hovorí mi German. Možnosť spoznať nepoznané bola výborná príležitosť na oddych, ako aj načerpanie nových myšlienok.

23


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Stránka 24

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japo trochu odlišný od nášho.

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

Po vystúpení v Tiquine sme sa odviezli do neďalekej komunity, kde si domáci navzájom vymieňajú veci a svoje produkty. Okrem španielčiny rozprávajú jazykom aymara. Od iných jazykov sa úplne odlišuje. Napríklad „ako sa máš“ sa povie kamisaki. Za pár dukátov nás sused odviezol na ostrov. Ostrov maličký, veľa kameňov, trstiny a jeden veľký strom. Ten som však v čase príchodu nevidel. Bola tma. Na ostrove bol iba Dinabantdu, dvadsaťštyriročný mních z Čile. German sa o tomto mieste dozvedel iba náhodou v Govinde, reštaurácii v La Paz, a rozhodol sa im pomôcť. Dina (Dinabantdu) hovorí, že tak ako deti majú v detstve rodičov, študenti učiteľov a profesorov, každý by mal mať v živote, aj v tom dospelom, svojho guru – duchovného vodcu. Život je hľadaním vzťahu medzi dušou a bohom. Boh, to je iba jedno z mien, ktoré má. Tvrdí, že tak ako všetky náboženstvá, aj Hare Krišna hovorí o tom istom, len inými slovami. V meste, kde majú chrám a reštauráciu, ponúkajú vegetariánsku stravu a v závislosti od miestneho guru a misionárov aj ďalšie aktivity, ako napríklad jogu. Mnísi a misionári ako Dina majú veľmi prostý život. Nikdy nejedol mäso, nikdy nejedol rybu, nikdy nepracoval pre niekoho iného. Mnísi pomáhajú v chráme a kuchyni, pri rôznych projektoch. V živote toho už veľmi veľa prečítal a veľa som sa od neho naučil.

24

Na ostrove som pobudol tri noci a dva dni, počas ktorých sme čistili terén od kameňov a buriny, ktorá tam za množstvo rokov, keď ani nohy na ostrove nebolo, narástla. Takmer celý druhý deň sme nosili totoru – trstinu, ktorú nám priniesla loď z druhého ostrova od brehu na vrch ostrova. Tam sú rozostavané chrámy, tvarovo vajíčka, z bambusu z bolívijského pralesa. Práve touto trstinou sa domy pokryjú a odolajú vetru i dažďu. Večer pred odchodom, keď odchádzal aj German a Dina, prišiel ich kamarát, hlavný architekt ostrova. Odišiel na nákupy a priniesol chýbajúce nástroje na konštrukciu a najmä vedomosti, ako stavať z tohto materiálu. To už som bol na ceste späť do La Paz. Nezdolaná Parinacota: Niekoľko hodín cesty autobusom na juh z La Paz je dedinka Sajama, srdce Národného parku Sajama vo výške 4 000 metrov nad morom. Gejzíry, horúce pramene a nádherné vulkány. Sajama, najvyšší vrch Bolívie s výškou 6 542 metrov sa týči majestátne z Altiplána. Vrch má posiaty večným snehom a ľadom. Vyjsť naň je len pre skúsených. Zato vedľajšie dvojičky, vulkány Parinacota a Pomerape, sú jednoduchším cieľom. Problém je iba nadmorská výška. Medzičasom som bol mesiac v bolívijskom pralese, na podobný výstup som nebol pripravený. Počas prvého aklima-

Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japo trochu odlišný od nášho.

Živo t v pralese Osemnásť hodín autobusom po ceste zo spevnenej hliny s roklinami, kde mi občas, keď išlo auto oproti, nebolo všetko jedno, štyristodvadsať kilometrov na sever z La Paz, je mesto Rurrenabaque. Výška stoosemdesiat metrov nad morom, povodie Amazonky. Proti prúdu rieky žijú komunity domácich. Roztrúsené, veľkosťou od pár po sto ľudí, žijúcich jednoduchým a zároveň krásnym spôsobom života. Prales a úrodná pôda im dáva všetko, čo potrebujú. Na jedno takéto miesto, kde prijímajú turistov, som sa išiel pozrieť na mesiac ako dobrovoľník. Villa Alcira je komunita, ktorá leží tridsať minút motorovým člnom proti prúdu rieky od mesta. Žije v nej dvadsať rodín, šesťdesiat ľudí. Živia sa poľnohospodárstvom, úrodná pôda im dáva všetky tropické plody od výmyslu

sveta – kakao, kávu, banány, papáje, mangá, pomaranče, grepy, koku, ale aj juku a ryžu. Predávaním plodín na nedeľných trhoch v meste si zarábajú na základné veci, ktoré potrebujú: soľ, cukor, veci na hygienu, hrnce, oblečenie. Celý rok majú nad pätnásť stupňov, žiadny stres a krásny rodinný život. Ako v raji. Banány im rastú stále. Stačí ísť každé dva mesiace odtrhnúť trs a človek má čo jesť. Ale banánov tu majú viacero druhov. Najbežnejšie sa buď varia, pražia, alebo z nich robia aj banánovú polievku. V komunite je základná škola, jednoduché príbytky z trstiny, bambusu a dreva. Na jednej strane si veľa dovoliť nemôžu, na druhej strane majú to, čo potrebujú – jedlo, strechu nad hlavou, deti a vnúčence šťastne pobehujúce po dvore a loziace na pomarančovníky.


august 2-51:BREJK master NEW

6/27/11

9:52 AM

Stránka 25

tizačného dňa som navštívil neďaleké gejzíry, v ktorých však voda vzhľadom na zimné ročné obdobie iba bublala. Dvadsať kilometrov a bol som unavený. Ani nie zo šliapania, ako z nadmorskej výšky. Stretol som domácich. Nemajú takmer nič. Iba zvieratá. Všetko ostatné musia dovážať. Je len málo rastliniek, ktoré si zvyknú na drsné podmienky. Jedna mi však utkvela v pamäti. Volá sa jasaso, alebo v inom jazyku chachacoma, a robia z nej výborný čaj. Spoznal som trojicu horských vodcov z Grenoblu vo Francúzsku. Deň pred naším stretnutím boli na vrchole Sajamy a predtým zdolali ďalšie šesťtisícovky, Illampu a Illimani. Vedel som, že ak na druhý deň s nimi nevyjdem na Parinacotu, nebudem mať šancu to čo i len vyskúšať. Základný tábor sa nachádza viac ako dvadsať kilometrov od dediny. Bolo sucho. Žiadna voda po ceste. Francúzom prispievam na prenájom džípu. Narýchlo požičiavam veľké plastové topánky odolné proti snehu, ľadu i zime a mačky. O druhej ráno sme vyrazili z dediny do základného tábora vo výške 4 800 metrov. Francúzi nasadili rýchle tempo. Onedlho som sledoval iba svetlo ich čeloviek. Stúpali sme pomedzi dva krásne vulkány do sedla. Bola tma. Miesto, o ktorom som už predtým čítal. Z denníkov chalanov zo Starej Ľubovne som sa dozvedel, že na tomto mieste stanovali a zo snehu získali vodu. Snežná línia však bola vo výške 5 500 metrov. Tam som sa ani nedostal. Ani mačky som neobul. Kúsok po začatí stúpania sa začali prejavovať známky krátkej aklimatizácie, veľká zadychčanosť. Postupoval som veľmi pomaly. Ku koncu päť až desať krokov a aspoň minúta až dve oddychu. Nádherný východ slnka medzi stenou Pomerape a Sajamou v diaľke priniesol nielen teplo, ale zaznamenal som, že ľavé oko mám zahmlené. Ako keby zahmlené okuliare. Nikdy predtým sa mi nič také nestalo. Bolo to iba päť dní po príchode do Altiplána. Vedel som, že už ďaleko nezájdem a pomaly som začal zostupovať. Onedlho sa okolo mňa prehnal Patrick, najstarší z Francúzov, ktorý je sprievodcom už vyše dvadsať rokov. Všetci vyšli na vrchol za menej ako šesť hodín. Hádam nabudúce. Teraz už viem, kadiaľ vedie trasa. 6 348 metrov zostalo nezdolaných. Bol som si istý, že ak by som sem išiel hneď po Huayane Potosí, s výškou by som nemal vôbec problém, ale ten deň by som potreboval určite aspoň týždeň aklimatizácie navyše. Týmto výstupom boli moje chvíle v Bolívii spočítané. Na druhý deň som cez čilské hranice prešiel do Peru, kde púť pokračovala. Ale o tom nabudúce... Všetko zarovnané: Význam krásy je u Japoncov trochu odlišný od nášho.

25


KAToLíCKE NoVINY I 5. 1. 2014

DRuHá NEDEľA Po NARoDENí PáNA

12 | REPoRTáŽ

Príchod Nového roka s Himalájami v objektíve Pred pár rokmi pricestoval do Prahy dalajláma a jednému známemu redaktorovi sa ho podarilo získať do svojej relácie. Redaktor, známy kresťan, na záver ešte dalajlámu poprosil, či by mohol povedať malú modlitbu pre ľudí v Európe. Dalajláma sa zamyslel a s pokorou povedal, že modlitbu nepovie, nakoľko budhizmus je práca s mysľou a žiadne modlitby nemajú. Ale ľuďom by odkázal, aby išli do manželstva s láskou a vychovávali deti v šťastí. MICHAL KNITL

re smer India som sa rozhodol, keď sa mi už nedalo pozerať, ako naši hokejisti na domácich majstrovstvách sveta v hokeji prehrávajú. Pobalil som si ruksak a pol roka som putoval cez Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan a Afganistan, kde som nasadol na lietadlo a presunul sa do krajiny plnej vôní a farieb – Indie. Tam som v Rišikeši, meste na posvätnej rieke Gange, prežil s novými priateľmi aj rozprávkové Vianoce, kde ma v ašrame (chráme) najviac prekvapili deti spievajúce pravé vianočné koledy: „Jingle bells, jingle bells... Iwish you aMerry Christmas, I wish you a Merry Christmas...“ Koncert malých indických anjelikov vyčaroval úsmev na tvári každého z nás. Deti sa potom pekne zoradili do radu a každé dostalo požehnanie a malú čokoládu, z ktorej sa ušlo aj nám. Jediný vyšiel naprázdno Mykola, rodák z Ukrajiny žijúci v Prahe. Mykola sa už vyše pol roka živí iba surovou stravou a snaží sa tento názor šíriť do sveta, ako sa len dá. Nespočetnekrát ma ponúkol banánom, mandarínkami alebo papájou. Z ruksaku som vytiahol banány a hneď som mu jeden podal. Ďalšou obľúbenou témou Mykolu je konopa. Nie však iba pre liečebné účinky, ale aj ako materiál na šitie oblečenia či stavanie domov. „Konopný betón má najlepšie izolačné vlastnosti,“ tvrdí. Vianoce v príjemnej atmosfére v kruhu 50 priateľských ľudí s krásnou hudbou a koledami boli nádherné. Prísť sa definitívne oplatilo, Himaláje však volajú.

P

Silvestrovský výstup V hlave mi už dva mesiace vŕta myšlienka na túru do sedla Kuari, iba niečo cez 200 kilometrov na severovýchod. Keď som to niekoľkokrát pre zimu a dlhé noci v horách zamietol, štyri dni pred Silvestrom

V sedle Kuari v indických Himalájach vás ohromí nádherná scenéria prírody a výhľadu na zasnežené vrcholky hôr.

predsa pozerám predpoveď počasia, sťahujem mapu lokality z Texaskej univerzity z roku 1955 a nasledujúce ráno o pol šiestej už sedím v autobuse. Vystriedam ich tri, dokonca použijem aj džíp z Joshimathu do dedinky Tapovan – východiskového bodu na túru. Počas prvých minút intenzívne spoznávam polovicu dediny, keď behám hore-dole po všetkých obchodoch a pýtam sa: „Máte vodu alebo prázdnu plastovú fľašu?“ V dedine však nie je ani jedna. Až v piatom malom obchodíku mi dávajú prázdnu nádobu na cukríky. Stmieva sa. Pýtam sa na cestu do sedla, keď sa ma ujíma Madho. Keď počuje, že chcem len tak niekde postaviť stan, ani sám neviem kde, pozýva ma domov. Býva so ženou, deťmi, rodičmi i rodinou brata v domčekoch dobrých 15 minút do kopca. Jeho žena v začmudenej kuchyni plnej dymu pripravuje čaj. Snažím sa zistiť, čo pestujú a aké zvieratá chovajú, ale Madhova znalosť angličtiny je dostačujúca akurát na základný dialóg. „Krava je naša mama,“ hovorí mi najdôležitejšiu správu so širokým úprimným úsmevom pri pohľade na plagát Krišnu s kravičkou. Ukla-

dajú ma do veľkej miestnosti s dvoma posteľami a ponúkajú výbornou večerou: plackami čapátí, dvomi miskami so zeleninou a vodou. Hosť je ako Boh alebo hosť je ako zlato, hovorí mi jeho synovec, keď sa mu snažím za všetko poďakovať. Po dvanástich hodinách na ceste spím konečne ako v bavlnke. Ráno pred ôsmou už smelo kráčam do kopca. Prekvapuje ma nádherný ihličnatý les nad dedinou, cez ktorý stúpam až na lúky a pastviny na hrebeni. V poriadnom lese som nebol už pol roka. Už len pre ten pocit sa oplatilo prísť. Zrazu vidím bežať skupinu šiestich čiernych opíc s bielymi vlasmi okolo tváre. Merajú približne meter a bežia a skáču z jedného stromu na druhý. Malo by ísť o sivého hulmana, vo vedeckých kruhoch známeho ako semnopithecus entellus. Môj žalúdok po dlhej dobe nezvláda klasický vreckový čaj s cukrom. V tom najnevhodnejšom momente mi vypadáva toaletný papier z ruky a chtiac-nechtiac bežím dole svahom za ním. Ešteže tam nikoho nebolo, ☺! Čím som vyššie, tým viac sa mi odkrýva pohľad na Nanda Devi, druhý najvyšší vrch Indie s výškou

7 816 metrov. Vyššia je iba Kančendžonga na hranici s Nepálom. Pred rokom 1808, keď sa ľudia zo západu dostali prvý raz severnejšie do Himalájí, bol vrchol Nanda Devi považovaný za najvyšší vrch sveta. Dnes je 23. v poradí. Po expedíciách pred mnohými rokmi tam bola príroda taká zdevastovaná, že posledné tri desaťročia bol vstup do tejto rezervácie úplne zakázaný. Umožnili ho iba pred pár rokmi, avšak s povolením, ktoré dávajú iba obmedzenému počtu ľudí.

Nový rok bez snehu Veľmi ma teší, keď popri zamrznutých potôčikoch nachádzam na prekrásnej čistinke v lese dva tečúce pramene. Starosti o nedostatok vody sú zažehnané. Tesne pred sedlom začína fúkať nepríjemný mrazivý vietor a tak na termobielizeň dávam goráčovú bundu. Posledné metre stúpam pomaly. Šliapem až na malé vyvýšené miesto, kde mám celú rezerváciu Nanda Devi ako na dlani. Trávim tu dobrú polhodinu. Úplný pokoj, nikde nikoho, po snehu ani chýru, ani slychu. Plným právom sa toto miesto označuje za miesto s jedným z najkrajších výhľa-


KAtoLÍCKe NoVINY | 5. 1. 2014

www.KAtoLICKeNoVINY.sK

RePoRtᎠ| 13

dov na Himaláje v Indii. Rozmýšľam, že by som na tomto mieste aj stanoval, ale nočný vietor na hrebeni by mohol byť nepríjemný. Široký chodník sledujem ďalej. Na moje prekvapenie chvíľu traverzuje a za sedlom strmo klesá do lesa akoby v inom vegetačnom pásme. Stromy sa kníšu. Dúfam, že ma žiadna opica nebude chcieť v noci ozbíjať, ☺. Obliekam si predsa len všetko, čo mám, iba nadránom mi je trochu chladno na chodidlá. Voda vo fľaši v stane jemne zamrzla, v noci bolo len pár stupňov pod nulou. Ak by bol v sedle sneh či ľad, zostup strmým svahom by nebol možný. Na jednej strane som sa tešil na výstup v snehu s výhľadom na zasnežené Himaláje, nakoniec som však rád, že sneh nie je a môžem nerušene kráčať ďalej. „Chodník do Auli je strmší, a preto sa na jar zostupuje do Tapovanu,“ čítal som na internete. Lyžiarske stredisko Auli je jedno z najvychytenejších v Indii. Pri pohľade na chodník dole svahom so sedlom si myslím, že presne tam smerujem. Ráno ma, rovnako ako večer, víta opica vysoko v korune stromov. Na malej čistinke cez noc ani nezafúkalo. Ak by som spal vyššie, v miestach, kde dul vietor, viac než 12 hodín v spacáku by istotne nebolo najpríjemnejších. Tešil som sa na zostup, no po polhodine ma prekvapuje stúpanie a po hodine ďalšie. Hore a dole, hore a dole, až sa dostávam na lúku s opustenými kamennými domami na úrovni strmého sedla naproti. Začínam si uvedomovať, že rozhodne nie som na ceste do Auli a idem asi po hlavnej ceste 5-dňového precho-

Indické dievčatko od mala pomáha v domácnosti.

Niektoré dedinky a komunity sú v Himalájach doslova zakonzervované a vedú veľmi jednoduchý a skromný život.

du pohoria do dedinky Ghat. V hustom rododendronovom lese občas vyplaším neznáme vtáky podobné prepeliciam s modrým zafarbením a na obed stretávam prvého pastiera oviec. Dostávam sa do obývanej dedinky Panarini, domácimi prezývanej Pana.

„Žiadna reštaurácia tu nie je,“ hovorí mi jeho staršia sestra. Vzápätí ma pozýva domov a hovorí, že ma trochu pohostia. Milí ľudia žijú v Himalájach! „Sme tu na prázdninách. Bývame v mestečku Chamoli, ktoré sa nachádza na hlavnej ceste do Joshimathu,“ hovorí mi vnučka 75-ročného dedka. Vďaka škole vie z rodiny najlepšie po anglicky. „Oslavujete príchod nového roka?“ vyzvedám. „V mestách a v Joshimate ľudia oslavujú, ale tu na dedine nikto neoslavuje.“ „Máte tu v zime veľa snehu?“ „Takto pred rokom tu bolo snehu po kolená,“ zakončila konverzáciu vnučka. Ďakujem a snažím sa im zaplatiť. Odmietajú... Cestou do dedinky Pagna stretávam cez dvadsať domácich obyvateľov budujúcich kamenný chodník. Farebné šaty mužov i žien sú ako farby dúhy na oblohe. Dlhý chodník prudko klesá po skalnatom brale do údolia. Takmer na celom úseku dosahuje metrovú šírku, prípadné pošmyknutie by sa mohlo stať osudným. Neviem si predstaviť, že by tu ľudia šliapali aj po snehu a ľade. Dole v údolí je už presun bezproblémový. Kráčam popri rieke skoro po rovine, prevýšenie do dedinky Durmi i Gauna je minimálne. Slnko zapadá, do polhodiny bude tma. Zvedavé deti hrajúce kriket ma obkľučujú ako najväčšiu atrakciu. Po pár minútach prichádza sestra jedného z nich a pýta sa ma, kde budem spať. „Netuším. Tu mám stan, a tak možno na druhom brehu rieky,“ odpovedám.

Prespal som ho Pri domoch majú domáci niekoľko metrov vysoké kopy sena, domčeky hrajú všetkými farbami od výmyslu sveta. Dievčatá naberajú vodu z prameňa priamo pod pasúcim sa stádom kráv a oviec. Chlapec sa ma pýta, kam idem. Zisťujem radostnú správu – chodník sa rozdvojuje a existuje aj kratšia cesta do civilizácie. „Prosím, viete, či sa tu dá niekde naobedovať? Stačí ryža a šošovica,“ pýtam sa pri dome chlapca o pár krokov nižšie.

Ženy z dedinky Pagna hýria farbami ako dúha.

Do dedinky Nijmula, z ktorej mi ide ráno džíp, sú to iba dva kilometre. Pozvanie na Silvestra od domácich sa však neodmieta. Domáci Nandan Singh mi ako jednu z prvých informácií oznamuje, že je z kasty Bisht. Až neskôr zisťujem, že je to titul, ktorý dávali v minulosti králi šľachticom a urodzeným pánom. Keďže domáci nič neoslavujú, Silvester som síce po prvýkrát po dlhých rokoch prespal, avšak už o pol piatej, keď sa rodil Nový rok na Slovensku, som sa zobudil – aj keď význam tohto času som si uvedomil až o niekoľko hodín neskôr. Všetci chlapi v chalupe fajčili krátku ušúľanú cigaretu jednu za druhou, domáci takmer pri tom ani oči neotvoril. Ponúkajú ma čajom, čapátí a zeleninou. Ráno, po 45 minútach šliapania a hodine čakania, nasadám do džípu a smerujem do 20 kilometrov vzdialeného Chamoli a ďalšími dvoma autobusmi sa vraciam do Rišikešu, mesta na posvätnej rieke Gange. Cesta autobusom je zážitok sám osebe. Mamičky sediace vpredu si bez slov posúvajú svoje ratolesti a otvárajú im okienko, aby zabránili žalúdočným nevoľnostiam. A ak vás niekto drgne či kopne, nie je tu zvykom sa ospravedlniť. MICHAL KNItL je AutoRoM CestoPIsoV NA JUHOAMERICKEJ VLNE, HODVÁBNY VIETOR, FAREBNÝ SVET A oRgANIzátoRoM CestoVAteľsKýCH festIVALoV CESTOU NECESTOU sNÍMKY: AutoR


Profit: Cestovatelia (2.4.2014)


Plus7dní: Pútnik (20.2.2014)


* ukážka z časopisov Brejk je náhľad pred tlačou (bez správnych popisov obrázkov)


Poznáte niečo lepšie ako robiť to, čo človeka baví a prináša radosť ostatným?

Šťastné cesty želá Miško www.michalknitl.com picasaweb.google.com/michal.knitl www.couchsurfing.org/people/michalknitl

cestovateľ, spisovateľ a organizátor festivalu Cestou necestou www.cestounecestou.sk issuu.com/cestounecestou

5.4.2014

Referencie  
Referencie  

Referencie ľudí na cestopisy a prezentácie. Alebo prečo robím čo robím

Advertisement