Hodnota staroby

EDÍC IA

VIE R A

D O

V R ECKA

12

Pe t e r Ta ve l

Hodnota staroby AKÝ ZMYSEL MÁ NÁŠ ŽIVOT? AKÝ ZMYSEL MÁ STAROBA? CHCEME SPOKOJNÚ JESEŇ ŽI VOTA A SPOKOJNÉ DETI. PEKNE DOŽIŤ. STA ROBA A UMIERANIE NIE SÚ POPULÁRNE TÉMY. ČLOVEK BY SA IM NAJRADŠEJ VYHOL. SPOZNAJTE UMENIE DOBRE ZOSTARNÚŤ.

db Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR

O autorovi Peter Tavel je katolícky kňaz, dominikán a psychológ. Pochádza z Trebišova. Žije v kláštore v Retzi, v Rakúsku, kde sa popri kňazskej službe už vyše desať rokov venuje sprevádzaniu starých, paliatívnych a umierajúcich v miestnom domove dôchodcov a v hospici. Ako docent klinickej psychológie tiež prednáša psychológiu a psychoterapiu na univerzitách v Olomouci a v Prahe.

V edícii Viera do vrecka v roku 2011 vyšlo: 0. Boh prichádza už v Advente (Marián Gavenda) 1. Žehnajte a nepreklínajte (Jozef Jančovič) 2. Zázraky a znamenia v Biblii (Štefan Novotný) 3. Televízia v našich rukách (Antonio Mazzi) 4. Prepáčte, ja som len katolík... (Jozef Vadkerti) 5. Materstvo – cesta k svätosti (Marián Husár) 6. Pane, nauč nás modliť sa (Marián Gavenda) 7. Výpravy v znamení kríža (Jozef Haľko) 8. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? (Ján Viglaš) 9. Trpíme za hriechy svojich predkov? (Imrich Degro) 10. Anjeli v našich predstavách (Oľga Gavendová) 11. Rozvedení katolíci (Ladislav Csontos) 12. Hodnota staroby (Peter Tavel)

NIHIL OBSTAT ThDr. Pavol Grach SDB, PhD., cenzor Peter Tavel: Hodnota staroby © vydavateľstvo DON BOSCO 2011 Fotografia na obálke © Isifa ISBN 978–80–8074–152–5

HODNOTA STAROBY V akom svete to žijeme? Ako sa máme v mnohorakosti toho všetkého zorientovať? Čoho sa chytiť? Je tu niečo stále? Isté? Zdá sa, že predsa len existuje jedna istota. Smrť. Cez prizmu smrti sa veci vyjavujú v pravom svetle a vďaka smrti sa hodnoty začínajú kryštalizovať až v starobe. Hovorieva sa, že staroba je jeseňou života alebo súmrakom dňa. Obráťme však optiku a povedzme to takto: So zvyšujúcim sa vekom vychádza na obzor smrť tak, ako pri svitaní slnko. Pomaly, ale isto. Človek postupne vďaka tomuto svetlu rozoznáva hodnotu vecí.

V starobe ideme do finále, kráčame k záveru symfónie.

Staroba je priestorom pre posledné slovo, pre zásadné rozhodnutie. Priestorom, v ktorom môžeme ešte veľa zachrániť, ale aj stratiť. Hodnota staroby je nevyčísliteľná a dobre zostarnúť je umením, preto sa mi zdá, že zaoberať sa starobou je rozumné.

Mladý človek by sa vysokému veku radšej vyhol, problémy súvisiace so starobou by najradšej obišiel.

Stojím pred úlohou napísať čosi o príprave na starobu. Nemalo by to byť pre starých, skôr pre tých, ktorých staroba ešte len čaká, ktorí by sa na ňu mali chystať. Pýtam sa však sám seba, či mladších táto problematika vôbec zaujíma. Staroba a umieranie nie sú veľmi populárne témy. Mladý človek by sa vysokému veku radšej vyhol,

problémy súvisiace so starobou by najradšej obišiel. Nechce vyzerať starý, nechce mať choroby a problémy spojené so starobou. Hoci vie, že raz musí byť starý, má pocit, že sa ho táto otázka ešte netýka. Chce „žiť“, nie myslieť na starobu, a možno sa mu zdá čudné pripravovať sa na ňu. Tak sa môže stať, že mladší človek túto brožúrku ani nevezme do rúk. Pre koho ju teda píšem?

O starobe som už písal knihu, v ktorej som zhrnul vedecké poznatky a výskumy týkajúce sa staroby aj jej prežívania. Písal som o tom, čo na starého človeka pôsobí, ako prežívať kvalitu života. Opísal som depresiu a demenciu, venoval som sa vzťahu medzi vnúčatami a prarodičmi atď. V tejto knihe chcem predstaviť skôr svoje úvahy a skúsenosti. Chcem vyzdvihnúť jednoduché príbehy ľudí, ktorých som stretol, a vyznať, že ma starí ľudia fascinujú, že ich mám rád, prechovávam k nim úctu a že ich obdivujem.

2

NIČ, NIČ, NIČ (Opúšťanie a nachádzanie) Pred dvoma rokmi som o starobe prednášal na kolokviu v Prahe. Hovoril som o tom, že človek sa tým, že mu slabnú zmysly, určitým spôsobom odpája zo svojho okolia, sťahuje sa zo sveta. Už si nemôže vychutnať chuť jedla – má protézu – a niekedy ani necíti, že pije prihorúci čaj, a tak si popáli žalúdok. Slabne mu sluch, a to ho izoluje od ostatných ľudí. Nepočuje už dobre krásnu hudbu. Pre sivý zákal alebo silné dioptrie už nemôže ani čítať, ani nepoznáva ľudí, lebo vidí iba obrysy. Tento stav ho izoluje od okolitého sveta, lebo zmysly sú kanály, ktorými sa naň napájame.

Kam sa sťahuje, keď zo sveta odchádza? Do seba. Sťahuje sa do spomienok. Svet spomienok je ten svet, v ktorom človek niečo znamenal, bol potrebný, ľudia ho mali radi.

Ani som si neuvedomil, že medzi poslucháčmi sedí aj evanjelický farár Alfréd Kocáb so svojou manželkou Darjou. Prihlásil sa do diskusie a povedal, že to, čo som hovoril, je mu blízke a že chce naznačiť, ako tomu on, ako veriaci človek, dáva duchovný význam. Vravel, že tento stav (sťahovania sa, odchádzania z tohto sveta, slabnutia zmyslov) vníma mysticky. Vníma to ako očisťovanie od balastu, ako noc temna – tak, ako ju opisuje svätý Ján od Kríža.

Svätý Ján hovorí, že musíme všetko stratiť, aby sme našli Boha, a opisuje výstup na horu Karmel, kde hore nie je nič a až potom je absolútno. Alfréd svätého Jána chápe tak, že jeho zmysly sa v starobe odpájajú, aby sa očisťoval, oslobodzoval od podnetov. Môže sa tak blížiť, prichádzať do

3

svojho stredu, do stredu svojho bytia, do stredu svojho ja, kde človek nachádza Boha. Dodal, že pre takéto chápanie staroby je nevyhnutná viera. Ja som sa priznal, že tomu síce rozumiem, ale že je pre mňa nepochopiteľné, ako niekto môže tento stav strácania prežívať pozitívne. Dúfam, že to raz aj ja dokážem. Uvedomujem si tiež, aké to musí byť ťažké pre neveriacich.

V dnešnom svete sme obklopení množstvom podnetov. Počul som, že niekto vypočítal, že iba v jedinom roku (myslím, že to bol rok 2002) bolo na svete toľko informácií, ako za celú dovtedajšiu históriu ľudstva. Súčasnosť je presýtená rôznymi podnetmi, informáciami, zážitkami. Čo sa týka médií, obchodníci si nás chcú získať pre svoje výrobky, politici chcú, aby sme volili ich strany. Človek sa dnes nachádza uprostred mnohých podnetov, niekedy chaosu. A je stále náročnejší, chce všetko rýchlejšie. Akčné filmy spred desiatich rokov, ktoré sa nám vtedy zdali napínavé, už považujeme za nudné. Scény v súčasných akčných filmoch sa striedajú neuveriteľnou rýchlosťou. Mení sa aj výbava a schopnosti človeka. Už nedokáže udržať pozornosť viac než dvadsať minút. Človek dneška je preťažený. Tak ako sa mnísi sťahujú do ticha, aj bežný človek by pre svoju mentálnu hygienu potreboval obdobia ticha.

Poznáme kresťanské duchovné cvičenia a podobne je to aj v iných náboženstvách.

Tým, že v starobe je človek izolovaný od podnetov, že je od nich odrezaný, je akoby v protiklade k trendom dnešného sveta. Staroba je v tomto zmysle akýmsi protikladom, je akousi transformáciou, ktorou musíme prejsť. V starobe sa učíme žiť bez podnetov. To, čo teraz sýti naše zmysly, už potom nebude. Jeden môj spolubrat, ktorý prekonal ťažkú operáciu, mal v prvých dňoch po

4

operácii zakázaný akýkoľvek pohyb. Nerobil nič, iba ležal na posteli. Nemohol sa ani pohnúť, nemohol ísť na toaletu, kŕmili ho. Jeho úlohou bolo nerobiť nič. Nemohol vnímať takmer nijaké podnety zvonku. Hovoril, že to bolo veľmi ťažké. Neprežíval síce bolesť, ale cítil akoby vlastné bytie. Vravel mi, že je veľmi ťažké dotýkať sa vlastného bytia, bytia oslobodeného od rôznych podnetov, ktoré človek v bežnom živote nasáva.

V psychológii sa hovorí o zmyslovej deprivácii (utrpenie z nedostatku zmyslových podnetov). Ideál mníchov je tiež niekedy sa utiahnuť na istý čas do samoty alebo aj do tmy, prežívať takúto zmyslovú depriváciu. Vnímajú to ako očistné obdobie, príležitosť prichádzať k sebe, Starý človek nemusí mať svoj svet naplnený zvonku, a pritom môže byť jeho život oveľa bohatší ako život hocikoho mladého. usporiadať si hodnoty a oslobodiť sa od zbytočných podnetov, ktorými je človek odvádzaný od podstatného.

Vonkajšie podnety, vnútorná bohatosť a pocit naplnenia života sú teda odlišné veci. Keď sa človeku v starobe pre slabnúce zmysly, starnúci mozog alebo obmedzený pohyb ochudobňuje svet, ktorý prijíma zvonku, neznamená to, že jeho vnútorný svet nemôže kvitnúť.

Starý človek nemusí mať svoj svet naplnený zvonku, a pritom môže byť jeho život oveľa bohatší ako život hociktorého mladého človeka. Vidno to aj v príbehu pani Emy, ktorý teraz opíšem.

5

„SOM NA CESTE K BOHU“ (Zmysel staroby a utrpenia) Vyše sedem rokov som navštevoval v domove dôchodcov deväťdesiatročnú pani Emu. Mala choré kĺby, preto bola už tridsať rokov pripútaná na lôžko. Tridsať rokov ležala na posteli, kŕmili ju, umývali. Dokázala iba príležitostne niečo vziať do ruky, keď to mala na dosah. Bola hlboko veriaca a veľmi nábožná. Veľa sme sa rozprávali. Hovorievala, že má obavy z toho, ako sa raz taká nedokonalá postaví pred Boha. Tu a tam počúvala rádio a televíziu, ale takmer stále sa modlila – najčastejšie ruženec. Zrak jej už dobre neslúžil, takže už nemohla čítať. Každý pohyb jej spôsoboval bolesť.

Raz som sa jej spýtal, v čom vidí zmysel svojho života, svoje poslanie, naplnenie. Jej reakciou bol spontánny a srdečný smiech. Potom mi odpovedala: „Dala by sa o tom napísať takáááto hrubá kniha!“ a rozopäla naširoko svoje boľavé ruky. Dodala: „Som na ceste k Bohu.“ Z predchádzajúcich rozhovorov som vedel, že jej život neboľ ľahký – vojna, nevydarené manželstvo, potom osamelosť, choroby, posledné desaťročia bezvládnosť na posteli. Nemá nijakých blízkych príbuzných, nemá vlastný dom, má iba svoju izbičku v domove dôchodcov. Keď sa jej spýtam, ako sa jej darí, s úsmevom mi odpovie, že dobre, len vraj trochu hlúpne.

Niekoľkokrát som si uvedomil, keď som od nej odchádzal, že som akoby nabitý energiou, životom a optimizmom.

V starobe na človeka doliehajú otázky: „Aký to má všetko zmysel? Aký má zmysel náš život? Aký zmysel má

6

staroba?“ Už vyše desať rokov pracujem so starými, chorými a umierajúcimi a tuším, že je ťažké vyrovnať sa s takýmito otázkami. Ak je človek presvedčený, že jeho staroba alebo utrpenie majú nejaký význam a zmysel, pomáha mu to. Keď žena rodí, vie, že jej bolesť sprevádza zrod nového človeka, a prijíma ju ako zmysluplnú. Ide o otázku zmyslu.

Nájsť odpoveď na otázku zmyslu života, nieto ešte staroby, nie je vôbec ľahké. Pravda je i to, že starý človek si otázku zmyslu väčšinou nekladie. Jednej sedemdesiatročnej panej som sa pýtal, či prežíva svoj život ako zmysluplný, a ona mi povedala: „Človek sa nad tým takto nezamýšľa. Chcem spokojnú starobu a spokojné deti.

Ak niekto ustavične hľadá zmysel, môže stratiť odvahu, podľahnúť prázdnote či upadnúť na duchu.

Pekne dožiť.“ Väčšinou sa človek pýta na zmysel v situáciách, v ktorých má na to dôvod. K zodpovedaniu tejto otázky pomáha viera, sebavedomie alebo „životný elán“.

Ak niekto ustavične hľadá zmysel, môže stratiť odvahu, podľahnúť prázdnote či upadnúť na duchu.

Staroba a s ňou často spojená choroba prinášajú so sebou nielen telesné zmeny a bolesť, ale aj duševné utrpenie. Niekedy sa dá človeku pomôcť, aby sa mu uľavilo, no niekedy to nejde a niet inej cesty, ako znášať ťažkosti spojené so starobou. Človek tak prežíva strastiplné strádanie, pocity straty, nemohúcnosti, bezradnosti a mnoho ďalších emócií. Okrem toho je prežívanie utrpenia subjektívnym zážitkom. Rovnako ťažké podmienky neprežívajú všetci rovnako ťažko. To, čo niekto

7

zvládne bez väčších problémov, môže byť pre iného neobyčajne ťažké.

Porozumieť tomu, čo je v starobe podstatné a dôležité, môže len ten, kto svoj údel prežíva. Ide o jedinečnú a neopakovateľnú situáciu, v ktorej sa nachádza jedinečný a neopakovateľný človek, a je to úloha a výzva predovšetkým preňho. Či sa mu v nej podarí odhaliť zmysel svojej staroby či utrpenia, závisí od toho, aký postoj k nim zaujme. Iný človek môže v tomto hľadaní, samozrejme, pomáhať a môže tak priniesť viac svetla.

Situáciu môže uľahčiť aj uvedomenie si toho, že človek má schopnosť nepríjemnosti svojho života znášať.

Známy rakúsky neurológ a psychiater Viktor E. Frankl na základe vlastnej skúsenosti tvrdil, že aj v ťažkých životných situáciách je možné vidieť poslanie a úlohu.

Sám zažil veľké utrpenie a ľudskú biedu, keď počas druhej svetovej vojny žil v nepredstaviteľných podmienkach koncentračných táborov a v plynových komorách stratil všetkých svojich blízkych. O utrpení tvrdí: „V celom kozme je to práve človek, kto tu stojí so svojím trýznivým údelom a od ktorého sa očakáva jedinečný a neopakovateľný výkon.“ Vo svojej praxi som síce ešte nepočul trpiaceho hovoriť o utrpení tak šľachetne, ako o tom píše Frankl, avšak videl som ľudí, ktorí trpeli tak statočne, akoby sa na nich tie slová vzťahovali.

Biblické príbehy nám ukazujú veľa príkladov, ako človek, ktorý naozaj a do konca života dúfal v Boha, dostal pomoc uprostred opustenosti, bolesti, utrpenia a strachu. Boh pomohol prosiacemu, upadajúcemu a hľadajúcemu. A urobil to takým dokonalým spôsobom, ako si to prosiaci ani nedokázal predstaviť. Boh nám dáva viac, ako prosíme. Spomínaná pani Ema bola hlboko veriaca.

Našla spôsob, ako niesť svoj údel a nájsť zmysel svojho

8

života. Pri nej mi napadali slová svätého Augustína: „Nespokojný je človek, kým nespočinie v Bohu.“ Ostala pre mňa príkladom toho, že láska je silnejšia než smrť. Centrom jej života sa totiž stal Boh. Udialo sa to i napriek nepriazni vonkajších okolností. Alebo práve vďaka nim?

Pani Ema možno nevie vzletne a učene hovoriť o zmysle svojho údelu, ale vlastným životom vyjadruje, že odpoveď našla. U nej som si spomenul na Franklove slová, že na takéto otázky sa nedá odpovedať iba na intelektuálnej úrovni, ale odpovedá sa na ne životom.

Aj cez utrpenie môže človek rásť, dozrievať a dať sa utrpením obohatiť a posilniť.

I staroba môže človeka zušľachťovať. Či už tým, ako ju sám utvára, alebo tým, ako ju znáša. Je pravda, že človek nemá stále možnosť formovať svoj život podľa svojich predstáv. Aj v starobe sa však dá nájsť naplnenie a zmysel. K znižovaniu výkonu a množeniu chorôb v starobe je potrebné povedať, že zmyslom života nemusí byť iba vytváranie hodnôt a zažívanie zážitkov. Život je možné naplniť i prijatím toho, čo sa prijať musí. Aj cez utrpenie môže človek rásť, dozrievať a dať sa utrpením obohatiť a posilniť. Psychológia uvádza zaujímavé zistenie: Až 93 percent ľudí chápe pod dobrým, „úspešným“ starnutím pozitívne naladenie človeka a pocit šťastia. Prekračujú sa tým hranice postihnutia, chronickej choroby spojené so starobou. Pre „úspešné starnutie“ je totiž najdôležitejšia duševná sila, ktorá i napriek nedostatkom dokáže nájsť životnú harmóniu a šťastie.

9

OBSAH HODNOTA STAROBY ........................................ 1 NIČ, NIČ, NIČ (Opúšťanie a nachádzanie) ................................. 3 „SOM NA CESTE K BOHU“ (Zmysel staroby a utrpenia) ................................6 „CHCEM EŠTE NIEKOMU POMÔCŤ“ (Sila lásky) ........................................................... 10 „ROKMI SOM STRATIL IDEÁLY“ (Využiť zostávajúce možnosti) ............................ 13 UMENIE STARNÚŤ (Čo robiť konkrétne?) ..........................................17 ZNIČENÝ ŽIVOT (Čo s tým zlým, čo sme prežili?) ........................ 20 ŽELEZNÁ LADY, ČO NAŠLA POKOJ DUŠE (Zmena stále možná) ...........................................24 „SYNKU, NEBOJ SA, BUDE TO DOBRÉ“ (Tajomstvo optimizmu) ....................................... 27 „CHCELA BY SOM ZOMRIEŤ“ (Smrť ako prianie) ...............................................29 ŠIRŠÍ KONTEXT (Dodatok) ............................................................. 33 Modlitba požehnania starého človeka ................38 Literatúra ..............................................................39