99
TÉMA 9 ledomodrá košeľa, tmavomodrá sukňa, či nohavice a neodmysliteľná červená trojuholníková šatka zo stopercentného polyesteru, ktorý vytrvalo hrýzol kožu na krku. Pioniersku rovnošatu si pri slove uniforma vybaví väčšina skôr narodených Slovákov. Zhmotňuje spomienku na obdobie nedobrovoľnej jednotvárnosti. Uniformy sa ale nespájajú s uniformitou všade na svete. V anglických školách, kde majú niekoľkostoročnú tradíciu, sú predovšetkým výrazom spolupatričnosti.
B
V mnohých školách v Nicarague sú uniformy povinné. FOTO: REUTERS/Oswaldo Rivas
Namiesto uniformity prinášajú spolupatričnosť
Uniformy v laviciach Štúdie dokazujú, že posilnenie solidarity medzi študentmi, ale aj v ich vzťahu ku škole, nie sú jediným pozitívom, ktoré školské uniformy prinášajú. Zmenšujú sociálne rozdiely, šetria rodičom peniaze a čas, podieľajú sa na väčšej bezpečnosti na školách, posilňujú tímového ducha a formujú postoje a prejavy študentov. V uniformách sa kvôli ich formálnosti správajú neraz slušnejšie, zdvorilejšie. Na hodinách sa lepšie sústredia. Obzeranie si toho, kto má čo oblečené, nehrozí. Nakoniec, nie je veľmi čo okukávať. Všetci sa podobajú ako vajce vajcu. A to je práve hlavný dôvod, prečo sa v našich zemepisných šírkach netešia školské uniformy veľkej obľube. Starším ročníkom pripomínajú šedivé roky, keď všetci museli byť rovnakí. Šesťdesiatročný Peter je rád, že sa situácia zmenila: „Na vysokej škole som mal spolužiaka, ktorý mal dlhšie vlasy, ani nie po plecia. Keď prišiel na skúšku, skúšajúci mu hneď dopredu povedal, že ak ho vyhodí, nebude to preto, ako vyzerá. Samozrejme, že ho aj vyhodil. Som rád, že je dnes v tomto smere sloboda. Preto nie som veľkým nadšencom školských uniforiem.“ Tie však v súčasnosti nie sú spojené s ideológiou ako kedysi.
Prvé lastovičky Na Slovensku je len pár škôl, v ktorých sú školské uniformy zavedené. Priekopníkom medzi nimi bolo bratislavské Súkromné osemročné gymnázium Mercury. Vzniklo pred sedemnástimi rokmi a uniformy má od samého začiatku. S bielou košeľou, či blúzkou, čiernymi nohavicami, či sukňou spočiatku mnohí študenti a študentky bojovali. „Ako dieťa som to vnímala veľmi obmedzujúco,“ hovorí absolventka školy Zuzana, „ale s odstupom času sa na to dívam inak. Tradícia uniforiem nie je u nás zakorenená, a tak sme si najmä v prostriedkoch MHD vyslúžili všelijaké prezývky - revízori, železničiari, pionieri a mnohé iné. Samozrejme, že sme sa hanbili. Dnes som si však vedomá aj pozitív. Slušné oblečenie nás nútilo správať sa inak, dôstojnejšie.“ Obdobnú zmenu v správaní zaznamenala aj Anna Jánošová, matka dvoch detí a zakladateľka Súkromnej základnej školy s materskou školou Jánoš v Dolnom Kubíne, ktorá tiež zaviedla školské uniformy. Anna Jánošová pobadala zmeny na deťoch v škole aj na svojich
vlastných. S tými sa totiž pred pár rokmi presťahovala do anglického Bristolu, kde sú školské uniformy samozrejmosťou.
Rána pred zrkadlom „Dcéra mala vtedy jedenásť rokov a syn štyri. Keď dostali uniformu, začali do školy chodiť s väčšou vážnosťou. Vytvorili si k nej rešpekt, úctu. A ja som nemusela každé ráno pred skriňou maturovať, čo mám deťom obliecť,“ hovorí. To bol prvý impulz, ktorý ju neskôr doviedol k rozhodnutiu zaviesť uniformy aj vo vlastnej škole. „Navyše v Bristole by bolo pre mňa veľmi ťažké ísť do značkového obchodu a nakúpiť v ňom deťom veci. Na Slovensku neraz kladieme na zovňajšok prílišný dôraz, sme veľmi pripútaní k materiálnym veciam, deti sa snažíme čo najlepšie obliecť. Tí, ktorí na to nemajú, trpia. Sociálne rozdiely vnímajú deti veľmi citlivo,“ vysvetľuje. Že je to skutočne tak, sme sa mohli presvedčiť minulú jeseň, keď deväťročný chlapček z Banskej Bystrice takmer skočil do Hrona len preto, že sa nevedel zmieriť s posmeškami vrstovníkov, že je chudobný. Hoci školské uniformy sociálne rozdiely neodstránia, môžu aspoň zmenšiť ich