Krestan a volby by vydavatelstvo Don Bosco

EDÍC IA

VIE R A

D O

V R ECKA

Jozef Vadker ti

Kresťan a voľby ROZHODNUTIE, KOHO VOLIŤ V PARLAMENT NÝCH VOĽBÁCH, JE ČORAZ ŤAŽŠIE. PREČO SA POLITICKÉ STRANY NEHLÁSIA K TRADIČNÝM HODNOTÁM? AKO SA MÁ V TEJTO SITUÁCII ZACHOVAŤ KRESŤAN? MÁ CIRKEV ODPOVEDE AJ NA TIETO OTÁZKY?

db Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR

O autorovi Jozef Vadkerti je katolícky kňaz. Pochádza z Dvorov nad Žitavou. V súčasnosti pôsobí ako farár vo farnosti Bratislava-Podunajské Biskupice, zároveň je poverený výkonom dekanskej služby v dekanáte Bratislava-Juh. Študoval v Ríme na Lateránskej univerzite sociálnu náuku Cirkvi.

Jozef Vadkerti: Kresťan a voľby © vydavateľstvo DON BOSCO 2012 Fotografia na obálke © Isifa Vydalo vydavateľstvo DON BOSCO, Miletičova 7, 821 08 Bratislava 2, v roku 2012 ako svoju 317. publikáciu. www.donbosco.sk donbosco@donbosco.sk Jazyková redaktorka Oľga Marková Návrh obálky a grafická úprava Ján Miško Sadzba vydavateľstvo Don Bosco Tlač VKÚ, a. s. ISBN 978–80–8074–154–9

KRESŤAN A VOĽBY Opäť sa blížia voľby. Opäť prišiel čas, keď môže mať človek, ktorý sa chce rozhodnúť podľa svojho svedomia, problém. Koho voliť? Zdá sa, akoby každými voľbami bolo toto rozhodnutie ťažšie. Máme vôbec alternatívu? Nejsť voliť? Ani to však nie je riešenie, lebo aj nevoliť je voľba. Či teda chcem, či nie, voľbám sa vyhnúť nedá. Ako sa má potom kresťan zachovať? Podľa čoho sa riadiť? Sú to veľmi aktuálne a náročné otázky. Aby sme na ne vedeli odpovedať, vyžadovalo by si to dva dôležité prvky: ◗ Solídne vzdelanie: poznať základné princípy sociálnej náuky Cirkvi – dôstojnosť ľudskej osoby, princíp spoločného dobra, univerzálne určenie dobier, subsidiarita, solidarita, participácia – a zisťovať, ktorá strana sa do akej miery usiluje riadiť týmito princípmi. Potrebujem teda poznať kritériá voľby a tiež strany, ich program, aby som mohol posúdiť, do akej miery sú v zhode s mojimi kritériami, a podľa toho sa rozhodnúť. ◗ Sebakritiku: uvedomiť si motivácie svojho konania – na základe čoho sa rozhodujem dnes a aké to má dôsledky, lebo to, čo sa deje, je výsledkom toho, ako som sa rozhodol. Samozrejme, je to veľmi náročné, pretože sebakritika spochybňuje naše rozhodnutia, a to nemáme radi. My oveľa radšej spochybňujeme druhých. Po takejto dôkladnej analýze by sme mohli uvidieť cestu, ktorá by postupne mohla viesť k náprave aj v oblasti verejného života. Vravím postupne, lebo verejný ži-

vot je o ľuďoch a najťažšie sa menia ľudia – ich mentalita, zmýšľanie, hodnotová orientácia, motivácia. Ja osobne vidím len túto cestu, cestu premeny zmýšľania. Potrebujeme si uvedomiť základné kritériá slobodnej spoločnosti1 – byť a nie mať; predovšetkým vláda zákona a nie vláda ľudu; sloboda pre a nie sloboda od; osoba žijúca v spoločnosti a nie individualizmus ani kolektivizmus; hodnota čnosti a nie hodnota svojvoľnosti a podobne. Ak by som chcel spracovať tieto témy, bolo by to príliš teoretické a dlhé. Rozsah ani charakter tejto knižky nedovoľujú ani jedno, ani druhé. Dostal som však prísľub, že v budúcnosti bude priestor vyjadriť sa k jednotlivým kritériám správnej voľby. Teraz treba reagovať na aktuálnu situáciu – marcové voľby. Čo s nimi? Ako sa k nim postaviť? Konkrétnu odpoveď musí nájsť každý sám, ale chcem ponúknuť zopár podnetov na uvažovanie, aby sme mohli očistiť svoje motivácie pri rozhodovaní, uvedomiť si náročnosť situácie, pred ktorou stojí politik, ak sa chce riadiť hodnotami, a tiež aby sme si uvedomili vlastnú zodpovednosť. Samozrejme, moje rozhodnutie situáciu nevyrieši, no celkom isto posunie veci buď k horšiemu, alebo k lepšiemu. Podľa toho, či moja motivácia pri voľbe bude správna, alebo nie. Preto sa skúsme zamyslieť, na základe čoho sa rozhodujeme.

Slobodnú spoločnosť môžeme definovať ako spoločnosť, ktorá umožňuje integrálny rozvoj človeka. Všíma si všetky aspekty osoby a umožňuje, aby sa všetky rozvíjali. Ani jeden nezanedbáva alebo nepotláča. Inými slovami, je to spoločnosť založená na troch pilieroch – na demokracii, slobodnom trhu a pevných etických zásadách.

KTO JE ZODPOVEDNÝ? Táto otázka patrí do kategórie, čo bolo skôr – vajce alebo sliepka. Čo je príčina a čo dôsledok? Sú politici takí, akí sú, lebo ľudia ich chcú mať takých a oni sa musia prispôsobiť, ak chcú, aby ich volili, alebo naopak, volič nemá koho voliť, lebo všetci sú skorumpovaní, a jemu ostáva vyberať si iba to menšie zlo? Problém je v tom, že máme často tendenciu vidieť len zodpovednosť toho druhého. Každý má svoju časť zodpovednosti. Keďže túto knižku píšem skôr pre voličov, sústredím sa na našu zodpovednosť voličov. Nechcem tým však povedať, že politici nie sú zodpovední. Aj im by sa dal napísať podobný zoznam.

Politici sú zlí… Je to asi najčastejšia námietka. Hodíme politikov do jedného vreca a posúdime ich: všetci sú rovnakí a do politiky idú len preto, aby si nahrabali. Lenže nepodporujeme toto správanie aj my svojím rozhodnutím? Typickým príkladom je kríza. Za jej vznik obviňujeme vždy niekoho iného a od toho druhého očakávame riešenie – na vine je nedostatočná regulácia, prehnaná regulácia, banky, štát, trh. A preto oni sa majú zmeniť. Nemáme odvahu povedať, že na vine je človek, na vine som aj ja! Prečo je to tak? Nuž najmä z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že sme sa naučili žiť nezodpovedne, lebo

niekto (väčšinou štát) za nás prebral zodpovednosť. Veď si len všimnime, ako často konáme nezodpovedne, a keď sa prejavia dôsledky nášho nezodpovedného správania, hneď voláme: Štát, pomôž, ty si mi povinný pomôcť! Sme ako dospievajúci mladík, ktorý ukradne rodičom kľúče od auta, spôsobí nehodu a potom uteká domov, aby ho rodičia vysekali z maléru, ktorý spôsobil. Rodičia to bez slova urobia, lebo si chcú kúpiť lásku svojho dieťaťa, a mladík môže pokračovať vo svojom nezodpovednom spôsobe života. Druhý dôvod je, že žijeme preto, aby sme mali, nie preto aby sme boli. No a túžba človeka mať rastie omnoho rýchlejšie ako jeho príjem. Preto začína míňať viac, ako si Či sa nám to páči, alebo nie, politici sú naším obrazom. Reagujú na objednávku. môže dovoliť. A kto je v tejto situácii na vine, človek, ktorý tak žije, alebo politik, ktorý mu tento spôsob života umožňuje? Zrejme obaja. Lenže obom tento stav vyhovuje, preto budeme druhých obviňovať za nechcené dôsledky svojej nezodpovednosti, ale pravú príčinu neodstránime. Všetci vieme, že udržateľný je vyrovnaný rozpočet, preto po ňom voláme. No vyrovnaný rozpočet znamená nielen to, že sa nebudú zvyšovať napríklad platy, dôchodky, množstvo peňazí v zdravotníctve, školstve, vo vede, v umení atď., ale budú sa dokonca znižovať. Aby sme sa dopracovali k vyrovnanému rozpočtu, máme len dve možnosti: šetriť (rozumne hospodáriť) alebo platiť vyššie dane. Ale my chceme mať! Aj svoje zarobené peniaze, aj množstvo vecí zadarmo od štátu. No a to od politikov aj vyžadujeme – znížiť dane, a súčasne viac rozdať.

Politik má opäť dve možnosti: Buď povie pravdu – prepáčte, ale to nepôjde, budeme musieť šetriť –, vtedy sa však stáva nezvoliteľným a musí z politiky odísť, alebo nasľubuje nesplniteľné, bude zvolený a môže pokračovať v nezodpovednej politike. Či sa nám to páči, alebo nie, musíme si priznať, že politici sú naším obrazom. Sú takí, akých ich chceme mať. Reagujú na objednávku. Chcú, aby ich ľudia volili, preto sa prispôsobujú tomu, čo chcú ľudia počuť. Je smutné, keď napríklad jedna nemecká politická strana, ktorá sa hlási ku kresťanským hodnotám, musí podporovať registrované partnerstvá. Musí? Nuž ak chce ostať v politike a mať nejaký vplyv, tak áno. Ak ich nebude podporovať, stáva sa nezvoliteľnou. A tu je tá ťažká dilema politika, ktorý chce žiť podľa svojho svedomia. Vieme totiž, že politika nie je umenie dokonalého, ale umenie možného. Jednoduchšie povedané, je to umenie kompromisov. Ale kde je hranica kompromisov? K tejto téme sa vrátim neskôr.

„Istí“ voliči Veľkým nebezpečenstvom pre demokraciu a slobodu sú „istí“ voliči. Do tejto kategórie zaraďujem voličov, ktorí sú dávno rozhodnutí, koho budú voliť, a svoje rozhodnutie nezmenia, nech by ich strana spravila hocičo. Strana, ktorá má istých voličov, sa nemusí vôbec usilovať o dobro, môže dokonca verejne škodiť spoločnosti, no keď pred voľbami zabrnká na správnu strunu, vie, že to na jej istých voličov zaberie a svoje percentá dostane. Dokonca vďaka „istým“ percentám môže byť rozhodujúca pri zostavovaní vlády.

Istí voliči sú najmä voliči národnostne orientovaných strán. Pre určitú časť populácie je národnostná otázka tá najdôležitejšia. Keď to dokáže politik správne využiť a vytvorí v spoločnosti napätie, strach o národnú identitu, pocit ohrozenia a podobne, tak sa pokojne štyri roky môže venovať kade čomu a o verejné veci sa zaujímať nemusí. Účasť v parlamente má zabezpečenú. Možno teraz voliči SNS jasajú, že ako to pekne povedal voličom SMK, a voliči SMK takisto jasajú, ako to pekne povedal voličom SNS. Lenže ja to hovorím tej časti voličov jednej a druhej strany, alebo hocijakej inej národnostnej strany, kde prvoradým kritériom voľby je nacionalizmus. Ak volím národnostnú stranu preto, lebo som presvedčený o správnosti hodnôt, ktoré vyznáva, som presvedčený o tom, že hospodárska a sociálna politika, ktorú sa usiluje presadzovať, je prospešná pre krajinu, tak to nie je problém. Ak však volím takúto stranu preto, lebo som podľahol emóciám strachu, v druhom človeku vidím ohrozenie a potrebujem niekoho, kto bude proti nemu bojovať, tak si dovolím povedať, že je to dokonca hriech. Hriech, ktorý ako vždy škodí predovšetkým mne. Konkrétny príklad: Prečo zaostávajú národnostne zmiešané obce? Nuž, lebo za starostu a do obecného zastupiteľstva sú zvolení ľudia na základe národnostnej identity, nie na základe toho, či niečo dokázali, alebo nie. Niektoré obce, kde je väčšina obyvateľstva maďarskej národnosti, si zvolia celé obecné zastupiteľstvo z jednej strany, čím sa zastaví každý rozvoj – veď prečo sa namáhať, keď stačí byť na kandidátke strany a mám istotu zvolenia? Dokonca niet ani opozície, ktorá by upozorňovala na nedostatky. Takže sme všetci spokojní. No a keby niekto povedal, že sa u nás nič nedeje a upadá-

me, tak sa vyhovoríme, že nás utláčajú – všemožne sa snažíme, no nič sa nedá robiť! Práve táto výhovorka nám dokonca zabezpečí ďalšie zvolenie – oni sú tí, čo za nás bojujú! Podobne sa to deje aj v slovenských komunitách, kde je národnostná otázka vyhrotená. Našťastie, táto mentalita sa už trochu stráca, čo vidieť aj na tom, že v spomenutých oblastiach vyhráva stále viac nezávislých kandidátov. Tento posun však, žiaľ, ešte nie je dostatočný.

Medový motúzik Istí voliči nie sú len voliči motivovaní nacionalizmom, ale aj voliči motivovaní medovým motúzikom. Tu platí rovnaký princíp. Ak volím danú stranu, lebo som presvedčený o správnosti hodnôt, ktoré vyznáva, som presvedčený o tom, že hospodárska a sociálna politika, ktorú sa usiluje presadzovať, je prospešná pre krajinu, tak to nie je problém. No ak ju volím, lebo mi sľúbila zvýšenie dôchodkov, 1000-korunový príspevok k Vianociam, uvarila guláš, tak je to opäť hriech, tentoraz chamtivosti. Volím, lebo chcem mať, bez ohľadu na dôsledky. Samozrejme, opäť sa nájde odôvodnenie mojej voľby – veď všetci kradnú a títo aspoň niečo dajú aj nám chudobným. Nemyslia len na seba, ale aj na nás. Toto však nie je poľahčujúca okolnosť, skôr možno naopak, priťažujúca – stávam sa spolupáchateľom, veď sám tvrdím, že kradnú aj pre mňa. Tu si treba uvedomiť, že štát nie je firma, ktorá niečo vyrába, a tým rozmnožuje bohatstvo, štát je inštitúcia, ktorá bohatstvo prerozdeľuje. Ak niekde niekomu dá, tak musí niekde niekomu zobrať. Ak dá lekárom, musí zobrať učiteľom, ak dá učiteľom, musí zobrať všetkým nám,

čo platíme dane, alebo zobrať pôžičku, a teda zdĺžiť naše deti. Samozrejme, je aj iná možnosť – začať šetriť na sebe a najmä menej kradnúť. Lenže k tomu politikov nedonútime tým, že si nebudeme všímať ich krádeže, lebo nám zatvorili ústa tisíckorunáčkou na Vianoce! Takéto „dary“ sú veľmi zlá vec, lebo to nie sú dary! Dar je niečo, čo dávam z vlastného zadarmo – čiže bez nároku na odplatu. Tu dávam niečo z cudzieho, zo štátneho rozpočtu, aby som bol zvolený. Lenže do štátneho rozpočtu prispievame všetci. Úplná absurdita je teda v tom, že politik rozdávajúci takéto dary vlastne zoberie odo mňa veľa, časť z toho si nechá, časť veľkodušne vráti a chce, aby som ho za to volil. Mojimi peniazmi si vlastne kúpil môj hlas. Štát bohatstvo iba prerozdeľuje. Ak niekde niekomu dá, tak musí niekde niekomu zobrať. Istých voličov, o ktorých netreba bojovať, majú všetky strany. Kým stranám, ktorým ide len o moc, pomáhajú, lebo ich jediným cieľom je byť zvolený, pričom je jedno kým a ako, stranám, ktoré sa usilujú o presadenie nejakých hodnôt, môžu aj škodiť, lebo im zväzujú ruky. Dovolím si povedať, že toto je večná dilema KDH. Ako sa rozhodnúť. Či spraviť rozhodnutie, ktoré sa zdá byť správne, a tým prilákať nových voličov, no odradiť istých, lebo im sa to rozhodnutie nepáči, alebo urobiť niečo, čo nemusí byť najsprávnejšie, ale páči sa to môjmu istému voličovi, hoci to úplne odradí tých hľadajúcich. Nuž, ako sa rozhodnúť? Sú situácie, keď aj zlé rozhodnutie je lepšie, ako sa vôbec nerozhodnúť. V prípade KDH, zdá sa, nastala tá-

to situácia. Nevie sa rozhodnúť, preto sa nevie vyprofilovať, a tak stráca aj istých, aj hľadajúcich voličov.

Populizmus Dovolím si povedať že populizmus je asi najväčšia pliaga, ktorá ohrozuje demokraciu. O čo ide? Človek je ranený dedičným hriechom, preto nevie vždy jasne posúdiť, čo je preňho dobré. Človek často stotožňuje príjemné s dobrým a nepríjemné so zlým. No nemusí to tak byť. Zoberme si za príklad dieťa. Po čom túži? Chce byť dlho hore, chce pozerať televíziu, hrať sa na počítači a pritom jesť čipsy a popíjať energetické nápoje. Dovolí mu to dobrý rodič? Samozrejme, nie. Dobrý rodič bude dieťa posielať načas do postele. Bude mu zakazovať vysedávanie pred počítačom a televíziou, miesto toho ho bude nútiť robiť si úlohy a potom vyjsť von na čerstvý vzduch zabehať si. Čipsy nahradí polievkou, ovocím a zeleninou. Bude sa to dieťaťu páčiť? Určite nie, dieťa bude rebelovať, hromžiť, nadávať a žiarliť na kamarátov, ktorí nemajú takých krutých rodičov, čo všetko iba zakazujú. No a na záver kľúčová otázka: Keby malo toto dieťa volebné právo, zvolilo by si týchto rodičov? Asi nie. Asi by si zvolilo starých rodičov, ktorí ho rozmaznávajú, všetko mu dovolia, lebo chudáčikovi maličkému treba dopriať. Až keď dieťa dorastie, potom pochopí, kto chcel skutočne jeho dobro. Niečo podobné sa deje aj vo verejnom živote. Demokracia si totiž vyžaduje zrelých a zodpovedných voličov, ktorí si nevolia to, čo je príjemné a ľahké, ale to, čo je dobré a prospešné, aj keď to môže byť náročné. Lenže

nie všetci voliči sú takí, preto tu máme raj pre populistov. Nasľubujú to, čo je príjemné, a nehľadia na následky. Preto veľký pozor na populistov!

Môj hlas aj tak nič nezaváži Toto je najčastejší postoj hľadajúcich voličov. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť ľudí, ktorí sa snažia uvažovať, hľadajú, zvažujú, ktorá strana najlepšie reprezentuje ich názor a dokáže vo verejnom živote presadiť hodnoty, ktoré považujú za správne. Keďže sa však oproti mase istých voličov zdajú byť osamotení, môžu mať pocit opísaný v známom slovenskom románe Jozef Mak – Jozef Mak, človek-milión si… Veď čo už ten môj jeden hlas zaváži, keď väčšina národa aj tak volí nezodpovedne. Nemá to význam, načo potom voliť… Nuž, nie je to úplne tak. Spomeňme aspoň tri dôvody: ◗ Žiaľ, takýto postoj nemajú dvaja či traja ľudia, ale značná časť populácie. Nemáme tu malú skupinu zodpovedných, čnostných ľudí, ktorí chcú dobro, volia podľa svojho svedomia tých, čo sa usilujú o skutočné povznesenie krajiny, a oproti nim obrovskú masu egoistov, ktorí chcú len mať a volia tých, čo nasľubujú rýchle a bezprostredné uspokojenie všetkých ich momentálnych potrieb bez ohľadu na dôsledky. V tomto prípade by sme si možno aj mohli zúfať – čo tá hŕstka zodpovedných môže proti mase nezodpovedných. Lenže situácia je iná. Máme určitú časť populácie jedného aj druhého zmýšľania a máme veľkú časť občanov, ktorí sú znechutení, zaneprázdnení alebo ľahostajní, preto sa volieb nezúčastňujú. Žiaľ, nie dvaja či traja si povedia: Som človek-milión, načo mám ísť voliť. Takýchto

ľudí je obrovské množstvo. A táto obrovská masa možno chce dobro, len si nie je vedomá svojej sily. Preto sa môže stať, že napríklad na zvolenie starostu mestskej časti Bratislava-Petržalka stačí 7 635 hlasov, pričom mestská časť má 115 450 obyvateľov! ◗ Keď sme už pri regionálnej politike, práve pri nej najlepšie vidieť charakter voličov. Je pravda, že môj hlas len v nepatrnej miere ovplyvní dianie v parlamente v Bratislave, ale iná situácia je v mojej obci. Tam už zaváži omnoho viac. Ako rozhodujem doma? Uvažujem nad morálnym profilom kandidáta? Zisťujem si, čo pre obec urobil? Žiaľ, často to tak nie je. Som schopný zvoliť si za starostu hocikoho, lebo mi priniesol fúru štrku na stavbu zadarmo? Samozrejme, nie je to zadarmo, je to za obecné, ale ospravedlním sa tým, že aj tak všetci kradnú a on kradne aj pre mňa, takže prečo nie? ◗ Moja účasť na riadení a rozhodovaní krajiny sa nekončí účasťou na voľbách. Lepšie povedané, nemala by. Žiaľ, v praxi sa často končí pri voľbách, lebo si neuvedomujeme, aké iné možnosti máme, a preto ich nevyužívame. Príkladom, ako sa to dá, môžu byť jednotlivci, ktorí sa dokážu presadiť. V dnešnom svete máme množstvo možností, ako ovplyvňovať verejný život aj myslenie ľudí vo svojom okolí. Sú to rôzne spolky, záujmové združenia, kde sa môžu združovať ľudia podobných hodnôt, záujmov a spoločne pracovať na dobrej veci. Ďalej je tu možnosť šíriť hodnoty cez osobný kontakt s ľuďmi – rozhovory v rodinách, v práci, výchovné pôsobenie na deti a mládež v školách, vo farnostiach atď. No a opäť do tretice svet médií – elektronické, tlačené, regionálne, celoštátne. Sám som to skúsil. Možno si pamätáte, ako pred časom chodil po sieti jeden mail o treťom fatimskom posolstve. Bolo tam naozaj veľa zavádzajúcich informácií,

dovolím si povedať aj bludov. Nepovažoval som za potrebné reagovať naň, pomyslel som si, že cez internet aj tak brázdi mnoho nezmyslov, i tak to nikto nečíta, súdny človek hneď vidí, že je to nezmysel, načo s tým strácať čas, aj tak si moju odpoveď nikto neprečíta. Keď však tento mail niekto rozposlal aj cez náš farský zoznam mailových adries, už som reagovať musel. Mal som asi polhodinu, tak som narýchlo spísal niekoľko myšlienok, ktoré poukazovali na problematické pasáže posolstva, a poslal ich – aj so všetkými gramatickými chybami. Bral som to len ako stručnú a rýchlu odpoveď, ktorá mala pomôcť rodinám na farskom mailingliste zorientovať sa Moja účasť na riadení a rozhodovaní krajiny sa nekončí účasťou na voľbách. v otázke. Bol som však neuveriteľne prekvapený, kam všade sa môj mail dostal. Veľa neznámych ľudí mi ďakovalo, pretože boli zmätení a konečne majú trochu jasnejšie. Samozrejme, je to jeden jediný prípad a možno už nikdy v živote nebudem mať možnosť takto efektívne a rýchlo ovplyvniť také množstvo ľudí. Ale to ani nie je cieľom. Cieľom je byť kvasom vo svojom najbližšom okolí.

Máme sa príliš dobre Pri písaní tohto textu som sa usiloval použiť rôzne zdroje informácií. Napríklad som na rekolekcii diskutoval s kňazmi na tému: „Ako pomôcť veriacej osobe, ktorá chce zodpovedne voliť, zorientovať sa pri nastávajúcich voľbách?“ Názory boli skutočne zaujímavé. Podľa jedné-

ho z nich je nezáujem o verejné veci daný aj tým, že sa máme dobre. Ľudia sa totiž dokážu zmobilizovať, ak im skutočne niečo chýba. Dokážu sa postaviť za dobrú vec a tvrdo za ňu bojovať, ak im chýba. Ale ak majú všetko, tak niet za čo bojovať. Myšlienka, že sa máme príliš dobre, znie síce provokačne a každý z nás by hneď mohol vychrliť siahodlhý zoznam toho, čo mu ešte chýba, ale je pravdivá. Samozrejme, neznamená to, že medzi nami nie sú ľudia odkázaní na pomoc, ktorí nemajú ani to najnevyhnutnejšie. Tí sú v každej spoločnosti. Teraz hovorím o priemere. V politických kampaniach síce často zaznievajú heslá o „hladových dolinách“ a o tom, ako si ľudia pomaly nemajú čo do úst dať, ale je to len citové vydieranie voličov. Niečo, čo sa dobre počúva, lebo konečne má niekto záujem aj o tých najbiednejších, teda aj o mňa, lebo do kategórie najbiednejších zaraďujem, samozrejme, v prvom rade seba. Lenže je to prázdna fráza, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že keď sa povie „hladové doliny“, väčšinou sa myslí na Kysuce a Oravu. Pričom napríklad Gemer je omnoho chudobnejší. Lenže tam je málo voličov, preto o túto „hladovú dolinu“ až taký záujem nie je. Chudoba je relatívny pojem. Je veľmi ťažké povedať, kto je vlastne chudobný. Ak by kmeňový náčelník, ktorý je vo svojom kmeni najbohatší, lebo má aj to, čo iní nie, s celým svojím imaním prišiel k nám, tu by patril medzi najbiednejších ľudí. A naopak, keby bezdomovec zo Slovenska prišiel napríklad do Somálska, patril by tam medzi horných desaťtisíc. Chudoba a bohatstvo sú totiž dané porovnávaním sa. No a, samozrejme, my sa stále porovnávame s tými bohatšími. Máme sa zle, lebo iní sa majú lepšie. Pozeráme na tých, ktorí majú viac. Stačí však otočiť zrak, začať sa porovnávať s tými, čo majú menej

(nie s Nemeckom, ale napríklad s Ukrajinou, Ruskom), a zrazu začneme byť spokojní. Zrazu si uvedomíme, že v celosvetovom meradle žijeme vysoko nad štandard. Keďže však naše nároky rastú omnoho rýchlejšie ako naše príjmy, ťažko sa nám tomu verí. Lenže neexistuje také bohatstvo, ktoré by vedelo uspokojiť všetky túžby človeka. Preto je v kampani dôležité dávať si pozor a nenaletieť tým, ktorí sľubujú blahobyt a odstránenie „hladových dolín“.

Nevnímame podstatu Celá politika sa v ostatnom čase zredukovala iba na ekonomiku. Keď si pozrieme správy, väčšina informácií je o kríze a celá kríza je len o peniazoch – či budú, či nie, čo bude, keď všetko krachne, či bude práca, komu ako kedy a koľko požičať a podobne. Nie sú však aj iné skutočnosti, o ktoré by sa mal verejný život zaujímať? Je celá politika len o tom, aby som mal? Aby vládla strana, ktorá mi dá? „Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?“ pýta sa Ježiš zástupu na vrchu, keď zhromaždených poúča, že nemajú byť ustarostení o „svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete“ (porov. Mt 6, 25). Ako som naznačil v predchádzajúcej časti, o tieto veci sa nemusíme biť, lebo ich máme, síce by sme radi mali viac, ale biť sa nám preto neoplatí. No nie sú v spoločnosti mnohé iné nedostatky? Prečo nás tie nemobilizujú? Myšlienka o tom, že sa nedokážeme zjednotiť a za niečo bojovať, lebo sa máme dobre, nastavuje zrkadlo spoločnosti. Máme sa dobre, lebo sme ako-tak zabezpečení. No otázka je: Sme aj dobrí? Prečo nám neprekáža, že máme v tejto oblasti značné nedostatky?

Materiálna bieda je síce v mnohom odstránená (opäť zdôrazňujem, netvrdím, že nie sú medzi nami chudobní, hovorím o priemere), no máme mnohé iné, omnoho pálčivejšie problémy, ktoré však nie sú predmetom kampane, lebo nás až tak nezaujímajú. Napríklad stav súdnictva a vymožiteľnosť práva na Slovensku. Alebo nie sú predmetom kampane, lebo sa na nich nedá získať, iba stratiť, ako napríklad téma ochrany života od narodenia až po prirodzenú smrť alebo ochrana rodiny a podobne. Ako je možné, že strany majú problém jednoznačne sa prihlásiť k týmto hodnotám? Ako je možné, že strany majú problém jednoznačne sa prihlásiť k tradičným hodnotám? Nechcú stratiť voličov. Nuž, nechcú stratiť voličov! Je paradox, že dnes sa chcú sobášiť jedine osoby rovnakého pohlavia. Ostatní radšej preferujú voľný zväzok. Aj kresťania! Samozrejme, potom strana, ktorá by preferovala tradičné hodnoty rodiny, nemá veľký úspech. Spomenul som už stranu v Nemecku hlásiacu sa ku kresťanským hodnotám, ktorá „musí“ preferovať registrované partnerstvá, aby bola zvoliteľná. Viem si predstaviť dilemu takejto strany: stáť pevne za svojimi morálnymi hodnotami, a tým riskovať, že sa do parlamentu vôbec nedostane a stratí akúkoľvek možnosť posunúť veci k lepšiemu, alebo urobiť kompromis, aby sa tam dostala a aspoň niečo spravila v prospech iných dobier než len tých finančných a ekonomických, no tým riskuje, že stratí svoju tvár?

Všetko je o peniazoch… V poslednom čase mnohých znechucuje to, že celé voľby a vôbec celá politika je len o peniazoch. Za každou politickou stranou je nejaká finančná skupina, ktorá ju podporuje, a keď sa daná strana dostane do parlamentu, a ešte lepšie do vlády, tak robí rozhodnutia, ktoré jej diktuje daná finančná skupina. Ako sa k tomu ja ako volič mám postaviť? Je to správne? Správne to asi nebude. No otázka znie: Má strana inú možnosť? Isté je, že za politikmi a politickými stranami sú záujmové skupiny. A inak to ani nemôže byť. Úlohou politika je chrániť záujmy toho, kto ho podporuje. Nielen vo voľbách svojím hlasom, ale aj v kampani (aby sa dokázal zviditeľniť), aj počas „všedných dní“ v medzivolebnom období. Veď strana potrebuje príjem aj na platy zamestnancov, prenájom priestorov, kde sídli (nielen tých centrálnych, ale aj na regionálnej úrovni), ďalej na financovanie rôznych rád, či už republikovej rady, alebo tých regionálnych a podobne. Z čoho má strana získať na toto všetko peniaze? Samozrejme, dostáva príspevok zo štátneho rozpočtu – podľa počtu hlasov. No tieto financie nestačia. Najmä keď chce strana robiť politiku pre ľudí, takže musí mať svojich zamestnancov aj medzi nimi. Rovnako ak strana nechce byť stranou jedného človeka, ktorý všetko riadia, o všetkom rozhoduje, ale chce dať priestor svojim členom, radovým občanom, aby sa k dianiu v strane a v politike vyjadrovali, tak musí zvolávať snemy, potrebuje platiť ľudí, ktorí sprostredkujú komunikáciu na rôznych úrovniach. Poznám prípady, keď zamestnanec strany na regionálnej úrovni, ktorému ide skutočne o dobro spoločnosti, robil za minimálnu mzdu a pred voľbami už nedostával výplatu, lebo jednoducho

nebolo peňazí. No na oplátku, samozrejme, dostával všetky nadávky od „krčmových“ voličov typu, ako sa má dobre, nič nerobí v tej politike, iba berie veľký plat. Politika nie je len o poslancoch, ale o celom aparáte strany, ktorý jej umožňuje žiť. Pre kandidátov, ktorí sa usilujú o čistú politiku, o presadenie hodnôt, je dosť frustrujúce, že sa nemôžu zviditeľniť, lebo nemajú peniaze na kampaň. Často počuť aj od nás voličov: „A kde sú tí naši? Prečo ešte nemajú bilbordy? Čo zaspali?“ Nie, nezaspali, len nemajú toľko peňazí na propagáciu.

Odkiaľ na to vziať? Ako som povedal, je príjem zo štátneho rozpočtu, ten ale nestačí. Stačí možno stranám, ktoré lákajú k voľbám lacným populizmom (tisíckorunový vianočný príspevok) alebo sú založené na nacionalizme a pod. Iste však nepostačí stranám, ktoré by chceli vysvetliť, že zodpovedná politika nie je o rozdávaní, ale aj o šetrení. Tie majú potom ešte dve možnosti – členské a sponzori. Čím viac má strana členov, tým má vyšší príjem z členského a tým viac môže hájiť záujmy ľudí. No keď členovia chýbajú, lebo ochota angažovať sa vo verejnom živote je nízka a už vôbec nie je záujem finančne podporovať stranu, tak ostáva len osloviť sponzora. No a sponzor si, samozrejme, bude robiť nároky. Ja ťa financujem, tak chcem z toho niečo mať. A opäť dilema – prijať sponzora, zviditeľniť sa, získať hlasy, ale byť zaviazaný, alebo sponzora neprijať, ostať slobodný, no mimo parlamentu. Takže opäť je riešenie aj v našich rukách – čím viac členov daná strana bude mať, tým bude menej od-

kázaná na podporu finančných skupín a tým bude slobodnejšia. Lepšie povedané, tým bude môcť lepšie hájiť záujmy svojich členov.2 A toto neplatí len o politických stranách, ale o všetkom. Žijeme totiž v zaujímavom svete, kde peniaze môžu všetko. Opäť konkrétny príklad: Podnikateľ, ktorý nečestne zbohatol na Mečiarových privatizáciách, sa postupne dostáva do problémov, lebo už sa úplatkami a klientelizmom nedá tak jednoducho a rýchlo prísť k veľkým peniazom ako za dôb Mečiara. Musíme priznať, že v tomto smere nastal posun k lepšiemu, hoci je to ešte stále ďaleko k ideálnemu. Tento podnikateľ chcel spraviť podvod, ktorý mu však nevyšiel. Na svojej „šikovnosti“ prerobil. Čo však urobil? Kúpil si priestor v televíznych správach, kde odvysielali šot o chudákovi podnikateľovi, ktorý zamestnáva množstvo ľudí, podporuje dobročinné akcie, no teraz je na pokraji krachu, lebo ho zlé mesto, zlý štát a ktovie kto ešte chce zničiť. Zaplatil si aj článok v novinách. Tento krok je však riskantný, lebo články v novinách sú zverejňované na internete, kde sa k nim dajú pridať komentáre. Samozrejme, hneď ako článok vyšiel, objavili sa komentáre, ktoré vyvrátili tvrdenia pána podnikateľa a poukázali na pravdu, ale márna snaha, lebo daný podnikateľ si zaplatil blogerov, ktorí o ňom v komentároch písali to, čo sám chcel. 2 Tu som hovoril o sponzorských príspevkoch, ktoré idú strane. Je úplne neobhájiteľné, ak peniaze poberá konkrétna osoba za to, že pretláča nejaký zákon. Takejto osobe, samozrejme, nejde o spoločné dobro. Strany, ktoré sa takto správajú, možno odhaliť práve tak, že používajú populistickú, nacionálne orientovanú, emotívne vydieračskú kampaň, hovoria to, čo sa ľuďom páči, nie to, čo je dobré, lebo práve to im zabezpečí zvoliteľnosť. A im ide iba o ňu. Neviem, či by sme ešte dokázali vymenovať to množstvo nových strán, ktoré vznikli s jediným cieľom – dostať nejakú záujmovú skupinu do parlamentu (ZRS, SOP, ANO atď.) Tieto strany vznikli a potom pekne zanikli. Ľudia ich volili, lebo si povedali: Oni nás ešte nesklamali.

Prečo sa to môže diať? Nuž, dôvod je jednoduchý – nás zaujíma bulvár. Síce sa rozčuľujeme, že sa nevieme dostať k serióznym správam, lebo všade hovoria iba o vraždách, nešťastiach, tragédiách, celebritách a konfliktoch. Lenže médiá, ktoré prinášajú takéto správy, majú vysokú sledovanosť. No a médiá, ktoré to nemajú, tie nikto nesleduje, nekupuje. Opäť teda majú len dve možnosti – buď prejsť k bulváru, dokonca písať to, za čo im zaplatia, alebo skrachovať. Peniaze môžu všetko. Na tom nič nezmeníme. Kto má peniaze, má všetko. My tých peňazí nemáme mnoho. No na druhej strane nás je mnoho. A keď sa spojíme, vieme vytvoriť silu. Ak sa rozhodneme tým málom, čo máme, podporiť dobrú vec, tak sa spoločnosť môže pohnúť k dobrému cieľu.

Pozor na radikálnosť Extrém plodí extrém. Je to známa skutočnosť. Keď sa spoločnosť vydá smerom k jednému extrému, budú ľudia, ktorí pôjdu k tomu druhému. Lenže extrémy majú k sebe neuveriteľne blízko. Pekne to vyjadrujú grafity, ktoré vidieť nastriekané na mnohých stenách: dvaja ľudia, jeden bije druhého a nápis: „Bime náckov.“ Autor grafitov pravdepodobne odsudzuje nacistickú ideológiu a ľudí, ktorí sa k nej hlásia. Lenže tým, že ich chce zbiť, sa vlastne stáva rovnaký ako oni. Násilie chce poraziť násilím, preto sa stáva násilníkom. Lenže násilie neporáža násilie, ale ho plodí. Fakt, že situácia v politike je taká, aká je, a že nemáme nijaký politický subjekt, o ktorom by sme mohli povedať, že reprezentuje kresťanské hodnoty, privádza

niektorých k radikálnosti. V poslednom čase sa objavujú mnohé organizácie, hnutia, združenia, ktoré chcú chrániť Cirkev a jej hodnoty. Problém však je, že napriek dobrému úmyslu majú zlé prostriedky, a to si nechcú priznať. Potom sa dostávajú aj do konfliktu s biskupmi, no miesto toho, aby biskupa poslúchli, odsúdia ho ako toho, čo nemá dostatočnú vieru a silu postaviť sa jasne proti zlu, a tým si ospravedlňujú svoju neposlušnosť.

Modlíš sa, nemodlíš sa, z prázdnej misy nenaješ sa Cirkev sa pletie tam, kam nemá, hovorí iba o Božom kráľovstve, no nezaujíma sa o konkrétne problémy človeka, ide jej len o peniaze, o moc… A naopak, Cirkev je príliš skostnatená, bojí sa o svoje postavenie a výsady, preto nechce byť soľou a svetlom, nedokáže jasne stáť za pravdou… A mohli by sme ďalej pokračovať v obviňovaní Cirkvi, čo všetko robí a nerobí. Miesto toho si radšej povedzme, aká je úloha Cirkvi vo verejnom živote. Z doteraz povedaného by sme mohli mať dojem, že za všetko som zodpovedný „ja“ a iba „ja“ môžem veci zmeniť. Nie, to nie je pravda. Každý má svoj diel zodpovednosti a ja možno toho veľa zmeniť neviem. Chcem len zdôrazniť, že zmena nenastane, ak budem čakať, že sa zmení niekto iný. Inak by sme sa mohli donekonečna núkať, kto má urobiť prvý krok, kto sa má zmeniť. Zmenu musíme začať od seba. Platí to vo všetkých medziľudských vzťahoch. Nám kresťanom sa vďaka vedomiu, že naša vlasť je v nebi (Fil 3, 20), chápe táto pravda trochu ľahšie, ale aj nám ju treba pripomínať.

Jeden z významných zdrojov frustrácie totiž je, že často zamieňame nebeské kráľovstvo s pozemským. To, čo nám Pán sľubuje v nebi, očakávame od politikov tu na zemi. Toto bol aj jeden z dôvodov, prečo sme neprijali Krista a jeho posolstvo. Očakávali sme politického mesiáša, ktorý nám dá chlieb, mier, istoty, nastolí pokoj a spravodlivosť.3 No Ježiš prišiel meniť srdce, nie politické zriadenie. Vlastne prišiel zmeniť aj politické zriadenie, ale vie, že to sa zmení, len ak sa zmení srdce. Stvoriteľ sveta a človeka, proti ktorému sa vzbúrilo vlastné stvorenie, nás nejde naprávať silou, násilím, vie, že to by nemalo úspech. Bolo by to okázalé, rýchle, navonok efektívne, no zmenilo by sa len vonkajšie správanie, nie srdce človeka. On sa však rozhodol zmeniť srdce. A vedel, že si to vyžaduje čas a trpezlivosť. Preto prichádza medzi nás ako človek, stáva sa jedným z nás, učí nás, ako žiť, zjavuje nám pravdu o sebe. Prijíma aj ďalšiu prehru. Vedel, že sa narodil preto, aby bol ukrižovaný. No prijíma to, lebo vie, že táto pomalá cesta vysvetľovania, spolužitia s človekom nakoniec prinesie ovocie, aj keď cez mnohé zdanlivé neúspechy.

Práca, ktorá posväcuje Mohli by sme však z povedaného urobiť záver, že tu na zemi sme pozvaní len trpieť, znášať protivenstvá, stále nastavovať druhé líce, nechať po sebe šliapať aroganciou moci a ako odmenu za to môžeme očakávať večnú blaženosť v nebi? 3 Odporúčam prečítať si aspoň prvé tri kapitoly knihy Ježiš Nazaretský, kde Benedikt XVI. jednoducho a jasne vysvetľuje, aký je rozdiel medzi Božím kráľovstvom, ktoré ohlásil Kristus, a tým, ktoré očakával človek. Porov. RATZINGER, J.: Ježiš Nazaretský, Dobrá kniha, Trnava 2007, 396 s.

Nie! Tu si poslúžim anglickým spisovateľom Chestertonom, ktorý vo svojej knihe Ortodoxia opisuje, ako dokáže kresťanstvo spájať zdanlivé protiklady – pacifizmus nastavenia druhého líca a hrdinstvo mučeníctva. Vďaka tomu mučeník nie je rojko, ktorý sa nedokáže vzoprieť nespravodlivosti a pasívne prijíma svoj osud, ale práve naopak hrdina, ktorý víťazí. Je to taká mocná osobnosť, že režim ho musí odstrániť, lebo sa ho bojí.4 Rovnako pri budovaní Božieho kráľovstva sme pozvaní spájať protiklady. Fakt, že spása tu na zemi nie je možná a tu na zemi nevybudujem Božie kráľovstvo, neznamená, že mám byť pasívny a ľahostajný voči všetkéAj tá najnezištnejšia charitatívna činnosť, pomoc tým najbiednejším mi môže škodiť, ak kvôli nej zanedbám svoj vzťah s Bohom. mu pozemskému a venovať sa iba duchovnému. Nie! Znamená to mať slobodu. Boh nás pozýva posväcovať sa cez prácu vykonávanú vo svete. No máme to konať v ustavičnom vedomí, že to nerobím pre tento svet, ale preto, aby som sa posvätil a prišiel do Kráľovstva. Nemusím byť teda zúfalý, ak sa môj život končí fiaskom a nič som tu nedosiahol. Mojím cieľom nie je spasiť svet, ale spasiť seba a pomôcť k spáse ľudom, ku ktorým som poslaný. Takže meradlom nie je vonkajší úspech, ale to, či ma daná práca posvätila, alebo nie. Či ma priviedla bližšie k Bohu, alebo nie. Na základe tejto optiky môžeme vidieť, že aj tá najnezištnejšia charitatívna činnosť, pomoc tým najbied4

CHESTERTON, G. K.: Ortodoxie, LEDA, Voznice 2010, s. 95 – 122.

nejším mi môže škodiť, ak kvôli nej zanedbám svoj vzťah s Bohom. Taká činnosť potom nie je nič iné ako pokušenie diabla, ktorý vie, že čnostného človeka nezvedie hneď na ťažký hriech, preto ho skôr zahrnie množstvom činností, presvedčí ho, že je nenahraditeľný, a ak nevykoná dané dobro on, tak potom nikto, a tým ho vzdiali od Boha. Aby som to teda zhrnul – sme pozvaní budovať Božie kráľovstvo, ktoré nie je totožné s nijakým zriadením tu na zemi. Preto úloha kresťana nie je ani tak presadzovať jedno či druhé zriadenie, ale sledovať, kto je človek, aký je jeho cieľ a akým spôsobom mu dané zriadenie pomáha, alebo ho brzdí v dosiahnutí jeho cieľa. Systém je dobrý v tom, v čom k tomuto cieľu človeku pomáha, a je zlý v tom, v čom ho brzdí.5 Spravodlivé spoločenské zriadenie teda nie je cieľom pozemského úsilia, je to prostriedok, vďaka ktorému môže človek ľahšie dosiahnuť svoj cieľ.

Túto optiku používajú všetky sociálne encykliky na posúdenie jednotlivých spoločenských zriadení.

CESTA K ZLEPŠENIU Doteraz sme hovorili o tom, čoho sa treba vyvarovať, ak nechcem, aby sa situácia ešte viac zhoršila. Teraz je čas poukázať na cestu, ktorá vedie k lepšiemu. Viackrát som spomenul, že ak sa pri voľbe rozhodujem na základe presvedčenia o správnosti hodnôt, ktoré daná strana vyznáva, ak som presvedčený o tom, že hospodárska, sociálna a pod. politika, ktorú sa usiluje presadzovať, je prospešná pre krajinu, tak to nie je problém. Teraz je načase položiť si otázku: Viem, aké sú to tie správne hodnoty? Viem, ktorá politika je prospešná pre krajinu? Existuje vôbec niečo také? Mám to šancu spoznať? Cirkev nám v tejto oblasti prichádza na pomoc a vo svojej sociálnej náuke predkladá základné princípy, ktoré sú dobrým ukazovateľom zdravej spoločnosti. Sú to kritériá, na základe ktorých môžeme posúdiť jednotlivé politické strany. Tie kritériá sú: dôstojnosť ľudskej osoby, princíp spoločného dobra, univerzálne určenie dobier, subsidiarita, solidarita, participácia. Aspoň niektoré z nich si veľmi stručne predstavíme.

Kto je človek? Aby sme mohli odpovedať na otázku, aké spoločenské zriadenie je dôstojné človeka, potrebujeme sa najprv zamyslieť nad tým, kto je človek.

Preto aj prvá a základná otázka, ktorú si musím položiť pred voľbami, je: Ako sa daná politická strana, politik, kandidát díva na človeka? Kladieme si túto otázku? Kladú ju novinári politikom? Teraz spomenieme len charakteristiky človeka, ktoré je najviac potrebné vnímať, keď sa rozhodujem pri voľbách.

Ohraničená sloboda Človek je slobodná bytosť, ale jeho sloboda je ohraničená pravdou a prirodzeným zákonom. Čo to v politike znamená? Človek je slobodný, vie sa o seba postarať, vie, čo chce, treba mu to len umožniť. Ľudia nie sú stádom, nepotrebujú vodcu, ktorý im nariadi, čo majú robiť a čo nie. Samozrejme, pre človeka je neraz jednoduchšie patriť k stádu. Koľkokrát chceme, aby za nás rozhodovali druhí, lebo nie sme schopní prijať zodpovednosť za svoj život. Lenže takto sa správa nezrelý človek a my sme povolaní k zrelosti. Preto nie je dôstojné človeka, ak si zvolí silného jedinca, ktorý o všetkom rozhoduje a všetko riadi. Sloboda, samozrejme, neznamená svojvoľnosť. Človek je podriadený pravde a prirodzenému zákonu. Nemôže robiť, čo sa mu zachce, čo sa mu páči. Musí rešpektovať určité pravidlá. To isté platí aj o strane. Dobrá strana je tá, ktorá rešpektuje pravidlá – čiže zákony. A nové zákony tvorí tak, aby boli v súlade s pravdou a spravodlivosťou, nie podľa toho, čo jej vyhovuje alebo čo sa páči ľuďom. Demokracia totiž nie je vláda ľudu, ale predovšetkým vláda zákona!6 Samozrejme, všetkých nás učili, že demokracia je vláda ľudu. Ak ide o určenie, kto bude vládnuť, tak je to pravda. V demokracii o tom nerozhoduje moc ako v diktatúre, pôvod ako v monarchii, inteligencia ako v aristokracii, vek ako

Rana dedičného hriechu Ďalej vieme, že sme ranení dedičným hriechom. To znamená, že túžime síce byť dobrí, ale sme schopní aj zla. Prejavuje sa to najmä v dvoch smeroch: ◗ omylnosť – aj napriek najlepším úmyslom som schopný pomýliť sa; ◗ hriešnosť – nie som anjel, aj mňa môže zlomiť vidina majetku, aj ja som podplatiteľný atď. Nie som dosť silný na to, aby som dokázal sám odolávať všetkým pokušeniam a nástrahám moci.7 Ako najlepší prostriedok na riešenie tejto situácie sa ukazuje deľba moci. Nedovoliť, aby sa moc koncentrovala do jednej ruky. Každá moc musí byť vyvažovaná a kontrolovaná inou mocou. Preto je aj v demokraciách zavedená deľba moci – zákonodarná, výkonná a súdna. Mali by byť od seba nezávislé a majú byť aj v konflikte. Konflikt sám osebe totiž nie je zlý, najmä v tomto prípade. Tu konflikt znamená, že sa moci kontrolujú, navzájom na seba narážajú, takže ani jedna to nemá také jednoduché, ak chce moc zneužiť. Ak konflikt nie je, môže to znamenať veľké pri rade starších, ale ľud pri slobodných a všeobecných voľbách. No ak ostaneme len pri tomto, tak demokracia ľahko skĺzne do diktatúry väčšiny. Preto omnoho podstatnejší je ten druhý aspekt – demokracia je vláda zákona. To znamená, že nevládne svojvoľne jednotlivec alebo skupina, ale aj oni sú podriadení zákonu. Znamená to, že zákony sa neprinášajú tak, aby uspokojili niečiu vôľu, ale tak, aby slúžili pre spoločné dobro, to znamená pre dobro celej spoločnosti a dobro každého jednotlivca v spoločnosti. Spoločné dobro sme pozvaní spoznávať na základe už spomenutého kritéria – kto je človek a aký je jeho cieľ. Ďalej to znamená, že zákony platia pre všetkých a všetci sú pred nimi rovní. 7 Dobrým, ale nie ojedinelým príkladom toho je SDK/SDKÚ. Na začiatku to bola výborná alternatíva tomu, čo sa na Slovensku dialo za Mečiara. No keď uverili vlastnej moci a určitý čas tu takmer absentovala ľavica, začalo sa diať to, čo vyvrcholilo kauzou Gorila. Vďaka tomu tu dnes máme silnú ľavicu a úplne zdecimovanú pravicu.

nebezpečenstvo. Preto bolo napríklad veľmi nebezpečné vyjadrenie Róberta Fica pred prezidentskými voľbami, že treba voliť Gašparoviča, lebo je potrebné, aby v čase krízy ťahali vláda a prezident za jeden povraz. Nie! Prezident má kontrolovať činnosť vlády a v rámci možností zákona naprávať jej chyby a nie byť predĺženou rukou niektorej politickej strany, ako je to dnes. Najokatejšie to vidieť v prípade nevymenovania generálneho prokurátora. Konflikt sám osebe nie je hriech. Hriechom je tvrdohlavosť, arogancia, neochota vypočuť druhého, ponižovanie, znevažovanie partnera v dialógu... Samozrejme, keď je moc rozdelená medzi viacerých, ktorí sa navzájom kontrolujú, regulujú, vyvažujú, nevyhnutne vzniká konflikt. Ale konflikt sám osebe nie je hriech. Hriechom je tvrdohlavosť, arogancia, neochota vypočuť druhého, ponižovanie, znevažovanie partnera v dialógu a podobne, ale nie samotný konflikt. Často počuť naivné vyjadrenia: „Keby bolo viac mieru, keby sa aspoň v tom parlamente toľko nehádali!“ Nuž, len čo sa prestanú v parlamente hádať, znamená to, že nastala diktatúra. Už je tam vláda jednej strany jedného človeka, ktorá potlačila všetko. V parlamente nesmie byť takýto pokoj. Samozrejme, nemá tam byť ani vojna, ale potrebné sú tvorivé napätia, otvorená a slobodná diskusia, kde môžu kvasiť rôzne názory a pohľady. Len tak môžu vzniknúť dobré zákony. Tu sme pozvaní zmeniť svoj pohľad. Často totiž máme tendenciu veriť stranám, kde nie je konflikt, kde je súlad. Ony sa nám zdajú ako tie, kde vedia, čo chcú. No nemusí to tak byť. Príčina nekonfliktnosti môže byť aj

v tom, že niekto v strane uveril vlastnej dokonalosti, potlačil každú opozíciu voči svojej osobe, nedovolí nikomu slobodne vyjadriť svoj názor. Vonkajší efekt je síce lákavý – jasná, jednotná, kompaktná strana, ktorá vie, čo chce, no plod je zdrvujúci – zneužitie moci. Naopak strana, kde je napätie, môže (samozrejme nemusí, napätie samo osebe nemusí byť plodné) byť mimoriadne zdravá – keďže pripúšťa diskusiu, je v nej tvorivosť, schopnosť uznať si svoju chybu a napraviť ju. Otázne, samozrejme, je, či nakoniec členovia strany vedia dôjsť aj ku konsenzu, alebo stále zotrvávajú len vo svojich vyhranených pozíciách, čo už je tvrdohlavosť, teda zlo.

Individualizmus a kolektivizmus – hlavní nepriatelia Človek je osoba povolaná k životu v spoločenstve. Táto pravda nás chráni od dvoch najnebezpečnejších extrémov – kolektivizmu a individualizmu. O čo ide? Individualizmus je zdôraznenie nezávislosti jednotlivca od skupinových a spoločenských noriem. Je to spôsob života, keď uplatňujem svoje osobné názory, svoj spôsob života a nie som ochotný podriadiť sa celku. Čiže si žijem svoj vlastný život, ktorý sa mi páči, bez ohľadu na to, či je to dobré aj pre spoločnosť. Človek žijúci individualisticky si neuvedomuje, že má nejakú zodpovednosť voči ostatným. V individualizme spoločnosť veľa neznamená, má ustúpiť do pozadia pred dobrom jednotlivca. Individualista nemá problém obetovať dobro spoločnosti pre svoj vlastný prospech. Najmä, aby bolo dobre jemu. Kolektivizmus je podriadenie osobných a individuálnych záujmov, cieľov aj názorov kolektívu. Takže jediným

záujmom je dobro spoločnosti. Jednotlivec má povinnosť sa podriadiť. Jednotlivec je v kolektivizme zaujímavý, len kým prispieva pre dobro spoločnosti. Sú potlačené jeho túžby, záujmy, originalita. Ak nechce zapadnúť, tak je odvrhnutý, vymenený. Individualizmus aj kolektivizmus sú prejavom egoizmu. Chcem dobro sebe (jednotlivcovi, spoločnosti) bez ohľadu na druhého (jednotlivca, spoločnosť). Zjednodušene môžeme povedať, že pravicová politika má tendenciu skĺznuť do individualizmu a ľavicová do kolektivizmu. Preto sociálna náuka Cirkvi ani tak nepreferuje pravicovú alebo ľavicovú politiku, skôr odhaľuje a poukazuje na tieto riziká jednej aj druhej. No nestačí len kritizovať. Treba povedať aj to, ako by to malo byť. Boh stvoril človeka ako individuálnu bytosť a povolal ho k životu v spoločenstve. Takže aj individuálny, aj spoločenský rozmer patria k podstate človeka. Preto z princípu nemôže byť medzi nimi protiklad. Čo je dobré pre jednotlivca, je dobré aj pre spoločnosť a čo je dobré pre spoločnosť, je dobré aj pre jednotlivca. V opačnom prípade nejde o dobro, ale o zlo. Zlo zahalené v plášti dobra. Umenie politika má byť v spájaní individuálneho a spoločného dobra. Ak vníma človeka ako osobnosť, ktorá je súčasť spoločnosti, tak iste nájde rozumné riešenie, kde sa naplní aj dobro jednotlivca, aj dobro spoločnosti. Lenže takéto riešenie je schopný nájsť len zrelý a čnostný človek. A sme opäť na začiatku. Demokratické zriadenie si vyžaduje takýchto ľudí. Toto nedosiahnem zákonmi, dosiahnem to iba výchovou. Výchovou k skutočným hodnotám.

Nie silný a slabý štát, ale čo môže urobiť človek Pri princípe subsidiarity8 sa zastavím trochu dlhšie, lebo je úplne neznámy. Každý pozná iba solidaritu – prerozdeľovanie bohatstva, keď bohatší prispievajú na chudobnejších. Lenže solidarita bez subsidiarity nemôže existovať. Zjednodušene povedané, subsidiarita je princíp podpornej pomoci alebo kompenzujúci zásah na pomoc nižšiemu. Znamená to dať priestor každému, aby mohol vykonávať svoju úlohu, pomôcť mu len vtedy, keď to nezvláda, ale len do takej miery, aby sa dokázal postaviť na vlastné nohy a potom opäť samostatne pokračovať. Prečo tento princíp? Sú totiž prípady, keď najlepšia pomoc je nepomôcť. Napríklad niekto dostane porážku a ochrnie na jednu stranu. Ako treba zariadiť jeho izbu? Tak, aby všetko mal po tej paralyzovanej strane – treba Definícia subsidiarity v sociálnych encyklikách: „Je teda veľkým a zhubným omylom chcieť, aby štát mohol ľubovoľne zasahovať do svätyne rodiny. Istotne, ak niektorá rodina sa náhodou nachádza v takých vážnych ťažkostiach, že jej samej nie je možné dostať sa z nich, v takýchto ťažkých okolnostiach je zásah verejnej moci oprávnený; veď každá rodina je súčasťou spoločenského organizmu. Podobne v prípade vážnych neporiadkov vo vzájomných vzťahoch medzi členmi rodiny nech štát zasiahne a dá každému, čo mu patrí; toto totiž nie je uzurpovanie práv občanov, ale ich zabezpečenie a ochrana v duchu poctivej spravodlivosti. Tu sa však musí štát zastaviť; ísť ďalej mu prirodzenosť nedovoľuje. Otcovskú právomoc štát nemôže ani potlačiť, ani si prisvojiť, pretože sa rodí zo samotného prameňa ľudského života. Práve v tomto socialisti, nahrádzajúc rodičovskú starostlivosť štátnou starostlivosťou, postupujú proti prirodzenej spravodlivosti a rozvracajú rodinné zväzky. Socialistická myšlienka kolektivizácie je negatívna pre spoločnosť“ (Lev XIII., RERUM NOVARUM 11, 1891). „Ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastnými úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadania spoločnosti. Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samotnej spoločnosti je totiž pomôcť výpomocným spôsobom článkom spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť“ (Pius XI., QUDRAGESIMO ANNO 80, 1931).

ho totiž donútiť, aby sa rozhýbal. Ak sa načahuje za pohárom, tak mu ho nepodám, dokonca ho zakaždým posuniem o niekoľko centimetrov ďalej. Znie to možno na prvé počutie nekresťansky, ale to je v tomto prípade tá najúčinnejšia pomoc. Ak by som mu ten pohár podal, ak by som ho vo všetkom obskakoval, tak sa nikdy nezotaví. Moja pomoc má byť podporná, byť pri ňom, prejaviť mu ľudskú blízkosť, ale nič z toho, čo môže urobiť sám, miesto neho nesmiem urobiť. Inak vychovám invalida stále odkázaného na pomoc. To isté platí o výchove v rodine. Ak rodič miesto dieťaťa všetko vyrieši, tak vychová nesamostatnú osobu, neschopnú postarať sa o seba. Dieťa treba postaviť pred problém, aby ho riešilo. Tak získava potrebné schopnosti, znalosti, zručnosti. Presne tak aj sociálne zákony majú účinne pomáhať, keď má človek problém, no nesmú motivovať k ničnerobeniu a poberaniu pomoci. Jednoducho povedané, cieľom pomoci má byť to, aby sa človek osamostatnil, teda nedať hladnému rybu, ale naučiť ho ryby chytať.

Boh tiež dáva príležitosť Takto isto s nami zaobchádza aj Boh – nedal nám nič hotové. Dal nám prírodné bohatstvá, dal nám rozum, dal nám ruky, dal nám talenty, aby sme vďaka nim dokázali vyriešiť problémy, ktoré nás trápia. Boh nerieši nič, on dáva príležitosť. Teraz sa skúsme zamyslieť, ako tento princíp uplatňujú v praxi jednotlivé strany. A ako ho používame my kresťania. Žiaľ, biedne. Kresťanské sa nám zdá, ak z ľútosti,

z nesprávnej solidarity preberiem na seba trápenie všetkých, sám chcem všetkým pomôcť a miesto iných vyriešiť ich problém. A to robia niektoré politické strany, ktoré sa tvária veľmi sociálne. Samozrejme, ľudia ich za to majú radi. Nerešpektovanie subsidiarity je veľmi vábivé lebo: ◗ Zdá sa byť efektívne. Skutočne, dnes v Európe nikto nie je nútený zomrieť hladom, nikto nie je odkázaný na žobranie. Takmer úplne sa odstránila hmotná bieda. ◗ Je to jednoduchšie a pohodlnejšie pre obe strany – odkázaný sa nemusí namáhať a pomáhajúci sa taktiež nemusí handrkovať s odkázaným, aby vyvinul nejakú aktivitu. Dá mu to, po čom túži, a obaja sú spokojní. Ak sa nerešpektuje subsidiarita, hrozia nám tieto riziká:9 ◗ Pomoc sa stáva neefektívnou – štát nedokáže spravodlivo rozdeliť dobrá, iba paušálne dať všetkým, aj tým, ktorí na pomoc nie sú odkázaní. Tá sa potom zneužíva. Štát blahobytu, zaopatrovací štát tvrdo kritizoval bl. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Centesimus annus z roku 1991: „Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov. Zdá sa, že lepšie pozná potreby a dokáže ich uspokojiť ten, čo sa s nimi zblízka stretá a je blížnym núdzneho. Dodajme, že určitý druh potrieb často nevyžaduje len materiálnu odpoveď, ale túži po tom , aby boli naplnené najhlbšie ľudské požiadavky“ (CA 48). „Posledné roky zaznamenali nezvyčajné rozšírenie zásahov tohto druhu, čo do istej miery viedlo k vzniku nového typu štátu, „štátu blahobytu“. Tento vývoj v niektorých štátoch mal za cieľ vhodným spôsobom odpomôcť veľkej biede a núdzi a zažehnať ľudsky nedôstojné formy biedy a nedostatku. Nechýbali však ani výstrelky a zneužívania, a tie najmä v najnovšom čase vyvolali ostrú kritiku štátu blahobytu, ktorý bol označovaný za „zaopatrovací štát“. Funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu pochádzajú z nesprávneho chápania úloh štátu. Aj v tejto oblasti musí platiť princíp subsidiarity: spoločnosť vyššieho rádu nesmie zasahovať do vnútorného života spoločnosti nižšieho rádu takým spôsobom, aby ju oberala o jej kompetencie, ale má ju skôr v prípade nevyhnutnej potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť zladila s činnosťou iných spoločenských zložiek v záujme spoločného dobra“ (CA 48). 9

◗ Aby sa nezneužívala, vniká obrovský byrokratický aparát prerozdeľovania a kontroly. ◗ Udúša sa tvorivosť jednotlivca, hrozí strata originality – načo rozmýšľať, keď iní rozmýšľajú za mňa. ◗ Ničí sa rodina – rodič sa oberá o právo slobodne rozhodovať o výchove. ◗ Vychováva sa k nesamostatnosti – čakám, kým niekto niečo spraví. ◗ Vychováva sa k nezodpovednosti – je to štátne, štát sa postará, ak urobím chybu, iný ponesie zodpovednosť. ◗ Vytvára nové sociálne problémy – veľké skupiny ľudí neschopných postarať sa o seba. V týchto komunitách celé generácie detí nevideli svojich rodičov pracovať – lebo niekto sa o nich staral. Ako potom presvedčiť dieťa, že sa má vzdelávať, pretože bude mať povinnosť voči svojej rodine? Na to sa nabaľujú ďalšie problémy: Muž, ktorý nepracuje a nie je schopný postarať sa o svojich, je neskutočne zranený, nemá totiž naplnenú svoju najzákladnejšiu túžbu – byť pre druhých, starať sa o niekoho, ochraňovať niekoho. Keďže je pošliapaná jeho dôstojnosť, cíti sa frustrovaný. Tento tlak nevie riešiť inak, len alkoholom, násilím, hazardom, sexom a podobne. Podľa štatistík je v takýchto komunitách 90 percent rodín rozvrátených. Vráťme sa teda k politike: Akú sociálnu politiku nám ponúkajú jednotlivé strany? Sú v súlade so subsidiaritou, alebo nie? Vytvárajú priestor na to, aby sa ľudia o seba postarali, motivujú ľudí pracovať, alebo skôr naopak?

ČO TERAZ? Povedali sme si základné charakteristiky, ktoré by mala mať strana, aby sme ju mohli voliť. Sú to: ◗ rešpektovanie dôstojnosti človeka; ◗ nesústreďovanie moci do rúk úzkej skupiny alebo jednotlivca, čiže deľba moci; ◗ vyhýbanie sa individualizmu a kolektivizmu; ◗ rešpektovanie princípu subsidiarity – podpornej pomoci; ◗ solidarita – uvedomovanie si vzájomnej odkázanosti členov spoločenstva; ◗ participácia – umožnenie ľudu, aby sa rôznymi formami zúčastňoval na moci, nielen pri voľbách, ale aj formou referenda, poskytnutie informácií, možnosti vyjadriť nesúhlas, zakladať rôzne združenia spolky, hnutia, ktorých cieľom je spoločné dobro, a podobne; ◗ ochota podriadiť sa zákonu (čiže tomu, čo je správne), nie vôli väčšiny.

Metóda postupných krokov Položme si teraz kľúčovú otázku: Máme na Slovensku stranu, ktorá by vyhovovala týmto kritériám? Žiaľ, nie, to však neznamená, že situácia je zúfalá. Nežijeme v ideálnom svete, preto ani strany nie sú ideálne. Fakt, že teraz sú od týchto ideálov vzdialené, ešte neznamená, že sa k nim nemôžu priblížiť. A tým rýchlejšie sa k nim

budú blížiť, čím viac ľudí to od nich bude vyžadovať. Samozrejme, k týmto ideálom sa vedia priblížiť iba tie strany, ktoré spomínané hodnoty majú vo svojom zárodku. Strany, ktoré sú založené na inom základe, sa budú blížiť k iným métam hneď, ako im to voliči umožnia. Jedným z efektívnych spôsobov, ako motivovať strany k zmene, je preferenčné krúžkovanie. Na volebnom lístku zakrúžkujem kandidátov, o ktorých som presvedčený, že im ide o dobro, čím dám jasný signál strane, o akých kandidátov mám záujem. Viem, je to ťažké, my máme radšej efektívne, rýchle a najmä bezbolestné riešenia. Lenže také neexistuje. Už som spomenul, že aj Boh si volí tú najťažšiu cestu – preJedným z efektívnych spôsobov, ako motivovať strany k zmene, je preferenčné krúžkovanie. menu človeka. Volí si ju preto, lebo vie, že je to jediná efektívna cesta. Ako však zmeniť človeka, keď mu nemôžem zobrať jeho slobodnú vôľu? Ostáva len trpezlivé vysvetľovanie. Nie rýchlosť je rozhodujúca, ale smerovanie. Ak idem smerom k cieľu, nech by som kráčal akokoľvek pomaly, k cieľu sa približujem. Ak idem nesprávnym smerom, čím som rýchlejší, tým viac sa od cieľa vzďaľujem. Spoločnosť sa nezmení, kým sa nezmení človek. No a zmena človeka je náročná, ale nie nereálna. Treba sa vrátiť k hodnotám, k čnostiam, na ktorých musí byť spoločnosť založená, ak chce byť skutočne slobodná. K tomuto treba vychovávať svoje deti, k tomuto treba viesť tých, na ktorých máme dosah či už v školách pri vý-

chovno-vzdelávacom procese, alebo v médiách, na stretnutiach, pri bohoslužbách a podobne.

Umenie kompromisov Hovoril som o metóde postupných krokov. Túto metódu veľmi efektívne využívajú tí, ktorí chcú sústrediť čo najviac moci do svojich rúk, ako aj tí, ktorým ide o liberalizáciu hodnôt. Vedia, čo chcú, ale svoje karty neodkryjú. Komunisti v 60. rokoch v Taliansku vypracovali plán, ako prevziať moc. Ich taktika je jednoduchá – využi každého, kto ti pomôže dostať sa k moci, a keď ho nebudeš potrebovať, tak ho znič. Podobne pracujú liberálne strany. Vedia, čo chcú, a idú na to postupne. V prípade registrovaného partnerstva najprv tvrdia, že im ide o to, aby umožnili osobám rovnakého pohlavia, ak žijú spolu, napríklad dediť. V nijakom prípade im nejde o viac a už vôbec nie o to, aby si mohli adoptovať dieťa. Túto kartu vytiahnu, až keď sa prvý krok podarí. Opäť platí, že synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla (Lk 16, 8). My často robíme dve chyby – prvá je, keď si neuvedomujeme, že tí druhí konajú takto, a tá druhá, že sami takto nekonáme. Často chceme hneď všetko. To, žiaľ, nejde. Žijeme v pluralitnej spoločnosti, kde sme pozvaní dohodnúť sa, postupne predkladať veci, ktoré sú hodnotné, a presviedčať ostatných, aby to dokázali prijať. Politika nie je umenie ideálneho, ale umenie možného. Čo môžem s danými možnosťami v danej chvíli urobiť? Nedávno sa ma jeden politik opýtal: „Počúvaj, ako je to s vami: od nás vyžadujete radikálny postoj v určitých

otázkach, ale vy sa radikálne postaviť za veci neviete. Od nás vyžadujete, aby sme nerobili kompromisy, ale vy ich robíte. Nemalo by to byť naopak?“ A má pravdu. Dá sa tvrdohlavo presadzovať nejaká pravda, ale kým nie som politicky dostatočne silný (nevolí ma dostatočné množstvo ľudí), tak musím v niečom ustúpiť, aby som aspoň niečo dosiahol. V tomto smere bude zaujímavé sledovať stranu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, kde je množstvo cenných osobností, ale ich akcieschopnosť sa ukáže práve tam, kde bude treba uzavrieť dohody. Samozrejme, otázkou je, kde je hranica kompromisov. Kde je tá pomyslená čiara, za ktorú už ísť nemôžem? Na to mi odpovedajú moje kritériá. Ak je aspoň malý krok vpred a väčší nie je možný, tak je kompromis dovolený. Ak je to už krok k horšiemu, tak nie.

Voľbou nemením spoločnosť, ale seba Na záver som si nechal tú najťažšiu pravdu. Voľby v prvom rade nie sú o spoločnosti, ale o mne. Ak by som to chcel radikálne povedať – sme v Božích rukách, nikdy tu na zemi nevytvoríme nebo, no, našťastie, ani peklo. Vždy nejako bude. Nemôže byť tak, aby nebolo. Tieto myšlienky nás však nemajú viesť k pasivite, ale k slobode. K slobode v tom zmysle, aby sme neočakávali spásu tu na zemi od politikov. Ak sú zlí, neznamená, že ja musím byť zlý, všetko je zlé a teraz tu bude katastrofa. Ak sú dobrí, to neznamená, že automaticky budú všetci dobrí a všetkým bude dobre. Sme teda povinní zaujímať sa o veci verejné a nebyť k nim ľahostajní. Ale nie preto, lebo tu očakávam spásu, ale preto, že od tohto môjho postoja k spoločnosti závi-

sí moja spása. Ak sa pri voľbách rozhodnem proti svojmu svedomiu, škodím v prvom rade sebe samému a až potom spoločnosti. Pretože moje rozhodnutia ma formujú. Ako sa rozhodujem, takým sa stávam. Ak sa rozhodnem ukradnúť, stáva sa zo mňa zlodej, ak sa rozhodnem klamať, stane sa zo mňa klamár. Ak sa rozhodnem dávať, stane sa zo mňa dobrodinec, ak sa rozhodnem potešovať, stane sa zo mňa láskavý človek. Ak si vyberiem stranu, ktorá nerešpektuje základné princípy spravodlivej spoločnosti, tak sa takým stávam aj ja. Preto je namieste otázka: Ako sa rozhodnem? Aký chcem byť? Nastúpim na ťažkú cestu čností a budem motivovať aj iných, aby po nej kráčali, alebo budem ľahostajný k veciam verejným a budem si žiť vo svojom malom uzavretom svete? Toto je tá najzákladnejšia voľba. Ak sa tu rozhodnem správne, som presvedčený, že časom nebudeme musieť riešiť až takúto ťažkú dilemu: Koho dnes voliť?

Byť kvasom Na spomínanej rekolekcii, keď sme sa zhovárali o tom, ako pomôcť kresťanom zorientovať sa v dnešnej situácii, jeden z kňazov upozornil na zaujímavú situáciu, ktorá nastala v Taliansku. Pôsobila tam strana Partito Popolare (Ľudová strana), ktorú v roku 1919 založil katolícky kňaz don Luigi Sturzo. Táto strana reprezentovala kresťanské hodnoty a urobila mnoho dobra. Môžeme povedať, že nebyť jej, po vojne by Taliansko pravdepodobne skončilo v sovietskom bloku. No vplyvom rôznych korupčných škandálov sa táto strana v sedemdesiatych a osemdesia-

tych rokoch úplne rozpadla. Momentálne v katolíckom Taliansku niet strany, o ktorej by sme mohli povedať, že zastupuje kresťanov. Kresťania však v politike nechýbajú. Sú roztrúsení v rôznych stranách a pôsobia v nich ako kvas. Tým zmierňujú ich radikálnosť. Možno je toto aj naša cesta. Nehľadať ideálnu stranu, ktorá by bola bez problémov akceptovateľná pre kresťana, ale hľadať dobro v rôznych stranách, pochváliť ho a rozvíjať a na druhej strane vedieť poukázať aj na nedostatky, na to, čo nie je prijateľné.

AKO SA ROZHODNÚŤ? Skúsme teda zhrnúť, čo sme si povedali: Rozhodnúť sa, koho voliť, je dnes mimoriadne náročné. Na jednej strane môžeme byť znechutení z toho, kam sa naša spoločnosť dostala (ide o moc a nie o človeka, rozhodujúce slovo majú peniaze, účel svätí prostriedky…). No na druhej strane máme zodpovedných politikov, roztrúsených v rôznych politických stranách. Naša terajšia voľba na tejto situácii veľa nezmení, no máme možnosť pohnúť veci k horšiemu, alebo k lepšiemu. Aby som sa mohol ľahšie rozhodnúť, kto je prijateľný a kto nie, môže pomôcť výsledok krátkeho prieskumu, ktorý sme urobili medzi politickými stranami, ktoré v prieskumoch verejnej mienky mali akú-takú možnosť dostať sa do parlamentu. Zaslali sme im dotazník s otázkami, ktoré zastupujú isté hodnoty spomínané aj v predchádzajúcom texte. Jednotliví kandidáti sa mali vyjadriť, či sú za, alebo proti. Takto sme vám chceli pomôcť zorientovať sa v názoroch ľudí, ktorí kandidujú do parlamentu. Výsledok vám ponúkame na nasledujúcich stranách v prehľadnej tabuľke. Cennou pomôckou môže byť aj prehľad o tom, ako jednotliví kandidáti hlasovali v parlamentne. Zoznam všetkých hlasovaní sa nachádza na stránke: http:// www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasova-

nie/poslanci_vysledok. Na tejto stránke sa dá zistiť aj to, koľkokrát napríklad daný poslanec nebol prítomný na hlasovaní. Ak chceme, aby sa veci posúvali postupne k lepšiemu, musíme mať na zreteli minimálne tieto základné pravdy – o nich písať, hovoriť, prednášať, ale najmä ich uplatňovať vo svojom živote: ◗ Demokracia je predovšetkým vláda zákona a nie vláda ľudu. ◗ Demokracia si vyžaduje zrelého a zodpovedného človeka. ◗ Základným princípom republiky je čnosť. ◗ Sloboda nie je o svojvoľnosti, ale o zodpovednosti za svoje rozhodnutia.

Podporujete zákonné povolenie vykonávania eutanázie alebo asistovanej samovraždy?

Podporujete vedecké pokusy s kmeňovými bunkami získanými z ľudských embryí?

Podporujete klonovanie ľudí či už pre „terapeutické“, alebo pre „vedecké“ účely?

Podporujete inštitút manželstva ako výlučný vzťah muža a ženy?

Podporujete zákonné povolenie na adopciu dieťaťa pre osoby rovnakého pohlavia?

Podporujete zákonnú úpravu, ktorá bude rešpektovať svedomie zdravotníckych pracovníkov, zvlášť lekárov a sestier pri výkone svojho povolania?

Na žiadnu z našich žiadostí, ktoré sme posielali na oficiálne adresy strany, nám nebolo poskytnuté žiadne stanovisko.

Podporujete zákonnú ochranu života človeka od jeho počatia?

Počet kandidátov, ktorí sa zpojili do ankety

Podrobné výsledky jednotlivých kandidátov nájdete tu: 99 % www.donbosco.sk/tovar/krestan-a-volby-edicia-vdv

ÁNO: 63 NIE: 2 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 66 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 64 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 64 X: 0 ÁNO: 62 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 62 X: 0 ÁNO: 63 NIE: 0 X: 0

KDH Na žiadnu z našich žiadostí, ktoré sme posielali na oficiálne adresy strany, nám nebolo poskytnuté žiadne stanovisko.

ÁNO: 49 NIE: 17 X: 5 ÁNO: 12 NIE: 54 X: 5 ÁNO: 16 NIE: 54 X: 2 ÁNO: 3 NIE: 66 X: 2 ÁNO: 55 NIE: 16 X: 2 ÁNO: 12 NIE: 58 X: 3 ÁNO: 62 NIE: 10 X: 2

MOST Obyč. ľudia a HÍD nez. os. Na žiadnu z našich žiadostí, ktoré sme posielali na oficiálne adresy strany, nám nebolo poskytnuté žiadne stanovisko.

SAS

ÁNO: 25 NIE: 7 X: 9 ÁNO: 6 NIE: 30 X: 5 ÁNO: 9 NIE: 24 X: 7 ÁNO: 0 NIE: 39 X: 1 ÁNO: 36 NIE: 0 X: 4 ÁNO: 8 NIE: 31 X: 1 ÁNO: 31 NIE: 4 X: 5

41 Na žiadnu z našich žiadostí, ktoré sme posielali na oficiálne adresy strany, nám nebolo poskytnuté žiadne stanovisko.

SDKÚ SMER

SMK

Oficiálne vyjadrenie SMK: Na vaše otázky je dosť ťažké odpovedať. Na takéto otázky nie sú vždy jednoznačné odpovede. Pretože napríklad otázka interrupcií, klonovania a podobne sama osebe nie je jednoznačná. Tieto veci nikdy nie sú čierne alebo biele, vždy je tam aj nejaký iný odtieň. Strana

ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 1 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 1 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 1 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 1 X: 0 ÁNO: 0 NIE: 1 X: 0

SNS

Podporujete zákonné úpravy, ktoré budú viesť k otvorenej justícii?

Podporujete zákonné opatrenia vedúce k decentralizácii moci?

Podporujete zákonné opatrenia, ktoré budú viesť k transparentnosti pri štátnych zákazkách, výberových konaniach a financovaní politických strán?

Podporujete úplné zrušenie trestnoprávnej imunity poslancov?

Podporujete zákonné opatrenia, ktoré budú v súlade s princípom subsidiarity (opatrenia, ktoré motivujú sociálne odkázaným postarať sa o seba a nemotivujú ich žiť iba zo štátnej pomoci)?

Podporujete zákonné úpravy, ktoré zabezpečia rozvoj tretieho sektora?

Podporujete zákonné úpravy, ktoré zabezpečia zlepšenie podnikateľského prostredia, najmä malého a stredného podnikania?

Podporujete zákonné obmedzenie hazardu, pornografie, násilia či návykových látok?

ÁNO: 61 NIE: 0 X: 1 ÁNO: 58 NIE: 0 X: 2 ÁNO: 62 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 59 NIE: 0 X: 2 ÁNO: 60 NIE: 0 X: 1 ÁNO: 60 NIE: 0 X: 1 ÁNO: 62 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 58 NIE: 0 X: 0 0

ÁNO: 70 NIE: 0 X: 2 ÁNO: 64 NIE: 1 X: 4 ÁNO: 72 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 63 NIE: 5 X: 3 ÁNO: 70 NIE: 0 X: 2 ÁNO: 66 NIE: 0 X: 4 ÁNO: 72 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 58 NIE: 2 X: 4

ÁNO: 39 NIE: 0 X: 1 ÁNO: 38 NIE: 0 X: 2 ÁNO: 39 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 34 NIE: 3 X: 2 ÁNO: 40 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 31 NIE: 1 X: 6 ÁNO: 39 NIE: 0 X: 1 ÁNO: 37 NIE: 1 X: 1 0

ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 ÁNO: 1 NIE: 0 X: 0 X - odpoveď nie je jednoznačná, resp. obsahuje výhrady proti otázke.

maďarskej koalície uznáva kresťanské hodnoty, a to uvádza aj vo svojom volebnom programe. To však neznamená, že všetci kandidáti a všetci členovia strany sú rovnakého názoru. Ospravedlňujem sa, ale nevyplníme dotazník, pretože sa nám zdá, že výsledok by nebol celkom objektívny.

OBSAH KRESŤAN A VOĽBY ...........................................1 KTO JE ZODPOVEDNÝ? ....................................3 Politici sú zlí… ..................................................... 3 „Istí“ voliči ........................................................... 5 Medový motúzik .................................................. 7 Populizmus ...........................................................9 Môj hlas aj tak nič nezaváži ................................10 Máme sa príliš dobre .......................................... 12 Nevnímame podstatu .......................................... 14 Všetko je o peniazoch… .......................................16 Odkiaľ na to vziať? ..............................................17 Pozor na radikálnosť ........................................... 19 Modlíš sa, nemodlíš sa, z prázdnej misy nenaješ sa ................................. 20 Práca, ktorá posväcuje .........................................21 CESTA K ZLEPŠENIU ........................................ 24 Kto je človek? .......................................................24 Ohraničená sloboda .............................................25 Rana dedičného hriechu ..................................... 26 Individualizmus a kolektivizmus – hlavní nepriatelia .............................................. 28 Nie silný a slabý štát, ale čo môže urobiť človek ..30 Boh tiež dáva príležitosť ..................................... 31 ČO TERAZ? ..........................................................34 Metóda postupných krokov ................................ 34 Umenie kompromisov ..........................................36 Voľbou nemením spoločnosť, ale seba .............. 37 Byť kvasom .......................................................... 38 AKO SA ROZHODNÚŤ? ..................................... 40

krestan_a_volby:obalka

27. 1. 2012

11:39

Stránka 3

V roku 2012 pre vás pripravujeme tieto témy: Tresty vo výchove detí. Áno alebo nie? Médiá a reklama... nová modla súčasnosti Antikoncepcia = uzavretí životu V Boha verím, Cirkev nepotrebujem! Svätí Cyril a Metod ako ich nepoznáme Súkromné zjavenia v našich životoch Za komunistov sa žilo lepšie!? Mágia, povery, urieknutia... Čo na to Boh? Peniaze v rukách kresťana Formovanie svedomia Presné názvy jednotlivých tém sa môžu zmeniť. Vydavateľ si vyhradzuje právo na určenie poradia jednotlivých tém.

V edícii Viera do vrecka už vyšlo: 0. Boh prichádza už v Advente (Marián Gavenda) 1. Žehnajte a nepreklínajte (Jozef Jančovič) 2. Zázraky a znamenia v Biblii (Štefan Novotný) 3. Televízia v našich rukách (Antonio Mazzi) 4. Prepáčte, ja som len katolík... (Jozef Vadkerti) 5. Materstvo – cesta k svätosti (Marián Husár) 6. Pane, nauč nás modliť sa (Marián Gavenda) 7. Výpravy v znamení kríža (Jozef Haľko) 8. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? (Ján Viglaš) 9. Trpíme za hriechy svojich predkov? (Imrich Degro) 10. Anjeli v našich predstavách (Oľga Gavendová) 11. Rozvedení katolíci (Ladislav Csontos) 12. Hodnota staroby (Peter Tavel) 13. Prečo žiť denne z Božieho slova? (Marián Gavenda) 14. Kresťan a voľby (Jozef Vadkerti)

www.donbosco.sk

krestan_a_volby:obalka

27. 1. 2012

11:39

Stránka 4

Výhercovia predplatiteľskej súťaže Vážení čitatelia, všetci, ktorí ste si predplatili edíciu Viera do vrecka na rok 2012 do 23. decembra 2011, ste boli automaticky zaradení do žrebovania o hodnotné ceny. Tu sú mená šťastných výhercov: 1. cena: zájazd do Svätej zeme Štefan Radosa z Partizánskeho, 2. cena: MP4 prehrávač Sony Silvia Gašpárková z Dubnice nad Váhom, 3. cena: kniha MISIA – Slovenskí saleziáni vo svete Mária Danišková z Piešťan, 4. cena: balík 3 DVD filmov Mária Dudášová z Pečovskej Novej Vsi, 5. cena: séria 15 knižiek od Bruna Ferrera Rímskokatolícky farský úrad v Hnilci, 6. – 10. cena: unikátna kniha Svetlo sveta Ján Plevjak z Oravskej Polhory, Milan Staňo z Hornej Poruby, Monika Košťálová z Alekšiniec, Rímskokatolícky farský úrad v Hornej Porube a Emil Hvizdák z Dolného Hričova. Výhercom srdečne blahoželáme!

Edícia Viera do vrecka Každý mesiac jedna knižka za 1 euro. Predplaťte si praktické príručky pre každého kresťana a ušetríte. vieradovrecka@donbosco.sk 02/555 722 26 ISBN 978-80-8074-154-9