Romano 06 2014

6/2014 3

December Ročník 24

u Ilustrácia J. G. Mandel

Rómsky nový list – nezávislé kultúrno−spoločenské noviny Rómov na Slovensku

So svojím rómstvom mám kopec príhod. Na tie negatívne sa snažím rýchlo zabudnúť, lebo riešiť ľudskú hlúposť a zakorenené predsudky je pre mňa zbytočne vynaložené úsilie. Rád si však spomeniem na tie, ktoré sú pre mňa komické.

Ako novinár mapujúci rómsku tému som prešiel veľmi veľa lokalít. Aj keď som Róm, a určite aj tak vy− zerám, pre moje okolie ním však niekedy niesom.

A to, že som iný, mi už povedali aj samotní Rómo− via, no zopár príhod mám aj z majority. Uvediem te− da aspoň dva príklady.

Hovorí sa, že Róm Róma spozná vždy. No nieke− dy to neplatí. Keď som bol pred rokmi na Luníku IX v Košiciach kvôli deložovaniam, išiel som medzi ľu− dí a pýtal sa, čo sa vlastne stalo a kde je problém.

Keď som tak kládol otázky a ľudia mi odpovedali, počujem z davu rozhovor malej skupiny žien. Po rómsky sa medzi sebou bavili, že na Luník IX už chodia aj zahraniční novinári. Tipovali, z akej kraji− ny som. Otočil som sa a začal som s nimi hovoriť po našom – rómsky. Zostali prekvapené a opäť medzi sebou začali riešiť to, že ako zahraničný novinár som sa naučil ich reč. O svojom rómstve som ich nepresvedčil ani vtedy, keď som im na rovinu pove− dal, že som Róm z Prešova.

Druhá príhoda sa mi stala len nedávno. S rodi− nou som bol na nákupoch v obchode. Môj trojroč− ný syn sedel v nákupnom košíku. Zrazu sa pristavila postaršia pani. Z rozhovoru vyplynulo, že v Bra− tislave učila na výške farmáciu. „Aké pekné okaté

dieťa máte,“ začala rozhovor. Nasledovali otázky, z akej krajiny som, lebo jej pripomínam bývalých študentov z Afriky a Indie. Pýtala sa, čo som vyštu− doval. Hovorím jej, že som Slovák. „Je fajn, že ste zostali žiť na Slovensku a nešli do rodnej krajiny,“ pokračovala. Pousmial som sa a odpovedal, že na Slovensku som sa narodil. „Takže rodičia sú cu− dzinci,“ pýtala sa. Nie. Som Róm, odpovedal som a čakal, aká bude jej reakcia. „Aha, ale vyzeráte inteligentne ako Ind,“ znela jej odpoveď. Neviem, či som ju svojím priznaním „farby“ prekvapil, ale pre mňa to bola komická situácia. Nevnímal som to nejako negatívne. V konverzácii sme ešte chví− ľu pokračovali a povedal som jej, že som vyštudoval vy− sokú školu, že pracujem v štátnej vedeckej knižnici, že

platím hypotéku... Počúvala a bola ticho. Možno prekvapená, že stretla Róma s vysokoškolským vzdela− ním a zamestnaním. Ale to sú len moje dohady.

Neviem, či mala nejaké predsudky voči Rómom, ak by si bola istá mojím pôvodom, možno by sa pri nás ani nepristavila. Toto si netrúfam odhadnúť. No viem, že takéto náhodné príhody a osobné stretnu− tia môžu vylepšiť vzájomné spolužitie nás všetkých a búrať predsudky na oboch stranách.

Pred nami sú Vianoce a nový rok. Našim čitate− ľom preto prajem hlavne veľa zdravia, lebo to je naj− dôležitejšie. A verím, že v novom roku sa nám poda− rí zlepšiť naše vzájomné spolužitie aj takými prího− dami, aké sa stali mne.

Roman Čonka, šéfredaktor Romano nevo ľil

SERA − STRANA 2

− SPRAVODAJSTVO / ROZHOVOR −

u Ilustračná fotografia R. Čonka.

Od novembra 2014 začali fungovať Rómske občianske hliadky v Liptove pod dvoma samosprávami. V Liptovskom Mikuláši pracu− jú dve dvojice a jeden koordinátor, v Liptovskej Porúbke jedna dvo− jica mladých mužov. Výberové konania prebehli v októbri, pričom v okresnom meste vyberali z deviatich uchádzačov, v hornoliptov− skej obci zo štyroch. Medzi výberové kritériá pre túto prácu patrili dobrá znalosť miestnej komunity, prirodzená autorita, bezúhon− nosť, schopnosť tímovej práce, vôľa vzdelávať sa a pracovať na sebe.

Ostatné nutné kompetencie títo pracovníci získajú počas úvodného zaškolenia a praxou.

Náplň práce Rómskej občianskej hliadky (ROH) je značne široká.

V oblasti ochrany verejného poriadku dohliada na dodržiavanie nočného pokoja od desiatej večer do šiestej hodiny rannej, monito− ruje a predchádza vzniku občianskych konfliktov. Hliadky spolupra− cujú s Policajným zborom SR v prípade hrozby väčšieho konfliktu, či protiprávneho konania zo strany obyvateľov obce či mesta. Členo− via hliadky majú poskytovať základné právne informácie občanom v oblasti ochrany verejného poriadku a ochrany životného prostre− dia, v rámci svojej kompetencie. Hliadky spolupracujú s terénnymi sociálnymi pracovníkmi podľa potreby, napríklad pri komunitných podujatiach zameraných na prevenciu sociálno−patologických ja− vov.

Vykonávajú preventívnu činnosť v oblasti ochrany verejného a súkromného majetku, monitorujú ochranu rodinných domov a dlhodobo opustených obydlí. ROH dohliadajú na ochranu verej− ného majetku pred poškodzovaním vandalizmom a upozorňujú na protispoločenskú činnosť Policajný zbor SR. Pri spáchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom je Rómska občianska hliadka oprávnená obmedziť osobnú slobodu osoby, ktorá sa skutku do− pustila. Ďalšou kompetenciou hliadky je ochrana detí a mládeže pred negatívnymi javmi zanedbanej rodinnej výchovy, ktorá sa prejavuje potulovaním sa maloletých v nočných hodinách bez sprievodu dospelej osoby či nočným stretávaním sa skupín detí a mládeže bez kontroly rodičov na odľahlých miestach, akými sú cintoríny, športo− viská, parky. V tomto kontexte budú hliadky kontrolovať aj verejne prístupné miesta, v ktorých sa podávajú a požívajú alkoholické ná− poje a iné návykové látky. Podieľajú sa tiež na poskytovaní základ− ných informácií v oblasti ochrany zdravia a hygieny.

Nemalou výzvou pre dvojice mužov pôsobiacich v občianskych hliadkach je očakávanie samospráv od ich pôsobenia v oblasti ochrany životného prostredia. Práve spôsob nakladania s komunál− nym odpadom je v rómskych komunitách vážny problém. Od ROH sa očakáva, že budú občanov upozorňovať na správne postupy pri nakladaní s odpadom z domácností a v prípade porušenia budú pri− jímať opatrenia na zabránenie tomu, aby sa napríklad sypal odpad mimo odpadových nádob, do potoka či na nelegálne skládky. Ani touto zodpovednosťou sa povinnosti členov ROH nekončia – ich úlohou je monitorovať ohrozenie požiarom, upozorňovať na zákaz vypaľovania trávy a porastov a v prípade porušení prijímať opatrenia na zabránenie takémuto konaniu. Hliadka spolupracuje s Hasič− ským a záchranným zborom SR. Vytvorené Rómske občianske hliadky majú prácu zabezpečenú do septembra 2015 zo zdrojov Európskej únie. Na jednej strane je to pracovná príležitosť, na strane druhej veľmi ťažké zadanie. Držme týmto odvážnym Liptákom palce, aby sa s náročnou úlohou rýchlo stotožnili a aby mali v komunitách, kde budú pôsobiť, dostatočnú autoritu. A hlavne – nech vložená investícia a ich osobná pracovná angažovanosť neskončí o rok. Už dnes treba začať hľadať zdroje na pokračovanie projektu Rómske občianske hliadky v ďalšom období.

Ale to je už výzva pre nové samosprávy, ktoré sú vytvorené po no− vembrových komunálnych voľbách.

Ingrid Ďurinová

BRATISLAVA – Asociácia pre kultúru, komuni− káciu a vzdelávanie, spolu s ďalšími partnermi pro− jektu, už po šiestykrát odovzdávala jednotlivcom a organizáciám ocenenia za prácu v prospech róm− skej komunity. V šiestom ročníku zmenili organi− zátori podujatia aj jeho názov. Z Gypsy Spirit je tento rok Roma Spirit.

Výnimočným ocenením In memoriam bolo uc− tenie si pamiatky rómskeho spisovateľa a signatára Charty 77 Ľudovíta Didiho. „Dnešný večer je dôka− zom toho, že rómsky duch skutočne rozpína svoje krídla. Ďakujeme všetkým, ktorí počas šiestich ro− kov šíria jeho zmysluplný a pozitívny odkaz svojou prácou a najmä činmi. Ďakujeme všetkým, ktorí svojím prístupom k životu budujú jeho pevnejšie základy. A takým je pre mňa aj Ľudovít Didi,“ uviedla počas odovzdávania ocenenia vyhlasova− teľka podujatia Ľubomíra Slušná−Franz.

V kategórii Mimovládne organizácie získalo ocenenie občianske združenie Deti humanity z Bratislavy za rozvoj tvorivých schopností detí a mládeže zo znevýhodneného prostredia, vrátane detí s príslušnosťou k rómskej menšine, prostred− níctvom cyklu kreatívnych súťaží Môj svet.

Číslo 6/2014

u Anna Jurgovianová: V začiatkoch bolo veľmi ťažké presvedčiť minoritu o dôležitosti vzdelania.

Hovorí sa, že remeslo má zlaté dno. V tomto duchu pracujú s rómskymi stredoškolákmi v Kežmarku od roku 2009. Už šesť rokov ich učia kováčstvu, murárčine, drôtikovaniu, výrobe konfekcie, práci s drevom. Zistili však, že ak chcú mať študentov, musia ísť za nimi do lokalít. Aj preto má dnes škola sedem elokovaných praco− vísk v rómskych lokalitách. Zdá sa, že úspechy sa dostavujú. Žiaci škole priniesli niekoľko významných ocenení zo školských súťaží.

Viac o škole, plánoch i starostiach prezradila v rozhovore zriaďova− teľka školy Mgr. Anna Jurgovianová.

Začínali ste v roku 2009, za sebou máte šesť rokov praxe. Aké ste mali ciele na začiatku a kam sa posunulo smerovanie školy za posledné roky?

Súkromná stredná odborná škola začala fungovať od 1. septembra 2009 na základe mimoriadneho zaradenia do siete škôl a školských zariadení za vtedajšieho ministra školstva, pána Jána Mikolaja.

Vznikla na odporúčanie vtedajšej splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, pani Aniny Botošovej na základe výsledkov práce našej organizácie Cape diem, n. o.

Hlavným cieľom bolo získanie remeselných zručností žiakov z ko− munity, možnosti dokončenia si základného vzdelania na strednej škole a následného vyučenia sa, potrebného pre získanie kvalifikácie a zamestnanie sa. Priznám sa, že som veľmi prekvapená, ako sa nám podarilo z ničoho vybudovať takzvanú školu na kolesách, ktorá sa po− súva za mladými ľuďmi do miesta ich bydliska hlavne z dôvodu sociál− no−ekonomickej deprivácie spôsobenej ekonomickým a kultúrnym vylúčením.

V začiatkoch bolo veľmi ťažké presvedčiť minoritu o dôležitosti vzdelania, na ktoré sa následne nadväzujú ďalšie faktory ovplyvňujú− ce život mladých ľudí. Až čas ukázal, že medzi mladými Rómami za− čalo byť chodenie do školy moderné, a to práve na základe výsled− kov, ktoré sa im podarilo získať počas uplynulých rokov a na základe širšieho výberu práce po ukončení vzdelávania na strednej škole. Je rozdiel, či niekto pracuje po stavbách celý život za minimálnu mzdu ako pomocník pri výkopových prácach, alebo či vám firma umožní vďaka výučnému listu alebo maturite aj profesionálne rásť a prime− rane k tomu sa vám zdvíha aj mzda. V škole sa naučíte nielen praco− vať, ale aj orientovať sa na úradoch, vyplniť tlačivá, či nenechať sa zdierať úžerníkmi a firmami, ktoré sa obohacujú na úkor nevedo− mosti a nešťastia.

Za podnikateľské aktivity v prospech obce Slovenská Volová a jej obyvateľov získal ocenenie Ľubomír Kurej, šéf firmy Lukustav. „Každý deň som s nimi v práci. Aj oni ma motivujú, že chcú pracovať. Fakt majú snahu robiť a začleniť sa, ako bieli. Keď nevieš robiť s ľuďmi, nepodnikaj,“ uvie− dol v krátkom dokumente.

Hlavné sídlo je v Kežmarku, dnes však máte detašované pra− covisko, okrem iných, aj v Košickom kraji. Školu navštevujú žiaci z niekoľkých okresov, a to prevažne z Kežmarku, Starej Ľubovne, Michaloviec. Máme sedem elokovaných pracovísk a niekoľko žiakov na internáte. Škola funguje na takzvanom stupňovitom vzdelávaní a má v ponuke jedenásť plne aktívnych učeb− ných a študijných odborov a niekoľko v ponuke, ktoré sa otvárajú podľa dopytu. Odbory sú zamerané priamo na žiakov z komunity, na ich potreby v mieste bydliska, na potreby zamestnávateľov v jednotli− vých regiónoch a oblastiach. Študijný odbor podľa dopytu. To bežne na školách nefungu− je.

Majorita si musí uvedomiť nutnosť prispôsobenia učebných odbo− rov konkrétne na jednotlivé oblasti a nevnucovať svoje potreby pre jednotlivé obce a okresy. Je viac ako potrebné komunikovať lokálne so starostami obcí, sociálnymi pracovníkmi, riaditeľmi základných škôl, zástupcami organizácií pôsobiacich v komunite a prioritne s mládežou a ich rodičmi a viesť otvorený dialóg o nutnosti potreby vzdelania aj na stredných školách. To všetko bude viesť k zlepšeniu statusu rómskych rodín, k narušeniu bludného kruhu, v ktorom sa nachádzajú. Pretože, ak sa podarí vzdelať aspoň časť mladých ľudí, ktorí si následne nájdu prácu, poprípade budú vedieť sami pomôcť sebe i komunite pri budovaní príbytkov, výrobe nábytku, či mnohých manuálnych prácach, čím si svojpomocne zlepšia bytové podmienky.

Musíme brať do úvahy, že mnohé príbytky sú postavené nielen v ex− traviláne obcí, ale hlavne nevyhovujú základným stavebným a hygie− nickým normám. A práve vzdelávaním zameraným na praktický život komunít by sme mohli pomôcť nielen minorite, ale predovšetkým ce− lej spoločnosti. Bývanie je jedným z najdôležitejších aspektov, ktoré volajú nutne po zmene v systéme a opäť práve vzdelanie môže s týmto problémom v komunite pomôcť. Veď kto vie toho viac o bývaní v osa− dách, ak nie práve ten, kto v nich býva a ako môže pomôcť? Práve tak, že sa vyučí remeslám zameraným na výstavbu: murár, tesár, klampiar, stolár, ba i kováč. Čo máte v ponuke pre dievčatá?

Dievčatám sa venujeme hlavne v odboroch kaderníčka, výroba konfekcie a krajčírka, pretože takto si vedia pomôcť nielen v podni− koch zameraných na priemyselné a odevné šitie, ale aj doma, a to

Za efektívne využitie dostupných nástrojov, pro− jektov a inovatívnych úprav politiky štátu zameraných na začleňovanie a podporu identity Rómov, získala ocenenie obec Čičava (okres Vranov nad Topľou).

Osobnosťou sa stala starostka obce Spišské To− mášovce Zuzana Nebusová. Ocenenie získala za zlepšovanie životnej úrovne rómskych rodín a cel−

kový rozvoj obce. V kategórii Médiá porota ocenila redaktora denníka SME Rudolfa Sivého za objektív− ne reportáže zo života Rómov. Jozef Gurguľ, asistent osvety zdravia z obce Iňačovce, získal oce− nenie v kategórii Čin roka za samostatnú a odvážnu pomoc pri pôrode v náročných podmienkach. (red), foto: ACEC

− SPRAVODAJSTVO / ROZHOVOR −

hlavne v mnohodetných rodinách, kde je núdza o hygienu, kde sa vplyvom segregácie a izolácie od vonkajšieho sveta rozmáhajú infek− cie a kde vidíme často deti behať aj v zimných mesiacoch bez vrchné− ho oblečenia, žiaľ. A práve tu sa zameriava škola na možnosť naučiť žiakov, ako eliminovať tieto problémy priamo v rodinách, na hodi− nách rodinnej výchovy, zdravovedy, na krúžkoch domácich prác a a− ko spracovať a využívať druhotný materiál, ktorý v bežných domác− nostiach nevieme využiť. Škola zbiera staršie vyradené nábytky a oblečenie, z ktorých žiaci vyrábajú police, stoličky, skrinky, detské oblečenie, vetrovky, perinky a môžu si ich vziať aj domov, aby sa pochválili, že nie všetko musí byť kúpené za veľa peňazí. Už niekoľko takto prerobených výrobkov zís− kalo ocenenia a iba pri upozornení si ľudia všimli, že je to zo staršieho materiálu. Naše zrenovované truhlice a nábytky okrášľujú prestížne hotely. Práce zo starých kravát visia ako obrazy na stenách až v USA, alebo sú z nich ušité obaly na breviáre, biblie a taktiež sú vystavené v zahraničí. Veci nepredávame, ale podmienkou je, aby boli verejne prezentované ako práce rómskych žiakov, prípadne nám obdarovaní ľudia prinesú ďalší, pre nich už nepotrebný materiál na ďalšie spraco− vanie šikovnými rukami našich žiakov a ich majstrov a pedagógov.

Hlavne im vyslovujem vďaku za trpezlivosť.

Vzdelávate deti z rómskych osád. Majú o týchto žiakov záu− jem aj iné školy? Áno, mali, ale iba do doby, kým sa v októbri nezačína práca s nimi. Zo začiatku sme sa snažili a chodili sme do základných škôl, kde nám dovolili hovoriť so žiakmi o nutnosti ďalšieho vzdelávania sa, ale boli žiaľ aj školy, kde nám otvorene povedali, že nás tam nechcú, alebo že je pre nich jed− noduchšie zapísať žiakovi do prihlášky úrad práce, veď aj tak z nich nič ne− bude. Nuž ako sa pristupuje k žiakovi od začiatku na škole, taký je aj výsle− dok na konci. Na základných školách by si mali uvedomiť, že to nie je prá− ve najlepšia vizitka, ak celé triedy končiacich idú rovno na úrady práce.

Tam, kde nebola vôľa, bola iná cesta. Po dohovore s riaditeľmi úra− dov práce sme začali brávať žiakov až po zaevidovaní sa na úrade, čo je hrozné, ale žiaľ u nás strašne reálne. Na jednej strane kričíme, že enormne klesá počet žiakov na stredných školách a na druhej strane nám štatistiky hovoria o narastajúcej nezamestnanosti hlavne v jesen− ných mesiacoch. A to sú klienti hlavne vo veku 16 – 18 rokov s neu− končeným základným vzdelaním. Kam to vedie? Prázdne školy, ale pl− né úrady práce. A pritom stačí tak málo, začať pracovať s komunitou.

Oni to prijmú, ale je potrebné sa znížiť na ich úroveň a začať hovoriť ich rečou, a to nemyslím na rómsky jazyk. Mimochodom, aj ten vyu− čujeme u nás už druhý rok, a taktiež dejiny a literatúru, aby sme zvýšili povedomie žiakov. A že je to veľmi náročné, si môže každý vyskúšať sám. Práve preto je na štátnych školách veľmi málo žiakov z rómskej komunity, pretože potrebujú špecifický prístup a venovať sa im musí

E Hedina Tahirović Sijerčić (54) hiňi akana andre Bosna the Hercegovina prindžarďi sar e manušňi, so pes marel vaš o romane džuvľengre čačipena. Vaz− del opre o problemi sar e diskriminacija the mariben, no the e diskriminacija an− dre romaňi komunita. E Hedina uľiľas andro berš 1960 andro Sarajevo, kaj phi− relas pre žurnalistika the pre pedagogic− ko fakulta. Varesave berša dživelas u ke− relas buťi andre Kanada, sar e editorka andro romane−kanadsko ľila Romano Lil. Akana kerel o doktoratos pre univer− zita andre Belgija. Pisinďas u avri diňas buter pustika, vaš save chudľas bare maškarthemutne moľipena.

SERA − STRANA 3

celá skupina odborníkov, ktorá dobieha to, čo im nemôže dať rodina.

A nie preto, že nechce, alebo nemá čas, ale pretože zo sociálneho hľa− diska to ani nie je možné. Spoločnosť si musí uvedomiť, že žiaka ne− donútite pracovať pod hrozbou trestu, odmeny, alebo záujmu o vzde− lanie, keď mu to nie je blízke a ak, tak iba na krátku chvíľu. Títo žiaci vám musia v prvom rade veriť, že to s nimi myslíte dobre a že to robíte pre nich a nie pre seba, že ste pre nich autorita, ale nie niekto, kto im chce ublížiť. Výsledok sa dostaví iba vtedy, ak sa spojí množstvo aspektov hrajúcich v prospech žiaka a učiteľa, a to nedosiahnete z týždňa na týždeň, ale proces trvá roky.

Ako a čím presviedčate mládež, aby študovala na vašej škole?

Keď sa nad tým zamyslím, tak teraz už nemusíme presviedčať. Je to niekoľkoročná práca v komunite, priamo s osadách, kde pôsobia aj naši učitelia, kde komunikujú nielen so žiakmi, ale so všetkými zložkami pôsobiacimi na žiaka a jeho rodinu. Je to veľmi namáhavá práca nesúca často riziká. Ale pokiaľ to chcete robiť iba pre svoj osoh, komunita vás neprijme, a preto sa ani neudržíte medzi nimi. Žiaci a ich rodičia si nás vyhľadávajú sami. Žiaľ, iba majorita nás nejako ne− chce akceptovať a ani náš špecifický prístup, ktorý vzniká za chodu školy. Inovujeme a prerábame školské vzdelávacie programy a systém každým rokom, pretože stále objavujeme v edukačnom procese nové a nové problémy, výsledky. Snažíme sa zdokonaľo− vať systém, o čom hovoria výsled− ky žiakov a ich záujem o školu a odbory, s ktorými si vedia po− môcť v komunite i na trhu práce.

Naša škola je ako jediná z vybraných zameraná na remeslá, pretože pra− cujeme, ako som už spomenula, so žiakmi, ktorí neukončili základnú školu v deviatom ročníku. Posledné dva roky sme začali pracovať aj so žiakmi s rôznymi druhmi postihnutia, čo už je naozaj veľká profesionálna výzva.

Tým, že som špeciálny pedagóg a mám veľmi blízko k týmto deťom, chcem im pomôcť predĺžiť detstvo a nájsť spôsob, ako im pomôcť tam, keď im čas− to nedokáže pomôcť rodina. Ale tu sme žiaľ iba v plienkach. Spolupracuje− me s tímom odborníkov špeciálno−pedagogického a psychologického po− radenstva z Prešova, ktorý nám pomáha pri tejto ťažkej úlohe.

Jedným z negatív, ktoré hovoria proti nám, je práve prívlastok, ktorý si nesieme v názve, a to je súkromná. Žiaľ, iný termín pre nás za− tiaľ nie je, ale tým, že všetkých päť škôl vyučuje aj jazyk národnostnej menšiny, čím Rómovia sú, mohli by sme prakticky zčasti byť zaradení medzi národnostné školstvo. Nuž, budúcnosť ukáže, kde by sme sa mali so svojím inovačno−špecifickým vzdelávaním zaradiť v rámci in− tegrácie, a hlavne v edukačnom procese.

A to je podstata našej práce. Ako povedal docent Matějíček: ,,Ne− môžeme všetky deti všetkému naučiť, ale môžeme všetky deti urobiť šťastnými“. Tohto sa budeme snažiť držať.

Text: Roman Čonka, foto: autor, DICRK

Ste súkromná škola, ale zrej− me nie kvôli vytváraniu zisku.

Ako sa žije súkromnej škole v konkurencii iných škôl?

Na Slovensku je nás päť stred− ných škôl, ktoré pracujú so žiakmi z marginalizovaných rómskych ko− munít a hlavne zo sociálne znevý− hodneného prostredia. Sme aj v akčnom pláne dekády začleňova− nia Rómov pre najbližšie obdobie.

To, že sme boli vybraní, berieme ako veľkú výzvu a budeme sa snažiť mať minimálne také výsledky so žiakmi z komunity, ako doteraz.

e žurnalistika andre puraňi Juhoslavija.

Vaš oda chudľom o šajipen te kerel buťi sar e žurnalistka u e editorka andro ro− mane relaciji andro radijo u paľis the an− dre televizija. O jekhto programos pal o Roma chudľas andre Macedonija an− dro berš 1971, u paľis the andro aver thema andre puraňi Juhoslavija. Me jekhto na džanavas romanes. Miri daj u dad na vakerenas romanes. Pašes o manuša vakerenas romanes, no na but. Kana chudľom te kerel andre televi− zija, musaj somas te sikhľol. Phiravas pal o paše khera u phučavas, sar pes so phe− nel. Arakhľom but informaciji andro ľila u chudľom oda te prethovel. Sikhľiľom romanes prekal o prethoviben. Paľis Kerenas buťi sar e redaktorka an− chudľom buter te džal pal o romane te− dro romane relaciji andre televizija mi u geľom pre pedagogicko fakulta, the andro radijo. Phenen amenge hoj te feder te achaľuvav e edukacija u te buter pal o tumaro sikhľuviben u pal džanav te kerel o reportaža u pisibena pal o Romengro sikhľuviben. e buťi andre ola programi.

Kamavas te sikhľol o teatro the o fil− Andro Ňemciko sanas le čhavorenca mos, no musaj somas te džal andro Be− lehrad. Miro dad sas dosta konzervativ− ča prekal o mariben, vaj ačhiľan buter?

Andro Ňemciko našťi samas te ačhel. no u na kamelas o gindo, hoj e čhaj mukhela peskro foros. Avka geľom te si− Deportinenas amen, avka geľam andre khľol e žurnalistika andro Sarajevo. So− Kanada. Odoj bešahas pandž berša mas jekhto romaňi čhaj, savi sikhľiľas u chudľam the o kanadsko themutňipen.

Sajekh dživipen sas but manušen andal o BiH, u the but Romen. Andre Kanada sas amen o centrum vaš e edukacija the o socijalno žutipen le Romenge. Odoj ke− ravas buťi, somas the andro šerutňipen andre organizacija, savi kerelas oda cen− trum. Kerahas buťi le Romenca, save sas andre emigracija andre Kanada, žutina− has lenge andre birokracija, socijalno žutipen, sasťipnaskro arakhipen, buťaha u aver. Amare klijenti sas o Roma andal o Polťiko, Čechi, Slovaťiko, Ungriko the andal e puraňi Juhoslavija. Oda na sas o Roma, save vakerenas romanes. Na sas o problemos te achaľol. Gindinav, hoj o promeos andre komunikacija buterval nane e čhib, no o manuša vaj savo buchlo gindo len hin. Oda hin the andre Bosna, kaj hin trin čhiba, save hine but paše u o manuša achaľon jekh avreske, prekal e čhib, no manušikanes len hin o averi− pen, vaš oda našťi ľidžan e komunikacija.

vaj o Roma, save kerde e emigracija an− dre Kanada. O ľila pen kerenas andro duj čhiba, angľikanes the romanes. But romane lava iľam andal e angľikaňi čhib.

Andre redakcija sas e diskusija, sar oda te prethovel, hoj amenge savore Roma te achaľon. Hin amen o averipena andre morfologija, prekal o thema khatar avas. Sar, andre Bulgarija pisinen andre cirilika, vaj andro Čechi len hin o ľiteri, save na prindžaren o Roma andro aver thema. Pro agor chudľam te pisinel pre− kal o nekhpuraneder štilos khatar o Ro− nald Lee, o angľicko Rom. Kerďas o an− gľicko−kalderašicko alavaris.

sinav, hiňi nekh buter but personalno, but vakerav the pal o dukha le Romen− gre. Akana pisinav frima, soske miri kon− centracija džal pre miri dizertačno buťi.

Te la ľikerava pro aver berš, kamav te agorinel o ciklus poezijakro u te kerel pre jekh projektos, kaj som e editorka.

Mangľom le romane poetkendar andal o buter thema, hoj te bičhaven mange lengre kotora. E poezija hiňi andr trin čhiba – romanes, angľikanes u the andre autorkakri. Sajekh som e lingvistka, u but kamav e romaňi čhib. Kadi čhib hi− ňi the o objektos andro miro sikhľuvib− en. Andro BiH diňom avri o bosňac− ko−romano u romano−bosňacko alavaris.

Tumen resľan andre Kanada te del Keravas mekh jekh andre Kanada u e ro− avri buter tumare autorska pustika, maňi čhib odoj hiňi nekhbuter khatar e poezija vaj charne noveli. Sajekh, e Gurbeti romaňi čhib. Gurbeti hino kerďan tumaro alavaris. Sas o intere− o dijalektos, savo vakeren o Roma andre sos pal e kajsi literatura andre Kanada? Bosna the Hercegovina.

He, diňom avri buter pustika. Poezija, So hin e čači, pustikakri romaňi čhib? noveli, čhavorikane paramisa the alava− Andre Kanada kerenas buťi the ra. Varesave sar e autorka, varesave sar E romaňi čhib buterval lel o lava andal andro jekhto kanadsko−romane ľila e editorka. O pustika kerde andro publi− o thema, kaj o Roma bešen u len e prefiksi Romano Lil. kačno kher Magoria books, kaj pes inte− vaj o sufiksi. E adapaticija u o vazdipen an− Somas e šefredaktorka andro kola resinelas pal ajsi literatura. Nekh buter dro čhib hin o the pal oda, savi hiňi e kon− jekhto kanadsko−romane ľila. Andre re− ole pustikendar sas andro duj čhiba, an− taktno čhib. E čhib džal dureder u sakovar dakcija sas but Roma, kanadska Roma gľikanes the romanes. E poezija, savi pi− hiňi aver. Amen nane amaro th− str. 9

Číslo 6/2014

SERA − STRANA 4

− ROZHOVOR −

Hedina Tahirović Sijerčić (54) je v súčasnosti v Bosne a Hercego− vine známa najmä ako bojovníčka za práva rómskych žien. Zdô− razňuje problém diskriminácie a násilia, ale aj diskrimináciu v rámci rómskej komunity. Hedina sa narodila v roku 1960 v Sara− jeve, kde vyštudovala žurnalistiku a pedagogickú fakultu. Istý čas žila a pracovala v Kanade, kde bola editorkou rómsko−kanad− ských novín Romano Lil. V súčasnosti sa venuje doktorandskému štúdiu na univerzite v Belgicku. Napísala a vydala niekoľko kníh, za ktoré dostala významné medzinárodné ocenenia.

Pracovali ste ako redaktorka rómskych relácií v televízii a v rozhlase. Povedzte nám niečo viac o vašom vzdelaní a práci v týchto programoch.

Chcela som študovať divadlo a film, ale musela by som odísť do Belehradu. Môj otec bol dosť konzervatívny a nepáčila sa mu pred− stava, že dievča opustí svoje rodné mesto. Študovala som teda žurna− listiku v Sarajeve. Bola som prvá Rómka, ktorá vyštudovala žurnalis− tiku v bývalej Juhoslávii. Preto som dostala možnosť pracovať ako novinárka a redaktorka v rómskych reláciách v rádiu a neskôr v tele− vízii. Prvý program o Rómoch začal v Macedónsku v roku 1971, a po− tom v ostatných krajinách bývalej Juhoslávie. Ja som však najskôr ne− vedela po rómsky. Moji rodičia nehovorili rómsky. V susedstve sa sí− ce hovorilo po rómsky, ale nie veľa. Keď som začala robiť v televízii, musela som sa to naučiť. Chodila som po susedoch a pýtala sa, ako sa čo povie. Našla som veľa informácií v novinách a začala som si to prekladať. Naučila som sa rómsky vlastne z prekladania. Potom som sa začala viac zaujímať o rómske témy a rozhodla som sa tiež vyštu− dovať pedagogickú fakultu, aby som lepšie porozumela vzdelávaniu a vedela robiť lepšie reportáže a články o vzdelávaní Rómov. Praco− vala som v televízii až do vojny. Náš program bol zrušený v roku 1992, teda keď v Bosne začala vojna. Mala som vtedy dve malé deti.

Kvôli vojne sme utiekli do Nemecka. Odvtedy už nie je v Bosne a Hercegovine (BiH) žiadny televízny alebo rozhlasový program v rómskom jazyku. Len ostatní robia reportáže o nás, ale nie rómski novinári. Rómsky jazyk už nie je prezentovaný v rádiu alebo v televízii.

V Nemecku ste boli s deťmi len počas vojny, alebo ste zostali dlhšie?

V Nemecku sme nemohli zostať. Deportovali by nás, a tak sme išli do Kanady. Tam sme zostali žiť päť rokov a dostali sme aj kanadské občianstvo. Podobný príbeh malo veľa ľudí z BiH, a tiež veľa Rómov.

V Kanade sme mali centrum pre vzdelávanie a sociálnu pomoc Ró− mom. Pracovala som tam, bola som aj vo vedení organizácie, ktorá toto centrum prevádzkovala. Pracovali sme s Rómami, ktorí emigro− vali do Kanady, pomáhali sme im s byrokraciou, sociálnou pomo− cou, zdravotným poistením, prácou a podobne. Našimi klientmi boli Rómovia z Poľska, Čiech, Slovenska, Maďarska a z bývalej Juhoslávie.

Neboli to Rómovia, ktorí by vyslovene hovorili po rómsky. Nemali ale problém si rozumieť. Myslím, že problém v komunikácii nie je často jazyk, ale prístup ľudí alebo ich ohraničenie v mysli. To je aj prípad Bosny, kde máte tri jazyky, ktoré sú takmer rovnaké a ľudia si rozumejú, čo sa týka jazyka, ale ľudsky majú rozpory, a preto sú ne− schopní komunikácie.

V Kanade ste pracovala aj v prvých kanadsko−rómskych no− vinách Romano Lil. Bola som šéfredaktorka týchto prvých kanadsko−rómskych novín.

V redakcii bolo mnoho Rómov, či už kanadských Rómov alebo Ró− mov, ktorí emigrovali do Kanady. Noviny vychádzali dvojjazyčne, an− glicko−rómsky. Mnoho rómskych slov bolo odvodených z angličtiny.

V redakcii sme diskutovali, ako to prekladať, aby nám všetci Rómovia rozumeli. Máme rôznu morfológiu a závisí, z ktorej krajiny pochá− dzame. Napríklad v Bulharsku používajú cyriliku alebo v Čechách majú písmená, ktoré nepoužívajú Rómovia v iných krajinách. Nako− niec sme používali ten najstarší vzor od Ronalda Lee, anglického Ró− ma. Je autorom anglicko−kaldarašského slovníka.

Poézia, ktorú píšem je väčšinou veľmi osobná, hovorím často aj o bo− lesti Rómov. Teraz píšem menej, pretože sa sústreďujem najmä na svoju dizertačnú prácu. Keď ju budúci rok obhájim, chcem dokončiť cyklus básní a tiež pracovať na jednom projekte, ktorého som sa zhostila ako editorka. Požiadala som rómske poetky z rôznych kra− jín, aby mi poslali svoju báseň. Básne sú v troch jazykoch − rómskom, anglickom a v jazyku krajiny autorky. Tiež som lingvistka, a teda mi− lujem rómsky jazyk. Tento jazyk je aj predmetom môjho štúdia.

V BiH som vydala bosniansko−rómsky a rómsko−bosniansky slovník.

Pripravovala som ho ešte v Kanade a rómčina v ňom vychádza najmä z gurbeti rómčiny. Gurbeti je dialekt, ktorým rozprávajú Rómovia v Bosne a Hercegovine. Čo je vlastne pravý, spisovný rómsky jazyk?

Rómčina často preberá slová krajín, kde Rómovia žijú a používajú predpony alebo prípony. Adaptácia a vývoj jazyka je ale otázka kon− taktného jazyka. Jazyk sa neustále vyvíja a mení. My ale nemáme svoj vlastný štát, sme usadení po svete a vždy v iných krajinách žijeme ako menšiny alebo etnické skupiny. Skupiny, ktoré nemajú právo, aby ich jazyk bol považovaný za oficiálny. To ovplyvňuje náš jazyk, ktorý sa mieša s inými jazykmi. Toto je aj otázka mojej dizertačnej práce.

Keď uvažujem o preklade, hľadám prístup k jednotlivým slovám. Be− riem do úvahy to, ako sa jazyk mení. Aj váš jazyk sa mení, napríklad preberá slová z angličtiny a podobne. Vždy musíte brať do úvahy rôz− ne veci. To, ako sa mení vaša kultúra, váš jazyk, a potom budete rozu− mieť, ako sa mení rómsky jazyk. Tak to je v každej krajine. Je to otázka asimilácie, otázka identity. Otázka toho, ako veľmi si ceníme našu identitu.

Rómka, ale to neznamená, že ja nie som Rómka. Je moje ľudské právo povedať, či som Rómka, alebo nie.

Prečo teda hovoríte, že ste Rómka?

Pretože som vždy žila v rómskej mahale, mali sme tu priateľov, vždy som sedela s rómskymi deťmi v škole oddelene od ostatných detí, pre− tože nás diskriminovali. Naši príbuzní sú Rómovia, moja rodina má ko− váčske korene. Aj moja matka hovorí, že je Rómka. Vyrastala v inej róm− skej mahale, v katolíckom susedstve. Sme Rómovia, som na to hrdá.

Viem, ako veľmi môj otec a starý otec pracovali, aby sme sa mohli vzde− lávať. Starý otec bol kováč, a mal aj učňov, ktorí sa v jeho dielni učili to− muto remeslu. Otec s ním tiež pracoval, ale potom, ako začalo toto re− meslo upadať, robil vodiča kamiónu, neskôr taxikára. Môj otec bol veľ− mi schopný človek, postavil náš rodný dom. Naozaj sa snažil, aby sme študovali a boli nezávislé rómske ženy. Hovoril nám, že keď sme vzdela− ní a máme prácu, žiadny muž nás neprebije. Sme štyri sestry a máme najmladšieho brata, ktorý žije v Sarajeve. Jedna sestra tiež žije v Sarajeve a ostatné v Belgicku a Nemecku.

Kam viedli vaše cesty z Kanady?

Po istom čase sme sa aj s deťmi v Kanade necítili dobre. Chýbali im pria− telia a vzťahy, ktoré mali v Nemecku. Vrátili sme sa teda do Nemecka, kde si moji synovia našli prácu a ukončili tam štúdium. Keď už boli zabezpeče− ní, rozhodla som sa vrátiť naspäť do Sarajeva. Začala som študovať ma− gisterský stupeň rodových štúdií. Hneď potom som sa rozhodla pokračo− vať v doktorandskom štúdiu. Dnes som v poslednom ročníku na Katolíc− kej univerzite v Leuven v Belgicku. Moja práca je o literatúre, lingvistike a prekladateľstve. Pracovala som tiež dva roky ako profesorka na univerzite v Záhrebe. Potom už ale fakulta nemala financovanie na tento program.

Do akej miery je rodný jazyk prepojený s identitou?

Znova sme podali žiadosť o jeho financovanie a ak nám žiadosť schvália, Vám sa podarilo vydať v Kanade niekoľko autorských kníh, Materinský jazyk a identita sú prepojené. Občas kritizujem výroky vrátim sa na univerzitu do Záhrebu. Mala by som prednášať voliteľný pred− či už poézie alebo krátkych noviel. Tiež ste vydali vlastný slov− od niektorých akademikov o tom, že ten, kto hovorí po rómsky, je met Štúdium prekladateľstva v kontexte štúdia rómskej kultúry, ale tiež ník. Bol o takúto literatúru v Kanade záujem? Áno, vydala som viac kníh. Poéziu, novely, detské rozprávky Róm. Myslím si, že aj Nerómovia môžu hovoriť po rómsky, ale ne− povinné predmety ako jazyk, kultúra, história Rómov. Predtým som učila a slovníky. Niektoré ako autorka, niektoré ako editorka. Knihy vyšli znamená to, že sú Rómovia. Takže schopnosť hovoriť istým jazykom rómsky jazyk a rómsku kultúru a literatúru. V Bosne nemáme možnosť vo vydavateľstve Magoria books, ktoré malo o takúto literatúru záu− nie je previazaná na pôvod alebo etnicitu. Kritizujem výroky, že Róm študovať rómsku kultúru a jazyk na univerzite. Navrhovala som podobný jem. Väčšina týchto kníh bola dvojjazyčná, v angličtine a v rómčine. je iba ten, kto má obidvoch rodičov Rómov. Moja matka nie je študijný program, ale dá sa povedať, že o to nebol záujem, nakoľko mi uni− verzita povedala, že si mám hľadať financie sama. Pre vzdelaných ľudí je dosť tažké sa v Bosne zamestnať. Politické nominácie a korupcia sú naozaj veľmi rozšírené. Mnohí ľudia, ktorí nemajú rómsky pôvod, ale majú dobré konexie, pracujú na rómskych projektoch, v takzvanom cigánskom prie− mysle. Vnímam to ako veľký problém, pretože naozaj vzdelaní Rómovia sú bez práce a nedávajú tým pádom vo svojich komunitách príklad, že vzdela− nie je naozaj dôležité. Častokrát si potom okolo nich povedia, že načo štu− dovali, keď aj tak nemôžu nájsť prácu. Môže to ovplyvniť aj ďalšie generá− cie, pretože neuvidia pozitívny príklad hodnoty vzdelania.

Aká je pozícia rómskej menšiny v Bosne a Hercegovine?

Povedala by som, že nielen Rómovia, ale mnohí obyvatelia sú menši− nou v tejto krajine. Stále sa sťažujeme na diskrimináciu, aj keď nerada toto slovo používam. Najmä v bosniansko−hercegovinskom kontexte, pretože aj ľudia z majority sú v tejto krajine diskriminovaní. Máme asi 90 rómskych združení, ale iba desať naozaj pracuje na projektoch. Tieto organizácie spolupracujú s ministerstvom pre ľudské práva a utečen− cov, ktoré je zodpovedné za menšiny v tejto krajine.

Priniesol projekt Decade of Roma, ktorý sa už niekoľko rokov implementuje v Bosne a Hercegovine, zmenu?

Tento projekt je zameraný najmä na bývanie a táto situácia sa naozaj zme− nila. Postavili sa nové domy, alebo tie staré boli zrekonštruované. Problém je, že Rómovia sú nezamestnaní a nemôžu platiť poplatky za tieto byty. Nemajú perspektívu, že sa niečo môže zmeniť, dokonca ani vzdelaním, keď vidia ako vzdelaní ľudia sedia doma, pretože si nemôžu nájsť prácu. Nemáme pozitívne vzory. Ale myslím si, že to nie je otázka len Bosny a Hercegoviny.

Aký by bol podľa vás ideálny projekt na zlepšenie postavenia rómskej menšiny v Bosne a Hercegovine?

Vzdelávanie na všetkých úrovniach. Vzdelávanie, ktoré by zahŕňalo Rómov aj Nerómov ochotných študovať rómsky jazyk, rómsku kultúru a samozrejme sociálne témy. Ale hlavne zapojiť do vzdelávacieho systé− mu aj informácie o Rómoch, pretože doteraz tu nič také nie je. Ako sa môžete potom cítiť ako hodnotný človek, keď o vašom pôvode nie je v krajine ani zmienka. Môžete sa len podceňovať. Neceníme si našu iden− titu, pretože nemáme správnych ľudí na správnych pozíciách, ktorí by hovorili o hodnote našej kultúry, o našej histórii, a našom jazyku.

Text: Paula Ďurinová, foto: Anadolija, bh−index.com

Číslo 6/2014

− VIANOCE / LITERATÚRA −

Súdržnosť bola a je v našej rodine vždy to najdô− ležitejšie. Vzájomná podpora a opora je to, čo našu rodinu robí šťastnou. Je vzácne a úžasné, ak sa môžete na niekoho s dôverou obrátiť, a on na vás.

Vianoce sú u nás vždy časom radosti z toho, že sme všetci pohromade.

Mám to šťastie, že som zažila v detstve Vianoce, ktoré neboli preplnené darčekmi, ale úžasnou vô− ňou Vianoc a detskej naivity, tradíciami a úctou k starším a k celej rodine. Večer pred Štedrým dňom sme s otcom a sestrami tradične zdobili stromček. Viazali sme salónky a vešali kolekcie, kto− ré otec dostal v práci. Pritom sme vdychovali tú prekrásnu vôňu ihličia, ktoré po pár dňoch síce za− čalo opadávať, ale aj tak to bolo nenahraditeľné ča− ro Vianoc. Mama piekla koláče, a keďže sme so sestrami zbožňovali obložené chlebíčky a ruské vaj− cia, tak nám ich s radosťou pripravovala v hojnom množstve. Ten večer bol taký zvláštny, šťastný.

Dnes je to síce už nepredstaviteľné, ale za môjho detstva sa na stromček pripínali aj normálne vosko− vé sviečky a prskavky. No, v súčasnosti hrozná pred− stava. Ale nám sa to veľmi páčilo. Teraz si uvedomu− jem, že o darčekoch sme vlastne ani nerozmýšľali.

Tešili sme sa na slávnostnú večeru a na otcovu kole− du. S nebohým starkým sme robili vianočné ozdoby zo stebiel slamy. Učil ma, ako to za detstva naučili rodičia jeho. Vedel robiť aj nádherné slamené via− nočné stromčeky. Za jeho detstva a mladosti Rómo− via nezdobili smrečky. Zo slamy a nití vytvorili ako− by veľkú visiacu ozdobu a na ňu navešali orechy, jabĺčka a slamené ozdôbky. Bolo to krásne. Starký robil slamený stromček každý rok, aj keď bol aj kla− sický vianočný stromček.

Vážili a ctili sme si starých Rómov, a to chcem naučiť aj moju dcéru. My sme od starkých nečakali darčeky, netešili sme sa z toho, čo nám podarujú.

My sme mali radosť z toho, ako sa budú tešiť z dar− čeka, ktorý pre nich máme my, vnúčatá. S bratran− cami a sesternicami sme sa dohodli, čo im kúpime a zložili sme sa nato. Babičke sme vždy kúpili hr− niec, alebo nejakú cukorničku. Podľa toho, čo mali v Jednote. Kedysi ste na dedine v rozličnom obcho− de kúpili kadečo. Nie ako dnes. Dnes sa nad tým nostalgicky a s krásnym pocitom usmejem. Oči sme si išli vyočiť, kým to starká rozbaľovala.

Otec mal každý rok pri vinšovaní slzy v očiach, pretože bol na svoju rodinu vždy hrdý. Tradične sme sa k štedrovečernému stolu slávnostne obliek− li. Pomodlili sme sa a s úctou a pokorou prisadli k slávnostnému stolu. Po večeri bolo počuť deti, ako sa vonku sánkujú a tešia z darčekov. Ako deti sme na darčeky nečakali, ale vždy nás veľmi poteši− lo a prekvapilo, keď nás mama a otec poslali pozrieť sa pod stromček.

Dodnes si pamätám na radosť, keď som tam na− šla fixky, ktoré som veľmi chcela. Dnes to deťom pripadá smiešne, ale za nášho detstva boli darčeky skromnejšie, ale zato nás veľmi potešili. Stačila nám radosť. Vianoce znamenali, že sa zíde rodina a všetci budú k sebe lepší. Atmosféra Vianoc každé− ho urobila lepším. Niekedy sme ešte ani nedoveče− rali a už nám hostia vyklopávali na dvere. Prišli za− vinšovať príbuzní i susedia. A všetci sa tomu tešili.

Dnes sa to tak asi nedeje, čo je škoda. Aj to stmeľo− valo Rómov v komunitách.

Ak sa niekto z rodiny hneval, mladší sa pokoril a išiel k príbuznému zavinšovať a udobriť sa. Všetci vedeli, že je to úprimné. Veľa nedorozumení a kon− fliktov sa na Vianoce vyriešilo a bola to šanca na no− vý začiatok. Nezabúdali sme ani na tých, ktorí me− dzi nami už neboli. Na okná sme dávali bobaľky.

Otec a mama nám vždy zdôrazňovali, že rodina a dobré vzťahy sú to najdôležitejšie, a že ako súro− denci musíme držať spolu, vedieť si odpustiť. Táto súrodenecká láska nás drží pokope dodnes. Ani si neviem predstaviť, aké ťažké by to bez tejto súdržnosti bolo.

Ako deti, a potom už aj ako dospievajúci, sme považovali a stále považujeme za samozrejmosť, že

SERA − STRANA 5

po večeri sa išlo povinšovať starkým. Všetci sme sa cítili naozaj šťastní. Želali sme si zdravie, radosť a ak niekto mal nejakú starosť, tak sme mu priali, aby sa to vyriešilo a bolo už len lepšie. Myslím, že všetci boli k sebe v tých časoch úprimnejší a prajnejší. Ako staršia som si začala ešte viacej uvedomovať, aké dôležité je mať dobrú rodinu. Chápajúcu a od− púšťajúcu. Aké vzácne sú všetky momenty, kedy môžeme byť spolu.

Ducha Vianoc u nás v komunite vždy udržiavali a odovzdávali starí Rómovia. Boli piliermi tradícií a súdržnosti. Mali sme pred nimi rešpekt. Niežeby sme ako deti a tínedžeri nevyvádzali nezbednosti, ale iba po isté hranice. Dievčatá a chlapci sa u nie− koho stretli a oslavovali spolu. Každý doniesol z domu nejaké jedlo a zabavili sme sa. Ženy museli mať na Vianoce, ale aj na iné sviatky, ušité nové ša− ty a každá si dala urobiť nový účes. Naozaj to bol každý rok nejaký vnútorný a vonkajší prerod člo− veka. Vždy mal človek pocit a presvedčenie, že všetko môže začať nanovo, že je tu naozaj nová ná− dej. Začal akoby s novým štítom, odhodlaný byť lepším a iným. Rovnako to bolo aj na Silvestra. Ró− movia sa navzájom navštevovali a tešili. Človek mohol tú spoločnú radosť naozaj zažiť.

Pôst pred Štedrým večerom sme museli dodržať a starký nám vždy zdôrazňoval, aby sme si pamätali, že Vianoce nie sú sviatkom pre jedlo a oslavy, ale pre Ježiša. Vianocami, prisadnutím k štedrovečer− nému stolu vyjadrujeme vďaku za jeho lásku a obe− tavosť. Je to prejav veľkej vďaky a pokory. Toto mám vďaka starkému, aj rodičom, hlboko zakotve− né v mojom srdci.

Dnes mám vlastnú rodinu a tento odkaz jej odo− vzdávam. Neviem si ani predstaviť, aké prázdne Via− noce by bez Boha boli. Ak ich niekto slávi bez viery, iba pre radosť detí z darčekov a slávnostnej večere, je to smutné. Ak rodina nevie, prečo k stolu za− sadla, je to všedný večer bez skutočnej vianočnej at− mosféry a radosti. Pripadá mi to, ako keby ste osla− vovali narodeniny, pozvali veľa známych a priate− ľov, ale oni namiesto toho, aby prišli sláviť k vám a tešili sa s vami, urobia si oslavu doma a dajú dar− čeky sebe. Na vás ani nemyslia. Chceli by ste takú oslavu? Viete si predstaviť, že by ste niekoho naro−

deniny takto oslavovali? Asi nie. Je to absurdná predstava. A predsa mnohí takto Vianoce oslavujú.

Pozitívne na tom vidím aspoň to, že sa tešia deti, že vôbec o Vianociach vedia a aj napriek tomu, že sú bez viery, stmeľujú rodinu.

Vždy som bola zvyknutá, že sme veľká rodina.

Vianoce u nás znamenali predvianočný chaos. Prí− prava vianočných jedál, smiech, hlučné rozhovory a tradičné mamine a otcove podpichovanie sa kvôli tomu, že otec si aj pred večerom pár štamperlíkov tajne dal. Jednoducho, skutočné Vianoce veľkej ro− diny. Radosť z toho, že sa všetci môžeme stretnúť za jedným stolom a tešiť sa z našich detí a z toho, že sme všetci aj tieto Vianoce živí a zdraví.

Keď som sa potom presťahovala za priateľom do Čiech, prvé Vianoce boli vo všetkom iné. V prvom ra− de boli šťastné v tom, že som ich oslavovala s mužom, ktorého milujem, a že obaja chceme určite veľkú ro− dinu. Avšak odrazu mi chýbal ten náš predvianočný chaos, hluk, zmätok, smiech a radostné zvítania. Mu− sela som aspoň pridať zvuk na telke, aby som mala pocit, že sa niečo deje. Bolo to pre mňa až príliš veľké ticho. Štedrovečernú večeru som pripravila s priate− ľom podľa toho, ako som bola zvyknutá. Jeho zvyky sme spojili s mojimi a boli to vždy pekné Vianoce. Iba príliš tiché. Ale vždy sme sa na ne veľmi tešili a prežili sme ich príjemne. Trvala som na tom, že sa pred veče− rou musíme pomodliť – ináč prisadnúť k stolu ani ne− má zmysel. Priateľ si musel zvyknúť aj na to, že sa k ve− čeri pekne oblečieme, a že to nebude iba obyčajný ve− čer s darčekmi. Myslím, že dnes máme všetky tradície v rodine zakotvené, aj v prípade Veľkonočných sviat− kov. Ak sa zo Slovenska presťahujete do Čiech, tak tie− to zásady tam neplatia. Ľudia sa sústreďujú najmä na prácu, ktorá je zvyčajne na tri smeny. Všetko je príliš rýchle a Česi v drvivej väčšine nie sú veriaci. V kosto− loch stretnete najmä Slovákov, slovenských Rómov a Poliakov. Takže nie je až takým prekvapením, že väčšina našich Rómov v Čechách pomaly na tradície zabudne a prispôsobí sa.

Teraz už máme dcérku, takže Vianoce sú ešte krajšie. Malá s priateľom zdobí stromček a ja im k tomu púšťam krásnu pesničku o zdobení vianoč− ného stromčeka z rozprávky Méďa mandarinka.

Odporúčam nájsť si ju na nete. Je krásna a deti si ju

zamilujú. Už je to u nás tradíciou. Počas večere nám znejú prekrásne koledy, ktoré tiež už patria k tradí− cii našej rodinky. Dcérka vie, že pred večerou nám „tatínek“ zavinšuje a v ruke nesie bochníček s horia− cou sviečkou, že sa pred večerou prežehnáme a krátko po večeri si hneď môže otvárať darčeky a tešiť sa. A my sa tešíme z jej radosti. Na výzdobe a naaranžovaní vianočného stola si vždy dám zá− ležať. Ak je to možné, tak tam nechýba ani gója. Ak taká možnosť nie je, tak góju nahradia vinné klo− básky. Ráno po štedrej večeri obehne priateľ svoju rodinu, aby jej povinšoval. Navštevujeme sa a má− me radosť z našich detí. Som veľmi rada, že sa mi podarilo dať našim Vianociam význam a tvár a dú− fam aj atmosféru a odkaz Vianoc, ktoré som zažívala s mojou rodinou. Avšak pre jednu vec sú smutné už niekoľko rokov. Neslávim ich aj s mojou rodinou, nevidím radosť mojich synovcov a neterí a ich detí.

Nie som s mamou a otcom. Neprežívam všetok ten chaos, ktorý síce občas znervózňuje, ale patrí už k na− šej veľkej rodine. Bez neho by to už ani nebolo ono.

Text: Mária Hušová, foto: archív MH

Po polnočnej omši zostala som sama.

Všetci už odišli a ja stojím tam.

Tam, pod krížom života.

Pod krížom človeka, ktorý svoj život obetoval aj za mňa.

Stojím a rozjímam.

Viem, čo mám urobiť, už mi to povedal.

No ja nemám dosť síl.

Nikoho tu už niet.

Oni si ho našli.

A preto teraz prosím o odpustenie.

Som jeho dieťa.

Dal za mňa život!

Keď tak rozjímam s výčitkami nad svojím životom, ovládol ma žiaľ a emócie.

V duchu znel môj hlas: „Odpusť mi, Bože. Prosím ťa“.

A tak tam stojím so slzami v očiach.

Len ja a môj Boh. Nik nezostal rozjímať.

Nik poďakovať ešte raz tak sám.

Len sám pod krížom Ježiša.

Tak mu bozkám nohy.

Tak, ako ich bozkávala hriešna Magdaléna.

Slzami ich umývam.

Bozkám ich a vlasmi ich utieram.

V túžbe hodiť sa mu k živým nohám. Ďakovať za milosť, za lásku.

Za utrpenie, ktoré pre nás podstúpil. Ďakovať mu za to, že ho mám.

Som teda sama, kto by mal výčitky svedomia?

Nie, oni sa s ním boli zmieriť.

Ja nie.

Nemala som čas.

Tak, ako hriešnik, ktorý sa túži spasiť – polepšiť a stať sa slobodným.

Je pravda, kto verí v neho, nebude zahanbený naveky.

Číslo 6/2014

SERA − STRANA 6

− TÉMA ČÍSLA: RÓMOVIA VO FOTOGRAFII / VEŠTICE −

1

2

Vrajitoare – čarodejnice O rómskych vešticiach z Rumunska Fotografie: Lucia Sekerková

3

Číslo 6/2014

4

− TÉMA ČÍSLA: RÓMOVIA VO FOTOGRAFII / VEŠTICE −

SERA − STRANA 7

6

5 Ide o fotografický projekt, ktorý bol jednou z častí mojej praktickej bakalárskej práce na Univerzite To− máša Baťu v Zlíne, odbor reklamná fotografia. Ne− jedná sa o žiadnu sociologickú odbornú štúdiu. Ide hlavne o fotografie. Doplňujúce texty obsiahnuté v knihe sú veštby, ktoré mi boli predpovedané, alebo útržky z rozhovorov, ktoré sme s vešticami robili.

sa priznávali k viere v Boha, ale zároveň neskrývali, že praktizujú čiernu mágiu.

Starším rómskym ženám sa oddávna prisudzova− li nadprirodzené schopnosti na základe ich veku a z toho plynúcich skúseností a múdrosti. Dnes ako− by tento duch tradície zmizol v útrobách konzumu.

Vešticou môže byť ktorákoľvek žena, ktorej určia, že má túto schopnosť. Na veku nezáleží.

Do Rumunska som sa vybrala na základe videodo− kumentu o rómskych vešticiach. Dovtedy som vlastne netušila, že niekde existujú veštice v takom počte a ta− kej vážnosti, ako tam. Na Slovensku má veštenie tiež svojich fanúšikov, ale rozhodne nie je také vážené, ako v Rumunsku. Väčšina ľudí má z toho zábavu, ale− bo sa k veštbe utieka len zo zvedavosti. Rozhodla som sa teda zistiť, ako to funguje tam. Na veštice sme získa− li kontakt buď v novinách, alebo cez rôzne rumunské internetové stránky. Núdza nebola.

Cesta do Rumunska – poznanie svojej budúcnosti Na Rumunsko som sa zamerala práve kvôli silne zakorenenej poverčivosti ľudí, pričom nezáleží na so− ciálnych skupinách. Veštice tam navštevujú ľudia z nižších spoločenských vrstiev, ale aj politici. Je tam silný fenomén okultizmu.

Projekt predstavuje akýsi ironický roadtrip (cestu) za poznaním mojej budúcnosti. Neverím, že nejaký človek by mohol byť strojcom môjho osudu, ani ja nie som, preto som chcela na vlastnej koži zistiť, ako to Biznis a môj osud funguje. Stala som sa akýmsi svedkom, prostrední− V mnohých prípadoch sa z tradície stal biznis ťažia− kom medzi pohanskou a kresťanskou kultúrou, ktorá sa tam do značnej miery mieša. Fotografované veštice ci z naivity ľudí. Na tento fakt poukazujem v projekte

aj prostredníctvom fotografií. Aj preto som si vybrala práve tie najznámejšie a najbohatšie veštice z Buku− rešti, žijúce v reprezentatívnych priestoroch.

Výsledkom bakalárskej práce bola fotografická kniha o bukurešťských vešticiach, ktorá je doplnená o texty s menom danej veštice, jej kontaktnými údaj− mi a cenou za prvé sedenie. Nasleduje jej hlavný portrét. Často som ich zobrazovala s nejakým atribú− tom, ktorý bol typický vždy pre konkrétnu z nich – kríž ako symbol viery, bylinky a kvety ako láska k prí− rode. Ale aj mušľa, o ktorej veštica Sidónia tvrdila, že v nej má ukrytú svoju moc. Portrét bol na dvojstrane knihy konfrontovaný s osudom, ktorý mi veštica predpovedala.

Zadarmo to nebude Rumunský kamarát Cosmin, u ktorého sme bý− vali a ktorý nám pomáhal s prekladom, tvrdil, že sme reportéri so Slovenska. Boli veštice, ktoré foto− grafovanie odmietli z dôvodu, že nemajú záujem o tento typ prezentácie. Našli sa aj také, ktoré boli ochotné a dohovorili si s nami schôdzku.

Prvá, u ktorej sme boli, nám hneď na začiatku vy− svetlila, že zadarmo to nebude. S tým som rátala, ale zároveň aj dúfala, že nájdem aj také, ktoré nebudú chcieť peniaze. Vtedy som zaplatila niečo okolo 15 eur, čo bola asi hodinka jej času. Chcela som na− zrieť viac do súkromia. To odmietla a ukázala nám len jej čarodejnícky kumbál, ktorý stál na dvore hneď vedľa skromného domu. Tam nás zasvätila do rôznych praktík, od takých, ktoré sa podobali na voodoo až po rozprávkovú klasiku s metlou a oh− ňom. Predmety boli tiež rôznorodé – sošky smrtiek a zvierat, bábiky, bylinky, kovy, med, metly, karty.

Nasledoval rozhovor a krátke fotografovanie. Vtedy mi bolo prvýkrát vyveštené. Veštba bola všeobecne platná na skoro každé mladé dievča. To, že mám priateľa, ktorý je starší, uhádla. Ďalej mi povedala, že ho chce iná žena, ale že sa nemám báť, že miluje len mňa (to je tiež pravdepodobné). Nakoniec mi vyveš− tila, že do roka ma požiada o ruku, vezmeme sa a splodíme deti. Rok ubehol, žiadne zásnuby, tobôž svadba a deti. str. 12

8

7

Číslo 6/2014

SERA − STRANA 8

− VIANOCE / REPORTÁŽ −

V Liptovskej Porúbke na Vianoce pohostia aj pocestného dičová sa obracia na odborných konzultantov pri ekonomickom zúčto− vaní projektov a spracovaní záverečných správ. Na výsledky kolektívnej práce je hrdá: „Myslím si, že sa terénna sociálna práca za tie roky, čo beží, osvedčila a ľudia sú spokojní. Nehovorím, že všetci, ale rómskej komunite sa pomohlo.“ V súčasnosti sa zamerali na pomoc seniorom, ktorým vybavujú na úradoch rôzne príspevky a kompenzačné pomôc− ky. J. Gazdičová netají, že hornoliptovskí starostovia sa jej občas pýtajú, prečo toľko energie venuje rómskym občanom. Ona to vidí takto: „Pre− čo by som nešla do projektov, keď viem, že to bude prínos pre Rómov aj Nerómov a pomôže sa všetkým. Rómovia v Porúbke boli, sú a budú.

Vždy sme tu spolu žili, naši Rómovia boli integrovaní a problémy v obci neboli. Keď sa dá, treba im pomôcť.“

u Tvorivé dielne v Liptovskej Porúbke.

Samospráva sa v Liptovskej Porúbke neotáča svojim rómskym ob− čanom chrbtom, hoci aj tu vznikajú v spolunažívaní problémy, tak ako inde na Slovensku. Obec využíva dostupné zdroje na projekty, ktoré prinesú riešenia týchto problémov alebo ich prevenciu. V Po− rúbke žije vyše štyristo Rómov, čo je tretina všetkých obyvateľov obce.

Nikto nemá zostať na okraji Filozofia miestnej samosprávy je postavená na tom, aby sa verejné aktivity pre Porubčanov konali spoločne a aby nikto nezostal bokom.

Dve sociálne pracovníčky, Anna Fáberová a Aneta Králiková pomáha− jú s každodennými problémami sociálne slabým rodinám, aj so zauja− tím pre deti vo voľnom čase. Anna Fáberová vidí výhodu miestnych v dobrej kvalite bývania: „Rómovia v Liptovskej Porúbke majú veľmi pekne zariadené domácnosti, všetky sú s elektrinou, kanalizáciou.

Bývajú v murovaných rodinných domoch a nie sú tu domácnosti, kde by nebolo kúrenie alebo voda.“ Obec podporuje vzdelávanie detí z chudobných rodín poskytova− ním prístupu k internetu a tlačiarni pre žiakov na prípravu do školy. Žiaci si cestou zo školy z Liptovského Hrádku (v obci už nie je základ− ná škola) môžu prísť urobiť prípravu na ďalšie vyučovanie priamo v priestoroch obecného úradu. Vyhľadajú si informácie a potrebné veci im vytlačia. Terénne pracovníčky cielene dohliadajú aj na do− chádzku predškolákov do škôlky. „My so škôlkou spolupracujeme tak, že nám dajú zoznam detí v predškolskom veku, ktoré nechodia do škôlky. Chodíme po rodinách a matky upozorňujeme, že musia dať deti do škôlky,“ opisuje A. Fáberová. Pravidelne každý mesiac or− ganizujú burzy oblečenia v spolupráci s Pomocným anjelom z Oravy a Komunitným centrom v Liptovskom Mikuláši. Na prízemí obecného úradu zriadili spoločenskú miestnosť, kde sa pravidelne venujú deťom vo veku 4−15 rokov na tvorivých dielňach. Návštevnosť poduja− tí je dlhodobo dobrá – do dielní chodí pätnásť až dvadsať detí.

Na Vianoce chcú Rómovia hojnosť Začiatkom decembra organizovali dielňu tematicky zameranú na Vianoce. Deti si vyrábali interiérové ozdoby s vianočnou tematikou.

Vystrihovali z papiera, lepili, maľovali hviezdy snehové vločky, srdieč− ka. Inšpiráciu čerpali z internetu. Aneta Králiková už pozná vianočné zvyky v miestnych rómskych rodinách: „Tradíciou je to, že na Štedrý večer majú všetko jedlo a pitie naložené na stoloch až do rána, aby bolo aj pre pocestného, ktorý možno príde.“ Ďalšie zvyky sú temer identické ako u majoritného obyvateľstva, varí sa kapustnica, zemia− kový šalát, rezne. Rómske rodiny sa snažia o to, aby bola hojnosť všet− kého pre celú rodinu. Usporiť si peniaze na sviatky dopredu nedo− kážu, a tak sa niektorí vedia kvôli bohatým Vianociam aj zadlžiť. Skú−

Bosna a Hercegovina (BiH) je unikátna spolunažívaním rôz− nych kultúr a náboženstiev. Naj− viac obyvateľov, okolo 40 per− cent, sa hlási k islamu. Pravosláv− nych kresťanov je v krajine okolo 37 percent a rímsko−katolíckych kresťanov okolo 15 percent. Ná− boženstvo sa v BiH prepája aj s národnosťou – moslimovia sú najčastejšie Bosniaci, pravosláv− ni sú Srbi a katolíci sú Chorváti.

Napriek tomu, že v mnohých oblastiach Bosny a Hercegoviny žijú ľudia v neustálom etnickom a náboženskom napätí, nájdeme aj mnoho zmiešaných rodín.

Spoločné oslavovanie moslim− ských a kresťanských sviatkov te− da nie je v BiH nič neobvyklé. „Môj manžel je pravoslávny a ja som moslimka. Spolu slávi− me Bajram aj Vianoce,“ hovorí Elvíra. Bajram je moslimský svia− tok, pričom v kalendárnom roku sa oslavujú dva Bajramy – Rama− dan Bajram a Kurban Bajram. Ra− madan trvá počas deviateho me− siaca islamského kalendára a je

Číslo 6/2014

to pohyblivý sviatok. Moslimovia veria, že v tomto mesiaci boli prorokovi Mohamedovi zjavené prvé verše Koránu. Pôst patrí podľa nich k jednému z piatich pilierov viery, preto počas Rama− danu moslimovia dodržiavajú od úsvitu do západu slnka prísny pôst. Pre bosnianskych mosli− mov je Bajram aj o navštevovaní sa v rámci rodiny, o priateľstve a odpúštaní. Kurban Bajram pri− chádza dva mesiace a desať dní po Ramadane. Podľa legendy mal prorok Ibrahim obetovať svojho syna Ismaila Bohu, no Boh mu namiesto neho dal na obeť ovcu. Moslimovia v tento sviatok zabíjajú ovce a delia mä− so a ostatné jedlo medzi svoju rodinu. „Slávime Bajram a všetky moslimské sviatky. Celá naša ro− dina sú moslimovia,“ hovorí Nuqi. „Tento rok bol Kurban Baj− ram v októbri. Vtedy zabíjame na dvore ovcu a počas troch dní oslavujeme s našou rodinou.

Dvere sú vždy otvorené pre hostí.

sená sociálna pracovníčka Anna Fáberová nevidí výrazné rozdiely: „Nemajú nič tradičné, alebo iné ako na Slovensku. Kupujú si darčeky pod stromček, aj keď len drobnosti. Katolícke rodiny chodia na pol− nočnú omšu do Liptovského Hrádku.“ V obci majú evanjelický kostol, kde sa slávnostné služby božie konajú okolo piatej popoludní. Katolí− ci navštevujú kostol v meste, vzdialený asi dva kilometre od obce.

Hliadka už pracuje Starostka Jana Gazdičová, ktorú občania opäť zvolili v novembrových komunálnych voľbách, rieši aj verejný poriadok a bezpečnosť. V obci zria− dili rómsku občiansku hliadku a nainštalujú štyri kamery v snahe znížiť počet priestupkov ako drobné krádeže, poškodenia verejného majetku či zakladanie nelegálnych skládok odpadu. Prvý mesiac práce rómskych ob− čianskych hliadok bol venovaný zaškoleniu dvoch nových pracovníkov. Školenia zabezpečili v spolupráci s Mestskou políciou v Liptovskom Miku− láši a policajným špecialistom Polície SR. „Pra− covníci už majú oblečenie, služobný telefón, fotoaparát a začali chodiť do terénu. Robia od piatej popoludní do jednej v noci. Sú to mladí, šikovní, ambiciózni ľudia, ktorí majú záujem pracovať. Iniciatívu prejavili hneď, ako nastúpi− li. Pýtali si všeobecno−záväzné nariadenia o ve− rejnom poriadku a o chove a držbe psov,“ hod− notí štart rómskych občianskych hliadok J. Gaz− dičová. Projekt Rómska občianska hliadka ako nástroj podpory sociálnej inklúzie Rómov sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociál− neho fondu v rámci operačného programu Za− mestnanosť a sociálna inklúzia.

Projekty, výzvy, správy Orientovať sa v projektových výzvach vhodných pre horskú obec nie je jednodu− ché. Spýtali sme sa starostky Liptovskej Po− rúbky, ako to zvláda ona. „Po večeroch hľa− dám po internete jednotlivé výzvy na strán− kach ministerstva vnútra, či implementačnej agentúry. Potom musím na zastupiteľstve presvedčiť poslancov, aby sme išli do projek− tu. Projekty robím v soboty a nedele, niečo spravia aj dievčatá na úrade, a keď už sa ne− viem pohnúť, tak sa obrátim na Partnerstvo sociálnej inklúzie v Liptovskom Mikuláši. Ma− nažment projektov si robíme sami.“ Jana Gaz−

Deti sa tešia z takzvanej Bajram banky, kedy dostanú od všetkých dospelých malú sumu peňazí.“ Elvíra hovorí, že spolu s man− želom oslavujú moslimské aj pra− voslávne sviatky. „Vianoce oslavu− jem vždy s manželom a jeho rodi− nou. Pečieme veľký chlieb a páli− me sviečky. Prijala som Vianoce ako normálny sviatok a môj man− žel zase slávi Bajram so mnou a s mojou rodinou.“ Elvíra a Nuqi so svojimi rodi− nami slávia aj Djurdjevdan – Deň svätého Juraja, ktorý je dôležitý pre mnohých Rómov na Balká− ne. Oslavujú ho Rómovia moslimského aj kresťanského vy− znania. Svätý Juraj je najčastejšie vyobrazený ako odvážny rytier bojujúci s drakom. Je patrónom vojakov, kováčov, cestovateľov a umelcov, najmä pre pravosláv− nych Rómov. Djurdjevdan pripa− dá na 6. mája a naznačuje prí− chod leta. Rómovia začnú s prí− pravami o deň skôr. Domy vy− zdobia sviečkami a čerstvými vetvičkami. Vo sviatočný deň sa

Šmýkanec Kataster Liptovskej Porúbky je široký a dotýka sa vzdialených obcí Kráľova Lehota a Malužiná. Práve pri Kráľovej Lehote leží Šmýkanec – miesto, ktoré patrí k Liptovskej Porúbke. Tesne pri železničnej trati z Bratislavy do Košíc stojí starý železničiarsky dom, v ktorom dostala bývanie pred tridsiatimi rokmi rodina Vojtecha Mirgu. Starý pán, dnes dôchodca, pracoval ako železničiar. V čase, keď dostal dom do pre− nájmu, bola jeho rodina štvorčlenná. Neskôr si deti založili vlastné ro− diny a v okolí pribudli ďalšie drobné stavby. V súčasnosti žije na Šmý− kanci 34 ľudí rodinne zviazaných s pôvodnými zamestnancami želez− níc, ale nie všetci majú trvalé bydlisko v Liptovskej Porúbke. Niektorí z nich sa prisťahovali z Batizoviec a Rakús. Po vyhorení ubytovne v Liptovskom Hrádku prichýlili ďalších vzdialených rodinných prí− slušníkov, ktorí nemali kde bývať. Relatívne pokojný rodinný život Mirgovcov sa skončil asi pred šiestimi rokmi, pretože vlastník nehnu− teľnosti sa rozhodol budovu asanovať na základe odborného statické− ho posudku. Začala sa séria rokovaní, ktoré trvajú dodnes.

Starostka hovorí, že obec Liptovská Porúbka nevlastní pozemok, kde by mohla postaviť sociálne byty pre túto rodinu. Železnice SR po− núkli náhradné bývanie v Hornej Štubni, kam obyvatelia Šmýkanca nechceli odísť, pretože tam nemali žiadne sociálne väzby, rodinu, priateľov. Za kanceláriu splnomocnenca vlády pre rómske komunity sa angažuje Ivan Mirga. Štvorstranné rokovania už prebiehajú niekoľ− ko rokov so stále väčšou intenzitou. Jana Gazdičová pre RNĽ zhrnula históriu a opísala posledný stav jednaní: „Železnice SR dostali povole− nie na asanáciu rodinného domu z dôvodu, že domček je v nevyhovu− júcom technickom stave. Majú aj statický posudok, kde odborník roz− hodol, že tento dom by sa mal asanovať. Podľa zákona mala rodina nárok na náhradné bývanie od Železníc Slovenskej republiky, avšak vlastným zavinením o toto náhradné bývanie prišli, pretože ho prijali až po stanovenom termíne. V tejto veci spolupracujeme s kanceláriou Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity v Spišskej No− vej Vsi a snažíme sa vyriešiť nepriaznivú bytovú situáciu rodiny Vojte− cha Mirgu a zohnať im nejaké bývanie. Máme prísľub z úradu splno− mocnenca vlády pre rómske komunity, že by sme mohli dostať na rie− šenie bytovej situácie rodiny nenávratný finančný príspevok. Snažíme sa im kúpiť nejakú nehnuteľnosť.“ Text: Ingrid Ďurinová, foto: Aneta Králiková

u Rokovanie na Šmýkanci. V strede starostka J. Gazdičová a Ivan Mirga z kancelárie

splnomocnenca vlády pre rómske komunity v Spišskej Novej Vsi. Foto: Jan Ďurina

krásne oblečú. Každý Róm by mal kúpiť ovcu, aby mala rodina dostatok jedla. Na tento sviatok sa minie veľa peňazí, ale nikto to neľutuje. Súčasťou osláv je aj prespávanie na dvore, Rómovia teda vynesú svoje postele z do− mu a celý deň strávia na čer− stvom vzduchu.

Prepájanie náboženstiev a kul− túr nás môže obohatiť. „V našej

rodine sme vždy oslavovali Via− noce, ale môj otec je moslim, a tiež s nami chodil do kostola.

Spolu sme oslavovali Vianoce aj Bajram. Nie som teda oriento− vaná len na jedno náboženstvo.

Na Bajram otec kúpil ovcu, po− lovicu dal susedom a polovicu sme mali v rodine. Mali sme všetko. Moja teta bola pravo− slávneho vyznania, a tak sme

mali Vianoce dvojmo, pretože oni ich oslavujú 6. januára.

V našej rodine sme všetko osla− vovali spolu, bez rozdielu na to, kto bol akého náboženstva. Môj manžel je moslim, ale tiež s na− mi dekoruje vianočný stromček a oslavuje Vianoce. Nemá s tým problém. Takí sme,“ hovorí He− dina.

Text a foto: Paula Ďurinová

− SPRAVODAJSTVO / KULTÚRA / SOCIÁLNE −

SERA − STRANA 9

ROMATHAN: Divákom sa predviedli v novom šate

Európska komisia schválila (11. 12. 2014) Slovenský Operačný Program na použitie nového štrukturálneho fondu Európskej pomo− ci pre najodkázanejšie osoby (FEAD). Slovensko získa z fondu 55 mili− ónov eur (v bežných cenách) na obdobie 2014−2020 na zabezpečenie jedla a základnej materiálnej pomoci pre najodkázanejšie osoby v na− šej krajine (doplnené 7,7 miliónmi z národných zdrojov).

Komisárka pre zamestnanosť, sociálne záležitosti, zručnosti a mo− bility, Marianne Thyssen, sa ku schváleniu vyjadrila: „Vrelo vítam pro− gram FEAD pre Slovensko, ktorý ponúkne potrebné zdroje pre tých, ktorý to najviac potrebujú. EÚ je plne odhodlaná pomáhať svojim najodkázanejším občanom, a ja som presvedčená, že tento program významne prispeje k ich sociálnej integrácii v krajine.“ Na Slovensku bude FEAD poskytovať potravinové balíčky, rovnako ako teplé jedlá bezdomovcom. Bude tiež dodávať potraviny získané z darov, rovnako ako balíčky so základnými hygienickými potrebami.

Domácnosti odkázané na dávky v hmotnej núdzi budú hlavnými prí− jemcami pomoci, ktorá bude doplnená o aktivity v oblasti sociálneho začlenenia.

O operačnom programe FEAD Fond európskej pomoci pre najodkázanejšie osoby (FEAD), spustený v januári 2014, je významným symbolom európskej solidari− ty. Jeho hlavným cieľom je prelomiť začarovaný kruh chudoby a de− privácie, poskytovaním nefinančnej pomoci niektorým z najviac ohrozených občanov Európskej únie. FEAD obsahuje v období 2014−2020 prostriedky v hodnote 3,8 miliárd eur.

Fond prispeje k posilneniu sociálnej súdržnosti zmiernením naj− horších foriem chudoby. Tiež prispeje k splneniu cieľa EUROPE 2020 target znížiť počet chudobných alebo ľudí ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením aspoň o 20 miliónov do roku 2020.

Fond európskej pomoci pre najodkázanejšie osoby (FEAD) bude podporovať opatrenia všetkých 28 členských štátov na zabezpečenie širokej škály nefinančnej pomoci najodkázanejším osobám – či už sa jedná o jednotlivca, rodiny, domácnosti alebo skupiny týchto osôb.

Táto pomoc môže zahŕňať potraviny, oblečenie a ďalšie základné to− vary pre osobné použitie, ako sú topánky, mydlo a šampón. Môže byť tiež použitý pre opatrenia, ktoré podporujú sociálnu integráciu.

Každý členský štát bude definovať cieľovú skupinu najodkázanej− ších osôb vo svojom národnom operačnom programe. Členské štáty si tak môžu vybrať, ktorý typ pomoci chcú poskytovať (potraviny, iné

u Ilustračná fotografia.

KOŠICE – Hudbu, tanec, spev ako hlavný motív v poradí už 65. pre− miéry nového predstavenia s názvom Romathan v novom šate (Romat− han adro nevo uravipen) predviedli divákom sólisti divadla 1. decembra.

Aj keď ešte nemajú vlastnú divadelnú sálu, nové predstavenie uviedli v reprezentatívnych priestoroch Historickej radnice v Košiciach.

Scenár podujatia a piesne pripravil staronový člen Ondrej Ferko, hudobnú úpravu zabezpečil riaditeľ divadla Karel Adam. Choreo− grafiu spracovala Eva Adamová a réžiu zabezpečil Marián Balog.

Tanečná zložka divákom predstavila tance ruských a rumunských Rómov, tanec košických muzikantov a nechýbal ani tanečný súboj.

Staré rómske piesne odspievali Ondrej Ferko, Dáša Poláková, Marián Balog, Milan Godla a Barbora Zúbková. Počas takmer dvojhodinové− ho predstavenia si divadlo Romathan prizvalo aj hudobného hosťa – košickú rómsku legendu pod umeleckým menom Dawles. (red), foto: J. Ferenc

V Košiciach sa predstavili národnostné menšiny

u Ilustračné foto J. Ferenc.

základné tovary alebo oboje), a ich preferovaný model pre získavanie a distribúciu potravín a tovaru, v závislosti od ich vlastnej situácie a preferencií.

Program distribúcie potravín EÚ pre najodkázanejšie osoby (MDP) bol od roku 1987 významným zdrojom rezerv pre organizácie pracujú− ce v priamom kontakte s najodkázanejšími osobami, ktorým poskyto− val jedlo. Program bol vytvorený aj z dôvodu využitia poľnohospodár− skych prebytkov. S očakávaním vyčerpania intervenčných zásob a ich vysokou nepredvídateľnosťou v období 2011−2020, v dôsledku postup− ných reforiem spoločnej poľnohospodárskej politiky, bol MDP na kon− ci roka 2013 prerušený, pričom odvtedy ho nahradil FEAD. (red), zdroj: Európska komisia na Slovensku

u Ilustračná fotografia.

BRATISLAVA – Občianske združenie Ro− mano kher – Rómsky dom v spolupráci so spoločnosťou NEWTON Media monitorovali médiá s cieľom zistiť, ako zobrazujú Rómov.

Z analýzy vyplynulo, že médiá zobrazujú Ró− mov stereotypne, anonymne, chudobných s veľkým počtom detí, páchajúcich kriminali− tu a závislých na sociálnych dávkach. Podľa autorov analýzy, takto Rómov prezentuje hlavne bulvár.

Z takmer 900 analyzovaných príspevkov vy− plýva, že niektorí novinári stále pozerajú na Rómov ako sa samostatnú skupinu, a nie ako na súčasť slovenskej spoločnosti. „Napriek to− mu, že ochrancovia ľudských práv upozorňujú novinárov, aby sa vyhýbali zbytočnému zdô− razňovaniu etnicity, ešte stále sa vyskytujú prí− spevky, v ktorých toto pravidlo novinári nedo− držujú. Najmä redaktori bulváru si uvedomu− jú, že pojem Róm v nadpise predáva článok,“ uviedla v tlačovej správe Agnes Horváthová, štatutárna zástupkyňa OZ Rómsky dom.

Podľa tlačovej správy z 900 analyzovaných príspevkov takmer 100 zobrazovalo Rómov stereotypne a s predsudkami. Najviac stereo− str. 3

zem, bešas sakothe pre luma u sakovar andro aver thema bešas sar o minoriti vaj etnikane grupi. O grupi, saven nane o čači− pen, hoj lengri čhib te avel oficijal− no. Oda paruvel amari čhib, savi pes mišinel le avere čhibenca. Oda hin the o phučiben andre miri di− zertačno buťi. Kana gindinav pal o prethoviben, rodav o drom ki o lava. Lav andre goďi the oda, sar pes e čhib paruvel. The tumari čhib pes paruvel, sar, lel o lava andale e angľikaňi čhib u aver. Sakovar mu− saj te dikhen pro but buťa. Oda, sar pes paruvel tumari kultura, tumari čhib u paľis achaľona, sar pes paru− vel e romaňi čhib. Oda hin andro sako them. Oda hin pal e asimilaci− ja, pal e identita. Pal oda, savi kuč hiňi amenge amari identita.

Sar but hiňi e dajakri čhib paš e identita?

E dajakri čhib the e identita hi− ne jekh paš o aver. Varekana kerav e kritika pre oda, so phenen o aka− demika pal oda, hoj o manuš, so vakerel romanes, hino Rom. Gindi− nav, hoj the o na Roma šaj vakeren romanes, no oda lendar na kerel le Romen. Avka o džaňiben te vakerel varesava čhibaha nane khuďi le na−

typne pritom informuje televízne spravodaj− stvo, ktoré necitlivo pristupuje aj k respon− dentom nevhodnými otázkami.

Analýza potvrdila údaje z predchádzajú− cich štúdií v tom, že väčšina príspevkov o Ró− moch v médiách je o kriminalite. V sledova− nom období to bolo vyše 13% príspevkov.

O Rómoch sa písalo aj v súvislosti s politikou, kultúrou a otázkou bývania. Na druhej stra− ne, úspešným rómskym projektom, integrá− cii, či obhajobe práv Rómov sa venovalo len 12% zo sledovaných príspevkov. „Práve integrovaní Rómovia by mali byť podľa Rómskeho domu častejšie zobrazovaní v médiách. Médiá venujú väčšiu pozornosť Rómom žijúcim v segregovaných osadách (20% príspevkov),“ uvádzajú autori analýzy.

Integrovaným Rómom dali médiá priestor len v 2% sledovaných príspevkov.

Až v 39 percentách príspevkov nedostali Ró− movia priestor na vyjadrenie, aj keď sa ich mediál− ne výstupy priamo týkali. Televízie pritom Rómov označujú ako osadníkov či obyvateľov kolónie.

Ak sa k téme nevyjadrili dotknutí Rómo− via, často (29%) sa novinári obracali na

rómskeho splnomocnenca Petra Polláka. „Nie je objektívne, aby sa splnomocnenec vlády musel vyjadrovať ku všetkému, čo sa týka Rómov, a aby zaujímal svoje stanovisko ku každodenným životným potrebám ľudí i k výnimočným udalostiam. Odzrkadľuje to aj slabú vôľu ďalších politikov angažovať sa v prospech Rómov,“ upozornila A. Hor− váthová. Podľa jej slov, novinári by mali využívať aj názory odborníkov z vedeckých inštitúcií, pracovníkov štátnej správy, pred− staviteľov samospráv, či odborníkov z mi− movládnych organizácií, ktoré sa téme ve− nujú.

Autori analýzy sledovali príspevky (899) v médiách v období od 1. júla do 30. novem− bra. Vzorku médií tvorili denníky SME, Pra− vda, Hospodárske noviny, Plus jeden deň, Nový čas, webové portály aktuálne.sk a top− ky.sk a hlavné spravodajstvo televíznych sta− níc TV Markíza (TV noviny o 19.00), TV JOJ (Krimi noviny a Veľké noviny o 19:30), TA3 (hlavné správy o 18:30) a Jednotky (správy RTVS o 19:00). (red), zdroj: romanokher.eu

uľiľom. Čačes zumavelas, hoj te phiras andre škola u te ačhas o slobodna romane džuvľa. Phe− nelas amenge, hoj kana sam si− khľarde u hin amen e buťi, ňisavo murš amen našťi te del tele. Sam štar pheňa u hin amen o nekh ter− neder phral, savo bešel andro Sa− Avka, soske phenen, hoj san rajevo. Jekh phen bešel sajekh an− dro Sarajevo u aver džene hine an− Romaňi?

Vaš oda, hoj sakovar dživavas dre Belgija the Ňemciko. andre romaňi mahala, kaj amen Kaj tumen ľigende tumare sas o amala, sakovar bešavas le ro− mane čhavorenca andre škola pre droma pale Kanada?

Pal o varesave berša me the sera avere čhavorendar, soske pre amende sas diskriminacija. Amari o čhavore pes na šunahas mište an− fameľija hine o Roma, miri fameľi− dre Kanada. Na sas amen o amala ja sas charťikaňi. The miri daj phe− the o relaciji, save amen sas andro nel, hoj hiňi Romaňi. Barolas an− Ňemciko. Geľam pale andro Ňem− dre aver romaňi mahala, andro ka− ciko, kaj mire čhave chudle buťi toľikano kotor. Sam Roma u me u agorinde o školi. Kana imar samas som pre oda barikaňi. Džanav, sar pro lačho drom, geľom pale andro phares miro dad the o phuro dad Sarajevo. Chudľom te phirel andre kerenas buťi, hoj amen šaj te phi− škola, pro magistersko študiju pal ras andre škola. O papus sas o rodova sikhľuvipena. Akana som o charťas, no sas len the o džene andro paluno berš pre Katoľikaňi so len sikhavelas, andro leskro univerzita andro Leuven andre Bel− buťakro than sikhľonas e buťi te gija. Miri buťi hiňi pal e literatura, kerel. O dad leha kerelas buťi, no lingvistika u prethoviben. Duj berša paľis, kana o charťipen našľolas, the sikhavavas sar e profesorka pre phirelas le kamijonoha, paľis pro univerzita andro Zahreb. Paľis imar taksikos. Miro dad sas but džando pre fakulta na sas dosta love pre ka− manuš, ačhaďas amaro kher, kaj da programos. Paľis mangľam o lo− cijaha vaj identitaha. Kerav e kritika pre oda, hoj ča oda hino Roma, kas hine soduj, e daj the o dad, Roma.

Miri daj nane Romaňi, no oda na phenel, hoj me na som Romaňi.

Oda hin miro manušikano čačipen te phenel, te som Romaňi, vaj na.

ve vaš o programos u te amenge de− na, džava pale pre univerzita andro Zahreb. Odoj šaj te sikhavav o fakul− tativno predmetos O prethoviben andro kontekstos pal e romaňi kul− tura, no the o musaj predmeti, sar e čhib, e kultura, e historija le Ro− mengri. Angleder sikhľuvavas e ro− maňi čhib the e romaňi kultura u e literatura. Andre Bosna amen nane o šajipen te sikhľol e romaňi kultura vaj e čhib pre univerzita.

Phenavas, hoj pes te kerel ajso si− khľuvibnaskro programos, no šaj pes te phenel, hoj na sas dosta inte− resos, soske e univerzita mange phenďas, hoj peske te rodav o love me korkori. Le sikhľarde dženenge hin phares te arakhel e buťi andre Bosna. O politikane nominaciji the e korupcija hine čačes buchle. But manuša, save nane Roma, no hin len lačhe koneksiji, keren pro ro− mane projekti, andro avka vičhinďi romaňi industrija. Oda dikhav sar jekh baro problemos, soske čačes sikhade Roma hine bibuťakre u na den andro komuniti e motivacija, hoj o sikhľuviben hino čačes lačho.

Buterval pal lende vakeren, hoj soske phirenas andre škola, kana the avka našťi chuden e buťi. Oda šaj te perel the pre aver generaciji,

KOŠICE – Nezisková organizácia Proregio so sídlom v Košiciach zorganizovala 8. novembra v kultúrnom dome Diamonds Festival národnostných menšín. Finančne ho podporil Úrad vlády SR z pro− gramu Kultúra národnostných menšín 2014. Na podujatí sa prezen− tovali národnostné spolky nemeckej, rusínskej a rómskej menšiny.

Program obohatili aj muzikanti z Budapešti, ktorí predviedli prvky tradičnej maďarskej, židovskej, chorvátskej a rómskej hudby. „Na festivale sme mali možnosť privítať viac ako 200 hostí, ktorí veľkým aplauzom ďakovali umelcom a národnostným spolkom za umelecký zážitok. Program režírovala talentovaná umelkyňa Soňa Samková, ktorá takisto prispela svojím vystúpením k umeleckému zážitku divákov. Na Festivale národnostných menšín sa prezentova− li okrem hudby a tanca aj kresby rómskych umelcov,“ uviedol pre RNĽ Ivan Hriczko, riaditeľ neziskovej organizácie Proregio.

Návštevníci festivalu si mohli pozrieť aj špeciálnu prezentáciu novín Romano nevo ľil, ktorá obsahovala archívne vydania novín i výtvarné práce rómskych výtvarníkov. „Organizácia Proregio n. o. plánuje aj v budúcnosti realizovať Festival národnostných menšín, nakoľko išlo o prezentáciu menšín a spoločného žitia v našej krajine. Prínos vidíme predovšetkým v he− terogénnosti programu a účinkujúcich, ktorí dokazujú, že národ− nostné menšiny sú tu a žijú v našej krajine a dokážu spoločne pre− zentovať svoju kultúru,“ dodal I. Hriczko.

Festival podporili svojou prítomnosťou aj najstarší žijúci Róm v Košiciach, 86 ročný Ľudovít Delemán a rómsky kráľ Róbert prvý. (red), foto: archív IH soske na dikhena o pozitivna buťa perspektiva, hoj vareso šaj te ačhel aver, aňi prekal e edukacija, kana sar o džaňibnaskro moľipen. dikhen sar o sikhľarde manuša be− Savi pozicija ľikerel e ro− šen khere, soske našťi te arakhel maňi minorita andre Bosna buťi. Nane amen pozitivna vzori.

No gindinav, hoj oda nane ča an− the Hercegovina?

Phenavas, hoj na ča o Roma, aľe dre Bosna the Hercegovina. but džene hine e minorita andre ka− Savo sas prekal tumende da them. Sakovar amen hin phari− pen la diskriminacija, the te na rado o idealno projektos te lačharel phenav kada lav. Nekh buter andro e pozicija romaňi minoritakri bosňacko−hercegovinsko kontek− andre Bosna the Hercegovina? stos, soske the o manuša andal E edukacija pro savore učipe− e majorita hine adaj tele diskrimina− na. E edukacija, savi lela jekheta− cija. Hin amen ki o 90 romane aso− nes le Romen the le na Romen sa− cijaciji, no ča deš lendar čačes kerel ve kamen te sikhľol e romaňi čhib, buťi pro projekti. Ola organizaciji e romaňi kultura u normalno, the keren jekhetanes buťi le minister− o socijalna buťa. No nekh buter te stvoha vaš o manušikane čačipena khuvel andro sikhavibnaskro u o emigranta, tel oda ministerstvos sistemos the o informaciji pal phiren savore minoriti andro them. o Roma, soske dži akana ňič ajso nane. Sar pes paľis šaj te šunes sar Anďas o projektos Romaňi o pherdo manuš, kana pal o tuma− Dekada, savo pes imar varesa− ro originalno than nane andro ve berša kerel andre Bosna them aňi jekh lav. Šaj pes ča tele te the Hercegovina, vareso nevo? dikhel. Na das o moľipen amara Ada projektos hino nekh buter identitake, soske nane amen o ča− pro bešipen u kadi situacija hiňi če manuša pro čače poziciji, save čačes aver. Ačhade sas o neve khe− vakerenas pal o moľipen, so hin ra, vaj kerde e rekonštrukcija pro andre amari kultura, pal amari his− ola purane. O problemos hin, hoj torija, pal e amari čhib.

Tekstos: Paula Ďurinová, le Romen nane buťi u avka našťi te prethoďas: Erika Godlová poťinel vaš ola khera. Nane len

Číslo 6/2014

SERA − STRANA 10

− KULTÚRA / LITERATÚRA −

Občianske združenie Rómske internetové rádio vydáva koncom roka kni− hu s názvom Krajina Rómov. Ide o prvú časť rukopisu Ladislava Čonku−Popa− lu, ktorá bola podporená Úradom splnomocnenca vlády SR pre národnost− né menšiny v rámci programu Kultúra národnostných menšín 2014. „Obsahom je fantazijný pokus o stvorenie rómskych predkov. Au− tor sa formou mýtu pokúša stvoriť rómsku predstavu o vzniku sveta.

Dej sa odohráva ďaleko predtým, než by sme mohli uvažovať, odkiaľ pochádzajú Rómovia. Autor však ide ďalej, neuspokojuje sa s rozpráv− kou pre deti, ani pre dospelých, múdro, tajomne, bájne, legendárne, mýticky ponúka autorský výklad vzniku národa Rómov,“ zhodnotila rukopis autora ešte v roku 1996 Daniela Hivešová−Šilanová, spisova− teľka, dramaturgička, scenáristka, spoluzakladateľka rómskych novín Romano nevo ľil. Jej posudok rukopisu mal osem strán, pričom v zá− vere dodala: „Dielo bude určite obohatením literatúry na Slovensku aj vo vzťahu k slovenskej literatúre, no rozhodne zasiahne tvorivo do u Ladislav Čonka−Popala sa narodil 25. 5. 1947 v obci Spišská kontextu literatúry tvorenej samotnými Rómami.“ Teplica pri Poprade, po základnej škole sa vyučil na poľno− Ladislav Čonka−Popala o svojom diele hovorí: „Túžim poznať prav− hospodárskej škole, pracoval ako traktorista v miestnom JRD. du, kde je rodná zem Rómov, odkiaľ Rómovia pochádzajú, z Indie a či Po vojenskej službe sa oženil a po deviatich rokoch rozviedol. z Egypta? Zároveň verím, že rómsky národ je niečím výnimočným. Ne− Pracoval v rôznych profesiách, hlavne na stavbách, ale pôso− rozumiem, prečo sú Rómovia odjakživa potupovaní a ponižovaní. bil aj dlhé roky ako baník v Karvinej pri Ostrave.

Viem, že je to dôsledok civilizačnej a kultúrnej inakosti, ale vnímam, že Boh dal Rómom určité talenty, ako napríklad hudobný talent, ta− die nie je jednoliate a už vôbec nie dejovo dynamické, no v každom nec a spev a remeselnú prácu, zmysel pre ťažkú prácu, zmysel pre deti prípade v celom svojom rozsahu svojrázne,“ zhodnotil Cina. a rodinu, nadanie pre obchod, bezstarostnosť. Prajem si, aby Rómo− via držali viac spolu, aby sa zjednotili rómske subjekty, či už politické Kniha vychádza v náklade 1000 kusov a v prípade záujmu si ju alebo podnikateľské.“ môžete objednať na adrese: S rómskym jazykom autorovi pomohol PaedDr. Stanislav Cina, pod− o. z. Rómske internetové rádio ľa ktorého autor vo svojom debute ponúka nezvyčajné rozprávanie tel. č. 02/2079 3771, mobil: 0907 893 771 o živote Rómov vo forme fantazijného poňatia stvorenia sveta. „V týchto email: radiogipsy@gmail.com intenciách prezentuje prvých ľudí, či nadprirodzené bytosti usilujúc sa Ladislav Čonka, Družstevná 195, Spišská Teplica 059 34 o vytvorenie prozaického útvaru väčších rozmerov. Literárne prostre− (red) Ukážka z knihy: Raz, keď Papu chcel pliesť koše na zber ovocia, rozhodol sa, že si pôjde narezať prútia. „Kam ideš, Papu?“ opýtal sa mladý vnuk svojho Papu. „Idem na prúty, treba upliesť nejaké koše. Tie, čo máme, sú už staré, dlho nevydržia.“ „Zober ma so sebou, Papu, aspoň ti pomôžem.“ „Nedbám, poď, budeš znášať prútie na hromadu.“ Tak sa spolu vybrali do hôr a cestou sa chla− pec na všeličo vypytoval. Starec mu dôverne na všetko odpovedal a aj ho priučil veciam, ktoré dosiaľ nepoznal. Chlapec zbieral prúty a zhro− mažďoval ich, kým ich nebolo dosť. Potom starec zviazal snop prútia, vyhodil si ho na rameno a pomaly šli domov. „Palikerav ti, pomohol si mi a spolu nám bolo veselšie. Ak budeš chcieť, zajtra pôjdeme znova.“

„Pravdaže, Papu, pôjdem,“ odpovedal veselo.

Raz šiel do lesa sám nazbierať prútie s tým, že starcovi pomôže a ukáže tak svoju šikovnosť a od− vahu. Bez váhania sa vybral do hlbokého lesa a lá− mal prúty, ako to videl u Papua. Kládol ich na kopu a tešil sa, ako sa Papu zaraduje. Ani si nevšimol, že je už neskoro. „Lenže kadiaľ?“ Pustil sa behom nadol. Noc sa blížila a zahaľovala oblohu čiernym závojom. Chlapec nevedel, kam má ísť. Niekoľkokrát zakričal, ale ozýval sa mu iba tajuplný škrekot vtákov a ryčanie divých zvierat. „Ďalej nejdem, ešte natrafím na nejakú šelmu a zožerie ma. Musím sa niekde schovať a vyčkať do rána. Iste ma budú hľadať. Vyleziem na strom, tam to bude bezpečnejšie,“ povedal si. Vyškriabal sa na najvyšší strom, a tam v jeho korunách napínal uši, či nepočuje nejaký ľudský hlas. Ale márne. Noc bo−

la už hlboká a Čhon poslal i na neho uspávací lúč.

Kham ho už dobre ohrievalo, keď ho zobudili vola− júce hlasy. „Kaj sal! Mro Čhavo, ozvi sa!“ „Tu som,“ ozval sa detský hlas. Šikovne sa spus− til z koruny stromu a utekal za hlasom. „Daj, Dad, tu som!“ kričal chlapec. Daj prvá ute− kala za svojím čhavom a uplakaná ho vzala do ná− ručia. „Ako si sa sem dostal? Načo si až sem prišiel?

Veď ťa mohla divá zver zožrať. A ja by som stratila najzdravšieho a najmilšieho čhava.“ Medzitým prišiel Dad a Papu a pozreli na neho chlapským pohľadom. Dad mu položil ruku na ra− meno a všetkým, čo tam boli a pomáhali ho hľadať, zakričal: „Mro Čhavo to vydržal v hlbokom lese, má tvrdé srdce.“ Ostatní jasali od šťastia, že je chlapec živý a zdravý. Dad ho vzal na ruky, Daj vedľa neho

a spokojne išli domov. Chlapci a dievčatá sa hneď okolo neho zhŕkli a otázky padali z každej strany.

Iba Papu spokojne čakal a načúval, o čom jeho vnuk rozpráva. „No, poď už!“ zvolal na neho. „Treba sa ti po− riadne vyspať.“ Chlapec sa najedol a uložil sa spať. Spal tvrdo, až do druhého rána. Keď sa zobudil, Papu sa už chystal na prúty do hôr. Keď to chlapec uvidel, ozval sa: „Papu, idem s tebou, ukážem ti kopu prú− tia, čo som včera nalámal.“ „No poď, uvidíme, či si rozoznal prútie pravé a ohybné.“ Pustili sa do lesa tým istým smerom ako išli po prvýkrát. Keď natrafili na toto miesto, kde chlapec nalámal prúty, Papu si obzrel každý prút a iba nie− koľko ich vyhodil.

Braňo Oláh: Príbeh o dvoch bratoch V dávnych časoch, keď prastarí otcovia našich prastarých otcov ešte neboli na svete, náš národ žil v krajine zaliatej slnkom, kde stromy boli obťažka− né sladkým ovocím, úroda bola vždy bohatá a zbe− rala sa dvakrát v roku. Rieky boli plné rýb a tráva sladká ako med. Tučné stáda sa spokojne pásli na mierne zvlnených kopcoch. V diaľke sa týčili vysoké hory pokryté snehom, odkiaľ vial príjemný vietor, ktorý ochladzoval ľudí i zvieratá. V tejto krajine si spokojne žil náš národ. Každý z ľudí sa tešil z dobré− ho života. Ženy plietli košíky, muži vyrábali kotlíky, kováči kuli železo. Iní tkali látky jemné ako vánok, vyrábali šperky, krotili medvede a kobry, s ktorými tancovali. Artisti a speváci bavili šťastný ľud.

Kráľ Heruk bol múdry, dobrý a štedrý k svojmu národu. No šťastie ľudí je tá najkrehkejšia vec v tomto vesmíre. Spokojný národ bol tŕňom v oku susednému kráľovi. V jeho krajine sa namiesto ko− sákov na obilie kuli meče a brnenia. Kráľ Gorkh bol hrôzovládca, lebo nad svojím národom vládol strachom a bičom. Jeho ľud bol chudobný a hlado− val, všetko bohatstvo vlastnil kráľ a jeho prisluho− vači. Najhorší z nich bol čarodej Moloch, ktorý Gorkha vychovával odmala v nenávisti a sebectve.

Bol to zlý čarodej. Gorkhovi otrávil srdce, a teraz vnukol nápad, aby zničil Herukovo kráľovstvo.

Gorkh pozbieral veľkú armádu a vyhladovanému chudobnému ľudu sľúbil bohatú korisť v krajine kráľa Heruka.

Keď mesiac sčernel a krajinu zahalila čierno−čier− na tma, do krajiny kráľa Heruka vtrhol Gorkh. Nič netušiacich ľudí zabíjali jeho vojaci a krajinu zaliala krv a slzy. Artisti, speváci, roľníci a remeselníci ne− dokázali čeliť hroznému kráľovi a jeho divým voja− kom. Čarodej Moloch vypustil svojich psích voja− kov. Boli to hrôzostrašné bytosti priamo z pekiel.

Hlavu mali vlčiu, telo ľudské, namiesto nôh mali kopytá, v papuli dva rady tesákov a ich sliny boli ako jed. Živili sa ľudským strachom a bruchá si plni− li krvou a mäsom svojich obetí.

Heruk bojoval so svojou družinou statočne a bránil svoje kráľovstvo. Veľa Gorkhových vojakov padlo pod jeho mečom. No nikto sa nedokázal brá− niť proti psím vojakom.

Keď svitlo ďalšie ráno, v kráľovstve vládol Gorkh.

Moloch mu nasadil kráľovskú korunu, ktorú vytr− hol z mŕtvych Herukových rúk. Psí vojaci vyli na čierny mesiac a celú ďalšiu noc hodovali na diabol− skej hostine z ľudského strachu a krvi. Keby si ráno Gorkh neuvedomil, že potrebuje aj otrokov, nikto by besnenie psích vojakov neprežil. Hrozný Gorkh si podrobil šťastné kráľovstvo, polovicu ľudí pobili jeho psí vojaci, druhú si zotročil.

Číslo 6/2014

Zotročený ľud ronil slzy za svojím kráľom Heru− kom. Gorkh ľudí prinútil zísť do podzemia, kde ko− pali až do útrob zeme, aby mal Moloch stále viac zlata a drahokamov. Medzi otrokmi žili aj dvaja bra− tia – dvojičky, ktoré by ste ani za svet nerozoznali.

Supač a Sarpál boli bratia, ktorí sa živili ako artis− ti a zaklínači hadov, no všetci verili, že sú to čarodej− níci. Obaja boli krásni a odvážni. Nedokázali sa podriadiť novým pánom, a tak ušli z baní a skryli sa v horách. Obaja prisahali bohom, že neprestanú bojovať, kým ich národ nebude opäť slobodný.

A tak sa obaja bratia vydali do hlavného mesta s plá− nom v hlave, ako čo najviac škodiť Gorkhovi.

Boli iba dvaja, a tak silou by veľa toho nedokáza− li. Bratia sa dlho modlili k bohom a prosili ich o po− moc. V modlitbe zotrvávali tri dni. Bohovia už ne− mohli počúvať ich úpenlivé prosby, a tak k nim po− slali okrídleného posla.

Ten na nich prehovoril: „Môžete si priať jednu jedinú vec, ktorá vám v boji proti Gorkhovi po− môže.“ Supač a Sarpál sa na seba pozreli a spokojne sa usmiali. „Chcem paličku, ktorou keď sa niečoho dotknem, tak to zmizne,“ prehlásil Sarpál. „Nech je tak, každý predmet, ktorého sa dotkneš, zmizne.“ Posol mu podal priezračnú paličku. Keď ste do nej pozerali, akoby ste sa dívali do priepasti prázdna. „Ja chcem plášť, ktorý ma vždy premení na kobru,“ rýchlo doložil Supač. „Mali ste dostať len jednu vec,“ odpovedal posol a chystal sa odletieť. „Počkaj, boží posol, veď sme dvaja a obidvaja sme sa modlili o pomoc. Aká by to bola spravodli− vosť, keby len jeden z nás bol vypočutý a tomu dru− hému by zostali len oči pre plač.“ Posol videl, že bratia sú veľmi múdri a dobehli ho. A tak s dovolením bohov ich prosbe vyhovel.

Bratia spokojne odchádzali do kráľovského mesta, v ktorom teraz sídlili Gorkh s Molochom. Počkali na noc, Supač si obliekol plášť a prekĺzol pod bránu paláca, kde sa potom poľahky dostali bratia do obrovskej pokladnice. Sarpál vytiahol svoju prie− zračnú paličku, ktorou nechal zmiznúť všetko zlato, drahokamy a šperky. Tak, ako bratia prišli, tak aj ne− pozorovane odišli.

Ráno bolo počuť v paláci hrozný škrek čarodeja Molocha, ktorý všetku svoju silu čerpal zo zlata a drahokamov vykúpených ľudskou drinou a utrpe− ním. Gorkh sa Molocha odmala bál, a tak sa ho snažil upokojiť. Molochova tvár zbledla zlosťou, povolal svojich psích vojakov, aby našli tých zlode− jov. Psí vojaci opäť rozsievali smrť a bolesť, no vinní− kov sa im nepodarilo nájsť. Moloch vedel, že toto asi obyčajní smrteľníci neurobili, a tak sa začal mod−

liť k pekelným silám. V temnom zrkadle sa po mno− hých krvavých obetiach ukázali tváre Supača a Sar− pála. Moloch zúril, poslal svojich psích vojakov hľa− dať tieto dvojičky, ktoré sa mu opovážili postaviť.

Supač a Sarpál zatiaľ spokojne spali v horách a čaka− li na ďalšiu noc, kedy opäť udrú na Molocha a Gor− kha.

Medzi ľudom sa ako oheň šírila správa o od− vážnych dvojičkách, ktoré hľadajú psí vojaci. Ľu− ďom skrsla iskierka nádeje v temnote, ktorá im vládla. Besnenie psích vojakov neprestávalo niekoľ− ko dní, ľudia nevýslovne trpeli hrôzou. Supač a Sar− pál si uvedomili, že s tým musia niečo urobiť. „Supač, braček môj, čo s tými hroznými psiska− mi urobíme? Nesmieme takto nechať našich ľudí tr− pieť,“ ozval sa Sarpál. „Určite poznáš príbeh o stud− ničke na najvyššom vrchu nedostupných hôr. Pre− mením sa na kobru a vyšplhám sa až na vrchol, kde poprosím tamojšiu bohyňu Lakšmí, nech nám po− môže.“ A tak aj Supač urobil. Vyliezol až ku studničke a večer, keď si bohyňa v studničke umývala vlasy, objavil sa pred ňou. Poklonil sa po zem a prosil bo− hyňu o pomoc a radu. Bohyňa sa najskôr rozhneva− la a chcela Supača premeniť na ľad. No pozrela sa mu do krásnej tváre a hnev ju prešiel. Upokojila sa a požiadala Supača, aby jej pomohol učesať jej dl− hočizné vlasy. S výsledkom Supačovho snaženia bo− la nadmieru spokojná, a tak prišlo ráno. „Supač, viem prečo si prišiel a pomôžem ti. Spo− lu s bratom choďte k rieke, ktorá vyviera priamo od bohov. Nachytajte tam čo najväčšie posvätné ryby, ktoré patria bohyni Káli. Vy z tých rýb nejedzte, vy− varte z nich mäso a zoberte len kosti. Potom chyťte posvätné kravy, ktoré patria bohom. Zabite ich a mäso zmiešajte s krvou a lojom. Vezmete kosti z tých rýb a stočíte ich a obalíte do guličky z loja, kr− vi a mäsa. Tieto guličky hoďte psím vojakom. Keď ich zhltnú, kosť sa im v bruchu rozvinie a zabije ich.“ Bratia urobili všetko, ako im bohyňa nakázala.

Prišla ďalšia noc a psí vojaci opäť vyčíňali, keď zacítili vôňu mäsa posvätných kráv. Nikto ich nemohol za− staviť. Ruvali sa medzi sebou o chutné guličky. No o niekoľko hodín sa krajinou niesol hrozný rev umierajúcich pekelných psov. Ráno z nich nezostalo nič, iba kopa hnijúceho mäsa. Moloch zúril, no začal sa bratov báť. Gorkh vyhlásil poplach, všade boli vo− jaci a ľud začal dvíhať hlavy v túžbe po prichádzajú− cej slobode. Supač a Sarpál si mysleli, že víťazstvo je už blízko. Dnešnú noc chceli kráľovi z paláca odviesť bieleho posvätného slona, ktorý patril ich kráľovi Herukovi. Moloch zatiaľ obetoval vo svojom podze−

mí a prosil peklo o pomoc a temné zrkadlo mu radi− lo, ako zničiť tých dvoch bratov.

Supač a Sarpál opäť nepozorovane prenikli do paláca a odvádzali bieleho slona. V tej chvíli sa na hradbách objavil Moloch, v rukách zvieral dievča a kričal na bratov. „Ak ujdete, alebo sa budete brániť, zabijem vašu sestru Gemu.“ Bratia zostali ako prikovaní k zemi. Vo chvíli ich obstáli vojaci a spútali. Na druhý deň sa konala po− prava. Moloch pre bratov vymyslel hroznú smrť.

Nechal ich uvariť v kotli s voskom. Bohovia boli mi− losrdní a ich duše unikli skôr, než k ich telám mohla dôjsť bolesť. Všetci ľudia smútili a krajinu za− halilo temno. Čarovná palička i plášť sa rozplynuli spolu s bratmi. Ľudia častejšie plakali, ako jedli.

Nikto už nemal nádej na slobodu. Gema bola v oko− vách v tom najtemnejšom väzení, kde Moloch čakal na vhodnú príležitosť, aby ju mohol obetovať. Ona sa úpenlivo modlila k bohom. Tí vypočuli jej čisté modlitby a duše jej bratov sa vrátili späť na svet ako múle (mŕtvi). Supač a Sarpál noc čo noc púšťali na kráľa, jeho rodinu a vojakov hrôzu – mukhenas dar.

Nikto nemal ani chvíľu pokoj. Kráľova rodina aj mi− nistri a vojaci ochoreli a začali umierať. Gorkhove deti umierali jeden po druhom, až mu zostal po− sledný syn. Gorkh prosil Molocha o pomoc, no to− mu už nepomáhali žiadne obete.

Bratia v noci prišli za Gorkhom a oznámili mu, že jeho syn bude živý iba vtedy, ak prepustí celý ich národ z otroctva. Gorkh súhlasil, no bál sa Molo− cha, a tak sa s bratmi dohodli, ako Molocha zabijú.

Na druhý deň kráľ Molocha poprosil, aby v jeho prítomnosti obetoval Gemu temnému zrkadlu. Mo− loch súhlasil, priviedli Gemu, tá len sklonila hlavu a čakala, kedy sa jej duša stretne s bratmi. Gorkh požiadal Molocha, aby mohol on sám obetovať Ge− mu. Zobral nôž vyrobený z čierneho krištáľu a na− mieril ho na hrdlo dievčaťa. Napriahol sa, no v po− slednej chvíli nôž vrazil do Molochovho srdca.

Vtedy sa objavili duše zomrelých bratov a vsotili Molocha do temného zrkadla, ktoré ho vtiahlo do pekelných hlbočín. Surpálovi sa v ruke objavila ča− rovná palička a temné zrkadlo zmizlo v nenávratne.

Gorkhovo srdce sa uzdravilo, oľutoval zlo, ktoré na− páchal. Ľuďom dal slobodu a obidve kráľovstvá spojil v jedno.

No ľudia mu už neverili, príliš veľa ich zahynulo, príliš veľa bolesti prežili, a tak si vzali svoje skromné majetky, naložili ich na vozy a odišli do šíreho sveta.

Duše bratov ich sprevádzajú a občas im aj pomôžu na ich večnej ceste za novým domovom.

Braňo Oláh

− KULTÚRA / LITERATÚRA −

SERA − STRANA 11

Braňo Oláh: Bojovník, ktorý tancuje so smrťou Februárový ľadový vietor sa zahrýza až do kostí, chatrné oblečenie nemôže zabrániť mocnému vetru od severného mora, aby sa človek celý netria− sol. Drkotanie zubov počuť v tichu koncentračného tábora Neungamme široko ďaleko. Aspoň tak sa to zdá väzňovi, ktorého dvaja muži z SS vedú do ne− slávne známej budovy číslo deväť. Väzňovi sa občas podlomia kolená a takmer stráca vedomie. Mocné štuchnutie samopalu pod rebrá ho opäť dvíha na nohy. „Poďme Trollmann, ty sviňa cigánska, ne− mám chuť sa tu s tebou babrať celú večnosť.“ Esesák si odpľuje do snehu a kopne väzňa tesne pod kolená. Dobre vie, že tam to bolí najviac. Väzeň padne na kolená, ďalší kopanec ťažkých okovaných bagančí ho dvíha na nohy. Z oblohy pokrytej ťažký− mi oceľovosivými mrakmi sa spustia nové snehové vločky, ktoré dopadajú na väzňovu dobitú tvár, husté mäkké vločky ho príjemne chladia na opuch− nutej tvári, ktorá je rozbitá na nepoznanie. Ešte pár krokov, ešte chvíľa úpornej bolesti, a je vo vnútri.

Konečne padne na betónovú podlahu väzenskej ce− ly budovy číslo deväť, sadne si na slamník naplnený hnijúcou slamou a schúli sa do klbka. V cele je čier− no−čierna tma a chlad je len o niečo menší ako von− ku. Muž cíti, ako mu z rozbitých pier steká do úst krv, cíti jej sladkastú chuť, ktorú tak dobre pozná. „Ktože to sem zavítal?“ ozve sa šepot z kúta oproti.

Na muža tento šepot zapôsobí, ako keby mu pri uchu vystrelili z dela. Strhne sa a zadíva do kúta, v tme sa črtá obrys muža vo väzenskej uniforme. „Kto doboha si ty? Myslel som si, že som tu sám.“ „Ja som Rafael.“ „Johann,“ podráždene vyštekne muž na slamníku a otočí sa tvárou k stene, čím dá jasne najavo, že pre neho sa rozhovor skončil. „Snáď nie samotný Johann Willhelm Trollmann, veľká boxer− ská hviezda,“ s obdivom v hlase zvolá Rafael. „Čuš, chceš, aby sem prišli stráže?“ „Čo nám ešte môžu spraviť? Sám dobre vieš, že zajtra ráno nás za− vraždia, snáď nás len nezabijú dvakrát,“ Rafael sa te− raz už hlasno smeje a sadne si na koniec slamníka, kde leží schúlený Johann. „Dúfam, že nechceš po− slednú noc svojho pozemského života prespať.“ „A čo, ideš nám objednať šampanské, ustrice a kur− tizány, aby sme sa poriadne rozlúčili s týmto skurve− ným životom? Haló, stráže, tu Rafael má na vás pár požiadaviek,“ Johann kričí do tmy cely a je mu jed− no, čo sa s ním stane. Opäť cíti v sebe len ohromnú zlosť, ktorá ním lomcuje už viac ako desať rokov.

Odvtedy, ako sa k moci dostali nacisti, sa jeho život stal peklom na zemi. Vie, že zajtra sa všetko skončí, no strach mu to teraz nenaháňa. Ktovie, možno rá− no, keď vyjde slnko a on si uvedomí, že ho už nikdy neuvidí, to bude iné. Teraz je mu však všetko jedno. „No tak, snáď mi slávny Johann Willhelm Troll− mann nebude hovoriť, že nemá dosť historiek, aby sme prečkali túto hnusnú noc.“ „Daj mi pokoj, Ra− fael, nemám chuť na rozprávanie. Radšej hovor nie− čo ty, ja som dobrý poslucháč.“ „Dobre, takže začnem ja. V prvom rade sa ti hneď teraz priznám, že som fanúšik boxu a tvoju kariéru poznám veľmi dobre. Nikdy nezabudnem na zápas s Adolfom Wit− tom. Vtedy sme vo vypredanej berlínskej Bockbrau− erei nevideli len dobrého boxera, ale poeta boxu, ktorý nevyhráva len svalmi, ale aj hlavou.“ „Bol si tam a nevieš, že som vtedy nevyhral,“ prerušil ho Johann s trpkým smiechom. „Hovno, všetci to vide− li, že si vyhral, celá hala skandovala tvoje meno po− tom, keď tie svine v hnedých košeliach zariadili, aby rozhodcovia vyhlásili zápas bez výsledku. Všetci do jedného sme zúrivo protestovali dovtedy, kým ťa nevyhlásili za víťaza. Ľudia by snáď zborili halu, ke− by sa tak nestalo.“ „Pekné spomienky, no bol si tam aj o mesiac?“ Johann sa pozrel na Rafaela a až teraz si všimol jeho peknú tvár, ktorá akoby ani nebola poznačená utrpením v koncentračnom tábore. „Bol, aj vtedy si vyhral,“ zanovito trval na svojom Rafael. „A kde boli všetci tí diváci, ktorí sa za mňa postavili v zápase s Wittom? Všetci boli ticho, aj keď videli, aká špinavosť sa tam robí.“ „Báli sa, preto bo− li ticho. Všade samí SA, ktorí striehli na každého, kto by nesúhlasil, aby ho naučili správnym árijským spôsobom. Prinútili všetkých slušných Nemcov ml− čať a súhlasiť.“ „A kde sú všetci tí slušní Nemci teraz?

Všetci vidia, čo nacisti a Hitler robia, vidia koncen− tračné tábory, vedia, že ľudia ako ty alebo ja, sú v nich vraždení. A čo robia? Nič! Zajtra ráno nás za− vraždia, bez súdu, bez dôkazov, bez príčiny. A to všetko pár kilometrov od Hamburgu, pod nosom všetkých tých slušných Nemcov,“ Johann prudko dýchal. Cítil, ako sa mu do hlavy nahrnula krv a opäť sa vrátila tá stará známa bolesť na duši, ktorá sa mu ako ľadový nôž zabárala do srdca. Cítil bez− mocnosť v boji voči zlu, ktoré ho všade obklopuje a pomyslel si: „Dobre, že to už zajtra skončí.“ Rafael pokojne sedel pri jeho nohách. Chvíľu bolo ticho, obaja vydychovali obláčiky pary do ľadovej tmy, ktorú občas osvetľoval cez maličké zamrežované okno mesiac. „Porozprávaj o tom zápase s Ede− rom,“ ozval sa Rafael. Johann sa na neho pozrel, mesiac osvietil jeho príjemnú tvár. Vyžarovala z nej úprimnosť, ktorá mu nedovolila, aby mlčal. „Tri dni po zápase s Wittom ma navštívil akýsi pán Schmidt.

Bol to útly muž v čiernom obleku, ktorý vyzeral ako nejaký bankový úradník. V prvom momente som si myslel, že mi ide ponúknuť nejaký obchod, poistku alebo také niečo. Vôbec sa so mnou nehral, z mosta doprosta sa vyjadril, že bude nový zápas, a tento raz musím prehrať. Keď som ho chcel schmatnúť za go− lier a vyhodiť, pred nos mi strčil služobný preukaz gestapa, poručík Martin Schmidt. Vraj si môžem vy− brať, prehrať jeden zápas alebo problémy pre mňa a moju rodinu. Oni si už vraj so mnou poradia. Údajne mal na tejto záležitosti záujem samotný doktor Joseph Goebbels. Vraj je neprípustné, aby

nejaký Cigáň mohol poraziť árijského Nemca, v tom musí byť nejaký cigánsky podvod. Netrvalo dlho a páni z nemeckej boxerskej asociácie si ma pozvali, aby mi oznámili, že musím prestať s tým svojím ne− čistým tanečným štýlom, ktorý vraj len przní taký skvelý šport, akým je box. Keby som mohol, tak im všetkým na mieste rozmlátim papule. Namiesto to− ho som vymyslel svoj spôsob protestu. Ostatné po− znáš.“ Johannom prešla triaška, lepšie si pritiahol svoju väzenskú blúzu. „Nikdy na to nezabudnem, ako si vošiel do haly pred preplnené hľadisko, cel− kom zahalený do svojho boxerského županu. Tá chvíľa, keď si zhodil župan, to bolo niečo neuveri− teľné. Rozbúrené hľadisko v sekunde zmĺklo tak, že by si počul lietať muchu. Tvoje vlasy, prefarbené na blond, a telo pokryté bielym práškom. Ozaj, čo si nato použil?“ usmievajúc sa spýtal Rafael. „Telový púder a múku,“ zasmial sa aj Johann. „Trvalo mi dobré dve hodiny, kým som sa nalíčil, ale stálo to za to. Ešte aj ten tĺk Gustav Eder tam stál s otvorenými ústami a civel na mňa ako na božie zjavenie.“ Teraz sa už obaja schuti rehotali, nedbajúc na stráže, či prípadný trest. „Všetci do jedného v hale vedeli, čo si im chcel povedať, aké posolstvo si odovzdal celé− mu Nemecku a spiacej Európe. Nacisti zúrili aj na− priek tomu, že si nechal Edera vyhrať K.O. Ľudia

mojimi 22. narodeninami. Hannoverský Burghaus praskal vo švíkoch a ja som vyhral K.O., ľudia ma vy− nášali z ringu na pleciach. Vtedy som uvidel svoju matku, ako ju drží otec okolo ramien a ona plače od šťastia,“ Johannovi sa po tvári skotúľala veľká sl− za. Bol rád, že je v cele tma a Rafael to neuvidí. Srd− ce mu zovrela ľadová ruka smútku, keď si spomenul na svojich rodičov. Už o nich viac ako rok nič nevie.

Ktovie, či ešte žijú, alebo aj oni skončili v koncen− tráku? Znovu pocítil ten najhorší pocit, bezmoc− nosť. „Zajtra to všetko skončí, už nebude trápenia, sĺz a smútku,“ pomyslel si Johann a ťažko si povzdy− chol. „Vidíš, aký je život krutý. Možno sa tí istí ľudia, čo ma po víťazných zápasoch nosili na pleciach a pripíjali na moje zdravie, dnes prizerajú na to, ako ma vyžmýkali, pošliapali a ponížili, aby ma nako− niec mohli zabiť. A toto robia v celej Európe. Neza− budnem na to, čo sa dialo počas nášho „slávneho“ ťaženia na východe, ako naša jednotka prechádzala cez dediny, ktoré vypálili a vyvraždili. A ja som mal na sebe uniformu nemeckého vojaka, bojoval som za svoj život a životy kamarátov z oddielu. Za svoju vlasť som prelial krv, bol som ranený v boji. A vieš, ako sa mi za to moja vlasť odvďačila? Zavreli ma, zo− tročili, vykastrovali ako zviera a zajtra ma zabijú,“ prudko dýchal a z očí sa mu rinuli slzy, ktoré nemo−

museli byť ticho, no pri odchode si všetci povedali: „Ale im to ten Trollmann natrel!“ Mňa však zaujíma, prečo si sa nechal mlátiť od toho hlupáka celých päť kôl?“ „Preto, aby som ukázal, že som lepší. Keby si bol boxer, vedel by si, čo je to odolávať päť kôl úde− rom súpera bez toho, aby si ty rozdal čo i len jedinú ranu. Už po prvom kole som mal padnúť K.O., ja som vydržal ďalšie štyri. Nemysli si, on dobre vedel, čo som dokázal. Keby sme si to vymenili, tak on ne− vydrží so mnou ani jedno kolo. Aj preto sa zo svoj− ho víťazstva Eder vôbec netešil. Po zápase som bol dobitý na nepoznanie, napriek tomu som však bol jediný, ktorý sa usmieval. Nacisti mali kyslé ksichty aj napriek tomu, že som prehral. To bol pocit, ktorý sa vyrovná aj tomu najslávnejšiemu víťazstvu.“ Jo− hann sa sťažka posadil. Cítil všetky zranenia na svo− jom zničenom a dolámanom tele. Rafael mu zľahka položil na plece ruku a vtedy, akoby na chvíľku všet− ka tá bolesť zmizla. Johann sa vyľakane pozrel na Rafaelovu tvár a jeho dobrácke oči akoby mu hovo− rili: „Ničoho sa neboj, všetko nakoniec dobre do− padne. Vieš, čo sa mi na tebe ako boxerovi najviac páčilo? Ten tvoj nenapodobiteľný štýl, tvoje nohy boli také šikovné, aké som dovtedy u žiadneho bo− xera nevidel. Ty si po ringu neposkakoval ako ostat− ní boxeri, ty si doslova tancoval. Pritom si mal také tvrdé údery, že to pôsobilo, ako keby neudieral člo− vek, ale nejaký piest. A ešte si pritom stihol flirtovať s dámami v prvom rade.“ „Len ma toľko nevychva− ľuj, veď práve ten môj štýl boxu sa nevidel správ− nym Nemcom z boxerskej asociácie. Vraj je to ci− gánsky podvod a nie boxovanie. Zobrali mi licen− ciu, a tým ako keby mi vzali aj môj život. Namiesto olympiády som sa musel vzdať toho, čo som mal najradšej. Stať sa boxerom, to bol môj sen odmalič− ka. Najprv som si to rozdával s chlapcami na ulici, až si ma všimol učiteľ telocviku a zaviedol ma do bo− xerského klubu u nás v Hannoveri. Odvtedy bol box mojím každodenným chlebom. Matka mi to dl− ho nechcela dovoliť, bála sa o mňa, no keď videla, že bez boxu nemôžem žiť, napokon mi to dovolila.

Nikdy nezabudnem na jej slzy šťastia, keď som vy− hral svoj prvý zápas u nás v Hannoveri nad Alexom Tomkowiakom. Bolo to v decembri, tesne pred

hol zastaviť. Hlasno vzlykal a cítil, že všetok ten smútok a krivdy, ktoré vytrpel za posledných desať rokov, na neho dopadli celou svojou váhou práve v tejto chvíli. Rafael ho jemne objal. Johann cítil, ako smútok pomaly odchádza. „Kto je tento mla− dík, z ktorého vyžaruje neopísateľný pocit bezpečia a dobra?“ pomyslel si Johann, zahanbene si utiera− júc slzy. „Kto si? A prečo si tu?“ spýtal sa Johann. „To sa včas dozvieš, teraz vstaň a ukáž mi ten svoj skvelý štýl,“ Rafael mu pomáhal vstať zo slamníka. „Ale nie, veď už takmer svitá,“ protestoval Johann. „Veď práve preto je najvyšší čas,“ nedal sa odbiť Rafael.

Johann sa postavil. Obloha sa vyčistila, do cely svie− til zapadajúci mesiac. „Ale budeš mi robiť sparin− ga.“ „Jasné,“ nadšene súhlasil Rafael. Obaja zaujali postoj, Johann urobil najprv prvé neisté pohyby a imaginárne výpady proti sparingovi. Postupne sa dostal do rytmu, jeho nohy sa pohybovali po betó− novej podlahe malej cely ako v časoch jeho najväč− šej slávy. Obaja sa šťastne smiali, už necítili zimu, hlad ani smútok. Celu zaliali prvé lúče vychádzajú− ceho slnka. Rafael chytil jeho ruky a Johann opäť pocítil, že sa všetka bolesť vytratila. Každá rana sa zahojila, Johann so strachom pozoroval čudné po− city vo svojom tele. Cítil, ako sa každá kosť zrástla, dokonca pocítil, že je opäť úplným mužom. „Jo− hann, neboj sa, som poslaný, aby som ti zvestoval, že všetko zlo raz skončí a smrť nie je koncom, ale začiatkom.“ Na chodbe sa ozvali kroky a štrngot kľúčov. „Neboj sa, smrť je len tunel, ktorým musíš prejsť, aby si sa vrátil domov.“ Johann ešte začul Ra− faelov hlas, skôr než sa mu rozplynul pred očami. „Poďme Trollmann, je už čas,“ dozorcovia ho vedú na dvor, kde je už zhromaždený tábor na raňajší ra− port. Johann je zmätený, v hlave mu stále znie Rafa− elov hlas. „Snáď som sa pomiatol,“ pomyslel si. „Aj keď to všetko bolo také skutočné, ešte teraz cítim ten všeobjímajúci hrejivý pocit dobra.“ Okrem každodenného sčítavania väzňov, bude na rade opäť poprava. Tentoraz to nebude nič masové, po− praviť idú asi najväčšiu hviezdu tábora Neungam− me, Cigáňa Johanna Wilhellma Trollmanna, bývalé− ho majstra Nemecka v boxe. Vedú ho pred nastúpe− ný tábor, Johann pozerá na zúbožené tváre, ľudské

trosky, ktoré vedia, že dnes alebo zajtra, čaká po− dobný osud aj na nich. Buď umrú hladom a otroc− kou drinou v tehelni, alebo budú zavraždení. Aj preto ich tento výjav veľmi nedojíma, veď smrť je pre nich každodenným výjavom. Johann vidí hneď vedľa veliteľa tábora stáť Rafaela. Pretiera si oči. Ra− fael sa usmeje a naznačí boxerský postoj. Johann opäť cíti prítomnosť svojho priateľa, cíti sa ľahký a silný. Vonku panuje krutý mráz, opäť fičí severák od mora. Johann však zhodí blúzu, zdvihne pred se− ba ruky zovreté v päsť, a potom zaujme postoj, svoji− mi rokmi v ringu nacvičenými boxerskými krokmi sa blíži k popravisku. Už nevidí pred sebou tábor, opäť je pred zaplneným hľadiskom, ktorému predvádza svoj tanec bojovníka. Tentoraz však tancuje s najsil− nejším protivníkom, so samotnou smrťou. Opäť po− čuje Rafaelov hlas. „A Boh im zotrie každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“ Jo− hann necíti strach a aj teraz, na svojej poslednej ces− te, dáva nacistom svoj odkaz. „Nezlomili ste ma!“ Ce− lý tábor zahučí obdivom k odvahe „cigáňa“ Troll− manna a posledný aplauz pretne výstrel z pištole.

Doslov Náš národ akoby trpel na nedostatok svojich hr− dinov, avšak tento pocit je zapríčinený len našou nevedomosťou, ktorá je mnohokrát zapríčinená aj historickým ignorovaním zo strany majoritnej spo− ločnosti. V skutočnosti máme svojich hrdinov, ktorí si zaslúžia náš obdiv a úctu, len ich nepoznáme.

Jedným z nich je Johann Willhelm Trollmann, ne− mecký Róm, narodený 27. 12. 1907 v Hannoveri, ktorý bol na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia jedným z najslávnejších boxerov v Nemecku. V júni 1933 sa v berlínskej Bockbrauerei stal v zápase s Adolfom Wittom majstrom Nemecka, ale vtedajšia moc nemohla dopustiť, aby príslušník menejcennej rasy mohol poraziť germánskeho športovca. Už pri vyhlasovaní výsledkov zápasu s Adolfom Wittom boli rozhodcovia ovplyvnení. Napriek tomu, že J. W. Trollmann jasne vyhral, vyhlásili zápas bez vý− sledku (remíza). No protesty publika boli také veľ− ké, že nakoniec rozhodcovia museli svoj verdikt zmeniť a rozhodli o víťazstve J. W. Trollmanna. Po tomto zápase sa proti Trollmannovi v nacistami ovládaných novinách rozbehla kampaň, ktorá ho obvinila z toho, že zápas vyhral nečestne, pretože jeho štýl nie je čistý. Doslova sa vyjadrili, že ide o ci− gánsky podvod a vraj jeho tanečný štýl v ringu je ne− prípustný. Zápas o majstra Nemecka sa opakoval s tým, že tentoraz bol „cigáň“ Trollmann poučený, ako má zápas dopadnúť a samozrejme, jeho boxer− ský štýl nesmel nikdy viac použiť. Zápas sa odohral v Berlíne, „pod nosom“ nacistickej mašinérie. Jo− hann Willhelm Trollmann na zápas nastúpil s pre− farbenými vlasmi a telom pokrytým telovým púdrom a múkou. Ešte ani nezaznel gong a J. W. Trollmann uštedril nacistom K.O. a výsledok zápa− su už nebol dôležitý, keďže o jeho výsledku bolo rozhodnuté už dávno pred jeho začiatkom. Protest J. W. Trollmanna nemal v dejinách športu obdobu.

Porovnať ho snáď možno len s gestom afroameric− kých športovcov na olympijských hrách v Mexiku 1968, aj keď to v podstate nemožno porovnávať, pretože afroameričanom nehrozila odveta od na− cistov, ktorí sa so svojimi odporcami vôbec nemaz− nali. O to viac treba obdivovať odvahu Johanna Willhelma Trollmanna. Krátko po tomto zápase bo− la J. W. Trollmannovi z rasových dôvodov odobratá boxerská licencia. V roku 1939 bol prinútený nastú− piť vojenskú službu vo Wermachte, v roku 1941 bol ranený a poslaný domov. Krátko po prepustení z armády bol v roku 1942 zatknutý gestapom a in− ternovaný v koncentračnom tábore Neungamme, ktorý bol umiestnený len niekoľko kilometrov ju− hozápadne od Hamburgu. Týmto bol vlastne osud J. W. Trollmanna spečatený. Postupne bol za múr− mi Neungamme ako príslušník menejcennej rasy ponížený kastráciou, túto operáciu muselo podstú− piť desaťtisíce nemeckých občanov, ktorých nacisti pokladali za menejcenné rasy a nemeckí Rómovia tvorili jej veľkú časť. 9. 2. 1943 nacisti J. W. Troll− manna zavraždili. Tento rok v júli uplynulo presne 81 rokov odo dňa, kedy sa odohral legendárny zá− pas, na ktorý J. W. Trollmann nastúpil ako karikatú− ra pravého Árijca. Tanečný štýl boxu, ktorým bol J. W. Trollmann známy, sa o viac ako tridsať rokov stal svetoznámym, hlavne prostredníctvom najslávnej− šieho boxera všetkých čias, Muhammada Aliho. Aj v tomto je veľkosť J. W. Trollmanna, ktorú treba ob− divovať, nakoľko svojimi šikovnými nohami v ringu predbehol svet o viac ako tridsať rokov. Jeho odkaz je pre nás všetkých aj dnes po 80 rokoch dôležitý.

Odvaha, s akou sa postavil nacistom, nech je pre nás príkladom. Každý slušný človek, bez ohľadu na svoju rasu, pohlavie či vierovyznanie, musí vždy v sebe nájsť odvahu vystúpiť a postaviť sa zlu. Jo− hann Willhelm Trollmann to svojím životom doká− zal. Celej vtedajšej Európe ukázal, že akýkoľvek ra− sizmus je hlúpy a nespravodlivý. Príbeh Johanna Willhelma Trollmanna ma dojal, ale aj posilnil. Ve− rím, že rovnaký pocit budú mať z toho aj čitatelia tejto poviedky.

V roku 2003, presne po sedemdesiatich rokoch, uznala nemecká boxerská federácia Johanna Will− helma Trollmanna ako víťaza a šampióna Nemecka v ľahko−ťažkej váhe z roku 1933.

Poznámka autora: Postava Rafaela v tejto po− viedke predstavuje jedného z archanjelov. Rafael je anjel, ktorý Bohu prednáša modlitby spravodli− vých. Je to anjel uzdraviteľ a ochranca, jeho meno v hebrejčine znamená Rapha – uzdraviteľ a El – boh.

Braňo Oláh, ilustrácia: J. G. Mandel

Číslo 6/2014

str. 7

akýmsi privilégiom etnika – podmien− kou je pôvod z Indie. O iných ženách tvr− dia, že sú falošné veštice, ktoré sa tie pra− vé snažia iba napodobňovať. Preto nám nechceli prezradiť bližšie informácie o rituáloch. V Bukurešti som navštívila pätnásť veštíc a všetky informácie a texty sú spracované na základe ich osobného rozprávania. Bola to určite zaujímavá skúsenosť, vidieť, ako to naozaj funguje.

Text a foto: Lucia Sekerková, úprava a výber fotografií: Roman Čonka

Po prvej veštbe vznikol ešte väčší záujem o to, čo mi povedia ďalšie. Od všetkých sú veštby veľmi nekonkrétne, všeo− becne platné. Podľa môjho názoru ide viac o herecký talent a schopnosť predpokladu, čítanie z mimiky tváre a chovania sa, tak po− dobne pracujú psychológovia. Neskôr ide viac o placebo efekt, že ak človek vo veštbu naozaj verí, vsugeruje si ju tak, až sa jeho vlastným zapríčinením (neuvedomelým) aj naplní.

Vypočuli sme si napríklad rozhovor, ke− dy Aténe volal klient a chcel od nej, aby za− kliala muža, s ktorým bol v televíznej súťaži, a ten muž vyhral. Aténa sa ho opýtala, či chce, aby toho výhercu paralyzovala. Po dlhšom rozhovore mu nahovorila, že osud je na jeho strane a že vlastne je dobre, že to nevyhral, že musí byť vďačný, pretože vide− la, že keby tie peniaze vyhral, stalo by sa mu niečo veľmi zlé. Klient sa upokojil.

(Ne)legálne Samozrejme, boli sme aj u takých veštíc, ktoré za naše sedenie nechceli žiadne pe− niaze, ani iný úžitok. Bolo z nich naozaj cí− tiť dobro a namiesto rozprávania čarodej− níckych výmyslov nám rozprávali príbehy zo života. Pomáhali ľuďom skôr ako liečiteľ− ky, než ako veštice. Nazvime to alternatív− nou medicínou. Ukázali nám faktúry a ich prístup bol práve opačný – boli za uzáko− nenie platenia daní z tejto profesie. Zastá− vali názor, že je to fér voči ostatným ľuďom a že aj im by to pomohlo, aby mohli vystu− povať serióznejšie. Mali veľmi slušné, pek− né domy bez nadmerného bohatstva.

Toto sú dva prístupy k jednému re− meslu – jedna si váži ľudí a svoj vplyv používa len na pomoc druhým a druhá (tá, čo som ju fotografovala) pre svoj prospech.

Neplatia dane a sú proti ich uzákoneniu.

Už dávnejšie to politici v Rumunsku chceli zaviesť, vtedy sa väčšina postavila proti a vy− šla do ulíc praktizovať rôzne rituály. Zčasti preto, že sa ich ľudia tak trocha boja, ale aj preto, že niektoré veštice spolupracujú s politikmi, tento zákon neprešiel.

Mnoho z nich dokonca sedí za mrežami za finančné podvody.

Počas prvej cesty som navštívila vešti− cu Luminicu a jej dcéru. Keď som sa vráti− la o nejaký čas neskôr, mala som navštíviť len jej dcéru. Nepodarilo sa, keďže sa prá− ve vrátila z väzenia a chcela si udržať na chvíľu odstup.

Rivalita Tiež ma prekvapilo, že medzi veštica− mi samotnými vládne veľká rivalita. Keď sme pred Luminicou spomenuli, že má− me dohodnuté stretnutie s Rodikou, kto− rá je veľmi uznávaná, povedala nám s pl− nou vážnosťou v tvári, že to nie je dobrý nápad, pretože je v pokročilej fáze rakovi− ny a zomiera. Oponovali sme, že to nie je možné, v takom prípade by nás predsa neprijala. Argumentovala, že Rodika je veľký dobrák, že aj na smrteľnej posteli prijíma hostí, ale že sa jej veľmi priťažilo.

Vraveli sme si, že je to divné, ale že toto fotografovanie oželieme. Nechceli sme fotografovať za takúto cenu. O pár dní nám volala sama Rodika, v plnom eláne, prečo sme neprišli, že nás čakala. Tak sme jej vysvetlili, čo sa stalo. Potvrdila, že majú medzi sebou nejaké spory a medzi mnohými vládne napätá atmosféra.

Kráľovná Z prvého výletu sa mi nepodarilo uro− biť fotografie podľa mojich predstáv.

Chcela som viac pracovať s vešticami ako s modelmi, vystavať si scénu pre obraz, zachytiť ich domácnosť. Chcela som, aby bolo z fotografií cítiť to, čo som cítila u nich ja. Aby pôsobili reprezentatívne, honosne, magicky a zvláštne. Fotografie boli naopak skôr reportážneho charak−

9

10 teru, kedy som nezasahovala do skutoč− nosti a fotografovala ich tam, kde sa po− sadili, a tak, ako zapózovali. Až počas druhého výletu sa mi podarilo dostať sa medzi takú smotánku, ktorá sa rada pre− zentovala. Náhodou sme natrafili na Ma− riu Campinu, ktorá sa považovala za krá− ľovnú. Súhlasila aj so stretnutím. Dorazi− li sme na miesto, na tradičnom panelá− kovom sídlisku stála obrovská vila. S údi− vom sme prišli dovnútra a boli fascinova− ní – všade zlato (či bolo pravé, nevieme) a bizarný nábytok v tvare pivových fliaš.

Usadili nás, pohostili a čakali sme na krá− ľovnú, ktorá prišla vo svojom tradičnom odeve, upravená s korunou na hlave.

11 ISSN 1338−3027

Musím priznať, že sme naozaj nemo po− zerali. Keď sa usadila, nastalo kšeftova− nie, taká naša vzájomná hra na to, ktorá je lepšia herečka. Ona chcela 50 eur, my sme odmietali.

Naša taktika v spočívala v tom, že sa− motné fotografovanie bude pre ňu dostatočnou reklamou a aj na základe predchádzajúcej skúsenosti (rivalita me− dzi vešticami) sme naznačili, že ak nemá záujem, pôjdeme za inými. Vtedy nastal zlom a otvorili sa nám všetky dvere.

ré ona sama odporučí a tie, čo som dote− raz fotografovala, nepoužijem. V knihe musí byť o nej písané ako o kráľovnej. Za týchto podmienok si budem môcť robiť čo chcem a bude všetko zdarma. Toto všetko som dodržala.

Ako sa ukázalo, bola to dobrá doho− da. Všetky jej známe zapadali do koncep− tu toho, na čo som chcela vo svojej práci poukázať. Všetky mi ochotne pózovali, fotografovanie nechali plne v mojich ru− kách. Mala som všetok čas sveta, nikto ma nenáhlil. Stretli sme sa aj s mladými dievčatami, ktoré sa ešte len zaúčali do Mladá generácia Uzatvorili sme spolu dohodu, že foto− tajov remesla. Prezradili nám, že žijú tra− grafovať budem len jej okruh veštíc, kto− dične podľa ich zvykov – nosili dlhé suk− ne, manžela im vyberali rodičia, dedili magické schopnosti a plne dôverovali matkám, ak im tvrdili, že majú veľký dar.

Radi chodili do školy, ale uprednostňujú remeslo pred ďalším vyšším vzdelaním a profesiou. Muž je hlava a živiteľ rodiny. Ženy sa starajú o domácnosť a deti, po− pritom praktizujú veštecké, a tomu po− dobné služby. Bolo zaujímavé baviť sa s mladými dievčatami, vekom o málo mladšími ako my, o takých rozdielnych pohľadoch na tú istú vec.

Párkrát sa nám stalo, že nás prekladateľ nemohol sprevádzať. Dospelé ženy neho− vorili po anglicky, a tak nám pri fotografo− vaní veľmi pomohli práve deti, ktoré sa an− gličtinu učili v školách alebo súkromne.

12

Na záver Dozvedeli sme sa, že neexistuje nič také, ako čarodejnícka škola. Buď dar máš, alebo nemáš. Ovládať tento dar učí niekto z rodiny. Muži tieto schopnosti nemajú, takisto sú tieto schopnosti

Popis k fotografiám: 1. Mária Campina je najznámejšia, najstaršia a najvyhľadávanejšia veštica v Rumunsku. Sama sa korunovala za krá− ľovnú bielej mágie. Okrem koruny vlast− ní aj žezlo a trón. Má strach len z Boha.

Pracovala aj s Elenou Ceausescu, ženou rumunského komunistického vodcu Ni− colae Ceausescu. Svoj dar objavila, keď mala desať rokov a stalo sa to o polnoci – vtedy je jej moc najsilnejšia.

2. Aténa, zrodená z čarodejnice, krstená čarodejnicou, a tiež vychovávaná čarodejnicami. Od začiatku brala svoje poslanie veľmi vážne. Jej stará matka, ktorá bola mocná a múdra, jej odmala vštepovala zásady, ktorých sa má držať.

Jednou z nich bolo, aby vždy prežívala všetky radosti, či trápenia spolu s ľuďmi, ktorých lieči, až kým sa ich problémy ne− vyriešia. Často sa Aténe zjavuje v snoch alebo počuje jej šeptajúci hlas, akoby jej bola stále nablízku a radila jej práve vte− dy, keď si sama nevie rady.

3. Selena, jedna z najmladších, ktoré sme stretli, praktizuje len ľahšie kúzla.

Podľa Seleny neexistuje nič také, ako je čarodejnícka škola. Navštevuje klasickú strednú školu a po jej dokončení pôjde v čarodejníckych šľapajách svojej tety Amálie, ktorá ju učí, ako správne so svojím darom zaobchádzať.

4. Sunita (z rozhovoru): Sunita je uznávanou vedmou, vešticou a liečiteľ− kou aj medzi zahraničnou klientelou. Na− rodila sa so zázračnými silami, s ktorými lieči druhých. Energiu čerpá z prírody.

Svoj dar si uvedomila, keď mala šesť ro− kov. Aj napriek tomu, že bola ešte dieťa, cítila veci skôr, ako ich vyslovila, alebo než sa stali. Raz povedala svojej kamarát− ke, nech nejde na žiadnu cestu. Vnútorne cítila, že sa niečo zlé stane, a mala pravdu.

Stačilo len málo a o svoju najlepšiu kama− rátku by prišla počas ťažkej autohavárie.

V tú chvíľu vedela, že má dar, o ktorom jej rozprávala babka a jej poslaním je konať dobro, zachraňovať ľudské životy, proste robiť ľudí šťastnými.

5. Sultana o sebe tvrdí, že je služobníčkou Boha a diabla zároveň. Dokáže ľuďom ublížiť (paralyzovať ich), ale zároveň aj zachrániť život. Svoje čary používa, iba keď ľudia naozaj veria v jej moc, inak by nefungovali.

6. Aurélia: vyfotografovaná vo svojej spálni s bylinami, ktoré často používa pri rituáloch. Praktizuje prevažne čiernu má− giu. S pomocou tarotových kariet môže vidieť všetky problémy, ktoré človeka trá− pia a určiť spôsob, ako zlomiť kliatbu.

Zažila situácie, kedy ľudia boli posadnutí duchom, ktorý im ubližoval. Aurélia vďa− ka rituálu oslobodenia musela nájsť mies− to, kam poslať ducha. Miesto, kde sú ne− dotknuté kamene, rúcho nevytrasené, kde kohút nekikiríka, pes nezavýja a člo− vek sa nekúpe. Rituály môže vykonávať v prítomnosti aj neprítomnosti daného človeka – na základe ľudí, či fotografií.

7. Ivana Sidónia (z rozhovoru): Pre− važne praktizuje čiernu mágiu, vďaka kto− rej sa dokáže rozprávať s mŕtvymi ľuďmi, čítať ľudské myšlienky. Tvrdí, že svoju silu čerpá od diabla a ukrýva ju práve v mušli na fotografii. Obhajuje sa tým, že diabol pochádza od Boha, takže je to v poriadku.

8. Bylinky – používajú ich ako prísady pri špeciálnych magických rituáloch.

9. Ukážka triku so svietiacou guľou (ako poznáme z televízie).

10. Atribúty Atény, s ktorými pracuje.

11. Bábiky Barbie, ktoré používali na kúzlo lásky. Zviazali ich k sebe pomocou nejakého motúzika a vyriekli tajné zaklí− nadlo. Selena, jedna z najmladších, kto− ré sme stretli, praktizuje len ľahšie kúzla.

Navštevuje klasickú strednú školu a po jej dokončení pôjde v čarodejníckych šľapajach svojej tety Amálie, ktorá ju učí, ako správne so svojím darom zaobchá− dzať.

12. Hlavná hala jedného z domov veš− tíc, ktoré sme navštívili. Na tomto mieste sme sa stretli so Selenou. V podstate každý dom vyzeral veľmi podobne.

Hneď ako ste vošli, bola obrovská repre− zentatívna miestnosť, kde vítali hostí a klientov. Ďalej do súkromia nás pustila máloktorá veštica.

Rómsky nový list − nezávislé kultúrno−spoločenské noviny Rómov na Slovensku od roku 1993 do augusta 2008 viedla Daniela Hivešová−Šilanová, ktorá sa rozhodujúcou mierou pričinila o ich udržanie a rozvoj.

Vydavateľ: Združenie JEKHETANE−SPOLU, sídlo združenia a redakcie: Jarková 4, 080 01 Prešov, ( a fax: 051/7733439, e−mail: redakcia@rnlweb.org, www.rnlweb.org, IČO: 31956131, periodicita: dvojmesačník, šéfredaktor: R. Čonka.

Jazyková korektorka: I. Ďurinová. Redakcia Prešov: Jozef Ferenc, Roman Čonka (conka@rnlweb.org), Daniela Obšasníková (zástupkyňa šéfredaktora). Spolupracovníci redakcie: Detva: Braňo Oláh (( 0948/503 907, 1brano1@azet.sk), Liptovský Hrádok: Ingrid Ďurinová (( 0905/897 754). Preklady do rómskeho jazyka: Erika Godlová. Sadzba: Martin Hajduk. Tlač: Rotaprint Košice.

Náklad: 3000 ks. Evidenčné číslo 375/08.Objednávky novín prijíma redakcia. Neobjednané rukopisy a fotografie nevraciame. Redakcia si vyhradzuje právo krátenia, jazykovej a štylistickej úpravy príspevkov čitateľov. w Uverejnené názory sa nemusia zhodovať so stanoviskom redakciew Realizované s finančnou podporou Úradu vlády SR – program Kultúra národnostných menšín 2014.

Obnovu technologického vybavenia na vydávanie novín podporilo Ministerstvo vnútra SR, Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.

Za obsah projektu zodpovedá výlučne občianske združenie Jekhetane – Spoluw