Page 1


EDITORIÁL

Svetlo v hlbinách Pri sledovaní televízneho prenosu zádušnej bohoslužby za Antona Srholca ma zaujal jeden originálny obetný dar – banícka prilba so svetlometom. Hneď som si to prepojil s jedným rozhovorom s don Antonom, v ktorom spomína na svoju prácu v podzemných baniach a uvažuje o „svetle v hlbinách“, čo je aj názov jednej z jeho kníh. Vyjadruje vieru, že aj v dnešnej dobe sa mnohí ľudia vedia odstrihnúť od mediálneho šumu, ktorý nás stále drží v povrchnosti života a zájsť na hlbinu samého seba a objaviť tam skutočné hodnoty dávajúce zmysel a svetlo životu... Podobne nás aj Svätý Otec František svojou encyklikou Laudato si´ vedie k „ekologickému obráteniu“, lebo povrchné riešenia technicko-normatívneho charakteru nepoukazujú na hlbšie príčiny súčasných ekologických problémov ľudstva súvisiace s individuálno-konzumných štýlom života mnohých. Namiesto často podsúvaného „myslím, užívam si, som nezávislý, a teda som“ ponúka František alternatívu „milujem a slúžim druhým, a teda som“. Otvorene hovorí o novej totalite liberálnej demokracie ako zmesi nekontrolovateľného konzumizmu, spoločenskej ľahostajnosti a mediálnej manipulácie s poukázaním na to, čím je človek duchovne vyprázdnenejší, tým viac potrebuje kupovať a konzumovať... Zdôrazňujúc okrem ekológie prírody aj ekológiu bytia prechádza pápež od ekologickej dimenzie aj na dimenziu ľudsko-sociálnu a spirituálno-transcendentnú. Necitlivosť k prírode úzko súvisí s rastúcou necitlivosťou k druhým ľuďom, a preto konverzia k zodpovednosti, askéze a veľkorysosti v troch spomínaných dimenziách môže byť svetlom v hlbinách, ktoré si postupne iste nájde cestu na povrch...

Ondrej Šmidriak

OBSAH Internetový časopis pre novú evanjelizáciu

Reflexia nad encyklikou Laudato si´ Zdeno Pupík

4 – 10

Etika ako základný postoj v živote osoby, komunity a spoločnosti Michal Valčo

11 – 17

Možnosti a dôsledky dialógu medzi teológiou, ekológiou a politikou Branislav Staníček

18 – 23

Interakcia ekológie a etiky v kontexte encykliky Laudato si´ Miroslav Saniga

24 – 27

Analýza niektorých aspektov encykliky Sollicitudo rei socialis (SRS) Marián Dej

28 – 39

Zviditeľniť Božiu lásku ľuďom vo svete sr. Magdaléna Sumilasová OSF

40 – 43

Problematika eucharistického spoločenstva v ekumenickom kontexte Marián Dej

44 – 53

Ešte raz: Pripustenie ľudí k sviatostiam, ktorí sa po rozvode znovu zosobášili? Walter Kasper

54 – 61

FOTO NA TITULNEJ STRANE: ©nudiblue/Fotky&Foto

Nenásilie v Reči na vrchu Radovan Petrek

64 – 68

Akékoľvek kopírovanie publikácie, prípadne jej častí, je možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase vydavateľa.

Mladý človek a vlny, ktoré ho nesú Peter Ondrej SDB

...................... www.issuu.com/institutcommunio

Ročník: XIV. Číslo: 1.

Vychádza: ročne Zaregistrované na Ministerstve kultúry SR EAN 9788097127534 ISBN 978-80-971275-3-4 Vydáva:

Adresa redakcie: Jána Kalinčiaka 1, 010 01 Žilina, Slovensko Email: icommunio@gmail.com Web: www.icommunio.sk Telefón: 041/5658434 IČO: 45733635 Zakladateľ: Ladislav Lencz Šéfredaktor: Zdeno Pupík Redakčná rada: Terézia Lenczová, Ondrej Šmidriak, Jozef Žuffa Recenzenti: Doc. ThDr. Tomáš Galis, PhD., doc. ThDr. PaedDr. Ing. Gabriel Paľa, PhD. Technická spolupráca: Dušan Václav Grafická úprava: Mária Špenerová Použité fotografie: Morguefile, Pixabay, Pexels, Mária Špenerová, Jozef Šelinga

69 – 73 .........................................................................

COMMUNIO - MISSIO

1 / 2016


LAUDATO SI´

Reflexia nad encyklikou Laudato si´ Zdeno Pupík

Pred časom som hovoril s kolegom, že sme pripravili malé sympózium o vzťahoch medzi ekológiou, etikou, energetikou a ekonomikou. V telefóne zostalo chvíľu ticho, a potom: „Nóó, však aj to treba... asi...“ Téma ekológie sa nám môže javiť ako veľmi periférna v diskurze pastoračných, sociálnoekonomických, kultúrno-spoločenských, osobných a vzťahových problémov súčasného sveta. Bol by to však veľmi povrchný pohľad. Príchod encykliky Laudato si´ (LS) od Svätého Otca Františka s ekologickým zameraním je viac ako vhodnou príležitosťou na akcentovanie viacerých dôležitých teologických, pastoračných, ale aj celospoločenských tém, lebo klimatické zmeny sú globálnym problémom a predstavujú pre ľudstvo jednu z hlavných aktuálnych výziev (porov. LS 25). Ak vychádzame z etymológie termínu ekológia, že je vedou o dome alebo domove, 1 potom ani na chvíľu nebudeme krútiť nosom nad jej fokusmi a implikáciami a ponecháme si akademickú slobodu bádania. Napriek tomu sa zdá, že sme od prezentácie vo Vatikáne 18. júna 2015 prirýchlo zabudli na témy z encykliky. Nájdeme rôzne komentáre k dokumentu ešte z čias prázdnin, ale prišli nové a nové výzvy a odkaz encykliky bol zaradený medzi ostatné teologické štúdie do knižníc – až na ojedinelé kurzy na univerzitách. 2

Čo zaujímavé a nové Františkova Laudato si´ prináša? Za akých podmienok sa môže stať nielen teologicky inšpiratívnym, ba globálne prelomovým dokumentom? Som presvedčený, že zámerom encykliky nie je moralizovať, ale poukázať na korene problémov oscilujúcich okolo ekológie – predstaviť sústavu multilaterálnych interakcií, prepojením ktorých by mali byť vytvorené prijateľnejšie podmienky pre dynamizáciu procesov orientovaných ku koherentnejšej spoločnosti.

Základné témy encykliky Základné témy encykliky, ako ich definuje samotný autor Svätý Otec František, predstavujú širokospektrálnosť tém, ktoré zjednocuje nielen abstraktný duchovný odkaz, ale aj snaha o nový životný štýl, ktorého chrbtovou kosťou bude úcta k človeku a prírode: vzťah medzi chudobnými a krehkosťou planéty; presvedčenie, že celý svet je vnútorne prepojený; kritika foriem

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

4

1 / 2016


LAUDATO SI´ moci, ktoré vychádzajú z technológie; hľadať iné spôsoby chápania ekonomiky a pokroku; hodnota každého stvorenia; zmysel človeka pre ekológiu; nevyhnutnosť úprimných a poctivých diskusií; zodpovednosť za miestnu a medzinárodnú politiku; kultúra vyhadzovania a návrh nového životného štýlu (LS 16). V zásade encyklika odpovedá na dva základné okruhy otázok etického charakteru: potreba prekonania kultúry vyhadzovania (porov. LS 22) a podpora ľudskej ekológie (porov. LS 155). Nech to znie akokoľvek banálne, ale v centre pozornosti a rozvoja spoločnosti musí zostať živý človek a jeho príbeh, nie technológie. Asymetria v spoločnosti – v podobe chudoby, nerovnosti, marginalizácie a morálnej degradácie – je tak zreteľná, že je nevyhnutný nielen nejaký operatívny zásah riešiaci okamžité problémy, ale sú potrebné štrukturálne zmeny zasahujúce do kultúrnych paradigiem. Ak hľadáme kľúč čítania encykliky, jednou z možností je volanie o milosrdenstvo alebo solidaritu (porov. LS 14). 3

Postoj k ekológii je duchovný postoj Chicagský arcibiskup Blase Cupich ocenil encykliku z dvoch dôvodov. Po prvé, Svätý otec dáva jasne najavo, že sa prihovára nielen členom Cirkvi alebo konkrétnej krajine, ale pozýva každého človeka na tejto planéte, aby informoval a začal diskusiu, aby boli prijaté opatrenia na ochranu a obnovu nášho spoločného domova. Po druhé, jasne identifikuje ekologickú krízu ako v podstate duchovný problém. Pretrhnutie vzťahu medzi ľudstvom a planétou je ekologický hriech, ktorý vyžaduje pokánie a pevný úmysel pre nápravu. Príčinou je, rovnako ako pri všetkých hriechoch, sebectvo. 7 Pravoslávny metropolita Ján Zizioulas poukázal na to, že „snaha o individuálne šťastie sa stala ideálom pre našu dobu. Ekologický hriech je následkom ľudskej chamtivosti, ktorá oslepí mužov a ženy do tej miery, že ignorujú, nehľadiac na základnú pravdu, že šťastie jedinca závisí od jeho vzťahu s ostatnými ľuďmi... A to je hriech nielen proti ostatným našej vlastnej doby, ale tiež – a to je vážne – proti budúcim generáciám. Tým, že ničíme našu planétu, aby sme uspokojili našu chamtivosť pre šťastie, sme odovzdali budúcim generáciám svet poškodený, so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré to bude mať pre ich životy.“ 8 Biblické texty nás pozývajú obrábať a strážiť záhradu sveta, čo naznačuje zodpovednosť človeka voči prírode (porov. LS 67). „Židovskokresťanské myslenie zbavilo prírodu mýtov.

.......................................... Encyklika je v oblasti ekológie tematicky a obsahovo konzistentná s tým, čo prináša Kompendium sociálnej náuky Cirkvi (porov. napr. LS 152, 184) 4 a apoštolská exhortácia Evangelii gaudium (porov. napr. LS 110, 141, 152, 178, 199). Na viacerých miestach je cítiť, že teologickí poradcovia na čele s kardinálom Kasperom dobre poznajú teológiu Benedikta XVI. – najmä encykliku Caritas in veritatem (porov. napr. LS 6, 79, 102, 155, 175), čo naznačuje, že encyklika je jednoznačne zameraná na oblasť sociálneho učenia Cirkvi. Potvrdzuje to samotný Svätý Otec: „Nie, nie je to encyklika «zelená», je to encyklika sociálna. Pretože v spoločnosti, v spoločenskom živote, nemôžeme človeka oddeľovať od starostlivosti o životné prostredie. Ba čo viac, starostlivosť o životné prostredie je spoločenský postoj, ktorý nás socializuje.“ 5 Jasne vysvetľuje, že téma ekológie je len nástroj, cieľom je ísť v diskurze ďalej a hlbšie – k obnove človeka a celej spoločnosti. Cenným východiskom pre encykliku je aj dielo Romana Guardiniho (porov. napr. LS 105) alebo skúsenosť Svätého Otca s témami v čase, keď bol v pastoračnej službe v Buenos Aires (porov. napr. LS 105). 6

..........................................

1 2 3 4 5 6 7 8

Porov. VOGT, M. Okologie. In: KASPER, W (hrsg.) Lexikon für Theologie und Kirche 7. Wien : Herder 2009, s. 1013. Porov. napr. http://www.stthomas.edu/news/laudato-si-sharing-catholic-so cial-teaching/ [dostupné na internete, cit. 2015-11-11]. Porov. PEZZANI, F. Laudato si´, una rivoluzione culturale. http://formiche. net/2015/06/29/laudato-si-enciclica-rivoluzione-culturale/ [dostupné na internete, cit. 2015-11-05]. Porov. PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPRAVODLIVOSŤ A POKOJ Kompendium sociálnej náuky Cirkvi. Bratislava : KBS 2008, č. 451 – 487. Pápež primátorom z celého sveta: Ekológia človeka a pravá kultúrnosť. https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150722021 [dostupné na internete, cit. 2015-11-15]. Porov. JÁN PAVOL II. Ecclesia in America. Trnava : SSV 2004, č. 25. Porov. https://www.archchicago.org/topic/laudatosi/docs/ArchbishopCupichRemark sOnLaudatoSi.pdf [dostupné na internete, cit. 2015-11-05]. ZIZIOULAS, J. Laudato si´ give Orthodox “great joy”. http://en.radiovaticana.va/news/2015/06/18/metropolitan_john_zizioulas_ laudato_si_give_orthodox_grea/1152356 [dostupné na internete, cit. 2015-1105].

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

5

1 / 2016


LAUDATO SI´

želaného, ale človeku škodlivého konzumizmu. Všeličo chceme v spoločnosti napraviť, ale to, čo označujeme ako srdce, sme nechali napospas živlom doby a sveta.

Bez toho, aby sme ju prestali obdivovať pre jej krásu a nesmiernosť, nepripisovalo jej už božský charakter. Tým sa znova len zdôrazňuje náš záväzok voči nej“ (LS 78). Sociológ tvrdí, že „duchovnosť prešla do kaleidoskopického veku supermarketov a samoobslúh“. 9 Veľká ponuka v nás spôsobuje zmätok: „Máme priveľa prostriedkov pre primálo cieľov, aj to pokrivených“ (LS 203). Text encykliky je dosť prísny – mať nízke, pokrivené a málo cieľov je prejavom malosti človeka a jeho neschopnosti (neochoty) obsiahnuť viac. Lenže Svätý otec nielen konštatuje. Ide na koreň veci: „Čím viac je srdce človeka prázdnejšie, tým viac potrebuje nakupovať a konzumovať“ (LS 204). Ak to čítame očami Stredoeurópana, občania tohto regiónu mali veľký materiálny nedostatok a úsilie jednej generácie sa sústredilo na jeho odstránenie. Necítime pretekajúcu hojnosť, ale postupne sa nám darilo riešiť viaceré (i keď nie všetky a u všetkých) existenčné otázky. Otázne je, či nás honba za majetkami tak nepohltila, že sme ju akosi spontánne vymenili za úsilie permanentného zvyšovania životnej úrovne, ktorá sa pretavila do podoby spoločnosťou

Integrály prístup a obnova humanistiky Slovo kríza počúvame dennodenne vo všetkých oblastiach osobného a spoločenského života. Reaguje na to aj encyklika: „Neexistujú dve oddelené krízy, teda kríza životného prostredia a kríza spoločenská, ale je len jedna a komplexná spoločensko-enviromentálna kríza. Smery riešenia si vyžadujú integrálny prístup v boji proti chudobe, v navrátení dôstojnosti vylúčeným osobám a v starostlivosti o prírodu” (LS 139). Pápež František spája problematiku ekológie s chudobou a dôstojnosťou človeka – tak ako Kompendium sociálnej náuky Cirkvi. Myslí tým nielen na pomenovanie problematiky a konštatovanie stavu s použitím výstižnej paralely, ale aj cestu hľadania riešení. Viacerí odborníci tvrdia, že pod vplyvom činnosti človeka je príroda na konci síl. Ale rovnako sú na tom aj

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

6

1 / 2016


LAUDATO SI´ Integrálny prístup, o ktorom hovorí encyklika (a upozorňuje na ňu aj Bauman), len opakuje to, čo povedal už pápež Benedikt: „Jednotlivé aspekty krízy a jej riešenia, ako aj možnosť budúceho rozvoja, sú čoraz viac navzájom prepojené a vzájomne sa podmieňujú, čo si vyžaduje nové úsilie o jednotné porozumenie a novú humanistickú syntézu.“ 12 Avšak pápež vzápätí dodáva, o akom humanizme hovorí: „Humanizmus, ktorý vylučuje Boha, je nehumánny humanizmus. Humanizmus otvorený voči Absolútnu nás môže viesť v presadzovaní a realizácii foriem sociálneho a občianskeho života na poli štruktúr, inštitúcií, kultúry, étosu a chrániť nás pred nebezpečenstvom, že sa staneme väzňami momentálnych módnych trendov.” 13

chudobní. To, čo spája stav prírody a núdznych, je bezbrannosť, bezohľadnosť, necitlivosť až cynizmus pri pohľade na ich životné situácie. Hľadanie riešení krízy v jednej oblasti bez ohľadu na ostatné sektory spoločnosti tvorí len čiastkové a dočasné riešenia. Tejto témy sa encyklika opakovane dotýka aj na iných miestach: „Finančná kríza z rokov 2007 – 2008 bola príležitosťou na rozvoj novej ekonomiky pozornejšej voči etickým princípom a na novú reguláciu finančnej špekulatívnej aktivity a fiktívneho bohatstva. Chýbala však reakcia, ktorá by viedla k zváženiu zastaralých kritérií, ktoré naďalej vládnu svetu“ (LS 189). Príležitosti na reštart, aj celkom nečakané, máme, len neviem, či sme schopní sa poučiť a nechodíme v začarovanom kruhu. Preto je potrebný integrálny prístup, ktorý vidí celého človeka (jeho telo, dušu, aj ducha), ale aj celú spoločnosť (nielen niektoré oblasti a sektory). Napriek poukazu na komplexné riešenia, nevyhnutne zahŕňajúce aj etické faktory, encyklika nedáva návod a ani sa nestotožňuje so žiadnym politickým riešením ochrany životného prostredia.10

Zmena životného štýlu – prekonávať individualizmus Francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky vo svojej knihe Súmrak povinností píše o podobách súčasného individualizmu: „Všade víťazí individualizmus, ktorý nadobúda dve radikálne protichodné podoby: integrovanej a autonómej, vodcovskej a mobilnej pre väčšinu a vyprázdnenej, diabolsky a bez budúcnosti pre nové menšiny vydedencov.“ 14 O niekoľko riadkov pokračuje v odkrývaní dôsledkov individualizmu aj v súvislosti s náboženstvom: „V dobe vyhasínania náboženských povinností nie sme svedkami všeobecného úpadku hodnôt, ale tesného styku dezorganizačného procesu s procesom etickej reorganizácie, prameniacej zo samotných noriem individualizmu.“ 15 Autor nežiali nad ústupom náboženských praktík, ako prirodzený základ pre postmodernú spoločnosť vidí sekulárnu morálku, ktorá dokáže garantovať prítomnosť hodnôt v spoločnosti (i keď inak nastavenej ako v doterajších dobách poznačených

.......................................... Zygmund Bauman zdôrazňuje potrebnosť veľkej syntézy v súvislosti s univerzitou, ale jeho výrok by sa dal zovšeobecniť – aby rozrieštená postmoderna aspoň trochu pomohla človeku, komunite a spoločnosti objaviť vlastnú identitu: „V našej dobe potrebnosť veľkej syntézy, na ktorej sa univerzity na rozdiel od samostatne vzatých vedných odborov špecializovali, slabne – a odtiaľ pramení pocit krízy inštitúcií…” 11 Môžeme nesúhlasiť, lebo máme omnoho viac tak diferencovaných a diverzifikovaných poznatkov, než kedykoľvek predtým v dejinách, že nejaká syntéza sa javí ako keď nie nemožná, aspoň veľmi trúfalá... Ale ak nebudeme smerovať k syntéze života, budeme len kopiť poznatky bez náležitých súvislostí a systémov, ktoré nielenže neuľahčia život, ba vyslovene ho skomplikujú, a preto zákonitým procesom sa stali generalizovanie, zjednodušovanie – aby sme neupadli do schizofrénie paralelných svetov. Otázne je, či práve toto nie je príčinou krízy inštitúcií, ktoré nedokážu garantovať dostatočne širokú a hlbokú syntézu, resp. človek o ňu stratil záujem a vystačí si s parcialitou.

.......................................... 9 LIPOVETSKY, G. Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualizmu. Praha : Prostor 2008, s. 186. 10 Porov. ŹYLICZ, T. Co glosi encyklika Laudato si´. http://www.swietostworze nia.pl/2-aktualne/583-co-glosi-encyklika-laudato-si-komentarz-prof-tomasza zylicza [dostupné na internete, cit. 2015-10-30]. 11 BAUMAN, Z. Humanitní vědec v postmoderním světě. Břeclav : Moravia press, s. 135. 12 BENEDIKT XVI. Encyklika Caritas in veritate. Trnava : SSV 2009, č. 21. 13 Tamtiež, č. 78. 14 LIPOVETSKY, G. Soumrak povinnosti. Praha : Prostor 2011, s. 19. 15 Tamtiež, s. 19.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

7

1 / 2016


LAUDATO SI´ etikou odvolávajúcou sa na explicitnú prítomnosť náboženstva), pričom za determinujúci trend považuje Lipovetsky práve individualizmus. Aj iný sociológ Zygmund Bauman v diele Individualizovaná spoločnosť vychádza z prirodzeného individualizmu spájaného so smrteľnosťou: „Život sa dá žiť tak, aby sa prekonala individuálna smrteľnosť: aby stopa, ktorú za sebou život necháva, nebola úplne zmazaná. Možno je viera duchovnou záležitosťou, ale ak má byť pevná, potrebuje svetské ukotvenie: jej laná musia siahať hlboko do skúsenosti bežného života.“ 16 Bauman hovorí o prekonaní individualizmu. Napriek skepticizmu ohľadom duchovnej povahy viery je to práve ona – viera spojená s praktickým pozemským životom smrteľníka, ktorá môže transcendovať pominuteľnosť.

používanie vecí namiesto ich okamžitého zahadzovania (porov. LS 211), malé gestá úprimnej zdvorilosti (porov. 213), striedmosť (porov. LS 223 – 225), sociálna láska a kultúra starostlivosti (porov. LS 231), sviatočný odpočinok a prijímanie sviatostí (porov. LS 235 – 237). Takto vzniká nová ekologická spiritualita, ktorá dozreje do globálnej solidarity (porov. LS 240).

Námietky voči encyklike Už voči encyklike Laborem exercens sa vyskytovali teologické výčitky opierajúce sa o nesprávne interpretované základné východisko: človek je v sociálnom učení Cirkvi prezentovaný ako vykorisťovateľ prírody, ktorý si podmaňuje prírodu. Interpretácia Jána Pavla II. je údajne v prezentovanej encyklike jednoznačne antropocentrická. 17 Viaceré konzervatívne americké portály síce oceňujú niektoré pekné časti encykliky, ale kritizujú ju za jej súhlas s tvrdením, že za globálne otepľovanie môže činnosť človeka. Vyslovene sa im nepáči, že oficiálny dokument Cirkvi vstupuje na autonómnu pôdu vedy a hovorí o vedeckých otázkach, ktoré sa stále skúmajú a nie sú vraj celkom potvrdené. Niektoré portály tvrdia, že žiadne globálne otepľovanie neexistuje, 18 a tým pádom sa encyklika stala prejavom podpory pápežových marxistických tendencií. 19

..........................................

Na pozadí týchto sociologických reflexií môžeme iným spôsobom aj vyhodnotiť senteciu pápeža Františka, ktorý ako skúsený duchovný vodca hovorí: „Keď sme schopní prekonávať individualizmus, môžeme skutočne vytvárať alternatívny životný štýl a v spoločnosti bude možná zásadná zmena“ (LS 208). Posúva možnosť prekonania individualizmu do polohy východiskového bodu transformácie spoločnosti. Preto podľa neho sa dokonca „komunitné činy môžu premeniť na intenzívne duchovné skúsenosti“ (LS 232). Teda nový životný štýl nie je prísne naviazaný len na opakovanie konfesionálnych praktík, ale snaha o spoločné dobro (či už z pohľadu na ekológiu, alebo všeobecne na dobro komunity) sa stáva autentickou náboženskou hodnotou. Táto téza predstavuje výrazný most postavený smerom k ľuďom na okraji Cirkvi, ktorí nie sú príkladní katolíci v praktizovaní svojej viery resp. k ľuďom hľadajúcim, ktorí milujú a konajú dobro, ale nedokážu sa stotožniť s inštitucionálnym vyjadrením svojej viery z najrozličnejších osobných, historických alebo filozofických dôvodov. Prekonávanie individualizmu nie je jedinou podmienkou pre vznik nového životného štýlu. Jeho stavebnými kameňmi by sa mali stať sebatranscendencia (porov. LS 208), opätovné

.......................................... Predstaviteľke ekofeministickej teológie sa nepáči, že otázka rodovej rovnosti je v encyklike úplne vynechaná v čase, kedy ženy patria medzi najviac ohrozené skupiny. Eko-spravodlivosť a eko-agenda podľa nej nesmú zatieniť situáciu žien. 20 Americký politológ a novinár Fareed Zakaria, keď komentoval výsledky návštevy pápeža Františka v USA v septembri 2015, okrem iného uviedol: „Nemyslím si, že pápež navrhuje nejaký alternatívny politický či ekonomický systém. Len jednoducho každému z nás pripomína, že máme morálnu povinnosť byť milí a štedrí k chudobným a znevýhod-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

8

1 / 2016


LAUDATO SI´ neným – zvlášť, keď sme bohatí. Ak máte problém s týmto odkazom, nemáte problém s pápežom Františkom, ale s Ježišom Kristom.” 21 Zakaria hovorí o morálnej povinnosti v relácii k núdznym, chudobným a znevýhodneným.

k chudobným,22 potom môžeme plným právom nazvať encykliku Laudato si´ encyklikou sociálnou. Vyzýva k medzigeneračnej solidarite, a nielen v oblasti ekológie, ale ako prejav zodpovednosti za budúcnosť sveta, ktorý zanecháme nasledujúcim generáciám, prináša snahu o hľadanie odpovedí na otázky, ktoré by viedli k rekonfigurácii paradigiem konzumnej spoločnosti na spoločnosť viac ekologickú v najširšom slova zmysle, navrhuje rásť v solidarite, zodpovednosti a v starostlivosti založe-

Záver alebo starosť o spoločný dom

..........................................

Ak za piliere sociálneho učenia Cirkvi považujeme dôstojnosť ľudskej osoby, úlohu spoločenstva, spoločné dobro, distributívnu spravodlivosť, primát práce nad kapitálom, právo participovať na ekonomickom rozmere spoločnosti, zásadu subsidiarity, obmedzené práva súkromného charakteru a povinnosti vo vzťahu

16 BAUMAN, Z. Individualizovaná společnost. Praha : Mladá fronta 2004, s. 187. 17 KINDL, R. Enviromentální analýza sociálních encyklik Jána Pavla II. In: FIALA, P., HANUŠ J., VYBÍRAL, J. Katolická sociální nauka a současná věda. Brno : CDK 2004, s. 172 – 176. 18 Porov. http://www.pch24.pl/Mobile/Informacje/informacja/id/36547 [dostupné na internete, cit. 2015-11-16]. Porov. http://www.speroforum.com/a/GAU VITRYWQ14/76457-Despite-Pope-Francis-climatechange-deniers-are-good Catholics#.Vkpmunvimb4 [dostupné na internete, cit. 2015-11-16]. 19 Porov. http://www.polskatimes.pl/artykul/3904573,laudato-si-czyli-papiez franciszek-o-ekologii-jest-pelna-polska-wersja-encykliki-tekst-pdf,id,t.html 20 Porov. http://observatorioeclesial.org.mx/2015/08/05/laudato-si-comentario-a la-enciclica-del-papa-francisco-desde-la-perspectiva-de-la-teologia-ecofemi nista/ [dostupné na internete, cit. 2015-10-30]. 21 https://www.washingtonpost.com/opinions/the-main-message-of-pope-fran cis-and-jesus/2015/09/24/997e1e54-62ea-11e5-b38e-06883aacba64_story. html [dostupné na internete, cit. 2015-09-30]. 22 Porov. RAUSCH, T. Katolocizm w trzecim tysiacleciu. Krakow : WAM 2007, s. 228 – 229.

„Keď sme schopní prekonávať individualizmus, môžeme skutočne vytvárať alternatívny životný štýl a v spoločnosti bude možná zásadná zmena.“

© TK KBS/Peter Zimen

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

9

1 / 2016


LAUDATO SI´ nej na súcite (porov. LS 210), pomáha odbúravať predsudky, podporuje dialóg medzi vedou a vierou, má ekumenický charakter, je adresovaná všetkým ľuďom dobrej vôle.

stávalo odpadkami, ale naopak komponentmi spoločného domu všetkých ľudí dobrej vôle, uprostred ktorých prebýva živý Boh. Biológ Thomas Lovejoy považuje za najväčšiu súčasnú ekologickú výzvu zladiť ľudí a ich túžby: „Pokiaľ budú naše túžby striedmejšie, ako tomu bolo po druhej svetovej vojne, zvládneme omnoho viac, než keď budeme na našu planétu pozerať ako na obrí supermarket. To jednoducho Zem nemôže z biologického hľadiska uniesť. Musíme prekonať naše opojenie pozlátkami a pochopiť, že Zem pracuje ako biologický systém. Obmedziť sa vo vlastnom záujme.“ 23 Aj keď encyklika Laudato si´ nepredstavuje vrchol teologického či pastoračného úsilia Cirkvi, jej akcent na ekologickú konverziu môže byť silným impulzom pre rozvoj interdisciplinárnej reflexie ľudí 21. storočia.

.......................................... Milan Bubák SVD k tomu hovorí: „V USA žije päť percent svetovej populácie, ale užívajú až 40 percent zdrojov. Aby bol uspokojený ľudský komfort, neustále sa hľadajú nové zdroje, lenže tie nie sú nevyčerpateľné.“ Musíme sa naučiť uvažovať v rozmere planéty, nielen obce či krajiny. Prekonávať individualizmus je cestou, ktorá zmení kultúru vyhadzovania a skartovania na kultúru nového života, aby sa nič ne„Musíme prekonať naše opojenie pozlátkami a pochopiť, že Zem pracuje ako biologický systém. Obmedziť sa vo vlastnom záujme.“

.......................................... 23 LOVEJOY, T. Budoucnost Země vidím optimisticky. In: National Geografic, listopad 2015. Praha : Astrosad media, s. 6.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

10

1 / 2016


LAUDATO SI´

Etika ako základný postoj v živote osoby, komunity a spoločnosti

Michal Valčo

Kritické otázky

tém (LS, 188), že aj mnohé dobré riešenia sú znehodnotené korupciou (LS, 182)? Aký svet chceme zanechať tým, „ktorí prídu po nás, deťom, ktoré vyrastajú“ (LS, 160)? Je evidentné, že niečo tu škrípe; niečo nie je v poriadku s naším základným postojom k životu a vôbec k realite ako takej. Ľudstvo potrebuje prežiť „ekologické obrátenie“ (LS, 216 – 21), ak nás budúce generácie nemajú preklínať ako tých, ktorí zničili náš spoločný domov. Nemožno uniknúť naliehavej výzve „chrániť náš spoločný domov“ a starať sa o „zjednotenie celej ľudskej rodiny v snahe o udržateľný a integrálny rozvoj“ (LS, 13). Rastúca citlivosť na to, čo sa na našej planéte deje (LS, 19), sa však často spája s bezradnosťou a niekedy aj rezignáciou na možné riešenia. Naše reakcie sú slabé a nerozhodné, čo len približuje akútnu neodvratnosť prichádzajúcej katastrofy.

Ako je vôbec možné, že naša spoločná snaha budovať lepšiu budúcnosť neberie do úvahy „krízu životného prostredia a utrpenie vylúčených“ (Laudato si, 13)? 1 Prečo je stále tak mnoho ľudí (medzi veriacimi aj neveriacimi), ktorí popierajú existenciu tohto problému alebo žijú v nezáujme, či v „pohodlnej rezignácii alebo [...] v slepej dôvere v technické riešenia“ (LS, 14)? Ako dlho sa ešte budeme prizerať rastu „ekologického dlhu“ (LS, 51), ktorý krajiny severu vytvárajú voči krajinám juhu a ktorý terajšie generácie tvoria pre generácie budúce? Prečo víťazí logika prílišného zdôrazňovania efektívnosti a momentálneho osohu (LS, 182) a prečo sa „mnohí z tých, ktorí majú v rukách viac zdrojov a politickú alebo ekonomickú moc, [...] sústreďujú najmä na maskovanie problémov alebo ukrývanie ich príznakov...“ (LS, 26)? Ako je možné, že sa vieme tak málo brániť ideologickým zneužitiam environmentálnych

..........................................

1 Citovaný je oficiálny, slovenský preklad encykliky Sv. Otca Františka, Laudato si: o starostlivosti o domov. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2015. Ďalej citované ako: LS.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

11

1 / 2016


LAUDATO SI´ Akoby tu chýbalo adekvátne kultúrne podhubie, živná pôda, z ktorej by vzrástlo odhodlanie zmeniť životný štýl produkcie a konzumu. Čoraz naliehavejšia sa nám javí potreba, ako správne upozorňuje pápež František, „vytvoriť normatívny systém, ktorého súčasťou budú neporušiteľné limity a ktorý zabezpečí ochranu ekosystémov skôr, ako nové formy moci vychádzajúce z technicko-ekonomickej paradigmy napokon zničia nielen politiku, ale aj slobodu a spravodlivosť“ (LS, 53), svet ako ho poznáme.

chudobní a zanecháva tak pachuť trpkosti a  hnevu. Trpkosť a  hnev zas na oplátku otvárajú dvere radikálnym riešeniam ľavicových či pravicových populistov.

..........................................

Aj vzdelaní a relatívne dobre zabezpečení ľudia čelia výrazným nebezpečenstvám. Jedná sa predovšetkým o procesy „splošťovania“ 2 a manipulácie s kultúrnymi, ekonomickými, či politickými cieľmi. Ľudia sú posmeľovaní, aby svoj čas a svoju energiu venovali riešeniu „praktických otázok“, ktoré im prídu do cesty a stránili sa „nepraktických záležitostí“, akou je duševná, ekologická a  duchovná integrita. Tieto zdanlivo menej hmatateľné skutočnosti sa potom pre človeka stávajú čoraz menej zrozumiteľnými a  ľudia čoraz intenzívnejšie strácajú prepojenosť so svojím vnútrom, svojím autentickým ja. Tento stav ich následne nabáda ešte viac utekať smerom k „zrozumiteľnejšiemu“ (rozumej: banálnejšiemu) a „skutočnému“ (rozumej: bezprostrednému) svetu ekonomických rozhodnutí a  instantného sebauspokojenia. Uzatvára sa tak bludný kruh, v  ktorom sú prepojené a  vzájomne sa poháňajú ekonomické skutočnosti,  ľudské nenásytné (alebo zúfalé) túžby a  gniavivé obavy (väčšinou prameniace z  nutkavých pocitov neistoty). 3

Výzvy, ktorým čelíme: niektoré kritické pozorovania Zložitá spoločenská situácia v postsocialistických krajinách (akou je Slovensko) nevyhnutne vedie ku kladeniu si otázok ohľadom budúcnosti, respektíve perspektívnosti liberálnodemokratického kapitalizmu. Veľká časť sociológov a politológov sa prikláňa k názoru, že tento systém je doposiaľ najlepšou alternatívou voči neofašistickým a  novomarxistickým tyraniám – zo socio-ekonomického aj ekologického hľadiska. Toto však platí len za predpokladu, že budú splnené niektoré kľúčové podmienky. Tým najhlavnejším predpokladom je existencia robustnej kultúry, ktorá si cení dôstojnosť človeka a ľudské práva a má konkrétne, zámerné prostriedky na kultiváciu altruizmu, prosociálnosti a ekologickej zodpovednosti.

..........................................

Františkova encyklika nám môže poslúžiť ako prorocký náhľad a zdroj inšpirácie pri hodnotení dnešných skutočností. Privedie nás, okrem iného, k nasledovnej naliehavej kritike: súčasné pestovanie a  rozvoj liberálnej demokracie v  západných krajinách 4 vykazuje známky nestriedmeho pôžitkárstva, značnú mieru svojvôle pri stanovovaní svojich kritérií a  cieľov a  nebezpečné opomínanie kultúrnych a náboženských tradícií, pokiaľ ide o ich konštitutívnu funkciu pri zachovávaní samotného systému liberálnej demokracie a kapitalizmu, ktorého kultiváciu a udržanie si viacmenej všetci prajeme. Zdravý, fungujúci a udržateľný systém spravovania vecí verejných (vrátane jeho ekologickej dimenzie) potrebuje robustnú morálku a  súdržnú občiansku spoločnosť. Inak sa môžeme stať svedkami nového milénia, ktorého charakteristickou črtou nebude ľudský pokrok, ale novodobé totalitné režimy, ekonomická mizéria, znásilnené životné

Súčasný vývoj však vykazuje skôr eróziu takýchto prostriedkov, ba dokonca aj samotnej odhodlanosti chrániť bazálne hodnoty, na ktorých spoločnosť stojí. Spoločensko-ekonomický systém liberálnej demokracie sa tak posúva nebezpečne blízko priepasti nového typu totalitarizmu, prameniaceho zo zmesi nekontrolovateľného konzumizmu, spoločenskej ľahostajnosti (spôsobenej fragmentáciou hodnôt aj medziľudských vzťahov) a mediálnej manipulácie. Človek – konzument sa sám stáva komoditou v globalizujúcej sa ekonomike a v nejasnej hre marketingových a  politických kampaní. Rastúca štrukturálna nerovnováha v  ekonomickej dimenzii postupne ochudobňuje strednú triedu – od sily a stability, ktorej je celý systém závislý – úplne zbedačuje tých, ktorí už boli

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

12

1 / 2016


LAUDATO SI´

Integrálna ekológia ako komplexné riešenie hlbokého problému

prostredie a všadeprítomný konflikt medzi ľuďmi a  ľudskými spoločenstvami, poháňaný duchovnou a mravnou biedou. 5

Potreba poctivého a trvalého dialógu

Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa rastúca socio-ekologická citlivosť často spája s povrchnými riešeniami,  bezradnosťou či rezignáciou, je neochota vnímať hĺbku a komplexnosť problému. Platí pritom, že „aj tie najlepšie mechanizmy nakoniec zlyhajú, keď chýbajú veľké ciele, hodnoty, humanistické chápanie, schopné dať každej spoločnosti ušľachtilý a veľkorysý cieľ“ (LS, 181). Preto pápež František upozorňuje na hlbší koreň problému: „keď sa pýtame na svet, ktorý chceme po sebe zanechať, máme na mysli predovšetkým jeho všeobecné smerovanie, jeho zmysel, jeho hodnoty“ (LS, 160). Integrálna ekológia ako etický postoj si uvedomuje, že „životné prostredie je jedným z  tých dobier, ktoré trhové mechanizmy nie sú schopné primerane chrániť, ani podporovať“ (LS, 190). 7 Adekvátny prístup nebude mať čisto pragmaticko-technické kontúry, ale pôjde až ku podstate ľudskosti, ktorá bude vnímaná vo svojich konštitutívnych vzťahoch k ľudskej spoločnosti,

Cesta vpred začína aj pokračuje dialógom s tými, ktorí zmýšľajú inak o  povahe reality a  konkrétnych hodnotách. Dialóg, ktorý si nepredstavujeme len ako počiatočný krok v  prípravnej fáze zvažovania možných krokov, ale ako nenahraditeľný spôsob či samotný proces riešenia problémov. (LS, 163-4) V  dialógu totiž spolu rastieme, spoznávame jeden druhého ako blížneho, ako dôstojnosťou a špecifickými darmi obdarené osoby. V dialógu sa menia nielen názory, ale aj vnútorné postoje a  pohnutia srdca; nezískavajú sa len informácie, ale aj nové perspektívy na to, kým som, prečo som tu a  v  akom svete žijem. V  takomto dialógu máme znovu šancu pozrieť sa spolu na bežne zaužívaný názor, že „empirické vedy úplne vysvetlia život, vnútornú podstatu všetkých stvorení a celok reality.“ Prekročenie metodologických hraníc vedy v tomto zmysle by znamenalo, že sa vytratí „estetická citlivosť, poézia a dokonca aj schopnosť rozumu chápať zmysel a účel vecí“ (LS, 199). V  dialógu môžeme naopak predostrieť myšlienku, že „tým, že viera podnecuje obdiv nad tajomstvom stvorenia, rozširuje horizonty rozumu, aby lepšie osvetlila svet, ktorý sa otvára vedeckému bádaniu“. 6 V  každom prípade platí, že vážnosť situácie, v ktorej sme sa zo socio-ekologického hľadiska ocitli, „si od nás všetkých vyžaduje, aby sme mysleli na spoločné dobro a pokračovali v dialógu, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, askézu a veľkodušnosť...“ (LS, 201).

..........................................

2 Tento pojem je chápaný v líniách Kierkegaardovho používania ako kritika straty existenciálnej hĺbky v  kultúre, ktorá je posadnutá priemerovaním, (KIERKEGAARD, S. Two Ages: The Age of Revolution and the Present Age. A Literary Review [TA], trans. Howard V. Hong and Edna H. Hong. Princeton : Princeton University Press 1978, s. 84) abstrakciou a  systemati zovaním. (KIERKEGAARD, S. TA, s. 126; cf. WESTPHAL, M. Becoming a Self: A Reading of Kierkegaard’s Concluding Unscientific Postscript. West Lafayette, IN: Purdue University Press 1996, s. 133). 3 V tejto súvislosti pozri zaujímavú štúdiu zo súčasného rumunského prostredia, ktorá, okrem na akútny pocit „nudy“ a zbytočnosti medzi sociálne a ekono micky vylúčenými ľuďmi: O’NEILL, B. - Cast Aside: Boredom, Downward Mobility, and Homelessness in Post-Communist Bucharest, s. 8-9. In Cultural Anthropology, Vol. 29, Issue 1 (2014): 8-31. Kierkegaardove myšlienky o „nudnosti“ konzumného života možno nájsť napr. v: KIERKEGAARD, S. Concluding Unscientific Postscript to Philosophical Fragments: A Mimical Pathetical-Dialectical Compilation, An Existential Contribution. Vol. 1. Trans. Howard V. Hong and Edna H. Hong. Princeton : Princeton University Press, s. 241.. 4 Máme tu na mysli tzv. euro-americkú socio-kultúrnu a ekonomickú tradíciu myslenia. 5 Bojan Žalec vo svojej knihe Genocide, Totalitarianism and Multiculturalism (2015) upozorňuje na to, že „stalinizmus je príkladom démonskej formy etic kej oblasti existencie. Egoistickí, estetickí individualisti musia byť vylúčení, aby spoločnosť mohla byť očistená od negatívnych prvkov a  aby mohla napredovať smerom k utópii. Estetická beštia preto útočí na tieň jej budúcnosti a  etická beštia zas na tieň jej minulosti. Pre etickú beštiu obetný baránok podvedome reprezentuje nezrelú, egoistickú osobu človeka. Jeho zabitie  je v skutočnosti odpoveďou na jej vlastnú neúplnosť a (morálnu) nedokonalosť ... Etická beštia sa usiluje vyhnúť sa uvedomeniu si svojej vlastnej hriešnosti alebo neschopnosti nehrešiť.“ (ŽALEC, B. Genocide, Totalitarianism and Multiculturalism: Perspectives in the Light of Solidary Personalism. Berlin : LitVerlag, s. 44 ‒ 45). Ďalej citované ako: LS. 6 Pápež František cituje túto myšlienku v Laudato si (199) z pôvodného zdroja: Lumen fidei (29. júna 34: AAS 105 (2013), s. 577. 7 František tu cituje Pápežskú radu Iustitia et pax, Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, s. 470.

... keď sa pýtame na svet, ktorý chceme po sebe zanechať, máme na mysli predovšetkým jeho všeobecné smerovanie, jeho zmysel, jeho hodnoty ... životné prostredie je jedným z tých dobier, ktoré trhové mechanizmy nie sú schopné primerane chrániť, ani podporovať... “

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

13

1 / 2016


LAUDATO SI´ životnému prostrediu a transcendentnému zdroju (a cieľu) svojho bytia. Integrálna ekológia, ktorú ponúka pápež František, obsahuje okrem ekologickej dimenzie aj dimenziu ľudskú a sociálnu (LS, 137-8) a  napokon dimenziu spirituálno-transcendentnú. (LS, 66; 90; 95)

vota vyplývajú hodnoty a stanovené základy spoločenského života. Z  tejto integrálnej a  súhrnnej vízie života, ak je ona zhmotnená v  kultúrnych a  náboženských tradíciách konkrétnych, historických, ľudských komunít, pramení a  formuje sa étos, teda morálne postoje a praktiky jednotlivca a ľudských spoločenstiev. Vízia života a  étos vytvárajú spolu komplexnú, civilizačnú tradíciu myslenia a  žitia, ktorá je tým vhodným podhubím pre kultiváciu etiky ako základného postoja v  živote osoby, komunity a spoločnosti. Ide tu viac ako len o „poskytovanie informácií“, ktoré samo o  sebe „nedokáže vytvárať návyky. Existencia zákonov a noriem dlhodobo nestačí obmedziť zlé správanie. „Aby právna norma dosiahla významné a trvalé účinky, je nevyhnutné, aby ju väčšia časť spoločnosti na základe vhodných motivácií prijala a reagovala osobnou zmenou. Jedine upevňovanie cností umožní venovať sa ekologickej angažovanosti. (LS, 211)”

Nová vízia a étos ako predpoklad adekvátnej ekológie bytia Ľudské spoločenstvo skutočne akútne potrebuje nové chápanie ekológie bytia. Súvisí to s nevyhnutnosťou jasnej artikulácie toho, čo je zmyslom života na zemi a  aké sú ciele nášho ľudského úsilia. 8 Budú našu ľudskosť primárne určovať slová: „Myslím, teda som?” Alebo skôr slová: „Milujem, teda som?” – „Som autonómny, teda som;” alebo: „Starám sa o  blížneho, teda Som?“ Voľba je jasná: Ego-centrickosť verzus sústredenie sa na potreby „druhého“; žiarlivá autonómia verzus prirodzená interdependencia (vzájomná prerastenosť, previazanosť) bytia. Z integrálnej a  súhrnnej vízie ži-

„Poslaním človeka je zjaviť veľké mystérium Božieho zámeru.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

14

1 / 2016


LAUDATO SI´ ako cielené odvíjanie sa Božieho zámeru tvoriť, zmieriť a obnoviť všetko stvorenie do jeho pôvodne zamýšľanej nádhery a  slávy. Človek je do sveta postavený ako Boží partner s  výsadným postavením, ktoré so sebou prináša aj „obrovskú zodpovednosť“ (LS, 90). Je stvorený ako bytosť, ktorá žije, dozrieva a  realizuje svoj potenciál vo vzťahoch so Stvoriteľom, blížnym a  prírodou a  tieto vzťahy ho aj vnútorne konštituujú ako slobodnú osobnosť (v zmysle „relačného subjektu“). Ako taký je človek schopný vnímať svoju vnútornú jednotu „s  ostatnými bytosťami prírody“ a  to za predpokladu, že mu v  srdci nechýba „neha, súcit a  starosť o  druhých ľudí“ (LS, 91). Tu je dôležité si všimnúť, že ľudia boli stvorení z toho istého „materiálu“, ako všetky ostatné tvory (Gen 2,19)! 10 „Živými bytosťami“ (nefeš chajjá) sa stávajú po prijatí „dychu života“ (Gen 2,7) od Stvoriteľa.

Židokresťanská tradícia ako vhodný základ pre novú víziu a étos Potrebujeme solídny spoločný etický základ, aby sme sa vedeli brániť vlastným zlyhaniam aj manipulácii zo strany všadeprítomných reklám a nebezpečných ideológií. V týchto intenciách zmýšľa aj pápež František: „nijaké technické riešenie, ktoré chcú vedy podať, nebude schopné vyriešiť vážne problémy sveta, ak ľudstvo stratí smer; ak sa zabudne na veľké motivácie, ktoré umožňujú spoločný život, obetu, dobrotu“ (LS, 200). „Nebude totiž možné angažovať sa vo veľkých veciach len náukou, bez mystiky, ktorá nás oživuje; bez vnútornej hybnej sily, ‘ktorá podnecuje, motivuje, povzbudzuje a dáva zmysel osobnej a spoločenskej činnosti‘“(LS, 216). 9 V  snahe dosiahnuť to, „aby naša angažovanosť za životné prostredie bola dôslednejšia“, zdôrazňuje encyklika Laudato si potrebu „položiť konkrétny základ pre […] etické a  duchovné uvažovanie“ (LS, 15). Práve o  tejto otázke je nevyhnutné viesť poctivý a  vytrvalý dialóg. Aká tradícia myslenia, aké naratívum reality bude formovať našu víziu života (hodnoty) a  étos (praktizované cnosti)? Pre kresťanov je týmto základom a  východiskom židovsko-kresťanská tradícia, ktorá vníma dejiny sveta ako jednotný príbeh, ako rozvinutie Božieho zámeru v  Kristu od stvorenia, cez vykúpenie až po zavŕšenie stvorenia. Židovskokresťanská tradícia, označovaná tiež ako „biblická tradícia“ myslenia, prináša pozoruhodné dôrazy aj do dnešného etického diskurzu.

..........................................

..........................................

Človek teda nie je jedinečný svojou telesnou stavbou či múdrosťou, ale skutočnosťou, že ako jediná stvorená bytosť je nositeľom Božieho obrazu (imago Dei) – Boh Stvoriteľ má preň špeciálne poslanie. „Poslaním človeka je zjaviť veľké mystérium Božieho zámeru“. 11 V človeku má stvorenie rásť k jednote so svojím Stvoriteľom. Poslaním človeka je samého seba a celé stvorenie podriadiť Božej vôli a tak naplniť Boží stvoriteľský zámer. Svoju slobodu a autonómnosť (osoby) má človek paradoxne uskutočniť tým, že sa podriadi vôli svojho Tvorcu. 12 Konečným cieľom sveta prírody v tomto fascinujúcom príbehu potom nie je uspokojenie ľudských potrieb či túžob, ale plnosť jeho oslávenia v Bohu, ktorý je spoločným cieľom všetkého (LS, 83).

V prvom rade je tu myšlienka, že stvorený svet nie je súčasťou božstva a  preto ho netreba uctievať (LS, 90), ani sa ho báť; nie je ani kurióznym produktom náhody; ani nechceným, vedľajším produktom zápasu božských síl; ani materiálnym väzením duchovnej, božskej podstaty človeka; ani menejcenným, porušeným doplnkom dokonalého sveta ideí – ale dobrým darom tvorivej a  slobodnej lásky Stvoriteľa. Tento svet, s  jeho komplikovanou históriou a  krehkou rovnováhou, niekto chcel. Celé dejiny kozmu možno z  tejto perspektívy vnímať

8 9 10 11 12

.......................................... František v tejto súvislosti formuluje nasledovné otázky: „S akým cieľom sme na tomto svete? Prečo sme narodili? Prečo pracujeme a bojujeme? Prečo nás táto zem potrebuje?“ (LS, 160). V  tejto súvislosti cituje pápež František aj apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, keď upozorňuje skutočnosť, že „Vo svete sa množia vonkajšie púšte, pretože sa veľmi rozšírili púšte vnútorné“. Evangelii gaudium (24. novembra 2013), 261: AAS 105 (2013), 1124. Preto potom platí, že „ekologická kríza je výzvou na hlbokú vnútornú konverziu“ (LS, 217). Pápež František nám pripomína, že aj my „sme zo zeme“ (LS, 2). Toto je téza Maxima Confessora, ktorý potom pokračuje myšlienkou, že „človek pôvodne nemal byť rozdelený na mužské a ženské pohlavie, ako je tomu teraz...“ Táto pôvodne neželaná „rozdelenosť“ však môže byť prekonaná „tým, že (človek) poznáva vnútorné princípy, podľa ktorých všetko existuje.“ CONFESSOR, M. Ambigua. In: Patrologia Graecae, Vol. 91, 1304-12. VALČO, M. – KRÁLIK, R. – VALČOVÁ, K. Od stvorenia k  vykúpeniu: kapitoly z evanjelickej vierouky a kresťanskej etiky, časť I. Ljubljana : KUD Apokalipsa 2013, s. 110.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

15

1 / 2016


LAUDATO SI´ Fragmentovanej kultúre, ktorá pomaly stráca jasnú víziu svojho smerovania a ktorá sa už nedokáže orientovať v  základných ľudských hodnotách, môže táto židokresťanská tradícia ponúknuť celistvé ponímanie reality, zmysluplný príbeh (metapríbeh), ktorý má svoj začiatok aj svoj koniec a  ktorý dáva zmysel ľudskému snaženiu, obetovaniu sa a aj utrpeniu. Môže jej ponúknuť triezvo pozitívny pohľad na realitu tohto sveta, ktorý tento svet ani neglorifikuje, ani nezatracuje, ale objíma a  prijíma ako dar od Stvoriteľa, za ktorý preberá pred Bohom zodpovednosť. 13 Práve preto, že tento svet má svoj príbeh a má svoj konečný cieľ; práve kvôli tomu, že do príbehu tohto sveta slobodne vstupuje Stvoriteľ v tele Ježiša z Nazareta, má zmysel zápasiť o lásku, krásu, dobro, spravodlivosť, ekologickú empatiu a zodpovednosť a  všetky ostatné morálne hodnoty a  cnosti, vyplývajúce z  integrálnej ekológie. Ak človek „bude mať odvahu tak konať, bude môcť znova rozpoznať dôstojnosť, ktorú mu dal Boh ako osobe a v dejinách zanechá po sebe svedectvo veľkodušnej zodpovednosti“ (LS, 181).

zlátka konformity nelieči koreň problému a nakoniec prinesie len trpké ovocie. K  tomu, aby sa zo zákonnej normy stal skutočný, internalizovaný, morálny imperatív, vyrastajúci z  vnútorných hodnôt človeka a aktualizovaný v konkrétnych cnostiach, vedie dlhý a náročný proces. Morálne a  duchovné postoje a hodnoty sú integrálnou súčasťou ľudských komunít a  ako také sú nevyhnutne (z definície) spoločensky stelesnené. 14 Človek ako individuálny subjekt je formovaný (alebo deformovaný) svojou účasťou v ľudskom spoločenstve. V  protiklade k predstave, že človek je autonómnou monádou, je tu zdôraznená skutočnosť, že každý človek je obdarený istým „morálnym východiskom“ alebo „počiatočným základom“, ktorý ho smeruje k  určitým cieľom a  praktikám a  preč od iných cieľov a  praktík. Mimoriadne dôležité je to, aby si človek uvedomil to špecifické, tradičné naratívum, ktoré do veľkej miery konštituuje jeho identitu a  aby potom pokračoval v morálnom a filozofickom dôvodení v prospech tých „dobier, ktoré tvoria onú tradíciu“. 15

..........................................

Spôsob kultivácie integrálnej ekológie

Z kresťanského hľadiska sa jedná o  tradíciu zvestovania a  liturgického slávenia tajomstva Božej prítomnosti v  Cirkvi; o  aktualizáciu Kristovej prítomnosti v  aktoch milosrdenstva, odpustenia a zmierenia v medziľudských vzťahoch a  v  zodpovednom prístupe k  celkovej ekológii bytia v  stvorenom svete. Nie subjektívne, osobné skúsenosti, ale historickými komunitami stelesnené tradície myslenia (historicky zhmotnené naratíva) konštituujú danosť ľudského života, jeho morálne východisko. 16 Aby toto morálne východisko bolo konštruktívne, musí existovať „vedomie spoločného pôvodu, vzájomnej príslušnosti a budúcnosti zdieľanej všetkými“, ktoré umožní „rozvoj nových presvedčení, nových životných postojov a štýlov“ (LS, 202).

Čo môžeme urobiť pre to, aby princípy integrálnej ekológie neostali len vonkajším zoznamom nových pravidiel života, ale stali sa vnútorným postojom ľudí, komunít a spoločnosti? Potrebujeme si v poctivom dialógu so všetkými partnermi, ochotnými diskutovať, s  novou naliehavosťou klásť otázku: či má realita, v ktorej žijeme, naratívny charakter?; či žijeme v zmysluplnom príbehu?; či sme jeho bytostnou súčasťou alebo len turistami či nešťastnými cudzincami, ktorí hodujú, kým je z  čoho a potom hľadajú cestu von? Ak naša spoločnosť chce nasmerovať ľudskú kreativitu (či kreatívnu slobodu ľudského génia) ku konštruktívnemu, prosociálnemu, ekologicky zodpovednému konaniu, potrebuje nanovo rozvinúť a  cieľavedome posilňovať kultúrne a  náboženské korene morálky, vyrastajúce z  naratívneho chápania reality. Toto sa však nedá dosiahnuť konaním zhora, to jest nanútením nejakého systému hodnôt a  trestaním ľudí v  prípade ich neposlušnosti. Takáto po-

To, čo vidíme v ére ekonomického ale i kultúrneho globalizmu, je náhodnosť výberu a nestálosť ľudí ohľadom ich príslušnosti k  stelesneným tradíciám. Tento vysoko selektívny prístup sa snaží z  mozaiky rôznych kultúrnych, politických a  náboženských tradícií postulovať si vlastné morálne východisko. „V tomto horizonte neexistuje ani skutočné spoločné dobro”

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

16

1 / 2016


LAUDATO SI´ (LS, 204). Výsledkom je vykorenenosť človeka, plynúca z jeho fragmentovanej identity; nestálosť a  nedôslednosť v  jeho postojoch a rozhodovaní; selektívna lojálnosť k spoločenským skupinám a  stanoveným princípom; necitlivosť alebo bezradnosť v  súvislosti s  ekologickými a  sociálnymi výzvami, atď. „Máme priveľa prostriedkov pre primálo cieľov, aj to pokrivených” (LS, 203). Takýto človek, po dosiahnutí istého stupňa nespokojnosti a  frustrácie, sa stáva ľahkou obeťou manipulatívnych, radikálnych naratív (rasistických, nacionalistických, náboženských, politických), ktoré realitu jeho rozdrobeného života postavia do nového, naratívneho rámca, čím človeku poskytnú cieľ a zmysel života. 17

nom prerode a dozrievaní integrálne ekologických postojov budeme môcť oprieť o  zdravé rodiny ako „sídla kultúry života“ (LS, 213). Práve tento kontext najúčinnejším spôsobom napomáha rozvoju základného postoja interdependencie a „sebatranscendencie, ktorý rozbíja izolované a egocentrické vedomie, je koreňom, ktorý umožňuje starostlivosť o druhých a o životné prostredie a z ktorého vyrastá morálna reakcia, nevyhnutná na uvažovanie o dosahu, ktorý má každý čin a každé osobné rozhodnutie na naše okolie“ (LS, 208). Nech sa nám tak stane, nech nás naša vlastná aj naša spoločná „ekologická konverzia vedie k rozvíjaniu kreativity a nadšenia“, aby sme pomohli vyriešiť „drámy sveta“ (LS, 220) a našli zmysel a  hlboké sebauspokojenie v  slobode lásky k prírode a k blížnemu.

... Máme priveľa prostriedkov pre primálo cieľov, aj to pokrivených ... (LS, 203)

..........................................

13 VALČO, M. Holistické ponímanie výchovno-vzdelávacieho procesu a jeho potenciál k motivácii študentov. In: Acta humanica : Kontexty edukačných vied v dimenziách informačnej spoločnosti, č. 3 (2006), s. 128-138. 14 V takom prípade ale možno cnosti chápať primárne v zmysle ich vzťahu ku konkrétnej historickej komunite, v  ktorej vznikajú a  sú cielene kultivo vané. MacIntyre vo svojej knihe After Virtue preto zdôrazňuje, že ak chceme porozumieť, kým sme, musíme si uvedomiť, odkiaľ prichádzame ako výsledok živej, historickej tradície: „Začína sa tu vynárať centrálna téza: svojím ko naním a praxou, ako aj vo svojich fiktívnych predstavách, je človek v podstate zvieraťom, ktoré rozpráva príbehy. Nie je ním esenciálne, ale prostredníctvom svojej vlastnej histórie sa stáva rozprávačom príbehov, ktoré ašpirujú k pravde.“ (MACINTYRE, A. After Virtue. A Study in Moral Theory, 3rd. Edi tion. Notre Dame : University of Notre Dame Press 2007, s. 216. 15 MacIntyre na túto tému ponúka nasledovné myšlienky: „Z  toho vyplýva, že to, čo je dobré pre mňa, musí byť dobré pre toho, kto žije v týchto rolách. Z histórie mojej rodiny, môjho mesta, môjho kmeňa, môjho národa preberám do dedičstva rôzne podlžnosti, pozostalosti, oprávnené očakávania a záväzky. Tieto veci konštituujú danosť môjho života, moje morálne východisko... Živá tradícia je potom historicky sa odvíjajúce, spoločensky stelesnené dôvodenie, to jest, dôvodenie presne o  tých dobrách, ktoré konštituujú danú tradíciu.“ (MACINTYRE, 2007, s. 220-222) 16 VALČO, M. – KRÁLIK, R. – BARRETT, L. Moral implications of Augustine’s philosophical and spiritual journey in his Confessiones, s. 104-106. In: Com munications : scientific letters of the University of Žilina, Vol. 17, no. 2 (2015), s. 103-108. 17 „Predsa však nie je všetko stratené, pretože ľudia, ktorí sú schopní upadnúť do extrému, sa vedia aj prekonať, znova sa rozhodnúť pre dobro a obrodiť sa bez ohľadu na akúkoľvek spoločenskú alebo psychologickú podmienenosť… Neexistujú systémy, ktoré by úplne anulovali otvorenosť pre dobro, pravdu a krásu, ani schopnosť reagovať, ktoré Boh neustále podnecuje v hĺbke našich sŕdc” (LS, 205). 18 V  línii myšlienok Hansa Künga a  Samuela Huntingtona predostiera Hajko tézu, že práve cielená a robustná kultivácia morálneho charakteru človeka a jeho náboženskej identity ostáva aj v čase globálnej krízy (a znej prameniacej fragmentácii hodnôt) základným, konštitutívnym faktorom kultúrno-civili začného vývoja súčasnosti. (HAJKO, D. K premenám civilizačno-kultúrnych hodnôt v období globalizácie. In: Hodnotové aspekty súčasného sveta. Zborník príspevkov z  interdisciplinárnej vedeckej konferencie... Nitra : KF FF UKF 2003, s. 35). 19 Zdieľané hodnoty a  praktizované cnosti našich kultúrnych a  náboženských tradícií, ako to, s výrečnosťou jemu vlastnou, formuluje George McLean, konštituujú „...tie najhlbšie, najprenikavejšie seba-chápanie a  najvrúcnejšiu oddanosť, ktoré formujú spôsob života [jednotlivca]. Nejedná sa tu už len o za fixované zbierky učenia a stanovené praktiky v objektívnom zmysle, ale najmä tiež o  spôsob, ako sú tieto chápané a  prežívané zvnútra alebo subjektívne, osobne a  v  spoločenstve, ako tieto vytvárajú kultúru alebo spôsob života... Hoci je každá kultúra svojím spôsobom jedinečná, máme tu do činenia s ich zdieľaným úsilím žiť život podľa obrazu božieho“. (MCLEAN Introduction. In: Religion and Culture. Cultural Heritage and Contemporary Life Series I, Culture and Values, Vol. 38 [online]. Washington DC : The Council for Re search in Values and Philosophy, s. 1. [citované 08. 09. 2015]. Dostupné na internete: http://www.crvp.org/book/Series01/I-38//introduction.htm.

Neschopnosť alebo neochota rozlišovať tento nedostatok naratívnej a kolektívnej identity a nedostatočná zapojenosť do života a  diania historicky stelesnenej tradície stojí v  pozadí značnej časti ľudskej ľahostajnosti a zlyhania. Chýba tu totiž osobná, existenciálna hĺbka jednotlivca, ktorá by bola v  dialektickom vzťahu s jeho/jej aktívnou angažovanosťou (intenzívnym napojením) v  komunite (v prípade kresťanov je to komunita viery, ktorá prijíma svoju identitu od prítomného Krista cez slovo evanjelia). Jediným skutočne adekvátnym kontextom pre vznik a praktizovanie novej, socioekologickej identity človeka je reálne existujúca komunita, ktorá zdieľa spoločné metanaratívum a odvodzuje z neho svoju víziu života a  životný étos. 18 Tieto musia byť následne existenciálne zvnútornené ľudskými subjektmi, ktorí zabezpečujú pokračovanie trvania tradičného naratíva. 19 Vnútorná zmena postojov a „životných štýlov“ rastúceho počtu jednotlivcov „by mohla postupne vyvinúť zdravý tlak na tých, ktorí majú v rukách politickú, ekonomickú a sociálnu moc“ (LS, 206). Pritom však platí, že na „sociálne problémy sa odpovedá komunitnými sieťami, nielen jednoduchým súčtom individuálnych dobier...“ (LS, 219). Ešte účinnejšiu a  trvalejšiu socio-ekologickú konverziu dostiahneme vtedy, ak sa v  potreb-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

17

1 / 2016


LAUDATO SI´

Možnosti a dôsledky dialógu medzi teológiou, ekológiou a politikou Encyklika Laudato si’

Branislav Staníček

Branislav Staníček je administrátorom Výboru regiónov Európskej únie v Bruseli a členom Chatham House, Kráľovského inštitútu medzinárodných vzťahov v Londýne. Študoval geopolitiku a politické vedy na Sorbone a teológiu na Katolíckej univerzite v Paríži. Pred pôsobením v Bruseli pracoval v Paríži v Nadácii pre politickú inováciu, think-tanku založenom prezidentom Jacquesom Chiracom. cie pred šiestimi rokmi v Kodani. Štáty majú predložiť svoje záväzné návrhy do konca septembra, doteraz 1 tak však urobilo len 58 krajín zo 195 zúčastnených delegácií. Hostiteľ COP21, francúzsky prezident François Holland, preto vyjadril znepokojenie nad možnými „rizikami neúspechu“ konferencie, ktorej hlavným cieľom je udržať oteplenie klímy do konca 21. storočia pod 2°C oproti súčasnému stavu. 2 Okrem teológov, enviromentalistov, ekonómov a politických predstaviteľov štátov a medzinárodných organizácií k zrodu encykliky prispeli aj zástupcovia samospráv – predstavitelia regiónov, miest a obcí. Samosprávy sú dokonca v otázke cieľov COP21 ambicióznejšie ako členské štáty EÚ alebo Európska komisia. Výbor regiónov Európskej únie v Bruseli navrhol vo svojom stanovisku, aby sa európske emisie CO2 znížili o polovicu oproti úrovni v roku 1990 a 40% energetickej spotreby bolo generovaných obnoviteľnými zdrojmi. 3 Preto 21.

Keď pápež František pripravoval svoju encykliku Laudato si’, obklopil sa nielen teológmi Pápežskej rady Justitia et Pax, ale aj odborníkmi politických vied, ekonómie a ekológie. Komplexný text encykliky sa zrodil aj vďaka mnohodisciplinárnej diskusii členov Pápežskej akadémie vied, ktorá 28. apríla zorganizovala vo Vatikáne seminár o vzťahu medzi chudobou, ekológiou a ekonomickým rozvojom. Konferencie sa zúčastnili vysokí politickí predstavitelia, medzi ktorými nechýbal ani Ban Ki-moon, generálny tajomník Organizácie spojených národov, ktorý pripomenul, že lídri 195 členských krajín OSN by mali v Paríži na Konferencii o klimatických zmenách, verejnosti známej pod akronymom COP21, ktorá je zvolaná na 30. novembra a potrvá do 11. decembra, prijať záväznú dohodu na zmiernenie dopadu klimatických zmien a tiež nájsť spôsob financovania týchto opatrení. Vážnosť situácie je daná aj neúspechom predchádzajúcej konferen-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

18

1 / 2016


LAUDATO SI´ júla uprostred horúceho talianskeho leta prijal pápež František aj primátorov miest z rôznych krajín sveta a spolu s nimi podpísal deklaráciu o modernom otroctve a klimatických zmenách, ktorá rovnako ako encyklika zdôraznila prepojenie medzi utrpením prírody a utrpením tých najslabších, teda kľúčový, no často zabudnutý morálny rozmer súčasnej krízy: „Ľudskou činnosťou spôsobené klimatické zmeny sú vedeckou realitou a ich účinná kontrola je morálnym imperatívom pre ľudstvo,“ hovorí deklarácia a dodáva, že „v tomto morálnom priestore hrajú mestá kľúčovú úlohu.“ 4

spoločensko-ekonomickým, akými sú ochrana životného prostredia alebo boj proti ekonomickým nerovnostiam a chudobe. Avšak táto povrchná analýza je prinajmenšom nepresná, pretože pápež František neprekrýva tradičné teologické témy novými sekulárnymi v závislosti od urgentnosti medzinárodných otázok, ale integruje spoločenské a politické témy morálnym teologickým meradlom a interpretuje ich nanovo tak, aby sa stali prístupnými nielen teológom, ale aj ekonómom, politikom a všetkým ľudom dobrej vôle.

„Ľudskou činnosťou spôsobené klimatické zmeny sú vedeckou realitou a ich účinná kontrola je morálnym imperatívom pre ľudstvo.”

Problematika, korene a obsah encykliky Z nášho krátkeho úvodu je zrejmé, že encyklika Laudato si’ sa rodila v priamom dialógu nielen s odbornou verejnosťou, ale aj s politickými zástupcami medzinárodných organizácií, štátov, miest a obcí. 5 Je mi preto cťou, že ako zástupca Výboru regiónov v Bruseli môžem načrtnúť niekoľko spoločných bodov, ktoré spájajú týchto rôznorodých aktérov v hľadaní riešení krízy životného prostredia, a zároveň zvýrazniť aj prínos osobnej skúsenosti pápeža Františka a jeho teologickej vízie. Pre krátkosť priestoru mi dovoľte zamerať sa na tri kľúčové otázky, ktorými sú problematika, korene a obsah encykliky, a ich vplyv na formovanie dialógu medzi teológiou, ekológiou a politikou.

Tento posun okrem encykliky Laudato si’ naznačuje samotné učenie a pastoračná skúsenosť Jorge Maria Bergoglia ako biskupa, jeho angažovanosť na strane chudobných, osobná skúsenosť s priepastnými nerovnosťami predmestí Buenos Aires a nesúladom medzi brutálnou realitou ekonomických vzťahov, ktoré dominujú spoločenským a ľudským hodnotám nielen jeho rodnej Argentíny a Latinskej Ameriky, ale i globalizovaného sveta. Je zrejmé, že vízia obsiahnutá v encyklike sa zrodila skôr, než sa stal pápežom. Už v roku 2007, na piatom stretnutí latinskoamerických biskupov v brazílskej Aparecide, prijali latinskoamerickí biskupi vyhlásenie, tzv. Aperecida dokument, v ktorom sa hovorí o priorite pastorácie chudobných, pôvodných obyvateľov Latinskej Ameriky, migrantov a ľudí na okraji spoločnosti, rovnako i o potrebe ochrany životného prostredia. 6 Hlavným editorom dokumentu bol práve Bergoglio, ktorý si, literárne i obrazne, priniesol dokument so sebou do Vatikánu a urobil z neho program svojho pontifikátu.

Integrácia spoločenských a politických tém morálnym teologickým meradlom

..........................................

Na prvý pohľad by sa verejnosť mohla nazdávať, že problematika encykliky Laudato si’ – v snahe o znovunadviazanie dialógu so sekularizovanou spoločnosťou a tiež pod vplyvom globálnej politickej agendy, akou je konferencia COP21 v Paríži, ale napríklad aj kľúčová pastoračná návšteva USA – pôsobí ako akýsi revolučný posun reflexie pápeža a Katolíckej cirkvi z dominantne teologických tém smerom k témam

1 Údaj k 15. septembru 2015. 2 Vyjadrenie prezidenta François Hollanda pre Le Monde, 7. september 2015. 3 JAEGER, A. We can go beyond the targets set by the European Union. In: Regions and Cities of Europe, jún – júl 2015. 4 Pope and mayors sign declaration on climate and trafficking. In Radio Vati cana, 22. júna 2015, dostupné na http://en.radiovaticana.va/news/2015/07/22/ pope_and_mayors_sign_declaration_on_climate_and_trafficking/1160004 5 Pozri aj článok 16 encykliky Laudato si’, ktorý zdôrazňuje „zodpovednosť medzinárodnej a miestnej politiky“. 6 Pozri Aparecida dokument, dostupné na http://www.celam.org/aparecida/In gles.pdf.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

19

1 / 2016


LAUDATO SI´

Foto M. Špenerová

Nájsť život ako dar a ako dar ho aj prijať.

Pápežova interpretácia ekonomických, sociálnych a enviromentálnych aspektov globalizácie pramení teda v jeho pastoračnej skúsenosti a je jeho osobným svedectvom, ktoré má prorockú hodnotu. V dramatických časoch prorok odkrýva neľahkú pravdu, stojí na strane trpiacich, pozdvihuje ľudskú hodnotu tých, ktorí, zdá sa, už v očiach sveta nemajú žiadnu inú hodnotu okrem ekonomickej, a prináša nádej. Pápež pripomína hodnotu prírody, ktorá nie je len akousi matériou technologicky spracúvanou alebo manipulovanou človekom, ale je Božím stvorením, v ktorom musíme nájsť odlesk krásy samotného Boha. Podobne ako je devastovaná a znetvorená príroda, je devastovaný a znetvorený aj človek, najmä slabí a chudobní, pričom dôvody tohto stavu boli načrtnuté pápežom Františkom už v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium: Smäd za mocou a bohatstvom, ktoré nepoznajú hranice. 7

Dráma stvorenia

a na horizonte ktorej môžeme pozorovať zrodenie nového sveta, evokovaného Jánovým Zjavením (Porovnaj Laudato si’, čl. 243), nový Jeruzalem, ktorý presahuje Slnko a vesmír (Laudato si’, hlava IX). Dráma stvorenia, ktorú opisuje encyklika, bezhraničné znetvorenie tváre Zeme, je zapríčinená znetvorením duše človeka, morálnou dimenziou hriechu, ktorý je koreňom a podstatou súčasnej klimatickej a ekonomickej krízy. Zároveň je táto trpiaca a znetvorená tvár Zeme identifikovaná s tvárou chudobného, poverella, chudáka z Assisi, ktorý je obrazom samotného Krista. Nedá nám nespomenúť úryvok proroka Izaiáša, ktorý v 53. kapitole hovorí o Synovi človeka, ktorý „nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.” (Iz 53, 2 ‒ 3)

Scéna, na ktorej sa odvíja dráma súčasného sveta, tak nie je len javiskom dejín, ale jej eschatologická rovina, duchovný rozmer, v ktorom sa prelínajú dejiny sveta a dejiny spásy,

Originálny jazyk tejto biblickej pasáže evokuje trpiaceho človeka, ktorý nemal krásu, ani lesk, aby pritiahol náš pohľad, ktorého zjav nemal nič, čo by sa nám mohlo páčiť; teda človeka-anti-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

20

1 / 2016


LAUDATO SI´

Morálna podstata krízy

tézu dnešných celebrít, ktoré sú vyretušované photoshopom alebo skalpelom estetickej chirurgie. Trpiaci a chudobný človek, či už chorobou deformovaný starec, alebo úbožiak z predmestia Buenos Aires, migrant alebo bezdomovec, sa svetu nejaví ako človek vo svojej kráse, stáva sa ľudskému zraku nepríjemným až odporným protikladom estetiky. Takýto človek akoby už ani neexistoval, pretože je, ako hovorí prorok Izaiáš, zneuznaný a opustený ľuďmi, muž bolesti, zvyknutý na utrpenie. A takou je dnes podľa encykliky aj planéta Zem, ktorú pápež dáva do takmer rodinného intímneho vzťahu s ľudstvom, keď ju personifikuje a po stopách františkánskej tradície nazýva našou „matkou“ a „sestrou“. 8

Keďže poznanie krásy zeme a každej ľudskej osoby nie je možné bez schopnosti vidieť odblesk tváre Boha vo všetkých stvoreniach, riešením ekologickej alebo sociálnej krízy nemôže byť len technologické alebo technokratické uznesenie, ale vnútorné obrátenie. Nájsť život ako dar a ako dar ho aj prijať. V tom spočíva jadro encykliky, jej echo trojičného odkazu druhej kapitoly knihy Genezis, kde Boh tvorí Zem a človeka na svoj obraz, ako muža a ženu, a pozýva ich, aby si podmanili zem. Toto podmanenie však nie je myslené ako technologická manipulácia alebo nadvláda človeka nad stvorením, ale ako vláda biblického Mesiáša, pomazaného, ktorý je tichý a pokorný srdcom, dobrý a milosrdný Pastier. 11 A práve v tomto kľúčovom bode sa duch encykliky líši od pohľadu svetských politických a ekonomických autorít, ktoré pripúšťajú technologické a finančné riešenia ekologickej a sociálno-ekonomickej krízy, ale zabúdajú na jej morálnu podstatu, na jej korene. V tomto sa líši aj od teológie oslobodenia, alebo akejkoľvek ideológie. V tejto súvislosti je príznačné, že keď nemenovaný podpredseda Európskej komisie zodpovedný za klimatické zmeny a energetickú politiku Európskej únie nedávno hovoril o COP21 a ekologickej kríze, jeho prejav bol len technologickým hodnotením, v bruselskom žargóne assessment: „Ak chceme úspešne prejsť k bezfosílnej zelenej ekonómii, Európa sa musí stať globálnym technologickým lídrom. Musíme lepšie koordinovať a sústrediť naše vedecko-technologické kapacity. Len rozvoj technológií a ich uplatnenie v rámci EÚ prinesie zelený rast, obchodné príležitosti a nové pracovné miesta.“ 12 To je typ prejavu, ktorý najčastejšie počúvame v Bruseli, ale i v New Yorku alebo v Paríži. Čo nám v politike, v domácej aj v tej európskej, chýba, je prorocký hlas, ktorý pomenuje korene vecí.

.......................................... V dráme stvorenia, rovnako ako vo figúrach, ktoré predstavujú Zem, poverello a samotný Kristus, možno sledovať, okrem pápežovej latinskoamerickej skúsenosti, aj priamy metodologický a myšlienkový vplyv nemeckej teológie a filozofie – teológa Urs von Balthasara, filozofa Heideggera a pápežovho obľúbeného básnika Hölderlina a ich konceptu Gestalt, tvaru, rovnako aj drámy a teologickej estetiky, a tiež ich pohľad na liturgiu. Kľúčový je vplyv Romana Guardiniho, ktorého encyklika viackrát menovite spomína a o ktorom kňaz Bergoglio začal písať doktorandskú dizertáciu počas svojho pobytu vo Frankfurte, ktorú však nemohol dokončiť. Táto poznámka je príznačná, pretože encyklika vrcholí v kozmickej liturgii a kontemplácii, počas ktorej človek nachádza trojitú prítomnosť Boha: v tvári samotného Krista, v tvári chudobného a trpiaceho a v tvári Zeme, v stvorení, ktorého skrytá krása bola obnovená spásou. 9 Stvorenie alebo echo knihy Genezis sa znovu ozýva a završuje v Zjavení, a to prostredníctvom aj tých najmenších znakov stvorenia obnoveného v Kristovi – v steblách trávy, kde ho vidí svätý František, v hlase vtáčikov, kde ho počuje Terezka z Lisieux, v prostých skutkoch lásky a jednoduchosti života, ku ktorým encyklika pozýva. Podľa Guardiniho, Bonaventúru, Terézie z Lisieux a samotnej encykliky vrcholom liturgie nie je dokonalý spev alebo okázalá procesia, ale schopnosť premeniť aj najmenšiu životnú skúsenosť a činnosť tak, aby sa stala naším stretnutím s Kristom a jeho epifániou, jeho zjavením. 10

..........................................

7 8 9 10 11 12

Pozri FRANTIŠEK Evangelii Gaudium, dostupné na http://www.vatican.va/ evangelii-gaudium/en/. Pozri FRANTIŠEK Evangelii Gaudium, dostupné na http://www.vatican.va/ evangelii-gaudium/en/. Pozri VON BALTHASAR, H. U. Herrlichkeit. Eine theologische Ästhetik, Johannes Verlag Einsiedeln 1988. Pozri GUARDINI, R. Vom Geist der Liturgie, Grünewald 2007. Pozri CAZELLES, H. Le Messie de la Bible, Desclée 1995. ŠEFČOVIČ, M. Regions and cities have a strategic role in implementing the Energy Union. In Regions and Cities of Europe, jún – júl 2015..

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

21

1 / 2016


LAUDATO SI´

Záver

rodiny, sa nemôže redukovať len na naše malé hniezdo, ale musíme ju vnímať vo svojej celistvosti a komplexnosti ako strom aj s jej morálnymi koreňmi. Samozrejme, že strom je symbolom strateného raja, ale aj jeho znovuobnovenia v Kristovi skrze kríž. Je preto príznačné, že pápež František, podobne ako jeho svätý predchodca z Assisi, neprišiel s Laudato si’ v čase extatického opojenia a bujarosti, ale uprostred krízy a drámy trpiaceho sveta, pretože práve tam dochádza k zjaveniu nádeje a lásky. Aj keď sa zdá, že je takmer nemožné, aby politika a ekonomika videla všetky duchovné aspekty ekologickej a ľudskej krízy, dôsledok jej súčasného dialógu s teológiou je, že sa k nim aspoň priblíži a zhliadne ich z diaľky. Ak vzbudila encyklika Laudato si’ taký búrlivý ohlas, je to práve tým, že ukázala to, čo bolo skryté, že dala hlas tým, čo boli umlčovaní. A za to patrí pápežovi Františkovi naša vďaka a úcta.

Dovoľte mi zakončiť tam, kde som mohol aj začať, teda pri obraze stromu, ako ho evokoval sv. Šarbel Makhluf, maronitský mních, ktorý žil v Libanone na konci 19. storočia. Tento obraz je dôležitý nielen v kontexte súčasnej krízy na Blízkom východe, ale aj preto, že dva z úvodných šestnástich článkov encykliky boli venované ekumenickému patriarchovi Bartolomejovi, ktorý inšpiroval pápeža Františka (čl. 8 a 9). Sv. Šarbel v jednej zo svojich kázní evokuje strom, v ktorého korune si postavili vtáci hniezdo ako obraz rodiny a jej domu. Nerozumný by bol ten, ktorý by sa staral len o svoje hniezdo, len o materiálne zabezpečenie, a zabudol by na svoje životné prostredie, na korunu stromu, a vôbec si nevšímal jeho korene, ktorými sú morálne hodnoty. 13

..........................................

(*) Autor je administrátorom Výboru regiónov Európskej únie v Bruseli. Text vyjadruje jeho osobný názor.

V tomto jednoduchom obraze je zhrnuté aj posolstvo celej encykliky Laudato si’, a myšlienka, že ekológia, chápaná vo svojom etymologickom zmysle ako oikos „dom“ ľudskej

..........................................

13 Pozri homíliu sv. Šarbela o rodine in Hanna Skandar, Paroles de Saint Charbel, Artège 2014

„Nerozumný by bol ten, ktorý by sa staral len o svoje hniezdo, len o materiálne zabezpečenie, a zabudol by na svoje životné prostredie, na korunu stromu...” Foto J. Šelinga

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

22

1 / 2016


LAUDATO SI´

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

23

1 / 2016


LAUDATO SI´

Interakcia ekológie a etiky v kontexte encykliky Laudato si´ Miroslav Saniga V knihe Genezis sa píše, že Boh tretí deň stvoril trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom bolo ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

Príroda je kniha, ktorá nám všetkým ohlasuje Božiu slávu, v nej sa zrkadlí jej Stvoriteľ.

Dielo piateho dňa Stvoriteľa spočívalo vo stvorení veľkých morských zvierat a všetkých živočíchov, ktoré sa hýbu a  hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako aj všetkých okrídlených lietajúcich tvorov podľa svojho druhu. A  Boh videl, že je to dobré. Šiesty deň Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i  všetky plazy podľa svojho druhu. A  Boh videl, že je to dobré. Napokon Boh stvoril človeka na svoj obraz a  zveril mu správcovstvo nad rybami mora i  nad vtáctvom neba i  nad dobytkom a  divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi. Ako vidno z  knihy Pôvodu, dobrotivý Boh stvoril najskôr všetky prírodniny a  až naostatok človeka. Rastlinné a  živočíšne druhy uviedol na scénu pozemského života kvôli jeho najcennejšiemu tvorovi – človeku, ktorému vpečatil svoj obraz. Všetky rastliny a živočíchy teda Boh stvoril pre človeka, pre jeho pozemské jestvovanie. Geniálny Stvoriteľ mal všetko pri stvorení pozemského sveta dokonale pre-

myslené do posledného detailu. Všetko, čo uvážil, že bude človeku na tomto pozemskom svete potrebné k jestvovaniu, stvoril vopred, aby od počiatku existencie jeho najcennejšej pozemskej bytosti nič nechýbalo. Každý rastlinný a  živočíšny druh je tu teda pre človeka, a  nie človek pre tieto prírodniny. Nijaká, ani tá najnenápadnejšia rastlinka, žiadny, ani ten zdanlivo najbezvýznamnejší živočích tu na zemi nie sú zbytočné alebo niečo navyše, čo tu nie je potrebné. Ak si to myslíme, potom je to krátkozraké. Keď to uvážil dobrotivý Stvoriteľ, že to pre jeho vrcholné dielo – človeka múdreho bude prospešné, nemáme najmenší dôvod o  tom polemizovať. Ľudstvo sa veru už bez jedného rastlinného či živočíšneho druhu nezaobíde a v nejakom negatívnom jave sa vyhubenie a vyhynutie takejto prírodniny skôr alebo neskôr prejaví.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

24

1 / 2016


LAUDATO SI´ Príroda sa bez človeka múdreho zaobíde, ľudstvo však bez nej neprežije. Tento nevyvrátiteľný fakt by mal vziať na vedomie a najmä si ho vziať k srdcu každý človek a  podriadiť mu svoje účinkovanie na scéne tohto pozemského sveta. Ak sa tomu tak nestane a budeme sa k  prírode správať barbarsky, skôr alebo neskôr sa nám náš negatívny postoj k  prírode vráti v  negatívnej reakcii v  podobe vyčíňania počasia, premnoženia niektorých živočíchov prejavujúcich sa následne škodlivou činnosťou, zvýšenou náchylnosťou na choroby... Majme neustále na zreteli, že geniálny Boh ustanovil človeka do roly správcovstva nad prírodou a  nie koristníka, ktorý si robí nárok na všetko to, čo Stvoriteľ urobil kvôli nám – ľuďom. Ak sa ľudstvo spreneverí poslaniu správcovstva nad prírodou, ktorým ho na pozemskej púti poveril dobrotivý Boh, a  osvojí si koristnícke správanie, musí si byť vedomé následkov svojho konania – bez oživenej Zemegule neprežije...

Môžeme zodpovedne používať veci a súčasne sme povolaní uznať, že aj ostatné živé bytosti majú v  očiach Boha hodnotu a  svojim jestvovaním ho oslavujú a  velebia. Bolo by neodpustiteľnou chybou si myslieť, že ostatné živé bytosti by sa mali považovať za číry objekt podriadený svojvoľnej nadvláde človeka. Ak vnímame prírodu iba ako objekt záujmu a  zisku, má to negatívne následky na jestvovanie spoločnosti (sociálne nerovnosti, nespravodlivosť, násilie). Konečným cieľom ostatných stvorení nie sme my. Všetky živé prírodniny putujú vedno s nami ľuďmi k  spoločnému cieľu, ktorým je Boh. Človek, ako koruna celého tvorstva, je povolaný priviesť všetky stvorenia k svojmu Stvoriteľovi. Každé stvorenie má v  ekosystéme svoju nenahraditeľnú rolu a  nijaké jedno nie je zbytočné či vari nadbytočné. Stvoriteľ napísal úžasnú divadelnú hru s  nespočetným množstvom aktérov, ktorým predpísal špecifické scenáre života. Stvorenia pozemského sveta nemožno

Myšlienky z encykliky LAUDATO SI’ Svätý Otec František sa inšpiroval vzťahom svätého Františka ku všetkému tvorstvu nášho pozemského sveta. Svedectvo tohto svätca nám ukazuje, že integrálna ekológia si vyžaduje otvorenosť voči kategóriám, ktoré prekračujú rámec exaktnej vedy, akou je biológia a ekológia a spájajú nás s podstatou toho, čo je ľudské. Svätý František sa zhováral so všetkými prírodninami, ktoré miloval ako svojich bratov či sestry. Cítil potrebu všetko toto, čo sme dostali od Stvoriteľa k  pozemskému jestvovaniu, chrániť a  starať sa o  to. Musíme sa pripodobniť tomuto patrónovi ekológov, ktorý sa cítil byť intímne spojený so všetkými prírodninami. Takéto prežívanie a  vnímanie svojho bytia v  kontexte s  okolitým vonkajším svetom v nás odmocní chcenie mať a vlastniť.

.......................................... Príroda je kniha, ktorá nám všetkým ohlasuje Božiu slávu, v nej sa zrkadlí jej Stvoriteľ. Zodpovednosť za zem, ktorá prináleží Bohu, znamená, že človek, ako najinteligentnejšia bytosť, bude rešpektovať zákony prírody a citlivú rovnováhu medzi bytosťami tohto sveta.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

25

1 / 2016


LAUDATO SI´ základné práva tých, ktorí sú najviac znevýhodnení. Princíp podriadenosti súkromného vlastníctva spoločnému určeniu dobier a univerzálne právo na ich využívanie je akési „zlaté pravidlo“ spoločenského správania a  prvá zásada spoločensko-etického poriadku. Životné prostredie je spoločné dobro, dedičstvo celého ľudstva a  zodpovednosť všetkých. Kto vlastní akúkoľvek jeho časť, má ju len v dočasnej správe na úžitok všetkých. Ak takto nekonáme, zaťažujeme si svedomie popieraním existencie druhých.

................................. Prostredie, v ktorom žijeme, ovplyvňuje náš pohľad na život, cítenie a  konanie. Ľudská ekológia je neoddeliteľná od pojmu spoločného dobra, princípu, ktorý má ústrednú a  zjednocujúcu úlohu v  sociálnej Na konci sa stretneme zoči-voči s  nekonečnou kráetike. Spoločné dobro predpokladá sou Boha a budeme môcť s radostným obdivom čítať úctu k  človeku ako takému s  jeho tajomstvo vesmíru, ktorý bude mať vedno s  nami základnými a  neodňateľnými práúčasť na plnosti bez konca. vami, zameranými na jeho integrálny rozvoj. považovať za majetok bez vlastníka. Všetky živé V  súčasných pomeroch svetovej spoločnosti, bytosti Stvoriteľ navzájom poprepájal a tomuto kde je veľmi veľa nerovnosti a stále viac ľudí, faktu musíme podriadiť aj naše správanie voči ktorí sú zbavení základných ľudských práv, sa okolitému svetu. Neznamená to však, že by sme princíp spoločného dobra ako logický a nevyhčloveku upierali osobitné postavenie, z ktorého nutný dôsledok okamžite premieňa na volanie vyplýva však pre neho obrovská zodpovednosť po solidarite a  na rozhodnutie uprednostňovať za všetko, čo nám zveril do opatery Boh. tých najchudobnejších. Pocit spojitosti s  ostatnými živými bytosťami Pojem spoločného dobra však nevyhnutne zaprírody nie je autentický, ak človeku v  srdci hŕňa aj budúce generácie. Životné prostredie je chýba neha, súcit a starosť o druhých ľudí. Ak vlastne pôžičkou, ktorú každá generácia prijíma je srdce otvorené univerzálnemu spoločenstvu, a  musí odovzdať generácii nasledujúcej. To je nikto a  nič nemôže byť vylúčený z  tohto bratvízia integrálnej ekológie. V akom stave chceme stva. Ľahostajné a kruté zaobchádzanie s ostatodovzdať životné prostredie tým, ktorí prídu nými stvoreniami tohto sveta sa napokon prepo nás? Nemyslí sa tým iba skutočné „životné nesie aj do správania k ostatným ľuďom. prostredie“, ale aj všeobecné smerovanie sveta, jeho zmysel a hodnoty, ktoré ho budú napĺňať. Spoločné dedičstvo Ľudstvu chýba vedomie spoločného pôvodu a vzájomnej spolupatričnosti. Vynárajú sa horiZem je spoločným dedičstvom, ktorého ovocie zonty veľkej duchovnej, kultúrnej a výchovnej musí byť na úžitok všetkým ľuďom. V dôsledku výzvy. Súčasná situácia vo svete vyvoláva pocit toho každý ekologický prístup musí zahrňovať chamtivosti a  neistoty, ktoré podporujú formy sociálnu perspektívu, ktorá berie do úvahy

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

26

1 / 2016


LAUDATO SI´ jedni za druhých a za svet okolo nás, že stojí za to byť dobrí a poctiví. Príliš dlho sme zotrvávali v morálnom úpadku, vysmievali sa etike, dobrote, viere, poctivosti. Na konci sa stretneme zoči-voči s  nekonečnou krásou Boha a  budeme môcť s  radostným obdivom čítať tajomstvo vesmíru, ktorý bude mať vedno s nami účasť na plnosti bez konca. Večný život bude spoločne prežívaný úžas, kde každé stvorenie, žiarivo premenené, zaujme svoje vyhradené miesto. V  tomto očakávaní sa nám treba zjednocovať a  brať na seba starostlivosť o  spoločný domov, ktorý nám bol zverený, vo vedomí, že všetko dobré, čo je v ňom, bude raz oslávené v nebi. Spolu so všetkými stvoreniami kráčajme po tejto Zemi a hľadajme Stvoriteľa. Boh, ktorý nás volá k  veľkodušnej oddanosti a  odovzdaniu všetkého, nám dáva silu i  svetlo, ktoré potrebujeme na ceste k  večnosti. On nás neopustí, nenechá nás samých, pretože sa natrvalo spojil s našou Zemou.

kolektívneho egoizmu. Čím je srdce človeka prázdnejšie, tým viac sa potrebuje uspokojovať nakupovaním, vlastnením a konzumovaním vecí. Ako nikdy doteraz v dejinách nás spoločný osud vyzýva hľadať nový začiatok. Potrebujeme prebudenie novej úcty k životu ako takému.

Životné prostredie je vlastne pôžičkou, ktorú každá generácia prijíma a musí odovzdať generácii nasledujúcej. Vedomie závažnosti kultúrnej a ekologickej krízy sa musí prejaviť v novom správaní. Vieme, že súčasný pokrok a obyčajné hromadenie vecí nedokáže poskytnúť ľudskému srdcu pravý zmysel a nefalšovanú radosť. Vo svete sa rozrastá vonkajšia púšť, pretože sa rozpína púšť vnútorná a ekologická kríza je výzvou na hlbokú vnútornú konverziu. Niektorí kresťania, ktorí sú oddaní modlitbe, si pod zámienkou pragmatizmu neraz robia posmešky zo starostlivosti o životné prostredie, iní sú zasa pasívni. Chýba im dôkladná ekologická konverzia, ktorá vedie k  tomu, že umožníme, aby sa vo vzťahu s okolitým svetom prejavili všetky dôsledky nášho stretnutia s  Ježišom. Treba si však uvedomiť, že povolanie strážiť Božie dielo je podstatnou súčasťou cnostného života a  nie niečím voliteľným alebo dokonca druhotným aspektom kresťanského života.

.......................................... Katolícka univerzita Ružomberok, Katedra biológie a ekológie, Environmentálna subkomisia KBS

..........................................

Miroslav Saniga dlhodobo pôsobil vo Výskumnom ústave ekológie lesa SAV v Starých Horách ako vedecký pracovník pri výskume vtáčích spoločenstiev a tiež je zanieteným popularizátorom prírodovedy.

Veriaci človek nekontempluje svet zvonka, avšak zvnútra, pričom uznáva väzby, ktorými ho otec spojil so všetkými bytosťami. Navyše rastom osobitných schopností, ktorými Boh obdaril každého človeka, jeho ekologická konverzia vedie k rozvíjaniu osobnej kreativity a nadšenia, aby vyriešil drámy sveta a prinášal seba Bohu „ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim. 12, 1). Nechápe výnimočnosť svojho postavenia v  tvorstve ako dôvod na osobnú povýšenosť a slávu či nezodpovednú nadvládu, ale ako výnimočnú schopnosť, z ktorej vyplýva človeku vážna zodpovednosť. Starostlivosť o  prírodu je súčasťou životného štýlu, ktorý zahŕňa schopnosť žiť spolu a spoločne. Musíme znova precítiť, že sa všetci navzájom potrebujeme, že máme zodpovednosť

Foto M. Špenerová

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

27

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY

Analýza niektorých aspektov encykliky Sollicitudo rei socialis (SRS) Marián Dej V roku 1987 na 20. výročie encykliky Populorum progressio vydáva Ján Pavol II. svoju druhú sociálnu encykliku. Východiskovou pozíciou pre encykliku sa stáva vízia, ktorú bezprostredne po Druhom vatikánskom koncile mal Pavol VI. Dokument mal dva ciele: vzdať hold konceptu prezentovanému v Populorum progressio a potvrdiť kontinuitu a  zároveň obnovu cirkevnej sociálnej náuky. 1 Historicky je tento dokument situovaný do obdobia, kedy pretrvávajú značné rozdiely medzi sociálnymi podmienkami na americkom kontinente, kde bohatý Sever nielen ďaleko predbehol vo vývoji chudobný Juh, ale pokračuje vo formách ekonomického vykorisťovania jednotlivých krajín. Kým chudobný Juh sa topí v čoraz väčších dlhoch a chudobe. 2 Takisto pretrváva rozdelenie na Východný a  Západný blok. Tieto pojmy sú ekvivalenty k  vyjadreniu dvoch ideológií, liberálneho kapitalizmu a  marxistického kolektivizmu.3 Do tohto historického rámca sú zasadené jednotlivé konštatovania encykliky.

Štruktúra encykliky Sollicitudo rei socialis

Kým Populorum progressio mala jednu optimistickú víziu vzhľadom na rozvoj národov, ktorá azda vyplývala aj z pokoncilovej eufórie, Ján Pavol II. konštatuje, že „nádeje na rozvoj, vtedy tak živé (myslí sa tým doba Pavla VI.), zdajú sa dnes veľmi ďaleko od uskutočnenia.“ 4 Ak sa globálne pozrieme na celý dokument, pápež v  ňom hodnotí nielen aktuálnu politickú situáciu celého sveta, ideologických blokov, ale dotýka sa aj troch rán súčasného sveta a to obchodovania so zbraňami, miliónových más utečencov a terorizmu. 5 Osobitne žiada od kresťanov posilňovania špecifickej kresťanskej čnosti solidarity, ktorá nám pomáha, aby sme druhého, „osobu, národ alebo národnosť“, nevnímali ako nejaký prostriedok, ktorého pracovnú schopnosť a  telesnú silu treba využiť za nízku cenu

Prvá kapitola danej encykliky, ktorá je zároveň úvodom, ako sme už na začiatku naznačili, vyjadruje východiskové pozície a svoju kontinuitu v sociálnom učení Cirkvi a zvlášť v problematike, ktorú načrtol dokument Populorum progressio. V  druhej kapitole je načrtnutá novosť, ktorú predstavuje dokument Pavla VI. a  tá spočíva v  troch bodoch: otázka rozvoja, ktorá je načrtnutá Pavlom VI., dôvody, ktoré ho motivovali v domyslení sociálnej otázky do jej rozsiahlych dôsledkov, ponímanie rozvoja národov v súvise s otázkou mieru na zemi. 9 Tretia kapitola je analýzou situácie po dvadsiatich rokoch od vydania Populorum progressio. Tu je vyjadrený už spomínaný skepticizmus ohľadom očakávaní, ktoré boli načrtnuté v  minulosti. Dramatické rozdelenie sveta, kde

a keď viac nemáme z neho úžitok, tak ho zanecháme, ale ako nám podobného, našu pomoc, ako takého, ktorý je naším spoločníkom na hostine života, na ktorú Boh pozval všetkých. 6 Cirkev nepodáva „technické riešenia“, ktoré by odstránili nerovnomerný rozvoj, neponúka ani ekonomické či politické programy, takisto neuprednostňuje jedných pred druhými, ale pozýva k pokoju, ktorý je plodom solidárnosti. 7 „Osobitou črtou tejto encykliky je najmä dôraz na hlbokú teologickú analýzu jednotlivých predpokladov, podmienok, prípadne deformácii integrálneho rozvoja človeka ľudstva.“ 8

..........................................

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

28

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY sa mnohé národy izolujú a správajú sa, akoby nemali nič spoločné z inými, stáva sa fatálnym. Hovorí sa tu o  koncepcii štyroch svetov, ktoré nie sú výslovne identické iba s  jednotlivými štátmi. Zároveň je načrtnutá aj istá závislosť v  celosvetovom meradle, čo spôsobuje, že bohaté krajiny, ktoré ignorujú rozvoj v  krajinách tretieho sveta, zároveň ohrozujú svoj mier. Samozrejme, je tu poukázané aj na neschopnosť rozvojových krajín urobiť svoj vlastný rozvoj progresívnym. K tomu sa ešte pridáva pretrvávajúca „studená vojna“ a sklon k imperializmu. 10 Pápež do tejto kapitoly zakoncipoval aj otázku demografického vývoja, tak v  chudobných krajinách, ako aj v  ekonomicky rozvinutej časti sveta. Náplň tejto kapitoly nie je len pesimisticky ladená, ale má aj niekoľko pozitívnych konštatovaní, ako je šírenie vedomia ľudskej dôstojnosti, prehlbovanie vzájomnej závislosti a  solidarity a  s  tým zviazaná starostlivosť o svetový mier a prebudenie ekologického povedomia. 11

Piata kapitola je venovaná teologickej analýze „jednotlivých súvislostí spoločenskej problematiky v súčasnom svete.“ 16 Príčiny nerozvoja jednotlivých ľudských spoločností nie sú len ekonomickej povahy, ale často majú aj politické pozadie a  spočívajú v  jednotlivých politických rozhodnutiach. Pápež taktiež poukazuje na „štruktúry hriechu“. Tieto zasahujú do rozhodnutí morálneho charakteru, a  tak nabúravajú rozvoj. K prekonaniu štruktúr hriechu je potrebné obrátenie, čo je zrejmé pre kresťanov. „Je však potrebné preniesť túto kategóriu aj do spoločenských súvislostí, kde môže nadviazať na šíriace sa povedomie vzájomnej závislosti a prejaviť sa ako autentická solidarita.“ 17 Šiesta kapitola definuje sociálnu náuku cirkvi, nie ako tretiu cestu, medzi liberálnym kapitalizmom a marxistickym kolektivizmom, ale ako samostatnú kategóriu, ktorá nepatrí do oblasti ideológie, ale do oblasti morálnej teológie. 18 Pápež sa tu odhodláva ku kritike medzinárodného obchodného, pracovného a  finančného systému. Cirkev chce ponúknuť triezvy pohľad na dané problémy, očistený od ideologických straníckych partikularizmov a  samozrejme aj duchovnú podporu realizovať cez jednotlivé rozhodnutia. 19 V tejto kapitole je zdôraznené aj právo na súkromné vlastníctvo a  slobodu hospodárskeho podnikania. Záver encykliky, ktorý je zároveň aj siedmou kapitolou, je nielen zhrnutím konštatovaní, ale aj vyjadrením transcendentálneho rozmeru človeka. Takisto ponúka eschatologickú víziu časných dobier, čo však nechce viesť človeka k pasivite. „Nič nie je márne a nič sa nestratí z toho,

..........................................

Štvrtá kapitola rieši otázku opravdivého ľudského rozvoja. Ide o prehĺbenie konceptu Populorum progressio. 12 Na jednej strane stojí potreba hmotných dobier pre život človeka a  na druhej strane jeho duchovné potreby. „Človek má svoje vlastníctvo, svoju vládu a  užívanie dobier podriadiť svojej podobnosti s  Bohom a  svojmu povolaniu na nesmrteľnosť.“ 13 Ak teda chceme hovoriť o  ľudskom rozvoji v  plnosti, je potrebné zdôrazniť nielen pohľad na možnosť materiálneho rozvoja, ale vnímajúc človeka ako osobu, predovšetkým na jeho duchovný rozvoj. Objavuje sa tu aj termín konzumizmus, ktorý je neskôr často používaný zvlášť v  analýzach života hospodársky rozvinutej spoločnosti. V  tejto kapitole je hodnotná aj zmienka o ľudských právach. Koncept, ktorý je tu predstavený, je pomerne širokospektrálny, od základnej rovnosti, ktorá je predstavená v Charte OSN až po práva rodiny, právo na slobodu náboženského prejavu a náboženského vyznania. 14 Osobitou témou tejto kapitoly je problém ekológie. Človek je pozvaný, aby si uvedomil, že vo vzťahu voči prírode nie je determinovaný len biologickými zákonmi, ale aj morálnymi, ktoré nemôže beztrestne prekračovať. 15

.......................................... 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19

Porov. JÁN PAVOL II. Encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 3. Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 14 Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 20. JÁN PAVOL II., tamže, č. 12. Porov. DUGALIĆ, V. Vjesnik, Crkva i socijalni nauk, Đakovačka biskupija 6/2007, s. 489. Porov. DUGALIĆ, V., tamže, s. 489. Porov. DUGALIĆ, V., tamže, s. 489. KOŠČ, S. Dokumenty sociálnej náuky cirkvi. Trnava : SSV 2007, str. 455. Porov. KOŠČ, S., tamže, s. 455. Porov. KOŠČ, S., tamže, s. 455. Porov. KOŠČ, S., tamže, s. 456. Porov. KOŠČ, S., tamže, s. 456. JÁN PAVOL II., tamže, č. 29. Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 33. JÁN PAVOL II., tamže, č. 34. KOŠČ, S., tamže, s. 456. KOŠČ, S., tamže, s. 456. Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 42. Porov. KOŠČ, S., tamže, s. 456.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

29

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY čo sa v ktoromkoľvek úseku dejín spoločným pričinením všetkých a  s  pomocou Božej milosti môže a má vykonať, aby ľudský život bol – ľudskejší – aj keď tento prínos je nedokonalý a dočasný.“ 20

Termín solidarita sa v teológii objavuje na prelome 18. a  19. storočia v  Nemecku, ako výsledok hľadania stredného princípu spoločenského zriadenia medzi liberálnym individualizmom a  socialistickým kolektivizmom. V  žiadnom prípade nešlo o  kompromis, medzi týmito dvoma svetmi, ale o  nové originálne vyjadrenie vzťahu medzi spoločnosťou a  človekom. 22 Keďže sa vo vnímaní teológov, ktorí solidaritu predstavovali, ako „tretiu cestu“ stal tento princíp synonymom k  sociálnej náuke Cirkvi, nebol na tento spôsob prijatý. 23 Sollicitudo rei socialis sa explicitne vyjadruje aj k takýmto snahám, keď konštatuje, že „sociálna náuka Cirkvi nie je – treťou cestou – medzi liberálnym kapitalizmom a marxistickým kolektivizmom a  nie je ani nejakou možnou alternatívou pre iné, menej radikálne riešenia: tvorí celkom samostatnú kategóriu.“ 24 Akokoľvek ak sa aj sociálna náuka Cirkvi nestotožní so  solidaritou, predsa len tento pojem spoločne s  princípom osoby, subsidiarity a  všeobecného dobra, je jeden z jej základných konštitutívnych princípov. 25

Princíp solidarity v kontexte encykliky Ak existuje slovo, ktoré od prvej chvíle v  nás vyvoláva asociácie a myšlienky vo vzťahu k sociálnej náuke Cirkvi, tak je to určite solidarita. Právom je to tak, pretože solidarita je jeden z  hlavných princípov sociálnej náuky a  dá sa povedať kostra tejto náuky ako teórie ako aj norma a  kritérium jej správnosti v  praxi. 21 Cirkev tento pojem prevzala z  profánneho sveta, ale ho v  jednom veľmi určitom zmysle, ktorý dáva ona sama, teologicky rozpracovala a  obsahovo obohatila. Skôr, ako sa budeme zaoberať pojmom solidarita, ako je načrtnutý v SRS, je potrebné tento pojem rozobrať z niekoľkých aspektov a pohľadov.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

30

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY Aby sme dobre prenikli do jadra pojmu solidarity, je potrebné ho teologicky zadefinovať. J. Höffner hovorí, že výraz solidarita má základ v jedinečnosti a  spoločenskosti človeka ako aj označuje osobnú zviazanosť a zodpovednosť. 26 Neskoršie P. M. Zulehner prináša svoju tézu, ktorá hovorí, že „solidarita je schopnosť (kompetencia) niektorého človeka, aby sa verejne zaujal za všeobecné dobro a vnútri neho za spravodlivejšie rozdelenie životných možností.“ 27

katolícki teológovia pred ním. Jeho pojem solidarity spočíva na zodpovednosti, vzájomnosti a rozhodnom zaujatí sa za všeobecné dobro. Medzitým, novosť pápežovej definície spočíva v tom, že do pojmu solidarity vnáša ducha evanjeliovej služby, čo vyjadrujú výrazy „strata seba“ a ďalšie. V tomto momente pojem solidarity je zo sociológie a etiky vbudovaný nie len do teológie, ale aj kresťanskej duchovnosti. Tým, že poukázal na evanjeliové „strácanie seba“ v rámci solidárneho pôsobenia, vyzdvihuje nie len duch solidárnosti, ale solidaritu ako duchovnosť a jej špecifické kresťanské vlastnosti. 32

...solidarita je "pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za všeobecné dobro"...

..........................................

Solidarita je teda „nepochybne kresťanská čnosť“. 33 Vnímaná vo svetle viery, prekonáva samu seba a získava špecifické kresťanské črty a  tak sa blížny stáva „živým obrazom Boha Otca“ vykúpeným Kristom a posväcovaný Duchom Svätým a  takto vnímaný je hoden aj najväčšej obety a to obety života. 34 Na základe týchto konštatovaní J. Tischner tvrdí, že „autentická solidarita je solidaritou svedomia, ktorá je bdelá vo vzťahu k tým, ktorí hocijakým spôsobom trpia. Na koho je teda usmernená naša solidarita? V  prvom rade je tu dobitý a  jeho krik. Teda budí svedomie, ktoré môže tento krik počuť a  rozumieť. Len v  tomto momente rastie spoločenstvo.“ 35 V  zmysle pápežovho konceptu, v  ktorom je zahrnutá biblická kategória „strácania seba“ ako aj to, čo je „špecificky kresťanské“, môžeme povedať, že „solidarita je trvalá a  pevná vnútorná opcia pre druhého v ohrození, sprevádzaná takou vonkajšou pomocou a  podporou, že od toho, kto ju podáva vyžaduje určité riziko.“ 36 Ak by sme chceli túto definíciu overiť v  praxi dnešného

Môžeme povedať, že v týchto šľapajach ide aj definícia solidarity v  SRS, ktorá hovorí, že „Solidárnosť je pevné a  dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a  každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých.“ 28 Túto definíciu je potrebné rozobrať v  širšom kontexte. Totiž, hovoriac v  tejto encyklike o skutočnosti vzájomnosti, ako skladbe, ktorá určuje vzťahy v súčasnom svete so všetkými jeho ekonomickými, kultúrnymi, politickými a náboženskými komponentmi, ktorú je potrebné vziať ako morálnu kategóriu. 29 „Pápež tvrdí, že sa vzájomnosť pochopí v tom zmysle, potom je solidárnosť jediná odpoveď na ňu – a  to solidárnosť ako morálne a sociálne správanie, ako `čnosť`. Ona teda nie je pocit dajakého neurčitého súcitu, alebo povrchného dojatia kvôli utrpeniu toľkých ľudí blízkych alebo vzdialených.“ 30 Naopak, solidarita je „pevné a  dôsledné rozhodnutie angažovať sa za všeobecné dobro“, ako to už bolo povedané, a  to za dobro každého a  všetkých, pretože sme všetci zodpovední za všetkých.

..........................................

..........................................

20 JÁN PAVOL II., tamže, č. 48. 21 Porov. MARASOVIĆ, Š. Kršćanska društvena svjest. Split 2010, s. 201. 22 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 204. 23 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 205. 24 JÁN PAVOL II. tamže, č. 41. 25 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 205. 26 HÖFFNER, J. Kršćanski socijalni nauk. Zagreb 2005, s.47. 27 MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 220. 28 JÁN PAVOL II., tamže, č. 38. 29 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 220. 30 MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 220. 31 JÁN PAVOL II., tamže, č. 38. 32 Porov MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 220. 33 JÁN PAVOL II., tamže, č. 40. 34 Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 40. 35 TISCHNER, J., Ethik der Solidarität. Graz-Wien-Köln, 1982, s.19. 36 MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 222.

Aj keď tu narážame na „štruktúry hriechu“, o ktorých budeme hovoriť neskôr, predsa len je možné nad nimi zvíťaziť za pomoci Božej milosti, a to „s ochotou vedieť – stratiť – v evanjeliovom zmysle v  prospech druhého, a nie vykorisťovať ho; vedieť – slúžiť mu – a  nie utláčať ho pre vlastné výhody.“ 31 Ján Pavol II. tu ide v  intenciách učenia, ako je predložené v koncilovej konštitúcii Gaudium et spes. V tejto definícii vyjadril to, o čo sa pokúšali mnohí

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

31

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY 3. vedomie, že stvorené dobra sú pre všet kých, čo predpokladá boj proti imperia lizmu, 4. ochranu životného prostredia a podmie nok, v ktorých človek žije, 5. budovanie svetového mieru, za predpo kladu, že tí, ktorí sú zodpovední, uznajú, že vzájomnosť predpokladá odstránenie politiky blokov, akéhokoľvek druhu im perializmu a  tiež vzájomnej nedôvery, ktorá by sa mala zmeniť na pravdivý vý raz solidarity medzi jednotlivcami a  ná rodmi. 39 Ak vnímame komplexne všetko, čo bolo povedané na základe konceptu, ktorý predstavila encyklika SRS, takto vnímaná solidarita má teologický základ nie len v  spoločenskej ontológii a  personalistickej antropológii, ale aj v  teologickej antropológii, v  ktorej jadre je nezištná láska Božia v  Ježišovi Kristovi a  na jeho požiadanie, kto chce byť jeho učeník, musí sa „zrieknuť sám seba“. A pretože sa táto láska Božia rozlieva na všetkých ľudí bez rozdielu, solidarita sa stáva čnosťou, ktorá zasahuje celý svet a všetky elementy ľudského života, aj keď vždy v sebe skrýva isté riziko. 40

života spoločnosti, budeme svedkami toho, že akýkoľvek spôsob solidarizácie s tým, kto je spoločensky ohrozený, berie na seba určité riziko, čo je ekvivalent k  biblickému „strácaniu seba samého“. Veď každodenne sme svedkami toho, že kto slovne vyjadruje solidaritu napr. s politicky nevyhovujúcimi ľuďmi, môže počítať so spoločenskými, politickými ale aj existenciálnymi následkami svojich počinov. Ak chceme našu analýzu solidarity na základe encykliky SRS skompletizovať, je potrebné sa aspoň nakrátko zastaviť pri objeme pojmu solidarity. „Majúc pred očami z  jednej strany konštitutívne činitele solidarity a  z  druhej strany stále väčšiu sieť industriálnej a  postindustriálnej spoločnosti, ktorej výsledkom sú stále početnejšie skupiny zhromaždené okolo rozličných záujmov, vidíme, že solidarita v súčasnej spoločnosti rastie na troch rovinách a  to je a) dosiahnutia solidárneho pôsobenia, b) oblasti vyhlasovania solidárnosti a c) trend voči inštitucionalizácii solidárnosti.“ 37

..........................................

V prvom prípade sa myslí na ľudí, ktorí sa solidárne vyjadrujú k  danému vzniknutému problému a  poprípade sa zapájajú aj do jeho riešenia, čo často prekračuje hranice jednotlivých štátov a  naberá globálny charakter. Druhá rovina je rovina stále väčšieho počtu sociálnych oblastí, ktoré umožňujú solidárny prístup. S  tým, že ten s  ktorým zdieľam solidárne cítenie, sa môže nachádzať mimo môjho štátu i kontinentu. Na tretej rovine je viditeľná skutočnosť, že sociálne väzby, na ktorých stojí solidarita, sa stávajú pevnejšie a trvalejšie a tak majú tendenciu naberať ráz inštitúcii. 38 Ak zohľadníme tieto konštatovania a  pozrieme sa na koncept SRS, vidíme, že encyklika okrem toho, že v sebe zahŕňa „dobro všetkých a každého“ a osobitný spôsob, žiada: 1. aby v rámci každej spoločnosti jej členo via boli uznaní ako osoby, čo predpokladá, že tí, ktorí vlastnia väčšie dobrá a  spo ločné služby sú zodpovední za slabších a odhodlaní sa s nimi podeliť, 2. vedomie solidárnosti medzi chudobnými, ich vzájomné napomáhanie a  vystupova nie vo verejnom živote a samozrejme ne násilné cesty dosiahnutia svojich požiada viek,

.......................................... K tomu, čo bolo povedané je azda potrebné už len dodať, že viac ako dvadsať rokov po vydaní SRS, Benedikt XVI. v  encyklike Caritas in veritate, využíva precízne teologické definovanie solidarity v  SRS a  aplikuje ho na problémy, ktoré nastali po veľkých politických zmenách vo svete. Keď hodnotí isté špecifiká ekonomiky a  globalizácie, poukazuje na aspekt bratskej vzájomnosti. 41 Takisto požaduje obnovu solidarity medzi vysoko industrializovanými štátmi a rozvojovými krajinami zväzuje to s ekologickým povedomím. 42 Benedikt XI. v  spomínanej encyklike celú jednu kapitolu venuje spolupráci ľudskej rodiny, kde okrem iného rozvíja koncept väzby solidarity s  princípom subsidiarity s  pohľadom na medzinárodnú rozvojovú pomoc. 43 Dovolím si konštatovať, že encykliky Populorum progressio, Sollicitudo rei socialis a Caritas in veritate idú v jednej línii, jedna na druhú nadväzujú a  prezentujú sociálnu náuku Magistéria v  meniacom sa svete. Preto som ne-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

32

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY

Solidarita sa stáva čnosťou, ktorá zasahuje celý svet a všetky elementy ľudského života, aj keď vždy v sebe skrýva isté riziko.

chcel opomenúť aspoň krátku analýzu kľúčového princípu solidarity v koncepte učenia encykliky Caritas in veritate.

štruktúry. Sociálne hriechy totiž môžu, ale nemusia participovať na spoločenských štruktúrach, pretože hriešne štruktúry nie sú len sociálne hriechy, ale zároveň aj také pravidlá spoločenského správania, ktoré popri všetkom sociálny hriech podporujú a na svoj spôsob zapríčiňujú. 45

Štruktúry hriechu, ako ich prezentuje SRS Ak chceme dobre preniknúť do problematiky štruktúr hriechu, je potrebné najskôr nakrátko ozrejmiť problematiku sociálnych hriechov. Exhortácia Reconciliatio et paenitentia hovorí o troch druhoch sociálnych hriechov. Podľa nej sa za sociálny hriech môže v  prvom rade považovať už jednoduchý fakt, že každý individuálny hriech na svoj spôsob má vplyv na celú Cirkev, ako aj na svet, tvoriac tak spoločenstvo hriechu. Po druhé, sociálne hriechy tvoria tie hriechy, ktoré sú vo svojom objekte priamo označené ako útok na blížneho, kde spadajú napríklad hriechy proti slobode a  právam druhého, ako aj to, čím sa prehrešujú skutkom alebo zanedbaním dobrého politickí a spoločenskí činitelia. Po tretie, sociálny hriech označuje zlé vzťahy medzi rôznymi ľudskými spoločenstvami, teda medzi spoločenskými vrstvami a skupinami. 44 Medzitým musíme zdôrazniť, že sociálne hriechy, aj keď majú vzťah k hriešnym štruktúram, nie sú to isté ako hriešne

.......................................... Ján Pavol II. pozerajúc na dianie v spoločnosti túto spojitosť osobného hriechu človeka, hriešnych štruktúr a  spoločnosti vidí takto: „Ak dnešná situácia vznikla z  podmienok rôzneho druhu, potom je namieste hovoriť o štruktúrach hriechu, ktoré – ako sme to už zdôraznili v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et paenitentia – väzia v osobnom hriechu, a teda sú vždy spojené s  konkrétnymi osobnými činmi, ktoré

..........................................

37 MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 224. 38 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 224. 39 Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 39, 26. 40 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 231. 41 Porov. BENEDIKT XVI., Encyklika, Caritas in veritate, č. 38. 42 Porov. BENEDIKT XVI., tamže,č. 49. 43 Porov. BENEDIKT XVI., tamže, č. 58. 44 JÁN PAVOL II., Exhortácia Reconciliatio et paenitentia, č.16. 45 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 102.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

33

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY Niektorí autori sa pokúšali hriešne štruktúry oddeliť od eventuálnej spravodlivosti alebo hriešnosti ich jednotlivých činiteľov. 49 Naopak katolícka teológia (a tiež SRS) vidí hriešne štruktúry ako výraz ich hriešnych úmyslov, skrz čo sa potom aj nespravodlivosť na medzinárodnej úrovni, teda imperializmus sveta, pripadajú pojmu fyzického zla, ktoré je účinkom hriešnych štruktúr. 50 Pápež to konkretizuje, keď hovorí, že „je jasné, že obeťami týchto dvoch hriešnych postojov sa nestávajú len jednotlivci, ale môžu to byť aj národy a bloky. A to ešte viac podporuje tvorenie takzvaných – štruktúr hriechu. Ak by sme uvažovali o  určitých formách moderného – imperializmu – vo svetle týchto morálnych kritérií, zistili by sme, že za niektorými rozhodnutiami, zdanlivo inšpirovanými iba hospodárskymi alebo politickými dôvodmi, sa skrývajú skutočné prejavy modloslužby: kult peňazí, ideológia triedy a technológia.“ 51 K  tomu je potrebné dodať, že „hriech-a-štruktúry hriechu – sú kategórie, ktoré sa zriedka aplikujú na situáciu súčasného sveta. Preto je ťažko hlbšie pochopiť súčasnú situáciu, ak nepomenujeme správnym menom koreň zla, ktoré nás sužuje“. 52 Dnešný človek tieto skutočnosti často opomína, ako aj nebezpečenstvo vplyvu dedičného hriechu na neho samého a spoločnosť ako takú. Veď „múdrosť Cirkvi vždy pripomínala, že treba mať na zreteli dedičný hriech aj pri interpretovaní sociálnych skutočností a  pri budovaní spoločnosti: Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v  oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov. Do oblastí, v  ktorých sa prejavujú zhubné následky hriechu, patrí už dlhší čas aj oblasť ekonomiky.“ 53

ich rodia, upevňujú a spôsobujú, že sa veľmi ťažko dajú odstrániť. Takto sa ešte viac utvrdzujú, rozširujú a  iných podnecujú na hriech, a  tak podmieňujú ľudské správanie.“ 46 Teda je možné povedať, že aj tu platí princíp solidarity, ibaže v  negatívnom zmysle a  to vo vzájomnej závislosti ľudí medzi sebou a človeka so spoločnosťou. Ak chceme hovoriť o  hriechu štruktúr, je potrebné povedať, že všetci, osobitne skupiny ľudí, združenia a  spoločenstvá ukazujú takú vnútornú štruktúru, že mimoriadne dbajú na svoje bohatstvo, svoju bezpečnosť a svoju česť. Encyklika SRS ako typické hriechy štruktúr uvádza, „na jednej strane výlučný zhon po zisku a  na druhej strane smäd po moci s  úmyslom vnucovať ostatným svoju vôľu.“ 47 Nie je dôležité aké spoločenské zriadenie funguje v danej dobe, ak je spoločnosť, spoločenské skupiny štruktúrovaná tak, že tieto negatívne hodnoty, či hriechy tvoria integrálnu časť jej vnútorného života a  vonkajšieho pôsobenia, potom môžeme hovoriť o hriešnych štruktúrach. Sú to také pravidlá a  pôsobenia spoločenského správania, ktorých priamy alebo nepriamy účinok je nové fyzické alebo morálne zlo. 48

.......................................... Tým, že Ján Pavol II. nazval hriech a štruktúry hriechu koreňmi zla, ktoré nás tlačia, poukázal na ich arché, pretože koreň a arché sú vskutku jedno a  to isté. Primárne arché je jednotlivá ľudská osoba vo svojej slobode a  spoločenské štruktúry sú sekundárne arché, to je niečo ako zotrvačník, ktorý posúva jednotlivca v určitom smere, vždy keď sa so svojou slobodnou vôľou a poznaní ocitne v mŕtvom bode. To znamená, že je sťažený alebo zastavený smer jeho pohybu, keď sa rozhodne pre opačný smer. Smer pohybu, ktorý spôsobujú hriešne štruktúry je ak-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

34

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY tívna spolupráca ľudskej osoby na vlastnej dehumanizácii na spôsob, že sa postupne zriekne svojej osobnej subjektívnosti pre štruktúry a zodpovednosť za učinené zlo pripíše nevyhnutným prirodzeným okolnostiam. 54

.......................................... Všetky tieto konštatovania nechcú však človeka priviesť k akémusi skepticizmu. Morálna teológia je v  službe odpovede človeka na Božie volanie, aby sa stvorenie znova navrátilo k Bohu. Samozrejme na ceste tohto návratu nie je človek sám, ale mu pomáha Božia milosť. Teda keď Magistérium hovorí o  hriešnych štruktúrach, je to zároveň pozvanie na boj proti hriechu a  k  zmene týchto štruktúr. Keby boli oni akokoľvek silné a  vplyv na jednotlivca obrovský, oni nie sú pre jednotlivca niečo ako sociálny hriešny determinizmus, ale výzva k obráteniu. Hriešne štruktúry sú predsa dielom človeka, a teda tak ako človek môže byť vždy lepší ako aktuálne je, tak aj tu môže dôjsť k reštrukturalizácii na hodnotnejšom spoločenskom základe. 55 To je samozrejme neľahká úloha. Súčasne hriešne štruktúry sú silné hlavne skrz podmienky súčasného života a technickovedecké objavy. Ich sila je zväčšovaná rozšíreným etickým skepticizmom, mocou médií, určitou populárnou podobou liberálneho kapitalizmu, ktorý vidí podstatu spoločenského života vo zväčšovaní materiálneho profitu. Práve preto nové kresťanské generácie a všetci otvorení Duchu, budú musieť platiť obrovskú cenu, aby bolo spolužitie ľudí modelované v  súlade so  všeobecným dobrom všetkého stvorenia, to znamená so všeobecným spoločenstvom, ktoré Boh od prvej chvíle stvorenia postavil ako konečný cieľ celého stvorenia. 56

ako osoba v jeho individuálnosti sociálnosti. 57 Istá vzájomná závislosť ľudí, povinnosť a  pozvanie spolupracovať a  každá miera solidarity sa prejavuje vo vzťahu spoločného a  individuálneho dobra. 58 Druhý vatikánsky koncil definuje túto kategóriu ako „súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú tak spoločenstvám ako i jednotlivým členom dosiahnuť plnším a  nehatenejším spôsobom svoju dokonalosť“. 59 Koncil má teda na zreteli prostriedky

..........................................

46 JÁN PAVOL II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 36. 47 JÁN PAVOL II., tamže, č. 37. 48 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 105. 49 M. Novak v knihe Duch moderného kapitalizmu rozoberá vzťah osobných hriechov a  spoločenských štruktúr, pričom vyzdvihuje tri hľadiská pohľadu demokratického kapitalizmu na hriech, ako na niečo, čo je zakorenené v slo bodnej ľudskej osobnosti, ako na niečo, čo je mimo dosahu akéhokoľvek sys tému, ako na nezmazateľnú danosť, z ktorej musia vychádzať všetky realis tické rozmýšľania o politickej ekonómii. 50 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 113. 51 JÁN PAVOL II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 37. 52 JÁN PAVOL II., tamže, č. 36. 53 BENEDIKT XVI., tamže, č. 34. 54 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 113. 55 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 114. 56 Porov. BIŽACA, N. Duh Sveti i  strukturalni grijeh. Riečki teološki časopis br. 1, s. 105 ‒ 120. 57 SABOL, J. Demokracia i opće dobro. Glas koncila, Zagreb 1995, s. 55. 58 Porov. VRAGAŠ, Š. Základné otázky sociálneho učenia Cirkvi. Bratislava 1996, s. 34. 59 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL Dekrét Gaudium et spes, č. 26.

Analýza kategórie spoločného dobra Princíp spoločného dobra akokoľvek usmerňuje a podmieňuje život celých spoločností a  spoločenstiev. Katolícka teológia princíp všeobecného dobra vníma ako jeden zo základných stĺpov sociálnej teológie. On je predovšetkým dôležitý pri vnímaní štátu, jeho odôvodnenia a  zvrchovanosti. Základná myšlienka obsiahnutá v  princípe všeobecného dobra je človek

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

35

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY

okolností. Sv. Tomáš sa k tomu vyjadruje, že ak ide o to isté dobro pre jednotlivca a spoločnosť, tak niet pochybnosti o nadradenosti spoločného dobra, ale môže sa stať aj to, že istý druh privátneho dobra je vhodnejší ako spoločné dobro. 63 Je dôležité pripomenúť, že vzťah jednotlivej osoby k  celej spoločnosti je ako vzťah časti k celku. Avšak spoločnému dobru sú podriadené privátne dobrá, nie však osoby. Spoločnosť je tu pre človeka, a  tak vytvára dobro pre všetkých ľudí. Práve v  tomto kontexte z  uhla pohľadu hospodárskeho podnikania sa vyjadruje SRS takto: „Ide tu o  dôležité právo nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločné dobro. Skúsenosť nám ukazuje, že popieranie tohto práva alebo jeho obmedzovanie (myslí sa tým právo na hospodárske podnikanie) v  mene predpokladanej – rovnosti – všetkých v  spoločnosti, v  skutočnosti znižuje alebo priamo ubíja ducha podnikavosti, t.j. subjektívnu tvorivosť občana.“ 64 Tu je vyjadrený práve vzťah individuálneho dobra k spoločnému v pozícii problémov vtedajšieho Východného bloku, kde de facto neexistovalo súkromné podnikanie, pretože bolo vnímané ako

a spôsob, ako získať, zveľaďovať a zachovávať spoločné dobrá, čo predpokladá, že každá spoločnosť potrebuje tak organizáciu, financie, ako aj určité inštitúcie a  ich efektívne využívanie, aby dosiahla spoločné dobrá. 60 Tu je možné poukázať napríklad na vzdelanie, ktoré je mimoriadne dôležité pre rast spoločnosti a  tvorí súčasť spoločného dobra štátu, a  teda štát má aj povinnosť pri jeho organizovaní. Pre pokoj a  prosperitu života v  spoločnosti má princíp spoločného dobra mimoriadny význam. 61 Tu je potrebné vyjasniť vzťah medzi spoločným a  individuálnym dobrom. Cieľom spoločnosti je spoločné dobro a to je možné dosiahnuť iba hľadaním dobra každého jej člena. „Ľudská bytosť je priamo nasmerovaná k  Bohu ako k svojmu absolútne konečnému cieľu a  toto priame nasmerovanie k  Bohu presahuje každé stvorené spoločné dobro, či už politickej spoločnosti, alebo vlastne vesmíru.“ 62 Teda môžeme povedať, že dobro každého človeka je vo vzťahu so spoločným dobrom. Ak by sme chceli hovoriť o dôležitosti spoločného dobra a  individuálneho dobra, ťažko je povedať, ktoré z  nich má prioritu za daných

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

36

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY sahovali príkladne a postupne, čo znamená mať v úcte skutočnú stupnicu hodnôt spoločne s materiálnymi a duchovnými dobrami občanov. 69 Ak hovoríme o  spoločnom dobre, je potrebné sa dotknúť aj náboženstva, ktoré je vyjadrené v transcendentálnom nasmerovaní ľudskej osoby a  štát ho má podporovať. Keď SRS hovorí o  jednotlivých právach v rámci štátu, zdôrazňuje transcendentálne nasmerovanie človeka a  jeho právo na „slobodný náboženský prejav a voľbu náboženského vyznania.“ 70 Náboženstvo je súčasťou celkovej formácie človeka a  štát, ktorý zostáva indiferentný ba nepriateľský voči náboženstvu, nenapomáha spoločnému dobru, ani rozvoju svojich občanov. 71

narúšanie istej kolektívnej vízie spoločenského a hospodárskeho života. Pápež upozorňuje, že subjektívna tvorivosť sa práve podpisuje na rast spoločného dobra a rozvoj spoločnosti, pretože podporuje rozvoj človeka. Marxistický kolektivizmus staval len na spoločnom záujme, iba na tom, čo slúži spoločnosti, to slúži aj dobru. Jednotlivec je tu len pre spoločnosť a pre tento cieľ musí obetovať aj svoje opravené nároky a  záujmy. Oproti tomu extrémny liberalizmus tvrdí, že spoločné dobro sa stane len vtedy skutkom, ak sa ponechá úplná voľnosť záujmom jednotlivca. Týmto postojom sa vytvára priepasť medzi slabšími a  silnejšími, čím sa len zväčšuje bieda a  na druhej strane bohatstvo niektorých. 65 Tieto dva systémy vníma SRS ako jeden z  vážnych činiteľov, ktoré bránia rozvoju vo svete ako aj následná súťaživosť vo výrobe zbraní a zbrojení, kde ide o získanie úlohy lídra vo svete. Mať takúto „vodcovskú úlohu medzi národmi môže ospravedlniť len schopnosť a  ochota štedro a  rozsiahle prispievať k  všeobecnému dobru.“ 66 Iste môže sa zdať, že koncepcia blokov zanikla krátko po vydaní SRS, ale aktuálnosť týchto konštatovaní je dnes veľmi veľká z dôvodu vzniku nových blokov a  zoskupení a  nie menším úsilím dosiahnuť úlohu lídra v  určovaní princípov správania jednotlivých národov, pričom len ťažko ide o napomáhanie všeobecnému dobru. Pri teologickej analýze moderných otázok sveta pápež v  spojitosti so štruktúrami hriechu poukazuje na spoločné dobro: „Súhrn negatívnych činiteľov pôsobiacich v opačnom zmysle, ako pôsobí svedomitá snaha o  všeobecné spoločné dobro a  o  potrebu ho napomáhať, vyvoláva dojem, že kladie ľuďom a  inštitúciám ťažko prekonateľnú prekážku. 67 Ako práve v  tomto pohľade pôsobia hriešne štruktúry, sme rozobrali vyššie.

Krátky pohľad na ekologický problém načrtnutý v SRS Pokladám za dôležite aspoň krátko sa venovať ekologickým problémom v  duchu Jána Pavla II. v  SRS. Pápež ponúka tri krátke zastavenia, úvahy nad ekologickými problémami. V  prvej z pohľadu usporiadaného kozmu poukazuje na to, že nie je možné beztrestne využívať čokoľvek z  prírody, podľa vlastných hospodárskych požiadaviek. Totiž jednotlivé zložky prírody sú navzájom pospájané, a tak narušenie ich spojenia by mohlo mať fatálne následky. 72 V druhej úvahe poukazuje na možnú vyčerpateľnosť a neobnoviteľnosť niektorých prírodných zdrojov, čo by malo dôsledky nielen pre túto generáciu, ale zvlášť pre ďalšie. 73 Tretí postoj prezentuje dôsledky industrializovaných oblastí na kvalitu života človeka. Teda ich vplyv na zdravie a  životné podmienky. 74 Benedikt XVI.

..........................................

..........................................

60 Porov. VRAGAŠ, Š., tamže, s. 34. 61 Porov. VRAGAŠ, Š., tamže, s. 35. 62 FITTÉ, H. Teológia a spoločnosť, Lúč 2007, s. 97. 63 Porov. FITTÉ, H., tamže, s. 98. 64 JÁN PAVOL II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 15. 65 Porov. VRAGAŠ, Š., tamže, s. 36. 66 JÁN PAVOL II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 23. 67 JÁN PAVOL II., tamže, č. 36. 68 PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPRAVODLIVOSŤ A POKOJ, Kompendium sociál nej náuky Cirkvi, č.167. 69 Porov. MARASOVIĆ, Š., tamže, s. 32. 70 JÁN PAVOL II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 33. 71 Porov. VRAGAŠ, Š., tamže, s. 37. 72 Porov. JÁN PAVOL II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 34. 73 Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 34. 74 Porov. JÁN PAVOL II., tamže, č. 34.

Je potrebné si však uvedomiť, že aj keď „spoločné dobro súvisí s najväčšími inklináciami človeka, ale je to dobro, ktoré je namáhavé dosiahnuť, lebo vyžaduje schopnosť a stále hľadanie dobra druhých, akoby bolo vlastné.“ 68 Ak vnímame človeka ako bytie tak telesné, ako aj duchovné, potom sa spoločné dobro vzťahuje tak na potreby jeho tela, ako aj ducha. Preto je štátne zriadenie pozvané, aby sa také dobrá do-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

37

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY spoločnosti a to poukázaním na uskutočnenie či neuskutočnenie vízií, ktoré predložil Pavol VI. v encyklike Populorum progresio. Snažil som sa poukázať na niekoľko bodov, ktoré som považoval za dôležité, ako je princíp solidarity, či spoločné dobro, hriešne štruktúry a  ekologický problém a  jednotlivé koncepty vložiť do kontextu sociálnej náuky Cirkvi. Pokúsil som sa aj na nejaký spôsob nájsť styčné body s  najnovším učením Magistéria, ktoré prezentuje Benedikt XVI. v  encyklike Caritas in veritate, pretože aj on stavia na učení Pavla VI. a  samozrejme aj svojho predchodcu. Konštatujem, že všetky tieto tri dokumenty idú v jednej línii, aj keď sa v im špecifických obdobiach venujú špecifickým problémom, predsa len prezentujú zhodné princípy sociálnej náuky Cirkvi.

v istom zmysle nadväzuje na tieto konštatovania, ba čo viac prehlbuje ich poukázaním na zviazanosť prírody s človekom v duchu pôvodu sveta. „Prírodné prostredie totiž nie je len matéria, s  ktorou môžeme nakladať podľa našej ľubovôle, ale obdivuhodné dielo Stvoriteľa, ktoré v  sebe nesie určitú gramatiku, poukazujúcu na účelnosť a  kritéria jej múdreho a  nie svojvoľného využívania.“ 75 Takisto poukazuje na čerpanie zdrojov, ktoré sa pomaly ale isto míňajú a  spája necitlivosť voči prírode s  necitlivosťou voči životu vôbec a nerešpektovaním práva na život. 76 Sociálna náuka Cirkvi nám ponúka niektoré zásady, ktorých sa musíme pridržiavať v  rámci rozvoja, aby sme dodržali isté ekologické zásady: 1. Stvorenie je zverené všetkým ľuďom, aby sa oň starali a  zveľaďovali ho, to znamená, že tu má zavládnuť jasný prin cíp solidarity a  spravodlivosti. Človek je pozvaný ku globálnej zodpovednosti na poli, kde jednotlivé zásahy techniky spôsobujú negatívne účinky (vyrubovanie pralesov). 2. Stvorenie je zverené ľuďom všetkých dôb, teda aj nasledujúcim generáciám. Preto je dôležité dbať hlavne na energe tické zdroje, ktoré sa rýchlo vyčerpávajú a hľadať alternatívy a takisto riešiť otázku odpadu. 3. Biblické poslanie „podmaniť“ si zem neoprávňuje človeka k  svojvoľnému vy užívaniu a  drancovaniu prírody. Tu je úloha spoločnosti vyvíjať tlak, aby zasta rané technológie boli nahradené novými, a tak sa napravili škody z minulosti. 4. Hranice technického pokroku sú určené ochranou ľudského života a  dodržiava ním práva na život, ktoré je nedotknu teľné. 77

..........................................

75 BENEDIKT XVI., tamže, č. 48. 76 Porov. BENEDIKT XVI., tamže, č. 51. 77 OCKENFELS, W. Katolícka sociální nauka. Zvon 1994, s. 105.

LITERATÚRA 1 Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi, SSV 2007 2 PÁPEŽSKA RADA PRE SPRAVODLIVOSŤ A POKOJ, Kompendium so ciálnej náuky Cirkvi, SSV 2008 3 VRAGAŠ, Š., Základné otázky sociálneho učenia Cirkvi, Bratislava 1996 4 MARASOVIĆ, Š., Kršćanska društvena svjest, Split 2010 5 FITTÉ, H. Teológia a spoločnosť, Lúč 2007 6 TISCHNER, J., Ethik der Solidarität, Graz-Wien-Köln, 1982 7 DUGALIĆ, V., Vjesnik, Crkva i socijalni nauk, Đakovačka biskupija 6/2007 8 SABOL, J. Demokracia i opće dobro, Glas koncila, Zagreb 1995 9 HÖFFNER, J., Kršćanski socijalni nauk, Zagreb 2005 10 OCKENFELS, W. Katolícka sociálni nauka, Zvon 1994 11 BENEDIKT XVI., Encyklika, Caritas in veritate, SSV 2009 12 BIŽACA, N. Duh Sveti i strukturalni grijeh, Riečki teološki časopis br. 1

.......................................... Autor: Marián Dej doktorand Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Prírodné prostredie totiž nie je len matéria, s ktorou môžeme nakladať podľa našej ľubovôle, ale obdivuhodné dielo Stvoriteľa, ktoré v  sebe nesie určitú gramatiku, poukazujúcu na účelnosť a  kritéria jej múdreho a  nie svojvoľného využívania.

Záver Encyklika Sollicitudo rei socialis je veľkým prínosom pre sociálnu náuku Cirkvi. Nielen že definuje isté pojmy, ako je napr. solidarita, ale aj určuje pole pôsobnosti sociálnej náuky Cirkvi v rámci morálnej teológie. Hodnotí viac ako dvadsaťročné obdobie aplikácie koncilových záverov do života nielen Cirkvi, ale aj

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

38

1 / 2016


SOCIÁLNE OTÁZKY

Foto M. Špenerová

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

39

1 / 2016


Zviditeľniť Božiu lásku ľuďom vo svete

Rozhovor pripravil: Zdeno Pupík Foto M. Špenerová

Zhodnotenie Roka zasväteného života s expredsedkyňou Konferencie vyšších predstavených ženských reholí sr. Magdalénou Sumilasovou OSF


ROK ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA

Sestra Magdaléna Sumilasová sa narodila 13. februára 1956 a pochádza zo Starej Ľubovne. Do rehole vstúpila ešte počas totality v roku 1980. V roku 1987 emigrovala za účelom ísť pracovať na misie. V roku 1991 odišla na misiu do Juhoafrickej republiky, kde sa nachádzal internát pre africké deti. Neskôr odišla pracovať na misie do Kazachstanu, kde prevažne pracovala na biskupskom úrade. Od 2001 – 2006 bola v generálnom vedení rehole v Ríme a od roku 2006 pôsobí ako provinciálna predstavená Školských sestier sv. Františka so sídlom v Žiline. Ako ste ho osobne prežili? Zhodnoťte prosím rok z pohľadu predsedníčky Konferencie vyšších predstavených ženských reholí (KVPŽR). Čo priniesol?

Ako ste prijali výzvu o slávení špeciálneho Roku zasväteného života? Vyhláseniu Roka zasväteného života (RZZ) som sa veľmi potešila. Ako iné podobné roky, je to milosť prežívať celý rok v  duchu témy, ktorej je rok zasvätený. Verím, že to bol čas, kedy nám Boh dáva príležitosť zamyslieť sa nad svojím zasvätením, prehodnotiť a prehĺbiť aspekty nášho rehoľného života a  tiež príležitosť pre ostatných ľudí dozvedieť sa, prísť do kontaktu so zasvätenými osobami, lepšie ich spoznať, zamyslieť sa nad tým, prečo sú tu, čo robia a aký zmysel má ich zasvätenie. Myslím, že sa to aj podarilo, aspoň ten druhý aspekt, t.j. prísť do kontaktu s ľuďmi, nechať sa spoznať, a  to aj vďaka mnohým akciám, ktoré sa v tomto roku konali, či už na celoslovenskej úrovni, alebo na úrovni jednotlivých reholí. Zaujímavé podujatie, o  ktorom vedelo málo ľudí, bola akcia v januári 2015 – „Neformálne raňajky s médiami“, na ktorú prišlo okolo 15-20 predstaviteľov rôznych médií, či už televíznych, rozhlasových, alebo tlačových. Niekoľko zástupcov z reholí sa s nimi stretlo v neformálnom rozhovore, predstavili im mužské a  ženské rehole na Slovensku, povedali, kto sme, kde sme a koľko nás je, komu sa venujeme, čo robíme, z čoho žijeme, ale i to, čo RZZ pre nás znamená a čo by sme v ňom chceli realizovať. Premietli sme im pár dokumentov „Na 5 min. s nami“ čo vytvorilo pozitívnu atmosféru, v predstaviteľoch médií postoj prijatia, aj obdivu a  nadviazali sa kontakty pre ďalšie možnosti nahrávania relácií.

Ja osobne som tento rok prežívala veľmi intenzívne a zaangažovane, a to hlavne vďaka tomu, že tento rok som bola predsedníčkou KVPŽR, a  teda som bola pozývaná hovoriť o  nás v rôznych médiach alebo som bola prítomná skoro na všetkých spoločných podujatiach. Hneď ako Svätý Otec František oznámil, že od 1. adventnej nedele bude vyhlásený RZZ, sme sa vedenie mužských a  ženských reholí stretli a začali plánovať, ako ho prežijeme, čo budeme robiť, čo pre nás tento rok znamená. Na prvom stretnutí rehoľníkov zaangažovaných na príprave slávenia RZZ sme sa zhodli, že tento rok by mal mať dve dimenzie. Jedna smerom dnu – „ad intra“ – na prehĺbenie nášho osobného zasvätenia, života modlitby, ponúknuť ľuďom priestory našich kaplniek na modlitbu, kláštory na duchovné vedenie, rozhovory, spovede, či osobného stretnutia a  nahliadnutia do nášho spôsobu života a  druhá dimenzia smerom von – „ad extra“ – organizovať rôzne akcie pre ľudí zvonku. Bolo veľmi dobre, že sme našli osobu, ktorá bola v tomto roku „hovorcom“ Roka ZŽ, na ktorú sa mohli obracať média, ktorá bola k  dispozícií pri organizovaní podujatí a  ktorá bola kontaktnou osobou aj pre rehoľníkov. Sestra Hermana Matláková z  Kongregácie MILOSRDNÝCH SESTIER SV. VINCENTA SATMÁROK zároveň pravidelne posielala

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

41

1 / 2016


ROK ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA 5. Putovná výstava fotografií – cieľom bolo prezentovať fotografie, ktoré vznikli pri výrobe filmu Súď ma a skúšaj, ako aj his torické fotografie z obdobia 50-tich rokov minulého storočia. 6. Sympózium o zasvätenom živote v apríli – zorganizované na Teologickej fakulte Alojzianum v Bratislave. 7. Púť Červený Kláštor v máji – spoločné turistické, športové a kultúrne podujatie konané na mieste, ktoré sa spája so za čiatkami rehoľného života na území Slo venska. 8. Deň otvorených kláštorov v júni – umož nilo sa verejnosti navštíviť kláštory žen ských a mužských reholí, ukázať im bežný život rehoľníkov v ich každodennosti. 9. Duchovné cvičenia pre zasvätených v júli s  exercitátorom františkánom Eliasom Vellom. 10. Národné stretnutie mládeže P15 v au guste – počas Národného stretnutia mlá deže v rámci programu časť zvaná Expo povolaní. 11. Návšteva Mons. José Rodrigueza Car balla OFM – arcibiskupa a sekretára Kongregácie pre inštitúty zasväteného ži vota a spoločnosti apoštolského života z Vatikánu. Stretol sa s  rehoľníkmi na troch miestach – v Bratislave, Košiciach a Ružomberku. 12. Púť rehoľníkov v  Šaštíne v  septembri – v rámci národnej púte k Sedembolestnej Panne Márii. 13. Diskusné relácie médiách – TV Lux (Doma je doma, Pri studni), RTVS (Nočná pyramída), regionálna TV a rozhlas, rádio Lumen. 14. Putovanie relikvií sv. Terézie z Lisieux po Slovensku – v januári 2016.

do všetkých reholí informácie o aktivitách, do ktorých sme sa mali zapojiť a  čo bolo treba z našej strany urobiť. Možno bude zaujímavé vymenovať, čo sme v tomto roku robili, ako sme ho prežili – a to len z pohľadu KVPŽR, teda celoslovenských aktivít, pretože okrem toho ešte každá rehoľa mala svoje interné podujatia, ba dokonca niektoré organizovali aj farnosti, diecézy, školy, tím pastorácie povolaní a pod.

Aktivity a podujatia v RZZ 1. Modlitbová reťaz rehoľníkov – celý rok sa niektorá rehoľná komunita modlí za rehoľníkov na Slovensku. 2. Vyhlásenie posvätných miest v diecézach pre možnosť získania odpustkov v rámci RZŽ. 3. Spomienkové stretnutie pri príležitosti 65. výročia likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku – konalo sa v apríli v Prešove. Súčasťou tohto stretnutia bola aj premiéra 52 min. dokumentárneho filmu Pascha, ktorého autorkou je sr. Ivica Kúši ková  SSpS. Dokument sa snaží priblížiť cez osobnosť arcibiskupa Cyrila Vasiľa evanjeliové posolstvo a kresťanské hod noty aktuálne pre dnešnú dobu, ako aj novodobé dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku – jej likvidáciu a znovuob novenie. 4. Dokumentárne filmy „NA 5 MINÚT S  NAMI“ o  živote zasvätených. Cieľom týchto päťminútových dokumentov bolo priblížiť život zasvätených verejnosti a po ukázať na to, čím skutočne žijú, ako pra cujú, ako sa ich ideály konkrétne pretvá rajú do života a s čím všetkým musia zápasiť. Autorka filmov sr. Iva Kušíková chcela poukázať na to, že v tomto svete sú zasvätení ľudia, ktorí slúžia druhým konkrétnym spôsobom bez nárokov na osobný prospech vo svojom voľnom čase. Sú to „obyčajní ľudia“, ktorí z lásky k Bohu venujú mnoho času a síl láske k blížnym. Bolo si to možné pozrieť v  týždenných intervaloch na stránke www.zasvatenyzivot.sk.

Zasvätené osoby, ak žijú verne svoje poslanie, „môžu prebudiť svet.“ Dnes apoštolát, charitatívnu činnosť či katechézu môže robiť hocikto, no zaviazať sa na celý život žiť život v poslušnosti, chudobe a  čistote môžu len tí, ktorých k tomu Boh povolá.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

42

1 / 2016


ROK ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA Čo bolo podľa Vás pomyselným vrcholom Roka zasväteného života?

Každá rehoľa a kongregácia má svoju charizmu, svoje ciele. Skúste krátko vo všeobecnosti naformulovať, aké je miesto zasväteného života v súčasnej Cirkvi a v súčasnom svete.

Myslím, že pomyselným vrcholom Roka bola akcia Dňa otvorených kláštorov (DOK), ktorá prebehla 27. júna na celom Slovensku. Komunity rehoľníkov navštívilo vyše okolo 30 000 ľudí, ktorí mali záujem spoznať rehoľný život za múrmi kláštorov. Najväčší záujem bol o modlitbu, prednášky alebo prosby vhodené do krabičky s nápisom „Modlitba na váš úmysel“. Za ľudí, ktorí navštívili v tento deň kláštory, ale aj za tých, ktorí podujatie pripravovali, rehoľníci obetovali svätú omšu. Iným, dalo by sa povedať duchovným vrcholom RZZ, bolo putovanie relikvií sv. Terézie z Lisieux. Táto svätica, rehoľná sestra, ktorá neopustila múry karmelu, navštívila na Slovensku viac ako 25 miest za účasti veľkého počtu veriacich, ktorí si ju prišli uctiť a vyprosiť si na jej príhovor rôzne milosti a požehnanie. Je vzorom malej cesty k svätosti nielen pre nás rehoľníkov, ale pre každého veriaceho.

Dnes vo svete je veľmi veľa reholí, rádov, a teda i  chariziem, ktoré slúžia pre šírenie evanjelia a pomáhajú zviditeľniť Božiu lásku ľuďom vo svete. Myslím, že jedným z  najdôležitejších prvkov zasväteného života je eschatologicky prvok, t.j. poukazovať na Boha, Božie kráľovstvo, na nebo, kam všetci smerujeme. Zasvätené osoby sú alebo majú byť tie, ktoré ak žijú verne svoje poslanie, „môžu prebudiť svet.“ Možno ich niekto považuje za prežitok, neužitočných, no v  cirkvi a  pre svet sú veľmi dôležití, majú a  vždy budú mať veľký zmysel tým, kým sú, a nie tým, čo robia. Dnes apoštolát, charitatívnu činnosť či katechézu môže robiť hocikto, no zaviazať sa na celý život žiť život v poslušnosti, chudobe a  čistote môžu len tí, ktorých k  tomu Boh povolá. A On volá stále, i dnes. Ukázali sa v priebehu Roka nejaké body, skutočnosti, doteraz málo známe, že by sa dalo s nimi rátať alebo na nich v budúcnosti stavať? Napr. evanjelizácia cez sociálne siete, noví ľudia, združenia, podujatia... Neviem, či sa v  priebehu Roka objavili nejaké „nové“ skutočnosti, no určite sa stalo viac známe to, čo rehoľníci robili aj doteraz, ale o  tom sa nevedelo. Po Dni otvorených kláštorov jeden podnikateľ ma oslovil, že by chcel, aby bolo niekde zverejnené všetko to, čo robia rehole, zasvätené osoby, aby sa o tom vedelo a mohli podporiť ich diela. Sám bol unesený množstvom aktivít, sociálnej a charitatívnej činnosti, evanjelizačnej a inej práce reholí. Na stránke www.zasvatenyzivot.sk je možné pozrieť si aj krátke videa o živote, talentoch a činnosti mnohých zasvätených, a tak si vytvoriť aspoň malý obraz o tom, na čo tu sme a o čom, či o Kom svedčíme.

.................................. Autor: Zdeno Pupík ......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

43

1 / 2016


EKUMENIZMUS

Problematika eucharistického spoločenstva v ekumenickom kontexte ... vnímaná cez najnovšie postoje katolíckej a ortodoxnej teológie s prihliadnutím na imperatív svedomia...

Marián Dej

Znakom dnešnej doby medzi iným je veľký pohyb ľudí, či už z dôvodu výhodnejších podmienok k životu, alebo taktiež pocitom otvorenosti aspoň vyhraneného spoločenstva jednotlivých štátov.

Načrtnutie východiskovej situácie

jich“. Táto problematika sa samozrejme dotýka všetkých kresťanských spoločenstiev, sústredím sa však na špecifické ortodoxno – katolícke prostredie a to s konkrétnym pohľadom na možnosť Eucharistického spoločenstva. Samozrejme dotknem sa aj problematiky vzťahov vnímania Eucharistie medzi protestantmi katolíkmi. Pričom, chcem prihliadať predovšetkým na svedomie človeka. Totiž, akákoľvek ekumenická snaha a vôbec kompletný medzikonfesionálny dialóg, treba považovať za imperatív kresťanského svedomia, ktoré sa rozvíja vo svetle viery a lásky. 1

Ďalším dôležitým faktom, je fenomén turistiky. Možnosť realizovať svoj oddych na miestach vzdialených od domova, však prináša aj mnoho otázok, na ktoré musí nájsť jedinec adekvátne odpovede. Týmto dvom skutočnostiam by som dal spoločný menovateľ, že sú následkom globalizácie. Nemôžeme opomenúť skutočnosť, ktorá ma najviac pobáda zamyslieť sa nad danou témou a to je možnosť efektívneho spolužitia kresťanských spoločenstiev rozličného vierovyznania, kde jedno je v absolútnej väčšine. Každý človek má svoje duchovné potreby a tie túži realizovať, nielen vedomý si zákonov, ktoré mu to „prikazujú“, ale v prvom rade chce zadosťučiniť volaniu toho tajomného hlasu, ktorý zaznieva hĺbkach jeho svedomia. Ak všetko toto vezmeme do úvahy, tak prídeme k otázke, aká je možnosť, pri súčasnom rozdelení kresťanov a úrovni medzikonfesionálnych vzťahov, naplniť duchovné potreby jedinca obklopeného väčšinou druhej konfesie, bez dosiahnuteľnej možnosti kontaktovať tých „svo-

Komparácia rozličného vnímania Eucharistie v ortodoxii V učení o Eucharistii existujú dva rozdiely medzi katolíckym a pravoslávnym vnímaním a tie sa dotýkajú matérie a formy. 2 Čo sa týka matérie, v západnej Cirkvi sa používa nekvasený chlieb a čisté hroznové víno, 3 akejkoľvek farby. Východné cirkvi, konkrétne tí, ktorí slávia byzantskú liturgiu, používajú kvasený chlieb

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

44

1 / 2016


EKUMENIZMUS a výlučne červené víno. „Pravoslávni neprijímajú nekvasený chlieb z dôvodu, že on je podľa ich myslenia, nepravý chlieb, teda mŕtvy, pretože kvasnice oživujú, dávajú život a dynamiku.“ 4 Taktiež nekvasený chlieb ma svoje miesto v židovstve a nemá nijaký vzťah ku kresťanstvu. Naproti tomu katolícka Cirkev uznáva používanie aj kvaseného chleba a tento problém vidí čisto na úrovni disciplinárnej a nie doktrinálnej. 5

Predovšetkým je však potrebné určité problémy vyriešiť v rámci vlastných spoločenstiev, aj keď tu kresťanský západ svoj postoj k platnosti slávenia Eucharistie v ortodoxii vyjadril jasne a možno stavať na týchto pozitívnych postojoch.

Postoj Magistéria Katolíckej cirkvi k možnosti byť plne účastný Eucharistického spoločenstva v pravoslávnych cirkvách

Každý človek má svoje duchovné potreby a tie túži realizovať... v prvom rade chce zadosťučiniť volaniu toho tajomného hlasu, ktorý zaznieva hĺbkach jeho svedomia.

Rozdelenie cirkvi nieslo v sebe vždy aj bolestnú skúsenosť prerušenia eucharistického spoločenstva. „Je starým presvedčením, že plné eucharistické spoločenstvo je len vtedy možné, keď je uskutočnené úplne spoločenstvo cirkvi. Cieľom ekumenického hnutia teda nie je interkomunio, ale komunio.“ 10 Podľa zásad, ktoré platili pred Druhým vatikánskym koncilom, nikto, kto popieral, čo len jednu pravdu viery, alebo kto nežil v poslušnosti voči pápežovi a biskupom, „nemohol byť ani v nutnom prípade pripustený k  sviatostiam“. 11 Pre katolíkov, ktorí by chceli byť účastní bohoslužieb slávených mimo katolíckeho spoločenstva platilo, že „kto komunikuje u heretikov, ten sa k  nim pripája. Tu je viditeľné stotožnenie eucharistického spoločenstva so spoločenstvom cirkvi, čo je samozrejmé pre ortodoxiu.“ 12Akési uvoľnenie v  tejto problematike nastalo až na Druhom vatikánskom koncile. Základný postoj k tejto problematike vyjadruje Druhý vatikánsky koncil v dekréte o ekumenizme Unitatis redintegratio. Pri uvažovaní o vnú-

Väčším problémom sa však javí problém takzvanej epiklézy. Ako forma pri slávení Eucharistie používajú sa Ježišove slová, ktoré on vyslovil pri Poslednej večeri. V tom momente dochádza k prepodstatneniu chleba a vína na Krv a Telo Krista. 6 Jednotliví východní teológovia to však neuznávajú a tvrdia, že je akokoľvek potrebná aj modlitba, ktorá vzýva Ducha Svätého – epikléza. Takisto tvrdia, že k premeneniu dochádza práve v čase tejto modlitby a dokonca tvrdia aj to, že Ježišove slová nie sú nevyhnutné. 7 Dokonca niektoré východné liturgie nemajú slová premenenia. Je potrebné pripomenúť, že do 4. storočia modlitba, ktorá vzýva Ducha Svätého, aby premenil chlieb a víno neexistovala. Takisto cirkevní otcovia skôr rozmýšľajú v tých intenciách, že celý eucharistický kánon, dokonca aj celá liturgia, od chvíle, keď sa víno a chlieb vydelia z prirodzeného poriadku pre nadprirodzený poriadok až do konca epiklézy, môžeme považovať za premenenie. 8 Tento pohľad zastával aj zomrelý patriarcha Srbskej pravoslávnej cirkvi Pavol. (+2009) Problematika epiklézy v obnovenej liturgii západného obradu už viac nemá dôležitosť, pretože momentálna forma bohoslužby používa modlitbu, ktorá by sa mohla nazvať epiklézou, teda vzývaním Ducha Svätého. 9 Prakticky, čo sa týka náuky o Eucharistii, neexistujú tu problémy teologického rázu, ktoré by nebolo možné pomerne rýchlo prekonať, za predpokladu vedenia efektívneho dialógu na teologickej úrovni z praktickými dôsledkami pre konkrétny liturgický život spoločenstiev.

..........................................

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12

Porov. JÁN PAVOL II. Encyklika Ut unum sint, č. 8. Porov. MIZ, R. Uvod u teologiju ekumenizma. Veternik 2001, s. 158. Keď používam termín „východné cirkvi“, myslím tým na vyslovene kresťanov východného obradu nezjednotených s Katolíckou cirkvou. Pri uniátoch sa niekedy stalo, že v prípade núdze pri liturgii bol použitý nekvasený chlieb a biele víno. MIZ, R.: Uvod u teologiju ekumenizma, Veternik 2001, s. 159. Porov. MIZ, R.: Uvod u teologiju ekumenizma, Veternik 2001, s. 159. Porov. MIZ, R.: Uvod u teologiju ekumenizma, Veternik 2001, s. 159. Porov. MIZ, R.: Uvod u teologiju ekumenizma, Veternik 2001, s. 159. Porov. MIZ, R.: Uvod u teologiju ekumenizma, Veternik 2001, s. 159. Porov. MIZ, R.: Uvod u teologiju ekumenizma, Veternik 2001, s. 159. NEUNER, P.: Mala příručka ekumenismu, St. Benno-Verlag 1984, s. 91. Porov. NEUNER, P.: Mala příručka ekumenismu, St. Benno-Verlag 1984, s. 91. NEUNER, P.: Mala příručka ekumenismu, St. Benno-Verlag 1984, s. 91.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

45

1 / 2016


EKUMENIZMUS

„sloboda svedomia je esenciálnou zložkou slobody každého ľudského jedinca“ a keď je „správne chápaná, podnecuje ľudí k tolerancii a zmiereniu.“

Táto „istá spoluúčasť“ dostáva akúsi konkrétnu podobu, alebo lepšie povedané svoje hranice a podmienky v  Direktóriu o  ekumenizme. Tento dokument sa odvoláva na ustanovenia v Unitatis redintegratio a  pripomína, že existuje vhodná ekleziologická a sakramentálna pôda k istej spoluúčasti na Eucharistii. 16 Takisto však zdôrazňuje striktnejšiu prax a  postoj východných cirkví a žiada náležité poučenie predtým, ako k  takejto spoluúčasti dôjde. 17 Akokoľvek „v prípade potreby alebo v  záujme rýdzeho duchovného osohu“ je možné byť v  plnom eucharistickom spoločenstve na liturgickom slávení východných cirkví. 18 Direktórium však neostáva len pri naznačení možnosti, alebo dokonca pri povzbudení, ako to bolo na koncile, ale dáva jasné podmienky.

tornom bohatstve východných cirkví koncil vôbec nenastoľuje otázku platnosti slávenia 13 Eucharistie. Skôr poukazuje na lásku a teologickú hĺbku tohto slávenia. Neostáva sa však len pri suchom konštatovaní a uznaní správnosti slávenia a  apoštolskej postupnosti, ale dekrét naznačuje úplne konkrétne jednu novú perspektívu, ktorá je, môžeme povedať, prevratná od Florentského koncilu (1438 ‒ 1445). 14 Dekrét o  ekumenizme nielen uznáva apoštolskú postupnosť, platnosť vysluhovania sviatostí, ale čo je pozoruhodné odporúča spoluúčasť. „Pretože tieto cirkvi, i keď sú oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva (vi successionis apostolicae) – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami, je istá spoluúčasť na svätých veciach (communicatio in sacris) nielen možná, ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča.“ 15 Ako uvidíme neskôr, toto želanie, či víziu väčšina ortodoxných cirkví odmietlo.

Vylúčenie nebezpečenstva omylu 19 Je na škodu, že sa bližšie nešpecifikuje k akému omylu by malo dôjsť. Vyššie bolo síce naznačené, že ortodoxná teológia vníma isté praktické a  disciplinárne skutočnosti ináč, ako katolícka teológia. Avšak tu sa jedná predsa o  pohľad z  katolíckej strany a  ten sa opiera o  tvrdenie, že „slávením Pánovej Eucharistie v  týchto jednotlivých cirkvách (myslí sa tým východne

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

46

1 / 2016


EKUMENIZMUS nezjednotené spoločenstvá) buduje sa a vzrastá Božia cirkev.“ 20 Magistérium nepredkladá žiadne vážne omyly týkajúce sa liturgického slávenia sesterských cirkví. Myslí sa azda na hierarchickú štruktúru a usporiadanie v cirkvi, alebo problematiku jurisdikcie? Z  uvedeného nevyplýva, že by sa svedomie jedinca dostalo do vnútorného konfliktu, či dokonca omylu. Totiž direktórium o  ekumenizme zdá sa počíta skôr s  výnimočnými situáciami, ako s  pravidelnou praxou. Pokiaľ spoluúčasť je výslovne duchovným spoločenstvom, nepredpokladá sa, že by mala vplyv na rozdielne pohľady na otázky, ktoré nie sú natoľko vyriešené ako sakramentálne puto jednoty.

výnimočných okolností, ak sa príslušník katolíckeho spoločenstva nachádza mimo dosahu akéhokoľvek katolíckeho spoločenstva, alebo ma morálnu nemožnosť stretnúť sa s katolíckym vysluhovateľom, alebo žije v zmiešanom manželstve s  človekom odlišného vierovyznania a je mu znemožnené vyhľadať katolíckeho vysluhovateľa. Zdá sa, že direktórium ustanovuje oveľa užšie hranice, ako bolo myslené na Druhom vatikánskom koncile.

Dodržiavanie disciplíny východných cirkví 27 Keďže liturgická prax východných cirkevných spoločenstiev je v niektorých bodoch odlišná, je potrebné sa prispôsobiť tejto požiadavke. Implicitne je tu vyjadrená apelácia na svedomie „vyhnúť sa pohoršeniu a  podozreniu“, 28 dokonca sa predpokladá aj istá uzavretosť, a teda pre katolíka nutnosť zdržať sa prijímania tam, kde to spoločenstvo vyhradzuje výlučne pre svojich členov. 29

Vylúčenie nebezpečenstva ľahostajnosti 21 V danom konštatovaní nie je špecifikované, čo sa myslí pod ľahostajnosťou. „V Eucharistii prejavuje sa hlboká podstata Cirkvi ako spoločenstva tých, ktorí sú zvolaní, aby slávili ako obetu toho, ktorý je zároveň darcom i obetným darom, účasťou na svätých tajomstvách stávajú sa Kristovými „pokrvnými príbuznými“, a tak anticipujú v odteraz nerozlučnom zväzku, ktorý spája Kristovu Božiu a  ľudskú prirodzenosť v skúsenosť zbožštenia.“ 22 Toto konštatovanie vylučuje akúkoľvek ľahostajnosť duchovného života, skôr naopak vyjadruje vnútornú hĺbku človeka, ktorý prijíma Eucharistiu a jeho vzťah k spoločenstvu, z ktorého prichádza ako aj k  Božej Cirkvi. Ak sa pod ľahostajnosťou myslí istá miera slobody v  hľadaní pravdy, potom treba pripomenúť, že „hľadanie pravdy sa identifikuje na objektívnej rovine s  hľadaním Boha“ 23 ako aj to, že „sloboda svedomia je esenciálnou zložkou slobody každého ľudského jedinca“ 24 a keď je „správne chápaná, podnecuje ľudí k tolerancii a zmiereniu.“ 25

..........................................

13 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dekrét Unitatis redintegratio, č. 15. 14 Tento koncil mal za úlohu obnoviť stratenú jednotu z roku 1054. Keďže skôr sa táto snaha odvíjala na politickom pozadí, praktický výsledok bol nulový. Aj keď koncil formálne dosiahol jurisdikcionálnu, disciplinárnu a sakramen tálnu jednotu, v praxi sa nikdy neuskutočnila. 15 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dekrét Unitatis redintegratio, č. 15. 16 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 122. 17 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 122. 18 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 123. 19 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 123. 20 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dekrét Unitatis redintegratio, č. 15. 21 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 123. 22 JÁN PAVOL II.: Apoštolský list Orientale lumen, č.10. 23 KÚTNY, I.: Bytostná dimenzia svedomia človeka, Rím-Bratislava-Nitra 2001, s. 34 24 Porov. KÚTNY, I.: Bytostná dimenzia svedomia človeka, Rím-Bratislava Nitra 2001, s. 34 25 Porov. KÚTNY, I.: Bytostná dimenzia svedomia človeka, Rím-Bratislava Nitra 2001, s. 34 26 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 123. 27 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 123. 28 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 124. 29 PÁPEŽSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, Trnava SSV 1994, č. 124.

Fyzická alebo morálna nemožnosť obrátiť sa na katolíckeho kňaza 26 Ak túto podmienku dáme do súvisu s vyššie uvedeným konštatovaním, že je dokonca možné povzbudiť k „spoluúčasti“, tak nám z toho implicitne vyplýva, že toto povzbudenie sa týka

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

47

1 / 2016


EKUMENIZMUS

Otázka interkomunia v nemecky hovoriacich oblastiach Aj keď sa naša problematika sústreďuje výlučne na katolícke a  ortodoxné spoločenstvá, predsa len pokladám za dôležité všimnúť si zopár konkrétnych postojov nemeckých biskupov v  pokoncilovom období. Tieto postoje sa netýkajú totiž iba spolužitia s protestantmi, ale zasahujú aj pravoslávne spoločenstvá, ktoré zvlášť v  sedemdesiatych rokoch 20. storočia začínajú v tomto prostredí rásť počtom.

.......................................... Na Würzburskej synode boli katolícki biskupi pozvaní riešiť otázku eucharistického spoločenstva. Synoda prosila biskupov, „aby postrehli všetky legitímne možnosti, aby rozdeleným kresťanom, keď si to oni želajú, otvorili prístup k Eucharistii a  takisto, aby skúmali, či núdzová situácia, ktorou koncil a  ekumenické direktórium podmieňuje prístup k  Eucharistii, nemôže taktiež vyplývať napríklad aj zo starosti o spoločenstvo viery rodiny v nábožensky zmiešanom manželstve.“ 33 Synoda rieši problém poukázaním na morálny postoj človeka a  snaží sa o  náležité rozlišovanie daných konkrétnych situácii v  konkrétnych podmienkach. Pričom neopomína možnosť vlastného rozhodnutia sa pre to, čo človek pokladá za dobré a vhodné. „Jednotlivcovi by mala byť v rozhovore s  príslušným duchovným správcom poskytnutá pomoc pre zodpovedné osobné rozhodnutie.“ 34 Synoda sa zaoberala predovšetkým problémom účasti katolíkov na Večeri Pánovej v  evanjelických spoločenstvách, ale jej závery sa o to ľahšie môžu aplikovať vo vzťahu k ortodoxným. Taktiež je veľmi dôležité, že kladie dôraz na svedomie jednotlivca, ktorý stojí pred osobným rozhodnutím. Súhrne synoda neschválila účasť katolíka na evanjelickej Večeri Pána, ale necháva otvorený priestor. „A predsa nemusí byť vylúčené, že katolícky kresťan – pokiaľ nasleduje osobný hlas svedomia – myslí, že vo zvláštnych situáciách pozná dôvody, ktoré mu dovoľujú jeho účasť na evanjelickej Večeri, a  tie sa javia ako vnútorne nutné. Pritom by mal zvážiť, či takáto účasť zodpovedá vnútornej súvislosti Eucharistie a  cir-

Direktórium o ekumenizme preformulovalo pozvanie koncilového dekrétu Unitatis redintegratio do juridicko-pastorálnej podoby. Dáva síce možnosť k  spoluúčasti na Eucharistii, ale skôr ju posúva do roviny výnimočnosti situácie. 30

.......................................... Istú mieru optimizmu vyjadruje encyklika Ut unum sint, keď rekapituluje pokroky teologického dialógu medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami. Vrchol plného spoločenstva vidí v  spoločnom slávení Eucharistie. 31 Táto túžba po plnom spoločenstve vychádza, dá sa povedať, z výčitiek vo svedomí, čo je vyjadrené v  dokumente Orientale lumen. „Vždy, keď slávime Eucharistiu, slávnosť spoločenstva, nachádzame v  rozdávanom Tele a  Krvi sviatosť a výzvu k našej jednote. Ako môžeme byť plne vierohodní, keď sa pri Eucharistii objavíme rozdelení, keď nie sme v stave účasťou pri tom istom Pánovi, ktorého máme hlásať svetu, aj žiť? Zoči – voči vzájomnému vylúčeniu z  Eucharistie pociťujeme našu úbohosť a  potrebu podniknúť všetko, aby prišiel deň, v  ktorom budeme mať spoločne účasť na tom istom chlebe a na tom istom kalichu.“ 32

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

48

1 / 2016


EKUMENIZMUS kevného spoločenstva, obzvlášť k chápaniu úradu. V  rozhodnutí, pred ktorým sa vidí postavený, nesmie ani ohroziť domácu vlastnú miestnu cirkev, ani sa jeho rozhodnutie nesmie rovnať zapretiu vlastnej viery, alebo mu priblížiť dajaký iný nepatričný výklad.“ 35 Neskôr na istý čas biskup Echlinger v  diecéze Strassburg zaviedol možnosť istej „eucharistickej pohostinnosti“ ktorá pri splnení určitých predpokladov bola možná zvlášť pre zmiešané manželstvá. 36 Veľký význam Würzburskej synody treba vidieť v  tom, že posúva jednotlivé rozhodnutia do kompetencie jednotlivých spoločenstiev na lokálnej úrovni. Totiž snaží sa riešiť situáciu nie celoplošne, ale vychádzajúc z  pozície katolíka žijúceho v diaspore.

Postoj pravoslávnych cirkví k možnosti účasti na Eucharistii pre „inoslávnych“ a tiež pre prípravu a vzostup tej požehnanej jednoty, ktorá bude zavŕšená v  budúcnosti v súlade s Božou vôľou. Preto usudzujeme, že terajší čas je najpriaznivejší pre nastolenie tejto dôležitej otázky a jej spoločné skúmanie.“ 37 Encyklika vyjadruje potrebu ísť v  ústrety druhým a  dáva aj niektoré konkrétne návrhy týkajúce sa kalendára liturgických slávení, takisto aj vzájomných stretaní na úrovni hierarchie a teologického dialógu. Čo sa týka možnosti eucharistického spoločenstva, tu sú vyjadrenia pravoslávnych teológov veľmi zdržanlivé. 38

Problematika ekumenizmu v pravoslávnych cirkvách nie je natoľko rozvinutá, ako u  kresťanov iných vierovyznaní. Pravoslávne cirkevné spoločenstva nie sú homogénnym celkom, ale slobodným zväzkom spoločenstiev, ktoré sú v  jednote Eucharistie a  jednej viery. Hoci aj tu sa nájdu spoločenstvá, ktoré medzi sebou nekomunikujú, ale zväčša ide o  problémy jurisdikcie. Výnimočné a  čestné postavenie má konštantinopolský patriarchát, ale len v zmysle „prvý medzi sebe rovnými“. Dnes však mnohí ortodoxní hierarchovia tvrdia, že patriarcha Konštantinopolu nemá právo vystupovať v dôležitých otázkach v  mene ostatných, ale len v mene svojom a  tých, ktorí sú pod jeho jurisdikciou. Otvorenosť ku komunikácii s „inoslávnymi“ spoločenstvami vyjadruje po prvýkrát v novodobej histórii encyklika konštantinopolského patriarchátu „Kristovým cirkvám všade“. „Naša vlastná Cirkev sa drží toho, že zblíženie medzi rôznymi kresťanskými cirkvami a spoločenstvo medzi nimi nie sú vylúčené náukovými odlišnosťami, ktoré ich rozdeľujú. Podľa nášho názoru takéto zblíženie je vysoko želateľné a potrebné. Bolo by mnohorako užitočné pre skutočný záujem každej partikulárnej cirkvi i celého tela kresťanov

..........................................

30 Česká biskupská konferencia v dokumente Společenství ve svátostech s křes ťany jiných církví, konkretizuje isté možnosti medzikonfesionálného eucha ristického spoločenstva. Nejde síce o teologické zhodnotenia, ale sú uvedené isté možnosti, ktoré sú prispôsobené špecifikám miestnej cirkvi. Istý priestor je tu venovaný aj miešaným manželstvam a životu v diaspore. Dokument je dôležitý vzhľadom na istú konfrontáciu s problémami, ktoré vznikajú na miest nej úrovni, kde sa presahujú možnosti, ktoré ponúka ekumenické direktórium. 31 JÁN PAVOL II.: Encyklika Ut unum sint, č. 59. 32 JÁN PAVOL II.: Apoštolský list Orientale lumen, č. 19. 33 NEUNER, P.: Mala příručka ekumenismu, St. Benno-Verlag 1984, s. 91. 34 NEUNER, P.: Mala příručka ekumenismu, St. Benno-Verlag 1984, s. 92. 35 NEUNER, P.: Mala příručka ekumenismu, St. Benno-Verlag 1984, s. 92. 36 Porov. NEUNER, P.: Mala příručka ekumenismu, St. Benno-Verlag 1984, s. 92. 37 KONŠTANTINOPOLSKÝ PATRIARCHAT, Encyklika Kristovým cirkvám všade, in Oficiálne cirkevné dokumenty [online]. 05. 09. 2010 [cit. 2010-09-06]. Dostupné na internete: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/encyklika-konstpol.html 38 Nenašiel som ani jeden oficiálny dokument, ktorý by na teologickej úrovni riešil tento problém a takisto moja osobná skúsenosť poukazuje, že v drvivej väčšine prípadov je nemožné byť účastný na prijímaní Eucharistii pri slávení pravoslávnej liturgie.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

49

1 / 2016


EKUMENIZMUS

Na zhodnotenie daného problému predstavujem niekoľko vyjadrení pravoslávnych hierarchov, ktoré sú poukázaním na konkrétne postupy v daných prípadoch. Ruský pravoslávny biskup Viedne a celého Rakúska vladyka Hilarion, renomovaný teológ, sa v  jednom rozhovore vyjadruje okrem iného aj k  problematike ekumenizmu a  interkomunia. V  jeho vyjadrení je možné vidieť, že vnímanie ekumenizmu ako takého je dosť odlišné od vnímania u  katolíkov. „Pravoslávna Cirkev je účastná hnutia za jednotu kresťanov len preto, lebo v  tom vidí možnosť svedectva o  svojom pohľade na svet, svojom učení, svojej tradícii – teologickej, liturgickej, asketickej, pred ľuďmi, ktorí nie sú jej členmi. Pravoslávni hierarchovia a  teológovia na medzikresťanských stretnutiach nepodpisujú nijaké kompromisné dokumenty, ktoré obsahujú – ústupky – voči inoslávnym. Naopak my zastupujeme vždy a všade pravoslávny uhol pohľadu, ktorý vnímame ako jediný správny.“ 39 Vladyka Hilarion absolútne odmieta takzvané „eucharistické pohostinstvo“ a  tu sa vyjadruje aj k možnému interkomuniu. „My, pravoslávni vnímame, že spoločné prijímanie predstavuje svedectvo príslušnosti k jednej Cirkvi. A v jednej Cirkvi sa nachádzajú iba tí ľudia, ktorí sú

vzájomne v plnosti jednotní vo všetkých dogmatických, ekleziologických a morálnych otázkach.“ 40 Tu sa ortodoxia javí ako jediná pokračovateľka dávnej cirkevnej tradície a praxe a z toho voči ostatným vyplýva pozvanie, ak nie aj povinnosť, túto tradíciu znova objaviť a  prijať a  vniesť do praxe spoločenstva. Chýba tu istá perspektíva vnímania slobody a takisto pozícia rozhodovania sa vo svedomí. Takisto zohľadnenie toho, že isté skutočnosti dejinného vývoja sú nezvratné a tiež teologické koncepty riešenia partikulárnych problémov sa menia a rozvíjajú. Nikto nemá v  úmysle popierať istú kontinuitu tradície, ale aj tradície má v  sebe obsiahnutú mieru dynamiky. Na dokreslenie problému uvedieme ešte vyjadrenie vladyku Juraja pravoslávneho biskupa Michalovsko-košickej eparchie. Vyjadruje sa k otázke jednoty pri eucharistickom stole. „Pravoslávna cirkev nemá jednotný názor na „uznanie” sviatostí inoslavných kresťanov, lebo o sviatostiach uvažuje v celkom odlišných kategóriách. A je to pochopiteľné: ako pravoslávny biskup očami viery vidím a vernosťou apoštolskej tradícii zaručujem, že vo sviatostiach pravoslávnej cirkvi dýcha oživujúci Boží Duch. Ako je to v iných kresťanských spolo-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

50

1 / 2016


EKUMENIZMUS čenstvách, to nemôžem ani vedieť, ani s istotou zaručiť. Nejednota okolo eucharistického stola zasa iba v pravde dosvedčuje, že žiaľ Bohu, ešte netvoríme jednu duchovnú rodinu, ktorá spoznáva a prežíva svoju jednotu viery v rôznosti foriem pri spoločnej večeri s Pánom. Slávenie Eucharistie je vždy potvrdením a spečatením jednoty. My však máme pred sebou ešte veľký kus cesty.“ 41 V tomto konštatovaní je vyjadrená istá miera optimizmu v  spoločnom hľadaní cesty a  možnosti eucharistického spoločenstva. I  keď v  náležitej opatrnosti a  s  teologickými východiskami, skôr orientovanými k sebe ako k druhým.

stvom v Tajinách (sviatostiach). Avšak pravé pôvodné spoločenstvo v  Tajinách nemá nič spoločného s  praktikou tzv. „interkomúnia“. Jednota sa môže uskutočňovať iba v totožnosti (identite, zhode) blahodatnej skúsenosti (t.j. skúsenosti, ktorá je darom Božej milosti) a  života, vo viere Cirkvi, v plnosti Tajinného (sviatostného) života v Duchu Svätom.“ 42 Daný dokument potvrdzuje pevné stanovisko ortodoxie, ktoré možnú účasť na Eucharistii vidí len pri uskutočnení plného spoločenstva. Ako nedostatok vnímam to, že nie je vyšpecifikovaný pohľad na jednotlivé cirkevné spoločenstvá. Totiž v dokumentoch Magistéria sa veľmi jasne na ortodoxné cirkvi vzťahuje konštatovanie, že vlastnia pravé sviatosti a  predovšetkým kňazstvo a Eucharistiu. 43

.......................................... V oficiálnom dokumente Ruskej pravoslávnej cirkvi Základne princípy vzťahu Ruskej pravoslávnej cirkvi k inoslávnym, je rozpracovaná východisková pozícia a  koncept tejto časti ortodoxie vo vzťahu ku kresťanom iných vierovyznaní. Tento dokument nešpecifikuje jednotlivé cirkvi, ako sme na to zvyknutí pri katolíckej prezentácii istých ekumenických pozícií. Venuje však jeden krátky bod aj otázke interkomúnia. Keďže ide o  oficiálny dokument, je vhodné citovať celé konštatovanie. „Jednota Cirkvi je predovšetkým jednotou a  spoločen-

..........................................

39 VLADYKA HILARION ALFEJEV, Interwiew, in Manastir Lepavina [online]. 07. 09. 2010 [cit. 2010-09.09]. Dostupné na internete: http://www.manastir lepavina.org/arhiva/novosti/index.php/weblog/detaljnije/episkop_ilarion_ne_ treba_se_baviti_time_ime_eli_ve_onim_to_crkva_zahteva_od/ 40 VLADYKA HILARION ALFEJEV, Interwiew, in Manastir Lepavina [online]. 07. 09. 2010 [cit. 2010-09.09]. Dostupné na internete: http://www.manastir lepavina.org/arhiva/novosti/index.php/weblog/detaljnije/episkop_ilarion_ne_ treba_se_baviti_time_ime_eli_ve_onim_to_crkva_zahteva_od/ 41 VLADYKA JURAJ, Interwiew, in Slovo, [online]. 07. 09. 2010 [cit. 2010-09 09]. Dostupné na internete: http://www.mpe.orthodox.sk/?p=663 42 MOSKOVSKÝ PATRIARCHAT, in Základné princípy vzťahu Ruskej pravo slávnej cirkvi k inoslávnym, č. 2.12 [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http://www.mospat.ru/text/prnciples/id/66.html 43 Porov.: JÁN PAVOL II.: Encyklika Ut unum sint, č. 50.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

51

1 / 2016


EKUMENIZMUS

Pohľad ortodoxie na možnosť spoločného sviatostného života v miešaných manželstvách

vení, kde sa nastoľuje otázka, či je možnosť zdieľať plné Eucharistické spoločenstvo v danej cirkvi. Ortodoxia rieši problematiku miešaných manželstiev práve na pozadí interkomúnia.

..........................................

„Je snáď možné stať sa jedným telom v Kristovi bez spoločnej účasti na eucharistickom Tele a Krvi Kristovej?“ 44 Táto otázka vychádza z  predpokladu, že „každý člen Cirkvi je eucharistická osobnosť, živý úd Tela Cirkvi, živý chrám Boží.“ 45 Takto ekleziologicky vnímaný človek patrí do „Cirkvi, ktorá má jednu, nedeliteľnú a  nezmeniteľnú vieru a  jednu nenahraditeľnú Eucharistiu, ktorá je základom jedného nedeliteľného cirkevného spoločenstva, ktorého hlavou je Kristus a  dušou Svätý Duch.“ 46 „Je teda možné spojiť dvoch ľudí rozličného vierovyznania mimo Eucharistického spoločenstva?“ 47 Vychádzajúc z  daných argumentov, dochádza k  odtrhnutiu sviatosti manželstva od Eucharistie a  v  konečnom dôsledku k  istej desakralizácii manželstva a  konečnom dôsledku podceňovaniu Eucharistie. 48

Problematika „eucharistického pohostinstva“ dostáva svoje najväčšie opodstatnenie v prípadoch miešaného manželstva. Tu prichádza k istým momentom, ktoré síce nie vždy sú odrazom túžby zadosťučiniť duchovným potrebám, ale predsa len sa prejavuje potreba spoločnej účasti na Eucharistii. Praxou Katolíckej cirkvi je podpisovať takzvané „prehlásenie“, ktoré katolícku stranu zaväzuje vo svedomí, aby, ak je to len možné, deti pochádzajúce z miešaného manželstva, boli pokrstené a  vychovávané v katolíckej viere. Prax však dokazuje, že sa väčšinou stane to, že časť detí je pokrstená vo viere matky a časť vo viere otca. V istých obdobiach života prichádza k  udalostiam, kedy sa rodičia zúčastňujú istých liturgických slá-

.......................................... Načrtnutá situácia si samozrejme vyžaduje riešenie. Schodným riešením by v týchto špecifických prípadoch bolo „eucharistické pohostinstvo“. Ibaže reakcia z  ortodoxnej strany je viac ako jasná. „Dnešný nepravoslávny svet nám ponúka možnosť tzv. „interkomúnia“, čiže vzájomnej účasti na Eucharistii bez ohľadu na rozdiely v chápaní viery. Takáto prax by ohrozila samotnú Cirkev, prehĺbila by vieroučný relativizmus, teda nastal by stav ľahkovážneho prístupu k  skutočnostiam Cirkvi a  tým aj k všetkým skutočnostiam našej spásy; Tajny by v takomto prípade zohrávali len obyčajnú pomocnú úlohu.“ 49 Z  toho vyplýva, že pravoslávna cirkev odmieta ponuku interkomúnia a  ponúka svoje riešenie a  to „Cirkev musí vyžadovať, aby mladí ľudia, ktorí si žiadajú požehnanie k spoločnému životu, boli jej členmi (myslí sa pravoslávnymi), aby boli zjednotení v  Kristovi.“ 50 Daným postojom je možné vytýkať absenciu aspektu slobody a  slobodného rozhodnutia sa, takisto aj neschopnosť hľadať riešenie pre dnešnú multikonfesionálnu a globalizovanú spoločnosť.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

52

1 / 2016


EKUMENIZMUS

Záver

Každý člen Cirkvi je eucharistická osobnosť, živý úd Tela Cirkvi, živý chrám Boží.

Som presvedčený, že problematika interkomunia je problémom hlboko dotýkajúcim sa nielen teologických zdôvodnení, ale v mnohých prípadoch aj svedomia človeka. Hoci už niekoľko desaťročí prebieha intenzívny dialóg medzi kresťanmi rozličných vierovyznaní, predsa dodnes v  tomto bode neprišlo k  adekvátnemu riešeniu alebo k  dohode, ktorá by umožňovala interkomunio. Preto mnohé miestne cirkvi riešia tento problém na svoj vlastný spôsob a  ako som už naznačil, posúvajú problematiku z  roviny juridickej do roviny morálnej, a  teda k  osobnému rozhodnutiu daného človeka v  danej konkrétnej situácii. Práve preto, aj keď toto nie je téma explicitne len morálnej teológie, predsa svoje odôvodnenia a kompetencie hľadá práve v nej. Život prináša situácie, ktoré nemožno vtesnať do ohraničení zákonov a predpisov, ale jednoducho sa s nimi je potrebné konfrontovať na vnútornej úrovni, rešpektujúc slobodu rozhodnutia sa pre niečo, čo robí život krajším a  plnohodnotnejším. Práve preto vidím riešenie problému interkomunia skôr v rovine osobných postojov jednot-

livcov, ktorí nesú na sebe bremeno rozdelenia a chcú byť otvorení pre hľadanie odpovedí na otázky možnosti spoločného života vo viere, rešpektujúc vzájomné rozdiely.

..........................................

44 PRUŽINSKÝ, Š.: Zmiešané manželstvá, in Pravoslavny theologický zbornik, [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http://www. pravoslav.gts.cz/liturg/manz_sm.htm 45 PRUŽINSKÝ, Š.: Zmiešané manželstvá, in Pravoslavny theologický zbornik, [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http://www. pravoslav.gts.cz/liturg/manz_sm.htm 46 PRUŽINSKÝ, Š.: Zmiešané manželstvá, in Pravoslavny theologický zbornik, [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http://www. pravoslav.gts.cz/liturg/manz_sm.htm 47 PRUŽINSKÝ, Š.: Zmiešané manželstvá, in Pravoslavny theologický zbornik, [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http://www. pravoslav.gts.cz/liturg/manz_sm.htm 48 Porov. PRUŽINSKÝ, Š.: Zmiešané manželstvá, in Pravoslavny theologický zbornik, [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http:// www.pravoslav.gts.cz/liturg/manz_sm.htm 49 PRUŽINSKÝ, Š.: Zmiešané manželstvá, in Pravoslavny theologický zbornik, [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http://www. pravoslav.gts.cz/liturg/manz_sm.htm 50 PRUŽINSKÝ, Š.: Zmiešané manželstvá, in Pravoslavny theologický zbornik, [online]. 10. 09. 2010 [cit. 2010-09-11]. Dostupné na internete: http://www. pravoslav.gts.cz/liturg/manz_sm.htm

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

53

1 / 2016


MANŽELSTVO

Ešte raz: Pripustenie ľudí k sviatostiam, ktorí sa po rozvode znovu zosobášili? Walter Kasper

Otázka, či dovoliť ľuďom, ktorí sa rozviedli a opätovne s  niekým iným zosobášili, aby mohli pristupovať k sviatostiam, nie je nový problém a nejde len o problém v Nemecku. Už desaťročia sa o tejto otázke vedie diskusia aj v medzinárodnom rozmere. 1 Pápež Ján Pavol II. rozhodol o tejto otázke v apoštolskom liste Familiaris consortio (FC) v roku 1982 v zmysle doterajšej cirkevnej praxe (porov. FC 84). V apoštolskom liste Recontiliatio et paenitentia (1984) výslovne zopakoval tento prístup (porov. č. 34). Tento prístup vošiel do Katechizmu katolíckej cirkvi z roku 1993 (KKK 1650) a do rozhodnutí Kongregácie pre vieru z roku 1994. 2 Pápež Benedikt XVI. v apoštolskom liste Sacramentum caritatis z roku 2007 ho potvrdil (porov. SC 29).

Boľavý a komplexný problém

tostiam, keď ich rodičia nemôžu ísť príkladom – sotva sa nájde rodina, ktorá nie je týmto problémom dotknutá. Je zrozumiteľné, že problém tak početných veriacich leží na srdci mnohým kňazom a spovedníkom, teológom a biskupom. Mohlo sa teda očakávať, že sa otázka pred mimoriadnou biskupskou synodou 2014 a počas nej nanovo rozhorí a  kontroverzne bude diskutovaná. 3 Riadna biskupská synoda 2015 má otázku vyčerpávajúco prerokovať a predložiť pápežovi na rozhodnutie. To nemôžem a nechcem predbiehať. V nasledujúcom texte sa len pokúšam o formuláciu problému a, nakoľko je mi to možné, vyjasniť a prehĺbiť.

Pápež Ján Pavol II. hovoril o ťažkej a sotva riešiteľnej otázke, pápež Benedikt XVI. o pálčivom, ťažkom probléme. Nie je prekvapujúce, že otázka odvtedy neutíchla. Týka sa nielen bezprostredne dotknutých kresťanov, ale aj mnohých praktizujúcich a angažovaných kresťanov, ktorí sú sobášení 50 rokov i viac, sami nikdy nepomýšľali na rozvod, ale bolestne problém prežívajú pri svojich deťoch a vnúčatách. Ich deti zasa zväčša len veľmi ťažko nájdu cestu ku svia-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

54

1 / 2016


MANŽELSTVO

Ježišovo slovo - záväzná a vždy nová výzva

V tejto súvislosti treba chápať flexibilnú pastorálnu prax mnohých miestnych cirkevných spoločenstiev prvotnej Cirkvi. Výklad príslušných textov je medzi odborníkmi sporný. 6 Na žiadnej z týchto hypotéz nemožno postaviť dnešné riešenie Cirkvi. Je však hodné pozornosti, že otcovia koncilu v Tridente si boli vedomí tohto problému. Síce oproti Lutherovi učili, že Cirkev sa nemýli, keď nepripúšťa druhé manželstvo (DH 1807); ale vedome neodsúdili od toho sa odlišujúcu prax ortodoxných. 7 Tým učili nerozlučiteľnosť platne uzavretého manželstva (DH 1797 n.; porov. 794; 3710 n.), ale ju formálne nedefinovali. 8

Podstatné je Ježišovo slovo, že človek nesmie rozlučovať, čo Boh spojil. Toto slovo nájdeme vo všetkých troch synoptických evanjeliách (Mt 5, 32; Mt 19, 9; Mk 10, 9; Lk 16, 18). Slovo je dosvedčené aj u apoštola Pavla (1 Kor 7, 10n). 4 Nejestvuje nejaká rozumná pochybnosť, že slovo vo svojej podstate pochádza od Ježiša samotného. Vo svojej neslýchanej radikálnosti toto slovo nevyznieva iba dnes ako veľmi tvrdé. Už prví Ježišovi učeníci boli šokovaní a pre vtedajší grécko-rímsky svet boli Ježišove slová úplnou provokáciou. Tak ako vtedy ani dnes nesmieme Ježišove slová oslabiť nejakým prispôsobením sa situácii. Ježiš svojimi slovami odkázal na židovskú kazuistiku vychádzajúcu z Dt 24, 1, čím zavrhol aj každý ďalší kauzistický výklad a  úpravu výnimiek oproti pôvodnej Božej vôli. Tak Ježišovo slovo nie je nejaký právny výrok, ale zásada, ktorú má Cirkev v meniacich sa kultúrnych situáciách uplatňovať a vďaka jej Kristom zverenej plnej moci zväzovať a rozväzovať (Mt 16, 19; Mt 18, 18; Jn 20, 23).

..........................................

1 Diskusiu zhrnul LEHMANN, K. Gegenwart des Glaubens. Mainz 1974, s. 274 ‒ 294, 295 ‒ 308; KASPER, W. Zur Theologie der christlichen Ehe. Mainz 1977, s. 55 ‒ 83. 2 KONGREGÁCIA PRE VIERU List biskupom katolíckej cirkvi o prijatí eucha ristie pre ľudí rozvedených a opätovne zosobášených, 14. 9. 1994; porov. VO DERHOLZER, R. (vyd.) Zur Seelsorge wiederverheiratet Geschiedener. Do kumente, Kommentare und Studien der römischen Glaubenskongregation. Mit einer Einleitung v. Joseph Kardinal Ratzinger / Benedikt XVI. Würzburg 2014. 3 KASPER, W. Das Evangelium von der Familie. Die Rede vor dem Konsis torium. Freiburg 2014. – Moja prednáška sa problému znovusobášených rozvedených venovala v  poslednej kapitole (54 ‒ 67) len stručne. Tým bola rozpútaná diskusia, ale riešenie sa neponúklo vopred. Otázky sa stretli so súhlasom i kritikou. V nasledujúcom texte nevenujem sa priamo kritike, ale len nepriamo, týmže objasňujem svoju pozíciu voči početným nedorozume niam, a svoje úvahy ďalej rozvíjam a prehlbujem. 4 Exegetická diskusia okolo Ježišovho výroku je sotva prehľadná. K  staršej diskusii porov. Pozn. 1. – Prehľad o novšej diskusii u LUZ, U. Das Evange lium nach Matthaus. Mt 1 ‒ 7 (EKK Bd. I/1). Würzburg 2005, s. 346 ‒ 369; ten istý, Das Evangelium nach Matthaus. Mt 18 ‒ 25 (EKK Bd. I/3). Würzburg 1997, s. 88 - 103. Odvtedy opäť pribudli bezpočetné príspevky. V tejto súvis losti musí stačiť odkaz aspoň na niektoré: GRAULICH, M. ‒ SEIDNADER, M. (Hg.) Zwischen Jesu Wort und Norm. Kirchliches Handeln angesichts von Scheidung und Wiederheirat (QD 264). Freiburg 2014, s  príspevkami od Dominik Markl, D. SJ und Thomas Söding; porov. k tomu: HILPERT, K. Scheidung und Wiederheirat zwischen Jesu Wort und Norm. In: Stimmen der Zeit 233 (2015), s. 338 ‒ 341; GARGANO, G. I. Il mistero delle nozze cris tiane. Tentativo di approfondimento biblico-teologico. In: Urbaniana Univer sity Journal 3 (2014), s. 51 ‒ 73. 5 RATZINGER, J. Zur Frage nach der Unauflöslichkeit der Ehe. Bemerkungen zum dogmengeschichtlichen Befund und zu seiner gegenwärtigen Bedeutung. In: ten istý, Gesammelte Schriften. Bd. 4: Einführung in das Christentum. Beken ntnis ‒ Taufe ‒ Nachfolge. Freiburg 2014, s. 600 ‒ 621, 617; porov. ten istý Zur Theologie der Ehe. In: uvedené 565 ‒ 592, 589 ‒ 591; ten istý, Rückblick auf die Bischofssynode zu Ehe und Familie 1980. In: uvedené, 622 ‒ 649, 633 n. 6 Lit.: Pozn. 1, zvlášť CROUZEL, H. L’Eglise primitive face au divorce. Du premier au cinquieme siecle. Paris 1971; iné: CERETI, G. Divorzio, nuove nozze e penitenza nella Chiesa primitiva. Bologna 1977 ( 3 2013); ten istý, Divorziati risposati. Un nuovo inizio e possibile? Assisi 2 2014. – Pozície Ce retiho si v žiadnom prípade vo všeobecnosti neosvojujem. Ale práve tak málo môžem súhlasiť s apologetickými líčeniami, ktoré tak oslabujú texty stojace v rozpore s dnešnou praxou, že v akomsi začarovanom kruhu do nich vnášajú podstatne neskoršie teórie. 7 Opätovne to ukázal Klaus Ganzer na základe dejín textu kán. 7 dekrétu o svia tosti manželstva (DH 1807): Absolute Unauflöslichkeit der Ehe auf dem Kon zil von Trient? Zur Frage einer neuen Eheschließung bei Ehebruch auf dem Konzil (vlastná publikácia München 2015). Pritom sa oprel o výskumy Bressa, L. Il canone tridentino sul divorzio per adulterio e l’interpretazione degli au tori. Rom 1973, a JEDIN, H. Geschichte des Konzil von Trient. Bd. 3: Bolo gneser Tagung (1547/48) ‒ Zweite Trienter Tagungsperiode (1551/52). Frei burg 1970, s. 141 ‒ 161; ten istý, Bd. 4/2: Überwindung der Krise durch Mo rone, Schließung und Bestätigung. Freiburg 1975, s. 96 ‒ 121, zvlášť 108 nn. 8 DIEKAMP, F. ‒ JUSSEN, K. Katholische Dogmatik nach den Grundsätzen des heiligen Thomas. Bd. 3. Münster 131962 a POHLE, J. ‒ GUMMERSBACH, J. Lehrbuch der Dogmatik. Paderborn 10 1956. Hovoria o sententia fidei pro xima, ‒ OTT, L. Grundriß der katholischen Dogmatik. Freiburg 101981. ‒ len o sententia certa.

..........................................

Ježišovo slovo sa preto nesmie vykladať fundamentalisticky. Treba správne odhadnúť hranice a hĺbku Ježišovho slova, porozumieť mu v celosti jeho posolstva a zostať mu verný bez toho, aby sa doň vkladalo, čo nebolo zamýšľané. 5 Taký kompetentný výklad nachádzame už v čase Nového zákona: v  známych klauzulách židovskej Matúšovej obce o  cudzoložstve (Mt 5, 32; Mt 19, 19), potom opäť u Pavla, ktorý v novom pohansko-kresťanskom kontexte s apoštolskou kompetenciou rozhodol v  prospech slobody kresťana, že manželstvo s neveriacim, ktorý nechce náležitým spôsobom spolunažívať s  kresťanským partnerom (1 Kor 7, 12 ‒ 16), môže byť rozlúčené. Z toho sa neskôr vyvinulo „privilegium paulinum“,  potom ešte neskoršie „privilegium petrinum“, ako aj na základe moci Cirkvi zväzovať a rozväzovať možnosť zrušiť platne uzavreté sviatostné manželstvo, ktoré nebolo naplnené.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

55

1 / 2016


MANŽELSTVO a nerozlučiteľná, tak je aj manželský zväzok nerozlučiteľný ako reálny symbol tejto zmluvy. 10 To je veľkorysá a presvedčivá koncepcia. Ale nesmie viesť k nejakej životu vzdialenej idealizácii. V  Liste Efezanom je napísané, že Kristus miloval Cirkev, že sa pre ňu obetoval a  učinil ju čistou a  svätou cez vodu a  Slovo, takže je tu nádherná  bez vrásky a poškvrny (Ef 5, 24 ‒ 27). To nie je popis skutočného stavu, ale eschatologická výpoveď prisľúbenia, ku ktorej sa Cirkev nachádza stále na ceste. Na svojej pozemskej púti môže Cirkev to, čím je, totiž svätou Cirkvou, realizovať len nedokonale. Ako svätá je Cirkev aj Cirkvou hriešnikov, ktorá tu stojí niekedy ako nevernica a  ktorá vždy musí ísť cestou pokánia, obnovy a reformy (porov. Lumen gentium 8; Unitatis redintegratio 4). To platí aj o kresťanskom manželstve. Vzhľadom na Krista a Cirkev (Ef 5,32) je manželstvo veľkým tajomstvom (mysterion). Toto tajomstvo nemôže Cirkev v živote nikdy v plnosti uskutočniť, ale vždy len nedokonale. V tomto zmysle je Cirkev znamením, ktoré je mnohorako nedokonalým znamením zmluvy. Manželia zostávajú stále na ceste a podliehajú zákonu graduality. 11 Neustále potrebujú obrátenie a zmierenie a vždy znova sú odkázaní na Boha, ktorý je bohatý na milosrdenstvo (Ef 2, 4; porov. FC 38).

Predsa je to záväzné učenie viery, ktoré je trvalo hodné premýšľania a zostáva vždy novou výzvou.

Manželstvo – porušené znamenie zmluvy Druhý vatikánsky koncil prijal túto výzvu. Chápanie manželstva ako zmluvy, ktoré sa rozvinulo v nadväznosti na rímske právo, nechal bez povšimnutia a  manželstvo (podobne ako už Tomáš Akvinský 9 v analógii k biblickej teológii zmluvy) porozumel ako vnútorné spoločenstvo života a  lásky, v  ktorom sa manželia vzájomne darujú a  prijímajú (porov. Gaudium et spes, 47). Týmto celostným osobným pochopením manželstva je manželstvo v nadväznosti na Ef 5, 25 predstavené ako sviatostný obraz zmluvného vzťahu Krista a Cirkvi. Zodpovedajúc tomu má sa vzťah muža a  ženy orientovať na vzťah Krista a Cirkvi. Pre cirkevné učenie a pre novšiu teológiu stalo sa určujúcim učenie koncilu o  manželstve, založené na biblickom pochopení zmluvy. Z neho vyplýva jedno hlbšie zdôvodnenie nerozlučiteľnosti manželstva. Tak, ako je zmluva Boha s Cirkvou v Ježišovi Kristovi konečná Tak, ako je zmluva Boha s Cirkvou v Ježišovi Kristovi konečná a  nerozlučiteľná, tak je aj  manželský zväzok nerozlučiteľný ako reálny symbol tejto zmluvy.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

56

1 / 2016


MANŽELSTVO

Duchovné prijímanie – je to východisko?

Dramatika manželstva môže ísť až tak ďaleko, že aj kresťania môžu vo svojom manželstve stroskotať. Také stroskotanie je zakaždým ľudská katastrofa, v ktorej zlyháva a  rozbíja sa jeden životný projekt so všetkými jeho nádejami. Aj také zlyhanie patrí do biblickej teológie zmluvy. Najdramatickejšie sa to prejavuje u proroka Ozeáša. Najprv poukazuje na to, že Izrael sa stal prostitútkou; Boh definitívne vypovedal zmluvu (Oz 1, 9; Oz 2, 4 ‒ 15). Predsa však spravodlivý hnev Boží prenechá miesto milosrdenstvu. Boh daruje svojmu ľudu nový začiatok (Oz 11, 8 n; porov. 2, 16 ‒ 25). V postoji voči Ježišovmu posolstvu zlyháva ľud ako celok nanovo. Ježišova kritika tejto zatvrdnutosti je jasná. Predsa potom Ježiš ustanovuje zástupne skrze kríž a zmŕtvychvstanie novú zmluvu. Darúva nové srdce prisľúbené prorokmi (Ez 36, 6 n.; porov. Jer 31, 33; Ž 51, 12). Ale zatvrdnutosť (Mt 19, 8) pretrváva aj v  hriešnosti kresťanov. Napriek tomu: Boh zostáva verný, aj keď my sme neverní. Jeho milosrdenstvo nemá hraníc!

Cirkev sa voči situácii stroskotaného manželstva, ako aj voči ľuďom, ktorí sa po rozvode znovu zosobášili, nenachádza v nejakom pastorálnom vzduchoprázdne. Novšie cirkevné dokumenty naliehavo požadujú, aby sa Cirkev zvlášť venovala ľuďom v  takýchto bolestných situáciách a pozývala ich k účasti na živote Cirkvi (porov. FC 83 n., SC 29). Často sa pre nich hľadá cesta s  Kristom, ba v  Kristovi pomocou termínu duchovného sv. prijímania. Termínom duchovné sv. prijímanie sa najnovšie opätovne uchyľujeme k  tradičnému pojmu, ktorý sa žiaľ dostal trochu do zabudnutia. 14 V dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu a v Katechizme Katolíckej cirkvi sa tento termín, žiaľ, nespomína. Až v neskorších dokumentoch Magistéria sa naň opätovne nadväzuje,15 pričom je často chápaný ako východisko, aby sme sa dostali ďalej v boľavej otázke rozvedených a znovuzosobášených. 16 Tradíciu duchovného prijímania založila už veľká reč o  chlebe podľa 6. kapitoly Jánovho evanjelia, a  potom jej výklad cez Augustína.

..........................................

Realistická teológia manželstva musí myslieť na toto stroskotávanie, ako aj na možnosť odpustenia. 12 Aj v ľudskom stroskotávaní naďalej zostáva platným prísľub vernosti a Božieho milosrdenstva. V tomto zmysle stáva sa učenie o nerozlučiteľnosti manželstva nanovo aktuálnym. Nejde len o púhy ideál. Božie „Áno“ zostáva platným, aj keď je ľudské „Áno“ slabé alebo celkom porušené. Božie „Áno“ patrí naďalej k slobodnému príbehu partnerov. Samotným Bohom spojený manželský zväzok sa neničí, aj keď sa ľudská láska stane slabšou alebo aj celkom vyhasne. Avšak ani v situácii ľudského stroskotania v manželstve nie je situácia bezvýhľadná a beznádejná. Boh môže otvoriť novú cestu aj v  situáciách, v  ktorých my nevidíme viac žiadne východisko. Na Božie milosrdenstvo je spoľahnutie, len keď sa my naň spoľahneme. 13 Taká realistická, takpovediac krízuvzdorná teológia zmluvy, stavia Cirkev pred otázku: Ako môže Cirkev, ktorá sa chápe ako sviatosť Božieho milosrdenstva, sprevádzať ľudí, ktorí vo svojom manželstve bolestne stroskotali, na novej ceste a ako im môže darovať novú nádej?

..........................................

9 Porov. podrobný výskum OLIVA, A. Essence et finalite du mariage selon Thomas d’Aquin pour un soin pastoral renouvele. In: Revue sciences phil. et. theol. 98 (2014) 601 ‒ 668. 10 FC 12 n., SC 27 a ďalšie – Kvôli teologickej recepcii obmedzím sa len na to, aby som odkázal na dvoch rozdielnych autorov: SCHOCKENHOFF, E. Chan cen zur Versöhnung? Die Kirche und die wiederverheirateten Geschiedenen. Freiburg 2011, 73 ‒ 98; OUELLET, M. Die Familie ‒ Kirche im Kleinen. Eine trinitarische Anthropologie. Einsiedeln 2013; ten istý, Mistero e sacra mento dell’amore. Teologia del matrimonio e della famiglia per la nuova evan gelizzazione. Siena 2007 (Mystery and Sacrament of Love. A theology of Mar riage and the Family for New Evangelization. Grand Rapids 2015); ten istý, Ehe und Familie im Rahmen der Sakramentalität. Herausforderungen und Perspektiven. In: IkaZ 43 (2014) 413 ‒ 428. 11 porov. FC 9, 34 12 SCHOCKENHOFF (Pozn. 9), 99 ‒ 125. 13 Porov. k tomu početné vyjadrenia pápeža Františka, zvlášť v apoštolskom liste „Evangelii gaudium“ (2013) a v bule „Misericordiae Vultus“ (2015). 14 AUER, J. Geistige Kommunion. Sinn und Praxis der communio spiritualis und ihre Bedeutung für unsere Zeit. In: GuL 24 (1951) 113 ‒ 132; DE BAZE LAIRE, L. Communion spirituelle. In: Dictionnaire de Spiritualite 22 (1953) 1294 ‒ 1301; SCHLETTE, H. R. Kommunikation und Sakrament. Freiburg 1959 (spolu s množstvom staršej literatúry); TAFT, R. Receiving Communion. A Forgotten Symbol? In: Worship 57 (1983) 412 ‒ 418; DE LA SOUJEOLE, B. D. Communion sacramentelle et communion spirituelle. In: Nova et Vetera 86 (2011) 147 ‒ 153; KELLER, P. J. Is Spiritual Communion for Everyone? In: Nova et Vetera (engl. ed.) 12 (2014) 631 ‒ 655; PANI, G. La comunione spiri tuale. In: Civilta Cattolica 3957 (2015 II) 224 ‒ 237; CORDES, P. J. „Geistige Kommunion“. Befreit vom Staub der Jahrhunderte. Kislegg 2014. 15 JOHANNES PAUL II. encyklika Ecclesia de eucharistia, 2003, s. 34; SC 55. – Nemecký katolícky katechizmus pre dospelých bol v tomto ohľade popredu: DEUTSCHE BISCHOFSKONFERENZ (Hg.) Katholischer Erwachsenenka techismus. Bd. 1: Das Glaubensbekenntnis der Kirche. Freiburg 1985, s. 357. 16 Najprv prostredníctvom Kongregácie pre vieru (pozn. 2, č. 7). ‒ Benedikt XVI. povedal počas VII. svetového stretnutia rodín v Miláne od 1. do 3. 6. 2012 pri pohľade na znovusobášených rozvedených: „Aj bez ‚telesného‘ prijímania sviatosti sa môžeme s Kristom duchovne zjednotiť v jeho Tele.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

57

1 / 2016


MANŽELSTVO Reč je o chlebe života, ktorým je Ježiš Kristus, na ňom máme podiel vo viere. 17 Vo vrcholnom stredoveku nájdeme učenie o duchovnom prijímaní zvlášť u Tomáša Akvinského. 18 Tridentský koncil to zahrnul do svojho učenia (porov. DH 1648, 1747). Z toho vyplýva trojaký význam: Túžba po sviatostnom prijímaní (komúnio in voto alebo cum desiderio), duchovné prijatie sviatostného prijímania (manducatio spiritualis) na rozdiel od nehodného, iba vonkajšieho prijatia (manducatio mere sacramentalis), a  napokon plodnosť sviatostného prijímania, ktorú si osvojíme v aktoch osobnej nábožnosti, najmä v eucharistickej poklone.

so sebou terminologické nepochopenia. Tradícia Cirkvi nám môže odporúčať cestu bez takýchto nedorozumení.

Za obnovenie cesty via paenitentialis Stará Cirkev už veľmi skoro v časoch prenasledovania bolestne skúsila, že kresťania môžu stroskotať. V čase prenasledovania mnohí kresťania oslabli a zapreli svoj krst. Viedlo to po skončení prenasledovania k živej diskusii, ako má Cirkev túto situáciu riešiť. Cirkevní otcovia na Východe i Západe zastávali oproti rigorizmu Novatiana (+ asi 258), ktorý vyzdvihol ideál Cirkvi ako čistej panny, obraz Cirkvi ako milosrdnej matky, ktorej dvere sú pre kajúcich hriešnikov vždy otvorené. Biskupi starej Cirkvi rozvinuli kanonické pokánie, ktoré chápali ako druhý krst – nie vo vode, ale v slzách ľútosti a pokánia. Tak Cirkev vzala vážne svoju právomoc odpúšťať hriechy a svoju službu zmierenia (2 Kor 5,20). Skrze sviatosť zmierenia neposkytla po stroskotaní lode hriešnikom druhý krst, ale, takpovediac, záchrannú dosku, ktorá zachráni pred utonutím a umožní prežiť. 20

Milosrdenstvo je zjavením Božej vernosti a identity so sebou samým a tým súčasne aj preukazom kresťanskej identity. Správne pochopené duchovné prijímanie nie je žiadna alternatíva k sviatostnému prijímaniu, ale má k nemu podstatný vzťah. Aplikovať ho na situáciu znovuzosobášených rozvedených je problematické. Odporúča sa ním alternatíva k sviatostnému prijímaniu? Asi sotva. Protirečilo by to totiž vlastnému sviatostnému pochopeniu Katolíckej cirkvi ako viditeľného znamenia, teda ako znamenia a nástroja milosti. Navyše: Kto prijíma duchovné sv. prijímanie a vo viere je zajedno s Kristom, nemôže byť súčasne v stave ťažkého hriechu. Prečo potom nemôže mať účasť aj na sviatostnom prijímaní? Tak aplikácia duchovného prijímania na problém znovuzosobášených rozvedených, keď vychádzame z jeho tradičného chápania, vedie do teologickej slepej uličky. 19 Táto cesta je však možná, ak by sme duchovnému prijímaniu potichu priradili nový zmysel. V  tomto novom zmysle nemyslí sa toto duchovné prijímanie ako túžba prýštiaca zo zjednotenia vo viere s  Kristom, ale ako túžba, v  ktorej kresťan žijúci v neregulárnej situácii svoje oddelenie od Krista pochopí a  uvedomí si, takže jeho túžba – pokiaľ on svoju momentálnu situáciu zásadne nezmení – sa nemôže naplniť. Takto chápané duchovné prijímanie môže sa stať ozdravujúcim impulzom, podnetom k metanoi, pokániu. Také nové chápanie je preto vecne možné. Nevyhnutne však ťahá

..........................................

Jednotliví otcovia použili podobný postup aj voči kresťanom, ktorí svoje manželstvo porušili, žili v druhom vzťahu a cestou pokánia sa s Cirkvou opäť zmierili a boli pripustení k  sv. prijímaniu. 21 Východná cirkev išla touto cestou ďalej. 22 Umožňovala v rámci liturgie pokánia druhé i tretie uzavretie manželstva, ktoré – hoci sa používa rovnaký symbol „korunovania“ – nechápe sa ako sviatosť, ale ako požehnanie. Pritom východná cirkev prevzala z  byzantskocisárskeho práva pomimo klauzúl o  smilstve u Matúša aj ďalšie dôvody pre rozlúčenie manželstva. Pre túto prax je pre ňu určujúci princíp oikonomie, ktorý sa orientuje na milosrdné Božie konanie v dejinách spásy. Západná cirkev túto prax neprijala a rozvinula vlastné manželské právo, nezávislé od byzantského ríšskeho práva. Často sa diskutuje o  tom, či si západná cirkev nemá osvojiť prax Ortodoxnej cirkvi. Iste sa možno učiť z ortodoxného chápania oikonomie. Predsa ďalší vývoj manželského práva v západnej cirkvi bude musieť prebiehať skôr na línii

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

58

1 / 2016


MANŽELSTVO

jej vlastnej právnej tradície, ktoré nepozná liturgickú formu druhého manželstva. Oproti tomu v západnej tradícii zodpovedá východnej ekonómii (spásy) v mnohých ohľadoch princíp epikie. 23 Podľa výkladu Tomáša Akvinského nejde pri tomto princípe o právo na výnimku, ani o vysadenie účinnosti práva, ale o vyššiu spravodlivosť, ktorá v komplexných situáciách, v ktorých by doslovný výklad práva bol nevhodný, uplatňuje právo milosrdným spôsobom „vhodne a znesiteľne“. 24 Tá znesiteľnosť bola v stredovekej kanonistike pochopená ako iustitia dulcore misericordiae temperata, trochu voľne preložené: spravodlivosť, ktorá sa aplikuje prostredníctvom nežnosti milosrdenstva „odhadom od oka“. V tomto zmysle Cirkev mohla v ľudsky ťažkých situáciách milosrdne využiť svoju právomoc zväzovať a rozväzovať. Pritom nejde o výnimku z práva, ale o jeho primeranú a milosrdnú aplikáciu. Tým sa nemyslí žiadne lacné pseudomilosrdenstvo. Lebo samozrejme platí v  zmysle 1 Kor 11,28: Kto tvrdošijne, čiže bez vôle k pokániu zotrváva v  ťažkom hriechu, nemôže dostať rozhrešenie a  k  prijatiu sv. prijímania nemôže byť pripustený (CIC/1983, c. 915).

Táto zásada je sama o sebe evidentná a nepopierateľná. Tým ale ešte nie je rozhodnutá konkrétna otázka, kto skutočne zotrváva tvrdošijne v takej nespásnej situácii. Aby sme si otázku zodpovedali, platí, že treba dobre rozlišovať rôzne situácie a každú jednotlivú situáciu skúmať s porozumením, diskrétne a taktne (porov. FC 84). Nemožno hovoriť o objektívnej situácii hriechu, keď nezvážime situáciu hriešnika v jeho jedinečnej osobnej dôstojnosti. Z tohto dôvodu nemôže existovať všeobecné riešenie problému, ale iba jednotlivé riešenia.

..........................................

17 18 19 20 21 22 23 24

SCHNACKENBURG, R. „Geistliche Kommunion“ und Neues Testament. In: GuL 23 (1952) 407 ‒ 411; AUGUSTINUS, In Io. tract. 25, 12. THOMAS VON AQUIN, s. theol. III q. 80 a. 1.2. Vzhľadom na túto slepú uličku nekritizoval som duchovné prijímanie, ktorého prax je duchovne cenná a potrebuje sa obnoviť, ale jeho zle pochopené aplikovanie na problém znovuzosobášených rozvedených. K  tomu známe výskumy Bernhard Poschmann, Karl Rahner SJ, Herbert Vorgrimler a iných. Osobitne nik menší ako Basilius von Caesarea; porov. RATZINGER, J. Unauflöslichkeit (pozn. 5) 600 ‒ 606. K východnej cirkevnej tradícii okrem iných PETRA, B. Divorziati risposati e seconde nozze nella chiesa. Una nuova soluzione. Assisi 2012; ten istý, Divorzio e seconde nozze nella tradizione greca. Un’altra via. Assisi 2014. THOMAS VON AQUIN, S. theol. II/II 120 n.; porov. VIRT, G. Epikie - verantwortlicher Umgang mit Normen. Eine historisch-systematische Untersuchung. Mainz 1983; ders., Moral Norms and the Forgotten Virtue of Epikeia in the Pastoral Care of the Divorced and Remarried. In: I 63/1 (2013) 17 ‒ 34. K  teórii aplikácie cirkevnoprávnych noriem porov. KASPER, W. Barmherzigkeit. Grundbegriff des Evangeliums - Schlüssel christlichen Lebens. Freiburg 2012, 174 ‒ 177, 238, pozn. 174.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

59

1 / 2016


MANŽELSTVO tuálnej situácii primeraným spôsobom. V závažných otázkach sa to deje podľa starej cirkevnej praxe pod autoritou biskupa. Zostáva pre mňa záhadou, ako sa mohlo proti tomuto návrhu namietať, že tento návrh znamená odpustenie bez obrátenia. To by bol vskutku teologický nezmysel. Samozrejme zahŕňa sviatosť pokánia na strane penitenta ľútosť a vôľu, aby žil v novej situácii s nasadením všetkých síl podľa evanjelia. 27 Rozhrešením sa neospravedlňuje hriech, ale hriešnik, ktorý sa túži obrátiť. Sviatostné prijímanie, ku ktorému rozhrešenie znova poskytuje oprávnenie, má dať človeku v ťažkej situácii silu, aby vydržal na novej ceste. Práve kresťania v  ťažkých situáciách sú na tento prameň sily, ktorý pre nich znamená chlieb života, odkázaní.

..........................................

Taká obnova cirkevnej praxe pokánia by mohla v súčasnej Cirkvi vyslať signál ponad tému znovuzosobášených rozvedených i nevyhnutnej obnove cirkevnej praxe pokánia, ktorá tak poľutovaniahodným spôsobom upadla. Bolo by vskutku hlboko farizejské domnievať sa, že toto všetko platí len pre znovuzosobášených rozvedených. Z príležitosti pripomienky pribitia Lutherových téz, ktoré sa pred 500 rokmi stalo východiskovým bodom reformácie, majú katolícki i evanjelickí kresťania všetky dôvody, aby si prvou Lutherovou tézou nechali pripomenúť, že celý život kresťana má byť pokáním.

To vyplýva aj z pojmu ťažkého hriechu. K ťažkému hriechu nepatrí len materia gravis, t.j. odporovanie Božiemu prikázaniu v nejakej závažnej veci; k tomu patrí aj úsudok osobného svedomia, súhlas vôle – pre Tomáša je úmysel vôle dokonca celkom rozhodujúci; napokon je rozhodujúce zohľadnenie konkrétnych okolností. 25 Preto múdrosť Cirkvi popri právnom vonkajšom fóre pozná vnútorné fórum sviatosti pokánia. Týmto sme sa dostali k via paenitentialis. Nie je to nejaký nový módny vynález, ale spočíva, ako sa najnovšie preukázalo, celkom na línii toho, ako chápe manželstvo Tomáš Akvinský a ním určovaná tradícia, osobitne koncilu v Tridente. 26 Nemyslí sa tým odbavenie si nejakého uloženého pokánia, ale bolestný, a tým aj liečivý proces ujasňovania a nového nasmerovania sa po katastrofe rozvodu, ktorý je sprevádzaný procesom trpezlivého načúvania a vyjasňujúceho rozhovoru zo strany skúseného spovedníka. Tento proces má viesť v  prípade konkrétneho človeka k čestnému posúdeniu vlastnej osobnej situácie, počas ktorého aj spovedník prichádza k duchovnému úsudku, aby mohol uplatniť právomoc zväzovať a rozväzovať v  danej ak-

Hermeneutika kontinuity Na záver otázka: Znamenal by takýto ďalší vývoj cirkevnej praxe pokánia nejaký zlom v učení a praxi Cirkvi – alebo by sa mal skôr chápať v zmysle hermeneutiky kontinuity? Lebo správne chápaná hermeneutika kontinuity nevylučuje – v tom zmysle, ako ju na vianočnej audiencii predložil v  známej reči pápež Benedikt – praktické reformy, a tým určitý moment diskontinuity, ale ich zahŕňa. 28 Pravda Zjavenia nie je žiaden strnulý systém vytesaný do kameňa, ale ľúbostný list Boha napísaný skrze Ducha živého Boha do sŕdc z  mäsa (porov. 2 Kor 3,3). Boh skrze svojho

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

60

1 / 2016


MANŽELSTVO Ducha je v neustálom rozhovore s Cirkvou, nevestou svojho Syna, aby ju neustále nanovo uvádzal do celej pravdy (Jn 16,13) a evanjelium, ktoré je vždy to isté, aby otváral v jeho večnej novosti. 29 Milosrdenstvo je táto večná novosť. V ňom žiari Božia suverenita, s ktorou je Boh vždy nanovo verný svojej podstate, ktorou je láska (1 Jn 4,8), ako aj svojej zmluve. Milosrdenstvo je zjavením Božej vernosti a  identity so sebou samým, a tým súčasne aj preukazom kresťanskej identity. 30 Preto milosrdenstvo neruší kresťanskú pravdu. Ono samo je vskutku zjavená pravda, ktorá je v neoddeliteľnej súvislosti so základnými pravdami viery, s vtelením, smrťou a vzkriesením Krista a bez nich by padla do ničoty. A naopak, všetky tieto pravdy by sa bez nežnosti milosrdenstva stali strnulým a studeným systémom. Milosrdenstvo umožňuje, aby pravdy viery vždy nanovo prekvapujúco zažiarili a viere prepožičiava vždy novú silu vyžarovania. Iba tak sa môže podariť nová evanjelizácia. Napomenutie „zostať v Kristovej pravde“ zahŕňa aj iné upozornenie, „zostať v Kristovej láske“ (Jn 15, 9). Platí, že pravda sa koná v láske (porov. Ef 4, 15).

25 26 27 28 29 30

KKK 1857 ‒ 1860; THOMAS VON AQUIN, S. theol. I/II, 19, 5; 72, 5. K tomuto výsledku prichádza Oliva (pozn. 9) 650 ‒ 663. V tomto zmysle rozhodol pápež Ján Pavol II. (porov. FC 84), že znovuzosobášení rozvedení, ktorí sú pripravení na život, ktorý viac nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva, t. j. keď žijú v úplnej zdržanlivosti, môžu prijať sviatosť pokánia a eucharistie. Kresťania, ktorí sa rozhodli pre túto cestu a vydržia na nej za všetkých s tým spojených ťažkostí, dávajú dojímavé znamenie jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva; ich veľkorysé svedectvo si zaslúži veľký rešpekt a  vyžaduje si citlivé pastoračné sprevádzanie. – Na druhej strane výnimočná úprava FC 84 nadhadzuje teologické otázky. Podľa Tomáša Akvinského pozostáva podstata manželstva v  spoločenstve duší; sexuálne zjednotenie je podľa neho sekundárne (S. theol. III, 20, 2; Supplementum 44, 1). Ak sledujeme toto poňatie, potom sa kladie otázka: Je to zmysluplné, dokonca nie je to až protirečivé, ten v  civilnom manželskom zväzku verejne deklarovaný podstatný prvok manželstva prinajmenej v  tichosti tolerovať – takpovediac ako núdzové riešenie (doska spásy!), oproti tomu vylúčenie z toho plynúceho sekundárneho prvku urobiť kritériom pripustenia alebo nepripustenia k sviatostiam? Keď sa inak pýtame: Ak to premýšľame v rámci teológie sviatostí, sexuálne zjednotenie náležiace intímnej sfére nenachádza sa v protiklade k sviatostnému znameniu, ale ono cez udelenie výnimky prinajmenej mlčky tolerované, z civilno-právneho hľadiska ako manželstvo verejne uznané životné spoločenstvo. Ak je civilné manželstvo ako také prinajmenej tolerované, potom sa kladie otázka, či môžeme otázku zdržanlivosti podriadenú intímnej sfére a teda „internému fóru“ bez preskúmania konkrétnej situácie učiniť zásadne kritériom ťažko hriešneho spôsobu života a rozhodujúcim kritériom na pripustenie alebo nepripustenie k prijatiu sviatostí. V tomto bode bude musieť začínať ďalšia diskusia a pýtať sa, či si úprava výnimky podľa FC 84 na základe vnútornej teologickej logiky veci nevyžaduje ďalej vedúcu reflexiu. Napokon ide pritom o  dôstojnosť a  jedinečnosť každej osoby a  pre jej svedomie nevyhnuté rozlišovanie vonkajšieho a vnútorného fóra. Príhovor Benedikt XVI. ku kolégiu kardinálov a  členov rímskej kúrie na vianočnej audiencii, 22. 12. 2005. ‒ Prakticky si tým pápež Benedikt ďalekosiahle osvojil pozíciu NEWMAN, J. H.: An Essay on the Development of Christian Doctrine. London 1878. K vývoju učenia: Prvé Vatikanum, Dogmatická konštitúcia „Dei Filius“ (DH 3020); Druhé Vatikanum, Dogmatická konštitúcia „Dei Verbum“ (8); k večnej novosti evanjelia: Pápež FRANTIŠEK, Apoštolský list: „Evangelii Gaudium“ (11). KASPER (pozn. 22) 105; ten istý (pozn. 3) 55 n.

.......................................... Preložila: Terézia Lenczová

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

61

1 / 2016


„Povolanie strážiť Božie dielo je podstatnou súčasťou cnostného života a nie niečím voliteľným alebo druhotným aspektom kresťanského života.“ (pápež František, encyklika Laudato si‘ 217).


SPIRITUALITA

Nenásilie v Reči na vrchu

Radovan Petrek

O kresťanoch, zvlášť o katolíkoch, sa dnes predpokladá, že podľa ich viery a Kristovho príkladu utrpenia by mali byť takisto pripravení znášať utrpenie a každé ponižovanie. Ale má tento názor na štýl kresťanského života základ v Kristovom evanjeliu?

„Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“ (Mt 5, 39b) 1

Počas súdneho procesu nejednali s Ježišom v rukavičkách, ale On sa napriek tomu slovne bránil: „Jeden zo sluhov, čo tam stál, udrel Ježiša po tvári a povedal: „Tak odpovedáš veľkňazovi?“ Ježiš mu odvetil: ‚Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?!‘“ (Jn 18, 22n). A tu už vidíme, ako Ježiš reaguje na násilie páchané priamo na ňom. Celý nasledujúci komentár obsahuje jedno z najdôležitejších posolstiev evanjelia ‒ a to ‒ povolanie riešiť násilie v akejkoľvek forme nie pasívne, mysliac pri tom na klamlivé sebaposväcovanie, akési zvyšovanie nábožnosti v očiach Boha, ktorému sa to má akože páčiť (táto forma utrpenia nie je totiž v zhode s evanjeliom), ale naopak ‒ prostredníctvom aktívneho, činného nenásilia ochraňovať ľudské práva a dôstojnosť tak seba, ako aj, a hlavne, tých najzraniteľnejších.

K tomuto nám poslúži úryvok z Matúšovho evanjelia včleneného do veľkého systému tzv. Reči na vrchu, ktorá je nevyhnutnou súčasťou Kristovho morálneho posolstva. Píše sa v ňom: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé“ (Mt 5, 39b). Treba si sprítomniť kultúrno ‒ sociálny kontext, v ktorom bola daná veta vyslovená. 2 V Mišne ‒ židovskej zbierke výrokov rabínov z 3. storočia po Kristovi, ktorá ale obsahuje aj časovo staršie vyjadrenia, čítame: „Ak muž dostane úder päsťou, treba to vykompenzovať jednou selou. (...) Za jednu facku do tváre treba dať

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

64

1 / 2016


SPIRITUALITA 200 sus. Ak je zaucho dané hánkou ruky, treba dať 400 sus.“ 3 Pričom v tej dobe platilo: 1 sela sú 4 sus; 1 sus je cena jednodňovej práce. Táto stať patrí k tzv. pravidlám o náhrade úmyselného a neúmyselného poškodenia človeka. Pri úmyselnom fyzickom poškodení bolo treba platiť za bolesť, liečebné náklady, stratu času v zamestnaní a z morálneho hľadiska za verejnú potupu ‒ za ublíženie na cti. V oblasti Stredozemia bola česť centrom systému sociálnych hodnôt, pričom hodnota človeka bola určovaná v závislosti od spoločnosti, v ktorej žila ‒ to ju robilo veľkou v očiach seba a druhých, alebo ničím. 4 Naopak v dnešnej individualistickej postmodernej dobe osoba pripisuje sebe samej vlastnú hodnotu. V Mišne je zaujímavé, ako sa hodnotí zaucho ‒ agresor musí zaplatiť 200 sus, čiže plat asi za jeden rok oproti úderu päsťou, za ktorý bolo treba zaplatiť len 4 sus ‒ čiže asi týždňovú plácu. Fyzický rozdiel je jasný ‒ ale prečo až taký rozdiel v peňažnom zadosťučinení? Zohráva tu úlohu jedno kľúčové slovo ‒ urážka. Kto dáva zaucho, musí nahradiť poškodenie cti.

takto kompenzoval na slabších a jemu podriadených svoju zlosť a hnev voči seberovným, ktorých nemohol verejne ponížiť, lebo by prišiel o veľkú časť svojho majetku. A Ježiš do takejto situácie navrhuje nadstaviť aj druhé líce. Predstavte si túto situáciu: Váš nadriadený vás na verejnosti ako menejcenného poníži fackou hánky pravej ruky. A vy mu nadstavíte aj ľavé líce!!! Aké reakcie to vyvolá v agresorovi a okolostojacich? Na prvom mieste ‒ prekvapenie. Ponuka druhého líca nebola vôbec predpokladaná. Napadnutá osoba vystupuje z kultúrneho rámca svojej doby a preberá iniciatívu, aby znegovala svojho agresora svojou morálnou prevahou!

..........................................

1 Táto, ako aj ostatné časti, sú spracované na základe univerzitných prednášok profesora Alberta de Mingo Kaminouchiho na Pápežskej Lateránskej Univer zite v Ríme na Akadémii svätého Alfonza - Vyššom Inštitúte morálnej teológie v rokoch 2009 ‒ 2011. 2 MALINA, B. Social-science commentary on the Synoptic Gospels. Minnea polis : Fortress Press 2003. 3 Pozri http://www.emishnah.com/ [cit. 10. 10. 2014 ], pričom citovaný text je z Baba Qamma (BQ) 8, 6. 4 Antropológ John Peristiany definuje česť ako: „Hodnota, ktorú má osoba voči sebe samej, ale aj pred spoločnosťou, do ktorej patrí. Toto ju stimuluje k skutočnej hrdosti, ale aj k presvedčeniu o poznaní svojej výnimočnosti v spoločnosti; je to niečo, čo robí človeka hrdým.“ In: PERISTIANY, J. Honour and shame., Chicago : Chicago University Press 1966, s. 21. 5 Por. BQ 8, 6.

.......................................... Úder päsťou ‒ čiže klasická bitka bola zákonodarcom tolerovaná na vyriešenie problémov medzi chlapmi. Ale úder rukou do tváre je pokutovaný 50 násobne viac! Potupa medzi osobami v rovnakom sociálnom postavení nebola tolerovaná. Dokonca, ak bolo zaucho dané hánkou pravej ruky na pravé líce protivníka, je pokuta ešte zdvojnásobená ‒ až na sumu 400 sus, čiže sumu dvojročného platu! A toto je situácia z Matúšovho evanjelia. Avšak tento normatív mohol byť aplikovaný, len ak agresor a ponižovaný boli slobodnými ľuďmi rovnakého spoločenského postavenia. Pri otrokoch platila zásada ‒ otroci by nemali byť odškodnení za urážku na cti. 5 Teda v logike cti nadriadený mohol beztrestne ponížiť podriadeného. Pán otroka, manžel manželku, otec deti... Dokonca takéto gestá poníženia boli vyžadované ako ukážka poriadku dôstojnosti. Nebol za to žiadny postih, lebo tu nebol žiaden priestupok v hierarchii cti. Tí, ktorí dostali zaucho, museli skloniť hlavu a s odovzdanosťou akceptovať poníženie. Takéto urážky na verejnosti boli veľmi časté, lebo nadriadený si aj

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

65

1 / 2016


SPIRITUALITA čania platili náboženskú daň Chrámu, poplatky kráľovi Herodesovi a dane rímskemu cisárovi. 7 Čokoľvek neočakávané (choroba, zlá úroda) ich nútilo zobrať si úver. 8 Museli zaplatiť dlh aj so značnými poplatkami, čo by sme dnes nazvali úžerou. 9 Dlh takto spôsoboval ešte väčšie ťažkosti vidieckym Galilejčanom, ktorí boli v preľudnenej krajine značne chudobní. U Jozefa Flávia je spomenutý historický ukazovateľ tejto nepríjemnej situácie, ktorú vytváral v ľude zväčšujúci sa dlh ‒ jedna z prvých revolučných udalostí, ktoré stáli na začiatku Židovskej vojny (66 ‒ 73 po Kr.), bolo spálenie zoznamov dlžníkov. Téma dlžníkov je prítomná aj v Ježišových rečiach. V Modlitbe Pána čítame: „Odpusť nám naše dlhy, 10 ako ich aj my odpúšťame svojim dlžníkom“ (Mt 6, 12). Ľudská skúsenosť s dlhom voči veriteľovi je tu použitá ako metafora pre ťažobu viny. 11

Ten, kto nadstaví aj druhé líce, rúca spoločensko-sociálne predpoklady, ktoré priznávajú agresorovi moc ponižovať. Jeho gesto je výzvou. Iniciatíva je teraz v rukách toho, kto bol považovaný za menejcenného. On ukazuje, že jeho hodnota nepadá zauchom. Ako kresťan si je totiž vedomý svojej hodnoty v očiach Boha ‒ ako Božieho syna a dcéry. A ten vie, že „všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 13, 22n).

„Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť.“ (Mt 5, 40) Predstavená evanjeliová scéna nie je obyčajným okradnutím váženého občana niekde na ulici. Ide tu o „poctivého“ veriteľa, ktorý si vezme tuniku chudobného človeka ako záruku pôžičky, ktorú mu poskytol. Ide o bežný prípad spomínaný v mnohých pasážach Starej Zmluvy. 6 V Ježišovej dobe mnohí vidiečania prichádzali o vlastnú pôdu ako záruku vrátenia pôžičky veriteľom. Bolo to dôsledkom troch typov daní, ktoré tvorili tzv. špirálu dlhov: Galilej-

..........................................

Tieto texty nám pomôžu zrekonštruovať scenár čítania logionu o tunike: Chudobná osoba, ktorá dáva svoju tuniku ako záruku splatenia dlhu je dovedená pred súdnu radu. Nie je schopná zaplatiť dlh, a preto musí odovzdať tuniku ako záruku pre budúce splatenie dlhu.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

66

1 / 2016


SPIRITUALITA Treba si uvedomiť, ako sa vo vtedajšej dobe chudobní ľudia obliekali. Na holom tele sa nosila tkaná látka s ‒ alebo bez rukávov, grécky nazývaná chiton (tunika). 12 Nad touto tunikou sa nosil kus hrubšej tkanej látky zvanej himation ‒ plášť, ktorý slúžil ako prikrývka na noc. Nič viac. Akurát pod tunikou mohol byť ešte malý plátenný pás okolo bedier alebo nič. 13 Dlžník je teda pred tribunálom. Je oblečený len do plášťa a svoju tuniku si nesie v rukách. Je pokorený a predstavuje obraz poníženia. Súdny zamestnanec mu berie tuniku a dáva ju do zálohy. A zrazu neočakávane ten chudák odovzdáva aj svoj plášť a tak odhalí svoju nahotu. Niektorí si zakryjú tvár. Je počuť potlačovaný chichotavý smiech. A tak ako v prípade „nadstaviť aj druhé líce“, aj tu je zrejmé, že sa nejedná o akt podriadenosti. Je to prorocké gesto obžaloby ako u proroka Izaiáša, ktorý sa pohyboval tri roky nahý, aby ukázal hanbu, čo čaká na Izraelitov, keď nebudú ľutovať svoje nespravodlivosti. 14 Podobné gesto môžeme stretnúť aj u svätého Františka z Assisi. Dlžník tu svojím nezvyčajným gestom preberá morálnu iniciatívu. Odpovedá na vyvlastnenie jeho šiat obžalovaním svojho veriteľa a sudcu z toho, že sú predátori, obžalúva ich z ich dravosti. Obracia zákonné prevzatie jeho šiat na prorocký čin obžaloby. Tak, ako v prípade druhého líca, aj tu sa jedná o dôstojnosť jednotlivca a tí, ktorí využívajú zákony, aby vykorisťovali chudobných, sú obvinení. Prípad zaucha sa týka otázky cti. Prípad tuniky sa zase dotýka vlastníckych zákonov. Tretí výrok nás vťahuje do situácie vojenskej okupácie, ktorú Izraeliti prežívali pod rímskou nadvládou.

sol ich náklad, vojenskú výzbroj. Rímske légie tiahli po celej rozsiahlej ríši s celou ťažkou výzbrojou, ktorá na jedného vojaka zodpovedala asi 30 ‒ 40 kilogramom okrem zbraní. Ale vojaci neniesli túto ťažkú výzbroj sami, ale prinútili okoloidúcich vidiečanov, aby im s tým pomohli. Toto je naša situácia ‒ vidiečan je vojakom prinútený niesť jeho náklad jednu míľu ‒ je to ťaživé a ponižujúce. Ježiš vyzýva odpovedať na túto situáciu nie násilným odporom alebo s trpkým podriadením sa, ale „s veľkorysosťou, ktorá ohromuje“. 16 Ako u predchádzajúcich prípadov, aj tu je agresor zmätený a dovedený k úžasu, ktorý ho privádza k tomu, aby videl vo vidiečanovi rovnakú ľudskú bytosť, ako je aj on sám.

.......................................... S takýmito gestami sú nasledovníci Ježiša povolaní prekvapovať tých, ktorí pod pokrývkou sociálneho systému spôsobujú nespravodlivosť. Toto je spôsob, ako zviazať mocnejšieho, 17 aby sme zneškodnili moc tých, ktorí spravujú dom prostredníctvom sociálnych kódexov cti, zákonov vlastníctva alebo vojenskej sily. Veľmi často sa diskutovalo o aktuálnosti týchto Ježišových výrokov a o ich morálnej záväznosti. 18 Zdá sa, že nie sú morálnymi normami, aby sme robili presne to, čo nám kážu, ale sú náčrtom pre ponižovaného a bezradného človeka v napohľad neriešiteľných situáciách, v ktorých sa ukazuje, ako Božia moc môže

..........................................

6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18

„A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve.“ (Mt 5, 41) Grécke slovo preložené ako „nútiť niečo spraviť“ je slovo „ἀγγαρεύω“, čo je vlastne technický výraz používaný vo vojenskej terminológii a znamená „donútiť niekoho, aby vykonal službu“. 15 Typickou situáciou bolo, keď rímski vojaci nútili obyčajného vidiečana, aby im nie-

Ex 22, 26n; Dt 24, 10 ‒ 13. 17; Am 2, 7n; Ez 18, 5 ‒ 9. Por. FREYNE, S. Galilee from Alexander the Great to Adrian. 323 B. C. E to 135 C. E. Notre Dame : University of Notre Dame Press 1980, s. 146 ‒ 166. OAKMAN, D. Jesus and the Economic Questions of his Day. Lewinston : Edwin Press 1986, s. 72 ‒ 91. CHILTON, B. Debt. In: FREEDMAN, D. N. (ed.) Anchor Bible Dictionary, electronic ed. New York : Doubleday 1997. Grécky výraz „ὀφείληματα“ sa u nás prekladá ako viny, ale doslovný preklad je dlh, podlžnosť. Ohľadom vývoja obrazu hriechu ako dlhu pozri: ANDERSON, G. Sin: A History. New Haven : Yale University Press 2010. Tunika s rukávmi spôsobila bratskú nevraživosť voči Jozefovi v Gn 37, 3. The history of the Western and Middle Eastern Dres. In: Encyclopedia Britannica 2001, Standard Edition CD-ROM, Encyclopeadia Britannica, Chicago 2001. Porovnaj tiež EDWARDS Dress and ornamentation. In: FREEDMAN, D. N. (ed.) Anchor Bible Dictionary, electronic ed. New York : Doubleday 1997. Porov. Iz 20, 2n. BAUER, W. A Greek-English Dictionary of the New Testament and other early Christian literature., Chicago : The University of Chicago Press 1958, s. 6. WRIGHT, N. T. Jesus and the victory of God. Minneapolis : Fortress Press 1996, s. 290. Porov. Mk 3, 27. THEISEN, G. ‒ MERZ, A. El Jesús Histórico. Salamanca : Sígueme 2000, s. 135 ‒ 154; LOHFINK, G. El sermón de la Montaña ¿para quién? Barcelona : Herder 1989.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

67

1 / 2016


SPIRITUALITA

***

pôsobiť. A tá podľa evanjelií vždy pôsobí v aktívnom nenásilí. Takéto gestá, ak sa opakujú, strácajú totiž svoj provokatívny rozmer. Nesmú sa stať zvykom, čnosťou a už vôbec nie normou, ako konať v takej situácii, pretože by stratili svoju silu momentu prekvapenia a vynaliezavosti. A o tieto dve veci v evanjeliu ide. Zaujímavosťou je spojenie týchto výrokov a niektorých momentov Ježišovho utrpenia: Pred Veľkňazom schytá Ježiš zaucho; 19 neskôr, prv, ako bol priklincovaný na kríž, vojaci z neho strhli plášť. 20 Trochu skôr je Šimon z Cyrény donútený vziať Kríž. 21 Termín, ktorý tu je použitý, je grécky „ἀγγαρεύω“ ‒ jedinýkrát okrem Mt 5, 41. Je to náhoda? Alebo je to dôvtipný spôsob, ktorým nám evanjelista Matúš predstavuje na utrpení samotného Ježiša tie isté situácie ponižovania, v ktorých sú aj kresťania povolaní konať podľa Mt 5, 38 ‒ 42?

„Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte“ (Rim 12, 14)! *** „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé“ (Rim 12,17). *** „Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým“ (1Sol 5,15)! *** „Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní!  Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania“ (1Pt 3, 8n).

„No ja vám hovorím: Neodporujte zlému.“ (Mt 5, 39a) Vrátime sa k vete, ktorá je vstupom k ostatným výrokom Mt 5,39 ‒ 42: „Neodporujte zlému“. V gréckom origináli je: „μὴ ἀντιστῆναι τῷ πονηρῷ“. Problémom je slovo „ἀντιστῆναι“, ktoré sa bežne prekladá ako odpor, vzdor. Ale toto slovo má veľa konotácií. V podstate ide o technický výraz pre revolučný odpor v špecifickom vojenskom štýle. 22 Jozef Flávius sedemnásťkrát používa toto slovo vo svojich dielach, pričom pätnásťkrát ho používa v zmysle násilného boja. 23

*** „Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, musí byť mečom, zabitý. V tomto je trpezlivosť a viera svätých“ (Zjv 13,10).

..........................................

Takže „μὴ ἀντιστῆναι  τῷ  πονηρῷ“ nie je „neodporujte zlu“, ale „neodporujte zlu prostredníctvom násilia“. Nežiada sa tu pasivita kresťanov, ale zdolanie násilia ako formy odporu voči zlu. Aktívne nenásilie je spôsobom vlastným pre kresťanov ako odporovať voči zlu. Toto je jeden z nosných stĺpov kresťanskej etiky prvotného kresťanstva, ktoré je potvrdené aj vo viacerých textoch Novej Zmluvy:

..........................................

19 20 21 22 23

Porov. Mt 26, 67; avšak jediný raz, kde sa stretávame s gréckym výrazom „ῥαπίζω“ je v Mt 5, 39. Porov. Mt 27, 35; Mk 15, 24; Lk 23, 34; Jn 19, 23n. Porov. Mt 27, 32; Mk 15, 21. Por. WRIGHT, N. T. Jesus and the victory of God, s. 291. Tamže, s. 179.

..........................................

ThLic. Radovan Petrek v roku 2011 absolvoval Lateránsku univerzitu v Ríme.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

68

1 / 2016


MLÁDEŽ

Mladý človek a vlny, ktoré ho nesú Pomenovanie situácie mladých na Slovensku

Peter Ondrej SDB

Peter Ondrej (1980) je salezián a kňaz, absolvent Teologickej fakulty Saleziánskej pápežskej univerzity. Pôsobí na Inštitúte Tomáša Akvinského v Žiline a na Filozofickej fakulte KU v Ružomberku. Objektom jeho záujmu sú filozofické a teologické súvislosti výchovy mladých.

Fakty o mládeži na Slovensku

V mojom príspevku však chcem ušetriť čitateľa od záplavy štatistík, grafov a  hodnotení. Kto chce, minimálne v  týchto dvoch dokumentoch nájde dobré zdroje. Viac, ako čítať a  interpretovať štatistiky a  trendy, sa mi zdalo vhodné ponúknuť istý interpretačný kľúč k tomu, aby sme nahliadli do javov, ktoré prebiehajú v  súčasnej európskej, a teda aj slovenskej spoločnosti. Mladá generácia je zvyčajne tou skupinou, v ktorej sa kultúrne zmeny dajú pozorovať s  najväčšou jasnosťou a  priezračnosťou. Základným zdrojom bude text sociológa a filozofa Zygmunta Baumana Úvahy o postmodernej dobe. 3 Zdá sa, že jeho analýza správania sa dokresľuje a osvetľuje fakty a štatistiky, ktoré sú nám k dispozícii.

Každý, kto sa chce oboznámiť so situáciou mladých na Slovensku, by nemal opomenúť dva základné sociologické dokumenty. Výskum profesora Matulníka 1 sa primárne zaoberá skupinou dospelých slovenských katolíkov a skúma ich religiozitu. Vznikol v  kresťanskom prostredí na TF TU. Aj keď sa primárne nezaoberá mládežou, o  prežívaní viery v  mladom veku a  o  následných dôsledkoch na celoživotnú prax podáva zaujímavé informácie. Výskum bol prijatý v  katolíckom prostredí a  vznikli aj pokusy dané fakty interpretovať z pastoračného hľadiska.   Druhý výskum, na ktorom sa podieľala Iuventa a  Nadácia deti Slovenska, sa nazýva Novovynárajúce sa potreby detí na Slovensku.2 Zaoberá sa skôr situáciou detí. Vznikol v liberálnom  myšlienkovom prostredí, navonok je kresťanskému pohľadu na svet vzdialený, avšak je to zaujímavé čítanie, ktoré v mnohom osvetlí konanie a zmýšľanie  detí aj ich rodičov.

..........................................

1 2 3

MATULNÍK, J. a kol. Analýza religiozity katolíkov na Slovensku. Bratislava : Teologická fakulta TU 2008. Novovynárajúce sa potreby detí na Slovensku, Prieskumná štúdia. Bratislava : Iuventa 2010. BAUMAN, Z. Úvahy o postmoderní době. Praha : Sociologické nakladatelství 1995.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

69

1 / 2016


MLÁDEŽ

Z. Bauman a kultúrne vzorce správania

hmlistého uspokojenia a nádeje, ktorá je mnohokrát klamná a určite iba dočasná. Podľa Baumana „kým naši predkovia boli pútnici životom, my všetci sme aspoň trošku tuláci.“ 7 Podobná postave tuláka je postava turistu. Oproti tulákovi si však turista sám vyberá svoj cieľ, prichádza s  túžbou zažiť a  spoznať, ba dokonca má i  vlastný domov, ktorý však stráca svoje opodstatnenie, nakoľko zmyslom turistu je „byť mimo“. Turista je tiež oveľa nezávislejší od spoločnosti, na rozdiel od tuláka. Bauman hovorí, že: „Všetci sme aspoň trochu turisti. Svet má slúžiť nášmu hromadeniu dojmov.“ 8 Práve hodnotenie dojmov sa stáva kritériom na posudzovanie sveta. Miesta a  situácie, ktoré turista zažíva, sú iba istou vychádzkou. Prechádza nimi, nežije ich. Potom vyvstáva otázka, čo je naším domovom, a teda kde nachádza človek istý referenčný bod, ktorý mu poskytne kritéria na dobré prežitie života. Podľa Baumana turista stratil tento referenčný bod a  nenachádza dané kritériá (okrem svojich subjektívnych a emotívnych), ktoré by mu pomohli vyberať si cesty, skúsenosti a zážitky vo svete.

Zygmunt Bauman patrí medzi autorov, ktorí študujú fenomén postmoderny zo sociologického hľadiska. Z jeho bohatej tvorby sme si vybrali kapitolu z  knihy Úvahy o  postmodernej dobe. V  nej sa venuje analýze postmoderných vzorcov správania súčasného človeka. Na spôsob metafory ich prirovnáva k  niektorým typickým postavám. Pre modernitu je podľa Baumana typická postava pútnika. Pútnik definuje svoj život v  istom rámci, ktorý mu umožňuje hodnotiť čiastkové konanie ako dobré alebo nedobré z  hľadiska dlhodobého cieľa. „Plán bol na celý život a...; mlčky predpokladal možnosť celistvého, zjednoteného a konzekventného úsilia“. 4 Osoba pútnika je charakteristická tým, že cieľ svojho života už pozná a  celý život vníma ako púť za týmto cieľom. Cieľový bod putovania slúži ako kritérium rozlišovania pre jednotlivé úseky života. Všetko to, čo robí, je iba prostriedok na dosiahnutie cieľa. Vo svetle cieľa nadobúdajú tieto prostriedky pozitívnu alebo negatívnu hodnotu. Pútnik v  sebe nesie istú dávku slobody a  nepredvídateľnosti. To sa však týka iba prostriedkov, nikdy nie cieľa. Podľa Baumana „model pútnika ako prototyp zmysluplnej životnej stratégie stráca na atraktivite.“ 5

..........................................

Postava, ktorej sa v postmoderne dostalo spoločenského uznania, je postava tuláka. Veľmi sa podobná pútnikovi, ale základný rozdiel je v  tom, že: „Pohyb je pre neho dôležitejší než cieľ: nie z cieľa, ale zo seba samého čerpá potulovanie svoj zmysel.“ 6 Každá situácia, v ktorej sa ocitne, je pre neho iba dočasnou zastávkou, v ktorej dlho nepobudne. Podľa Baumana sa v postave tuláka nedá hovoriť o „cieli“, ako ani o „trase“ či o istej „nádväznosti“. V tomto vzorci správania sa vytráca konzekventnosť a  nahrádza ju fragmentárnosť. Celkom iste z  jeho myslenia vypadáva pojem „domova“. Túlanie sa je pre tuláka jediný a  nevyhnutný spôsob existencie vo svete. Často sa mení na útek pred niečím, čo mu hrozí, a na hľadanie nového

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

70

1 / 2016


MLÁDEŽ

„Všetko vidiaci, ale sám nevidený; ukrytý v dave, ale k  davu nepatriaci má právo sa cítiť ako pán všetkého tvorstva.“

Sú to obrazy z filmového plátna. Zevloun sa presadil vďaka televízii a internetu. Všetko vidí a zažije bez toho, aby opustil dvere vlastného bytu. Svet, ktorý je epizodický, je rajom pre zevlouna. Veci sú v  tomto svete oslobodené od vlastnej dôležitosti a  hodnoty. Hodnotu im dáva uspokojenie, ktoré z nich dokáže vyťažiť. Samotné uspokojenie sa teda stáva jediným kritériom konania. Bauman v  záverečnom zhrnutí popiera možnosť návratu celistvého pohľadu na ľudský život, ktorý bol tak príznačný pre pútnika. „Zatiaľ čo človek moderny, sa pýšil konzistenciou svojho života, ktorý bol akoby vytesaný z  jedného kusu kameňa, človek postmoderny je ‚rozorvaný‘. Motá sa medzi útržkami dojmov a  zážitkov, ktoré k  sebe nepatria a z ktorých sa márne snaží zlepiť zmysluplný obraz života, ktorý by mal ‚cieľ‘ a ‚smer‘“. 11

Asi najdôležitejšou a najaktuálnejšou postavou je u Baumana zevloun. 9 Táto postava vznikla v modernite najmä u tzv. strednej vrstvy. V jeho konaní sa nenachádza konzekventnosť typická pre pútnika, skôr túžba stále zažívať niečo nové. Podobné zážitky poskytovala malomeštiacka spoločnosť európskych metropol. Zevloun však v  postmodernite vystúpil z  okraja a stal sa všeobecne rozšíreným spôsobom správania. Napomohli tomu rast životnej úrovne a  najmä rozvoj masmédií. Človek je dnes konzumentom zážitkov bez toho, aby opustil vlastný byt. „Všetko vidiaci, ale sám nevidený; ukrytý v dave, ale k davu nepatriaci má právo sa cítiť ako pán všetkého tvorstva.“ 10 Minimálna miera vlastného úsilia ho odlišuje od turistu. Kým postava turistu sa krátkodobo dokáže obetovať či nadchnúť pre niečo nové a  nepoznané, zevloun si nachádza potešenia a  radosti pri minimálnej miere svojho angažovania. Je to viac konzument ako producent. Konzument zážitkov a skúseností. Jeho sloboda je zdanlivo nekonečná, ale prázdna. Situácie, ktoré prežíva, ľudia, ktorých stretáva, rozhodnutia, ktoré robí ‒ majú charakter irreálnosti.

..........................................

4 5 6 7 8 9 10 11

BAUMAN Z, s. 32. Tamtiež, s. 33. Tamtiež, s. 48. Tamtiež, s. 47. Tamtiež, s. 52. Jedná sa o český preklad poľského originálu „spacerowicz“. Po slovensky by sme mohli povedať povaľač. Tamtiež, s. 41. Tamtiež, s. 58.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

71

1 / 2016


MLÁDEŽ

Niekoľko dôsledkov pre náboženskú situáciu mládeže na Slovensku

Tretí dôsledok daných vzorcov správania sa ukazuje v eticko – hodnotovej oblasti. Pribúda tzv. kresťanov s  výhradou. Tieto osoby podrobujú etické či dogmatické pravdy evanjelia vlastnému posúdeniu, ktoré mnohokrát vychádza z nie – evanjeliových a nie – kresťanských kritérií. Inými slovami, dá sa žiť vo svete náboženských symbolov, modlitieb a etických kódexov, no  zároveň v  tom istom čase prijímať, počúvať, zakúšať a budovať úplne odlišný svet, napr. svet liberálnych hodnôt, slobôd, sekulárnej etiky a  pod. Táto rozorvanosť je jasným atribútom zevlouna a  oveľa viac sa týka mladých ľudí ako staršej generácie. Nakoniec by sa dalo polemizovať o tom, či celé cirkevné spoločenstvá, rehoľné komunity, hnutia či farnosti miestami neprebrali spôsoby tuláka. Útrpne znášajú tento svet, zúfalo sa snažia nájsť nápad pre daný moment, niekedy aj bez hlbšieho rozlišovania. Reakciou Cirkvi na fragmentárnosť a  rôznorodosť situácií ľudí bola snaha vypracovať a riadiť sa pastoračnými

Baumanove vzorce správania pokladám za adekvátny opis myslenia a konania priemerného mladého človeka na Slovensku – i takého, čo má tzv. náboženské zázemie. Dovolím si tvrdiť, že mnohí mladí, ktorí sa snažia prežívať svoju vieru, „neprekonajú“ limity zevlouna, tuláka, či turistu, iba mu dajú náboženské pozlátko. Prvým dôsledkom je zničujúci vplyv na katechézu. Toto „organické a systematické uvádzanie do kresťanského života“ 12 predpokladá postupné narastanie vo vzťahu ku Kristovi a asimiláciu hodnôt evanjelia. Proces katechézy predpokladá, že destinatári sa správajú podľa paradigmy pútnika. No v  súčasnosti žijú skôr ako turisti či zevlouni. Prijímajú náboženské poučenia a zážitky, ale nevnímajú ich ako cestu, ktorá by mala smerovať k jednému cieľu, ktorý sa stane kritériom ich konkrétnych denných rozhodnutí. Tento rozpor spôsobuje, že mnoho katechetických aktivít sa dlhodobo míňa účinkom – spomíname na zástupy birmovancov a masy detí navštevujúcich hodiny náboženstva.

Skutočnou výzvou pre evanjelizáciu je ohlásiť Kristovo slovo tak účinne, že ono samo pretvorí jedinca zvnútra a podnieti ho žiť v paradigme pútnika.

..........................................

V oblasti evanjelizácie sa situácia zdá byť priaznivejšia. Práve zevlouni,  turisti či tuláci nie sú zablokovaní voči náboženskej ponuke. Naopak, v istom zmysle ju vyhľadávajú. Otázne však je, či ich ohlásenie Krista pohne natoľko, že zanechajú paradigmu zevlouna a  príjmu paradigmu pútnika. Zevloun je v náboženskom priestore možný, ba je priam rozšírený. Stáva sa z neho krátkodobý konzument náboženských zážitkov. Mnohé masové podujatia – Mariánska púť v Levoči, Godzone tour, festival Lumen či Svetové dni mládeže môžu byť klamlivé v tom, koľko účastníkov skutočne prijíma ohlásenie Krista v paradigme pútnika a koľko z nich v paradigme zevlouna či turistu. Skutočnou výzvou pre evanjelizáciu je ohlásiť Kristovo slovo tak účinne, že ono samo pretvorí jedinca zvnútra a  podnieti ho žiť v  paradigme pútnika. Potom aj katechéza nájde dobrú pôdu pre svoje dlhodobé procesy.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

72

1 / 2016


MLÁDEŽ veríme Ježišovi Kristovi. Jeho príkaz „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium“ platí aj v dnešnom svete. A tak pozývam k pozornému rozlišovaniu tých skúsenosti v Cirkvi na Slovensku, ktoré v dnešnom svete úspešne odovzdávajú vieru v Ježiša aj v kontextoch, kedy by sa – teoreticky podľa Baumana – už nemala dať odovzdať. Nie my sme tí, ktorí vymyslia najnovší spôsob evanjelizácie. Duch sám nás vedie a my máme to šťastie, že môžeme asistovať a  byť svedkami ako si Duch skrze ľudské sprostredkovanie poradí aj s  touto situáciou. Evanjelizácia a katechizácia mládeže na Slovensku by nemala byť ľudský možná. Je to najlepší znak toho, že Boh koná práve v tejto situácií.

plánmi, projektmi pod. Avšak zabúda sa, že realizátori týchto plánov nežijú ako pútnici, ale ako tuláci, a preto množenie dokumentov a plánov iba zvýrazňuje averziu kňazov, pastoračných pracovníkov a  laikov voči čomusi stabilnému, trvalému a záväznému.

Záver Záver týchto Baumanových analýz a úvah vyznieva nepríjemne. Niet možnosti návratu k paradigme pútnika. Ale keď sa pozrieme bližšie na evanjelium a dynamiku kresťanského života, je to práve Ježiš, kto dáva kresťanovi túto celistvú, celoživotnú víziu. Ježiš sám je kritériom života každého kresťana aj v  jeho etických a  hodnotových rozhodnutiach. Kresťanstvo sa podobá na cestu, ktorá je pre pútnika tak typická. Podľa Baumana je každá snaha ponúknuť človeku – zvlášť mladému – takýto celistvý obraz života dopredu odsúdená na neúspech. Ako teda hlásať evanjelium v tomto kultúrnom prostredí? Ak by sme naplno verili Baumanovi a  jeho analýze, museli by sme na tak náročnú a anachronistickú činnosť rezignovať. My však

.......................................... 12 Všeobecné direktóriu pre katechizáciu, s. 69.

LITERATÚRA 1 BAUMAN, Z. Úvahy o postmoderní době. Sociologické nakladatelství 1995. ISBN 80-85850-12-5 2 MATULNÍK , J. a kol.: Analýza religiozity katolíkov na Slovensku. Bratislava : Teologická fakulta TU 2008. ISBN 978-80-7141-628-9 3 Novovynárajúce sa potreby detí na Slovensku, Prieskumná štúdia. Bratislava : Iuventa 2010. ISBN 978-80-8072-102-2 4 Všeobecné direktóriu pre katechizáciu. Trnava : Spolok sv. Vojtecha 1999. ISBN 80-7162-264-8.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

73

1 / 2016


Communio missio 1/2016  

Online Magazine for new evangelization

Communio missio 1/2016  

Online Magazine for new evangelization

Advertisement