Page 1

COMMUNIO MISSIO

Štvrroèník 1/2014 Roèník XII.

INTERNETOVÝ ÈASOPIS PRE NOVÚ EVANJELIZÁCIU

MARTIN CINGEL Život bez vízie sa nežije naplno Musí by

CIRKEV moderná?

Ako sa buduje KRISTOVA CIRKEV

ZAŽIL SOM KONCIL JURAJ TÖRÖK

PIERO CODA K¾úèe èítania Druhého vatikánskeho koncilu

EKLEZIÁLNY ROZMER VIERY Giuseppe Petrocchi

ZA NOVÚ PASTORÁLNU KULTÚRU MILAN JOZEK O slobode, dôstojnosti a trendoch formovania èloveka


EDITORIÁL ____________________________________________________

K o n c i l , j e h o o p t i k a p a s t o r á c i e a m y Koniec totality a nadšenie zo získania náboženskej slobody otvorili nové možnosti pre hlbšie poznávanie Druhého vatikánskeho koncilu a jeho optiky pastoraènej služby. Optiky, ktorá v prístupe k bežnému svetu nevyh¾adáva konfrontaèný prístup, ale priate¾ský – radosti, nádeje aj problémy sveta bra ako svoje vlastné a v duchu úcty vies dialóg h¾adajúc semená pravdy a lásky. V duchu koncilom zvýraznenej communio-ekleziológie ponúkol Ján Pavol II. spiritualitu spoloèenstva ako víziu Cirkvi usilujúcej sa by domovom a školou spoloèenstva. Naša súèasná pastoraèná situácia – odzrkadlená aj viacerými sociologickými prieskumami i posledným sèítaním obyvate¾stva – poukazuje na potrebu koncilom inšpirovanej formácie všetkých zainteresovaných v pastorácii – zvl᚝ bohoslovcov a kòazov. Vyžaduje komunionalizova srdce a myse¾ a následne aj štýl pastorácie, a tak prekonáva povrchnos a individualizmus náboženského života. Vyžaduje zvýrazòova potrebu správnej proporcionality pri ohlasovaní, aby inštitúcia nezadúšala spoloèenstvo, právne predpisy nezadúšali rados z vykúpenia a bratstva, strach zo zlého sveta nezadúšal ochotu naèúva, všetko dobré, pravdivé a krásne oceni a zranené a zlé uzdravova. Vyžaduje nezatvori takmer všetku pastoráciu len do malého liturgického priestoru, ale v duchu slov pápeža Františka vytiahnu pastoráciu aj do ulíc, škôl, ústavov a rodín a odvážnejšie sa otvára dialógu a službe. Nasledujúce èlánky nášho èasopisu môžu by pre každého èitate¾a výbornou inšpiráciou pre "pastoraènú meditáciu" nezabúdajúc však na to známe: globálne myslie, ale lokálne kona... ONDREJ ŠMIDRIAK REDAKTOR

OBSAH K¾úèe èítania Druhého vatikánskeho koncilu Piero Coda

3-9

........................

Communio ako inšpirácia pokoncilových perspektív pastorácie Ondrej Šmidriak

10 - 17

Roèník: XII. Èíslo: 1. Vychádza: štvrroène

Zažil som koncil Juraj Török

18 - 21

Zaregistrované na Ministerstve kultúry SR EAN 9788097127534 ISBN 978-80-971275-3-4

Ako sa buduje Kristova Cirkev Terézia Lenczová

22 - 23

Vydáva:

Musí by Cirkev moderná? Wolfram Schrems

24 - 25

Ekleziálny rozmer viery Zdeno Pupík

26 - 29

Analýza výpovedí Prvého vatikánskeho koncilu na tému viery Pawel Kukiola SVD

31 - 35

Potrebuje súèasná spoloènos na Slovensku cirkvi? Panelová diskusia zo synagógy

36 - 40

Život bez vízie sa nežije naplno Martin Cingel SVD

41 - 46

O slobode, dôstojnosti a trendoch formovania èloveka Milan Jozek

47 - 50

Medzináboženský dialóg v intenciách Benedikta XVI. Peter Švec

51 - 57

Adresa redakcie: Jána Kalinèiaka 1, 010 01 Žilina, Slovensko Email: icommunio@gmail.com, Web: www.icommunio.sk Telefón: 041/5658434 IÈO: 45733635 Zakladate¾: Ladislav Lencz Šéfredaktor: Zdeno Pupík Redakèná rada: Terézia Lenczová, Ondrej Šmidriak, Jozef Žuffa Recenzenti: Doc. ThDr. Tomáš Galis, PhD., Doc. ThDr. Jozef Kyselica, PhD., doc. ThDr. PaedDr. Ing. Gabriel Pa¾a, PhD. Grafika a sadzba: Mária Špenerová Jazyková korektúra: Michal Tichý Technická spolupráca: Dušan Václav FOTO NA TITULNEJ STRANE: © Iakov Kalinin/Fotky&Foto Akéko¾vek kopírovanie publikácie, prípadne jej èastí, je možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase vydavate¾a.

Za novú pastorálnu kultúru Giuseppe Petrocchi Výskumná skupina Tomáša Galisa v Japonsku

58 - 61 62 - 65


KONCIL ____________________________________________________ FOTO TK KBS / Peter Zimen

K¼ÚÈE ÈÍTANIA DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU Piero Coda

O kresanstve, o ktorom sa uvažuje v širokej kultúrnej a spoloèenskej perspektíve, niekto poznamenal, že sme iba v jeho zaèiatkoch a jeho rozvoj v histórii, z väèšej èasti, je ešte budúcnosou. Zachovávajúc odstup, sa zdá, že nieèo podobné môže by povedané o II. vatikánskom koncile, èo sa týka tak pochopenia ïalekosiahlych teologických, antropologických a kultúrnych horizontov, ktoré odkryl, ako aj jeho duchovnej a spoloèenskej konkretizácie. Èlánok vo svojej syntetickosti ukazuje s jasnosou a otvorenosou základné èrty koncilu a niektoré rozhodujúce perspektívy pre budúcnos.

Druhý vatikánsky koncil dnes V jednom liste adresovanom Pavlovi VI. z 5. marca 1973, pri príležitosti svojho menovania za kardinála, benátsky patriarcha Albino Luciani chválil pápežovu neúnavnú vô¾u realizova ducha a dekréty Druhého vatikánskeho koncilu s urèitou opatrnosou, èo do formy, ale rozhodne s nebojácnym rozhodovaním a efektivitou, èo do obsahu: poèínanie naozaj ne¾ahké, ak je pravda, èo sa hovorí tu a tam, že v súèasnosti má Prvý vatikánsky koncil ve¾a prívržencov, ako ich má aj Tretí vatikánsky koncil, ale Druhý vatikánsky koncil ich má zatia¾ málo. Pädesiat rokov od jeho inaugurácie sa interpretácia a prijímanie Druhého vatikánskeho koncilu naozaj zdajú by ešte neprirodzené medzi tými, ktorí by ho chceli vo všetkom vráti k Prvému vatikánskemu koncilu a medzi tými, ktorí ho považujú vo všetkom prekonaný vzh¾adom k želanému Tretiemu koncilu. V skutoènosti – èo vieme o Druhom vatikánskom koncile? A ešte predtým – èo to je Druhý vatikánsky

koncil v dvojtisícroènej histórii Cirkvi? Najsugestívnejšie porovnanie je stanovené spo¾ahlivými interpretátormi, za ktorých považujeme kardinála Giacoma Lercara, a potom teológa Luigiho Sartoriho, pod¾a ktorých najbližší koncil podobný duchom a významom Druhému vatikánskemu koncilu je práve tzv. Jeruzalemský koncil. Na òom sa v poèiatkoch Cirkvi rozhodlo o prekonaní niektorých podmienok pochádzajúcich zo židovského dedièstva pre inkluzívne a misionárske otvorenie sa Cirkvi aj „u pohanov“ zaèatej Paschou – „pesachom“ Ježiša.

S Druhým vatikánskym koncilom Cirkev v skutoènosti prijala – nie bez ažkostí – výzvu premyslie a prekonfigurova samu seba pod¾a milostí a Ježišovho projektu v dnešných dòoch, a teda v súlade s jeho „mystériom“, ktoré sa odha¾uje v univerzálnom spásonosnom obraze Boha. Bez toho, aby hodila cez palubu to, èo je podstatné, ale vychádzajúc z dobre chráneného prístavu, v ktorom bola po stároèia zakotvená a dávajúc sa s odvahou a rizikom – na otvorené >>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ more s rozvinutými plachtami v závane Ducha Svätého: „Duc in altum!“, ako nás povzbudzuje Ján Pavol II. v Novo millennio ineunte. Napriek prevažujúcemu dojmu unavenosti a statickosti, ktorý sa zdá, že v súèasnosti prevláda v krajinách starovekého kresanstva. Ale je potrebné pozera na to, èo pulzuje v håbke pod povrchom zovòajšku a èo potvrdzuje aj dnes konanie Ducha Svätého najèastejšie skryté a vždy v každom prípade nenápadné, ale úèinné a presné.

Teologický koncil? Otázka, ktorou snáï treba zaèa – aj preto, že ešte aj dnes ide o vexata quaestio (veèná otázka, na ktorú je ažko da odpoveï) s evidentnými a dôležitými praktickými dôsledkami, je nasledovná: Je Druhý vatikánsky koncil teologickým koncilom? Odpovedám rozhodne a s presvedèením, že áno. Naozaj si myslím, že to dosvedèuje nároèná a rozporuplná záležitos – ešte stále aktuálna – prijatia jeho inšpirujúceho impulzu a jeho konkrétnych smerov uberania sa. Druhý vatikánsky koncil je naozaj teologickým koncilom a je ním v tom najvyššom stupni: nielen preto, že „definuje“ teologické pravdy, ktoré predtým neboli definované (èo nerobí), ale preto, že vyzýva k úplnému obráteniu poh¾adu a èinu. Teologickejší sa už viac ani nedá by! Ide o obrátenie – bytia Cirkvi a bytia kresanov, ktoré sa rodí z priameho upretia poh¾adu smerom k stále živému centru odhalenia Boha v Ježišovi Kristovi. Obrátenie tu chápeme v pôvodnom zmysle slova: ide o stretnutie s Ježišovým evanjeliom, ktoré pretvára srdce a myse¾ a inak ju nasmeruje. Naznaèuje nový zaèiatok. Nie preto, aby prerušil a zradil tradíciu, z ktorej pochádza a z ktorej èerpá. Ale pretože práve tým, že robí tradíciu živou dnes a tu, aktualizuje jej pravdu a evanjeliovú potencionalitu.

Pastoraèný koncil? Keï Ján XXIII. prirovnával Koncil k „novým Turícam“, myslím, že tušil nieèo také. S najväèšou pravdepodobnosou si asi ani celkom neuvedomoval, èo sa Duch Svätý chystal da do pohybu vïaka neoèakávanému gestu zvolania nového koncilového zhromaždenia, ktoré mu vnukol. Pre Jána XXIII. išlo o „modernizáciu“ „jazyka“ života a doktríny Cirkvi v zmenenom spoloèen-

skom a kultúrnom kontexte, a pritom aby dokázal zachyti impulzy samotného Boha – znamenia èias. Pavol VI. presne namieril a upriamil prejav na identitu ad intra a na misiu ad extra Cirkvi. Ale staèí pozorne èíta programovú encykliku jeho pontifikátu Ecclesiam suam (1964), aby sme si uvedomili najhlbšiu inšpiráciu, ktorú mal Pavol VI. milos prija a vnies do koncilovej udalosti. Pre pápeža Montiniho išlo o znovuprehovorenie do duše samotnej Cirkvi o talentoch a o povolaní, z ktorých sa zrodila a stále sa rodí v srdci sveta, poèúvaním závanu Ducha a pozorným rozpoznaním znamení èias, aby sprítomnila evanjelium Ježiša Krista ako kvas urèený na prekvasenie celého cesta. Ponúkajúc svoju úvahu otcom koncilu, ktorý sa už uberal k záveru, sa Pavol VI. takto snažil interpretova dušu a smer, ktorý Duch Svätý zapeèatil do diel. Svedomiu veriaceho sa má venova pozornos a má by formované po najhlbšie vlákna jeho bytia, tak, aby sa z neho stal úplne a jedine ozajstný a výrazný svedok. Faktom je, že koncil na jednej strane chcel ma na pamäti pôvodný a stály význam udalostí Ježiša – pretože bol eschatologický, a preto išiel opä k svojim „prameòom“; na strane druhej chcel ma na pamäti situáciu, v ktorej sa nachádza Cirkev a prelomi chápanie, ponuku skúseností a ohlasovania Cirkvi. Vec, ktorá je nieèím ove¾a radikálnejším a záväznejším, ako len jednoduché zmodernizovanie jazyka. Hovorí to, takmer en pasant (akoby mimochodom), jedenásty bod dekrétu Unitatis redintegratio, že je rovnako dôležité, aby bola potom uznaná ako jeden – ak nie „jediný“ – architektonický princíp následného Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Pri konfrontácii doktrín nech si pamätajú (katolícki teológovia), že existuje poriadok alebo „hierarchia“ v pravdách katolíckej doktríny k pomeru ich odlišného vzahu s podstatou kresanskej viery.“ Ale pozor, zmysel tohto tvrdenia musí by dobre pochopený. Pretože poveda, že sa dáva životodarné a vyžarujúce centrum pravdy viery – ktorým je samotný Ježiš Kristus, pretože je ukazovate¾ a sprostredkovate¾, v jeho Duchu, Otca/Lásky, ako lapidárne tvrdí Dei Verbum v bodoch 2 až 7, znamená, konkrétne podotknú, že svedomiu veriaceho sa má venova pozornos a má by formované, až po najhlbšie >>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ vlákna jeho bytia, má myslie a kona z tohto centra. Tak, aby sa z neho stal úplne a jedine ozajstný a výrazný svedok. To všetko si vyžaduje nový zaèiatok.

Aký nový zaèiatok? O èo ide? Struène by som povedal toto: o prechod od prístupu k pravde viery ako údaju prevažne objektívneho k prijatiu a hodnoteniu samotnej pravdy viery vo význame rozhodne subjektívnom. Niežeby v minulosti to posledné nebolo prítomné, naopak, Ježišovo evanjelium, ktoré môžeme hodnoti ako prevyšujúce a mimoriadne vzplanutie slobody èloveka. Èlovek sa celý v Synovi odovzdáva Oteckovi (Abba) z lásky k bratom v súlade so spôsobom (zvyklosami) a ohlasovaním príchodu Božieho Krá¾ovstva ako coinonia (communio) – ako by jedným z mnohých v Ježišovi Kristovi. A to vïaka nesmiernemu daru Svätého Ducha v srdciach ¾udí ako zaèiatku (podstaty) ich slobody a ich zbožnosti (odovzdania sa).

konfliktu vyvolanému medzi modernou kultúrou a Katolíckou cirkvou – bola nevyhnutná neblahá odchýlka v absolutizácii subjektívnosti, ktorá zbavená vitálneho vzahu k objektivite pravdy a spravodlivosti nemohla nevyústi do totalitarizmu a nihilizmu. Toto je na kultúrnej a najskôr spirituálnej a následne aj spoloèenskej úrovni obrovská úloha, ktorá èíhala na Katolícku cirkev a ktorú už v 19. storoèí bezúhonní muži Cirkvi a bystrí kresanskí intelektuáli takého kalibru ako Antonio Rosmini a John Henry Newman predostreli a ponúkli vzácne perspektívy pre jej patrièné a odvážne splnenie. Ale èas ešte nedozrel.

...................................... V 20. storoèí sa ocitol v kotli širokého a mnohostranného hnutia návratu ku koreòom a hnutia dialógu s modernosou, ktorá zaujala celý kresanský svet, aj Karl Rahner, ktorý najkritickejšie spozoroval túto potrebu a navrhol aj presné línie postupu. Ale netreba zabudnú spomedzi teológov na Karla Bartha a Hansa Urs von

...................................... Priebeh histórie vyžadoval nevyhnutne alebo lepšie povedané vhodne, aby boli definované dynamiky sviatostí, štylizácia doktrín a inštitucionálne štruktúry schopné sprostredkova kresanský odkaz. To je dielo koncilov prvého tisícroèia, ktorých obsahom bola Najsvätejšia Trojica a kristológia, a to, èo v druhom tisícroèí ozrejmili predovšetkým Tridentský a vatikánsky koncil oh¾adom charakteru sviatostí a hierarchického profilu Cirkvi. S výsledkami bezpochyby vzácnymi a neodškriepite¾nými. Ale s rizikom, že znehybnia – a niekedy sa absolutizujú – takto získané výdobytky, podceòujúc alebo dokonca zabúdajúc na to, že sú prostriedkom, a nie cie¾om. Takže novos sa prejavuje aspoò v jednom z jej najkvalifikujúcejších sa smerov ako zložitá obnova a muèivé oslobodenie voèi jasnému prejavu objektívnosti, dôstojnosti a práv subjektu. Boli skryté v depozite tak žiarlivo formulovanom a stráženom Cirkvou: èo bolo ale nevyhnutné vyjadri a skloòova explicitne v antropologickej a historickej perspektíve. Toto je tá neodkladnos alebo ak chceme „charizma“ modernosti: do nej sú vštepené samotným kresanstvom, z druhej strany provizórnym usporiadaním stredovekého kresanstva. Ale tým, že táto èisto kresanská otázka bola otvorená – kvôli ostrému

>>> Foto SOPHIA University institute

Piero Coda * 1955, Cafasse pri Turíne

Vyštudoval filozofiu na univerzite v Turíne, teológiu na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme, kde sa potom stal riadnym profesorom. Vysvätený bol za kòaza pre diecézu Frascati, je tiež biskupským vikárom pre pastoráciu kultúry, èlenom študijného centra Hnutia fokoláre, vedeckej rady Encyklopédie Italiany, prezidentom Associazione Teologica Italiana a sekretárom Pontificia accademia di teologia. Je dekanom Univerzitného inštitútu Sophia založeného Chiarou Lubichovou. Podie¾al sa ako teológ na ekumenickom zhromaždení v Bazileji v roku 1989 a na biskupskej synode pre Európu v roku 1991. Bol èlenom teologickej komisie, ktorá vypracovala usmernenia pre pastoráciu 90. rokov pre Taliansku biskupskú konferenciu. Prispieva do mnohých vedeckých èasopisov, je autorom mnohých teologických publikácií.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ Balthasara, na Pavla Florenského a Sergeja Bulgakova, Dietricha Bonhoeffera, Henriho de Lubaca, Yvesa Congara, Marie-Dominique Chenua... a nesmieme zabudnú ani na Teréziu z Lisieux, jedinú doktorku súèasnej Cirkvi a ve¾kých svedkov ducha ako Edith Steinovú a Simone Weilovú – všetko ženy! Napríklad oh¾adom Druhého vatikánskeho koncilu Rahner povedal: „Tento koncil sa môže nazýva pastoraèný, pretože sa neuspokojil len s formulovaním a predstavením základných a trvalých princípov Cirkvi, jeho dogmy, jeho etiky, a na tomto základe právnických noriem pre život Cirkvi, ale mal aj odvahu da direktívy s vyhliadkou na konkrétnu situáciu: direktívy, ktoré majú takmer prorocký charakter, nie sú odtrhnuté od princípov a všeobecných noriem, ale sú považované za konkrétny imperatív v konkrétnych situáciách a zaväzujú slobodou a zodpovednosou èlenov Cirkvi. (...) Koncil je koncilom zaèiatku nových èias a takto je „zaèiatkom zaèiatku“, ktorý sa musí uskutoèni v postkoncilovej Cirkvi.“

Intersubjektivita, cirkevnos, spoloèenskos V skutoènosti Druhý vatikánsky koncil alebo lepšie povedané pôsobenie Ducha Svätého v òom, ktorého koncilové majstrovstvo prináša nemalé stopy, išiel ïalej ako je predstava a ïalej ako je len rozvírenie tejto rozhodnej otázky. Pretože – poviem to krátkou formuláciou a budem sa snaži ukáza podstatu – aby mohli by zrealizované hlboké spojenie a organika vo svetle udalostí Ježiša Krista medzi objektivitou a subjektivitou, vyžadovali si adekvátny priestor na mediáciu: intersubjektivitu, alebo ak chceme, v širšom a objasnenom zmysle, duchovnos a spoloèenskos ako objasnený život mnohých v Ježišovi Kristovi v celistvosti samotného života Najsvätejšej Trojice. Toto je interpretaèná téza, ktorú chcem navrhnú. Ale poïme po poriadku a urobme zopár krokov.

Rozhodný bod – popisuje teologický význam Druhého vatikánskeho koncilu, je získaný špecificky teologickým konceptom odhalenia opísanom v Dei Verbum, ktorý na svojej vlastnej úrovni nachádza odpo-

veï v „teologickom význame liturgie“ navrhnutý v Sancrosanctum Concilium. V tomto koncepte plán a udalos záchrany sú navrhnuté v optike trojjedinej komunikácie, ktorú Boh vykonáva zo seba samého – o niè menej ako Seba samého – k èloveku a jeho histórii. To znamená, že Boh ukazuje svoju tvár Otecka (Abba) v Synovi, ktorý sa stal èlovekom. Dáva tak milos a zodpovednos svojho vlastného synovského života, dáva nám vo svojom bezplatnom a hojnom dare svojho Ducha pravdy a spravodlivosti v láske.

...................................... Nemôžeme podceni rozhodný teologický a zároveò antropologický význam, ktorý sprostredkuje jazyk vybratý koncilom so znalosou príèiny na vyjadrenie tejto pravdy. Boh, hovorí Dei Verbum, aby zrealizoval svoj plán záchrany propter nos homines et propter nostram salutem, s nami zotrváva ako s priate¾mi, aby nás pozval k plnému spoloèenstvu so sebou (porov. Dei verbum, 2). Toto tvrdenie na teologickej úrovni je princípom, ktorý umožòuje vykona príslušné a nevyhnutné tvrdenie na antropologickej úrovni, ktoré nachádzame vyslovené v Dignitatis humanæ oh¾adom náboženskej slobody: znamená pôvodné povolanie a následne neodškriepite¾né právo èloveka na sebaurèenie vo svojom vzahu voèi Bohu a jeho zjaveniu. Ak sa nezachytí tento súlad, nevyjadrí sa skutoèný aspekt objektívnosti zjavenia.

...................................... Aby sme sa vrátili k jazyku, ktorý použil Ján Pavol II. v Dives in misericordia, snáï najdôležitejší teologický princíp Druhého vatikánskeho koncilu spoèíva v spojení medzi „právami“ Boha a „právami“ èloveka, medzi stredovekým teocentrizmom a moderným antropocentrizmom (porov. è. 1). Je to možné, lebo koncil sa pozerá na Ježiša Krista ako na mediátora a na „plnos“ celého zjavenia (Dei Verbum, 2), opisujúc ho ako toho, kto „odha¾ujúc tajomstvo Otca a jeho Lásky, odha¾uje aj naplno èloveka èloveku a naznaèuje mu jeho najvyššie povolanie“ (Gaudium et spes, 22). A tak je otvorená, a v kristologickom k¾úèi trojjedine uskutoènenom, úloha naštartova príslušné èlenenie objektivity pravdy so slobodou jeho subjektívneho súladu. Boh a èlovek zjednotení v Kristovi a, cez neho a v òom, v ¾udskej histórii a v údele stvorenia. >>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

6

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Spoloèenský vzah

TK KBS / Anton Kulan

Ale – ako som pred tým uviedol – to by nebolo dostatoèné, keby sa tak nedal adekvátny teologický základ v rovnakej kristologickej perspektíve vzahu medzi osobami v Kristovi a ich konvergentnom úsilí v spoloènosti. Pod¾a koncilu vlastne adekvátny výklad vykupite¾ského a napåòajúceho významu udalosti Ježiša Krista implikuje, že nebol zachránený iba jedinec, ale spolu s ním a vïaka nemu aj spoloèenský vzah.

...................................... Tu teda v Kristovi Trojjediná pravda osoby nielen in divinis, ale aj in humanis v tomto presnom a presvedèivom význame nachádza hlavné uskutoènenie v Druhom vatikánskom koncile náèrt trojjedinej antropológie, ktorá má v úmysle programovo korešpondova s kristológiou a trojjedinou doktrínou definovanou koncilmi prvého tisícroèia. Staèí pripomenú oh¾adom tohto to, èo je uvedené v Gaudium et spes 24, text, ktorý pod¾a Jána Pavla II. (porov. Dominum et Vivificantem 59) syntetizuje profil kresanskej antropológie ako urèujúcu úlohu našej doby: „Pán Ježiš, keï sa modlí k Otcovi, aby „všetci boli jedno, ako ja a Ty sme jedno“(Jn 17,21), otvárajúc neprístupné perspektívy k ¾udskému rozumu nám navrhol urèitú podobnos medzi spojením Božích stvorení a spojením Božích detí v pravde a v láske. Táto podobnos ukazuje, že èlovek, ktorý je na zemi jediným stvorením, ktoré Boh chcel pre seba, sa nemôže naplno nájs, ak nie prostredníctvom úprimného daru seba.

...................................... Èím spoloèenský je vzah, keïže je ustanovujúci a teda expresívny, ¾udského bytia v Kristovi, tým viac prijíma definitívne teologickú a spásonosnú konzistenciu (dôslednos, zásadovos). Tým, že je sprostredkovaná antropologicky slobodou a teologicky Duchom Svätým, zbavuje každého základu ako schopnosti fuga mundi, tak schopnosti každého údajne kresanského integrizmu. Cirkev prvých storoèí mala mimoriadnu zásluhu na tom, že sa jej podarilo doktrinálne vyjadri pomocou Ducha Svätého ve¾ké dogmy, ktoré sa týkajú Krista a Najsvätejšej Trojice – dvoch oporných ståpov kresanskej viery. Ale týmto pravdám viery sa ešte nepodarilo sta sa tým, èím sú: to znamená aj pravdami antropologickými a praktickými. Pravdami aj historickými a sociálnymi (spoloèenskými) – teda pravda-

mi, ktoré treba realizova v dobroèinnosti. Toto je úloha, ktorú Duch Svätý prostredníctvom Druhého vatikánskeho koncilu zveruje Cirkvi.

Podstatné následky Aké sú v skratke dôsledky pre Cirkev z tohto teologického obrátenia poh¾adu na Boha a na èloveka? Oprávnene Benedikt XVI. hovoril o reforme kontinuity, kde kontinuita podèiarkuje živé zakorenenie v traditio pod¾a vyššie vysvetlenej perspektívy a reforma hovorí o nevyhnutnej a riskantnej potrebe otvorenia sa k novum, ktoré vyžaduje Duch Svätý a jeho prítomnos v histórii èloveka. Obmedzujem sa na to, aby som vybral iba tri hlavné línie tohto záväzku obnovy, ktorý spustil koncil a ktorý 50 rokov od jeho zaèiatku žiada vedomú a prezieravú propagáciu.

1. línia – Pochopenie evanjelizaèného významu a praktizovania evanjelizaèného správania v prítomnosti a v èinoch kresanov na svete Môže sa zda zvláštne zdôrazòova predovšetkým tento fakt: ale v skutoènosti prvým cie¾om, ku ktorému Duch Svätý posunul koncil, bolo da katolíkom znovu získa hodnotu (ocenenie) a potešenie z ich transformácie histórie vo svetle Ježiša Krista ako „nového èloveka“. To je v súlade s aktom vlastnej skúsenosti, ku ktorému je Kristova Cirkev pobádaná Duchom Svä>>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

7

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ tým vo vzahu k „novému veku svojej histórie“, ktorú dnes žije ¾udstvo (porov. GS 4). Provokuje to k vedomému a zodpovednému preusporiadaniu Cirkvi v tejto nevídanej situácii. V tejto optike je potrebné oceni v jej skutoènom prorockom význame a spolu v jeho žiadúcom praktickom dopade popis Cirkvi poskytnutý v è.1 Lumen gentium, pod¾a ktorého „Cirkev je v Kristovi akoby sviatos, a to je znak a nástroj intímneho spojenia s Bohom a jednoty celého ¾udského druhu“. Popis nie je náhodou vybratý z Gaudium et spes v kontexte ilustrácie misie Cirkvi v súèasnom svete: „Sila, ktorú Cirkev dokáže vloži do súèasnej ¾udskej spoloènosti spoèíva vo viere a milosrdenstve, ktoré sú prinášané do života a nie vykonávaním vonkajšej nadvlády èisto ¾udskými prostriedkami“ (è. 42). Pochádza to z tejto perspektívy v súlade so vzahom medzi cirkevnou komunitou a civilnou spoloènosou, v súlade s významom historického úsilia veriacich, a v súlade s patrièným pochopením a riadením autonómie pozemských skutoèností. Toto všetko je príliš evidentné na to, aby sme sa k tomu vracali detailne. Ostáva podotknú, že táto a nie iná perspektíva je miera zrelého a výrazného hodnotenia kvality cirkevného úsilia v tejto rozhodujúcej sfére jej misie.

2. línia – Reforma v Cirkvi Druhá hlavná línia sa týka reformy v Cirkvi. Áno, pretože preusporiadanie Cirkvi v histórii a v prijímaní rozmotávania tajomstva spásy dnes v pavlovskom zmysle vyžaduje, aby Cirkev ad intra bola ako prvá modelovaná vo viere v Ježiša Krista obnovujúcim vnuknutím Ducha. Po koncile neraz nechýbal pokus vylia so špinavou vodou aj diea. To znamená: vyòa v zúrivosti obnovy nielen to, èo je náhodné a menite¾né, ale aj to, èo je podstatné a trvalé v živote a v poslaní Cirkvi; na druhej strane nechýbala èudná „šku¾avos“ toho, kto teoretizoval, ako by bolo možné obnovenie misie Cirkvi bez príslušného obnovenia jej života. Táto „šku¾avos“ dnes by ani zïaleka nemala by odložená do archívu a naopak v pláne, v Duchu a vo výroku koncilového majstrovstva, èo je podstatné a neodškriepite¾né a vyžaduje, aby bolo uskutoènené s vyváženosou a rozhodnosou. V opaènom prípade, aký konkrétny význam môže ešte ma napríklad nepopierate¾ná koncilová vo¾ba ekleziológie Božieho ¾udu a spoloèenstva, hodnosti a špecifickej úlohy laikov a hlavne žien, hodnoty „cirkevnosti“ prorockej dimenzie vo svojej duchovnej

a historickej úèinnosti? Iste boli dôležité signály, ale sme ïaleko od toho, aby sme mali otvorené materiálne základne duchovného experimentovania a teologického skúmania v týchto smeroch. Iba jeden príklad, ale ve¾mi dôležitý. Hoci kategória synodality nenachádza miesto v koncilových vyjadreniach, najlepšie vyjadruje jeho impulz v zmysle spoluzodpovednosti a spoluúèasti na všetkých úrovniach vlády a výkonu (duchovného) cirkevného života a ukazuje sa v súèasnosti ako dôležité ucho ihly, cez ktoré má prejs reforma Cirkvi s výh¾adom, že bude úprimne a zároveò neodškriepite¾ne ekumenická.

...................................... To, èo sa teologicky ukazuje ako rozhodné, je potreba interpretova koherentne s eschatologickým príchodom Božieho krá¾ovstva v Kristovi. Klasifikáciu hierarchie, ktorú Druhý vatikánsky koncil uznáva ako vlastnú spoloèenstvu (communiu). Ako udalos podstatne špecifikujúcu život a poslanie Božieho ¾udu v histórii. Pre vernos biblickému svedectvu a hlbokej podstate ekleziálnej tradície je nevyhnutná dvojaká èinnos teologickej inteligencie a praktickej skúsenosti. V prvom rade ide o to spoji èo najjednoznaènejšie a najrozhodnejšie vertikálny princíp, ktorý garantuje a podporuje spoloèenstvo (communio) v živej a aktuálnej prítomnosti Kyrios vzkrieseného pre jeho Cirkev; a v druhom rade vyjadri pod¾a nepyramídovej a monokratickej logiky, ale práve preto vlastnej spoloèenstvu (spoloèenskej) a synodálnej, praktizova vo vnútri samotného spoloèenstva tie služby (ministériá) sviatostne kvalifikované, ktoré garantujú jeho apoštolicitu a jednotu vo vzahu ku všetkým ostatným charizmám a službám (úradom).

3. línia – Dialóg a diakonia Nakoniec vracajúc sa k Ecclesiam suam Pavla VI., k hlavnej línii dialógu a diakonie, ktoré – ak sú dobre pochopené – vyvierajú koherentne a bez zdåhavosti z konceptu zjavenia ponúknutého v Dei Verbum a podobou Cirkvi opísanej v Lumen Gentium. Prekvapuje teda, že je ešte niekto, kto sa z èasu na èas dištancuje od dialogickej naliehavosti dokumentovanej Druhým vatikánskym koncilom: èi už v odklonení života spoloèenstva, ktoré ho robí spôsobilým, ako aj v predpoklade evanjelizaènej misie, ktorá vy>>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

8

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ jadruje jeho skutoènú zámernos. Dialóg je – v optike koncilu a ak je to možné ešte viac v optike Pavla VI. – konceptom skutoène teologickým, ktorý opisuje význam hlbokého obnovenia vyvolaného Druhým vatikánskym koncilom. Takže nepochopi jeho zmysel a neprevzia na seba jeho námahu a rados znamená v koneènom dôsledku neuzna autenticky teologickú hodnotu Druhého vatikánskeho koncilu. Zdá sa mi, že sme iba na zaèiatku budovania tejto intuície. Ona implikuje nároènú úlohu vybra – v dozrievaní sebapochopenia a sebautvárania – formu dialógu a diakonie v svedectve a ohlasovaní Ježišovho slova, v ktorom je samo o sebe pôvodne vpísané: nie teda ako prvok, ktorý prichádza zvonku urèova jeho predpoklad, avšak ako rozvíjanie sa z vnútra svojej pravdy a úèinnosti. Tu je intuícia Ecclesiam suam: „Dnes sa Cirkev musí otvori Slovu, výmene názorov, dialógu.“ Pretože dialóg (a diakonia, ktorá ho vyjadruje a prenáša) definuje vysokú mieru – prejavenú Tým, že v Agapé daruje život pre svojich priate¾ov (porov. Jn 15, 13) – spojitos svedka – Martyría – so Slovom, ktoré svedèí; a v koreni tohto istého Slova vyjadruje tým intímnu spojitos a životnú úèinnos.

Najsvätejšia Trojica: princíp, forma a cie¾ Keï pozerám dopredu, zdá sa mi, že môžem poveda, že dnes sa nachádzame pred touto výzvou: Neodmieta pravdu o Božskej trojjedinosti odhalenej v Ježišovi ako princípe formy a méte života Cirkvi v jej konkrétnych antropologických, spoloèenských a inštitucionálnych vyjadreniach. Inak novinka, ktorú nám dala kontemplácia Cirkvi vo svetle Svätej Trojice vopred ochutna na koncile, zostáva iba rétorikou a existuje riziko, že sa ve¾mi skoro rozplynie ako pekný sen. V rozhovore publikovanom v „Il Regno“ Luigi Sartori mi pár mesiacov pred smrou odovzdal túto úvahu:

Božie krá¾ovstvo musíš najskôr vníma („Krá¾ovstvo prišlo“ hovorí Ježiš), ale musíš ho objavi aj potom, snaži sa v malých úbohých skutkoch, v ktorých sa ho snažíš uskutoèni, aby si ho potom nakoniec nechal znovu sa objavi. Toto úsilie znovu doby vrchol tajomstva chýba. 2

...................................... V týchto slovách je dôležité znamenie, ktoré by som otvoril v dvoch smeroch. Prvý, treba spoji tajomstvo s mystagogickou kontempláciou tajomstva Boha v Ježišovi a èloveka v Òom so skúsenostnou introdukciou v òom. Druhý, treba prejs od deklamovania tajomstva trojjedinosti k uskutoèòovaniu trojjedinosti v skutkoch ekleziálneho života. Tu je strategický význam charizmy fokoláre v podobe jednoty a diela (Dielo Máriino), ktoré je schopné tohto ve¾kého daru a obrovskej úlohy. Bez teologickej a skúsenostnej deklinácie opusteného Ježiša spoloèenstvo riskuje, že sa premení na prázdne slovo. Bez toho, aby sa nauèilo od Márie vykresli svoj profil, Cirkev riskuje, že už nedokáže rozpráva s dnešnými mužmi a ženami. Bez toho, aby sme preukazovali a komunikovali Ježiša prítomného medzi nami, riskujeme, že ako kresania zmeškáme rozhodné stretnutie s Bohom, práve tu v našej histórii. Preklad: Stanislava Kodajková ...................................... 1

K. Rahner, II Concilio Vaticano II, in I Documenti del Concilio Vaticano II (Testo latino – italiano), Paoline, Roma 1967, xv-xvi.

2

P. Coda, Ontologia della carità. Intervista a L. Sartori, in „Il Regno – Attualità“, 49 (2004/20), 705 – 711.

Teologické princípy a predovšetkým princípy týkajúce sa Svätej Trojice, ktoré sme sa nauèili na koncile, musia by nielen umiestnené najskôr – aby sme uskutoènili akúsi deduktívnu logiku – ale aj znovuobjavené potom. V dnešnej Cirkvi chýba druhá èas: necha znovu objavi tajomstvo, základy cez zhodnocovanie krokov vykonaných s èlovekom. Ako keby sme povedali:

Foto Mária Špenerová

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

9

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Communio ako inšpirácia pokoncilových perspektív pastorácie Ondrej Šmidriak Druhý vatikánsky koncil bol epochálnou udalosou, ktorú potrebujeme pochopi a uskutoèòova jeho posolstvo v novom tisícroèí s rovnakým zápalom, ako to robil blahoslavený Ján Pavol II. poèas celého svojho pontifikátu. Práve na tomto koncile Katolícka cirkev èelila výzvam súèasnosti a utvárala si teologicky obohatené vnímanie svojho poslania vo svete a pre svet. Ján Pavol II. v duchu tohto pastoraène zameraného koncilu zdôrazòoval, že èlovek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi a v Kristovi nachádza svoju ve¾kos, dôstojnos a hodnotu svojej ¾udskosti. Bez Krista ostáva èlovek sám sebe nepochopite¾nou bytosou a v tajomstve vykúpenia Kristom je èlovek znovu potvrdený, urèitým spôsobom znovu stvorený. Vrcholom zjavenia Boha a jeho lásky k èloveku je paschálne tajomstvo, èiže utrpenie, smr a zmàtvychvstanie Krista. V kríži sa teda Boh najhlbšie skláòa k èlovekovi a ku všetkému, èo èlovek – najmä v ažkých a bolestných chví¾ach – nazýva nešastným osudom. Ochota Boha prija vracajúcich sa márnotratných synov a dcéry je nevyèerpate¾ná. Toto otvára široké perspektívy angažovania sa Cirkvi vo svete.

Kresanstvo ako nový závan Ducha Ján Pavol II. neukazoval kresanstvo ako ideológiu, ale ako nový závan Ducha, ktorý dnešný svet ve¾mi potrebuje. Odha¾oval Krista v èloveku, poukazoval na to, že úlohou èloveka je chráni Krista, pretože akýko¾vek útok namierený proti èloveku zasahuje aj Boha. Zároveò zdôrazòoval, že èloveka nemožno pochopi bez Krista a angažovanos Cirkvi v kultúrnom a verejnom živote nemôže by a nie je poznaèená snahou presadzova „vlastné skryté záujmy“ – preto vyzýval: nebojte sa a otvorte dvere Kristovi, on vie, èo je v èloveku, on jediný to vie, otvorte mu hranice štátov, ekonomické systémy, široké oblasti kultúry, nebojte sa...

Pritom demaskoval všetky laické, totalitné a ateistické ideológie a rovnako aj Cirkev oèisoval z „ideologického nánosu“, z pokusov zneuži vieru v politických programoch a v aktivitách skupín obhajujúcich svoje súkromné záujmy. Ukázal, že kresanská viera môže by èinite¾om, ktorý prispieva k oslobodeniu èloveka 1 a upozoròoval na to, že poèet tých, ktorí nepoznajú Krista a nepatria do Cirkvi, stále rastie, ba od koncilu sa skoro zdvojnásobil. Preto vyzýval a uskutoèòoval nasadenie všetkých síl Cirkvi za novú evanjelizáciu a za misie zvestujúc Krista všetkým národom a s ve¾kodušnosou a svätosou odpoveda na volania a výzvy našej doby. 2 Communio-ekleziológia Druhého vatikánskeho koncilu je k¾úèovým bodom spájajúcim všetky dokumenty koncilu. Na koncile sa uskutoènila teologická sebareflexia Cirkvi a nové zvýraznenie jej aspektov – communio ako obraz Cirkvi prirodzene urèuje aj jej štýl èinnosti. Tento aspekt má vzh¾adom na pastoraènú prax Cirkvi a jej perspektívy zásadný význam, ktorý si teraz priblížime. Následne z neho vyvodíme inšpiráciu pre obnovu pastorácie na Slovensku v duchu prehlbovania osobnej svätosti, spirituality spoloèenstva a novej evanjelizácie. >>> ...................................... 1 Výstižne sa k tejto téme vyjadruje Frei, V.: Laici – tady, teï, konkrétne. Praha : Katolícky týdeník – Perspektivy, øíjen 2001, s. 5: „Ak chápe nepripravená svetská spoloènos slobodu skôr ako ¾ubovô¾u, èasou médií èasto predvádzanú ako neviazanos, môžu proti tomu kresania postavi len chválu bàzd. Na tejto karikatúre je bohužia¾ celkom reálna okolnos, že pokia¾ si nechávame skutoène evanjeliovú koncepciu slobody ticho pre seba, okolitá spoloènos si bude nás kresanov predstavova práve takto. Alebo aj ako nepriate¾ov slobody – snáï ani nie zo zlej vôle, ale ako logický dôsledok našej pasivity, teda aj s obèianskymi a politickými dôsledkami.“ 2 Porov. Górny, J.: Ján Pavol II. Ve¾ký. Stará ¼ubovòa : Salamon, 2010, s. 313 – 317.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 0

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Communio ako centrálna idea o Cirkvi v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu Druhý vatikánsky koncil právom nazývajú pastoraèným koncilom, lebo jeho poh¾ady a smernice neurèovali teoretické úvahy, ale výzvy súèasnej doby. Zaoberal sa životom a sebarealizáciou Cirkvi, nako¾ko ich doba a prostredie ovplyvòujú. Cirkev pokraèuje v Kristovom diele vykúpenia a svojou existenciou a slovom svedèí o Kristovej prítomnosti: Cirkev v Kristovi je akoby sviatosou, èiže znakom i prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ¾udského pokolenia. 3 Druhý vatikánsky koncil priniesol hlboký obraz Cirkvi: jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého, zjednotený Boží ¾ud. Týmto ekleziológia prekonáva jednostrannosti uèenia o Cirkvi v druhom tisícroèí a vracia sa k trinitárnemu poh¾adu na Cirkev, ktorý charakterizuje novozákonné zjavenie a tradíciu prvých kresanských storoèí. Dnes sa právom považuje tento poh¾ad za centrálnu a základnú ideu koncilových dokumentov.

v Krista znamená chcie jednotu, chcie jednotu znamená chcie Cirkev, chcie Cirkev znamená chcie spoloèenstvo milosti, ktoré od veènosti zodpovedá Otcovmu plánu, ktoré je vrúcnou Kristovou túžbou „aby všetci jedno boli“ a ktoré sa uskutoèòuje v sile Ducha Svätého. Jednotu legitímnej rôznosti možno dosiahnu na ceste modlitby a bratského dialógu a medzináboženský dialóg je èasou poslania Cirkvi hlása evanjelium. Keï sa dialóg chápe ako metóda a prostriedok na vzájomné poznanie a obohatenie, nestojí v protiklade k misiám, ale má zvláštnu väzbu k nim a je dokonca ich výrazom. Kresanstvo nemôže chráni jednotu ¾udstva, ak Cirkev v plnosti neprežíva svoju jednotu, ktorú jej daroval Kristus. Communio – jednota Cirkvi nikdy neprestala jestvova a všetci kresania sú skutoène, hoci nedokonale, spojení medzi sebou navzájom aj s Katolíckou cirkvou a to bez oh¾adu na to, èi ju prijímajú alebo odmietajú. >>> ...................................... 3 Výstižne sa k tejto téme vyjadruje najviac citovaný koncilový výrok, ktorý uvádza dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium v èl. 1 – Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : SSV, 2008, s. 61.

Kresanstvo nemôže chráni jednotu ¾udstva, ak Cirkev v plnosti neprežíva svoju jednotu, ktorú jej daroval Kristus.

Communio Cirkvi ako obraz trojièného spoloèenstva Communio-ekleziológia Druhého vatikánskeho koncilu otvára novú víziu pre pastoráciu a jej uskutoèòovanie sa stalo hlavnou úlohou pontifikátu Jána Pavla II. Cirkev je pod¾a koncilu znakom a prostriedkom dôverného spojenia èi spoloèenstva ¾udí s trojjediným Bohom i navzájom a dvoma ažiskami koncilovej „communio-elipsy“ sú Kristus a èlovek. Èlovek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi a v Kristovi nachádza svoju ve¾kos, dôstojnos a hodnotu svojej ¾udskosti. Bez Krista ostáva èlovek sám sebe nepochopite¾nou bytosou a v tajomstve vykúpenia Kristom èlovek nachádza svoje potvrdenie a svoju perspektívu. Cirkvi na realizovanie jej poslania napomáha spoloèenstvu s Bohom i medzi ¾uïmi navzájom slúži predovšetkým Božie slovo a sviatosti, zvl᚝ Eucharistia. Pritom veri

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 1

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Sloboda – túžba i ve¾ká dilema ¾udstva Úlohou ekumenizmu je plnšie vyjadri túto jednotu a communio. Boh vnukol zvolanie II. vatikánskeho koncilu, ktorý mal za úlohu pripravi celú Cirkev na novú evanjelizáciu v 21. storoèí, aby v èase globalizácie sa angažovala v duchu solidarity za spoloèné dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých. Ján Pavol II. sa usiloval uskutoèòova dedièstvo „koncilu slobody“ a bol presvedèený, že sloboda je ve¾kou túžbou a zároveò ve¾kou dilemou ¾udstva na prahu nového storoèia a tisícroèia. Tvrdil, že pravdivá evanjeliová odpoveï na problém slobody sa nachádza v službe a že Cirkev môže a má slúži súèasnému svetu a pripomína mu, že sloboda je podriadená pravde a plne sa realizuje v dobre. Toto otvára široké perspektívy angažovania sa Cirkvi vo svete, ktorá nechce ideologicky manipulova, ale oslobodzova èloveka Kristovou pravdou a láskou a napåòa jeho ve¾ké oèakávania.4 Pod¾a Jána Pavla II. pastorácia tretieho tisícroèia má jednu základnú úlohu: vytvorenie „spirituality spoloèenstva“ a jej aplikovanie do života rodín a cirkevných spoloèenstiev, èo je aj podmienkou úèinnosti pastorácie.5

Konkurujúce predstavy Cirkvi Pod¾a Druhého vatikánskeho koncilu obrazom Cirkvi je spoloèenstvo – communio, ktoré má èo poveda k pochopeniu sviatostí a k pastorácii. Je potrebné si uvedomi vplyv koncilovej communio-ekleziológie na pastoráciu. V praxi pastorácie ešte aj dnes narážame na ve¾mi rozdielne, navzájom si konkurujúce predstavy Cirkvi. Zástanci jedného smeru sa utvrdili v modeli Cirkvi – communio a Boží ¾ud. Iní zdôrazòujú hierarchiu Cirkvi a predstavujú názor vnímajúci Cirkev ako neustále žijúce Kristovo telo. Táto rôznorodos ekleziologických smerov viedla v nedávnej minulosti k poèetným rozporom a protichodným názorom o koncepcii a praxi pastorácie. Totiž k tomu, èo je skutoène pastoraèná starostlivos o duše, môžeme dospie, len ak budeme vedení charakterom Cirkvi – len z toho, èo Cirkev je, môžeme vidie, èo má a musí robi. Vo vedomí tejto

perspektívy, urèujúcej funkcie obrazu Cirkvi pre jej èinnos, treba vzia na vedomie ekleziologické smernice Druhého vatikánskeho koncilu. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi bola „jadro podstaty celej práce koncilu“ a v nej je naèrtnutá doteraz najobšírnejšia reflexia Cirkvi o sebe samej. Téma Cirkvi tvorila k¾úèový a vedúci motív práce koncilových otcov a dôležité bolo nové zvýraznenie jej aspektov, ktoré majú vzh¾adom na pastoraènú prax Cirkvi v budúcnosti fundamentálny význam. 6 Toto prepojenie je ve¾kou výzvou pokoncilovej pastorálnej teológie. Len málo cirkevných spoloèenstiev si uvedomuje pastoraènú a evanjelizaènú skutoènos a výzvu, že spoloèenstvá žijúce v Kristovi – pod¾a miery svojej lásky – majú sviatostný charakter. Èo je príèinou toho, že si tak málo uvedomujeme toto uèenie a tajomstvo? Èastou príèinou toho, že mnohé cirkevné spoloèenstvá sa nedokážu sta Kristovým znakom, je nedostatoèná vzájomná láska, ktorá vyviera z viery v Krista. A to možno dôvodom, preèo sa mnohí laickí veriaci a duchoví pastieri len malou mierou stanú sviatosou Krista: možno preto, že viera vkladaná vo vlastné pôsobenie – alebo naopak vedomie nedostatoènosti – je u nich silnejšia ako viera v Krista. V skutoènosti sa môžu sta nato¾ko nosite¾om a znakom Krista, nako¾ko sa mu vierou odovzdajú: aby žili, ale už nie oni, ale Kristus v nich (porov. Gal 2, 20).

...................................... Je pozoruhodné, že v období úpadku kresanov v rôznych dobách – spomeòme si na dobu a prostredie sv. Benedikta, sv. Františka, sv. Terézie z Avily a Matky Terezy – práve najjednoduchšie pravdy evanjelia sa nedostatoène uplatòovali v každodennej praxi veriacich a Cirkvi. Boli potrební svätci a hlboko veriaci ¾udia, aby tieto základné pravdy ožili s novým nasadením a k tomu pozvali aj svoje okolie. Nech sa Kristov prís¾ub – „pod¾a tohto vás poznajú, že sa navzájom milujete“ – zdá akoko¾vek jasný, ešte stále len málo duchovných pastierov a málo farností má odvahu veri Kristovi a oznaèi jeho výzvu ako svoj prvoradý cie¾. >>> ...................................... 4 Porov. Górny, J.: Ján Pavol II. Ve¾ký. Stará ¼ubovòa : Salamon, 2010, s. 313 – 317. 5 Porov. Ján Pavol II.: Novo millennio ineunte. Trnava : SSV, 2001, s. 62 – 63. 6 Porov. Lechner, M.: Pastoral Theologie der Jugend. München : Don Bosco Verlag, 1992, s. 224 – 225.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 2

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

V spoloèenstvách a farnostiach, kde sa táto zásada dostane na prvé miesto, uskutoèní sa Kristov prís¾ub: vzájomná láska ako znak sa stane vidite¾nou a jej prostredníctvom sa stane vidite¾ným aj sám Kristus ako ten, ktorého znaèí, spozná ho ve¾a veriacich a poèetní ¾udia sa obrátia. Prvoradou úlohou ohlasovania a vyuèovania náboženstva by malo by, aby si kresania lepšie uvedomovali túto svoju sviatostnú existenciu a svoje poslanie. 7 Kristus naozaj zveril každému èlenovi Cirkvi ís za bratmi a sestrami do celého sveta. Každý kresan má za úlohu aktívne prispieva k zachovaniu sviatostného znaku spásy sveta, ktorým je Cirkev. Kresan je predsa èlenom Cirkvi a má sa teda podie¾a na tom, aby bola Cirkev ako sviatostný znak stále prítomnejšia, hmatate¾nejšia FOTO ARCHÍV a konkrétne žitá, aby sa neustále rozrastala. 8 Každý jednotlivec v sebe nesie zvláštne poslanie vlastné iba jemu a nik iný ho nemôže ma v rovnakej miere. Toto jednotlivé zmysle je sviatosou aj Cirkev. Kristus ju založil, poslanie je zároveò aj súèasou a momentom aby bola jeho znakom a zároveò jeho skutoènou v celkovom poslaní Cirkvi. Ak Cirkev naozaj chce prítomnosou: vo svojom spoloèenstve, ohlasoosta stálym znamením prítomnosti Božej milosvaní, svedectve, službe, vo chvále Boha. Novšia ti vo svete, nemôže kona inak, ako neúnavne teológia nazýva Cirkev „základnou sviatosou“. h¾ada ¾udí, ktorí by boli ochotní celkom konkrétTeda Cirkev je spoloèenstvo zjednotené v Krisne na seba prevzia toto poslanie vo svete.9 >>>

...................................... 7 Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 17 – 18.

Communio Cirkvi ako základná sviatos jednoty Sebarealizácia Cirkvi znamená predovšetkým sviatostnú existenciu a sviatostnú sebarealizáciu, lebo základom a východiskom každej pastorácie je skutoènos, že Cirkev je sviatos: znamenie a prítomnos Boha vo svete. Sviatos – sacramentum – je skutoènos, ktorá naznaèuje a sprostredkúva Božie tajomstvá a takýchto skutoèností je viac ako sedem. Primárnou sviatosou je Kristus, ktorý prišiel na svet, aby bol znamením života Najsvätejšej Trojice. V podobnom

8 Túto realitu Cirkvi súvisiacu s jej posvätným charakterom približuje Lechner, M.: Pastoral theologie der Jugend. München : Don Bosco Verlag, 1992, s. 229 – 230: „J. Ratzinger podáva správu, že rozprávanie o Cirkvi ako o èomsi „posvätnom“ (ako o sakramente èiže o sviatosti), vyvolalo u èasti koncilových otcov údiv, prekvapenie. A aj dodnes mohlo takéto chápanie Cirkvi – v rozdielnosti od „Božieho ¾udu“, len málo preniknú do všeobecného povedomia. To je tým viac po¾utovaniahodné, že sa pod¾a poh¾adu koncilu mali oba pojmy dopåòa a vysvet¾ova: pojem „Božieho ¾udu“ sa mohol sta zmysluplnou výpoveïou len na základe pojmu „posvätna“ (sviatosti). Keï koncil uvádza, že Cirkev v Kristovi je rovnako i „posvätno“ (sviatos), teda znamenie a nástroj pre najvnútornejšie spojenie sa s Bohom ako aj pre jednotu celého ¾udstva, tak je tým zabraòované individualistickému chápaniu viery a zároveò je zdôrazòovaný spoloèenský charakter Cirkvi. Totiž blaho sa uskutoèòuje v personálnom (osobnom) a spoloèensky prepojenom stretnutí medzi Bohom a ¾uïmi. Preto je v sakramentálnej (posvätnej) realite Cirkvi názorné, že táto nie je vonkajšou organizáciou viery, ale jej podstata je v spoloèenstve – porozumieme ho pod¾a spoloèenstva pri sv. omši, ktoré sprítomòuje oslobodzujúcu lásku Ježiša Krista, ktorá vyslobodzuje ¾udí zo samoty, vzájomne ich spája tým, že ich vedie k Bohu.“ 9 Porov. Zulehner, P. M.: Rozhovor s Karlom Rahnerom o pastorálnej teológii dnes. Bratislava : Serafin, 2005, s. 92.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 3

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ tovi a v Duchu Svätom, ktoré vo všetkých oblastiach – vo farnosti, v rodine, na poli katechézy atï. – len ako trojièné spoloèenstvo môže naplni svoje misijné a svedecké poslanie. Všetky osoby a prostriedky, ktoré sú „prostriedkami“ pastorácie, nato¾ko odpovedajú svojmu poslaniu, nako¾ko sú napojené na sviatostné poslanie Cirkvi a nako¾ko sa na òom zúèastòujú. Úlohou pastorálnej alebo praktickej teológie je prispie k tomu, aby Cirkev v danej dobe a v danom prostredí dobre plnila svoje poslanie sviatosti a znaku, aby jej život a znaky sprostredkovali posolstvo evanjelia pre èloveka našej doby.

Aj z niektorých prejavov pastoraènej praxe sa zdá, akoby sviatosti boli individuálne úkony, ktoré slúžia posväteniu jednotlivca. Azda jedine sviatos posvätného rádu považuje každý za takú, ktorej cie¾om je oèividne služba Cirkvi a spoloèenstvu. Poslaním siedmich sviatostí je, aby sa v Kristovi a v Duchu Svätom pretvorili èlenovia a spoloèenstvo Cirkvi v jedno – takto sa Cirkev stane pre neveriacich vidite¾ným a úèinným znakom a sprostredkovate¾kou milostí, èiže sviatosou.13 Cie¾om duchovných pastierov nemá by len umožni niekomu úèas na niektorej sviatosti, ale mu aj umožni zapoji sa do cirkevného spoloèenstva ako do základnej sviatosti.

Cirkev je sviatosou Súèasnú pastorálnu teológiu a pastoraènú èinnos urèuje predovšetkým uvedomenie, že Cirkev je sviatos a že cie¾om siedmich sviatostí je budovanie Cirkvi ako základnej sviatosti, teda sviatostná pastorácia nemá smerova len k prijatiu sviatostí, ale k tomu, aby sa kandidát stal živým èlenom Cirkvi. Cirkev je základnou sviatosou v analogickom zmysle10– nie je taká dokonalá ako Kristus, ktorý je èistým znakom a uskutoènením Otca, respektíve Najsvätejšej Trojice. Napriek tomu je sviatosou, lebo vïaka svojmu spoloèenstvu s Kristom je znakom prítomnosti Krista a Najsvätejšej Trojice (porov. Jn 27, 21 – 27). Medzi „sviatostným charakterom“ Krista, „sviatostným charakterom“ Cirkvi a „sviatostným charakterom“ siedmich sviatostí je analogický vzah – teda nie totožnos, ale podobnos. V Cirkvi ako v základnej sviatosti skrze Krista pramení sedem sviatostí – vytvára ich Cirkev a ony budujú èi nasycujú Cirkev, aby mohla plni svoje sviatostné poslanie by znakom a nosite¾om Krista vo svete.11 Cirkev je základná sviatos, ktorá oznaèuje a predstavuje Krista a sviatosti sú zase znakmi života Cirkvi, uskutoènením jej života – sú slávnosami tej Cirkvi, ktorá je sviatosou jednoty, nie sú súkromnými aktivitami, ale patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naò, a preto vyžadujú spoloèné slávenie s prítomnosou a aktívnou úèasou veriacich, ktoré má ma prednos pred individuálnym a akoby súkromným slávením.12 V rozpore s uvedenými skutoènosami sú predstavy mnohých veriacich, ktorí by sviatosti prijali najradšej „èo najsúkromnejšie“ – poèas ich prípravy, slávenia èi prejavovania úèinkov len ve¾mi málo poèítajú s prepojením na celé cirkevné spoloèenstvo.

Po Druhom vatikánskom koncile sa ukazuje potreba obnovy poh¾adu na sviatostnú pastoráciu. Ak prvoradým cie¾om pastorácie je, aby sa z veriacich zjednotených s Kristom vytvorilo kresanské spoloèenstvo èiže Cirkev, ktorá je sviatosou pre svet, potom sviatostná pastorácia je základom a vrcholom pastorácie. Cie¾om duchovných pastierov nemá by len umožni niekomu úèas na niektorej sviatosti, ale aj umožni mu zapoji sa do cirkevného spoloèenstva ako do základnej sviatosti. Utváranie opravdivého kresanského spoloèenstva sa stáva jedným z hlavných cie¾ov pastorácie. Druhý vatikánsky koncil a pokoncilové sviatostné smernice vytýèili pastoraènú úlohu: už príprava na sviatosti so zvýrazneným aspektom spoloèenstva nech pomáha uchádzaèom o sviatosti uvedomi si cirkevný, spoloèenský rozmer sviatostí. >>> ...................................... 10 Podobne v analogickom vzahu hovoríme aj o sviatostnom charaktere Božieho slova, ktoré má jednu sviatostnú èrtu: má moc by znakom Božej prítomnosti a sprostredkova ju. Z ekumenického h¾adiska je významné, že Druhý vatikánsky koncil ešte pred sviatosami spomína sviatostné pôsobenie Božieho slova najmä v súvislosti s misijným pôsobením Cirkvi. Hovorí o znovuzrodení pôsobením Božieho slova skôr, ako by spomenul krst ako zaštepenie do Cirkvi a vyhlásil, že kresania sa majú živi Božím slovom práve tak ako eucharistickým chlebom. Božie slovo má osobitnú milos a vo sviatostiach pôsobí „ex opere operato“, ale na druhej strane pôsobí nato¾ko, nako¾ko ho s vierou poèúvame. Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 14. 11 Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 11 – 13. 12 Tieto akcenty uvádza konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium v èl. 26 a 27 – Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : SSV, 2008, s. 171. 13 Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 19.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 4

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ pite¾skej milosti Krista. To je príèinou napr. toho, že mnohé kresanské spoloèenstvá sa nedokážu sta Kristovým znakom: lebo vzájomná láska, vyvierajúca z viery, je v nich nedostatoèná. Po Druhom vatikánskom koncile sa pojem „aktívnej úèasti veriacich“, stal všeobecne známym, ale èasto bol chápaný ako rozdelenie niektorých èinností (èítanie lekcií èi spoloèných prosieb veriacich).

FOTO Juraj Malobický

Srdce pastorácie Sviatostná pastorácia je „srdcom pastorácie“, pretože Eucharistia tvoriaca najintenzívnejšie spoloèenstvo v Kristovi, ostáva k¾úèovým prameòom i cie¾om evanjelizácie. Ak prvoradým cie¾om pastorácie je, aby sa z veriacich zjednotených s Kristom vytvorilo kresanské spoloèenstvo èiže Cirkev, ktorá je sviatosou pre svet, potom sviatostná pastorácia je základom a vrcholom pastorácie. Z h¾adiska teológie sviatostí treba vedie o pravidle, že v prípade siedmich sviatostí hovoríme o bezpodmieneènej úèinnosti sviatostného úkonu (uskutoènia sa ex opere operato). Tento poh¾ad, napriek svojej pravdivosti, viedol k mnohým nedorozumeniam a nesprávnym pastoraèným postupom. Ak vieme o nieèom, že pôsobí „bezpodmieneène“, ¾ahko a spontánne poklesne náš pocit zodpovednosti: ak to aj tak samé pôsobí, naèo by sme sa mali namáha. Tento omyl bol a je stálou hrozbou – aj vtedy, keï Cirkev stále uèila, že úèinnos je úmerná aktívnej spolupráci s milosou. O úèinnosti ostatných analogických skutoèností sviatostného charakteru teológia uèí, že v nich sa Boh takou mierou môže zjavi a pôsobi, akou mierou sa ¾udia vo viere odovzdajú Bohu a vyku-

Dokumenty, ktoré vznikli pred Druhým vatikánskym koncilom, hovorili o „vysluhovaní“ sviatostí, o ich „odbavovaní“, a ak bola reè o „celebrantovi“, tak kòaz celebroval a veriaci poèúvali svätú omšu. Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii hovorí o „spoloènom slávení svätej omše“ a o „spoloènom slávení sviatostí“ a tiež tento dokument opakovane hovorí o zapojení veriacich do sviatostných slávností.14 K tomu istému vyzývajú aj neskoršie vychádzajúce predpisy pre slávenie sviatostí. Po Druhom vatikánskom koncile sa pojem „aktívnej úèasti veriacich“, „zapojenia veriacich” stal všeobecne známym, ale èasto bol chápaný ako rozdelenie niektorých èinností (èítanie lekcií èi spoloèných prosieb veriacich). V skutoènosti ide o ove¾a viac: sviatosti pod¾a svojej osobitnej povahy „vyžadujú spoloèné slávenie“ a sviatosti slávi kòazský ¾ud Boží spoloène za predsedníctva kòaza. V tomto zmysle okrem koncilovej konštitúcie o liturgii aj Kódex kánonického práva vyzýva, aby sa pri sviatostných obradoch uskutoènil ich spoloèenský charakter tým, že sa slávia „s hojnou a aktívnou úèasou veriacich“.15 V mnohých krajinách definitívne opustili výraz „odbavova bohoslužby, svätú omšu“ – namiesto toho „slávia“ svätú omšu. V niektorých krajinách používajú tento výraz v súvislosti s každou sviatosou. Svedèí to o novom a správnom pochopení tajomstva, nový pojem pomáha uvedomi si nový poh¾ad na sviatosti u veriacich aj u kòazov. Pokoncilové predpisy týkajúce sa sviatostí zdôrazòujú spoloèné slávenie sviatostí nielen tam, kde sa to robilo aj doteraz (napr. >>> ...................................... 14 O uprednostòovaní spoloèného slávenia liturgických úkonov hovorí èl. 27 koncilového konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium – Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : SSV, 2008, s. 171. 15 Porov. KKP, kán. 837 § 2.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 5

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ Eucharistie, birmovania, manželstva), ale u všetkých sviatostí. Teda aj u tých, ktoré sa zvyèajne neslávili v spoloèenstve, ako sú sviatos krstu, pokánia alebo pomazania chorých. A hoci sa ešte vyskytujú farnosti, kde slávenie sviatosti pokánia alebo pomazania chorých v spoloèenstve je menej známe, takých farností je urèite málo. Tiež je už prekonaná ako zastaraná predkoncilová forma krstu: v sakristii alebo v byte v prítomnosti nanajvýš nieko¾kých príbuzných, ale postupne sa slávenie krstu presadzuje v rámci slávenia sv. omše. Atmosféru spoloèenstva podporujú príležitostne aj formy, volite¾né pod¾a nárokov spoloèenstva, napr. osobné oslovenia a vysvetlivky, ktoré možno vsunú do obradov. Liturgiu treba považova za liturgiu spoloèenstva nielen v teórii, ale aj v praxi. V tomto hrá významnú úlohu ten, ktorý predsedá liturgii. Je dôležité, aby jeho slová, pohyby èi gestá neboli strojené, strnulé, èloveku cudzie, ale aby boli živými formami správania sa vedúceho živého spoloèenstva. Ak duchovný pastier pri sviatostnom slávení èasto vytvára strnulú, formálnu atmosféru, tak túto strnulos môže uvo¾ni, ak sa osobne obráti k prítomným, ak je schopný ako pozvanie poveda bezprostredné èi žartovné slová, ak medzi dve rituálne vety (samozrejme tam, kde je to dovolené) vsunie osobnú poznámku atï.16

Aká bude budúca tvár našich spoloèenstiev? Pravdy zdôraznené na Druhom vatikánskom koncile sa postupne dostávajú do praxe. Napríklad takmer všade dozrelo povedomie o vnútornom prepojení sviatostí kresanskej iniciácie: krst, birmovanie a Eucharistia. Tieto sviatosti sa už viac nechápu ako tri oddelené sviatosti, ale sa chápu ako etapy cesty dozrievania k dospelému kresanskému životu, v rámci jednotného procesu uvádzania do viery. Kresanská iniciácia je dnes dobre známym pojmom a pastoraèným nástrojom, ktorý sa už v miestnych cirkvách zakorenil. Na mnohých miestach dokázali miestne cirkevné spoloèenstvá prinavráti dôležitos sviatosti krstu tým, že za vzor rozvrhnutia pastoraèných postupov prijali štruktúru starovekého katechumenátu. To umožòuje v kontexte našej kultúry uvedomelejšie slávi túto sviatos a jej hlbšiu prípravu, ktorá lepšie zaistí budúcu aktívnu úèas novopokrstencov na kresanskom

živote. Mnohé kresanské spoloèenstvá zaèali významne revidova svoju krstnú prax h¾adajúc spôsoby, ako zapoji v prípade krstu detí ich rodièov, prièom využívajú túto okolnos na evanjelizáciu a na výslovné ohlasovanie viery. Pokúsili sa zreorganizova slávenie sviatosti krstu tak, aby dali väèší priestor pre zapojenie sa èlenov spoloèenstva a pre vidite¾nejšie prejavenie podpory rodièom v ich úlohe kresanskej výchovy, ktorá sa stáva èoraz namáhavejšou. Proces revízie slávenia sviatostí upriamuje Cirkev na niektoré miesta a problémy ako na skutoèné a vlastné výzvy, ktoré stavajú kresanské spoloèenstvá pred povinnos kriticky rozlišova a následne si osvoji nové štýly pastoraènej èinnosti. V tomto smere je zaiste pre Cirkev výzvou, aby našla spoloèné miesto pre sviatos birmovania.

...................................... Keïže v tejto oblasti je v rôznych krajinách rozlièná prax, naïalej ostáva problémom každej miestnej cirkvi. Iniciácia je skutoène podstatným prvkom evanjelizaèného poslania Cirkvi. Nová evanjelizácia má o tom ve¾a èo poveda: je naozaj potrebné, aby Cirkev jasne a rozhodne pokraèovala v prebiehajúcich aktivitách rozlišovania a zároveò našla vnútornú silu ako motivova tie subjekty a spoloèenstvá, ktoré vykazujú známky únavy a rezignácie. Budúca tvár našich spoloèenstiev záleží v mnohom od toho, ko¾ko energie investujeme do tejto pastoraènej èinnosti a do navrhnutia a realizovania konkrétnych iniciatív zameraných na jej revíziu a oživenie. Preto je potrebné, aby všetky cirkevné spoloèenstvá našli také cesty kresanskej iniciácie, ktoré prostredníctvom poèúvania Božieho slova, slávenia Eucharistie a bratskou láskou žitou v spoloèenstve povedú k èoraz zrelšej viere.17 Sviatostná pastorácia nemá smerova len k prijatiu sviatostí, ale k tomu, aby sa ich prijímate¾ stal živým èlenom spoloèenstva Cirkvi, ktoré je základnou sviatosou jednoty a len spoloèenstvo zjednotené v Kristovi a v Duchu Svätom môže naplni svoje evanjelizaèné poslanie. >>> ...................................... 16 Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 21 17 Porov. Biskupská synoda: Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresanskej viery – lineamenta: http://www.kbs.sk/?cid=1306308633

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 6

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ Kristovo nové prikázanie hovorí: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás... Pod¾a toho spoznajú všetci, že ste moji uèeníci, ak sa budete navzájom milova.“ (Jn 13, 34) Ježiš Kristus týmito slovami vyjadril, že Cirkev má charakter sviatostného znaku – o žiadnej sviatosti nepovedal, že z nej svet spozná Boha, iba o spoloèenstve, ktoré sa v Kristovi stalo jedno: „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že ty si ma poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mòa.“(Jn 17, 23) Toto je posledný cie¾ Cirkvi ako základnej sviatosti – by pre svet znakom Najsvätejšej Trojice a pokraèova v Kristovom diele, by nosite¾om jeho prítomnosti a pokraèova v jeho spasite¾nom poslaní pre spásu všetkých ¾udí, aj pre neveriacich.18 Sviatosti sú teda znakmi Cirkvi a ich poslaním je, aby budovali Kristovo tajomné telo, aby ho pretvorili vo sviatos aj pre neveriacich.

a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ¾udu. A Pán každý deò rozmnožoval tých, èo mali by spasení.“ (Sk 2, 44 – 46) Neskôr pokraèuje svedectvo tak isto: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že nieèo z toho, èo mal, je jeho, ale všetko mali spoloèné. Apoštoli ve¾kou silou vydávali svedectvo o zmàtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spoèívala ve¾ká milos.“ (Sk 4, 32 – 4) To je aj zákonom ïalšieho rastu Cirkvi: „Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom ståporadí. ...¾ud ich velebil a èím ïalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi, ve¾ké množstvo mužov a žien“ (Sk 5, 13 – 14).

...................................... 18 Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 12. 19 Porov. KKP, kán. 437 a kán. 840.

„Všetci, èo uverili, boli pospolu a všetko mali spoloèné...”

FOTO TK KBS / SDM 2013

Cirkev dáva vznik sviatostiam, ale sviatosti budujú Cirkev a zvrchovane prispievajú k utváraniu, upevòovaniu a prejavovaniu cirkevného spoloèenstva.19 Na vzah sviatostí a Cirkvi vrhá svetlo ekleziológia spoloèenstva Druhého vatikánskeho koncilu. Teológia sa pokúšala v priebehu dejín rôznymi spôsobmi, pomocou rôznych obrazov a pojmov uchopi podstatu Cirkvi. Koncilový obraz Cirkvi ako spoloèenstva – communio – je súèasným znamením èias. Spoloèenstvo miestnej cirkvi alebo malé cirkevné spoloèenstvo spåòa svoje sviatostné poslanie, ak je toto spoloèenstvo znamením Boha a zjavuje sa v òom Ježiš Kristus.

...................................... Spoloèenstvo ako sviatos je jeho znakom, ak sa jeho èlenovia usilujú o vzájomnú lásku pod¾a Kristovej viery a ako dôsledok toho sa Boh zjavuje medzi nimi (porov. Mt 18, 20) a stáva sa vnímate¾ným aj pre stojacich mimo Cirkvi (porov. Jn 17, 22 a Jn 13, 34). V zmysle tohto poh¾adu sa rozšírilo „množstvo veriacich“ aj v Jeruzaleme: „Všetci, èo uverili, boli pospolu a všetko mali spoloèné... Deò èo deò svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosou

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 7

1 / 2 0 1 4


Juraj Török: Zažil som Koncil Rozhovor pripravil: Zdeno Pupík

FOTO TK KBS / Lubomir Rebek


ROZHOVOR ____________________________________________________

Filmový režisér, scenárista, fotograf, redaktor, cestovate¾, ale najmä kòaz Juraj (George) Török (narodil sa 15. októbra 1931 v Žiline) ako 19-roèný opustil Èeskoslovensko, 16 rokov žil v Taliansku, Nemecku, Belgicku a Francúzsku, aby napokon zakotvil v USA. Osobne sa zúèastnil na Druhom vatikánskom koncile, ktorého pädesiate výroèie otvorenia sme si pripomínali v Roku viery. Otèe, keï sa zaèal Druhý vatikánsky koncil, mali ste 31 rokov. Boli ste osobne prítomný na zasadaniach. Ako si na to spomínate?

Koncil zaèal v roku 1962. Ušiel som zo Slovenska v roku 1950, bol som vysvätený za kòaza v 1958. Vtedy zomrel pápež Pius XII. a v novembri bol zvolený pápež Ján XXIII. Nasledujúci rok 1959 na sviatok Zjavenia Pána pápež ustanovil komisiu, ktorá pripravovala koncil. Tak rozprávame už o rokoch predkoncilových a ve¾a práce sa spravilo od 1959 až do 1962. Spolu s Tomášom Stránskym sme pracovali pre úrad jednoty Cirkvi a mali sme za povinnos prehliadnu všetky návrhy, èo biskupi alebo reho¾né ustanovizne predkladali Svätej stolici ako možnos diskusie pre koncil. To boli tisíce a tisíce strán návrhov a my sme na tom pracovali každý deò a èlovek si myslel: toto sa nedá da dokopy, však toto sú také rozlièné veci: témy siahali od – èi je Pán Ježiš skutoène prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej až po tému, èi je možné, aby mal kòaz Najsvätejšiu sviatos oltárnu v aute, keï cestuje. Tak si predstav rozptyl tých návrhov. No tak toto všetko sa dalo dokopy a išlo to na preparatórne (prípravné) komisie pre koncil a koncil zaèal. Zosumarizované návrhy sa dostali do rúk vatikánskej kúrie a táto zaèala rozhodova, o èom bude koncil diskutova a èím sa bude zaobera. Tak toto bola prípravná fáza koncilu.

Takže od toho roku 1962 do roku 1964 ste najmä èítali prípravné materiály. Nielen, aj som participoval na koncile, ale nie tak oficiálne, lebo každý biskup si mohol zobra nejakého poradcu, tak dovtedy som nebol poradcom nikomu. Spolupracoval som len s úradmi jednoty Cirkvi a pomáhal, ako som mohol, ale predsa len som bol zapojený do prác na koncile, lebo som pracoval s úradom jednoty Cirkvi a to mi umožnilo, aby som bol informovaný o tom, o èom sa na koncile diskutuje a èo sa tam odohráva. Èo si myslíte, èo je najväèším objavom Druhého vatikánskeho koncilu?

Ako ste sa na koncil dostali? Okrem iného ste boli spolupracovníkom biskupa Nécseya!

To bolo neskôr, lebo pán biskup Nécsey prišiel na koncil až v 1964, prièom koncil zaèal v 1962. Komunisti pána biskupa Nécseya nepustili – nielen Nécseya, ale nikoho z našich slovenských alebo èeských biskupov nepustili na koncil. Poliaci sa dostali trošku pred nami na koncil, ale naši biskupi sa nedostali na koncil. Pán bis-

kup Nécsey prišiel v r. 1964. Stal som sa mu takým poradcom na koncile, lebo som na koncile pracoval, vedel som, èo ten koncil znamená a ako sa ten koncil už pohybuje, lebo pán biskup Nécsey prišiel skoro až na konci koncilu. V tomto zmysle som mu pomáhal. Pán biskup Necsey bol kontrolovaný, mal dozorcov, ktorí ho sledovali všade. Aj jeho styk so mnou bol dos nebezpeèný, bol som na èiernej listine, takže to mu nevyhovovalo, ale predsa len, keï sme už boli v tej Bazilike sv. Petra, tak to bolo skutoène také útoèisko.

Keby som mal struène poveda, èo je najväèším objavom vatikánskeho koncilu, ja by som to povedal takto: priate¾stvo Cirkvi so svetom. Cirkev vatikánskeho koncilu chcela otvori dvere, chcela otvori okná, zaujíma sa o svet, chcela plaka i usmieva sa so svetom, mala skutoèný hlboký záujem o svet a bola zaangažovaná za to, ako by spasila tento svet, ako sa to dá spravi. Tak toto otvorenie, toto priate¾stvo, tento dialóg, rozhovor medzi Cirkvou a svetom – ale nadovšetko dialóg, rozhovor porozumenia a súcitu, lásky.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1 9

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________ Toto bol duch koncilu. Aj pápež Pavol VI., ktorý prevzal vedenie koncilu, rozprával o koncile ako o „civilizácii lásky” a to tak trošku kontrastovalo s civilizáciou zákona, ktorá bola v 2. tisícroèí. To druhé tisícroèie sa Cirkev viac zaujímala o definíciu zákona a zaoberala sa verejným poriadkom pod¾a zákona, aby zákony boli èo najspravodlivejšie. Ale keï zaèalo tretie tisícroèie, to by malo by „civilizáciou lásky”. Použili ste termín „duch koncilu“ a viackrát poèas uplynulých 50 rokov sa úèastníci tohto snemu odvolávali na „ducha koncilu“. Poèas 50 rokov sme boli svedkami rôznych interpretácií koncilu, diskurzov rozliènej úrovne, èo koncil priniesol a èo nepriniesol. Ako ste vy videli tieto turbulencie pokoncilových diskusií a èo to je ten „duch koncilu“? Môžeme sa na koncil pozera obsahovo – èo je obsah dokumentov, ktoré koncil prehlásil. Môžeme sa rozpráva o teológii koncilu alebo o pastorácii koncilu a v urèitom zmysle, keï sa èlovek pozerá na koncil obsahovo, koncil je skutoène takou pestrou mozaikou uèenia Cirkvi, takže èlovek nemôže oèakáva od koncilu dajaké revoluèné novosti, keï ide o obsah uèenia Cirkvi alebo o obsah evanjelizácie. Niekto by mohol by ve¾mi sklamaný, keï èíta dokumenty koncilu, lebo tam nájde èi už konzervatívny, èi už liberálny zmier. Tak to na koncile bolo, že každý dokument bol odhlasovaný biskupmi sveta a bol odhlasovaný 90% väèšinou. Vieme si predstavi, že keï odhlasuje nejaký dokument 90 % biskupov, tak tam je urèitý kompromis, aby nastal súlad. Vkladali sa tam skutoènosti, ktoré uspokoja urèité strany alebo názorové platformy.

urèitým smerom alebo aby sa vyslovovali duchovným spôsobom. Napríklad by bolo zaujímavé, keby sme zaèali porovnáva kánony Tridentského koncilu s dokumentmi vatikánskeho koncilu. Reè týchto dvoch koncilov je esenciálne rozlièná. Tridentský koncil – to boli kánony: kto verí, verí, kto neverí, anathema. Veríš, neveríš – keï veríš, si vnútri Cirkvi, keï neveríš, si vonku. To je trend. Ale keï sa pozeráme na Druhý vatikánsky koncil, to je celkom iné vyjadrovanie sa, tá reè je celkom iná. Napríklad je to reè biskupov, ktorí presviedèajú. Nerozkazujú, ale presviedèajú a prinášajú urèité dôvody, preèo by mal moderný èlovek veri a rešpektujú slobodu èloveka. To je reè úcty, rešpektu, presviedèania, rozumnosti, takže celkom iný duch. Ten duch sa prejavuje v tých dokumentoch nie v tom, èím sa tieto dokumenty zaoberajú obsahovo, ale ako sa tá pravda Zjavenia predostrie dnešnému èloveku. >>> Druhý vatikánsky koncil. To je reè biskupov, ktorí presviedèajú. Nerozkazujú, ale presviedèajú a prinášajú urèité dôvody, preèo by mal moderný èlovek veri a rešpektujú jeho slobodu. FOTO TK KBS / Jozef Kovaèik

Ak sa pozeráme na koncil obsahovo, tak môžeme v òom vidie jednu interpretáciu alebo druhú interpretáciu, vo¾akto sa zachytí na jeden názor, vo¾akto na iný, lebo tam je všetko v koncile. Interpretácie koncilu sú ve¾mi osobné, tam sa nedá rozpráva, èo znamenal koncil pre ¾udstvo. My vieme, že koncil bol najdôležitejšou náboženskou udalosou týchto moderných èias. Niè nebolo dôležitejšie z h¾adiska náboženského vedenia ako koncil – to je najvyššia autorita Cirkvi. Ale ak sa pozeráme na koncilové dokumenty len obsahovo, tak èlovek si hneï nevysvetlí, èo ten koncil skutoène znamená. Veríme, že tam bol Duch Svätý, keï rozprávame o „duchu koncilu“. Tento „duch koncilu“ bol Duch Svätý, ktorý inšpiroval biskupov, aby sa hýbali

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 0

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________ Keï slávime 50. výroèie od zaèiatku koncilu – myslíte si, že Cirkev pochopila, èo priniesol Druhý vatikánsky koncil? Úprimne povedané, nepovedal by som, èi Cirkev koncil pochopila, ale povedal by som, že tento koncil je v urèitom zmysle zabudnutý alebo v urèitom zmysle až odstránený. Bol odstránený poèas mnohých rokov, že sa na tento koncil zabudlo. Riešil som to s historikmi. Poèul som, preèo sa tento koncil nedostáva do popredia, do povedomia kresanstva, a to nielen teraz. Touto otázkou som sa zaoberal už pred tridsiatimi rokmi. Niektorí historici koncilov mi povedali: Musíš ma trpezlivos, musíš èaka, lebo uzávery koncilov sa dostávali do praxe až po 30 – 40 rokoch. Teraz sme už 50 rokov po koncile a uzávery sa dostávajú do života Cirkvi len ve¾mi postupne. O koncile sa niekedy vyslovujú ¾udia pozitívne a rozpamätajú sa, že koncil bol a povedia vo¾aèo – musíme si ten koncil skutoène uvedomi a preèíta a ten koncil je dôležitý v živote Cirkvi. To je pravda. Lenže to neznamená, že sme ten koncil priniesli do života, že ten koncil „ožil“. Toto je zabudnutá otázka a je to aj ažká otázka, lebo generácie majú už ve¾ký odstup od koncilu.

Keï som bol v Ríme poèas koncilu, všade bolo oduševnenie, panoval tam taký zvláštny duch v rokoch 1962 – 1964. Rozprávali sme o jari Cirkvi, tak ako sa rozprávalo o jari Prahy, jari po komunistoch. Rozprávali sme, že sa brieždi, zornica vychádza na horizonte Cirkvi, že sa rodí nová Cirkev. A toto bol taký entuziazmus v tých èasoch, èo by vedelo dnes pochopi asi už len málo ¾udí, lebo predsa už je tu dos ve¾ký èasový odstup. Môžeme rozpráva o koncile dnes a Pán Boh daj, aby sme sa k tomu koncilu trošku priblížili, aby sa ten entuziazmus „preložil“ do dnešných èasov. Mladé generácie absolútne nevedia, že koncil vôbec bol a pre mnohých je to zabudnutá minulos. Aj v Amerike vidím, že mnohí sa pozerajú len do budúcnosti. Amerièania nemajú zmysel pre históriu, všetko je len pokrok, pokrok do budúcnosti, minulos neznamená niè. A táto minulos je naplnená múdrosou. Keï sa vrátime len k dokumentom koncilu, neviem, èi budeme môc oživi ten entuziazmus, to oduševnenie, tú inšpiráciu z tých rokov koncilu...

Pápež Benedikt opakoval, aby sme sa nielen v prístupe ku koncilu snažili o kontinuitu, nie o nejaké výrazné zlomy. Aby sme umelo nezdôrazòovali obdobie života Cirkvi pred koncilom a po koncile. Aby sme sa usilovali o pochopenie a aplikáciu koncilu v duchu kontinuity. Pamätajme na to, èo bolo a buïme otvorení pre to, èo príde, aby sme dokázali v duchu viery a nádeje interpretova znamenia èias – èo Duch hovorí cirkvám (porov. Zjv 3, 22)... FOTO TK KBS / Peter Zimen

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 1

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ FOTO TK KBS / Peter Zimen

Ako sa buduje Kristova Cirkev Terézia Lenczová Pán Ježiš má mnoho uèeníkov a uèeníèok, mnoho nadšencov a pomocníkov, ochotných zo všetkých síl sa podie¾a na budovaní jeho Cirkvi, na vylepšovaní jej imidžu v súèasnom svete a na usmeròovaní h¾adajúcich i neh¾adajúcich do jeho ovèinca. A to je dobré. Ale to najpodstatnejšie, èo potrebujeme urobi ako prvý krok, kým sa Mu ponúkneme je, spýta sa Architekta Cirkvi, Ježiša Krista, ako to vidí ON. Tu je nieko¾ko Ježišových autentických slov, ktoré nám pomôžu lepšie sa zorientova.

Zhromaždený ¾ud Druhý vatikánsky koncil definoval Cirkev ako „jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého zhromaždený ¾ud“ (Konštitúcia o Cirkvi, Lumen Gentium, èl. 4). Nie je to teda iba ¾udská inštitúcia, ale Boh je jej hlavným Architektom i Stavite¾om. Zapáèilo sa mu však, prizva si a stále prizýva k tomuto dielu ¾udí ako spolupracovníkov a spolupracovníèky. Prví boli apoštoli, ktorých si na ten úèel tri roky vyuèoval slovom a príkladom svojho života (Mt 10, 1 – 8).

K¾úèe od nebeského krá¾ovstva Keï už boli apoštoli ako-tak zorientovaní, Ježiš im položil skúšobnú otázku: „Vy ma za koho považujete?“ (Mt 16, 15). Peter ako prvý pochopil a vyznal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“ (Mt 16, 16). A vtedy Ježiš dal Petrovi, horlivému i zbabelému apoštolovi pre jeho budúcu oddanú lásku, s ve¾korysosou Bohu vlastnou, obrovskú zod-

povednos: „Ty si Peter, Skala, a na tej skale postavím Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Dám ti k¾úèe od nebeského krá¾ovstva; èo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi, a èo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi.“ Úžasné! Také právomoci nemá na zemi žiadny vládca krajiny èi šéf organizácie. Ihneï nám napadne: Nezneužije ich? Pán Ježiš si pod¾a nášho ¾udského názoru nezvolil toho najsúcejšieho, a jeho spoloèníci rybári tiež neboli ove¾a súcejší. Ale Cirkev je jeho projekt, jeho stavba, nechajme to na Ježiša. Už na prvý poh¾ad je zrejmé, že Božia predstava o Cirkvi je jasná a treba ju rešpektova: Cirkev je stavba na Petrovi, ktorého Ježiš urobil Skalou. Ak toto nevieme, napriek vzdelaniu, znalostiam metód komunikácie a manažérstva, môžeme jeho stavebný plán pokazi.

Starostlivos o Jeho ¾ud Dos skoro Pán Ježiš ukázal apoštolom a uèeníkom, ako On chápe ich (a našu) spoluprácu na starostlivosti o jeho ¾ud. Raz na osamelom mieste na brehu Genezaretského jazera ve¾a ¾udí chcelo poèu Ježišove slová, až zabudli,

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 2

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ ako èas pokroèil. Na výzvu apoštolov „prepus zástupy“, Ježiš im poradil: „Vy im dajte jes!“ (Mt 14, 16). Z tých biednych 5 chlebov a dvoch rýb? Áno, tých 5 chlebov a 2 ryby nemohli chýba, aby ich Ježiš mohol rozmnoži pre 5 000 mužov a k tomu ich ženy a deti! Toto naše jedno percento výkonu nemôže chýba na budovanie Ježišovej Cirkvi jeho ¾udu! Len si nesmieme myslie, že my dokážeme rozmnoži chleby, pochopenie, vieru, lásku, že my dokážeme oslovi srdcia ¾udí.

Krá¾ovstvo sa priblížilo

Iná metóda, hovorí o nej šokujúco prekvapivá skúsenos prvých kresanov: „krv muèeníkov je semenom nových kresanov“, hovorí sv. Ignác z Antiochije. Keïže Ježiš daroval svoj život za záchranu každého èloveka, ktorý žil, žije a bude ži na tejto Zemi, má každá obeta prinášaná v duchu jeho lásky podobnú výkupnú cenu. Ježiš to takto vyjadril: „Èi nemusel Kristus toto všetko pretrpie...?“ (Lk 24, 16) alebo: „Ak pšenièné zrno odumrie, prinesie ve¾kú úrodu“ (Jn 12, 24). Apoštol Pavol to zakúsil a svedèí: „...na vlastnom tele dopåòam, èo chýba v Kristových utrpeniach pre jeho telo, ktorým je cirkev“ (Kol 1, 24). „Efektívnos evanjelizácie“ spoèíva v paradoxne iných metódach, na aké sme z našich èisto ¾udských projektov zvyknutí. Ak vieme, že spo¾ahlivos našej sejby èi žatvy spoèíva na dôvere v moc lásky Pána Cirkvi a na rešpektovaní Ježišových metód práce s ¾uïmi, s úplne iným prístupom pokory budeme v Cirkvi ponúka naše služby. S väèšou horlivosou sa budeme snaži pochopi „jazyk“ ¾udí dnešnej doby popri obvyklom štúdiu jazykov, aj ich špecifické duchovné potreby. Keï nás Pán Ježiš posiela: „Choïte do celého sveta zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), predpokladá, že budeme používa jeho metódy a prostriedky a že dáme priestor Jemu. A to je najlepší spôsob, ako hlása, svedèi a vylepšova imidž Božej veci dnes.

Èo máme odovzdáva ¾uïom, keï ich túžime oslovi pre Ježiša? Presne to, èo On. „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské krá¾ovstvo!“ Správa je fantastická, Božie krá¾ovstvo sa priblížilo! Lenže bez kajúceho srdcia ani nepochopíme, o èo tu vlastne ide. Avšak ako niekoho uprostred sveta biznisu, konkurencie, zábavy, neúspechu a depresie, terorizmu, komerèného sexu a AIDS hrozby primä na pokánie? Ako im potom vysvetli Blahoslavenstvá (Mt 5, 3 – 11)? To musia by nejaké vymakané metódy evanjelizácie!? Samozrejme nám samotným to nie je možné. Aj na to Ježiš myslel dopredu. S¾úbil nám Otcov dar, Pomocníka, Ducha pravdy, aby bol s jeho Cirkvou „až naveky“ a „on bude vydáva o mne svedectvo“ (Jn 14, 15). „On vás nauèí všetko a pripomenie vám všetko.“ Nebojme sa, poèúvajme Ježišov hlas, On nám poradí! Ako?

FOTO ARCHÍV

Metóda odovzdávania Jeho pravdy Ježiš vymyslel úžasnú metódu odovzdávania jeho pravdy ¾uïom akejko¾vek kultúry èi „ažkej doby“. Svojich uèeníkov posielal vždy po dvoch (Lk 10, 1 – 9). Na inom mieste vysvetlil preèo: „Kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Keï mu jeho uèeníci umožnia by „medzi nimi“, urobia pre evanjelizáciu, pre pomoc ¾uïom svojej doby pri h¾adaní pravdy, pre hodnoverné svedectvo o tom, že napriek zlu na svete Boh má všetko vo svojich láskavých rukách, pre budovanie Cirkvi to najdôležitejšie! Spoloèenstvo veriacich, medzi ktorými sú vzahy lásky a spolupráce, je hodnoverným svedectvom a dôkazom o Božej láske, lebo to On medzi nimi svedèí jazykom, ktorému rozumie èlovek každej kultúry a každej doby.

„Ak pšenièné zrno odumrie, prinesie ve¾kú úrodu“

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 3

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Musí by Cirkev moderná? Wolfram Schrems Mnohí katolíci sa cítia by zneistení, lebo zo všetkých strán im nahovárajú, že v „modernej dobe“ mnohé z ich viery už nie je „pre našu dobu aktuálne“; že potrebujeme „moderné kresanstvo“, aby sme mohli „odpoveda na otázky moderného èloveka“. „Moderna“ si teda nárokuje, že sa jej musíme nejako prispôsobi. Slovo „moderný“ sa ve¾mi èasto používa ako svojho druhu èarovná formula.

„Moderný” Èo vlastne znamená slovo „moderný“? A èo znamená pojem jazykovo odvodený – „modernizmus? Slovo „moderný“ sa spája s príchodom osvietenstva zhruba v polovici 18. storoèia, ktoré malo odstráni všetky staré predsudky a omyly. Tomu korešponduje aj príbuzný pojem „pokrok“. Pod pojmom „moderna“ sa prezentovali také oèakávania ako: sloboda, medzinárodné porozumenie, sociálna spravodlivos, mier medzi náboženstvami a iné dobrá. „Moderna“ je teda stelesnením mohutného optimizmu, až po víziu „èasu spásy“, ako ho predstavuje myslenie New Age. V skutoènosti však „moderna“ neexistuje. Veï každá epocha je „nová“ a teda „moderná“. Nie však tá novos robí tú ktorú epochu dobrou alebo zlou, ale idey a spôsoby, módy, ktoré prináša. A tie musí ¾udstvo vždy triezvo posudzova a analyzova. Svojho èasu bol i fašizmus „moderný“, ale nie ako prejav ¾udského pokroku. Takže slovo „moderný“ môže postráda objektívny obsah. Preto, napriek eufórii, keï sa hovorí o „moderne“, nás musí zaujíma, èi sa svet mení k lepšiemu a èi tie oèakávania sú reálne (napr. beztriedna spoloènos, rozde¾ovanie pod¾a potrieb, ktoré s¾uboval komunizmus). Pre nás kresanov sú tieto spásonosné oèakávania moderny o to menej príažlivé, lebo vieme, že od Kristovho diela spásy na kríži sa neudialo

FOTO ARCHÍV

v histórii ¾udstva niè, èo by bolo principiálne nové. Kresanská nádej sa nezameriava na svetový pokrok, ale na veèné naplnenie a rados v novom nebi a novej zemi. Tí, ktorí kresanom zazlievajú túto nádej na rados v živote po smrti, sami oplývajú prís¾ubmi iluzórnej šastnej budúcnosti, nádejou na automatické zlepšenie situácie ¾udstva a jeho spásu politickými a ideologickými nástrojmi. Avšak, ako to ukázali dve vojny, genocídy a prenasledovania kresanov v 20. storoèí, tá šastná budúcnos nikdy nepríde. Preto pozor na „vieru v božstvá moderny“!

„Modernizmus” Priblížme si druhý pojem: „modernizmus“. Jeho obsah a jeho taký èi onaký vzah ku katolíckej viere. Struène povedané v pojme modernizmus sú zhrnuté prúdy a idey, ktoré vznikli medzi vplyvnými autormi pred asi 100 – 200 rokmi. Boli inšpirované módnymi prúdmi svoje doby, najmä evoluènou teóriou. Tá bola chápaná ako univerzálne vysvetlenie všetkého, vrátane „vzniku ná-

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 4

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ boženstiev“. K tomu sa pridala aj „moderná“ kritika Biblie. Kritika vychádzala z tvrdenia o neskoršom vzniku Nového Zákona a pripisovala jeho vznik anonymným autorom, ktorí osobne Ježiša nepoznali. Ob¾úbenou tézou „modernizmu“ je predstava, že na Ježiša je treba sa pozera ako na „syna svojej doby“ – mohol teda hovori len urèité veci a preto jeho uèenie musíme prispôsobi „moderne“. „Modernizmus“ väèšinou vychádza aj z predstavy, že Ježiš v skutoènosti nevstal z màtvych, že zázraky neexistujú, že Cirkev je omyl (Irrtum) a že všetky náboženstvá majú tie isté korene.

Z toho, èo sme povedali, vyplýva nieko¾ko záverov: ? Neexistuje iná viera, ako Kristom ohlasovaná a Cirkvi zverená. Nemá zmysel hovori o potrebe reformy, ak sa òou má dosiahnu zmena obsahu viery. Ak sa zmení obsah výroku, ten výrok je tým zrušený. Èo môžeme a máme robi: snaži sa našu vieru stále hlbšie chápa a stále intenzívnejšie ju ži. Nemôžeme jej výroky (Aussagen) skomoli na nieèo iné. ? Moderna v zmysle novej doby nemení niè ani na situácii ¾udstva (na jeho smrte¾nosti, hriešnosti), ani na viere. Viera dokáže dáva odpovede na otázky súèasného èloveka.

Všetky tieto pomýlené uèenia boli propagované zhruba súèasne v období pred 100 a viac rokmi a pápež Pius X. ich zhrnul a pomenoval (viac alebo menej šastne) slovom „modernizmus” a odsúdil ich. Je dôležité vidie, že odporujú tak viere (èi iba tradovanej alebo žitej), ako aj rozumu. Totiž tak evoluèná teória ako aj teória vývoja náboženstiev, kritika Biblie atï. pracujú s mnohými nedokázanými a neujasnenými predpokladmi.

? Kto nedokáže prijíma vieru Cirkvi a komu sa v Cirkvi z rôznych dôvodov nepáèi, mal by sa správa dôsledne a Cirkev opusti. Ohrozovanie Cirkvi ¾uïmi, ktorí vnútorne odpadli od viery, ale zostávajú v Cirkvi, aby ju nièili zvnútra, by sa nemalo trpie!

...................................... V dnešnej dobe sú mnohí veriaci ¾udia zmätení nepriate¾stvom súèasných ideológií voèi viere, Cirkvi, rozumu. Veriaci ¾udia by sa nimi nemali da vohna do slepej ulièky, lebo sú falošné! Samozrejme, aby sme im v praxi dokázali èeli, potrebujeme viac, ako iba poznatky o ich omyloch. Potrebujeme bdelos, odvahu a sebakritiku. Z èisto intelektuálneho h¾adiska nie je žiadny dôvod pre zneistenie èi pocity menejcennosti. Ideológie totiž nevíazia silou argumentov, ale svojou sugestivitou. Všimnime si to u zástancov evoluènej teórie: kritikov zosmiešòujú. Zástancovia historicko-kritickej metódy biblickej kritiky, ktorí svojich odporcov zastrašujú bombastickými výrokmi, najnovšie vedecké poznatky odmietajú zoh¾adni. Najdôležitejší a èasto používaný argument zástancov moderny znie: „Chceš sa uzavrie moderne?“ A tým sa kruh uzatvára: týmto je modernizmus opä iba jeden zo spôsobov pohybu v kruhu, ktorý svoje vlastné predpoklady nevie a nechce zdôvodni.

? Sme povolaní ohlasova stále tú istú vieru, aj v situácii, ako je dnes. K tomu používame aj moderné prostriedky a technické možnosti. V tomto, a len v tomto zmysle, aj my sme „demi našej doby", a tým aj moderní. ? Od zoslania Ducha Svätého na Turíce sa niè principiálne nového vo svete neudialo. Preto netúžime po moderne èi postmoderne èi po inak nazvanej epoche, ale po Príchode Ježiša Krista. Týmto je otázka po zmysle a podstate moderny dostatoène zodpovedaná.

...................................... Vision 2000, 4/2010, krátené Preklad: Terézia Lenczová

Moderna nemení niè ani na situácii ¾udstva (na jeho smrte¾nosti, hriešnosti), ani na viere. Viera dokáže dáva odpovede na otázky súèasného èloveka.

FOTO TK KBS / Peter Zimen

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 5

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Ekleziálny rozmer viery Zdeno Pupík Cirkev výnimoèným spôsobom sprevádza èloveka na jeho ceste spásy, má teda aj „právo by pre èloveka uèite¾kou pravdy viery: pravdy, ktorá je nielen dogmou, ale aj mravným poriadkom vyplývajúcim zo samej ¾udskej prirodzenosti a z evanjelia.“ 1 Kristus vybavil Cirkev plnosou prostriedkov spásy, aby slúžila krá¾ovstvu. 2 Vierou môžeme pozorova tajomnú prítomnos Ježiša v znameniach, v Písme, v Eucharistii a vo sviatostiach a vo svojich uèeníkoch – Ježiš žije vo svojej Cirkvi a úèinkuje v nej. 3 Pápež Benedikt XVI. približuje Cirkev ako communio,4ako „sociálny prejav kresanskej viery je sama osebe nezávislá a prežíva svoju vieru vo forme spoloèenstiev.“ 5 Viera teda zaèleòuje veriaceho do Cirkvi a dáva mu úèas na živote Cirkvi ako spoloèenstva viery. 6

Viera a Cirkev Cirkev je jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého, zhromaždený ¾ud Boží,7 je „akoby sviatosou, èiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ¾udského pokolenia.“ 8 Apoštoli dostali poverenie od Ježiša, aby nauèili všetok ¾ud Ježišovmu posolstvu (porov. Mt 28, 19 – 20). Ježiš sa pri Poslednej veèeri nemodlil len za svojich najbližších apoštolov, ale aj za tých, ktorí uveria skrze nich (porov. Jn 17, 20 – 23), preto veríme, že Cirkev spravuje a ochraòuje depositum fidei.9 Cirkev už od zaèiatku vyjadrovala a odovzdávala svoju vieru v krátkych formulách, ktoré boli normatívne pre všetkých.10 Vyslovova s vierou vyznanie viery potom znamená „vstúpi do spoloèenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoloèenstva s celou Cirkvou.“ 11„Veri“ je teda ekleziálny úkon. Viera Cirkvi predchádza, rodí, udržiava a živí našu vieru. 12

FOTO TK KBS / Andrea Tothova

Ak chceme vidie celkom explicitne cestu h¾adania viery kresana a Cirkvi, môžeme to najlepšie pozorova vo vyznaniach viery. Zámerne sa používa množné èíslo, pretože v priebehu dejín nachádzame viacero vyznaní viery, ktoré sa navzájom dopåòali a cizelovali do najmenších detailov. Stali sa aj prameòom sváru medzi západ-

...................................... 1 PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPRAVODLIVOS A POKOJ Kompendium sociálnej náuky Cirkvi. Trnava : SSV 2008, è. 70. 2 Porov. JÁN PAVOL II. Encyklika Redemptoris missio. Trnava : SSV 1997, è. 17– 20. 3 Porov. JÁN PAVOL II. Posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Europa. Trnava : SSV 2004, è. 22. 4 Porov. STROMÈEK L. Cirkev ako communio, náèrt ekleziológie Josepha Ratzingera. Žilina : Inštitút Communio 2010. Porov. „Je potrebné, aby sa kresanská prax zameriavala na také vytváranie nových modelov „bytia Cirkvi“, ktoré sa vyhnú peèati sektárstva èi „obèianskeho náboženstva“ a zároveò umožnia v súèasnom postideologickom kontexte zachova misionársku identitu Cirkvi. Inými slovami Cirkev nesmie v rozmanitosti svojich podôb strati svoju tvár „domácej“ èi „¾udovej“ Cirkvi” (13. riadne valné zhromaždenie Biskupskej synody. Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresanskej viery. Lineamenta 9). 5 BENEDIKT XVI. Encyklika Deus caritas est, è. 28. 6 JÁN PAVOL II. Posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, è. 53. 7 Porov. LG 4. 8 LG 1. Porov. „Do katolíckej jednoty Božieho ¾udu sú povolaní všetci ¾udia; rozlièným spôsobom do nej patria alebo sú na òu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní, èo veria v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ¾udia povolaní Božou milosou k spáse“ (KKC 836). 9 Porov. NEUNER J., ROSS H., Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria. Trnava : Dobrá kniha 1995, s. 41. 10 KKC 186. 11 KKC 197. 12 KKC 181. Porov. Fede e cultura 3533. Ve¾akrát sa v dejinách riešila v takej èi onakej podobe aj skutoènos, èi reprezentanti Cirkvi (napr. biskupi) hovoria v mene všetkých katolíkov, kde je miera poslušnosti radových èlenov Cirkvi – a to tak v oblasti viery a mravov, v otázkach liturgických, ale aj prakticko-organizaèných (porov. http://gosc.pl/doc/1094124.Tragedia-liberalnego-katolicyzmu). [cit. 2012-04-10].

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 6

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ kánsky koncil uèil, že viera je prijatie autority zjavujúceho sa Boha. II. vatikánsky koncil priblížil vieru ako celostné odovzdanie sa Bohu, ktoré je kristologicky zdôvodnené a pôsobí pneumatologicky. Pojem teologickej viery bol jasne definovaný na Prvom vatikánskom koncile, na pamätnom treom zasadaní: „Keïže èlovek je od Boha ako svojho Stvorite¾a a Pána celkom závislý a stvorený rozum je úplne podriadený nestvorenej Pravde, sme povinní zjavujúcemu Bohu preukazova vo viere plnú poslušnos rozumu a vôle. O tejto viere, ktorá je „zaèiatkom ¾udskej spásy", Katolícka cirkev vyznáva, že je nadprirodzenou cnosou, ktorou na podnet a s pomocou Božej milosti veríme, že to, èo zjavil, je pravdivé, nie však preto, že by sme do vnútornej pravdy vecí prenikli prirodzeným svetlom rozumu, ale že za tým stojí autorita zjavujúceho Boha samého, ktorý nemôže ani klama, ani by klamaný. „Viera je,” ako hovorí Apoštol, „základom toho, èo dúfame, dôkazom toho, èo nevidíme” (Hebr 11, 1).” 19 Táto definícia znamená, že teologická viera je vierou v najužšom slova zmysle – to jest súhlasom s autoritou, èo znamená, že je aktom rozumu a tiež aktom vôle; že to je viera eminentnej hodnosti, pretože naznaèuje neobmedzené podriadenie sa Božskej najvyššej autorite a absolútnu dôveru v Jeho pravdivos, a je preto aktom religiózneho uctievania a teologickej poctivosti; a že je ovplyvnená nielen externou Božskou autoritou, ale aj internou Božskou milosou, a teda je nadprirodzenou. 20

nou a východnou Cirkvou (Filioque), resp. sa odlíšili od Rímskokatolíckej cirkvi a cirkvi evanjelikálnej. Používame a poznáme apoštolské vyznanie viery,13 vyznanie viery Prvého nicejského koncilu,14 nicejsko-carihradské vyznanie viery,15 vyznanie viery Epifánia, Atanázovské vyznanie viery, Toledské, vyznanie viery Štvrtého lateránskeho koncilu, vyznanie viery Michala Paleologosa, vyznanie viery Tridentského koncilu alebo augsburské vyznanie z roku 1530.16 Druhý vatikánsky koncil zhàòa v èo a koho vlastne verí Cirkev: „Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z màtvych za všetkých, dáva èloveku skrze svojho Ducha svetlo a silu, aby mohol zodpoveda svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ¾uïom, v ktorom by sme mali by spasení. Takisto verí, že k¾úèom, stredobodom a cie¾om celých ¾udských dejín je jej Pán a Uèite¾. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi a ten je vždy ten istý – vèera i dnes a naveky. Preto vo svetle Krista, ktorý je obraz nevidite¾ného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, koncil má v úmysle prehovori ku všetkým, aby objasnil tajomstvo èloveka a spolupracoval na riešení základných problémov našich èias.“ 17

Príklady niektorých vyjadrení Magistéria o viere Cirkev sa vždy snažila vytrva v tom, èo sa nauèila a èo jej bolo zverené (porov. 2 Tim 3, 14), by ståpom a oporou pravdy (porov. 1 Tim 3, 15). Od svojho prvého apoštolského snemu v Jeruzaleme, cez všetky ostatné koncily až po Druhý vatikánsky snem a dnešné biskupské synody, vždy riešila zápas o vieru – o èistotu viery – s jednotlivcami a skupinami, ktorí vyznávali rozlièné opovážlivé alebo mylné mienky, názory blízke bludu alebo uèenie, ktoré bolo oznaèené ako heréza. Tak bol odsúdený arianizmus, subordinacionizmus, adopcianizmus, nestorianizmus, monofyzitizmus, monoteletizmus, innatizmus, tradicionalizmus, racionalizmus a modernizmus, ateizmus, kriticizmus, agnosticizmus, imanentizmus a bezbrehý evolucionizmus, relativizmus...18 Niekedy máme dojem, že o Bohu viac nevieme, ako vieme; niekedy sa zdá, že o Bohu viac vieme, kým nie je, než to, kým naozaj je... Ale na to budeme ma celú veènos... Tridentský koncil potvrdil vieru ako integrálnu súèas ospravedlnenia – že viera je nutná k spáse. Prvý vati-

Línia pokoncilového Magistéria o viere Pápež František v encyklike Lumen fidei uèí, že „Druhý vatikánsky koncil bol koncilom o viere, lebo nás vyzval, aby sme do stredu svojho cirkevného aj osobného života kládli primát Boha.

......................................

13 14 15 16

17 18

19 20

Porov. KKC 184. Porov. NEUNER, J, ROSS, H. c. d., s. 98. Porov. KKC 184. Porov. http://www.kaplnka.sk/av/. [cit. 2012-04-10]. Porov. http://www.ecav.sk/?p=info/INFchar/ECAVnaSK. [cit. 2012-04-10]. Pre laickú verejnos je zaujímavé porovnanie, ako napr. http://www.veriaci.com/inecirkvi.php. [cit. 2012-04-10]. GS 10. Cirkev v priebehu stároèí opakovane riešila a vysvet¾ovala mnohé omyly, ktoré sa vynoria, a potom sa zasa stratia – napr. omyl manichejcov, ktorý tvrdí, že vidite¾ný svet vytvoril diabol a Boh len svet nevidite¾ný – z èoho vyplýva, že vidite¾ný svet je zlý. Alebo iný omyl sa opiera o tézu, že svet je od veènosti a nemá teda zmysel hovori o stvorení sveta. Alebo ešte iný omyl, ktorý sa zakladá na názore, že Boh vytvoril svet z pripravenej matérie: Božiu moc potom posudzujeme pod¾a našej moci a schopností, vedeckých poznatkov atï. Tieto problémy riešil už sv. Tomáš Akvinský (porov. AKVINSKÝ, T. Výklad Apoštolského vyznania viery. Trnava : SSV 2010, s. 15 – 19). NEUNER, J., ROSS, H. Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria. Trnava : Dobrá kniha 1995, è. 31, s. 37. Porov. SCHEEBEN, M. J., WILHELM, J., SCANNELL, T. B. A manual of Catholic theology; based on Scheeben's "Dogmatik,". Nabu Press 2010.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 7

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ Koncil dal zažiari viere v ¾udské skúsenosti a vydal sa tak cestami súèasného èloveka.” 21 Toto vyjadrenie má ani nie dogmatický charakter, ale výrazný pastorálny dopad. Vieme, že cestou Cirkvi je Kristus, ale aj èlovek22a Cirkev deklaruje, že verí ¾udskej životnej skúsenosti. Cirkev deklaruje, že chce sprevádza èloveka na jeho ceste životom. Ide teda o iný poh¾ad na pastoraènú prax: z pozície uèite¾ a žiak sa Cirkev snaží prejs skôr do pozície putujúci a sprevádzajúci, kde má svoje miesto viac poèúvanie než mentorovanie, viac dialóg než príkazy a zákazy, viac priestoru by mala dosta otvorenos, empatia a pochopenie než úradnícke postoje reprezentantov a všetkých èlenov Cirkvi: väèší dôraz by sme mali klás na spoloèenstvo s Kristom a s èlovekom v jeho konkrétnej životnej situácii.

FOTO TK KBS / Peter Zimen

...................................... Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes poukazuje na tento trend v duchu viery v prítomnos Ducha Svätého: „Boží ¾ud, podnecovaný vierou, že ho vedie Pánov Duch, ktorý napåòa svet, usiluje sa rozpozna pravé znamenia prítomnosti Boha a jeho úmyslov v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má úèas spolu s ostatnými ¾uïmi našich èias. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a odha¾uje Boží úmysel o celkovom povolaní èloveka, a tak vedie myse¾ k plne ¾udským riešeniam.”23 Na to Svätý Otec František s odstupom èasu reaguje: „Viera nám otvára cestu a sprevádza naše kroky v dejinách. Preto, ak chceme porozumie, èo je viera, musíme hovori o celom jej priebehu a ceste veriacich ¾udí.”24 Viera nám umožòuje vidie život v celkom iných rozmeroch a dáva nám novú víziu života. Pomáha nám porozumie minulosti, pomáha nám nebᝠsa budúcnosti a uèí nás ži naplno prítomnos – v Duchu Svätom. Príkladom nám môžu by biblické postavy, ktoré žili vieru a inšpirovali už celé zástupy ¾udí poèas dejín. „Máriina viera je podobná viere Abrahámovej: V ekonómii spásy Božieho zjavenia Abrahámova viera je zaèiatkom Starej zmluvy – Máriina viera vo zvestovaní je zaèiatkom Novej zmluvy.” 25 Matka Pánova je „dokonalou ikonou viery”: 26 „Zvestovanie je iste vrcholnou chví¾kou Máriinej viery v oèakávaní Krista, ale aj východiskom, ktorým sa zaèína celá jej pú k Bohu, celá jej cesta viery.” 27 Ján Pavol II. ïalej upozoròuje, že „pod krížom má Mária skrze svoju vieru úèas na strhujúcom tajomstve tohto poníženia.

Viera nám otvára cestu a sprevádza naše kroky v dejinách. Viera nám umožòuje vidie život v celkom iných rozmeroch a dáva nám novú víziu života. Azda je to tá najhlbšia kenóza (prázdnota) viery v dejinách ¾udstva.” 28 Nakoniec teda konštatujeme, že „pravda o Márii sa stala skutoène prítomnou v tajomstve Krista práve preto, že uverila.” 29 Práve na Máriinom príbehu vidíme, že „viera nie je výrazom únavy ani úteku, ale je odvahou by a prelomom k ve¾kosti a šírke skutoènosti. Viera je aktom súhlasu.” 30 Potvrdzuje to Svätý Otec František: „Presvedèenie viery, ktoré dáva životu ve¾kolepos a plnos, ho sústredí na Krista a na silu jeho milosti.” 31 Biblické príbehy ¾udí žijúcich s Bohom a v Bohu nám ukazujú, že „viera je celkovou orientáciou našej existencie. Je zásadným rozhodnutím, ktoré sa prejavuje vo všetkých oblastiach našej existencie a ktoré sa realizuje iba vtedy, keï je podporované všetkými silami našej existencie. Viera nie je èisto intelektuálny ani èisto vô¾ový, ani èisto emocionálny proces, je všetko toto do-

...................................... 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei, 2013, è. 6. Porov. JÁN PAVOL II. Encyklika Redemptor hominis, è. 14. GS 11. FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei 8. JÁN PAVOL II. Encyklika Redemptoris mater, è. 14. FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei 58. JÁN PAVOL II. Encyklika Redemptoris mater 14. JÁN PAVOL II. Encyklika Redemptoris mater 18. JÁN PAVOL II., Encyklika Redemptoris mater 12. BENEDIKT XVI. Zasiahnutí nevidite¾ným, s. 183. FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei 5.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 8

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ hromady. Akt celého „ja”, celej osoby v jej koncentrovanej jednote.”32 Pozorujem celkom jasne, že „viera pretvára celého èloveka, nako¾ko sa otvára láske. V tomto spojení viery a lásky možno chápa formu poznania vlastného viere, jej presvedèivos, jej schopnos osvecova naše kroky. Viera poznáva, nako¾ko sa pripája k láske, lebo láska prináša svetlo.” 33 Vierou sa objasòuje Boží plán o rodine. „Manželské a rodinné spoloèenstvo má spoloène objavova Boží plán a plni ho. Už príprava na manželstvo je cestou viery. Má sa predåži na celý èas manželského a rodinného života.” 34 Viera „asimilovaná a prehåbená v rodine sa stáva svetlom osvecujúcim všetky sociálne vzahy.” 35 Pápež Benedikt pozoroval istú privatizáciu viery a s òou spojené niektoré trendy, ktoré ohrozujú súèasného èloveka: „Viera je presunutá na rovinu èisto osobných a mimosvetských vecí a zároveò sa istým spôsobom stáva nedôležitou pre svet. Táto programová vízia ovplyvnila smerovanie novoveku a ovplyvòuje aj súèasnú krízu viery, ktorá je v konkrétnej podobe predovšetkým krízou kresanskej nádeje.” 36

stroj, a tak sa sta modlou pre èloveka. Preto potrebujeme znova a znova meditova o autentickosti viery: „Viera, spájajúca sa s obrátením, je opakom modloslužby. Je separáciou od modiel a návratom k živému Bohu skrze osobné stretnutie. Veri znamená zveri sa milosrdnej láske, ktorá vždy prijíma a odpúša, podporuje a orientuje život, ukazuje moc svojou schopnosou narovnáva pokrivenos našich dejín. Viera spoèíva v ochote necha sa vždy znovu pretvára Božím povolaním.” 39

...................................... 32 33 34 35 36 37 38 39

BENEDIKT XVI. Zasiahnutí nevidite¾ným, s. 178. FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei 26. JÁN PAVOL II. Exhortácia Familiaris consortio, è. 51. FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei 54. BENEDIKT XVI. Encyklika Spe salvi, è. 17. GS 62. FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei 25. FRANTIŠEK Encyklika Lumen fidei 13.

...................................... Výber z knihy: Súvislosti – Reflexia o viere, kultúre a výchove (Zdeno Pupík)

...................................... ažkosti a problémy vo viere a s vierou sa snaží pomenova každá generácia. Druhý vatikánsky koncil konštatoval, že „hoci Cirkev výrazne prispela k pokroku kultúry, predsa zo skúsenosti vieme, že pre náhodné príèiny neraz nastávajú ažkosti pri zosúladení kultúry s kresanstvom. Tieto ažkosti nemusia vždy škodi životu viery, ba môžu nabáda myse¾ na dôkladnejšie a hlbšie pochopenie viery.” 37 V tomto svetle vnímame niektoré súèasné trendy nielen ako problémy, ale ako výzvy, ktoré kladú požiadavky. Nebudeme ich hneï chápa ako ohrozenie, ale možnos ís hlbšie v evanjeliu a bližšie aj k Bohu, aj k èloveku: „V súèasnej kultúre je èastá tendencia prijíma iba takú pravdu, ktorá sa týka technológie. Pravé je to, èo èlovek dokáže vytvori a vedecky zmera. Je to pravé, lebo to funguje a èiní tak život pohodlnejším a ¾ahším. Toto sa dnes javí ako jediná istá pravda.”38 Èlovek sa vždy snaží nejakým spôsobom si u¾ahèi život, preto vynachádza nové a nové technológie. Ale ako sa môže viera spája s technológiami? Ide aspoò o spôsob jej odovzdávania, ale aj tu treba by ve¾mi opatrný, lebo viera sa rodí zo stretnutia èloveka s Bohom a èloveka s èlovekom èi spoloèenstvom. Technológia je neosobná. A môže ¾ahko sama seba prehlási za cie¾ a nielen za ná-

V súèasnosti je tendencia prijíma iba takú pravdu, ktorá sa týka technológie. Pravé je to, èo èlovek dokáže vytvori a vedecky zmera. Je to pravé, lebo to funguje a èiní tak život pohodlnejším a ¾ahším. Toto sa javí ako jediná istá pravda.

FOTO TK KBS / Peter Zimen

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

2 9

1 / 2 0 1 4


EDÍCIA 4 vydaní K

A

Studia Theologica Žilinensia N

O VI N

K IN V NO

5€

5€

6€

A

8€

ZAUJALA VÁS PUBLIKÁCIA? Napíšte nám a my vám ju pošleme Alebo všetky len 20,Ceny knižných titulov sú uvedené bez poštovného

Eur (ušetríte 4,- Eura) Inštitút Communio, n.o. Jána Kalinèiaka 1, 010 01 Žilina

www.icommunio.sk icommunio@gmail.com


KONCIL ____________________________________________________

Analýza výpovedí Prvého vatikánskeho koncilu na tému viery Pawel Kukiola SVD Dogmatická konštitúcia „Dei Filius“ o katolíckej viere je prvým dokumentom Cirkvi, ktorý podáva výklad teologickej doktríny viery. 1 Tvoria ju štyri kapitoly, v ktorých sa koncil podujal rozobra otázky stvorenia, Zjavenia a viery, ako aj ich vzah k rozumu.2 Dogmatická konštitúcia o katolíckej viere skúma vieru v mnohých aspektoch a reláciách. Súèasne skúma vnútornú silu èloveka, bez ktorej by nebol možný akt viery. Tieto otázky rozoberá konštitúcia v kapitolách III. a IV. dzajúca definícia obsahuje celý obsah idey viery chápanej integrálne i teologicky. 7

Definícia viery Prvý vatikánsky koncil podaním definície viery uèí o motívoch hodnovernosti, nenahradite¾nosti milosti viery a predmete i nevyhnutnosti viery v spásu. K hlbšej presnosti ponímania viery sa vo ve¾kej miere prièiòujú koncilom podané vysvetlenia, ktoré sa týkajú vzahu viery k èinnosti rozumu v probléme stálosti dogmy.3 Koncil predložil definíciu viery predovšetkým v tretej kapitole konštitúcie.4 Smeruje proti Hermesovi a jeho stúpencom, pre ktorých je prijímanie viery v zjavené pravdy èisto rozumovým procesom.5 Pojem viery je v tejto definícii: „Keïže je èlovek závislý od Boha ako Stvorite¾a i svojho Pána, aj stvorený rozum úplne podlieha nestvorenej pravde, a preto sme zaviazaní zjavujúcemu sa Bohu svojou vierou ukáza úplnú poslušnos rozumu a vôle. Katolícka cirkev však naproti tomu vyznáva, že tá viera, ktorá je (poèiatkom ¾udského oslobodenia sa) (porovnaj Tridentský koncil, 1. dekrét zo štvrtého zasadania), je nadprirodzenou cnosou, prostredníctvom ktorej, s oduševnením a pomocou Božej milosti, veríme v pravdivos Bohom zjavených vecí nie pre ich vnútornú pravdivos, poznanej prirodzeným rozumom, ale pre autoritu samého zjavujúceho sa Boha, ktorý sa nemôže mýli a nemôže ani nikoho mýli. Keïže pod¾a svedectva apoštola (viera je zárukou tých dobier, v ktoré dúfame, svedectvom tých skutoèností, ktoré nevidíme) (Hebr 11, 1).“ 6 Predchá-

...................................... Chápanie viery, ktoré ustálil Prvý vatikánsky koncil, nachádza ïalšie vysvetlenie a obranu v encyklike „Pascendi“. Viera v katolíckom chápaní urèuje vzahy medzi pravdovravným a neomylným Bohom a èlovekom, ktorý súc obrazom Najvyššej Pravdy môže prijíma zjavené idey. Liberálna teológia a modernizmus prešli deformáciou v tomto vzahu; rozum, v teologickom chápaní agnosticizmu, uzavretý modernizmom v sfére faktov, nie je schopný pozna pravdy o jestvovaní osobného Boha, lebo ohranièením ¾udskej vedy je experimentálna a fenomenologická skutoènos. Pramene viery treba h¾ada v samom subjekte pociujúcom nevyhnutnos zjednotenia sa s prvkom, ktorý ho nad mieru prekraèuje. Vedomý náboženský život je iba malým prejavom absolútna, ktoré pôsobí v podvedomí; práve z toho ustaviène pulzuje prameò náboženského života. Každý èlovek si uvedomuje súvislos s množstvom nepoznaného a živo ju vníma, a práve tak koná akt viery.

...................................... 1 2 3 4 5 6 7

WINLING, R.: Teologia wspó³czesna. Kraków 1990, s. 101. Text a krátka charakteristika konštitúcie "Dei Filius" v BF, s. 19 – 29, 180 – 181. GRANAT, W.: Ku cz³owiekowi i Bogu w Chrystusie. Zarys dogmatyki katolickiej. t. l. Lublin 1972, s. 417. BF I, s. 48. Na tému názorov Hermesa pozri: BF, s. 3 a nasledujúce. BF I, s. 48 Pozri GRANAT, W.: Dogmatyka katolicka. T. IX. Synteta. Lublin 1964, s. 36. (ïalej skratka GRANAT, DK IX).

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 1

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ V predchádzajúcom vyjadrení sa stratili dva najskutoènejšie elementy viery: Boh ako prvá pravda a jej spojenie s veriacim èlovekom, avšak do prvej línie vysunutý pocit. Takto zdegradovali pravdu, ktorá by už nebola vo viere nadradeným èinite¾om, Božím a objektívnym, ale ¾udským výtvorom, podliehajúcim zákonom evolúcie. Každý rozum v zhode so svojou prirodzenosou by analyzoval obsah, aký dostal z håbky podvedomia, èo by vytvorilo pojmy a náboženské úsudky; ak sa ony zovšeobecnia a získajú potvrdenie Cirkvi, nadobudnú charakter dogiem. Obsah skrytý vo výrokoch Cirkvi, by nanajvýš pod¾a modernistov mohol by symbolom bezhraniènej skutoènosti, s akou sa èlovek spája, avšak nie sú absolútnou a analogickou reprodukciou mimosubjektívnej skutoènosti. Viera v zmysle liberálnej teológie a modernizmu, èi súèasných prívržencov relativizmu dogiem, je vytrhnutá zo svojho božského nadradeného charakteru a uvádzaná do èisto ¾udských záležitostí, ktoré usmeròujú vrtkavé nástroje a filozofická móda. Znetvorené je nie iba ponímanie vzahu medzi èlovekom a Bohom, ale aj inak chápaná nadprirodzenos a dobrovo¾nos viery. Taktiež sa tu stratila idea Cirkvi ako neomylného uèite¾a viery.8

Viera a rozum Prvý vatikánsky koncil nepostavil rozum do protikladu k viere, ale svojím uèením podèiarkuje vzájomnú zhodu viery s rozumom. Potvrdil, že: „... aby viera bola (poslušnosou zhodnou s rozumom) (Rim 12, 1) uráèil sa Boh s vnútornou pomocou Ducha Svätého spoji vonkajšie argumenty svojho Zjavenia, konkrétne Božské skutoènosti, predovšetkým zázraky a proroctvá, ktoré tým, že vynikajúco poukazujú na všemohúcnos a nekoneènú múdros Boha, sú nesmierne spo¾ahlivými znakmi Božského zjavenia, prispôsobenými duševným schopnostiam všetkých ¾udí. Preto tak Mojžiš a proroci, ako tým skôr sám Kristus Pán, vykonali mnohé skutoèné zázraky a vyriekli proroctvá. Veï aj o apoštoloch èítame: „Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali (Mk 16, 20). A znova èítame: „Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že h¾adíte naò ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste,...“ (2 Pt 1, 19). 9 Boh nechcel, aby èlovek uveril nerozvážne, a preto s pôsobnosou zjavenia tajomných právd

spojil nezvyklé príbehy, ktoré dosvedèovali, že predkladané pravdy nie sú z múdrosti ¾udskej, ale Božej. Akt viery, hoci je v zásade jednoduchý, v podstate svojej duchovnosti obsahuje aj potenciálnu zložitos, lebo je dielom ¾udským i Božím. Je priamo vykonaný rozumom, ale pod vplyvom vôle a pocitov. Viera ako skutok rozumu sa odlišuje od vedeckého poznania, lebo sa neopiera o dedukciu èi o vedecké skúmanie faktov, ale o svedectvo Boha, o ktorého jestvovaniu a vlastnostiach sa dozvedáme cestou rozumu.10 Z viery, ako aktu rozumu, vyplýva to, že musí by poznaním, a preto musí obsahova vzah k rozumovému poznaniu. Prvý vatikánsky koncil hovorí, že „jestvuje dvojaký spôsob poznania, ktorý sa odlišuje nielen prameòom, ale aj predmetom. Odlišuje sa prameòom, lebo predovšetkým poznávame prirodzeným rozumom, ale v druhom prípade pomocou Božej viery. Odlišuje sa predmetom, lebo okrem pravdy, ku ktorej môže dôjs prirodzený rozum, predkladajú sa nám na uverenie v Bohu skryté tajomstvá, ktoré nemožno spozna bez Božieho Zjavenia.”11 Cirkev je presvedèená, že viera, okrem toho, že sa odlišuje od vedy, je poznaním nielen so zrete¾om na to, že jej èiastoèný predmet urèujú pravdy potvrdzované rozumom, ale aj preto, že je možné v istej malej miere prisvojenie si obsahu tajomstiev. Cirkev súc vedomá, že èlovek nemá pred sebou otvorené brány, ktoré vedú do sveta skutoènosti potvrdenej skutkom viery, nechce popri tom znièi most medzi vierou a rozumom, ale si želá ukáza, že si prinášajú vzájomnú pomoc. Rozum totiž odôvodòuje, tvorí teologické náuky, ale viera ho zasa oslobodzuje, chráni ho od bludov a dáva mu mnohé znalosti.12

Úloha slobodnej vôle v akte viery O úlohe slobodnej vôle v akte viery hovoril koncil v treom bode tretej kapitoly konštitúcie Dei Filius. Hovorí tam o dobrovo¾nej poslušnosti, ktorú v akte viery prejavuje èlovek Bohu.13 Vyjadruje to

...................................... 8 9 10 11 12 13

Tamže, s. 40. BF I, s. 49. Pozri GRANAT, DK IX, s. 3. BF I, s. 60. Pozri GRANAT, DK IX, s. 38 – 39 Pozri GRANAT, W.: Dogmatyka katolicka. T. VI. Teologiczna wiara, nadzieja i miloœæ. Lublin 1960, s. 201. (ïalej skratka GRANAT, DK VI).

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 2

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ FOTO TK KBS / Milan Kosec

Èlovek èasto podlieha zdanlivému dobru, preto je nesmierne dôležitou skutoènosou, aby pomocou Božej milosti vedel smerova k menej egoistickému dobru.

slovami: „Teda viera sama o sebe nestaèí” (ale viera skrze lásku) (Gal 5, 6), je však Božím darom, ale jej akt je dielom vzahujúcim sa na spásu, èím èlovek prejavuje samému Bohu dobrovo¾nú poslušnos, súhlasiac a spolupracujúc s jeho milosou, voèi ktorej by sa mohol postavi.14 Pravá vô¾a, ktorá sa nestráni dobra, ale naopak, sama si ju želá realizova, to je jednou z podmienok aktu viery. Èlovek dos èasto podlieha zdanlivému dobru, preto je nesmierne dôležitou skutoènosou, aby pomocou Božej milosti vedel smerova k menej egoistickému dobru. Je nevyhnutné, aby mal èlovek v sebe urèitý morálny úmysel (citlivos na dobro), keï rozhoduje o príprave na vieru a o jej ïalšom udržaní. Prekážkou èloveku, ktorý chce veri, alebo ktorý už veril, je nasmerovanie života na doèasnos, èo sa môže prerodi na zbožstvenie pozemských hodnôt. Takýto stav vytvára náboženskú ¾ahostajnos a ve¾mi sažuje, ba až vyluèuje zaujíma sa o náboženské pravdy. Vô¾a pomocou Božej milosti vplýva na dušu, aby sa dostala z tohto nebezpeèného stavu, zbavila sa ¾ahostajnosti a životnej ¾ahkomyse¾nosti. Stávajú sa prípady, že tá nenormálna zá¾uba v zdanlivom dobre zaniká, keï príde utrpenie, ktoré vidite¾ne ukazuje relativitu pozemských hodnôt a vô¾a sa vtedy vracia k nadzemskému dobru a k Bohu. Vô¾a prikazuje rozumu, aby hodnotil, lebo pravdy, ktoré rozum považuje za pravdivé, ho nenútia na to svojou samozrejmosou. Vô¾a spôsobuje aj to, že skutok viery má trvalejšiu

vnútornú moc. Vô¾a spolupracuje pri zachovávaní viery, keï èlovek nestratil slobodu viery a v ïalšom priebehu musí zdoláva èasto aj s ve¾kým úsilím prekážky, ktoré proti viere predkladá rozum samého veriaceho alebo spoloèenstvo neveriacich.15

Predmet viery Dogmatická konštitúcia o katolíckej viera hovoriac o predmete viery v štvrtom bode tretej kapitoly potvrdzuje, že „... Božskou i katolíckou vierou (fide divina et catholica) treba veri všetko, èo obsahuje Božie slovo, napísané èi odovzdávané Tradíciou a prostredníctvom Cirkvi podávané na uverenie ako Bohom zjavené, a to tak v slávnostnom vyhlásení, ako v obyèajnom a všeobecnom uèení.” 16 Zjavené pravdy sú úzko späté navzájom i s koneèným cie¾om èloveka, ktorým je Boh. Najdrobnejšie skutoènosti, ktoré sú opísané v prameòoch viery, všetky zjavené vety, ktoré sa dotýkajú aj bezvýznamných vecí pre náboženský život, vzahujú sa k Bohu. Predmetom viery je prvá Pravda, lebo všetko v oblasti viery sa vzahuje k Bohu. V analýze obsahu viery obraciame pozornos najprv na jej centrálny (koncentraèný) predmet a až potom na špeciálny predmet

...................................... 14 BF I, s. 50. 15 Pozri GRANAT, DK VI, s. 206 – 207 16 BF, I, s. 51.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 3

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ božskej viery a na jeho okruh pôsobenia. V praxi je najbližšou normou viery Katolícka cirkev, ktorá zjavenú pravdu podáva na verenie, preto sa ïalšia problematika dotýka predmetu božsko-katolíckej viery. Sväté písmo hovorí o možnosti súkromných zjavení, a tak sa v nich môžu pravdy sta predmetom božskej viery. Niektorí teológovia tvrdia, že jestvuje katolícko-cirkevná viera o tých pravdách, ktoré nie sú formálne zjavené Bohom, ale Cirkev ich hlása ako neomylné. V tomto prípade by bola motiváciou viery neomylná autorita samej Cirkvi. Koncentraèný (centrálny) predmet chápeme ako najvyšší cie¾, ku ktorému priamu èi nepriamo spejú všetky pravdy. Boh chce privies rozumné stvorenia k dosiahnutiu Najvyššieho Dobra, a preto každá zjavená veta pochádza od Prvej Pravdy a k Nej smeruje. Vo všetkých pravdách, ktoré smerujú k Prvej Pravde možno vyèleni prvoradý predmet, ktorým je sám Boh a Jeho vnútorný život, a potom aj druhoradý predmet, ktorý tvoria zjavené pravdy, ktoré sa týkajú stvorenstva vo všeobecnosti, ale predovšetkým medzi nimi rozumných bytostí. V druhoradom predmete možno ešte rozlíši hlavné pravdy (týkajúce sa nadprirodzeného života èloveka) a doplnkové pravdy (èiastkové).

siahnu úèas Jeho synov, lebo nik nedosiahne bez nej ospravedlnenie, a nedosiahne ani veèný život, ak v nej nevytrvá do konca (Mt 10, 22; 24, 13).” Aby sme zadosuèinili povinnosti prijatia pravdivej viery a zotrvania v nej navždy, Boh skrze svojho jednorodeného Syna ustanovil Cirkev a vybavil ju výraznými znameniami, aby všetci mohli v nej vidie strážcu a uèite¾a zjaveného slova. 19

...................................... Prvý vatikánsky koncil rozhodujúc o povinnosti veri všetko, èo Boh zjavil a Cirkev predkladá, ïalej hovorí, že bez viery nikdy a nikto nedosiahne ospravedlnenie. Zdá sa, že v tomto výroku koncil nehovoril len o nevyhnutnosti ènosti, ale aj o akte viery. Uèenie o nevyhnutnosti aktu teologickej viery nebolo predtým predmetom slávnostného vyhlásenia Cirkvi.20 Prvý vatikánsky koncil po prvý raz vyzdvihol túto otázku slávnostným spôsobom. Dobrovo¾ný a nadprirodzený akt viery je dielom integrálnej ¾udskej osoby v konkrétnom prostredí a súèasne zaažený dedièstvom individuálnym, ale aj spoloèným. Nemožno sa èudova, že „èinnos verenia” sa môže stretnú s menšími i s väèšími prekážkami.

...................................... Boh sa zjavil v Kristovi Pánovi, v ktorom ¾udská prirodzenos je osobne zjednotená s Božím Slovom. Uèenie evanjelií je vo všeobecnej Božej ekonómii najdokonalejším vyjadrením múdrosti Stvorite¾a. Kristus ako Boh-èlovek je cie¾om stvorenstva a taktiež ich cestou, preto sa oprávnene môžeme pýta, èi On môže by nazvaný aj koncentraèným (centrálnym) predmetom právd viery. 17 Cirkvou predkladané Pravdy ako Božie, sú predmetom božsko-katolíckej viery. V podstate sa neodlišujú od Božskej viery, ale vo vzahu k nám majú charakter väèšej istoty, lebo sa objektívne dozvedáme, že ona je v objektívnych prameòoch. Už nie súkromné a omylné štúdium, ale cirkevná autorita, potvrdzuje, že pravda pochádza priamo od Boha. 18

Nevyhnutnos viery ku spáse Uèenie o nevyhnutosti viery ku spáse nájdeme v piatom bode tretej kapitoly koncilovej konštitúcii Dei Filius. Predstavujú ju slová: „Bez viery je totiž nemožné páèi sa Bohu (Hebr 11, 6) a do-

Jestvujú ažkosti spojené so samým charakterom viery. Je pravdou, že èlovek je priahovaný k Bohu celou svojou existenciou, ale cesta k dosiahnutiu jasnej idey Božej absolútnosti nie je ¾ahká pre èloveka, ktorého vychovala kultúra filozofickej alebo súèasnej spoloènej rôznorodej religiozity. Potrebuje zdola celý rad prekážok, aby sa stratili skostnatené cudzorodé prvky získané dedièstvom. Veï viera v Boha je len zaèiatok cesty; èlovek musí následne túži veri, musí v sebe vzbudi úmysel viery, ale všetko to nemôže spravi bez pomoci Božej milosti, ktorú Boh neodmieta nikomu, ale ktorá má by dobrovo¾ne prijatá, èo sa spája s pocitom vlastnej nedostatoènosti. Kto si myslí, že vlastnými silami možno všetko dosiahnu, kto neuznáva potrebu oprie sa o Božiu autoritu, ten nemá úmysel viery, a preto ju nemôže prija. Naproti tomu kto si pri všetkom pokroku kultúry i pri bohatstve spoloèenského života uvedomuje akúsi vnútornú osamelos, ten je pripravený prija Boží hlas. ažkosti viery vyplývajú zo samého nevidite¾ného a nezistite¾ného predmetu v doèasnom živote. ¼udský rozum je prirodzene nasmerovaný

...................................... 17 18 19 20

Pozri GRANAT, DK VI, s. 125 – 127. Tamže, s. 139. BF, I, s. 52. Pozri GRANAT, DK VI, s. 290.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 4

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ na poznanie a vždy má akýsi hlbší èi plytší metafyzický nepokoj, lebo nevidí skutoènos jasne a výrazne. Akt viery má vlastnos dobrovo¾nosti, ale v spojení s òou je potrebné napätie na prekonávanie morálnych èi intelektuálnych prekážok. Okrem spomínaných ažkostí, ktoré vyplývajú zo samej prirodzenosti èinnosti viery, môžu jestvova aj iné, ako je zlá interpretácia právd viery, ktorá je prekážkou jej prijatia èi zachovania. Všetky ažkosti na ceste k viere èi pri jej zachovaní možno prekona, ak èlovek neodvrhne Božiu milos a bude sa aspoò pokúša èestne ži.21 V niektorých iných náboženstvách sa zachovalo prvotné Božie Zjavenie, a preto aj v nich je možný nadprirodzený akt viery, a to najmä preto, že Boh ude¾uje svoje milosti nielen kresanom, ale všetkým ¾uïom, ktorých chce spasi.22

cie¾u. Nevyhnutnos existenène povznášajúcej milosti má fyzický charakter, a preto bez jej pomoci by akt viery nikdy nemohol by vykonaný, lebo by jednoducho chýbala jedna z nevyhnutných síl. Nadprirodzená Božia pomoc sa vzahuje na celý duchovný život èloveka, ale prinajmenšom priamo pôsobí na všetky psychické sily. Obracia sa predovšetkým k tým prvkom, od ktorých akt viery bezprostredne závisí, teda k rozumu a vôli. Skutoèná milos, ktorá dáva rozumu nadprirodzenú silu, je osvet¾ujúca a vo vzahu k vôli povzbudzujúca. 24

......................................

Úloha milosti v akte viery Prvý vatikánsky koncil vo svojom vyjadrení potvrdzuje: „Najláskavejší Boh totiž svojou milosou povzbudzuje blúdiacich a pomáha im, aby mohli dôjs k poznaniu pravdu (1 Tim 2, 4). Tých, ktorých z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (1 Pt 2, 9), svojou milosou posilòuje, aby v òom vytrvali a neopúša ich, iba ak by Ho oni opustili.” 23 Toto vyjadrenie uviedol koncil v šiestom, poslednom, bode tretej kapitoly Dogmatickej konštitúcie o katolíckej viere. Poèiatkom viery nazývame všetko to, èo pozitívne pripravuje k viere a taktiež je potrebné umiesti tu prvý akt viery. Vzrast viery obsahuje vlastnos intenzity, ale aj èasto opakované akty viery. Ochota veri znamená aj túžbu po viere, ba aj úsilie ju získa. Následne hovorí o odstránení všetkých pocitových prekážok, aké sa nachádzajú na ceste viery, ale taktiež prikazuje rozvíja príhodné pocity.

Èlovek je schopný vykona nieèo dobré aj keby nemal milos, ale každý spásny èin vo všeobecnosti a všetko to, èo vedie k viere, musí by uskutoènené pôsobením nadprirodzenej Božej pomoci. Teoreticky berúc úsudok, ktorý sa týka vierohodnosti zjavenia, ale aj urèitý úsudok o záväznosti viery, boli by možné bez pôsobenia Božej milosti, keï prednesenie týchto slov neprekraèuje sily ¾udského rozumu. V praxi však jestvuje nevyhnutnos lieèivej Božej milosti, lebo rozum, pod vplyvom rozlièných predsudkov, nemá dostatok energie na boj s pohodlnými názormi, èasto namiereným proti viere. 25 Keï Stvorite¾ sprevádza èloveka k viere, bezprostredne vplýva nielen na vô¾u a rozum, ale súèasne využíva všetky okolnosti, v akých sa nachádzame. Boh poskytuje milos dostatoèným a výrazným spôsobom, aby èlovek uveril, ale ten ju niekedy odvrhuje, ale aj v takých prípadoch Stvorite¾ nezanedbáva niè, aby mu u¾ahèil prístup k viere. 26

...................................... Preklad: ¼ubomír Prikryl

...................................... V tvrdení máme na mysli aktuálnu úèinnú Božiu milos, prièom celkom nevyluèujeme habituálnu milos, ale aj vplyv viery ako vštepenej cnosti. Niektorí teológovia rozde¾ujú Božiu milos na lieèivú a vyzdvihujúcu. Prvá by bola iba liekom na rany spôsobené dedièným hriechom na ¾udský rozum a vô¾u èloveka, ale druhá naproti tomu by povzniesla silu èloveka na úroveò stavu nezávisiaceho od prírody (prirodzenosti). Nezávisle od tohto delenia treba prija, že všetko, èo pozitívne pripravuje k viere, i sama èinnos viery, vyžadujú vyslovene nadprirodzenú Božiu milos, ktorá svojou povahou zodpovedá nadprirodzenému

...................................... 21 22 23 24 25 26

Pozri GRANAT, DK IX, s. 66 – 67. Tamže, s. 65. BF, I, s. 53. Pozri GRANAT, DK VI, s. 215 – 216. Tamže, s. 219. Tamže, s. 220.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 5

1 / 2 0 1 4


ROK DISKUSIA VIERY ____________________________________________________

FOTO DUŠAN VÁCLAV

Potrebuje súèasná spoloènos Panelová diskusia - prepis na Slovensku cirkvi? Súèasou programu Týždòa kresanskej kultúry v Žiline bola aj panelová diskusia na tému: Potrebuje súèasná spoloènos na Slovensku cirkvi? Diskusie sa v stredu 3. októbra 2013 v priestoroch Malej synagógy zúèastnili predstavitelia troch rôznych cirkví: za Rímskokatolícku cirkev dominikán Irenej Maroš Fintor, OP, za Evanjelickú cirkev Augsburského vyznania ako zborový farár v Žiline Marián Kaòuch a za Cirkev bratskú kazate¾ Tibor Máhrik. Podujatie moderovala Vanda Tuchyòová. Prinášame prepis èasti zaujímavej diskusie.

Vanda Tuchyòová „Dnešným zámerom je panelová diskusia. Cirkev považujem za nieèo ve¾mi prínosné, nielen pre veriaceho, ale aj celú spoloènos. Ale sú ¾udia – veriaci aj neveriaci, ktorí vnímajú Cirkev inak, nepopulárne, iní ju vnímajú ako takú mafiánsku skupinu... Preto si prajem, aby sme v tejto diskusii našli to pravé bohatstvo cirkvi, pretože pre mòa je Cirkev ve¾ký dar, cez ktorý prichádza na svet ve¾a milostí, aj pre veriaceho aj pre spoloènos. Preèo tu Cirkev je, aký má vývoj, èo je jej poslaním, tak na toto budeme dnes h¾ada odpoveï. Otázka pre pozvaných hostí. Èo pre Vás znamená Cirkev?“

Irenej Maroš Fintor, OP „Za Katolícku cirkev môžeme hovori o dvoch rovinách. Prvá je, že samotná Cirkev v 20. storoèí h¾adala, ako seba samú priblíži ¾uïom. To bola jedna z hlavných otázok II. vatikánskeho koncilu, ktorý bol v rokoch 1962 – 1965 a vtedy tam prišla s dvomi formulami, ktorými sa snaží teologicky

a spirituálne vysvetli, èo je vlastne Cirkev. A tými dvoma pojmami: Cirkev je sviatos, to v prvom rade, sviatos priblíženia k Bohu a Božieho priblíženia k èloveku. To je ve¾mi dôležitý rozmer, pretože èasto sa Cirkev redukuje len na sociologickú rovinu, spoloèenstvo ¾udí, ktorí majú skoro až nejaký politický cie¾. Prvým aspektom Cirkvi je spása duší. Sekundárnymi aspektami je pomáha rozvíja to, èo spáse duší napomáha. Èi už je to starostlivos o zdravie, školstvo, kultúrna starostlivos a mnohé ïalšie, cez ktoré sa Cirkev prejavuje, prezentuje navonok vo vzahu k spoloènosti. Spása duší, to znamená pomáha zakúša Božiu milos, ži šastný život s Bohom. To je ve¾mi dôležitý a osobný rozmer. Ten druhý rozmer, ktorý priniesol II. vat. koncil, je Cirkev ako spoloèenstvo – communio. Táto cirkev ako communio objavila v sebe misijný aspekt, to znamená – vytvára spoloèenstvo ¾udí, najmä v prostredí, ktoré zaèínalo by sekulárne a najmä uvedomova si to, èo je tým centrom. Pre mòa osobne Cirkev je nieèo, v èom som vyrástol, èo ma uèilo konfrontova seba samého s Božím hlasom a s duchovným svetom,

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 6

1 / 2 0 1 4


ROK DISKUSIA VIERY ____________________________________________________ s povolaním tým, že sám som v reholi dominikánov. Vnímam, že je to cesta, cez ktorú èlovek môže bezprostrednejšie a konkrétnejšie zakúsi Božiu prítomnos. Nie ako nejakú univerzálnu energiu, ktorá ma nejak obnovuje, ale ako bezprostredné stretnutie s Kristom v urèitej konkrétnej situácii a historickej podobe.

Vanda Tuchyòová „Ve¾mi èasto poèu na kazate¾nici, že Cirkev je telo Kristovo.“

Marián Kaòuch „Cirkev je spoloèenstvo veriacich v Ježiša Krista. To je pre mòa taká najjednoduchšia a základná definícia. Pavol používa množstvo obrazov, napríklad v Liste Korintským, kde hovorí o tom, že Cirkev je telom Kristovým. Je to nieèo živé a ve¾mi krásne. Cirkev je organizmus.“

Zostáva tajomstvom, pretože Cirkev nemá svoj pôvod vo svete, hoci má v òom svoje jedineèné miesto a poslanie. Ako organizácia na zemi tiež nemá obdobu, nemožno ju zrovnáva so žiadnou známou inštitúciou, so žiadnou firmou, so žiadnym politickým útvarom, so žiadnou neziskovkou, so žiadnymi inými organizáciami – pretože je Telom Kristovým. Teraz odpoveï na to, èi sa Cirkev vyvíja. Myslím, že áno. Život je taký, že sa vyvíja a mení, ale keï hovoríme o vývoji, tak je to ako v živote jedinca. Jeho rozmery, farba vlasov postava, schopnosti a podobne sa menia, ale DNA ostáva, krvná skupina ostáva. Takže DNA Cirkvi – Ježiš Kristus, ktorý je hlavným kameòom, základom, Duch Svätý, z ktorého sa rodí Cirkev a nebeský Otec, ktorý volá ¾udí k sebe – ostávajú. Preto Cirkev je vždy živá, lebo inak by nebola Cirkvou. Musí nám preto ís o to, aby Cirkev neniesla „len názov Cirkev“, ale aby mala v sebe život.“

Vanda Tuchyòová Vanda Tuchyòová „Povedal si, že Cirkev je organizmus. ¼udský organizmus sa vyvíja. Je Cirkev nieèo statické, alebo sa vyvíja? Je Cirkev rovnaká ako bola povedzme pred tisíc rokmi? Pravdepodobne, keïže ste tu traja, tak nejaký vývoj mala, lebo inak by tu sedel len jeden zástupca, ale vy ste tu traja.“

Tibor Máhrik „Som rád, že sa môžeme spoloène zdie¾a o tom, ako rozumieme problematike cirkvi vo svojom živote. To prvé, cirkev nie je len organizmus, ale aj organizácia a ako taká je jediná, ktorá je tu pre tých, ktorí nie sú jej èlenmi. Po druhé synagóga, v ktorej sa práve nachádzame, je viac ako symbolické miesto pre túto tému, pretože ak Izrael bol ¾ud Starej zmluvy, tak Cirkev je ¾ud Novej zmluvy. Pri paschálnej veèeri zazneli slová ustanovenia eucharistie, ktoré sú presne o tom, že Kristus založil Cirkev ako ¾ud Novej zmluvy. Tretí aspekt je ten, že na Cirkev sa môžeme pozera aj z rôznych h¾adísk. Sociológovia povedia, že je to forma, ktorá spája ¾udí s nejakými záujmami. Filozofi povedia, že sú to ¾udia, ktorí majú nejaké videnie sveta a skutoèností. Z historického uhla poh¾adu je Cirkev historický fenomén, ktorý vznikol, vyvíja sa a je tu. Je to historická realita. Ale Cirkev má aj teologické zdôvodnenie, ktorého sa dotkli moji predreèníci.

„Povedal si, že Cirkev je aj pre tých, ktorí tu nie sú èiže aj pre neveriacich. Je ve¾mi èasto poèu nielen medzi mladými ¾uïmi: My cirkev nepotrebujeme. My veríme v Boha! Potrebujeme Boha, veríme v Ježiša Krista, ale cirkev nepotrebujeme. A ja to poèujem od mnohých. Aké argumenty mám ja použi pre ¾udí, ktorí nevedia, èo je to sviatos, nevedia, èo sú dary cirkvi. Na èo potrebujú cirkev? Druhá otázka je: A spoloènos potrebuje cirkev? Veriaci, spoloènos ako štát a politika potrebuje cirkev? Ak áno, tak na èo?“

Tibor Máhrik „Aj tu je nieko¾ko rovín. Vyberiem túto: Treba si uvedomi, že Cirkev je partia ¾udí, ktorí by sa za normálnych okolností nikdy nedali dohromady. Zoberte si firmu. Vyberá si svojich zamestnancov pod¾a ve¾mi prísnych špecifík. Alebo futbalový klub, tam sa nefutbalista nedostane. Podobne i hudobná škola – ani tam sa nehudobník nedostane. A zrazu máte Cirkev, kde jediným kritériom vzájomnej spolupatriènosti je uznaná centralita trojjediného Boha v živote, teda to, aby ¾udia boli duchovne znovuzrodení. Zrazu v tých laviciach sedí napríklad podnikate¾ s bezdomovcom, zrazu spolu spieva profesor a mentálne postihnutý, zrazu sa modlia ved¾a seba ¾udia z rôznych spoloèenských, sociálnych aj politických vrstiev. Zrazu vytvárajú jednu komunitu dokonca ¾udia z rôznych kontinentov, z rôznych rás

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 7

1 / 2 0 1 4


ROK DISKUSIA VIERY ____________________________________________________ a kultúr. Máme tu doèinenia so spojením ¾udí, ktorí sa nenašli preto, že prirodzene k sebe inklinujú a majú k sebe sympatie. Práve naopak! Zo sociologicko-psychologického h¾adiska – èlovek, ktorý sa zaène obklopova len ¾uïmi, ktorí sú mu príjemní alebo ¾uïmi s ktorými si „rezonuje“, tak skôr èi neskôr taký èlovek, taká spoloènos, taká civilizácia sa zaène zakrivova do seba, bude degenerova. Èlovek potrebuje cirkev! My sme povolaní k inakosti, potrebujeme sa uèi znáša iných, vedie s nimi komunikova, spoloène ži. Len tak sa osobnostne môžeme rozvíja. Cirkev ako unikátna spoloènos je nesmiernym darom pre èloveka dnešných dní, ktorý sa bojí ¾udí a samotu nevie unies. Èiže – Cirkev pôjde ïalej bez Tibora, ale Tibor nepôjde bez Cirkvi. To je prvý dôvod. Je tu ešte iný aspekt. Tvoja otázka je istou výzvou pre Cirkev, èi tak žije, èi sa tak správa, že ponúka nieèo skutoèné a vzácne na „trhu dnešných ponúk“. Èi „to“ má a nielen, že si myslí, že „to“ má. Èi disponuje naozaj „ponukou“, ktorú si okolie uvedomí a povie, že toto naozaj chcem. Historicky vzaté napríklad 17., 18., 19. storoèie bolo obdobím, kedy Cirkev vo svojich misiách zasahovala nové kontinenty. Transformujúca sila kresanskej zvesti je nespochybnite¾ná. Vznikali školy, sociálne a zdravotné inštitúcie... kultivovala sa spoloènos. Vhodným príkladom je Kórea. Máme tu kórejské firmy, ktoré vznikali v pädesiatych – šesdesiatych rokoch minulého storoèia v Južnej Korei. Preèo? Z dejín Kórey vieme, že predtým bola väèšinou budhistická, potom animistická a kresanstvo bolo bezvýznamné. Banky nefungovali, firmy neexistovali, nebolo možné organizova podnikate¾ský priestor. Je známe, že tam, kde sa objaví živé kresanstvo, tam ¾udia zaènú rešpektova desatoro a zaènú dodržiava Božie normy, zákony, v dôsledku èoho sa spoloènos zaène usporadúva, èo umožní spoloèenský progres. V pädesiatych rokoch nastalo ve¾ké duchovné prebudenie v Južnej Kórei, kde v priebehu nieko¾kých rokov sa zrodilo až do miliónov kresanov. Dnes podobný duchovný boom sledujeme v Èíne. V príbehu Slovenska treba vidie ôsme – deviate storoèie, keï evanjelium prišlo k nám. Dovtedy – neradi o tom hovoríme - dávni Slovania obetovali ¾udí a žili pohansky. Je všeobecne známe, že Židovstvo a kresanstvo fenomenologicky prináša do kultúry a do civilizácie úžasné hodnoty a kvality, ktoré ju pozitívne menia. Ale stále zostáva otázka, èi dnešná Cirkev je ich nosite¾kou.“

Vanda Tuchyòová „Èi som veriaca alebo neveriaca, musím prizna, že Cirkev funguje už 2000 rokov. Nezanikla. Jednoducho je tu ve¾a inštitúcií a organizácií, ktoré zanikli, ale Cirkev tu stále je. Trošku pejoratívne to poviem, ale niè zlé za tým nemyslím: Je to seriózne fungujúca firma. Ale èo je potom tá pridaná hodnota? Èo má iné Cirkev a krúžok šachistov to nemá? Èo mi dáva navyše? Preèo funguje 2000 rokov táto spoloènos?“

Marián Kaòuch „Môžem hovori o tom, èo vidím. Vidím, že nám prichádza do spoloèenstva mládeže, prichádzajú desiatky mladých ¾udí. Verím tomu, že sú mladí, ktorí môžu hovori, že Boh áno, Cirkev nie, ale ja vidím, že ich tam nieèo ahá. Ja vidím príbehy ¾udí z ulice, ktorí o Pánu Bohu nechyrovali, ale to, že ich oni pozvali na nejaký tábor, stretko. Ja vidím, že oni na základe nejakých priate¾stiev prichádzajú medzi nás a mnohokrát vidím, že sa tam cítia ve¾mi dobre. Mali sme v lete jeden tábor a po tábore sme mali stretnutie, kde bolo plno mladých v záhrade. Bola taká výzva, povedzte, èo vám tábor dal. A jedno dievèa povedalo: „Èasto som bola v škole oznaèovaná ako „lúzer“, bola som odsúvaná a keï som prišla na náš tábor, videla som, že ma nikto nevyhadzuje. Zaujímali ste sa o mòa, èo žijem, prijali ste ma, objali ste ma.“ To dievèa je od tábora každý týždeò na stretnutiach. A ja vidím, že je tam magnet, ktorý ju k nám ahá. Je to akt spoloèenstva, lebo Cirkev je spoloèenstvo veriacich v Ježiša Krista. A v Cirkvi je urèitý druh lásky, zjavenej

FOTO TK KBS / Peter Zimen

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 8

1 / 2 0 1 4


ROK DISKUSIA VIERY ____________________________________________________ Božej lásky, ktorá je ve¾mi silná a ktorá priahuje ¾udí. Ak mladí zakúsia spoloèenstvo, tú chví¾u a keï vidia životy tých druhých, ako sa zmenili, že ten, èo vèera klial v triede ako pohan a dnes vidia, že si èíta Bibliu, keï vidia tie zmenené životy, že to dáva zmysel, že to funguje. Pán Boh riadi Cirkev, je to jeho dielo. On to vedie, on si ¾udí priahuje. Ja vidím zmenené životy a vidím, že mladí prichádzajú. A to je pre mòa dôležité. Cirkev tu bude. Všetko môže krachnú, ale Cirkev tu zostane v akejko¾vek podobe, ale zostane. Môžeme uvažova o tom, èi tu bude evanjelická cirkev alebo iná... Cirkev tu bude, až kým Pán Ježiš nepríde na konci vekov. Tú nepremôže niè. Ani brány pekla ju nepremôžu.“

Vanda Tuchyòová „Brány pekla ju nepremôžu. Môžem poveda, že keï prijmem Cirkev, keï vstúpim do Cirkvi, budem úspešný a šastný? Keby som teraz išla po ulici a zaèala hovori ¾uïom, ak si nešastný, poï do cirkvi. Funguje to? Ešte skúsme poveda, èo je to know-how Cirkvi? Preèo tá „firma“ funguje?“

Irenej Maroš Fintor, OP „Tá prvá èas, èi bude èlovek šastný a úspešný, keï vstúpi do Cirkvi... Urèite nebude èlovek šastný a úspešný v zmysle bohatstva a všetkých možných úspechov v rámci kritérií, aké dáva svet. Urèite je to o stretnutí, ktoré zmení aj toho, kto má záujem a aj to spoloèenstvo, do ktorého vstupuje. A vtedy bude šastný, lebo èlovek si vtedy usporiada ten rebríèek hodnôt v zmysle toho, èo ho skutoène urobí šastným. Ak naozaj šastným robí èloveka to, že má sa s kým porozpráva, má s kým zdie¾a spoloèné hodnoty, má zázemie, z ktorého môže vychádza a v cirkvi je ve¾a priestoru kde môže študova, kde môže umelecky tvori, kde môže by sociálne aktívny. Èiže nájdenie krásy života, vïaka Pánovi života, si èlovek nájde spôsob, ako sa realizova. Toto sú dva dôležité aspekty Cirkvi. Na jednej strane by prijatý taký, aký èlovek je, a Boh ho naozaj takého prijíma. Lebo Boh nekladie podmienky, že èlovek musí splni nejaké kritériá a až po ich splnení sa ocitne akoby za vodou. Èlovek vstupuje do Cirkvi ako neuskutoènený príbeh, ako nenapísaný príbeh. Èasto ako kniha, ktorá má prázdne strany, ktoré potrebujú by dopísané. Ale objavuje tam Pána života, to znamená synergiu – nieèo, èo h¾adá stred. Èlovek, ktorý

nájde stred, tak potom už realizáciu nájde akýmko¾vek spôsobom, lebo tá z neho prirodzeným spôsobom vychádza. Aké je to know-how Cirkvi? Know-how Cirkvi je Boh ako Pán života. Každý z nás má život, každý z nás si chce váži život a prežíva plnos života. To, že to možno niekedy nevieme organizaène dotiahnu, tak to je tá odvrátená tvár. Ale to niè nezatemòuje na tom, že uprostred je živý Boh, ktorý privádza k plnosti života.“

Vanda Tuchyòová „Povedali ste, že ak èlovek oèakáva od života hodnoty, ktoré ponúka dnešný svet, tak niè. Ale ja som ochotná vstúpi do Cirkvi až vtedy, keï mi poviete, že nebudem ma starosti o peniaze, že nebudem ma starosti o tie každodenné svetské záležitosti, nebudem sa strachova o prácu. Že môžem ma istotu. Ja som sa cítila, tak, keï ste odpovedali, že vyžaduje si to odo mòa nejakú zmenu. Boh ma niekam privedie, ale ja poznám svoje talenty, ja ich chcem rozvíja. A po druhé, nechcem sa viac strachova, to znamená, nechcem ma boles z toho, že zajtra musím zaplati elektrinu a plyn a že nemám prácu napríklad. A toto ma zaujíma. Na toto mi odpovie Cirkev? Dá mi toto viera v Boha? Dá mi istoty v tejto oblasti? Dá mi hmotné veci?“

Tibor Máhrik „V prvom žalme èítame o mužovi, ktorý je „požehnaný“, èo znamená, že všetko, èo bude robi, sa mu podarí. Hebrejský koncept požehnania súvisel aj s hmotnými vecami a myslím si, že prvá cirkev v èase apoštolov, na to nadväzovala. Cirkev sa postarala o vdovy, siroty a núdznych. Duchovno a fyzièno patrí k sebe. Biblia nevníma vidite¾ný svet ako „zlý“ a nevidite¾ný svet ako ten duchovný a teda „dobrý“, ale oboje tvorí jeden celok, ktorý treba kultivova. Viera kresana má preto reálny efekt na jeho život. V tomto zmysle by som mohol hovori o manželoch, ktorí boli na rozvod a keï otvorili svoje srdce Bohu, prežili dotyk Boha, rany v manželstve sa zacelili a rozvod sa nekonal. Žijú krásne. Alebo príbeh adoptovaného chlapca, ktorý v pätnástich, šestnástich rokoch nevedel, kde je „sever“ a ani nezmaturoval. Všetci si mysleli, že mentálne na to ani nemá. Keï mal 20 rokov, tak otvoril svoje srdce Pánovi Ježišovi Kristovi a v priebehu 2-3 rokov nastal uòho taký intelektuálny zlom, že zmatu-

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

3 9

1 / 2 0 1 4


ROK DISKUSIA VIERY ____________________________________________________ roval, zaèal sa uèi anglicky a prihlásil sa na vysokú školu... Tým chcem poveda to, že Boh je reálny. Keï vstúpi do života èloveka, nieèo sa naozaj stane. A to sa môže prejavi aj v tom, že èlovek usporiada svoj život tak, že získa múdros a môže nadobudnú vïaka tomu aj znalos, ako naklada s financiami a naozaj sa to môže prejavi aj tak, že sa mu bude dari. Ale bolo by ve¾kou chybou, keby sme sploštili spiritualitu a tajomstvo Boha a realitu hriechu na nejaký automat: „Pane Bože, pomôž, potrebujem nové auto!“ Lúsknem prstami a už to mám, ako v známej reklame na chladnièku, èi byt... Ten „bonus Cirkvi“ z predchádzajúcej otázky spoèíva v tom, že Cirkev otvára otázky, ktoré neotvára nikto. Otvára otázky života a smrti. Otvára otázky utrpenia, kto som, odkia¾ veci sú. Tie otázky otvárajú sèasti kozmológovia, sèasti psychológovia, niektoré vedecké disciplíny, ale nikto ich nerieši komplexne a s autoritou, ako Cirkev. Veda nepracuje so Zjavením, so zdrojmi, ktoré prichádzajú mimo ¾udského intelektu. A to je to, èo má Cirkev unikátne, èo nikto iný nemá. Cirkev otvára otázky, ktoré neotvára nikto. Otvára otázky života a smrti. Otvára otázky utrpenia, kto som, odkia¾ veci sú.

Ak èlovek, èi spoloènos, zaène bra Písmo vážne, zaènú sa dia dobré veci. Ak sa pozrieme na dejiny Spojených štátov, tak základy obrovskej prosperity, myslím tým 19. a zaèiatok 20. storoèia – nespoèívajú len v židovských peniazoch a európskych prisahovalcoch. To sú predovšetkým misionári a evanjelisti, ktorí prišli na lodiach kolonizátorov do neznámych krajov. To sú modliaci sa prví prezidenti a najmä zrod Ústavy, ktorá vyšla z Písma svätého. To je obrovské duchovné prebudenie, ktoré zasiahlo celé Spojené štáty. To je aj príbeh Slovanov, kde sa èosi vážne udialo s príchodom Cyrila a Metoda, èosi vážne, intelektuálne a etické. Áno, kresanstvo má dopad aj na prosperitu, ale bolo by ve¾mi neférové voèi evanjeliu, keby sme zamlèali realitu hriechu. To problém farizejov a zákonníkov, ale aj niektorých súèasných teologických smerov, ktoré hovoria: „Boh je všemohúci. Má a rád, daj sa do jeho náruèia, všetko bude OK. Život bude úžasný!“ Tak to nefunguje. Život je zložitý proces, v ktorom Boh nielen prejavuje svoj záujem o èloveka a pomoc v jeho núdzi, ale tiež odkrýva zmysel vecí. Najmä však – prejavuje lásku ku každému èlovekovi. Bez oh¾adu na to, kým je Cirkev na zemi reprezentovaná.

FOTO TK KBS / Peter Zimen

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 0

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________

Svedectvo o pastorácii v Keni Martin Cingel SVD

FOTO ARCHÍV

Život bez vízie sa nežije naplno Verbista Martin Cingel navštívil po èase opä svoje rodné Slovensko. Už 12 rokov pôsobí v západnej èasti Kene v diecéze Eldoret, môže preto zasvätene hovori o situácii v tamojšej cirkvi. Jeho poh¾ady môžu by pre nás Európanov inšpiratívne... Èas z tohto rozhovoru bola publikovaná v èasopise Naša Žilinská diecéza. Páter Martin, èo vlastne v Keni robíte? Je to exotika? Myslím, že to nie je exotika, ako si ¾udia myslia. Afrika to nie je len exotika, èierny kontinent, teplo a zvieratá. Pracujem vo výške 2200 metrov. Je to vyššie ako moja rodná obec Terchová. Mojou prácou je pastoraèná èinnos, ako je aj bežne na Slovensku èinnos kòaza. Mám na starosti jednu farnos, ktorá má 10 filiálok. Tým je to asi odlišné od Slovenska, že kòaz alebo misionár, ktorý tam pracuje, musí ráta s tým, že bude ma aj viac filiálok, starostí, nako¾ko je tam ešte nedostatok kòazov. Okrem tejto „klasickej“ pastoraènej èinnosti, máme malé kresanské spoloèenstvá. Viem, že aj na Slovensku sú kresanské spoloèenstvá, èo sa týka rodín, èo sa týka seniorov, detí, ale tieto malé kresanské spoloèenstvá fungujú asi tak, že farnos sa rozdelí na urèité èasti a každá èas má napríklad 20 – 30 rodín. A tieto skupiny my nazývame malé kresanské spoloèenstvá (small christians communities). My potom pracujeme, navštevujeme tieto malé kresanské spoloèenstvá, oni sa dos èasto stretajú – napríklad v sobotu aj v nede¾u, kde sa spolu delia o vieru, kde sa delia o problémy, napríklad aj finanèné problémy, tak oni si potom urobia

zbierku v tom malom kresanskom spoloèenstve, nerobí sa to v rámci celej farnosti, ale v tých malých kresanských spoloèenstvách, a potom sa pomáha aj takýmto ¾uïom, ktorí majú menej. Èiže to je trocha rozdielne v porovnaní s pastoraènej èinnosou, ako ju poznáme na Slovensku. Okrem toho sa venujem takisto aj sociálnej sfére, nako¾ko mali sme ve¾a chudobných vo farnosti, kde som pracoval v roku 2011, ktorá bola blízko slumu, tak tam bolo ve¾a chudobných, ktorí si nemohli dovoli ani zaplati lekára. Lebo v Keni sa všetko platí, keï ide èlovek k lekárovi – ošetrenie, vstupnú prehliadku. Za pomoci Vysokej školy sv. Alžbety a osobitne prof. Krèméryho sme vybudovali kliniku. Pomoc a iniciatíva vyšla aj z jeho strany. Bola to potreba skôr ¾udí, než naša potreba, aby sa tam vybudovala kliniku. Prichádzajú sem slovenskí lekári a dennodenne je ošetrených viac ako 100 pacientov. Na tejto klinike sa takisto lieèia tí, ktorí sú chorí na AIDS. A potom prišli ženy zo spoloèenstva žien alebo matiek vo farnosti za ním, keï sme tam otvárali centrum a hovorili, èi by sme nemohli vybudova nejaké centrum pre dievèatá, ktoré žijú na ulici, živia sa prostitúciou >>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 1

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________ a sú sirotami. No tak sme si potom znova sadli, vypracovali sme projekt a znova to prof. Krèméry podporil a podporuje to dodnes. Èiže okrem pastoraènej èinnosti a vysluhovania sviatostí, tak pomáham aj v sfére sociálnej.

nasledovných 24 rokov sme sa snažili budova cirkev na iných princípoch. Táto vaša skúsenos môže by pre nás zaujímavou inšpiráciou. V èom vidíte najväèšie problémy v živote cirkvi v Keni?

Vrátime sa na chví¾oèku k tomu vzahu farnosti a malých kresanských spoloèenstiev. Aký je vlastne medzi nimi vzah? Malých kresanských spoloèenstiev je vo farnosti asi viacero. Ako medzi sebou spolu komunikujú, alebo mávate pre nich osobitne sväté omše alebo je to iba nede¾ná svätá omša celej farnosti alebo ako to býva?

Tých problémov v cirkvi je viac. Kresanstvo v Keni je mladé. Má viac ako 100 rokov. Keï si pozrieme históriu nášho kresanstva v Európe a v Afrike, tak to je rozdiel. Ja si myslím, že ¾udia tu sú veriaci. Ale... V Keni sa nachádza napríklad hora Mont Keòa. Verili, napríklad kmeò Kikuyu, že na tej hore sídli boh. To je také starozákonné, že hora, vysoký vrch, tam je boh. Aj keï sa modlili, modlili sa smerom k tomu vrchu, lebo verili, že je tam boh. Potom prišli misionári, prišli s kresanstvom. ¼udia to prijímajú bez toho, aby to hlbšie pochopili. Èo považujem za dôležité, ma trpezlivos, neustále to vysvet¾ova a zaèína od základných vecí a ís do håbky, aby pochopili, èo sú to napríklad sviatosti, krst. Lebo sviatosti sú pre nich cudzie. Oni vedia, že krst je dôležitý pre spásu.

Tieto malé kresanské spoloèenstvá fungujú asi takto. Farnos môže ma asi 5000 obyvate¾ov, 5000 veriacich. Ako sme povedali, že na farnos sa pozrieme rozlohovo, ako je zložená, a tak sa vytvárajú tieto malé kresanské spoloèenstvá – rodiny, ktoré bývajú blízko seba, sa jednoducho spoja do malého kresanského spoloèenstva, napríklad niekto žije už kilometer od seba, znova sa h¾adajú rodiny, ktoré by utvorili toto malé kresanské spoloèenstvo. Sú to normálni veriaci, ktorí prichádzajú aj cez týždeò aj v nede¾u do kostola. Tieto malé kresanské spoloèenstvá fungujú tak, že oni sa samostatne stretnú. Samozrejme, nemôže sa celá farnos stretnú v jednom dome, èiže je to podelené na cca 20 rodín, kedy sa oni môžu stretnú v nejakom dome, vypi èaj, podeli sa, pomodli sa spolu. Tieto malé kresanské spoloèenstvá sú zasvätené vždy nejakému svätému, napríklad sv. Terézii. Èiže oni vedia: my sme malé kresanské spoloèenstvo sv. Terézie. A potom, keï je sviatok sv. Terézie, tak slávime v kostole alebo v malom kresanskom spoloèenstve v dome, kde bývajú. Samozrejme takisto, èo sa týka krstov, èo sa týka sobášov, oni sa pozerajú v tom malom kresanskom spoloèenstve, že kto je pokrstený a kto nie je pokrstený, kto je zosobášený, kto nie je zosobášený. Majú tam lídrov, vedúcich toho malého kresanského spoloèenstva, ktorí im pomáhajú h¾ada cestu k Bohu, aby sa dali napríklad pokrsti, aby sa zosobášili. Tieto malé kresanské spoloèenstvá pomáhajú lokálnej cirkvi alebo farnosti, do ktorej patria.

My na Slovensku to slávime ako slávnos celej rodiny, že diea sa rodí pre Cirkev. Oni prídu, prinesú diea do kostola a je diea pokrstené, a tým to padne. Takisto problém je polygamia, mnohí žijú spolu bez toho, aby uzavreli sviatos manželstva, potom, samozrejme, mnohí neprichádzajú na sväté prijímanie kvôli tomu, že žijú v polygamii alebo žijú spolu bez toho, aby uzavreli sviatos manželstva. Potom ïalším problémom cirkvi sú mnohé sekty, mnohé iné cirkvi, ktoré sa skutoène šíria ve¾mi rýchlo. >>>

Aj na Slovensku sme mali vo viacerých farnostiach skúsenos so životom v malých spoloèenstvách, ale bolo to za socializmu pred rokom 1989. Zabudli sme na to a poèas

1

FOTO ARCHÍV

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 2

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________ Ja napríklad vo farnosti, kde som pracoval do 2011 som mal do 300 rozlièných cirkví a siekt. Takže ¾udia sú tým všetkým pomýlení a mal som napríklad takýto prípad: jedna mama odišla z katolíckej cirkvi, lebo keï u nás bola pokrstená, my sme použili málo vody a v tej sekte, kam odišla, sa úplne ponorila do vody, ako je to v Biblii. Tu už je aj nepochopenie, že voda je tiež len symbolom a samozrejme, že keï prijala birmovku, nedostala dar rozpráva jazykmi a odišla do tej sekty, kde „b¾abocú“ a myslia si, že to je ten dar, ktorý majú. Toto sú tak pomenované naše problémy – mnohoženstvo, nepochopenie sviatosti, napríklad spovede. Samozrejme je to rozlièné, pod¾a toho, v ktorej èasti krajiny èlovek žije. V mestách predsa len kresania sú viac uvedomelí ako v dedinách. Som presvedèený, že Boh v nich existuje a oni ho prežívajú takým svojím emotívnym spôsobom. My ho viac prežívame racionálne, že chceme pochopi pravdy viery a oni sa o to nestarajú. Pre nich Boh existuje, je súèasou života. O ostatné sa až tak nezaujímajú. Ako môžeme my pomôc konkrétne vašej misii, teda okrem zbierky na misie. Pomoc môže by všestranná. Dá sa pomáha materiálne a dá sa pomôc v duchovnej sfére. A túto pomoc ja ako Slovák zažívam. Èasto je to materiálna pomoc, ktorú dostanem, potom sú mnohí ¾udia, ktorí sa zaujímajú o projekty. Napríklad mám teraz jeden projekt, ktorý podporuje jedna skupina, volá sa Salvebruk Slovakia. To vedomie, že my ako Slováci, tam máme misionárov, tak to ¾udí povzbudzuje a zaujímajú sa o to, že ako možno pomôc. Nielen tým, že ide o finanènú pomoc, ale takisto, že je záujem, že napíšu. Mnohí hovoria, keï odchádzam, že sa budú za mòa modli. Èiže vieme, že Slováci o nás vedia a povzbudzuje to, že máme aj urèitú zodpovednos voèi Slovensku, ktoré nás poslalo do misií a voèi reholi, do ktorej patrím.

To je plán, èo sa týka farnosti. Máte aj nejaký diecézny alebo národný plán? Áno, je aj diecézny. Každá diecéza má strategický plán na obdobie piatich rokov. Bolo to vydané tohto roku, potom bol rozdelený do každej farnosti a ten, kto má na starosti tento plán prichádza do každej farnosti a vysvet¾uje vlastne, že taký je plán diecézy a toto by sme mali urobi za to obdobie piatich rokov. Èiže najprv je diecézny plán a ten sa potom rozmení na drobné v konkrétnej farnosti. Je diecézny plán, ktorý my ako farnos musíme samozrejme nasledova alebo plni, ale potom každá farnos môže ma takisto svoj plán, ako máme napríklad my. Lebo keï má èlovek víziu pre farnos, tak ju uskutoèòuje pre farnos s farníkmi, a potom spolupracova na diecéznom pláne. Spomínali ste farskú radu. Vy máte farskú radu? Ako èasto sa stretávate?

Spomínali ste malé kresanské spoloèenstvá. Zdá sa mi, že bez nejakého základného plánu, bez nejakej vízie pastorácie sa vo farnosti veci asi nedajú rieši. Èi to èlovek rieši tak, že hasí, èo príde alebo máte aj nejakú stratégiu rozvoja? Ja si myslím, že každý líder, èi je to v malom kresanskom spoloèenstve, ktoré vedie, takisto vo farskej rade a takisto samotný misionár, musí ma víziu. Život bez vízie, sa len tak žije, ale ne-

žije sa naplno. My máme pastoraèný plán programu, kde si sadneme ako farské spoloèenstvo alebo farská rada spolu s predstavite¾mi malých kresanských spoloèenstiev a filiálok – ja to volám misijné stanice – keï si spolu sadneme a hovoríme plán na jeden rok. Èo chceme urobi, èo sa týka pastorácie, èo sa týka vysluhovania sviatosti a takisto plán, èo sa týka rozvoja, budovania farnosti. Rovnako rozprávame aj o materiálnych veciach. Èi potrebujeme nejakú farskú halu alebo opravi alebo dorobi kostol. Èiže plán my máme, máme krátky plán, èo sa týka roku a máme trojroèný plán, èo je vlastne na také dlhšie plánovanie. Toto je ve¾mi potrebné v každom živote, v každej farnosti a v každom spoloèenstve ma nejakú víziu.

Našu farnos tvorí hlavné sídlo farnosti plus desa filiálok, desa misijných staníc. Farská rada sa skladá tak, že každá misijná stanica pošle troch ¾udí do farskej rady. Keï mám desa misijných staníc, mám 30 ¾udí vo farskej rade. To je taká väèšia farská rada. Potom je tá úplne taká všeobecná farská rada, ktorá rieši problémy, tam je desa ¾udí z každej stanice plus traja ¾udia z hlavnej, èiže je tam 13 ¾udí plus kòazi, ktorí pracujú na fare. A títo robia najdôležitejšie roz>>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 3

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________ hodnutia, keï príde strategický plán. Potom sú aj iné rady. Napríklad z každého malého kresanského spoloèenstva prídu traja ¾udia, z každej misijnej stanice prídu traja ¾udia, èiže asi 90 ¾udí. Tieto stretnutia sa robia trikrát za rok. Spolu sa pozeráme na všetky oblasti pastorácie vo farnosti. Aké problémy sú v malých kresanských spoloèenstvách, aké problémy sú na misijných staniciach, aké problémy sú vo fare. Potom všetky tieto podnety a návrhy zoberieme a znova ideme do tej úzkej farskej rady, ktorá sa skladá z tých 13 ¾udí a potom sa pozeráme, aké sú cesty riešenia. Samozrejme, každá farnos, každá misijná stanica má svoju radu, ktorá sa stretáva každý mesiac. Vo farnosti, kde pracujem, mám ¾udí, ktorí sa volajú executive committee. Oni sa potom stretnú a pozerajú, èo treba urobi, èo sa týka liturgického slávenia svätých omší a možno nieèo malé vo farnosti, èo sa týka opravy farnosti a rozvojových projektov.

FOTO ARCHÍV

Páter Martin, bolo nároèné vèleni sa do kultúry domácich obyvate¾ov, kam ste prišli? Považujete to vôbec za dôležité? Nároèné je vždy sa vèleni do nového prostredia. Keï sa èlovek nechce vèleni, keï èlovek si myslí, že ja som niekto a oni sa musia uèi odo mòa. Samozrejme, že èlovek ide s rôznymi predstavami do misií a myslí si, že to bude robi takto. Ja môžem poveda, že po dvanástich rokoch, sa domáci stali mojimi uèite¾mi a ja som sa stal ich žiakom. Spoznávam, ko¾ko je toho, èo sa môžem od nich uèi. A myslím si, že každý èlovek by mal by otvorený pre toto, aby sa dokázal uèi od druhého, poèúva druhého. Nemusí bra všetko, èo tam chcú èloveka nauèi, ale pozrie sa, vypoèu si, a potom sa rýchlejšie zaèlení do nového spoloèenstva ¾udí. Napríklad ja môžem poveda po dvanásroènej skúsenosti, že Keòa alebo farnos, kde pracujem, je moja rodina. Samozrejme, problémy sú, nemôže kòaza každý milova. Niektorí ho milujú, niektorí ho majú radi a niektorí, samozrejme, aj tým, že èlovek musí urobi urèité rozhodnutia, stane sa nepriate¾om. Ja si myslím, že ak èlovek má víziu, nemôže touto víziou každému vyhovie, nedá sa každému vyhovie. Niekedy èlovek musí urobi aj také rozhodnutie, ktoré ten druhý èlovek nechce prija. Èo považuje za najdôležitejšie, je rodinnos, že žijeme spolu. A toto je prežívanie africkej kultúry v našej farnosti. Keï sa kòaz zaèlení medzi nich, žije spolu s nimi, žijú ako rodina, riešia sa problémy – je to také bližšie.

Prišli, tancovali a bolo to skutoène divoké. Liturgia musí preniknú aj tanec, aby vedeli, že tancujú kvôli Bohu a nielen preto, lebo je to v ich kultúre. Pýtam sa preto, lebo kultúra ovplyvòuje vieru. Jeden z výrazných prejavov vplyvu kultúry možno pozorova napríklad poèas liturgie. Predpokladám, že v Keni je liturgia živšia ako u nás v Európe. Už poznáte nejaké liturgické tance? Myslím, že tu nejde o to nauèi sa liturgický tanec, ale ho pochopi. Èasto sa stane, že ak tento liturgický tanec nie je vedený v liturgickom duchu, tak to je úplne o nieèom inom. Raz si pamätám, mali sme nejakú skupinu detí. Prišli, tancovali a bolo to skutoène divoké, ešte som taký tanec poèas omše nevidel. Liturgia musí preniknú aj tanec, aby vedeli, že tancujú kvôli Bohu a nielen preto, lebo je to v ich kultúre. Myslím si, že tanec je liturgický. Samozrejme, aj oni sa uèia, ako má liturgický tanec vyzera. Napísal som o tom aj magisterskú prácu pred èasom ešte v Rakúsku. Práca nebola zlá, ale keby so ju písal teraz (možno ako doktorskú), tak by bola omnoho širšia, s vlastnými skúsenosami, lebo som to zažil. >>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 4

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________ autá, aké stavajú domy, tak ¾udia po tom aj túžia. Potom v slumoch vzniká ve¾ká kriminalita. Mládež, ktorá nemá prácu, zrazu by chcela ma viac. Zluèujú sa do gangov a prepadávajú ¾udí, aby mohli ma peniaze a to, samozrejme, nezmení niè na ich sociálnej situácii. V Nairobi je ve¾ký slum a mnohé neziskové mimovládne organizácie z toho žijú. Vedia, že keï budú chodi do slumu, tak peniaze u sponzorov nájdu. Budem ma úrad, budem si zapisova, že sme pomohli takýmto ¾uïom, budem ma auto, budem ma svoju výplatu... Keï tie slumy nebudú existova, aj neziskovky sa pominú. To je taký mocenský boj. Ako je to tam vo vzahu kòaz a biskup? Z mojej skúsenosti, nako¾ko som aj v kolégiu radcov, môžem poveda, že vzah medzi biskupom a kòazmi v našej diecéze je dobrý. Biskup má každý pondelok v týždni urèený pre kòazov, reho¾níkov a reho¾né sestry, èiže ak chcem vidie biskupa, tak viem, že každý pondelok sa s ním stretnem, lebo sedí v kancelárii. Skutoène, venuje sa a poèúva kòazov, ktorí tam prichádzajú, poèúva reho¾né sestry. Môžem poveda, že je taký pozitívny, neviem ako v iných diecézach, ale v tej našej diecéze, kde pracujem, Eldoret, je náš vzájomný vzah pozitívny.

FOTO ARCHÍV Takže kòaz v liturgii je okrem iného aj prvý taneèník. Záleží od toho, èi chce kòaz tancova. Samozrejme, že kòaz sa môže zapoji. Sú také slávnosti, keï sa kòaz sa zapája – napríklad poèas sobáša alebo keï sa spieva Svätý, svätý, svätý – vtedy sa máva rukami... Vtedy kòaz, ak chce, tak sa pokojne môže zapoji napríklad tlieskaním. Netancuje, ako tancujú ostatní, ale tancuje pohybom rúk, potleskom.

Vnímate to tak, že cirkev je v Keni znamením aj pre spoloènos?

Na chví¾oèku sa vrátim k tej skúsenosti zo slumov. Tá extrémna chudoba, ako sa to dá unies? Na takých miestach èlovek cíti asi ve¾kú bezmocnos. Ja si myslím, že ak èlovek nájde šastie aj v chudobe, tak je šastný. My si myslíme, že je to obrovská chudoba a ako môžu ¾udia takto ži. Ja som sa s mnohými ¾uïmi so slumov stretol. Netúžia po ve¾kých veciach. Hodnoty, aké si èlovek postaví, že musí ma auto, dom, musí ma toto – tam tie hodnoty si ¾udia také nekladú. Keï žijú v slume, je to pre nich spôsob života, s ktorým, dá sa poveda, že sú spokojní. Samozrejme, keï vidia v televízii, ako ¾udia žijú, aké majú

Myslím si, že áno. Na Slovensku alebo v Európe Katolícka cirkev má silné zázemie. V Keni je to tak, že tam je ve¾a cirkví. Keï poviem, že som katolík, hneï povedia, že som „rimokatolík“. Je tam mnoho cirkví, ktoré sú takisto uznávané. Nie je potrebná nejaká registrácia v štáte pri ich vzniku. Keby som chcel založi vlastnú cirkev, dnes sa vyhlásim za biskupa, nájdem si svojich, ktorí ma nasledujú a postavíme si nejaký kostol – tak vlastne cirkvi v Keni vznikajú. Nemusí to by nikde registrované, jednoducho si zvolím názov cirkvi a poviem: Toto bude moja vetva cirkvi. ¼udia nerozlišujú, že toto je katolícky kòaz, toto je protestantský kòaz alebo toto je biskup. Aj v televízii, keï sú správy, tak vidíme ženy biskupky. Povedia, že konkrétny biskup urobil toto a toto. Katolícka cirkev tam nie je nadštandardná, patrí medzi tie ostatné. Samozrejme, Katolícka cirkev zohrala ve¾kú rolu napríklad poèas >>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 5

1 / 2 0 1 4


ROZHOVOR ____________________________________________________ nepokojov v Keni v rokoch 2007 – 2008 a mnohé aj malé cirkvi a sekty sa vtedy ukrývali v katolíckych kostoloch. Katolícka cirkev takisto pomohla ve¾a ¾uïom po tom období, najmä materiálne, ale aj duchovne, poèas stretnutí, rozlièných akcií, mierových akcií, takže vedia, že katolíci v Keni robia ve¾mi ve¾a. ¼udia majú ku katolíkom dôveru. Keï v diecéza alebo farnos vybudujú nejakú školu alebo nemocnicu, domáci tam jednoducho idú, lebo vedia, že toto majú katolíci dobré, dobre to tam funguje. Vedia, že èo sa týka školstva a nemocníc, tak toto katolíci to robia dobre.

Èo pre vás osobne ako pre kòaza znamená evanjelizácia?

Èo sa týka vzahu cirkev a médiá: ako to je s cirkevnými médiami v Keni? Je tam rádio, ktoré je v Nairobi, ktoré sa volá Radio Walamini, èiže Radio Veriaci. Každá diecéza vydáva svoj èasopis, taký bulletin, kde sa informuje o veciach, ktoré sa stali, ktoré sa urobia. Treba znova preskúma a pochopi, akú misiu nám Kristus odovzdal. Prví kresania žili spoloène a delili sa o to, èo mali, stretali sa pri eucharistickom chlebe. Evanjelizácia sa teda dá chápa z mnohých h¾adísk.

Pre mòa má evanjelizácia širší význam. Keï èlovek študuje, tak asi spoznáva teóriu, èo to je evanjelizácia. Keï žije v konkrétnej misii alebo v konkrétnej krajine, tak si povie: toto bude asi moja evanjelizácia. Pre mòa je dôležité, aby sme sa vrátili znova k pôvodnému biblickému Kristovi. To posolstvo alebo misiu, ktorú mal Kristus, aby sme my šírili. Èasto sme si vytvorili Krista, ktorého chceme ma. A èo je pre mòa dôležité, vráti sa k biblickému Kristovi, ktorý žil a poznáme ho z evanjelií. Znova preskúma a pochopi, akú misiu nám Kristus odovzdal, èo chcel, aby sme my robili. Evanjelizácia je samozrejme dialóg. Nenazval by to medzikresanský alebo medzináboženský dialóg, ale jednoducho dialóg s ¾uïmi, s ktorými žijeme. Potom evanjelizácia znamená prehåbenie sa vo viere, prežíva vieru, ako mnohí prví kresania. Pre mòa je fantastické a je to pre mòa aj akési motto, že prví kresania žili spoloène a delili sa o to, èo mali, stretali sa pri eucharistickom chlebe. Evanjelizácia sa teda dá chápa z mnohých h¾adísk.

...................................... Rozhovor pripravil: Zdeno Pupík

FOTO ARCHÍV

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 6

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ FOTO TK KBS / Peter Zimen

Milan Jozek

O slobode, dôstojnosti a trendoch formovania dobrého èloveka Tradièné chápanie moci, že moc sa má vníma vždy v spojení so službou, nadobúda v transformujúcej sa spoloènosti staronové významy. Jednotlivec, národ, štát, vláda by nikdy nemali svoju domnelú moc transformova do pýchy a nikdy by si nemali privlastòova to èo im nepatrí. V pozadí všetkých myšlienok èloveka by nemalo chýba vedomie príslušnosti a participácie so svetom, nad ktorým pôsobí vyššia, integrujúca moc. 1 Osudný vstup èloveka do „konzumom“ zamorenej spoloènosti, sprevádzaný jednostranným ovládaním primátu hospodársko-výrobných štruktúr, ho èastokrát i bez súhlasu vedomia robí súèasou procesu rastúcej inštrumentalizácie.

Hedonistická koncepcia

Zneužitie slobody

Najväèším rizikom však nie je to, že nás iní považujú iba za nástroj vlastnej realizácie resp. výroby a spotreby. Diametrálne neužitoènejšie a nebezpeènejšie je to, že èlovek prichádza do štádia, v ktorom sa pokladá za akýsi pasívny èlánok rozlièných procesov a vystaveniu rôzneho druhu manipulácií. Èlovek sa zrieka zodpovednosti a všetkých námah, ktoré vedú k uskutoèneniu vlastných a samostatných rozhodnutí a utieka sa pre pomoc a riešenie aj tých najhlbších a najosobnejších ¾udských problémov k povrchným radám hocijakého technického vynálezu. Hedonistická koncepcia života úzko súvisí s konzumným zmýš¾aním. Hedonistický postoj totiž podnecuje také vysvet¾ovanie slobody, ktoré nabáda k jej falošnému a nezákonnému používaniu.

Opak platí tiež, že zneužitie slobody sa v spoloènosti prejavuje ako tendencia èo najviac si zaisti hedonistické postoje. Konzumný postoj neberie do úvahy celú pravdu o èloveku. Nerešpektuje historickú, spoloèenskú, vnútornú a ani metafyzickú pravdu. Badate¾ný je skôr akýsi únik od pravdy alebo prijímanie len akýchsi poloprávd o èloveku. Treba zdôrazni, že ¾udské šastie nie je a nemôže by totožné s pôžitkom. Konzumne orientovaný èlovek pri pôžitku stráca plný rozmer svojej ¾udskosti, stráca vedomie najhlbšieho zmyslu života. Takáto orientácia napredovania zabíja v èloveku podstatné atribúty ¾udskosti. Èlovek z prirodzenosti h¾adá kontakt

>>> ...................................... ............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

1

Por. Hajko, D., Globalizácia a kultúrna identita, Bratislava 2005, s. 19 – 21.

4 7

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ s inými ¾uïmi, je spoloèníkom, otvorený k inému èloveku, chce dáva seba inej osobe. V tomto dávaní presahuje (transcenduje) seba a zároveò uskutoèòuje svoje èloveèenstvo.2Najhlbším zmyslom interpersonálneho vzahu je vzájomný osobný dar lásky, vzájomným obdarovaním sa svojou osobou ako najvyššou ¾udskou hodnotou.

Rozumná a slobodná bytos Interpersonálna komunikácia obohacuje èloveka a dovo¾uje mu uskutoèòova svoje èloveèenstvo. Samozrejme, že interpersonálna komunikácia, chápaná tiež ako vzájomná výmena osobných hodnôt, je možná len vïaka tomu, že èlovek je rozumnou a slobodnou bytosou. Táto sloboda a rozumnos èloveka umožòuje, že èlovek je schopný vždy nieèo ponúknu inej osobe a zároveò dokáže prija darovanie sa inej osoby. Môžeme teda poveda, že pri základoch interpersonálnej komunikácie je vždy akási výmena hodnôt. ¼udské šastie nie je a nemôže by totožné s pôžitkom. Základom každého pravdivého demokratického poriadku je zaruèenie slobody, ktorá má ma individuálny, spoloèenský a inštitucionálny rozmer, ako aj rovnos všetkých obyvate¾ov pred zákonom. Èlovek sa stáva pasívnym èlánkom rozlièných procesov a je vystavený rôznemu druhu manipulácií. Špecifické chápanie a ponímanie slobody, ktorým sa dnes na verejnosti všemožne argumentuje, odkláòa èloveka od etickej zodpovednosti, degraduje jeho dôstojnos a blokuje mu cestu k dosiahnutiu formaèných atribútov dobrého èloveka. Podstatným sa stáva kultivácia èloveèenskosti výchovným a vzdelávacím pôsobením na ¾udské indivíduum.

By èlovekom By èlovekom znamená by mravne rozvinutou osobnosou. Mravný ideál a mravné hodnoty chápeme ako reálne javy sui generis spoloèensko-dejinného vývinu ¾udstva. Sú spojené s ¾udskou minulosou, prítomnosou a budúcnosou, so spoloèensko-duchovným vývojom v danostiach prírodno-dejinného, materiálneho a všeobecnokultúrneho vývinu. Mravný pokrok ¾udstva je možný iba vtedy, ak sa bude rozvíja každá ¾udská osobnos, ak cie¾om a zmyslom

života bude rozvoj ¾udských bytostných síl, duchovný tvorivý rozvoj, autentická existencia všestranne rozvinutej a celistvej osobnosti. Mravný ideál integrujúci všeobecné trvalé i premenlivé mravné hodnoty pôsobí ako aktivizujúca sila, ktorá bráni èloveku zostáva v polohe „status quo moralis“. Vzbudzuje pocity nespokojnosti, h¾adania a ïalšieho úsilia o zdokona¾ovanie. Osobnos èloveka sa utvára v zložitej štruktúre výchovných procesov ako celku. Proces mravnej výchovy má v tejto štruktúre univerzálne postavenie. Zasahuje celú osobnos, smeruje k mravnej zrelosti ¾udskej bytosti. To tvorí podstatnú humanistickú kultúrnu hodnotu vychovanosti èloveka. Proces tvorenia hodnôt charakterizuje aktívne h¾adanie, objavovanie, akceptácia a identifikácia.3

„Moderná“ V dnešnej dobe, ktorá si hovorí moderná, je takmer všetko konfrontované s tendenciami Európskej únie a jej pravidiel. V mnohých dokumentoch Európskej únie stojí na prioritnom mieste dôstojnos èloveka. Všetky slobody a práva majú prameò v ¾udskej dôstojnosti. Tento prvotný charakter dôstojnosti èloveka je potrebné prija a akceptova vo svojom živote. Aaron Hass zdôrazòujúc dôstojnos èloveka poznamenáva, že pomoc ¾uïom, aby nadobudli dobrý životný pocit, je našou povinnosou. Autor pripomína tiež Immanuela Kanta, ktorý píše o povinnosti chova sa vždy k èlovekovi ako k úèelu a nie ako k prostriedku. Ak sa teda èlovek chová k inému ako k predmetu, prostriedku, ktorý má poslúži jeho cie¾u, popiera tak jeho ¾udskú hodnotu. Dôstojnos èloveka stojí nad zákonom a èasto sa stáva vzorom pre posúdenie zákona. Dôstojnos èloveka nachádza svoj najhlbší význam v Biblii. V knihe Genezis 1,27 èítame, ako Boh odovzdáva èlovekovi svoj obraz, v ktorom jednou z dominánt je aj dôstojnos. Redukovanie podstaty èloveka len do rozmerov èisto biologických bez akéhoko¾vek naviazania na nadprirodzenos napomáha ohrozeniu tohto daru Boha èlovekovi. Základom každého pravdivého demokratického poriadku je zaruèenie slobody, ktorá má ma individuálny, spoloèenský a inštitucionálny rozmer, ako aj rovnos všetkých obyvate¾ov pred zákonom. >>>

...................................... 2 3

Por. Plužek Z., Pastorálna psychológia. Krakov 1994, s. 118. Por. Žilínek M., Étos a utváranie mravnej identity osobnosti, Bratislava 1997, s. 61 – 68.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 8

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ veda, že akým spôsobom sa uskutoèòuje toto zjednotenie osôb prostredníctvom lásky a èo urèuje základný zjednocujúci èinite¾, tzv. virtuus unitiva lásky.

Niet osobnosti mimo spoloèenstva = Niet spoloèenstva mimo osobnosti

Svet hodnôt

V sociálnom spektre sa tiež vážnym problémom stáva využívanie slobody. Tento problém má nielen individuálny ale aj kolektívny rozmer. Evidentným príkladom je využívanie slobody po páde totalitných systémov spoloènosti. Vlastnú slobodu môžeme využíva nielen v prospech seba, ale aj v prospech spoloèenstva, ktorého sme súèasou. Ak ju využívame dobre, sami sa stávame dobrými. A dobro, ktoré konáme pozitívne vplýva na naše okolie. Ak ju využívame zle, zlo sa zakoreòuje a rozširuje v celom našom prostredí. Dôležitý súvis v tejto oblasti s danými skutoènosami má ¾udská osobnos. Za povšimnutie stojí aj to, èo hovorí E. Husserl o ¾udskej osobnosti, keï zdôrazòuje, že ¾udská osobnos je konkrétnym súhrnom „subjektívnych zmyslov“ alebo inak „habituálnych vlastností“, ktoré sa stávajú korelátom spoloènosti iných osôb. Niet osobnosti mimo spoloèenstva, ako aj niet spoloèenstva mimo osobnosti. Zaèiatok osobnosti závisí od vcítenia sa u hlbšie rozvinutých sociálnych aktoch. Nemenej dôležitým aspektom, ktorého podstatou je odlíšenie dvoch základných duchovných foriem medzi¾udských kontaktov sú väzby „Ja-Ty“ a tiež „My“. V prvom prípade ide predovšetkým o zvidite¾nenie vzahu jednej osoby voèi druhej, akási forma zaangažovania sa druhým èlovekom. V prípade „My“ ide predovšetkým o snahu zjednoti sa v prospech ïalšej spolupráce, teda akási forma jedného podmetu. Tieto väzby predovšetkým rozhodujú o hlavných druhoch medzi¾udských vzahov resp. o kontinuaènom faktore otvorenosti voèi druhým. Táto skutoènos je evidentná v rôznych oblastiach (ako už bolo v úvode povedané) nášho spoloèenského života. Významnou osobnosou zaoberajúcou sa problematikou odlíšenia dvoch základných foriem medzi¾udských kontaktov resp. väzieb (Ja-Ty, My) bol Dietrich von Hildebrand, významný filozof a moralista. Každá osoba je do takého stupòa odlišná a nepreniknute¾ná, že nie sme schopní zblíži sa s òou iným spôsobom ako takým, ktorý predpokladá a napomáha a uskutoèòuje otvorenie sa v druhej osobe pomocou lásky. Môžeme sa pýta a zároveò sèasti odpo-

Dôležitá je teda predovšetkým skutoènos, že týmto zjednocujúcim základným èinite¾om je svet hodnôt. Èlovek z prirodzenosti je otvorený na hodnoty, kde dôležitú úlohu zohráva inkorporácia èloveka do sveta hodnôt. Vzahová rovina jednej osoby voèi druhej sa teda uskutoèòuje a má ažisko v inkorporovaní osoby s istou oblasou hodnôt. Zbližovanie osôb a teda aj ich vzájomné otvorenie voèi sebe je možné práve vïaka inkorporácii oboch osôb v danej oblasti hodnôt. Samozrejme, že nejde len o teoretický prejav záujmu o danú oblas hodnôt. K tomu, aby došlo k vzájomnému zblíženiu a stavu otvorenosti je potrebné, aby osoby navzájom rozpoznali a uznali v sebe spomínanú inkorporáciu hodnôt. Smerovanie k zjednoteniu osôb teda vo ve¾kej miere záleží od hlasu håbky všetkých hodnôt, ktoré majú súvis a odvíjajú sa od transcendentných hodnôt, akými sú pravda, dobro, krása, ktoré nachádzajú svoju najvyššiu formu realizácie v Bohu. >>> FOTO TK KBS / Peter Zimen

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

4 9

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Vždy kona to najlepšie možné

Summary

Od Sokrata sa nám zachoval výrok (mimochodom nie u Platóna, ale u Xenofóna): Pravá sloboda (eleutheria) spoèíva predsa v tom, „kona to najlepšie“, t.j. vždy kona to najlepšie možné. To teda znamená, že zo slobody máme „èo možno najlepšie“ smerova k tomu, aby sa ¾udské spolunažívanie stalo priestorom „objektívnej slobody“. To platí už o užšom spoloèenstve, v ktorom žijeme, ako aj o celej spoloènosti s jej právnym, sociálnym a politickým poriadkom, aby nebol chápaný ako ohranièenie, potláèanie alebo bezprávie, ale ako zaistenie priestoru slobody: ako pozitívna, èo najlepšie možná podmienka k rozvíjaniu „subjektívnej slobody“, ktorá je vedená náh¾adom k pravde a dobru. Aj v Biblii nachádzame zmienku, že „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1), ale iba „pravda nás oslobodí“ (Jn 8,32). Špecifické chápanie a ponímanie slobody, ktorým sa dnes na verejnosti všemožne argumentuje, odkláòa èloveka od etickej zodpovednosti. Dôraz a pozornos sa kladie na samotnú slobodu, kde vynárajúcim tvrdením sa stáva skutoènos, že dôležité je by slobodným a nenecha sa obmedzova nièím pri využívaní slobody pod¾a vlastného úsudku, ktorého nosnou podstatou sú iba chví¾kové chúky, èo je blízka forma primitívneho liberalizmu. FOTO Scott Liddell

Human happiness cannot be identified with the feeling of passion. The base of every true democratic order is the declaration of freedom which should have individual, social and institutional dimension, as well as the equality of citizens in front of law. Man becomes a passive part of various processes and is confronted with the various kinds of manipulation. Specific understanding offreedom, which is emphasized in public nowadays, degrades human dignity and makes one unable to reach formative attributes of a good man.

...................................... Použitá literatúra 1

Diatka C., Jozek M., Miesto a podstata èloveka, problém ¾udskej slobody, in: „Formácia dobrého èloveka“ (Prvý seminár riešite¾ov projektu VEGA 1/0013/03), Nitra 2004. 2 Hass Aaron, Morální inteligence, Praha 1999. 3 Hajko, D., Globalizácia a kultúrna identita, Bratislava 2005, 4 Ján Pavol II., Pamä a identita, Trnava 2005. 5 Ján Pavol II., Prekroèi prah nádeje, Bratislava 1995. 6 Ján Pavol II., Nebojme sa pravdy, Bratislava 1999. 7 Jozek M., Metrosexuálne tendencie v inkorporaènom procese sociálneho spektra, in: Prožitek a dobrodružství prožívaní, Zborník medzinárodnej konferencie, Praha 2005. 8 L`Osservatore Romano, po¾. vydanie, è. 10 – 11/2002. 9 Plužek Z., Pastorálna psychológia. Krakov 1994, 10 Žilínek M., Étos a utváranie mravnej identity osobnosti, Bratislava 1997,

Konzumne orientovaný èlovek pri pôžitku stráca plný rozmer svojej ¾udskosti, stráca vedomie najhlbšieho zmyslu života. Takáto orientácia napredovania zabíja v èloveku podstatné atribúty ¾udskosti.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 0

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Medzináboženský dialóg v intenciách Benedikta XVI. Peter Švec Téma náboženstiev a medzináboženského dialógu je v súèasnej dobe, ktorá je poznaèená globalizáciou, relativizmom a synkretizmom, ve¾mi aktuálna. Je dôležitá tým viac, že v niektorých èastiach sveta je prítomný náboženský fundamentalizmus, napätie medzi príslušníkmi rôznych náboženstiev, ktorí tam žili spolu bez väèších problémov celé storoèia. Pripomíname si pädesiate výroèie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý znamenal ve¾ký posun v problematike medzináboženského dialógu. Najskôr tu boli iniciatívy skôr na prehåbenie sebachápania Cirkvi, vzahov medzi rôznymi kresanskými konfesiami, ale postupne sa aj vïaka iniciatíve blahoslaveného pápeža Jána XXIII. otvoril priestor najskôr pre vzah kresanstva k židovstvu a potom aj k ostatným nekresanským náboženstvám. V tejto iniciatíve pokraèoval aj pápež Pavol VI.

Sekretariát pre neveriacich

Koncilová deklarácia Nostra aetate (1965)

Koncil potvrdil, ako nikdy v minulosti, univerzálne povolanie celej Cirkvi a všetkých kresanov k dialógu a k stretnutiu s nekresanmi na všetkých úrovniach, vrátane duchovnej a náboženskej. Preto v tejto koncilovej klíme bol 19. mája 1964 založený Sekretariát pre nekresanov, ktorý sa v roku 1988 premenoval na Pápežskú radu pre interreligiózny dialóg, ktorá reprezentuje „objatie Cirkvi“ vo vzahu ku všetkým duchovným èi náboženským hodnotám.1 V Rímskej kúrii od roku 1960 pracuje i Sekretariát pre jednotu kresanov a neskôr od roku 1965 i Sekretariát pre neveriacich. Všetky tieto tri organizmy predstavovali a predstavujú vô¾u Cirkvi vies konštruktívny dialóg s oddelenými bratmi, s veriacimi iných náboženských tradícií i s neveriacimi alebo inak veriacimi. 2 Druhý vatikánsky koncil pojednáva o vzahu medzi kresanstvom a inými náboženstvami predovšetkým v deklarácii Nostra aetate o vzahu Cirkvi s nekresanskými náboženstvami, ktorú si v krátkosti priblížime. Ïalšie zmienky nájdeme aj v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi, v dekréte Ad gentes o misionárskej aktivite Cirkvi a v deklarácii Dignitatis humanae o náboženskej slobode.

Tejto koncilovej deklarácii predchádzalo 13. 6. 1960 jedno historické stretnutie pápeža Jána XXIII. so židovským historikom Julesom Isaacom,3 ktorého cie¾om bolo zmierenie medzi kresanmi a Židmi. Ján XXIII. následne (18. 9. 1960) predniesol požiadavku, aby na budúcom všeobecnom koncile bola vypracovaná i deklarácia o Židoch.4 Touto prácou pápež poveril kardinála Augustína Bea, ktorý bol zároveò prvým predsedom Pápežskej rady pre napomáhanie jedno-ty kresanov, založenej v tom istom roku. Východní patriarchovia považovali za dôležité do textu vnies i deklaráciu o moslimoch, voèi ktorým Cirkev tiež cíti akúsi duchovnú prepojenos motivovanú monoteistickou vierou v Boha Abraháma. Táto myšlienka spontánne priviedla koncilových otcov i k iným náboženstvám, medzi >>> ...................................... 1 2 3 4

Porov. ROSSANO, P. Dialogo e annuncio cristiano: L'incontro con le grandi religioni. Milano: Edizioni Paoline, 1993, s. 28. Tamže, s. 101 – 102. Jules Isaac stratil poèas tragédie šoa manželku, dcéru a ïalších rodinných príslušníkov. Pápež Ján XXIII. mal ve¾ký záujem, aby na koncile bola prijatá deklarácia o dialógu so Židmi. Vieme, že Angelo Roncalli (pp. Ján XXIII.) už poèas vojny ako apoštolský nuncius v Turecku, prispel k záchrane života mnohých Židov. Hoci bol zvolený ako „prechodný pápež“, práve on svojou osobnou iniciatívou naštartoval novú éru vzahov medzi kresanmi a Židmi.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 1

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ ktorými kresanské spoloèenstvá žijú èi už v Ázii alebo Afrike. A tak 20. novembra 1964 text deklarácie Nostra aetate uzrel svetlo sveta a vyjadroval postoj Cirkvi vo vzahu k nekresanským náboženstvám.5 Obsahoval úvod s poh¾adom na všeobecnú náboženskú skúsenos, potom bod o najväèších svetových náboženstvách (archaické náboženstvá, hinduizmus a budhizmus), ïalej paragraf s priate¾ským poh¾adom na moslimov, väèší paragraf o Židoch a bol ukonèený záverom o bratstve ¾udí a proti akejko¾vek diskriminácii sociálnej èi náboženskej. Vznikne text, ktorý èerpá z biblickej a z patristickej tradície a zároveò – pozerajúc reálne na svet, v ktorom žije Cirkev – naznaèuje nový smer vzahov Cirkvi k nekresanským náboženstvám. Tento text bol schválený 15. októbra 1965 a promulgovaný 28. októbra toho istého roka.6

Rozlièné nekresanské náboženstvá Deklarácia hovorí na zaèiatku všeobecne o náboženstve, ktoré je identifikované s „náboženským citom“:10 „Od dávnych èias až podnes rozlièné národy urèitým spôsobom vnímajú tajomnú silu, ktorá úèinkuje vo vývoji vecí i v udalostiach ¾udského života. Niektoré uznávajú najvyššie božstvo, prípadne aj Boha Otca. Toto vnímanie a poznanie preniká celý ich život >>>

...................................... 5

Porov. MACINA, M. R. Chrétiens et juifs depuis Vatican II : État des lieux historique et théologique. Prospective eschatologique. Mayenne : Éditions Docteur angélique, 2009, s. 41 – 50. 6 Porov. ROSSANO, P. Dialogo e annuncio cristiano, s. 102. 7 Porov. COPPENS, Y. Orizzonti della paleoantropologia. In L'umana avventura. Milano : Jaca Book, 1986, s. 45 – 46. In RIES, J. Alla ricerca di Dio : La via dell'antropologia religiosa. Milano : Jaca book, 2009. s. 61. 8 RIES, J. I cristiani e le religioni : Dagli Atti degli Apostoli al Vaticano II. Milano : Jaca Book, 2006, s. 459. 9 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 1. 10 Porov. tamže, 1. Dournes si všíma fakt, že v èase redakcie dekrétu Nostra aetate už bola promulgovaná konštitúcia Lumen gentium o sebachápaní Cirkvi, ale sa i pracovalo na dekréte Ad gentes o misionárskom pôsobení Cirkvi, ktorý obsahuje vyjadrenia vo vzahu k iným náboženstvám: „príprava na evanjelium, „pozitívnos rítov a kultúr“, „semená Slova“; porov. DOURNES, J. Lecture de la déclaration par un missionnaire d'Asie. In HENRI, A.M. (ed.). Les relations de l'église avec les religions non chrétiennes. Declaration Nostra aetate (Unam Sanctam, 61). Paris, 1966, s. 82 – 86.

Preambula: Teologické a antropologické základy dialógu Preambula deklarácie Nostra aetate pozerá na vzah medzi kresanmi a nekresanmi optikou jednoty celého ¾udského rodu. Paleontológia a paleoantropológia dokazujú pôvodnú jednotu celého ¾udského druhu.7 Súèasné výsledky h¾adania v oblasti histórie náboženstiev nám ukazujú, že èlovek nie je iba homo habilis a homo sapiens, ale tiež homo religiosus.8 Už na zaèiatku deklarácie je teda zmienka o Božom stvorení ¾udskej rodiny a jednom pôvode celého ¾udského pokolenia, ale i o jednom spoloènom cieli.9 Pred týmto ¾udstvom, ktoré má spoloèný zaèiatok i cie¾, si Cirkev uvedomuje svoju zodpovednos za budovanie jednoty a lásky medzi ¾uïmi a národmi.10 Druhá èas preambuly poukazuje na oèakávania ¾udí vo vzahu k náboženstvám. Tieto oèakávania korešpondujú s h¾adaním odpovedí na základné otázky èloveka: Kto je èlovek? Aký je zmysel a cie¾ nášho života? Èo je dobré a èo hriešne? Ako dosiahnu skutoèné šastie? Odkia¾ ideme a kam kráèame? Ale i otázky týkajúce sa utrpenia a smrti.

„Od dávnych èias až podnes rozlièné národy urèitým spôsobom vnímajú tajomnú silu, ktorá úèinkuje vo vývoji vecí i v udalostiach ¾udského života. Niektoré uznávajú najvyššie božstvo, prípadne aj Boha Otca. Toto vnímanie a poznanie preniká celý ich život hlbokým náboženským citom“.

FOTO Scott Liddell

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 2

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ hlbokým náboženským citom“.11 Ide o základnú náboženskú skúsenos homo religiosus.12 V tomto kontexte M. Eliade hovorí, že „náboženský èlovek verí vždy v existenciu absolútnej reality, v posvätno (sacro), ktoré transcenduje tento svet, v ktorom sa manifestuje, a preto ho posväcuje a robí reálnym“.13 Tento „náboženský cit“ má svoje vyjadrenie v konkrétnych „historických náboženstvách“, ktoré sú spájané s kultúrnym pokrokom. Náboženstvo nestojí iba na zaèiatku kultúry, ale neustále ju sprevádza a dáva jej pozitívne impulzy na jej rozvoj.14 Ázia je kolískou najstarších kultúr. Koncil, ktorý sa zaoberal náboženstvami spojenými s rôznymi kultúrami, konštatuje, že aj tieto náboženstvá dávajú odpovede na niektoré otázky týkajúce sa života èloveka a používajú na to „svoj jazyk.“ 15 Deklarácia sa nezaoberá hlbším fenomenologickým opisom týchto náboženstiev, ale spomína konkrétne dve ve¾ké náboženstvá, ktoré sa zrodili v Ázii, a to hinduizmus a budhizmus. Text poukazuje na myslenie a prax èloveka hinduistu.16 V Indii prostredníctvom mýtov, ktoré reprezentujú posvätnú históriu, opisujú vznik a cie¾ sveta a života. Okrem h¾adania pravdy prostredníctvom mýtov, sú prítomné v hinduizme aj rôzne filozofické systémy, kde ani tak nejde o koncepèné špekulácie, ako skôr o cesty k nasledovaniu, ktoré majú vies èloveka k oslobodeniu.17 Indická filozofia je náboženská filozofia, v ktorej h¾adanie tajomstva je spojené s h¾adaním harmónie a jednoty.18

...................................... Deklarácia pokraèuje svojou zmienkou o budhizme.19 Potom, èo zdôrazni skúsenos Budhu o nedostatoènosti tohto sveta, ktorý sa neustále mení, hovorí o dvoch cie¾och, ktoré môže èlovek dosiahnu èi už prirodzenými, alebo nadprirodzenými prostriedkami, a to dokonalé oslobodenie a nadprirodzené osvietenie èloveka.20 Potom deklarácia pokraèuje slovami, v ktorých vyjadruje rešpekt zo strany Katolíckej cirkvi vo vzahu k nekresanským náboženstvám: „Katolícka cirkev nezavrhuje niè z toho, èo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou h¾adí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a uèenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, èo ona sama zachováva a uèí, no predsa nezriedka odzrkad¾ujú lúè Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ¾udí.“ 21 Toto uvažovanie reprezentuje novos vo vzahu k Magistériu, ktoré predchádzalo Druhý vatikánsky koncil, kedy sa poukazovalo na rozdiely, omyly a na nebezpeèenstvá prítomné v iných náboženstvách viac ako na prvky,

ktoré sú im spoloèné. Toto vyjadrenie je v zhode s patristickou tradíciou, ktorá hovorí o „semenách Slova“ prítomných v nekresanských náboženstvách. Spomínajú sa tu štyri elementy nekresanských náboženstiev: spôsob života, spôsob konania, pravidlá a doktríny. 22

...................................... Aj keï Cirkev pozitívne hodnotí mnohé obsahy v iných náboženstvách, ktoré môžu tvori platformu dialógu, predsa si neustále uvedomuje svoju úlohu ohlasova Krista: „Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasova Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), v ktorom ¾udia nachádzajú plnos náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko.“ 23 Misionárske poslanie zostane tak pre Cirkev nieèím esenciálnym práve pre potvrdenie pravdivosti mnohých prvkov v iných náboženstvách a ich spojením s jedineèným pravdivým zdrojom Ježišom Kristom, ktorý je cestou k Otcovi. 24 Ide o potvrdenie uèenia a Tradície Cirkvi.25 Misionárske poslanie Cirkvi je kompatibilné s uèením o pravde a svätosti prítomnej v iných náboženstvách. Koncil, opierajúc sa o toto uèenie a Tradíciu, pozýva kresanov k dialógu a k spolupráci s nekresanmi. Majú doò vstupova s múdrosou a láskou, aby tento dialóg bol súèasou svedectva o viere a kresanskom živote. Zároveò sú pozvaní, aby „chránili i zve¾aïovali duchovné, mravné a kultúrno-spoloèenské hodnoty“, ktoré sa nachádzajú u nekresanov.26 >>>

...................................... 11 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2. 12 Porov. RIES, J. Incontro e dialogo : Cristianesimo, religioni e culture. Milano : Jaca Book, 2009, s. 66. 13 ELIADE, M. Il sacro e il profano. Torino : Boringhieri, 1973. 14 Porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 461. 15 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2. 16 „Prívrženci hinduizmu skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyèerpate¾nou plodnosou mýtov a prenikavým filozofickým h¾adaním. H¾adajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života èi hlbokým rozjímaním, alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu.“ DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2. 17 J. Ries spomína tri základné cesty k oslobodeniu èloveka. Prvou je karma alebo askéza, ktorá je prostriedkom oèisovania a zbavovania sa túžby a vášne. Je v protiklade s kresanským ponímaním oèistenia alebo ospravodlivenia, ktoré je viazané na Krista, a teda je kristocentrickou, kým u hinduizmu je askéza teistická. Druhou cestou je nábožnos alebo bhakti, ktorá je spájaná s láskou k božstvu. Treou cestou je jòana, alebo h¾adanie zjednotenia s božstvom v extáze a v poznaní; porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 463. 18 Porov. tamže, s. 462. 19 „Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatoènos tohto menlivého sveta a uèí ceste, ktorou by ¾udia mohli s nábožnou a dôvernou mys¾ou dosiahnu stav dokonalého oslobodenia alebo dôjs k vrcholnému osvieteniu èi už vlastným úsilím, alebo vïaka pomoci zhora.“DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2. 20 Štyri základné pravdy budhizmu sú: všadeprítomnos bolesti; túžby ako zdroj bolesti; nirvana, alebo potlaèenie túžby; cesta oslobodenia od túžby; porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 463. 21 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2. 22 RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 464. 23 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2. 24 Porov. STRUMIA, A. Che cos´é una religione?: La concezione di Tommaso d´Aquino di fronte alle domande odierne. Siena: Edizioni Cantagalli, 2006, s. 41. 25 Toto uèenie potvrdzuje tradíciu Cirkvi, ako už bola vysvetlená na synode v Elvire (Španiel.) v roku 303; porov. DH, 117 – 121; RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 465. 26 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 3

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Islamské náboženstvo Koncilová deklarácia sa potom dotýka monoteistických náboženstiev, ktoré majú niektoré obsahy spoloèné s kresanskou vierou, so špeciálnym odkazom na islam. Vstupný výrok sa priamo dotýka vyznania viery moslimov a jeho klaòania sa jedinému Bohu. Z devädesiatdevä islamských mien Boha vyberie tie, ktoré sú v súlade s kresanským poh¾adom na Boha a ktoré majú pre veriacich ve¾kú náboženskú hodnotu. 27 Zároveò Koncil vyjadruje, že tento Boh prehovoril k ¾uïom, èím nechce vyhlasova autenticitu zjavenia pochádzajúcu z islamu, ale poukáza na fakt, že moslimovia sa hlásia k Božiemu slovu. 28 Koncil potom uvažuje o náboženskej praxi moslimov, ktorí sa podriaïujú Bohu a jeho nariadeniam. Vzorom tohto podriadenia sa Bohu je Abrahám, na ktorého sa odvoláva islamská viera práve pre jeho podriadenos Božej vôli. Potom text deklarácie spomína Ježiša, ktorý sa aj pod¾a Koránu narodil z Márie, bez ¾udského otca, skrze priame stvorite¾ské Božie slovo. Moslimovia ho považujú za jedného z najväèších prorokov. Koncil pripomína ich úctu k Ježišovi a k jeho panenskej matke Márii: „Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú“.29 Potom koncilový text hovorí o eschatológii, ktorá je prítomná v Koráne a v islamskej teológii a zároveò poukazuje na kult, ale aj na tri najväèšie praktiky islamskej viery: modlitbu, almužnu a pôst (porov. NA 3).30 V druhej èasti koncilový text o islamskom náboženstve pozýva kresanov a moslimov, aby zlepšili svoje vzájomné vzahy, svoje vzájomné spoznávanie a spolupracovali pri budovaní sociálnej spravodlivosti, morálnych hodnôt, mieru a slobody (porov. NA 3). Vypracovanie tejto èasti deklarácie sprevádzali mnohé diskusie a konfrontácie, zvl᚝ zo strany biskupov, ktorých komunity žijú v prostredí, ktorého realita je dos vzdialená budovaniu mieru a snahe o mierové spolužitie.31 Postoj Cirkvi je v tomto poh¾ade pozitívny a Koncil žiada, aby sa prešlo od vzájomných negatívnych stretov k dialógu a vzájomnej spolupráci.

Židovské náboženstvo Nostra aetate sa potom obracia na židovské náboženstvo. Ide o poh¾ad viery na tajomstvo Cirkvi, poukazujúc na spojitos medzi kresanským

¾udom a ¾udom Izraela.32 Ide tu o duchovnú spojitos, ktorá siaha až k Abrahámovi.33 Hneï v úvode môžeme teda vidie akési implicitné odmietnutie akéhoko¾vek antisemitizmu z kresanskej strany. A teda iba zle pochopený judaizmus by sa mohol postavi do pozície proti kresanstvu. Do stredu rozpravy je tak postavený mesianizmus a spoloèné dedièstvo. 34 Cirkev rozpoznáva privilégiá izraelského ¾udu v Božom pláne spásy a vyznáva duchovnú spojitos veriacich v Krista s Abrahámom a predobraz spásy v exode z Egypta. Stará zmluva predstavuje jednu etapu >>>

...................................... 27 „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaòajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvorite¾ovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ¾uïom“. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 3. 28 Porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 465. 29 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 3. 30 Modlitba, almužna a pôst tvoria spolu s vyznaním viery a púou do Mekky pä základných pilierov islamu; porov. PIRONE, B. Moschea e l'Islam. Casale Monferrato : Portalupi Editore, 2004, s. 93 – 128. 31 Porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 466. 32 Porov. tamže, s. 467. 33 „Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ¾ud Novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom. Lebo Kristova Cirkev uznáva, že zaèiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú pod¾a viery demi Abraháma, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznaèuje v exode vyvoleného ¾udu z krajiny otroctva“. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 4. 34 Porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 467.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 4

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ spásu všetkých ¾udí.40 Koncilový text povzbudzuje, aby katechézy a hlásanie Božieho slova bolo v súlade „s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom“ (NA 4). Odsúdenie antisemitizmu nasleduje hneï ako implikácia týchto doktrinálnych a historických motivácií: odsúdenie akejko¾vek formy prenasledovania, evanjeliová láska, hlásenie sa k spoloènému dedièstvu Židov a kresanov. 41 Už 25. marca 1928 Sväté Ofícium vyhlásilo odsúdenie voèi každej nenávisti a nevraživosti proti židovskému ¾udu. Toto odsúdenie bolo potvrdené aj pápežom Piom XI. dòa 6. septembra 1938. 42 Text sa konèí poh¾adom na kresanskú misiu: „Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasova Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti“.43

Univerzálne bratstvo Nostra aetate sa konèí vyhlásením o univerzálnom bratstve, ktoré vyluèuje akúko¾vek diskrimináciu medzi ¾uïmi pre motívy rasy, farby pleti, spoloèenského postavenia, èi náboženskej príslušnosti.44 Toto vyjadrenie je založené na náboženskej motivácii, že Boh je Otcom všetkých ¾udí, ktorí sú stvorení na Boží obraz. „Postoj èloveka voèi Bohu Otcovi a postoj èloveka k ¾uïom, svojim bratom, nato¾ko súvisia, že Sväté písmo hovorí: „Kto nemiluje, nepoznal Boha.” (Jn 4, 8) 45

FOTO Scott Liddell

dejín spásy. 35 Deklarácia nechce obís ani neprijatie Krista zo strany vyvoleného národa a používa terminológiu sv. Pavla (porov. Rim 11,11 – 32) a opisuje ho ako chybný krok Izraela, ktorý však nemá za následok zrušenie vyvolenia a privilégií. Koncil nasleduje apoštola v jeho opise úžasnej Božej lásky a vernosti, „lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvola“.36So židovstvom je dialóg možný aj viac ako len na báze èisto racionálnej v oblasti vedy, filozofie, práva èi kultúry, ale i vo vzahu k dedièstvu obsahu viery, ktoré pochádza zo Starého zákona, ktorý kresania èítajú ako prípravu na Nový zákon, zatia¾ èo Židia ho èítajú vo vnútri historického vývoja vzahu Boha ku svojmu vyvolenému národu, vývoja, ktorý nevyluèuje èakanie na Mesiáša. Deklarácia následne povzbudzuje na základe mnohých spoloèných prvkov medzi Židmi a kresanmi k vzájomnému spoznávaniu sa a k dialógu.37

>>> ......................................

...................................... Druhá èas textu je venovaná otázke antisemitizmu. Koncil formuluje tri tvrdenia: iba malé množstvo ¾udí bolo zodpovedných za smr Ježiša;38Cirkev odsudzuje každú nenávis, prenasledovanie a prejavy antisemitizmu; 39 Kristus slobodne, z lásky podstúpil umuèenie a smr pre

35 „Preto Cirkev nemôže zabudnú, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ¾udu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrie Starú zmluvu, a že sa živí z koreòov š¾achetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Židov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno. Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, pris¾úbenia. Ich sú praotcovia a z nich pod¾a tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ¾udu pochádzajú aj apoštoli – základy a ståpy Cirkvi – ako i ve¾mi mnoho prvých uèeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu“; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 4. 36 Tamže. 37 „Keïže teda kresania a Židia majú také ve¾ké spoloèné duchovné dedièstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáha a odporúèa ich vzájomné poznávanie a úctu, èo možno docieli najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom“. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 4. 38 „Napriek tomu, že židovské vrchnosti nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisova to, èo sa spáchalo pri Kristovom umuèení“; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 4. 39 „Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komuko¾vek, vedomá si svojho spoloèného dedièstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje po¾utovanie nad nenávisou voèi Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedyko¾vek a z ktorejko¾vek strany sa vyskytli“; tamže. 40 „Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovo¾ne podstúpil svoje umuèenie a smr z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ¾udí, aby všetci boli spasení“; tamže. 41 Porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 468. 42 Porov. tamže. 43 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 4. 44 „Cirkev zavrhuje akúko¾vek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoloèenské postavenie èi náboženskú príslušnos, pretože sa to protiví Kristovmu duchu“; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 5. 45 Tamže.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 5

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ Vo svojej reèi v Aeropágu v Aténach sv. Pavol vedie svojich poslucháèov k jedinému Bohu, ktorý je pôvodcom jednoty ¾udského rodu, ale i univerzality spásy (porov. Sk 17, 24 – 30). Téma jednoty a univerzality je prítomná nielen v Nostra aetate, ale už od zaèiatku aj v konštitúcii Lumen gentium 46 a takisto v Gaudium et spes.47 Lumen gentium hovorí, že „napokon aj tí, ktorí ešte neprijali evanjelium, sú rozlièným spôsobom zameraní na Boží ¾ud“.48 Po tom, èo spomína menovite Židov a moslimov, text pamätá aj na tých, „ktorí v tieòoch a obrazoch h¾adajú neznámeho Boha, ktorý nie je od nich vzdialený, „veï on dáva všetkým život, dych a všetko“ (Sk 17, 25 – 28) a ako Spasite¾ chce všetkých ¾udí spasi (porov. 1 Tim 2,4)“.49Hovoriac o spáse ¾udí iných náboženstiev,50 koncil potvrdzuje, že „všetko, èo je u nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu na evanjelium a za dar toho, ktorý osvecuje každého èloveka, aby mal napokon život“.51 Nostra aetate iba upresòuje túto doktrínu Lumen gentium. Alúzia na preparatio evangelica ukazuje poh¾ad Koncilu, ktorý venuje patristickej tradícii, zachovanej v pamäti Cirkvi a znovu povýšenej zvl᚝ v 19. storoèí v bádaniach Newmana.52

...................................... Deklaráciu Nostra aetate musíme teda umiestni ved¾a dekrétu Ad gentes o misionárskej aktivite Cirkvi. Musí by èítaná vo svetle dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium a pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes, ktorá hovorí o vzahu Cirkvi k dnešnému svetu. Samozrejme deklarácia predpokladá dogmatickú konštitúciu o Božom zjavení Dei verbum a deklaráciu o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Je v nej koncentrované všetko to, èo sa hovorí o nekresanských náboženstvách a je rozkúskované, dá sa poveda, vo všetkých koncilových dokumentoch, ktoré tvoria rámec spomínanej deklarácie.53 Bez tohto rámca, by sme však deklaráciu mohli nesprávne èíta a interpretova a tak sa dopusti mnohých chybných uzáverov, èo sa žia¾ zvl᚝ po Koncile nezriedka stávalo.

Koncilový dokument Ad gentes (1965) V tomto dokumente používajú konciloví otcovia výraz „semená Slova“ (semina Verbi), ktoré sú prítomné v iných náboženstvách a s ktorými sa majú kresania oboznámi, aby tak lepšie po-

znali tých, ktorým majú vydáva svedectvo o Kristovi: „Nech sa dobre oboznámia s ich národnými i náboženskými tradíciami a nech s radosou a úctou objavujú semená Slova, ktoré sú v nich skryté“.54 Použitie tohto výrazu otvára teologický problém chápania pôvodu týchto „semien“, a teda èi sa ich pôvod má chápa len èisto v prirodzenej rozumovej rovine, alebo èi sa majú priradi do nadprirodzenej oblasti milosti, ktorá osvecuje a zdokona¾uje prirodzený rozum. Alebo èi sa dokonca majú chápa ako forma „zjavenia“, ktorá je urèitým spôsobom napojená alebo zahrnutá v jedineènom Zjavení Ježiša Krista. Samozrejme, v katolíckej perspektíve sa musí vylúèi možnos, že by tieto „semená“ prinášali nieèo nové, èo by ešte nebolo prítomné v obsahu Zjavenia, ktoré nám v plnosti bolo dané v Ježišovi Kristovi a vo svojej písanej forme bolo skonèené smrou posledného apoštola a vnútorne uzatvorené v kánonických spisoch. Toto poznávanie národných a náboženských tradícií iných má vies, okrem živého svedectva, i k vzájomnému dialógu: „Ako sám Kristus skúmal srdcia ¾udí a opravdivo ¾udským dialógom ich viedol k Božiemu svetlu, tak aj jeho uèeníci, hlboko preniknutí Kristovým Duchom, majú pozna ¾udí, medzi ktorými žijú a rozvíjajú s nimi vzahy, aby sa aj oni v úprimnom a trpezlivom dialógu nauèili, aké bohatstvá udelil Boh vo svojej štedrosti národom“.55 Práve v tomto dialógu môžu >>> ...................................... 38 „Napriek tomu, že židovské vrchnosti nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisova to, èo sa spáchalo pri Kristovom umuèení“; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 4. 39 „Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komuko¾vek, vedomá si svojho spoloèného dedièstva so Židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje po¾utovanie nad nenávisou voèi Židom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedyko¾vek a z ktorejko¾vek strany sa vyskytli“; tamže. 40 „Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovo¾ne podstúpil svoje umuèenie a smr z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ¾udí, aby všetci boli spasení“; tamže. 41 Porov. RIES, J. I cristiani e le religioni, s. 468. 42 Porov. tamže. 43 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 4. 44 „Cirkev zavrhuje akúko¾vek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoloèenské postavenie èi náboženskú príslušnos, pretože sa to protiví Kristovmu duchu“; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 5. 45 Tamže. 46 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium,1 47 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 29, 1. 48 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 16. 49 Tamže. 50 „Lebo tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom h¾adajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plni jeho vô¾u, poznávanú hlasom svedomia, môžu dosiahnu veènú spásu; tamže. 51 Tamže. 52 BUTLER, B.C. Newman and the Second Vatican Council. In The Rediscovery of Newman : An Oxford Symposium. London, 1967, s. 235 – 246. 53 Môžeme spomenú aspoò niektoré body koncilových dokumentov, ktoré hovoria priamo o nekresanských náboženstvách: DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 16; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dekrét Ad gentes, 3.11; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 92. 54 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dekrét Ad gentes, 11. 55 Tamže.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 6

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ kresania spozna ve¾kos bohatstva iných náboženských tradícií a snaži sa „osvieti tieto bohatstvá svetlom evanjelia, oslobodi ich a privies pod vládu Boha Spasite¾a“. 56

Koncilová deklarácia Dignitatis humanae (1965) V tomto dokumente nájdeme ešte precíznejšie vyjadrenie oh¾adom ¾udstva a jeho spojenia s Kristom ako cestou: „Tento posvätný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal pozna ¾udstvu cestu, po ktorej ¾udia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnu spásu a blaženos“.57 Tu máme explicitné vysvetlenie motivácie, preèo Cirkev musí ohlasova Krista všetkým ¾uïom, pretože v òom je spása a cesta k veènej blaženosti. Aj keï Cirkev deklaruje pravdivé prvky v iných náboženstvách, predsa vyhlasuje jedineènos kresanstva ako „pravdivého náboženstva“.58 Èiže Cirkev má úlohu ohlasova jedinú pravdu spásy, ktorej Kristus je jediným prostredníkom. Každý èlovek má právo pozna túto pravdu.59Èlovek však nemá len právo pozna Kristovu pravdu, ale ako zdôrazòuje Koncil, má i úlohu h¾ada túto pravdu a zmysel vlastnej existencie, ktorým je Boh.60 Samozrejme toto h¾adanie pravdy sa musí dia v slobode a bez donucovania. Táto náboženská sloboda, ako zdôrazòuje dekrét, má svoj základ v samej prirodzenosti èloveka.61 Koncilový dokument potom pokraèuje rozvíjaním idey náboženskej slobody v jej rozlièných aspektoch. Dôležité je zdôrazni fakt, že v texte je podèiarknuté kritérium, ktoré tvorí súèas pre spracovanie katolíckej teológie náboženstiev, ktoré by sme mohli nazva „princípom jedineènosti kresanstva“ ako „pravého náboženstva“, ktoré nachádza svoju plnos a uskutoènenie v Katolíckej cirkvi.62

vyjadrili s pokorou, ale i s odhodlanosou, je, keï hovoria o „limitoch, nedokonalostiach a chybách“, ktoré sa dostali do rôznych náboženských kultúr z dôvodu krehkosti ¾udskej prirodzenosti zranenej dedièným hriechom.66 Preto tu je i štvrté vyjadrenie Koncilu k náboženstvám „hlása evanjelium“: „Preto Cirkev pamätá na Pánov príkaz: „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) a na Božiu slávu a spásu všetkých sa horlivo stará o rozvoj misií“.67 Hlásanie evanjelia má slúži na Božiu slávu, spásu èloveka a jeho šastie.68 Prostriedkami sú hlavne ohlasovanie, svedectvo, dialóg, vzájomné spoznávanie a spolupráca, aby sa zlepšili ¾udské podmienky. Koncil hovorí na viacerých miestach aj o „náboženskej slobode“.69 Židovské náboženstvo a islam sú vnímané dokumentmi Druhého vatikánskeho koncilu rozdielne ako hinduizmus a budhizmus, ktoré sú hodnotené ako výrazy „prirodzeného“ náboženského citu, zatia¾ èo prvé dve menované zdie¾ajú s kresanstvom elementy, ktoré kladieme do oblasti Zjavenia.

...................................... Kresanstvo pred 2000 rokmi vstupovalo do sveta, ktorý sa vyznaèoval pluralitou bohov a náboženstiev práve s vedomím univerzálneho mandátu, ktorý dostalo od svojho zakladate¾a Ježiša Krista. Ježišovi uèeníci a nasledovníci vedeli od zaèiatku, že sú povolaní šíri vieru v Krista všetkým ¾uïom, všetkých èias. Východiskovým bodom tohto kresanského univerzalizmu nebolo vedomie moci, alebo nadradenosti, ale istota, že dostali poznanie ako dosiahnu spásu, ale i skúsenos lásky, ktorá èloveka oslobodzuje a po ktorej túži každý èlovek vo svojom srdci.70 Medzináboženský dialóg nie je teda v rozpore s misionárskym poslaním Cirkvi, ale je jeho „integrálnou èasou“.71

...................................... 56 57 58 59 60

Zhrnutie Ak by sme chceli na záver aspoò v nieko¾kých slovách zhrnú myšlienky dokumentov druhého vatikánskeho koncilu o nekresanských náboženstvách, všimnime si niektoré vyjadrenia koncilových otcov. Prvé slová sú: úcta a rozpoznanie „elementov pravdy a milosti“ v náboženstvách, všetko to, „èo je dobré a pravdivé“, „z bohatstva, ktoré dal Boh ¾uïom“.63 Druhý výraz je tiež ve¾mi dôležitý, keï koncil hovorí o „semenách Slova“ 64 a používa patristické vyjadrenie „príprava na evanjelium“,65 ktorá je prítomná v náboženstvách. Tretia charakteristika náboženstiev, ktorú otcovia

61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71

Tamže. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Dignitatis humanae, 1. Tamže. Porov. STRUMIA, A. Che cos´é una religione?, s. 42. „Všetci ¾udia, v súlade so svojou dôstojnosou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vô¾ou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosou pobádaní a zároveò mravne povinní h¾ada pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prija a celý svoj život usporiada pod¾a jej požiadaviek.“ DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Dignitatis humanae, 2. Porov. tamže. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Dignitatis humanae, 1. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dekrét Ad gentes, 9, 39; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 16; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Nostra aetate, 2. Lat. „semina Verbi“; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dekrét Ad gentes, 11, 18. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 16; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dekrét Ad gentes, 3. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 16. Tamže, 16.17; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dekrét Ad gentes, 9. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 17. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 26, 28, 29, 60, 73; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Dignitatis humanae, 1; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Deklarácia Gravissimus educationis, 7. Porov. RATZINGER J., Fede, Verita, Tolleranza. Il cristianesimo e le religioni del mondo, Edizioni Cantagalli, Siena 2005, s. 57. Porov. KKC 856; JÁN PAVOL II., Generálna audiencia (Rím, 21. apríl 1999), in GIOIA Francesco, Dialogo Interreligioso nell“insagnamento ufficiale della Chiesa Cattolica dal Concilio Vaticano II a Giovanni Paolo II (1963 – 2005), Libreria Editrice Vaticana, Citta del Vaticano 2006, s. 892.

...............................................................................

C o m m u n i o m i s s i o

5 7

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________

Za pastorálnu kultúru, aby vytvárala z Cirkvi spoloèenstvo Mons. Giuseppe Petrocchi Text uvádza obsiahly úryvok z príhovoru biskupa diecézy Lattina-Terracina-Sezze-Priverno poèas medzinárodného stretnutia biskupov v auguste 2011 vo Forno di Coazze (Turín). Èerpajúc z charizmy jednoty, autor vykres¾uje nieko¾ko èinností na spropagovanie pastoraèného spôsobu, ktorý zrealizuje bohatý potenciál vízie Cirkvi navrhnutej Druhým vatikánskym koncilom.

Dialóg spoloèenstva Medzi otázky, ktoré by sme si mali položi 50 rokov od zaèiatku Druhého vatikánskeho koncilu, je bezpochyby otázka, ako oživi pastorálnu kultúru, aby neprestajne vytvárala a pretvárala Cirkev v spoloèenstvo a nechala tento závan spoloèenstva šíri aj mimo Cirkev, do rôznych prejavov kultúry a èlánkov spoloènosti.

„Vládny spojovací èlánok”

...................................... Na zaèiatku musí by objasnené, že podobná pastorálna kultúra nemôže by založená akademickým spôsobom, ale formu bude môc prija len cez dialóg spoloèenstva, a nebude môc by iná ako flexibilná a pluralitná, práve preto že odráža pastorálnu „citlivos“ a ve¾mi odlišné cirkevné tradície. Následne sa živí a vyvíja vïaka bratskému porovnaniu, vhodnej „dialektickej“ kritike, kreatívnej výmene názorov a skúseností, bezpodmieneènej otvorenosti k skutoènostiam, ktoré pochádzajú z preskúmania „reality“.

Podporený touto jednotou, budeme sa musie zaviaza uvies do života spiritualitu a uskutoènenie jednoty a spoloèenstva predovšetkým v kruhoch nášho presbytéria. Naozaj, „úrad presbytérií je predovšetkým spoloèenstvo a zodpovedná a nevyhnutná spoluprá>>>

Dynamická Okrem toho tvorí dynamickú kultúru a kultúru, ktorá sa neustále vyvíja: schopnú pokraèovania a zmeny, pozorne strážiacu schválené obsahy, ale predsa otvorenú inováciám. Z tohto dôvodu by snáï bolo lepšie hovori o pastorálnej kultúre. Úvodom treba poveda, že podobné úsilie, zo strany nás biskupov, bude musie by zakorenené v plnej oddanosti Petrovmu nástupcovi a v snahe prežíva biskupskú kolegialitu, v stálom prehlbovaní doktrinálneho, duchovného a existenèného dedièstva Cirkvi.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 8

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ ca pre úrad biskupov, v snahe pre Cirkev univerzálnu a pre jednotlivé konkrétne cirkvi.“ 1

...................................... A zase naopak, biskupi majú v presbytériách „nevyhnutných spolupracovníkov a poradcov v úrade s funkciou informova, posväcova a vládnu Božiemu ¾udu.“2 Presbytérium vytvára pre nás biskupov, „vládny spojovací èlánok“ základný a legitímny pre rozvoj apoštolátu v našej cirkvi. Z toho dôvodu sa mi zdá dôležité neustále rozsievanie spirituality jednoty a spoloèenstva medzi našimi duchovnými, podávanie svedectva a pozdvihovanie povedomia, že k vytvoreniu spoloèenstva je potrebné by spoloèenstvom. Vo svetle týchto premís by som sa tu chcel pokúsi poukáza na nieko¾ko krokov, ktoré by viedli k stále väèšiemu rozvoju pastorálnej kultúry v našich diecézach, ktorá podnecovala a rozžiarila spoloèenstvo nielen vo vnútri cirkvi, ale aj ako ducha obnovy spoloènosti.3 „Komunionalizovanie“ srdca znamená vïaka èinnosti Ducha Svätého roztvori ho dokorán univerzálnej Cirkvi a celému ¾udstvu. Nestaèí ma srdce vo svete, ale je potrebné ma svet v srdci.

Uèi sa umeniu „komunionalizovania“ mysle

4

Predovšetkým sa mi ako prvoradé a dôležité javí prežívanie a vyuèovanie umenia „komunionalizovania“ mysle, necha dozrie autentické myslenie v duchu Cirkvi; èo obzvl᚝ znamená by v úplnej zhode s uèením Svätého Otca a biskupov v jeho spoloèenstve. Ale myslenie v duchu Cirkvi znamená aj pochopi a rozvíja spoloèenské rozpoznanie, ktoré vyžaduje umenie hodnoti a plánova „v množnom èísle“, to znamená ako evanjeliové „my“. To vyžaduje neustále pozorovanie vlastných myšlienok a osvojených správaní, aby sme neupadli do rizika (ve¾mi rozšíreného v súèasnej kultúre), že zostaneme zabrzdení v èiastkovej a partikularistickej logike. K lepšiemu vysvetleniu tohto aspektu si èasto pomáham prirovnaním: mamièka, ktorá sa musí postara o správny chod svojej domácnosti, riadi všetkok svoj èas a prostriedky, ktoré má k dispozícii v mene celej rodiny. Aj keï koná sama, nikdy sa nechová individuálne (tzn. v rozmere výhradne pre mòa), ale vždy v perspektíve spoloèenstva domácnosti, ktorého je súèasou: preto myslí na všetkých, aj keï robí rozhodnutia, ktoré sa týkajú každého jednotlivo. Napríklad: pri rozhodovaní o nákupe nikdy nebude vedená svojím vlastným záujmom, ale dá prednos spoloènému dobru. Táto mamièka, hoci vkladá svoju inteligenciu a svoje city, myslí a koná v množnom èísle, tzn. „v“ a „pre“ nás – rodinu.

Uèi sa umeniu „komunionalizovania“ srdca Okrem toho, aby sa nastavili a viedli evanjelizaèné úèinné èinnosti, je potrebné ži a uèi sa umeniu „komunionalizovania“ srdca rozšírením a zintenzívnením lásky Cirkvi: èo znamená, >>> ...................................... 1 2 3

Ján Pavol II., Postsynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 17. Druhý vatikánsky koncil, Dekrét Presbyterorum ordinis, 7. Nasledovné úryvky boli publikované v L'Avvenire-Lazio sette, 19. júna 2011, 8.

4

V origináli sa používa slovo „comunionalizzare“. Aj v talianèine je to novotvar, preto v slovenèine nemáme k nemu adekvátne slovo. Preto sme ponechali slovo s latinským základom, aby sme prekladom neposunuli jeho význam ešte viac mimo bežné teologické chápanie slova communio. Máme nádej, že nami poslovenèené „komunionalizovanie“ sa ujme v teologickom slovníku slovenských teológov.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

5 9

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ predovšetkým, necha sa milova Cirkvou (ktorá je Matkou a Uèite¾kou), aby sme sa stali vhodnými milova „s“ Cirkvou a „ako“ Cirkev.

...................................... Pre plastickejšie a obrazotvornejšie pochopenie mojej myšlienky som vyrozprával v priebehu jedného zhromaždenia príbeh, ktorý sa odohral, keï som bol farárom. Ku koncu jedného katechetického stretnutia, kde som zdôrazòoval, že láska kresana je vždy „katolícka“, tzn. všeobecná, jedno dievèatko mi poslalo ako zhrnutie hodiny list papiera. Bol rozdelený na dve èasti: v prvej èasti nakreslila svet s malým èerveným srdcom vo vnúti a ved¾a bola napísaná veta: „Takáto som bola ja predtým“. V druhej èasti, naopak, sa objavilo ve¾ké èervené srdce, ktoré obsahovalo svet a ved¾a napísala: „Takto sa cítim dnes“. Tento obrázok sa mi zdal ve¾mi vhodným súhrnom myšlienky, ktorú som sa pokúsil ponúknu. Vskutku „komunionalizovanie“ srdca znamená vïaka èinnosti Ducha Svätého roztvori ho dokorán univerzálnej Cirkvi a celému ¾udstvu. Tak sa stane srdcom, ktoré objíme aj diecéznu cirkev a z toho dôvodu v òom obsiahne všetky zložky bez výnimky. Srdce tak roztvorené je pripravené angažova sa do detailu, zachovávajúc neustále živú perspektívu jednoty Cirkvi. Preto nám ten obraz ponúka základnu úvahu: Nestaèí ma srdce vo svete, ale je potrebné ma svet v srdci.

Prežívanie umenia „komunionalizovania“ charizmy každého... ...èo v sebe zahàòa aj prežívanie a výuèbu umenia „komunionalizovania“ vlastnej charizmy, vkladajúc ju do služby všetkých. Nikto si skutoène nemôže privlastni milos, ktorú dostane: to, èo je dané Duchom, prichádza zo Spoloèenstva, je dané pre Spoloèenstvo, má by prežívané v Spoloèenstve. Práve preto žiadna charizma, osobná alebo asociatívna, nemôže ochráni a rozvíja vlastnú osobnos „nezávisle“ od iných chariziem alebo mimo spoloèenstva Cirkvi. Skutoène, jedine v Tele Krista nikto „nežije sám pre seba“ a každý sa stáva skutoène sám sebou v miere, v ktorej je darom pre iných a otvorí sa darom iných. Èo neznamená úplnú nevšímavos a zbedaèenie vlastnej osobnej alebo spoloèenskej identity; naopak podporuje rast v plnosti a dobrej harmónii života jednotlivca a spoloènosti: v my-Cirkev, v skutoènosti každá jednotlivá charizma je uznaná (rozpoznaná), rešpektovaná a ocenená.

„Komunionalizova“ pastoráciu

Rozširujúc túto úvahu môžeme poveda, že ak sme spoloèenstvo, každý z nás, spolu s „myspoloèenstvo“, do ktorého sme vložení, je èasou Cirkvi, ale tiež sa dá potvrdi, že celá Cirkev je prítomná a koná v každom z nás a v „myspoloèenstve“. Dôsledok je podstatný: ak èlovek koná len ako ego, zabarikádovaný vo svojej individualite, úèinky jeho èinnnosti budú proporciálne k tomu, kým je a èo má, ale nepôjdu mimo kruhu obmedzeného na jeho osobu. Zatia¾ èo, ak koná „v“ spoloèenstve, je to celá Cirkev, ktorá koná cez neho: teda úèinky jeho konania nepovedú iba k nemu, ale budú ma omnoho bohatší dosah, odpovedajúci rozmeru, v ktorom sa nechá preniknú život Mystického Tela v sebe samom a v tom, èo robí. Práve preto svätí dosiahli ve¾ké veci, ove¾a rozsiahlejšie vzh¾adom k dosahu ich možností. V tomto teologickom obraze sa silne zdôrazòuje, že prvoradou pozornosou vo výkone apoštolátu musí by pozornos by Cirkvou, neustále a vo všetkom, pretože len tak sa bude môc prinies ovocie Cirkvi.

Keï sa žije týmto spôsobom, je možné pastorálnu èinnos zaèleni do spoloèenstva, aby sa stala naplno èinnosou spoluzodpovednou, integrovanou a misionárskou. Okrem toho, v rodine Božích detí všetci majú úèas na všetkom. Následne každý pozitívny úspech (každá trofej) sa stáva spoloèným majetkom: tak dobro dávajúc sa do pohybu a vyvolávajúc nové prínosy, sa násobí a šíri. Ale v dobrej vzájomnosti, ktorá prichádza od Ducha, aj trápenia sú zdie¾ané: tak archa ažkostí, nesená mnohými, sa rozde¾uje a stáva sa menej ažkou. Nakoniec je dôležité prežíva a uèi sa umeniu komunionalizovania záväzku, oživi Evanjeliom zem, ktorú obývame. Prijímajúc Pána sa vlastne budujú vzahy jednoty evanjelia, ktoré robia Cirkev viac Cirkvou, a vlastne preto ju robia schopnou podporova ¾udskejšiu spoloènos. V takej miere, v akej diecéza rastie ako Cirkev-Jednota, aj obèianske spoloèenstvo, v ktorom žije, bude súdržnejšie. >>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

6 0

1 / 2 0 1 4


KONCIL ____________________________________________________ V takejto misii, vo svetle spoloèenskej doktríny Cirkvi, sa naše kresanské spoloèenstvá musia sta živými prúdmi úèasti a solidarity, aby vytvorili so všetkými ¾uïmi dobrej vôle spravodlivejšie a bratskejšie podmienky spolunažívania. Je to neobmedzený (pretože podnecuje integrálny rast každého èloveka a všetkých ¾udí) a transcendentálny (pretože je otvorený Bohu) humanizmus, o ktorom máme svedèi a zasieva ho do èasto suchých a zneèistených záhonov našej doby. K splneniu tejto úlohy sa musíme viac a lepšie usilova o premenu nášho duchovného kapitálu na kapitál spoloèenský: èo znamená urobi zo skúseností spoloèenstva vzácny zdroj hodnotový a vzahový, ktorý by sa spotrebovával inteligentne a odvážne, aby sa podnecovala kreatívna solidarita, aby sa praktizovala spravodlivá subsidiarita a rozširovala kultúra dávania, a tak sa podporovalo aktívne, integrálne a integrujúce obèianstvo.

spolu s Máriou vystúpili „vyššie“ a „boli vytrvalí a svorní v modlitbe“ (Sk 1, 12.14), tak aj my sme sa tu dnes zišli (...) èo je pre nás v túto hodinu „vyššie“, kde Mária, Matka Pána, je s nami. Dnes ona vedie našu meditáciu; ona nás uèí modli sa. Ona nám ukazuje ako otvori naše mysle a naše srdcia moci Ducha Svätého, ktorý prichádza k nám, aby bol nami prinesený celému svetu.“ 5 Preklad: Stanislava Kodajková, Zdeno Pupík

...................................... 5

Benedikt XVI., Prejav poèas stretnutia s reho¾níkmi, reho¾níèkami, seminaristami a zástupcami cirkevných spoloèenstiev, Czestochowa, 26. mája 2006.

Eucharistická vzájomnos (komunalita) Treba da na správne miesto základný zdroj pre toto všetko. Iba Eucharistia nás robí schopnými vytvára s takouto håbkou spoloèenstvo medzi nami. Vlastne sa stávame úèastníkmi Pána, žijeme nielen jedni s druhými a jedni pre druhých, ale sme skutoène jedni druhých (pretože si vzájomne patríme) a jedni v druhých (pretože každý nesie so sebou všetkých, aj keï koná v „prvej osobe“). Pre toto sa v ekonómii spásy nikto nemôže sta samým sebou sám od seba (vlastnými silami).

Uprie zrak na Máriu Umenie ži a uèi sa spoloèenstvu nachádza mimoriadnym spôsobom v Márii matku, uèite¾ku a vzor. Do jej školy preto chceme pozva všetkých, aby tam vstúpili, v istote, že tým, že sa prispôsobíme jej amen, postavíme Božie mesto, a práve pre toto dáme podstatný príspevok k postaveniu mesta èloveka. Chcel by som skonèi úvahou Benedikta XVI., ktorú považujem za mimoriadne významnú a povzbudivú pre nás biskupov chránených tým, že máme Pannu z Nazaretu v našom „dome“, aby obývala náš život a našu misiu. „Ako apoštoli

FOTO TK KBS / PETER ZIMEN

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

6 1

1 / 2 0 1 4


ZAUJÍMAVOSTI ____________________________________________________

Výskumná skupina Mons. doc. sa v Japonsku presadila medzi V dòoch 29. – 31. augusta 2013 sa v Sendai International Center / Tohoku University Centennial Hall, Japonsku, konalo 11. výroèné stretnutie Japonskej spoloènosti lekárskej onkológie (11th Annual Meeting of the Japanese Society of Medical Oncology), pod záštitou jej prezidenta Prof. K. Tamuru, MD, PhD, z Fukuoka University, a kongresového prezidenta Prof. C. Ishioku, MD, PhD, z Tohoku University (www.congre.co.jp/jsmo2013).

Kongres mal za cie¾ propagova výsledky výskumu v Ázii a ostatnom svete a získanie najnovších informácií a medzinárodnú interakciu výskumníkov. Vedecký výbor vytvoril program z 1131 prijatých abstraktov príspevkov, ktoré sú uverejnené v „Annals of Oncology, 2013, 24 (Suppl. 9), 5 – 99” z „Oxford University Press”, oficiálnom vedeckom èasopise Európskej spoloènosti pre lekársku onkológiu a Japonskej spoloènosti lekárskej onkológie. Kongres bol skôr medzinárodným, obsahoval radu medzinárodných sympózií s rôznymi spoloènosami (Americkou spoloènosou klinickej onkológie, Európskou spoloènosou pre lekársku onkológiu, Èínskou spoloènosou klinickej onkológie, Kórejským združením pre klinickú onkológiu a i.), v ktorých 34 pozvaných odborníkov pôsobiacich na rôznom poli klinickej onkológie zo 14 krajín celého sveta hovorilo o najnovších pokrokoch vo výskume. Celkovo, na

ThDr. J. Sedláèek, PhD., DiS., poèas svojej prednášky, ktorou získal cestovný podporný grant od Japonskej spoloènosti lekárskej onkológie pre mladých výskumníkov žijúcich v krajinách mimo Japonska za vynikajúci abstrakt práce.

kongres prijalo pozvanie viac než 4400 výskumníkov z rôznych výskumných centier sveta, èím podujatie nadobudlo nezvyèajný medzinárodný rozmer. Jediným aktívnym zástupcom Slovenska na kongrese bola výskumná skupina Mons. doc. ThDr. Tomáša Galisa, PhD., z Univerzity Komenského v Bratislave, v zastúpení ThDr. Juraja Sedláèka, PhD., DiS., ktorý prezentoval príspevok autorov „Sedlacek J, Sisovsky V, Turakova M, Galis T, Slapakova L, Kotoucek P: Zhubná nádorová choroba bielych krviniek predchádzaná otcovsko-synovským psychickým zranením” z oblasti psychosomatiky/psychoonkológie v posterovej sekcii.1 Autori

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

6 2

1 / 2 0 1 4


ZAUJÍMAVOSTI ____________________________________________________

ThDr. Tomáša Galisa, PhD. svetovou špièkou tohto príspevku boli vybratí ako víazi cestovného podporného grantu od Japonskej spoloènosti lekárskej onkológie pre mladých výskumníkov žijúcich v krajinách mimo Japonska, pre výskumníkov z USA alebo EÚ, za vynikajúci abstrakt práce. Pri a po posterovej prezentácii prebehla bohatá, živá a podnetná diskusia a tiež osobné gratulaèné ocenenie od kongresového prezidenta a popredného odborníka na výskum zhubných nádorov Japonska Prof. Ishioku, ktorému sme venovali knižný dar o Slovensku.2

...................................... A o èom bola prednáška ThDr. J. Sedláèka a kol., ktorá sa presadila medzi domácou japonskou, ázijskou i svetovou špièkou? O význame psychicko-sociálnej traumy, ktorá je všeobecný a celkom rozšírený jav nielen v ¾udskej spoloènosti dneška, ale aj, a zvl᚝, v onkológii. Skúmali sme z poh¾adu viacerých vedných odborov (pastorálna teológia, patologická anatómia, psychiatria, hematológia) narušený sociálny vzah „otec – syn", ktorý prinášajú otcovsko-synovské psychické zranenia. Upozornili sme na skutoènos, že zdanlivo nevinné psychicko-sociálne stresujúce faktory (narušená funkènos sociálneho vzahu „otec – syn” a/pre otcovsko-synovské psychické zranenia) by mohli by združené u vnímavých jedincov aj so zhubnou nádorovou chorobou bielych krviniek. O možnom mechanizme vzniku danej choroby sme diskutovali už na „V. roèníku Interaktívnej konferencie mladých vedcov 2013“ (www.preveda.sk/conference), kde náš príspevok vyhodnotili ako víazný vo svojej sekcii. 3, 4 A aj na medzinárodných vedeckých konferenciách rôznych spoloèností (European Association for Consultation-Liaison Psychiatry and Psychosomatics (Aarhus),5 European Association for Cancer Research (Barcelona),6 International Society for Experimental Hematology (Amsterdam),7 International Academy of Pathology (Cape Town),8 a i.).

Bio-psycho-sociálny model mechanizmu vzniku choroby Na vysvetlenie mechanizmu vzniku daného chorobného stavu by sa dal použi bio-psycho-sociálny model mechanizmu vzniku choroby,9, 10 pod¾a ktorého sa vzájomne ovplyvòujú telo, duša a sociálne okolie. Toto celostné chápanie zdravia a choroby, vychádzajúce z komlexného poh¾adu integrujúceho biologickú, psychologickú aj sociálnu zložku procesu ochorenia, je dnes koncepèným základom modernej psychosomatiky. Podiel jednotlivých zložiek u konkrétneho klinického obrazu, u urèitého pacienta, nie je vždy rovnaký. Takýmto prístupom možno vysvetli stavy: 1. v situácii extrémnej psychickej a psychickosociálnej záaže môže každý èlovek telesne ochorie; 2. tie isté záažové faktory môžu vies u rôznych ¾udí k rôznym ochoreniam; 3. rôzne stresové situácie môžu spôsobi rovnaké ochorenie; 4. niektorí ¾udia ochorejú pravdepodobnejšie ako iní, pretože nemajú dostatoèné stratégie na zdolávanie ažkostí alebo žijú v menej priaznivých životných podmienkach.10

>>> Èas posterovej prezentácie výskumnej skupiny doc. ThDr. T. Galisa, PhD.

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

6 3

1 / 2 0 1 4


ZAUJÍMAVOSTI ____________________________________________________ Dnes nikto nepochybuje o tom, že psychické regulácie somatických dejov sú dôležitou a hierarchicky vysokou súèasou regulácií v organizme. Psychosomatika oznaèuje súhru telesných a duševných procesov. Psychosomatická reakcia je úplne prirodzená podoba prežívania. Psychosomatická choroba oznaèuje patologickú formu vzahu medzi telom a dušou, spolupôsobenie fyzických a psychických èinite¾ov pri vzniku a priebehu ochorenia, pri ktorom rozhodujúcim èinite¾om je èinite¾ psychický a symptómy sú prevažne telesné.10 Psychosomatická choroba vyplýva z fyzických reakcií k rozmanitým druhom stresu postihujúc autonómnu nervovú sústavu, endokrinný systém alebo imunitný systém, ktoré sa ovplyvòujú navzájom, a tak ovplyvòujú stálos vnútorného prostredia organizmu.11 Bio-psycho-sociálny model mechanizmu vzniku choroby sa pravdepodobne uplatòuje aj pri onkologických a imunologických chorobách. Imunitný systém je dokázate¾ne pod vplyvom psychiky, ale vzh¾adom na zložitý mechanizmus vzniku týchto porúch a mnohorakos príèin ich vzniku je pri nich dnes nemožné presnejšie vymedzi úèinnos práve psychosomatického vzahu.10

vojne 6 284 synov viedlo u rodièov k zvýšeniu výskytu zhubných nádorových chorôb lymfatického a krvotvorného systému, melanómu a ak zhubný nádor bol diagnostikovaný pred stratou, riziko úmrtia sa znaène zvýšilo. Výskum populácie v Taliansku ukázal, že u detí výskyt nádorov centrálnej nervovej sústavy a Hodgkinovho lymfómu bol podstatne spojený s následným vývinom zhubného nádoru dýchacej sústavy u ich matiek a medzi matkami detí s leukémiou bolo vidno zhubnú nádorovú chorobu lymfaticko-krvotvorného systému a zhubného nádoru prsníka. Bolo zozbieraných mnoho podobných údajov, avšak mechanizmy vzájomných vzahov „myse¾ – zhubný nádor“ ostávajú nejasné.12

...................................... Medzi najvýznamnejšie stresové situácie spôsobujúce psychické a emocionálne problémy èloveka patria smr milovaného èloveka, manželské problémy, týranie, choroba a finanèné krízy. Rodièia niekedy nevenujú dostatok èasu a pozornosti svojim deom, alebo naopak, majú vysoké oèakávania a nároky na ne. Inokedy rodièovská fyzická èi psychická neprítomnos, ¾ahostajnos, agresivita èi iné formy fyzického alebo psychického týrania majú za následok zdravotné problémy u detí. Údaje z mnohých výskumov populácie umožòujú pochopi možnos psychogénnej indukcie zhubných nádorov (t.j. pôvod ktorých treba h¾ada v psychickom a emocionálnom stave pacienta). Napríklad depresia a beznádejnos môžu hra významnú úlohu v príèinnosti zhubného nádoru prsníka. Ženy prechádzajúce cez intenzívny stres alebo denný stres zvyšujú riziko zhubného nádoru prsníka 3,7-krát. Fenomén rasovej diskriminácie podstatne zvyšuje mieru zhubného nádoru prsníka u žien èernošiek v USA. V populácii 10 000 žien, ktoré prešli rozvodom alebo stratou blízkej osoby sa ukázal výrazný nárast rizika zhubného nádoru prsníka. V Po¾sku vysoká úroveò zhubných novotvarov bola spojená so psychickým stresom na podklade sociálnej a ekonomickej transformácie v 80. – 90. rokoch minulého storoèia. Smr vo

Pred 50 rokmi a neskôr niektorí výskumníci informovali o možných prepojeniach psychicko-emocionálneho stresu s vývinom zhubného nádoru u detí. Bol uznaný extrémne negatívny vplyv prenatálneho psychologického stresu a depresie na symbiózu „matka – diea“ až do zastavenia vývinu plodu a zlé pôrodné výsledky. Úmrtie jedného z rodièov tehotných žien je spojené s vysokým rizikom vývinu štyroch typov nádorov u narodených detí: detskej akútnej lymfoblastovej leukémie, Hodgkinovej choroby, embryového karcinómu semenníka a karcinoidného nádoru. Psychický stres v rodine je združený s porušením funkènosti imunitného systému (buniek prirodzených zabíjaèov) detí a s nárastom èastosti ich chorôb.12 Niektorí výskumníci poskytujú dôkaz k podpore spojenia medzi emoènou traumou v ranom detstve ako dôležitého príèinného faktora a následného vývinu zhubného nádoru. Táto trauma má kritické obdobie poèas prvých 7 až 8 rokov života a dlhé latentné obdobie èakajúce na potrebný spúšaè aktivácie zhubného nádoru v neskoršom živote. Dôležitú úlohu majú potláèané emócie v tejto ranej vekovej skupine, ktoré sa zdajú by významnou chýbajúcou súvislosou spájajúcou vèasnú traumu s neskoršou emocionálnou a fyzickou chorobou, vrátane zhubného nádoru. Avšak táto trauma nemusí nevyhnutne vies k danému chorobnému záveru, ale so správnym zásahom, môže by tento proces úspešne lieèený a „èasovanú bombu“ èakajúcu na aktivaèný spúšaè možno úspešne zneškodni.13Zdá sa, že plod, novorodenec a diea sú ešte vnímavejšie ku kompromitujúcemu vplyvu chronického psychicko-sociálneho stresu v kontinuu „matka – diea“ a „rodiè – diea“ než dospelí kvôli plnej závislosti od matky/rodièa a absencie stra>>>

............................................................................... C o m m u n i o m i s s i o

6 4

1 / 2 0 1 4


ZAUJÍMAVOSTI ____________________________________________________ tégie proti-stresovej reakcie na reálne alebo potenciálne nebezpeèenstvo. To vytvára reálne podmienky pre psychogénnu indukciu nádorovej genézy vo vyvíjajúcom sa detskom organizme.12 Niektoré výskumy naznaèujú, že dva hlavné faktory sú spojené so zvýšeným rizikom vzniku zhubného nádoru. Po prvé, strata alebo nedostatok blízkosti alebo pripútania k významnej súvislosti/vzahu (èasto rodiè) èoskoro v živote, a za druhé, abnormálne uvo¾òovanie (potláèanie) emócií (neschopnos vyjadri nepriate¾ské pocity). Nieko¾ké psychofyziologické mechanizmy sa pokúšajú zodpoveda možnos vzahu medzi psychickými poruchami a nástupom zhubného nádoru, najmä pribúdajúcimi dôkazmi o úlohe imunitného systému ako spojenia medzi centrálnou nervovou sústavou a chorobnými procesmi.14 Výskum zhubnej nádorovej choroby vyjasnil radu k¾úèových bunkovo-molekulovo-genetických mechanizmov vzniku zhubného nádoru, avšak proces vzniku zhubného nádoru je stále mimo kontroly. Výskum ukázal, že chronický psychickoemocionálny stres a duševná nepohoda prostredníctvom stresových hormónov a endogénnych mutagénov (ktorými sú reaktívne formy kyslíka a dusíka) sú spôsobilé poškodi DNA génov buniek (na jednej strane) a oslabova imunitný systém (na strane druhej). Genetické poškodenia sú nutné, ale nedostatoèné pre vznik zhubného nádoru, tak ako formovanie nádoru je nemožné bez porušení v imunitnom systéme, kde stresujúce faktory a mentalita majú aktívnu úèas. Teda, chronický psychicko-emocionálny stres je schopný aktivova k¾úèové mechanizmy vzniku zhubného nádoru. Hypotéza psychogénne navodeného vzniku zhubného nádoru rozširuje existujúce predstavy o mechanizme vzniku zhubných nádorov a formy komplexného prístupu k riešeniu problémov zhubnej nádorovej choroby u èloveka.12

......................................

Významným prínosom vedeckej konferencie, okrem ïalšieho vedeckého rastu a odbornej rozh¾adenosti, je najmä nadviazanie a rozvinutie vzájomnej komunikácie univerzitných uèite¾ov a výskumníkov z rôznych vedných odborov, a tak aj jednotlivých akademických a výskumných pracovísk rôznych štátov sveta. Prezentácia výsledkov vlastnej vedeckej práce môže by základom širšej spolupráce a môže prispie k zvýšeniu kvality pedagogicko-výchovnej, vedecko-výskumnej, lieèebno-preventívnej a pastoraènej èinnosti vo vedných odboroch pastorálna teológia, patologická

anatómia, psychiatria a hematológia na zainteresovaných fakultách (Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta, Lekárska fakulta) Univerzity Komenského v Bratislave, ako aj nemocniciach a univerzitných pastoraèných centrách a diecézach Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Poïakovanie Zostáva ešte poïakova všetkým, bez prispenia ktorých by vytvorenie a napísanie príspevku bolo sotva možné. To, že sa premietol do ucelenej podoby, vïaèíme skvelému zázemiu, ktorého sa nám dostalo, a skvelej spolupráci kvalitného kolektívu autorov z rôznych vedných odborov. Pri drobnoh¾ade starostlivého oka milostivého Boha. Jedincov, ktorí sú schopní aj ochotní „robi kroky vyššie a k múdrej ¾udskosti bližšie”. Pri nasadení svojich síl v nezištnej práci pri zve¾aïovaní Kristovho tela – Cirkvi. Pri konaní skutkov telesného a duchovného milosrdenstva. Pri prevencii alebo už lieèbe ubolených, doráòaných až chorých ¾udských duší. Prof. C. Ishiokovi, MD, PhD, z Tohoku University, Inst of Development, Aging and Cancer, Dept of Clinical Oncology, Sendai, Japan, ïakujeme za podporu. Venované našim drahým otcom. ThDr. Juraj Sedláèek, PhD., DiS. Mons. doc. ThDr. Tomáš Galis, PhD. Katedra pastorálnej teológie, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

MUDr. Mgr. Vladimír Šišovský, PhD. Ústav patologickej anatómie, Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzitná nemocnica Bratislava

...................................... Použitá literatúra 1 Sedlacek J, Sisovsky V, Turakova M, Galis T, Slapakova L, Kotoucek P: Malignant proliferative disease of leukocytes preceded by father-son psychic traumatism.11th Annual Meeting of the Japanese Society of Medical Oncology. Sendai, Japan, 8/2013. Annals of Oncology, 24, 2013, (Suppl. 9), ix75. 2 Sedláèek J, Šišovský V: Výskumníci z UK sa v Japonsku presadili medzi svetovou špièkou. Naša univerzita, 60, 2013, 3, 15. 3 Sedláèek J, Šišovský V, Turáková M, Galis T, Šlapáková L, Kotouèek P: Neoplastická proliferácia leukocytov predchádzaná chronickým psychosociálnym stresom. Interaktívna konferencia mladých vedcov 2013. Zborník abstraktov. B. Bystrica: OZ Preveda, 4-5/2013, s. 62. 4 Sedláèek J, Šišovský V: Bez stresu a v pohode. Quark – Magazín o vede a technike, 19, 2013, 12, 26. 5 Sedlacek J: Neoplastic proliferations of leukocytes preceded by father-son psychic traumatism.15th Annual Meeting of the European Association for Consultation-Liaison Psychiatry and Psychosomatics. Conference Proceedings of Abstracts, posters. Aarhus, Denmark, 6/2012, non-p. 6 Sedlacek J, Sisovsky V, Turakova M, Galis T, Slapakova L, Kotoucek P: Malignant proliferative disorder of leukocytes preceded by father-son psychic traumatism and impaired trustworthiness/functionality of a social relationship “father-son”. 22nd Biennial Congress of the European Association for Cancer Research. Barcelona, Spain, 7/2012. European Journal of Cancer, 48, 2012, Suppl. 5, S212. 7 Sedlacek J, Sisovsky V, Turakova M, Galis T, Slapakova L, Kotoucek P: Neoplastic proliferations of leukocytes preceded by father-son psychic traumatism and impaired trustworthiness/ functionality of a social relationship “father–son”. 41st Annual Scientific Meeting of the International Society for Experimental Hematology. Amsterdam, Netherlands, 8/2012. Experimental Hematology, 40, 2012, 8 (Suppl. 1), S155. 8 Sedlacek J, Sisovsky V, Turakova M, Galis T, Slapakova L, Kotoucek P: Neoplastic proliferation of leukocytes preceded by psychosocial stress. XXIXth Congress of the International Academy of Pathology. Cape Town, South Africa, 9-10/2012. Histopathology, 61, 2012, (Suppl. 1), 197. 9 Engel GL: The need for a new medical model: a challenge for biomedicine. Science, 196, 1977, 4286, 129-. 10 Novotný V (Ed): Špeciálna psychiatria. Bratislava: UK, 2010. 246 s. 11 Yamaoka M: Stress and psychosomatic disease. Rinsho Byori, 45, 1997, 1, 27-. 12 Bukhtoyarov OV, Samarin DM: Psychogenic carcinogenesis: Carcinogenesis is without exogenic carcinogens. Medical Hypotheses, 73, 2009, 531-. 13 Harris GA: Early childhood emotional trauma: an important factor in the aetiology of cancer and other diseases. European Journal of Clinical Hypnosis, 7, 2005, 2. 14 Cox T, Mackay C: Psychosocial factors and psychophysiological mechanisms in the aetiology and development of cancers. Soc Sci Med, 16, 1982, 4, 381-.

...............................................................................

C o m m u n i o m i s s i o

6 5

1 / 2 0 1 4


AK

CI A

KNIHA ako BONUS

Rok 2013 bol Rok sv. Cyrila a Metoda. V tomto roku sme pre Vás pripravili zaujímavé vydanie.

Inštitút Communio, n. o. Jána Kalinèiaka 1, 010 01 Žilina

Cena bez poštovného. Poštovné 2,50 Eur. Pri osobnom prevzatí poštovné neplatíte.

www.icommunio.com


KNIŽNÉ PUBLIKÁCIE Cirkev ako Communio

Mária a Trojica v uèení Jána Pavla II.

Náèrt ekleziológie Josepha Ratzingera

Ladislav Stromèek

Ivan Špánik

Mnohí ¾udia hovoria „Boh áno, ale Cirkev nie“. Odmietajú inštitucionalizované formy kresanstva a nevedia objavi význam Cirkvi pri svojom h¾adaní cesty k Bohu. Preto je potrebné opä porozumie teologickej podstate Cirkvi a aké sú myšlienkové východiská Benedikta XVI. pri jeho h¾adaní odpovedí na súèasné pro+ poštovné blémy Cirkvi

Kniha poskytuje poh¾ad na tradièné i nové prvky a perspektívy, ktoré zaznievajú v trinitárnomariologickom uèení pápeža, s dôrazom na špecifické zväzky Márie a Trojice. V práci ide najmä o poukázanie na trinitárny charakter mariológie pápeža Jána Pavla II. A jej aktuálnos pre Cirkev v + poštovné súèasnosti.

5€

5€

Spiritualita sv. Terézie Ježiškovej a dar nábožnosti

Súvislosti Reflexia o viere, kultúre a výchove

Ján Michalièka

Zdeno Pupík

IV. diel edície „Studia Theologica Žilinensia“. Kniha je rozdelená do 8 kapitol a venuje sa téme duchovného detinstva, darom Ducha Svätého v živote sv. Terézie, dare nábožnosti a tiež askéze sv. Terézie, v ktorej autor opísal jej vývin sebazapierania a cvièenie v ènostiach, muèeníctvo ducha a srdca. Kniha je obohatená o príbehy a fotografie zo života sv. Terézie , ale aj životopis zosnulého kòaza Jána Michalièku. + poštovné

Kniha Súvislosti poukazuje na podstatu pojmov viera, kultúra a výchova a ich vzájomnú previazanos. Autor provokaène nastre¾uje a vymedzuje základné pojmy depozitu viery, fenoménu kultúry a paradigmy výchovy. Je ponukou na diskusiu pre katolíka aj výzvou pre inak nazerajúcich na život èloveka a spoloènosti. + poštovné

6€

8€

DVD - Pravda o Da Vinciho kóde

DVD - Verní odkazu sv. Cyrila a Metoda

Prednáška biblistu Jozefa Šošku

Videozáznam z prednášky.

Dokumentárny film

TYP: DVD video (DVD Pal 720x576)

Milan Kosec, Inštitút Communio

3,50 € + poštovné

CD - Rodina, spoloèenstvo lásky Prednáška Pavla Hudáka

Zvukový záznam z prednášky o rodine, vzahoch, láske, vývine osobnosti TYP: CD zvukový súbor

3€

Solúnski bratia sv. Cyril a Metod. S ich misionárskou èinnosou na Ve¾kej Morave sa spája skutoèný rast Slovienov v kresanskej viere. Po roku 863 založili slovanské uèilište, cirkevnú školu, kde vzdelávali svojich pomocníkov v gramatike, hudbe a kresanstve. Spoloène preložili takmer všetky knihy Biblie, breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre a Súdny zákonník pre svetských ¾udí. Napísali knihy o staroslovienskej gramatike. So svojimi pomocníkmi potom vyuèovali ¾ud o pravom kresanskom uèení, uèili ich písa, èíta a šírili zákonodarstvo a poriadok v spoloèenskom živote. + poštovné

8€

+ poštovné

Nájdete nás na Facebook-u, Google + a Youtube

napíšte nám a my vám ju pošleme Ceny sú uvedené bez poštovného na dobierku. Pri osobnom odbere poštovné neplatíte.

O REDAKCII ___________________________________________ Inštitút Communio, n.o. je nezisková organizácia zriadená Žilinskou diecézou. Poslaním je organizácia aktivít na podporu duchovných a kultúrnych hodnôt v oblasti vzdelávania detí, mládeže a dospelých. Okrem vzdelávacích aktivít sa venuje vydavate¾skej èinnosti, predovšetkým periodickej tlaèi (mesaèník Naša Žilinská diecéza, štvrroèník Communio-Missio), ale aj vydávaniu knižných publikácií a multimediálnych diel. Riadite¾om inštitútu je ThLic. Zdeno Pupík.

Inštitút Communio, n.o. Jána Kalinèiaka 1, 010 01 Žilina

www.icommunio.sk icommunio@gmail.com


KNIŽNÉ PUBLIKÁCIE Vernos povolaniu služobného kòazstva

H¾adanie cesty Výzvy pre Cirkev

Zborník teologických reflexií pri príležitosti Roka kòazov

Kresanstvo bolo od poèiatku cestou, živým organizmom, ktorý reagoval na výzvy sveta a snažil sa mu predloži dobrú správu o živote s Bohom. I my chceme kráèa cestou otvorenosti a dialógu, aby sme boli dobrými pastiermi a nie nádenníkmi. Veríme, že tento zborník pomôže k lepšej orientácii dnešnému kresanovi ako h¾adajúcemu èloveku. + poštovné

Vydajme sa cestou teologickej reflexie nad koncilovými a pokoncilovými dokumentmi Magistéria, dotýkajúcimi sa témy kòazstva: uvažujme o identite kòaza a jeho špiritualite a v neposlednom rade aj o for+ poštovné mácii.

Jedno srdce a jedna duša

Pastoraèná èinnos vo farnosti a diecéze

Zdeno Pupík (ed.)

2€

2€

Výber prednášok zo vzdelávania angažovaných laikov

M. Baláž - Z. Pupík - P. Švec

Formaèný program vzdelávania angažovaných laikov je urèený všetkým, ktorí sa chcú sta lídrom obnovy vo svojej farnosti ako sociálny, kultúrny alebo duchovný animátor menších skupiniek a spoloèenstiev.

II. vatikánsky koncil bol podnetom k prehåbeniu ekleziológie. Prehåbenie náuky o Cirkvi tak bolo zároveò impulzom k hlbšiemu poh¾adu na tajomstvo Boha žijúceho v spoloèenstve lásky v Troch osobách. Communio Boha v Najsvätejšej Trojici je prameòom, vzorom a cie¾om každého cirkevného + poštovné spoloèenstva.

Možnosti výchovy v súèasných podmienkach kultúry

Slovo pre súèasného èloveka

Z. Pupík - G. Pa¾a - P. Tirpák (ed.)

Z. Pupík - ¼. Bechný

T. Galis - M. Chlebanová - Z. Pupík

Stretávame sa s názorom, že dnešná generácia je nevychovaná a negatívne ovplyvnená kultúrou. Dá sa v dnešných podmienkach vychova mladý èlovek v charakternú a uvedomelú osobnos? Aj tejto téme sa venovali autori príspevkov sympózia Možnosti výchovy v súèasných podmienkach kultúry. + poštovné

2€

3€

Skaèany tak nijako „nie sú najmenšie“ spomedzi európskych miest. Naopak. Aj obyvatelia malej slovenskej dediny majú èo poveda, èím prispie, ba èo viac majú právo hlási sa o slovo nielen aby prežili, ale aby sme všetci spoloène žili s úctou a dôstojne. Chce to iba bez hnevu a predpojatostí h¾ada v siloèiarach svojho srdca tak, ako + poštovné

Kresanská kultúra Zborník zo sympózia v roku kresanskej kultúry

Z. Pupík - P. Švec (ed.) Každá kultúra je výsledkom života a èinnosti urèitej skupiny ¾udí, ktoré sú formované kultúrou, v ktorej žijú. Ako sa menia osoby a spoloènos, mení sa a formuje aj kultúra tejto skupiny. A platí to aj opaène, rozvojom a premieòaním kultúry sa menia osoby a spoloènos. + poštovné

2€

ZAUJALA VÁS PUBLIKÁCIA? napíšte nám a my vám ju pošleme Ceny sú uvedené bez poštovného na dobierku. Pri osobnom odbere poštovné neplatíte.

3€

Animátor a život malého spoloèenstva Pomôcka pre formáciu animátorov a animátorské školy

Z. Pupík - O. Šmidriak Publikácia vedie èloveka od pozvania, rozhodnutia až k realizácii poslania odovzdávania viery mladému èloveku. Reflektuje všetky oblasti animátorského života a jeho služby, neuralgické body, prièom ponúka riešenie a je zakotvená v Božom slove. + poštovné

3€

Inštitút Communio, n.o. Jána Kalinèiaka 1, 010 01 Žilina

www.icommunio.sk icommunio@gmail.com


OBSAH K¾úèe èítania Druhého vatikánskeho koncilu – Piero Coda

CONTENT 3–9

Communio ako inšpirácia pokoncilových perspektív pastorácie – Ondrej Šmidriak

10 – 17

Zažil som koncil – Juraj Török

18 – 21

Ako sa buduje Kristova Cirkev – Terézia Lenczová

22 – 23

Musí by Cirkev moderná? – Wolfram Schrems

24 – 25

Ekleziálny rozmer viery – Zdeno Pupík

26 – 29

Analýza výpovedí Prvého vatikánskeho koncilu na tému viery – Pawel Kukiola SVD

31 – 35

Potrebuje súèasná spoloènos na Slovensku cirkvi?

36 – 40

Život bez vízie sa nežije naplno – Martin Cingel SVD

41 – 46

O slobode, dôstojnosti a trendoch formovania èloveka Milan Jozek

47 – 50

Medzináboženský dialóg v intenciách Benedikta XVI. Peter Švec

51 – 57

Za novú pastorálnu kultúru – Giuseppe Petrocchi

58 – 61

Výskumná skupina Tomáša Galisa v Japonsku

62 – 65

CONTENUTO Vaticano II - Una chiave di lettura – Piero Coda Communio come ispirazione delle prospettive post-conciliari della pastorale – Ondrej Šmidriak Ho vissuto il Concilio – Juraj Török Come si edifica la Chiesa di Cristo? – Terézia Lenczová Deve la Chiesa essere moderna? – Wolfram Schrems La dimensione ecclesiastica della fede – Zdeno Pupík L´analisi delle disposizioni del Vaticano I circa la fede – Pawel Kukiola SVD La societa contemporanea in Slovacchia, ha bisogno della Chiesa? La vita senza una prospettiva non e vissuta pienamente Martin Cingel

3–9 10 – 17 18 – 21 22 – 23 24 – 25 26 – 29

Martin Cingel SVD

Freheit, Menschenwürde und Trends in der Menschenformung – Milan Jozek Der interreligiöse Dialog nach Benedikt XVI. – Peter Švec Für eine neue pastorale Kultur – Giuseppe Petrocchi Forschungsgruppe von Tomáš Galis in Japan

Communio as the inspiration of post-conciliar pastoral 10 – 17 perspectives – Ondrej Šmidriak I have experienced the Council – Juraj Török

18 – 21

How to build the Church of Christ – Terézia Lenczová

22 – 23

Does the Church have to be modern? – W. Schrems

24 – 25

Ecclesial dimension of the Church – Zdeno Pupík

26 – 29

An analysis of the First Vatican Council’s statements on the faith – Pawel Kukiola SVD

31 – 35

Does the contemporary Slovak society need Churches? 36 – 40 Life without vision can not be fully lived – Martin Cingel

41 – 46

On freedom, dignity and tendencies in man formation Milan Jozek

47 – 50

Interreligious dialogue in the light of Benedict XVI. Peter Švec

51 – 57

For new pastoral culture – Giuseppe Petrocchi

58 – 61

Tomáš Galis’ research group in Japan

62 – 65

Claves para entender el Concilio Vaticano II – Piero Coda

3 – 10

Communio como un medio de mejora de la pastoral después del Concilio Vaticano II – Ondrej Šmidriak

10 – 17

Yo asistí al Concilio Vaticano II – Juraj Török

18 – 21

Como se forma la iglesia de Cristo – Terézia Lenczová

22 – 23

La Iglesia debe ser moderna? – Wolfram Schrems

24 – 25

Dimensión eclesial de la fé – Zdeno Pupík

26 – 29

31 – 35

Análisis de las declaraciones del Primer Concilio Vaticano sobre la fé – Pawel Kukiola SVD

31 – 35

36 – 40

Necesita la sociedad eslovaca de hoy a la iglesia?

36 – 40

41 – 46

62 – 65

INHALT Schlüssel zum Lesen des Zweiten Vatikanischen Konzils – Piero Coda Communio wie eine Inspiration der nachkonziliaren Perspektiven der Pastoration – Ondrej Šmidriak Ich habe das Konzil erlebt – Juraj Török Wie baut man die Kirche Christi – Terézia Lenczová Muss die Kirche modern sein? – Wolfram Schrems Ekklesiologisches Dimension des Glaubens – Z. Pupík Eine Analyse der Aussagen des Ersten Vatikanischen Konzils bezüglich des Glaubens – Pawel Kukiola SVD Braucht die gegenwärtige Gesellschaft in der Slowakei die Kirchen? Ein Leben ohne Vision kann man nicht voll leben

3–9

CONTENIDO

Sulla liberta, sulla dignita e i trend della formazione 47 – 50 umana – Milan Jozek Il dialogo interreligioso nelle intenzioni di Benedetto XVI. 51 – 57 Peter Švec 58 – 61 Per una nuova cultura pastorale – Giuseppe Petrocchi L´equipe di ricerca di Tomáš Galis in Giappone

Keys to the readings of the Second Vatican Council Piero Coda

Una vida sin visiones no es una vida plena – Martin Cingel 41 – 46 Sobre la libertad, dignidad y tendencias de formación humana – Milan Jozek

47 – 50

El diálogo interreligioso en las intenciones de Benedicto XVI. – Peter Švec

51 – 57

En favor de la nueva cultura pastoral – Giuseppe Petrocchi 58 – 61 Grupo de investigación Tomáš Galis en Japón

62 – 65

ZAWARTOŒÆ Klucze czytanie Vaticanum II – Piero Coda 3–9 10 – 17 18 – 21 22 – 23 24 – 25 26 – 29

3–9

Communio jako inspiracja posoborowych perspektyw duszpasterskich – Ondrej Šmidriak

10 – 17

Doœwiadczy³em soboru – Juraj Török

18 – 21

Jak budowaæ Koœció³ Chrystusa – Terézia Lenczová

22 – 23

Musi byæ Koœció³ nowoczesny? – Wolfram Schrems

24 – 25

Eklezjalny wymiar wiary – Zdeno Pupík

26 – 29

Analiza orzeczenia Sobór Watykañskiego I o wierze 31 – 35 36 – 40 41 – 46

Pawel Kukiola SVD

31 – 35

Potrzebuje wspó³czesne spo³eczeñstwo na S³owacji Koœcio³a?

36 – 40

¯ycie bez wizji nie jest ¿ycie w pe³ni – Martin Cingel

41 – 46

O wolnoœæi, godnoœæi i trendach formacji cz³owieka Milan Jozek

47 – 50 51 – 57 58 – 61 62 – 65

47 – 50

Miêdzyreligijny dialog wed³ug linii Benedykta XVI. Peter Švec

51 – 57

Za now¹ kulture duszpastersk¹ – Giuseppe Petrocchi

58 – 61

Tomáš Galis i jego grupa badawcza w Japonii

62 – 65

Communio missio 1/2014  

Online Magazine for new evangelization

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you