The Shop Window Gallery – 1,5 years by kubik.napadov

GALÉRIA VÝKLAD P. Lančarič, P. Molari

Vydal Bronco n.o. Trnava 2017/2018 ISBN 978–80–972933–1–4

1.5

GALÉRIA VÝKLAD Nezávislá galéria vo verejnom priestore

autori projektu:

Mgr. Matúš Hlinčík, Mgr. Peter Lančarič, Mgr. Peter Molari, Mgr. Martina Chudá, Bc. Kristína Minaríčková

Editori: Peter Lančarič, Peter Molari Fotografie © Peter Lančarič Grafický dizajn a sadzba: Dávid Šima Publikáciu posúdili: Mgr. Art. Petra Cepková, ArtD. Mgr. et MgA. Roman Gajdoš, PhD.

GALÉRIA VÝKLAD JEDEN A POL ROKA

ÚVOD

10–11

VÝKLAD KU VÝKLADOM P. Lančarič

úvod

Na začiatku musím spomenúť odhodlanie a dôvody, ktoré vniesli nový rozmer do života v meste Trnava. Nepriamo sa história Galérie Výklad začala písať v roku 2012, kedy sme s Matúšom Hlinčíkom založili komunitný a umelecký uzol Kubik nápadov. Sídlili sme vtedy oproti trnavskému antikvariátu na ulici Andreja Žarnova. Okupovali sme priestory, ktoré do prvej polovice 20. storočia slúžili ako dom pre siroty. Až teraz vidím istú súvislosť medzi opusteným priestorom, ktorý sa stal našou detskou izbou a kultúrnymi hodnotami, ktoré sme prijali za svoje. S láskou sme sa ako dobrovoľníci ujali mladej mestskej kultúry, ktorá bola opustená, prehliadaná a starými spoločenskými štruktúrami spochybňovaná. Jazdili sme aktívne na skateboardoch, bicykloch a takmer všetok voľný čas sme trávili v uliciach mesta. Cítili sme istý nedostatok kultúrnych a športových možností, ktoré sú v zahraničí prirodzenou súčasťou urbánneho prostredia. Spolu s podobne zmýšľajúcimi mladými ľudmi sme preto svojpomocne začali vytvárať to, čo nám v meste chýbalo. Kultúru a projekty, ktoré sme začali spoločne rozvíjať by sme teraz mohli označiť tak populárnou nálepkou, akou je Do-It-Yourself (diy). Vekom, skúsenosťami a odbornosťou však prichádza aj mierne iný, možno viac analytický pohľad na začiatky našich aktivít. Za posledné dva roky sa výrazne zmenila situácia v meste k lepšiemu. Vznikajú podobné projekty ako je Kubik a aktívne sú aj rôzne voľné zoskupenia ľudí. Formuje sa silné, vzájomnosťou prepojené komunitné podhubie mesta Trnava. Nesmierne ma teší, že Kubik je bodom nielen na mape, ale aj bodom v živote mnohých ľudí, ktorým pomohol, inšpiroval ich, nakopol a ukázal, že dá sa fungovať a robiť veci aj inak. O Kubiku vždy hovoríme ako o zvláštnej forme živého organizmu. Nikdy sme sa ho nesnažili vymedziť presnou definíciou, pretože stále rastie a dozrieva spolu s ľuďmi, ktorí ho tvoria.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ak predchádzajúce riadky nepriamo hovoria o histórii Galérie výklad, tie nasledujúce budú už priamo súvisieť so vznikom a zmyslom tohto projektu. Pokúsim sa ho aj stručne uviesť do širších súvislostí. Okrem remesla bolo v Kubiku vždy prítomné aj umenie, predovšetkým to vizuálne. Ľudia sa programovo venovali svojej autorskej tvorbe a popri tom participovali na spoločných projektoch. Tieto projekty však nesúviseli s umením. O opustených výkladoch v centre mesta sme sa na porade rozprávali už koncom roka 2015. Sformovali sa prvé nejasné kontúry projektu. Veci sa však rozhýbali až začiatkom leta 2016. Matúš Hlinčík vybavil potrebnú byrokraciu a dohodol výhodné podmienky. Firma, pod ktorej objektový manažment spadali priestory výkladov, nám odpustila nájomné a platiť sme mali len za energie. Tie však za nás „zatiahlo“ mesto. Jedinou podmienkou mesta bolo spustiť projekt začiatkom júna. Mali sme na to približne dva týždne. S Matúšom Hlinčíkom a výtvarníčkou Kikou Minaríčkovou sme do projektu prizvali nášho dobrého priateľa, estetika Petra Molariho. Ten sa stal kurátorom Galérie Výklad. Ďalej sa k nám pridala aj ďalšia výtvarníčka Martina Chudá. Počas dvoch náročných horúcich letných týždňov sa nám s pomocou ďalších dobrovoľníkov podarilo skultivovať novo adoptované priestory. Opustené výkladné skrine na Hlavnej ulici v Trnave, známe aj označením „Pod stĺpami“, dostali druhú šancu. Stali sa prvou trnavskou galériou vo verejnom priestore a zároveň slovenským unikátom. Verejnosti sme Galériu Výklad predstavili 9.6.2016. Spomínal som, že vždy sme si sami vytvorili to, čo nám chýbalo. Galéria Výklad je toho jasným dôkazom. Zriadili sme si vlastnú, funkčnú, nekomerčnú komunikačnú platformu, ktorá nám umožňuje rozvíjať súčasné umenie v našom meste. Konceptuálne tendencie šesťdesiatych rokov minulého storočia spochybnili inštitucionalizovaný rámec umenia, no umelecký svet ostal exluzívnym inštitucionalizovaným systémom. Autori, úvod

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

ktorí doteraz vystavovali v Galérii Výklad, reprezentujú skôr začínajúcu generáciu umelcov. Majú tak možnosť zapojiť sa do sveta výtvarného umenia a stať sa jeho súčasťou. Získavajú prvé výstavné skúsenosti s uvedením diela do galerijného priestoru. Naša galéria hovorí o tom, že sa niečo deje aj mimo hlavnú scénu. Veľmi ma teší, že historička umenia, kritička a kurátorka Lenka Sýkorová do svojej publikácie Nezávislé kurátorství ve volném čase zaradila aj Galériu Výklad. Našu galériu zatriedila medzi nezávislé, alebo možno povedať aj alternatívne galerijné projekty. Ide o „artist-run space“ a „off-space“, teda nezávislé výstavné priestory pre mladých umelcov na alternatívnych miestach, či už v ateliéroch, bytoch, alebo v našom prípade v starých výkladoch. Takéto typy galérií sa vyznačujú tým, že sú vedené umelcami, majú pružný výstavný program a sú prevádzkované nízkonákladovo.1 Ďalej nezávislé galérie radí do troch okruhov: nonstop galérie, bytové galérie a špecificky komunitné galérie.2 Tým, že naše výstavné priestory tvoria dve výkladné skrine situované na frekventovanej pešej zóne, vzniká zaujímavý prienik medzi umením a verejným priestorom. Divák prichádza do styku s vizuálnym umením priamo na ulici. Svojou povahou je Galéria Výklad nonstop galériou, ktorá prináša nové možnosti interakcie medzi umením a širokou verejnosťou. Ide o neštandardný výstavný priestor, jeho ďalšou charakteristickou črtou teda sú prvky site-specific projektu. Naša galéria sa zameriava na site-specific art alebo inštalácie in situ. Je to špecifický druh umeleckej inštalácie, pri ktorej je ako vizuálna, tak aj myšlienková povaha diela výrazne dotvorená špecifickou lokalizáciou priestoru a jeho architektonickým charakterom. Podľa historičky umenia, kritičky a kurátorky Jany Geržovej miesto a priestorový rámec rozširuje konceptuálnu rovinu diela o historický, kultúrny, sociálny a psychologický kontext. úvod

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Diela považované za site-specific art sú realizované in situ a nie je možné ich bez ďalších zásahov a modifikácií preniesť na iné miesto.3 Viaceré už realizované výstavné projekty v Galérii Výklad sa tak stávajú neopakovateľnými a jedinečnými. Za vhodné považujem tiež aj stručne priblížiť, do akých významov výkladné skrine uvádzajú dielo umiestnené v ich vnútri. V minulom režime patrilo aranžovanie výkladov, dekorovanie a výzdoba predajných priestorov k vychyteným, dokonca až elitným disciplínam propagačného výtvarníctva. Po revolúcii socialistickú uniformitu vystriedala uniformita kapitalistická, kedy je kultúrna a sociálna identita zredukovaná len na pojem spotrebiteľ. Istým spôsobom teda nadväzujeme na koncept „aranžovania“, ten však uvádzame do kontextu spoločensky angažovaného umenia. Dovolím si prepožičať slová francúzsko-americkej sochárky Louise Bourgeois —„Art is a guarantee of sanity“4, ktoré ceruzkou naškriabala na kúsok ružového papiera. Skrz umenie sa snažila porozumieť a pochopiť svoje pocity spájajúce sa s domácim násilím, sexualitou, a smrťou. Nechcem sa však vyjadrovať k psychoanalýze alebo k prístupu do nevedomia. Introspekcia, sebaskúmanie možno až sebapitvanie je ortieľom nielen umelcov, ale každého vnímavého človeka so správne zorientovaným vnútorným kompasom. Rozdielom je, že umelec toto sebaskúmanie verejne prezentuje vo svojej tvorbe a tým sa lieči. Iná situácia nastáva, keď v človeku emócie ako bolesť, hnev, krivda, úzkosť, samota a zúfalstvo vyvoláva etické a morálne nastavenie konzumnej, globalizovanej spoločnosti. Samotná predstava umenia, ktoré zastaví všetko zlé a zraňujúce, čo sa v systéme nachádza, je náročná. Možno až nemožná. Odvolávajúc sa na Umberta Eca sú skeptikové a těšitelé.5 Umelec nie je tešitelom, neparazituje, neadoruje, neprehliada chyby systému za účelom osobného profitu. Je skeptikom, ktorý operuje s nezávislým kritickým myslením. Pravdepodobne úvod

nezmení svet, no verejne vyjadruje svoj nesúhlas. Prinajmenšom poukazuje na masou často prehliadané negatívne aspekty doby. Spoločensky angažované umenie je dôkazom jeho zdravého rozumu. Zdravou reflexiou spoločnosti. Funkciou Galérie Výklad nie je len programovo podporovať umeleckú tvorbu. Integráciou výstavného priestoru do obyvateľmi frekventovanej zóny mesta vzniká dialóg medzi umelcom a náhodnými okoloidúcimi. U diváka tak dochádza ku konfrontácii názorov a v lepšom prípade k rozšíreniu jeho vnímania, otvoreniu očí. Táto publikácia zachytáva pominuteľný charakter zatiaľ šesťnástich realizovaných výstav v Galérii Výklad a ponúka ich odbornú interpretáciu Petrom Molarim. Z hľadiska autorov vypovedá o komunitnej povahe projektu. Dokumentuje rok a pol snahy experimentovania s formátom galérie a komunikačnými možnosťami.

REFERENCIE 1. SÝKOROVÁ, Lenka: Nezávislé kurátorství. FUD UJEP, Ústí nad Labem, 2016, s. 10 2. SÝKOROVÁ, Lenka: Nezávislé kurátorství. FUD UJEP, Ústí nad Labem, 2016, s. 37–38 3. GERŽOVÁ, Jana: Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. Storočia. Profil, Bratislava, 1990, s. 252–253

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

4. BURGEOIS, Louise: Art is a guarantee of sanity. [online]. Dostupné na internete: https://www.moma.org/ collection/works/139281 5. UMBERTO, Eco: Skeptikové a tešitelé. Svoboda, Praha, 1995, s. 389–391

P. Molari

Ăşvod

V tomto texte chcem na chvíľu vystúpiť zo svojej, v úvodzovkách oficiálnej, funkcie kurátora a skôr priblížiť fungovanie galérie prostredníctvom osobnej skúsenosti, ktorú mi dala. Na začiatku všetkého je nejaká myšlienka. O podobných neštandardných priestoroch som samozrejme počul alebo čítal. Keď ma asi pred dvomi rokmi oslovili s ponukou podieľať sa na tvorbe galérie, ktorá by nebola typickým výstavným priestorom, vnímal som to ako možnosť zúčastniť sa zaujímavého experimentu. Na jednej strane ma upútala možnosť vystupovania z oficiálneho inštitucionálneho galerijného prostredia, v ktorom som vtedy začínal profesijne pôsobiť. Zároveň aj schopnosť angažovať sa a sám vytvárať, či pretvárať, mi prišla pútavejšia, než len pasívne prijímanie nejakých rozhodnutí a podobne. Samozrejme tu bola aj možno idealistická predstava, akejsi pedagogickej subverzie, kedy budú okoloidúci konfrontovaní so súčasným umením. Vytvoriť tak opozíciu voči komerčnému gýču alebo strednoprúdovej umeleckej tvorbe vo verejnom priestore, ktorá sa usadila aj v prostredí tohto mesta. Jeden aspekt je idea, druhý praktická stránka. Práca v takomto alternatívnom výstavnom priestore má samozrejme svoje špecifiká. Či už ide o materiálne a technické záležitosti spojené s inštalovaním a prezentovaním alebo o koncepčné, týkajúce sa formy a formovania galérie. Pracovať na výstavách v tomto priestore je niekedy aj podieľaním sa na vzniku diela samotného. Pre mňa, ako kurátora, to je vítaná skúsenosť, pretože mám možnosť sa oboznámiť viac s procesmi tvorby jednotlivých autorov/autoriek. Realizácia výstav v tomto priestore nesie so sebou, prirodzene, aj komplikácie. Tým, že galéria vznikala z dobrovoľníckej iniciatívy a tvoríme ju popri našich zamestnaniach alebo štúdiu, aj funkcie, ktoré vykonávame sú fluidné a závislé od konkrétnych okolností a osobných možností zúčastnených. Takže z kurátora sa rýchlo stane inštalačný technik, údržbár GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

alebo zabezpečuje kontakt s médiami. Logistika prípravy výstav býva občas o improvizácii. Absentujúce skladové zázemie v objekte nás núti k neustálemu presunu materiálov a artefaktov. Vo vnímaní náhodných okoloidúcich musí takáto procesia pôsobiť bizarne, a mne to pripadalo rovnako. S postupom času a ďalšími výstavami som s nadhľadom konštatoval, že ide vlastne o performance a rozšírenie výstavy. Zároveň zažijete aj zopár nelichotivých chvíľ, ak napríklad zistíte, že priestor sa nedá nejakým spôsobom využiť pre technické komplikácie alebo ak musíte zrušiť výstavu. Dalo by sa písať ešte veľa a v ešte dlhších súvetiach, ktoré tak obľubujem, ale pre to bude dosť miesta na nasledujúcich stránkach. Asi je ešte na mieste opýtať sa, prečo to podstupujeme. Od byrokratických úkonov cez prácu navyše, aspekt možného nepochopenia a tak ďalej. Zvyknem používať príjemne naivnú sentenciu, že umenie môže zmeniť ľudský život, pričom ironicky dodám alebo aj nie. Či niektorá naša výstava zmenila niečí život, skutočne neviem, zatiaľ sa nikto neprihlásil. O to v podstate ani nejde (aj keď niekomu možno tie výstavy pocuchali nervy). Ide o ten neustály proces. Dospieť od niečoho k niečomu je zložité a bol by som rád, keby, to čo robíme podnietilo uvažovanie ľudí nielen o umení a jeho rozličných formách, ale aj o jeho mieste v našej existencii. Lebo to je jeden z jeho aspektov, primäť nás rozmýšľať o tom, kto sme.

úvod

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ãºvod

ZAČIATKY LETO/2016

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ãºvod

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ãºvod

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ãºvod

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ãºvod

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

VÝSTAVY

34–35

XY M2 Lucia Milatová, Erik Michalčík

9. 6 –3. 7. 2016

výstavy

Výstava autorov Lucie Milatovej a Erika Michalčíka otvára nový výstavný priestor Galérie Výklad, miesta určeného na prezentovanie súčasného umenia vo verejnom priestore. Jej názov sa zámerne vyhýba naratívnosti alebo deskripcii a pracuje s neurčitosťou a nepresnosťou. Budí dojem tajomstva, informácie prístupnej iba úzkemu okruhu zasvätených, vzbudzujúcej našu zvedavosť a záujem. Tajomstvo tak môže nadobúdať formu hry, pri ktorej sa jeden naoko jednoduchý mechanizmus objavenia, stáva súčasťou iného, oveľa zložitejšieho. V tomto mechanizme sa stretávajú rozličné roviny a možnosti interpretácie zdanlivo banálnych detailov života. Umenie preto nadobúda ludický, čiže hravý charakter a nesúvisí to iba s tým, že signifikantným predmetom inštalácie sú práve hračky. Prázdnu vnútornú plochu opustených výkladov sa autori rozhodli zvýrazniť inštaláciou zo subtílnych, a na prvý pohľad neumeleckých, až gýčových prvkov – hračiek, ktoré sú súčasťou populárnej sladkosti, familiárne nazývanej „kinderko“. Tieto predmety predstavujú nielen jeden z transkultúrnych, ale aj transtemporálnych fenoménov, ktorý je u nás spätý predo. všetkým s generáciou vyrastajúcou v 90-tych rokoch, kedy sa pre mnohých stal predmetom zberateľského záujmu a jeho kolekcie si majitelia uchovali až doteraz. Ako bolo naznačené, pri konfrontácii s inštaláciou sa stávame súčasťou hry, v ktorej môžeme byť víťazmi iba zdanlivo. Miniatúrny formát artefaktov vystavených na podlahe budí dojem, že výklady sú stále prázdne a láka diváka preskúmať tento priestor, podobne ako deti láka k nákupu sladkého vajíčka s prekvapením vidina novej hračky. Ak pristúpime bližšie, zistíme, čo vitríny ukrývajú a prijmeme iba fakt, že vystavené drobnosti, ale aj mnohé iné predmety, ktoré sa nám spájajú s detstvom, v nás môžu vyvolať

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

nostalgiu a doviesť nás so sentimentom k spomínaniu na minulosť. Rozlúštenie tohto tajomstva z nás však víťazov ešte nerobí. V takomto prípade nás protihráč dobehol, ako fiktívne dieťa uspokojené chuťou na sladké a malou hračkou, ktorá nepredstavuje v konečnom dôsledku nič iné, len prepracovanú obchodnú stratégiu. Bolo by teda mylné domnievať sa, že ide o veselú reflexiu doby „divokých deväťdesiatych“ spojenú s narážkou na výklady neďalekej budovy (v súčasnosti predajne odevov), kde boli tieto hračky vystavované za účelom výmeny medzi nadšenými detskými zberateľmi. Zisťujeme, že práca s emóciami je tu programová. Cieľom tejto hry totiž nie je poskytnúť iba jednoducho konzumovateľný zážitok, ktorý dokáže sprostredkovať gýč, vyvolávajúci v nás to, čo aj tak očakávame, bez okúsenia nového, možno nie tak jednoznačného estetického zážitku. Zároveň figúrky rafinovane rozmiestnené na podlahe do spoločných celkov s cieľom čo najlepšie vyplniť prázdnu plochu vyjadrujú akýsi horror vacui. Strach z prázdna moderného človeka, ktorý sa toto prázdno vo svojom živote snaží zaplniť akumuláciou materiálnych statkov. Takýto pohľad sa môže zdať pesimistický, surový, pretože rozrušuje naše navyknuté schémy. Zneisťuje nás tým, že predmety nesúce pozitívne konotácie zbavuje ich aury a privádza pozorovateľov k otázkam súvisiacim so schopnosťou pozrieť sa na minulosť, súčasnosť alebo budúcnosť bez nánosu sentimentálneho pátosu. Schopnosť klásť otázky a objavovať sa stáva nekonečnou hrou.

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

SALE Ivan a Juraj Dudášoví

13. 7– 8. 8. 2016

výstavy

Výstava skupiny Dudas Brothers, ktorú tvoria Ivan (1980) a Juraj (1975) Dudášoví, koncepčne nadväzuje na ich predchádzajúce výstavné aktivity nesúce sa v duchu angažovanosti, reflektujúcej súčasnú lokálnu alebo geopolitickú situáciu, a z ktorých možno spomenúť dielo Suvenír z Iraku (2007, Prague Bienale) alebo výstavu Spolu/Každý sám za seba (2014, Synagóga – Centrum súčasného umenia, gjk Trnava), kde bola témou situácia na Ukrajine obsahujúca inštalácie s interaktívnym charakterom. Pre Galériu Výklad sa rozhodli vytvoriť projekt SALE. Zvolené výrazové prostriedky v podobe figurín, častí odevov alebo pútavých svetelných prvkov s blikajúcimi nápismi sú narážkou na „genius loci“ priestoru. Už samotné figuríny nám môžu svojimi postojmi alebo fragmentárnosťou vzdialene odkazovať na klasické sochárstvo. Evokujú antické torzá dávnych majstrov, zároveň avantgardu, alebo pop-art a tendencie ako ready made, multiplikát alebo nájdený objekt. Témou však nie je hravé odkazovanie na dejiny umenia a intertextuálnu zábavku spočívajúcu v hľadaní citácií alebo parafráz. Naopak, autori sa rozhodli zotrvať v rovine angažovaného, a aj v tejto inštalácii reflektujú súčasné dianie súvisiace s utečenectvom a migráciou. Názov výstavy môžeme vnímať v tomto prípade dvojznačne, jednak v podobe odkazu na priestor súvisiaci s predajom, alebo ako alúziu na anglické sail (plaviť sa, viesť loď, plachtiť). Autori teda narážajú i na spôsob, akým sa utečenci často dostávajú do Európy. Názov evokuje tiež anglické save (záchrana, obrana). Hoci táto téma sľubuje rozličné, často polarizované emočné reakcie, autori nechcú skĺzavať do jednoduchej a sentimentálnej naratívnosti alebo dokumentárnosti, ale naopak, snažia sa o konceptuálne presahy. Dudášovci sa rozhodli využiť rozdelenie priestoru, ktoré by sme mohli

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vnímať ako vytvorenie akýchsi dvoch svetov, kde medzi fiktívnymi aktérmi stojí fyzická bariéra, reprezentovaná architektúrou priestoru odkazujúca na múry, ploty. Použité predmety sú blízke človeku svojím denným používaním a sľubujú osobnú angažovanosť ľudí, ktorí takéto situácie prežili. Či už sú to topánky, ako odkaz na chôdzu a pohyb, doplnené o počet kilometrov alebo tričká s textovou potlačou obsahujúce slová Politika, Strach, Diskriminácia, Sloboda, Anarchia vo francúzštine – odkaz potreby sebavyjadrenia – alebo samotné figuríny, ako metafory ľudí. Navzdory zvolenej téme a použitým artefaktom sa však neubránime dojmu, že z celej inštalácie cítiť sterilnosť a odstup. Zdá sa, že sme sa stali obeťami komercie, dobre prepracovanej stratégie snažiacej sa upútať našu pozornosť. Spomenuté predmety nie sú dôkazom osobných výpovedí, ako by sa to mohlo zdať v prípade topánok, ale iba anonymným artefaktom s neurčitou pravosťou, jedným z mnohých kusov, ako v každom inom výklade. Podobne sú na tom tričká s potlačou, ktorých text v záplave iných ani poriadne nereflektujeme, svietiace nápisy vzbudzujú dojem podliezavého reklamného lákadla a figuríny zase pôsobia umelo. Lesklý povrch pod ktorým je prázdny obsah, spektakulárna senzácia. Nie je nám to niečím povedomé? Nejde teda len o cynický komentár súčasnosti, ale o kritický náhľad na komercializáciu, ťažiacu z transformácie závažných tém do podoby senzácií prezentovaných prostredníctvom bulvárnych správ alebo „odkrytých právd v alternatívnych médiách“. V tomto ohľade môžeme vnímať výstavu ako metaforu našej spoločnosti, plnej mediálnych obrazov ukazujúcich nám v nepretržitom slede montáže záberov, v ktorých zanikajú aktéri diania ako subjekty a stávajú sa z nich iba anonymné objekty. Kde ide predovšetkým o zisk, podobne ako pri predaji akejkoľvek inej obchodnej komodity, vrátane umenia.

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

KAMUFLÁŽ Martina Chudá

10. 8 –12. 9. 2016

výstavy

Výstavný projekt Martiny Chudej (1990) nadväzuje po formálnej stránke na jej predchádzajúcu, feministicky ladenú prácu s názvom Slepičky (Textile Art of Today, Bratislavský hrad; Medzi telom a intimitou, Galéria X), pri ktorej autorka pracovala so sarkazmom a s vnímaním ženského. Podobne ako predchádzajúci autori, odkazuje v inštalácii na pôvodný účel priestoru, ktorý je umocnený spracovaním a adjustáciou jednotlivých prvkov výstavy. Výklady sa na prvý pohľad môžu javiť dichotómne, každý akoby predstavoval do seba uzavretý celok. Takéto rozloženie je dobre premyslené – látky s potlačou v jednom výklade komunikujú s neďalekým obchodom s metrážou a textilné objekty v druhom výklade môžeme vnímať ako odkaz na typický, možno nežiadaný prvok námestia a ulice. Pri bližšom pohľade však zistíme, že tu dochádza k akémusi rozptýleniu a transformácii. Kým v jednom je motív iba súčasťou potlače látky, v druhom sa, naopak, látka stáva súčasťou motívu. Zo zdanlivo oddelených monolitických priestorov sa tak stávajú akési spojené nádoby. No medzi týmito spojenými nádobami akoby prebiehala tichá vojna a výstava sa tak stáva súborom paradoxov. Autorka zlučuje zdanlivo protichodné motívy a aj zvolené prvky kooperujú dvojako. Na jednej strane odkazuje na skrývanie ako taktickú výhodu splynutia s prostredím, ale umiestnenie tento zámer neguje a pretvára ho do podoby známej z komerčnej skutočnosti, kde je, naopak, zviditeľnenie žiadané. Použitím reflexných prvkov na látke však maskovaciu zložku obracia. Adjustovaním typickým pre obchodné priestory iba zvyšuje účinok predajnej ľúbivosti, koketujúc s gýčom a vtieravou komerčnou estetikou, ktorá s módou súvisí. Holubice zavesené v druhom výklade vnímame ako pevne ukotvený symbol. Tento znak spája jednak sakrálne – podobu

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ducha Svätého s profánnym – všeobecným symbolom mieru. Celý dojem je umocnený spracovaním. Ponáša sa na detskú hračku a jeho pacifistický efekt to stupňuje. Tu sú však holubice späté s materiálom, ktorý si dnes síce našiel miesto v šatníkoch a stal sa módnym, no neprestáva platiť jeho pôvodný účel. Stále odkazuje na stav, ktorý sa s mierom nezlučuje. Práve naopak. Evokuje militantnosť alebo radikálnosť, čím sa opäť mení pôvodný význam tohto symbolu. Takáto dvojtvárnosť sa potom prenáša aj do interpretácie ostňov na podlahe výkladu, rozličných možností ich uchopenia v zmysle defenzívy ako zábrany, či ofenzívy v podobe metaforického bajonetu. To, čo sa javilo ako známe a jednoduché sa odrazu stáva premenlivým a nejasným. Je teda otázkou, či maskované holubice mier nesú alebo berú, či ľahkou kozmetickou úpravou látky skutočne zmeníme jej účel a symbolicky tak prekujeme meče na pluhy, či nás ploty a zábrany naozaj ochránia alebo uväznia. A preto sa kamufláž stáva synonymom pre ťažko čitateľnú realitu, v ktorej sa prostredníctvom technológií stierajú hranice medzi skutočným a fiktívnym. Pre realitu, v ktorej sa obrazy z vojen striedajú s akčnými filmami, pričom sa stávajú nepretržitou kulisou nášho súkromia. Dielo je reakciou na záplavu informácií a neúnavný tok obrazov, pričom o ich pravdivosti sme nútení často pochybovať, a preto túžime po jednoznačných odpovediach, ktoré nás však môžu dostať do pasce a sú iba maskovacím manévrom. Pretože z obetí sa stávajú vinníci a naopak. Autorka sa v tejto angažovanej inštalácii nesnaží odkazovať na konkrétny vojnový konflikt, konkrétnu ideológiu, ale zaujíma kritické stanovisko s nadčasovou a univerzálnou platnosťou.

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

DIFFERENT BATTLEGROUNDS Barbora Danišová

14. 9 –10. 10. 2016

výstavy

Názov výstavy Barbory Danišovej odkazuje na autorkin zážitok. Pri ceste mestom si všimla bizarnú situáciu, pri ktorej sa skupinky mladých ľudí vo veku cez dvadsať rokov sústreďovali pri pamätníku Červenej armády (ktorý je často mylne zamieňaný za pamätník partizánov) a boli pohrúžení do mobilných telefónov. Ako neskôr zistila, toto miesto je arénou pre virtuálne súboje hráčov súčasnej populárnej aplikácie Pokémon Go. Tento zvláštny kontrast minulého a súčasného, reálneho a virtuálneho, a zároveň aj fakt, že účastníci snp boli často v podobnom veku ako virtuálni “bojovníci” na mieste pripomínajúcom dôležitú udalosť, autorku zaujal. Rozhodla sa ho transformovať prostredníctvom symbolov, predstavujúcich akési archetypy, do strohej inštalácie o pomyslenom strete a odlišnosti generácií. Dva objekty – jeden reprezentujúci strelnú zbraň a druhý populárnu postavičku Pokémona Pikachu – poukazujúce na odlišný charakter ich bojov, zavesené každý v jednom výklade. Využívajú architektúru priestoru na jasné zdôraznenie tejto diferencie, kedy jednotlivých aktérov oddeľuje vyše sedemdesiat rokov. Hoci zvolené symboly nemôžu byť odlišnejšie, je tu jeden aspekt, ktorý majú spoločný. Autorka sa rozhodla spraviť objekty významnejšími prostredníctvom nenápadného prvku – polypropylénových vlákien. Odkazujú na prepojenosť jednotlivých individuálnych účastníkov v rámci týchto dianí, to čomu v súčasnom jazyku môžeme povedať zosieťovanie.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Aj napriek explicitnosti použitých prostriedkov, autorka sa snaží o kritický náhľad, ale bez snahy o skĺzavanie do roviny sentimentu, patetickosti alebo moralizovania. Práve touto explicitnosťou skôr chce upriamiť našu pozornosť na otázky týkajúce sa toho, aké sú bojiská tejto generácie, okrem tých virtuálnych. Ako a či je schopná vzdorovať nárastu militantných sklonov, pravicového extrémizmu, nacionalizmu alebo sympatiám k ľudáckemu režimu a nacizmu, ktoré sa v našej súčasnej spoločnosti dostávajú čoraz viac z okraja do centra, či prehlbovaniu sociálnej nerovnosti bývajúcej dôvodom pre inklinovanie k takýmto tendenciám. Môžeme tiež uvažovať nad otázkami týkajúcimi sa schopnosti reflexie vlastnej minulosti a toho ako sa k nej staviame. Hoci sa autorka zamerala na lokálny jav, jednak v zmysle mesta alebo krajiny, tak prostredníctvom využitej symboliky ho možno vnímať aj v globálnom význame ako redukovanú polarizovanú reprezentáciu súčasného sveta, uchváteného technickými novinkami, či lacnou zábavou a zároveň sužovaného konfliktami a nepokojmi, rozdeleného nielen fyzickými, ale aj spoločenskými a ekonomickými bariérami.

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

INTENZÍVNE VYUŽITIE MAJETKU VO VÝKLADE Jakub Kapičiak

12. 10 – 20. 11. 2016

výstavy

„Intenzívne využitie majetku je názov mojej debutovej zbierky poézie, ktorá práve vychádza. Performanciu v Galérii Výklad som sa rozhodol pomenovať jednoducho – Intenzívne využitie majetku vo výklade. Ide o deskriptívny a relatívne priezračný názov. Ktosi si môže pomyslieť, že priam prvoplánový či banálny. Predsa sa mi však zdá najvhodnejší z niekoľkých dôvodov. Po prvé, takýto názov transformuje význam knihy, no neústi do exponovaných metafor. Po druhé, deskriptívnosť vari značí istý odstup, a teda možnosť sebareflexie. Po tretie, práve významy slova „výklad“ ponúkajú zaujímavé interpretačné možnosti mediálne zmiešaného podujatia. Z Krátkeho slovníka slovenského jazyka sa dozvieme, že „výklad“ môže byť „… zasklený priestor obchodu, do kt. sa vykladá tovar, výkladná skriňa“, ale aj „objasnenie zmyslu, vysvetlenie“, či „(obsiahlejšia) prednáška o istej veci, probléme“. Teraz sa istotne stáva zjavnejším, že performancia svojím názvom reflektuje jednak svoju vlastnú situáciu, realizáciu v priestoroch zaskleného priestoru obchodu, a jednak aj ambíciu objasniť zmysel knihy Intenzívne využitie majetku. Nejde však o objasnenie vedecké, ale o objasnenie s využitím nástrojov umenia ako svojského systému komunikácie. Jedným z cieľov tejto performancie (okrem samozrejmých komerčných cieľov) tak je ponúknuť alternatívne spôsoby čítania zbierky textov, či, nebodaj, zviditeľniť niektoré jej roviny." Jakub Kapičiak

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Performance Jakuba Kapičiaka (1991) predstavuje syntézu operujúcu s rozličnými možnosťami čítania celej situácie. Môžeme ju vnímať ako vzťah medzi tenziou a uvoľnením, osídlením a vymiznutím, aktuálnym a trvalým, či medzi komunikáciou a tichom. Autor čítajúci zo svojej zbierky je zároveň izolovaný v kóji výkladu. Stáva sa subjektom-objektom, ktorého komunikácia s publikom, a tým aj komunikácia diela s divákom sú narušené komunikačnou bariérou. Táto bariéra vyplýva z materiálových vlastností priestoru umožňujúcich síce vizuálne, no vo veľmi obmedzenej miere zvukové vnímanie. Spisovateľ je netradične vystavený pohľadu divákov, ktorí ale nemajú možnosť počuť texty, ktoré číta. Šancu zoznámiť sa s dielom dáva až druhý výklad upravený obdobným spôsobom, ktorý vyzýva účastníkov k aktívnej participácii na celej udalosti. Diváci sa vstupom do výkladu dostávajú do rovnakej situácie ako autor: sú vystavení pohľadom ostatných, no zároveň jediná komunikácia, ktorá prebieha, je tá s textami v knihe. Celá táto jednoducho vyzerajúca udalosť otvára otázky nielen o diele samotnom, ale aj o umení ako forme komunikácie medzi autorom, dielom a príjemcom, jej možnostiach, limitoch a ďalších interpretáciách. Performatívny charakter dáva celému podujatiu formu neopakovateľnej udalosti (z ktorej zostávajú iba spomienky či záznamy na rozličných nosičoch) a môžeme ho v širšom zmysle vnímať ako implicitnú kritiku súvisiacu s kapitalizáciou umenia, kedy sa z diel stávajú iba obchodovateľné komodity.

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

DISTURBIA Miro Trubač

20. 12. 2016

výstavy

Miro Trubač (1986) vystavoval v Trnave samostatne už dvakrát – v roku 2011 (Bipolárna súvsťažnosť, kurátor Michal Štofa, Galéria Jána Koniarka – Klub U3) a roku 2015 (J. R. D. – je robené doma, kurátor Roman Popelár, Synagóga – centrum súčasného umenia, Galéria Jána Koniarka). Minimalistickým zásahom (v kvantitatívnom zmysle), ktorým je zhmotnenie dvoch ľudských figúr – každá je umiestnená v jednom výklade – sa rozhodol reflektovať súčasnosť, čerpajúc pritom zo známej náboženskej symboliky. Autor však nechce iba opätovne stvárniť tento výjav, ale snaží sa prostredníctvom neho klásť otázky súvisiace s komunikáciou, kontaktom a sebaprezentáciou v dobe virtualizácie, sociálnych sietí a technologických noviniek. Autor umiestnil nahé sochy Adama a Evy do výkladov, ako do dokonalého prostredia rajskej záhrady. Odkazuje na doslovné vystavovanie sa na obdiv, ako to v súčasnosti robia užívatelia rozličných sociálnych médií. Ľudia, možno aj nevedome hnaní narcistickou túžbou po uznaní a popularite, zdieľajú obrazové informácie zo svojho života a vytvárajú iluzórny svet šťastia, podobný onej rajskej záhrade, do ktorej môžete vyvolených prijímať, alebo ich, naopak, vyhadzovať. Je tu však aj obnažovanie v inom zmysle. Všetky reakcie a interakcie užívateľov sledujú informačno-technologické spoločnosti a spracovávajú ich sofistikovanými algoritmami, na základe ktorých sa im potom objavujú informácie a príspevky, alebo v stále väčšej miere, reklama „šitá na mieru“. Gesto, naznačujúce vzájomný kontakt oboch postáv, nenachádza naplnenie, pretože postavy od seba delí fyzická bariéra tvorená architektúrou priestoru. Tento kontakt je však iba ilúziou. Obe figúry so šťastným výrazom sú zaujaté tým druhým iba naoko. Gesto vyznieva do prázdna. Ich vzájomný vzťah, interakcia

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

alebo konfrontácia sú obmedzené na vlastnú komfortnú sféru sveta, v ktorom môžeme zdieľať zážitky a pocity, ale len vtedy, kedy sami budeme chcieť. Všetko rušivé môžeme odfiltrovať a nechať sa obklopiť nerušivým, príjemným a nekonfliktným. Navyše, technologické inovácie v podobe stále výkonnejších prístrojov umožňujú byť neustále v kontakte, a tým zásadne menia aj našu fyzickú komunikáciu. Tá sa stáva spleťou „povinných“ interakcií s mnohými účastníkmi v takmer identickom čase. Našu pozornosť tieto virtuálne reakcie zamestnávajú často viac, než „reálni“ ľudia, s ktorými práve sme. Na prvý pohľad môžu pôsobiť realisticky stvárnené nahé telá rušivo, no oveľa rušivejšia je samotná realita, v ktorej sa verejný priestor stáva stále viac rozdrobeným a vyprázdneným, jeho účastníci sa uzatvárajú do bublín sľubujúcich zdanlivú prestíž či obľúbenosť, a platforma zdieľania je iba ďalším prostriedkom technokratov, kumulujúca finančné príjmy zo stále prepracovanejších marketingových stratégií. Zo všetkého zostáva iba povrch a veci sa rozplývajú v záplave nových vnemov, ktoré síce pútajú pozornosť, ale sú prchavé ako let motýľa.

Fotografie © Miro Trubač

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

EXPOZÍCIA Peter Lančarič

18.1 –18. 2. 2017

výstavy

Fotograf Peter Lančarič (1989) sa vo svojej práci často venuje téme identity, intimity a súkromia. Avšak nevyhol sa ani angažovanej spoločenskej kritike, ako v prípade diela Výstava na hajzli (2015), kedy intervenoval fotografie do otváracieho ceremoniálu obchodného centra City Arena, alebo pri reflexii verejného priestoru v diele Trnavské mosty (2015). V tomto prípade však prešiel od média analógovej alebo digitálnej fotografie k videu a objektu. Autor sa tu pohráva s rozličnými výkladmi slova expozícia, ktorá je pre neho ako fotografa dobre známou. Expozícia v mnohých svojich významoch evokuje svetlo, nielen vo fyzikálnej alebo optickej rovine, ale aj v prenesenom zmysle slova, ako niečo ozrejmujúce a odhaľujúce. Neodkazuje tak iba na médium samotnej fotografie, ale aj na výstavnú činnosť, kedy sa tu, metaforicky povedané, na svetlo sveta vynáša niečo nové, niečo, čím by sa jednotlivec alebo inštitúcia mohli prezentovať ako s niečím výnimočným a hodným obdivu v očiach druhých. Je to tak aj v tomto prípade? Peter Lančarič sa rozhodol využiť rozdelenie priestoru pre akcentovanie dvoch odlišných prístupov k identite a súkromiu. Zväčšenina občianskeho preukazu odkazuje na inštitucionálne vnímanie človeka, ktorý sa počas života stáva súčasťou rozličných systémov. To, že jestvujeme, musíme pred štátnymi či súkromnými, mocenskými aparátmi preukázať niečím navyše. Naša holá existencia nestačí. Naše bytie je tu redukované iba na niekoľko faktov, ktoré môžu byť potom pre ten či onen účel podstatné a použité. Priestor druhého výkladu zase transformoval na miesto, kde je prezentovaná domácka časť jeho života prostredníctvom nepretržitého priameho prenosu zo spálne, čo môže ponúkať až pikantné konotácie.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Vytvorením výklenku, do ktorého zasadil obrazovku evokuje dojem miestnosti a diváka stavia do pozície voayera majúceho možnosť sledovať súkromie iného. Pri pohľade na celú výstavu sa ale neubránime otázke – je schopnosť exponovať svoj domáci intímny život a osobné údaje ukážkou odvahy, iracionality alebo iba hranou pózou? Zväčšenina občianskeho preukazu môže byť vytvorená šikovnou manipuláciou pomocou špecializovaného softvéru a priestor spálne je väčšinu dňa prázdny. Takáto zdanlivá kontroverznosť umocnená odkazom na pôvodné zameranie priestoru naráža na praktiky marketingových stratégií – racionálnych kalkulov voči konzumentom, ktorí sú priťahovaní senzačnosťou, skrývajúcou banálny alebo vyprázdnený obsah. Zároveň Lančarič pred nás kladie otázky viažuce sa na súčasné fenomény masovej zábavy – televízne reality show, v ktorých realita je len iluzórna a dej sa podriaďuje scenáru. Neobchádza ani súčasné celebrity, nachádzajúce slávu prostredníctvom internetu a rozličných komunikačných kanálov, ako Youtube a podobne. Naráža tiež na problematiku používania osobných údajov vo virtuálnom svete a ich zneužiteľnosť. Poukazuje aj na slabosť nás, divákov, často podliehajúcich lákadlám sveta preexponovaného obrazmi digitalizovanej reality, teda tým, čo francúzsky filozof Paul Virilio nazýva optoelektronický fetišizmus.

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

AMATERI.ART Amateri.art je satirická intervencia Martiny Chudej do výstavného projektu Petra Lančariča – EXPOZÍCIA. Jedná sa o set parodovaných nežiaducich pop-up reklám, ktoré rovnako vtieravým spôsobom postupne zapĺňajú obrazovku s priamym prenosom do spálne. Citlivé narábanie s odkazmi k pornopriemyslu a sexuálne konotácie sú zámerné. Dalo by sa povedať, že do istej miery interpretujú prvoplánové reakcie a očakávania divákov. http://amateri-art.tumblr.com/

výstavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

PARADIGMA Jana Mišeková

21. 2 –12. 3. 2017

výstavy

Jana Mišeková (1990) nie je vyštudovanou výtvarníčkou, no v rámci štúdia filozofie sa zaoberá vzťahom kultúry a človeka. Svojím výstavným projektom nazvaným Paradigma chce podnecovať k otázkam súvisiacim s našou existenciou. Zaoberá sa tiež schopnosťou kultúry utvárať naše životy. Aj preto, že výklady napriek svojej transparentosti jasne vymedzujú priestor toho, čo je vo vnútri a toho, čo je vonku, sa autorka rozhodla pre performance kombinovanú s inštaláciou. Architektúra priestoru je využitá na to, aby počas trvania performance vytvorila polaritu medzi dynamickou a statickou časťou celého konceptu. Statická časť je koncipovaná ako akýsi univerzálny interiér. Nachádza sa v nej bežný, i keď možno už trochu zastaraný inventár pracovní alebo obývačiek. Televízor, stôl, knihy alebo časopisy, všetko dôverne známe z našich všedných životov. Táto časť inštalácie má reprezentovať súkromný priestor človeka doplnený o záves s otázkami o vnemoch, ktoré na človeka vplývajú. Tie majú často protichodnú hodnotou – reklamy, bulvár, lacná zábava, ale aj beletria, výtvarné umenie či odborné a popularizačné texty. Simulovaný interiér, napriek závesu s otázkami, v nás môže evokovať naoko autentické a zabývané interiéry v obchodných domoch s nábytkom, ktoré sú však sterilné, neživé a vytvárajú stereotypné a sériové vnímanie. Tieto predmety sú produktmi priemyselnej výroby, tvorené vo veľkých množstvách a určené k spotrebe.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Druhý výklad má v čase otvorenia výstavy dynamický charakter. Je v ňom tiež niekoľko rekvizít, ale ich význam už nie je taký zrejmý ako v prvom prípade – časť kovového suda, čistá tabuľa, farby, zvuk tečúcej vody. Uprostred celého environmentu je autorka sediaca na kovovej skruži, čím odkazuje na scénu a monológ Stalkera z rovnomenného filmu Andreja Tarkovského. So zaviazanými očami a nápisom „kto som?“ na tričku čaká na divákov, ktorí majú možnosť do tohto prostredia vstúpiť. Biela doska (tabula rasa) dáva priestor pre spontánne výtvarné vyjadrenie percipienta, ktorý však nepracuje sám, vedie pri tvorbe autorkinu ruku. Tá s ním nekomunikuje, iba sa odovzdáva do jeho moci. Zámerne tak marginalizuje svoju úlohu autorky, čo deklaruje samotným nápisom na tričku. Výsledný obraz bude kolektívnym dielom. V inštalácii môžeme nachádzať veľa odkazov vzťahujúcich sa nielen k filozofii, rituálom, nevedomiu, ale aj ku konkrétnym dielam, ako v prípade filmu Andreja Tarkovského, či vzdialene k prácam umelkyne Mariny Abramović. Autorka sa nás nepriamo pýta, do akej miery utvára kultúra nás a my kultúru, kde je naše miesto vo svete plnom rozličných podnetov, a ako to všetko formuje naše myslenie. Aj po skončení performance tak výstava ponúka divákom možnosť zamýšľať sa nad miestom umenia v našom živote. Umenie chápe ako opozíciu k bežným zážitkom, ktoré sú ponúkané konzumnou kultúrou.

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

NEUSTÁLE NÁVRATY Nadežda Kvasňovská, Daniela Vančová

16. 3 – 9. 4. 2017

výstavy

Výstava Nadeždy Kvasňovskej (1996) a Daniely Vančovej (1995) je kurátorsky poňatá nielen ako ironický komentár samej seba. Autorky totiž zalovili vo svojej tvorbe, a na svetlo sveta vytiahli maturitné práce. Každá tému návratu poňala inak, a predsa majú čosi spoločné. Nadežda Kvasňovská pracuje so spomienkami na rodinu, konkrétne na starého otca, ktorý bol poľovníkom. Trofeje po chorých srncoch tu svojsky pretvára pomocou rozmanitých prvkov, a tie vytvárajú akýsi pomyselný rodokmeň. Niektoré znaky sa pretvárajú, iné miznú a zase sa objavujú na inom mieste. Kdesi vzdialene v nich môžeme vidieť aj totemové znaky alebo rituálne masky. Daniela Vančová sa zase zaujíma o folklór a jej práce sú reprodukciami typických ľudových vzorov. Pestré motívy vynikajúce na zdanlivo zašlom pozadí a zavesené v priestore budia dojem etnografickej muzeálnej expozície prezentujúcej bohaté portfólio ľudovej tvorivosti, ktorú má autorka v obľube. Na prvý pohľad dobre známe veci. Dá sa povedať, že výstava má muzeálny charakter už len preto, že sa „oprašujú“ maturitné práce. Dokonca ani svojou adjustáciou sa nezdá nijako výnimočná. Podľa kurátora, však bola témou práve nostalgia, s ktorou diela pracujú. Nostalgia a návraty do minulosti v poslednej dobe skutočne ovládli kultúru prítomnosti. Dôsledkom vyčerpania modernistického projektu sa nám najskôr ponúklo uvoľnenie, v podobe postmodernej hravosti a irónie, no aj tá sa postupne vytráca. Z moderny tak ostala iba racionalita a efektivita, ktorá sa stáva čoraz dominantnejšou v spolupráci s najnovšími technológiami. Prítomnosť sa tak javí čoraz menej pochopiteľná a roztrieštená.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Ostali sme v pasci retrográdnosti, uväznení v opakovaní predošlého. Vidieť to nielen v obľube vintage oblečenia, patinovaného nábytku „provence“, ale aj v nových pokračovaniach či prerábkach dnes už klasických filmov alebo seriálov. Minulosť sa stala pokojným prístavom, ktorý nám umožňuje projektovať do nej príjemné pocity spojené so sentimentálnym spomínaním na svet, v ktorom bolo lepšie a všetko dávalo zmysel. Aj s tým možno súvisí návrat ideálov, ktoré sa zdali byť už dávno za nami. Nie je to len dôsledok toho, že súčasná civilizácia nie je po vyčerpaní moderny schopná vytvoriť projekt nový? Je náš problém v tom, že už z minulosti nemôžeme uniknúť, ako o tom v knihe Duchovia môjho života píše kultúrny teoretik Mark Fischer?

vĂ˝stavy

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

vĂ˝stavy

100

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

101

MIGRUJÚCA ARCHITEKTÚRA Martin Kochan

19. 3 –14. 5. 2017

výstavy

102

Tvorba Martina Kochana je charakteristická formálnou aj obsahovou rôznorodosťou – objekt/socha, maľba, video, či performance. Častým predmetom jeho záujmu sú verejný priestor, sídliská a ich architektúra reprezentovaná panelovými domami. Deklaroval to vo svojich prácach Antimonument (2007), Šarkan (2013) alebo Nehistorické jadro Banskej Štiavnice (2015). Rozličným spôsobom zasahuje do tohto prostredia, čím vytvára (nielen) ironické parafrázy, alebo reakcie na aktuálne spoločenské problémy, a snaží sa o ďalšie konceptuálne presahy. Názov môže pôsobiť ako oxymoron, pretože architektúra sa nám zväčša spája s nehybnosťou. Obzvlášť pri takom prvku, akým je stĺp, ktorý má plniť nosnú funkciu. Tu však nejde o migráciu v presnom slova zmysle, rovnako tak nejde o skutočnú architektúru. Hoci stĺpy rozmermi, farbou, či povrchovou úpravou odpovedajú tým, ktoré autor videl v Hlohovci, kde podopierali strop priechodu v panelovom dome, ide iba o dutú škrupinu. Dalo by sa povedať, že autor tu pracuje s hrou paradoxov a odkazov, ktoré sa rôznym spôsobom prelínajú. Imitácia architektúry vystavená v priestore ľudovo nazývanom „Pod stĺpami“, kde však žiadne stĺpy nie sú. Výklady pôsobiace mohutným dojmom neplnia žiadnu nosnú funkciu. Divadelná kulisa či štafáž. Žart, chceli by sme konštatovať. Ludický charakter, či teatrálnosť však nebol výhradným zámerom autora. Ten pokračuje v tendencii, ktorú začal svojou prácou Antimonument, v ktorom použil fragment zo sídliskovej architektúry – kópiu panelu – a premiestnil ju do centra mesta. Jeho cieľom bolo vtedy poukázať na neadekvátnosť súčasnej pamätníkovej tvorby vo verejnom priestore a rozpor ideí zhotovených diel s objednávateľmi.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Migrujúca architektúra pracuje však s verejným priestorom odlišne. Autorom zvolené stĺpy predstavujú dôležitú súčasť architektúry panelového domu, ktorá umožňuje chodcom prechádzať a tvorí tak sociálny priestor prepájajúci dve ulice. Majú univerzálny tvar a môžu byť súčasťou akéhokoľvek takto koncipovaného priestoru. Migráciu však treba vnímať v širšom zmysle ako presun reálneho k symbolickému, ktorý je základným aspektom umenia. Stĺpy nie sú nosným prvkom architektúry, ale konceptu. Pôvodne účelná (z hľadiska statiky nevyhnutná) hmota umožňujúca prechod sa ocitá v pozícii, v ktorej je izolovaná, zbavená svojej funkcie a pretvorená do podoby sochársko-výtvarnej práce.

103

vĂ˝stavy

104

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

105

vĂ˝stavy

106

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

107

OBČAS JE MI ĽÚTO, ŽE SOM UŽ VIDEL TOĽKO OBRAZOV Inka Karčáková, Richard Janeček

20. 5 –1. 6. 2017

výstavy

108

Multimediálni umelci, študenti pražskej famu, Richard Janeček ﹙1990﹚ a Inka Karčáková ﹙1993﹚ vytvárajú v priestoroch vitrín Galérie Výklad dialóg medzi kurátorom, umelcom, divákom a vitrínami navzájom. Zároveň sa snažia nepatrne stierať zaužívané hranice medzi vymenovanými subjektmi. Ich inštalácia na pomedzí galérie a verejného priestoru je však v prvom rade akousi dystopickou

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

predikciou toho, aká by mohla byť budúcnosť obrazu. Text v inštalácii je mýtus oscilujúci na hranici absurdne humornej situácie a bájneho príbehu s atribútmi religionistického písania. Dôjde k explózii obrazu?

109

vĂ˝stavy

110

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

111

vĂ˝stavy

112

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

113

ČAS-OBETA Zuzana Kužmová

7. 6 – 30. 6. 2017

výstavy

114

Zuzana Kužmová (1988) patrí medzi mladé autorky a účastnila sa niekoľkých spoločných výstav – Medzi intimitou a telom (Galéria X, Bratislava 2014), či Ako keby ani nebola (Tvorivô Gallery and atelier, Bratislava, 2016), v ktorej spolupracovala s Martinou Chudou. Autorka pracuje s rozmanitými materiálmi a technikami, pričom sa zaoberá témami ako vnímanie alebo ponímanie ženskosti, vzťahov a intimity. Názov výstavy je slovnou hrou. V tejto hračke figuruje pomenovanie pre určitú dennú dobu spojenú so špecifickými zvykmi – konzumáciou. Autorka pomocou zmeny spoluhlásky a pridaním spojovníka mení názov na ironický komentár spoločenských hodnôt. Dotýka sa stereotypizácie vnímania a kladie otázky o rodovej identite. Túto nuansu v jazyku deklaruje aj členením priestoru na dva akoby svojbytné celky. Tie môžeme vnímať každý oddelene, avšak už samotný názov nás vedie k tomu, aby sme ich dávali do bližšej súvislosti. Ponímanie času je tu metaforicky prevedené do podoby vakov naplnených tekutinou – akýchsi vodných hodín. Tie svojím tvarom a farebnosťou priamo odkazujú na prsníky a tekutina na materské mlieko. Cielená fragmentarizácia tela a eliminácia ženy iba na istý fyzický aspekt tu nechce byť iba narážkou na časté sexistické zobrazovanie ženy, ako fyzicky atraktívneho objektu, ktoré je nám známe z masmédií. Svojím materiálovým charakterom má takéto znázornenie prsníkov veľmi ďaleko od spomínaných estetizovaných vyobrazení. Naopak, ide až cynicky proti nemu. Proti povrchnej konzumnej kráse zameranej na mužskú časť populácie a núti nás premýšľať o existenciálnom rozmere. Plynutie času sa podpisuje na vzhľade a pretvára naše telá. Ale čas pretvára i možnosť výberu úloh, ktoré od nás často stereotypne spoločnosť očakáva (v prípade ženy sú to najmä otázky sobáša, materstva a podobne).

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Druhý výklad predstavujúci environment pomysleného pikniku sa tak v prenesenom zmysle slova stáva akýmsi oltárom, a ďalej prehlbuje spomínané aspekty temporálnosti. Doba na prípravu jedla je tu zároveň aj časom, ktorý je obetovaný. Žena v tomto prípade predstavuje aktívnu zložku, kým adorovaný muž je iba pasívnym konzumentom celého výjavu. Takáto sakralizácia je však zdanlivá. Predložené „jedlo“– sadrové vajíčka, plyšový medvedík, miska s pomyselným mliekom, či domnelá pupočná šnúra, sú v tomto kontexte ironickou narážkou na takzvanú „bismarckovskú trojčlenku“. Je to konštrukt 19. storočia, v ktorom je žena postavená do pozície medzi deti (kinder), starostlivosť o domácnosť (küche) a vieru (kirche). Tento stereotyp zvykne pretrvávať ešte dodnes. Môže to znamenať obetovanie snov a predstáv o živote na úkor sociálnych konštruktov patriarchálneho vnímania vlastného postavenia v spoločnosti. Autorka zámerne narába s materiálmi, ktoré nesú symboliku reprezentujúcu vnímanie určitého rodu ako krehkého (porcelán, keramika), jemného (textil, plyš), starostlivého, či obetavého (silikónová hmota používané vo včelárstve, voda pripomínajúca mlieko). Zároveň prináša kritické nazeranie na zažité vnímanie vzťahov rodov a pohlaví, domnelých hierarchických väzieb medzi nimi, či ich životných údelov. Ponúka nám možnosť zamyslieť sa nad naoko samozrejmými vzorcami správania, a taktiež nás navádza z nich vystúpiť a hľadať nové možnosti.

115

vĂ˝stavy

116

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

117

vĂ˝stavy

118

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

119

vĂ˝stavy

120

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

121

vĂ˝stavy

122

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

123

vĂ˝stavy

124

REKONŠTRUKCIA LETO/2017

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

125

vĂ˝stavy

126

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

127

vĂ˝stavy

128

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

129

vĂ˝stavy

130

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

131

vĂ˝stavy

132

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

133

MYŠ-MAŽ INDIVÍDUUM Eva Šrubařová

10. 8 – 31. 8. 2017

výstavy

134

Eva Šrubařová (1992) je absolventkou Ateliéru textilnej tvorby v priestore na bratislavskej všvu (2017) a roku 2014 absolvovala v rámci projektu Erasmus študijný pobyt na Aalto University Scool of Arts, Design and Architecture v Helsinkách. Zúčastnila sa niekoľkých výstav doma aj v zahraničí a spolupracovala aj na tvorbe kostýmov pre Slovenské národné divadlo. Dnes už padli v odievaní všetky hranice, to konštatuje aj francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky vo svojej knihe Éra prázdnoty. To, čo nosíme, vyjadruje, akí sme, teda aspoň si to často myslíme. Všetko je však zamotanejšie než sa na prvý pohľad zdá … To je aj zámer inštalácie, ktorú vytvorila Eva Šrubařová ako svoju diplomovú prácu a reinštalovala ju do podmienok Galérie Výklad. Autorka ponúka mnoho plánov, ako možno dielo vnímať. Od povrchného očarenia premenlivosťou módy, gýčovou reklamou, až po neviditeľný svet, zosieťovaný pokročilými technológiami a ekonomickými vzťahmi vytvárajúci osnovu, do ktorej sú zasadené naše životy, a ktorých vlákna nás podvedome vedú. Zároveň pôsobí nostalgicky a zasadením do tohto priestoru oživuje spomienky na jeho niekdajšie využitie. Sídlila tu predajňa dámskej a pánskej konfekcie. Zámerne volí element, ktorý v odievaní poznáme, a jeho vnímanie je svojím spôsobom ustálené. Pánske sako vo svojich rozličných obmenách je stereotyp spojený s maskulínym vnímaním postavenia, funkcie, úspechu a podobne. Evokuje v nás však ambivalentné hodnoty. Môžeme ho vnímať ako znak dobrého vkusu a štýlu, ale aj škrobenosti a snobstva. Saká sú spojené s vedením, v zmysle vedúceho postavenia, ale na druhej strane aj s podriadením sa konvencii, tomu čo sa nazýva dresscode, ktorý nosia kancelárske krysy. V rámci usporiadania sa takéto rozličné aspekty masového a individuálneho

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

snaží autorka odlíšiť nielen hromadením štandardnej konfekcie na stranách výkladov, ale vyhotovením. Tie, ktoré reprezentujú isté indivíduá, v tomto prípade autorke blízke osoby (priateľov, rodinu), sú vytvorené na mieru a doplnené o textilnú aplikáciu reprezentujúcu tvár danej osoby. Autorské gesto v tomto prípade reprezentuje subverziu proti uniformite spoločnosti s jasne stanoveným systémom hodnôt a preferencií, či už esetických alebo životných, a očividne používa za svoj základ aj jej výrazivo. Zároveň nás však pomyslenými nitkami vedie k úvahám o vnímaní nás samotných, toho, ako sa chceme javiť svojmu okoliu a ako to robíme. Odkazuje na spoločnosť zaplavenú vizuálnymi vnemami nielen vo sfére marketingu, ale aj na sociálnych sieťach, na stále rafinovanejšie schopnosti reklamy pracujúcej vo virtuálnom prostredí, a v neposlednom rade na gýč,ktorý si často vysnívame. Imaginárny svet plný hravého zmätku, kde každý chce byť sám sebou, niekým neopakovateľným, vytŕčajúcim z davu, pričom vlastne podlieha tomu, čo je premenlivé a stáva sa súčasťou tejto masy. V ére konfekcie je nám ponúknuté s neuveriteľnou rýchlosťou striedať a kombinovať všetko, čo odevný priemysel gigantických spoločností poskytne v takmer nekonečných množstvách, variáciách a veľkostiach (často však za cenu neadekvátnych pracovných podmienok krajín tretieho sveta). Prostredníctvom nespočetných pobočiek módnych značiek je takýto „pásový“ tovar možné kúpiť kdekoľvek na svete. Máme tak módu mažúcu rozdiely či vzdialenosti, ale aj módu uniformujúcu, ktorá robí zo svojich nositeľov nevýrazné sivé myši. Názov celej výstavy je slovnou hračkou. Dá sa povedať až oxymoronom, popretím samotného indivídua, toho, čo si myslíme, že módou umocňujeme.

135

vĂ˝stavy

136

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

137

vĂ˝stavy

138

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

139

vĂ˝stavy

140

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

141

LEGAL OR ILLEGAL Matej Vida, Matej Mikuš

6. 9 –1. 10. 2017

výstavy

142

„Umělec se ve svém postoji zpochybňování a subverse, jenž je základem tvorby, a současně svou vůlí dát tuto subversi najevo, jejím zveřejněním ji dát pravou chuť a význam, zmítá mezi dvěma protikladnými touhami.“ Jean Dubuffet, Dusivá kultura Výstava autorov Mateja Vidu a Mateja Mikuša je spoločnou snahou o uchopenie témy – možnosti voľby – rozdielnými prostriedkami. Architektúra priestoru sa tu stáva deliacim prvkom umožňujúcim obom autorom pristupovať k problematike po svojom. Zároveň je aj prvkom jednotiacim, keďže oba priestory majú rovnakú formu a obaja majú rovnaké podmienky. To je však iba jeden, azda najtriviálnejší z aspektov tejto výstavy. Matej Vida vo svojej časti inštalácie zasahuje do priestoru, na prvý pohľad maliarsky, až sterilne úhľadne. Biele steny, rovnomerná vrstva zeminy na podlahe, industriálne vyrobené objekty. Povrch objektov, rovnako, ako aj samotné sklené výplne výkladu, sú dotvorené gestickou maľbou. Abstraktné plochy a tvary spolu so znakmi a nápisom na skle majú diváka nabádať k interakcii. Tá spočíva nielen v hľadaní rozmanitých zorných uhlov, pri ktorých sa tieto prvky rozlične prekrývajú, ale aj k tomu, aby dielo nevnímal iba z ulice. Sú lákadlom pozývajúcim do priestoru za výkladom, kde sa ponúkajú ďalšie vizuálne vnemy. Divák má možnosť výklad obísť. Ten sa stáva, akoby homogénnym dielom, niečím na pomedzí architektúry a sochy. Vrstva zeminy na podlahe zároveň rozrušuje, aj na vzdory značnej transparentnosti, interiérový charakter. Vidíme tak akési zvláštne petrifikované prostredie, ktoré síce môžeme vnímať, ale nie doň vstúpiť. Takže sa nám môže istým spôsobom javiť príťažlivé, no aj záhadné. Svojská abstraktná rajská záhrada, do ktorej vstúpiť nemožno. My môžeme byť jej tichými pozorovateľmi zaujatými hrou farieb a odrazov, ktoré nám ponúka.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Zároveň môže odkazovať na uzavretý svet inštitúcií umeleckej prevádzky a jeho pravidlá umožňujúce povyšovať niečo na umenie, a tým pádom niečo legitimizovať a legalizovať. Matej Mikuš vo svojej časti inštalácie využíva ready-made objekty na vytvorenie enviromentu, akéhosi výseku z krajiny poznačenej „ilegálnym“ zásahom. V tomto prípade je vyjadrovací jazyk omnoho explicitnejší. Priestor obložený čiernymi igelitovými vrecami vytvára dojem neurčitého, až zlovestného miesta a zároveň je presne vymedzený. Divák je zbavený možnosti nahliadnuť dovnútra z inej strany, než z ulice. A hoci pôsobí vierohodne a diera v plote môže nabádať k prieskumu neznámeho územia, nie je to možné. Priestor je izolovaný sklom výkladu. Pozorovateľ sleduje akýsi zastavený obraz, diorámu, či ilustračnú fotku z novín. Narába s artefaktmi (časť oplotenia, maska, stopy v zemi, čierne igelitové vrecia), ktorých symbolika sa dá ľahko dekódovať, ale ich vnímanie nemusí byť tak jednoznačné. Nejde tu len o prekročenie nejakej zákonnej hranice v zmysle nelegálnej umeleckej tvorby, ktorú môže pripomínať obraz masky v steetartovom štýle. Kto by sa mohol ukrývať za ňou, nie je jasné. Posolstvo je univerzálne a možno v ňom nájsť odkazy aj na iné spoločenské fenomény – od kultúry až po politiku. Môže to byť maskovaný umelec, ale aj člen organizovaného zločinu či zásahového komanda, člen politickej elity, ktorý má dve tváre alebo utečenec. Igelitové vrecia neslúžia iba k lepšej reflexii obrazu ulice v sklenených tabuliach alebo k vytváraniu temnej atmosféry prechodu do neznámeho. Sú tiež symbolom nelegálnej činnosti či už bankovej lúpeže, alebo dokonca vraždy. Na záver by sa žiadalo zhrnutie. Obe časti sa javia ako jasné, presne rozdelené architektúrou priestoru. Jedna akoby reprezentovala to legálne – maľba v bielom galerijnom priestore, druhá zase opak. Zemina je však jednotiacim prvkom,

143

narúšajúcim túto striktnú diferenciáciu. Hranica medzi tým, čo je povolené a čo nie je, sa tak stáva tenkou, alebo nejasnou a naše konanie je výsledkom voľby. Zotrváme, alebo zaužívané medze prekročíme? Oboje však neznamená, že musíme nutne konať morálne. Platí to aj v umení, kedy aparáty inštitúcií sú schopné pohltiť aj takú tvorbu, ktorá chce byť kontrapunktom akademického diskurzu a komerčnej kultúry (ako je to napríklad v prípade grafity, alebo ilegálnych výstav). Ukazuje sa tu ambivalentosť sveta, ktorý nie je iba čierno-biely, ale plný rozličných odtieňov závislých od uhla pohľadu. Ukazujú realitu oscilujúcu medzi upokojujúcimi obrazmi, nielen z prostredia vysokého intelektuálneho umenia, ale aj komercie, a temným neznámym, vzbudzujúcim strach, či túžbu po senzácii. Výstava tak nedáva jednoznačnú odpoveď. Hranice a stanovenie toho, čo je ešte možné nás síce môžu chrániť pred chaosom, ale tiež nám uberať z možností. Ich prekročenie môže byť prejavom vzdoru, odporu, nesúhlasu, ale aj kalkulu, sebectva, arogancie, či frustrácie alebo nádeje. Je výpoveďou o svete, kde síce máme možnosť voľby, ale nie vždy sme si istí jej správnosťou.

výstavy

144

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

145

vĂ˝stavy

146

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

147

vĂ˝stavy

148

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

149

vĂ˝stavy

150

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

151

SOBOTA Kristína Minaríčková

10. 10 –12. 12. 2017

výstavy

152

Tento výstavný projekt bol pôvodne zamýšľaný ako tandem autorov Kristíny Minaríčkovej (1992) a Tomáša Beňadika (1991). No pre zdravotné problémy jedného z autorov sa stal sólovým. Od samého začiatku však bola koncipovaná ako stretávanie paradoxov, spomienok a mystifikácií. Absenciu podielu artefaktov Tomáša Beňadika sa Kristína Minaríčková rozhodla vyplniť po svojom a tak voľne nadväzuje na spoločný koncept. V ňom oživuje spomienky na deväťdesiate roky ironizáciou ich signifikantných prvkov alebo parodovaním známych diel. Prečo práve sobota? Je to tak trochu paradoxný deň. Hoci voľný, ale aj tak naplnený prácou, predovšetkým doma, a oddychom až neskôr. Navyše v meste, ktoré sa v maďarčine volá Nagysombat, čiže Veľká sobota. A ktorá sobota by to mala byť? Nejaká konkrétna, na ktorú sa vieme rozpamätať? Čo nám vlastne utkvelo v pamäti? Autorka to spojila do priestorovej inštalácie, kde pomocou jednoduchých slovných a významových hier oživuje svoje spomienky na posledné desaťročie minulého storočia. Zhluk zdanlivo nesúvisiacich prvkov je odkazom na vizualitu výkladov neďalekého obchodného domu, kde spolu „koexistujú“ najrôznejšie tovary. Vytvárajú tak svojbytné prostredie, ponúkajúce často humorný pohľad. Krikľavá farebnosť toho obdobia, závan raného kapitalizmu a s ním spojené výrazné vizuálne ataky, majúce čo najviac ohromiť. Nájdený kufrík je tu premaľovaný na kanálový poklop a odkazuje na rozličné podnikateľské alebo privatizérske praktiky tej doby. Naopak krídlo dverí so štrukturovanou povrchovou úpravou, v duchu slovnej hračky Favorit-brizolit, naráža na akési všeľudové preferencie v oblasti dizajnu a bývania. Podobne ladená je aj drapéria s motívom búrky evokujúca zároveň moslimský odev – burku. Iné objekty nesú v sebe zase odkazy na umenie samotné – surrealistický

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

objekt spájajúci lampu a ruku, otáznik ako referencia na Júliusa Kollera, maľba s geometrickým motívom a podobne. Všetky prvky majú však k tým skutočným ďaleko, ako majú ďaleko spomienky k realite. Sú to iba siluety, štafáž. Symboly, ktorých sila nespočíva v pravosti a vierohodnosti, ale v schopnosti priviesť nám niečo na myseľ. Autorka tak vytvára priestor pre voľné asociácie. Dáva divákovi voľný priestor pre imagináciu presahujúcu ňou zamýšľaný rámec a jeho interpretačnú ohraničenosť. Ten má tak možnosť vydať sa na vlastnú cestu, ktorá nemusí byť nutne namierená do minulosti ale tam, kam ho jeho predstavivosť je schopná zaviesť. Pretože počas prípravy výstavy začali rekonštrukčné práce na budove, rozhodla sa autorka zahrnúť aj neplánovaný zásah v podobe stavebného lešenia do celej inštalácie. „Konštruktivistická intervencia“ doplnená o bezpečnostné pásky s nápisom „zákaz vstupu“ vytvára ironický dialóg medzi galériou a divákmi. Bariéra tvorená primárne sklenou výplňou je tak ešte umocnená oficiálne znejúcim príkazom majúcim chrániť nás pred úrazom. Všetko sa to završuje, keď remeselníci zakrývajú priečelia výkladov priesvitným igelitom. Umelecké dielo sa tak pre diváka stáva sotva badateľným a jeho prítomnosť signalizovalo iba rozličné osvetlenie. Nakoniec sa priestor ponoril do tmy, výstava hybernuje … Umenie tu vedie možno bitku, možno dialóg s okolitým svetom, kde vlastne nie je víťaza. Tak ako zmizne spred galérie lešenie a výstava sa opäť odhalí, skončí sa raz aj tá, aby vznikol priestor pre novú. Poukazuje na efemérnosť sveta a fragmentárnosť našich spomienok, ktoré sa môžu vybavovať v rozličných (aj neskutočných) spojitostiach alebo snoch.

153

vĂ˝stavy

154

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

155

vĂ˝stavy

156

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

157

vĂ˝stavy

158

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

159

VERNISÁŽE

160–161

XY m² / Lucia Milatová, Erik Michalčík / 9. 6. 2016

Vernisáže

162

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

163

Vernisáže

164

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

165

SALE / Ivan a Juraj Dudášoví / 13. 7. 2017

Vernisáže

166

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

167

Vernisáže

168

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

169

Vernisáže

170

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

171

Vernisáže

172

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

173

KAMUFLÁŽ / Martina Chudá / 10. 8. 2016

Vernisáže

174

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

175

Vernisáže

176

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

177

Vernisáže

178

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

179

Vernisáže

180

DIFFERENT BATTLEGROUNDS / Barbora Danišová / 14. 9. 2016

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

181

Vernisáže

182

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

183

Vernisáže

184

INTENZÍVNE VYUŽITIE MAJETKU VO VÝKLADE / Jakub Kapičiak / 12. 10. 2016

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

185

Vernisáže

186

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

187

Vernisáže

188

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

189

NEUSTÁLE NÁVRATY / Nadežda Kvasňovská, Daniela Vančová / 16. 3. 2017

Vernisáže

190

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

191

Vernisáže

192

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

193

Vernisáže

194

MIGRUJÚCA ARCHITEKTÚRA / Martin Kochan / 19. 3. 2017

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

195

Vernisáže

196

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

197

Vernisáže

198

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

199

Vernisáže

200

OBČAS JE MI ĽÚTO, ŽE SOM UŽ VIDEL TOĽKO OBRAZOV Inka Karčáková, Richard Janeček / 20. 5. 2017

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

201

Vernisáže

202

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

203

ČAS-OBETA / Zuzana Kužmová / 7. 6. 2017

Vernisáže

204

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

205

Vernisáže

206

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

207

Vernisáže

208

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

209

Vernisáže

210

MYŠ-MAŽ INDIVÍDUUM / Eva Šrubařová / 10. 8. 2017

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

211

Vernisáže

212

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

213

LEGAL OR ILLEGAL / Matej Vida, Matej Mikuš / 6. 9. 2017

Vernisáže

214

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

215

Vernisáže

216

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

217

Vernisáže

218

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

219

Vernisáže

220

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

221

Vernisáže

222

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

223

SHOPWINDOW GALLERY

224

SHOPWINDOW GALLERY

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

225

EXPOSITION OF THE SHOPWINDOWS P. Lančarič

At the very beginning I must mention the eagerness and the reasons that have brought a new dimension to life in Trnava. The history of the Shopwindow Gallery goes back (indirectly) to 2012 when Matúš Hlinčík and I founded the community arts centre called Kubik nápadov. Back then, we resided across the street from the Trnava Antiquariat in Andreja Žarnova Street. We were using a space which had been used as an orphanage until the first half of the 20th century. Only now I see a certain connection between that abandoned space which became our playroom and the cultural values we adopted. With love, as volunteers we started to take active part in young urban culture which had been abandoned, overlooked and questioned by the old social structures. We were actively riding skateboards or bikes and we were spending almost all our spare time in the streets of the town. We perceived notable lack of cultural and sporting opportunities which were a common part of an urban environment abroad. Therefore, along with other similarly minded young people we started to create what we felt was missing in the town. The culture and projects we started to develop could be now designated with such a popular label as Do-It--Yourself ﹙diy﹚.

SHOPWINDOW GALLERY

With increasing age, experience and expertise, there comes also a slightly different, maybe more analytical, view on the beginnings of our activities and on the present. The situation in the town has improved significantly over the past two years. There occur projects similar to Kubik and there are also other various proactive groups of people. A strong, jointly connected community environment in Trnava is being formed. I am incredibly pleased, that Kubik is not only a point on a map but also a point in many people’s lives. Kubik helped and inspired many people and showed that it is possible to function and do things differently. We always talk about Kubik as if it was a special living organism. We have never tried to define it specifically because it is constantly growing and evolving along with the people who help make it. The previous lines were talking indirectly about the history of the Shopwindow Gallery but the following part relates directly to the foundation and the meaning of this project. I will also try to briefly put it in the wider context. Besides the craft, there have always been the arts present in Kubik. Above all, there were visual arts. People were working on their own creative activities and they were also participating

226

in mutual projects. These projects, however, had nothing to do with arts. The topic of the abandoned shopwindows in the centre was already being discussed at the end of 2015, at one of our meetings. The first, vague outline of the project was formed. However, the process was not put in motion until the summer of 2016. Matúš Hlinčík took care of all the necessary bureaucracy and negotiated favourable terms for the project. The company in control of the building, where the two shopwindows are, did not require us to pay any rent. We were supposed to cover only the energy costs. But eventually, the town took care of those costs for us. The only condition was that the project would be launched at the beginning of June, so we had only about two weeks' time to make it happen. With Matúš Hlinčík and a designer, Kika Minarčíková, we invited a good friend of ours and an aesthetician, Peter Molari, in the project. He became a curator of the Shopwindow Gallery. Another designer to join us was Martina Chudá. During the two demanding, hot summer weeks we managed to cultivate the premises, also thanks to the help of other volunteers. The abandoned showcases, often referred to as “under the pillars”, that are located at Hlavná ulica in Trnava, were given their second chance.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

They became Trnava’s first gallery in a public space and a Slovak unique. We introduced the Shopwindow Gallery to the public on June 9, 2016. As I mentioned, we used to create what we thought was missing by ourselves. The Shopwindow Gallery is a great proof of that. We established our own, functional, noncommercial communication platform which supports the development of contemporary art in our town. Conceptual tendencies in the 1960s doubted an institutionalized framework of arts but the world of arts remained an exclusive institutionalized system. The authors whose exhibitions have been held in the Shopwindow Gallery so far represent the new generation of artists. They seized the opportunity to join the world of fine art and become its part. They gained their first exhibition experience with introducing their works in a gallery space. Our gallery expresses that something is going on also outside the mainstream. I am very pleased that an art historian, a critic and a curator, Lenka Sýkorová, included the Shopwindow Gallery in her publication Independent curatorship as a Leisure Activity. She classified our gallery among independent or alternative gallery projects. They are usually described as an

227

“artist-run space” and “off-space”, which means they are independent exhibition spaces for young artists placed in alternative locations such as ateliers, apartments or, in our case, old showcases. For this type of galleries it is characteristic that they are operated by the artists themselves, they have flexible exhibition schedule and they have low running costs.1 Furthermore, she categorizes independent galleries in three areas: nonstop galleries, apartment galleries and community galleries.2 The fact that our exhibition premises are composed of two showcases situated in a frequented pedestrian zone creates an interesting conjunction between the arts and a public space. Viewers get in touch with visual arts right in the street. By its nature, the Shopwindow Gallery is a nonstop gallery which provides new ways of interaction between arts and general public. It is a nonstandard exhibition space and therefore, its characteristics include features of a sitespecific project. Our gallery focuses on a site-specific art or in site installation. These represent a special kind of an art installation in which both visual and ideational nature of the piece is significantly shaped by a specific localization of the space and its architecture. According to an art historian, a critic and

SHOPWINDOW GALLERY

a curator, Jana Geržová, the place and its spatial framework expand the concept of a piece of art by a historical, cultural, social and psychological context. Site-specific art works are created in site and they cannot be relocated without further intervention or modification.3 Therefore, many of the exhibition projects in the Shopwindow Gallery are unrepeatable and unique. It is also appropriate to briefly describe what meanings the artworks gain by being placed inside the showcases. In the previous regime, arranging of the shopwindows and decorating shops' premises were considered glorious, or even elite, disciplines of promotional arts. After the revolution, the socialist uniform was replaced by the capitalist one in which cultural and social identity was reduced to the only term – a consumer. So in a certain way, we were building on the concept of “arranging” but we introduce it in a context of socially arranged art. I will use the words of the famous French-American sculptor, Louise Bourgeois, which she scribbled on a piece of pink paper: “Art is a guarantee of sanity”. Through art, she tried to understand her feelings connected with domestic violence, sexuality and death. I do not want to comment on psychoanalysis or an access to unconsciousness. Introspection, maybe even self-evisceration is a fate not

228

only for artists but for every sensible person with a properly oriented inner compass. The difference is that artists present this self-exploration publicly in their works and thus heal themselves. A different situation occurs when a person experiences emotions such as pain, anger, injustice, anxiety, loneliness or desperation which are evoked by moral settings of the consumer, globalized society. The very idea, that the art would stop everything that’s bad in the system and that wounds us is difficult, maybe even impossible. Referring to Umberto Eco, there are sceptics and there are comforters.5 An artist is not a comforter, they do not parasite, adore, nor overlook the faults in the system for their personal gain. An artist is a sceptic who uses independent, critical thinking. They will probably not change the world but they publicly express their objections. At least they point out the negative aspects of the time which are so often overlooked by the masses. Socially engaged art is an evidence of its sanity, a healthy reflection on the society. The Shopwindow Gallery has functions other than just systematically supporting artistic creation. By integrating the exhibition space into the frequented public zone, there arises a dialogue between an artist and random passersby. So a viewer

may confront their opinions and in the bettercase scenario their perception expands, or in other words, their eyes open. This publication captures the transient nature of the fifteen exhibitions that have been realized in the Shopwindow Gallery so far and it provides professional interpretations of those exhibitions by Peter Molari. From the authors' point of view, it reflects the community nature of the project. It also documents one-and-a-half-year long effort to experiment with the gallery format and communication possibilities.

REFERENCES 1. SÝKOROVÁ, Lenka: Nezávislé kurátorství. FUD UJEP, Ústí nad Labem, 2016, s. 10

4. BURGEOIS, Louise: Art is a guarantee of sanity. [online]. Available online: https:// www.moma.org/collection/works/139281

2. SÝKOROVÁ, Lenka: Nezávislé kurátorství. FUD UJEP, Ústí nad Labem, 2016, s. 37–38

5. UMBERTO, Eco: Skeptikové a tešitelé. Svoboda, Praha, 1995, s. 389-391

3. GERŽOVÁ, Jana: Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. Storočia. Profil, Bratislava, 1990, s. 252-253

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

229

P. Molari

In these lines, I would like to step out of my “official” curator function and rather elucidate operating of the gallery through my personal experience. Everything begins with an idea. Of course, I had heard or read about similar non-standard spaces before. About two years ago, when I was approached with an opportunity to take part in starting a gallery which was not supposed to be a typical exhibition space, I considered it a chance to participate in an interesting experiment. On one hand, I was attracted by the opportunity to make appearances on behalf of an official institutionalized gallery environment where I started to work professionally. Also, I found the ability to engage and create or recreate by myself more absorbing than, for example, just a passive acceptance of someone else’s decisions.I also had this somewhat idealistic notion of a certain pedagogical subversion in which passersby would be confronted with contemporary art. That would create an opposition to the commercial kitsch or midstream artwork in public space which is present also in our town. The idea is one thing, but the practical side is another one. Working in such alternative exhibition space has its specifics, whether it is about material and technical matters related to installation and

SHOPWINDOW GALLERY

230

presentation, or conceptual matters regarding the form and formation of the gallery. Working on exhibitions in these premises sometimes appears to be participating on creating the piece of art itself. To me, as a curator, it is a welcome experience because it provides me with an opportunity to make myself more familiar with the authors' working processes. Realization of exhibitions in this kind of premises, naturally, brings also complications. They occur mainly because of the fact that this gallery was created based on a voluntary initiative and we work on it during our free time, outside of our jobs or studies. Also the functions we exercise are fluid and dependent on specific situations and personal capabilities of those who are involved. So a curator may easily become an installation technician, maintenance man or a person who takes care of communication with media. Logistics preparation of exhibitions sometimes relies on improvisation. Due to the lack of storage room in the premises we are forced to move materials and artifacts all the time. This process must seem bizarre to random passersby and so it did to me. Over time, with other exhibitions, I came to realize that it is basically a performance which enriches the exhibitions.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

You can also experience some unpleasant moments, for example, when you find out you cannot use the space due to some technical complications, or when you have to cancel an exhibition. I could write a lot more in even longer compound sentences, which I fancy so much, but there will be enough space for that in the following pages. Maybe one more question is in place, why do we undergo all this in the first place? It involves all the bureaucracy, extra work, possible misunderstanding and so on. I tend to use this pleasantly naive sentence which states that the art is able to change people’s lives, and then I ironically add, or it’s not. I do not know whether some of our exhibitions changed someone’s life. No one has shared such information so far. But that is not the point anyway (even though the exhibitions ruffled a few feathers). It is about that constant process. To create something out of something else is difficult and I would be glad if what we do motivated people to think not only about art and its various forms but also about its place in our existence. Because one of the art’s aspects is to make us think about who we are.

231

Vernisáže

232

O AUTOROCH PUBLIKÁCIE ABOUT THE AUTHORS

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

233

PETER LANČARIČ Peter Lančarič (nar. 1989) je fotograf, ktorého tvorba okrem dokumentárnej fotografie zahŕňa aj konceptuálne a intermediálne projekty. Venuje sa predovšetkým témam ako je intimita a identita, no nevyhol sa ani spoločensky angažovanej tvorbe. Je interným doktorandom Katedry umeleckej komunikácie na fmk ucm v Trnave. S doc. Jozefom Sedlákom participuje na výučbe v Ateliéri komunikácie v médiu fotografie a na predmete Žurnalistická fotografia. Vo výskumnej časti štúdia sa zaoberá vplyvom digitalizácie na médium fotografie a meniacou sa povahou portrétu ako umeleckej formy. Aktívne pôsobí v treťom sektore. Je spoluzakladateľom kultúrneho a umeleckého centra Kubik Nápadov v Trnave. Programovo mapuje nezávislú diy kultúru na Slovensku.

O AUTOROCH PUBLIKÁCIE

Peter Lančarič (1989) is a photographer whose work includes, in addition to documentary photography, also conceptual and intermedial projects and video. He mainly addresses topics such as intimacy and identity, but he also works with socially engaged photography. He is a doctoral student at the Department of Artistic Communication, fmk ucm in Trnava. He participates in teaching with doc. Jozef Sedlák at the Atelier of communication in the medium of photography and in teaching of the subject Journalistic photography. In the research part of his study, he deals with the influence of digitalization on the medium of photography and with shifting nature of a portrait as an artistic form. He actively works in the third sector and he is a co-founder of the cultural and artistic centre Kubik Nápadov in Trnava. He systematically maps Slovak diy culture.

234

PETER MOLARI Peter Molari (nar. 1990) absolvoval štúdium estetiky – bakalársky stupeň na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a magisterský na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2016 pracuje v Galérii Jána Koniarka v Trnave. V spolupráci s komunitným kultúrnym centrom Kubik Nápadov sa podieľa na Galérii Výklad ako kurátor. V súčasnosti sa venuje mapovaniu sochárskych realizácií 20. storočia vo verejnom priestore mesta Trnava.

GALÉRIA VÝKLAD: 1.5 ROKA

Peter Molari (1990) graduated from the Constantine the Philosopher University in Nitra as a bachelor and from the Comenius University in Bratislava as a master in the field of aesthetics. Since 2016, he has been working in the Ján Koniarek Gallery in Trnava. He cooperates with the community cultural centre Kubik Nápadov and participates in the Shopwindow Gallery as a curator. Currently he is mapping 20th-century sculptures in public space of Trnava.

235

POĎAKOVANIE Ďakujeme autorom, autorkám, našim priateľom a všetkým, ktorí nám pri fungovaní galérie pomohli a stále pomáhajú:

Andrej Bíla Alenka Brošková

Juraj Dudáš Justin

Barbora Danišová Braňo Moravčík

Kristína Minaríčková Kočo

Daniel Mikunda Dávid Šima Denis Nádaský

Lenka Sýkorová Linda Mankovecká Lucia Milatová

Eva Šrubařová Erik Michalčík

Magdaléna Tomalová Martin Bačík Martin Bínovský Martin Gádoši Martin Kochan Martina Chudá Martina Slovákova Matej Mikuš Matej Vida Matúš Greňa Mário Marko Miro Trubač Miroslava Hlinčíková

Filip Krutek Inka Karčáková Ivan Dudáš Jakub Kapičiak Jakub Kmeť Jakub Mišek Jana Mišeková Jozef Pajerský

Ondrej Harsany Pavol Tomašovič Patrik Pokorný Peter Bročka Redakcia MTT Richard Janeček Rišo chaloši Roman Gajdoš Roman Hornáček Roman Popelár Rudko Rokošný Tereza Vlčková Štefan Boledovič Veronika Majtánová Viktória Komárňanská Zuzka Jamborová Zuzana Kužmová

KONTAKTY Adresa: Hlavná ulica 10, 917 01 Trnava

GALÉRIA VÝKLAD: JEDEN A POL ROKA

www.galeriavyklad.sk

Editori publikácie: Peter Lančarič a Peter Molari Úvodný text: Peter Lančarič Kurátorské texty: Peter Molari Fotografie © Peter Lančarič Produkcia publikácie: Matúš Hlinčík Jazyková úprava: Tereza Vlčková Preklad: Ing. Linda Mankovecká

Mgr. Peter Molari Kurátor a odborná činnosť petermolari1@azet.sk

Publikáciu posúdili: Mgr. Art. Petra Cepková, ArtD. Mgr. et MgA. Roman Gajdoš, PhD.

Mgr. Peter Lančarič Dokumentácia a PR mail@peterlancaric.com

Grafický dizajn a sadzba písmami Academica od Štorm Type Foundry, Dia od Schick–Toikka: Dávid Šima Na papiere Munken Lynx a G-print Silk vytlačila tlačiareň Vach.Print, Bratislava

galeria.vyklad@gmail.com Facebook/galeriavyklad Instagram/galeriavyklad

Vydavateľ: Bronco n.o. Trnava 2017/2018 ISBN 978–80–972933–1–4

Knižná publikácia vychádza s finančným príspevkom participatívneho rozpočtu mesta Trnava.