dobných chlapcov a v Cirkvi poslúžite nebeskému Ženíchovi. Keď som to urobila, bola som taká spokojná, že keby som bola mala ďalších sto výbav, vzdala by som sa ich bez najmenšej ľútosti.‘“ Mama Margita obetuje nielen vzácnu rodinnú pamiatku, ale daruje aj seba samu, všetky chvíle svojho už nie najmladšieho života opusteným chlapcom. Varí im polentu, strihá ich, perie, po nociach obšíva roztrhané smradľavé košele, kabátiky a nohavice. Don Bosco spomína: „Niektorí chlapci mali nohavice a kabát veľmi roztrhané. Našli sa aj takí, čo sa nemali do čoho prezliecť. Iní boli zase takí špinaví, že ich nijaký zamestnávateľ nechcel prijať do svojej dielne.“ Chlapci volajú mamu Margitu jednoducho, ale o to úprimnejšie „mama“. Dokáže povzbudiť, ale i s láskou napomenúť, povedať peknú myšlienku alebo podarovať jabĺčko, ak vidí, že niekto potrebuje povzbudenie. Chlapci, ktorí prichádzajú do oratória, sú často vyhladovaní, majú vši, treba im ošetrovať hnisavé rany. Niektorí sú divokí, iní drzí. Ustavičný hluk, krik, hádky, spev… Aj Margita prežíva slabé chvíľky, keď nevládze, chvíle znechutenia. Keď jej chlapci pri hre na vojakov zničia starostlivo udržiavanú záhradku, kde pre nich pestuje šalát, cesnak, cibuľu, povzdychne: „Už nevládzem.“ Don Bosco jej rozumie, neodpovedá, iba mlčky ukáže na kríž. Mama pochopí. Desať rokov naplno vo dne v noci žije po boku svojho syna úplne pre chlapcov, ktorí tak dychtia po láske. Od svojej mamy sa don Bosco učí výchovnému systému postavenému na rozume, náboženstve a láskavosti, mama mu pomáha vytvoriť z Valdocca skutočnú rodinu. Don Lemoyne o nej hovorí: „Môžeme povedať, že v nej bolo zosobnené oratórium.“ Zomiera úplne zodratá ako šesťdesiatosemročná na zápal pľúc 25. novembra 1856.
20