KOMENTÁRE K EVANGELII GAUDIUM koľko estetických kategórií a termínov používa pápež v tejto kapitole. Výzva ku odvahe vstúpiť do komunikácie cez/s umením je iste aj výzvou komunikovať s vysokým umením, nie gýčovým, s uznaným autoritami, a nie uzavretým kruhov zbožných, ale umelecky triviálnych prejavov. Morálne posolstvo katechézy nesmieme preceňovať, ale ani podceňovať. Je veľmi dôležité, akým jazykom ho budeme komunikovať. Exhortácia to odporúča cez ideál zrelosti, sebarealizácie a plodnosti.
radami, ako urobiť kázeň príťažlivejšou exhortácia ďalej spomína: používanie obrazov, hovorenie využitím obrazov, čo je ešte lepšie ako príkladmi, ponúknutie vychutnania posolstva. Dobrá homília by mala obsahovať tri veci: myšlienku, pocit, obraz (157). V homíliách je nutné používať zrozumiteľný jazyk. Podmienkou na to, aby toho kazatelia boli schopní, musia mnoho počúvať, žiť medzi ľuďmi, ktorým kážu, ochotne im venovať svoju pozornosť. Okrem zrozumiteľnosti by mal byť jazyk homílie pozitívny, čím sa myslí proporcia v prospech toho, ako veci robiť lepšie. Ako je len dobré, keď sa kňazi, diakoni a laici pravidelne stretávajú, aby hľadali spôsoby, ktoré ich ohlasovanie robia príťažlivejším (159). Deje sa to v našich farnostiach a diecézach? Je to naša cieľavedomá stratégia? Aké sú riziká, pre ktoré to kazatelia nerobia a ako možno tieto riziká zvládnuť?
Namiesto apokalyptických diagnóz, temných sudcov, ktorým sa páči pranierovať každé nebezpečenstvo a deviáciu by sme v evanjelizácii mali vystupovať ako radostní poslovia vznešených ideálov, dobra a krásy, ktoré vyžarujú zo života podľa evanjelia (168).
Evanjelizácia a kerygma Kerygma znamená prvé ohlasovanie (prvé v kvalitatívnom zmysle, nie chronologickom – 164) a má za cieľ pohnúť k nasledovaniu a rastu, tomu rastu, ktorý je vedený vzťahom Boha k nám, lebo Boh má s každou osobou plán (160). Výchova a katechéza stoja v službe tohto rastu (163). Teda ho nenahrádzajú, ani ho neriadia, ale majú slúžiť tomuto rastu v úcte a pokore. Kerygma vyjadruje zachraňujúcu Božiu lásku, ktorá predchádza morálne a náboženské povinnosti, nesmie vnucovať pravdu, má apelovať na slobodu, opravdivú radosť, má ponúkať povzbudenie, životaschopnosť a harmóniu. Táto náročná úloha si od hlásateľa vyžaduje blízkosť, otvorenosť pre dialóg, trpezlivosť a srdečné prijatie bez odsudzovania (165), vyžaduje si to umenie počúvať, nielen počuť (171). Vieme a chceme byť odvážni pozrieť sa na naše ohlasovanie cez tieto kritériá? Čo konkrétne znamenajú? Ako konkrétne vyzerá a čo spôsobuje nerešpektovanie týchto kritérií? Každá miestna Cirkev by mala podporovať zapojenie umenia do evanjelizácie. Mali by sme mať odvahu aj pre nekonvenčné formy, ktoré sú však pre adresátov evanjelizácie príťažlivé (167). Je zaujímavé a teologicky invenčné
Toto vyžarovanie musí byť viac príkladom ako slovami, mali byť sme mať vždy na vedomí, že situácia druhého človeka je tajomstvom, čo vyžaduje veľa našej trpezlivosti a súcitu (172). O to viac, že adresátmi evanjelizácie sú slobodné osoby, je ním človek, ktorému by sme mali venovať pohľad plný blízkosti vždy, keď je to potrebné. To sa týka aj duchovného sprevádzania. Ako často hovoríme o duchovnom vedení a formácii a ako málo o sprevádzaní, rešpekte a úcte. To akým jazyk používa, formuje aj našu predstavu o tom, čo má sprevádzanie obsahovať. Exhortácia hovorí o umení sprevádzať, čo v prvom rade znamená vyzuť si sandále pred svätou zemou druhého človeka. Sprevádzanie nie je terapia, má totiž transcendentný presah (170), presah k živej osobe Ježiša Krista, ktorý je jedno s Otcom a Duchom. Cieľom takéhoto sprevádzania má byť dozrievanie (169), pretože aj v Cirkvi máme veľkú potrebu zrelých mužov a žien, ktorí vedia ako napredovať (171). Dokážeme v našej partikulárnej Cirkvi prehodnotiť a ponúkať rôzne formy sviatostného aj nesviatostného duchovného sprevádzania mužov a žien?
......................................................................... COMMUNIO - MISSIO
86
1 / 2015