{' '} {' '}
Limited time offer
SAVE % on your upgrade.

Page 1

SKRyTÉ za fotografiou SKRyTÉ za fotografiou SKRyTÉ za fotografiou


Fakulta masmediรกlnej komunikรกcie Univerzita sv. Cyrila a Metoda Trnava 2019


Editor: Mgr. Peter Lančarič Rozhovory realizoval: Peter Lančarič Fotografie: Mgr. Art. Petra Cepková, ArtD. doc. MgA. Jozef Sedlák Jazyková úprava: Mgr. Eva Jonisová Grafická úprava: Mgr. Peter Lančarič Recenzenti: prof. PhDr. Hana Pravdová, PhD. doc. PhDr. Zora Hudíková, PhD. Vydavateľ: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave Vydanie: prvé Trnava 2019 ISBN: 978-80-8105-979-7 Vydanie publikácie bolo financované z interného grantu FPPV-31-2018 Skryté za fotografiou – reflexívna analýza fotografickej tvorby Petry Cepkovej a Jozefa Sedláka.


SKRyTÉ ZA FOTOGRAFIOU Reflexívna analýza fotografickej tvorby Petry Cepkovej a Jozefa Sedláka

Peter Lančarič


8 Skryté za fotografiou

14 Rozhovor o fotografii s Petrou Cepkovou 22 Času je málo a voda stúpa 26 Objekty v zrkadle sú bližšie, než sa zdá 30 Analgetikon 38 13-ta komnata 48 Setse Španielsko 52 Sú miesta, a miesta 56 Dokumentárne projekty


68 Rozhovor o fotografii s Jozefom Sedlákom 74 Odvody 82 Päť sekúnd klinickej smrti 88 Povýšenie 92 Balady 98 Hojdačka 102 Tranzitus

122 Životopisné údaje

106 Hyper interiorita

124 Poďakovanie


SKRYTÉ ZA FOTOGRAFIOU Peter Lančarič

8


Fotografovanie môžeme považovať za ľudskú intelektuálnu činnosť, ktorou zaujímame stanovisko ku svetu okolo nás. Pravdepodobnosť toho, že dvaja ľudia vytvoria totožnú fotografiu jedného predmetu, je mizivá. Fotografie sú svedectvom nielen toho, čo je pred objektívom, ale aj toho, ako to človek vidí. Nie sú vecným záznamom, ale skôr osobným hodnotením. Vychádzajme z toho, že fotograf je človek, ktorý sa naučil fotografovať rovnako pracne, ako čítať a písať. Celoživotne kultivuje svoj vizuálny jazyk a obrazom rafinovane komunikuje so svetom. Vzniká tak autorská fotografia. Takáto fotografia je oknom do sociálneho sveta, ale zároveň aj zrkadlom. Zrkadlom, v ktorom sa odráža silueta samotného fotografa. Autorská fotografia teda nie je len výsekom priamej alebo konštruovanej reality. Je najmä výsekom vnútorného sveta, magickou vizualizáciou vnútorného dialógu. Ak chceme písať o tom, čo sa skrýva za fotografiou, treba uvažovať nad samotnou povahou tohto média. V súčasnosti je najväčším problémom fotografie práve jej nejasný charakter. Povahu fotografie dotvárajú najmä dva opozitné pohľady na toto médium – modernizmus a postmodernizmus. Kritické prístupy vychádzajúce z modernizmu fotografiu považujú za niečo, čo je samo osebe jedinečné. Jej povaha môže byť jednoznačne definovaná. Tento prístup sa zaoberá najmä tým, čo je zafixované vo vnútri fotografickej snímky, zaoberá sa jej estetickým obsahom. Postmoderný prístup považuje povahu média fotografie za premenlivú, vychádzajúcu z meniacich sa kultúrnych úloh. Dôležitý je kultúrny kontext fotografie a jej spoločenské využitie. Zameriava sa na to, čo je za hranicami fotografického výrezu. Autorská fotografia je jedinečnou vďaka tomu, kto ju vytvára. Fotograf cieľavedome a programovo tvorí. Pri snahách o interpretáciu takejto fotografie je vhodné zaoberať sa aj jej autorským aspektom. Fotografia pozostáva z toho, čo je vo vnútri pomyselného rámu, ale aj z toho, ako fotografia ako celok súvisí so svetom. Modernistické uvažovanie o fotografickom obraze sa zaoberá technickou realizáciou, formátom, kompozíciou záberov a svetlom. Ďalej pozornosť upriamuje na vizuálne prvky prítomné priamo v obraze. Pri formálnej analýze fotografií tieto atribúty dokáže školené oko priamo identifikovať. Fotograf má väčšinou absolútnu kontrolu nad tým, ako budú jeho fotografie vyzerať. Obrazy fotografických majstrov sú ikonické vďaka ich rukopisu, ktorý si v podstate sami zadefinovali. Spravili si fotografiu takú, akú chceli. Protokonceptuálne tendencie banalizovať fotografické remeslo stále pretrvávajú. Avšak pri úvahách o autorskej fotografii a o tom, čo sa za ňou skrýva, je na mieste zaoberať sa aj remeselnou, formálnou rovinou fotografického obrazu. Ak sa fotograf rozhodne v celej sérii negovať kompozíciu 9


tým, že umiestni portrétovaný subjekt na stred záberu, nejde o náhodu, ale o rozhodnutie. To, ako fotografia vyzerá je odrazom rozhodnutí samotného fotografa. Modernistický prístup k interpretácii fotografického obrazu viac hovorí o tom, ako bola fotografia vytvorená. Definuje autorov vizuálny jazyk. Ak uplatníme postmoderný kritický prístup, ako východisko nám môžu slúžiť úvahy o tom, kto a prečo fotografiu vytvoril; s akým cieľom a zámerom fotografia vznikla; čo fotografa motivovalo pri výbere hlavného námetu; z akej sociálnej, triednej, vekovej, genderovej, kultúrnej, rasovej alebo etnickej perspektívy sa autor na fotografiu pozerá; aké osobné skúsenosti v zábere alebo sérii vyjadril a aké emočné rozpoloženie alebo podvedomé stavy fotografie zrkadlia. Tento prístup sa snaží odhaliť širší sociálny a kultúrny význam, ktorý autor do svojej tvorby zakódoval. Za vhodný prístup pri interpretácii autorskej fotografie považujem práve kombináciu spomínaného modernistického a postmodernistického nazerania na médium fotografie. Vychádzam z toho, že okrem kontaktu fotografie s vonkajším svetom je stále dôležité aj to, ako je fotografia vyhotovená. Či už analýzou jej kultúrnych významov alebo formálnych vlastností, tak či onak prenikáme do sféry osobnosti a subjektivity autora. Kombináciou prístupov môžeme tento prienik len umocniť. Fotografia je výtvorom konkrétneho človeka, ktorý tvorí. Je reflexiou cieľov, intencií, jedinečnosti mysle a pocitov. Disponuje tak vlastnosťou typickou pre sociálne javy. Jej skúmanie si vyžaduje špecifický prístup založený na metóde porozumenia. Interpretácia fotografie je ako interpretácia akejkoľvek ľudskej činnosti. Chceme zachytiť význam, ktorý jej dal človek. Vo vzťahu k fotografii môžeme hovoriť o hermeneutike fotografického obrazu. Historici alebo teoretici umenia s obľubou interpretujú fotografické diela. Často dielu prisudzujú svoj vlastný význam, ktorým ho uvádzajú do širších kultúrnych a umenovedných kontextov. Fotograf je vďačný za každú jednu odbornú, teoretickú reflexiu. Autorovo stanovisko je zakódované a zredukované vo vyhotovenom diele. Vystavením dielo preniká do diskurzu umenia. Význam diela sa dostáva do stavu neustále pohybu, ktorý je generovaný jeho každou ďalšou interpretáciou. Aw

10


Koncept publikácie Skryté za fotografiou je teda založený na predpoklade, že vizuálny obsah závisí na subjektívnych postojoch a zámerov autorov. Kniha pozostáva z dvoch všeobecných rozhovorov o živote a fotografii. Ďalej som každého autora požiadal, aby samostatne vybral 7 fotografických cyklov, o ktorých si myslí, že reflektujú jeho životnú tvorbu. Tieto fotografické projekty opäť sprevádza rozprava s autorom, tá už však priamo súvisí s každým publikovaným dielom. Pri tvorbe otázok som svoju interpretáciu diel dával do úzadia. Otázky som staval tak, aby autor sám svoje dielo interpretoval. Odpovede by sa mali stať východiskom pri hermeneutickej analýze ich fotografií. Verím, že publikácia Skryté za fotografiou je konkrétnejším priblížením sa k odhaleniu individuálnych a jedinečných subjektívnych obsahov, ktoré Petru Cepkovú a Jozefa Sedláka sprevádzajú pri fotografickej tvorbe. Ďakujem.

11


Petra Cepkovรก & Jozef Sedlรกk

12


Skryté za fotografiou Peter Lančarič

13


14


Rozhovor o fotografii s PETROU CEPKOVOU

Ako si vyrastala? Vyrastala som tak ako každé iné dieťa 80-tych rokov, v “blahobyte” socíku, za čo som dnes vlastne vďačná. Všetkého bol nedostatok, ale dnes to vnímam ako jedno z mála pozitív. Všetci sme mali tie isté rifle z tuzexu, na pomaranče sme na Vianoce stáli niekoľkohodinové rady a následne sme doma na radiátoroch sušili krásne voňajúcu pomaračovú kôru, ktorú sme nosili do školy do zberu, a ja som vždy za to dostala pastelky. Ten nedostatok mal v sebe však čaro dostatku iného, omnoho vzácnejšieho, a to bol čas, ktorý sme spolu ako rodina trávili. Ale bola som v detskom vytržení aj z prvomájových pochodov či VOSR, kde mi však väčšinou vzbĺkol papierový lampión. No a je jasné, že som bola obzvlášť hrdá iskrička aj pionierka, i keď ruština mi nikdy nešla. Rodičia ma viedli nielen k umeniu, ale aj k športu, a tak som súťažne plávala, veľmi dobre lyžovala, no a ako inak, chodila na hodiny kresby a maľby na ZUŠ. Moja sestra je vynikajúca speváčka, a aj keď som túžila spievať aj ja, radšej som to hneď po prvých náznakoch psychickej ujmy môjho okolia vzdala. Čo ťa priviedlo k fotografii? Aké boli začiatky? K fotografii ma prieviedli moji rodičia. Chcela som byť veterinárka, letuška alebo v neposlednom rade ako všetky iné deti, samozrejme, princezná... Avšak moje kroky viedli k umeniu. Keďže obaja rodičia sú umelci, fotografi, filmári a maliari, akosi automaticky ma od útleho detstva zoznamovali s čarom fotografie, ale hlavne svetla a dejín umenia. Myslím, že obaja zo mňa rokmi vyformovali bytosť celkom senzitívnu na mnohé aspekty života, za čo som im veľmi vďačná. Mojou prvou fotografiou boli tuším labute na hladine jazera, odfotografované na starý Zenit alebo Practicu. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som prvýkrát vyvolávala fotografie doma v tmavej komore. Učarovala mi magická vôňa chemikálií a čaro vznikajúceho latentného obrazu, kde sa svet hore nohami zrazu stával reálny. Postupne som sa dostávala k fotografii a umeniu ešte bližšie, a to aj vďaka štúdiu na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, kde som sa popri štúdiu grafiky a rôznych grafických techník cielene pripravovala na prijímacie pohovory na fotografiu na VŠVU.

15


Dostala si sa na umeleckú školu na prvý raz? Kde a u koho si študovala fotografiu? Nie, nedostala. Prvýkrát ma na VŠVU neprijali (dnes už viem, že som vtedy nebola ešte na štúdium dostatočne pripravená), čo vlastne teraz vnímam ako veľké plus. V tom čase som sa musela nejako pretĺkať životom a živiť sa komerčnou fotografiou, čo mi dalo skutočne veľmi veľa. Fotografovala som naozaj všelijaké zaujímavé veci a témy. Ako sa hovorí, všetko “zlé” je na niečo dobré. Počas tejto ročnej prípravy alebo akejsi pauzy som pravidelne chodila s fotografiami na konzultácie k Milote Havránkovej, Jane Hojstričovej a Ľubovi Stachovi, ktorí zo mňa vtedy, myslím, dostali maximum. Veľakrát som práce prerábala a vďaka tomu ma posunuli a naučili inak vizuálne myslieť. Druhýkrát som na VŠVU už bola prijatá. V prvom ročníku som študovala najskôr prípravný kurz u Jána Krížika, ale hlavne som si zvolila kurz mojej milovanej grafiky, kde ma viedol Igor Rumanský a Dušan Kállay. V druhom ročníku nasledoval jeden semester v ateliéri Miloty Havránkovej a jeden v ateliéri Ľuba Stacha, kde som zostala celé moje štúdium. Ľubov ateliér sa mi stal akýmsi druhým domovom, kde som trávila veľa času, ešte aj v rámci doktorandského štúdia. Ale učilo ma aj mnoho ďalších výborných fotografov, teoretikov a osobností, ako Vladimír Vorobjov, Rudolf Lendel, Jozef Sedlák, Jana Hojstričová, Ľuba Velecká, Juliana Menzlová, Ľuba Belohradská, Bohunka Koklesová, Ladislav Čarný, Mária Orišková, Marián Paukov, Stanislav Benčič. Pamätáš si nejakú radu, ktorú si od svojho učiteľa dostala a súhlasíš s ňou dodnes? Áno, iste, tých rád bolo našťastie mnoho, ale asi najviac vo mne dodnes rezonujú slová práve Ľuba Stacha, ktorý mi často hovorieval: “Petra, až čas ukáže, či tie fotografie majú zmysel, až čas ich preverí, či sú pravdivé…” No aj Milota Havránková nám často pripomínala, aby sme boli v našej tvorbe a fotografii autentickí. Dodnes nad ich slovami veľmi často premýšľam a teraz už viem, že ide práve o túto podstatu. Ale “trpezlivosti času” ma snáď najviac naučil Jozef Sedlák. Živila si sa ako fotografka po skončení vysokej školy? Prípadne aká bola tvoja najzaujímavejšia fotografická / nefotografická práca? Áno, aj po skončení, aj pred ňou, ako som už spomínala. K tým najzaujímavejším aj najnáročnejším určite patrila kniha o Topoľčanoch, ktorú som robila s mojím Otcom, ďalej náročné fotografovanie nábytku v obrovských halách, ale aj tisíce malých kuriatok v hydinárskych závodoch, produktová fotografia jedla. 16


Úplnou pikoškou pre mňa bolo fotografovanie rakiev pre jednu známu pohrebnú firmu, pretože byť tak blízko smrti v zmysle pojmu “post” bolo veľmi zvláštne. No a samozrejme som si vyskúšala aj svadobné fotografovanie či firemné párty, aby som zistila, že to nie je pre mňa. Už ako študentka som dlho vyučovala kresbu interiérových dizajnérov, čo ma zase, naopak, veľmi bavilo. Kto alebo čo najviac ovplyvnil/o tvoju prácu? Hm, to sú dve veľmi komplexné otázky… Určite, a už sa budem opakovať, to boli moji rodičia a pedagógovia na škole, ale takisto aj kolegovia, študenti, klienti, diváci a najmä priatelia. Práve tí, ktorí ťa nikdy príliš nechvália, skôr naopak, skritizujú všetko, čo sa len dá, ale ty vieš, že to myslia najlepšie a najúprimnejšie, ako vedia. To veľmi pomáha a posúva ďalej. A na otázku “čo” je odpoveď určite kreatívnosť fotografického spoločenstva a dravosť trhu vo fotografii, kde nemôžeš zaostávať a spohodlnieť, pretože na taký vlak sa už po čase ťažšie nastupuje. A ja som každý deň veľmi vďačná za to, že som mala počas celej školy a vlastne aj neustále mám okolo seba ľudí, ktorí ma tak veľmi obohacujú. Dúfam, že aspoň čiastočne im to vraciam aj ja. Kto sú tvoji traja najobľúbenejší fotografi a prečo? Určite Francesca Woodman, Sally Mann a Diane Arbus. Všetky tieto tri významné fotografky majú pre mňa jeden spoločný menovateľ, ktorým je téma zobrazovania vnútorného prežívania cez vzťah k druhému. I keď každá z nich používa vo svojej tvorbe inú vizualitu, myšlienky a celková emocionalita, s ktorou narábajú, je mi veľmi blízka. Deštrukcia, zánik, pominuteľnosť, príliš ťažká samota a telesnosť so všetkými jej aspektmi. Čo je podľa teba ústrednou témou tvojej fotografickej tvorby? Určite ľudia, naše vzťahy a ich deštrukcia, čas a jeho plynutie, túžba po celistvosti a jednote celku bytia. Ako by si definovala inšpiráciu? Príde k tebe sama alebo ju cielene vyhľadávaš? Ako strašne silnú chuť tvoriť, ako vnuknutie, ktoré je také úžasné, že máš pocit, že tie všetky pocity musíš odfotiť, alebo namaľovať, alebo nakresliť, alebo napísať práve v tejto jedinej a jedinečnej chvíli, pretože práve teraz to cítiš všetko take plné ako nikdy predtým. 17


Áno, niekedy príde, a dokonca aj dosť nečakane. No často sa snažím nad vecami premýšľať v súvislostiach, z ktorých sa vždy začne niečo rysovať; niekedy aj viac variantov, niekedy od toho úplne upustím, inokedy ma to prenasleduje dlhú dobu. Niekedy je to emocionálne objavné a spontánne, inokedy racionálne, prácne premyslené a vydreté. Okrem toho, že si fotografka, si aj pedagóg. Čo máš na tejto práci najradšej? Neustálu zmenu v podobe nových generácií študentov, ich rôznorodosť, ale hlavne zvedavosť. To, že sa môžem o fotografii a kontextoch umenia hodiny rozprávať s niekým, koho to naozaj zaujíma, kto sa z toho teší a kto v tom vidí zmysel a naplnenie. Je to obojstranne obohacujúca činnosť, ktorá ťa dobije skvelou energiou a chuťou tvoriť, diskutovať a premýšľať. Čo máš najradšej na svojich študentoch? Ich úžasnú nespútanosť, silu a energiu, s akou odkrývajú mnohé veci v živote, to, ako sa vedia tešiť heuristickému objavovaniu, ale aj ich ľudskosť a sociálne cítenie… a mnoho iného. Aké predmety učíš? Vyučujem seminár multimediálnej tvorby, umenie v marketingovej komunikácii, vediem výtvarný a mediálny ateliér a spolu s Jozefom Sedlákom vediem AKMF (ateliér komunikácie v médiu fotografie). Čo si myslíš, že je najťažšie na fotografovaní? Nič a všetko. Fotografia je podľa mňa ako každá iná činnosť, ktorú si zvolíš ako náplň života. A keď chceš robiť veci v živote poriadne (je jedno, o čo ide), tak vtedy je to niekedy ľahké a inokedy až neznesiteľne ťažké. Ale keď tak nad tým premýšľam, asi je predsa jedna vec spojená s fotografiou, ktorá je tak trochu naj... najťažšia, najdesivejšia a najvzácnejšia zároveň: jej schopnosť zmraziť čas. Čo ťa na fotografii najviac fascinuje? Sloboda bez hraníc a možnosť dotýkať sa ľudí cez akési jemné lanká svetla. Obetovala si niekedy niečo vo svojom živote kvôli fotografii? Nie. Snáď iba čas, ale to nie je obeta, ale logická daň za proces a jeho výsledok. 18


Čo si vďaka fotografi získala? Všetko… Naplnenie, zmysel, senzitivitu, cenných dlhoročných priateľov a možnosť tvoriť. Ak by si mala možnosť začať život ešte raz, chcela by si ho opäť prežiť ako fotografka? Áno, určite áno. Čo považuješ za svoj najväčší úspech? Fakt, že môžem v živote robiť to, čo ma baví a napĺňa… Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Úspech je pre mňa ale aj to, keď vidím, že moja práca má aspoň nepatrný význam a zmysel tu a teraz na tomto malom kúsku v univerze. Čo pre teba znamená slovo úspech? To je veľmi relatívne. Ale taký ten najkrajší a najväčší úspech je podľa mňa vtedy, keď sa človeku niečo podarí tak, ako to chcel, ako to videl v myšlienkach, ako to cítil alebo keď tým niekoho nevedome poteší. Videla si nedávno nejaký zaujímavý fotografický projekt? Áno a niekoľko naraz. Nedávno v Bratislave prebiehal Mesiac fotografie, veľmi ma oslovilo niekoľkovýstav, a to konkrétne dvaja autori v Dome umenia: Simon Norfolk a Marc Riboud, videoprojekcia Anny Daučíkovej v Galérii Medium, ale aj Ruben Ochoa a jeho Beštiár v SEDF (Stredoeurópsky dom fotografie). Čo si myslíš o súčasnej fotografii? Súčasná situácia vo fotografii sa stáva podľa mňa nečitateľnou, čo je určite aj dôsledok vplyvu nových digitálnych technológií. Fotografia sa výrazne posúva do intermediality, čo síce umožňuje autorom bohatší vyjadrovací vizuálny priestor, ale niekedy je to na úkor samotného média, ako aj jeho myšlienky. Keď som nedávno bola s priateľmi - fotografmi na niektorých výstavách, jednotne a v údive sme naraz postrehli a skonštatovali, že asi už nerozumieme súčasnej fotografii, umeniu, a tomu, akým smerom sa uberá. Problém vidím skôr v tom, že dnes sa už takmer vlastne ani nefotografuje, ale cituje sa z internetu, v mnohých prípadoch sa používajú fotografie iných autorov, témy sú mnohokrát povrchné a postavené na akýchsi pseudofilozofiách a postkonceptuálnych nadstavbách. Je smutné, že nastáva odklon od toho, čo bolo fotografii dlho najvlastnejšie a čo si vybojovala medzi umeniami. Uvidíme, čo prinesie ďalšia doba, možno už fotografi nebudú vôbec potrební. 19


Pracuješ teraz na niečom novom? Spolu s Jožkom Sedlákom a našimi študentmi z AKMF pokračujeme v dlhodobých dokumentárnych fotografických workshopoch mapujúcich život, prostredie, kultúrne a religiózne súvislosti rôznych regiónov Slovenska. Momentálne pracujeme na fotografickej knihe z detského domova a kláštora v Podolínci. Ale mám rozfotených aj viacero vlastných projektov, takých vnútornejších a subjektívnejších, o pocitoch v čase, ktorý žijem, o hľadaní si miesta a istôt, o momentálnej životnej etape. Ako si predstavuješ perfektný deň? Predsa perfektne. To je pre mňa taký deň, keď sa zobudíš a môžeš si snívať s otvorenými očami, robiť veci, ktoré chceš, nie tie, ktoré musíš, vstať ráno alebo aj na obed, piť voňavú kávu, cítiť slnko, vidieť krásne obrazy všade okolo seba, môcť a vedieť ich zachytiť, počuť krásne slová, tvoriť a cítiť. Aká fotografia, ktorú si nedávno vytvorila, je ter az tvoja najobľúbenejšia? Určite fotografie z detského domova v Podolínci. Ale ťažko hovoriť o nejakej obľúbenosti týchto fotografií, skôr sú boľavé vzhľadom na tému. Pre mňa osobne sa však spájajú s hlboko ľudským prežitkom, pretože to prostredie ma naučilo mnohému. Čo by si odkázala ďalším generáciám fotografiek a fotografov? Na veľké slová múdrosti pre ďalšie generácie sa ešte necítim, snaď o pár desaťročí. Ale určite by som im poradila to, o čo sa snažím aj ja sama, a to, aby boli citlivými a počúvali, nielen videli, aby sa stále túžili učiť nové veci, teda aby v každom z nich navždy zostalo zvedavé dieťa, ale hlavne, aby sa nikdy nevzdávali svojich snov.

20


21


Času je málo a voda stúpa 2002 - 2003


Z obrazovej dokumentácie tvojej inštalácie je cítiť, že ide o silnú autorskú výpoveď. Čo ťa viedlo k tomu, aby si ju vytvorila? Hlavným motívom bola moja osobná potreba vyrovnania sa s konkrétnou životnou situáciou a jej psychologickými aspektmi, jej stopami v mojej duši a v myšlienkach, v tom, ako sama prežívam vzťahy, s mojím postojom v rámci rozpadu rodiny, ako aj porozumenie základným túžbam každého z nás. Táto inštalácia bola vytvorená ako školské semestrálne zadanie v ateliéri Ľuba Stacha na tému láska. Bola to pre mňa jedna z najosobnejších tém, akú som kedy riešila, ale vďaka nej som zo seba cez fotografiu a inštaláciu dostala von to, čo bolo vo mne dlho nevypovedané. Inštalácia pozostáva z nemocničnej postele, na ktorej je adjustovaná veľkorozmerná fotografia tvojich rodičov. Ďalej z dvoch akvárií so zlatými rybičkami, zdravotnej karty pacienta a z kufra, v ktorom sú detské kresby spolu s audionahrávkou. Symboly, s ktorými tu pracuješ, síce rozprávajú samy za seba, no aj tak by som ťa rád poprosil o ich autorskú interpretáciu. Posteľ je miestom najväčšej intimity, ale zároveň aj počiatkom nového života. Nemocničná je preto, že je pre mňa interpretáciou choroby doby, ktorú žijeme, straty a úpadku vzťahov a následného odcudzenia.

23

Zdravotná karta pacienta s mojou fotografiou z detstva je doplnená pre mňa absurdným textom z rozvodového paragrafu mojich rodičov o tom, ako si manželstvo prestalo plniť svoju spoločenskú funkciu. Nahota je tou najprirodzenejšou vecou v živote, pretože je najautentickejšia. Fotografia rodičov, v geste očakávania návratu mňa ako dieťaťa do akejsi prenatálnej podoby, ako symbol zmierovania sa so stratou celistvej rodiny. Voda v dvoch od seba oddelených akváriách preto, lebo voda je synonymom očisty a plynutia času, ale aj prudkého návalu a poklesu emócií, a akváriá sú akýmsi umelo vytvoreným priestorom pre existenciu živých bytostí. Dve zlaté rybky ako symbolika (nielen detských) želaní a splnenia prianí, avšak tieto rybičky sa k sebe nemôžu nikdy dostať, keďže sú od seba oddelené priehľadnou stenou akvárií, čo je pre mňa atribútom membrány a nepriechodnej hranice, teda nemožnosti uskutočnenia tohoto priania. A kufor s mojimi detskými kresbami a autentickou nahrávkou z detstva, kde sa so mnou obaja rodičia rozprávajú o detskej fantázii a detských snoch, ktorá je striedaná napätím a hádkou v pozadí v ich rozhovore.


24


25


Objekty v zrkadle sú bližšie, než sa zdá 2005


V tejto sérii fotografií výrazne pracuješ s obrazmi zbraní a vojenského násilia, ktoré tvoria odraz zrkadla. Prečo táto symbolika a prečo vizuálna s odrazom? Opäť to bola semestrálna práca v Ľubovom ateliéri na tému hodnoty v našich životoch. Keďže násilie a vojenské konflikty sa našej spoločnosti dotýkajú neustále vo všetkých médiách, tak túto tému násilia som umiestnila opäť do jedného z najintímnejších miest v našich domovoch, a to konkrétne do priestorov kúpelní. Keďže ide o miesto, kde väčšinou trávime čas sami so sebou, pozeráme sa na seba do zrkadla, podstupujeme rôzne každodenné rituály, je nepravdepodobné, že tu zrazu zbadáme výjavy, ktoré sú skôr verejnou ako súkromnou sférou. Avšak práve fakt, že tieto obrazy v sebe nosíme neustále bez ohľadu na to, kde sa nachádzame, mi umožnil vykresliť a manipulovať realitu spojenia týchto dvoch odlišných svetov, ktoré sú vlastne jedným nedeliteľným celkom. A zrkadlo, tak ako fotografia samotná, je faktografickým dôkazom a definíciou našich činov. Názov vychádza z textu umiestnenom na spätnom zrkadle auta a pre mňa sa, v prenesom zmysle, stal metaforou varovania pred všetkým, čo sa nám môže stať a zasiahnuť každého z nás.

27

Z názvu cítiť akoby strach z niečoho. Reaguješ na konkrétne spoločenské udalosti z roku 2005 alebo ide o tvoju osobnú reflexiu násilia a strachu? Áno, samozrejme, že mi išlo o pocit strachu, ale nielen z udalostí daného napätého obdobia, veď nakoniec sme v čomsi podobnom neustále, a to v menších či väčších obmenách. Ale mne išlo všeobecne o vykreslenie nášho sveta ako nie príliš krásneho miesta pre život, kde sami seba utišujeme v pokoji a bezpečí našich domov, že nám nikdy nič také predsa nehrozí.


28


29


ANALGETIKON Ríša bezpohlavna / ríša bezbolestna 2006


Čo sa skrýva za názvom tejto série fotografií Analgetikon? Názov Analgetikon vychádza zo slova analgetikum, v zmysle lieku používaného na utlmovanie bolesti, v tomto projekte mám však na mysli najmä tú duševnú. Je to taká moja sonda do genderovej problematiky, kde sa rod, jeho spoločenské kontexty a s tým súvisiace stereotypné vnímanie stáva druhoradým, keďže mojou základnou otázkou bolo navodenie diskusie a neskôr aj polemiky o tom, aké by to bolo, keby sme boli bezpohlavní, teda ako by fungovali naše medziľudské vzťahy, predsudky, a aké by boli nasledovné syndrómy a symptómy našej doby. Podtitul je Ríša bezbolestna / ríša bezpohlavna, ako to myslíš? Ríša ako konkrétny svet možných variantov, v ktorom by naše vzťahy na psychologickej úrovni možno mohli existovať a fungovať bez problémov, teda v istom zmysle bezbolestne. Ale ako som už písala vyššie, je to skôr úvaha o tom, či je také niečo vôbec možné. Na fotografiách retušuješ pohlavné znaky jedincov, prečo si sa rozhodla reagovať takouto formou? Pretože pohlavie nás, bohužiaľ, v mnohých aspektoch spoločenského života ešte stále definuje a predurčuje naše role. Ich následným vymazaním dochádza jednak k istému zneisteniu a spochybneniu existenie. Zároveň je to fikcia, ktorá by bola síce absurdná, ale možno o to viac krásna. Bola to doteraz moja najkontroverznejšia práca, s čím som vopred, samozrejme, počítala, mnohé negatívne reakcie ma vlastne

31

potešili a utvrdili vo mne spoločenský fakt strachu z neznámeho a možného. Z tejto práce asi najviac cítiť tvoju angažovanosť za rodovú rovnoprávnosť. Čo pre teba znamená feminizmus? Analgetikon nie je a priori o feminizme, a ani o totálnej rodovej rovnosti. Jednalo sa mi o navodenie stavu bez pohlavia, teda o akési zabudnutie na to mužské a aj to ženské v nás, teda akýsi stav medzi, kde nič nebolí. Feminizmus samozrejme vnímam v dejinných súvislostiach ako veľmi dôležitý počin, ba dokonca nutnosť v zmene myslenia spoločnosti a logicky som zaň vďačná. Je dôležitý z viacerých aspektov, pretože priniesol tak chýbajúcu ženskosť na všetkých úrovniach (politickej, ekonomickej, sociálnej, súkromnej) a aspoň čiastočne zrovnoprávnil pohlavia, bez čoho moderná a otvorená spoločnosť nemôže fungovať. Tvoja otázka podľa mňa skôr vychádza z úsudku a môjho biologického “predurčenia”, že som autorka - žena… Ako by bola formulovaná Tvoja otázka, ak by takýto projekt nafotil muž? Myslíš, že ženy a muži rozlične narábajú s vizualitou ľudského tela? Ak áno, tak v čom? Prečo si myslíš, že to tak je? Myslím si, že áno, i keď sa to líši od autora k autorovi. Opäť nadviažem na už predtým spomínané spôsoby, ako aj dôsledky konania mužov a žien, čo sa logicky vďaka vplyvu našej sexuality prenáša aj do vizuálneho zobrazovania opačného či toho istého pohlavia. Túžba po opačnom pohlaví u heterosexuálov, a rovnako po tom istom u homosexuálne orientovaných autorov,


vo väčšine prípadov v umení viedla a vedie k istým vzorcom vizuálneho zobrazovania, ktoré sú do istej miery ovplyvnené pudmi, obdivom, túžbou vlastniť (tu by som rada podotkla, že mám na mysli všeobecnú túžbu po vlastnení, bez ohľadu na rod). Z toho pre mňa logicky vyplýva, že pokiaľ daný autor neartikuluje ľudské telo vo všeobecnom spoločenskom meradle, napríklad v prepojení na telesnosť či sociálne väzby, tak vždy dochádza k istým odklonom a špecifikácii. Našťastie už niekoľko desaťročí sa na telo vo fotografii a umení celkovo nahliada z iných hľadísk teda aj vizualita, jej významy a ich hranice sa výrazne posúvajú. Telo sa dnes skúma skôr ako spoločenský konštrukt v tisícoch variantov. Pre niekoho môže táto séria pôsobiť odvážne ešte aj dnes. Ako na prácu v minulosti reagovali tvoji blízki, podporili ťa? Vnímanie takýchto diel vždy súvisí s našimi osobnými hranicami a mierou tolerancie, ale ja sa pýtam, prečo by sme nemali trochu poburovať a dráždiť? S podporou blízkych, rodiny a priateľov som nemala problém, nakoľko si na moje šialené nápady tak nejako časom privykli. Samozrejme, na začiatku sa asi cítili trochu neisto, ale neskôr to už brali ako samozrejmosť a nahota sa stala niečím absolútne prirodzeným. Táto séria fotografií je zároveň tvojou diplomovou prácou na VŠVU. Líšili sa reakcie ženského a mužského odborného publika? Práveže ani nie, skôr sa to týkalo generačného pohľadu niektorých

odborných divákov, ktorých tá práca buď neskutočne podráždila, alebo boli ľahostajní, pretože tomu vraj nerozumeli. Myslím si, že ide o nadčasovú prácu. Čo si o týchto fotografiách myslíš dnes? Ďakujem, ak to tak vnímaš, pretože to potom znamená, že to malo zmysel. Pre mňa osobne bolo dôležité zrealizovať tento nápad, opäť skôr z takých tých mojich osobných pohnútok, lebo som to potrebovala vypovedať cez obraz. A dokonca ma teší aj fakt, že na jednej výstave som musela niektoré práce z tohoto cyklu zvesiť, nakoľko niektorým ľuďom veľmi prekážali, avšak nevedeli mi vlastne vysvetliť, čo im tak veľmi vadí, keďže sekundárne pohlavné znaky sú vymazané. A to je na tom to najúžasnejšie, pretože vo chvíli, keď stojíme pred niečím novým a neznámym, cítime strach. Potrebujeme istotu, aj keď v obmedzeniach, radšej sa podrobíme zvykom a stereotypu, akoby sme mohli nájsť krajinu raja? Aj o tomto bola moja otázka vo fotografiách. Keby si sa mala vrátiť do roku 2006 a porovnať podmienky pre queer komunitu vtedy a dnes, zmenili sa podmienky pre tieto sexuálne menšiny k lepšiemu? Ak áno, tak v čom? Myslím, že áno, i keď tieto zmeny sa dejú veľmi, veľmi pomaly, dokonca nepatrne. Je však dobré, že sa o tom v rámci spoločnosti stále viac rozpráva, že sami pociťujú menší strach z vylúčenia, odmietnutia alebo rôznych napr. homofóbnych útokov a prejavov.

32


13-ta komnata 2006 - 2009


Tento rozsiahly projekt je tvojou doktorandskou prácou. Prečo si fotografickej sérii dala názov 13-ta komnata? O akých tajomstvách svojimi fotografiami rozprávaš a čo ťa k tomu viedlo? 13-komnata je pojem často používaný a spájaný s tajomstvami, ktoré si každý z nás dobre stráži zamknuté v sebe, zo strachu pred odhalením. Je to miesto najzvrchovanejšieho súkromia, tam, kde sú ľudia skutočne uvoľnení, autentickí, sami sebou bez prikrášlenia a masiek. Snažila som sa odkrývať chvíle napätia, samoty, tajné, ale ja citlivé miesta a situácie rôznych párov, rodín a modelov spolužitia. Táto téma ma zaujímala hlavne z toho dôvodu, že som sa dlho zamýšľala nad tým, ako vlastne môže fotografia odkryť tie zároveň najbanálnejšie a často aj najboľavejšie chvíle našich životov. Veď predsa práve doma za zamknutými dverami sa odohrávajú všetky naše malé aj veľké osudové drámy a príbehy. Bolo ťažké preniknúť do súkromia týchto rodín? Ako sa ti to podarilo? Ako na teba reagovali tieto rodiny? Musím priznať, že väčšinou to bolo dosť náročné. Bola to však pre mňa veľká výzva, ale keďže to bol dlhodobý projekt, mala som dostatok času na to, ako prísť na ten správny kľúč od ich komnát v rámci našej vzájomnej komunikácie. Niekde sa mi to podarilo viac, niekde menej, čo je viac-menej logické. Fotografia je podľa mňa predovšetkým o komunikácii a násilné nútenie by bolo nezmyselné a v kontraste s jej zmyslom.

39

Fotografovala som v rôznych krajinách naozaj veľmi odlišné, tradičné aj netradičné formy spolužitia. Niektoré zábery a celé rodiny som dokonca ani nepoužila v rámci cyklu, pretože v nich bolo príliš cítiť odstup a násilné gesto fotoaparátu. Fotografovaní boli spočiatku veľmi neistí, automaticky sa štylizovali a nevedeli sa uvoľniť, preto sme sa museli stretávať opakovane, kým som si získala ich dôveru, ale našťastie mnohých z nich som poznala už dlhšie, takže tam to bolo ľahšie. Ale čo určite viem je, že v pozadí ich myšlienok bežalo podozrenie, že sa im s fotoaparátom rýpem v súkromí a dokonca v duši. Počas fotografovania som zažila aj veľa vypätých situácií a reálnych hádok, kedy som cítila, že vtedy musím prestať fotografovať a byť iba tichým svedkom, pretože som bola naozaj v istom zmysle votrelcom. Mnohé z týchto párov už spolu nežijú. Spomenieš si na nejakú zvláštnu situáciu (príjemnú, nepríjemnú), ktorej si bola ako “pozorovateľ“ svedkom? Áno, bolo ich niekoľko, avšak skôr chcem o nich hovoriť všeobecnejšie a bez odkrytia ich identity. Samozrejme, že dochádzalo k hádkam medzi jednotlivými členmi rodiny alebo partnermi, kedy sa na povrch začali vyplavovať dlhoročné spory alebo veci, čo ich vzájomne ťažia a nesú si ich so sebou, kedy zrazu nebolo dôležité dávať si na tvár pomyselné masky, a bolo jedno, že tam majú svedka, dokonca sa ma pokúšali vtiahnuť do hádky, aby som potvrdila, kto z nich má pravdu… To som sa celkom zapotila.


40


41


42


Ale zažili sme spolu aj veľmi veľa milého, dokonca sa mi niekedy zdalo, že ich tá fotografia akoby viac k sebe priblížila. Je cítiť, že ťa fascinujú medziľudské vzťahy a že sa dokážes fotografiou dostať veľmi blízko k podstate človeka. Ako odstrániš bariéru, ktorú niekedy akt fotografovania vytvára? To je vždy boj, snáď pre každého fotografa. Ja sa snažím byť vždy spontánna, neklamem im o tom, čo je pri fotografovaní mojím cieľom. Tá pravdivosť ich, myslím, odzbrojí a začnú mi veriť.Ale postupne som si uvedomila, že najdôležitejšie pri fotografovaní je počúvať toho druhého. Nemám však na mysli len slová, ale aj tú nepatrnú, neverbálnu komunikáciu. Jednak toho veľa napovie o nás samých, ale hlavne otvára dvere k tomu druhému.

43

Fotografovala si viaceré rodiny. Prácu prezentuješ vo viacerých mozaikách, kde vždy je jedna väčšia, hlavná fotografia doplnená tromi až piatimi menšími. Prečo si si zvolila takúto formu? Každá rodina je pre mňa príbehom sama o sebe, so svojou históriou, malými aj veľkými problémami a radosťami, akýmsi makrokozmom, bohatým na tisíce odlišností. V mnohých záberoch nejde o veľké témy, ale často o banálne zátišia či náznaky dotykov. Táto forma mi pripadala ako najvhodnejšia v zmysle narácie, pretože diváka som nechcela unaviť, ale skôr ho vyzvať na putovanie po týchto tajných izbách v nás samých. Možno sa tam nájdeme aj my.


44


45


46


47


CUENTOS / STORIES / PRÍBEHY z projektu SETSE 2009 - 2010, Španielsko


Fotografovaniu ľudí v ich rodinnom prostredí si sa venovala aj v zahraničí. Vytvárala konceptuálne príbehy o rodinách a ich životoch. V čom bolo iné fotografovať rodiny u nás a rodiny v Španielsku? Nebol tam žiadny rozdiel, rodiny a ľudia sú na celom svete veľmi podobní, i keď ich, samozrejme, ovplyvňuje daná kultúra. Čo mi to mierne komplikovalo, bola jedine jazyková bariéra, čím sa mi ešte ťažšie presviedčali cudzí ľudia na fotografovanie a vysvetlenie môjho zámeru vyznievalo niekedy absurdne. Našťastie mi tu boli veľmi nápomocní profesori z tamojšej univerzity vo Valencii. Tento projekt bol veľmi podobný 13-tej komnate, avšak bol špecifický najmä tým, že mal prinášať porozumenie danej kultúre, a to predovšetkým cez symboliku jedla, ich kuchyňu, stravovacie a komunikačné návyky, ale hlavne cez akýsi bájny a vytúžený rodinný krb. Celý názov projektu bol Seeing Europe Through the Stranger´s Eyes a zučastnilo sa na ňom 8 krajín, ktoré si navzájom vymenili svojich zástupcov z radov fotografov. Naším poslaním bolo teda priniesť správu o danej krajine, jej kultúre, ale najmä o medziľudských vzťahoch v rámci rodiny. Trávia španielske rodiny viacej spoločného času ako rodiny slovenské? Áno. Tradičnú rodinuz, ale najmä výrazný matriarchálny model, som postrehla v mnohých rodinách, čo je obdivuhodné, nakoľko tieto rodiny spolu naozaj veľmi silno držia, generácie žijú spolu, mladší sa starajú o starších na sklonku života, a celkovo ich spôsob života je omnoho

49

pokojnejší ako ten náš slovenský. Akoby si viac užívali a vážili čas, ktorý máme. Zameriavala si sa na zvyky a stravovanie. Čo ťa najviac zaujalo? Paradoxne ich stravovacie zvyky a kuchyňa celkovo je dosť podobná tej našej, no tak intenzívne, ako prežívajú vzájomné vzťahy, rovnako intenzívne si vedia vychutnávať aj jedlo. Ich svetovo známa poobedňajšia siesta im umožňuje tráviť spolu doma omnoho viac času, viesť dlhosiahle rozhovory o živote alebo len tak o ničom, ale hlavne byť spolu. Aké typy rodín si fotila? Ako sa ti podarilo preniknúť do ich súkromia? Vzorka bola naozaj rôznorodá. Mala som možnosť preniknúť do tradičných a harmonických rodín s veľkým množstvom členov, ale aj do výrazne patriarchálne založených rodín, kde to občas dosť iskrilo. Navštívila som veľa zmiešaných párov rôznych kultúr, národností a vierovyznania, osamoteného homosexuála, ale hlavne som mohla preniknúť do rôznych sociálnych vrstiev, kde sa hodnoty výrazne menili. Do ich súkromia, ako do súkromia kohokoľvek iného, sa mi dostávalo pomerne ťažko, ako som už spomínala vyššie, ale vždy to záviselo aj od ich temperamentu a nášho spoločného naladenia. Ako by si definovala postmodernú rodinu? Z môjho pohľadu je postmoderná rodina v neľahkej situácii a kríze, pretože jej kedysi pevné piliere už dávno pevnými nie sú. Kolíše sa podľa mňa totiž na pohyblivých a premenlivých pieskoch netolerancie, egoizmu a neobmedzenej túžby po všetkom, čo dnes môžeme mať.


50


51


SÚ MIESTA, A MIESTA 2007 - 2017


53


54


55


DOKUMENTÁRNE PROJEKTY 2013 - 2018

56


O samote v nás, Detský domov, Podolínec, 2017 - 2018

57


Z cyklu Vnútorné svety, Hybe, 2013-2014

58


59


Z cyklu Dve miesta jednej duĹĄe, Rad, 2015 - 2016

60


61


Z cyklu Dve miesta jednej duĹĄe, Rad, 2015 - 2016

62


Z cyklu Dve miesta jednej duĹĄe, Rad, 2015 - 2016

63


64


Z cyklu Dve miesta jednej duĹĄe, Rad, 2015 - 2016

65


Z cyklu Kde človek a voda pramení, Vyšné Ružbachy, 2016 - 2018

66


Z cyklu Kde človek a voda pramení, Vyšné Ružbachy, 2016 - 2018

67


68


Rozhovor o fotografii s Jozefom Sedlákom

Ako si vyrastal? Vyrastal som ako vytúžený syn v sedemčlennej rodine na Tehelnom Poli v Bratislave. Tri sestry boli staršie a jedna mladšia. Ako prvé som sa naučil šiť, variť, umývať riad, krájať tenké krajce chleba, vysávať a až neskôr píliť dosky, pribíjať klince, šroubovať skrutky, opravovať poistky a naposledy, samozrejme, fotografovať Čo ťa priviedlo k fotografii? Aké boli začiatky? K fotografii ma priviedlo kreslenie a vzťah k maľovaniu. Neskôr som sa nechtiac ocitol na strednej škole - odbor fotografia - a začal som sa vážne zaoberať týmto tajomným médiom. Skúmam ho dodnes. Posledných dvadsaťpäť rokov aj ako pedagóg. Dostal si sa na umeleckú školu na prvýkrát? Kde a u koho si študoval fotografiu? Na bratislavskú Šupku (Škola úžitkového výtvarníctva, predtým Škola umeleckého priemyslu) som sa dostal na prvýkrát. Na Pražskú AMU, Filmovú a televíznu fakultu na odbor umeleckej fotografie, mi to vyšlo až na tretíkrát. V druhom pokuse som bol na postupovom mieste, chýbala mi však pečiatka od kádrovčíka (komunistického personalistu). Nechcel mi opečiatkovať prihlášku, podľa neho som si to nezaslúžil. Neskoršie na fakulte som si na ten incident spomenul. Nikdy nezabudnem na zvláštny pocit, idúc chodbou smerom na našu katedru. Vo vitríne visela fotografia Leonida Iľjiča Brežneva, prekrytá čiernou páskou. Bol rok 1982. Od toho momentu sa svet zmenil. Postupne od obdobia strednej školy až po vysokú ma pedagogicky viedli prof. Milota Havránková, Fero Tomík, Judita Csaderová (SŠUP Bratislava), prof. Ján Šmok, Pavel Štecha, Jaroslav Krejčí (FAMU Praha). Pamätáš si nejakú radu, ktorú si od svojho učiteľa dostal a súhlasíš s ňou dodnes? Ak by som mal zosumarizovať rady, rozhovory a osobné názory od všetkých spomenutých učiteľov, tak by som to vyjadril jediným slovom – “imperatívom” tvoriť.

69


Živil si sa ako fotograf po skončení vysokej školy? Prípadne aká bola tvoja najzaujímavejšia nefotografická práca? Po absolvovaní FAMU som sa vrátil do Štátnych reštaurátorských ateliérov na oddelenie fotografie. Paradoxne aj tá najzaujímavejšia nefotografická práca mala súvis s fotografovaním. V 80. rokoch som chodieval spolu s kapucínmi ilegálne dokumentovať život, súkromné divadlá a fašiangové zábavy sestier Svätého kríža do Holíča. Tam som popri tancovaní s tajne vysvätenými sestrami dokumentoval archív tzv. tajnej Cirkvi na Slovensku. Si zo staršej generácie slovenských fotografov, väčšinu života si fotografoval analógovo. Fotíš ešte aj dnes na film? Zachoval som si celú výbavu (fotoaparát, tmavú komoru) pre analógovú fotografiu. Doma v chladničke mám stále pripravené farebné aj čiernobiele filmy. Príležitostne vložím do kinofilmového fotoaparátu čiernobiely film. Je to však stále viac a viac sporadickejšie. Kto alebo čo najviac ovplyvnilo tvoju prácu? Neviem presne odpovedať na túto otázku. Vo veľkej miere to boli, samozrejme, učitelia na strednej a podobne na vysokej škole. Od začiatku ma bavila dokumentárna fotografia, tak isto inscenovaná fotografia. V období po vysokej škole hlavne luminografia. V 80. rokoch som výraznejšie vnímal princíp príbehovosti v tvorbe Duana Michalsa, s jeho typickými textami pod fotografiami. Pavel Štecha ma nadchol pre sociologický prístup v dokumente. Kto sú tvoji traja najobľúbenejší fotografi a prečo? Nemám troch najoblúbenejších fotografov. Vážim si tvorbu viacerých autorov, nevinímajúc slovenských, ako bola Lauffová či Miloš Dohnány. Zo svetových sú to, samozrejme, viacerí: spomínaný Duane Michals, Arnold Newmann, Sally Man, August Sander a ďalší. Čo je podľa teba ústrednou témou tvojej fotografickej tvorby? Človek a jeho kontexty – sociálne, psychologické, duševné, religiózne. Ďalej je to možno utrpenie, radosť, irónia, grotesknosť, nádej a otázky súvisiace so životom po živote.

70


Ako by si definoval inšpiráciu? Príde k tebe sama alebo ju cielene vyhľadávaš? Inšpiráciu, resp. zrod intencie zaujímavo popísal Pavel Alexandrovič Florenskij vo filozofických statiach o povolaní umelca, ktoré nás vedie “štádiom výstupu” od toho, čo je skutočné, k niečomu, čo je skutočnejšie. Inšpirácia je teda istý druh inkarnácie – personálneho, estetického, etického, ideového a rovnako formálneho vedenia. Deje sa to oboma spôsobmi, stálym vyhľadávaním a prijímaním. Tieto dva spôsoby sú dejinnou konštantou, ktorá sa vinie ako niť časopriestorom reflektujúcim osobnú empíriu, politické názory, morálku, estetiku či náboženstvo. Pre mňa je inšpirácia viazaná na teologicko-antropologický prístup. Okrem toho, že si fotograf, si aj pedagóg. Čo máš na tejto práci najradšej? Kontakt s akademickou obcou a mladými ľuďmi. Fotografia je kontaktným médiom, hľadajúcim nové formy komunikácie. Čo máš najradšej na svojich študentoch? Autentickosť, zmysel pre experiment, imperatív tvorivo žiť a zodpovednosť za seba a druhých. Aké predmety učíš? Momentálne učím žurnalistickú fotografiu študentov druhého ročníka masmediálnej komunikácie. Spolu s Petrou Cepkovou, Petrom Lančaričom a Jakubom Kovalíkom – internými doktorandmi, vedieme ateliér komunikácie v médiu fotografie pre študentov masmediálnej a marketingovej komunikácie. Ateliérová výučba má ambíciu hlbšie preniknúť a poznať súčasné smery a tvorivé iniciatívy v rámci vizuálneho umenia a fotografie. Čo ťa na fotografii najviac fascinuje? V tomto ohľade som realista. Pri analógovom procese som mal rád vôňu chemikálií, roztokov a tlmené červené svetlo v tmavej komore. Médium fotografie ma prekvapuje neustále, vo všetkom, čoho je súčasťou, najmä globálnou rýchlosťou, akou ovplyvňuje odbornú komunitu – teoretikov, samotných autorov a tak isto spoločenský život. Čo si myslíš, že je najťažšie na fotografovaní? Fotografia je živé, dynamické mdium, teda všetko je na nej najťažšie. A stále. 71


Obetoval si niekedy niečo vo svojom živote kvôli fotografii? Samozrejme, niečo som obetoval, niečo mi uniklo. Je to vec rozhodnutia, vnímať svoju osobnú cestu z nadhľadu, z tzv. Božej perspektívy. Obeta by mala v konečnom dôsledku priniesť niečo zásadné, dobré a pozitívne, aj keď sa to v danom čase tak nejaví. Ako činný autor som stále v štádiu obety. Čo si vďaka fotografii získal? V odbornej rovine som získal určité pozorovacie návyky, dívať sa na realitu inými očami, uvažovať cez metaforu, znaky, symboly. Profesne ma obohatili dejiny fotografie, ktoré prirovnáva Susan Sontag k oficiálnemu vytváraniu dejinného archívu sveta, kde figurujú mnohé mená autorov, ktorí obetovali fotografii všetko. Tlmočím tento fakt parafrázou: „Fotografujem, teda som”. Ak by si mal možnosť začať život ešte raz, chcel by si ho opäť prežiť ako fotograf? Nazamýšľaľ som sa nad takouto možnosťou. Človek je originál a nič sa nedá opakovať v tomto zmysle. Možnosť opakovania je privilégium niečoho nedokončeného, časovo obmedzeného, čiastočného, čo vieme v realite uchopiť a materializovať. Aj napriek tomu to može byť len klamlivá predstava. Ako poznamenal jeden francúzky filozof: „… starými sme sa narodili a mladí musíme zomrieť”. Z hľadiska skúseností s fotografiou som veľmi mladý, preto tvorím. Starý som už bol… Čo považuješ za svoj najväčší úspech? Za úspech považujem fakt, že stale tvorím a fotografujem. Čo pre teba znamená slovo úspech? Slovo úspech znamená okrem fotografovania aj odpočinok. Úspech znamená prečítať si dobrú knihu. Úspech je, keď máš dobrých priateľov, rodinu, kolegov a pracovitých študentov. Samozrejme, úspechom je aj to, keď sa ti podarí vytvoriť dobrú fotografiu, keď máš výstavu, keď získaš ocenenie alebo keď predáš svoje dielo – fotografiu. Spoločnou základňou pre všetky úspechy je pokora. Pracuješ teraz na niečom novom? Uvažujem stále nad novými témami a projektmi. S realizáciou je to horšie. 72


Videl si nedávno nejaký zaujímavý fotografický projekt? Áno, priateľ na internete zverejnil link na čínskeho fotografa Lu– Nana, ktorý vytvoril obdivuhodný dokument o čínskej podzemnej cirkvi z provincie Shaanxi. Projekt sa volá „Na ceste”. Sú to čiernobiele expresívne ladené zábery malej náboženskej komunity. Zábery reflektujú hlbokú vieru, ľudskosť, ktorú autor dopĺňa magickým svetlom. Čo si myslíš o súčasnej fotografii? Mohol by si, prosím, stručne popísať, ako ju vnímaš? Charakter súčasnej fotografie kopíruje odbornou obcou preferovaná pluralitná postmoderná estetika. To znamená recykláciu všetkých možných výrazových prostriedkov, stratégií a postupov. Čo je typické pre súčasnú fotografiu, je veľká angažovanosť za niečo. V drvivej väčšine je to dominantné presadzovanie ega autora a snaha o jeho vlastné interpretačné postupy, mimo akéhokoľvek ukotvenia v kontinuite histórie umenia (fotografie). Autorské projekty sa potom improvizačne vylaďujú a prispôsobujú momentálnej objednávke a charakteru estetiky. Spomínaná angažovanosť a účelové reakcie na kľúčové témy spoločnosti sú dominantné v súčasnom uvažovaní. Vytráca sa pojem hodnoty archívu, archivácie a nadčasovosti. Obraz je v mnohých prípadoch neuchopiteľný, je skrytý a zacyklený v subjektívnom kódovaní u autora. Väzba na ontológiu človeka a spôsob vizualizácie reality sa degraduje na neurčité gestá a hybridný dizajn človeka. Fotografia v tomto obrazovom výraze (póze) je príťažlivou práve jej spochybňovaním. Reflektuje niečo nedopovedané, tušené, nezrozumeiteľné, kalkulujúce, nestabilné, migrujúce a jej identita stráca funkcionalitu. Ako si predstavuješ perfektný deň? Perfektný deň je ten, keď prežívam naplno prítomnosť a napriek tomu som sústredený, uzobraný a pokojný. Čo by si odkázal ďalším generáciám fotogra fiek a fotografov? Nemám recept na takéto odkazy, študoval som fotografiu v iných spoločenských podmienkach. Súčasnosť je iná, zložitejšia, štruktúrovanejšia, rafinovanejšia, má tie najvyššie nároky na zodpovednosť a zrelosť osobnosti. To je asi recept byť pracovitý, zodpovedný a dospelý.

73


ODVODY 1980


Tento súbor fotografií bol zaradený do publikácie Dejiny európskej fotografie. Isto je to pre teba veľká česť. Prečo myslíš, že práve tieto fotografie, zachytávajúce vojenské odvody, majú význam pre európsku fotografiu? Tieto fotografie sú svedectvom a tvoria archív danej doby so všetkými tienistými odtieňmi, paradoxmi, absurditami a neprávosťami. Tak sa treba na tú fotografiu pozerať. Má v sebe to, čo bolo, a zároveň to, čo prežívame v súčasnosti, len pod inými heslami a konotáciami. Potreboval si vtedy nejaké špeciálne povolenie, aby si mohol fotiť? Nepotreboval som povolenie. Sám som prešiel týmto rituálom odvodu a prvý rozkaz, ktorý mi škodoradostne dal predseda komisie, bol, že ich mám prísť nafotografovať a vytvoriť politicko-agitačnú nástenku. Po pár rokoch som využil tieto väzby a ako študent Pražskej FAMU som zdokumentoval celú pravdu. S akým zámerom si vtedy šiel fotografovať? Prečo práve odvody? Odvody sa mi zdali veľmi dobrou témou na zadanie “Homo faber” (Človek pracujúci). Predstavil som cez vizuálny a umelecký jazyk prácu a zanietenie ľudí socialistického Československa. Mali prítomní funkcionári strach z toho, že fotografie pôjdu na západ? Pri fotografovaní otetovaného muža, bývalého väzňa, mal policajt poznámky, či práve tento branec je ten správny vzor pre československú ľudovú armádu.

75

A či tie fotografie nepôjdu cez pražskú FAMU na západ? Paradoxne práve to sa udialo. Fotografie boli vďaka profesorovi Pavlovi Štechovi uverejnené vo švajčiarskom prestížnom fotografickom časopise Camera. Mal si v minulom režime niekedy problém kvôli tomu, že si fotograf? Respektíve mal režim problém s tebou alebo tvojou prácou? Sprostredkovane áno, ilegálne som fotografoval ústavy sociálnej starostlivosti, ktoré boli plné “odložených, druhotriednych”, telesne a mentálne postihnutých ľudí, skrytých v neosobných inštitúciách. Starostlivosť tam zabezpečovali rehoľné sestry zo zrušených kláštorov. Viackrát chceli kádroví úradníci zakázať prezentovať tieto fotografie na príležitostných výstavách. Kritické umenie, disidentské hnutie a ilegálne náboženské aktivity boli podhubím protištátnej činnosti a revolty, a to sa snažila tajná služba monitorovať a cez výsluchy kontrolovať. Čo najabsurdnejšie si zažil ako mladý fotograf v tomto období? Bola to asi skúsenosť vojenskej prezenčnej služby, kde som zažil tie najabsurdnejšie príbehy reálneho socializmu, kamufláže, politickej propagandy a totálnej pretvárky. Mňa tam kolegovia vojaci nazývali “kódex”, pretože som sa v tomto bizarnom prostredí miesto desatora odvolával na desatoro komunistického morálneho kódexu.


76


77


78


79


80


81


PÄŤ SEKÚND KLINICKEJ SMRTI 1981


Čo ťa viedlo k tomu aby, si vytvoril tieto inscenované fotografie? V osemdesiatych rokoch sa mi dostal samizdat – kniha doktora Moodyho „Život po živote”, v ktorej popisuje priebeh klinickej smrti cez zážitky pacientov. To bola základná inšpirácia pre cyklus Päť sekúnd klinickej smrti. Môžeš túto vizuálnu úvahu interpretovať aj slovne? Nedá sa to presne popísať, je to otvorený príbeh, ktorý má viacero kontextov, ako napríklad suterén, symbolizujúci underground. Figuruje tam napoly človek, napoly kostra, symbolické vyjadrenie procesu smrti. Nakoniec je to symbol kríža, príslušnosť k idey posmrtného života.

83

Vo svojej tvorbe často narábaš so symbolikou smrti. Aký má význam? Je to prechod z jednej kvality života do druhej. Skúmať príčiny, okolnosti, morálne aspekty, filozofické a náboženské otázky, je princíp, ktorý vyznávam, a ktorý je schopný dávať vyčerpávajúce a zmysluplné odpovede na zásadné otázky zmyslu života, utrpenia a pod. Symbol lebky sa často využíva tiež ako artefakt, ktorý má širšiu logiku interpretácie. Máš strach zo smrti? Je to vec osobného rozhodnutia, prijať tento fakt ako výrazový prvok v umení a zároveň aj ako realitu, ktorá sa nás bytostne dotýka. Myslíš si, že po fyzickej smrti život pokračuje? Áno.


84


85


86


87


POVÝŠENIE 1985 - 1992


O aké povýšenie sa tu jedná?

89

Obsah slova „povýšenie“ môžeme interpretovať v rozdielnych situáciách rozdielnym spôsobom. Oba cykly fotografií ukazujú dve rozdielne prostredia a skupiny ľudí (turistov, vojakov) a dve rôzne povýšenia. Prvý je príbeh povyšovania vojakov, ktorí opaskom – rituálnym spôsobom – mlátia (šiestimi ranami po polroku, neskôr dvanástimi ranami po roku) mladých vojakov po zadnici. Vtedy ilegálna akcia poukazuje na stav dobovej mentality a stav zdecimovanej komunistiskej armády, kde sa krutý rituál tzv. „starých mazákov“ dedil z pokolenia na pokolenie a pre mladých, čerstvo narukovaných vojakov „bažantov“ znamenal udržiavať túto bolestivú a zvrátenú kontinuitu. Celé toto bizarné divadlo „nie“ povyšovania, ale ponižovania, zaváňalo vojenským prokurátorom. Určitú parafrázu, protipól a existencionálny zmysel slova povýšenia, prežívania slobody (neslobody), predstavuje washingtonský pamätník Abrahama Lincolna. Ide o posvätný chrám demokracie, kde tisícky turistov putujú k monumentu a stavajú sa pred mramorovú sochu známeho politika – prezidenta, aby prežívali a zvečnili tento zaužívaný rituál vizuálneho povýšenia.


90


91


BALADY 1999


Balada sa mi logicky spája s niečím smutným, niečím, čo sa končí tragicky. O čom rozprávajú tvoje vizuálne balady?

93

Inscenované výjavy v cykle Balady nevyjadrujú konkrétne príbehy, skôr esenciou výrazu tlmočia spomínanú atmosféru, expresiu a dramatickosť noci, teda niečoho osudového v nás, v prírode, vo vetre, v gestách a v našich hlavách. Boli to mladí ľudia, ktorí sa stali hlavnými hrdinami balád. Nakoniec, balady sú neoddeliteľnou súčasťou našich dejín, slovenského príbehu.


94


95


96


97


HÚPAČKA 2000


Ako vznikali tieto inscenované portréty? Portréty boli vytvorené kombináciou dvoch rozdielnych časových úsekov expozície. Portrétovaní boli v úplnej tme v nehybnej póze postupne nasvetľovaní v dĺžke 30 až 45 sekúnd. Celky inscenovanej kompozície boli doexponované krátkym časom blesku. Sú to inscenované portréty priateľov a blízkych ľudí rôznej profesie. Postavy sú aranžované v dvoch kompozíciách – na detskej hojdačke a v duchu pomníkového charakteru „busty“. Koncept dlhej expozície (efekt strnulosti, mŕtvolnosti a nehybnosti) v tvárach a postavách aktérov vytvoril projekciu – metaforické premietnutie vnútra človeka do fyziognómie tváre.

99

Ako dĺžka expozície ovplyvnila výraz portrétovaných ľudí? Čo si tak chcel dosiahnuť? Extrémna sústredenosť a nehybnosť v tme po dobu určitého času spôsobuje vytesnenie emócií, imaginácie, autencitity a procesu myslenia do meravého pohľadu. Projekt skúma výrazy tvárí zobrazených ľudí pripomínajúcich vytesanú bustu do kameňa ako utvárajúci akt života. Naopak, inscenácia na hojdačke je symbolickým návratom do detstva, ktoré predchádza vytváranie pomníku busty.


100


101


O demokracii svetla 1989 - 2011


Ak sa nemýlim, tento projekt vychádza zo staršieho cyklu fotografií? Nový projekt vychádza z cyklu fotografií s názvom „O demokracii svetla..., o literatúre svetla”. Nadväzuje na starší projekt z konca 80. rokov minulého storočia, realizovaný analógovou čiernobielou fotografiou. Primárne sa dotýkal v tom čase nečakaných politických zmien, prebiehajúcich vo všetkých okolitých štátoch strednej Európy, nevynímajúc Slovensko. Jednotlivé motívy na čiernobielych analógových fotografiách interpretujú vzťah symboliky svetla a symboliky rúk. Svetelné znaky vyjadrujú individualizáciu a zvnútornenie svetla – uzatváranie a otváranie, uzamkýnanie a odomykanie procesov slobody/neslobody.

103

Čo sa skrýva za súčasným konceptom? V novom projekte sú ruky technológiou viacnásobnej expozície multiplikované do základných zvarov – kruh, štvorec a trojuholník. Procesom multiplikácie sú znaky rúk klonované od jednoduchých štruktúr k zložitejším. Základné tvary sa v niektorých kompozíciách menia, rozpadávajú na bohaté abstraktné štruktúry a novotvary. Komplexne cyklus fotografií vytvára v symbolickej rovine metaforickú mozaiku, svetelnú abecedu znakov, symbolov a pod. Projekt symbolizuje technologický, rovnako filozofický a politický posun spoločnosti a média fotografie. Pojem presne vyjadrila Klára Kubíková: „Transitus – kríženie, pochádza z latinského slova transitus a vzťahuje sa na „čas prechodu smrťou do života. Triáda – svetlo, tma, ruky – v zaujímavých konfiguráciách vytvára autonómny svet obrazu, v ktorom vyznieva premena v rôznych podobách s bohatou symbolikou a tajomným svetlom, ktoré je nositeľom viery a nádeje.”


104


105


HYPER INTERIORITA Dvakrát živá fotografia 2017


Často používaš slovné spojenie živá fotografia. Čo to pre teba znamená? Termín živá fotografia je ekvivalentom mnohých odborných označení, ako sú dokumentárna fotografia, reportážna fotografia, žurnalistická fotografia, humanistická fotografia, subjektívny dokument a pod. Dvakrát živá fotografia je pre mňa pokračovaním a určitým zrením obrazu v čase a v priestore archívu. Dvakrát živá fotografia obsahuje rozmer zmrazenia reality – znehybnenia a následného oživovania v iných kontextoch a rovinách. Je to to známe Barthesovo privodenie smrti reality a následnej transcendencie, prelomenia a vzkriesenia reality ako duchovnej skúsenosti. Kedy je fotografia dvakrát živá? Tento termín netreba brať doslovne. Každá fotografia je transfer reality na iný nosič, ktorý predstavuje inú funkcionalitu a možnosť pridávať a odoberať realite na pravdivosti, dôveryhodnosti, funkčnosti a, samozrejme, etike. Obidve polohy sú pre mňa dôležité, jedna bez druhej neexistuje. Prvý život obrazu má inú kvalitu ako druhý život, záleží na projekte myšlienky. Čo je na týchto dokumentárnych fotografiách zvláštne? Projekt má zmysel len v tom prípade, že fotografie na prvý pohľad nepredstavujú nič zvláštne. Až postupným čítaním obrazu uvažujeme nad dôveryhodnosťou prezentovaného obrazu reality.

107

Prečo si sa rozhodol takouto formou spochybňovať realitu? Neviem presne definovať príčinu. Skôr sú to otázky. Je to vyrovnávanie sa s digitálnou (analógovou) érou média fotografie? Je to vyrovnávanie sa s možnosťou manipulácie obrazu, ktorá nás obklopuje? Je to intelektuálna hra s percepciou diváka? Je to možnosť vlastniť obraz reality a vytvárať svoju postfaktum hyperrealitu? O dôveryhodnosti fotografického dokumentu sa stále vedú diskusie. Môže byť fotografia pravdivá, respektíve bola niekedy pravdivou? Pravdivosť nie je problém fotografie. Vždy bola a bude vernou kópiou (odtlačkom) reality. Pravdivosť a dôveryhodnosť obrazu je problém človeka a interpretácie pravdy, ktorú vidíme a fotografujeme. Je to filozofická téma, ktorá ma presahuje. Možno je to takto dobré, pretože necháva možnosť na intuitívne poznávanie pravdivosti a dôveryhodnosti obrazu. V každej predošlej odpovedi je tak trochu prítomná odpoveď na túto otázku. Aký význam má pre teba montáž a manipulácia obrazu? Klasickú fotomontáž som robil výnimočne, preferoval som viacnásobnú expozíciu a multiplikáciu komponentov obrazu, čo je iná technika a výrazový prostriedok. Posledný súbor je otvoreným projektom, ktorý môže pokračovať, ale rovnako môže pripomínať obrazový test, skúsenosť, ktorou som si pripútal fotografiu viac k telu. A to mi stačí.


108


109


110


111


112


113


114


115


116


117


118


ŽIVOTOPISNÉ ÚDAJE

119


Petra Cepková (1979) je interným pedagógom Katedry umeleckej komunikácie na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (spoluvedie ateliér komunikácie v médiu fotografie s doc. Jozefom Sedlákom, pravidelne vydávajú obsiahle fotografické knižné publikácie z fotografických workshopov, mapujúcich rôzne oblasti Slovenska). V rokoch 2012 – 2015 bola externým pedagógom Katedry fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (predmet: subjektívny dokument) a od roku 2006 je interným pedagógom na odbore fotografia a fotografický dizajn na Súkromnej strednej umeleckej škole dizajnu v Bratislave. Od roku 2018 je členkou odborného poradného zboru NOC/Národného Osvetového Centra v Bratislave pre oblasť fotografie. Okrem pedagogickej činnosti sa venuje umeleckej, kurátorskej, výstavnej a publikačnej činnosti.

Vedie množstvo fotografických workshopov (je dlhoročným spolupracovníkom Stredoeurópskeho domu fotografie), je zástupcom šéfredaktora, obrazovou redaktorkou a členkou redakcie medzinárodného odborného a vedeckého časopisu EJMAP – European Journal of Media, Art and Photography, ktorý vydáva FMK UCM v Trnave. Vo svojej tvorbe sa venuje inscenovanej, manipulovanej, konceptuálnej a dokumentárnej fotografii. Individuálne i kolektívne vystavovala nielen doma na Slovensku, ale aj v Čechách, Poľsku, Francúzsku, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Belgicku, Mexiku, Kórei, Taliansku, Španielsku. V roku 2009 získala prestížny fotografický pobyt (z ktorého vznikli dve knižné fotografické publikácie) v rámci projektu SETSE/Európska kultúra očami cudzinca, Universidad Politécnica de Valencia, Valencia, Španielsko. Pravidelne hosťuje na pozvaných odborných prednáškach a konferenciách o fotografii doma i v zahraničí. Jej diela sú zastúpené v rôznych fotografických knihách a katalógoch, v prezentáciách a odborných prednáškach, v citáciách na internete a odkazoch na tvorbu, v zbierkach a fondoch galérií a renomovaných verejných inštitúcií doma a v zahraničí. www.cepkova.com

120


Jozef Sedlák (1958) je vedúcim ateliéru komunikácie v médiu fotografie na Katedre umeleckej komunikácie FMK UCM v Trnave a externým pedagógom na Katedre fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Okrem pedagogickej činnosti sa vo svojej tvorbe venuje inscenovanej, dokumentárnej a konceptuálnej fotografii. Individuálne a kolektívne vystavoval v štátoch Česká republika, Rakúsko, Maďarsko, Nemecko, Taliansko, Anglicko, Švédsko, Grécko, Francúzko, Poľsko, Rusko, Japonsko, USA. Dlhé obdobie fotografoval sociálny dokument, mentálne a telesne postihnutých ľudí, ktorí boli počas bývalého režimu diskriminovaní a skrytí v ústavoch. Paralelne sa venoval aj inscenovanej figuratívnej fotografii, neskôr konceptuálnej fotografii, zameranej na médium fotografie. Jedným z konceptuálnych projektov je Latencia (Pocta fotografii ako procesnému umeniu, 2008 – 2009) alebo Dečky starej mamy (2005 – 2006), súbor farebných portrétov starej mamy a vnučky.

Na telá a tváre týchto príbuzných premieta denným svetlom reálne dečky, ktoré sú symbolom rodinnej tradície. Obsahom projektu Výber z tvorby (Pocta tmavej komore, 2001 – 2008) sú expozičné skúšky vytvorené pri zväčšovaní autorovej tvorby. Ide o akúsi „hru na alternatívnu voľnú tvorbu“. O demokracii svetla… o literatúre svetla… I. II. (1988 – 2012) je inštaláciou čiernobielych fotografií vytvorených pred rokom 1989. Analógové fotografie sú ideovým a technologickým podkladom pre nový program digitálnych tlačí na plátno. Medzi Sedlákove kľúčové dokumentárne cykly patrí dlhodobý projekt Oslavy (1982 – 2013), ktorý vzniká v závislosti od príležitostných udalostí, zachytených už od obdobia totality 80. rokov (Odvody, 1981, 1. máj, 1985, Mochovce, 1986, Karneval 1988 – 1994 a pod.), až po konceptuálnejšie vystavané dokumentárne projekty vo farbe (Pálenie vatier, 2012, Púť na Levočskú horu, 2013, Albánsko, 2013, Obec Hybe, 2014). Každá zachytená udalosť predstavuje úzku komunitu anonymných postáv, spätých momentálnym osudom – chvíľou, ktorá je podstatná a neopakovateľná. www.jozefsedlak.com

121


Peter Lančarič (1989) je fotograf. Z jeho výtvarnej tvorby môžeme vycítiť, že je autorom, pre ktorého je fotografia veľmi potrebnou k životu. Jeho fotografie sú extraktom sebareflexií v intímnom denníkovom zaznamenávaní života. Poetika obrazu sa mu stala hlavným nástrojom bádania. Neskôr sa autor snaží uchopiť vnútro človeka cez koncept zobrazovania identity jednotlivca a skupiny. Jeho výtvarné práce disponujú výraznými autobiografickými črtami. Venuje sa však aj dokumentárnej a reportážnej fotografii. Javovú skutočnosť často sociologizuje. Programovo mapuje DIY kultúru na Slovensku. V súčasnosti dokončuje doktorát na Katedre umeleckej komunikácie na FMK UCM v Trnave u fotografa Jozefa Sedláka. Vo výskumnej časti štúdia sa zaoberá sociologickými a intermediálnymi aspektmi fotografického portrétu.

Aktívne pôsobí v Trnave. Je spoluzakladateľom komunitného a umeleckého centra Kubik nápadov a galérie vo verejnom priestore – Galéria Výklad. Od roku 2012 pripravil niekoľko autorských výstav. Nevyhýba sa ani konceptuálnym a intermediálnym presahom, ako v prípade Výstavy na hajzli (2015) a výstavy Expozícia (2017), ktoré boli angažovanou spoločenskou kritikou. V roku 2016 absolvoval medzinárodný fotografický pobyt v Paríži s názvom Les 400 Vues. Okrem iného v roku 2017 vystavoval na skupinovej výstave finalistov World Biennial of Student Photography v Múzeu moderného umenia v Novom Sade. V Nitrianskej galérii spolu s Martinou Chudou realizoval rozsiahly výstavný projekt Kým nás ___ nerozdelí (2018). Autorská dvojica tu rôznymi materiálnymi a formálnymi prístupmi skúmala povahu partnerských vzťahov. S Jindřichom Štreitom participoval na sérii výstav k projektu Držme spolu (2018), ktorý kritizuje nedostatky sociálneho a zdravotného systému na Slovensku. Lančarič fotografiami pacientov v bdelej kóme rozpráva o vnútornej sile a večnej nádeji človeka. www.peterlancaric.com

122


123


POĎAKOVANIE Obohatili ste moju myseľ a stali sa patrónmi mojej oddanosti k fotografii. Ďakujem, že ma sprevádzate na cestách hlboko skrytých, ale aj na tých, ktoré vznikajú, keď sa priamo maľuje svetlom. Vďaka vám verím, že fotografia je zásadným spôsobom definovania a pochopenia, kto vlastne sme. Kto vlastne som.

124


Z cyklu Autoportréty, Peter Lančarič, 2014 – 2015

125


Editor: Mgr. Peter Lančarič Rozhovory realizoval: Mgr.P eter Lančarič Fotografie: Mgr. Art. Petra Cepková, ArtD. doc. MgA. Jozef Sedlák Jazyková úprava: Mgr. Eva Jonisová Grafická úprava: Mgr. Peter Lančarič Recenzenti: prof. PhDr. Hana Pravdová, PhD. doc. PhDr. Zora Hudíková, PhD. Vydavateľ: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave Vydanie: prvé Trnava 2019 ISBN: 978-80-8105-979-7 Vydanie publikácie bolo financované z interného grantu FPPV-31-2018 Skryté za fotografiou – reflexívna analýza fotografickej tvorby Petry Cepkovej a Jozefa Sedláka. Publikácia bola schválená Edičnou radou UCM


Profile for kubik.napadov

Skryté za fotografiou  

Ambíciou tejto publikácie nie je pomocou semiologickej analýzy interpretovať fotografickú tvorbu Petry Cepkovej a Jozefa Sedláka. Formou pol...

Skryté za fotografiou  

Ambíciou tejto publikácie nie je pomocou semiologickej analýzy interpretovať fotografickú tvorbu Petry Cepkovej a Jozefa Sedláka. Formou pol...

Advertisement