Romano 07 2016

7/2016

3

Ročník 26 Nepredajné

u Ilustrácia: J. G. Mandel

Rómsky nový list – nezávislé kultúrno−spoločenské noviny Rómov na Slovensku

Rómovia pod lupou Médiá môžu pomôcť, no vedia aj uškodiť. Zobra− zovanie našej menšiny v médiách zrejme nebude nikdy dokonalé, no určite si, aspoň tí skoršie naro− dení, pamätáme na minulé roky, kedy sa v médiách zobrazovali Rómovia väčšinou ako strašiaci. Bolo to obdobie, kedy sa pri problémových veciach nikdy nezabudla uviesť rómska etnicita. Spomínam si, ako médiá prevzali skomolený sľub starostu v Richnave a otvorili tak tému negramotných rómskych staros− tov. Stĺpčeky boli čítané, videá pozerané a z reklamy

tiekli financie. Politici sa začali zaoberať myšlienkou, ako zamedziť ľuďom bez vzdelania možnosť uchá− dzať sa o starostovskú stoličku. Spomínam si aj na to, ako sa v Richnave spustil hon na skladanie sľubov rómskych poslancov a starostov. V Jarovniciach bol redaktor súkromnej televízie taký šikovný, že si nato− čil len sľuby rómskych poslancov, tí nerómski ho ne− zaujímali. A keďže skomolenín bolo málo, urobil ši− kovný zostrih a pospájal slovné skomoleniny všet− kých rómskych poslancov. Veď zaujať treba.

Našťastie, doba sa trochu zmenila a aj keď ani dnes nie je zobrazovanie Rómov v médiách ideálne, čitatelia si môžu vybrať aj pozitívne články. Väčšina tohto čísla je poskladaná z textov, ktoré boli zverej− nené v súkromných médiách, hlavne elektronic− kých. Ukazujú aj inú stránku rómskej menšiny.

Mienkotvorné médiá dnes otvárajú témy, na ktoré rómske médiá nemajú kapacity. Denník N priniesol v minulom roku napríklad reportáž o tom, ako žije rodina Balážová v zahraničí potom,

čo im v roku 2000 skinheadi v ich vlastnom dome usmrtili matku Anastáziu Balážovú. Denník SME zriadil na svojom portáli podstránku romo− via.sme.sk. Aj keď sa k nej z hlavnej stránky sme.sk nedostanete, pretože tam nie je priamy odkaz, vy− davateľ rómskym témam poskytuje priestor.

Dobrú žurnalistiku o nás nájdete aj na aktuality.sk alebo v časopise .týždeň. Dnes je z čoho vyberať.

Tak príjemné čítanie.

Roman Čonka, šéfredaktor Romano nevo ľil

SERA − STRANA 2

− SPRAVODAJSTVO / SLOVENSKO −

Ľudia proti rasizmu: Nedovoľme, aby Slovensko zhnedlo Kľúčovým výstupom kampane sú krátke videá, v ktorých sa prihovárajú obete preživšie židovský holokaust a potomok obetí rómskeho holokaustu.

V nich hovoria o tom, ako nenávisť zasiahla do ich života a ako ju vnímajú dnes.

Videá sú nasadzované ako reklama na Youtube pred vybrané videá s extrémistickým či protimenši− novým obsahom. „Ak si chce niekto pozerať videá pl− né nenávisti voči menšinám, nemá zmysel robiť mu morálne kázne. Ani nadávať do extrémistov. Preto sme sa rozhodli, že mu radšej ukážeme tváre skutoč− ných ľudí, ktorí mu dokážu podať najpravdivejšie svedectvo o tom, ako dokáže nenávisť zničiť životy konkrétnych ľudí. Osoby vo videu, ktoré sa divákovi prihovoria, majú odžitú skúsenosť s holokaustom, perzekúciami a násilím. Len preto, že aj o nich kedy− si niekto hovoril to, čo zaznieva vo videu, ktoré si chcel divák pozrieť,“ vysvetlila Bihariová.

Vo videách sa predstaví pani Lýdia Piovarcsyová.

Spisovateľ Ľudo Ondrejov arizoval jej rodičom anti− kvariát. Neskôr ich z neho nechal odvliecť do kon− centračného tábora. V ňom nacisti dali matku pani Lýdie roztrhať psom, otca zabili v plynovej komore.

V druhom videu sa prihovára pani Eva Mosnáková, ktorá ponúka svoj príbeh prenasledovania a ukrý− vania sa pred nacistami. V treťom videu vystupuje Branislav Oláh, potomok obetí rómskeho holo− kaustu. Pripomína príbeh bratranca svojho otca, ktorému nacisti zabili takmer všetku širokú rodinu: nechali ich vykopať si vlastné hroby, do ktorých niektorých zakopali zaživa, iných postrieľali.

Videá sú dostupné v krátkej verzii, ktorá je použitá ako reklama pred vybrané videá na Youtu− be, a tiež v dlhšej verzii, ktorú možno nájsť na kam− paňovej webovej stránke www.protinenavisti.sk.

Pri príležitosti spomienky na obete holokaustu a rasového násilia dňa 9. septembra, pripravilo združenie Ľudia proti rasizmu novú kampaň s názvom Zastavme šírenie nenávisti na internete. Kam− paň vznikla v reakcii na radikalizáciu postojov voči národnostným, náboženským a sexuálnym skupi− nám v online prostredí a čoraz väčšiu popularitu konšpiračných a „revolučných“ online komunít. Do kampane sa zapojili aj niektoré spravodajské portály a tiež preživšie obete holokaustu. „Ide o silné a cenné gesto. Tým, že sa touto cestou zapojili do kampane aj mienkotvorné médiá, urobili prvý krok k tomu, čo Slovensko potrebuje v boji proti oživovaniu fašistických nálad azda najviac – zapojenie všet− kých spoločenských síl, ktoré nástrojmi vlastnými pre svoju oblasť odmietnu ideológie založené na ne− návisti,“ povedala predsedníčka združenia Bihariová.

Online diskusie ako súťaž o najradikálnejší postoj Ako uvádzajú tvorcovia kampane, prejavy povolá− vajúce k násiliu voči menšinám či rôzne trojriadkové grafiky ponúkajúce „riešenia“ na spoločenské prob− lémy si získavajú čoraz väčšiu podporu zo strany vir− tuálneho publika. Diskusia o takých komplikova− ných témach, ako je migrácia, integrácia Rómov či zotrvanie v Európskej únii sa zvulgarizovala do jed− noduchých grafík a sloganov, ktoré burcujú verej− nosť k ešte väčšej nenávisti. Virtuálne debaty prebie− hajú formou pretekov o čo najradikálnejší postoj.

V neposlednom rade prenikajú tvrdé, ponižujúce a osočujúce výroky k menšinám aj do offline sveta.

Príkladom toho je moslimská žena z Bratislavy, ktorá

za posledný rok a pol čelila šiestim napadnutiam, odmietnutie Turkov a Rómov v ubytovacích zariade− niach, či útok na predajňu Araba v Piešťanoch.

Kampaň prichádza s tromi kľúčovými výstupmi Aby Slovensko nezhnedlo Dňa 9. 9. webstránky denníka Pravda, Aktual− ne.sk, Hospodárske noviny a webový portál Ženy v meste zmenili farbu na starohnedú. Týmto spôso− bom pripomenuli svojim čitateľom Deň spomienky na obete holokaustu a rasového násilia. Zároveň sprístupnili baner s názvom Nedovoľme, aby Slo− vensko zhnedlo, ktorý odkazuje na kampaňový web protinenavisti.sk. Nedovoľme, aby klamstvo a manipulácia zatienili skutočnú pravdu.

V rámci inovácie svojich programov pôsobenia na deti a mládež zo segregovaných rómskych komunít rozširuje ETP Slovensko od októbra tohto roku svoj osvedčený Mentorský program o online mentoring s názvom Schopné deti. Mentori v programe Schopné deti budú so svo− jimi chránencami v častom online kontakte a dvakrát do roka sa osobne stretnú v spoločných táboroch, ktoré sú súčasťou nového programu.

Cieľom programu je nájsť deťom, ktoré už preukázali svoje schop− nosti pod vedením miestneho mentora v komunitnom centre, ďalšie− ho mentora zo vzdialenejších lokalít, najmä z miest, kde sú sústrede− né kvalitné stredné a vysoké školy. „Hlavnou ideou rozšíreného men− toringu je posmeliť deti z komunít, aby sa perspektívne nebáli odísť študovať aj do vzdialenejších miest a už dopredu si v nich našli kama− rátov. Priateľský vzťah mentora a chránenca obidvoch obohatí, prispe− je k porozumeniu medzi kultúrami majority a vylúčenej minority a tým k ich zblíženiu,“ uvádza sa v tlačovej správe.

Do nového programu ETP zapojí stovku detí od siedmich do dvadsiatich rokov, ktoré dlhodobo navštevujú komunitné centrá v Rankovciach, Starej Ľubovni−Podsadku a Veľkej Ide. Online mentori, ktorých v tomto období hľadajú, sú dobrovoľníci – ľudia so stredoškolským alebo vysokoškolským vzdelaním alebo študenti stredných a vysokých škôl. Veková hranica nie je dôležitá.

Okrem toho, že majú mať prajnú a priateľskú povahu, musia byť bez predsudkov a k svojim chránencom pristupovať s porozumením.

Viac informácií bude na webovej stránke schopnedeti.sk, ktorú onedlho sprístupnia. Na novej stránke bude možnosť prihlásiť sa do programu a tiež dotazník pre záujemcov o mentorstvo. V tomto ob− dobí rozbieha ETP Slovensko kampaň Schopné deti, v ktorej sa záu− jemcom o mentorstvo prihovárajú osobnosti z rôznych oblastí spo− ločenského života.

V rámci doterajšieho Mentorského programu ETP sme zazname− nali veľmi sľubné výsledky. Až 59 zo 105 chránencov (56 %), ktorí

Číslo 7/2016

Webová stránka na podporu mlčiacej väčšiny Okrem uvedených výstupov pripravilo združenie Ľudia proti rasizmu aj vizuály kampane, ktoré budú dostupné v elektronickej a tlačenej for− me. Pre učiteľov stredných škôl, ale aj pre tých, kto− rých téma cyberhate – nenávisti na internete – zaují− ma, bude pripravená publikácia. Združenie tiež pri− pravilo webstránku www.protinenavisti.sk, určenú najmä pre mládež. V nej ponúka nielen kampaňové výstupy, ale tiež niekoľko praktických nástrojov, ako reagovať na nenávistnú rétoriku a rôzne hoaxy k témam, ktoré sú súčasťou repertoáru extrémnej pravice a konšpiračných komunít.

Ako dodávajú tvorcovia kampane, žiadna kam− paň si nemôže robiť ilúzie, že tento problém zo dňa deň vyrieši. Cieľom je skôr demonštrovať občiansky postoj, ktorým sa odmieta tento štýl verejného dia− lógu a podporiť kritickú opozíciu k väčšej aktivite v online priestore. „Bojím sa toho, že ľudia zabudnú, že zločiny vo− či ľudskosti sa rokmi a nenávistnou kampaňou či lžami stratia spolu s pamätníkmi, ktorí to zažili, či o tom vôbec počuli. Odolať nenávisti možno len tým, že sa všetci slušní ľudia spoja a ľudia sa budú posu− dzovať podľa ich individuálnych kvalít. Máme viac spoločného než toho, čo nás rozdeľuje“, uzavrel Braňo Oláh, účastník kampane.

Kampaň podporila aj reklamná agentúra Creo Young & Rubicam, ktorá pripravila kreatívny kon− cept a zabezpečila jej realizáciu. „Skutočný ľudský príbeh je podľa nás v agentúre Creo Young & Rubi− cam stále najsilnejšou odpoveďou na polopravdy, manipuláciu a skresľovanie, ktoré sa u nás na Slo− vensku čoraz častejšie a hlasnejšie prejavujú najmä v prostredí internetu. Snažíme sa svoju prácu v reklame robiť zmysluplne s patričnou dávkou kre− ativity. A práve takéto projekty majú pre nás veľký zmysel, čoho dôkazom je aj chuť a energia, ktorú naši zamestnanci tejto práci venovali.“ Kampaň vznikla ako aktivita združenia Ľudia proti rasizmu, ktorou sa zapojili do projektu Efek− tívne monitorovanie, odhaľovanie a objasňovanie prejavov násilného extrémizmu v kyberpriestore.

Na tomto projekte spolupracuje Ministerstvo

vnútra SR, ktoré je zároveň jeho koordinátorom, Masarykova univerzita, mimovládne organizácie Ľudia proti rasizmu, e−Slovensko a tiež nemecká mimovládka Jugendschutz.

Kampaň je spolufinancovaná z prostriedkov Eu− rópskej únie v rámci programu Európskej komisie Predchádzanie a boj proti trestnej činnosti.

Prečo kampaň vznikla • Pretože online diskusie k témam ako migrácia, Rómovia, islam či registrované partnerstvá bývajú pravidelne prevalcované dezinterpretáciami, faloš− nými správami (hoaxami), výhradami založenými na zbulvarizovanom vnímaní menšín v tom lepšom prípade. V tom horšom prípade podnecovaním k násiliu a snívaním o vyhladení.

• Slušný človek už rezignoval a radšej do týchto debát ani nevstupuje. Virtuálna diskusia tak ostala v rukách tých, ktorí sa síce radi štylizujú do role cen− zurovaných a umlčiavaných martýrov, no v skutoč− nosti práve oni vytlačili z debaty všetkých ostatných.

• Pretože postoje na internete sa až tak veľmi ne− líšia od toho, aké máme postoje aj v offline svete.

Podľa zistení merania verejnej mienky Eurobaro− meter 2016 by len 18% Slovákov nevadil pohľad na dvoch gejov držiacich sa za ruky. Len 16% by rozdý− chalo, keby im ich dieťa predstavilo svojho partnera z radov Moslimov. Iba 17% Slovákov je v pohode s tým, ak by si ich dieťa našlo partnera Róma a len 23% by akceptovalo za zaťa či nevestu osoby s afroa− merickým pôvodom.

• Pretože nenávistné online prejavy prenikajú aj do offline sveta, posmeľujú k násilným činom, úto− kom, k ničeniu majetku. Napríklad len za posledný polrok boli virtuálne vyhrážky voči Moslimom spre− vádzané opakovanými fyzickými útokmi.

• Pretože konšpirácie, popieranie vedeckých postupov, odmietanie ľahko overiteľných faktov je ďaleko viac atraktívne, než kritické myslenie.

• Pretože nechceme nechať Slovensko zhned− núť. Nechceme prenechať virtuálny priestor len pre tých, ktorí mobilizujú verejnosť silnými heslami, strašením a vyrábaním nepriateľov v menšinách, v Bruseli, v novinároch, v aktivistoch, len aby tým zakryli svoje skutočné ciele – kastovať obyvateľstvo, odstrániť svojich odporcov a zlikvidovať demokra− tický systém.

Aktivity kampane Nedovoľme, aby klamstvo a manipulácia za− tienili skutočnú pravdu Ak si chce niekto pozrieť videá plné nenávisti vo− či menšinám, nebudeme mu v tom brániť. Uvedo− mujeme si, že plané moralizovanie a nadávanie do extrémistov nič nevyrieši. Rozhodli sme sa, že ne− cháme prehovoriť tých, ktorí si nenávisti užili viac, než ktokoľvek z nás. Len preto, že patrili k skupine, ktorých najprv bežní ľudia, a potom sám politický systém uznali za podľudí. Ani vtedy to nebolo zo dňa na deň. Výpravám do koncentračných táborov predchádzali ponižujúce slová, označovanie za príživníkov, strata súcitu širokej časti verejnosti. Ke− by vtedy existoval internet, aj ten by sa stal dejis− kom ich lynčovania a potupy.

Napriek tomu, čo prežili, majú odvahu vyjsť so svojou tvárou, hlasom a skutočným menom do on− line ringu. Pretože tí, ktorí hovoria pravdu, sa ne− musia skrývať! Ich výpovede sme nadstavili ako reklamu, ktorá sa spustí pred vybranými videami na Youtube.

• V prvom videu vás zoznámime s pani Lýdiou Piovarcsyovou, ktorá prežila holokaust. Spisovateľ Ľudo Ondrejov arizoval jej rodičom antikvariát, to− ho času jediný v Bratislave. Neskôr dal rodičov pani Lýdie pred jej očami odvliecť do koncentračného tábora. Nacisti nechali jej mamu roztrhať psom, ot− ca zabili v plynovej komore. Pani Lýdia sa ako dieťa ukrývala, no v roku 1944 musela aj ona nastúpiť do vagóna s konečnou v Terezíne. Odtiaľ sa jej za po− moci lekára podarilo utiecť do Prahy.

dovŕšili vek ukončenia povinnej školskej dochádzky v školských ro− koch 2012/2013 až 2015/2016, pokračujú v štúdiu na strednej škole alebo strednú školu ukončili. Pre porovnanie: podľa správy FRA s ná− zvom Roma survey – Data in focus Education: the situation of Roma in 11 EU Member States z roku 2014 iba 16% Rómov na Slovensku má stredoškolské vzdelanie. (red/TS)

Súkromná stredná odborná škola Nová cesta v Malčiciach v septem− bri vstúpila do štvrtého roku svojej činnosti. „Ako by to bolo len včera, čo do areálu tejto školy vstupovali naši prví žiaci aj so svojimi rodičmi.

Vyplašení a zvedaví nakúkali do dverí, aby sa presvedčili, čo je to za ško− lu. Aj učitelia s neistotou pristupovali ku všetkému, s čím začínali prvý− krát. Začínali sme so 45 žiakmi v troch triedach dvojročného odboru,“ uviedla vo svojom príhovore riaditeľka školy Mgr. Dagmar Horváthová.

Po troch rokoch fungovania škola podľa jej slov vzrástla. Školu navštevuje vyše sto študentov v šiestich triedach. „V budúcom roku to už bude osem tried a verím, že aj o niečo viac žiakov. Odviedli sme dva ročníky absolventov dvojročného odboru k záverečným skúškam. Tohto roku nás čakajú záverečné skúšky trojročných od− borov v odbore kaderník a murár a dvojročných odborov stavebná výroba a praktická žena,“ uviedla.

V kontakte sú aj s bývalými študentmi. „Všetci absolventi, ktorí vlastnia výučný list, majú šancu zamestnať sa, aj keď len na skúšobnú dobu alebo na dobu určitú. Ale tí, ktorí výučný list nemajú, to budú mať so zamestnávaním oveľa ťažšie. Učiť sa a chodiť do školy sa opla− tí. Aj keď si absolvent školy ihneď prácu nenájde, čas strávený v škole má určite svoj význam. Rozšíri sa mu jeho vedomostný obzor, získa mnohé poznatky a skúsenosti a stáva sa iným, múdrejším človekom.

Hneď získa spoločenskú a kultúrnu výchovu a v dnešnom zložitom svete sa cíti istejšie,“ upozornila vo svojom príhovore.

Škola sa usiluje o to, aby študentom dala nielen vedomosti a po− znatky z rôznych oblastí života, ale aj o ich prípravu do praktického života. Počas prázdnin zrekonštruovali kadernícku dielňu, miest− nosť pre odborný výcvik dievčat v dvojročnom odbore a pokračujú s úpravami ďalších odborných dielní a školských priestorov. Dobu− dovať chcú aj priestory pre teoretické vyučovanie. „Záleží len na tom, či žiak do školy chodiť chce alebo nechce. Ško− la dáva žiakom školské pomôcky, oblečenie na odborný výcvik, za− bezpečuje zdarma dopravu do školy a zo školy, pripravuje rôzne spoločenské aktivity a výlety, a to všetko zdarma. Môžeme v kľude povedať, že sme v pravom zmysle škola založená na sociálnom zákla− de. Nechceme od žiakov nič, žiadne finančné príspevky, ani ich ne− zaťažujeme finančne. Chceme len, aby naši žiaci ráno vstali a prišli do školy,“ dodala riaditeľka. (red), foto: archív školy

− SPRAVODAJSTVO / SLOVENSKO / ZAHRANIČIE −

SERA − STRANA 3

Rómov v osade na okraji Batizoviec poznám viac ako desať rokov. Nevideli sme sa dlhšiu dobu, neja− ko nestíham... Ale atmosféra sa nezmenila.

Vonku pred chatrčami je špina, smrad. Dnu je chudobne, ale čisto a pohostinne. Stôl je naložený tak, že sa už nezmestia ani poháriky. Chlebíčky, šalát, klobása. A pravdaže vodka.

Na otázku, z čoho sú tie klobásy, odpovedajú s obrovským smiechom: „Pravdaže zo psov. Ale len z tých, čo majú chvosty hore. Tie, čo majú chvosty dole, vraj nemajú dobré mäso.“ A hneď mi ukážu obal z obchodu – družstevná klobása z Jednoty. Tie naše predsudky...

Dobrá správa je, že všetci piati bratia – na fotke sú len štyria, piaty fotil – majú prácu. Podarilo sa im to, čo vždy chceli: normálne sa zamestnať a mať stály príjem. Aj niektoré manželky už pracujú. V Batizov− ciach sa našiel správny chlapík, ktorý nemá rasové predsudky. A v Chemosvite sa tiež práca nájde.

Detí už viac nechcú. Postarať sa o dvoje tiež nie je sranda. A podpichujú najstaršieho, ktorý má detí najviac. Štyri.

Zlá správa je, že otec im ochrnul po porážke. Starajú sa oňho vzorne.

Kotlebovcov sa neboja. Vraj odkedy sú v parlamente, tak je s nimi pokoj. No kvôli svojej farbe pleti musia stále bojovať. Na úradoch, v zdravotníctve, v školstve. Stále sa nájde človek, pre ktorého sú ľuďmi inej, druhej kategórie.

Nedá sa mi neopýtať na moju obľúbenkyňu – malú okaňu, s ktorou som sa pred desiatimi rokmi šan− til a pred troma rokmi ju skúšal z angličtiny. Spoza dverí pribehla už veľká šestnásťročná slečna. Bude z nej kuchárka. Na otázku „A priateľa už máš?“ za ňu odpovedá otec: „Ja jej dám priateľa. Mladá je, nech sa učí.“ Nikdy som pri písaní, pri blogovaní nezažil toľko nenávisti v diskusii, ako keď som pred rokmi písal o tejto rodine.

Nezdržal som sa dlho. Ale pochopil som, že sa veci pohli k lepšiemu. Určite nie všade. Ale v jednej ro− dine v Batizovciach áno.

Andrej Kiska, prezident SR, zdroj: FB prezidenta

Vizuály, nálepky, tlač Súčasťou kampane je aj distri− búcia kampaňových vizuálov a ná− lepiek. Výborne sa hodia na miesta, kde extrémna pravica navštevuje kluby, ale aj na školy, do čakární

Prestížne noviny The New York Times prinies− li začiatkom augusta reportáž o rómskych ženách v Taliansku, ktoré varením hľadajú cestu k lepšiemu životu. Talianska reportérka Elisabet− ta Povoledo píše o rómskych ženách, varení ale aj o predsudkoch, ktoré v Taliansku voči Rómom existujú.

Júlový podvečer v Ríme, niekoľko talianskych hipsterov sa zhromažďuje okolo stánku s jedlom na festivale alternatívnej hudby, pokúšajúc sa de− šifrovať názvy exotických jedál: mici, sarmale, dolma. Tieto balkánske špeciality – pečené mä− sové guľky, plnené kapustové listy a plnené papriky – sú základné zložky podnikateľského plánu, ktorý si uvarila skupina rómskych žien.

Takto sa snažia dostať z preplneného a nehostin− ného tábora v Ríme, kde bývajú. Volajú sa Cigán− ske kráľovné.

Nakŕmiť stovky hladných zákazníkov na rím− skom hudobnom festivale bolo však ničím oproti iným výzvam, ktorým v živote čelia. Tie zahŕňajú hlboko zakorenené predsudky talianskej spoloč− nosti voči Rómom, xenofóbiu podporovanú ul− trapravicovými skupinami v Európe a odporom zo strany tradičnejšie orientovaných Rómov. Hoci sa talianska národná politika teoreticky snaží o in− tegráciu Rómov v súlade s odporúčaniami Európ− skej únie, výsledky sú sporné. Miestne samosprá− vy radšej investujú do výstavby a prevádzky róm−

Publikácia (nielen) pre učiteľov k téme cy− berhate Pripravujeme ďalšie rozšírené vydanie publiká− cie Cyberhate – nenávisť na internete, autorky Ireny Bihariovej. Od konca septembra sa môžete o publi− káciu prihlásiť na maili materiály@rasizmus.sk (red/TS)

skych táborov v mestách, ktoré nielenže nespĺňa− jú adekvátne štandardy bývania, ale podporujú aj segregáciu, povedal Carlo Stasolla, prezident Aso− ciácie 21 Luglio, neziskovky, ktorá pracuje pre Rómov.

Aj keď v Ríme žije v táboroch menej ako desaťti− síc Rómov, stali sa hlavnou témou volebnej kampa− ne mestskej samosprávy v júni tohto roku. Keď sa na webovej stránke miestnych novín objavil článok o Cigánskych kráľovnách, komentáre boli plné ra− sistických urážok. „Bolo to šokujúce ako ľudia špe− kulovali, či varia potkanie mäso alebo nakupujú v kontajneroch. So ženami sme to prebrali a je dobre, že vedia, aké ich čakajú problémy,“ poveda− la sociálna pracovníčka pani De Blasi.

Dokonca ani rómska komunita celkom nepod− porila ambície Cigánskych kráľovien. Staršie ženy sa sťažujú, že Cigánske kráľovné popierajú ich tra− dičné roly, keďže trávia dlhé hodiny mimo domu.

Jeden z manželov prišiel na stretnutie a odtiahol svoju manželku domov. Z počiatočného počtu dvadsať žien ich dnes ostalo iba päť.

Pani De Blasi hovorí, že aj kvôli tomu musia po− stupovať pomaly, keďže tábor, v ktorom ženy žijú je vlastne malé mestečko so svojimi predsudkami a obmedzeniami. Dúfa, že nespôsobia príliš veľa kultúrnych šokov, ktoré ešte zväčšia vzdialenosť medzi táborom a svetom vonku. (eg,rc), foto: reprofoto webu The New York Times

u reprofoto NY Times

Webstránka protinenavisti.sk Súčasťou kampane je webová stránka www.protinenavisti.sk. Pri− pravili sme v nej obsah, ktorý čita− teľa s témou cyberhate (nenávisti šírenej internetom) bližšie zozná− mi. Pre tých, ktorí cítia potrebu urobiť aj čosi viac, ponúka zopár dobrých rád a nástrojov, ako sa ne− nechať ubiť „názorovou väčšinou“.

ambulancií či všade tam, kde sa stretajú ľudia a kde polep a distribúcia nenaruší právne normy. Ak sa chcete zapojiť do pomoci s distribúciou, budeme vám nesmierne vďační. Napíšte nám na materia− ly@rasizmus.sk

u Irena Bihariová. Foto: R. Čonka

• V druhom nasadenom videu vám pani Eva Mosnáková predstaví svoj strastiplný príbeh ne− ustáleho utekania a ukrývania sa pred nacistami.

Ako dieťa prišla o domov, jej rodičia o majetok, stratila veľa svojich blízkych. Pred koncentračným táborom ju uchránila nemecká rodina, ktorá pani Evu aj s rodinou skrývala.

• V treťom videu sme nechali prehovoriť pána Branislava Oláha, potomka obetí rómskeho holo− kaustu. Pripomína nám príbeh Jána Klinca z Detvy, bratranca svojho otca, ktorému nacisti zabili širokú rodinu v Detve: nechali ich vykopať si vlastné hroby a následne ich postrieľali.

Číslo 7/2016

SERA − STRANA 4

− ROZHOVOR −

Jozef Ravasz: Rómovia neaktivizujú národ, ale robia projekty.

A to je strašne málo Narodil sa 23. novembra 1949 v Opatovskom Sokolci v okrese Dunajská Streda. Po maturite na Gymnáziu v Dunajskej Strede študoval na Fakulte sociálnych vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Básne začal písať po maďarsky ešte v tri− nástich. Má slovensko−maďarsko−rómsku identi− tu. „Hovoriť trojjazyčne a mať trojitú identitu je pre mňa veľmi vzácne,“ povedal Jozef Ravasz.

to znamená, ako keby sme stále len kupovali kuchynské linky a nikomu ani nenapadne, že si tre− ba postaviť rodinný dom a až potom tam treba za− budovať kuchynskú linku, aby sme si mohli uvariť kávu. Rozmýšľame opačne, a to je veľká chyba. Štúrovci nemali šancu získavať európske projekty...

Samozrejme, ale aj napriek tomu, že žiadne pe− niaze a žiadny kapitál nemali, mali vzdelanie! A títo ľudia mali aj národné cítenie. Nám tieto aspekty chýbajú a potom nemôžeme napredovať.

Vo svojich básňach hovoríš o tom, že ako žiačika základnej školy ťa nútili, aby si sa vzdal svojej identity. Máš nejaké konkrétne spo− mienky na to obdobie?

Viackrát som sa pýtal, prečo sa mám hanbiť ho− voriť po rómsky. Hovoril som učiteľke, že u nás v osade každý hovorí po rómsky. Učiteľka povedala, že ju to nezaujíma. „A prečo vás to nezaujíma?“ pý− tal som sa jej a ona mi odpovedala, že to asi bude nejaká politika a nech sa viackrát nepýtam. Aj doma som sa na to opýtal a mama len odpovedala: „Ty sa nestaraj o to, čo nemusíš. Pani učiteľka asi vie, pre− čo toto povedala.“ Ja hovorím: „Ale však my sme Ci− gáni, my sme Rómovia.“ „No áno, ale oficiálne ne− budeme veľmi dlho,“ povedala moja mama. Nepo− vedala, že nikdy, ale že oficiálne my ako Rómovia nebudeme existovať veľmi dlho.

Aby sa Rómovia pohli ďalej, chýba im zá− kladná časť kapitálu, ktorým je vzdelanie. To je záver?

Určite je to prioritou. Nemôže sa stať, že rómsky starosta neovláda štátny jazyk a nemá patričné vzdelanie. To je budúcnosť? To nie je budúcnosť!

To je ešte stále zaostalosť. Česť výnimkám.

Ty patríš k ľuďom, ktorí študovali a dosiahli aj spoločenské postavenie. Čo ťa viedlo k štú− diu alebo k sociálnej práci?

Vzdelaním som sociálny pracovník. Stále som cí− til, že sa musím vzdelávať. Vybral som si veľmi prí− jemných, serióznych a skromných priateľov, Neró− mov, ktorí študovali a začal som sa s nimi kamarátiť.

Oni mi hovorili: „Poď aj ty!“ Tak som začal písať, tak som začal aj študovať. Dnes už môžem tvrdiť, na čo som veľmi pyšný, že som niečo dokázal. Ale ešte stá− le je to veľmi málo na to, aby som mohol dvestoper− centne pomáhať Rómom.

Dôležitým zdrojom identity každého člove− ka je rodina. Čo pre tvoje rómstvo znamenala tvoja rodina a tvoji najbližší?

Všetko. Ja som sa v istom dôležitom období svoj− ho života cítil osamotene. Keď som mal trinásť ro− kov, zomrel môj otec. Mama nás vychovala sama, bolo nás šesť a bolo nám veľmi ťažko.

Koľko si mal rokov, keď si nastúpil na vyso− kú školu?

Tridsaťdeväť.

Čo si doma počul od svojich rodičov o róm− stve?

O rómstve som nemusel zvlášť počuť, však som žil ako Róm, ako rómsky chlapec a moja rodina tiež, aj môj otec, aj moji praprarodičia. My sme muzi− kantská rodina, Ravaszovci boli vždy primášmi v Opatovskom Sokolci. Všade v okrese, aj mimo ne− ho, ich poznajú. Ako Rómovia sme si do revolúcie mohli voliť z dvoch možností – buď byť maďarskej alebo slovenskej národnosti. Takže zbytočne som sa občas pýtal rodičov na naše rómstvo. Oni o ňom vedeli, ale nechceli mi nič povedať. Často sa pýtam ľudí, čo ich ovplyvnilo pri se− baidentifikácii ako Rómov v ich živote. To zna− mená, ktoré udalosti boli dôležité pre to, aby si uvedomili, že sú Rómovia.

Ja som mal v sebe odjakživa rómsku identitu – romipen. Pre našu generáciu to asi nebol problém, hoci sme o tom nemohli hovoriť. Ale pre mladších ľudí, ktorí majú teraz dvadsať či tridsať rokov, je to asi dilema. Ľudia, ktorí sú už asimilovaní alebo sa vydali za partnera Neróma si sami zvolia kultúru pre fungovanie rodiny. Ale je tu aj iný extrém – keď budeme trvať len na tom, že ja som Róm a pritom tú identitu ani necítim, lebo viac inklinujem k tej slo− venskej majoritnej kultúre, tak to netreba nasilu preberať alebo nasilu tvrdiť to, čo nie je identické.

Národné identity, či už slovenská, maďar− ská, nemecká alebo možno ako exemplárny príklad židovská identita, židovstvo, prešli v posledných dvoch storočiach veľkými proces− mi vnútornej premeny. To znamená, že obsah identity sa menil a hodnoty vyznávajú v inej hierarchii. Ako je to s rómstvom?

Veľmi ťažko sa to porovnáva so židovskou alebo slovenskou kultúrou. My sme okrem tanca a muzi− ky nič iné nepočuli. Takže veľa negatív, málo pozi− tív. Medzi pozitíva bol zaradený rómsky tanec a rómska hudba. A to bolo všetko. V mojom prípa−

de som hľadal a hľadám možnosti ako oprášiť to, čo bolo voľakedy stáročiami dané. Čo je tá identická rómska kultúra, ktorú sme my nemohli poznať? Za ostatných dvadsaťpäť rokov sa veľa zmenilo, ale aj tak je to málo. Ja si myslím, že rómska kultúra v Ma− ďarsku je špička. My sa od nich stále môžeme učiť strašne veľa preto, lebo majú na vyššej úrovni aj rómsku literatúru, aj divadlo, aj tanec.

Ty si príklad toho, čo je dnes v Európe popu− lárne, to je viacnásobná identita, keď človek neuprednostňuje jednu identitu pred ostatný− mi, ale považuje ich za rovnocenné a volí si podľa potreby. Nie je to ale vypočítavosť, je to vnútorný pocit príslušnosti k viacerým spolo− čenstvám. Nie je toto aktuálny problém Ró− mov, že rómska identita alebo rómska komuni− ta je veľmi ohraničená? Nielenže je vylučovaná, ale ona sa sama vylučuje tým, že príliš zvýraz− ňuje odlišnosti a nehľadá to, čo ju spája s ostat− nými národnosťami, ktoré tu žijú?

S tým musím súhlasiť. Keď žijem na Slovensku alebo v Maďarsku, tak musím prijať aj kultúru, v akej som sa naučil byť človekom. Prijatá kultúra mi ale nedáva v súčasnosti silu na to, aby som mo−

Smutné výročia A zasa je tu skorá jeseň. Pred pár rokmi obrala náš svet o dve skvelé ženy z prostredia medzi sve− tom majority a Rómov. Milenu Hübschmannovú a Danielu Hivešovú−Šilanovú môžeme hľadať už len vo svojich spomienkach a v spomienkach tých, ktorým sa tieto ženy svojou prácou, ľudskosťou a láskou votkali do životov.

Milena Hübschmannová (10. 6. 1933 − 8. 9.

2005) Pamätám si, ako som ju stretla v uliciach Pre− šova niekedy v 80−tych rokoch minulého storo− čia. Ja, mladučká gymnazistka, nič netušiaca o tom, že budúce roky prepletiem so životom Rómov som zachytila, ako si ľudia za tou mladou ženou s hladkými dlhými vlasmi hovoria: „To je tá biela žena, ktorá chodí do osád v Jarovniciach a Rakúsoch.“ Aj bez tých rečí ma oviala inakosť a nevšedná ľudskosť, ktorá prekračovala bytosť krehkej dámy v ležérnom oblečení s nesmierne živým pohľadom.

Dcéra pani Mileny, Tereza Hrabovská, v jed− nom zo svojich rozprávaní o mame hovorí ako o žene, ktorá v detstve verila v Boha, po vojne za− sa komunistom. A ako mladý človek budovala za− nietene socializmus. Zadarmo. Brigádami trvajú− cimi i štrnásť hodín denne. Verila, že keď vojna skončila, svet bude lepší a spravodlivejší. Tereza Hrabovská vo svojich spomienkach oprášila i po−

Číslo 7/2016

byty s mamou v Rakúsoch, v tamojšej rómskej škôlke. Spomína, ako tam mama vo svojej embéč− ke vozila rómske deti po okolí. Len tak, aby zažili cestu autom. Čo na tom, že v ňom boli natlačené ako sardinky a tlačili sa až pod strechou auta.

V súvislosti s mamou Milenou spomína i na Ruda Dzurka zo Skalice pri Českej Lípe a na nezabud− nuteľné chvíle pri ohni, na rozprávky a Rudove trblietavé obrazy. Na to, ako to mama všetko nad− šene nahrávala na magnetofón. Spomína tiež, ako mama v sedemdesiatych rokoch, keď bolo možné vyučovať rómčinu, presvedčila a prihlásila do kur− zu aj vlastného manžela, aby dosiahla požadova− ný počet záujemcov a kurz mohol začať pracovať.

Spomína tiež na to, že otec, vtedy režisér Česko− slovenského rozhlasu, natočil so svojou životnou družkou viacero zaujímavých programov. Medzi iným s hercami Jozefom Somrom, Ivou Janžuro− vou, Hanou Maciuchovou rozhlasovú hru Žužika na motívy poviedky Eleny Lackovej, prvej rómskej spisovateľky na Slovensku.

Tereza v spomínanom rozhovore hovorí, že jej mama nerobila nič povrchne. Keď mala pre roz− hlas urobiť reportáž o mosteckej bani, rozhodla sa v hnedouhoľnej bani zamestnať. Skúsenosti z tejto práce popísala v knižke Spokojní ľudia.

V päťdesiatych rokoch sa nadchla pre jogu. Sta− la sa duchovnou žiačkou Paramhans swámi Mahéšvaránandy. Prestala piť alkohol, jesť mäso.

hol rozmýšľať aj o tom, čo vytvárať v budúcnosti pre Rómov, pre rómsky národ, pre rómsku kultúru. Čo je pravá príčina toho, že za tridsať rokov od nežnej revolúcie sme nedokázali vyvinúť tlak na to, aby boli dobudované kultúrne inšti− túcie Rómov a aby sme sa seriózne začali veno− vať výskumu Rómov, histórii, kultúre, tradíciám, jazyku? Pretože vlastne väčšinu z toho, čo my dnes máme, vytvorili Česi?

Moja priateľka Eva Davidová, pani profesorka Milenka Hübschmannová, na Slovensku ešte aj Emília Horváthová a Arne Mann sú tí, ktorí vytvo− rili pre nás Rómov základy a neboli Rómovia – ne− chcem povedať, že boli Nerómovia. Jednoducho boli inej národnosti. To znamená, že by sme asi ne− mali gramatiku rómskeho jazyka, keby to neurobila pani Hübschmannová alebo Eva Davidová a ostatní ľudia. Takže to, čo doposiaľ máme, pre nás vytvorili iní. A nad tým by sa mali Rómovia zamýšľať. Stále to porovnávam s obdobím národného obrodenia u Slovákov. Prvým krokom bolo vytvárať si svoje in− štitúcie, noviny, vydavateľstvá a cez tieto médiá ho− voriť o sebe. Bohužiaľ, medzi Rómami zatiaľ takíto buditelia nie sú, lebo vyrábame len projekty. U mňa

Nebolo to asi jednoduché rozhodnutie v tom veku.

Určite nie. Mal som úplné stredoškolské vzdela− nie, maturitu na gymnáziu. Predtým som nedokon− čil hutnícku strednú školu v Novom Bohumíne.

Keď som mal okolo tridsať rokov, prihlásil som sa na štúdium žurnalistiky, aj som bol na prijímač− kách, ale kvôli kádrovačkám som povedal, že som sa pomýlil. Potom prišiel rok osemdesiatdeväť a už som mohol všetko, lebo ma nekádrovali, už som nepotreboval „krstného otca“ v strane. Vtedy som sa veľmi vehementne pustil do štúdia. Keď chceš byť skutočne užitočný, musíš sa učiť. Nie je všetko iba to, že máš nejakú školu skončenú.

To je asi ten najväčší problém. Rómovia ako− by nechápali význam celoživotného vzdeláva− nia. V komunikácii s rómskymi rodičmi často zisťujem, že ak aj pochopili, že základné alebo učňovské vzdelanie je potrebné, uniká im zmy− sel celoživotného vzdelávania.

Určite. Musím byť úprimný, ale za tým je aj biz− nis. Sociálna odkázanosť vedie ľudí k tomu, že stále riešia len to, ako si zarobiť peniaze. Sú nevzdelaní, nie sú kvalifikovaní ako nejakí odborníci, a tak sa v komunitách stále vymýšľa niečo, aby šestnásťroč− ný chalan išiel čím skôr robiť ako pomocný pracov− ník. Ale 80% našich mladých Rómov je buď bez prá− ce, alebo nie sú vyštudovaní. Sú rôzne rekvalifikač− né projekty, ktoré stále prebiehajú, ale pre nás je to veľmi málo. To znamená, že základ sa naučíme do− ma – a to je to, čo nám ostáva. Ja ďakujem Pánu Bo− hu, že u nás – moji rodičia boli veľmi skromní ľudia – bolo na prvom mieste to, aby sme chodili do ško− ly. Neskoršie, keď mi zomrel otec, mama urobila všetko, aby sme mohli študovať. Pritom som sa na− rodil štyri roky po vojne a vtedy bola veľmi ťažká do− ba, lebo nebola žiadna sociálna podpora. Moja ma−

− ROZHOVOR −

SERA − STRANA 5

ma ako vdova nič nedostávala, takže musela trikrát viac pracovať, aby sme mohli chodiť do školy. Doká− zala to a dožila sedemdesiatpäť rokov.

Krásny vek. Dotkli sme sa toho, že si mal isté názory a postoje už pred osemdesiatym devia− tym rokom, ktoré možno neboli celkom kon− formné s vtedajším režimom. To znamená, že bolo asi celkom prirodzené, že po osemdesia− tom deviatom roku si začal byť politicky aktív− ny. Ako si spomínaš na svoje politické začiatky?

Rok osemdesiatdeväť... Vtedy sme si všetci pove− dali: „Hurá!“. Ja ako Róm som sa vtedy prvýkrát cí− til, že prišiel náš čas. Vtedy som už mal štyridsať ro− kov. Poznal som sa s mnohými Rómami, tak som išiel do Bratislavy a začali sme sa stretávať nad Lu− xorkou, kde vtedy ešte sídlila redakcia Nová cesta.

Bol to časopis, ktorý vydávalo ROH (pozn. red.: Re− volučné odborové hnutie) a zástupcom šéfredakto− ra a neskoršie šéfredaktorom bol môj vzácny pria− teľ, básnik, promovaný filológ Dezider Banga. Tam sme sa začali schádzať – docent Julo Táncoš, ne− skoršie aj Klára Orgovánová a párkrát tam prišla aj Daniela Šilanová, právnik Vrbovský, Karol Seman a aby som nezabudol na Vila Zemana. Potom začali medzi nás chodiť aj Kmeťovci, terajší známy spevák Igor Kmeťo plus jeho starší brat Peter Kmeťo. No a vtedy sme uvažovali o tom, ako si založiť nejakú kultúrnu organizáciu a aj politickú stranu. Tam sme zakladali združenie Romaňi Kultúra a Demokratic− kú úniu Rómov na Slovensku. Jej prvým predse− dom sa stal Igor Kmeťo. Čo bolo cieľom združenia Romaňi Kultúra?

V prvom rade vydavateľská činnosť. Vydávali sme prvý rómsky magazín, hneď trojjazyčne. Už vte− dy som hovoril o tom, že aj pre maďarsky hovoria− cich Rómov treba časopis, takže sme začali s vydáva− ním v rómčine, maďarčine aj slovenčine. Šéfredak− torom bol Dezider Banga a ja ako redaktor som bol zodpovedný za maďarskú verziu. Boli sme veľmi dobrý kolektív, v tom čase sme už začali pripravovať založenie Katedry rómskej kultúry na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Vypracovali sme návrh s obsa− hom. Na ministerstve sociálnych vecí a rodiny exis− tovala aj pred osemdesiatym deviatym Cigánska ko− misia, z ktorej už odstúpil pán Farkaš, ktorý bol jej šéfom. My sme tam ako Demokratická únia Rómov nominovali Karola Semana. Potom sme založili aj katedru rómskej kultúry a navrhli, aby sa prvým ve− dúcim katedry stal Karol Seman.

Hovorili sme o tom, že vznikla Demokratic− ká únia Rómov na Slovensku. V tom čase ale už jedna politická strana existovala, ROI−ka, a bo− lo aj relatívne dobré politické prostredie, pre− tože Rómovia mali svojich poslancov. V najvy− šších zákonodarných orgánoch bolo asi dva− násť ľudí, ktorí sa hlásili k rómskej menšine a boli za rôzne politické strany. Prečo vznikla nová politická strana?

Preto, lebo ROI−ku ako Rómsku občiansku ini− ciatívu založili bratia Ščukovci v Prahe. My sme za− ložili prvú rómsku politickú stranu na Slovensku, Demokratickú úniu Rómov. ROI−kári s tým zo za− čiatku nesúhlasili, ale potom nás museli rešpekto− vať. A vrátim sa k tomu, že bolo dvanásť poslancov – áno, to je v poriadku, lebo až do roku 1992 ešte ne− boli voľby a poslancov nominovali politické strany.

Aj my sme nominovali ľudí, a vtedy prvýkrát dvaja od nás odstúpili. Bol to Karol Seman a Vincent Danihel, ktorí prešli do radov SDĽ. A tak sa potom stali v Prahe v Národnom zhromaždení poslancami.

Medzi poslancami bola Anna Koptová, Gejza Adam a aj ostatní ľudia. Ale od roku 1992 už sme nemali Rómov v parlamente, nehovoriac o tom, že v roku 1993 už Československo neexistovalo a vznikol sa− mostatný slovenský štát. Od toho času sme potom nemali v Národnej rade SR poslanca rómskej ná− rodnosti, až doteraz.

si bol aktívnym politikom a podporoval si HZDS aj s Kompušom. Prečo si sa pre to rozho− dol a čo si si od toho sľuboval?

Veľa vecí som si od toho sľuboval. Ale chronolo− gicky – už v roku 1996 sme organizovali snem v Du− najskej Strede a usilovali sme sa o zjednotenie Ró− mov. Dunajskostredská iniciatíva bola iniciatíva De− mokratickej únie Rómov a Rómskej občianskej ini− ciatívy so sídlom v Košiciach na čele s Jankom Kom− pušom. No a keď sme sa dohodli, že tieto dve strany pôjdu spoločne do volieb, žiadali sme od majorit− ných strán podporu. Ale nedostali sme ju. Ani od SMK, lebo v deväťdesiatom ôsmom sa spojili ma− ďarské politické strany, Együttélés a ostatné štyri strany, no a vtedy sme mali s Együttélés−om (Spo− lužitím) s pánom Durayom a s ostatnými ľuďmi do− hodu, že prijmú pár Rómov na ich kandidátku. Ale neprišlo k tomu preto, lebo v deväťdesiatomôs− mom vznikla Strana maďarskej koalície. Zrazu sme už nemali partnera, tak sme zaklopali na dvere HZDS a oni nás prijali. To znamená, že som nevstú− pil do HZDS, ani Janko Kompuš, ale nás ako nezá− vislých rómskych poslancov prijali na kandidátku.

Ja som zastupoval maďarsky hovoriacich Rómov a Janko Kompuš slovensky hovoriacich Rómov.

Takto k tomu došlo.

Keďže vás prijali, ako konkrétne vyzerala spolupráca?

Veľmi dobre, lebo vtedy sa podporovalo divadlo Romathan, vznikali rôzne vydavateľstvá, takpove− diac boli na všetko peniaze. Takže Rómovia cítili nad sebou nejakú ochranu, že HZDS je tá politická strana, ktorá im pomáha. Samozrejme, že maďarská menšina na Slovensku mala vtedy námietky proti HZDS, ale to bol ich problém, nie náš.

V deväťdesiatomôsmom roku si spolu s Jánom Kompušom kandidoval do Národnej rady SR. Ako si spomínaš na to obdobie, ktoré sa skončilo Kompušovou smrťou, pretože to bola tragédia, ktorá sa odrazila aj na výsledkoch volieb.

Do dnešného dňa nevieme, ako sa to stalo. Vie− Keď si spomínal toto obdobie, tak sa musím spýtať, ako hodnotíš pôsobenie Vladimíra Me− me len, že mal vo Zvolene haváriu. Ja som bol vtedy čiara vo vzťahu k rozvoju rómskej menšiny. Ty v Žarnovici a Laco Fizik volal, čo sa stalo. Mali sme Začala variť netradičné jedlá s neobvyklými názva− mi. Podľa dcéry Terezy boli veľmi chutné a vegeta− riánske. „Mama mi vštepila úctu ku všetkému živému, zmysel pre rodinu. Dala mi jedinečnú možnosť voľby, nekritizovala moje rozhodnutia, nech boli akékoľvek. Rešpektovala ich. Pravda, vyjadrila sa k veci a podporila ma,“ povedala o svojej mame Tereza Hrabovská a dodala, že popri láske ku kni− hám a vzdelaniu jej mama s otcom venovali cen− nosť nad poklady sveta – svoj čas. Časť zo svojho času s láskou venovala Milena Hübschmannová Rómom na Slovensku. Tí sa k nej obracali, posielali jej svoje projekty, texty, zámery a chceli poznať jej názor. To ona mnohých Rómov motivovala k tomu, aby zapísali svoje spomienky na blízkych, svoje prežité i vymyslené príbehy, aby ostali živým dôkazom. Stretávala sa s Rómami z rôznych sociálnych skupín a ku všetkým sa sprá− vala s rovnakou úctou. Cítili to a nesmierne si to vážili. Do takej miery, že aj ľudia z majority tento jej postoj vnímali a boli si vedomí toho, že to nie je žiadna póza, ale skutočný vzťah pani Mileny k ľu− ďom. Podľa slov Agnes Horváthovej z Romano kher – Rómskeho domu, Rómovia Milenu vnímali už za jej života ako výnimočne vzácnu osobnosť, ktorú nadovšetko milovali.

Daniela Hivešová−Šilanová (1. 2. 1952 − 26. 8.

2008) Pochádza z Bratislavy, kde vyštudovala sloven− činu a estetiku. Najskôr pracovala vo vydavateľstve Smena. Ako dramaturgička a scenáristka sa realizo−

už kampaň, tak som sa rýchlo vrátil naspäť mojím autom, ale už tam nič nebolo. Trvalo mi to asi šty− ridsať minút, kým som sa autom vrátil. Ale už tam odpratali všetko a nič nebolo vidieť. Jeho šofér sa zachránil a toho odviezli do nemocnice, neskoršie tam zomrel. Začalo sa to vyšetrovať, pýtali sa aj mňa, ale ja som nikdy s nimi necestoval. My sme sa spolu dohovorili, kde budeme robiť kampaň spolu a kde ideme samostatne. Janko Kompuš bol vynika− júcim politikom, u Rómov bol veľmi obľúbený a ja si myslím, že keby sa to nebolo stalo, tak obidvaja sme mali šancu dostať sa do parlamentu.

cich politických strán vylučovaní napríklad maďarskí Rómovia ako nejaká „menejcenná“ skupina vo vzťahu k centru politického diania? Že sa nedokáže vytvoriť vnútorná jednota a spolupatričnosť?

Nedokáže. Ja už dnes môžem konštatovať, že na Slovensku to nefunguje. Nefunguje to v prvom rade preto, lebo tu žijú tri skupiny Rómov. Sú tu maďar− sky hovoriaci Ungrika Roma, slovensky hovoriaci Servika a olašskí Rómovia – Vlachika Roma. No a ne− dávno, aj ja som bol pri tom, sme korunovali róm− skeho kráľa. A hneď sa ma pýtali: „Jožko, načo je to? Šak s olašskými Cigánmi nechce mať nikto nič spo− ločné.“ Hovorím: „Chlapci, však história hovorí o niečom úplne inom. Hovorí, že Rómovia neprišli na čele s vajdom, ale viedol ich kráľ. Takže, keď v ro− ku 1426 kráľ Žigmund daroval ochranný glejt, ochrannú listinu Vladislavovi, tak nie vajdovi ju da− roval, ale kniežaťu Vladislavovi ju daroval! Lebo vaj− dov vymysleli Rákocziovci v Sedmohradsku, to zna− mená, že v roku 1879 vymenoval prvého vajdu Fran− tišek Rákoczi I. My sme v histórii, keď sme prichádza− li z pravlasti Indie, termín vajda nemali. No a práve preto som vytvoril model pre fungovanie kráľovské− ho dvora, aby sa Rómovia zjednotili. Nech je to olaš− ský Róm, nech nás spája. Ale to nefunguje. Poviem príklad. Keď sme mali splnomocnenca Petra Polláka, on na južnej časti Slovenska pre maďarsky hovoria− cich Rómov nič nerobil, ale potom chcel od týchto Rómov v kampani hlasy. Takže tak je to. Chyba. Áno, chcel by som a želám si, aby Rómovia na Slovensku boli jednotní, ale sú veci, ktoré som teraz vymeno− val, prečo nie sú jednotní. Ako toto riešiť? Ako spojiť maďarsky hovoriacich Rómov so slovenskými aj s olašskými Rómami? To je kardinálna otázka.

Kompušovou smrťou skončilo jedno veľké obdobie tvorby rómskej politiky. Po deväťde− siatomôsmom roku, keď nastúpilo obdobie de− mokracie s Dzurindom, tak napriek tomu, že vznikol aj Úrad splnomocnenca vlády pre róm− ske komunity, došlo k útlmu rómskej politiky.

Nie je to také paradoxné, že obdobie, ktoré ma− jorita nazýva nedemokratickým, dalo Rómom možnosť politicky sa angažovať a na druhej strane obdobie demokracie vytlačilo Rómov z politickej scény?

Myslím, že to nie je náhoda. Keď SDKÚ nastúpila na čele s Dzurindom, tak všetko začalo na Rómov negatívne vplývať a nedospeli sme k ničomu. Od to− ho času vznikli nové a nové politické strany. Aj to je pravda, že predtým sme mali osemnásť alebo dvad− saťštyri politických strán, ktoré sa potom zrušili, lebo nespĺňali predpísané podmienky, no a ostali tri poli− tické subjekty. Ale tie tri politické subjekty nespĺňajú kritériá, ktoré sú v modernom štáte potrebné na to, aby sa Rómovia opäť dostali samostatne do národnej rady. Síce sa tam dostal Peter Pollák, ale to bol tiež historický moment a neviem, či sa vôbec niekedy bu− Aká je teda budúcnosť Rómov na Slovensku? de opakovať, že Róm sa stal poslancom Národnej ra− Budúcnosť vždy existuje. Myslím si, že keď budú dy SR a zároveň bol aj vymenovaným splnomocnen− com vlády pre rómske komunity. No ale k tomu len Rómovia v budúcnosti posielať svoje deti do školy, aby toľko, že žiadne výsledky za tie štyri roky, čo tam na− sa vzdelávali a budú sa aj samotní Rómovia vzdelávať, aby boli kvalifikovanými pracovníkmi, tak potom o de− stúpil pán Peter Pollák, sme nedosiahli. sať rokov už nebude dôvod položiť takúto otázku.

Autor: Kristína Mojžišová, Nie je jedným z problémov rómskej politiky foto: Roman Čonka / aj to, že je uzavretá? Dokonca aj v rámci róm− Štátna vedecká knižnica v Prešove skej komunity ako keby boli z novovznikajú−

vala v Podtatranskom divadle v Spišskej Novej Vsi a v divadle Romathan v Košiciach, ktoré založila s manželom Jánom Šilanom – umelcom a dlhoroč− ným umeleckým riaditeľom prešovského Divadla Jonáša Záborského. Divadelnej problematike sa venovala aj ako pedagogička Strednej umeleckej školy v Košiciach. Bola však aj spisovateľkou a pub− licistkou. Zakladateľkou a dlhoročnou šéfredak− torkou celoslovenských novín Romano nevo ľil (Rómsky nový list). V rámci projektu 1000 žien pre Nobelovu cenu mieru bola na toto prestížne oce− nenie nominovaná v roku 2005 ako jedna z dvoch Sloveniek.

Najväčšiu časť svojho života Daniela Hivešo− vá−Šilanová zasvätila Rómom. S rómskou proble− matikou sa stretla v čase, keď začala pôsobiť v Koši− ciach a Prešove potom, ako sa na východ Slovenska presťahovala za svojím manželom.

Publikovať začala v Novom slove mladých. Vy− dala zbierky básní: Tanečnica (1974), Pohyb bez teba (1979), Okamih optimizmu (1985), Cigánske leto (1989). Pre deti napísala rozprávky Zuzankine motýle, Chlapec s čajkou (1994), Vtáčatko Korá− ločka (1996) a Zvončekový mužíček (2000). Pre rómske divadlo Romathan vytvorila hry Miesto pre Rómov (Than perdal o Roma, 1992) a Veľký primáš Baro (Baro primašis Baro, 1994).

Od roku 1991 pôsobila v Združení Jekheta− ne−Spolu, vydávajúcom periodikum Romano nevo ľil, v ktorom bola šéfredaktorkou. Združenie v ro− ku 1998 získalo ocenenie od donorov z Veľkej Bri− tánie a USA za viaceré aktivity súvisiace s bojom proti rasizmu na Slovensku a za projekty, ktorých

Číslo 7/2016

SERA − STRANA 6

− REPORTÁŽ / SNP −

Príbeh Eleny Berkyovej Vakeriben pal´oda so pes ačhiľa la Elenake Berkyjovake

u Elena Berkyová spomína na SNP.

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, Ele− na Berkyová bola tínedžerka. Jej otec aj starý otec nosili partizánom do hôr jedlo. Nacisti ich za to pri Kremničke popravili. Neskôr sa Nemci vrátili a dom Berkyovcov vypálili. Mužov mohol pred smrťou zachrániť jediným papierom miestny kňaz, ale odmietol to. Ten istý farár po vojne Elenu sobá− šil, pretože jej obrad u iného kňaza nedovolili.

čiperne. Mala tri dcéry, najmladšia zomrela už ako 44−ročná na zápal pľúc. Stará pani má štyroch mlad− ších bratov, všetci žijú v susednom Česku. Denne s nimi telefonuje cez internet. Rodinné vzťahy však naštrbilo odškodnenie pre obete druhej svetovej vojny. Kým si traja jej bratia rozdelili peniaze, ona a najmladší súrodenec nedostali nič.

Pani Berkyová sa narodila v Dolnej Bzovej na Gemeri. Maličká obec bola v štyridsiatych rokoch minulého storočia dejiskom skutočne smutných Život s vlakmi Cez priemyselnú časť Lučenca vedú koľajnice. príbehov. Pred deviatimi rokmi sa 220 obyvateľov Pri nich stojí maličký domček pre železničiarov. De− Dolnej Bzovej v referende rozhodlo, že sa zlúčia so siatky rokov dozadu z neho každý deň vychádzal susednou dedinou Mýtna pri Lučenci. človek, aby ručne zatvoril závory cez priecestie.

Rómovia pomáhali partizánom Tento scenár sa opakoval niekoľkokrát za deň. Bol „Keď prišli Nemci, zobrali chlapov, medzi nimi to manžel Eleny Berkyovej.

Domček pôsobí zvonku veľmi skromne. Napriek aj môjho otca a starého otca,“ prenáša nás Elena o blízkosti koľajníc a pocitu, že vám prechádza vlak pria− vyše 70 rokov do minulosti. „Bola taká doba, že ani mo cez izbu, je vo vnútri nečakane pokojne. Dve izby, my sme nič nemali. Keď bolo treba, otec zaniesol úzka kuchyňa a záhradka. V izbách je čisto a v tropic− do hory nejaké jedlo partizánom. Ale kto mohol ve− kom augustovom počasí aj príjemný chládok. Na ste− dieť, čo sa s ním stane?“ pýta sa žena po rokoch. Oči sa jej začervenajú, hlas mierne stíchne a v jej roz− nách nechýbajú fotky a náboženské symboly.

Elena Berkyová z tohto domčeka po svojich ne− právaní sa začínajú objavovať dlhé pauzy. Elena vyšla už deväť rokov. Trápi ju cukrovka a opuchnu− Berkyová sa vracia v myšlienkach do minulosti. té nohy. Napriek tomu pôsobí vo svojich 87 rokoch K spomienkam, na ktoré nevie zabudnúť. cieľom bolo dosiahnuť, aby na Slovensku ľudia žili v zhode spolu bez rozdielu rasy a farby pleti.

Bola autorkou rôznych projektov na rómsku té− mu. Organizovala koncerty rómskych hudobníkov a spevákov. V rámci dlhodobého projektu Rómska putovná galéria zorganizovala v roku 2001 v Šarišskej galérii v Prešove výstavu prác rómskych výtvarníkov a prezentáciu rómskych autorov v literárnej kaviarni.

V roku 2007 sa na jej popud uskutočnil prvý ročník festivalu rómskej hudby, tanca, spevu, divadla a poé− zie Rómovia na Spišskom hrade. Jeho súčasťou bola rekonštrukcia prijatia rómskej delegácie cisárom Žig− mundom Luxemburským z roku 1423. Panovník vy− dal vtedy ich vodcovi Ladislavovi ochrannú listinu.

V decembri 2008 získala in memoriam Cenu za ľudskosť 2008 udeľovanú Úradom splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity.

Daniela Hivešová−Šilanová bola významnou osob− nosťou v rade tých, ktorým na Slovensku záležalo a zá− leží, aby ľudia boli ľuďmi bez predsudkov, bez ohľadu na pôvod, farbu pleti. Až dnes, keď si desaťročia po vojne neonacizmus nachádza cestu na verejnosť a ra− sizmus prestáva byť skrývaným je zrejmé, ako ďaleko dopredu videla. Ako prezieravo nazvala doteraz exis− tujúce občianske združenie jedinečným a zmyslupl− ným slovným spojením Jekhetane−Spolu.

Majorita a Rómovia sme sa nie náhodou ocitli v jednej obci, jednom meste, v jednom štáte spolu.

Stalo sa tak preto, aby sme nežili vedľa seba, ale aby sme naozaj žili spolu a dobre spolunažívali. Aby sme sa navzájom obohacovali a podnecovali k dobrému.

To je odkaz Daniely Hivešovej−Šilanovej. Taká je zmysluplná existencia ľudí v tomto štáte a vo svete.

Číslo 7/2016

A múdrym neostáva iné, len ten odkaz napĺňať a den− nodenne uvádzať do života. Lebo bledšia pleť ešte nerobí človeka lepším a tí tmavší, či chudobnejší sú možno pre tých ostatných životnou skúškou. Z lásky, pochopenia, z napĺňania príbehu o blížnom.

Text: Daniela Obšasníková

Slovensko nie je krajina, ktorá sa často pýta na názor mladých ľudí. V školstve, ale aj v iných oblastiach stále prevláda názor, že mladí majú hlavne počúvať, čo hovoria dospelí. Na názor mládeže sa neprihliada, pretože je príliš neskúse− ná, nekompetentná, prípadne idealistická.

V niečom podobný postoj majú štátne inštitúcie a verejnosť na Slovensku aj voči Rómom. Rómovia sú predmetom, objektom štátnej politiky. Je úlohou in− štitúcií vymyslieť, „ako to s nimi spraviť“. Vezmú sa im dávky, aby mali menej detí; budú prinútení pra− covať na aktivačných prácach; budú dostávať odme− ny za vzornú školskú dochádzku a dobrý prospech; dostanú potravinové lístky namiesto financií, a tak ďalej. O Rómoch rozhodujú štátne inštitúcie. Ich vlastný názor, či nebodaj predstavy o štátnej sociál− nej politike sa neberú do úvahy. Politici a úradníci nečakajú, podobne ako u mládeže, že by táto skupi− na mohla niečím konštruktívnym prispieť do disku− sie o opatreniach, ktoré sa jej bezprostredne týkajú.

Mladí Rómovia sa preto nachádzajú v situácii, ktorú sociológovia nazývajú intersekcionalitou:

Osudový dátum Písal sa 11. november 1944, keď na konci dediny zastalo armádne nákladné auto. Z neho vyskákali muži v uniformách a namierili si to k vopred urče− ným domom. „Dodnes sa v noci budím, sedím na posteli a rozmýšľam, čo sa vtedy dialo,“ hovorí Elena Berkyová. Jeden z mužov otvoril dvere aj na dome ženy, ktorá nám teraz rozpráva svoj príbeh. Nemec ukázal prstom na otca a naznačil mu, aby išiel s ním. „Mohol si len kabát so sebou zobrať, ani doklady nechceli vidieť, tak ho brali. Mama utekala za nimi.“ Celkovo z jej rodiny odviezli štyroch mužov, oficiál− ne na práce do Zvolena k rieke Hron. V skutočnosti to bola zámienka a o niekoľko dní jedenásť mužov – Rómov aj sedliakov – bez svedkov popravili. Za po− moc partizánom.

Dozvedeli sa, že ak donesú od farára potvrdenie, že muži nepomáhali partizánom, tak ich pustia.

Nešťastné ženy utekali rýchlo na faru, ale kňaz o tom nechcel ani počuť.

Na tretí raz už vo Zvolene nikoho nenašli. Až v 90−tych rokoch sa dozvedeli, že ich všetkých po− strieľali. Na začiatku išlo pritom o malicherný pod− net – niekoľko dní predtým prišli v susednej dedine do pohostinstva Nemci a chceli si kúpiť tabak. „Krčmár im povedal, že nemá, lebo ho kúpili Ci− gáni zo Bzovej,“ hnevá sa Elena. Tvrdí, že si vymýš− ľal. „Cigáni nemohli vtedy ani do krčmy vstúpiť, nie− to si kupovať tabak a alkohol,“ vysvetľuje a v okami− hu sa zasmeje. „Všetci sme si preto doma pálili frndžalicu.“ Rómka má pravdu. Fašistický režim Jo− zefa Tisa najskôr zakázal Rómom kočovať, neskôr museli presunúť osady dva kilometre od dedín a ciest. Do dediny mohli vstúpiť iba v presne určené Malicherný podnet k vraždeniu Elena za partizánmi nikdy nechodila – nedovolili hodiny, nemohli vlastniť kone ani rádio. O alkoho− jej to rodičia. „Mama sa o mňa bála. Dievčatá, ktoré le a tabaku nehovoriac. išli samé po dedine alebo do lesa, znásilňovali. Ne− Po streľbe prišli s fakľami hľadelo sa na to, či má dvanásť alebo dvadsať rokov. „Každý im bol partizán, kto mal niečo červené.

Nielen Cigánov, ale aj bielych, nerobili rozdiely.“ Za vojakmi sa hneď vybrali manželky a dcéry od− Ťažko bolo žiť,“ spomína. Rodičia chceli Elene naj− vezených chlapov. Našli ich, ako kopú pri Hrone. prv dať meno Alica. Jej otec vtedy pracoval u meštia− kombináciou viacerých znevýhodnení. Na ich ná− zor nie je nikto zvedavý, pretože sú mladí – a tiež preto, že sú Rómovia. Práve preto sme sa v Rade mládeže Slovenska rozhodli, že túto situáciu sa aspoň do určitej miery pokúsime napraviť prostredníctvom tzv. Štruktúrovaného dialógu. To je program Európskej komisie a Ministerstva škol− stva, ktorý slúži na to, aby podporil účasť mladých ľudí na politike a dal ich hlasu reálnu váhu.

V priebehu mája až augusta 2016 sme v spo− lupráci s občianskymi združeniami Ďakujem – Paľi− kerav a Divé Maky zorganizovali sériu stretnutí s rómskou mládežou. Pýtali sme sa na ich vníma− nie vlastného miesta v spoločnosti a na ich názory na budúcnosť, uplatniteľnosť a rozvíjanie ich po− tenciálu. Jednou z prvých vecí, čo sme sa dozvede− li, bol mladými Rómami pozorovaný nárast preja− vov rasizmu na verejnosti po parlamentných voľ− bách 2016. Zdá sa, akoby sa vstupom Kotlebovej ĽSNS do parlamentu rasizmus legitimoval a ľudia, ktorí si ho predtým nechávali pre seba, sa dnes ne− boja hlásať ho naplno. Mladí Rómovia tieto nálady prirodzene prežívajú veľmi intenzívne, pretože sú im vystavovaní prakticky každodenne.

Problémom však je, že majorita s Rómami často osobne nekomunikuje, takže tieto zmeny nepozoru− je. Keď pred dvoma mesiacmi Británia odhlasovala odchod z EÚ, odporcovia imigrantov rovnako cítili spoločenskú podporu a možnosť verejne nadávať na− príklad poľským či slovenským prisťahovalcom.

V priebehu pár dní stúplo nahlasovanie rasistických či xenofóbnych prejavov o viac než 50% a začala sa tým zaoberať polícia, politické špičky aj médiá. Bol z toho

okamžite veľký spoločenský problém. To je situácia, ktorá na Slovensku nenastala. Dôvod sme sa opäť dozvedeli od mladých Rómov. Tí totiž nedôverujú štátnym inštitúciám. Kým nahlasovanie trestných či− nov na polícii môže byť meradlom rasizmu v Británii, na Slovensku neodráža realitu. Naši Rómovia nena− hlasujú verejné rasistické osočovanie. Nemajú totiž pocit, že by im štátne orgány mohli (alebo mali záu− jem) pomôcť. Policajné štatistiky sú nepoužiteľné.

Okrem predsudkov a diskriminácie sú však problémy mladých Rómov prekvapivo podobné ich rovesníkom z väčšinovej spoločnosti. Najviac ich trápi budúce uplatnenie na trhu práce. Ekono− mická situácia na východnom Slovensku je neľah− ká a oni intenzívne vnímajú, že na zaistenie ich bu− dúcnosti je potrebných viac dobre zacielených in− vestícií a pracovných príležitostí. Mladí Rómovia kriticky vnímajú aj vzdelanie, ktoré dostávajú. Ma− jú pocit, že im chýba prax a konkrétna kvalifikácia.

Okrem toho si sú vedomí svojich obmedzených schopností predať sa na trhu práce. Za nedostatoč− né považujú najmä tzv. mäkké zručnosti – schop− nosti komunikovať, prezentovať či argumentovať a s tým súvisiaci nedostatok sebavedomia.

Starosti rómskej mládeže nie sú nijak veľmi vzdia− lené tým našim. Žijú v rovnakej spoločnosti a vníma− jú jej rovnaké problémy. Medzi nimi a zvyškom spo− ločnosti však existuje bariéra, a to napriek ich snahe zapadnúť. Je preto úlohou nás, a najmä našich inšti− túcií, snažiť sa vnímať svet aj z ich perspektívy. A dať im slovo, keď je reč o ich vlastnej budúcnosti.

Autor: Matej Cíbik. Text bol prevzatý z portálu mladez.sk

− REPORTÁŽ / SNP − kov a zapáčilo sa mu to meno. Farár to však podľa jej slov odmietol. „Cigánka nemôže mať rovnaké meno ako dcéra prezidenta,“ vysvetľuje Elena prí− beh svojho mena. V tom čase bol na čele Českoslo− venskej republiky Tomáš Garique Masaryk a jeho dcéra mala meno Alice.

Smrťou jedného z rodičov sa ich trápenie ne− skončilo. Vo februári 1945 sa Nemci do dediny vrá− tili – s fakľami. „Lina, Lina, všetko si vyhádžte, lebo vás idú Nemci páliť,“ kričala na jej matku sedliačka z kopca. Matka Eleny sa celým menom volala Karo− lína, ale v dedine jej nikto nepovedal inak, ako skrá− tenou prezývkou.

Rusi v dedine Nacisti tak svoju odplatu dokonali. Domy, z kto− rých zobrali pred niekoľkými mesiacmi chlapov, postupne jeden po druhom podpaľovali. Krčmár z druhej dediny chodil s nimi a ukazoval im, kde bý− vajú údajní kolaboranti vtedajšieho režimu. „Nema− li sme kde spať, tak sme odišli preč. Spali sme v dru− hej dedine ešte u chudobnejších, ako sme boli my,“ pomaly hľadá Elena správne slová.

Ráno sa vrátila do dediny, kde ju čakalo prekva− penie. „Vojak, bol celý v bielom a so samopalom, ma pozdravil: Dobré jútro, panenko,“ usmeje sa, a zároveň zotrie črtajúcu sa slzu. Atmosféra v izbe na konci Lučenca je mrazivá.

Dcéry, vnučka a pravnuk v kuchyni stíchnu. Sme naspäť v dobách temna. V dobách temnej stránky slovenskej histórie, ktorú niektorí radšej popierajú a iní o nej nechcú hovoriť. Elena Berkyová si pamä− tá na nacistov, aj ruských vojakov, ktorých po vypá− lení dediny stretla. „Kúšať, kúšať,” žiadali niečo k jedlu. Karolína im naliala mlieko a urobila papri− káš. Vojaci sa najedli a odišli. „A potom prišli druhí.

Jedli sme mäso z koňa, masť a zemiaky.“ Jej mladší brat potom chodil k Rusom s dvomi vedrami. Do jedného dali husté a do druhého polievku. Deky na spanie a oblečenie im ponúkli susedia, ktorých na− cisti nevypálili.

Gardisti prezliekli kabáty Farár, ktorí poslal mužov na smrť, slúžil ďalej.

Nikto ho neudal, že nedal povolenie a gazdo− via−gardisti stáli za ním. Rómovia k nemu chodili ďalej na omše, v okolí iný nebol. „Vadilo−nevadilo, čo sme iné mohli robiť? Hlavou múr neprebiješ, ako sa hovorilo,“ hľadá Elena slová. „Iba ticho sme mohli byť,“ dodáva. Gardistom z de− diny sa nič nestalo. Nikto ich neudal. „Zloby už bolo dosť, tak len prehodili kabáty a všetko bolo v poriad− ku,“ uzatvára rozprávanie Elena. Po vojne pracovala ako upratovačka aj pomocná sila v krčme. Hovorí, že prekonať biedu jej pomohla práca. V súčasnosti po− berá dôchodok 317 eur za seba a manžela.

Každý hrabe pre seba „Cudzí nepomôže – ani vtedy, ani dnes. Každá sliepka iba pre seba hrabe,“ myslí si. Po potrestaní vinníkov vraj už netúži, iba verí, že aspoň jej rodina sa bude mať lepšie. Dom, v ktorom žije vyše päťde− siat rokov, jej železnice odmietli predať. Vraj z bez− pečnostných dôvodov.

Nalieva kávu a sama sa zamýšľa. Nechce už nič, iba pokoj a spravodlivosť pre svoju rodinu. A aby ľu− dia vedeli, prečo musel zomrieť jej otec. „Ako chla− pov odvliekli, išlo šesť žien znovu na faru, aby im kňaz pomohol, keď už sa mužov nezastal,“ pokra− čuje opäť v príbehu. Ženy od neho žiadali jedlo na prežitie. „Modlite sa, odkázal im,“ spomína Elena. „Ale prázdne misky nám modlitby nezaplnia,“ ohra− dila sa jedna zo žien. Farár im nakoniec trochu jedla predsa len dal. O dva roky neskôr nedal Elene Berkyovej povolenie, aby sa vydávala u iného kňa− za. Najkrajší deň v živote jej tak odslúžil človek, kto− rý odmietol zachrániť pred istou smrťou jej otca. *

*

SERA − STRANA 7 maribnastar. Trin phrala peske o love rozdine kor− kore maškar peste, joj, thaj o nekternder phral na− chunde ňiso.

E raňi Barkyjova uľila gaveste Dolna Bzova pro Gemeris. Ciknoro gavoro sas andro sarandakere berša gav andro savo pes ačile čačikanes bare bini, bilačhibena. Ejňa berša palal vramate pes kada ga− voro 220 manušenca peske andro referendos phenďa kaj kerela jekhetaňiben aver gaveha Mytna pašo Lučencos.

u Elena Berkyová so svojimi dcérami.

O Roma ažutinenas – šegitinenas le patizanenge „Kana avle o Ňemci, line le muršen, maškar lende thaj mire dades, papus,“ e Elena amen prelidžel va− keribnaha 70 berša vramaha pal pale. „Sas ideos, kaj ňi amen nasas ňiso. Numa kana kampelas o dat lidželas andro veša varesavo chaben le partizanenge.

Numa ko šaj džanelas akor, so pes leske ačhela?“ phučel pestar e romňi palo but berša. O jakha pes la− ke zaučharen ľoľipnaha, o hangos cikňol, u andre la− kero vakeriben baron dureder bi lavengere. E Elena Berkyjova džal pal pale gindurenca andre phuri vra− ma. Ko leperipena, pre save nadžanel te bisterel.

Oda ďives, sas kalo ďives Irinelas pes 11. novembros, kana pro agor ga− veske ačhaďa maribnaskero baro motoris. Lestar avri chuťkerenas murša andro slugaďike gada u džanas ko khera. „Či ada ďives raťaha ušav upre, bešav pro than – hadžoste u gondolinav,“ phenel e Elena Berkyjova. Jekh ole muršendar phundraďa o vudar romňakere khereske, olake savi amenge akana vakerel so pes ačhiľa. O Ňemcos sikaďa an− gušteha pro dat kaj te džal pala leste. „Šaj peha lija čak peskeri guba, ňi o doklada, papira nakamenas lestar, afka les ľine peha. E daj denašelas pala len− de.“ Adrale lakeri fameľija line kafka štare muršen, oficijalno pro buťa Zvolenoste ke jarka Hron. No čačo sas oda kaj pal varesave ďivesa, dešujekh mur− šen – romen thaj gadžen – murdarde. Vašo ´da kaj ažutinenas le partizanenge.

Džungalo murdaripen vašo ňisoste – malicherno ačhaviben.

E Elena ko partizana ňikana naphirelas – o dat, daj la namukenas. „E daj pal mande zorales daralas.

O džuvľa, save phirenas korkore gaveha vaj vešeha znasilňinkerkerenas. Či lake sas dešuduj vaj biš ber− ša. Načak Romen, numa thaj le gadžen, nakerenas kale binoske phageripen.“ Palo slugaďa sig gele len− gere romňa thaj čhajora te dikhel pro murša saven odlginde. Arakhle len sar keren buťi pašo´ Hronos.

Dožande pes odoj kaj te anena le rašajestar varesa− vo papiris kaj na´žutinenas le partizanenge, akor len mukena. O romňa sig denašenas ko rašaj, numa joj pal akada nakamelas ňiso te šunel.

Pro trintovar imar Zvoleneste ňikas na´rakhle. Čak andro 90 – dešne berša pes dodžande, kaj len savoren livinkerkerde. Pro eršejňiben kaleske bi− noske ačhelas ajso vareso ňiso, malicherno ačhavib− en – varekeci ďivesa so pes kada ačhiľa gele o Ňemci andro pašo gav, ole amareske andre kočma, kaj peske te cinen dohanos – tabakos. „O kočmaris lenge phenďa, kaj nane les, hoj cin− de sa o Roma Bzovatar,“ rušel e Elena. Phenel kaj chochavelas, rohajinelas bo o Roma akor ňi našťi džanas kočmate na hoj mejk peske odoj te cinen dohanos thaj mol, taharďi, dovakerel u pajk za´sal pes. „Vašo´da savore amen peske khere mušinahas te labarel frndžalica.“ La romňa hin čačipen. O fašis− ticko Jozefoskero Tisoskero režimos pro eršejňiben zaphanďa le Romenge kaj šaj phirkerenas upre tele – kočinenas, pajk mušinde peskere tabora te del durader gavendar thaj dromendar duj kilometra.

Andro gav šaj phirenas čak ola ovra save sne pre ka− da rakinde, naši len sas graja ňi radijovs. Mol, ta− harďi tiž.

u Dom E. Berkyovej na okraji Lučenca.

u Elena Berkyová.

*

Kana uľila o Slovačiko nacijonalno povstanje e Elena Berkyjova sas mejk terňi džuvľi. Lakero dat thaj o papus lidženkerenas le partizanenge andro veša chaben. O nacista len vaš´oda paše Kremňič− ka vilinde. Pajk avle pale kaj te labaren lengero kher. Le muršen prejkalo muradaripen šaj za´čha− ďa jekhe papiriha gavutno rašaj, no nakerďa afka.

Kada isto rašaj palo agor dujto lumakero marib− naske la Elena solacharďa, vašo´da, kaj lakero so− lacharipen ke aver khangeri lake nadomukľa.

Dživipen le vonatenca Prejkalo buťakero thaneskero kothor Lučencos− te ačhel vonateskero drom – koľajňici. Paš leste hin ciknoro kheroro, ačhado prejkalo vonateskere munkaša. Dešengere berša pal pale vramate lestar sako ďives phirelas avri manuš, kaj vastenca the za− phandel o vonateskere zavora prejkalo drom. Kada pes kerelas varekecivar ďiveseste. Oda manuš sas la Elena Berkyjovakero murš.

O kheroro avralur diťhol paťivales. The kaj o ko− ľajňici hine pašes, afka kaj peske gondolinen hoj o vonatos džal khatari leskeri jekh soba, andre leste našunen varesavo zoraleder vonateskero hangos.

Duj sobi, saňi tavutňi thaj barori. Andro kher hin žužipen u andro augustoskero tropicko taťipen tu− men zaučaharel šukar šiľaľipnaha. Pro fali hine ra− kinde kipi thaj devlikane somboli.

E Elana Berkyjova peskere čangenca khatare kherestar nageľa avri imar ejňa berš. Marel la o cukrašno nasvaľipen thaj šule čanga. Numa andre peskere 87 berša pes erzinel sar terňi džuvľi. Sas la trin čhaja, nek terneder muľa sar 44−beršengeri pro phares nasvale buke. La phura romňa hin štar ter− neder phrala, savore dživen Čehende. Ďives so ďi− ves lenca vičinkerel prejkalo internetos. Fameľija− kero jekhetaňiben pes numa rozphagerďa kana pes dochudle love palo murdaripen dujto lumakero

Palo vilinkeriben avle faklenca – labarde kaštenca „Sako sas vaš lende patzinaos, kas sas vareso lovlo. Phares sa ste dživel,“ leperel. E daj, dat kamle la Elenake te del nevos Alica. Lakero dat oda ides kerelas buťi ko bare raja u odoj leske peľa kada ne− vos pro šukariben. O Rašaj akada nadomukľa, la− venca phenďa. „La ciganka našťi el ajso nevos sar le šerales – prezidentos,“ vakerel e Elena kada pal peskero nevos. Odi vrama sas pro agor Čechoslova− čisko republikake o Tomaš Garikos Masarykos u leskeri čhaj pes vičinelas Alice.

Murdaripnaha lakere dades pes mejk lakero cer− piňipen nadochudľa ko agor. Februaroste 1945 o Ňemci avle pal pale andro gav – le faklenca – la− barde kaštenca. „Lina, Lina, savoro čhivkeren avri, bo o Ňemci tumen džan te podlabaren“, vičinelas pre lakeri daj jekh gadži partostar. E daj pes calo ne− voha vičinelas Karolina, numa gaveste la navičinelas khanči ňiko avres, sar čak Lina.

O Rusi gaveste O nacista kerde but bare bilačhipena pal varekeci čhona olestar sar line, khera jekh pal dujto savendar len line labarde savore. O kočmaris dujte gavestar phirkerelas lenca u sikavelas lenge kaj bešen ola „ko− laboranti“ ole režimostar savo sas. „Na sas amen kaj te sovel, vašo´da gejľam odarig het. Sovkerahas duj− to gaveste, ko mejk čoreder manuša save samas amen,“ lokores rodel e Elena čačikane lava.

Tosara avľa andro gav, kaj la užarelas „jileskero šukariben“. „Slugaďis, sas urdo calo andro parno, samopaľiha andro vast, mange rakinďa lava: Dobré jútro, panenko,“ asaďa pes u vasteha mange chosľa miri apsa – asva. E atmosfera andre soba pro agor Lučencoste hin šilaďila sar jejgos. O čhaja, cikňori čhajori thaj čhavoro tavibnaskerate bešade ačhine bijo lav. Sam pal pale vramate savi sas kali. Vramate savi zaučharďa slovačiko historija, vramake pal savi

varesave vakeren šukares u varesave pal late naka− men te del ňi jekh lav. E Elena Berkjova peske lepe− rel pro nacisti, thaj pro rusike slugaďa, saven kana o gav labarde arakhľa. „Kúšať, kúšať,” mangenas va− reso te chal. E Katarina lenge čhorďa thud u kerďa paprikašos. O slugaďa čajine u pal gele dural. „U pajk avne dujtone. Chahas grajeskero mas, žiros thaj kompira – phuvakere.“ Lakero terneder phral pajk phirkerelas ko Rusi duj vedrenca. Andro jek sas buchlardo chaben u andro dujto zumiň. O deki pro soviben thaj varesave gada lenge denas o manu− ša, savenge o nacisťi nalabarkerde o khera.

O gardisti prečhivkerenas o gubi O rašaj, savo bičhaďa le muršen pro meriben, kerelas dureder fararis. Ňiko nipostar pre leste na− rakinďa varesave čačipnaskere lava, kaj nadiňa akor papira save lenge šaj dine dživipen, o gardosta – gadže ačhenas paša leskero dumo. O Roma phirke− renas dural pre leskere omši, andro aver gava nasas ňisavo aver rašaj. „Binos−nabinos, so šaja aver šaj kerde? Šereha fa− la narozmareha, sar pes phenelas,“ rodel e Elena la− va. „Čak bijo lava šaj samas,“ dovakerel. Le gar− distenge gavestar pes ňiso na´čhiľa. Ňiko pre lende ňiso naphenďa avri. „Bilačhiben sas imar pro agor, čak prečhide peskere gubi u savoro sas pro lačhi− ben rakindo,“ kerel agor vakeribnaske e Elena. Palo dujto lumakero mariben kerelas buťi sar žužipna− skeri thaj ažutinelas buťaha andre kočma. Phenel kaj te phagerel o baro phariben thaj čoripen lake ažutinďa e buťi. Akana chudel phuribanskere love, dochodkos 317 evri vaš peste thaj pro murš.

Sako cirdel love čak ke peste „Naprindžardo na´žutinel – ňi akor, ňi adaďives.

Sako jekh kachňi čak ke peste cirdel – hrabinel,“ gindilen peske kada. Oda kaj vareko te kerel čači− pen – hakajeskeri paťiv oda imar nakamel, čak paťal oleske hoj lakera fameľijake pes dživela feder sar la− ke. Kher, andro savo dživel buteder sar penda ber− ša, lake e vonateskeri inštancija nakamel te bikinel.

Phenen kaj vašo´da hoj pes te na´čhel varesavo bibachtaľipen. Čhorel kaveja u korkori pes zagindinel. Naka− mel imar ňiso, čak smirom thaj čačipna zaučhar− do dživipnaskero lačhiben prejkali peskeri fa− meľija. U thaj kaj o manuša te džanen soske lake− ro dat mušinďa te merel. „Sar le muršen akor odli− ginde, gele šov romňa pal pale andre khangeri ko rašaj kaj lenge te ažutinel,“ del pal pale lava oleske so pes oda ďives ačhiľa. O romňa lestar akor mangenas chaben kaj te nameren bokhatar jojn thaj lengere čhavore. „Imatkozine pes, phne− ďa lenge čak kada,“ leprel peske e Elena. „Numa čuče čare amenge napherenas oleha kaj pes imat− kozinaha,“ phenďa leske je kale romňendar. O ra− šaj lenge pajk diňa vareso čepo pro chaviben. Duj berša pal akada nadiňa la Elenake Berkyjovake lav pro solacharipen, phenďa lake kaj našťi džal te solacharel ko aver rašaj čak ke leste. Nek šukare− der ďives andro lakero dživipen mušinďa te tho− vel andro vasta manušeske, savo nakamľa te šegi− tinel pro za´čhaviben meribnaske lakere da− deske.

Text: Rudolf Sivý, foto: aktuality.sk Andre romaňi čhib thoďa: Marián Balog

Číslo 7/2016

SERA − STRANA 8

− REPORTÁŽ / SOCIÁLNA OBLASŤ −

u Výhľad z pavlače na Bambusky a skládku TKO v Martine.

Práca Paula Pušková z Bambusiek si udržiava pozitívny náhľad na Časom tam začali chodiť aj ostatní Rómovia z Bambusiek a mesto život. Zažila chvíle, keď išlo o prežitie. Svoj príbeh opísala bez pri− urobilo pred štyrmi rokmi radikálne opatrenie. „Zakázali nám to a ke− farbenia. by ste tam teraz išli, tak vás za to zatvoria,“ opisuje.

Našla si prácu vo firme, ktorá recykluje druhotné suroviny a udržiava MARTIN. Paula Pušková je 42−ročnou matkou siedmich detí, ktoré vychováva ako samoživiteľka. Rodina žije v Martine, v kontajnerovej čistotu v meste. Zametala, ukladala kartóny, robila za triediacim pásom. osade v tesnej blízkosti skládky tuhého komunálneho odpadu mesta. Po deviatich mesiacoch prepúšťali a rodina opäť zostala bez príjmov.

Príležitosť pracovať vznikla na verejnoprospešných prácach mesta V martinských Bambuskách býva asi 350 Rómov.

Martin. Za šesťdesiatdva eur mesačne vypravovala miestne deti do školy, Pätnásť rokov obývajú jednopriestorový byt na poschodí. Miest− evidovala dochádzku, ospravedlnenky, sprevádzala žiakov z Bambusiek nosť je zároveň kuchyňou, obývačkou aj spálňou. Murovaná bytovka v autobuse. Asistovala terénnym sociálnym pracovníčkam v osade. má pavlač, odkiaľ vidno na celé Bambusky, aj na obrovskú skládku na Depresia horizonte. Keď dcéra Grétka nastupovala do prvého ročníka základ− S najstarším, dnes 25−ročným synom otehotnela v šestnástich. nej školy, uvažovala o tom, že jej dá odklad školskej dochádzky. Ne− V partnerovi sa sklamala. Potom ešte raz a ešte raz. Nakoniec si pove− mala jej čo obliecť ani obuť. dala, že už bude radšej sama bez muža. „Deti videli celý môj život, ako to bolo. A hlavne títo najstarší to Rodine pomohli vyradené veci „Vravím si: Bože, nemám peniaze, nemám nič. Ako pôjde to dievča vnímali aj chápali, že to nebolo ľahké. Veľa mi s nimi pomáhala ma− do školy? Ale v ten deň ako keby mi Boh povedal: Paľa, choď na tú ma, ale pred desiatimi rokmi zomrela. Na to ochorel môj otec, zomrel pred dvoma rokmi. Mala som v živote veľa nešťastia,“ konštatovala pa− skládku,“ spomína na ťažké chvíle pred šiestimi rokmi.

Strážnici jej vtedy umožnili zobrať si pre deti oblečenie vyvezené ni Paula a sled udalostí opisovala bez náznaku sťažovania sa.

Nič ju nezlomilo a bojovala až dovtedy, kým prvorodený syn neza− na skládku z hypermarketov. „Oni vedeli, že mám veľa detí a ako žijem. Odložili mi tričká, rifle, čal s drogami. Vtedy sa zrútila. Bála sa chodiť von, prestala fungovať obuv. Boli to nové veci so štítkami, trošku boli chybné a tak išli na a nevládala so silami. Začala sa liečiť. Oporou jej boli staršie, dnes dospelé deti – syn Mário a dcéra Bohuša. skládku. Takto mi pomáhali.“ „Zlomili ma depresie. Hluk mi robil zle, bála som sa chodiť von, a tak de− Držala to v tajnosti pred susedmi. Bála sa tiež, aby jej sociálni pra− covníci nezobrali deti z dôvodu, že sa o ne nedokáže postarať. „Ľudia ti chodili všade so mnou,“ pokračovala. Najhoršie boli ale problémy s naj− sa len čudovali, prečo sú moje deti tak krásne oblečené. Aj v škole bo− starším chlapcom, ktorý sa túlal, potom ležal na psychiatrii. „Chvíľu sa držal a znovu začal drogovať. Nakoniec skončil na liečení. To je strašne ťažké.“ li pochválené,“ usmieva sa po rokoch.

Na nohy ju postavila práca. Teraz robí v kolibe pomocné práce Na skládke zbierala medené drôty, železo ako druhotné suroviny, v kuchyni. Chváli kolektív aj ochotu pomôcť zo strany zamestnávate− ktoré sa dali speňažiť. Istý čas to vlastne bola jej práca. „Chodila som tam v noci, aby ma susedia nevideli. Ráno o šiestej ľa. Lekárke o svojom zamestnaní radšej nehovorí, lebo jej odporučila som prišla zo skládky domov, spravila deťom desiaty, pripravila ich nepracovať. O invalidný dôchodok podľa vlastných slov neuvažuje do školy,“ hovorí s tým, že potraviny by deťom zo skládky v žiadnom požiadať. Uvedomuje si, že potrebuje mať okolo seba ľudí. prípade nevzala.

Tanečný súbor posunula na dcéru Na Bambuskách založila tanečný súbor. „Videla som, že deti z osa− dy vedia krásne spievať a tancovať. Keď tu večer pozerám televízor, tak ho niekedy stíšim a počúvam ich. Spievajú dvojhlasne i trojhlasne ako zvony. A tance – to sa nedá ani povedať.“ Kúpila dlhé biele sukne a biele tričká. Do vlasov dievčat červené ruže. „Bohuša im upravovala vlasy, maľovala ich. Začali sme skúšať tu u mňa, v lete sme chodili na lúku.“ Ľudia si ich začali všímať hlavne potom, ako zatancovali v Slovenskom národnom múzeu na Jahodníckych hájoch v Martine. „Chodili sme tanco− vať na rôzne miesta, do divadla, domova dôchodcov, do skanzenu. Aj te− raz 15. septembra vystupujeme v hoteli Stráne,“ teší sa z úspechu.

Mesto oslovilo súbor, viceprimátor im dal ušiť kroje na mieru. Po− tom, čo postavili na Bambuskách komunitné centrum, môžu skúšať tam a ukladať si tam kroje. Pravidelné nácviky súboru Somnakune čhavore – Zlaté deti už začína viesť 19−ročná dcéra Bohuša.

Deti chcú žiť inak Ukončila iba základnú školu, vo vzdelávaní ju zastavilo prvé teho− tenstvo. Svoje deti výrazne podporuje v štúdiu, tie dospelé sú už vyu− čené. Iba najstarší syn školu nedokončil.

Dcéra Bohuša absolvovala trojročný odbor kuchár−čašník s vyzna− menaním a v septembri 2016 nastúpila ako čašníčka do svojho prvého zamestnania. Nikola študovala v Anglicku opatrovateľskú strednú ško− lu, teraz pracuje v hypermarkete v Martine a býva v podnájme v meste.

Najstarší Patrik má už 25, žije s priateľkou v podnájme mimo Bam− busiek. Mário sa vyučil za kuchára−čašníka, zároveň veľa športuje a ve− nuje sa thajskému boxu. Je vzorom pre 13−ročného Emila, ktorý tiež trénuje thajský box. Dvanásťročná Gréta a deväťročná Zuzka sa stále točia okolo mamy a prejavujú jej svoju lásku. „Dnes keď nemáte školu, nie je šanca dostať sa do práce. Školy sú základ.

Ešte aj upratovačka musí mať výučný list. Tieto deti nemusia zostať tu v osade.

Sú pekné, nadané, môžu ísť do sveta, lebo hranice sú otvorené. Nemusia tu hladovať a trápiť sa. Nechválim moje deti, ale oni sú celkom iné.“ Text a foto: Ingrid Ďurinová.

Materiál bol prevzatý z portálu romovia.sme.sk.

Číslo 7/2016

potrebné rozložiť gauč a nahustiť nafukovačku, aby si všetci mali kam ľahnúť.

u Teraz je byt obývačkou a kuchyňou. Večer je

u So súborom vystupovali v martinskom skanzene na podujatí Te prindžaras amen v máji 2016.

− ROZHOVOR / VZDELÁVANIE −

SERA − STRANA 9

Ak zlyhá učiteľ, zlyhajú aj ďalšie inštitúcie Rozhovor s učiteľom Martinom Regulim o tom, ako sa učí v škole, kde väčšinu žiakov tvoria Rómovia. Martin Reguli pochádza z Ora− vy a na východ Slovenska sa priženil. Učil na stredných školách v Prešove, dnes pôsobí v základnej škole v Šarišských Bohdanov− ciach neďaleko Prešova. Vyučovanie rómskych detí považuje za veľ− kú pedagogickú výzvu a využíva pri ňom vlastnú metódu, ktorá mu pomáha udržať ich pozornosť.

Učíte v základnej škole, kde väčšinu žiakov tvoria Rómovia.

V čom je najväčší rozdiel oproti iným školám?

Veľmi rýchlo zistíte, že nemôžete počítať s takými vecami, ako je domá− ca úloha, že v rómskej triede neexistuje niečo ako ctižiadostivosť. Alebo šanca, že žiaci sa budú navzájom ťahať. Toto nefunguje, pretože vzdelanie nie je komodita, ktorá by v rómskej komunite mala vysokú hodnotu.

Neťahajú rómskych žiakov aspoň ich nerómski spolužiaci?

Priemer v triede je taký nízky, že ak sa tam aj vyskytne jednotkár, dvoj− kár, to prostredie ho má tendenciu zvalcovať. Je ťažké udržať takéhoto žia− ka v kondícii, aj keď sa o to človek snaží. Vplyv prostredia je silný faktor.

Ak sa väčšina spolužiakov zaujíma o veci, ktoré nie sú príliš intelek− tuálne, tak aj ten jednotkár, dvojkár sa im prispôsobuje. Sme sociálne bytosti. S tým nič neurobíme. Čo s tým môže učiteľ robiť? Ako sa dá to takejto triedy pri− niesť elementárna súťaživosť a motivácia?

Je to vážny problém, ktorý musí každý učiteľ riešiť po svojom. Ale riešiť ho musí, pretože keď v triede tieto veci dlhodobo nefungujú, učiteľ odchádza po hodine frustrovaný.

Aké riešenie sa osvedčilo vám?

Moja metóda spočíva v tom, že sa počas hodiny detí veľa pýtam.

Vytváram im testy, nie sú to však typické klasifikačné, ale výkladové texty. Štruktúra otázok kopíruje istý myšlienkový sled, ktorý prebieha v mojej hlave pri riešení daného problému tak, aby sa žiak dostal tam, kde som ja. Žiaci na týchto dvanásť až pätnásť otázok počas hodiny odpoveda− jú a okamžite dostávajú prostredníctvom počítača spätnú väzbu.

Tie testy si pripravujete sám? Áno. Je to časovo náročné, pripravujem sa každý deň. Keďže učím v dvoch rôznych ročníkoch, musím vytvoriť dva testy. Jeden mi trvá Učíte slovenský jazyk. Povedzte príklad, ako takýto test vyzerá. približne hodinu. Vidím však u žiakov posun a viem, že žiak, ktorý Zoberme si taký triviálny problém – vzory podstatných mien. spolupracuje, sa o dva roky dokáže k nejakému problému vecne vy− Keďže mám pred sebou žiakov, ktorí sa doma nepripravujú, dávam jadrovať, pretože začne kriticky rozmýšľať nielen na mojom predme− im najskôr krížové otázky, ktorými si ujasnia, že existujú štyri vzory te. To je napokon základ vzdelávania. v mužskom, štyri v ženskom a štyri v strednom rode.

Ako dlho už používate túto metódu?

V podstate dostávajú stále tu istú otázku, vymenuj mi vzory Tretí rok. Počas týchto rokov vzniklo vyše 500 testov. Každý má v mužskom, ženskom a strednom rode. Neustále to však kombinu− jem, dostávajú príležitosti na rozhodovanie, pýtam sa ich, aby označi− spravidla 12 až 15 úloh. li, čo tam nepasuje alebo čo chýba. Keďže bez tohto základu sa nepo− Čo by ste označili za najväčší merateľný úspech? hneme, vyžadujem stopercentnú úspešnosť v teste.

To, že žiak, ktorý mal v diktáte tridsať a viac chýb, ich dnes urobí Až keď 80 percent žiakov v triede urobí test na sto percent, posúva− me sa ďalej. Ďalšiu hodinu venujeme tomu, aby si v každom rode ve− len trinásť, pričom tretina z nich vyplýva z toho, že doma sa rozpráva− deli položiť otázku, ktorá tie štyri možnosti rozdelí na dve. jú po rómsky. Zrazu sa dá po ňom prečítať sloh a opravovať diktát.

V mužskom rode riešia problém, či ide o životné alebo neživotné podstatné meno. Takýmto spôsobom začnú rozmýšľať. A o to mi ide. Čo na túto vašu metódu hovoria vaši kolegovia?

Veľa som o nej nerozprával. Som im vďačný, že tolerujú moje oku− povanie počítačovej učebne. Nie každý učiteľ ju môže mať k dispozícii Všetko to prebieha prostredníctvom počítača? Áno. Každý sedí za počítačom, odpovedá na testové otázky a ja to tak dlho ako ja. Využívam ju minimálne tri hodiny každý deň a cítim, celé pozorujem. Počas výkladových testov prechádzame časť otázok že tým kolegov aj trochu obmedzujem. Chvalabohu mi to zatiaľ tole− spoločne, ale keď by už mali byť schopní uvažovať o danej problema− rovali. Ale pravda je, že presne nevedia, o čom ten môj systém učenia je. Hlbšie som sa o tom bavil len s jednou kolegyňou. tike sami, nechám ich niekoľko úloh vyriešiť bezo mňa.

Všetky deti majú, samozrejme, aj zošit a robia si klasické poznám− ky. Keď im potom dám klasifikačný test, aby som preskúšal ich vedo− V súvislosti so vzdelávaním Rómov z osád sa veľa hovorí, že mosti, tak sa neboja, lebo sú už pripravené. Taký štvorkár, päťkár kla− školy by im mali zabezpečiť celodenný program, veľa mi− sickú písomku navonok ignoruje a nenapíše z frajeriny ani čiarku ale− moškolských aktivít, aby v osadách a patologických komuni− bo je celý vystresovaný. Pri tomto systéme učenia sú deti skúšané stá− tách trávili čo najmenej času. Je to cesta? le, preto prežívajú skôr akési príjemné napätie, chcú niečo dokázať, Pre deti z problémových prostredí je to dôležité, ale nemôže to byť chcú byť lepší ako iní, ale nezažívajú ten typický stres z písomky. jediná cesta. Škola je predovšetkým miesto, kde majú dostať vzdela− Prestáva byť pre mňa senzáciou, že rómske dieťa má lepší výsledok nie, miesto, kde ich máme naučiť rozmýšľať. Možno to niekomu znie ako najlepší žiaci z majority. Po troch rokoch, čo to takto robím, do− beznádejne, ale verím, že o takých desať rokov už hodnota vzdelania kážem s niektorými rómskymi žiakmi viesť odbornú debatu. Sledujú presiakne aj do tohto prostredia. ma, a ak urobím chybu, dokážu ma na ňu upozorniť a aj zdôvodniť, Zlepšenia netreba čakať zo dňa na deň. Lenže pokroky sú viditeľ− prečo to má byť inak. To som predtým nezažíval. Je to tým, že deti né, ešte pred desiatimi rokmi bol problém deti z osád vôbec dostať do dostávajú prostredníctvom počítača spätnú väzbu, ktorá spevňuje školy. Dnes už to, až na niekoľko výnimiek, problémom nie je. My uči− štruktúru ich vedomostí. telia tie drobné pozitívne zmeny vidíme, aj keď ich často nedokážeme odkomunikovať. Ale posun k lepšiemu existuje.

Váš systém je teda založený na tom, že deti permanentne tes− tujete, čím ich vlastne motivujete.

Niekedy sa v súvislosti so vzdelávaním Rómov objavuje aj Je to veľká pomoc na udržanie ich pozornosti. Očakávajú výsledok myšlienka internátnych škôl. Čo si o nich myslíte? a už to je veľmi motivujúce.

Je to také náročné na pedagogický personál, že je to nereálne.

Možno nejaká nadácia alebo súkromný subjekt by jednu takúto školu dokázal prevádzkovať, ale celoplošne si to neviem predstaviť.

Myslíte to tak, že by sa pre takéto školy nenašli učitelia? Áno. Navyše si myslím, že odlúčenie detí od rodičov, špeciálne rómskych detí, by spôsobilo ešte väčšie problémy, ako vidíme dnes.

V tomto som skeptik. Asi aj preto, že vidím, aké náročné je s nimi prežiť jedno dopoludnie. Koľko prípravy to stojí, aby to malo nejaký pozitívny efekt. Robiť im ešte program popoludní?

Podľa mňa by to skĺzlo do rutiny a fungovalo podobne ako v det− ských domovoch. Nemali by sme brať deti od rodičov, ale skôr sa snažiť meniť rozmýšľanie týchto rodín. To je jediná cesta, ktorá môže priniesť nejaké trvalé výsledky.

Ale aj celodenný program na školách v obciach, kde sú osa− dy, je pre pedagogický personál náročná výzva.

Nenormálne náročná. Tiež sme mali projekt, v rámci ktorého sme sa deťom venovali aj popoludní. Prvé tri mesiace to bolo pre nich nie− čo nové. Dostali zadarmo desiatu, rôzne pomôcky, hrali sa hry. Ale hra a zábava sa preje. Keď budete mať každý deň zábavu s plným servi− som, tak vás to prestane baviť. To nie je cesta. Čo je potom cesta?

Aby tieto deti začali rozmýšľať, niečo chcieť. A musia sa naučiť, že to chvíľu trvá. Toto by sme ich mali vedieť naučiť.

Keď im len tak niečo dávate, tak tým začnú pohŕdať. Keď budú nie− čo chcieť, dá sa s nimi pracovať. Jedno z našich detí zatúžilo byť drevo− rubačom a všade kreslí motorové píly. Je to zaujímavé, ale odkedy sa takto prejavuje, kolegovia o ňom na poradách hovoria, že začalo pra− covať na hodinách. Pochopilo, že chce niečo dosiahnuť.

Toto je kľúčová úloha učiteľa. On je prvý v teréne, ak zlyhá, za ním zlyhajú aj všetky ďalšie inštitúcie. Učiteľ, ak chce, vie týmto deťom naj− lepšie pomôcť. Preto by sa mala pozornosť upriamiť na neho a mali by sa dať bokom všelijaké exotické experimenty. Tie nebudú fungovať.

Treba pomôcť vyrásť osobnostiam medzi učiteľmi a nedeptať ich zby− točnou administratívou a strachom z nezmyselných príkazov. A tiež nepúšťať do školstva zbytočné vedľajšie vplyvy. Čo tým myslíte?

Nie učiteľ je dnes ten, kto povie, že nejaký žiak má problém s písa− ním, lebo má dyslexiu. Nie. O týchto veciach rozhoduje psychológ. Človek, ktorý takého žiaka vidí prvýkrát v živote, možno pol hodiny, ale vyslovuje súd, ktorý sa potom s týmto dieťaťom vezie celý život.

V mnohých školách, kde je veľa Rómov, sa deje to, že Neró− movia dávajú deti do iných škôl. Je to aj prípad vašej školy. Áno, boríme sa s tým a hľadáme spôsob, ako rodičov presvedčiť, že ich deti dostanú u nás rovnakú kvalitu ako v meste.

Boli ste už aspoň v jednom prípade úspešní?

Je to ťažké, pretože bojujete s verejnou mienkou. Funguje to tak, že ak dajú do mesta svoje deti susedia, tak ani ja nechcem vyzerať ako horší rodič a dám ich tam tiež. Každý triezvo uvažujúci rodič však vie, že je hlúposť, aby prvák cestoval do školy ráno o pol siedmej a vracal sa o tretej. To sa musí nejako prejaviť.

Mali sme prípad, že dieťa bolo na súkromnej škole, kde ho šikano− vali spolužiaci, zhoršilo sa mu správanie, a keď sa vrátilo k nám, tak sa upokojilo. Mnohí rodičia by deti aj vrátili späť k nám, ale hanbia sa priznať, že urobili chybu. Baviť sa pri základnom vzdelávaní o neja− kých super školách, je totiž trochu komické.

u Ilustračná fotografia R. Čonka

Rodičia sa však rozhodujú aj podľa nejakých porovnaní kvality škôl.

Veď áno. Sú to tie nešťastné rebríčky, na ktoré sa my učitelia veľmi hneváme. S tými dátami sa nenarába kompetentne. Vytvoriť konku− renčné prostredie medzi základnými školami má taký efekt, že vám majoritná populácia odíde do mesta a kvalita školy sa zníži.

To znamená, že keď sa postavíte pred katedru, môžete baliť kufre, pretože máte pred sebou žiakov, ktorí nemajú radosť z rozmýšľania, ale chcú to mať rýchlo za sebou. Pritom keby k nám chodili všetci, kto− rí sa v tejto lokalite narodili, mala by škola inú úroveň.

Teraz to musíme pumpovať a stále jedným očkom pozerať po mestských školách, čo je ešte v našich silách urobiť, aby sme sa im po− dobali. To nie je dobrý stav.

Text: Jozef Majchrák, foto: archív RNĽ Vyštudoval sociológiu a politické vedy. Pracoval ako analytik v Inštitúte pre verejné otázky, neskôr ako redaktor a komentátor denníka Hospodárske noviny. Od roku 2006 do roku 2015 pôsobil v časopise .týždeň. Do denníka Postoj prišiel v auguste 2015. Venu− je sa najmä domácej a zahraničnej politike a historickým témam.

Je ženatý, má dve deti, žije v Pezinku.

Text bol prevzatý so súhlasom autora z portálu Konzervatívny denník Postoj.

Číslo 7/2016

SERA − STRANA 10

− REPORTÁŽ / VZDELÁVANIE −

Chceli ju zbiť, nevzdala sa.

Rómov z Moldavy naučila chodiť do školy u Koniec školského roku v Moldave nad Bodvou.

schody,“ priznáva na úzkom schodisku, ktoré tro− chu pripomína schody do hradnej veže. Linoleum je zničené, pre malé deti je to nebezpečné miesto.

Zo školského múzea počítačov na poschodí nás preto berie radšej druhou, bezpečnejšou cestou.

Tvrdohlavá Do školstva nastúpila ešte za bývalého režimu.

Pracovala v piatich regiónoch v údolí Bodvy. Prvý raz sa s rómskymi žiakmi stretla v obci Nižný Lánec (pozn. red.: okres Košice−okolie). „Bola som vypla− šená, každý deň som prežívala nové a nové prekva− penie. Najmä veľké výkyvy nálad u rómskych žien,“ spomína si počas rozprávania v prázdnej kancelárii.

Miestnosť s veľkým stolom pripomína ostrov ticha v deťmi nabitej škole. Konflikty vyvrcholili, keď ju jedna z matiek chcela napadnúť. Na tento príbeh si spomína veľmi dobre. „Chlapec mal hnačku a asi desaťkrát musel na toaletu. Keď prišla matka, tak sa rozčúlila, že sa o jej dieťa nestaráme. Chcela na mňa zaútočiť a ako som ustupovala, zistila som, že za mnou už je iba stena,“ opisuje nám, akoby to bolo včera. Na jej ochranu prišla upratovačka, facku nedostala. „Išla som hneď na obecný úrad a požiadala sta− rostku, aby sme z toho niečo vyvodili. Urážku na cti alebo pokus o napadnutie – nech si uvedomí aj tá matka, že ja som učiteľka a toto sa nesmie,“ pokra− čovala Papp. Matky sa zas prišli sťažovať na ňu a žia− dali pre svoje ratolesti rómsku učiteľku. „Na to som im odpovedala, že ja zas nechcem ta− ké matky, a keď si nájdu náhradu za mňa, pokojne odídem. Žena odišla naspäť do osady a na druhý deň sa mi prišla ospravedlniť a požiadala, aby som neod− chádzala,“ prezrádza prekvapivý koniec príbehu.

Riaditeľka základnej školy Andrea Papp za je− den rok zrušila výučbu na zmeny. Počet vymeška− ných hodín žiakov rapídne klesol. Ako sa jej to po− darilo v meste, ktoré sa smutne preslávilo policaj− ným zásahom v miestnej osade?

rity s Rómami sa zhoršilo. Už ráno je horúce letné počasie, o niekoľko ulíc nižšie prechádzame cez cestu, ktorú lemujú rozbité bytovky. Hneď zrána je tam rušno. O niekoľko desiatok metrov ďalej postá− vajú ľudia pri miestnom úrade práce, pred bránou ďalšej budovy zas rodičia čakajúci na svoje deti, kto− Andrea Papp je drobná žena, ktorá na škole ré o niekoľko minút vybehnú von s vysvedčeniami. v Moldave nad Bodvou za jediný rok porobila viac V škole zmien, ako všetci jej predchodcovia dokopy. Veľkou „Nie sme tu od toho, aby sme učili len rómske boľačkou bola dochádzka žiakov – po jej príchode klesol počet vymeškaných hodín o štyritisíc. „Ne− deti, my tu učíme všetky deti, ktoré k nám chodia,“ mám rada slovo integrácia. Dvadsať rokov tu všetci hovorí po rozdaní vysvedčení učiteľ informatiky To− hovorili o integrácii a mali sme dvojzmennú výučbu máš Meszlényi. Podľa neho si učiteľ nemá vyberať, komu sa bude na hodine venovať a komu nie.

– doobeda deti z majority a poobede z osady.“ „Môžem si ja povedať, že budem učiť iba tých šies− tich vzadu? No nemôžem,“ pýta sa sám seba a záro− Vyučovanie v maďarčine Počas prvého vyučovacieho roka, v ktorom za− veň si odpovedá. Bývalý technický pracovník odi− sadla do riaditeľskej stoličky, prešla škola radikálnou šiel pred rokmi z miestneho vojenského objektu do zmenou: v jednej budove teraz už sídlia školy dve. školy. Počítače sú jeho vášeň, v škole má aj vlastné Vznikla totiž nová spoplatnená cirkevná škola, ktorú múzeum počítačov. Bez modernej techniky by si teraz navštevujú prevažne deti z majority. V pôvod− nevedel predstaviť svoju prácu. „Mám rád databá− nej časti, ktorej šéfuje Andrea Papp, ostali v drvivej zy,“ usmeje sa bývalý vojak. Je triednym učiteľom väčšine deti z osady. Na oboch školách sa učia v ma− piatakov, všetko o nich si zaznamenáva do tabletu a ďarskom jazyku. Riaditeľka považuje za veľkú výzvu informácie zálohuje cez cloud v mobile aj počítači.

Niektorí žiaci mu priniesli na konči školského spájať niečo, čo je rozdelené na dve časti. Spoloč− roku kvetiny, iní si dávajú vysvedčenie do turistic− nosť v Moldave sa delí na majoritnú a rómsku. kých nákupných taštičiek z Londýna.

Ideme do školy Záškoláci Pri vstupe do mesta nás víta na budove miestnej Priznáva, že s rodičmi sú občas problémy. „Niek− krčmy plagát člena Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Extrémisti tu boli počas marcových par− torí prídu na rodičovskú schôdzu, ale iných som za lamentných volieb štvrtou najúspešnejšou stranou. celý rok ani nevidel.“ Niekedy mu deti dajú aj ne− Prvá zmienka o Moldave nad Bodvou pochádza eš− správne telefónne čísla domov. „Kevin, dones po− te z 13. storočia. Malé mestečko neďaleko Košíc sa tvrdenie. Kevin, povedz otcovi, nech pošle potvrde− nie. Kevin, kde je to potvrdenie?“ opisuje učiteľ, postupne menilo z maďarského na slovenské.

Do povedomia verejnosti sa najvýraznejšie ako žiakom dookola pripomína, že musia priniesť dostalo pred vyše tromi rokmi. Viac ako 60 policaj− papier s vysvetlením, prečo v škole neboli. Podľa tov vtedy urobilo pátraciu raziu v tamojšej rómskej Tomáša Meszlényiho sa to inak riešiť nedá. osade Budulovská. Nikoho z podozrivých síce ne− „Chcem, aby deti chodili do školy,“ vysvetľuje peda− našli, ostali po nej desiatky zranených a rozbité góg svoju stratégiu na absentérov. Neskrýva pocit, obydlia. Podľa polície a prokuratúry bolo všetko že to je ťažká práca. v poriadku. Miestni hovoria o pomste policajtov za Do inej školy nechcú predchádzajúci konflikt s hliadkou.

Zo zadnej lavice v strednom rade sa na učiteľa Od tej doby sa desaťtisícová Moldava postupne a potichu rozdelila na dve skupiny a spolužitie majo− a nečakaných hostí z novín pozerajú dve nerómske u Deti z Moldavy nad Bodvou idú domov s vysvedčeniami zo školy.

Číslo 7/2016

Liečba spoločnosti šokom Za úspechom školy stojí nová riaditeľka Papp. „Kúpili sme deťom napríklad tuli vaky, aby sa cítili po príchode do školy príjemne a chceli do nej cho− diť,“ vysvetľuje jeden z nápadov bývalá učiteľka ma− terskej škôlky. Čísla jej dávajú za pravdu. Okrem dochádzky sa medziročne výrazne zlepšil aj prístup detí k vzdelaniu. Dvojku zo správania malo vlani 74 žiakov, teraz ich je 54. Klesol aj počet trojok – vlani ju dostalo 51 detí, teraz malo takéto nelichotivé hodnotenie na vysvedčení len 32 žiakov.

Bez budúcnosti Pedagógovia v regiónoch, kde žije početná róm− ska komunita, musia pochopiť kultúrne rozdiely a stáť si za svojím, myslí si riaditeľka školy v Molda− ve. V škole je to napríklad nechodenie detí na vyu− čovanie. Moldavské deti z majoritného obyvateľ− stva, na rozdiel od svojich rómskych rovesníkov, nemusia od detstva pracovať alebo strážiť doma sú− rodencov. „Keď príde žiačka do školy, pokojne mi povie do očí, že nemohla ísť do školy, lebo mala do− ma povinnosti. To u ostatných detí nie je normál− ne,“ zakrúti hlavou riaditeľka.

Andrea Papp rozlišuje aj dôvody vymeškaných hodín. Teda, či je to dieťa z rodiny, ktorá skutočne potrebuje pomoc, alebo ide o nezáujem o vzdela− nie. Výučba v maďarčine je podľa nej pre deti miest− nych Rómov výhodná. „Rómovia sa tu pridali k ma− ďarskej menšine a je im lepšie vzdelávať sa v tomto jazyku,“ argumentuje. Nemyslí si, že by s maďar− ským jazykom mali problém pri hľadaní práce v re− gióne, ak majú reálny záujem získať ju.

Za základ považuje, aby učitelia mali radi žiakov a žiaci učiteľov. K takému prístupu vedie aj svojich podriadených. Na začiatku školského roka dala všetkým pedagógom na výber, či chcú učiť rómske deti, alebo na cirkevnej škole. Niektorí odišli, väčši− na ostala.

Také pekné čísla Štvorkou zo správania ohodnotili pred rokom 130 žiakov, teraz iba štrnásť. „To sú tak pekné čísla,“ znovu sa rozžiari tvár riaditeľky. Najviac je ale hrdá, že v septembri bude môcť otvoriť triedu pre deviaty ročník. Za jedenásť rokov mala škola iba 19 žiakov v deviatom ročníku. Po prázdninách ich na− stúpi do triedy dvadsiatka. „Akonáhle sa mladí mohli dostať zo školského systému, išli preč,“ vy− svetľuje. Približne dvadsiatka detí ročne končila do− chádzku na prvom stupni. Ostali bez práce v osade a zakladali si rodiny. „Je zaujímavé, ako to každému prekáža. Všetci o tom rozprávajú, ale nikto to doteraz neriešil,“ za− hromží si riaditeľka. „Národnostné problémy majú len dospelí a nie deti,“ poznamenáva. Samotná ria− diteľka Papp pritom nemá žiadne ilúzie o žiakoch z osady. Snaží sa len urobiť zo školy miesto, ktoré bude príjemné pre žiakov aj učiteľov. Po prehliadke školy nás pozýva do riaditeľne. „Nemám rada tieto

Tisíce bez vzdelania Na Slovensku žije vyše 400−tisíc Rómov, z nich štvrtina v osadách a getách v stredovekých pod− mienkach. Posledný prieskum Rozvojového pro− gramu Organizácie spojených národov v roku 2010 ukázal, že bez ukončenia základnej školy skončila svoje vzdelávanie takmer pätina Rómov.

Základnú školu absolvovali takmer tri pätiny z respondentov (59,7 %). V ďalšom štúdiu na stred− nom stupni úspešne pokračovalo 17 % relevantnej rómskej populácie. Najpočetnejšiu kategóriu tu tvorili jednotlivci s ukončenou SOŠ alebo učňov− skou školou (15,2 %) a na ukončenú strednú školu s maturitou pripadal iba malý podiel (1,8 %). Na univerzity sa dostalo menej ako percento rómskej populácie.

Text: Rudolf Sivý, foto: Roman Kazimir/aktuality.sk.

Reportáž bola so súhlasom autora prevzatá z portálu aktuality.sk.

jednotkárky. „Dlhé roky sme bojovali, aby sme mali garantované vzdelávanie v materinskom jazyku, a teraz mám ísť do inej školy, aby som tam platila školné,“ hnevá sa matka oboch dievčat Žofia Miškey Lukács. Druhou možnosťou je presun do novoo− tvorenej cirkevnej školy, kam prešli takmer všetky deti z majority. Žofia to odmieta. „Nevidím v tom problém, myslím si, že tie vzťahy sú dôležité pre život,“ odpovedá na otázku, či nechcela dať svoje deti preč z „rómskej“ triedy. Dievčatá mali aj tento rok na vysvedčení jednotky a ich matka nemá pocit, že by spolužiaci z osady tieto žiačky spomaľovali.

u Riaditeľka školy v Moldave nad Bodvou Andrea Papp.

− REPORTÁŽ −

SERA − STRANA 11

Moskovské divadlo Romen otvorilo 85. sezónu.

Klub Rolik bol pritom

Člen výpravy a riaditeľ umeleckej školy Lavuta Autori združení v Rómskom literárnom klube Alexander Daško považuje postavenie Rómov vyrazili za kultúrou do Moskvy. Autobusom. v Rusku za výrazne lepšie, ako u nás. Rómski umelci BANSKÁ BYSTRICA, MOSKVA. Najstaršie róm− majú vysoké štátne ocenenia, organizujú sa v zvä− ske profesionálne divadlo Romen v Moskve otvori− zoch umelcov, dostávajú pracovné príležitosti v ma− lo v septembri svoju 85. divadelnú sezónu. Sloven− joritných projektoch. „Tam neexistujú osady, neexistujú územia typu skí Rómovia združení v Rómskom literárnom klube zorganizovali poznávací zájazd autobusom za Luník IX. Je tam veľa Rómov, ktorí robia vo fabrike, ruskou rómskou kultúrou. „Divadlo Romen je pre mnohí sa venujú obchodom, živia sa remeslami. nás ikona. Chcel som, aby naši videli, ako pracuje V Rusku nerobia rozdiely, či je to cigánska firma,“ profesionálne divadlo, ktoré má veľkú históriu. povedal pre SME s tým, že to zrejme súvisí s multi− V Rusku berú rómsku kultúru vážne,“ uviedol pre kultúrnosťou ruskej spoločnosti.

SME Alexander Daško, riaditeľ súkromnej základ− Klub Rolik nej umeleckej školy Lavuta.

Rómsky literárny klub združuje od roku 2009 pí− šucich rómskych autorov prózy a básní zo Sloven− Od agitácie k téme lásky Prvých desať rokov hrali herci divadla Romen vý− ska. Klub má právnu formu združenia a spája sa lučne v rómskom jazyku, od roku 1941 začali hrať s kultúrou, vzdelávaním aj so sociálnymi aspektmi aj v ruštine. Prvé predstavenia v tridsiatych rokoch rómskej menšiny.

Zakladateľom a aktívnym členom klubu je Maroš propagovali skôr koniec kočovného života a oslavo− Balog, jeho pilierom a štatutárnou zástupkyňou vali usadlý spôsob života Rómov.

Autori hier postupne prešli na základnú tému Martina Balogová, ktorá pracuje aj v Krajskej asociá− lásky, pričom čerpali z diel ruskej klasickej literatú− cii rómskych iniciatív Banská Bystrica. „Videli sme Červené námestie, Kremeľ, Mau− ry, poézie a hudby, ktorú Rómovia výrazne ovplyv− nili. Cigánska pieseň sa objavila v tvorbe A. S. Puški− zóleum, štátnu Tretiakovskú galériu. V divadle na, L. N. Tolstoja a ďalších ruských básnikov a spi− Romen sme navštívili predstavenie Zlatá podko− vička, ktoré bolo odohraté v ruskom jazyku, pri− sovateľov.

Hercami boli spočiatku Rómovia z táborov, ako čom piesne boli spievané v rómčine,“ priblížila nazývajú v Rusku osady. Pod odborným vedením Martina Balogová s tým, že to bol obrovský rozvíjali svoj talent a vzdelávali sa. Dnes má divadlo zážitok.

Venuje sa mentoringu a tútoringu prvákov Romen profesionálnych hercov, spevákov a taneč− níkov a každý rok aspoň dve premiéry. V septembri a druhákov. Cieľom je lepšie vzdelávať rómske deti a znižovať ich segregáciu v špeciálnych základných 2016 otvorilo svoju 85. sezónu. školách. „Náš klub sa môže pochváliť, že rozširuje svoje Fenomén Sličenko Umelecký vedúci Romenu, herec, režisér a peda− rady aj o mladých autorov vo veku 16 – 20 rokov. góg Nikolaj Sličenko začínal v divadle ako šest− Cieľom klubu je prezentovať literárnu tvorbu Ró− násťročný rómsky chlapec z tábora. V súčasnosti je mov a o Rómoch,“ uvádzajú na svojom webe ro− slávnym ruským umelcom s najvyššími štátnymi lik.eu, kde uverejňujú aj autorské básne či povied− oceneniami. Romen funguje pod jeho vedením už ky rómskych autorov.

Literárny klub Rolik vydal už sedem zbierok, 35. sezónu.

V sezóne 2016/2017 hrajú v Romene muzikál ôsmu v poradí predstaví verejnosti v decembri. Au− I. Lebedeva a N. Sličenka My−Cigáni, hru N. Sličenka tori pravidelne publikujú aj v novinách Romano ne− Dnes je u nás koncert či drámu R. Bogdanova o lás− vo ľil − Rómsky nový list. ke zasadenú do kočovného tábora v 19. storočí Týždenného poznávacieho zájazdu, ktorý s názvom Cigánska nevesta. Premiérou bude 16. združenie zorganizovalo na prelome augusta a sep− septembra hra T. Repina o láske, žiarlivosti a intri− tembra sa zúčastnilo 45 ľudí. Finančne ho podporil gách Kliatba. Úrad vlády SR z programu Kultúra národnostných Do divadla Romen sa návštevník Moskvy najľah− menšín 2016. šie dostane metrom zo stanice Dinamo. Zaujíma− Text: Ingrid Ďurinová, vosťou je, že na tejto stanici je smerová tabuľa odka− foto: archív divadla ROMEN, ROLIK zujúca na divadlo Romen.

Text bol prevzatý z portálu romovia.sme.sk

Číslo 7/2016

ISSN 1338−3027

Rómsky nový list − nezávislé kultúrno−spoločenské noviny Rómov na Slovensku od roku 1993 do augusta 2008 viedla Daniela Hivešová−Šilanová, ktorá sa rozhodujúcou mierou pričinila o ich udržanie a rozvoj.

Vydavateľ: Združenie JEKHETANE−SPOLU, sídlo združenia a redakcie: Jarková 4, 080 01 Prešov, e−mail: redakcia@jekhetane−spolu.org, www.jekhetane−spolu.org, šéfredaktor: R. Čonka. Jazyková korektorka: I. Ďurinová.

Redakcia Prešov: J. Ferenc, R. Čonka (conka@jekhetane−spolu.org), E. Godlová, J. Gáborová Kroková, D. Obšasníková (zástupkyňa šéfredaktora). Spolupracovníci redakcie: Detva: B. Oláh (( 0948/503 907, 1brano1@azet.sk), Liptovský Hrádok: Ingrid Ďurinová (( 0905/897 754), Bratislava: Paula Ďurinová. Preklady do rómskeho jazyka: Erika Godlová, Stanislav Cina. Sadzba: Martin Hajduk. Tlač: Rotaprint Košice.

Náklad: 4000 ks. Evidenčné číslo 375/08.Objednávky novín prijíma redakcia. Neobjednané rukopisy a fotografie nevraciame. Redakcia si vyhradzuje právo krátenia, jazykovej a štylistickej úpravy príspevkov čitateľov. w Uverejnené názory sa nemusia zhodovať so stanoviskom redakciew Realizované s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Kultúra národnostných menšín 2016.

Obnovu technologického vybavenia na vydávanie novín podporilo Ministerstvo vnútra SR, Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.

Za obsah projektu zodpovedá výlučne občianske združenie Jekhetane – Spolu, uzávierka čísla: 1. septembra – 30. septembraw