__MAIN_TEXT__

Page 1

Michal Knitl

Papuánske srdce Cez indonézske Sulawesi za životom domorodcov v Papue-Novej Guinei


„Papua-Nová Guinea? Najlepší ľudia na svete.“ Anton Krotov

„Je zaujímavé stretnúť ľudí, ktorí uvažujú ako v dobe kamennej.“ Gábor Csonka


Text © 2016 Michal Knitl Fotografie © 2016 Michal Knitl


Michal Knitl

Papuánske srdce Cez indonézske Sulawesi za životom domorodcov v Papue-Novej Guinei


Rád by som sa poďakoval najmä Aničke a Táničke, ktoré ak by neboli v Indonézii, možno by som na túto cestu ani nešiel. Veľká vďaka patrí aj ľuďom, ktorí mi dali rady pred cestou. S Jožom Teremom a Beckom som konzultoval možnosti návštevy kmeňov v indonézskej Papue. Gábor Csonka mi dobre poradil, že keď už budem v indonézskej Papue, nech idem rovno aj do Papuy-Novej Guiney, o ktorej mi praktické rady dala Janka Zwernemann. Jej viac ako ročná svadobná cesta okolo sveta, keď bez použitia lietadla prešli oveľa ďalej, ako je Papua-Nová Guinea, je úžasnou cestovateľskou inšpiráciou. Prvýkrát sme sa stretli práve počas ich svadobnej cesty v autobuse do Ushuaie. O pár rokov neskôr ma spoznala na lúke pri Lukovištiach. Svet je malý, krásny a treba ho spoznávať. Za finančnú i  materiálnu pomoc pri  expedícii ďakujeme outdoorovému obchodu Majo šport v  Banskej Bystrici. Ďakujem i  outdoorovému obchodu Scandinavia v  Poprade i  Bratislave, ktorý ma už dlhé roky podporuje svojimi produktami. Na wifi som sa pripájal vďaka prvému smartphonu, ktorý mi venovala spoločnosť Acer.


Úvod Indonézia. Čo mi to napadlo? Dva roky od návratu z prvej cesty v Ázii sa mi nechcelo nikam ísť. Až na jeseň 2014 to vo mne začalo mierne bublať. Návrat z  Indie a  Bangladéša na  európske Rainbow na  Slovensku v  lete 2012 sa ukázal ako výborné rozhodnutie. Začal som stretávať úžasných ľudí. Ani neviem ako, ale v septembri som sa dostal na  Manikovu akciu v  Lúčnici, nasledoval prvý komorný Drienok na  dušičky a  mnoho ďalších krásnych akcií s priateľmi. Priateľmi, ktorí sú mi ako rodina. Bolo to krásne obdobie, keď som spoznával ľudí s podobným myslením. Ľudí, ktorí sa neženú za kariérou a materiálom, ale život žijú. Sám som zvedavý, ako sa bude uberať aj moje smerovanie a festivaly, ktoré organizujem. Posledné roky to bol riadny zaberák. Cítim sa akoby na pomedzí dvoch svetov – alternatívneho „hipisáckeho“ a  manažérskeho. Vyskúšal som si v  rôznych nepravidelných intervaloch navštevovať komunitu Na bráne na Zaježovej i poslednú zimu život v Bratislave. Srdce ma posiela na Zaježovú, rozum mi vraví, že som v štádiu, keď potrebujem kultúru a stretávanie sa s ľuďmi a nie byť odrezaný na lazoch. Predošlé leto som venoval trom Rainbowom – alternatívnym stretnutiam v prírode, kde ľudia spolu varia a jedia vegetariánske jedlá, spievajú a organizujú pre seba kopec workshopov ako joga, thai-chi, meditácie a mnoho ďalšieho. Strava sa kupuje z dobrovoľných príspevkov, ktoré každý môže venovať po jedle. Toto leto som zvažoval štyri možnosti. Venovať sa osobnému rozvoju a  mojej reči, navštíviť a mapovať komunity v Európe, rozvíjať festival alebo ísť cestovať a spoznať niečo nové. Najsilnejšie som cítil potrebu vypadnúť nielen z domu, ale aj z Európy a spoznať i zažiť nepoznané. Na Afriku sú štyri mesiace krátko. A hlavne už nechcem cestovať sám. V Strednej Amerike a na severe Južnej Ameriky by sa pár kamarátov našlo. Bolo by to však kultúrne niečo, čo už poznám. A keď mi Anička, študujúca v Indonézii, napísala, že by bola rada, ak by som prišiel, lebo tam nemá nikoho, s kým by sa dalo cestovať len tak a spať kade tade, že všetci len riešia hostely a prenajímajú si skútre, začal som o tom trochu uvažovať. V  druhej polovici apríla som si len pre  zaujímavosť pozeral ceny leteniek. Veľmi milo ma prekvapili. Spiatočná letenka do Indonézie stála takmer o polovicu menej ako destinácie v Strednej Amerike. Dva dni som váhal, kým som kúpil. Takmer tri týždne som zisťoval informácie a možnosti kam ísť. Dva mesiace na  Jáve, Sulawesi a  Papue v  Indonézii, presun do  Thajska a  Mjanmarska. Tým som žil až do dvoch dní pred odchodom. Až vtedy mi Gábor z Maďarska (cestovali sme spolu v Indii a Nepále) napísal, nech namiesto Thajska a Mjanmarska radšej idem do Papuy-Novej Guiney a nech strávim viac času v Indonézii. „Je zaujímavé stretnúť ľudí, ktorí uvažujú ako v dobe kamennej. A v Indonézii je super komunita couchsurferov a v JV Ázii je vtedy obdobie dažďov,“ napísal mi. O daždi v auguste a septembri v Thajsku a Mjanmarsku mi hovoril aj Hasan (Pali Bartuš), avšak s dodatkom, že  klíma sa mení a  nikdy nevieš, ako  bude. Ale  predsa, ísť počas hlavného monzúnu do  daždivej oblasti, keď je pekne v Indonézii, ktorá z celej JV Ázie najviac zaujala i kamarátov Hanku Šiškovú a Peťa Chrenku? Ani jednu krajinu nepoznám. Uvidím.


Do lietadla 15.5.2015 z Prahy cez Istanbul do Jakarty nasadám s tým, že hneď po prílete idem do  Yogyakarty (neskôr skrátene Yogya) za  Aničkou, pár dní niečo vymyslím a  potom aj  s  Táňou pôjdeme na Sulawesi. Asi z juhu na sever, odkiaľ by som sa rád loďami túlal po ostrovoch Maluku až na Papuu. Potom dúfam, že aj s Aničkou prekročíme hranice Indonézie do Papuy-Novej Guiney, kde som si vyhliadol oblasť a kmene na rieke Sepik i jeden z festivalov na náhornej plošine – či už v Papue-Novej Guinei alebo v indonézskom údolí Baliem v provincii Papua. V údolí Baliem by som rád podnikol 10 – 14  dňovú túru ku  kmeňu Yali. Na  záver cesty sa možno pozriem na  Lombok s výstupom na Rinjani a pár posledných týždňov strávim v Thajsku a možno aj v Malajzii. Ako to však bude, nikto netuší. Sám som zvedavý, ako mi pôjde cestovanie s dvoma babami a potom s Aničkou. Viem, že s väčšinou kamarátov by som na cestu nešiel. Neviem sa váľať na pláži a o mieste prespatia sa často rád rozhodujem až na mieste. Nerobí mi problém stanovať kdekoľvek. Občas i ja využijem služby hostelov, ale beriem to ako poslednú možnosť. S babami cítim, že by to mohlo ísť. Ako to  dopadlo a  o  čom si prečítate? Hneď po  prílete cestujem za  Aničkou a  vystupujem na  sopku Merbabu. S  Aničkou a  Táňou sa loďou presunieme na  Sulawesi, kde  spoznávame ich tradície pochovávať ľudí nad zem a deti do stromov. Zúčastňujeme sa svadobného obradu i príprav na pohreb spojený so zabíjačkou byvolov a hostinou pre celú dedinu. Na Togeánoch objavujem čaro šnorchlovania a sám seba prekvapujem, že dokážem stráviť toľko času pri mori. Po mesiaci Táňa letí domov, Anička späť na Jávu a ja pokračujem na Papuu. Objavujem raj na zemi – Raja Ampat, kde sa šnorchlujem so žralokmi i korytnačkami. Pokračujem ďalej a získavam víza do Papuy‑Novej Guinei, kde počas šiestich týždňov zažívam a spoznávam život, aký som nikde inde doposiaľ nepoznal. Je to ako  z  iného sveta. Stopujem, stávam sa súčasťou rodiny, navštevujem posvätné domy, počúvam úžasné životné príbehy i tradičné rozprávky. Absolvujem štyri túry cez prales, kde domáci mačetami presekávajú chodník vedúci na  miesta s  vysokohorskými palmami i  na najvyššie vrcholy krajiny. Mojou obľúbenou stravou sa stáva sladký zemiak s  avokádom, s  ktorým v  ruke sa dostávam aj  na  tradičný festival domorodých kmeňov s  pomaľovanými telami farieb od  výmyslu sveta. Po návrate do Indonézie sa pokúšam dostať ku stromovým ľuďom, robím prekrásny okruh okolo hory Trikora a v dedinách stretávam mužov s kotekou – chráničom penisu. Z papuánskej náhornej plošiny odchádzam až pár dní pred letom domov. Štyri mesiace na ceste a najmä cez dva mesiace na ostrove Nová Guinea bol zážitok na celý život. Papua‑Nová Guinea nie je okrem festivalov vôbec turistická, a tak skoro ani nebude. V sprievodcoch sa píše, ako je tam draho, že stanovanie i stopovanie je nemožné. Ale všetko sa dá. Celý ostrov ponúka množstvo neprebádaných miest a kmeňov, takže každý dobrodruh si nájde to svoje. Dúfam, že Vás môj príbeh inšpiruje, a ak máte dobrodružné srdce, i Vy raz tento kút sveta navštívite.


Obsah Indonézia������������������������������������������������������������������ 9 Jáva���������������������������������������������������������������������� 9

Papua-Nová Guinea�������������������������������������������� 45 Nuku�������������������������������������������������������������� 47

Spoznávanie indonézskeho života v Yogyi���������������9 Hurá na sopku�������������������������������������������������������10 Terakotový Kasongan��������������������������������������������12 Inšpirujúci projekt Antona Krotova�����������������������12 Spovedám domácich����������������������������������������������13 Tradičné spoločenstvo susedov������������������������������14 Tieňové bábkové divadlo����������������������������������������15 S Táňou v Surabayi������������������������������������������������15 Dobroty indonézskej kuchyne s Rendyho rodinou�16 Spoznávanie Surabaye�������������������������������������������17 Usmievavá Dhinie�������������������������������������������������19

Papuánska rozprávka���������������������������������������� 47 Peši k Sepiku? Samého ťa nepustíme���������������� 49 Dali nám tabak a soľ, a tak sme išli�������������������� 50 Ságo – chlieb domácich������������������������������������ 51 Rýchly spád������������������������������������������������������ 53 Ako som takmer šoféroval dodávku������������������ 54

Sulawesi������������������������������������������������������������� 20 Tisícročné odtlačky prstov�������������������������������������20 Svadba Torádžov����������������������������������������������������21 Deti pochovávali do stromu�����������������������������������21 Spíme v dome Torádžov�����������������������������������������22 Za zvukom bubnov������������������������������������������������23 Civilizácia napreduje každým rokom���������������������24 V doprovode policajnej eskorty������������������������������25 Prvé šnorchlovanie na tajnej pláži��������������������������25 Kokosy na Togeánoch��������������������������������������������26 Potápanie s medúzami�������������������������������������������27 Prekrásne šnorchlovanie v otvorenom mori�����������28 Manado a jeho okolie���������������������������������������������28 Rozprávkový prales������������������������������������������������29 Šnorchlujeme s korytnačkami��������������������������������30

Papua����������������������������������������������������������������� 33 Pohostinní bratia���������������������������������������������������33 Ochrana pralesu ochráni i podmorský svet������������35 Spoznávanie ostrova Kri����������������������������������������35 Dougov príbeh�������������������������������������������������������36 Podmorský orchester���������������������������������������������37 Za hľadaním manty������������������������������������������������39 Rozhovor s Mariou������������������������������������������������40 Z mesta do mesta���������������������������������������������������41 Kuracia farma pred hranicou���������������������������������44

Sepik�������������������������������������������������������������� 55 Výborná ryba v Avatipe������������������������������������� 56 Prekrásne Palembe�������������������������������������������� 58 Papuánske zelené zlato������������������������������������� 59 V posvätnom dome������������������������������������������� 60 Môj dedo mal šesť žien�������������������������������������� 62 Podľa vtákov vedia, čo majú robiť���������������������� 62 Stretnutie s rozprávačom príbehov������������������� 62 Základy domu tvoria lebky nepriateľov������������� 64 Cez Wewak do Madangu����������������������������������� 65

Highlands������������������������������������������������������� 68 Divoká jazda do Goroky������������������������������������ 68 Srdečná rodina Siriho��������������������������������������� 69 Hurá pod kopec������������������������������������������������� 70 „Si môj syn,“ hovorí otec rodiny������������������������ 70 Späť v Goroke��������������������������������������������������� 73 Ako sa dostávam pod pohorie Kubor����������������� 73 Jednooký gunman��������������������������������������������� 74 Mali čarodejníka i duchov��������������������������������� 75 Sing-sing v dedine�������������������������������������������� 75 Smer Digne2����������������������������������������������������� 76 Mačetujeme si cestu cez prales�������������������������� 77 Smerom pod Mt. Wilhelm�������������������������������� 80 Výstup začína���������������������������������������������������� 81 Engga cultural show vo Wabagu����������������������� 84 Mt. Giluwe - druhá najvyššia hora krajiny��������� 86 Mierotvorca������������������������������������������������������ 90 Uprostred ananásových plantáží����������������������� 91 Hagen show������������������������������������������������������ 92 Vzdelaný šofér ma berie do Madangu���������������� 93 Dodávka, čln a späť na hranicu������������������������� 95


Návrat do indonézskej Papuy�������������������������������������������� 97 Za hľadaním stromových ľudí������������������������������������������ 97 Dajte peniaze a mieri na nás lukom a šípom��������������������� 99 Opäť robím prieskum v meste���������������������������������������� 100 Malý stromový dom Jeworčanov������������������������������������ 102 Džungľová prechádzka�������������������������������������������������� 103 Muž mláti svoju ženu a ľudia sa iba pozerajú������������������ 104 Z nížiny na vysočinu������������������������������������������������������ 105 Cez dediny na Trikoru���������������������������������������������������� 106 Sprievodca sa otáča a pokračujem sám�������������������������� 108 Cez džungľu na hrebeň��������������������������������������������������� 109 Nachádzam chodník, ale nie nadlho������������������������������ 110 Nad kruhovou pláňou���������������������������������������������������� 111 Dostávam sa späť do mesta�������������������������������������������� 112 Za spoznávaním kmeňa Dani����������������������������������������� 113 Život na strmých svahoch plných sladkých zemiakov���� 113 Takmer každý chce za fotografiu peniaze����������������������� 115 Ako sa kupujú letenky vo Wamene��������������������������������� 116 Presun domov���������������������������������������������������������������� 116

Prílohy���������������������������������������������������������������������������� 117 Rozhovory������������������������������������������������������������������ 117 Issack, Nuku������������������������������������������������������������������ 117 Jack, Nuku��������������������������������������������������������������������� 119

Rozprávky������������������������������������������������������������������ 120 Legenda o Izákovom kmeni������������������������������������������� 120 Príbeh o tom, ako ukradli Mesiac����������������������������������� 120 Posledný kmeňový boj v Palembe����������������������������������� 121 Ako krokodíl stvoril svet������������������������������������������������� 122 Ako vznikol prvý kokosový orech����������������������������������� 122

Cestovateľský denník������������������������������������������������������ 123 Mapa������������������������������������������������������������������������������ 124 Register�������������������������������������������������������������������������� 126


11

Indonézia Jáva Jakarta. Víza mám z Bratislavy na 60 dní (v tej dobe na  letisku dávali na  30 dní, od  konca roku  2015  víza na 30 dní nepotrebujeme). Ešte pred príchodom ruksaku sa stávam milionárom – vyberám 1,5  milióna rupií v  hotovosti (v prepočte 103  eur). Po  výstupe z  letiskovej haly ma oblialo vlhké teplo, v  ktorom bola cítiť blízkosť mora. Bola už  tma a  sedem hodín večer, no  i  tak veľké teplo. Milo ma prekvapuje, ako taxikári po mojej reakcii, že idem autobusom, iba ukazujú smer, kam mám ísť. Nikto sa nikam neponáhľa, nepresviedča. Na  konci terminálu je malé autobusové nástupište. V búdke si kupujem lístok za  40.000 rupií (necelé 3  eurá) a  hodinu sa trmácam rozheganým autobusom s wifi na vlakovú stanicu Gambir. Odtiaľ, po zvážení možností, nejdem pešo 3km, ale beriem ojek – ako  domáci volajú motorkové taxi, na  vlakovú stanicu Pasar Senen. Motorkár dáva môj ruksak pred seba a za 20.000 rupií ma berie na stanicu. Vlak o 21:45, na ktorý som chcel ísť, je plný. Ukazujem rezerváciu cez  internet. Chcel som aj  vopred zaplatiť. Keďže však Indonézia bola zaradená medzi rizikové krajiny, už niekoľko mesiacov platby kartami zo zahraničia neprechádzajú. Snažím sa to  ukecať, ale  sám som vedel, že som mal niekam zatelefonovať. To som neurobil. Majú však ešte lístok na vlak o 22:30 na normálne sedenie. Jediná možnosť. Beriem. Platím síce iba tretinu (75.000 = 5 eur) oproti spaciemu vozňu, avšak radšej by som po  dlhom lete spal. Prekvapuje ma i  nasadanie na  vlak. Vonku pred stanicou sú  tri rady. Na  každom rade je  napísané, na  ktorý vlak je  určený. Po  odchode vlaku o  21:45, ktorý išiel z  rovnakého nástupišťa, nám začali kontrolovať lístky s  pasom (na každom lístku je  meno) a  potom sme sa podchodom mohli dostať na naše nástupište, kde sme čakali na  vlak. Netušil som, načo sa ľudia tak  ženú, keď  všetci máme miestenku. A  každý naozaj sedí. Plán, že by som išiel vlakom bez lístku by sa ani nedal realizovať. Ani na nástupište by som sa nedostal. Vedľa mňa si sadá dievča, ktoré mi pred stanicou lámanou angličtinou preložila slová kontrolóra:

„Si správne. Ešte chvíľu počkaj a  potom budeme púšťať ľudí do  vlaku.“ Dievčina študuje poľnohospodárstvo a  zameriava sa na  spracovanie palmového oleja. „Počul som o rozsiahlych plantážach na Sumatre a Kalimantane,“ hovorím jej pri  spomienke na  filmy, ako  kácajú pralesy a  ničia ekosystém. „Áno, sú  najmä na  Sumatre, Kalimantane a  aj na Papue. Nie všade sa dajú pestovať,“ odpovedá. Zo  svojej krajiny pozná iba  Jávu a  Sumatru, ale  ospevuje i  Raja Ampat na  Západnej Papue a  vraví, že  na  Bali sú  krajšie pláže ako  na Jáve. Zo  zahraničia bola v  Malajzii na  školskom výlete. O  Slovensku sa správne opýtala, či  je v  Európe. Bola veľmi prekvapená, aké je malé, a že aj Nemecko máme len pár hodín autom. V nočnom vlaku, kde sme boli traja na jednej lavici a traja oproti a ruksak som mal hore (do chodbičky pre nohy by sa asi ani keby bolo prázdne miesto nezmestil) som len občas zavrel oči, aby si oddýchli, ale zaspať som si nedovolil. Atmosféra vo  vlaku bola veľmi pohodová. Sledoval som, ako sa ľudia spolu rozprávajú až som si začal všímať, že  všetci majú jemne sploštené nosy, akoby som im ich stlačil. Okrem dievčaťa vedľa mňa nikto z  cestujúcich anglicky nevedel. Svitá a  ja začínam vnímať okolie. Všade ryža. To  je  prvé, čo  mi napadne. Hneď je  mi jasné, kde  našla Anička názov pre expedíciu.

Spoznávanie indonézskeho života v Yogyi Yogyakarta. Hodinku a pol sa presúvam do Sewon, dediny prakticky zrastenej s  mestom, kde  na umeleckej vysokej škole študuje a  blízko aj  býva Anička. Som celý rád, keď ju vidím. Úzkymi uličkami sa blížime k malému domčeku bez označenia, v ktorom býva s troma Sumatrančanmi. Jednoduché bývanie, terasa so  stolom a  stoličkami priamo pri  chodníku, veľká obývačka, v  ktorej jeden chalan aj  spáva. Vedľa malé izbičky, rozlohou pomerne veľká kuchyňa, v ktorej sú však okrem dvojplatničky iba  dva boxy s  jedlom. „Chladničku má


12 • Indonézia - Jáva

v mestách iba polovica ľudí, na vidieku iba percento,“ hovorí mi Anička. Nasleduje kúpeľňa s  tureckým záchodom a  veľkou nádržou na vodu, ktorou sa splachuje a umýva. Je tu aj murovaný „dvor“, v ktorom umývajú riad a sušia prádlo. Často spávajú s otvorenými vchodovými dverami kvôli vetraniu, ale  dvere do  dvora zamykajú. V  jednej izbičke, asi tak  3,5x4  metre, býva Anička. Po  chvíli zaspávam ako malé dieťa. Keď sa po 6 hodinách budím, idem sa prejsť. Jeden z  chalanov z  domu mi hovoril, že  iba  pôjdem poza dom okolo ihriska a  nájdem internetovú kaviareň. Pýtam sa chalana hrajúceho basketbal, ktorý mi ukazuje budovu na konci ulice. „Dá sa tam kúpiť simkarta?,“ pýtam sa ho. Zo  slovenského čísla môžem odoslať správu, ale volať sa mi nedalo. Ani Aničke z lokálneho čísla nemôžem posielať správy na  slovenské čísla. Berie motorku a  vraví, nech si nasadnem. Frčíme tri až  päť minút až  prichádzame k obchodu. Po kúpe idem s ním späť. Neviem, či by som sám trafil. Každá ulica mi tu pripadá rovnako. Večer koštujeme indonézsku kuchyňu. Warungy – miesta kde  varia jedlo, sú jednoduché otvorené príbytky. Takmer ku všetkému sa jedáva ryža. Jedlo je buď pražené alebo ako polievka. Jednu typickú zeleninu tu človek nenájde. Ku  všetkému dávajú sambal – čili omáčku alebo čili samotné. Šošovicu, typickú pre  Indiu, v  Indonézii nájdete iba  v  špecializovaných obchodoch – nepestuje sa tu. Na  pitie si neskôr dávame šťavu z guávy.

Hurá na sopku Plán ísť spolu na  Merapi - sopku týčiacu sa nad  mestom, ráno padá. Anička nedobrovoľne začala navštevovať toaletu viac, ako  by chcela. A  keďže má ešte veľa práce na ďalšie dni, hovorí mi, ako sa tam dostanem. Vyrážam okolo jednej poobede. Bez akejkoľvek mapy. Anička hovorí revízorovi prvého autobusu, kam idem. Po pár minútach prestupujem s cieľom ísť na autobusovú stanicu Jombor. Druhý autobus však ide až do Magelangu cez Blabak, kam sa potrebujem dostať. V Blabaku mením za malý mikrobus do dedinky Tratar, v ktorej mi hovoria, že autobusy ďalej nejazdia. Domáci ponúka jazdu na ojeku – motorke, za 50.000 rupií. Odmietam a idem peši. Vravia, že je to 30 km a neskôr vidím tabuľu cez 50 km, ale šliapem. Po  300  metroch šliapania a  stopovania do  kopca mi zastavuje motorka. Ponúka jazdu za  rovnakú cenu. Po odmietnutí sa iba otáča a ide späť dole. Tretí po chvíli

za 40.000 a  o  chvíľu ďalší zadarmo do  polovice cesty. Tam je  opäť ďalší domáci múdry a  ponúka sa za  50.000. Nezájdem ani 20  metrov po  ceste za  rozdvojku ciest a  zastavuje mi mladá dvojica. Stredoškolák za  volantom a vysokoškoláčka vedľa neho. Asi brat so sestrou. Anglicky veľmi nevedia, ale sú veselá kopa, a tak sa zabávame. Okolo piatej prichádzam do dedinky Selo, ktorého preklad by mal znamenať „medzi“ alebo „medzi kopcami“. Je  vo výške okolo 1500  metrov. Som pri  rozdvojke ciest, kde  jedna smeruje priamo strmo hore na  Merapi. Dole  stojí asi 10‑15 policajtov, ktorí ma obkľučujú a začínajú si ma fotiť. Po  chvíli volajú jedného človeka z  turistickej agentúry, ktorý by bol rád, ak  by som chcel sprievodcu. Zároveň hovorí: „Stále je  zákaz ísť na  vrchol, lebo prebieha záchranná akcia.“ „Môžeš ale spať v prvom kempe a zajtra môžeš ísť do tretieho tábora. Vyššie však nemôžeš,“ dodáva na  moje otázky, či  sa dá ísť aspoň niekam. O  nehode, keď sa jeden Indonézan fotil na  okraji kráteru a  zem sa pod ním prepadla, mi hovorila Anička. Nevedeli sme nikde nájsť aktuálne informácie o  možnosti výstupu. Nakoniec ma nechávajú ísť vyššie po  ceste. Po  necelej polhodine strmo hore po  asfaltke sa dostávam k  „bráne“ parku, kde  normálne asi len vyberajú vstupné. Asfaltka končí a začína sa chodník. Miesto je plné policajtov. Prichádza ku  mne policajný náčelník a  hovorí mi: „Ďalej nepôjdeš. Hore máme cez  100 ľudí a  nechceme tam nikoho iného. Keď skončíme (s hľadaním tela), bude možné ísť na vrchol. Možno už zajtra.“ Ako sa rozprávame, nielenže si ma fotia, ale  aj  kamerujú. Je  mi jasné, že  tadiaľto, aj  ak by som dokázal kontrolu obísť, cesta nevedie. Ak by ma tam našli, čo isto áno (ako sa schovať v suti?), asi by som mal prúser. „Dá sa ísť na...“, a  ukazujem na  horu oproti. „Merbabu? Áno, jasné, tam môžeš ísť,“ hovorí mi a hneď aj ponúka, že niekto z jeho ľudí ma odvezie dole, čo neskôr upravuje až na úvod túry. „Môže byť na motorke?,“ pýta sa ma po chvíli. Súhlasím. Nasadám. Aspoň dve, možno aj tri hodiny mi ušetrili. Basecamp je riadny kus vyššie ako Selo. Mám pocit, že ešte vyššie ako som bol na kontrole na Merapi. Basecamp ponúka aj  ubytovanie tesne pred koncom cesty pre  autá a  motorky. Je  to miesto, kde  sa platí vstupné – 150.000 rupií pre  cudzincov a  25.000 pre  domácich. Vonku je  už tma. Prezliekam kraťasy i  tričko za  dlhé rukávy. Ako  si dávam banány s keksíkmi – jedinú stravu v dostatočnom množstve, ktorú som si zobral, nakoľko som cítil, že môj


žalúdok sa ešte aklimatizuje a toto mu isto neuškodí – prichádzajú traja domáci. „Idete hore? Môžem sa k Vám pridať?,“ pýtam sa. „Áno, ideme hore. Môžeš ísť s  nami, len sa ešte pomodlíme,“ hovorí Riky, asi najstarší z nich. Ideme veľmi pokojným tempom. S Rikym sme vpredu. Chalani za nami často niečo vykrikujú, púšťajú si hudbu, a  tak som rád, ak sme viac vpredu a môžem si užiť ticho prírody. Chodník je  široký, vyšliapaný a  snáď bola iba  1‑2 rozdvojky, pri  ktorých boli tabule. Po  dvoch hodinách pri  treťom kempe, kde bolo asi 15 stanov domácich, sa rozdeľujeme. Terén začína byť náročnejší. Stúpanie je  strmé, chvíľami po  suchej a  neskôr väčšinou po  navlhnutej zemine. Občas sa to aj dosť šmýka. Sám neviem, odkiaľ berie zem vlahu, keď celé dni slnko tak  pečie. Na  vrchol sa chodí pozerať východ slnka. Síce som unavený a  šliapem celý čas za tmy s čelovkou, ale viem, že lepšie ísť teraz celkom hore, ako  málo spať a  kalkulovať, koľko bude ešte cesta hore trvať. Z  basecampu postupujeme krok za  krokom. Často aj  1  krok, 1  nádych a  výdych. Po  4  hodinách, o trištvrte na 11, prichádzam na vrchol. Pecak Merbabu, 3145 metrov. V závetrí na plošine pár metrov pod vrcholom staviam stan. V Indonézii mi akoby nie je dopriate vyspať sa. Je síce chladno a mám oblečené všetko čo mám, zaspať sa mi však nedá. Žeby výškou alebo prílišnou únavou, keď ani predošlú noc som sa v tej horúčave veľmi nevyspal? Merbabu má dva vrcholy vzdialené asi 2 minúty peši od seba. Spím na západnejšom. Vari aj hodinu ak nie viac pred východom slnka počúvam, ako sa ľudia blízko rozprávajú. Vďaka nočnému vlaku presne viem kedy svitá, a  tak mi budík zvoní o 5:25. Vstávam a presúvam sa na východný vrchol, na ktorom stojí už asi 30 domácich. O chladnej noci svedčí aj inoväť na kúsku trávy pri chodníku. Je už vidno a slnko vychádza do 10 minút. Okolie je prekrásne zvlnené a  posiate niekoľkými aktívnymi i  neaktívnymi sopkami, ktoré sa týčia nad oblakmi plaziacimi sa tesne nad zemou. Na  juh je  to 2980  metrov vysoké Merapi, na  sever tri malé sopečné pyramídy. Z Merbabu je vari aj lepší výhľad ako z Merapi. Síce Merbabu nemá kráter, ale má pekný les na úpätí a trávnatý porast vo vyšších polohách umožňuje fantastický výhľad. Ako z prekrásnej pohľadnice. Keby tu tak bola Anička... Domáci sa chcú so  mnou fotiť, akoby som bol rocková hviezda. Je  tu aj  celá trieda na  školskom výlete a  každý sa fotí s  tabuľou a  odkazom. Na  hodinu sa ešte hádžem do  stanu a  o ďalšie necelé tri hodiny som dole

Indonézia - Jáva • 13

v basecampe. Cestou mi je smutno pri pohľade na stovky až tisíce odpadkov pohodených v prírode. Zelená hliadka by tu asi skolabovala. To už  riadne praží. Aj  pri tom najstrmšom klesaní, keď už  som mal na  sebe kraťasy a  tričko a  bolo mi príjemne, stretávam kopec domácich, ktorí sa trepú na  vrchol s  malými i  veľkými ruksakmi v  hrubých zateplených bundách. Anička mi potom vravela: „To  si  ešte  nevidel, ako  ľudia vyťahovali baranice, keď sa ochladilo na  20 stupňov.“ Termoregulácia domácich, žijúcich v  rovníkovom pásme, kde  je  teplota celoročne okolo 30 stupňov, je niekde úplne inde ako tá naša. Jeden van do  dediny Selo, vzdialenej 1‑2 hodiny pešo je  totálne plný a  nemá ani miesto na  streche, kam by som si sadol. Chalan mi dáva veľkú fľašu vody. Keď sa už nezmestím, aspoň nech mám čo piť. Kráčam pomedzi krásne polia na miernych i strmých svahoch, až stopujem domácu na motorke. Na drevenej plošine za jej sedadlom ma berie až  dole. Domáci po  ceste sa len usmievajú, kývajú a pozdravujú. Naskytol sa mi typický a prekrásny pohľad na  pár ľudí v  staršom veku s  klobúkom z  rákosia a s nohami v bažinatom ryžovom poli. Po príchode do Sela ma zoznamuje s rodinou, z ktorých jeden vie po anglicky. „Do Yogye sa ide týmto smerom,“ hovorí a ukazuje opačným smerom, ako  som prišiel. Rovnako mi hovoria aj  ďalší. Keď si spomeniem, že  zo  strany ako  som prišiel, mi tiež hovorili, že žiadne autobusy nie sú, uvedomujem si, že asi naozaj spoje idú len daným smerom. Pri dedinke s názvom Boyolali si spomínam, že  tento názov hovoril aj  Aničke kamarát, keď sa pýtala na cestu, ale nejako sme to neriešili a  išiel som druhou stranou. Potom sa ma domáci pýta: „Za  cestu si zaplatil?“ Vysvetľujem, že  som stopoval, o cene sme sa nerozprávali a chápem jeho argument, že teta nevie po  anglicky, a  tak sa dohadujeme na  polovičnom kompromise. Za  peniaze by som ináč dole nešiel. Cestu ďalej radšej opisovať nebudem... Dodám len toľko, že som išiel až  takmer cez  mesto Solo a  k  Aničke som prišiel po 7 hodinách. Spolu s dopravou v meste som vystriedal asi 6 autobusov, do ktorých som trikrát nastupoval medzi prvými, a  tak sme niekoľkokrát aj  polhodinu až  hodinu čakali, kým sa zaplní, aby sme sa pohli. Chytám aj posledný alebo jeden z posledných autobusov priamo pred vysokú školu, pri  ktorej býva Anička. Len ten čakal na  stanici a neskôr na veľkej križovatke dvakrát po 20 minút, kým sa zaplnil a konečne vyrazil.


74 • Papua-Nová Guinea - Highlands

hovorím, že sa môžeme vrátiť a  ani na  druhý vrchol nemusíme ísť. S Elie a Punatom vyrážame vpred. Však nás dobehnú. Po pár minútach Elie hovorí Punatovi a  neskôr i  mne: „Druhý vrchol je  nižšie. Tam nemusia byť oblaky. Zabudnime na tých chalanov a poďme tam.“ Punat váha, no ja mám jasno – súhlasím. A tak kráčame zalesneným rozprávkovým hrebeňom. Cvíľu klesáme, stúpame a  klesáme, až  sa dostávame na  miesto, z  ktorého máme pekný výhľad na  kúsok údolia a  prevaľujúce sa mračná cez hlavný vrchol. „Tu sa posadíme a počkáme, až uvidíme trochu viac,“ hovorí Elie. „Nerozprávaj. Rozprávanie vyruší mraky a neodídu,“ hovorí, keď sa radujem, že na chvíľu jemne vidno slnečnú guľu nad nami. Na  severnej strane sa trošku vyjasňuje. Zisťujem, že  som bol na  najvyššej hore okolia, ktorú volajú Mt. Aumoto a  pred nami, pár výškových metrov vyššie, kde sa hrá a máva nám asi 10 detí z dediny, je Mt. Michael, ktorý domáci volajú i Lokomo. Dievčatá zbierajú lúčne kvety, chalani strieľajú z  praku, vďaka ktorému tí najskúsenejší lovia vtákov. Malých si na kopci získavam, keď jeden na mňa pre fotenie namieri prak a ja si namiesto cvaknutia fotky líham na zem a robím mŕtveho. Ten zvuk a  radosť ich smiechu sú  nenapodobiteľné. Neporušenej prírode škodí iba  pár použitých kondómov, ktoré sú po okolí. Cesta dole je oveľa náročnejšia, čo sa terénu a počtu zohýbaní týka. Miestami je  i  strmšia ako  cesta, ktorou sme išli hore. Po šmykľavom teréne mám občas problém ísť s malým ruksakom, nieto ak by som mal na sebe veľký. Síce som z  vrcholu nevidel Mt. Wilhelm ani Giluwe, les a náročnosť túry sú však úžasné. Cestou dole Elie trhá druh papradia - volajú ho daleva, ktorý varia ako  greens – teda zelenú zeleninu podávanú k ich tradičným sladkým zemiakom. „Poď sa pozrieť,“ volá ma Punat a ukazuje mi miesto, kde  sa vtáky zvyknú hrať – na  zemi kruh zeminy v  tvare kráteru, v  ktorého strede stoja usporiadané vetvičky malého stromčeka. Vtáčik aranžér. Po  chvíli ma volá pozrieť niečo opäť. „Toto je hrob Elienej príbuznej,“ hovorí a ukazuje mi lebku pod prastarým obrovským stromom. Kde je zvyšok tela, netušia. (Ďalšiu lebku v  strome mi ukazuje otec nasledujúce ráno – lebka bola umiestnená do  úžľabiny

v strome, ktorá sa počas rokov zacelila a i keď lebku vidno, nie je možné ju vybrať.) Je už  štvrť na  šesť, keď klesáme cez  záhrady, kde  stretávame našich rodinných pomocníkov Mosesa s  ďalšími chalanmi. Tí zastavujú svojich kamarátov a  dávajú mi ochutnať fazuľu z  bambusu. Chutí úžasne a aj proces spracovania sa mi veľmi páči. Fazuľu so soľou a olejom dajú do jednej dutej časti bambusu, otvorenú časť uzavrú listami a  grilujú na  ohni za  občasného otáčania. „Niekedy dáme aj vodu, ale čo si mal ty, tam voda nebola,“ vysvetľuje mi Moses. Po príchode domov ma otec víta srdečným objatím. Srdečné srdce. Srdce Papue. A  večera. Po  túre priam báječná. Robím rodinnú fotografiu, ktorú keď ukazujem asi 80 ročnej prababke, iba  nadskočí a  jasá hlasom ako malé dieťa. Ráno som chcel len pofotiť východ slnka z  briežku 3 minúty od domu. Po chvíli je pri mne Moses s kamošom. Keď zisťujem, že  pri  krásnom východe slnka po  pravej strane a jasne viditeľných kopcoch na zvlnenom povrchu nevidno Mt. Wilhelm, lebo je  kúsok ďalej na  západ, vyťahujem chalanov dobrých 15  minút po  ceste okolo hory, cestou do ďalších dedín. Povrch je však taký vlnitý, že na pohľad na Mt. Wilhelm si budem musieť počkať. Keď sa ráno pýtajú chalani prostredníctvom Mosesa, či by som im dal niečo za  pomoc, ukázanie chodníka a  navarenie na  kopci, hovorím Mosesovi, ako  to funguje u  nás, že chápem, že tu je to ináč a pýtam sa ho, koľko som mohol tak  prejesť. Cenu mi nehovorí, ale  viem, že  to  bude pár kina. Keďže malé bankovky nemám a ako Moses dvakrát hovoril, chceli by peniaze na fajčenie – či už tabaku alebo marihuany, ktorú si aj tu niektorí pestujú a zohrieva ich. Ako silný antifajčiar sa rozhodujem, že im radšej vytlačím fotky, ako tancujú nahúlení pri ohni hore v lese na hudbu z telefónu. „Sú to kriminálnici. Nenasleduj ich,“ hovorí mi otec Bob, keď som sa vrátil z  rannej prechádzky. Uvažujem, či neostať o deň dlhšie. Neviem, či je to však vhodné. Viem, že Punat by najradšej išiel domov. Keď sa iba preventívne pýtam, či  by to  teoreticky bolo možné, otec po  zvážení okolností jasne povedal: „Pôjdeš dnes.“ Správny chlap. Mentalita ľudí je  často dosť jednoduchá. Moses mi často opakuje celkom jasné veci. Občas sa mi s nimi ťažko hovorilo, a  tak som bol radšej ticho. Hovoria, že  Lufa je  bezpečné miesto. Avšak, keď sa ráno prechádzame popri vedľajšej dedine, hovoria: „To je  iná dedina. Tam


Papua-Nová Guinea - Highlands • 75

nemôžeme ísť. Vyženú nás. Budú chcieť peniaze.“ Akoby nehľadali riešenia a možnosti, že  najskôr sa opýtam, či môžem ísť do dediny a fotiť a podľa toho sa rozhodnem, či ísť dovnútra. A to nehovorím o Nemcovi spred týždňa. Všetko je bezpečné, ale hranica bezpečia je veľmi krehká. Na miestny trh prichádzam už  s  bilumom (taškou cez rameno), ktorú nosia všetci domáci a ktorú mi darovala dcéra June. Domácich zaujímam tak  veľmi, že  keď asi 15 minút čakáme pod stromom Mosesa, ktorý išiel kúpiť betelnuty, ktoré predáva po 50 toja (pol kina) za kus, keď hrajú karty, čoskoro sedí okolo nás asi 50 ľudí. Väčšinou len na  mňa pozerajú. „Tešia sa, že  si tu,“ hovorí mi brat otca Boba. Potom už  len asi dve hodiny čakáme pri  ceste s Punatom na odvoz. Elie ešte ostáva s rodičmi (Punatovi platím 5K na dopravu, sebe 10K). Pomocník pri otváraní dverí je zhodou okolností ten istý, ako pri ceste z Madangu do Goroky. Jazdu zadarmo však neskúšam. Viem, že Punat chce ísť domov a už pre mňa urobil veľa. Ktovie, ako si moje platenie po stope z Madangu vysvetlil pomocník...

Späť v Goroke V  Goroke sa po  príchode k  trhu necítim veľmi na len také voľné prechádzanie a mierim rovno k Sirimu domov. Už pred vchodom do uličky ma víta jeho bratranec predávajúci smažené klobásy a doma Siri. Jedna z malých neterí sa na  mňa doslova hádže a  stíska ma ako  brata po dlhom čase v cudzine :). Veľmi milá rodina. „Mama má veľmi mäkké srdce,“ hovorí Siriho brat Oveso, 24-ročný poloprofesionálny hráč ragby, ktorý vyštudoval manažment a  hľadá si prácu. Na  večeru mi dávajú takú porciu ryže so  zeleninou a  zemiakmi, akoby som týždeň nejedol. Teda, všetci od mamy dostávajú veľkú porciu. „Občas nás tu je aj 17-18,“ hovorí mama o počte hladných krkov v rodine. „Ako ste adoptovali Punata?,“ pýtam sa mamy potom, ako mi Siri i ona hovorili, že Punat je ich adoptívny syn. Na priamu otázku iba odpovedá, že je bratranec. Ktovie, ako  to skutočne je. I  keď viem, že  tu za  brata a  rodinu považujú aj vzdialenú rodinu a často i člena svojho klanu či dediny. Doobeda stíham všetko potrebné: dopísať denník, dokúpiť zásoby jedla, ovocie pre  rodinu i  malý koláčik, urobiť rodinné fotky ako aj vytlačiť a poslať fotky pre ľudí z Nuku, z dedinky Sara i rodinnú fotku pre Siriho.

Zastavujem sa i v  jedinom hoteli v  meste. Cítim sa ako v inom svete. Vo flisových nohaviciach a termotričku popri asi piatich bielych ľuďoch ako z módnej prehliadky, ktorí platia stovky kina za  noc. Mapy nemajú a  berú ma do  cestovnej agentúry hneď vedľa. Vedú ju veľmi milí ľudia. Majú pár suvenírov, predražené zájazdy, na  ktoré na najbližšie tri dni nemajú žiadnu skupinu a mapy majú iba tie, čo i ja – jednu farebnú s cestami a staré americké. „Iné nie sú,“ hovoria mi. Zisťujem, že na Mt. Wilhelm majú pravidlo 1 človek 1 sprievodca, a že všetko je o komunikácií s  ľuďmi v  dedine pod  horou. Ak  si s  nimi sadnem, porozprávam, možno ma tam zoberú i  lacnejšie, ako  je bežná taxa 100-200K/deň/sprievodca. Vraj mali diskusiu s  majiteľmi pozemkov na  Mt. Wilhelme a  diskutovali radšej priamo pred policajtmi na  policajnej stanici. Prišiel televízny štáb, ktorý chcel stanovať pod vrcholom, propagovať región a  i  za to  chceli 60K za  prenocovanie vo vlastnom stane. „Všetky pozemky v PNG niekomu patria. Nikam nemôžeš ísť sám. Nikdy nevieš, koho stretneš,“ hovorí mi a po týždňoch v krajine mu rozumiem. Ktovie, či z veľkej večere, alebo že som po dvoch dňoch začal piť viac tekutín (v noci som si uvedomil, že som veľmi málo pil), ale začali mi vetry nasledované hnačkou. Okrem prvých dní v Indonézií jedinou za celý čas. Ostávam ešte deň, keď sa dávam dokopy a prepisujem denník. Rozprávam sa so  Siriho mamou. „Cítime ľútosť, že si prešiel takú veľkú vzdialenosť až sem. Že si nechal svoju rodinu doma. To cítim ako matka. Si súčasť rodiny. Dúfam, že keď pôjdeš späť cez Goroku, opäť sa zastavíš a dáš vedieť Sirimu, aby som bola doma.“ Keď po  desiatej opúšťam Goroku, je  mi stopovanie a  pýtanie sa šoférov PMV na  jazdu zadarmo trochu zvláštne. Cena do Kundiawi je iba 15K. Iba deň predtým som minul 5x toľko. Uvedomujem si však dve veci: Cítim sa akoby bezpečnejšie, keď hovorím, že mám iba na jedlo, a  tak všetci vedia, že  nemám veľa a  tiež stretávam ľudí, ktorí mi chcú vážne pomôcť.

Ako sa dostávam pod pohorie Kubor V Kundiawe sme po jednej. Pick-up naložený ľuďmi smeruje na  sever pod  Mt. Wilhelm. Snažím sa stopovať. Pýta 25K. Idem zistiť informácie o výstupe na Mt. Kubor, o pár stoviek metrov nižšiu horu na juhozápad od mesta. Viem o  nej iba  zo starých amerických armádnych máp. Mám vypísané dediny v  okolí vrcholu, ale  radšej by som


76 • Papua-Nová Guinea - Highlands

počul názvy dedín od ľudí. Teda, na  mapách je  iba  malá časť hrebeňa a pre zvyšok je napísané, že dáta reliéfu nie sú kompletné. Obkolesujú ma ľudia, ale nik nevie. „Choď na policajnú stanicu. Oni ti pomôžu,“ hovoria mi viacerí. Najskôr sa mi to  nezdá, ale  idem. Asi 10 policajti rozmýšľajú, pozerajú na moju mapu, až prichádza jeden, ktorý odtiaľ pochádza. Mám zobrať PMV do  Mingende catolic mission, potom druhé do  dediny Kup. Tá  je  vraj rovno pod  kopcom. Dokonca ma nakladajú na  vlečku policajného vozidla a  vezú ma dve ulice. Autá už  odišli. Dnes už  žiadne nepôjde. Sme neskoro. Policajt Paul z Moromambuna ešte hovorí, že v meste je kňaz Joe, ktorý možno pôjde. Berú ma späť na stanicu a idem zistiť ďalšie spoje pod Mt. Wilhelm. Je  tam pristavená veľká dodávka s  lavicami po  boku prívesu. Je ešte takmer prázdna. Vyberač peňazí stopárov nechce (cena 20K) a šofér tam nie je. Paul sa ma pýta, čo  robím v  PNG, na  čo  som tu a  ukazujem mu Letter of  recommendation a  hovorím mu o svojich plánoch. „Kontaktoval si predstaviteľa regiónu? Nie? To  nám môžeš spôsobiť problémy,“ hovorí postupne a  myslí na  to, ak  by sa mi niečo stalo. Hovorí, že  ak  by som ich kontaktoval, tak pre misionárov zabezpečujú veci zadarmo a možno by pomohli i mne. Od papáje ráno, ktorú žalúdok celkom zvládol, som nejedol. „Idem si kúpiť pár banánov,“ hovorím. Trh je pár krokov. Paul ma doprevádza a  ani ma nenechá zaplatiť. Kúpil by mi toho aj  viac, ale  hovorím, že  banány stačia. Vtom mi predstavuje svojho brata Mike-a. „S ním môžeš ísť dnes pod pohorie Kubor,“ hovorí. Už viem, že Kubor je celé pohorie s najvyšším vrcholom Mt. Digne, ktorý je 1,5 dňa peši od ich dediny Moromambuno. „Môžeš u  mňa prespať, nakŕmime ťa, zoberiem ťa na  kopec. Bez poplatku,“ hovorí Mike. Zdá sa mi to až neuveriteľné. Je mi sympatický, s malým strniskom a  veľkým úsmevom. Po  chvíli súhlasím. Ideme peši na miesto zastávky smerom na juh, kde už nič nemalo ísť. „Pôjdeme do  dediny Sikola, odtiaľ dve hodiny peši,“ hovorí Mike a Paul. Kým asi polhodinu čakáme, zhlukuje sa okolo nás 30 ľudí, ktorí na  mňa len tak  pozerajú. Policajt Paul ich pravidelne rozpúšťa každých 5-10 minút. Nasadáme na korbu auta a cestujem cez dediny: Merane, Waghi river bridge, Onul, Kel, Munuma, Sikola, Geima a  Karelmarel, za  ktorou stúpame peši cez  dediny Burma a Genabona. Odtiaľ už iba hodinu klesáme okolo misijnej

stanice a školy Noragaima do dediny Moromambuno, do komunity kmeňa Bari. Tam býva Mike (Cole) so ženou Priscilou a 4 deťmi: Ignatus, Peter, Philipe a Maria. V celom okolí býva 1200-1500 ľudí. „Cez deň pôjdeme pomáhať v  škole – každý štvrtok je  školské upratovanie,“ hovorí. Ráno sa prechádzame po  okolí. Po  dlhej dedine je  ich kmeň roztrúsený nie po vrstevnici, ale akoby na slíži, na malom pásiku hrebeňa zhora dole. Zoznamujem sa so susedmi a dedinčanmi. Zdá sa, že dnes budú celý deň so mnou a nič neurobia. „Ak by išiel priamy autobus do  dediny, išli by sme inou cestou (10K). Ľudia chodia do Kundiawi i peši. Trvá im to 3-5 hodín,“ hovorí Mike pre mňa dosť smelé časové odhady. Našu dedinu je  možné si predstaviť aj  na starej americkej armádnej mape. Severne od  pohoria Kubor je vidno dedinu Genabona, ktorá je vzdialená 30-60 minút chôdze od našej dediny.

Jednooký gunman Zoznamujem sa s dedinským bojovníkom. Má iba jedno oko. „Čo sa stalo?,“ pýtam sa Mike-a. „Strelili ho. Guľka vyšla cez oko.“ „A prečo?“ „Je známy ako gunman. V roku 2006 si ho najal kmeň Yuri, tu cez kopec, aby zabil človeka z iného kmeňa. Svoju prácu vykonal a  dostal zaplatené v  peniazoch i  sviniach (jedno má Mike i doma za ohniskom vnútri domu). Potom sa ho kmeň Yuri snažil zabiť. Ako komunita sme išli za nimi a  dali nám kompenzáciu za  jeho zranenie – peniaze a prasatá.“ „Takže platili dvakrát? Zaplatili mu za zabitie a ešte dostal aj odškodné?“ „Áno. Komunita dostala okolo 3000-5000K.“ „Čo za to komunita kúpila?“ „Jedlo, šaty, zaplatili sme školné pre deti...“ „Bol to biznis,“ povedal Mike. „Sú ešte boje aj v súčasnosti?“ „Dnes už nie. Dnes je mier.“ „Kedy sa naposledy niečo stalo?“ „V roku 1997. Nie, 2004,“ opravujú neskôr. „Bojovali sme s ľuďmi žijúcimi tu dole (Nauro tribe), 10 minút peši, lebo boli voľby. Stúpenci dvoch kandidátov bojovali proti sebe, až  ľudia zabili jedného človeka. Potom nasledovala kompenzácia a  mier. My používame iba  peniaze a  svine na kompenzáciu.“


Papua-Nová Guinea - Highlands • 77

A to mi najprv hovorili, že  od  1980-90 je  tu pokoj a kmeňové boje nie sú... „Ak bojujeme, tak  mesiace, nie roky. I  boj v  roku 2004  trval dva mesiace. Potom sme zabili 5-10 prasiat, spolu ich zjedli a dohodli mier.“

Mali čarodejníka i duchov „Naši predkovia verili v  čarodejnice. Chodili sme do  malého domu, do  ktorého sa zmestí iba  jeden človek. Dovnútra sme priniesli jeden 15  centimetrový kameň s dierou, ktorý sme našli v lese. Keď prišlo obdobie sucha, ľudia prišli dovnútra s  listami plodín a  s krvou zvierat. Každý mal vnútri domu svoj vlastný príbeh a  žiadosť. Keď človek vyšiel von s  listami plodín, dal ich šamanovi alebo čarodejníkovi. V  tomto malom dome čarodejník robil mágiu. Potom človek zakopal listy do  svojej záhrady a  všetko mu rástlo veľmi dobre. Zvieratá rástli do  veľkých rozmerov a priberali. A deti rástli a neboli choré. Iba muži chodili do  tohto domu. Ženy mali vstup zakázaný. Aj  my máme takýto jeden dom, ale už tam nechodíme. Misionári prišli a všetko skončilo. Avšak niektorí ľudia i dnes, potom ako vypália novú zem na obrábanie, prinesú prasa a kurča. Na novej zemi ich zabijú, krv vylejú na pôdu, aby bola úrodná a  mäso zjedia. Až  potom sadia a  úroda je  požehnaná,“ hovorí mi Joe. „V minulosti sme ani nejedávali studené jedlo. Báli sme sa duchov. Sú všade. Báli sme sa, že ak zjeme studené jedlo, zabijú nás, stratíme sa v lese alebo ochorieme.“ „A ako  je to  so  svadbami? Kde  ste spoznali svoje ženy?,“ pýtam sa Mike-a a Joe-a. „V minulosti, ak  dievča nesúhlasilo, nebola svadba. Dnes hovoria peniaze. Rodičia chcú peniaze a prasce. Bez peňazí nie je svadba. Aj keď žena nechce, rodičia ju vydajú,“ hovorí mi Mike, ktorý chodil so  svojou ženou do  školy v dedine. „Aký majú potom vzťah?“ „V poriadku,“ odpovedá. Až  neskôr sa dozvedám, že cena za nevestu závisí od ponuky a jej krásy. Pohybuje sa od 5000K vyššie a 5 až 10 prasiat k tomu. Veľké prasa má hodnotu 1000, menšie 500K. „A ty, Joe?“ „Spoznali sme sa na ceste do mesta. Rozprávali sme sa. Stali sme sa priateľmi. Viackrát sme sa videli a navštívili. Potom mi raz žena povedala, že  už  sa dosť kamarátime a  rada si ma vezme. A  tak som sa išiel opýtať, zaplatil

som cenu za nevestu a zobrali sme sa. Poznali sme sa pár mesiacov,“ hovorí 38-ročný Joe, otec dvoch detí, z ktorých najstaršie má 16 rokov. „Máte tu rozvody?“ „Nie. Ak, tak  si muž vezme druhú ženu. Je  tu muž, čo má 7 žien a 7 domov.“ „Sedem žien? A kde potom spí?“ „Raz tam a raz tam.“ „Tak to  má veľa práce s  údržbou a  starostlivosťou,“ hovorím. „Platí ľudí, má veľa peňazí. Ak  má muž auto, môže mať viac žien. Dnes sa berú i 15-16-17 ročný,“ hovoria mi.

Sing-sing v dedine Po opekaných zemiakoch so  soľou a  avokádom na raňajky sa rozprávame. Keď poobede ideme ku škole, pozorujeme vystúpenie troch tradičných skupín singsing – hudby a tanca. Neviem, či som presne trafil termín skúšky, keďže budúci týždeň ich príde pozrieť šéf regiónu, alebo či ho presunuli. Verím však, že by tri skupiny v celej dedine netancovali iba  kvôli mne, i  keď ako  som zistil, som prvý cudzinec (okrem misionárov), ktorý kedy zavítal do ich dediny a zaujímal sa o ich kultúru a históriu. Sú veľmi milí a zvedaví. I mama, keď ma večer v tme pri ohni videla, asi minútu ma stískala, zhrbená, s hlavou na mojej hrudi. Až jej slzy išli do očí. Ľudia si tu vážia bielych pre pokrok, ktorý im priniesli. Tanečnice prvej skupiny kmeňa Bari a  klanu Alangalma majú na  hlave čelenku z  pier rajky, papagája a  kazuára. Na  tvári majú červenú farbu (červená hlina) a  žltú farbu (hlina + šťava získaná z  rastliny miestneho mena komlak, podobná zázvoru + detský zásyp a celá zmes je vysušená na slnku), okolo pása majú oranžové trsy trávy z rastliny okit (miestny jazyk abankaur). Okitu je viacero druhov a  jeden majú okolo pása a  druhý na  nohách; na krku mušľa okan a každá má malý bubon z kože cuscusa alebo jaštera. Prvou piesňou ma vítajú v  dedine a  spievajú moje meno. Potom sa mi zdá, akoby im došli nápady. Po prestávke opäť niečo spievajú a rytmicky bubnujú a celé sa natriasajú. A  áno, od  pása hore sú  nahé. Iba  retiazku z  okitu, retiazku s  krížom či  s  rohmi divého prasaťa a listy tanget/goman (v jazyku pigin a  lokálnom jazyku) na  zadku. Iba  najmladšia mala na  hrudi kožu cuscusa. Milé a  sympatické predstavenie, ktoré robia iba  pri


124 • Prílohy - Rozprávky

Ako krokodíl stvoril svet

Ako vznikol prvý kokosový orech

Vianney, Palembe Veríme, že na  počiatku bola tma. V  tme bola voda. Žiadna pevnina, nič, len voda. Vo  vode bol krokodíl. A krokodíl bol jediný. Iba on sám sa pohyboval v priestore tmy a vody. Keď sa tak  krokodíl pohyboval v  tej úplnej tme a videl, že vlastne nič nevidí, otvoril papuľu a prudko fúkol do  štyroch smerov a  oddelil tmu od  vody. A  bolo svetlo. Nie však jasné, ale tlmené ako mesačný tieň, niečo medzi svetlom a  tmou vody. Potom švihol chvostom a  rozdelil vodu. Voda sa rozdelila a  vytvorila zem. A  takto vznikol život. Dnes, tisíce rokov potom ako sa krokodíl nahneval, veríme, že  sa nesmieme od  neho odvracať. Máme posvätný dom haus tambaran, musíme nasledovať jeho odkaz, pripomínať si ho v  našej kultúre a  tradíciách. Preto podstupujeme proces iniciácie, ktorým ukazujeme, že  sme synmi krokodíla. Všetci v  dedine prešli rituálom. Veríme, že duch krokodíla ochraňuje našu dedinu. Ten kto nedodržiava pravidlá, nerobí čo má, zomrie. To je i dôvod, prečo dnes už  nemáme veľa starých ľudí. Nedodržiavali pravidlá a  nenaučili nás zvyky nášho kmeňa o  pestovaní plodín či tradičnom love. Tomu veríme. Pri iniciácii sa ostrou žiletkou narezáva koža, aby neskôr, po dvojnásobnom narezaní a zahojení, vyzerala ako  koža krokodíla. Rezy sa vykonávajú naraz. Je  veľmi ťažké spať prvé tri dni. Spí sa s vankúšom na bruchu alebo v sede. Ale sotva niekto zaspí. Na sedadlách sa sedí podľa veku. Najmladší na  jednom kraji, najstarší na  druhom. Aj  keď ide človek na  WC, tak  ho niekto musí odniesť na chrbte. Jedlo je v strede na vešiakoch. Bolesť cítite štyrikrát: iniciácia, umývanie, opätovné rezanie ostrým bambusom, keď opäť tečie krv, následné umývanie a  zaschnutie. Po  týždni idete k  rieke Sepik, kde  vás umyjú kefou. Aby  ste neodpadli a  neutopili sa, musí byť niekto pritom. Nasleduje oslavný tanec. „Iba vtedy, keď precítiš bolesť, staneš sa mužom.“ Tento príbeh mi povedal staršina počas mojej iniciácie. Bolo to v roku 1992 a mal som 16 rokov.

učiteľ Matthew Kane, Palembe V jednej obci išli mladí muži k jazeru, aby si natrhali plody vodnej ľalie. Brodili sa vodou a zbierali plody, ktoré rástli pod  hladinou. Pod  hladinou jazera, medzi kvetmi ľalie, žila jedna ľudská hlava. Tá hlava kusla do rozkroku jedného chlapca a  zavesila sa na  genitálie. Chudák chlapec ju nedokázal dať preč. Ostatní chlapci sa zľakli a bežali domov. Aj chlapec so zahryznutou hlavou. Doma dokázal dať hlavu zo  seba dole, ale  stále ho nasledovala. Akonáhle sa pohol ďalej, rýchle sa zakusla. To  sa dialo dlhý čas a  chlapec sa túžil zbaviť hlavy. Hlava mala rada plody chlebovníka. Spolu s  hlavou išiel a  vyšplhal sa na chlebovníkový strom. Keď chlapec zhodil ovocie dolu, hlava zoskočila dolu a zbierala plody. Chlapec zakaždým hádzal plody chlebovníka ďalej a  ďalej. Takže hlava išla a zbierala. To bola šanca pre chlapca, aby ušiel. Keď prišiel domov, rýchlo vykopal hlbokú jamu. Hlava prenasledovala chlapca domov, nezbadala jamu pred domom a  spadla do  nej. Chlapec rýchlo jamu zasypal hlinou a  tým ju pochoval. O  niekoľko mesiacov zbadal na  tom mieste rásť zvláštny mladý stromček. Začal sa o neho starať. Keď bol stromček dostatočne vysoký, narástli na  ňom plody. Boli zvláštne. V tom čase nikde nerástli kokosové orechy. Chlapec sa vyšplhal na  strom, jeden odtrhol a  priniesol na  zem. Keď ho potriasol, počul, že  vnútri je  tekutina. Chcel ho ochutnať, tak ho ošúpal. Okolo špicu orecha boli tri dierky. Zdalo sa mu, že zbadal tvár – dve oči, ústa a špic tvoril nos. Urobil dieru a po prvýkrát pil kokosovú vodu. Bola sladká. Dal ochutnať aj ostatným, ktorí sa prizerali. Potom jedli kokosové vnútro. Aj to im chutilo. Tak prišiel kokosový orech do Papuy-Novej Guiney a Palembe. „Myslím si, že  moja mama bola posledná, ktorá používala vršok kokosového orecha ako  pokrievku na kokosový nápoj, aby ostal chladný,“ povedal Mathew.


125

Cestovateľský denník 15.5.2015 Bratislava 15.5.2015 Praha 15.5.2015 Istanbul

Indonézia

Raja Ampat, Západná Papua

Jáva 16.5.2015 17.5.2015 18.5.2015 19.5.2015 24.5.2015

Jakarta Yogyakarta Mt. Merbabu Yogyakarta Surabaya

Sulawesi 27.5.2015 Makassar 28.5.2015 Maros

Tana Toraja, Sulawesi 29.5.2015 29.5.2015 29.5.2015 30.5.2015 30.5.2015 30.5.2015 31.5.2015 5.6.2015

Makale Sangala Suaya Tampangallo Londa Lemo Kete-Kesu (plus 3 dňová túra) Ampana

Togeány, Sulawesi 6.6.2015 7.6.2015 8.6.2015 9.6.2015 10.6.2015

Malenge Katupat Jelly fish lake, Katupat Lembanato, Katupat Reef 1, Katupat

Severné Sulawesi 13.6.2015 14.6.2015 15.6.2015 16.6.2015 17.6.2015

19.6.2015 Bunaken 22.6.2015 Manado 23.6.2015 Gunung Lokon, Gunung Mahawe, Manado

Manado Airmadidi, Manado Pulau Lihaga, Manado Gunung Klabat Manado

24.6.2015 25.6.2015 26.6.2015 28.6.2015

Sorong Waisai ostrov Kri Yenbuba, Kurkapa and Sauwandarek (3 dediny na ostrove Mansuar), ostrov Kri 1.7.2015 Arborek, ostrov Kri 3.7.2015 Sorong 5.7.2015 Jayapura, vodopád pri  Sentani, Jayapura

Papua-Nová Guinea 9.7.2015 10.7.2015 10.7.2015 15.7.2015

Vanimo Aitape Nuku Maprik

Indonézia

Sepik river 15.7.2015 15.7.2015 17.7.2015 17.7.2015 21.7.2015 21.7.2015 21.7.2015 22.7.2015 24.7.2015

Pagwi Avatip Pagwi Palembe Pagwi Maprik Wewak Dedina na rieke Ramu Madang

Highlands 24.7.2015 25.7.2015 27.7.2015 29.7.2015

29.7.2015 Dedina pod pohorím Kubor (a 3 dňová túra na Digne2) 4.8.2015 Kundiawa 4.8.2015 Keglsugl (dedina pod Mt. Wilhelm) 5.8.2015 Výstup na Mt. Wilhelm 6.8.2015 Keglsugl 7.8.2015 Kundiawa 7.8.2015 Mt. Hagen 8.8.2015 Wabag, Engga cultural show 9.8.2015 Mt. Hagen 10.8.2015 Mt. Giluwe 13.8.2015 Mt. Hagen 13.8.2015 Alimp 14.8.2015 Mt. Hagen 16.8.2015 Goroka 18.8.2015 Madang 19.8.2015 Dedina na rieke Ramu 20.8.2015 Wewak 22.8.2015 Aitape 23.8.2015 Vanimo

Goroka Dedina Sara pod Mt. Michael Goroka Kundiawa

Papua 25.8.2015 1.9.2015 4.9.2015 5.9.2015 10.9.2015 11.9.2015 14.9.2015 16.9.2015 18.9.2015

Jayapura Dekai Wamena Túra okolo Trikori Wamena Valley with Dani people hike Wamena Jayapura Jakarta

Cesta domov 19.9.2015 22.9.2015 23.9.2015 23.9.2015

Bangkok Istanbul Praha Bratislava


126

Mapa

Bunaken Manado Mt. Klabat Gorontalo Togeรกnske ostrovy Ampana

Rantepao

Makassar

Jakarta Mt. Merbabu Yogyakarta

Surabaya

Maros


127

Raja Ampat Sorong Jayapura

Wamena Mt. Trikora

Kurima Dekai

Vanimo

Aitape

Wewak

Nuku Maprik Palembe

Bogia

Mt. Madang Mt.Wilhelm Wabak Hagen Goroka Mt. Giluwe Mt. Mt. Kubor Michcel Kundiawa


128

Register Indonézia Jáva

Jakarta 9 Surabaya 15 Yogyakarta 9

Blabak 10 Boyolali 11 kampung Kauman 14 Kasongan 12 Merapi 10 Merbabu 11 Selo 10 Solo 11 Tratar 10 Papua Dekai 97

Jasip 103 Jewor 101, 104 Kokamu 99 Seredala 101

Jayapura 42, 97

Koja 44, 97

Raja Ampat

Cape Mansuar 36 Kurkapa 36 Manta Sandy 39 ostrov Arborek 39 ostrov Kri 34 ostrov Yangefo 39 Sauwandarek 36 Waisai 33 Yenbuba 36

Sorong 33, 41 Wamena 105, 113, 116

Elarek 107 Husasem 115 Ibiroma 113 Kapagalo 115 Kulise 113 Kurima 113 Pawililo 107 Syokosimo 115 Userem 115 Walaik 106 Walesi 106 Wamerek 114 Wesegalep 114

Sulawesi

Ampana 25

Pláž Tete 26

Makassar 20 Manado 28, 30

Airmadidi 29 Bunaken 30 Gunung Klabat 29 ostrov Lihaga 29 sopka Lokon 31 sopka Makawe 32 Tomohon 31

Maros 20

Bungoro 20 Leang-Leang 20 Pangkep 20

Tana Toraja 20

Baruppa 24 Batutumonga 22 Karasik 22 Ke’te Kesu 22 Landorungun 23 Lemo 21 Londa 21 Makale 20 Rantepau 22, 24 Sangala 21 Sapan 24 Suaya 21 Tampang Allo 21 Tikali 22 Uma 24

Tentena 25 Togeány

jazero jelly fish 27 Katupat 26 Lembanato 27 Malenge 26 ostrov Pangem Pa 27 Sera beach 26 útes Hotel California 28 Wakai 28

Papua-Nová Guinea Aitape 46, 95 Bogia 67 Highlands

Alimp 90 Goroka 69, 73

Mt. Michael 71 Sara 70

Kundiawa 73, 84 Mount Hagen 84, 86, 89 Mt. Giluwe

Kiripia 86, 89 Palunut 89 Tambil 86

Mt. Wilhelm

Kegsugl 80

pohorie Kubor

Kamtai 79 Moromambuno 74 Noragaima 74 Kayene 67, 95 Madang 67, 93 Mangaron 67 Nuku Wilwil 47

Sepik

Avatip 56 Malinge 59 Pagwi 55, 57 Palembe 58

Vanimo 45, 96 Wewak 65, 95


Michal Knitl

Papuánske srdce

Cez indonézske Sulawesi za životom domorodcov v Papue-Novej Guinei Prvé vydanie Vydavateľ: Počet fotografií: 79 Autor fotografií: Michal Knitl Fotografia na obálke: Hagen Show, Mt. Hagen, Papua-Nová Guinea Fotografia na obálke vzadu: Túra v pohorí Kubor, Papua-Nová Guinea Sadzba a zalomenie: Michal Knitl Tlač a knihárske spracovanie: Stredná odborná škola polygrafická, Bratislava Bratislava 2016 http://www.michalknitl.com michal.knitl@gmail.com ISBN ........... Táto kniha bola vydaná s láskavou podporou ..............


Michal Knitl sa narodil 2.12.1983 v  Bratislave. Vyrastal v  Petržalke, v  paneláku oproti Inchebe. Prvýkrát sa dostal do zahraničia počas hromadného pochodu pri príležitosti otvorenia hraníc, peši s rodičmi. Od  rakúskeho colníka dostal cukrík. Plávať sa naučil o  dva roky neskôr počas prvej dovolenky pri  mori v Chorvátsku. Poznámky z ciest si začal zapisovať ešte ako 12-ročný počas návštevy Alhambry v španielskej Granade. Krásu a čaro prírody začal spoznávať počas stredoškolských výletov s triednym učiteľom Ondrejom Demáčkom. Cestovať začal počas vysokej školy. Najprv program Work and Travel v USA, neskôr aj vďaka dobrovoľníckym a  študijným pobytom po  Európe. Napriek úspešnému ukončeniu štúdia manažmentu ľudských zdrojov v  Bratislave a  získaní 1. ceny Centra pre  filantropiu za  najlepšiu diplomovú alebo ročníkovú prácu na tému filantropia, cítil, že jeho cesta vedie iným smerom. Vydal sa do Južnej Ameriky, kde  strávil 15  mesiacov. O  svojej ceste napísal cestopis „Na juhoamerickej vlne“. Od  mája 2011  strávil necelých 15 mesiacov v Strednej Ázii a na indickom subkontinente, ktoré opisuje v cestopisoch „Hodvábny vietor“ a „Farebný svet“. Je najaktívnejším couchsurferom na Slovensku a jedným zo 100 najaktívnejších couchsurferov na  svete. Cez  500  nocí prespal na  viac ako  200  gaučoch na  troch kontinentoch. A  ďalších 50 ľudí ho pozvalo domov priamo z ulice alebo turistického chodníka. Napríklad do jurty v Kirgizsku, keď išiel okolo. Keď cestuje, zaujímajú ho dve veci: život domácich a hory. Živí sa písaním o cestovaní, prezentovaním svojich zážitkov a počas zimy je snowboardovým inštruktorom. Aj keď by ho rodičia ako jediné dieťa mali najradšej doma, vydáva sa do  neznámych končín. Prostredníctvom cestopisov predstavuje svoj príbeh na cestách a opisuje život ľudí, ktorých stretol. Rád by svojími cestami inšpiroval ďalších a tvrdí, že každý môže žiť svoj sen. Precestoval cez 60 krajín, dvakrát sa dostal do výšky 6000 metrov nad morom a organizuje cestovateľský festival Cestou necestou.


Prvá fotka v Indonézii (hore) vznikla v minibuse ku sopke Merapi, ktorú je vidno (dole) z vrcholu Merbabu (3145 metrov, str. 12).


Vedúci svadobného obradu v torádžskom Makale (hore, str. 23) a šúpanie kávy nohami na drevenej doske (str. 25).


Svadobný pár prichádza pred oltár cez uličku mladých dievčat, ktoré následne predvádzajú tradičný tanec.


Hroby v tvare drevenej lode v jaskyni pri dedine Tampangallo (hore) a v dedine Lemo (dole, str. 23).


Ryžové polia s tradičnými domami (str. 26) a príprava na pohreb s rozsekávaním a varením byvola na námestí v dedine (str. 25).


S Aničkou a Táňou na Togeánoch (str. 28) a warugy (hroby) v Airmadidi na severe Sulawesi (str. 31).


Svieži les obrastený machom pri stúpaní na Klabat (str. 31) a výhľad z vrchola ostrova Kri na malý ostrov a Mansuar (str. 37).


V Papue-Novej Guinei stopujem džíp do Nuku (str. 49). Bývam v rodine (dole). Naľavo dom starého otca, uprostred kuchyňa.


Domáci mi ukazuje luk a šíp s ostňami. Napína ho a potom na mňa naprázdno vystrelí. Mykne ma a deti i domáci sa zabávajú.


Haus tambaran v Palembe (hore, str. 60). Posvätná stolička s postavou a spletené kruhy znamenajúce počet zabitých nepriateľov.


Richardov dom, v ktorom som stanoval (naľavo). Krokodília koža na chrbte domáceho v Palembe (napravo).


Východ slnka z Mt. Wilhelm (4509 metrov), najvyššej hory Papuy-Novej Guiney (str. 82).


Na vrchole je stožiar (vľavo dole). Jeden z vyčnievajúcich vrcholov, vpravo v diaľke na spodnej fotografií, by mal byť Mt. Michael.


Fotografie zo slávností vo Wabagu i Hagen show (str. 86 a str. 94). Kmene tancujú a bubnujú v kruhu. Kmeň Tari v uličke (dole).


Dom v dedine Kiripia, z ktorej začínam stúpať na Mt. Giluwe (str. 88).


Východ slnka na hrebeni (dole) a pohľad na vrchol Mt. Giluwe, ktorý neskôr zdolávame.


„Stromový dom“ podľa domácich. Jeho základy tvorí veľký peň uprostred. Touto loďou ma domáci berie na druhý breh (str. 104).


Domáci ide domov do Jasipu s lukom a šípmi (str. 105). Domáca žena s dvoma priehlbinami na nose v dedine Jewor.


Ranný pohľad na Mt. Trikora (4750 metrov) i chodník cez širokú pláň (napravo hore), kadiaľ som mal ísť (str. 107).


Úžasná scenéria a niekoľkohodinové traverzovanie počas predposledného dňa na túre (dole).


Dedina Kapagalo s tradičnými kruhovými domami (hore, str. 117) a most za dedinou Syokosimo (dole, str. 117).


K mostu pred dedinou Wesagalep sa klesá a za ním strmo stúpa. Domáci so sekerou bol jeden z mála ľudí, ktorí sa nechali odfotiť.


„Michal je skvelý človek, ktorý cestuje aj za nás a potom svoje zážitky z ciest spisuje, aby sme si my mohli ďaleké krajiny aspoň predstaviť. Aby sme mohli snívať. Tentokrát sa vydal do Indonézie a na ďalekú Papuu-Novú Guineu, a o tom, čo zažil, sa dozviete v tejto výbornej knihe. Obe krajiny skutočne precestujete, po jej prečítaní budete mať pocit, akoby ste ich naozaj boli navštívili. Ozaj, poznáte tú rozprávku o rodičoch, ktorí ukradli mesiac? Aj tú v knihe nájdete.” Samo Marec (copywriter a publicista) www.michalknitl.com

Profile for Michal Knitl

Papuánske srdce  

Dobrodružný cestopis Michala Knitla o 4 mesiacoch v Indonézií a Papuy-Novej Guinei. Svadba i príprava pohrebu na Sulawesi, šnorcholovanie n...

Papuánske srdce  

Dobrodružný cestopis Michala Knitla o 4 mesiacoch v Indonézií a Papuy-Novej Guinei. Svadba i príprava pohrebu na Sulawesi, šnorcholovanie n...

Advertisement