Issuu on Google+


AKO VZNIKLA AUTOBIOGRAFIA

Január 1895. Neďaleko kozuba v rekreačnej miestnosti, jedinej vykurovanej izbe v karmelitánskom kláštore v Lisieux, sedia tri rodné sestry – rehoľníčky: Paulína – matka Agnesa, sestra Mária a sestra Terézia. Zriedka sú takto spolu. Rozprávajú sa o rodine. Rozhovor vedie najmladšia – Terézia. Epizódky z detstva, ktoré živo vykresľuje, hrajú všetkými farbami. Sestry ju s nadšením počúvajú. Oddych sa chýli ku koncu. Mária sa nakloní k Paulíne, ktorá bola vtedy predstavenou kláštora, a pošepne jej: – Mala by si jej rozkázať, aby opísala svoj život, kým nie je neskoro. Kláštornému spoločenstvu to prinesie veľký osoh. Videla si, aký ohlas mali jej básne. Terézia to začula a zasmiala sa, pretože to pokladala za žart. No po niekoľkých dňoch, keď jej to matka Agnesa skutočne prikázala, neverila vlastným ušiam. Najradšej by povedala rozhodné nie, ale rozkazy predstavených sa v kláštore berú veľmi vážne. Rehoľníci v nich vidia prejav Božej vôle. Premohla teda prvý nával odporu, vošla do svojej cely, kľakla si pred sochu Usmievavej Panny Márie a prosila o radu. V hĺbke srdca zacítila, že Bohu sa väčšmi páči pokorná poslušnosť ako neposlušnosť z pokory. Ale kde vziať čas na písanie? Mala svoje zamestnanie ako každá iná rehoľníčka a do práce sa zapájala naplno. Odpočinok trávila medzi novickami. Ak jej ostalo niekoľko voľných minút, obrali ju o ne spolusestry, ktoré sa s ňou prišli poradiť, porozprávať alebo len tak zabaviť. (7)


Písala v zlomkoch času, hneď načisto, rýchlo, úhľadným písmom, v ktorom nebolo ani opráv, ani vsuviek. V texte cítiť súvislosť medzi zrelým, úprimným vnútrom a výrazovými prostriedkami. Prešiel skoro celý rok. V predvečer menín matky Agnesy odovzdala prvú časť rukopisu. Predstavená však pre nával práce nemala čas prečítať si ho. Celé dva mesiace ležal v zásuvke. No Terézia sa ani len pohľadom nespýtala, či predstavená rukopis čítala a čo si o ňom myslí. Urobila, čo sa od nej žiadalo, a spokojne sa venovala iným veciam. Bola to skromnosť? Pre Teréziu nebola dôležitá Terézia ani to, čo robí. Bola pre ňu dôležitá osoba Ježiša, kvôli ktorému to robí, a úsilie urobiť to dobre. Nevšímavosť predstavenej nevyvolala v nej ani chmáru mrzutosti. Samoľúbosť, prameň zbytočných nepokojov, už dávno v jej srdci vyschla. Na jar roku 1896 sa sestra Mária obrátila na Teréziu: – Terezka, napíš niečo o svojich duchovných skúsenostiach, o svojej ceste k Bohu. A Terézia to urobila. Ale až na rozkaz matky Gonzagy, ktorá sa stala predstavenou po matke Agnese, Paulíne. Dala sa do písania. A tak vznikol druhý spis, doplnený listom, v ktorom Terézia vyznačila svoju „malú cestu“. Bez tohto druhého autobiografického spisu by si sotvakto vedel urobiť predstavu o tajomstve Teréziinho intímneho života, o jej svojráznych vzťahoch k Bohu a o jej novom chápaní duchovného života. Sestra Agnesa si prečítala rukopis až po odovzdaní úradu. Hneď prvé kapitoly ju presvedčili, že Boh má s jej dvojnásobnou dcéruškou osobitné úmysly. (8)


– Ach, aká škoda, že končí vstupom do kláštora! – horekovala. – Bude musieť pokračovať v rozprave, a to čím skôr, lebo choroba už poznačila aj Teréziinu tvár. Tajomstvo svojich mimoriadnych skúseností si nesmie vziať do hrobu. Agnesa už nebola predstavenou a nemohla Terézii rozkazovať v mene poslušnosti. Ako to len vysvetliť predstavenej Gonzage? Dosť sa radila s rozumom aj so srdcom. A podarilo sa to. Matka Gonzaga rozkázala Terézii pokračovať v opise svojho života. Bol najvyšší čas. Hodina odchodu už-už odbíjala. Terézia sa dala do práce 7. júna 1897. S hrdinským vypätím síl, lebo pre horúčku, vyčerpanosť a bolesť ledva držala pero v ruke. Prácu jej sťažovali aj spolusestry, a to svojimi „láskavosťami“. Keď ju videli bledú, vychudnutú, ako sedí v záhrade v tôni stromov a píše, každá okoloidúca sa k nej priblížila – čo i len na slovíčko. – Neviem, či som jedným ťahom napísala desať riadkov, – vyznala Terézia Paulíne. Keby boli spolusestry tušili, koľko energie Teréziu stálo každé slovo, každý úsmev, každé sústredenie sa! A tak vznikol tretí rukopis. Nie je to súvislý výklad, ale reťaz záberov z jej života v karmeli. Spája ich však spoločná základná téma jej života – láska. Rukopis ostal nedokončený. Vypovedali jej sily. Preto sa obrátila na sestru Agnesu s úpravami, ako má dokončiť túto časť a ako všetko zjednotiť v knihu „Príbeh hriešnice, ktorá sa obrátila a umrela smrťou lásky“. Zladením týchto troch spisov vznikla Teréziina autobiografia. „Zladením“ – zo strany Paulíny, sestry Agne(9)


sy. Táto dvojnásobná sestra a matka sa akosi nevedela zbaviť postoja učiteľky. Dokonca texty i krasopisne prepísala. Ku korektorskej práci ju hnala túžba urobiť Teréziino posolstvo prístupnejším a zrozumiteľnejším. Podstata spisu sa síce nezmenila, ale v štýle zreteľne cítiť Paulíninu osobnosť – a podľa niektorých – aj jej márnivosť. Prejde niekoľko desiatok rokov, kým vyjde prvé „neopravené“ vydanie Príbehu istej duše. Počet korektorských zásahov dosahuje neuveriteľné číslo sedemtisíc. Napriek tomu je bezpečne isté, že Paulínina Terézia je autentickou Teréziou. „Opravami“ neutrpelo nijakú ujmu to, čo tvorí podstatu Teréziinho duchovného svojrázu. Najvážnejšia výčitka na adresu Paulíny znie takto: Z materiálov svojej sestry vytvorila štylizovanú, neskororomantickú, tradičnú postavu dokonalej rehoľníčky, ktorá je poplatná všetkému, čo vyžaduje od svätice stáročiami ustálené klišé. Tú istú výčitku si istotne zaslúži aj tereziánska ikonografia, t. j. figurálne vyobrazenie Terézie. Retušovanie, výber, kompozícia, doplnenie chýbajúcich fotografií obrazom – najmä „zásluhou“ jej staršej sestry Celiny – zapríčinili, že sa rozšírila masa nevkusných obrazov a sôch svätice. Do určitej miery – alebo aj úplne – možno Paulínu ospravedlniť. Veď o doplnenie a opravenie ju prosila sama umierajúca Terézia. Jej rukopis bol čírym záznamom napochytro písaných poznámok, ktorým chýbali časové, miestne a logické spoje. Keby Paulína chcela publikovať rukopis tak, ako vyšiel z Teréziinho pera – ak by ho bol nakladateľ vôbec prijal – bola by postavila čitateľa pred nepríjemnú voľbu: alebo sa zriecť presnejšej predstavy o Teréziinom pravdivom duchovnom výzore, alebo si medzery vyplniť fantáziou. Paulínina Terézia je nepo(10)


chybne bližšia originálu ako Terézia, akú by si bol v mysli vykreslil čitateľ. Ak dnešné pokročilé štúdiá tereziánskej náuky neprijímajú Paulíninu „pomoc“, aj tak ostáva navždy privilegovaným a najdôležitejším svedectvom jej života. Po Teréziinej smrti sa Príbeh istej duše spolu s kronikou jej posledných dní, s niektorými jej listami a básňami ocitol u biskupa Hugonina na „imprimatur“, t. j. na povolenie dať ich do tlače. Biskup sa vyslovil o rukopise – prv než by do neho nazrel – veľmi nepriaznivo: „Fantázia žien!“ Neskôr predsa dovolil, aby sa kniha vytlačila. Nik nepozná príčinu náhlej zmeny názoru. 30. septembra 1888, presne rok po Teréziinej smrti, prišli do kláštora prvé výtlačky. A potom dve tisícky kópií. – Pre milosrdenstvo Božie vás prosím, povedzte mi, čo len budeme s touto záplavou kníh robiť? – lamentovala istá sestrička z Lisieux. – Kto to pokúpi? – Ach, taký nerozum! – pohoršovali sa mnohé predstavené kláštorov, keď sa dozvedeli o zverejnení spisov neskúsenej, dvadsaťštyriročnej mníšky. Iba páter Godefroi Madelaine, ktorý text preštudoval a pripravil do tlače, nezapochyboval o mimoriadnej aktuálnosti a hodnote tejto knihy. A nemýlil sa. Po niekoľkých mesiacoch bolo treba myslieť na nové vydanie. Po roku na ďalšie. Každý rok vychádzal Príbeh istej duše v novom nezmenenom vydaní. To prevyšovalo aj tie najsmelšie sny. Počet výtlačkov vo francúzštine dosiahol úctyhodné číslo dva a pol milióna. Ak sa k tomu pripočíta, že ju preložili do 55 jazykov, dá sa vytušiť nielen literárny úspech, ale i obdivuhodné cesty Prozreteľnosti. (11)


Mnohí kresťania súčasnej kritickej doby sa pri čítaní Teréziiných autobiografických a asketických spisov nevedia zbaviť akéhosi nepríjemného pocitu. Všetko sa im zdá sladkasté, hodvábne, ružové, navoňavkované… To je u Terézie to ľudské, podmienené časom. Tu sa nedá nič robiť. Terézia pochádza z malomeštiackeho, dobre situovaného rodu minulého storočia so všetkými kladmi a zápormi. Pod naškrobenými šatami a čipkami sa však skrýva opravdivá ľudskosť, zmietaná v búrkach a otrasoch, plná tragiky a kríz, kde sa nádej mieša s neistotou, dôvera s bezútešnosťou, ale kde predsa len suverénne vládne viera, nádej, nadovšetko však láska – v tej najrýdzejšej forme. Autor tejto knihy stál pred dvoma možnosťami: alebo predloží Teréziine spisy tak, ako vyšli z jej pera, alebo ich preloží do triezvej reči súčasnosti, snažiac sa ju výrazovo prispôsobiť, ale neubrať nič z originality a opravdivosti jej myšlienky. A volil túto druhú možnosť. Veď predsa slovo a štýl sú iba znakmi, prostriedkami na vyjadrenie toho, čo je vnútri.

(12)


Január 1889, Terézia ako karmelitánska novicka

Socha Panny Márie v karmelitánskom kláštore. Terézia ju nazvala „Usmievavá Panna Mária“. (226)


Teréziina kláštorná izba

Júl 1895, Terézia (vľavo) pri praní (227)


List, ktorý napísala Terézia v septembri 1896.

Terézia ako Jana z Arku, ktorú stvárnila v jednom z divadelných predstavení v kláštore. (228)


30. august 1897, posledná fotografia Terézie

30. september 1897, posmrtná fotografia Terézie (229)


OBSAH

Ako vznikla autobiografia . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Nič sa neimprovizuje . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13 Početná rodina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18 Najmladšia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 21 Odchod matky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31 Les Buissonnets . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34 Ach, sviatky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41 V škole utrpenia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44 Panna Mária Víťazná . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50 Prvé stretnutie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57 Svet . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62 Aj Mária ide do kláštora . . . . . . . . . . . . . . . . . 67 Vianočná noc . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72 Našla životný cieľ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77 Rozlúčka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 83 Kláštor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 93 Na prahu karmelu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 98 Osirotený otec . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 105 Prvé kroky na púšti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 110 Obliečka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 118 Noviciát . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 125


Sľuby . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131 Rehoľníčka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140 Askéza života . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 146 Blahoslavení čistého srdca . . . . . . . . . . . . . . . 154 Láska je nedeliteľná . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 160 Zákon nahraditeľnosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . 167 Temná noc mystikov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 173 Malá cesta . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 180 Obdivuhodná predtucha . . . . . . . . . . . . . . . . 194 Prechod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 206 Doslov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 216 Dátumy zo života svätej Terézie z Lisieux . . . 218 Rodičia svätej Terézie z Lisieux . . . . . . . . . . . 221 Obrazová príloha . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 224



Terézia z Lisieux